I. prednka organizan kecy: bud 2 testy. kedy bola vydan KR? kad utorok: 17:30 18:00 test v ELFe.

Sksime si vysvetli, preo je Kant povaovan za jednho z najvznamnejch filozofov dejn. m sa o toto Kant zaslil? Nebolo to tm, e by vyrieil nejak filozofick problmy. Kant urite nejak filozofick problmy vyrieil, no ale to, preo je dnes tak cenen, je jeho spsob filozofovania jeho filozofick metda. T metdu si sksime teraz ukza na prkotinch. Nazvime to transcendentlny tl argumentcie. Prklad: 1+1=2. Kad mus uzna, e tto rovnica je pravdiv. Meme to zobra ako nejak pevn bod nho vedenia nieo, o nespochybujeme. Meme sa teraz pta na vetky dsledky tejto rovnice. Vetci sa na tom zhodneme, vezmime to ako jeden zo zkladnch aximov aritmetiky. Vetky tie dsledky budeme potom pozna s rovnakou mierou pravdivosti ako ten pvodn axim. Takto si meme hierarchicky budova nae vedenie. Meme taktie tie sla ete aplikova. Prklad: namiesto 1+1=2 povieme jedno jablko plus dve jablk rovnaj sa dvom jablkm. at, at. Toto je vak presne to, o Kant nerob. Jeho metda je in. Kantovi a Fichtovi sta zaa s akoukovek banlnou pravdivou vetou. My sa teraz meme pta, za akch podmienok plat tto veta (myslme t rovnicu)? To u je Kantov tl. Teraz si spomeme, ako nm niekto odvodnil platnos tejto rovnice? Ako nm to niekto v klke vysvetlil? Najskr sa dvali konkrtne predmety (tie jabk) a a potom sa to zoveobecnilo na sla. Aby tto rovnica teda platila, musia nutne existova sla (nebudeme riei akm tlom existuj, podstatn je, aby vbec). Rovnako si musme nieo predstavi pod tou operciou +. A potom musme ma nejak elementrnu predstavu, o je to rovnos. Rovnos alebo vo filoz. term. identita. A teraz si predstavme, nikto ns neuil, o je to identita. Take ako vieme, o je to identita? To u je relna otzka, ktor si kldol aj Kant. Bu nm to niekto vysvetlil, ale to je dos nepravdepodobn, alebo je tu druh monos to, o je identita, to je vroden idea. Ale teraz to meme zobecni. Nebudeme sa bavi iba o identite, ale o vetkch abstraktnch idech. Zdelil nm ich niekto, mme ich z vlastnej sksenosti alebo s vroden? Od uvaovania o takejto banlnej rovnici sme sa dostali k najdleitejiemu problm novovekej filozofie existuj vroden idey? Pokraujem vak alej. V rmci tej rovnice, tie vznamy slic musia by rovnak (neme by znak 1 nieo in ako druh 1.). Meme vak uvies zloitej prklad: Prklad: 3776:352=12,63. Rovnak vahu, ako sme dali pri predolom prklade meme da aj na tto, aj ke mono nepravdiv rovnicu. Take my sa nemusme bavi o podmienkach pravdivosti, ale

budeme sa bavi o monostiach podmienok pravdivosti. Transcendentlna podmienka je tzv. podmienka monosti. Iste, e tto rovnica by bola pravdiv, len by sme si museli nleite upravi vznamy danch znakov a ke pripustme iba monos, e by bola pravdiv, tak sa meme op zaobera naou vahou a djdeme k otzkam a vrodenosti (idey =). Je to dleit, pretoe Kant sa bude pta na dleit filozofick otzky,.. bude vychdza z filozofickch tvrden, ktor bude povaova za pravdiv, ale to nevyluuje, e sa njdu oponenti, ktor povedia, e je to inak. Ete jeden prklad. Opustme matematiku. Predstavme si amatrskeho chemika. Bude pred sebou ma nejak roztok, ktor njde v tej sade a lohou bude zisti, o je to za roztok. Pritom sa bude musie zanedba plno epistemickch predpokladov. Pri tej otzke zistenia o je ten roztok, ns nebude vbe zaujma na o ten roztok je, i sa nm d nieo zalieva, i je jedovat. Za lohu budeme ma zisti, o to je. Akoby rozloi ten roztok. Tak a to je alia intancia tejto transcendentlnej metdy na tomto, banlnom prklade. Ptame sa Sokratovsk otzku: o je ten roztok? Budeme sa snai zisti podmienky, e o to je za roztok a rozoberieme ho. Bude tam naprklad voda, lieh, farbivo... Akoby ten amatrsky chemik sa ptal na podmienky existencie tohto roztoku. Take jemu vbec nevad, e tu je nejak dmon, ktr ho klame. Aj ten klam sa d skma. Dos prkladov, ideme na relne otzky, ktormi sa Kant zaoberal. V KR si kladie Kant otzku, pokia existuje poznanie, ak s podmienky jeho existencie alebo ak s podmienky monosti existencie poznania? Kant sa teda nepta, i vbec existuje poznanie (ako sa ptal Descartes), Kant predpoklad, e poznanie existuje, a sna sa njs podmienky existencie takhoto poznania. Ke u tu tak poznanie je, o vetko musme predpoklada, aby tu vlastne bolo. V KPR si Kant kladie in otzku. Pokia je lovek slobodn, Ak s podmienky jeho slobody? Pokia teda existuje sloboda, ako mus lovek jedna a ak musia by pohntky v jeho jednan? Take Kant nedokazuje, e lovek je slobodn. Kant predpoklad, e lovek je slobodn, a sna sa prs na najvyiu transcendentlnu podmienku slobody, a tou je (rozum?). V KS je tto otzka o osi zloitejia. T otzka znie, pokia nae myslenie spova na jednom princpe, potom tento princp mus obsahova zkony teoretickho poznania a aj praktick zkony. Teoretick zkony sa tkaj poznania toho, o je, a praktick poznanie sa tka toho, o m by. Je jasn, e tieto tri otzky nemono zodpoveda nejako jednoducho. Tieto otzky si budeme vdy musie rozleni na podotzky, prpravn tdie. Pome u k textu, k Pedmluva A. A VII: Kant tu nara na tradin metafyziku. Na vetky filozofick spory pred nm. Hovor, e filozofia pred nm sa zaoberala problmami, teda nebol to omyl, alebo blbos. Ale Kant taktie hovor, e tie otzky s takho druhu, e na nich udsk rozum neme odpoveda. Kant tam hovor, e filozofick problmy sa vyznauj tm, e nemaj iadne konen rieenie. Hlavn otzka: A XVII: Co a jak mnoho mohou rozvaovan a rozum poznat nezvisle na veker zkuenosti? Preskome teraz k Pedmluv B.

B VII: Spoahliv cesta vedy systematick poznanie. Otzka o existencii poznania nie je lohou pre filozofov. Ten m skma podmienky monosti systematickho poznania. Metafyzika teda nem by systmom vedy, alebo nejakou prvou z vied, ale m by trakttom o metde samej. To je t zkladn otzka, nie i existuje poznanie, ale ak s podmienky poznania. Ako k nemu dospejeme? Preo kritika? Kritika je v Kantovom poat o nieo mlo pecifickejia zleitos. Kant rozumie pod pojmom kritika (citt z A XII) kritika rozumov mohutnost vubec, o ktere muze usilovat nezavisle od veskere zkusenosti... mohutnost je nieo ako schopnos, ktor nm nieo umouje. ...take ak rozhodneme, e metafyzika je mon, tak ju musme nejakm spsobom ohranii a tto samotn ohranienie mus vychdza z nejakch princpov. jedn sa teda o kritiku nho poznania nezvisle od naej vtkej sksenosti preto je to kritika istho rozumu. Tmou KR s teda hranice poznania. Ale stle to mme v tej perspektve, e sa ptame, ak s podmienky poznania(?). Aby sme si vymedzili, ak s tie hranice, musme si vbec definova poznanie. Poznanie je vzah medzi pojmom a predmetom. U Kanta si meme vymedzi tyri druhy poznania poda toho, ak je druh vzahu pojmu a predmetu. (B IX-X) Rozumov poznn... Tu Kant definuje o teoretick a praktick poznanie a kad m ete aprirnu a aposterirnu as. Ak poznanie me uskutoova predmet? Uvedemie si prklad. Praktick poznanie me by naprklad ke pjdeme do IKEA-y, tak ke si kpime nbytok, bude tam pribalen nvod a poda neho ho meme zostroji. To praktick poznanie sa uskutouje vdy innosou racionlnych bytost. To praktick, to je tak poznanie, ku ktormu sme nten ho uskutoova. Vtedy sa uskutouje. Naprklad tdijn poriadok. U sme tu a nemme na monos, i ho budeme alebo nebudeme dodrova. My ho jednoducho musme dodrova. S tam veci, ktor platia nepodmienen. Tieto veci musia by uskutonen za kadej okolnosti. Posledn tma na dneok. Predstavme si al metodick postup Kanta, ktorm je tzv. kopernikovsk obrat. Ten je na strane 11. rozum nahli jen to, co sm podle svho plnu vytv,... Rozum me spoznva to, k omu ho viau nejak princpy (?). Tak a teraz si pretame kov citt. B XVI Proto se konene... Zkladnm princpom empirizmu je, e my nejakm spsobom prijmame z vonku poznatky. Ale Kant povedal, o ak as toho poznania sa vbec neriadi tm, o prichdza z vonku, ale iba rozumom samm? To je prve to aprirne poznanie. Predmety a sksenosti. Kopernikovsk obrat spova v tom, e predmety naej sksenosti sa riadia pojmami, ktor s nm dan. Ako sa naprklad tto stolika riadi pojmom stolika? Predsa ke t slotiku niekto vyrbal, tak mal nejak pln, poda ktorho ju vyrbal. Teda ten predmet sa riadil, bol vytvoren pomocou toho pojmu. To nie je, e by sme nieo nali nhodne. Nie, stoliky boli vytvoren za nejakm elom, aby sme mohli na nich sedie. Tak, tmto dneska konme. PRETA OBE PEDMLUVY do utorka, a potom dostaneme ten test.

