Dobsinsky Pavol Prostonarodne Slovenske Povesti Zvazok 1

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)
Pavol Dobinsk
Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Pavol Dobinsk Digitaliztor: Tom Ulej, Daniela Stroncer, Igor Pavlovi, Tom Sysel, Dana Lajdov, Kohaut , udmila Molekov, Martin olts, Michal Garaj, Viera Studeniov, Miriama Mldkov, Gabriela Matejov, Pavol Tth, Martina imkov Copyright 2008 Zlat fond dennka SME
O diele
Prostonrodn slovensk povesti zbierka devdesiatich slovenskch rozprvok od Pavla Dobinskho (1828 1885), ktor vychdzala v rokoch 1880 1883 v smich zvzkoch nkladom autora. Obsahuje vetky folklrne prozaick nre: arovn rozprvky (Zakliata hora, Mahuliena zlat panna, Janko Hrako, Traja zhavranen bratia, Nebojsa a i.), rozprvky o zvieratch (Kozliatka, Medve a komr, O vlku, o si dal i boty), humoristick a novelistick rozprvania (Prorok rak, Dreven krava, Mdry Mako a blzni a i.), ako aj povesti (Sitno, Sala na ertovici). Dobinsk tu publikoval viacero rozprvok znmych zo starch zbierok z Francisciho Slovenskch povest z roku 1845 i Nmcovej Slovenskch pohdek a povst z roku 1863, ale aj rozprvky, ktor dovtedy tlaou nevyli. Rozprvky z dostupnch prameov bu s drobnmi jazykovotylistickmi zmenami prebral, alebo sa inpiroval ich ltkami a nanovo ich zotylizoval, prpadne sa na pozad viacerch variantov snail vytvori reprezentatvny model uritej rozprvky. Prostonrodn slovensk povesti spolu so Slovenskmi povesami, ktor Dobinsk vydal spolu s Augustnom Horislavom kulttym v rokoch 1858 1860 (spolone vyli v roku 1958 v Slovenskom vydavatestve krsnej literatry pod nzvom Prostonrodn slovensk povesti), predstavuj vnimon zbierku rozprvok, reprezentujcu slovensk rozprvkov materil a zachytvajcu vvin rozprvky v slovenskej literatre 19. storoia. Stali sa dleitm prameom etnolgie aj literatry pre deti a mlde, vo fonde slovenskej literatry maj nezastupiten miesto vaka poetnm a mimoriadne obbenm adaptcim (najm prerozprvaniam Mrie urkovej, ktor s vo vydavatestve Mlad let knihou s najvm potom reedci) dodnes patria k najvydvanejm a najtanejm dielam slovenskej literatry. Preloen boli do mnohch svetovch jazykov, okrem inho naprklad do ntiny, v ase svojho vydania naprklad do francztiny. Tento sbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac informcii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/
Zlat fond dennka SME
Obsah
Pvodn publikcia ...................................... vod ............................................................. Zakliata hora ................................................. Laktibrada .................................................... Panna z rosy poat a z dev matiek sploden Matej vek kr a Uliana vek krovn ... Radz a udmila .......................................... Myacia bundika ......................................... Hadogapar ................................................... Dvansti bratia a trinsta sestra .................... Tri stromy ..................................................... Za zlatm jabkom ...................................... Zlat podkova, zlat pero, zlat vlas ............ Lomidrevo alebo Valibuk ............................ Tri per z draka alebo hadanie zlho a dobrho Chor kr .................................................... Zlatovlska ................................................... O kroviovi, o si mlad hadal ................ ernokank ............................................... Dv ibalci .................................................... Mahuliena zlat panna alebo slncov panika Vlkolak ......................................................... Zlatovlas dvojat ....................................... Berona .......................................................... Jelenek ........................................................ Dalajlma ..................................................... arodejn lampa ........................................... Pani Maika ................................................ Zl bratia ....................................................... Vaz Kuchta ................................................. i e hnevace? .............................................. Svetovldny rytier ........................................ Otcov hrob .................................................... Vintalko ........................................................ udojedi ....................................................... Zlat priadka ................................................. krupinov zmok ....................................... O kocrikovi .................................................
Pvodn publikcia
Pavol Dobinsk. Prostonrodn slovensk povesti Zvzok I.. Slovensk vydavatestvo krsnej literatry. Bratislava. 1958. . . Andrej. Plvka. Rediguje. . Jn. Ferenk. fredaktor. . Dr.Jozef. Felix. zodpovedn redaktor. . Rudolf. Totka. graficky upravil. . Zlata. Maderov. technick redaktorka. . Eva. Kollrov. korigovala. . Bibliografick poznmky Poznmka k obsahu tohto zvzku Tento prv zvzok obsahuje rozprvky, ktor vydali August Horislav kultty a Pavol Dobinsk na str. 1 361 svojho diela: Slovensk povesti. Vydvaj August Horislav kultty a Pavol Dobinsk. Kniha prv. Povesti prastarch bjench asov. V Roave, tlaou Ladislava Kek, 1858. Cel uveden dielo vychdzalo v iestich zoitoch od r. 1858 do r. 1861 v Roave (prv dva zoity) a v Banskej tiavnici (tyri ostatn zoity). Na III. X. strane (osobitn pagincia) maj vydavatelia tento vod: 1
1V Zlatom fonde ho uverejujeme ako samostatn kapitolu - pozn. digitaliztori ZF
vod
Nrody slovansk vldnu napospol velikmi a drahocennmi pokladmi svojej zvltnej nrodnej pozie. S to samorod, rdze ako zlato vtvory ducha poetinho, v hojnej miere na tieto nrody vyliateho, a obrazotvornosti na krsu a vekos bohatej a len tmto nrodom v istom spsobe vlastnej. Ony zleaj v hrdinskch i milostnch, smutnch i veselch piesach, bjach a povestiach. Kad kme a nrod v Slovanstve m ich svoje vlastn, starovek i novie. Starovek prechoval a prechovva z vekov na veky, z pokolenia na pokolenie skrze stno podanie, a tie nov vdy ete tvor. Sem vlastne padaj spevy a piesne prostonrodn, rozlinho druhu a spsobu. Ale medzi ostatnmi vynikaj jak milostn tak i hrdinsk piesne junch Slovanov, malorusk dumy a dumky a tich milostn piesniky (spievanky) Slovkov. Ku boku tmto krsnym vtvorom a neocenitenm pokladom pozie slovanskej smelo sa postavi mu SLOVENSK POVESTI. SLOVENSK POVESTI s vtvory prostonrodnej slovenskej pozie, ktorch pvod a poiatok pad hlboko do asov najprvieho nrodnho povedomia. A tak ony s tie najprvie kvety pozie jeho, vykvitnut na jarnom slnku obrazotvornosti nroda ete mladho a znzoruj nm t najprviu povedomos nrodnho ducha. e tieto kvety hlboko z nrodnho ducha u ns Slovkov vyrstli a e nrod sm v tchto svojich vtvoroch vdy s vekou obubou sa teieval, ukazuje to, e tieto povesti od tolikch stolet nevyli z pamti, ale e a podosia v erstvosti sa udrali. Od poiatku ich neznmeho, a do bjenej minulosti padajceho vzniku vyprvaj sa ony a podvaj z st do st, od pokolenia na pokolenie, s priemenami sce o do pobonosti, ale v podstate vdy tie ist, tie sam! Tisc a tisc rz boli tieto nrodn veselo-, ino- a trchlohry v divadielcach tichch slovenskch izbiiek, pri luivovom svetle kozubov a pri hudbe hvidiacich vretien, na dlhch zimnch veeroch od k tomu zrodench samovzdelanch ochotnkov bezplatne predstavovan. A miean obecenstvo z malch i vekch zleajce, tu dolu i na galrii, nezunovalo ich s obubou a pochvalou poslcha. Kad dom v dedine a kad kt v dome m u ns svojich vykladaov a vykladaky, ktor svojmu obecenstvu temer na kad zimn veer nov poves predstavova a vyklada znaj. Zato ale kad vypravovanie, ktor v tchto novch asoch pomedzi slovensk pospolitos koluje, nie je hne opravdiv a pvodn slovensk poves, prpoviedka, poviedka, rozprvka. Dos i nehodnch toho mena rozprvok medzi udom sa porozprva. o je opravdiv a pvodn poves slovensk, to sa mus ukza a dokza zo spsobu a usporiadanosti jej vypravovania, z obrazotvornosti, ktorou sa mauj predmety a z matrie, ktor sa vypravuje. To pritom samo v sebe rozumejc, e poves mus by i pekn i mravne bezhonn. Spsob vypravovania (rozprvania) je prostonrodn slovensk, t.j. vo formch gramatickch, vrazoch, figrach at., slovom v rei a vo vyjadren cele tak vyveden, ako si to slovensk ud sm rozprva.1
1Me sce prav slovensk poves aj in ako takto, aj v cudzej rei vypravovan by; ale, rozumie sa, nebude to viac originl.
Usporiadanos slovenskch povest je t, o pri dramatoch: Zaiatok sa deje hne od hrdinu povesti alebo od osb a vec bezprostredne s hrdinom, hlavnm i udalosami a cieom povesti spojench. Hrdina povesti akousi vyou mocou vyvolen je k svojej lohe ako u dramatu osudom druh, kto by sa na t lohu dal, ni nevyvedie a skape i sm. Beh vec skrze prekky tragine sa vyviuje a k cieu a zakoneniu povesti. Ale toto zakonenie del sa u od dramatov dosavdnych u Grkov a zpadnch Eurpy nrodov povstalch a tvor spsob novho slovanskho dramatu. Lebo nae povesti len v tom tragine sa konia, e v nich hriene a vinn osoby zaslen trest a smutn koniec ber. Ale nevinn hrdina povesti a osoby s nm spojen odmeny a radosti dochdzaj. Zl princp vdy hynie, dobr princp vdy nad nm vaz a udr sa. Hlavn zjav traginosti naich povest je kliatba, zakliatie, ktor ako trest a neastie vdy pre dku vinu pad na vinnka, ale spolu s nm i nevinnch asto zachvacuje, napr. s vinnmi rodimi nevinn deti, s krom cel krajinu. Obrazotvornos (phantasia) je cele t, ktor pri slovanskom nrode a v slovanskej pozii nachodme. A tak, ona obivuje a zosobuje vetko stvorenie, cel prrodu: skala, strom, vtk, had, lev, lka at., ivotn i neivotn tvory znaj jej hovori a ako osoby vystupova a kona. Vetko, o tto obrazotvornos vytvoruje a s m sa stretme v povestiach, to sa vyznauje alebo neobyajnou krsou, alebo velikosou a ohromnosou. Ni malichernho, ni nzkeho a podlho vytka sa jej neme; a vypravovanie tu i tam pri najvnejch a pri traginch veciach do artu zabehuje. A z tohto ohadu obrazotvornos mnohch povest koloslnou nazva meme, pre koloslnos jej predmetov. Zvlte vyie nadprirodzen moci do tohto koloslneho obleku zavinuje. Zvltny ale zjav tejto obrazotvornosti je pretvorovanie sa osb na veci a zvery; tchto zase na osoby (metamorphosis); tak ako to mme v bjach grckych a rimanskch. Lene v naich povestiach vec pretvoren podruje i potom vlastnosti osoby a zase nasp na osobu premeni sa me; o v bjach grckych a rimanskch nemme.2 V naich povestiach nieto prkladu tvorov polloveka a polzvera alebo veci predstavujcich, ako boli sphynges, centauri, sirny a tak podobne. Trest a zl predstavuje nm tto obrazotvornos ako kliatbu, zakliatie, ktor pad hne na jednotlivcov, hne s nimi spolu na mest, zmky, kraje i s ich obyvatemi; a ktor vdy zle v nejakom neobyajnom neprirodzenom netast alebo v obrten sa osb na zvery alebo neiv veci. Matria a predmety naich povest vzat s z dvnych pohanskch bj (mytholgie) naich predkov, z nich domceho i obianskeho ivota. Stretme sa teda v povestiach s bjenmi postavami Slnca, Mesiaca, Vetra, drakov a strg, vetcov a hadaov; poznme poah ud k tmto vym (nboenskm) bytnostiam a ich vplyv na prbehy a vvin dejov udskch, odkryj sa naim oiam i ich tajomn svety a zmky. alej ns bud zabva krovia, kroviovia a kahne a ich milostn a bohatierske deje. Pomery rodiov a det, bratov a sestier, manelov a maneliek, krov a poddanch, chudobnch i bohatch to vetko z dobrej i zlej strnky, s cnosami i chybami sa tu ukazuje. Pri vetkom ale bjenos so skutonosou pomiean je. A tak n nrod tu sm seba mauje, svoje dvne pochopy o bostve i svete predstavuje, svoje vlastn chyby aj cnosti, verejn i domci ivot, prva, zvyky at. opisuje. On si je sm sebe rozprvkou. Takto sme my pojali a pochopili Slovensk povesti. A len o pred takmto sdom i o do formy, i o do matrie obstlo a obstoj, to uznvame a vydvame za slovensk poves. Inej, o by ako poves od niekoho asn sa vydalo, to bude alebo len fragment, alebo tranina a nepoves, tie opravdiv babsk pletky.
2Vi: Ovidii Metamorphoscon Libri XV. Krem dva prklady v tchto mme, e osoba pretvoren nasp na osobu sa men: v knihe I. Io, dcra Inachova, z jaloviky nasp na pannu a Ulysses svojich spolonkov u Circe zo zvierat nasp na ud men.
Ale ha! Takto vo vyveden pln a dokonal, v obsahu zanmav a dleit, z obojeho ohadu krsne a mravn povesti rozprva a prechovva si n slovensk ud u od stoletia a stoletia. Ale veru od tch mnohch stolet aj tak sa im vodilo, ako tm zakliatym zmkom a pokladom v nich; o ktorch nik nezn, iba ten, ktor je s nimi zakliaty, aby ich stril, a by priiel ten, o ich odklia a na svetlo vynies m. Slva tohto prvieho odokrytia a vynajdenia pokladov slovenskch povest v lone nho udu nle nepodvratne zvenelmu Samuelovi Reussovi, ev. sl. b. kazateovi vo V. Revcej, vyslilmu seniorovi Bratrstva gemerskho a napokon administrtorovi Superintendencie potiskej ( d. 22. dec. 1852).3 Tento vestranne vzdelan mu a najm milovnk staroitnch pamiatok oddal sa vo svojom vysokom veku do zbierania a spisovania slovenskch povest.4 Po boku tejto vnej, vekom sce u naatej, ale v duchu vdy jarej postavy, vystupuj mladistv tvre uhajov, ktor okolo tohto mua ako okolo otca a priatea sa zhromadovali a ktorch jeho nru vdy otvoren akala a ktor na jeho ponknutie so zpalom pracovali. S to jeho traja synovia Gustv, udovt, a Adolf, Karol Hrenk a Samuel Ormis v Revcej, August H. kultty, Jonatan ipka, tefan Daxner a Janko Francisci na Rimave. Tak povstali r. 1840 a 1841 tri knihy v Revcej, tri zvzky na Tisovci, pritom dva zvzky rozlinch pvodcov vetko slovenskmi povesami naplnen. Podobnou horlivosou vynik mlde slovensk na evanjelickch kolch, ktor do svojich Zbavnkov okrem prostonrodnch piesn, porekadiel, hdok, zvykov a obyaj najm povesti spisovala. Tak mme dva Zbavnky z Preporka od r. 1842 a 1843, tri Zbavnky levosk od r. 1844 1846 zo tiavnice, Kemarku a Preova po jednom od r. 1843 a 1844, dakoko povest v Zbavnkoch mldee levoskej v Holubici a Pova od r. 1846 7 a 1847 8. Na rozlinch stranch Slovenska napsali rozlin zvzok jeden a vo Vaci a Liptove tie nm neznmi pisatelia zvzok jeden a konene spsal P. Dobinsk r. 1848 a 1849 tie jednu osobit zbierku povest v Sirku v Gemerskej stolici. V tchto vetkch zbierkach nachod sa poda nho dosavdneho zrovnvania asi 77 samostatnch povest a to pvodu prastarho a bjenho, 7 povest pvodu kresanskho i legiend, 21 artovnch a veselch rozprvok a 14 neplnch otznych kusov pravda, niektor poves aj desa rz od rozlinch napsan stoj. Z tejto hotovizne usporiadal a vydal Janko Rimavsk I. zvzok, obsahujci desa slovenskch povest ete r. 1845 v Levoi.5 alie vydvanie pretrhli nastal po krajine nepokoje. Po navrtenom pokoji oddal sa do porovnvania celej zbierky p. udovt Reuss vo V. Revcej. S vekou trpezlivosou a obozretnosou vytiahol obsah vetkch znamenitejch povest a pozrovnval jednu s druhou. Aj bol pripravil do tlae zvzok druh, ale e sa nenaiel nakladate, obdrala povesti do uren p. Boena Nmcov z Prahy a koncom r. 1857 spolu aj s tmi zo zvzku Rimavskho na svetlo ich vydala. Z jednej strany sme tu vdan tomu, e cten spisovatelkya tieto skryt poklady Tatier pred oi najbliieho bratskho kmea vystavila, ale z druhej strany vetko sa nm tak vid, e by ns to ani pred svojimi ani pred
3U sce i slvny Kollr v I. diele Zpievaniek, str. 12 a 13 podotkna dve povesti, ale je to len malikos oproti alm prcam. Aj velebn mnsi rdu frantiknskeho v Skalici u pred rokmi vydvali rozprvky, ktorch predmety z naich povest vzat boli. Le toto zase bez nrodnho povedomia a prve len ako rozprvky vydvali, v ktorch nae povesti popremiean alebo aj spotvoren sa nachodia. 4Psal on hne aj vahy a vysvetlivky k nim, ktor si ale na budcnos ponechvame. I vye s tm, o sme o povestiach riekli, my sme vahy psa nechceli, ponechvajc i to jak sebe, tak aj druhm povolanm na alej. Len nieo pre lepie porozumenie a dorozumenie podotkn sme mienili. 5Za tmto prvm zvzkom my len preto nevydvame druh, ale samostatne vystupujeme s prvm, e povesti Rimavskho len v 500 vtiskoch sc vytlaen nedos rozren mohli by po Slovensku. Ale ak by tak bola iados veactenho obecenstva, znovu sa vyda mu ako pokraovanie k tomuto nmu vydaniu.
zrakom celho Slovanstva nectilo, keby sme my nae povesti z vlastnho domu, v opravdovom slovenskom kroji, vypravi i nechceli, i nevedeli. Z tejto jedinej priny, hadiac na es nrodn, pripravili sme slovensk povesti z nadreench zbierok do tlae a podvame vm, DRAH RODCI, tuto jeden veniec z nich. Tej sme ndeje, e ho vane prijmete ako dar nie od ns, ale ako pamiatky z dvnovekej minulosti, od tch, ktor pred tisc rokmi po brehoch Hrona, Vhu, Nitry a Rimavy chodili a krsne kvety tohto venca vypestovali. Nie o je nae, ale o je vae, to si vezmite, Slovci! To prijmite do kadho domu, tomu nru otvorte a k srdcu ho privite tak, ako svoj vlastn drah nrodn poklad. August Horislav kultty, Pavol Dobinsk.
Zakliata hora
Podali: z Gemera Samuel Ormis, Gustv Reuss; z Novohradu Eduard kultty; Aurel Kellner a Daniel Bodick z Liptova; tefanovi zo Zvolena. Vypravuje August Horislav kultty. V nevekom domeku ila si jedna chudobn vdova so dvoma synmi, a t boli akoby jeden druhmu z oka vypadol; vlastn matka ich ledva vedela rozozna. Bratia tto vo vetkom pekne sa rovnali a matka by ich nebola dala za ry svet. Tak prechdzal rok za rokom a bolo vetkm dobre. Ale ako uhaji dorstli a videli, e druh do sveta odchdzaj, zaalo aj ich von z domu aha a povedali matke, e sa chc do sveta podva. Tej to nebolo po vli: Ach, poved, i vm je nedobre doma, e sa chcete do sveta pa? Ktovie, o by sa vm tam mohlo prihodi, len vy radej sete doma a sam ma nenechajte! Ale vetko prehovranie neosoilo ni; o si raz do hlavy vzali, to si nedali vyrazi. Nebork matka plakala de i noc a vetky kty vyoblievala slzami. Ach, mamo ba, teili ju synovia, u len toko nenariekajte a nebojte sa tak za ns, ve azda nejdeme prv do sveta a o tri roky ns mte tu; o vm dovtedy bude treba, popredku vm opatrme. Tu hne zaali zna ita, mky, strovy, omasty, dreva, aby vetkho na tri roky bolo dos. Ako to matka videla, odahlo jej trochu na srdci a ona im tie jedno druh chystala na cestu. Vetko bolo u pohotove, len ete kus dobrej peienky chybelo. Deti moje, mohli by ste, poved, vybehn da zastreli, bez msa by som vs nerada pustila. Chodia, bldia po tej hore od rna do poludnia, od poludnia do veera; ani len na dky ak neprili. Zobrali sa, e sa vrtia domov. Tu zo dvoch strn vybehn dva vlci a zan sa medzi sebou ruva. Bratia aj mali aj nemali vu do nich streli: Ak by sme, poved, oboch dobre nezlahodili, mohol by sa napapren vlk do ns odda; ale sprobujme im hodi po ksku slaniny s chlebom. Ako im to zahodili, vlci sa prestali ruva a ako psi li ticho za bratmi, a ich pekne-krsne ku sammu domu sprevodili. Vlkov zatvorili do matale a oni voli do izby. No, oe ste zastrelili? opta sa matka. Ni sme, poved, nezastrelili, ale sme doviedli dvoch vlkov a do matale sme ich zatvorili.
