O takzvaných otcoch vlasti, bezočivých krikľúňoch

a skutočných hrdinoch historického príbehu

Prednedávnom prebehla našimi médiami správa, že až 50 percent občanov

Slovenskej republiky považuje za otca vlasti Vladimíra Mečiara; Hospodárske
noviny vydali k 15. výročiu vzniku našej republiky dokonca špeciálnu prílohu,
v ktorej sa k tejto udalosti vyjadril okrem iných aj pán Ivan Mikloš, uhladený
džentlmen, ktorý pred pätnástimi rokmi robil spolu s mnohými ďalšími všetko
pre to, aby nikdy nevznikla; no a v januárových Slovenských pohľadoch pán Ján
Čomaj hovoril o vodcoch a prívržencoch vtedajších národných strán ako
o marginálnych krikľúňoch. Aj keď som teda najprv nepovažoval za rozumné
vyjadrovať sa ešte dnes k týmto dávno zodpovedaným otázkam, zoči-voči toľkej
naivite, prostoduchosti a arogancii predsa len musím sformulovať niekoľko
kritických a upresňujúcich poznámok.
Pokiaľ mi je známe, výsledky ankety, ktorá pátrala po stratenom otcovi
vlasti, boli prvý raz zverejnené v denníku Sme, čo samozrejme vôbec nie je
náhodné. Úbohým dotazovaným sa totiž touto otázkou vnucuje predstava, že
vôbec má zmysel hovoriť a uvažovať o nejakom mýtickom otcovi vlasti, čo je
nielen v našom slovenskom prípade, ale aj v ktoromkoľvek ďalšom, zjavne
zbytočné a účelové. Veď po jej zodpovedaní opäť vyzeráme ako zadubený
patriarchálny národ, túžiaci po mocnom, rešpektovanom vodcovi, ktorý všetky
sily pekelné mávnutím čarovného prútika zdolá. Je to presne v štýle stupídnej
relácie Aj múdry schybí, ktorá nemá v susedných krajinách obdobu, pretože
nikde inde nie je v móde vysmievať sa z nevzdelaných, zúfalých a mizerne
oblečených ľudí a doslova si takto káľať do vlastného hniezda. Vyčleňovanie
otcov vlasti nakoniec nie je korektné ani z čiste odborného hľadiska. Veď všetky
významné historické udalosti sú výsledkom kolektívneho a zámerného úsilia
státisícov ľudí, ktorí spoločne smerujú k čoraz zreteľnejšie sa črtajúcemu cieľu.

1
 Otázny je však podiel jednotlivých vrstiev, zoskupení alebo osobností na
konečnom výsledku toho či onoho štátotvorného procesu. Z článku pána Čomaja
pritom vyplýva, že na vzniku Slovenskej republiky má najväčší podiel neveľká
skupina smelých slovenských intelektuálov, ktorá sformulovala Deklaráciu
o zvrchovanosti Slovenskej republiky a s jej pomocou rozbila síce už dosť
zhrdzavený, ale predsa len ešte použiteľný federálny pancier. Keďže som práve
v tom najkritickejšom období – t. j. v rokoch 1990 až 1991 – bol tajomníkom
veľmi aktívneho a radikálneho Hnutia za nezávislé Slovensko, mám určité
morálne i noetické právo opísať zo svojho pohľadu ten pozoruhodný sled
udalostí, ktorý napokon 1. januára 1993 viedol k vzniku nášho druhého štátu.
Podľa mňa Slovenská republika de facto vznikla v tom momente, keď skupina
slovenských poslancov vo federálnom parlamente presadila, aby sa v ňom
rokovalo o zmene názvu spoločného štátu Čechov a Slovákov, čiže o vložení
pomlčky medzi Česko a Slovensko. V tom momente vo federálnom parlamente
okamžite vznikli tri zreteľne sa odlišujúce poslanecké skupiny – česká, slovenská
profederalistická (alebo čechoslovakistická) a slovenská etatistická, ktoré od tej
chvíle mali úplne nezlučiteľné názory, stanoviská a ciele.
Moja maličkosť sa počas onoho pamätného rokovania dňa 30. marca 1990
potulovala po kuchyni a počúvala z rozhlasu, ako bratia Česi vo federálnom
parlamente zosmiešňujú všetko, čo som miloval a čo mi bolo drahé – moju
vlasť, môj domov, mojich rodičov i priateľov. Keď už som toho mal naozaj
dosť, zrazu vo vtedy ešte Slovenskom rozhlase zaznela správa, že na Námestí
SNP v Bratislave sa koná protestná demonštrácia, organizovaná nedávno
založenou Slovenskou národnou stranou. Ihneď som sa obliekol a cestou na
autobusovú zástavku stretol matku, ktorá práve pricestovala do Bratislavy. Bez
slova sme sa na seba pozreli a spoločne odišli na námestie, kde som prvý raz
v živote počul našu prvú štátnu hymnu a zároveň bol svedkom zázraku –
zrodenia národa. Stálo nás tam niekoľko tisíc, počúvali sme rozohnených

