Polnočné slnko

Stephanie Meyerová
Neoficiálny slovenský preklad prvých dvanástich
kapitol
 1. Prvý pohľad

Toto bola tá časť dňa, kedy som si želal, aby som bol schopný spať.
Stredná škola.
Možno očistec bolo to správne slovo. Ak by tu bola nejaká možnosť
odčiniť si hriechy, tak toto by sa k tomu malo svojím spôsobom rátať.
Na nudu som si akosi nemohol zvyknúť; každý deň sa zdal viac
neznesiteľne jednotvárny ako ten posledný.
Myslím si, že toto je môj spôsob spánku - ak je spánok považovaný za
nezáživný stav medzi dvoma aktívnymi fázami.
Uprene som sa díval na pukliny v omietke v odľahlom rohu jedálne,
predstavujúc si obrazy, ktoré tam v skutočnosti neboli. To bola jedna z
možností ako stlmiť hlasy, ktoré hučali ako rinúci sa prúd rieky vo
vnútri mojej hlavy.
Niekoľko stoviek hlasov som odignoroval len tak z nudy.
Ak prišla reč na ľudskú myseľ, všetko som počul už predtým a niečo
aj potom. Dnes boli všetky myšlienky sústredené na bezvýznamnú
drámu - nový prírastok do tejto malej skupiny študentov. Trvalo to tak
málo, aby som ich všetky prezrel. Videl som novú tvár neustále sa
opakujúc v myšlienky za myšlienkou z každého smeru. Tvár
obyčajného ľudského dievčaťa. Vzrušenie nad jej príchodom bolo tak
úboho predvídateľné - ako keď dieťaťu ukážete lesknúci sa predmet.
Polovica nahlúplych chlapcov si práve predstavovalo, ako sa do nej
zamilujú a to len preto, lebo tu bola nová. Namáhavo som sa snažil
prestať ich vnímať.
Len štyri hlasy som si zakázal počúvať skôr zo zdvorilosti než z
nechuti: hlasy mojej rodiny, mojich dvoch bratov a dvoch sestier, ktorí
už boli zvyknutí na nedostatok súkromia v mojej prítomnosti, takže sa
nad tým nepozastavovali. Dal som im toľko súkromia, koľko som
mohol. Snažil som sa nepočúvať ich, ak som si vedel pomôcť.
Snažil som sa, ako som len mohol... Aj tak som všetko vedel.
Rosalie rozmýšľala, ako vždy, nad sebou. Uzrela odraz jej tváre v
čísich okuliaroch a začala premýšľať nad vlastnou dokonalosťou.
Rosalina myseľ bolo plytké jazierko obsahujúce len pár prekvapení.

2
Emmett zúril nad wrestlingovým zápasom, ktorý v noci prehral s
Jasperom. Mohlo by to zabrať všetku jeho skromnú trpezlivosť určenú
na zvládnutie dňa v škole na prípravu odvety. Necítil som sa hlúpo
počúvaním Emmetových myšlienok, pretože nič, čoby si nebol
pomyslel, nakoniec nevyšlo z jeho úst. Vinný som sa cítil možno len
vtedy, ak som čítal myšlienky ostatných, pretože som vedel, že sú tu
aj veci, ktoré by som vedieť nemal. Ak bola Rosalina myseľ plytkým
jazierkom, tak Emmettova bolo jazero bez zradných hlbočín,
kryštálovo čisté.
Jasper... ten trpel. Potlačil som vzdych.
Edward. Alice v myšlienkach vyslovila moje meno a obrátila na seba
moju pozornosť.
Bolo to takmer také isté, akoby ho vyslovila nahlas. Bol som nadšený,
že moje meno akosi v poslednom čase vyšlo z módy - bolo to otravné;
vždy keď niekto pomyslel na nejakého Edwarda, moja hlava sa
automaticky otočila...
Tentoraz však nie. Alice a ja sme boli brilantní v týchto súkromných
rozhovoroch. Len mimoriadne sa stávalo, že nás niekto prichytil. Stále
som hľadel na obrazce v omietke.
Ako sa drží? opýtala sa ma.
Zamračil som sa, znamenalo to len malú zmenu na pozícii mojich úst.
Nič, čo by upozornilo ostatných. Mohol som sa len jednoducho mračiť
z nudy.
Alicina mentálna farba hlasu mala vystrašený podtón, ja som videl v
jej mysli, že okrajovo sleduje Jaspera. Je tu nejaké nebezpečenstvo?
Zadívala sa do najbližšej budúcnosti, zbežne prezerajúc jednotvárne
vízie za mojím zamračeným pohľadom.
Pomaly som pootočil hlavou doľava, ako keby ma zaujala tehlová
stena, vzdychol som si a potom sa pretočil späť doprava na pukliny v
omietke. Iba Alice vedela, že som záporne potriasol hlavou.
Uvoľnila sa. Daj mi vedieť, ak to začne byť príliš zlé.
Pohol som iba očami - hore na strop a potom späť do svojej pozície.
Ďakujem ti, že to robíš.
Bol som rád, že som jej nemohol odpovedať. Čo také by som mal?
"Bolo mi potešením"? To ťažko. Neužíval som si počúvanie
Jasperovho strastiplného úsilia. Bolo skutočne potrebné takto
experimentovať? Nebolo by bezpečnejšie jednoducho priznať, že
možno nikdy nebude schopný udržať svoj smäd tak, ako zvyšok, a

3
nepokúšať jeho hranice? Prečo sa zahrávať s katastrofou?
Ubehli už dva týždne od nášho posledného lovu. Bola to nesmierne
dlhá doba. Občas aj trochu nepríjemná - ak sa človek dostal príliš
blízko, ak vietor fúkal nesprávnym smerom. No ľudia len zriedkavo
pristúpili bližšie. Ich inštinkty im napovedali to, čomu by ich myseľ
nikdy neporozumela: že sme nebezpeční.
A Jasper bol v tomto momente veľmi nebezpečný.
V tej chvíli sa malé dievča, na konci stola najbližšieho k nášmu,
odmlčalo. Prebehlo si svojimi prstami jej krátke vlasy pieskovej farby.
Radiátory priviali jej vôňu naším smerom. Bol som zvyknutý na pocit,
ktorý vo mne vyvolávala vôňa - drvivá bolesť v hrdle, krútenie
prázdneho žalúdka, automatické napnutie svalov a neustály prúd jedu
v ústach...
Bolo to celkom normálne, zvyčajne ľahké nebrať na vedomie. Teraz
to bolo však ťažšie, s pocitmi silnejšími, dvakrát mocnejšími, ako som
tak sledoval Jasperovu reakciu. Smäd dvakrát silnejší, ako bol ten
môj.
Jasper dal svojej predstavivosti voľný priebeh. Predstavoval si seba,
ako vstáva zo stoličky hneď vedľa Alice a postaví sa k dievčaťu. Ako
sa k nej nakláňa, ako keby jej niečo chcel zašepkať do ucha, a
zanecháva svoje pery na klenbe jej hrdla. Predstavuje si, ako by asi
horúci prúd jej krvi pod príjemnou pokožkou chutil v jeho ústach...
Kopol som ho do stoličky.
Jeho pohľad sa na chvíľu stretol s mojim a potom ho sklopil. Mohol
som takmer počuť vojnu, čo zvádzalo zahanbenie a vzbúrenie v jeho
hlave.
"Prepáč," zamrmlal.
Pokrčil som plecami.
"Nič by si nebol urobil," zašepkala Alice, utišujúc jeho zlosť. "Videla
by som to."
Hodil som po nej výraz, ktorý prezrádzal jej lož. Museli sme držať
spolu, ja a Alice. Nebolo ľahké počuť hlasy, či vidieť budúcnosť.
Dvaja čudáci, ktorí boli obklopený ďalšími čudákmi. Navzájom sme
chránili svoje tajomstvá.
"Trochu to pomáha, ak na nich myslíš ako na ľudí," odporučila mu
Alice vysokým, melodickým hlasom, príliš rýchlym aby to ľudské uši
počuli, aj keby boli blízko. "Volá sa Whitney. Má mladšiu sestru,
ktorú zbožňuje. Jej mama pozvala Esme na tú záhradnú párty, pamätáš

4
sa?"
"Viem, kto je," stroho odvetil Jasper. Otočil sa na jedno z malých
okien situovaných pod odkvapom po dĺžke miestnosti. Jeho tón
ukončil konverzáciu.
Dnes budeme musieť ísť loviť. Bolo by smiešne takto riskovať, skúšať
jeho silu, budovať jeho odolnosť. Jasper by jednoducho mal
akceptovať svoje hranice a nepresahovať ich. Jeho predošlé návyky
neboli prispôsobené nášmu životnému štýlu; nemal by sa takto skúšať.
Alice si ticho vzdychla, postavila sa s tácňou jedla - jej rekvizitou - a
nechala ho osamote. Vedela, kedy mal dosť jej podpory. Aj keď bol
Rosalin a Emmetov vzťah viac nápadný, boli to Alice a Jasper, ktorí
poznali náladu toho druhého tak dobre, ako svoju samotnú. Ako keby
si vedeli čítať mysle - no len navzájom.
Edward Cullen.
Reflex. Otočil som sa smerom k zvuku svojho mena, aj keď ho v
skutočnosti nikto nevyslovil, bola to len myšlienka.
Moje oči na zlomok sekundy zachytili pár veľkých,
čokoládovohnedých ľudských očí vsadených do bledej, srdcovitej
tváre. Poznal som ju, aj keď som ju predtým nikdy nevidel. Bola to
dnes najpopulárnejšia tvár v myšlienkach všetkých ľudských hláv.
Nová študentka, Isabella Swanová. Dcéra mestského šerifa, objavila
sa tu pre akúsi zmenu v opatrovníctve. Bella. Takto opravovala
každého, kto vyslovil jej celé meno...
Znudene som sa odvrátil. Trvalo mi len chvíľu uvedomiť si, že ona
nebola tá, kto pomyslel na moje meno.
Jasne že sa jej zapáčili Cullenovci, pokračovala myšlienka.
Teraz som už rozoznal ten "hlas". Bola to Jessica Stanleyová - bola to
už nejaká doba odkedy ma obťažovala svojím vnútorným bľabotaním.
Aká to len bola úľava, keď sa dostala zo svojho zle namiereného
pobláznenia. Bolo takmer nemožné uniknúť jej nepretržitým a
smiešnym zaslepeným vidinám. Vtedy som si želal, aby som jej
mohol vysvetliť, čo presne by sa bolo stalo, ak by sa moje pery, a
zuby ukryté za nimi, dostali blízko nej. To by určite utíšilo to otravné
fantazírovanie. Myšlienka ako by reagovala ma takmer rozosmiala.
Nie je taká úžasná, pokračovala Jessica. Nie je dokonca ani len pekná.
Nechápem, prečo na ňu Eric tak zíza... alebo Mike.
V duchu sa strhla nad posledným menom. Jej nové pobláznenie,
všeobecne známy Mike Newton, sa o ňu vôbec nezaujímal. No zdá sa,

5
že to isté sa nedalo povedať o novom dievčati. Znova to pripomína
dieťa s lesknúcim sa predmetom. To dodalo Jessicinim myšlienkam
zlomyseľný podtón, aj keď navonok bola k nováčikovi srdečná, keď
jej objasňovala všeobecné poznatky o mojej rodine. Tá nová sa na nás
musela pýtať.
Na mňa sa dnes tiež každý pozerá, pomyslela si samoľúbo pomimo.
Aké šťastie, že má Bella so mnou dve hodiny... Stavím sa, že Mike sa
ma bude na ňu pýtať.
Snažil som sa vyhodiť si jej hlúpe kvákanie z hlavy predtým, predtým
než ma niečo také a bezvýznamné rozčúli.
"Jessica Stanleyová hádže všetku špinu na Cullenovcov," zamrmlal
som smerom k Emmettovi.
Potichu sa zachichotal. Dúfam, že to robí dobre, pomyslel si.
"Skôr by som povedal bez fantázie. Len obyčajné narážky na
škandály. Ani štipka toho, akí sme strašidelní. Som trochu sklamaný."
A tá nová? Je tiež sklamaná?
Snažil som sa započuť, čo si tá nová, Bella, myslí ohľadom Jessicinho
príbehu. Čo v skutočnosti vidí, keď sa pozerá na kriedovobielu pleť
rodiny, ktorej sa každý vyhýbal?
Bolo niečo ako moja povinnosť vedieť jej reakciu. Slúžil som ako
rozhľadňa, ak to mám takto povedať, pre moju rodinu. Aby som nás
chránil. Ak by nás niekto začal podozrievať, mohol by som nás
varovať a my by sme sa vytratili. Občas sa to stalo - nejaký človek s
veľkou predstavivosťou v nás mohol zbadať podobnosti s postavami v
knihe alebo filme. Zvyčajne sa mýlili, no bolo lepšie presunúť sa na
nové miesto, než riskovať, že si nás podrobne preskúmajú.
Veľmi, veľmi vzácne, sa niekto ozaj trafil. Nedali sme im možnosť
overiť si ich domnienky. Jednoducho sme zmizli, zanechajúc už len
strašidelnú spomienku...
Nič som nepočul, aj keď som sa zameriaval na okolie, kde Jessicin
hlúpy vnútorný rozhovor pokračoval. Bolo to akoby vedľa nej nikto
nesedel. Aké zvláštne, nepresunula sa niekam inam? To sa mi
nezdalo, keďže Jessica tárala ďalej. Obzeral som sa, bol som
vyvedený z rovnováhy. Kontrolovať to, čo mi môj druhý sluch hovorí
- to bolo niečo, čo som nikdy nemusel robiť.
A znova sa moje oči stretli s tými istými veľkými hnedými očami.
Sedela presne tam, kde predtým a pozerala sa na nás, čo bola,
predpokladám, prirodzená vec, keďže Jessica ju stále zasypávala

6
miestnymi klebetami o Cullenovcoch.
Rovnako prirodzené by bolo myslenie na nás.
Ale nepočul som ani len šepot.
Začervenala sa a sklopila oči, preč od trápneho prešľapu byť
pristihnutá zízaním na cudzinca. Bolo len dobre, že Jasper stále uprene
sledoval krajinu za oknom. Nechcel som si ani predstaviť, čo by s ním
urobila táto ľahká zásobáreň krvi.
Tieto pocity čo jej prebehli tvárou boli tak jasne viditeľné, ako keby
ich bola vyslovila nahlas: prekvapenie, keď nevedome pochopila
nepatrné rozdiely medzi jej druhom a tým mojim, zvedavosť pri
počúvaní Jessicinho príbehu a ešte niečo... očarenie? Nebolo by to po
prvýkrát. Pre svoju korisť sme boli príťažliví. A nakoniec: rozpaky,
keď som ju prichytil, ako ma sleduje.
A teraz, napriek tomu, že jej myšlienky boli tak zreteľné v jej
zvláštnych očiach - zvláštne, kvôli ich hĺbke; také tmavé, až sa zdali
rovné, z miesta, kde sedela, som nepočul nič, iba ticho. Absolútne nič.
Cítil som sa znepokojený.
S týmto som sa ešte nestretol. Dialo sa niečo so mnou? Cítil som sa,
ako keby áno. Ustarostene som sa snažil počúvať ďalej.
Všetky hlasy, ktorým som zamedzil vstup náhle kričali vo vnútri
mojej hlavy.
...rozmýšľam aká hudba sa jej páči... možno by som jej mal spomenúť
to nové CD... Mike Newton rozmýšľal, o dva stoly ďalej, upriamený
na Bellu Swanovú.
Aha, ako na ňu zíza. Nestačí, že polovica dievčat na škole čaká, že...
ostro si pomyslel Eric Yorkie, keď sa otáčal za dievčaťom.
...to je nechutné. Človek by si myslel, že je slávna alebo čo... Dokonca
aj Edwared Cullen na ňu zíza... Lauren Malloryová takmer stmavla od
žiarlivosti. A Jessica sa chváli, že je jej nová najlepšia priateľka.
Dobrý vtip... Jedovatosť priam prýštila z jej myšlienok.
Stavím sa, že sa jej to už každý pýtal. Ale rada by som s ňou hovorila.
Porozmýšľam nad originálnejšou otázkou... uvažovala Ashley
Dowlingová.
... možno že so mnou bude v triede na španielčine... dúfala June
Richardsonová.
... toľko toho na práci! Trigonometria a test z angličtiny. Dúfam, že
mama... Angela Weberová, tiché dievča, ktorej myšlienky boli
výnimočne vľúdne, bola jediná pri stole, ktorá nebola posadnutá touto

7
Bellou.
Všetkých som počul, všetky bezvýznamné myšlienky, čo im preleteli
mysľou. Ale žiadna odozva od novej študentky, ktorá mala tak klamne
komunikatívne oči.
Samozrejme, mohol som počuť to, čo hovorila Jessice. Nemusel som
čítať myšlienky, aby som počul, čo vravel jej tichý, zreteľný hlas z
druhej strany miestnosti.
"Kto je ten s červenohnedými vlasmi?" počul som ju opýtať sa,
sledujúc ma kútikom oka, no keď zistila, že sa ňu stále civím, rýchlo
sa otočila.
Ak som doteraz mal dosť času dúfať, že zvuk jej hlasu mi pomôže
zistiť charakter jej myšlienok ukrytých niekde tam, kde som k nim
nemal prístup, teraz som bol sklamaný. Zvyčajne má ľudský hlas
rovnakú farbu ako myšlienky. No tento tichý, ostýchavý hlas mi
pripadal neznámy, nerozpoznal som ho nikde medzi stovkami
myšlienok hmýriacich sa miestnosťou, tým som si bol istý. Bol úplne
nový.
Ha, veľa šťastia, hlupaňa! pomyslela si Jessica tesne predtým, ako jej
odpovedala.
"To je Edward. Je chutný, to hej, ale škoda mrhať časom. Nerandí.
Zjavne tu žiadna nie je preňho dosť pekná." ohrnula nosom.
Otočil som sa, skrývajúc úsmev. Jessica a zvyšok jej triedy nemal ani
tušenie, aké mali šťastie, že sa ku mne nikto nejako zvlášť neozýval.
No okrem krátkeho smiechu, som zacítil náhle nutkanie, ktorému som
celkom nerozumel. Zlomyseľný podtón Jessiciných myšlienok, o
ktorých dievča ani len netušilo, mal nejakým spôsobom niečo
spoločné so mnou. Cítil som divné nutkanie postaviť sa medzi ne,
ochrániť túto Bellu Swanovú pred temnými zákutiami Jessicinej
mysle. Aké zvláštne.
Snažil som sa na to nájsť dôvod a tak som preskúmal nové dievča ešte
raz.
Možno to bolo niektoré z mojich dávno zabudnutých ochranárskych
inštinktov - silný chráni slabšieho. Toto dievča vyzeralo krehkejšie
ako jej spolužiaci. Jej pokožka bola taká priesvitne biela, až bolo
ťažké uveriť, že jej poskytovala toľkú obranu pred vonkajším svetom.
Dokonale som videl rytmický pulz jej krvi prúdiacej cez žily pod jej
bledou, čistou membránou... No na toto by som sa nemal zameriavať.
V tomto živote som bol dobrý, no smäd som mal rovnaký ako Jasper,

8
tak som radšej nepokúšal osud.
Medzi obočím sa jej zjavila vráska, ktorú si zjavne neuvedomovala.
Bolo to nekonečne frustrujúce! Videl som, že sedieť tu, rozprávať sa s
cudzími ľuďmi, byť stredobodom pozornosti bolo pre ňu ťažké. Cítil
som plachosť z jej ovisnutých, krehkých pliec, akokeby očakávala
odmietnutie. No stále som len videl a cítil, stále som si len
predstavoval. Z tohto obyčajného ľudského dievčaťa sa šírilo iba
ticho. Nič som nepočul. Prečo?
"Môžeme ísť?" zamrmlala Rosalie, prerušujúc moje sústredenie.
S úľavou som od dievčaťa odvrátil pohľad. Mal som už po krk
zlyhávania, rozčuľovalo ma to. Nechcel som ani, aby som sa upriamil
na jej myšlienky len preto, lebo boli ukryté. Stavím sa, že ak
dekódujem jej myseľ - a ja nájdem cestu, ako to urobiť - jej myšlienky
budú rovnako bezvýznamné ako myšlienky ostatných ľudí. Nemá
cenu, aby som sa ďalej snažil.
"No ako, už sa nás tá nová bojí?" opýtal sa Emmett stále čakajúc na
predošlú otázku.
Bez záujmu som pokrčil plecami. Nezaujímal sa o to natoľko, aby sa
pýtal ďalej. A ani ja by som nemal.
Vstali sme od stola a vyšli z jedálne.
Emmett, Rosalie a Jasper predstierali, že sú maturanti; rozišli sa do
svojich tried. Ja som hral mladšieho. Vošiel som na hodinu biológie a
pripravoval sa na ďalší prílev nudy. Pochybujem o tom, že pán
Banner, muž s priemerným intelektom, by vyrukoval s takou
prednáškou, ktorá by prekvapila niekoho, kto dvakrát zmaturoval z
medicíny.
V triede som si sadol a nechal som knihy - opäť rekvizity;
neobsahovali nič, čo by som už doteraz nevedel - aby sa rozsypali po
lavici. Bol som jediný študent, ktorý mal stôl sám pre seba. Ľudia
neboli natoľko múdri, aby vedeli, že sa ma majú báť, no ich inštinkty
ich držali bokom.
Trieda sa pomaly napĺňala študentmi trúsiacimi sa z obeda. Oprel som
sa o stoličku a čakal som. Znova som si želal, aby som bol schopný
spánku.
Keďže som o nej rozmýšľal, keď Angela Weberová odprevadila nové
dievča k dverám, jej meno upútalo moju pozornosť.
Bella sa zdá rovnako plachá ako ja. Stavím sa, že dnešok je pre ňu

9
skutočne ťažký. Želala by som si povedať niečo... no určite by to znelo
hlúpo...
Perfektné! to bola myšlienka Mika Newtona, ktorý sa otočil na
stoličke, pozerajúc sa na dievčatá, ktoré práve vošli.
A z miesta, kde stála Bella Swanová - nič. To prázdne miesto, kde
mali byť jej myšlienky ma vytáčalo.
Približovala sa, prechádzajúc uličkou vedľa mňa, k učiteľskému stolu.
Chuderka; jediné voľné miesto bolo vedľa mňa. Automaticky som
odpratal svoje veci z jej strany stola, ukladajúc knihy na kôpku.
Stavím sa, že sa tu bude cítiť dobre. Bola zaradená do dlhého
semestra. Možno, pomyslel som si, mi miesto vedľa nej odhalí jej
tajomstvá... nieže by som niekedy potreboval čiusi blízkosť... niežeby
som našiel niečo cenné na počúvanie...
Bella Swanová znenazdajky vstúpila do prúdu horúceho vzduchu,
ktorý ku mne vial radiátor.
Jej vôňa do mňa bolestivo udrela, ako baranidlo. Ten pocit sa nedal
ani len opísať.
V tomto momente zo mňa nezostalo nič ľudské; žiadna známka, ani
len útržok ľudskosti, ktorou som sa zahaľoval.
Bol som dravec. Ona moja korisť. Na svete neexistovalo nič iné, len
táto holá pravda.
Už tu nebola miestnosť plná svedkov - tie boli v mojej mysli už
civilné obete. Záhada jej mysle bola fuč. Jej myšlienky už
neznamenali nič, pretože ďalej si už nebude nič myslieť.
Bol som upír a ona mala tú najsladšiu krv, akú som kedy cítil za
posledných osemdesiat rokov.
Nikdy som si nepredstavoval, že takáto vôňa môže existovať. Ak by
som vedel, už dávno by som sa ju vybral hľadať. Prečesal by som
kvôli nej celú planétu. Dokázal som si predstaviť tú chuť...
Smäd ma pálil v krku ako oheň. V ústach som mal horúce sucho. Ani
čerstvý prúd jedu nerozptýlil moje vzrušenie. Môj žalúdok sa skrútil
hladom ako ozvena k smädu. Svaly sa mi napli ako struny.
Neprešla ani len sekunda. Ešte stále sa pohybovala rovnakým krokom,
ktorým ku mne priviala svoju vôňu.
Ako sa nohami dotýkala zeme, prebehla po mne očami pohybom,
ktorý považovala za kradmý. Stretla sa s mojím pohľadom a ja som
mohol vidieť odraz svojej tváre v jej veľkých očiach.
Šokovanie na jej tvári jej na veľmi bolestivú chvíľu zachránilo život.

10
No neuľahčovala mi to. Keď strávila výraz mojej tváre, krv sa jej
nahrnula do líc a zafarbila jej pokožku na najkrajší odtieň, aký som
kedy videl. Jej vôňa mi zahmlila myseľ. Len ťažko som mohol
premýšľať. Moje myšlienky boli nesúvislé, nekontrolovateľné a
zúrivé.
Pohybovala sa už rýchlejšie, ako keby vedela, že musí utiecť. Jej
unáhlenie z nej robilo nešikovnú - potkla sa a takmer spadla na dievča
sediace predo mnou. Zraniteľná, slabá. Viac než výstižné pre človeka.
Snažil som sa sústrediť na tvár, ktorú som videl v jej očiach, tvár,
ktorú som z odporom rozpoznával. Tá tvár netvora, nad ktorou som
desaťročia víťazil nekompromisnou disciplínou. Ako ľahko sa teraz
dostávala na povrch!
Jej vôňa okolo mňa krúžila, zahmlievala mi myšlienky a takmer ma
vyháňala z miesta.
Nie.
Moja ruka pevne uchopila okraj stola, ako som sa snažil udržať sa na
stoličke. Drevo nesplnilo svoj účel. Moja ruka rozmliaždila okraj
stola, teraz plná rozdrveného dreva, zanechávajúc odtlačky mojich
prstov.
Zničiť dôkazy, to bolo základné pravidlo. Rýchlo som rozdrvil okraje
špičkami prstov, ostala už len obyčajná diera a kopa triesok na dlážke,
ktorú som rozprášil nohou.
Zničiť dôkazy. Civilné obete.
Vedel som, čo sa teraz musí stať. Dievča si má sadnúť vedľa mňa a ju
budem musieť zabiť.
Nevinní ľudia v tejto triede - osemnásť žiakov a jeden učiteľ - nebudú
môcť opustiť triedu s pohľadom, ktorý o chvíľu uvidia.
Trhlo mnou pri myšlienke, čo musím urobiť. Ani v najhorších časoch
som nespáchal nič podobné tejto ukrutnosti, na ktorú som sa chystal.
Nikdy som nezabil nevinných, nie v priebehu osemdesiatich rokov. A
teraz som plánoval vyvraždiť dvadsať.
Tvár netvora v odraze sa mi vysmievala.
Jedna moja časť sa od nej odvracala, druhá, naopak, plánovala.
Ak by som zabil dievča, mal by som len nejakých pätnásť alebo
dvadsať sekúnd, kým by si to ostatní všimli. Možno o niečo viac, ak
by si neuvedomovali, čo robím. Nemala by čas ucítiť bolesť, ani
kričať; nezabil by som ju surovo. Toto jediné môžem sľúbiť cudzinke
s príšerne úžasnou krvou.

11
Potom by som ich musel zastaviť, ak by chceli utiecť. O okná sa
starať nemusím, sú malé a príliš vysoko, aby nimi mohol niekto
prekĺznuť. Jediným východom boli dvere - stačilo ich zablokovať a
boli by v pasci.
Bolo by oveľa pomalšie a ťažšie, dostať ich všetkých, keby v panike
kričali a pobehovali. Síce nie nemožné, ale bolo by tu veľa hluku.
Dosť času pre kričanie. Niekto by ho mohol počuť... potom by som
bol nútený zabiť ešte viac nevinných.
Pričom jej krv by vychladla, kým by som vraždil ostatných.
Vôňa ma trestala, sucho ma škriabala v hrdle...
Začnem teda svedkami.
V hlave som si to rozplánoval. Bol som v strede miestnosti, v
poslednom rade. Najprv by som začal pravou stranou. Stihol by som
sa zahryznúť približne do štyroch alebo piatich krkov za sekundu.
Nebolo by to hlučné. Pravá strana by bola tá šťastná - nevidela by ma
prichádzať. Prešiel by som dopredu a pokračoval ľavou stranou, trvalo
by mi to najviac päť sekúnd zabiť všetkých ľudí v miestnosti.
Dosť dlho pre Bellu Swanovú, aby v krátkosti videla, čo bude
nasledovať. Dosť dlho, aby pocítila strach. Možno dosť dlho, ak by
stuhla od zhrozenia na mieste a nezačala by kričať. Jeden obyčajný
krik by zničil všetko.
Zhlboka som sa nadýchol a vôňa bola zrazu oheň, ktorý sa šíril
mojimi prázdnymi žilami, vypaľujúc z mojej hrude aj ten posledný
zbytok dobra, ktorého som bol schopný.
Už sa otáčala. O pár sekúnd si sadne len niekoľko centimetrov odo
mňa.
Netvor v mojej hlave sa usmieval v dychtivom očakávaní.
Niekto hlasno pribuchol svojou knihou po mojej lavici. Neobzrel som
sa, aby som si zistil, ktorý z odsúdených na smrť to bol. No tento
pohyb ku mne zaslal vlnu obyčajného, čistého vzduchu.
Na jednu krátku chvíľu som bol schopný myslieť jasne. V tomto
vzácnom momente som videl v mojej hlave dve tváre, tesne pri sebe.
Jedna bola, kedysi dávno, moja: červenooký netvor čo zabil toľko
ľudí, že ich prestal rátať. Odôvodnené a ospravedlniteľné vraždy.
Vrah vrahov, vrah ostatných, menej šikovných príšer. Bol to "Boží
komplex", ako som to nazval - rozhodovanie sa o tom, kto si zaslúži
zomrieť a kto nie. Bol to pre mňa niečo ako kompromis. Živil som sa
ľudskou krvou, ale len od tých najhorších kreatúr. Moje obete boli vo

12
svojich mnohých temných chvíľach zábavy asi takí ľudia ako ja.
Tá druhá tvár bola Carlisleova.
Medzi týmito dvoma tvárami nebola žiadna podoba. Jedna bola jasný
deň a druhá najčernejšia noc.
Nebol tu žiaden dôvod na to, aby sa podobali. Carlisle nebol môj
biologický otec. Nezdieľali sme žiadne spoločné črty. Podobnosť v
našej farbe pleti bola len výsledok toho, čo sme boli; každý upír mal
rovnako bledú a chladnú pokožku. Podobnosť vo farbe očí bol len
ďalším výsledkom toho, čo sme si obaja vybrali.
A aj tak, aj keď tu nebol žiaden dôvod na podobnosť, moja tvár sa
zdala, ako keby odrážala tú jeho v posledných sedemdesiatich rokov,
odkedy som prijal túto možnosť a nasledoval jeho kroky. Moja tvár sa
nezmenila, no mal som pocit akoby niečo z jeho múdrosti poznačilo
môj výraz, akoby sa kúsok z jeho súcitu zachoval v tvare mojich úst,
akoby sa mi troška z jeho trpezlivosti vryla do čela.
Tieto drobné zmeny však boli teraz stratené v tvári netvora. O chvíľu
tu už nebude nič, čo by odrážalo tie roky, ktoré som strávil so svojím
stvoriteľom, učiteľom a otcom v každom smere. Moje oči stmavnú na
červeno, budú presne také, aké má diabol. Všetka podobizeň bude
stratená.
V mojich myšlienkach ma Carlisleove vľúdne oči nesúdili. Vedel
som, že by mi odpustili tento strašný čin, ktorý by som urobil, pretože
ma mal rád. Pretože si myslel, že som lepší, ako som v skutočnosti
bol. A bude ma mať stále rád, aj keď mu ukážem, že sa mýlil.
Bella Swanová si ťažkopádne sadla stoličku vedľa mňa - bála sa? - a
vôňa jej krvi vykvitla v mračno okolo môjho tela.
Dokážem svojmu otcovi, že sa mýlil. Tento fakt ma trápil rovnako,
ako oheň v mojom hrdle.
S odporom som sa od nej odvrátil, búriac sa proti netvorovi, ktorý
túžil zahryznúť sa do nej.
Prečo sem musela prísť? Prečo vlastne musela existovať? Prečo
musela zničiť aj ten kúsok pokoja, ktorý som mal v tomto ne-živote?
Prečo sa toto protivné dievča muselo vôbec narodiť? Zničí ma.
V momente keď som sa od nej odvrátil, prebleskla mnou krutá,
neovládateľná nenávisť.
Čo za tvor to bola? Prečo ja, prečo práve teraz? Prečo som musel
stratiť všetko len preto, že si zvolila toto mesto, kde by sa pretŕčala?
Prečo sem musela prísť!

13
Nechcem byť netvor! Nechcem zabiť všetky tieto nevinné deti!
Nechcem stratiť všetko, čo som doteraz nadobudol obetovaním a
odopieraním!
Nestratím. Nedonúti ma.
Problémom bola jej vôňa, tá príšerne vyzývavá vôňa jej krvi. Keby tu
bola nejaká možnosť odolať... Keby som len zacítil ďalší prílev
čerstvého vzduchu.
Bella Swanová si prehodila svoje dlhé, husté vlasy mahagónovej farby
mojím smerom.
Zbláznila sa? Bolo to, ako keby povzbudzovala príšeru! Ako keby sa
jej vysmievala.
Žiaden vánok čerstvého vzduchu odo mňa neodohnal tento pach.
Všetko môže byť stratené.
Žiaden vánok neprišiel na pomoc. No ja som nemusel dýchať.
Zastavil som prúd vzduchu valiacim sa cez moje pľúca; úľava bola
okamžitá, no nie úplná. Stále som si pamätal vôňu v mojej mysli, jej
chuť na mojom jazyku. Nebudem môcť takto zotrvávať dlho, no
možno na hodinu by to bolo možné. Jedna hodina. Dostatok času na
to, aby som sa vyparil z tejto miestnosti plnej obetí, obetí, ktoré
vlastne ani obeťami byť nemusia. Ak vydržím tú jednu krátku hodinu.
Nedýchať bol nepríjemný pocit. Moje telo síce nepotrebovalo kyslík,
no bolo to proti mojim inštinktom. Spoliehal som sa na čuch viac než
na ostatné zmysly v čase stresu. Viedol ma počas lovu, bol prvým
varovaním v nebezpečenstve. Nedostával som sa často do takého
nebezpečenstva, ako som bol ja samotný, no pud sebazáchovy bol u
mňa taký silný ako u každého normálneho človeka.
Nepríjemné, ale zvládnuteľné. Viac znesiteľné než cítenie jej vône a
zahryznutie mojich zubov do tej úžasnej, tenkej, priesvitnej pokožky s
horúcou, pulzujúcou ...
Hodina! Len jedna hodina. Musím prestať myslieť na jej chuť.
To tiché dievča udržiavalo medzi nami bariéru vlasov a keď sa
naklonila dopredu, rozprestreli sa jej po zošite. Nevidel som jej do
tváre, aby som mohol zistiť jej pocity v tých hlbokých, jasných
očiach.
To preto medzi nami rozprestrela vejár vlasov? Aby predo mnou tie
oči skryla? Zo strachu? Z hanblivosti? Aby si predo mnou udržala
tajomstvá?
Moja predchádzajúca zlosť nad jej nečujnými myšlienkami bola chabá

14
v porovnaní s potrebou - a nenávisťou - ktorá ma teraz posadla.
Nenávidel som toto krehké dievča vedľa mňa tak vrúcne, ako som
lipol na svojom niekdajšom ja, na láske mojej rodiny, na mojich snoch
byť lepši než som bol... Nenávidel som ju aj to, ako som sa kvôli nej
cítil - to mi trochu pomáhalo. Áno, rozčúlenie, ktoré som cítil predtým
bolo chabé, ale tiež trochu pomáhalo. Lipol som na každom pocite,
ktorý ma vyrušil z predstavovania si, ako by asi chutila...
Nenávisť a rozčúlenie. Netrpezlivosť. Tá hodina nikdy neskonči?
A keď sa hodina skončí... Tak odíde z miestnosti. A čo urobím ja?
Mohol by som sa predstaviť. Ahoj, volám sa Edward Cullen. Môžem
ťa odprevadiť na ďalšiu hodinu?
Povedala by áno. Bola by to zdvorilé. Aj keby sa ma bála, a
podozrieval som ju že áno, neporušila by spoločenské pravidlá a šla
by za mnou. Malo by to byť dosť ľahké naviesť ju na zlý smer. Les sa
vynímal ako prst, ktorý sa dotýka zadného rohu parkoviska. Mohol by
som jej povedať, že som si zabudol knihu v aute...
Všimol by si niekto, že som bola osoba, s ktorou ju videli naposledy?
Ako vždy, pršalo; dva tmavé pršiplášte by nevzbudili žiadnu
pozornosť, neprezradili by ma.
Okrem toho, nebol som jediný študent, ktorý si ju dnes všimol - aj keď
nikoho jej prítomnosť tak nezožierala, ako mňa. Hlavne Mike Newton
si bol vedomý každého jej nepatrného presunu jej tela, keď sa vrtela
na stoličke - už takto blízko sa cítila nepríjemne ako všetci ostatní, ako
som predpokladal, než jej vôňa zmarila všetko to moje ľudomilné
správanie. Mike Newton by si bol všimol, ak by odišla z triedy so
mnou.
Ak by som vydržal hodinu, vydržal by som aj dve?
Strhol som sa na bolesť z pálenia.
Išla by domov, do prázdneho domu. Šerif Swan pracuje od rána do
večera. Poznal som jeho dom, tak ako každý iný v tomto malom
meste. Bol situovaný hneď vedľa hustého lesa, mimo ľudí. Aj keby
mala čas kričať, čo by nemala, nikto by ju nepočul.
Toto by bola tá spoľahlivá cesta. Prežil som sedemdesiat rokov bez
ľudskej krvi. Ak zadržím dych, dokážem prečkať dve hodiny. A keď s
ňou budem sám, nikto ďalší sa nezraní. A nikto ma nebude rušiť,
súhlasil netvor v mojej hlave.
Bolo hlúpe myslieť si, že záchranou devätnástich ľudí trpezlivosťou a
snahou budem menší netvor, ak zabijem toto nevinné dievča.

15
Aj keď som ju nenávidel, vedel som, že je to voči nej nefér. Že v
skutočnosti som nenávidel sám seba. A oboch by som nás nenávidel
ešte viac, keby bola mŕtva.
Takto som strávil celú hodinu - vymýšľaním najlepších spôsobov, ako
by som ju zabil. Snažil som sa nevybavovať si samotný akt. To by
bolo na mňa príliš veľa; mohol by som prehrať a v mihu oka všetkých
vyzabíjať. Tak som len plánoval stratégiu a nič viac. To ma držalo nad
vodou celú hodinu.
Raz na konci hodiny na mňa nakukla spoza súvislej steny jej vlasov.
Zacítil som neoprávnenú nenávisť, keď sa nám pohľady stretli,
vnímajúc svoj odraz v jej vystrašených očiach. Krv jej sfrabila líca
tesne predtým, než sa stihla ukryť za vlasmi a ja som po nej takmer
skočil.
No zaznovil zvonček. Zachránený zvončekom - aké klišé. Obaja sme
boli zachránení - ona pred smrťou, ja tesne pred tým, aby som sa
zmenil na nočnú moru ktorej som sa bál a ktorú som neznášal.
Nemohol som ísť tak pomaly, ako by som mal, keď som vybehol z
miestnosti. Ak by sa na mňa niekto pozeral, tak ma mohol začať
podozrievať - že so mnou niečo nie je v poriadku. No nikto sa mnou
nezaoberal. Všetky ľudské myšlienky boli upriamené na dievča, ktoré
bolo odsúdené na smrť len v takom krátkom čase ako je jedna hodina.
Skryl som sa v aute.
Nebol som rád, že som to musel robiť. Ako zbabelo to znelo. No
práve teraz som to musel urobiť.
Nemal som dostatok sebakontroly, aby som mohol ostať medzi
ľuďmi. Sústredenie sa na snahu nezabiť jedného z nich ma vyčerpalo
natoľko, že mi neostalo dosť na zbytok. Aké plytvanie by to bolo. Ak
by som sa poddal príšere, to je ako zaplatiť si za prehru.
Pustil som si CD, ktoré ma zvyčajne upokojilo, no teraz to akosi
nefungovalo. Nie, to, čo pomáhalo najviac bol studený, vlhký čistý
vzduch ktorý vial s mrholením cez moje otvorené okno. Hoci som si
ešte jasne pamätal Bellinu vôňu krvi, vdychovanie čistého vzduchu
bolo ako zbavovanie môjho tela infekcie.
Opäť som bol v poriadku. Zasa som mohol premýšľať. A porátať sa s
tým. S tým, čím som nechcel byť.
Nemusel som ísť k nej domov. Nemusel som ju zabiť. Očividne som
bola racionálne mysliaca osobnosť a mal som na výber. Vždy je tu
nejaká možnosť.

16
Už som sa necítil ako v triede... no teraz som nesedel vedľa nej.
Možno ak by som sa jej veľmi opatrne vyhýbal, môj život sa nemusel
zmeniť. Veci sa mi páčili tak, ako sú. Prečo by som to mal nechať
niekoho protivného a chutného zároveň zničiť?
Nemusel som sklamať svojho otca. Ani zapríčiniť mojej matke stres,
obavy... bolesť. Áno, moju adoptívnu mamu by to zabolelo. Esme
bola taká jemná, taká nežná. Zapríčinenie niekomu ako je Esme
bolesť, by bolo jednoducho neospravedlniteľné.
Aké ironické, že som chcel toto ľudské dievča ochrániť pred úbohými
a hlavne bezzubými myšlienkami Jessicy Stanleyovej. Ja som tá
posledná osoba, ktorá by ju mala ochraňovať. Nikdy nebude
potrebovať ochranu viac ako predo mnou.
Kde trčala Alice? náhle som si pomyslel. Nevidela ma zabíjať dievča
všetkými tými spôsobmi? Prečo mi neprišla na pomoc - zastaviť ma,
alebo mi pomôcť zahladiť stopy? Bola tak zaujatá sledovaním Jaspera
že jej ušlo ešte niečo oveľa horšie? Alebo som bol mocnejší, ako som
si myslel? Skutočne by som dievčaťu nič neurobil?
Nie, vedel som, že to nebola pravda. Alice sa musela veľmi uprieť na
Jaspera. Hľadal som ju v smere, kde som vedel, že bude - v malej
budove, ktorá sa používala pre hodiny angličtiny. Netrvalo mi dlho
aby som zistil, kde sa nachádza jej hlas. A mal som pravdu. Každou
-svojou myšlienkou bola sústredená na Jaspera, sledujúc jeho slabú
vôľu.
Želal som si, aby som ju mohol požiadať o radu, no zároveň som bol
rád, že sa nedozvedela, čoho som bol schopný. To, že o tom nešťastí
nevedela, som si uvedomil len v poslednej chvíli.
V tele som cítil nový oheň - oheň zahanbenia. Nechcel som, aby to
ostatní vedeli.
Ak by som sa Belle Swanovej vyhýbal, ak by som ju bol schopný
nezabiť - keď som na to pomyslel, netvor v mojom vnútri sa zvíjal od
zúrivosti - tak potom to nikto nemusí vedieť. Ak by som sa držal ďalej
od jej vône...
Nevidím dôvod, prečo to neskúsiť. Vybral by som si správne. Pokúsil
by som sa byť to, čo si Carlisle myslel, že som.
Posledná hodina o chvíľu skončí. Rozhodol som sa zrealizovať svoj
plán. To by bolo lepšie než sedieť na parkovisku a riskovať, že môže
okolo mňa prejsť a všetko zničiť. Opäť som zacítil voči nej
nepochopiteľnú nenávisť. Neznášal som to, že mala nado mnou moc,

17
ktorú si ani neuvedomovala. Že by zo mňa mohla urobiť niečo, čo
som odvrhoval.
Rýchlo som kráčal - trošku rýchlejšie ako som mal, ale v okolí nebol
nikto - cez malý školský areál. Nebol tu žiaden dôvod, prečo by som
mal Bellu Swanovú stertnúť. Budem sa jej vyhýbať ako nákaze,
ktorou vlastne bola.
V kancelárii nebol nikto, okrem sekretárky a to bola jediná osoba,
ktorú som chcel vidieť.
Nevšimla si, keď som vošiel.
"Pani Copeová?"
Žena s neprirodzene červenými vlasmi zdvihla hlavu a oči sa jej
rozšírili. Vždy som ich prichytil, keď boli nepozorné, to bol znak,
ktorému nerozumeli, nezáležalo koľkokrát predtým už videli jedného
z nás.
"Och," mierne zmätená si vzdychla. Uhladila si košeľu. Si hlúpa,
pomyslela si. Môže mi byť synom. Je príliš mladý, aby som o ňom
takto rozmýšľala...
"Ahoj Edward. Čo pre teba môžem urobiť?" Zatrepotala mihalnicami
ukrytými za hrubými sklami okuliarov.
Nepríjemné. No vedel som, ako byť očarujúci, ak som chcel. Bolo to
ľahké, keďže som presne vedel, aký tón alebo gesto použiť.
Naklonil som sa k nej a pozrel jej do očí spôsobom, ako keby som jej
hľadel až do hĺbky v jej plytkých, malých hnedých očiach. Jej
myšlienky už len zmätene pobehovali. Toto bude ľahké.
"Tak som rozmýšľal, či by ste mi nepomohli s mojím rozvrhom,"
povedal som tlmeným hlasom, ktorý som si uschovával pre ľudí.
Počul som, ako sa jej rozbúchalo srdce.
"Samozrejme, Edward. Ako ti mám pomôcť?" Je príliš mladý, príliš
mladý, opakovala si. Samozrejme, nesprávne. Bol som starší ako jej
starý otec. No vzhľadom na môj vodičský preukaz, mala pravdu.
"Rozmýšľal som, či by som sa mohol presunúť z hodín biológie na
maturitnú úroveň iného vedného odboru? Napríklad na fyziku?"
"Máš nejaký problém s pánom Bannerom, Edward?"
"Nemám, ja len že tú látku som už študoval..."
"Na tej špeciálnej škole na Aliaške, do ktorej ste chodili všetci, viem."
Zošpúlila pery v uvažovaní. Všetci by mali byť na vysokej. Učitelia sa
sťažujú. Trefné názory, nikdy nezaváhajú s odpoveďou, žiadne chyby
na teste - ako keby našli spôsob, ako podvádzať na každom predmete.

18
Pán Varner by radšej veril, že každý švindľuje než by priznal, že
nejaký študent je chytrejší ako on. Stavím sa, že ich doučuje ich
mama... "Vlastne, Edward, fyzika je už zaplnená. Pán Banner neznáša,
keď je v triede viac ako dvadsaťpäť študentov-"
"Nebudem robiť problémy."
Samozrejme že nie. Nikto z perfektných Cullenovcov. "Ja to viem,
Edward. No nie je tu dosť stoličiek ako..."
"Môžem si potom vypustiť hodinu? Mohol by som ju využiť na
samostatné štúdium."
"Vynechať biológiu?" Padla jej sánka. To je šialené. Aké ťažké je
presedieť celý predmet, ktorý už viete? Niečo sa musí diať s pánom
Bannerom. Možno by som sa o tom mala s Bobom porozprávať...
"Nebudeš mať dosť známok na zmaturovanie."
"Dobehnem to na budúci rok."
"Mal by si sa o tom porozprávať s rodičmi."
Dvere za mnou sa otvorili, no ktokoľvek to bol, nemyslel na mňa a tak
som sa mohol plne sústrediť na pani Copeovú. Jemne som sa priblížil
a zhypnotizoval som jej oči. Šlo by to lepšie, keby mali moje oči zlatý
odtieň namiesto čiernej. Čierna ľudí strašila, ako bolo aj jej účelom.
"Prosím, pani Copeová?" Môj hlas bol taký jemný a neodolateľný, ako
len mohol, a to mohol byť teda riadne. "Nie je tu niečo iné, kam by
som si to mohol prehodiť? Som si istý, že tu niekde musí byť voľné
miesto. Biológia ako šiesta hodina nemôže byť jediná možnosť..."
Usmial som sa na ňu a dával som si pozor, aby som neukázal zuby tak
široko, aby ju to vystrašilo. Na tvári mi ostal mäkký výraz.
Srdce sa jej rozbúchalo rýchlejšie. Príliš mladý, horúčkovito si
pripomínala. "No, môžem sa porozprávať s Bobom - myslela som
pánom Bannerom. Uvidím či -"
Len sekundu trvalo, aby sa všetko zmenilo; atmosféra v miestnosti,
moje poslanie, dôvod, prečo som sa nakláňal k červenovlasej žene...
To, čo bolo predtým, bolo teraz inak.
Len sekundu trvalo, keď Samantha Wellsová otvorila dvere, hodila do
koša pri dverách podpísanú ospravedlnenku a ponáhľala sa preč zo
školy. Len sekundu trvalo náhlemu poryvu vetra cez otvorené dvere,
než do mňa narazil. Len sekundu trvalo, aby som si uvedomil, kto
bola tá osoba, ktorá ma neprerušila svojimi myšlienkami.
Otočil som sa, hoci som si to nemusel overovať. Pomaly, bojoval som
proti svalom, ktoré sa začínali opäť priečiť.

19
Bella Swanová stála opretá o stenu vedľa dverí, v ruke držala papier.
Jej oči sa ešte viac rozšírili keď zbadala môj neľudský, zúrivý pohľad.
Vôňa jej krvi naplnila každý kúsok malej, dusnej miestnosti. V mojom
krku horelo.
Netvor na mňa znova zízal z odrazu v jej očiach, tá tvar zla.
Moja ruka zaváhala vo vzduchu nad pultom. Nemusel som sa obzrieť
späť, aby som sa ponad neho natiahol a vrazil hlavu pani Copeovej do
stola s dostatočnou silou, aby som ju zabil.
Dva životy namiesto dvadsať. Dobrý obchod.
Príšera dychtivo čakala, kedy to urobím.
No stále som mal na výber - muselo tu byť na výber.
Prestal som dýchať a predstavil som si Carlisleovu tvár. Otočil som sa
späť k pani Copeovej a počul som jej vnútorné prekvapenie, keď si
uvedomila zmenu v mojom výraze. Odvrátila sa odo mňa, no svoj
strach nevyjadrila slovami.
Používajúc všetku kontrolu, ktorou som sa ovládal v desaťročiach
sebazapierania, som zjemnil svoj hlas. Mal som ešte dostatok vzduchu
na pár slov.
"Tak nič. vidím, že to nie je možné. Veľmi pekne vám ďakujem za
pomoc."
Otočil som sa na päte a zmizol z miestnosti, snažiac sa necítiť horúcu
krv dievčaťa, keď som prechádzal okolo nej len pár centimetrov.
Nezastavil som sa až pokiaľ som si nesadol do auta, pohybujúc sa celú
cestu až príliš rýchlo. Väčšina ľudí už odišla, takže tu nebolo veľa
svedkov. Počul som, že si to jeden zo študentov - D.J. Garrett všimol,
no nakoniec tomu nevenoval pozornosť...
Odkiaľ sa tu zjavil Cullen - takmer z ničoho nič. Zasa mám priveľkú
fantáziu. Mama vždy hovorí...
Keď som vkĺzol do svojho Volva, ostatní študenti už boli na
parkovisku. Snažil som sa kontrolovať svoje dýchanie, no lapal som
po dychu, ako keby som sa dusil.
"Edward?" Znepokojene sa opýtala Alice.
Iba som potriasol hlavou.
"Čo sa ti, do čerta, stalo?" dožadoval sa odpovede Emmett, chvíľkovo
nahnevaný, keďže Jasper nebol v nálade, aby mohol súhlasiť s
odvetou.
Namiesto odpovede som naštartoval auto. Musel som sa odtiaľto
dostať skôr, než by ma Bella Swanová mohla aj tu prenasledovať. Môj

20
osobný démon čo ma strašil... Obrátil som auto a zrýchlil. Šiel som
sedemdesiatkou ešte predtým, než som vyšiel na cestu. Na ceste som
išiel stodesať ešte predtým, než som zahol za roh.
Bez toho aby som sa pozrel som vedel že Emmet, Rosalie a Jasper sa
pozerali na Alice. Pokrčila plecami, pretože nevedela, čo sa už stalo,
iba to, čo príde.
Teraz na mňa hľadela. Obaja sme videli, čo sa dialo v jej hlave a obaja
sme boli prekvapení.
"Odchádzaš?" zašepkala.
Zbytok teraz zízal na mňa.
"Odchádzam?" zasyčal som cez zovreté pery.
Potom videla, ako moje rozhodnutie zatrepotalo vzduchom a druhá
možnosť zvrtla moju budúcnosť v ponurú.
"Och."
Bella Swannová, mŕtva. Moje oči, žiariace na sýtočerveno čerstvou
krvou. Prenasledovanie, ktoré bude pokračovať. Ten čas, ktorý sme
mohli prečkať, kým by sa mohli veci urovnať a my by sme začali od
začiatku....
"Och." povedala znova. Obraz sa zaostroval. Prvýkrát som videl
vnútro domu šerifa Swana a Bellu v kuchyni so žltými skrinkami
otočená chrbtom ku mne, kým ja som ju sledoval z tieňa... vôňa ma
vylákala za ňou...
"Prestaň!" zastenal som, nedokázal som zniesť viac.
"Prepáč," zašepkala s rozšírenými očami.
Netvor mal veľkú radosť.
Vízia v jej mysli sa zmenila. Prázdna cesta uprostred noci, po okraji
stromy pokryté snehom, rýchlosť takmer tristodvadsať kilometrov za
hodinu.
"Budeš mi chýbať," povedala. "Nezáleží na tom, ako dlho budeš
preč."
Emmett a Rosalie si vymenili znepokojené pohľady.
Boli sme už blízko cesty, ktorá viedla k nášmu domu.
"Tu nás vylož," pokynula mi Alice. "Carlisleovi by si to mal povedať
sám."
Prikývol som, brzdy na aute zaškrípali, ako som znenazdajky zastavil.
Emmett, Rosalie a Jasper potichu vystúpili; Alice im to vysvetlí, keď
už budem preč. Chytila ma za plece.
"Urobíš správnu vec," zašepkala. Tentoraz to nebola vízia - bol to

21
príkaz.
"Je to jediná rodina, ktorú Charlie Swan má. Zabilo by ho to."
"Viem," povedal som, súhlasiac iba s poslednou časťou.
Vybehla z auta, aby sa pridala k zvyšku, obočie sa jej stiahlo
úzkosťou. Stratili sa v lese ešte predtým, než som stihol otočiť auto.
Na ceste do mesta som zrýchlil a vedel som, že vízia čo mala Alice mi
bude prebleskovať mysľou. Keď som sa vracal do Forksu stopäťdesiat
kilometrovou rýchlosťou, nebol som si istý, kam vlastne idem.
Povedať otcovi zbohom? Alebo prebudiť príšeru v mojom vnútri?
Cesta sa strácala pod kolesami môjho auta.

2. Otvorená kniha

Hodil som sa do kopy snehu a otlačil som do nej tvar môjho tela.
Pokožka sa mi ochladila na teplotu zhodnú s okolím a malé kúsky
ľadu som pociťoval na koži ako zamat.
Obloha nado mnou bola jasná, posiata hviezdami, ktoré žiarili niekde
na modro, inde na žlto. Vytvárali vo vesmíre veľkolepé obrazce -
nádherný pohľad. Dokonale krásny. Lepšie povedané, mal by byť. Bol
by, ak by som bol naozaj schopný vidieť ho.
Nebolo mi lepšie. Už prešlo šesť dní, šesť dní ktoré som sa skrýval v
divočine Denali, no necítil som sa slobodne ako predtým, než som
zacítil jej vôňu.
Keď som sa díval na ligotajúcu sa oblohu, bolo to ako keby medzi jej
krásou a mojimi očami bola akási prekážka. Tou prekážkou bola tvár,
obyčajná ľudská tvár, no akosi som si ju nemohol vyhnať z mysle.
Počul som približujúce sa myšlienky skôr než kroky, ktoré ich
nasledovali. Zvuk pohybu takmer nebolo na snehu počuť.
Nebol som prekvapený, že Tanya sem za mnou prišla. Viem, že nad
rozhovorom, ktorý o chvíľu nastane, rozmýšľala niekoľko predošlých
dní, odkladajúc to tak dlho, až kým si nebola úplne istá, čo chce
povedať.
Nejakých päť metrov odomňa si vzdychla a vyskočila na vyčnievajúcu
čiernu skalu, balancujúc na špičkách chodidiel.
Tanyanina pokožka mala vo svetle hviezd striebornú farbu a jej dlhé
blond kučeravé vlasy jasne žiarili takmer na ružovo, pretože v nich
mala jahodový odtieň. Jej jantárové oči sa ligotali počas toho, keď ma

22
špehovala zahrabaná do polovice tela v snehu a jej plné pery sa
pomaly roztiahli do úsmevu.
Bola dokonalá. Bola by, ak by som ju bol schopný vidieť. Vzdychol
som si.
Na vrchu skaly sa prikrčila, dotýkajúc sa jej prstami a jej telo sa
zvinulo.
Delová guľa, pomyslela si.
Vystrelila sa do vzduchu; premenila sa na tmavý, pokrútený tieň, keď
sa objavila medzi mnou a hviezdami. Stočila sa do klbka a skočila do
kopy snehu hneď vedľa mňa.
Odrazu sa na mňa vrhla halda snehu. Hviezdy odrazu zmizli, keď som
sa ocitol hlboko pod ľadovou pokrývkou.
Opäť som si vzdychol, no ani som sa nepohol. Tma pod snehom ani
nebolela, no ani mi nezastierala pohľad. Stále som videl tú istú tvár.
"Edward?"
Sneh sa zasa pohol pretože Tanya ma začala rýchlo vyhrabávať.
Očistila moju nehybnú tvár od toho jemného prachu, nepozrúc sa mi
do očí.
"Prepáč," zašepkala. "Bol to len žart."
"Viem, bol vtipný."
Skrivila ústa.
"Irina a Kate tvrdia, že ťa mám nechať na pokoji. Myslia si, že ťa
otravujem."
"To nie," uistil som ju. "Práve naopak, ja som ten, kto je nepríjemný -
príšerne nepríjemný. Naozaj sa ospravedlňujem."
Ideš domov, všakže? pomyslela si.
"Ešte som... sa celkom... nerozhodol."
No tu nezostaneš. Jej myšlienky boli teraz clivé, smutné.
"Nie. Nezdá sa, žeby to... pomáhalo."
Zaškerila sa. "To je moja chyba, že?"
"Samozrejme že nie," jemne som zaklamal.
Nesnaž sa byť gentleman.
Usmial som sa.
Moja prítomnosť ťa znepokojuje, obvinila ma.
"Nie."
Nadvihla jedno obočie v takom neveriacom výraze, že som sa musel
zasmiať. Bol to len krátky smiech, nasledovaný ďalším vzdychom.
"No tak dobre," priznal som sa. "Trošku."

23
Tiež si vzdychla a oprela si bradu o ruky. Jej myšlienky boli
rozhorčené.
"Si tisíckrát krajšia než hviezdy, Tanya. Samozrejme, že ty o tom
dobre vieš. Nenechaj moju tvrdohlavosť aby podkopala tvoje
sebavedomie." Zachichotal som sa nad tým, aké by to bolo
nepravdepodobné.
"Nie som zvyknutá na odmietnutie," posťažovala sa a našpúlila pery.
"Samozrejme že nie," súhlasil som, snažiac sa neúspešne blokovať jej
myšlienky, keď sa prehrabávala spomienkami na tisícky úspešných
úlovkov. Tanya preferovala ľudských mužov - po prvé ich bolo viac,
po druhé boli mäkkí a teplí. A samozrejme, vždy nedočkaví.
"Ty sukubus," podpichoval som ju dúfajúc, že to preruší jej prílev
spomienok.
Zaškerila sa, odhaľujúc zuby. "Pravý originál."
Na rozdiel od Carlisla, Tanya a jej sestry objavili svoje svedomie
pomalšie. Nakoniec to bola ich záľuba v mužoch, čo ich postavila
proti zabíjaniu. Teraz muži, ktorých ľúbili... žili.
"Keď si sa tu ukázal," povedala pomaly. "Myslela som si že..."
Vedel som, čo si myslela. A mohol som si myslieť, že sa takto bude
cítiť. No vtedy moje analytické myslenie pracovalo na veľmi nízkych
obrátkach.
"Myslela si si, že som si to rozmyslel."
"Áno." Zamračila sa.
"Cítim sa strašne, že sa s tebou takto zahrávam, Tanya. Nechcel som -
nerozmýšľal som. Ja len že... odišiel som veľmi unáhlene."
"Nepredpokladám, že mi povieš prečo...?"
Sadol som si a ovinul ruky okolo kolien, obranne som sa stočil.
"Nechcem sa o tom rozprávať."
Tanya, Irina a Kate boli veľmi dobré v živote, ktorý si vybrali. V
niektorých chvíľach lepšie než Carlisle. Napriek ich šialenej blízkosti
s tými, ktorí by mali byť - a kedysi aj boli - ich korisťou, nerobili
žiadne chyby. Cítil som sa príliš zahanbený, aby som sa jej priznal.
"Problémy so ženami?" hádala, ignorujúc moju neochotu.
Zasmial som sa bez náznaku radosti. "Nie také, ako si myslíš."
Potom nastalo ticho. Počúval som jej myšlienky keď rozmýšľala nad
niekoľkými možnosťami snažiac sa dešifrovať moje slová.
"Nie si ani len blízko," povedal som jej.
"Dáš mi ešte jednu šancu?" opýtala sa.

24
"Nechaj to tak, Tanya."
Opäť nastalo ticho, stále uvažovala. Ignoroval som ju, neúspešne sa
snažiac oceniť hviezdy.
Po momente ticha sa vzdala a jej myšlienky nabrali iný smer.
Kam pôjdeš, keď odídeš, Edward? Naspäť ku Carlisleovi?
"Nemyslím si," zašepkal som.
Kam pôjdem? Nemohol som si spomenúť na jediné miesto na tejto
zemi, ktoré by ma zaujalo. Nebolo tu nič také, čo by som chcel vidieť
alebo robiť. Nezáleží na tom kam by som išiel, pretože to nebude
niekam - budem tak akurát utekať pred niečím.
To je hrozné. Kedy som sa stal takýmto zbabelým?
Tanya ma chytila svojou štíhlou rukou okolo pliec. Stuhol som, no
neodtiahol som sa. Myslela to viac ako priateľské objatie, než niečo
iné.
"Myslím, že sa vrátiš," povedala hlasom, v ktorom bolo len veľmi
málo jej pôvodného ruského prízvuku. "Nezáleží na tom čo to je...
alebo kto to je... čo ťa straší. Ty si ten typ, ktorý sa tomu postaví
tvárou v tvár."
Jej myšlienky boli také isté, ako jej slová. Snažil som sa prijať obraz
toho, ako ma videla vo svojej hlave. Toho, kto sa tomu postaví. Bolo
príjemné opäť takto o sebe premýšľať. Nikdy som nepochyboval o
svojej odvahe, o svojej schopnosti čeliť problémom, až do tej strašnej
hodiny biológie nedávno.
Pobozkal som ju na líce a veľmi rýchlo som sa odtiahol, keď sa ku
mne otočila so zvraštenými perami. Smutne sa nad tým usmiala.
"Ďakujem ti, Tanya. Potreboval som to počuť.
Jej myšlienky nabrali podráždený tón. "Nemáš začo. Dúfam, že budeš
v budúcnosti rozumnejší, Edward."
"Prepáč, Tanya. Vieš, že si pre mňa príliš dobrá. Ja len... ešte som
nenašiel to, čo hľadám."
"Takže, ak ťa už pred odchodom neuvidím.... dovidenia, Edward."
"Zbohom, Tanya." Keď som vyslovil tieto slová, videl som sa. Videl
som sa odchádzať. Videl som sa byť dosť silný, aby som sa vrátil na
jediné miesto, kde som túžil byť. "Znova, ďakujem."
Okamžite bola na nohách a bežala preč, presúvajúc sa cez sneh tak
rýchlo, že jej chodidlá nemali ani čas ponoriť sa do snehu; nenechala
za sebou žiadne stopy. Neotáčala sa. Moje odmietnutie ju ťažilo viac,

25
než pripustila, dokonca aj v jej myšlienkach. Nechcela by ma znova
vidieť pred tým, než odídem.
Moje ústa sa stiahli starosťou. Nechcel som zraniť Tanyu, hoci jej city
neboli hlboké, ťažko povedať, že čisté, a v každom prípade, nič, čo by
som vedel opätovať. No stále som sa necítil byť gentlemanom.
Oprel som si bradu o kolená a opäť som sa pozrel na hviezdy aj keď
som už túžil byť na ceste. Vedel som, že Alice ma uvidí prichádzať a
povie to ostatným. Poteší ich to - hlavne Carlisla a Esme. No ešte
chvíľu som sa díval na hviezdy, snažiac sa vidieť za tvár v mojej
hlave. Medzi mnou a trblietavými svetlami na oblohe bol pár
zmätených čokoládovohnedých očí hľadiacich na mňa a pokúšajúc sa
zistiť, čo bude znamenať toto rozhodnutie pre ňu. Samozrejme, nebol
som si istý, či práve túto informáciu jej nezvyčajné oči hľadali. Ani v
mojich predstavách som si nevedel vybaviť jej myšlienky. Oči Belly
Swanovej sa pýtali ďalej a nezastretý výhľad mi naďalej unikal. S
ťažkým povzdychom som sa vzdal a postavil sa. Ak by som bežal,
mohol by som byť v späť pri Carlisleovom aute o menej ako hodinu...
V náhlení vidieť svoju rodinu - a túžbe byť tým Edwardom, ktorý sa
veciam postaví v tvár - som bežal cez hviezdami presvetlené snehové
pole bez zanechania akýchkoľvek odtlačkov nôh.

"Bude to v poriadku," vydýchla Alice. Jej oči boli nesústredené a

Jasper mal jednu ruku tesne pod jej lakťom aby ju viedol, keď sme
kráčali preplnenou jedálňou v malej skupinke. Rosalie a Emmet boli
na čele, Emmet vyzeral smiešne, ako bodyguard uprostred
nepriateľského teritória. Rosalie bola tiež ostražitá, no viac vytočená
než ochranárska.
"Samozrejme že bude," zahromžil som. Ich správanie bolo absurdné.
Ak by som si nebol istý, že by som to zvládol, ostal by som doma.
Táto náhla zmena z nášho normálneho, inokedy hravého rána - v noci
snežilo a Emmet a Jasper chceli využiť moju nepozornosť, aby ma
bombardovali snehovými guľami; keď ich znudil môj nedostatok
záujmu, obrátili sa proti sebe – hra na túto prehnanú ostražitosť by
bola vtipná, keby ma tak nevytáčala.
"Ešte tu nie je, ale čo sa týka smeru, od ktorého vojde... nebude to so
smerom vetra, ak si sadneme na svoje zvyčajné miesto."
"Samozrejme že budeme sedieť na našom zvyčajnom mieste. Prestaň,
Alice. Lezieš mi na nervy. Budem úplne v pohode."

26
Keď jej Jasper pomáhal sadnúť si, blikla očami a zamerala sa na moju
tvár.
"Hmm," povedala, znejúc nanajvýš prekvapene. "Myslím, že máš
pravdu."
"Samozrejme že mám." zamrmlal som.
Neznášal som byť stredobodom ich pozornosti. Pocítil som náhlu
sympatiu voči Jasperovi, rozpamätávajúc sa na všetky tie chvíle, keď
sme ho ochranne obletovali. Krátko opätoval môj pohľad a uškrnul sa.
Otravné, čo?
Zaškľabil som sa naňho.
Nebolo to náhodou len minulý týždeň, kedy sa mi zdala táto dlhá,
jednotvárna miestnosť tak vražedne nezaujímavá? Nebolo pre mňa
vtedy ako spánok, ako kóma, už len zotrvávanie tu?
Dnes boli moje svaly napnuté - ako struny klavíra, pripravené hrať aj
pri tom najľahšom stlačení kláves. Moje zmysly boli extra-ostražité;
sledoval som každý zvuk, každý pohľad, každý pohyb vzduchu, čo sa
mi dotkol pokožky, každú myšlienku. Hlavne myšlienky. Ostal už len
jeden jediný zmysel, ktorý som si držal pod zámkou, odmietal som ho
použiť. Čuch, samozrejme. Nedýchal som.
Čakal som že budem počuť viac o Cullenovcoch v myšlienkach ľudí,
keď som sa nimi tak zbežne prehrabával. Celý deň som čakal,
hľadajúc každú novú známosť, ktorú mohla Bella Swanová
nadobudnúť, snažiac sa zistiť smer nových klebiet. Ale nič. Nikto si
ani len nevšimol piatich upírov v jedálni, bolo to ako predtým, než to
nové dievča prišlo. Pár ľudí v tejto miestnosti na ňu stále myslelo,
tými istými myšlienkami ako pred týždňom. Namiesto toho, aby ma to
nudilo, teraz som sa cítil fascinovaný.
Nič o mne nikomu nevravela?
Nie je možné, že si nevšimla môj čierny, vražedný pohľad. Videl som
jej reakciu. Určite som ju hlúpo vystrašil. Bol som presvedčený, že to
niekomu určite spomínala, možno aj trochu zveličila, aby to znelo
lepšie. Prihodiť mi zopár hrozivých riadkov.
A potom, počula ma, ako som sa snažil presunúť sa z našej spoločnej
hodiny biológie. Muselo jej napadnúť, po mojom výraze, či náhodou
ona nebola tou príčinou. Normálne dievča by sa vypytovalo,
porovnávalo si svoje zážitky s ostatnými, hľadajúc nejaký spoločný
znak ktorým by si vysvetlila moje správanie, aby sa nemusela cítiť
ako outsider. Ľudia sa neustále zúfalo snažili cítiť normálne,

27
zapadnúť. Ladiť s každým naokolo, ako stádo oviec. Táto potreba bola
silnejšia hlavne v nestálom období dospievania. Toto dievča nebude
žiadnou výnimkou.
No nikto si nás tu nevšimol, pri našom zvyčajnom stole. Bella musí
byť výnimočne plachá, ak sa nikomu nezverila. Možno prehovorila s
otcom, možno toto bolo to najsilnejšie puto... aj keď sa to zdalo málo
pravdepodobné, keďže s ním strávila toľko málo času. Bližšia si je k
mame. Aj tak, v najbližšej dobre budem musieť prejsť okolo náčelníka
Swana a počúvať, čo si myslí.
"Niečo nové?" Opýtal sa Jasper.
"Nič. Ona... asi to nikomu nepovedala."
Všetci štyria naraz zdvihli obočie.
"Možno nie si taký strašidelný, ako si myslíš," povedal Emmett,
chichotajúc sa. "Stavím sa, že ja by som ju vystrašil lepšie."
Prevrátil som očami.
"Rozmýšľam prečo...?" Znova sa pozastavil nad mojím novým
objavom - neobyčajne mĺkve dievča.
"Už sme to preberali. Ja proste neviem."
"Prichádza," odrazu zašepkala Alice. Cítil som, ako som strnul. "Snaž
sa vyzerať ľudsky."
"Ľudsky, vravíš?" Opýtal sa Emmett.
Zdvihol svoju pravú päsť a pretočením prstov odhalil snehovú guľu,
ktorú si ukrýval v dlani. Samozrejme, že sa neroztopila. Stlačil ju do
hrčovitej kocky ľadu. Oči mal uprené na Jaspera, no ja som videl, kam
sa jeho myšlienky uberajú. A taktiež aj Alice, samozrejme. Keď ju do
nej náhle šmaril, odrazila ju od seba a ľad preletel celú dĺžku jedálne
príliš rýchlo pre ľudské oči až sa nakoniec rozbil na tehlovom múre,
pričom tehla pukla tiež.
Všetky hlavy v tomto rohu miestnosti zízali na kúsok ľadu na zemi a
potom sa otočili, aby našli vinníka. Nedívali sa ďalej ako pár stolov od
nás. A nikto sa nepozeral na nás.
"Veľmi ľudské, Emmett," ostro poznamenala Rosalie. "Prečo do tej
steny rovno nevrazíš päsťou?"
"Vyzeralo by to pôsobivejšie, ak by si to urobila ty, zlato."
Snažil som sa na nich sústrediť, zachovávajúc si smiech na mojej
tvári, ako keby som sa zúčastňoval ich žartíku. Nedovolil som si
pozrieť smerom, kde som vedel, že bude stáť. No to bolo jediné, čo
som sa snažil počúvať.

28
Začul som Jessicinu netrpezlivosť s novým dievčaťom, ktorá bola tiež
roztržitá, stojac plne bez pohybu. V Jessiciných myšlienkach som
videl, že líca Belly Swanovej sa opäť zafarbili krvou na jasno ružovú.
Nadýchol som sa krátko a plytko, pripravený nedýchať pri každej
známke jej vône v mojom okolí.
Mike Newton bol s nimi. Počul som oba jeho hlasy - duševný aj
fyzický, keď sa pýtal Jessicy, čo je to s Bellou. Nepáčilo sa mi, akým
spôsobom sa jeho myšlienky uberali, záblesk náhlych predstáv, ktoré
sa vznášali v jeho mysli kým ju pozoroval, ako sa trhla a prebudila so
svojho snenia ako keby zabudla, že tam je.
"Nič." počul som povedať Bellu tichým, jasným hlasom. Zdalo sa to
ako zvonenie zvončeka cez hluk v jedálni, no vedel som, že je to len
preto, lebo som mu sústredene načúval.
"Len si dám niečo na pitie," pokračovala, kým doháňala koniec radu.
Musel som sa aspoň raz pozrieť jej smerom. Upierala oči na podlahu a
farba sa jej pomaly vytrácala z tváre. Rýchlo som sa pozrel na
Emmetta, ktorý sa teraz smial na mojom bolestnom úsmeve na tvári.
Hej braček, vyzeráš, ako keby si bol chorý.
Upravil som svoj výraz na nenútený.
Jessica nahlas uvažovala o Bellinom nedostatku chuti do jedla. "Nie si
hladná?"
"Vlastne je mi trochu nevoľno," jej hlas bol slabší, no stále veľmi
jasný.
Prečo ma trápili obavy, ktoré náhle vyžarovali z myšlienok Mika
Newtona? Prečo by som sa mal starať do toho, že mali majetnícky
podtón? Nebola moja vec, že po nej Mike Newton tak neskutočne
dychtil. Možno na ňu takto reagovali všetci. Nechcel som ju
inštinktívne chrániť aj ja? Predtým než som ju chcel zabiť, to je...
Bolo to dievča choré?
Ťažké posúdiť - vyzerala tak úžasne s tou priesvitnou pokožkou...
Potom som si uvedomil, že som sa o ňu bál takisto ako ten zadebnený
chlapec a donútil som sa nezamýšľať sa nad jej zdravím.
Napriek tomu sa mi nepáčilo, že som ju sledoval cez Mikove
myšlienky. Prešiel som na Jessicu pozorne sledujúc, ako si sadajú za
stôl. Našťastie si sadli k zvyčajným Jessiciným spolusediacim, k
jednému z prvých stolov v miestnosti. Nie v smere vetra, tak ako
sľúbila Alice.
Alice do mňa štuchla. O chvíľu sa sem pozrie, správaj sa ako človek.

29
Zaťal som zuby.
"Pohodička, Edward," povedal Emmet. "Úprimne. No tak zabiješ
jedného človeka. Pre to sa svet nezrúti."
"Ty tak vieš," zamrmlal som.
Emmett sa zasmial. "Musíš sa naučiť preniesť sa cez veci. Ako ja.
Večnosť je dlhý čas na to, aby si sa váľal v pocite viny."
Hneď po tom Alice hodila hrsť plnú drobných kociek ľadu, ktoré
skrývala pred Emmettovou nepodozrievavou tvárou.
Prekvapene zažmurkal a potom sa zákerne zaškeril.
"Ty si to chcela," povedal jej, keď sa naklonil ponad stôl a vytriasol si
k nej svoje vlasy plné ľadu. Sneh, roztápajúci sa v teplej miestnosti sa
z jeho vlasov rozpŕchol napoly roztopený.
"Fuj!" sťažovala sa Rosalie, keď sa spolu s Alice očistili.
Alice sa smiala a všetci sme sa k nej pridali. Mohol som vidieť v jej
myšlienkach, ako si to dopredu pripravila a vedel som že to dievča, -
mal by som prestať rozmýšľať o nej, ako keby bola jediná na svete -
že Bella sa pozerá ako sa hráme a smejeme, že vyzeráme šťastne ako
ľudia a priam nereálne dokonalo ako na obraze Normana Rockwella.
Alice sa stále smiala, držiac Rosalie ako štít. To dievča - Bella sa na
nás musí pozerať.
...opäť zíza na Cullenovcov, pomyslel si niekto a to upútalo moju
pozornosť.
Automaticky som sa pozrel v smere myšlienok až kým moje oči
nenarazili na miesto, odkiaľ sa šíril hlas, ktorý som dnes toľko
počúval.
Moje oči sa pomaly presunuli z Jessicy do prava a zamerali sa na
prenikavý pohľad dievčaťa.
Rýchlo zvesila hlavu a opäť sa skryla za závojom vlasov.
Čo si myslela? Moja frustrácia narastala každou minútou. Snažil som
sa - neisto, pretože som to ešte nikdy predtým neskúšal - skúmať ticho
okolo nej. Môj mimoriadny sluch sa vždy objavil prirodzene, bez
opýtania; nikdy som na ňom nemusel pracovať. Teraz som sa sústredil
na zlomenie hocičoho, čo obklopovalo jej myšlienky a zahaľovalo ich
rúškom tajomstva.
Nič, len ticho.
Čo to s ňou je? pomyslela si Jessica. Bola to ako ozvena môjho
rozhorčenia.