Jaj, beda mne, skrkla matka, u je tam po mojej krave! Pote, bete ju obrni! Beali vetci do matale; tu kravika stla pekne na svojom mieste a vlci uali v kte; na pyskoch mali vek zmky. Nemohli sa nad tm dos prenaudova. Na druh rno poznovu sa vybrali na t poovaku, ale zas nezastrelili ni, len nazad idci zazreli, ako sa dvaja medvedi medzi sebou trhaj. Hodili im po ksku slaniny s chlebom, medvedi sa prestali trha a li za bratmi ku sammu domu, kde ich do matale zatvorili. Matka, ke poula o medveoch, zase sa vemi preakla; ale ako li opi, bolo vetko pri pokoji, aj medvedi mali na pyskoch zmky. Na tret de pohotove nezabili ni, len dvoch levov, o sa medzi sebou driapali, upokojili a doviedli domov. Ako vidm, povie matka, z vaej peienky je ni! A tak o inieho bolo, pokldli si do kapseky, od matky sa pekne odobrali a tie zvery vzali so sebou. * Tri dni, tri noci stpali bratia spolu, a prili na krne cesty; tam stla jedna lipa. Brat mj, povie star, na medzi sme, tu sa musme rozli. Ty cho tamtou cestou a ja sa obrtim touto. Ale vie ty o? Ke sa i jeden, i druh z ns bude stadiato vraca, aby vedel, ako sa druhmu vod, vyreme si tu do tejto lipy men a pozapichujme noe! 1 Kto sa skorej vrti, nech vytiahne n z bratovho mena, a ke vyjde krv, me vedie, e mu je brat iv, ale ak poteie voda, istotne je mtvy. Mlad brat na to pristal, hne si povyrezvali men a pozapichovali noe. Potom sa podelili so zvermi, podali si ruky a iel kad svojou stranou. * Za vea chodil star brat sem a tam hustmi horami, krsnymi poami, km sa dostal do jednho mesta, a to bolo celkom iernym sknom obtiahnut. Vniiel do hostinca a optal sa hostinskho: o tu dobrho slcha? Hja, veru ni dobrho, ale zlho hej, povie na to hostinsk. Tu v meste mme len jednu studu, z ktorej vetci pijeme, ale nm t voda draho padne, lebo v jednej diere za mestom bva drak s dvanstimi hlavami, ktormu kad de jednu paniku musia da zora, lebo ak by mu nedali, nikoho by na t studu nepustil a museli by sme od smdu pohyn. U z dom na dom podvali meania svoje dievat, a teraz je rad na krovej dcre. Zato rozkzal kr mesto iernym sknom obtiahnu, ale aj to dal ohlsi, e kto by sa tak naiel, ktor by toho draka zabil, e mu t svoju dcru s pol krovstvom d za enu a po krovej smrti e
1Poda druhch: Pozatnajme valakami do tejto lipy. Kto sa skorej vrti a uvid, e zo ztinu bratovho ide krv at.
10
dostane cel krajinu. Ako to n uhaj poul, hne dostal chu na hrd zaovstvo a povedal, e on chce toho draka zabi, ak len bude mc. Hostinsk beal naraz ku krovi, e u neho je tak a tak hos s troma zvermi, ktor sa dva na to, zabi toho hada; e je sce len prosto obleen, ale pri tom vetkom e mus by mocn, ke tak div zvery vedel skroti. Kr sa tej novine vemi zradoval; poslal mu hne pekn aty a odkzal, aby nemekal prs k nemu. N uhaj sa poobliekal a iel do palca aj so svojimi zvermi. Tam mu vetci boli van a kr mu prisbil, e ak toho draka zmrni, istotne jeho dcru dostane. On ale ptal, aby jeho zverom dali na kadho po dva barany a jemu aby prichystali ostr abu. Ete len svita poalo, krova dcra vysadla do koa. Ko sa pohol a za koom kral uhaj so svojimi zvermi, s ostrou abou v ruke. Ke u boli nealeko diery, kzal koiovi zasta. Krova dcra zila z koa a sadla na koa. Tak, poved, len sa mocne drte, a teraz previhnite popred dieru, aby sme draka vyklamali von; ko ostane tu. Krova dcra preletela popred dieru ako gua, drak to zauchal a vytril hlavu, ale miesto peknej paniky zablyala sa mu v oiach ostr aba. uhaj neleniv: odfrkla drakovi hlava. Drak sa na tom nahneval a vytril tri druh hlavy, z ktorch strane plame ibal. 2 Tu priskoili zvery a zaali potvoru zo vetkch strn klba; pritom mil uhaj sekal, rbal z celej sily a u tyri hlavy boli dolu. Ale oe? Drak vytril naraz zase osem hlv i ibal stranm plameom. Ukonan, ledvae u udral abu; aj vlk s medveom u nedovladovali a len tak zboku obskakovali. Tu sa mil lev rozbehne, vysko drakovi na chrbt a mocnmi pazrmi vetkch osem hlv aj s krkom od hnusnho tela odtrhol. Drak sa skydol a tie hlavy sa ete aj po zemi za hodn chvu metali. uhaj vytiahol n, povyrezval jazyky drakove, odloil do kapsy a beal k oslobodenej krovej dcre. Tto od vekej radosti nemohla sa mu dos naakova, objmala ho a lskala. Potom vzala svoj prste, na dvoje ho rozlomila a jednu polovicu jemu dala. On ukonan poloil si hlavu na jej lono a zadriemal. Aj zvery si polhali a zaspali. Ako to oplan koi videl, e tak vetci spia, uchytil abu a milmu uhajovi odal hlavu; princezku ale sedem rz zaprisahal, e ho nesmie prezradi. Hlavy z draka pobral na znak, akoby on bol potvoru zabil a potom letel s princeznou ku krovi. Ke sa zvery prebudili, tu vidia zabitho pna. Od vekho iau zrevali a zavjali strane. Na to hne lev rozke vlkovi:
2Dajedn dokladaj, e idci od krnych ciest chcel zostreli dva holbky, ale tie sa prosili, aby im dal pokoj, o mu bud na dobrej pomoci. Teraz tieto holbky prileteli a odhali krdlami od jeho lc plame.
11
Be chytro touto cestou, tam stretne hada, ktor v pysku zelinu nesie, aby vzkriesil svojho brata, ktorho vozy pridlvili. Ptaj od neho poloviku z tej zeliny, a ak by ti podobrotky nechcel da, vezmi mu nasilu! Vlk sa naraz zachytil cestou, ale tam stretol furmansk vozy. Ako ho udia zazreli, pochytali drky a on v strachu zachytil sa nazad. No, ty si sprostk, povie lev, be ty, medve, a dones t zelinku! Medve sa rozbehol a trafil tie na tie vozy; ale ke furmani videli medvea, pokryli sa do vozov, ako myi do diery pred makou. Medve priiel ku hadu a prosil od neho polovicu zelinky; ale neprajnk odmhal a chcel medveovi jed do tela pusti. Tento sa namrzel, milho hada dlabou pritisol a nasilu mu polovicu zelinky odal. Ako blskavica doletel k levovi a tento hne potrel zelinkou hrdlo pnovo a hlavu priloil, ale nedobre; lebo mu tvr bola ku chrbtu obrten. Ako lev zbadal, e pn zle chod a len tak sa potkna, voky-nevoky prevalil pna na zem, hlavu pnovi odtrhol, zelinkou potrel a teraz ju u dobre postavil, ktor sa hne prirstla. uhaj priiel k sebe, skoil na nohy a vzdychol si: Chu! poved, ako sa mi dobre spalo. Akoby sa ni nebolo stalo, zachytil svoje zvery a iel, kde ho oi viedli. O mesiac sa dostal zase do toho mesta a teraz ho videl ervenm sknom obtiahnut. Obsadol na tom istom hostinci, kde predtm a sptal sa, o tam maj za novinu. Dobr novinu, povie na to hostinsk, u sa za nae dcry nemme oho b, lebo koi krov zabil draka; prve teraz mu je zdvka a zajtra pjde s krovou dcrou na sob. Ako to n uhaj poul, zamyslel sa; vemi mrzelo ho, e ho ten koi z takho astia odtisol. Ale len zrazu vysko a povie hostinskmu: Stavme sa, e ja z tej svadby budem hos! Hostinsk to nechcel veri, nu sa stavili. uhaj si vyptal jeden kok napsal lstok, do ktorho t polovicu z prstea zavinul, list poloil do koka, kok dal do pysku medveovi a poslal ho do palca. Prde medve do dvora, tu hne vetci psi a kopovy zan do neho brecha, ale on si len stpal ticho alej; len ke vmi do neho dodievali, zloil kok a rozohnal havkov, vrtil sa pre kok a voiel do tej samej izby, kde pri stole sedeli pni a hodovali. Medve kral prosto ku krovej dcre a podal jej kok z pysku. Ako koi medvea zazrel, hne tri hlavnice spopod neho vypadli. Princezka pretala lstok, vstala od stola, nakldla o najlepie kusy do koka, poloila aj pln pohr s vnom, do ktorho obe polovice z prstea pustila a to vetko medve odniesol pekne pnovi.
12
Hostinsk prehral stvku a uhajovi dobre padlo, o mu krova dcra poslala. Ke sa do chuti najedol, vzal pohr a vypil ho na jeden dok. Tu vid naspodku prste, lebo sa tie dve polovice boli pekne zrstli. To bol uhajovi znak, e mu dnes astie dobre praje. Hne sa aj so zvermi pobral do palca a rovno stpal do tej izby, kde hodovali. Ako ho krova dcra zazrela, naradovan skoila mu v strety a pred vetkmi ho objala. Kr a hostia sa dvali, e o sa to rob a oplan koi triasol sa ako osika; vetky hlavnice spopod neho vyfrkli. Tu princezka musela vyrozprva vetko a uhaj na dosvedenie toho ukzal jazyky z draka. So zlostnkom-koiom urobili krtko prvo, dali ho tm zverom na mrne kusy roztrha. Kr bol vemi vyteen a oddal dcru svoju jej opravdivmu osloboditeovi. N uhaj sa stal krovskm zaom, dostal pol krovstva a bolo mu dobre, e si ani sm lepie neiadal. * V jedno rno, ako ho mldenec obliekal, vyzrel von oblokom a tu na jednej strane videl krsne zelen hory, na druhom boku ale bola hora smutn, oltnut, ako v jese. To sa mu vemi divn videlo, lebo vtedy prve stla najkrajia jar. o je to, poved, e vetky hory naokolo s tak pekne rozvit, a len t jedna je tak oltnut? Pane, povie na to mldenec, to je zakliata hora, tam u vea ud pohynulo, lebo kto sa raz do nej dostane, ten sa stadia viacej nevrti. On len pova a ni na to nepovie, ale ho t hora mrzela. Dobre lebo nebrs, povie on raz svojej ene, e ide na poovaku, zachytil zvery a iel. Sotvae bol za zhradou, kde sa vezme, tu sa vezme, vysko proti nemu jedna lka. Pustil sa za ou aj so zvermi, ale ju niako nemohli dohoni a na strelenie sa nezblila. Tak to lo za hodn chvu: Lka hne trochu postla, hne zas vopred utekala, a to len aby ich vdy alej a alej vbila. Krovmu zaovi bolo u do nestrpenia, namrzel sa a zaklial, o predtm nikdy ete nebol urobil. A lka len to akala, lebo nad nevinnm nebola by mala moci. Tu mu zrazu skape z o a on sa videl v hustej hore. Okolo neho tma ako o polnoci. Poalo mu by zko a rd by sa bol na slobodn dosta. Ale sa on veru len vdy hlbie a hlbie zamotval, lebo ho t hora mmila. Pod jednm dubom zastal a e bol lan, nakldol si oha a zaal si slaninku piec. Tu pouje nad sebou vola. Zima mi, zima mi! On sa obzrie a vid na strome jednu skren star babu sedie. Ke ti zima, po sa zohria, ten tu dolu povie, a na to ostalo ticho. Zase sa len po chvli ohlsi:
13
Zima mi, zima mi! Povedm ti, ke ti zima, po sa zohria. Bolo zase ticho. Po tret raz sa ohlsi: Zima mi, zima mi! a tento jej namrzen zavol: Po sa zohria, alebo ml! Ve by som sa ila, ale sa tch tvojich zverov bojm, na ti tento prtik, poibaj ich, potom zdem. On poibal zvery a striga zila dolu, odbehla na stranu, a osi-kamsi doniesla na drevci zopchnut abu a poala ju obraca nad ohom. Ako tak t abu obracia, len ti ho pone prekra: Ty peie slaninu, ja peiem abu, mne bude slanina a tebe aba. A pritom hne na slaninu mas zo aby kvapkala, hne mu ju cez sta preahovala. Ke mu to tak dakoko rz opakovala, on sa nahnev a zahuck svoje zvierat do nej; ale tie sa nepohnali z miesta, lebo od toho prta skameneli; obrti sa k nim, ale vtom ho striga prtikom poibala, a on naraz tie tam skamenel. Potom ho schytila a zavliekla do jednej jamy, kde u mnoho ud bola odmrnila. V krovskom palci ak akaj, tak akaj mladho kra, ale preiel de, preiel i druh, a on sa len nevracal. Boli vetci smutn a nemysleli inak, len e musel do zakliatej hory pobldi a tam zahynul. Mlad brat sa vracal domov a priiel na krne cesty. Akoe sa, poved, mjmu bratovi vod? Vytiahne zapichnut n a tu sa ced jednm krajom krv, druhm krajom voda. No, mysl si, toto je nedobre; ten je aj iv aj mtvy; musm ho ja s vyhada. A hne sa pustil tou cestou, ktor si brat jeho bol vyvolil. Ide, ide, aj so svojimi zvermi, ide hustmi horami, krsnymi poami, a sa dostal do toho palca, kde sa jeho brat bol prienil. Krova dcra stla prve na dvore, a ke ho zazrela, naradovan beala mu v strety: Ach, poved, kdee si mi tak dlho, ako ako za tebou akm! Poznvala ho za svojho mua, lebo ako vieme, boli rovn ako jeden. 14
On sa vyhovoril, ako vedel, lebo sa hne spamtal, e je u bratovej eny. Ke u bola noc a ili si polha, mlad brat medzi seba a bratovu enu zabodol do postele me. Tto nevedela, o si m myslie, e jej mu pod tm asom od nej tak odstydol, a cez cel noc plakala. Rno pozde vstval, lebo bol vemi dokonan. Ke ho mldenec obliekal, zazrel i on t smutn oltnut horu a optal sa: o je to, e vetky hory naokolo s tak pekne rozvit a len t jedna je tak oltnut? Mldenec vyvalil oi. Ve som vm, poved, o tom u raz rozprval. i nepamtte? Nepamtm, e by si mi bol o tom rozprval, povie na to mlad brat. A mldenec mu rozpovedal, e je to tak a tak zakliata hora, a kto sa raz do nej dostane, ten stadia nevyjde viacej. Nebolo mu treba viacej pou, hne si pomyslel, e jeho brat tam dakde musel zle pochodi. Vybral sa i on na poovaku a vetkm inom sa mu s tou lkou vodilo ako jeho bratovi, lene tento mlad brat nezaklial. Priiel k tomu dubu, nakldol oha a zaal si slaninku prai. Zvierat stli na boku a lzali svojich skamenench bratov. Zima mi! ohlsi sa star striga z duba. Ke ti zima, po sa zohria, zavol ten zdola. Ve by som sa ila, ale sa tch tvojich zverov bojm; na ti tento prtik, poibaj ich, potom zdem. uhaj sa obrtil a tu pri svojich zveroch zazrie aj tie skamenen. Hne mu svitlo v hlave: Pokaj, mysl si, ve ja teba zriadim. Nepoibal zvery svoje, ale zem. Striga zila dolu, doniesla na drevci napichnut abu a zaala ju obraca. Ty peie slaninu, ja peiem abu, mne bude slanina a tebe aba! prekrala uhaja, a hne mu na slaninu mas zo aby kvapkala, hne mu ju cez sta preahovala. uhaja to namrzelo, dal jej zaucho. Tu striga do neho: len zahrdsi a zahrdsi, ale on zavolal na zvery a tie sa oddali do nej. Tu striga v strachu zaala sa prosi, aby ju nedal roztrha. Vzkries, poved, tieto zvery, potom a pustm! Ona vyzula svoje imy a dala mu ich obu; aby sa vykriabal na strom, e tam njde zlat
15
prtik, tm aby poibal zvery. On urobil vetko tak; poibal zlatm prtikom zvery a naraz oili. Ulapte ju i vy, zavol zase, a driapajte do ivho, km nepovie, kde mi brata podela. Striga nemohla vydra boles, dala mu jednu mas, aby tam a tam iel do tej jamy a tou masou bratovi hrdlo potrel; naraz oil a prili oba ku zverom. Ale len poujte, o sa vm tu teraz stalo. Zvery bez vetkho huckania sam sa oddali do strigy; epiec jej odfrkol do oha a praal strane; roztrhali ju na franforce. Ke bolo po strige, naskutku sa dookola rozvidnilo, a cel hora sa uteene vyzelenala. A teraz len ete bolo, o bolo! Tie prv zvery, ktor boli skameneli, naraz sa na ozbrojench rytierov obrtili a tie zvery, o neboli skameneli, na drobn ksky rozsekali a na jednu hbku pokldli. Sotvae ich tak pokldli, u vstvali z toho posekanho msa traja tm podobn rytieri; tu sa vetci po bratsky pobozkali a viny svoje si odpustili. Na vetko toto s divom hadeli nai bratia a temer vlastnm oiam neverili. Tu sa ohlsi jeden z tch iestich: Nedivte sa, dobrodincovia nai, ale poujte, o vm mme poveda! My sme iesti bratia z krovskho rodu, ale rodiia ns nechali nepodelench, tak sme sa vdy medzi sebou vadili, kto z ns m by krom? Za to ns jedna z rodiny naej zakliala, e bohdaj sme sa ako vlci, medvedi, a levi medzi sebou bili, dokia ns len dvaja nevinn bratia neupokoja a my si jeden druhmu dobre neurobme. A takto u viete vetko, o sa stalo, ako sa stalo a ako sa malo a muselo sta. My ale vm darujeme vetko nae bohatstvo a pod vaou opatrnosou chceme ivot n dokoni. Vrtili sa vetci do krovskho palca. Tam bol rozoznan mu od nemua, brat od brata a drali ete sto rz viu slvnos, ako bola skorej. O mal as doviedli dobr synovia aj svoju matku. Star brat ostal tu krom a mlad sa odobral s tmi iestimi do ich krajiny, kde mu z vanosti prepustili krovsk korunu a pomeren ili medzi sebou pokojne a astne.
16
Laktibrada
Podali: Jonatan ipka Hradovsk z Malho Hontu; Ondrej Nvoj a Pavol Dobinsk z Gemera; vypravuje tento posledn. Jeden chudobn lovek mal od svojej prvej eny jednu dcru. Nezadlho, ako mu t prv ena umrela, vzal si druh enu, a t tie mala od svojho mua dcru, rovesnicu tamtej. To dieva, o od tej prvej eny mal, bolo vemi staton a poriadno; ale toto druh nedobre sa sprvalo a nikdy ni robi nechcelo. A predsa t macocha vdy len svoju dievku vychvaovala, e ak to robotnica, ak to staton dievka; a t svoju pastorkyu bila a nahala a ustavine ju hreila, e ak to darobnk, ak leoch. Chodievali tieto dve dievat spolu na priadky. T macochina dievka naveky na priadkach len smiech a zhon robila a nikdy vreteno nenapriadla; tto druh zase vdy ticho sedela, priadla a domov aj po dve, aj po tri pln vreten donala. Ale macocha i pri tch priadkach len svoju vychvaovala a ukazovala si muovi tie vreten, o t jeho dievka napriadla: Pozri, poved, tvoja dievka ni nevie a moja ak pekn priadzu m. A tak aj pred druhmi umi svoju chvlila a tamt ohovrala a hanobila. Raz ili tieto dve dievat veer z priadok do domu. Len tu, ako u mali pri dome cez lesu prekra, prebehne t macochina dcra tto a skoro prekro cez lesu. Ako u bola za lesou, povie ku nej: Ach, sestrika moja drah, daje, daj, zadrm ti tie tvoje vreten, km prejde cez lesu; aby si dko nespadla a na ne sa nepreklala. Tto ni zlho nemyslela a podala ich. Sotva boli vreten v ruke, hybaj t popredku k materi aj k otcovi, a zaala sa chvli, e koko ona napriadla a jej sestra e ni. Ete len teraz nastal krik a zvada pre nebork sirotu! Vid, poved macocha k muovi, t tvoja chren dcra je len tak daromnica. Dobrou sa stavia a neurob ani erta. Ja ti takho hniliaka viacej v dome trpie nebudem. Urob si s ou, o chce, zajtra rno ti ju vypravm z domu. * Rno ete za tmy naviazala macocha do starch handr a miekov miesto mky popola, miesto kae piesku, miesto slaniny kusy z dosk, miesto chleba ska a povedala si muovi: Tu som ti jej nahotovila strovy, slaniny a chleba na cestu, pakuj sa mi s ou z o a daj ju dakde do sluby, kde me, nech ju viac nevidm. Otec vzal sekeru na plece, pobral sa aj s dcrou pre a zaviedol ju do hory. Tu nazotnal stromov a vystavil jej jeden domek. A nealeko na buka pripravil jedno kladivce, aby klopalo, ke na vietor zaveje. Potom jej povedal:
17
No, ostae ty dievka moja len tu, a ja ti ete idem dreva narba, o si pri om jes uvar. Ve ma ty pouje, kde budem rba. A on ju tam nechal a sm odiiel domov. To kladivce1 na tom buku vietor neprestal pohybova, nu ono naveky klopalo: klop, klop! A mil dievka sa vdy nazdvala, e to otec to drevo rbe a akala, km s narbanm sa vrti. Len tu veru raz u veer prichod a mil otec sa ete nevracia. Vyjde von obzrie, i ho dakde nevid, tu pouje kladivce na strome: klop, klop! Vtedy sa, nebork, spamtala a poznala, e ju to otec oklamal. Bola u aj lan, nu ila dnu ten svoj battek rozviaza, e si aspo kus chleba zaje. A tu miesto chleba skaly, miesto mky popol a miesto kae piesok. Rozalostila sa, nebork, a zaala vemi plaka. Vtom, ako tak plae, prde jeden star zarasten obrk ku nej do chye. Pn Boh daj astia, dievka moja! riekne ku nej staruk obrk. Pn Boh daj i vm, star otec! odpovie dieva. Vitajtee pri ns, vitajte! akujem pekne, dievka moja; i by si ma trochu nezmyla, aj veeru i by si mi nedala? Ach, veru by som vs vane aj zmyla aj nachovala; ale vidte, ja tu ani vody nemm, ani do oho nabra, keby aj bola. A moja macocha mi miesto mky popola, miesto kae piesku do batka naviazala. No, ni to, dievka moja, len ty cho von na dvor, njde tam studniku. Ona ide na dvor; tu tam studnika, pri nej vedierce. Narela vody a niesla dnu. Prde dnu; tu tam po stench tanieriky, aj misky nakvaan a na polici hrnce. A star obrik u bol za ten as oha rozdchal. Ani dobre svojm vlastnm oiam neverila. Ale chytro len postavila tej vody, aby oletnela. Rozviazala ete ten svoj batok, i ete da v om nenjde; a tu: miesto popola mka, miesto piesku kaa, miesto dosk plty slaniny a miesto ska chlieb. Hne postavila veeru. Potom starukho pekne poumvala, obriadila, nachovala a do tej svojej komrky na tie svoje handriky uloila. Sama si ahla do izbiky na laviku a usnula. O polnoci klope voa na dvere a vol: Na pia chlap, na pia chlap, na lake brada; otvor mi, otvor mi, dievika mlad! Ona sko a otvor; tu vid jednu Laktibradu pred sebou. Laktibrada prila dnu a vea duktov a zlata jej doniesla. Toto ti, poved, za to, e si ma tak dobre vyslila. Bo ten star obrk, to som ja. A teraz cho, ahni si sama v komrke do postele.
