Právnická fakulta TU v Trnave

JOZEF KOŽÍK
Vypracované otázky z predmetu Európske právo
 2

PREDSLOV

„Sila človeka spočíva predovšetkým v jeho schopnosti napĺňať svoje sny. Želám Vám všetkým
odvážne sny a úspešné kroky smerujúce k ich naplneniu.“

Každý človek aspoň raz vo svojom živote sníval. Sníval o lepšej budúcnosti, o svojej láske či iných,
možno pre niekoho banálnych veciach, ktoré spestrujú každodenný život.
Mojím snom bolo študovať to, čo ma baví a mňa baví právo. Tento môj vzťah k právu prehĺbil
predovšetkým skvelý kolektív tretieho ročníka denného štúdia PF TU v Trnave. Hoci je každý z nás
individualita, všetci sme na rovnakej štartovacej čiare, čo sa prejavuje predovšetkým pri skúškach.
Lenže pozitívom tohto celého je fakt, že ak potrebujem pomoc, môžem sa obrátiť na hociktorého
svojho kolegu, ktorý mi, ak je to v jeho silách pomôže. Verím tomu, že to tak v skutočnosti je.
Pretože, ak všetci budeme ťahať za jeden povraz, budeme silnejší a schopní odolávať každodenným
problémom aj študijného charakteru, ktoré podčiarkuje fakt, že budova právnickej fakulty je
v rekonštrukcia a pre Bratislavčanov aj fakt, že sa stavia nová rýchlodráha, ktorá spôsobila radikálne
zmeny v časovej náročnosti na trati Bratislava – Trnava a späť.
Chcem snívať bez prestania sen o tom, že práve naša generácia bude generáciou, ktorá prelomí ľady
negatívnych skúseností bežného človeka s právom. Spoločne to určite dokážeme.

V Lučenci, 30. decembra 2004

Jozef Kožík
senátor AS PF TU pre 3. ročník
prezident ELSA Trnava
ale hlavne tretiak na práve v Trnave
 3

1. Charakterizujte integračné procesy Európy do roku 1945

Integračné procesy v Európe môžeme sledovať do istej miery už od vzniku samostatných európskych
štátov.
Tradične sa k integračným tendenciám radia úmysly Karolo Veľkého, úsilie Jiřího z Podeěbrad, snahy
predstaviteľov katolíckej cirkvi, ministra francúzskeho kráľa Juraja IV. – Sullyho, ako aj snahy
Napoleona I. Integračné snahy možno badať v dielach Rousseaua, Benthana a Kanta.
Okrem toho možno za integračné tendencie pokladať snahy kancelára Metternicha a snahy rôznych
konferencií ako napríklad Berlínsky kongres z roku 1872.
Tieto pokusy či projekty mali dve základné spoločné rysy. A to buď snahu o mierové usporiadanie,
hlavne obdobiach vojny alebo dobyvačné ciele, sledované prevažne európskymi panovníkmi.
Za prelom integračných snáh možno považovať iniciatívu francúzskeho ministerského predsedu
Aristide Brianda, ktorý vo svojom prejave z roku 1927 pred Spoločnosťou národov navrhol zriadiť
Európsky federatívny zväz. Národy Európy mali byť podľa tohto projektu možnosť kedykoľvek sa
radiť o svojich zámeroch, činiť spoločné rozhodnutia a v ytvoriť spoločenstvo solidarity. Brandova
iniciatíva však stroskotala v dôsledku vzostupu diktátorských režimov, politickej kríze v Európe spolu
so svetovou hospodárskou krízou, ale predznamenala európsku integráciu po roku 1945. Veľmi
pozitívnym impulzom pre európsku integráciu bolo dielo Paneuropa z roku 1923, kniežaťa Richarda
Coudenhove-Kalergiho.

2. Vývoj európskej integrácie v rokoch 1945 – 1949

Vývoj európskej integrácie v rokoch 1945 – 1949 predznamenal prejav Winstona Churchila v Zurichu
v roku 1946. Inšpirovaný Kalergim požadoval Churchill založenie Spojených štátov európskych.
Vodcovskú rolu pri integrácii Európy mali podľa Churchila hrať Francúzsko a Nemecko. V roku 1947
sa Churchil stal predsedom novovytvoreného Výboru pre Spojené štáty Európky, ktorého členmi boli
prevažne politici a novinári.
Spoločný program hospodárskej kooperácie bol predpokladom pre plán pomoci, ktorý oznámil
minister zahraničných vecí G. Marshall v roku 1947. Zo spoločného programu hospodárskej
kooperácie vznikol Program európskej obnovy, ktorý v roku 1948 mal za následok vznik Organizácie
pre európsku hospodársku spoluprácu (dnešné OECD). Cieľom tejto organizácie bola úzka
hospodárska spolupráca po ukončení Marshallovho plánu v roku 1952, vypracovanie spoločného
programu obnovy, zvyšovania výroby a výmeny tovarov a služieb, odstraňovanie obmedzení obchodu
a platobného styku.
Dňa 21. októbra 1948 bola uzatvorená Všeobecná dohoda o clách a obchode (GATT), ktorej hlavným
cieľom bola liberalizácia svetového hospodárstva, vytvorenie colnej únie a zón voľného obchodu.
Dňa 1. janurára 1948 vstúpila do platnosti colná únia v členských štátoch Beneluxu, ktorá bola
založená zmluvou z roku 1944 podpísanou exilovými vládami Holandska, Belgicka a Luxemburska
v Londýne.
Britský minister zahraničných vecí E. Bevin informoval 22. januára 1948 o úmysel ďalšej integrácie
vo forme Západnej únie. Bruselský pakt o Západnej únii, podpísaný Francúzskom, Veľkou Britániou
a štátmi Beneluxu predvídal spoulprácu členských štátov v oblastiach hospodárstva. sociálnych vecí,
kultúry a záväzok vojenskej pomoci v prípade ozbrojeného útoku proti jednému zo zmluvných štátov.
Ministri zahraničných vecí členských štátov Západnej únie sa dohodli v októbri v roku 1948 na
založení Výboru na podporu európskej jednoty. Tomuto výboru bol predložení návrh Francúzsko
a Belgicka na zriadenie Európskeho poradného zhromaždenia ako aj plán Veľkej Británie zraidiť Radu
Európy. Význam tejto schodzky spočíval tiež v tom, že sa položili základné koncepcie NATO. V roku
5. mája 1949 bola založená Rada Európy a jej orgány (Výbor ministrov a Poradné zhromaždenie).
 4

3. Proces založenia a rozširovania Európskych spoločenstiev

Proces založenia:
ESUO – Európske spoločenstvo uhlia a ocele
Robert Schuman vypracoval koncept prepojenia, riadenia a kontroly francúzsky a nemeckých zdrojov
uhlia a ocele prostredníctvom Vysokého úradu s možnosťou participácie aj pre ostatné európske štáty.
Tento projekt Schuman ako minister zahraničných vecí Francúzska zhrnul v Deklarácii z 9. mája
1950.
Zmluva o ESUO iniciovaná deklaráciou z 9. mája 1950, bola podpísaná v roku 1951 medzi
Francúzskom, Nemeckom, Taliansko a štátmi Beneluxu s cieľom vytvoriť spoločný trh v oblasti
výroby a predaja uhlia a ocele. Zmluva o ESUO ako jediná z troch zakladajúcich zmlúv bola uzavretá
na dobu určitú, a to na obdobie 50 rokov. Jej platnosť uplynula 23. júla 2002.
EUROATOM, EHS – Európske spoločenstvo pre atómovú energiu, Európske hospodárske
spoločenstvo
Výbor, ktorému predsedal Paul-Henri Spaak, belgický predseda vlády, publikoval v roku 1956 správu,
ktorá obsahovala projekt známy ako Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EUROATOM) a
Európske hospodárske spoločenstvo (EHS). Obe organizácie na rozdiel od ESUO boli založené na
dobu neurčitú. Hlavným cieľom Zmluvy o EURATOM-e bol rozvoj atómovej energie a jej mierové
využitie.
Po podpise zmluvy v roku 1965 sa orgány všetkých troch Spoločenstiev zlúčili.

Rozširovanie spoločenstiev:

Rok vstupu do
Členské štáty
EÚ

Zakladajúce Francúzsko, Belgicko, Holandsko,

štáty ES0 Luxembursko, Nemecko, Taliansko
1.1. 1973 Veľká Británia, Dánsko, Írsko
1.1.1981 Grécko
1.1.1986 Španielsko, Portugalsko
1.1.1995 Rakúsko, Fínsko, Švédsko
Poľsko, ČR, SR, Maďarsko, Litva, Lotyšsko,
1.5.2004
Estónsko, Slovinsko, Cyprus, Malta

4. Vznik členstva v EÚ, vysvetlite problematiku čl. 49/1 ZEÚ

O členstvo v EÚ sa v zmysle článku 49 ZEÚ môže uchádzať každý európsky štát, ktorý rešpektuje
princípy vyjadrené v článku 6 ods. 1 ZEÚ. Medzi tieto princípy radíme: princípy slobody, demokracie,
rešpektovania ľudských práv a základných slobôd a právneho štátu. Uchádzajúci sa členský štát
adresuje prihlášku Rade. O prijatí kandidátskej krajiny za člena EÚ rozhoduje jednomyseľne Rada po
prerokovaní s Komisiou a schválení v Európskom parlamente. Európsky parlament vydáva súhlas na
základe absolútnej väčšiny všetkých členov. Podmienky pristúpenia k ZEÚ sú predmetom dohody
medzi členskými štátmi a pristupujúcim štátom. Táto dohoda podlieha ratifikácii vo všetkých
členských štátoch v súlade s ich ústavnými požiadavkami.
 5

5. Obsah členstva

Členstvo v EÚ predstavuje súhrn práv a povinností členských štátov, ktoré im vyplývajú

z komunitárneho a úniového práva. Obsah týchto práv a povinností je založený na vzťahu medzi
členskými štátmi a ES, ako aj na vzťahoch medzi členskými štátmi navzájom.
Základnou povinnosťou, ktorá členskému štátu vyplýva z členstva je záväzok lojality, ktorý je
zakotvený v článku 10 ZES. Najširšou zložkou záväzku lojality je povinnosť členského štátu
zabezpečiť efektívnu aplikáciu komunitárneho práva, pričom táto povinnosť zaväzuje legislatívne,
exekutívne i súdne orgány členských štátov. Povinnosť lojality sa vzťahuje tak na centrálne orgány
členského štátu, ako aj na decentralizované jednotky. ESD mal vo viacerých významných rozsudkoch
možnosť vymedziť rozsah povinností členského štátu , ktoré vyplývajú z článku 10 ZES (napr.
Frankovich a Bonifaci vs. Taliansko). Podľa judikatúry ESD sa členské štáty na základe tohto
ustanovenia musia zdržať porušovania komunitárneho práva a nesmú obmedzovať základné slobody,
ktoré garantuje komunitárne právo.
Vnútroštátne súdy a iné orgány aplikácie práva sú povinné chrániť práva a slobody vyplývajúce
z komunitárneho práva. Musia aplikovať a vykladať vnútroštátne právo tak, aby bolo čo v najväčšej
možnej miere v súlade s komunitárnym právom (povinnosť eurokonformného výkladu).
Členský štát je povinný prevziať všetky práva a povinnosti zo zakladajúcich zmlúv aj zo sekundárneho
práva. Táto povinnosť vyplýva zo samého faktu, že členský štát je zmluvnou stranou zakladajúcich
zmlúv, a teda je nimi viazaný, ako aj z ustanovenia článku 299, ods. 1 ZES a článku 26 Viedenského
dohovoru o zmluvnom práva – pacta sunt servanda.

6. Otázka vystúpenia členského štátu zo Spoločenstva

Na jednej strane väčšina právnych teoretikov z oblasti európskeho práva prezentuje názor, že
vystúpenie členského štátu zo Spoločenstva nie je možné. Vychádza pritom najmä zo skutočnosti, že
integračné procesy sú nasmerované nezvratným spôsobom.
Avšak na druhej strane podľa medzinárodného práva verejného a hlavne ustanovení Viedenského
dohovoru o zmluvnom práve, ktoré sa týkajú možnosti výpovede a odstúpenia od medzinárodnej
zmluvy, možno prezumovať, že existuje možnosť vystúpenia členského štátu z ES/EÚ.
Podľa návrhu Ústavnej zmluvy, môže členský štát v súlade s vnútroštátnymi predpismi z EÚ vystúpiť.
Členský štát, ktorý sa rozhodne vystúpiť, musí v prvom rade oznámiť svoj zámer Európskej Rade. Po
preskúmaní tohto oznámenia EÚ uzavrie s vystupujúcim členským štátom zmluvu, ktorej predmetom
je najmä právna úprava vystúpenia a ustanovenie rámca pre budúce vzťahy vystupujúceho členského
štátu a EÚ. Ústavná zmluva umožňuje, aby členský štát, ktorý z EÚ vystúpil, opätovne mohol
požiadať o členstvo. Na obnovenie členstva sa použije rovnaká procedúra ako pri prijímaní nového
členského štátu.

7. Riešenie otázky vylúčenia členského štátu zo Spoločenstva

Primárne právo vylúčenie členského štátu z ES nepripúšťa. Podľa článku 7 ZEÚ však možno
pozastaviť výkon niektorých práv, ktoré z členstva vyplývajú. Mechanizmus, ktorý môže vyústiť až do
pozastavenia členských práv pozostáva z troch základných stupňov:
1. stupeň – má skôr preventívny charakter. Na základe odôvodneného návrhu jednej tretiny
členských štátov, Európskeho parlamentu alebo Komisie môže Rada, konajúc na základe
4/5 väčšiny svojich členov a po získaní súhlasu Európskeho parlamentu, rozhodnúť, že
existuje zjavné riziko vážneho porušenia princípov uvedených v článku 6 ods. 1 ZEÚ
niektorým členským štátom. Rada môže zároveň adresovať dotknutému členskému štátu
vhodné odporúčania
2. stupeň – Rada v zložení hláv štátov alebo vlád členských štátov môže jednomyseľne,
konajúc na návrh Komisie alebo jednej tretiny členských štátov a po získaní súhlasu
Európskeho parlamentu, rozhodnúť o existencii závažného a pretrvávajúceho
porušenia princípov uvedených v článku 6 ods. 1 ZEÚ zo strany niektorého členského
 6

štátu. Pred rozhodnutím Rady dotknutý členský štát musí dostať možnosť na predloženie
svojho stanoviska.
3. stupeň – Rada môže na základe kvalifikovanej väčšiny rozhodnúť o pozastavení určitých
práv vyplývajúcich z členstva, vrátane hlasovacích práv zástupcov členského štátu na
zasadnutiach Rady. Rozhodnutie o pozastavení niektorých práv vyplývajúcich z členstva
nemá za následok zánik záväzkov príslušného členského štátu zo Zmluvy o EÚ. Po zmene
situácie v dotknutom členskom štáte môže Rada rozhodnúť o zmene alebo odvolaní
obmedzujúcich opatrení.

8. Zásada posilnenej spolupráce

Zásada posilnenej spolupráce (zásada flexibility) je zhmotnením idey viacrýchlostnej Európy, podľa
ktorej by sa malo umožniť, aby sa niektoré členské štáty integrovali v určitej oblasti intenzívnejšie,
kým ostatné členské štáty ktoré si to neprajú, by sa na tomto procese dočasne alebo trvala nepodieľali.
Mechanizmus tzv. užšej spolupráce zakotvila do primárneho práva Amsterdamská zmluva. Užšia
spolupráca bola zapracovaná tak do ZEÚ (hlava VII a článok 40) ako aj do ZES (článok 11). Túto
duplicitu odstránila Zmluva z NICE, ktorá tiež nahradila pojem „užšia spolupráca“ pojmom
„posilnená spolupráca“.
Článok 43 ZEÚ obsahuje základné vymedzenie posilnenej spolupráce. Členské štáty, ktoré majú
zámer ustanoviť medzi sebou posilnenú spoluprácu, môžu využiť inštitúcie, postupy a mechanizmy
ustanovené ZES a ZEÚ za predpokladu, že navrhovaná spolupráca spĺňa nasledovné podmienky:
a. je zameraná na prehĺbenie cieľov EÚ a ES, má chrániť a napĺňať záujmy EÚ a ES
a posilňovať integračný proces,
b. rešpektuje princípy ustanovené primárnym právom a jednotným inštitucionálny rámec EÚ,
c. zúčastňuje sa jej aspoň osem členských štátov,
d. ciele EÚ a ES nebolo možné dosiahnuť na základe procedúr, ktoré predvída primárne
právo
e. rešpektuje acquis communautaire a opatrenia prijaté na základe primárneho práva,
f. nenarušuje vnútorný trh ES ani ekonomickú a sociálnu súdržnosť,
g. nepredstavuje bariéru ani diskrimináciu obchodu medzi štátmi a nenarušuje hospodársku
súťaž medzi nimi,
h. je v rámci právomocí EÚ a ES a netýka sa oblastí, ktoré spadajú do výlučnej právomoci
ES,
i. neovplyvňuje kompetencie, práva, povinnosti a záujmy tých členských štátov, ktoré sa na
posilnenej spolupráci nepodliehajú,
j. neovplyvňuje ustanovenia protokolu zahrňujúceho Schengenské acquis do rámca EÚ,
k. je otvorená pre všetky členské štáty,
l. je schválená Radou po tom, ako Rada dospela k názoru, že ciele posilnenej spolupráce nie
je možné dosiahnuť v rámci primeraného obdobia uplatnením príslušných ustanovení
primárneho práva.
Po tom, ako do platnosti vstúpila Zmluva z Nice, možno zásadu posilnenej spolupráce uplatniť vo
všetkých troch pilieroch EÚ.
V prvom, komunitárnom pilieri, musia členské štáty, ktoré majú záujem na zintenzívnení spolupráce
v určitej oblasti, zaslať žiadosť Komisii. Komisia môže na základe vlastného uváženia predložiť návrh
Rade. Povolenie na posilnenú spoluprácu udeľuje Rada rozhodnutím na základe kvalifikovanej
väčšiny a po konzultácii s Európskym parlamentom.
V oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, čiže v druhom pilieri je posilnená spolupráca
zameraná na zabezpečenie spoločných hodnôt a má slúžiť záujmom EÚ ako celku pri upevňovaní jej
identity ako jednotnej sily na medzinárodnej scéne. Podľa článku 27b ZEÚ sa posilnená spolupráca
nesmie týkať záležitostí, ktoré majú vojenské alebo obranné dopady. Posilnená spolupráca v rámci
druhého piliera musí rešpektovať:
a. zásady, ciele, všeobecné usmernenia a konzistentnosť spoločnej zahraničnej
a bezpečnostnej politiky a rozhodnutia prijímané v jej rámci,
b. právomoci ES,
c. súlad medzi všetkými politikami EÚ a jej vonkajšími aktivitami.
 7

Posilnená spolupráca v oblasti tretieho piliera má právny základ v článku 40 ZEÚ. Jej cieľom je
umožniť rýchlejší rozvoj EÚ v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti pri súčasnom
rešpektovaní právomocí Európskeho spoločenstva.
V rámci všetkých pilierov schvaľuje posilnenú spoluprácu Rada. Rada rozhoduje kvalifikovanou
väčšinou na návrh Komisie alebo na základe iniciatívy aspoň ôsmich členských štátov a po konzultácii
s Európskym parlamentom.

9. Pojem komunitárneho práva

Komunitárne právo predstavuje súhrn právnych noriem rôzneho pôvodu, účelu, povahy a s rôznymi
právnymi účinkami. Táto rôznorodosť je spôsobená tým, že právny poriadok Spoločenstva plní štyri
základné funkcie:
1. úprava vzťahov medzi Spoločenstvom a členskými štátmi
2. úprava vzťahov medzi členskými štátmi navzájom
3. úprava vnútornej štruktúry Spoločenstva, pričom ide najmä o vzťahy medzi jednotlivými
orgánmi
4. úprava právnej regulácie vzťahov, ktorých subjektom sú fyzické alebo právnické osoby.
Na druhej strane takýchto právnych vzťahov môže byť iná právnická alebo fyzická osoba,
členský štát alebo Spoločenstvo.
Právne normy komunitárneho práva majú svoje špecifiká, ktoré ich odlišujú tak od noriem
medzinárodného, ako aj od noriem vnútroštátneho práva. Komunitárne právo sa teda odlišuje od
vnútroštátneho práva, a to aj napriek tomu, že je aplikované inštitúciami členských štátov.
Komunitárne právo tvorí samostatný právny poriadok, zároveň však je integrálnou súčasťou právneho
poriadku použiteľného na území každého členského štátu.

Základnými zásadami efektívnej aplikácie komunitárneho práva v členských štátoch sú:

a. zásada priameho účinku
b. zásada prednosti komunitárneho práva
c. zásada nepriameho účinku
d. princíp zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením právneho
poriadku Spoločenstva.

10. Charakterizujte právne základy Európskych spoločenstiev

Európske spoločenstvá sú tri medzinárodné organizácie, založené medzištátnymi zmluvami (zmluvami

medzinárodného práva verejného), a to Európske spoločenstvo uhlia a oceli (ESUO resp. Montánna
únia), Európskeho hospodárske spoločenstvo (resp. Európske spoločenstvo) a Euróspke spoločenstvo
pre atómovú energiu (EURATOM resp. ESAE).
Európske spoločenstvá sú medzinárodné organizácie nadnárodného charakteru, ktoré majú vlastnú
právnu subjektivitu. Ich základným všeobecným znakom je pojem integrácie. Cieľom Európskych
spoločenstiev je smerovať k základnej hospdárskej a sociálnym integrácii členských štátov.
Európske spoločenstvo uhlia a oceli vzniklo Zmluvou o založení Euróspkeho spoločenstva uhlia
a ocele zo dňa 18. apríla 1952. Zmluva obsahuje preambulu a 4 hlavy.
EHS vzniklo Zmluvou o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva zo dňa 25. marca 1957
a Zmluvou o EÚ bolo EHS premenované na Európske spoločenstvo. Zakladajúca zmluva sa skladá
z preambuly a 6 hláv.
EURATOM vzniklo Zmluvou o založení Európskeho spločenstva atómovej energie zo dňa 25. marca
1957. Zakladajúca zmluva sa skladá z preambuly a 6 hláv.
 8

11. Význam Jednotného európskeho aktu

Jednotný európsky akt prijatý v roku 1986 možno považovať za najradikálnejšiu a najvýznamnejšiu
reformu zakladajúcich zmlúv od vzniku Spoločenstva.
Hlavným cieľom Jednotného európskeho aktu bolo vytvorenie vnútorného trhu do roku 1992, preto
Komisia pred samým prijatím tohto aktu vypracovala tzv. Bielu knihu vnútorného trhu obsahujúcu
zoznam prekážok, ktoré treba odstrániť, aby sa do 31. decembra 1992 stal jednotný trh Spoločenstva
realitou.
Význam:
I. priniesol významné inštitucionálne zmeny (formálne uznanie Európskej rady)
II. zaviedol politickú spoluprácu medzi členskými štátmi
III. zriadil sa ním Súd prvého stupňa
IV. zavedenie nového spôsobu prijímania legislatívnych noriem tzv. kooperačný postup
V. Európsky parlament získal právo veta v otázke prijímania nových členských štátov
a uzavierania zmlúv o pridružení
VI. väčšinové hlasovanie sa stalo bežným spôsobom rozhodovania Rady, čím došlo
k definitívnemu prelomeniu tzv. Luxemburského kompromisu
VII. potvrdil právomoci Spoločenstva v oblasti hospodárskej a menovej spolupráce,
sociálnej politiky, vo výskume a v oblasti životného prostredia
VIII. položil základy spoločnej zahraničnej politiky Spoločenstva

12. Význam Maastrichtskej zmluv /Zmluvy o EÚ/

Dňa 7. februára 1992, bola v Maastrichte podpísaná Zmluva o Európskej únii zástupcami dvanástich
členských štátov Európskych spoločenstiev, ktorá nadobudla platnosť 1. novembra 1993.
Maastrichtská zmluva obsahuje 7 hláv, jej súčasťou je 17 protokolov a 53 deklarácií a predstavuje
významnú novelu troch zakladajúcich zmlúv.
Maastrichtskú zmluvu uzavreli plnoprávne subjekty medzinárodného práva verejného – členské štáty
Európskych spoločenstiev.
Význam Maastrichtskej zmluvy spočíva predovšetkým v tom, že dosiahla ďalší stupeň integrácie
členských štátov. A okrem toho:
I. zaviedla pojem Európska únia a určila jej hlavné ciele
II. Európske hospodárske spoločenstvo sa Maastrichtskou zmluvou premenovalo
na Európske spoločenstvo
III. Maastrichtská zmluva zaviedla Európsky systém centrálnych bánk, zriadila
Európsku centrálnu banku a Európsku investičnú banku
IV. zaviedla tzv. spolurozhodovacú procedúru
V. európsky parlament získal právo požadovať od Komisie výkon legislatívnej
činnosti
VI. posilnila právomoci Európskeho parlamentu pri vymenovaní Komisie
VII. zaviedla dva samostatné piliere, ktoré upravujú spoločnú zahraničnú
a bezpečnostnú politiku a spoluprácu v oblasti justície a vnútra

13. Význam Amsterdamskej zmluvy a Zmluvy z Nice

Amsterdamská zmluva bola podpísaná 2. augusta 1997. Amsterdamská zmluva má tri časti. V prvej
časti sa mení Zmluva o EÚ, Zmluva o ES a Zmluva o ESUO, Zmluva o EUROATOM-e a volebný
predpis pre voľby poslancov Európskeho parlamentu. Druhá časť obsahuje ustanovenia, ktoré
upravujú a zjednodušujú zakladajúce zmluvy Spoločenstiev. Tretia časť obsahuje všeobecné
a záverečné ustanovenia.
Hlavnou úlohou tejto zmluvy bolo pripraviť EÚ na prijatie nových členských štátov, pokročiť
v reforme poľnohospodárskej politiky a v boji proti nezamestnanosti.
 9

Význam - zmeny:
I. časť tretieho piliera, ktorá upravovala vzťahy k cudzincom sa stala súčasťou prvého
piliéra komunitárneho práva, čiže sa supranacionalizovala.
II. Amsterdamská zmluva zaviedla tzv. zásadu flexibility
III. Upravila texty zakladajúcich zmlúv tak, že vypustila obsolentné ustanovenia zmlúv
a došlo k prečíslovaniu článkov zmlúv.
IV. Zaviedla funkciu generálneho sekretára Rady ako vysokého predstaviteľa pre
zahraničnú politiku EÚ.

Zmluva z Nice bola prijatá na summite Európskej rady v Nice v decembri 2000. Zmluva z Nice bola
podpísaná 26. februára 2001 a vstúpila do platnosti 1. februára 2003. Pozostáva z dvoch častí. Prvá
časť obsahuje podstatné zmeny, druhá časť prechodné a záverečné ustanovenia. K zmluve boli
pripojené 4 protokoly, z ktorých najvýznamnejší je Protokol o rozšírení EÚ a 24 deklarácií.
Hlavnou úlohou Zmluvy z Nice bolo pripraviť EÚ na budúce rozšírenie, dosiahnuť dohodu na zložení
inštitúcií EÚ, rozšíriť väčšinového hlasovanie v Rade, čiastočná reforma súdnej moci a pôvodných
ustanovení o užšej spolupráci.
Význam - zmeny:
I. pozmeňuje postup pozastavenie práva členského štátu (čl. 7)
II. mení názov siedmej hlavy na Ustanovenia o posilnenej spolupráci z pôvodného názvu
Ustanovenia o užšej spolupráci
III. zmeny v oblasti komunitárneho piliera
a. článok 13 ZES doplnení o výslovný zákaz prijatia harmonizačných opatrení
b. oprávnenie Rady prijať opatrenia na odstránenie prekážok voľného pohybu
občanov EÚ, sa nesmie týkať pasov, identifikačných preukazov, povolení na
pobyt alebo ustanovení o sociálnom zabezpečení a sociálnej pomoci
IV. zmeny v oblasti obchodnej politiky.
V. jednomyseľné hlasovanie pri uzavieraní medzinárodných zmlúv sa ponecháva iba
v tých prípadoch, ak sa týkajú otázok, kde Spoločenstvo ešte nevykonávalo svoje
právomoci alebo tam, kde sa pre prijatie vnútorných aktov Spoločenstva vyžaduje
jednomyseľnosť.
VI. zavedenie tzv. súdnych panelov v rámci Súdu prvého stupňa
VII. oficiálne politicky schválená Charta základných práv EÚ, ktorá však nebola prijatá
ako právne záväzný dokument

14. Aké sú ciele Európskych spoločenstiev (Zmluvy o založení EHS – teraz ES)

Ciele európskej integrácie vymedzujú obsah činností a smerovanie EÚ, ES, EURATOM-u a naznačujú
aj deľbu moci medzi Spoločenstvami a členskými štátmi, ako aj deľbu kompetencií medzi
jednotlivými orgánmi ES/EÚ. Ciele ES sú súčasťou normatívnej časti primárneho práva.

Základné ciele ES, ktoré majú najmä hospodársku a sociálnu povahu, sú vyjadrené v článku 2 ZES,
podľa ktorého je úlohou Spoločenstva prostredníctvom vytvorenia spoločného trhu, hospodárskej
a menovej únie a implementácie spoločných politík alebo činností vymedzených v článkoch 3 a 4 ZES
podporovať v rámci celého Spoločenstva:
 harmonický, vyrovnaný a udržateľný rozvoj hospodárskych činností
 vysokú úroveň zamestnanosti a sociálnej ochrany
 rovnosť medzi mužmi a ženami
 udržateľný a neinflačný rast
 vysokú mieru konkurencieschopnosti a konvergencie ekonomickej výkonnosti
 vysokú úroveň ochrany a zlepšovania kvality životného prostredia
 zvýšenie životnej úrovne a kvality života
 hospodársku a sociálnu súdržnosť a solidaritu medzi členskými štátmi
 10

Tieto základné ciele potom špecifikujú článku 3 a 4 ZES, ktoré možno z hľadiska systematiky
rozčleniť do nasledovných skupín:
a) Spoločný trh:
 zákaz cieľ alebo kvantitatívnych obmedzení dovozu alebo vývozu tovarov medzi
členskými štátmi a iných opatrení s rovnocenným účinkom
 spoločný trh charakterizovaný zrušením všetkých prekážok voľného pohybu tovarov,
osôb, služieb a kapitálu
 aproximácie právnych poriadkov členských štátov v rozsahu, ktorý je potrebný na
fungovanie spoločného trhu,
 ochrana hospodárskej súťaže
 ochrana spotrebiteľa
b) Spoločné politiky:
spoločná obchodná politika
 spoločná politika v oblasti poľnohospodárstva a rybolovu
 spoločná dopravná politika
c) Všeobecné hospodárske a sociálne ciele:
 podpora a koordinácie zamestnaneckých politík členských štátov
 politika zahŕňajúca v sociálnej sfére Európsky sociálny fond
 posilnenie hospodárskej a sociálne súdržnosti
 enviromentálna politika
 posilnenie konkurencieschopnosti priemyslu ES
 podpora výskumu a technologického rozvoja
 podpora založenia a rozvoja transeurópskych sietí
 dosiahnutie vysokého stupňa ochrany zdravia
 podpora vzdelávania
 rozvojová spolupráca
 pridruženie k zámorským krajinám a teritóriám
 opatrenia v oblasti energetiky, civilnej ochrany a cestovného ruchu

Podľa článku 3, odsek 2 „vo všetkých aktivitách uvedených v článku 3 ZES sa Spoločenstvo
zameriava na zamedzenie nerovností a podporu rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami.

Podľa článku 4, odseku 3 „činnosti členských štátov Spoločenstva si vyžadujú dodržiavanie

nasledujúcich hlavných zásad: stabilné ceny, pevný štátny rozpočet a menové podmienky a dlhodobo
udržateľnú platobnú bilanciu“

15. Spoločný trh ako základný prostriedok k dosiahnutiu cieľov Európskych Spoločenstiev

Podľa článku 2 ZES je jednou z úloh Spoločenstva vytvorenie spoločného trhu.

