Doc. PhDr. Martina Mojtová, PhD.

SOCIÁLNA PRÁCA V ZDRAVOTNÍCTVE

Autor: Doc. PhDr. Martina Mojtová, PhD.

Recenzent: Doc. PhDr. Ľuba Pavelová, PhD.
Rok vydania: 2010
Dotlaĉ
Návrh obálky: Bc. Alena Hrubá
Rozsah: 137 strán
© Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alţbety, no., 2008, 2010
© Doc. PhDr. Martina Mojtová, PhD., 2008, 2010
ISBN 978-80-89271-45-O

OBSAH

Predhovor

Všeobecná časť’

1. Základné pojmy 7
1.1 Zdravie, choroba, pacient, prostredie 7
1.2 Sociálna práca, sociálny pracovník, klient sociálnej práce, sociálny problém 10
2. Zdravotná starostlivosť v SR 13
2.1 Typy zdravotníckej starostlivosti 14
2.2 Zdravotnícke zariadenia 15
2.3 Prevencia v zdravotníctve 17
3. Špecifiká sociálnej práce v zdravotníctve 18
3.1 Sociálny pracovník v zdravotníckych zariadeniach 18
3.1.1 Kvalifikaĉné predpoklady pre výkon sociálnej práce 19
3.1.2 Osobnosť sociálneho pracovníka 21
3.1.3 Náplň práce sociálneho pracovníka v zdravotníctve 22
3.2 Etapy práce sociálneho pracovníka 24
3.3 Základné princípy etiky sociálneho pracovníka 26
4. Ochrana ľudských práv a dôstojnosť pacienta/klienta 29
4.1 Práva pacientov 29
4.2 Etické komisie 31
4.3 Základné medzinárodné etické dokumenty v zdravotníctve 33
4.4 Paternalizmus a partnerstvo 35
4.5 Informovaný súhlas 35
4.6 Povinnosť mlĉanlivosti 37
4.7 Poškodzovanie pacienta zdravotníkom 39
4.8 Práva zdravotníckych pracovníkov 40

Špecializovaná časť

5. Gynekológia a pôrodníctvo 42
5.1 Problematika umelého ukonĉenia tehotenstva (UUT) 42
5.1.1 Stratégie Pro Life vs. Pro Choice 42
5.1.2 Dôvody k ukonĉeniu tehotenstva 44
5.1.3 Zdravotné komplikácie po vykonaní UUT 45
5.2 Utajené pôrody 46
5.2.1 Hniezda záchrany 48
5.3 Problematika asistovanej reprodukcie 48
5.3.1 Umelé oplodnenie manipulácia s gamétami 49
5.3.2 Umelé oplodnenie — In vitro fertilizácia (IVF) 50
5.4 Úloha SP na gynekologicko-pôrodníckom oddelení 51
6. Pediatria 53
6.1 Deklarácia práv dieťaťa 53
6.2 Charta práv hospitalizovaného dieťaťa 54
6.3 Zásady prístupu zdravotníckych pracovníkov k dieťaťu 56
6.3.1 Bolesť u dieťaťa 57
6.3.2 Komunikácia s chorým dieťaťom 58
6.4 Úloha SP v starostlivosti o dieťa v zdravotníckom zariadení 59
6.4.1 Deti z dysfunkĉných rodín, zdravotne postihnuté a chronicky choré 59
6.4.2 Týrané, zneuţívané a zanedbávané dieťa (syndróm CAN) 61
6.4.3 Deti s onkologickým ochorením 64
6.4.3.1 Špecifiká prístupu k rodiĉom dieťaťa po úmrtí 65
7. Psychiatria 67
7.1 Eticky problémové oblasti a úlohy v psychiatrii 67
7.1.1 Stigmatizácia pacientov s psychiatrickou diagnózou 69
7.2 Úloha SP v starostlivosti o psychicky chorých pacientov 71
7.3 Problematika drogovej závislosti 71
7.3.1 Závislosť od alkoholu 74
7.3.2 Nelátkové závislosti 80
7.3.3 Lieĉba závislostí 81
7.3.4 Prevencia drogových závislostí 81
7.3.4.1 Prevencia recidívy 83
7.3.4.2 Harm reduction 84
8. Dialýza a transplantačná medicína 88
8.1 Dialyzaĉná lieĉba 88
8.1.1 Úloha SP v starostlivosti o dialyzovaných pacientov 90
8.2 Transplantaĉná medicína 91
8.2.1 Kritériá darcovstva orgánov 91
8.2.2 Transplantácia obliĉky 92
9. Geriatrická starostlivosť 96
9.1 Biologické, psychické a sociálne znaky starnutia 97
9.2 Zdravotnícka starostlivosť o starších ľudí 98
9.3 Sociálna starostlivosť o starších Pudí 101
10. Paliatívna medicína 103
10.1 Paliatívna starostlivosť 103
10.1.1 Formy paliatívnej starostlivosti 104
10,2 Hospicová starostlivosť 105
10.2.1 Formy hospicovej starostlivosti 106
10.2.2 Hospicová a paliatívna starostlivosť na Slovensku a v Ĉechách 107
10.2.3 Kritériá prijatia do hospicu 108
10.3 Problematika zomierania 109
10.3.1 Štádia zomierania (Elisabeth Kübler-Rossová) 109
10.3.2 Informovanosť nevylieĉiteľne chorých a zomierajúcich pacientov 111
10.4 Komplexná terminálna starostlivosť o nevylieĉiteľne chorých a zomierajúcich pacientov 113
10.4.1 Uspokojovanie potrieb nevylieĉiteľne chorých pacientov 113
10.4.2 Multidisciplinárny tím v starostlivosti o zomierajúceho 115
10.4.3 Úloha SP v starostlivosti o pacientov a ich blízkych v terminálnom štádiu ochorenia 116
11. Syndróm vyhorenia 120
11.1 Príĉiny vyhorenia 120
11.2 Priebeh procesu vyhorenia 121
11.3 Ohrozené profesie 122
11.4 Prevencia vyhorenia 123
Príloha 124
Etický kódex zdravotníckeho pracovníka 124
Etický kódex sociálnej práce 127
Charta práv pacienta SR 129
Vzor — Zdravotná anamnéza 134
Vzor — Rodinná anamnéza 135
PREDHOVOR
„Daruj všetko, čo máš:
Svoje skúsenosti, pocity, myšlienky, túžby.
Čím viac toho dáš, tým väčšmi sa obohatíš
a tým viac túžiš dáva, čiže viac miluješ.”
Maria Chiara Carulli

Sociálna práca v zdravotníctve je súĉasťou komplexnej lieĉebno — preventívnej starostlivosti o ĉloveka.

Jej cieľom je zlepšiť ţivotnú situáciu tých ľudí, ktorí si ju nedokáţu vyriešiť vlastnými silami. V spolupráci s
inými odborníkmi sociálna sluţba sleduje a pomáha rieši narušené vzťahy a krízové situácie v ţivote ĉloveka,
ktoré vznikli v dôsledku choroby, úrazu, škodlivých návykov, invalidity a
staroby.
Predloţená publikácia chce poukázať na špecifické úlohy sociálneho pracovníka, ktoré rieši podľa typu
zdravotníckeho zariadenia, typu oddelenia, poĉtu pacientov atď. Sociálny pracovník zohráva nezastupiteľnú úlohu
na gynekologicko-pôrodníckom oddelení, v pediatrii, v psychiatrii, v starostlivosti o dialyzovaných pacientov, resp.
pacientov po transplantácii, v geriatrii, paliatívnej a hospicovej starostlivosti a pod. Zaoberá sa moţnosťami
poskytovania sluţieb v špecifických podmienkach ľudskej núdze, bolesti, utrpenia a odkázanosti na pomoc iných,
kde do popredia stále viac vstupujú otázky ľudskej dôstojnosti, morálnych a etických princípov.
Publikácia je primárne urĉená študentom sociálnej práce a odborníkom, ktorí pôsobia v tejto oblasti.
Rovnako môţe slúţiť ako doplnkový študijný materiál pre poslucháĉov verejného zdravotníctva a ošetrovateľstva.
Verím, ţe aj vzhľadom na fakt, ţe téma, ktorej sa kniha venuje, nebola doposiaľ v odbornej literatúre
podrobnejšie rozpracovaná, prispeje k jej atraktivite a osloví okrem cieľovej skupiny aj širšiu verejnosť.

Doc. PhDr. Martina Mojtová, PhD.

venujem mojim deťom Romankovi, Samkovi a Oliverkovi...

1. ZÁKLADNÉ POJMY
„Na život sa pozerajme vážne,
ale nikdy nie tragicky.”
E. Heriot

1.1 ZDRAVIE, CHOROBA, PACIENT, PROSTREDIE

Zdravie

Zdravie je na prvom mieste všetkých hodnôt v ţivote väčšiny ľudí. Zdravý ĉlovek nepripisuje zdraviu
veľkú váţnosť, berie ho ako samozrejmosť, pokiaľ sa cíti dobre a niĉ mu nechýba. Väĉšinou si ho zaĉneme
váţi aţ potom, keď sa objavia nejaké príznaky choroby, ktoré vedú k zníţeniu kvality nášho ţivota.
Existuje veľa definícií zdravia. Tú základnú charakterizovala Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku
1948: „Zdravie je stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody, a nie iba neprítomnosť ochorenia
alebo poruchy funkcie.” Všetky zloţky zdravia (telesná, psychická, sociálna a duchovná) spolu súvisia a
vzájomne sa
ovplyvňujú. Ak sa jedna z týchto zloţiek naštrbí aIebo stratí, môţeme pozorovať aj narušenie ďalších dvoch
zloţiek.

Faktory ovplyvňujúce zdravotný stav človeka

Kopecká (2003, s.32) uvádza, ţe zdravotný stav obyvateľstva ovplyvňujú tak interné ako i externé faktory.

Medzi vnútorné faktory patrí:

1. Dedičnosť — ĉiţe predispozícia na urĉité ochorenia. Sem patrí napríklad vnímavosť na cukrovku, alergické
ochorenia, hypertenziu atď.
2. Pohlavie — je štatisticky dokázané, ţe muţi ĉastejšie ochorejú na ischemickú chorobu srdca ako ţeny, je u nich
aj väĉší poĉet ochorení na rakovinu pľúc, a samozrejme viazanosť na pohlavie po ochoreniach reprodukĉných
orgánov.
3. Vek — niektoré ochorenia sa typicky vyskytujú v urĉitých vekových skupinách, napr. ĉastejšie sa vyskytujú
infekĉné ochorenia u detí ako u dospelých (ak sa vyskytnú v dospelosti, môţu ma iný priebeh).
4. Vývin — faktor vývinu má tieţ výrazný vplyv na zdravotný stav. Schopnosť ĉeliť ochoreniam je v prvých rokoch
ţivota má ako v produktívnom veku a v starobe.
Medzi vonkajšie činitele patria:

1. fyzikálne (ţiarenie, tlak vzduchu, teplota, pohyb vzduchu),

2. chemické (pôsobenie chemikálií, zloţenie vzduchu, exhaláty, ĉistota
vôd),
3. biologické (nezávadnosť pitnej vody, potravín, z hľadiska obsahu choroboplodných zárodkov, infekcie
baktériami, vírusmi, plesňami a parazitmi),
4. sociálno-spoloĉenské (vplyvy spoloĉnosti, ţivotný štýl, zdravotné návyky, interpersonálne vzťahy,
kultúra).

Faktory ovplyvňujúce zdravotný stav človeka

Bývanie, strava, genetika, technolôgie, zvyky, vzdelanie, ekonomika, kultura, bezpeĉnosť, sociálne a
psychologické faktory, organizácia a financovanie zravotníctva, individuálne správanie vo vzťahu k zdraviu.

V komplexe rizikových faktorov ohrozujúcich zdravie sa najĉastejšie uvádzajú: nesprávna ţivotospráva, telesná
neĉinnosť, zhoršovanie ţivotného prostredia, zvýšená hladina cholesterolu v krvi, fajĉenie a nadmerné
pouţívanie alkoholických nápojov, chronické sledovanie televízie, nedostatok spánku atď.

Choroba

Choroba je objektívne zistiteľná porucha zdravia, ktorá výrazne zasahuje do ţivota ĉloveka a môţe existovať
aj vtedy, keď ĉlovek nepociťuje ţiadne príznaky. Môţeme ju definovať ako nepriaznivý zdravotný stav,
ktorý spôsobuje nielen problémy fyzické (somatické), ale aj psychické (emočné), sociálne
(ekonomické, interpersonálne, pracovné) a duchovné. Chorobu chápeme ako ťaţkú ţivotnú situáciu, ktorá
kladie nárok na adaptáciu. Zároveň s chorým ĉlovekom sú zvýšené nároky aj na jeho okolie. (Kovalĉfková, 2005)

Zmeny s príchodom ochorenia

1. Sociálne zmeny

Ochorenie výrazne zasahuje do nášho ţivota a dotýka sa takmer všetkých rolí, ktoré ĉlovek zastáva (v rodine,
zamestnaní, vo voľnom ĉase a pod.). Niektoré choroby konĉia vylieĉením, mnohé naopak spôsobujú invalidizáciu,
resp. majú progredujúci charakter.
Akútne ochorenie je náhle, preruší všetky sociálne aktivity chorého. Pacient verí v skoré zmiernenie Ťaţkostí
a
ústup ochorenia. Jeho okolie je tolerantné, ĉaká na jeho návrat k beţnému ţivotnému štýlu.
Chronické ochorenie sa rozvíja pomaly. Chorý stráca niektoré kompetencie vo svojom kaţdodennom ţivote.
Symptómy ho trápia dlhodobo, najmä chronická bolesť je stresujúca, obmedzuje chorého v aktivite. Ĉasto krát
nedochádza k zlepšeniu. Niekedy je chronicky chorý pacient nútený odísť do invalidného dôchodku. Na jeho
psychiku pôsobí tieţ strata samostatnosti. Dostáva sa do sociálnej izolácie.
Narušenie ţivotných rolí je ovplyvnené týmito faktormi:
• ochorenie je viditeľné (rany, deformácie, zápach),
• laická verejnosť si myslí (ĉasto mylne), ţe chorý je zodpovedný za vznik ochorenia, dĺţku lieĉenia
atď.,
• ochorenie patrí do skupiny chorôb s vysokou stigmatizáciou (duševné poruchy, infekĉné choroby,
najmä
prenosné pohlavným stykom — AIDS, syfilis).

2. Telesné zmeny

• zhoršujú kvalitu ţivota chorého,

• obmedzujú jeho moţnosti rozvoja,
• znemoţňujú samostatné fungovanie,
• sprievodným príznakom viacerých ochorení je bolesť.
Niektoré telesné zmeny ovplyvnia moţnosť pacienta komunikovať, napr. Je potrebné vypracovať nový spôsob
dorozumievania pomocou tabuľky s písmenami ĉi poĉítaĉa. V niektorých prípadoch si chorý musí osvojiť
úplne nové zruĉnosti, akými je posunková reĉ alebo slepecké písmo.

3. Psychické zmeny

• zmeny súvisiace s prijatím ochorenia, s predstavou vlastného ohrozenia,

• zmeny sebapoňatia, súvisiace so zmenami rolí,
• zvýraznenie rysov osobnosti vplyvom dlhodobej záťaţe,
frustrácie.

Psychické zmeny sú spracovávané v rovine rozumovej a emoĉnej. Emócie, ktoré spôsobujú problémy
pri komunikácii:
• strach,
• plaĉ,
• úzkosť,
• hnev, agresivita, zlo,
• trúchlenie, smútok aţ depresia.
Človek — pacient

Pacient je v zdravotníckej terminológii chápaný ako osoba, ktorá prijíma starostlivosť zameranú na podporu
alebo prinavrátenie zdravia. V rôznych momentoch ţivota sa mení jeho rola a postavenie v rámci zdravotníckeho
systému (keď je zdravý — potrebuje pomoc k udrţaniu zdravia, keď je pacientom — potrebuje pomoc, aby sa k
zdraviu ĉo najskôr prinavrátil). Tieţ sa stáva osobou, ktorá podporuje iných na ceste k zdraviu alebo aspoň k
zlepšeniu choroby. (Kovalĉíková, 2005)

Prostredie

Prostredím vo všeobecnosti rozumieme všetko, ĉo ĉloveka obklopuje, t.j. prostredie materiálne, prírodné,
fyzikálne, ale aj prostredie psychické, sociálne a duchovné.
• v zdravotníckej terminológii — prostredie = systém vytváraný pre potreby zdravia a podporný systém zameraný
na zdravie, sluţby, ktoré má klient k dispozícii a sú efektívne pre zdravie, resp. moţnosti aktivít zameraných na
zdravie,
• v terminológii soc. práce —prostredie = skupina faktorov, s ktorými je človek v interakcii, súbor urĉitých skupín,
napr. socioprofesných vrstiev — lekárske prostredie, súbor osôb, ktoré vytvárajú urĉitú atmosféru
(kultúrne,
nekultúrne, inšpirujúce apod.), tieţ výsledky ľudskej aktivity. (Strieţenec, 1996)

Medzi človekom a prostredím existuje vzájomná väzba, t.j. človek vplýva na prostredie a naopak, prostredie
ovplyvňuje človeka. V problematike sociálnej práci v zdravotníctve si musíme uvedomiť, ţe človek s
nepriaznivým zdravotným stavom prichádza z nejakého sociálneho prostredia, ktoré sa môţe
podpísať na vzniku choroby a po intervencii zdravotníkov sa do toho istého prostredia aj vracia.

1.2 SOCIÁLNA PRÁCA, SOCIÁLNY PRACOVNÍK, KLIENT SOCIÁLNEJ PRÁCE, SOCIÁLNY

PROBLÉM Sociálna práca

Sociálna práca je spoloĉenská veda, ktorá na základe teoretických a praktických odborných poznatkov a
skúseností vlastnými metódami a metodikou realizuje starostlivosť o ĉloveka na profesionálnej úrovni. Prakticky
pomáha rieši problémy týkajúce sa všetkých stránok existencie jednotlivca, skupiny a komunity v sociálnom
prostredí, v ktorom ţijú. (Ţilová, 2000)
Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (1998) definuje sociálnu prácu ako „ĉinnosť ktorá predchádza
alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín a komunít vznikajúcich z konfliktov, potrieb jedincova
spoloĉenských inštitúcií. Ich zámerom je zlepšiť kvalitu ţivota všetkých ľudí, to naznaĉuje, ţe sociálna práca by
nemala odpovedá len na rýchle sociálne zmeny a nové kvality sociálnych potrieb a vzťahov tým, ţe sa im
prispôsobí prax sociálnych pracovníkov, naopak mala by sama ovplyvňovať  uskutoĉňovanie vhodných
sociálnych zmien.‖ (Novotná — Schimmerlingová, 1992)
Spoločnosť sociálnych pracovníkov na Slovensku1 ako profesná organizácia, sformuloval v roku 1995 definíciu,
ktorá charakterizuje sociálnu prácu ako „odbornú ĉinnosť, ktorá svojimi všeobecnými a špecifickými metódami
poskytuje pomoc ľuďom po predchádzaní a riešení ich nepriaznivých sociálnych situácií, ktoré sú
dôsledkom najmä:
» zdravotného postihnutia,
» veku,
» zlyhania výchovnej funkcie rodiny,
» absencie sociálnych návykov,
» ţivotných okolností, spôsobených ţivelnými pohromami, migráciou,
vojnami,
» dlhodobej nezamestnanosti.‖ (Asociácia sociálnych pracovníkov na Slovensku,
1999)

Sociálna práca v uţšom poňatí spoĉíva v sociálno-výchovnom pôsobení a ovplyvňovaní klienta ku zmene
postojov, a teda v jeho aktívnom zapojení do riešenia sociálnej situácie. Jej súĉasťou sú aj odborné metodické
postupy a zároveň aj sledovanie a hodnotenie výsledkov poskytovanej starostlivosti.
Novotná — Schimmerlingová (1992) sociálnu prácu charakterizujú ako „priamy , zámerný a pripravovaný kontakt
sociálneho pracovníka s klientom, skupinou, komunitou za účelom stanovenia sociálnej diagnózy a uskutočnenia
sociálnej terapie.”
V širšom zmysle slova, sociálna práca obsahuje všetky sociálno-technické opatrenia (sluţby, dávky,
organizáciu
sociálnej pomoci, posudky a spoluprácu s ďalšími odborníkmi). Patrí sem i riadiaca ĉinnosť, rozhodovanie,
plánovanie, sociálny výskum atď. (Strieţenec, 2001)

Sociálny pracovník

Podľa Strieţenca (2001) je sociálny pracovník profesionál, ktorý disponuje osobitými predpokladmi,
vlastnosťami a schopnosťami. Prispieva k zlepšeniu situácie a nabáda jednotlivca, skupinu, komunitu ĉi
spoloĉnosť k správnym postojom. Snaţí sa riešiť a eliminovať poruchy a demotivaĉné faktory v interakcii So
sociálnym prostredím, vedie klienta k vlastnej zodpovednosti, k rozvoju kritického myslenia z hradiska
budúcich potrieb a k úĉelnému vyuţitiu vlastných zdrojov.

Klient sociálnej práce

V sociálnej práci sa pod termínom sociálny klient rozumie osoba, ktorá po zhodnotení vlastnej situácie
dospieva k názoru, ţe pre jej vyriešenie potrebuje odbornú pomoc sociálneho pracovníka. Klientom sú
jednotlivci, ĉlenovia rôznych skupín, ktorí vyţadujú sociálnu starostlivosť , sociálnu pomoc, ocitli sa v sociálnej
kolíznej situácii a majú urĉitý sociálny problém, ktorý je potrebné odstrániť alebo prekonať. Patria sem obĉania,
ktorí sa dostali do situácie sociálnej odkázanosti, resp. potrebnosti (bezdomovci), tieţ všetci ti, ktorí sa ocitli
v sociálne kolíznych situáciách (nezamestnaní, obĉania nachádzajúci a vracajúci sa z výkonu trestu, obĉania
s asociálnym správaním a pod.). Klientmi môţu by ďalej príslušníci minorít a z rôznych príĉin sociálne
narušení jednotlivci (Strieţenec, 1996).
Keď zdravotný stav neumoţňuje človeku plnohodnotne fungovať v spoločnosti alebo je jeho fungovanie
limitované, ĉi podmienené vyuţívaním kompenzaĉných pomôcok a poţívaním liekov, stáva sa nielen klientom
sociálnej práce, ale aj pacientom.

Klientom sociálnej práce vo všeobecnosti môţe by:

» jednotlivec — osobnosť — individualita, teda konkrétny ĉlovek, ktorý sa ocitol v preňho neriešiteľnej
situácii,
» rodina, ktorá sa stáva klientom vtedy, keď jej reálne problémy (ktoré patria do kompetencie sociálneho
pracovníka) presahujú moţnosti riešenia v rámci rodinnej interakcie,
» skupina,
» komunita,
» spoločnosť.

Klientmi sociálnej práce z hradiska zdravotných problémov môţu by dlhodobo hospitalizovaní pacienti, chronicky
chorí, ľudia trpiaci nevylieĉiteľných ochorením (môţe ísť  najmä o onkologických pacientov alebo ľudí HIV
pozitívnych), tieţ psychiatrickí pacienti atd.‘. Starostlivosť o túto kategóriu klientov môţeme vnímať aj z
pohľadu sociálnej práce, a to najmä v rámci poradenských a preventívnych (na úrovni sekundárnej a terciárnej
prevencie) aktivít. Niektoré intervenĉné postupy sociálneho pracovníka môţu by zamerané na zaĉlenenie klientovi
pacientov do spoloĉnosti, adaptáciu na rodinné prostredie po hospitalizácii, hľadanie primeraného
zamestnania a sprevádzanie po konkrétnom pracovnom uplatnení so starostlivosťou v pracovnom prostredí.
(Schavel, Ĉisecký,
2005)

Sociálny problém

Tokárová (2003) definuje „sociálny problém ako konkrétny sociálny jav, ktorý nie je v normalite, dotýka sa
jednotlivca, skupiny alebo komunity a vyvoláva potrebu spoločenského zásahu, intervencie." Príĉinou alebo
spúšťacím mechanizmom sociálne problémovej situácie môţe by aj nepriaznivý zdravotný stav a z toho
prameniace obmedzenia. Sociálne problémy môţu, ale aj nemusia súvisieť so zmeneným zdravotným
stavom, latentné problémy (týranie a zanedbávanie dieťaťa, závislosť od alkoholu a drog atď.).

LITERATÚRA KU KAPITOLE 1
KOPECKÁ, K.: Zdravie a klinika chorôb. Martin, Osveta 1998. ISBN 80-8063-Olo-0. KOVALĈIKOVÁ, N.:
Sociálna práca v zdravotníctve, In: LEVICKÁ, J. — MRAZOVÁ, A.: Úvod do sociálnej práce. Trnava, FZaSP TU
2005, s. 55-
67. ISBN 80-89104-35-5.
NOVOTNÁ, V. — SCHIMMERLINGOVÁ, V.: Sociální práce, její vývoj a metodické postupy. Praha,
Univerzita
Karlova 1992. ISBN 80-7066-483-5.
SCHAVEL, M. — ĈISECKÝ, F.: Sociálna prevencia I. Trnava, FZaSP TU 2005. ISBN 80-968952-5-7.
STRIEŢENEC, Š. : Úvod do sociálnej práce. 2. vyd., Trnava, Tripsoft 200]. ISBN 80-968294-6-7.
STRIEŢENEC, Š. : Slovník sociálneho pracovníka. Trnava, AD 1996.
TOKAROVA, A. a kol.: Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodiky sociálnej práce. Prešov, Akcent
Print
2003. ISBN 80-968367-5-7.
ŢILOVA, A. : Kapitoly z teórie sociálnej práce. Zilina: 2000. 119 s. ISBN 80-7100-783-8.
2. ZDRAVOTNÁ STAROSTLIVOSŤ V SR

„Ani najväčší oheň nemá zmysel, ak sa strávi sám.

Mnohí zatiaľ zamrznú.”
Trier

Vychádzajúc z ĉasto opakovaného poznatku, ţe zdravie obyvateľstva je urĉujúcim faktorom ekonomického,

sociálneho a kultúrneho rozvoja krajiny, prijala vláda Slovenskej republiky v posledných rokoch na úseku ochrany
a podpory zdravia rad zásadných systémových opatrení. K nim patria koncepĉné dokumenty, ako sú Národný
program podpory zdravia, Štátna zdravotná politika, Koncepcia štátnej politiky ochrany zdravia, Stratégia, zásady
a priority štátnej environmentálnej politiky a Koncepcia bezpeĉnosti ochrany zdravia pri práci v SR.
Primárnymi cieľmi týchto dokumentov je vytváranie podmienok pre zastavenie zhoršujúceho sa trendu
zdravotného stavu obyvateľstva SR, na zlepšenie zdravotného stavu obyvateľstva Slovenska a zlepšenie
ţivotného prostredia v súlade s cieľmi Svetovej zdravotníckej organizácie. Realizácia týchto úloh je v
prevencii, ochrane zdravia a podpore zdravia, v monitorovaní faktorov prostredia, ktoré ovplyvňujú zdravie
ĉloveka uţ od útleho detstva, v prehodnocovaní zdravotných rizík pre populáciu z expozície chemickými,
fyzikálnymi a biologickými faktormi a z ekonomického a psycho — sociálneho vplyvu prostredia. (Maĉaiová, 1996,
s. 17)
Právo na ochranu zdravia je súĉasťou Listiny základných práv a slobôd a je zakotvené aj v Ústave Slovenskej
republiky v Ĉl. 40 — „Každý má právo na ochranu zdravia a na základe zdravotného poistenia má právo na
bezplatná zdravotná starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky.”
Hlavne legislatívne dokumenty štátnej zdravotnej starostlivosti v SR sú:
— Zákon Ĉ. 282/2006 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, sluţbách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej
starostlivosti
— Zákon Ĉ. 126/2006 Z. z. o verejnom zdravotníctve
— Zákon Ĉ. 579/2003 Z. z. o lieĉebnom poriadku

Slovenská legislatíva upravuje práva pacientov predovšetkým v Ĉlánku 40 Ústavného zákona a potom najmä
v zákonoch:
Zákon NR SR Ĉ. 576/2004 Zz. o zdravotnej starostlivosti
Zákon NR SR Ĉ. 272/1994 Z.z. o ochrane zdravia ľudí
Zákon NR SR Ĉ. 98/1995 Z.z. o lieĉebnom poriadku v znení neskorších predpisov
Zákon NR SR Ĉ. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení

„Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o zdravotnej starostlivosti presne definuje úlohy štátu a vymedzuje
okruh pôsobnosti v úĉasti stavovských organizácií a profesijných zdruţení pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
Spoloĉnosť sa stará o zdravie ľudí prostredníctvom rôznych štátnych i neštátnych Organizácií, ako sú napr.:
zdravotné poisťovne, hygienicko — epidemiologická starostlivosť, rôzne kontá, nadácie, dobrovoľné spolky, SĈK
a pod. Na tomto mieste však treba zdôrazní, ţe sám zákon nemôţe nahradiť aktívny prístup zainteresovaných
strán vrátane subjektu fyzickej osoby (jednotlivca) k danej problematike. Je chybou myslieť si, ţe jedine
spoloĉnosť a z tejto spoloĉnosti prioritne zdravotnícki pracovníci majú povinnosť starať sa o zdravie
jednotlivcov. To má by predovšetkým záujem kaţdého z nás.‖ (Kopecká, Kopecký, 2003, s. 28)

2.1 TYPY ZDRAVOTNÍCKEJ STAROSTLIVOSTI

A) Primárna zdravotná starostlivosť

Primárna zdravotná starostlivosť je chápaná ako základná ambulantná preventívna a lieĉebná starostlivo. Tieţ
sem
patrí sprostredkovanie ďalšej starostlivosti, ĉi uţ ambulantnej alebo ústavnej, návštevnej sluţby, lekárskej sluţby
prvej pomoci a rýchlej zdravotnej pomoci. Do systému tejto starostlivosti patrí napr. aj závodná preventívna
starostlivosť. Primárnu zdravotnú starostlivosť poskytujú praktickí lekári pre dospelých, praktickí lekári pre
deti a dorast, gynekológovia, stomatológovia.
Charakteristické ĉrty primárnej zdravotnej starostlivosti:
• Ĉasová dostupnosť — znamená zabezpeĉenie starostlivosti 24 hodín denne po celý rok, cez sviatky, dni
pracovného pokoja.
• Geografická dostupnosť — tento prístup znamená, ţe ambulancie primárnej zdravotnej starostlivosti sú
umiestňované na základe hustoty obyvateľstva v regióne. Predpokladom dobrej geografickej dostupnosti je
kvalitná sieť zdravotníckych zariadení, ktorá kopíruje poţiadavky regiónu.
• Komplexná starostlivosť— komplexnosť starostlivosti vychádza z holistického prístupu starostlivosti o ĉloveka a
jeho biopsychosociálnej jednoty.
• Kontinuálna starostlivosť— ide o zabezpeĉene starostlivosti vo všetkých etapách ţivota ĉloveka —
od
novorodeneckého obdobia aţ po obdobie staroby.
• Preventívne zameranie — v rámci primárnej zdravotnej starostlivosti sa uplatňuje princíp prevencie, keďţe
primárny kontakt lekára a pacienta neznamená len diagnostiku a lieĉbu ochorení, ale je tu zahrnutá aj zdravotná
výchova, poradenstvo, skríning atď.
B) Sekundárna zdravotná starostlivosť
Sekundárna zdravotná starostlivosť je preventívna, diagnostická a lieĉebná starostlivosť, ktorá presahuje rámec
primárnej zdravotnej starostlivosti a jej súĉasťou sú aj konziliárne sluţby. Poskytuje sa ambulantne a ústavne.
Sekundám starostlivosť poskytujú odborní lekári — špecialisti, na základe odporuĉenia lekára primárnej,
sekundárnej a následnej starostlivosti.

C) Následná zdravotná starostlivosť

Táto forma starostlivosti nadväzuje na primárnu a sekundárnu starostlivosť. Poskytuje sa vtedy, keď je to potrebné
v záujme dokonĉenia lieĉebného procesu a patrí sem lieĉebná rehabilitácia, psychologická a kúpeľná
starostlivosť.

D) Ústavná starostlivosť’
Ústavná starostlivosť sa poskytuje v ústavných, lôţkových zariadeniach, ak to stav pacienta vyţaduje a
starostlivosť mu nie je moţné poskytnú ambulantne. Ústavná starostlivosť sa poskytuje v štátnych a neštátnych
zdravotníckych zariadeniach.

E) Kúpeľná starostlivosť
Z pohľadu sociálnej práce je dôleţité charakterizovať aj kúpeľnú starostlivosť, ktorá je súĉasťou zdravotnej
starostlivosti. Je to vlastne priame pokraĉovanie lieĉebného procesu za úĉelom stabilizácie zdravotného stavu.

F) Lekárska posudková činnosť’

Posudkové lekárstvo je špecializaĉný odbor, ktorý na základe komplexného posúdenia zdravotného stavu
pacienta skúma a hodnotí vzťah zdravého a chorého jedinca k práci, posudzuje ho pri doĉasnej pracovnej
neschopnosti a dlhodobo nepriaznivom zdravotnom stave. Tieţ posudzuje narušenie zdravia z hľadiska ĉloveka
zdravotne znevýhodneného oproti zdravej osobe.

G) Osobitná zdravotná starostlivosť’

Pod túto formu starostlivosti je zahrnutá psychiatrická starostlivosť, zdravotná starostlivosť o osoby závislého od
alkoholu alebo iných návykových látok apod.

2.2 ZDRAVOTNÍCKE ZARIADENIA

Zdravotná starostlivosť sa poskytuje v štátnych a neštátnych zdravotníckych zariadeniach formou ambulantnej a

ústavnej starostlivosti. Z pohľadu sociálnej práce je ešte dôleţité delenie na zdravotnícke zariadenia pre deti,
dospelých a starých ľudí. Systém, obsah, forma zdravotnej starostlivosti je závislé od odborného, personálneho,
materiálneho a technického zamerania.

Nemocnice, nemocnice I. typu, nemocnice s poliklinikou II. a III. typu

Ide o zariadenia, ktoré poskytujú neodkladnú starostlivosť, a to aj ambulantnú aj ústavnú. Ich delenie je závislé
od spádovej oblasti, charakteru jednotlivých oddelení a rozsahu poskytovanej starostlivosti.
Klientmi nemocníc sú klienti všetkých vekových kategórií a sociálnych skupín. Dôvody ich prijatia sú
nasledovné:
• sú v akútnom ohrození ţivota a vyţadujú intenzívnu starostlivosť ,
• sú prijatí pre diagnostiku a lieĉbu ochorení,
• vyţadujú dlhodobú zdravotnú, rehabilitaĉnú starostlivosť a dolieĉenie,
• z pohľadu spoloĉnosti sú povaţovaní za rizikových (infekĉné choroby, psychiatrické ochorenia, drogovo závislí
atď.)
• klientky pred pôrodom, poĉas plodu a po pôrode.

Zariadenia poskytujúce paliatívnu starostlivosť

Hospic sa špecializuje na poskytovanie paliatívnej starostlivosti, ktorá sa zameriava na kvalitu ţivota
zomierajúcich, na úľavu bolesti a iných príznakov, ako aj na psychologické, sociálne a spirituálne potreby chorých
a podporu zomierajúcemu a jeho rodine.

Odborné liečené ústavy

Odborné lieĉebné ústavy sú zariadenia lieĉebno — preventívnej starostlivosti. Zameriavajú sa na diagnostiku a
lieĉbu ochorení So zdĺhavým priebehom. Okrem základnej starostlivosti poskytujú aj rehabilitáciu (lieĉebnú,
pracovnú, psychologickú prípadne inú starostlivosť). K odborným lieĉebným ústavom patria napr. Ústav TBC a
respiraĉných chorôb.

Psychiatrické liečebne, psychiatrické nemocnice, psychiatrické stacionáre a centrá pre liečbu drogových
závislostí
V uvedených zariadeniach sa poskytuje starostlivosť osobám s duševnými chorobami, prípadne ľuďom závislým
od alkoholu, drog a nelátkových závislostí.
Liečebne pre dlhodobo chorých
V tomto zariadení sa poskytuje dlhodobá ošetrovateľská, lieĉebná a rehabilitaĉná starostlivosť osobám s
chronickým alebo zdĺhavým typom ochorenia, tieţ pri ochoreniach s následnými, alebo pokroĉilými komplikáciami.

Prírodné liečebné kúpele

Kúpele sú miesta s prírodnými lieĉivými zdrojmi, ktoré sa vyuţívajú na lieĉbu, prevenciu a rehabilitáciu osôb s
rôznym typom ochorenia.

Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS)

Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti tvoria v sieti zdravotníckych zariadení samostatnú funkĉnú
jednotku. Hlavnou úlohou týchto zariadení je poskytovať komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť osobám v ich
prirodzenom sociálnom prostredí.

Dialyzačné strediská
Dialyzaĉné strediská poskytujú špecializovanú starostlivosť v odbore nefrológia na lieĉbu obliĉkovej
nedostatoĉnosti a mimotelovej lieĉby vrátane peritoneálnej dialýzy vykonávanej v domácom prostredí.

Vysokošpecializovaný liečebný ústav

Starostlivosť zameraná na diagnostiku a lieĉbu chorôb, ktoré vyţadujú osobitne závaţné diagnostické a lieĉebné
procedúry. Väĉšinou majú prívlastok „národný‖, napr. Národný onkologický ústav Bratislava, Národný
rehabilitaĉný ústav Kováĉová. Ide prevaţne o zariadenia s dlhodobým pobytom.

Geriatrické centrá
Tieto zariadenia poskytujú komplexnú diagnostickú, lieĉebnú, rehabilitaĉnú starostlivosť osobám starším ako 65
rokov. Skladá sa obyĉajne z geriatrickej ambulancie, prípadne polikliniky, oddelenia, geriatrického prípadne
gerontopsychiatrického stacionára, alebo z oddelenia pre dlhodobo chorých. Klientmi týchto zariadení sú osoby vo
vyššom veku s chronickou chorobou, prípadne multiborbiditou, osoby vysoko závislé a nesebestaĉné s poruchám
pohyblivosti, inkontinenciou.
Pavelová, Tvrdoň(2006) predpokladajú rozvoj sociálnej komunitnej práce, ktorá bude aj v tejto oblasti perspektívne
riešiť otázky reálneho poskytovania spomínaných sluţieb priamo v komunite, kde ĉlovek ţije.

2.3 PREVENClA V ZDRAVOTNÍCTVE

Prevencia — jej cieľomje udrţiavaf a podporova zdravie, predchádzaf vzniku choroby, obnovi poškodené
zdravie a zmierňovaf utrpenie a bolesf.
Primárna prevencia — ochrana zdravia pomocou osobných a kolektívnych faktorov. Príkladom sú
pravidelné
preventívne prehliadky, zdravotnícka osveta (ţivotospráva jednotlivca), oĉkovanie (napr. proti chrípke najmä u
starších obĉanov, I‘udí So zníţenou imunitou atď).
Sekundárna prevencia — opatrenia na vĉasné odhalenie a rýchle a efektívne intervenovanie s cieľom nápravy
odchýliek od dobrého zdravia. Sekundárnou prevenciou je vĉasná diagnostika a lieĉba ochorení, zahájenie
opatrení proti vzniku komplikácií (operaĉný zákrok, chemoterapia, rádioterapia atď).
Terciárna prevencia — opatrenia na zníţenie alebo elimináciu dlhodobých poškodení a invalidity, ktoré
vznikajú
ako následok chomby (úrazu), ďalej súĉasfou terciárnej prevencie je minimalizácia utrpenia spősobeného
nelieĉiteľnými ochorealami a pomoc pacientovi v prispősobení sa zmenenému zdravotnému stavu.

LITERATÚRA KU KAPITOLE 2
KOPECKÁ, K. — KOPECKÝ, P.: Zdrav/e a kl/n/ka chorób. Martin, Osveta 2003, s. 28, 46. ISBN 80-8063-117-4.
MÁĈAIOVÁ, G.: Podpora zdrav/a v školách a školských zariadeniach. Materiál pre úĉastníkov II.
Národnej konferencie škől podporujúcich zdravie, Bratis]ava, 21. 22; októbra 1996, vyd. MŠ, Národné
centrum podpory zdravia, s. 14-17.
PAVELOVA, Ľ. — TVRDON, M.: Kotnunitná sociálna práca. Nitra, UKF 2006, 175 s. ISBN 80-8050-983-2.
3. ŠPECIFIKÁ SOCIÁLNEJ PRÁCE V ZDRAVOTNÍCTVE

„Kto dáva zo srdca, vždy má čo dať’

Sv. Augustín

Sociálna práca je špecifická odborná ĉinnosť, ktorá smeruje ku zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa
jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom ţijú a ku rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti
jednotlivcov s vyuţitím zdrojov poskytovaných spoloĉnosťou. Je ĉinnosťou v prospech klientov, ktorú moţno
charakterizovať pojmami pomoc, sprevádzanie, podpora.
Priestorom samotnej realizácie sociálnej práce v praxi je beţný ţivot jedinca v spätosti So sociálnym prostredím v
situáciách, keď dochádza k poruchám ich vzájomných vzťahov, ktoré spoloĉnosť  oznaĉuje a uznáva ako
patologické. V našej spoloĉnosti sú ustanovené normy a postupy, ktoré sú urĉené na ich identifikáciu ako i
samotné riešenie, a to buď na ich elimináciu alebo úplne odstránenie. V tejto súvislostí sa praktická ako aj vedecká
sociálna práca usiluje o vytváranie, udrţanie a napredovanie sociálne zdravej spoločnosti. Je poskytovaná
kaţdému, bez ohradu na pohlavie, vek, sociálnu, náboţenskú a kultúrnu príslušnosť, sexuálnu orientáciu,
zdravotné postihnutie, ĉi má individuálne a spoloĉenské odlišnosti.
Cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je poskytnúť oporu, podporu, sprevádzanie a pomoc pri zlepšovaní
ţivotných moţností ĉloveka, ktorý je pre svoju chorobu urĉitým spôsobom znevýhodnený. Takisto treba zdôrazniť,
ţe práve v zdravotníckom zariadení sa ĉasto odkryjú latentné problémy, ako je napr. týranie a zanedbávanie
dieťaťa, nevyhovujúce sociálne prostredie, závislosť na alkohole a drogách atď. (Kovalĉíková, 2005)

3.1 SOCIÁLNY PRACOVNÍK V ZDRAVOTNÍCKYCH

ZARIADENIACH

Sociálna sluţba v zdravotníctve je súĉasťou komplexnej lieĉebno — preventívnej starostlivosti o ĉloveka.

Jej cieľom je zlepšiť ţivotnú situáciu ľudí, ktorí sami, bez pomoci spoloĉnosti, nie sú schopní ju riešiť. Sociálna
sluţba sleduje a v spolupráci s inými odborníkmi pomáha rieši narušené vzťahy a krízové situácie v ţivote
ĉloveka, ktoré vznikli ako dôsledok choroby, úrazu, škodlivých návykov,
invalidity a staroby. Sociálny pracovník predstavuje urĉitý medziĉlánok medzi
klientom a jeho sociálnym prostredím. Práca sociálneho pracovníka spoĉíva v pomoci pri:
• zlepšovaní kvality ţivota pacienta poĉas a. po hospitalizácii,
• riešení narušených vzťahov a situácií, ktoré vznikli v ţivote ĉloveka ako dôsledok úrazu, choroby, škodlivých
návykov, sociálnych pomerov, staroby, zdravotného postihnutia, alebo uvedené skutoĉnosti k narušeniu vzťahov
môţu smeroval.

3.1.1 KVALIFIKAČNÉ PREDPOKLADY PRE VÝKON SOCIÁLNEJ

PRÁCE

Profesionalizácia sociálnej práce prichádza ako odpoveď‘ na poţiadavku praxe, a tou je potreba kvalifikovaných
odborníkov, ktorí v stále sa rozširujúcich poliach sociálnej práce môţu a dokáţu pracovať. (Dewe et al, 1995)
Týka sa to aj pôsobenia sociálneho pracovníka v zdravotníctve, ktorý je neodmysliteľnou súĉasťou dobre
fungujúceho multidisciplinárneho tímu. Keďţe sociálna práca sa významne etabluje do povedomia spoloĉnosti,
zvyšuje sa aj spoloĉenské oĉakávanie, ktoré sa týka kvalifikaĉných predpokladov u sociálneho pracovníka,
nakoľko
jeho osobnom sa odvíja aj od kvalitného vzdelania.

Podľa Ţilovej (2000) sociálny pracovník musí spĺňať nasledujúce kvalifikačné

štandardy:
• stupeň vzdelania: vysokoškolské vzdelanie magisterské alebo bakalárske, vyššie odborné
štúdium,
• zameranie vzdelania: najvhodnejšie vzdelanie v odbore sociálna práca, vzdelanie v humanitných
smeroch,
• praktické skúsenosti: aspoň v rámci praktickej prípravy študentov v procese vzdelávania v školskom
systéme.

Uţ od zaĉiatku formovania sociálnej práce ako profesie je viditeľné úsilie o stanovenie kompetencií sociálnych
pracovníkov. Byť kompetentným v sociálnej práci znamená, ţe sociálny pracovník disponuje urĉitými
právomocami pre konkrétny okruh svojej pôsobnosti. Kompetentne konať znamená konať na základe a v zmysle
týchto právomocí, So znalosťou problematiky a so zodpovednosťou za vlastné konanie. (Tokárová, 2002)
Zmyslom profesionálnej prípravy sociálnych pracovníkov (t.j. vzdelávania na všetkých stupňoch a vo všetkých
formách), sa tak okrem odovzdania sumáru informácií študentom stáva aj ich príprava na ĉo najkvalitnejšie
zvládnutie profesionálnych kompetencií viaţucich sa k výkonu profesie sociálna práca.
Doteraz sociálnu prácu v zdravotníctve vykonávali sociálne sestry (historicky starší pojem) so
stredným
zdravotníckym alebo ekonomickým vzdelaním v odbore sociálno-právna starostlivosť alebo so špecializaĉným
pomaturitným štúdiom v odbore starostlivosti o chorých. Funkcia sestry pre sociálnu sluţbu sa chápala ako
špeciálne povolanie, ktoré vyţaduje odborné zdravotnícke a sociálne vzdelanie zaloţené na znalostiach
spoloĉenských vied (psychológia, medicína, pedagogika, právo, etika, atď.). V súĉasnosti sa kladie dôraz na
zvyšovanie si kvalifikácie a od profesionálneho sociálneho pracovníka pracujúceho v zdravotníctve sa vyţaduje
absolvovanie bakalárskeho alebo magisterského štúdia odboru Sociálna práca.
Nevýhodou pre samotných sociálnych pracovníkov je fakt, ţe pozícia sociálneho pracovníka doteraz nemá
vytvorený právny status, absentuje ich zaradenie do Liečebného poriadku, chýba presné vymedzenie
kompetencií sociálnyeb pracovníkov v zdravotníckych zariadeniach a nie sú pre nich vytvorené miesta 5
príslušným platovým zaradením. Preto sa absolventi bakalárskeho alebo magisterského štúdia sociálnej práce
väĉšinou uplatňujú mimo rezortu zdravotníctva.
Z doterajších skúseností je známa a problematická tieţ skutoĉnosť, ţe pri vzdelávaní sa zabúda na prax, t.j.
absolvent VS má teoretické vedomosti, avšak ţiadnu prax. Pri vytváraní nových modulov vzdelávania by mal by
tento poznatok zohľadnený — teória by mala pokrýva 50% a prax by mala tvoriť ďalších 50%. Samotná prax by
mala prebiehať v špiĉkových pracoviskách na Slovensku, ale aj v zahraniĉí, aby študenti ako budúci profesionáli
mali vo svojom povolaní moţnosť výberu tých prvkov a praktík, ktoré ich poĉas praxe (stáţe) oslovili a s ktorými
sa stotoţňujú. Samozrejme, ţe kvalita poskytovaných sluţieb závisí nielen od vedomostí a osobnostných
vlastností
profesionálov pomáhajúcich profesií, ale aj od ústretovosti vedenia daného zariadenia a priestoru, ktorý im
vytvorí
na realizáciu.
Verím, ţe situácia bude napredovať k lepšiemu, napokon ide o dobro všetkých - kaţdý z nás sa obĉas stane
pacientom a sme radi, ak v nepriaznivom zdravotnom stave máme po ruke niekoho - „ĉloveka so srdcom
na správnom mieste‖, ktorý nás vie usmerni a poskytne nám pomoc na vysokej odbornej úrovni.
Práca v zdravotníckych zariadeniach má multidisciplinárny charakter, keďţe ĉlovek - pacient je chápaný ako
bio- psycho-sociálna bytosť. Môţeme hovoria o vzájomnom prepojení zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Z
toho
vyplýva, ţe pozícia sociálneho pracovníka v tíme zdravotníckych pracovníkov je opodstatnená. Dôleţité je
však, ako je sociálny pracovník vnímaný jednak zdravotníckymi pracovníkmi a aj samotnými klientmi - pacientmi.
Zo skúseností sociálnu prácu v zdravotníctve povaţujem za nesmierne nároĉnú, humánnu a vzájomne
obohacujúcu ĉinnosť.
Sociálny pracovník v zdravotníctve má nepochybne svoje nezastupiteľné miesto. Rieši špecifické úlohy
podľa typu zdravotníckeho zariadenia, typu oddelenia, poĉtu pacientov atď. Výkon sociálnej práce je
predovšetkým závislý od odborných vedomostí a praktických zruĉností jej realizátorov a je potrebné, aby popri
kvalifikaĉných predpokladoch sociálni pracovníci mali osvojené i vedomosti z oblasti:
• medicíny (základné odborné termíny, charakteristiky chorôb, význam psychologických, sociálnych a
somatických
faktorov),
• psychológie, psychoterapie, patopsychológie,
psychiatrie,
•. zdravotníckej etiky,
• sociológie,
• sociálnej a zdravotnej politiky,
• pedagogiky, andragogiky,
• ošetrovateľstva,
• práva a legislatívy,
• výpoĉtovej techniky, informaĉných technológií.