1bakinku.
18
A vtom Laktibrada zmizla. Ona la do komrky a tu miesto starch handr pekn poste odpraven a jedna truhla, pln atami! Nikdy sa jej ete tak sladko nespalo ako tej noci. Na tret de ju iel otec z domu opi. Myslel si, e alebo od hladu skapala, alebo e ju tam div zvery roztrhali, a tak e aspo kosti z nej pozbiera. Tu prde ku dievke, a t v peknej chyi sedela a priadla. No, akoe sa ty tu m, dievka moja? Dobre, otec mj; veru ste ma do lepej sluby nemohli zavies, hne sa mu pochvlila a zaala rozklada, ako sa jej vodilo. Potom mu dala za obrus duktov so sebou. Mil otec ide s duktmi domov. Ete len zaleka iiel, u ho doma suka zazrela a zaala teka: Pred nm ide cen, cen; za nm ide cen, cen! Nie tak, suka moja, ozve sa macocha, ale: Pred nm ide hrk, hrk; za nm ide hrk, hrk. Ale suka neprestala: Pred nm ide cen, cen za nm ide cen, cen!
Tu prde gazda do chye a povie: eno, daj koiar! A ona: Ete by ja na tvojej dievkine kosti dala koiar? Iba ke zane dukty z obrusa sypa, vtedy ena chytila koiar a zbierala, o sa bolo rozsypalo. * No, alee u teraz aj moju dievku odve sli, ke si tvoja tak dobre vyslila, hovorila macocha. 19
A hne zaala t svoju dievku vyprva. Dala jej pekn nov poste so sebou, aj iat od vmyslu sveta, aj strovy, aj omasty, koko len staila unies. A s tm iel i s touto mil tatko do hory, vystavil jej domek aj komrku a nechal ju tam. Sed ona, sed v tej chyi a rozma, o si bude vari. Veer prde dnu star obrk: Pn Boh daj astia, dievka moja! i by si ma nezmyla? A ona vezme metlu: Ete som len teraz prila a u a ert doniesol! A vybila ho von. No, ve je ni, dievka moja! povedal obrik a taiel. Ona si navarila, najedla sa a ahla si do postele a spala, len tak odfukovala. O polnoci prde Laktibrada a vol: Na pia chlap, na piachlap, na lake brada; otvor mi, otvor mi, dievika mlad! Ona sa zakla a skryla sa za pec do kta. Tu Laktibrada dvere vylmal a stal si naprostred chye a zase tak krial. Potom ju chytil a z koe ju vytriasol. Mso z kost poobhrzal a kou zavesil na dvere. Potom vzal hlavu a gamby z st odrezal; e sa len tak zuby vykierali. Vybil jednu ibu na obloku a tam zastril t hlavu. Na tret de ide otec z domu po dcru; a ena mu nov novuik obrus dala so sebou. Prichod ku domeku, a tu vid hlavu a zuby z obloka stra. Ej, poved, mus jej dobre by; ete len zaleka idem a u sa mi usmieva. A tu prde dnu; tam iba kosti na jednej hbke a koa na dverch zavesen a hlava v obloku zastren. Nepovedal ni, len zobral, o naiel do obrusa, a po domov. Prichod ku domu, tu ho zazrie suka a zane: Pred nm ide hrk, hrk; za nm ide hrk, hrk. Nie tak, suka moja, ozve sa mater, ale: Pred nm ide cen, cen; za nm ide cen, cen.
20
Ale mil suka neprestala: Pred nm ide hrk, hrk; za nm ide hrk, hrk.
ena vzala metlu a odbila ju. Otec priiel dnu do chye a ona skoro doniesla k, e sa jej bud sypa dukty. Tu sa vysyp sam obhryzen kosti.
21
Panna z rosy poat a z dev matiek sploden

Podal a vypravuje Jonatan ipka Hradovsk. Bolo to v devdesiatej krajine, pri sklenenom mori a pri drevenej skale, il tam jeden bohat pn. Mal vetkho dos, o mu len srdce zaiadalo; ale nemal iadneho potomka. Dev rokov sa modlil kad kadik rno, ke slnce vychodilo, na kolench a prosil Boha, aby mu poehnal potomka. Napokon predsa narodil sa mu syn, v tvri mal dve rue, v oiach dve hviezdy, ale na jazyku ustavin pla, ustavin nariekanie. Nebork otec akal cel dlh rok, a diea plaka neprestvalo: iadno ikanie, iaden spev, iadno kolimbanie ho neuspokojilo, iadne lieky najmdrejch bb a lekrov nespomhali. akali i druh i tret rok, ale diea neutichovalo a porady ani pomoci nebolo nikde. Raz mu predsa napadlo, aby koko mesiacov do roka, toko poslov na vetky tyri strany sveta rozposlal, dko spomoenie hada. I vybralo sa teda dvans poslov na dobrch kooch v kad stranu sveta po traja, a on im prikzal, aby sa nevrtili dovtedy, km sa len dakde nevyzvedia, o by mohlo smech vyvbi na sta jeho dieaa. Poslovia sa rozbehli na vetky tyri strany sveta a mil utrpen otec akal doma, i da dobrho nasp dones. Neakal dlho. Na deviaty de vracali sa dvansti poslovia, kad traja z druhej strany sveta. A ke prv traja predstpili pred pna, zaali takto vyprva: Beali sme, poved, v nau stranu, vypytovali sme sa od kadho, koho sme postretli, o by mohlo na sta vho dieaa smech vyvbi, ale dlho nadarmo. Raz sme prili ku jednej rieke a kone sme popchli, e ju prebrodme. Tu nm zavol z druhej strany jeden starec temeno hol a brada dlh, ediv: ,Stojte, poved, ,a neopovaujte sa cez tto rieku; viem ja dobre, za m vy idete a o hadte. ,No, ke ty to vie, take nm povedz, riekli sme mu my. A on nm: ,Hm deti moje! Neprivbi na sta vho pnovmu dieau smech ani spev ani kolimbanie, ani noc, ani de; ale keby v pn po tri razy tieto slov k nemu preriekol: ,Nepla, syn mj, dm ti enu z rosy poat a z dev matiek sploden, tak to diea prestane plaka. To, vraj, povedal starec a skapal; my sme sa vrtili a tto novinu sme vm doniesli. Prv traja odili od pna, predstpili druh, tret i tvrt traja a t sam vec, tie sam slov rozprvali pnovi. Na tyroch stranch sveta t sam rieka, ten sam starec, tie sam slov! Toto vetko nho utrpenho otca i podivenm i fnosou naplovalo. U teda len iel nad 22
kolsku synovu a hovoril tie slov: Nepla, syn mj, dm ti enu z rosy poat, z dev matiek sploden. A ha! Na prvom raze diea utichuje, na druhom u pekne u a na treom raze usmeje sa mu, akoby na striebornch strunch zahral, a ruikami tapk. Poteil sa otec, dobre od radosti dakde sa ta nepodel! * Dobre lebo nebrs. Roky sa mali i pominuli; mal plako rstol, a i zrstol na krsneho mldenca: v tvri dve rue, v oiach dve hviezdy, na jazyku strieborn struny. Ale km syn rstol, otec sa ostarieval; a aj videl, e u dlho na tom svete i nebude. Nebol by u dbal aj na druh svet sa odobra, ale syn bol ete nezaopatren. Ni si teda tak neiadal, ako m skorej ho oeni. Star som, syn mj, star, prereie raz k nemu, dnes-zajtra zatla mi oi; ale nerd by som ete zomrie, km a neoenm. tyriadvadsa rz a u popreskacovali mrazy, ty si to, o m by; krsnych dievok naokolo dos, vyber si, ktor ti srdce zaiada. Tak, otec, tak, povedal syn, akal som u raz na tieto vae rei. i znte, o ste mi ete na kolske sbili? enu z rosy po at a z dev matiek sploden. T mi dajte a ja sa hne oenm; ale druh nikdy mojou enou nebude. Zarmtil sa otec nad takmito reami, lebo len to na svete neakal; ale si myslel, e jeho syn u dvno na to zabudol. Dos on jemu i t, i t nardzal, dos sa ho naprosil a nahovoril sa mu, e takej nikde nieto syn len ostal pri svojom. Napokon ete aj to povedal, e nespoinie, km si sm tak enu nevyhad; a strojil sa do sveta. Ke u ani tak, ani tak, ni nemohlo by, prepustil ho otec a poehnal na cestu. Mlad pn si vzal ete dvoch druhch kamartov so sebou, posadali na kone, a tak li vetci traja dva dni, dve noci jednostajne. Na tret de prili do jednch hr a v tch horch u sam veer zabldili do jednej hlbokej tesnej doliny. Sam zpole sa vypnali z jednej i druhej strany doliny, take ani napravo ani naavo von z nej nemohli. Poruenobohu, povedal mlad pn, u kde prdeme, tam prdeme touto dolinou, len pome, dakde si azda dky nocah vyhadme. Tak len li, a pozde na noc prili ku jednmu drevenmu domeku. V tom domeku bvala jedna star vedomkya. Vndu dnu, poklon sa jeden z nich: Boe daj astia, star matka! Ale tu ni! Len naprostriedku izby vatra, z ktorej svetl plame vyblkuje; okolo oha dev vriacich hrnkov frfoce a v nich sa var dev lovech hlv. Do hrncov had star hrbat ena: oi ako pste, zuby ako koly, ruky ako hrable a v nich ndoba so veliakymi zelinami. Boe daj astia, star matka! ozval sa druh; ale i teraz, ako prv, nik neakuje.
23
Boe daj astia, star matka! ozval sa tret sm n mldenec. Star vedomkya obrtila ukvaren tvr proti nim a chrapavm hlasom odpovedala: Boe daj i vm, boe daj! Ktoe ste vy, deti moje? Ale kto ste kovek, netreba mi vs hada, odtiato u alej nepjdete, tu vs pokrtm! Nai pocestn sa preakli, ale n mldenec len smelo odpovedal: Ej, niee tak, star matka, nie! Radej sa zmilujte a povedzte nm, kde by sme nali pannu z rosy poat a z dev matiek sploden? Nu tak, nu tak, poved striga, a komue to t panna, komu? Tu jej n uhaj porozprval vetko, ako sa mu vodilo od malika. He, he, he, syn mj, he, he, he, zachripela striga; divno to, divno, ale prve e je divno a e si sa mi zdveril, darujem ti ivot. Ja sce o tej panike ni neviem, ale na ty tento prtik, ten a zavedie na Havranov vrch, kde moja mladia sestra bva. Pekne sa jej poklon, ako si sa mne poklonil: ,Boe daj astia, star matka! Donam vm pozdravenie od vaej sestry z Tesnej doliny. Bude a potom rada ma a ni ti neurob. T ti povie, o vie. Dnes u len u ma prenocujete, rno pjdete alej. Len o sa rno dnk zabelel, u nai pocestn pustili sa na cestu. li zase dva dni, dve noci, prosto za prtikom, kade ich ten viedol. Na tret de zaleka sa im ukzal vysok skalnat vrch a okolo neho ierno koleso akoby oblaky. m bliie dochodili, tm ernejie to bolo, ako by navidomoi ierne mraky boli rstli. U sa veru aj nazdali, e s to oblaky a brky sa obva poali, len tu veerom, ako dochodia k vrchu, rozletia sa na vetky strany tie oblaky, iba ako bodky sa po nebi zaerneli a stran krkanie sa strhlo. To boli havrani, o sa cez de zhali okolo starej vedomkyne a na noc pre uleteli. Teraz u zvedeli i nai pocestn, kde s, a prosto sa ponhali na Havranov vrch. Tu stl dreven domek vedomkynin. Vnili dnu. Mlad pn sa poklonil: Boe daj astia, star matka! Priname vm pozdravy od vaej sestry z Tesnej doliny. Vitajte, deti moje, vitajte! A oe mi novho od nej poviete? i u uvarila tch dev hlv? A i pripravila z nich tej masti, o ke ou dakto sa potrie, potom ho nikto viac nevid? No ale len si posadajte! A ty, prtik, vitaj tie! Vysko hore na policu a te sa tam s tvojm bratom! A v tom okamen sa vymrtil prtik na policu, ako mu pani kzala. ierna, uaden bola strigina izba, naprostred izby frfotala smola a zo smoly dev rk a dev nh tralo. He, he, he, rky, he, he, he, nky, vartee sa, varte! rihotala sa striga a tancovala okolo kotla. Ale povedzte, deti moje, o vs ku mne prihnalo? obrtila sa zrazu k hosom. Tu jej mldenec vetko vyrozprval, kde on ide, o on had.
24
Neviem, syn mj, a o by ma priam dvans havranov po svete roznosilo, neviem o tej panike; ale sa mi vid, e ju raz spomnala moja mladia sestra. Zajtra pjdete k nej na Jastrabovu skalu, mj prtik vs povedie. Poviete jej tak, ako ste mne povedali: Boe daj astia, star matka! Doname vm pozdravenie od vaej sestry z Havranovho vrchu a bude vs rada ma, a povie vm, o mte alej poa. Nai pocestn si potom polhali, a ke si trocha pospali, ete pred svitom zobudila ich star a vypravila na cestu. li zase dva dni, dve noci za prtikom a na tret de zaleka sa im ukzala Jastrabova skala. Hne ju poznali po kdoch jastrabov, ktor ju obletovali. Veerom dotiahli a ta. Zosadli z kon a vnili do drevenho domeka. Boe daj astia, star matka! poklonil sa mldenec. Doname vm pozdravenie od vaej sestry z Havranovho vrchu. Vitajte, deti moje, vitajte, reie star vedomkya; i moja sestra u uvarila dev rk a dev nh? No, ve uvidme, i preuke z nich tej masti, o ke ou lovek sa pomast, tam bude, kde si zaiada. A ty prtik, vysko k tvojmu bratovi na policu! Nzka, obarpan jej izba, po stene a po izbe vidno pachy krve, naprostred izby dev ohov a pri nich dev krvou naplnench hrncov frfoce a v nich dev lovech sdc sa var. He, he, he, srdieka, varte sa, varte, smeje sa striga a zuby vykeruje a dlhm oechom naprva ohe, varte sa, varte! Navarm z vs masti, ktorou ke sa dakto pomae, kad, kto ho vid, doho sa zabi. Ej, ve ja preukem to, o iadna ete nepreukzala, len o sa zdeme do rkoa1 na Tokajskom vrchu.2 Nu a vs, deti moje, oe sem prihnalo? Tu dverne kroil n mldenec pred u a porozprval jej vetko. Hi, hi, hi, syn mj! usmiala sa proti nemu vedomkya a lca mu pohladkala, pekn si, pekn, aby ma jastraby po skale roznosili, kraj od toho, s ktorm sa m zosobi o dva tdne t, po ktor ide. Tvoji dvaja sluhovia zostan u ma a ty sa na rno vyberie na cestu do Ruovho zmku, tam bva panna z rosy poat a z dev matiek sploden. Na ti tto flintiku, prv vta, ktor vid, zastre, srdieko mu vymni, rozre a potri sa jeho krvou a sprav sa takm vtatkom, ako to bolo. Potom, syn mj, polet za mojm prtikom ponad hory, doly a na oblok tej paniky, ona a pust do izby, a ty sa sprav na krsneho mldenca, ako si teraz, o bude ma alej robi, porad sa s ou. * Zavas rna letel n mldenec ako vtik ponad hory-doly za prtikom a ku Ruovmu zmku. Tu ho prtik zanechal a on obletoval vetky obloky, pri ktorom by t panna sedela, a doletel k najvyiemu. Tam i s jednou starou pestnkou sedela panika v nebovch atch, vlasy mala zlat, lce ako sneh, sta ako ruov puk; ale z o jej naveky slzy ako rosa kvapkali. Ako to vta videla, hne sa jej vyjasnilo jedno oko: Ach, poved, ak krsno vta nm na oblok priletelo, veru tu ete takho nebolo vda. Pestnka, pus ho dnu!
1snem, zhromadenie. 2Tokajsk vrch pri Tise, na ktorom sa rod to najlepie vno v Uhorsku, plat napospol v rozprvkach o strigch ako miesto ich rkou (snemu), kde v t noc pred Luciou schdza sa mali.
25
Pestnka otvorila oblok a krsno vta zletelo na izbu a hne sa premenilo na krsneho mldenca: v tvri dve rue, v oiach dve hviezdy a na jazyku strieborn struny. Nu, kdee si sa ty tu vzal, lovee? skrkli obe odrazu, ve sem iadna iv dua nechod! U som ja tu! povie mldenec a vyrozprval im vetko, ako sa jemu od detinstva vodilo a akou cestou sa sem dostal. Ach, ja som, ja t neastn, odpovedala panika. Ale teraz neviem, ako ma dostane, neviem, i si pozde nepriiel. U ke si mne ty vetko vyrozprval, rozpoviem ti i ja, kde som sa tu vzala. Vid, mm ja jednho zakliateho otca, ktor i teraz kdesi po svete bldi a spoinku nem. Tento mj otec dakedy sa bol zaprisahal, e on iadno diea nechce ma. A predsa sa raz oenil. A preto svoju prv enu, ke mala porodi, preklal, aby to diea z nej na svet nemohlo. A tak potom urobil i s druhou i s treou svojou enou a do deviatej. Ale t deviata, ke zomierala, tak ho prekliala, aby nezomrel, pokia mu dev zabitch maneliek neporod dcru a po smrti aby nemal pokoja, pokia t jeho dcra sa nevyd. Sto rokov sa pominulo od toho asu, mj otec sa ostarel a pokoja nikde nemal a smr neprichdzala. I chodil on oplakva svoje hriechy kad od Boha de k deviatim hrobom svojich maneliek, na ktorch ustavine dev stolistovch ru kvitlo. Jeden raz, ke tak plakal, priiel naho sen a snvalo sa mu, e prila k nemu deviata manelka a hovorila: ,Muu, muu! Oplakal si svoje hriechy, ja ti odpam. Dev ru z tchto hrobov dnes veer obtrhaj, do jednho pera zvia a na prostredn hrob polo! Na tom hrobe holokolenaky ka cel noc a modli sa Bohu i spchne z neba rosa na ruov piero a miesto neho njde do rna dcru. Otec urobil, ako mu jeho manelka kzala a tak sa i stalo. Ja som t dcra z rosy poat a z dev matiek sploden. Ale tla mjho otca ete druh kliatba; on bldi po svete a nem pokoja, pokm ja sa nevydm. To nebol nikto druh, len on, ktor tvojho otcovm poslom dal radu, aby ti ma za manelku sbil. Ale teraz neviem, ako ma dostane. Lebo ja som o tom ni nevedela, komu som sben, a preto nedvno, ke priiel ku mne jeden drak s deviatimi hlavami, i tomu som sa sbila, len aby som si otca oslobodi mohla. O dva tdne si m prs pre ma. Len to ma ete te, e ako do nikoho dosia, tak ani doho som sa ete zabi nemohla. Ale mi spomnal, e v ten as musm sa u doho zabi. Iste on to vie o tej masti, o vedomkya na Jastrabovej skale hotuje, a ke ju on skr ako ty dostane a ku mne prde, tak musm by jeho. Neboj sa ni, ke je len to, povedal mldenec, ma vedomkya rada m a d mi tej masti skr ako jemu. Jaj, to by ete bolo, ako by bolo, reie panika, ale akoe ty t cestu obchod, ve odtiato len na Jastrabovu skalu treba dva tdne, nie to ete ta aj sem prs. I tomu spomeme! povedal mldenec a premenil sa na vta a letel zase nasp na Jastrabovu skalu.
26
Trins dn a trins noc sa pominulo. Panika v Ruovom zmku ete vdy na to jedno oko slzila, lebo tu bol de trnsty, v ktorom sa mala do draka zabi a s nm zosobi, a o mldencovi ete ani chru ani slychu. U dolietal drak na ohnivom voze k zmku, panika sa triasla od strachu ako osika. Tu zaklope vta na oblok, ona mu otvor a pred ou si stane pekn mldenec, v tvri dve rue, v oiach dve hviezdy a na jazyku strieborn struny. Hne sa jej i to druh oko vyjasnilo a doho sa zabila a on do nej. Vtom vplil drak do dver a ako ho zazrel, e je u tam, len od jedu zareval a hne sa rozlial na smolu. Tak sa pobrali pre z Ruovho zmku a nechali ho tam pust. Ako dolu id, tu pri deviatich hroboch stoj starec: temeno hol a brada dlh, ediv. Tajdete, hovor, a o ma sa ani neobzriete. Obzr sa a tu otvor sa hrob desiaty, starec klesne do neho a zem za nm zasype sa. Potom u li a prili domov k mldencovmu otcovi. Tento sa im nemohol dos natei, zvolal host a dral velik svadbu svojmu synovi s panikou z rosy poatou a z dev matiek splodenou.
27
Matej vek kr a Uliana vek krovn

Podal a vypravuje tefan Marko Daxner Jeden sedliak mal dvoch synov a t chodili po kolch 1. Km vldal, len trovil na nich; ale o mnoho, to mnoho, napokon mu ostal meec przdny. V jedny sviatky, ako zvykli iaci, prili aj oni domov: najes sa dobrch haluiek a o treba naalej sa zaopatri. iakom cez sviatky bolo veselo, ale na neborkovi otcovi bolo pozna, e je smutn. Na druh de mali sa u zase do kl vrti. Star sedel za lipovm stolom a dral podopren hlavu. Ale otec, povie mu ten mlad syn, u som sa vs koko rz mal opta, o vm chyb, e ste cez cel sviatky jednostaj tak smutn? Syn mj drah, vzdychol si otec, akoe nemm by smutn? Vy mi povedte, e vm nechyb u len rok, aby ste tie koly vychodili; a ja vm nemem da viacej ni; do grajciara ste ma vytrovili. Myslel som si i tak i tak, e ete o-to zoeniem; ale darmo, ja nevidm spsob. Tu niet inej rady, vy muste doma osta a ulapi pluh, kosu a cepy. Nevidelo sa to milm kompanom, aby oni mali ora, kosi, mlti; popozerali jeden na druhho a vyli von na dvor. Povie tu mlad stariemu: Braek, ja pjdem na vojnu, tam je ah ivot. Dobre, povie na to star, ja pjdem s tebou. Otcovi neriekli slova, li a stali za vojakov. Pri vojsku im obom astie slilo. Sprvu ich, pravda, zamieali len medzi sprostch; ale e boli obratn a do psma sa dobre rozumeli, o krtky as dostali sa vyie, o rok o dva zase vyie, a sa stali najv pri celom vojsku, a ako tak, mohli u smelo von a dnu u kra chodi. To im ete nebolo dos. Zaali pred krom vykrca, z akej oni knieacej rodiny pochdzaj a ako ich predkovia tak a tak neastlivo preli. Kr to vetko uveril a utoval ich vemi, a od tch ias rozkzal im dva plat, ak knieatm prislcha. V takej slve zabudli oni na svoje kompanstvo, zabudli aj na chudobnho otca. Ale raz predsa prebudilo sa srdce v mladom bratovi. Hej, brat mj, povie stariemu, my sme teraz bohat pni; ale kto vie, ako je n otec, ktorho sme my nanivo priviedli. Od trinstich rokov ni nevieme o om a on nechyruje o ns; svedilo by sa ho aspo raz navtvi. Star prisvedil mladiemu, dali po tyri paripy zapriaha do hrdch koov a leteli ta, kde
1Poiatok tejto povesti je patrne v novch a poda novch asov premenen. koda, e ten prav starodvny poiatok nemme. Vyd.