30
"Edward Cullen sa na teba pozerá," zachichotala sa Belle do ucha. V
jej tóne nebola ani známka jej skutočnej žiarlivosti. Jessica sa v
predstieranom kamarátstve zlepšovala.
Bol som úplne zaujatý odpoveďou dievčaťa.
"Nevyzerá naštvane, však?" zašepkala jej späť.
Takže si všimla moju predošlú reakciu. Samozrejme že áno.
Tá otázka Jessicu zmiatla. Videl som svoju tvár v jej myšlienkach ako
si zisťovala môj výraz, no nepozrel som na ňu. Stále som sa
sústreďoval na dievča snažiac sa započuť aspoň niečo. Aj tak to veľmi
nepomáhalo.
"Nie," povedala jej, aj keď si želala, aby mohla povedať áno - veľmi
ju znepokojovalo moje uprené dívanie sa - hoci v jej hlase po tom
nebolo ani stopy. "Mal by?"
"Myslím, že ma nemá rád," zašepkala Jessice späť a položila si hlavu
na ruky ako keby bola unavená. Snažil som sa pochopiť ten pohyb, no
mohol som iba hádať. Možno že bola unavená.
"Cullenovci nemajú radi nikoho," uistila ju Jessica. "Teda, nikoho si
nevšímajú natoľko, aby ho mohli mať radi." Nikdy to nezvykli
robievať, posťažovala sa v myšlienkach. "Ale stále sa na teba pozerá."
"Prestaň naňho zízať," dievča syklo na Jessicu a zdvihlo hlavu, aby sa
uistilo že ju poslúchla.
Jessica sa zachichotala, no bolo to, ako keby ju o to niekto požiadal.
Dievča neodvrátilo pohľad od stola až do konca hodiny. Myslel som si
- hoci som si, samozrejme, nemohol byť istý - že to bolo zámerné.
Vyzerala, že sa na mňa chce pozrieť. Jej telo sa pomaly natočilo
mojim smerom, jej hlava sa začala otáčať, no potom sa pri tom
prichytila, zhlboka sa nadýchla a strnulo hľadela na toho, kto práve
rozprával.
Väčšinou som ignoroval myšlienky ostatných ľudí, čo boli okolo nej,
ak sa ňou akurát nezaoberali. Mike Newton plánoval po škole snežnú
bitku, aj keď si ešte nestihol uvedomiť, že sneh sa práve zmenil na
dážď. Jemné snehové vločky pri dopade na strechu začali čoraz viac
pripomínať bubnovanie dažďa. Naozaj tú zmenu nepočul? Mne sa to
zdalo byť tak hlasné.
Keď sa obed skončil, ostal som sedieť. Ľudia sa rozchádzali a ja som
sa prichytil, ako sa snažím rozoznať zvuk jej krokov medzi ostatnými
ako keby na nich bolo niečo nezvyčajné. Príšerne hlúpe.
Ani zvyšok mojej rodiny sa ani nepohol. Čakali, čo urobím ja.

31
Pôjdem do triedy a sadnem si vedľa dievčaťa, kde som cítil takú
neskutočne úžasnú vôňu jej krvi a teplo jej pulzu vo vzduchu na mojej
pokožke? Bol som na to dosť silný? Alebo som už mal na deň dosť?
"Ja... myslím, že je to v poriadku," povedala váhavo Alice. "Tvoja
myseľ je pripravená. Myslím, že tú hodinu prežiješ."
Lenže Alice vedela, ako rýchlo sa názor môže zmeniť.
"Prečo sa ponáhľať?" opýtal sa Jasper. Aj keď sa nechcel cítiť
samoľúbo že teraz som ja ten, kto je slabý, počul som, že sa trocha
cítil. "Choď domov. Choď na to pomaly."
"Čo také strašné sa deje?" nesúhlasil Emmett. "Buď ju zabije alebo
nie. Už nech je to za nami."
"Ešte sa nechcem sťahovať," sťažovala sa Rosalie. "Nechcem začínať
od začiatku. Konečne sme takmer skončili strednú, Emmett."
Nevedel som sa rozhodnúť. Strašne, príšerne som chcel postaviť sa
tomu, než zasa utiecť. No tiež som nechcel prekročiť hranice. Minulý
týždeň bola chyba, že sme Jaspera nechávali tak dlho bez lovu; nebola
toto takisto rovnako zbytočná chyba?
Nechcel som byť dôvodom, aby sme sa opäť presťahovali. Určite by
mi za to nepoďakovali.
No chcel som ísť na hodinu biológie. Uvedomil som si, že opäť chcem
vidieť jej tvár.
A toto rozhodlo. Táto zvláštnosť. Hneval som sa pre to sám na seba.
Neprisahal som si náhodou, že nenechám ticho Bellinej mysle aby ma
donútila prehnane sa o ňu zaujímať? No a aha teraz - som nadmieru
zaujatý.
Chcel som vedieť, o čom premýšľa. Jej myseľ bola zavretá, no oči
otvorené. Možno som ich mohol čítať namiesto myšlienok.
"Nie, Rose, myslím si, že naozaj bude v pohode," povedala Alice.
"Vyjasňuje sa to. Som si na deväťdesiat tri percent istá, že sa nič
nestane, ak do tej triedy vojde." Zvedavo sa na mňa pozrela,
rozmýšľajúc čo asi zmenilo moje myšlienky, že je jej vízia odrazu
istejšia.
Nebude už dosť zvláštne snažiť sa nechať Bellu Swanovú nažive?
Emmett mal pravdu, hoci na druhej strane - prečo to už nemať za
sebou? Postavím sa tvárou v tvár pokušeniu.
"Choďte do triedy," prikázal som im a vstal som od stola. Otočil som
sa a odišiel som bez obzretia sa späť. Počul som Alicine obavy,

32
Jasperov nesúhlas, Emmettov súhlas a Rosalinu zúrivosť, s ktorou ma
sledovala.
Posledný krát som sa zhlboka nadýchol a vošiel som do triedy, kde
som ho zadržal v pľúcach, keď som vchádzal do tejto malej, teplej
miestnosti.
Nemeškal som. Pán Banner sa ešte stále pripravoval na dnešnú
laboratórnu prácu. Dievča si sadlo za môj - za náš stôl s hlavou
zvesenou hľadiac na zošit, do ktorého si čmárala. Priblížil som sa a
skúmal som skice, zaujímajúc sa aj o takýto obyčajný výmysel jej
mysle, no nemali význam. Iba jedno naškriabané oko za druhým.
Možno že sa nezamýšľala nad obrazom, ale nad niečím iným...?
Odtiahol som svoju stoličku s nepotrebnou hrubosťou aby zavŕzgala
na linoleu; totižto, ľudia sa cítili oveľa lepšie, ak sa niekto zjavil
sprevádzaný zvukovou kulisou.
Vedel som, že to počula; nezdvihla hlavu, no jej ruka vynechala jedno
koliesko v nákrese, čo si kreslila.
Prečo sa neobzrela? Možno bola vystrašená. Musím v nej tentoraz
zanechať iný dojem. Aby si myslela, že to predtým boli len jej
predstavy.
"Ahoj," povedal som tichým melodickým hlasom, ktorý som používal
u ľudí a vyčaril som zdvorilý úsmev bez náznaku zubov.
Teraz už zdvihla hlavu, jej veľké hnedé oči boli vyľakané - takmer
zmätené - a plné nevyslovených otázok. Bola to presne tá tvár, ktorá
mi minulý týždeň blokovala výhľad na hviezdy.
Keď som sa tak pozeral do jej zvláštnych hlbokých hnedých očí,
uvedomil som si, že tá nenávisť – nenávisť, ktorú som jej prisudzoval
už len pre jej samotnú existenciu - sa vyparila. Teraz keď som
nedýchal a neskúmal jej vôňu bolo ťažké uveriť, že niekto taký
zraniteľný môže byť tak veľmi nenávidený.
Nič nepovedala, iba sa začervenala.
Moje oči zotrvávali zahĺbené do spytujúcich sa hĺbok jej očí a snažil
som sa ignorovať jej chutnú farbu pokožky. Mal som dosť vzduchu na
rozhovor bez toho, aby som sa musel nadýchnuť.
"Volám sa Edward Cullen," pokračoval som aj keď som vedel, že ona
to už dávno vie. Bolo to jednoducho slušné. "Minulý týždeň som
nemal možnosť predstaviť sa. Ty musíš byť Bella Swanová."
Zdala sa zmätená - obočie sa jej zmraštilo. Odpovedať mi jej trvalo
dlhšie, než by malo.

33
"Ako si vedel, ako sa volám?" opýtala sa jachtavým hlasom.
Skutočne som ju musel vystrašiť. Cítil som sa za to vinný; bola taká
bezbranná. Jemne som sa zasmial - toto bol zvuk, pri ktorom sa ľudia
cítili uvoľnenejšie.
"No, myslím, že všetci tu poznajú tvoje meno." Skutočne si musela
všimnúť, že sa v tomto obyčajnom, jednotvárnom meste stala centrom
pozornosti. "Celé mesto čakalo na tvoj príchod."
Zamračila sa, ako keby sa jej táto informácia nepáčila. Predpokladal
som, že ak je taká plachá ako vyzerá, pozornosť sa jej páčiť nebude.
Ľudia sa zvyčajne cítili presne opačne. Hoci nechceli vybočovať z
radu, rovnako chceli byť vo svetle reflektorov pre ich jedinečnosť.
"Nie," povedala. "Chcela som vedieť, prečo si ma oslovil Bella."
"Mám ti radšej hovoriť Isabella?" opýtal som sa zmätene, pretože som
nevedel, kam mala smerovať jej otázka. Nerozumel som tomu. Bol
som si istý, že v prvý deň si to už s väčšinou vyjasnila. Boli skutočne
všetci ľudia takí nepochopiteľný bez ich vnútorných myšlienok?
"Nie, Bella sa mi páči," odpovedala a jemne otočila hlavu do strany.
Jej výraz - ak som ho pochopil správne - bol rozpoltený medzi
rozpakmi a zmätkom. "Ale som presvedčená že Charlie - teda môj
otec - ma za mojím chrbtom volá Isabella a tak ma tu aj zjavne všetci
poznajú." Pokožka jej stmavla ďalším odtieňom ružovej.
"Och," povedal som hlúpo a rýchlo som sa odvrátil od jej tváre.
Práve som si uvedomil, čo tá jej otázka znamenala: šliapol som vedľa,
spravil som chybu. Ak by som všetkých v ten prvý deň neodpočúval,
tak by som ju najprv oslovil celým menom, ako všetci ostatní. Všimla
si ten rozdiel.
Cítil som sa znepokojený. Veľmi rýchlo sa môjho prešľapu chytila.
Dosť šikovné na toho, kto by sa mal v moje prítomnosti cítiť
vystrašene.
No mal som väčší problém než jej podozrenia, ktoré si o mne
uchovávala vo vnútri svojej hlavy.
Dochádzal mi vzduch. Ak by som k nej chcel opäť prehovoriť, musel
by som sa nadýchnuť.
Bolo by veľmi ťažké, nerozprávať sa. Nanešťastie pre ňu, keďže so
mnou sedela a to ju automaticky robilo mojim partnerom na
laboratórne práce. A dnes by sme mali pracovať spolu. Bude sa to
zdať zvláštne - a nevýslovne drzé - ak ju budem počas toho ignorovať.
Podozrievala by ma ešte viac, viac by sa ma bála...

34
Odtiahol som sa od nej tak ďaleko, ako mi moja stolička dovoľovala a
vytočil som hlavu do strany. Duševne som sa pripravil, svojim svalom
som prikázal zostať na mieste a potom som sa rýchlo, zhlboka
nadýchol, nechajúc prúdiť vzduch cez ústa.
Ach!
Bolo to neskutočne bolestivé. Aj keď som ju nezacítil, spoznal som jej
chuť na mojom jazyku. Hrdlo bolo opäť ako v plameňoch, spaľujúc
každý kúsok takou istou silou ako v predošlý týždeň.
Zaťal som zuby a snažil som sa dať opäť dokopy.
"Začnite," nariadil Pán Banner.
Potreboval som všetku svoju sebakontrolu nazbieranú počas
sedemdesiatich rokov tvrdej práce, aby som sa otočil ku dievčaťu,
ktorá hľadela dole na stôl a usmial som sa.
"Dámy majú prednosť, partnerka?" spýtal som sa jej.
Pozrela sa mi do tváre, potom zbledla a oči sa jej rozšírili. Bolo niečo
v mojom výraze? Opäť sa bála? Neprehovorila.
"Alebo môžem začať ja, ak chceš," povedal som ticho.
"Nie," povedala a opäť sa začervenala. "Začnem ja."
Radšej som sa zahľadel na príslušenstvo na stole, na mikroskop, na
preparáty, než by som sa mal pozerať, ako jej prúdi krv pod
priesvitnou pokožkou. Znova som sa cez zuby nadýchol a šklbla mnou
bolesť hrdla, keď som zacítil jej chuť.
"Profáza." povedala po rýchlom preskúmaní. Chcela vymeniť sklíčko,
hoci sa na to len krátko pozrela.
"Smiem sa pozrieť aj ja?" Inštinktívne - hlúpo, ako keby som bol
jeden z jej druhu - som sa natiahol, aby som zastavil jej ruku. Na
sekundu sa teplo jej tela vpálilo do mojej pokožky. Bolo to ako
elektrický prúd - určite viac horúci ako len tridsaťšesť stupňov Celzia.
Horúčava prebehla cez moju dlaň po celej ruke až úplne hore. Rýchlo
si vytrhla ruku.
"Prepáč," zašomral som cez stisnuté zuby. Potreboval som sa niekde
pozrieť, a tak som pevne uchopil mikroskop a zadíval som sa cez
sklíčko na preparát. Mala pravdu.
"Profáza," súhlasil som.
Bol som ešte príliš rozrušený, aby som sa na ňu pozrel. Dýchal som
len toľko, koľko som mohol cez zaťaté zuby a snažil som sa ignorovať
ten ohnivý smäd sústreďovaním sa na úlohu a zapísaním výsledku do
riadku laboratórnej práce. Potom som vymenil preparáty.

35
Na čo práve myslela? Čo cítila, keď som sa dotkol jej ruky? Moja
ruka musela byť ľadovo chladná - odpudzujúca. Nevedel som, prečo
je tak ticho.
Zadíval som sa na preparát.
"Anafáza," zamrmlal som, keď som to zapisoval do druhého riadku.
"Smiem?" opýtala sa.
Pozrel som sa na ňu prekvapený ako nedočkavo čakala jej ruka
natiahnutá smerom k mikroskopu. Nevyzerala vystrašená. Naozaj si
myslela, že to mám zle?
Nemohol som si pomôcť a musel som sa usmiať nad jej výrazom
plným nádeje, keď som jej posunul mikroskop.
Zapozerala sa do šošovky s dychtivosťou, ktorá rýchlo pominula.
Kútiky úst sa jej zvesili.
"Preparát číslo tri?" opýtala sa bez toho, aby odvrátila oči od
mikroskopu, len naťahujúc ruku. Položil som ďalší preparát do jej
dlane, pokúšajúc sa nedotknúť sa tentoraz jej pokožky. Sedieť vedľa
nej bolo ako sedieť vedľa rozhorúčenej lampy. Mohol som cítiť, ako
sa mi jej príčinou zvyšovala teplota tela.
Nedívala sa naňho dlho. "Interfáza," ľahostajne poznamenala - príliš
sa snažila, aby to tak aj vyznelo - a posunula mi mikroskop. Nedotkla
sa papiera ale čakala, kým ju nezapíšem. Skontroloval som to - opäť
mala pravdu.
Takto sme to aj dokončili, prehodiac sem-tam jedno slovo a nepozrúc
sa tomu druhému do očí. Boli sme jediní, čo už boli hotoví - ostatní s
tým mali problémy. Mike Newton sa nevedel sústrediť - snažil sa
pozorovať mňa a Bellu.
Dúfam, že to zostane len pri tomto, pomyslel si, ostro ma sledujúc.
Hmm, zaujímavé. Nevedel som, že ten chlapec ku mne prechováva
takúto nevôľu. Toto bol nový objav, asi taký nedávny ako príchod
dievčaťa. Aby to bolo zaujímavejšie, zistil som - na moje prekvapenie,
že tento pocit bol vzájomný.
Opäť som sa pozrel na dievča, zmätený rozsahom chaosu a rozruchu,
čo mi, aj napriek jej obyčajnému a neškodnému objaveniu sa,
spôsobila v živote.
Nie žeby som nevidel, čo Mikovi vŕtalo v hlave. Bola dosť pekná...
tak nezvyčajne. Povedal by som, že jej tvár je skôr zaujímavá. Nie
veľmi symetrická - jej úzka brada nesedela s jej širokými lícnymi
kosťami; má extrémne farby - kontrast tmavých vlasov a svetlej

36
pokožky; a nakoniec tu boli oči, ktoré boli zaplavené tichými
tajomstvami...
Oči, ktoré práve prevŕtavali tie moje.
Opätoval som jej pohľad, snažiac sa uhádnuť aspoň jedno z tých
tajomstiev.
"Más kontaktné šošovky?" náhle vyhŕkla.
Aká divná otázka. "Nie." Takmer som sa usmial nad myšlienkou
zlepšovania môjho zraku.
"Aha," zamrmlala. "Zazdalo sa mi, že máš nejaké iné oči."
Hneď som sa cítil horšie keď som si uvedomil, že zrejme dnes nie som
jediný, kto sa snaží vysliediť tajomstvá.
Pokrčil som plecami a otočil som sa smerom k učiteľovi.
Samozrejme že mám iné oči, odkedy sa mi do nich naposledy
pozerala. Aby som sa pripravil na dnešné utrpenie a pokušenie
zároveň, strávil som celý víkend lovom, snažiac sa uhasiť môj smäd
tak veľmi, ako to len šlo, preháňal som to. Napojil som sa krvou
zvierat, hoci to nezmenilo príchuť vzduchu, čo sa okolo nej vznášal.
Keď som sa na ňu naposledy hľadel, moje oči sčerneli od smädu.
Teraz, keď moje telo takmer plávalo v krvi, mali zlatú farbu. Jemne
jantárové z toho, ako som sa nadmerne snažil uhasiť smäd.
Ďalší krok vedľa. Ak by som vedel, na čo naráža, jednoducho by som
jej povedal áno.
Sedel som vedľa ľudí v tejto škole už dva roky no ona bola jediná,
ktorá sa ku mne dostala dosť blízko na to, aby si všimla zmenu vo
farbe mojich očí. Ostatní, zatiaľ čo obdivovali krásu našej rodiny,
rýchlo sklopili hlavu, keď sme im opätovali pohľad. Placho sa
odvrátili, blokujúc detaily nášho objavenia sa v inštinktívnom snažení
neporozumieť. Ignorancia bola perfektným vynálezom ľudskej mysle.
Prečo akurát toto dievča musí vidieť tak veľa?
Pán Banner sa pristavil pri našom stole. Vďačne som nasával čerstvý
vzduch ktorý doniesol, než sa stihol zmiešať s jej vôňou.
"Ale, Edward," povedal, prezerajúc si naše odpovede. "nemyslíte si,
že aj Isabella by mala dostať šancu pracovať s mikroskopom?"
"Bella," opravil som ho automaticky. "Ona vlastne určila tri preparáty
z piatich."
Pán Banner sa na ňu skepticky pozrel. "Vy ste už robili toto
laboratórne cvičenie?"
Celkom ma upútalo, keď sa jemne placho usmiala.

37
"Nie s cibuľovým koreňom."
"S rybou blastulou?" zisťoval.
"Áno."
To ho prekvapilo. Dnešná laboratórna práca bolo niečo, čo vybral z
neskorších hodín. Zamyslene kýval hlavou. "Boli ste vo Phoenixe v
programe pre nadaných študentov?"
"Áno."
Bola vyspelejšia, inteligentná na človeka. To ma neprekvapovalo.
"Takže," povedal po chvíli. "myslím, že je len dobre, že ste vy dvaja
partnermi pri laboratórnych cvičeniach." Obrátil sa, hundrúc si sám
pre seba, "Takže ostatní študenti dostanú šancu naučiť sa niečo."
Stavím sa, že to počula. Opäť si čmárala do zošita.
Dva kroky vedľa len počas jednej hodiny. To bolo dosť úbohé. Hoci
som nemal ani poňatia, čo si o mne myslí - ako veľmi sa ma bojí, ako
veľmi ma podozrieva? - musel som vynaložiť väčšiu snahu, aby si
poopravila svoj názor na mňa. Niečo lepšie, čo by potopilo tie
krvilačné myšlienky na naše posledné stretnutie.
"To je nanič s tým snehom, čo hovoríš?" povedal som, opakujúc to, o
čom sa niekoľko študentov práve bavilo. Klasická, nudná téma
rozhovoru. Počasie - vždy zaberie.
Pozerala na mňa s očividnými pochybnosťami - nezvyčajná reakcia na
moje normálne slová. "Ani nie," povedala, čo ma znova prekvapilo.
Snažil som sa opäť zaviesť konverzáciu do zvyčajných chodníčkov.
Bola určite zo svetlejšieho a teplejšieho miesta - jej pokožka to akosi
vyžarovala, aj keď bola taká bledá a chlad jej určite nerobí dobre. A
ani môj ľadový dotyk...
"Nemáš rada zimu," hádal som.
"Alebo daždivé počasie," súhlasila.
"Vo Forkse sa ti musí žiť ťažko." Možno si sem nemala prísť, chcel
som dodať. Možno by si sa mala vrátiť tam, odkiaľ si prišla.
No nebol som si istý, či to chcem. Stále si budem pamätať vôňu jej
krvi - bola tu nejaká záruka, že by som nakoniec nešiel za ňou? Okrem
toho, ak by odišla, jej myseľ by pre mňa navždy ostala tajomstvom.
Nekonečný hlavolam.
"To si nevieš ani predstaviť," povedala tichým, zamračeným hlasom.
Jej odpovede nikdy neboli také, ako by som očakával. Nútili ma pýtať
sa na viac.

38
"Tak prečo si sem prišla?" dožadoval som sa odpovede, uvedomujúc
si, že môj hlas bol naliehavejší než by mal byť pri normálnej
konverzácii. Otázka znela drzo a všetečne.
"To je... zložité."
Zažmurkala očami a ďalej sa tým už nezaoberala. Ja som takmer
praskol od zvedavosti - zvedavosti, ktorá vo mne horela takou istou
silou ako smäd v hrdle. Vlastne, zistil som že sa mi trochu ľahšie
dýcha; tá agónia sa dala zniesť cez srdečnosť.
"Myslím, že to zvládnem," trval som na svojom. Možno keď budem
zdvorilý, tak bude odpovedať na moje otázky tak dlho, kým budem
dosť drzý na to, aby som sa ich pýtal.
Ticho sa pozrela na svoje ruky. Vyvolalo to u mňa netrpezlivosť;
chcel som jej rukou zdvihnúť bradu, aby som jej mohol čítať v očiach,
no bolo by to odomňa veľmi hlúpe a nebezpečné, keby som sa opäť
dotkol jej pokožky.
Náhle zdvihla hlavu. Bola to úľava opäť vidieť všetky tie emócie v jej
očiach. Rýchlo, nepremyslene odvetila.
"Moja matka sa znova vydala."
Ach, toto bolo dosť ľudské, ľahké porozumieť. Smútok sa jej nachvíľu
prebleskol očami a vrátil medzi ne vrásku.
"To neznie tak zložito," povedal som. Môj hlas bol nežný aj napriek
tomu, že som si to dopredu nezaumienil. Jej smútok ma robil zvláštne
bezmocným, želal som si, aby tu bolo niečo, čo by som pre ňu mohol
urobiť, aby sa cítila lepšie. Čudný impulz. "Kedy sa to stalo?"
"Minulý september." ťažko si vzdychla. Zadržal som dych, keď sa jej
teplý dych otrel o moju tvár.
"A ty ho nemáš rada," hádal som, hľadajúc viac informácií.
"Nie, Phil je fajn," opravila moje domnienky. V kútiku jej úst som
zazrel čosi ako úsmev. "Možno trocha primladý, ale aj tak milý."
Toto mi prekazilo scenár, ktorý som si napísal v myšlienkach.
"Prečo si s nimi nezostala?" opýtal som sa zvedavo. Znelo to, ako
keby som bol dotieravý. Čo som aj bol.
"Phil veľa cestuje. Živí sa bejzbalom." Jej úsmev začínal byť
badateľnejší; výber tohto povolania ju pobavil.
Tiež som sa usmial, aj keď som to neplánoval. Nesnažil som sa, aby
sa pri mne cítila uvoľnene. No jej úsmev ma donútil usmiať sa tiež;
bol som zasvätený do jedného z jej tajomstiev.

39
"Počul som už o ňom?" V mysli som listoval cez všetky plagáty
profesionálnych hráčov, rozmýšľajúc, ktorý Phil je ten jej...
"Asi nie. Nehrá až tak dobre." A ďalší úsmev. "Len nižšia liga. Veľa
sa presúva."
Zoznam v mojej hlave sa okamžite presunul a ja som si zoradil
tabuľku možností za menej ako sekundu. V ten istý moment som si
plánoval nový scenár.
"A tvoja matka ťa poslala sem, aby mohla cestovať s ním." povedal
som. Zdalo sa, že hádanie mi prinášalo viac informácií ako otázky. A
mal som pravdu. Vystrčila zaťato bradu.
"Nie, neposlala ma sem," povedala s tvrdším tónom. Moje hádanie ju
vytáčalo, aj keď som nevedel ako. "Poslala som sa sama."
Nepokúšal som sa zistiť význam, ani zdroj jej urazenosti. Bol som
totálne stratený.
Tak som sa vzdal. Toto dievča mi jednoducho nedávalo zmysel.
Nebola ako iní ľudia. Možno že ticho jej myšlienok a príchuť jej vône
na nej neboli jediné nezvyčajné veci.
"Tomu nerozumiem," pripustil som nerád.
Vzdychla si a pozrela sa do mojich očí dlhšie, ako by normálny človek
vydržal.
"Najprv zostala so mnou, ale chýbal jej," pomaly vysvetľovala a jej
tón hlasu bol každým slovom opustenejší. "Bola z toho nešťastná...
Tak som sa rozhodla, že si užijem nejaký čas s Charliem."
Vráska na čele sa jej prehĺbila.
"Ale teraz si nešťastná," poznamenal som. Nemohol som zastaviť
prúdenie mojich hypotéz z úst, dúfal som, že sa poučím z jej reakcií.
Hoci táto sa nezdala byť ďaleko od pravdy.
"A?" povedala, ako keby sa to ani len nerátalo.
Pokračoval som dívaním sa do jej očí s pocitom, že som konečne
aspoň na chvíľu nazrel do jej duše. V tom jedinom slove som
pochopil, kam medzi svoje priority zaradila seba. Bola odlišná od
ľudí, jej vlastné potreby boli naspodu jej zoznamu.
Bola obetavá.
Keď som to zbadal, záhada osoby skrývajúcej sa vo vnútri tejto tichej
mysle sa začala pomaly vyjasňovať.
"To nie je fér," pokrčil som plecami a snažil som sa vyzerať nenútene,
aby som zakryl intenzitu svojej zvedavosti.

40
Zasmiala sa, no v jej hlase nebola ani stopa po veselosti. "Ešte ti to
nikto nepovedal? Život nie je fér."
Chcel som sa zasmiať na jej slovách no aj ja som sa necítil veselý.
Niečo som vedel o neférovosti života. "Tuším som to už niekde
počul."
Zmätene sa na mňa pozrela. Očami sa rýchlo pozrela nabok a opäť na
mňa.
"Tak to je všetko," povedala.
Ale ešte som nebol pripravený ukončiť túto konverzáciu. Tá malá
vráska, zvyšok z jej smútku, ma trápila. Chcel som ju zotrieť prstom,
no nemohol som sa jej dotknúť. Bolo by to také nebezpečné.
"Hráš to dobre," povedal som pomaly, stále uvažujúc nad ďalšou
hypotézou. "Ale stavil by som sa, že trpíš viac, než dávaš najavo."
Zaškerila sa, oči sa jej zúžili a pery skrútili v úškľabku a obzrela sa po
triede. Nepáčilo sa jej, keď som uhádol. Nebola klasický martýr - keď
trpela, nechcela mať publikum.
"Mýlim sa?"
Jemne s ňou trhlo, no naďalej predstierala, že ma nepočuje.
To ma prinútilo usmiať sa. "Nemyslím si."
"Prečo to teba zaujíma?" dožadovala sa odpovede, stále sa dívajúc
inam.
"To je dobrá otázka," priznal som, viac sebe než jej.
Jej súdnosť bola lepšia než tá moja - videla priamo do jadra veci, kým
ja som sa trápil po okrajoch, pomaly sa presúvajúc po stopách. Detaily
jej ľudského života by ma nemali zaujímať. Nebolo pre mňa správne
zaujímať sa, čo si myslí. Okrem chránenia mojej rodiny od
prezradenia, ľudské myšlienky neboli dôležité.
Nebol som zvyknutý byť menej intuitívny. Príliš som sa spoliehal na
môj výnimočný sluch - zrejme som nebol taký vnímavý, ako som si
myslel.
Dievča si vzdychlo a zamračilo sa, pozerajúc sa rovno pred seba.
Niečo na jej znechutenej tvári bolo veľmi vtipné. Celá táto situácia,
táto konverzácia bola vtipná. Nikto ešte nebol predo mnou v takom
nebezpečenstve ako toto malé dievča - každú chvíľu som mohol,
vyrušený mojim smiešnym pohltením konverzáciou, vdýchnuť jej
vôňu nosom a napadnúť ju skôr, ako by som sa vedel zastaviť, no ona
bola nahnevaná, lebo som jej neodpovedal na otázku.
"Leziem ti na nervy?" usmial som sa nad absurdnosťou toho všetkého.

41
Rýchlo na mňa zazrela, no jej oči sa zdali byť chytené do pasce môjho
upreného pohľadu.
"Ani nie," povedala mi. "Skôr som rozčúlená sama na seba. V mojej
tvári sa dá tak ľahko čítať - mama mi hovorieva, že som ako otvorená
kniha."
Rozladene sa zamračila.
V úžase som ju sledoval. Dôvod, prečo bola nahnevaná bol, že si
myslela, že cez ňu vidím príliš ľahko. Aké čudné. Ešte nikdy v celom
mojom živote som sa tak veľmi nesnažil niekoho pochopiť - alebo
lepšie povedané existencii, keďže život asi nebol to pravé slovo. V
skutočnosti som ani nemal život.
"Práve naopak," nesúhlasil som a cítil som sa tak divne... ostražito,
ako keby tu bolo nejaké skryté nebezpečenstvo, ktoré sa mi nepodarilo
vidieť. Náhle som bol na kraji, znepokojovala ma zlá predtucha.
"Podľa mňa sa v tebe číta veľmi ťažko."
"Takže ty vieš asi dobre čítať," hádala, vytvárajúc si svoje vlastné
domnienky, ktoré boli, znova, veľmi trefné.
"Zvyčajne áno," súhlasil som.
Zoširoka som sa na ňu usmial, nechávajúc moje pery aby odhalili rad
žiarivých, ostrých zubov.
Bola to hlúposť, no bol som náhle prekvapujúco zúfalý poskytnúť
dievčaťu varovanie. Jej telo bolo ku mne bližšie ako kedykoľvek
predtým, nevedomky sa presúvajúc v smere našej konverzácie. Všetky
tie malé znamenia, ktoré dostatočne odstrašili zbytok ľudstva na ňu
nefungovali. Prečo sa odomňa v zdesení neodtiahla? Istotne už toho z
mojej temnej stránky videla dosť, aby si uvedomila že je v nebezpečí,
aspoň intuitívne.
Nedostal som sa k tomu aby som zistil, či malo moje varovanie želaný
efekt. Pán Banner vtedy požiadal o našu pozornosť a tak sa odomňa
otočila. Zdalo sa, že sa jej uľavilo, keď nás prerušili, takže možno to
nevedomky pochopila.
Aspoň som v to dúfal.
Všimol som si, ako vo mne narastá očarenie, aj keď som sa ho snažil
vykoreniť. Nemohol som si dovoliť, aby sa mi zdala zaujímavá.
Lepšie povedané, ona by mi to nemala dovoliť. Zúfalo som sa s ňou
chcel znova rozprávať. Chcel som vedieť viac o jej mame, o jej živote
predtým, než prišla sem, o jej vzťahu s otcom. Všetky nezmyselné

42
detaily, ktoré by vypovedali o jej charaktere. No každá jedna sekunda,
ktorú som s ňou strávil bola chyba, nemala by takto riskovať.
Nedával som pozor a tak keď si prehrabla vlasy prstami, v tom
momente som sa nadýchol. Výnimočne koncentrovaný nával jej vône
narazil do môjho hrdla.
Cítil som sa ako v prvý deň - ako ničiaca guľa. Mal som takmer závrat
od bolestného horiaceho sucha. Opäť som sa musel uchopiť stola, aby
som ostal sedieť. Tentoraz som mal nad sebou trochu väčšiu kontrolu.
Aspoň som nič neprerazil. Netvor v mojom vnútri zúril, no nevyžíval
sa v mojej bolesti. Bol príliš zviazaný. Na chvíľu.
Celkom som prestal dýchať, a odtiahol som sa od nej tak ďaleko, ako
som mohol.
Nie, nemohol som ňou byť očarený. Čím viac sa o ňu budem
zaujímať, tým viac bude pravdepodobné, že ju zabijem. Už som dnes
dvakrát bezvýznamne stúpil vedľa. Čo ak urobím tretí krok mimo,
ktorý už nebude bezvýznamný?
Hneď ako zazvonil zvonček, vyletel som z triedy - pravdepodobne
som zničil každý dojem slušnosti, ktorý som si cez hodinu vybudoval.
Znova som vonku prerývane dýchal čistý, vlhký vzduch ako keby to
bolo niečo liečivé. Snažil som sa vzdialil od dievčaťa tak veľmi, ako
to bolo možné.
Emmett na mňa čakal pred dverami na hodinu španielčiny. Chvíľu
pozoroval môj divý výraz.
Ako to šlo? opatrne sa opýtal.
"Nikto nezomrel," zamrmlal som.
No tak to je niečo. Keď som videl Alice na konci panikáriť, myslel som
si, že...
Ako sme vchádzali do triedy, videl som jeho pamäť nejakých pár
sekúnd dozadu - pohľad cez otvorené dvere na jeho poslednej hodine:
poblednutá Alice rýchlo bežala cez areál rovno k budove, kde som
mal hodinu ja. Cítil som jeho nutkanie vstať a pridať sa k nej, a hneď
na to jeho rozhodnutie ostať. Ak by Alice potrebovala jeho pomoc,
povedala by to...
Vystrašene a znechutene som zavrel oči, keď som sa zhrbil na
stoličke. "Nevedel som, že to bolo takto blízko. Nemyslel som si, že to
smeruje.... Nevedel som, že to bolo také zlé," zašepkal som.
Nebolo, uistil ma. Nikto nezomrel, nie?
"Presne," povedal som cez stisnuté zuby. "Nie tentokrát."

43
Možno, že sa to bude zlepšovať.
"Iste."
Alebo ju možno zabiješ. Pokrčil plecami. Nebol by si prvý ani
posledný, kto by to pobabral. Nikto ťa nebude súdiť. Občas ľudia
proste voňajú príliš dobre. Som uchvátený, že si vydržal tak dlho.
"Nepomáhaš mi, Emmett."
Bol som pobúrený, že prijal myšlienku, že by som mohol zabiť to
dievča, ako keby to bolo niečo nevyhnutné. Bola to jej chyba, že
voňala tak dobre?
Pamätám sa, keď sa to stalo mne..., začal si spomínať a vzal ma zo
sebou späť o polovicu storočia, na poľnú cestičku za súmraku, kde
žena v stredných rokoch zvešiavala vyschnuté prádlo zo šnúry
natiahnutej medzi dvoma jabloňami. Vôňa jabĺk visela ťažko vo
vzduchu, už bolo po žatve a opadané ovocie len tak ležalo na zemi.
Ich vôňa presakovala cez ich otvorené rany a vytvárala vo vzduchu
husté oblaky. Čerstvo pokosené pole tomu vytváralo harmonické
pozadie. Emmett prechádzal tou cestičkou, všímal si všetko, len nie
ženu, aby vybavil akúsi záležitosť pre Rosalie. Obloha bola nad
obzorom purpurová, nad stromami ešte celkom do oranžova.
Pokračoval by ďalej, bez akéhokoľvek dôvodu zapamätať si túto
chvíľu, no náhly nočný vetrík rozfúkal biele prádlo ako plachty na lodi
a vovial vôňu tej ženy priamo do Emmettovej tváre.
"Ach," zastenal som potichu. Ako keby moje spomienky nestačili.
Viem. Netrvalo to ani pol sekundy. Ani som neuvažoval nad
vzdorovaním.
Jeho pamäť začínala byť pre mňa príliš otvorená.
Vyskočil som na rovné nohy a zaťal som zuby tak silno, že by som
mohol preraziť aj oceľ.
"Esta bien, Edward?" Opýtala sa seňora Goffová, vyľakaná mojim
náhlym pohybom. Videl som svoju tvár v jej myšlienkach a vedel
som, že nevyzerám dobre.
"Me perdona," zamrmlal som, keď som smeroval k dverám.
"Emmett, por favor, puedas tu ayunda a tu hermano?" opýtala sa ho,
ukazujúc na mňa bezmocne, keď som sa ponáhľal z miestnosti.
"Iste," počul som ho odpovedať. O chvíľu bol hneď za mnou.
Nasledoval ma až na druhú stranu budovy, kde ma dobehol a chytil za
plece.

44
Odstrčil som jeho ruku s nepotrebnou silou. Táto sila by mohla
roztrieštiť kosti v ľudskej ruke.
"Prepáč, Edward."
"Viem." Nasával som v hlbokých nádychoch vzduch, snažiac sa
vyčistiť si hlavu aj pľúca.
"Je to také zlé ako toto?" snažil sa nemyslieť na tú vôňu, keď sa ma to
pýtal, no neúspešne.
"Horšie, Emmett, horšie."
Na chvíľu sa medzi nami rozhostilo ticho.
Možno že...
"Nie, nebolo by lepšie, skončiť s tým. Choď späť do triedy, Emmett.
Chcem byť sám."
Bez slova, a bez myšlienky, sa otočil a rýchlo odišiel. Buď povie
učiteľke španielčiny že som chorý, alebo že chodím za školu, alebo že
som upír, ktorý sa nebezpečne vymkol spod kontroly. Záleží vlastne
na jeho ospravedlneniach? Možno sa nevrátim. Možno že musím
odísť.
Šiel som do auta, aby som počkal na koniec vyučovania. Šiel som sa
skryť. Opäť.
Mal som stráviť tento čas rozhodovaním sa, alebo podporovaním
svojich už - rozhodnutí, no bol som ako narkoman, zase som sa
pristihol pri tom, ako prebehávam cez myšlienky, ktoré vychádzali zo
školských budov. Hlasy mojej rodiny vyčnievali, no práve teraz ma
nezaujímali Alicine vízie alebo Rosalino sťažovanie sa. Jessicu som
našiel ľahko, no dievča s ňou nebolo, tak som pokračoval ďalej.
Myšlienky Mika Newtona upútali moju pozornosť a nakoniec som ju
našiel - s ním na hodine telesnej. Bol nešťastný, lebo som s ňou dnes
na biológii hovoril. Vytešoval sa nad jej odpoveďou, keď sa o tom
rozhovoril...
Ešte nikdy som ho nevidel prehodiť s niekým viac ako slovo alebo dve.
Samozrejme, že sa mu Bella páči. Nepáči sa mi ten pohľad, ktorým na
ňu pozerá. Ale nezdá sa, že by ju nejako nadchol. Čo to vravela?
'Rada by som vedela, čo mu minulý týždeň bolo.' Niečo v tom zmysle.
Neznie to, ako by ju to zaujímalo. Asi sa teda veľmi nerozprávali...
Takto sa snažil povzbudiť, nadšený myšlienkou, že Bella sa o mňa
nezaujíma. Naštvalo ma to viac, ako bolo prípustné, tak som ho prestal
počúvať.

45
Pustil som si CD s akousi dosť agresívnou hudbou a zvýšil som
hlasitosť tak, aby to prekričalo ostatné hlasy. Musel som sa veľmi
sústrediť na hudbu, aby som sa opäť neponoril do myšlienok Mika
Newtona na sledovanie nič netušiaceho dievčaťa...
Párkrát som podvádzal. Nešpehujem ju, snažil som sa presvedčiť
samého seba. Len som sa pripravoval. Chcel som vedieť, kedy presne
odíde z telocvične, kedy dorazí na parkovisko. Nechcel som, aby ma
prekvapila.
Keď študenti začali prúdiť z dvier telocvične, vystúpil som z auta, aj
keď som si presne nebol istý, prečo som to urobil. Ľahko pršalo -
ignoroval som, že mi pomaly moknú vlasy.
Chcel som, aby ma tu videla? Dúfal som, že sa príde so mnou
porozprávať? Čo som to vlastne robil?
Nepohol som sa, aj keď som sa presviedčal, aby som nastúpil späť do
auta, vediac, že moje správanie je trestuhodné. Prekrížil som si ruky
na hrudi a dýchal som veľmi plytko, keď som ju zazrel, ako pomaly
išla oproti mne s ovisnutými kútikmi. Nepozrela sa na mňa. Párkrát sa
pozrela na mraky s takým výrazom, ako keby ju rozčuľovali.
Bol som sklamaný, keď sa dostala ku autu skôr, ako okolo mňa prešla.
Ozvala by sa ku mne? Ozval by som sa ja k nej?
Sadla si do svojho pickupu s vyblednutou červenou farbou - do
hrdzavej obludy, ktorá bola staršia ako jej otec. Pozoroval som ju, ako
naštartovala - ten starý stroj zahučal hlasnejšie než každé iné vozidlo
na parkovisku a potom si natiahla ruky smerom ku kúreniu. Chlad jej
bol nepríjemný - nepáčil sa jej. Prečesala si prstami svoje husté vlasy,
našuchoriac si ich, ako keby sa ich snažila vysušiť. Predstavoval som
si, ako by asi vnútrajšok auta voňal, no rýchlo som tu myšlienku
vypudil z hlavy.
Obzrela sa okolo, keď sa pripravovala vycúvať a konečne sa pozrela
mojim smerom. Pozerala na mňa len krátku chvíľu takže všetko, čo
som jej mohol prečítať v očiach bolo prekvapenie, predtým, než
odomňa odtrhla oči a začala cúvať. Počul som, ako dupla na brzdu a
len o chlp sa vyhla nárazu do auta Erina Teagueho.
Zahľadela sa do spätného zrkadla, ústa mala od zlosti otvorené. Keď
ju to druhé auto obišlo, rýchlo skontrolovala okolie toho svojho,
dokonca dvakrát, a potom vycúvala z parkovacieho miesta tak
opatrne, že som sa musel zasmiať. Vyzeralo to, ako keby si myslela že
je nebezpečná v jej starom pickupe.

46
Myšlienka Belly Swanovej - byť nebezpečná pre každého, nezáležiac
na tom, na čom jazdí, ma držala pri smiechu celý čas čo míňala moje
auto, uprene hľadiac pred seba.

3. Fenomén

V skutočnosti som nebol smädný, no rozhodol som sa, že túto noc sa

znova vydám na lov. Trošku prevencie, aj keď viem, že nie celkom
dostačujúcej.
Carlisle šiel so mnou; neboli sme spolu sami odkedy som sa vrátil z
Denali. Keď sme bežali cez tmavý les, počul som, ako rozmýšľa o
tom náhlom odchode minulý týždeň.
V jeho myšlienkach som videl moju tvár pokrivenú bolestným
zúfalstvom. cítil som jeho prekvapenie a náhle obavy.
"Edward?"
"Musím odísť, Carlisle. Musím hneď odísť."
"Čo sa stalo?"
"Nič. Zatiaľ. Ale stane sa, ak zostanem."
Natiahol sa za mojou rukou. Cítil som, ako ho zabolelo, keď som sa
odtiahol.
"Nerozumiem."
"Bol si už... Bola tu niekedy chvíľa..."
Videl som sa, ako som sa zhlboka nadýchol, videl som divé svetlo v
mojich očiach ako prenikalo cez jeho ustarostenie.
"Už ti niekedy nejaká osoba voňala lepšie než ostatné?" Oveľa
lepšie?"
"Och."
Keď som vedel, že pochopil, príšerne som sa zahanbil. Natiahol sa za
mnou, ignorujúc, že som sa znova odtiahol, a chytil ma za plece.
"Urob čo musíš, synak. Budeš mi chýbať. Na, vezmi si moje auto. Je
rýchlejšie."
Teraz rozmýšľal nad tým, či vtedy urobil správnu vec, keď ma poslal
preč. Či ma nezranil svojim nedostatkom dôvery.
"Nie," zašepkal som počas behu. "Potreboval som to. Mohol som
veľmi ľahko zradiť túto dôveru, ak by si mi povedal, aby som ostal."

47
"Je mi ľúto, že tak trpíš, Edward. Ale mal by si urobiť všetko preto,
aby tá Swanova dcéra žila. Aj keď to bude znamenať, že nás znova
opustíš."
"Ja viem, ja viem."
"Prečo si sa vrátil? Vieš, že som veľmi šťastný, že si tu ale ak je to pre
teba príliš ťažké..."
"Necítim sa ako zbabelec," priznal som.
Spomalili sme, teraz to už bolo tempo rekreačného behu.
"Bolo by to lepšie, než vystaviť ju nebezpečenstvu. O rok alebo dva
bude preč."
"Máš pravdu, viem to." Presne naopak - po jeho slovách som chcel
zostať ešte viac. Dievča o rok alebo dva odíde...
Carlisle zastal a ja spolu s ním; obrátil sa, aby zistil, ako sa tvárim.
No ty neodídeš, všakže?
Potriasol som hlavou.
Je to kvôli hrdosti, Edward? Nemusíš sa hanbiť, že...
"Nie, nie je to hrdosť, čo ma tu drží. Nie teraz."
Nemáš kam ísť?
Krátko som sa zasmial. "Nie. To by ma nezastavilo, ak by som sa
rozhodol odísť."
"Pôjdeme s tebou, ak je to to, čo potrebuješ. Stačí požiadať. Mohli by
sme sa presunúť inam, nemusel by si nič vysvetľovať. Nebudú ti to
zazlievať."
Zdvihol som jedno obočie.
Zasmial sa. "Dobre, Rosalie možno, no ona ti to dlhuje. Okrem toho,
je pre nás oveľa lepšie odísť teraz, keď sa ešte nič nestalo, ako odísť
neskôr, keď sa jeden život skončí." Všetok jeho humor na konci
zmizol.
Trhlo ma nad jeho slovami.
"Áno," súhlasil som chrapľavým hlasom.
Ale neodchádzaš?
Vzdychol som si. "Mal by som."
"Čo ťa tu drží, Edward? Neúspešne sa snažím zistiť to..."
"Nevie, či by som to vedel vysvetliť." Dokonca ani mne to nedávalo
zmysel.
Dlhšiu chvíľu skúmal môj výraz.
Nie, netuším, o čo ide. Ale budem rešpektovať tvoje súkromie, ak to
chceš.

48
"Ďakujem, Je to od teba veľkorysé, keďže pri mne nemá súkromie
nikto." Okrem jednej výnimky. A robil som čo som mohol, aby som ju
toho zbavil, že?
Všetci máme svoje maniere. Opäť sa zasmial. Môžeme?
Práve zachytil vôňu malého stáda jeleňov. Bolo ťažké nahromadiť si
dosť elánu pre niečo, čo bolo, aj za najlepších podmienok, len niečo,
na čo sa mi sotva zbiehali sliny. Teraz, keď som si čerstvo pamätal
vôňu jej krvi, mi tento pach obrátil žalúdok.
Vzdychol som si. "Poďme na to," súhlasil som, vediac, že stekanie
krvi dole mojím hrdlom mi aspoň trocha pomôže.
Skrčili sme sa v loveckej póze a nechali sme, aby nás táto nelákavá
vôňa posunula potichu vpred.
Keď sme sa vrátili domov, bolo chladnejšie. Roztopený sneh zamrzol;
zdalo sa, ako keby všetko pokrylo tenké sklo - všetky ihličnany,
paprade, každé steblo trávy bolo pokryté ľadom.
Kým sa Carlisle šiel prezliecť na svoju rannú službu v nemocnici, ja
som ostal pri rieke, čakal som na východ slnka. Cítil som sa, ako keby
som plával od toho množstva krvi, ktorého som vypil, no vedel som,
že to, že teraz nemám smäd nebude znamenať nič, keď si k nej opäť
sadnem.
Sedel som tam chladný a nehybný ako kameň, sledoval som tmavú
rieku čo sa valila popri zmrznutom brehu, pokúšal som sa hľadieť cez
ňu.
Carlisle mal pravdu. Mal by som odísť z Forksu. Mohli by rozšíriť
nejaké historky o tom, prečo som odišiel. Škola v Európe. Návšteva
vzdialených príbuzných. Teenagerský útek. Nezáležalo na príbehu.
Nikto sa nebude príliš vypytovať.
Bude to len rok alebo dva a dievča zmizne. Bude pokračovať vo
svojom živote - bude mať nejaký život. Pôjde niekam na vysokú,
zostarne, začne pracovať, možno že sa vydá. Vedel som si to
predstaviť - videl som ju oblečenú celú v bielom, ísť pomalou,
rozvážnou chôdzou s rukou zakliesnenej do otcovej.
Cítil som zvláštnu bolesť, ktorú mi ten obraz spôsobil. Nerozumel
som tomu. Žiarlil som, že bude mať budúcnosť, akú ja mať nikdy
nebudem? To nedávalo zmysel. Každý človek mal to niečo – život
pred sebou, no ani jednému som nezávidel.

49
Mal by som ju nechať jej budúcnosti, ktorú mala. Prestať riskovať jej
život. To by bola správna vec. Carlisle vždy zvolil tú správnu cestu.
Mal by som ho počúvnuť.
Slnko začínalo vychádzať spoza mrakov, a jemné svetlo rozžiarilo
všetku zmrznutú prírodu.
Už len jeden deň, rozhodol som sa. Uvidím ju ešte tento jeden deň. To
zvládnem. Možno že aj spomeniem moje zmiznutie, ktoré sa o chvíľu
uskutoční, začnem si budovať príbeh.
Bude to ťažké; cítil som tú veľkú neochotu, ktorá ma presviedčala,
aby som ostal, aby som predĺžil dátum svojho odchodu na dva dni, na
tri, štyri... Ale urobím správnu vec. Vedel som, že môžem veriť
Carlislovej rade. A takisto som vedel, že som mal príliš veľký
vnútorný rozpor, aby som robil rozhodnutia sám.
Príliš veľký. Koľko z tej neochoty pochádzalo z mojej nesmiernej
zvedavosti a koľko z neutíšeného smädu?
Vošiel som dnu, aby som sa prezliekol do školy.
Alice na mňa čakala, sediac na najvyššom schode tretieho poschodia.
Znova odchádzaš, obvinila ma.
Vzdychol som si a prikývol.
Nedokážem vidieť, kam ideš tentoraz.
"Ešte neviem, kam pôjdem," zašepkal som.
Chcem, aby si zostal.
Potriasol som hlavou.
Možno by sme ja a Jazz mohli ísť s tebou?
"Budú vás potrebovať oveľa viac, ak na vás nebudem dávať pozor ja.
A mysli na Esme. Vzala by si jej jedným šmahom ruky polovicu
rodiny?"
Bude z toho veľmi smutná.
"Viem, preto tu musíte zostať."
Nebude to také isté, ako keby si tu bol ty a ty to vieš.
"Áno, no musím urobiť to, čo je správne."
No je tu veľa správnych a veľa nesprávnych ciest, vieš to?
Na chvíľu ju premkla jedna z jej zvláštnych vízií; sledoval som spolu s
ňou všetky tie neurčité obrazy. Videl som sa v akýchsi tieňoch, ktoré
som nevedel rozpoznať - mali nepresné tvary. A potom, celkom náhle,
sa moja pokožka trblietala na priamom slnku malej čistinky. Toto
miesto som poznal. Na tej lúke bol ešte ktosi so mnou, no znova, bolo

50
to neurčité, nedalo sa tú osobu rozpoznať. Obraz sa zatriasol a zmizol,
ako aj milióny malých možností, ktoré znova zmenili budúcnosť.
"Nezachytil som toho veľa," povedal som jej, keď jej vízia zmizla.
Ani ja. Tvoja budúcnosť sa tak často mení, že to nestíham sledovať.
Myslím si, hoci...
Zastavila sa a prelistovala si v hlave zbierku nedávnych vízií. No
všetky boli rovnaké - zastrené a neurčité.
"Myslím, že niečo sa mení, hoci," povedala už nahlas. "Zdá sa, že tvoj
život sa dostal na križovatku.
Neradostne som sa zasmial. "Všimla si si, že si práve znela ako
falošná cigánska veštica na karnevale?"
Vyplazila na mňa jazyk.
"Dnešok prebehne hladko, všakže?" Môj hlas znel náhle znepokojene.
"Nevidím ťa dnes nikoho zabíjať," uistila ma.
"Ďakujem, Alice."
"Tak choď sa už obliecť. Nikomu nič nepoviem - urobíš to ty, ak
budeš pripravený."
Postavila sa a zišla dolu schodmi so zvesenými plecami. Budeš mi
chýbať, naozaj.
Áno, aj ona mi bude veľmi chýbať.
Cesta do školy prebehla v tichosti. Jasper chcel povedať, že Alice
niečo rozrušilo, no vedel, že ak by sa o tom chcela rozprávať, tak by
tak už urobila. Emmett a Rosalie si nás nevšímali, pretože boli
zahĺbení do jedného zo svojich chvíľok - hľadeli jeden druhému s
obdivom do očí - bolo dosť nechutné sledovať to z môjho uhla. Všetci
sme si boli vedomí toho, ako sú do seba zúfalo zamilovaní. No možno
som bol len zatrpknutý, pretože som bol jediný, ktorý bol sám.
Niektoré dni boli veľmi ťažké, keď ste žili v spoločnosti troch
perfektných párov. Tento bol jeden z nich.
Možno by všetci boli šťastnejší, ak by som sa tu nepotuloval, mrzutý a
agresívny ako nejaký starý dedo.
Samozrejme, prvá vec, čo som urobil, keď sme prišli ku škole bola, že
som sa po nej rozhliadol. Len som sa pripravoval.
Presne.
Bolo trápne sledovať, ako môj svet náhle vyzeral bez nej taký prázdny
- celá moja existencia sa sústredila viac na ňu, než by sa mala na mňa.
Naozaj tomu bolo ľahké porozumieť; po osemdesiatich rokoch takých
istých dní a nocí sa stala každá zmena centrom mojej pozornosti.

51
Ešte neprišla, no v diaľke som mohol počuť ohlušujúci rev jej auta.
Oprel som sa o kraj auta a čakal som. Alice zostala so mnou, zatiaľ čo
ostatní šli do triedy. Boli znudení mojim zaujatím - bolo pre nich
nepochopiteľné, ako ma mohol nejaký človek tak veľmi zaujať,
nezáležalo na tom, ako chutne voňala.
Pomaly sa dostala do môjho výhľadu, oči mala upreté na cestu a ruky
pevne uchytené na volante. Niečo ju znepokojovalo. Trvalo mi len
chvíľu aby som zistil, čo to niečo bolo, pretože všetci ľudia mali dnes
taký istý výraz. Jasné, cesta bola pokrytá ľadom a všetci sa snažili
jazdiť opatrnejšie. Videl som, že to berie veľmi vážne.
Súhlasilo to s tým, čo som sa naučil o jej charaktere. Pridal som si to
na svoj zoznam: bola vážna, zodpovedná osoba.
Nezaparkovala odomňa ďaleko, no ešte si nevšimla, že tu stojím a
zízam na ňu. Rozmýšľal som, čo by robila, keby ma zbadala.
Začervenala by sa a odišla by? To bol môj prvý odhad. No možno sa
obzrie. Možno sa ku mne príde porozprávať.
Zhlboka som sa nadýchol, a s nádejou som si naplnil pľúca vzduchom,
len pre prípad.
Opatrne vystúpila z auta a vyskúšala stupeň šmykľavosti predtým, než
sa jej noha dotkla zeme. Neobzrela sa a to ma frustrovalo. Možno by
som mal ísť ja za ňou...
Nie, to by nebolo správne.
Namiesto toho, aby sa pohla smerom ku škole, pohla sa opatrným,
smiešnym, smerom k zadku auta, kŕčovito sa ho pridržiavajúc, ako
keby neverila vlastným nohám. To ma rozosmialo a v tom momente
som pocítil Alicine oči na mojej tvári. Nepočúval som nič, prečo si to
začala myslieť, pretože som sa zabával sledovaním dievčaťa, ako
sledovala snežné reťaze. Vyzerala, že spadne, pretože jej chodidlá sa
nesmierne šmýkali. Nikto iný nemal problémy - žeby zaparkovala na
najhoršom ľade?
Tu sa zastavila, uprene hľadiac dole na kolesá s čudným výrazom na
tvári. Bol... nežný? Ako keby ju niečo na pneumatike...dojalo?
A zasa ma zvedavosť rozbolela tak príšerne ako smäd. Ako keby som
potreboval vedieť, čo si myslí - ako keby na ničom inom nezáležalo.
Pôjdem za ňou. Vyzerala, že potrebuje pomoc, aspoň pokiaľ bola na
klzkom povrchu. Jasné, ja som jej ju nemohol ponúknuť, ako by som
aj mohol? Zaváhal som, rozpoltený. Keď bola znechutená snehom, tak

52
by ťažko uvítala dotyk mojej ľadovej, bielej ruky. Asi by som mal
nosiť rukavice.
"NIE!" vydýchla nahlas Alice.
Okamžite som jej preletel myšlienkami, aj keď by som to nemal robiť.
No tentoraz to so mnou nemalo nič spoločné.
Tyler Crowley sa vybral na parkovisko v neuváženej rýchlosti. Táto
voľba ho dostala na ľadovom povrchu do šmyku...
Vízia sa dostavila len malú chvíľu pred realitou. Tylerova dodávka
práve preletela rohom, kým ja som sledoval vyvrcholenie Alicinej
vízie, ktorá ju prinútila zalapať po vzduchu.
Nie, táto vízia so mnou nemala nič spoločné, pričom zároveň mala
všetko, pretože Tylerova dodávka - kolesá sa práve dostali na ľad v
tom najhoršom uhle - sa chystala preletieť cez parkovisko a vraziť do
dievčaťa, ktorá sa stala nečakaným zmyslom môjho života.
Aj bez Alicinej predvídavosti by bolo veľmi ľahké vidieť trajektóriu
vozidla, ktorá sa vymkla Tylerovi spod kontroly.
Dievča, stojace pri tom najhoršom mieste jej pickupu, sa obzrelo,
zmätené hlasným škripotom. Pozrela sa priamo do mojej vydesenej
tváre a potom sa otočila smerom k približujúcej sa smrti.
Ona nie! Tie slová kričali v mojej hlave, akoby patrili niekomu inému.
Stále zameraný na Alicine myšlienky som videl, ako sa vízia zmenila,
no nemal som čas všimnúť si, ako skonči.
Preletel som cez parkovisko a vrhol som sa medzi šmýkajúce sa auto a
strachom stuhnuté dievča. Pohyboval som sa tak rýchlo, že všetko
okolo mňa bolo rozmazané okrem objektu, na ktorý som sa zameral.
Nevidela ma - žiadne ľudské oči nemohli sledovať môj beh - stále
sledovala ten mohutný stroj, ktorý sa ju chystal rozmliaždiť.
Chytil som ju okolo pása s takou naliehavosťou byť jemný, ako to
potrebovala. V stotine sekundy medzi tým, ako som zrazil jej jemnú
postavu z cesty smrti a tým, ako som sa zrútil na zem s ňou v mojom
náručí, bol som si veľmi jasne vedomý jej krehkého tela.
Keď som počul, ako si narazila hlavu o ľadovú zem, zmeravel som
tiež.
No nemal som ani sekundu, aby som sa uistil o jej stave. Počul som
dodávku hučiac priamo za našim chrbtom, jej prenikavý škrípavý
zvuk, keď sa obtrela o masívne železné telo jej pickupu. Zmenilo smer
a išlo po nej znova - ako keby bola magnet, za ktorým sa ťahal.

53
Zo zaťatých zubov mi vyhŕklo slovo, ktoré by som nikdy nepovedal v
spoločnosti dámy.
Už som toho urobil príliš veľa. Keď som takmer letel vzduchom, aby
som ju strhol z cesty, bol som si plne vedomý chyby, ktorú robím. Aj
keď som vedel, že to bola chyba, nezastavilo ma to, no nehľadel som
na riziko, ktoré som podstupoval - podstúpil nie len pre seba, ale pre
celú moju rodinu.
Prezradenie.
A toto tomu rozhodne nepomohlo, no nemohol som dovoliť dodávke v
jej druhom pokuse vziať jej život.
Pustil som ju a vystrel obe ruky, aby som dodávku zastavil skôr, než
sa jej stihla dotknúť. Tá sila ma odhodila do auta zaparkovaného
vedľa jej pickupu a ja som cítil, ako sa plech ohol pod mojimi
plecami. Dodávka sa zatriasla pod mojím pevným držaním rúk a
potom sa rozkolísala, nestabilne balansujúc na dvoch predných
kolesách.
Ak by som pohol rukami, zadné dve kolesá by jej spadli priamo na
nohy.
Och, pre lásku všetkého čo mi je sväté, táto katastrofa nikdy neskončí?
Bolo tu ešte niečo, čo sa mohlo pokaziť? Asi ťažko by som tu sedel,
držal dodávku vo vzduchu a čakal na pomoc. No ani som nemohol
dodávku odhodiť - vnútri bol človek, ktorého myšlienky boli zmätené
panikou.
So zastenaním som odtlačil dodávku, ktorá sa na chvíľu zakymácala.
Kým letela späť ku mne, chytil som ju odspodu s mojou pravou rukou
kým som ľavou chytil Bellu okolo pása a vytiahol ju spod auta,
pritisnúc si ju tesne k telu. Jej telo sa bezvládne pohlo keď som si ju
prehodil, takže nohy by mala mať zaistené - bola si toho vedomá?
Koľko bolesti som jej spôsobil, kým som sa improvizovane snažil
zachrániť ju?
Pustil som dodávku, teraz som ju už nemohol poraniť. Zrútila sa na
zem a všetky sklá sa jednohlasne zatriasli.
Viem, že som bol v centre krízovej situácie. Koľko toho videla? Videl
ma ešte niekto, ako som sa objavil po jej boku a potom žongloval s
dodávkou, kým som sa snažil spod nej dostať jej telo? Tieto otázky by
mali byť moja najväčšia starosť.
No bol som príliš znepokojený, aby som sa teraz zaoberal hrozbou
odhalenia. Príliš som spanikáril, aby som si uvedomil, že som ju

54
mohol poraniť, keď som sa ju snažil ochrániť. Príliš vystrašený, že
bola tak blízko mňa s vedomím, čo zacítim, ak sa nadýchnem. Príliš si
vedomý tepla jej jemného tela, pritisnuté k tomu môjmu - aj cez dve
vrstvy vetroviek som mohol cítiť tú horúčavu...
Prvý strach bol ten najväčší. Keď sa okolo nás strhol krik, odtiahol
som sa, aby som preskúmal jej tvár, aby som videl, či je pri vedomí,
intenzívne dúfajúc, že nikde nekrváca.
Oči mala doširoka otvorené a šokovane na mňa pozerala.
"Bella?" Opýtal som sa horúčkovito. "Si v poriadku?"
"Je mi fajn." Automaticky odpovedala omráčeným hlasom.
Keď som začul jej hlas, premkla ma taká náhla úľava, až to bolelo.
Nadýchol som sa cez ústa a nevšímal som si oheň v mojom hrdle.
Takmer som ho privítal.
Snažila sa posadiť sa, no ja som ešte nebol schopný pustiť ju. Cítil
som sa akosi... istejšie? Lepšie určite, keď som ju mal takto blízko.
"Opatrne," varoval som ju. "Myslím, že si si poriadne udrela hlavu."
Necítil som žiadnu krv - našťastie - no to nevylučovalo vnútorné
zranenia. Pocítil som neočakávanú túžbu dostať ju ku Carlisleovi a k
jeho röntgenu.
"Au," povedala prekvapene, keď zistila, že som mal pravdu.
"To som si myslel." Ten pocit úľavy mi prišiel zábavný.
"Ako preboha..." povedala zoslabnutým hlasom a zaklipkala očami.
"Ako si sa sem tak rýchlo dostal?"
Úľava sa vytratila a moja vtipná nálada zmizla. Všimla si toho príliš
veľa.
Keď som zistil, že je v poriadku, v momente nastúpil strach o moju
rodinu.
"Stál som hneď vedľa teba, Bella." Z mojich skúseností som vedel, že
keď som veľmi sebaistý keď klamem, väčšinou to vyvolá presný
opak.
Opäť sa pokúsila pohnúť a tentoraz som jej to dovolil. Potreboval som
dýchať, aby som to mohol uhrať. Musel som sa vzdialiť od páľavy jej
tela, aby sa náhodou neskombinovala s vôňou jej tela a nezaplavila ma
úplne. Odtiahol som sa od nej tak ďaleko, ako som len v tomto
obmedzenom priestore mohol.
Zadívala sa na mňa a ja som urobil to isté. Iba neskúsený klamár by
odvrátil zrak prvý a to som ja nebol. Môj výraz bol taký jemný a
nevinný... Ako keby som ju zmiatol. A to bolo dobré.

55
Náhle nás obkolesil dav ľudí, hlavne študentov, ktorí sa pretláčali
jeden cez druhého, aby mohli vidieť rozmliaždené telá. Počul som ich
kričať, spleť ich vystrašených myšlienok. Všetky som prešiel aby som
zistil, či ma niekto podozrieva a potom som sa otočil a sústredil sa len
na ňu.
Nebola nadšená celým tým zmätkom. Obzerala sa dokola, stále
omráčená a pokúšala sa vstať.
Jemne som jej položil ruku na plece, aby som ju udržal na zemi.
"Len zostaň, kde si." Zdala sa v poriadku, no skutočne by mala hýbať
krkom? Opäť som si želal, aby tu bol Carlisle. Moje roky teoretického
štúdia medicíny boli nič oproti jeho storočiam praxe.
"Ale je to studené," sťažovala sa.
Takmer ju zmasakrovalo auto a urobilo z nej doživotného mrzáka, no
ona sa sťažovala na chlad. Zachechtal som sa ešte predtým, než som si
stihol pripomenúť, že táto situácia nebola vôbec vtipná. Bella
zažmurkala a potom sa sústredila na moju tvár. "Bol si predsa inde."
Okamžite som zvážnel.
Pozrela sa smerom na juh, hoci tam nebolo nič okrem pokrčenej
dodávky. "Bol si pri svojom aute."
"Nie, nebol."
"Videla som ťa," trvala na svojom; jej hlas bol ako hlas malého,
trucovitého dieťaťa. Vystrčila bradu.
"Bella, stál som pri tebe a odtiahol som ťa preč z cesty."
Zahľadel som sa hlboko do jej veľkých očí snažiac sa donútiť ju
uveriť mojej verzii príbehu - tej jedinej racionálnej.
Zaťala sa. "Nie."
Snažil som sa ukľudniť sa a nepanikáriť. Aspoň keby sa mi podarilo
na chvíľu ju utíšiť, aby som mohol zničiť dôkazy... a podkopať jej
príbeh s tým, že sa musela veľmi udrieť do hlavy.
Nemalo by byť ľahké umlčať toto tiché, tajnostkárske dievča? Keby
mi tak dôverovala, aspoň na chvíľu...
"Bella, prosím," môj hlas bol prosebný, pretože som naozaj chcel, aby
mi dôverovala. Strašne som to chcel, a nie len čo sa týkalo tejto
nehody. Hlúpe želanie. Čo by to pre ňu znamenalo, ak by verila mne?
"Prečo?" opýtala sa, stále sa dožadujúc odpovede.
"Dôveruj mi," prosil som ju.
"Sľubuješ, že mi to neskôr všetko vysvetlíš?"

56
Nahnevalo ma, že som jej musel opäť klamať, keď som si tak veľmi
želal, aby som si nejako mohol zaslúžiť jej dôveru. Takže keď som jej
odpovedal, znelo to dosť ostro.
"Dobre."
"Dobre," odpovedala mi tým istým tónom.
Keď sa okolo nás rozbehla záchranná akcia - prichádzali rodičia a
učitelia so sirénami v pozadí - snažil som sa ju ignorovať a ujasniť si
moje priority. Prehľadal som každú myseľ na parkovisku, svedkov aj
tých, čo prišli neskôr, no nenašiel som nič, čo by predpovedalo
nebezpečenstvo. Mnohí boli prekvapení, keď ma videli pri Belle, no
všetci sa zhodli na tom - keďže tu nebolo nijaké iné rozumné
vysvetlenie - že si ma jednoducho pred nehodou nevšimli stáť vedľa
nej.
Ona bola jediná, ktorá neuznávala toto jednoduché vysvetlenie, no
istotne bude považovaná za najmenej dôveryhodného svedka. Bola
vystrašená, traumatizovaná, pričom ani nespomínam ten úder do jej
hlavy. Možno že aj v šoku. Najskôr si budú myslieť, že je len
popletená. Nikto jej nebude veriť, keďže tu bolo tak veľa divákov...
Trhol som sa, keď som začul myšlienky Rosalie, Jaspera a Emmetta,
keď prichádzali na parkovisku. Dnes večer bude doma horúco.
Musel som zarovnať odtlačok mojich pliec v plechu auta, no bola ešte
príliš blízko. Budem musieť počkať, kým sa k nej niekto nedostane a
nevezme ju odtiaľto.
Bolo strašné len tak čakať - pozeralo sa na mňa priveľa očí - kým sa
ľudia snažili odtiahnuť od nás dodávku. Mohol som im pomôcť, aby
som to urýchlil, no bol som už dosť namočený v problémoch pričom
ma ešte aj sledovali jej vnímavé oči. Nakoniec ju posunuli dosť
ďaleko na to, aby sa k nám mohli dostať s nosidlami.
Spozorovala ma tam stará známa tvár.
"Ahoj, Edward," povedal Brett Warner. Tiež bol záchranár, poznal
som ho z nemocnice. Bolo obrovské šťastie - aspoň nejaké - že sa k
nám dostal prvý. V jeho myšlienkach som vyzeral ostražito a
rozvážne. "Si v poriadku, chlapče?"
"V pohode, Brett. Nič sa ma ani len nedotklo. No bojím sa, že Bella
má asi otras mozgu. Dosť si udrela hlavu, keď som ju zrazil na
cestu..."
Brett sa otočil k Belle, ktorá ma prepichla ostrým pohľadom. Presne to
som si myslel. Bola tichý martýr - dávala prednosť trpeniu v tichosti.

57
Odľahlo mi, keď sa nepokúsila vyvrátiť môj príbeh.
Ďalší záchranár sa snažil zistiť, či som si neublížil, no nebolo veľmi
ťažké odradiť ho od toho. Sľúbil som mu, že ma prezrie otec a tak to
nechal tak. Veľa ľudí potrebovalo len obyčajný prísľub. Veľa ľudí,
samozrejme, okrem nej. Zapadala aspoň do niečoho, čo sa týkalo
obyčajných ľudí?
Keď jej dávali na krk ortopedický golier - a jej tvár sa začervenala od
hanby - využil som tento moment aby som pätou potichu prerobil tvar
preliačeniny na aute. Len moji súrodenci zbadali, čo vlastne robím, a
stihol som započuť Emmettov prísľub, že napraví všetko, čo by som ja
nestihol.
Bol som mu vďačný za pomoc - no ešte viac za to, že aspoň Emmett
mi odpustil tento môj nebezpečný skutok - a viac som sa uvoľnil, keď
som nasadal do sanitky na sedadlo spolujazdca.
Náčelník polície však dorazil ešte skôr, ako stihli Bellu naložiť.
Hoci sa jeho myšlienky prelínali so slovami, zhrozenie a obavy sálali
z jeho mysle takmer rovnako, ako z každej inej v okolí. Pribehol
neschopný slova s narastajúcou úzkosťou a pocitom viny, no všetko z
neho opadlo, keď videl svoju jedinú dcéru na nosidlách.
Síce opadli z neho, no rýchlo preskočili na mňa a stávali sa silnejšími.
Keď ma Alice upozornila, že zabitie dcéry Charlieho Swana by ho
zabilo tiež, tak nepreháňala.
Moja hlava sa prehýbala pod pocitom viny, keď som počúval jeho
vystrašený hlas.
"Bella!" vykríkol v panike.
"Som úplne v pohode, Char--oci." vzdychla si. "Nič mi nie je."
Jej uistenie nijako nezmenšilo jeho obavy. Otočil sa k najbližšiemu
záchranárovi a dožadoval sa viac informácií.
Keď som ho počul hovoriť a formovať perfektne súvislé vety aj
napriek jeho zdeseniu, všimol som si, že strach a znepokojenie v
skutočnosti nemlčali. Len som jednoducho nepočul súvislé slová.
Hmm. Charlie Swan nebol taký tichý ako ona, no už viem od koho to
zdedila. Zaujímavé.
Nikdy som ešte nebol tak dlho blízko miestneho náčelníka polície.
Vždy som si myslel, že je to muž s veľmi pomalými myšlienkami - no
zistil som, že ja som ten, kto bol pomalý. Jeho myšlienky boli len
čiastočne ukryté, nie nedostačujúce. Mohol som rozpoznať len
zmysel, len ich zvuk...

58
Chcel som počúvať intenzívnejšie, snažiac sa zistiť, či v tejto malej
hádanke nájdem kľúč k jej tajomstvám. No Bellu už naložili a sanitka
sa pohla smerom do nemocnice.
Len ťažko som sa odtrhol od snaženia sa rozlúštiť túto záhadu, ktorá
ma posadla. Teraz som musel premýšľať - pozrieť sa na dnešok z
každého uhla. Musel som odpočúvať, uistiť sa, že som nás nedostal do
takého nebezpečenstva, aby sme museli okamžite odísť. Musel som sa
sústrediť.
V myšlienkach záchranárov nebolo nič, nad čím by som si mal lámať
hlavu. Z predbežnej obhliadky skonštatovali, že jej dokopy nič nie je.
Bella bola zatiaľ zatiahnutá do príbehu, ktorý som každému poskytol.
Prvá vec, ktorú som musel urobiť po príchode do nemocnice je ísť za
Carlisleom. Prebehol som cez dvere, no nemohol som sa úplne vzdať
pozorovania Belly; stále som ju sledoval očami zdravotníkov.
Bolo ľahké nájsť otcov známy hlas. Bol v malej kancelárií úplne sám -
ďalšia dnešná dávka šťastia v tomto strašnom dni.
"Carlisle."
Počul, ako sa blížim a keď zbadal moju tvár, zľakol sa. Vyskočil na
nohy s blednúcou tvárou a natiahol sa ponad stôl, za ktorým sedel.
Edward - však si ne--
"Nie, nie, tak to nie je."
Zhlboka sa nadýchol. Samozrejme. Prepáč, že som sa takto unáhlil.
Tvoje oči, jasné, mal som to vedieť... Pozrel do mojich zlatých očí s
viditeľnou úľavou.
"Udrela sa, Carlisle, síce nie vážne, ale--"
"Čo sa stalo?"
"Hlúpa nehoda. Bola na v zlom čase na zlom mieste. Nemohol som
tam len tak stáť - a nechať ju--"
Začni od znova, nerozumiem ti. Ako si v tom zapletený ty?
"Dodávka sa dostala na ľad," zašepkal som. Kým som hovoril, strnulo
som zízal na stenu za ním. Namiesto zarámovaných diplomov mal len
obyčajnú olejovú maľbu od Hassama. "Stála jej v ceste. Alice videla,
že sa to stane, no nemal som čas na nič iné, len skutočne utekať cez
celé parkovisko a zhodiť ju zo smeru rútiaceho sa auta. Nikto si to
nevšimol... okrem nej. Takisto som musel zastaviť dodávku, a znova,
nikto si to nevšimol... okrem nej. Ja... Prepáč, Carlisle. Nechcel som
nás vystaviť nebezpečenstvu."
Obišiel stôl a položil mi ruku na plece.