2
rečníkov, spievali a opäť sa cítili ako slobodní ľudia. Tí tiežrozumní, váhaví
a vypočítaví zatiaľ prezieravo sedeli doma za pecou.
Druhým zlomovým momentom bola návšteva vtedajšieho prezidenta ČSFR
Václava Havla a jeho čechoslovakistickej suity v Bratislave, ktorá sa konala 5.
júna 1990. V ten deň sa na Námestí SNP uskutočnila narýchlo zvolaná
demonštrácia, na ktorej nás páni z Prahy mali tesne pred prvými slobodnými
voľbami presvedčiť o potrebe spoločného štátu. Na námestie prišli, tak ako
v novembri 1989, desaťtisíce ľudí, lenže medzi nimi aj zhruba 200 prívržencov
Hnutia za oslobodenie Slovenska, ktorí nedovolili pánom Havlovi a Dubčekovi
prehovoriť, aj keď pán Dubček zúfalo kričal na celé námestie, že jeho
neprekričali ani fašisti, nezvratne tak dokazujúc, že úplne stratil kontrolu tak nad
situáciou, ako aj nad samým sebou. Čo sme kričali? Naše obľúbené a osvedčené
heslá: „Budapešť, Praha – slovenská zrada!“, „Dosť bolo Prahy!“ a samozrejme,
„Samostatné Slovensko!“. Keď sa potom pán Ladislav Snopko, zodpovedný
zrejme za zorganizovanie tejto nešťastnej demonštrácie, vypotácal ako posledný
z tribúny, na námestí zostali stáť v šoku desaťtisíce ľudí, ktorí prvý raz
pochopili, že je tu reálna politická sila, že sú tu ľudia ochotní urobiť všetko pre
to, aby samostatný slovenský štát nakoniec predsa len vznikol. S úžasom
a radosťou som sledoval, ako sa okolo nás zhromaždili a začali sa pýtať, čo
vlastne chceme, prečo sme urobili to, čo sme urobili, a jeden pán nás dokonca
pozval na besedu do školy, aby sme študentom vysvetlili, čo sa v Bratislave deje.
Profederálna mediálna mašinéria totiž usilovne pracovala, a tak aj keď sa
v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí pravidelne konali demonštrácie SNS,
na ktorých sa zúčastňovali tisíce ľudí, zvyšok Slovenska a dokonca aj mnohí
Bratislavčania skutočne o ničom nevedeli, pretože informácie o rodiacom sa
štátoprávnom hnutí boli v médiách blokované, selektované a skresľované.
Tretím zlomovým momentom bol boj za prijatie jazykového zákona, v ktorom
sa slovenčina mala stať už nie len úradným, ale aj štátnym jazykom.
V Slovenskej národnej rade mali vtedy prevahu čechoslovakisti, a tak tento boj