ESD v rozsudku Schul definoval spoločný trh ako „odstránenie všetkých prekážok vo vnútornom
obchode ES s cieľom zlúčiť národné trhy do jednotného trhu, ktorého podmienky by sa čo najviac
priblížili podmienkam na skutočnom vnútornom trhu. „
Spoločný trh je tretím stupňom ekonomickej integrácie. Vytvorenie spoločného trhu však predpokladá
harmonizáciu právnych predpisov členských štátov, vytvorenie spoločných orgánov a posilnenie ich
právomocí, čo spôsobuje obmedzovanie suverenity členských štátov.
Podľa článku 3 ZES možno za prostriedky k dosiahnutiu spoločného trhu pokladať:
 zákaz cieľ alebo kvantitatívnych obmedzení dovozu alebo vývozu tovarov medzi
členskými štátmi a iných opatrení s rovnocenným účinkom
 spoločný trh charakterizovaný zrušením všetkých prekážok voľného pohybu tovarov,
osôb, služieb a kapitálu
 aproximácie právnych poriadkov členských štátov v rozsahu, ktorý je potrebný na
fungovanie spoločného trhu,
 ochrana hospodárskej súťaže
 11

 ochrana spotrebiteľa

16. Ciele Európskej únie podľa článku 2/1 Zmluvy o Európskej únii

Základné ciele Európskej únie sú vytýčené v článku 2-1 ZEÚ:

a. podporovať vyvážený a udržateľný ekonomický a sociálny pokrok, a to najmä vytvorením
priestoru bez vnútorných hraníc, posilňovaním ekonomickej a sociálnej súdržnosti, zavedením
hospodárskej a menovej únie a prijatím jednotnej meny
b. presadzovať identitu na medzinárodnej scéne, najmä prostredníctvom spoločnej zahraničnej
a bezpečnostnej politiky, ako aj spoločnej koncepcie obrannej politiky
c. posilňovať ochranu práv a záujmov štátnych občanov členských štátov zavedením občianstva
únie
d. rozvíjať úzku spoluprácu v oblasti spravodlivosti a vnútra
e. v plnom rozsahu zachovať právny systém Spoločenstiev (aquis communautaire) a rozvíjať ho

17. Vysvetlite otázku pomeru Európskej únie k Európskym spoločenstvám (čl. 47 ZEÚ)

Článok 47 ZEU:
„S výhradou ustanovení pozmeňujúcich Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva
s cieľom založiť Európske spoločenstvo, Zmluvu o založení európskeho spoločenstva uhlia a ocele
a Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu a týchto záverečných ustanovení,
nič v tejto zmluve nemá vplyv na zmluvy o založení Európskych spoločenstiev, ani na ďalšie zmluvy
a akty, ktoré tieto zmluvy menia alebo dopĺňajú.“
Založenie EÚ na základe Zmluvy o EÚ v znení neskorších zmien z Amsterdamu a z Nice nenahrádza
európske spoločenstvá, ale dáva tieto spoločenstvá pod jednu strechu s novými „politikami a formami
spolupráce (čl. 47 ZEÚ). Toto vedie , obrazne povedané, k trom pilierom, o ktoré sa Európska únia
opiera: Európske spoločenstvá, spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, ako aj justičná a
policajná spolupráca.

18. Charakterizujte princípy subsidiarity a proporcionality a uveďte príklady

Subsidiarita
Zásada subsidiarity má svoje korene v encyklike pápeža Pia XI. Quadragesimo Anno vydanej v roku
1931 a upravujúcej sociálnu náuku katolíckej cirkvi.
Zásada subsidiarity bola inkorporovaná do článku 5 ZES. Článok 5 ZES:
„Spoločenstvo koná v medziach právomocí vymedzených touto zmluvou a cieľov, ktoré sú
v nej zakotvené.
V oblastiach, ktoré nepatria do jeho výlučnej kompetencie, vyvíja Spoločenstvo činnosť
v súlade s princípom subsidiarity len vtedy a len v takom rozsahu, pokiaľ ciele navrhované
touto činnosťou nemôžu byť uspokojivo dosiahnuté členskými štátmi a z dôvodov rozsahu
alebo dôsledkov navrhovanej činnosti možno ich lepšie dosiahnuť prostredníctvom
Spoločenstva.
Cieľom zásady subsidiarity ju úprava rozsahu konania Spoločenstva v oblastiach, ktoré nepatria do
výlučnej právomoci Spoločenstva. Hlavným účelom princípu subsidiarity je ochrana práv a záujmov
členských štátov pred prekročením právomocí ES.
Podstatou zásady subsidiarity je:
1) aby Spoločenstvo konalo len vtedy, ak ciele ktoré sa majú dosiahnuť týmto
konaním, nemôžu byť spoľahlivo zabezpečené členskými štátmi a zároveň,
2) aby bolo Spoločenstvo schopné čo do rozsahu a účinkov zvládnuť lepšie
dosiahnutie cieľa, ako štáty samé.
 12

Ako judikoval ESD vo veci Bosman uplatnenie princípu subsidiarity nesmie viesť k tomu, aby sa
obmedzovali práva jednotlivca.
Podmienky rešpektovania zásady subsidiarity sú obsiahnuté v Protokole o subsidiarite
a proporcionalite, ktorý bol súčasťou Amsterdamskej zmluvy.

Subsidiarita v judikatúre ESD:

o Holansko vs. Komisia z roku 1998
o Nemecko vs. Európsky parlament a Komisia z roku 1994
o rozsudok vo veci Bosman
o Working Time Directive Case

Princíp proporcionality
Princíp proporcionality vyjadruje posledná veta článku 5 ZES „Spoločenstvo nesmie žiadnou
činnosťou prekročiť rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov tejto zmluvy.“
Tento princíp sa na rozdiel od zásady subsidiarity aplikuje na všetky oblasti konania Spoločenstva,
teda aj na oblasti výlučnej právomoci.
Podľa princípu proporcionality Spoločenstvo nemôže konať nad rámec toho, čo treba na splnenie
cieľov ustanovených v ZES. Každé opatrenie prijaté Spoločenstvom musí sledovať legitímny účel.
ESD pri skúmaní princípu proporcionality skúma tri otázky:
a. Je opatrenie vhodné na dosiahnutie ustanoveného cieľa?
b. Je nevyhnutné dosiahnuť požadovaný cieľ?
c. Zavádza také obmedzenia pre jednotlivca, ktoré sú neprimerané ustanovenému cieľu?
ESD zásadou proporcionality odstraňuje prípadnú tvrdosť zákona ako to bolo napr. v prípade Komisia
vs. Hautala.
Princíp proporcionality v judikatúre ESD:
o Komisia vs. Hautala
o R. vs. Intervention Board z roku 1985

19. Princíp lojality členského štátu v Európskych spoločenstvách

Základnou povinnosťou, ktorá členskému štátu vyplýva z členstva, je záväzok lojality, ktorý je
zakotvený v článku 10 ZES. Článok 10 ZES:
„ Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby
zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi
Spoločenstva.
Nepríjmu nijaké opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov tejto zmluvy.
Najširšou zložkou záväzku lojality je povinnosť členského štátu zabezpečiť efektívnu aplikáciu
komunitárneho práva, pričom táto povinnosť zaväzuje legislatívne, exekutívne i súdne orgány
členských štátov. Povinnosť lojality sa vzťahuje tak na centrálne orgány členského štátu, ako aj na
decetralizované jednotky.
Európsky súdny dvor mal vo viacerých významných rozsudkoch možnosť vymedziť rozsah povinností
členského štátu, ktoré vyplývajú z článku 10 ZES. Sem patrí napríklad judikatúra ESD: Frankovich
a Bonifaci vs. Taliansko, rozsudok vo veci Marleasing, rozsudok vo veci Fratelli Constanzo...
Podľa judikatúry ESD sa členské štáty na základe tohto ustanovenia musia zdržať porušovania
komunitárneho práva a nesmú obmedzovať základné slobody, ktoré garantuje komunitárne právo.
Vnútroštátne súdy a iné orgány aplikácie práva sú povinné chrániť práva a slobody vyplývajúce
z komunitárneho práva. Musia aplikovať a vykladať vnútroštátne právo tak, aby bolo č v najväčšej
možnej miere v súlade s komunitárnym právom (povinnosť eurokonformného výkladu).

20. Podstata a účel prechodných výnimiek z viazanosti právom Európskych spoločenstiev

Za účelom zmiernenia ťažkostí môžu byť v zmluvách o pristúpení stanovené lehoty a prechodné
výnimky z viazanosti právom ES. Plné oslobodenie od zákazov a príkazov práva ES je však
neprípustné.
 13

Prípustné sú len časovo obmedzené výnimky pokiaľ nenarušujú podstatu systému Spoločenstva a
nebránia, neodďaľujú alebo iným podstatným spôsobom nenarušujú jeden z cieľov Spoločenstva.
Zmluvné prispôsobenie upravuje čl. 49, ods. 2 ZEÚ.
Súčasťou zmluvy o pristúpení SR k EÚ je aj Akt upravujúci podmienky pristúpenia pristupujúcich
krajín k EÚ a pozmeňujúci zakladajúce zmluvy, na ktorých je založená EÚ. Súčasťou aktu sú aj
prílohy, v ktorých sú vymenované prechodné obdobia z viazanosti komunitárnym právom pre
pristupujúce štáty. Prechodné obdobia vyrokované slovenskou diplomaciou sú obsahom prílohy XIV
k Aktu upravujúcom podmienky pristúpenia.

21. Vysvetlite pojem právomocí a ich deľby v Európskom práve

Podľa definície odvodenej z vnútroštátneho práva rozumieme pod právomocou spôsob štátnych
orgánov na základe ústavy a zákonov uskutočňovať príslušné funkcie štátu vydávaním právnych
aktov.
Podľa komunitárneho práva sú právomoci definované v konkrétnych prípadoch v právnej norme
primárneho práva, ktorú v komunitárnom práve označujeme ako právny základ (legal basis, base
juridique).
ESD v prípade Costa vs. ENEL judikoval, že Spoločenstvo má skutočné právomoci, vyplývajúce
z obmedzenia suverenity alebo prenosu právomocí z členských štátov na Spoločenstvo. Delegovanie
právomocí z členských štátov na Spoločenstvá sa uskutočňuje bezpodmienečne a na časovo
neobmedzenú dobu, pričom ES môžu konať len v medziach zverených právomocí.
Porušenie ustanovení primárneho práva je prekročením právomocí (konanie ultra vires) a zásahom do
suverenity členských štátov.
Právomoci v priestore EÚ z pohľadu nositeľa môžeme rozdeliť na:
1. výlučné právomoci ES – členské štáty v niektorých oblastiach preniesli svoje
právomoci v plnej miere. Ide o oblasti, v ktorých primárne právo ukladá ES
povinnosť konať, pričom ES má výlučnú zodpovednosť za splnenie vymedzených
úloh. Členské štáty v oblastiach spadajúcich pod výlučné právomoci ES nesmú
prijímať normatívne právne akty. Sem patria napríklad obchodná politika, spoločná
poľnohospodárska politika, všeobecná súťažná politika, základné zložky dopravnej
politiky, zachovanie zdrojov rybolovu, odstránenie prekážok voľného pohybu tovaru,
služieb, pracovníkov a kapitálu.
2. zmiešané (delené) právomoci – sú spoločnými právomocami členských štátov a ES.
Zmiešané právomoci sa vzťahujú na oblasti, v ktorých členské štáty preniesli na ES
len časť právomocí. Členské štáty tu môžu prijímať právne akty, pokiaľ ES nezačne
v danej oblasti prijímať legislatívne opatrenia. Sem patrí napríklad uzavieranie
asociačných dohôd.
3. výlučné právomoci – do výlučných právomocí členských štátov spadajú tie oblasti,
v ktorých si členské štáty ponechali plnú suverenitu a nepreviedli ju na ES. Patrí sem
napríklad obranná politika či organizácia územnej samosprávy alebo úprava práv
menšín.
Podľa vyjadrenia právomocí v pozitívnom práve rozoznávame:
I. explicitné právomoci – sú v európskom práve ustanovené výslovne
II. implicitné právomoci – nie sú vyjadrené v európskom práve výslovne,
ale sú založené na účele a obsahu pozitívneho práva. Implicitné
právomoci spolu s ustanovením článku 308 ZES boli a sú pre ESD
nástrojom na extenzívny výklad právomocí ES
Podľa návrhu Ústavnej zmluvy rozlišujeme:
1. výlučnú právomoc EÚ – EÚ bude mať v týchto oblastiach výhradné
právo na prijímanie záväzných aktov. Sem patrí colná únia, spoločná
obchodná politika, ochrana rybolovu, menová politika pre členské štáty,
ktoré prijali euro...
2. delená právomoc – prijímať záväzné akty môže nielen EÚ ale aj členské
štáty. Sem patrí vnútorný trh, priestor slobody, bezpečnosti
 14

a spravodlivosti, energetika, sociálna politika vo vymedzených oblastiach,

životné prostredie...

22. Vymenujte a popíšte štádiá hospodárskej integrácie, uveďte príklady

Rozlišujeme niekoľko vývojových stupňov ekonomickej integrácie:

1. zóna voľného obchodu – štáty medzi sebou zrušia akékoľvek tarifné a kvantitatívne
obmedzenia pri dovoze a vývoze tovaru, ale zachovajú si vlastné colné predpisy. Vo
vzťahu k štátom, ktoré sú mimo zóny voľného obchodu si však zachovajú samostatnosť
pri regulovaní a rozvoji obchodných vzťahov. Nevýhoda: navzájom nekoordinované
colné politiky. Vo svete existuje niekoľko zón na regionálnej báze - EFTA, CEFTA,
APEC, NAFTA...
2. colná únia – vytvára sa jednotné colné územie a jeden colný sadzobník medzi štátmi
Štáty ustanovia spoločný orgán, ktorého úlohou je navrhnúť spoločný colný sadzobník,
ktorý budú oba štáty aplikovať. Nevýhoda: rozdielne hospodárske podmienky členských
štátov, ktoré môžu spôsobiť, že jednotné clo bude mať odlišný vplyv na hospodárstvo
štátov únie. Typickým príkladom colnej únie je colná únia vytvorená po Rakúsko-
uhorskom vyrovnaní.
3. Spoločný trh – odstránia sa ním prekážky voľného pohybu tovaru, pracovných síl,
kapitálu a služieb. Vytvorenie spoločného trhu však predpokladá harmonizáciu právnych
predpisov členských štátov, vytvorenie spoločných orgánov a posilnenie ich právomocí,
čo spôsobí obmedzovanie suverenity členských štátov. Negatívum: eliminuje sa
hospodárska a menová únia. Napríklad: spoločný trh krajín azijského tigra.
4. Hospodárska a menová únia – ide o úplnú hospodársku integráciu národných ekonomík,
vytvorí sa jednotná centrálna banka a jednotný menový systém, formuje sa spoločná
zahraničná obchodná politika a jednotná úprava daní. Napríklad: k tomuto smerujú štáty
EÚ, ktoré prijali menu euro.

23. Ochrana základných ľudských práv a slobôd v EÚ

Európske spoločenstvá a neskôr EÚ boli pôvodne vytvorené najmä z ekonomických dôvodov.

Ochrana ľudských práv sa prenechala inej medzinárodnej organizácii – Rade Európy, ktorá bola
primárne vytvorená na účely ochrany demokratických zásad vrátane ochrany ľudských práv.
Postupným prehlbovaním kompetencií jednotlivých orgánov EÚ došlo k rozšíreniu agendy Európskej
únie aj na oblasť ľudských práv. Tento proces sa začal z dôvodu previazanosti ekonomických záujmov
zo záujmami jednotlivcov.
Súdny dvor sa preto ako prvý z orgánov ES/EÚ vo svojej rozhodovacej činnosti začal zaoberať aj
oblasťou ľudských práv. Postupne sa ochrana ľudských práv dostala do noriem primárneho a
sekundárneho európskeho komunitárneho práva a doplnila už existujúcu konštantnú judikatúru ESD
v tejto oblasti. Významné miesto v oblasti ochrany ľudských práv v rámci EÚ zohrávajú aj
medzinárodné zmluvy z oblasti ľudských práv, na ktoré odkazujú viaceré ustanovenia zakladajúcich
zmlúv ES a EÚ. Ustanovenia o ochrane ľudských práv sa dostali aj do asociačných a iných zmlúv
medzi ES a niektorými asociovanými a nečlenskými štátmi EÚ.
V oblasti primárneho práva ide o normy týkajúce sa ľudských práv obsiahnuté v Zmluve o založení
ES a v Zmluve o EÚ (vrátane jej modifikácií Amstersdamskou zmluvou a Zmluvou z Nice). V tejto
súvislosti treba prednostne poukázať najmä na ustanovenia článkov 12, 13, 136 a 141 ZES a článkov 6
a 7 ZEÚ.
V oblasti sekundárnej legislatívy je to nespočetné množstvo predovšetkým smerníc a nariadení
z oblasti voľného pohybu osôb, vrátane vzájomného uznávania diplomov, práva usadiť sa (podnikať),
slobody poskytovanie služieb a podobne.
 15

Konštantná judikatúra ESD je veľmi obšírna a obsahuje rozpracovanie zásady ochrany základných
práv ako jedenej zo všeobecných právnych zásad.
Aktmi sui generis sú akty, ktoré nemožno zaradiť do žiadnej z uvedených skupín. Tieto akty majú
rôznorodý pôvod a nejednotnú formu. Patria sem dokumenty ako Komunitárna charta základných
sociálnych práv pracovníkov či Charta základných práv Európskej únie.
Ochrana ľudských práv v EÚ vychádza tiež z medzinárodnoprávneho piliera. V rámci tohto piliera
treba spomenúť najmä Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj
Európsku sociálnu chartu.

24. Konvent o budúcnosti EÚ

Deklarácia o budúcnosti EÚ, ktorá tvorila prílohu Zmluvy z Nice, vyvolala diskusiu o budúcnosti EÚ.
Predmetom diskusia malo byť:
a. sprehľadnenie rozdelenia právomocí medzi členské štáty a EÚ
b. postavenie Charty základných práv EÚ
c. zjednodušenie zmlúv, aby boli zrozumiteľnejšie a jasné
d. úloha národných parlamentov v EÚ
V súlade s Deklaráciou o budúcnosti EÚ a Deklaráciou z Laekenu bol zvolaný Konvent o budúcnosti
Európy, na čelo ktorého bol zvolený bývalý francúzsky prezident Valery Giscard d´Estaing. Konvent
vypracoval návrh textu Ústavnej zmluvy EÚ, ktorá bola prezidentom Konventu odovzdaná do rúk
talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho, ktorého krajina predsedala EÚ v čase skončenia konventu.
Návrh Ústavnej zmluvy EÚ sa skladá z troch častí:
1. časť sa skladá z 9 hláv, ktoré upravujú definície a ciele EÚ, základné práva a občianstvo EÚ,
právomoci EÚ, inštitúcie, vykonávanie právomocí únie, demokratický život únie, jej
financovanie, vzťahy únie a jej bezprostredného okolia a členstvo v únii.
2. časť inkorporuje do samého textu Ústavnej zmluvy Chartu základných práv a slobôd
pozostávajúcu zo siedmich hláv
3. časť upravuje politiku únie a jej fungovanie, obsahuje ustanovenia o zákaze diskriminácie,
vnútornom trhu, menovej únii, zamestnanosti, poľnohospodárstve, životnom prostredí,
ochrane spotrebiteľa, doprave, výskume a vývoji, energetike. Do tejto časti sú zaradené aj
ustanovenia pôvodného tretieho piliera.

25. Pojem medzinárodno-právnej subjektivity EÚ a ES

Medzinárodnoprávna subjektivita je definovaná ako spôsobilosť byť nositeľom práv a povinností

na úrovni medzinárodného práva verejného, spôsobilosť vlastným konaním nadobúdať práva
a povinnosti a napokon aj spôsobilosť niesť právnu zodpovednosť za porušenie medzinárodných
záväzkov na úrovni subjektov medzinárodného spoločenstva, ktorými sú štáty a medzinárodné
organizácie s právnou subjektivitou (tzv. deliktuálna spôsobilosť). Za kritérium na určenie
medzinárodnoprávnej subjektivity Medzinárodný súdny dvor ustanovil:
a. existenciu osobitných úloh organizácie
b. existenciu orgánov
c. záväzok členských štátov prijať a vykonávať rozhodnutia orgánov organizácie,
d. možnosť uzavierať zmluvy,
e. existencia výsad a imunít organizácie
Medzinárodnoprávnu subjektivitu možno odvodiť z:
I. zmluvnej teórie
II. teórie implicitných právomocí
III. obyčajovej teórie
Medzinárodnoprávna subjektivita ES je odvodená zo zmluvnej teórie, pretože všetky tri zakladajúce
zmluvy obsahujú ustanovenie, ktoré potvrdzuje samostatnú medzinárodnoprávnu subjektivitu
Spoločenstva.
Ide konkrétne o článok 281 ZES, článok 6 ZESUO a článok 184 ZEURATOM, ktorý znie
„Spoločenstvo má právnu subjektivitu.
 16

Vzhľadom na nadnárodné právomoci, ktoré boli zverené Spoločenstvám a ich orgánom, niet pochýb,
že Spoločenstvá spĺňajú kritériá medzinárodno-právnej subjektivity.
Na reálnu existenciu medzinárodnoprávnej subjektivity má zásadný význam uznanie medzinárodným
spoločenstvom. Medzinárodné uznanie ES sa zavŕšilo až spoločným vyhlásením ES a RVHP v roku
1988.
Medzinárodnoprávna subjektivita EÚ je sporná. Subjektivitu EÚ nemožno odvodiť od zmluvnej
teórie, pretože v ZEÚ nenájdeme ani zmienku o to, že EÚ má právnu subjektivitu.
Medzinárodnoprávnu subjektivitu EÚ by bolo možné odvodiť na základe skutočnosti, že spĺňa kritériá
určené Medzinárodným súdnym dvorom pre existenciu subjektivity medzinárodnej organizácie.
Návrh Ústavnej zmluvy EÚ vypracovaný Konventom o budúcnosti Európy, problém
medzinárodnoprávnej subjektivity EÚ rieši jednoznačne tak, že osobitným článkom explicitne
priznáva EÚ medzinárodnoprávnu subjektivitu.

26. Trojpilierová štruktúra EÚ, v čom spočíva hlavný rozdiel medzi prvým, druhým
a tretím pilierom.

Základom Európskej únie sú Európske spoločenstvá doplnené niektorými formami medzinárodnej

spolupráce, ktoré zaviedla Maastrichtská zmluva. Európsky únia spočíva na troch pilieroch, ktorými
sú Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM), Európske spoločenstvo (ES)
a Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO) + spoločná zahraničná a bezpečnostná politika +
spolupráca v oblasti justície a vnútra.

Európska únia
Spoločné a záverečné ustanovenia čl. 1 – 7, 46 – 52 ZEÚ
Ustanovenia o užšej spolupráci čl. 43 – 45 ZEÚ
I. pilier II. pilier III. pilier

ES CFSP JHA
ESUO (spoločná zahraničná (spolupráca v
oblasti
EURATOM a bezpečnostná politika) justícia a vnútra)
Piliere potenciálne pokrývajú všetky oblasti vnútornej
čl. 11 – 28 ZEÚpolitiky modernej spoločnosti. Myšlienka troch
pilierov sa v dejinách európskej integrácie neobjavuje po prvý raz. Už preambula Jednotného
európskeho aktu predvídala Európsku úniu na báze Spoločenstiev konajúcich na základe vlastných
pravidiel a na báze spolupráce členských štátov v oblasti zahraničnej politiky. Maastrichtská zmluva
v skutočnosti len rozšírila európsku politickú spoluprácu zavedenú jednotným európskym aktom.
Druhý pilier je jedným zo základných nástrojov externých vzťahov EÚ. Zmluva o EÚ prijatá
v holandskom Maastrichte nahradila Európsku politickú spoluprácu medzivládnym pilierom.
Tretí pilier, ktorým je spolupráca v oblasti justície a vnútra, má za cieľ vytvoriť rámec pre spoluprácu
v oblastiach, ktoré výlučne patrili do právomocí medzivládnych konferencií.
Z právneho hľadiska by sa dalo veľmi zjednodušene povedať, že Európsky únia vznikla jednoduchým
zlúčením Spoločenstiev, Európskej politickej spolupráce podľa Jednotného európskeho aktu a tretieho
piliera, ktorým je spolupráca v oblasti justície a vnútra.

27. Občianstvo EÚ – právny základ, vymenujte a popíšte práva občanov EÚ

Právny základ: články 17 až 22 ZES

Každý občan členského štátu EÚ je zároveň občanom EÚ. V zmysle článku 17 ZES euroobčianstvo
nenahrádza, ale len dopĺňa občianstvo členského štátu. Každý členský štát si pritom ustanovuje
podmienky pre nadobúdanie a stratu štátneho občianstva. Obsahom občianstva EÚ je súhrn práv, ktoré
sú obsiahnuté najmä v primárnom práve.
 17

Do katalógu práv občana EÚ patria:

a. právo na voľný pohyb a pobyt v rámci EÚ
b. aktívne a pasívne volebné právo v komunálnych voľbách a voľbách do Európskeho
parlamentu v členskom štáte, kde má občan EÚ pobyt,
c. právo prijať v treťom štáte konzulárnu a diplomatickú ochranu ktoréhokoľvek
členského štátu,
d. právo obracať sa na Európsky parlament s petíciami
e. právo podávať sťažnosti a podnety európskemu ombudsmanovi
f. právo podávať žiadosti o informácie do ktorejkoľvek inštitúcie ES/EÚ
v ktoromkoľvek z úradných jazykov EÚ,
g. zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, pohlavia, rasového alebo
etnického pôvodu, náboženského vyznania alebo presvedčenia, postihnutia, veku
alebo sexuálnej orientácie,
h. garancia základných práv a slobôd v zmysle Európskeho dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd a Charty základných práv v EÚ,
i. rovnosť prístupu k zamestnaniu v európskych inštitúciách.

Inštitucionálny systém

28. Európska rada (postavenie, právomoci, právny základ, zloženie)

Postavenie:
Európska rada je najvyšší politický orgán EÚ.
Právny základ:
Európska rada sa v zakladajúcich zmluvách objavuje po prvýkrát v Jednotnom európskom akte v roku
1986. Podľa deklarácie č. 22 k Zmluve z Nice sa budú stretnutia Európskej rady uskutočňovať výlučne
v Bruseli.
Zloženie:
Európska rada sa skladá z hláv štátov alebo vlád členských štátov a predsedu Komisie, pričom
zasadnutia sa zúčastňujú aj ministri zahraničných vecí členských štátov a jeden člen Komisie.
Európska rada zasadá dva razy do roka za predsedníctva hlavy štátu alebo predsedu vlády členského
štátu, ktorý vykonáva funkciu predsedu Európskej rady.
Právomoci:
1. predkladá Európskemu parlamentu správu po každom zasadnutí a výročnú písomnú
správu o pokroku, ktorý únia dosiahla
2. Európska rada dáva únii potrebné podnety na rozvoj a vymedzuje jej všeobecné politické
smery
3. určuje základné princípy, ciele a smerovanie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej
politiky a obrannej politiky
4. rozhoduje o spoločných stratégiách, ktoré sa majú presadzovať v oblastiach spoločných
pre členské štáty
5. ak nedôjde k dohode v otázkach rozpočtu alebo výšky príspevkov jednotlivých členských
štátov na úrovni Rady EÚ, rozhodne Európska rada
6. určuje hlavné ciele európskej integrácie, pri inštitucionálnych reformách, reforme EÚ
a rozvoji hospodárskej situácie Spoločenstva
7. rozhoduje o základných medzinárodnopolitických otázkach a o postoji a politike, ktorú
bude EÚ presadzovať voči iným štátom či medzinárodným organizáciám.

29. Zloženie a systém volieb do Európskeho parlamentu

Zloženie:
Európsky parlament je jedinou inštitúciou kreovanou v priamych voľbách občanmi EÚ. V súčasnosti
má Európsky parlament 732 členov v zmysle Zmluvy z Nice. Funkčné obdobie europoslancov je
 18

päťročné. Na čele Európskeho parlamentu je jeho predseda, ktorého volí plénum Európskeho
parlamentu spolu s ďalšími 14 podpredsedami na obdobie 2,5 roka. Predseda spolu s podpredsedami
tvoria predsedníctvo Európskeho parlamentu, ktoré spravuje rozpočet Parlamentu a riadi ho
z organizačnej a personálnej stránky. Európsky parlament sa vnútorne člení na 17 pracovných výborov
podľa jednotlivých sektorov, ako sú rozpočet, justícia a vnútro, ľudské práva atď. Sídlom Európskeho
parlamentu je Štrasburg, svoje pracoviská má však v Bruseli aj v Luxemburgu.

Systém volieb do Európskeho parlamentu:

Voľby do Európskeho parlamentu sa organizujú každých päť rokov, pričom spôsob volieb upravujú
vnútroštátne predpisy členských štátov. Aktívne aj pasívne volebné právo majú občania EÚ, teda
všetci, ktorí sú občanmi niektorého členského štátu. Mandáty sú medzi členské štáty rozdelené na
základe pomerného princípu, ale nezodpovedajú priamo úmerne počtu obyvateľov. Malé štáty sú
oproti väčším štátom zvýhodnené počtom mandátov. Najviac mandátov má Nemecko (99 mandátov)
a najmenej Malta (5 mandátov). Slovensko má 14 mandátov do Európskeho parlamentu.

30. Charakterizujte postavenie poslancov Európskeho parlamentu

Mandát poslanca je päťročný, a okrem uplynutia volebného obdobia končí taktiež demisiou alebo
smrťou. Mandát poslanca EP je nezlučiteľný s členstvom v Komisii či ESD. Privilégiá a imunity
poslancov upravuje Protokol o privilégiách a imunitách, odmena poslancov sa riadi predpismi členské
štátu poslanca.
Poslanci Európskeho parlamentu sa združujú v poslaneckých kluboch podľa politickej orientácie.
V súčasnosti v Európskom parlamente funguje osem politických klubov, najvýznamnejší je klub
Európskej ľudovej strany (kresťanskí demokrati a európski demokrati), potom nasledujú socialisti so
Stranou Európskych socialistov a Európska liberálna, demokratická a reformná strana. Nie všetci
poslanci sú však v týchto kluboch organizovaní, mohli by sme ich označiť za nezávislých poslancov.
Základ pre organizovanie poslancov v politických stranách tvorí článok 191 ZES, ktorý označuje
politické strany za významný základ vytvárania európskeho povedomia a presadzovania vôle občanov
EÚ. Zmluva z Nice doplnila tento článok o právomoc Rady upraviť nariadením postavenie politických
strán a ich financovanie, čím sa má sprehľadniť fungovanie politických strán na európskej politickej
scéne.

31. Vymenujte a charakterizujte sústavu orgánov Európskeho parlamentu

Na čele Európskeho parlamentu je jeho predseda, ktorého volí plénum Európskeho parlamentu spolu
s ďalšími 14 podpredsedami na obdobie 2,5 roka. Okrem toho má EP aj kolégium 5 kvestorov
s poradným hlasom. Predseda spolu s podpredsedami tvoria predsedníctvo Európskeho parlamentu,
ktoré spravuje rozpočet Parlamentu a riadi ho z organizačnej a personálnej stránky. Okrem
predsedníctva EP rozoznávame aj tzv. Rozšírené predsedníctvo, ktorého členmi sú aj predsedovia
jednotlivých politických skupín a má v kompetencii predovšetkým riešenie otázok súvisiacich
s vnútornou organizáciou EP. Európsky parlament sa vnútorne člení na 17 pracovných výborov podľa
jednotlivých sektorov, ako sú rozpočet, justícia a vnútro, ľudské práva atď. Názvy pracovných
výborov EP sú napr. AFET, INDU, REGI, AGRI, ECON, JURI, FEMM, PETI... Sídlom Európskeho
parlamentu je Štrasburg, svoje pracoviská má však v Bruseli aj v Luxemburgu.
32. Právomoci Európskeho parlamentu

Európsky parlament má v zmysle zmluvy najmä legislatívne a kontrolné právomoci.

a. Legislatívne právomoci
1. Európsky parlament má rozpočtovú právomoc
2. Európsky parlament má možnosť použiť
a) konuzultačný postup – spočíva v tom, že Rada pred tým, než príjme
návrh Komisie na prijatie určitého právneho aktu, je povinná
konzultovať prijatie tohto aktu s Európskym parlamentom
b) kooperačný postup – upravuje ho článok 252 ZES. Používa sa najmä
v oblasti hospodárskej a menovej únie
 19

c) spolurozhodovací postup - tento postup upravuje článok 251 ZES.

3. na prijatie právneho aktu pre osobitne významné oblasti sa vyžaduje
predchádzajúci súhlas Európskeho aktu
b. Kontrolné právomoci
1. skúma a rieši petície občanov EÚ
2. Európsky parlament volí ombudsama
3. Európsky parlament má právo vysloviť nedôveru Komisii
4. Európsky parlament má aktívnu legitimáciu v konaní o neplatnosti právneho aktu
z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia procesných postupov, porušenia
zmluvy alebo inej právnej normy upravujúcej jej aplikáciu, či z dôvodu zneužitia
právomocí
5. Európsky parlament má právo požadovať stanovisko ESD o súlade návrhu
medzinárodnej zmluvy so ZES v zmysle článku 300 ods. 6 ZES
6. Európsky parlament zriaďuje vyšetrovacie komisie za účelom preskúmania
porušenia alebo nesprávneho uplatňovania práva EÚ
c. právomoc vo vonkajších vzťahoch

33. Rada Európskej únie (charakteristika, právna úprava, právomoci, zloženie, orgány,
spôsob rozhodovania)

Charakteristika:
Rada je podľa článku 7 ZES jednou z piatich inštitúcií ES/EÚ. Rada funguje na princípe rotujúceho
predsedníctva.
Rada je kolektívny nepermanentní legislatívny orgán EÚ.
Právna úprava:
Všeobecne v článku 7 ZES. Konkrétne ustanovenia v piatej časti, v druhom oddieli, v článkoch 202 až
210 ZES.