28
dakedy ako uhajci rstli. * Pod tm asom, km synovia k takmu vekmu panstvu prili, neborik otec trel psotu a biedu. O rok na to, ako kompani zmizli, prisporil sa jeden synek v dome a dali mu meno Matej. Ale onedlho pochovali matku a samotn otec nevldal opatri hospodu. Najskorej sa musel popreda statoek, zatm zemiky a lky a napokon domek. A o ete bolo najhorie, neborik otec na obe oi zatemnel. oe si mal biedny lovek poa? Pustil sa po dobrch uoch a mal Matej viedol si slepho otca za palikou. Bohat synovia nenali otca doma. Zaraz vypravili na vetky strany poslov za nm. Navea ho predsa nali a doviedli k jeho synom. Tto sa zhrozili nad otcovou biedou a dali ho hne statone oati. Chceli mu aj pekn dom kpi, ale on si len svoj star domek nazad iadal. To sa mu po vli stalo, a nechali mu aj hodne peaz, aby sa na svoje star dni nemusel po ptan tla. No a teraz bute zdrav, otec, a dobre sa majte, odberali sa synovia. Chote zdrav, zbohom, povie na to star, a za lsku vm akujem. Ale poujtee ete! Ke vs tak Pn Boh poehnal, e ste teraz tak vek pni, mohli by ste vho najmladieho brata vzia so sebou a da ho po kolch vyui. Dobre, povedali, dobre, aj to sa vm me kvli sta, a vzali Mateja so sebou. Leteli na hrdch paripch nazad, leteli ako jasn strely. A Matejkovi sa to pilo, viez sa tak po pansky. Ale pnom sa zaalo nepi, e si sedliackeho chlapca na hrdlo vzali. Ke u boli blzko krovskho mesta, prehovoril mlad brat k stariemu, ale v druhej rei, aby Matej nerozumel: Ej, pouj, s tmto nam novm bratom to nebude dobre, tento ns me prezradi, e sme aj my zo sedliackeho rodu, a potom kr po naej slve! Zabime ho, povie star, bohvie, o je za jeden, ja neverm, e by to bol n brat, ve je to celkom druh parsn ako n; pre s nm, zabime ho! Zabi ho len nezabijeme, prereie na to mlad, ale vie o? Vylome ho do tohto krovskho zverinca, nech sa tam rob s nm, o chce. Urobili tak a nazdali sa, e ho tam naraz div zvery roztrhaj. Ale chlpat medve priskoil hne k nemu a zamumlal nad nm; pribehli aj druh zvery a zrevali pri om, ale ani v najmenom mu neublili. * Kr, u ktorho bratia boli, mal jednu dcru, Ulianu princezku, ktor bola o mlo mladia od Mateja. Tejto sa snvalo, e priiel pred jej poste jeden star, staruik lovieik a napomenul ju: Uliana princezn, cho do zverinca, tam na teba ak vek astie.
29
Ona hne vstala, zobudila svoje komorn, aby ju odprevadili do zverinca, e sa jej tak a tak snvalo. Ej, oe by to tam, ve sen je len sen, eby si z toho ni nerobila, odhovorili komorn princezn a t sa poznovu uloila. Ale len o zdriemla, priiel k nej zas ten lovieik: Uliana princezn, cho do zverinca, tam na teba vek astie ak. Skoila z postele, zobudila komorn, aby ju odprevadili do zverinca; ale ako predtm, tak ju aj teraz prekabtili komorn, e o by to, e je to len sen. Zas si len ahla, ale zas priiel ten lovieik: Uliana princezn, nie je to sen, o teraz pouje, ale cho do zverinca, tam na teba vek astie ak. Schytila sa ona tret raz, zobudila komorn, e ak chc, aby ju odprevadili a ke nie, aby ostali doma. Nepovala ich vykrcanie, ale sama sa pobrala, a komorn voky-nevoky museli s za ou. Prdu do zverinca, tu njdu milho Mateja, ako si odpova na medveovi. Princezn ho pojala za ruku a voviedla ho do krovskho palca. Nikdy ete nebolo Matejovi tak dobre ako teraz v krovskom palci, kde sa s krsnou Uliankou zaihrval. Dos skoro dozvedel sa i kr o njdenom chlapcovi a dal ho zavola pred seba. Matej mu rozprval, o vedel, o svojom otcovi, o tch dvoch pnoch, o sa mu za bratov vydvali, a to vetko pilo sa krovi, e ho nechal pri svojej dcre, lebo Uliana princezn nechcela sa s druhm zabva, len s Matejom. Princezn pod pr rokmi hodne podrstla a Matej u miesto drevenho so eleznm meom ibrinkoval. Ale jeho bratia ete ili a striehli na prleitos, ako by ho mohli skntri; lebo odkedy Matej tam bval, ostchali sa prichdza do krovskho zmku. Raz, ako obyajne, strojila kuchrka na dvanstu obed pre princezn. Tu mlad brat prikradol sa do kuchyne a nasypal do polievky prok, od ktorho kad musel zaspa. Jedla princezn, jedol i Matej z tej polievky. Po obede hrali sa spolu v jednej svetlici a po chvli, akoby ich zarezal, usnuli obaja. Tu sa prikradne zase ten mlad brat a polo ich vyzleench do jednej postele, jednho veda druhho. A to preto, aby Mateja dko pre odohnali zo dvora. Potom be ku krovi, aby sa jeho jasnosti rilo navtvi svoju dcru. Kr iel k svojej dcre, a ako ich tak uvidel, nramne sa napajedil; skrtol sa pre a vyriekol sd, e ich d zmrni, i Mateja, i princezn, ktor sa opovila jeho krovsk rod takto zneucti. Darmo star krovn prosila za ivot nevinnch dietok, kr od svojho na iaden spsob nechcel odstpi. No, ke u len tak mus by, povie napokon krovn, aspo ich nezabi, ale ich daj v lne vysadi na re more: ak s vinn, zahyn, ak s nevinn, Pn Boh ich ochrni. Kr na to pristal a hne na jeho rozkaz vysadili sluhovia Mateja s Ulianou princeznou na jeden lnok, ako dva palce, a pustili ich rym morom. 30
* Ale ke ert nesp, aj anjel sa obzer, povedaj udia; i teraz sa obzrel a nedal zahyn dobrm deom, lebo tichuko prejala vlnka lnok z ruky sluhov a podala druhej, druh ho podala tretej, a tak si ho podvali vlnky jedna druhej tichuko, ahuko, a si ho dopodvali k jednmu alekmu, alekmu ostrovu, na ktor Matej s Uliankou vystpil. Pokaj, Ulianka, pokaj tu, povie Matej, ja sa obzriem po vidieku, azda da na preksnutie njdem. Matej iel hada, Ulianka ostala pri mori. Ide Matej, ide, a sotva bol na pdesiat krokov, njde tam kde sv, a to boli skamenet; ide alej, njde kde volov, aj to boli skamenet. Zas len stpa napred, - a tu sa mu rozprestrie pred oima jedno vek zakliato mesto, v om plno udstva, plno vojska; vetko skamenet; darmo chod, darmo had, nikde ivho ducha, nikde udskho hlasu. Naprostriedku mesta stl uteen krovsk zmok. Koko v roku dn, toko na om oblokov; koko v roku mesiacov, toko na om mocnch brn; a koko v roku tdov, toko v om vekch svetlc. Chod z jednej svetlice do druhej, chod dlho, a napokon prde k jednm dverm, nad ktormi zlatmi literami a belavm plameom napsan stlo: Matej vek kr a Uliana vek krovn. Predesil sa nad tm Matej, lebo zo vetkho, o tam videl, toto mu predsa najdivnejie bolo. Ale poruenobohu, pritisol na dverch kuku a vstpil dnu. Tu vo vekej svetlici na diamantovom trne sedela jedna star, staruik krovn. Pr edivch vlskov ahalo sa jej a dolu po zemi, ako biela, za klbkom vytiahnut nitka; nechty jej azda u aj na siahu boli vyrstli a tvr jej bola zvrskaven ako zokvaren reme. Vitaj, Matej, vitaj! vol na chrapavm hlasom, hoj, ako u dlho na teba akm. Neboj sa ni a nebo tak odo ma! Povaj, o ti budem rozprva. Aak si videl vek zakliato mesto a v om skamenetch ud? To dakedy vetko bolo moje, lebo ja som krovn tohto ostrova. Ale e som za mladi vek hriechy pchala a napokon aj vlastnho mua zabila, zaklial ma jeden vetec aj s celou mojou krajinou dovtedy, km ma ty neprde vyslobodi. Od tristo rokov, ako ma tu vid, nepohnut sedm, ani neijem, ani neumieram, len jednostajne na teba akm. A teraz len cho po tvoju Ulianu, lebo ke dvansta udrie, mus mi zoa hlavu, cho a vr sa skoro! Matej sa poponhal a po chvli priviedol Ulianu. No, ber do ruky me, povie zas krovn, a o dvanstej mi odtne hlavu, a miesto krvi vyletia z mjho hrdla dva holuby, oblietnu jednm razom ostrov a cel moja krajina bude odkliata. Vy ma ale pochovajte pod ten oblok, ktorm holuby vyletia! le Matej ostchal sa zabi krovn. Stnaj mi hlavu, u bije hodina, lebo ak nie, tak novch tristo rokov budem tu s tebou na novho Mateja aka.
31
o mal robi? Vzal do ruky me, odfrkla krovnej hlava a miesto krvi vyleteli z jej hrdla dva biele holuby. Nato hne iel pochovva star krovn, ako si iadala, pod krovskm oblokom, a ke ostatn kus zeme dohrabal, zatrepoc nad nm holbky a z celho mesta ozv sa udsk hlasy: Nech ije Matej kr a Uliana krovn! Panujte, panujte nad nami! Tak sa stal Matej krom a dos skoro na to bola vek a vesel svadba. Matej so svojou Uliankou dobre privykli v tomto cudzom kraji a boli ako doma, lebo ich poddan radi mali. Tu i tu im ale zalietala pam tam poza irok more a najm Ulianka iadala si vemi vidie svojich rodiov. * Kr Matej rozkzal vystroji bohat lode s velikm vojskom, vysadli na ne a plavili sa veselo v t stranu, skade sa dakedy samotn na malikom lnku kolimbali. Ako sa ku brehu blili, tu star kr rozkzal na nich striea; ale Uliana vyvesila biely runk a streba utchla. Na brehu privtal star kr vzcnych hosov, a ke poznal svoje deti, zaplakal horko, padol na kolen a prosil Boha za odpustenie, e sa proti nevinnm v sde svojom tak prehreil. Domov idci vyrozprvala Uliana svojmu otcovi, o a ako sa im vetko vodilo. Ke do krovskho dvora prili, rados bola neslchan; najm star krovn nemohla sa ich dos nabozkva, naobjma. Vetko sa ako povedm radovalo, len Matejovi bratia stpli a boli by sa neviem kde radej videli, ako prve tu. Za ten as, km tu Mateja nebolo, stali sa oni krovskmi radcami a vek im narstli rohy. Ale teraz vetko ich pestvo vylo na svetlo a oni v strachu nevedeli inie, ako e vinu jeden na druhho skladali. Aha, vy klamri svetsk, zvolal rozhnevan star kr, teraz sa budete jeden na druhho vyhovra? Pre s nimi, zmrnite ich! A to by sa im naskutku bolo stalo, ale Matej prosil za nich: Pokaj, poved, pokaj, najjasnej kr, a si ja mjho otca vyhadm! Slep otec preval si vo svojom starom domeku; tam ho Matej naiel a oba sa od radosti rozplakali. Potom volal syn otca so sebou. Ach, povie na to star, nevolaj ma, syn mj, ja u len tu moje kosti zlom! Navea, navea dal sa predsa upta, a tak prili spolu nazad k starmu krovi. Tento dal hne zavola tch dobrch vtkov a strmo im pozrel v oi: i poznte tu tohoto starca? Ach, to je n otec! priznali sa bratia. A kr rozhnevan na to: 32
no, to v otec, dobr a staton lovek! i vm bolo treba vho statonho otca predo mnou taji? Vy klamri svetsk! Otca neborka zbehn, vlastnho brata chcie zmrni, nevinnch do podozrenia uvies a ma, kra svojho, tok roky klama! Odvete ich ta na ibenicu! Keby nie Mateja, iste by boli odvisli. Ale tento neprestal za bratov prosi, km len neukrotil kra. Ostali na ive, ale viacej nesmeli sa ukza pred oi starmu krovi. A teraz len ete poala sa rados! Lebo Matejovi s Ulianou vystrojili druh raz svadbu. A ke sa tak star, mlad do stosti nateili, nazabvali, Matej s Ulianou, so starukm otcom a s dvoma bratmi vstpili na lode a astne sa preplavili na odkliaty ostrov.
33
Radz a udmila
Podali: Samuel Reuss a Pavol Dobinsk z Gemera, Jozef Bela z Liptova, Daniel Marthy z Novohradu. Rozprva Pavol Dobinsk. Bol jeden kr; ten mal troch synov a jednu dcru. Ej, eno! poved raz krovnej, ns je kus privea; musme da robi, takto nebude z ns ni. Pouje o, poleme jednho z naich synov do sveta, nech si had slubu a opatr sa, ako vie. No tak, povie krovn, to sa i mne pi. Azda by najlepie bolo, keby sme vypravili Radza. Pravdu m, odpovie kr, i ja som na neho myslel. Tak ho teda s Pnom Bohom len vyprav! Azda sa len dk vo svete vypletie. I vypravili ho. Radz s rodimi sa rozlil a iel horami, dolinami za vea dn; a napokon priiel do jednej hustej hory, kde bol jeden dom. Myslel si: tu sa ohlsim; azda ma do sluby vezm. V tom dome bvali traja udia: jedna jeibaba, jej mu jeibbe a jedno pekn dieva udmila. Pn Boh vm daj astia, dobr udia! poklonil sa Radz, ako do izby vkroil. Pn Boh daj i tebe, odpovie jeibaba, kdee si sa tu vzal? Priiel som si slubu hada; i by ste ma nevzali? Oj, synok, vrav jeibaba; kad by rd chlieb ma, ale si ho nevie zasli. Ake ty robotu zn? Nu, ak mi dte. U len budem tak robi, ako budem vlda. Veru sa budem usilova. Jeibaba nemala vek chu ho prija, ale jeibbe ju prehovoril, e naostatok i ona privolila. Cez noc si Radz z cesty odpoinul; rno ako sa prebudil, ku jeibabe iiel. Gazdino, ake mi nadnes dte robotu? Jeibaba ho odvrchu dospodku oima merala a zaviedla ho k jednmu oblku. Pozri, poved, tm oblkom, o tam vid? oe by som videl! Vidm jednu cdenicu v hore. No, na ti tto dreven motyku. Pjde ta na t cdenicu, skope mi ju a stromovia nasad; ale tak, aby do rna i zrstlo, i skvitlo, i obrodilo; rno mi zrel ovocinu donesie. A teraz hybaj!
34
Radz si hlavu lmal, ke na t pustatinu priiel: oe si ja tu ponem, ve toto lovek nikdy neslchal, tak robotu s drevenou motykou, a ete za tak krtky as! Zaal kopa; tu ani tri razy dobre nezakopol, u sa mu motyka zlomila. Videl, e z jeho roboty nebude ni. Hodil teda porisko, sadol si pod buka a tam utrpen upel. Pod tm asom navarila jeibaba aby a kzala, aby ich udmila sluhovi na obed zaniesla. udmila vedela, v om je vec, a tak si vypila as, ke jeibaba z izby vyla a vzala jeden prtik,1 ktor na stolku bol a dobre si zachovala, ako ten prtik leal. Ete si i to myslela: Akoe ten nebork bude aby jes? Vezmem ja so sebou mj obed a dm mu ho. Tak sa vybrala k Radzovi a nala ho utrpenho pod tm bukom. Ej, poved, vee sa len netrp! Poslala ti, pravda, gazdin varen aby na obed, ale som ich ja vykydla na zem a myslela som: i by hodno bolo, aby si ich jedol? A na to miesto doniesla som ti mj obed. O t robotu sa neboj, riekla alej. Vie tento prtik! S nm poibem tto zem a vetko do rna tak zrastie a skvitne a ovocm obrod, ako ti gazdin kzala. Tu Radz nevedel, ako sa m udmile dos naakova. udmila poibala zem prtikom, a hne sa rodzajn stromy nasadili, rstli, kvitli a ovocie rodili. Hne sa Radz rozveselil, zajedol si, o mu udmila doniesla; zhovral sa s ou a bol by pristal aj do veera sa zhovra, ale ona sa musela domov ponha Radz rno ovocie priniesol a dal jeibabe. Tto nemyslela e t robotu vykon a krtila hlavou. No a dnes ake mi robotu dte? riekne po chvli Radz. Jeibaba ho zaviedla ku druhmu oblku a optala sa ho, o tam vid. oe by som videl, iba jeden skalnat a tnm zarasten brieok.2 No teda, vezmi si za dvermi motyku a cho ta! Vykoluj mi ho a vysa vnnym kmeom a zajtra rno dones hrozna. Radz iel a brieok isti zaal. Ani raz dobre tou drevenou motykou nezaal, u sa mu aj na troje rozletela. oe si tu pone, hrieny lovek? myslel sebe. Porisko hodil a sadol si utrpen na skalu. Lebo sa to ani pomyslie nedalo, e by t robotu dakto do rna vykonil. Tak sedel zamyslen dlho a akal, o bude. Doma mu jeibaba navarila za hrniec hadov a okolo obeda riekla: udmila, zber sa a zanes toto jedlo sluhovi. udmila poslchla a hne vzala so sebou i prtik i svoj obed.
1Poda druhch palku, na ktorej ke zapskala, vetko sa stalo, o a ako bolo treba. 2vok.
35
Radz u nemal strpenia, kedy prde, a len sa mu tak srdce zaradovalo, ke ju videl zaleka prichodi. Dobre, poved, e ide; vid, ja tu sedm utrpen od rna; robota mi niak nejde, aj motyka sa mi polmala; ak mi ty nespome, so mnou zle bude. No, u sa len toko netrp, hovorila udmila. Gazdin ti sce varen hady poslala, ale ja som ich na zem vykydla a doniesla som ti mj obed. Vzala som aj ten prtik; my t vinicu spravme a zajtra hrozna donesie. Obed mu podala, zem prtikom poibala. A hne zaalo sa sadi, rs, kvitn a hrozno sa rodilo. Ete sa trocha spolu poteili; potom udmilka pobrala hrnok a prtik a la domov. Rno priiel Radz s hroznom. Jeibaba svojim oiam neverila. Ptal si nov robotu. Zaviedla ho hne ku tretiemu oblku a povedala mu, aby pozrel, o tam vid. oe by som videl, iba jedny velik zpole. No, z tch mi mus do rna mky namlie a chleba napiec. Ak to neurob, zle bude s tebou!3 Radz sa trocha i preakol, e sa mu takto zahrozila, ale oe mal robi? iel teda len po svojej prci. Ale to ovocie a to hrozno vrtelo jeibabe v hlave. Star, poved k jeibbeovi, to nejde po pravde. To nae dieva je v porozumen s tm sluhom; lebo by on to sm od seba nebol vykonal. Musm ja to vypi a potom im obidvom poplatm. Pjdem ja s obedom sama. I! povie jeibbe, oe m rozprva? udmila je dobr dieva. U sme ju od dvneho asu sksili, e nm je vern. Nieto na nej pochyby. Daj ty tomu pokoj, o m za nimi aova? No, no, star, ve sa uvid. Ma to predsa len mrz. Mrz, nemrz, riekne zase jeibbe, u dos! Nebude mi tu hriech robi. Jeibaba umkla. Za ten as navarila jaterice a vypravila udmilu s obedom. Pravda, e tto u voa pila, o sa star zhovrali a e jeibbe dudral; a preto i prtik pozorne zo stolka odpakovala, pod zsteru ukryla, a ako keby o niom nebola vedela, s hrnkom odila. Radz voa len nalmal tch skl, ale kdee ete mka a chlieb. udmilu vemi iadostivo akal, a naposledy ju vyzrel, ako sa k nemu ponhala.
3Poda druhch jeho tretia prca v tom zleala, e mal z jednho jazera vodu v site vynosi, potom t zem zora, penicu zasia a z nej do rna chleba napiec. udmila hodila skalku do jazera, hne sa vysuilo, pooralo, zrstlo at.
36
Mala som ti, reie zaleka, varen jaterice donies, ale ma mrzelo, e ti tak hnusn obed posielaj, nu som ti radej mj doniesla, a podala mu ho vemi ochotne. Gazdin ns u m v podozren, e ti ja pomham; ale ju predsa star na lepie mylienky priviedol. Len kus chybelo, e ti sama obed nedoniesla a Pn Boh zachovaj! to by bola hne zvedela, o robme, a to by i ma i teba o ivot bolo prinieslo. Ach, drah dua, ve ja vidm, na akej si mne ty pomoci, hovoril Radz. Len ako sa ja tebe dakedy odslim. Takto by boli ete dlho kakotali, ale ho udmila upomenula, e treba aj na robotu pomyslie. A tak len poibala tie zpole tm prtikom, hne sa vybudoval mlyn a mlynsk kame hrkotal. Mka sa na koryto zhala, chlieb kysol a v peci horelo. Potom sa udmila pozberala a ponhala domov. Narno doniesol Radz napeenho chleba a jeibabu dobre od jedu nepuklo. Ale nepovedala ni, len to mu riekla: Vidm, e si vetko dobre vykonal, o som ti kzala; teraz si po robote odpoinie. * Priiel veer. Star sa so starm voa poradila a kzala Radzovi do kotla vody nanosi. Ke tej vody nanosil, postavila starho ku kotlu, aby t vodu varil, a ke bude vrie, aby ju zobudil. Ale udmila doniesla starmu mocnho vna, take od neho zaspal. Potom prila k Radzovi a povedala mu: Vid, tak to je: Teba v tom kotle uvaria, ak a ete rno tu njdu. Ale a ja vyslobodm a pjdem s tebou, ak mi prisaha bude, e ma nikdy nezabudne. Radz jej to z radosti prisahal, lebo by ju krem toho nebol dal ani za cel svet. udmila teraz na jednu hlavienku do ohniska napula, arodejn prtik vzala so sebou, a tak sa ponhali pre.4 Nezadlho jeibabe sa prebudil. Sluha, poved, i ete sp? Nespm, odpovie slina, ale sa ete vyahujem. Po chvke zas jeibbe: Sluha, vsta, podaj mi imy! Hne, hne, odpovie slina, len kus pokajte, km sa ja skrpcujem! Vtom sa prebudila i jeibaba: udmila, vstvaj, podaj mi kinte a rub!