II. prednka Rekapitulcia: transcendentlny tl argumentcie: mme naprklad rovnicu 1+1=2. kladieme si otzky na to, o je podmienkou phej monosti platnosti tejto rovnie (pozna naprklad totonos, +...). Dokonca tto rovnica nemus by ani pravdiv. Kant nedokazuje, e existuje poznanie. Dokazuje, za akch podmienok me existova. A o s poznanm, ako vie, e existuje? Pragmatickm kritriom existuje, pretoe na nieo je (el). Kant touto transcendentlnou metdou skma nasledujce tvrdenie: Existuje sloboda. v KPR nie je iaden dkaz existencie slobody. Je to jednoducho predpoklad (nedokazuje sa). A otzka KS je u o osi zloitejia pokia myslenie spova na nejaom jednotnom princpe, ktor zahruje ako princpy teoretickho poznania, tak princpy praktickho poznania, potom ak je podmienka monosti takhoto princpu? Teda tu zas skmame vetu: Existuje jednotn princp teoretickho a praktickho poznania. Op, Kant nedokazuje, e tento princp existuje, dokazuje podmienky, ktor pre svoju existenciu potrebuje. Prebrali sme si dve Pedmluvy. Zana tou svojou slvnou vetou: bla bla, rozum je otravovan otzkami, ktor neme odpoveda.... Kant teda nehovor, e tieto otzky (metafyzick) s nezmyseln. Kant hovor, e je pochopiten, e si udia a filozofia tieto otzky klad, ale bohuia, nie je mon na nich njs nejak odpove bez toho, aby sme pristpili na urit opatrenia a KR meme bra ako takto opatrenie. Kant pecifikuje tto otzku podmienky monosti poznania o mem pozna bez sksenosti? Take KR pokia m by propedeutikou k metaf. poznaniu, neme by o tom, ak s podmienky k takmu poznaniu, ani o ... KR nm m nakoniec vystavi traktt o metde poznania. Poznanie je stav medzi pojmom a poznanm. Teoretick a praktick poznanie s dva druhy poznania. Teoretick poznanie nm predmet uruje, praktick poznanie nm predmet a jeho pojem uskutouje (uskutouje ke m stolr pojem stoliky, tak poda neho ju vyrba z dreva, etc.). Teoretick aj praktick poznanie m vdy as ist a empirick. Takto si meme vymedzi tyri druhy poznania. Vieme nejak prklady na kad z tchto druhov poznania? Aposterirne poznanie: teoretick: akkovek empirick veta (Tto kniha je ak) praktick: naprklad nejak kuchrsky recept; postup, ako nieo vytvori Aprirne poznanie: teoretick: matematick vety praktick: kategorick imperatv

Posledn, o sme minule prebrali, bol kopernikovsk obrat. Rozum nm ponka iba to, o sm poda svojho plnu vytvra. Nesmieme to chpa tak, e rozum poznva iba to, o si sami vymyslme. Ide o to, e nae rozumov poznanie je mon iba tak, ktor je dan v rozume samotnm. Je to aprirne poznanie, to neznamen ale, e my meme poznva aj nieo, o rozum nevytvra. Preto mme aj in poznvacie shopnosti, a to zmyslovos a rozvaovanie. Take ano, rozumov poznanie je iba tak poznanie, ktor je dan v rozume samom. Keby sme chceli KR charakterizova vemi jednoducho, tak jemu ide o to, aby sme vedeli oddeli tieto dva rzne druhy poznania. A k tomuto sa dneska dostaneme. Preo tomu Kant hovor kopernikovsk obrat? Kopernik je zakladateom heliocentrizmu. Ak bolo jeho zdvodnenie, e v strede m by Slnko? jednoducho sa zjednoduili vpoty. o keby teraz

niekto namietol, e to je teraz plne jedno, i sa Zem ota okolo Slnka alebo naopak? Jedin, o nm heliocentrizmus priniesol je, e vieme lepie vysvetli pohyb plant v Slnenej sstave, ale na vysvetlen obench drh (hviezd?) sa ni nemen. Teraz spravme analgiu. o Kant postavil dostredu? Poznvajci subjekt, a nechal predmety poznania nech sa okolo neho otaj. Take to nie je tak, e pozn. subjekt prichdza k tm predmetom a erp z nich nejak infrmcie, ale akoby ten poznvac subjekt na ne psob, a dokonca v niektorch prpadoch by sme mohli poveda, e ich ten poznvajci subjekt vytvra (pokia sa jedn o predmety praktickho poznania). Kontroln otzka: spomeme o je predmetom praktickho poznania? Recept? Aj no, aj nie. Mus to by ten in. Preo nie polievka? Lebo to u je vsledok toho poznania, to u je teoretick poznanie. Poveddzme, e t polievka patr do toho procesu uskutoovania receptu, ale to vlastne len jedna mal as. Tak, dneska si preberieme vod ku KR, kde Kant vymedzuje dleit pojmy a pokia nm ostane as, tak u sa vrhneme na transcendentlnu estetiku. vod zana zaujmavou vetou: O tom, e vetko nae poznanie zana sksenosou, nie je vbec pochb. o to znamen? Ke sa diea narod, nelez z neho.. kad lovek poznva a a nejak reflexy mu oddeli aprirne od aposterirneho. Kad nae poznanie, teda, m na zaiatku aprirnu a apoterirnu zloku a a v nejakej filozofickj reflexii sme schopn tieto poznatky oddeli. Nikto sa vak nerod s touto schopnos, musme si ju nejako vytrnova. Tak, teraz si presnejie vymedzme ako rozlime aprirne poznanie od aprirneho. Tak, to je jednoduch. Aprirne poznanie sa vyznauje dvoma znakmi: nutnos a prsna veobecnos. Prsna veobecnos znamen, e sa nejedn o veobecnos, ktor je vsledkom induktvneho zoveobecnenia. Dajme si teraz prklad poznatku, ktor je sce veobecn, ale nie je prsne veobecn Vetky vrany s ierne. Pome alej. Rozdiel medzi syntetickm a analytickm sdom. Ke sme sa minule bavili o poznan, povedali sme, e je to vzah medzi pojmom a predmetom. Teraz ale tm poznvanm predmetom me by aj in pojem. Take jednm pojmom poznvame in pojem. Ak pojmom poznvame in pojem, jedn sa o analytick sdy, ak poznvame... To je vemi zjednoduen, a preto si to teraz povieme presnejie. Kant predpoklad jednoduch formu sdov: A je B. Namiesto toho, aby Kant skmal problm smanticky (vzah konkrtneho pojmu a konkrtneho denottu), skma pojmy... (?) Poznanie je dan v sdoch a metdou, ktor Kant pouva, je skmanie sdov. Predikatvny sd me by dvoch druhov: analytick alebo syntetick. Teraz citt B X: Bu predikt B nle subjektu A ako nieo... Take analytick sd je tak, kde predikt B nle subjektu A. Ako me predikt nlea subjektu? Predstavme si tieot dva pojmy (A a B) ako tak zsobnky predstv. Namiesto toho A je B, bude Tento strom je vysok. Predstavme si pojem stromu ako nejak tak zsobnk, kde mme vetky nae predstavy stromu a vetky informcie, o o nich vieme. Pojem je teda nieo, o zjednocuje vetky nae predstavy o nejakom strome. By vysok je nejak vlastnos, a a teraz ide o to, i tto vlastnos je obsiahnut v tom zsobnku. no je, ale nie nutne. Preto to bude syntetick sd. Analytick by bol naprklad Strom je rastlina.