59
Urobil si správnu vec. Muselo to byť pre teba ťažké. Som na teba
hrdý, Edward.
Až potom som sa mu mohol pozrieť do očí. "Vie že niečo so mnou nie
je... v poriadku."
"Na tom nezáleží. Ak budeme musieť odísť, odídeme. Čo povedala?"
Potriasol som hlavou, mierne nahnevaný. "Zatiaľ nič."
Zatiaľ?
Súhlasila s mojou verziou príbehu, no očakáva, že jej to vysvetlím."
Carlisle sa premýšľajúc zamračil.
"Udrela si hlavu, vlastne, ja som to urobil," pokračoval som rýchlo.
"Dosť drsne som ju zrazil na zem. Zdá sa v poriadku ale... Nemyslím
si, že bude ťažké spochybniť jej verziu."
Keď som to hovoril, cítil som sa ako idiot.
No Carlisle počul ten podtón v mojom hlase. Možno že to nebude
potrebné. Uvidíme, čo sa stane, čo ty na to? Tak, zdá sa, že mám
pacienta, ktorého musím vyšetriť.
"Prosím," povedal som. "Hrozne sa bojím, že som ju zranil."
Carlislov výraz sa vyjasnil. Uhladil si svoje svetlé vlasy - len o pár
tieňov svetlejšie než jeho oči - a zasmial sa.
Bol to pre teba zaujímavý deň, všakže? V jeho myšlienkach som počul
iróniu a vtip, aspoň pre neho. Ako rýchlo sa role vymenili. Cez tú
krátku chvíľu, keď som prebehol cez parkovisko, som sa akosi zmenil
z vraha na ochrancu.
Zasmial som sa s ním a spomenul som si, ako som si bol kedysi istý,
že Bella nikdy nebude potrebovať viac ochrany pred ničím tak veľmi,
ako predo mnou. Čosi však v mojom smiechu bolo, pretože navzdory
dodávke, stále to bola pravda.
Osamotene som čakal v Carlislovej kancelárii - najdlhšia hodina v
mojom živote - a počúval som všetky myšlienky v nemocnici.
Tyler Crowley, chlapec, čo viedol dodávku bol zranený viac než Bella
a pozornosť sa zmietla na neho, kým Bella čakala na röntgen. Carlisle
sa držal pozadu, dôverujúc záchranárom, že bola len jemne uderená.
Rozčuľovalo ma to, no vedel som, že má pravdu. Stačí, aby sa naňho
raz pozrela a okamžite si uvedomí, že s mojou rodinou niečo nie je v
poriadku... a to by ju mohlo podporiť v rozprávaní.
Určite už mala dosť dobrovoľného partnera, s kým by sa mohla
porozprávať. Tyler sa takmer utápal vo vine, že ju takmer zabil a

60
nemohol o tom prestať hovoriť. Videl som jej výraz cez jeho oči a
bolo vidieť, že si želá, aby prestal. Ako to, že to on nevidí?
Napätá chvíľa nastala, keď sa jej Tyler opýtal, ako sa dostala preč z
cesty.
Ani som nedýchal, keď zaváhala.
"No..." počul som ju povedať. Potom sa odmlčala na tak dlho, že Tyler
začal rozmýšľať, či ju tá otázka náhodou nezmiatla. Napokon
prehovorila. "Edward ma odtiahol preč."
Vydýchol som. A potom sa môj dych zrýchlil. Nikdy predtým som ju
nepočul vysloviť moje meno. Páčilo sa mi, ako to znelo - aj keď som
to počul len cez Tylerove myšlienky. Chcel som to počuť na vlastné
uši...
"Edward Cullen," povedala, keď si Tyler nevedel vybaviť, koho
myslela. Pristihol som sa pri dverách s rukou na kľučke. Túžba vidieť
ju stále rástla. Stále som si pripomínal, že musím byť opatrný.
"Stál hneď vedľa mňa."
"Cullen?" Hm. To je čudné. "Nevidel som ho..." Prisahal by som...
"Teda, muselo sa to všetko zomlieť hrozne rýchlo. Je v poriadku?"
"Myslím, že hej. Aj tu niekde je, ale nedonútili ho ľahnúť si na
nosidlá."
Videl som zamyslený výraz na jej tvári, podozrivý pohľad jej očí, no
všetky tieto drobné zmeny boli Tylerovi cudzie.
Je pekná, takmer prekvapene si pomyslel. Aj keď sa všetko pobabralo.
Nie je môj zvyčajný typ, hoci... Mal by som ju vziať von. Vynahradiť
jej dnešok...
Bol som v hale, no náhle som sa ocitol na polceste do jej izby, bez
premýšľania nad tým, čo vlastne robím. Našťastie, sestrička vošla do
izby skôr ako ja - Bella bola na rade na röntgen. Skryl som sa v
tmavom rohu miestnosti a snažil som sa kontrolovať, keď ju odnášali
preč.
Nezáležalo na tom, že Tyler si myslel, že je pekná. Každý by si to
všimol. Nebol žiaden dôvod aby som sa cítil... ako som sa cítil? Bol
som otrávený? Alebo nahnevaný, že bola tak blízko pravdy? Nedávalo
to zmysel.
Ostal som tam tak dlho, ako som mohol, no zmohla ma netrpezlivosť
a rozhodol som sa ísť do miestnosti za ňou. Práve skončili s
röntgenom, no stihol som ešte narýchlo zazrieť jej snímky, než sa
sestrička vrátila.

61
Hneď potom som sa cítil kľudnejšie. Jej hlava bola v poriadku.
Nezranil som ju.
Carlisle ma tu načapal.
Vyzeráš lepšie.
Pozrel som sa rovno pred seba. Neboli sme sami, hala bola plná
sanitárov a návštevníkov.
Ach, áno. Pozrel si snímky na svetle, ja som sa už nepotreboval
pozrieť. Áno. Je úplne v poriadku. Výborne, Edward.
Súhlas môjho otca vo mne zmiešal pocity. Bol by som rád, no vedel
som, že by neschválil to, na čo sa chystám teraz. A určite by
neschvaľoval moju skutočnú motiváciu...
"Myslím, že sa s ňou pôjdem porozprávať - ešte predtým, než ťa
zbadá," zamrmlal som. "Tvár sa prirodzene, ako keby sa nič nestalo.
Zahovor to." To boli všetky prijateľné dôvody.
Carlisle neprítomne prikývol stále hľadiac na snímky. "Dobrá nápad.
Hmm..."
Snažil som sa zistiť, čo ho tak upútalo.
Pozri sa na všetky tie zahojené pomliaždeniny! Koľko krát svojej
matke spadla? Carlisle sa zasmial na svojom vtipe.
"Začínam si myslieť, že jednoducho priťahuje smolu. Vždy v zlom
čase na zlom mieste."
Forks je pre ňu rozhodne zlé miesto, ak si tu ty.
Odtiahol som sa.
Choď už. Vyhlaď to. O chvíľu sa k tebe pripojím.
S pocitom viny som rýchlo odišiel. Možno som bol naozaj dobrý
klamár, ak som vedel oklamať Carlisla.
Keď som vstúpil do izby, Tyler sa ešte stále ospravedlňoval. Snažila
sa utiecť pred jeho výčitkami svedomia tak, že predstierala spánok.
Oči mala síce zavreté, no dych bol stále rovnaký a sem-tam jej
netrpezlivo šklblo prstami.
Dlho som hľadel na jej tvár. Toto bolo posledný krát, kedy ju uvidím.
Tento fakt spustil v mojej hrudi ukrutnú bolesť. Bolo to, pretože som
musel odísť bez vyriešenia jej hádanky? Nebolo to dostatočné
vysvetlenie.
Nakoniec som sa zhlboka nadýchol a vstúpil som.
Keď ma Tyler zbadal, začal hovoriť, no ja som si pritlačil prst na pery.
"Spí?" zašepkal som.

62
Belline oči sa otvorili a okamžite zamerali na moju tvár. Okamžite sa
rozšírili a hneď na to narovnali buď v podozrení alebo v hneve. Musel
som myslieť na to, že to musím dokonale zahrať, tak som sa na ňu
usmial tak, ako keby sa dnes ráno nič nezvyčajné nestalo - okrem
toho, že som ju udrel do hlavy, plus, imaginárny divoký beh.
"Ty, Edward," povedal Tyler. "Fakt ma to mrzí..."
Zdvihol som ruku, aby som ho umlčal. "Žiadna krv, žiaden faul."
povedal som sarkasticky. Bez rozmýšľania som sa na mojom vtipne
zoširoka usmial.
Bolo to neskutočne ľahké ignorovať Tylera, ktorý odomňa ležal len
nejaké dva metre obalený v čerstvej krvi. Nikdy som nevedel
pochopiť, ako bol Carlisle schopný robiť to - ignorovať vôňu krvi
pacientov, keď ich liečil. Nebolo to neustále pokušenie tak
rozptyľujúce, tak nebezpečné...? Ale teraz... Všimol som si, že ak sa
sústredíte na niečo naozaj silno, pokušenie takmer zmizne.
Hoci bola Tylerova krv čerstvá a len sa tak leskla, nemohla súperiť s
Bellinou.
Udržiaval som od nej vzdialenosť a sadol som si na matrac k
Tylerovým nohám.
"Tak, aký je verdikt?" opýtal som sa jej.
Našpúlila ústa. "Vôbec nič mi nie je, ale nechcú ma pustiť. Ako to, že
ty nie si pripútaný na lôžko ako my dvaja?"
Jej netrpezlivosť ma opäť rozosmiala.
V hale som práve započul Carlisla.
"Vždy ide o to, aké máš konexie," odpovedal som. "Ale neboj sa,
prišiel som ťa vyslobodiť."
Sledoval som jej reakciu, keď vstúpil do miestnosti. Oči sa jej rozšírili
a prekvapením otvorila ústa. Potichu som zastenal. Áno, všimla si tú
podobnosť.
"Tak, slečna Swanová, ako sa cítite?" Opýtal sa Carlisle. Mal veľmi
uhladené spôsoby, ktoré pacientov okamžite ukľudnili. Nedokázal
som opísať, ako to ovplyvnilo Bellu.
"Je mi dobre," povedala ticho.
Carlisle zapol svetelnú tabuľu a zavesil na ňu snímky. "Vaša
röntgenová snímka vyzerá dobre. Bolí vás hlava? Edward povedal, že
ste sa udreli naozaj silno."
Vzdychla si a odvetila, "Moja hlava je v poriadku," tentokrát sa jej
netrpezlivosť vkradla aj do hlasu. Zamračila sa na mňa.

63
Carlisle pristúpil bližšie a prstami jej jemne prebehol cez hrču na
temene.
Bol som zaskočený návalom citov, ktoré sa cezo mňa prehnali.
Už snáď tisíckrát som videl Carlisla pracovať s ľuďmi. Pred
niekoľkými rokmi som mu dokonca asistoval - no iba v prípadoch,
kde sa neobjavila krv. Takže to bolo pre mňa nové, sledovať ako s ňou
zachádza tak, ako keby bol taký istý človek ako ona. Veľakrát som mu
závidel takéto kontroly, ale nikdy to nebol taký pocit, ktorý som mal
teraz. Teraz som mu nezávidel len kontrolu. Trpel som pre ten rozdiel
medzi mnou a Carlisleom - mohol sa jej nežne dotknúť, bez strachu, s
vedomím, že jej nikdy neublíži...
Strhla sa a ja s ňou tiež. Musel som sa sústrediť, aby som si zachoval
svoj uvoľnený výraz.
"Boli?" opýtal sa Carlisle.
Na moment vysunula bradu. "Ani nie," povedala.
Ďalší kúsok jej charakteru presne zapadal na svoje miesto: bola
odvážna. Nerada ukazovala slabosť.
Je pravdepodobne tá najzraniteľnejšia bytosť, akú som kedy videl, no
ona sa nechcela zdať slabá. Zachichotal som sa.
Opäť na mňa zazrela.
"Tak," povedal Carlisle. "Váš otec sedí v čakárni, môžete s ním ísť
hneď teraz domov. Ale keby sa vám točila hlava alebo by ste mali
akékoľvek problémy so zrakom, vráťte sa."
Jej otec bol tu? Prebehol som cez myšlienky v zaplnenej miestnosti,
no nezachytil som jeho sotva zreteľný duševný hlas predtým, než sa
opäť rozhovorila so znepokojenou tvárou.
"Nemôžem ísť späť do školy?"
"Možno by ste si dnes mali oddýchnuť," skonštatoval Carlisle.
Zazrela na mňa, "A on sa vracia späť do školy?"
Chovaj sa prirodzene, zahlaď to... ignoruj tie pocity, ktoré ťa zaplavia,
keď ti pozrie do očí...
"Niekto musí rozšíriť dobrú správu, že sme to prežili," povedal som.
"Vlastne," opravil ma Carlisle, "takmer celá škola sedí v čakárni."
Očakával som jej reakciu - jej nechuť byť centrom pozornosti.
Nesklamala ma.
"Ach, nie," zastonala a zakryla si tvár rukami.
Páčilo sa mi, že som konečne uhádol. Už som bol na začiatku, aby
som ju pochopil...

64
"Chcete tu ostať?" opýtal sa Carlisle.
"Nie, nie!" povedala dôrazne a spustila nohy cez okraj postele a
zoskočila. Zatackala sa a padla rovno do Carlislových rúk. Chytil ju a
postavil.
A znova cezo mňa prešla vlna závisti.
"Je mi dobre," začervenaná povedala skôr, než sa Carlisle stihol
ozvať.
Samozrejme, že ho to neobťažovalo. Uistil sa, že dokáže stáť a pustil
ju.
"Dajte si proti bolesti nejaký panadol," odporučil jej.
"Až tak to nebolí."
Carlisle sa usmial, keď jej podpisoval zložku. "Zdá sa, že ste mali
veľké šťastie."
Jemne pootočila tvár a prísne na mňa pozrela. "Šťastie, že Edward stál
náhodou rovno pri mne."
"Aha, vlastne áno," rýchlo súhlasil a ja som si všimol, že počul to isté
v jej hlase ako ja. Ešte stále nepripisovala svoje podozrenie
predstavivosti. Ešte nie.
Nechávam to v tvojich rukách, pomyslel si. Urob, čo si myslíš, že je
najlepšie.
"Veľmi pekne ďakujem," rýchlo a ticho som zašepkal. Žiaden človek
by ma nemohol počuť. Carlisle sa mierne pousmial nad mojim
sarkazmom, keď sa otáčal k Tylerovi. "Obávam sa, že vás si tu
necháme trochu dlhšie," povedal, keď mu začal prezerať rany
spôsobené rozbitým predným sklom.
No, narobil som neporiadok, tak by bolo správne, aby som ho aj
upratal.
Bella sa pohla oproti mne a zastavila sa až vtedy, keď bola
znepokojivo blízko. Pamätám si, ako som dúfal, pred všetkým tým
zmätkom, aby sa pri mne zastavila . Toto bolo tomu ako výsmech.
"Môžem sa s tebou na chvíľku porozprávať?" zasyčala na mňa.
Musel som o krok ustúpiť, keď sa jej teplý dych dotkol mojej tváre.
Jej naliehanie tomu nepomohlo. Vždy, keď bola blízko mňa, vyvolalo
to moje najhoršie, najnaliehavejšie inštinkty. V ústach mi prúdil jed a
moje telo túžilo vrhnúť sa na ňu - strhnúť ju do môjho náručia a zaťať
jej zuby do krku.
Moja myseľ bola silnejšia než telo, no len o kúsok.
"Čaká na teba otec," pripomenul som jej so zaťatými zubami.

65
Pozrela sa na Carlisle a Tylera. Tyler si nás nevšímal, no Carlisle
pozoroval každý môj nádych.
Opatrne, Edward.
"Rada by som s tebou hovorila osamote, ak ti to nevadí," potichu na
mňa naliehala.
Chcel som jej povedať, že mi to veľmi vadí, no vedel som, že
nakoniec to budem aj tak musieť urobiť. Taktiež som si s tým mohol
vystačiť.
Bol som plný zmiešaných pocitov keď som vychádzal z miestnosti a
počul som, ako sa takmer potkýna, snažiac sa udržať so mnou krok.
Musel som to zahrať. Poznal som tú postavu už veľmi dobre: Budem
darebákom. Budem klamať, vysmievať sa a budem veľmi krutý.
Bolo to proti všetkým mojím zásadám - ľudským zásadám, ktorých
som sa celé tie roky držal. Nikdy som si tak nechcel zaslúžiť dôveru
ako v tomto momente, keď som musel zničiť všetky možnosti, že by
sa tak niekedy stalo.
Zhoršilo sa to, keď som si uvedomil, že toto bude posledná
spomienka, ktorú na mňa bude mať. Toto bolo moje zbohom.
Otočil som sa k nej.
"Čo chceš?" chladne som sa jej opýtal.
Trochu sa zarazila nad mojim nepriateľstvom. V očiach mala zmätený
výraz, výraz, ktorý ma tak dlho prenasledoval...
"Dlhuješ mi vysvetlenie," povedala potichu, jej slonovinovo biela tvár
zbledla.
Bolo veľmi ťažké udržať môj hlas ostrý. "Zachránil som ti život - nič
ti nedlhujem."
Odtiahla sa - príšerne to bolelo, sledovať, ako ju moje slová zranili.
"Sľúbil si mi to," zašepkala.
"Bella, udrela si si hlavu, nevieš, čo hovoríš."
Vzdorovito na mňa pozrela. "S mojou hlavou je všetko v poriadku."
Bola nahnevaná, tým sa pre mňa veci stávali ľahšími. Pozrel som na
ňu tiež s nepriateľským pohľadom.
"Bella, čo odomňa chceš?"
"Chcem počuť pravdu. Chcem vedieť, prečo kvôli tebe klamem."
Chcela iba spravodlivosť - nahnevalo ma, že som jej ju nemohol
poskytnúť.
"Čo si myslíš, že sa stalo?" takmer som zavrčal.

66
Začali sa z nej rinúť slová. "Viem len toľko, že si nebol nikde blízko
mňa... Ani Tyler ťa nevidel, tak mi nehovor, že som si príliš udrela
hlavu. Tá dodávka nás išla oboch rozdrviť... ale nerozdrvila a po
tvojich rukách ostali na jej boku preliačeniny... Aj na tom druhom aute
ostali a ty nie si vôbec zranený... a tá dodávka mi šla dolámať nohy,
ale ty si ju nadvihol..." náhle zaťala zuby a oči sa jej naplnili slzami.
Výsmešne som na ňu zazeral, hoci v skutočnosti som bol hrozne
prekvapený a vystrašený; videla všetko.
"Myslíš si, že som z teba zdvihol dodávku?" sarkasticky som sa
opýtal.
Iba prikývla.
Môj hlas teraz znel posmešne. "Tomu nikto neuverí, je ti to jasné."
Snažila sa kontrolovať svoj hnev. Keď mi odpovedala, každé jedno
slovo vyslovila veľmi obozretne. "Nemám v úmysle niekomu to
hovoriť."
Myslela to tak - videl som jej to v očiach. Možno zúrivá a sklamaná,
no udrží moje tajomstvo.
Ale prečo?
Na chvíľu to otriaslo mojím naplánovaným výzorom, no potom som
sa dal dokopy.
"Tak čo na tom záleží?" opýtal som sa, snažiac sa uchovať si svoj
strojený hlas.
"Mne na tom záleží," trvala na svojom. "Nerada klamem, tak nech
mám na to naozaj dobrý dôvod."
Chcela, aby som jej dôveroval. Tak isto, ako som chcel aby ona
dôverovala mne. No toto bola hranica, ktorú som nemohol prekročiť.
Môj hlas bol stále necitlivý. "Nemôžeš mi proste iba poďakovať a
zabudnúť na to?"
"Ďakujem ti," ako to dopovedala, rozzúrene čakala.
"Ty to nenecháš len tak, však?"
"Nie."
"V tom prípade..." Nemohol som jej povedať pravdu, aj keby som
chcel... a ja som nechcel. Bol by som radšej, aby si vymyslela svoj
vlastný príbeh, ako keby vedela kto som, pretože nič nemôže byť
horšie než pravda - bol som žijúca nočná mora, ako vystrihnutá zo
stránok hororovej poviedky. "Dúfam, že si vychutnáš sklamanie."

67
Zízali sme jeden na druhého. Bolo zvláštne, aká bola roztomilá, keď
sa hnevala. Ako zúrivé mačiatko, milé, neškodné a neuvedomujúce si
svoju zraniteľnosť.
Začervenala sa a opäť zaťala zuby. "Prečo si sa vôbec obťažoval?"
Presne na túto otázku som nemal pripravenú odpoveď. Stratil som sa v
úlohe, ktorú som hral. Cítil som, ako mi spadla maska z tváre a
tentoraz som jej povedal pravdu.
"Neviem."
Ešte raz som si zapamätal jej tvár - ešte stále bola pokrytá hnevom,
krv jej ešte nezmizla z líc - otočil som sa a odišiel som.

4. Vízie

Vrátil som sa späť do školy. Bola to správna vec, musel som sa

správať čo najnenápadnejšie.
Počas dňa sa väčšina študentov vrátila tiež. Len Tyler, Bella a ešte
niekoľko z nich - ktorí využívali nehodu, aby sem ísť nemuseli - ostali
v nemocnici.
Urobiť správnu vec by pre mňa nemalo byť také ťažké. No po tom
všetkom som len zatínal zubami proti túžbe vyhnúť sa škole - a ísť
nájsť dievča.
Ako keby som bol prenasledovateľom. Posadnutým
prenasledovateľom. Posadnutým, upírskym prenasledovateľom.
Škola dnes bola - nepochopiteľne - ešte viac nudná ako pred týždňom.
Ako kóma. Ako keby farba vymizla zo všetkých stien, stromov,
oblohy, z tvárí okolo mňa... Zízal som na pukliny v stene.
Bola tu ešte jedna správna vec, ktorú by som mal urobiť... ale nerobil
som. Samozrejme, zároveň to nebola správna vec. Záleží na uhle
pohľadu.
Z pohľadu Cullenovcov - nie len ako upírov, ale Cullenovcov,
niekoho, kto patrí do rodiny, také výnimočne v dnešnom svete -
správna vec by vyzerala asi takto:
"Som prekvapený, že ťa vidím v triede, Edward. Počul som, že si bol
zapletený do tej strašnej nehody dnes ráno."
"Áno, bol som, pán Banner, no mal som šťastie." Priateľský úsmev.
"Ani som sa neporanil... Škoda, že to isté nemôžem povedať o Belle a
Tylerovi."
"Ako sa majú?"

68
"Myslím že Tyler je v poriadku... má len nejaké povrchové rezné rany
od predného skla. No nie som si istý Bellou." Zamračený, ustarostený
výraz. "Asi má otras mozgu. Na chvíľu bola dosť mimo - videla čudné
veci. Doktori sa obávali..."
A takto by to malo pokračovať. Dlhoval som to mojej rodine.
"Som prekvapený, že ťa vidím v triede, Edward. Počul som, že si bol
zapletený do tej strašnej nehody dnes ráno."
"Nezranil som sa." Žiaden úsmev.
Pán Banner nedočkavo prešľapoval z nohy na nohu.
"Vieš niečo o Belle Swanovej a Tylerovi Crowleyovi? Počul som, že
mali nejaké odreniny..."
Pokrčil som plecami. "Dokopy nič."
Pán Banner si odkašľal. "Ach, jasné..." môj studený pohľad ho mierne
znervózňoval.
Rýchlo sa vrátil späť ku katedre a začal s vyučovaním.
Toto nebolo správne. Pokiaľ sa na to nepozeráte z iného, a dosť
neznámeho, uhla pohľadu.
Ja len že... bolo by to také negalantné očierňovať ju za jej chrbtom,
najmä keď mi dokázala, že je viac dôveryhodná, ako sa mi kedy
mohlo snívať. Nepovedala nič, čo by ma prezradilo, aj keď na to mala
dobrý dôvod. Zradil by som ju, keď vlastne neurobila nič, okrem toho,
že neprezradila moje tajomstvo?
Taký istý rozhovor som mal aj so slečnou Goffovou - no v španielčine
- pričom Emmett na mňa neprestajne zízal.
Dúfam, že máš na to, čo sa stalo dnes, dobré vysvetlenie. Rosalie je na
vojnovej nohe.
Pregúlil som očami bez toho, aby som sa naňho pozrel.
Práve mi napadlo perfektné vysvetlenie. Predpokladajme, že by som
nezastavil rútiace sa auto... striasol som sa tejto myšlienky. No ak by
ju bolo zasiahlo, ak by začala krvácať, vôňa čerstvej krvi vo
vzduchu...
Zachvel som sa nielen od strachu. Jedna časť zo mňa sa chvela od
túžby. Nie, nebol by som schopný sledovať ako krváca bez toho, aby
som nás všetkých neodhalil, no tým strašnejším spôsobom.
Toto ospravedlnenie znelo perfektne... no nepoužijem ho. Bolo to
príliš potupné.
A nepomyslel som na to už dosť dlho.

69
Dávaj si pozor na Jaspera, pokračoval Emmett nehľadiac na moje
zasnívanie. Nie je nahnevaný... no je viac odhodlaný.
Vedel som, na čo myslí a na chvíľu sa so mnou miestnosť pohla. Hnev
ma tak pohltil, že mi červenou hmlou zastrel pohľad. Myslel som, že
sa ním zadusím.
KRISTE, EDWARD! DAJ SA DOKOPY! Zakričal na mňa v
myšlienkach Emmett. Položil mi ruku na plece a zadržal ma na
stoličke ešte predtým, než som stihol ujsť. Len málokedy využíval
celú svoju silu, pretože to len málokedy bolo potrebné, keďže bol
silnejší ako každý upír, s ktorým sme sa kedy stretli, no teraz ju musel
použiť. Schmatol ma za ruku, nesnažil sa na mňa tlačiť. Ak by to
urobil, stolička podo mnou by sa bola prelomila.
KĽUD! Rozkázal mi.
Snažil som sa upokojiť, no bolo to ťažké. Spaľoval ma hnev.
Jasper neurobí nič, pokiaľ sa neporozprávame. Len mi tak napadlo,
že by si mal vedieť smer, ktorým sa jeho myšlienky uberajú.
Sústredil som sa na uvoľnenie a cítil som, ako Emmettova ruka
povolila.
Pokús sa nepútať na seba ešte viac pohľadov. Už si aj tak v dosť
veľkých problémoch.
Zhlboka som sa nadýchol a Emmett ma v tom momente pustil.
Pozrel som sa po miestnosti, no naša konfrontácia bola taká krátka a
tichá, že si ju uvedomilo len pár ľudí sediacich za Emmettom. Nikto
nevedel, čo si o tom myslieť a tak to nechali tak. Cullenovci sú čudáci
- každý to už vedel.
Bože, chlapec, ty si pohroma, dodal Emmett so súcitom v hlase.
"Vieš, čo mi môžeš..." zahundral som si popod nos a Emmett sa
potichu zachichotal.
Emmett nebol nahnevaný, pravdepodobne by som mal byť vďačný za
jeho veselú povahu. No videl som, že ho trápia Jasperove zámery, že
Jasper zvažoval aké by to bolo, keby sa to bolo zvrtlo ináč.
Hnev vo mne vrel, veľmi ťažko sa mi ho držalo pod kontrolou. Áno,
Emmett bol silnejší ako ja, no ešte ma ani raz neprekonal v našich
súkromných wrestlingových zápasoch. Sťažoval sa, že podvádzam, no
počutie myšlienok bolo mojou súčasťou tak, ako jeho nevýslovná sila.
Aj tak sme pravidelne skúšali zápasiť.
Zápasiť? Tam to smerovalo? Budem musieť bojovať s mojou rodinou
za dievča, ktoré sotva poznám?

70
Chvíľu som nad tým premýšľal, premýšľal som o jej krehkom tele v
mojom náručí v porovnaní s Jasperom, Rose a Emmettom -
nadprirodzene silnými a rýchlymi, strojmi na zabíjanie...
Áno, budem za ňu bojovať. Aj proti mojej rodine. Zachvel som sa.
No nebolo fér, že by som ju mal nechať nechránenú, keď som bol
jediný, kto ju uvrhol do nebezpečenstva.
Sám som proti nim trom nemohol vyhrať a rozmýšľal som, kto by sa
mohol ku mne pripojiť.
Carlisle určite. Nebude bojovať proti nikomu, no určite bude proti
Rosinym a Jasperovým plánom. To by malo byť všetko, čo
potrebujem. Uvidím...
Esme, naisto. Ani ona nebude proti mne, neznáša, keď má nesúhlasiť
s Carlisleom, no bude za každý nápad, ktorý by držal jej rodinu
pokope. Jej prvou prioritou nebude správnosť konania, ale ja. Ak bol
Carlisle dušou rodiny, tak Esme bola srdcom. Stala sa vodcom, ktorý
si zaslúžil, aby sme ho nasledovali; a toto nasledovanie premenila na
lásku. Mali sme radi jeden druhého - aj napriek zlosti, ktorú som cítil
voči Jasperovi a Rose, aj napriek plánu bojovať proti nim za dievča,
vedela, že ich mám rád.
Alice... tak to netuším. Bude záležať na tom, čo uvidí vo vízii. Najskôr
asi bude na strane víťaza.
Takže to budem musieť spraviť bez pomoci. Sám som nebol dosť
dobrý súper, no nemohol som nechať, aby sa jej niečo stalo a to len
kvôli mne. Budem asi musieť konať takticky.
Môj hnev trošku stlmil náhly čierny humor. Vedel som si predstaviť,
ako by Bella zareagovala, keby som ju uniesol. Samozrejme, len som
hádal - no ako ináč by mala zareagovať okrem toho, že by vrieskala
od strachu?
Nebol som si istý, ako to spraviť - uniesť ju. Nemohol by som pri nej
ostať veľmi dlho. Najskôr by som ju asi vrátil späť k jej mame. Hoci
stačilo aj toľko málo, aby bola v nebezpečenstve.
A takisto aj ja, náhle som si uvedomil. Keby som ju zabil nešťastnou
náhodou... Nebol som si celkom istý, akú veľkú bolesť by mi to
spôsobilo, no viem, že by bola veľmi intenzívna.
Čas utekal veľmi rýchlo, kým som zvažoval všetky komplikácie, ktoré
ma čakali: hádka doma, konflikt s rodinou, diaľky, do ktorých budem
nakoniec prinútený odísť...

71
No teda, už som sa nemohol sťažovať, že život mimo tejto školy bol
monotónny. Všetko zmenila.
Keď zazvonilo, Emmett a ja sme sa v tichosti pobrali do auta. Bál sa o
mňa a bál sa aj o Rosalie. Vedel, na čej strane bude, ak si bude musieť
vybrať a to ho trápilo.
Ostatní na nás tiež potichu čakali. Boli sme veľmi tichá skupinka.
Počul som len kričanie.
Idiot! Šialenec! Blbec! Somár! Sebecký, bezohľadný hlupák! Rosalie v
myšlienkach neustále prúdil tok narážok. Ťažko som sa sústreďoval aj
na ostatných, no snažil som sa ju ignorovať tak, ako sa to len dalo.
Emmett mal pravdu, čo sa týka Jaspera. Bol si istý svojim zámerom.
Alice bola ustarostená, bála sa o Jaspera, a neustále prebiehavala cez
obrazy z budúcnosti. Nezáležalo na tom, z akého smeru sa Jasper k
Belle priblížil, Alice ma vždy videla ako pred ňou stojím a chránim ju.
Zaujímavé... Ani Rosalie ani Emmett tam s ním neboli. Takže Jasper
to plánoval urobiť sám. Takto sa sily vyrovnávajú.
Jasper bol z nás ten najlepší, alebo aspoň ten najskúsenejší bitkár.
Moja jediná výhoda bola tá, že som dopredu vedel, aký pohyb urobí.
Nikdy som sa s Emmettom ani Jasperom ešte nebil takto vážne. Vždy
to bolo len také bláznenie. Cítil som sa strašne, keď som si pomyslel,
že by som mal naozaj ublížil Jasperovi...
Nie, to nie. Len ho zablokujem. To je všetko.
Sústredil som sa na Alice, ktorá si vybavovala všetky možné spôsoby
napadnutia.
Vtedy sa jej vízia zmenila, viac a viac sa odďaľova od Bellinho domu.
Snažil som sa ho zastaviť už oveľa skôr...
Prestaň, Edward! Takto sa to nemôže stať. Nedovolím to.
Neodpovedal som jej, len som ju stále sledoval.
Zahľadela sa do ďalekej budúcnosti, tak zahalenej a plnej neistých
možností. Všetko bolo nejasné.
Celú cestu domov sa váha ticha nezmenšila. Zaparkoval som vo
veľkej garáži za domom; Carlislov Mercedes tam už bol, hneď vedľa
Emmettovho džípu, Rosalinej M3 a môjho Vanquisha. Bol som rád,
že Carlisle je už doma - ticho konečne skončí a okrem toho, chcel
som, aby bol tu, keď sa to stane.
Šli sme hneď do jedálne.
Izba sa, samozrejme, nikdy nepoužívala pre svoj pôvodný účel. Avšak
bol v nej dlhý, mahagónový stôl obkolesený stoličkami - úzkostlivo

72
sme sa starali, aby mali všetky rekvizity svoje miesto. Carlisle to rád
používal ako konferenčnú miestnosť. V skupine takých silných a
rôznorodých pováh bolo občas potrebné prediskutovať veci v pokoji.
Mal som pocit, že dnes to veľmi nepomôže.
Carlisle si sadol na svoje zvyčajné miesto, na východnú stranu izby.
Esme sedela hneď vedľa neho - ruky si obaja držali spojené na stole.
Esmine oči ma pozorovali so znepokojením.
Ostaň. To bola jej jediná myšlienka.
Želal som si, aby som sa mohol usmiať na ženu, ktorá mi bola ako
skutočná matka, no nebol som si ňou istý.
Sadol som si vedľa Carlisla z druhej strany. Esme sa okolo neho
načiahla, aby mi položila ruku na plece. Nemala ani poňatia, čo sa
práve bude diať; len sa o mňa bála.
No Carlisle to vedel. Jeho pery boli pevne zovreté a čelo zvraštené.
Jeho výraz vyzeral príliš staro na jeho mladej tvári.
Keď sa každý posadil, videl som, kto drží s kým.
Rosalie si sadla presne oproti Carlisleovi, na druhej strane dlhého
stola. Uprene sa na mňa dívala a ani nemihla okom.
Emmett si sadol vedľa nej s ironicky zvraštenou tvárou aj
myšlienkami.
Jasper zaváhal a potom sa oprel o stenu hneď za Rosalie. Rozhodol sa
napriek tomu, ako táto diskusia skončí. Zaťal som zuby.
Alice bola posledná na rade, no očami bola sústredená kdesi do diaľky
- do budúcnosti, stále veľmi neurčitej, aby bola využiteľná. Bez
premýšľania si sadla ku Esme. Pretrela si čelo, ako keby ju bolela
hlava. Jasperom trhlo a zvažoval, že sa k nej pridá, no ostal na mieste.
Zhlboka som sa nadýchol. Ja som to začal - ja by som mal prehovoriť
prvý.
"Je mi to ľúto," povedal som, zahľadiac sa najprv na Rose, potom na
Jaspera a tak na Emmetta. "Nechcel som žiadneho z vás vystaviť
riziku. Konal som bezmyšlienkovite a budem brať plnú zodpovednosť
za môj neuvážený čin."
Rosalie na mňa zlovestne zazrela. "Čo myslíš tým 'brať plnú
zodpovednosť'? Chceš to napraviť?"
"Nie takým spôsobom, na ktorý myslíš," povedal som, snažiac sa
znieť ticho a vyrovnane. "Som rozhodnutý odísť, ak sa tým veci
urovnajú." Ak by som veril, že bude v poriadku, ak by som veril, že sa
jej nikto z vás nedotkne, doplnil som si sám pre seba.

73
"Nie," zašepkala Esme. "Nie, Edward."
Potľapkal som jej po ruke. "Bude to len na pár rokov."
"Esme má pravdu," povedal Emmett. "Teraz nemôžeš ísť nikam. To
by bol presný opak slova 'nápomocný'. Viac ako kedykoľvek predtým
potrebujeme vedieť, čo si ľudia myslia."
"Alice všetko vážnejšie zachytí," nesúhlasil som.
Carlisle potriasol hlavou. "Myslím, že Emmett má pravdu, Edward. Je
pravdepodobné, že sa rozhovorí, ak odídeš. Buď odídu všetci, alebo
nikto."
"Ona nič nepovie," rýchlo som povedal. Rose bola na pokraji výbuchu
a chcel som, aby to vedeli.
"Nepoznáš jej myseľ," pripomenul mi Carlisle.
"Toľko viem. Alice, podpor ma."
Alice na mňa vyčerpane zazrela. "Nedokážem vidieť, čo sa stane, ak
to len tak odignorujeme." Vrhla letmý pohľad na Rose a Jaspera.
Nie, takúto budúcnosť nemohla vidieť - nie keď sa Rosalie a Jasper
rozhodli nenechať to len tak.
Rosalina dlaň plesla po stole s hlasným zahučaním. "Nemôžme
dovoliť človeku, aby niečo prezradil. Carlisle, ty to musíš vidieť. Ak
by sme sa aj rozhodli, že všetci odídeme, nie je veľmi bezpečné
zanechať za sebou historky. Žijeme rozdielne od zvyšku nášho druhu -
vieš, že sú tu aj takí, ktorí nájdu hocičo, aby nám to mohli vyčítať.
Musíme byť viac opatrný než ktokoľvek iný!"
"Predtým sme za sebou zanechali klebety," pripomenul som jej.
"No len klebety a podozrenia, Edward. Nie očitého svedka a dôkazy!"
"Dôkazy!" vysmieval som sa jej.
No Jasper prikyvoval s tvrdým výrazom v očiach.
"Rose..." Carlisle začal.
"Nechaj ma dokončiť, Carlisle. Nemusíme sa ani veľmi namáhať.
Dievča si dnes udrelo hlavu. Tak možno sa toto poranenie ukáže ako
vážnejšie, ako to vyzeralo." Rosalie pokrčila plecami. "Každý
smrteľník ide spať s vedomím, že sa už nikdy neprebudí. Ostatní budú
od nás očakávať, že za sebou upraceme. Technicky by to mala byť
Edwardova práca, no toto je evidentne mimo jeho síl. Ty vieš, že ja
mám dosť kontroly. Nenechám za sebou žiadne dôkazy."
"Áno, Rosalie, všetci dobre vieme, aká si spoľahlivá vrahyňa," zavrčal
som.
Rozzúrene na mňa zasyčala.

74
"Edward, prosím ťa," povedal Carlisle. Potom sa otočil k Rosalie.
"Rosalie, v Rochesteri som prižmúril oko, pretože som cítil, že ti
dlhujem spravodlivosť. Ten muž, ktorého si zabila, s tebou
zaobchádzal strašne. No toto nie je tá istá situácia. Swanova dcéra je
nevinná."
"Nie je to osobné, Carlisle," povedala Rosalie cez zuby. "Ja chcem len
všetkých ochrániť."
Nastalo krátke ticho, kedy Carlisle premýšľal nad jeho odpoveďou.
Keď prikývol, Rosaline oči sa rozžiarili. Myslel som si, že ho pozná
lepšie. Aj keby som nevedel čítať jeho myšlienky, mohol som
predvídať jeho ďalšie slová. Carlisle nikdy nerobil kompromisy.
"Viem, že to myslíš dobre, Rosalie ale... Chcel by som, aby naša
rodina bola hodná ochraňovania. Občasná... nehoda alebo chyba je
poľutovaniahodná časť toho, čo sme." To bol Carlisle, vždy do
množného čísla rátal aj seba, hoci ešte nikdy chybu neurobil.
"Zavraždiť nevinné dieťa je úplne iná vec. Verím, že riziko, ktoré
predstavuje, napriek tomu či prehovorí alebo nie, je nič oproti tomu
najväčšiemu riziku. Ak by sme urobili výnimky, aby sme sa ochránili,
riskovali by sme niečo oveľa dôležitejšie. Stratili by sme jadro toho,
čím sme."
Veľmi opatrne som si dával pozor na svoj výraz. Nechcel som sa
zaškeriť. Alebo zatlieskať, aj keď som veľmi chcel.
Rosalie sa zamračila. "Bolo by to zodpovedné."
"Bolo by to necitlivé," jemne ju opravil Carlisle. "Každý život je
vzácny."
Rosalie si ťažko povzdychla a otrčila spodnú peru. Emmett jej položil
ruku na plece. "Bude to v pohode, Rose," povzbudzoval ju potichu.
"Otázka je," pokračoval Carlisle, "či by sme sa mali presťahovať."
"Nie," zastenala Rosalie. "Práve sme sa usadili. Nechcem opäť
začínať ako prváčka na strednej!"
"Mohla by si si nechať aj svoj súčastný vek, samozrejme," povedal
Carlisle.
"A potom sa odsťahovať oveľa skôr?" odporovala.
Carlisle pokrčil plecami.
"Páči sa mi tu! Nie je tu veľa slnka, sme takmer normálni."
"No, nemusíme sa rozhodnúť práve teraz. Môžeme počkať, až kým to
nebude nevyhnutné. Edward sa zdá byť istý o tom, že Swanova dcéra
bude mlčať."

75
Rosalie si odfrkla.
No ja som sa už viac nestaral o Rosalie. Vedel som, že bude
nasledovať Carlislove rozhodnutie, nezáležiac na tom, ako veľmi na
mňa bola nahnevaná. Ich rozhovor sa sústredil na nepodstatné detaily.
Jasper sa ani nepohol.
Rozumel som prečo. Predtým než stretol Alice, žil v drsnej vojnovej
zóne. Poznal dôsledky opovrhovania pravidlami - videl ich na vlastné
oči.
Veľa napovedalo tomu, že sa nesnažil upokojiť Rosalie so svojimi
zvláštnymi schopnosťami, ani sa ju nesnažil ešte viac rozdráždiť.
Držal sa bokom od diskusie.
"Jasper," povedal som.
Bez výrazu sa na mňa pozrel.
"Nebude platiť za moje chyby. Nedovolím to."
"Má z toho úžitok, však? Dnes mala radšej umrieť, Edward. Len to
budem považovať za správne."
Zopakoval som, kladiac dôraz na každé slovo. "Nedovolím to."
Zdvihol obe obočia. Neočakával to - nepredstavoval si, že ho budem
chcieť zastaviť.
Potriasol hlavou. "Nedovolím, aby Alice žila v nebezpečenstve, aj keď
len v malom. K nikomu necítiš to, čo ja k nej, Edward, a ani si nezažil
to, čo ja, či už vidíš moje spomienky alebo nie. Nerozumieš tomu."
"O tom nepochybujem, Jasper. No hovorím ti, nedovolím ti, aby si
zranil Isabellu Swanovú."
Zazerali sme na seba - premeriavali sme sa. Cítil som, ako zisťuje
moju náladu a skúša moje odhodlanie.
"Jazz," povedala Alice a prerušila nás.
Ešte chvíľu sa na mňa díval a potom presunul svoj zrak na ňu. "Ani sa
neobťažuj hovoriť mi, že sa vieš ochrániť sama, Alice. Ja to viem.
Stále sa..."
"Nechcela som to povedať," prerušila ho. "Chcela som ťa poprosiť o
láskavosť."
Videl som, čo jej prechádza mysľou a sánka mi padla s počuteľným
výdychom. Šokovane som na ňu zízal, len matne si uvedomujúc, že
každý okrem Alice a Jaspera na mňa ostražito zazerali.
"Viem, že ma ľúbiš. Ďakujem ti. Ale naozaj by som ocenila, ak by si
sa nesnažil zabiť Bellu. Po prvé, nechcem, aby ste sa vy dvaja pobili.

76
Po druhé, je to moja priateľka. Lepšie povedané, bude moja
priateľka."
Videl som to v jej hlave čisto, akoby cez sklo. Alice sa usmievala,
jednu svoju bledú ruku mala ovinutú okolo dievčatiných teplých,
krehkých pliec. Bella sa usmievala tiež, s jednou rukou okolo Alicinho
pásu.
Vízia bola istá; len načasovanie nie.
"Ale... Alice..." Jasper zalapal po dychu. Nemohol som ani otočiť
hlavou aby som videl, ako sa tvári. Nemohol som odtrhnúť svoj
vnútorný pohľad od obrazu, ktorý mi Alice poskytla.
"Jedného dňa ju budem zbožňovať, Jazz. Bola by som veľmi rada, ak
by si ju nechal na pokoji."
Stále som uprene zízal na Alicine myšlienky. Videl som, ako sa
budúcnosť zamihala, keď sa Jasperovo rozhodnutie zrútilo v jej
nečakanej požiadavke.
"Ach," vzdychla si - jeho nerozhodnosť vytvorila nový obraz
budúcnosti. "Vidíš? Bella nič nepovie. Nemusíme sa ničoho báť."
Spôsob, akým povedala jej meno... akoby už teraz boli starí známi...
"Alice," povedal som priškrteným hlasom. "Čo... to...?"
"Povedala som ti, že prichádza zmena. Netuším, Edward." Zaťala
čeľusť a ja som videl, že tu bolo ešte niečo viac. Snažila sa na to
nemyslieť; náhle sa snažila sústrediť na Jaspera, hoci bola príliš
užasnutá aby ho podporila v jeho rozhodnutiach.
Niekedy to robila, keď sa pokúšala niečo predo mnou utajiť.
"Čo je to, Alice? Čo predo mnou ukrývaš?"
Počul som ako Emmett zanadával. Neznášal, keď sme mali s Alice
takúto konverzáciu.
Potriasla hlavou, snažila sa ma nevpustiť.
"Niečo o dievčati?" dožadoval som sa. "Je to o Belle?"
Zaťala v sústredení zuby, no keď som vyslovil Bellino meno, niečo jej
ušlo. Síce to bol len maličký zlomok sekundy, no bol dostačujúco
dlhý.
"NIE!" zakričal som. Počul som, ako sa prevrhla stolička a až teraz
som si uvedomil, že stojím na nohách.
"Edward!" Carlisle sa postavil tiež s rukou na mojom pleci. Takmer
som ho nevnímal.

77
"Upevňuje sa to," zašepkala Alice. "Každou minútou si viac
rozhodnutý. Sú tu pre ňu len dve možnosti. Buď jedna alebo druhá,
Edward."
Videl som to, čo ona... no nechcel som to prijať.
"Nie," povedal som znova; môj hlas nemal žiadnu hlasitosť. Cítil som
sa, ako keby moje nohy boli úplne duté a tak som sa musel podoprieť
o stôl.
"Zasvätí nás, prosím, niekto do tohto tajomstva?" Posťažoval sa
Emmett.
"Musím odísť," zašepkal som Alice, ignorujúc ho.
"Edward, už sme to prebrali." Povedal Emmett. "Bola by to najlepšia
cesta, ako by začala hovoriť. Okrem toho, ak odídeš, nebudeme si istí,
či to ozaj robí. Musíš zostať a zmieriť sa s tým."
"Nevidím ťa nikam ísť, Edward," povedala mi Alice. "Nie som si istá,
či už vôbec môžeš odísť." Porozmýšľaj o tom, dodala v tichosti.
Porozmýšľaj o odchode.
Vedel som, na čo naráža. Áno, predstava, že už nikdy Bellu neuvidím
bola... bolestivá. Ale takisto nevyhnutná. Nemohol som schváliť
žiadnu z tých budúcností, na ktorú som ju odsúdil.
Nie som si istá ohľadom Jaspera, Edward, Alice pokračovala. Ak
odídeš, a ak si začne myslieť, že je pre nás nebezpečenstvo...
"Nepočul som to," odporoval som, stále som si bol len mierne
vedomý, že máme spoločnosť. Jasper zaváhal. Neurobí niečo, čo by
zranilo Alice.
Nie práve teraz. Budeš riskovať jej život, necháš ju nechránenú?
"Prečo mi to robíš?" zastenal som. Položil som si hlavu do dlaní.
Nebol som Bellin ochranca. Nemohol som byť. Nebola Alicina
rozdelená vízia budúcnosti dostatočný dôkaz?
Tiež ju ľúbim. Alebo skôr budem. Nie je to to isté, no chcem, aby tu
preto bola.
"Ľúbiš ju, tiež?" zašepkal som neveriaco.
Vzdychla si. Si taký slepý, Edward. Nevidíš, kam speješ? Nevidíš, kde
sa práve nachádzaš? Je to také neodvratné, ako keď slnko vychádza
na východe. Pozri sa na to, čo vidím ja...
Vystrašene som potriasol hlavou. "Nie." snažil som sa, aby sa ku mne
nedostali vízie, ktoré mi odhalila. "Nemusím sa vydať touto cestou.
Odídem. Zmením budúcnosť."
"Môžeš to skúsiť," povedala skepticky.

78
"Ale, prosím vás!" Zahučal Emmett.
"Všímaj," zasyčala Rose. "Alice ho vidí, ako sa zamiloval do človeka!
Klasický Edward!" odfrkla si.
Sotva som ju počul.
"Čo?" vyľakal sa Emmett. Potom sa celou miestnosťou ozval jeho
výbuch smiechu. "Toto sa deje?" Znova sa zasmial. "Chudák
Edward."
Cítil som jeho ruku na pleci, no neprítomne som ju striasol. Nevnímal
som ho.
"Zamilovať sa do človeka?" zopakovala Esme ohromeným hlasom.
"Do toho dievčaťa, čo dnes zachránil? Zamilovať sa?"
"Čo presne vidíš, Alice?" dožadoval sa Jasper.
Otočila sa k nemu; ja som na ňu ochromene zízal.
"Záleží to na tom, či je dosť silný. Či ju zabije on sám" - otočila sa,
aby sa na mňa pozrela - "čo by ma naozaj naštvalo, Edward,
nehovoriac o tom, čo by to urobilo tebe..." otočila sa späť k Jasperovi,
"alebo bude jedného dňa jednou z nás."
Niekto vydýchol. Nepozrel som sa, kto to bol.
"Toto sa nestane!" znova som kričal. "Nikdy!"
Alice ma nepočúvala. "Záleží to na tom," opakovala. "Možno bude
dosť silný, aby ju nezabil - no bude k tomu blízko. Bude na to treba
neskutočnú dávku sebakontroly." uvažovala. "Väčšiu, akú mal kedy
Carlisle. Možno na tom budú narovnako... Jedna vec, na ktorú nie je
dosť silný, je držať sa od nej ďalej. To nebude možné."
Nevedel som nájsť svoj hlas. A zdalo sa, že ani ostatní. Videl som
svoj vlastný vystrašený výraz z piatich možných uhlov.
Po dlhej chvíli si Carlisle vzdychol.
"No tak toto teda... veci komplikuje."
"Tak to hej," súhlasil Emmett. Ešte stále mal blízko k smiechu. Jedine
Emmett vždy spoľahlivo nájde na tejto skaze niečo vtipné.
"Predpokladám, že naše plány sa nemenia." povedal zamyslene
Carlisle. "Ostaneme a budeme sa dívať. Očividne nikto z nás... nezraní
dievča."
Stuhol som.
"Nie," povedal potichu Jasper. "S tým nemôžem súhlasiť. Ak Alice
povedala, že sú tu len dva spôsoby..."
"Nie!" Môj hlas bol akási kombinácia kriku, zavrčania a zúfalstva.
"Nie!"

79
Musel som odísť, musel som odísť od hluku ich myšlienok -
Rosalinho pokryteckého znechutenia, Emmettovho humoru,
Carlislovej nekonečnej trpezlivosti...
Čo bolo horšie: Alicina dôvera. Jasperova dôvera v jej dôveru.
A najhoršie: Esmina... radosť.
Vypochodoval som von z miestnosti. Esme sa dotkla mojej ruky, keď
som prechádzal okolo, no nedokázal som to oceniť.
Začal som bežať ešte predtým, než som vyšiel z domu. Rieku som
svižne preskočil a utekal som do lesa. Opäť sa rozpršalo, tak husto, že
som o chvíľu do nitky zmokol. Tá tenká vrstva vody sa mi páčila -
vytvárala akúsi stenu medzi mnou a zvyškom sveta. Uzavrela ma,
samotného.
Bežal som smerom na východ, priamo cez hory, nemeniac smer, až
kým som nezazrel svetlá Seattlu. Zastavil som sa ešte predtým, než
som stihol prekročiť hranice civilizácie.
Úplne sám, uväznený v daždi, som sa konečne pozrel na to, čo som
vlastne urobil - na spôsob, akým som pokazil budúcnosť.
Po prvé, vízia Alice a dievčaťa ako sa objímajú - dôvera a priateľstvo
boli také zrejmé, že priam kričali z obrazu. Belline veľké, čokoládové
oči neboli zmätené, no ešte stále plné tajomstiev - v tamtej chvíli sa
zdali byť šťastné. Neodtiahla sa od dotyku Alicinej chladnej ruky.
Čo to znamenalo? Koľko toho vedela? V tomto momente, tak
vzdialenom od budúcnosti, čo si myslela o mne?
Potom nasledoval ďalší obraz, takmer taký istý, no naplnený hrôzou.
Alice a Bella, priateľsky prepletené rukami. Lenže teraz medzi ich
rukami nebol žiaden rozdiel - obe boli biele a hladké, tvrdé ako oceľ.
Belline veľké oči už nemali čokoládovú farbu. Dúhovky mala
karmínovo červené. Z ich hĺbok sa nedalo vyčítať - bol v nich súhlas
alebo prázdnota? Nedokázal som to opísať. Jej tvár bola studená a
nesmrteľná.
Zachvel som sa. Nemohol som v sebe potlačiť otázku, tak rovnakú, no
predsa odlišnú: Čo to znamenalo - ako sa to stalo? A čo si o mne teraz
myslí?
Na poslednú som vedel odpovedať. Ak by som jej v mojej slabosti a
egoizme nanútil tento prázdny takmer ne-život, určite by ma
nenávidela.
No tu sa vynáral oveľa strašnejší obraz - horší, než akékoľvek iné,
ktoré som doteraz videl.

80
Moje vlastné oči boli tmavočervené od ľudskej krvi, boli to oči
netvora. Bellino mŕtve telo viselo v mojich rukách, popolavé,
vyschnuté, úplne bez života. Bolo ako z mramoru, také číre.
Nemohol som vydržať pozerať sa na to. Nezniesol som to. Snažil som
sa vyhnať si to z mysle a myslieť na niečo iné, hocičo. Snažil som sa
opäť si predstaviť jej výraz ešte stále žijúcej tváre, ktorá mi poslednú
dobu zabraňovala voľne vidieť. Všetko to však bolo zbytočné.
Alicina pochmúrna vízia naplnila moju hlavu a ja som sa vo vnútri
bolestne skrúcal od utrpenia, ktoré mi spôsobila. Medzitým netvor v
mojom vnútri prekypoval radosťou a jasal nad pravdepodobnosťou
jeho úspechu. Bol som z toho chorý.
Toto sa nemôže stať. Musí tu byť nejaký spôsob, ako sa dá oklamať
budúcnosť. Nenechám Alicine vízie, aby ma riadili. Zvolím si inú
cestu. Vždy tu bola iná možnosť.
Musela byť.

5. Pozvania

Stredná škola. Teraz to už nie je očistec, je to čisté peklo. Mučenie a

oheň... áno, obe som zažil.
Teraz som už robil všetko správne. Každé "i" malo bodku, každé "t"
malo čiarku. Nikto sa nemohol sťažovať, že sa vyhýbam
zodpovednosti.
Aby som potešil Esme a ochránil zvyšok, ostal som vo Forkse. Vrátil
som sa k svojmu starému rozvrhu. Lovil som len toľko, ako ostatní.
Každý deň som chodil na strednú a hral som sa na človeka. Každý deň
som pozorne počúval, či sa neobjaví niečo nové o Cullenovcoch.
Dievča nepovedalo ani jedno slovo, len dookola opakovalo ten istý
príbeh - že som stál vedľa nej a potom ju odhodil z cesty - až kým to
znudilo všetkých jej dychtivých poslucháčov, ktorí sa nakoniec
prestali vypytovať na detaily. Už neexistovalo žiadne nebezpečenstvo.
Môj nepremyslený čin nezranil nikoho.
Nikoho, okrem mňa.
Bol som odhodlaný zmeniť budúcnosť. Nebola to tá najľahšia úloha,
no neexistovala žiadna iná možnosť, s ktorou by som mohol žiť.

81
Alice povedala, že nebudem dosť silný na to, aby som sa od Belly
držal čo najďalej. Dokážem jej, že sa mýlila.
Myslel som si, že prvý deň bude ten najťažší. Kým sa skončil, bol som
si istý, že aj bol. A aj tak som sa mýlil.
Trápilo ma vedomie, že jej ublížim. Utešoval som sa tým, že jej bolesť
bude len malá kvapka - len trochu bolesti z odmietnutia - v porovnaní
s mojou. Bella bola človek a vedela, že ja som niečo iné, niečo veľmi
zlé, niečo hrozivé. Pravdepodobne sa jej skôr uľaví, než sa jej to
dotkne, keď od nej odvrátim tvár a budem sa tváriť, že neexistuje.
"Ahoj, Edward," pozdravila ma v prvý deň na hodine biológie. Jej hlas
bol prívetivý, priateľský, bol to obrat o stoosemdesiat stupňov, odkedy
sme spolu hovorili naposledy.
Prečo? Čo tá zmena znamenala? Snáď už zabudla? Rozhodla sa, že si
to všetko len predstavovala? Žeby mi odpustila, že som nedodržal svoj
sľub?
Tie otázky ma pálili ako smäd, ktorý ma prepadol vždy, keď som sa
nadýchol.
Potrebujem len krátku chvíľu, aby som sa jej pozrel do očí. Len zistiť,
či v nich môžem nájsť odpovede na všetky tie otázky...
Nie. Nemohol som si to dovoliť. Nie, ak som chcel zmeniť budúcnosť.
Mierne som otočil hlavu jej smerom bez jediného pohľadu na ňu. Raz
som prikývol a otočil som sa späť.
Už ku mne neprehovorila.
V to poobedie hneď ako skončila škola a ja som dohral svoju úlohu,
utekal som do Seattlu ako v deň predtým. Zdalo sa, že sa tá bolesť dá
zniesť ľahšie, ak lietam nad zemou, keď sa všetko okolo mňa zmení
na zelenú šmuhu.
Tento beh sa stal mojím každodenným zvykom.
Ľúbil som ju? Nemyslím si to. Ešte nie. Nemohol som sa striasť
Aliciných letmých pohľadov do budúcnosti, a všimol som si, aké
ľahké by bolo zamilovať sa do nej. Bolo by to presne také ako voľný
pád: úplne bez snaženia. Nedovoliť si zamilovať sa do nej bol však
presný opak - bolo to ako šplhať sa hore strmým útesom, bola to úloha
tak zničujúca, ako keby som bol len taký silný ako človek.
Už prešiel viac ako mesiac a každý deň to bolo ťažšie a ťažšie.
Nedávalo mi to zmysel - čakal som, že sa cez to dostanem, že sa to
bude zlepšovať. To musí byť to, na čo myslela Alice, keď mi

82
predpovedala, že nebudem mať dosť síl držať sa od nej ďalej. Videla,
ako sa bolesť bude stupňovať. Ale dokázal som ju zniesť.
Nezničím Bellinu budúcnosť. Ak bolo mojím osudom milovať ju, tak
nebolo vyhýbanie sa jej to najmenšie, čo som pre ňu mohol urobiť?
Vyhýbanie sa jej bolo na hranici toho, čo som mohol zniesť. Mohol
som predstierať, že ju ignorujem a nikdy sa na ňu nepozrieť. Mohol
som predstierať, že ma absolútne nezaujíma. No bolo to len
predstieranie, nie realita.
Stále som visel na každom jej nádychu, každom jej slove.
Svoje trápenie som rozdelil do štyroch kategórií.
Prvé dve mi už boli známe. Jej vôňa a ticho. Alebo, lepšie povedané -
aby som vzal zodpovednosť tam, kde patrila - môj smäd a moja
zvedavosť.
Smäd bol na prvom mieste. Nedýchanie počas celej biológie sa stalo
mojim zvykom. Samozrejme, existovali aj výnimky - keď som musel
odpovedať na otázku alebo niečo toho druhu a potreboval som dych
na to, aby som mohol prehovoriť. Vždy keď som ochutnal vzduch
okolo nej, bolo to ako v prvý deň - oheň, potreba a zúfale snaženie sa
ujsť. Vtedy bolo veľmi ťažké držať sa svojich dôvodov a prekážok. A
presne ako v prvý deň, v každú takúto chvíľu ten netvor vo mne reval
tak blízko pri povrchu...
Zvedavosť bola tá najvytrvalejšia z nich. Čo si myslí práve teraz?
Nevedel som si tú otázku vypudiť z mysle. Keď som ju počul potichu
vzdychnúť. Keď si neprítomne obtočila vlasy okolo prsta. Keď hodila
knihy o stôl s väčšou silou, než bolo potrebné. Keď meškala na
hodinu. Keď netrpezlivo poklopkávala nohou po podlahe. Každý jej
pohyb zachytený mojím periférnym pohľadom ukrýval neznesiteľné
tajomstvo. Keď sa rozprávala s inými študentmi, rozoberal som každé
jej slovo a tón. Vyslovila svoje myšlienky nahlas, alebo rozmýšľala
nad tým, čo má povedať? Často sa mi zdalo, ako keby sa snažila
povedať to, čo jej obecenstvo chcelo a to mi pripomenulo moju rodinu
a náš každodenný život v klamstve - no my sme v tom boli lepší. Iba
žeby som si to len namýšľal. Prečo by sa mala na niečo hrať? Bola
jednou z nich - ľudský teenager.
Mike Newton bol najprekvapujúcejší z mojich trápení. Kto by si kedy
pomyslel, že tento obyčajný, nudný človek môže byť taký
neznesiteľný? Ak by som bol spravodlivý, mal by som k tomu
otravnému chlapcovi cítiť trochu vďačnosti; viac ako ostatní udržiaval

83
dievča pri rozprávaní. Cez ich rozhovory som sa veľa o Belle naučil -
stále som dával dokopy svoj zoznam - no naopak, Mikova pomoc s
mojím projektom ma ešte viac rozčuľovala. Nechcel som, aby bol
Mike ten, čo odomkne jej tajomstvá. Ja som to chcel urobiť.
Pomáhala mi myšlienka, že on si nikdy nevšimol jej malé chyby, malé
kroky vedľa. Nič o nej nevedel. V svojej hlave si vytvoril Bellu, ktorá
neexistovala - dievča presne také, aký bol on. Nikdy si nevšimol jej
nesebeckosť a odvahu, ktorá ju oddeľovala od ostatných ľudí, nepočul
tú vyspelosť jej vyslovených myšlienok. Neuvedomoval si, že keď
hovorila o svojej mame, znelo to presne opačne, ako keby rodič
hovoril o svojom dieťati - milujúco, zhovievavo, jemne pobavene a
ochraňujúco. Nepočul tú trpezlivosť v jej hlase, keď predstierala
záujem o jeho príbehy, a už vôbec nie dobrosrdečnosť za tou
trpezlivosťou.
Počas jej rozhovorov s Mikom som dodal na môj list najdôležitejšiu
vlastnosť zo všetkých, tá, čo odhaľuje najviac, taká jednoduchá a
výnimočná. Bella bola dobrá. Všetky ostatné vlastnosti tomu aj
nasvedčovali - milá, plachá, nesebecká, milujúca a odvážna - bola skrz
na skrz dobrá.
Tieto užitočné odhalenia môj vzťah k tomu chlapcovi aj tak nezlepšili.
Ten majetnícky pohľad na Bellu - ako keby bola nejaká vec na predaj
- ma provokoval tak, ako jeho neslušné predstavy. Začínal si byť ňou
celkom istý, keďže ako čas plynul, zdalo sa, že ho uprednostňuje pred
tými, ktorých považoval za svojich sokov - Tyler Crowley, Eric
Yorkie, a ojedinele aj ja. Pravidelne sedával pri kraji nášho stola než
začala hodina, vykecával sa s ňou, povzbudený jej úsmevmi. Boli to
len zdvorilé úsmevy, hovoril som si. No aj napriek tomu som sa často
rozveseľoval predstavou ako mu vrazím tak, až preletí cez celú
miestnosť a zastaví ho až náprotivná stena... Pravdepodobne by som
mu smrteľne neublížil...
Mike na mňa nemyslel často ako na soka. Po tej nehode sa obával, že
mňa a Bellu táto situácia spojí, no opak sa ukázal byť pravdou. No aj
napriek tomu ho stále trápilo, že ona bola tá, ktorej som sa rozhodol
venovať svoju pozornosť. No teraz som ju ignoroval tak dôkladne,
ako aj ostatných, až takmer rástol od spokojnosti.
Na čo teraz myslela? Páčila sa jej jeho pozornosť?
A nakoniec posledná časť môjho trápenia, tá najbolestnejšia: Bellina
ľahostajnosť. Keď som ja ignoroval ju, aj ona mňa. Už sa nepokúsila

84
znova sa ku mne ozvať. Pokiaľ som vedel, už na mňa ani len
nepomyslela.
Toto by ma mohlo doháňať k šialenstvu - alebo dokonca prelomiť
moje predsavzatie zmeniť budúcnosť - no občas na mňa pozerala tak,
ako predtým. Ja sám som to nevidel, keďže som si zakázal pozrieť sa
na ňu, lenže Alice nás vždy varovala, keď sa Bella na nás rozhodla
pozrieť; ostatní boli ešte stále ostražití, čo sa týka toho, koľko Bella
vie.
Trochu to zmiernilo moju bolesť, keď som vedel, že na mňa sem-tam
z diaľky zazerá. Samozrejme, môže akurát rozmýšľať nad tým, čo za
čudák to som.
"Bella sa o chvíľu pozrie na Edwarda. Tvárte sa normálne," povedala
Alice ktorýsi marcový utorok a v tom momente ostatní znervózneli a
začali sa mrviť tak, ako to robia ľudia, keďže úplná strnulosť bola
znakom nášho druhu.
Dával som pozor na to, ako často sa pozerá mojim smerom. Potešilo
ma to, hoci by nemalo, že častosť sa časom nezmenšila. Nevedel som,
čo to znamená, no cítil som sa pre to lepšie.
Alice si vzdychla. Želám si...
"Nestaraj sa do toho, Alice," zamrmlal som. "Nestane sa to."
Našpúlila pery. Nevedela sa dočkať, aby si mohla vytvoriť priateľstvo
s Bellou. Zvláštne na tom bolo, že jej chýbalo dievča, ktoré ešte ani
nepoznala.
Priznám sa, si lepší ako som si myslela. Budúcnosť si opäť zamotal a
urobil ju bezvýznamnou. Dúfam, že si šťastný.
"Mne to dáva dostatočný význam."
Odfrkla si.
Snažil som sa ju utíšiť, lebo som bol príliš netrpezlivý, aby som mohol
rozprávať. Nemal som dobrú náladu - bol som nervóznejší, než ako
ma videli ostatní. Len Jasper si bol vedomý toho ako hlboko som bol
zranený a ja som pocítil, ako zo mňa stres opadáva pod vedením jeho
jedinečnej vlastnosti - vycítiť a ovplyvniť náladu ostatných. Hoci
nechápal dôvod, ktorý ma viedol k takej nálade - keďže som bol v
takejto nálade v posledných dňoch nepretržite - nevenoval tomu
pozornosť.
Dnešok bude ťažký. Ťažší než ktorýkoľvek predtým, aj keď všetky sa
na seba podobali.

85
Mike Newton, ten protivný chlapec, ktorého som si nedovolil
považovať za súpera, chcel pozvať Bellu na rande.
Ples s dámskou volenkou bol už na obzore a Mike dúfal, že ho Bella
pozve. To, že to neurobila, otriaslo jeho sebadôverou. Teraz sa
nachádzal v nepríjemnej situácii - vychutnával som si to viac, ako by
som mal - pretože ho pozvala Jessica Stanleyová. Nechcel povedať
"áno", stále dúfajúc, že to urobí Bella (a dokáže mu jeho víťazstvo nad
jeho sokmi), no nechcel povedať ani "nie" a zmeškať tak ples úplne.
Jessica, dotknutá jeho zaváhaním, rozmýšľala nad dôvodom, ktorý sa
za ním skrýval, v duchu vraždiac Bellu. A znova sa ozval inštinkt
postaviť sa medzi Jessicine nahnevané myšlienky a Bellu. Teraz som
ho už chápal lepšie, no ešte viac ma rozčuľovalo to, že to nemôžem
urobiť.
Nechápem, ako k tomu došlo! Bol som úplne sústredený na
bezvýznamné stredoškolské drámy, ktorými som kedysi opovrhoval.
Mike bol veľmi napätý, keď vchádzal s Bellou do učebne biológie.
Počúval som jeho vnútorný boj, zatiaľ čo som čakal na ich príchod.
Ten chlapec bol padavka. Čakal na tento tanec s istým zámerom,
strachujúc sa ukázať svoje poblúznenie skôr, ako mu niečo naznačí
sama. Nechcel byť vystavený odmietnutiu, chcel, aby to urobila
najprv ona.
Zbabelec.
Opäť si pohodlne prisadol k nášmu stolu, ako keby to robil odjakživa
a ja som si predstavil, ako by asi znelo, keby jeho telo narazilo na
stenu s takou silou, aby zlomilo väčšinu jeho kostí.
"Takže," povedal jej s očami upretými na dlážku. "Jessica ma pozvala
na jarný ples."
"To je super," okamžite odpovedala Bella s jasným nadšením. Bolo
ťažké neusmiať sa nad tým, ako to Mikovi dochádza. Dúfal, že bude
zdrvená. "S Jessicou sa dobre zabavíš."
Snažil sa získať tu správnu reakciu. "No..." zaváhal a takmer vycúval,
no spamätal sa. "Povedal som jej, že si to musím premyslieť."
"Prečo by si to robil?" dožadovala sa odpovede Bella. V hlase mala
nesúhlas, no začul som aj trochu úľavy.
A čo malo znamenať toto? Nečakané a intenzívne zúfalstvo ma
donútilo zaťať päste.

86
Mike nepočul jej úľavu. Začervenal sa - bola to zúrivosť, ako som
náhle pocítil... to znelo ako pozvanie - a predtým než prehovoril sa
opäť zadíval do zeme.
"Rozmýšľal som... no, či ma náhodou neplánuješ pozvať ty."
Bella zaváhala.
Presne v tejto chvíli som videl budúcnosť jasnejšie než ktorákoľvek
Alicina vízia.
Možno povie áno na Mikovu nevyslovenú otázku, možno nie, ale aj
tak, niekedy, niekomu áno povie. Bola krásna a nezvyčajná, no ľudskí
muži na to nehľadeli. Či sa uspokojí s niekým z tohto bezvýrazného
davu, alebo počká, kým nebude môcť odísť z Forksu, ten deň, kedy to
áno vysloví, príde.
Videl som jej život tak ako predtým - vysoká škola, kariéra... láska,
manželstvo. Videl som ju zas po boku jej otca, oblečenú v bielom, s
tvárou červenajúcou sa od šťastia, keď pristupovala na hudbu
Wagnerovho svadobného pochodu.
Tá bolesť bola väčšia, než som cítil kedykoľvek predtým. Človek by
na ňu pravdepodobne aj umrel.
A nie len bolesť, ale neskutočná zúrivosť.
Hnev túžil po nejakom fyzickom vyventilovaní. Hoci tento
bezvýznamný, opovrhnutia hodný chlapec možno nebude ten, komu
povie áno, túžil som rozbiť mu lebku v mojich rukách, ako zástupcu
za kohokoľvek, kto to bude.
Tomuto pocitu som nerozumel - bola to akási spleť bolesti, zúrivosti,
túžby a zúfalstva. Ešte nikdy som to necítil, nevedel som to
pomenovať.
"Mike, myslím, že by si jej mal povedať áno," povedala Bella jemným
hlasom.
Mikova nádej sa zrútila. Za iných okolností by som si to vychutnal, no
teraz som bol stratený v otrasoch bolesti - a vo výčitkách, čo mi
všetky tie pocity urobili.
Alice mala pravdu. Nebol som dostatočne silný.
Práve teraz Alice sleduje víziu budúcnosti ako sa prekrútila a opäť sa
pomotala. Poteší ju to?
"Už si niekoho pozvala?" Náhle sa opýtal Mike. Zazrel na mňa, po
prvýkrát za niekoľko týždňov podozrivo. Uvedomil som si, že som sa
prezradil; moja hlava bola natočená smerom k Belle.

87
Tá divoká závisť v jeho myšlienkach - závisť pre niekoho,
kohokoľvek Bella uprednostnila - náhle pomenovala môj nedávny
pocit.
Bol som žiarlivý.
"Nie," povedala s jemnou stopou humoru v jej hlase. "Ja na ples vôbec
nepôjdem."
Cez všetky tie výčitky a hnev som zacítil úľavu. Odrazu som zvažoval
mojich rivalov.
"Prečo nie?" vyzvedal Mike s takmer drzým podtónom v hlase. Dotklo
sa ma, že tento tón používal, keď s ňou hovoril. Potlačil som
zavrčanie.
"V tú sobotu idem do Seattlu," odpovedala.
Zvedavosť už nebola taká nepríjemná, ako bola predtým - teraz to už
bolo úplné zameranie sa na nájdenie odpovedí na všetko. O chvíľu sa
dozviem o tomto prekvapujúcom objave čosi viac. Mikov tón sa
zmenil na nepríjemné prehováranie. "Nemôžeš ísť niektorý iný
víkend?"
"Prepáč, nie." Bella bola teraz strohá. "Nemal by si nechať Jess čakať
dlhšie, je to nezdvorilé."
Starosť o Jessicine pocity vo mne rozdúchal plamene žiarlivosti.
Tento výlet do Seattlu bol očividne len výhovorka, aby mohla povedať
nie - odmietla len z čestnosti k jej kamarátke? Na to bola dosť
nesebecká. Želala si, aby mohla ísť? Alebo som hádal zle? Zaujímala
sa o niekoho iného?
"Hej, máš pravdu," zamrmlal tak skľúčene, až som ho takmer ľutoval.
Len takmer.
Odvrátil od nej pohľad a prerušil mi výhľad na jej tvár v jeho
myšlienkach.
Toto tolerovať nebudem.
Otočil som sa k nej, aby som jej mohol čítať vo výraze, po prvýkrát po
viac než mesiaci. Dovoliť si to bola taká úľava, ako keď sa topiaci sa
človek nadýchne vzduchu.

Mala zavreté oči a ruky mala pritlačené po oboch stranách tváre. Jej
plecia sa obranne stiahli. Jemne potriasla hlavou, ako keby sa snažila
vypudiť si nejakú myšlienku z mysle.
Frustrujúce. Fascinujúce.

88
Hlas pána Bannera ju vytrhol zo snívania a jej oči sa pomaly otvorili.
Okamžite sa na mňa pozrela, pravdepodobne vycítila môj pohľad.
Hľadela do mojich očí s takým istým zmäteným výrazom, ktorý ma už
tak dlho prenasledoval.
V tejto chvíli som necítil ani výčitky, ani vinu, alebo hnev. Vedel som,
že sa znova dostavia a to dosť skoro, no práve teraz som sa, čo bolo
čudné a znepokojujúce, vznášal. Ako keby som zvíťazil, než prehral.
Neodvrátila sa, aj keď som sa díval s nepatričnou intenzitou, snažiac
sa bezvýsledne prečítať myšlienky v jej hnedých očiach. Boli skôr
plné otázok, než odpovedí.
Videl som odraz vlastných očí a tie boli čierne od smädu. Už to boli
takmer dva týždne od môjho posledného lovu; toto nebol ten
najbezpečnejší deň na to, aby sa moja vôľa rozpadla. No zdalo sa, že
ju farba mojich očí nevystrašila. Ešte stále sa neotočila a jej tvár
začala zafarbovať nádherná ružová farba.
Na čo teraz myslela?
Takmer som túto otázku vyslovil nahlas, no v tej chvíli pán Banner
vyslovil moje meno. Vybral som správnu odpoveď z mojej pamäte
kým som sa krátko pozrel jeho smerom.
Rýchlo som sa nadýchol. "Krebsov cyklus."
Smäd mi spaľoval celé hrdlo - svaly sa mi napli a ústa naplnili jedom -
a ja som zavrel oči a snažil som sa sústrediť napriek neskutočnej túžbe
po jej krvi, ktorá vo mne zúrila.
Netvor bol silnejší ako kedykoľvek predtým. Radoval sa. Prijal túto
rozdelenú budúcnosť, ktorá mu dala päťdesiat percentnú šancu na
niečo, čoho sa tak neustále dožadoval. Tretia, neurčitá budúcnosť,
ktorú som sa snažil vybudovať silou vôle sa rozpadla - zničená
obyčajnou žiarlivosťou - a on bol odrazu bližšie k tomu, aby vyhral.
Výčitky a vina horeli spolu so smädom a ak by som mal schopnosť
vytvárať slzy, teraz by mi naplnili oči.
Čo som to urobil?
Keďže som vedel, že som bitku prehral, už tu nebol žiaden dôvod
odopierať si niečo, po čom som túžil; znova som sa k nej otočil.
Skryla sa za vlasmi, no videl som cez medzery v prstencoch jej, do
červena sfarbené, líca.
Netvorovi sa to páčilo.