4poda druhch pisateov: premenili sa na holbky a tak leteli pre.
37
Hne, hne, odpovie slina, len sa obriadim! I oe je to, riekne jeibaba, e sa tak dlho oblieka? Naraz, odpovie slina. Jeibabe u nebolo do strpenia, zodvihla hlavu a nevidela len przdnu poste. Do kho erta, star, ve tch na moju vieru tu niet! Vid przdne postele. T zutekali! Aby ich paromov strela! odpovie jeibbe. Vtom postvali a jeibaba len dudrala: To t tvoja vern udmilka, pekne sa ti zachovala. Len ty ver i na druh raz dievau, ty star trup! Star sa upokoril. A teraz dkom le za nimi, e mi ich razom dopli a sem dovedie. Star sa schytal a letel. * Tu povie udmila Radzovi: Ej, ie ma av lko pli, obzrie sa, mil mj, o vid za nami? Nevidno, poved, ni, iba jeden ierny oblak za nami let. No, to je star na iernom ttoi, povie udmila. Postoj teraz, musme si pomha! I udrela prtikom na zem, t sa na orcu premenila. Ona sa na penicu vysypala a jeho tam postavila, aby t penicu al, a ke star prde, aby mu mdre odpovedal. Vtom doplil star na iernom oblaku s brkou a adovcom, dobre vetku t penicu nevydrvil. Ach, star, poved mu ten nec, vee mi t penicu vetku nevydrvte, ete sa i mne voa z nej zde. Ve ti ju nechm, odpovedal star a pustil sa dolu, ale mi povedz, i si nevidel dvoch mladch ud stato uteka? Oj, odkedy ja tu nem, stato ani duch nepreiel; ale ke tto penicu siali, vtedy vraj tak dvaja tadiato preli. Jeibbe pokrtil hlavou, stratil sa v oblaku a taiel domov. Radz a udmila hne sa alej pobrali.
38
oe si vykonal, hlavn gazda, reie jeibaba starmu, e si sa tak skoro vrtil? A on: Ktovie, kde sa t; ja som iadnu duu nevidel, len jednho enca a penicu. Nu oe mysl, ve to boli oni. Ach, takto sa da oklama! i si nemohol z tej penice hoc len klsok domov donies? Stpaj zp za nimi. Star sa upokoril a odletel. Ej, poved udmila, ie ma av lko pli! Obzrie sa, Radz, obzri, o sa za nami rob? Ni, povie tento, iba jeden siv oblak za nami let. No, to je star na sivom ttoi. Ale sa neboj ni, len mu mdru odpove daj! Tu ona udrela tm prtikom svoj klobk, z toho sa urobil kostolek; seba premenila na muku a vea druhch muiek okolo seba narobila. Radza spravila do toho kostoleka za pustovnka, aby tam tm mukm kzal. Vtom doletel siv oblak so snehom a s takou zimou, e len tak dach praskal. Jeibbe zosadol z ttoa a priiel do kostoleka k pustovnkovi. i ste, poved, nevideli tun dvoch pocestnch, jedno dieva a jednho uhaja? Kdee by sa vm tu vzali, odpovedal pustovnk, ja len tmto mukm, odkedy tu bvam, kem. Iba dakedy, ke tento kostolek stavali, vtedy jedni dvaja stato preli. Ale by ste mi, poved, mohli tok zimu dnu nepa, lebo mi posluchi pomrzn. No, neboj sa, ve sa ja vrtim; jednak som sa nadarmo ustval i potia. S tm uletel pre. Star ho u na dvore akala, a ako videla, e sm ide, hne sa na neho obkrkla: Nu, ty darebk, zase len nikoho nevedie, kdee si ich nechal? Kdee by som ti ich nechal, ke som ich nikde nevidel? Krem jeden kostolek tam stl a jeden pustovnk v om mukm kzal. Aj na tch som tak zimu pustil, dobre naraz tam vetko nepomrzlo. Nu ty sprostk, ve to boli oni. i si nemohol aspo jeden inde sebou vzia? Ale pokaj, ve ich ja dostanem! S tm sa ona schytala a letela pre. Ej, povie zase udmila, ie ma av lko pli! Obzrie sa, Radz, i ns dakto nenaha!
39
A veru jeden erven oblak ns u doha. To je star jeibaba na ervenom ttoi; dosia bolo, ako bolo; ale teraz sa mus pochlapi, aby sme ju previedli. Ja sa, hae, spravm na zlat kaku a budem po tomto mori plva. Ty sa zamor pod vodu, aby a nesplila; a ke ma bude lapa, vtedy ty prisko k tomu jej koovi, chy ho za kantr a alej sa neboj! Vtom u star k nim dobehvala s takm ohom, e vetko dovkola poplila. Pri mori zosadla z ttoa a zaala kaku lapa. Ale t ju vdy alej vbila, a ju aleko od koa odvbila. Vtedy Radz vyskoil z mora a ttoa za kantr pojal. Kaka skoro k nemu priletela, na paniku sa premenila; na ttoa si vysadli a leteli pre za more. Ako to jeibaba videla, nu ich zaala vemi preklna. Radza zakliala, aby v tom okamen na udmilu zabudol, akonhle ho dakto prv raz bozk. A udmile zavolala: Ty dievka, aby si za sedem rokov s tm oplanom nebvala. Jeibaba musela cel cestu nasp pei odbavi; vetky kunty utratila a jej mu sa z nej vysmieval, e sa tak oklama dala. * Radz a udmila leteli u teraz na tom ttoovi, a doleteli k tomu mestu, kde Radzovi rodiia bvali. oe tu novho? optal sa Radz jednho meana, ktorho za mestom stretli. Nu oe by? odpovedal mean, n kr i jeho synovia i dcry vymreli, iba star krovn ostala, aj t ustavine len plae za jednm synom, ktor je voakdesi vo svete. Tak zato len sam pletky a hdky mme, kto bude krom. Vymreli? riekne Radz, no, to je veru nedobre. Vtom zanechal meana a odvolal udmilu na stranu. Vie, o urobme? Ostane ty tun pri tejto studnike, lebo tak ako si, v otrhanch atch, pred moju matku neme. Ukry sa na ten hust strom a akaj ma, km sa ja navrtim. Ja za ten as pjdem tadnu, a ke ma poznaj a za kra prijm, tak ja prdem s peknmi atami pre teba. udmila pristala. Radz dnu iel do zmku. Matka ho hnedky poznala a s rozptmi rukami v strety mu beala, radostne ho objmala a chcela ho i bozka, ale on sa jej nedal. Aj ostatn ho poznali, za kra vyhlsili, spravili vek hostinu a bavili sa veselo. Radz, ustat z cesty, ahol si prv ako ostatn na odpoinok, a ako tak spal, prila matka a v obidve lca ho vybozkvala. Od tch ias zabudol on celkom na svoju udmilu. Aj sa on potom oenil s druhou osobou. Opusten udmila dlho nariekala, o si ona u teraz pone? Nemala sa, chudinka, kde podie, nu sa postavila nealeko zmku k jednmu sedliackemu dvoru a vyrstla tam na krsny
40
topo. Ten topo cel dvor, ba cel kraj ozdoboval, len sammu krovi zavadzal. Mrzelo ho, e mu z okna aleko vidno nebolo. Naposledy nemal trpezlivosti a kzal ho vyrba. Sedliak sa vemi prosil, aby ten pekn strom zoa nedal; ale ani prosba ni neosoila, kr dal topo zrba. Nezadlho potom, pod samm zmkom, vyrstla pekn hruka, ktor zlat hruky rodila. A ke ich veer pooberali, do rna ich zase plno bolo. Kr ich dal kad de obera a ten strom mu bol vemi mil. Ale krovn sa na om ustavine horila. Keby t hruka, vravela krovn, len skorej skazu vzala; tak ma ten strom mrz. Kr ju dos prehovral a prosil, aby mu len pokoj dala, e je tak krsny. Ale krovn potia honbovala, km jej kr k vli hruku vya nedal. Tch sedem rokov sa u ku koncu chlilo. Premenila sa teda udmila na zlat kaku a pod krovm oblokom po jazere sem i tam plvala a ggala. Kr ju naposledy dopil a prilo mu na um, e on u dakde tak kaku videl. Kzal ju teda chyti. Ale nebolo loveka, ktor by t kaku bol mohol ulapi. Dal potom zvola rybrov a vtnikov z celej krajiny, ale ani tto ju dochyti nemohli. Kra t vec zo da na de horie omnala. Kee je tak, povie raz, e mi nik k vli urobi neme, pjdem sm astie probova. I vybral sa k jazeru a pustil sa za kakou. Kaka ho dlho sem a tam prevdzala; on vdy za ou; napokon ju predsa dochytil. Sotva ju v rukch mal, zlat kaka v krsnu udmilu sa premenila a riekla: Mne si sa ty za moju vernos zle odmenil! Ale ja ti to odpam, lebo to in nemohlo by. Uradovan Radz vzal svoju udmilu do zmku a prosto ju viedol ku starej krovnej. Tu je, poved, tu je t, o mne toko rz ivot ochrnila; toto bude moja ena a nie druh. Hne tamt svoju enu pustil pre, vzal si udmilu. Svadbu urobili ete raz viu a tak ili spolu astlive, ij a podnes, ak nepomreli.
41
Myacia bundika
Podali: Karol Hrenk, Adolf Reuss, August Horislav kultty z Gemera; Andrej Klimo z Liptova; vyprva August Horislav kultty. Kde bolo, tam bolo; bol jeden vysok zmok. V tom zmku bval bohat pn a bol, krem eade, samotret so enou a s dcrou. Ale na nebork enu zrazu da prilo; ochorela na smr. Ke videla, e z toho viacej nevstane, preriekla k svojmu muovi: Hae, ak sa ete eni bude, tae si len tak ber, ako som ja bola, ani krajiu ani patnejiu, a ledvae to dopovedala, bolo po nej. Dobre; ostal on vdovcom a to trvalo do roka. Po roku mu prila va poznovu sa oeni. Tu hne vypravil na vetky strany poslov, aby mu vyhadali tak osobu, ako jeho neboh ena bola. Poslovia chodili dlho, ale tak osobu nikde nemohli njs. Pn bol vemi smutn a ni ho nechcelo tei. Len ti mu raz bolo pozrie na svoju dcru a tu sa mu vetko tak zazdalo, e si neboh enu vid. Hne si vzal do hlavy, e ona mus jeho enou by. Raz popoludn priiel do jej izby, sadol si na stolec a zaal s ou artova. Videl sa by vemi vesel. Dcra sa z toho radovala, lebo ho u dvno nevidela takho. Neboiatko, nevedela, o on za fgle v hlave m. Medzi druhou reou, on vm to vedel tak pekne k tomu prs, povedal jej, e o chce. Ako to dcra poula, vemi sa zahanbila aj preakla. Ach, poved, otec mj drah, oe vy myslte, e by ja za vs mala s? Dcra za otca? Ve by to bol vek hriech! a pritom pustila sa do plau. On sa ale zo svojho vyvrti nedal, a e hoco bude robi, ona mus by jeho enou. No ke musm, tak musm, preriekla napokon dcra, ale ja za vs skorej nepjdem, iba ak mi dte spravi hviezdikov aty, o sa do vajcovej krupiny skryj. Kde ich vzal, tam ich vzal, otec vystanovil hviezdikov aty. Boli pekn, aj dievau sa pili. No, dievka moja, zajtra pjdeme na sob, povedal jej otec. Ej, ete nie, otec, iba ke mi dte spravi mesiakov aty, a s tm ho nechala osamote. Otca to mrzelo. Kdee ja zas tak aty vezmem? mysl si. Ale navea, navea aj tie mesiakov aty vystanovil a sm ich dcre svojej doniesol. No, dievka moja, u m, o si iadala, zajtra pjdeme na sob. Ej, ete nie, otec, iba ke mi dte spravi slniekov aty. Obstaral jej i tie aty. A teraz u po, poved, ideme na sob!
42
Ete nemem s, odmhalo dieva, iba ke mi dte ui myaciu bundiku, o mi len oi bud von z nej; a potom mi vykuntujete hmlu, ktorej ke zavolm: ,Pred mnou vidno, za mnou tma, aby ma nikto nevidel. Lebo nechcem, aby sa na ma udia dvali, e si s otcom na sob idem, a ja by som sa musela hanbi. Trebrs ako horko-ako, otec jej i to vystanovil. No, poved, dievka moja, u m vetko, o si len iadala, zajtra mus s na sob. Dieva ni nepovedalo, len pokvalo hlavou, akoby mu dosviedalo. Pn naradovan, e sa mu u skoro vypln va, odiiel spa; ale dieva nezadmrilo oi. Ako po polnoci koht prv raz zaspieval, vstala hore, myaciu bundiku zavrhla na seba, trojak aty vo vajcovch krupinch vzala sebou a pred mnou vidno, za mnou tma pustila sa do reho sveta. Ila ona, ila a mnoho ud stretvala, ale ju nikto nepoznal, a prila do jednej vekej hory, a to bolo u v noci. o tu robi? Bla sa od divch zverov, aby ju cez noc nezorali, vydriapala sa teda na jeden vysok strom a tam akala zorniku. Prve v tej hore bol mlad kr na poovake. Odsvorkal psov a t sa rozbehli po hore, ale zadlho ni nemohli vyucha. A raz zan z celho hrdla teka. Kr jastril bystrm okom, z ktorej strany zver vysko; ale t veru nechcela vyskoi. Ke tak za chvu darmo akal, pomyslel si: ,Tajdem ja bliie k tm psom, lebo sa mu zdalo, e vdy len na jednom mieste tekaj. Priiel k nim, a tu vid, ako okolo jednho stromu obskakuj a jednostajne dohora tekaj. Kr sa obzer, kde by o mohlo by, a tu zazrie na strome divn potvoru. Natiahol kuu, namieril a vtom pouje vola: Nestrieaj, nestrieaj, ve som ja nie zl, ale dobr. Kr sa zarazil a odpovedal: No, ke si dobr, zdi dolu! Ona zila dolu, padla pred nm na kolen a prosila ho, aby jej len ni neurobil, ale aby ju vzal do svojho dvora, e mu bude aspo drevo nosi a pece kri. Kr na to privolil a zaviedol ju so sebou. Tu kad, kto ju len videl, dval sa a smial na tej divnej stvore. * Nae dieva v myacej bundike konalo svoje povinnosti okolo kuchyne, a e sa vedelo hodne obraca, kuchrovi sa pilo. To tak trvalo za daktor as. Raz sa strojili by v tom istom meste za jedno druhm tri tance. Aj mlad kr sa chystal na tanec a zavolal, aby mu doniesli vyisten imy. Myacia bundika mu ich doniesla. Ale ako ju kr zazrel, namrzel sa vemi: i mi u, poved, nem kto in posli? a zahodil tie imy za ou. Museli mu druh pr donies, a tak sa vybral na tanec.
43
Nae dieva sa ptalo od kuchra, e by sa rada o len kovou dierkou podvala, ako tam bud tancova. Ej, ty krata, o by si ty tam ete zavadzala, zahriakol ju kuchr, se tu v tvojom kte! Navea ju ale predsa len pustil. Ona chytr, zhodila bundiku, obliekla hviezdikov aty a pred mnou vidno, za mnou tma nezbadal ju iaden duch, len ke sa ukzala tam, kde tanec stl. Sotvae dnu vkroila, tu hne vetci na u obrtili oi a mlad kr neobzrel sa na ostatn paniky, len sa okolo nej mal, s ou sa zhovral a tancoval. Tu jej zaeptal do ucha, aby mu povedala, kto je a skadia je ona? Dieva sa usmialo a povedalo: Ja som z imicebice zmku, a po chvli ako prilo, tak odilo a pred mnou vidno, za mnou tma, nebolo ho vidno, iba ke sa doma stavilo. Tu hviezdikov aty skrylo a zase si prevesilo bundiku. o mu vakov sladk veci nadvali, tm sa zavailo kuchrovi. Mlad kr sa vrtil domov nebrs vesel; voa mu vralo v hlave. Hne na druh de zvolal svojich radcov, aby sa dozvedel o imicebice zmku, ale t mu ni nevedeli poveda. Ostalo vetko tak. Zase mal by tanec a aj kr sa chystal na. Zavolal, aby mu na umvanie doniesli vody. Bundika mu jej doniesla na vekej mise; ale namrzen kr uchytil misu, otrepal jej ju do chrbta, e i by sa on s takou vodou umval, o mu popelvr donesie? A museli mu donies druh. Ke sa kr pristrojil a odiiel, nae dieva zase sa ptalo od kuchra, o len kovou dierkou pokukn na ten tanec. Ke sa jej to dovolilo, obliekla si mesiakov aty a pred mnou vidno, za mnou tma prila zas pekne krsne tam, kde tancovali. Ako ju mlad kr zazrel, od radosti dobre z koe nevyskoil. Tak sa mu to dieva v mesiakovch atch zapilo. Tu sa jej zase spytuje, kto je a skadia je ona; ale art na stranu, aby povedala pravdu. Dieva sa pekne usmialo a povedalo: Ja som z Misicebice zmku. A i je to tvoja sestra, i kamartka, o nedvno bola na tanci vo hviezdikovch atch? Hej, poved, to je moja najlepia kamartka; t pochod z imicebice zmku. Potom sa ete za chvu zabvala; zrazu ale ako prila, tak odila, a pred mnou vidno, za mnou tma, pobrala sa domov, mesiakov aty skryla a bundiku prevesila na seba. o jej nadvali sladk veci, darovala kuchrovi. Mladmu krovi nebolo do smiechu. Dal zavola svojich radcov, ale t o Misicebice zmku toko vedeli ako on sm. Ostalo vetko tak a kr ako akal tret tanec: i to krsne dieva bude mc zas vidie?
44
Ako sa na ten tret tanec strojil, zavolal, aby mu doniesli hrebe zaesa vlasy. Chytr bundika doniesla hrebe, ale kr sa nahneval a zalil jej ho do hlavy. Museli mu donies druh. Kr odiiel a kuchr dovolil dievau podva sa kovou dierkou na tanec. Pristrojila sa do slniekovch iat, a pred mnou vidno, za mnou tma, nezazrel ju nikto, len ke sa medzi tanenicami zajasala. Mlad kr a tak rstol od potechy a ani na krok neodiiel od jej boku. Zase sa ju len spytuje, aby mu povedala, kto je a skadia je ona? A aby mu uverila, e ju rd m, daroval jej zlat prste. Dieva sa naho usmialo: Ja som, poved, z Hrebenicebice zmku. A i tie pozn, o boli na predolch tancoch, jedna vo hviezdikovch, druh v mesiakovch atch? Akoe by som ich nepoznala, povie dieva, ve s to mojej najlepie kamartky, jedna z imicebice a druh z Misicebice zmku, a s tm sa zberala domov. Kr ju mal s odprevadi, ale ona to nechcela. Ako vyla, tu kr zp za ou, e ju mus dostriehnu, kde pjde. Ale ona si pomyslela: Pred mnou vidno, za mnou tma, a naraz mu zmizla z o. Prila domov, slniekov aty bundikou zakryla, a o jej nadvali sladk veci, to ta dala kuchrovi. * Kr bol cel zbalchan. Ani jes, ani pi sa mu nechcelo. Len skedy-neskedy rozkzal, aby mu uvarili demikt. Kuchr varil demikt, bundika sa okolo neho obmietala. Ako chleba nakrjal, bryndze namelil, posolil a horcou vodou polial, tu ho voa odvolali pre. Bundika chytr schytila misku, pustila do nej darovan prste a zaniesla krovi. Kr stl v obloku, nevidel, kto demikt nesie. Ako ku stolu sadol a na tanier bral, len mu da zatrngne v mise, on pozer, a tu njde svoj vlastn prste. Pospolu zavolal na kuchra. Kto to varil? spta sa. Ja, odpovedal kuchr. Tak si ty aj prste pustil dnu? Ja som nepustil, vyhovral sa kuchr. A ktoe? strmo naho kr. Ja neviem, zajakal sa nebork od strachu, iba ak t potvora, lebo sa musm prizna, ona ten demikt doniesla na stl. Kr sa rozhneval, e mu od takej potvory posielaj jes: Privlete ju, poved, sem. Dieva smelo prilo a kr nahnevan schyt ju za bundiku: od hlavy do pty jej ju rozdrapil. Tu ho zarazil blysk od slniekovch iat, poznal ju naraz a prosil, aby mu odpustila, a ona
45
mu dvno u bola v srdci odpustila. Nato dos skoro bola svadba a tanec nad vetky tance! Po svadbe sa vybrala svojho otca navtvi, ktor iaom umoren, e si sm dievku odpravil, ani ju len nepoznal. Ona sa mu dala do znmosti a: Toto je, poved, mj mu. Vyrozprvala svoje biedy i radosti. A tak sa teili spolu vetci a teia sa dosia, ak nepomreli.