Mliko k defincii synt. sdov. Syntetick sd je tak, e predikt B le plne mimo pojem A, aj napriek tomu, e sa s tmto pojmom spojuje. o nm tu vytvra t syntzu? Odpove je v naom prklade jednoduch tou syntzou je naa sksenos (u sme niekedy videli, e nejak strom bol vysok). Mu existova syntetick sdy a priori? Presne na to sa Kant pta. To je alie rozpracovanie pvodnej otzky o transcendent. podmienkach poznania. Pretoe, pokia by syntetick sdy a priori, nemohlo by existova ani poznanie. Predstavme si dva pojmy (ktor sa navzjom neobsahuj), ktor s spojen v sde, ale tm spojenm nie je sksenos. Naprklad 1+1=2. A m sa syntetizuje toto? totonosou. Kde sa berie? Je to idea v ns. Take syntetizova sa nemus iba sksenosou, ale mu sa aj nejakmi princpmi. al prklad syntetickho sdu a priori je naprklad kategorick imperatv. Teraz pjdeme k analytickm sdom. Prklad analytickho sdu a priori. Naprklad tvorec m tyri strany. Prklad analytickho sdu a posteriori? Takto nieo neme existova. Pokia existuje poznanie, musia existova syntetick sdy a priori. Kant ich nachdza v matematike, konkrtne v geometrii, dokonca aj vo fyzike (zkon zachovania hmoty, problm akcie a reakcie). A potom hovor, e aby metaf. bola vedou, mus sa sklada iba zo syntetickch sdov a priori. Je poda Kanta metaf. mon? Na to je odpove dvojit: nie je mon v takej podobe, ako vyzerala pred nm. Je, ale mus by zaloen na syntetickch sdoch a priori a najvyie sdy, ktormi by sa mala zaujma metafyzika poa Kanta, s nae najvyie rozumov zsady. A posledn pojmov vymedzenie: transcendentn a transcendentlne. Citt z miesta B 25. Transcendentaln poznanie nie je poznanie predmetov, ale aprirnych spsobov poznvania predmetov. Naopak slovo transcendentn znamen nieo, o presahuje nae monosti. Take transcendentn poznanie je tak, ktor presahuje monosti nho poznania. On to potom problematizuje, pouva ho v dvoch vznamoch: niekedy to presahuje schopnosti naej zmyslovosti, niekedy nae poznvacie schopnosti vbec. Pokia transcendentn poznanie znamen, e je to poznanie, ktor prekrauje nae zmyslov poznanie, meme poveda, e transcendentlne poznanie je zrove transcendentn? no. Ale nejde to u naopak. Preo nie? Pretoe transcendentn poznanie (napr.) Boha, ktor sa nezaober spsobom poznvania predmetov. Ete si preberieme kritiku istho rozumu. Ke si nalistujeme obsah, tak t sa del na Nuku o elementoch a Nuku o metde. O elementoch to znamen o elementoch nho poznania. Nuka o metde je u potom nuka o tom, ako tie elementy pospja. To prv je dleitejie. Nuka o elementoch sa del na: transcendentlnu estetiku a na transcendentlnu logiku. Ku: transcendentlna estetika sa zaober zmyslovosou ako najniou poznvacou schopnosou, transcendentlna logika sa zaober vymi poznvacmi schopnosami, ktormi s rozum, rozvaovanie a sdnos. Transcedentlna logika sa alej del na transcedentlnu analytiku a transcendentlnu dialektitku. To prv sa zaober rozvaovanm, to druh rozumom. Trochu nm z toho vypadla sdnos. Kde je? V transcendentlnej analytike. Kde sa nm vzali tieto poznvacie mohutnosti: zmyslovos, rozvaovanie, rozum (?). Kant to nevymyslel, ale prevzal. To, omu hovor Kant rozum1, tomu hovorili antick filozofi ns riei

Zaober sa takmi pojmami, ktor nie s empirick. Neodpoved im iaden nzor.

princpy. Rozvaovanie nazval Platn dianoia, Ari epistm, a potom racionalisti neskr intellectus. Rozvaovanie sa zaober pojmami. Zmyslovos je schopnos zskava predstavy tak, ako sme afikovan predmetmi (A 19). Je to prv paragraf KR. Predstava je veobecn pojem, pod ktor spadaj nzory2 a pojmy. Teraz si preberieme 1. Zmyslovos je schopnos nzoru. Predmety mimo ns, ak teda existuj, nejakm spsobom psobia na nau zmyslovos, a oni psobia na nau obrazotvornos. Obrazotvornos je as zmyslovosti. A to psobenie nejakho vonkajieho predmetu na nau obrazotvornos, sa nazva poitek. Poitek to Kant niekedy nazva empirick nzor. A teraz, ten neurit predmet, ktor psob na nau obrazotvornos, ten sa u sa stva tm psobenm mliko urite, pretoe viem, e u na ns nieo psob, a to (o u na ns psob) nazva Kant jav. Opakom javu, teda to, o na ns nepsob nazva Kant vec o sebe. Vec o sebe nememe pozna, ale meme ju myslie. Obrazotvornos m ete jednu zaujmav funkciu. Obrazotvornos je schopnos ma nzory, dokonca tak schopnos, e meme ma tieto nzory aj bez toho, aby na ns nieo psobilo. Teda je to schopnos ma nzory aj bez psobenia vonkajch predmetov, alebo bez toho, aby na ns psobili nejak javy. Teraz. Tto obrazotvornos nm nemus dva jednotliv nzory, ale me nm dva aj komplikovanejie nzory, ktor spjaj viac mench nzorov poda nejakch aprirnych pravidiel. Teraz tieto pravidl nm dva sdnos. Sdnos sme tu teraz trochu pozabudli. Sdnos ma tak sprostredkujcu rolu medzi rozvaovanm a zmyslovosti. Dva ... ako k nzoru njs pojem a ako k pojmu njs nzor. Preo sme tu vraveli o obrazotvornosti a princpoch? Obrazotvornos me dva nzory bez toho, aby na ns nieo psobilo. Ke s tie nzory vhodnm spsobom pospjan, poda pravidiel sdnosti, dostvame sa k pojmom. Strana A 22. o je lohou transcendentlnej estetiky? Citt... akoby sme teraz oddeovali rzne zloky tohto poznania. Prv oddelme od predstavy vetko, o nle pojmom. Ostane nm empirick nzor. Teraz oddelme vetko, o vzniklo psobenm poitkov, ostane tzv. ist nzor, alebo pha forma javu. o je jedin, o nm me zmyslovos aprirne poskytn. Ak je rozdiel medzi priestorom a asom? Ak je rozdiel medzi tmito dvoma formami istho nzoru? Ten princp je takto: poda toho, ktormu zmyslu o nle. Mme 5 zmyslov. Poda Kanta ich mme 6. Pretoe tch 5 zmyslov nazva Kant tzv. vonkajie zmysly, a ete mme vraj nieo ako vntorn zmysel, ktorm nahliadame sam seba. Ako si naprklad uvedomm to, o prve teraz myslm? To nejde tmi piatimi. Priestor je ist forma vonkajch zmyslov. To, o nimi vnmam, je vdy v priestore. Nememe vnma tmito zmyslami nieo, o by nebolo v priestore. as je ist forma vetkch zmyslov. Vntornho aj vonkajch. Vetko, o vnmam vonkajmi zmyslami je v ase, to vetko, o vnmam vntornm je iba v ase, no nie v priestore. Pozrime sa doma na miesto B 37.

Nieo, o naz-erm. Teda nie to, o to znamen v dnenom jazyku.