89
Nepozrela sa na mňa, no medzi prstami si nervózne žmolila prameň
vlasov. Jej jemné prsty, jej zápästie - boli tak krehké, vyzerali, ako
keby ich už aj môj dych vedel zlomiť.
Nie, nie, nie. To neurobím. Bola príliš krehká, príliš dobrá, príliš
vzácna, aby mala takýto osud. Nemôžem dovoliť môjmu životu, aby
sa zmiešal s jej, aby ho zničil.
No ani som sa od nej nemohol držať ďalej. Alice mala pravdu.
Netvor v mojom vnútri zasyčal od zúrivosti keď som zaváhal,
priklonený najprv na jednu, potom na druhú stranu.
Moja krátka hodina s ňou prešla príliš rýchlo, keď som sa rozhodoval.
Keď zazvonilo, začala si zbierať veci bez toho, aby sa na mňa pozrela.
To ma sklamalo, no len ťažko som mohol očakávať opak. Spôsob,
akým som s ňou zaobchádzal od tej nehody, bol neospravedlniteľný.
"Bella?" opýtal som sa, neschopný zastaviť sa. Moja sila vôle už aj tak
ležala v troskách.
Predtým, než na mňa zazrela zaváhala; keď sa ku mne nakoniec
otočila, vyzerala rezervovane a nedôverčivo.
Pripomenul som si, že na to mala plné právo. Mala by.
Čakala, či nebudem pokračovať, no ja som na ňu len zízal, snažiac sa
prečítať niečo v jej výraze. Po kúskoch som v pravidelných
intervaloch vdychoval vzduch, brániac sa proti smädu.
"Čo?" povedala nakoniec. "Zase sa so mnou bavíš?" V jej hlase bol
nevrlý podtón, ktorý bol, presne ako jej hnev, veľmi roztomilý. Chcelo
sa mi usmiať.
Nebol som si veľmi istý, ako jej odpovedať. Hovoril som s ňou v
takom zmysle, na ktorý myslela ona?
Nie. Nie, ak tomu pomôžem. A ja sa budem snažiť.
"Vlastne ani nie," povedal som jej.
Zavrela oči, čo ma rozčúlilo. Odrezalo mi to moju najlepšiu cestu k jej
pocitom. Pomaly a zhlboka sa nadýchla bez toho, aby ich opäť
otvorila. Zaťala zuby.
Prehovorila so zatvorenými očami. Istotne to nebol normálny ľudský
spôsob, ako komunikovať. Prečo to robila?
"Tak čo teda chceš, Edward?"
Zvuk môjho mena, ktorý jej vykĺzol z pier so mnou robilo divné veci.
Ak by moje srdce mohlo byť, zrýchlilo by sa.
Ale ako jej odpovedať?

90
Pravdivo, rozhodol som sa. Budem k nej odteraz taký pravdovravný,
ako by sa len dalo. Nechcem si zaslúžiť jej nedôveru, aj keď túžba po
jej opaku bola nesplniteľná.
"Prepáč," Povedal som jej. Bolo to pravdivejšie, než by si kedy
predstavovala. Nanešťastie, mohol som sa jej bezpečne ospravedlniť
len za takéto bezvýznamnosti. "Viem, že som veľmi hrubý. Ale takto
je to lepšie, naozaj."
Bolo by lepšie pre ňu, ak by som sa vedel udržať pri tom, byť hrubý.
No mohol som?
Otvorila oči s ostražitosťou na tvári.
"Neviem, o čom hovoríš."
Snažil som sa ju varovať tak veľmi, ako to bolo možné. "Je lepšie,
keď sa nepriatelíme," Samozrejme, to už vycítila. Bola bystrá.
"Dôveruj mi."
Prižmúrila oči a ja som si spomenul, že som jej už predtým takéto
slová povedal - tesne predtým, než som porušil sľub. Trhlo so mnou,
keď som počul, ako zaťala zuby - pamätala si to.
"Škoda, že si na to neprišiel skôr," povedala nahnevane. "Nemusel si
teraz ľutovať."
Zízal som na ňu v šoku. Čo ona vedela o mojej ľútosti?
"Ľutovať? Čo by som mal ľutovať?" Dožadoval som sa odpovede.
"Že si nenechal tú idiotskú dodávku, aby ma rozpleštila!" vyštekla.
Užasnuto som zamrzol.
Ako si to môže myslieť? Zachránenie jej života bola jediná prijateľná
vec, ktorú som urobil, odkedy som ju stretol. Jediná vec, za ktorú som
sa nehanbil. Jediná vec, kvôli ktorej som sa cítil rád, že existujem.
Bojoval som za to, aby žila, od prvej chvíle, odkedy som zacítil jej
vôňu. Ako si to môže o mne myslieť? Ako si trúfa spochybňovať
jediný dobrý skutok, ktorý som urobil v celom tomto neporiadku?
"Ty si myslíš, že ľutujem, že som ti zachránil život?"
"Ja viem, že to ľutuješ," odsekla.
Jej názor na môj čin ma rozzúril. "Nič nevieš."
Ako len mätúco a nepochopiteľne pracovala jej myseľ! Určite nemyslí
tak, ako ostatní ľudia. To musí byť vysvetlenie pre jej duševné ticho.
Bola úplne iná.
Prudko sa odomňa odvrátila a znova zaťala zuby. Začervenala sa,
tentoraz v hneve. Pozbierala si knihy a odkráčala k dverám bez
jediného pohľadu na mňa.

91
Aj keď som bol nesmierne vytočený, bolo nemožné, aby sa mi jej
hnev nezdal aspoň trochu zábavný.
Šla strnulo, bez pozerania sa kam chodí a nohou sa zachytila o
zárubňu dverí. Potkla sa a všetky jej veci jej popadali na zem.
Namiesto toho, aby sa k nim zohla a pozbierala ich, stála nad nimi bez
pohľadu na zem, ako keby si nebola istá, či ich chce naspäť.
Rozhodol som sa nesmiať sa.
Nebol tu nikto, kto by ma pozoroval. Rýchlo som k nej priskočil a
pozbieral jej veci skôr, než sa pozrela dole.
Zohla sa, uvidela ma a stuhla. Podal som jej veci, uisťujúc sa, že sa
moja chladná pokožka nedotkne tej jej.
"Ďakujem," povedala ľadovým, strohým hlasom.
Jej tón mi vrátil moje podráždenie.
"Nemáš za čo," povedal som rovnakým tónom.
Prudko sa otočila a odkráčala na jej ďalšiu hodinu.
Pozeral som sa na ňu, až kým mi nahnevaná nezmizla v dave.
Španielčina mi prešla extrémne rýchlo. Slečna Goffová sa ma nikdy
nič nepýtala - vedela, že moja španielčina je rovnocenná tej jej a tak
mi dala obrovskú voľnosť - nechala ma premýšľať.
Takže, ignorovať Bellu som nemohol. To bolo zrejmé. No znamenalo
to, že nemám inú možnosť, než ju zničiť? Toto nemohla byť len jediná
budúcnosť. Musela tu byť ešte iná možnosť, niečo medzi. Snažil som
sa vymyslieť spôsob...
Emmetta som si do konca hodiny nevšímal. Bol zvedavý - Emmett
nemal intuíciu vycítiť odtiene nálady iných, no všimol si zmenu na
mne. Rozmýšľal čo sa stalo, že už viac nemám na tvári ten
zachmúrený výraz. Snažil sa definovať tú zmenu a nakoniec sa
rozhodol, že vyzerám optimisticky.
Optimisticky? Takto som vyzeral zvonku?
Zvažoval som myšlienku na nádej, keď som prichádzal k Volvu,
rozmýšľajúc, v čo by som mal dúfať.
No nemusel som dlho uvažovať. Vnímavý, ako som vždy bol k
myšlienkam o nej, zvuk Bellinho mena v hlave mojich.... mojich
rivalov, myslím, že by som si mal priznať, že upútali moju pozornosť.
Eric a Tyler už počuli - s veľkým zadosťučinením - že Mike zlyhal a
tak sa pripravovali na svoj ťah.

92
Eric bol už na mieste, opieral sa o jej auto, niekde, kde ho nemohla
prehliadnuť. Tylerova hodina sa predĺžila kvôli zadávaniu domácich
úloh a tak sa zúfalo snažil, aby ju stretol skôr, než by stihla utiecť.
Tak toto musím vidieť.
"Počkaj tu na ostatných, dobre?" zamrmlal som smerom k Emmettovi.
Podozrivo ma sledoval no potom pokýval plecami a prikývol.
Chlapec potratil rozum, pomyslel si, pobavený mojou zvláštnou
požiadavkou.
Videl som Bellu, ako vychádza z telocvične a naschvál som sa
postavil niekde, kde ma nemohla zazrieť. Kým sa dostávala bližšie k
Ericovi, ja som vykročil takou chôdzou, aby som v správnom
momente prešiel okolo.
Všimol som si, ako stuhla, keď si všimla, ako na ňu čaká. Na chvíľu
zmrzla no potom sa opäť uvoľnila a pohla.
"Ahoj, Eric," zavolala priateľsky.
Bol som náhle a nečakane znepokojený. Čo ak bol pre ňu tento
vychudnutý chlapec s nezdravou pokožkou nejakým spôsobom
príťažlivý?
Eric ťažko prehltol, jeho ohryzok sa mu zatriasol. "Ahoj, Bella."
Zdalo sa, že si neuvedomuje jeho nervozitu.
"Čo sa deje?" opýtala sa, keď odomykala dvere svojho auta bez toho,
aby sa pozrela na jeho vystrašenú tvár.
"No, tak som si myslel... Nešla by si so mnou na jarný ples?"
Preskočil mu hlas.
Konečne sa obzrela. Bola ohromená, alebo potešená? Eric sa na ňu ani
len nepozrel, tak som nemohol sledovať jej výraz v jeho tvári.
"Myslela som si, že je to dámska volenka," znepokojene odvetila.
"No, hej," súhlasil zahanbene.
Tento úbožiak ma nevytáčal tak, ako Mike Newton, no nemohol som
k jeho úzkosti cítiť sympatie, až kým k nemu Bella neprehovorila
jemným hlasom.
"Ďakujem za pozvanie, ale v ten deň idem do Seattlu."
Už to počul; aj tak bol sklamaný.
"Aha," zamrmlal, neodvažujúc sa ani zdvihnúť pohľad na výšku jej
nosa. "Tak možno nabudúce."
"Jasné," súhlasila. No potom si zahryzla do spodnej pery, ako keby
ľutovala, že ho nechala v nádeji. To sa mi páčilo.

93
Eric sa náhle otočil a odišiel, opačnou cestou ako bolo jeho auto, ako
keby len potreboval utiecť.
V tej chvíli som okolo nej prešiel a začul som, ako si vzdychla od
úľavy. Zasmial som sa.
Na ten zvuk sa otočila, no ja som sa pozeral priamo pred seba a ústami
mi takmer šklbalo od pobavenia.
Tyler bol priamo za mnou, takmer utekal, ako sa snažil dobehnúť ju
predtým, než by mohla odísť. Bol odvážny a viac sebavedomý, než
tamtí dvaja; čakal tak dlho preto, lebo Mike bol na prvom mieste.
Chcel som, aby ju dobehol pre dva dôvody. Ak - a už som začal byť
podozrivý - celá táto pozornosť Bellu otravovala, chcel som si
vychutnať jej reakciu. Ale ak nie - ak bolo Tylerovo pozvanie to, na
ktoré čakala - chcel som to vedieť.
Tylera Crowleyho som rátal medzi svojich rivalov, aj keď som vedel,
že to nebolo správne. Zdal sa mi taký priemerný a suchopárny, no čo
som ja vedel o Belliných pocitoch? Možno sa jej páčili priemerní
chlapci...
Trhol som sa nad touto myšlienkou. Ja nikdy nebudem priemerný.
Bolo odo mňa veľmi hlúpe bojovať o jej priazeň. Ako by ju mohol
zaujímať niekto, kto je netvor?
Bola príliš dobrá pre netvora.
Mal som jej dovoliť odísť, no moja strašná zvedavosť mi nedovolila
urobiť to, čo bolo správne. Znova. No lenže ak teraz Tyler prepasie
svoju príležitosť, čo ak si nájde čas inokedy, keď už nebudem
nablízku ja, aby som si mohol vypočuť verdikt? Postavil som sa s
Volvom priamo pred ňu a zablokoval som jej východ.
Emmett a ostatní už prichádzali, no Emmett im opísal moje divné
správanie a tak kráčali pomaly a sledovali ma, snažiac sa rozlúštiť o
čo mi vlastne ide.
Sledoval som ju v spätnom zrkadle. Zízala na zadok môjho auta a na
tvári mala taký výraz, ako keby si želala, aby teraz nesedela v starom
pickupe ale v tanku.
Tyler sa ponáhľal k svoju autu a postavil sa do radu za ňou, veľmi
nadšený mojim nevysvetliteľným činom. Zamával jej, snažiac sa
upútať jej pozornosť, no nevšimla si ho. Chvíľu počkal a potom
vystúpil, pomaly sa blížiac k jej autu zo strany spolujazdca. Potom
zaklopal na okienko.

94
Trhlo s ňou a zmätene sa naňho zadívala. Po nejakej chvíli spustila
okienko a zdala sa, že s tým má mierne problémy.
"Prepáč, Tyler," povedala rozhorčeným hlasom. "Trčím za Cullenom."
Moje priezvisko vyslovila dosť tvrdo - čo značí, že sa na mňa ešte
stále hnevá.
"Hej, ja viem," povedal Tyler, nevšímajúc si jej náladu. "Len som sa
ťa chcel na niečo spýtať, kým sme tu zaseknutí."
Arogantne sa usmial.
Potešil som sa keď zbledla, očividne si už uvedomila, o čo mu ide.
"Chceš ma pozvať na jarný ples?" V jeho myšlienkach nebola ani
stopa po pomyslení na porážku.
"Nebudem tu, Tyler," jej rozhorčený tón bol stále ešte veľmi zreteľný.
"Áno, Mike mi to povedal."
"Tak prečo...?" spýtavo sa naňho zahľadela.
Pokrčil plecami. "Dúfal som, že si sa ho len chcela ľahko zbaviť."
V očiach sa jej zablysklo, no potom sa upokojila. "Prepáč, Tyler,"
neznelo to akosi veľmi ľútostivo. "Naozaj budem preč."
Prijal to s úplne nedotknutou sebaistotou. "Tak fajn. Ešte stále je tu
koncoročný ples."
Vykročil späť k svojmu autu.
Mal som pravdu, keď som chcel počkať.
Ten zhrozený výraz na jej tvári mal nevyčísliteľnú hodnotu. Prezradilo
mi to niečo, čo by som nemal chcieť tak zúfalo vedieť - že ani k
jednému z týchto ľudských chlapcov necítila žiadnu náklonnosť.
Navyše, jej výraz bola asi tá najvtipnejšia vec, ktorú som kedy videl.
Vtedy dorazila moja rodina, dosť zmätená faktom, že som sa, pre
zmenu, natriasal od smiechu než aby som mal vražedne zízať na
všetko v mojom dosahu.
Čo je také vtipné? chcel vedieť Emmett.
Potriasol som hlavou a znova som sa rozosmial, keď Bella nahnevane
vytúrovala motor. Opäť vyzerala tak, že si želala riadiť tank.
"Tak poďme!" Nedočkavo zasyčala Rosalie. "Prestaň sa chovať ako
idiot, ak môžeš."
Jej slová ma nenahnevali - bol som príliš veselý. No pohli sme sa.
Nikto ku mne na ceste domov neprehovoril. Sem-tam som sa ešte
zachichotal, keď som si spomenul na Bellinu tvár.
Keď som prichádzal na príjazdovú cestu - zrýchlil som, keďže tu už
neboli žiadni ľudia - Alice mi pokazila náladu.

95
"Tak teraz sa už môžem s Bellou porozprávať?" náhle a bez
premyslenia vyhŕkla, takže mi nedala možnosť pripraviť si odpoveď.
"Nie," odsekol som.
"To nie je fér! Na čo mám čakať?"
"Ešte som sa nerozhodol, Alice."
"Ako chceš, Edward."
V jej mysli sa opäť objavili dva Belline osudy.
"Prečo ju vlastne chceš spoznať," zamrmlal som nevrlo. "ak ju mám
zabiť?"
Alice nachvíľu zaváhala. "To má zmysel," pripustila.
Posledný kúsok cesty som prešiel stopäťdesiat kilometrov za hodinu a
následne som šliapol na brzdu len pár centimetrov od zadnej garážovej
steny.
"Uži si beh," samoľúbo poznamenala Rosalie, keď som vybehol z
auta.
No dnes som už nebehal. Namiesto toho som šiel na lov.
Ostatní mali naplánované ísť na lov zajtra, no teraz som si už nemohol
dovoliť byť smädný. Prehnal som to, pil som viac, než bolo potrebné,
opäť som takmer plával - mal som šťastie, že som takto skoro naďabil
na malú čriedu sobov a jedného čierneho medveďa. Bol som taký
plný, až som sa necítil dobre. Prečo mi to nestačilo? Prečo jej vôňa
musela byť silnejšia než čokoľvek iné?
Lovil som, lebo som sa pripravoval na nasledujúci deň, no keď som už
nevládal ďalej loviť a slnko bolo ešte stále v nedohľadne, v tom
momente som vedel, že do zajtrajška nevydržím.
Keď som si uvedomil, že ju idem nájsť, opäť ma premkol ten čudný,
jasavý pocit.
Hádal som sa s mojim vnútrajškom celú cestu do Forksu, lenže moja
menej ušľachtilá polovica vyhrala a tak som pokračoval vo svojom
pláne. Netvor v mojom vnútri bol nepokojný, no držal som ho dobre
spútaného. Vedel som, že si od nej zachovám bezpečnú vzdialenosť.
Len som chcel vedieť, kde práve je. Vidieť jej tvár.
Bolo niečo po polnoci a Bellin dom bol tmavý a tichý. Jej auto bolo
zaparkované na obrubníku, zatiaľ čo auto jej otca bolo na príjazdovej
ceste. V okolí som nezačul žiadne myšlienky, ktoré by prezrádzali, že
niekto je pri vedomí. Pozoroval som dom z tmavého lesa, ktorý na
východnej strane ohraničoval pozemok. Dvere budú pravdepodobne
zamknuté - to by nebol problém, no nechcel som za sebou nechať

96
dôkaz v podobe vylámaných dverí. Rozhodol som sa najprv vyskúšať
okno na poschodí. Takmer nikto sa neobťažuje dávať na takéto okná
zámky.
Prešiel som cez dvor a na chvíľku som si premeral prednú stranu
domu. Ako som si tak visel jednou rukou zavesený za odkvapovú rúru
nad oknom, pozrel som sa dnu cez sklo a dych sa mi zastavil.
Bola to jej izba. Videl som ju ležať v malej posteli, s obalmi
porozhadzovanými po zemi a poznámkami pri nohách. Keď som sa
tak díval, nepokojne sa prehodila na druhú stranu a prehodila si ruku
cez hlavu. Nespala tvrdo, aspoň nie dnes. Cítila nebezpečenstvo?
Bol som znechutený sám sebou, keď som ju takto pozoroval. Bol som
snáď lepší od nejakého zvráteného sliediča? Nebol. Bol som oveľa,
oveľa horší.
Uvoľnil som prsty a chcel som sa pustiť, no ešte predtým som sa dlho
zadíval na jej tvár.
Nebola pokojná. Medzi obočím mala jemnú vrásku a kútiky úst mala
zvesené. Pery sa jej zatriasli a potom sa oddelili.
"Dobre, mami," zamrmlala.
Bella hovorila zo spánku.
Rozhorela sa vo mne zvedavosť ktorá úplne premohla znechutenie. Tá
návnada, ktorú mi hodila v podobe nechránených a neúmyselne
vyslovených myšlienok bola neuveriteľne lákavá.
Vyskúšal som okno a hoci kvôli dlhému nepoužívaniu pevne držalo,
nebolo zamknuté. Pomaly som ho otvoril so zdesením za každým
slabým zavŕzganím kovového rámu. Nabudúce si budem musieť
doniesť nejaký olej...
Nabudúce? Potriasol som znechutene hlavou.
Ticho som prekĺzol cez polootvorené okno.
Jej izba bola malá - bola neusporiadaná, no nebol tam neporiadok.
Vedľa jej postele boli naukladané knihy, no nevidel som im na chrbát
a cédečká mala porozhadzované vedľa svojho lacného prehrávača -
jedno z cédečiek na vrchu malo len obyčajný priesvitný obal. Kopa
papierov ležala vedľa počítača, ktorý vyzeral ako z múzea zastaralých
technológií. Podlaha bola pokrytá topánkami.
Strašne som si chcel prečítať názvy kníh a cédečiek, no sľúbil som si,
že budem dodržiavať vzdialenosť; namiesto toho som si sadol do
starého hojdacieho kresla v rohu miestnosti.

97
Ozaj som si niekedy myslel, že vyzerá priemerne? Spomenul som si
na ten prvý deň a na znechutenie nad chlapcami, ktorých okamžite
zaujala. No keď som si teraz predstavil jej tvár v ich mysliach, už som
rozumel, prečo sa im tak okamžite zapáčila. Zdalo sa to očividné.
Práve teraz - s tmavými vlasmi rozloženými okolo jej svetlej tváre, s
deravým tričkom a sivými teplákami, s uvoľnenými črtami tváre a
perami jemne pootvorenými - vyrazila mi dych. Lepšie povedané
mohla, keby som dýchal, pomyslel som si ironicky.
Hľadel som na jej tvár a premýšľal som nad spôsobom, ako by jej
budúcnosť mohla vyzerať znesiteľnejšie.
Zraniť ju by bolo neprípustné. Znamenalo to, že jediná možnosť by
bola opäť ju opustiť?
Ostatní by sa so mnou teraz nemohli hádať. Moja neprítomnosť
nikoho nevystaví nebezpečenstvu. Nebudú tu žiadne podozrenia, nič,
čo by mohlo niekoho naviesť späť k nehode.
Zaváhal som, ako som to už dnes urobil a odrazu sa všetko zdalo
beznádejné.
Nemohol som dúfať, že budem môcť súperiť s ľudskými chlapcami, či
sa jej títo chlapci páčili alebo nie. Bol som netvor. Ako ma môže
vidieť inak? Ak by o mne vedela pravdu, vystrašilo a odradilo by ju
to. Vyzerala by presne ako obeť v nejakom horore, utekala by a jačala
od strachu.
Pamätám si jej prvý deň na biológii... a vedel som, že presne toto by
bola tá správna reakcia.

Bolo hlúpe predstavovať si, že ak by som ju pozval na ten hlúpy ples,

tak by zrušila svoje plány a súhlasila by.
Nebol som ten, ktorému bolo určené povedať jej áno. Bol to niekto
iný, niekto ľudský, niekto hrejivý. A nemohol som si dovoliť -
niekedy v budúcnosti, keď to áno povie - zabiť ho, pretože by si ho
zaslúžila, ktokoľvek by to bol. Zaslúžila si šťastie a lásku s
kýmkoľvek, koho si vyberie.
Dlhoval som jej, aby si správne vybrala; nemohol som už dlhšie
predstierať, že ja som bol jediný, ktorý by bol v nebezpečenstve preto,
že ju miluje.
Takže potom všetkom vlastne ani nezáleží na tom, či odídem, pretože
Bella ma nikdy nebude vnímať takým spôsobom, o akom snívam.
Nikdy ma nebude brať ako niekoho, kto je hoden lásky.

98
Nikdy.
Môže sa mŕtve, zmrznuté srdce zlomiť? Cítil som sa, ako by to moje
mohlo.
"Edward," povedala Bella.
Stuhol som, hľadiac na jej zatvorené oči.
Zobudila sa a nachytala ma tu? Vyzerala, že spí, aj keď jej hlas bol
úplne jasný...
Ticho si vzdychla a opäť sa nespokojne prevalila na bok - stále spala,
snívala.
"Edward," jemne zašepkala.
Snívalo sa jej o mne.
Môže sa mŕtve, zmrznuté srdce opäť rozbúchať? Cítil som sa, ako by
to moje mohlo.
"Ostaň," vzdychla si. "Nechoď. Prosím... neodchádzaj."
Snívalo sa jej o mne, dokonca to ani nebola nočná mora. V jej sne
chcela, aby som ostal s ňou.
Snažil som sa pomenovať tie pocity, ktoré ma premkli, no žiadne
slová neboli postačujúce. Na dlhú chvíľu som sa do nich ponoril.
Keď som sa vynoril, už som nebol ten istý muž, akým som bol
predtým.
Môj život bola nekonečná, nemenná polnoc. Musí to byť, je to
nevyhnutné. No tak ako bolo možné že vychádza slnko, rovno
uprostred mojej polnoci?
Keď som sa stal upírom, keď som v mučivých bolestiach premeny
vymenil svoju dušu a svoju smrteľnosť za nesmrteľnosť, skutočne
som zmrzol. Moje telo sa premenilo skôr na kameň, ako na svaly,
trvalé a nemenné. Moja osobnosť tiež zmrzla - moja povaha, to čo
som mal rád a čo som neznášal, moje nálady a túžby; všetko ostalo
tak, ako bolo.
U ostatných to bolo také isté. Všetci sme zmrzli. Boli sme žijúce
kamene.
Zmena bola pre nás niečo veľmi jedinečné. Videl som, ako sa to stalo
s Carlislom a o nejakých desať rokov neskôr aj s Rosalie. Láska ich
zmenila na niečo nekonečné, čo nikdy nevyprchávalo. Prešlo už viac
než osemdesiat rokov, odkedy Carlisle našiel Esme, no ešte stále na
ňu pozeral očami ako pri prvej láske. Pre nich to bude vždy takéto.
A tiež aj pre mňa. Vždy budem milovať túto krehkú, ľudskú ženu, po
celý zvyšok svojej nikdy nekončiacej existencie.

99
Hľadel som na jej nevinnú tvár a cítil som, ako sa táto láska usádza do
každej časti môjho kamenného tela.
Teraz už spala pokojnejšie, s jemným úsmevom na perách.
Keď som ju sledoval, začal som premýšľať.
Milujem ju, tak sa budem snažiť byť dosť silný, aby som ju opustil.
Vedel som, že teraz nie som. Na tom budem musieť popracovať. No
možno som dosť silný na to, aby som nejakým spôsobom oklamal
budúcnosť.
Alice videla pre Bellu len dve budúcnosti a teraz som im obom
rozumel.
To, že ju milujem ma neodradí od toho, aby som ju zabil, ak urobím
chybu.

Hoci som teraz netvora necítil, skrýval sa v každom mojom kúsku.

Možno že láska ho naveky umlčala. Ak by som ju teraz zabil, nebude
to úmyselné, bola by to už len príšerná nehoda.
Budem musieť byť mimoriadne opatrný. Nesmiem si nikdy, nikdy
dovoliť poľaviť v sebakontrole. Budem musieť dávať pozor na každý
môj výdych. Budem musieť dodržiavať opatrnú vzdialenosť.
Nebudem môcť robiť chyby.
Konečne som pochopil tú druhú budúcnosť. Bol som ňou vyvedený z
miery - čo také sa mohlo stať, že to vyústilo premenenie Belly na
väzňa tohto ne-života? Teraz - zničený túžbou po nej - som pochopil,
ako by som mohol, v stave neodpustiteľného sebectva, poprosiť
svojho otca o láskavosť. Poprosiť ho, aby jej vzal dušu a život, takže
by so mnou mohla ostať naveky.
Zaslúžila si niečo lepšie.
No videl som ešte jednu budúcnosť, jedno tenké lano, po ktorom by
som bol schopný kráčať, ak by som si udržal rovnováhu.
Dokázal by som to? Byť s ňou a zároveň nechať ju človekom?
Zámerne som sa zhlboka nadýchol a potom znova, nechávajúc jej
vôňu, aby mnou prenikla ako divoký oheň. Izba bola plná jej vône;
ležala na každom povrchu. Krútila sa mi hlava, no premohol som to.
Ak by sa stalo, že by som sa pokúsil mať s Bellou nejaký vzťah,
zvykol by som si na vôňu. Znova som sa zhlboka, pálčivo nadýchol.
Pozoroval som ju v spánku až kým sa za mrakmi na východnom
obzore nezjavil prvý lúč slnka. Rozmýšľal som a dýchal som.

100
Domov som došiel tesne po tom, ako ostatní odišli do školy. Rýchlo
som sa prezliekol, nevšímajúc si Esmine oči plné otázok. Videla to
vzrušenie na mojej tvári a pocítila naraz obavy aj úľavu. Moja
pretrvávajúca zádumčivosť ju zraňovala a teraz bola rada, že sa zdalo,
že je tomu koniec.
Bežal som do školy, prišiel som len pár sekúnd po tom, ako moji
súrodenci. Neotočili sa, hoci aspoň Alice musela vedieť, že som stál v
húštine stromov, ktorá rámovala chodník. Čakal som, kým sa nikto
nepozeral a potom som nenútene vyšiel spoza stromov na parkovisko
plné áut.
Počul som hluk Bellinho auta a tak som sa skryl za Suburbanom a
sledoval ju, odkiaľ ma nebolo vidieť.
Vošla na parkovisko, zazerajúc na moje Volvo a potom zaparkovala
na najvzdialenejšom mieste, na akom sa dalo, so zamračeným
výrazom na tvári.
Bolo pre mňa čudné rozpamätať sa, že je na mňa pravdepodobne stále
nahnevaná a má na to dobrý dôvod.
Chcel som sa na sebe smiať - alebo sa nakopnúť. Všetko moje
plánovanie a rozmýšľanie bolo na vážkach, ak o mňa nemala záujem,
nie? Jej sen mohol byť o niečom úplne náhodnom. Bol som
namyslený hlupák.
Popravde, bolo by pre ňu lepšie, ak by sa o mňa nezaujímala. To by
ma síce neodradilo od toho, aby som sa jej venoval, no aspoň by som
jej pri tom mohol poskytnúť varovanie. To som jej bol dlžný.
Potichu som sa pohol, rozmýšľajúc, aký bude ten najlepší spôsob
stretnutia sa s ňou.
Uľahčila mi to. Keď vystupovala z auta, kľúče jej vypadli z ruky a
čľapli rovno do mláky.
Zohla sa, no ja som ich získal prvý ešte skôr, než si stihla namočiť
prsty do tej studenej vody.
Oprel som sa o jej auto, kým ňou šklblo a potom sa prudko vystrela.
"Ako to robíš?" spýtala sa.
Áno, ešte stále bola nahnevaná.
Podal som jej kľúče. "Čo také?"
Vystrela ruku a ja som jej pustil kľúč rovno do dlane. Zhlboka som sa
nadýchol, vdychujúc jej vôňu.
"Že sa z ničoho nič objavíš." vysvetlila.

101
"Bella, to nie je moja chyba, že si taká výnimočne nevšímavá." Tie
slová boli ironické, takmer ako vtip. Bolo tu niečo, čo nevidela?
Počula, ako môj hlas zjemnel pri vyslovení jej mena?
Zízala na mňa tak, že bolo zrejmé, že neocenila môj vtip. Jej tep sa
zrýchlil - z hnevu? Zo strachu? Po chvíli sklopila oči.
"Čo mala znamenať tá zápcha včera poobede?" opýtala sa bez toho,
aby na mňa pozrela. "Myslela som si, že máš predstierať, že
neexistujem, a nie ma na smrť vytáčať."
Stále veľmi nahnevaná. Trebalo trocha snahy, aby som si s ňou všetko
urovnal. Spomenul som si na moje rozhodnutie - byť k nej úprimný...
"To bolo v Tylerovom záujme, nie mojom. Musel som mu dať šancu."
A potom som sa zasmial. Nemohol som si pomôcť, keď som si
spomenul na jej včerajší výraz.
"Ty..." zalapala po dychu a potom sa zarazila, ako keby bola príliš
rozzúrená, aby mohla pokračovať. A bolo to tu - ten istý výraz.
Potlačil som ďalší nával smiechu. Už bola aj tak dosť nahnevaná.
"A nepredstieram, že neexistuješ." dokončil som. Snažil som sa byť
nenútený, mať takýto podpichovačný tón. Nerozumela by, ak by som
jej ukázal, ako sa naozaj cítim. Vystrašil by som ju. Musel som
skrývať svoje pocity, trochu to zľahčiť...
"Takže sa ma naozaj snažíš na smrť vytočiť? Keďže ma Tylerova
dodávka nedokázala doraziť?"
Prebehol mnou hnev. To myslí vážne?
Bolo dosť nelogické, že som sa cítil urazený - nevedela o mojej
premene, čo sa odohrala v noci. No aj tak som bol nahnevaný.
"Bella, nebuď trápna," odsekol som.
Začervenala sa, otočila sa ku mne chrbtom a odišla.
Premkli ma výčitky svedomia. Nemal som žiadne právo na hnev.
"Počkaj," zavolal som za ňou.
Nezastavila sa, tak som ju nasledoval.
"Prepáč, to bolo hrubé. Netvrdím že to nie je pravda" - bolo absurdné
predstaviť si, že by som jej chcel ublížiť - "ale aj tak som to nemal
povedať."
"Prečo mi nedáš pokoj?"
Ver mi, chcel som povedať. Skúšal som.
A hej, len tak mimochodom, som do teba zúfalo zamilovaný.
Udržuj ľahkú konverzáciu.

102
"Chcel som sa ťa niečo opýtať, ale ty odbiehaš od témy." Napadla mi
jedna akčná myšlienka a zasmial som sa.
"Trpíš viacnásobným rozštiepením osobnosti?" opýtala sa.
Musel som tak naozaj vyzerať. Moja nálada bola veľmi
nevypočítateľná kvôli tým všetkým emóciám, ktoré mnou prechádzali.
"Zasa to robíš," upozornil som ju.
Vzdychla si. "Dobre teda. Čo sa chceš opýtať?"
"Tak som rozmýšľal, na budúcu sobotu..." sledoval som, ako jej
tvárou preletelo zhrozenie a musel som potlačiť ďalší výbuch
smiechu. "Veď vieš, keď je ten jarný ples..."
Prerušila ma a konečne sa mi pozrela do očí. "Snažíš sa byť vtipný?"
Hej. "Necháš ma, prosím, dohovoriť?"
V tichosti čakala a hrýzla si hornú peru.
Ten pohľad ma na chvíľu vyrušil. Zvláštne, neznáme odozvy sa pohli
kdesi hlboko v mojom dlho zabudnutom ľudskom jadre. Snažil som sa
ich striasť, aby som mohol dohrať svoju rolu.
"Počul som, ako si hovorila, že v ten deň ideš do Seattlu, a tak som
premýšľal, či sa nechceš odviezť." ponúkol som sa. Totižto uvedomil
som si, že namiesto toho, aby som sa pýtal na jej plány, ich s ňou
môžem zdieľať.
Tupo na mňa hľadela. "Čo?"
"Chceš sa zviesť do Seattlu?" Sám s ňou v aute - moje hrdlo ma pálilo
pri tejto myšlienke. Zhlboka som sa nadýchol. Zvykaj si.
"S kým?" opýtala sa, oči mala opäť rozšírené a zmätené.
"So mnou, pochopiteľne," povedal som pomaly.
"Prečo?"
To bolo naozaj také prekvapujúce, že by som mohol túžiť po jej
spoločnosti? Naozaj si musela vytvoriť na mňa za moje predošlé
správanie asi ten najhorší názor.
"No," povedal som tak nenútene, ako to len bolo možné, "chystal som
sa v najbližšom čase do Seattlu a, úprimne povedané, nemyslím si, že
to tvoje auto zvládne." Zdalo sa bezpečnejšie doberať si ju, ako sa
tváriť vážne.
"Moje auto šliape výborne, ďakujem veľmi pekne za tvoj záujem,"
povedala tým istým prekvapeným hlasom. Opäť sa pohla a ja s ňou.
V skutočnosti nepovedala nie, tak som sa toho chopil.
Povie nie? Čo urobím, ak áno?
"Ale zvládol by tvoj pickup takú cestu na jednu nádrž?"

103
"Nechápem, prečo to teba vôbec trápi," sťažovala sa.
To ešte stále nebolo nie. Srdce jej bilo opäť rýchlejšie a aj jej dýchanie
sa zrýchlilo.
"Plytvanie neobnoviteľnými zdrojmi by malo trápiť každého."
"Pozri sa, Edward, nestačím ťa sledovať. Myslela som, že sa so mnou
nechceš priateliť."
Keď vyslovila moje meno, prebehlo mnou vzrušenie.
Ako udržiavať ľahkú konverzáciu a byť zároveň úprimný? Teda, bolo
dôležitejšie byť úprimný. Hlavne teraz.
"Povedal som, že bude lepšie, ak nebudeme priateľmi, nie že sa s
tebou nechcem priateliť."
"Aha, ďakujem, teraz mi je to už všetko jasné." povedala sarkasticky.
Pod strechou jedálne zastala a pozrela sa na mňa. Jej tep sa zakolísal.
Bola vystrašená?
Opatrne som vyberal slová. Nie, nemohol by som ju opustiť, no
možno ona bude dosť chytrá na to, aby to urobila skôr, než bude príliš
neskoro.
"Pre teba by bolo... prezieravejšie, keby sme neboli priateľmi." Keď
som tak pozeral do jej hlbokých, čokoládových očí, moja snaha
udržiavať konverzáciu ľahkou sa vyparila. "Ale mňa už unavuje, ako
sa ti snažím vyhýbať, Bella." Slová som vypustil s príliš veľkou
vrúcnosťou.
Znepokojilo ma, keď na chvíľu prestala dýchať, a potom trvalo nejakú
chvíľu, keď sa opäť nadýchla. Ako veľmi sa ma bála? Nuž, to si
zistím.
"Pôjdeš so mnou do Seattlu?" dožadoval som sa odpovede.
Prikývla a jej srdce sa hlasno rozbúchalo.
Áno. Ona mi povedala áno.
No potom ma zasiahlo vedomie, koľko ju to asi bude stáť?
"Naozaj by si sa mi mala vyhýbať," varoval som ju. Počula ma?
Utečie budúcnosti, ktorá jej so mnou hrozila? Môžem urobiť niečo,
aby som ju ochránil predo mnou?
Udržiavaj ľahkú konverzáciu, zakričal som na seba. "Uvidíme sa v
triede."
Musel som sa sústrediť aby som nebežal, keď som odchádzal.

6. Krvná skupina

104
Celý deň som ju prenasledoval očami iných ľudí, len ťažko vnímajúc
svoje vlastné okolie.
Nie cez oči Mika Newtona, lebo som nemohol zniesť jeho pohoršlivé
predstavy, a nie cez oči Jessicy Stanleyovej, pretože jej nenávisť k
Belle ma rozčuľovala tak, že to pre to bezvýznamné dievča nebolo
bezpečné. Angela Weberová bola dobrá voľba, no iba vtedy, keď mi
jej oči boli k dispozícii; bola milá - v jej hlave bolo príjemne. A potom
tu ešte občas boli učitelia, ktorí mi poskytovali ten najlepší výhľad.
Bol som prekvapený, keď som ju sledoval pretĺkať sa dňom - keď
zakopla o dlažobné kocky na chodníku, keď si niekde zabudla knihy a,
čo sa stávalo častejšie, svoje vlastné nohy - zistil som, že ľudia,
ktorých myšlienkam som načúval, ju považovali za nemotornú.
Zvažoval som to. Bola pravda, že občas mala problémy zostať
vzpriamene. Spomenul som si na jej zakopnutie o stôl v jej prvý deň
na škole, pomalé kĺzanie sa po ľade len chvíľu pred nehodou,
včerajšie potknutie sa o zárubňu dverí... Aké zvláštne, mali pravdu. Je
nemotorná.
Nevedel som, čo mi bolo také smiešne, no keď som odchádzal z
hodiny histórie Ameriky na angličtinu, natriasal som sa od smiechu
tak, až sa po mne ľudia začudovane pozerali. Ako to, že som si to
predtým nevšimol? Možno to bolo preto, že v jej mlčanlivosti bolo
niečo elegantné; spôsob, akým držala hlavu, klenba jej krku...
Teraz však takto nevyzerala. Pán Varner ju sledoval, keď špičkou
topánky zakopla o koberec a doslova dopadla na svoju stoličku.
Znova som sa rozosmial.
Čas sa vliekol strašne pomaly, kým som čakal na príležitosť uzrieť ju
vlastnými očami. Nakoniec zazvonilo. Ponáhľal som sa do jedálne,
aby som si zarezervoval svoj stôl. Bol som tam prvý. Vybral som si
stôl, ktorý bol zvyčajne prázdny a bol som si istý, že takto to bude aj
naďalej.
Keď vošla moja rodina a uvidela ma sedieť samého pri inom stole,
nikto z nich nebol prekvapený. Alice ich s tým musela oboznámiť.
Rosalie okolo mňa prešla a nevenovala mi ani jeden pohľad.
Idiot.
Môj vzťah s Rosalie nebol nikdy bezproblémový - urazil som ju
odvtedy, odkedy ma prvýkrát počula hovoril, a odvtedy to s nami šlo

105
dolu z kopca - no zdalo sa, že je v posledných dňoch mrzutejšia ako
obvykle.
Keď Jasper prechádzal okolo, pousmial sa.
Veľa šťastia, pochybovačne si pomyslel.
Emmett pregúlil očami a potriasol hlavou.
Chudák, potratil rozum.
Alice doslova žiarila, ešte aj zuby sa jej príliš leskli.
Už sa konečne môžem porozprávať s Bellou??
"Nestaraj sa do toho," zašepkal som.
Úsmev jej zmizol, no potom sa opäť rozžiarila.
Ako chceš. Hraj sa na tvrdohlavého. Aj tak je to len otázka času.
Opäť som si vzdychol.
Nezabudni na dnešnú hodinu biológie, pripomenula mi.
Prikývol som. Nie, na toto som nezabudol.
Kým som čakal na Bellu, sledoval som ju očami študenta, ktorý šiel
do jedálne za Jessicou. Tá bľabotala o plese, no Bella jej na to nič
neodpovedala. Nie že by jej Jessica dala možnosť urobiť to.
Keď Bella vošla do miestnosti, jej oči sa zastavili pri stole, kde sedeli
moji súrodenci. Na chvíľu naň hľadela a potom pokrčila čelom a oči
uprela na podlahu. Nevšimla si ma tu.
Vyzerala tak... smutne. Cítil som strašnú potrebu vstať a prísť k nej,
nejako ju utešiť, no nevedel som, čo také by som mohol spraviť.
Nemal som ani poňatia, prečo sa takto cítila. Jessica ešte stále mlela o
plese. Bola Bella smutná, že ho bude musieť zmeškať? To sa mi
nezdalo pravdepodobné...
No mohol by som to napraviť, ak by si to želala.
Na obed si kúpila iba fľašu limonády. Bolo to v poriadku?
Nepotrebovala niečo výživnejšie, než bolo toto? Nikdy predtým som
sa tak nevenoval ľudskému jedlu ako teraz.
Ľudia boli tak príšerne krehkí! Bolo tu ešte ďalších milión vecí, o
ktoré si treba robiť starosti...
"Edward Cullen na teba zase zíza," počul som povedať Jessicu.
"Ktovie, prečo dnes sedí sám."
Bol som jej za to vďačný - aj keď bola nahnevaná ešte viac - pretože
Bella okamžite zdvihla hlavu a pátrala očami dovtedy, kým sa
nestretli s mojimi.

106
Na jej tvári teraz nebola ani stopa po smútku. Dúfal som, že bola
smutná preto, lebo si myslela, že som dnes zo školy odišiel skôr a táto
nádej ma prinútila usmiať sa.
Ukazovákom som jej pokynul, aby si ku mne prisadla. Bola taká
vyplašená, že som mal chuť znovu si ju začať doberať.
Keď som na ňu žmurkol, padla jej sánka.
"Myslí tým teba?" opýtala sa urážlivo Jessica.
"Možno potrebuje pomôcť s úlohou z biológie," povedala tichým,
neistým hlasom. "No, radšej sa pôjdem pozrieť, čo chce."
To bolo ďalšie áno.
Kým došla k môjmu stolu, dvakrát sa potkla, hoci v jej ceste nič
nestálo, len linoleum. No vážne, ako som toto mohol prehliadnuť? Asi
som sa sústreďoval iba na snahu započuť jej myšlienky... Čo ďalšie
som ešte prehliadol?
Buď úprimný, ber to s nadhľadom, opakoval som si.
Váhavo zastala za stoličkou oproti mne. Zhlboka som sa nadýchol,
tentoraz cez nos.
Pocíť tú páľavu.
"Prečo si dnes nesadneš ku mne?" opýtal som sa jej.
Odtiahla stoličku a sadla si, pozorujúc ma celú tú dobu. Zdala sa
nervózna, no to, že sa posadila, bolo ďalším áno.
Počkal som, kým niečo povie.
Chvíľu to trvalo no nakoniec povedala, "Toto je poriadny rozdiel."
"Nuž..." zaváhal som. "Povedal som si, že keď už mám skončiť v
pekle, tak si to užijem."
Prečo som to povedal? No, aspoň to bolo úprimné. A možno začula aj
to zreteľné varovanie v mojich slovách. Možno si uvedomí, že by
mala vstať a odísť tak rýchlo, ako to bolo možné.
Nevstala. Sledovala ma a čakala, ako keby som nedopovedal niečo, čo
som začal.
"Vieš, že vôbec netuším, o čom to hovoríš," povedala, keď som
nepokračoval.
To bola úľava. Usmial som sa.
"Ja viem."
Bolo veľmi ťažké ignorovať myšlienky, ktoré spoza nej takmer
vrieskali - okrem toho, aj tak som chcel zmeniť tému.
"Tvoji kamaráti sa na mňa tuším hnevajú, že som ťa im ukradol."
Nezdalo sa, že by jej to robilo starosti. "To zvládnu."

107
"Ale možno ťa už nevrátim." Ani ja sám som nevedel, či som chcel
byť úprimný, alebo som si ju opäť len doberal. Byť blízko nej bolo
veľmi ťažké na to, aby mi moje vlastné myšlienky dávali zmysel.
Bella nahlas prehltla.
Zasmial som sa nad jej výrazom. "Vyzeráš ustarane." Naozaj by to
nemalo byť vtipné. Mala by byť ustaraná.
"Nie." Nevedela klamať; a už vôbec jej nepomohlo, keď jej preskočil
hlas. "Vlastne som prekvapená... Prečo toto všetko?"
"Už som ti povedal," pripomenul som jej. "Som unavený z toho, ako
sa ti snažím vyhýbať. Tak sa vzdávam." Snažil som sa udržať si
úsmev. Veľmi to nefungovalo - byť zároveň úprimný a nenútený.
"Vzdávaš sa?" zmätene zopakovala.
"Áno, vzdávam svoju snahu byť dobrý." A zrejme aj vzdávam svoju
snahu byť nenútený. "Odteraz budem robiť, čo chcem, a je mi jedno,
ako to dopadne." Toto bolo dostatočne úprimné. Nech vidí, aký som
sebecký. Nech ju to varuje.
"Zase som mimo."
Bol som dosť sebecký na to, aby som bol rád, že to takto dopadlo.
"Vždy priveľa táram, keď sa rozprávam s tebou a to je ďalší problém."
Dosť bezvýznamný problém vzhľadom k ostatným.
"Neboj sa," uistila ma. "Ja aj tak ničomu z toho nerozumiem."
Dobre. Takže ostane. "S tým rátam."
"Takže povedz mi po lopate, sme teraz priatelia?"
Na chvíľu som sa nad tým zamyslel. "Priatelia..." zopakoval som.
Nepáčilo sa mi, ako to znelo. Ja som chcel byť viac, než len to.
"Alebo nie," rozpačito zašomrala.
Naozaj sa zdám, že ju tak veľmi neznášam?
Usmial som sa. "No, myslím, že to môžeme skúsiť. Ale rovno ťa
varujem, že pre teba nie som dobrý priateľ."
Čakal som ako zareaguje, mysliac na dve opačné veci - želal som si,
aby tomu konečne porozumela ale zároveň som si myslel, že by som
snáď umrel, keby sa tak stalo. Aké melodramatické. Už som bol ako
človek.
Jej tep sa zrýchlil. "To hovoríš stále."
"Áno, pretože ma nepočúvaš," povedal som, príliš náruživo. "Stále
čakám, že tomu začneš veriť. Ak by si mala rozum, vyhýbala by si sa
mi."
Heh, no dovolil by som jej to, ak by sa pokúšala?

108
Oči sa jej zúžili. "Myslím, že aj názor na môj intelekt si už jasne
vyjadril."
Nebol som si celkom istý, čo tým myslela, no ospravedlňujúco som sa
usmial. Asi som ju nechcene urazil.
"Takže," povedala pomaly. "Keďže nie som... rozumná, skúsime sa
priateliť?"
"To znie celkom dobre."
Pozrela sa na svoje ruky, v ktorých držala fľašu s limonádou.
Stará zvedavosť sa vo mne opäť rozdúchala.
"Nad čím premýšľaš?" spýtal som - bola to úľava vysloviť tie slová
nahlas.
Keď mi pozrela do očí, dych sa jej zrýchlil a líca sa jej začali
sfarbovať jemne do ružova. Nadýchol som sa, cítiac to vo vzduchu.
"Snažím sa prísť na to, čo si."
Snažil som sa usmievať, zatiaľ čo telom mi preblesklo zdesenie.
Samozrejme, že nad tým premýšľala. Nebola hlúpa. Nemohol som
veriť v to, že si nevšimne niečo tak zrejmé.
"A darí sa ti?" opýtal som sa tak nenútene, ako som bol schopný.
"Ani veľmi nie," priznala.
Zachichotal som sa v náhlej úľave. "Aké máš teórie?"
Nemôžu byť horšie než pravda, nezáležiac na tom, s čím vyrukuje.
Začervenala sa, no nič nepovedala. Cítil som tú horúčosť vo vzduchu.
Skúsil som na ňu svoj presvedčivý tón hlasu. Na väčšinu ľudí to
celkom dobre zaberalo.
"Nepovieš mi to?" povzbudivo som sa usmial.
Pokrútila hlavou. "Je to príliš trápne."
Ach. Nevedieť to bolo horšie, než hocičo iné. Prečo by ju to malo
strápňovať? Nemohol som to vystáť, musím to vedieť.
"Toto ma fakt ničí, vieš."
Moje sťažovanie sa v nej čosi rozdúchalo. V očiach sa jej zablyslo a z
úst sa jej slová začali rinúť rýchlejšie, než obvykle.
"Nie, nedokážem si ani predstaviť, prečo by ťa to vôbec malo ničiť, že
ti niekto odmietne povedať, čo si myslí, aj keď celý čas len hádže
nejasné poznámky, ktoré ťa majú pripraviť o spánok, lebo iba
premýšľaš, čo by tak asi mohli znamenať... tak prečo by ťa toto malo
ničiť?"
Zamračil som sa na ňu, príliš rozrušený aby som priznal, že má
pravdu. Nebol som k nej spravodlivý.

109
No pokračovala. "Alebo inak, povedzme, že ten niekto spravil aj
najrôznejšie podivné veci - od toho, že ti jeden deň za neskutočných
okolností zachráni život, po to, že sa k tebe na druhý deň správa ako k
poslednej špine a nič z toho nevysvetlí, aj keď to predtým sľúbil. To
všetko človeka vôbec neničí."
Bola to asi najdlhšia reč, ktorú som ju počul vysloviť a to mi pridalo
novú vlastnosť do môjho zoznamu.
"Trochu si sa rozohnila, čo?"
"Neuznávam dvojaký meter."
Mala plné právo na svoje rozhorčenie.
Zazeral som na ňu a rozmýšľal som, či sa pri nej dá vôbec niečo
urobiť správne, až kým ma nevyrušil tichý krik myšlienok Mika
Newtona.
Bol taký naštvaný, až som sa musel zachichotať.
"Čo je?" opýtala sa.
"Tvoj frajer si zrejme myslí, že som k tebe protivný a rozoberá, či by
mal prísť ukončiť náš spor." Strašne rád by som chcel vidieť, ako sa o
to pokúša. Znova som sa zasmial.
"Neviem, koho máš na mysli," povedala ľadovo. "Ale aj tak sa určite
mýliš."
Zaradoval som sa nad spôsobom, akým vyslovila tú vetu.
"Veru nie. Už som ti hovoril, že väčšina ľudí je ľahko čitateľná."
"Okrem mňa, samozrejme."
"Áno. Okrem teba." Musí byť výnimkou pre všetko? Nebolo by to
viac spravodlivé - v porovnaní so všetkým, čo teraz musím zvládnuť -
ak by som mohol počuť aspoň niečo, čo sa týka jej myšlienok? Chcel
som snáď až tak veľa? "nechápem, prečo to tak je."
Znova som sa jej zadíval do očí, pokúšajúc sa niečo prečítať...
Odvrátila pohľad. Otvorila si limonádu a usrkla si z nej, stále sledujúc
stôl.
"Nie si hladná?" opýtal som sa.
"Nie." pozrela na prázdny stôl medzi nami. "Ty?"
"Nie, ja nie som hladný," To som rozhodne nebol.
So zošpúlenými perami sledovala stôl. Ja som čakal.
"Môžem ťa požiadať o láskavosť?" opýtala sa a náhle mi pozrela do
očí.

110
Čo by odomňa mohla chcieť? Bude sa pýtať na pravdu, ktorú som jej
nemohol povedať, na pravdu, ktorú nechcem, aby niekedy v živote
vedela?
"To závisí od toho, čo chceš."
"Nejde o nič veľké." sľúbila mi.
Čakal som, dosť zvedavý.
"Len som chcela vedieť..." povedala pomaly, sledujúc limonádu, a
malíčkom krúžila po otvore. "Či by si ma mohol vopred varovať, keď
sa ma rozhodneš zase ignorovať pre moje vlastné dobro. Len aby som
bola pripravená."
Chcela varovanie? To, že som ju ignoroval, muselo byť pre ňu ozaj
ťažké... Usmial som sa.
"To znie férovo," súhlasil som.
"Ďakujem," pozrela na mňa. Tvár mala zaplavenú úľavou tak veľmi,
až sa mi chcelo smiať s mojou vlastnou.
"Môžem aj ja dostať na revanš jednu odpoveď?" opýtal som sa plný
nádeje.
"Jednu."
"Povedz mi jednu svoju teóriu."
Začervenala sa. "Túto odpoveď nedostaneš."
"Nešpecifikovala si to, len si mi prisľúbila jednu odpoveď," namietal
som.
"Ale ty sám si predsa porušil sľub," vrátila mi to.
A bol som v pasci.
"Len jednu teóriu - nebudem sa smiať."
"Ale áno, budeš." Zdala sa tým byť taká istá, že som si nemohol
predstaviť nič, čo by na tom mohlo byť vtipné.
Opäť som skúsil presvedčovanie. Zadíval som sa hlboko do jej očí -
bolo to ľahké, keďže jej oči samotné sú hlboké - a zašepkal som,
"Prosím?"
Zamrkala a prázdno na mňa pozerala.
Teda, toto nebola tá reakcia, ktorú som očakával.
"Eh, čo?" opýtala sa. Vyzerala omámene. Čo s ňou bolo?
No ja som sa nevzdával.
"Prosím, povedz mi aspoň jednu jedinú teóriu," prosil som ju jemným,
tichým hlasom, držiac jej oči ako v zajatí.
Na moje prekvapenie a spokojnosť, zabralo to.
"No, čo ja viem, uhryzol ťa rádioaktívny pavúk?"

111
Komiksy? Už sa nečudujem, prečo si myslela, že sa budem smiať.
"To nie je veľmi originálne," jemne som ju karhal, snažiac sa skryť
úľavu.
"Prepáč, nič lepšie nemám," dotknuto povedala.
Teraz mi odľahlo ešte viac. Znova som si ju mohol začať doberať.
"Nie si ani len blízko."
"Žiadne pavúky?"
"Nie."
"A žiadna rádioaktivita?"
"Žiadna."
"Do kelu," vzdychla si.
"Ani Kryptonit mi nič nerobí," povedal som rýchlo, než sa ma stihla
opýtať na uhryznutia, no potom som sa musel zasmiať, pretože si o
mne myslela, že som superhrdina.
"Nemáš sa smiať, spomínaš si?"
Zovrel som pery.
"Nakoniec na to prídem," sľúbila mi.
A ak na to príde, utečie.
"Bol by som radšej, keby si to ani neskúšala." a všetko doberanie bolo
fuč.
"Lebo čo..?"
Dlhoval som jej úprimnosť. Snažil som sa usmiať, aby moje slová
vyzneli menej hrozivo. "Čo ak nie som superhrdina? Čo ak som ten
zlý?"
Oči sa jej v zlomku sekundy rozšírili a ústa sa jemne oddelili. "Aha,"
povedala a neskôr dodala, "chápem."
Konečne mi rozumela.
"Naozaj?" opýtal som sa, aby som skryl tú ukrutnú bolesť.
"Si nebezpečný?" hádala. Dýchanie a tep sa jej zrýchlili.
Nemohol som jej odpovedať. Bola toto moja posledná chvíľa s ňou?
Rozbehne sa preč? Budem schopný povedať jej, že ju milujem ešte
skôr, ako odíde? Alebo by ju to vystrašilo ešte viac?
"Ale nie zlý," zašepkala a potriasla hlavou, v jej očiach nebol žiaden
strach. "Nie, neverím, že si zlý."
"Mýliš sa," zašepkal som.
Samozrejme, že som bol zlý. Nie je to radosť, čo práve cítim, keď o
mne zmýšľa lepšie, než si zaslúžim? Ak by som bol dobrý, držal by
som sa od nej ďalej.

112
Natiahol som sa ponad stôl za vrchnáčikom od jej fľaše limonády.
Neodtiahla sa, keď sa k nej moja ruka dostala tak blízko. Naozaj sa ma
nebála. Zatiaľ.
Rozkrútil som ho, sledujúc radšej vrchnáčik ako ju. Moje myšlienky
boli zmätené.
Uteč, Bella, uteč. Nedokázal som tie slová povedať nahlas.
Vyskočila od stola. "Prídeme neskoro," povedala presne v tej chvíli
keď som sa začal obávať, že akosi rozumela môjmu tichému
varovaniu.
"Ja dnes nejdem na hodinu."
"Prečo?"
Pretože ťa nechcem zabiť. "Občas sa uliať prospieva zdraviu."
Aby som bol presný, bolo by zdravšie pre ľudí, ak by sa upíri
nezúčastnili na hodine, kde bude vytekať krv. Pán Banner chce dnes
určovať krvnú skupinu. Alice ráno kvôli tomu nešla na svoju hodinu.
"Tak, ja idem," povedala. Neprekvapilo ma to. Bola zodpovedná -
vždy urobila to, čo bolo správne.
Bola presne môj opak.
"Uvidíme sa teda neskôr," snažil som sa znieť nenútene, sústreďujúc
sa na rotujúci vrchnáčik. A hej, mimochodom, zbožňujem ťa... len
takým dosť desivým a nebezpečným spôsobom.
Na chvíľu zaváhala a ja som dúfal, že nakoniec so mnou ostane. No
keď zazvonilo, rýchlo odišla.
Sedel som tam, kým neodišla, potom som si vložil vrchnáčik do
vrecka - dôkaz o tomto veľmi dôležitom rozhovore - a pobral som sa
cez dážď do auta.
Pustil som si svoje obľúbené CD, ktoré ma vie vždy upokojiť - to isté,
ktoré som počúval aj v prvý deň - no Debussyho sa mi príliš dlho
počúvať nedarilo. Hlavou mi prebehli úplne iné noty, noty, ktoré ma
potešili a zaujali. Stíšil som rádio a načúval som piesni v mojej hlave,
ktorá sa objavovala po častiach až kým nesplynula do harmónie.
Inštinktívne som začal hýbať prstami po imaginárnom klavíri.
V hlave mi vznikala nová kompozícia, keď ma zaujala vlna duševnej
skľúčenosti.
Snažil som sa nájsť toho, kto ma prerušil.
Omdlie? Čo budem robiť, ak áno? Spanikáril Mike.

113
O nejakých sto metrov ďalej položil Mike Newton Bellino ochabnuté
telo na chodník. Bezvládne sa zviezla na chodník, oči mala zavreté a
bola bledá ako mŕtvola.
Takmer som vyrazil dvere z auta.
"Bella?" zakričal som.
Jej tvár vyzerala, aj napriek tomu, že som zakričal jej meno, úplne bez
života.
Moje telo bolo odrazu chladnejšie než ľad.
Bol som si vedomý Mikovho rozčúlenia, keď som sa zúrivo
prehrabával jeho myšlienkami. Myslel len na hnev na mňa, takže som
sa nedozvedel, čo s Bellou je. Ak jej niečo urobil, zabijem ho.
"Čo sa deje, je zranená?" dožadoval som sa, snažiac sa sústrediť na
jeho myšlienky. Bolo príšerne, že som sa musel pohybovať ľudskou
chôdzou. No nemal by som svojim príchodom na seba pritiahnuť
pozornosť.
Hneď na to som začul tep jej srdca a jej pravidelné dýchanie. Ako som
ju tak pozoroval, privrela oči ešte silnejšie. To ma trochu upokojilo.
V Mikovej hlave sa mihali obrazy z hodiny biológie. Bellina zelená
tvár položená na stole. Kvapka krvi na indikačnom papieri...
Určovanie krvnej skupiny.
Náhle som zastavil, nedýchajúc. Jedna vec bola jej vôňa, no jej tečúca
krv bolo niečo iné.
"Myslím, že omdlela." povedal Mike, znepokojený a rozčúlený
zároveň. "Netuším, čo sa stalo, veď sa ani len nepichla do prsta."
Prebehla mnou úľava a znova som sa nadýchol a ochutnal vzduch.
Ach, zacítil som jemný prúd krvi z Mikovho prsta. Kedysi by sa mi to
bolo páčilo.
Kľakol som si vedľa nej, zatiaľ čo Mike vedľa mňa, rozzúrene z toho,
že som si dovolil zasiahnuť, prešľapoval z nohy na nohu.
"Bella. Počuješ ma?"
"Nie," zastonala. "Odíď."
Úľava bola taká povznášajúca, až som sa musel zasmiať. Bola v
poriadku.
"Viedol som ju do ošetrovne," povedal Mike. "Ale ďalej už nevládala
prejsť."
"Ja ju zoberiem. Ty sa môžeš vrátiť do triedy." povýšenecky som
poznamenal.
Mike zaťal zuby. "Nie. Ja ju mám odviesť."

114
Nechcel som sa s tým úbožiakom hádať.
Rozochvene a vystrašene, napoly vďačný a napoly utrápený touto
krízovou situáciou, ktorá zmenila dotyk jej tela na nevyhnutnosť, som
jemne zdvihol Bellu z chodníka a držal som ju na rukách tak, aby som
sa dotýkal len jej šiat, udržiavajúc medzi nami takú medzeru, ako to
len bolo možné. Vykročil som sa tým istým, rýchlym krokom, aby
som jej zachránil život - inými slovami, ďaleko odomňa.
Šokovane otvorila oči.
"Daj ma dolu," pokynula mi slabým hlasom - rozpačito, ako som jej
vyčítal z výrazu. Nerada ukazovala slabosť.
Nezaregistroval som Mikov protestný krik.
"Vyzeráš hrozne," povedal som, usmievajúc sa na ňu, pretože som
zistil, že jej dokopy nič nebolo - iba krútenie hlavy a slabý žalúdok.
"Zlož ma na chodník." Jej pery boli úplne biele.
"Takže ty pri pohľade na krv omdlievaš?" Môže to byť ešte viac
ironické?
Zatvorila oči a stisla pery.
"A ani to nebola tvoja krv," dodal som, úsmev sa mi rozšíril ešte viac.
Vošiel som do kancelárie. Dvere boli len slabo pootvorené a tak som
ich mierne odkopol.
Slečna Copová vystrašene vyskočila. "Ach, jaj," povzdychla si, keď
zbadala bledé dievča na mojich rukách.
"Omdlela na biológii," vysvetlil som jej skôr, než sa jej predstavivosť
rozbehla na plné obrátky.
Slečna Copová utekala otvoriť dvere do ošetrovne. Bella mala
otvorené oči a pozorovala ju. Počul som úžas v myšlienkach staršej
sestričky, keď som opatrne položil Bellu na starú posteľ. Keď som ju
už nedržal, okamžite som sa postavil na druhú stranu miestnosti. Moje
telo bolo príliš vzrušené, príliš dychtivé, svaly som mal napnuté a jed
mi prúdil v ústach. Bola taká teplá a voňavá.
"Len trochu omdlela," uisťoval som pani Hammondovú. "Na biológii
si určovali krvnú skupinu."
Chápajúco prikývla. "Vždy niekoho prinesú."
Pridusene som sa zasmial. Samozrejme, Bella musí byť jednou z nich.
"Len si na chvíľu ľahnite, zlatko," povedala pani Hammondová. "To
prejde."
"Ja viem," povedala Bella.
"Stáva sa vám to často?" opýtala sa sestrička.

115
"Občas," pripustila Bella.
Snažil som zamaskovať svoj smiech za kašeľ.
Vtedy si ma všimla sestrička. "Vy sa môžete vrátiť do triedy,"
povedala.
Pozrel som sa jej priamo do očí a dokonale presvedčivo som zaklamal.
"Mám tu s ňou zostať."
Hmm. Čo ja viem... tak dobre. Pani Hammondová prikývla.
Na nej to fungovalo perfektne. Prečo to s Bellou musí byť také ťažké?
"Zlatko, idem vám zobrať nejaký ľad na čelo," povedala sestrička,
jemne znepokojená pohľadom mojich očí - tak by mal reagovať každý
človek - a odišla z miestnosti.
"Mal si pravdu," zastonala Bella a zatvorila oči.
Čo tým myslela? Myslel som na najhoršie: porozumela môjmu
varovaniu.
"Zvyčajne ju mám," snažil som sa znieť pobavene, ale nakoniec to
znelo mierne kyslo. "Ale v čom som ju mal tentoraz?"
"Ulievať sa je zdraviu prospešné," vzdychla si.
Ach, znova úľava.
Odmlčala sa, len pomaly dýchala. Do pier sa jej vracala farba. Boli
mierne nevyvážené - spodná pera bola o niečo plnšia než horná. Keď
som sa díval na jej ústa, cítil som sa zvláštne. Chcel som sa k nej
pohnúť bližšie, no to by nebol ten najlepší nápad.
"Na chvíľu si ma vyľakala," povedal som, aby som oživil konverzáciu
a mohol tak znova počuť jej hlas. "myslel som si, že Newton vlečie
tvoje mŕtve telo, aby ho zakopal v lese."
"Ha ha," povedala.
"Fakt, videl som mŕtvoly, čo mali lepšiu farbu." Tak toto bola ozaj
pravda. "Už som sa obával, že budem musieť pomstiť tvoju vraždu."
A to by som aj urobil.
"Chudák Mike," vzdychla si. "Stavím sa, že je naštvaný."
Premkla ma zlosť, no rýchlo som sa upokojil. Iba ho ľutovala. Bola
milá. Nič viac.
"Totálne ma neznáša," povedal som jej, nadšený touto myšlienkou.
"To nemôžeš vedieť."
"Videl som, ako sa tváril, takže to viem." Bola pravda, že ak by som
mu čítal z tváre, stačilo by to. Cvičením s Bellou som sa zdokonaľoval
v čítaní ľudských výrazov.

116
"Ako si ma zbadal? Myslela som, že sa ulievaš." Vyzerala lepšie -
zelený podtón z jej pokožky už zmizol.
"Sedel som v aute a počúval cédečká."
Začudovala sa, ako keby ju moja obyčajná odpoveď nejako
prekvapila.
Keď sa vrátila pani Hammondová so studeným obkladom, otvorila
znova oči.
"Nech sa páči, zlatko," povedala sestrička a položila jej ho na čelo.
"Vyzeráte už lepšie."
"Myslím, že som už v poriadku," sadla si a odložila obklad nabok.
Samozrejme. Nechcela, aby sa o ňu niekto staral.
Zošúverené ruky pani Hammondovej sa natiahli k Belle, ako keby ju
chceli vtlačiť späť na posteľ, no v tej chvíli slečna Copová otvorila
dvere a vošla dnu. Spolu s ňou sa objavila aj závan čerstvej krvi.
Mike Newton v kancelárii za ňou bol ešte stále veľmi nahnevaný a
želal si, aby to ťažké telo, ktoré niesol, bolo to dievča, ktoré tu sedelo
so mnou.
"Máme tu ďalšieho," povedala slečna Copová.
Bella okamžite vyskočila, rada, že už nie je stredobodom pozornosti.
"Nech sa páči," povedala a vrátila sestričke obklad. "Ja to už
nepotrebujem."
Mike zavrčal, keď sa vtackal do miestnosti podopierajúc Leeho
Stephensa. Krv mu ešte stále tiekla dolu rukou.
"Ach nie." Toto bol moment, kedy by som mal odísť - a zdalo sa, že aj
Bellin. "Bella, choď von do kancelárie."
Zmätene na mňa hľadela.
"Dôveruj mi a choď už."
Zvrtla sa, zachytila dvere skôr, než sa stihli zavrieť a ponáhľala sa do
kancelárie. Nasledoval som hneď za ňou. Jej poletujúce vlasy mi
prešli po pokožke ruky...
Otočila sa ku mne a pozrela na mňa rovnakými očami.
"Ty si ma naozaj poslúchla." To bolo po prvýkrát.
Zvraštila malý nos. "Zacítila som krv."
Prekvapene som na ňu zízal. "Ľudia necítia krv."
"No, ja áno a práve z toho mi je zle. Páchne ako hrdza... a soľ."
Stuhol som, stále zízajúc.

117
Bola skutočne človekom? Vyzerala tak. Bola krehká ako človek.
Voňala ako človek - no vlastne, oveľa lepšie. Chovala sa ako človek...
občas. No nemyslela ako človek, ani sa tak nechovala.
No aká iná možnosť tu ešte bola?
"Čo je?" opýtala sa.
"Ale nič."
Mike Newton nás v tej chvíli prerušil, keď vošiel do miestnosti, spolu
s jeho podráždenými myšlienkami.
"Vyzeráš už lepšie," drzo poznamenal.
Trhlo mi rukou, mal som nutkanie naučiť ho slušným spôsobom.
Musel som dávať pozor, lebo by to mohlo skončiť zabitím tohto
neznesiteľného chlapca.
"Nevyťahuj tú ruku z vrecka," povedala. Na chvíľu som si myslel, že
to hovorí mne.
"Už mi nekrváca," mrzuto odpovedal. "Ideš späť na hodinu?"
"Blázniš? Musela by som sa otočiť a vrátiť sa sem."
To bolo perfektné. Myslel som si, že premeškám túto hodinu s ňou, no
namiesto toho som dostal nejaký čas navyše. Nevedel som sa jej
nasýtiť, začínal som byť riadne lakomý.
"Aha, asi áno..." zamrmlal. "Tak čo, ideš tento víkend? Na pláž?"
Ach, mali plány. Hnev ma priklincoval na mieste. Aj keď to bol
skupinový výlet. Videl som ho v hlavách niekoľkých študentov. Nešli
len oni dvaja. No aj tak som bol rozzúrený. Nehybne som sa opieral o
pult a snažil som sa kontrolovať.
"Jasné, veď som hovorila, že pôjdem." sľúbila.
Takže jemu povedala tiež áno. Horela vo mne žiarlivosť, omnoho
bolestivejšia než smäd.
Nie, bol to len skupinový výlet, snažil som sa presvedčiť sám seba.
Len chcela stráviť deň s priateľmi, to bolo všetko.
"Stretávame sa pri otcovom obchode, o desiatej." A Cullenovci NIE
SÚ pozvaní.
"Budem tam," povedala.
"Takže sa uvidíme na telesnej."
"Áno," odvetila.
Odvliekol sa späť do svojej triedy, plný nahnevaných myšlienok. Čo
vidí v tom čudákovi? Jasné, je bohatý. Baby si myslia, že je sexi, no ja
to tak nevidím. Je príliš... príliš perfektný. Stavím sa, že ich otec na
nich robí nejaké pokusy s plastickou chirurgiou. To preto sú všetci

118
takí bieli a pekní. To nie je normálne. A vyzerá tak trochu... desivo.
Občas, keď na mňa pozerá... prisahal by som, že rozmýšľa, ako ma
zabiť... Magor...
Mike nebol až taký nevnímavý.
"Telesná," zastenala potichu Bella.
Pozrel som sa na ňu a zdala sa, že je opäť smutná. Nebol som si istý
prečo, no bolo jasné, že nechce ísť na ďalšiu hodinu s Mikom a ja som
bol za.
Pristúpil som k nej a naklonil som sa bližšie k jej tvári. Cítil som, ako
jej pokožka vyžaruje teplo, ktoré sa mi dotýkalo pier. Neodvážil som
sa dýchať.
"Môžem to zariadiť," zašepkal som. "Choď si sadnúť a tvár sa bledo."
Sadla si na jednu zo stoličiek a oprela si hlavu o stenu, zatiaľ čo slečna
Copová vyšla zo zadnej miestnosti a sadla si späť za svoj stôl. Zo
zatvorenými očami vyzerala Bella ako keby šla opäť odpadnúť. Ešte
sa jej celkom nevrátila farba.
Otočil som sa k sekretárke. Dúfam, že Bella sa pozerá, pomyslel som
si cynicky. Takto by mal reagovať človek.
"Slečna Copová?" opýtal som sa, používajúc opäť môj starý známy
presviedčací tón.
Zaklipkala mihalnicami a tep sa jej zrýchlil. Je príliš mladý, kontroluj
sa! "Áno?"

Zaujímavé. Keď sa zrýchlil tep Shelley Copovej, bolo to preto, lebo

ma považovala za fyzicky príťažlivého, nie preto, že by sa ma bála.
Medzi ľudskými ženami som na to bol zvyknutý... no neuvažoval som
nad tým ako nad vysvetlením pre Bellino búšiace srdce.
Páčilo sa mi to. V skutočnosti, veľmi. Usmial som sa a dych slečny
Copovej sa stal počuteľnejším.
"Bella má ďalšiu hodinu telocvik, ale ja si nemyslím, že by už bola
natoľko v poriadku. Vlastne by som ju mal asi zobrať rovno domov.
Myslíte si, že by ste ju mohli ospravedlniť z hodiny?" Díval som sa jej
do očí a užíval si ten zmätok, ktorý som jej spôsobil v myšlienkach.
Bolo by možné že Bella...?
Slečna Copová hlasno prehltla predtým, než mi odpovedala. "Aj vy
potrebujete, aby som vás ospravedlnila, Edward?"
"Nie, ja mám hodinu s pani Goffovou, tej to nebude vadiť."
Už som jej nevenoval pozornosť. Zvažoval som túto novú možnosť.

119
Hmm. Rád by som veril, že sa Belle páčim tak, ako ostatným ľuďom,
no kedy ona reagovala tak, ako ostatní? Radšej by som nemal dúfať.
"Dobre, týmto je to vybavené. Nech sa vám uľaví, Bella."
Bella slabo prikývla - mierne preháňala.
"Pôjdeš sama, alebo ťa mám zase odniesť?" opýtal som sa, pobavený
jej chabým hereckým výkonom. Vedel som, že pôjde po vlastných -
nechcela byť slabá.
"Pôjdem sama," povedala.
Opäť som mal pravdu. Zlepšoval som sa.
Vstala a na chvíľu zaváhala, ako keby sa snažila zistiť, či sa udrží na
nohách. Podržal som jej dvere a vyšli sme do dažďa.
Sledoval som ju, ako dažďu nastavila tvár so zatvorenými očami a
jemným úsmevom na perách. Nad čím premýšľala? Niečo sa mi na
tom zdalo iné a hneď som si uvedomil, prečo mi to nepripadalo
známe. Normálne ľudské dievčatá by nenastavili tvár mrholeniu;
normálne ľudské dievčatá totiž nosili make-up, aj na tomto vlhkom
mieste.
Bella nikdy nemala make-up, nie žeby musela. Kozmetický priemysel
zarobil bilióny dolárov ročne na ženách, ktoré chceli mať pokožku ako
ona.
"Ďakujem," povedala a usmiala sa na mňa. "To sa priam oplatí, aby
mi bolo zle, keď sa potom môžem vyhnúť telesnej."
Pozoroval som školský areál a snažil som sa prísť na to, ako by som si
predĺžil čas strávený s ňou. "Aj nabudúce," povedal som.
"Prídeš aj ty? Teda, v tú sobotu?" znela optimisticky.
Ach, jej nádej bola taká upokojujúca. Chcela, aby som s ňou šiel ja,
nie Mike Newton. A ja som chcel povedať áno. No boli tu ešte aj iné
veci, ktoré som musel zvážiť. Po prvé, túto sobotu bude svietiť slnko...
"Kam to vlastne presne pôjdete?" snažil som sa znieť nonšalantne, ako
keby mi na tom veľmi nezáležalo. Mike povedal pláž. Tu sa veľmi
slnku nevyhnem.
"Dole k La Push, na First Beach."
A je to v ťahu. A je to neuskutočniteľné.
Okrem toho, Emmett by bol naštvaný, ak by som zrušil naše plány.
Ironicky som sa na ňu usmial. "Fakt si nemyslím, že som pozvaný."
Rezignovane si vzdychla. "Ja som ťa práve pozvala."