Právomoci:
1. zabezpečuje koordináciu všeobecných hospodárskych politík členských štátov
2. má právomoc prijímať rozhodnutia
3. aktmi, ktoré príjme, poveruje Komisiu právomocami na uplatňovanie pravidiel
ustanovených Radou
4. Rada zastupuje národné záujmy v rámci EÚ
5. v oblasti legislatívy je najvyšším zákonodarným orgánom
6. prijíma právne akty na návrh Komisie
7. Rada môže Komisiu požiadať, aby urobil rozbor, ktorý pokladá za potrebný na
dosiahnutie cieľov, a aby jej predložila príslušné návrhy
8. Rada môže preniesť časť svojich legislatívnych právomocí na Komisiu
9. prijíma spoločné postupy, spoločné postoje a rozhodnutia v oblasti II. piliera
10. realizuje úlohy v oblasti spravodlivosti a vnútra
11. stanovuje plat, dávky a dôchodok predsedu a členov Komisie, predsedu Súdneho dvora,
sudcov, generálnych advokátov a kancelára Súdneho dvora (článok 210 ZES)
Zloženie:
Rada sa skladá z jedného zástupcu každého členského štátu na ministerskej úrovni, ktorý je
splnomocnený zväzovať vládu daného členského štátu. Rada zasadá v niekoľkých zloženiach
v závislosti od prejednávanej veci asi stokrát za rok. Podľa zloženia rozlišujeme:
• Radu pre všeobecné záležitosti – skladá sa z ministrov zahraničných
vecí
• Radu ministrov hospodárstva a financií – tzv. Ecofin
• Rada pre poľnohospodárstvo
 20

• Rada pre rybolov

• Rada pre školstvo
• Rada pre zdravotníctvo
• Rada pre výskum
• Rada pre priemysel
• Rada pre rozpočet a kultúru ...

Orgány:
Rada má:
 Poradný orgán – COREPER, ktorý sa člení na COREPER I. a COREPER II.
 Generálny sekretariát, na čele s generálnym sekretárom, ktorí poskytuje administratívnu
podporu Rade a COREPER-u. Generálny sekretár vykonáva aj funkciu Vysokého
zástupcu pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku.
 predseda Rady
Spôsob rozhodovania:
a. jednoduchou väčšinou – je v zmysle článku 205 ods. 1 ZES všeobecným spôsobom
hlasovania v Rade.

b. dvojtretinovou väčšinou – sa uplatňuje len v jednom prípade a to vtedy, keď Rada

rozhoduje o opatreniach proti členskému štátu, ktorý porušil ustanovenia článku 104
ZES
c. kvalifikovanou väčšinou – spolu majú členské štáty v súčasnosti 321 hlasov, a na
prijatie rozhodnutie, ktoré navrhla Komisia sa vyžaduje 232 hlasov za.
d. Jednomyseľne – sa zachovalo v obzvlášť citlivých oblastiach (harmonizácia daní,
zavedenie nových spôsobov financovania únie – eurodane či prijímanie nových
členských štátov). Jednomyseľné hlasovanie je typické pre prijímanie meritórnych
aktov v oblasti druhého a tretieho piliera.

34. Charakterizujte Európsku komisiu z hľadiska jej povahy, názvu a sídla

Povaha:
Komisia sa označuje za motor európskej integrácie a strážkyňu zmlúv, a to najmä preto, lebo Komisia
má monopol legislatívnej iniciatívy a zodpovedá za riadne plnenie zakladajúcich zmlúv členských
štátov. Podľa článku 7 ZES je jednou z piatich hlavných inštitúcií ES/EÚ. Konkrétne ustanovenia
Európskej komisie sa nachádzajú v článkoch 211 až 219 ZES.
Názov:
V súvislosti so Zmluvou o EÚ a zmenou názvu Rada na Rada EÚ aj Komisia prijala jednostranné
rozhodnutie o zmene svojho názvu na Európsku komisiu.
Sídlo:
Komisia má sídlo v Bruseli. Časť aparátu pracuje v Luxemburgu. Skladá sa z 25 komisárov, ktorí sa
vyberajú na obdobie piatich rokov podľa celkových schopností a záruk úplnej nezávislosti. Počet
členov Komisie možno meniť jednomyseľným rozhodnutím Rady.

35. Európska komisia (zloženie a vnútorná štruktúra, funkčné obdobie členov, hlavné
zásady fungovania)

Zloženie + funkčné obdobie členov:

Komisia sa skladá z 25 komisárov, ktorí sú vymenovaní na obdobie 5 rokov podľa celkových
schopností a záruk úplnej nezávislosti. Komisár musí byť nezávislý od štátu, ktorého je príslušníkom.
V prípade, že Komisár poruší svoje povinnosti, môže byť na návrh Rady alebo Komisie odvolaný
ESD, prípadne sa mu môže odňať dôchodok alebo iná výhoda. Rada zložená z vrcholných
predstaviteľov štátov a na základe kvalifikovanej väčšiny vyberie kandidáta na predsedu Komisie.
Tento výber musí potvrdiť Európsky parlament.
Vnútorná štruktúra:
 21

Administratíva Komisie je rozdelená do jednotlivých generálnych riaditeľstiev. Ide o generálne

riaditeľstvá pre:
 Poľnohospodárstvo, hospodársku súťaž, hospodárske a finančné otázky, výchovu
a vzdelávanie, podnikanie, rybolov, energetiku, výskum, justíciu a vnútro, obchod, rozpočet,
dane a colnú úniu ...
Jednotlivým komisárom je pridelený jeden alebo viacero generálnych riaditeľstiev, za ktoré nesú
zodpovednosť. Na čele generálneho riaditeľstva je generálny riaditeľ. Generálne riaditeľstvá sa ďalej
spravidla členia na 4 až 6 riaditeľstiev, na čele ktorých stoj a riaditelia. Riaditeľstvá pozostávajú
z oddelení a odborov.
Hlavné zásady fungovania:
Hlavnými zásada fungovania Komisie je nezávislosť, permanentnosť a kolegialita.

36. Právomoci Európskej komisie

Komisia plní legislatívne, administratívne úlohy a výkonné úlohy v rámci EÚ.

I. legislatívne právomoci
a. výlučné právo legislatívnej iniciatívy
b. vypracúva legislatívny plán a určuje hlavné zásady vývoja legislatívy EÚ
prostredníctvom vypracúvania tzv. bielych kníh
c. podľa čl. 86/3 ZES je Komisia splnomocnená prijať smernice alebo rozhodnutia bez
zásahu alebo zmocnenia od ďalšej inštitúcie
d. vykonáva právomoci, ktorými ju poverí Rada na realizáciu pravidiel ustanovených
Radou
e. vypracúva návrh rozpočtu EÚ a kontrolu plnenie výdavkovej časti rozpočtu
II. výkonné a administratívno-správne úlohy
o implementuje európsku legislatívu prostredníctvom vlastných orgánov alebo orgánov
členských štátov, ktorých činnosť monitoruje a dozoruje
o dohliada na plnenie zmlúv tak členskými štátmi ako aj FO a PO
Okrem toho Komisia presadzuje záujmy EÚ vo svetovom meradle (čl.133). Podľa článku 302 ZES
Komisia udržiava vzťahy s OSN, Svetovou obchodnou organizáciou, Radou Európy, OPEC.

37. COREPER – funkcia a význam

COREPER alebo Výbor stálych zástupcov je poradným orgánom Rady, ktorý pripravuje zasadnutia
Rady a plní úlohy, ktoré mu Rada zverí. COREPER sa skladá zo stálych diplomatických zástupcov
členských štátov na úrovni veľvyslancov. Vnútorne sa člení na COREPER I a COREPER II.
COREPER II. je dôležitejší a zaoberá sa hospodárskymi, finančnými a zahraničnopolitickými
otázkami. Asistuje najmä Rade pre všeobecné záležitosti.
COREPER I. tvoria zástupcovia veľvyslancov a zaoberá sa oblasťami životného prostredia,
vnútorného trhu a ostatnými sektorovými politikami.
COREPER je orgán, ktorý prijíma legislatívne návrhy od Komisie, skúma ich, rozhoduje, ktorá
sektorová Rada sa bude zaoberať daným návrhom, aký bude program zasadnutia Rady a o čom sa
bude rozhodovať. COREPER vytvára 150 až 200 pracovných skupín zložených z odborníkov
z členských krajín, ktorí preskúmajú legislatívne návrhy Komisie. V pracovných skupinách sa väčšina
vecí schvaľuje na základe konsenzu.
38. Európsky účtovný dvor (povaha, právna úprava, sídlo, zloženie, právomoci)

Povaha:
Podľa článku 7 ZES patrí Účtovný dvor k piatim hlavným inštitúciám ES/EÚ. Účtovný dvor má
významné právomoci pri výkone kontroly nielen v orgánoch Spoločenstva, ale aj na území členských
štátov v priestoroch a miestach, kde sa akýmkoľvek spôsobom spravujú príjmy alebo výdavky
rozpočtu Spoločenstva.
Právna úprava:
Účtovný dvor bol zriadený v roku 1977 a nahradil dovtedajší inštitút audítora v ESUO a Radu
audítorov v EHS. Účtovný dvor vykonáva v zmysle článku 246 a nasl. ZES kontrolu účtov.
 22

Sídlo:
Sídlom Európskeho účtovného dvora je Luxemburg.
Zloženie:
Skladá sa z 25 členov v zmysle Zmluvy z Nice. Členovia účtovného dvora 7sú menovaný na obdobie
6 rokov. Členovia Účtovného dvora volia spomedzi seba predsedu na tri roky. Kandidátov na členov
Účtovného dvora navrhujú členské štáty, z ktorých Rada po konzultácii s Európskym parlamentom
vyberie potrebný počet členov na základe klasifikovanej väčšiny.
Právomoci:
 kontroluje všetky príjmy a výdavky Spoločenstva
 kontroluje všetky príjmy a výdavky všetkých inštitúcií zriadených Spoločenstvom okrem
tých, ktorých spod takejto kontroly vylučujú priamo zriaďovacie dokumenty
 Účtovný dvor každoročne pripravuje pre Radu a Európsky parlament správu o súlade
účtov a ich riadnom vedení, ktorá sa publikuje aj v Úradnom vestníku EÚ
 prijíma výročné správy, osobitné správy alebo stanoviská väčšinou hlasov svojich členov
 pomáha Európskemu parlamentu a Rade pri výkone kontrolných právomocí v oblasti
rozpočtu

39. Základná charakteristika Európskej ústrednej banky (právny základ, právomoci,

vnútorná štruktúra)

Právny základ:
Európska centrálna banka (ECB) bola založená v zmysle Maastrichtskej zmluvy ako predpoklad
zavedenia menovej únie v rámci EÚ. Vznikla 1. januára 1998 so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom.
ECB má mimoriadnu nezávislosť, čo vyjadruje článok 108 ZES, ktorý zakazuje ECB prijímať
akékoľvek pokyny od orgánov Spoločenstva alebo vlád členských štátov pri plnení svojich úloh.
Právnym základom jej vzniku je článok 8 ZES a Štatút ECB, ktorý je súčasťou primárneho práva.

Právomoci:
1. plní úlohu centrálnej banky
2. jediná udeľuje súhlas na vydávanie peňazí, jediného zákonného platidla
v EÚ (neplatí to pre V.B, Dánsko a Švédsko)
3. je oprávnená vydávať záväzné nariadenia a rozhodnutia, odporúčania a
stanoviská
Vnútorná štruktúra:
Exekutívnym orgánom ECB je Výkonný výbor, ktorý tvoria prezident, viceprezident a štyria členovia.
Ďalším orgánom je Správna rada, ktorej členmi sú členovia Výkonného výboru a guvernéri národných
centrálnych bánk. Vo Všeobecnej rade zasadajú prezident a viceprezident ECB, guvernéri centrálnych
bánk.

40. Povaha, zloženie a právomoci Hospodárskeho a sociálneho výboru

Povaha:
Hospodársky a sociálny výbor je poradným orgánom Rady a Komisie. Ustanovenia v ZES patriace
Hospodárskemu a sociálnemu výboru sú zakotvené v článkoch 257 až 262 ZES.
Zloženie:
Skladá sa z reprezentantov hospodárskych a sociálnych zložiek občianskej spoločnosti, osobitne
zástupcov výrobcov, farmárov, dopravcov, zamestnancov, obchodníkov, remeselníkov, odborníkov
profesijných stavov, spotrebiteľov a zástupcov zložiek verejnej správy. Počet členov výboru nemá
prekročiť 350 členov, ktorá rozhoduje na základe kvalifikovanej väčšiny. Menovaní sú na obdobie 4
rokov. Hospodársky a sociálny výbor si volí predsedu a predsedníctvo na obdobie 2 rokov. SR má
právo na 9 mandátov v tomto výbore. Výbor pracuje v pracovných komisiách, ktoré pôsobia ako
poradné orgány Rady, Komisie či Európskeho parlamentu.
 23

Právomoci:
1. podáva návrhy v rámci povinných konzultácií
2. vykonáva poradnú právomoc na návrh alebo z vlastnej iniciatívy
3. obligatórne konzultácie s Radou alebo Komisiou, ak to zmluva vyžaduje
4. fakultatívne konzultácie najmä s Európskym parlamentom
5. podáva stanoviská z vlastnej iniciatívy k otázkam všetkých otázkam

41. Povaha, zloženie a právomoci Výboru regiónov

Povaha:
Výbor regiónov bol zriadený ako odpoveď na kritiku rastúcej centralizácie EÚ. Výbor regiónov je
poradným orgánom zložený zo zástupcov regionálnych a miestnych orgánov. Právny základom pre
Výbor regiónov sú ustanovenia článkov 263 – 265 ZES.

Zloženie:
Skladá sa zo zástupcov predstaviteľov miestnych a regionálnych orgánov, ktorí boli riadne zvolení do
týchto orgánov alebo sú politicky zodpovední zvolenému zhromaždeniu. Ich počet nesmie prekročiť
350 členov v zmysle Zmluvy z Nice. Menovaní sú na obdobie štyroch rokov na princípe pomerného
zastúpenia podľa veľkosti štátov. SR by mala vyslať do tohto orgánu 9 zástupcov. Člen Výboru
regiónov nesmie byť súčasne poslancom Európskeho parlamentu.
Právomoci:
Vydávanie stanovísk na návrh alebo z vlastnej iniciatívy a to v rámci obligatórnej alebo fakultatívnej
konzultácii.

42. Povaha, zloženie a právomoci Výboru zamestnanosti

Povaha:
Výbor zamestnanosti je poradným orgánom, zložení so zástupcov členských štátov, vytvorení
Amsterdamskou zmluvou. Právnym základom je ustanovenie článku 130 ZES. Výbor zamestnanosti
bol vytvorení v súvislosti so zaradením Hlavy VIII. Zamestnanosť do Zmluvy o ES.
Zloženie:
Každí členský štát a Komisia menujú dvoch členov Výboru zamestnanosti.
Právomoci:
Právomoci Výboru zamestnanosti vyplývajú z jeho úloh, napr. monitorovanie zamestnanosti a politiky
zamestnanosti členských štátov a ES alebo prekladať stanoviská na žiadosť Rady alebo Komisie alebo
z vlastnej iniciatívy alebo konzultovať zástupcov zamestnávateľov a zamestnancov.

43. Postavenie a právomoci ombudsmana

Inštitút ombudsmana (verejného ochrancu práv) priniesla Maastrichtská zmluva. Právne postavenie
ombudsmana je upravené v článku 195 ZES. Úrad ombudsmana je kontrolným orgánom, ktorý je
oprávnený prijímať a vybavovať sťažnosti od občanov EÚ, ako aj iných fyzických a právnických
osôb, ktoré majú sídlo alebo bydlisko v členskom štáte. Predmetom sťažností môže byť nesprávny
úradný postup inštitúcií EÚ s výnimkou rozhodovacej právomoci ESD a SPS.
Ombudsman predkladá Európskemu parlamentu výročnú správu, v ktorej poskytuje prehľad o svojej
kontrolnej činnosti.
Ombudsman je menovaný Európskym parlamentom. Funkčné obdobie ombudsmana je 5-ročné.
Obmudsman môže byť znovuzvolený.
Prvým ombudsmanom bol Jacob Magnus Soderman. Ombudsama môže odvolá ESD na návrh
Európskeho parlamentu, a to len v prípade, že ombudsman prestal spĺňať podmienky potrebné pre
výkon jeho funkcie alebo ak sa dopustil vážneho pochybenia.
 24

Súdnictvo a právna ochrana

44. Vymenujte normy (právne akty), v ktorých sa nachádza právna úprava ESD

ESD bol zriadený už Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ z roku 1952.
Rímsky dohovor o niektorých spoločných inštitúciách Európskych spoločenstiev z roku 1957
jednoznačne vymedzil ESD ako jediný súdny orgán s jurisdikciou pre všetky tri Spoločenstvá. V roku
1988 sa pre preťaženosť ESD zriadil Súd prvého stupňa, ktorého úlohou bolo odbremeniť ESD.
Poslednú štrukturálnu zmenu priniesla Zmluva z Nice, ktorá ujasnila príslušnosť oboch súdov
a zavádza možnosť zriadiť súdne panely na základe jednomyseľného rozhodnutia Rada na návrh
Komisie a po konzultácii s Európskym parlamentom a ESD, prípadne na návrh ESD.
ESD je upravený v článkoch 220 až 245 ZES a okrem toho patrí medzi hlavné inštitúcie ES/EÚ podľa
článku 7 ZES. Okrem toho má ESD aj svoj vlastný štatút.

45. Európsky súdny dvor z hľadiska jeho zloženia (kritériá na výber sudcov, menovanie
sudcov, počet sudcov)

Kritériá na výber sudcov:

Tieto kritéria upravuje článok 223 ZES. Sudcovia ESD a generálni advokáti sa vyberajú spomedzi
osôb, o ktorých nezávislosti niet pochybností, a ktoré spĺňajú kvalifikačné predpoklady na obsadenie
najvyšších súdnych funkcií vo svojich krajinách alebo sú uznávanými právnymi odborníkmi.
Menovanie sudcov:
Sudcovia ESD sú na základe vzájomnej dohody členských štátov na obdobie 6 rokov. Každé tri roky
dochádza k čiastočnému obmieňaniu sudcov a generálnych advokátov. Sudcovia spomedzi seba volia
predsedu súdu na obdobie troch rokov. Predseda, sudcovia aj generálni advokáti môžu byť do funkcie
znovuzvolení. Sudcovia a generálni advokáti nesmú vykonávať žiadne iné povolanie, ani zastávať
akúkoľvek inú funkciu.
Počet sudcov:
ESD je zložený z 25 sudcov (jeden sudca z každého členského štátu).

46. Právomoc ESD

Právomoc ESD:
a. ESD rozhoduje o sporoch medzi štátmi, ktoré sa týkajú uzavretých medzinárodných
zmlúv medzi týmito štátmi, ak obsahujú dohodu o súdnej príslušnosti ESD
b. V trestných veciach je daná príslušnosť ESD v 3. pilieri na rozhodovanie o platnosti
a výklade rámcových rozhodnutí len vtedy, ak to členský štát výslovne pripustil
c. Najvýznamnejšou úlohou ESD je rozhodovanie v zmysle článku 234 ZES (predbežná
otázka) o:
a) výklade zmluvy
b) platnosti a výklade aktov orgánov Spoločenstva a ECB
c) výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tieto štatúty
ustanovujú.
d. ESD skúma zákonnosť aktov prijatých spoločne Európskym parlamentom a Radou,
aktov Rady, Komisie a EÚB okrem odporúčaní a stanovísk
e. ESD má právomoc rozhodovať spory o náhrade škody podľa čl. 288, ods. 2
f. Súdny dvor má právomoc rozhodovať všetky spory medzi Spoločenstvom a jeho
zamestnancami v medziach a za podmienok stanovených služobným alebo pracovným
poriadkom
g. ESD má právomoc rozhodovať každý spor medzi členskými štátmi, ktorý súvisí
s predmetom tejto zmluvy, ak mu je predložený

47. Úloha generálnych advokátov Európskeho súdneho dvora

 25

ESD pomáha 8 generálnych advokátov, pričom Rada môže jednomyseľne rozhodnúť o zvýšení počtu
generálnych advokátov. Generálni advokáti pri ESD pripravujú nestranné a nezávislé odôvodnené
stanoviská k podaniam predloženým na rozhodnutie ESD, čím napomáhajú rozhodovanie ESD. Štatút
ESD určuje, za akých podmienok sa stanovisko generálneho advokáta nevyžaduje. Stanoviská
generálnych advokátov sa zverejňujú. Sú menovaní na obdobie 6 rokov a nesmú vykonávať žiadne iné
povolanie, ani zastávať akúkoľvek inú funkciu. Do funkcie môžu byť znovuzvolení.
POZN.: v rokoch 1995 – október 2000 bolo vymenovaný 9 generálny advokát.

48. Právomoc Súdu 1. stupňa

Právomoc Súdu 1. stupňa:

a. rozhodovanie v prvom stupni v konaniach o žalobe na neplatnosť podľa článku 230
ZES,
b. rozhodovanie v prvom stupni v konaniach o žalobe na nečinnosť podľa článku 232
ZES,
c. rozhodovanie v prvom stupni v konaniach o žalobách o náhradu škody podľa článku
235 ZES
d. rozhodovanie v prvom stupni v konaniach o zamestnaneckých žalobách podľa článku
236 ZES
e. rozhodovanie v prvom stupni v konaniach o konaní v zmysle arbitrážnych doložiek
podľa článku 238 ZES, ak rozhodovanie nie je Štatútom Súdneho Dvora vyhradené
pre ESD alebo súdne panely
f. SPS rozhoduje ako odvolací orgán proti rozhodnutiam súdnych panelov
g. podľa Zmluvy z Nice má právo konať o predbežnej otázke podľa článku 234 ZES,
avšak posledné slovo má ESD v prípade ak rozhodnutie môže ovplyvniť súdržnosť
a jednotnosť komun.práva
49. Charakterizujte vzťah ESD a Súdu I. stupňa

V roku 1988 sa pre preťaženie ESD zriadil Súd prvého stupňa, ktorého úlohou bolo odbremeniť ESD.
ESD je odvolacím orgánom pre Súd prvého stupňa v presne vymedzených prípadoch. Proti
rozhodnutiu SPS je prípustný opravný prostriedok v lehote dvoch mesiacov od jeho rozhodnutia na
ESD, a to len na základe dôvodov, ktoré sú taxatívne vymedzené v článku 58 Štatútu ESD nasledovne:
• vecná nepríslušnosť SPS
• procesné vady konania, ktoré poškodili záujem strany podávajúcej
odvolanie,
• poručenie práva EÚ zo strany SPS
SPS po dohode s ESD schvaľuje vlastný rokovací poriadok, ktorý však podlieha súhlasu Rady.
Zmluva z Nice, ktorá pozmenila článok 220 postavila SPS na jednu úroveň s ESD. Určila zároveň, že
každý z nich zodpovedá za dodržiavanie práva pri výklade a uskutočňovaní zmluvy v oblastiach
patriacich do jeho jurisdikcie.
Napriek posilneniu právomocí SPS, ESD ostáva aj naďalej najvyšším súdnym orgánom, ktorého
rozhodnutie je konečné v otázkach, ktoré majú vplyv na ďalší vývoj a formovanie práva EÚ.

50. Súdne senáty (panely) zavedené Zmluvou z Nice – zloženie, právomoci (čl. 225a ZES)

Súdne panely predstavujú úplné nóvum pri výkone súdnej moci v rámci EÚ a ich zriadenie umožnil
nový článok 225a ZES zavedený Zmluvou z Nice. Sudcom súdneho panelu sa môže stať osoba, o
ktorej nezávislosti niet pochýb, a ktorá je spôsobilá na výkon súdnej funkcie. Členovia súdneho panelu
sú menovaní na základe jednomyseľného rozhodnutia Rady. Voči rozhodnutiu súdneho panelu je vždy
prípustné odvolanie sa SPS z dôvodu porušenia práva. Na súdne panely sa primerane vzťahujú
ustanovenia Štatútu Súdneho dvora.
Článok 225a ZES:
 26

(1) Súd prvého stupňa je príslušný prejednávať a rozhodovať v prvom stupni o žalobách
a v konaniach uvedených v článkoch 230, 232, 235, 236 a 238 s výnimkou tých, ktoré sú prenesené na
súdny senát alebo ktoré štatút vyhradzuje Súdnemu dvoru. Štatút môže ustanoviť, aby bol Súd prvého
stupňa príslušný rozhodovať o ďalších druhoch žalôb alebo konaní.
Proti rozhodnutiam vydaných Súdom prvého stupňa podľa tohto odseku sa možno odvolať na
Súdny dvor len v právnych otázkach za podmienok v rámci obmedzení ustanovených v štatúte.
(2) Súd prvého stupňa má právomoc prejednávať a rozhodovať o opravných prostriedkoch
proti rozhodnutiam súdnych senátov zriadených podľa článku 225a.
Rozhodnutia, ktoré vydá Súd prvého stupňa podľa tohto odseku, môžu vo výnimočných
prípadoch podliehať preskúmaniu Súdnym dvorom za podmienok a v rámci obmedzení uvedených
v štatúte, ak existuje vážne nebezpečenstvo, že by mohla byť ohrozená jednota alebo vnútorný súlad
práva Spoločenstva.
(3) Súd prvého stupňa je v osobitných oblastiach ustanovených štatútom príslušný prejednávať
a rozhodovať o predbežných otázkach predložených podľa článku 234.
Ak sa Súd prvého stupňa domnieva, že si prípad vyžaduje zásadné rozhodnutie, ktoré by
mohlo ovplyvniť jednotu alebo vnútorný súlad práva Spoločenstva, môže prípad postúpiť Súdnemu
dvoru na vydanie rozhodnutia.
Rozhodnutia, ktoré vydá Súd prvého stupňa o otázkach predložených na predbežné
rozhodnutie, môžu vo výnimočných prípadoch podliehať preskúmaniu Súdnym dvorom za podmienok
a v rámci obmedzení uvedených v štatúte, ak existuje vážne nebezpečenstvo, že by mohla byť
ohrozená jednota alebo vnútorný súlad práva spoločenstva.

51. Predmet a cieľ konania pred ESD

ESD je vrcholným orgánom súdneho preskúmania dodržiavania práva ES/EÚ. Jeho poslaním je zaistiť
„dodržiavanie práva pri výklade a uskutočňovaní zakladajúcich zmlúv (čl. 220 ZES), čo zahrňuje
nielen oblasť primárneho práva, ale taktiež aj právne akty. Dodržiavanie práva ES/EÚ zaisťuje Súd
ako voči orgánom ES/EÚ, tak i voči členským štátom a nepriamo aj voči štátnym príslušníkom týchto
štátov. Povinné podriadenia sa členských štátov a ich príslušníkov Súdu (čl.289 ZES) tvorí jeden
z podstatných prvkov supranacionality ES.

52. Konanie o porušení povinností členského štátu zo Zmluvy o založení ES

Právny základ:
Právnym základom konania o porušení zmluvy sú ustanovenia článkov 226 až 228 ZES.
Predmet konania:
Predmetom konania je porušenie komunitárneho práva členským štátom. Protiprávny charakter
správania členského štátu môže vyplývať z porušenia povinnosti zakotvenej v primárnom práve,
sekundárnom práve, v medzinárodných zmluvách s tretími štátmi aj vo všeobecných právnych
zásadách.
Povaha a význam:
Konanie o porušení zmluvy plní tak preventívnu, ako aj donucovaciu a represívnu funkciu.Konaniu
pred ESD predchádza predbežné prejednanie veci pred Komisiou. Komisia najprv zašle členskému
štátu napomínací list, v ktorom upozorní členský štát na porušenie jeho záväzkov zo zmluvy. Členský
štát má možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam uvedeným v napomínacom liste. Ak sa Komisia
domnieva, že napomínací list neodstráni porušenie zmluvy, doručí členskému štátu odôvodnené
stanovisko. Komisia zároveň určí primeranú lehotu na odstránenie následkov porušenia
komunitárneho práva. Po márnom uplynutí lehoty je Komisia oprávnená podať proti členskému štátu
žalobu na ESD.
Žaloba v konaní o porušení povinností má charakter určovacej žaloby. Predmet žaloby sa musí
zhodovať s predmetom predbežného prejednania veci pred Komisiou. ESD žalobe vyhovie, ak v čase
vydanie rozsudku ešte protiprávny stav trvá. Ak členský štát protiprávny stav odstránil, môže sa
žalobca domáhať vydania rozsudku, ak preukáže existenciu právneho záujmu.
ESD nevyslovuje povinnosť odstrániť protiprávny stav. V odôvodnení rozsudku však ESD môže
naznačiť, akým spôsobom má členský štát odstrániť protiprávny stav.
 27

Ak členský štát v určenej lehote neprijme potrebné opatrenia, Komisia môže predložiť vec ESD. Ak
ESD po prejednaní veci dospeje k záveru, že členský štát konal v rozpore s jeho predchádzajúcim
rozsudkom, môže porušujúci členský štát zaviazať na zaplatenie paušálnej pokuty alebo periodické
penále. Jedným z prípadov, keď konanie o porušení povinnosti členským štátom dospelo až do
posledného štádia a udelenia pokuty, je právna vec Komisia vs. Grécko (Chania II.)
Legitimácia:
Aktívne legitimovaný subjekt – Komisia a členský štát
Pasívne legitimovaný subjekt - členský štát, ktorý porušil povinnosť, ktorá
mu plynie z komunitárneho práva

Judikatúra:
• Komisia vs. Grécko
• Komisia vs. Belgicko z roku 1988
• Komisia vs. Francúzsko z roku 1996
• Komisia vs. Taliansko z roku 1985 ...

53. Európsky súdny dvor – žaloba na neplatnosť (právny základ, predmet konania, podstata
a význam , aktívna a pasívna legitimácia, lehota na podanie žaloby)

Právny základ:
Konanie o neplatnosti právnych aktov Spoločenstva je upravené v ustanoveniach článkov 230 a 231
ZES.
Predmet konania:
Predmetom konania o neplatnosti je kontrola legality aktov sekundárneho práva ES.
Podstata a význam:
Konaním o neplatnosti sa zabezpečuje najmä súlad sekundárneho práva so zakladajúcimi zmluvami
a inými, hierarchicky nadradenými prameňmi komunitárneho práva. Súdnej kontrole podliehajú
právne akty prijaté spoločne Európskym parlamentom a Radou, právne akty prijaté Radou, Komisiou
a ECB a právne akty prijaté Európskym parlamentom, ktoré majú právne účinky voči tretím osobám.
Súdnej kontrole legality nepodliahajú odporúčania a stanoviská.
Žaloba na neplatnosť sa môže opierať len o štyri taxatívne vymedzené žalobné dôvody. Protiprávna
povaha aktu Spoločenstva môže spočívať v:
 nedostatku právomoci na jeho vydanie (konanie ultra vires)
 porušením podstatných procedurálnych náležitostí
 porušením zmluvy alebo inej právnej normy upravujúcej jej aplikáciu
 zneužitím právomocí
Žaloby podané privilegovanými žalobcami prejednáva ESD, o žalobách fyzických a právnických osôb
rozhoduje Súd 1. stupňa.
V prípade, že ESD dospeje k záveru o dôvodnosti žaloby, prehlási napadnutý akt za neplatný.
Rozsudok o neplatnosti ruší neplatný právny akt s účinkami ex tunc a erga omnes.
Legitimácia:
PRIVILEGOVANÍ ŽALOBCOVIA
Aktívne legitimovaný subjekt
NEPRIVILEGOVANÍ ŽALOBCOVIA

PRIVILEGOVANÍ ŽALOBCOVIA
Medzi privilegovaných žalobcov patria členské štáty, Rada, Komisia a Európsky parlament.
Privilegované postavenie spočíva v tom, že tieto subjekty môžu žalobou napadnúť aj akty, ktoré im
nie sú adresované a ktoré sa ich bezprostredne netýkajú.
NEPRIVILEGOVANÍ ŽALOBCOVIA
Neprivilegovanými žalobcami sú fyzické a právnické osoby, ktoré môžu žalobou napadnúť
rozhodnutie, ktoré im je adresované. FO a PO môžu napadnúť platnosť troch druhov právnych aktov
Spoločenstva:
• rozhodnutia, ktoré sú im adresované
 28

• tzv. zdanlivé nariadenia

• rozhodnutia adresované inej osoba, za predpokladu, že sa žalobcu
bezprostredne a individuálne dotýkajú.
Európsky účtovný dvor a Európska centrálna banka má skôr postavenie neprivilegovaných
súkromných žalobcov.
Pasívne legitimovaný subjekt – orgán, ktorý napadnutý právny akt vydal.