III. prednka Dneska budeme prebera transcl. analytiku. Ako sme si minule hovorili, Kant nau myse rozdeuje na niekoko naich mohutnost niiu pozn. mohutnos zmyslovos a na tri vyie rozvaovanie, rozum a sdnos. Dneska budeme prebera rozvaovanie. Kant definuje rozvaovanie niekokmi spsobomi, niektor s trefnejie, niektor menej. Prv je: protiklad ku zmyslovosti. A ked nazva zmyslovos receptivitou dojmov, definuje Kant rozvaovanie ako spontaneitu pojmov. Rozvaovanie sa zaober pojmami. Ale nie vetkmi pojmami iba istou podmnoinou pojmov. Rozvaovanie je schopnos myslie predmet vzhadom k nejakej predstave. Rozvaovanie teda ej schopnos naeho myslenia, ale toto myslenie mus ma nejak referenciu (ako by sme povedali teraz). Teraz u vieme, o je to predstava. Alebo inak, ktor obsahy mysle patria k predstavm? Nzory a pojmy. Mohli by sme poveda, e predstava je generick pojem pre akkovek obsah mysle. Rozvaovanie sa zaober pojmami, a tieto pojmy sa musia vzahova na in predstavy. Teraz sa mu vzahova bu na poitky potom sa jedn o empirick pojmy. Pokia sa pojem nevzahuje na poitok, jedn sa o ist pojem. ist pojem sa me vzahova na ist formu nzoru, pojem sa me vzahova na in pojem (a poda toho druhho sa ur, i ten prv je ist alebo nie), a ist pojem sa me vzahova na ist formu rozvaovania. lohou transcl. logiky je njs ist formy myslenia (ist pojmy), alebo pojmy, ktor sa a priori vzahuj na predmety istho poznania, a takto pojmy nazva Kant kategrie. Transcl. T sa del na trascl. dialektiku a analytiku. Pokia skmame nae myslenie vo vzahu k predmetu poznania (teda ke skmame empirick uitie nho myslenia), neprekraujeme tm hranice monho poznania, potom sa pohybujeme na poli transcl. analytiky. Take transcl. analytika nm dva (skma, chce da) aprirne zkony empirickho uitia naeho rozvaovania a zmyslovosti. Pokia prekrome hranice, potom k niektorm pojmom nebudeme schopn njs korepondujcu predstavu, alebo pokia skmame nae pojmy bez vzahu k zmyslovosti, tak nae myslenie upad do istch rozporov, s ktormi sa musme nejako kriticky vyrovna, a takto uitie nho myslenia skma transcl. dialektika, a nae pozn. mohutnos, ktor je zkonodarn na poli transcl. dialektiky je rozum. Tak, a dneska u len k transcl. analytike. Ke sa pozrieme na obsah, vidme n plnik roboty. Teraz sme v tej prvej asti. Ako Kant odvodzuje kategrie? Prvm krokom je njs o je esencilne na naom myslen a Kant tvrd, zase nieo tradine. esencilne na naom myslen je sdenie. Zkladn forma sdenia je plne aristotelovsk predikcia S je P. Subjekt me by akkovek predstava, take bu pojem alebo nzor, Predikt je pojem. Prv krok je teda stotonenie myslenia a sdenia. V druhom kroku Kant op uplatuje svoju transcl. metdu. Nebudeme dokazova, i tu sdenie je alebo nie je, proste udia myslia, ale Kant skma, ak s vbec predpoklady nieoho takho. Toto skmanie sa deje tak, e Kant si vezme plne tradin rozdelenie sdov do 12 foriem. Toto rozdelenie pochdza z aristotelovskej tradcie. T tabuka sdov je na strane B 95 / A 70. Ako chpa tto tabuku? Pri kadom sde meme uri vetky tieto tyri vlastnosti.

Naprklad: Niektor zvierat nie s ani vek, ani stredn, ani mal. Kvantita: iaston (pretoe Niektor.). Kvalita: zporn (pretoe nie s). Relcie: disjunktvne (pretoe ani, ani). Modalita: asertorick (preo???!??!) Naprklad: Vetci udia s mono dobr alebo zl. Kvantita: veobecn. Kvalita: kladn. Relcie: disjunktvne. Modalita: problematick. Naprklad: Pokia sa nemlim, nie je iaden lovek ostrov. Kvantita: veobecn. Kvalita: nekonen (pretoe my z tej nekonenej monosti, o vetko me by lovek, vylime iba jednu mal monos, a ponechme nekonen monosti, ktor mu ostva. Ke povieme iaden lovek nie je zl, z toho u nenechvame iadnu monos, nenechme tam nekonen poet prvlastkov v tej rovine. ten princp je na strane B 97). Relcie: hypotetick. Modalita3: asertorick. Nemali sme prklad apodiktickho sdu. Take prklad: Takto mme 12 foriem sdov. Poda Kanta im mus prislcha 12 foriem myslenia. Ako sa dostaneme od prvho k druhmu? Tm, e abstrahujeme od pecifickho obsahu kadho z tohto sdu, a ostane iba ist forma spojenie medzi subjektom a prediktom. Na strane B 106 mme tabuku kategrii. Vimnime si, kt. kat. Kant zana poda kvantity. Prv vymedzuje Kant o je to jednota, mnohos a vetkos. Ke budeme prebera Fichtov systm kategrii, bude zana vymedzenm reality, negcie a limitcie. Tieto dve tabuky sa treba naui. Teraz vieme, o s to ist formy rozvaovania v jeho empirickom uit. A teraz ideme na dedukciu istch pojmov rozvaovania. Dedukcia tu nebude znamena to, o pod ou bene rozumieme. Dedukcia znamen ospravedlnenie uitia istch pojmov rozvaovania. Preo je potrebne nieo takto ospravedlova? Je to preto, e my sme teraz odvodili 12 istch pojmov, ktor sa ani sprostredkovane nevzahuj k poitkom, ani cez in pojmy sa nevzahuj k poitkom (preto s to ist pojmy). Tak, ale teraz ako sa mu vbec tieto pojmy vzahova ku zmyslovosti? Vezmime si naprklad emp. pojem pojem stolu a meme poveda, stoly maj tyri nohy. Ak je to sd? Jedinen, kladn... ako meme tento pojem stolu myslie v spojen s kategriou reality, spojenia, substancie a existencie? A Kant to vyriei op tou jeho transcl. metdou nejako to ide, pretoe vetci sme toho schopn. Ideme teda hada podmienky tejto monosti. Take sme schopn myslie empirick pojmy spadajce pod kategrie bez toho, aby tie pojmy boli intanciami tchto kategrii. Mme pojem realita a pojem stl. Nememe poveda, e pojem realita sa vzahuje na stl, lebo potom by pojem reality nebol ist. Musme njs nejak syntetiztor, ktor nm umon myslie oba tieto pojmy bez toho, aby sme ich mysleli spolu (??). Tak, a teraz Kant povie, e prvm krokom v dedukcii je njdenie vyej syntetickej jednotky teraz obrazotvornosti (schopnos ma nzory bez
3

Apodiktick mus tam by log. opertor nutnosti. Asertorick nesmie tam by iaden log. mod. opertor. Problematick mus tam by log. opertor monosti.

prtomnosti poitkov) a rozvaovania. A t obrazotvornos me by produktvna, tzn. e nm umon reazi rzne predstavy, presnejie nzory, poda pravidiel rozvaovania. Mus teda existova vyia syntentick jednota, ne je jednota empirickho stolu. A touto vyou jednotou ... je sebavedomie. Toto sebavedomie je schopn tzv. apercepcie. Apercepcia je vnmanie nho vnmania (vnmam, e vnmam). U Kanta to m mliko specifickej vznam. My na tejto rovni u nememe robi rozdiel medzi vnmanm a myslenm. Apercepcia znamen myslm, e vnmam, vnmam, e myslm, a vetky takto mon kombincie. Teraz, vaka tomuto je kad nzor mon iba v rmci nejakho sebavedomia, ktor vie, e je vnman. Teraz by to chcelo njs nejak najvy princp tejto apercepcie. To nachdza Kant na zaiatku 16. Ku kadej naa predstave si musme by schopn vybavi, e ja myslm, e ja mm tto predstavu. Vidme modr faku, a musme si by schopn poveda ja myslm, e vnmam tto modr faku. T najvyia syntetick jednota apercepcie je jasn narka na cogito (Descartes). U Descarta bolo cogito nejak prv bod pri prekonan jeho metodickej skepsy. U Kant je to nieo, o prichdza a pomerne neskoro v odvdzan naich princpov myslenia. Navye to nie je posledn princp myslenia. Kant s obubou zapojoval do svojho systmu rzne systmy svojich predchodcov. Vimnime si tch modalt. mus, moci doprovzet. Tie s plne kov tu. My musme by schopn to neznamen, e ku kadej naej predstave sa nm v hlave vyroj predstava ja myslm. Nae myslenie nie je zameran vdy na nae myslenie, ke myslme. Tu ide iba o t schopnos, e ak sa pustme do tejto reflexie, sme schopn ku nej prs. alia vec, ktor si musme vimn je t predstava ja myslm. Je to pojem, alebo nzor? A potom, ist alebo empirick? Nememe pri tom poveda, e to je pojem. Na rovni apercepcie potom vbec rozdiel medzi rozvaovanm mizne, a teda to nie je ani jedno, ani druh. Ak si spomenieme, tali sme si vod tam sa pe, e nemu existova tzv. intelektulne nzory. o by to cca bolo? To by bol nejak pojem, ktor by sme mohli nazera bez zmyslovosti priamo, nejak tak ary mary. TO je pre Kanta nemon, ale my nememe nazera podstatu predmetov bez zmyslovosti. To je antropologick kontanta pre ud. Pripa, e tu mu by nejak bytosti, o to daj, ale nie my. Fichte vak ppotom napda Kanta, e to je intelektulny nzor, kt. si uvedomujeme priamo. Tak, teraz sme prebrali subjektvnu strnku poznania, tejto jednoty rozvaovania a zmyslovosti. Subjektvna znamen, e m vzah k subjektu. Rozhodne to nie je v protiklade k objektvnemu. Kad poznanie m vzah k objektu a subjektu. To j, to je tzv. transcl. subjekt. Existuje ale aj tzv. transcl. objekt, alebo inak povedan, trascl. objekt, ktor oznauje Kant skratkou =x, ktor vytvra jednotu v rozlinch nzorov v pojme. Mohli by sme poveda, e je to pojem veci, alebo pojem objektu. Aby sme vedeli, o s vbec predmety empirickho poznania, musme ma nejak trasncl. pojem predmetu. Musme vbec by schopn poveda, e nieo je predmetom (a nemus to by nutne empirickm predmetom). Ke si teraz zhrnieme t prv as dedukcie, ke sme schopn tej vyej jednoty zmyslovosti a rozvaovania, musme by schopn vzby na trasncl. subjekt (ja myslm) a na transcl. objekt (=x). To by sme mohli poveda, e je jadrom celej kritiky istho rozumu, prpadne je to najobtianejia as.