Práca sociálnych pracovníkov je nároĉná, veľmi zaujímavá, ale nie vţdy docenená. Od pracovníka sa vyţaduje
zodpovedný a ľudský prístup, osobné nasadenie, flexibilitu a v urĉitom zmysle i oddanosť svojmu povolaniu.
Úspechy v tejto oblasti ĉasto nie sú viditeľne ihneď predchádza im dlhodobá, mravĉia práca sociálnych
pracovníkov (Deveĉková, 2007, s. 19).

3.1.2 OSOBNOSŤ SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA

Sociálny pracovník je profesionál, ktorý pracuje s ľuďmi, je neustále v interakcii ĉlovekom a jeho osobnosť by sa
mala odvíja od urĉitých osobnostných predpokladov, charakterových a povahových vlastností. Sociálnemu
pracovníkovi nesmie by cudzie to, ĉo je ľudské. Podstatou sociálnej práce je ľudský vzťah, predpokladom ktorého
je optimálna komunikácia. Sociálny pracovník by mal mať primeranú dávku inteligencie, všeobecného prehľadu a
pozitívne vlastnosti dobrého ĉloveka ako: poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, ĉestnosť,
dôvernosť, slušnosť, zodpovednosť, trpezlivosť a obetavosť. Jeho morálny postoj má by príkladom pre
druhých a vzorom pre klienta i spoloĉnosť, s ktorými prichádza neustále do kontaktu. (Schavel, Cisecký, 2005).
Sociálny pracovník by mal mať vlastnosti zrelej osobnosti, medzi ktoré patrí citová stabilita, ţivotný optimizmus a
ţivotné skúsenosti, ktoré mu pomáhajú reagovať, zvládať a prekonáva zaťaţenie prameniace z nároĉnosti
povolania.
Pri kontakte s klientom sa sociálny pracovník nezaobíde bez komunikácie a aktívneho poĉúvania, ktoré v
podstatnej miere ovplyvňujú vzťah klient— sociálny pracovník. Schopnosti efektívne komunikovať sa nedá nauĉiť
en pochopením teórie, ale predovšetkým neustálym komunikaĉným a tréningovým procesom.
Sociálny pracovník v zdravotníctve vyuţije skúsenosti s individuálnou, rodinnou a skupinovou prácou. Pri riešení
problémov klienta/pacienta si musíme uvedomiť, ţe vzťah klienta k jeho chorobe nezávisí len od jeho
osobnosti, ale aj od rodinného zázemia, a od etnických i kultúrnych tradícií.
Tímová práca je ĉasto krát nároĉná a môţe viest ku konfliktom. Sociálny pracovník by mal ma schopnosti
znáša konflikty a vedieť ich rieši. Je doţité, aby poznal svoje úlohy v tíme, a budoval si svoje vlastné
profesionálne napredovanie prostredníctvom nepretrţitého samo vzdelávania.
V zdravotníctve všetci zainteresovaní vykonávajú svoju prácu v špecifických podmienkach ľudskej núdze,
bolesti,
utrpenia a odkázanosti na pomoc iných, preto hádam ani netreba zdôrazňovať, ţe práve tu stále viac vstupujú
do popredia otázky ľudskej dôstojnosti, morálnych a etických princípov. (Nemĉeková akol., 2000)
Sociálny pracovník nesie zodpovednosť’ za svojich klientov, má prístup k zdravotnej dokumentácii a je nutné
aby vţdy chránil dôvernosť všetkých Informácii, ktoré o klientovi získal. S tým úzko súvisí skutoĉnosť, ţe okrem
profesionálnych kompetencií získaných prostredníctvom rôznych foriem vzdelávania, sociálny pracovník
musí disponovať komplexnou osobnostnou výbavou.

Osobnosť sociálneho pracovníka sa odvíja od:

• kvalitného vzdelania,
• sociálneho rozhľadu,
• integrovaného súhrnu povahových ĉŕt (poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť , pracovitosť, vzbudzovanie
dôvery u ľudí,
• profesionálnych predpokladov a schopností,
• schopnosti komunikácie s klientom, inštitúciami a spoloĉenskými
organizáciami.

3.1.3 NÁPLŇ PRÁCE SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA V ZDRAVOTNÍCKYCH

ZARIADENIACH Sociálny pracovník

• vykonáva výchovnú poradenská ĉinnosť, ktorá je zameraná na socializáciu a resocializáciu,

• spolupracuje pŕľ psychoterapii pacientov,
• poskytuje odborné poradenstvo zo sociálno — právnej oblasti,
• sleduje (monitoruje) škodlivé vplyvy sociálneho prostredia,
• pomáha pacientovi prekonáva zdravotné, morálne, ekonomické prekáţky,
• spolupracuje pri integráciách chorých do spoloĉenského prostredia,
• signalizuje lekárovi moţné negatívne dôsledky na zdravie pacienta, ktoré pramenia z nevyhovujúcich
sociálnych
pomerov,
• spolupracuje s tímom zdravotníckych odborníkov,
• spolupracuje s rodinou pacienta,
• spolupracuje so školou, zamestnávateľmi pacientov, s oddeleniami súdov, so sociálnymi pracovníkmi
na okresných a krajských úradoch,
• vedie sociálnu dokumentáciu,
• participuje na výskumoch a prieskumoch v zdravotníckych
zariadeniach,
• podľa potreby sa zúĉastňuje na lekárskych vizitách,
• v prípade poverenia zastupuje chorého na úradoch, súdoch,
• aktívne sa zúĉastňuje na ďalšom vzdelávaní.

A) Úlohy z pohľadu aktívneho kontaktu sociálneho pracovníka s klientom - pacientom

• Aktívne vyhľadáva chorých a na pomoc odkázaných obĉanov v zdravotníckych

zariadeniach.
• Navrhuje optimálne sociálne opatrenia, prípadne pomáha klientom realizovať  opatrenia, vedie klientov k aktívnej
svojpomoci, navrhuje a realizuje vhodnú sociálnu pomoc.
• Poskytuje bazálne, odborné a špecializované poradenstvo osobám, ktoré pomoc potrebujú, osobám, ktoré
boli hlásené ošetrujúcim lekárom, respektíve osobám, ktoré sám vyhľadal.
• Zastupuje v prípade potreby a poverenia chorého na úradoch.
• Pomáha spolu riešiť klientove problémy prameniace z nepriaznivého zdravotného stavu, pomáha aj pri
riešení sociálnych, ekonomických, psychických, rodinných a spoloĉenských problémoch.
• Je v kontakte, alebo vyhľadáva kontakt s rodinnými príslušníkmi pacienta, prípadne je v kontakte s osobami,
ktoré pre pacienta predstavujú prirodzené sociálne prostredie.

B) Úlohy sociálneho pracovníka v oblasti spolupráce s inými

subjektmi

• Spolupracuje s lekárom, ktorý upozornil na potrebu sociálnej pomoci pre

pacienta.
• Spolupracuje s orgánmi miestnej štátnej správy a samosprávy, s orgánmi sociálneho zabezpeĉenia, so
školskými zariadeniami, So zamestnávateľmi.
• Spolupracuje so zariadeniami sociálnych sluţieb, s orgánmi ĉinnými v trestnom
konaní.
• Spolupracuje s neštátnymi subjektmi, svojpomocnými zdruţeniami, tretím sektorom,
charitou.
• Spolupracuje s inými zdravotníckymi
zariadeniami.
• Aktívne spolupracuje s celým tímom zdravotníckych a iných pracovníkov v

zdravotníctve. C) Úlohy sociálneho pracovníka vo vzťahu k sebe samému a svojej profesii

• O poskytovaných sluţbách vedie dokumentáciu.
• Aktívne sa podieľa na ďalšom vzdelávaní.
• Podieľa sa na výskumnej a prieskumnej ĉinnosti.
• Svoje povolanie vykonáva podľa etických a morálnych princípov, rešpektuje právo klienta na
vlastné rozhodovanie, dodrţiava mlĉanlivosť vo veciach klienta atd‘.
• Spracováva správy o svojej ĉinnosti a predkladá ich
kompetentným.
• Vykonáva zdravotno — sociálnu osvetovú ĉinnosť
• Vhodným spôsobom aktívne presadzuje význam a poslanie sociálnej
práce.
• Aktualizuje a vhodnými opatreniami sprostredkováva informácie o zmenách v legislatíve spolupracovníkom, ale
aj
pacientom.

3.2 ETAPY PRÁCE SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA

Sociálny pracovník dodrţiava pri svojej práci určitý postup. Jednotlivé etapy popísala tzv. americká škola
(Novotná - Schimmerlingová, 1992). Sú to:
1. Prvý kontakt s klientom/pacientom (sociálna evidencia).
2. Stanovenie sociálnej diagnózy.
3. Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci.
4. Intervencia a sociálna terapia.
5. Ukonĉenie spolupráce (overovanie výsledkov).

1. etapa — Prvý kontakt s klientom / pacientom

Sociálny pracovník sa musí najskôr zoznámiť so zdravotnou dokumentáciou (chorobopisom) pacienta. Zistí, o aký
zdravotný problém u pacienta ide, konzultuje s ošetrujúcim lekárom, dozvedá sa predpokladaný typ lieĉby, jej
dopad a prognózu ochorenia. Sociálny pracovník nikdy nesmie dopustiť, aby k pacientovi pristupoval s
predsudkami, pod vplyvom názorov iných ľudí (lekárov, sestier), svoj úsudok si o pacientovi vytvára sám. Pri
prvom stretnutí sa sociálny pracovník pacientovi predstaví a vysvetlí mu, akú pomoc mu môţe ponúknu .
Práve prvé stretnutie má vytvoriť predpoklady k nadviazaniu úzkeho terapeutického vzťahu.
• klient/pacient musí porozumieť poslaniu sociálneho pracovníka,
• dôraz je kladený na rozhovor o predmete spolupráce, vrátane formálnej dohody o právach a povinnostiach
zúĉastnených,
• dôleţité je získať si dôveru klienta/pacienta,
• pacienta je treba posudzovať ako súĉasť jeho rodiny v celom doterajšom ţivote, nielen v ĉase rozvinutia
choroby,
• dôleţité je, za akých okolností došlo k vzájomnému stretnutiu (ĉi z iniciatívy sociálneho pracovníka alebo
od klienta, prípadne na odporuĉenie iného zdravotníckeho pracovníka),
• metóda — individuálny rozhovor.

2. etapa — Stanovenie sociálnej diagnózy

Sociálny pracovník štruktúrovaným rozhovorom zisťuje psychosociálnu

anamnézu:
• kľúĉové informácie o sociálnom probléme,
• od najzákladnejších vecí k zloţitejším, témy musia mať hierarchickú postupnosť, pouţíva otvorené
otázky,
• správna anamnéza obsahuje dostatok informácií o klientovi, jeho osobnosti, rodine, školských,
pracovných, partnerských úspechoch, problémoch,
• informácie o tom, ako choroba ovplyvnila ţivot klienta a celej rodiny, ako ju prijali, kde hľadajú
oporu,
• obsah najzákladnejších informácií — identifikaĉné údaje, dôvod k intervencii (zjavný, alebo skrytý problém),
rodinné pozadie, telesný stav, stupeň uspokojenia fyziologických potrieb, hygiena, intelekt a dosiahnuté vzdelanie,
emocionálne prejavy, správanie, schopnosť riešiť problémy, zamestnanie a ekonomická situácia klienta, bývanie
a
bytové podmienky, dopravné prostriedky, stravovanie, osobné bezpeĉie, príbuzní klienta, sociálna opora,
celkový dojem z klienta, všíma si pohľad do budúcnosti.
• Pozor! Na reakcie klienta a na jeho preţívanie (plaĉ, smútok, vtipkovanie, smiech, hľadanie slovnej
podpory,
mlĉanie, popieranie faktov, agresia, emotívne neúmerné správanie).
• metódy — rozhovor, poĉúvanie, parafrázovanie, pozorovanie, prispôsobenie sa jazyku klienta,
analýza existujúcich dokumentov.

3. etapa — Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci

V tejto etape si sociálny pracovník vypracuje plán, podľa ktorého bude pacientovi poskytovaná sociálna
pomoc.
• plán práce je rozdelený do niekoľkých krokov,
• mnohí klienti majú viac problémov naraz,
• brať do úvahy dôleţitosť a naliehavosť problémov a podľa toho postupovať:
— naliehavé problémy —plán krátkodobej
pomoci,
— menej naliehavé — plán dlhodobej
pomoci.
• s plánom oboznámi aj ostatných ĉlenov zdravotníckeho tímu a pripojiť ho k terapeutickému plánu,
• dohoda — kto, ĉo, za akých podmienok a dokedy,
• pozor na nespolupracujúceho alebo doporuĉeného klienta inou osobou, inštitúciou.

4. etapa — Intervencia a sociálna terapia

Spôsob intervencie vychádza z potrieb klienta a sociálny pracovník je zodpovedný za nájdenie spôsobu
takých riešení, ktoré sú pre klienta prínosom.
• intervencia vychádza z potrieb klienta, jeho moţností a schopností, tieţ moţností a schopností organizácií,
• sociálny pracovník pracuje s celou škálou metód SP,
• rešpektovanie slobodného rozhodovania klienta,
• rešpektovanie dôvernosti informácií, anonymity klienta,
• profesionálne pôsobenie sociálneho pracovníka — kompetencie, profesionálna objektivita, rešpekt voĉi
rozdielom medzi ľuďmi, individuálny prestup, vyuţívanie silných stránok klienta.

Podľa Schavela, Ciseckého (2005) poznáme dva druhy intervencií:

Beţná intervencia je urĉená klientovi, ktorého problém umoţňuje postupné, pokojné riešenie, kedy sociálny
pracovník s klientom pracuje poĉas pravidelných, dohodnutých stretnutí na základe vopred vypracovaného plánu.
Krízová intervencia je urĉená pre klienta v akútnej krízovej situácii. Tento typ intervencie sa poskytuje v
ĉase, ktorý je potrebný pre klienta, teda bez vopred dohodnutého, ĉi naplánovaného stretnutia.

Formy sociálnej intervencie

» spracovanie sociálnej anamnézy, urĉenie sociálneho problému, pomoc pri vypĺňaní ţiadostí,
poradenstvo,
podávanie informácií,
» starostlivosťo sociálne potreby,
» terénna práca v rodinách, na úradoch, spolupráca s opatrovateľskou sluţbou, ADOS, políciou,
» rehabilitácia, najmä sociálna, pracovná, výchovná,
» sprostredkovanie kontaktu s iným odborníkom,
» pomoc pri vybavovaní dokladov, kompletizovanie dokumentácie pre potreby
zariadenia,
» predvolávanie príbuzných na pohovor, vyhľadávacia ĉinnosť, terapeutické pôsobenie — poradenský a
terapeutický rozhovor, individuálna a skupinová sociálna práca, rodinná terapia atď.,
» pomôcť vyrovnať sa s chorobou,
» zlepši adaptaĉný proces na nemocniĉné prostredie — hlavne u detí,
» prekonáva zmeny, ktoré ochorenie prináša, resp. ktoré nastanú poĉas hospitalizácie,
» by oporou — poĉas vyšetrovania, terapie,
» pomoc pri kontaktovaní sa s rodinou,
» vytvoriť preventívne programy, ktoré by mohli eliminovať negatívne psychické pocity,
» úĉinne pomáhať pri odstraňovaní bolesti,
» sprostredkovať pastorálnu starostlivosť,
» kontaktovať svojpomocné zdruţenia.

5. etapa — Ukončenie spolupráce

• kontrola úĉinnosti pouţitých metód SP,

• bilancovanie I úplné, ĉiastoĉné alebo nedostatoĉné vyriešenie
problému,
• ukonĉenie spolupráce SP a klienta — pacienta,
• odporuĉenie k inému odborníkovi v spádovej oblasti,
Pozícia sociálneho pracovníka v tíme zdravotníckych pracovníkov je opodstatnená, keďţe práca SP v
zdravotníctve má široký záber. Podstatné je však, ako je pozícia sociálneho pracovníka vnímaná jednak
zdravotníckymi pracovníkmi a aj samotnými klientmi — pacientmi.

3.3 ZÁKLADNÉ PRINCÍPY ETIKY SOCIÁLNEHO

PRACOVNÍKA

Sociálny pracovník ako profesionál disponujúci odbornými vedomosťami a všeobecným prehľadom v

spoloĉenskom dianí, musí spĺňa aj osobnostné predpoklady. Pri výkone svojej práce by si mal osvojiť
nasledujúce základné etické princípy (Mojtová, 2008):
• Prospešnosť (beneficieucia) — predpokladá konať max. dobro pre konkrét- neho
ĉloveka.
• Neškodnosť (non-maleficjencia) — ţiada vylúĉenie akéhokoľvek úmyselného i neúmyselného poškodenia
alebo ublíţenia. Dodrţiava pravidlo: „Nihil nocere! ― — nikdy neškodí
• Autonómia (svojbytnosť) — rešpektovať rozhodnutie pacienta / klienta pod- ľa vlastného
presvedĉenia
(autonómni pacienti/klienti môţu podľa svojho uváţenia presunú zodpovednosť za rozhodovanie na inú osobu
— napr. na lekára, ošetrovateľku — sestru atď.).
• Spravodlivosť (justice) — zaobchádzať So všetkými spravodlivo, s rovnomerným rozdelením rizík a výhod,
nerobiť rozdiely medzi pacientmi, poskytovať zdravotnú starostlivosť kaţdému, ktorú potrebuje, bez
diskriminácie.
• Pravdovravnosť (veracita) — hovoriť iným pravdu, neklamať ich.
• Dôveryhodnosť — rešpektovať dvernú povahu informácií a Ĉinov klienta.
• Porozumenie/Tolerancia — pochopiť a akceptovať názory iných.
• Rešpektovanie klienta — oceniť iných, ich práva a zodpovednosť, nakoľko rešpektovanie ostatných
znamená, ţe s nimi nezaobchádzame len ako prostriedkom slúţiacim k naplneniu nášho úĉelu.
• Transparentnosť - konať na základe všeobecne známych etických štandardov, ktoré akceptujú
všetci
zainteresovaní.
• Konečnosť (finalita —definitívnosť) — konať spôsobom, ktorý môţe mať prioritu pred poţiadavkami
zákona,
náboţenstva a spoloĉenských zvyklostí.
Etické poţiadavky na zdravotnícky personál
• Telesne a duševne zdravý
• Odborne a osobnostne zdatný:
a) Odborná úroveň — vedomosti
b) Prosociálnosť — poskytnúť pomoc bez rozdielu, prejaviť súcit, obetovať sa pre iných, nezávidieť úspechy
iným
c) Empatia — schopnosť vcítiť sa do problémov iných
d) Solidárnosť
e) Svedomie
f) Sebavedomie
g) Komunikatívnosť — vzbudzuje dôveru
h) Sympatia — celkový zjav, obleĉenie, správanie sa atď
i) Stavovské cnosti — bezúhonnosť, ĉesť, mlĉanlivosť, pravdovravnosť, poctivosť, ochota, usilovnosť,
nezištnosť, veľkorysosť, dochvíľnosť, trpezlivosť, vľúdnosť, obetavosť.

Uplatňovaním sociálnej práce v praxi poskytujú zdravotnícki pracovníci úĉinný nástroj k zvládaniu komplexnej
problematiky zdravia a choroby. Pri výkone pomáhajúcich profesií sa pracovníci pridrţiavajú etických
kódexov, ktoré sa líšia podľa zamerania jednotlivých povolaní. V praxi rozoznávame niekoľko typov kódexov:
Etický kódex sociálneho pracovníka, Etický kódex zdravotníckeho pracovníka (viď Príloha), Deontologický kódex,
Právnický kódex atď.

LITERATÚRA KU KAPITOLE 3
DEVEĈKOVÁ, V.: Sociálna práca je poslaním, In: Sociálna politika a zamestnanosť, Č. Ił/2007, s. 19. ISSN 1336-
5053.
DEWE, B. et al.: Professionalles soziales J-landem. Soziale Arbeit Spannungsfeld zwischen Theorie und
Praxis.
Münnchen, Juventa Verlag 1995. ISBN 3-7799-10284.
KOVALĈIKQVA, N.: Sociálna práca v zdravotníctve, In: LEVICKÁ, J. — MRÁZOVÁ, A.: Úvod do sociálnej práce.
Trnava, FZaSP TU 2005, s. 55-67. ISBN
80-89104-35-5.
MOJTOVÁ, M. a kol.: Vybrané kapitoly z etiky pre štwdentov zdravotníckych a sociálnych odbo rov. VS
zdravotníctva a soc. práce sv. Alţbety, Bratislava, 2008. ISBN 978-80-89271-40-5.
NEMĆEKOVÁ, M. a kol.: Práva pacientov. Bratislava, Iris 2000.
NOVOTNA, V. — SCHIMMERLINGOVA, V.: Sociální práce, její vývoj a metodické postupy. Praha, Univerzita
Karlova 1992. ISBN 80-7066-483-5.
SCHAVEL, M. — CISECKY, F.: Sociálna prevencia Ł Trnava, FZaSP TU 2005. ISBN
80-968952-5-7.
TOKÁROVÁ, A.: Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodiky sociálnej práce. Prešov, Akcent Print
2002.
ISBN 80-8068-086-8.
ŢILOVA, A.: Kapitolyz teárie sociálnej práce. Ţilina: 2000. 119 s. ISBN 80-7100-783-8.
4. OCHRANA ĽUDSKÝCH PRÁV A DÔSTOJNOSŤ
PACIENTA/KLIENTA

„Zbabelosťje, keď vieme, čo máme robiťa nerobíme to.”

Konfucius

4.1 PRÁVA PACIENTOV

Potreba zabezpeĉiť ľudské práva je univerzálna, ich ohrozenie nepozná geografické hranice. Ľudské práva
vyjadrujú najzákladnejšie, všetkými uznávané hodnoty ľudstva. Chrániť a rešpektovať základné ľudské práva,
obzvlášť ľudskú dôstojnosť, patrí k základným etickým povinnostiam zdravotníckych pracovníkov. Medzi
základné ľudské práva patrí:
• právo na ţivot a jeho ochranu,
• právo na osobnú slobodu,
• právo na súkromie,
• právo vlastnil majetok,
• právo na nedotknuteľnosť obydlia,
• právo listového tajomstva,
• právo svedomia a náboţenského vierovyznania,
• odmietanie diskriminácie,
• rovnosť a dôstojnosť ľudí.

Okrem základných ľudských práv, ktoré sú neodňateľné a nezrušiteľné, v zdravotníctve si uplatňujeme práva
pacientov, ktoré sú zamerané na slobodné rozhodovanie o svojej osobe. Aţ do polovice 20. storoĉia nebola
diskutovaná otázka ľudských práv v oblasti medicíny a uţ vôbec nie právo pacienta môcť ovplyvnil priebeh lieĉby.
Aţ hrôzy 2. svetovej vojny, porušovanie základných ľudských práv a pokusy na ľuďoch akcelerovali potrebu prijať
medzinárodné záruky týchto práv. Práva pacientov sa odvíjajú od Všeobecnej deklarácie ľudských práv, prijatej
10. decembra 1948 na Valnom zhromaţdení OSN, ktorá sa stala základom ústav novodobých štátov a systémov
zákonodarstva. Jej základ tvoria stároĉné ľudské skúsenosti, zovšeobecnené príĉiny mnohorakých foriem
Ľudského utrpenia a nedôstojného postoja k ľudskej bytosti.
Na 34. svetovom zhromaţdení Svetovej lekárskej spoloĉnosti (WMA) v Lisabone (Portugalsko) v roku 1981 bola
prijatá Lisabonská deklarácia, ktorá sa týka práv pacientov vo všeobecnosti. V roku 1994 sa v Amsterdame
(Holandsko) uskutoĉnilo pod záštitou Regionálnej ústredne SZO pre Európu Európske fórum o právach pacientov,
kde bola prijatá Amsterdamská deklarácia — dokument o podpore práv pacientov v Európe, ktorý mal a má by
pre jednotlivé krajiny významným pomocníkom pni formulovaní politiky na posilnenie práv pacientov.
(Kutnohorská,
2007)

Deklarácia o rozvoji práv pacientov v Európe (Amsterdam, 1994) pomáha zlepšiť postavenie chorého ĉloveka a
zabezpeĉuje dodrţiavanie ľudských práv pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti. Vymedzuje 6 oblastí, v
ktorých treba humanizovať zdravotnú starostlivosť:
1. Ľudské práva a hodnoty v zdravotnej starostlivosti (v súlade s Chartou ľudských práv)
2. Informovanosť (o systéme zdravotnej Starostlivosti, o zdravotnom stave, o moţnostiach
diagnostiky, spôsoboch lieĉenia a ošetrovania vrátane ich rizík, ako aj dősledkov neuskutoĉnenia Heĉby)
3. Súhlas (pacienta alebo jeho zákonného zástupcu so všetkými lekárskymi a ošetrovateľskými intervenciami,
s
úĉasťou na výskume...)
4. Dôvernosť a súkromie (ochrana všetkých údajov v akejkoľvek forme — zdravotná dokumentácia,
biologický
materiál, genetické informácie...)
5. Liečenie a ošetrovanie (kvalita, kontinuita, voľba ošetrujúcich, podmienky premiestnenia alebo prepustenia,
zmierňovanie utrpenia, podpora zo strany rodiny...)
6. Uplatnenie (vytvoriť primerané prostriedky na realizáciu práv, lieĉenie a ošetrovanie poskytovať!
bez
diskriminácie, v súlade s Chartou ľudských práv, pacienti musia ma prístup k informáciám a poradenstvu, majú
právo na dôkladné, spravodlivé, efektívne a okamţité posúdenie a prešetrenie svojich sťaţností, ako aj na
informácie o ich výsledku)

Pacient má právo na:

• rovnocenná, dôstojnú a optimálnu zdravotná starostlivosť! a lieĉbu,
• úctu a dôstojnosť v zázemí,
• citlivú a úplná informáciu o chorobe,
• mlĉanlivosť ošetrujúceho personálu o pacientovom zdravotnom stave,
• súhlas k spôsobom diagnostiky a lieĉby,
• súhlas pri zaradení do klinickej štúdie,
• odmietnutie lieĉby a moţnosť konzultácie s iným lekárom alebo v inom zdravotníckom zariadení,
• sociálnu starostlivosť! a podporu daná zákonom,
• moţnosť! návratu do pôvodného zamestnania.

Pacient má aj povinnosti:
• v prípade, ţe súhlasí s lieĉbou, táto dodrţiava,
• dbať na odporúĉanú ţivotosprávu,
• zoznámiť! sa s interným poriadkom zdravotníckeho zariadenia a dodrţiava
ho.

Formulovanie práv pacientov má viesť jednotlivcov k väĉšiemu uvedomeniu si vlastnej zodpovednosti pri
vyhľadávaní, ĉerpaní a poskytovaní zdravotníckej starostlivosti. Pacient sa má takisto snaţiť o to, aby sa dialóg
medzi zdravotníkom a pacientom uberal správnym smerom.
Zdravotníci sú takisto len ľudia — omylní. aţšie to akceptujeme, ak sa na strane poškodeného ocitneme my
alebo náš blízky. Aj to je dôvod, aby sme mali v rukách informácie o našom zdravotnom stave.
Na Slovensku máme od roku 2004 právo nahliadnuť do vlastnej zdravotnej dokumentácie, urobiť si z nej
výpisky alebo kópiu. Môţu tak urobiť i osoby, ktoré na to splnomocníme. Problémom je, ţe mnohí Ľudia o
tom vôbec nevedia.
V Čechách sa pacienti k zdravotnej dokumentácii doteraz nedostali vôbec. Dokonca do nej nesmeli
nahliadnu ani najbliţší príbuzní pacienta po smrti. Toho roku sa do ĉeskej poslaneckej snemovne koneĉne dostal
zákon, ktorý im to umoţňuje. Oproti nášmu je rozšírený i O najbliţších príbuzných, ktorí na to nepotrebujú ţiadne
splnomocnenie ako na Slovensku.
Okrem všeobecných práv pacientov sa vyvíjajú špecifické práva vzťahujúce sa na skupiny chorých, u ktorých by
mohla vzniknú diskriminácia, napr. Charta práv hospitalizovaných detí, Práva onkologických pacientov, Charta
práv umierajúcich pacientov, Charta práv starších obĉanov, Charta práv telesne postihnutých osôb,
Deklarácia práv duševne postihnutých osôb a iné.

4.2 ETICKÉ KOMISIE

V zdravotníctve majú svoje nezastupiteľné miesto Etické komisie (EK). Vznikli v 60.-70. rokoch 20. storoĉia ako
osobitné poradné orgány vo veciach medicínskej etiky a bioetiky. Ich hlavným poslaním je ochrana ľudských
práv a presadzovanie rešpektovania ľudskej dôstojnosti a osobnej integrity jednotlivých účastníkov
zdravotníckej starostlivosti a biomedicínskeho výskumu. Zloţenie etickej komisie je multidisciplinárne,
zastúpenie v nej majú lekári, sestry, výskumní pracovníci, právnici, filozofi, etici, zástupcovia pacientov, resp.
verejnosti atď.
Problematika EK v modernom zmysle slova sa v Slovenskej republike (SR) zaĉala rozvíja aţ po zmenách, ktoré
zaĉali v rokoch 1989/1990 (dovtedy oficiálne EK v SR neexistovali). Niektoré funkcie BK v
predchádzajúcom období suplovali iné štátne štruktúry (Komisia pre nové lieĉivá Ministerstva zdravotníctva
(MZ), Štátny plán vedecko-technického rozvoja, a i.). Náplňou práce „etických komisií‖ v zdravotníckych
zariadeniach, ak v nich vôbec EK existovali, bolo najmä riešenie obĉasných úplatkárskych afér. Preto tieto EK
mali skôr zlú ako dobrú povesť. iným druhom boli „interrupĉné komisie‖ zriadené podľa zákona o umelom
prerušení tehotenstva (zrušené novelizáciou zákona v roku 1986). V roku 1990 bola zaloţená prvá Centrálna
etická komisia (CEK) na MZ SR (spoloĉne s obdobnou CEK MZ CR). Ujala sa aktivity, ktorej
výsledkom bolo vybudovanie základných inštitucionálnych podmienok pre ĉinnosť EK v SR, ako aj pre vznik a
rozvoj odboru medicínskej etiky a bioetiky. Y roku 1993, pri neoficiálnom orientaĉnom prieskume organizovanom
v rámci Ústavu medicínskej etiky a bioetiky (UMEB) sa poĉet EK v zdravotníckych zariadeniach a výskumných
ústavoch v SR odhadoval na cca ‗70. Odvtedy problematika EK znaĉne stagnovala — I z dôvodu jej
nedostatoĉnej prioritizácie Zo strany MZ SR a útlmu aktivít samotnej CEK (po personálnych zmenách v ľ. 1993).
Ĉinnosť EK v zdravotníckych zariadeniach prakticky ustala,
5 výnimkou práce tých EK, ktoré posudzovali protokoly klinického skúšania lieĉiv a projekty biomedicínskeho
výskumu. (Glasa, 2002)

Typy etických komisií:

a) centrálna (národná) etická komisia — zriaďovaná pri ministerstve zdravotníctva, parlamente, vláde,
prezidentovi
danej krajiny
b) regionálne etické komisie
c) miestne (lokálne) etické komisie
d) nezávislá etická komisia „free ethics committee‖ — zriadená na komerĉnej báze, pracuje pre potreby
biomedicínskeho (najĉastejšie farmakologické- ho) výskumu.

Úlohy EK MZ SR:
• vykonáva odbornú konzultaĉnú ĉinnosť v oblasti medicínskej etiky, zdravotníckej etiky a bioetiky pre
BK
zdravotníckych zariadení a EK pre biomedicínsky
výskum,
• spracováva stanoviská k predloţeným materiálom a vyjadrenia k etickej stránke aktuálnych problémov medicíny
a zdravotníctva, spracováva koncepĉné materiály pre oblasť medicínskej etiky, zdravotníckej etiky a bioetiky,
• pripravuje vecné návrhy právnych predpisov týkajúcich sa etických aspektov problémov medicíny, zdravotníctva
a biomedicínskych vied,
• podieľa sa na tvorbe a inovácii koncepcie vzdelávania zdravotníckych pracovníkov a ĉlenov EK v biomedicínskej
etike v spolupráci s ďalšími zainteresovanými inštitúciami a organizáciami (napr. Slovenská zdravotnícka
univerzita v Bratislave, lekárske fakulty, Ústav medicínskej etiky a bioetiky v Bratislave, Štátny ústav pre kontrolu
lieĉiv, a i.),
• udrţuje kontakty s orgánmi profesijných organizácií zdravotníckych pracovníkov, odborných lekárskych
spoloĉností a s inými inštitúciami a organizáciami zaoberajúcimi sa etikou medicíny, zdravotníctva a bioetikou v
Slovenskej republike (a v cudzine),
• iniciuje a podieľa sa na verejnej diskusii na aktuálne témy biomedicínskej etiky a etiky zdravotníctva, ako aj na
informaĉných kampaniach a vzdelávacích aktivitách urĉených pre širokú verejnosť.

4.3 ZÁKLADNÉ MEDZINÁRODNÉ ETICKÉ DOKUMENTY V

ZDRAVOTNÍCTVE

Zdravotnícka etika hovorí o konaní dobra pre človeka so zvláštnym zameraním na ochranu jeho ţivota a
zdravia. Je posudzovaná na základe cieľa, prostriedkov a výsledkov preventívnej, diagnostickej a
Liečebnej starostlivosti. Pojem „medicínska etika” sa pouţíva v Európe, pojem „bioetika” v USA.
Zaĉiatok zdravotníckej etiky ako vedy treba hľadať uţ v staroveku, keď sa zhromaţďovali a triedili poznatky o tom,
ako pomoc chorému, telesne a duševne postihnutému a starému Ĉloveku. Najvýznamnejšie etické kódexy, ktoré
ovplyvňujú nielen zdravotníctvo, ale zasahujú aj do ostatných zloţiek kaţdodenného ţivota sú:
Hippokratova prísaha a Desatoro Boţích prikázaní. V súĉasnosti sú tieto dva pojmy skloňované vo
všetkých pádoch a pouţívané V rôznych súvislostiach. Mohli by sme predpokladať , ţe väĉšina ľudí O nich
„nieĉo‖ poĉula a „nieĉo‖ vie. Ak by sme však išli do hĺbky, zistili by sme, ţe viacerí neovládajú ani podstatu
týchto významných kódexov. Treba zdôrazniť, ţe zdravotníci a pomáhajúce profesie (sociálni pracovníci,
psychológovia, pedagógovia...) by texty oboch kódexov mali poznať’ (samozrejme nie naspamäť) a ich
obsahom dobre rozumieť’. Hippokrates (460-377 pr. Kr.) je najslávnejší grécky lekár, vedecká
autorita. Napísal dlelo Corpus Hippocraticum, v ktorom sú zhrnuté dovtedajšie poznatky medicíny so
zvláštnym dôrazom na osobnosť lekára a princípy vzťahu zdravotníka k pacientovi. (Munzarová, 2005)
Hippokratova prísaha — majstrovské etické dlelo, tvorí dodnes základ zdravotníckej etiky (vymedzuje
povinnosti lekárov — voĉi pacientom, kolegom a verejnosti — odvoláva sa na svedomie, je proti eutanázii,
interrupciám, trvá na dodrţiavaní lekárskeho tajomstva, zaväzuje sa šíriť medicínske poznatky ďalej atď.). Ide o
prvý veľký európsky etický kódex, ktorý zakladá kontinuitu všetkých ďalších, najmä európskych, etických
dokumentov. Dnes je známa pod názvom Ţenevská prísaha lekára. Existujú názory, ţe Hippokratova prísaha nie
je vlastným Hippokratovým dielom (vyjadruje však jeho morálne zásady). Dátum jej vzniku nie je moţné presne
urĉi. Niektorí datujú jej vznik do 6. st. pnI., iní do zaĉiatku kresťanského obdobia. Bola napísaná v gréĉtine,
neskôr dostupná aj v latinĉine. Do ĉeštiny ju po prvýkrát preloţil profesor sociálneho lekárstva Ondřej Schrutz
na konci 19.stor.

Hippokratovu prísahu je moţné rozdeliť na tri ĉasti:

1. Úcta k učiteľom a bratstvo s kolegami (lekár má záväzok voĉi svojmu uĉiteľovi a jeho rodine, má si ho váţi
ako rodiĉov, získané vedomosti a skúsenosti podáva ţiakom, ktorí sa chcú venovať medicíne)
2. Dôraz na dodrţiavanie Lekárskeho tajomstva (lekár sa má správať k pacientovi slušne a s rešpektom,
na
oplátku úcta k lekárovi)
3. Úcta k ľudskému ţivotu (nepodanie smrtiacej látky, ĉi abortívneho prostriedku)

• Ĉo je z Hippokratovej prísahy doteraz platné?

Všeobecný dôraz na mravnosť a ochranu ţivota, mlĉanlivosť
• Ĉo je v obsahu Hippokratovej prísahy prekonané?
„...nikdy sa nepokúsim vybrať kamene.”
• Ĉo je v Hippokratovej prísahe sporné?
Interpretácia zákazu interrupcií
Interpretácia eutanázie (Haškovcová, 2001)

Podstata kresťanskej etiky v medicíne a ošetrovateľstve je zaloţená na princípe milosrdnej lásky

(povinnosťpomáha blíţnemu).
Desatoro Boţích prikázaní:
1. Ja som Pán, Boh tvoj. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
2. Nevezmeš meno Boţie nadarmo!
3. Pamätaj, aby si deň odpoĉinku svätil!
4. Cti otca svojho i matku svoju!
5. Nezabiješ!
6. Nezosmilníš!
7. Nepokradneš!
8. Nevydáš krivé svedectvo proti blíţnemu svojmu!
9. Nebudeš baţiť po ţene blíţneho svojho!
10. Nepoţiadaš svojho blíţneho o dom, dvor, dobytok, ani všetko, ĉo je jeho!
Je dôleţité si uvedomiť, ţe bez ohľadu na svoju osobnú vieru ĉi „nevieru‖ je Desatoro dôleţitým kódexom, ktorý
ovplyvnil a doteraz ovplyvňuje kultúrnu a spoloĉenskú klímu celého sveta, najmä Európy.
Norimberský kódex - ďalší dôleţitý etický kódex v Lekárstve, ktorý striktne vymedzuje základné podmienky a
etické princípy realizovania biomedicínskeho výskumu s úĉasťou ľudských subjektov. Bol prijatý v roku 947 na
základe hrôz 2. svetovej vojny, kedy sa v neľudských podmienkach koncentraĉných táborov masovo praktizovať
pokusy na zajatcoch a väzňoch, ktorí boli muĉení a zabíjaní. Norimberský kódex zakazuje robiť pokusy na ľuďoch
bez ich slobodného dobrovoľného súhlasu (ten môţe dať iba právne spôsobilá osoba).
Ţenevská deklarácia - tzv. novodobá prísaha Iekárov (je odvodená z Hippokratovej prísahy), bola prijatá
Svetovou lekárskou spoloĉnosťou (World Medical Association - WMA) v r. 1948 v Ţeneve. Zaväzuje lekára
rešpektovať vôľu chorého, zachovanie ţivota, neškodiť chorému a chráni dôstojnosť ĉloveka. Ţiadne ohľady -
ani náboţenské, rasové, národné, stranícke ĉi triedne neodradia lekára od plnenia jeho povinností voĉi chorému.
Lekár to v tejto prísahe prehlasuje ĉestne, slávnostne a slobodne.
Helsinská deklarácia - súhrn etických smerníc pre lekárov angaţovaných vo výskume. Bola prijatá na 18.
zasadnutí WMA v Helsinkách v r. 1964 a potom viackrát novelizovaná (v r. 1975— Tokio, 1983— Benátky, 1989—
Hong Kong, 1996 — Sommerset West, naposledy v r. 2000 na kongrese Svetovej lekárskej spoloĉnosti v
škótskom Edinburghu). Posledná úprava sa výrazne líši od tých predchádzajúcich, reflektujúc na dnešnú situáciu v
lekárskom výskume. Na jej novelizácii sa podieľala aj Slovenská lekárska spoloĉnosť  ako ĉlen WMA.

4.4 PATERNALIZMUS A PARTNERSTVO

Medicínska etika je etikou dialógu, kde by mala prebiehať vzájomná výmena názorov a otvorená komunikácia.
Cieľom etického dialógu nie je nájsť neutrálne stanovisko, ale prijať eticky hodnotné rozhodnutie na základe
pocti- vej a dôslednej argumentácie.
V minulosti bola výrazná asymetria medzi lekárom a pacientom (na diagnostickom aj Iieĉebnom procese
sa podieľal výhradne lekár). Lekár bol autoritou, všeobecne aj medicínsky vzdelaný, úplne rozhodoval za
pacienta, ktorý lekárovi naopak pIne dôveroval.
Paternalizmus (lat. pater = otec, paternalistický vzťah = otcovský, pren. rodiĉovský) — autoritatívne
rozhodovanie
lekára alebo sestry v otázkach diagnostického a lieĉebného postupu bez rešpektovania autentickej autonómie
pacienta, t.j. bez ohľadu na konkrétne postoje a priania pacienta. Paternalistický postoj je oprávnený len v
prípadoch náhleho ohrozenia ţivota, keď sa lekár musí urgentne rozhodoval (urgentné stavy ohrozujúce ţivot,
bezvedomie, šok apod.).
Partnerský vzťah — lekár a pacient sú si obĉiansky rovní, odlišujú sa len vzdelanosťou,
predovšetkým
„špecializovanou‖ (jeden je vyštudovaný práv- nik, iný strojár, ďalší uĉiteľ atď.). Napriek tomu, ţe v súĉasnosti
sa preferuje odmietanie paternalizmu, jeho premena v partnerský vzťah doteraz nie je ukonĉená vzhľadom na to,
ţe paternalistický vzťah je historicky najstarší a v Európe má hlboké korene.

Ďalšie dôvody smerujúce k zmene paternalizmu na

partnerstvo:
» politické vplyvy po 2. svetovej vojne,
» rozmach všeobecného a odborného školstva a zdravotníckej osvety,
» rozmach technickej a špecializovanej medicíny a vytvorenie multidisciplinárnej tím ovej starostlivosti,
nárast dlhodobo hospitalizovaných a chronicky chorých.

4.5 INFORMOVANÝ SÚHLAS

Kaţdý ĉlovek má právo na základnú informáciu o svojom zdravotnom stave, lebo práve toto právo sa odvíja od
uznávaného práva na autonómiu a sebaurĉenie.
Informovaný súhlas (informed consent) je jedným z najdôleţitejších etických princípov. „Paternalistický‖
model
vzťahu lekár — pacient postupne stráca svoju pozíciu v medicíne a zdravotníctve, a stále viac ho nahrádza idea
partnerstva a spolupráce. Otázka informovaného súhlasu sa v súĉasnosti berie oveľa váţnejšie aj v SR, ĉo sa
premieta do zvýšenia kontroly aplikácie a dodrţiavania tohto inštitútu v praxi.
Informovaný súhlas je proces, pri ktorom lekár oboznámi pacienta so všetkými relevantnými informáciami
o
navrhovanom zákroku alebo procedúre s cieľom získať od pacienta súhlas na vykonanie predmetného ošetrenia.
Informovaný súhlas pozostáva z dvoch základných štádií:
1. poskytnutia informácie,
2. súhlasu, v zmysle ktorých má by pacient oboznámený so všetkými dostupnými informáciami, ktoré potrebuje k
vydaniu súhlasu na procedúru alebo zákrok. Informovaným súhlasom treba rozumieť aj odmietnutie plánované-
ho ošetrenia alebo zákroku.

Informovaný súhlas - je slobodný súhlas mentálne kompetentnej (svojprávnej) osoby udelený preukázateľným
spôsobom (písomne), dobrovoľne, po dôkladnom oboznámení sa s priebehom, podmienkami a moţnými rizika- mi
(vyšetrenia, lieĉby, výskumu). Za nesvojprávne osoby (deti, duševne chorí) dáva informovaný súhlas zákonný
zástupca (u detí spravidla rodiĉia).
Kompletný informovaný súhlas pozostáva z týchto
ĉastí:
• druh diagnózy,
• povaha a úĉel navrhovaného zákroku alebo procedúry,
• riziká a výhody navrhovanej procedúry alebo zákroku,
• odvodnené alternatívy navrhovaného zákroku (nehradiac na ich cenu ale- bo rozsah, ktorý je pokrytý
zdravotným poistením),
• riziká, výhody a pochybnosti týkajúce sa kaţdej alternatívy,
• hodnotenie a miera pacientovho pochopenia,
• akceptácia zákroku pacientom.

Právo pacienta na informácie je jasne definované, napriek tomu v praxi dochádza k problémom, a to
predovšetkým preto, ţe pacient nemá medicínske vzdelanie a mnohým informáciám nerozumie. Zákon
formuluje právo na informáciu ako „primeranú informáciu”. Základným etickým pravidlom je v tomto prípade:
primum non nocere (predovšetkým neškodiť).

Medzinárodné štandardy informovaného súhlasu

• Dohovor o ľudských právach a biomedicíne —je základným dokumentom upravujúcim
podmienky poskytovania informovaného súhlasu
• Všeobecná deklarácia ľudských práv
• Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
• Európska sociálna charta
• Charta základných práv únie
• Európska charta práv pacientov

Dohovor o ľudských právach a biomedicíne

• podľa ustanovenia ĉi. 5 Dohovoru sa zásah v oblasti zdravia môţe vykoná iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka,
bola o jeho povahe a následkoch plne informovaná ti so zákrokom vyjadrila
súhlas.
• „Informovanosť spočíva v tom, že osoba je pred zákrokom primerane informovaná o účele a povahe zákroku, o
jeho následkoch a rizikách. Tento súhlas je možné kedykoľvek odvolaťči slobodne zrušiť.
• v ustanovení ĉi. 6 Dohovor rieši ochranu osôb, ktoré nie sú spôsobilé vyjadri súhlas so zákrokom alebo
procedúrou. Podľa ĉi. 6 ods. I sa zákrok na osobe, ktorá nie je spôsobilá vyjadri súhlas, vykoná iba v prípade, ak
ide ojej priamy prospech. Dohovor rozlišuje dve skupiny osôb, ktoré nie sú spôsobilé vyjadriť svoj súhlas
— maloletí a osoby s duševnou poruchou alebo chorobou.
• v Ĉl. 7 — môže byťosoba s ťaţkou duševnou chorobou podrobená zákroku zameranému na liečbu duševnej
poruchy bez jej súhlasu iba vtedy, ak by jej bez takej liečby hrozilo vážne poškodenie
zdravia.
• v Ĉl. 8 - núdzovú situáciu rieši tak, ţe ak v dôsledku núdze nie je možné získazodpovedajúci súhlas, môže sa
lekársky zákrok uskutočnibezodkladne V záujme zdravia danej osoby.
• v Ĉl. 9 — platí, ţe u pacienta, ktorý v čase zákroku nie je v takom stave, že môže vyjadriť svoje prianie, treba
prihliadať na prianie, ktoré vyslovil S vykonaním zákroku
skôr.
• v osobitných prípadoch Dohovor urĉuje striktnejšie podmienky procesu informovaného
súhlasu
• ide o oblasť zaradenia osôb do výskumu, získavania orgánov alebo tkanív od ţivých darcov a disponovania s
odstránenými ĉasťami ľudského tela

4.6 POVINNOSŤ MLČANLIVOSTI

Povolanie všetkých zdravotníkov je spojené s mimoriadnou zodpovednosťou. Okrem dobrej znalosti odbornej
problematiky, je nevyhnutná aj znalosť príslušných právnych dokumentov a etických kódexov. Lekárske
tajomstvo odjakţiva upevňuje dôveru medzi pacientom a lekárom, pacientom a všetkými zdravotníkmi. Vzťahuje
sa na všetky údaje, ktoré zdravotník získal od pacienta, rodinných príslušníkov, zo zdravotnej dokumentácie alebo
od iného zdravotníckeho pracovníka. Povinná mlĉanlivosť sa týka informácií o:
• zdravotnom stave pacienta (o chorobe a postupe lieĉenia),
• sociálnej situácii (napr. priznanie dôchodku),
• pracovnej situácii (napr. pracovná pozícia v zamestnaní),
• rodinnej situácii (napr. rodinné problémy).

Do problematiky povinnej mlĉanlivosti spadajú akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovania osoby (rodné
ĉíslo, bydlisko atd.), ale aj citlivé údaje vypovedajúce o národnostnom, rasovom alebo etnickom pôvode,
politických postojoch, ĉlenstve v odborových organizáciách, vierovyznaní, zdravotnom stave ĉi sexuálnej orientácii
osoby.
V medicíne je uţ Hippokratovou prísahou zavedený sľub mlĉanlivosti O informáciách, ktoré sa lekár dozvedel
v
súvislosti s výkonom svojho povolania:
"O všetkom, čo uvidím a vypočujem pri samotnej liečbe alebo v súvislosti s ňou, budem mlčať a podržím to a/w
tajomstvo, pokiaľ tni nebude dané povolenie k tomu, aby som ho vyzradil.”