Lehota na podanie žaloby:

Žaloba na neplatnosť musí byť podaná do dvoch mesiacov od zverejnenia napadnutého právneho aktu
alebo od jeho oznámenia žalobcovi. Lehota na podanie žaloby má hmotnoprávny charakter.
Judikatúra:
 Plaumann vs. Komisia
 Condorniu SA vs. Rada
 Toepfer

54. Žaloba na nečinnosť (právny základ, predmet konania, podstata a význam, aktívna
a pasívna legitimácia, lehota na podanie žaloby)

Právny základ:
Právnym základom konania o nečinnosti je článok 232 ZES.
Predmet konania:
Predmetom konania je nekonanie pasívne legitímneho subjektu, ktoré je v rozpore s komunitárnym
právom.
Podstata a význam:
Základným predpokladom úspešnosti žaloby je preukázanie, že dotknutá inštitúcia ES mala povinnosť
konať – a nekonala.
Najčastejším prípadom nečinnosti je nevydanie určitého právneho aktu, na ktorého vydanie je orgán
Spoločenstva podľa komunitárneho práva povinný. Cieľom konania je zabezpečiť, aby európske
inštitúcie plnili svoje povinnosti plynúce z komuntárneho práva, a zabrániť, aby ich protiprávna
pasivita neohrozovala alebo neobmedzovala právomoci iných orgánov Spoločenstva, členských štátov
a subjektívne práva fyzických a právnických osôb.
V tomto druhu konania nemožno prejednávať nečinnosť členské štátu, pretože to môže byť
predmetom konania o porušení zmluvy podľa ustanovení článkov 226 až 228 ZES. Žaloba na
nečinnosť má charakter určovacej žaloby.
Legitimácia:
Aktívne legitimovaný subjekt – členské štáty a inštitúcie ES
Pasívne legitimovaný subjekt – len inštitúcie ES – Európsky parlament, Rada alebo
Komisia
Lehota na podanie žaloby:
Žaloba na nečinnosť je prípustná len v prípade, ak je predchádzala výzva na konanie. Výzva musí byť
adresovaná orgánu ES, ktorý je v zmysle komunitárneho práva povinná konať. Ak sa do dvoch
mesiacov po doručení výzvy dotknutý orgán ES nevyjadrí, žaloba na nečinnosť môže byť podaná
v lehote ďalších dvoch mesiacov.
Judikatúra:
 Milchweke Heinz Wohrman & Sohn KG a Alfons Lutticke Gmbh vs. Komisia

55. Konanie o náhrade škody (právny základ, predmet konania, podstata a význam, aktívna
a pasívna legitimácia)

Právny základ:
Právny základom konania o náhrade škody sú ustanovenia 235 a 288, ods. 2 ZES.
Predmet konania:
Predmet konania o náhradu škody je náhrada škody spôsobená orgánmi Spoločenstva pri výkone
svojich práv.
 29

Podstata a význam:
Žaloba o náhrade škody predstavuje samostatný druh žaloby s vlastným účelom a postavením
v systéme žalôb, pričom jej uplatnenie sa viaže na podmienky vyplývajúce z jej špecifickej povahy.
Právna úprava konania o náhrade škody je v zmluve veľmi stručná a preto je tu veľmi podstatná
judikatúra ESD.
Pre súkromných žalobcov má mimoriadny význam zodpovednosť Spoločenstva za škodu spôsobenú
legislatívnym opatrením.
Zakladajúce zmluvy ani judikatúra ESD nedefinujú všeobecné princípy, na základe ktorých by bolo
možné určiť rozsah náhrady škody alebo spôsob vyčíslenia škody. ESD zvolil skôr cestu rozhodovania
ad hoc, pričom berie do úvahy špecifické skutkové okolnosti každého posudzovaného prípadu.

Legitimácia:
Aktívne legitimovaný subjekt – fyzické a právnické osoby, ktoré majú
podľa príslušného práva procesnú spô-
sobilosť
Pasívne legitimovaný subjekt - Spoločenstvo, t.j. v mene Spoločenstva
vystupuje orgán, ktorý podľa žaloby mal
škodu spôsobiť
Judikatúra:
• Mulder vs. Rada a Komisia
• rozsudok vo veci Kampffmeyer
• AERPO a iní vs. Komisia
• Schoppenstedt vs. Rada
• Werham vs. Rada a Komisia

56. Konanie o pracovnoprávnych a obdobných nárokoch (právny základ, predmet konania,

podstata a význam, aktívna a pasívna legitimácia)

Právny základ:
Právnym základom konania o pracovnoprávnych a obdobných nárokoch je ustanovenie článku 236
ZES.
Predmet konania:
Predmetom konania je posúdenie legality opatrenia alebo úkonu, ktorý je predmetom žaloby.
Podstata a význam:
ESD má právomoc prejednávať personálne spory medzi Spoločenstvom na jednej strane a úradníkmi
alebo zamestnancami na strane druhej. Na prejednávanie pracovnoprávnych a obdobných nárokoch je
vecne príslušný SPS. Spory podľa článku 236 ZES vyplývajú najmä zo služobného alebo pracovného
pomeru. Vzťah pracovníkov inštitúcií ES sa spravuje Služobným poriadkom a Pracovným poriadkom.
ESD však pri posudzovaní nárokov berie do úvahy aj všeobecné právne princípy, najmä zásadu
rovného zaobchádza a zákazu diskriminácie, zásadu právnej istoty, zásadu ochrany dobrej viery
a nadobudnutých práv a zásadu všeobecnej starostlivosti zamestnávateľa o zamestnanca.
Ak je žaloba dôvodná SPS (ESD) napadnuté opatrenie rozsudkom zruší alebo zmení. Osobitnou
skupinou sú majetkové nároky pracovníkov. O nárokoch majetkovej povahy rozhoduje ESD (SPS)na
základe rozsudku na plnenie. V oboch prípadoch má rozsudok účinky inter partes.
Legitimácia:
Aktívne aj pasívne legitimovanými subjektami na podanie žaloby sú Spoločenstvo a úradníci alebo
zamestnanci v pracovnoprávnom alebo obdobnom vzťahu k Spoločenstvu. Právo na podanie žaloby
však majú aj pomocné sily, osobitní poradcovia, uchádzači o miesto, bývalí zamestnanci aj oprávnení
pozostalí po týchto osobách. Hlavným účastníkom konania však nemôžu byť odbory ani
zamestnávateľské zväzy.

57. Konanie o žalobách v bankovom sektore

Podľa článku 237 ZES má ESD právomoc prejednávať spory týkajúce sa:
 30

a. plnenia záväzkov členských štátov vyplývajúcich zo Štatútu Európskej investičnej

banky
b. opatrení prijatých Radou guvernérov Európskej investičnej banky, pričom v tomto
konaní môžu členské štáty, Komisia a predstavenstvo Európskej investičnej banky
podať žalobu na neplatnosť v súlade s článkom 230 ZES.
c. opatrení predstavenstva Európskej investičnej banky, pričom žalobu na neplatnosť
môžu v tomto konaní podať členské štáty alebo Komisia v súlade s pravidlami podľa
článku 230 ZES, ale len z dôvodu nesúladu s procedúrami ustanovenými v článku 21
ods. 2, 5, 6 a 7 Štatútu Európskej investičnej banky
d. plnenie záväzkov národných centrálnych bánk vyplývajúcich zo zmluvy a Štatútu
Európskeho systému centrálnych bánk

58. Konanie o preventívnej kontrole zlučiteľnosti medzinárodnej zmluvy s komunitárnym

právom (čl. 300/6 ZES)

V súvislosti s uzavieraním medzinárodných zmlúv obsahujú zakladajúce zmluvy osobitné procesné

inštitúty, ktoré ešte pred samým uzavretím medzinárodnej zmluvy umožňujú rozhodnúť o jej
zlučiteľnosti s komunitárnym právom. V zmluve tento preventívny mechanizmus je zakotvený
v ustanovení článku 300 ods. 6 ZES. V zmysle tohto ustanovenia môže Rada, Komisia, Európsky
parlament alebo členský štát požiadať ESD o stanovisko, či je pripravovaná medzinárodná zmluva
zlučiteľsná s ustanoveniami zmluvy.
Ustanovenie článku 300 ods. 6 ZES bolo doplnené a rozšírené rokovacím poriadkom ESD, a to najmä
článkom 107 ods. 2, ktorý ustanovuje, že stanovisko ESD, týkajúce sa pripravovanej medzinárodnej
zmluvy, sa môže týkať nielen toho, či je predmetná medzinárodná zmluva v súlade so zmluvou, ale aj
toho, či je Spoločenstvo alebo v jeho mene ktorýkoľvek z orgánov oprávnený danú medzinárodnú
zmluvu uzavrieť. Účelom článku 300 ods. 6 ZES v spojení s článkom 107 ods. 2 rokovacieho
poriadku ESD je zabrániť prípadným problémom, ktoré by mohli vzniknúť tým, že Spoločenstvo
uzavrie medzinárodnú zmluvu nezlučiteľnú s komunitárnym právom. Tento mechanizmus tiež
umožňuje minimalizovať právne riziká tretích štátov. Výsledky rozhodovacej činnosti ESD sú pre
Spoločenstvo záväzné.
V prípade, že ESD vo svojom stanovisku rozhodne o nesúlade pripravovanej medzinárodnej zmluvy
so zmluvou, predmetná medzinárodná zmluva môže nadobudnúť platnosť len v súlade s článkom 48
ZES. V zásade existujú tri možnosti platného uzavretia medzinárodnej zmluvy po zápornom
stanovisku ESD:
 predmetná medzinárodná zmluva by musela byť ratifikovaná vo všetkých členských štátoch
v súlade s ich ústavným právom
 návrh prepravovanej zmluvy by sa mal prepracovať v intenciách stanoviska ESD
 zmena primárneho práva podľa článku 48 ZEÚ.

59. Dočasné opatrenie ako procesný inštitút na súdnu ochranu práv vyplývajúcich
z komunitárneho práva

Dočasné opatrenia patria medzi dôležité procesné inštitúty slúžiace na súdnu ochranu práv a právom
chránených záujmov vyplývajúcich z komunitárneho práva. Zo samej povahy dočasných opatrení
vyplýva, že slúžia na predbežnú úpravu právnych vzťahov až do momentu konečného rozhodnutia
v merite veci. Dočasné opatrenia smerujú k tomu, aby účinok konečného rozhodnutia na právne
postavenie účastníkov konania nebol narušený. V komunitárnom práve možno sledovať dve základné
vetvy formovania doktríny dočasných opatrení:
a. dočasné opatrenia prijímané na komunitárnej úrovni v zmysle článkov 242 a 243 ZES
b. predbežné opatrenia prijímané na úrovni súdov členských štátov rozhodujúcich
o právnych vzťahoch s komunitárnym prvkom.
 31

Dočasné opatrenia prijímané na komunitárnej úrovni

ZES predvída dva druhy dočasných opatrení, ktoré môžu vydávať výlučne ESD a SPS. Ide o odklad
vykonateľnosti a predbežné opatrenia. Komunitárne právo nepriznáva žalobám podaným na ESD
a SPS odkladný účinok.
Návrh na vydanie dočasného opatrenia je prípustný len vtedy, ak sa týka opatrenia, ktoré je
predmetom konania pred ESD, resp. SPS. Vydanie dočasného opatrenia je tiež podmienené
preukázaním hrozby vážnej, nezvratnej a nenahraditeľnej ujmy.
Predbežné opatrenia prijímané súdmi členských štátov
Predmetné opatrenia prijímané vnútroštátnymi súdmi a vzťahujúce sa na právne vzťahy
s komunitárnym prvkom nie sú v komunitárnom práve výslovne upravené.
Existujú dve hlavné funkcie uplatnenia predbežných opatrení v konaní pred vnútroštátnym súdom:
 zabezpečenie riadneho výkonu rozhodnutia vo veci samej po skončení konania o predbežnej
otázke na ESD,
 prevencia ujmy účastníkov konania, ktorí sa dovolávajú ochrany svojich subjektívnych práv
garantovaných komunitárnym právom.

60. Vysvetlite podstatu konania o predbežnej otázke podľa čl. 234 ZES

Základným predpokladom efektívneho fungovania komunitárneho práva ako samostatného právneho

poriadku je jednotný výklad a aplikácia jeho právnych noriem vo všetkých členských štátoch.
Hlavným účelom konania o predbežnej otázke (prejudiciálneho konania) je:
 Jednotná aplikácia a konzistentný výklad komunitárneho práva v členských štátoch
 Poskytnutie pomoci súdom členských štátov pri interpretácii a aplikácii komunitárneho práva
 Kontrola legality právnych aktov Spoločenstva
 Ochrana právnych záujmov fyzických a právnických osôb, ktorým komunitárne právo udeľuje
subjektívne práva.

Konanie o predbežnej otázke je jedným zo základných pilierov komunitárneho systému právnej

ochrany. Väčšina zásadných rozhodnutí ESD bola vynesená právo v konaní o predbežnej otázke (Van
Gend en Loos – zásada priameho účinku, Costa vs. ENEL – zásada prednosti komunitárneho práva,
Frankovich – zásada zodpovednosti členského štátu za škodu atď).
ESD má v zmysle článku 234 ZES právomoc rozhodovať o predbežných otázkach, ktoré sa týkajú:
a. výkladu zmluvy,
b. platnosti a výkladu právnych aktov Spoločenstva a Európskej centrálnej banky
c. výkladu štatútov orgánov, ktoré boli založené rozhodnutím Rady, ak to tieto štatúty
umožňujú.
Z uvedeného vyplýva, že vnútroštátne právo nemôže byť predmetom konania o predbežnej otázke.
ESD nemá právomoc vnútroštátne právne akty vykladať ani skúmať ich platnosť, či zákonnosť.

61. Postavenie vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci konania o predbežnej

otázke, špecifikuj najmä kedy sa vnútroštátny sudca musí a kedy sa môže obrátiť na
Európsky súdny dvor s predbežnou otázku, viazanosť vnútroštátneho súdu rozhodnutím
Európskeho súdneho dvora

ESD a vnútroštátny súd pri konaní o predbežnej otázke spolupracujú tak, aby táto spolupráca mohla
vyústiť do rozhodnutia vnútroštátneho súdu vo veci samej. Článok 234 ZES vychádza zo záujmu na
riadnom a jednotnom výklade komunitárneho práva vo všetkých členských štátoch v kontexte
spolupráce, ktorá spočíva v deľbe právomoci medzi vnútroštátnou súdnou mocou a súdnou mocou
Spoločenstva.
Aktívnu legitimáciu na predloženie predbežnej otázky majú len súdy členského štátu. Fakultatívna
aktívna legitimácia je zakotvená v ustanovení článku 234 ods. 2 ZES. Obligatórna aktívna legitimácia
prináleží vnútroštátnym súdom konečnej inštancie.
V podmienkach systému súdnictva SR bude mať obligatórnu aktívnu legitimáciu krajský súd, ak
v konaní na prvom stupni rozhodoval okresný súd. V prípade, že na prvom stupni vo veci samej
 32

rozhodol krajský súd, obligatórnu aktívnu legitimáciu na podanie predbežnej otázky bude mať
Najvyšší súd SR.
Vnútroštátny súd je povinný v prípade pochybnosti o správnom výklade alebo aplikácii
komunitárneho práva predložiť predbežnú otázku na prejednanie pre ESD.
Existujú dve výnimky zo všeobecného pravidla o povinnosti vnútroštátneho súdu predložiť predbežnú
otázku na prejednanie pred ESD a to v prípade, ak:
a. v konaní pred vnútroštátnym súdom bola nastolená otázka, ktorá nespadá do
pôsobnosti článku 234 ZES.
b. odpoveď ESD na túto otázku nie je nevyhnutné pre rozhodnutie príslušného súdu
v merite veci, pretože
 na ňu odpovedá už predchádzajúce rozhodnutie ESD
 jej riešenie je natoľko zjavné, že o správnej aplikácii komunitárneho práva
nemožno mať rozumné pochybnosti. Ide o použitej doktríny jednoznačnosti
výkladu (acte clair, ktorú ESD použil po prvýkrát v právnej veci CILFIT)
Z procesného hľadiska začína konanie o predbežnej otázke počas konania na vnútroštátnom súde. Vec
na ESD predkladá vnútroštátny súd, ale rozhodnutie o tom, či boli splnené podmienky na predloženie
otázky ESD a na konanie o tejto predbežnej otázke, spočíva na ESD.
Podmienky na prejednanie predbežnej otázky v konaní pred ESD nemožno považovať za splnené, ak
vnútroštátny súd:
 predkladá otázku, ktorá je hypotetická alebo abstraktná
 predkladá otázku, ktorá je vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej irelevantná
 naformuluje otázku zmätočne alebo nejednoznačne
 neposkytne dostatočne jasný prehľad o skutkových okolnostiach.
Vnútroštátny súd preruší konanie vo veci samej a doručí žiadosť rozhodnutia o predbežnej otázke
spolu so súdnym spisom na ESD.
ESD v konaní o predbežnej otázke nerozhoduje o merite veci, nevyslovuje sa k uplatneniu
komunitárneho práva v konkrétnom prípade, ktorý prejednáva vnútroštátny súd.
Deliacu čiaru medzi jurisdikciou vnútroštátnych súdov a ESD možno nájsť medzi interpretáciou
práva, ktorú vykonáva ESD a aplikáciou práva, ktorú uskutočňujú vnútroštátne súdy.
Judikatúra ESD – predbežná otázka:
• konanie vo veci Foto-Frost
• konanie vo veci International Chemical Corporation
• Van Gend en Loos
• Frankovich vs. Komisia
• Costa vs. ENEL
• Faccini Dori vs. Recreb
• Trestné konanie proti Donatelle Calfovej
• Micheletti a spo. Vs. Delegacion del gobierno en Cantabria
• Foglia vs. Novello

62. Vecné vymedzenie predmetu konania o predbežnej otázke

Z hľadiska vecného vymedzenia predmetu konania o predbežnej otázke treba poukázať na široký
výklad pojmu právny akt Spoločenstva podľa ustanovenia článku 234 ods. 1 písm. b) ZES. Pojem
právny akt Spoločenstva sa neobmedzuje len na sekundárne pramene práva, ktoré taxatívne uvádza
článok 249 ZES.
ESD môže v konaní o predbežnej otázke rozhodovať o výklade a platnosti medzinárodných zmlúv
a. uzavretých Spoločenstvom,
b. medzinárodných zmlúv uzatvorených výlučne členskými štátmi, ktoré spadajú do
právomoci Spoločenstva
c. zmiešaných medzinárodných zmlúv, ktorých zmluvnou stranou je popri členských
štátoch aj Spoločenstvo
 33

Na rozdiel od článku 230 ZES môže ESD preskúmať aj platnosť právnych aktov, ktoré nemajú
záväzné právne účinky (odporúčania, stanoviská, deklarácie a pod.)

63. Opravné prostriedky proti súdnym rozhodnutiam (odvolanie, odpor tretej strany,
obnova konania) – charakteristika

Odvolanie
Odvolaním možno napadnúť všetky meritórne rozhodnutia Súdu 1. stupňa. Odvolanie nemá odkladný
účinok. ESD však má právomoc nariadiť odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku alebo dočasné
opatrenie. Aktívnu legitimáciu na podanie odvolania má účastník, ktorý čiastočne alebo vôbec
v konaní neuspel. Členské štáty a orgány ES môžu podať odvolanie, aj keď nie sú účastníkmi alebo
vedľajšími účastníkmi konania. Odvolanie musí byť doručené na register ESD alebo SPS do dvoch
mesiacov od doručenia napadnutého rozsudku.
Odvolanie musí spĺňať všetky formálne obsahové náležitosti a musí byť založené na právnom základe.
Prílohou odvolania je napadnuté rozhodnutie SPS. Odvolaním sa možno domáhať:
 čiastočného alebo úplného zrušenia rozhodnutia SPS
alebo
 rovnaké petitu, akého sa účastník domáhal v konaní na prvom stupni. Predmet konania
nemožno však odvolaním meniť.
Štatút Súdneho dvora pripúšťa len tri odvolacie dôvody:
a) nedostatok právomoci alebo príslušnosti SPS
b) existencia procesných vád, ktoré mali negatívny vplyv na záujmy odvolateľa,
c) porušenie komunitárneho práva zo strany SPS
Odvolanie smerujúce len voči trovám konania nie je prípustné. Ak je odvolanie dôvodné, ESD
napadnutý rozsudok zruší a:
 sám vo veci rozhodne, alebo
 vec vráti SPS na opätovné prejednanie
Odpor tretej strany
Odpor tretej strany je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý smeruje voči rozsudku ESD.
Členské štáty, orgány Spoločenstva, fyzické i právnické osoby môžu podaním odporu tretej strany
napadnúť rozsudok, ktorý nepriaznivo ovplyvňuje ich práva.
Jediným legitímnym dôvodom na podanie odporu je tvrdenie, že tretia strana nebola účastníkom
konania, hoci ním podľa komunitárneho práva mala byť.
Odpor tretej strany smeruje proti všetkým účastníkom pôvodného konania a musí byť podaný do
dvoch mesiacov od uverejnenia rozsudku v Úradnom vestníku EÚ. Na žiadosť tretej strany môže súd
nariadiť odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku. Ak ESD dospeje k záveru, že odpor tretej
strany je dôvodný, napadnutý rozsudok zmení.
Obnova konania
Rozsudok ESD možno napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sa objavia nové skutočnosti, ktoré
sú kľúčové pre rozhodnutie ESD a ktoré v čase vydania rozsudku neboli ESD ani navrhovateľovi
známe. Návrh musí byť podaný do troch mesiacov odvtedy, ako sa účastník, ktorý obnovu navrhuje,
o dôvode obnovy dozvedel. Návrh na obnovu konania však nemožno napadnúť po uplynutí desiatich
rokov odo dňa vydania rozsudku (objektívna lehota). Návrh na obnovu konania smeruje voči všetkým
účastníkom konania, v ktorom bol napadnutý rozsudok vydaný.
Konanie o obnove konania má dve štádiá. V prvom ESD po preskúmaní návrhu na obnovu konania
a vypočutí stanoviska generálneho advokáta rozhodne o prijateľnosti návrhu. Ak ESD rozhodne, že
návrh na obnovu konania je prijateľný, v druhom štádiu posúdi predmet návrhu na obnovu, vec znovu
prejedná vo svetle nových skutočností a vydá rozhodnutia vo forme rozsudku.

Systém a povaha Európskeho práva

64. Pojem „Európske právo“
 34

Pojem európske právo nie je jednoznačný a jeho definícia sa môže líšiť podľa konkrétneho predmetu.
Ak ide o medzinárodné organizácie, európskym právom rozumieme všetky právne normy upravujúce
fungovanie a činnosti európskych medzinárodných organizácií.
V súčasnosti pod pojmom európske právo chápeme súhrn právnych noriem upravujúcich vznik
a fungovanie Európskych spoločenstiev a EÚ.

65. Povaha primárneho práva v porovnaní s medzinárodným právom

Hoci zakladajúce zmluvy boli uzavraté členskými štátmi ako subjektami medzinárodného práva, avšak
podľa rozhodnutia ESD vo veci Van Gend en Loos „Spoločenstvo vytvára nový právny poriadok
medzinárodného práva, v prospech ktorého štáty, aj keď len vo vymedzených oblastiach, obmedzili
svoje suverénne práva a ktorého subjektami nie sú len členské štáty, ale aj ich príslušníci.
Okrem toho sa zakladajúce zmluvy odlišujú od bežných medzinárodných zmlúv aj vylúčením
niektorých uznávaných zásad medzinárodného práva, akou je výhrada nesplnenej zmluvy či princíp
reciprocity, pretože zmluva upravuje vlastné postupy pre prípad, ak by niektorý členský štát porušil
ustanovenia zmluvy. Ak by v prípade porušenia zmluvy čo len jedným štátom ostatné štáty uplatnili
zásadu reciprocity, alebo by podmienili plnenie svojich povinností splnením povinnosti štátu
porušujúceho zmluvy, právny poriadok Spoločenstva by bol paralyzovaný.

66. Pramene komunitárneho práva

Pramene komunitárneho práva podľa významu a stupňa právnej sily:

Zakladajúce zmluvy v znení zmien a doplnkov

1. primárne pramene Zmluvy o pristúpení k EÚ

Medzinárodné dohody uzatvorené medzi

členskými štátmi v rámci užšej spolupráci podľa článku 11
ZES

2. všeobecné právne zásady: 1. rešpektovanie základ. ľudských práv

2. zásada subsidiarity a proporcionality
3. zásada zákazu diskriminácie
4. zásada transparentnosti.
5. zásada právnej istoty a ochrany
legitímnych očakávaní

3. medzinárodné zmluvy uzavreté Spoločenstvom a tretími štátmi, prí-

padne medzinárodnými organizáciami

4. sekundárne pramene * nariadenia

* smernice
* rozhodnutia
* odporúčania a stanoviská
5. rozhodnutia ESD

67. Pramene unijného práva

Pramene komunitárneho práva:

 35

I. primárne úniové právo – medzi primárne pramene radíme Zmluvu o EÚ prijatú

v Maastrichte, pozmenenú Amsterdamskou zmluvou, Zmluvou z Nice a Zmluvou
o pristúpení.
II. sekundárne úniové právo – medzi sekundárne pramene úniového práva radíme spoločné
stratégie, ktoré prijíma Európska rada v zmysle článku 13 ZEÚ.

68. Charakteristika primárneho práva ES

Primárne komunitárne právo tvoria zakladajúce zmluvy v znení zmien a doplnkov tak, ako boli
pozmenené Zmluvou o zlúčení inštitúcií z roku 1965, Jednotným európskym aktom z roku 1986,
Maastrichtskou zmluvou z roku 1992, zakladajúcou EÚ, pozmenenou Amsterdamskou zmluvou
z roku 1996 a Zmluvou z Nice z roku 2001.
K primárnemu právu zaraďujeme aj zmluvy o pristúpení k EÚ, ktoré obsahujú dôležité ustanovenia
o prechodných obdobiach či výnimkách z viazanosti komunitárneho práva.
K primárnym prameňom zaraďujeme aj medzinárodné dohody uzatvorené medzi členskými štátmi
v rámci užšej spolupráce podľa článku 11 ZES.
Primárne právo upravuje ciele Európskych spoločenstiev, ich úlohy, prostriedky, ktorými sa majú tieto
ciele dosahovať, sústavu orgánov, ich právomoci a pravidlá vzájomnej spolupráce. Primárne právo
vyjadruje aj základné princípy, na ktorých sa Európske spoločenstvá budujú.

69. Charakteristika a druhy prameňov sekundárneho práva ES

Sekundárne pramene práva sú právne normy vytvorené orgánmi EÚ, prijaté na základe predpísaného
legislatívneho postupu a na základe a v medziach primárneho práva.
Článok 249 ZES upravuje legislatívne prostriedky, ktorými Spoločenstvo realizuje výkon svojich
právomocí na základe zmluvy:
„S cieľom splniť svoje úlohy a v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy Európsky parlament
v súčinnosti s Radou, Rada a komisia vydávajú nariadenia, smernice a rozhodnutia, podávajú
odporúčania alebo zaujímajú stanoviská.
Nariadenie má všeobecnú platnosti. Je záväzné ako celok vo všetkých častiach a priamo použiteľné vo
všetkých členských štátoch.
Smernica je záväzná pre členský štát, ktorému je určená.
Rozhodnutie je záväzné ako celok vo všetkých častiach pre toho, komu je určené.
Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.“

70. Medzinárodné zmluvy a všeobecné právne princípy ako prameň komunitárneho práva

Medzinárodné zmluvy majú v systéme prameňov komunitárneho práva osobitné postavenie.

Medzinárodné zmluvy majú svoj pôvod mimo právneho poriadku Spoločenstva a sú čiastočne
právnymi aktmi tretích štátov.
Podľa článku 300 ods. 7 ZES sú medzinárodné zmluvy uzavreté Spoločenstvom záväzné tak pre
inštitúcie Spoločenstva ako aj pre členské štáty.
Na to, aby bolo Spoločenstvo viazané medzinárodnou zmluvou, ktorú uzavreli členské štáty, by mali
byť kumulatívne splnené tieto podmienky:
I. Medzinárodná zmluva bola uzavreté pred založením Spoločenstva (t.j. pred 25. marcom 1957)
II. Medzinárodnú zmluvu uzavreli všetky členské štáty.
III. Predmet medzinárodnej zmluvy spadá do právomoci Spoločenstva
IV. Ostatné zmluvné strany by mali uznať, že Spoločenstvo vstupuje do práv a záväzkov svojich
členských štátov.
ESD vypracoval niekoľko všeobecných zásad:
a. rešpektovanie základných ľudských práv (článok 6 ZEÚ)
b. zásadu subsidiarity a proporcionality (článok 5 ZES)
c. zásadu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní
 36

d. zásadu zákazu diskriminácie (článok 12 ZES)

e. zásadu transparentnosti.
Nerešpektovanie všeobecných zásad je sankcionované neplatnosťou právneho aktu v zmysle článku
231 ZES.

71. Všeobecné princípy komunitárneho práva (princíp úzkej spolupráce, princíp

subsidiarity a proporcionality, princíp právne istoty a ochrany legitímnych očakávaní,
zákaz diskriminácie, rešpektovanie základných ľudských práv a slobôd, princíp
transparentnosti, princíp dobrej správy)

Princíp úzkej spolupráce

Mechanizmus tzv. užšej spolupráce zakotvila do primárneho práva Amstersdamská zmluva. Ide o tzv.
zásadu flexibility. Mechanizmus tejto zásady členským štátom umožňuje, aby formalizovali užšiu
spoluprácu, ktorá sa týka len niektorých z nich. Takéto užšia spolupráca musí byť schválená aspoň
väčšinou členských štátov, nesmie spochybniť a ani narušiť už dosiahnutý stupeň integrácie medzi
členskými štátmi. Ustanovenia o užšej spolupráci, tak ako ju upravuje Amsterdamská zmluva, sa
v praxi nikdy nevyužili.
Užšia spolupráca bola zapracovaná tak do ZEÚ (Hlava VII. a článok 40) ako aj do ZES (článok 11
ZES). Tú duplicitu odstránila Zmluva z Nice, ktorá tiež nahradila pojem „užšia spolupráca“ pojmom
„posilnená spolupráca“.

Princíp subsidiarity a proporcionality:

Subsidiarita
Zásada subsidiarity bola inkorporovaná do článku 5 ZES. Článok 5 ZES:
„Spoločenstvo koná v medziach právomocí vymedzených touto zmluvou a cieľov, ktoré sú
v nej zakotvené.
V oblastiach, ktoré nepatria do jeho výlučnej kompetencie, vyvíja Spoločenstvo činnosť
v súlade s princípom subsidiarity len vtedy a len v takom rozsahu, pokiaľ ciele navrhované
touto činnosťou nemôžu byť uspokojivo dosiahnuté členskými štátmi a z dôvodov rozsahu
alebo dôsledkov navrhovanej činnosti možno ich lepšie dosiahnuť prostredníctvom
Spoločenstva.
Cieľom zásady subsidiarity ju úprava rozsahu konania Spoločenstva v oblastiach, ktoré nepatria do
výlučnej právomoci Spoločenstva. Hlavným účelom princípu subsidiarity je ochrana práv a záujmov
členských štátov pred prekročením právomocí ES.
Princíp proporcionality
Princíp proporcionality vyjadruje posledná veta článku 5 ZES „Spoločenstvo nesmie žiadnou
činnosťou prekročiť rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov tejto zmluvy.“
Tento princíp sa na rozdiel od zásady subsidiarity aplikuje na všetky oblasti konania Spoločenstva,
teda aj na oblasti výlučnej právomoci.
Podľa princípu proporcionality Spoločenstvo nemôže konať nad rámec toho, čo treba na splnenie
cieľov ustanovených v ZES. Každé opatrenie prijaté Spoločenstvom musí sledovať legitímny účel.
Princíp právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní
Zásadu právnej istoty si ESD osvojil z vnútroštátnych právnych systémov. Jej podstata spočíva v tom,
že právny poriadok má byť dostatočne jasný, prehľadný a zrozumiteľný, aby jednotlivci mohli
predvídať a poznať dôsledky svojho konania, prípadne plánovať svoje rozhodnutia na solídnom
právnom základe. Najdôležitejšou otázkou, s akou sa právna istota spája je retroaktivita právnych
predpisov. ESD v zásade poprel možnosť retroaktivity aktov Spoločenstva, ale nie bez výnimky.
V rozhodnutí Racke ESD výnimočne pripustil retroaktivitu právneho predpisu, ak si to vyžaduje
ustanovený cieľ a legitímne očakávania dotknutých osôb sa budú rešpektovať.
Zásada legitímnych očakávaní má svoje široké opodstatnenie najmä v mnohých všeobecne
nezáväzných 7aktoch Komisie (tzv. soft law). To znamená, že ak Komisia nedodrží ustanovenia
svojich všeobecne nezáväzných aktov a jednotlivcovi, ktorý sa legitímne opiera o tieto všeobecne
nezáväzné akty Komisie, môže si v prípade vzniku škody uplatniť svoj nárok voči Spoločenstvu.
 37

Porušením zásady legitímnych očakávaní nie je, ak dôjde k zmene legislatívy, k zvýšeniu pokuty za
porušenie komunitárneho práva alebo ak sú očakávania v rozpore s komunitárnym právom.
Zákaz diskriminácie
Zásada zákazu diskriminácie je všeobecnou zásadou európskeho práva a prelína sa viacerými
ustanoveniami zmluvy. Článok 12 ZES zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe štátnej
príslušnosti a zároveň zmocňuje Radu na prijatie pravidiel o zákaze takejto diskriminácie.
Zákaz diskriminácie medzi pohlaviami a zabezpečenie rovnosti medzi mužmi a ženami je vyjadrené
v úvodných článkoch 2 a 3 ZES a ďalej v článkoch 137 a 141 ZES.
Zásada zákazu diskriminácie je vyjadrená aj v Charte základných práv, takto: „Akákoľvek
diskriminácie z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, národnosti alebo sociálneho pôvodu, dedičných
vlastností, jazyky, náboženstva alebo viery, politického alebo iného presvedčenia, príslušnosti
k národnostnej menšine, majetku, narodenia, postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie je
zakázaná.“
Článok 13 ZES, upravený zmluvou z Nice, umožňuje prijať podporné opatrenia na boj proti
diskriminácii založenej na pohlaví, rasovom alebo etnickom pôvode, náboženstve alebo viere,
postihnutí, veku alebo sexuálnej orientácie.
Rešpektovanie základných ľudských práv a slobôd
Článok 6, ods. 2 ZEÚ ustanovuje, že: „Únia rešpektuje základné ľudské práva, ako ich zaručuje
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950
a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov ako základných princípov práva Spoločenstva.
ESD a SPS vo svojich rozhodnutiach odkazujú na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ESĽP), ale bez priamej právnej prepojenosti právnych systémov.
Princíp transparentnosti
Zásadu transparentnosti vyjadruje článok 1 ZEÚ, ktorý hovorí, že všetky rozhodnutia EÚ sa musia
prijímať s takou otvorenosťou, s akou to je len možné. Táto zásada obsahuje princíp verejnosti
zasadnutí inštitúcií, poskytovania informácií a zásadu prístupu k dokumentom.
Zásadu transparentnostsi inkorporovala do zakladajúcich zmlúv Maastrichtská zmluva na základe
dlhotrvajúcej kritiky demokratického deficitu Spoločenstva.