3
rýchlo prerástol do ľudového hnutia, ktoré najvýraznejšie reprezentovali tzv.
hladovkári, ktorí si neďaleko vtedajšej SNR rozložili stan a plánovali hladovať
až dovtedy, kým poslanci SNR neprijmú zákon o jazyku v tej podobe, v akej ho
navrhla Matica slovenská. Práve v tomto čase sa konala aj pamätná televízna
beseda pána Mečiara s pánom Markušom, vtedajším i súčasným predsedom
Matice slovenskej, počas ktorej pán Mečiar doslova kričal na pána Markuša
a obviňoval ho z nezodpovednosti. Dosť čudný otec vlasti, čo poviete? V pamäti
mi tiež navždy zostala demonštrácia za prijatie tohto zákona pred SNR, počas
ktorej si tisíce ľudí kľakli na kolená a prosili poslancov, aby uvedený zákon
v danej štátoprávnej (a štát formujúcej) podobe predsa len prijali.
Mimoriadne dôležité boli takisto mílovské rokovania, na ktorých sa
rokovalo o prijatí zákona, ktorý by obom federálnym republikám umožnil
vystúpiť z čoraz nepohodlnejšieho federálneho zväzku. Pamätáte sa, ako vtedy
hlasovali „kádeháci“, a ako len jeden hlas, hlas pána Klepáča rozhodol o tom,
že sme z tohto zväzku nakoniec mohli vystúpiť? A spomínate si aj na prvé
výročie Nežnej revolúcie, kedy establishment z VPN poslal na Námestie SNP
niekoľko svojich poskokov z Kultúrneho života a pod., pričom títo si uprostred
námestia veľmi odvážne postavili akýsi ring a začali na vtedy už značne
politicky uvedomelých a vari aj rozhľadených občanov chrliť svoje liberálne
a čechoslovakistické frázy? Hneď nato na týchto aktivistov VPN na čele
s pánom Dziakom-Košickým začali v jemnom večernom svetle padať – kúsky
papiera, a aj keď spomínaný pán farizejsky kričal, že sú to kamene, na totálnej
politickej katastrofe VPN tým už nič zmeniť nemohol. Mladší čitatelia nech si
ráčia všimnúť, že to neboli zhnité vajcia, ani zápalné bomby, ani žiadni
samovražední útočníci. Jednoducho, kultúrno-zábavné tradície Nežnej revolúcie
sa aj v ten večer dočkali svojho znovuoživenia, ani nehovoriac o neznámom
pánovi, ktorý sa postavil ku Kulichovým partizánom a z akéhosi vaku začal
vyťahovať svoje na veľkých tabuliach napísané komentáre k danej situácii,
tvrdiac napríklad, že: „Novembrové revolúcie bývajú zlé.“; jemne tak narážajúc

4
i poukazujúc na nie veľmi apoštolské skutky súdruha Lenina a jeho krvilačných,
nedovzdelaných nohsledov.
Inak povedané, od 30. marca 1990 až do 1. januára 1993 sa predovšetkým
v Bratislave, ale aj v Ružomberku, na Bradle a inde konali desiatky demonštrácií
a mítingov, na ktorých tisíce našich občanov rozhodne prejavovali svoju vôľu žiť
v samostatnom štáte. Zároveň v hlavnom meste vznikli desiatky politických
strán a hnutí, ktoré mali jeden spoločný cieľ a odlišovali sa len svojím
radikalizmom, resp. svojimi predstavami o tom, ako by sme mali žiť v budúcom
slovenskom štáte. Niektoré z nich pritom boli „slušnejšie“ (napr. tzv. Štúrova
spoločnosť), iné o niečo radikálnejšie a nekompromisnejšie (ako SNS, Hnutie za
oslobodenie Slovenska, Hnutie za nezávislé Slovensko, Slovenská národná
jednota či Slovenská ľudová strana a pod.). Popri nich vznikali aj akési voľné
združenia slovenských intelektuálov (známe Korene a i.), ale jednoznačné
politické postoje k danej otázke začali zaujímať aj profesijné organizácie, ako
napríklad Spolok slovenských spisovateľov a i. A čo je najpodstatnejšie, títo
ľudia sa spolu stretávali, oboznamovali so svojimi postojmi a názormi na
riešenie štátoprávneho problému, pretože v podstate im všetkým išlo o jedno a to
isté, o vznik samostatného, nezávislého a demokratického slovenského štátu.
Spomínam si napríklad na dvojhodinový rozhovor s nebohým Dušanom
Slobodníkom, ktorý si ma pozval do svojej kancelárie v Ústave svetovej
literatúry a takmer dve hodiny sa ma ešte pred tým, ako vstúpil do HZDS,
vypytoval na pomery v národnom hnutí, kto v ňom zaujíma aké pozície, na koho
sa možno spoľahnúť, s kým sa radšej nedávať dokopy a pod. Spolu s Ferkom
Kosorinom, vtedajším podpredsedom Hnutia za nezávislé Slovensko, sme
takisto pravidelne navštevovali Ľavicový klub v jednej z bratislavských
kaviarní, kde sme sa zoznámili napríklad s pánom Ivanom Hudecom, budúcim
ministrom kultúry za HZDS, ale aj s niektorými spisovateľmi či redaktormi,
ktorých tu radšej nebudem menovať. Niekoľkokrát sme sa tiež stretli s pánom
Tužinským, vtedajším riaditeľom Slovenského rozhlasu, ba boli sme tajne