120
"Tento týždeň by sme my dvaja už na Mika nemali viac tlačiť.
Nechceme predsa, aby vybuchol." Pomýšľal som na to, že sa s ním
porátam sám a veľmi som sa na tejto predstave zabával.
"Chudák Mike," povedala bez záujmu. Zoširoka som sa usmial.
A potom sa otočila a chcela odísť.
Bez premýšľania som sa na ňou natiahol a chňapol ju za vetrovku.
Šklblo ju späť.
"Kam si myslíš, že ideš?" Bol som takmer nahnevaný, že ma už
opúšťala. Nestrávil som s ňou toľko času, koľko by som chcel. Ešte
nemohla odísť, nie teraz.
"Idem domov," povedala zmätene, pretože premýšľala nad tým, čo by
ma na tom mohlo vytočiť.
"Nepočula si, ako som sľuboval, že ťa zoberiem bezpečne domov? To
si myslíš, že ťa nechám v tomto stave šoférovať?" Vedel som, že sa jej
to nebude páčiť - že som narážal na jej slabosť. No aj tak som sa
potreboval precvičiť pred cestou do Seattlu. Zistiť, či znesiem jej
blízkosť v uzavretom priestore. Táto cesta bola o dosť kratšia.
"V akom stave? A čo bude s mojím autom?"
"Poviem Alice, aby ti ho po škole priviezla." Opatrne som ju dotlačil
späť k autu, vediac, že chôdza dopredu bola pre ňu už aj tak dosť
náročná.
"Pusti ma!" povedala tackajúc sa a hneď na to takmer spadla. Natiahol
som jednu ruku, že ju zachytím, no stihla to aj sama. Nemal by som si
hľadať výhovorky, aby som sa jej mohol dotknúť. To ma donútilo
popremýšľať nad reakciou slečny Copovej na mňa, no odložil som to
na neskôr. Bolo tu viac vecí, nad ktorými som musel pouvažovať.
Pri aute som ju pustil, no v tom narazila do dverí. Čo sa týka jej slabej
rovnováhy, budem musieť byť ešte viac opatrnejší...
"Ty si ale drzý!"
"Je otvorené."
Prešiel som na svoju stranu a naštartoval som auto, zatiaľ čo ona stála
tvrdohlavo vonku počas dažďa, pričom som vedel, že neznáša vlhko a
chlad. Voda jej premočila vlasy, ktoré boli teraz takmer čierne.
"Som plne schopná odviezť sa domov sama!"
Samozrejme, že bola - no ja som nebol schopný nechať ju ísť.
Spustil som okienko a naklonil som sa k nej cez sedadlo. "Nastúp,
Bella."

121
Prižmúrila oči a ja som z toho usúdil, že sa rozhoduje nad tým, či
utiecť alebo nie.
"Odvliekol by som ťa naspäť," vyhrážal som sa jej a užíval som si tú
zlosť na jej tvári, keď vedela, že som ju odhalil.
Brada jej stuhla, otvorila dvere a nastúpila dnu. Z vlasov jej kvapkalo
na kožené sedadlo a čižmy jej vrzli jedna o druhú.
"Toto je vážne úplne zbytočné," povedala chladne. Vyzerala mierne
rozpačito.
Zapol som kúrenie, aby sa necítila nepríjemne a stíšil hudbu na
pozadí. Vyšli sme z parkoviska, zatiaľ čo som ju sledoval kútikom
oka. Tvrdohlavo otrčila hornú peru. Sledoval som jej pery a skúmal
som, ako sa pri tom cítim... premýšľal som nad sekretárkinou
reakciou...
Odrazu sa pozrela na rádio, usmiala sa a oči sa jej rozšírili. "Clair de
Lune?" opýtala sa.
Obdivovateľka klasiky? "Poznáš Debussyho?"
"Veľmi nie," povedala. "Moja matka hráva doma veľa klasiky, ale
poznám len svoje obľúbené skladby.
"Táto patrí aj k mojim najobľúbenejším." Pozeral som von do dažďa,
rozmýšľajúc nad tým. Takže predsa len máme niečo spoločné. Začínal
som si myslieť, že sme úplne rozdielni.
Zdala sa byť teraz viac uvoľnená, nemo sledovala dážď, presne ako ja.
Využil som tento moment na to, aby som začal experimentovať s
dýchaním.
Opatrne som sa nadýchol cez nos.
Príliš voňavé.
Silnejšie som zovrel volant. Po daždi voňala ešte lepšie. Nikdy by som
si nebol pomyslel, že je to možné. Odrazu som si začal predstavovať,
ako by asi chutila.
Snažil som prehltnúť oheň v mojom krku tým, že budem myslieť na
niečo iné.
"Aká je tvoja matka?" opýtal som sa, aby som sa rozptýlil.
Bella sa usmiala. "Dosť sa na ňu podobám, ibaže ona je krajšia."
Pochybujem.
"Ja mám v sebe priveľa z Charlieho," pokračovala. "Je oveľa
otvorenejšia ako ja, a odvážnejšia."
Tiež pochybujem.

122
"Je nezodpovedná a trochu výstredná a ako kuchárka je veľmi
nepredvídateľná. Je to moja najlepšia priateľka." jej hlas bol teraz
melancholický; pokrčila čelom.
Znova znela viac ako rodič než ako dieťa.
Zastavil som pred jej domom, no príliš neskoro som začal rozmýšľať
nad tým, či by som mal vedieť, kde býva. Nie, v takom malom meste
to nebolo podozrivé, navyše, jej otec bol verejne známy...
"Bella, koľko máš rokov?" Musí byť staršia ako jej vrstovníci. Možno
že šla do školy skôr, alebo prepadla... hoci to nebolo pravdepodobné.
"Sedemnásť," odpovedala.
"Nevyzeráš na sedemnásť."
Zasmiala sa.
"Čo je?"
"Moja mama vždy hovorí, že som sa narodila ako tridsaťpäťročná a
každým rokom som viac a viac v stredných rokoch." Opäť sa zasmiala
a potom si vzdychla. "No, niekto musí byť dospelý."
Týmto sa všetko vysvetľuje. Teraz som to už videl jasne... ako
nezodpovedná matka pomohla Belle dospieť. Musela skoro vyrásť,
aby sa o ňu mohla starať. To preto sa jej nepáči, keď sa o ňu niekto
stará - cítila, že je to jej práca.
"Ty tiež nevyzeráš ako študent nižšieho ročníka," vytrhla ma zo
snenia.
Spravil som grimasu. Vždy, keď som si na nej všimol niečo nové, u
nej sa stalo to isté. Zmenil som tému.
"A prečo sa tvoja matka vydala za Phila?"
Predtým než odpovedala, zaváhala. "Moja mama... je na svoj vek
príliš mladá. Myslím si, že pri Philovi sa cíti ešte mladšia. Nech je ako
chce, je doňho blázon." zhovievavo pokrútila hlavou.
"Ty to schvaľuješ?" divil som sa.
"Záleží na tom?" odpovedala. "Chcem, aby bola šťastná... a ona chce
byť s ním."
Nesebeckosť, ktorá z toho vyplývala, by ma bola prekvapila, ak by
som toho toľko nevedel o jej charaktere.
"To je veľmi veľkorysé... Len tak rozmýšľam."
"Nad čím?"
"Myslíš, že by bola aj ona k tebe rovnako veľkorysá? Bez ohľadu na
to, koho by si si vybrala?"

123
Bola to hlúpa otázka, pri ktorej som nevedel udržať svoj hlas na
nenútenom tóne. Bolo dosť stupídne už len premýšľať nad tým, že by
niekto prijal mňa ako vhodného pre ich dcéru. Bolo dosť stupídne už
len myslieť si, že by si Bella vybrala mňa.
"Ja... ja myslím, že hej," zajakala sa, bola to akási reakcia na môj
pohľad. Strach... alebo príťažlivosť?
"Ale ona je predsa rodič. To je trocha iné," povedala.
Ironicky som sa usmial. "Takže nikoho príliš strašného."
Zaškerila sa na mňa. "Čo myslíš tým 'strašného'? Tvár prevŕtaná
piercingom a obrovské tetovania?"
"Nuž, to je jeden výklad toho slova." Pre mňa nič hrozivé.
"Aký je tvoj výklad?"
Vždy sa pýtala zlé otázky. Alebo možno že presne tie správne. Také,
na ktoré som v žiadnom prípade nechcel odpovedať.
"Myslíš si, že ja by som mohol byť strašný?" opýtal som sa jej,
snažiac sa mierne usmiať.
Predtým, než mi odpovedala vážnym hlasom, sa zamyslela. "Hmm...
Podľa mňa by si mohol byť, keby si chcel."
Tiež som zvážnel. "Ty sa ma teraz bojíš?"
Odpovedala okamžite, nepremýšľala nad tým. "Nie."
Usmial som sa. Nebol som toho názoru, že mi hovorí úplnú pravdu,
ale ani som nemohol povedať, že klame. No nebola vystrašená
natoľko, aby chcela odísť. Rozmýšľal som nad tým, ako by sa cítila,
keby som jej povedal, že sa práve rozpráva s upírom. Zdesil som sa
nad jej možnou reakciou.
"Tak, a teraz mi povieš ty o svojej rodine? Určite je to oveľa
zaujímavejší príbeh ako ten môj."
Tak strašidelnejší určite.
"Čo by si chcela vedieť?" Opýtal som sa opatrne.
"Cullenovci ťa adoptovali?"
"Áno."
Na chvíľu zaváhala a potom potichu prehovorila. "Čo sa stalo s
tvojimi rodičmi?"
Nebolo to také ťažké; dokonca som jej ani nemusel klamať. "Zomreli
pred mnohými rokmi."
"To mi je ľúto," zašepkala, strachujúc sa, či sa ma nedotkla.
Ona sa bála o mňa.

124
"Vlastne si ich skoro vôbec nepamätám. Carlisle a Esme sú mojimi
rodičmi už veľmi dlho."
"A ty ich máš rád," skonštatovala.
Usmial som sa. "Áno. Neviem si predstaviť lepších ľudí ako sú oni
dvaja."
"Máš veľké šťastie."
"Ja viem." Za týchto okolností som to nemohol poprieť.
"A tvoj brat a sestra?"
Ak bude zachádzať do detailov, budem jej musieť klamať. Pozrel som
sa na hodiny, skľúčený, že môj čas s ňou už vypršal.
"Moji súrodenci, a Jasper a Rosalie, keď už sme pri tom, budú dosť
vytočení, keď na mňa budú musieť čakať v daždi."
"Och prepáč, asi už musíš ísť."
Nepohla sa. Ani ona nechcela, aby táto chvíľka skončila. Veľmi,
veľmi sa mi to páčilo.
"A ty asi budeš chcieť svoj pickup skôr, ako sa náčelník Swan vráti
domov, aby si mu nemusela povedať o incidente na biológii." Zaškeril
som sa nad spomienkou na jej zahanbený výraz, keď som ju mal na
rukách.
"Som si istá, že už o tom vie. Vo Forkse neexistujú tajomstvá." Meno
mesta vyslovila s očividným znechutením.
Zasmial som sa nad jej slovami. Skutočne, žiadne tajomstvá. "Uži si
to na pláži." Zadíval som sa na lejak, aj keď som vedel, že nakoniec
prestane, no veľmi som si želal, aby sa tak nestalo. "Krásne počasie na
opaľovanie." Vlastne, do soboty aj bude. Užije si to.
"Zajtra sa asi neuvidíme, čo?"
Tá obava v jej hlase ma potešila.
"Nie. S Emmettom si spravíme predĺžený víkend." Bol som naštvaný
sám na seba, že som si už zaobstaral program. Mohol som to zrušiť...
no teraz som sa musel sústrediť hlavne na lov, navyše, moja rodina
bude zameraná na moje správanie, bez toho, aby som si sám
uvedomil, ako sa mením na dosť posadnutého.
"Čo budete robiť?" opýtala sa, nie veľmi šťastne.
Super.
"Ideme na túru do divočiny v Goat Rocks, kúsok južne od Mount
Rainier." Emmett sa nevedel dočkať sezóny medveďov.
"Aha, tak si to uži," vlažne poznamenala. Jej nedostatok nadšenia ma
znova potešil.

125
Ako som tak na ňu pozeral, bol som zúfalý z toho, že jej budem
musieť povedať, hoci len dočasné, zbohom. Bola taká krehká a
zraniteľná. Bolo dosť nerozumné, že bude na chvíľu z môjho dosahu,
kde sa jej môže všeličo stať. A predsa, najhoršie, čo sa jej môže stať,
vyplýva z mojej prítomnosti.
"Spravila by si pre mňa niečo tento víkend?" Vážne som sa opýtal.
Prikývla, oči mala veľké a zmätené intenzitou tých mojich.
Udržuj ľahkú konverzáciu.
"Neuraz sa, ale zdá sa, že patríš medzi ľudí, čo priťahujú nehody ako
magnet. Takže... skús nespadnúť do oceánu, nenechaj sa ničím prejsť
ani nič podobné, dobre?"
Šibalsky som sa na ňu usmial a dúfal som, že nevidela ten smútok v
mojich očiach. Tak veľmi som si želal, aby jej nebolo lepšie, keby sa
odo mňa držala ďalej, nezáležiac na tom, čo sa jej tu môže stať.
Uteč, Bella, uteč. Príliš ťa milujem, uteč, pre svoje, alebo aspoň pre
moje dobro.
Moje doberanie ju urazilo. Škaredo sa na mňa zahľadela. "Uvidím, čo
sa s tým dá urobiť," odvrkla, vybehla do dažďa a zabuchla za sebou
dvere tak silno, ako len vedela.
Presne ako nahnevané mačiatko, ktoré verí v to, že je tigrom.
V dlani som si pretáčal kľúč, ktorý som jej vybral z vrecka vetrovky a
keď som odchádzal, usmial som sa.

7. Melódia

Keď som sa vrátil do školy, musel som čakať, pretože posledná

hodina sa ešte neskončila. To bolo perfektné, pretože som musel nad
veľa vecami popremýšľať a potreboval som byť nejaký čas osamote.
Jej vôňa sa ešte stále vznášala v aute. Nespustil som okná, nechal som
ju útočiť na mňa, snažiac sa zvyknúť si na tú neprestajnú bolesť v
hrdle.
Príťažlivosť.
Veľmi ťažko sa nad tým rozmýšľalo. Je to dosť zložité slovo, má
mnoho rozličných významov a úrovní. Nie je to to isté ako láska, no je
jej neoddeliteľnou súčasťou.

126
Nemal som ani poňatia, či Bellu priťahujem. (Bude sa jej duševné
ticho ešte zhoršovať, až kým sa nezbláznim? Alebo existuje nejaká
hranica, ktorú nakoniec dosiahnem?)
Snažil som sa porovnať reakcie jej tela k ostatným - k sekretárke a
Jessice Stanleyovej - no bezvýsledne. Znaky, ktoré sa zhodovali - ako
zmena v pulze alebo zrýchlenie dychu - mohli znamenať rovnako
strach alebo zdesenie ako aj záujem. Nezdalo sa mi pravdepodobné, že
Belline myšlienky naberajú ten istý smer ako kedysi Jessicy
Stanleyovej. Veď predsa Bella vie veľmi dobre, že niečo so mnou nie
je v poriadku, aj keď netuší o čo presne ide. Dotkla sa mojej ľadovej
pokožky a potom od nej rýchlo odtiahla ruku.
A aj tak... keď som si spomenul na Jessicine predstavy, ktoré ma
zvyčajne odpudzovali, nahradil som jej miesto Bellou...
Čo ak by to bola Bella, ktorá si ma predstavovala s rukami ovinutými
okolo jej krehkého tela? Ktorá chcela, aby som si ju pritisol na hruď a
rukou jej nadvihol bradu? Ktorá v mysli videla, ako jej odhrniem
závoj vlasov z jej červenajúcej sa tváre? Ako jej prechádzam prstami
po okraji jej plných pier? Ako sa k nej nahýnam tak blízko, až som
mohol cítiť horúčosť jej dychu na mojich perách? A blížim sa bližšie a
bližšie....
No potom som sa prebudil z môjho zasnívania, vediac, ako aj vtedy,
keď si to Jessica predstavovala, čo by sa stalo, keby som sa dostal
takto blízko.
Príťažlivosť bol obrovský problém, pretože ma Bella už aj tak
priťahovala tým najhorším spôsobom.

Chcel som, aby sa mi páčila? Ako žena mužovi?

To bola zlá otázka. Správna bola tá, či by som mal chcieť, aby sa mi
takto páčila, no odpoveď na túto otázku bolo nie. Keďže ja som nebol
človek a to by k nej nebolo spravodlivé.
Každým kútom svojej bytosti som túžil byť človekom, aby som ju
mohol držať v náručí bez toho, aby som musel riskovať jej život.
Takto by som mohol spletať svoje vlastné predstavy, predstavy, ktoré
nekončili krvou na mojich rukách, alebo v mojich očiach.
Moja túžba po nej bola neudržateľná. Aký druh vzťahu by som jej
mohol navrhnúť, ak som sa jej nemohol ani len dotknúť?
Vložil som si hlavu do rúk.

127
Všetko to pre mňa bolo ešte viac mätúce, keďže som sa nikdy predtým
necítil tak ľudsky - dokonca ani len vtedy, keď som bol človekom,
aspoň kým si spomínam. Keď som bol človekom, moje myšlienky sa
točili len okolo môjho vojenského vzostupu. Prvá svetová vojna zúrila
takmer celé moje dospievanie, a keď vypukla epidémia španielskej
chrípky, chýbalo mi iba deväť mesiacov do osemnástich narodenín...
Z týchto ľudských rokov mi ostali len nejasné pocity, temné
myšlienky, ktoré sa strácali každým ďalším desaťročím. Najviac sa
pamätám na matku, a keď som si spomenul na jej tvár, znova ma
zaplavila stará bolesť. Hmlisto si spomínam, ako veľmi nenávidela
budúcnosť, do ktorej som sa tak dychtivo hrnul, ako sa pred každou
večerou modlila, aby táto "odporná vojna" už skončila... Nepamätám
si žiadne ďalšie druhy pocitov. Okrem materinskej lásky tu už nebola
žiadna iná, pre ktorú by som si želal zostať...
Toto bolo pre mňa úplne nové. Nič podobné, nič, čo by sa dalo
porovnať.
Láska, ktorú som cítil k Belle, sa zjavila úplne čistá, no teraz boli
vody mútne. Veľmi som si želal, aby som bol schopný dotknúť sa jej.
Cítila ona to isté?
Na tom nezáleží, snažil som sa presvedčiť sám seba.
Díval som sa na svoje ruky, nenávidiac ich tvrdosť, ich chlad, ich
neľudskú silu...
Takmer som vyskočil, keď sa otvorili dvere na strane spolujazdca.
Ha! Prekvapil som ťa. To je po prvé, pomyslel si Emmett, keď
nastupoval. "Stavím sa, že slečna Goffová si myslí, že berieš drogy,
keďže si poslednú dobu taký nevyspytateľný. Kde si dnes trčal?"
"Ja... urobil som dobrý skutok."
Huh?
Zachichotal som sa. "Staral som sa o chorých, niečo v tom zmysle."
To ho ešte viac zmiatlo, no potom sa nadýchol a zachytil vôňu v aute.
"Ou. Opäť to dievča?"
Zaškeril som sa.
Začína to byť čudné.
"To mi hovor," zamrmlal som.
Opäť sa nadýchol. "Hmm, tá má teda vôňu, čo?"
Zavrčal som automaticky ešte skôr, ako sa mi v hlave stihli usídliť
všetky jeho slová.
"Pohodička, len konštatujem."

128
Hneď na to dorazili aj ostatní. Rosalie si všimla pach v aute a zlostne
sa na mňa zahľadela. Ešte stále sa cez to nepreniesla. Premýšľal som,
čo ma za problém, no všetko, čo som od nej mohol počuť, boli urážky.
Ani Jasperova reakcia sa mi nepáčila. Tak ako Emmett, aj on si
všimol, že tu Bella bola. Nie kvôli vôni, tá ich nepriťahovala ani z
tisíca tak, ako mňa. Stále ma hnevalo to, že jej krv sa im zdala sladká.
Jasper nemal dokonalú sebakontrolu...
Alice doskackala na moju stranu auta a natiahla ruku pre Bellin kľúč
od auta.
"Videla som len to, ako to robím," povedala nezrozumiteľne, ako bolo
jej zvykom. "Budeš mi musieť povedať prečo."
"To neznamená že..."
"Ja viem, ja viem. Vyčkám. Už to dlho nepotrvá."
Vzdychol som si a podal som jej kľúč.
Nasledoval som ju k Bellinmu domu. Dážď sa podobal na milión
maličkých kladív bubnujúc tak hlasno, že Belline uši určite nemôžu
počuť hluk jej pickupu. Sledoval som okno jej spálne, no nevyzrela
vonku. Možno tam ani nebola, nepočul som žiadne myšlienky.
Bol som smutný z toho, že nemôžem počuť ani toľko, aby som ju
skontroloval - aby som sa uistil, či je šťastná, alebo aspoň v bezpečí.
Alice nasadla dozadu a uháňali sme domov. Cesty boli prázdne, takže
to trvalo len pár minút. Vovalili sme sa dnu a každý sme sa začali
venovať svojej vlastnej zábave.
Emmett a Jasper boli zahĺbení do ich zložitého šachového turnaja,
využívajúc všetkých osem šachovníc - rozložených pozdĺž celej
sklenenej steny - a riadiac sa podľa ich vlastných komplikovaných
pravidiel. Nedovolia mi hrať s nimi; iba Alice je schopná sadnúť si
oproti mne.
Alice podišla k počítaču, ktorý bol hneď za nimi a ja som v momente
začul, ako sa jej monitor prebudil k životu. Alice pracovala na
dizajnérskom projekte pre Rosalin šatník, no dnes pri nej Rosalie
nestála, aby jej ukazovala kde strihať a akú farbu použiť, keď sa
Alicina ruka presúvala po dotykovom displeji (Carlisle a ja sme ho
museli mierne vylepšiť, keďže veľa obrazoviek reagujú na teplotu).
Namiesto toho sa dnes Rosalie namrzene rozvaľovala na pohovke a
prepínala dvadsať programov za sekundu, bez prestávky. Počul som
ako premýšľa, či ísť alebo neísť do garáže, aby mohla vylepšovať
svoje BMW.

129
Esme bola na poschodí a niečo si mrmlala nad jej najnovším
projektom.
Alice si po chvíli oprela hlavu o stenu a začala Jasperovi perami
naznačovať Emmettove ďalšie kroky - Emmett sedel na zemi chrbtom
otočený k Alice - ktorý s uhladeným výrazom zablokoval
Emmettovho obľúbeného kráľa.
A ja, po prvýkrát po dlhom čase, až som sa hanbil, som zamieril rovno
k prekrásnemu klavíru, ktorý bol situovaný len neďaleko vchodu.
Jemne som prebehol prstami po klávesoch, odhadujúc výšky. Bol ešte
stále perfektne naladený.
Na poschodí sa Esme na moment zastavila, nakláňajúc hlavu do
strany.
Začal som hrať prvú časť piesne, ktorá mi dnes v aute zaznela v hlave,
potešený tým, že znela ešte lepšie, než som si predstavoval.
Edward znova hrá, naradostnene si pomyslela Esme a na tvári sa jej
rozhostil úsmev. Vstala od stola a ticho prebehla k vrchu poschodia.
Pridal som k tomu ďalšie tóny a nechal som, aby sa cez ne hlavná
melódia ľahko preniesla.
Esme sa spokojne usmiala a posadila sa na vrchný schod a oprela si
hlavu o zábradlie. Nová pieseň. Bolo to už tak dlho... Aká nádherná
skladba.
Viedol som melódiu novým smerom, za ktorou nasledovali ďalšie
noty.
Edward znovu skladá? pomyslela si Rosalie a zaťala zlostne zuby.
Presne v tejto chvíli stúpila vedľa a ja som si mohol bez problémov
prečítať všetko jej skutočné rozhorčenie. Konečne som vedel, prečo
tak zúrila. Prečo by zabitie Isabelly Swanovej neublížilo jej svedomiu.
Čo sa týkalo Rosalie, vždy išlo len o pýchu.
Hudba sa náhle zastavila a ja som sa zasmial skôr, než som si to stihol
uvedomiť. Keď som pobavene vyprskol, rýchlo som si zakryl rukou
ústa.
Rosalie sa ku mne otočila a v očiach jej prebleskovala zúrivosť.
Emmett a Jasper sa na mňa tiež pozerali a takisto som mohol začuť aj
Esmin zmätok. V momente bola dole a teraz striedavo sledovala mňa
a Rosalie.
"Neprestávaj, Edward," povzbudila ma Esme po chvíli.
Otočil som sa k Rosalie chrbtom a začal som znova hrať, snažiac sa
kontrolovať úškľabok na mojej tvári. Postavila sa a prešla cez

130
miestnosť skôr nahnevane, než rozpačito. No určite sa cítila dosť
trápne.
Ak povieš čo i len slovo, uštvem ťa ako psa.
Potlačil som ďalší výbuch smiechu.
"Čo sa deje, Rose?" zavolal za ňou Emmett. Rosalie sa neotočila.
Pokračovala, hrdo vystretá, až do garáže, kde sa všuchla pod svoje
auto, ako keby sa pod ním chcela pochovať.
"A čo malo znamenať toto?" Emmett sa ma opýtal.
"Nemám ani to najmenšie tušenie," zaklamal som.
Emmett nahnevane zanadával.
"Pokračuj v hraní," naliehala Esme, pretože moje ruky sa opäť
zastavili.
Urobil som ako chcela, pričom ona sa postavila za mňa a položila mi
ruky na plecia.
Pieseň bola neodolateľná, no stále nedokončená. Chvíľu som sa hral s
prechodom, no akosi mi to tam nesedelo.
"Je to okúzľujúce. Má už meno?" opýtala sa Esme.
"Ešte nie."
"Nachádza sa v pozadí nejaký príbeh?" opýtala sa s úsmevom v hlase.
Veľmi ju to potešilo a ja som sa cítil vinný za to, že som tak dlho
zanedbával hudbu. Bolo to sebecké.
"Bude to asi... uspávanka." Našiel som správny prechod. Pieseň sa
ľahko preniesla do nového rozmeru, oživujúc ju.
"Uspávanka," zopakovala.
Na pozadí tejto piesne bol príbeh, a keď som si to uvedomil, všetko do
seba ľahko zapadlo. Ten príbeh bol obraz spiaceho dievčaťa na úzkej
posteli s tmavými hustými vlasmi, ktoré sa divo točili na všetky strany
ako morské riasy, rozhodené na vankúši...
Alice nechala Jaspera tak a sadla si vedľa mňa. So svojím zvonivým
hlasom načrtla melódiu o dve oktávy vyššie.
"Páči sa mi to," zašepkal som. "Ale čo povieš na toto?"
Pridal som aj jej melódiu - prsty mi teraz behali po klávesnici, aby
spojili všetky časti dokopy - a mierne som ju pozmenil a dodal jej
nový smer...
Chytila sa a spievala pozdĺž s piesňou.
"Áno. Dokonalé," povedal som.
Esme mi stisla plece.

131
Teraz som už vedel, ako to zakončiť, zatiaľ čo Alice zvýšila tón a
mierne ho presunula. Vedel som, ako pieseň musí skončiť, pretože to
spiace dievča bola perfektná taká, aká je a všetky zmeny by boli
nesprávne, bol by to smútok. Pieseň sa niesla v tomto smere, teraz už
pomalšie a tichšie. Alicin hlas sa stíšil tiež až na úroveň, ktorá by sa
hodila do sviecami osvetlenej katedrály.
Zahral som poslednú notu a sklonil som hlavu.
Esme mi pohladila vlasy. Bude to v poriadku, Edward. Bude to
fungovať. Zaslúžiš si šťastie, synak. Osud ti to dlhuje.
"Ďakujem," zašepkal som a želal som si, aby som tomu mohol uveriť.
Láska vždy neprichádza dokonale zabalená.
Zasmial som sa bez stopy humoru v hlase.
Ty, zo všetkých ľudí na tejto planéte, si najlepšie pripravený poradiť si
s niečím takým ťažkým. Ty si ten najlepší z nás.
Vzdychol som si. To si o svojom dieťati myslela každá matka.
Esme bola ešte stále veľmi šťastná z toho, že sa po takom dlhom čase
moje srdce opäť prebudilo k životu, nezáležiac na tom, že môže dôjsť
k tragédii. Myslela si, že budem navždy sám...
Bude ťa musieť milovať tiež, náhle si pomyslela, prekvapujúc ma
smerom svojich myšlienok. Ak je dobré dievča. Usmiala sa. No
neviem si predstaviť nikoho tak pomalého, ktorý by nevidel aký úžasný
si.
"Prestaň, mami, lebo sa budem červenať," doberal som si ju. Jej slová,
hoci boli nepravdepodobné, ma povzbudili.
Alice sa zasmiala a odkiaľsi vytiahla skladbu "Srdce a duša." Zaškeril
som sa a hral som spolu s ňou. Potom som ju potešil tým, že som
zahral skladbu "Tyčinky."
Zachichotala sa a potom si vzdychla. "Tak si želám, aby si mi
povedal, prečo si sa smial na Rose," povedala. "No viem, že
nemôžeš."
"Nie."
Prstom mi dala frčku po uchu.
"Buď dobrá, Alice," pokarhala Alice Esme. "Edward sa snaží byť
gentleman."
"Ale ja to chcem vedieť."
Zasmial som sa nad jej kvílivým tónom. Potom som povedal, "Pre
teba, Esme," a začal som hrať jej obľúbenú pieseň, akúsi

132
nepomenovanú poklonu láske, ktorú som sledoval medzi ňou a
Carlislom už veľa rokov.
"Ďakujem ti, zlato." Opäť mi stisla plece.
Nemusel som sa sústreďovať na hranie, vedel som to spamäti.
Namiesto toho som myslel na Rosalie, ktorá sa ešte stále zvíjala
ponížením v garáži a uškeril som sa.
Keďže som už ochutnal silu žiarlivosti, trochu mi jej bolo ľúto. Bol to
dosť mizerný pocit. Samozrejme, jej žiarlivosť bola oveľa menšia než
tá moja.
Premýšľal som nad tým, aký by bol Rosalin život a jej osobnosť, keby
nebola vždy tá najkrajšia. Bola by veselšia, ak by nebola krása vždy
jej najsilnejšia zbraň? Alebo menej sebeckejšia? Možno viac súcitná?
No predpokladal som, že je už zbytočné premýšľať nad tým, lebo
minulosť sa zmeniť nedá, vždy bola tá najkrajšia. Dokonca aj ako
človeka ju obdivovali preto, aká bola roztomilá. Nie žeby sa jej to
nepáčilo. Práve naopak - páčilo sa jej to viac než čokoľvek iné. Keď
sa stala nesmrteľnou, veľa sa toho nezmenilo.
Potom by to nebolo prekvapujúce, že sa urazila keď som už od
úplného začiatku neobdivoval jej krásu ako všetci ostatní muži. Nie
preto, že by ma chcela - to nie. No aj tak ju rozčúlilo, že ja som netúžil
po nej. Bola zvyknutá na to, že po nej šaleli.
Iné to bolo s Jasperom a Carlislom - oni už boli zamilovaní. Bol som
úplne nezávislý, a aj doteraz som takýto ostal.
Myslel som, že ten starý hnev už dávno zhorel. Že sa už cez to
preniesla.
A aj sa preniesla... až kým neprišiel deň, kedy som našiel niekoho,
koho krása ma opantala tak, ako to jej nedokázala.
Rosalie si zakladala na názore, že ak jej krása nebola hodná
uctievania, tak potom žiadna. Bola zúrivá od chvíle, keď som
zachránil Belle život.
Rosalie bola smrteľné urazená, že som považoval bezvýznamné
ľudské dievča za pôvabnejšie, ako bola ona.
Potlačil som nutkanie zasmiať sa opäť.
Akosi ma trápil spôsob, akým videla Bellu. Rosalie si myslela, že
Bella je všedná. Ako tomu môže uveriť? Zdalo sa mi to
nepochopiteľné. Určite len výsledok žiarlivosti.
"Och!" náhle povedala Alice. "Jasper, hádaj čo?"
Videl som to, čo práve zazrela ona a moje prsty stuhli na klávesoch.

133
"Čo, Alice?" opýtal sa Jasper.
"Peter a Charlotte nás budúci týždeň navštívia! Budú len tu neďaleko,
nie je to úžasné?"
"Čo sa deje, Edward?" opýtala sa ma Esme, keď zacítila napätie v
mojich pleciach.
"Peter a Charlotte prídu do Forksu?" zasyčal som na Alice.
Prevrátila očami. "Upokoj sa, Edward. Nebude to ich prvá návšteva."
Zaťal som zuby. Bola to ich prvá návšteva, odkedy prišla Bella,
pričom jej sladká krv sa nepáčila iba mne.
Alice sa zamračila nad mojím výrazom. "Tu nikdy nelovia, to vieš."
No muž, ktorý bol Jasperovi ako brat a malá upírka, ktorú miloval,
neboli ako my; lovili zvyčajným spôsobom. Nemôžem im veriť, keď
budú blízko Belly.
"Kedy?" opýtal som sa.
Nešťastne zošpúlila pery, no povedala mi, čo som chcel vedieť. V
pondelok ráno. Nikto neublíži Belle.
"Nie," súhlasil som a potom som sa od nej odvrátil. "Si pripravený,
Emmett?"
"Myslel som si, že odchádzame ráno?"
"Vrátime sa do nedeľňajšej polnoci. Je len na tebe, či chceš odísť."
"Okej, v pohode. Počkaj aspoň, nech sa rozlúčim s Rosalie."
"Samozrejme." Pri nálade, akú mala Rosalie, to bude veľmi krátke
zbohom.
Naozaj si to prehnal, Edward, pomyslel si, keď sa otočil smerom k
dverám.
"Myslím, že áno."
"Zahraj mi ešte raz tú novú pieseň," poprosila ma Esme.
"Ak si želáš," súhlasil som, no trochu som zaváhal, keď som mal
doviesť pieseň do jej nevyhnutného konca - konca, ktorý mi
spôsoboval neznámu bolesť. Na chvíľu som sa zamyslel a potom som
z vrecka vybral vrchnáčik a položil som ho na prázdny stojan na noty.
Trochu mi to pomohlo - bola to moja malá spomienka na jej áno.
Prikývol som a začal som hrať.
Esme a Alice sa na seba pozreli, no ani jedna nič nepovedala.

"Ešte ti nikto nepovedal, že sa nemáš hrať s jedlom?" zavolal som na

Emmetta.

134
"Hej, ahoj, Edward!" zakričal späť, zaškeril sa a zamával mi. Medveď
využil chvíľku Emmettovej nepozornosti, aby sa naňho zahnal labou.
Ostré pazúry mu pretrhli tričko a zaškrípali na jeho koži.
Medveď prenikavo zareval.
Ach, do frasa, to tričko mám od Rose!
Emmett zareval späť na rozzúrené zviera.
Vzdychol som si a sadol si na najbližší balvan. Toto chvíľu potrvá.
No Emmett bol už takmer hotový. Nechal medveďa, aby sa pokúsil
odtrhnúť mu hlavu ďalším šmahom laby, smejúc sa, keď odrazil jeho
úder, až to zmäteného medveďa vrátilo späť. Zareval, a Emmett so
smiechom tiež. Potom sa pustil do zvieraťa, ktoré bolo na svojich
zadných nohách o hlavu vyššie ako on, a spoločne sa gúľali po zemi,
berúc zo sebou tri statné smreky. O chvíľu sa medvedí rev zmeniť na
mrnčanie.
O niekoľko minút pribehol Emmett k miestu, kde som ho čakal. Mal
zničené, potrhané a zakrvavené tričko, lepkavé kvôli miazge a pokryté
srsťou. Jeho tmavé, kučeravé vlasy tiež nevyzerali bohvieako.
Zoširoka sa usmieval.
"Fíha, tento bol silný. Normálne som takmer cítil, keď ma podriapal."
"Správaš sa ako dieťa, Emmett."
Premeral si moju snehobielu košeľu. "Čo, ty si nedoriadil tú pumu?"
"Samozrejme, že áno. Lenže ja nejem ako sedliak."
Emmett sa dunivo zasmial. "Keby tak len boli silnejší... Bola by
väčšia sranda."
"Nikto nevraví, že sa musíš biť s jedlom."
"No hej, ale s kým iným sa mám biť? Ty a Alice podvádzate, Rose si
nikdy nechce pokaziť účes a Esme sa vždy rozčúli, keď sa skutočne
mlátime."
"Život je ťažký, čo?"
Emmett sa uškrnul a presunul sa tak, že bol pripravený skočiť na mňa.
"No tak, Edward. Vypni to na chvíľu a hraj férovo."
"To nejde vypnúť," pripomenul som mu.
"Rozmýšľam, ako ťa to ľudské dievča drží od svojej hlavy?" uvažoval
Emmett. "Možno by mi mohla dať nejakú radu."
Všetok môj humor náhle zmizol. "Drž sa od nej," zavrčal som spoza
zovretých zubov.
"Aký háklivý."
Vzdychol som si. Emmett si sadol na skalu vedľa mňa.

135
"Prepáč. Viem, že práve prechádzaš ťažkými chvíľami. Snažím sa
nebyť až taký idiot, aký som, no keďže to mám od prírody..."
Čakal, či sa nezasmejem na jeho vtipe a zaškeril sa.
Si celý čas taký vážny. Čo ťa hryzie tentoraz?
"Myslím na ňu. Vlastne, bojím sa o ňu, a to dosť."
"Prečo by si sa mal? Veď ty si tu." Hlasno sa zasmial.
Odignoroval som jeho vtip, no odpovedal som mu. "Premýšľal si
niekedy nad tým, akí sú všetci krehkí? Čo všetko sa môže stať
smrteľníkom?"
"Ani nie. Ale myslím že viem, na čo narážaš. Pri mojom prvom
stretnutí s medveďom som preňho nebol veľmi rovnocenný súper,
čo?" /pozn. prekl.: naráža na čas, keď bol človekom a Rosalie ho
zachránila pred grizlym... Ja len tak, kebyže niekto nevedel, o čo sa
jedná/
"Medvede," zamrmlal som, pridávajúc nový druh strachu na kôpku.
"Ako vyšité pre ňu. Zatúlaný medveď v meste. Určite by našiel práve
Bellu."
Emmett sa zachichotal. "Znieš ako blázon, vieš to?"
"Len si na chvíľu predstav, že by Rosalie bola človekom, Emmett. A
narazila by na medveďa... alebo by ju zrazilo auto... alebo trafil
blesk... alebo by spadla zo schodov... alebo ochorela!" Slová sa mi
divoko rinuli z úst. Uľavilo sa mi, keď som ich vyslovil - už celý
víkend ma zvnútra zožierali. "A čo požiare, zemetrasenia a tornáda!
Ach! Kedy si naposledy pozeral správy? Videl si tie veci, čo sa im
stali? Krádeže a vraždy..." Zaťal som zuby a odrazu som šalel nad
myšlienkou, že by jej mohol nejaký iný človek ublížiť, tak, že som
takmer nemohol dýchať.
"Hej, hej! Zadrž, chlapče. Býva vo Forkse, nie? Môže na ňu akurát tak
napršať." Pokrčil plecami.
"Emmett, vážne si myslím, že má nejakú extra smolu. Veď sa na to
pozri. Zo všetkých miest na svete si vybrala mesto, kde tvoria upíri
významnú časť populácie."
"No hej, lenže my sme vegetariáni. Nie je to teda šťastie, nie smola?"
"S tou jej vôňou? Určite smola. A navyše sa to ešte zhoršuje tým, ako
vonia mne." Pozrel som sa na svoje ruky a znova som ich znenávidel.
"Okrem toho, že máš asi toľko sebakontroly ako Carlisle. To rátam
medzi šťastie."
"A čo dodávka?"

136
"Iba nehoda."
"Mal si vidieť, ako sa to po ňu vracalo, znova a znova. Prisahám, bolo
to, ako keby v sebe mala nejaký magnet."
"Ale bol si tam ty. Šťastie."
"Vážne? Nie je to to najhoršie, čo sa môže človeku stať, že sa do
niekoho zamiluje upír?" /pozn. prekl.: Blázniš, Ed???/
Emmett to na chvíľu zvažoval. Predstavil si jej tvár v myšlienkach, no
nezdala sa mu zaujímavá. Úprimne, naozaj neviem, čo na nej vidíš.
"Teda, ja si tiež nemyslím, že Rosalie je príťažlivá," povedal som
náhle. "Úprimne, vyzerá na viac roboty, než je pekná tvár hodna."
Emmett sa zachichotal. "Nepredpokladám, že mi povieš..."
"Neviem, čo má za problém, Emmett," zaklamal som s náhlym,
širokým úsmevom.
Videl som, čo zamýšľa, a tak som sa mohol pripraviť. Snažil sa ma
zhodiť zo skaly, a odrazu sa ozval hlasný škripot, keď sa v skale
medzi nami roztvorila puklina.
"Podvodník," zamrmlal.
Čakal som, že to skúsi druhýkrát, no jeho myšlienky nabrali iný smer.
Znova si predstavil Bellinu tvár, no belšiu, a s žiarivo červenými
očami...
"Nie," povedal som priduseným hlasom.
"Vyrieši to tvoj problém so smrteľnosťou, či nie? A navyše, nebudeš
ju chcieť zabiť. Nie je to ten najlepší spôsob?"
"Pre mňa? Alebo pre ňu?"
"Pre teba," odpovedal jednoducho. Potom v myšlienkach dodal
samozrejme.
Zasmial som sa bez náznaku humoru. "Zlá odpoveď."
"Mne to veľmi nevadilo," povedal mi.
"Ale Rosalie áno."
Vzdychol si. Obaja sme vedeli, že Rosalie by urobila čokoľvek,
vzdala by sa čohokoľvek, aby mohla byť opäť človekom. Dokonca aj
Emmetta.
"Presne, Rosalie áno," ticho súhlasil.
"Ja nemôžem... Nemal by som... Nepokazím Belle život. Necítil by si
to isté aj ty, keby to bola Rosalie?"
Emmett sa nad tým zamyslel. Skutočne ju... miluješ?
"Neviem to ani popísať, Emmett. Z ničoho nič je pre mňa celým
svetom. Bez nej už nič nemá zmysel."

137
Ale nepremeníš ju? Nebude žiť večne, Edward.
"Viem to," zamrmlal som.
A, ako si už spomínal, je zraniteľná.
"Ver mi - aj o tom som informovaný."
Emmett nebol nikdy veľmi taktný a chúlostivé rozhovory neboli jeho
silnou stránkou. Pokrčil plecami, strašne túžil nebyť tak urážlivý.
Môžeš sa jej vôbec dotknúť? Myslel som tým, že ak ju ľúbiš... nebudeš
sa jej chcieť, no, dotýkať?
Emmett a Rosalie zdieľali dosť intenzívnu fyzickú lásku. Nedokázal
pochopiť, ako niekto bez toho vôbec môže milovať.
Vzdychol som si. "Na to ani nemôžem pomyslieť, Emmett."
Fíha. Tak aké máš potom možnosti?
"Netuším," zašepkal som. "Snažím sa nájsť spôsob ako ju... ako ju
opustiť. No nedokážem zistiť, ako sa od nej držať bokom..."
Náhle som si uvedomil, s čím prišiel aj hlboký pocit radosti, že je
správne, aby som ostal - aspoň teraz, keď sú Peter a Charlotte na
ceste. So mnou bude dočasne bezpečnejšia, než by bola bezo mňa. Na
chvíľu môžem byť jej ochranca.
Táto myšlienka ma nadchla; túžil som po návrate, aby som sa mohol
do tejto role vžiť na tak dlho, ako sa len dalo.
Emmett si všimol zmenu v mojom výraze. Nad čím premýšľaš?
"Práve teraz," priznal som sa rozpačito, "umieram túžbou pribehnúť
späť do Forksu a skontrolovať, že je v poriadku. Neviem, či to
zvládnem do nedeľňajšej noci."
"To nie! Nepôjdeš domov skôr. Nechaj Rosalie, nech sa upokojí.
Prosím! Urob to pre mňa."
"Pokúsim sa ostať," povedal som pochybovačne.
Emmett poklepkal po telefóne v mojom vrecku. "Alice zavolá, ak sa
vyskytne niečo, čo by malo vyvolať tvoj záchvat paniky. Čo sa týka
toho dievčaťa, je rovnako čudná."
Zaškeril som sa. "Okej. Ale po nedeli už nezostávam."
"Nemáš sa prečo ponáhľať - aj tak bude slnečno. Alice povedala, že
do školy sa do stredy nedostaneme."
Strnulo som potriasol hlavou.
"Peter a Charlotte vedia, ako sa majú správať."
"Nezáleží mi na tom, Emmett. S jej šťastím sa Bella pôjde prejsť do
lesa v tom nesprávnom čase a..." trhlo mnou. "Peter sa veľmi
nevyznačuje sebakontrolou. V nedeľu sa vraciam."

138
Emmett si povzdychol. Úplný blázon.
Keď som v skoré pondelkové ráno vliezol cez okno do Bellinej izby,
pokojne spala. Tentoraz som si doniesol olej, a tak sa mi okno potichu
poddalo.
Podľa toho, ako boli jej vlasy rozložené po vankúši som mohol
povedať, že táto noc bola pre ňu pokojnejšia než tá, keď som tu bol
naposledy. Ruky mala zložené pod lícom ako malé dieťa a ústa mala
pootvorené. Počul som, ako sa jej dych pohybuje dnu a von pomedzi
jej pery.
Bola úžasná úľava byť tu, znova ju môcť vidieť. Uvedomil som si, že
som nikdy nebol skutočne kľudný, pokiaľ som ju nevidel. Nič nebolo
v poriadku, ak som bol od nej vzdialený.
Hoci sa nedá povedať, že všetko bolo v poriadku, keď som bol s ňou.
Vzdychol som si a dovolil som smädu, aby mi pálil hrdlo. Príliš dlho
som bol preč. Čas strávený bez bolesti a pokušenia teraz všetko
zosilnel. Bolo to také zlé, že som sa bál kľaknúť si vedľa jej postele,
aby som si mohol prečítať názvy kníh. Chcel som vedieť, aké príbehy
sa jej odvíjajú v hlave, no viac než smädu som sa bál toho, že ak sa k
nej dostanem príliš blízko, budem chcieť byť ešte bližšie...
Jej pery vyzerali tak hebko a teplo. Vedel som si predstaviť, ako sa ich
dotýkam končekom prsta. Iba ľahúčko...
No toto bol presne ten druh chyby, ktorej som sa musel vyhýbať.
Moje oči znova a znova prebehávali po jej tvári, skúmajúc zmeny.
Smrteľníci sa menili celý čas - zarmútil som sa nad myšlienkou, že by
som niečo zmeškal...
Zdá sa, že vyzerá... unavená. Ako keby sa tento víkend takmer vôbec
nevyspala. Vyrazila si niekam?
Ticho a ironicky som sa zasmial na tom, ako veľmi ma to
znepokojuje. A čo ak aj áno? Nevlastnil som ju. Nebola moja.
Nie, nebola moja - a bol som znova smutný.
Jedna z jej rúk sa pohla a ja som si všimol povrchovú, sotva vyliečenú
odreninu na časti dlane blízko zápästia. Poranila sa? Aj keď to
očividne nebolo vážne zranenie, znepokojilo ma to. Po zvážení miesta
som prišiel na to, že pravdepodobne spadla. Znelo to ako rozumné
vysvetlenie, ak sme zvážili všetko.
Bolo príjemné myslieť na to, že si nebudem musieť večne lámať hlavu
nad žiadnou z týchto malých záhad. Teraz sme boli priatelia - alebo sa
aspoň snažíme byť. Mohol som sa jej opýtať na víkend - na pláž a na

139
akúkoľvek nočnú činnosť, kvôli ktorej vyzerala tak ustato. Mohol som
sa jej opýtať na to, čo sa stalo s jej rukami. A mohol som sa aj jemne
zasmiať nad tým, keď mi potvrdí moju teóriu.
Nežne som sa usmial, keď som rozmýšľal, či spadla do oceánu, alebo
nie. Či sa dobre bavila. Či na mňa vôbec myslela. Či som jej chýbal
aspoň z časti tak, ako chýbala ona mne.
Snažil som sa predstaviť si ju na slnečnej pláži. Bol to mierne neúplný
obraz, keďže sám som nikdy na First Beach nebol. Vedel som iba, ako
to vyzerá na obrázkoch...
Cítil som sa mierne stiesnene, keď som myslel na to, prečo som nikdy
nebol na tej peknej pláži situovanej len pár minút behu od nášho
domu. Bella strávila deň v La Push - na mieste, kde som mal, kvôli
dohode, zakázané ísť. Na mieste, kde si len pár starých mužov
pamätalo historky o Cullenovcoch. Pamätalo a verilo im. Na mieste,
kde sa vedelo o našom tajomstve...
Potriasol som hlavou. Nemal by som sa pre to znepokojovať.
Quileutovia boli takisto spútaní dohodou. Aj keby Bella vrazila do
niektorého z týchto starých mudrlantov, nič by nemohli prezradiť.
Prečo by vôbec malo dojsť na túto tému? Prečo by Bella myslela na
to, aby sa rozhovorila o svojich domnienkach? Nie - Quileutovia boli
pravdepodobne jediná vec, ktorej som sa nemusel obávať.
Hneval som sa na slnko, keď sa začalo brieždiť. Pripomenulo mi to, že
nemôžem v nasledujúce dni uspokojiť svoju zvedavosť. Prečo muselo
to slnko svietiť akurát teraz?
S povzdychnutím som vyskočil z jej okna ešte skôr, než bolo
dostatočné svetlo na to, aby si ma tu niekto všimol. Chcel som zostať
v hustom lese hneď vedľa jej domu a pohľadom ju odprevadiť do
školy, no keď som sa priblížil ku stromom, prekvapila ma stopa jej
vône, ktorá ležala na cestičke.
Rýchlo a zvedavo som ju nasledoval a čím ďalej som sa dostával do
temnoty lesa, tým viac som bol ustarostený. Čo tu Bella robila?
Cestička sa náhle končila, takmer uprostred ničoho. Šla od nej len pár
krokov, niekam do papradia, kde sa dotkla kmeňa spadnutého stromu.
Možno tu aj sedela...
Posadil som sa tam, kde aj ona, a obzrel som sa. Všetko, čo mohla
vidieť bol len les a papradie. Pravdepodobne aj pršalo - vôňa bola
mierne vyblednutá, nezaryla sa hlboko do stromu.

140
Prečo by si tu Bella prišla sadnúť úplne sama - a sama tu bola, o tom
som nepochyboval - uprostred vlhkého, temného lesa?
Nedávalo to zmysel, no na rozdiel od iných vecí, ktoré ma zaujímali,
som to nemohol nadhodiť v bežnom rozhovore.
No vieš, Bella, sledoval som tvoju vôňu v lese hneď potom, ako som
vyskočil z okna tvojej izby, kde som ťa sledoval, ako spíš... Áno, to by
určite prelomilo ľady.
Nikdy sa nedozviem, na čo tu myslela a čo tu robila, a toto vedomie
ma donútilo zaťať frustrovane zuby. Čo bolo horšie, veľmi sa to
podobalo na scenár, ktorý som predstavil Emmettovi - Bella sama v
lese, kde by jej vôňa mohla privolať každého, kto by mal zmysly
nasledovať ju...
Zaúpel som. Nie len, že mala smolu, ešte ju aj privolávala.
Lenže presne pre takúto chvíľu tu mala svojho ochrancu. Budem na ňu
dávať pozor, ochraňovať ju tak dlho, kým si to budem vedieť
ospravedlniť.
Náhle som si prial, aby sa Peter a Charlotte zastavili na dlhšie.

8. Duch

Jasperových hostí som za tie dva slnečné dni, čo boli vo Forkse, veľa
nevidel. Domov som dochádzal len preto, aby sa o mňa Esme nebála.
Okrem toho, vyzeral som viac ako prelud, než ako upír. Vznášal som
sa, neviditeľný v tieňoch, odkiaľ som mohol nasledovať objekt mojej
lásky a posadnutosti - odkiaľ som ju mohol vidieť a počuť ju v
myšlienkach šťastných ľudí, ktorí sa mohli vedľa nej prechádzať
počas slnečného svetla, ktorí sa občas náhodne dotkli chrbta jej ruky
so svojou. Nikdy na takýto kontakt nezareagovala; jej ruky totiž boli
také isté teplé, ako ich.
Toto vynútené odlúčenie od školy ešte nikdy predtým nebolo také
trápenie. No zdalo sa, že slnko ju robí šťastnou, takže som ho nemohol
veľmi neznášať. Bol som vďačný všetkému, čo ju rozveseľovalo.
V pondelok ráno som načúval rozhovoru, ktorý bol schopný zničiť
moju sebadôveru a spraviť z času stráveného bez nej hotové peklo.
Lenže keď skončil, urobilo to môj deň šťastným.

141
Mika Newtona by som si mal aspoň trochu vážiť; nevzdal sa tak
rýchlo a neodplazil sa, aby si mohol vyliečiť rany. Bol odvážnejší, než
som si myslel. Chystal sa vyskúšať to znova.
Bella prišla do školy skôr, rozhodnutá užívať si slnko, pokiaľ svieti, a
sadla si na piknikové lavičky, ktoré sa používali len zriedka, zatiaľ čo
čakala, kým zazvoní. Jej vlasy vyzerali na slnku zvláštne, mala v nich
červenkastý odtieň, ktorý som nečakal.
Mike ju tam našiel, ako si čmárala, a bol potešený tým, že mal toľko
šťastia.
Bolo strašné len bezmocne sa prizerať ukrytý v lese, spútaný slnečnou
žiarou.
Privítala ho s dostatočným nadšením na to, aby ho to potešilo, a mňa
presne opačne.
No aha, páčim sa jej. Ináč by sa tak neusmievala. Stavím sa, že by so
mnou chcela ísť na ples. Čo také dôležité môže byť v Seattli...
Všimol si zmenu v jej vlasoch. "Predtým som si to nevšimol - máš
vlasy trocha do červena."
Keď chytil prameň jej vlasov medzi prsty, náhodne som vytrhol mladý
smrek aj s koreňmi, na ktorom som mal položenú ruku.
"Iba na slnku," povedala. Na moje hlboké uspokojenie sa od neho
trochu odtiahla, keď jej založil pramienok za ucho.
Mike si na malom rozhovore budoval svoju odvahu.
Pripomenula mu esej, ktorú sme mali odovzdať do stredy. Z jej mierne
nadutého výrazu som pochopil, že jej bola už hotová. Úplne na to
zabudol a to dosť ohrozilo rozsah jeho voľného času.
Do kelu - hlúpa esej.
Nakoniec sa dostal k veci - zaťal som zuby tak silno, že som mohol
rozdrviť aj žulu - no aj tak sa jej to nemohol opýtať priamo.
"Prišiel som sa ťa opýtať, či by si nešla von."
"Och," povedala.
Na chvíľu stíchla.
Och? Čo to malo znamenať? Bude súhlasiť? Počkať, myslím, že som
sa jej vlastne ani neopýtal.
Sťažka prehltol.
"no, mohli by sme ísť spolu na večeru alebo tak... a na eseji by som
mohol robiť potom."
Ty hlupák, ani toto nebola otázka.
"Mike..."

142
Bolesť a zúrivosť mojej žiarlivosti bola taká silná ako predošlý
týždeň. Zlomil som ďalší strom v snahe ovládať sa. Hrozne som túžil
prebehnúť cez školský areál, príliš rýchlo pre ľudské oči, a uniesť ju,
preč od chlapca, ktorého som momentálne nenávidel tak, že keby som
ho zabil, užíval by som si to.
Povie mu áno?
"Podľa mňa to nie je najlepší nápad."
Vydýchol som a uvoľnil som sa.
Takže nakoniec bol Seattle predsa len výhovorka. Nemal som sa pýtať.
Čo som si myslel? Určite za tým bude ten magor, Cullen...
"Prečo?" mrzuto sa opýtal.
"Myslím si," zaváhala. "A ak niekedy niekomu vytáraš, čo ti teraz
poviem, s radosťou ťa umlátim na smrť..."
Vybuchol som smiechom nad jej vyhrážkou smrti. Sojka, ktorá vedľa
mňa sedela, vyľakane zaškriekala a odletela.
"Ale myslím si, že by si tým ranil Jessicine city."
"Jessicine?" Čo? Ale... Och. Okej. Hádam... Takže... Huh.
Jeho myšlienky už viac neboli súvislé.
"Teda, Mike, si fakt slepý?"
Spomenul som si na jej zmýšľanie. Nemala by očakávať, že každý
bude taký bystrý, ako je ona, no ale vážne, toto bolo očividné. S
toľkými problémami, ktoré mal Mike pri zbieraní odvahy pri Belle,
nezamyslel sa nad tým, že aj Jessica to mohla mať rovnako ťažké?
Musel to byť egoizmus, ktorý ho urobil nevšímavým k ostatným. No
Bella bola nesebecká, ona videla všetko.
Jessica. Huh. Wow. Huh. "Och," vyšlo z neho.
Bella využila jeho zmätok na únik.
"Začína sa hodina a ja nesmiem zase zmeškať."
Odvtedy už nebol pre mňa Mike spoľahlivý Zistil, keď znova a znova
premýšľal nad Jessicou, že sa mu páči myšlienka, že ju priťahuje.
Bolo to druhotné, nie tak dobré ako keby to k nemu cítila Bella.
A hoci, je milá. Dosť dobré telo. Vtáčik v hrsti...
Potom sa presunul na tie isté, vulgárne predstavy, ktoré mal aj o Belle,
no tentoraz ma skôr otravovali, než vytáčali. Ako málo si zaslúžil
hocijaké dievča; preňho sa dali dievčatá ľahko vymeniť. Po tomto som
mal v ňom jasno.
Keď mi zmizla z dohľadu, sadol som si a oprel som sa o studený
kmeň obrovského Arbutusu /pozn. prekl.: strom rastúci na

143
tichomorskom pobreží Sev. Ameriky s hladkou kôrou a červenými
jedlými plodmi/, a preskakoval som z mysle do mysle, snažil som sa
udržať si pohľad na ňu, a bol som vždy veľmi rád, keď som sa na ňu
mohol pozerať očami Angely Webberovej. Želal som si, aby tu bolo
niečo, čím by som sa jej mohol poďakovať za to, že je milá osoba.
Bolo mi hneď lepšie, keď som si pomyslel, že Bella má aspoň jednu
skutočnú priateľku.
Sledoval som Bellinu tvár z každého možného uhla a všimol som si,
že bola opäť smutná. To ma prekvapilo - myslel som si, že slnko bude
stačiť na to, aby sa usmievala. Na obede som ju videl, ako z času na
čas pozerá po prázdnom stole Cullenovcov, a to ma nadchlo. Dalo mi
to nádej. Možno jej tiež chýbam.
Dnes si mala vyraziť s dievčatami - automaticky som začal plánovať
svoj dozor - no tieto plány boli preložené na inokedy, keď Mike
pozval Jessicu na rande, ktoré malo byť pre Bellu.
Takže namiesto toho som šiel rovno k nej domov, aby som rýchlo
odstránil stopy z lesa, na uistenie, že nikto nebezpečný nebude
prechádzať príliš blízko. Vedel som, že Jasper varoval svojho
niekdajšieho brata, aby sa vyhýbal mestu - predkladajúc moje
šialenstvo ako vysvetlenie a varovanie zároveň - no nechcel som
riskovať. Peter a Charlotte nemali v úmysle vytvoriť nepriateľstvo s
našou rodinou, no úmysly sa menia...
No tak dobre, preháňam to. Viem.
Ako keby vedela, že ju pozorujem, ako keby cítila zľutovanie s
bolesťou, ktorú cítim, keď ju nevidím, vyšla Bella na zadný dvor po
dlhej hodine vnútri. V ruke niesla knihu a prikrývku.
Ticho som vyliezol na najvyššie konáre stromu, ktorý bol najbližšie,
aby som mal výhľad na dvor.
Rozprestrela prikrývku na vlhký trávnik, ľahla si na brucho a začala
listovať obnosenou knihou tak, ako keby hľadala nejaký útržok. Čítal
som jej ponad plece.
Ach - opäť klasika. Fanúšik Jane Austenovej.
Rýchlo čítala, mávajúc prekríženými nohami vo vzduchu. Sledoval
som, ako jej vietor a slnko hrajú vo vlasoch, keď náhle stuhla a ruka
jej zmrzla na stránke. Všetko, čo som videl, bolo, že stihla dôjsť ku
tretej kapitole, keď drsne schytila niekoľko desiatok strán a pretočila
ich.

144
Vrhol som pohľad na titulnú stranu - Mansfieldské sídlo. Začínala
ďalší príbeh - kniha bola zväzkom diel. Rozmýšľal som nad tým,
prečo tie romány tak náhle preskočila.
O nejakú chvíľu nahnevane zaklapla knihu. Zo zamračeným výrazom
knihu odtlačila a prevrátila sa na chrbát. Zhlboka sa nadýchla, ako
keby sa chcela ukľudniť, vyhrnula si rukávy a zavrela oči. Ten román
som si pamätal, no nemohol som si spomenúť na nič, čo by ju malo
rozrušiť. Ďalšia záhada, vzdychol som si.
Ležala pokojne, pohla sa len vtedy, aby si odstránila vlasy z tváre.
Vejárovito sa jej rozprestreli nad hlavou, ako rieka plná gaštanov. A
znova ležala nehybne.
Dýchanie sa jej spomalilo. O niekoľko minút sa jej začali triasť pery.
Mrmlala si v spánku.
Dve polievkové lyžice múky... pohár mlieka...
No tak! Hoď to do toho koša! Hej, no tak!
Červená, alebo modrá... alebo by som si mohla obliecť niečo
neformálnejšie...
Ani náznak niečoho zaujímavého. Jemne som zoskočil na zem,
dopadajúc ticho na prsty.
Nebolo to správne, veľmi riskantné. Ako povýšenecky som kedysi
súdil Emmetta za jeho nepremyslené činy a Jaspera za jeho nedostatok
disciplíny - a ja som teraz úmyselne prekročil všetky pravidlá tak
bezohľadne, že pri tom ich chyby ani nebolo vidieť. Zvyčajne som bol
ja ten zodpovedný.
Vzdychol som si, no priplížil som sa na slnečné svetlo.
Vyhýbal som sa pohľadu na seba v žiare lúčov. Bolo už dosť zlé, že
moja pokožka bola kamenná a v tieni vyzerala neľudsky; nechcel som,
aby som sa videl s Bellou pri sebe, keď bude svietiť slnko. Ten rozdiel
medzi nami bol už aj tak neprekonateľný, už dosť bolestivý aj bez
tohto obrazu v mojej hlave.
No nemohol som si nevšimnúť iskry dúhy, ktoré sa jej odrážali na
pokožke, keď som prišiel bližšie. Čeľusť mi nad týmto pohľadom
stuhla. Môžem byť ešte väčší blázon? Predstavil som si jej zdesenie,
keby teraz otvorila oči...
Začal som ustupovať, no zamrmlala, čo ma zadržalo.
"Hmm... Hm..."
Nič zrozumiteľné. Nevadí, chvíľu počkám.

145
Opatrne som jej vzal knihu tak, že som po nej natiahol ruku, a pre
istotu som zadržal dych, keďže som bol veľmi blízko. Začal som
znova dýchať až vtedy, keď som bol od nej na pár metrov, cítiac jej
vôňu ovplyvnenú slnkom a čerstvým vzduchom. Teplo ju ešte
osladilo. Hrdlo mi horelo túžbou, oheň bol divý a bolestivý, pretože
som bol od nej vzdialený už príliš dlho.
Chvíľu som strávil sebakontrolou, a potom - sústreďujúc sa na
dýchanie nosom - som otvoril knihu. Začala prvým príbehom...
Rýchlo som nalistoval tretiu kapitolu Rozumu a citu, hľadajúc niečo
urážlivé v próze Jane Austenovej.
Keď sa moje oči automaticky zastavili na mojom mene - kde prvýkrát
predstavili postavu Edwarda Ferrarsa - Bella znovu prehovorila.
"Hmm. Edward." Vzdychla si.
Tentokrát som sa nezľakol, že sa prebudila. Jej hlas bol len tichý,
melancholický šepot. Nie zhrozené kričanie, ktoré by nastalo, keby ma
zbadala.
Bojovala vo mne radosť s odporom k sebe samému. Nakoniec, stále sa
jej o mne snívalo.
"Edmund. Aach. Príliš... blízko..."
Edmund?
Ha! Nakoniec sa jej o mne nesnívalo, uvedomil som si ponuro. Odpor
sa znova prinavrátil. Snívalo sa jej o fiktívnych postavách. Aký som
bol len márnomyseľný.
Vrátil som knihu späť na miesto do tieňa.
Poobedie prebiehalo a ja som sledoval, znova bezradný, ako slnko
klesá a ako sa tiene plazia po trávniku rovno k nej. Chcel som ich
odtlačiť, no bolo to nevyhnutné; pokryli ju tiene. Keď na ňu už
nesvietilo, jej pokožka vyzerala príliš svetlo - ako keby bola duch. Jej
vlasy boli opäť tmavé, oproti tvári takmer čierne.
Bolo to strašidelné - ako keby sa Alicina vízia stávala skutočnosťou.
Bellin pravidelný, silný tep bol jedinou útechou, bol to zvuk, pre ktorý
táto chvíľa nevyzerala ako nočná mora.
Uľavilo sa mi, keď jej otec prišiel domov.
Niečo som od neho počul, keď prichádzal cestou k domu. Akási
zlosť... niečo minulé, asi ešte zo dňa v práci. Očakávanie zmiešané s
hladom - pravdepodobne sa tešil na večeru. No jeho myšlienky boli
také tiché, že som si nemohol byť istý, či mám pravdu; zachytil som
len ich jadro.

146
Rozmýšľal som nad tým, ako by asi znela jej mama - čo za genetická
kombinácia to bola, že je teraz taká jedinečná.
Bella sa začala prebúdzať a rýchlo sa posadila, keď počula otcove auto
na príjazdovej ceste. Začala sa okolo seba obzerať, zmätená náhlou
tmou. Na jednu krátku chvíľu sa jej oči zastavili na tieni, v ktorom
som sa skrýval, no rýchlo ich odvrátila.
"Charlie?" ticho sa opýtala, stále žmúriac na stromy, ktoré obklopovali
dvor.
Buchli dvere jeho auta a Bella sa obzrela smerom k zvuku. Rýchlo sa
postavila, pozbierala veci a ešte raz sa pozrela medzi stromy.
Presunul som sa k stromu, ktorý bol najbližšie pri malom kuchynskom
okne a načúval som zvukom ich večera. Bolo zaujímavé porovnať
Charlieho slová s jeho myšlienkami. Jeho láska a starosť o svoju
jedinú dcéru bola ohromujúca, no aj tak boli jeho slová strohé a
nenútené. Väčšinou boli ukryté v priateľskom tichu.
Počul som, ako diskutujú o jej plánoch ísť večer do Port Angeles, a
tak, kým som počúval, som prepracovával svoj program. Jasper
nevaroval Petra a Charlotte, aby nelovili v Port Angeles. Hoci
nedávno jedli a nemali v úmysle ísť loviť v blízkosti nášho domu,
budem na ňu dávať pozor, len pre prípad. Predsa len tu boli aj iní
nášho druhu. Plus všetky ľudské nebezpečenstvá, ktoré som si
predtým nikdy nevšímal.
Počul som jej starosť o otca, ktorý si mal pripraviť večeru sám,
pričom som sa pousmial nad týmto dôkazom mojej teórie - áno, bola
opatrovateľka.
A tak som odišiel s vedomím, že sa vrátim, keď zaspí.
Neporuším jej súkromie tak, ako by to urobil nejaký sliedič. Bol som
tu pre jej ochranu, nie aby som ju sledoval tak, ako by to určite urobil
Mike Newton, hoci nebol dosť svižný na to, aby sa hýbal v korunách
stromov ako ja. Nebudem s ňou zaobchádzať takto obmedzene.
Môj dom bol prázdny, keď som sa vrátil, čo bolo len dobre. Nechýbali
mi tie zmätené alebo pohŕdavé myšlienky, čo spochybňovali moje
duševné zdravie. Emmett mi nechal odkaz, prilepený na zábradlí.
Futbal na Rainier field - no tak! Prosím?
Našiel so pero a naškrabal som slovíčko prepáč pod jeho text. Tímy
boli bezo mňa aj tak vyrovnané.
Išiel som na jeden z mojich najkratších lovov, spokojný aj s menšími a
miernejšími zvieratami, ktoré síce nechutili až tak dobre, a potom som

147
sa prezliekol do čerstvých šiat ešte predtým, než som sa vrátil do
Forksu.
Bella dnes nespala dobre. Bola zamotaná do prikrývky, tvár mala raz
znepokojenú, potom smutnú. Rozmýšľal som, aká nočná mora ju
straší... A potom som si uvedomil, že to vlastne ani radšej nechcem
vedieť.
Keď hovorila zo sna, väčšinou to boli len nepekné výrazy na adresu
Forksu. Iba raz, keď vydýchla slová "Vráť sa" a vystrela ruky - nemá
prosba - dostal som šancu dúfať, že sa jej snívalo o mne.
Na ďalší školský deň - posledný, kedy ma slnko bude držať ako
svojho väzňa, bol takmer taký istý, ako deň predtým. Bella sa zdala
ešte skleslejšia ako včera, a ja som rozmýšľal, či zrušila plány, pretože
sa nezdala v dobrej nálade.
No keďže je to Bella, pravdepodobne dá do popredia radosť
kamarátok, než svoju vlastnú.
Dnes mala na sebe tmavomodrú blúzku, ktorej farba perfektne sedela
k jej pokožke, že vyzerala ako čerstvá smotana.
Škola sa skončila a Jessica súhlasila, že vyzdvihne ostatné dievčatá -
Angela šla tiež, za čo som jej bol veľmi vďačný.
Šiel som domov, aby som si vzal auto. Keď som zistil, že Peter a
Charlotte boli tu, rozhodol som sa, že dám dievčatám nejakú tú
hodinku, aby sa mohli rozbehnúť. Nikdy by som nebol schopný
nasledovať hneď za nimi, ísť len povolenou rýchlosťou - strašná
myšlienka.
Prešiel som cez kuchyňu, matne som prikývol na Emmetov a Esmin
pozdrav, kým som míňal celé osadenstvo v miestnosti a sadol som si
za klavír.
Aha, je späť. Rosalie, samozrejme.
Ach, Edward. Veľmi nerada ho vidím tak trpieť. Esminu radosť
pokazili starosti. Mala by byť znepokojená. Ten príbeh lásky, ktorý si
pre mňa predstavovala, sa rútil každou chvíľou viac a viac do záhuby.
Uži si dnešok v Port Angeles, veselo poznamenala Alice. Daj mi
vedieť, keď sa budem môcť porozprávať s Bellou.
Si patetický. Nedokážem uveriť tomu, že si zmeškal hru minulú noc len
preto, aby si mohol niekoho sledovať, ako spí, posťažoval sa Emmett.
Jasper mi nevenoval pozornosť, aj keď som pieseň zahral búrlivejšie,
ako som zamýšľal. Bola to stará pieseň, s dôverne známou témou:

148
netrpezlivosť. Jasper sa rozlúčil s priateľmi, ktorí si ma zvedavo
premeriavali.
Aké divné stvorenie z neho je, pomyslela si Charlotte, blond, asi taká
vysoká, ako Alice. A to bol taký normálny a príjemný, keď sme sa
naposledy stretli.
Petrove myšlienky boli zosynchronizované, ako vždy, s
Charlottinými.
To bude tými zvieratami. Nakoniec sa z toho nedostatku ľudskej krvi
zbláznia, usúdil. Jeho vlasy boli také svetlé ako jej, a takmer rovnako
dlhé. Boli si veľmi podobní - ak nerátame výšku, keďže bol skoro taký
vysoký ako Jasper - či vo výzore, alebo v myšlienkach. Veľmi dobre
zohraná dvojica, vždy som si to myslel.
Každý o mne po chvíli prestal premýšľať, okrem Esme, a ja som teraz
hral viac tlmene, aby som na seba neupriamil pozornosť.
Dosť dlho som ich nevnímal, nechal som hudbu, aby ma vytiahla zo
znepokojenia. Bolo veľmi ťažké dostať ju z očí a mysle. K ich
rozhovoru som sa vrátil až vtedy, keď si dávali konečne zbohom.
"Ak znovu uvidíte Mariu," povedal ostražito Jasper, "povedzte jej, že
jej želám len to najlepšie."
Maria bola upírka, ktorá vytvorila Jaspera aj Petra - Jaspera v
neskoršej polovici devätnásteho storočia, Petra o čosi neskôr, v
tisícdeväťstoštyridsiatom. Jaspera vyhľadala len raz, keď sme boli v
Calgary. Bola to dosť rušná návšteva - museli sme sa okamžite
presťahovať. Jasper ju slušne požiadal, aby sa nám v budúcnosti
vyhýbala.
"Nemyslím si, že sa to tak skoro stane," povedal Peter so smiechom -
Maria bola nepopierateľne nebezpečná a medzi ňou a Petrom
nezostalo veľa náklonnosti. Peter bol vlastne čosi ako hybnou silou
Jasperovho odchodu. Jasper bol vždy Mariin obľúbenec; to, že ho raz
plánovala zabiť považovala za bezvýznamný detail. "Ale malo by sa,
určite."
Potom si potriasli ruky na odchod. Nechal som pieseň, aby sa, na
moju nespokojnosť, vytratila a chvatne som sa postavil.
"Charlotte, Peter," povedal som a prikývol.
"Bolo milé znovu ťa vidieť, Edward," povedala Charlotte
pochybovačne. Peter len pokýval hlavou.
Blázon, hodil po mne Emmett.
Idiot, pomyslela si Rosalie v tom istom momente.

149
Chudáčik. Esme.
A Alice, karhavým tónom. Idú priamo do Seattlu, nikde blízko Port
Angeles. A ukázala mi dôkaz v jej vízii.
Predstieral som, že som to nepočul. Moje výhovorky boli už aj tak
dosť chatrné.
V aute som sa viac uvoľnil; to hlboké pradenie motora, ktoré mi
Rosalie pomohla oživiť - ešte minulý rok, keď mala lepšiu náladu -
bolo ukľudňujúce. Bola útecha byť v pohybe, vedomie, že s každým
kilometrom, ktorý mi ubiehal pod kolesami, som bol bližšie k Belle.

9. Port Angeles

Ešte bolo príliš jasno, aby som mohol vojsť do mesta, keď som sa
blížil k Port Angeles; slnko bolo ešte privysoko, a hoci boli moje okná
tmavé, bolo zbytočné riskovať. Ešte viac zbytočne riskovať, mal by
som povedať.

Bol som si istý, že Jessicine myšlienky budem počuť už zďaleka - jej

boli hlasnejšie než Angeline, no hneď keď som našiel jednu, našiel
som aj druhú. Keď sa tiene predĺžili, mohol som sa priblížiť. Z cesty
som odbočil na zarastenú príjazdovú cestu, ktorá sa očividne už dlho
nepoužívala.

Vedel som, kde mám hľadať - v Port Angeles bol len jeden butik.
Dlho netrvalo a našiel som Jessicu, ako sa obzerá v troch zrkadlách,
pričom som zbadal kdesi v jej okrajovom pohľade Bellu, ktorá
hodnotila čierne šaty, ktoré mala Jessica práve na sebe.

Bella ešte stále vyzerá naštvane. Ha ha. Angela mala pravdu - Tyler
bol toho plný. Hoci aj tak nemôžem uveriť, že ju to tak rozčúlilo.
Aspoň vie, že má na koncoročný ples už rande zabezpečené. Čo ak sa
Mike nebude baviť a nepozve ma viac von? Čo ak pozve na ples
Bellu? Pozvala by ona Mika, ak by som nič nepovedala? Myslí si
Mike, že je krajšia ako ja? Myslí si ona, že je krajšia než ja?

"Mne sa páčia viac tie modré, zdôrazňujú ti oči."

150
Jessica sa falošne usmiala na Bellu, podozrivo si ju premeriavajúc.

Skutočne si to myslí, alebo len chce, aby som vyzerala v sobotu ako
krava?

Už ma unavovalo počúvať ju. Vyhľadal som Angelu - och, Angela si

práve prezliekala šaty, tak som rýchlo odbehol z jej myšlienok, aby
som jej nechal súkromie. /pozn. prekl.: čistý Ed... každý jeden chalan
by sa pozeral ďalej, Angela-neAngela:D/

No, v tomto oddelení sa Bella nemohla dostať do nejakých

problémov. Nechám ich nakupovať a keď skončia, dobehnem ich. Do
tmy už nechýba veľa - mraky sa začali od západu znova objavovať.
Nejasno som ich videl cez hustý les, no vedel som, ako urýchlia západ
slnka. Privítal som ich a dožadoval som sa ich viac, než kedykoľvek
predtým. Zajtra už budem môcť sedieť vedľa Belly v škole, na obede
ju budem opäť okupovať. Môžem sa jej opýtať na všetko, čo som si
doteraz nazhromaždil...