72. Nariadenie

Nariadenie je normatívny právny akt, ktorý je určený vopred neurčenému okruhu subjektov a patrí do
skupiny sekundárnych prameňov komunitárneho práva.
Nariadenia sú v zmysle článku 249 ZES záväzné pre všetky členské štáty a sú priamo použiteľné.
Nariadenie nadobúda platnosť a účinnosť dňom, ktorý je v ňom uvedený, ak takýto deň nie je
uvedený, tak v dvadsiaty deň od zverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie (Official Journal of
the European Union).
V zásade sú nariadenia prijímané Radou na návrh Komisie a v spolupráci s Európskym parlamentom.
V niektorých prípadoch vydáva nariadenia len Komisia na základe zmocnenia Rady, hovoríme o tzv.
delegovanej legislatívnej právomoci.
Nariadenia sú jedným zo základných znakov nadštátneho charakteru Spoločenstva, ktorý výrazne
odlišuje EÚ od iných medzinárodných organizácií.
Článok 249 a článok 254 ods. 2 ZES výslovne ustanovujú, že nariadenie je v členských štátoch priamo
použiteľné po jeho zverejnení v Úradnom vestníku.
Akákoľvek implementácia nariadenia do vnútroštátneho právneho poriadku národnou legislatívnou,
ktorá ho obmedzuje, pozmeňuje alebo oslabuje, je v rozpore s článkom 249 ZES a je porušením
zmluvy. Národná legislatíva však môže upraviť ďalšie otázky, ktoré súvisia s nariadením a nariadenia
ich priamo nerieši. Dôležité je, aby sa nepozmenili alebo neoslabili účinky nariadenia.
Nariadenie ako také je po nadobudnutí účinnosti automaticky vymožiteľné v členskom štáte a má
všeobecnú právnu záväznosť. Spoločenstvo prijíma nariadenia najmú v oblasti spoločnej
poľnohospodárskej politiky.

73. Smernica
 38

Smernice sú špecialitou komunitárneho práva a patria k sekundárnym prameňom komunitárneho

práva. Sú záväzné pre členský štát, ktorému sú určené, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva na orgány členského štátu.
Smernica na rozdiel od nariadení a rozhodnutí je adresovaná členským štátom. Nezaväzuje
a nezakladá priamo práva a povinnosti fyzických a právnických osôb a vyžaduje si transpozíciu do
vnútroštátneho práva formou právneho aktu členského štátu.
K transpozícii smernice musí dôjsť v lehote určenej priamo v smernici alebo do dvadsiatich dní odo
dňa jej uverejnenia v Úradnom Vestníku.
Smernice sa najčastejšie využívajú ako nástroj harmonizácie právnych predpisov členských krajín.
Smernice môžu mať buď:
 priamy účinok
ESD sa za priamy účinok smerníc po prvýkrát vyslovil v prípad Van Duyn. Pre priamy účinok
smernice musia byť splnené tieto podmienky:
a. jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici,
b. nepodmienený záväzok
c. uplynutia času na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku
d. nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi
Judikatúra: rozhodnutie vo veci Van Duyn, prípad Ratti, prípad Becker, rozhodnutie vo veci
Marshall, prípad Constanzo
 nepriamy účinok
Nepriamy účinok smerníc, ako ho vyjadril ESD v prípade Von Colson, spočíva v povinnosti členského
štátu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a cieľa smernica tak, aby dosiahol výsledok
v zmysle článku 249 ZES.
Podstatou nepriameho účinku je povinnosť vykladať vnútroštátne právne normy vo svetle znenia
a cieľa neimplementovanej smernice.
Judikatúra: prípad Von Colson, Bellone vs. Yokohama,

 náhodný (výnimočný) priamy účinok

ESD pripustil, aby súd použil ustanovenie neimplementovanej smernice pri riešení sporu dvoch
súkromných osôb, a to tak, že súd neprihliadne na vnútroštátny predpis, ktorý je v rozpore
s neimplementovanou smernicou.
ESD v zásade dospel k záveru, že smernice môžu mať obmedzený horizontálny priamy účinok
v prípade, ak jednotlivcovi priamo neukladajú právnu povinnosť.
Judikatúra: rozhodnutie vo veci Ruiza Bernáldeza, rozhodnutie vo veci Pangis Pafitis.

74. Rozhodnutie

Rozhodnutia sú individuálne právne akty záväzné vo všetkých častiach pre toho, komu sú určené.
Rozhodnutia patria k sekundárnym prameňom komunitárneho práva. Na rozdiel od nariadení
a smerníc rozhodnutia, s výnimkou rozhodnutí prijatých v súlade s článkom 251 ZES, sa nezverejňujú
v Úradnom vestníku, ale doručujú sa tomu, komu sú určené. Rozhodnutia, ktoré sa doručujú,
nadobúdajú účinnosť dňom doručenia. Najčastejšie sa rozhodnutia prijímajú v oblasti úpravy
hospodárskej súťaže, kde ich vydáva Komisia. Aj v prípade rozhodnutí môže Rada delegovať
legislatívnu právomoc na Komisiu.
Rozhodnutie je priamo aplikovateľné v členskom štáte a zaväzuje svojimi dôsledkami adresátov
rozhodnutia, ktorými sú najčastejšie fyzické a právnické osoby.
ESD priznáva právo jednotlivcom dovolávať sa pred vnútroštátnym súdom záväzku členského štátu,
ktorý mu vyplýva z rozhodnutia (prípad Franz – Case 9/70).

75. Odporúčania a stanoviská

 39

Odporúčania a stanoviská nie sú v zmysle článku 249 ZES právne záväzné a patria k sekundárnym
prameňom komunitárneho práva. Odporúčania a stanoviská sú vydávané, ak to ustanovuje zmluva
alebo ak to Komisia pokladá za potrebné.
Cieľom odporúčaní a stanovísk je popísať či inak priblížiť adresátovi určité chovanie alebo situáciu.
Obe právny akty sledujú teda určitú radu alebo návod.
Stanoviská sú predpokladom určitého jednania či ďalšieho postupu. Predovšetkým majú význam pri
výklade právnych aktov, ako o tom rozhodol ESD vo veci Grimaldi, kde konštatoval, že vnútroštátne
súdy sú povinné prihliadať na odporúčania.
Nevydanie odporúčania alebo stanoviska v prípade, že sú k tomu orgány povinné, je dôvodom
k žalobe na nečinnosť podľa čl. 232 ZES.

76. Sudcovské právo a jeho vzťah k systému prameňov práva

Rozhodnutia komunitárnych súdov (ESD a SPS) nie sú prameňmi práva v pravom zmysle a nemôžu
nahradiť formálne pramene práva. Rovnako v európskom práve nemajú tieto rozhodnutia povahu
precedensov tak, ako tomu je v systéme common law. RozhodnutiaESD nie sú záväzné pre SPS, ibaže
by išlo o rozhodnutie v konkrétnej veci, kde ESD rozhodoval ako súd druhej inštancie.
ESD a SPS majú za úlohy v zmysle článku 220 ZES nachádzať právo a vypĺňať medzery medzi
normami komunitárneho práva, a to najmä v prípadoch, keď ZES obsahovala stručnú alebo príliš
všeobecnú právnu úpravu. Komunitárne súdy si tak osvojili úlohu zabraňovať svojou rozhodovacou
činnosťou javu denegatio justitiae.
Aj keď rozhodnutia komunitárnych súdov nie sú formálnym prameňom práva, požívajú vysokú
autoritu, tak zo strany členských štátov, ako aj orgánov EÚ. Ak sa niektorý právny názor objavuje
konštantne v rozhodnutiach ESD a SPS, hovoríme o tzv. ustálenej (konštantnej) judikatúre súdu.
Takýto názor si spravidla osvoja aj ostatné orgány EÚ a členské štáty a stáva sa akýmsi obyčajovým
právom, všeobecne uznávaným pravidlom pri výklade a aplikácii európskeho práva.

77. Druhy legislatívneho procesu pri tvorbe sekundárneho práva ES

Pod legislatívnym procesom tvorby sekundárnych noriem rozumieme jednotlivé procedúry

upravené v zakladajúcich zmluvách, pričom v zásade rovnaké procedúry sa používajú na tvorbu
rôznych prameňov komunitárneho práva (nariadenie, smernice). Okrem takýchto všeobecných
procedúr tvorby sekundárneho práva upravených článkoch 250 až 252 ZES však existujú aj osobitné
legislatívne procedúry. Takou je napríklad rozpočtová procedúra používajúca sa osobitne na
schvaľovanie rozpočtu Európskeho spoločenstva. Medzi všeobecné legislatívne procedúry radíme:
• konzultačnú procedúru
• procedúru spolupráca
• spolurozhodovaciu procedúru
• legislatívny postup so súhlasom Parlamentu
• legislatívny postup bez účasti Európskeho parlamentu
Spoločným znakom procesu tvorby rôznych noriem sekundárneho práva v ES je, že sa na ňom
zúčastňujú tri rovnaké subjekty, a to Komisia, Rada a Európsky parlament, hoci s nerovnakou mierou
vzájomnej spoluúčasti, a že proces ich tvorby sa skladá z troch etáp, ktorými sú:
1) etapa legislatívnej iniciatívy
2) etapa posúdenia návrhu budúcej právnej úpravy
3) etapa prijatia novej legislatívnej úpravy.
 40

78. Bezprostredná (priama) použiteľnosť komunitárneho práva

Priama použiteľnosť (aplikovateľnosť) je charakteristický znakom komunitárneho práva, vyvoláva

priame právne účinky normy komunitárneho práva na subjekty členských štátov Spoločenstva bez
potreby osobitného aktu recepcie do vnútroštátneho práva členského štátu.
ESD definoval priamu použiteľnosť vo veci Simmenthal ako vlastnosť, ktorá spôsobuje, že normy
komunitárneho práva musia mať rovnaké právne účinky vo všetkých členských štátoch, a to od
nadobudnutia účinnosti po celú dobu ich účinnosti. Priamo použiteľná norma komunitárneho práva
nepotrebuje na svoju aplikáciu žiadnu normu vnútroštátneho práva.
Dôvodom na uplatnenie zásady priamej použiteľnosti je existencia komunitárneho práva ako
samostatného právneho poriadku.
Vo veci Grad ESD judikoval, že priama použiteľnosť komunitárneho práva zahŕňa aj povinnosti
vnútroštátneho súdu aplikovať ustanovenia ZES, nariadenia, smernice a rozhodnutia. Vnútroštátne
súdy sú povinné práva založená na komunitárnom práve chrániť a v prípade, že existuje konflikt
medzi vnútroštátnym právom a komunitárnym právom, musia v súlade so zásadou prednosti,
uprednostniť komunitárne právo.
Na priamu použiteľnosť komunitárneho práva (s výnimkou smerníc) nie je potrebný ani prípustný
nijaký akt recepcie do vnútroštátneho právneho poriadku.

79. Bezprostredný (priamy) účinok komunitárneho práva – jeho dôvody, podmienky

a formy

Dôvody:
Dôvodom vzniku doktríny priameho účinku je ochrana jednotlivca, ktorý nesmie doplatiť na to, že
členský štát svojím konaním alebo nekonaním porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z komunitárneho
práva. Predpokladom použitia zásady priameho účinku je porušenie komunitárneho práva členským
štátom, ktoré má za následok narušenie, popretie alebo obmedzenie práv fyzických a právnických
osôb.
Podmienky:
Z judikatúry ESD možno vyvodiť základné podmienky, ktoré musí právny norma spĺňať, aby mala
priamy účinok:
a. Norma musí byť dostatočne jasná a presná – v zmysle judikatúry ESD sa právna norma
považuje za dostatočne jasnú a presnú, ak neexistuje pochybnosť o obsahu práv a povinností,
ktoré dotknutá právna norma zakladá.
b. Norma musí obsahovať bezpodmienečný záväzok – požiadavka bezpodmienečnosti je daná,
ak sa obsah právnej normy neviaže na žiadnu podmienku a ani na zásad orgánu Spoločenstva
alebo členského štátu.

Formy:
Z hľadiska uplatniteľnosti rozlišujeme 2 druhy priameho účinku:
a. vertikálny priamy účinok – sa týka vzťahu FO a PO na jednej strane a členského
štátu na strane druhej. Vertikálny priamy účinok umožňuje jednotlivcovi dovolávať sa
svojich práv voči členskému štátu a jeho orgánom. Vertikálny priamy účinok môže
právnickým osobám zakladať len práva.
b. Horizontálny priamy účinok – umožňuje, aby sa osoby navzájom dovolávali svojich
práv založených na komunitárnom práve. ESD pripustil horizontálny priamy účinok
 41

len vo výnimočných prípadoch a len vo vzťahu k ustanoveniam ZES. Horizontálny

priamy účinok majú v zmysle judikatúry ESD ustanovenia článkov 28 ZES, 81 ods 1
a 82 ZES a článok 141 ZES.
Judikatúra:
• Van Gend en Loos
• Pretore di Salo
• Rozsudok vo veci Grad...

80. Význam rozsudku Van Gend en Loos

ESD vo veci Vand Gend en Loos zásadným spôsobom odmietol právny názor, že zmluva zakladá
práva a povinnosti výlučne vo vzťahu k členským štátom, pričom nemá priamy vplyv na právne
postavenie subjektov členských štátov Spoločenstva.
Skutkový stav
Holandská vláda prijala opatrenie, ktorým previedla fomaldehyd z jednej tarifnej triady do druhej, čím
sa na tento druh tovaru zvýšilo clo. Dovozca formaldehydu z Nemecka, spoločnosť Van Gend en
Loos, namietala, že opatrenie holandskej vlády je v rozpore s ustanovením zmluvy, ktoré zakazovalo
zvyšovanie cieľ (vtedajší článok 12 ZES). Van Gend en Loos sa na základe tejto skutočnosti domáhal
na vnútroštátnom súde vrátenia príslušného rozdielu cla. Holandský súd konanie prerušil a položil
ESD dve predbežné otázky:
I. Má článok 12 ZES vo vnútroštátnomp ráve bezprostredný účinok v tom zmysle, že
príslušníci členských štátov sa môžu na základe tohto článku dovolávať práv, ktoré
musia vnútroštátne súdy chrániť.
II. V prípade kladnej odpovede, bolo ustanovenie 8 % cla porušením tohto článku
zakazujúceho zvýšenie colných sadzieb.
ESD rozhodol, že vtedajší článok 12 má bezprostredný účinok a že ustanovenie 8 % cla boli
porušením vtedajšieho článku 12 ZES.
Rozsah právnej problematiky dotknutej rozsudkov Van Gend en Loos:
- Princípy práva ES - princíp bezprostredného účinku
- Voľný pohyb tovarov – zákaz zavádzania nových ciel a opatrení s rovnocenným účinkom ako clo
alebo zvyšovanie týchto ciel alebo opatrení na základe tzv. stand still clause
- články 23 ZES, 25 ZES, 226 a 227 ZES, a článok 234 ZES

Význam:
Kľúčovým momentom tohto rozsudku je zdôraznenie jedného zo základných princípov
komunitárneho práva – existencie bezprostredné (priameho) účinku. Podmienky priameho účinku boli
ďalej rozvinuté v judikatúre ESD (rozsudok vo veci Costa vs. ENEL, rozsudok vo veci Van Duyn,
rozsudok vo veci Frankovich a spol...).
Porušenie bezprostredne účinného ustanovenia práva ES môže byť napadnuté jednak prostriedkami,
ktoré poskytuje Spoločenstvo, a to najmä Komisiou ako „strážkyňou Zmluvy“ a členským štátmi ako
aj prostriedkami, ktorými disponuje vnútroštátna súdna ochrana.
Túto možnosť označuje ESD v rozsudku Van Gend en Loos pomocou pojmov dvojitá bdelosť
(double vigilance) a dvojitá kontrola dodržiavania zmluvu. Z tohto vyplýva, že nielen členské štáty
ale aj ich príslušníci, ktorým právny poriadok Spoločenstva priznáva subjektívne práva sú subjekty
práva ES.
ESD dospel v tomto rozsudku k záveru, že Spoločenstvo vytvára nový právny poriadok medzinárodné
práva, v ktorého prospech členské štáty obmedzili svoje suverénne práva, hoci len vo vymedzených
oblastiach a jeho subjektami nie sú len členské štáty ale aj ich štátni príslušníci.

81. Vzťah bezprostredného (priameho účinku) účinku a prameňov komunitárneho práva

Zásada priameho účinku komunitárneho práva vyjadruje skutočnosť, že normy komunitárneho práva
sú spôsobilé zakladať práva v prospech jednotlivcov, ktorí sa môžu týchto práv dovolávať voči
súdnym a iným orgánom členského štátu.
 42

ESD pri formulovaní zásady priameho účinku vychádzal z princípu užitočnosti práva (rozsudok vo
veci Grad).
To znamená, že vďaka zásade priameho účinku sa možno pramene komunitárneho práva dovolávať aj
na vnútroštátnom súde.
Predpokladom použitia zásady priameho účinku je porušenie komunitárneho práva členským štátom,
ktoré má za následok narušenie, popretie alebo obmedzenie práv fyzických a právnických osôb.

POZN.: možno rozšíriť otázkou 79 – Bezprostredný účinok komunitárneho práva – viď hore.

82. Nepriamy účinok práva ES

Nepriamy účinok je vlastnosť komunitárneho práva spočívajúce v povinnosti orgánov členských

štátov vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva v maximálnej možnej miere v súlade
s komunitárnym právom (povinnosť eurokonformného výkladu). ESD zmiernil povinnosť
eurokonformného výkladu vo veci Wagner Miret. ESD v tomto prípade umožnil vnútroštátnym
súdom, aby pri výklade vnútroštátneho práva v súlade s komunitárnym právom prezumovali úmysel
členských štátov dosiahnuť súlad vnútroštátnej legislatívy s komunitárnym právom.

Dôsledok uplatnenia princípu nepriameho účinku spočíva v tom, že fyzické a právnické osoby môžu
požívať právnu ochranu prostredníctvom výkladu práva aj napriek tomu, že v danom prípade sa
účastník konania nemôže dovolávať zásady priameho účinku. Nepriamy účinok sa uplatňuje bez
ohľadu na prípadný priamy účinok právnej normy. Aplikuje sa tak v horizontálnych, ako aj
vertikálnych vzťahoch.
Zásadu nepriameho účinku ESD po prvýkrát uznal vo veci Von Colson. ESD v rozsudku uviedol, že
je úlohou vnútroštátneho súdu vykladať a aplikovať legislatívu prijatú za účelom implementovania
smernice v súlade s požiadavkami komunitárneho práva v takej miere, akú mu umožňuje vnútroštátne
právo.
Vo veci Arcaro ESD riešil otázku, či možno vykladať vnútroštátne právo v súlade s komunitárnym
právom až do taj miery, že jednotlivcovi vzniknú nové právne povinnosti. ESD dospel k záveru, že
členský štát nesmie nepriamy účinok uplatniť tak, aby jednotlivcovi vznikli nové právne povinnosti.
V právnej veci Marleasing sa ESD vysporiadal s otázkou, či sa povinnosť konzistentného výkladu
vnútroštátneho práva vzťahuje len na výklad vnútroštátnych právnych noriem prijatých po
nadobudnutí účinnosti príslušnej komunitárnej právnej normy. ESD v tejto súvislosti judikoval, že
princíp nepriameho účinku sa aplikuje na vnútroštátne právne normy, ktoré sa prijali pred aj po
nadobudnutí účinnosti príslušnej komunitárnej právnej normy.

83. Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením

komunitárneho práva

Princíp, podľa ktorého členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu, ktorá vznikla v dôsledku
porušenia komunitárneho práva členským štátom je tiež založený na judikatúre ESD. Míľnikom
v tomto smere bol rozsudok ESD vo veci Frankovich. ESD týmto rozhodnutím zásadným spôsobom
posilnil účinky komunitárneho práva na vnútroštátnej úrovni. ESD v rozsudku vo veci Frankovich
potvrdil, že členský štát sa nemôže dovolávať voči jednotlivcom toho, že nesplnili svoje povinnosti zo
smernice, ak členský štát v určenej lehote neprijal potrebné vykonávajúce opatrenia.
Podľa ESD je zásada zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi v dôsledku
porušenia práva, za ktoré nesie zodpovednosť členský štát, podstatnou súčasťou komunitárneho práva.
Oporu pre túto právnu argumentáciu našiel ESD nielen v predchádzajúcej judikatúre (Van Gend en
Loos, Costa vs. ENEL, Simmenthal II.) ale aj v článku 10 ZES, ktorý upravuje záväzok lojality
členského štátu.
ESD následne pristúpil k špecifikovaniu podmienok vzniku zodpovednosti členského štátu za škodu
spôsobenú porušením komunitárneho práva. Zodpovednosť vznikne, ak sa naplnia tri podmienky:
a. Existencia porušenia komunitárneho práva členským štátom, ktoré sa dotýka práv jednotlivca
garantovaných komunitárnym právom
 43

b. Možno určiť obsah práv jednotlivca

c. Existuje príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi porušením povinnosti členského štátu
a spôsobenou škodou
Ak sú tieto tri podmienky splnené, jednotlivcovi vznikne právo na náhradu škody, ktorému zodpovedá
povinnosť členského štátu túto škodu nahradiť podľa pravidiel vnútroštátnej právnej úpravy.
Hmotnoprávne a procesnoprávne podmienky náhrady škody ustanovené vnútroštátnym právom:
 nesmú byť vo vzťahu k nárokom podľa komunitárnho práva menej priaznivé, ako
tie, ktoré sa vzťahujú na nároky podľa vnútroštátneho práva (princíp ekvivalencie)
 nesmú byť formulované tak, aby uplatnenie náhrady škody fakticky znemožnili
alebo nadmerne sťažili (princíp efektívnosti)
ESD vo veci Frankovich ponechal otvorené viaceré otázky. Otázku vyjasnenia podmienok
zodpovednosti upravil ESD v prípade Brasserie du Pecheur/Factortame takto:
a. porušenie komunitárneho práva sa dotýka dostatočne konkrétnych práv jednotlivca
b. porušenie komunitárneho práva musí byť vážne a preukázateľné
c. existuje príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi porušením povinnosti členského štátu
a spôsobenou škodou
Náhrada škody podľa vnútroštátnych pravidiel musí byť podmienené závažným porušením povinnosti
členského štátu, ktoré spočíva v:
 neimplementovaní smernice počas transpozičnej lehoty
 prekročení rámca voľnej úvahy členského štátu pri aplikácii a implementácii komunitárneho
práva
 priamej diskriminácii na základe štátnej príslušnosti
 porušením ustanovenia komunitárneho práva, pričom toto porušenie bolo predmetom súdneho
konania pred ESD o porušení povinnosti členského štátu v zmysle článku 226 a 227 ZES
a členský štát neodstránil protiprávny stav.
Ďalšia judikatúra ESD súvisiaca so zodpovednosťou za škodu: rozsudok vo veci British Telecom,
konanie vo veci Denkavit, konanie vo veciach Dillenkofer a Lomas

84. Zásada prednosti komunitárneho práva

Zásada prednosti sa uplatňuje, ak pri aplikácii práva dôjde ku kolízii pôsobnosti vnútroštátnej právnej
normy s normou komunitárneho práva. Zásada prednosti sa uplatňuje v oblastiach, ktoré sú vo
výlučnej právomoci ES, ale aj v oblastiach, v ktorých si ES delí právomoc s členskými štátmi (delená
právomoc). Zásada prednosti sa aplikuje v prospech všetkých záväzných noriem komunitárneho práva.
Záväzné právne akty komunitárneho práva majú prednosť pred všetkými právnymi aktmi členské
štátu.
Zásada prednosti komunitárneho práva bola po prvýkrát vymedzená v prípade Costa vs. ENEL.

ESD v rozsudku vo veci Costa vs. ENEL uviedol základné dôvody na uplatnenie zásady prednosti:
1. Priama použiteľnosť a priamy účinok komunitárneho práva by stratili relevanciu, ak vy voľba
práva v prípade kolízie medzi vnútroštátnym a komunitárnym právom spočívala na voľnej
úvahe vnútroštátneho súdu.
2. Transfer právomocí z členských štátov na Spoločenstvo by bol pri neexistencii prednosti
komunitárneho práva ohrozený.
3. Rozdielnosť postavenia komunitárneho práva v jednotlivých členských štátoch by bola
v rozpore so záujmom na dosiahnutí jednoty komunitárneho právneho poriadku.
V rozsudku ESD vo veci Internationale Handellsgeselschaft má komunitárne právo prednosť pred
ústavným právom členského štátu aj pred princípmi vytvárajúcimi vnútroštátnu ústavnú štruktúru.
ESD v prípade rozporu vnútroštátneho práva a komunitárneho práva rozlišuje dve situácie:
1. vnútroštátna právna norma je v rozpore s neskoršou normou komunitárneho práva –
túto situáciu riešil ESD už vo veci Costa vs. ENEL. V takomto prípade hovoríme
 44

o neaplikovateľnosti konfliktnej a podradenej vnútroštátnej právnej normy. ESD sa však

postupom času neuspokojil s neaplikovateľnosťou konfliktnej vnútroštátnej normy
a v rozsudku vo veci Komisia vs. Francúszko ESD určil povinnosť členského štátu zrušiť
konfliktné ustanovenie vnútroštátneho práva.
2. vnútroštátna právna norma je v rozpore so skoršou normou komunitárneho práva – túto
situáciu riešil ESD v prípade Simmmenthal II. V takomto prípade hovorí o neplatnosti
konfliktnej vnútroštátnej právnej normy s účinkami ex tunc.
ESD vo veci Fratelli Constanzo potvrdil, že povinnosť uprednostniť komunitárne právo pred
vnútroštátnou právnou normou, ktorá je s ním v rozpore, majú nielen vnútroštátne súdy, ale aj orgány
štátnej správy a samosprávy.

85. Význam rozsudku Costa v. ENEL

Zásada prednosti komunitárneho práva bola po prvýkrát vymedzená v prípade Costa vs. ENEL. Costa
vs. ENEL je priamym nasledovníkom judikatúry Van Gend en Loos v poradí sudcovského práve ESD,
ktorým bola presadzovaná samostatnosť komunitárneho práva.
Skutkový stav
Taliansko v roku 1962 zoštátnilo podniky, ktoré sa zaoberali výrobou a distribúciou elektrickej energie
a previedlo ich majetok na nový subjekt ENEL. Flaminio Costa, milánsky advokát, ktorý disponoval
akciami jedného zo zoštátnených podnikov, odmietol platiť účty za dodávky elektrickej energie.
V konaní pred vnútroštátnym súdom napadol platnosť právneho aktu, ktorý viedol k zoštátneniu
a následnému založeniu ENEL-u ako štátneho monopolu. Flaminio Costa v súdnom konaní pritom
poukazoval na komunitárne právo, ktoré zakazuje vytváranie monopolov obchodnej povahy.
Predmetom konania bolo posúdenie súladu vnútroštátneho právneho aktu s komunitárnym právom.
Rozsah právnej problematiky dotknutej rozsudkov Van Gend en Loos:
- právny poriadok Spoločenstva – princíp prednosti komunitárneho práva pre národným právom
členských štátov
- štátna podpora
- právo slobody podnikania a jeho obmedzenia
- zákaz kvantitatívnych obmedzení dovozu tovarov
- články 87 ZES, 88 ZES, 97 ZES, 226 ZES, 234 ZES, 249 ZES
Význam:
Jeden zo základných aplikačných problémov – stret normy práva ES s normou vnútroštátneho práva
bol vyriešený rozsudkom ESD vo veci Costa vs. ENEL.
Judikát Costa vs. ENEL stanovil zásadu aplikačnej prednosti práva ES pred vnútroštátnym právom.
Súd konštatoval, že by bola spochybnená podstata práva ES a ohrozené ciele základných zmlúv, ak by
členský štát mohol neskoršou legislatívou prijať normu, ktorá odporuje právu ES.
Aplikačným dôsledkom zásady prednosti práva ES pred vnútroštátnym právom je neaplikovateľnosť
národných predpisov, ktoré odporujú predpisom ES.
V tejto veci ESD vydal rad judikátov ako napríklad, Variola, Simenthal II, Albako, Factortame atď.

86. Rozdiel medzi komunitárnym a unijným právom a ich vzájomný vzťah

Európske právo delíme na komunitárne právo a právo úniové, a to vzhľadom na odlišný spôsob tvorby
a právnu povahu právnych aktov v druhom a treťom pilieri EÚ zavedených Zmluvou o EÚ.
O primárnom úniovom práve hovoríme osobitne preto, že nemá podobné vlastnosti ako komunitárne
právo. Jurisdikcia ESD je vo vzťahu k úniovému právu buď vylúčená, alebo obmedzená, nemožno
hovoriť ani o priamom účinku právnych aktov.
Charakter akty sekundárneho úniové práva nemajú povahu nariadení alebo smerníc, ale medzi
sekundárne úniové pramene práva radíme spoločné stratégie.
Európske právo prináša veľmi pozoruhodné javy: napr. občianstvo Únie je upravené v komunitárnom
práve (čl. 17 ZES) a revízia zakladajúcich zmlúv Spoločenstva je možná výlučne na základe ZEÚ.
 45

Môžeme konštatovať, že delenie európskeho práva na komunitárne a úniové je v zásade prekonané pre
jeho zložitosť a neprehľadnosť, keďže Konvent o budúcnosti Európy v navrhovanom texte Ústavnej
zmluvy prináša reformu aj do prameňov sekundárneho práva EÚ.

Vnútorný trh
87. Pojem vnútorného trhu a vymedzenie základných slobôd v rámci vnútorného trhu

Podľa článku 14 ods. 2 „vnútorný trh predstavuje oblasť bez vnútorných hraníc, v ktorej je v súlade
s ustanoveniami tejto zmluvy, v ktorej je zabezpečený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu.“
Snaha ES integrovať trhy členských štátov, je v podstate pokusom obmedziť vplyv vlád členských
štátov na výrobu a spotrebu v rámci Spoločenstva.
Základné slobody v rámci vnútorného trhu sú:
 voľný pohyb tovaru
 voľný pohyb osôb
 voľné poskytovanie služieb
 voľný pohyb kapitálu

88. Voľný pohyb tovaru (podstata, právny základ, pojem tovar)

Podstata:
Voľný pohyb tovarov na vnútornom trhu ES sa opiera o colnú úniu podporovanú spoločnou
obchodnou politikou a záväzkom prispôsobenia sa štátnych obchodných monopolov a zákazom
diskriminácie.
Právny základ:
Právnym základom voľného pohybu tovaru sú ustanovenia článkov 23 a 24 ZES.
Pojem tovar:
Pojem tovar nie je v ZES výslovne definovaný. ESD však považuje za tovar výrobky, ktoré majú
hodnotu vyjadriteľnú v peniazoch a ktoré môžu byť predmetom obchodných transakcií, za tovar sa
považuje aj elektrická energia, umelecké predmety, odpad i použité oleje, počítačové programy
a nosiče informácií. Tovarom sú aj strieborné a zlaté mince, ktoré majú zberateľskú hodnotu a nie sú
zákonným platidlom. Táto definíciu vychádza z judikatúru ESD ako napr. Komisia vs. Taliansko
z roku 1968, Costa vs. ENEL, Komisia vs. Belgicko z roku 1990 a pod.
ESD formuloval aj negatívnu definíciu pojmu tovar. Za tovar sa nepovažujú výrobky, ktorých výroba
alebo predaj sú zakázané, pričom v konkrétnych prípadoch ide najmä o omamné a psychotropné látky.