5
pozvaní aj na Úrad vlády Slovenskej republiky, kde sme sa dlho rozprávali
s pánom Hricom, vtedajším Mečiarovým tajomníkom. Ešte symptomatickejšie
bolo stretnutie vodcov národných strán a hnutí v bratislavskej centrále Matice
slovenskej U malých františkánov, kde sa nehanbil prísť ani pán Gustáv Valach,
ktorý rovnako ako pán Kvietik vždy vedel, kde je jeho miesto. Ako teda vidíte,
predstava o Vladimírovi Mečiarovi ako o mýtickom praotcovi národa, ktorý
spolu s pánom Václavom Klausom rozbil Československo, je rovnako mylná
a scestná ako tvrdenie, že k vzniku Slovenskej republiky najviac prispeli
slovenskí intelektuáli združení v marginálnych a politicky veľmi málo vplyvných
hnutiach, ako boli Korene a pod.
Skutočne, slovenské národné hnutie sa nečlenilo na vznešených
intelektuálov a úbohých krikľúňov, ale napriek všetkej názorovej a ideologickej
rôznorodosti predstavovalo jednoliaty politický prúd, ktorý nakoniec podmyl
základy federálnej pevnosti. Zaťatí čechoslovakisti či odborne nedostatočne
kvalifikovaní intelektuáli by samozrejme mohli namietnuť, že všetky veľké
demonštrácie sa fakticky obmedzovali na Bratislavu, pričom sa na nich
zúčastňovali stále tí istí ľudia, zatiaľ čo väčšina národa ostávala ľahostajná,
pokiaľ dokonca nebola priamo proti rozbitiu tzv. spoločného štátu. Nakoniec aj
pán Čomaj, ktorého si inak ako novinára veľmi vážim, vo svojom článku píše,
že „v zlomových chvíľach národ jednoznačne za samostatnosť nebol“. Podľa
môjho názoru tu ide o nesprávne postavený problém a nesprávne formulovanú
otázku. Nie je totiž vôbec dôležité, koľko percent Slovákov by v referende
hlasovalo za vznik samostatného štátu a koľko by naopak ostalo verných
československej republike. Poznáte napríklad nejaký štát, ktorý vznikol na
základe referenda? Naopak, na príklade kanadského Quebecu krásne vidieť, že
referendum je najlepšou cestou k pochovaniu národného hnutia.
Toto je neuralgický bod celej nekonečnej a stále viac zatemňovanej
diskusie o vzniku nášho štátu. Mohol by som napríklad hneď teraz namietnuť,
že referendum o spoločnom štáte sa už jedenkrát, a to v roku 1992, fakticky