Povinnou mlčanlivosťou je viazaný kaţdý ZDRAVOTNÍK:

. aj vtedy, keď je mimo sluţby,
. aj vtedy, keď zmení zamestnanie,
. aj vtedy, keď zmení odbor alebo odíde do dôchodku.
Moţnosti porušenia mlčanlivosti
Zdravotnícky pracovník je povinný zachovávať mlĉanlivosť o skutoĉnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s
výkonom svojho povolania, s výnimkou niektorých prípadov:
• tradičné — zdravotník podáva informácie tretej osobe (manţelke, manţelovi . . .) So súhlasom pacienta, napr.
„Pán doktor, keď zomriem, povedzte...” (pacient uviedol KEDY — po úmrtí, KOMU a ĈO má by povedané),
• povinné hlásenie (napr. infekĉnej choroby — HIV, hepatitída; ale aj interrupcie U ţien mladších ako 18
rokov...),
• spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní.

Formy porušenia:
a) ústna
b) písomná — informácia tretej osobe bez súhlasu pacienta, neoprávnené za- obchádzanie so zdravotnou
dokumentáciou (napr. výpis zo zdravotnej dokumentácie pre komerĉnú poisťovňu by mal by uskutoĉnený na
základe súhlasu pacienta).

Problematiku mlĉanlivosti v zdravotníctve vnímam ako nedoriešenú. Porušenie povinnej mlčanlivosti je hrubé
porušenie pracovnej disciplíny a vyvodzujú sa z toho patriĉné dôsledky, ale nie u všetkých. Z právnického po-
hradu sa postihujú len zamestnanci. Na stáţe však chodí veľa medikov, študentov zdravotníckych odborov, ktorí
nepodliehajú povinnej mlĉanlivosti vyplývajúcej zo zákona! Nie raz sa stalo, ţe informácie dôverného charakteru
sa dostali k nepovolaným prostredníctvom študentov, ktorí majú prístup k zdravotným dokumentáciám v
papierovej alebo poĉítaĉovej podobe. Situácia je zlá najmä v menších mestách, kde kaţdý kaţdého pozná. Tak
napr. študent sa dozvedel na stáţi informáciu o HIV pozitivite pacienta, ktorého poznal a podať túto informáciu
dôverného charakteru ďalej. Všetci si vieme predstaviť, akou rýchlosťou sa táto správa po mesteĉku šírila...a
potom následky
— stigmatizácia samotného pacienta, ale aj celej jeho rodiny. Študent zostal nepotrestaný...Je naĉase, aby
sa problematika povinnej mlĉanlivosti definitívne doriešila.

4.7 POŠKODZOVANIE PACIENTA ZDRAVOTNÍKOM

Pochybenia zdravotníkov s váţnymi následkami nie sú ani dnes, bohuţiaľ, výnimkou. Javy, ktoré súvisia s
negatívnym pôsobením zdravotníkov a ďalších osôb na pacienta, majú svoje odborné názvy (Kutnohorská, 2007):
Iatrogénia, iatrogénne poškodenie — poškodenie pacienta spôsobené lekárom napr. chybným výkonom,
nesprávnym postupom, ale aj nevhodným správaním.
latros (gr.) = lekár; gennan (gr.) = tvorí, pôvod
Sororigénia — poškodenie sestrou
soror (lat.) = sestra
Egrotogéuia (aegrotogénia) — poškodenie pacientom
aegrotus (lat.) = chorý ĉlovek
Dôleţitým zdrojom informácií bývajú aj spolupacienti, tí môţu pacienta informovať nepresne, neúplne, vystrašiť
ho alebo šokovať.
latraliptagénia — poškodenie Iiečiteľom
iatralipta (lat.) = lieĉiteľ‘, mastiĉkár
V minulosti, aj dnes sa niektorí pacienti zverujú do rúk ľudových lieĉiteľov, ktorí v mnohých prípadoch
ohrozujú zdravie a psychiku chorých.
Maipractice (angi.) — termín na označenie chýb (omylov) v práci zdravotníkov:
a) v právnickej terminológii — zanedbanie povinnej starostlivosti pri výkone
povolania,
b) voľnejší význam - nedostatoĉné, lajdácke vykonávanie urĉitej ĉinnosti, ktorá vedie k poškodzovaniu
ĉloveka.

Typy poškodenia pacienta

Poškodenie pacienta môţe by podľa svojho charakteru trojaké:
• telesné (somatické) poškodenie — napr. ĉasté röntgenové vyšetrenie
• psychické poškodenie — napr. rozhovor o pacientovi pri pacientovi o plánovaných zákrokoch bez toho, aby mu
bolo ĉokoľvek vysvetlené (porušenie ľudskej dôstojnosti —pacient je vnímaný ako vec, nie ako ĉlovek)
• kombinované poškodenie — napr. robí sa veľa zbytoĉných vyšetrení, ktoré somaticky pacienta zaťaţujú
a
súĉasné nasadenie terapie bez akéhokoľvek bliţšieho vysvetlenia).

Poškodzovanie sa týka všetkých pacientov bez ohľadu na diagnózu, fázu vývoja, choroby, pohlavia, vek,
etnickú príslušnosť, náboţenské vierovyznanie, socioekonomický status.
Ĉo sa týka psychického poškodzovania, najviac zasahuje vulnerabilné (zraniteľné) osoby: deti,
dospievajúcich,
staršie osoby, tehotné ţeny, ţeny V šestonedieľke, v menopauze, hendikepované osoby, osoby s akútnou
ĉi
chronickou chorobou, ťaţko choré osoby a nevylieĉiteľne chorých.

4.8 PRÁVA ZDRAVOTNÍCKYCH PRACOVNÍKOV

Výhrada svedomia
• je základné ľudské právo, platí aj pre zdravotníckych pracovníkov
• znamená „právo vyhnúť sa zákonnej povinnosti v mene vyššej povinnosti, ktorú ukladá
svedomie‖
• Toto právo im nemôţe nikto zobrať a kaţdý ho má rešpektovať, inak potláĉa ich základné ľudské právo a s
najväĉšou pravdepodobnosťou sa dopúšťa konania, ktoré je v rozpore s ústavou
• Listina základných práv a slobôd v ĉL15 ods. l. i Ústava Slovenskej republiky v Ĉl. 24 ods. 1 priznávajú
slobodu myslenia a svedomia: „Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. ..―
• Deontologický kódex Slovenskej lekárskej komory (SLK) — platný od 22. 2. 1992: Lekár smie slobodne
odmietnuť vykonaťtaký lekársky výkon, alebo smie odmietnuspoluúčasťna takom výkone, ktorý odporuje jeho
svedomiu, okrem prípadov bezprostredne ohrozujúcich život alebo zdravie. ― (upravená výhrada svedomia lekára)

Zdravotnícki pracovníci

• kvôli výhrade svedomia odmietajú vykonáva umelý potrat, sterilizáciu, umelé oplodnenie, eutanáziu, tieţ tzv.
zbytoĉnú a pre pacienta príliš zaťaţujúcu, prípadne škodlivú lieĉbu
• v slovenských pomeroch je najväĉší problém s nerešpektovaním výhrady svedomia pri umelom potrate.
Vykonávanie umelého potratu je totiţ ĉasto pracovnou náplňou pracovnej zmluvy gynekológov a iných
zdravotníckych pracovníkov. Je to ich pracovná povinnosť.
Je vhodné súhlasiť s tými, ktorí tvrdia, ţe — napriek toľko presadzovanej autonómii v dnešných bioetických
diskusiách — integrita kaţdého je koncepciou oveľa dôleţitejšia. (Pellegrino, 1993) Vôľa chorého nemôţe
narušovať integritu lekára ako osoby. Ak napr. lekár nesúhlasí s potratmi, nemôţe nadraďovať rešpekt k autonómii
tehotnej nad rešpekt ku svojej vlastnej osobe, rešpekt k svojmu vlastnému svedomiu. To isté, samozrejme platí aj
v opaĉnom smere. Lekár takisto nesmie vnucovať svoje vlastné hodnoty pacientovi. Úctivý odstup od vzájomného
vzťahu je nutným a jediným správnym riešením tam, kde by vzájomná spolupráca v urĉitom konaní viedla k
narušeniu morálnej integrity niektorého z nich. (Munzarová, 2005)

Špecifické práva
• ochrana pred prenosnými chorobami, fyzikálno-chemickými noxami, právo na informáciu o HIV pozitivite
pacienta
(pozitivite na hepatitídu B, C),
• právo na skrátený pracovný ĉas u pracovníkov So žiarením, ĉas na zotavenie,
• rizikové príplatky,
• niektoré sú problematické: právo vykonávať svoje povolanie v prípade HIV pozitivity (mnohí zdravotníci sa
nakazili pri výkone svojej profesie!).

LITERATÚRA KU KAPITOLE 4
GLASA, J.: Revitalizácia systému etických komisií v SR. Medicínsky monitor, 2002, Ĉ. 3, str. 35 -
37. HAŠKOVCOVA, H.: Jak učit ajak se naučit lékařskou etiku. Brno, IDV Fz 200Ł ISBN 80-7013-
349-X. KUTNOHORSKÁ, J.: Etika v ošetřovatelství. Praha, Grada 2007. ISBN 978-80- 247-2069-2.
MUNZAROVA, M.: Zdravotnická etika od A do Z. Praha. Grada 2005. ISBN 80-247-1024-2.
PELLEGRINO, ED.: The virtues in medical practice. 1993 (In: MUNZAROVÁ, M.: Zdravotnícka etika od A do
Z.
Praha, Grada 2005. ISBN 80-247-1024-2.

5. GYNEKOLÓGIA A PÔRODNÍCTVO

„Každý z nás je anjelom, ktorý má len jedno krídlo.

Preto, ak chceme vzlietnuť, musíme sa objať’.”
Luciano de Crescendo

Gynekológia a pôrodníctvo je medicínsky odbor, v ktorom lekárska etika je mimoriadne významná a

aktuába. Súvisí to s povahou kaţdodennej práce zdravotníkov v tomto odbore. Kaţdý deň musia riešiť problémy
súvisiace s umelým ukonĉením tehotenstva (UUT), plánovaným rodiĉovstvom a antikoncepciou, sterilizáciou ţien,
umelým oplodnením, aplikáciou liekov poĉas gravidity, postojom k vývojovým chybám plodu a spôsobom
vedenia pôrodu pri ich výskyte. Správne riešenie týchto otázok má nielen morálny, zdravotný, ale aj sociálny a
ekonomický dopad na gravidnú ţenu, na jej rodinu, a tým aj na celú spoloĉnosť.

5.1 PROBLEMATIKA UMELÉHO UKONČENIA TEHOTENSTVA

(UUT)

Umelé ukonĉenie tehotenstva (UUT) — predstavuje v kaţdej spoloĉnosti etický, náboţenský, spoloĉenský,
zdravotný a sociálny problém. V minulosti sme tento zákrok poznali pod názvom interrupcia — umelé prerušenie
tehotenstva. Ak však tehotenstvo ukonĉíme potratom, je to koneĉné riešenie. Práve preto výstiţnejší termín je
umelé ukončenie tehotenstva — UUT (potrat).

5.1.1 STRATÉGIE PRO LIFE VS. PRO CHOICE

UUT je hlboko Ľudský problém. Individuálne je UUT (bez ohľadu na dôvody, ktoré k nemu viedli) vţdy „kríţovou
cestou‖. Asi neexistuje ţena, ktorá by ho podstúpila neotrasená. Spoloĉensky ide o fenomén vyvolávajúci
kontroverzné vyjadrenia a prístupy, filozofické nevynímajúc. Táto dilema sa ne- týka len jednotlivcov, netýka sa len
ţien, ale týka sa nás všetkých. Práve preto je potrebné o potrate vedie ĉo najviac, aby sme vedeli o ĉo konkrétne
ide. Existujú dva názorové tábory, ktorých pohľad na problematiku sa vyznaĉuje nasledovnými argumentmi:

1. Názory za ţivot — PRO LIFE (vyzdvihujú ochranu ţivota, presadzujú zákaz vykonávania UUT)

» interrupcia je vţdy a za kaţdých okolností nemravný a odsúdeniahodný čin,

» mali by by zakázané,
» výnimka — zdravotný stav ţeny, príp. znásilnenie alebo
incest,
» Podľa modernej molekulárnej biológie je celý ĉlovek zakódovaný uţ v oplodnenom vajíĉku (gény, chromozómy,
vlastná krvná skupina). Tým je z genetického a biologického hľadiska jedineĉný (okrem jednovajeĉných dvojĉiat
neexistujú dve ľudské bytosti s identickou DNA).
» Embryo má uţ od poĉiatku v sebe zakódovanú schopnosť rásť a rozvíjať sa. Pôrod je obrovský medzník v
ţivote ĉloveka, ale ani pôrodom sa ĉlovek nestáva samostatným (naďalej závisí od iných ľudí, najmä matky) ‚ a aj
jeho vývoj a zdokonaľovanie jeho osobnosti pokraĉujú ďalej - podobne ako tomu bolo dovtedy v bezpeĉnom
prostredí
maminho bruška.
» Neplánované dieťa nemusí byť nutne nechcené, aj takéto deti sú ĉasto milované a šťastné.
» Ĉo je pre dieťa väĉším obohatením, drahé hraĉky, obleĉenie, dovolenky, alebo súrodenec: kamarát v hre,
láskavý súper, spriaznená duša?
» Nejestvujú nijaké vedecky fundované psychiatrické, psychologické alebo sociálne dôvody na potrat. Významní
gynekológovia hovoria, ţe neexistujú nijaké im známe interné alebo chirurgické ochorenia matk y, ktoré by sa
nedali lieĉiť poĉas tehotenstva. (Miriam, prečo plačeš?, 1998)
» Väĉšina potenciálne nebezpeĉných telesných zmien, ku ktorým môţe dôjsť pri pôrode, nastáva aj pri potrate —
sú to zmeny spojené s oddelením dieťaťa od matky (rozdiel je vo veľkosti dieťaťa a sile, akou je k telu
matky pripútané). Navyše hormonálne zmeny pri a po pôrode podliehajú prirodzenému a plynulému
regulaĉnému poriadku, kdeţ to po potrate dochádza k prudk ým a neprirodzeným zmenám v hladinách hormónov.
Umelý potrat zo zdravotného hľadiska nie je. bezpeĉnejší ako pôrod.
» Znásilnenie je hrozný ĉin a trauma pre ţenu. Avšak niektorí psychológovia tvrdia, ţe zabitie nenarodeného
dieťaťa, ktoré nenesie vinu za tento skutok, pre obe nepredstavuje ţiadnu psychickú satisfakciu, ale ďalšiu
traumu a násilie voĉi jej telu. ako i dieťaťu, ktoré má polovicu dediĉného materiálu z nej samej.
» Pre ţeny, ktoré nechcú svoje nenarodené dieťa zniĉiť, existuje moţnosť dať ho na adopciu (urobíťšťastným
neplodný manţelský pár, ktorý túţi po dieťati).

2. Názory proti ţivotu — PRO CHOICE (vyzdvihujú slobodnú voľbu ţeny)

O poĉte a ĉase zrodenia svojich detí rozhoduje výlučne ţena a nikto nemá právo zasahovať’ do jej plánov,
— zástancovia potratov (UUT) povaţujú ľudský zárodok do 3. mesiaca za zhluk buniek, ktoré nemoţno nazývať
ľudskou bytosťou,
— ľudský plod nie je ešte plne vyvinutý ĉlovek, nedokáţe samostatne existovať mimo tela preto môţe o ňom
ľubovoľne rozhodovaťmatka,
— je lepšie urobiť potrat ako dopustiť pôrod nechceného dieťaťa, (je traumatizované, nemilované a môţe z neho
vyrásť asociál, zloĉinec...),
— potratom moţno pomôcť rodine, ktorá má finanĉné ťaţkosti, veľa detí, (lepšie je menej detí v rodine s
primeraným ţivotným štandardom neţ veľa detí v chudobe),
— dieťa splodené znásilnením. genetick y poškodený plod alebo moţné ohrozenie zdravia ĉi ţivota matky, sa
povaţujú za jednoznaĉné indikácie k UUT,
— reštrikcia (obmedzenie) tohto zákona by mohlo viesť k presunutiu interrupcií z legálnej do nelegálnej sféry so
všetkými dôsledkami (ťaţko poškodené zdravie a ohrozený ţivot ţeny),
— aj zástancovia „Pro Choice‖ vnímajú interrupciu ako krajné riešenie (materiálne, sociálne,
psychické),
— tieţ vyţadujú dostatoĉnú prevenciu nechcených tehotenstiev.

Obe strany názorového spektra, Pro Life i Pro Choice, sú povinní ţeny O popotratovom syndróme informovať.
Kaţdá skupina to urobí na svoj spôsob, ale uţ tým, ţe to urobí, sa veľa získa. (Miriam, prečo plačeš?,
1998)

5.1.2 DÔVODY K UKONČENIU TEHOTENSTVA

V krajinách, v ktorých je UUT legálne sa môţe ţena rozhodnúť pre ukonĉenie tehotenstva aj z iných, neţ len
medicínskych dôvodov. Celosvetovo medzi najčastejšie dôvody vedúce k prerušeniu tehotenstva
patrí naplnený poĉet detí v rodine, prerušenie tehotenstva kvôli práci alebo škole, nedostatok financií,
problémy vo vzťahu rodiĉov, nízky vek budúcej matky, znásilnenie. To však nie sú jediné dôvody, pre ktoré sa
matky, alebo páry rozhodujú pre UUT. Milióny rodiĉov si ţelajú dieťa len urĉitého pohlavia(tzv. prenatálna
selekcia). Iní sú pod tlakom populaĉnej kontroly, ako napríklad v Cíne. Ďalší pristupujú k umelému potratu v
dôsledku nedostatku ochranných prostriedkov pred neţelaním otehotnením, ĉi kvôli slabej osvete.
I keď sa v súvislosti s umelým potratom hovorí o slobodnej voľbe ţeny, v skutoĉnosti u mnohých ţien prevládajú
dôvody, ktoré majú so slobodným rozhodovaním len veľmi málo spoloĉné. Je to nátlak zo strany partnera alebo
rodiĉov, niekedy spojený i s vyhráţaním ĉi násilím, nedostatok podpory oko- ha a pocit alebo aj stav finanĉnej
núdze. Závaţnou prekáţkou slobodnej voľby je slabá informovanosť o vývojovom štádiu dieťaťa, o metódach
vykonávania potratu, ako aj o moţných následkoch a komplikáciách takéhoto zákroku.
UUT je moţné buď na vlastnú ţiadosť ţeny, alebo zo závaţných zdravotných dôvodov — zo strany matky alebo
z dôvodu poškodenia dieťaťa. Zatiaľ ĉo výkon na vlastnú ţiadosť ţena platí, UUT zo zdravotných dôvodov je
hradené poisťovňou.

UUT na ţiadosť ţeny

Výkon môţe by urobený kaţdej ţene, ktorá o to poţiada, najneskôr do ukonĉeného 12. týţdňa tehotenstva
(poĉítané od 1. dňa poslednej menštruácie) s výnimkou:
1. súĉasného zápalového ochorenia rodidiel,
2. keď predchádzajúce UUT bolo urobené pred dobou kratšou ako 6
mesiacov
— bez tohto ĉasového obmedzenia však moţno UUT povoliť u ţien s dvomi a viac deťmi, u ţien nad 35 rokov
veku a v prípade znásilnenia ţeny.

UUT zo zdravotných dôvodov

I. do 12.týždňa tehotenstva — súĉasťou príslušného zákonného ustanovenia je podrobný zoznam ochorení, ktoré
UUT zo zdravotných dôvodov umoţňujú,
2. do 24.týždňa tehotenstva pri zistených závaţných genetických a vývojových poškodeniach
plodu,
3. v priebehu celého tehotenstva pri závaţnom poškodení zdravia ţeny ĉi ohrození jej ţivota. Rovnako tieţ po 24.
týţdni zistených malformáciách plodu nezluĉiteľných s jeho mimomaternicovým
ţivotom.

Je plod v čase interrupcie uţ človek?

Najĉastejšia otázka je, v akom vývojovom štádiu sa nachádza plod v ĉase UUT. Vývoj orgánov plodu je v
dvanástom týţdni gravidity viac-menej ukonĉený. Zhruba do dvanásteho aţ šestnásteho týţdňa sa vyvíjajú orgány,
potom uţ len rastú. To znamená, že v čase interrupcie by sme už mohli hovoriť o človeku, pretože už má srdce
aj orgány, ale na druhej strane embryo nie je schopné žiť mimo tela matky. Ak nie je moţné sa zákroku
vyhnú, lekári ho odporúĉajú robiť okolo ôsmeho týţdňa, priĉom v tom ĉase moţno pouţiť aj rôzne spôsoby
interrupcie.

5.1.3 ZDRAVOTNÉ KOMPLIKÁCIE PO VYKONANÍ UUT

Fyzické komplikácie po vykonaní UUT

Okamţité komplikácie: ich typ a závaţnosť závisia od dĺţky tehotenstva a spôsobu, akým sa potrat vykonáva.
Patrí sem: anestézia, krvné straty, poškodenie hrdla maternice, poranenie tela maternice, poranenie
moĉového mechúra, šok.

Včasné komplikácie: zlyhanie metódy (zriedkavo, vyskytuje sa pri anomáliách maternice), zvyšky po UUT,
infekcia maternice a vajcovodov, zápalové komplikácie.

Neskoré komplikácie: najĉastejšie sa vyskytujú neskoré komplikácie, ktorých príznaky sa môţu prejaviť aj
niekoľko rokov po potrate a ktoré ovplyvňujú najmä schopnosť ţeny ma neskôr dieťa. Obyĉajne nemajú
dramatický obraz a ĉasto si ich ţena ani nedáva do súvislosti s potratom v minulosti. Sú to zápaly vnútorných
rodidiel, poruchy menštruaĉného cyklu, poruchy ovplyvňujúce následnú plodnosť ţeny (neplodnosť),
mimomaternicové tehotenstvo, sterilita, spontánne potraty, predĉasné pôrody (predĉasné otváranie sa krĉka
maternice), vcestná placenta, maternicové zrasty, neschopnosť udrţať moĉ, sexuálne zmeny. Ak nie sú po UUT
u RH negatívnych ţien podané protilátky, ĉo sa stáva veľmi ĉasto, môţe dôjsť k váţnemu postihnutiu dieťaťa
poĉas ďalšieho tehotenstva.
Podľa Grey (2004) umelé ukonĉenie tehotenstva zvyšuje riziko zhubných nádorov prsníka. Hormonálne
zmeny
uţ na zaĉiatku tehotenstva stimulujú prsnú ţľazu k rozmnoţovaniu a zreniu buniek. Ak sa pri potrate proces
dozrievania náhle neprirodzene zastaví, v ţľaze zostávajú nedostatoĉne vyzreté, ale uţ „vybudené bunky‖, ktoré
sú akousi ĉasovanou bombou pre vznik zhubného bujnenia. Toto nebezpeĉenstvo je vyššie u ţien, ktoré podstúpili
potrat v mladšom veku, a tieţ u tých ţien, ktoré majú ďalšie rizikové faktory pre vývoj rakoviny prsníkov: rodinnú
dispozíciu alebo fajĉenie.

Psychologické následky UUT

Tieto sa ĉasto oznaĉujú ako postaborĉný syndróm = lekársky termín pre citové a psychologické poškodenie,
ktorým trpí mnoho ţien po potrate. V rôznych formách a ĉase sa prejavuje aţ u 80% ţien po umelom potrate.
a) včasný postaborčný syndróm — nastupuje bezprostredne po strate dieťaťa - má podobu
psychosomatických
ťaţkostí: úzkosť, nespavosť, smútok, beznádej, depresívne stavy a pocit viny (niekedy vyústia aţ do
samovraţdy), agresivita, ktorá je namierená voĉi vlastnej osobe, voĉi otcovi dieťaťa, lekárovi, ktorý zákrok
vykonal, ako i voĉi okoliu, ktoré nedokázalo alebo nechcelo ţenu podporiť v rozhodnutí nechať si dieťa. Je
zrejmé, ţe vo väĉšine prípadov by svoje dieťa nezabila, keby po jej boku stál povzbudzujúci a chrániaci partner.
(Miriam, prečo plačeš?, 1998)
b) neskorý postaborčný syndróm — prejaví sa niekoľko mesiacov, niekedy i rokov po potrate (UUT). Ĉasto ho
vyvolá krízová situácia v ţivote ţeny: choroba, smrť alebo strata blízkeho ĉloveka, opustenie partnerom, prechod.
Paradoxne to však môţe byť i ďalšie tehotenstvo, pôrod dieťaťa alebo narodenie vnúĉaťa. Prejavuje sa
zatrpknutosťou, nedostatkom sebaovládania, depresiou, netrpezlivosťou, cynizmom. Dominuje tu strata úcty
voči sebe samej, ale i voĉi ostatným ľuďom. Pocit vlastnej menejcennosti sa môţe prejaviť  v správaní, ktoré je
rizikové a deštruktívne voĉi vlastnej osobe. Ţena, ktorá si neváţi svoj ţivot, má zvýšený sklon k samovraţde.
Zabitím dieťaťa vo vlastnom tele sa súĉasne zabíja štruktúra ţenskosti a narušuje sa nezvratne ţenina
duša. Ţena kaţdopádne cíti, ţe zničila niečo veľké, čo sa mohlo stať obsahom jej ţivota. (Grey, 2004)

Psychológovia, ktorí pomáhajú ţenám po potrate, hovoria, ţe súhlas so za- bitím vlastného nenarodeného dieťaa
zanecháva na ţenskej duši hlbokú ranu. Táto môţe by ĉasto maskovaná suverénnym správaním a potláĉaním
potratového záţitku. Jediná účinná terapia je hľadať a prijať odpustenie, nájsť silu sama sebe odpustiť a
dokázať si znova samu seba váţiť a milovať. Aby sa znova mohla bez pocitu odporu ĉi viny pozerať na
tehotné ţeny a bábätká, aby sa nebála vychovávať svoje narodené deti a aby vedela preţíva plnohodnotný
partnerský a sexuálny vzťah bez strachu a úzkosti.

5.2 UTAJENÉ PÓRODY

Na Slovensku uţ existuje zákonná moţnosť porodiť dieťatko v nemocnici s tým, ţe nebude prezradená
identita matky. Podľa zákona, môţe prísť ţena s nechceným tehotenstvom do ktorejkoľvek nemocnice na
Slovensku s poţiadavkou, ţe chce rodí  v reţime utajeného pôrodu. Je to bezpeĉný spôsob vyriešenia
nechceného tehotenstva. A to pre dieťatko i pre matku.
Utajené pôrody ponúkajú matke v ťaţkej ţivotnej situácii moţnosť pozitívnej voľby: má príleţitosť zachrániť ţivot
dieťaťa (dať mu tak šancu aj na lásku adoptívnych rodiĉov) a absolvovať pôrod s odbornou pomocou (vyhnú
sa tak moţným zdravotným rizikám na strane dieťatka, aj matky). Pravidlá spojené s utajovaným pôrodom
stanovuje Zákon o zdravotnej starostlivosti, ktorý nadobudol úĉinnosť I . januára 2005. V ňom sa uvádza, ţe
ţena, ktorá písomne poţiadala o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom, má právo na osobitnú ochranu
osobných údajov. Ak sa teda rozhodne pre takýto krok - musí písomne poţiadať o utajený pôrod. O pôrode sa
vedie osobitná zdravotná dokumentácia — tak ako v prípade zdravotnej starostlivosti súvisiacej s tehotenstvom a
pôrodom. Osobné údaje matky (nevyhnutné na jej identifikáciu) sa vedú oddelene od zdravotnej dokumentácie.
Tieto osobné údaje, spolu s písomnou ţiadosťou a zdravotnou dokumentáciou sa bezpeĉne zapeĉatia a
dokumentácia sa archivuje na MZ SR. Do šiestich týţdňov po pôrode má ţena šancu svoju ţiadosť o utajený
pôrod prehodnotiť a písomne stiahnuť. Po šiestich týţdňoch je jej rozhodnutie nezvratné.
Utajené pôrody vyuţívajú väĉšinou veľmi mladé rodiĉky, študentky od osemnásť do dvadsať rokov, resp. aj
študentky vysokých škôl. Sú to ţeny, ktoré podľa všetkého ešte nevyzreli na úlohu matky, nemajú
stabilného partnera alebo vy- tvorené podmienky na výchovu detí. Táto alternatívu môţu vyuţiť aj HIV-
pozitívne ţeny. V tomto prípade je tu reálne riziko prenosu infekcie HIV v súvislosti s pôrodom.
Ţeny infikované HIV môţu premies vírus na svoje deti viacerými spôsobmi. Doteraz nie je do detailov známe,
kedy dochádza k infekcii novonarodeného dieťaťa. Záleţí to od viacerých faktorov. Je dôleţité, ĉi matka bola
séropozitívna pred poĉatím, alebo sa infikovala poĉas gravidity. Existujú tri alternatívy prenosu HIV vkusu:
a) poĉas vývoja plodu infikovanými lymfocytmi matky, ktoré prenikli cez placentárnu
bariéru,
b) poĉas prechodu pôrodnými cestami, stykom s krvou a s plodovou vodou infikovanej
matky,
c) vo vĉasnom období po pôrode, keď medzi matkou a dieťaťom dochádza k ĉastému intímnemu kontaktu
(dojĉenie). Miera prenosu HIV z matky na plod/dojĉa poĉas tehotnosti, pôrodu a dojĉenia sa odhaduje na cca 30%.
(Komplexný program o AIDS, 1998)

Utajené pôrody fungujú napr. vo Francúzsku a v Ĉeskej republike. V Nemecku, Rakúsku, Švajĉiarsku, Belgicku,
Taliansku ĉi Maďarsku je moţné anonymne odloţiť novorodenca do špeciálnych schránok pre nechcené deti, tzv.
babyboxov.

5.2.1 HNIEZDA ZÁCHRANY

Od decembra 2004 sú k dispozícii matkám, ktoré si nechcú po pôrode ne- cha svoje dieťa, verejné inkubátory v
nemocniciach v Bratislave, Ţiline a Prešove. ide o tzv. Hniezda záchrany — projekt, ktorého cieľom je chráni
ţivoty nechcených novorodencov. Deti, ktoré matky zanechajú vo verejných inkubátoroch, pôjdu najprv
do dojĉenských ústavov a neskôr budú ponúknuté na adopciu.
Hniezda záchrany sa postupne vybudovali v nemocniciach ďalších slovenských miest: v Nitre, Trnave, Br
atislave
— Petrţalke, Nových Zámkoch, Ruţomberku, Banskej Bystrici, Košiciach, Roţňave, Dobom Kubíne a Spišskej
Novej Vsi. Policajné štatistiky ukazujú, ţe poĉet vráţd novorodencov matkou sa zniţuje. V roku 2002 ich
bolo päť, rok na to deväť, v roku 2005 jedna a v roku 2006 dve.
Zriaďovaním hniezd záchrany (ĉo je krízové riešenie) sa zaoberá obĉianske zdruţenie Šanca pre
nechcených,
ktoré sa zameriava aj na vznik azylových domov pre matky s deťmi ‚ kde môţu zostať matky s deťmi tak dlho,
kým nevyriešia svoju situáciu. Ţeny núti vyuţíva hniezda predovšetkým netolerantnosť prostredia, v ktorom ţijú,
ĉi uţ je to rodinné alebo sociálne prostredie. Niektoré ţeny, ktoré volajú na anonymnú linku zdruţenia a chcú sa
porozprávať o rozhodnutí odloţiť dieťa ho zdôvodňujú aj tým, ţe otcom dieťaťa nie je ich manţel a ony pôrod taja.
iné hovoria o zlej sociálnej situácii.
Nonstop linka Hniezda záchrany: ÷421 905 888 234

Novela zákona o Hniezdach záchrany Č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti

Odloţenie dieťaťa do Hniezda záchrany nie je klasifikované ako trestný ĉin. Trestným ĉinom však je odloţenie
novorodenca na iných miestach, napríklad V hypermarkete, na autobusovej a ţelezniĉnej stanici ĉi v parku, lebo
opustené dieťa je vystavené nebezpeĉenstvu smrti.

5.3 PROBLEMATIKA ASISTOVANEJ

REPRODUKCIE

Súĉasné štatistiky sa zhodujú v tom, ţe v hospodársky vyvinutých európskych krajinách zostáva 15-20%
nedobrovoľne bezdetných manţelstiev. Na sterilite manţelstva participuje v 50% ţena, v 40% muţ a v 10% obaja.
Sterilita je nielen zdravotný, ale aj sociálny problém — je to skúška manţelského vzťahu, pretoţe nezriedka
prispieva k jeho rozpadu.
O neplodnosti sa dá hovoriť, ak sa ţene nepodarí otehotnie po dvoch rokoch pravidelného sexuálneho ţivota
(nemyslí sa tým pravidelnosť typu „raz za mesiac‖). Potom by bolo vhodné vyšetri spermiogram partnera (ĉi sú
v ejakuláte prítomné spermie, aké je ich mnoţstvo, pohyblivosť, ţivotaschopnosť , ĉi nie je prítomná infekcia) a u
ţeny vyšetriť priechodnosť vajíĉkovodov (ultrazvukom, röntgenom alebo laparoskopicky). Diagnostika a
terapia stenu- ty je zloţitá a závisí od príĉiny. Jednou z lieĉebných moţností je umelé oplodnenie
(inseminácia), t.j. vpravenie muţského semena do rodidiel ţeny iným spôsobom ako prirodzeným pohlavným
stykom. (Munzanová,
1998)
Asistovaná reprodukcia prináša so sebou mnoho etických, právnych a biologických problémov . Najprv
sa
zamyslime nad otázkou, preĉo je toľko manţelstiev neplodných? Súĉasná doba je veľmi nároĉná, ĉo si uvedomujú
aj mladé páry. Dieťa si vyţaduje urĉité ekonomické a sociálne zázemie, a v neposlednom rade zodpovednú
výchovu a starostlivosť. Mladé ţeny, ktoré sa snaţia O sebarealizáciu a kariérny postup, tak myšlienku na dieťa
odkladajú. Roky utekajú a keď im uţ zaĉínajú tikaťbiologické hodiny (väĉšinou po tridsiatke) a majú vhodného
partnera, zaĉínajú poĉíta plodné a neplodné dni...situácia sa opakuje mesiac ĉo mesiac, túţba po dieťati rastie,
ale povestné „dve ĉiarky‖ sa na tehotenskom teste neobjavujú. Tak prichádza na pomoc asistovaná reprodukcia.

5.3.1 UMELÉ OPLODNENIE MANIPULÁCIA S

GAMÉTAMI Homológna inseminácia

Homológna inseminácia prichádza do úvahy, keď muţ produkuje zdravé semeno, ale nemôţe ho deponovať do
rodidiel ţeny. Príĉinou u muţa môţe by impotentio coeundi (impotencia), hypospadia (vrodená anomália moĉovej
trubice, ktorá konĉí na ventrálnej, prednej strane penisu), retrognádna ejakulácia, oligospermia (zníţené mnoţstvo
pohlavných buniek v ejakuláte) a astenospermia (neprítomnosť pohlavných buniek v ejakuláte). Príĉinou u ţeny
môţe byt vaginizmus (kŕĉovité stiahnutie svalov pošvy), vaginálne jazvy a stenózy, ale aj imunorezistencia
cervikálneho hlienu proti partnerovým spermiám. Pri homológnej inseminácii ţena podstúpi umelé
oplodnenie semenom vlastného muţa (odber spermií — najlepšie pni pohlavnom styku manţelov). Je to
relatívne úspešný lekársky výkon, eticky problematické kroky sa dajú minimalizovať.

Heterológna inseminácia
Heterológna inseminácia sa pouţíva vtedy, keď je muţ trvalo sterilný a ţena zdravá, príp. pri genetických
indikáciách, a keď si to obaja manţelia ţelajú (písomná ţiadosť obidvoch manţelov). Keďţe v tomto prípade ide
o oplodnenie ţeny spermiami darcu (iného muţa ako manţela), proti tejto metóde existuje vera odborných
a etických výhrad a má ďalekosiahle právne následky:
» kaţdé dieťa má právo poznať svojich biologických rodiĉov, právo na genetickú a právnu identitu (v prípade
hetenológnej inseminácie to nie je moţné),
» darca semena a inseminovaná ţena sa nesmú poznať,
» darca semena nepozná osud svojho dieťaťa,
» legitímnym otcom dieťaťa sa stáva legálny muţ inseminovanej
ţeny,
» ĉasom môţu nastať problémy medzi manţelmi (dieťa nie je plodom ich vzájomnej lásky),
» takisto môţu nastať problémy vo vzťahu otec (manţel) — dieťa (,‚je to dieťa mojej ženy, ale nie moje”,
odcudzenie vo vzťahu, dieťa cíti, ţe z otcovej strany nieĉo nie je v poriadku a nevie si to
vysvetliť),
» ĉasto utajovanie pravdy pred okolím — vzniká napätie v rodine, neplodný manţel potrebuje prijatie svojej
neplodnosti — dokazovanie okoliu, ţe je „plodný‖ mu nepomôţe,
» absurdné, ale moţné — riziko incestu (darcovia spermií — opakované odbery).

K darcovstvu gamét má ĉlovek najrôznejšie motívy. Niekto koná z dobrej vôle, iný oĉakáva finanĉnú
odmenu
(darcovstvo by malo zostať na nekomerĉnej báze) alebo len tak, zo zvedavosti.

5.3.2 UMELÉ OPLODNENIE - IN VITRO FERTILIZÁCIA (IVF)

In vitro fertilizácia (IVF) je v súĉasnosti rozšírená metóda lieĉby urĉitých typov ţenskej i muţskej sterility. Aj
pri tomto type oplodnenia majú opodstatnenie (svoje miesto) viaceré etické otázky.
Spory z etického hľadiska:
Pri oplodnení vajíĉka v skúmavke sa niekedy morula rozdelí na viac buniek, aby sa vyvíjalo viac embryí. Kvôli
zvýšeniu pravdepodobnosti ţivota - schopnosti a nidácie (zahniezdenia) sa do maternice prenesie väĉší poĉet
embryí, spravidla tri. A tu vzniká problém. Ĉo ak sa ujmú všetky a ţena nie je schopná alebo si neţelá donosiť 
trojĉatá? Vtedy sa volí postup, ktorému sa eufemisticky hovorí „redukcia tehotenstva‖. Selektívna
redukcia viacpoĉetného tehotenstva sa nepovaţuje za abortívny postup, pretoţe zámerom je
pokraĉovanie tehotenstva. Tu na seba berie lekár rolu Boha, rozhoduje, komu daruje ţivot, a to je veľmi
nebezpeĉná situácia.
— manipulácia s ľudským zárodkom — neúcta voĉi jeho osobe,
— moţnosť poškodenia embryí pri ich zmrazovaní a rozmrazovaní,
— redukcia viacpoĉetného tehotenstva — likvidácia embryí,
— prenatálna selekcia (zabíjanie dievĉatiek — napr. v Ĉíne),
— je moţná génová manipulácia,
— otázka: kto sú biologickí rodičia
dieťaťa?,
— finanĉne nároĉný a málo úspešný zákrok (prerozdelenie obmedzených zdrojov v
zdravotníctve),
— nikto nevie, aké psychologické následky to má pre
dieťa,
— štúdie dokazujú mierne zhoršené zdravotné funkcie dieťaťa zo
skúmavky,
— dieťa sa stáva tovarom na objednávku, na predaj (darcovstvo vajíĉok, náhradné
matky).
Za ţenu, ktorá túţi po dieťatku, ale nie je schopná ho vynosiť, to urobí iná zdravá ţena. Môţe by pouţité jej
vlastné vajíĉko a manţelove spermie, alebo darované vajíĉko alebo môţu by darované obe gaméty. Motívy
náhradných matiek sú rôzne, môţu nosiť cudzie dieťa zo súcitu, z lásky alebo z altruizmu. Prijať peniaze za túto
sluţbu nesmie, ale pokrytie nákladov súvisiacich S tehotenstvom býva povolené. Ĉo sa odohráva v mysli
ţeny, ktorá nosí dieťa s vedomím, ţe sa ho vzdá? A ĉo keď si to aj napriek všetkým sľubom a zmluvám
rozmyslí? Právnou matkou dieťaťa je stále ţena, ktorá ho porodí.
Ďalším problémom je vek. V dnešnej dobe nie je problém u ţeny porodiť  dieťa v 60.rokoch. Je to však
zodpovedné? Ako bude dieťa vníma fakt, ţe pravdepodobne sa stane sirotou uţ v detstve? Nebude ho ma kto
vychovávať, bude postrádať najbliţšiu osobu — matku ĉi otca. Práve preto by mala by stanovená horná veková
hranica pre indikáciu metód asistovanej reprodukcie.
S asistovanou reprodukciou súvisí mnoţstvo etických otázok. Je nevyhnutné, aby sme sa nad nimi zamýšľali, aby
sme k tejto problematike pristupovali s maximálnou opatrnosťou, pretoţe nie všetky ciele svätí kaţdý prostriedok
a medicína by mala byt predovšetkým humánna, aj pre bezbranné embryo.

5.4 ÚLOHA SP NA GYNEKOLOGICKO-PÓRODNÍCKOM ODDELENÍ

Tehotenstvo je krásny dar, nie nadarmo sa hovorí, ţe „deti sú zm yslom nášho ţivota‖. Bohuţiaľ nie kaţdá
budúca matka si je toho vedomá. Mnohé z nich sú veľmi mladé alebo naopak, sú matkami viacerých detí a ďalšie
tehotenstvo ich zaskoĉilo. Existujú rôzne formy pomoci pre matku s dieťaťom, resp. ţenu v núdzi. Práve v tejto
oblasti je vhodná spolupráca so sociálnym pracovníkom, ktorý musí ma medicínske a ošetrovateľské vedomosti z
oblasti gynekológie a pôrodníctva a takisto by mal by osobnostne zrelý. Stretáva sa tu s rôznymi problémami a
ţivotnými situáciami, ktorými si pacientka/klientka, ĉasto krát zmätená, nevie poradiť Sociálny pracovník
môţe poskytovať odborné poradenstvo, takisto participovať na edukácií (antikoncepcia, utajené pôrody,
hniezda záchrany) a v prevencii (napr. nechcených tehotenstiev). V prípade utajeného pôrodu pomôţe vybaviť
azylové centrum poskytujúce ubytovanie a stravu pred pôrodom a 6 týţdňov po pôrode. Spolupracuje s
príslušnými inštitúciami — orgánmi sociálnoprávnej ochrany dieťaťa, súdmi, políciou, zdravotníckymi
zariadeniami, dáva návrh na umiestnenie dieťaťa do DD, príp. zabezpeĉuje adopciu dieťaťa. Ak sa matka
nachádza v hmotnej alebo sociálnej núdzi, sociálny pracovník jej môţe zabezpeĉiť
. odbornú pomoc — poradenstvo lekára, psychológa, psychiatra, právnika,
. sprevádzanie poĉas tehotenstva a po pôrode podľa potreby (napr. denná pomoc terénneho sociálneho
pracovníka, úĉasť matky na terapeutických programoch a na stretnutiach svojpomocných skupín),
. ubytovanie a stravu (ide1ne riešenie — pobyt v azylovom centre pred pôrodom a do jedného roku veku dieťaťa
po pôrode),
. výbavu pre dieťa,
. pomoc s nákladmi na lekársku starostlivosť,
. pomoc so zvýšenými výdavkami na lieky,
. vybavenie ţiadostí, úradných formalít (rodný list, príspevok pri narodení dieťaťa ...),
. mesaĉný príspevok po dobu materskej dovolenky mimo azylového
domu,
. roĉný príspevok pri nástupe do školy.

LITERATÚRA KU KAPITOLE
5
GREY, E.: Umelý potrat ako násilie na žene. Zborník zo VI. medzinárodnej konferenne „Vyber si ţivot‖.
Rajecké
Teplice, 2004.
Koniplexný program O AIDS. Prevencia HIV a starostlivospre sestry a pőrodné astr- tentky. Martin, Osveta 1998.
lOS s. ISBN 80-8063-001-l.
Mirtarn, prečoplačeš?: Tmava, Spolok svátého Vojtecha 1998. 151 s. ISBN 80‘7262-242-2. MUNZAROVÁ, M.:
K
etickým aspektům asistované reprodukce, Prakt. Lék. 78, 1998, Č. 4, s. 193-195.
Elektronické odkazy:
www.web.pravonazivot.sk
www.forumzivota.sk
www.zachranmezivoty.sk
www.anoprezivot.sk

6. PEDIATRIA

„Je to tá najčarovnejšia skúsenosť

V živote rodiča — cítiť absolútnu dôveru,
istotu bezpečia, vieru vášho malého dieťaťa
vo vašu všemohúcnost.”
Peter Gray

Pediatria ako samostatný vedný odbor sa zameriava na ĉloveka v jeho najzraniteľnejších obdobiach ţivota. Dieťa
je viac menej odkázané na starostlivosť dospelých, predovšetkým svojich rodiĉov a tieţ je viac disponované na
rôzne ochorenia. Osobitosťou detského pacienta je aj to, ţe dieťa neprichádza k lekárovi samo, ale v sprievode
dospelých, a teda nie ako subjekt rozhodujúci Z vlastnej vôle. Trojrozmerný vzťah dieťa - lekár - rodiĉ je veľmi
zloţitý. V rámci starostlivosti o dieťa je dôleţité sa zamerať na tri oblasti:
» Záujmy a práva detského pacienta
» Autorita a povinnosti lekára
» Povinnosti rodiĉa
Špecifickým problémom vo vzťahu k etike je otázka práv
dieťaťa.

6.1 DEKLARÁCIA PRÁV DIEŤAŤA

Deklarácia práv dieťaťa, ktorú prijala OSN roku 1959, obsahuje 10 morálnych princípov potvrdzujúcich, ţe „ľudstvo
je povinné dať dieťaťu to najlepšie ĉo má‖. V Medzinárodnom roku dieťaťa (1979) sa zaĉali práce na
Dohovore O právach dieťaťa, ktorý predstavuje historickú dohodu štátov, a preto má širokú podporu. V roku 1990
pristúpila k nemu aj Slovenská republika. Interpretácia Deklarácie práv dieťaťa je rozdielna v jednotlivých
kontinentoch, štátoch a regiónoch. Vo vyspelých krajinách akceptujú autonómiu
dieťaťa a jeho vôľu, v rozvojových krajinách práva dieťaťa plne nerešpektujú.

Deklarácia práv dieťaťa

1. Dieťaťu náleţia všetky práva uvedené v tejto deklarácií. Na tieto práva majú nárok všetky deti bez jedinej
výnimky, bez rozdielu rasy, farby, pohlavia, reĉi, náboţenstva, politického alebo iného presvedĉenia, národného
alebo sociálneho pôvodu, majetkového alebo iného spoloĉenského postavenia, ĉi uţ dieťaťa samého alebo jeho
rodiny.
2. Dieťaťu sa má dostať zvláštnej ochrany a treba mu zákonmi a inými prostriedkami, zabezpeĉiť, aby sa
v
slobodných a dôstojných podmienkach zdravím a normálnym spôsobom vyvíjalo telesne, duševne, mravne,
duchovne a sociálne. Pri primaní zákonov hlavným hľadiskom majú by najvlastnejšie záujmy dieťaťa.
3. Dieťa má mať od narodenia právo na meno a štátnu príslušnosť.
4. Dieťaťu sa majú dostať výhody sociálneho zabezpeĉenia. Má mať právo dospievať a vyvíjaťsa v zdraví, preto
treba jemu a jeho matke poskytovať zvláštnu starostlivosť a ochranu vrátane primárnej starostlivosti pred
narodením a po ňom. Dieťa má mať právo na primeranú výţivu, bývanie, zotavenia a zdravotnícke sluţby.
5. Telesne, duševne alebo sociálne postihnutému dieťaťu treba poskytnúť zvláštnu opateru, výchovu a
starostlivosť, akú vyţaduje jeho konkrétny stav.
6. Plný a harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa vyţaduje lásku a porozumenie. Všade kde je to moţné, má
vyrastať obklopené starostlivosťou a zodpovednosťou svojich rodiĉov a vţdy v ovzduší lásky a mravnej a hmotnej
istoty, výnimkou mimoriadnych okolností sa dieťa nemá odlúĉiť od matky. Má byť povinnosťou spoloĉnosti a
úradov venovať osobitnú starostlivosť deťom, ktoré nemajú rodinu, a tým ktorým sa nedostáva primeraných
prostriedkov na výţivu. Je ţiaduce ‚ aby štát poskytoval finanĉnú pomoc, alebo inú na výţivu mnohopoĉetným
rodinám.
7. Dieťa má nárok na vzdelanie, ktoré má byť bezplatné a povinné, aspoň na základnom stupni. Má sa mu
dostávať vzdelávanie, ktoré mu zvýši jeho všeobecnú kultúrnu úroveň a poskytne mu rovnaké moţnosti rozvíjať
svoje schopnosti a svoje názory a svoj zmysel pre mravnú a spoloĉenskú myseľ aby sa mohlo stať uţitoĉným
ĉlenom spoloĉnosti.
8. Dieťa má byť za kaţdých okolností medzi prvými ‚ ktorým sa poskytuje
pomoc.
9. Dieťa má byť chránené pred všetkými formami zanedbávania, krutosti a vyuţívania. Dieťa sa nesmie
zamestnávať pred dovŕšením primeraného, minimálneho veku, v nijakom prípade ho nemoţno vnútiť, alebo
mu
dovoliť, aby vykonávalo prácu alebo zamestnanie, ktoré je na úkor jeho zdravia alebo vzdelávania alebo bráni
jeho telesnému, duševnému alebo mravnému vývinu.
10. Dieťa treba chrániť pred pôsobením, ktoré môţe podnecovať rasovú, náboţenskú alebo akúkoľvek inú formu
diskriminácie. Dieťa sa má vychovávať v duchu porozumenia, znášanlivosti, priateľstva medzi národmi,
mieru a bratstva všetkých ľudí, aby si plne uvedomovalo, ţe má svoje sily a schopnosti venovať sluţbe ostatným
ľuďom.

