Akatist k Bohorodičke

Akatist – grécky „akatistos“ („po stojačky“) – sa má spievať a počúvať postojačky. To značí, že veriaci sa
ho majú modliť vo vážnom duchovnom postoji, ako evanjelium, s veľkou sústredenosťou a
pripravenosťou prijať všetky ponúkané pravdy viery.

Je to veľkolepý ďakovný hymnus, ktorý už pätnásť storočí žije v srdciach generácií veriacich, ktorí si
uchovávajú úctu k Bohorodičke. Je to vynikajúce teologické dielo, hlboko kontemplatívne a oslavujúce
Pannu a Božiu Matku. Je to skvost aj po literárnej stránke, ktorý má svoje dôležité miesto v liturgii
východnej cirkvi.

Pôvodný akatist bol napísaný v gréčtine, neskôr postupne ho prekladali do ďalších jazykov byzantského
obradu. V roku 800 ho biskup Krištof z Benátok preložil do latinčiny a tým sa začal šíriť aj na západe.
Hymnus s obľubou spievajú v rehoľných komunitách a pri rôznych modlitbových stretnutiach mládeže.
Pravdepodobne žiaci sv. Cyrila a Metoda ho preložili do staroslovienčiny. Naši vierozvestovia ho ako
osobnosti kresťanského Východu pôsobiace v Konštantínopole, určite dobre poznali a spievali.
Starosloviensky preklad je jeden z najdokonalejších prekladov Akatistu, pretože prenáša až 75 percent
literárnych figúr, ktoré sa nachádzajú v gréckom origináli. Moderné jazyky nedokážu už ani zďaleka
preniesť celé bohatstvo tejto nádhernej literárnej kompozície, kde sa snúbi literárna krása, bohatý
duchovný obsah a teologická dogmatická presnosť.

Štruktúra Akatistu
Akatist k Bohorodičke má 13 kondákov a 12 ikosov, teda 25 piesní. Ak prvý kondák nepočítame,
dostávame 24 piesní, taký počet, aký má grécka abeceda. Prvý kondák a ikosy sa zakončujú zvolaním
raduj sa a každý kondák spevom aleluja. V gréckom origináli prvého akatistu k Bohorodičke boli
jednotlivé piesne usporiadané podľa abecedného poriadku a to tak, že prvá pieseň začínala písmenom alfa
a posledná končila omegou. Ide o tzv. abecedný akrostich. Toto pravidlo sa však nevzťahovalo na úvodný
kondák. Ikosy sa obracajú na Pannu Máriu, kým kondáky sú kristologické a obracajú sa na Pána. Tak celá
kompozícia je jednotou mariológie a kristológie. Tzv.  tvoria dokonalé dvojveršia jednak
v metrickom usporiadaní, jednak obsahovo. Niektoré sú antinomické iné sú synonymické. Akatist je
štruktúrovaný tak, že v každom ikose rovnaký počet veršov, s rovnakým počtom slabík a dokonca
i rovnakými prízvukmi. Hojne sa používa aj homofónia, teda dômyselné používanie a zosúladenie
zvukov, ktoré vytvárajú jednotlivé slová.

Tématická štruktúra akatistu má dve časti:

Prvá je evanjeliová, historická – od zvestovania po stretnutie so Simeonom v chráme – zvestovanie,

Máriin súhlas, vtelenie Božieho Slova do života Panny, návšteva Alžbety, Jozefove trápenie, narodenie
Syna Božieho a príchod pastierov, poklona troch mudrcov a obetovanie darov, návrat mudrcov inou
cestou, príchod Krista-Svetla, ktorý roznáša tmu hriechu a napokon stretnutie so Simeonom v chráme. V
prvej časti ide o teofániu, o prvé historické zjavenie sa Boha v ľudskom tele.

Druhá časť akatistu je dogmatická. Začína ôsmym kondákom a vyjadruje základné články viery o
Bohorodičke – panenský život, panenské počatie, Božie materstvo, panenský pôrod, neustále panenstvo,
prítomnosť v Cirkvi a stála prostredníčka. V tejto časti ide o zhrnutie mariánskeho učenia viery. Je to
veľkolepá oslava Bohorodičky, jej panenstva a materstva, celého jej života.