89. Prekážky voľného pohybu tovaru

Prekážky voľného pohybu tovaru:

a. tarifné prekážky (exportné a importné clo, opatrenia s rovnocenným účinkom,
vnútorná diskriminácia zdanenia dovozu)
b. kvantitatívne obmedzenia dovozu a vývozu (dovozné a vývozné kvôty)
c. štátne monopoly obchodnej povahy
d. štátne podpory domácemu podnikaniu vrátane diskriminačného zadávania verejných
zákaziek
90. Colná únia – vymedzenie a obsah pojmu (čl. 23 ZES)

Colná politika patrí do výlučnej právomoci ES. Jedným zo základných pilierov voľného pohybu
tovarov je colná únia, ktorej princípy sú vymedzené v článku 23 ods. 1 ZES.
„Spoločenstvo je založené na colnej únii, ktorá sa vzťahuje na celý obchod s tovarom a zahrňuje zákaz
ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi, zákaz všetkých poplatkov, ktoré majú rovnaký
účinok ako clá, ako aj prijatie spoločného colného sadzobníka vo vzťahu k tretím krajinám“
Ďalšími článkami upravujúce colnú úniu sú ustanovenia článkov 25 až 27 ZES.
 46

91. Opatrenia s účinkom rovnocenným clám pri voľnom pohybe tovaru

Podľa článku 25 ZES členské štáty nesmú prijímať opatrenia, ktoré by mali efekt rovnocenný s clom,
aby sa tak zabránilo obchádzaniu zákazu vývozných a dovozných ciel.
Kľúčovú úlohu pri vecnom vymedzení takýchto opatrení zohral ESD.
Za poplatky s rovnocenným účinkom ako clo považuje ESD akýkoľvek poplatok, bez ohľadu na jeho
názov, ktorý sa viaže na dovážaný tovar, a nie na tuzemské tovary obdobnej povahy. ESD sa vždy
zameriava na účinok opatrenia: akákoľvek peňažná platba vzťahujúca sa na tovar v súvislosti s jeho
prechodom cez štátnu hranicu, je nezlučiteľná s komunitárnym právom.
V prípade Co-Frutta posudzoval ESD opatrenie spočívajúce v spotrebnej dani, ktorá sa aplikovala na
dovezené i tuzemské banány, pretože v danej krajine sa tento druh ovocia takmer vôbec nepestoval.
Túto daň, ktorá vôbec nepostihovala ostatné druhy ovocia, ESD považoval za nepriamu ochranu
domácej produkcie s účinkami rovnocennými s clom.
K rovnakému rozhodnutiu dospel súd aj vo vzťahu k tzv. kompenzačným daniam a pri zákaze tzv.
parafiskálnych poplatkoch (rozsudok vo veci Geddo, rozsudok vo veci Cucchi, rozsudok vo veci Van
der Hulst...).

92. Zákaz vnútorného diskriminačného zdanenia podľa čl. 90 ZES

Diskriminačné vnútroštátne dane a poplatky zakazujú aj ustanovenia článkov 90 a 93 ZES.

Ustanovenia článkov 90 a 93 ZES sa týkajú vnútorného zdaňovania členským štátom a ich cieľom je
zabrániť diskriminácii tovarov, ktoré pochádzajú z iných členských štátov Európskej únie.
Podľa článku 90 ZES:
„Členské štáty nezdania výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou
vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výroby.
Členské štáty ďalej nezdania výrobky iných členských štátov nijakou vnútornou daňou, ktorá
nepriamo ochraňuje iné výrobky.“
Judikatúra ESD k danej oblasti: Walker & Son, Silvina di Paolo...

93. Zákaz kvantitatívnych obmedzení voľného pohybu tovaru medzi členskými štátmi

V článkoch 28 a 29 ZES sa výslovne zakazujú kvantitatívne obmedzenia dovozu a vývozu medzi

členskými štátmi, ako aj všetky opatrenia s rovnocenným účinkom. Výnimku z článkov 28 a 29 ZES
ustanovuje článok 30 ZES.
Medzi kvantitatívne obmedzenia dovozu a vývozu patria:
 opatrenia, ktoré dovoz alebo vývoz určitého tovaru úplne zakazujú alebo obmedzujú na
základe množstva alebo hodnoty (kvóty, kontingenty)
 dovozné alebo vývozné povolenia
 požiadavky dodržiavať národné špecifikácie, ako je váha, tvar, rozmery alebo iné vlastnosti
výrobkov
 účasť členského štátu v kampani propagujúcej kúpu tuzemských výrobkov na úkor
dovezených výrobkov
Obsahom povinnosti členského štátu podľa článku 28 ZES v kontexte so zásadou lojality je nielen
zdržanie sa opatrení alebo postupov obmedzujúcich obchod, ale aj záväzok prijať opatrenia na
dodržiavanie zásady voľného pohybu tovaru na jeho území.

94. Zákaz opatrení s účinkami rovnocennými kvantitatívnym obmedzeniam pri voľnom

pohybe tovaru „formula Dassonville“ a význam judikátu „Cassis de Dijon“

ESD rozsudkami Dassonville a Cassis de Dijon odvodila zásadu vzájomného uznávania legislatívy.
Výsledkom tejto doktríny je, že ak sa výrobok legálne vyrába alebo predáva v jednom členskom štátu,
 47

musí mať možnosť voľne sa pohybovať aj v ostatných členských štátoch EÚ nezávisle od toho, či je
v súlade s pravidlami prijatými ostatnými členskými štátmi.
V prípade Dassonville ESD oprel svoj výklad o princíp integrácie spoločného trhu prostredníctvom
odstránenia národných prekážok.
ESD v rozsudku Dassonville judikoval, že všetky obchodno-právne predpisy prijaté členskými štátmi,
ktoré priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potencionálne bránia obchodu medzi členskými štátmi,
sa považujú za opatrenia majúce rovnocenný účinok ako kvantitatívne obmedzenia (tzv. formula
Dassonville). ESD v odôvodnení rozsudku uviedol, že bez ohľadu na to, či opatrenia členského štátu
napĺňajú podmienky uvedené v článku 30 ZES, tieto opatrenia nesmú byť nástrojom svojvoľnej
diskriminácie alebo zámerného obmedzenia obchodu medzi štátmi. V rozpore s komunitárnym
právom môžu byť diskriminačné opatrenia ako aj nediskriminačné opatrenia, tzv. nerozdielne
aplikovateľné opatrenia, ktoré síce nediskriminujú dovozy, ale priamo spôsobujú zníženie objemu
dovážaných výrobkov. Formula Dassonville bola neskôr obmedzená rozsudkom vo veci Keck tak, že
sa nevzťahuje na nerozdielne aplikovateľné opatrenia týkajúce sa spôsobu obchodu s tovarmi.

ESD v rozsudku Cassis de Dijon formuloval zásadu vzájomného uznávania legislatívy, ktorá spočíva
v tom, že akémukoľvek tovaru vyrobenému a obchodovanému v súlade s právom v jednom členskom
štáte musí byť v zásade umožnený prístup aj na trh iného členského štátu. Technické a obchodné
normy, ktoré však musia byť nerozdielne aplikované na tuzemské ako aj dovezené výrobky, sa môžu
uznať ako legitímna prekážka obchodu len v prípade, ak sú nevyhnutné na zabezpečenie
nevyhnutných požiadaviek a slúžia účelom verejného záujmu.
Okrem toho ESD v tejto judikatúre zaviedol tzv. pravidlo rozumu.

95. Výnimky zo zákazu kvantitatívnych obmedzení dovozu a vývozu medzi členskými štátmi
podľa čl. 30 ZES

Kvantitatívne obmedzenia vývozu a dovozu, ako aj opatrenia s rovnocenným účinkom sú prípustné, ak

sú odôvodnené jedným z dôvodov uvedených v článku 30 ZES. Patria sem dôvody, ako sú verejná
morálka, verejný poriadok a bezpečnosť, ochrana zdravia a života ľudí, zvierat a rastlín, ochrana
národného bohatstva s umeleckou, historickou alebo archeologickou hodnotou a ochrana
priemyselného alebo obchodného vlastníctva. Zákazy a obmedzenia voľného pohybu tovaru na
základe týchto dôvodov však nesmú slúžiť ako prostriedok svojvoľnej diskriminácie alebo zastretého
obmedzenia obchodu medzi štátmi. Súd okrem toho ustanovil hranice aplikovateľnosti článku 30 ZES
tak, že z jeho pôsobnosti vyňal niektoré metódy predaja tovarov pod podmienkou, že nie sú
diskriminačné.
ESD vo svojom rozsudku vo veci Cassis de Dijon vytvoril širšiu, otvorenú kategóriu nevyhnutných
(kategorických) požiadaviek, medzi ktoré zahŕňa aj účinnosť daňovej kontroly, ochranu verejného
zdravia a životného prostredia, ochranu základných ľudských práv a slobôd, ako aj ochranu
spotrebiteľa.
Nevyhnutné požiadavky a dôvody ustanovené v článku 30 ZES podliehajú princípu proporcionality,
ktorý je všeobecným právnym princípom komunitárneho práva. Členský štát musí vždy preukázať, či
sú jeho opatrenia obmedzujúce obchod potrebné na dosiahnutie cieľa a či použité opatrenie je
najmenej obmedzujúcou alternatívou na dosiahnutie legitímneho cieľa.

96. Voľný pohyb osôb – vecná, časová a územná pôsobnosť, prípustné obmedzenia voľného
pohybu osôb

Vecná pôsobnosť:
Vecná pôsobnosť je daná pojmom pracovník, podnikaním (usadzovanie sa) alebo službou, resp.
pohybom kapitálu či platobným stykom. Základné slobody sa však nevzťahujú na vnútroštátne
 48

(tuzemské) pomery. Z toho vyplýva, že musí existovať komunitárny aspekt pri týchto základných
slobodách.

Časová pôsobnosť:
Časová pôsobnosť pri voľnom pohybe osôb je rozdielna pre oprávnené osoby v jednotlivých druhoch
základných slobôd.
V prípade študentov a dôchodcov oprávnenie k pobytu trvá pokiaľ existujú predpoklady pre tento
pobyt.
Osoby poskytujúce služby sú oprávnené zdržiavať sa po doby trvania poskytovania služieb.
Uchádzačom o prácu nestanovuje európske právo žiadne časové obmedzenie. Z judikatúru ESD však
vyplýva, že v zásada sa za postačujúce obdobie pre tieto osoby považuje 6 mesiacov (rozsudok vo
veci Antonissen).
Územná pôsobnosť:
Územná (priestorová) pôsobnosť základných slobôd je daná aj vtedy, ak je rozhodujúca činnosť
vykonáva mimo Spoločenstva, pokiaľ rozhodujúce právne vzťahy alebo ich dôsledky majú dostatočne
úzky vzťah k územiu EÚ.
Prípustné obmedzenia voľného pohybu osôb:
Existujú dve skupiny obmedzení voľného pohybu osôb a to tzv. všeobecné výnimky a tzv.
obmedzenia z dôvodov všeobecného (verejného) záujmu (nepísané výnimky).
Všeobecné výnimky
Sem patria obmedzenia z dôvodu verejného poriadku, bezpečnosti, ochrany zdravia a výkonu verejnej
moci.
Nepísané výnimky (obmedzenia z dôvodov všeobecného (verejného) záujmu)
Tieto výnimky sformuloval ESD vo svojej judikatúre. Všeobecný základ obmedzení z dôvodu
verejného záujmu tvorí judikatúra ESD vo veci Gebhard.
Konkrétne do dôvodov verejného záujmu podľa judikatúry ESD patria napríklad:
o úprava povolania (rozsudok vo veci Wesemael)
o ochrana spotrebiteľa (rozsudok vo veci Schindler)
o ochrana klienta (rozsudok vo veci Gullung)
o spoľahlivosť advokáta (rozsudok vo veci Gullung)
o účinnosť daňového dohľadu (rozsudok vo veci Futura)
o riadny priebeh športových zápasov (rozsudok vo veci Lehtonen)
o ochrana pred zneužitím akademických titulov (rozsudok vo veci Kraus)
o ochrana poistenca (Komisia vs. Francúzsko z roku 1983) atď.

97. Primárne, sekundárne a komplementárne oprávnenia pri voľnom pohybe osôb

Primárne oprávnenia pri voľnom pohybe osôb:

Základom slobody voľného pohybu osôb je primárne oprávnenie k určitej činnosti v inom členskom
štáte:
♦ u pracovníka je týmto právom uzavierať pracovný pomer a vykonávať prácu podľa
pokynov zamestnávateľa
♦ u osôb samostatne zárobkovo činných (podnikov a podnikateľov) je týmto právom právo
podnikať (právo usadzovania sa)
♦ v prípade voľného pohybu služieb ide o oprávnenie poskytovať plnenie a výkon na strana
dodávateľov služieb a oprávnenie odberateľov alebo spotrebiteľov služby prijímať
Sekundárne oprávnenia pri voľnom pohybe osôb:
Vo vzťahu k základnému primárnemu oprávneniu sú sekundárne oprávnenia tie, ktoré sú so
základným právom tesne spojené a umožňujú jeho výkon. Sem zaraďujeme:
♦ oprávnenie voľného vstupu do iného členského štátu
♦ oprávnenie pobytu v ktoromkoľvek členskom štáte
 49

Komplementárne (odvodené) oprávnenia pri voľnom pohybe osôb:

Komplementárnymi (odvodenými) oprávneniami pri voľnom pohyb osôb sú oprávnenie iného druhu a
povahy. Sem zaraďujeme:
♦ právo na vzdelanie
♦ právo na sociálne zabezpečenie (judikatúra ESD – rozsudok vo veci Baccini, rozsudok vo
veci Keller)
♦ právo na kolektívne vyjednávanie a odborové združovanie pracovníkov
♦ právo pobytu
♦ oprávnenie na odborné a univerzitné vzdelanie všetkých štátnych príslušníkov členského
štátu, vrátane rodinných príslušníkov základných užívateľov slobody pohybu (judikatúra
ESD - rozsudok vo veci Forcheri)

98. Realizácia základných slobôd v rámci voľného pohybu osôb – uznanie predpokladov
výkonu

Občan iného členského štátu nie je automaticky pripustený k výkonu niektorých činností, pre ktoré
hostiteľský štát vyžaduje určité formálne kvalifikačné predpoklady. Predpoklady resp. ich osvedčenia
sú v zásade obmedzené na územie štátu, kde boli získané, majú územne obmedzené právne následky a
naviac i vecné odlišnosti vo výsledkoch vzdelávania.
„Komunitarizácia“ znamená harmonizáciu príslušných vnútroštátnych úprav, a teda aj jednotlivých
kvalifikačných a iných predpokladov. K jej dosiahnutiu sa používajú dve základné postupy: formálne
uznanie a kvalifikované uznanie.
Formálne uznanie znamená, že pri splnení určitých formálnych podmienok sa prekonáva teritoriálne
obmedzene kvalifikácie (predpoklad k výkonu činnosti).
Kvalifikované uznanie sa dosiahne po splnení určitých podmienok, spočívajúcich v absolvovaní
školenia, praxe, výchovy a pod.
Proces uznávania znamená zrovnoprávnenie zahraničnej kvalifikácie s kvalifikáciu tuzemskou tým, že
zahraničnému diplomu alebo osvedčeniu sa udelí tuzemský status.
Vzájomné uznávanie odbornej kvalifikáciu je spôsobom prekonávania obmedzení voľného pohybu
osôb. Zahrňuje dva základné prístupy. Týmito prístupmi sú zákaz diskriminácie podľa čl. 13 ZES na
jednej strane a harmonizácia a koordinácia podmienok k získaniu odbornej kvalifikácie pre výkon
určitého povolania, vrátane uznanie tejto kvalifikácie na strane druhej.

99. Voľný pohyb zamestnancov (podstata, právny základ, prípustné výnimky)

Podstata:
V zmysle článku 39 ods. 1 ZES sa zaručuje právo na voľný pohyb pracovníkov v rámci Spoločenstva.
Podľa rozsudku ESD vo veci Watson a Belmann treba vykladať toto ustanovenie ako zákaz
adresovaný členským štátom obmedziť vstup a pobyt štátnych príslušníkov iných štátov na svojom
výsostnom území.
Základným obsahom slobody voľného pohybu pracovníkov je zákaz akejkoľvek diskriminácie
pracovníkov založenej na štátnej príslušnosti.
Pre výkon práva na voľný pohyb platí národný režim – migrujúci pracovníci z iných členských štátov
majú rovnaké právne postavenie ako tuzemskí pracovníci. Pracovníci z členských štátov taktiež
disponujú aj sekundárnymi oprávneniami, ktoré vytvárajú predpoklady na faktický výkon primárnych
oprávnení. Medzi sekundárne oprávnenia radíme právo na voľný pohyb, právo na pobyt v rámci ES za
účelom zamestnania, právo na vstup a pobyt na území členského štátu po skončení zamestnania.
Judikatúra ESD k voľnému pohybu zamestnancov: rozsudok vo veci Van Duyn, rozsudok vo veci
Bosman, rozsudok vo veci Walrave a Koch, Komisia vs. Francúzsko z roku 1974, rozsudok vo veci
Ugliola, rozsudok vo veci Hoekstra, rozsudok vo veci Wirth, rozsudok vo veci Casagrande,
Právny základ:
Právnym základom voľného pohybu pracovníkov sú články 39 až 42 ZES.
Sekundárne pramene k voľnému pohybu pracovníkov:
 50

• Smernica Rady č. 68/360

• Smernica Rady č. 72/2000
• Smernica č. 90/365/EHS ...
Prípustné výnimky:
Článok 39 ods. 3 definuje práva pohybu pracovníkov, ale zároveň podrobuje tieto práva obmedzeniam
z dôvodu verejného poriadku, ochrany zdravia a verejnej bezpečnosti.
Uplatňovanie týchto obmedzení však podlieha súdnej kontrole, takže právo členských štátov
dovolávať sa týchto obmedzení nebráni tomu, aby ustanovenia článku 39 ZES boli pred súdmi
uplatniteľné a súdmi chránené.
Túto problematiku po prvýkrát riešil ESD v rozsudku vo veci Van Duyn, kde poskytol výklad článku
39 ZES a zároveň rozhodol o jeho priamom účinku.
Ďalšia judikatúra týkajúca sa prípustných výnimiek: rozsudok vo veci Watson a Bellmann,
rozsudok vo veci Royer.

100. Prechodné obdobie vo vzťahu k SR v oblasti voľného pohybu zamestnancov

Podľa Zmluvy o pristúpení k EÚ sa na občanov SR počas dvoch rokov odo dňa pristúpenia SR k EÚ
nebude vzťahovať voľný pohyb pracovných síl. Navyše, súčasné členské štáty sú počas tohto
prechodného obdobie oprávnené uplatňovať opatrenia s cieľom ochrany národných trhov práce počas
piatich rokov odo dňa pristúpenia (v prípade závažných porúch na trh práce toto opatrenie po
upovedomení Komisie môže členský štát uplatňovať až do 7 rokov po pristúpení SR k EÚ).
Osobitné pravidlo sa vzťahuje na slovenských občanov, ktorí ku dňu pristúpenia Slovenskej republiky
k EÚ legálne a nepretržite aspoň 12 mesiacov pracujú v jednom z pätnástich pôvodných členských
štátov. Títo slovenskí občania budú mať prístup na trh práce daného štátu, ale nie iného členského
štátu, ale nie iného členského štátu aplikujúceho národné opatrenia. Rovnaké práva majú aj slovenskí
štátni príslušníci, ktorým sa po pristúpení umožnil vstup na trh práce súčasného členského štátu na
obdobie 12 mesiacov a viac bez prerušenia. Tieto dve skupiny slovenských občanov strácajú práva
vyplývajúce z voľného pohybu pracovníkov, ak dobrovoľne opustia trh práce príslušného pôvodného
členského štátu.

101. Sloboda podnikania a výkonu povolania – význam, hospodárska funkcia, právny

základ

Význam:
Zmluva o založení ES požaduje zrušenie všetkých prekážok slobody podnikania. Od služieb sa
podnikanie odlišuje tým, že sa nevzťahuje na aktivity dočasnej povahy, ale na zariadenia, ktoré sú
určené na dlhodobú činnosť sledujúcu hospodársky účel.
Táto sloboda sa často označuje aj ako sloboda usadzovania, keďže v sebe zahŕňa nielen právo
vykonávať podnikateľskú činnosť v inom členskom štáte, ale aj jeho nevyhnutný predpoklad – právo
začať podnikateľskú činnosť.
Komunitárne právo garantuje slobodu podnikania:
a. právnickým osobám, ktoré boli založené za účelom podnikania podľa práva niektorého
z členských štátov a majú sídlo v rámci ES,
b. občanom EÚ v rámci EÚ
Obsahom slobody podnikania je:
o právo FO na začatie a vykonávanie podnikateľskej činnosti
o právo na založenie a prevádzkovanie podnikov
o vzájomné uznávanie spoločností vo všetkých členských štátoch
Judikatúra ESD v oblasti slobody podnikania a výkonu povolania: rozsudok vo veci Reyners,
rozsudok vo veci Daily mail
Hospodárska funkcia:
Ekonomické odôvodnenie tejto slobody spočíva na vytvorení takého právneho prostredia, v ktorom by
mal podnikateľ možnosť začať a vykonávať podnikateľskú činnosť v tom členskom štáte, v ktorom
pre neho existujú optimálne podmienky. Zároveň sa podnikateľom umožňuje, aby neobmedzovali
 51

svoje aktivity na územie jedného členského štátu, ale naopak, aby ich rozširovali aj do ďalších
členských štátov a efektívne tak využívali voľný pohyb tovaru, služieb, pracovníkov i kapitálu.
Právny základ:
Právnym základom slobody podnikania sú článku 43 až 48 ZES, pričom základný obsah slobody
podnikania je vymedzený v článku 43 ZES. ESD v prípade Reyners judikoval, že ustanovenie článku
43 ZES má priamy účinok.

102. Primárne, sekundárne, komplementárne oprávnenia pri slobode podnikania,

obmedzenia a výnimky slobody podnikania

Primárne oprávnenia pri slobode podnikania:

Sloboda podnikania zahrňuje všetky samostatne zárobkové činnosti v inom členskom štáte. Všeobecný
základ pre primárne oprávnenia dávajú ustanovenia v článku 43 ZES.
Medzi primárne oprávnenia pri slobode podnikania radíme:
 právo zriadiť si a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť
 právo zakladať obchodné zastúpenia, pobočky a dcérske spoločnosti príslušníkom jedného
členského štátu na území iného členského štátu. Pod obchodný zastúpením pritom
rozumieme podniky resp. časti podnikov všetkých kategórií a druhov, vrátane zastúpenia
na odbyt, montážne závody až po jednoduché sklady.
Sekundárne oprávnenia pri slobode podnikania:
Medzi sekundárne oprávnenia pri slobode podnikania radíme:
 právo vstupu na územie cudzieho členského štátu
 právo pobytu a voľného pohybu
 právo zostať v cudzom členskom štáte
Komplementárne oprávnenia pri slobode podnikania:
Medzi komplementárne (odvodené) práva podnikateľov a ich rodinných príslušníkov pri slobode
podnikania (slobode usadzovania) patria:
 právo na vstup, pobyt a voľný pohyb v hostiteľskom členskom štáte
 právo na návrat do domovského členského štátu
 právo na zotrvanie v hostiteľskom členskom štáte po ukončení podnikania
Odvodené práva na voľný pohyb služieb a slobodu usadzovania sa ďalej špecifikovali v sekundárnom
práve ES (smernica Rady č. 64/221/EHS; smernica Rady č. 90/368/EHS ...)
Obmedzenia a výnimky slobody podnikania:
Zmluva o založení ES, vymedzuje legitímne výnimky zo slobody podnikania. Obmedzenia členských
štátov musia spĺňať prísne kritérium proporcionality. Medzi prípustné obmedzenia slobody podnikania
radíme:
a. činnosti spojené s výkonom verejnej moci sú podľa článku 45 ods. 1 ZES vyňaté z pôsobnosti
slobody podnikania(napr. notári, exekútori, lesná a rybárska stráž...)
b. obmedzenie v zmysle článku 46 ods. 1 ZES z dôvodu verejného poriadku, bezpečnosti alebo
ochrany verejného zdravia
c. dôležité (kategorické) požiadavky verejného záujmu (ochrana spotrebiteľa, ochrana životného
prostredia...)

103. Voľný pohyb služieb – pojem a význam, právny základ, obmedzenia voľného
pohybu služieb

Pojem a význam:
Podľa článku 50 ZES sa za služby pokladajú úkony, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu, pokiaľ ich
neupravujú ustanovenia o slobode pohybu tovaru, kapitálu a osôb.

Podľa ustálenej judikatúry ESD platí, že odplatné poskytovanie služieb je hospodárska činnosť
relevantná z hľadiska úloh Spoločenstva v zmysle článku 2 ZES, musí však ísť o činnosť efektívnu
a skutočnú, pričom sú vylúčené činnosti malého významu a rozsahu, ktoré možno považovať za
okrajové a zanedbateľné.
 52

Pod pojem služby podľa ZES zahrňuje najmä: priemyselné, obchodné, remeselné a profesijné služby.
ESD však vo svojich rozhodnutia pokladá za službu aj výkony profesionálnych športovcov (rozsudok
vo veci Walvare a Koch), prostitúciu (rozsudok vo veci Aldana Malgorzata Jany), či dokonca
vykonanie umelého prerušenia tehotenstva ( C-159/90).
Podstata voľného pohybu služieb spočíva v tom, že členské štáty nesmú vytvárať právne ani faktické
prekážky, ktoré by spôsobovali diskrimináciu alebo nerovné zaobchádzanie medzi poskytovateľmi
služieb v rámci Spoločenstva.
Právny základ:
Zákaz diskriminácie podľa článku 12 ZES je kľúčovým princípom, ktorý sa v plnej miere uplatňuje aj
vo vzťahu k ustanoveniam ZES o voľnom pohybe služieb a slobode usadzovania (etablovania).
Právnym základom voľného pohybu služieb sú ustanovenia článkov 49 až 55 ZES.
Obmedzenia voľného pohybu služieb:
Jedna skupina prípustných obmedzení voľného pohybu služieb sa definuje v zmluve, druhú možno
vyabstrahovať z judikatúry ESD.
• Zmluva
Zo zmluvy vyplýva, že členský štát môže voľný pohyb služieb obmedziť vtedy, ak na to existujú
prevažujúce dôvody verejného poriadku, bezpečnosti a ochrany zdravia.
• Judikatúra ESD
Možnosť poskytovať služby nemôže byť vyhradená len vlastným štátnym príslušníkom alebo PO so
sídlom na území daného členského štátu. Toto obmedzenie je však prípustné, ak sa služba poskytuje
v súvislosti s výkonom verejnej moci.
Z judikatúry ESD vyplývajú náležitosti legálneho obmedzenia voľného pohybu služieb:
a. verejný záujem musí byť legitímny a nesmie byť v rozpore s cieľmi Spoločenstva
b. musí to byť v súlade s princípom národného zaobchádzania a princípom zákazu diskriminácie
c. obmedzenie musí byť v súlade s kritériom proporcionality
Judikatúra ESD: rozsudok vo veci SECCO, rozsudok vo veci Gouda, trestné konanie vo veci
Webb ...

104. Voľný pohyb právnych služieb

Právna úprava poskytovania právnych služieb a slobodného usadzovania advokátov bola vymedzená
v sekundárnej legislatíve.

Sekundárna legislatíva vymedzila tri základné úrovne, v rámci ktorých môže občan členského štátu
poskytovať právne služby:
I. najnižšou úrovňou integrácie je slobodné poskytovanie právnych služieb v inom
členskom štáte
II. plná integrácia právnika do stavovskej organizácie v inom členskom štáte
III. určitý medzistupeň medzi týmito dvoma úrovňami, ktorým je možnosť právnika
etablovať sa v inom členskom štáte a poskytovať tam právne služby pod profesijným /
stavovským titulom svojho domovského členského štátu.
Sekundárna legislatíva upravujúce voľný pohyb právnych služieb:
• Smernica Rady č. 77/249/EHS
Cezhraničné poskytovanie právnych služieb upravuje smernica Rady č. 77/249/EHS o uľahčení
slobodného poskytovania právnych služieb (Prvá právnická smernica). V zmysle tejto smernice je
každý členský štát povinný na svojom území umožniť poskytovanie právnych služieb právnikom
z iných členských štátov. Povaha takto poskytovaných služieb však nesmie mať trvalý charakter.
Výklad k tejto smernici poskytol ESD v právnej veci Gebhard, kde judikoval, že legislatíva členského
štátu môže ustanoviť určité podmienky na trvalé etablovanie zahraničných právnikov.
• Smernica Rady č. 89/48/EHS
 53

Vo vzťahu k uznávaniu právnického vzdelania má relevanciu smernica Rady č. 89/48/EHS o

všeobecnom systéme vzájomného uznávania diplomov vyššieho vzdelania udelených po absolvovaní
minimálne trojročného vzdelávacieho procesu.
• Smernica Európ. parlamentu a Rady č. 98/5/ES
Smernica č. 98/5/ES umožňuje usadzovanie právnikov v inom členskom štáte, ako je členský štát,
v ktorom právnik získal kvalifikáciu.

105. Voľný pohyb kapitálu a platieb (podstata, právny základ, výnimky)

Podstata:
Voľný pohyb kapitálu je jednou zo základných slobôd vnútorného trhu ES, ktorej cieľom je dosiahnuť
plnú liberalizáciu kapitálových pohybov medzi členskými štátmi. Voľný pohyb kapitálu a slobodný
cezhraničný platobný styk je predpokladom na efektívne uplatňovanie ostatných ekonomických slobôd
(rozsudok ESD vo veci Casati).
Voľný pohyb platieb a kapitálu je nevyhnutnou podmienkou existencie a efektívneho fungovania
vnútorného trhu.
Právny základ:
Právnym základom voľného pohybu kapitálu a platieb sú články 56 až 60 ZES. Článok 56 ZES
ustanovuje všeobecný zákaz všetkých obmedzení pohybu kapitálu medzi členskými štátmi a medzi
členskými štátmi a tretími krajinami. Vnútroštátny pohyb kapitálu a platieb nie je predmetom
komunitárnej úpravy.

Výnimky:
Za výnimočných okolností ESD pripustil, aby členský štát svojimi opatreniami obmedzil slobodu
pohybu služieb a kapitálu. Podmienkou je, aby týmito výnimočnými okolnosťami bola existencia tzv.
kategorických požiadaviek, ktoré reprezentujú verejný záujem.
Právnym základom výnimiek je článok 58 ZES. Výnimky ustanovené týmto článkom však nemožno
použiť ako ochranné prostriedky na zabezpečenie makroekonomických záujmov členských štátov.
Možno ich použiť len v prípadoch, keď sa nedokončila príslušná harmonizácia alebo koordinácia
právnych predpisov členských štátov. Výnimky ustanovené v článku 58 ZES sú ustanovené
taxatívnym spôsobom. Sem patria: daňová legislatíva, verejný poriadok a verejná bezpečnosť,
sloboda podnikania.

106. Prechodné obdobie vo vzťahu k SR v oblasti voľného pohybu platieb a kapitálu

V zmluve o pristúpení SR k EÚ je akceptované len jedno prechodné obdobie vo vzťahu k SR v oblasti

voľného pohybu platieb a kapitálu.
Počas 7-ročného prechodného obdobia môže SR ponechať v platnosti obmedzenia vzťahujúce sa na
nadobúdanie vlastníckeho práva k poľnohospodárskej a lesnej pôde cudzozemcami. Toto prechodné
opatrenie sa všeobecne preskúma pred koncom tretieho roku nasledujúceho po pristúpení SR k EÚ.
Komisia na tento účel predloží Rade správu. Rada môže na návrh Komisie jednomyseľne rozhodnúť o
skrátení alebo ukončení sedemročného prechodného obdobia.
Ak SR počas prechodného obdobia zavedie povoľovací režim na území Slovenska. musí byť toto
konanie založené na transparentných , objektívnych, stálych a verejných kritériách. Tieto kritériá sa
uplatňujú nediskriminačným spôsobom a nebudú môcť rozlišovať medzi slovenskými štátnymi
príslušníkmi a štátnymi príslušníkmi ostatných členských štátov.
Ak sa dostatočne preukáže, že po uplynutí prechodného obdobia na Slovensku bude hroziť závažné
narušenie trhu s poľnohospodárskou pôdou, Komisia na žiadosť Slovenska rozhodne o predĺžení
prechodného obdobia najviac o tri roky.

107. Pramene súťažného práva

Pramene súťažného práva EÚ delíme na primárne a sekundárne.

 54

Primárnymi prameňmi sú zakladajúce zmluvy, konkrétne ustanovenie článkov 2, 3 4, 81 až 89 ZES.

Právnym základom je článok 2 ZES, ktorý ustanovuje ako prostriedok na dosiahnutie hlavnej úlohy
Spoločenstva vytvorenie spoločného trhu, hospodárskej a menovej únie a uskutočňovanie spoločných
politík a činností vymedzených v článkoch 3 a 4 ZES. Medzi tieto činnosti okrem iného patrí aj
vytvorenie systému, ktorým sa zabezpečí, aby sa na vnútornom trhu nenarúšala súťaž. Článok 4 ZES
ustanovuje ako základ všetkého konania princíp otvoreného trhového hospodárstva voľnej súťaže.