6.2 CHARTA PRÁV HOSPITALIZOVANÉHO

DIEŤAŤA

V snahe zabezpeĉiť optimálne prostredie pre harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa i poĉas jeho hospitalizácie bola
vypracovaná a schválená na prvej európskej konferencii o hospitalizovaných deťoch (máj 1988) Charta práv
hospitalizovaného dieťaťa, ktorá obsahuje nasledovné najdôleţitejšie zásady:
» Dieťa sa má hospitalizovať len vtedy, ak starostlivosť, ktorú jeho aktuálny stav vyţaduje, nie je moţné
rovnako dobre zabezpeĉiť doma a v ambulantnej starostlivosti.
» Dieťa v nemocnici má vţdy právo mať pri sebe svojich rodiĉov alebo ich zástupcov. Zdravotník sám má
navrhnúť a podporovať rozhodnutie rodiĉov zostať s dieťaťom v nemocnici.
» Rodiĉia, a podľa veku a mentálnej úrovne aj dieťa, majú právo by informovaní O priebehu choroby, a to
zrozumiteľným a pravdivým spôsobom, ako I ° všetkých rozhodnutiach, týkajúcich sa vyšetrovania a
lieĉby.
» Dieťa má by chránené pred zbytoĉnými vyšetreniami, výskumom a lieĉbou.
» Deti by mali ma všetky podmienky na odpoĉinok, hranie i vyuĉovanie, nemali by by hospitalizované na
oddelení pre dospelých.
» Starostlivosť o dieťa v nemocnici vyţaduje zo strany ošetrujúceho personálu osobitný takt, pochopenie a
rešpektovanie súkromia. Zdravotnícki pracovníci by mali byť vyškolení, aby boli schopní a pripravení odpove dať
na fyzické, emoĉné a sociálne potreby dieťaťa a jeho rodiny.

Desatoro hospitalizovaného dieťaťa

1. Maj ku mne úctu ako k ĉloveku.
2. Úprimné sa o mňa zaujímaj.
3. Rozprávaj mi o ľuďoch v nemocnici, o prevádzke oddelenia.
4. Vopred mi povedz, ĉo so mnou budeš robiť a ĉo odo mňa oĉakávaš.
5. Nezabudni, ţe potrebujem ochranu, istotu, pozornosť.
6. Venuj mi vrúcny ľudský vzťah.
7. Môţeš mi všeliĉo povedať aj prikázať, len ma vypoĉuj.
8. Nauĉ ma nieĉo nové.
9. Som radšej, keď svoje povinnosti vykonávaš s milým úsmevom.
10. Skús vidieť situáciu mojimi oĉami.

Dispenzarizácia
V súvislosti 5 pediatriou sa stretávame s pojmom dispenzarizácia — je to metóda práce, zakladajúca sa na
aktívnom vyhľadávaní, sledovaní, odborných vyšetreniach, evidencii, opakovanom overovaní stavu, Iieĉení,
vzdelávaní pacientov (detí a mladistvých), ktorí trpia urĉitou chorobou, zaradenou do zoznamu evidovaných —
registrovaných jednotiek. Poĉet dispenzarizovaných detí rokmi narastá z minimálnych 10% aţ na 30% podľa toho,
ako sa rozmáhajú niektoré chorobné jednotky (alergia, porucha imunity, respiraĉné choroby spojené 5 alergiou).
Chronicky chorí predstavujú asi 2,5% v trvalej dispenzarizácii a trpia nielen deti, ale aj ich rodiĉia, pretoţe svoje
dieťa musia usmerňovať, prispôsobovať sa dennému zmenenému reţimu a rešpektovať bio-psycho-sociálne
zmeny v priebehu rastu dieťaťa s meniacim sa postojom ku svojmu ochoreniu, k zdravotníkom i rodiĉom. Najmä v
období puberty a dospievania sa radikálne menia osobnostné postoje dieťaťa, ktoré vedú k odklonu od
lieĉby, negovaniu diagnózy, ĉasto aj s fatálnym ohrozením svojho ţivota.
Dispenzarizácia — evidencia má aktívne raz roĉne preverovať, upresňovať a vyraďovať z evidencie
vylieĉených, starších ako rok (zdravých), starších ako 18 rokov, resp. ako 14 rokov a ak treba zaraďovať ich
medzi obĉanov so zmenenou pracovnou schopnosťou (Ĉernay, 2005).

6.3 ZÁSADY PRÍSTUPU ZDRAVOTNÍCKYCH PRACOVNÍKOV K

DIEŤAŤU

Pokroky a úspechy pediatrie tak v prevencii ako aj v diagnostike a lieĉbe sa nezmenili vaľa na skutoĉnosti
traumatizácie dieťaťa v prípade jeho ochorenia. Traumatizácia dieťaťa chorobu sa môţe ešte znásobiť
diagnostickými a terapeutickými postupmi, najmä hospitalizáciou.Preto ošetrovanie chorých detí vyţaduje
nie len adekvátne odborné vedomosti a zručnosti, ale najme etický a láskavý prístup.
Rozhodovanie o dieťati býva v rukách profesionálov a od rodiĉov dieťaťa je oĉakávaný súhlas. Rodiĉia majú iba
dve moţnosti – rozhodnutie prijať alebo odmietnuť. Práve odmietnutie, teda nesúhlas ĉasto vedie k negatívnym
reakciám odborníkov voĉi rodiĉoma voĉi dieťaťu, a uzatvára cestu hľadania iných alternatív. Tento klasický model
spolupráce rodiĉov a odborníkov, prirodzenú úlohu rodiĉov redukuje a potlaĉuje. V súĉastnosti si však viac
rodiĉov a odborníkov uvedomuje, ţe tento spôsob komunikácie nie je najšťastnejší a snaţia sa
skutoĉne spolu spolupracovať.
Dobrá starostlivosť o dieťa je zameraná na celú rodinu. Zodpovednosť za dieťa nepreberá lekár, oddelenie, ĉi iná
inštitúcia, ale zodpovednosť za dieťa zostáva v rukách rodiny – Family Centred Care – rodina je uprastred a tí,
ktorí
poskytujú odbornú starostlivosť dieťaťu (lekári, sestry, sociálny pracovník, psychológ) pomáhajú rodine, aby sa
mohlastarať o choré dieťa. Family Centred Care mení prístup zdravotníkov od „Povedz nám svoj problém a my ho
vyriešime“ ku „ Akým spôsobom Vám môžeme pomôcť?“
Deti v nemocnici, hlavne dlhodobo hospitalizované trpia mnohými emoĉnými poruchami, ktoré majú svoj pôvod
v zmene prostredia, v odlúĉenosti od rodiĉov a rodiny prejavujúcich sa rôznymi formami strachu a uzkosti.
Tento jav emocionálnej nestability charakterizovaný súborom fyzických ťaţkostí a psychickej nerovnováhy sa
nazýva hospitalizmus. Prejavuje sa stratou aktivity, zdanlivým nezáujmom o okolie a oneskorením mentálneho
vývoja. Príprava dieťaťa na hospitalizáciu by mohla zmierniť jeho reakcie na pobyt v hospitalizácii.
Najdôleţitejšie je nestrašiť nemocnicou, injekciami, doma nehovoriť o chorobách, operáciách alebo smrti. Dieťa
po druhom roku ţivota pripravujeme najmenej 3 dni a najdlhšie týţdeň pred prijatím do nemocnoce na
hospitalizáciu.
Veľmi dôleţitý je aj prístup zdrvotníckych pracovníkov pri príjme dieťaťa do nemocnice. Detská sestra by
mala pri prijímaní dieťaťa pôsobiť upokojujúco, kľudne, kamarátsky, mala by byť ohľaduplná, zhovorĉivá
a usmievavá.
Menšie deti vnímajú odlúĉenie od rodiĉov oveľa intenzívnejšie. Prejavujú to krikom, plaĉom, aktívnym
odporom.
Preto je vhodné prijať dieťa spolu s matkou, resp. s rodiĉom.
Staršie deti tlmia tieto prejavy, budia dojem, ţe strach nemajú, ale zvyĉajne to nie je pravda. Keď‘ sa príjem
robí
spoloĉne s rodiĉom, vzbudzuje to väĉšiu dôveru rodiĉov v zdravotníckych pracovníkov, lebo vedia, kde dieťa bude
leţať a ako s ním zaobchádzajú. Prítomnosť rodiĉov sa vyuţíva na získavanie informácií o dieťati, jeho
zvykoch, jedení, spánku, záľubách.
Sestra sa pri odberoch, alebo vyšetreniach malým deťom prihovára a snaţí sa odpútať ich pozornosť od
samotného výkonu napríklad hraĉkou. Starším deťom vysvetlí potrebu vyšetrenia, povie im ĉo sa s nimi bude
robiť a naĉo sa majú pripraviť. Informuje ich, kde sa aká miestnosť nachádza, predstaví ich spolupacientom na
izbe. Odbery vykonáva odborne, aby ich nemusela opakovať Materiál neodoberá v prítomnosti iného dieťaťa.
Deťom nehovoríme nič nepravdivé. Oboznámime ich pribliţne ako dlho tam zostane, u menších detí koľkokrát
sa vyspí. Vysvetlíme im potrebu, preĉo musí by hospitalizované. Povieme im o ľuďoch, ktorí tam s nimi prídu do
kontaktu — sestriĉky, lekári, uĉiteľky a noví kamaráti. Tieţ ich informujeme o tom, ĉo sa s nimi bude robiť, kedy je
ĉas raňajok, obeda, vyšetrení, kedy ho môţu prísť navštíviť, prípadne moţnosť telefonovania. Vybavenie
detského oddelenia nábytkom, vymaľovaním a výzdobou by mali dieťa celkovo stimulovať a byť v súlade s jeho
potrebami. Návštevy na detskom oddelení je potrebné umoţni  rodiĉom denne.
Za optimálne riešenie povaţujeme, ak je dieťa hospitalizované spolu s rodičom. Najĉastejšou námietkou proti
tomuto opatreniu je nedostatoĉné priestorové a personálne vybavenie detských oddelení. Aj napriek tomu sa
stotoţňujeme s tvrdením: „ Na detskom oddelení kde lekári a sestry nepovažujú prítomnosť rodiča alebo inej
blízkej osoby pri hospitalizovanom dieťati za prirodzenú a samozrejmú, nie je niečo v poriadku.”
Je samozrejmé, ţe prítomnosť rodiĉov a blízkych osôb na oddelení obĉas prináša problémy. Lekárske
rozhodnutia a zákroky sú starostlivo sledované rodiĉmi, ktorí nemusia vţdy úplne chápať význam a
nutnosťjednotlivých postupov, pretoţe sa v danej situácii ocitli spravidla po prvýkrát, a na viac sa nachádzajú
v emoĉne nároĉnom stave obáv o zdravie a ţivot svojich detí. Týka sa to všetkých, aj inak chladnokrvných
profesionálov (lekárov) v roli rodiĉa chorého dieťaťa, ktorí strácajú svoju profesionálnu masku a správajú sa takisto
iracionálne. (Gut, 2006) Náplň práce detských sestier na oddelení sa tieţ radikálne zmenila: cca pred 15 rokmi
rozdávali lieky a takmer strojovo kŕmili a prebaľovali plaĉúcich kojencov a batoľatá. Ako náhle sa základná
starostlivosť presunula do rúk matiek, sestry sa ocitli v roli manaţérok chodu oddelenia, avšak pod
drobnohľadom pozorujúcich rodinných príslušníkov, ĉo nie je vţdy príjemné a jednoduché.

6.3.1 BOLESŤ U DIEŤAŤA

Prah vnímania bolesti je subjektívny fenomén. Strach pred bolesťou patrí k najĉastejším pocitom ĉloveka vo
vzťahu k chorobe a lieĉbe. U dieťaťa je bolesť o to trýznivejšia, ţe ju nedokáţe rozumovo prijať ako súčasť
choroby a jej Iiečby. Jednou z najdôleţitejších úloh pni diagnostike a terapii je predchádza alebo redukovať
bolesť pri zdravotníckych úkonoch na najmenšiu moţnú mieru.
Najdôleţitejšie úlohy manaţmentu bolesti sú pochopenie utrpenia a bolesti u dieťaťa, jej predchádzanie a
medikamentózne potlaĉovanie, ako aj zrozumiteľné informovanie dieťaťa o tom, ĉo sa s ním práve deje a bude
diať. Dôleţité je nezatajovať bolesť, vhodné je vysvetli aj to, ţe bolesť pominie a my mu budeme pomáhať,
aby sa vylieĉilo.
Pomáhajúce profesie by sa mali snaţiť o to, aby sa nenarušil harmonický vývoj dieťaťa poĉas jeho choroby,
hospitalizácie, alebo opakovaných hospitalizáciách a zabezpeĉilo sa uspokojovanie jeho základných bio-
psycho-
sociálnych potrieb. K tomu je potrebné mat primerane vyškolených ošetrovateľov, ktorí svojimi vedomosťami
a skúsenosťami vedia reagovať na potreby a poţiadavky dieťaťa a jeho rodiny, vedia rešpektovať súkromie
dieťaťa a svojim empatickým prístupom dokáţu zmierni následky stresu na psychike dieťaťa. Môţeme tieţ
predpokladať, ţe pochopenie utrpenia a bolesti dieťaťa a jej predchádzanie a potláčanie, bude pre
zdravotnícky personál meradlom ich humánnych kvalít.

6.3.2 KOMUNIKÁCIA S CHORÝM DIEŤAŤOM

V kontakte s dieťaťom nie sme len zdravotníkmi — môţeme by pre nich partnermi v hre, náhradou kamarátov a
rodiĉov. Vţdy by sme mali by tými, ĉo zostávajú pokojní, vedia si rady, sú zdrojom istoty a porozumenia. Veľký
význam v komunikácii s dieťaťom zohráva aj neverbálna komunikácia:
» oĉný kontakt a úsmev,
» postoj — zvoliť výšku na úrovni dieťaťa (zohnúť sa, drepnúť si, posadiť sa),
» dotyk, pohladenie, drţanie za ruku, nosenie na rukách (tu je dôleţitá citlivosť k nastaveniu dieťaťa na dotyk —
môţeme ho ukludniť, ale aj rozrušiť),
» úprava zovňajšku (neformálne obleĉenie, alebo vykúkajúci plyšák z vrecka) významne mení
emocionálne naladenie detí (tzv. lámanie ľadov),
» zrkadlenie v gestikulácii, v pohybe (dieťa sa prechádza, tak sa pridáme k nemu a môţeme sa porozpráva),
» významnú rolu hrá úprava prostredia, ktoré je vţdy zdrojom podnetov.

Zásady komunikácie:
» dieťaťu neklameme,
» trpezlivo vysvetľujeme všetko s prihliadnutím ku zrelosti dieťaťa,
» pouţívame jednoduchý slovník a krátke zrozumiteľné vety,
» neignorujeme detské otázky,
» pripravujeme na bolesť, nikdy netvrdíme opak,
» vţdy chválime a oceňujeme akékoľvek úsilie, ĉinnosť,
» neporovnávame s inými deťmi,
» pri nadviazaní kontaktu vyuţívame hraĉky, obrázky,
knihy.

6.4 ÚLOHA SP V STAROSTLIVOSTI O DIEŤA V ZDRAVOTNÍCKOM

ZARIADENÍ

Skladba pacientov v detskej nemocnici (DN)je od novorodeneckého veku aţ po adolescentov, z ĉoho vyplýva
široká škála sociálnej problematiky. Sociálny pracovník v DN zabezpeĉuje kvalifikovanú, zodpovednú a nároĉnú
prácu, predovšetkým v akútnych krízových situáciách. Niekedy sú tieto aktivity spojené S osobným rizikom
(napr. pri problematike týraného a zneuţívaného dieťaťa). Sociálny pracovník musí vţdy konať v najlepšom
záujme dieťaťa, ku kaţdému pristupovať individuálne s maximálnym rešpektom a ohľaduplnosťou.
Veľmi dôleţitá je interdisciplinárna spolupráca — nielen s ďalšími zdravotníckymi odborníkmi
(lekármi, psychológmi, zdravotníckym personálom atď.), ale aj s celou radou inštitúcií.
Sociálny pracovník z poverenia lekára robí diagnostické a lieĉebné sociálne šetrenie. Na základe získaných
údajov
(najmä tých, ktoré mali alebo majú súvislosť So vznikom a priebehom ochorenia, alebo môţu ma v budúcnosti
potenciálne vplyv na zdravotný stav pacientov) stanoví sociálnu diagnózu a prognózu. Následne — v súlade s
lieĉebným zámerom a po konzultácii s ošetrujúcim lekárom — vypracováva plán sociálnej terapie
(navrhuje
rozsah, druh a potrebu sociálno -zdravotných opatrení. Sociálny pracovník poskytuje pomoc samotnému dieťaťu,
ale aj rodiĉom hospitalizovaného dieťaťa, napr. vo forme odborného poradenstva v oblasti zdravotného poistenia,
sociálneho zabezpeĉenia a pracovno — právnych vzťahov. Takisto poskytuje pomoc pri zabezpeĉovaní nárokov,
ktoré vyplývajú najmä zo zákona o rodine, zákona o sociálno právnej ochrane detí, zákona o sociálnom
zabezpeĉení, nemocenskom a dôchodkovom poistení atď.
V prípadoch ohrozenia dieťaťa v spolupráci s poverenými úradmi zadáva podnety k zahájeniu súdneho
pojednávania, ktorým má by zabezpeĉené právo dieťaťa na ochranu jeho práv, ako je právo na priaznivý vývoj,
riadnu výchovu, právo na ochranu jeho ţivota atď. Tieţ zabezpeĉuje kontakt dieťaťa — pacienta s rodinou
a
blízkymi. Potrebné údaje získava šetrením v teréne. Vykonáva samostatnú konziliárnu a poradenskú
činnosť.

6.4.1 DETI Z DYSFUNKČNÝCH RODÍN, ZDRAVOTNE POSTIHNUTÉ A CHRONICKY CHORÉ

DETI

Sociálny pracovník na pediatrii venuje výraznú pozornosť ohrozeným deťom. Patria sem deti v
zdravotníckom zariadení bez primeraného rodičovského záujmu či deti, ktorých rodičia nerešpektujú pokyny
lekára alebo odďaľujú prevzatie dieťaťa z nemocnice do domácej starostlivosti. Poĉetnú skupinu tvoria
rodiĉia, ktorí sa doţadujú opakovaných, odborne neodôvodnených hospitalizácií dieťaťa (tzv.
Münchhausenov Syndrom by Proxy — synonymum predstierania a vymýšľania príĉin ochorenia).
Sociálny pracovník preveruje prijatie dieťaťa do ústavného i ambulantného ošetrenia pri opakovaných úrazoch,
hospitalizáciách, zanedbaní starostlivosti, podozrení na týranie dieťaťa ĉi samovraţedných pokusoch.
Následne zabezpeĉuje potrebné opatrenia k náprave situácie. V niektorých prípadoch sa stáva, ţe sa dieťa
bráni napr. plaĉom prepusteniu z nemocnice do domácej starostlivosti. Tu musí by sociálny pracovník takisto
ostraţitý. Sociálny pracovník venuje zvláštnu pozornosť deťom z dysfunkĉných rodín, zdravotne
postihnutým, deťom neplnoletých rodiĉov, bezdomovcov, delikventov, deťom z rodín s výskytom alkoholizmu,
toxikománie. V niektorých prípadoch rodiĉia nejavia o dieťa záujem (napr. útek matky z nemocnice po pôrode,
vyhýbanie sa kontaktu s ním atď.). V záujme dieťaťa napomáha sociálny pracovník jeho návratu do rodiny.
Samozrejmosťou musí byť následné sledovanie sociálnych prípadov po prepustení z nemocnice v spolupráci
s príslušnými inštitúciami — orgány sociálnoprávnej ochrany dieťaťa, súdy, po- lícia, zdravotnícke zariadenia,
detské kolektívne zariadenia, dojĉenské ústavy, detské domovy (DD), Ústavy sociálnej starostlivosti (USS),
azylové zariadenia ĉi charita.
Chronické ochorenie detí je pre väĉšinu rodiĉov veľkou ranou a ťaţko sa s touto skutoĉnosťou vyrovnávajú. V
mnohých prípadoch sa k obavám o zdravie dieťaťa pripája aj existenĉná neistota. Úlohou sociálnej pracovníĉky
je, aby sa s rodiĉmi handicapovaného dieťaťa porozprávala, rozobrala celkovú rodinnú situáciu a pri riešení
problematiky vychádzala z danej situácie. Je nutné poskytnú rodiĉom najširší rozsah informácií, informovať ich
O moţnosti sociálnych dávok zohľadňujúcich zdravotný stav dieťaťa, pomôcť pri riešení rodinných a sociálnych
problémov. Patria sem napr. deti s vrodenými vývojovými vadami typu rázštepov, či s Ťaţkými vadami srdca,
ktoré vyţadujú zvýšenú ošetrovateľskú starostlivosť. Zaraďujeme sem aj detí s metabolickými chybami —
diabetici, fenylketonurici, deti, ktoré musia dodrţiava rôzne diéty, napr. bezlepkovú diétu. Ak rodina nie je
schopná zabezpeĉiť dieťaťu kvalitnú ošetrovateľskú starostlivosť, sociálny pracovník dáva návrh na
umiestnenie dieťaťa do DD (môţe ísť o umiestnenie na prechodnú dobu, pokiaľ sa rodinná situácia alebo
stav dieťaťa stabilizuje alebo dlhodobo).
Na detských oddeleniach sú nezriedka hospitalizované deti s poruchou príjmu potravy (mentálna anorexia,
bulímia), ktoré ţijú v nezdravej rodinnej atmosfére. V tomto prípade je nutná pomoc psychológa, psychiatra a
sociálneho pracovníka. Úzka spolupráca sociálneho pracovníka s psychiatrickou ambulanciou DN je aj v
prípadoch
samovraţedných pokusov. Ĉasto krát sú za týmto zúfalým ĉinom neusporiadané, ťaţko narušené rodinné vzťahy.
Podobná situácia je u detí, ktoré boli prijaté do DN z dôvodu intoxikácie, pod vplyvom návykových látok.
(Pantélejevová, 2005)

6.4.2 TÝRANÉ, ZNEUŢÍVANÉ A ZANEDBÁVANÉ DIEŤA (SYNDRÓM

CAN)

Bité, týrané a zneuţívané deti nie sú na Slovensku niĉím ojedinelým. Ţiaľ, sociálni pracovníci, psychológovia,
uĉitelia, lekári, policajti, všetci, ktorí v rámci profesie prichádzajú do kontaktu s týranými deťmi, nedokáţu vţdy
zachytiť varovné príznaky zlej situácie dieťaťa. A dieťa samo prehovorí kvôli strachu len málokedy, prípadne ani
nevie, ţe by malo nieĉo povedať, pretoţe pokladá svoju situáciu za normálnu.
Syndróm týraného dieťaa oznaĉujeme skratkou CAN (angi. Chud Abuse and Neglect), ĉo v preklade znamená
syndróm týraného, zneuţívaného a zanedbávaného dieťaťa. Zdravotnícka komisia Rady Európy (1992)
v problematike CAN rozlišuje ‚fyzické, sexuálne či emocionálne týranie, zanedbávanie a tzv. systémové
týranie (sekundárne, inštitucionálne) ―. Väĉšinou ide o nenáhodný dej ĉi situáciu, ktorá je v danej spoloĉnosti
neprijateľná, ĉi odmietaná. Môţe ísť o:
1. akciu: útok, násilie v akejkoľvek forme, najrôznejšie manipulácie s dieťaťom, jeho uvádzanie do neobvyklých
situácií.
2. ne-akciu: zanedbávanie, izoláciu, nestarostlivosť, nesprávnu a nedostatoĉnú výţivu, nedostatok zdravotnej a
výchovnej starostlivosti.
Caputová a kol. (2000) uvádza, ţe „je to súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu a vývoja
dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, v rodine predovšetkým. Tieto príznaky sú výsledkom väčšinou
úmyselného
ubližovania dieťaťu, spôsobeného alebo pôsobeného najčastejšie jeho najbližšími vychovávateľmi, hlavne
rodičmi”.
Niektoré deti sú fyzicky týrané uţ pred svojím narodením, vystavené škodlivému uţívaniu alkoholu alebo drog
matkou. Mnoho závaţných prípadov sa spája so skorým detstvom, súvislosť  spoĉíva v bezmocnosti a
neschopnosti zraniteľného dieťaťa ochráni sa.
Neexistuje jednoznaĉná predikcia sy CAN. Avšak zo spoloĉenskej situácie, Zo sociálneho prostredia dieťaťa a z
aktuálneho zdravotného a psychického vývoja dieťaa samého je moţné vysloviť podozrenie. Ak zdravotnícke
zariadenie rozozná, ţe dieťa alebo aj jeho súrodenci ţijú v rizikovom prostredí, tak ide o deti vo zvlášť ťaţkej
situácii, ktoré potrebujú zvláštnu pomoc spoloĉnosti (multidisciplinárny a medzirezortný prístup).
Celospoločenské riziká: národnosť, príslušnosť k urĉitej etnickej skupine, neschopnosť komunikovať
slovenským jazykom, miesto pobytu: vidiek, ohrozenie vojnovým konfliktom, zasiahnutie prírodnou katastrofou atď.
Rizikové vzťahy v rodine: deti neplnoletých rodiĉov, deti mladej matky samoţiviteľky, deti imigrantov, deti
uteĉencov hľadajúcich azyl, deti vyrastajúce V zloĉineckom prostredí, deti rodiĉov s HIV/AIDS, nemanţelské
deti, deti Z incestného spojenia. Deti narodené v rodine s etnickými, náboţenskými ĉi národnostnými rozdielmi.
Rizikové dieťa: nezaregistrované na úradoch po pôrode, z mnohoĉetných gravidít, s postihnutím, podrobené
násiliu, s HIV/AIDS, bez domova, sirota, narodené rodiĉom so zvláštnym ţivotným štýlom, ţobrákom
ĉi
toxikomanom.

Formy syndrómu CAN

Fyzické týranie spôsobuje najviac viditeľných zranení spomedzi všetkých druhov syndrómu CAN. Jeho základné
príznaky môţeme podľa klasifikácie Caputovej (2000) rozdelí do týchto skupín:
1. Zatvorené poranenia — otrasy, pohmoţdeniny, modriny (vek modrín nám môţe vypovedať o dĺţke trvania
týrania: 1.-2. deň — edém, ĉervená alebo modrá farba; 2.-3. deň, purpurová aţ ţitá, 4.-7. deň, ţitá aţ hnedá; po ‗7.
dni, hnedá blednúca farba), vytrhávanie vlasov, pohryznutia a poranenia svalov, šliach, nervov, ciev a
kĺbov,
poranenia kostí, poranenia hlavy.
2. Otvorené poranenia — rany, popáleniny, bezvedomie a iné neurologické príznaky, bolesti brucha, bolesti hlavy,
závrate, kŕĉe.
3. Mnohopoĉetné poranenia.

Psychické týranie (angl. Psychical Neglect alebo Ernocional Neglect)je podľa Sramovej (2004) poniţovanie,
vysmievanie sa, vyvolávanie strachu u obete hrozbami telesného ublíţenia, izolácia dieťaťa od ľudí, nabádanie a
povzbudzovanie k antisociálnemu správaniu. Patrí sem oceňovanie dieťaťa podľa miery napĺňania potrieb
iných ľudí a vyvolávanie pocitov menejcennosti, nevhodné oĉakávania na dieťa vzhľadom k jeho veku, správanie
rodiĉa k dieťaťu vyţadujúce plnenie poţiadaviek presahujúce úroveň jeho vývinovej kapacity, ale aj prehnaná
ochrana, ĉi naopak nepodnetnosť zabraňujúcu uĉeniu a participácií dieťaťa na normálnych sociálnych
interakciách. Nepríjemným dôsledkom týrania u dieťaa môţu by noĉné mory, pomoĉovanie, poruchy reĉi a
psychické
poruchy. Psychické týranie môţe niekedy viesť aţ k samovraţde. Smutnou skutoĉnosťou je, ţe obeťami týrania
sú ĉasto deti zdravotne alebo mentálne postihnuté.

Caputová (2000) uvádza dve formy psychického

týrania:
» Aktívnu formu tvoria nadávky, verbálne útoky na sebavedomie dieťaťa, opakované poniţovanie,
zosmiešňovanie ĉi zavrhovanie.
» Pasívnu formu tvorí obraz nelásky, nezáujmu, nevšímavosti a nedostatku
starostlivosti.

Je zrejmé, ţe psychická forma týrania je ťaţšie viditeľná, ale i napriek tomu môţe ma za následok rovnaké, keď
nie horšie poškodenie dieťaťa ako všetky ostatné formy.

Zanedbávanie dieťaťa (Child Neglect) je jedna z najĉastejšie sa vyskytujúcich foriem násilia páchaného na
dieťati. Zanedbávanie po narodení zahŕňa zlyhávanie v poskytovaní adekvátnej stravy, alebo obleĉenia, prístrešia,
separovanie dieťaťa od domova alebo opustenie, zlyhanie poskytnutí v ochrany dieťaťu pred fyzickým alebo
emocionálnym utrpením alebo ohrozením, neschopnosť zabezpeĉiť  adekvátnu supervíziu, vrátane pouţitia
neadekvátneho opatrovateľa - opatrovateľky, zlyhanie zabezpeĉovania zodpovedajúcej lekárskej starostlivosti
a lieĉby. Dieťa ţije v nepodnetnom prostredí, ĉím dochádza k narušeniu jeho telesného i psychického vývinu.
Táto forma býva ĉasto úzko spojená s nízkou úrovňou sociálno-ekonomického prostredia rodiny, ale objavuje
sa aj v rodinách materiálne zabezpeĉených, kde môţe by problémom zaneprázdnenosť rodiĉov. Napríklad
ak pre pracovné povinnosti ponechajú deti V opatere príbuzných, alebo aj cudzích ľudí (babysitting), alebo ich
zabavia televíziou a videom plným násilia. Mnoho rodiĉov si zrejme neuvedomuje, ţe aj toto môţe
by  forma zanedbávania dieťaťa.
V spoloĉnosti sa môţu vyskytovať aj prípady hrubého zanedbávania starostlivosti o dieťa, napr. úplne
nevyhovujúce bývanie — maštaľ‘, pivnica, kôlňa, alebo ţiadne bývanie (bezdomovci), deti, ktoré nie sú
zaškolené alebo dlho nechodia do školy.

Sexuálne zneuţívanie (Child Sexual Abuse) definujeme ako donucovanie alebo navádzanie dieťaťa, príp.
mladistvej osoby k podieľaniu sa na sexuálnych aktivitách, bez ohľadu na to ĉi si to dieťa uvedomuje alebo
neuvedomuje. Týmito aktivitami môţe byť fyzický kontakt, vrátane pohlavného a nepohlavného styku. Do
sexuálneho týrania zaraďujeme aj bezkontaktné aktivity, ako prezentovanie pornografických materiálov alebo
pozorovanie sexuálnych aktivít, alebo podporovanie dieťaťa v sexuálne nevhodnému správaniu. Sexuálne
zneuţívanie závisí vo veľkej miere aj od prostredia, ktoré síce nepriamo, ale umoţňuje sexuálne zneuţitie detí. „
Zneužívanie je mnohotvárnym, veľmi nebezpečným sociálno-patologickým javom, ktorý vážnym spôsobom
ohrozuje, a pri zasiahnutí poškodzuje ich stav a vývoj často na celý život” (Weiss a kol., 2005). Práve preto si
podľa autora fenomén sexuálneho zneuţívania vyţaduje sústredenú pozornosť
spoloĉnosti, komplexnú interdisciplinárnu a kvalifikovanú starostlivosť, ktorá bude zameraná
na poznávanie, lieĉenie a prevenciu.

Aktívne Pasívne
Telesné týranie, Trţné, zhmoţdcné rany, poranenia, bitie, Neprospievanie, vyhladovanic, nedostatky v
zneuţívanie a zlomeniny, krvácanie, dusenie, otrávenie, bývaní, obleĉení, v zdravotnej a výchovnej
zanedbávanie smrt‘ starostlivosti

Psychické, citové
Nadávky, poniţovanie, strašenie, stres, Nedostatok podnetov, psychická a citová
týranie a
agresia, šikanovanie zanedbanost‘
zanedbávanie
Sexuálne hry, pohlavné zneuţívane, Exhbicia, video, foto, audiopornografia,
Sexuátne
ohmatávanie, manipulácia v oblasti zahmutie detí do sexuálnych aktivit
zneuţívanie
erotogénnych zón, znásilnenie, incest dospelých J
Zvláštne formy: Münchhausenov syndróm v zastúpení, systémové týranie a zneuţívanie organizovane tyranie
a zneuţívanie, rituálne týranie a zneuţívanie

Tab. 1: Aktívne a pasívne prejavy jednotlivých foriem CAN (Šramová,

2004)

Jednou z foriem terapie je sanácia rodiny — výchovné pôsobenie na jej ĉlenov jednotlivo, aj ako na spoloĉenstvo,
priĉom základom je hodnotenie vzťahov v rodine. Pokiaľ diagnóza a prognóza ukáţe nemoţnosť nápravy, je
nutné odobrať dieťa z rodiny a umiestni ho v optimálnych podmienkach. Situáciu rodiny musí sociálny pracovník
rieši vţdy komplexne.

Prognóza
Závisí od profesionálnej práce kvalifikovaných pracovníkov. Prognózu limituje spolupráca praktického lekára s
odbornými ambulanciami, komunikácia so sociálnymi pracovníkmi, pedagógmi dieťaťa a jeho rodinou.
Problematika týraného, zneuţívaného a zanedbávaného dieťaťa je závaţným celospoloĉenským javom. Napriek
tomu sa existencia sy CAN podceňuje a bagatelizuje. Je nutné, aby sa o tejto problematike hovorilo, aby sme si
viac všímali naše okolie, sledovali správanie detí a prípadné zmeny v ich správam‘ nás nenechali ľahostajnými.
Konlücius povedal: „Zbabelosťje, keď vieme, čo máme robiť a nerobíme to. ‗ Predchádzajme najhoršiemu a
pomôţme deťom preţiť ich ţivot bezstarostne.

6.4.3 DETI S ONKOLOGICKÝM OCHORENÍM

Práca s deťmi s malígnymi chorobami si vyţaduje okrem vysokej profesionálnej úrovne aj maximálne citlivý,
láskavý a priateľský prístup. Je etickou poţiadavkou pre lekára, aby vţdy pravdivo a zrozumiteľne
informoval rodičov O povahe ochorenia a súčasne s maximálnym taktom zodpovedal ich otázky. Zvlášť u
detí so závaţnými diagnózami a prognózami je dôleţité si uvedomiť , akým spôsobom bude rodiĉov informovať,
aby ich nezraňoval viac ako vlastná skutoĉnosť závaţného ochorenia ich dieťaťa.
Kaţdá informácia o neistej diagnóze, najmä však informácia o váţnej chorobe dieťaťa vyvodí v rodiĉoch odozvu
strachu — šoku. Prvé oznámenie musí by spojené 5 okamţitou ochotou pomáha a neponechať rodiĉov v
neistote, by k dispozícii kedykoľvek a opakovane aţ do vyriešenia ich potrieb. Informácia má by  vţdy
zrozumiteľná, povedaná reĉou rodiĉov — najideálnejšie je, ak oboch rodiĉov naraz informuje vţdy ten istý
lekár. Pozitívne ladenie vyvoláva empatický lekár, realistický, neponáhľajúci sa, hovoriaci zrozumiteľne, v
intimite prostredia. Na získanie rodiĉov pre spoluprácu doplníme informáciu aj písaným materiálom o chorobe,
pretoţe poĉuté rýchlo vyprchá z pamäte, ale „materiál v písomnej forme‖ je im k dispozícii opakovane. Pre
správnu spoluprácu je treba poznať situáciu rodiny, vzdelanie, zamestnanie, poĉet detí, ale aj iné moţnosti —
starých rodiĉov. Kaţdé vyšetrenie sa musí ukonĉi otázkami rodiĉov, dokonca si musí lekár overiť, nakoľko
informácii rozumeli, hlavne ak ide o lieĉbu, reţim dňa a meniace sa ordinácie. (Cernay, 2005)
Onkologická Iieĉba je väĉšinou nároĉná a zdĺhavá, a s ňou je spojená znaĉná psychická záťaţ dieťaťa a celej
rodiny. Väĉšinou hospitalizované dieťa sprevádza jeden z rodiĉov. Paradoxne tak môţu vznikaťproblémy v
celkovej rodinnej situácii - v zabezpeĉení chodu domácnosti, v starostlivosti o ďalších súrodencov pacientov apod.
Niekedy sa vplyvom znaĉného a dlhodobého stresu objavia aj konflikty v spoluţití partnerov, takisto sa objavujú
finanĉné problémy. Preto tu nepochybne zohráva dôleţitú rotu sociálny pracovník, ktorý zaĉína pracovať  s
rodiĉmi bez- prostredne po prijatí dieťaťa do nemocnice, poskytne im podstatné informácie, konkrétnu
pomoc.
Významnú rolu tu zohráva schopnosť empatie — zároveň je ţiaduce, aby si dokázal udrţať nadhľad a zostal
objektívny. Je nutné postupovať prísne individuálne (kaţdý prípad má svoje špecifiká): akýkoľvek paušálny prístup
je pre sociálnu prácu, ĉi dokonca riešenie prípadov nesprávny. Malo by platiť , ţe sociálnym aspektom v
starostlivosti o detí by mali venovať maximálnu pozornosť všetci ti, ktorí s nimi pri výkone svojho povolania
prichádzajú do styku.

Detská hospicová starostlivosť’

V okamihu, keď sa dozvieme, ţe ţivot detského pacienta medicína nedokáţe zachráni, môţeme mu ešte v
mnohom pomöcť.
Detská hospicová starostlivosťje Interdisciplinárna odborná starostlivosť O zomierajúce deti a o ich rodiny.
Usiluje sa zmiernenie a kontrolu utrpenia smrteľne chorých detí a ich rodín. Poskytuje tieţ podporu
smútiacim rodinám pri vyrovnávaní sa 50 stratou dieťaťa. Táto starostlivosť zahŕňa bezplatné návštevy
lekára, sestry, psychológa, sociálneho pracovníka, špeciálneho pedagóga ĉi duchovného.

6.4.3.1 ŠPECIFIKÁ PRÍSTUPU K RODIČOM DIEŤAŤA PRI ÚMRTÍ

1. Komunikácia medzi rodiĉmi navzájom a medzi rodiĉmi a zdravotníkmi sa nesmie

prerušiť.
2. Presvedĉenie, ţe sa urobilo všetko pre záchranu dieťaťa môţe zmierniť ţiaľ
3. Nedostatok poznatkov o stave a príĉine úmrtia, ako aj nesprávne porozumenie informáciám posilňuje dohady a
nedôveru rodiĉov o tom, ĉo sa vlastne stalo.
4. Ani emocionálna príprava na smrť nedokáţe zmenšiť‘ ţiaľ nad stratou dieťaťa.
5. Neexistuje ideálna odpoveď v situácii, keď‘ dieťa zomrelo. V tej chvíli je potrebné cíti ľudskú spoluúĉasť.
6. Pomáha láskavá podpora, myšlienka alebo ĉin, citlivé vypoĉutie, náboţenské cítenie, podpora príbuzných a
známych.

Jednou z najnároĉnejších úloh lekára je oboznámi rodiĉov o náhlom úmrtí dieťaťa. Odporúĉa sa nasledovný
postup:
1. Zatelefonovať rodine a pozvať ich na stretnutie na oddelenie vo veľmi váţnej záleţitosti, týkajúcej sa ich
dieťaťa, o ktorej je potrebné hovoriť‘ osobne (pozostalým sa nemá smrť oznamovať  telefonicky alebo
telegramom).
2. Po príchode ĉlenov rodiny sa predstavte a odveďte ich na pokojné miesto.
3. Struĉne popíšte okolnosti, ktoré vedu k úmrtiu. Starostlivo prejdite priebehom udalostí poĉas pobytu dieťaťa na
oddelení. Vyhnite sa eufemizmu „odišiel už nie je medzi nami ―, „ opustil nás °. Namiesto toho pouţívajte slovo
smrť’, „ zomrieť/zomrel-a
4. Nechajte príbuzným urĉitý ĉas na to, aby správne vstrebali informácie. Pozerajte im do oĉí. Podajte im ruku.
Buďte zúĉastnení. Vyjadrite svoje pocity vetou: Prijmite moju úprimnú sústrasť” skôr neţ vetou „Je nám to ľúto”.
5. Nechajte dosť ĉasu na otázky a diskusiu. Preberte všetko niekoľkokrát, aby ste vedeli, ţe všetkému porozumeli
a aby ste im uľahĉiť ďalšie otázky.
6. Umoţnite ĉlenom rodiny, aby mohli svojho blízkeho vedie . Ak sú doposiaľ zapojené prístroje, upovedomte ich
o tom.
7. Vyuţite podporu sociálneho pracovníka a duchovného, pokiaľ uţ nie sú prítomní.
8. Ponúknite rodinným ĉlenom poĉas smútku pomoc, zostaňte s nimi v
kontakte.
Zdravotník prejavuje citlivý a chápajúci prístup, poskytuje podporu, verbálna a neverbálna komunikácia by mali by
v zhode a mali by vyjadrovať univerzálne ľudské hodnoty. (Šĉíbrányiová, 1997)

Nielen hospitalizácia, ale aj kaţdé ochorenie spôsobí dieťaťu traumu, ktorá sa zapíše nadlho do jeho pamäte.
Preto veľmi veľa závisí od prístupu, kaţdého slova, gesta s akým sa dieťa stretne, lebo to urĉí, aký si vytvorí
vzťah a dôveru k lekárovi a ostatným zdravotníckym pracovníkom. Dôleţité postavenie v tomto zohrávajú
samotní rodiĉia, ktorí môţu pozitívne i negatívne ovplyvni  dieťa a jeho vzťah k chorobe a
zdravotníkom, resp. zdravotníckym zariadeniam. Na druhej strane, aj sami zdravotníci majú moţnosť svojou
kaţdodennou prácou dokázať, ţe stále viac dbajú na humanizáciu pediatrickej starostlivosti.

LITERATÚRA KU KAPITOLE 6
BISKUP, P.: Diagnostika syndrómu týraného, zneuţívaného a zanedbávaného dítěte.
- Pediatriepropraxi, 2001, ĉ. 4. s. 164-168. ISSN-1213-0494.
CAPUTOVA,Z. et al.: Týranie, zneuž(vanie či zanedbávanie detí. Bartislava, Jaspis 2000, 72 s. ISBN 8-85576-260.
ĈERNAY, J.: Sociálne problémy v pediatrii — sociálna pediatria. Trnava, SAP 2005. ISBN 80-89104-60-6.
GAţIKOVÁ, E.,MOJTQVÁ, M.: Eticképivblémy v pediatrii aneonatológii. In: MOJTOVÁ, M.: Vybrané kapitoly
z etikypre študentov zdravotníckych a sociálnych odborov. VŠ zdraVotníctva a soc. pite 5v. Alţbety, Bratislava,
2008, s. 46-53. ISBN 978-80-8927 t-40-5.
GUT, J.: Komplexnípéĉe o děti v nemocnici ajejich rodiĉe. Pediatriepropraxi, 2006, Ĉ. 3. ISSN- t2t3-
0494.
PANTĚLEJEVOVÁ, I.: Úloha sociální pracovnice v péĉi O dítě ve zdravotnickém
‚‗ ‚- zařízení. Pediatrie pro praxi, 2005, ĉ. 5, s. 255-257. ISSN-1213-0494.
SCIBRÁNYIOVA, H.: Eticképroblémy v neonatológii. Bratislava, IVZ a SPS 1997, 28
s.
SRAMOVÁ, B.: Domáce násilie páchané na deoch a mládeži. Nitra, UKF FS Vaz 2004, 152 s. ISBN 80-8050-
750-3.
WEISS, P. et al.: Sexuáln(zneužíva’n(dětt Praha, Grada 2005, 264 s. ISBN 80-247-0929-
5.

7. PSYCHIATRIA

„Najkratšia cesta medzi dvoma ľuďmi je úsmev.”

Viktor Borge

Z pohľadu laickej verejnosti, ale aj zdravotníkov sa psychiatria odlišuje vo viacerých aspektoch od iných
medicínskych odborov:
1. Predovšetkým je to dané charakterom príznakov chorôb: choroba môţe narušiť kritickosť, pacient môţe by
nebezpeĉný pre okolie (agresívny a pod.). Ĉlovek sa môţe cítiť v poriadku, neakceptuje svoju diagnózu.
2. Komplexnosťou a rozdielnym významom jednotlivých typov
príĉin:
. biologické príĉiny (pri toxických psychózach — alkoholizmus),
. psychologické príĉiny (pri abnormných reakciách - ĉasto krát presne sa nedajú urĉiť).
3. Rozdielnosťou patogenetických mechanizmov:
. biologické — (sú jasne urĉené),
. psychologické (napr. Alzheimerova choroba — nedostatok info o postupnosti a ĉinnosti patogénov).

7.1 ETICKY PROBLÉMOVÉ OBLASTI A ÚLOHY V PSYCHIATRII

Psychicky chorí pacienti a právne normy

Ochrana záujmov chorého si vyţiadala vytvorenie zvláštnych právnych noriem, týkajúcich sa lieĉby,
spôsobilostí k právnym úkonom, aj situácií V prípade spáchania trestného ĉinu.

. nedobrovoľná hospitalizácia
Nedobrovoľne hospitalizovať pacienta je moţné len v opodstatnených prípadoch, napr. ak je chorý nebezpeĉný
pre seba alebo okolie (endogénna psychóza, schizofrénia, pedofília atd.‘.), alebo aby sa predišlo váţnemu
zhoršeniu zdravotného stavu. O nedobrovoľnej hospitalizácii rozhoduje psychiater, dôvody následne preveruje
súd. Niekedy dochádza ku konfrontácii názorov psychiatra a sudcu. Lekár cíti morálnu zodpovednosť za osud
chorého
— zdĺhavé vysvetľovanie medicínskych dôvodov (endogénne depresie manio-depresívny syndróm — prejav
aktivita/útlm), sudca musí rešpektovať lehoty v zákone. V tejto súvislosti je dôleţité si uvedomiť, aby k zmene
postojov viedli odborné argumenty a nie tragédie chorých.

. zmena spôsobilostí k právnym úkonom

V prípade zmeny spôsobilosti dá psychiater alebo iný lekár podnet pre skúmanie spôsobilostí. Rozhoduje o tom
súd, ktorý sa opiera o posudok súdneho znalca — psychiatra.

. u páchateľa trestného činu pri podozrení na duševnú poruchu

Dokazovanie musí by doplnené o znalecké súdno-psychiatrické vyšetrenie — vyjadruje sa o rozpoznávacích
a ovládacích schopnostiach vyšetreného v dobe ĉinu a jeho schopnosti chápať zmysel trestného konania. Ak súd
rozhodne o nepríĉetnosti obţalovaného, vedie to k exkulpovaniu (zbaveniu viny) páchateľa. Následne súd
má právo nariadiť ochrannú psychiatrickú Iieĉbu v psychiatrickom zariadení podľa bydliska páchateľa. Stáva sa,
ţe závery sú ovplyvnené morálnymi postojmi, zvlášť pil posudzovaní páchateľov násilných trestných ĉinov.
(Soltés a kol., 1996)

V zásade existujú v oblasti psychiatrie tri eticky problémové oblasti a

úlohy:
(a) ochrana pacientov pred nevhodným zaobchádzaním, neoprávneným zásahom do ich slobôd, vrátane
súdneho
posudzovania, a pred nátlakom,
(b) zdôraznenie práv pacientov, snaha o to, aby aj psychiatrickí pacienti (vrátane tých so zníţenou
kompetenciou)
mohli v ĉo najväĉšej moţnej miere rozhodovať sami o sebe a o spôsobe svojho ţivota,
(c) snaha o zmenu prístupu spoloĉnosti k psychiatrickým pacientom, kultivácia správania profesionálnych
zdravotníkov, spolupráca zdravotníctva a verejnej správy (administratívy a súdov) v prospech pacientov. (Lajkep,
Prudil, 2006)

V praxi sa stretávame ĉasto s tým, ţe etické a právne problémy sú podceňované, resp. oveľa viac sa kladie
dôraz na odborné problémy, týkajúce sa diagnostiky a terapie. Podľa súĉasných trendov dobrá starostlivosť o
psychiatrických pacientov je zaloţená na troch základoch:
1. znalosť odbornej problematiky a schopnosť uplatni tieto pozitívne vedomosti V praxi,
2. orientácia v základných právnych predpisoch a v súdnych konaniach,
3. rešpekt k eticky oprávneným nárokom pacienta a vnímavosť k etickým problémom psychiatrickej starostlivosti.

Ad 1) Ochrana psychicky chorých pacientov

» Právne predpisy, postupy a prax vzťahujúce sa k právnej podpore a ochrane dospelých s duševným
ochorením,
musia by zaloţené na úcte k dôstojnosti kaţdej ľudskej osoby, k jej ľudským právam a základným slobodám.
» Samotný štát sa má snaţiť zabezpečiť psychicky chorým občanom rovnaký právny štatút, v rovnakej
miere, ako ostatným občanom.
» Kaţdý ĉlovek —je nositeľom práv od okamţiku narodenia aţ po úmrtie. Je potrebné zabezpeĉiť rovnosť pred
zákonom psychicky chorým ľuďom a umoţni im vykonáva základné práva aj v prípadoch, kedy je nevyhnutné
právne zastupovanie a právna podpora. Je dôleţité predchádza diskriminácii duševne chorých a ich následnej
exklúzii.
» V niektorých prípadoch ide o závaţné duševné postihnutie, v tom prípade V záujme ochrany pacienta je nutné
zabezpeĉiťprávnu asistenciu a právne zastupovanie.