46
Hadogapar
Podali: Jonatan ipka z Malho Hontu; Gustv Reuss a Samuel Ormis z Gemera; Adolf Ghillnyi z Liptova; rozprva August Horislav kultty. V sedemdesiatej siedmej krajine, ete za starho Vida, il jeden kr a mal uteen dcru. Bola ona na zrast hodne vek a ako tak ni nemohla vyst, o bolo mal, a najm mal deti vemi nerada videla. Na vydaj sce mala vu, ale si pritom naveky myslela, e ke sa dakedy aj vyd, len aby iadnych det nemala. Zapilo sa toto drieno dieva mladmu krovi v susedstve a on jej tie padol do srdca. Tak onedlho priiel pre u a bola vek svadba. ili oni medzi sebou ve mi pekne, lebo sa radi videli. Ale oe? Nemohli sa iadneho die a a doi. To kra poalo mrzie; a krovn ako predtm nemohla deti vyst, tak teraz naopak sa jej iados obrtila. Ale preiel rok za rokom a oni vdy len samotn ostvali. Raz vyli na prechdzku do zhrady. Tu zazrela krovn, ako sa jeden had okolo stromu obkrcal a aj vtedy jej prve bolo diea na ume. Ach, vzdychla si v srdci, o by hne v haacej koi bolo, aj to by som u nedbala! Mil krovn ostala samodruh, a ke priiel as, porodila jarabho hada. Tu bol vek smtok a krovn plakala de i noc; ale oe bolo robi? Musela toho svojho syna vlastnmi prsami nadja. Dali mu meno Hadogapar; a o viac, on vm vedel aj pekne rozprva. Ke u hodn narstol a mal okolo dvadsa rokov, tu by sa bol rd oeni. 1 Ale ktore dievka pjde za hada? Dos na vetky strany hadali, dos sa i naprosili: za takho parobka nechcela s iadna. Neastn Hadogapar bol vemi smutn, ani jes ani pi sa mu nechcelo. V takom smtku vybral sa on do reho poa a tam pustm dolinm vykladal svoj ia. Ako tak plae a vyklad, kde sa vezme, tu sa vezme jeden ediv lovieik a spta sa ho: Hadogapar, o plae? Nem o jes, nem o pi? Ach, star otec, mm o jes, mm o pi; mm vetko, o mi treba; len dievky niet, ktor by chcela za ma s. Ja ti poradm enu, povie na to star, prejdi tri vrchy a tri doliny! Na istej studnike bude aty plka krsna dievka, t pjde za teba. ediv zmizol a Hadogapar sa preplazil cez tri vrchy a tri doliny ku istej studnike a spustil sa do nej. Krsno dieva prde a zane plka aty. Ako tak ple, slzy jej z o padaj a ona
1Druh rozprvaj, e zrazu zaal hvzda ako najmocnej valach a nevedeli uhdnu, o s tm chce. A im jeden mnch vysvetlil, e sa chce eni. Mlynr mal tri dcry, z tch printili najstariu za neho. Jeho niesli k sobu na zlatom tanieri, vlastne len jeho upinu. Bo on, ke li zo sobu, predstl ako pekn mldenec na koni nevestu a nahovral ju, aby la za neho. Prv mu povedala, aby priiel zajtra, e v noci zabije hada. Ale ke si polhali, ona zaspala a on nevernicu zamordoval. Tak sa stalo i s druhou. Ale tretia, ke ju tak skusoval, povedala: Darmo je, pane, z toho nemem, e ste neskoro prili, ja som u tomuto prisahala. A tto ostala jeho enou.
47
vzdych, e nem milho. Vtom zazrie v istej vode jarabho hada. Ach, poved, ke ma nechce iaden mldenec, keby sa aspo tento had zabil do ma! Tu sa vyli Hadogapar navrch vody: Po, poved, ke tak chce, ja a vezmem za enu. A rozialen dievka privolila na to. U sa bolo hodne zmrklo, ke si nevestu do domu doviedol. Rodiia boli radi a uloili ich do mkkch pern. Ach, enika moja, bozkaje ma, bozkaj! pros sa jej Hadogapar. Krsna ena pritisne horce sta na studen tvr hadovu, a v tom okamen zlienil sa jarab had na krsneho mua a haaciu kou uchol pod poste. Ach, enika moja, vzdychne krsny mu, ak ma neprezrad pred matkou, v akom ma teraz spsobe vid, naveky budeme astn; ale ak by si zradila, aj so mnou aj s tebou by zle bolo, lebo je moja ma nehodn, aby ma takto videla. A krsna ena prisbila, e nepovie ani slovo. Ete len slnko vychdzalo, u Hadogapar svoju star kou zase na seba stiahol a bol had ako predtm. To tak lo za drahn as: vo dne bol jarab had a v noci krsny mu. A tu raz jeho ena ostala samodruh. Ako sa to roznieslo, tu si hne klebetn eny jedno druh poukvali a zaali na nevinnej Hadogaparke jazyky brsi. Z st do st vdy vmi ju ohovrali a potvrali; e tak a tak, ako by to mohlo by, e mus ma s dakm druhm porozumenie. Pomaly sa to aj jej samej do u dostalo a ona nebork len povala tie klebety a mlala. Ale ke sa toho u vea napovala, nebolo jej alej do strpenia: vyrozprvala pred svokrou o vetkom spsobe. Tto sa nad tm vemi zadivila a hne si pritom pomyslela, e vetkm reiam urob koniec. Ako si mlad veer polhali, zakrila mocne do pece, vzala kahanec do ruky a vtiahla sa na prstoch do tej izby, kde spali. Tu vid, e je veru tak, ako jej nevesta rozprvala. I uchyt spod postele haaciu kou, vyjde von a hod ju do pece. Koa prat, akoby hromadu einy zaplil, ale vtom ivot samodruhej eny otaj tri vek hadisk. Smrad sa po celom dome roznesie a na to sa prebud Hadogapar. Sko z postele ako bez seba, had svoj oblek, a tu nenjde ni. Neastn, preneastn ena, zvolal alostnm hlasom, o tri dni by si bola porodila, a ja by som bol naveky osloboden. Teraz za pokutu, e si neznala mla, neporod skorej, pokia ti ruku moju na ivot nepolom. iadna druh moc ti nespome, lebo die a, ktor pod srdcom nos, tto hadovia bud ustavine striei. Vtom s vekm krikom vybehol z izby a zmizol. * Neastnej ene len teraz svitlo v oiach, o urobila. Pustila sa do vekho nariekania. Ale darmo bolo narieka, mil Hadogapar len skapal a skapal. Chodila nevonica z mesta do mesta, z dediny do dediny, vykladala svoje senie a radila sa s kadm, kto len o radi znal;
48
ale to vetko nespomhalo. U sa siedmy rok ku koncu blil, odkedy Hadogapar zmizol; t hadovia sa jej vdy vmi a vmi vrezvali a ona znala neslchan muky. Ach, poved, u mi alej nemono znies toto trpenie! Dajte mi jeden pr eleznch iiem, ja ho musm s do sveta hada! Dali jej obu tie elezn imy a ona sa zachytila rym svetom. Navea, navea prila k mesiakovej materi a nala ju sedie bled v temnosvetlej izbike. Pn Boh daj astia, star matka! poklon sa usuovan ena. Pn Boh daj aj tebe, zaakuje stark, kdee si sa tu, dievka moja, vzala, ve tu ani vtka ani letka nechyrova, nie eby to lovieika. Ach, star matka, kdee som sa vzala, placi odpovie ona, pozrite len na mj ivot! Plod, ktor pod srdcom nosm, rastie a niet moci, ktor by ma od neho oslobodila, krem ruky mjho mua Hadogapara. V syn sa dva cel noc po svete; ach, sptajtee sa ho, sptajte, i nevidel dakde mjho mua? Zapadlo slnce, zasvietil mesiaik. Dva sa on po vrchoch, dva sa po dolinch, dva sa po rom svete, ale nikde nevid Hadogapara. Vrtila sa mesiakova mati a oznmila neastnici smutn chr: Nikde, dievka moja, nikde nevidel mj syn tvojho mua; ale na ti toto zlat vretience na pamiatku a cho k slniekovej materi, azda ti t bude vedie poveda. Stranmi mukami usuovan stpala alej, a prila k slniekovej materi, a t jasnook stla v plamennom blysku. Pn Boh daj astia, star matka, poklon sa prchodzia. Pn Boh daj i tebe, dievka moja, Pn Boh daj! Kdee si sa ty tu vzala? Ve tu neslcha ani vtka ani letka, nie eby to lovieika. Neastnica vyklad svoje trpenie a placi pros: Ach, star matka, v syn sa dva cel de po svete, sptajtee sa ho, sptajte, i nevidel dakde mjho mua? Skryje sa mesiaik, zasvieti slnieko; dva sa po vrchoch, po dolinch, nazrie sa i do hlbokho mora, dva sa po rom svete, ale Hadogapara neme vyzrie. Vrtila sa slniekov mati a oznmi neastnici smutn chr: Nikde, dievka moja, nikde nevidel mj syn tvojho mua; ale na ti tto zlat prasliku a cho k vetrkovej materi, azda ti t bude vedie poveda. Ete sa raz vybrala na alek cestu a u jej palce zaali svieti z tch iiem, o ich tak 49
znosila. Ukonan, zadychan ulahodila predsa k vetrkovej materi, a t stla na vetr s rozkostranou hlavou. Pn Boh daj astia, star matka, pokorne sa poklonila. Pn Boh daj i tebe, dievka moja, Pn Boh daj! Kdee si sa ty tu vzala? Ve tu nevda ani vtka ani letka, nie eby to lovieika. Neastn ena vyklad o svojom trpen a placi pros: Ach, star matka, v syn putuje vo dne i v noci po svete, sptajtee sa ho, sptajte, i nevidel dakde mjho mua? Zasvieti mesiaik, zasvieti i slnko; vetrk veje rym svetom de a noc; putuje po vrchoch, putuje po dolinch, putuje po vetkch ktoch sveta a v tmavej jaskyni, kde nezalo svetlo mesiaca, ani svetlo slnka, njde Hadogapara; ale toho v moci dr zlostn striga. Vrtila sa vetrkova mati a oznamuje neastnici dobr chr: V tmavej jaskyni, dievka moja, za troma vrchami a za troma dolinami je tvoj mu v moci zlostnej strigy. Ale ty len cho, azda ti posli astie a na pamiatku vezmi si toto zlat motovidielce. * Horko-ako sa pretverala cez tri vysok vrchy a tri hlbok doliny, a tu stla pred ou otvoren tmav jaskya. Strach a hrza ju obili, ale sa len osmelila do tej stranej diery. Tu sa zaraz ozve tisc hlasov, jeden stranej od druhho: Ty tak a tak, kde tu ide, o tu chce? Hadogaparke sa podlamuj kolen, ale predsa kra alej a alej. aby, hady, jaterice a vetok sveta zemeplaz zo vetkch strn kreia a sipia na u; ale ona len ide a ide napred, a sa jej zablyt pred oima svetlo. V priestrannej izbike pri temnom kahanci pradie tu krsno dieva na kamennom stolci: vretience jej vr, len sa tak sklepenie ozva. Pn Boh daj astia, krsna priadka, poklon sa prchodzia, povedze mi, povedz, i tu bva Hadogapar? Ale krsno dieva, ako ju zazrelo, sko z kamennho stolca a rukami proti nej zalom: Utekaj, utekaj, aby a nezastihla moja pani; Hadogapar tu bva, ale je pod vekou strou. U sa chcela vrti neastn ena, ale vtom sa jej zablyt zlat vretience. Krsna priadka ho zazrie a hne si ho pta od nej: Daj mi, poved, toto zlat vretience, vyvediem a z tejto tmavej diery. Darujem ti ho, dua moja, povie na to ena, ale pus ma k Hadogaparovi! Ach, enika ba, to ja urobi nesmiem, lebo by ma moja pani zmrnila, vyhovrala sa 50
priadka a pritom nespustila oi zo zlatho vretienca a zase ho len od nej pta a pros. Ale Hadogaparka stla na svojom a inak nechcela da z ruky vretience. No, u a len pustm, povie navea dieva, okovek sa bude so mnou robi, a otvorila ak dvere. Na kamennej posteli le Hadogapar, otoen deviatimi hadmi a sladko sp. Tu zaplae nad nm neastn ena: Hadogapar, Hadogapar, mu mj drah, poloe, polo tvoju ruku na mj ivot, aby som sa oslobodila od sedemronho bremena. Ale Hadogapar nepouje nariekanie enino a len sp. Vtom pribehne s krikom nastrchan dieva: Hory huia, jaskya sa trasie; utekaj, utekaj, u ide moja pani. Uchyt neastnicu za ruku a vedie ju tmavou dierou von. Svitne druh de a utrpen Hadogaparka ide zase tou cestou ku krsnej priadke: Ach, dua moja, darujem ti tto zlat prasliku, ak ma ete pust k Hadogaparovi. Dieva liece jasnm okom po zlatom vretienci, liece i po zlatej praslike a otvor ak dvere. Ako vera le Hadogapar na kamennej posteli a sladko sp. Hadogapar, Hadogapar, mu mj drah, poloe, polo tvoju ruku na mj ivot, aby som sa oslobodila od sedemronho bremena. Ale Hadogapar tvrdo sp a nepouje nariekanie enino. Tu pribehne zase s krikom nastrchan dieva: Hory huia, jaskya sa trasie, utekaj, utekaj, u ide moja pani! A neastnica mus zase ods od svojho mua. Vretience pre, praslika pre, ete m v rukch zlat motovidielce. Na tret de zaberie sa poznovu tou istou cestou ku krsnej priadke a placi pros: Ach, dua moja, puse ma, pus ete k Hadogaparovi, darujem ti toto zlat motovidielce! Dieva pozer na zlat vretience, i na prasliku, pozer i na zlat motovidielce a otvor ak dvere. Hadogapar otoen deviatimi hadmi le ako vera a sladko sp. Zaplae nad nm neastnica, e sa len tak tmav jaskya ozvala: Hadogapar, Hadogapar, mu mj drah, poloe, polo tvoju ruku na mj ivot, aby som sa oslobodila od sedemronej archy. Vtom sa preberie Hadogapar a pone si pretiera oi:
51
i spm, i sa mi len snva ako vera a i naozaj poujem moju enu? Neastn ena hod sa mu okolo hrdla a on ju pritisne ku svojmu srdcu, polo ruku na zakliaty ivot a traja hadovia v tom okamen zmizn z nej. Zmizne i z Hadogapara hadov dev a ona porod krsneho syna. Vrtili sa potom k svojim rodiom. Hadogapar bol od tch ias lovek ako druh aj v noci aj vo dne a ij a podnes, ak nepomreli.
52
Dvansti bratia a trinsta sestra

Podal a rozklad Pavol Dobinsk. Jeden kr mal dvanstich synov: peknch, vyrastench ako jedle uhajov a jedno druhmu tak podobnch, e ich kad na prv oko za bratov poznal. A veru sa aj nemali vemi o deli jeden od druhho, lebo rok po roku jeden za druhm narodili sa na svet. Rodiia ich vetkch vemi radi mali, ale toho najmladieho matka predsa najradej videla a nikdy nebolo vda zrmutku na jej tvri, kedykovek na toto svoje najmladie diea pozrela. A to m alej i tento, i ostatn hore rstli, tm bola via rados rodiovsk z nich. Ale tu veru raz zaala krovn smutnou by a ani len vtedy sa jej tvr nevyjasnila, ke svojho najmladieho syna videla. Dos sa ju spytovali synovia, o je tak smutn? e i s jej oni azda nie dos dobr? Ona na to nikdy ani jednmu z nich neodpovedala. Raz kr voao sa zhovral s krovnou v zhrade a ona po tej rozprvke ostala ete raz smutnejou. Tu pristpil k nej ten najmlad syn. Ale mamika, povedztee vy mne u raz, o ste vy od jednho asu tak smutn? Ach, syn mj drah, povedala mu matka, ak ti poviem, zle je, ak ti nepoviem, nu je ete horie. Vee mi u tak radej len povedzte, o je? Ach, ve ti poviem, poviem, bohdaj by som ti radej poveda nemusela! Ale to u in nebude. Vid, syn mj, rozprvala mu alej, vy ste dvansti bratia a iadnej sestry ste nemali ani nemte; a to bolo dosia nae i vae astie. Lebo v otec to dakedy prisaha musel, e len dovtedy smie svojich synov pri ivote necha, km sa mu nenarod dcra; aby jeho synovia nikdy sa nedoznali, e dakedy sestru mali a jeho dcra aby sa nikdy nedoznala, e dakedy bratov mala. A teraz ja sa ctim v ndeji a vetko sa mi tak vid, e syna nebudem ma, ale dcru. Ak ja dcru porodm, tak vy vetci zhyn muste. V otec vm o tom ni ned zna, ale popredku vs pole na n druh zmok. Tam vs d pobi ete v t noc, ke by sa vm narodila sestra. Ale ja by som nechcela, eby ste mne vy pohynuli. Tak hae, nepovedz nikomu ni, ani tvojim bratom, km doma budete! Lebo by si i ma i vs o ivot pripravi mohol. Len ke vs otec pole na ten druh zmok, poslchnite ho a chote ta! Tam povie tvojim bratom, o je vo veci. A ke u tam budete, tak kad noc z vrchu zmku pozerajte sem na n zmok! Ke uvidte na naom zmku v noci trins sviec horie, tak sa vm narodil trinsty brat, a vtedy sa ni nebojte! Ak by ste ale uvideli len jednu sviecu, take utekajte! Bo to bude znak, e sa vm narodila sestra a v otec e u poslal vs pobi. Njdete tam, o vm bude na cestu treba, a tak sa len puste vetci spolu do sveta! Ete potom dlho plakala nad tmto svojm najmilejm synom a on si matku len teil, e to azda ete vetko na dobr vypadne, o aj bud printen pred otcom uteka, e aspo sveta sksia a dakedy, ke otec umrie, sa navrtia. O dakoko dn dal otec k sebe zavola vetkch dvanstich synov a vravel im takto:
53
Synovia moji, vaa matka je osi chor; vidte, ako sa trpi od jednho asu. Potrebuje ona pokoj, a tu pri vs, e ste tok, nikdy je nie ticho v dome. Pjdete vy na tamtoten n druh zmok, tam sa mete do dobrej vle zabva a hra, km vaa matka ozdravie. Potom vs dm nasp zavola. Synovia poslchli, pobrali svoju zbroj, rozlili sa s rodimi a odili na ten druh zmok. Tu ale im rozpovedal najmlad brat, o je vlastne vo veci a o robi maj. Nu oni kad noc do polnoci jedni dvaja a od polnoci druh dvaja na vrch zmku strili, o sa ozaj bude robi na tom otcovskom zmku? Po prv dve noci nebolo ni, ale v tretiu noc, na sam dvanstu, zaalo jedno svetlo na otcovskom zmku horie. akali za chvku, i sa zane aj druh, ale to sa nezanalo. Chytro sa pozobdzali, pobrali sebou zbroj a peniaze, posadali si na kone a utekali. * Prosto len do druhch krajn sa zabrali, aj tam len vdy alej sa pali, aby ich otec dajako nedostihol. Na dlhej ceste potrovili vetky peniaze, popredali naposledok i kone i krovsk aty i zbroj. Obarpan, otrhan a vyhladnut prili napokon do jednch velikch hr. Tu si umienili, e akonhle tie hory prejd, hne u dajakho kra do sluby stan, bo si mysleli, e ich tam u otec len nenjde. Ale tu im t hora voliako dlho trvala. li tri dni, tri noci, a ete vdy len do vej havy zachodili. Cesty, chodnka nebolo, len pomedzi chras za divou zverou sa ahali. Napokon, ke u tak ustali, e od chdze a od hladu alej nevldali, prili na jednu lku. Na tej lke na samom prostriedku stl jeden star, pust zmok. Pred nm i za nm len sam lesy a hory! Dlho akali, e sa dakto uke z toho zmku, aby poznali, o za stvorenie v om bva; ale kde ni, tu ni, ani len vrabec na streche nezavirikal. Pred veerom sa osmelili dnu. V zmku vetko pootvran, ale aj vetko pust, nikde ivej due! Vprostred zmku palota a v nej dlh dubov stl a na om pre dvans osb prikryt a pri kadom tanieriku po ksku suchho chleba. Dajedni z bratov naraz chceli chyta a jes, bo u ledva stli na nohch od hladu; krem ten najmlad ich upomenul, aby sa cudzieho nedotkali, e vak ho oni vynjdu v tom zmku, kto to prikrval, a potom si bud pta. Otvorili alej dvere z tej paloty. Tu chyka mal a v nej jedna slamen postieka a pri nej stolika, a na stene chudobn aty a zbroj: vetko tak, akoby pre toho najstarieho brata bolo prichystan. Za prvou chykou druh, za druhou tretia, a tak a po trinstu a kad otvoren a v kadej pre jednho z nich postieka, stolika, zbroj a aty; len tie trinste dvere zamknut boli. Krem kovou dierkou videli, e tam nado dvermi zlat stolec vis, pri stene zlat postieka a na stench zlat aty pre jednu ensk osobu. Dos sa oni namhali dnu, e u tam njdu toho, kto v tom zmku bva; ale tie dvere otvori alebo vylma naskrze nebolo mono. Bchali, volali, e sa im ozve voakto, le odtia sa nik neozval, ani najmenie sa nepohlo v tej chyke. Nu sa oni uzniesli na tom, e ten pust zmok zaujm a hne sa i s chykami podelili: najstar prv a tak alej, najmlad t dvanstu si zaujal. Nato sa vrtili do paloty, e ani tm kskom chleba u teraz neodpustia. Tu u kadmu na tanieri po kuse polievky ponaberan. Hne si kad doniesol svoju stoliku, a o nali, zjedli chutne. Za polievkou sam sa im na stl donieslo po kuse msa, za tm trocha hrubej strovy. I udovali sa, kde sa to vetko berie, ke v celom zmku ani kuchyne, ani nioho takho nenali, ale teraz vea na tom nerozmali, po tokom hladovan im len o to lo, aby u 54
aldok tok kriky nerobil. Pojedli vetko, akoby ho bol splil. Po veeri si polhali spa a usnuli s tm, e ve bude v noci alebo rno, o bude! Na druh de bolo u slnce vysoko, ke sa pozobdzali. Poobliekali sa do svojich novch iat, pripravili sa do zbroje, a tak sa li do vekej paloty vetci vta. Tu na dubovom stole nali zase dvans kskov suchho chleba a erstvej vody. Zajedli si smelo a hne zaal kad svoju zbroj ukazova, vychvaova a sprobva. Tak sa zabvali a ili v tom zmku niekoko dn a vdy ete akali, e sa im dakto uke. Ale v zmku, okrem nich, vetko ostalo pust. Veru si oni len to pomysleli, e tu najlepie pred otcom ukryt bud a e ke len zbroj maj, tak im ni nechybuje. T hrub strova, na ktorej dosia ili, sce nevemi sa im pila, bo ako krovsk synkovia i na peienky navyknut boli, ale si mysleli, e zveriny dos dookola, take si oni sami na peienku zastrelia. Pobrali sa na poovaku. Hne prv de boli astn a k veeru kad z nich doniesol do paloty dku zver: ten vtka, ten zajaca a ten srnu. Blhali si, ako im to chutna bude, ke im miesto kae a krpov na zajtra pripravia peienku. Ale tu rno v palote o nastrieanej zverine ani znaku, ani veer na stl z nej neprilo ni, len zase hrub strova a such chlieb. Tak to lo de po dni, tde po tdni. Nastriean zverina vdy cez noc pokapala, a peienka iadan nikdy na stl neprila. To dajednch u pomrzelo, e vraj, o oni krovsk synovia maj tu tak biedu trie, e im inde lepie bude a chceli sa pre pobra. Len ten najmlad im to nedopustil, e by aspo dakoko rokov tu pokali, km otec na nich zabudne a hada ich prestane. Tak oni ili tu celch dvans rokov, vdy na mle a na biednej hrubej strove. Krem ke si niekedy na poovake dkeho vtika alebo zajaika upiekli, tak dao lepieho zjedli. Ale na t svoju sestru ustavine si saovali a zastrjali sa jej zle-nedobre, e ju zabij, ak sa im dostane dakedy do moci, ke oni nevinn pre u tok biedu trpie musia. * Za ten as doma ich sestra dorstla a len tak krsou prekvitala. Rodiia u aj zabdali na synov, tak mil im bolo toto dieva a tak dobre vedelo svojm tebotanm a vyspevovanm cel zmok zabva. Otec i matka len tak rstli od radosti, kedykovek na to dieva pozreli. e ono dakedy bratov malo, o tom nesmel nik v zmku ani najmenie natrkn . Ale tto tebeta ako trocha k rozumu prila, neprestala to jedno honi, e i ona ozaj iadnych braekov nemala a e ako jej to pusto, ke je ona samotn diea, a nem sa ako ani s braekom, ani so sestrikou potei. Dos jej to chceli z hlavy vyrazi, ale ona si to nedala. Najm matku kad de unvala a neprestvala sa ju spytova: Ale, mamika, u mi len raz povedzte, i som ja ozaj nikdy brata nemala, ani nebudem ma, ve to kad diea alebo braeka alebo sestriku m? Ach, dievka moja, ani sa ma neopytuj toko, u si ty len sama s nami v celej rodine. Ale som aak vdy tak nebola? Bola, nebola; oe ti je po tom, ve a to nepote! Ba ver ma, mamika, pote, len mne vy to u raz povedzte! A tak to lo i alej, km len matka nevyrozprvala vetko o jej dvanstich bratoch, ak boli, o robili, ako sa do sveta pustili a ako ich otec na vetky strany dal hada.