Bude tu aj druh as tejto indukcie, kde si ukeme, ako meme aplikova konkrtne kategrie v konkrtnych prpadoch. Ako ku kategriam njs... ako napr. t kat. reality aplikova na pojem stolu? Ke sa sptam Je hento stl?. To je loha sdnosti. loha sdnosti je njs ku veobecnmu nieo pecilne. Tto definciu si treba zapamta, lebo v KS bude tto loha mlinko in. Aby sme kategriu mohli aplikova na empirick pojem, mus tu existova ete nejak medzistupe, ktor iastone nle k zmyslovosti a iastone k rozvaovaniu. Tomu sa hovor schma. Schma je nieo, o je produktom obrazotvornosti podliehajce zkonom rozvaovania. Je to pravidlo aplikcie pojmov na nzory. Ak je kategria ist pojem rozvaovania, potom z nej vytvorme najskr nieo, omu hovorme ist schma, a to vytvorme tak, e t kategriu aplikujeme na ist formu zmyslovosti, a ke sa optame na ktor? Tak na as, pretoe as je ist forma zmyslovosti vetkch zmyslov (preo nie priestor?). ist schma je aplikcia kategrie v ase. A a potom meme tto ist schmu aplikova na empirick pojem. O o tu ide? Kant tu v tomto riei tak dilemu zkladn problmy empiricizmu a racionalizmu. Aby sme mohli aplikova nejak empirick pravidlo, potrebujeme na to alie pravidlo. Ale vetky pravidl empirizmu s odvoden zo sksenosti, a takto sa potom ale nikdy nedostaneme k nejakmu pevnemu bodu. Racionalizmus sa potka s inm problmom. Jeho princpy vbec nedvaj monos, aby sme icch nejako aplikovali. Inmi slovami, empiricizmus redukuje schmy na nzory, a nikdy nedosiahne pojmov, racionalizmus, na druh stranu, redukuje schmy na pojmy, ale nikdy nedosiahne nzory. Sksme, o to je schma pojmu stola. To je aplikcia pojmu stl v ase. U to nie je ist schma, ale nevad, bude to aspo jednoduchie. o si predstavme, ke si predstavme pojem stolu? o je tm mentlnym obrazom, nejak konkrtny stl? Nie, ale nepredstavujeme si ani nejak vlastnosti. Podmienkou toti je, e tento pojem vieme poui v ase a vieme ho aplikova na nzory, ktor sme predtm nikdy nevnmali (nevideli). Take schma neme by ani obraz ani pojem. Schma je teda pravidlom aplikcie nejakho pojmu v ase. Aby sme si to ete viac skompikovali, tak medzi ... a empirick pojem vlome Tie s na strane B 200. To s tzv. syntetick zklady istho rozvaovania. Princpom aximu nzoru je, e vetky veliiny s extenzvne (maj nejak vekos, trvanie). Anticipcia vnemov... treba sa naui najm tie tzy, dkazy iba meme. Tretia analgia: Aby vbec boli mon fyz. zkony, mus vbec by mon to, e kad prvok v priestore a ase me psobi na kad in prvok. Ke sa pozrieme na Newtonove zkony, tak tie presne toto postuluj. Inmi slovami, nemu existova oblasti sksenosti, ktor s kompletne od seba oddeln a nie je medzi nimi iadne psobenie. Tieto tyri zsady musme vedie. Teraz skome a na koniec transcl. analytiky na stranu B 294. Troku si to rozoberiem. IV. prednka Ben racion. sd je tak sd, ktor musme vetci splni, pretoe sme udsk dospel bytosti (?).

Symptmy K. filozofie: 1) formlnos, aprirnos: ten princp, ktor sa sname njs, plat v tle logickchc princpov. je to princp, ktor nezvis na tom, ako ho vyplnme (nejakou empriou), pretoe plat formlne. Aprorny teda v tom zmysle, e nepotrebuje sksenos. 2) univerzlnos: plat pre vetkch 3) racionlnos: riadime sa nm vetci, nakoko sme racionlne bytosti 4) sloboda: to znamen, e jedin, o ns obmedzuje pri naom mravnom jednan je to, o si my stanovme sami. Je to nae slobodn rozhodnutie jedna morlne. Je to nio, o si stanovujeme sami, a sme v tom slobodn v tom tle, e ns neobmedzuj emcie (?). Kant vzna pooiadavok na nae konanie aby bolo rozumn jednanie. Eliminuje vetky emcie, hlavn draz kladie na to, o si my stanovme ako princp. Nejde o to, e by vyluoval emcie. Hovor, e ak my jednme skutone morlne, tak sme schopn to vypusti. Ke sa bavme o emcich, tak emcie s to, o ns motivuje na zklade nieoho, o chceme. Ak jednme teleologicky, tak sa podraujeme nejakmu nmu vplyvu a u nejednme slobodne. Ke sa vrtime ku K. formalizmu, tak ten to priamo formuloval tak, e morlne princpy vyvodzuje K. aprirori. Najsr si vytvorme princp a potom do neho vhodne implementujeme t sksenos. V tomto ohade je empria dobr, ale aposteriori nm nikdy nepovie, omme robi. Vidme iba to, o je, nie to, o mme robi. Vrme sa sp ku K vymedzovaniu. Pokia chceme jedna morlne, tak s musme rozhodova poda svojej vlastnej slobodnej vle. Ak to nespravme, budeme vdy kontaminovan ciemi, etc. To me vies k morlnemu konaniu, ale iba nhodne. My, ako racionlne bytosti, si sami stanovujeme pravidl, ktormi sa obmedzujeme. To je poda neho lepie, ako sa necha obmedzova emciami. Preo sa nechme obmedzova pravidlami? Lebo s rozumn, chpeme ich, prijmame ich. Tieto pravidl s stanoven formlne, slobodne ale zrove ako povinnos. Jednme morlne z povinnosti k pravidlm, ktormi sme sa sami zaviazali. Na zklade tchto podmienok (rac., obmedz. princpmi) meme K veob. princp formulova kategorick imperatv. Jednej tak, jako by se maxima tvho jednn mla stt bezrozporn podle tv vle obecnm zkonem! Kad nae jednanie mme uspsobova tomu, aby sa z neho dala vyvodi maxima (konkrtna norma, vsledok konkrtnej morlnej situcie), ktor by platila ako prrodn zkon. Pozrieme sa teraz na konkrtnu aplikciu KI: aplikcia na lo4. Akm spsobom K le definoval? Lht znamen unit nepravdiv tvrzen s tm zmrem, aby tomuto tvrzen bylo uveno. Kant striktne lo odmieta. o ale, ke lo nieomu prospeje? Ak my mme stanoven, e klamanie je zl ako KI, tak potom musme odmietnu akkovek lo.

J.E. Mahon

Mylienkov experiment: Vrah chce zabi osobu A. Ja viem, kde je osoba A. Vrah sa ma pta, kde sa osoba A nachdza. Mm dve monosti, bu nezaklamem, a poviem mu, kde je osoba A; alebo mu nezaklamem a ohrozm osobu A. o teraz? K chce dokza, e KI je aplikovaten na ben morlne situcie. V triede sme sa vetci zhodli, e by sme klamali. Ale my sme rovnako racionlne bytosti to je spor smerom k jeho systmu. Experiment pokrauje: Mme teda dve monosti: Poviem pravdu, vrah A njde a zabije. Nesiem za to zodpovednos? Druh monos: Budem klama, vrah pjde hada inde. Nhodou A njde a zabije ju (nesprvne som si myslel, kde A je). Som za to zodpovedn? V druhom prpade si K mysl, e hej. Preo? Pretoe ke klamem, urobil som aksi prehreok, preto za musm nies zodpovednos. Ke poviem na druh stranu pravdu, splnil som si mravn povinnos a nie je to moja zodpovednos. Kant to premal alej, a vymyslel al argument: ...dlm, pokud je to na m, e vpovdi se nestkvaj s dvrou, a proto jsou zruena a ztrc svou slu tak vechna prva, kter jsou zaloena na dohodch; co je bezprvm, kter je zpsobeno lidstv vbec. V. prednka Dnen tma je transcl. dialektika. Ke sa pozrieme na zaiatok Kr, tak tam sa vrav, e ns rozum je zaaovan otzkami, ktor s dan jeho prirodzenosou, no ich zodpovedanie presahuje nae schopnosti. Ak predsalen podme nejak odpove na tieto otzky (naprklad na otzky: Je lovek nesmrten? existuje boh?), tak tm vznikaj takzvan zdania (i u je odpove kladn alebo zporn). Zdanie nem ni spolonho so snami. Zdanie je nieo, o sa nm ukazuje ako nieo relne, ale relne nie je. Rozlme si teraz tzv. optick zdanie a transcl. zdanie. Kantovi tu nepjde o opt. zdanie, ke vidme naprklad nejak optick klam. Pjde to druh, ktor vznik nejako nutne, pokia sa sname na tieto otzky odpoveda. Transcl. dialektika sa zaober nejakm systematickm zmapovanm tohto (transcl.) zdania. Tto dialektika m pozitvnu a detruktvnu as. Vieme, e toto zdanie vytvra rozum. Predminule sme si hovorili rzne defincie, o to je rozvaovanie, rozum, zmyslovos... a jedna z def. rozvaovania me by, e rozvaovanie nm dva najvyie pravidl zmyslovho vnmania. TO s tie zkladn pravidl rozvaovania, s ktormi sme minule skonili (naprklad zkony kauzalita). Rozum v tom pozitvnom zmysle je naa schopnos njs najvyie princpy myslenia vbec. Rozvaovanie nm dva jedotu zkonov zmyslovosti. V analogickom pomere nm dva rozum najvyie zkony rozvaovania, nejak vyia jednota. Najvyia jednota rozumu je Nepodmienen5. U K meme njs dve jednoty jednota rozvaovania a zmyslovosti -> transcl. jednota apercepcie. Najvyou jednotou rozumu je Nepodmienen, a to zahruje vetky predchdzajce jednoty. Pokia je nieo nepodmienen, alebo m na Nepodmienen vzbu, nemono k tomu njs iaden korepondujci nzor. Pokia m nejak pojem vzbu na Nepodmienen, nemono na njs korepondujci nzor. Jedno z vymedzen rozumu je, e sa zaober pojmami, ktor maj vzbu na Nepodmienen.