Ad 2) Práva psychicky chorých pacientov

» Základný termín pouţívaný v tejto súvislosti je 5,kornpetencia‖. Neznamená to len „schopnosť vykonávať
práva‖, nestotoţňuje sa to len so „spôsobilosťou k výkonu právnych úkonov‖. Ĉasto krát ani pre psychicky
zdravého ĉloveka nie je jednoduché správne pochopiť nároĉnosť správnych a súdnych konaní a porozumieť
právnickej terminológii. Pojem „kompetencia‖ môţeme vnímať v zmysle schopnosti konať a schopnosti vnímať
realitu — na základe rovnakého právneho postavenia — vo svojom vlastnom
záujme. Na to je potrebná široká spolupráca medzi súdmi, zdravotníctvom a
administratívou.

Ad 3) Pôsobenie na verejnosť a kultivácia odborného konania

» By psychicky chorým je v mysli verejnosti späté s tzv. „stereotypom duševne chorého‖. Je to beţná
predstava o tom, ako vyzerá a ako sa správa „blázon‖, ktorá sa udrţuje pomocou rôznych poznatkov, literatúry a
ľudového humoru. Stereotyp duševne chorého nie je ľahké zmeniť , pre- toţe ide o široko zaloţený kultúrny
fenomén (tzv. predreflexívne predstavy). Skôr neţ zaĉneme o veci premýšľa , uţ máme o tom nejakú predstavu,
ktorá nie je ĉisto racionálna (stáva sa to aj profesionálom v starostlivosti o psychicky chorých), ĉo sa
následne môţe premietnuť do ich práce a prístupu k pacientom.
» je nutné vytvoriť spravodlivý prístup. (Lajkep, Prudil, 2006)

Etický prístup k pacientovi je dôleţitý, pretoţe:

» e samotným pacientom najvyššie hodnotený,
» je pacientom najľahšie rozpoznateľný,
» je základom terapeutického vzťahu (nie
psychoterapiou!),
» zniţuje riziko vzniku právnych sporov,
» pacient je ochotný odpustí lekárovi aj prípadné odborné pochybenie,
» naopak, tam, kde došlo k zlyhaniu v etickom prístupe k pacientovi (podáva rôzne sťaţnosti, trestné oznámenia),
ĉo môţe vyústi do rôznych právnických sporov s nepríjemným (negatívnym) dopadom na zdravotníka.

7.1.1 STIGMÁTIZÁCIA PACIENTOV S PSYCRIATRICKOU

DIAGNÓZOU

Stigma je grécke slovo, ktoré znamená znak, oznaĉenie. O stigme hovoríme, ak niektorého Ĉloveka (alebo
skupinu ľudí) oznaĉíme a neoprávnene mu prisúdene vlastnosti, ktoré zniţujú jeho Ľudskú dôstojnosť a hodnotu.
Stigma prináša pocit hanby a zneváţenia a vedie k tomu, ţe označený nemôţe ţiť plnohodnotným ţivotom
a spoločnosť ho vylučuje. Korene stigmy sú historické, majú svoj pôvod v oddeľovaní duše od tela.
Stigma však neznamená len pouţitie negatívneho „oznaĉkovania‖ alebo aktivity. Je prejavom znevaţovania,
nerešpektovania. Vytvára bariéru, ktorá bráni Chorým a ich rodinám vyhľadať účinnú pomoc, pretoţe sa
boja diskriminácie. Na Slovensku navštívi psychiatra roĉne asi 200 000 ľudí, to znamená, ţe skúsenosť 5
duševnou poruchou má buď u seba alebo u svojich najbliţších najmenej 3/4 milióna ľudí. Predpokladáme však, ţe
najmenej dvojnásobok má tieţ problémy, pri ktorých by psychiater vedel úĉinne pomôcť , zo strachu ho však
nevyhľadajú.

Dôsledky stigmatizácie
Stigma je dôsledkom neinformovanosti o ochorení, o moţnostiach jeho liečenia a schopnosti ţiť a pracovať.
Nedostatok vedomostí o priebehu duševných ochorení, neschopnosť porozumie  ich príznakom, ktoré sa
ostatným zdajú ĉasto zvláštne a nepochopiteľné, vyvolávajú V zdravých strach a odmietanie chorého. To vedie
k najrôznejším prejavom diskriminácie. Chorý ĉlovek si nevie nájsť zamestnanie, klesá na
spoloĉenskom rebríĉku, stráca pocit vlastnej hodnoty, dostáva sa do sociálnej izolácie, samoty. Ak sa nezaradí
späť do práce, rodiny ĉi spoloĉenského ţivota, chorobné zmeny sa prehlbujú a ochorenie nadobúda
chronický priebeh. Jeho dôsledkom je prehĺbenie izolácie, ĉím sa bludný kruh ochorenia a jeho sociálnych
dôsledkov uzatvára.
V rámci lieĉby a starostlivosti o psychiatrických pacientov sa stretávame so zlou kvalitou (dostupnosť , ponuka —
výsledkom sú relapsy), marginalizáciou v rámci opatrovateľských systémov a nízkym statusom profesionálov
a sluţieb poskytujúcich starostlivosť. Spoloĉnosť stigmatizuje nielen pacientov, ale aj ich blízkych, ĉo sa
prejavuje negatívnymi dôsledkami pre rodiny (obviňovanie, hanba, strata priateľov). Táto skutoĉnosť sa
odráţa v zlej kvalite ţivota duševne chorých, ich zneuţívaním a zanedbávaním zo strany laickej verejnosti,
ale aj zo strany profesionálov.
Na Iiečbu duševných ochorení sa na Slovensku vynakladá len necelé 2% zo zdravotníckeho rozpočtu (vo
vyspelých krajinách 10 —15%), hod postele pre duševne chorých tvoria 14% z celkového posteľového
nemocniĉného fondu a táto sumu sa v posledných rokoch navyše stále mierne zniţuje. Pod- mienky vo viacerých
psychiatrických lieĉebniach sa síce zlepšili, ale stále sú neporovnateľné horšie ako podmienky pre lieĉbu telesne
chorých. Liečba duševných ochorení je z finančného hľadiska hodnotená zo všetkých hlavných
medicínskych odborov najniţšie a počet ošetrujúceho personálu v nemocniciach, ale hlavne v ambulantnej
zloţke, je úplne nedostatočný. Tzv. komunitná starostlivosť, ktorá predpokladá Ťaţisko komplexnej lieĉby
duševných porúch priamo v bydlisku pacienta, existuje len v oklieštenej podobe a len ojedinele. Existujú zákony,
ktoré stále diskriminujú duševne chorých, napr. pri moţnosti pracovať  popri invalidnom dôchodku.
Cieľom destigmatizácie je odstrániť alebo aspoň zmierni predpoklad, ţe psychiatrickí pacienti, sú kvôli
svojmu kontaktu s psychiatriou odlišní od beţnej populácie. V praxi to znamená, aby nebol diskriminovaný ich
prístup k zamestnaniu, aby ich akceptovala a prípadne im aj pomáhala rodina, priatelia. Dôleţitý je správny prístup
zdravotníckych profesionálov. Psychiater alebo iný terapeut by mal pacienta a prípadne aj jeho rodinu pravdivo a
zrozumiteľne informovať o prejavoch, lieĉbe a prognóze poruchy zdravia. Prospešné môţe by tieţ vytváranie
svojpomocných skupín pacientov a ich príbuzných za úĉelom destigmatizácie a komunikácie o
skúsenostiach. Dôleţité je tieţ, aby spoloĉnosť mala vyváţené a pravdivé informácie o psychických
poruchách, to môţu zabezpeĉiť médiá a vzdelávací systém.

7.2 ÚLOHA SP V STAROSTLIVOSTI O PSYCHICKY CHORÝCH

PACIENTOV

Sociálny pracovník je jedným z ĉlenov psychiatrického tímu. Pri hospitalizácii pacienta získava údaje pre sociálnu
anamnézu prostredníctvom rozhovoru S pacientom, rodinnými príslušníkmi, príp. zo zdravotnej dokumentácie. Na
základe nej urĉí sociálnu diagnózu a terapiu s prihliadnutím na pacientove potreby. Vyuţíva širokú škálu metód
sociálnej práce ako rozhovor, sociálne poradenstvo, sociálnu rehabilitáciu — ergoterapia, biblioterapia,
muzikotrepia, arteterapia, nácvik sociálnych zruĉností, terapeutická komunita, primárna, sekundárna a terciárna
prevencia, prípadová analýza, cielené zamestnanie a podporné zamestnanie. Takisto participuje na terapii a
resocializácii. Ku kaţdému pacientovi pristupuje individuálne, keďţe kaţdý klient prichádza s iným „balíkom‖
problémov.
Sociálny pracovník poskytuje odborné poradenstvo — informácie v oblasti sociálneho zabezpeĉenia, obĉianskeho,
pracovného a rodinného práva. rodinnú intervenciu a pod. Pomáha pri uplatňovaní nárokov nemocenského
poistenia, sociálneho a dôchodkového zabezpeĉenia, pri riešení bytových problémov, umiestňovaní pacientov do
ústavov, urĉovaní opatrovníka, riešení problémov S ochrannou lieĉbou, majetko-právnych záleţitostiach.
Osobitnú starostlivosť venuje osamelým a starším pacientom, ktorí sú po- zbavení spôsobilosti na právne úkony,
a tieţ pacientom po samovraţedných pokusoch. Po prepustení klienta z psychiatrickej starostlivosti sa
práca
sociálneho pracovníka nekonĉí. Je potrebné, aby pacienti klient zostal v evidencii a sociálny pracovník ho podľa
potreby kontaktoval, usmerňoval a snaţil sa pomôcť vyriešiťjeho problémovú sociálnu situáciu.

7.3 PROBLEMATIKA DROGOVEJ ZÁVISLOSTI

Výrazným znakom súĉasnej spoloĉnosti je výskyt a šírenie sa sociálnopatologických javov, od drobných

problémov V správaní cez závaţnejšie delikty aţ po delikvenciu, kriminalitu ĉi toxikomániu. Je nimi ohrozovaná
najmä mládeţ, ktorá je menej odolná voĉi rôznym neţiaducim vplyvom a faktom, ale i viac náchylná hľadať
riešenia svojich problémov neadekvátnymi cestami. (Matula, 1997, S. 4)

Droga je látka, ktorá po vstupe do ľudského organizmu, je schopná pozmeniť jednu alebo viacero jeho funkcií,
pôsobí priamo alebo nepriamo na CNS a môţe ma priznaná postavenie lieku.
Návyk je ustálenou reakciou organizmu na známy podnet. O návyku je moţné hovoriť iba vtedy, keď existuje
nejaká predchádzajúca skúsenosť.
Tolerancia — znášanlivosť organizmu na mnoţstvo prijatej látky. Znakom je, ţe organizmus si na túto látku zvyká,
a pre úĉinok tejto látky je potrebné dávku zvyšovaĉ . Tolerancia na drogy má najprv vzostupnú tendenciu, potom
však klesá.
Závislosť (psychická, fyzická)je psychický a niekedy tieţ fyzický stav, ktorý je výsledkom vzájomného
pôsobenia
medzi ţivým organizmom a drogou. Je charakterizovaný zmenami správania a inými reakciami, ktoré zahŕňajú
nutkanie brať drogu stále, alebo pravidelne pre jej psychické úĉinky a niekedy tieţ preto, aby sa predišlo
nepríjemným pocitom, ktoré vznikajú v dôsledku toho, ţe táto látka nie je v organizme.
. fyzická — keď‘ sa látka nenachádza v organizme, nastáva abstinenĉný syndróm, ktorý sa prejavuje
rôznymi príznakmi (zívanie, potenie, nepokoj,
úzkosť, vracanie, kŕĉe, hnaĉka, zmeny krvného tlaku, bolesť hlavy...). Príznaky pramenia z narušenia vnútornej
rovnováhy.
. psychická — duševný stav, ktorý sa prejavuje neodolateľným nutkaním (craving — baţenie po droge),
potrebou pokraĉovať v periodickom alebo sústavnom uţívaní drogy. Uţívateľ drogy môţe by nervózny,
depresívny, agresívny a pod. Vznik tohto druhu závislosti je spojený s intenzívnym preţitím príjemných záţitkov
a je rozhodujúci pre štádium chronického uţívania drog.
Fyzická závislosť sa dostavuje hneď po odňatí drogy, psychická aţ v období abstinencie.

Abstinenčný syndróm — syndróm náhleho odňatia drogy, vzniká ako pravidelný sprievodný jav tolerancie. Jeho
výskyt a intenzita závisí od stupňa fyzickej závislosti. V súvislosti so vznikom závislosti hovoríme aj o tolerancii,
pod ktorou rozumieme zníţenú odpoveď organizmu na úĉinky drogy, ktorú musí prijíma konzument pre
dosiahnutie rovnakého úĉinku v neustále vyšších dávkach.
Závislosť od drog sa podobá alergii (napr. na jahody): Ak ĉlovek alergický na jahody poţije jahody, hoci po
veľmi dlhom ĉase, dostane vyráţku. Podobne ĉlovek závislý od alkoholu, ak aj po dlhodobej abstinencii poţije ĉo i
len malé mnoţstvo alkoholu, je opäť „v tom‖. Závislosť môţeme porovnať s vetou: keď‘ ĉlovek, ktorý sa zbavil
diabla mu po ĉase opäť podá prst, diabol mu „uchmatne celú ruku‖ — a nakoniec jeho celého. Napr. pohárik je u
abstinujúceho alkoholika ten diablovi podávaný prst.

Existujú štyri základné faktory drogovej závislosti, ktoré sú významné pre jej vznik a udrţiavanie, ako aj pre jej
modifikáciu a elimináciu. Sú to:
1) droga, resp. jej stimulaĉné, euforizujúce, narkotizaĉné a iné
úĉinky,
2) osobnosť,
3) sociálne prostredie,
4) podnet (provokaĉné a vyvolávajúce ĉinitele).

Diagnostika závislosti
. silná túţba po droge, alebo nutkanie uţívaju, problémy so sebaovládaním pri uţívaní tejto ‗látky, ĉi uţ ide
o
zaĉiatok, ukonĉenie, alebo mnoţstvo látky,
. fyzický odvykací stav,
. tolerancia k danej látke sa mení,
. pokraĉovanie v uţívaní látky aj napriek viditeľným negatívnym telesným, alebo psychickým
následkom,
. látka je ĉasom uţívaná kvôli zmierneniu negatívnych prejavov, vyvolaných predchádzajúcim uţívaním tejto
substancie, priĉom konzument si je vedomý toho, ţe vďaka takémuto postupu sa zbaví nepríjemných fyzických
prejavov. Niekedy sa pouţívajú látky s podobným efektom na miernenie odvykacieho stavu.
. postupné zanedbávanie predchádzajúcich záujmov na základe potreby väĉšieho ĉasu na získanie látky, jej
uţitie a zotavenie sa z jej úĉinkov,
. návrat ku konzumácii po urĉitej dobe abstinovania sa prejaví rýchlejším návratom prejavov syndrómu, neţ je to
u ľudí, ktorí závislí nie sú,
. zúţenie osobného repertoáru uţívania takýchto látok.
Diagnóza závislosti môţe by postavená vtedy, ak sa za posledný rok v nechránenom prostredí objavili aspoň 3
z vyššie uvedených kritérií.
Drogy môţu do ľudského organizmu vstupovať viacerými cestami:
. inhaláciou (vdychovaním, cez respiraĉný trakt — fajĉenie,
ĉuchanie),
. rezorpciou cez sliznicu (ústnej dutiny, zaţívacieho traktu, sliznicu nosa, pošvy, koneĉníka, ale aj cez
neporušená ľudskú koţu)
. parenterálne (najĉastejšie injekĉnou striekaĉkou do svalu, ţily, podkoţne)

Rozdelenie drog;
Z chemického hľadiska — prírodné (marihuana), syntetické (metadon) a semisyntetické
(heroín),
Podľa zákona — legálne (destiláty, tabak) a nelegálne t. j. zakázané,
Podľa spôsobu užívania — inhalácia (vdychovanie, ĉuchanie), rezorpcia,
parenterálne,
Podľa účinku — depresanty, simulanty a halucinogény.

Depresanty (vrátane barbiturátov, sedatív a hypnotik - heroín, morfín, ópium, kodeín, metadon, syntetické opiáty)
-
utlmujú a spomaľujú CNS, uţívajú sa najmä na navodenie spánku, alebo na uvoľnenie
úzkosti.
Stimulanty — (speed, kofeín, kokaín, pervitín) — stimulujú CNS a zrýchľujú jej ĉinnosť, ĉím sa zvyšuje duševná
bdelosť a fyzické pohyby.
Halucinogény (LSD, marihuana, extáza, magické huby) — mení sa vnímanie a môţe vyvoláva halucinácie tým,
ţe narúša normálne funkcie CNS (pri vyšších dávkach). Úĉinky sa môţu prejavovať podobne ako pri psychóze,
ale s tým rozdielom, ţe halucinácie sú navodené látkou, nie organicky.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) stanovila týchto 7 typov závislosti:

1. závislosť kanabisového typu,
2. závislosť morfínového typu,
3. závislosť kokaínového typu,
4. závislosť kathového typu,
5. halucinogénna závislosť,
6. závislosť od amfetamínov,
7. závislosť od barbiturátov (vrátane alkoholu).

Okrem toho poznáme primárny (návyková látka je od zaĉiatku vedome zneuţívaná ako droga) a
sekundárny
(droga je uţívaná — najmä na zaĉiatku — ako liek) typ závislosti.
1) Primárny typ —jedinci z tejto skupiny berú drogy len kvôli ich úĉinkom, preto (hlavne na zaĉiatku)
zneuţívajú
všetko, ĉo ĉlenovia toxikomanickej skupiny oznaĉia termínom droga. Do tejto skupiny patria najmä mladí, kým do
skupiny sekundárneho typu drogovej závislosti — pacienti stredného ale- bo vyššieho veku. Tí preferujú obyĉajne
iba urĉitý liek alebo lieky, ktorých úĉinky sú si blízke. Sú stále viac izolovaní a osamotení, kým mladí z
prvej skupiny vytvárajú skoro vţdy skupiny, „party‖ s rôznym stupňom vnútornej organizovanosti.
2) K sekundárnemu typu — patria ľudia, ktorí látku, ktorá sa pre nich neskôr stane návykovou drogou, najskôr
uţívajú ako liek. Sú presvedĉení o jeho uţitoĉnosti, potrebnosti a neskôr i nevyhnutnosti pre ich zdravotný stav,
priĉom ich zdravotný stav je narušený nejakými ťaţkosťami, ĉi chorobou. Tento druh môţe by navodený
lekárom. Do tejto skupiny môţeme zaradiť i tých, ĉo berú drogu na dosiahnutie lepšieho výkonu alebo schopností
naviac. Ľudia, ktorí patria do tejto skupiny, stále veria, ţe sa Iieĉia alebo ţe len náhodne dopujú, i keď‘ sa u nich uţ
rozvinula závislosť. Vytvárajú si racionalizaĉný systém, pomocou ktorého seba i ostatných presviedĉajú (alebo sa
aspoň snaţia presvedĉiť, ţe daná liek je pre ich organizus a zdravtný stav nevyhnutný.

7.3.1 ZÁVISLOSŤ OD ALKOHOLU

„Nie je tragédiou zriekasa v živote alkoholu, tragédiou je zrieknusa v alkohole života.”

Alkohol je na celom svete najrozšírenejšia droga (len v Európe sa nachádza okolo 23 miliónov ľudí závislých od
alkoholu), ktorá sa prejavuje všetkými znakmi závislosti (telesná, psychická). Z roka na rok sa presúva vek
lieĉených pacientov — alkoholikov do niţších vekových skupín a pribúda ţien so závislosťou od alkoholu.
Nie je moţné deliť alkoholikov na „malých a veľkých‖, ani na „dobrých a zlých‖. Kaţdý má podiel na
nepriaznivom vývoji situácie. Niekto si pitím rozbije rodinu, iný si vyvolá alkoholovú psychózu, ďalší príde o
zamestnanie alebo svojím správaním ohrozuje svoje okolie. Kaţdoroĉne zomrie cca 200 000 ľudí na následky
poţívania alkoholických látok.
Alkoholizmus — nadmerná ĉi pravidelná konzumácia alkoholických nápojov spojená s nebezpeĉím
návykového
správania, ako druh sociálnej deviácie, resp. sociálnopatologický jav s negatívnym dopadom na jedinca, rodinu
i
spoloĉnosť. Nadobúda stále väĉšie rozmery, je problémom
celospoloĉenským.
Alkoholik je podľa WHO ĉlovek, ktorý si poţívaním alkoholických nápojov spôsobuje psychické, telesné
a
spoloĉenské problémy. Za alkoholika môţeme povaţovať kaţdého, komu pitie narušuje pracovný výkon, rodinný
alebo sociálny ţivot a kto s ním nemôţe prestať, hoci by si to ţelal.
Problémy spojené s alkoholom sa vo vymedzení WHO ĉlenia na problémy týkajúce sa pijúceho jednotlivca,
jeho rodiny a spoloĉnosti ako celku:
. poškodené zdravie,
. problémy v rodine,
. pracovno-právne problémy.

Problémy súvisiace s alkoholom týkajúce sa jednotlivca, ktorý pije (WHO)

Následky akútnych epizód nadmernej spotreby alkoholu (krátkodobá zmena správania a
sebaovládania — agresivita, nehody, úrazy, neuváţené sexuálne správanie; zdravotné ťaţkosti; zatknutie a
väznenie pre opilstvo).
Následky dlhotrvajúcej nadmernej spotreby alkoholu (syndróm závislosti od alkoholu psychické,
somatické i sociálne príznaky; podvýţiva alebo poruchy vo výţive; dlhotrvajúca zmena správania a
sebaovládania;
nehody, úrazy; zníţenie pracovnej schopnosti aţ invalidizácia).
Prípadné sprievodné ťaţkosti (strata rodiny, osamelosť‘ ‚ strata domova a bývania, strata priateľov;
strata zdravia; strata sebaúcty; strata zamestnania alebo prostriedkov obţivy, zadlţenosť‘ ; strata slobody;
strata
dobrej povesti, stigmatizácia; krádeţe, samovraţda.

Problémy súvisiace s alkoholom týkajúce sa rodiny jednotlivca, ktorý pije (WHO)

. rozvrat v rodine — manţelský nesúlad,
. nevery spolu zapríĉinené nadmernou konzumáciou alkoholu,
. násilnosti na partnerovi a deťoch,
. duševné poruchy;
. finanĉné ťaţkosti aţ bieda;
. škodlivý úĉinok na plod ti pijúcej ťarchavej ţeny;
. nedostatoĉná starostlivosť‘ o deti, narušenie vývoja deti, zneuţívanie detí, zanedbanie aţ zanechanie štúdia
t ĉlena rodiny;
. spotreba alkoholu mládeţou a kriminalita mladistvých;
. strata úcty a váţnosti rodiny v okolí a sociálnom prostredí (izolácia);
. nesamostatnosť‘ rodiny, odkázanosť‘ na pomoc iných.

Cesta k alkoholizmu sa Uši od prípadu k prípadu. U niekoho sa táto choro- ba vyvinie pomerne rýchlo, väĉšine
alkoholikov sa však poţívanie alkoholu vymkne z rúk za 10-15 rokov.

Fázy alkoholizmu podľa Jellinka:

A. počiatočná (iniciálna) — zaĉíname popíja, zistíme, ţe sa uvoľníme, zvyšovanie dávok, stúpa tolerancia
stúpa.
B. varovná (prodromálna) — obĉas sa opíja, pitie skrýva, v intoxikácii sa maximálne kontroluje, citlivý na
zmienku
o alkohole, tolerancia stúpa, obĉas sa vyskytnú palimpsesty —
„okienka‖.
C. rozhodná (kruciálna) .— ĉlovek sa stáva závislým, strata kontroly, problémy v rodine, práci, výskyt
okienok,
pitie vo veľkých dávkach, vybudovanie si racionalizaĉného systému, zúţenie záujmov, výkyvy
nálad.
D. konečná (terminálna) — tolerancia sa zniţuje, závislosť rozbehnutá, droga je na prvom mieste, trasenie rúk,
výrazne oslabené fyzické a psychické zdravie, tremor — trasenie rúk, strata
blízkych.

Vplyv závislosti na rodinu a partnera

Ĉlen rodiny, ktorý je závislý, zásadným spôsobom narúša spoluţitie i ţivot ostatných ĉlenov rodiny. Po
ekonomickej stránke nastávajú finanĉné ťaţkosti, ba aţ bieda. Rodina so zniţujúcou sa ţivotnou úrovňou klesá aj v
oĉiach spoloĉnosti. Dostáva sa do izolácie a dokonca sa môţe sta aj „sociálnym prípadom‖ odkázaným na
pomoc štátu. Takisto je ohrozená citová a ochranná funkcia rodiny neposkytovaním dostatku lásky,
bezpeĉia, istoty, úcty a slobody všetkých ĉlenov. Na výchovnú funkciu rodiny vplýva citová láska, ktorá je
rovnako dôleţitá ako materinská láska. Otec ako muţský vzor pre dieťa je matkou nenahraditeľný.
Podobne ako ţivot detí, aj ţivot partnera/ky — teda ich vnútorné preţívanie, nálada správanie sa — závisí od
pozitívneho ĉi negatívneho obdobia v ţivote závislého, resp. jeho striedania nálad. Tu hovoríme o
SPOLUZÁVISLOSTI príbuzných. Rodinná atmosféra býva presýtená napätím, konfliktami a narušenou
komunikáciou. Po mnohých sľuboch a sklamaniach môţe dôjsť k rezignácii príbuzných riešiť problém zásadne a
svojou pasivitou vlastne udrţiavajú závislého ĉlena i seba v závislosti

Pavelová(2006) popisuje situáciu v rodine takto:

Vplyv alkoholu v rodine závislého od alkoholu je oĉividný. Veľká psychická záťaţ, ktorú spôsobil alkoholizmus, je
viditeľná na všetkých ĉlenoch rodiny, predovšetkým však na manţelke. Vývoj rodiny, trpiacej závislosťou jedného
z jej ĉlenov, tvorí ĉasto nasledujúcu schému:
1. Ţena aj celá rodina problém popierajú sami pred sebou, pred svojimi najbliţšími. Je to obdobie strachu pozrieť
sa na problém, pripusti ho pomenovať.
2. Ţena a ostatní ĉlenovia rodiny sa pokúšajú problém vyrieši vlastnými sila- mi, táto snaha je však nedôsledná
— manţelka sa ĉasto vyhráţa odchodom od manţela, rozvodom, v niektorých prípadoch aj odíde, ale potom sa
zase vráti, podá ţiadosťo rozvod, potom ju odvolá, pretoţe je zúfalá, snaţí sa muţa abuzéra presvedĉi
dohováraním, alebo s ním vôbec nehovorí. Pred ostanými sa snaţí zapiera manţelovo pitie a usiluje sa, aby
udrţala aspoň zdanie normálne fungujúcej rodiny. Táto jej snaha je márna v zmysle jej snaţenia udrţať 
rovnováhu v systéme, ktorý nie je rovnováţny a nemôţe ním by dovtedy, kým sa v systéme vyskytuje závislosť
ĉo len jedného ĉlena rodiny.
3. Rodina trpí, jej ĉlenovia sa izolujú od ostatnej spoloĉnosti. Ak rodina nejde do spoloĉnosti, nemôţe sa sta , ţe si
partner vypije a znemoţní seba i ostatných príbuzných. Rodina sa takto snaţí predchádza strachu, pocitom
hanby. Tomuto izolácia pomáha, nie je však takouto formou moţné nadmerné pitie zastavil Napriek týmto snahám
v tejto fáze uţ okolie ĉasto vníma problémy v rodine.
4. Predošlý spôsob konania nie je trvale moţný a je aj neúĉinný, preto sa rodí- na vracia späť do spoloĉnosti,
priĉom sa dištancuje od abuzéra. Ĉlenovia rodiny chcú ţi svoj ţivot, ĉo je nemoţné.
5. Rodina hľadá porozumenie a pomoc u druhých. Najskôr u priateľov, potom odborníkov, tieţ
spolupracovníkov.

Fázy liečebného postupu

Heller, Pecinovská (1996) uvádzajú tieto fázy lieĉebného postupu:
. odstráni drogu z organizmu,
. obnoviť a rehabilitovať somatické funkcie organizmu,
. obnoviť psychické funkcie a vytvoriť pozitívne štruktúry psychiky,
. odstráni základný problém — doplniť schopnosť odpovede na otázky ţivota,
. prijatie a stabilizácia štýlu s diétou,
. resocializácia.

Cesta k náprave býva dlhá a ťaţká, ale vţdy je nádej. Lieĉba je veľmi nároĉná, vyţaduje si vysokú motiváciu zo
strany závislej osoby ako aj ošetrujúceho personálu. Skála (1989) hovorí o dôleţitosti pacientovej osobnosti pre
vznik, priebeh a výsledok — teda aj pre lieĉbu — chorobného procesu. Pre úspech lieĉby sú dôleţité aj
ďalšie faktory. Je to predovšetkým pacientova dôvera, spolupráca a disciplína. Kratochvíl (1995) tvrdí, ţe klient je
za seba a svoje jednanie v terapii aj mimo nej plne zodpovedný, terapeut naopak nesie zodpovednosť za
vytvorenie optimálneho a ţiaduceho psychoterapeutického vzťahu pre terapiu. Terapeut musí vedie, ĉo robí,
preĉo to robí, aké sily a procesy uvádza do pohybu a aké môţe oĉakávať výsledky.
Sú terapeuti, ktorí vo svojom povolaní uplatňujú predovšetkým svoju odbor- nos, zatiaľ ĉo iné sa v ňom angaţujú
svojou osobnosťou. Prvých nazývajú experti, druhých sprievodcovia. Experti a sprievodcovia sa od seba líšia v
mnohých veciach, z ktorých tri sú najdôleţitejšie: pouţívanie typu jazyka, poňatie cieľa lieĉby a spôsob jednania s
pacientom (Skála, 1989). Najdôleţitejším faktorom je e m p a t i a, ĉiţe schopnosť vcítiť sa. I samotné vcítenie sa
nie je záleţitosťou jednoduchou, je výslednicou dialektiky blízkosti a dištancie.
Abstinencia je taký radikálny zásah do patologicky fungujúceho systému, ţe lieĉi iba pacienta (teda iba jeden z
prvkov systému) nestaĉí, bez manţelskej ĉi rodinnej terapie býva lieĉba neefektívna. je jedným z významných
faktorov ovplyvňujúcich úspešnosť lieĉby závislostí (participácia manţeliek/manţelov, resp. partnerov pacientov
na lieĉbe).

Socioterapeutické kluby abstinentov

• sú väĉšinou súĉasťou psychiatrických zariadení— protialkoholických
oddelení,
• abstinujúcim alkoholikom slúţia na podporu úsilia o abstinenciu, na podporenie nového spôsobu ţivota,
na resocializáciu,
• na druhej strane abstinujúci alkoholici sú významnou motiváciou pri prekonávaní dôleţitej fázy lieĉenia
pre ďalších pacientov.

Podľa Pavelovej (2004) má kaţdý klub dva najdôleţitejšie ciele: udrţať abstinenciu a nájsť nový ţivotný štýl —
aţ to je skutoĉná integrácia do ţivota. V kaţdej etape dolieĉovacieho procesu nájde abstinent v klube nieĉo iné.
Podľa toho, ako sa sám posúva, hľadá a nachádza to, ĉo sám potrebuje pre svoj vlastný vývin a napredovanie.
Spoĉiatku je viac emoĉne ponorený do diania klubu, testuje si v ňom svoje názory, postupne získava viac istoty,
spokojnosť, sebadôveru a je schopný sám pomáha iným.

Zameranie práce klubov

ᴥ udrţanie pacienta v abstinencii,
ᴥ rozvoj sebapoznania,
ᴥ rozvoj záujmovej
sféry,
ᴥ zlepšenie interpersonálnej
komunikácie,
ᴥ vytváranie nových pozitívnych postojov a prebudovanie systému hodnotových
orientácií,
ᴥ tréning v sociálnom uĉení,
ᴥ rekonštrukcia rodinného zázemia,
ᴥ vytváranie pozitívneho štýlu,
ᴥ osobnostný rast,
ᴥ hľadanie zmyslu ţivota,
ᴥ vzájomná pomoc, solidarita.

Zopár štatistických údajov:

Skoro 43% dospelých v USA — 76 mil. ľudí — je vystavených alkoholizmu v rodinách. Buď‘ s takýmito jedincami
vyrastajú alebo s nimi vstúpia do manţelského zväzku alebo majú pokrvného príbuzného, ktorý je alkoholikom
ale- bo problémovým pijanom.
Ľudia, ktorí zaĉnú popíjať pred dovŕšením 15 roku veku sú štyrikrát viac náchylní sta sa alkoholikmi, neţ tí, ktorí
zaĉali aţ vo veku 21 rokov.
Skoro l/4 pacientov, ktorí boli prijatí do všeobecných nemocníc majú problémy S alkoholom alebo sú
nediagnostikovaní alkoholici.
Priemerne, zdravotná starostlivosťnelieĉených alkoholikov je o 100% drahšia neţ starostlivosť o pacientov, ktorí
nemajú problémy s alkoholom.
Fetálny alkoholový syndróm, ktorý sa vyskytuje, keď ţeny poĉas tehotenstva popíjajú alkohol, je
najznámejšou príĉinou mentálnej retardácie v krajinách Západného sveta.

Situácia na Slovensku

Systém zákonných a iných opatrení na kontrolu alkoholu patrí na Slovensku medzi sedem najprepracovanejších a
najkvalitnejších v porovnaní s ďalšími ĉlenskými krajinami Organizácie pre hospodársku spoluprácu a
rozvoj (OECD). Napriek tejto skutoĉnosti sa SR nachádza na 7. mieste v poĉte úmrtí na alkoholické ochorenia
peĉene (cirhózy) v rámci EU. Podľa údajov Štatistického úradu SR sa v roku 2006 vypilo na jedného obyvateľa
8,6 litra ĉistého alkoholu. Týmto sa Slovensko dostalo na 13. prieĉku v EU. V roku 1990 to bolo aţ 10,4
percenta. Denne pili liehoviny dve percentá dospelých a menej ako jedno percento mládeţe, pivo osem percent
dospelých a štyri percentá mladých ľudí. Od roku 1996 do roku 2006 sa zvýšil príleţitostný konzum vína a piva,
ale klesol poĉetpijúcich destiláty zo 72 na 67 percent. Poĉet abstinentov v dospelej populácii zostáva na úrovni
piatich percent. Negatívne trendy sú zaznamenané medzi školskou mládeţou. Zvýšila sa frekvencia pitia dievĉat,
ĉím sa postupne zaĉínajú vyrovnáva s chlapĉenskou ĉasťou populácie. Rovnako stúpajúci trend má nárazové
pitie u školákov. Štatistika Národného centra zdravotníckych informácií v SR uvádza, ţe v roku 2006 sa lieĉilo 20
179 ľudí pre duševné problémy spôsobené alkoholom. V tom istom roku asi päť percent nehôd spôsobili vodiĉi pod
vplyvom alkoholu a rovnaké percento sa v spojení s konzumáciou alkoholu týkalo aj spáchaných trestných ĉinov.

Dôleţitá zásada

Nikdy nenútiť nikoho do pitia a necítiť odmietnutie k prípitku ako uráţku. Postoj, ţe sám pijem, ale druhého do toho
nenútim, je výrazom úcty k rozhodovaniu a osobnej slobode druhých ľudí. Svojím postojom môţeme zmeniť
najĉastejšiu vetu pacientov na zaĉiatku lieĉby: „Nakoniec som sa dostal/a až sem... ― na: „ To je prvý krok k môjmu
krajšiemu životu...

7.3.2 NELÁTKOVÉ ZÁVISLOSTI

Po páde ţeleznej opony sa na Slovensku okrem látkových závislostí rozvinuli postupne nelátkové (nesubstituĉně)
závislosti. Charakterizujeme ich ako závislosti, ktoré nie stí biochemicky determinované v zmysle návyku, v
zmysle odozvy na nejakú chemikáliu, na nejakú látku, ale sú takisto charakterizované, diagnostikované ako
závislosti. Zatiaľ neexistuje definícia ani diagnostické kritériá týchto takzvaných novodobých nelátkových závislostí
podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb. Najbliţšie sa k tejto problematike pribliţuje charakteristika diagnostických
kritérií F.63.8 — iné návykové a impulzívne poruchy. Uvádza sa v nej, ţe ide O iné druhy mal adaptívneho
správania, ktoré nie sú sekundárne k rozpoznanému psychiatrickému syndrómu a kde osoba opakovane zlyháva v
snahe odolať impulzom takto sa správa, s prodromálnym (úvodným) obdobím napätia a pocitom uvoľnenia v
dobe ĉinu.
Ich základné charakteristiky sú však veľmi podobné nelátkovej závislosti t.j. poruche návykov a impulzov, a
to
patologickému hráĉstvu:
ᴥ silná túţba po príjemných záţitkoch a zaujatosť — v prípade gamblingu je to hrou, v prípade ďalších
nelátkových závislostí napríklad prácou, nakupovaním, surfovaním po internete, elektronickou poštou, mobilným
telefonovaním
a posielaním SMS,
ᴥ problémy s kontrolou v jednotlivých ĉinnostiach — hry, práce pri workaholizme, nakupovania pri
shopaholizme,
surfovaním po internete, prijímaním a odosielaním elektronickej pošty, mobilným telefonovaním a posielaním
SMS
správ. Zvyšuje sa frekvencia a dĺţka ĉasu v uvedených ĉinnostiach,
3959 preferencia týchto ĉinností pred inými ĉinnosťami — povinnosťami, aktivitami,
záujmami,
ᴥ pokraĉovanie v týchto ĉinnostiach aj napriek vznikajúcim závaţným dôsledkom ekonomickým (finanĉné
dlhy),
rodinným (váţne konflikty a problémy), pracovným, spoloĉenským, sociálnym, prípadne aj telesným a
psychickým
(napr. pri workaholizme).

Medzi nelátkové závislosti patrí:

. Gambling (patologické hráĉstvo)
. Workaholizmus (závislosť od práce)
. Shopaholizmus (závislosť od nakupovania)
. Závislosť od televíznych obrazoviek
. Závislosť od poĉítaĉa (vrátane elektronickej pošty)
. Závislosť od mobilného telefonovania a sms
Nevýhodou nelátkových závislostí oproti závislosti napr. od heroínu, ĉi alkoholu je tá, ţe na rozdiel od
drogovej závislosti sú nelátkové závislosti ĉasto krát skryté a niekedy (napr. závislosť na práci), aj spoloĉensky
prijateľné.
7.3.3 LIEČBA ZÁVISLOSTÍ

Podľa viacerých odborníkov, neexistuje jediný spôsob lieĉby, ktorý by sa hodil pre všetkých ľudí so
závislosťou. Dôleţité je, aby lieĉba bola beţne dostupná. Efektívna lieĉba sa zaoberá viacerými potrebami
jedinca nie iba jeho/jej uţívaním drog. Lieĉebný plán musí by priebeţne vyhodnocovaný a modifikovaný.
Jedným z podstatných kritérií úĉinnosti lieĉby závislého je jeho zotrvanie adekvátne dlhej doby v terapeutickom
procese. Nevyhnutná je kombinovaná intervencia: medicínska, psychologická (psychoterapeutická) a sociálna
(socioterapeutická). Dôleţitým v procese lieĉby a dolieĉovania je aj zvládnutie cravingu — baţenia — teda
silnej túţby pociťovať úĉinky psychoaktívnej látky, s ktorou mala osoba uţ predchádzajúcu skúsenosť. Je to
urĉité nutkavé poháňanie, ktoré sa vtiera uţívateľovi drogy, priĉom ovplyvňuje jeho náladu a správanie.
Chorobná závislosť je stále prítomná, len pri abstinencii nie je v ĉinnosti, vtedy je skrytá. Uzdravenie závislého
klienta, ktorým rozumieme trvalú abstinenciu, je teda len zastavením chorobného procesu v urĉitom bode, ale
chorobný stav trvá ďalej, natrvalo. Závislý ĉlovek je teda závislým po celý ţivot a uţ sa nemôţe sta napr.
príleţitostným pijanom alebo hráĉom. Pre závislého ĉloveka to znamená dodrţiavať úplnú abstinenciu ( v
príp. abstinujúceho alkoholika nie kontrolované pitie).
Substituĉná lieĉba je urĉená ľuďmi so závislosťou od psychoaktívnych látok, ktorým je podávaná psychoaktívna
látka na predpis, ktorá je farmakologicky príbuzná tej, ĉo spôsobuje u nich závislosť. (WHO, 1995)

Kritériá substitučnej liečby:

Musí zniţovať túţbu po látke a potláĉať abstinenĉné príznaky.
Klienti musia by schopní sa na nej stabilizovaní.
Musí zlepšovať psychosociálne fungovania a zlepšovať zdravie.
Musí by akceptovateľná pacientmi.
Nesmie ma dlhodobý toxický (napr. orgán poškodzujúci) úĉinok.
Musí by prístupnou a dostupnou.

Pravdou je, ţe úspešne lieĉiť moţno len toho, kto chce svoje problémy skutoĉne rieši . Predpokladom lieĉby je
náhľad na chorobu, uvedomenie si skutoĉnosti, ţe bez lieĉby si pacient sám neporadí a v neposlednej miere je to
ochota k spolupráci s terapeutom. Samozrejmosťou je istá terapeutická dohoda O dodrţiavaní pravidiel
daného terapeutického programu.

7.4 PREVENCIA DROGOVÝCH ZÁVISLOSTÍ

Prevencia (z lat. praeventus = zákrok vopred) — v najširšom slova zmysle predchádzanie nejakým, spravidla
škodlivým vplyvom. Najĉastejšie sa tento pojem pouţíva v medicíne, kde prevencia vlastne predstavuje súbor
ĉinností, ktoré vedú k zabráneniu vzniku chorôb, zranení a ich následkov a pomáhajú udrţať optimálny
stav zdravia, posilňovať ho a rozvíja. Prevencia drogovej závislosti je aktivita vedúca k posilneniu a ochrane
zdravia a k výchove k zdravému ţivotnému štýlu.
Pri prevencii drogových závislostí ide tieţ o zabránenie vzniku a šírenia javu a jeho negatívnych dôsledkov.
Všeobecne sa súdi, ţe predchádzanie negatívnym dôsledkom niektorých neţiaducich javov je z hľadiska
sociálneho, ekonomického, zdravotného a pod. výhodnejšie ako zákroky proti uţ vzniknutým defektom. Za
optimálnu stratégiu sa povaţuje posilňovanie a podpora pozitívnych podmienok daného systému ako celku,
ĉo však nie je jednoduché. Ľudské správanie nie je výluĉne produktom logicky konzistentného
racionálneho programu, a preto stereotyp podávania informácií a pouĉovania o správnom konaní a jednaní,
povaţovaný za hlavnú metódu prevencie, ĉasto zlyháva.
Keďţe sú drogy problémom, ktorý zasahuje do mnohých oblastí ţivota, nemôţeme ho riešiť izolovane, ale na
základe spolupráce viacerých rezortov a inštitúcií, pretoţe je nevyhnutná spolupráca rôznych zloţiek spoloĉnosti.
Do preventívnych aktivít by mali by zapojení vrstovníci, vláda, parlament, miestne samosprávy, významné
osobnosti, zdravotnícke zariadenia, zariadenia pre lieĉbu závislostí, médiá, inštitúcie zaoberajúce sa výchovou
a vzdelávaním, kultúrne zariadenia, pedagogicko-psychologické poradne, cirkev a jej zariadenia, sociálne
sluţby, inštitúcie tretieho sektoru, polícia, súdy, armáda.
Cieľom prevencie drogových závislostí je ovplyvnenie základných prvkov konzumácie drog. Ide o orientáciu na
zníţenie spotreby návykových látok, posunutie veku zaĉiatku konzumácie, obmedzenie dostupnosti návykových
látok.
Pojem prevencia drogových závislostí, tak ako ho poznáme z oblasti a sociálnych vied, zahŕňa tri typy prevencie.
Primárna prevencia má zamedziť vzniku chorôb, ĉi sociálneho problému, sekundárna prevencia má zníţi škody
nimi spôsobené a terciárna prevencia má zamedziť  ďalším škodám a návratu choroby alebo problému.
(Nováková, 2006)

Primárna prevencia (generálna, všeobecná) sa orientuje na udrţanie a podporu zdravia celej populácie.
Ovplyvňujú sa mechanizmy vzniku a vývoja závislosti. Je zameraná na zdravú populáciu a motivuje ju k
plnohodnotnému ţivotu bez drog. Ide vlastne o edukaĉný princíp o konfliktoch, krízach a záţitkoch. Na Slovensku
funguje viacero programov, napr. Peer skupiny, Škola bez alkoholu, drog a cigariet apod.

Sekundárna prevencia (adresná) je zameraná na ohrozenú osobu, skupiny obyvateľstva, t.j. zahŕňa pomoc v
existujúcom nebezpeĉenstve závislosti. Snaţí sa o to, aby sa ĉo najskôr rozpoznali symptómy závislosti a
ĉo
najrýchlejšie obmedziť a zmierniť následné škody pri nadmernom uţívaní drog. Súĉasne ponúka rozvoj ţivotných
programov bez návykových látok. Sú to programy, ktoré sa orientujú na ovplyvnenie správania a konania, ale
sú orientované i na sociálnu prácu. Ich cieľom je zmeniť systémy závislosti a dosiahnu stav zdravia
vlastným priĉinením.

Terciárna prevencia sa zaoberá opatreniami, ktoré zabraňujú návratu akútneho štádia závislosti, recidíve,
podporujú výsledky terapie a postupné odstraňovanie dôsledkov závislosti. Ide o podporu vytvárania nového
hodnotového rebríĉka, aktívneho spôsobu ţivota.

Ondrejkoviĉ (1999) uvádza chyby prevencie drogových závislostí:

ᴥ Snaha o monokauzálny výklad príĉin, zjednodušovanie vzorca vzniku drogovej
závislosti.
ᴥ Nerealistické ciele — napr. úplné zabránenie konzumácie ilegálnych
drog.
ᴥ Neadekvátne metódy, nehodnovernosť a nepresvedĉivosť (napr. protidrogová propaganda „bledne‖ pod
takom rovesníckej skupiny, resp. po prvom pouţití drogy s pozitívnym
následkom).
ᴥ Problematický obsah protidrogových aktivít — napr. prehliadnutie zdanlivo pozitívneho vplyvu
poĉiatoĉnej
konzumácie drog v prípade individuálnych psychických ťaţkostí, deprivácie, stresov, psychickej lability, hľadaní
istoty, sebapotvrdzovania, hľadania identity a pod.
ᴥ Zastrašovanie a kriminalizácia konzumácie
drog.
ᴥ Rozširovanie mýtu o nelieĉiteľnosti a neovládateľnosti drogovej závislosti a šírenie úĉelového pes imizmu,
ktorý má odradiť konzumovanie drog.
ᴥ Pokladanie mládeţe resp. potenciálnych uţívateľov drog za objekt a pripisovanie statusu
obetí.
ᴥ Pouţívanie metódy zakazovania, ĉím sa vytvára umelá zvedavosť a túţba po porušovaní zákonov.
ᴥ Predĉasná stigmatizácia (labeling) pri zaĉínajúcich, resp. skúšajúcich drogy, ale- bo uţ predtým v ohrozených
skupinách („ to sú tí z ktorých budú raz drogovo závislí”), ĉím dochádza k pripisovaniu roly marginálnej skupiny a
následne k posilňovaniu zaĉatého vzorca správania, vedúceho k úplnej drogovej závislosti.
ᴥ Dvojitá morálka pri posudzovaní konzumácie drog (napr. protidrogové kam- pane v TV a súĉasne
vysielanie
komunikátov s protidrogovým obsahom).
ᴥ Paternalizácia ( ‗, my vieme, čo je pre teba
najlepšie”).
ᴥ Chýbajúce aktivity zniţujúce moţnosť reálneho kontaktu s drogami (díler, kontaktné miesta, represia
na
správnom mieste a pod).

Podľa Ondnejkoviĉa ( 1999, s. 176) „ dnes niet na svete miesta, kde by sa dalo bezpečne ukryť pred drogami.
Snaha vytvoriťna Zemi bezdrogové uzemnia nemali úspech. Jedinou nádejou zostáva možnosťvytvoriť’ malé „
ostrovčeky zdravia ― zo škál, a to s ľuďmi, ktorí nemajú ešte vlastné skúsenosti s drogami a sú názorovo
čisté bytosti. Takýmito čistými bytosťami sú naše deti.”

7.3.4.1 PREVENCIA RECIDIVY

Podstatou prevencie recidívy je pomoc pri zvládnutí úskalí bezdrogového ţivotného štýlu. Uzdravujúci sa závislí to
v koneĉnom dôsledku musia zvládnu sami. Musia sa nauĉiť sebaovládaniu, ktoré ich bude viesť k zvládnutiu
túţby po drogách a prekonaniu sociálnych tlakov v tomto smere. Abstinujúci závislí musia by  zaĉlenení do
nových sociálnych sietí, pretoţe tie staré sú preňho nebezpeĉné. Vytváranie nových priateľstiev a socializácia s
kolegami v práci je problémom, a to z toho dôvodu, ţe abstinujúci závislý sa ĉasto obáva by známy ako bývalý
uţívateľ drog. Je dôleţité, aby objavili nové spôsoby, ako reagovať  na stres a bolesť .— musia si vytvoriť nový
spôsob ţivota. Ďalej sa musia nauĉiť realizovať potrebné ţivotné zmeny a ako identifikovať a zvládnu
rizikové situácie, chuť na drogu a zvláda sociálne napätie.