55
Nu a i ich to, mamika moja, naskrze nikto nemohol njs, kde sa podeli? optalo sa dieva. Veru nikto, dievka moja! Ach, nu ve ich ja vyhadm, daj sa ti mi boe, ve to i vek vec! Veru vek, dos vojska sa tch u nahadalo, a predsa ani chru o nich. Kdee by si ty la, ve si ty len mal dieva! Ej, ba veru som ja u dos hodn. Pjdem ja len z dediny na dedinu, z dom na dom a vade sa povyspytujem: i ste tu nevideli takch a takch dvanstich bratov putova? A ke poviem, e som ja ich sestra a e ich chcem vyhada, nu mne to dobr udia, o ich videli, povedia. Ve azda sa len do zeme neprepadli, eby ich nik nebol videl? A takto by ete dlho bolo to dieva matke vykladalo, ako si tch bratov hada bude, keby na to nebol priiel sm kr a neoptal sa, e o to zase teboce. A dieva mu povie zrovna do o, e si veru ide bratov do sveta vyhada. Dos kr vakovak i hrozil, i prosil, i brnil, i odkladal vec zo da na de, dos i krovn plakala a dcru odhovrala, e s km sa ona tei bude, ke ani dcru ma nebude, tto sa ani odstrai, ani odhovori nedala, a len s a s za bratmi. Navea jej to rodiia povolili a vypravili ju s peniazmi aj s mnohmi sluhami do sveta. * la ona z dediny do dediny, z krajiny do krajiny tu nikde o jej bratoch ani chru ani aku. Pomaly sa peniaze minuli a sluhovia jeden po druhom ju pozanechvali, bo nik nechcel s ou chudobu a biedu zna. Samotn ako palec putovala i ona do tch hr, kde jej bratia bvali. Na tret de, ako po tch horch putovala, prila i ona do toho starho zmku. Vnila prosto dnu, e sa i tam bude vyzveda o jej bratoch. Tto boli prve na poovake, a tak v celom zmku ani ivej due nenala. Len v tej palote na dvans osb bolo prikryt a pri kadom tanieri ksok toho suchho chleba. Uchytila si od kraja jeden a zjedla. Potom prela vetkch tch dvans izbiiek a po trinstu. T sa jej sama otvorila, ona vnila dnu a v strachu, e u za sebou hrmot poula, uupila sa pod t zlat stoliku pod dvere. Dvansti bratia prve vtedy prili z poovaky domov. Nespozorovali ni, iba ke si najmlad ku veeri sadal, tu mu chleba niet! Dakto ste mi, poved, chlieb prekryli; vrte mi ho! Ej, kto by ti tun chlieb prekrval? povie mu najstar, u a jedz, o m. No, ba mi je nie tu; pozri, e mi pri tanieri przdno miesto. Ak ste mi ho neprekryli, nu ste mi ho zjedli, aloval sa tento. Kto by sa tu na tvoj chlieb lakomil? Nepokaj ns! osotili sa naho bratia. Ej ba! Ve viem, hovoril tento, e vm nikdy nie je dos na tom, o tu mte; naveky sa 56
alujete, e muste hlady mrie. A ja len toko mm, koko vy; a teraz mi ete aj z toho odnmate. Z rei do rei tak hdka povstala medzi nimi o t omelienku suchho chleba, e sa jeden druhmu do vlasov dvali. Tak krik robili, e ich sestra a hen do tej trinstej izbiky poula, o za rei medzi sebou mali. Tu najviac potom len na u zle bolo, e je ona vetkmu prina; bo e keby nie ona, ili by si dosia doma po krovsky a tok ndzu by netrpeli. Naposledy, ke sa takto naalovali a navadili, tak sa i pod svedomm vetci jedensti tomu jednmu vyspovedali, e mu oni ten chlieb nevzali. Tak, povie ten najstar, musel dakto cudz tu by, o ten chlieb vzal. Pome a hadajme ho! A ke ho njdeme, priam ho zabijeme, nao tu medzi nami roztrky rob a aj o ten ostatn kus chleba ns pripravi chce. Hne poskkali vetci. Zdulovali vetky kty v zmku, ale ni nenali, bo do tej trinstej chyky ete dnu nemohli. Hadanie sa im naposledy zunovalo, nu ili kad do svojej chyky spa. Ako sa zoblieka ten najmlad z nich, zauje v tej vedajej trinstej chyi dchanie. Hne si on pomyslel, e u vynaiel zbojnka; lebo v tej chyi nebolo dosia pou ani muchu prebrnkn. Priloil ucho na kov dierku a dchanie poul ete lepie; potisol dvere a tie sa mu teraz otvorili. Tu naiel krsno dieva, jemu sammu v tvri vemi podobn. Hne z tej podoby na to sdil, e to bude ich sestra. Tak sa jej len potichu prihovoril a vyspytoval sa ju, kto je, o je? Ona mu hne vetko vyrozprvala. e je ona ich sestra a ko ko u ona vytrpie musela, km ich vynala; ale e sa bla ohlsi, ke poula, ako sa vadia a ako sa jej zastrjaj, a e ona musela ten ksok chleba zjes, lebo e jej u o skapanie ilo. No, neboj sa ty, sestra moja, ni, povedal jej naostatok brat. Len ty tu osta, km a prdeme zavola; ja to pri bratoch vykonm, e ti ni neurobia. Zajtra ich trochu pribavm na poovake, km aj polievka na stl prde, ty kadmu z jeho chleba odlom a z polievky odjedz! Ve uvidme, o na to povedia. Na druh veer, ke sa bratia navrtili z poovaky, bolo kadmu z chleba odlomen a z taniera polievka odjeden. Hop! poved teraz najstar, tu predsa mus dakto by; vidzte, kadmu nm i chlieb i polievka chyb. Ani nejedzme, len pome a hadajme ho! My toho musme dosta a zabi. Ale, povie mu ten najmlad, ak by to dakto z rodiny, alebo naa sestra tu bola? Hej! Tej by sme sce len neodpustili. Ona je vetkej naej biedy prina. Hadajme len za to, e ju zmrnime, ak je ona, volali bratia. Dos ich ten najmlad prehovral; i by tak ukrutn boli, sestru si zabi, ak by to ona bola oni naho nedbali. Len sa rozbehli s holmi memi po zmku, a e vraj kto ju prv njde, nech ju ten prekole. Nebork ich sestra tpla v tej trinstej chyke, a len to akala, kedy ju u prekol; ale trinsta chyka rozhnevanm bratom ani na um neprila, ako tak, do ktorej sa nikdy nechodilo. 57
Po dlhom daromnom hadan polhali si spa a rno li zase vetci na poovaku. Ke sa veer vrtili, tu kadmu z jedla chyb a postele vetkm poburtan. No, u ho musme njs a zabi, o nm toto tu rob; ve je to do nestrpenia, zastrjali sa pri veeri vetci. Ten najmlad im zas len pekne: Ale, poved, ak by t naa sestra u rok o hlade a smde ns hadala a teraz by ns domov volala, e nm otec u ni neurob? Ej, u by sme jej tak len odpustili, povedali bratia. No tak pote, tu je! povedal najmlad. S tm ich zaviedol do tej trinstej chye a tu sa vetci so sestrou uvtali a prosili ju za odpustenie, e sa jej nevinnej tak zastrjali; a nemohli sa jej dos naakova, e ich prila oslobodi. Ete sa v t noc len tam naspali a rno nabrali z tej sestrinej chye zlata na cestu a z tch svojich zbroj a tak sa pobrali von zo zmku, ani sa neobzreli. Prve vtedy sa bol trinsty rok vyplnil, ako tam bvali a ako ich sestra hadala. Ako tak id von dvorom, ozve sa na nich jeden hlas z kta: Tajdete, poved, a ani sa mi neodslite, e som vs od tokch rokov tu choval. Obzr sa a tam stoj za nimi starec, ediv ako holub. Hne sa pobrali vetci k nemu a sptali sa ho, ako sa mu maj odsli? Deti moje! hovoril starec, i to vm poviem, ako sa mi odsli mte; ale najprv i to poujte, kto som ja, a nao ste vy tu boli. Ja som, i vidte, vho otcov vlastn brat; ja som ho vychoval a bval som mu vdy dobr. Ale on ma z mojej krajiny vyhnal. Ja som potom ako chudobn lovek o dvoch rukch pracoval, km som t strovu zozbieral, ktorou som vs u od trinstich rokov ivil. Potom som moju krajinu na tieto pust hory zaklial a vho otca tak preklial, aby nikdy nebol astn ani na svojich potomkoch, km vy za jeho hriechy hladom a biedou to nevytrpte, o som ja tie dakedy trpie musel. Vy ste to vetko pretrpeli a teraz u mete astne panova. Koko chyiek v tomto zmku, toko vekch zmkov njdete v mojej krajine; kadmu z vs dvam jeden. Ale ete voa muste vykona. Najmlad z vs mi hlavu zotne. Dlho oni na to privoli nechceli; ale im starec napokon rozkzal a ten najmlad mu ju sal. Vtom ako mu hlava odpadla, on sa na prach rozsypal, zmok pust sa prepadol i s nm; ale na miesto toho stla okolo nich odkliata krajina s trinstimi zmkami. Dvansti bratia svojich dvans a trinsta sestra svoj trinsty zaujala, v ktorom hne aj svojich rodiov obydlench nala. Tak sa radovali zase vetci spolu a panovali dlho a mocne.
58
Tri stromy
Podal a vypravuje Janko Rimavsk Bol raz jeden chudobn otec a ten mal troch synov. Dvaja star boli naoko hodn uhaji, ale ten najmlad videl sa by vemi sprostm, a kad ho len pecchom prezval. Synkovia z roka na rok dorastali a tu pomaly prichodil as, aby sa aj alej poobzerali. Deti moje, zavol ich v jedno rno otec, vidte sami, v akom sme spsobe, e tu takto vetci nenabudneme, a vy chvalabohu ste u v tej dobe, kde aj sami astie probova mete. Vyberte sa a chote do sveta! Synovia poslchli; vystrojili sa, ako mohli napochytre najlepie, a hne na druh de pustili sa do sveta. Id, id, kde ich oi ved; id za hodn as, a prdu na krne cesty. Tu chvu zastan a jeden na druhho popozeraj: No, akoe tu spravme? Ale rada dlho netrvala; dvaja star sa zachytili rovnmi cestami. A ty, povedia tretiemu, cho tamtou stranou, to je dobr cesta pre peccha. oe si mal poa? Pustil sa tou planou, zarastenou cestou po hore, a m alej stpal, hora bola tmavia, hustejia. Tlal sa, kriabal sa, nebork, tou horou, a sa predsa napokon horkoako vytral na jednu lku, na ktorej, na samom prostriedku, tri stromy jeden popri druhom stli. Hrub to boli stromy a iroko rozkonren; a ke sa na ne podval, dko mu udno a clivo prichdzalo, lebo tak stromy ani v celej tej hore, ani predtm za svojho ivota nikde inde nevidel. Z toho si ale nevea robil, bol rd, nebork, e priiel na miesto, kde si mohol oddchnu, a tak si popod tie stromy sadol do chldku. Sed chvku a obzer sa dookola; tu mu do o padne vek hromada navanho ska, a ke sa lepie rozhadel, videlo sa mu, e sa pomedzi to ska ako dky vchod ukazuje. Eh, mysl si, musm sa ja tomu bliie prizrie, vstane hore a ide pravo ta. Musel sa uhn, lebo kus nzko padlo, a tak voiel dnu. Poalo mu by, pravda, vakovak, srdce mu klepalo, ale predsa krok za krokom vdy alej, vdy alej iel; a o krok, priechod sa stval vonej, priestrannej, a poalo sa v om aj trochu rozvidnieva. Tu aj jemu na srdci odahlo a poal smelie stpa, a tu naraz hop! priiel ku sklenenm dverm; za dvermi izbika, naprostred izbiky stl pre jednho prikryt a na boku odpraven poste. uhaj bol lan, a ke ho nemal kto ponknu, ponkol sa sm; sadol si k stolku a najedol sa do dobrej chuti. Tu sa potku otvorili v stene ukryt dverce, krsno dieva vstpilo dnu a poved: Vitaj, poved, Janko, vitaj, u tak dvno akm na teba! Divno mu to bolo vemi, najm ke svoje vlastn meno poul, a nevedel, o m odpoveda; ale ke ho dieva tak pekne privtalo, vetko sa mu zdalo len akoby doma bol; a ke ho ponkla, e si teraz u, ak sa mu tak pi, me aj odpoin, nedal si to dva razy poveda. 59
Dieva odilo a on si ahol do mkkej postele a spal do bieleho rna ako v oleji. Ke sa rno prebudil, u ho slaninka s chlebom na stole akala. Po chvli sa otvorili dverce, dieva vstpi do izby a pone sa mu prihovra: Janko, o voa by som a prosila, ak sa fa sily, tie tri stromy, o tam na tej lke stoja, za tri mesiace zoa, zotni ich! Veru sa ti dobre odslim. Dobre, ke tak chce, povie na to Janko, to sa ti me k vli sta, a hne sa do roboty poberal. Zarbne raz, dva razy, tu akoby do skaly zaal, sekera mu odsko, drevo tvrd ako hrom. Ale len rbal a rbal, a o de prca mu ahie la od ruky a krsno dieva mu donalo jes. O mesiac padol jeden strom a s nm naraz jedna tretina hory; a o mesiac zase padol druh a s nm druh tretina hory; na tret mesiac zrtil sa i tret strom a s nm aj ostatn hora do korea vyvrtila. Ke to vykonal a trochu si oddchol, zase ho prosilo to dieva, aby tie stromy za tri mesiace porbal a poklal; a ke aj to bolo hotov, aby to porban drevo na hromadu znosil a zaplil. U vatra blala a plame vysok stval, tu zo vetkch strn vakov potvory poali na dodieva, ale mu to dieva popredku bolo dalo jeden bi, ktorm okolo oha behajc tie potvory ibal a ktor ibol, pospolu kad do oha skoila. To trvalo za sedem dn a sedem noc, a ke ohe u celkom vyhasol, zvalil sa Janko na zem a zaspal, akoby ho zarezal. Tak spal, spal za dakoko dn, a ke sa prebudil, naiel sa v jednej hrdej svetlici a bol do istch bielych iat obleen a pekne vyumvan. V strachu skoil z postele, a tu oproti stlo vek zrkadlo, ale v takom strachu sm sa v om nepoznal. O chvlu vkroil dnu mldenec a sptal sa: o rozke vaa krovsk jasnos? Janko vyvalil na neho oi, lebo sa nemohol spamta, o sa s nm rob? Mldenec sa poklonil a odiiel. Po chvli prde druh a napokon aj tret, a ten ho do krsnych iat poobliekal. Hne nato roztvorili sa dvere a trins jednako, v biele aty poobliekanch dieveniec vstpi do izby. Tu mu vetky zaali akova, svojm osloboditeom ho nazvali, a za odmenu, aby si jednu spomedzi nich vybral. Dlho myslel, i m, i nem vybera, a ktor, lebo jedna od druhej bola krajia. Ale sa napokon predsa len osmelil: Ke je tak, poved, e si mm jednu spomedzi vs vybra, neche bude t, o mi u doteraz dobre robila. Poznaj si ju, vyber si ju! zatebotalo jednm razom vetkch trins. V prostriedku stla ona, a ke Janko na u ukzal, priskoila k nemu a padla mu okolo hrdla; ostatn popadali na kolen a ete raz mu za oslobodenie akovali. Dvans dievat odilo a Janko so svojou volenicou ostal. Teraz mu vyrozprvala, kde sa tento palc vzal. e s to tie tri stromy, ktor zrbal, a t hora, e je krajina, ktor bola
60
zakliata. A hne nato vyhlsila ho za kra, poukazovala mu cel krajinu a dala sa s nm zosobi. Ete to nebolo dos. Vedela ona, e sa Janko u svojho otca na krovstvo nechystal; dala z celej krajiny pozvolva najmdrejch ud, a od tch sa pod krtkym asom nauil vetko, o treba krovi vedie. Janko n bol krom a dobre sa mu viedlo. Ale po jeden as prilo mu na pam, e by sa mu svedilo rodiov navtvi. Pred nm aj za nm lo vojsko a on vprostriedku s krovnou viezol sa na hrdom koi, ale vzal so sebou aj tie otrhan aty, v ktorch bol dakedy z domu vyiel. Ke k dedine dochdzali, prve vyhali statok, medzi druhmi aj jeho bratia. Len o ich zazrel, pospolu ich poznal; skoil dolu, poobliekal zavan aty a pribehol k nim. Ha, ha, vid ti ho, n pecch! Nu kdee si sa ty tu vzal? vtali ho bratia starm spsobom. Len si som ja tu! povie na to kr Janko. Vychytil jednmu bi a poal nm plieska. Vtom prihrmel krovsk ko s vojskom; od strachu sa vetci rozutekali a on vyskoil do koa. Vojsko malo v dedine pripraven hospody a kr mal u jeho rodiov obsadn. Dobr udkovia od radosti nemohli mu ani miesta njs a popredku odpytovali, v om by sa mu nestalo po vli. Medzi zhovorkou dopytoval sa kr na synov. Tu nebork ma slzy od iau zaliali; rozprvala mu o svojom Jankovi, ako dvno z domu odiiel a doteraz sa nevrtil; ako ho spomedzi troch najradej videla, lebo e ju v kadej veci najlepie poslchal. Ej neplatee vy, poved, a netrpte sa ni, ve sa vm on vrti! a dal jej peniaze, aby nachystala veeru. Ohe sa hne rozdchal, varilo sa, smailo sa, peene sa piekli. Kr medzitm kdesi odiiel a o chvku pekne krsne prikvitne tu Janko. Matka nebork od radosti dobre z koe nevyskoila a skoro by bola aj na veeru zabudla. Janko sa staval, e mu je zima, a ptal matku, aby mu dovolila rae s prasaom obraca, e sa chce trochu pri ohnku zohria. Dobre, poved, syn mj, obracaj a daj pozor na kuchyu, km sa z izby vrtim. Tu Janko zachyt skoro n a mik! odrezal prasau nku. Matka sa vrti, vid, ako si Janko peieniku chutne ujed. Jasn okovan strela, poved, i ty tu tak bude kuchri? Dobre ho vybuchntovala a potom vystrila von. Ke veera bola na stole, ustanovil sa kr, sadol si za stl a najedol sa po chlapsky. Po veeri popravili pre kra a pre krovn poste a dvaja star bratia polhali si na lavice. Kr zase dakde odiiel a o chvku prikvitne Janko. Bratia ho hreili, e tak pozde ide, e mohol vidie kra, a: Tu si, vraj, na prpecku ahni a spi! Janko sa mechr, z boka na bok obracia a po chvli ide k posteli a chce si ahn, e mu,
61
poved, na prpecku zle. Bratia skoili a buchntmi ho na prpecok uloili. Zase len po chvli sproboval a zase si dakoko buchntov util. Na treom raze sa ale lepie pousiloval a ahol si ku krovnej. Bratia poskkali, zavolali rodiov so svetlom a poali milho Janka duri z postele. Vtom ten odkryje plan koeu a na prsiach sa mu zaligotala krovsk hviezda. Tu vetci pred nm na kolen popadali a prosili o odpustenie. On im odpustil, e si, poved, len art chcel urobi. Potom hne na druh de pojal rodiov aj bratov do svojho zmku a tam si ili spolu astne a ij doteraz, ak nepomreli.
62
Za zlatm jabkom
Podali: Zbierka vaeck a Pavol Dobinsk, ktor i rozprva V jednej dedine na pokrajisku bvala jedna vdova a t vdova mala tri dievky. Raz pred veerom priiel do tej dediny obrk a ptal si z dom na dom nocah; ale e bol vemi otrhan, nikde ho prija nechceli. Naostatok priiel i do toho krajnho domu. i by ste ma, poved, matko, neprenocovali? Kdee by som vs ja prenocovala, povie vdova, ve je ns samch dos do takej malej chyky! Ej, lene ma, len prenocujte! Ve sa ja hockde na lavike naspm. Tak ho ona u len prijala na ten nocah. Ke ili spa, popravili mu pred pec na laviku a on sa u tam len naspal do rna, ako sa naspal. Rno sa prv prebudil, z laviky zostol, poakoval sa za nocah a poberal sa pre. T najstaria dievka, ako obyaj, la von zo dvier vyprevodi ho; a podvala sa za nm a na dvor. Tu ti ten vypust z kapsy jedno zlat jabko a ono sa pekne kota za nm zo dvora na ulicu, z ulice na pole a z poa do hr. A t najstaria vade za nm, e si ho uchyt, o ani nezvie, e nao je to, vraj, obrkovi? Ale jabko vade za starm sa ponhalo, ako oby z dkej strne dolu letelo, a ona ho dochyti nemohla. Iba ke ti raz zastan v horch na jednej irokej lke pred jednm zmkom a obrk si jablko zodvihol. U nm, poved, alej netreba s; u si raz moja! A s tm ju zaviedol dnu do toho zmku. Tun striasol zo seba obrcke aty a premenil sa na ozrutn chlapisko. Dieva povodil po dvanstich chyiach a rozprval jej. Tu ty mne bude tchto dvans ch vymeta a jes vari, km ja budem na poovaky chodi; ale tamto do tej trinstej nenakukne, lebo ak to urob, priam a zabijem. A teraz, hae, tu m ke! Ak ma bude poslcha, bude mi enou a bude ti u ma dobre! Dobre lebo nebrs! Na druh de rno pobral sa ert, e vraj ide na poovaku; a zase jej vetko poprihral, o ako m robi. A naostatok povedal: Tu m tto loveiu hlavu, uvar mi ju na veeru a sama si vylp oi a ure nos a ui z nej, uvar si ich s mliekom i s medom a zjedz ete, km ja prdem. A s tm poiel. Ona sa iba teraz obzrela, kde je, o je? Ale oe bolo robi? Pribrala sa len k svojej prci. Tu von na tej irokej lke bola jedna studa, tala najprv na vodu. Ako t vodu vi, priletia k nej tri biele holbky a sadn si na zrub.