Osobitné ustanovenia, ktoré sú ústavným základom ochrany hospodárskej súťaže sú zahrnuté v prvej
kapitole Pravidlá súťaže, zaradenej do šiestej hlavy nazvanej Spoločné pravidlá pre súťaž, dane
a zbližovanie práva (články 80 – 89 ZES)
Najčastejšími prameňom hospodárskej súťaže zo sekundárneho práva sú nariadenia. Napríklad:
• nariadenie č. 17/62
• nariadenie 447/98
• nariadenie č. 4064/89
• nariadenie 2842/98 ...
Okrem toho medzi sekundárne pramene práva hospodárskej súťaže patria smernice (Smernica č.
90/381, smernica č. 96/92).
Významným prameňom, aj keď nie právne záväzným, sú oznámenia Komisie. Napr. Oznámenie
o spolupráci medzi Komisiou a vnútroštátnymi súťažnými orgánmi pri riešení otázok spadajúcich pod
článk 81 a 82 ZES alebo Oznámenie o spolupráci medzi Komisiou a vnútroštátnymi súdmi pri riešení
otázok spadajúcich pod články 81 a 82 ZES a podobne.

108. Účel súťaže a jej právne úpravy

Pojem hospodárskej súťaže bol rozpracovaný ekonomickou teóriou a spočíva vo vytvorení takého
modelu trhového prostredia, v ktorom majú výrobcovia možnosť voľne vstupovať na trh a ponúkať
svoje tovary a služby, pričom spotrebitelia majú možnosť voľného výberu podľa ich ceny a kvality.
Ideálnym stavom by bola existencia mnohých výrobcov tých istých tovarov s rovnakou ekonomickou
silou. To by zabezpečilo ideálnu súťaž, ktorá by viedla k ustavičnej inovácii výrobkov
a k dosahovaniu tej najvýhodnejšej ceny pre spotrebiteľa. V praxi však taký stav nie je prakticky
možné dosiahnuť, preto sa dnes kôr hovorí o funkčnej súťaži, ktorá vychádza zo skutočných
podmienok na trhu.
Hospodárstvo založené na trhovej ekonomike sa nevyhlo regulácii, pretože tzv. neviditeľná ruka trhu
nie je vždy schopná vytvoriť alebo ochrániť zdravé trhové prostredie, ktoré zabezpečí vysokú kvalitu
výrobku za prijateľnú cenu pre spotrebiteľa.
V niektorých odvetviach je z objektívnych dôvodov nemožné vytvoriť zdravé konkurenčné prostredie.
Ide najmä o oblasť prirodzených monopolov, ako je energetika, nerastné bohatstvo a pod. Preto
súťažné právo EÚ obsahuje pravidlá, ktoré týmto podnikom zakazujú zneužívať svoju ekonomickú
moc.
Ďalším dôvodom vytvorenia systému ochrany hospodárskej súťaže bola obava, že by sa prípadné
ustanovenia o zákaze dovozných a vývozných ciel a iných kvantitatívnych obmedzení s rovnocenným
účinkom mohli obchádzať cez súkromnoprávne dohody podnikateľov, ktoré by znemožnili vytvorenie
jednotného vnútorného trhu.

109. Extrateritoriálne pôsobenie európskeho súťažného práva

Princíp následku – extrateritoriálne pôsobenie európskeho súťažného práva

Čl. 81 a 82 ZES pôsobí proti obmedzenia súťaže na spoločnom trhu. Tieto ustanovenie majú
v súčasnosti aj vlastnosť tzv. princípu následku.
Z toho vyplýva, že za protisútažný postup možno považovať aj jednanie subjektov so sídlom v tretích
štátoch, napr. ak svojou účasťou na medzinárodnom karteli obmedzujú alebo zneužívajú svoje
postavenie vo vzťahu k subjektom vo vnútri Spoločenstva. Hovoríme tu o extrateritoriálnom pôsobení
 55

európskeho práva, z ktorého vyplýva, že miesto sídla podnikov zúčastnených na potenciálnych

nebezpečných jednania je právne irelevantné.
Z povedaného vyplýva, že ak má podnik sídlo mimo územia EÚ, ale jeho správanie má vplyv na trh
Spoločenstva, môže byť postihnutý podľa článku 82 ZES (hovoríme o tzv. extrateritoriálnych
účinkoch komunitárneho práva)

110. Definícia pojmu „podnik“ v komunitárnom práve hospodárskej súťaže

Zmluva neobsahuje definíciu pojmu podnik. Orgány Spoločenstva, najmä ESD, vytvorili širokú
definíciu pojmu podnik.
Podnik zahŕňa:
 obchodné spoločnosti a združenia podnikateľov alebo subjekty vykonávajúce podnikateľskú
činnosti
 entity, ktoré nemajú právnu subjektivitu a sú zapojené do obchodných aktivít bez ohľadu na
spôsob ich financovania
 štátne orgány vykonávajúce obchodné aktivity
 štátne a verejnoprávne podniky
 obce a vyššie územné celky
 obchodné asociácie
 družstvá
 živnostníkov a ostatné samostatne zárobkovo činné osoby atď.
ESD pri posudzovaní obsahu pojmu podnik skúma výlučne povahu činnosti, ktorú daná entita
vykonáva, a nie povahu inštitúcie samej. V prípade, že táto aktivita nesmeruje k obchodnej činnosti,
ale jej cieľom je ochrana verejnej bezpečnosti, prípadne iný výkon vo verejnom záujme, nemožno ju
považovať za podnik pre účely súťažných pravidiel Spoločenstva (rozsudok vo veci SAT vs.
EUROCONTROL).
Za podnik sa nepovažujú:
• entity, ktorých cieľom je ochrana verejnej bezpečnosti resp. iný výkon
vo verejnom záujme
• odborové organizácie
• organizácie zamestnávateľov založené na účely kolektívneho
vyjednávania
• zamestnanci počas trvania ich pracovného pomeru
111. Dohody obmedzujúce súťaž podľa čl. 81 ZES

Základom súťažného práva je ustanovenie článku 81 ods. 1 ZES upravujúce zákaz dohôd
obmedzujúcich súťaž (kartelové dohody).

Článok 81 ods. 1:
„Pre nezlučiteľnosť so spoločným trhom sa zakazujú: dohody medzi podnikmi, rozhodnutia
združení podnikov a vzájomné dohodnuté postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchodnú činnosť medzi
členskými štátmi a ktorých cieľom alebo výsledkom je zabrániť, obmedziť alebo narušiť súťaž
a najmä tie:
a. priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné
podmienky
b. obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, trhy, technický rozvoj alebo investície
c. rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania,
d. pri rovnakých činnostiach uplatňujú voči obchodným partnerom nerovnaké
podmienky činnosti, čím ich v súťaži znevýhodňujú,
e. podmieňujú uzatváranie zmlúv tak, aby zmluvné strany prijali ďalšie záväzky, ktoré
svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto
zmlúv.
 56

Všetky dohody alebo rozhodnutie zakázané v zmysle čl. 81 ods. 1 sú automaticky neplatné.
Z pôsobnosti článku 81 ods. 1 ZES sú vyňaté:
I. dohody týkajúce sa výrobkov určených na vojenské účely
II. dohody týkajúce sa poľnohospodárskych výrobkov, ale len v rozsahu, aký určí Rada
so zreteľom na ciele spoločnej poľnohospodárskej politiky
III. dohody v oblasti dopravy. Pravidlá pre aplikáciu súťažných pravidiel v sektore
dopravy obsahuje nariadenie č. 1017/68.

112. Dohody, rozhodnutia a zosúladené postupy – charakteristika a forma (v

intenciách čl. 81 ZES)

Článok 81 ods. 1 ZES výslovne predpokladá existenciu dohody, rozhodnutia alebo zosúladeného
postupu. No ani tieto pojmy nie sú v zmluve definované.
Pod pojmom dohody rozumieme písomné, ale aj ústne dohody medzi podnikateľmi, z ktorých je
zrejmý explicitný alebo implicitný záväzok postupovať a konať určitým spôsobom.
Patria sem všetky stupne tzv. predzmluvných vzťahov, ktoré, aj keď nie sú ukončené žiadnou
dohodou, vedú k obmedzovaniu súťaže a zachovávaniu určitých spoločných postupov.
Za dohodu obmedzujúcu súťaž sa považuje aj taká ústna dohody, ktorá neobsahovala žiadne
sankcie za jej porušenie a nebola ani právne záväzná. Stačí, ak strany zúčastnené na dohody majú
jasný ekonomický cieľ a určia si plán, na základe ktorého obmedzia svoje správanie na trhu.
Za dohodu sa považujú aj jednostranné obežníky alebo listy zaslané odberateľom alebo iným
súťažiteľom, v ktorých sa vyzývajú na určité zakázané konanie (zákaz exportu, minimálne ceny,
rozdelenie trhu a pod.), pričom príjemcovia konkludentne postupujú v zmysle tejto inštrukcie.
Zosúladený postup je také konanie, ktoré je v rozpore so zákazom dohôd obmedzujúcich súťaž, ale
účastníci kartelu zničili všetky dôkazy, prípadne tieto dôkazy ani neexistovali v písomnej podobe.

Cieľom zosúladených postupov je jednotné plošné zvýšenie cien s cieľom zvýšiť zisk, a tým poškodiť
spotrebiteľa.
ESD vo svojej judikatúre definoval zosúladený postup. V rozsudku vo veci Farbivá považoval za
zosúladený postup konanie podnikateľov na základe ktorého došlo v priebehu troch rokov k zvýšeniu
cien farbív rôznymi výrobcami farbív v niekoľkých členských štátoch. Súd považoval všeobecné
a jednotné zvýšenie cien na rozdielnych trhoch za spoločný úmysel podnikateľov – v prvom rade určiť
úroveň cien a po druhé vylúčiť riziko zmien podmienok na trhu.
Okrem toho ESD vo veci Shell International považoval za zosúladený postup aj účasť podnikateľov na
spoločných stretnutiach, ktorých predmetom bola výmena informácií o cenách, zisku a objeme predaj,
ktorý treba zachovať. Teda aj výmenu informácií medzi konkurentmi možno pokladať za zosúladený
postup, pretože môže byť základom vzniku kartelu.

113. Horizontálne a vertikálne dohody – charakteristika, uveďte príklady

Dohody obmedzujúce súťaž delíme podľa vzťahu účastníkov na horizontálne a vertikálne.

Horizontálne dohody najviac ohrozujú hospodársku súťaž, pretože ich uzatvárajú podnikatelia na tej
istej úrovni, napríklad výroby, distribúcie či predaj konečnému spotrebiteľovi. Medzi horizontálne
dohody obmedzujúce súťaž radíme:
1. Ustanovenie cien (cenový kartel) a rozdelenie trhov – spočíva v dohode účastníkov na
ustanovení nákupných či predajných cien vlastných výrobkov, prípadne cien tovarov od
dodávateľov. Jedným z prvých cenových kartelov bol Chinínový kartel.
Ďalším príkladom odhaleného kartelu je hliníkový kartel založený siedmimi výrobcami
hliníku v Severnej Amerike a Európe. Cieľom kartelu bola ochrana Západu pre dovozmi
hliníka zo štátov východnej Európy.
V cementovom karteli sa účastníci dohodli na ochrane národných trhov pred dovozmi
z európskych krajín, kde bol prebytok, najmä v Grécku.
2. Dohoda o diskriminácia obchodných partnerov
 57

3. Junktim – dohoda o vyžadovaní dodatočných výkonov, ktoré priamo nesúvisia

s poskytovanou službou alebo tovarom, čo znevýhodňuje obchodného partnera voči iným
súťažiteľom.
Vertikálne dohody uzatvárajú podnikatelia, ktorí pôsobia na rôznych stupňoch reťazca, ide o dohody
uzatvárané medzi výrobcom a distribútorom, či distribútorom a predajcom. Medzi vertikálne dohody
obmedzujúce súťaž radíme:
1. Dohody o výhradnom nákupe – ide o dohody, ktorých predmetom je záväzok odberateľa
odoberať všetky tovary na určitom území len od jedného dodávateľa.
2. Dohody o výlučnej distribúcii tovaru – dohody o výlučnej distribúcii a tovaru spočívajú
v záväzku výrobcu predávať tovar na určitom území len zmluvnému partnerovi
3. Dohody o výlučnom predaji určeným odberateľom – predmetom takejto dohody je
záväzok dodávateľa dodávať svoje výrobky iba jednému predajcovi za podmienok, že ich
bude predávať len vymedzenému okruhu odberateľov či spotrebiteľov.
4. Dohody o selektívnej distribúcii- selektívna distribúcie spočíva v rozhodnutí výrobcu
distribuovať a predávať svoje výrobky len prostredníctvom určitej predajnej siete na určitom
teritóriu.
5. Franchisingové dohody – základom franchisingových dohôd je poskytnutie marketingového
konceptu poskytovateľom príjemcovi za odplatu. Tento typ dohôd nespadá pod ustanovenie
článku 81 ods. 1 ZES, ale ESD považuje franchisingové dohody, ktoré by zabezpečovali pre
príjemcu exkluzivitu na určitom území za zakázané (rozsudok vo veci Yves Rocher)
6. Dohody o výlučných nákupoch – tento typ dohôd je založený na nákupe určitého druhu
tovaru len od jedného predajcu. Ak ich kumulatívny účinok výrazne obmedzuje hospodársku
súťaž sú zakázané.
7. Viazané dohody – pri viazaných dohodách podmieňuje dodávateľ dodanie tovaru
odberateľovi s podmienkou, že odoberie aj iný druh tovaru, či u od neho samého alebo osoby
určenej dodávateľom.
8. Odporúčania a maximálne predajné ceny –ide o dohody, v ktorých dodávateľ odporúča,
prípadne určuje maximálne predajné ceny tovaru odberateľovi.

114. Právne následky porušenia zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž

Medzi orgány poverené výkonom kontroly ochrany hospodárskej súťaže v EÚ patria:

a. Komisia
b. vnútroštátne orgány poverené ochranou hospodárskej súťaže
c. vnútroštátne súdy
Komisia
V prípade, že sa komisia dozvie o porušení ustanovení článkov 81 a 82 ZES na základe sťažností
alebo z vlastnej iniciatívy, požiada na základe rozhodnutia dotknuté subjekty, aby sa zdržali
protiprávneho konania.
Sťažnosť Komisii môžu podať iba členské štáty alebo tie PO alebo FO, ktoré preukážu právny záujem
na podanie sťažnosti. Komisia v prípade, že hrozí nebezpečenstvo nezvratného ohrozenia súťaže je
oprávnená vydať predbežné opatrenie.
Predbežné opatrenie musí byť vydané len na určitú dobu, pričom v prípade potreby môže byť
opätovne vydané alebo sa predĺži lehota.
Komisia v rámci vyšetrovania je oprávnená požadovať informácie od podnikateľov, ale aj od štátnych
orgánov, vstupovať do priestorov podnikateľa. Povinnosť poskytovať informácie sa nevzťahuje len na
podniky samé, ale aj na ich štatutárov, zamestnancov a podobne.
 58

Právne následky:
 v prípade nerešpektovania práv pracovníkov Komisie možno udeľovať vysoké pokuty aj fyzickým
osobám
 Komisia môže ukladať pokuty až do výšky 1 % z obratu podnikateľa za predchádzajúci účtovný
rok, ak poskytne nepravdivé informácie
 Komisia môže uložiť pokutu až do výšky 10 % z obratu podnikateľa za predchádzajú rok za
porušenie článku 81 alebo 82 ZES. Pri určovaní pokuty sa prihliada na závažnosť a trvanie
narušenia súťaže
 v prípade porušenia článku 81 alebo 82 ZES môže Komisia vyrúbiť penále vo výške 5 %
priemerného denné obratu podnikateľa za predchádzajúci účtovný rok, ktoré je splatné odo dňa
rozhodnutia Komisie o uložení pokuty až do odstránenia protiprávneho stavu, splnenia
predbežného opatrenia alebo poskytnutia pravdivých informácií.

115. Skupinové (blokové) výnimky zo zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž

Článok 81, ods. 3 ZES umožňuje Komisii vyhlásiť ustanovenie článku 81 ods. 1 ZES za neúčinné pre
niektoré kategórie dohôd obmedzujúcich súťaž. Cieľom skupinových výnimiek je vylúčiť určité
typovo príbuzné dohody, o ktorých sa má za to, že spĺňajú podmienky na udelenie výnimky, aby sa
predišlo mnohým konaniam o udelenie výnimky.
Nariadenie o skupinových výnimkách Komisia vydáva na základe delegovanej právomoci Rady.
Skupinové výnimky pre vertikálne dohody upravujú tieto nariadenia:
1) Nariadenie o vertikálnych dohodách
2) Nariadenie o transfere technológií
3) Nariadenie o distribúcii automobilov
Skupinové výnimky pre horizontálne dohody upravujú tieto nariadenia:
1. Nariadenie o dohodách a špecializácii
2. Nariadenie o spoločnom výskume a vývoji
3. Nariadenie o dohodách v oblasti poistenia
Princíp skupinových výnimiek stavia na individuálnej zodpovednosti podnikateľa za skutočnosť, že
jeho dohody spĺňa podmienky a parametre ustanovené nariadeniami o skupinových výnimkách.
Podnikatelia prenášajú túto svoju zodpovednosť na svojich právnych poradcov. Ak dohoda spĺňa
podmienky ustanovené nariadením, netreba žiadať o udelenie individuálnej výnimky.

116. Zákaz zneužitia dominantného postavenia podľa čl. 82 ZES

Zákaz zneužitia dominantného postavenia je v rámci Spoločenstva ďalším pilierom ochrany

hospodárskej súťaže.

Článok 82 ZES:
„So spoločným trhom je nezlučiteľné a zakazuje sa, aby jeden alebo viaceré podniky zneužívali
dominantné postavenie na trhu či jeho podstatnej časti, ak sa tým ovplyvní obchod medzi členskými
štátmi.

Takéto zneužívanie môže zahrňovať najmä:

a. priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien
alebo iných obchodných podmienok
b. obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor spotrebiteľov
c. uplatňovanie nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých
činnostiach, ktoré ich v súťaži znevýhodňujú
d. podmieňovanie uzatvárania zmlúv tým, aby zmluvné strany prijali ďalšie záväzky,
ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s ich predmetom“
 59

117. Pojem dominantné postavenie

V zmluve nenájdeme legálnu definíciu pojmu dominantné postavenie, a preto sa treba uchýliť
k ekonomickej definícii pojmu.
Definícia dominantného postavenia podniku, ako ju vypracoval ESD, znie takto: „Dominantné
postavenie je také postavenie podniku na trhu, ktoré mu umožňuje zabrániť ďalšej efektívnej súťaži na
relevantnom trhu, pretože sa môže do značnej miery správať nezávisle od svojich konkurentov,
odberateľov alebo spotrebiteľov.“
V praxi sa môžeme stretnúť s niekoľkými druhmi monopolov. Medzi najznámejšie patria prirodzené
monopoly, ako sú elektrárne, rozvodné závody elektriny, plynárenský priemysel, ale aj tzv. právne
monopoly. Ide o monopoly, ktoré vznikli zo zákona a sú garantované zákonom (napr. Slovenská
pošta).
Dominancia na relevantnom trhu sa určuje vo vzťahu k týmto faktorom: tovar, priestor a čas, podiel na
trhu a štruktúra trhu.
Podiel na relevantnom trhu určenom na základe kritéria tovaru, priestoru a času, je dôležitým znakom
dominantného postavenia. V zásade podiel pod 25 % podľa praxe Komisie vylučuje dominantné
postavenie podniku. Podiel od 25 % do 40 % sa bude považovať za dominantný, ak existujú aj ďalšie
znaky dominantného postavenie podniku. Ak podiel podniku presahuje 50 %, predpokladá sa, že
podnik má dominantné postavenie.
Medzi ďalšie znaky dominantného postavenia patria skúmanie postavenie a trhovej sily najbližšieho
konkurenta, technologická prevaha skúmaného podniku nad jeho konkurentmi, vysoký stupeň
vybudovanej distribučnej siete, absencia potencionálneho konkurenta.

118. Relevantný trh – vysvetlite pojem a uveďte príklady

Pojem:
Relevantný trh je určité prostredie, v ktorom sa môže uskutočňovať dominantné postavenie. Týmto
prostredím podľa čl.82 ZES môže byť spoločný trh alebo jeho podstatná časť.
V zásade platí, že definovaním relevantného trhu možno zistiť, či je konkrétny podnik schopný narušiť
účinnú súťaž a chovať sa nezávisle voči svojim konkurentom a spotrebiteľom.

Rozoznávame: vecne (výrobkovo) relevantný trh

priestorový (teritoriálny) relevantný trh
časový relevantný trh
Vecne (výrobkovo) relevantný trh
Podľa definície Komisia zahrňuje vecne relevantný trh všetky výrobky alebo služby, ktorú sú
spotrebiteľmi považované z hľadiska ich vlastností, cien a predpokladaného účelu za zameniteľné.
Rozhodujúcim kritériom pri určení vecne relevantného trhu predstavuj kategória zameniteľnosti.
Priestorový (teritoriálny) relevantný trh
Podstavou priestorového (teritoriálneho) relevantného trhu je vymedzenie územie, na ktorom sú
zameniteľné výrobky a služby za porovnateľných podmienok ponúkané a dopytované. V takomto
vymedzenom území sa posudzuje hospodárska sila údajného dominantného podniku.
Časový relevantný trh
Dominantné postavenie podniku musí existovať počas určitého časového obdobia. Faktor času môže
hrať určitú úlohu najmä vtedy, ak podstavenie podniku podlieha výrazným zmenám. Príkladom môže
byť sezónne výkyvy ponuky a dopytu či časové určenie usporiadania veľtrhov.
Vo väčšine prípadov však faktor času hrá iba obmedzenú rolu.

119. Decentralizácia komunitárneho práva hospodárskej súťaže, postavenie

národných súdov a národných orgánov na ochranu súťaže pri aplikácii komunitárneho
súťažného práva

Medzi orgány poverené výkonom kontroly ochrany hospodárskej súťaže v EÚ patria:

a. Komisia
b. vnútroštátne orgány poverené ochranou hospodárskej súťaže
 60

c. vnútroštátne súdy
Postavenie vnútroštátnych orgánov sa výrazne posilnilo najmú v dôsledku nariadenie č. 1/2002, ktoré
vytvára kompaktnejší systém ochrany súťaže v rámci EÚ.
Vnútroštátne orgány ako Protimonopolný úrad alebo všeobecný súd sú povinné pri aplikácii
vnútroštátnych pravidiel ochrany hospodárskej súťaže na prípady, ktoré by mohli ovplyvniť obchod
medzi členskými štátmi, aplikovať aj ustanovenia článku 81 a 82 ZES.
Vnútroštátne orgány
Nariadenie udeľuje vnútroštátnym orgánom tieto právomoci:
A. požadovať, aby sa skončilo s protiprávnym konaním,
B. vydávať predbežné opatrenia
C. prijímať záväzky
D. udeľovať pokuty, penále alebo iné sankcie v zmysle vnútroštátneho práva
E. rozhodnúť, že nie sú dané dôvody na konanie (negatívny atest)
Vnútroštátne orgány a komisia sú povinné spolupracovať pri aplikácii súťažných pravidiel ES. Na
požiadanie vnútroštátneho orgánu je Komisia povinná poskytnúť nevyhnutnú existujúcu
dokumentáciu potrebnú na rozhodnutie vo veci.
Vnútroštátny orgán je povinný písomne informovať Komisiu o začatí konania pred alebo bezodkladne
po vykonaní prvého formálneho vyšetrovacieho úkonu.
V prípade, že sa Komisia rozhodne konať vo veci, strácajú vnútroštátne orgány právomoc aplikovať
článok 81 a 782 ZES. Vnútroštátny orgán môže zastaviť konanie o porušení článkov 81 a 82 ZES aj
vtedy, ak v konkrétnej veci koná súťažný orgán iného členského štátu.
Z pohľadu slovenského občianskeho práva procesného je zaujímavá aj možnosť vnútroštátnych
súťažných orgánov (Protimonopolný úrad) z vlastnej iniciatívy v rámci vnútroštátneho súdneho
konania zaslať písomné stanoviská k otázkam aplikácie článku 81 a 82 ZES.
Vnútroštátne súdy
Nariadenie zakotvuje informačnú povinnosť tak pre Komisiu, ako aj pre vnútroštátne súdy. spočíva
v práve vnútroštátneho súdu požadovať od Komisie informácie, ktorými disponuje v súvislosti
s prípadom, prípadne si vyžiadať jej názor na aplikáciu súťažného práva Spoločenstva. Na druhej
strane sú členské štáty povinné zasielať Komisii kópie rozhodnutí súdov, a to bezodkladne po ich
doručení stranám sporu v prípadoch, keď aplikovali články 81 a 82 ZES.

120. Kontrola koncentrácií a pramene jej právnej úpravy

Kontrola koncentrácií nie je upravená v primárnom práve. Bola zavedená nariadením č. 4046/89 z
21. decembra 1989, ktoré vstúpilo do platnosti 21. septembra 1990. Významnú zmenu prinieslo
nariadenie č.1310/1997 z 30. júna 1997, ktoré vstúpilo do platnosti 1. marca 1998.
Keďže v ES nebola dostatočná vôľa na to, aby sa prijala právna úprava koncentrácie, ESD vypĺňal túto
medzeru rozšírenou aplikáciou článku 82 ZES o zneužití dominantného postavenie.
Nariadenie o kontrole koncentrácií zavádza preventívnu kontrolu koncentrácií. To znamená, že
podnikatelia, ktorí spĺňajú podmienky podielu na trhu, prípadne obratu sú povinní oznámiť
koncentráciu v určenej lehote a požiadať o jej schválenie.
Cieľom kontroly koncentrácií je pôsobiť preventívne a zabrániť tak vzniku monopol, ktoré by mohli
výraznou mierou narušiť hospodársku súťaž.

121. Formy koncentrácie a komunitárna dimenzia koncentrácie

Formy koncentrácie
Koncentrácie môžeme deliť z pohľadu ich účastníkov na vertikálne a horizontálne.
K vertikálnej koncentrácii dochádza vtedy, ak sa spájajú podniky na rôznom stupni výrobného a
distribučného reťazca.
 61

O horizontálnej koncentrácii hovoríme vtedy, ak sa spájajú dvaja súťažitelia na tom istom

relevantnom trhu.

Komunitárna dimenzia koncentrácie

Nariadenie o kontrole sa vzťahuje na všetky koncentrácie, ktoré majú komunitárnu dimenziu, čiže
môžu mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi. Vplyv na obchod medzi členskými štátmi sa
posudzuje podľa kritérií obratu:
- spoločný svetový obrat všetkých účastníkov je viac ako 5 mld. eur,
- spoločný obrat v rámci Spoločenstva každého z najmenej dvoch účastníkov je viac ako 250
miliónov eur; táto podmienka nie je splnená, ak každý z týchto účastníkov dosiahne viac ako dve
tretiny svojho komunitárneho obratu v rámci jedného a toho istého členského štátu.
Ak koncentrácia nespĺňa uvedené kritériá, bude mať komunitárnu dimenziu, ak:
- spoločný svetový obrat všetkých účastníkov je vyšší ako 2,5 mld. eur,
- v každom z najmenej troch členských štátov je celkový spoločný obrat viac ako 100 miliónov,
- v každom z najmenej troch členských štátov, každý z dvoch účastníkov dosiahne obrat vyšší ako
100 miliónov eur; táto podmienka nie je splnená, ak každý z týchto účastníkov dosiahne viac ako
dve tretiny svojho komunitárneho obratu v rámci jedného a toho istého členského štátu.
Uvedené podmienky sú často splnené aj podnikateľmi, ktorí nemajú sídlo v EÚ, no aj napriek tomu
podliehajú schvaľovaciemu procesu podľa komunitárneho práva. Hovoríme o tzv. extrateritoriálnych
účinkoch komunitárneho súťažného práva.
Za koncentráciu sa považuje, ak:
a. dôjde k spojeniu dvoch alebo viacerých predtým samostatných podnikov
b. jeden alebo viacej podnikov, alebo jedna alebo viaceré osoby, ktoré majú kontrolu
aspoň nad jedným podnikom, získajú prostredníctvom kapitálovej účasti alebo kúpou
akcií alebo inou formou priamu alebo nepriamu kontrolu nad ďalším podnikom alebo
jeho časťou,
c. dôjde k vytvoreniu spoločného podniku (joint venture). Za spoločný podnik sa môže
považovať aj zmluva o spolupráci, o spoločnom výskume a vývoji, o spolupráci pri
výrobe a distribúcii tovaru a pod.
Jediným orgánom oprávneným rozhodovať o koncentrácii, ktoré majú komunitárny dosah je Komisia.
Poznámka:
Nariadenie o kontrole koncentrácie obsahuje tzv. nemeckú a holadskú klauzulu.
Nemecká klauzula, má zabezpečiť, aby sa predchádzalo prípadom, keď síce z pohľadu Komisie
koncentrácia s komunitárnou dimenziou nemá negatívny dopad na Spoločenstvo ako také, môže však
ohroziť alebo vylúčiť súťaž v členskom štáte. V zmysle článku 9 môže Komisia na návrh členského
štátu alebo z vlastnej iniciatívy postúpiť vec vnútroštátnym orgánom, ak má za to, že koncentrácia,
ktorá má komunitárnu dimenziu, sa týka relevantného trhu v členskom štáte, ktorý netvorí ani
podstatnú časť trhu Spoločenstva a ide o osobitný trh. Je na Komisii, aby rozhodla, či takýto osobitný
trh existuje a či je tu relevantná obava obmedzenia súťaže.
Holandská klauzula, umožňuje aby členský štát požiadal Komisiu o prejednanie aj takého prípadu,
ktorý nemá komunitárnu dimenziu, ale môže ovplyvniť súťaž na trhu tohto členského štátu. cieľom
tejto klauzuly bolo zabezpečiť kontrolu koncentrácií v prípade, že nemajú komunitárnu dimenziu, no
neexistujú vnútroštátne orgány na ich preskúmanie. V praxi sa táto klauzula viac-menej nepoužíva.

122. Hodnotenie koncentrácie a skúmanie jej zlučiteľnosti so spoločným trhom

Kritériá na posudzovanie koncentrácie sú v obsiahnuté v čl. 2 nariadenia č. 4046/89:

1. Koncentrácia sa v zmysle tohto nariadenia posudzuje z hľadiska súladu so spoločným
trhom podľa nasledovaných ustanovení. Pri posudzovaní. Pri posudzovaní koncentrácie
Komisia berie do úvahy:
a. potreba udržať a rozvíjať efektívnu súťaž v rámci spoločného trhu
 62

b. postavenie účastníkov koncentrácie na trhu a ich ekonomickú a finančnú silu,

možnosť voľby pre dodávateľov a spotrebiteľov, Ich prístup na trhy zdrojov a
dodávok, právne alebo iné bariéry vstupu na trh, trendy v dopyte a ponuke dotknutých
tovarov a služieb, záujmy veľkoodberateľov a konečných spotrebiteľov, technický a
ekonomický rozvoj za podmienky, že je na prospech spotrebiteľom a nevytvára
prekážku súťaže
2. Koncentrácia, ktorá nevytvára alebo neposilňuje dominantné postavenie je v súlade so
spoločným trhom.
3. Koncentrácia, ktorá vytvára alebo posilňuje dominantné postavenie nie je v súlade so
spoločným trhom.
Pri posudzovaní, či koncentrácia vytvára dominantné postavenie treba posúdiť spoločný podiel
účastníkov koncentrácie na relevantnom trhu. Kľúčovým je v tomto zmysle určenie relevantného trhu,
na ktorom pôsobia účastníci koncentrácie. Relevantný trh musí v sebe spájať charakteristiku
tovarového trhu s priestorovým vymedzením trhu.
Jednou zo základných judikatúr ESD týkajúcich sa koncentrácie bol rozsudok vo veci Nestlé/Perrier.
Ak Komisia počas konania vyjadrí obavu, že koncentrácia môže viesť k dominantnému postaveniu na
trhu, ktoré bude obmedzovať súťaž, nariadenie pripúšťa, aby účastníci koncentrácie navrhli Komisii
zmeny koncentrácie. Ide o také opatrenia, ktoré by mali minimalizovať negatívny dopad koncentrácie
na súťaž a obmedziť trhovú silu účastníkov.
Prax dosvedčuje, že Komisia nenúti účastníkov prijať podmienky, ktoré nenavrhli. Ak navrhnuté
zmeny nepovažuje Komisia za dostatočné, vyzve účastníkov, aby v určenom čase navrhli nové. Ak sa
tak nestane, Komisia koncentráciu neschváli. Môže ísť napríklad o záväzok odpredať niektorú
výrobnú divíziu konkurencii, prípadne povinnosť ponúknuť konkurencii know – how podniku alebo
jeho licencie a patenty.