Okruhiica (1998) uvádza nasledovné zásady predchádzania

recidívy:
. rozhodnutie sa pre totálnu abstinenciu,
. uznanie, ţe môţe nastať lapsus (pošmyknutie),
. predvídanie a riešenie rizikových situácií a ich predchádzanie,
. zachytávanie poznávacích, postojových, emoĉných a iných varovných signálov v
správaní,
. akceptovanie toho, ţe ĉlovek môţe by schopný kontrolovať svoje správanie a vyhýba sa lapsusom,
. rozpoznávanie a prerušovanie rozhodovacích reťazcov, ktoré vedú k expozícii rizikových
situácií.

Súĉasťou prevencie musí by i legislatívne zaistenie a to nielen poskytovaných sluţieb, ale tieţ uplatnenie
represie. Náš trestný zákon postihuje výrobu, drţanie a šírenie drog, obchod s nimi, postihuje osobu, ktorá zvádza
inú osobu, mladšiu ako 18 rokov, k zneuţívaniu drog, alebo ju k tomu podnecuje a návykové látky šín. Pri
preventívnych programoch je potrebné hľadanie a nájdenie tej optimálnej a najúĉinnejšej formy. Obsah aj formy
je potrebné neustále inovovať a prispôsobovať danej situácii a daným ľuďom.

7.3.4.2 HARM REDUCTION

Z historického hľadiska bolo hlavným stimulom na vytvorenie politiky a programov „harm reduction‖ zistenie
významnej úlohy, ktorú pri prenose HIV/AIDS zohráva injekĉné uţívanie drog a spoloĉné pouţívanie ihiel
a striekaĉiek.
Choroba, ktorá sa dnes oznaĉuje ako AIDS (Acquired Immune Deficiency Syndrome = syndróm získanej imunitnej
nedostatoĉnosti), sa prvýkrát zistila zaĉiatkom 8O.rokov v rozvinutých priemyselných krajinách (USA, Austrália,
Nový Zéland, európske štáty). Prvotná príĉina ochorenia AIDS je vírus. Oznaĉuje sa ako HIV (Hutnan
Imnunodeficiency Virus = vírus ľudskej imunitnej nedostatoĉnosti). Priemerný ĉas medzi infikovaním HIV a
nástupom chorobných prejavov AIDS je asi 10 rokov. (Polsky Clumeck, 1999)

Spôsoby prenosu HÍV z človeka na človeka HIV sa prenáša niekoľkými spôsobmi:

— krvou,
— spermou,
— vaginálnym (cervikálnym) sekrétom,
— sekrétom z rán,
— mozgovomiešnym mokom,
— pleurálnou tekutinou.
Na posledné tri uvedené si musia dáva pozor zdravotníci v zdravotníckych zariadeniach.

Prenos vírusu HIV infikovanou krvou sa môţe uskutočniť

a) pri transfúzii krvi a pri podávaní krvných derivátov (preto sa v súĉasnosti u nás vyšetruje kaţdý darca
krvi),
b) prenos vírusu HIV krvou cez náhodne poranenú koţu je moţný, preto sa robia opatrenia najmä u
zdravotníckeho personálu,
c) prenos HIV pri vnútroţilovom podávaní drog — významný faktor pri šírení infekcie HIV (heterosexuáli,
homosexuáli, bisexuáli).
Prenos pohlavnou cestou sa uskutoĉňuje pohlavným stykom, homosexuálnym alebo heterosexuálnym (najĉastejší
spôsob nákazy HIV).

HIV/AIDS na Slovensku

V Slovenskej republike monitorujú vírus HIV od roku 1985, odkedy lekári vykonali viac ako 4,4 milióna vyšetrení.
Infekciu HIV zatiaľ diagnostikovali 260 Slovákom, 50 Z nich trpí chorobou AIDS. Podľa záznamov Regionálneho
úradu verejného zdravotníctva Bratislava z 30. septembra 2008, lekári na Slovensku zaznamenali 32 úmrtí v
dôsledku tohto nevylieĉiteľného ochorenia. Osemdesiatdva percent ľudí 5 HIV sú muţi, ktorí sa nakazili prevaţne
homosexuálnym stykom. Najhoršia situácia je v Bratislavskom kraji. HIV diagnostikovali 128 Slovákom a u 23
nich sa vyvinuli klinické príznaky AIDS. Štrnásť nakazených matiek priviedlo na svet deti, u ktorých zatiaľ
nezaznamenali prenos vkusu. V šiestich prípadoch došlo k prenosu pri intravenóznej aplikácii drogy. Šesťdesiat
percent chorých na AIDS sa nakazilo homosexuálnym stykom, viac ako štvrtina heterosexuálnym stykom a dve
percentá injekĉnou aplikáciou drog.
I keď Slovensko patrí medzi krajiny s nízkym poĉtom ľudí s HIV, nové prípady kaţdý rok pribúdajú. K šíreniu
nákazy môţe prispieť aj susedná Ukrajina, ktorá spolu s africkými krajinami a Ruskom patrí medzi štáty s
najvyšším výskytom HIV a AIDS. V roku 2007 bolo vo svete HIV infikovaných 33 miliónov ľudí. Viac ako 96
percent nových infekcií je v krajinách s nízkym a stredným príjmom. Asi tisíc novovzniknutých prípadov sa
týka detí mladších ako 15 rokov.
Samotný výraz „harm reduction‖ sa pouţíva v kontexte injekĉného uţívania drog od osemdesiatych rokov, kedy sa
zaĉala šíri s drogami úzko prepojená epidémia HIV a hepatitídy typu B (hepatitída typu C bola identifikovaná aţ v
deväťdesiatych rokoch). Úspech inovatívnych prístupov k verejnému zdraviu v Európe (najmä v Holandsku a
vo Veľkej Británii) a v Austrálii, napr. programov výmeny ihiel a striekaĉiek a vydávania návykových látok na
lekársky predpis, dal podnet k rozvoju modelu harm reduction.
„Harm reduction‖ je realistický prístup k uţívaniu drog, priznávajúci fakt, ţe spoloĉnosť bez drog je nereálny ciel‘.
Pojmom „harm reduction‖ sa v zásade oznaĉujú politiky a programy, ktorých cieľom je zniţovať škody spojené S
uţívaním drog. Primárnou charakteristikou týchto programov je, ţe sa zameriavajú na prevenciu škôd spojených s
uţívaním drog a nie na prevenciu uţívania drog per se. (Hunt et al, 2003)
Z poradenských a edukatívnych aktivít v rámci „harm reduction‖ by malo by citlivo vysielané a postupne
dávkované posolstvo, ţe je síce lepšie uţíva drogy bezpeĉne ako nebezpeĉne, ale ešte lepšie je neuţíva ich
vôbec — a ţe je to moţné a 5 nami sa dá hovoriť o ceste, ktorá k tomu vedie.
V súĉasnosti treba stále klásť dôraz na prevenciu formou prednášok, osvety, reklamy v médiách. Výchova
by máta smerovaťk sociálnej zrelosti a k zodpovednosti, k prekonávaniu individuálnych a spoloĉenských prejavov
egoizmu.

Kasanová (2008, s.105-106) poukazuje na to, ţe: „Výchova k zdraviu nie je v súčasnej koncepcii edukácie v
školách samostatným predmetom. Témy o zdraví sú rozptýlené do vyučovacích predmetov, ktoré sú súčasťou
aktuálneho študijného programu. Okrem tejto všeobecnej platformy by mali na školách fungovaťaj špecializované
projekty zamerané na prevenciu nežiaducich ukazovateľov zdravia, ako aj prevenciu sociálno-patologických javov.”

Mojtová (2008) upozorňuje na edukaĉné programy, ktoré obsahujú komplexnú povinnú sexuálnu výchovu vrátane
informácií o drogovej závislosti na školách. Tie musia by nesmierne dôkladne pripravené. V niektorých prípadoch
totiţ môţu spôsobiť viac škody neţ prospechu — nadmiera propagácie kondómov na úkor výchovy k mravnosti.
Koreňom celej tragédie celkom urĉite nie je nebezpeĉný sex alebo špinavé ihly, ale všeobecný pokles etického
cítenia a zníţená vnímavosť k zodpovednosti jeden za druhého. Všetky štatistiky dokazujú, ţe absolútna väĉšina
infikovaných vírusom HIV sú promiskuitní ľudia a ľudia, ktorí uţívajú drogy injekĉnou formou.

Spôsoby intervencie zaloţené na princípoch „harm reduction‖ (Hunt et al,

2003):
1) Programy výmeny injekĉných striekaĉiek.
2) Metadon a iné typy substituĉnej terapie.
3) Heroín na predpis.
4) Dekriminalizácia a škody spojené s trestným postihom za uţívanie
drog.
5) Informácie, vzdelávanie a komunikácia.
6) Bezpeĉnejšia injekĉná aplikácia a „miestnosti na uţitie
drog‖.
7) Testovanie tabletiek a systém varovania.
8) Motivaĉný rozhovor.

Pavelová (2008) podotýka, ţe prístup harm reduction má svoje miesto v práci z injekĉnými uţívateľmi drog ako
jeden zo spôsobov práce so závislými. Mal by mať rovnaké postavenie ako primárna prevencia, lieĉba,
resocializácia, ĉi represia. Riešenie závislostí vyţaduje komplexné programy, ktoré musia by navzájom vyváţené
a navzájom sa doplňujúce, ĉo predpokladá záujem všetkých zúĉastnených strán.
Zástancovia prístupu harm reduction sa domnievajú, ţe uţívanie drog je pretrvávajúcou ĉrtou ľudských spoloĉnosti
A hoci si ľudia ţelajú svet bez drog, ich ţelanie nie je reálne. Zameranie sa výluĉne na dosiahnutie tohto
cieľa môţe stá V ceste praktickým, dosiahnuteľným opatreniam na zníţenie škôd (napr. chorôb a predĉasných
úmrtí), ktoré sú sprievodným javom uţívania drog.

Harm reduction nie je O tom, ĉo je morálne správne, ale o tom, ĉo funguje!

LITERATÚRA KU KAPITOLE 7
HELLER, J., PECINOVSKÁ, o. a kol.: Závislosť známa neznáma, l.vyd. Praha, Gra- da Publishing 1996, 162 s.
HUNT, N. et al: Pokrokové zmýšľonie o drogách. Bratislava: Open Society Pounda- tion, 2003. 76 s. ISBN 80-
969271-O-8.
KASANOVA, A.: Sprievodca socidineho pracovníka L Rodina a deti. UKF Nitra, Pre- šov, Vydavateľstvo
Michala
Vaška 2008. s.449. ISBN 978-80-8094-277-9.
KRATOCHVIL, S.: Skupinovápsychoterapie vpraxi; I.vyd. Praha, Galén 1995, 329 s. LAJKEP, T. — PRUDIL, L.:
Etika a právo v psychiatrii. Zdravotnické právo v praxi; 2006, Ĉ. I, s. 9—10. ISSN 1213-0508.
MATULA, Š.: Možnosti prevencie porúch správania v školských podinienkach, Meto- dické centrum
Bratislava
1997, s. 39.
MOJTOVÁ, M. : Psychosociálne dopady na ţivot postihnutého HIV/AIDS. In: Zborn(k Z IL Ročníka
medzinárodnej vedeckej konferencie „2. Dni sociálnejpráce «. ES VaZ UKF v Nitre, 2008. ISBN 978-80-8094-454-
4.
NOVÁKOVÁ, D.: Prevencia drogových závislostí. In: Sociálna prevencia. Roĉ. 1, 2006, ĉ.2, s. 6-7. ISSN
1336-
9679.
OKRUHLICA, Ľ.: Ako sa prakticky orientova v závislartiach. Bratislava, CPLDZ, IDZ, 1998, 276 s. ISBN 80-
968111-l-8.
ONDREJKOVIĈ, P., POLIAKOVÁ, E. a kol.: Protidrogová výchova, VEDA, Bratislava 1999, s. 356, ISBN 80-
224-
0553-l.
PAVELOVÁ, Ľ.: Komunita ako priestor pre prácu svojpomocných abstinentských skupín. In: Čistý def!, 2, 2004,
ĉ.1,
s. 6-7. ISSN 1336-4243.
PAVELOVÁ, Ľ.: Dlhodobé spoluţitie s alkoholikom ţeny mení. In: Čistýdeň, IV., 2006, Ĉ. 3, s. 10-II. ISNN 1336-
4243.
PAVELOVÁ, Ľ.: Terénna práca s injekĉnými uţívateflmi drog. In: Čistýdeň, VI., 2008, Ĉ. 1, s. 10-11. ISNN 1336-
4243.
POLSKY BW. — CLŁJMECK, N.: HIV and AIDS. London, Harcourt Publishers Ltd 1999. ISBN 0-7234-2328 8.
SKÁLĄ, J. a spol. : Psychoterapie v medicínske praxi; 1.vyd. Praha, Avicenum 1989, 152 s. SOLTES, L. a kol.:
Vybrané kapitoly z medicínskej etiky. Bratislava, LFIJK 1996. 108 5. ISBN 80-223-1080-
8.
8. DIALÝZA A TRANSPLANTAČNÁ MEDICÍNA

„Nikto nieje zbytočný na svete,

kto uľahčuje bremeno niekomu inému.”
Charles Dickens

Obliĉky sú ţivotne dôleţité pre odstraňovanie odpadových látok z tela, reguláciu zloţenia telesných tekutín a
produkciu niektorých dôleţitých hormónov , To znamená, ţe funkcie obliĉiek sú vyluĉovacia a sekreĉná. Obliĉky
sú párovým orgánom V tvare fazule s rozmermi výšky 12 cín, šírky 6 cm a hrúbky 3 cm. Kaţdá váţi 150 gramov.

Hlavné funkcie obličiek

. odstraňujú odpadové látky z krvi,
. regulujú mnoţstvo vody a minerálnych látok v tele,
. produkujú aktívnu formu vitamínu D, ktorý je zodpovedný za silné a zdravé
kosti,
. produkujú erytropoetín a regulujú vyzrievanie Ĉervených
krviniek,
. produkujú dôleţité hormóny,
. závisí od nich správne fungovanie ďalších orgánov.

Chronické zlyhanie obličiek — je stav, keď je funkcia obliĉiek zníţená do takej miery, ţe obliĉky nie sú schopné
udrţovať primerané zloţenie vnútorného prostredia organizmu (biochemické ukazovatele) ani za bazálnych,
pokojových podmienok, napriek špeciálnym diétnym a Lieĉebným opatreniam.

Príznaky chronického zlyhania obličiek

. vyĉerpanosť, pokles chuti do jedla, nevoľnosť alebo vracanie, zmeny hmotnosti, zníţená diuréza (mnoţstvo
moĉu za 24 h), opuchy (edém) nôh, sťaţené dýchanie, závraty (väĉšinou spôsobené anémiou), krvácanie
z rôznych ĉastí tela. Ak kvôli chorobe dôjde k chronickému zlyhaniu obličiek, ďalší ţivot je moţný len
vďaka dialýze alebo transplantácii obličky.

8.1 DIALYZAČNÁ LIEČBA

Akútna dialyzačná liečba sa poskytuje všetkým, ktorí ju potrebujú, okrem skutoĉných medicínskych
kontraindikácií (šokový stav, nemoţnom cievneho prístupu, viac orgánové zlyhanie).
Pri chronickej dialyzačnej liečbe vo väĉšine krajín sa pacienti selektujú v dôsledku nedostatoĉnej
kapacity:
. dialyzaĉná lieĉba je finanĉne nákladná,
. neúmerný podiel finanĉných zdrojov pripadá na pomerne malú skupinu pracovne nevýkonných
pacientov,
. v SR cca 180 dialyzovaných milión obyvateľov, západná Európa 300-400, Japonsko
700,
. incidencia pacientov s obliĉkovým zlyhaním 60-80 pacientov/na mil. obyvateľov roĉne, dlhodobo preţívajú ‗
!
poĉet pacientov prekraĉuje kapacitu dialyzaĉnej lieĉby.

Psychosociálny dopad ochorenia na ţivot dialyzovaných pacientov

Chronické zlyhanie obliĉiek a následná dialýza prináša so sebou mnoţstvo problémov, o ktorých zdraví
ľudia vôbec netušia. Skutoĉnosťje také, ţe kvalita ţivota dialyzovaných pacientov sa podstatne mení.
Záleţí od samotného pacienta, ako sa s touto situáciou vysporiada, ĉi sa dokáţe skôr adaptovať na zmenené
podmienky a postupne prispôsobiť k tomu svoj ţivot alebo nie. Pacienti, ktorí sú chorí a tento stav príjmu,
môţu po období nutnom pre adaptáciu na chorobu pozmeniť svoje plány a oĉakávania. Prispôsobia sa ţivotu S
chorobou, a tým získajú späť urĉitý pocit ţivotnej pohody.
Je prirodzené, ţe sa „spustia‖ obranné mechanizmy ľudskej psychiky, aby pacient uniesol psychickú záťaţ,
ktorej je v rámci ochorenia vystavený. U dialyzovaných sa najĉastejšie stretávame s vytesnením, popretím a
regresiou. Znojová (2000) uvádza, ţe pri vytesnení si pacient vytlaĉí mimo obsah svojho vedomia to, ĉo je
nezluĉiteľné s obrazom, ktorý si o sebe urobil. Zabudne, ţe nie je zdravý, ţe bol informovaný o nutnosti dialýzy, ţe
bol pouĉený O diéte a zaĉne alebo stále pokraĉuje v ţivotnom štýle, na ktorý bol pred chorobou zvyknutý,
alebo sa zaĉne preťaţovať a dokazovať si, ţe jeho zdravotný stav nie je taký, ako hovoria lekári. Týmto
vytesnením sa vyhne úzkosti, ktorú by preţil pri plnom uvedomovaní sa situácie.
Pri popretí pacient odmietne uznať situáciu, v ktorej sa nachádza a tvrdí, ţe sám spozná, aţ bude lieĉenie naozaj
potrebovať. Popiera známky únavy a fyzického vyĉerpania, klame v otázkach dodrţiavania diétneho reţimu.
Nejde o úmyselné klamanie, ale o sebazáchovnú funkciu psychiky, ktorá pôsobí nevedome a nie je závislá
na vzdelaní ani inteligencii chorého. Primeraná miera popretia je u týchto pacientov prospešná a pridáva roky
ţivota s dialýzou.
Mechanizmom regresie sa jedinec vracia do doby detstva, keď bol obklopený starostlivosťou blízkych, objavujú
sa u neho málo zrelé aţ infantilné formy chovania. Dialyzovaní so sklonom k regresu mávajú detské výkyvy
nálad, strhávajú na seba pozornosť, sú ĉasto nespokojní, cítia sa zanedbávaní, znevýhodnení a uráţajú sa. Tento
mechanizmus býva posilňovaný autoritatívnym chovaním personálu, ktorý obmedzuje pacientovu samostatnosť a
nezávislosť.
Dialyzovaný pacient, podobne ako chorí s inými chronickými chorobami, je vystavený stresu, ktorý vyplýva z
ťaţkej nevylieĉiteľnej a tieţ doţivotnej choroby. Významným stresom u týchto pacientov je závislosť na prístroji,
stredisku a zdravotníckom personály, ĉo je ĉasto pre dialyzovaných väĉšia psychická záťaţ ako trvalé ohrozenie
ţivota. Do dialyzaĉného strediska musia dochádzať 3x týţdenne a zotrvať tam 4-5 hodín. S tým súvisia aj ďalšie
problémy (ĉasové straty, práceneschopnosť a pod.).
Hodnota nezávislého ţivota je niekedy uprednostnená natoľko, ţe zvládnutie závislosti na dialýze je pre pacientov
nad ich sily, ĉo vedie k depresiám, agresívnemu správaniu, seba poškodzovaniu. Silne stresujúca je vlastná
dialyzaĉná procedúra, ku ktorej patrí strach z napojenia, z bolesti a z prípadných komplikácií pri napojení, obavy z
poruchovosti dialyzaĉného prístroja, nepredvídateľnosti; udalostí poĉas dialýzy, prítomnosť spolupacientov pri
komplikovaných dialýzach. Dialyzovaných pacientov trápia niektoré neţiaduce úĉinky, napr. sprievodná
anémia, ktorá má za následok zníţenie ich telesnej i sexuálnej aktivity. Ďalej sú to sťaţnosti na poruchy
spánku (nielen nekvalitný a nedostatoĉný spánok v noci, ale aj ospalosť poĉas dňa), a 5 tým súvisiace ĉasté
uţívanie hypnotík. Problematická je aj otázka gravidity — najvhodnejšie je plánovať dieťa aţ po transplantácii
obliĉky.
Dialyzovaní pacienti musia dodrţiava prísnu ţivotosprávu, ktorá si vyţaduje veľa sebazapierania a odriekania. V
období pred dialýzou majú nasadenú diétu a medikamentóznu lieĉbu. Takisto musia starostlivo dbal o svoj
pitný reţim — pacient smie prijať toľko tekutín, koľko je schopný odstrániť (nízkominerálové stolové vody,
ĉaje, obmedzene káva a mlieko, vylúĉi dţúsy a ovocné šťavy). Pri poruche reţimu vznikajú problémy pri
dialýze. Je dôleţité, aby si dialyzovaný pacient udrţiaval optimálnu telesnú hmotnosť (váţi sa pred a
po dialýze). Dodrţiavanie hygieny (vrátane starostlivosti o cievny prístup) je nutné. Neodporúĉa sa kúpať
na verejných kúpaliskách a v prírodných tokoch, najvhodnejšie je kúpanie v morskej vode. Ĉo sa týka cestovania
a plánovania si dovolenky, je nutná konzultácia s ošetrujúcim lekárom, sprievodný list a sprostredkovanie
prázdni- novej dialýzy v mieste dovolenkového pobytu.
Dialyzovaný pacient môţe športovať, ale s obmedzeniami (vylúĉenie kolektívnych športov, pri ktorých je väĉšie
riziko úrazu a fyzicky nároĉných aktivít, odporúĉa sa skôr rekreaĉné športovanie). Chronicky dialyzovaní
pacienti majú takisto právo na vzdelanie (odporúĉa sa individuálny študijný program) a právo na prácu.
Uplatnenie na trhu práce je však problematické — dochádza k strate zamestnania a veľmi ĉasto
prechádzajú do invalidného dôchodku. Z toho pramenia aj ďalšie problémy — zníţené príjmy, u muţov strata
dominantného postavenia v rodine — niekedy vedúce k rozpadu rodiny. Strata zamestnania dialyzovaného
pacienta vedie aj k strate sociálnych kontaktov, dochádza k sociálnej izolácii, ktorá môţe vyústi aj do
suicidiálneho konania.

8.1.1 ÚLOHA SP V STAROSTLIVOSTI O DIALYZOVANÝCH

PACIENTOV

Sociálny pracovník je vo viacerých aspektoch veľkou pomocou pre dialyzovaných pacientov. Vyššie uvedené
problémy nás samé nabádajú k rôznym formám pomoci. Poradenstvo (individuálne, ale aj partnerské, resp.
rodinné, keďţe ide o znaĉný zásah do ţivota všetkých Ĉlenov rodiny), vnímam ako dôleţitú súĉasť starostlivosti o
dialyzovaného pacienta. V rámci neho svoje uplatnenie nájde psychoterapia a svojpomocné skupiny. Takisto
je nutné riešiť vyradenie z pracovného procesu a s tým súvisiaci pokles alebo stratu ekonomických príjmov
a sociálnych kontaktov. Sociálny pracovník by mal poznať moţnosti kompenzácií dialyzovaných pacientov.
Pni dlhodobo dialyzovaných: príspevok na diétne stravovanie, posudzovanie miery funkĉnej poruchy,
vydanie preukazu ZŤP, oslobodenie od povinnosti úhrady za dopravu sanitkou atď.

8.2 TRANSPLANTAČNÁ MEDICÍNA

Transplantácia tkanív a orgánov umoţňuje Iiečenie a uzdravenie mnohých chorých, ktorých by ešte donedávna
mohla oĉakáva smrť alebo len bolestná a obmedzená existencia. Ak chceme hovoriť o transplantáciách, s
ktorými úzko súvisí viacero etických problémov, mali by sme si odpovedať na nasledovné otázky: Chcem
alebo odmietam darovaťsvoje orgány pre účely transplantácie (po smrti)? Čo ak v priebehu života budete Vy
alebo Vaši blízki potrebovaťtransplantáciu? Máte právo žiadaťdarovanie
orgánov, keď ho sami odmietate?

Typy transplantácií
1. Autoplastické (autos = sám, vlastný) — darca = príjemca (napr. koţa, vlasy, kostná dreň a
pod.),
2. Homoplastické — (alotnansplantácia — allos = iný) —* rovnaký
druh,
3. Heterologické — chronický nedostatok orgánov od ţivých aj mŕtvych darcov — darca a príjemca transplantátu
sú z rôznych ţivoĉíšnych druhov (Xenotnansplantácie, xeno = cudzí).

Transplantuje sa: krv, kostná dreň, koţa, vlasy, rohovka, obliĉky, srdce, pankreas, peĉeň,
pľúca.

Eticky neprípustné je darovanie mozgu a pohlavných ţliaz, ktoré zaisťujú totoţnosť a jedineĉnosť osoby, ktorú
má medicína chrániť
Dôvody na transplantáciu: záchrana ţivota, lieĉba základného ochorenia, pomocná lieĉba, estetická
korekcia.
8.2.1 KRITÉRIÁ DARCOVSTVA ORGÁNOV

Z hľadiska získavania dargovských orgánov poznáme transplantácie od mŕtvych darcov (ide o pacientov, u
ktorých bola diagnostikovaná smrť mozgu) a transplantácie od ţijúcich darcov (napr. darcom jednej z dvoch
1
obliĉiek je v tomto prípade príbuzný alebo ţivotný druh).

Ţivý darca
Je veľa názorov na darovanie orgánov od ţijúcich ľudí. Niektorí ich odmietajú , niektorí v nich vidia ten najväĉší
prejav lásky a porozumenia, ktoré môţu poskytnúť svojmu blízkemu. Ţijúci darca môţe darovať jeden z párových
orgánov. Môţe ním by:
. príbuzný (v tom prípade darovanie orgánu nesmie by chápané ako povinnosť),
. nepríbuzný (nesmie by motivované ekonomickým ziskom).

Kritériá darovania transplantátu

. naliehavosť transplantácie pre príjemcu (nie je má alternatíva),
. ĉo najviac obmedziť poškodenie zdravia darcu,
. slobodné rozhodnutie (adekvátna informácia, neprítomnosť nátlaku a kompetencia
darcu)

Mŕtvy darca
Ak je darca mŕtvy, tieţ existujú etické problémy;
1. Nebezpeĉie, ţe v záujme záchrany ţivota príjemcu sa predčasne ukončí resuscitačná starostlivosť o
moţného darcu.
2. Neúmerné predlţovanie obdobia klinickej smrti, aby sa získal ĉas na prípravu transplantácie (intenzívna
terapia dovoľuje udrţať krvný obeh a dýchanie aj po zániku všetkých mozgových funkcií).

Výher príjemcu
. musí by objektívny,
. imunologická zhoda príjemcu a darcu,
. prihliada sa na aktuálny zdravotný stav príjemcu.

8.2.2 TRANSPLANTÁCIA OBLIČKY

Uţ niekoľko desaťroĉí patrí transplantácia obliĉky medzi štandardné postupy v lieĉbe pacientov v terminálnom
štádiu chronického zlyhania obliĉiek. Jej efektivita je od polovice 80-tych rokov 20. storoĉia umocnená postupným
rozvíjaním a zdokonaľovaním imunosupresívnych reţimov, ktoré sú nevyhnutné pre prevenciu a lieĉbu odvrhnutia
transplantovaného orgánu organizmom príjemcu. V zásade najd8eţitejším predpokladom nárastu transplantaĉných
aktivít však je rozvinutý darcovský program. Zjednodušene povedané — bez darcov orgánov niet
transplantácií. Preto sa celosvetovo rozvíja mnoţstvo projektov podporujúcich darcovstvo orgánov. Do týchto
aktivít sa zapája aj slovenský transplantaĉný program.
Transplantácia obličky — je medicínsky zákrok, pri ktorom sa prenesie zdravá obliĉka od darcu do teta pacienta,
ktorému vlastné obliĉky nefungujú. Zdravotný stav pacienta musí dovoliť podstúpiť nielen operáciu, ale aj lieĉbu
liekmi, ktoré potláĉajú obranyschopnosť organizmu a zabraňujú mu odvrhnú transplantovanú obliĉku (tzv.
imunosupresívne Iieky). Pokiaľ pacientov zdravotný stav transplantáciu obliĉky dovoľuje, je
transplantácia
najvhodnejšou voľbou, pretoţe zlepšuje dlhodobé vyhliadky pacienta a dáva mu šancu na preţitie
plnohodnotného ţivota.

Kontraindikácie transplantácie obličky

. akútna infekcia,
. malígne choroby so zlou prognózou,
. HIV pozitivita (koneĉným štádiom je ochorenie AIDS) ‚
. ťaţké hepatálne poškodenie (cirhóza peĉene, chronická aktívna hepatitída),
. chronické respiraĉné zlyhanie,
. závaţné psychiatrické choroby (neschopnosť spolupráce).

Transplantácia obličky od ţijúceho darcu

Pre mnohých pacientov existuje moţnosť transplantácie obliĉky od ţijúceho darcu. V tomto prípade sa pIne
funkĉná obliĉka prenáša z tela zdravej osoby, ktorej krvná skupina je kompatibilná s krvnou skupinou
pacienta. Tento spôsob má z hľadiska dlhodobého preţívania lepšie výsledky ako transplantácie obliĉiek
od mŕtvych darcov. Zároveň pre mnohých pacientov rieši rizikové obdobie ĉakania na vhodný orgán od mŕtveho
darcu, ktorých je ne- dostatok. Pokiaľ sa darca aj príjemca rozhodnú takýto výkon podstúpiť, oba- ja sú
dôsledne vyšetrení, priĉom sa dôraz kladie hlavne na bezpeĉnosť z pohľadu darcu.

1
V USA je roĉne prostredníctvom UNOS (United Network of Organ Sharing) dostupných pribliţne 20 tisíc orgánov (prevaţná väĉšina
pochádza od darcov s mozgovou smrťou, 20 percent tvoria ţiví darcovia). V súĉasnosti je však na ĉakacej listine tohto registra 60 tisíc
kandidátov! (z toho en 10 aţ 15 percent roĉne získa orgán vhodný k transplantácii). Priemerná Ĉakacia doba na vhodné srdce je 7 mesiacov,
na obliĉku viac ako 2 a pol roka. -
Kto môţe byť ţijúci darca?
Ţijúcim darcom obliĉky môţe by kaţdá zdravá osoba vo veku najmenej 18 rokov, ktorá je s Vami v
príbuzenskom alebo blízkom priateľskom vzťahu (presné znenie vysvetľuje Zákon NR SR Č. 576/2004 Z.z.
z
22. septembra 2004 (§ 36). Rozoznávame tzv. pokrvných príbuzných — matka, otec, starí rodiĉia, brat sestra,
sesternica, bratranec, ujo, teta a tzv. emocionálnych príbuzných — manţel/-ka, druh, druţka, priateľ/-ka, svokor/-a
atd.

Kríţová transplantácia
Kríţové darcovstvo pozostáva z dvoch darcov obličky a z dvoch príjemcov obličky, ktorí navzájom tvoria dva
páry. Partneri v rámci páru ale nemajú vzájomne zluĉiteľnú krvnú skupinu. Obaja príjemcovia si navzájom vymenia
darcov obliĉky, takţe kaţdý z nich tak získať darcu s kompatibilnou krvnou skupinou.

Súčasná Iegislatívna úprava transplantácií od ţijúcich darcov v SR

Transplantácie od ţijúcich darcov je moţné podľa dnes platnej legislatívy vykonať vtedy, ak prospech pre
príjemcu prevaţuje nad ujmou darcu, alebo nie je moţné získa vhodný orgán, tkanivo alebo bunky od mŕtveho
darcu. Darcom je osoba plne spôsobilá na právne úkony, v niţšie uvedených výnimoĉných prípadoch môţe
dať súhlas aj jeho právny zástupca.
Darcom nesmie byť osoba, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody (je to kvôli ich ochrane,
mohlo by dôjsť k zneuţívaniu väzňov na transplantaĉné výkony). Uvažuje sa však o novelizácii tohto
článku zákona v zmysle, ţe bude moţné odobrať orgán alebo jeho ĉas na transplantáciu od najbliţších
príbuzných, pokiaľ
ide o ohrozenie ţivota pacienta z omeškania a neexistuje ţiadna má alternatívna lieĉba.

Kde sa na Slovensku vykonávajú transplantácie obličiek od ţijúcich darcov?

. Urologická klinika s transplantaĉným centrom FNsP Bratislava —
Kramáre,
. Transplantaĉné centrum FNsP F.D. Roosevelta v Banskej Bystrici,
. Transplantaĉné centrum Martinskej fakultnej nemocnice v Martine,
. Transplantaĉné centrum FN L. Pasteura v Košiciach.

LITERATÚRA KU KAPITOLE 8
PRÍRUĈKA PRE PACIENTOV: Informócie pre dialyzovaných pacientov. Bratislava, B. Braun Avitum 2007.
ZNOJOVÁ, M.: Psychologické a sociálníaspekty dialyzačního léčení. In: SULKOVA, S. a kol.: Hemodialýza.
Praha, Maxdorf 2000, 693 S. ISBN 8O-859 1222-8.
www.oblickanadzlato.sk

9. GERIATRICKÁ STAROSTLIVOSŤ

„Milovaťznarnená byť svetlom a teplom pre druhého.”

Agid von Broeckhoven

Je potrebné rozlišovať starnutie a starobu. Starnutie je zákonitý biologický proces, a preto jeho prevencia nie je
moţná a staroba je daňou za dlhý ţivot. Starnutie je charakterizované viacerými vlastnosťami:
1. je vnútorné — geneticky naprogramované, ale jeho priebeh je ovplyvňovaní vonkajšími
faktormi,
2. je nezvratné, zmeny vyvolané starnutím nie je moţné vrátiť späť,
3. je nerovnomerné — niektoré orgány, tkanivá a funkcie starnú rýchlejšie, iné
pomalšie,
4. prevaha starobných zmien je regresívna — spojená so stratou funkcie. Starnutie prebieha prísne individuálne,
a
preto sú rozdiely medzi jednotlivými starými ľuďmi výraznejšie ako medzi jednotlivcami v mladších vekových
skupinách. Starnutie mení zloţenie a funkcie ţivých organizmov od molekulárnej úrovne aţ po úroveň celého
organizmu. Starne celá populácia, kaţdý 2.-3. obĉan vstupujúci do ordinácie lekára má viac ako 60 rokov.
(Krajĉík,
2005)

Rizikové skupiny starých ľudí

Zdravotný stav vo vyššom veku výrazne ovplyvňujú sociálne faktory. Svetová zdravotnícka organizácia
vytipovala
niekoľko rizikových starých ľudí:
1. veľmi staré osoby
2. staré ţeny v jednoĉlenných domácnostiach
3. staré ţeny osamelé alebo ovdovené
4. starí ľudia ţijúci v ústavoch
5. starí ľudia ţijúci v izolácii
6. bezdetní starí ľudia
7. starí ľudia s postihnutím zdravia
8. staré páry, kde jeden z partnerov je váţne chorý
9. starí ľudia 5 minimálnym príjmom.

Okrem týchto rizikových skupín je treba venovať zvýšenú pozornosť i starým ľuďom, ktorí majú psychické
ochorenia a tým, u ktorých došlo k závaţnej zmene spôsobu ţivota (ovdovenie, zmena bydliska, prepustenie z
nemocnice, umiestnenie do domova dôchodcov a pod.). Úlohou sociálnej starostlivosti na úseku prevencie je
zaistiť starým ľuďom bývajúcim v inštitúciách úĉasť na preventívnych prehliadkach, vyhľadávanie a posudzovanie
potreby pomoci rizikovým starým ľuďom. (Krajĉík, 2005)

9.1 BIOLOGICKÉ, PSYCHICKÉ A SOCIÁLNE ZNAKY STARNUTIA

Biologické znaky starnutia

V období staroby dochádza k biologickým zmenám, ktoré pozorujeme vo všetkých tkanivách a bunkách.
K najzávaţnejším patria zmeny v nervovej a endokrinnej sústave, ktoré zaisťujú reguláciu všetkých
telesných i duševných pochodov, objavujú sa degeneratívne zmeny a pokles funkcie metabolizmu organizmu.
Prejavy týchto zmien sú nápadné, zníţená odolnosť voĉi infekciám, spomalené hojenie rán, strata
pruţnosti väziva a sklerotizácia ciev.
. zmeny v dýchaní (klesá pruţnosť pľúc a zniţuje sa ich funkcia),
. zmeny kardiovaskulárneho systému a jeho ĉinnosti (zuţovanie a zniţovanie pruţnosti periférnych
ciev),
. zmeny pohybového aparátu (atrofia svalových vlákien a ubúdanie svalovej
hmoty),
. zmeny na kostrovom systéme (menšia ohybnosť, náchylnosť na ortopedické zranenia)
. zmeny na celkovom vzhľade ĉloveka (väĉšie mnoţstvo vrások, suchšia koţa, starecké škvrny, redukcia
vlasových
folikulov).

Zmena psychických funkcií v období starnutia

Psychické aspekty staroby a starnutia úzko súvisia s biologickými
aspektmi.

Hlavné psychické zmeny, ku ktorým v starobe u kaţdého ĉloveka

dochádza:
. zhoršuje sa zmyslové vnímanie — zrak, sluch a reakcie sú pomalšie.
. zhoršuje sa pamäť— predovšetkým pamäť pre nové udalosti, zatiaľ ĉo záţitky dávno minulé zostávajú
uchované.
. inteligencia — klesá ale to je dôsledok spomaleného tempa pri ĉasovo limitovaných úlohách.
Zveľaďovanie
intelektu je aktuálne v kaţdom veku. Získanie poznatkov, ktoré prináša vývoj spoloĉnosti, napríklad pri štúdiu,
ale aj vstrebávanie nových informácií z tlaĉe, literatúry, to všetko prispieva k zvyšovaniu intelektuálnej podstaty
ĉloveka v dôchodku.
. aktívnejšie prežívanie — v starobe sa mení, mnohí ľudia si ľahostajní, menej emoĉne zaujatí a viac sústredení
sami do seba.
. osobnosť starého človeka — odráţa jeho spôsob boja s problémami, ktoré pokroĉilý vek so sebou prináša.
Pre psychický ţivot seniora má mimoriadny význam vzťah ĉloveka k spoloĉnosti, predovšetkým k rodine. Ĉasté sú
pocity neuţitoĉnosti, príťaţe pre druhých, prekáţky pre normálny a lepší ţivot v rodine. Vnútro seniora je oveľa
zraniteľnejšie a to dovoľuje vznik pocitov menejcennosti, neistoty, viny. Na tomto podklade ĉasto vznikajú
neurózy a psychózy. U seniorov sa moţno stretnú aj s tým, ţe obviňujú svojich najbliţších z nevďaku.
(Poledníková,
2006)

Sociálne aspekty starnutia

Sociálne aspekty v koneĉnom dôsledku ovplyvňujú kvalitu ţivota v období staroby a starnutia. Dôleţitým
medzníkom v ţivote ĉloveka je odchod do dôchodku , ktoré kladie veľké nároky na adaptaĉné schopnosti
staršieho ĉloveka, keďţe je spojený s obmedzením sociálnych kontaktov, so zmenou sociálneho statusu ţiviteľa
rodiny i so zmenou hierarchie ţivotných hodnôt. Odchodom do dôchodku sa mení spoloĉenské postavenie
jednotlivca a citeľne klesá úroveň príjmov, ĉo môţe zapríĉiniť zníţenie ţivotnej úrovne. Oslabujú sa alebo
sa vytrácajú kontakty so spolupracovníkmi ĉi s priateľmi na pracovisku. Ĉlovek zvyknutý na urĉité
pracovné tempo, na pravidelnosť a prácu sa ťaţko prispôsobuje novému ţivotu, chýba mu konkrétny cieľ. To
všetko u neho vyvoláva pocity osamelosti, nepotrebnosti a bezvýznamnosti, stráca vieru vo vlastné sily.
(Hrozenská, 2006)

9.2 ZDRAVOTNÍCKA STAROSTLIVOSŤ O STARŠÍCH

ĽUDÍ
Základnú starostlivosť poskytujú praktickí lekári, špecializovanú odborní lekári. Pred 50 rokmi vznikol nový odbor
medicíny — geriatria (v SR od r. 1982). Jej poslaním je starostlivosť o geriatrických pacientov — pacientov s
kombináciou viacerých pokroĉilých chronických chorôb a ich komplikácií, medzi ktoré patria
napríklad nepohyblivosť, neschopnosť udrţať moĉ alebo stolicu, poruchy zmyslových orgánov a psychické
poruchy. Tieto okolnosti si vyţadujú špeciálny prístup a nutnosť sprostredkovať sociálnu starostlivosť.
Preto je súĉasťou
geriatrickej starostlivosti i geriatrický assessment, ktorého cieľom je poznanie sebestaĉnosti starého ĉloveka.
snaţí sa o prevenciu predĉasného starnutia a o komplexnú terapiu multimorbidity u gerontov,
Geriatrická starostlivosť je zdravotná starostlivosť pre starnúcu populáciu vo veku nad 65 rokov. Zaoberá sa
prevenciou, diagnostikou, lieĉbou, rehabilitáciou a ošetrovateľstvom starších ľudí. Je to špecializovaná
starostlivosť so zameraním na udrţanie sebestaĉnosti, oddialenie závislosti a odkázanosti tak, aby sa ĉo
najdlhšie umoţnil pobyt starých ľudí v ich domácom prostredí. Nejde len o mechanické predlţovanie ţivota, ale O
poskytnutie plne kvalitného ţivota. Hlavnou etickou normou v geriatrii:

Zachovať dôstojnosť človeka. Zdravotnícka starostlivosť o staré osoby je veľmi nároĉná na personál,
vybavenie, lieky, a je preto nákladná. V celom svete sú problémy s financovaním zdravotníctva.
Súĉasné zariadenia bývajú ĉasto v nevyhovujúcich priestoroch s mnohými architektonickými bariéra- mi.
(Krajčík, 2005)

Formy geriatrickej starostlivosti

1. Ambulantná:
a) primárna zdravotná starostlivosť (praktický lekár),
b) ADOS (agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti),
c) špecializovaná ambulantná geriatrická starostlivosť

Návrhy na zlepšenie ambulantnej starostlivosti zahŕňajú:

. zvýši starostlivosť o chronicky chorých pacientov prostredníctvom praktických lekárov v spolupráci s ADOS,
. rozšírenie ADOS do nepokrytých okresov,
. zabezpeĉiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti geriatrom vo všetkých okresoch,
. vytvorenie zariadení jednodňovej starostlivosti pre starších ľudí, ktorí ne- vyţadujú 24 hod. hospitalizáciu,
ale vyţadujú úkony, ktoré sa nedajú vykonať v domácom prostredí,
. rozšíriť sieť gerontopsychiatrických ambulancií a denných stacionárov (v SR je 54 špecializovaných
geriatrických ambulancií a 7 gerontopsychiatrických ambulancií),
. úprava preskripĉných obmedzení pre geriatrov.

2. Ústavná geriatrická starostlivosť:

a) geriatrické oddelenia,
b) geriatrické centrum,
c) gerontopsychiatrické oddelenia,
d) lieĉebne (oddelenia) pre dlhodobo chorých,
e) paliatívna a hospicová starostlivosť.

Návrhy na zlepšenie geriatrickej zdravotnej starostlivosti;

ᴥ rozsah starostlivosti sa bude vyvíjať v súvislosti s potrebami narastajúcej skupiny geriatrických
pacientov,
ᴥ zlepšiť starostlivosť o psychiatrických pacientov, najmä gerontov,
ᴥ vytvorenie nových lôţok paliatívnej
starostlivosti,
ᴥ zabezpeĉiť postgraduálnu výchovu geriatrov v kaţdom samosprávnom kraji,
ᴥ koncepcia sociálnej
medicíny.

Koncepcia geriatrickej starostlivosti sleduje najmä tieto ciele:

. aktualizácia a zvyšovanie rozsahu primárnej prevencie,
. prevencia aterosklerózy a lieĉba jej komplikácií,
. starostlivosť o pacientov s geriatrickými syndrómami (pády, poruchy mobility, inkontinencia, prevencia a
lieĉba malnutrície),
. starostlivosť o dementné osoby,
. terminálna starostlivosť,
. prispôsobenie siete geriatrických pracovísk demografickému vývoju obyvateľstva a potrebám
jednotlivých regiónov,
. zvýšenie kvality poskytovania zdravotnej starostlivosti tejto skupine
obyvateľstva.

Koncepcia preventívnej starostlivosti o geriatrických pacientov je zameraná na vĉasnú diagnostiku a lieĉbu

ochorení, ktoré sú najĉastejšou príĉinou úmrtnosti obyvateľstva.
Preventívne programy
. Kardiovaskulárny program (zameraný na zniţovanie vysokej hladiny cholesterolu a následkov tohto stavu u rodín,
kde sa vyskytuje dediĉne).
. Onkologický program (rakovina hrubého ĉreva a koneĉníka, nádory
prsníka).
. Národný diabetologický program.
. Národný program rozvoja ţivotných podmienok obĉanov so zdravotným postihnutím (skvalitnenie
poskytovania
zdravotníckej starostlivosti starším Ľudom).
MZ SR vypracovalo systém posudzovania zdravotného stavu z hľadiska sebestaĉnosti a potrieb starých obĉanov,
program prevencie a skvalitnenia lieĉby a rehabilitácie pacientov s dekubitmi a Národný program duševného
zdravia.
Očkovanie starších občanov je zamerané proti chrípke, pneumokokovým infekciám a tetanu pre osoby 65 roĉné
a viac, osoby umiestnené v rôznych zariadeniach, osoby dlhodobo choré a
pod.
Primárna prevencia vychádza z Národného programu podpory zdravia. Návrhy na zlepšenie
zahŕňajú
pokraĉovanie v preventívnych programoch a rozširovanie preventívnej starostlivosti v rámci poskytovania
primárnej zdravotnej starostlivosti.

Geriatrické syndrómy
Medzi geriatrické syndrómy, ktoré sú tieţ oznaĉované ako geriatrickí obri
alebo štyri geriatrické „I” patria:
. imobilita,
. instabilita,
. inkontinencia,
. poruchy intelektu.

Niektorí autori pridávajú ešte ďalšie „I” — inanition (podvýţiva), insolvence (chudoba), incapacitance (nevládnosť),
impotencia. Na vzniku týchto syndrómov sa podieľa viacero chorôb a ich riešenie je z medicínskeho hľadiska
veľmi ťaţké. Geriatrické syndrómy kladú veľké nároky na sociálnu starostlivosťa ĉasto sú hlavnou príĉinou
umiestnenia starého ĉloveka do ústavu. Starostlivosť o pacientov s geriatrickými syndrómami je spojená s
veľkými finanĉnými nárokmi. Geriatrické syndrómy výrazne zhoršujú kvalitu postihnutých osôb. Sú to
vlastne špecifické a najzávaţnejšie disaptibility. (Krajĉík, 2005)

Najčastejšie ochorenia v tejto vekovej kategórii:

» kardiovaskulárne ochorenia,
» nádorové ochorenia,
» metabolické ochorenia (cukrovka),
» choroby pohybového aparátu a neurologické ochorenia,
» mentálne ochorenia,
» infekĉné ochorenia,
» postihnutie zmyslových orgánov.

Sociálne následky ochorení v starobe

Choroby majú závaţné sociálne následky tak pre pacientov ako i pre celú spoloĉnosť. Ceny liekov a zariadení
neustále rastú následkom inflácie a následkom zavádzania novších a úĉinnejších liekov a prístrojov, ktoré sú
ĉoraz drahšie. Choroby majú tieţ úzky vzťah k sociálnej starostlivosti, pretoţe mnohí starí ľudia síce preţúvajú
dlhšie, ale ich stav sa neupraví úplne a mnohí sú odkázaní na sociálnu starostlivosť. Choroba sa navonok prejaví
ako porucha funkcie podľa toho, ktorý orgán je postihnutý. Napríklad ischemická choroba srdca sa prejaví
bolesťou alebo dýchavicou. Choroby pľúc sa manifestujú kašľaním alebo dýchavicou a choroby kĺbov bolesťami a
obmedzením pohyblivosti. Jedna choroba môţe spôsobovať viacero porúch a naopak jedna porucha môţe by
spôsobená viacerými chorobami.
Následkom poruchy vzniká disaptibilita, ĉo je neschopnosťjedinca vykonávať urĉitá ĉinnosť. Jedna choroba
môţe spôsobovať i viacero disaptibilít. Napríklad cievna mozgová príhoda môţe ma za následok disaptibilitu
komunikácie, disaptibilitu pri jedení, obliekaní, kúpaní, chôdzi. Naopak jedna disaptibilka môţe byť spôsobená
viacerými chorobami. Napríklad chôdza môţe by obmedzená následkom dýchavice, mozgovej príhody,
parkinsonovho syndrómu, ochorenia tepien, chorôb kĺbov a podobne. (Krajĉík,
2005)

9,3 SOCIÁLNA STAROSTLIVOSŤ O STARŠÍCH

ĽUDÍ

Rozdeľuje sa na finanĉné dávky, inštitucionálnu a neinštitucionálnu starostlivosť. Dávky sa poskytujú napr. na

zaistenie diéty a pri bezvládnosti. Neinštitucionálna je zameraná na pomoc v domácnosti, dovoz jedla, pomoc
pri doprave. Prechodom k inštitucionálnej tvoria denné stacionáre. Tieto môţu by špecializované na starostlivosť
o dementné osoby. Inštitucionálna starostlivosť sa vykonáva v domoch penziónoch (sheltered houses),
v domovoch dôchodcov (residential homes, DD) a v staniciach opatrovateľskej starostlivosti (SOS).
Domy penzióny sú vlastne malometráţne byty, v ktorých je zaistené upratovanie, zaistenie pomoci, dovoz stravy,
nákupy, spoloĉenský program. V domove býva obvykle i ordinácia Iekára. Domovy dôchodcov slúţia na po- byt
obyvateľov, ktorí potrebujú zaisti pomoc poĉas celých 24 hodín. Pacienti bývajú na izbách a majú spoloĉné
spoloĉenské priestory. Väĉšina DD má od- delenie pre leţiacich. Niektoré majú oddelenie so
zvýšeným psychiatrickým dozorom. SOS slúţia na krátkodobý pobyt (do 3 mesiacov), pred umiestnením do DD.