6
konalo, veď všetci voliči, ktorí v tom čase išli k volebným urnám veľmi dobre
vedeli, že si vyberajú medzi stranami, ktoré sú buď za bezpodmienečné zotrvanie
v spoločnom štáte, alebo naopak požadujú pre Slovensko oveľa viac
samostatnosti či autonómie. Osobne si myslím, že obrovské problémy by nastali
už pri formulovaní vhodnej referendovej otázky – akákoľvek otázka by totiž
v danom ekonomickom a sociálno-politickom kontexte navodzovala a priamo
favorizovala určitú konkrétnu odpoveď. Ak by ste sa napríklad Slovákov v tom
čase spýtali, či sú za rozbitie spoločného štátu, väčšina by zrejme odpovedala
nie, lenže väčšina Slovákov takisto volila SNS a HZDS, čiže politické subjekty,
ktoré požadovali zrušenie asymetrického federálneho štátu. A pôjdem ešte ďalej
– aj keď sa pán Čomaj vo svojom článku teší z toho, že pán Lasica a pán Šimko
už uznali, že sa v prípade našej samostatnosti mýlili, ja naopak tvrdím, že ešte
dnes by väčšina občanov našej mladej republiky (spolu s vyššie uvedenými
pánmi) v hypotetickom referende uprednostnila obnovenie spoločného štátu.
Ako je teda možné, že samostatný slovenský štát za daných okolností vôbec
vznikol? Jednoducho preto, lebo najsenzitívnejšie a najodvážnejšie zložky
národného organizmu si v roku 1990 uvedomili, že s pádom komunizmu opäť (a
možno posledný raz) prichádza šanca na obnovenie slovenskej štátnosti, ktorú
treba bezpodmienečne využiť. A tak aj keď väčšina národa zaujímala v tomto
ohľade oveľa kompromisnejšie pozície, dokázali vyvinúť tak veľký tlak na
všetky slovenské politické strany, že v každej z nich ste mohli nájsť viac či
menej vyhranených prívržencov národnej myšlienky. Niektoré veľké politické
strany sa dokonca pod týmto tlakom rozpadli (VPN), iné podstatne zredukovali
(KDH), resp. úplne zanikli. Extrémne dôležitý bol pritom časový faktor – veď
všetci vodcovia národných strán a hnutí a aj ich prívrženci si veľmi dobre
uvedomovali, že po vstupe Československa do EÚ a stabilizácii vnútropolitickej
situácie už otázka slovenskej samostatnosti jednoducho nebude aktuálna. A aj
keď je jasné, že pre Čechov bolo nakoniec výhodnejšie vzdať sa nepohodlného
a hospodársky slabšieho slovenského „prívesku“, predsa len to boli najmä

7
„nacionalisti“, kto im ukázal, že spoločný štát Čechov a Slovákov nemá pred
sebou žiadnu skvelú budúcnosť.
Domáci kvislingovia však tvrdili, že zatiaľ čo sa celá Európa zjednocuje,
Slovensko naopak nastupuje na cestu dávno prekonanej etnickej konfrontácie
a „balkanizácie“, v dôsledku čoho sa skôr či neskôr dostane do úplnej
medzinárodnej izolácie. A hoci už vieme, že ihneď po vzniku samostatnej
Slovenskej republiky bola táto uznaná všetkými relevantnými štátmi či
mocnosťami, pravdou takisto je, že náš národnoemancipačný proces sa
v zahraničí netešil príliš veľkej podpore. Odvažujem sa dokonca tvrdiť, že
najmä veľké európske štáty (Veľká Británia, Taliansko, Španielsko, Francúzsko
a i.) by naopak privítali, keby bol „nevyhnutne“ spojený s určitými
spektakulárnymi a odstrašujúcimi krvavými obeťami. Česi a Slováci totiž
poskytli všetkým dovtedy marginalizovaným národom návod a príklad, ako bez
zbytočných krvavých obetí, nenávisti a zášte vyriešiť črtajúci sa štátoprávny
problém. Slováci okrem toho (spolu s Chorvátmi, Slovincami, Macedóncami
a i.) znovu ukázali celej Európe, že národnoemancipačný proces sa na starom
kontinente ešte zďaleka neskončil. A to veru nebola dobrá správa pre tých, ktorí
ešte stále tvrdo odmietajú uznať štátoprávne nároky takých starobylých a plne
svojbytných národov, ako sú Baskovia, Katalánci, Bretónci, Škóti a i.
Uvedená skutočnosť prekvapuje o to viac, že v rámci EÚ platí tzv. princíp
subsidiarity, ktorý prikazuje, aby sa čo najviac záležitostí – pokiaľ je to možné –
riešilo na miestnej úrovni. A tak sa domnievam, že jediné, čo ešte bráni
dominantným európskym národom uznať, že sa v tejto veci mýlia, je práve onen
nechutný, pravý a trápny – nacionalizmus a s ním spojený strach z oslabenia
vlastnej vojenskej sily a bezpečnosti. Ak ale vezmeme do úvahy, že väčšina
členských štátov EÚ je súčasťou NATO a OBSE, pričom postupne začínajú
budovať aj vlastný celoeurópsky obranný systém, stane sa aj táto posledná
námietka proti uznaniu štátoprávnych nárokov vyššie uvedených autochtónnych
európskych národov úplne irelevantnou. Môžete sa samozrejme spýtať, či vôbec