Takže bola zúrivá na Tylera. Videl som to v jeho hlave - a že keď

hovoril o plese, doslovne si uplatňoval nárok na Bellu. Predstavil som
si jej výraz v to popoludnie - rozhorčená nedôvera - a rozosmial som
sa. Rozmýšľal som, čo by mu na to asi povedala. Nechcel by som
zmeškať jej reakciu.

Čas sa vliekol hrozne pomaly, kým som čakal na tmu. Pravidelne som
kontroloval Jessicu; jej duševný hlas bolo najľahšie nájsť, no nerád
som ostával v jej hlave. Videl som miesto, kam sa chystali ísť najesť.
V čase večere už bude tma... možno by som si mohol náhodne zvoliť
tú istú reštauráciu. Dotkol som sa mobilu v mojom vrecku
rozmýšľajúc nad tým, že by som pozval Alice... Hrozne by sa jej to
páčilo, no chcela by sa tiež porozprávať s Bellou. Nebol som si istý,
že chcem Bellu vtiahnuť do môjho sveta ešte viac. Jeden upír snáď
nestačil?

Opäť som skontroloval Jessicu. Pýtala sa Angely, čo si myslí o jej

šperkoch.

151
"Možno by som mala ten náhrdelník vrátiť. Mám jeden doma, čo by sa
hodil, plus, minula som viac, než som mala..." Mama bude zúriť. Na
čo som myslela?

"Nevadí mi, ak sa vrátime. Myslíš, že nás bude Bella hľadať?"

A toto malo čo znamenať? Bella nebola s nimi? Najprv som sa pozeral

cez Jessicine oči, potom cez Angeline. Boli na chodníku pred radom
obchodov a práve sa otáčali späť. Bella nebola nikde v ich dosahu.

Och, koho zaujíma Bella? Pomyslela si netrpezlivo Jessica ešte

predtým, než odpovedala Angele na otázku. "Bude v pohode.
Stihneme dôjsť do reštaurácie aj vtedy, keď sa vrátime. Mimochodom,
myslím, že by chcela byť osamote." Krátko som zbadal kníhkupectvo,
nad ktorým Jessica premýšľala ako nad miestom, kam šla Bella.

"Tak potom si pohnime," povedala Angela. Dúfam, že si Bella

nemyslí, že sme sa jej chceli zbaviť. Bola vtedy v aute ku mne taká
milá... Je ozaj veľmi dobrá osoba. No celý deň sa zdá taká nešťastná.
Žeby to bolo kvôli Edwardovi Cullenovi? Asi preto sa pýtala na jeho
rodinu...

Mal som dávať lepšie pozor. Čo všetko som ešte zmeškal? Bella sa
niekde vydala sama a ešte predtým sa na mňa pýtala? Angela sa teraz
zamerala na Jessicu - ktorá bľabotala o tom idiotovi Mikovi - a tak
som z nej už nič viac nevytiahol.

Pozoroval som tiene. Slnko sa v dostatočne rýchlom čase skryje za

mraky. Ak zostanem na západnej strane cesty, kde budovy clonili
slnečné svetlo...

Bol som nedočkavý, keď som prechádzal do centra mesta. Toto

nebolo niečo, čo som predpokladal - Bella, vydávajúc sa na vlastnú
päsť - a tak som netušil, ako ju nájsť. Mal som na to myslieť.

Port Angeles som poznal dosť dobre; zaviezol som sa priamo ku

kníhkupectvu, ktoré som videl v Jessiciných myšlienkach a dúfal som,

152
že mi nebude trvať dlho, než ju nájdem, vediac, že to nebude ľahké.
Kedy mi niečo Bella zľahčila?

Samozrejme, malý obchod bol úplne prázdny okrem staromódne

oblečenej ženy za pultom. Nevyzeralo to ako miesto, ktoré by upútalo
Bellu - príliš náboženské pre takú praktickú osobu /pozn. prekl.: bolo
tam použité slovo "new age" čo znamená "nový vek" - akési duchovné
hnutie/. Šla vôbec dnu?

Našiel som kúsok tieňa, kde som mohol zaparkovať, čo bol malý
chodníček pod markízou. Naozaj by som nemal. Prechádzanie sa
počas slnečných lúčov bolo nebezpečné. Čo ak prechádzajúce auto
odrazí slnečné svetlo v tej nesprávnej chvíli?

No nevedel som, ako ináč Bellu nájsť!

Zaparkoval a vystúpil som, ukrývajúc sa hlboko v tieni. Rýchlo som

prešiel do obchodu, no nikde nebola ani stopa po Bellinej vôni. Na
chodníku bola, no v obchode nebola po nej ani zmienka.

"Vitajte! Môžem vám nejako.." začala predavačka, no ja som už bol

vonku.

Nasledoval som Bellinu vôňu tak ďaleko, ako mi to tiene dovoľovali a

zastal som, keď som došiel na začiatok slnečného žiarenia.

Ako bezmocne som sa teraz cítil - zastavený čiarou medzi svetlom a

tmou, ktorá sa rozprestierala na chodníku priamo predo mnou. Mal
som príliš obmedzené možnosti.

Mohol som len hádať, že prešla krížom cez ulicu a šla na juh. V tomto
smere nebolo takmer nič. Stratila sa? Hm, sedelo by to na ňu.

Vrátil som sa do auta a pomaly som prechádzal ulicami, snažil som sa

ju nájsť. Prehľadal som ešte niekoľko tieňov, no jej vôňu som zachytil
len raz, ktorej smer ma zmiatol. Kam sa snažila ísť?

153
Párkrát som pendloval medzi kníhkupectvom a reštauráciou a dúfal
som, že ju niekde zbadám. Jessica a Angela už boli v reštaurácii a
rozhodovali sa, či si majú objednať, či počkať na Bellu. Jessica bola
za okamžitú objednávku.

Blúdil som mysľami cudzincov a sledoval som svet ich očami. Niekto
ju určite musel zazrieť.

Čím ďalej, tým som bol viac znepokojený. Nikdy predtým som
nerozmýšľal nad tým, aké ťažké je nájsť ju, ak je, tak ako teraz, preč z
môjho dohľadu, či z miest, kam bežne chodí. Nepáčilo sa mi to.

Mraky začínali zakrývať horizont, čo znamenalo, že o pár minút

budem môcť ísť sledovať jej vôňu peši. Potom mi už nebude trvať tak
dlho nájsť ju. Teraz mi to sťažovalo slnko. Už len pár minút a ja
budem opäť vo výhode, a naopak, ľudský svet bude ten neschopný.

Ďalšia a ďalšia myseľ. Všetky obsahovali nepodstatné myšlienky.

...myslím, že to dieťa má ďalšiu ušnú infekciu...

Bolo to šesť-štyri-nula, alebo šesť-nula-štyri...?

Znova mešká. Mala by som mu povedať...

Aha, tu je!

Konečne som zazrel jej tvár. Nakoniec si ju predsa len niekto všimol!

Úľava netrvala ani stotinu sekundy, keď som sa dôkladnejšie

prehrabal myšlienkami chlapa, ktorý sa nad obrazom jej tváre
škodoradostne uškŕňal.

Jeho myseľ bola pre mňa cudzia, no napriek tomu nie celkom
neznáma. Kedysi som presne takéto mysle zabíjal.

"NIE!" zareval som. Z môjho hrdla sa valilo trhavé vrčanie. Síce som
stlačil plynový pedál až po podlahu, no kam som vlastne šiel?

154
Vedel som, približne, kde sa asi môže nachádzať, no nebolo to dosť
konkrétne. Niečo, musí tu byť niečo... názov ulice, obchodu, niečo, čo
by mi udalo presné miesto. Lenže Bella bola ukrytá hlboko v tieni a
jeho oči sa zameriavali len na jej vystrašený výraz. Vyžíval sa v jej
strachu.

Jej tvár sa rozmazávala v hŕbe ostatných. Bella nebola jeho prvá obeť.

Moje hlasné vrčanie zatriaslo karosériou auta, ale nevenoval som

tomu ani najmenšiu pozornosť.

Na stenách, ktoré ju obklopovali, neboli žiadne okná. Pravdepodobne

bola niekde v priemyselnej zóne, preč od nákupnej časti. Kolesá na
mojom aute zaškrípali, keď som vchádzal do zákruty, vyhýbajúc sa
ďalšiemu vozidlu, a dúfal som, že idem správnym smerom. Zatiaľ čo
ostatní vodiči zúrivo trúbili, mne to bolo úplne jedno.

Pozri, ako sa trasie! Zachichotal sa. Jej strach ho priťahoval - bola to

časť, v ktorej sa špeciálne vyžíval.

"Nepribližujte sa." Jej hlas znel ticho a vyrovnane, nekričala.

"Ale no tak, zlatíčko."

Hľadel na ňu, ako sa trhla nad chrapúnskym smiechom, ktorý sa ozval

z iného smeru. Ten zvuk ho rozčúlil - Sklapni, Jeff! pomyslel si - no
užíval si jej zdesenie. Vzrušovalo ho to. Predstavoval si ju ako žiada,
ako ho prosí...

Nevšimol som si, že tam nebol sám, až kým som nepočul hlasný
smiech. Sledoval som všetko jeho očami a túžil som nájsť niečo, čoho
sa môžem zachytiť. Pohol sa jej smerom, zatiaľ čo si preťahoval svaly
na rukách.

Mysle ostatných neboli také odporné, ako tá jeho. Všetci boli v mierne
podnapitom stave, nikto z nich si neuvedomoval, ako ďaleko asi muž

155
menom Lonnie chce zájsť. Len ho slepo nasledovali. Sľúbil im, že sa
trochu zabavia...

Jeden z nich nervózne pozrel dole ulicou - nechcel, aby ho prichytili

pri obťažovaní dievčaťa - a konečne mi poskytol to, čo som tak veľmi
potreboval. Tú križovatku, na ktorú hľadel, som okamžite rozpoznal.

Preletel som na červenú a potom som sa prepchal miestom medzi

dvoma autami, ktoré sa pohli na zelenú v inom smere. Začul som
trúbenie.

Vo vrecku mi zavibroval mobil, no ignoroval som ho.

Lonnie sa k nej pomaly pohol, predlžujúc napätie - to bola tá časť,

ktorá ho špeciálne vzrušovala. Čakal na to, kedy začne kričať, aby si
to mohol vychutnať.

Lenže Bella zaťala sánku a sústreďovala sa. Prekvapilo ho to, pretože

očakával pokus o útek. Bol prekvapený a mierne sklamaný. Mal rád,
keď mohol svoju korisť uštvať, ten adrenalín, ktorý vznikal pri love.

Táto je odvážna. Možno že je to lepšie... bude viac bojovná.

Bol som len blok od nej. Ten zloduch už určite musel začuť hluk
môjho motora, no neprikladal tomu žiaden význam, pretože sa príliš
sústredil na svoju obeť.

Chcel by som vidieť, ako by si to užíval, keby bol on tá korisť. Chcel

by som vidieť, čo by si pomyslel o mojom štýle lovu.

V ďalšej sekcii mojej hlavy som práve prechádzal radom mučení,

ktoré som kedysi používal na svoje obete počas dní, keď som bral
spravodlivosť do vlastných rúk, a hľadal som to najbolestivejšie z
nich. Za toto bude trpieť. Bude kričať od bolesti. Ostatných len
zabijem, ale príšera menom Lonnie bude prosiť o smrť ešte veľmi
dlho predtým, než mu ju poskytnem.

Bol na ceste a približoval sa k nej.

156
Ostro som zabočil za roh a tak som vysvietil prednými svetlami celú
tú scénu. Všetci stuhli na mieste. Mohol som Lonnieho jednoducho
zraziť, no bola by to pre neho príliš jednoduchá smrť.

Zakrúžil som autom tak, až som bol otočený tým smerom, odkiaľ som
prišiel, zatiaľ čo som namieril dverami spolujazdca priamo k Belle.
Otvoril som ich, kým ona už bežala k autu.

"Nastúp," zavrčal som.

Čo do frasa?

Vedel som, že je to zlý nápad! Nie je tu sama.

Nemal by som utiecť?

Myslím, že budem vracať...

Bella bez zaváhania naskočila dnu a zabuchla za sebou dvere.

A hneď po tom na mňa pozrela tým najdôverčivejším výrazom, aký

som kedy videl na ľudskej tvári, a v tom momente sa všetky moje
doterajšie plány mučiť ich zrútili.

Trvalo mi veľmi krátko, kým som si uvedomil, že ju nemôžem nechať

v aute, kým ja si budem vybavovať účty s tými štyrmi chlapmi na
ulici. Čo také by som jej povedal, aby sa nepozerala? Ha! Kedy
urobila to, čo som od nej žiadal? Kedy vôbec urobila niečo bezpečné?

Odtiahol by som ich z jej pohľadu a nechal by som ju samú v aute?

Pochyboval som o tom, že by sa ulicami Port Angeles plazil ďalší
nebezpečný človek, no kedysi som nevedel, že by tu vôbec nejaký
mohol byť! Priťahovala všetko nebezpečenstvo ako magnet.
Nemôžem ju spustiť z očí.

Pravdepodobne si nevšimla, keď som zrýchlil a odnášal som ju preč

od jej prenasledovateľov, ktorí hľadeli na moje auto s otvorenými

157
ústami. Asi nezaregistrovala ten moment, kedy som zaváhal.
Predpokladala, že plánom bol od začiatku útek.

Dokonca som ho ani nemohol zraziť autom! Vystrašilo by ju to.

Po jeho smrti som tak príšerne túžil, až mi zvonilo v ušiach, mal som
zahmlený zrak, cítil som tú potrebu na jazyku. Svaly sa mi zvinuli
naliehavosťou, nevyhnutnosti jeho smrti, túžbou po nej. Musel som ho
zabiť. Pomaly by som ho celého ošúpal, kúsok za kúskom, oddelil by
som kožu od svalov, svaly od kostí...

Lenže Bella - pre mňa jediné dievča na svete - sa držala sedadla

oboma rukami a sledovala ma veľkými očami, v ktorých sa zrkadlila
bezvýhradná dôvera. Pomsta bude musieť počkať.

"Zapni si pás," nakázal som jej. Hlas mi zdrsnel nenávisťou a túžbou

po krvi. Nie zvyčajnou. Nedovolil by som netvorovi v mojom vnútri,
aby sa toho zúčastnil.

Zacvakla si pás a jemne nad týmto zvukom nadskočila. Nad týmto

nadskočila, ale nad tým, že som sa prehnal mestom, odignorujúc
všetko dopravné značenie, to jej nič nerobilo. Cítil som na sebe jej
pohľad. Zdala sa, čo bolo zvláštne, uvoľnená. Nedávalo mi to zmysel -
nie po tom, čím práve prešla.

"Si v poriadku?" opýtala sa chrapľavo, čo spôsobil stres a strach.

Ona chcela vedieť, či som bol ja v poriadku?

Chvíľu som nad jej otázkou rozmýšľal, hoci nie dlho, aby si všimla
moje zaváhanie. Bol som v poriadku?

"Nie," povedal som jej hlasom, v ktorom prekypovala zúrivosť.

Vzal som ju na presne tú istú nepoužívanú príjazdovú cestu, kde som

strávil popoludnie tým najslabším pozorovaním, aké som kedy robil.
V tieni stromov bola tentoraz tma.

158
Bol som taký zúrivý, že som v momente stuhol. Rukou mi až trhalo od
nutkania zničiť toho chlapca, roztrhať jeho telo na kúsky tak, že by k
identifikácii už nič nezostalo...

No to nikdy neurobím, ak by to malo znamenať, že ju v tejto tme

budem musieť nechať samú.

"Bella?" pretisol som pomedzi zovreté zuby.

"Áno?" odpovedala chrapľavo. Potom si odkašľala.

"Si v poriadku?" Toto bola tá najdôležitejšia vec, ktorú som

potreboval vedieť. Pomsta bola až na druhom mieste. Vedel som to, no
bol som taký plný hnevu, že sa mi na to ťažko sústreďovalo.

"Áno." jej hlas bol ešte stále chrapľavý - nepochybne od strachu.

A tak som ju nemohol opustiť.

Aj keby nebola v neustálom nebezpečenstve - nejaký vtip, ktorým mi

vesmír hral na moju citlivú strunu - aj keby som si bol istý, že by bola
bezo mňa úplne v poriadku, nemohol som ju nechať samú v tme.

Musela byť taká vystrašená.

No teraz som nebol v stave, aby som ju mohol upokojiť - aj keby som
vedel, ako to spraviť, čo som nevedel. Určite cítila tú krutosť, čo zo
mňa priam sálala, bolo to očividné. Vystraším ju ešte viac, ak
neupokojím svoj smäd po zmasakrovaní toho chlapa, ktorý vrel v
mojom vnútri.

Potreboval som myslieť na niečo iné.

"Rozptýľ ma nejako, prosím," požiadal som ju.

"Prepáč, čože?"

159
Ako si som nazbieral dosť kontroly na to, aby som jej vysvetlil, čo
potrebujem.

"Proste táraj o nejakých nepodstatných veciach, kým sa neupokojím,"

nariadil som jej zaťatou sánkou. Potreboval som len, aby ma udržala v
aute. Počul som jeho myšlienky, jeho sklamanie a hnev... Vedel som,
kde ho nájdem. Zavrel som oči, ako keby som kvôli tomu prestal
vnímať tie obrazy, čo sa nestalo...

"Hm..." zaváhala, pravdepodobne sa zamýšľala nad tou požiadavkou.

"Zajtra pred začiatkom vyučka budem musieť autom zraziť Tylera
Crowleyho?" Povedala to, ako keby to bola otázka.

Áno, to bolo presne to, čo som potreboval. Samozrejme, že Bella

príde s niečím nečakaným. Presne ako predtým, zvuk násilia, ktorý jej
vyšiel z pier bol veľmi vtipný - tak vtipné, až ma to dokázalo na
chvíľu vyrušiť. Ak by som nehorel potrebou zabíjať, isto by som sa
smial.

"Prečo?" opýtal som sa jej, aby znova prehovorila.

"Každému hovorí, že ma berie na koncoročný ples," povedala tým

svojim tigrovito - mačiatkovským pobúrením. "Čiže buď sa zbláznil,
alebo sa snaží odčiniť, že ma minule takmer zabil... veď ty si to
pamätáš," doložila sucho, "A myslí si, že koncoročný ples je ten
správny spôsob, ako to spraviť. Tak som si pomyslela, že ak by som
ohrozila jeho život, boli by sme si kvit a už by sa nemusel snažiť to
naprávať. Nepotrebujem nepriateľov a Lauren by sa možno stiahla,
keby mi dal pokoj. Alebo by som mohla skoncovať s jeho Sentrou,"
pokračovala zamyslene. "Keď nebude mať auto, nemôže nikoho
zobrať na ples..."

Bolo povzbudzujúce vidieť, že občas sa aj pomýlila. Tylerova

neodbytnosť nemala nič spoločné s nehodou. Asi si neuvedomovala,
aký vplyv mala na chlapcov na strednej škole. Nevšimla si ani, aký
vplyv mala na mňa?

160
Ach, fungovalo to. Jej zvláštne pracovanie mysle bolo vždy také
fascinujúce. Začínal som mať nad sebou kontrolu, konečne som videl
cez tú pomstu a mučenie...

"Počul som o tom," povedal som jej. Prestala rozprávať, no ja som

potreboval presný opak.

"Aj ty?" neveriaco sa opýtala. Potom bol jej hlas rozčúlenejší, než
obyčajne. "Ak by ostal ochrnutý od krku nadol, tiež by nemohol ísť."

Želal som si, aby tu bol nejaký spôsob, aby pokračovala vo svojich
vyhrážkach smrti a ublíženia na zdraví. Nemohla si vybrať lepší
spôsob, ako ma ukľudniť. Jej slová - v jej prípade len sarkazmus,
zveličovanie - boli presne to, čo som práve potreboval.

Vzdychol som si a otvoril som oči.

"Lepšie?" nesmelo sa opýtala.

"Ani nie."

Bol som síce kľudnejší, no nebolo mi lepšie. Pretože hoci som si

uvedomil, že nemôžem zabiť netvora menom Lonnie, stále som to
chcel takmer viac ako hocičo na svete. Takmer.

Jediná vec, ktorú som momentálne chcel viac, než ako spáchať
vraždu, bolo toto dievča. A hoci som ju nemohol mať, už len snívanie
o tom mi znemožňovalo ísť a spôsobiť zabijácke vyčíňanie -
nezáležiac na tom, ako veľmi by sa to dalo ospravedlniť.

Bella si zaslúžila niečo lepšie, ako bol vrah.

Celých sedemdesiat rokov som sa snažil byť niečo iné než vrah. Tieto
roky snahy ma nikdy nespravia hodným Belly. No keby som sa vrátil
k predošlému životu - životu vraha - hoci len na jednu noc, Bella by sa
pre mňa stala navždy nedosiahnuteľnou. Aj keby som sa nenapil ich
krvi - nemal by som ako dôkaz toho rubínové oči - neucítila by ten
rozdiel?

161
Snažil som sa byť pre ňu dosť dobrý. Síce je to nemožné, no budem sa
snažiť ďalej.

"Čo sa deje?" zašepkala.

Do nosa mi vrazil jej dych a to mi pripomenulo, prečo som si ju

nezaslúžil. Po tom všetkom, aj keď som ju tak strašne miloval... stále
sa mi na ňu zbiehali sliny.

Bol som k nej taký úprimný, ako som len mohol. Bol som jej to dlžný.

"Občas nezvládam svoj temperament, Bella." Hľadel som do noci a

prial som si naraz to, aby počula ten strašidelný podtón v mojich
slovách, ale zároveň, aby si to nevšimla. U mňa prevládalo to druhé
želanie. Uteč, Bella, uteč. Ostaň, Bella, ostaň. "Ale nebolo by na nič
dobré, keby som sa otočil a dohnal tých..." Už len myšlienka na to ma
takmer prinútila vybehnúť z auta. Zhlboka som sa nadýchol a dovolil
som jej vôni, aby sa prehnala mojim hrdlom. "Aspoň sa o tom snažím
sám seba presvedčiť."

"Aha."

Nič viac už nepovedala. Koľko si toho prečítala medzi riadkami?

Kradmo som na ňu zazrel, no jej tvár bola nečitateľná. Pravdepodobne
to bolo tým šokom. No, aspoň nekričala. Zatiaľ.

Na chvíľu som mlčal. Bojoval som sám proti sebe, snažil som sa byť
tým, kým by som mal. Ale zároveň kým som byť nemohol.

"Jessica a Angela sa budú báť," povedala ticho. Hlas mal veľmi

pokojný, netušil som, čím by to mohlo byť. Bola v šoku? Alebo
možno že si ešte naplno neuvedomila, čo sa práve stalo. "Mala som sa
s nimi stretnúť."

162
Chcela byť odo mňa čo najďalej? Alebo sa len bála, že sa o ňu budú
kamarátky strachovať?

Neodpovedal som jej, no naštartoval som auto a odviezol som ju späť.

Každým metrom, ktorým som bol bližšie k mestu, bolo ťažšie udržať
sa. Bol som k nemu tak blízko...

Ak bolo moje prianie nesplniteľné - ak si ju nikdy nezaslúžim - tak

potom prečo by som ho nemal potrestať? Toľko by som si mohol
dovoliť...

Nie. Nevzdávam sa. Ešte nie. Príliš som po nej túžil, aby som sa
vzdal.

K reštaurácii, kde sa mala stretnúť s priateľkami, sme dorazili ešte

skôr, než som si stihol dať dokopy svoje myšlienky. Jessica a Angela
už dojedli a obe boli veľmi znepokojené. Rozhodli sa ju ísť hľadať
naprieč tmavou ulicou.

Dnešok nebol veľmi dobrý na vychádzky...

"Ako si vedel, kde...?" prerušila ma Bellina nedopovedaná otázka a ja

som si vtedy uvedomil, že som opäť šliapol vedľa. Bol som príliš
zaneprázdnený, aby som sa jej opýtal, kde sa mala stretnúť s
priateľkami.

No namiesto toho, aby dokončila, čo začala, len potriasla hlavou a

jemne sa usmiala.

A čo malo znamenať toto?

Nemal som dosť času rozmýšľať nad tým. Otvoril som dvere.

"Čo robíš?" zmätene sa opýtala.

Nespúšťam ťa z očí. Snažím sa neostať dnes večer sám. Asi niečo také.
"Beriem ťa na večeru."

163
No, tak toto bude zaujímavé. Ešte pred nedávnom som zamýšľal
zavolať Alice, aby som mohol predstierať, že som si náhodne vybral
tú istú reštauráciu ako Bella. A aha, kam som sa dostal, mám s ňou
prakticky rande. No pravdepodobne sa to nerátalo, keďže som jej
nedal šancu odmietnuť ma.

Kým som obišiel auto, dvere už mala pootvorené - bolo frustrujúce,

keď som sa musel pohybovať ľudsky - namiesto toho, aby počkala na
to, aby som jej ich otvoril. Bolo to preto, že nebola zvyknutá, aby s
ňou niekto zaobchádzal ako s dámou, alebo si o mne nemyslela, že
som gentleman?

Čakal som, kým sa ku mne pridá a bol som čím ďalej, tým viac
znepokojený, že dievčatá pokračovali svojou cestou naprieč tmavou
ulicou.

"Choď za Jessicou a Angelou, aby som nemusel sledovať aj ich,"

rýchlo som jej prikázal. "Asi by som sa neudržal, keby som znova
narazil na tvojich nových známych." Nie, na to by som nebol dosť
silný.

Striasla sa, no rýchlo zareagovala. Pohla sa ich smerom a zavolala za

nimi, "Jess! Angela!" Otočili sa, zatiaľ čo im Bella mávala, aby
upútala ich pozornosť.

Bella! Je v poriadku! Pomyslela si s úľavou Angela.

Nemešká trochu? Zahundrala Jessica, ale bola takisto rada, že sa Bella

nezranila ani nestratila. Po tomto som ju mal len o maličký kúsoček
radšej.

Ponáhľali sa späť, no odrazu zostali šokovane stáť, keď ma vedľa nej

zbadali.

Uh-čo?! Ohromene si pomyslela Jessica. Do čerta, to nie je možné!

Edward Cullen? Odišla len preto, aby ho mohla ísť hľadať? Ale prečo

164
by sa pýtala, prečo nie sú v meste, ak by vedela, že je tu... Nakrátko
som zbadal Bellin zahanbený výraz, keď sa pýtala Angely, či moja
rodina často chýbala v škole. Nie, nemohla to vedieť, rozhodla sa
Angela.

Jessicine myšlienky sa presúvali z prekvapenia na podozrenie. Bella

mi čosi zatajila.

"Kde si bola?" opýtala sa zízajúc na Bellu, no všimol som si, ako na

mňa okrajovo mrkla.

"Stratila som sa. A potom som náhodou stretla Edwarda," povedala

Bella, ukazujúc na mňa. Jej hlas bol pozoruhodne.. normálny. Ako
keby sa to naozaj aj bolo stalo.

Musí byť v šoku. To bolo jediné vysvetlenie.

"Nevadilo by vám, keby som sa k vám pridal?" slušne som sa opýtal,

hoci som vedel, že už večerali.

Ej do čerta, ale je sexi!! /pozn. prekl.: to mi poradila kamoška, v

záchvate smiechu... :D/ Pomyslela si Jessica, ktorej myšlienky sa
zmenili na mierne nesúvislý bľabot.

Angela bola na tom lepšie. Ach, keby sme už nejedli. Wow. Ja len že...
Wow.

Prečo by takto nemohla reagovať Bella?

"Ehm... jasné, že nie," súhlasila Jessica.

Angela sa zamračila. "No, Bella, my sme sa vlastne už najedli, kým

sme na teba čakali," priznala sa. "Prepáč."

Čo? Sklapni!
Namietala Jessica.

165
Bella len bezstarostne pokrčila plecami. Určite je v šoku. "To je okej,
ja nie som hladná."

"Podľa mňa by si mala niečo zjesť," nesúhlasil som. Potrebovala

trochu cukru - hoci už aj tak voňala dosť sladko, pomyslel som si
ironicky. O chvíľu sa zrúti a dostala by sa z toho skôr, keby nemala
prázdny žalúdok. Ľahko odpadávala, toľko som sa už naučil.

Dievčatá by neboli v nebezpečenstve, ak by šli priamo domov. Ich to

neprenasledovalo na každom kroku.

A aj tak by som bol radšej s Bellou osamote - aspoň pokiaľ by bola

schopná ostať so mnou osamote ona.

"Vadilo by vám, keby som dnes odviezol Bellu domov?" Opýtal som
sa Jessicy ešte skôr, než stihla Bella zareagovať. "Nebudete musieť
čakať, kým sa naje."

"Hm, žiaden problém, myslím..." Jessica uprene sledovala Bellu a

snažila sa z jej tváre vyčítať, či to chce aj ona.

Chcela by som zostať... No pravdepodobne ho chce mať sama pre

seba. Kto by nechcel? pomyslela si. Presne v tom momente sledovala
Bellu, ako žmurkla.

Bella žmurkla?

"Okej," povedala rýchlo Angela, keďže si myslela, že je to presne to,

čo chce Bella. A aj sa tak zdalo. "Tak sa uvidíme zajtra, Bella...
Edward." Usilovala sa povedať moje meno v nenútenom tóne. Potom
schytila Jessicinu ruku a odťahovala ju preč.

Budem musieť nájsť nejaký spôsob, ako sa za to Angele poďakovať.

Jessicine auto bolo zaparkované len neďaleko, pričom stálo pod

jasným svetlom pouličnej lampy. Bella ich pozorne sledovala, až sa jej
od sústredenia vytvorila na čele vráska, pokiaľ nesedeli v aute, takže

166
si musela plne uvedomovať to nebezpečenstvo, v ktorom sa len pred
chvíľou nachádzala. Keď Jessica odchádzala, zakývala jej a Bella
odkývala naspäť. Keď auto zmizlo, zhlboka sa nadýchla a otočila sa
ku mne.

"Naozaj nie som hladná," povedala mi.

Prečo čakala, kým odídu, aby ku mne mohla prehovoriť? Naozaj so

mnou chcela byť osamote - dokonca aj teraz, keď bola svedkom mojej
neuveriteľnej zúrivosti?

Tak či onak, niečo zje.

"Sprav mi láskavosť," povedal som.

Otvoril som dvere do reštaurácie a čakal som.

Vzdychla si a vošla dnu.

Prešiel som popri Belle k hosteske. Bella sa ešte stále zdala kľudná.
Chcel som sa dotknúť jej ruky, jej čela, skontrolovať, či nemá
horúčku. No moje chladné ruky by ju určite odradili, tak ako aj
minule.

Oh, môj ty... hosteskin hlasitý mentálny hlas prenikol do môjho

podvedomia. Môj ty, och, ty...

Zdalo sa, že som mal dnes výnimočné šťastie na takéto ohlasy. Alebo
som si to len teraz viac uvedomoval, keďže som si hrozne prial, aby
ma takto vnímala Bella? Pre našu korisť sme boli atraktívni. Nikdy
predtým som sa nad tým veľmi nezamýšľal. Zvyčajne, ak nerátame
ľudí ako Shelly Copová a Jessica Stanleyová, ich po počiatočnom
očarení vystriedalo zdesenie...

"Stôl pre dvoch?" opýtal som sa, keďže hosteska neprehovorila.

"Oh, ehm, áno. Vitajte v La Bella Italia." Hmm! Aký má hlas!

"Prosím, nasledujte ma." Bola úplne zabraná do svojich myšlienok -
plánovala.

167
Možno že je jeho sesternica. Sestra ťažko, nie sú si podobní. Ale určite
rodina. On si nemôže vyraziť s niekým, ako ona.

Ľudské oči boli zastreté; nič nevnímali jasne. Ako si mohla táto
úzkoprsá žena myslieť o mne, o mojom fyzickom výzore -
mimochodom, lákadlo pre korisť - že som príťažlivý a pritom nevidieť
jedinečnosť dievčaťa, ktoré sedelo vedľa mňa?

Hm, v každom prípade, nechcela by som jej dopomôcť, pomyslela si,

keď nás viedla k stolu pre štyroch uprostred najplnšej časti reštaurácie.
Mohla by som mu posunúť moje číslo, kým je tu ona...? uvažovala.

Z peňaženky som vybral istý obnos. Ľudia vždy začali zázračne

spolupracovať, ak prišlo na peniaze.

Bella si sadala za stôl, ktorý nám vybrala hosteska. Zavrtel som

hlavou a tak zaváhala a naklonila zvedavo hlavu. Áno, dnes bude
veľmi zvedavá a preplnená časť nie je veľmi ideálne miesto na takýto
rozhovor.

"A niečo súkromnejšie?" opýtal som sa hostesky, zatiaľ čo som jej

podával peniaze. Oči sa jej prekvapením rozšírili a potom zúžili, keď
zachytila to, čo som jej podával.

"Samozrejme."

Kým nás viedla k deliacej stene, zízala na peniaze.

Päťdesiat dolárov za iný stôl? Teda, dosť bohatý. To dáva zmysel -

stavím sa, že jeho bunda stála viac, než suma na mojej výplate. Do
kelu. Prečo by požadoval súkromie s osobou, akou je ona?

Ponúkla nám box v odľahlejšej časti reštaurácie, kde nás nikto

nemohol zazrieť - alebo aspoň Bellinu reakciu na čokoľvek, čo jej
dnes poviem. Nemal som ani šajn, čo odo mňa bude chcieť. Alebo čo
jej poskytnem ja.

168
Koľko toho už uhádla? Ako si vysvetľovala dnešné udalosti?

"Môže byť?" opýtala sa hosteska.

"Výborné," povedal som a keďže som bol mierne rozčúlený nad jej
prístupom k Belle, zoširoka som sa na ňu usmial, ukazujúc zuby. Nech
ma len vidí v pravom svetle.

Wow. "Hm... vaša servírka tu bude hneď." Nemôže byť skutočný.

Pravdepodobne sa mi to sníva. Možno že zmizne... možno že by som
mohla napísať svoje číslo na tanier kečupom... Uvažovala, keď
odchádzala, s hlavou jemne naklonenou do strany.

Zvláštne. Ešte stále nebola vystrašená. Náhle som si spomenul na

Emmettovo dráždenie v jedálni pred niekoľkými týždňami. Stavím sa,
že ja by som ju vystrašil lepšie.

Žeby som zmäkol?

"Toto by si naozaj nemal ľuďom robiť," Bella prerušila moje

myšlienky kritizujúcim tónom. "Nie je to fér."

Sledoval som jej výraz. Na čo to myslela? Veď som tú servírku

nevystrašil, aj napriek tomu, že som sa o to pokúšal. "Robiť čo?"

"Takto ich omámiť, teraz to veľmi pravdepodobne rozdýchava v

kuchyni."

Hmm. Bella sa v tom dosť mýlila. Hosteska teraz v kuchyni o mne

rozprávala svojej kolegyni.

"Ale, no tak," vyčítala mi Bella, keď som jej ihneď neodpovedal.

"Musíš vedieť, aký máš na ľudí účinok."

"Omamujem ľudí?" To bolo zaujímavé pomenovanie. Na dnešok

sedelo. Rozmýšľal som, prečo ten rozdiel...

169
"Nevšimol si si to?," kritizujúc sa ma opýtala. "To si myslíš, že sa
ľudia tak ľahko podriaďujú?"

"Omamujem aj teba?" Moju zvedavosť som tentoraz vyslovil nahlas a

keď už slová boli vonku, bolo príliš neskoro vziať ich späť.

No predtým, než som mal čas zhlboka oľutovať otázku, ktorú som
vypustil z úst, odpovedala, "Často." Líca sa jej sfarbili doružova.

Omamoval som ju.

Moje tiché srdce prekypovalo nádejou tak intenzívne, ako ešte nikdy
predtým.

"Ahoj," povedala servírka a predstavila sa. Jej myšlienky boli hlasné,

zreteľnejšie než hosteskine, no nevnímal som ich. Namiesto toho som
sa díval na Bellinu tvár a sledoval som, ako jej pod kožou prúdi krv,
nevšímajúc si ani tak ten oheň v krku ako to, ako ju to rozjasnilo a ako
to sedelo s jej krémovou pokožkou...

Servírka odo mňa čosi čakala. Ach, jasné, pýtala sa, či si dáme niečo
na pitie. Pokračoval som v sledovaní Belly, keď sa na ňu servírka
neochotne pozrela.

"Dám si... kolu?" Povedala Bella, ako keby si pýtala povolenie.

"Dve koly," doplnil som ju. Smäd - ten ľudský - bol príznakom šoku.
Uistím sa, že sa do jej krvného obehu dostane cukor.

Hoci, vyzerala zdravo. Viac než zdravo, ona takmer žiarila.

"Čo je?" opýtala sa, premýšľajúc, prečo na ňu tak zízam, aspoň to som
si myslel. Ani som si neuvedomil, že servírka už odišla.

"Ako sa cítiš?" Opýtal som sa jej.

Zažmurkala prekvapením nad mojou otázkou. "Fajn."

170
"Nie je ti zle, nevoľno, zima?"

Bola ešte viac zmätená. "Malo by mi byť?"

"Ja vlastne čakám, kedy sa dostaneš do šoku." Pousmial som sa,

očakávajúc, že bude zapierať. Nechcela, aby ju niekto opatroval.

Chvíľu jej trvalo, kým mi odpovedala. Bola mierne nesústredená.

Občas tak vyzerala, keď som sa na ňu pozeral. Bola... omámená?

Tak strašne rád by som tomu veril.

"Nemyslím si, že by k tomu došlo. Vždy sa mi veľmi dobre darilo

potláčať nepríjemné veci," odpovedala, jemne bez dychu.

Takže už mala skúsenosti s nepríjemnými vecami? Bol jej život vždy

vystavený takémuto nebezpečenstvu?

"Ale aj tak," povedal som jej. "Cítil by som sa lepšie, keby si do seba
dostala trochu cukru a jedla."

Servírka sa vrátila s kolami a košíkom chlebových tyčiniek. Položila

ich predo mňa a pýtala sa ma, či si nechcem niečo objednať, popritom
snažiac sa zachytiť môj pohľad. Naznačoval som jej, žeby sa mala
obrátiť k Belle a potom som ju znova ignoroval. Mala nechutnú
myseľ.

"Hm..." rýchlo prebehla pohľadom menu. "Dám si hríbové ravioli."

Servírka sa ku mne dychtivo otočila. "A vy?"

"Pre mňa nič."

Bella sa mierne zaškerila. Hmm. Musela si všimnúť, že nikdy

nejedávam. Ona si všimla všetko. A ja som vždy zabudol, že pri nej
musím byť opatrný.

171
Počkal som, kým budeme znovu sami.

"Napi sa," trval som na svojom.

Prekvapilo ma, že mi okamžite a bez námietok vyhovela. Pila

dovtedy, kým nevyprázdnila pohár a tak som pred ňu posunul druhý
pohár a mierne som sa zamračil. Smäd, alebo šok?

Trochu si odpila a zachvela sa.

"Je ti zima?" "To je len tou kolou," povedala, no znova sa zatriasla a

jej pery sa mierne roztriasli, ako keby práve začínala drkotať zubami.

Tá pekná blúzka, čo mala na sebe, nevyzerala schopná zohriať ju;

sedela jej ako druhá koža, takmer taká krehká, ako tá prvá. Bola taká
jemná, taká... smrteľná. "Nemáš bundu?" "Mám." zmätene sa obzerala
okolo seba. "Ach, nechala som ju v Jessicinom aute."

Vyzliekol som si bundu, pričom som si želal, aby nemala rovnakú

teplotu ako moje telo. Bolo by krásne, ak by som jej mohol poskytnúť
vyhriaty kabát. Pozerala na mňa, červenajúc sa. Nad čím premýšľala?

Podal som jej bundu ponad stôl, obliekla si ju a opäť sa zatriasla.

Áno, bolo by krásne, ak by som mal nejakú telesnú teplotu.

"Ďakujem," povedala. Zhlboka sa nadýchla a vyhrnula si rukávy, aby

vyslobodila svoje ruky z pridlhých rukávov. Znova sa zhlboka
nadýchla.

Žeby už bola v poriadku? Farbu mala stále dobrú; krémová pokožka a

na líci sa jej zračili ruže z červenania, ktoré kontrastovali z
tmavomodrou blúzkou.

"Tá modrá ti krásne ide k pokožke," spravil som jej poklonu. Vlastne,
bol som len úprimný.

Začervenala sa, čo ešte zvýraznilo výsledný efekt.

172
Vyzerala v poriadku, no nechcel som riskovať. Posunul som jej košík
s tyčinkami.

"Fakt," obhajovala sa, keď jej došlo, o čo mi ide. "Nehodlám upadnúť

do šoku."

"Mala by si, normálny človek by upadol. A ty nevyzeráš ani len

otrasená." hľadel som na ňu nechápavo a premýšľal som, prečo
nemohla byť normálna, no hneď potom mi napadlo, či by som chcel,
aby taká bola.

"S tebou sa cítim veľmi bezpečne," povedala s očami plnými dôvery.

Dôvery, ktorú som si nezaslúžil.
Jej inštinkty boli úplne nanič. To musel byť ten problém.
Pravdepodobne nerozoznávala nebezpečenstvo tak, ako obyčajný
človek. Reagovala presne opačne. Namiesto toho aby utekala,
zostávala pri niečom, čo by ju malo vystrašiť...

Ako by som ju mohol predo mnou ochrániť, keď ani jeden z nás to
nechcel?

"Toto je zložitejšie, ako som mal v pláne," zamrmlal som.

Takmer som videl, ako jej moje slová prenikli do hlavy a rozmýšľal
som, ako si ich vyložila. Vzala si chlebovú tyčinku a začala ju hrýzť
tak, ako keby si nič neuvedomovala. Chvíľu prežúvala a potom
zamyslene naklonila hlavu.

"Obyčajne mávaš lepšiu náladu, keď máš takéto svetlé oči," povedala
bezstarostne.

Pripomenula to takým vecným tónom, až ma to šokovalo. "Čože?"

"Vždy si mrzutejší, keď máš čierne oči, vtedy to očakávam. Mám

teóriu," dodala.

173
Takže konečne prišla na nejaké vysvetlenie. Samozrejme, že áno. Cítil
som obrovský strach, keď som premýšľal nad tým, ako blízko k
pravde sa asi dostala.

"Ďalšie teórie?"

"Uhm." Prežúvala ďalší kúsok úplne ľahostajne. Ako keby sa

nerozprávala o príšerách s netvorom samotným.

"Dúfam, že tentoraz si bola kreatívnejšia..." Zaklamal som, keďže

nepokračovala. To, v čo som ozaj dúfal bolo, aby sa mýlila, aby bola
na kilometre vzdialená od pravdy. "Alebo naďalej vykrádaš
komiksy?"

"No, nie, nemám to z komiksu," povedala mierne rozpačito. "Ale ani z

vlastnej hlavy."

"A?" Pretisol som pomedzi zuby.

Istotne by nehovorila tak pokojne, ak by sa chystala kričať od strachu.

Keď zaváhala, hryzúc si peru, zjavila sa servírka s jej jedlom. Ani som
si ju nevšímal, keď pred ňu položila tanier a opýtala sa ma, či by som
si niečo želal.

Odmietol som, no požiadal som ju o ďalšiu kolu. Servírka si

neuvedomila prázdne poháre na stole. Vzala ich a odišla.

"Čo si to hovorila?" Keď sme boli znova sami, znepokojene som ju

povzbudil v rozprávaní.

"Poviem ti o tom v aute," povedala potichu. Ajaj, tak toto bude zlé.
Nechcela sa o tom rozhovoriť tu. "Ak..." doplnila náhle.

"Máš nejaké podmienky?" Bol som taký napätý, že som takmer

zavrčal.

"Mám, samozrejme, zopár otázok."

174
"Samozrejme," súhlasil som ostro.

Jej otázky mi pravdepodobne prezradia dosť o tom, kam sa oberajú jej

myšlienky. No ako na ne odpoviem? Budem klamať? Alebo ju
odoženiem pravdou? Alebo nepoviem nič, pretože sa nebudem môcť
rozhodnúť?

Potichu sme tam sedeli, až kým servírka nedoniesla ďalšiu dávku

koly.

"Tak, pýtaj sa," keď už bola preč, opýtal som sa Belly, zatínajúc
sánku.

"Čo robíš v Port Angeles?"

Pre ňu to bola ľahká otázka. Dokopy by sa z toho nič nedozvedela, no

keby som odpovedal pravdivo, prezradil by som príliš veľa. Nech
najprv prezradí niečo ona.

"Ďalšiu," povedal som.

"Ale toto je tá najľahšia!"

"Ďalšiu," povedal som znova.

Moja odpoveď ju sklamala. Odvrátila odo mňa tvár a pozrela sa na

jedlo na stole. Pomaly napichla cestovinu, tuho uvažujúc. Napila sa
koly a až potom sa na mňa pozrela. Podozrievavo prižmúrila oči.

"Dobre teda," povedala. "Povedzme, samozrejme hypoteticky, že...

niekto.. vie, čo si ľudia myslia, vie čítať myšlienky, veď vieš... s pár
výnimkami."

No, mohlo to byť aj horšie.

To preto ten jemný úsmev, ktorý som jej zbadal na tvári, keď sme
vystupovali z auta. Bola dosť dobrá, toto si na mne ešte nikto predtým

175
nevšimol. Samozrejme, okrem Carlisle, keďže na začiatku to bolo
dosť zreteľne vidieť, keď som odpovedal na jeho myšlienky. Spoznal
to ešte skôr, ako ja...

Tá otázka nebola až taká príšerná. Keďže už bolo jasné, že vie, že čosi

so mnou nie je v poriadku, nebolo to až také hrozné, aké to mohlo byť.
Nakoniec, čítanie myšlienok nebola klasická vlastnosť upírov.
Súhlasil som s jej hypotézou.

"Iba s jednou výnimkou," opravil som ju. "Hypoteticky."

Snažila sa neusmievať sa, pretože moja úprimnosť ju potešila. "Dobre,

tak s jednou výnimkou. Ako to funguje? Aké sú obmedzenia? Ako by
mohol... ten niekto... nájsť niekoho iného presne v ten pravý čas? Ako
by mohol vedieť, že má problémy?"

"Hypoteticky?"

"Áno." Trochu jej šklblo perami, zatiaľ čo v hnedých očiach jej horela
nedočkavosť.

"No," zaváhal som. "Keby... ten niekto..."

"Volajme ho 'Joe'" navrhla.

Musel som sa usmiať nad jej nadšením. To si vážne myslela, že

pravda bude príjemná? Ak by moje tajomstvá také boli, prečo by som
ich pred ňou ukrýval?

"Takže Joe," súhlasil som. "Ak by bol Joe pozorný, nemuselo byť
načasovanie až také presné." Potriasol som hlavou, premáhajúc
chvenie nad myšlienkou, ako som takmer prišiel neskoro. "Iba ty sa
môžeš dostať do problémov v takom malom meste. Zničila by si im
štatistiku o kriminalite aspoň na desať rokov."

Kútiky úst jej ovisli a hneď potom našpúlila pery. "Hovorili sme o
hypotetickom prípade."

176
Zasmial som sa nad tým, aká rozčúlená bola.

Jej pery, jej pokožka... Vyzerali tak hebko. Chcel som sa ich dotknúť.
Chcel som jej špičkou prsta zdvihnúť kútik do krásneho úsmevu. Aké
neuskutočniteľné to len bolo. Moja pokožka by ju odpudzovala.

"Áno," povedal som, pretože som sa chcel vrátiť k rozhovoru skôr,

než by som sa stihol ešte viac zdeprimovať. "Budeme ťa volať
'Jane'"?"

Naklonila sa ku mne a všetok humor a rozčúlenie z jej veľkých očí

náhle zmizlo.

"Ako si to vedel?" opýtala sa ma tichým, naliehavým tónom.

Mal by som jej povedať pravdu? A ak áno, tak akú veľkú časť?

Chcel som jej to povedať. Chcel som si zaslúžiť tú dôveru, ktorú jej
ešte stále bolo badať na tvári.

"Vieš, môžeš mi veriť," zašepkala a natiahla ruku tak, ako keby sa

chcela dotknúť tých mojich, ktoré som mal pred sebou vyložené na
stole.

Rýchlo som ich odtiahol, pretože som nemohol znieť pomyslenie na

to, ako by reagovala na moju mrazivú a tvrdú pokožku. Ruka jej
klesla.

Vedel som, že čo sa týka zachovania môjho tajomstva, mohol som jej

dôverovať; bola spoľahlivá a dobrá až do špiku kostí. No neveril som
tomu, že by nebola vystrašená. Mala by byť. Pravda bola hrozná.

"Neviem, či mám ešte vôbec na výber," zašepkal som. Pamätám si, že

raz som si ju doberal tým, že som ju nazval 'výnimočne nevšímavou.'
Ak by som sa vtedy pozrel bližšie, zistil by som, že som ju urazil. Tak
dobre, toto som mohol napraviť. "mýlil som sa, si oveľa všímavejšia,
ako som si myslel." A hoci si to teraz neuvedomovala, myslel som si
toho o nej už dosť. Nič jej neušlo.

177
"Ja som bola v tom, že máš vždy pravdu," usmiala sa, doberajúc si ma.

"Zvyčajne áno." Zvyčajne som vedel, čo robím. Zvyčajne som si bol

úplne istý, aká je moja cesta. A teraz z toho všetkého ostal len zmätok
a chaos.

Ale nevymenil by som to. Nechcel som život, ktorý dával zmysel. Nie
vtedy, ak zmätok znamenalo byť s Bellou.

"Ešte v jednej veci o tebe som sa mýlil," pokračoval som, uvádzajúc

veci na pravú mieru. "Ty nie si magnet na nehody - to označenie ani
zďaleka nezahŕňa všetko. Ty si magnet na problémy. Ak existuje v
okruhu pätnástich kilometrov nejaké nebezpečenstvo, bezpečne nájde
práve teba." Prečo ju? Čo také urobila, že si toto zaslúžila?

Bellina tvár bola znova vážna. "Spadáš do tejto kategórie aj ty?"

Bolo veľmi dôležité odpovedať na túto otázku úprimne.

"Jednoznačne."

Oči sa jej jemne zúžili - nie podozrievavo, ale, čo bolo zvláštne,

sústredením. Pomaly natiahla ruku ponad stôl. Trochu som svoje ruky
odtiahol, no nebrala to na vedomie, odhodlaná dotknúť sa ma. Zadržal
som dych. Tentoraz nie kvôli jej vôni, ale kvôli náhlemu napätiu,
ktoré mnou preblesklo. Bol to strach. Moja pokožka sa jej zhnusí.
Utečie.

Jemne prešla svojimi prstami po chrbte mojej ruky. V živote som

necítil nič také, čo by sa podobalo žiare jej teplého, jemného dotyku.
Bola to číra radosť.

Aspoň by bola, keby sme nebrali na vedomie môj strach. Bez dychu
som sledoval jej tvár, keď sa dotkla mojej ľadovej, pevnej pokožky.

Pousmiala sa.

178
"Ďakujem," povedala a zachytila môj uprený pohľad. "To bolo už po
druhýkrát."

Jej jemné prsty spočívali na mojej ruke tak, ako keby sa im tam
páčilo.

Odpovedal som jej tak pokojne, ako som bol schopný. "Do tretice to
nebudeme skúšať, dobre?"

Zaškerila sa, no prikývla.

Vytiahol som si svoje ruky spod jej. Aj keď bol jej dotyk niečo
úžasné, nemohol som pokúšať osud tým, že sa nakoniec odvráti s
odporom. Ruky som si skryl pod stolom.

Čítal som jej v očiach; hoci jej myseľ zostávala tichou, v jej očiach
som videl údiv aj dôveru. V tejto chvíli som si uvedomil, že jej chcem
odpovedať na otázku. Nie preto, že by som jej to bol dlžný. Pretože
som chcel, aby mi dôverovala.

Chcel som, aby ma spoznala.

"Sledoval som ťa do Port Angeles," slová sa zo mňa sypali tak rýchlo,

že som ani nemal čas usporiadať ich. Vedel som, aká môže byť pravda
nebezpečná, aké veľké je riziko. V každej chvíli sa mohlo to
neprirodzené ticho zmeniť na hysterický krik. No práve naopak,
vedomie, toho, že je to dosť možné, ma prinútilo hovoriť ešte
rýchlejšie. "Nikdy predtým som sa nesnažil niekoho udržať nažive, a
je to oveľa náročnejšie, než by som si bol pomyslel. Ale to asi len
preto, že ide o teba. Zdá sa, že normálni ľudia dokážu prežiť deň bez
toľkých pohrôm."

Sledoval som ju a čakal som.

Kútiky úst sa jej v úsmeve zdvihli a čokoládové oči sa jej rozžiarili.

Práve som sa priznal, že som ju sledoval, no ona sa usmievala.

179
"Napadlo ti vôbec niekedy, že vtedy prvý raz, s tou dodávkou, to bola
moja posledná hodina a ty sa zahrávaš s osudom?" opýtala sa.

"To nebolo prvý raz," povedal som, uprene sledujúc obrus na stole.
Zahanbene som zhrbil plecia. Všetky prekážky už padli a pravda sa
nezadržateľne a nebezpečne dostávala na povrch. "Tvoja posledná
hodina nastala, keď som ťa po prvý raz stretol."

Hnevalo ma, že to bola pravda. Visel som nad jej životom ako čepeľ v
gilotíne. Bolo to, ako keby bola na čiernej listine smrti kvôli akémusi
krutému a nespravodlivému osudu, a ako keby sa presne tento osud
snažil splniť svoju úlohu, čo značilo popraviť ju. Osud som si
predstavoval ako strašidelnú, závistlivú a pomstychtivú babizňu.

Chcel som, aby sa za to niekto zodpovedal, aspoň by som mal

niekoho, proti komu som mohol bojovať. Niečo, čo by som mohol
zničiť, aby bola Bella v bezpečí.

Bola veľmi ticho, dych sa jej zrýchlil.

Pozrel som na ňu s vedomím, že konečne uvidím strach, na ktorý som

toľko čakal. Žeby som sa práve priznal, ako blízko som bol k tomu,
aby som ju zabil? Že to bolo ešte bližšie, ako tá dodávka, ktorá bola
len pár centimetrov od toho, aby ju rozmliaždila? No jej tvár bola stále
pokojná a oči mala zúžené len sústredením.

"Spomínaš si?" Na to sa musela pamätať.

"Áno," povedala vážnym a vyrovnaným hlasom. Aj jej oči si toho boli

plne vedomé.

Vedela to. Vedela, že som ju vtedy chcel zabiť.

Lenže kde bol krik?

"A teraz tu sedíš so mnou," povedal som, vynášajúc na svetlo túto

rozporuplnú situáciu.

180
"Áno, sedím tu... vďaka tebe." Zmenila tému, na jej tvári sa zračila
zvedavosť. "Pretože si nejako vedel, ako ma dnes nájsť...?"

Bezmocne som sa snažil odstrániť tú prekážku, ktorá ochraňovala jej

myšlienky. Zúfalo som jej chcel porozumieť. Nedávalo mi to žiaden
zmysel. Ako sa mohla zaujímať aj o niečo iné, keď pravda ležala
priamo pred ňou?

Zvedavo čakala. Svetlá pokožka bola pre ňu prirodzená, no mňa stále

zaujímala. Jej večera ležala nedotknuto na stole. Ak jej poviem príliš
veľa, bude potrebovať čosi, aby to zdesenie vyprchalo.

Tak sa do toho pustím. "Jedz a ja budem hovoriť."

Na chvíľu to zvažovala a potom si do úst vložila ďalší kúsok cestovín

s takou rýchlosťou, ktorá odporovala jej pokojnému správaniu.
Dychtila po mojej odpovedi viac, než dávala najavo.

"Stopovať ťa je oveľa ťažšie, než by malo byť," povedal som jej.

"Obyčajne nájdem ľudí veľmi ľahko, ak som už raz zachytil ich
myšlienky."

Pozorne som ju sledoval. Jedna vec bola správne hádať, no iná vec
bola, keď sa môj odhad potvrdil.

S rozšírenými očami ma nehybne sledovala. Cítil som, ako som zaťal

zuby, očakávajúc jej zdesenie.

No ona len zažmurkala, hlasno prehltla, napichla si ďalšiu cestovinu a

vložila si ju do úst. Chcela, aby som pokračoval.

"Sledoval som Jessicu," pokračoval som, dávajúc pozor na každé

slovo. "Ale nie veľmi pozorne. Ako som povedal, len ty sa dokážeš
dostať do problémov v Port Angeles..."

Nemohol som odolať, aby som to tam nedodal. Uvedomovala si, že

ostatní ľudia neboli tak často v styku so smrťou, alebo si myslela, že

181
je to normálne? Ešte nikdy som nevidel nikoho takého, kto by sa takto
vzďaľoval od normálu.

"Takže najskôr som si neuvedomil, kedy si sa vybrala preč na vlastnú

päsť. Potom, keď som si všimol, že už s ňou nie si, šiel som ťa hľadať
do kníhkupectva, ktoré som videl v jej mysli. Dokázal som zistiť, že si
nevošla dovnútra a že si sa vybrala na juh... a vedel som, že sa musíš
čoskoro otočiť. Tak som len vyčkával, náhodne som prehľadával
mysle ľudí na ulici, chcel som zistiť, či si ťa niekto nevšimol, aby som
ťa mohol nájsť. Nemal som sa prečo báť... ale pociťoval som zvláštne
napätie..."

Keď som si spomenul na ten panický strach, zrýchlil sa mi dych. Vôňa

ma pálila v hrdle, no bol som jej za to vďačný. Tá bolesť znamenala,
že bola nažive. Pokiaľ moje vnútro horelo, bola v bezpečí.

"Začal som jazdiť v kruhoch a stále som... počúval." Dúfal som, že jej
to dáva nejaký zmysel. Muselo ju to popliesť. "Slnko konečne zapadlo
a ja som mohol vystúpiť a ísť za tebou pešo. A zrazu..."

Vtedy som sa rozpamätal - bolo to také jasné, ako keby som bol znova
na tom mieste - a cítil som rovnakú vražednú zúrivosť, kvôli ktorej
som stuhol na mieste.

Chcel som ho mŕtveho. Potreboval som, aby bol mŕtvy. Zaťal som
sánku v sústredení sa na to, aby som ostal sedieť na stoličke. Bella ma
stále potrebovala. A na tom mi záležalo.

"Zrazu čo?" zašepkala. Jej tmavé oči sa rozšírili.

"Počul som, čo si myslia," pretisol som pomedzi stisnuté zuby,

nevedel som ovplyvniť to, ako som takmer zavrčal. "Zbadal som v
jeho mysli tvoju tvár."

Bolo potrebné vynaložiť veľkú námahu, aby som odolal túžbe zabiť
ho. Stále som vedel, kde ho nájsť. Jeho čierne myšlienky sa doslova
rozliali po nočnej oblohe a tisli ma priamo k nemu...

182
Zakryl som si tvár, pretože som vedel, že práve vyzerám ako príšera,
ako poľovník a ako vrah. Keď som zavrel oči, predstavil som si ju,
aby som sa vedel ovládať, sústreďujúc sa len na jej tvár. Stavbu jej
tváre, jej svetlú pokožku, ktorá sa tiahla ako hodváb, neuveriteľne
jemnú, veľmi ľahko zraniteľnú. Pre tento svet bola príliš krehká.
Potrebovala ochrancu. A teraz, akousi divnou hrou osudu, som bol ja
najbližšie, aby som jej k tomu poslúžil.

Snažil som sa jej vysvetliť moju reakciu, aby ma pochopila.

"Bolo to hrozne...ťažké, nevieš si predstaviť, aké ťažké to pre mňa

bolo, iba ťa zobrať a nechať ich... nažive," zašepkal som. "Mohol som
ťa nechať odísť s Jessicou a Angelou, ale bál som sa, že keby si ma tu
nechala samého, šiel by som ich hľadať."

Po druhýkrát som sa dnes priznal k úmyslu spáchať vraždu. Táto

jedna však bola ospravedlniteľná.

Bola ticho, zatiaľ čo ja som sa snažil ovládať. Počúval som tep jej
srdca. Bol nepravidelný, no časom sa dostal do svojich normálnych
koľají. A takisto aj jej dych.

Bol som už veľmi blízko k strate kontroly. Musím ju dostať domov,

predtým než...

A potom čo, zabijem ho? Opäť sa stanem vrahom, keď mi už

dôveruje? Je tu nejaký spôsob, ako ma zastaviť?

Sľúbila mi, že mi prezradí jej teóriu, keď budeme sami. Chcel som ju
počuť? Zúfalo. No nebude cena za moju zvedavosť vyššia, než by
bola, keby som sa to nikdy nedozvedel?

Akokoľvek, na dnes má už určite pravdy dosť.

Znova som na ňu pozrel. Bola bledšia než inokedy, no vyzerala
vyrovnane.

"Si pripravená ísť domov?" opýtal som sa.

183
"Som pripravená odísť," povedala, opatrne zvažujúc slová, ako keby
obyčajné 'áno' celkom nevyjadrilo to, čo chcela povedať.

Frustrujúce.

Servírka sa vrátila. Začula Bellinu vetu, keď stála na druhom konci

pultu a premýšľala, čo ešte by mi mohla navrhnúť. Nad niektorými z
jej ponúk som mal nutkavý pocit prevrátiť očami.

"Priali by ste si ešte niečo?" opýtala sa ma.

"Chceli by sme zaplatiť, ďakujem," povedal som jej, očami sledujúc

Bellu.

Servírkin dych sa zostril, pretože bola - aby som použil Bellin výraz -
omámená mojim hlasom.

Keď som začul svoj hlas v tejto bezvýznamnej ľudskej hlave,

uvedomil som si, prečo ich tak priťahujem namiesto toho, aby cítili
strach.

Bolo to kvôli Belle. Tak veľmi som sa snažil, aby som pre ňu nebol
nebezpečný, aby som vyzeral menej odstrašujúco, aby som bol
človekom, skutočne som zmäkol. Ostatní ľudia teraz videli len krásu,
nie tú hrôzu, ktorú som mal dokonale pod kontrolou.

Pozrel som sa na ňu a čakal som, kedy sa spamätá. Teraz, keď som

tomu už rozumel, pripadalo mi to vtipné.

"Samozrejme," zakoktala. "Nech sa páči."

Podala mi obal s účtom, mysliac pri tom na kartu, ktorú vložila hneď
pod neho. Kartu s jej menom a telefónnym číslom.

Áno, bolo to dosť vtipné.

184
Peniaze som mal už pripravené. Strčil som ich do obalu a podal som
jej ho späť aj s kartou, aby nestrácala čas čakaním na hovor, ktorý
nikdy nepríde.

"To nebude potrebné," povedal som jej, dúfajúc, že výška sprepitného

vyváži jej sklamanie.

Postavil som sa a Bella ma rýchlo nasledovala. Chcel som jej pomôcť,

no vtedy mi napadlo, že na dnešok už príliš pokúšam šťastie.
Poďakoval som servírke bez toho, aby som spustil oči z Belly. Zdalo
sa, že niečo sa jej zdalo rovnako zábavné, ako mne.

Vyšli sme von; šiel som popri nej tak blízko, ako som si to mohol
dovoliť. Dosť blízko na to, aby som cítil horúčosť, čo sálala z jej tela
tak, že to bolo cítiť takmer ako dotyk. Keď som jej podržal dvere,
ticho vzdychla a ja som si lámal hlavu nad tým, prečo je zrazu smutná.
Zadíval som sa jej do očí, chcel som sa jej na to opýtať, no ona ich
náhle rozpačito sklopila. Teraz som bol ešte viac zvedavý, aj keď som
sa kvôli tejto reakcii zdráhal opýtať sa jej. Ticho medzi nami
pokračovalo aj vtedy, keď som jej otvoril dvere a potom som si aj ja
sám sadol do auta.

Zapol som kúrenie, pretože teplé počasie sa už blížilo ku koncu,

mysliac na to, aký pre ňu musí byť tento chlad v aute nepohodlný.
Zababušila sa do mojej bundy s jemným úsmevom na perách.

Odkladal som náš rozhovor až dovtedy, kým sme nezmizli spod

svetiel pouličných lámp. Takto som sa s ňou cítil viac osamote.

Je správna vec to, čo robím? Teraz, keď som bol sústredený len na ňu,
sa mi auto zdalo príliš malé. Jej vôňa v ňom krúžila zároveň s teplým
vzduchom a naberala na sile. Rástlo to do takých rozmerov, až sa
zdalo, že v aute je s nami ďalšia samostatná bytosť. Bytosť, ktorá sa
dožadovala pozornosti.

A aj ju dostala; takmer som horel. Hoci, ten oheň som privítal. Akosi
sa mi nejako divne páčil. Prezradil som dnes o sebe už dosť - viac, než
som predpokladal. No ona bola tu, stále sedela, dobrovoľne, hneď

185
vedľa mňa. Dlhoval som jej niečo na oplátku. Obetu. A ten oheň sa
ponúkal na splnenie tejto úlohy.

Teraz mi stačí držať sa toho; len horieť, nič viac. No jed mi napĺňal
ústa a svaly sa mi napli v očakávaní tak, ako keď lovím...

Takéto myšlienky musím vypudiť z mysle. A presne som vedel, čo by

odviedlo moju pozornosť.

"Teraz," strach z jej odpovede znižoval účinok ohňa v mojom hrdle.

"Si na rade ty."

10. Teórie

"Môžem sa ťa opýtať ešte jednu vec?" poprosila ma namiesto toho,

aby spustila svoju teóriu.

Bol som napätý, očakávajúc najhoršie. No aj napriek tomu som si

želal predĺžiť tento moment. Chvíľu, keď Bella sedí vedľa mňa, a to
dobrovoľne, aspoň o pár sekúnd. Vzdychol som si nad tým, no
nakoniec som povedal, "Jednu."

"No..." zaváhala na chvíľu, ako keby sa rozhodovala, ktorú z

pripravených otázok si vyberie. "Povedal si, že si vedel, že som
nevošla do toho kníhkupectva a pokračovala som na juh. Len som
rozmýšľala, ako si to zistil."

Zahľadel som sa na krajinu cez predné sklo. Zase ten druh otázky,
ktorý pre ňu dokopy nič neznamená, no pre mňa až príliš.

"Myslela som si, že sme s celým tým vyhýbaním už prestali,"

skritizovala ma sklamane.

Aké ironické. Ona vedela byť nesmierne vyhýbavá, a ani sa o to

nesnažila.

186
No tak dobre, chcela, aby som bol úprimný a priamy. Aj tak táto naša
konverzácia nesmerovala k ničomu dobrému.

"Dobre teda," povedal som. "Sledoval som tvoju vôňu."

Chcel som sa pozrieť na jej tvár no bál som sa, čo z nej vyčítam.
Namiesto toho som počúval, ako sa jej dych zrýchlil, no nakoniec
ustálil. Po chvíli znova prehovorila, jej hlas bol vyrovnanejší, ako som
očakával.

"A neodpovedal si ani na jednu z mojich predošlých otázok..."

povedala.

Zamračene som sa na ňu pozrel. Ona vyzerala rovnako.

"Na ktorú?"

"Ako to funguje, to čítanie myšlienok?" opýtala sa, vyťahujúc na

svetlo otázku z reštaurácie. "Môžeš čítať myšlienky hocikomu,
hocikde? Ako to robíš? Dokážu aj ostatní z tvojej rodiny...? Stíchla,
červenajúc sa.

"To je viac ako jedna otázka," povedal som.

Len na mňa pozrela, vyčkávajúc na odpovede.

A prečo by som jej to nemohol povedať? Už aj tak väčšinu uhádla a aj

tak, toto bola aspoň oveľa jednoduchšia téma ako tá, ku ktorej sme
speli.

"Nie, viem to iba ja. A nedokážem počuť hocikoho a hocikde. Musím

byť dosť blízko. Čím mi je niekoho... 'hlas' známejší, tým ďalej ho
môžem počuť. Ale aj tak iba na pár kilometrov."

Snažil som sa to vysvetliť tak, aby to pochopila. Musel som uviesť

nejaký príklad.

187
"Je to ako byť vo veľkej sále plnej ľudí, ktorí hovoria jeden cez
druhého. Najprv je to len hukot, bzučivé hlasy v pozadí. Kým sa
nesústredím na jeden hlas - potom viem jasne, na čo ten človek myslí.
Väčšinou to celé ani nevnímam, strašne to človeka rozptyľuje. Vtedy
sa mi ľahšie tvári že som normálny," zaškeril som sa, "lebo
neodpovedám ľuďom na ich otázky, a nie na nevyslovené myšlienky."

"Čo si myslíš, prečo nepočuješ mňa?" vyzvedala.

Znova som jej poskytol pravdu s ďalším príkladom.

"Netuším," priznal som sa. "Iba hádam. Možno tvoja myseľ nefunguje
rovnakým spôsobom ako mysle ostatných ľudí. Ako keby boli tvoje
myšlienky na frekvencii AM a ja chytám len FM."

Vtedy som si uvedomil, že tento príklad sa jej páčiť nebude. Nad jej
očakávanou reakciou som sa musel pousmiať. Opäť nesklamala.

"Moja myseľ nefunguje normálne?" zlostne zvýšila hlas. "Som

čudná?"

Ach, zasa tá irónia.

"Ja počujem v hlave hlasy a ty sa obávaš, že si čudná." Zasmial som

sa. Všetkým drobnostiam rozumela, no keď malo prísť na niečo
väčšie, nedochádzalo jej to. Ona mala vždy opačné cítenie...

Bella si hrýzla peru, zatiaľ čo sa jej na čele zjavila vráska.

"Neboj sa," uistil som ju. "Je to len teória..." No bola tu ešte
dôležitejšia teória, ktorú sme si museli vydiskutovať. Chcel som, aby
som to už mal za sebou. S každou sekundou som začínal cítiť, že
odkladáme to, čo je nevyhnutné.

"Čím sa dostávame naspäť k tebe," zmietal som sa medzi horlivým

snažením zistiť, o čo ide a medzi neochotou.

188
Vzdychla a zahryzla si do pery tak, až som sa zľakol, že by si mohla
ublížiť. Znepokojene mi pozrela do očí.

"Neprestali sme už z vyhýbaním?" potichu som sa opýtal.

Sklopila pohľad, bojujúc s čímsi v jej vnútri. Náhle stuhla a vytreštila

oči. Po prvýkrát som jej uzrel na tvári strach.

"Moje nervy!" vydýchla.

Spanikáril som. Čo zbadala? Ako som ju vystrašil?

Potom skríkla, "Spomaľ!"

"Čo sa deje?" Nerozumel som, odkiaľ sa nabrala toľká hrôza na jej

tvári.

"Ideš stošesťdesiat kilometrov za hodinu!" kričala na mňa. Na chvíľu

vykukla von oknom, no odtiahla sa pri pohľade na to, ako sme míňali
stromy.

Takáto drobnosť, ako trochu rýchlosti naviac, ju primäla vystrašene

kričať?

Prevrátil som očami. "Bella, upokoj sa."

"Chceš nás zabiť?" naliehala napätým hlasom.

"Nenabúrame," sľúbil som jej.

Z ostra sa nadýchla a potom, mierne pokojnejšie, prehovorila. "Prečo

sa tak veľmi ponáhľaš?"

"Vždy takto jazdím."

Pozrel som na ňu, pobavený jej šokovaným výrazom.

"Pozeraj sa na cestu!" zakričala.

189
"Bella, ja som nikdy nenabúral. Nikdy som dokonca ani nedostal
pokutu." Zaškeril som sa na ňu a dotkol som sa čela. Zdalo sa mi ešte
komickejšie vtipkovať s ňou o niečom takom tajomnom. "Vstavaný
detektor radarov."

"Veľmi vtipné," poznamenala sarkasticky, viac vystrašene než

nahnevane. "Charlie je policajt, spomínaš si? Vyrastala som s
rešpektom k pravidlám cestnej premávky. Okrem toho, ak by si nás v
tomto Volve omotal okolo nejakého stromu, ty by si zrejme pokojne
odkráčal preč."

"Zrejme," súhlasil som s ňou a potom som sa zasmial bez náznaku

humoru. Áno, pri dopravnej nehode by sme obstáli dosť rozdielne.
Mala pravdu, ak sa bála, aj keď som bol v šoférovaní veľmi dobrý...
"Ale ty nie."

So vzdychom som spomalil. "Spokojná?"

Zakukla na tachometer. "Skoro."

Ešte stále to pre ňu bolo príliš rýchlo? "Neznášam pomalú jazdu,"

zamrmlal som, no nechal som ručičku klesnúť ešte nižšie.

"Toto je pomalé?" opýtala sa.

"Dosť komentárov k môjmu šoférovaniu," povedal som netrpezlivo.

Koľkokrát sa už vyhla mojej otázke? Tretí? Štvrtý? Boli jej
domnienky také príšerné? Potreboval som to vedieť - okamžite. "Stále
čakám na tvoju najnovšiu teóriu."

Opäť si rozrušene, až takmer utrápene zahryzla do pery.

Snažil som sa ovládať moju netrpezlivosť a stlmil som hlas. Nechcel

som ju znervózniť.

"Nebudem sa smiať," sľúbil som jej, želajúc si, že nechce hovoriť len
kvôli tomu, že by sa cítila trápne.

190
"Ja sa skôr obávam, že sa na mňa budeš hnevať." zašepkala.

Prinútil som môj hlas ostať na pôvodnom tóne. "Je to také zlé?"

"Dosť zlé, fakt."

Sklopila oči, snažiac sa nepozrieť do tých mojich. A sekundy ubiehali.

"Tak do toho," povzbudil som ju.

Jej hlas bol veľmi tichý. "Neviem, ako začať."

"Prečo nezačneš pekne od začiatku?" Pripomenul som jej vlastné

slová z reštaurácie. "Povedala si, že túto teóriu nemáš z vlastnej
hlavy."

"Nie," súhlasila a opäť sa odmlčala.

Rozmýšľal som nad vecami, ktoré ju k jej teórii mohli inšpirovať. "Čo
ťa k nej priviedlo - kniha? Film?"

Mal som si prezrieť jej zbierku kníh, keď nebola doma. Nemal som
ani potuchy, či by sa medzi tými obšúchanými vydaniami našiel aj
nejaký Briam Stoker alebo Anne Riceová.

"Nie," povedala znova. "Bolo to v sobotu, na pláži."

Toto som neočakával. Klebety ohľadom našej rodiny neobsahovali

nikdy nič príliš čudné - ani nič príliš konkrétne. Bola tu nejaká
klebeta, o ktorej som nevedel? Bella sa na mňa pozrela a zbadala
prekvapenie na mojej tvári.

"Náhodou som tam stretla starého rodinného priateľa Jacoba Blacka,"

pokračovala. "Jeho otec a Charlie sa priatelili, ešte keď som bola
malá."

191
Jacob Black - to meno som nepoznal, no aj tak mi niečo pripomínalo...
niečo kedysi dávno, veľmi dávno... Zízal som von oknom a
prehrabával som sa v spomienkach, aby som si to dal s niečím do
súvislosti.

"Jeho otec je jedným zo starešinov kmeňa Quileutov," povedala.

Jacob Black. Ephraim Black. Nepochybne je to jeho potomok.

To bolo skutočne zlé.

Vedela pravdu.

Moja myseľ sa zaoberala tým, čo sa bude asi diať. Keď som autom
prechádzal tmavými krivkami cesty, moje telo stuhlo v strašnom
utrpení - bol som úplne nehybný, až na automatické pohyby, ktoré
viedli auto.

Vedela pravdu.

Ale... ak ju zistila už v sobotu... tak to potom vedela celý večer... a aj

tak...

"Boli sme sa prejsť," pokračovala. "A on mi rozprával nejaké staré

legendy, myslím, že ma chcel vystrašiť. Porozprával mi jednu..."

Krátko sa odmlčala, no ja som teraz už nemal pochybnosti. Vedel

som, čo sa chystá povedať. Už ostávala len jedna záhada - prečo tu
teraz so mnou sedela.

"Pokračuj," povedal som.

"O upíroch," slová vyslovila úplne pošepky.

Akosi bolo pre mňa horšie to, že to slovo vyslovila nahlas, ako to, že
vedela pravdu. Trhlo mnou, no hneď som sa ovládol.

"A ty si si hneď spomenula na mňa?" opýtal som sa.

192
"Nie. On... spomínal tvoju rodinu."

Aké ironické, že práve Ephraimov potomok porušil dohodu, na ktorej

si on tak veľmi zakladal. Vnuk, pravdepodobne pravnuk. Koľko rokov
ubehlo? Sedemdesiat?

Mal som si uvedomiť, že tí starci, ktorí tým legendám verili, nebudú

skutočné nebezpečenstvo. Samozrejme, bola to mladšia generácia - tí,
ktorí na to boli upozornení, no zdalo sa im to extrémne smiešne -
samozrejme, tu hrozilo nebezpečenstvo odhalenia.

Predpokladám, že to znamenalo, že teraz môžem vyvraždiť celý kmeň

žijúci na pobreží. Ephraim a jeho svorka ochrancov už boli dávno
mŕtvi...

"On si myslí, že je to len hlúpa povera," povedala náhle Bella, jej hlas
znel akosi horlivo. "Nečakal, že si o tom budem bohviečo myslieť."