Problémy sociálnej starostlivosti

Poĉet opatrovateliek je nedostatoĉný a tak sa vykonávajú iba ĉinnosti, ktoré nie sú natoľko nároĉné na ĉas. Poĉet
Iôţok v domoch penziónoch a v DD je nedostatoĉný a preto sú dlhé ĉakacie doby na umiestnenie. Starostlivosťje
málo flexibilná (napr. v prípade ochorenia opatrovateľov).nevýhodou súĉasných DD je nedostatoĉné
súkromie, pretoţe iba málo izieb je jednoposteľových (v zahraniĉie to štandard). Nedostatok miest na
oddeleniach pre dementných spôsobuje, ţe sú títo obyvatelia umiestňovaní s inými, ktorým to môţe strpĉovať
ţivot.
Mnoho domovov je v budovách, ktoré majú mnohé architektonické prekáţky, ĉo zhoršuje pohyb ťaţko mobilných
obyvateľov. Osobitným problémom starostlivosti v DD je inštitucionalizácia. Obyvateľ stráca svoju identitu, stáva
sa
pasívnym a mení sa na súĉasť inštitúcie. Riziko vzniku inštitucionalizácie je väĉšie vo veľkých zariadeniach. Kaţdý
obyvateľ by mal mať svoje civilné obleĉenie, do ktorého by mal by ráno obteĉený. Dôleţitá je aktivizácia
obyvateľov zapojením do rôznych ĉinností. Je ţiaduce, aby sa reţim mohol upraviť i podľa ţelania obyvateľov a
aby nebol reţim návštevných hodín veľmi autoritatívny. Ideálne by bolo, keby mohli príbuzní v domove i
prenocovať.

LITERATÚRA KU KAPITOLE 9
GAŢIKOVÁ, E.: Etické problémy v geriatrii. In: MOJTOVÁ, M.: Vybrané kapitoly Z etiky pre študentov
zdravorn(ckych a sociólnych odborov. vš zdravotníctva a soc. práce 8v. lţbety, Bratislava, 2008, s. 69-74. ISBN
978-80-89271-40-5.
HROZENSKA, M.: Sociálna starostlivosť o seniorov v SR. In: POLEDNIKOVA, E.: Geriatrické a gerontologick
éošetrovateľstvo. Martin, Osveta 200ó, s. 34-42. ISBN 80-8063-208-I.
KRAJĈÍK, Š. : Geriatria. Trnava, FZaSP TU 2005. 82 s. ISBN 80-88908-68-X.
POLEDNÍKOVÁ, Ľ.: Geriatrické a gerontologické ošetrovateľstvo. Martin, Osveta 2006, 216 s. ISBN 80-8063-208-
l. I 02

10. PALIATÍVNA MEDICÍNA

„Všetci môžeme byť ospravedlnení za to,

že nemôžeme pacienta vyliečiť, ale nie za to,
že sme sa nepokúsili zmierniťbolesťa utrpenie.”
H. W Striebe

Narodili sme sa s vedomím, ţe náš ţivot je doĉasný. Strach zo smrti sa vystupňuje pri kaţdom závaţnom ochorení
a má ho kaţdý z nás bez ohľadu na vek alebo profesiu. Väĉšina z nás, ktorí si uvedomujú postup choroby a
ubúdanie sf1, tušia aj skutoĉnosť blíţiacej sa smrti. Dostavuje sa strach zo smrti, ľútosť a neistota, ĉo bude
nasledovať Veriaci ĉlovek verí v posmrtný ţivot a sľub veĉného ţivota, ĉlovek neveriaci sa zmieruje s koncom
vlastnej existencie. Kaţdý však potrebuje útechu kňaza alebo svojho najbliţšieho. Potrebujú si usporiada
myšlienkovo svoju pozemskú existenciu. Je dôleţité im pre túto závereĉnú ţivotnú etapu vytvoriť im
dôstojné podmienky.

10.1 PALIATÍVNA Starostlivosť

Slovo palium pochádza z latinĉiny a znamená prikrývku, plášť, ĉo evokuje predstavu charakteru paliatívnej
starostlivosti ako nieĉoho, ĉo Uši bolesť, keď‘ uţ nie je moţné chorobu vylieĉi.
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 1990 definovala paliatívnu starostlivosť ako „ aktívnu,
celkovú
starostlivosťo chorých v čase, keď cha- roba už neodpovedá na kauzálnu liečbu. Prvoradou úlohou je kontrola a
liečba bolesti a ďalších symptómov, rovnako ako riešenie psychických, sociálnych a spirituálnych
problémov chorých. Celkovým cieľom paliatívnej starostlivosti je dosiahnutie čo najvyššej možnej kvality života
chorých a ich rodín. ― (Dobrotková — Porubĉanová a kol., 2005)
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky v Koncepcii zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína
vrátane hospicovej starostlivosti, ktorá nadobudla úĉinnosť 1.7.2006, definuje paliatívnu starostlivosťpodľa
novšej verzii Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) ako „prístup, ktorý zlepšuje kvalitu života pacientov a
ich rodín zoči-voči život ohrozujúcemu ochoreniu tak, že včas identifikuje a neodkladne diagnostikuje a lieči
bolesťa iné fyzické, psychosociálne a duchovné problémy, a tým predchádzať a zmierňuje utrpenie.
Paliatívna starostlivosť zahŕňa zdravotnú starostlivosť poskytovaná lekárom (diagnostiku a liečbu),
ošetrovateľskú starostlivosť, rehabilitáciu, psychologická starostlivosť, liečebno —pedagogická starostlivosť— u
detí duchovnú starostlivosť a sociálne poradenstvo“.
V Koncepcii zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína vrátane hospicov ej starostlivosti MZ SR (2006)
je paliatívna medicína vymedzená ako „špecializaĉný odbor, ktorý sa zaoberá diagnostikou a lieĉbou
pacientov s chronickou nevylieĉiteľnou, pokroĉilou a aktívne progredujúcou chorobou s ĉasovo obmedzeným
preţívaním Cieľom paliatívnej medicíny je udrţanie najvyššej moţnej kvality ţivota pacienta aţ do jeho smrti.‖
Paliatívna starostlivosť je profesionálna, holistická, interdisciplinárna a má byť poskytovaná
všetkým
zomierajúcim pacientom bez ohľadu na ich diagnózu, ĉi typ zdravotníckeho zariadenia. ide o
kontinuálnu
starostlivosť — od vše- obecného prístupu aţ po špecializovanú disciplínu.
Úlohou paliatívnej starostlivosti je „zlepšiť kvalitu ţivota pacienta aţ do smrti, zmierniť utrpenie pacienta
a stabilizovať jeho zdravotný stav, poskytnú pacientovi úľavu od bolesti a iných závaţných symptómov ochorenia,
zabezpeĉiť pacientovi komplexnú lieĉbu a starostlivosť tímom zdravotníckych pracovníkov 5 odbornou
spôsobilosťou, neurýchľovať ani neodďaľovať smrť, integrovať psychologické a spirituálne aspekty
starostlivosti o pacienta, poskytovať podporný systém, aby pacient mohol ţiť ĉo najaktívnejšie aţ do
smrti, poskytovať pomoc príbuzným, blízkym osobám pacienta na zvládnutie problémov poĉas jeho choroby a
aj po jeho smrti v ĉase smútenia‖.

10.1.1 FORMY PALIATÍVNEJ STAROSTLIVOSTI

Paliatívna starostlivosť sa v Slovenskej republike poskytuje v štátnych, alebo neštátnych zdravotníckych

zariadeniach, ktoré vznikajú v pôsobností MZ SR, ako aj v pôsobnosti iných orgánov štátnej
správy.
Paliatívna starostlivosť resp. medicína sa v Slovenskej republike podľa Koncepcie zdravotnej starostlivosti v
odbore paliatívna medicína vrátane hospicovej starostlivosti MZ SR (2006) poskytuje f ormou ambulantnej
(v podobe domácej starostlivosti) a ústavnej zdravotnej starostlivosti.
A) Ústavnú zdravotnú starostlivosť v odbore paliatívna medicína vykonávajú:
1. Hospice — ako samostatné zdravotnícke zariadenia urĉené na poskytovanie paliatívnej starostlivosti so sídlom
v samostatnej budove. Súĉasťou hospicu môţe byť stacionár paliatívnej starostlivosti, mobilný hospic,
ambulancia paliatívnej medicíny, alebo iné ambulancie špecializovanej zdravotnej starostlivosti.
Paliatívnu starostlivosť poskytovanú hospicmi oznaĉujeme ako hospicovú starostlivosť.
2. Oddelenia paliatívnej medicíny — v nemocniciach a iných zdravotníckych za- riadeniach ako ich
organizaĉná
súĉasť. Od nemocniĉného oddelenia sa odlišujú prispôsobením starostlivosti potrebám pacienta, ĉo znamená
neobmedzený ĉas návštev, pacient si urĉuje ĉas spánku, ĉas na jedlo, hygienu a pod. Optimálny poĉet postelí
je
10 aţ 20, odporúĉajú sa jednoposteľové izby s príslušenstvom pre pacientov, pil ktorých je moţnosť ubytovania
blízkej osoby.
3. Jednotky paliatívnej medicíny — zriaďované pri geriatrických, iných zdravotníckych a sociálnych
zariadeniach. Predstavujú samostatnú jednotku pozostávajúcu Z 2 aţ 3 jednoposteľových izieb, urĉenú
pre pacientov
vyţadujúcich paliatívnu starostlivosť.
B) Ambulantnú zdravotnú starostlivosť v odbore paliatívna medicína vykonávajú:
1. Mobilné hospice — ako návštevnú sluţbu lekára, sestry a podľa potreby ďalších zdravotníckych
pracovníkov zdravotníckeho zariadenia hospicu v domácom prostredí pacienta s nevylieĉiteľným ochorením a
zomierajúceho pacienta. Starostlivosťje zameraná najmä na úľavu od bolesti.
2. Ambulancie paliatívnej medicíny, vrátane návštevnej sluţby lekári a sestry v domácom prostredí
pacienta s nevylieĉiteľným ochorením a zomierajúceho
pacienta.
3. Stacionáre paliatívnej medicíny poskytujú celodennú ambulantnú paliatívnu starostlivosť, ktorá je
kratšia ako 24 hodín, ak pacient s nevylieĉiteľným ochorením a zomierajúci pacient vyţaduje denne ošetrovateľskú
starostlivosť, ak rodina nevládze zabezpeĉiť sociálne zázemie 24 hodín denne, alebo ak rodina potrebuje ostať
ekonomicky aktívna.

10.2 HOSPICOVÁ. STAROSTLIVOSŤ

Doteraz najefektívnejším prístupom, charakterizovaným novou kvalitou starostlivosti, sa ukázal hospicový program
v súĉasnosti uţ úspešne rozšírený a aplikovaný v celom kultúrnom svete. Tam, kde sa tento program realizuje na
patriĉnej úrovni, stáva sa otázka eutanázie bezpredmetnou.
Hospicová starostlivosť podľa Koncepcie zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína vrátane
hospicovej starostlivosti (2006) je „paliatívna starostlivosť poskytovaná pacientom s nevylieĉiteľným ochorením a
zomierajúcim pacientom hospicom ako samostatným zdravotníckym zariadením. Zahŕňa všetky prvky paliatívnej
starostlivosti: paliatívnu medicínu, ošetrovateľskú, psychologickú, spirituálnu, respitnú a terminálnu starostlivosť,
ako aj starostlivosť O pozostalých. Môţe sa poskytovať formou ústavnou i ambulantnou (tzv. mobilným
hospicom).‖
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje hospicovú starostlivosť „ako integrovanú formu zdravotnej,
sociálne] a psychologickej starostlivosti poskytovaní klientom všetkých indikačných, diagnostických i
vekových skupín, u ktorých je prognózou ošetrujúceho lekára predpokladaná dĺžka života v rozsahu menej než 6
mesiacov. ―
Samozrejme dĺţka hospicovej starostlivosti je u kaţdého pacienta individuálna a potrebu hospicovej starostlivosti
môţu mai pacienti s dlhšie stanovenou prognózou ako je 6 mesiacov. Ĉasové vymedzenie 6 mesiacov nám však
pomáha odlíšiť hospicovú starostlivosť od iných foriem starostlivosti O dlhodobo chorých. (Dobríková —
Porubĉanová a kol., 2005).
Ministerstvo zdravotníctva SR hospicovú starostlivosť charakterizuje ako „komplexnú medzirezortnú
tímovú
multidisciplinárnu starostlivosť s interdisciplinárnym prístupom, nahradzujúcu uţ vyĉerpanú kauzálnu lieĉbu
choroby potrebnou symptomatickou lieĉbou. Tvorí súhrn odborných lekárskych, ošetrovateľských, pastorálnych,
religióznych, psychologických a rehabilitaĉných ĉinností poskytovaných terminálne chorým s cieľom
minimalizovať bolesť a zmierniť všetky obviaţe vyplývajúce zo základnej choroby a jej komplikácii a
zohľadňujúce bio-psycho-spirituo-sociálne potreby chorého a jeho rodiny.‖
Hospic chorému garantuje, ţe nebude trpieť neznesiteľnou bolesťou, v kaţdej situácii sa bude rešpektovať
jeho ľudská dôstojnosť a V posledných chvíľach svojho ţivota nezostane sám. Základná filozofia hospicu
vychádza z úcty k ţivotu a z úcty k ĉloveku ako jedineĉnej a neopakovateľnej osobnosti a jeho biologických,
psychologických, sociálnych a duchovných potrieb.
Svatošová (1995) z ĉasového hradiska rozdeľuje hospicovú starostlivosť na tri
obdobia:
» obdobie pre finem - starostlivosť o chorého a jeho rodinu od okamţiku zistenia závaţnej diagnózy aţ po
nástup terminálneho stavu,
» obdobie in finem - starostlivosť a doprevádzanie chorého pacienta a blízkych poĉas terminálneho stavu, t.j.
poĉas zomierania,
» obdobie post finem - starostlivosť o telo zomrelého, doprevádzanie pozostalých podľa potreby (i dlhodobo),
spravidla po dobu 1 roka.
Chybou by bolo chápať hospic iba ako starostlivosť v období in finem.

10.2.1 FORMY HOSPICOVEJ STAROSTLIVOSTI

Hospicová starostlivosť sa poskytuje viacerými formami a mohli by sme ich rozdeliť do štyroch základných skupín,
t.j. lôţková hospicová starostlivosť, stacionárna hospicová starostlivosť — hospicový stacionár, hospicová
starostlivosť V domácom prostredí klienta (mobilný hospic) a ambulancie hospicovej starostlivosti.
Lôţková hospicová starostlivosť sa poskytuje v zdravotníckych zariadeniach — v hospicoch. Starostlivosť
tu
poskytuje tím odborníkov 24 hodín denne, zameriavať sa na kvalitu ţivota zomierajúcich, na úľavu bolesti a iných
príznakov.
Stacionárna hospicová starostlivosť je zriaďovaná pri lôţkových zdravotníckych zariadeniach a je
zomierajúcim poskytovaná v prostredí stacionára, ktorý ĉas dňa nahrádza ich vlastné sociálne prostredie. Je
vyuţívaná pacientom na denný pobyt z dôvodov diagnostických, lieĉebných, psychoterapeutických
alebo azylových, kedy si rodina potrebuje oddýchnu a nabrať nové sily. Tento druh starostlivosti je vyuţívaná
najmä u detských pacientov, nazvaná aj ako respitná starostlivosť.
Pri hospicovej starostlivosti v domácom prostredí (mobilný hospic) sa starostlivosťo nevylieĉiteľne chorých a
zomierajúcich v maximálnej kvalite a rozsahu poskytuje v ich vlastnom domácom prostredí za podmienok, ţe
ich zdravotný stav je stabilizovaný, symptómy ochorenia sú pod kontrolou, má vytvorené rodinné zázemie a
domáca starostlivosť je dostupná. Cieľom je podpora svojpomoci.
Mobilný hospic poskytuje starostlivosť 24 hodín denne, 7 dní v týţdni podľa potrieb pacienta. Starostlivosť
poskytuje multidisciplinárny tím zloţený z lekárov, sestier, rehabilitaĉných pracovníkov, sociálneho pracovníka,
psychológa, duchovného, ale i zaškolených dobrovoľníkov.
Ambulancie hospicovej starostlivosti môţe pacient vyuţívať pokiaľ jeho zdravotný stav nevyţaduje starostlivosť
v domácom prostredí alebo v inom hospicovom zariadení. Pacient prichádza sám za odborníkmi, kde ide o pomoc
zomierajúcim zmierňovať príznaky sprevádzajúce zomieranie, pomocou intervencií odborníkov. Ambulantná
hospicová starostlivosť sa povaţuje ako doplnok domácej starostlivosti o pacienta rodinnými príslušníkmi.

10.2.2 HOSPICOVÁ A PALIATÍVNA STAROSTLIVOSŤ NA SLOVENSKU A V

ČECHÁCH

Kolískou hospicového hnutia je Veľká Británia, kde krátko po druhej svetovej] vojne Cecilie Saundersová zaloţila
prvý hospic moderného typu, ktorý je dnes známy po celom svete. Je povaţovaná za priekopníĉku hospicového
hnutia a jej práca sa stala základným kameňom hospicov po celom svete. V roku 1967 otvorila St. Christopher‘s
Hospice v Londýne, ktorý sa stal modelom pre celé novodobé hospicové hnutie. V súĉasnosti pôsobí vo svete uţ
viac ako 3000 podobných zariadení. (Andrášiová, 2002).
Na Slovensku sa starostlivosť o chorých a zomierajúcich v minulosti odo- hrávala buď priamo v rodinách alebo
zariadeniach, ktoré vznikali na podnet miest alebo významných jednotlivcov pre ľudí bez domova, opustených a
chorých. Od zaĉiatku 90-tych rokov iniciatívy zriaďovania hospicov sa ujali jednotlivci, keďţe príslušné štátne
orgány k tomuto problému pristupovali váhavo. Tí sa zaĉali zoskupovať v neštátnych organizáciách —
obĉianskych zdruţeniach a 5 výstavbou hospicov zaĉali svojpomocne. Najväĉšiu iniciatívu pre- ukázalo
obĉianske zdruţenie „Nadácia Hospice”, zaloţené v roku 1995 v Martine. Cieľom bolo propagovať hospice,
oddelenia paliatívnej starostlivosti a ich zaĉlenenie do systému zdravotníckej starostlivosti.
Prvé oddelenie paliatívnej starostlivosti v SR otvorili v Národnom onkologickom ústave v roku 1995 (prim.
MUDr. Kristína Kriţanová). Toto oddelenie vzniklo ešte v období, kedy paliatívna starostlivosť nebola povaţovaná
za medicínsky rovnocenný odbor. Do roku 2002 bolo Slovensko jedinou stredoeurópskou krajinou, kde
neexistoval ani jeden hospic a iba jedno (vyššie spomenuté) paliatívne oddelenie. (Dobríková-Porubĉanová a kol.,
2005)
16.9.2002 bol slávnostne otvorený prvý hospic „Hospic Matky Terezy‖ v Bardejovskej Novej Vsi.
Zriaďovateľom
je Arcidiecézna charita Košice.
Reálne zaĉal fungovať aţ 1.7.2003 príjmom prvého pacienta. Kapacita hospicu je 20 lôţok.
Na Slovensku v súčasnosti fungujú hospice v mestách: Bardejovská Nová Ves, Bratislava, Nitra, Trstice,
Trenĉín, Luĉenec, Ľubica/Keţmarok, Palárikovo, Zitina. Starostlivosť je tu poskytovaná rnultidisciplinárnym tímom
v spolupráci s dobrovoľníkmi organizovanými dobrovoľníckymi zdruţeniami, charitatívnymi
organizáciami, agentúrami domácej ošetrovateľskej starostlivosti a cirkevnými skupinami. V súĉasnosti sa
budujú hospice v Piešťanoch a v Banskej Bystrici a projektujú sa v Ţiline, v Bratislave, v Martine, v Prešove, v
Košiciach, v Dunajskej Luţnej a v Trnave. (www.hospice.sk)
V Čechách prvé oddelenie paliatívnej starostlivosti otvorili v roku 1992 v Babiciach nad Svitavou a odvtedy
pribúdajú ďalšie. V súĉasnosti funguje 13 fungujúcich hospicov. Za „ĉeskú Saundersovú‖ je povaţovaná MUDr.
Marie Svatošova’, ktorá uţ v  r. 1995 „postavila‖ prvý hospic, „Hospic Aneţky Ĉeskej‖ v Ĉervenom Kostelci, a
pomáha v budovaní ďalších hospicov. Doteraz fungujú hospice v Brne, v Ĉervenom Kostelci, v Prahe, v
Litoměřicích v Moste, vo Valašskom Meziřiĉí, v Plzni, v Prachaticích, v Ostrave, v Olomouci a buduje sa hospic
v
Ĉerĉanoch a detský hospic v Malejoviciach.

10.2.3 KRITÉRIÁ PRIJATIA DO HOSPICU

Do hospicu môţe by prijatý kaţdý ĉlovek bez rozdielu veku, pohlavia, národnosti, rasy, sociálneho postavenia
či náboţenského vyznania. Hlavným kritériom je zdravotný stav chorého, teda postupujúca choroba ohrozujúca
ţivot pacienta, súĉasne nie je potrebná hospitalizácia v nemocnici a nie je moţná alebo dostatoĉná domáca lieĉba.
Prednosť majú nevylieĉiteľne chorí v koneĉnom štádiu ochorenia, ĉiţe terminálne chorí pacienti (aţ 90%
onkologickí pacienti). Chorý je do hospicu prijatý na vlastnú ţiadosť alebo na ţiadosť svojej rodiny a na
odporuĉenie ošetrujúceho lekára. Je potrebný písomný, slobodný a informovaný súhlas pacienta.
Priestory sú v hospici bezbariérové, majú veľa spoloĉných priestorov, kde sa môţu pacienti schádza. Nemusia
leţať v posteli v pyţame, pokiaľ im to zdravotný stav dovolí. Príbuzní majú dovolené návštevy tak ĉasto ako si to
pacient ţelá. Nie sú obmedzené vekovou hranicou, teda aj deti môţu chorých navštevovať. Hospic poskytuje aj
samostatné izby pre príbuzných, ktorí chcú trávi posledné chvíle ţivota so svojim blízkym. Pre niektorých
pacientov je toto riešenie tým najlepším, pretoţe nie kaţdý má doma také moţnosti, aby sa vedel postarať O
svojho blízkeho.
Kaţdý ĉlovek pred nástupom do hospicu, by mal by oboznámený so svojím zdravotným stavom, ĉo samozrejme
závisí od osobnosti toho daného ĉloveka, od jeho schopnosti uniesť reálnu skutoĉnosť o jeho zdravotnom stave.
Dôleţitú úlohu tu zohráva spolupráca lekára s rodinou pacienta. V hospici je pacient tak d]ho, ako si ţelá a
môţu
za ním kedykoľvek prísť jeho príbuzní a priatelia. O pacienta v hospici je ĉo najlepšie postarané, a starostlivosť
je
v prvom rade zameraná na zmierňovanie bolesti a vedľajších príznakov ochorenia. Starostlivosť o chorého v
hospici samozrejme zahŕňa i duchovnú a psychologickú oporu. Nezriedka sa tu však i konĉí ţivot pacienta.
Návštevy sú v hospici dovolené tak dlho a tak ĉasto, ako si to praje pacient a jeho rodina. Taktieţ nie je
návštevnosť obmedzená vekovou hranicou, ako je to v nemocniciach. Svojich chorých príbuzných môţu prísť
pozrieť aj deti. A ak pacientov zdravotný stav dovoľuje vstať z postele, môţe sa obliecť do svojich šiat a môţe sa
pohybovať v objekte hospicu, s vedomím personálu aj mimo objektu (Svatošová, 1995).
Ďalšou obrovskou výhodou, ktorú hospic poskytuje, je moţnosť ubytovania sa príbuzných priamo v hospici, ak
chcú tráviť posledné chvíle ţivota so svojim blízkym. V hospici je pre nich vyhradená samostatná izba
(Dobríková
— Porubĉanová a kol., 2005).

10.3 PROBLEMATIKA ZOMIERANIA

Zomieranie:
. treba akceptovať ako ďalšiu dôleţitú časť ţitia, podľa toho i pristupovať k zomierajúcemu,
. zomieranie je náročná práca, pri ktorej si zomierajúci musí znovu premyslieť zmysel doterajšieho
ţivota, vyrovnať sa so svojou chorobou a „dozrie‖ do smrti,
. nadväzujúca psychosociálna situácia je takmer vţdy veľmi nároĉná, vyţaduje od pacienta nové postoje a
ĉinnosti,
. od uvedomenia si závaţnosti diagnózy do úmrtia zostáva urĉitá doba,
. celý proces zomierania sa týka i okolia zomierajúceho (rodina, priatelia i
zdravotníci).

Rozdelenie podľa intenzity preţívania zomierania

1. Proces zomierania prebieha veľmi pomaly, s veľkou intenzitou utrpenia a pri plnom vedomí (napr.
u
onkologických pacientov),
2. Chronické ochorenia (CNS, Alzheimerova choroba, demencia a pod.),
3. Náhle zomierajúci, takmer bez utrpenia (tzv. rýchla smrť— bleskom, el. prúdom, autonehoda a
pod.).

10.3.1 ŠTÁDIÁ ZOMIERANIA (ELISABETH KÜBLER-ROSSOVÁ)

Elisabeth KUbler-Rossová (1993) odtabuizovala problematiku zomierania a smrti v celosvetovom meradle.

Napísala knihu „O smrti a umírání‖, v ktorej zachytáva obdobie medzi stanovením diagnózy ochorenia a
smrťou. Jednotlivé obdobia rozdelila do piatich štádií (fáz):
1. Šok, popretie
2. Hnev, vzbura, rozhorĉenie
3. Vyjednávanie, spochybňovanie
4. Depresia, zúfalstvo, beznádej
5. Prijatie, akceptácia, zmierenie

1. Šok, popretie
» odmietanie skutoĉnosti, stanovenej diagnózy,
» negácia psychická obrana, pomáha tlmiť úĉinky šokujúcej
správy,
» typické pre pacientov, ktorí boli informovaní predĉasne, necitlivo a rýchlo v snahe lekárov „ma to za sebou‖ ,
» spochybňovanie klinických nálezov,
» obracia sa na iných odborníkov, aby vyvrátili pôvodnú diagnózu (,‚To nie ja!
“).
2. Hnev, vzbura, rozhorčenie
» keď‘ sa obavy zmenia na istotu („Prečo práve ja?”) — veľmi ťaţké štádium,
» pacient si naplno uvedomuje realitu a nezvratnosť situácie, pocit nespravodlivosti,
» mrzutosť, kritizovanie, konflikty s ošetrujúcim personálom, ĉlenmi rodiny, agresivita — dostáva sa do tzv.
sociálnej izolácie,
» pacient si ĉasto uvedomuje, ţe taký dovtedy nebýval.

3. Vyjednávanie, spochybňovanie
» váţne chorý ĉlovek = reakcie dieťaťa,
» vyjednávanie s osudom (Bohom), ĉo chce ešte stihnúť (promócie, svadba dieťaťa...) = pokus o odklad,
stanovenie hranice,
» „Možno predsa len nie ja, ešte nie...
» kolísanie medzi nádejou a beznádejou.

4. Depresia, zúfalstvo, beznádej

» smútok a ľútosť („Aký to má pre mňa zmysel, čo to pre mňa znamená, Čo ma čaká?”),
» keď choroba výrazne pokroĉila, strata fyzických sf1, ţeny — amputácia prsníka, neschopnosť plní sociálnu
rolu (starostlivosť o deti, rodiĉov),
» chce, aby sa skrátilo obdobie utrpenia, ĉakania, aby sa všetko skonĉilo, nie- kedy niĉ od nikoho neţiada, môţe
sa ale pokúsi o samovraţdu,
a) Reaktívna (potreba veľa rozprávať, ĉo ho ťaţí),
b) Prípravná (tichá) — spoluúĉasť dotyk, pohladenie,
» Chyba — povzbudzovanie, rozveseľovanie! sťaţovanie procesu vyrovnávania sa so
smrťou.

5. Prijatie, akceptácia, zmierenie

» „Áno, všetko má svoj zmysel, prímam to a dokážem
to.”
» zmieruje sa s chorobou i so smrťou, necíti zlosť, odpútava sa od ţivota, priĉom emoĉná bolesť ustupuje, chce
byť sám,
» veľmi ťaţké obdobie pre príbuzných pacienta,
» nová nádej, ţe choroba a utrpenie majú svoj skrytý zmysel, pre veriacich je zakotvený v transcendentne, v
Bohu.
Cieľom zdravotníckeho personálu je pomôcť nevyliečiteľne chorému, aby dosiahol fázu zmierenia.

V rôznych fázach ochorenia pacient podstupuje terapiu, ktorá mu bola odporuĉená ako
najvhodnejšia:
. chirurgická — radikálna alebo paliatívna,
. rádioterapeutická — rádio senzitivita nádoru a tolerancia zdravého tkaniva,
. chemoterapeutická, hormonálna a podporná — cytostatiká, hormóny a lieky na odstránenie neţiaducich
príznakov.

Lieĉba má za následok vznik viacerých neţiaducich úĉinkov:

poškodenie ţilového systému, alopécia, ţalúdoĉné problémy, poruchy krvotvorby, zápaly slizníc, celková slabosť,
toxické poškodenie vnútorných orgánov, chudnutie, nechutenstvo a podvýţiva, bolesť, spálenie koţe, stopy po
chirurgickej lieĉbe — trachestómia, gastrostómnia, kolostómia, amputácie atď.

10.3.2 INFORMOVANIE NEVYLIEČITEĽNE CHORÝCH A ZOMIERAJÚCICH

PACIENTOV

Komunikácia s nevylieĉiteľne chorými a zomierajúcimi je mimoriadne zloţitá a v praxi

nároĉná.

Pravda versus pia frans

V minulosti sa pouţívala predovšetkým stratégia milosrdnej lţi (pia fraus), v nedávnej minulosti prípadne
stratégia „pravdy po kvapkách”. V súĉasnosti — príklon k pravdivej informácii. V praxi však stále pretrváva
tendencia zatajovať pacientovi pravdu o jeho ochorení (argument — pacient by pravdu „nezvládol‖... a čo
nepripravenosťošetrujúceho personálu?)
V súvislosti s touto problematikou existuje mnoţstvo mýtov. Traduje sa, ţe najťaţšie je oznámi pravdivé
informácie o onkologickom ochorení. Takisto sa uvádza, ţe riziko suicidálnych pokusov je u malígne chorých
vysoké. Aj keď nie je moţné vylúĉi samovraţedné konanie, v skutoĉnosti väčšina onkologicky chorých je výrazne
biofilná — miluje život.
Oznámiť pacientovi, ţe je Ťaţko chorý, je náročné pri všetkých diagnózach (napr. chorý s výrazne zníţenou
funkciou obliĉiek pred zaradením do dialyzaĉného programu, príp. pred transplantáciou, chorý, ktorý v dôsledku
úrazu! autonehody nebude môcť chodiť atď.). Pacient síce bude ţi, avšak musí úplne zmeniť svoj ţivotný
štýl (diéta, výrazne obmedzí svoje aktivity — šport a pod.)
Informovanosť je veľmi dôleţitá, pretoţe len tak môţe pacient prechádzajúci jednotlivými fázami umierania
dospieť k akceptácii. Zároveň je predpokladom pouţitia metódy ošetrovateľského procesu, ktorá ráta s jeho
aktívnou účasťou na rozhodovacích procesoch. V ţiadnom prípade nemá spôsobiť stratu nádeje (ani vtedy,
keď‘ vylieĉenie nie je moţné), avšak škodlivá je aj prílišná (falošná) nádej. Komunikácia je veľmi nároĉná
pre obidve strany, nedá sa zovšeobecni. Závisí od aktuálnych podmienok, predchádzajúcej skúsenosti
zdravotníka a
pacienta, aj od rozdielnych oĉakávaní. Severské a anglosaské krajiny prijali úzus informovať pacienta o jeho
diagnóze. Veľký dôraz kladú najmä na spôsob oznamovania.

Argumenty pre oznámenie pravdy

» Pravdu nemoţno zamlĉať.
» Pre milosrdnú loţ musí by dôvod (nie neochota oznámi pravdu).
» Forenzné (súdne) dôsledky zamlĉania, neoznámenia pravdy.

Kontraindikácia pravdivej informácie (opatrné formy oznámenia pravdy)

» Záporné stanovisko pacienta.
» Psychotická epizóda v minulosti.
» Psychiatrická diagnóza.
Stratégia úplnej pravdy a milosrdnej lţi je rovnocenná a rozhoduje ţelanie pacienta (avšak stratégia
pravdovravnosti dnes jednoznaĉne prevaţuje).

Hlavná úloha zdravotného personálu

» Pomôcť pacientovi vyrovnať sa So vzniknutou situáciou.

Hlavná úloha pacienta

» Nauĉiť sa ţiť so svojou chorobou.

Postup pri informovaní o onkologickom ochorení

» info o podstate ochorenia sa poskytujú všetkým pacientom s malígnym ochorením, ale diferencovane z
hľadiska
obsahu, ako aj spôsobu podávania informácií,
» plné znenie dg. poskytuje lekár alebo psychológ,
» vţdy sa zdôrazňuje moţnosť lieĉiteľnosti ochorenia, vylieĉenie sa však nesľubuje,
» pacient je oboznámený s vyšetrovacími i terapeutickými
postupmi,
» info dostáva najprv pacient, aţ potom jeho rodina,
» pacient rozhoduje o tom, ktorí rodinní príslušníci majú by informovaní, a do akej miery,
» info o ochorení a terapii sa poskytujú opakovane, nestaĉí jeden
rozhovor,
» vţdy sa venuje pozornosť a ĉas aj nepriamo kladeným otázkam,
» medzi personálom prebieha dôsledná výmena informácií, dbá sa na jednotnosť
informácií,
» pacientovi sa zásadne nepodávajú info o predpokladanej dĺţke jeho ţivota,
» pacientovi sa nikdy nesmie zobrať nádej!

Dôleţité: Tok informácií od zdravotníckych pracovníkov musí byť

rovnaký.
» je dôleţité nielen hovoriť, ale aj poĉúvať,
» pacient sa rozprávaním ĉiastoĉne zbavuje úzkosti, napätia, smútku,
» personál by mal vedieť „čítať medzi
riadkami“,
» minulosť (bolestné spomienky), prítomnosť (sociálna izolácia, operácia), budúcnosť (bezmocnosť,
závislosť, beznádej),
» existenciálna úzkosť — uvedomenie si vlastnej koneĉnosti, smrteľnosti, ohrozenia alebo straty zmyslu
ţivota.

10.4 KOMPLEXNÁ TERMINÁLNA STAROSTLIVOSŤ O NEVYLIEČITEĽNE CHORÝCH A

ZOMIERAJÚCICH
PACIENTOV

Najdôleţitejším prvkom v starostlivosti o umierajúceho je sprevádzanie. Byť spolu s chorým, drţať ho za ruku,
poĉúvať ĉo hovorí. Práve preto vznikajú hospice, v ktorých pracujú profesionáli a dobrovoľníci, aby sprevádzali
zomierajúcich.
Umenie sprevádzať znamená „ bezpodmienečné uplatňovanie holistického prístupu k chorému v hospici. Ten,
kto chce sprevádzať umierajúcich, má rád ľudí a zároveň je vyrovnaný so svojou vlastnou konečnosťou a
smrteľnosťou. Kto sa cíti byť povolaný k tomu, aby chorého sprevádzal, potrebuje mať základné predpoklady
k
vytvoreniu účinného terapeutického vzťahu. Predovšetkým sa musí učiť trpezlivo „ načúvať“ a byť pre
druhého
celou osobnosťou prítomný. Ani nevyslovená prosba by nemala byť prepočutá ―.

10.4.1 USPOKOJOVANIE POTRIEB NEVYLIEČITEĽNE CHORÝCH

PACIENTOV

V hospici je poskytovaná starostlivosť, ktorá sa zameriava na kvalitu ţivota zomierajúcich, na rôzne sociálne,
psychologické a duchovné potreby chorých. Zameriava sa aj na podporu rodín, ktoré môţu tieţ veľmi ťaţko znášať
utrpenie svojich blízkych. Od beţnej nemocnice sa líši predovšetkým zariadením, ktoré pôsobí veľmi upokojujúco
a priateľsky.
Bez ohľadu na to, ĉi je hospicová starostlivosť poskytovaná v špeciálnom lôţkovom zariadení, v domácom
prostredí alebo kdekoľvek inde, je vţdy vo svojich dôsledkoch prínosom pre celú spoloĉnosť. Aby to tak naozaj
bob, musí byť starostlivosť naozaj komplexná a musia byť uspokojované všetky potreby klienta, uplatňovanie tzv.
holistického prístupu.
Holistický prístup je filozofia uplatňovaná v starostlivosti o zomierajúceho v paliatívnej starostlivosti. Ide o
komplexnú starostlivosť o ĉloveka v chápaní jeho bio-psycho-sociálnej jednoty. Táto starostlivosť však
nezahŕňa iba starostIivos o pacienta, klienta, ale i o jeho rodinu, ich vzájomné vzťahy, potreby a problémy. Je to
starostlivosť, ktorá rešpektuje potreby tela, mysle i ducha.

Biologická rovina terminálnej starostlivosti

. Liečba bolesti — spätná väzba od pacienta,
. Symptomatická liečba ostatných telesných ťaţkostí — odstraňovať alebo zmierňovať nepríjemné príznaky
ochorenia (horúĉku, dehydratáciu, svrbenie, zápchu, inkontinenciu),
. Vlastné ošetrovanie — kŕmenie, udrţiavanie hygieny, ĉistoty tela, úprava postele,
polohovanie,
. Treba rešpektovať práva pacienta na súkromie, intimitu, autonómiu.

Psychologická rovina terminálnej starostlivosti

Psychický stav ĉloveka, ktorý je postavený pred najťaţšiu ţivotnú situáciu svojho ţivota, závisí od mnohých
determinantov ako sú vek, momentálna kondícia a zdravotný stav, duševná vyspelosť, typ osobnosti, skúsenosti,
rodinné zázemie, sociálne postavenie alebo hĺbka Viery. Svoj vplyv má aj správny prístup rodiny, zdravotníckych
a iných pracovníkov. Ĉasto sa stáva, ţe pacient váţnosť situácie iba tuší zo správania lekára alebo
svojich blízkych.
Ide o snahu pomôcť pacientovi:
» zvládnu ťaţkosti vyplývajúce z lieĉby,
» psychologicky zvládnu bolesť,
» vyrovnať sa s faktom choroby, akceptovať vlastné zomieranie a smrť,
» zvládnu obavy z budúcnosti, striedanie relapsu a remisie,
» ĉo najlepšie vyuţi ĉas, ktorý mu zostáva,
» pri nachádzaní zmyslu jeho ţivota a smrti.

Metódy tanatopsychoterapie
» Verbálna komunikácia — počúvanie a rozhovor
» Neverbálna komunikácia
— mimika a pantomimika, úsmev,
— zrakový kontakt,
— haptika — dotykový kontakt (objatie, bozk, pohladenie. podanie
rúk),
— proxemika — vzdialenosť medzi komunikujúcimi (intímna sféra (O-45 cm), osobná sféra (45 cm - l,2m),
sociálna sféra (l,2-3,5m), verejná sféra (nad 3,óm),
— posturika (zaujímanie rovnakých polôh — príznak
sympatie),
» Empatia

Sociálna rovina terminálnej starostlivosti

. práceneschopnosť, prípadne priznanie ĉiastoĉného alebo plného invalidného ho
dôchodku,
. pomoc pri vyrovnaní sa 50 zmenou rolí v rodine,
. spolupráca ošetrujúceho personálu s rodinou a priateľmi zomierajúceho,
. rešpektovanie pacienta ako jedineĉnej osoby (má meno, svoje priania),
. pomoc vymanif sa zo sociálnej izolácie,
. pomoc pri riešení praktických problémov — finanĉné problémy.

Duchovná rovina terminálnej starostlivosti sprevádzanie pacienta

» kontakty, aby nebol osamelý,
» aby sa mohol vyjadri,
» nádej,
» empatia,
» úcta,
» pastorálna starostlivosť (náboţenská).

Najčastejšie dôvody, prečo v Holandsku ľudia žiadajú o eutanáziu sú nasledovné ć: strach Z neznáma, strach zo
zomierania, strach z bolesti, pocity straty dôstojnosti, pocity straty zmyslu ţivota, pocit opustenosti, pocit
osamelosti, pocit, ţe sú iným na archu. Neznesiteľná bolesť, popisovaná ako fyzická, je uvádzaná len asi
štvrtinou chorých. Takisto je dôleţité vedie, ţe ak uľahĉíme chorému v jeho ostatných ťaţkostiach, potom sa aj
fyzická bolesť ĉasto sláva znesiteľnou.

10.4.2 MULTIDISCIPLINÁRNY TÍM V STAROSTLIVOSTI O

ZOMIERAJÚCEHO

Práca s ľuďmi si vyţaduje nielen odborné vedomosti o danej problematike, ale aj osobnostné predpoklady. O to
viac, ak sú klientmi ľudia s onkologickou diagnózou. Tu nazývame prácu s ľuďmi
povolaním.
Hospicovú starostlivosť realizuje profesionálny hospicový tím, ktorý zabezpeĉuje komplexnú starostlivosť o
ťaţko chorých a umierajúcich. Poskytuje lekársku, ošetrovateľskú, psychologickú, psychiatrickú, sociálnu
i duchovnú starostlivosť. Svoje miesto tu má lekár, psychológ, sociálny pracovník, diétna sestra,
rehabilitaĉný
pracovník, svojpomocné zdruţenia, tretí sektor atď. Formy pomoci vychádzajú z moţných komplikácií a priebehu
ochorenia. Neoddeliteľnou súčasťou multidisciplinárneho tímu je pacient a jeho rodina. Je dôleţité, aby jeho
ĉlenovia vzájomne komunikovali a spolupracovali.
Kaţdý ĉlen hospicového tímu plní špecifické poslanie, a to v súlade 5 cieľmi, ktoré sú stanovené individuálne pre
kaţdého chorého. Úlohou kaţdého ĉlena je pristupovať k zomierajúcemu ako k ĉloveku, nie ako k objektu
starostlivosti. Treba si uvedomiť, ţe pacient tu nie je pre nás, ale my pre neho. Prianie pacienta je prvoradé a
partnerský vzťah je zárukou dobrej spolupráce. Zomierajúci musí nadobudnú presvedĉenie, ţe personál je tu pre
neho, nie preto, aby si vykonal len svoju prácu.
Kaţdý ĉlen multidisciplinárneho tímu na základe svojich kompetencií urĉí svoj postup a odporuĉenia pre riešenie a
intervencie v ošetrovateľskom procese. Tento tím sa v kompletnej zostave pravidelne stretáva s chorým, hodnotí
jednotlivé kroky navrhovaného ošetrovateľského procesu, ktoré následne chorý odsúhlasí a akceptuje navrhnutý
postup.
Pri práci s umierajúcimi ľuďmi je potrebné poĉúva, by trpezlivý, obetavý, optimistický, zodpovedný, taktný,
nezištný, atď. „Umenie poĉúvaje prejavom skutoĉnej empatie, ktorá znamená, ţe sme schopní pochopiť
vnútorný svet druhého ĉloveka a dívať sa na vonkajší z jeho pohľadu‖.

RODINA KLIENTA
DOMÁCE-ZVIERA OŠETROVATEĽ
UPRATOVAČKA LEKÁR
SANITÁR ZDRAV.-SESTRA SPOLUPACIENTI Z O MI
ERA JÚCI -PACIENT SOCIÁLNY-PRACOVNÍK ERGOTERAPEUT
SOCIOLÓG
FYZIOTERAPEUT PSYCHOLÓG
FILOZOF KŃAZ
DIÉTNA-SESTRA DOBROVOĽNÍK
PRIATELIA

Obr. 3 Chápanie vzťahu zomierajúci — sociálne okolie (www.hospice.cz)

11.4.3 ÚLOHA SP V STAROSTLIVOSTI O PACIENTOV A ICH BLÍZKYCH V TERMINÁLNOM

ŠTÁDIU
OCHORENIA

Cieľom ošetrujúceho personálu, ktorý sa stará o nevylieĉiteľne chorých a zomierajúcich je dosiahnu u pacienta
fázu zmierenia (vid‘ fázy podľa Kubler- Rossovej). Podobne ako pacienti, aj ĉlenovia rodiny prechádzajú rôznymi
štádiami prispôsobenia. Keď‘ prekoná obdobie zlosti a roztrpĉenosti. vstúpi tak ako zomierajúci do
fázy prípravného smútku. Ĉím väĉší diel takéhoto zármutku príbuzní preţijú pred pacientovou smrťou, tým
menej neznesiteľný bude pre nich zármutok keď pacient zomrie. Tu rodina potrebuje ešte väĉšiu pomoc ako sám
pacient. (Svatošová, 1995, s. 34)
Sociálni pracovníci sú zainteresovaní do zvyšovania kvality ţivota a presadzovania celkovej pohody pre kliento
v, ich rodín a aj poskytovateľov starostlivosti. V súvislosti s problematikou paliatívnej starostlivosti má
úloha sociálnych pracovníkov viac úrovní, t.j. vystupujú ako klinickí pracovníci, vzdelávatelia, výskumníci,
advokáti i
vodcovia v komunitách. Vo svete existujú efektívne príklady programov verejného vzdelávania, ktoré skúmajú
danú tému, pouţitím populárnej kultúry, médií, hudby, umenia a literatúry. Ĉasto sa stáva, ţe odhalenie príbehov
ľudí v terminálnej fáze ţivota a ich rodín je správnou cestou ako stimulovať debatu a konanie verejnosti.
Potreba
vzdelaných a erudovaných sociálnych pracovníkov pracujúcich v oblasti paliatívnej starostlivosti narastá
aj
vzhľadom na neustále sa zdokonaľujúce medicínske technológie, narastajúci poĉet chronických ochorení,
zvyšujúci sa podiel starších spoluobĉanov a v neposlednom rade aj predlţujúcu sa dĺţku ţivota. Úlohou sociálnych
pracovníkov je vytvára takú mentalitu vo verejnej mienke, aby ľudia neumierali so strachom, ţe sa stali sociálnou
a ekonomickou záťaţou pre spoloĉnosť. Sociálni pracovníci poskytujúci paliatívnu a hospicovú starostlivosť
musia ma dostatoĉné komunikaĉné zruĉnosti a schopnosti na získavanie informácii O pacientovi, priblíţenie sa k
nemu a získanie dôvery na vytvorenie kvalitného sociálne- ho vzťahu medzi nimi a pacientom. Musí mať
dostatok vnútorných síl, od- hodlania a schopnosť sústavne preukazovať priateľský postoj, lásku, záujem
a ochotu pomoc pacientovi a jeho blízkym. Sú to piliere, na ktorých stojí zásada paliatívnej starostlivosti —
umoţniť umierajúcemu dôstojný odchod zo ţivota. Preto význam etiky v kaţdodennej práci sociálneho
pracovníka má nezastupiteľné miesto. (Flaburajová-Ilavská, 2007)

Starostlivosť o blízke osoby pacienta spočíva v tom, ţe:

V prípade hospitalizácie príbuzného, tento vidí osobný záujem a kvalitnú prácu zdravotníckeho personálu.
Ošetrujúci lekár príbuzným vysvetlí okolnosti a príĉiny blíţiacej sa smrti aj to, akým spôsobom bude o
umierajúceho ďalej postarané.
Ošetrujúci lekár umoţní pohovoriť si o všetkom zaťaţujúcom, vrátane ich „role‖ pri sprevádzaní pacienta.
Veľakrát sa stretávame s ľahostajnosťou príbuzných, ktorí sa boja pohľadu na umierajúceho a zároveň
preţívajú spolu 50 smútkom vnútornú tenziu a pocity viny z rôznych predchádzajúcich ne- vyriešených
vzťahových
problémov a skorších udalosti, obávajú sa vlastných reakcií pri lôţku chorého, mávajú zlé svedomie z toho,
ţe ĉloveka blízkeho „odloţili‖, a pod.
Príbuzných je potrebné veľa povzbudzovať a viesť ich k tomu, aby sa pokúsili porozumieť chorému tým, ţe sa
pokúsia predstaviť si, ako asi preţíva a myslí, aká je jeho „vnútorná‖ situácia a naladenosť
Príbuzným poskytujeme citovú oporu a upozorníme na nutnosť pomoci umierajúcemu pri jeho spomínaní a
bilancovaní spoloĉného ţivota. Vysoko ţiaduce je vyjasnenie predchádzajúcich sporných chvíľ a
vzájomné odpustenie (sebe; druhým a prosiť o odpustenie) a zmierenie (nie je to to isté), aţ na základe toho
moţno preţi krásne, hodnotné rozlúĉenie. Tieto rozhovory prinášajú väĉšiu záťaţ príbuzným ako umierajúcemu.
Vhodné je spomínanie na pozitívne ţivotné obdobia (rodinné fotografie), spoloĉné poĉúvanie hudby, u
veriacich ľudí modlitba, ale aj spev.
Ak sa blíţi smrť, ĉo pacienti spravidla veľmi dobre cítia, nastáva vhodná chvíľa k tomu, aby sa so svojimi
najbliţšími rozlúĉili, zdravotníci musia pre túto chvíľu zaistiť pokoj a súkromie.
Je dôleţité, aby príbuzní nebránili umierajúcemu sa odpútať a v kľude zomrieť, ĉomu napomáha práve vzájomné
odpustenie, zmierenie a rozlúĉenie sa. Ĉloveku prináša oslobodzujúci pocit, ţe je všetko je v poriadku a ţe uţ
nemusí ţiť .
Je veľmi potrebné aby ĉas ošetrovateľskej starostlivosti (dávaťpiť, zvlhčovať ústa — ľad, pridržať dlaň na
pacientovom čele, ale aj bozk) prevzal ten Z príbuzných, ktorý mu je najbliţší, prípadne sa v ošetrovaní môţu
striedať. Fyzický kontakt, pohladenie, drţanie za ruku, je ţiaduci. Pozostalí toto poĉínanie spätne hodnotia v tom
zmysle, ţe pre neho urobili všetko, ĉo bolo v ich silách.