Počet 12 je konštitutívny pre celú dômyselnú literárnu stavbu Akatistu. 12 na druhú dáva číslo 144. Ďalší
dôležitý počet je číslo 2 – zvolania sa opakujú v dvojveršiach. Napokon v hymne nachádzame rozdelenie
číslom 3. V každej polovici hymnu nachádzame tri a tri jednoty ikosu a kondakiona, ktoré dávajú
dohromady v každej časti počet 12.
Táto metrická štruktúra hymnu sa inšpiruje knihou Zjavenia sv.
Jána (Apokalypsa), 12. kapitolou, kde sa hovorí o Márii, ktorá je
korunovaná 12 hviezdami, 19. kapitolou a 21. kapitolou, kde sa
hovorí o „žene“, Baránkovej neveste. Podčiarknutie čísla 12 nám
navráva, že autor chcel kontemplovať tajomstvo Márie v
„tajomstve Cirkvi“ tak, že ju predstavil ako ikonu Cirkvi, dokonalú
Baránkovu nevestu. Cirkev vidí práve v kontemplácii Nebeského
Jeruzalema: „A v duchu ma preniesol na veľký a vysoký vrch a
ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ako zostupuje z neba od Boha
ožiarené Božou slávou. Jeho jas bol podobný najdrahšiemu
kameňu, akoby krištáľovo čistému kameňu jaspisu. Malo veľké a
vysoké hradby. Malo dvanásť brán a na bránach dvanásť anjelov a
napísané mená dvanástich kmeňov synov Izraela. Tri brány boli od
východu, tri brány od severu, tri brány od juhu a tri brány od
západu. Hradby mesta mali dvanásť základných kameňov a na nich
dvanásť mien dvanástich Baránkových apoštolov. Ten, čo so mnou
hovoril, mal mieru zo zlatej trstiny na premeranie mesta, jeho brán
a jeho hradieb. Mesto je postavené do štvorca: jeho dĺžka je taká istá ako šírka. Trstinou odmeral mesto a
malo dvanásťtisíc stadií. Jeho dĺžka, šírka i výška sú rovnaké. Zmeral aj jeho hradby; mali
stoštyridsaťštyri lakťov podľa ľudskej miery, ktorú anjel mal. Jeho hradby boli postavené z jaspisu a
mesto samo bolo z rýdzeho zlata podobného čistému sklu. Základné kamene hradieb mesta boli ozdobené
všelijakými drahými kameňmi: prvý základný kameň jaspis, druhý zafír, tretí chalcedón, štvrtý smaragd,
piaty sardonyx, šiesty sardion, siedmy chryzolit, ôsmy beryl, deviaty topás, desiaty chryzopras, jedenásty
hyacint, dvanásty ametyst. Dvanásť brán je dvanásť perál; každá brána bola z jednej perly.“ (Zjv 21, 10-
21) Číslo 2, ktoré sa zbieha do 1, zasa vyjadruje učenie chalcedónskeho koncilu, ktorý definoval učenie
o Kristovi, ktorý sa narodil ako Boh z Otca od večnosti a ako človek z Márie v čase, teda v jedinej osobe
sa snúbi ľudská i božská prirodzenosť. Mária porodila Bohočloveka a preto jej právom patrí titul
Bohorodička (Theotokos).

Ako vznikol akatist

Jeho vznik sa datuje k udalosti zázračného oslobodenia Konštantinopolu z rúk Peržanov a Avarov v roku
626. Po tejto udalosti sa po prvý krát slávnostne spieval v Konštantínopole, v slávnom vlachernskom
chráme. Podľa ruskej verzie ho zostavil pravdepodobne v tom istom roku neznámy autor, ktorého niektorí
autori hľadajú medzi tromi osobami – Konštantinopolským patriarchom Sergejom (610-638), tamojším
diakonom Gregorom Pisidijským a archivárom tejto cirkvi Akakim Saviaitom. Druhý z nich – Gregor
Pisidijský – napísal tým istým jambickým veršom svoje diela O stvorení sveta a O náhlení sveta. Iní
bádatelia sa nazdávajú, že autorom prvého akatistu je Roman Sladkopevec (+560). Ani jeden z týchto
autorov však nedosahuje výšku a dokonalosť autora Akatistu a tak tento zostáva neznámy. Tak je to aj
s liturgiou vo všeobecnosti – jej autorstvo zostáva anonymné, patrí celej Cirkvi. Vznikol na konci piateho
alebo na začiatku šiesteho storočia.

Akatist k Bohorodičke je najstarším a stal sa vzorom pre ďalšie. Spočiatku sa slúžil len v
konštantinopolskom vlachernskom chráme, kde prvýkrát zaznel po zázračnom oslobodení mesta. Celý
hymnus graviduje uprostred týchto slov – anjelského pozdravenia raduj sa, oslavného zvolania raduj sa
panenská Nevesta a slovom, ktoré ohlasuje Kristovo víťazstvo nad smrťou – aleluja.

Akatist mal miesto v liturgii sviatku Narodenia Bohorodičky 8. septembra. Patriarcha Germanos (715-
730) preniesol jeho spev na sviatok Zvestovania Bohorodičke, t. j. na 25. marec. Od 9. storočia mu vo
východnej cirkvi patrí sobota pred piatou pôstnou nedeľou, ktorá sa preto volá akatistová.