Okrajovo som ju sledoval, ako si znepokojene trela ruky.

"Je to moja vina," povedala po krátkej prestávke a potom sklonila

hlavu tak, ako by sa za niečo hanbila. "Prinútila som ho, aby mi to
povedal."

"Prečo?" Teraz už pre mňa nebolo ťažké udržať môj hlas vyrovnaný.
Najhoršie už mám za sebou. Kým hovoríme o detailoch tohto môjho
odhalenia, aspoň sa nemusíme presúvať na jeho následky.

"Lauren nadhodila niečo o tebe - chcela ma provokovať," nad

spomienkou sa zaškerila. Bol som vyvedený z miery, rozmýšľajúc,
ako by mohlo Bellu vyprovokovať, keď niekto hovoril o mne... "A
jeden starší chalan z toho kmeňa vyhlásil, že tvoja rodina do
rezervácie nechodí, lenže to vyznelo, akoby tým myslel niečo viac.
Tak som odviedla Jacoba nabok a ľsťou som to z neho vymámila."

Keď to povedala, sklonila hlavu. Vyzerala... previnilo.

193
Odvrátil som sa od nej a rozosmial som sa. Ona sa cítila previnilo? Čo
také urobila?

"Akou ľsťou?" opýtal som sa.

"Skúšala som s ním flirtovať a fungovalo to lepšie, než by som si bola

myslela," v jej hlase som začul, ako keby neverila, že niečo také bolo
možné.

Predstavil som si - zvažujúc to, ako priťahovala všetko mužského

pohlavia bez toho, aby si to vôbec uvedomovala - aká neskutočná
musela byť, ak by sa taká byť snažila. Náhle som ľutoval chlapca, na
ktorom si vyskúšala svoju obrovskú silu.

"Škoda, že som to nevidel," povedal som a temne som sa zasmial.

Želal som si, aby som mohol vidieť reakciu toho chlapca, byť
svedkom toho, ako ho to totálne zdrvilo. "A ty obviňuješ mňa, že
opantávam ľudí - chudák Jacob Black."

"Čo si robila potom?" opýtal som sa. Bol čas vrátiť sa späť k
strašidelným príbehom.

"Hľadala som na internete."

Ako ináč. "A to ťa presvedčilo?"

"Nie," povedala. "Nič nesedelo. Väčšinou to boli hlúposti. A potom..."

Znovu sa odmlčala a ja som mohol začuť, ako zaťala zuby.

"Čo?" spýtal som sa. Na čo prišla? Čo pre ňu dávalo zmysel?

Krátko zaváhala a potom zašepkala: "Povedala som si, že na tom

nezáleží."

Všetky moje myšlienky na krátku chvíľu stuhli hrôzou, no potom mi

odrazu všetko dávalo zmysel. Prečo dnes večer poslala svoje priateľky

194
preč namiesto toho, aby s nimi odišla. Prečo si so mnou sadla do auta
namiesto toho, aby utekala preč, volajúc o pomoc...

Jej reakcie boli vždy opačné - vždy úplne nesprávne. Priťahovala

nebezpečenstvo a vítala ho otvorenou náručou.

"Že na tom nezáleží?" Pretisol som pomedzi stisnuté zuby. Začal ma

napĺňať hnev. Ako som mohol ochrániť niekoho kto... kto... kto bol
rozhodnutý nebyť chránený?

"Nie," povedala hlasom, ktorý znel nevysloviteľne jemne. "Nezáleží

mi na tom, čo si."

Bola neskutočná.

"Nezáleží ti na tom, že som možno netvor? Že možno nie som

človek?"

"Nie."

Začal som premýšľať nad tým, či bola duševne vyrovnaná.

Vedel by som jej zabezpečiť tú najlepšiu starostlivosť... Carlisle má

známosti, mohol by jej vybaviť tých najlepších doktorov a terapeutov.
Možno by niekto mohol opraviť to, čo s ňou nebolo v poriadku,
čokoľvek, kvôli čomu teraz s pokojne bijúcim srdcom sedela vedľa
upíra. Zariadenie, v ktorom by bola, by som navštevoval tak často,
ako by som len mohol...

"Si nahnevaný," vzdychla si. "Radšej som nemala nič hovoriť."

Ako keby niekomu z nás pomohlo ukrývanie týchto jej veľmi

znepokojujúcich sklonov.

"Nie. Radšej by som vedel, na čo myslíš, aj keď je to úplne šialené."

"Takže sa opäť mýlim?" spýtala sa, mierne útočne.

195
"To nie je to, na čo som myslel!" Zaťal som zuby. "'Na tom nezáleží'!"
napodobnil som ju jedovato.

Zalapala po dychu. "Mám pravdu?"

"Záleží na tom?" Odporoval som jej.

Zhlboka sa nadýchla, kým som ja nahnevane čakal na jej odpoveď.

"Ani nie," povedala vyrovnaným hlasom. "Ale som zvedavá."

Ani nie. Na tom nezáleží. Je jej to jedno. Vedela, že nie som človek,
že som netvor, no bolo jej to jedno.

Popri mojich starostiach o jej duševné zdravie som začal cítiť

silnejúcu nádej. Snažil som sa ju potlačiť.

"Na čo konkrétne si zvedavá?" Opýtal som jej. Medzi nami už neboli

žiadne tajomstvá, už len nepodstatné detaily.

"Koľko máš rokov?" opýtala sa.

Moja odpoveď bola automatická. "Sedemnásť."

"A ako dlho máš už sedemnásť?"

Snažil som sa nepousmiať nad jej snažením sa. "Už nejakú tú dobu."
priznal som sa.

"Dobre," povedala náhle nadšene. Usmiala sa na mňa. Keď som na ňu

znepokojujúco zazrel, pochybujúc o jej duševnom zdraví, usmiala sa
ešte viac zoširoka. Zaškeril som sa.

"Teraz sa nesmej," upozornila ma. "No ako môžeš vyjsť von počas
denného svetla?"

Rozosmial som sa aj napriek jej požiadavke, aby som to nerobil.

Vidieť, že nenašla nič netypické. "Mýtus," povedal som jej.

196
"Spáli vás slnko?"

"Mýtus."

"Spíte v rakvách?"

"Mýtus."

Spánok nebol časťou mojej existencie už veľmi dlho - pokiaľ

nerátame tie posledné noci, kedy som sledoval Bellu a jej sny...

"Nemôžem spať," zamrmlal som, doplňujúc moju odpoveď.

Na chvíľu mlčala.

"Vôbec?" opýtala sa.

"Nikdy," vydýchol som.

Díval som sa jej do hlbokých očí, skrývajúcimi sa za hustými

mihalnicami a hrozne som si želal, aby som mohol zaspať. Nie preto,
aby som prečkal čas, ani preto, aby som unikol nude, ale preto, že som
chcel snívať. Možno, že ak by som to dokázal, ak by som vedel
snívať, potom by som mohol byť vo svete, kde sme mohli byť spolu.
Snívala o mne. Ja som chcel snívať o nej.

Ona sa dívala na mňa s udiveným výrazom. Musel som sa od nej

odvrátiť.

Nemohol som o nej snívať. Ona by nemala snívať o mne.

"Ešte si sa ma neopýtala tú najdôležitejšiu otázku," moja hruď bola

tichšia a tvrdšia ako kedykoľvek predtým. Musel som ju donútiť, aby
konečne porozumela. Raz si musí uvedomiť, čo práve robí. Musí byť
donútená k tomu, aby videla, že na tom záleží - na viac ako na
hocičom inom. Aj vrátane toho, že ju milujem.

197
"Ktorú?" prekvapene sa opýtala.

Len kvôli tomuto, čo som teraz šiel vysloviť, som zostril hlas.
"Nezaujíma ťa, ako sa stravujem?"

"Och, túto otázku." Prehovorila potichu tak, že som nevedel rozlúštiť,

čo si o tom myslela.

"Áno, túto otázku. Nechceš vedieť, či pijem krv?"

Nad touto otázkou sa zarazila. Konečne. Začínala rozumieť.

"No, Jacob niečo spomínal," povedala.

"Čo Jacob spomínal?"

"Povedal že... nelovíte ľudí. Že by ste nemali byť nebezpeční, pretože

lovíte iba zvieratá."

"Povedal, že nie sme nebezpeční?" zopakoval som cynicky.

"Nie tak celkom," povedala. "Povedal, že by ste nemali byť

nebezpeční. No Quileutovia vás aj tak nechcú na svojom území, len
pre prípad."

Sledoval som cestu, pričom moje myšlienky bola len beznádejná spleť
čohosi neurčitého a hrdlo ma pálilo dôverne známym smädom.

"Tak ako, mal pravdu?" povedala tak pokojne, ako keby sme sa
rozprávali o počasí. "Že nelovíte ľudí?"

"Quileutovia si toho veľa pamätajú."

Premýšľajúc prikývla.

"No nech ťa to neupokojí," povedal som rýchlo. "Robia dobre, ak sa

od nás držia čo najďalej. Stále sme nebezpeční."

198
"Nerozumiem."

Nie, to teda nerozumela. Ako ju k tomu donútiť?

"Snažíme sa," povedal som jej. "Zvyčajne sme veľmi dobrí v tom, čo
robíme. No občas robíme chyby. Ja, napríklad, ak si dovolím byť s
tebou osamote."

Jej vôňa v aute bola rovnako silná ako predtým. Začínal som si na to
zvykať, takmer som to ignoroval, no nedalo sa zaprieť, že moje telo
stále túžilo po tom, po čom by nemalo. V ústach som stále cítil jed.

"Toto je chyba?" opýtala sa zlomeným hlasom. Tento zvuk ma úplne

odzbrojil. Chcela byť so mnou - napriek všetkému, chcela byť so
mnou.

Nádej vo mne opäť začala narastať, no zatlačil som ju späť.

"A veľmi nebezpečná," povedal som jej pravdivo, želajúc si, aby na
pravde nezáležalo.

Na chvíľu nereagovala. Jej dýchanie bolo iné - zasekávalo sa akosi

zvláštne, no neznelo to, že by to malo byť od strachu.

"Povedz mi ešte niečo," povedala náhle, jej hlas skresľoval smútok.

Dôkladne som si ju prezrel.

Čosi ju trápilo. Ako som mohol toto dovoliť?

"Čo by si ešte chcela vedieť?" snažil som sa myslieť na spôsob,

ktorým by som ju nezranil. Nemala by byť nešťastná. Nemohol som ju
nechať byť nešťastnou.

"Povedz mi, prečo lovíte zvieratá namiesto ľudí," povedala ešte stále
smutne.

Nebolo to očividné? Alebo jej na tom takisto nezáležalo.

199
"Nechcem byť netvorom," zašepkal som.

"Lenže zvieratá nestačia?"

Myslel som na ďalší príklad, aby mohla porozumieť. "Samozrejme,

nie som si tým istý, no mohol by som to prirovnať k životu na tofu a
sójovom mlieku; nazývame sami seba vegetariánmi, je to náš
súkromný žartík. Dosť dobre to neukojí hlad, alebo, lepšie povedané,
smäd. No sme dosť silní na to, aby sme odolali. Väčšinou." Stíšil som
hlas; hanbil som sa za to, že som ju vystavil takému nebezpečenstvu.
Nebezpečenstvo, ktoré som stále toleroval... "Občas je to ťažšie."

"Teraz je to pre teba veľmi ťažké?"

Vzdychol som si. Samozrejme, že sa opýta presne na tú otázku, na

ktorú som nechcel odpovedať. "Áno," priznal som sa.

Tentoraz som odhadol reakciu jej tela správne: dýchanie aj tep bol
stabilný. Očakával som to, no nerozumel som tomu. Ako to, že sa
nebála?

"No teraz nie si hladný," prehlásila s istotou.

"Prečo si to myslíš?"

"Tvoje oči," vyhŕkla. "Povedala som ti, že má teóriu. Všimla som si,
že ľudia - konkrétne muži - sú podráždení, keď sú hladní."

Zachichotal som sa nad jej pomenovaním: podráždený. Veľmi slabé

slovo. No mala opäť pravdu, ako vždy. "Si dosť všímavá." Znova som
sa zasmial.

Mierne sa pousmiala, no na čelo sa jej opäť vrátila vráska, ako keby sa

na niečo úporne sústreďovala.

"Tento víkend si bol s Emmettom na love?" opýtala sa, keď môj

smiech konečne doznel. Keď o tom začala hovoriť, bolo to takým

200
nenúteným tónom, až ma to frustrovalo. To toho vedela vydržať tak
veľa? Ja som bol bližšie k zrúteniu sa než ona.

"Áno," povedal som jej, a potom, keď som to chcel nechať tak, zacítil
som tú istú potrebu ako v reštaurácii: chcel som, aby ma spoznala.
"Nechcel som odísť," pokračoval som pomaly, "ale bolo to
nevyhnutné. Je pre mňa ľahšie byť v tvojej prítomnosti, ak nie som
smädný."

"Prečo si nechcel odísť?""

Zhlboka som sa nadýchol a potom som sa jej pozrel do očí. Tento

druh úprimnosti bol rovnako ťažký, no iným spôsobom.

"Som veľmi... znepokojený," dúfal som, že toto slovo postačí, aj keď

to úplne nevystihovalo, "keď som od teba ďaleko. Nežartoval som,
keď som ťa minulý štvrtok prosil, aby si nespadla do oceánu, alebo
aby ťa nič neprešlo. Celý víkend som bol nesústredený, lebo som sa o
teba bál. A po tom, čo sa dnes večer stalo, som veľmi prekvapený, že
si prežila celý víkend bez škrabanca." Potom som si spomenul na rany
na jej dlaniach. "No, nie tak celkom bez škrabanca," doplnil som.

"Čože?"

"Tvoje ruky," pripomenul som jej.

Vzdychla si a zaškerila sa. "Spadla som."

Mal som pravdu. "Myslel som si to," povedal som, neschopný skryť
úsmev. "Predpokladal som, keďže si to ty, že to bude oveľa horšie - a
táto myšlienka ma trápila celý čas, čo som bol preč. Tie tri dni sa zdali
veľmi dlhé. Emmettovi som šiel poriadne na nervy." Ak mám byť
úprimný, nemal som túto vetu povedať v minulom čase.
Pravdepodobne ho stále rozčuľujem, a spolu s ním aj zvyšok mojej
rodiny. No, okrem Alice...

"Tri dni?" opýtala sa, náhle ostro. "Nevrátil si sa len dnes?"

201
Nerozumel som tomu podtónu v jej hlase. "Nie, vrátili sme sa v
nedeľu."

"Tak potom prečo si nebol v škole?" dožadovala sa odpovede. Jej

hnev ma zmiatol. Nezdalo sa, že si uvedomuje, že táto otázka súvisí s
mytológiou.

"Pýtala si sa ma, či ma spáli slnko. Nespáli," povedal som. "Ale

nemôžem vyjsť von počas slnečného svetla, aspoň nie vtedy, ak sa
niekto pozerá."

To nachvíľu prerušilo jej záhadnú zlosť. "Prečo?" opýtala sa a

naklonila hlavu.

Tentoraz som nedokázal vyjsť s vhodným príkladom. Tak som jej len
povedal, "Raz ti to ukážem," Potom som rozmýšľal nad tým, či tento
sľub poruším. Uvidím ju po dnešku ešte niekedy? Miloval som ju už
dosť na to, aby som ju dokázal opustiť?

"Mohol si mi zavolať," povedala.

Aké zvláštne skonštatovanie. "Vedel som, že si v poriadku."

"Lenže ja som nevedela, kde si ty. Ja..." náhle zastavila a pozrela dole
na svoje ruky.

"Čo?"

"Nepáči sa mi to," povedala nesmelo a pokožka na lícach sa jej

začervenala. "Ak ťa nevidím. Tiež som znepokojená."

No a teraz si šťastný? Opýtal som sa sám seba. A tu bola moja

odmena za dúfanie.

Bol som zmätený, šalel som radosťou, no aj vystrašený - hlavne

vystrašený - keď som si uvedomil, že všetky moje najdivokejšie
predstavy neboli tak ďaleko od pravdy. Tak pre toto jej nezáležalo na
tom, že som netvor. Bol to presne ten istý dôvod, prečo viac

202
nezáležalo na pravidlách mne. Prečo na mňa 'to správne' aj to
'nesprávne' už nemalo viac vplyv. Prečo všetky moje priority klesli o
priečku nižšie, aby urobili miesto tomuto dievčaťu na úplnom vrchole.

Aj Bella ku mne cítila náklonnosť.

Vedel som, že to nemôžem porovnávať s tým, ako veľmi ju milujem.

No pre ňu to bolo dosť na to, aby riskovala svoj život tým, že tu vedľa
mňa teraz sedí. A aby to urobila s radosťou.

Dosť na to, aby som jej spôsobil bolesť, ak neurobím to, čo je správne,
a neodídem.

Bolo tu ešte niečo, čo by som mohol urobiť, a čo by ju nezranilo?

Bolo?

Mal som sa od nej držať ďalej. Nikdy som sa nemal vrátiť do Forksu.
Len jej ubližujem.

Odradí ma to od toho, aby som zostal? Od toho, aby som to len

zhoršoval?

Spôsob, akým som sa teraz cítil, tá horúčosť, čo sálala z jej pokožky a

dotýkala sa mojej...

Nie. Nič ma už nezastaví.

"Ach," zastenal som. "To je zlé."

"Čo som povedala?" povedala, berúc na seba vinu.

"Nevidíš to, Bella? Jedna vec je, keď sa ja cítim nanič, no iné je, že sa
ty do toho takto vkladáš. Nechcem, aby si sa takto cítila." Bola to
pravda, no zároveň aj lož. Časť mňa, tá najsebeckejšia, sa takmer
vznášala vedomím, že ma potrebuje tak, ako ja ju. "Nie je to správne.
Nie je to bezpečné. Som nebezpečný, Bella - prosím, pochop to."

"Nie." podráždene našpúlila pery.

203
"Myslím to vážne." Bojoval som sám so sebou - polovica túžila po
tom, aby to pripustila, polovica chcela presne opačné, a tak moje slová
vyzneli ako zavrčanie.

"Ja tiež," trvala na svojom. "Povedala som ti, že mi nezáleží na tom,

čo si. Už je neskoro."

Neskoro? Svet sa mi na chvíľu sfarbil do čiernobiela, keď som z

mysle vyhrabal obrázok Belly spiacej na trávniku zaliatom slnkom, a
tiene, ktoré sa k nej približovali. Nevyhnutné a nezastaviteľné. Kradli
jej farbu z pokožky a vrhali ju do temnoty.

Neskoro? Mysľou mi prebehla Alicina vízia - ako na mňa Belline

krvavo červené oči bezvýrazne hľadia. Boli síce bezvýrazné - no
neexistoval spôsob, ako by ma nemohla nenávidieť pre túto
budúcnosť. Nenávidieť ma za to, že som jej všetko zobral. Že som jej
ukradol život aj dušu.

Nemôže byť neskoro.

"To nikdy nehovor," zasyčal som.

Vyzrela von oknom a zahryzla si do pery. Dlane mala pevne zovreté

do pästí a položila si ich do lona. Dýchanie jej zlyhávalo.

"Nad čím premýšľaš?" Potreboval som to vedieť.

Potriasla hlavou bez toho, aby sa na mňa pozrela. Zazrel som niečo
lesknúť sa na jej líci, ako malý kryštálik.

Bolesť. "Ty plačeš?" Rozplakal som ju. Až tak veľmi som jej ublížil.

Zotrela si slzy chrbtom ruky.

"Nie," zaklamala, no hlas sa jej zlomil.

204
Akési hlboko pochované inštinkty ma donútili natiahnuť sa k nej - na
túto krátku chvíľu som sa cítil tak ľudsky, ako ešte nikdy predtým v
živote. A potom som si spomenul, že človekom... nie som. A tak som
ruku odtiahol.

"Prepáč," povedal som zaťatou sánkou. Ako som jej mohol povedať,
že mi je to veľmi ľúto? Že mi je ľúto všetkých hlúpych chýb, ktoré
som urobil. Aj mojej nikdy nekončiacej sebeckosti. Bolo mi ľúto, že
ona bola tá nešťastná, ktorá vo mne vzbudila túto prvú, tragickú lásku.
Bolo mi ľúto aj vecí, ktoré boli mimo mojej kontroly - to, že som bol
netvor, ktorý bol vybraný, aby hlavne ukončil jej život.
Zhlboka som sa nadýchol - ignorujúc reakciu môjho tela na vôňu v
aute - a snažil som sa pozbierať.

Chcel som zmeniť tému, potreboval som myslieť na niečo iné.

Našťastie, čo sa týkalo tohto dievčaťa, moja zvedavosť sa nedala
uhasiť. Vždy som sa mal na čo pýtať.

"Povedz mi niečo," povedal som.

"Čo také?" opýtala sa a v hlase jej stále bolo badať náznak sĺz.

"Na čo si dnes večer myslela, tesne predtým, ako som sa objavil?

Nepochopil som tvoj výraz - nevyzerala si až taká vystrašená, skôr
ako keby si sa na niečo sústreďovala." V myšlienkach som si vybavil
jej tvár, nútiac sa zabudnúť na to, cez čie oči som sa díval, a na jej
výraz rozhodovania.

"Snažila som si spomenúť na to, ako zneškodniť útočníka," povedala

vyrovnanejším hlasom. "Veď vieš, sebaobrana. Chcela som mu vraziť
nos priamo do mozgu." Na konci vety už nedokázala udržať pokojný
tón. Hlas sa jej zmenil tak, až z neho priam sálala nenávisť.
Nepreháňala a jej mačiatkovská zúrivosť sa mi teraz nezdala smiešna.
Videl som jej krehkú postavu - ako sklo potiahnuté hodvábom - ktorú
zatienili masívne ľudské príšery s obrovskými päsťami, ktoré jej
mohli ublížiť. V hlave mi priam vrel hnev.

205
"Chcela si s nimi bojovať?" Mal som chuť zavrčať. Jej vlastné
inštinkty ju mohli zabiť. "Na útek si nemyslela?"

"Keď utekám, veľa padám," povedala ostýchavo.

"A čo tak kričanie o pomoc?"

"K tomu som sa dostávala."

Neveriaco som pokrútil hlavou. Ako sa udržala nažive predtým, než

prišla do Forksu?

"Mala si pravdu," poznamenal som kyslo. "Vážne pokúšam osud, ak

sa ťa snažím udržať pri živote."

Vzdychla si a vyzrela von oknom. Potom sa otočila späť ku mne.

"Uvidím ťa zajtra?" opýtala sa náhle.

Keď som mal nakoniec skončiť v pekle, aspoň si to užijem.

"Áno, aj ja musím odovzdať úlohu." Usmial som sa na ňu, čo vo mne

vyvolalo dobrý pocit. "Na obede ti postrážim miesto."

Srdce jej divo búšilo; a to moje, mŕtve, bolo odrazu akési teplejšie.

Auto som zastavil pred jej domom, no ani sa nepohla.

"Sľubuješ, že zajtra prídeš?" opýtala sa, trvajúc na svojom.

"Sľubujem."

Prečo som sa cítil tak strašne šťastne práve vtedy, keď som nerobil tie
správne veci? Isto s tým nebolo všetko v poriadku.

Spokojne prikývla a začala si vyzliekať moju bundu.

206
"Môžeš si ju nechať," uistil som ju rýchlo. Chcel som, aby odišla s
niečím mojim. Niečo, čo si mohla vziať, tak ako som si ja vzal
vrchnáčik od limonády, ktorý bol teraz ukrytý v mojom vrecku...
"Nemáš na zajtra žiadnu bundu."

S ľútostivým úsmevom mi ju podala. "nechcem to vysvetľovať

Charliemu," povedala mi.

To si radšej ani nepredstavujem. Usmial som sa na ňu. "Aha, jasné."

Položila ruku na kľučku auta, no zastala. Nechcela odísť tak, ako som
ja nechcel, aby odišla.

Aby bola nechránená, hoci len na krátku chvíľu...

Peter a Charlotte už určite boli kdesi ďaleko za Seattlom. No ešte vždy

tu boli aj iní. Tento svet nebol pre ľudí bezpečný, a zdalo sa, že pre ňu
už vôbec.

"Bella?" opýtal som sa, prekvapený tým náhlym návalom radosti,

ktorý ma premkol, keď som vyslovil jej meno.

"Áno?"

"Sľúbiš mi niečo?"

"Áno," okamžite súhlasila, no potom zúžila oči, ako keby si to chcela

náhle rozmyslieť.

"Nechoď sama do lesa," varoval som ju, premýšľajúc nad tým, či táto
požiadavka spustí to, čo som jej pred chvíľou zazrel v očiach.

Zmätene zažmurkala. "Prečo?"

Nedôveryhodne som sa zadíval do tmy. Nedostatok svetla nebol

problém pre moje oči, no takisto by to nebol problém pre oči iného
lovca. V tme boli slepí len ľudia.

207
"Tam vonku nie som vždy tá najnebezpečnejšia vec ja," povedal som
jej. "Ale nechajme to už tak."

Zachvela sa, no rýchlo sa ovládla a nakoniec sa dokonca usmiala.

"Ako povieš."

Jej dych sa dotkol mojej tváre, tak sladký a opojný.

Mohol som tu takto sedieť aj celú noc, no ona potrebovala spánok. Tie
dve túžby, ktoré vo mne vreli, boli rovnako silné: chcieť ju a chcieť,
aby bola v bezpečí.

Povzdychol som si nad tým. "Uvidíme sa zajtra," povedal som, aj keď

som vedel, že ja ju uvidím oveľa skôr. Hoci, ona mňa nie.

"Tak zajtra," odpovedala a otvorila dvere.

Znova som pocítil tú známu bolesť, keď som ju videl odchádzať.

S potrebou zadržať ju som sa k nej natiahol. "Bella?"

Otočila sa, no stuhla, keď zistila, že naše tváre sa nachádzajú tak

blízko.

Ja som bol takisto ohromený takouto blízkosťou. Horúčosť, ktorá sa z

nej priam valila, ma pohládzala po tvári. Takmer som cítil hodvábnu
jemnosť jej pokožky...

Jej srdce vynechalo pár úderov a ústa sa jej jemne pootvorili.

"Dobre sa vyspi," zašepkal som a odtiahol som sa skôr, než by ma

moje telo - či známy smäd, alebo nový a neznámy hlad, ktorý som
pocítil - donútili urobiť niečo, čo by jej mohlo ublížiť.

Sedela úplne bez pohybu, ako omráčená. Bola pravdepodobne

omámená.

A ja tiež.

208
Akosi sa pozbierala - aj keď na tvári mala ešte stále zmätený výraz - a
takmer vypadla z auta. Potom zakopla o svoju vlastnú nohu a musela
sa zachytiť auta, aby nespadla.

Zachichotal som sa, dúfajúc, že to bolo príliš tiché na to, aby to

počula.

Potkýnajúc sa dostala až k lúčom svetla, ktoré obklopovali vchodové

dvere. Na tú krátku chvíľočku bola v bezpečí. A ja sa o chvíľu vrátim,
aby som sa o tom uistil.

Cítil som, ako ma očami sledovala, keď som odchádzal tmavou

ulicou. Bol to úplne iný pocit, než na aký som bol zvyknutý. Zvyčajne
cez takýto pohľad vidím sám seba, ak mám dostupnú myseľ, cez ktorú
sa to dá. Toto bolo akosi udivujúco vzrušujúce - tento pocit
pozorujúcich očí. No vedel som, že sa takto cítim len preto, že sú to
jej oči.

V hlave sa mi preháňalo snáď milión myšlienok, keď som bezcieľne

vplával do noci.

Veľmi dlho som len tak krúžil ulicami, bez konkrétneho smeru, a
premýšľal som nad Bellou a nad neskutočným oslobodením, ktoré
som cítil, keď už bola pravda von. Už som sa nemusel báť, že zistí, čo
som zač. Už to vedela. A nezáležalo jej na tom. A hoci to bolo pre
mňa očividne veľmi zlé, mne to pripadalo úžasne oslobodzujúce.

No najviac som myslel na Bellu a na lásku, ktorú som cítil. Nemohla

ma milovať tak ako ja ju - takáto pohlcujúca a zdrvujúca láska by
zničila jej krehké telo. No ona sa cítila byť dostatočne silná.
Dostatočne na to, aby premohla inštinktívny strach. Dostatočne na to,
aby chcela byť so mnou. A jej prítomnosť ma napĺňala takým šťastím,
aké som ešte nezažil.

Na chvíľu - keďže som bol sám a pre zmenu som nikoho nemohol
zraniť - som dovolil tomuto šťastiu, aby ma zaplavilo bez toho, aby
som myslel na to, ako to môže nešťastne skončiť. Jednoducho byť len

209
šťastný, že jej nie som ľahostajný. Vychutnávať si pocit víťazstva, že
ja som ten, komu sa podarilo získať si jej náklonnosť. Predstavovať si,
ako deň za dňom sedím vedľa nej, počujem jej hlas a vidím jej úsmev.

Znova som si ho prehral v mysli - ako sa jej plné pery v kútikoch

zvlnili, ako sa jej na brade zjavila jamka, ako jej znežneli oči... Jej
prsty boli dnes večer na mojej pokožke také jemné a teplé.
Predstavoval som si, aké by to asi bolo, keby som sa dotkol jej
pokožky na lícach - takej hodvábnej, horúcej... takej krehkej. Ako sklo
potiahnuté hodvábom... Priam odstrašujúco rozbitné.

Nevšimol som si, kam smerujú moje myšlienky, až kým nebolo príliš
neskoro. Ako som tak myslel na to, ako veľmi je zraniteľná, do mysle
sa mi votreli iné obrazy jej tváre.

Stratená v tieňoch, bledá od strachu - avšak sánku mala zaťatú a

nekompromisnú, v očiach sa jej zračila zúrivosť a hlboké sústredenie,
s telom pripraveným zaútočiť na mohutné postavy, ktoré je obkľúčili,
na nočné mory skrývajúce sa v prítmí...

"Ach," zaúpel som, keď ten vriaci hnev, na ktorý som pri láske k nej
úplne zabudol, znova prepukol v ničivé peklo.

Bol som sám. Bella bola, v čo verím, v bezpečí doma; na chvíľu som
bol veľmi šťastný, že Charlie Swan - miestna hlava zákona, vycvičený
a ozbrojený - bol jej otec. To by malo pre ňu niečo znamenať, niečo
ako ochrana.

Bola v bezpečí. Nebude mi trvať dlho, kým ju pomstím...

Nie. Zaslúžila si niečo lepšie. Nemôže sa zaujímať o vraha.

Ale... čo ostatné?

Áno, Bella bola v bezpečí. Angela a Jessica istotne tiež..

Príšera sa teraz voľne pohybovala po uliciach Port Angeles. Bola to

ľudská príšera - mohlo mu to spôsobiť aj nejaké ľudské problémy...?

210
Spáchať vraždu, po ktorej som tak bažil, nebolo správne. Vedel som
to. No nechať ho, aby zaútočil na niekoho iného, by tiež nebolo to
najlepšie rozhodnutie.

Blonďavá hosteska z reštaurácie. Servírka, na ktorú som sa ani raz

nepozrel. Obe ma síce mierne vytáčali, no to neznamenalo, že by si
zaslúžili dostať sa do takého nebezpečenstva.

Každá z nich mohla byť niečia Bella.

A to rozhodlo.

Otočil som sa smerom na sever a zrýchlil som, keďže som mal teraz
na to dôvod. Vždy, keď som mal nejaký problém, ktorý sa mi
vymykal spod kontroly - napríklad ako teraz - vedel som, kto by mi
mohol pomôcť.

Alice sedela na verande a čakala na mňa - Radšej som zastavil pred

domom, než by som mal ísť do garáže.

"Carlisle je vo svojej pracovni," povedala mi Alice ešte skôr, než som

sa jej stihol opýtať.

"Ďakujem," povedal som a keď som prechádzal okolo nej, postrapatil

som jej vlasy.

Ďakujem, že si mi zdvihol telefón, pomyslela si sarkasticky.

"Ou." Zastavil som pre dverami, vybral som telefón a otvoril ho.
"Prepáč. Ani som sa nepozrel, kto vlastne volal. Bol som...
zaneprázdnený."

"Hej, ja viem. Ja sa takisto ospravedlňujem. Kým som si stihla

všimnúť, čo sa bude diať, už bolo neskoro."

"Mal som k tomu blízko," zašepkal som.

Prepáč, zopakovala zahanbene.

211
Pri vedomí, že je Bella v poriadku, bolo veľmi ľahké odpúšťať.
"Neospravedlňuj sa. Viem, že nemôžeš zachytiť všetko. Nikto
neočakáva, že budeš vševediaca, Alice."

"Díky."

"Takmer som ťa dnes pozval na večeru. Stihla si si to všimnúť, než

som zmenil názor?"

Zaškerila sa. "Nie, aj toto mi akosi ušlo. Škoda, že som to nevedela,

bola by som prišla."

"Na čo si sa tak sústreďovala, že si toho tak veľa zmeškala?"

Jasper premýšľal nad naším výročím. Zasmiala sa. Snaží sa nemyslieť

na to, čo mi dá ako darček, no ja už asi viem...

"Ty si neskutočná."

"Ja viem."

Našpúlila pery a jemne obviňujúco na mňa zazrela. No neskôr som už

pozor dávala. Povieš im, že už o tom vie?

Vzdychol som si. "Áno. Neskôr."

Nepoviem ani slovo. No urob mi láskavosť a oboznám o tom Rosalie

až vtedy, keď ja nablízku nebudem, čo ty na to?

Strhol som sa. "Iste."

Bella to vzala dosť dobre.

"Až príliš."

Alice sa na mňa zaškerila. Nepodceňuj ju.

212
Snažil som sa odstrániť obraz Belly a Alice ako najlepších priateliek z
mysle.

Netrpezlivo som si vzdychol. Chcel som, aby bola táto časť večera už
za mnou. No trochu som sa obával toho, keď budem musieť odísť z
Forksu...

"Alice..." začal som. Vedela, čo sa chcem opýtať.

Dnes večer bude Bella v pohode. Teraz som už pozornejšia. Potrebuje

niečo ako dvadsaťštyri hodinový dozor, čo?

"Minimálne."

"No akokoľvek, o chvíľu sa k nej vrátiš."

Zhlboka som sa nadýchol. Tie slová zneli tak nádherne.

"Tak už choď. Vybav to, aby si mohol byť tam, kde túžiš byť,"
povedala.

Prikývol som a vybral som sa za Carlislom.

Čakal na mňa s očami upretými na dvere, namiesto hrubej knihy,

ktorá ležala priamo pred ním na stole.

"Počul som, ako ti Alice povedala, kde ma nájdeš," povedal a usmial

sa.

Ako sa mi len uľavilo, keď som bol s ním a videl som všetku tú
empatiu v jeho hlbokých, inteligentných očiach. Carlisle bude vedieť,
čo treba urobiť.

"Potrebujem pomoc."

"S čímkoľvek, Edward," sľúbil mi.

"Povedala ti Alice, čo sa dnes stalo Belle?"

213
Takmer stalo, poopravil ma.

"Áno, takmer. Mám problém, Carlisle. Už vieš že... ho strašne

chcem... zabiť." Slová zo mňa priam vytryskli. "Tak hrozne to chcem.
No viem, že by to nebolo správne, pretože by to bola pomsta, nie
spravodlivosť. Nekonal by som objektívne, ale s hnevom. No aj tak
nie je dobré nechať tohto sériového vraha a násilníka, aby sa len tak
prechádzal ulicami Port Angeles! Tunajších ľudí síce nepoznám, no
nemôžem dovoliť, aby niekto iný zaujal Belline miesto. Aj k týmto
ženám môže cítiť niekto to, čo ja cítim k Belle. Môže trpieť tak, ako
by som trpel ja, keby jej ublížili. Nie je správne..."

Moje slová zastavil jeho nečakaný, široký úsmev.

Je pre teba veľmi dobrá, všakže? Toľko súcitu, toľko sebaovládania.

Som ohúrený.

"Nepotrebujem komplimenty, Carlisle."

"Ja viem. No svojím myšlienkam nerozkážem." Znova sa usmial.

"Postarám sa o to. Uvoľni sa. Nikomu nebude ublížené namiesto
Belly."

Zbadal som plán v jeho hlave. Nebolo to presne to, čo som chcel a ani
to neuspokojilo moju túžbu po násilí, no vedel som, že je to správne.

"Ukážem ti, kde ho nájdeš," povedal som.

"Tak poďme."

Cestou schmatol svoju čiernu tašku. Ja by som uprednostnil ten

agresívnejší spôsob - ako napríklad rozdrvenú lebku - no nechám to na
Carlisla.

Vzali sme si moje Volvo. Alice ešte stále sedela na schodoch a keď
sme odchádzali, usmiala sa a zamávala nám. Vedel som, že na mňa
dozerala a taktiež to, že sa nevyskytnú žiadne komplikácie.

214
Na tmavej a prázdnej ceste nám čas ubiehal veľmi rýchlo. Aby som
nevzbudil pozornosť, radšej som vypol svetlá. Usmial som sa nad
myšlienkou, ako by Bella reagovala na toto. Keď si všimla moju
rýchlu jazdu, vtedy som dokonca šiel pomalšie než zvyčajne, lebo som
si chcel predĺžiť chvíľu s ňou.

Carlisle takisto myslel na Bellu.

Netušil som, že bude preňho taká dobrá. Je to skutočne nečakané.

Možno, že im to bolo súdené. Možno, že to má poslúžiť vyšším účelom.
Iba ak...

Predstavil si Bellu so snehobielou, ľadovou pokožkou a

krvavočervenými očami, no potom sa zarazil.

Áno. Len 'iba ak'. Pretože zničenie niečoho tak čistého a krásneho by
bolo hrozné.

Vyzrel som do noci a náhle bola všetka radosť z dnešného večera

preč.

Edward si zaslúži šťastie. Áno, zaslúži si ho. Ostrý podtón v

Carlislových myšlienkach ma prekvapil. Musí tu byť nejaký spôsob.

Želal som si, aby som tomu mohol uveriť. No to, čo sa dialo Belle
nebol žiadny vyšší účel. Bolo to čosi zlomyseľné - hrozný a krutý
osud, ktorý nechcel dovoliť Belle, aby mala život, aký si zaslúži.

V Port Angeles som nezostal. Vzal som Carlisla na miesto, kde tá

bytosť menom Lonnie utápala svoje sklamanie so svojimi kumpánmi,
z ktorých dvaja už odpadli. Carlisle vedel, aké je pre mňa ťažké byť
pri ňom tak blízko - počuť jeho myšlienky a vidieť jeho spomienky,
spomienky na Bellu premiešané s menej šťastnými dievčatami, ktoré
teraz už nikto nemohol zachrániť.

Dýchanie sa mi zrýchlilo a tuho som zovrel volant.

215
Choď už, Edward, povedal mi láskavo. Postarám sa o nich. Ty sa vráť
k Belle.

Vedel, čo má povedať. Len zvuk jej mena ma dokázal rozptýliť.

Nechal som ho v aute a utekal krížom cez spiaci les späť do Forksu.
Trvalo to kratšie ako cesta autom. Už o pár minút som si premeriaval
dom a následne na to som otvoril okno priamo do jej izby.

S úľavou som si povzdychol. Všetko bolo tak, ako by malo byť. Bella
bola bezpečne v posteli a spala, s vlasmi divo rozhodenými po
vankúši.

No dnes, na rozdiel od iných nocí, bola stočená do klbka a prikrývku

mala prehodenú cez plecia. Asi jej bola zima. Ešte skôr, než som si
stihol, ako zvyčajne, sadnúť do kresla, sa zachvela a pery sa jej začali
triasť.

Na chvíľu som tam stál, no nakoniec som vyšiel na chodbu,

rozhodnutý preskúmať po prvýkrát aj zvyšné časti domu.

Charlie hlasno chrápal. Dokonca som zachytil niečo z jeho sna. Čosi
ako prúd vody a veľmi trpezlivé čakanie... rybárčenie?

Blízko pri schodisku stále sľubne vyzerajúca skriňa. S nádejou som ju

otvoril a bolo v nej presne to, čo som hľadal. Vybral som tú
najhrubšiu deku a vrátil som sa späť do jej izby. Vrátim ju tam skôr,
než sa Bella zobudí a všimne si ju.

Zadržal som dych a opatrne ju prikryl, no nezareagovala na to. Sadol

som si späť do hojdacieho kresla.

Kým som čakal na to, keď jej bude teplejšie, premýšľal som nad
Carlislom a nad tým, kde by teraz mohol byť. Vedel som, že jeho plán
pôjde hladko - Alice to videla.

Vzdychol som si - Carlisle mi príliš dôveroval. Kiežby som bol tá

osoba, ktorá si myslel, že som. Tá osoba, ktorá si zaslúžila šťastie,

216
mohla dúfať, že je hodna tohto spiaceho dievčaťa. Ako mohlo byť
všetko úplne iné, keby som bol takýmto Edwardom.

Keď som nad tým uvažoval, moju myseľ naplnil veľmi zvláštny
obraz.

Osud s tvárou škaredej starej babizne, ten, ktorý sa snažil zničiť Bellu
nahradil ten najhlúpejší a najbezohľadnejší z anjelov. Strážny anjel -
niečo také, čo si Carlisle predstavuje, že by som mohol mať. S
ľahkomyseľným úsmevom na perách a s nebesky modrými očami
plnými škodoradosti, vytváral a namiešaval Bellu tak, že som ju
nemohol v žiadnom prípade prehliadnuť. Priam až absurdne silná
vôňa, aby si získala moju pozornosť, mlčanlivá myseľ na rozdúchanie
mojej zvedavosti, tichá krása, od ktorej som nedokázal odtrhnúť oči a
nesebeckú dušu na vzbudenie môjho úžasu. Vynechať prirodzený pud
sebazáchovy - aby Bella mohla zniesť moju blízkosť - a nakoniec
dodať smoly.

S bezohľadným úsmevom postrčil Bellu priamo do mojej cesty,

veriac, že ju dokážem udržať nažive.

V tejto vízií som nebol Belliným trestom; to ona bola mojou

odmenou.

Potriasol som hlavou, aby som sa zbavil tejto predstavy o anjelovi.

Nebol o nič lepší ako ten obludný osud. Nedokázal som si predstaviť
takúto vyššiu moc, ktorá by konala takto nebezpečne a hlúpo. Pokiaľ
by to nebol osud, proti ktorému som vedel bojovať.

Ja som nemal anjela. Oni boli stvorení pre niekoho dobrého - ako
napríklad Bella. Lenže kde bol po tom všetkom ten jej? Kto na ňu
dával pozor?

Prekvapene som sa zasmial, keď som si uvedomil, že presne to teraz

robím ja.

Upírsky anjel v plnom nasadení.

217
Asi po pol hodine sa Bella uvoľnila. Dýchanie sa jej prehĺbilo a o
chvíľu si začala mrmlať. Spokojne som sa usmial. Nebolo to síce nič
extra, no aspoň spala pohodlnejšie, pretože som tu bol ja.

"Edward," vzdychla si a tiež sa usmiala.

Na chvíľu som všetko odložil nabok a ponoril som sa do šťastia.

11. Vypočúvanie

CNN to zverejnila ako prvá.

Bol som rád, že som stihol správy skôr, než som odišiel, pretože som
bol hrozne zvedavý, ako to vnímajú ľudia a akú veľkú pozornosť to na
seba pritiahlo. Našťastie dnes boli správy preplnené horšími
udalosťami, ako napríklad zemetrasenie v Južnej Amerike, alebo
politický únos na Strednom východe. Takže reportáž trvala len pár
sekúnd, obsahovala len pár viet a jeden nekvalitný obrázok.

"Alonzo Calderas Wallace, podozrivý z viacnásobného znásilnenia a

vraždy, hľadaný v štátoch Texas a Oklahoma, bol minulú noc
zadržaný v Portlande, štáte Oregon, vďaka anonymnému tipu. Skoro
ráno bol nájdený v bezvedomí v uličke len pár metrov od policajnej
stanice. Zodpovedné osoby nám zatiaľ nemôžu poskytnúť informácie,
či bude obvinený prevezený do Houstonu alebo Oklahoma city na
súdne pojednávanie."

Fotografia bola nekvalitná, pričom v čase keď bola spravená mal na

tvári krátku briadku. Aj keby to Bella videla, asi by ho nespoznala.
Dúfal som, že sa to nestalo; iba by sa zbytočne znepokojovala.

"Nikto si tú reportáž ani len neuvedomí. Je to príliš ďaleko, aby sa

tým ľudia zapodievali," povedala mi Alice. "Carlisle spravil veľmi
dobre, ak ho vyviedol von zo štátu."

218
Prikývol som. Aj tak Bella veľmi televíziu nesledovala a jej otca som
nikdy nevidel sledovať nič okrem športových kanálov.

Spravil som, čo som mohol. On si už nemohol vybrať ďalšiu obeť a ja

som sa nestal vrahom. Aspoň zatiaľ nie. Bolo správne, že som to
zveril Carlislovi do rúk, aj keď som si stále želal, aby tá obluda
neobišla len tak ľahko. Prichytil som sa pri tom, ako dúfam, že ho
prevezú do Texasu, kde bol trest smrti veľmi obľúbený...

Nie. Už na tom nezáležalo. Radšej to hodím za hlavu a sústredím sa

na čosi dôležitejšie.

Z Bellinej izby som odišiel pred ani nie hodinou, no už teraz som túžil
po tom, aby som ju mohol vidieť zas.

"Alice, nebude ti vadiť ak..."

Prerušila ma. "Rosalie bude šoférovať. Bude síce dosť vytočená, no ty

vieš, že si bude užívať každý moment, kedy môže predviesť svoje
auto." Zvonilo sa zasmiala.

Zaškeril som sa. "Uvidíme sa v škole."

Alice si vzdychla, pričom premenila môj široký úsmev na úškľabok.

Ja viem, ja viem, pomyslela si. Ešte nie. Počkám, kým budeš

pripravený, aby si ma predstavil Belle. Mal by si vedieť, že to nie je
len o tom, že sa správam dosť sebecky. Bella ma bude mať tiež rada.

Keď som sa náhlil von, neuráčilo sa mi odpovedať jej. Tak toto už

bola trochu iná situácia. Bude Bella chcieť spoznať Alice? Bude
chcieť mať za priateľku upírku?

Poznať Bellu... táto myšlienka ju pravdepodobne nebude ani v

najmenšom obťažovať.

219
Zamračil som sa. To, čo Bella chcela a čo bolo pre ňu najlepšie, boli
dve úplne odlišné veci.

Začal som sa cítiť nesvoj, keď som zaparkoval na Bellinej príjazdovej

ceste. Ľudské príslovie hovorilo o tom, že veci ráno vyzerajú úplne
ináč - že veci sa menia, ak sa na ne človek vyspí. Budem vyzerať v
tomto rannom svetle zahmleného dňa ináč? Viac alebo menej hrozivo
ako v noci? Stihla počas spánku vsiaknuť pravdu? Bude nakoniec
vystrašená?

Hoci, jej sny boli v noci pokojné. Keď znova a znova vyslovovala
moje meno, usmievala sa. Niekoľkokrát dokonca zamrmlala želanie,
aby som zostal. Žeby to dnes už nič neznamenalo?

Nervózne som čakal, načúvajúc zvukom vo vnútri domu - rýchle,

potkýnajúce sa behanie po schodoch, hlasné odtrhnutie alobalu, zvuk
zatrasenia obsahu chladničky, keď ju rýchlo zavrela. Ako keby sa
ponáhľala. Nevedela sa dočkať školy? Usmial som sa nad touto
myšlienkou a vrátil sa mi stratený optimizmus.

Pozrel som sa na hodinky. Pravdepodobne - berúc ohľad na rýchlosť

jej schátralého pickupu - predsa len trošičku meškala.

Bella takmer vybehla z domu. Taška jej letela z pleca, vlasy mala
zvinuté do čohosi neurčitého, čo sa jej aj tak začínalo na krku
rozpadať. Hrubý zelený sveter, ktorý mala na sebe, ju neuchránil pred
tým, aby sa zhrbila pred chladnou hmlou.

Ten dlhý sveter bol pre ňu príliš veľký a nevyzeral bohvieako.

Zakrýval jej štíhlu postavu a spravil zo všetkých jej pekných kriviek
akúsi neforemnú hmotu. Bol som rád, že to tak bolo, hoci som si
zároveň želal, aby si obliekla niečo iné, napríklad ako tú jemnú modrú
blúzku, ktorú mala na sebe včera... Látka veľmi pekne priliehala k jej
pokožke a bola strihaná dosť nízko na to, aby odhalila, ako
okúzľujúco sa jej kľúčna kosť v strede rozdeľovala, presne v mieste,
kde sa pod jej hrdlom nachádzala malá jamka. Modrá látka ako rieka
obklopovala jej jemnú postavu...

220
Bolo lepšie - nevyhnutnejšie - keď som ani náhodou nemyslel na jej
postavu, takže som bol vďačný za sveter, ktorý si dnes vzala.
Nemohol som si dovoliť robiť chyby a ten zvláštny hlad, ktorý vo mne
vyvolávali myšlienky na jej pery... jej pokožku... jej telo... hlbšie sa
ním zaoberať by bola veľmi veľká chyba. Hlad, ktorý sa mi vyhýbal
sto rokov. No nemohol som si dovoliť dotknúť sa jej, pretože to bolo
neuskutočniteľné.

Mohol by som ju zlomiť.

Bella sa otočila od dverí v takom chvate, že takmer vrazila do môjho

auta bez toho, aby si vôbec všimla, že tam stojí.

Rýchlo zabrzdila a kolená sa jej začali triasť ako vyľakanému

žriebäťu. Taška sa jej zošmykla z pleca a keď sa jej oči konečne
sústredili na auto, rozšírili sa.

Vystúpil som, nedbajúc na zachovanie si ľudskej chôdze, a otvoril

som jej dvere spolujazdca. Už ju viac nebudem klamať - keď sme boli
osamote, mohol som byť sám sebou.

Vyplašene sa na mňa pozrela, ako keby som sa zjavil len tak z hmly.
A potom sa prekvapenie v jej očiach zmenilo na čosi iné a ja som sa
už viac nebál - alebo nedúfal - že jej city sa cez noc zmenili. Vrelosť,
obdiv, očarenie, to všetko sa miešalo v topiacej sa čokoláde jej očí.

"Chceš sa so mnou zviesť?" opýtal som sa. Na rozdiel od včerajšieho

večera, nechám ju, nech si vyberie. Odteraz už všetko muselo ísť
podľa jej vôle.

"Áno, ďakujem," zamrmlala a bez váhania nasadla do auta.

Prestane ma už niekedy nadchýnať to, že som bol jediný, komu

hovorila áno? Pochybujem.

Preletel som okolo auta, pretože som sa nemohol dočkať, kedy sa k

nej pripojím. Nezdalo sa, že ju moje náhle objavenie šokovalo.

221
Šťastie, ktoré som cítil, keď sedela vedľa mňa, nemalo obdobu. Hoci
som sa cítil v kruhu mojej rodiny veľmi príjemne, aj napriek všetkým
možným zábavkám, ktoré svet ponúkal, ešte nikdy som nebol takýto
šťastný. Aj keď som vedel, že to nie je správne a že to môže skončiť
veľmi zle, nedokázal som zadržiavať úsmev.

Bundu som mal prehodenú cez opierku jej sedadla. Videl som, ako si
ju premeriava.

"Doniesol som ti bundu," povedal som jej. Toto bola moja jediná
výhovorka, prečo som sa dnes ráno takto náhle objavil. Vonku bola
zima. Ona nemala bundu. Bola to taká prípustná forma gavalierstva.
"Nechcem, aby si ochorela."

"Nie som z cukru," pozerala, sledujúc viac moju hruď než tvár, ako
keby váhala pozrieť sa mi do očí. No navliekla si ju skôr, než som sa
uchýlil k mojím formám presviedčania.

"Nie si?" zamrmlal som si.

Keď som nabral smer ku škole, vyzrela von oknom. Ticho som
vydržal len pár sekúnd. Musel som vedieť, nad čím dnes ráno
premýšľa. Tak veľa sa medzi nami zmenilo, odkedy naposledy svietilo
slnko.

"Tak čo, dnes nemáš žiadne otázky?" opýtal som sa bezstarostne.

Usmiala sa, veľmi rada, že som vyniesol tému na pretras. "Obťažujú

ťa moje otázky?"

"Nie tak veľmi ako tvoje reakcie," povedal som jej úprimne,
usmievajúc sa na ňu.

Kútiky úst jej opadli. "Reagujem zle?"

"Nie, to nie je v tom. Všetko berieš tak rozvážne až je to

neprirodzené." Ani jeden výkrik. Ako je to možné? "Núti ma to

222
premýšľať nad tým, čo si myslíš." Samozrejme, všetko čo robila aj
nerobila vo mne vždy vyvolávalo tento pocit.

"Vždy ti hovorím, čo si myslím."

"Vždy si ich upravíš."

Opäť si zahryzla do pery. Zdalo sa, že si neuvedomovala tento pohyb -

robila to mimovoľne, ako reakciu na napätie. "Ani veľmi nie."

A presne tieto dve slová vo mne vyvolali príšernú zvedavosť. Čo

predo mnou skrývala?

"Dosť na to, aby ma to doháňalo k šialenstvu," povedal som jej.

Zaváhala, no potom zašepkala, "Nechcel by si to počuť."

Na chvíľu som sa nad tým zamyslel, prebiehajúc cez celý náš

rozhovor minulú noc, slovo za slovom, kým som na to prišiel. Možno
že to stálo toľkú námahu preto, lebo som si nevedel vybaviť nič, čo by
som nechcel, aby mi povedala. A potom - keďže jej tón hlasu bol
presne taký istý ako minulú noc; plný bolesti - spomenul som si. Raz
som ju požiadal, aby nehovorila, čo si myslí. To nikdy nehovor,
zavrčal som. Rozplakal som ju...

Toto predo mnou ukrývala? Hĺbku jej citov ku mne? Že to, že som
netvor pre ňu nič neznamenalo a že už bolo príliš neskoro na to, aby to
zmenila?

Nedokázal som prehovoriť, pretože tá radosť a bolesť prehlušili

všetky slová, konflikt medzi nimi bol príliš drsný na to, aby mi
dovolili logicky a súvislo odpovedať. V aute bolo úplne ticho, až na
tep jej srdca a rytmický pohyb pľúc.

"Kde je zvyšok tvojej rodiny?" opýtala sa náhle.

223
Zhlboka som sa nadýchol, konečne berúc ohľad na bolesť, čo
vyvolávala vôňa v aute; začínal som si na ňu zvykať, uvedomil som si
spokojne - a donútil som sa znieť znova nenútene.

"Šli Rosalinim autom." Zaparkoval som na prázdnom mieste hneď

vedľa toho spomínaného auta. Potlačil som úsmev nad tým, ako sa jej
rozšírili oči. "Dosť nápadné, nemyslíš?"

"Ehm, wow. Ak má toto, tak prečo ju každé ráno vezieš?"

Rosalie by sa vyžívala z Bellinej reakcie... ak by bola voči nej

objektívna, čo sa pravdepodobne nestane.

"Ako som povedal, je to nápadné. Snažíme sa zapadnúť."

"Neúspešne," povedala mi a bezstarostne sa zasmiala.

Zvuk jej smiechu zohrial čosi v mojej hrudi, hoci sa mi hlava topila v
pochybnostiach.

"Tak potom prečo sa Rosalie rozhodla šoférovať, ak je to

nápadnejšie?" opýtala sa.

"Nevšimla si si? Porušujem už všetky pravidlá."

Moja otázka mala znieť trošku hrozivo - no ale samozrejme, Bella sa

len usmiala.

Nepočkala, kým jej otvorím dvere, presne ako minulú noc. Keďže
som bol v škole, musel som predstierať, že som normálny - takže som
sa nemohol hýbať dostatočne rýchlo, aby som tomu zabránil - no ona
si jednoducho musela začať na takéto niečo zvykať, a to dosť skoro.

Šiel som vedľa nej tak blízko, ako som sa odvážil a starostlivo som
hľadal každý znak toho, že sa jej nepáči moja blízkosť. Dvakrát
mojim smerom natiahla ruku, no potom ju rýchlo odtiahla. Vyzeralo to
tak, ako keby sa ma chcela dotknúť... Dych sa mi zrazu zrýchlil.

224
"Prečo vlastne máte takéto autá, ak si chcete zachovať súkromie?"
opýtala sa, keď sme šli smerom do budovy.

"Je to naša slabosť," priznal som sa. "Všetci máme radi rýchlu jazdu."

"To sedí," zamrmlala kyslo.

Nezdvihla pohľad, aby zbadala môj široký úsmev.

Tak toto teda nie! Neverím tomu! Ako sa to Belle podarilo?

Nechápem! Prečo?

Jessicino duševné tackanie sa prerušilo moje myšlienky. Čakala na

Bellu, hľadajúc útočište pred dažďom pod strechou jedálne, s Bellinou
bundou prevesenou cez ruku. Oči sa jej neveriacky rozšírili.

Bella si ju takisto všimla. Jemne sa začervenala, keď pochopila

Jessicin výraz. Jej myšlienky boli dostatočne viditeľné na jej tvári.

"Ahoj, Jessica. Ďakujem, že si nezabudla," pozdravila ju Bella.

Natiahla sa za bundou a Jessica jej ju bez slova podala.

K Belliným priateľom by som mal byť zdvorilý, či to už boli dobrí

priatelia alebo nie. "Dobré ráno, Jessica."

Uou...

Oči jej takmer vyliezli z jamôk. Pripadalo mi to dosť divné a zábavné

a, úprimne, mierne trápne, ako ma Bellina blízkosť zmäkčila. Ako
keby sa ma už viac nikto nebál. Ak by to Emmett zistil, neprestal by
sa smiať minimálne ďalšie storočie.

"Eh... ahoj," zamrmlala Jessica a významne zazrela na Bellu. "Tak,

myslím, že sa uvidíme na trigonometrii."

225
Tak teraz mi všetko vysypeš. Nie neberiem ako odpoveď. Chcem
detaily. Potrebujem detaily! Dočerta, Edward CULLEN!! Život je tak
nefér.

Belle šklblo ústami. "Hej, tak na trigonometrii."

Jessicine myšlienky sa divoko rozbehli, keď sa ponáhľala na svoju

prvú hodinu, sem-tam na nás zazerajúc.

Chcem celý príbeh. Komplet celý. Bolo ich včerajšie stretnutie

plánované? Chodia spolu? Ako dlho? Ako to mohla tajiť? Prečo by to
chcela tajiť? Nemôže to byť len taká príležitostná vec - musí to s ním
myslieť vážne. Sú tu ešte aj nejaké iné možnosti? Zistím to. Musím to
zistiť. Bozkávala sa s ním? Ach, môj ty bože... Jessicine myšlienky sa
rozpoltili a odrazu jej hlavu naplnili predstavy. Strhol som sa nad nimi
a to nie len preto, že v jej snoch nahradila Bellu sebou.

Toto by som nemohol. A aj tak... chcel som...

Nechcel som si to priznať. Akými všetkými možnými cestami som

Bellu hnal? A ktorá z nich skončí jej zabitím?

Potriasol som hlavou, snažiac sa odľahčiť situáciu.

"Čo jej povieš?" opýtal som sa Belly.

"Hej!" ostro zašepkala. "Myslela som si, že mi nedokážeš čítať

myšlienky!"

"To nie." Prekvapene som na ňu zízal, snažiac sa pochopiť jej slová.

Aha - pravdepodobne sme mysleli na to isté. Hm... páčilo sa mi to.
"Aj tak," povedal som jej, "viem čítať jej - chystá sa ťa v triede
prepadnúť."

Bella zaúpela a striasla si z pliec bundu. Najprv som si neuvedomil, že

mi ju vracia - nepýtal by som si ju; bol by som radšej, keby si ju
nechala...ako spomienku - takže som bol príliš pomalý na to, aby som
jej ponúkol pomoc. Podala mi bundu a potom sa navliekla do svojej

226
vlastnej bez toho, aby si všimla, že som sa natiahol, aby som jej
pomohol. Zamračil som sa, no ovládol sa skôr, než si to všimla.

"No, tak čo jej povieš?" opýtal som sa znova.

"Nezaškodila by mi malá pomoc. Čo chce počuť?"

Usmial som sa a potriasol som hlavou. Chcel som vedieť, čo si myslí.

"To nie je fér."

Zúžila oči. "Nie, to, že sa nepodelíš o to, čo vieš, to nie je fér."

Jasné - neuznávala dvojaký meter.

Dostali sme sa až k dverám jej triedy - kde ju budem musieť opustiť;

rozmýšľal som, či mi slečna Copová vyjde v ústrety, ak si budem
chcieť presunúť hodiny angličtiny... Sústredil som sa. Tentoraz
môžem byť férový.

"Chce vedieť, či potajomky randíme," povedal som pomaly. "A chce

vedieť, čo ku mne cítiš."

Jej oči sa rozšírili - nie vyplašene, ale prefíkane. Boli pre mňa ako
otvorená kniha, dosť čitateľné. Hrala sa na nechápavú.

"Hups," zamrmlala. "Čo by som jej mala povedať?"

"Hmm..." Vždy sa snažila, aby som ja prezradil viac, než ona.

Uvažoval som nad tým, ako odpoviem.

Neposlušný prameň vlasov, jemne navlhnutý od hmly sa predral

ponad jej plece a stočil sa na mieste, kde jej sveter ukrýval kľúčnu
kosť. Pritiahlo to moje oči... priťahujúc ich naprieč ostatným líniám...

Opatrne som sa k nemu natiahol, snažiac sa nedotýkať jej pokožky -

ráno už bolo dosť chladné aj bez môjho dotyku - a zatočil som ho späť
do neupraveného uzla. Teraz ma už nemôže rozrušiť. Pri myšlienke,
ako sa Mike Newton dotkol jej vlasov som zaťal sánku. Od neho sa

227
odtiahla. Teraz jej reakcia bola úplne iná; okrem toho, že mierne
roztvorila oči, že sa začervenala a že srdce jej začalo nepravidelne biť.

Snažil som sa zakryť úsmev, keď som jej odpovedal na otázku.

"Predpokladám, že na prvú otázku je môžeš odpovedať áno... ak ti to

nevadí..." je to jej voľba, len jej voľba, "...je to ľahšie než hocijaké iné
vysvetlenie."

"Nevadí mi to," zašepkala. Jej srdce sa ešte stále nedalo dokopy.

"A čo sa týka zvyšných otázok..." nedokázal som zakryť úsmev. "No,

budem počúvať, aby som sa dozvedel odpoveď."

Nech Bella zváži toto. Zadržal som smiech, keď jej tvár preťal šok.

Otočil som sa ešte skôr, než sa mohla opýtať na viac. Už som sa aj tak
musel zmierovať s tým, že som jej nemohol dať to, čo chcela. A
nakoniec, chcel som počuť jej myšlienky, nie moje.

"Uvidíme sa na obede," poznamenal som cez plece ako výhovorku na

to, aby som sa uistil, že ešte stále na mňa zhrozene pozerá, pričom
ústa mala dokorán otvorené. Znova som sa otočil a zasmial sa.

Keď som odchádzal, len matne som si uvedomoval tie šokované a

špekulatívne myšlienky, čo svišťali okolo mňa - oči im poskakovali z
Bellinej tváre na moju vzďaľujúcu sa postavu. Nevšímal som si ich.
Nedokázal som sa sústrediť. Bolo už dosť ťažké udržiavať sa na
prijateľnej rýchlosti chôdze, keď som kráčal krížom cez mokrý trávnik
na moju ďalšiu hodinu. Chcel som bežať - skutočne utekať, tak rýchlo,
aby som zmizol, tak rýchlo, aby som mohol cítiť, ako sa vznášam.
Jedna moja časť sa už aj tak vznášala.

Keď som vošiel do triedy, obliekol som si bundu a nechal som, aby
ma obkolesila jej vôňa. Teraz moje hrdlo bude pravdepodobne horieť -
musím sa znecitlivieť - a potom bude ľahšie ignorovať to vtedy, keď s
ňou budem na obede...

228
Bolo len dobré, že ani jeden z učiteľov sa neobťažoval vyvolať ma,
pretože dnešok by bol pravdepodobne deň, kedy by ma nachytali
nepripraveného, úplne neschopného odpovedať. Moja myseľ sa
zdržovala na toľkých rozličných miestach; len moje telo zostávalo v
triede.

Samozrejme, pozoroval som Bellu. Stávalo sa to už prirodzeným -

niečím takým automatickým, ako bolo dýchanie. Počul som jej
rozhovor s Mikom Newtonom, ktorý mal riadne podkopané
sebavedomie. Rýchlo zvrtla rozhovor na Jessicu a ja som sa usmial tak
široko, že Rob Sawyer, ktorý sedel po mojej pravici, sa trhol a mierne
sa odtiahol.

Uch. Strašidelné.

No, až tak veľmi som asi nezmäkol.

Takisto som sledoval Jessicu a jej otázky, ktoré sa čím ďalej, tým viac
stupňovali. Nevedel som sa dočkať štvrtej hodiny, po Belliných
odpovediach som bažil desaťkrát viac než to ľudské dievča, ktorému
išlo len o čerstvé klebety.

A počúval som aj Angelu Weberovú.

Na vďačnosť, ktorú som k nej cítil, som nezabudol - nie len preto, že o
Belle premýšľala len v dobrom, ale aj za jej pomoc minulú noc. Celé
ráno som hľadal niečo, čo by si želala. Predpokladal som, že to bude
ľahké; tak ako každý človek, musí tu byť niečo, hocijaká hlúposť, o
ktorú by sa zaujímala. Možno aj niekoľko. Niečo by som jej
anonymne doručil a boli by sme si vyrovnaní.

Lenže z jej strany to bolo s myšlienkami podobne ako s Belou. Na

teenagera bola akosi zvláštne spokojná. Šťastná, povedal by som.
Možno to bol dôvod, prečo bola tak nezvyčajne dobrá - bola
pravdepodobne jednou z tých ľudí, čo mali čo chceli a boli s tým
spokojní. Ak aj nevnímala učiteľov alebo poznámky, myslela na
svojich dvoch bratov - dvojčatá - ktoré tento týždeň brala na pláž -
predpokladala, že budú veľmi nadšení, takmer ako keby bola ich

229
matka. Dosť často sa o nich musela starať, no nevadilo jej to. Bolo to
veľmi roztomilé.

No mne to nijak nepomohlo.

Muselo tu byť niečo, čo chcela. Budem musieť jednoducho

pokračovať v hľadaní. Ale neskôr. Teraz nadišla chvíľa, kedy má
Bella trigonometriu s Jessicou.

Keď som išiel na hodinu angličtiny, nevnímal som ani, kam vlastne
idem. Jessica už sedela na svojom mieste a oboma nohami netrpezlivo
klopkala po podlahe keď čakala, kedy sa objaví Bella.

A ja som urobil presný opak, keď som si obsadil miesto v triede,

zostal som úplne nehybný. Musel som si stále pripomínať, že občas sa
mám aj pohnúť. Aby som si udržal svoju rolu. Bolo to pomerne ťažké,
keďže som sa plne sústreďoval na Jessicu. Dúfal som, že skutočne
bude dávať pozor a bude sa snažiť prečítať pre mňa niečo z Bellinej
tváre.

Jessicino klopkanie sa zintenzívnilo, keď do triedy vstúpila Bella.

Vyzerá... mrzuto. Prečo? Možno že to s Edwardom Cullenom bol len

falošný poplach. To by ma riadne sklamalo. A vlastne... potom je ešte
stále voľný... Ak sa teraz už zaujíma o randenie, rada by som mu s tým
pomohla...

Bellina tvár nevyzerala namrzene, ale neochotne. Znepokojovala sa,

pretože vedela, že všetko budem počuť. Usmial som sa.

"Všetko mi prezraď!" Dožadovala sa Jessica, keď si Bella vyzliekla

bundu a prevesila ju cez operadlo stoličky. Pohybovala sa tak, že z nej
sálala neochota.

Ach, je taká pomalá. Je čas dostať sa k veci!

"Čo by si chcela vedieť?" načala Bella, keď si sadla.

230
"Čo sa dialo minulý večer?"

"Objednal mi večeru a potom ma odviezol domov."

A ďalej? Ale no tak, musí tu byť niečo viac než len toto! Aj tak klame,
viem to. Veď ja to z nej vytiahnem.

"Ako si sa dostala domov tak rýchlo?"

Videl som, ako Bella nad Jessiciným podozrením prekrútila očami.

"Jazdí ako blázon. Bolo to strašné."

Jemne sa pousmiala a ja som vybuchol do smiechu a prerušil tým

výklad pána Masona. Snažil som sa to zamaskovať kašľom, no nikoho
som tým neoklamal. Pán Mason na mňa podráždene zazrel, no
neobťažoval som sa prečítať mu myšlienky, ktoré sa skrývali za týmto
pohľadom. Počúval som Jessicu.

Hm. Zdá sa, že vraví pravdu. Prečo chce, aby som to z nej ťahala ako
z chlpatej deky? Ja by som to vykrikovala tak, že by mi pľúca
nestačili.

"Bolo to niečo ako rande? Dohodli ste sa, že sa tam stretnete?"

Jessica sledovala, ako sa na Bellinej tvári zablesklo prekvapenie, a

bola veľmi sklamaná, že vyznievalo tak úprimne.

"Nie, bola som veľmi prekvapená, že ho tam vidím," povedala jej

Bella.

Čo sa to deje?? "Ale vyzdvihol ťa dnes ráno, aby ťa odviezol do

školy?" Musí byť za tým niečo viac.

"Áno, to bolo tiež prekvapenie. Všimol si, že nemám bundu."

To nie je teda nič extra, pomyslela si Jessica sklamane.

231
Už som bol unavený z toho, kam viedli jej otázky, chcel som počuť
niečo, čo som ešte nevedel. Nádejal som sa, že bude taká nespokojná s
jej odpoveďami, že preskočí rovno na otázku, na ktorú som čakal.

"Pôjdete znova niekam?" Pýtala sa.

"Ponúkol sa, že ma v sobotu zvezie do Seattlu, pretože je presvedčený,

že moje auto to nezvládne - to sa ráta?"

Hm.. isto sa o ňu zaujíma... ako keby ju ochraňoval. Z jeho strany tu

určite niečo je, ak nie z jej. Ako je TOTO možné? Bella musí byť
šibnutá.

"Hej," odpovedala Jessica na Bellinu otázku.

"Tak potom dobre," zakončila Bella. "Áno."

"Fíha... Edward Cullen." Toto je dôležitejšie, či sa jej páči, alebo nie.

"Ja viem," vzdychla si Bella.

Tón jej hlasu Jessicu povzbudil. No konečne - zdá sa, ako keby si to
uvedomovala! Musí vedieť...

"Počkať!" Povedala Jessica, náhle si spomínajúc na jednu z otázok, na

ktoré bola najviac zvedavá. "Pobozkal ťa?" Prosím, povedz, že áno a
potom mi dopodrobna opíš každú sekundu!

"Nie," zamrmlala Bella a sklesnuto sa pozrela na svoje ruky. "Takto to

nie je."

Do čerta. Dúfala som, že... Ha. Vyzerá, že ona tiež.

Zamračil som sa. Bellu niečo znepokojilo, no nemohla to byť tá vec,

na ktorú myslela Jessica. To by nemohla chcieť, keď vedela to, čo
vedela. Nechcela by byť tak blízko k mojim zubom. Vedela, že sú
ostré ako tesáky.

232
Striasol som sa.

Myslíš, že v sobotu...?" nabádala ju Jessica.

Bella vyzerala ešte horšie, keď povedala, "O tom vážne pochybujem."

Áno, áno, dúfa v to... Chudák ona.

Len preto, že som to všetko sledoval cez Jessicino vnímanie sa zdalo,

že má pravdu?

Na sekundu ma prerušila myšlienka, síce dosť nereálna, na to, aké by

to bolo pobozkať ju. Moje pery na jej, ľadové a mramorové na jej
teplých, poddajných a hodvábnych...

A potom by umrela.

Strhol som sa a potriasol hlavou a znova som sa sústredil.

"O čom ste sa rozprávali?" Rozprávala si sa s ním vôbec, alebo to išlo

tak, ako teraz so mnou?

Smutne som sa usmial. Jessica nebola veľmi ďaleko.

"Ja ani neviem, Jess. O veľa veciach. Napríklad trochu aj o eseji na

angličtinu."

Veľmi málo. Zoširoka som sa usmial.

Ale, NO TAK. "Prosím, Bella! Aspoň niečo."

Bella chvíľu premýšľala.

"Tak dobre, mám niečo. Mala si vidieť, ako s ním servírka flirtovala -
miestami až príliš. Ale ani si ju nevšímal."

233
Dosť divné, podeliť sa s ňou práve s týmto. Prekvapilo ma, že si to
Bella vôbec všimla. Nepripadalo mi to dôležité.

Zaujímavé... "To je dobré znamenie. Bola pekná?"

Hm. Jessica za tým videla viac, než ja. To musí byť niečo, čo vedia
len ženy.

"Veľmi," povedala jej Bella. "A mala možno devätnásť alebo

dvadsať."

Jessica si na chvíľu spomenula na pondelkový večer, kedy mala rande

s Mikom, ktorý bol k servírke, ktorú ona nepovažovala za veľmi
peknú, príliš priateľský. Odstrčila túto myšlienku na bok, dusiac hnev,
čo v nej vyvolávala a vrátila sa späť k Belle, bažiac po detailoch.

"Ešte lepšie. Fakt sa mu musíš páčiť."

"Myslím, že áno," povedala Bella pomaly a ja som strnul takmer na

kraji stoličky. "No je to ťažko povedať. Hovorí veľmi nejasne."

Pravdepodobne som nebol až taký priehľadný, ako som si myslel, že

som. No aj tak... pri tom, aká je vnímavá... Ako to, že si nevšimla, že
som do nej zaľúbený? Preskúmal som náš rozhovor, dosť prekvapený,
že som tie slová nepovedal nahlas. Mal som pocit, že toto poznanie sa
skrývalo za každým slovom, ktoré sme si doteraz povedali.

Wow. Ako dokážeš sedieť oproti niekomu, kto vyzerá ako manekýn a
rozprávať sa s ním? "Nechápem, odkiaľ berieš tú odvahu byť s ním
osamote," povedala Jessica.

Bellinou tvárou preletelo zdesenie. "Prečo?"

Zvláštna reakcia. Čo si myslí, že som mala na mysli? "Je taký..." Aké

je to správne slovo? "Odstrašujúci. Nevedela by som, čo mu povedať."
Dnes ráno som k nemu nedokázala ani len prehovoriť, pričom všetko,
čo mi povedal, bolo 'dobré ráno'. Musela som vyzerať ako úplný idiot.

234
Bella sa usmiala. "Keď som s ním, mám problém udržať niť
myšlienok."

Pravdepodobne chcela, aby sa Jessica cítila lepšie. Keď bola so mnou,

bola až neprirodzene kľudná.

"Ach, to hej," vzdychla si Jessica. "Je neskutočne úžasný."

Bellin výraz na tvári náhle ochladol. V očiach sa jej zaiskrilo to, čo

vždy, keď zacíti vo vzduchu nespravodlivosť. Jessica si to nevšimla.

"Na ňom je niečo viac, než len to," oborila sa na ňu Bella.

Oooo. Tak sme sa konečne niekam dostali. "Vážne? A čo ako?"

Bella si nachvíľu hrýzla peru. "Nemôžem to tak dobre opísať,"

povedala nakoniec. "Ale za tou tvárou sa skrýva niečo ešte
neuveriteľnejšie." Odvrátila svoj pohľad od Jessicy a zadívala sa do
diaľky.

Cítil som sa podobne ako vtedy, keď si o mne Carlisle alebo Esme
mysleli viac, než by som si zaslúžil. Podobne, no tento pocit bol
intenzívnejší, viac pohlcujúci.

To si hovor vieš komu - nič nie je lepšie, než tá tvár! No, ak neberieme
do úvahy jeho telo... Ach... "Je toto možné?" zachichotala sa Jessica.

Bella sa neotočila. Pokračovala s dívaním sa kamsi do neznáma,

ignorujúc Jessicu.

Normálny človek by sa radoval. Možno, ak sa budem pýtať len

jednoduché otázky... Haha. Ako keby som sa rozprávala so škôlkarom.
"Takže ho máš rada, čo?"

Znova som stuhol.

Bella sa na Jessicu nepozrela. "Áno."

235
"Myslela som, či ho máš skutočne rada."

"Áno."

Aha, ako sa červená!

Videl som to.

"Ako veľmi ho máš rada?" neprestala Jessica.

Trieda, v ktorej som mal angličtinu by mohla aj vzbĺknuť a ja by som

si to ani nevšimol.

Bellina tvár teraz žiarila na červeno - takmer som to teplo cítil.

"Až príliš," zašepkala. "Viac, než má rád on mňa. No neviem, čo s

tým."

Bingo! Čo sa to pán Varner práve opýtal? "Ehm.. ktoré číslo, pán

Varner?"

Bolo veľmi dobré, že Jessica už Bellu nevypočúvala. Potreboval som

pauzu.