Práca sociálneho pracovníka v starostlivosti o rodinu zomierajúceho

. rodina prechádza jednotlivými fázami zmierovania sa so smrťou ako pacient —je klientom
multidisciplinárneho tímu,
. je dôleţitým a nezastupiteľným ĉlenom multidisciplinárneho
tímu,
. zmapovať situáciu rodiny, ujasniť si, o aký typ rodiny sa
jedná
. po smrti zabezpeĉiť opätovné správne fungovanie rodiny a starostlivosti o deti,
. pomáha rodine so zariaďovaním pohrebu a ďalšími záleţitosťami po úmrtí,
. rozhoduje, ĉi treba s rodinou ďalej pracovať alebo nie.

Komunikácia s pozostalými
Pre zdravotníkov je komunikácia s pozostalými nároĉná, aj vzhľadom na situáciu úzkostného uvedomovania si
vlastnej koneĉnosti. Ak ide o oĉakávaný odchod staršieho ĉloveka, býva prijatie správy ľahšie. V prípade, ţe ide o
dieťa, mladého ĉloveka ĉi neĉakanú tragickú smrť, je reakcia príbuzných intenzívna a podobá sa ťaţkej
duševnej kríze.

Zásady komunikácie s pozostalými

. je vhodné príbuzných informovať o zhoršení stavu,
. zvoliť pokojné prostredie, súkromie, bez rušivých podnetov,
. umoţni pozostalým správu vypoĉuť si v sede,
. vyjadrovať sa jasne a vecne, aby nedošlo k nedorozumeniu (nie „odišiel‖, ALE
„zomrel‖),
. zachovať spoloĉenské rituály, vyjadri úprimnú sústrasť,
. je vhodné popísať udalosti úmrtia (neuvádza detaily, ktoré by mohli rozrušiť),
. ĉasto príbuzných zaujíma, ĉi chorý pred smrťou trpel (vhodné je uviesť, ţe pravdepodobne nie),
. pripraviť sa na to, ţe príbuzní sa budú opakovane pýtať tie isté otázky (sú rozrušení),
. po ukľudnení ponúknuť pomoc s formalitami, zoznámi príbuzných s ďalším postupom.

V problematike zomierania je dôleţité ma dostatoĉné vedomosti - vedie, čo robiť a správne postoje - ako
to robiť’. Kaţdý z nás sa môţe sta skutoĉnou oporou Ťaţko chorému a zomierajúcemu vtedy, keď si vyrieši
svoj vlastný vzťah k utrpeniu a smrti (,‚môžem daťlen to, čo mám”). Treba si uvedomiť, ţe utrpenie,
umieranie a smrť sú logickou a neodmysliteľnou súĉasťou ţivota. Medzi dôleţité prvky patria
vyrovnanosť, nadhľad, múdrosť, spolupreţitie utrpenia a umierania s ľuďmi.

Pôrod a umieranie
Pôrod má charakter sociálneho aktu — NIKTO SA NERODI SAM a zomieranie má ma tieţ podobu sociálneho
aktu - NIKTO BY NEMAL ZOMIERAT SAM.

LITERATÚRA KU KAPITOLE 10
A Cancer Survivor’s Almanac: Charting yourjourney. USA, Chronimed Publishing Minneapolis 1996. ISBN
1-
56561-104-7.
ANDRÁŠIOVÁ, M. a kol.: Hospic a paliat[vna starostlivos— príručka pre dobro vo ľ- níkov. Bratislava, Palium
2002, 54 s. ISBN 80-968416-0-2.
DOBRIKOVÁ — PORUBĈANOVÁ, P. a kol.: Nevyliečiteľne chor(v súčasnosti— Význam paliat(vnej
starostlivosti.
Trnava, Spolok 5v. Vojtecha 2005, I. vyd., 287 s. ISBN 80-7162-581-7.
HABURAJOVÁ — ILAVSKÁ, L.: Etické aspekty smrti a umierania. In: Člověk ve stínu svého konce. Zborník z
medzinárodnej konferencie v Ĉeských Budejoviciach Ĉeské Budejovice: VŠ Evropských a regionálních
studií,
2007. ISBN 978- 80-86708-34-8.
Koncepcia Paliaűvnej medicíny 2006: In: www.hosuice.sk
HOLLAND, J.C. — SHELDON, L.: The Human sWe ofCancer. USA, FlarperCotlins Publishers Inc., New York
2000. ISBN 0-06-017371-8
KUBLER-ROSSOVA, E.: O smrti a umírání Praha, Arica ve spolupráci s Nadací KlíĈek 1993, ISBN 80-900134-6-
5.
SVATOŠOVÁ, M.: Hospice a uměn(doprova’zet. Praha, Ecce Homo 1995, 3. vyd., 146s. ISBN 80-902049-0-2.

11. SYNDRÓM VYHORENIA

„Nezabúdaj: na to, aby sine žili šastne,

potrebujeme len mála.”
Mark Aurel

Pre syndróm vyhorenia (Burnout Syndrome) neexistuje všeobecne akceptovaná definícia — v princípe je
vyhorenie stavom fyzického, duševného a emocionálneho vyčerpania. Burnout ako prvý popísal okolo roku
1975 americký psychiater Herbert Freudenberger. Definoval ho ako špecifický druh stresu a emocionálnej únavy,
totálneho vyĉerpania a frustrácie, ku ktorému dochádza v dôsledku nahromadeného mnoţstva povinností, ktoré
trvajú dlhodobo, no neprinášajú oĉakávané výsledky.
Podľa obĉasníka Global Oceupational Health Network programu Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) má
syndróm vyhorenia tri atribúty: emočné vyčerpanie, depersonalizáciu a pocit osobného zlyhania.
Najviditeľnejším znakom vyhorenia je práve psychická
únava.
Emoĉné vyĉerpanie vyjadruje pocit, ţe uţ nemáte iným viac ĉo dať. Patria k nemu pocity bezmocnosti, depresie,
hnevu ĉi nepriateľstva. Depersonalizácia reprezentuje pocit odcudzenia a osobné zlyhanie vo vás vyvoláva
pocit, ţe ste nedosiahli ţiadané výsledky a aj to, ĉo ste dosiahli, je bezcenné.

11.1 PRÍČINY VYHORENIA

Na vzniku syndrómu vyhorenia sa podieľa mnoho faktorov. Niektoré súvisia 5 povahou práce, iné so zvládaním
a riešením problémov a ďalšie sa týkajú individuálnych vlastností ĉloveka. V princípe, faktory vyhorenia závisia
ako od ĉloveka samého, ako zaobchádzať so svojimi zdrojmi, rovnako aj od jeho okolia, ako mu zdroje poskytuje.
Ak niekto potrebuje k spokojnému ţivotu viac ocenenia od okolia, môţe vyhorieť pri jeho nedostatku rovnako ako
niekto, kto nepozná oddych poĉas víkendu.
Syndróm vyhorenia sprevádzajú aj fyzické symptómy, ako chronická únava, slabosť, malátnosť, svalové
napätie, nespavosť, zaţívacie problémy a zníţená imunita proti chorobám. Vyhorenie sa svojimi príznakmi veľmi
podobá depresii.

Príčiny a dôsledky syndrómu vyhorenia v zdravotníctve

Syndróm vyhorenia sa prejavuje nielen u sestier, ale aj ostatných pracovní- kov v zdravotníctve. Ĉastejší výskyt na
oddeleniach s dlhodobo hospitalizovanými chronicky chorými. Prevencia si vyţaduje poznaťjeho príĉiny a v praxi
ich eliminoval To sa dá dosiahnu cieľavedomou výchovou v oblasti vedomostnej a duchovnej. Nezanedbateľný
je správny výber pracovníkov, ich rotácia, vytváranie dobrých pracovných podmienok, zázemia v práci a
rodine, sociálneho zabezpečenia a moţnosti oddychu.
Sestra prichádza do práce s urĉitými ideami, s presvedĉením, ţe bude poskytovať kvalitnú starostlivosť a ochotne
pracovať nad rámec svojich pracovných povinností. Zo skúseností vyplýva zistenie, ţe príchodom na nové
pracovisko je ĉasto determinovaná „bojom‖ s procesnými problémami. Sestra sa oboznamuje s
prostredím, spolupracovníkmi, s chorými. V tejto fáze hrá dôleţitú úlohu získavanie nových poznatkov,
príprava na špecializáciu, vzťah zdravotnícky pracovník — chorý — príbuzný.
Poĉiatoĉné nadšenie a motivácia klesajú poţiadavky pacientov zaĉínajú unavovať, obťaţovať. Sestra sa
vyhýba kontaktu s pacientmi a prenáša na nich vinu za nedostatky. Môţe ma existenĉné problémy — získanie
bytu, zabezpeĉenie rodiny, pocit neistoty udrţania pracovného miesta. Dochádza k prudkému úbytku fyzickej
aj
psychickej energie, k prenášaniu problémov.
K najĉastejšie vyskytujúcim sa rizikovým faktorom, ktoré môţu viesť k syndrómu vyhorenia u sociálnych
pracovníkov patria: neustály kontakt s ľuďmi a ich problémami, snaha porozumieť a pomôcť, nejasnosť
profesionálnej role, nadmerný poĉet klientov, komplexná záťaţ zo strany klienta, nedostatok
kompetencií sociálnych pracovníkov, nutnosť odoláva chronickému stresu, dĺţka vykonávanej praxe v
sociálnej oblasti,
pôvodne vysoký záujem O druhých, empatia, obetavosť, zníţené sebavedomie, absencia ocenenia, kvalita
konkrétnych pracovných podmienok.
11.2 PRIEBEH PROCESU VYHORENIA

Vyhorenie nie je jednorazová záleţitosť, je to postupný proces s viacerými fázami. Zaĉína sa nadmerným a
dlhodobým mnoţstvom pracovnej záťaţe. Tá spôsobuje napätie a proces vyhorenia sa konĉí, keď sa stres preklopí
do apatie alebo cynizmu. Determinantom pritom nie je len vysoké pracovné nasadenie, ale aj nereálne nároky a
oĉakávania a nerešpektovanie svojich potrieb.
Prvá fáza je skutoĉnosť, kedy sa ĉlovek pre nieĉo nadchol, má pevne stanovený cieľ, chce ho dosiahnu. Jeho
ţivot
je zmysluplný, má preĉo ţiť. Práca je zmysluplná, pretoţe práve ona umoţňuje dosiahnu vytúţený cieľ ĉloveka.
Ĉlovek svoju prácu vykonáva v silnom nasadení, pretoţe má odôvodnenie, preĉo je dôleţité svoju konkrétnu prácu
vykonáva.
V druhej fáze sa z prostriedku stáva ciel nejaká úţitková hodnota. Ten, kto najprv pracoval, pretoţe mal vytýĉený
cieľ, nejaký ideál, teraz uţ pracuje pre- to, ţe je preň ţiaduci sekundárny produkt — napr. peniaze, ktoré za prácu
dostáva. Z toho teda vyplýva, ţe ĉlovek uţ nevykonáva prácu ako zmysel svojho ţivota, ale preto, ţe mu nieĉo
prináša. Základná motivácia je frustrovaná. Namiesto zmysluplných cieľov nastupujú uţ len zdanlivé ciele .
„ Nadšenie zhasína, oheň zaĉína.‖
V tretej fáze sa situácia mení na popol alebo sa stáva „ţivotom v popole.‖ Je
charakterizovaná:
a) stratou úcty k druhým ľuďom, k hodnote vecí, cieľov. Ĉlovek postihnutý týmto syndrómom sa na ľudí pozerá
ako
na veci — na materiál. Ţivnú pôdu tu nachádza irónia, cynizmus, sarkazmus, necitlivé správanie,
atď.
b) stratou úcty k vlastnému ţivotu. Postihnutý si prestáva váţiť vlastné telo, stráca rešpekt i k vlastnému
presvedĉeniu, nadšeniu. Správa sa cynicky nielen voĉi druhým, ale aj voĉi sebe samému. Pre ĉloveka uţ niĉ
nemá hodnotu, niĉ si neváţi. V priebehu vyhorievania dochádza k postupnému vynáraniu troch zloţiek procesu
syndrómu vyhorenia. Najprv sa objavuje emocionálne vyĉerpanie ako odpoveď na mimoriadne poţiadavky okolia,
kladené na daného ĉloveka. zvýšená miera vyĉerpanosti potom vedie automaticky k depersonalizácii. Ĉlovek sa
snaţí odpútať od druhých ľudí, dištancuje sa, sťahuje sa do samoty (dochádza k sociálnej izolácii). Obidva tieto
faktory sa potom spoja a ovplyvňujú výkonnosť. Ako tretí faktor sa tak objavuje zníţená efektivita práce. Zároveň
emocionálna vyĉerpanosť znemoţňuje dosiahnuť normálny výkon ĉloveka.

11.3 OHROZENÉ PROFESIE

Syndróm vyhorenia sa v súĉasnosti spája najmä s profesiami, ktoré sú náročné na komunikáciu a empatiu.
Ľudia, od ktorých sa oĉakáva, ţe budú milí a chápaví k okoliu bez ohľadu na vlastnú náladu. Najrizikovejšie
sú teda povolania lekárov, zdravotných sestier, uĉiteľov, psychológov, psychiatrov, ĉi sociálnych pracovníkov.
Ďalej k nim patria policajti, pracovníci v nápravnovýchovných zariadeniach, novinári, politici, športovci, kňazi,
rehoľníci, kazateľa, poradcovia v organizaĉných veciach, vedúci pracovníci všetkých stupňov, právnici,
pedagógovia pracujúci s duševne postihnutými deťmi, vedúci leteckej dopravy, piloti, podnikatelia, manaţéri,
vyjednávatelia, úradníci, sociálni kurátori, atď.
Syndrómom vyhorenia môţe trpieť ktokoľvek — ţena v domácnosti, upratovaĉka aj vedec, ktorý celé dni sedí za
mikroskopom. Existujú aj urĉité osobnostné dispozície podporujúce vznik tohto syndrómu. Najväĉšmi sú
ohrození ľudia so slabým sebapoznaním, s nízkym sebavedomím, s malou toleranciou záťaţe a
nedostatoĉnou sebadôverou. Ohrození sú aj ľudia, ktorí nevedia odpoĉíva , nemajú ujasnené svoje
ţivotné hodnoty a perspektívy, nie sú schopní spolucíti a primerane komunikovať s druhými.
Keď ĉlovek nastúpi do nového zamestnania, tak je ĉasto entuziastický a práci sa doslova odovzdáva. Keď však zo
seba dávame dlhodobo viac, ako je potrebné, môţe to by spúšťaĉom vyhorenia. Ľudia, ktorí sa hneď od zaĉiatku
„chránia‖ a dodrţiavajú hranice, budú menej zraniteľní .„ Najrizikovejšou skupinou zostávajú na jednej strane
ľudia pracujúci s ľuďmi a na druhej strane manaţéri, ľudia, ktorí podívajú kontinuálne vysoký výkon. Nie sú to však
ľudia v riadiacich funkciách, pretoţe vzájomná závislosť je vlastne opaĉná. Ĉím niţšia pozícia, tým väĉšia
hrozba vyhorenia. Ľudia, ktorí sú vo vrcholovom manaţmente, majú síce veľkú zodpovednosť, ale aj
omnoho viac
slobody. Platí to napríklad aj v zdravotníctve: najohrozenejší vyhorením sú sanitári, potom sestriĉky, aţ za nimi
nasledujú lekári a primán,‖ uvádzajú výsledky prieskumov.

11.4 PREVENCIA VYHORENIA

Prevenciou syndrómu vyhorenia je rešpektovať svoje potreby. Prvým krokom je zachytiť signál a druhým
povedať si stop. Tak isto by sme mali vedieť o veciach, ktoré nás napĺňajú energiou a dávajú chuť ţiť. Niekto
môţe potrebovať spoloĉnosť priateľov, iný má rád hudbu, dlhé prechádzky lesom alebo zvieratá. Ďalší potrebuje
adrenalínový šport alebo kontakt s blízkou osobou.
Mnohí zamestnávatelia si uvedomujú, ţe len spokojný a oddýchnutý pracovník je dobrý pracovník. Preto si
mnohé
spoločnosti do svojho sociálneho a vzdelávacieho programu zakomponovali školenia o tíme manaţmente,
zvládaní stresu, dohliadajú na voľno v rámci pracovného dňa, poskytujú konzultácie u psychológa a snaţia
sa zadávať ťaţké úlohy skupine ľudí, nie jednotlivcovi.
Kaţdý ĉlovek si navyše môţe riadiť prevenciu proti stresu a vyhoreniu aj sám. Treba si dávajasné a
dosiahnuteľné ciele. Dôleţitá je aj deľba zodpovednosti za stanovené ciele a zapája  do rozhodovania aj
spolupracovníkov.
Niektorí ľudia v exponovaných profesiách si pri urĉitom stupni pracovnej záťaţe, ktorá im uţ veľmi zuţovala
priestor na osobný ţivot, dokázali povedať dosť a zmeniť ţivotný štýl. Pochopili, ţe najdôleţitejší pracovný
nástroj, ktorý majú ) dispozícii, sú oni sami. Na rozdiel od auta, poĉítaĉa alebo strojných zariadení, seba nemôţu
vymeniť za nový kus. Môţu len zmeniť postoj k sebe. Do pracovného ĉasu si zaradili hodinu tenisu alebo aspoň
prechádzku, zaĉali sa starať, aby mali pravidelne jedlo, vyhradili si ĉas na osobné voľno a naozaj sa zaĉali viac
venovať rodine, priateľom a svojim záľubám. Dokázali to vďaka tomu, ţe sa zamysleli nad svojimi prioritami,
nanovo vytýčili svoje vnútorné hranice, zaĉali ich sami rešpektovať a potom aj ich okolie mohlo prijať nové
pravidlá. Ak však budeme dlhodobo ignoroval svoje potreby, hrozí nám dlhotrvajúca lieĉba. Niektorým ľuďom
staĉí dlhšia dovolenka, no niektorí konĉia so zmenou zamestnania ĉi dokonca zmenia celý spôsob ţivota.

PRÍLOHA

ETICKÝ KÓDEX ZDRAVOTNÍCKEHO PRACOVNÍKA

(Príloha Ĉ. 4 zákona NR SR Ĉ. 578/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, sluţbách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
Poslaním zdravotníckeho pracovníka je vykonávať zdravotnícke povolanie svedomito, statoĉne, s hlbokým
ľudským vzťahom k ĉloveku, v súlade s právnymi predpismi, s dostupnými poznatkami lekárskych vied a
biomedicínskymi vedami a s prihliadnutím na technické a vecné vybavenie zdravotníckeho zariadenia, v ktorom
poskytuje zdravotnú starostlivosť.

Všeobecné povinnosti zdravotníckeho pracovníka

1. Stavovskou povinnosťou zdravotníckeho pracovníka je profesionálna starostlivosť o zdravie jednotlivca a
spoloĉnosti v súlade so zásadami ľudskosti, v duchu úcty k ľudskému ţivotu od jeho poĉiatku aţ do konca s
rešpektovaním dôstojnosti ruského jedinca.
2. Povinnosťou zdravotníckeho pracovníka je zachováva ţivot, chrániť, podporovať a obnovovať zdravie,
predchádzať chorobám, mierni utrpenie bez ohľadu na národnosť, rasu, vierovyznanie, sexuálnu orientáciu,
politickú príslušnosť, spoloĉenské postavenie, morálnu ĉi rozumovú úroveň a povesť pacienta.
3. Zdravotnícky pracovník pri výkone svojho povolania postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi
predpismi.
4. Povinnosťou zdravotníckeho pracovníka je by za všetkých okolností ‗o svojich profesionálnych rozhodnutiach
nezávislý, zodpovedný a spoľahlivý.
5. Zdravotnícky pracovník pomáha pacientom uplatňovať právo slobodného výberu zdravotníckeho pracovníka.

Zdravotnícky pracovník a výkon jeho povolania

1. Zdravotnícky pracovník v rámci svojej odbornej spôsobilosti a kompetencie vykonáva preventívne výkony,
diagnostické výkony, lieĉebné výkony spôsobom zodpovedajúcim súĉasným poznatkom vedy.
2. Zdravotnícky pracovník plní svoje povinnosti aj v situáciách verejného ohrozenia a pri katastrofách prírodnej
alebo inej povahy.
3. Od zdravotníckeho pracovníka nemoţno vyţadovať taký výkon alebo spoluúĉasťna ňom, ktorý odporuje jeho
svedomiu, okrem prípadov na ochranu ţivota, zdravia alebo práv pacienta.
4. Zdravotnícky pracovník nesmie predpisovať a podávať lieky, od ktorých vzniká závislosť, alebo také lieky, ktoré
majú úĉinky dopingu, na iné ako Iieĉebné úĉely.
5. Zdravotnícky pracovník u nevylieĉiteľne chorých a zomierajúcich zmierňuje bolesť, rešpektuje ľudskú
dôstojnosť,
priania pacienta v súlade 5 právnymi predpismi a zmierňuje utrpenie. Eutanázia a asistované suicidium sú
neprípustné.
6. Zdravotnícky pracovník, ktorý vykonáva povolanie, je povinný dbať o svoj odborný rast a sústavne sa
vzdelávať.
7. Zdravotnícky pracovník je povinný pri výkone povolania primerane chrániť zdra.. vOtnú dokumentáciu pred
neoprávnenou zmenou, zniĉením alebo zneuţitím.
8. Zdravotnícky pracovník nesmie sám alebo po dohovore s inými ordinovať neúĉelné diagnostické, lieĉebné a iné
výkony.
9. Pri predpisovaní a odporúĉaní liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín sa zdravotnícky
pracovník nesmie riadiť komerĉnými hľadiskami, ale výluĉne poznatkami lekárskej vedy, profesionálnym úsudkom,
svojím svedomím a potrebou pacienta.
10. Zdravotnícky pracovník sa môţe zúĉastňovaťna prezentácii odborných zdravotníckych tém na verejnosti, v
tlaĉi, rozhlase a televízii a na diskusii k nim.
11. Zdravotnícky pracovník nemôţe pouţíva nedôstojné praktiky smerujúce k rozšíreniu poĉtu pacientov. Je
zakázané takéto aktivity iniciovaťprostredníctvom druhých osôb. Reklama a inzercia súkromnej praxe,
zdravotníckych zariadení a pouţívaných diagnostických a Iieĉebných metód sú povolené. Reklama musí by
pravdivá, striedma, výsostne informujúca a nesmie mať znaky nekalej súťaţe. Text reklamy a jej zverejnenie
nesmú zníţi váţnosť povolania zdravotníckeho pracovníka.
12.Zdravotnícky pracovník si musí byť vedomý svojho postavenia, svojej úlohy v spoloĉnosti a svojho vplyvu na
okolie.

Zdravotnícky pracovník a pacient

1. Zdravotnícky pracovník si vo vzťahu k pacientovi plní svoje profesionálne
povinnosti.
2. Zdravotnícky pracovník sa k pacientovi správa korektne, s pochopením, s rešpektovaním intimity a
trpezlivosťou a nezníţi sa k hrubému alebo nemravnému konaniu. Zdravotnícky pracovník rešpektuje
pacienta ako rovnocenného partnera so všetkými obĉianskymi právami i povinnosťami vrátane zodpovednosti za
svoje zdravie.
3. Zdravotnícky pracovník nesmie pomáhať porušovaniu cti a dôstojnosti ĉloveka alebo sa na ňom zúĉastňovať.
Kaţdý zdravotnícky pracovník je povinný oznámiť príslušným orgánom podozrenie z hrubého alebo krutého
zaobchádzania a týrania pacienta, a to najmä maloletej osoby a osoby zbavenej spôsobilosti na právne úkony.
4. Zdravotnícky pracovník je povinný v rozsahu svojich kompetencií zrozumiteľným spôsobom pouĉiť
pacienta alebo jeho zákonného zástupcu o charaktere ochorenia, zamýšľaných diagnostických a lieĉebných
postupoch vrátane rizík o uvaţovanej prognóze a o ďalších dôleţitých okolnostiach, ktoré môţu nastať v
priebehu diagnostiky a lieĉby.
5. Zdravotnícky pracovník je povinný získainformovaný súhlas pacienta, jeho zákonného zástupcu alebo
splnomocneného zástupcu pred poskytnutím nezvratného zdravotníckeho
výkonu.
6. Zdravotnícky pracovník nijakým spôsobom nesmie zneuţi dôveru a závislosť pacienta. Všetky informácie
získané pri výkone povolania sú dôverné poĉas ţivota pacienta, ako aj po jeho smrti.

Vzťahy medzi zdravotníckymi pracovníkmi

1. Základom vzťahov medzi zdravotníckymi pracovníkmi je vzájomné uznávanie jednotlivých zdravotníckych
profesií, ĉestné, slušné a spoloĉensky korektné správanie spolu s kritickou nároĉnosťou, rešpektovaním
kompetencií a priznaním práva na odlišný názor.
2. Zdravotnícki pracovníci, ktorí súĉasne alebo následne vyšetrujú, Lieĉia alebo ošetrujú toho istého pacienta,
vzájomne spolupracujú.
3. Zdravotnícki pracovníci sú povinní poţiadať ďalšieho zdravotníckeho pracovníka o konzílium vţdy, keď si to
vyţadujú okolnosti a pacient s tým súhlasí. Majú právo navrhnúť osobu konzultanta. Závery konziliárneho
vyšetrenia majú by dokumentované písomne a je povinnosťou informovať o nich pacienta s osobitným dôrazom v
prípadoch, keď sa názory zdravotníckych pracovníkov rôznia.
4. Zdravotnícki pracovníci nesmú poskytovať zdravotnú starostlivosť za prítomnosti osoby, ktorá nie je
zdravotníckym pracovníkom. Výnimkou z uvedených zásad je osoba, ktorá zdravotníckemu pracovníkovi
umoţňuje poskytnúť prvú pomoc, alebo taká osoba, ktorá sa v zdravotníckom zariadení vzdeláva, a ďalšia
osoba, s ktorej prítomnosťou pacient súhlasí.
5. Zdravotnícky pracovník nesmie podporovať ĉinnosť nezdravotníckeho pracovníka vykonávajúceho ĉinnosť,
ktorú môţe vykonávať len zdravotnícky pracovník.

Lekár, zubný lekár a ostatní pracovníci v zdravotníctve

1. Lekár a zubný lekár nesmú poskytovať zdravotnú starostlivosť za prítomnosti osoby, ktorá nie je lekárom
alebo zubným lekárom a nepatrí k zdravotníckym pracovníkom. Výnimkou z uvedených zásad je osoba,
ktorá lekárovi a zubnému lekárovi umoţňuje poskytnúť prvú pomoc, alebo taká osoba, ktorá sa u lekára vzdeláva
alebo pracuje, a ďalšia osoba, s ktorej prítomnosťou pacient súhlasí.
2. Zdravotnícky pracovník nesmie podporovať osoby vykonávajúce ĉinnosť, ktorú môţe vykonávať len
zdravotnícky pracovník.

ETICKÝ KÓDEX SOCIÁLNEJ PRÁCE

Etický kódex sociálnej práce s medzinárodnou platnosťou prijala Medzinárodná federácia sociálnych
pracovníkov
(IFSW) v roku 1976, ktorý v preambule hovorí:
“Sociálna práca vzniká rozličnosťou humanitárnych, rádových a demokratických ideálov a koncepcie a
má
univerzálne použitie v ústrety ľudským potrebám, pričom vzniká interakcia jedinec - spoločnosť a rozvíja sa ľudský
potenciál. Profesionálni sociálni pracovníci sú určení poskytovaťslužby v oblasti zdravia a uskutočňovania rozvoja
ľudského bytia, využívania overených vedomostí týkajúcich sa ľudského a spoločenského správania, k
rozvíjaniu potenciálu jednotlivca, skupiny, celoštátnych a medzinárodných potrieb a želaní k výkonu
sociálneho práva.” V kaţdej jednotlivej krajine platí vlastný národný etický kódex, ktorý je V súĉinnosti s
medzinárodným kódexom, no akceptuje kultúrne a národnostné špecifiká a ide viac do hĺbky.

I. Preambula
Sociálna práca je profesia, zaloţená na hodnotách demokracie a ľudských právach. Sociálni pracovníci sa
pri svojej práci riadia Medzinárodným etickým kódexom a inými medzinárodne uznávanými normami a tieţ
normami, ktoré sami formulujú a prijímajú, aby vytvorili národný rámec svojej ĉinnosti v príslušnom kultúrnom,
sociálnom, právnom a ekonomickom kontexte na všetkých rovniach.
Ich funkcie zahŕňajú:
— asistovanie ľuďom pri rozvíjaní schopností, ktoré im umoţnia vyrieši ich individuálne alebo kolektívne sociálne
problémy
— podporu samostatnosti, adaptability a vývoja
— podporu spravodlivých sociálnych stratégií, sluţieb a alternatívnych riešení k existujúcim sociálno-
ekonomickým
zdrojom
— poskytovanie informácií a zabezpeĉenie kontaktov 5 inštitúciami, ktoré po- núkajú sociálno-ekonomické zdroje
Poslaním profesionálnych sociálnych pracovníkov je podporovať blaho všetkých ľudí a pomáhať im pri realizácii
ich moţných ašpirácií a tieţ rozvíja a pouţíva vedecké poznatky o ľudských a spoloĉenských aktivitách i
sociálne sluţby, napĺňať potreby jednotlivcov a skupín v národnom i medzinárodnom meradle a pritom
nespúšťať zo zreteľa podporu celkovej sociálnej stratégie.

II. Základné etické princípy v sociálnej práci

1. Normy pre vystupovanie a správanie sa sociálneho pracovníka
Vystupovanie. Sociálny pracovník neustále udrţiava svoje osobné, pracovné správanie a vystupovanie na úrovni
vysokého štandardu.
Schopnosti a profesionálny rast. Sociálny pracovník sa zo všetkých sf1 snaţí O dosiahnutie a udrţanie
vysokej
profesionality pri výkone svojej práce.
Služba. Sociálny pracovník vo svojej práci povaţuje za prvoradý záväzok slúţi.
Čestnosť. Sociálny pracovník koná v zhode s najvyššími poţiadavkami profesionálnej
cti.
Štúdium či vedecký výskum. Sociálny pracovník, ktorý sa zaoberá štúdiom alebo vedeckým výskumom. sa
riadi
konvenciami vedeckej práce.

2. Etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči klientom

Prvoradosť záujmov klienta. Sociálny pracovník má zodpovednosť v prvom rade voĉi sociálnym
klientom.
Práva klienta. Sociálny pracovník sa zo všetkých síl snaţí v ĉo najväĉšej miere podporovať snahu
klienta
rozhodovať o svojej budúcnosti samostatne.
Dôvernosť a mlčanlivosť. Sociálny pracovník rešpektuje klientovesúkromie a zachováva dôvernosť
informácií,
získaných pri svojej práci.
Honoráre. Pri stanovovaní výšky honorára sa musí sociálny pracovník uistiť, ţe jeho výška je rozumná
a
poskytnutým sluţbám primeraná a pri rozhodovaní zohľadňuje klientovu finanĉnú
situáciu.

3. Etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči kolegom

Slušnosť a zdvorilosť. Sociálny pracovník si váţi svojich kolegov a pristupuje k nim 5 úctou a
dôverou.
Práca s klientmi kolegov. Povinnosťou sociálneho pracovníka je venovať sa klientom svojich kolegov s
najväĉšou
profesionálnou snahou a citlivosťou.

4. Etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči zamestnávateľom a zamestnávateľským organizáciám

Záväzky voči zamestnávateľským organizáciám. Sociálny pracovník pristupuje s váţnosťou k záväzkom voĉi
zamestnávateľským organizáciám.

5. Etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči svojej profesii

Udržiavanie cti profesie. Sociálny pracovník udrţiava a vyzdvihuje etické hodnoty, odborné poznatky a
poslanie svojej profesie.
Služba spoločenstvu. Sociálny pracovník napomáha snahe profesionálneho spoloĉenstva sprístupniť svoje
sluţby
ĉo najširšej verejnosti.
Rozvoj poznatkov. Sociálny pracovník sa snaţí získať a rozvíjať odborné poznatky a uplatňovať ich
v
profesionálnej praxi.

6. Etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči spoločnosti

Podpora všeobecného blaha. Sociálny pracovník podporuje všeobecné blaho spoloĉnosti.

CHARTA PRÁV PACIENTA V SLOVENSKEJ

REPUBLIKE

Práva pacientov v Slovenskej republike sú zakotvené vo viacerých zákonoch. Charta práv pacienta v Slovenskej
republike je výberom najdôleţitejších práv pacienta podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, jej
cieľom je uľahĉi obĉanovi orientácia v jeho základných právach v oblasti zdravotníctva.

Zdravie je jednou z najdôleţitejších ľudských hodnôt.

Podľa definície Svetovej zdravotníckej organizácie je „ zdravie stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody
a nielen neprítomnosť choroby alebo postihnutia
Každý je zodpovedný za ochranu a podporu vlastného zdravia, ale zároveň sa očakáva, že spoloČnosk tomu
zabezpečí primerané podmienky.
Každý má právo na zdravé životné podmienky a zdravé životné prostredie, na ochranu zdravia, na zdravotnú
starostlivosťa zodpovedajúcu pomoc v prípade choroby, ohrozenia chorobou, alebo ak je poškodenie zdravia
trvalé. Pod ochranou zdravia treba chápaťvšeobecne prevenciu a primárnu prevenciu osobitne, ako i
predchádzanie poškodenia zdravia. Obnova zdravia je liečebný proces vrátane rehabilitácie (dlhodobá obnova
zdravia).
Jednotlivé práva pacientov v zdravotnej starostlivosti sa zakladajú na práve ĉloveka na ľudskú dôstojnosť, na
sebaurĉenie a na autonómiu. Právo na zdravotná starostlivosťsa definuje ako právo na využívanie výhod
zdravotníckeho systému a zdravotníckych služieb, ktoré sú v štáte dostupné.
Každý má maprávo na prístup k takému štandardu zdravotnej starostlivosti, ktorý je v súlade s právnym i
predpismi platnými v Slovenskej republike a so súĉasným stavom lekárskej vedy. Pri uplatňovaní práv možno
pacientov podrobiť iba takým obmedzeniam, ktoré sú v súlade s Deklaráciou ľudských práv. Právo na
zodpovedajúcu kvalitu zdravotnej starostlivosťznamená, že práca zdravotníckych pracovníkov musí by  na
vysokej profesionálnej úrovni. Cieľom zdravotníckej legislatívy je zaručiť, aby právne predpisy odrážali
uvedené
princípy.

Článok 1
Ľudské práva a slobody pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
1. Kaţdý má právo, aby sa jeho základné ľudské práva a slobody pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
rešpektovali.
2. Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti sa zakazuje akákoľvek diskriminácia z dôvodu rasy, farby pleti,
pohlavia, náboţenstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu
ale- bo iného postavenia.

Článok 2
Všeobecné práva pacientov
Kaţdý, kto je telesne alebo duševne chorý alebo postihnutý, alebo kto je ohrozený takýmto stavom, sa
povaţuje za pacienta a ma právo na preventívnu starostlivosť, diagnostiku a Iiečbu v záujme obnovy
zdravia, ale- bo zmiernenia následkov takéhoto stavu, alebo zabránenia ďalšieho zhoršovania stavu.
1. Pacient má právo na takú ochranu zdravia, vrátane prevencie, akú zaruĉujú právne predpisy upravujúce
zdravotnú starostlivosť.
2. Pacient má právo usilovať sa dosiahnuť najvyššiu moţnú úroveň zdravia.
3. Pacient má právo na poskytnutie zdravotnej starostlivosti na základe svojho zdravotného stavu a podľa
stupňa zdravotného postihnutia. Štát utvára podmienky na to, aby sa zdravotná starostlivosť poskytovala na
odbornej úrovni, plynulo, sústavne a aby bola dostupná.
4. Pacient má právo na rovnak ý prístup k zdravotnej
starostlivosti.
5. Pacient má právo na výber a zmenu lekára a zdravotníckeho zariadenia s výnimkou obmedzení, ktoré
ustanovuje osobitný zákon.
6. Pacient má v prípade váţneho ohrozenia ţivota alebo zdravia právo na lekárske ošetrenie v ktoromkoľvek ĉase
v najbliţšom zdravotníckom zariadení.
7. Pacient má právo na to, aby ho lekár poskytujúci ambulantnú zdravotnú starostlivosť v prípade potreby odoslal
na vyšetrenie k lekárovi poskytujúcemu sekundárnu a následnú zdravotnú starostlivosť.
8.Pacient má právo zúĉastňovať sa procesu zdravotnej starostlivosti, spolurozhodovať o jej poskytovaní a
lieĉení.
9. Pacient má právo na zdravotnú starostlivosť, ktorá sa vyznaĉuje vysokou profesionálnu úrovňou, vyuţívaním
modernej techniky, ale aj dôstojným, etick ým a humánnym
prístupom.

Článok 3
Právo na informácie

Informácie o poskytovaných zdravotníckych sluţbách a dostupnej liečbe sú verejné, aby ich mohol
vyuţíva kaţdý na základe princípov uvedených v Čl. 1 a v Čl. 2.
1. Pacient má právo by jemu zrozumiteľným spôsobom informovaný O svojom zdravotnom stave, vrátane povahy
ochorenia a potrebných zdravotných výkonoch, na poţiadanie aj písomnou formou. V prípade maloletých
pacientov alebo pacientov pozbavených spôsobilosti na právne úkony, prípadne s obmedzenou spôsobilosťou
na právne úkony je potrebné zvoliť vhodnú formu informácie a informovať zákonného zástupcu.
2. Pacient má právo byť informovaný o nákladoch poskytnutých zdravotníckych sluţieb a o cene liekov a
zdravotníckych pomôcok, ktoré uhrádza. Zdravotnícke zariadenie je povinné umiestniť na viditeľnom mieste
cenník vybraných výkonov zdravotnej starostlivosti, ktoré uhrádza pacient.
3. Pacient má právo nebyť informovaný v prípade, ţe o to poţiada. Vyhlásenie pacienta, ţe si neţelá by
informovaný, je potrebné urobiť v písomnej alebo v inak preukázateľnej forme. Ak pacient odmietne
úplné pouĉenie, lekár je povinný poskytnúť mu vhodné pouĉenie. Spôsob pouĉenia pacienta treba
zaznamenať do
zdravotnej dokumentácie. Ak pacient oznámil, ţe nechce byť informovaný, informácie sa mu neposkytnú
za
predpokladu, ţe neposkytnutie informácie nebude na úkor samotného pacienta alebo iných
osôb.
4. Pacient alebo jeho zákonný zástupca má právo nahliadať’ do zdravotnej dokumentácie a robiť’ si z nej na
mieste výpisky.
5. Pri prepustení zo zdravotníckeho zariadenia má pacient právo vyţiada si písomnú správu o diagnóze, o
priebehu ochorenia a lieĉbe svojho ochorenia.
6. V prípade úmrtia pacienta má právo nahliadnu  do zdravotnej dokumentácie manţel, manţelka, plnoleté osoby,
ktoré s ním ţili v ĉase úmrtia v spoloĉnej domácnosti a plnoleté deti; ak deti nie sú,
rodiĉia.
Článok 4
Súhlas pacienta
1. Informovaný súhlas pacienta je podmienkou kaţdého vyšetrovacieho a lieĉebného
výkonu.
2. Pacient má právo odmietnuť alebo prerušiť zdravotný výkon s výnimkou prípadov ustanovených platnými
právnymi predpismi.
3. Ak sa súhlas pacienta nedá získa a zdravotný výkon je nevyhnutný a neodkladný. moţno tento výkon urobiť
aj bez súhlasu.
4. Odobrať orgány z tela ţivého darcu za úĉelom ich prenosu do tela inej osoby v záujme lieĉenia moţno len
vtedy, ak je darca plke spôsobilý na právne úkony a ak s takýmto odberom vyjadril svoj súhlas
písomnou formou. Svoj súhlas môţe darca Med odberom kedykoľvek odvolať.
5. Odobrať orgány z tiel mŕtvych na úĉely transplantácie alebo vedecko-výskumné ciele moţno iba vtedy, ak
osoba poĉas svojho ţivota neurobila písomné alebo inak preukázateľné vyhlásenie, ţe s týmto zásahom do
svojej telesnej integrity nesúhlasí.
6. Informovaný súhlas v písomnej forme je podmienkou zaradenia pacienta do vedecko-výskumných štúdií a
zaradenia do vyuĉovania klinických predmetov. Tento súhlas môţe pacient kedykoľvek
odvolať.

Článok 5
Súhlas v prípade pacientov, ktorí nie sú spôsobilí o sebe rozhodovať
1. Za maloletého pacienta alebo pacienta s obmedzenou spôsobilosťou na práv- ne úkony alebo pacienta
pozbaveného spôsobilosti na právne úkony udeľuje súhlas jeho zákonný zástupca alebo opatrovník alebo osoba,
ktorá má maloletého v pestúnskej starostlivosti.
2. Ak súhlas pacienta s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony alebo súhlas zákonného zástupcu
pacienta pozbaveného spôsobilosti na právne úkony nemoţno dosiahnuť. je potrebný na výkon súhlas odborného
konzília?. Tento výkon moţno urobiťaj bez toho súhlasu, keď je bezprostredne ohrozený ţivot pacienta.

Článok 6
Dôvernosť
1. Všetky informácie o zdravotnom stave pacienta, diagnózach, lieĉbe a prognóze a aj všetky ostatné informácie
osobného charakteru sú dôverné poĉas ţivota pacienta aj po jeho smrti. Právo na dôvernosť údajov a na ich
ochranu sa týka tak doby ich spracovania, ako aj výmeny údajov, zahŕňajúc právo ochrany údajov a informácií aj v
poĉítaĉovej forme.
2. Údaje zo zdravotnej dokumentácie moţno poskytnú na základe písomného odôvodneného vyţiadania
prokurátorovi. vyšetrovateľovi. policajnému orgánu alebo súdu formou výpisov.
3. Zdravotnícke zariadenie uchováva kompletnú zdravotnú dokumentáciu o pacientovi po dobu 50 rokov po úmrtí
pacienta.
4. Informácie o pacientovi a prístup k jeho zdravotnej dokumentácii sa môţu poskytnúť pre štatistické a vedecké
úĉely v súlade s platnými právnymi predpismi.

Článok 7
Liečba a starostlivosť

Kaţdý má právo na takú zdravotnú starostlivosť, akú vyţaduje jeho zdravotný stav, vrátane preventívnej
zdravotnej starostlivosti a aktivít na podporu zdravia. Zdravotnícke sluţby musia byť dostupné
a poskytovať sa na princípe rovnosti, bez diskriminácie a podľa finančných, ľudských a materiálnych
zdrojov v spoločnosti.
1 . Pacient má právo vedieť základné údaje (meno a priezvisko) o pracovníkoch v zdravotníctve, ktorí sa o neho
starajú a lieĉia ho.
2. Po prijatí do zdravotníckeho zariadenia sa vyšetrenie, lieĉba a prípadný pobyt pacienta v zdravotníckom
zariadení uskutoĉňujú v súlade so zásadami práva na ľudskú dôstojnosť a na zachovanie intimity pacienta.
Zdravotné výkony sa zo strany zdravotníckych pracovníkov poskytujú v súlade so zásadami etického a dôstojného
prístupu.
3. Pacient má právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti s ohľadom na jeho zdravotný
stav
a. v dohodnutom alebo v primeranom ĉase,
b. podľa dohodnutých a odsúhlasených podmienok,
c. v ĉo najkratšom ĉase, ak ide o akútny alebo ţivot ohrozujúci
stav.
4. Po dohode so zdravotníckym zariadením má ţena právo, aby s ňou pri pôrode bola dospelá osoba, ktorú si
vyberie.
5. Pacient má právo na primerané pokraĉovanie lieĉby, vrátane spolupráce medzi rôznymi
zdravotníckymi
zariadeniami.
6. Pacient má právo vyuţívať’ podporu svojej rodiny a priateľov počas poskytovania zdravotnej
starostlivosti pri dodrţiavaní podmienok ustanovených zdravotníckym zariadením.
7. Ak pominú dôvody na ďalší pobyt pacienta v zdravotníckom zariadení, pacient musí by informovaný o
dôvodoch svojho prepustenia alebo presunu do iného zdravotníckeho zariadenia a o ďalšom lieĉebnom postupe
spôsobom, ktorý je v súlade s platnými právnymi predpismi.
8. Ak je do ústavnej starostlivosti prijaté dieťa mladšie ako šesť rokov, moţnoť s ním prijať na základe
odporúčania ošetrujúceho lekára aj sprievodcu. Pri prijatí dieťaťa staršieho ako šesť rokov a dieťaťa do
skonĉenia povinnej školskej dochádzky, moţno po posúdení jeho psychického a fyzického stavu s ním prijať na
základe odporúĉania ošetrujúceho lekára a so súhlasom revízneho lekára aj sprievodcu. Pobyt sprievodcu sa
povaţuje za ústavnú starostlivosť.

Článok 8
Starostlivosť o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich
1. Pacient má právo v nevylieĉiteľnom štádiu ochorenia na takú úľavu a zmiernenie bolestí, ktoré zodpovedajú
súčasným vedomostiam a moţnostiam zdravotnej starostlivosti o umierajúcich.
2. Nevylieĉiteľne chorý a umierajúci pacient má právo na humánnu
starostlivosť.
3. Pacient má právo, aby ho v posledných chvíľach ţivota sprevádzala osoba podľa jeho ţelania.
4. Pacient má právo na dôstojné umieranie.
5. Pacient má nárok na dôsledné rešpektovanie písomnej ţiadosti nebyť resuscitovaný alebo odmietnuť
aplikáciu liečebných zákrokov a postupov. Ak pacient napriek náleţitému vysvetleniu odmieta potrebnú
zdravotnú starostlivosť, lekár si od neho vyţiada vyjadrenie ojej odmietnutí v písomnej alebo v inak
preukázateľnej
forme.

Článok 9
Podávanie sťaţností
I . Pacient má právo podať sťaţnosť, ak sa domnieva, ţe sa porušilo jeho právo na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti.
2. Sťaţnosť‘ môţe pacient podať riaditeľovi štátneho zdravotníckeho zariadenia, v ktorom sa mu poskytla
zdravotná starostlivosť, štátnemu okresnému lekárovi, štátnemu krajskému lekárovi, Ministerstvu
zdravotníctva Slovenskej republiky, stavovským organizáciám a ďalším inštitúciám.

Článok 10
Náhrada škody
Pacient má na základe rozhodnutia súdu nárok na náhradu škody, ktorá mu vznik- la pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti, podľa platných právnych predpisov.

Doc. PhDr. Martina Mojtová, PhD.

sa 12 rokov venuje pedagogickej ĉinnosti ako odborný asistent. Pôsobí na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva
Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave a
na Vysokej škole zdravotníctva a sociálne) práce sv. Alţbety V Bratislave. V rámci svojho odborného zamerania
sa venuje predovšetkým otázkam etiky v zdravotníctve a biomedicínskom výskume, sociálnej práci V
zdravotníctve vrátane paliatívne) starostlivosti a prevencii drogových závislostí.

»Téma, ktorú autorka rozpracováva vo svojej monografii je nanajvýš aktuálna. V neustálom zápase o
zlepšenie statusu sociálnej práce a sociálnych pracovníkov je práve oblasť zdravotníctva tá, ktorá potrebuje
najväčšiu zmenu. Možné je to len otvorením priestoru pre odborníkov zo sociálnej práce v tomto rezorte, k
čomu je však potrebný otvorený dialóg a vymedzenie presných teritórií. Monografia vhodne dopĺňať v tejto
oblasti chudobný knižný trh a je vhodnou pomôckou nielen pre študentov, ale aj pre všetkých, ktorí v danej
problematike pracujú. Vzhľadom na jej priekopnícky charakter z pohľadu budovania perspektív sociálnej
práce v zdravotníctve si monografia istotne nájde svoje miesto medzi ponúkanými titulmi z oblasti sociálnej
práce. Knihe želám veľa spokojných čitateľov, ktorým publikácia bezpochyby ponúkne mnoho tvorivých
impulzov.«

Doc. PhDr. Luba Pavelová, PhD.

ISBN 978-80-89271-45-O