8
a do akej miery si slovenskí vlastenci boli schopní uvedomiť všetky práve
naznačené súvislosti. Len za seba môžem povedať, že mám dodnes vo svojej
hlave uloženú mapu Európy, uverejnenú v asi najlepšom týždenníku, aký kedy
v tejto krajine vychádzal (t. j. v Zmene), na ktorej sú vyznačené všetky vyššie
spomínané európske národy. Aj vedúci predstavitelia HZDS museli vedieť, proti
čomu a proti komu sa postavili vo svojom národno-emancipačnom úsilí
a navyše akceptovať dosť paradoxný fakt, že aj keď väčšina Slovákov by rada
zotrvala v spoločnom štáte s Čechmi, iná väčšina v žiadnom prípade nebude
súhlasiť s tým, aby Slováci boli naďalej vo svete vnímaní ako Čechoslováci.
Jediným možným riešením v danej situácii tak bol veľmi inteligentný
kompromis – áno, chceme zotrvať v spoločnom štáte (a neznepokojíme úbohé
európske mocnosti), ale iba ako rovný s rovným, s medzinárodnoprávnou
subjektivitou, čo vzhľadom na všeobecne známy pragmatický prístup Václava
Klausa (a ODS) k štátoprávnemu problému mohlo znamenať len jediné –
definitívny a neodvratný rozchod. Vladimírovi Mečiarovi a kol. tak môžeme
priznať zásluhy za zavŕšenie štátoprávneho procesu, ako aj za vybudovanie
základov druhého slovenského štátu a jeho udržanie v nasledujúcich veľmi
ťažkých 3 až 5-ich rokoch, pokiaľ však ide o samotný vznik Slovenskej
republiky, dovolím si priamo a bez obalu konštatovať, že Vladimír Mečiar a kol.
len naskočili do vlaku, ktorý zostavil a dal do pohybu niekto úplne iný – nielen
vyššie spomínaní slovenskí poslanci vo federálnom parlamente s tou
„dubióznou“ pomlčkou, ale aj a najmä tzv. hladovkári, ktorí neváhali riskovať
svoje životy pre to a za to, o čom mnohí ďalší len pekne hovorili. To sú tí dnes
dávno zabudnutí hrdinovia slovenského národnoemancipačného procesu, ktorí
mali pri 15. výročí vzniku Slovenskej republiky od nášho pána prezidenta
dostávať štátne vyznamenania, ktorí by všade inde v takýto deň boli mediálnymi
hviezdami, ale na Slovensku sú len bezvýznamnými nulami, na ktoré si už asi
nespomenie ani ich trochu senilná, ale inak veľmi dobrá Matička slovenská.
►►►