Absoltne vedenie(?), vedenie o absoltne.

Tchpojmov, ktor maj vzbu na Nepodmienen, me by mnoho. Budeme si ich musie nejakm spsobom systematizova (pozitvna as transcl. dial.). Niektor z tchto nepodmienench pojmov vznikaj nutne. Kad vaha o nepodmienenom ns nutne zavedenie k ... pojmu. Nutn nepodmienen ist pojmy nazva K ist idey. Nejak prklad: najv zlat somr vetkch db je to pojem s vzbou na Nepodmienen6, ale rozhodne nie je ist a nutn. Odvodenie transcl. idey. S to pojmy, ktor maj vzah k Nepodmienenemu. To je inmi slovami relcia k Nepodmienmu. A my vieme, e mme 3 typy relcii (vi. tabuka kategrii). Budeme hada pojmy, ktor maj vdy jednu z tchto relcii k Nepodmienenmu. Vezmeme akkovek nepodmienen pojem, a budeme sa ho snai privies k Nepodmienenmu. Ak to u alej nepjde, njdeme ten posledn lnok, ktor vedie k Nepodmienenmu a to bud transcl. idey. Tieto posledn pojmy bud tri (pretoe tri relcie). Citt zo strany B 379. V Kat. sa bude hada nepodmienen subjekt. V Hyp sa bude hada.. a v Dis. sa bude hada nejak nepodmienen dvod delenia na asti. Ale ostva nm ete zisti, ako djdeme k tmto trom idem. To sa rob celkom logickm spsobom, tzv. rozumovm sdom. Ukeme si na to prkladoch. Uvaujem tento sd: (Vyia premisa) Vetko zloen je premenliv. (B 388) (Niia premisa) Vetky teles s zloen. ___ Vetky teles s premenliv. A ten skok v hadan tch vych pojmov je vdy skok od zveru k vyej premise. Je to intancia K transcl. metdy. Mme nejak tvrdenie (zver tentokrt) a hadme nejak jeho predpoklad. Mus tu plati (a to vo v. sdoch), e ten predpoklad m vyiu platnos ne zver. Neme sa sta, e by platil zver s vyou pravdepodobnosou ako predpoklad. Tm, e ideme takto nasp hadme predpoklady s vyou mierou platnosti7. K omu djdeme, ke to aplikujeme na tieto tri druhy relcii? Nakoniec djdeme k predpokladom, za ktor nebudeme mc s. U iadna vyia premisa. V Kat. budeme riei subjekty, a nakoniec djdeme k takmu subjektu, ktor neme by prediktom inho subjektu. Take plne na vrchu bude subjekt, ktor u nie je prediktom. V Hyp. rade s hypotzy. Tam u bude predpoklad, ktor u ni nepredpoklad. A v Dis. bude nejak delenie, ktor u alej nejde rozdeli. (B 379) Niekto sa ptal, ako spoznme nepodmienen pojem. Jednoducho tam, e to vyjadrme nejakm superlatvom. Je to nejak najvy len nejakej ready. Transcl. idey s teda troje. Bu m transcl. idea vzah k subjektu (Kat. rada), alebo vzah k rozmanitosti objektov v danom jave (Hyp. rada), alebo m vzah k vetkm veciam vbec (ktor s v disjunkcii Dis. rada). Nepodmienen subjekt dua. Nepodmienen nieo bez predpokladov sloboda. Nepodmienen nieo, o m vzah ku vetkm veciam vbec Boh. (B 391) Tmto by sme zakonili pozitvnu as transcendentlnej dialektiky. A teraz zaneme s detruktvnou.
6 7

Nepodminen ke tam dm superlatv. Racionlna toxicita.

Ideme to aplikova na inch filozofov. Rozdeuje ich do troch skupn, poda toho, o ktorej idey sa bavia: paralogizmy, antinomie, Paralogizmus vznik, ke sa idey due budeme snai da nejak kategorilne urenie albeo sa budeme snai pod u subsumova nejak nzor. Vezmime si naprklad kategriu jednoty. Sksme si poda nej uri transcendentlnu ideu due. Dua je hmotn. Teraz kategria veobecnosti -> vetko je dua... dua rastie zo zeme. Dua je plyn. Dua je... vetko to s paralogizmy. Vetko je to chybn. Preo? Lebo nememe nepodmienen pojem due bra ako pojem rozvaovania alebo empirick pojem. Antinomia. Tu to bude trochu zloitejie. Tka sa systmu tzv. kozmologickch ide. Rozdelme si ju na tyri kozml. idey: 1) poda kvantity, 2) relcie, 3) modality, 4) (B 443)Tie tyri kozm. idey -> absoltne zloenie ... absoltna delitenos, absoltna idea nejak vzniku vbec, absoltna plnos zvislosti existencie nieoho v jave(???) Ku kadej z tchto kozmologickch ide K priradzuje protichodn tvrdenia, ktor nachdza v rznych filozofickch systmov svojich predchodcov. V prvej kozml. idey je odhliadnut od podmienok priestoru a asu. Tza 1. antinomie8: Svet m poiatok v ase a o do priestoru je ohranien. Antitza 1: Svet nem poiatok v ase a priestorovo je nekonen. Tza 2. antinomie: Vetko je mon rozdeli na nejak asti. Antitza 2: Vetko je mon rozdeli do nekonena. Tza 3. antinomie: Kauzalita poda zkonu prrody nie je jedin, z ktorej mu by odvoden zo vetkch javov sveta. Aby sme vetky javy sveta vysvetlili, potrebujeme nejak in typ kauzality kauzalitu zo slobody. Antitza 3: Prrodn kauzalita je jedin kauzalita, ktor nm sta k vysvetleniu vetkch javov. Tza 4. antinomie: Vo svete existuje nejak nutn scno, ktor me by myslen ako jeho prina. Antitza 4: Ni takhoto vo svete nie je. Prv ant. sa tka hranica hranc sveta v ase a priestore. Druh delitenosti. Tretia kauzality. tvrt pojmu nutnho scna. o teraz s nimi? Vimnime si prv pozorovanie, e tzy odpovedaj skr racionalizmu a antitzy skr empirizmu. V kadej z tchto ant. ide o nejak nekonen regres. Pozrime sa bliie na prv dve antinomie. Tu je K rieenie jednoduch. Tzy 1. a 2. ant. s jednoducho nezmyseln. Nie je mysliten, vbec si predstavi zaiatok asu, jeho koniec alebo hranice nho priestoru. Pokia neabstrahujeme od istch foriem zmyslovosti, tak svet si musme predstavova ako nekonen v ase a priestore a nekonene deliten. Pokia mme nejak nzor, ten m vdy nejak asti. A takto meme s donekonena. Ku kadmu asovho okamihu si meme predstavi jeden, ktor mu predchdzal. A ke si redstavme hranicu priestoru, meme si predstavi aj nieo, o je za ou. Take v prvej a druhej ant. sa Kant prikla k stanovisku empirizmu. V trej 3. a 4. to vak bude in. Rieiu ju tak, e v tze aj antitze vymedz ist obor platnosti. Pokia antitzu obmedzme iba na svet javov, tak me kudne plati. Vo fenomenlnom svete nm sta iba prirodzen kauzalita
8

Treba sa ich naui.