123. Zákaz štátnych podpôr podľa čl. 87 ods. 1 ZES

Článok 87, ods. 1 ZES:

„Podpory v akejkoľvek podobe poskytované štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktoré narušujú
alebo ohrozujú súťaž tým, že zvýhodňujú niektoré podniky alebo odvetvia výroby, sú, pokiaľ
ovplyvňujú obchod medzi členskými štátmi, nezlučiteľné so spoločným trhom, ak táto zmluva
neustanovuje inak.“

Generálny zákaz štátnej pomoci je zakotvený v ustanovení článku 87, ods. 1 ZES. Podľa tohto článku
štátna pomoc nie je v súlade so spoločným trhom, a preto nie je dovolená, ak zmluva neustanovuje
inak. Výnimky zo zákazu štátnych podpôr sú zakotvené v ustanovenie čl. 87, ods. 2 (obligatórne
zlučiteľné podpory) a v čl. 87, ods. 3 (fakultatívne zlučiteľné podpory).
Pod pojem štátna pomoc spadajú postupy alebo opatrenia, ak spĺňajú nasledujúce znaky:
• musia byť poskytované zo strany členského štátu
• musia znamenať zvýhodnenie pre príjemcu
• musia pochádzať z verejných prostriedkov
• zvýhodneným subjektom je podnik alebo odvetvie výroby/služieb
Postupy alebo opatrenia členského štátu sú zakázané podľa článku 87, ods. 1, ak:
• napĺňajú pojmové znaky štátnej pomoci
• narušujú hospodársku súťaž,
• majú negatívne účinky na obchod medzi členskými štátmi
• existuje príčinná súvislosť medzi a) na jednej strane a b), c) na strane
druhej
Medzi typické príklady štátnej pomoci radíme: štátnu pomoc poskytnuté vo forme úveru, daňové
úľavy, subvencie, oslobodenie od poplatkových povinností, poskytnutie štátnej záruky, ručenie alebo
iná forma zabezpečenia, navýšenie základného imania štátom, zníženie sociálnych dávok a iných
dôvodov alebo v podobe inej výhody, ktorú iný podnik nemá.
Za štátnu podporu nemožno považovať:
 systém zdaňovania, ktorý sa uplatňuje v jednotlivých členských štátoch
 63

 výstavba diaľnic alebo tunelov v krajine

124. Výnimky zo zákazu štátnych podpôr podľa čl. 87 ods. 2 a 3 ZES

Článok 87, ods. 2 ZES definuje tri druhy výnimiek štátnej pomoci, pri ktorých sa uplatní domnienka
zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom (ide o obligatórne zlučiteľné podpory). V týchto
prípadoch netreba osobitné rozhodnutie Komisie s udelením štátnej pomoci.

Článok 87, ods. 2:

„ So spoločným trhom sú zlučiteľné:
a. podpory sociálnej povahy poskytované individuálnym spotrebiteľom za podmienky,
že sa poskytujú bez diskriminácie založenej na pôvodne výrobkov
b. podpory určené na náhradu škôd spôsobených prírodnými pohromami alebo inými
mimoriadnymi udalosťami
c. podpory poskytované hospodárstvu niektorých oblastí Spolkovej republiky Nemecko
postihnutými rozdelením Nemecka, ak sú potrebné na vyrovnanie hospodárskych
nevýhod spôsobených týmto rozdelením.

Článok 87, ods. 3 ZES uvádza prípady, kedy možno poskytnutie štátnej pomoci považovať za
dovolené (fakultatívne zlučiteľné podpory). Neplatí tu však domnienka súladu spoločným trhom, preto
musia byť preukázané dostatočne legitímne dôvody na to, aby pomoc bola považovaná za zlučiteľnú
so spoločným trhom.

Článok 87, ods. 3 ZES:

„Za zlučiteľné so spoločným trhom možno považovať:
a) podpory, ktoré majú napomôcť hospodárskemu rozvoju oblastí s mimoriadne nízkou
životnou úrovňou alebo s vysokou nezamestnanosťou
b) podpory, ktoré majú napomôcť uskutočneniu niektorému významnému projektu
spoločného európskeho záujmu alebo napraviť vážnu poruchu v hospodárstve niektorého
členského štátu
c) podpory, ktoré majú uľahčiť rozvoj určitých hospodárskych aktivít alebo oblastí, ak
nemenia podmienky obchodu v takej miere, že by boli v rozpore so spoločným záujmom
d) podpory, ktoré majú napomôcť kultúre a zachovaniu kultúrneho dedičstva, ak
neovplyvňujú podmienky obchodu a súťaže v rámci Spoločenstva v miere, ktorá odporuje
spoločnému záujmu
e) iné druhy podpôr, ktoré môžu byť vymedzené na základe rozhodnutia Rady prijatého
kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie

125. Hospodárska a menová únia (proces zavedenia a postavenie spoločnej meny

EURO)

Všeobecne:
Po prijatí ZES členské štáty nedefinovali jednoznačnú hospodársko-politickú koncepciu EHS.
Obmedzovali sa len na úsilie smerujúce k dosiahnutie všeobecných cieľov, akými boli najmä
prosperita, harmonický hospodársky rozvoj, stabilita a zvyšovanie životnej úrovni.
Keďže ES nebolo v tomto štádiu integrácie vybavené príslušnými právomocami, nemohlo realizovať
vlastné hospodársko-politické koncepcie. Priame zásahy komunitárnych orgánov sa obmedzovali len
na sektory, kde malo ES výlučnú právomoc alebo implicitnú právomoc založenú na článku 3087 ZES.
Postupne sa však začali prejavovať spoločné problémy hospodárskej politiky, pretože sa zvyšovala
závislosť členských štátov na spoločnom trhu. Členské štáty už nemohli naďalej ignorovať
skutočnosť, že ich ekonomiky sú navzájom prepojené a závislé, čo podmienilo záujem členských
štátov koordinovať hospodársku a menovú politiku na úrovni Spoločenstva.
 64

Súčasná právna úprava spoločnej hospodárskej a menovej politiky vychádza z premisy, že základným
predpokladom menovej stability je konvergencia hospodárskeho vývoja v rámci EÚ
Základnými cieľmi hospodárskej a menovej politiky ES sú:
• dosiahnutie stabilných cien
• zdravé verejné financie a menové podmienky
• udržateľná hladina platobnej bilancie
Proces zavedenia a postavenie spoločnej meny EURO:
Zasadnutie Európskej Rady v Madride v roku 1995 rozhodlo o názve novej jednotnej meny – euro.
V roku 1998 Rada rozhodla o zúčastnených členských štátoch. Súčasne bola založená Európska
centrálna banka. Dňa1. januára 1999 sa euro stalo jednotnou menou a boli fixne a nemenne
ustanovené výmenné kurzy medzi pôvodnými národnými menami a eurom. Euro sa stalo právnym
nástupcom zúčastnených národných mien. V roku 1999 až 2001 boli bankovky a mince členských
štátov eurozóny už len peňažným vyjadrením spoločnej meny euro. Od 1. januára 2002 začali
cirkulovať eurobankovky a mince. Dňa 1 júla 2002 sa zrušil status národných mien ako zákonného
platidla.
Záväzný právny rámec zavedenia eura tvoria tieto právne akty:
a) Nariadenie Rady č. 1103/97 o určitých ustanoveniach súvisiacich so zavedením eura
b) Nariadenie Rady č. 974/98 o zavedení eura
c) Nariadenie Rady č. 2866/98 o pevných výmenných kurzoch
Zavedenie eura nemá za účinok zmenu alebo zánik právnych nástrojov. Zásadné nóvum spojené so
zavedením eura spočíva v tom, že definovanie zákonného platidla platného v EÚ sa neustanovilo
vnútroštátnymi zákonmi členských štátov, ale právnymi aktmi nadnárodného (supranacionálneho)
celku.
126. Vývoj menovej politiky a štádiá hospodárskej a menovej únie

Vývoj menovej politiky

Členské štáty ES si začali uvedomovať význam spolupráce v menových otázkach až po rozpade
bretton-woodského menového systéme začiatkom 70 rokov 20. storočia, ktorý ustanovoval systém
pevných menových kurzov. Prvou reakciou bol vznik Európskeho menového systému (EMS) v roku
1978, ktorý pomohol stabilizovať menové kurzy, vytýčil smerovanie postupnej konvergencie
európskych mien a umožnil užšiu spoluprácu.
EMS sa sklad z dvoch základných zložiek:
1) systému pevných menových kurzov s príslušnými intervenčnými záväzkami
na podporu ich udržania
2) systému poskytovania úverov na preklenutie problémov s platobnou
bilanciou
V obidvoch zložkách zohrávala hlavnú úlohu Európska menová jednotka (ECU). Členmi EMS boli
všetky členské štáty s výnimkou Grécka. V dôsledku menovej krízy v roku 1992 z EMS vystúpila
talianska líra a britská libra.
Maastrichtskou revíziou primárneho práva boli do článku 4 ZES zakotvené nové ciele ES, ktoré
smerovali k menovej únii:
a) neodvolateľné určenie menových kurzov
b) vytvorenie jednotnej meny
c) formulovanie jednotnej menovej a devízovej politiky.
Tieto ciele boli ďalej rozvinuté v šieste hlave ZES označenej ako Hospodárska a menová politika
(najmä články 105 až 111 ZES) a v nadväzujúcich protokoloch (Protokol o štatúte Európskeho
menového inštitútu a Protokol o kritériách konvergencie). Odlišný režim pri vzniku hospodárskej a
menovej únie sa zaviedol najmä v protokoloch týkajúcich sa Veľkej Británie a Dánska.
Hospodárska a menová únia
Hospodárska a menová únia (HMÚ) je proces harmonizácie hospodárskych a menových politík
členských štátov, ktorý vyústil v troch základných etapách:
Prvá etapa (1988 – 1994) hospodárskej menovej únie sa začala Hannoverským summitom v roku
1988 a uznesením rady v Madride v roku 1989. Záväzným právnym základom prvej etapy bolo
Rozhodnutie Rady č. 90/141/EHS o dosiahnutí postupnej konvergencie hospodárskych politík a
 65

hospodárskej výkonnosti počas prvej etapy hospodárskej a menovej únie. Základným cieľom bolo aj
dobudovanie vnútorného trhu a užšia hospodárska konvergencia.
Druhá etapa (1994 – 1998) - cieľom druhej etapy bolo vytvoriť nevyhnutné inštitucionálne
predpoklady HMÚ. ZEÚ ustanovila regulačný rámec, ktorý možno rozdeliť do troch skupín:
I. začlenenie HMÚ medzi ciele ES
II. koordinácia hospodárskej politiky
III. menová politika
a. členské štáty sa zaviazali zabezpečiť nezávislosť centrálnych bánk
b. dôležitým krokom bolo zriadenie Európskeho menového inštitútu (EMI) vo
Frankfurte nad Moha7nom, ktorý sa stal zárodkom budúcej Európskej centrálnej
banky.
Tretia etapa (1999-2002)
Podľa článku 121 ods. 4 ZES musela tretia etapa HMÚ začať najneskôr 1. januára 1999. Kľúčovou
úlohou tretej etapy bolo preskúmanie, či členské štáty EÚ dosahujú tzv. maastrichtské konvergenčné
kritériá, ktoré sú základným predpokladom na vstup členského štátu do eurozóny.
Medzi konvergenčné kritériá, ktoré sú definované v osobitnom protokole k ZES, patria:
• vysoký stupeň cenovej stability
• udržateľný stav verejných financií
• dodržanie kurzového rozpätia
• stabilná úroková miera
Na tretej etape sa na rozdiel od predchádzajúcich etáp nemuseli zúčastniť všetky členské štáty. Veľká
Británia, Švédsko a Dánsko sa rozhodli, že si v menovej oblasti ponechajú svoju suverenitu.
127. Inštitucionálny rámec hospodárskej a menovej únie

Inštitucionálny rámec hospodárskej a menovej únie tvoria Európska centrálna banka, Európsky
systém centrálnych bánk, Európska investičná banka.
Európska centrálna banka
Európske centrálna banka (ECB) bola založená 1. júla 1998. Právnym základom jej vzniku je článok 8
ZES a Štatút ECB, ktorý je súčasťou primárneho práva. Exekutívnym orgánom ECB je Výkonný
výbor, ktorý tvoria prezident, viceprezident a štyria členovia. Ďalším orgánom je Správna rada, ktorej
členmi sú členovia Výkonného výboru a guvernéri národných centrálnych bánk. Vo všeobecnej rade
zasadajú prezident a viceprezident ECB, guvernéri centrálnych bánk (vrátane guvernérov centrálnych
bánk V.B., Dánska a Švédska.
Základným znakom fungovania ECB je nezávislosť. ECB je súčasťou Európskeho systému
centrálnych bánk (ESCB).ECB vydáva nariadenia, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenia
a rozhodnutia sú preskúmateľné ESD podľa článku 230 ZES.
Základné imanie ECB predstavuje 5 miliárd eur, pričom jedinými upisovateľmi sú národné centrálne
banky.
Európsky systém centrálnych bánk
Právnym základom Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB) je článok 105 ZES a Štatút ESCB.
Hlavnou úlohou ESCB je udržať cenovú stabilitu (nízku úroveň inflácie) v členských štátoch EÚ:
ESCB je zodpovedný aj za definovanie a implementovanie menovej politiky Spoločenstva. Medzi
úlohy ESCB patria aj devízové operácie, správa devízových rezerv členských štátov, podpora
efektívneho fungovania zúčtovacieho a platobného systému. ESCB vykonáva dozor nad úverovými
inštitúciami a stabilitou finančného systému a riadi aj vydávanie eurobankoviek (vydávanie mincí je
v pôsobnosti národných centrálnych bánk, ESCB schvaľuje len objem emisie). ESCB pozostáva
z ECB a národných centrálnych bánk. ESCB riadi ECB prostredníctvom svojej Správnej rady a
Výkonného výboru.
 66

Európska investičná banka

Európska investičná banka (EIB) patrí do širšieho rámca hospodárskej a menovej únie. Jej právnym
základom je článok 9 ZES a Štatút EIB. Akcionármi EIB sú členské štáty . Hlavnou úlohou EIB je
podpora vyváženého rozvoja ES prostredníctvom ekonomickej integrácie a sociálnej súdržnosti. EIB
sa podieľa na podpore menej rozvinutých regiónov, modernizácie výroby, tvorby nových pracovných
miest a na pomoci asociovaným krajinám. EIB má právnu subjektivitu a na ES je právne nezávislá.
Na čele EIB stojí Rada guvernérov, ktorej členmi sú ministri financií členských štátov. Rada
guvernérov má postavenie štatutárneho orgánu. Výkonným orgánom EIB je Správna rada, ktorá
rozhoduje o poskytnutí pôžičiek a záruk. Skladá sa z 22 členov, ktorých menuje Rada guvernérov.
Správna rada tiež rozhoduje o získavaní kapitálu na kapitálových trhoch. Riaditeľstvo EIB vykonáva
operatívne funkcie a jeho členov vymenúva Rada guvernérov na návrh Správnej rady.

128. Slovenská republika a jej vzťah k hospodárskej a menovej únii

Vstupom sa SR stala členom hospodárskej a menovej únie, pričom z plnenia niektorých záväzkov
člena menovej únie má dočasnú výnimku (uplatnenie princípu derogácie na základe čl. 122 ZES).
SR bude pokračovať v uskutočňovaní samostatnej menovej politiky a nebude sa podieľať na
rozhodovacom procese pri určovaní a vykonávaní spoločnej menovej politiky.
NBS je členom ESCB, naďalej si však zachováva právomoci v oblasti menovej politiky podľa
slovenského právneho poriadku.
Ďalší vzťah SR a eurozóny sa vyvinie v prirodzenom procese menovej integrácie.
 67

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP)

129. Ciele a nástroje spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika je jedným zo základných nástrojov externých vzťahov

EÚ. Zmluva o EÚ nahradila Európsku politickú spoluprácu medzivládnym pilierom, ktorého
základných päť princípov je vyjadrených v článku 11:
a. ochrana spoločných hodnôt a základných záujmov EÚ
b. posilnenie bezpečnosti EˇU
c. ochrana mieru a posilnenie medzinárodnej bezpečnosti
d. podpora medzinárodnej spolupráce
e. rozvoj demokracie a právneho štátu, vrátane ľudských práv
Článok 2 ZEÚ zároveň ustanovuje, že jedným zo základných cieľov EÚ je potvrdenie jej identity na
medzinárodnej scéne najmä prostredníctvom uplatňovania spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej
politiky, vrátane postupného začleňovania spoločnej obrannej politiky, ktorá môže vyústiť do
spoločnej obrany.
Základnými požiadavkami na fungovanie SZBP je zabezpečenie jej konzistentnosti s ostatnými
politikami EÚ a efektívne rozhodovacie mechanizmy. Aj prvý komunitárny pilier obsahuje viaceré
inštitúty, ktoré majú silné väzby na zahraničnú politiku EÚ a bez ktorých by zahraničná politika
nemohla plnohodnotne fungovať.
Konzistentnosť SZBP je zabezpečovaná dvojakým spôsobom:
 ZEÚ síce vytvára osobitný právny rámec, predpoklady a metódy uplatňovania SZBP, ale všetky
tieto prvky sú umiestnené v jednotnom inštitucionálnom rámci, ktorý nachádza uplatnenie aj
v ostatných pilieroch EÚ
 Európska rada prostredníctvom prijímania rozhodnutí o smerovaní EÚ zabezpečuje zlučiteľnosť
SZBP s komunitárnymi politikami, ktorých realizácia spadá do právomoci Komisie

130. Inštititucionálny rámec SZBP

Hoci má spoločná zahraničná a bezpečnostná politika medzivládnu povahu, podieľajú sa na nej

viaceré orgány vrátane Európskej rady, Rady v zložení ministrov zahraničných vecí, Politického a
bezpečnostného výboru, Pracovnej skupiny pre SZBP a poradcov pre oblasť SZBP.
Inštitucionálny rámec SZBP sa výrazne odlišuje od prvého, komunitárneho piliera. Vzhľadom na
citlivú povahu faktorov, ktoré ovplyvňujú medzinárodné vzťahy, ZEÚ dáva väčšie kompetencie
členským štátom a orgánom EÚ, v ktorých sú členské štáty zastúpené priamo – Európskej rade a
Rade.
V oblasti SZBP majú Komisie, Európsky parlament a ESD podstatne zúžené právomoci. Medzi úlohy
Komisie v rámci druhého piliera patrí nevýlučné právo legislatívnej iniciatívy a právomoci
v rozpočtovej oblasti SZBP. Má tak možnosť vplývať na formulovanie a koordinovaie SZBP.
Európsky parlament môže Rade adresovať otázky a odporúčania.

131. Vysoký predstaviteľ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku

Zmluva o EÚ ustanovuje, že generálny tajomník Rady zastáva aj funkciu Vysokého predstaviteľa pre
SZBP. Vysoký predstaviteľ pre SZBP, ktorý sa v neformálnom jazyku označuje ako „Mr. CFSP“
pomáha Rade pri navrhovaní, definovaní a implementovaní politických rozhodnutí. Zriadenie tejto
funkcie má umožniť, aby sa EˇU na medzinárodnej scéne prezentovala viditeľnejšie a konzistentne.
Na požiadanie Predsedníctva môže Vysoký predstaviteľ pre SZBP zastupovať Radu pri vedení
politického dialógu s tretími krajinami. Na viedenskom zasadnutí Európskej rady, ktoré sa konalo
v decembri 1998, sa členské štáty zhodli, že kandidát na túto funkciu musí byť „osobnosťou so silným
politickým profilom“. Vysoký predstaviteľ je zodpovedný aj za riadenie troch subjektov pôsobiacich
v SZBP:
a. Jednotku pre politické plánovanie a včasné varovanie (Politická jednotka)
 68

b. Spoločné situačné stredisko (SITCEN)

c. Vojenský personál EÚ

132. Európska bezpečnostná a obranná politika

Zmluva o EÚ obsahuje ustanovenia o spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike (SBOP), ktorá
pokrýva všetky oblasti týkajúce sa bezpečnosti EÚ, vrátane postupného definovania spoločnej
obrannej politiky. SBOP tak vytvorila integrálnu súčasť spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej
politiky. Spoločná obranná politika môže viesť k spoločnej obrane členských štátov, ak tak rozhodne
Európska rada a rozhodnutie prijmú a ratifikujú všetky členské štáty. Členské štáty sa dohodli, že budú
rešpektovať špecifické aspekty obrany a bezpečnosti niektorých členských štátov. Celkovo je SBOP
konštruovaná tak, aby bola v súlade s postupmi prijímanými v rámci Severoatlantickej aliancie
(NATO). Po zasadnutí Európskej rady v Kolíne nad Rýnom, ktoré sa konalo v júni 1999, sa úlohy
krízového riadenia dostali do jadra procesu posilňovania SBOP. Tieto úlohy sa označujú aj ako
Petersberské úlohy, podľa miesta, kde ich po prvý raz definovala Ministerská rada Západoeuróspkej
únie (WEU) v júni 1992
Petersberské úlohy obsahujú:
a. humanitárne a záchranné úlohy
b. úlohy smerujúce k zachovaniu mieru
c. úlohy bojových jednotiek v rámci krízového riadenia, vrátane úloh smerujúcich
k obnoveniu mierového stavu.

Spolupráca v oblasti justície a vnútra

133. Oblasti spolupráce v oblasti justície a vnútra

Už pri vzniku ES bolo zrejmé, že európska integrácia je založená na záujme členských štátov
garantovať ľudské práva, rešpektovať demokratické zásady a princípy právneho štátu. Po dosiahnutí
jednotného trhu, hospodárskej a menovej únie, ako aj schopnosti EÚ prevziať zodpovednosť za
členské štáty na medzinárodnej scéne sa integračné procesy sústredia na vytvorenie spoločného
európskeho priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.
Cieľom integrácie v oblasti justície a vnútra je otvorená a bezpečná EÚ. Tento cieľ možno dosiahnuť
len posilnením právnej istoty, zbližovaním právnych poriadkov členských štátov, prevenciou
kriminality, bojom proti cez hraničnej kriminalite a organizovanému zločinu, medzinárodnou
spoluprácou s tretími krajinami a medzinárodnými organizáciami (OSN, Rada Európy, Interpol...)
V súčasnosti tretí pilier, ktorý je obsahom 6 hlavy ZEÚ, pokrýva menej oblastí ako po prijatí ZEÚ, ale
jeho ciele sú presne vyšpecifikované. Súčasný tretí pilier sa zameriava najmä na dosiahnutie užšej
spolupráce medzi policajnými zložkami, colnými úradmi a súdnymi inštitúciami v členských štátoch
EÚ.
Súčasťou tretieho piliera je naďalej aj mechanizmus presunu právomocí z tretieho piliera do piliera
prvého. Právomoci spadajúce pod tretí pilier môže v zmysle článku 42 ZEÚ presunúť Rada, konajúc
jednomyseľne na návrh Komisie alebo členského štátu a po konzultácii s Európskym parlamentom.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že spolupráca v oblasti justície a vnútra zahŕňa tieto oblasti:
a. voľný pohyb osôb
b. vízová politika
c. ochrana vonkajších hraníc EÚ a Schengenský systém
d. imigračná politika
e. azylová politika
f. justičná spolupráca v civilných a trestných veciach
 69

g. boj proti drogám

h. občianstvo EÚ
i. policajná a colná spolupráca
j. prevencia kriminality
k. boj proti organizovanému zločinu
l. vonkajšie vzťahy.

134. Azylová, vízová a imigračná politika

Významná časť spolupráce v oblasti justície a vnútra sa po prijatí Amsterdamskej zmluvy stala
súčasťou prvého piliera. Oblasti presunuté z tretieho piliera sú súčasnosti predmetom štvrtej hlavy,
tretej časti ZES pod názvom Vízová, azylová, imigračná politika a iné politiky súvisiace s voľným
pohybom osôb.
Komunitarizácia tretieho piliera je prejavom prehlbovanie integrácie v tejto oblasti.
Prijímanie opatrení v tejto oblasti je rozdelené na dve základné etapy, ktoré sa líšia predovšetkým
druhom legislatívneho procesu. V prvej, 5-ročnej etape, ktorá uplynula 1. mája 2004, mala Rada
výlučnú právomoc prijímať právne akty na návrh Komisie alebo členského štátu a po konzultácii
s Európskym parlamentom. Po uplynutí tejto lehoty členské štáty stratili právo legislatívnej iniciatívy
a výrazne sa posilnila právomoc Európskeho parlamentu, keďže väčšina právnych aktov sa bude
prijímať na základe spolurozhodovacej legislatívnej procedúry podľa článku 251 ZES. V dôsledku
protokol k Amsterdamskej zmluvy sa územná pôsobnosť štvrtej hlavy ZES nevzťahuje na Írsko,
Veľkú Britániu a Dánsko.

135. Súdna spolupráca v civilných a obchodných veciach

Efektívna súdna spolupráca v civilných a obchodných veciach je jedným z predpokladov právnej

istoty a vymožiteľnosti práva v rámci ES. Zároveň prispieva k vytvoreniu jednotného európskeho
právneho priestoru. Súdna spolupráca podporuje aj voľný pohyb občanov a realizáciu štyroch
základných slobôd vnútorného trhu. Európska rada na svojom zasadnutí v Tampere v roku 1999
označila vzájomné uznávanie rozsudkov za základný kameň súdnej spolupráce v civilných veciach.
Na vzájomné uznávanie rozsudkov prirodzene nadväzujú pravidlá týkajúce sa výkonu súdnych
rozhodnutí.
Právnym základom súdnej spolupráce v civilných a obchodných veciach je ustanovenie článku 61
písm. c) ZES a článok 65 ZES. Rada je v zmysle týchto ustanovení oprávnená prijímať opatrenia na:
a. zdokonalenie a zjednodušenie cezhraničného systému doručovania súdnych a
mimosúdnych dokumentov
b. zdokonalenie a zjednodušenie zabezpečovania dôkazov
c. zdokonalenie a zjednodušenie mechanizmu uznávania a výkonu súdnych a
mimosúdnych rozhodnutí
d. podporu zlučiteľnosti medzinárodného súkromného práva
e. odstránenie prekážok riadneho fungovania civilného súdneho konania
Právomoc súdov, vzájomné uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných
veciach sú predmetom nariadenia Rady č. 44/2001/ES (Brusel I.), do ktorého boli včlenené
ustanovenia Bruselského dohovoru o právomoci, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v civilných a
obchodných veciach z roku 1968. Bruselský dohovor o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
súdnych rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovskej zodpovednosti obidvoch
manželov za deti z roku 1998 bol pretransformovaný do nariadenia Rady č. 1347/2000/ES (Brusel
II.).
Nariadenia Brusel I. i Brusel II. sú založené na zásade vzájomného uznávania a výkonu rozsudkov.
 70

136. Schengenský systém

Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Luxembursko a Holandsko uzavreli v júni 1985 v Schengene

Zmluvu o postupnom rušení hraničných kontrol na spoločných hraniciach (Schengen I.). Zmluvné
štáty sa v nej zaviazali postupne odstraňovať hraničné kontroly a zaviesť slobodu voľného pohybu pre
všetky osoby, ktoré sú občanmi signatárskych štátov, ostatných štátov, ale aj pre osoby z nečlenských
krajín.
Tieto isté členské štáty prijali 19. júna 1990 Dohovor o vykonávaní Schengenskej dohody (Schengen
II.), ktorý však vstúpil do platnosti až v roku 1995. Schengenská dohoda sa postupne rozrastá o
nových členov 7(napr. Taliansko, Španielsko, Dánsko, Fínsko, Švédsko...).
Schengenské acquis sa sústredilo najmä na presun kontrol z vnútorných spoločných hraníc na
vonkajšie hranice. Jeho predmetom však bola aj príprava dohôd o policajnej spolupráci v rámci
prevencie kriminality, úprava stíhania osôb presahujúceho hranice jedného členského štátu a
harmonizácie legislatívy v oblasti vízovej politiky, obchodu s narkotikami a vojenským materiálom.
Zaviedlo sa jednotné Schengeské vízum, ktoré oprávňuje zdržiavať sa na území signatárskych krajín
najviac 90 dní v rámci 6-mesačného obdobia počas platnosti víza. Vypracoval sa spoločný zoznam
tretích krajín, ktorých občania potrebujú na vstup do Schengenskej zóny víza.
Schengenská zmluva, dohovor aj právne akty, ktoré sa prijali na ich základe, tvoria tzv. Schengeské
acquis. Protokolom č. 2 k Amsterdamskej zmluve sa schengenské acquis začlenilo do európskeho
primárneho práva. Schengenské acquis bolo rozdelené medzi prvý pilier (vízová, imigračná a azylová
politika) a tretí pilier (policajná a justičná spolupráca v trestných veciach). Právnu integráciu
Schengenského systému do európskeho práva sprevádzala aj inštitucionálna integrácia. Rada prevzala
právomoci schengeského Výkonného výboru a funkcie schengenského Sekretariátu prevzal Generálny
sekretariát Rady.
Dôležitou súčasťou Schengenského systému je Schengenský informačný systém (SIS), ktorý bol
spustený v roku 1995. Ide o informačný systém, ktorý obsahuje informácie o:
a. hľadaných osobách, na ktoré bol vydaný zatykač
b. osobách, ktorým bol zamietnutý vstup do Schengenskej zóny
c. nezvestných osobách
d. svedkoch a osobách, ktoré boli predvolané na súdne konanie
e. údaje o odcudzených alebo stratených predmetoch

137. Policajná a justičná spolupráca v trestných veciach

Policajná a justičná spolupráca je poslednou oblasťou, ktorá po presune väčšej časti agendy spolupráce
v oblasti justície a vnútra zostala v treťom pilieri EÚ. Jej právnym základom je šiesta hlava ZEÚ
(články 29 až 42 ZEÚ).
Cieľom policajnej a justičnej spolupráce je zabezpečiť vyššiu ochranu verejnosti pred trestnou
činnosťou . Táto časť tretieho piliera je zameraná na prevenciu a potláčanie takých javov, akými sú
rasizmus, xenofóbia a medzinárodná trestná činnosť.
Nástrojmi na dosiahnutie týchto cieľov sú:
 intenzívna spolupráca medzi policajnými a colnými orgánmi členských štátov
prostredníctvom Európskeho policajného úradu (EUROPOL)
 intenzívna spolupráca medzi justičnými orgánmi, vrátane spolupráce v rámci Európskej
jednoty pre justičnú spoluprácu (EUROJUST), ktorá bola založená Zmluvou z Nice
 aproximácia trestnoprávnych noriem členských štátov
 napomáhanie extradíciám medzi členskými štátmi
 predchádzanie konfliktom v jurisdikcii medzi členskými štátmi
 postupné prijímanie opatrení zavádzajúcich minimálne pravidlá týkajúce sa skutkových
podstát trestných činov a trestov v oblasti organizovaného zločinu, terorizmu a nezákonného
obchodovania s drogami.

138. Európsky policajný úrad (EUROPOL)

 71

Myšlienka založiť Európsky policajný úrad (EUROPOL) po prvý raz zaznela na zasadnutí Európske
rady v Luxemburgu v roku 1991. Pôvodným zámerom bolo vytvoriť inštitúciu, ktorá by rozvíjala
policajnú spoluprácu medzi členskými štátmi, a to najmä v oblasti prevencie a boja proti závažným
formám medzinárodného organizovaného zločinu. Úrad sa pod názvom Drogová jednotka Europolu
po prijatí Maastrichtskej zmluvy sústredil najmä na boj proti obchodovaniu s narkotikami, ale jeho
agenda s apostupne rozšírila aj na iné závažné trestné činy.
Právnym základom Európskeho policajné úradu je Zmluva o EÚ (články 29 až 32) a Dohovor o
zriadení Europolu, ktorý bol podpísaný v júli 1995 a vstúpil do účinnosti v októbri 1998. Europol
prevzal činnosť Drogovej jednotky najmä v oblastiach obchodu s narkotikami, prevádzačstva cez
štátne hranice, obchodu s odcudzenými motorovými vozidlami, obchodu s ľuďmi, detskej pornografie,
falšovania a pozmeňovania peňazí a iných platobných nástrojov, obchodu s rádioaktívnym a jadrovým
materiálom, terorizmu i boja proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti. Sídlom Europolu je Haag.
Europol má právomoc koordinovať vyšetrovanie trestných činov orgánmi členských štátov. Zároveň
sa na pôde Europolu rozvíjajú špeciálne kriminalistické techniky a metódy, ktoré pomáhajú členským
štátom bojovať s organizovaným zločinom. Europol je tiež zodpovedný za vytváranie kontaktov medzi
prokurátormi a vyšetrovateľmi, ktorí sa na boj s organizovaným zločinom špecializujú.
Postavenie Europolu sa posilnilo v decembri 2001, keď sa jeho pôsobnosť rozšírila na všetky formy
medzinárodnej trestnej činnosti tak, ako sú definované v prílohe k Dohovoru o založení Europolu.

139. Európsky úrad pre boj proti podvodom

Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) bol založený rozhodnutím Komisie v roku 1999 ako
samostatná inštitúcia zameraná na boj proti podvodom, korupcii a iným protiprávnym činnostiam,
ktoré ohrozujú finančné záujmy ES. OLAF koordinuje svoje aktivity s členskými štátmi a Komisiou.
OLAF vykonáva dohľad nielen nad činnosťou členských štátov a subjektov spadajúcich pod ich
jurisdikciu, ale odhaľuje aj pochybenia inštitúcií EÚ. Hlavnou metódou činnosti úradu je vykonávanie
interných a externých kontrol a vyšetrovaní. OLAF tiež poskytuje členským štátom podporu a know –
how pre ich boj s korupciou. Podieľa sa aj na príprave protikorupčných stratégií Európskej únie a
iniciuje prijímanie potrebnej legislatívy.