Na čo preboha myslelo to dievča práve teraz? Viac, než má rád on

mňa? A ako prišla na toto? No neviem, čo s tým? Čo to znamenalo?
Nenachádzal som žiadne rozumné vysvetlenie. Nedávali mi absolútne
žiaden zmysel.

Zdá sa, že si už ničím nemôžem byť istý. Také samozrejmé veci, ktoré
dávali perfektný zmysel, sa akosi v jej hlave prekrútili a otočili o
stoosemdesiat stupňov. Viac, než má rád on mňa? Možno by som ten
ústav zatiaľ nemal úplne vylúčiť.

Zízal som na hodinky, zatínajúc zuby. Ako sa môže pár minút zdať
tak príšerne nekonečných? A kde zmizol môj doterajší pohľad na ne?

236
Zatínal som sánku počas celej hodiny trigonometrie pána Varnera.
Počul som z nej viac, než z prednášky na tej mojej. Bella a Jessica sa
už viac nerozprávali, no Jessica na ňu párkrát zazrela, a raz sa Bellina
tvár znova sfarbila do červena bez zjavnej príčiny.

Obed bol ešte v nedohľadne.

Nebol som si istý, či z nej Jessica vytiahne nejaké odpovede, na ktoré

som čakal, keď hodina skončí, no Bella bola rýchlejšia ako ona.

Hneď ako zazvonilo, otočila sa k nej.

"Na angličtine sa ma Mike pýtal, či si hovorila niečo o pondelkovom

večere," povedala a kútiky úst sa jej mierne zdvihli. Pochopil som to -
útok bola najlepšia obrana.

Mike sa na mňa pýtal? Radosť spravila s jej mysľou čosi zvláštne,

akosi ju zmäkčila, už v nej nebol ten jej známy posmešný podtón.
"Nežartuj! Čo si povedala?"

"Vravela som mu, že si sa dobre bavila - vyzeral, že ho to potešilo."

"Povedz mi presne čo povedal a čo presne si mu odpovedala!"

A to bolo všetko, čo som dnes z Jessicy vytiahol. Bella sa usmievala,

ako keby si myslela to isté. Ako keby vyhrala jedno imaginárne kolo.

Na obede sa všetko zmení. S odpoveďami na tom budem lepšie s

Bellou ako s Jessicou, to určite.

Nebolo mi príjemné, keď som cez štvrtú hodinu musel z času na čas
skontrolovať Jessicinu myseľ. Nemal som trpezlivosť s jej
posadnutosťou ohľadom Mika Newtona. Za posledné dva týždne som
ho mal už plné zuby. Mal šťastie, že bol ešte nažive.

Telesnú, ktorú som mal s Alice, som zvládol tak ako vždy, keď prišlo
na fyzickú aktivitu - otupene. Bol prvý deň, kedy sa začal hrať

237
bedminton a Alice bola samozrejme moja spoluhráčka. Znudene som
si vzdychol a pomaly som raketou odrazil košík na druhú stranu.
Lauren Malloryová bola v druhom tíme; netrafila. Alice si
pokyvkávala tou svojou, zízajúc na strop.

Nikto z nás nemal rád telesnú a najmä Emmett. Nevyužiť hru naplno
bola urážka jeho osobného životného postoja. Dnes sa však telesná
zdala horšou, než inokedy. Cítil som sa takmer tak, ako sa cítil
Emmett vždy.

Predtým, než som stihol vybuchnúť od netrpezlivosti, tréner Clapp

odpískal koniec hry a prepustil nás skôr. Absurdne som sa vytešoval
nad tým, že si nedal raňajky - najnovší pokus o diétu - a hlad, ktorý ho
teraz prepadol ho donútil opustiť školský areál skôr z dôvodu nájsť si
niečo na obed. Popritom si sľúbil, že začne až od zajtra...

To mi dalo dostatok času na to, aby som sa dostal k budove, kde mala
Bella matematiku skôr, než stihla skončiť hodina.

Uži si to, pomyslela si Alice, keď odchádzala, aby sa stretla s

Jasperom. Už len pár dní. Predpokladám, že Bellu odomňa
nepozdravíš, čo?

Rozčúlene som potriasol hlavou. Boli všetci takí arogantní?

Pre tvoju informáciu, tento víkend bude veľmi slnečno. Možno by si

chcel trochu pozmeniť svoje plány.

Vzdychol som si a pokračoval som opačným smerom. Možno

arogantná, no veľmi užitočná.

Oprel som sa o stenu pri dverách a čakal som. Bol som tak blízko, že
Jessicine slová som počul tak jasne, ako jej myšlienky.

"Dnes s nami asi nebudeš sedieť, čo?" Vyzerá celá rozžiarená. Stavím
sa, že je tu toho ešte mnoho, čo mi nepovedala.

"Asi nie," povedala a do hlasu sa jej vkradla zvláštna neistota.

238
Nesľúbil som jej, že s ňou strávim obed? Na čo myslela?

Z triedy vyšli spoločne a obom sa rozšírili oči, keď ma zbadali. No

počul som len Jessicu.

No pekne. Wow. Ale hej, je tu toho viac, než mi prezradila. Možno že

jej dnes večer zavolám... Alebo by som ju možno nemala
povzbudzovať. Dúfam, že ho to rýchlo prejde. Mike je síce zlatý, ale...
wow.

"Uvidíme sa neskôr, Bella."

Bella sa ku mne, stále neisto, priblížila. Líca sa jej sfarbili jemne do

ružova.

Poznal som ju už dosť dobre na to, aby som vedel, že za tým

zaváhaním nebol strach. Zrejme išlo o ten zásadný rozdiel, ktorý si
myslela, že je medzi tým, čo cíti ona a čo ja. Viac, než má rád on mňa.
Aké absurdné!

"Ahoj," povedal som ešte stále mierne odmeraným hlasom.

Jej tvár sa akoby prebudila. "Ahoj."

Nezdalo sa, že prehovorí a tak sme sa spolu v tichosti pobrali do

jedálne.

Ten trik s bundou fungoval - jej vôňa ma až tak nezrazila, ako

inokedy. Len zintenzívnila bolesť, ktorú som už aj tak cítil. Ignoroval
som ju ľahšie, než by som si kedy bol myslel.

Keď sme čakali v rade na obed, Bella sa neprítomne pohrávala so

zipsom na jej bunde, nepokojne prešľapujúc z nohy na nohu. Často na
mňa zazrela, no vždy, keď sa nám pohľady stretli, rýchlo odvrátila
pohľad, ako keby ju to uviedlo do pomykova. Žeby preto, že na nás

239
zíza toľko ľudí? Možno že počula ich veľmi hlasné šepkanie - klebety
sa šírili odvšadiaľ.

Alebo možno z môjho výrazu prečítala, že má problém.

Nepovedala ani slovo, až pokiaľ som jej nezačal naberať obed.

Nevedel som, čo má rada - aspoň zatiaľ nie - tak som zobral kúsok zo
všetkého.

"Čo to robíš?" zasyčala potichu. "To všetko berieš pre mňa?"

Potriasol som hlavou a vzal tácku k pokladni. "Polka je, samozrejme,

pre mňa."

Skepticky zdvihla jedno obočie, no nič nepovedala. Zaplatil som za

jedlo a odviedol ju k stolu, kde sme sedeli minulý týždeň, presne pred
tou hroznou hodinou zisťovania krvnej skupiny. Zdalo sa, že je to už
viac ako len pár dní. Všetko bolo teraz rozdielne.

Sadla si oproti mne a ja som jej posunul tácku.

"Vezmi si, čo chceš," povzbudil som ju.

Vzala si jablko a prehadzovala si ho v rukách a zamyslene sa na mňa

pozerala.

"Som zvedavá."

To je teda prekvapenie.

"Čo by si robil, keby ťa niekto vyzval zjesť niečo?" pokračovala tak

potichu, že to ľudské uši nemohli počuť. Uši tých, čo boli nesmrteľní,
to bola už iná vec. Samozrejme, ak takéto uši dávali pozor. Mal som
sa im predtým aspoň o niečom zmieniť... /pozn. prekl.: nepochopila
som to akosi... teraz myslel uši, alebo jeho rodinu, ktorá ich
sledovala?:D/

240
"Ty si vždy zvedavá," posťažoval som sa. Ach jaj. Nie že by som
nebol nútený niekedy niečo zjesť. Bola to súčasť mojej roly. Ale
veľmi nepríjemná.

Natiahol som sa po najbližšie jedlo a keď som sa zahryzol do

hocičoho, čo to bolo, pozeral som jej hlboko do očí. Nevedel som, čo
práve jem. Niečo mazľavé, veľké a odporné, ako každé ľudské jedlo.
Rýchlo som ho požul a prehltol, snažiac sa neskriviť tvár od hnusu.
Hlt sa presúval pomaly a veľmi nepríjemne dolu mojím hrdlom.
Vzdychol som si nad tým, ako to budem musieť neskôr dostať späť z
môjho tela. Nechutné.

Bella vyzerala šokovaná. Zapôsobilo to na ňu.

Mal som chuť pregúliť očami. Také niečo, čo som práve predviedol,
sme si všetci nacvičovali do dokonalosti.

"Ak by ťa niekto vyzval zjesť špinu, urobila by si to, nie?"

Zmraštila nosom a usmiala sa. "Raz som to urobila... ako stávku.

Nebolo to až také hrozné."

Zasmial som sa. "Predpokladám, že nie som prekvapený."

Správajú sa k sebe veľmi dôverne. Dobrá reč tela. Belle sa o tom

neskôr zmienim. Nakláňa sa k nej tak, ako by mal, ak by mal o ňu
záujem. A vyzerá na to. Vyzerá... božsky. Vzdychla si Jessica. Mňam.
Pozrel som sa do Jessiciných zvedavých očí, no ona sa nervózne
odvrátila a predstierala, že sa baví s dievčaťom, čo sedelo vedľa nej.

Hmm. Mike bude asi lepšia voľba. Aspoň to bude reálne, nie len
predstavy...

"Jessica analyzuje všetko, čo robím," povedal som Belle. "A neskôr ti

to vyrozpráva."

Posunul som jej späť tanier pizze - ako som si neskôr uvedomil - a
rozmýšľal som nad tým, ako začať. Opäť vo mne vzbĺkol hnev, keď

241
som si spomenul na jej slová: Viac, než má rád on mňa. No neviem čo
s tým.

Odhryzla si z toho istého kúska, ako pred chvíľou ja. Dostalo ma, ako
veľmi mi dôverovala. Samozrejme, nevedela, že vo mne prúdi jed -
nie že by ju to, že si odhryzne z toho istého kúska ako ja, otrávilo. Aj
tak som predpokladal, že sa bude ku mne správať inak. Ako k
niečomu nezvyčajnému. Nikdy to neurobila - aspoň nie v tom
zápornom ohľade...

Začnem zľahka.

"Takže servírka bola pekná, čo?"

Znova zdvihla jedno obočie. "Ty si si to skutočne nevšimol?"

Ako keby moju pozornosť od Belly vedela upútať iná žena. Absurdné.

"Nie, nevšimol. Mal som toho veľa na mysli." Ako napríklad to, ako
úžasne na nej sedela tá tenká modrá blúzka...

Dobre, že dnes mala ten otrasný sveter.

"Chúďa dievča," povedala Bella, usmievajúc sa.

Páčilo sa jej, že som o servírku ani len nezakopol. Rozumel som tomu.
Koľko ráz som si ja na hodine biológie predstavoval, ako zmrzačím
Mika Newtona?

To vážne verila, že jej ľudské city tých krátkych sedemnástich rokov

by mohli byť silnejšie, než nekončiaca túžba, ktorá sa vo mne po celé
storočie zhromažďovala?

"Niečo, čo si povedala Jessice..." Nedokázal som znieť nenútene. "No,

dosť ma to trápi."

Okamžite sa začala brániť. "Neprekvapuje ma, že si počul niečo, čo sa

ti nepáči. Vieš, čo sa hovorí o tých, čo načúvajú za dverami."

242
Viem, takýto ľudia o sebe nikdy nepočujú nič dobré.

"Upozornil som ťa, že budem počúvať," pripomenul som jej.

"A ja som ťa upozornila, že by si nechcel počuť všetko, čo si myslím."

Aha, tak na toto myslela vtedy, keď som ju rozplakal. Výčitky

svedomia ma pohltili tak, že som nakoniec prehovoril tvrdším hlasom,
ako som chcel. "To hej. No nemáš úplnú pravdu. Chcem vedieť, čo si
myslíš - všetko. Len si želám... aby si si niektoré veci nemyslela."

Ďalšie polopravdy. Vedel som, že by som nemal chcieť, aby sa o mňa

zaujímala. Ale aj tak som v to dúfal. Hej, veru, že som dúfal, a ako.

"Tak to už je rozdiel," zahundrala, mračiac sa na mňa.

"Lenže o to mi teraz nešlo."

"Tak teda o čo?"

Naklonila sa ku mne a zľahka si podoprela hrdlo. Pritiahlo to

pozornosť mojich očí a vyrušilo ma to. Aká jemná tam musí byť jej
pokožka...

Sústreď sa, prikázal som si.

"Skutočne si myslíš, že ti na mne záleží viac ako mne na tebe?" opýtal

som sa. Pripadalo mi to smiešne, ako keby sa slovíčka pomiešali do
jednej kopy.

Rozšírila oči a prestala dýchať. Potom nimi zaklipkala a rýchlo sa

obzrela. Ticho vydýchla.

"Zasa to robíš," zamrmlala.

"Čo také?"

243
"Omamuješ ma," priznala sa, opatrne opätujúc môj pohľad.

"Ou." Hmm.. Nebol som si celkom istý, čo sa s tým dá robiť. Nebol

som si veľmi istý, či chcem, aby som ju vedel omámiť. No bol som
nadšený, že som to dokázal. Toto však veľmi nášmu rozhovoru
nepomohlo.

"Nie je to tvoja chyba." Vzdychla si. "Nemôžeš za to."

"Odpovieš mi na otázku?" Opýtal som sa.

Zadívala sa na stôl. "Áno."

A to bolo všetko, čo povedala.

"Áno, odpovieš mi na otázku alebo áno, skutočne si to myslíš?"

Netrpezlivo som sa opýtal.

"Áno, skutočne si to myslím," povedala bez toho, aby sa obzrela. V

hlase jej bolo cítiť smutný podtón. Znova sa začervenala a začala si
nevedomky hrýzť peru.

Vtedy som si uvedomil, že priznať to pre ňu muselo byť veľmi ťažké,

pretože tomu skutočne verila. A ja som teraz nebol lepší od toho
zbabelca Mika, pretože som od nej chcel, aby vyjadrila svoje pocity
skôr, ako to urobím ja. Nezáleží na tom, že z mojej strany jej teraz
všetko vyzradím. Nedochádzalo jej to, takže som to musel urobiť.

"Mýliš sa," povedal som jej. Musela začuť nehu v mojom hlase.

Bella sa na mňa pozrela, no z jej tváre som nevedel nič prečítať. "To
nemôžeš vedieť," zašepkala.

Myslela si, že podceňujem jej city preto, lebo nedokážem čítať jej
myšlienky. No v skutočnosti bol problém v tom, že ona podceňovala
tie moje.

"Prečo si to myslíš?" opýtal som sa.

244
Hľadela na mňa naďalej si hryzúc peru a na čele sa jej zjavila vráska.
Ako už miliónkrát predtým som si želal, aby som ju mohol počuť.

Chcel som ju začať prosiť, aby mi povedala, čo sa v jej vnútri deje, no

zdvihla prst a umlčala ma.

"Nechaj ma premýšľať," poprosila ma.

Pokiaľ si len dávala dokopy svoje myšlienky, tak som mohol byť
trpezlivý.

Alebo som to aspoň mohol predstierať.

Spojila si ruky a znova a znova si prekrížila prsty. Sledovala ich, ako

keby patrili niekomu inému.

"No, ak nerátame to, čo je očividné," zamrmlala. "Občas... Nie som si

istá - ja neviem čítať myšlienky - ale občas sa mi zdá, ako keby si sa
mi snažil povedať zbohom, zatiaľ čo hovoríš o niečom úplne inom."
Nezdvihla hlavu.

Všimla si to. Vedela aj, že ma tu držala len moja slabosť a sebeckosť?

Klesol som pre to v jej očiach?

"Vnímavá," zašepkal som a potom som zhrozene sledoval, ako jej

tvárou preletela bolesť. Rýchlo som sa snažil odvrátiť závery, ku
ktorým došla. "A preto sa mýliš," začal som, no pozastavil som sa nad
prvými slovami jej vysvetlenia. Dosť ma trápili, hoci som im celkom
nerozumel. "Čo myslíš tým 'očividným'?"

"Veď sa na mňa pozri," povedala.

Pozeral som sa. To bolo všetko, čo som celý čas robil. O čo jej išlo?

"Som úplne obyčajná," vysvetlila. "Ak nerátame zážitky blízko smrti a

moju nešikovnosť, pre ktorú som takmer invalid. A pozri sa na seba."

245
Kývla rukou smerom ku mne, ako keby myslela na niečo, čo bolo také
zrejmé, že to nepotrebovalo vysvetlenie.

Myslela si, že je obyčajná? Že som od nej lepší? A na to kde prišla?

Pri hlúpych, úzkoprsých a slepých ľuďoch ako bola Jessica alebo
slečna Copová? Ako to, že si neuvedomovala, že je tá najkrajšia... tá
najdokonalejšia... Tieto slová aj tak nestačili na to, aby som ju popísal.

A ani o tom nevedela.

"Vieš, nevidíš sa veľmi jasne," povedal som jej. "Priznávam, že v tých

zlých veciach máš pravdu..." sucho som sa zasmial. Nie nad tým
diabolským osudom. No jej nešikovnosť mi bola trošku smiešna. Taká
roztomilá. Verila by mi, keby som jej povedal, že je krásna zvnútra aj
zvonku? Možno že by ju nejaký hmatateľný dôkaz presvedčil.
"Nevieš, čo si o tebe v ten prvý deň myslel každý chlapec na tejto
škole."

Ach, tá nádej, to nadšenie, a všetko dúfanie, čo sálalo z ich myšlienok.

A tá rýchlosť, pri ktorej sa menili na neuskutočniteľné predstavy.
Neuskutočniteľné, lebo ani o jedného z nich nemala záujem.

Ja som bol ten, ktorému povedala áno.

Ako samoľúbo som sa teraz musel usmievať.

Jej tvár stuhla od prekvapenia. "Tomu neverím," zamrmlala.

"To mi ver - si presný opak od slova 'obyčajná'."

Už len jej existencia bola dostatočným dôvodom na stvorenie sveta.

Bolo vidieť, že nebola zvyknutá na komplimenty. No, tak si bude

musieť zvyknúť. Začervenala sa a zmenila tému. "Ale ja sa nelúčim."

"Nechápeš? Toto dokazuje, že mám pravdu. Záleží mi na tebe viac,

pretože to dokážem urobiť..." Budem niekedy taký nesebecký, aby
som urobil správnu vec? Zúfalo som potriasol hlavou. Budem na to

246
musieť nazbierať silu. Zaslúžila si žiť. Nie to, čo videla Alice vo vízii.
"Ak odísť by bolo to najlepšie..." A musí to byť to najlepšie, nie?
Neexistoval žiaden bezohľadný anjel. Bella ku mne nepatrila. "Tak
radšej ublížim sebe, ak by som mal ublížiť tebe; aby si bola v
bezpečí."

Keď som tieto slová vyslovil, chcel som, aby to bola pravda.

Nepretržite ma sledovala. Moje slová ju akosi nahnevali. "A ty si

myslíš, že ja by som neurobila to isté?" opýtala sa zúrivo.

Je taká zúrivá - taká jemná a krehká. Akoby mohla niekomu ublížiť?

"Nikdy nebudeš musieť stáť pred takouto voľbou," povedal som jej,
zronený tým, aké obrovské rozdiely medzi nami boli.

Hľadela na mňa, pričom hnev sa jej presunul do očí a spravil jej na

čele vrásku.

Musí byť niečo nedobré s vesmírnym poriadkom, ak si niekto taký

dobrý a taký krehký nezaslúžil strážneho anjela, ktorý by nad ňou
bdel.

No, pomyslel som si, tentoraz plný čierneho humoru, keď nič viac, tak
má aspoň strážneho upíra.

Usmial som sa. Ako som len zbožňoval svoju výhovorku na to, aby
som mohol ostať. "Samozrejme, udržiavať ťa v bezpečí sa stáva
prácou na plný úväzok, ktorý si vyžaduje moju neustálu prítomnosť."

Tiež sa usmiala. "Dnes sa ma nikto nepokúšal odstrániť," povedala

bezstarostne a na chvíľu sa zamyslela, tesne predtým, než sa jej tvár
zmenila znova na nepriehľadnú masku.

"Zatiaľ," poznamenal som sucho.

"Zatiaľ." Na moje prekvapenie so mnou súhlasila. Predpokladal som,

že bude protestovať proti akejkoľvek forme ochrany.

247
Ako len mohol? Ten sebecký somár! Ako nám také niečo môže urobiť?
Rosalin duševný krik prerušil moje myšlienkové pochody.

"Kľud, Rose," počul som zašepkať Emmetta na druhej strane jedálne.

Ruku mal okolo jej pliec a tisol si ju k sebe - zadržiaval ju.

Prepáč, Edward, previnilo si pomyslela Alice. Myslela si, že Bella sa

dozvedela z vašej konverzácie až príliš... a, ak sa mám priznať, mohlo
to byť horšie, ak by som jej hneď nepovedala pravdu. Ver mi.

Strhol som sa nad obrázkom, ktorý mi hneď na to poskytla - čo by sa

stalo, ak by som povedal Rosalie, že Bella vie, že som upír, doma, kde
sa nemusí na nič hrať. Ak sa do konca vyučovania neukľudní, budem
musieť odviezť svojho Aston Martin-a niekam von zo štátu.
Znepokojovala ma myšlienka na moje obľúbené auto, zničené a v
plameňoch. Hoci by som si to zaslúžil.

Ani Jasper nebol ktovieako šťastný.

S ostatnými si to vyriešim neskôr. Času s Bellou mi bolo prideleného

len málo a ja som ho nechcel premrhať. A Alicin hlas mi zároveň
pripomenul, že musím niečo zariadiť.

"Mám na teba ešte jednu otázku," povedal som jej, nevšímajúc si

Rosalin duševný hysterický záchvat.

"Tak vrav," povedala Bella, usmievajúc sa.

"Skutočne potrebuješ ísť túto sobotu do Seattlu, alebo to bola len

výhovorka, aby si nemusela povedať nie všetkým svojim
obdivovateľom?"

Zaškerila sa na mňa. "Ešte som ti neodpustila tú vec s Tylerom. Je

tvoja vina, že sa nádejal, že s ním pôjdem na ples."

"Ach, nemaj strach, on by sa ťa to spýtal aj tak. Ja som len chcel

vedieť, ako sa zatváriš."

248
Zasmial som sa nad spomienkou na jej zdesený výraz. Ani keď som
jej hovoril o tých najhorších zákutiach svojho temného príbehu, nikdy
nevyzerala tak vyplašene. Pravda ju nevystrašila. Chcela byť so mnou.
Úžasné.

"Ak by som ťa pozval ja, odmietla by si ma?"

"Pravdepodobne nie," povedala. "Ale neskôr by som to zrušila,

predstierajúc chorobu alebo vyvrtnutý členok."

Zvláštne. "Prečo by si to robila?"

Potriasla hlavou, sklamaná, že som to hneď nepochopil. "Ešte nikdy si

ma nevidel na telesnej, no ak by sa tak stalo, myslím, že by si
pochopil."

Aha. "Takže tvrdíš, že nedokážeš prejsť po rovnom, stabilnom

povrchu bez toho, aby si sa o niečo potkla?"

"Zrejme."

"To by nebol problém. Záleží to od toho, kto ťa vedie."

Na zlomok sekundy ma zaplavila predstava, ako ju držím na plese v

náručí. Tam by mala na sebe isto niečo veľmi pekné, čo by jej sedelo,
nie ako tento príšerný sveter.

Veľmi jasne som si spomínal na dotyk jej tela, keď som ju zachránil
pred dodávkou. Viac než zdesenie, zúfalstvo alebo obavy som si bol
vedomý toho úžasného pocitu. Bola taká teplá a hebká, tak perfektne
sedela k tvaru môjho mramorového tela...

Vytrhol som sa zo spomínania.

"No neodpovedala si mi..." povedal som urýchlene, aby som zabránil

hádke o jej nešikovnosti, ktorá sa očividne chystala. "Trváš na ceste
do Seattlu, alebo by ti nevadilo, ak by sme robili niečo iné?"

249
Dosť zlé - dávať jej na výber z možností, medzi ktorými nebola
alternatíva, že by deň strávila bezo mňa. Toto odomňa nebolo fér. No
včera večer som jej to sľúbil... a páčila sa mi predstava, ako ten sľub
splním asi tak veľmi, ako som sa jej bál.

V sobotu bude svietiť slnko. Mohol som jej ukázať svoju pravú
stránku, ak budem dosť odvážny na to, aby som vydržal jej zdesenie a
znechutenie. Poznal som jedno miesto, kde by sa to dalo...

"Som otvorená iným možnostiam," povedala Bella. "Ale mám jednu

podmienku."

'Áno' s výhradami. Čo by odomňa mohla chcieť?

"Akú?"

"Môžem šoférovať?"

Mal to byť vtip? "Prečo?"

"No, hlavne preto, že keď som vravela Charliemu, že idem do Seattlu,

pýtal sa obzvlášť na to, či idem sama, ako som v tom čase aj mala ísť.
Ak by sa opýtal znova, pravdepodobne by som mu neklamala, no
nemyslím si, že sa bude pýtať znova a to, že by som nechala svoj
pickup doma by zbytočne vynieslo tento predmet nášho rozhovoru na
povrch. A po druhé, tvoje šoférovanie mi naháňa strach."

Pregúlil som očami. "Zo všetkých vecí, ktoré by ťa mali na mne desiť
sa bojíš práve môjho šoférovania." Skutočne, jej mozog fungoval
opačne. Znechutene som pokrútil hlavou.

Edward, naliehavo na mňa zavolala Alice.

Náhle som hľadel do jasného slnečného kotúča, čo žiaril v jednej z

Aliciných vízií.

Bolo to miesto, ktoré som veľmi dobre poznal, presne to, kde som sa
rozhodoval vziať Bellu - malá lúka, na ktorú okrem mňa nikto

250
nechodil. Bolo to tiché, pekné miesto, kde som mohol byť osamote -
ďaleko od ľudských obydlí, takže aj v mojej mysli mohol byť
nachvíľu pokoj a ticho.

Alice ju tiež spoznala, pretože ju len nedávno videla v inej vízií - v

jednej z tých nezreteľných, rýchlo pominuteľných, ktoré mi ukázala v
to ráno, keď som zachránil Bellu pred dodávkou.

V tej vízií som nebol sám. A teraz to už bolo celkom jasné - bola tam
so mnou Bella. Takže som bol dostatočne odvážny. Nepochopiteľne
na mňa hľadela a na tvári jej hrali všetky možné farby dúhy.

Je to to isté miesto, pomyslela si Alice plná hrôzy, ktoré absolútne

nesedelo s víziou. Napätie možno, ale hrôza? Čo myslela tým, to isté
miesto?

A vtedy som to zazrel.

Edward! Zaprotestovala ostro Alice. Ja ju zbožňujem, Edward!

Tvrdo som ju vytlačil zo svojej mysle.

Nezbožňovala Bellu tak, ako ja. Jej vízia bola neuskutočniteľná.

Nesprávna. Bola oslepená, videla nemožné veci.

Neprešlo ani pol sekundy. Bella sa zvedavo dívala na moju tvár,

čakajúc, že budem súhlasiť. Videla to chvíľkové mihnutie hrôzy na
mojej tvári, alebo to bolo na ňu príliš rýchle?

Sústredil som sa na ňu a na náš nedokončený rozhovor, odstrkujúc

Alice a jej chybné, klamárske vízie preč od mojich myšlienok.
Nezaslúžili si moju pozornosť.

No aj tak som si nedokázal udržať ten hravý tón, keď sme sa

navzájom doberali.

"Nepovieš svojmu otcovi, že so mnou stráviš deň?" Opýtal som sa a

do hlasu sa mi vkradol pochmúrny tón.

251
Znova som sa pokúšal vytlačiť jej vízie niekam ďaleko, aby sa mi viac
nemiešali do myšlienok.

"Čo sa týka Charlieho, menej je vždy viac," povedala Bella s istotou.

"Mimochodom, kam pôjdeme?"

Alice sa mýlila. Hrozne sa mýlila. Nebola tu žiadna šanca, že by sa to

mohlo stať. Bola to stará vízia, neplatná. Veci sa zmenili.

"Bude pekné počasie," povedal som pomaly, bojujúc zo strachom a

nerozhodnosťou. Alice sa mýlila. Budem sa tváriť, že som nič nevidel
ani nepočul. "Takže sa radšej budem vyhýbať verejnosti... a ty sa
môžeš vyhýbať so mnou, ak by si chcela."

Bella to ihneď pochopila; oči sa jej rozžiarili nedočkavosťou. "Ukážeš

mi to, čo si mi hovoril o tom slnku?"

Možno že, ako už veľakrát predtým, bude jej reakcia úplne opačná.
Nad touto možnosťou som sa pousmial, snažiac sa vrátiť k
bezstarostnému tónu. "Áno. Ale.." Ešte nepovedala áno. "Ak nechceš
byť so mnou... osamote, radšej by si do Seattlu nemala chodiť úplne
sama. Nechcem ani pomyslieť na to, do akých problémov by si sa
dostala v takom veľkom meste."

Stisla pery - obranný znak.

"Phoenix je trikrát väčší ako Seattle - a to len čo sa týka obyvateľstva.

Vo veľkosti je..."

"Lenže vo Phoenixe sa ti očividne 'nedarilo' ako tu vo Forkse,"

povedal som, prerušujúc jej slová. "Takže by som bol radšej, keby si
zostala so mnou.

Mohla zostať aj navždy a stále by to nebolo dosť dlho.

252
Nemal by som takto myslieť. Nemali sme toľko času - večnosť. Každá
sekunda bola teraz dôležitá; ona sa menila, zatiaľ čo ja som ostával
nedotknutý.

"To je dobre, nevadí mi byť s tebou osamote," povedala.

Jasné, že nie, pretože jej inštinkty boli úplne nanič.

"Ja viem." Vzdychol som si. "No aj tak si to mala povedať

Charliemu."

"Prečo by som to robila?" opýtala sa zhrozene.

Hľadel som na ňu, zatiaľ čo sa mi vízie, ktoré som nedokázal potlačiť,

preháňali hlavou.

"Aby som mal aspoň nejaký dôvod priviesť ťa späť," zasyčal som.
Toľko pre mňa mohla urobiť - aspoň niekoho, kto by mi neustále
pripomínal, že mám byť opatrný.

Prečo mi o tom Alice musela povedať?

Bella hlasno prehltla a venovala mi dlhý pohľad. Čo videla?

"Myslím, že to risknem," povedala.

Ach! Vzrušovalo ju riskovanie svojho vlastného života? Bol to nejaký

jej druh adrenalínu?

Zamračil som sa na Alice, ktorá na mňa varovne zazerala. Rosalie

vedľa nej sa hrozivo mračila, no netrápilo ma to. Tak nech si zničí to
auto. Aj tak je to len hračka.

"Prejdime na inú tému," navrhla Bella náhle.

Pozrel som sa späť na ňu, a rozmýšľal som, ako málo dbala na

dôležité veci. Prečo ma nevidela ako netvora, ktorým som bol?

253
"O čom by si sa chcela rozprávať?"

Rýchlo nakukla do každej strany, ako keby sa chcela uistiť, že nás

nikto nepočúva. Pravdepodobne sa plánuje rozhovoriť o nejakej veci
ohľadom nášho tajomstva. Nachvíľu stuhla, no potom sa na mňa
znova pozrela.

"Prečo ste šli minulý víkend do Goat Rocks... na lov? Charlie hovoril,
že to nie je veľmi dobré miesto na turistiku, vraj je tam veľa
medveďov."

V tomto ohľade veľmi nevšímavá. Pozrel som sa na ňu a zdvihol

jedno obočie.

"Medvede?" zašepkala.

Ironicky som sa pousmial a pozeral sa, ako jej to dochádza. Bude ma

už konečne brať vážne? Donúti ju k tomu vôbec niečo?

Akosi sa dala dokopy. "Vieš, že nie je sezóna na medvede,"

poznamenala karhavo a zúžila oči.

"Ak by si dávala pozor, vedela by si, že zákon hovorí iba o love so

zbraňami."

Opäť nachvíľu stratila kontrolu nad svojim výrazom. Padla jej sánka.

"Medvede?" namiesto šokovaného výdychu sa len váhavo spýtala.

"Grizly je Emmettov najobľúbenejší."

Sledoval som v jej očiach, ako k nej táto informácia pomaly preniká.

"Hmm," zamrmlala. S pohľadom upretým na stôl si odhryzla z pizze.

Zamyslene prežúvala a potom sa napila.

"Takže," povedala nakoniec a pozrela sa na mňa. "Čo máš najradšej

ty?"

254
Asi som mal niečo také predpokladať, no aj tak. Bella bola stále
príšerne zvedavá.

"Pumu," príkro som poznamenal.

"Aha," povedala nezaujato. Tep jej srdca bol naďalej úplne normálny,
ako keby sme sa rozprávali o obľúbenej reštaurácii.

Tak fajn. Ak sa chcela tváriť, že to nie je nič nezvyčajné...

"Samozrejme, snažíme sa nenarušiť lovom životné prostredie,"

povedal som jej nezaujato. "Snažíme sa sústrediť na oblasti, kde sú
predátori premnožení a lovíme tak ďaleko, ako je treba. Stále sa nájde
hŕba jeleňov a losov, ktoré postačia, no aká by to už len bola zábava?"

Počas toho, ako ma počúvala si nasadila taký výraz, ako žiak, ktorý
sleduje výklad učiteľa. Musel som sa usmiať.

"Veru, aká by to bola zábava," poznamenala a odhryzla si z pizze.

"Emmett ma najradšej lov počas skorej jari," pokračoval som vo

výklade. "Medvede sa práve zobúdzajú zo zimného spánku, takže sú
podráždenejší."

Už ubehlo sedemdesiat rokov a jeho to stále neprešlo.

"Nie je nič zábavnejšie ako rozdráždený grizly," vážne prehlásila.

Nedokázal som zadržať smiech, keď som potriasol hlavou nad jej
neprirodzeným pokojom. Tento výraz si pravdepodobne musela
dopredu pripraviť. "Povedz mi, čo si skutočne myslíš, prosím."

"Snažím sa predstaviť si to, ale akosi to nejde," na čele sa jej zjavila

vráska. "Ako lovíte bez zbraní?"

"Och, ale my máme zbrane," povedal som jej a zoširoka sa usmial.

Očakával som, že sa odtiahne, no ona ma len stuhnuto pozorovala.

255
"Len nie taký druh, ktorý zahŕňa zákon pre lov zvierat. Ak si niekedy
v televízii videla útok medveďa, dokážeš si predstaviť, ako loví
Emmett."

Vrhla pohľad na stôl, kde sedel zvyšok mojej rodiny a striasla sa.

No konečne. Zasmial som sa na sebe, pretože som vedel, že jedna časť

môjho ja si želala, aby k tomu pristupovala tak nevšímavo ako
doteraz.

Keď sa na mňa pozrela, oči mala dokorán otvorené a prenikavé. "Ty si

tiež ako medveď?" takmer zašepkala.

"Skôr ako puma, alebo aspoň tak to hovoria ostatní," pokúšal som sa
opäť znieť nezaujato. "Možno to bude mať nejaký súvis s tým, čo
uprednostňujeme."

Ústa sa jej v kútikoch mierne nadvihli. "Možno," zopakovala. Potom

naklonila hlavu a náhle sa jej v očiach zračila zvedavosť. "Mohla by
som to niekedy vidieť?"

Nepotrebujem Alicine vízie, aby som si vedel túto hrôzostrašnú

situáciu predstaviť - moja predstavivosť mi stačila.

"Rozhodne nie," zavrčal som.

So zmätenými a vystrašenými očami sa odomňa odtiahla.

Tiež som sa stiahol, aby som medzi nami vytvoril nachvíľu trochu
miesta. Nikdy sa na to nebude pozerať, všakže? Ani sa len nesnaží
pomôcť mi udržať ju nažive.

"Je to pre mňa príliš strašidelné?" opýtala sa vyrovnane. No jej srdce

ešte stále nenašlo svoj pravidelný rytmus.

"Ak by to bolo len tým, vzal by som ťa pozrieť sa na to hneď dnes

večer," precedil som pomedzi zuby. "Potrebuješ zdravú dávku
strachu. Prospelo by ti to."

256
"Tak potom prečo?" naliehala.

Temne som na ňu zazrel a čakal som, kedy sa zľakne. Ja som bol už

dosť vystrašený predstavou, žeby bola Bella nablízku, keď som lovil...

V jej očiach nebolo nič viac než len zvedavosť a netrpezlivosť. Čakala
na odpoveď.

No naša hodina času už vypršala.

"Neskôr," odvetil som a vyskočil na rovné nohy. "Lebo ináč

zameškáme na hodinu."

Zmätene sa obzrela okolo seba, ako keby úplne zabudla, že sme na

obede. Ako keby zabudla, že sme vôbec v škole - prekvapená, že nie
sme sami na nejakom opustenom mieste. Celkom som ten pocit
chápal. Keď som bol s ňou, ťažko sa mi rozpamätávalo na to, že
existuje ešte zvyšok sveta.

Rýchlo vstala a prehodila si tašku cez plece.

"Tak neskôr," v jej tvári som videl odhodlanosť; donúti ma dopovedať

jej to.

12. Komplikácie

Bella a ja sme v tichosti vošli na hodinu biológie. Snažil som sa

sústrediť na túto chvíľu, na dievča vedľa mňa, na niečo, čo bolo
skutočné a nemenné, na hocičo, čo by z mojej hlavy vytlačilo Alicine
nezmyselné vízie.

Prešli sme okolo Angely Weberovej, ktorá stála na chodníku a

rozprávala sa s chlapcom z jej hodiny trigonometrie o akejsi domácej
úlohe. Zbežne som jej prebehol myšlienky a očakával som sklamanie,
no tentoraz ma prekvapil ich túžobný podtón.

257
Aha, takže tu predsa len bolo niečo, čo Angela chcela. Nanešťastie,
nebolo to niečo, čo by som jej mohol poslať zabalené v darčekovom
papieri.

Na chvíľu som sa cítil zvláštne spokojne keď som začul v jej

myšlienkach znak zúfalej túžby po niekom. Prebehol mnou pocit
spriaznenej duše, o ktorom sa ona však nikdy nedozvie, a v tej chvíli
sme boli s týmto milým ľudským dievčaťom ako jedna duša.

Akosi ma potešilo, že som nebol jediný, kto práve prežíval tragický

ľúbostný príbeh. Zármutok bol všade na svete.

V ďalšej chvíli som bol náhle nahnevaný, pretože Angelin príbeh

nemusí mať tragický koniec. Ona bola človek aj on bol človek a
všetky tie rozdiely, čo sa jej zdali neprekonateľné boli dosť absurdné,
ak by sme ich porovnali k mojej situácii. Nemalo zmysel, aby mala
zlomené srdce. Prečo všetok ten zbytočný smútok, keď neexistoval
žiaden skutočný dôvod, prečo by nemohla byť s tým, kým chcela. A
prečo by nemohla mať po čom túžila? Prečo by nemal mať aspoň
tento jeden príbeh šťastný koniec?

Chcel som jej dať nejaký darček... Tak dobre, dám jej to, čo chcela. S
vedomosťami, ktoré som mal o ľudskej povahe to nebude veľmi
ťažké. Prebehol som podvedomím chlapca, ktorý stal vedľa nej, ten
objekt jej záujmu, a nezdal sa byť neochotný, len mal ten istý problém
ako ona. Beznádej a rezignácia, cítil to isté, čo ona.

Všetko čo musím urobiť je prebudiť ho trocha...

Môj plán sa tvoril veľmi ľahko, scenár sa písal sám od seba, úplne bez
snahy z mojej strany. Budem potrebovať Emmettovu pomoc - len
spraviť, aby spolupracoval tak, ako chcem ja bol jediný problém.

Môj nápad, môj darček pre Angelu, ma veľmi potešil. Aspoň som sa
trochu rozptýlil. Kiež by sa aj moje problémy dali takto ľahko
vyriešiť.

258
Keď sme sa s Bellou usadili, mal som trochu lepšiu náladu. Možno by
som mal myslieť viac pozitívne. Možno pre nás existovalo nejaké
riešenie, ktoré mi unikalo, asi tak, ako to Angeline unikalo jej. Nebolo
to síce ani zďaleka také podobné... Ale prečo strácať časť utápaním sa
v beznádeji? Keď išlo o Bellu, nemal som čas, ktorým by som mohol
plytvať. Každá sekunda bola dôležitá.

Pán Banner dotlačil príšerne starý televízor spolu s videorekordérom.

Chcel sa preniesť cez hodiny - genetické poruchy - ktoré neobľuboval
tak, že nám bude nasledujúce tri dni púšťať video. Lorenzov Olej
nebolo nič extra, no nijak to nenarušilo vzrušenie v triede. Žiadne
poznámky čo sa rovná žiaden materiál na skúšanie. Tri voľné dni.
Ľudia jasali nadšením.

Mne to bolo aj tak jedno. Aj tak by som nedával pozor na nič iné
okrem Belly.

Dnes som si nedotiahol stoličku, aby som mohol voľne dýchať.

Namiesto toho som si k nej sadol tak blízko, ako by to urobil každý
normálny človek. Bližšie, než sme sedeli v aute, tak blízko, že sa moja
ľavá strana tela takmer topila v horúčave jej pokožky.

Bol to zvláštny pocit, príjemný aj vyčerpávajúci zároveň, no bolo to

lepšie než sedieť na druhej strane stola. Bol som bližšie, než som bol
zvyknutý, no rýchlo som si uvedomil, že to nestačilo. Nebol som
spokojný. Byť takto blízko k nej ma donútilo chcieť byť pri nej ešte
bližšie. Viac a viac ma to k nej ťahalo.

Kedysi som jej povedal, že je magnet na nebezpečenstvá. Práve teraz

som mal pocit, že je to čistá pravda. Ja som bol nebezpečenstvo a s
každým centimetrom, ktorý som si dovolil priblížiť sa, čaro, ktorým
ma priťahovala, naberalo na sile.

A vtedy pán Banner zhasol svetlá.

Zvláštne, aké bolo teraz všetko iné, ak neberieme do úvahy to, že

nedostatok svetla mojim očiam problém nerobil. Stále som videl tak
dobre ako predtým. Každý detail triedy bol dokonale zreteľný.

259
Tak teda odkiaľ sa vzal ten elektrinou nabitý vzduch v tmavej
miestnosti, ktorá pre mňa vlastne ani tmavá nebola? Bolo to preto, že
ja som jediný, ktorý dokáže aj napriek tme vidieť jasne? Že ja a Bella
sme teraz pre ostatných neviditeľní? Ako keby sme boli osamote, len
my dvaja, ukrytí v tmavej miestnosti, sediac tak blízko vedľa seba...

Pohol som rukou smerom k nej bez toho, aby som si to uvedomil.
Chcel som sa len dotknúť jej ruky, držať ju v tej tme. Bola by to taká
obrovská chyba? Ak by jej vadila moja pokožka, jednoducho by sa
odtiahla...

Stiahol som ruku späť a založil som si ruky na hrudi, pevne ich
zatínajúc v päste. Žiadne chyby. Prisahal som, že neurobím žiadne
chyby, nezáleží na tom, aké malé by boli. Ak by som ju chytil za ruku,
potom by som chcel viac - ďalší malý dotyk, ďalší krok bližšie. Cítil
som to. Vzrastal vo mne nový druh túžby, ktorý sa snažil premôcť
moju sebakontrolu.

Žiadne chyby.

Bella si takisto založila ruky na hrudi a tiež zaťala ruky v päsť, presne
ako ja.

Na čo myslíš? Tak hrozne som túžil, aby som jej tieto slová mohol
pošepkať, no v triede bolo príliš veľké ticho na to, aby to počula len
ona.

Začalo video a mierne miestnosť osvetlilo. Bella na mňa zazrela.

Všimla si, ako stuhnuto sedím - presne ako ona - a usmiala sa. Jemne
pootvorila pery a v očiach sa jej zračili nevyslovené želania.

Alebo som možno videl len to, čo som chcel vidieť.

Vrátil som jej úsmev; zalapala po dychu a rýchlo sa otočila.

260
A pre mňa to bolo teraz ešte horšie. Nevedel som síce, na čo myslela,
no bol som si náhle stopercentne istý, že som mal pravdu, a že chcela,
aby som sa jej dotkol. Cítila presne tú istú nebezpečnú túžbu ako ja.

Takmer som počul bzukot prúdu elektriny medzi jej telom a mojim.

Za celú hodinu sa ani raz nepohla, sedela stuhnuto a kontrolovala sa

tak, ako som to robil celú hodinu ja. Sem-tam na mňa zazrela, pričom
mnou zakaždým prebehol nový nával elektriny.

Hodina ubiehala pomaly a príliš rýchlo zároveň. Toto bolo pre mňa
čosi nové, mohol som tu s ňou takto sedieť celé dni len preto, aby som
zažil, aké je to cítiť sa úplne kompletný.

Ako minúty ubiehali, viedol som sám so sebou hŕbu všelijakých

možných hádok - zápasil vo mne rozum s túžbou po tom dotknúť sa
jej.

Napokon pán Banner zapálil svetlá.

Vo svetle žiariviek sa atmosféra v miestnosti vrátila do starých koľají.

Bella vzdychla a ponaťahovala sa, rozprestierajúc pred sebou prsty.
Muselo byť pre ňu veľmi nepohodlné, sedieť tak dlho bez pohybu. Pre
mňa to nebolo nič ťažké - nehybnosť bola našou prirodzenou
súčasťou.

Zachichotal som sa nad úľavou, čo sa jej zračila na tvári. "No, tak toto
bolo zaujímavé."

"Uhm," zamrmlala. Vedela, čo mám na mysli, no nevyjadrila sa k

tomu. Čo by som len dal za to, keby som vedel, čo si myslí práve
teraz.

Vzdychol som si. Želania mi k tomu nepomôžu.

"Ideme?" opýtal som sa, keď som sa postavil.

261
Zaškerila sa a potácavo sa postavila a ruky natiahla tak, ako keby sa
bála, že každú chvíľu spadne.

Mohol som jej pomôcť. Alebo som ju mohol chytiť pod lakťom - len
jemne - a pomôcť jej stáť stabilne. Isto by to nebol žiaden veľký
priestupok...

Žiadne chyby.

Celou cestou do telocvične mlčala. Vráska na jej čele znamenala, že

bola hlboko ponorená do myšlienok. A ja tiež.

Moja sebecká stránka tvrdila, že jeden dotyk by jej neublížil.

S ľahkosťou som dokázal ovládať stisk mojej ruky. Vlastne to ani

nebolo ťažké, pokiaľ som bol úplne pod kontrolou. Môj hmat bol
rozvinutejší ako u ľudí; dokázal som žonglovať s tuctom kryštálových
pohárov bez toho, aby som jeden z nich rozbil; vedel som pohladiť
mydlovú bublinu bez toho, aby praskla. Pokiaľ som bol úplne pod
kontrolou...

Bella bola ako mydlová bublina - krehká a pominuteľná. Dočasná.

Ako dlho si budem vedieť zdôvodňovať moju prítomnosť v jej živote?

Koľko času mi ešte ostávalo? Budem mať niekedy takúto príležitosť
ako teraz, v tejto sekunde? Nebude vždy v mojom dosahu...

Bella sa ku mne pred dverami telocvične otočila a rozšírila oči nad

výrazom mojej tváre. Neprehovorila. Pozrel som sa na seba v odraze
jej očí a videl som tam rozpor, ktorý zúril v mojich vlastných.
Sledoval som, ako sa mi zmenil výraz, keď moja dobrá stránka
prehrala.

Moja ruka sa zdvihla sama od seba, bez nejakého príkazu zvnútra. Tak
jemne, ako keby bola vyrobená z najjemnejšieho skla, ako keby bola
krehká ako bublina, som prešiel prstami po teplej pokožke na jej lícnej
kosti. Pod mojím dotykom zovrela a ja som mohol cítiť, ako sa pulz
pod jej priesvitnou pokožkou zrýchlil.

262
Stačilo, prikázal som si, hoci moja ruka bažila po tom, aby mohla
priložiť dlaň na jej líce. Stačilo.

Bolo veľmi ťažké stiahnuť sa, prestať sa k nej približovať ešte bližšie
než doteraz. Mojou hlavou sa prehnali tisíce možností - tisíce
spôsobov ako sa jej dotknúť. Bruško môjho prsta obkresľujúce jej
pery. Ukazovák pod bradou, ktorý jej nadvihuje tvár. Rozopnutie jej
sponky a rozprestretie jej vlasov na mojich dlaniach. Moje ruky
obkolesujúce jej pás, tisnúc ju tesne k môjmu telu.

Stačilo.

Donútil som sa otočiť sa a odísť. Telom sa mi hýbalo veľmi ťažko - to

tá neochota.

Nechal som myseľ, aby ju pozorovala naďalej, zatiaľ čo ja som

odchádzal, utekajúc od pokušenia. Zachytil som myšlienky Mika
Newtona - tie kričali najhlasnejšie - keď okolo Bella nepovšimnuto
prešla s nesústredenými očami a začervenanými lícami. Zamračil sa a
v jeho mysli sa odrazu zjavilo moje meno miešajúce sa s ukrutným
preklínaním; nemohol som si pomôcť, musel som sa zaškeriť.

Ruka ma pálila. Vystrel som prsty a znova ich zaťal do päste, ale nič
sa nezmenilo. Naďalej bezbolestne horela.

Nie, neublížil som jej, no dotýkanie sa jej bolo stále chybou.

Bolo to ako oheň - ako keby sa pálenie smädu v mojom hrdle

presunulo do celého tela.

Ak budem nabudúce takto blízko, budem schopný nedotknúť sa jej

znova? A ak sa jej raz dotknem, budem schopný zostať len pri tom?

Žiadne ďalšie chyby. To je všetko. Vychutnávaj si spomienky,

Edward, povedal som si príkro, a ruky drž pri tele. Buď toto, alebo sa
budem musieť donútiť odísť... nejako. Pretože som nemohol byť
blízko k nej, ak som si dovolil robiť chyby.

263
Zhlboka som sa nadýchol a snažil sa usporiadať si myšlienky.

Emmett ma dobehol pred budovou, kde sme mali zvyčajne angličtinu.

"Ahoj, Edward." Vyzerá lepšie. Divne, ale lepšie. Tak... šťastne.

"Ahoj, Em." Vyzeral som šťastne? No, ak nerátame ten chaos v mojej
hlave, myslím, že som sa tak cítil.

Nájdi si nejaký spôsob, ako mať zavreté ústa. Rosalie ti chce vytrhnúť
jazyk.

Vzdychol som si. "Prepáč, že si to musel riešiť ty. Hneváš sa na

mňa?"

"Ale nie. Rose to prejde. Aj tak by sa to raz stalo." S tým, čo vidí Alice
blížiť sa...

Práve teraz som nechcel premýšľať o Aliciných víziách. So zaťatými

zubami som vykročil.

Keď som hľadal niečo, čo by ma rozptýlilo, zachytil som obraz Bena

Cheneya, ako vchádza na hodinu španielčiny, na ktorú sme šli aj my.
Ach, práve som mal šancu venovať Angele môj darček.

Zastavil som sa a chytil Emmetta za plece. "Vydrž na chvíľu."

Čo je?

"Viem, že si to nezaslúžim, no spravíš mi láskavosť?"

"Akú?" zvedavo sa opýtal.

Potichu a tak rýchlo, že by boli slová nezrozumiteľné pre každé

ľudské uši, aj keby boli vyslovené nahlas, som mu vysvetlil, o čo mi
ide.

264
Prázdno na mňa hľadel; jeho myšlienky na tom boli podobne.

"Tak?" opýtal som sa. "Pomôžeš mi s tým?"

Chvíľu mu trvalo, kým mi odpovedal. "Ale... prečo?"

"No tak, Emmett. Prečo nie?"

Kto si a čo si urobil s mojim bratom??

"Nesťažuješ sa vždy, že škola je stále tá istá nuda? Toto je niečo iné,

nie? Považuj to za experiment - experiment s ľudskou náturou."

Chvíľu na mňa zazeral, no potom sa vzdal. "Hm, toto je niečo iné, v

tom máš pravdu... Okej, fajn." Odfrkol si a pokýval plecami.
"Pomôžem ti."

Nadšene som sa naňho zaškeril, pretože som vedel, že môj plán bude
zahŕňať aj Emmetta. Rosalie bola hrozná, no vždy jej budem dlžný to,
že si vybrala jeho; nikto nemal lepšieho brata ako ja.

Emmett nepotreboval generálku. Zašepkal som mu jeho vety ešte

predtým, než sme vošli do triedy.

Ben už sedel na stoličke za mnou a vyberal si domácu úlohu, aby ju

mohol odovzdať. Emmett a ja sme si sadli a urobili to isté. V triede
nebolo ticho; tlmený šepot bude pokračovať až dovtedy, kým sa
neozve slečna Goffová. Neponáhľala sa, hodnotila testy z minulej
hodiny.

"Takže," povedal Emmett hlasnejšie, než bolo potrebné, keby bol

hovoril ku mne. "Už si pozval Angelu Weberovú von?"

Šušťanie papierov za mojím chrbtom náhle zastalo, keď Ben stuhol a

započúval sa do nášho rozhovoru.

Angela? Hovoria o Angele?

265
Dobre. Pritiahol som jeho pozornosť.

"Nie," povedal som pomaly potriasajúc hlavou so žalostným výrazom.

"A to prečo?" improvizoval Emmett. "Hanbíš sa, či čo?

Zaškľabil som sa naňho. "Nie. Počul som, že má záujem o niekoho

iného."

Edward Cullen chcel pozvať Angelu von? Ale... Nie. To sa mi nepáči.

Nechcem, aby bol blízko nej. On... pre ňu nie je dobrý. Je...
nebezpečný.

Neočakával som niečo takéto rytierske, skôr žiarlivosť. Ale fungovalo

to.

"A to ťa odradí?" opýtal sa pohŕdavo Emmett, znova improvizujúc.

"Nie si pripravený na konkurenciu?"

Škaredo som naňho zazrel, no snažil som sa použiť aspoň niečo z jeho
vety. "Pozri, myslím, že sa jej páči ten Ben, či ako sa volá. Nebudem
sa snažiť presviedčať ju o opaku. Sú ešte aj iné dievčatá."

Chlapec za mnou sedel napäto na stoličke.

"Aké?" Opýtal sa Emmett, zabiehajúc späť do nášho scenáru.

"Môj partner na laboratórne práce povedal, že sa volá Cheney. Ani

presne neviem, kto to je."

Potlačil som úsmev. Iba povýšeneckým Cullenovcom mohlo prejsť

predstieranie toho, že nevedia meno každého študenta na tejto malej
škole.

Ben sa zmietal v šoku. Ja? Uprednostnila mňa pred Edwardom

Cullenom? Ale prečo by som sa jej páčil ja?

266
"Edward," Emmett stíšil hlas a pohol očami smerom k chlapcovi. "Je
hneď za tebou," naznačil perami tak nápadne, že by každý človek
veľmi ľahko prečítal slová.

"Ou," zašepkal som späť.

Mierne som sa pootočil a zazrel na chlapca za mnou. Na chvíľu sa v

jeho tmavých očiach ukázal strach, no potom sa vystrel, urazený
mojim pohŕdavým ohodnotením. Vytiahol bradu a zlatou pokožkou na
tvári mu prebleskol hnev.

"Ha," poznamenal som arogantne, keď som sa otočil späť k

Emmettovi.

Myslí si, že je lepší než ja. Ale Angela určite nie. Ukážem mu...

Super.

"Ale, nevravel si mi, že pozvala na ples Yorkieho?" Emmett sa opýtal

a odfrkol si, keď vyslovil meno toho chlapca ktorého viacerí
neznášali, lebo bol hrozne otravný.

"Zdá sa, že za nich rozhodli ostatní." Chcel som si byť istý, že to Ben
pochopil. "Angela je plachá. Ak ju B... okej, tak ak ju ten chalan nemá
guráž pozvať na rande, ona to nikdy neurobí prvá."

"Tebe sa páčia plaché dievčatá," povedal Emmett, znova zabiehajúc

do improvizácie. Tiché dievčatá. Napríklad ako... hmmm, ja ti
neviem.... Bella Swanová?

Zaškeril som sa naňho. "Presne." Vrátil som sa späť k svoju poslaniu.

"Možno Angelu unaví čakanie. Asi by som ju mal pozvať na ples."

Nie, nepozveš ju, pomyslel si Ben, vystrúc chrbát. No a čo, že je o

dosť vyššia odomňa? Ak to jej nevadí, tak ani mne. Je to najmilšie,
najchytrejšie a najkrajšie dievča na škole... a páčim sa jej.

267
Začínal som mať Bena rád. Zdalo sa, že má s ňu dobré úmysly.
Možno že bol dokonca hodný aj takého dievčaťa, ako bola Angela.

Pod stolom som Emmettovi ukázal zdvihnutý palec a náhle na to sa

slečna Goffová postavila a začala hodinu.

Tak dobre, priznávam - celkom som sa bavil, pomyslel si Emmett.

Pousmial som sa, nadšený, že som bol schopný pomôcť jednej láske k
šťastnému koncu. Bol som si istý, že Ben sa teraz rozhýbe a Angela
dostane môj anonymný darček. A boli sme vyrovnaní.

Akí hlúpi boli ľudia, ak im dokázal dvadsaťcentimetrový výškový

rozdiel prekaziť šťastie.

Bol som teraz v dobrej nálade. Usmial som sa keď som si sadal na
stoličku a pripravoval som sa na chvíľku zábavy. Ako Bella povedala
na obede, nikdy predtým som ju nevidel na telesnej priamo v akcii.

Mikove myšlienky som našiel v hluku hlasov v telocvični najľahšie.

Posledné týždne bola pre mňa jeho myseľ až príliš známa. S
povzdychom som rezignoval. Aspoň si budem istý, že sa zameria na
Bellu.

Napojil som sa naňho práve včas, aby som počul, ako sa opýtal Belly,
či nebude jeho spoluhráčkou na bedmintone. Keď sa jej spýtal,
mysľou mu prebehli ešte aj iné nápady, do ktorých by sa mohla Bella
zapojiť. Úsmev mi zmizol a zaťal som zuby, pripomínajúc si, že zabiť
Mika Newtona som nesmel.

"Ďakujem, Mike - vieš, že to nemusíš robiť."

"To je v pohode, budem ťa držať bokom."

Usmiali sa jeden na druhého a Mikovi preleteli hlavou spomienky na

všetky možné nehody, vždy akosi spojené s Bellou.

268
Mike hral najprv sám, zatiaľ čo Bella váhavo postávala v zadnej
polovici hracej plochy a držala raketku tak opatrne, ako keby bola
nejaký druh zbrane. Vtedy zakročil tréner Clapp a povedal Mikovi,
aby nechal Bellu hrať.

O-ou, pomyslel si Mike, keď sa Bella s povzdychom posunula

smerom k nemu, držiac raketku v divnom uhle.

Jennifer Fordová škodoradostne odpálila košík priamo na Bellu. Mike

videl, ako sa za ním Bella natiahla a rozohnala sa raketkou, pričom ani
zďaleka netrafila čo chcela. Mike utekal zachrániť podanie.

Znepokojene som sledoval dráhu Bellinej raketky. S perfektnou

presnosťou sa odrazila od natiahnutej siete a trafila Bellu do čela tesne
predtým, než s hlučným nárazom zasiahla Mikovu ruku.

Au. Au. Uch. Z toho bude modrina.

Bella si šúchala čelo. Bolo veľmi ťažké donútiť sa zostať sedieť tam,
kde som mal, keď som vedel, že je zranená. Ale aj tak, čo by som
urobil, ak by som tam bol? A nezdalo sa, že je to vážne zranenie...
Váhavo som čakal. Ak by trvala na tom, že bude hrať znova,
urýchlene by som vymyslel nejaký spôsob, ako ju dostať z hodiny.

Tréner sa zasmial. "Prepáč, Newton." To dievča je najväčší smoliar,

akého som kedy videl. Nemal by som ju vypustiť na ostatných...

Otočil sa a presunul sa sledovať inú hru, takže sa Bella mohla vrátiť

tam, kde stála pred týmto incidentom.

Au, pomyslel si znova Mike, masírujúc si ruku. Otočil sa k Belle. "Si v

pohode?"

"Hej, a ty?" opýtala sa rozpačito so začervenanými lícami.

"Myslím, že to zvládnem." Nechcem vyzerať ako zbabelec, ale, Kriste,

to ale bolí!

269
Zakrúžil rukou, trhnúc sa nad bolesťou.

"Ja radšej ostanem tu vzadu," povedala a na tvári som zazrel skôr

rozpaky než stopy po bolesti. Možno že Mike nakoniec obišiel
najhoršie. Dúfal som v to. Aspoň, že už ďalej nehrala. Raketku držala
opatrne za chrbtom, v očiach sa jej zračila ľútosť a výčitky
svedomia... Snažil som sa zamaskovať svoj smiech za kašeľ.

Čo ti je smiešne? opýtal sa Emmett.

"Poviem ti neskôr," zamrmlal som.

Bella sa už neodvážila zapojiť sa do hry. Tréner si ju nevšímal a

nechal Mika, aby to dohral sám.

Test som zvládol veľmi ľahko a rýchlo a tak ma pustila slečna

Goffová skôr. Kým som kráčal cez školský areál, počúval som Mika.
Rozhodol sa, že sa o mne pred Bellou zmieni.

Jessica mi odprisahala, že spolu randia. Prečo? Prečo si musel

vybrať práve ju?

Nepoznal pravdu - ona si vybrala mňa.

"Takže..."

"Takže čo?" opýtala sa.

"Ty a Cullen, čo?" Ty a čudák. To bude asi tým, že je bohatý...

Zaťal som zuby nad tým, ako pochybne o nej zmýšľal.

"To nie je tvoja vec, Mike."

Obrana. Takže je to pravda. Do frasa. "Nepáči sa mi to."

"Nemusí sa," vyštekla.

270
Čo nevidí, čo je to za klauna? Čo sú vlastne všetci jeho druhu.
Spôsob, akým na ňu hľadí. Mám z toho zimomriavky. "Pozerá na teba
ako keby si... ako keby si bola niečo na jedenie."

Zdesil som sa, čakajúc na jej odpoveď.

Začervenala sa a stisla pery tak, ako keby zadržiavala dych. Odrazu

ticho vybuchla smiechom.

Teraz sa na mne smeje. No super.

Mike sa namrzene otočil a šiel sa prezliecť.

Ja som kráčal smerom k telocvični a snažil som sa pozbierať.

Ako sa len mohla na Mikovom obvinení smiať - obvinení, ktoré bolo

príliš blízko k pravde, až som sa začínal báť, že Forks je už príliš
oboznámené... Prečo by sa smiala na vyhlásení, že ju chcem zabiť, ak
vedela, že to bola pravda? Čo bolo na tom vtipné?

Čo jej bolo?

Mala nejaký morbídny zmysel pre humor? Veľmi to nesedelo s tým,

čo som sa naučil o jej charaktere, ale kto vie? Alebo tá moja predstava
o škodoradostnom anjelovi bola v jednom ohľade pravdivá a to v tom,
že nemala v sebe ani štipku strachu. Odvážna - to bolo to slovo.
Niektorí by mohli povedať hlúpa, no ja som vedel, že je veľmi bystrá.
No ale aj tak, tento nedostatok strachu, alebo trochu zvrátený zmysel
pre humor pre ňu neboli ktovieako dobré. Žeby preto bola tak často
vystavená nebezpečenstvu? Možno že ma tu bude potrebovať stále...

A zdvihla sa mi nálada.

Ak by som sa vedel ovládať, udržať sa, možno by som s ňou mohol

zostať.

Keď vyšla dverami telocvične, mala stuhnuté plecia a ako vždy,

hrýzla si spodnú peru - znak napätia. No hneď ako sa mi pozrela do

271
očí, uvoľnila sa a zoširoka sa usmiala. Bola zvláštne vyrovnaná. Prešla
rovno ku mne úplne bez zaváhania a zastavila sa až vtedy, keď do
mňa teplo jej tela narazilo ako prílivová vlna.

"Ahoj," zašepkala.

Ten blažený pocit, ktorý som cítil, nemal obdobu.

"Ahoj," povedal som a keďže som bol v takej dobrej nálade, že som
neodolal tomu, aby som si ju nezačal doberať, dodal som, "Ako bolo
na telesnej?"

Váhavo sa usmiala. "Fajn."

Nevedela klamať.

"Isto?" opýtal som sa, pomaly sa dostávajúc k tomu, o čo mi išlo -

stále som sa bál o jej hlavu; bolela ju? - ale Mikove myšlienky sa
ozvali tak hlasno, že som sa nedokázal sústrediť.

Nenávidím ho. Dúfam, že umrie. Dúfam, že zíde s tým svojím

nalešteným autom z útesu. Prečo ju nemôže nechať na pokoji? Nech si
nájde niekoho zo svojich - z čudákov.

"Čo je?" opýtala sa Bella.

Opäť som sa sústredil na jej tvár. Pozrela na Mika a potom znovu na

mňa.

"Newton mi už lezie na nervy," priznal som sa.

Neveriacky otvorila ústa a úsmev jej náhle zmizol. Asi zabudla, že

som mal schopnosť sledovať jej katastrofálnu hodinu, alebo aspoň
dúfala, že som túto schopnosť nevyužil. "Však si znova nepočúval?"

"Ako je na tom tvoja hlava?"

272
"Si neuveriteľný!" Pretisla pomedzi zuby, otočila sa na päte a
nahnevane kráčala smerom na parkovisko. Prudko sa začervenala -
rozpaky.

Dobehol som ju, dúfajúc že jej hnev o chvíľu pominie. Väčšinou mi

rýchlo odpúšťala.

"To ty si povedala, že som ťa ešte nikdy nevidel na telesnej," vysvetlil

som jej. "Bol som zvedavý."

Neodpovedala a zamračila sa.

Na parkovisku sa náhle zastavila keď si uvedomila, že cesta k môjmu

autu bola zablokovaná hlúčikom chlapcov.

Ako rýchlo asi ide táto vecička...?

Sleduj tú automatickú prevodovku. Takéto niečo som nikdy nevidel

mimo časopisov...

Pekné bočné roletky...

Ach, kiežby sa mi tu len tak niekde povaľovalo šesťdesiat tisíc

dolárov...

A presne preto používala Rosalie auto len mimo mesta.

Predral som sa cez dav k autu; po sekundovom zaváhaní ma Bella

nasledovala.

"Okázalé," zamrmlal som, keď som nasadal.

"Čo je toto za auto?" opýtala sa.

"M3-ka."

Zamračila sa. "Neodoberám Automobil revue."

273
"Je to BMW." Pregúlil som očami a sústredil som sa na cúvanie tak,
aby som nikoho nezrazil. Na pár chlapcov som škaredo zazrel, pretože
sa nezdalo, že by chceli uhnúť. Stačila pol sekunda môjho zízania a
hneď ustúpili.

"Stále sa hneváš?" spýtal som sa jej. Uvoľnila sa.

"Samozrejme," odpovedala odmerane.

Vzdychol som si. Možno že som nemal vynášať túto tému na povrch.
Ach. Asi to budem musieť napraviť. "Odpustíš mi, ak sa ti
ospravedlním?"

Chvíľu nad tým premýšľala. "Možno... ak to budeš myslieť úprimne,"

rozhodla sa. "A navyše mi sľúbiš, že to už neurobíš."

Nechcel som jej klamať, no v žiadnom prípade s tým nebudem

súhlasiť. Môžem to však trochu pozmeniť.

"A čo ak to budem myslieť úprimne a nechám ťa v sobotu šoférovať?"

Mierne som sa strhol.

Na čele sa jej zjavila vráska počas toho, ako premýšľala nad novou
ponukou. "Dohodnuté," povedala po chvíli.

A teraz moje ospravedlnenie... Nikdy som sa nesnažil popliesť Belle

hlavu zámerne, no teraz mi to prišlo vhod. Keď sme vychádzali od
školy, zadíval som sa hlboko do jej očí, premýšľajúc, či to robím
správne. Použil som svoj starý známy zamatový tón hlasu.

"Tak potom sa ti ospravedlňujem, že som ťa rozrušil."

Srdce jej bilo rýchlejšie a hlasnejšie než zvyčajne. S úžasom roztvorila

oči.

Pousmial som sa. Zdá sa, že to robím dobre. Samozrejme, aj ja som

mal malý problém s odvrátením svojho pohľadu od toho jej. Boli sme

274
asi rovnako očarení. Bolo len dobre, že som si túto cestu pamätal
naspamäť.

"A v sobotu ráno ťa budem čakať priamo pred domom," dodal som k
našej dohode.

Zažmurkala, potriasajúc hlavou tak, ako keby si ju potrebovala

prečistiť. "Hm," povedala, "ak sa na príjazdovej ceste zjaví z ničoho
nič Volvo, s Charliem mi to veľmi nepomôže."

Ach, ako málo ma stále poznala. "Neprišiel by som autom."

"Ako..." začala.

Prerušil som ju. Odpoveď by bola príliš nepochopiteľná, ak by som jej

ju nemal ako ukázať a teraz som nemal čas. "Neboj sa. Budem tu, bez
auta."

Naklonila hlavu a na chvíľu vyzerala tak, ako keby sa chcela ešte

niečo opýtať, no potom si to rozmyslela.

"Už je to 'neskôr'?" opýtala sa, pripomínajúc mi náš nedokončený

rozhovor v jedálni; išla od jednej náročnej otázke k ďalšej, ktorá bola
ešte horšia.

"Myslím, že už áno," súhlasil som neochotne.

Zaparkoval som pred jej domom a snažil som sa prísť na spôsob, ako
jej to vysvetliť... bez toho, aby som svoju podstatu netvora ešte viac
zviditeľnil, bez toho, aby som ju znova vystrašil. Alebo som robil zle,
keď som sa snažil zmäkčiť moju tmavú stránku?

Čakala na odpoveď s tou istou zdvorilou maskou, akú mala na tvári aj

cez obed. Ak by som nebol taký napätý, tak by ma ten jej
neprirodzený pokoj rozosmial.

"Ešte stále chceš vedieť, prečo sa nemôžeš dívať, keď lovím?" opýtal
som sa.

275
"No, skôr som rozmýšľala nad tvojou reakciou," povedala.

"Vystrašil som ťa?" opýtal som sa, stopercentne si istý tým, že to

poprie.

"Nie."

Snažil som sa neusmievať, no zlyhal som. "Ospravedlňujem sa, že

som ťa vystrašil." No potom môj úsmev zmizol. "Už len tá samotná
myšlienka, že by si tam bola... kým by sme lovili."

"A to by bolo zlé?"

Obraz, ktorý som si predstavil, bol na mňa priveľa - Bella, taká

zraniteľná v temnote; ja, úplne zbavený kontroly... snažil som sa to
vytlačiť z mysle. "Veľmi."

"Pretože...?"

Zhlboka som sa nadýchol, sústreďujúc sa na smäd horiaci v mojom

hrdle. Na to, že ho cítim, že ho ovládam, že nad ním dominujem. Už
nikdy ma nebude ovládať - chcel som , aby to bola pravda. Nebudem
pre ňu nebezpečný. Pozeral som na oblaky, želajúc si, aby som mal to
isté presvedčenie vtedy, ak by som bol na love a do cesty by mi prišla
jej vôňa.

"Keď lovíme... úplne sa poddávame našim zmyslom," povedal som

jej, premýšľajúc nad každým jedným slovom, čo som vyslovil.
"Fungujú lepšie, ak nepoužívame myseľ. Hlavne čo sa týka čuchu. Ak
by si bola nablízku, keby som takto nad sebou stratil kontrolu..."

Bolestivo som potriasol hlavou, čo by sa stalo - nie čo by sa mohlo

stať, ale čo by sa stalo - ak by k tomu prišlo.

Počúval som tep jej srdca a potom som sa nepokojne pozrel do jej očí.

276
Bellina tvár bola vážna, tak ako aj jej oči. Pery mala jemne zošpúlené,
pravdepodobne to bolo obavami. Ale o čo? O jej vlastnú bezpečnosť?
Alebo moju skľúčenosť? Hľadel som na ňu, snažiac sa prečítať jej
neurčitý výraz na tvári.

Aj ona na mňa pozrela. Oči sa jej rozšírili a za nimi nasledovali

zreničky, hoci svetlo v nich sa nezmenilo.

Zrýchlene som dýchal a náhle ticho v aute začalo ako keby bzučať,
presne tak isto, ako dnes poobede na biológii. Pulzujúci prúd sa medzi
nami objavil znova a moja túžba dotknúť sa jej bola náhle silnejšia
než akokoľvek silný smäd v celom tomto živote.

Pri elektrine, čo sa vznášala medzi nami som sa cítil tak, ako keby
som mal znova pulz. Moje telo sa s ňou zžilo. Ako keby som bol opäť
človekom. Viac ako kedykoľvek predtým som túžil cítiť teplo jej pier
na mojich. Zúfalo som sa snažil nájsť silu, nájsť dostatok kontroly na
to, aby som bol schopný priblížiť sa s ústami tak blízko k jej
pokožke...

Prerývane sa nadýchla a vtedy som si uvedomil, že keď sa môj dych

zrýchlil, jej sa celkom zastavil.

Zatvoril som oči, snažiac sa prerušiť spojenie medzi nami.

Žiadne ďalšie chyby.

Bellina existencia bola zhlukom tisícok vyvážených chemických

procesov, ktoré mohli byť veľmi ľahko narušené. Rytmický pohyb
pľúc, prúd kyslíka, boli pre ňu buď život, alebo smrť. Rytmus jej
krehkého srdca mohol byť narušený množstvom hlúpych nehôd, alebo
chorobou... alebo mnou.

Vedel som, že keby niekto z mojej rodiny dostal možnosť byť znova
človekom, keby mohli vymeniť znova smrteľnosť za nesmrteľnosť,
ani na chvíľu by nezaváhali. Každý z nás by sa za to postavil do ohňa.
A horel by toľko dní alebo storočí, koľko by bolo potrebné.

277
Väčšina nášho druhu brala nesmrteľnosť ako dar. Dokonca existovali
ľudia, ktorí po nej bažili, ktorí schválne vyhľadávali tie najtmavšie
zákutia, aby sa im mohlo dostať toho najhoršieho z darov...

Nie my. Nie naša rodina. Vymenili by sme hocičo za to, aby sme
mohli byť opäť ľuďmi.

No nikto z nás po tom netúžil tak veľmi ako ja teraz.

Hľadel som na mikroskopické dierky a škrabance na prednom skle,

ako keby bolo riešenie ukryté v ňom. Elektrina medzi nami ešte
celkom nepominula a ja som sa musel sústreďovať na to, aby som
udržal ruky na volante.

Moja pravá ruka opäť začala bezbolestne páliť, ešte odvtedy, ako som
sa jej naposledy dotkol.

"Bella, už by si mala ísť."

Bez námietok poslúchla, vystúpila z auta a zavrela za sebou dvere.

Cítila možnú katastrofu tak, ako ja?

Bolelo ju, že musela odísť, ako mňa bolelo to, že som ju musel
prepustiť? Jedinou útechou mi bolo, že ju o chvíľu uvidím. Skôr, než
ma uvidí ona. Usmial som sa nad tým a potom som stiahol okienko a
naklonil sa, aby som k nej mohol ešte raz prehovoriť - teraz to už bolo
bezpečné, ak sa v aute už nenachádzalo teplo sálajúce z jej tela.

Otočila sa ku mne, zvedavá, čo asi môžem chcieť.

Bola stále zvedavá, aj keď sa dnes pýtala toľko otázok. Moja vlastná
zvedavosť bola ešte stále neuspokojená; odpovedanie na jej otázky
odhalilo tak akurát moje tajomstvá - z nej som vytiahol len málo. A to
nebolo fér.

"Hej, Bella?"

"Áno?"

278
"Zajtra som na rade ja."

Stiahla obočie. "Na rade na čo?"

"Na kladenie otázok." Zajtra, kde budeme na bezpečnejšom mieste,

obkolesenom množstvom svedkami, dostanem konečne svoje
odpovede. Zaškeril som sa nad tou myšlienkou a otočil sa, pretože ona
ešte stále stála stuhnuto pred domom. Aj keď bola vonku, v aute sa
stále vznášala ozvena elektriny. Takisto som chcel vystúpiť,
odprevadiť ju k dverám ako dôvod, aby som mohol zostať vedľa nej...

Žiadne ďalšie chyby. Dupol som na plyn a vzdychol som si, keď
zmizla. Zdalo sa, ako keby som od nej utekal a potom sa vracal,
nezostávajúc na jednom mieste. Ak to medzi nami má byť niekedy
harmonické a pokojné, budem musieť nájsť nejaké riešenie.

279