a nenachdzame tam iadne nutn scno. Pokia sa ale budeme zaobera nam inteligibilnm svetom (t.j. svetom nho myslenia), tam nm prrodn kauzalita nepome, a tam musme prija in druh kauzality kauzality zo slobody a je treba prija aj nutn scno (ako transcl. ideu boha). Ak je najvy zkon kauzality zo slobody? Kategorick imperatv. Teraz by niekto mohol namietnu ako je mon poui kategriu kauzality mimo naej sksenosti? Lebo kauzalita zo slobody je kauzalita, ktor zaiatok le mimo n fenomenlny svet. Ke sa slobodne rozhodnem nieo vykona, odraz sa to vo fenomenlnej rovine sveta(?). Toto je rozpor v KR, ktor ale K vedel. K hovor, e v tomto spojen s kategriami a tzami 3 a 4, musme kategrie bra iba v prenesenom vzname pomhaj nm lepie pochopi. (B 700) Vetky antinomie sa odvdzaj z transcl. idey slobody. Transcendentlna idel sa tka sa transcl. idey Boha, ktor mali predchodcovia K sklon povaova za nejak osobu. Preo idel? Je to narka na platnske/stoick idely mudrca. Pokia budeme tmto idelom prisudzova nejak konkrtnu realitu, bude sa op jedna o transcl. zdanie. Kant identifikoval 3 hlavn spsoby, ktor viedli filozofov k prisudzovaniu nejakej reality k idey Boha. To s tri hlavn dkazy boej existencie: 1) fyziko-teologick usudzuje z krsneho a dokonalho usporiadania sveta na existenciu Boha. Tu je ten protiargument rovnak ako pri kozml. Vezmime nieo empirick, je fakt, e svet je takto krsne usporiadan, a vyvod sa, e niekto/nieo to muselo usporiada. Ale to je op chybn sudok, lebo sa empirickou cestou usudzuje na nieo nepodmienen to toti nejde. 2) kozmologick to je ten, ktor poznme od T. Akvinskho. Tie jeho tyri cesty , kde sa had nieo nepodmienen. 3) ontologick predikt existencie nie je iaden relny predikt. Kant tieto dkazy ete raz prema a pridva vlastn dkaz boej existencie, ale ten nedokazuje iadnu realitu idey boha, ale ktor nm umouje prija ju ako tzv. regulatvny princp nho myslenia. Kant pridva KS dkaz z morlneho usporiadania sveta, nie nejakho harmonickho. To, e v sebe nachdzame morlne ely, to znamen, e sa musia vzahova k najvyiemu elu. Transcl. idel by sa mohol zhrnul takto (B 647): Idel najvyej bytosti nie je nim inm ne regulatvnym princpom rozumu... Nie je tvrdenie nutnej existencie nejakho scna. Je to regulatvny princp (opakom je kontitutivn princp kontituuje nm sksenos. Tento nm ju iba systematizuje), ktor nm umouje myslie svet ako jednotu. Dalo by sa teraz poveda, e transcl. idey s iba regulatvne princpy, ktor nm umouj systematizova nae myslenie, ktor ale sam o sebe nekontituj iadnu sksnos. Pokia ju pouijeme kontitutvne, upadneme do rozporu -> transcl. zdanie. Prebrali sme teraz cel nuku o elementoch. Ostva nm posledn as KR nuka o metde. To prv je akoby stavebn materil, a to druh je akoby nvod (no nepostave babylonsk veu, ale iba dom). Transcl. idey nejde poui ako kont. princpy teoretickho poznania, ale je mon ich poui pre praktick potrebu. (B 804) o to znamen? Kant trochu men teraz definciu, o znamen by praktick to je vetko, o je mon vaka slobode. (B 828) A vaka slobode s mon praktick zkony, ktorch el je nm dan rozumom. A teraz, pokia tieto zkony s objektvne, jedn sa o imperatvy, pokia nie s nim podmienen, jedn sa o kategorick imperatvy. Subj. zkony sa volaj maximy. Teraz pjde o to, aby sme tieto imper. nejako systematizovali a nali najvy kat.

Kant teraz prichdza s jeho otzkami, ktor vyerpvaj cel zujem rozumu. V KR s tri (B 832) 1) o mem vedie? 2) o mm robi? 3) V o smiem dfa? V o smiem dfa, ak budem jedna tak, ako mm jedna? Ak teda robm to, o robi mm, v o mem dfa? Pta sa Kant. Nejak odmena? Keby sme jednali morlne iba preto, e dostaneme za to nejak odmenu, to by rozhodne neodpovedalo Kantovej etike. Kant hovor, e pokia jednm tak, ako jedna mm, mem iba dfa v t odmenu. Kant tu vetko, o meme nazva ako odmenu, nazva ako blaenos -> blaenos me by teda uspokojenie naich potrieb. Prv je teda nejak racionlne odvodenie kat. imperatvu, a ked to vetko dodrujem, potom mem dfa v blaenosti. Kant tu plne obracia Humovu otzku. Z toho, o m by, nejakm ete vemi neistm spsobom plynie to, o je alebo bude. To je Humova otzka naruby a tomu K hovor primt praktickho rozumu. My toti meme dfa v nejak odmenu v morlnom jednan iba, ak prjmeme transcl. ideu Boha ako regulatvny princp, ako Boha ako garanta tejto blaenosti. A alej transcl. idey due ako nesmrtenej (???). V tomto zmysle s transcl. idey regulatvne princpy. S toti regulat. princpy nho praktickho jednania. Bolo by toti nezdvodniten preo jedna morlne. Keby nm potom negarantovala odmenu nejak najvyia bytos v nejakom nekonenom ase. Preto primt praktickho rozumu, preto sa prv odvod nezvisle od sksenosti kategorick imperatv a a z toho smieme dfa v nejak blaenos, ktorej garantom s transcl. idey. Zujmom rozumu v jeho teoretickom uit je poznanie. Zujmom rozumu v jeho praktickom ohade je urenie vle, pokia ide o jeho posledn el. Tieto urenia s nezvisl od teoretickho rozumu. VI. prednka Kritika sdnosti je treou K kritikou (1790), ktor m zavi Kantov kritick systm. Ke K dokonil KR, myslel si, e u zavil svoje dielo. Cieom KS je njs jednotn princp teoretickho a praktickho zkonodarstva. KS zana aprirnym vymedzenm pocitu libosti a nelibosti. U tieto dva pocity s nieo, o le na pomedz naej iadacej (schopnos, aby nae predstavy boli skuton priny vec mm predstavu nejakho dobrho msa, a chcem, aby som ho mal v puse) a poznvacej mohutnosti. Pocitom libosti a nelibosti nieo spoznvame (je to prjemn, nie je to prjemn, je to na jedenie), ale iastone aj naou iadcou mohutnos. Rozvaovanie dva aprirne princpy poznvajcej mohutnosti. Rozum zas aprirny princp iadacej mohutnosti. A lohou KS je... Ke sa pozrieme na koniec vodu do KS, tam je prehadn tabuka, kde sa to vetko d njs. Take sdnos v tomto zmysle le medzi rozvaovanm a rozumom. Teraz si definujeme, o je sdnos vo zmysle KS (ako bola definovan sdnos v KR?) Str. 33 Soudnost vbec je schopnost myslet to, co je zvltn, jako obsaen v obecnm. Je-li dno obecn (pravidlo, princip, zkon), pak je ta soudnost, kter to, co je zvltn, pod toto obecn subsumuje (tak tehdy, kdy jako transcl. soudnost a priori udv podmnky, za nich je subsumpce pod obecno jedin mon) soudnost uujci. Je-li vak dno jen to, co je zvltn, k nmu m bt nalezeno obecn, pak je soudnost pouze reflektujci. Kant tu rozliuje tzv. urujcu a reflektujcu sdnos. Rozdiel medzi tmi dvoma je v tom, i zaneme od toho zvltneho alebo od toho veobecnho. Pokia ideme od zvltneho a postupujeme k veobecnmu, jedn sa o sdnos reflektujcu. To veobecn je vdy nejak pojem, zkon, princp. To zvltne me by jednotliv nzor alebo tie nejak menej veobecn pojem ako ten veobecn. Me sa teda jedna o vzah medzi nzorom a pojmom, alebo medzi menej veobecnm pojmom a veobecnm pojmom.

Prklad reflektujcej sdnosti: Vidm nejak vzdialen predmet, ktor sa ku mne pribliuje a postupne oh mem lepie a lepie uri. Najskr je to bodka, potom je to lovek, beloch, ... a prdem k tomu, e je to mj znmy naprklad. Take od nieoho jednotlivho prichdzam ku nieomu veobecnmu. Prklad druhej sdnosti: hadm nieo na psanie. Tak sa zanem kuka po stole a hadm nejak nzor, ktor by sploval tento pojem. Hadm teda nieo konkrtne. Pokia chceme njs aprirny princp sdnosti, nememe ho hada v urujcej sdnosti, pretoe aprirny princp sdnosti je dan v pojme, a ten pojem je dan rozvaovanm. Urujca sdnos iaden aprirny zkon teda nem, pretoe vetko je uren rozvaovanm a schmou toho pojmu. Naopak v prpade reflektujcej sdnosti zatia iadne pravidlo nemme. Ako njs k nieomu jednotlivmu nieo veobecn. To jednotliv je dan, a teraz kde vezmeme pravidlo, ktor vybra? Pokia teraz hadme nieo veobecn nieo k nam nzorom, meme teraz myslie vo vemi masvnych mertkach, a predstavme si, e k nam nzorom (alebo vetkej sksenosti) hadme ten najveobecnej zkon (prrody). Na druh stranu mme nejak tak ideu, e takto zkon bude existova. Teraz sa ptajme, kde sa v ns vbec berie tto mylienka o njden takhoto zkona? U iba to, e meme o takom zkone uvaova. A ak existuje, musme si poloi otzku: kto takto zkon vytvoril? K prichdza s mylienkou, e za tm neme by rozvaovanie jednotlivch ud, ale aksi intelekt/rozvaovanie, ktor je za celou prrodou. On syntetizuje za ns, my toti o takomto zkone iba tume. V naej sksenosti meme rozpoznva ely. To je prve vkon sdnosti. Hadanie elov v naich nzoroch. el je vdy nejak pojem. el je to, k omu ta i ona vec je. Pokia sme schopn sdi v nieom zvltnom, ... k tomu zvltnemu hadme nieo veobecn. Je to vkon reflektujcej sdnosti. Pokia nachdzame v produktoch prrody nejak ely, potom musme zrove prija mylienku, e tam tie ely syntetizovalo nejak rozvaovanie, ale nie nae, a e tie produkty prrody uspsobil ten intelekt pre nae poznvacie schopnosti -> prroda je elne usporiadan pre ns. V tomto uvaovan, elnosti prrody, budeme hada nejak aprirny zkon, ktor nemono odvodi zo sksenosti, ale ktor pouvame bene pri posudzovan prrody. Jeden je naprklad zkon parsinomie vetko sa v prrode uber najkratou cestou. Toto ale nie s empirick zkony. S to prklady zkonov sdnosti. Ako to teraz cel svis s libost a nelibost? Kad njdenie vyieho alebo veobecnejieho zkona je spojen s apriori pocitom libosti. Inmi slovami mme znaten uspokojenie z toho, e objavme nejak predtm nepoznan elnos v prrode. Samotn njdenie takhoto zkona nie je nutne doprevdzan pocitom libosti, ale skr celkov zohra takchto zkonov je dvodom vzrastajceho tuenia, e t prroda je usporiadan pre ns. To bola prv kapitola. Teraz sa pozrieme, m zana KS analzou rznych sdov. Tak zamyslime sa nad nejakou predstavou, o to vbec je. To je akkovek obsah mysle. Predstava je objektvna, ak sa vzahuje k nejakmu objektu a subjektvna je tak, ktor sa vzahuje k subjektu. Vina predstv je obojakch. Subj. a obj. ni s protiklady. V prvej asti pjde o subj. predstavy, ktor nie s vo vzahu k objektu. S vlune subjektvne. Nemono sa teda bavi o iadnom poznan. A to, o je na predstave subjektvne, je prve to, ak vyvolva pocit libosti alebo nelibosti. Tento pocit libosti pramen prve z elnosti tej predstavy. A ke myslme elnos, myslme tm eln formu, alebo z elnosti bez elu. Meme ma predstavu, z ktorej nm plynie pocit libosti, tume, e je

nejakm spsobom usporiadan, me tam by el, ale my ho nemusme vbec pozna (Hent stolika je super, ale neviem preo.. A presne takto predstavy nazva Kant krsne. Sd o tchto predstavch je tzv. estetick sd ako sdime nieo, o je eln, priom nepoznme toho el. Teraz nasleduje analza takejto predstavy. Kant vymedzuje tyri momenty estetickch sdov poda kvantity, kvality, relcie a reality. Niektor tieto momenty s ahk, niektor nie. o sa tka kvality, mus by sd vkusu (estetick), mus by sd plne bez zujmu (??). Ide nm isto o subjektvnu zleitos, nm je jedno, i objekt skutone existuje alebo nie, pokia by existoval, jednalo by sa o objektvno-subj. predstavu. Nm sta naa predstava. Ke povieme o nieom, e je to krsne, malo by nm by jedno, i ten obraz vis u ma doma na stene alebo v galrii. Citt z par. 6. Vkus je .. Take to bolo kvality. Teraz kvantita. Pokia sdy posudzujeme poda kvantity, je potrebn ich chpa ako veobecn, hoci sa vzahuj k jednotlivm veciam. Ke poviem Tto rua je krsna. to je sd, ktor je sdom vkusu, je jednotliv, ale vyjadruje veobecn zalben, to je dan tm, e v podstate kad by mal s tmto sdom shlasi, pokia ale sa jedn o ist estetick sdy, do ktorch nie je primiean iadne zapenie. Ke poviem Tento obraz je krsny, hovorm o jednotlivine, ale vetci, ktor sdia bez nejakho zujmu, sa musia so mnou zhodn v tom t veobecnos. Teda s poda formy jednotliv, ale vyjadruj nieo veobecn. Relcie. Relciu pri estetickch sdoch m K na mysli el tej predstavy. el je definovan ako predmet pojmu, pokia je tento pojem nahliadnut ako prina tohto predmetu (par. 10). Meme teda hovori tzv. kauzalite pojmu vzhadom k predmetu. Zavdza tu tret druh kauzality poda elu. Je to kauzalita, kde je nejak pojem, z neho m vznikn ten predmet, priom tto kauzalita je odlin od tej zo slobody (kde je nejak najvy morlny zkon, poda ktorho sa m uskutoni nejak jednanie). Tak, a Kant teraz hovor, e estetick sdy sa musia vzahova k elnosti, ale nie ku konkrtnemu elu. elnos bez elu znamen, e t predstava m nejak eln usporiadanie, nepoznme vak ten konkrtny el nie je vsledkom toho konkrtneho sdu. Inmi slovami, sksme to v praxi. To, e nieo je krsne neplynie z toho, e to bolo vytvoren poda nejakho estetickho pravidl. Naprklad vetko, o vzniklo na zklade zlatho rezu, je krsne. To nie je pravda. Zlat rez by bol iba pomocn pravidlo. Takto pravidl existuj, no negarantuj, e vsledn predmety s krsne. tvrt moment: modality. Hovor, e estetick sdy s nutn. Sdy vkusu nemu by spojen so iadnym zujmom, s veobecn, vyjadruj eln formu, eln kauzlnu formu a s nutn. elnos estetickch sdov je ... a jedin, o ns zaujma, je vzba k subjektu. V druhej asti KS sa Kant zaober sdmi, kde t vzba na konkrtny el je. Tu pjde o elnos s elom. Takto sdy nazva Kant teleologick sdy. A zkladom takhoto sdu je elne usporiadanie naej predstavy, o kt. si meme myslie, e vznikla za nejakm konkrtnym elom. Teraz si predstavme nieo, o by mohlo splova to, e to vzniklo ako sm el pre seba. K hovor, e to, o je v prrode elom same osebe (s elom iba pre seba, pre ni in) s iv organizmy. Vek as KS sa zaober ivmi organizmami (filozofiou biolgie).

Ako me teraz reflektujca sdnos vytvori most medzi praktickm a teoretickm uitm rozumu? Ako me zkon reflektujcej sdnosti vies k zjednoteniu prrodnej a ... kauzlite? (rozrieenie tretej antinomie). Pojem slobody nie je urujci pre nae teoretick poznanie. Mylienka nieoho nadzmyslovho (nejakho rozvaovania, o nm syntetizuje v prr. tv. ich ely) me ma vplyv na nae zachdzanie so zmyslovm svetom. Meme poveda, e v tej hierarchii elov, ktor nachdzame v prrode, je tm konenm elom psobenie kauzality zo slobody. Inmi slovami, vo v. potravinovch reazcoch je konenm elom to, e vetci by jednali poda kat. imperatvu, a vetci by boli obania tzv. re elov. Meme tu uri, o by malo existova v zmyslovom svete ako cie vetkch elnch vzieb. A to je vytvori tak podmienky, aby vetci mohli kona poda kat. imp., a tak by vytvorili idelnu spolonos. Take podmienkou, aby mohol ten konen el existova vo zmyslovom svete je, e my sme schopn t prrodu posudzova elne. Od jedinej bodky na tabuli a k naveobecnejej fyz. terie a potom a k tomu, e vetci bud riei kat. imp. Rozvaovanie sa vzahuje k nadzmyslovmu substrtu prrody, tm je rozvaovanie vec osebe. To nadzmyslov, o je v uvaovan, je vak plne neuren, nememe o om ni spozna. Sdnos nm dva ist monos ako alej o tomto nadzmyslovom substrte myslie ako o substrte, ktor a rozum uruje ten nadzmyslov substrt praktickm zkonom. To, o je teda jeho predmetom, me by prinou nieoho, o je vo svete (pomocou prakt. zkona). V tomto zmysle je sdnos medzilnkom medzi rozumom a Nadzmyslov substrt me by prinou jednania vo svete.