63
Oprsknie ns, povedaj, len trocha tou vodou a daj sa nm napi! Budeme ti na dobrej pomoci! Ej, o by ste mne vy! osopila sa na nich. Ja musm mjmu pnovi jes vari a nie sa tu s vami zapodieva. Chytila vedro a odila dnu. Holbky smutn v druh stranu odleteli. Tamdnu vylpila oi, odrezala nos a ui z tej hlavy a hlavu postavila do hrnca neche sa mu, vraj, tam var. Ale sa jej samej od tch o, nosa a u hnusilo: Ktoe by, poved, tak hnusotu jedol, hoci priam aj s medom? a hodila ich pod metlu. Teraz u zametala tie chye od prvej do pokonnej. To boli jedna krajia od druhej a sam zlato a sam drah veci v nich. Len, poved si, o to ete me by v tej trinstej, ke s tieto u tak pekn? A vdy vmi ju to krelo, m bliie k tej trinstej dometala. A ke u t dvanstu zamietla, vzala i ten trinsty k a otvorila. Tu ale dobre od divu a aku z nh nespadla, a o alej pozerala, to sa jej vmi podlamovali kolen. Po stench viseli na klinoch sam udsk hlavy, drieky a nohy, a pri dverch stli dve boky krvou naplnen. Ale chya bola tmav, nevidela dobre, o je to. To hdam bude ten med, o si mm s nm vari, pomyslela si a omoila prst do prvho suda. Ale po ho omoila, po to jej hne odpadol. V strachu a od bolesti uchytila ruku pre, dvere za sebou zavrzgla a utekala cez vetkch dvans ch a vetky ich krvou zafkala a do kuchyne. Tun si u potom krv voliako stavila a ruku poviazala. Ach, boe mj, boe! oe ja u teraz budem robi? tak nariekala. U ten teraz zvie, e som ja v tej trinstej chyi bola a ma tu zabije. Len ako by som ja to zatajila? Nu tu ako mohla, t krv pozberala, pozmvala do uterka; potom kurat lapala a rezala, aby mu mohla poveda, e to pritom sa porezala. A v strachu akala, km ten domov prde. Len ho tu raz vid, ako domov ide; zane sa trias ako osika. Vnde on dnu, opta sa jej: No, i si mi navarila? Navarila, poved. A i si sama zjedla, o som ti kzal? Zjedla, odpoved mu ona. A on: Oi, ui, nos, kde ste? Tu sme, pane! ozv sa tieto a vyskoia spoza metly. No, vid, povie jej, na druh raz ma neklam, lebo me zle pochodi. A toe ti o na prste? Ach, to je, poved, ni, len som si pomyslela, e i by si ozaj tak hnusotu, t hlavu jedol 64
a chcela som ti radej kurence pripravi, nu som sa porezala. Aha! poved, porezala si sa nevou, ale si bola v tej trinstej chyi. Teraz, e si ma neposlchla, i teba tam s druhmi zadim a tvoju krv si vycedm miesto vna. Hne ju chytil, do tej chye zavliekol, krv z nej vycedil, telo na kusy posekal a poveal. Potom schrupkal so vetkm t uvaren hlavu. Ako sa najedol, iel hne po t druh dievku. Kva sa ti hore dedinou od domu k domu a pta si ten nocah. Ale mu ho zase nikde nedali a naa vdovica pozamykala sa pred nm od strachu. A on ti prde pod oblok: Gazdino, poved, zmilujte sa aspo vy, ke ma inde prenocova nechc. Veru vs ani my neprenocujeme, zavolala mu vdovica, lebo v naej chyi ani pre ns samch dos miesta nieto. Ve sa ja u naspm trebrs aj v piklete1, len i to pod strechou bude; u ma len prijmite. Na vea prosenia prijali ho aspo do toho pikleta. Ale tu veer zaal obrk v piklete od zimy sa trias, jajka a zubami drkota, e tieto pre neho ani zaspa nemohli. Tu povie t stredn: Aj, mamo, lene ho u vezmime dnu, ve ja preho ani oi zamkn nemem. Tak ho zavolali dnu a uloili pred pec na laviku. Rno ete za tmy zomykol sa obrk z laviky a poberal sa pre. T stredn dievka skokla aspo dvere za nm zavrie. Tu jej on vypustil zlat jabko z kapsy a ona vade za nm, e si ho uchyt, z pikleta na dvor, zo dvora na ulicu, z ulice na pole, z poa do hr, a km neprili ta do toho pekla, kde on bval. A tu i ona nebola lepia od tej predolej, hne na druh de dostala sa na klin a tam so sestrou sa dila. A teraz u po tret raz vliekol sa obrk hore dedinou. Ete ho len zaleka videli matka s dievkou, u sa dobre pozamykali, aby dnu k nim nemohol. A on im zase len priiel stuka pod ten oblok: Ach, lene len aspo na stienke ma nechajte; tu sa uupm pod oblkom, ve vm tu nebudem zavdza. Na vea modlikania nechali ho tam. Veer sa zane mil obrk od zimy trias a stena a jajka a zubami drkota, take tieto tamdnu ani oka zohn nemohli. Mamo, poved t najmladia dievka, u ho len pusme dnu, ve nm ten do rna tam scepenie, iba biedu budeme ma s nm. Ve nemali by sme preho spa, tak ho u len pus! Ale to ti prikazujem, rno, ke pre
1pitvore
65
pjde, ani len vyhliadkom za nm nekukni! Tak ho i teraz len pustili dnu a uloili. Rno, ke obrk odchodil, zatisla mu sama matka za ptami dvere. Ale najmladia dievka u kukla vyhliadkom za nm, i je to ozaj ten, o tie zlat jabka za sebou pa. Ako videla zlat jabko za nm sa ga, hne vyskoila von a prosto ta za nm! Lebo si ona bola umienila, e mus zvedie, kde s jej sestry a o sa s nimi porobilo. Ale ona nehadela na zlat jabko, ale sa okolo seba obzerala, a dobre si zachovala, kade li z dediny do poa a z poa do hr, km sa tam dakde nezatrali k tomu jeho zmku. Tu zastane pred ou ozrutn chlapisko: Moja si, poved, u viacej neujde. Ale neboj sa, bude ti tu dobre; len i ma bude poslcha. A potom ju povodil po vetkch dvanstich chyiach a poprikazoval jej, o tam bude robi. Iba, vraj, tieto chye bude vymeta, a len do tej trinstej mi ani kovou dierkou nenakukne! Potom on zase odoberal sa pre, e vraj na poovaku; a hodil i jej loveiu hlavu a vravel: Toto mi priprav na veeru, a ty si vylp oi, odre ui a nos a zjedz trebrs v mlieku, trebrs v mede, tak mi bude vern. A s tm poiel. Tu si ona mysl, o to z toho m vykvitn? Ale, poved, u mu ju najprv len postavm, aby mu dobre uvrela. A la na t studu na vodu. Prileteli k nej tri zlat holbky a sadli si na zrub. Oprsknie ns, poved, tou vodou a daj sa nm napi! Veru ti budeme na dobrej pomoci! Ona sa hne zvrtla a tri razy zahodila tej vody na nich. A potom kadho lapila a omoila mu pysk do vedra. Tie hne strepotali krdelcami a povedali jej: No, dievka moja, my tebe budeme na dobrej pomoci; ty sa neboj ni, keby tvoje sestry tak boli nm urobili ako ty, boli by sme im spomohli; ale tie s u nie iv. A ty, hae, ke chce i dobre obst, aj iv by, take nejedz tie oi, ui, nos, o ti ten ert dal, ani do tej trinstej chye dnes ete necho! Ale ulap maku a daj jej tie oi aj ui aj nos zjes a vezmi ju k sebe do vrecka; ve potom uvid, o sa stane a zajtra rno zase pr sem na vodu! A s tm holbky uleteli pre. Ona vzala vodu, postavila mu t hlavu a oi, ui i nos z nej dala zjes maau a to vzala k sebe do vrecka. Aj tie chye pekne pozametala a do tej trinstej ani nenakukla. Veerom priiel ten ako z toho poovania. Tu naiel vetko ist, pozametan a o krvi ani znaku; a jedlo mu u bolo na stole. 66
No, dobre je, poved, vetko; po aj ty so mnou jes! Ja som sa, poved, u najedla. To hne uvidme, povie on a zavol: Oi, ui, nos, kde ste? Tu sme, pane! ozvali sa tieto z vrecka make v bruchu. No tak, reie on, ty mi u teraz bude vern. A medzitm schrumkal cel t uvaren hlavu. Nazajtra, ke odchodil, povedal jej, aby sa zase len tak dobre sprvala ako vera, a aby u, km on prde, dobr hostinu pripravila preho i pre seba, e to u teraz spolu zjedia. Ako on odiiel, hne ona beala na t studu na vodu. Prileteli k nej tri zlat holbky a zahrktali. Oprsknie ns, poved, tou vodou a daj sa nm napi, veru ti zase budeme na dobrej pomoci! Hne sa zvrtla a zahodila tri razy tej vody na nich, a potom kadho lapila a omoila mu pytek do vedra. Tie hne strepotali krdelcami a zaali jej vravie ako vera: No, ke si ns ty zase tak opatrila, my ti u teraz rozpovieme vetko! A rozpovedali jej vetko, o m robi, aby sa odtia vyslobodila, a potom vesel uleteli svetom. Nu tu nae dieva ilo prosto len po ke a otvorilo t trinstu chyu. Tu stli pri dverch dve boky pln krvou. Omoila prst do prvej, hne jej odpadol, potom ho omoila do tej druhej a hne sa jej zase prirstol. Vzala tie dy svojich sestier dolu a poskladala ich a potrela najprv tou mtvou krvou a potom tou ivou a tie priam oili. Potom u vzali tri ldy,2 a nakldli do nich iat, pltna, striebra a zlata, o tam bolo. Vzala i jednu mas, o v tej trinstej chyi na obloku nala aj s jednou zelinkou. A t zelinku vzala k sebe a tou masou potrela svoje sestry a zavrela ich do tch ld a otvorila im oblok a tie leteli domov. A ona ete zakrila pec a umiesila jednu bbku, tak vek, ako sama bola, z medovho cesta, a upiekla ju v tej peci. Potom nastavala ku ohu hrncov, ako oby sa veliake jedl varili, a tej bbke dala vareku do ruky, a posadila ju k ohnisku, ako oby to ona tie jedl mieala a varila. Teraz u beala k tej lde, e aj seba tou masou potrie a oblokom pre odlet. Ale tu ert u dvorom iiel domov a prosto beal do kuchyne, e i dobr veeru pripravila. Tu zazrie medov bbku pri ohnisku. Nazdal sa, e to t jeho ena, a hne beal, e ju bozk. Len ako t bbku bozkal, to bolo sladk a zachutnalo mu, naraz ju cel zjedol. To bolo jej astie, lebo inej by sa nebola staila zhotovi. Ale km si ert od medovej bbky prsty oblizoval, ona sa potrela masou, do ldy sa zatvorila a von oblokom uletela. ert skoro zvedel, o sa stalo. Nu tu hrozne sa najedoval, e ho tto dievka tak oklamala a reval a behal po tom zmku a vetko m hore tm dolu poprevracal. Ale pokaj, vravel naostatok, ve mi ho ete neujde!
2truhlice
67
Hybaj ti on u teraz ako cifrovan parobok k tej vdovici a ako o by nie ten, zaal sa jej lka a e si on veru priiel voaktor z jej dcr za enu vypta, a e len kde s jej? Jaj, poved, moje dcry tak a tak, za zlatm jabkom pokapali. A ono ti boli v komrke ukryt, lebo dobre vedeli, o sa m robi. A ert jej na to: i ozaj? No ve ony ete mu prs. Len sa ja tu u vs pobavm. Lene sa tedy pobavte, len! A uvarila mu za ten as stieranky3 a usadila ho za stl, aby si zajedol. Tu ako najlepie jedol, vzala t zelinku, o t najmladia so sebou doniesla a potrela mu ju nad hlavou. Naraz ert na koloma sa rozlial. Potom u i matka i dcry boli od neho slobodn a mali vetkho dos.
3sekanho cesta s mliekom.
68
Zlat podkova, zlat pero, zlat vlas

Podali: Samuel Reuss a Mikul Ferienk zo Zvolena; Ladislav Gustv Gber z Novohradu; Pavol Dobinsk z Gemera. Zbierka vaeck a Juro Krmesk z Liptova. Rozprva A. H. kultty Bol jeden sedliak a mal dvanstich synov, ale toho najmladieho nikdy nepozvali bratom. Zabrali sa jednm razom vetci dvanstoria do sluby a prili k jednmu krovi. Slvny, najjasnej kr, i by ste ns nevzali do sluby? Preo nie, povie kr, len statone slte! Slili tam do jednho roka. A ke im rok vyiel, opta sa ten kr: No, oe ste zaslili? Slvny, najjasnej kr! Dajte nm len po jednom volovi! Dobre, povie kr, tam je rieda, vyberte si, ktor sa vm bud pi! Sluhovia li do riedy, vybrali si dvans peknch volov a tak sa vrtili do domu. Be, povedia najmladiemu, zavolaj von otca! Otec vyiel na dvor a tu vid peknch dvans volov. No, poved, statone ste sa drali, toto sa mi pi. Po chvli sa zas zabrali vetci dvanstoria sli. Prili k tomu istmu krovi. Slvny, najjasnej kr, i by ste ns ete nevzali do sluby? Preo nie, povie kr, len statone slte! Slili zas do jednho roka. A ke im rok vyiel, opta sa ich kr: No, oe ste zaslili? Slvny, najjasnej kr! Dajte nm po jednej krave! Dobre, povie kr, tam je rieda, vyberte si, ktor sa vm bud pi! Sluhovia li do riedy, vybrali si peknch dvans krv a prili zas domov. Be, povedia najmladiemu, zavolaj von otca! Otec vyiel na dvor a tu vid peknch dvans krv. No, poved, zas ste sa dobre drali, aj to sa mi pi! 69
U mali dvans volov, dvans krv, ete chceli dosta viacej. Zase sa len vetci dvanstoria zabrali do sluby a po starej znmosti zastavili sa u toho kra. Slvny, najjasnej kr! Ete by sme radi u vs sli! Ja nedbm, povie kr, len mi zase statone slte! Znovu slili do roka. A ke im rok vyiel, optal sa ten kr: No, oe vm teraz dm? Slvny, najjasnej kr! Dajte nm len po jednom koovi. Dobre, povie kr, tam je rieda, vyberte si, ktor sa vm bud pi! Sluhovia li do riedy a jedenstoria si vybrali o najinakie kone, ale ten dvansty najmlad len chodil pomedzi tie kone. Hodnho sa bl poja, aby ho nezmetal a planho, e ho neunesie. Nechal riedu, odiiel bez koa. Ako si tak ide, psol sa jeden konek na mlke a ten konek mu povedal: Janko, pojmi si ma, budem ti na dobrej pomoci. A ke prdeme k tomu krovi, bud ti dva najkrajie sedlo; ale ty neber, len si to ptaj, o na pjde u od sedem rokov le Tak aj bolo. Kr ho paratil, e i by si to vzal, ale on nechcel druh. Nu mu ho potom rozkzal vyisti a vymasti. Ako vyli vye mesta, jeho bratia boli alej p m zeme. Optal sa ten ttok: Janko, akoe pjdeme, i ako slnce, i ako vietor? Tak konek mj, eby sa ani tebe ani mne ublenie nestalo. Raz sa konek striasol, ostal Janko meden, i konek meden, skorej ten bol v hostinci ako jeho bratia. Bratia prdu, Janko si za stolom sed. i a u t zl doniesli? okrkli sa naho. oe ja, ako ja, povie Janko, ja si idem pomaliky za chodnkom, a vy, kto zn po akch zletoch. A t doho: Ml, ty sprostk, mohol si s s nami, bol by si videl jednho princa, bol meden i paripa mu bola meden.
70
Janko ual, alej nepovedal slova. Ako vyli z toho hostinca, jeho bratia boli vemi aleko od neho. A ten konek sa ho sptal: Janko, akoe pjdeme, i ako slnko, i ako vietor? Tak, konek mj, aby sa ani tebe, ani mne ublenie nestalo. Konek sa striasol, ostal Janko strieborn i konek strieborn; pretiekol tch svojich bratov, na hostinci zastal. Bratia prdu, Janko si za stolom sed. Vari a zas t zl sem doniesli? vyskoili naho. oe ja, ako ja, ja si idem pomaliky za chodnkom, a vy ktovie po akch zletoch. A t doho: Ml, ty sprostk, mohol si s s nami, bol by si videl jednho princa, bol strieborn i paripa mu bola strieborn. Janko ual, alej nepovedal slova. Jedensti sa pobrali a beali vopred; Janko z nohy na nohu len ledvae lezie. Za hostincom konek sa spta: Janko, akoe pjdeme, i ako slnce, i ako vietor? Tak konek mj, eby sa ani tebe, ani mne ublenie nestalo. Konek sa striasol: ostal Janko zlat i konek zlat, skr bol Janko doma ako jeho bratia. Prdu bratia a Janko si pred pecou sed. Hatee ho, dvali sa, ve vm je ten zas tu! Ke a ert skr domov doniesol? oe ja, ako ja; ja si idem pomaliky za chodnkom, a vy ktovie po akch zletoch. A t doho: Ml, ty sprostk, mohol si s s nami, bol by si videl jednho princa, bol cel zlat i paripa mu bola zlat. Janko ual, bl sa alej slovo preriec. Otec prve nebol doma, a ke doiel, tch starch chvlil pre ich pekn kone; ale Janko sa mal napova za t chud prainu. * Na druh de povedia otcovi: 71
Otec, u sme si dos vyslili, teraz sa budeme eni. My sme vetci od jednho otca, hadajte nm od jednej matere dievky. Najstar osedlal svojho koa, otec vysadol a iel tie nevesty hada. Ako ide, vid jednu star babu na iestich paripch ora. Opta sa jej, e i nevie, kde by jedna ma mala dvans dievok? A ona mu povedala, aby len iel, e v tom a v tom dome njde. A to ona, star striga, mala dvans dievok. Pasla ponad paripy korbom, naraz bola doma. Ako otec ta do toho domu priiel, tam ho vemi vane mali; a on si iadal tie paniky vidie. Tu bosorka be do konice, vzala korb spoza dver a ako paripy radom poibala, stlo tu hne dvans dievok. Von, mriny, kri star, prili vm vohaia. A ony li jedna za druhou do izby od najstarej do najmladej. Otcovi sa dievky zapili a hne sa aj pokonali, kedy maj prs na svadbu. Na uraden de osedlali dvanstoria kone a li pre svoje nevesty. Ke ku svadobnmu domu doli, povedal tto Jankovi: Teba bud usadzova do prostriedka. Nesadaj ty len na krajek, vyhovor sa, e si ty najmlad brat, e ty mus okolo kon. A ke ja zabcham, vyjdi von! Bud a nka prv pohr vypi, ten pohr vezmi a vylej popod stl, sprav sa ti sklenika a t skleniku skry chytro do vrecka! Janko iel do izby a vetko tak spravil. Skleniku mal v kapse. Zabcha ttok, vyiel Janko von. Povie ttok Jankovi: Bud vs nka polievkou; ale o prvou lyicou narie, vylej popod stl! Sprav sa ti te. te vezmi a skry do vrecka! Janko iel do izby a vetko tak spravil. U aj te mal v kapse. Zabcha ttok, vyiel Janko von. Povie ttok Jankovi: Predloia na stl peienku, ale prv kus aj s vidlikou zaho popod stl! Sprav sa ti hrebe. Star babka bude da pi a zohne sa, e ti tie vidliky pod; ale ty sa poobracaj vzia ten hrebe a skry ho do vrecka! A potom u smelo jedz! Janko iel do izby a vetko tak spravil. Hrebe mal vo vrecku, a teraz sa do chuti najedol. Ako sa najedli, polhali spa, kad do svojej postele a tie paniky tie kad do svojej. Po chvli si ahla aj star bosorka. Zabcha ttok, vyiel Janko von. Povie ttok Jankovi: Poprekladaj bratov, kde paniky spia, a paniky, kde bratia leali; alee sa nezm a aj sm preahni! Ledvae ich poprekladal a aj sm miesto premenil, tu bosorka prde s meom a rovno k posteliam. Okrtila vlasy okolo ruky a poodtnala hlavy vetkm dvanstim panikm nazdala sa, e to tm mldencom. Uradovan, e m dvans du, odila spa.
72
Zabcha ttok, vyiel Janko von. Povie ttok Jankovi: Pozobdzaj bratov, nech sedlaj kone a nech id vopred, ty pok zatvori dvere. Bratia vstali, osedlali kone a leteli vopred. Janko ostal zaprie dvere. Dvere zaprel a ttok sa ohlsi: Janko, sadaj, a o na ceste vid, nestavuj ma! On vysadol a ke popod oblok leteli, zavolal: Baba, baba, star baba, o si si dievky zmrnila, akujeme za veeru! Bosorka sa zo sna strhla, be k dievkam, a tu dievky mtve! Dobre sa tam od jedu nepukla! Sadla na lopatu a pustila sa ich naha. Ale t boli aleko. akaj, zdudre star baba, ve vs ja pristavm! a zahod zlat podkovu. Hop, konek, zvol Janko, na ceste zlat podkova. i ju mm zodvihn? A tto mu povie: Ke zodvihne, zle bude, ke nezodvihne, bude horie! Jank skoil, podkovu zodvihol; ale dokia sa s podkovou bavil, bosorka ich dohala. Zle je, Janko, zvol tto, vrhni na zem hrebe! Janko pustil hrebe, spravila sa hust hora. Km sa bosorka cez horu kriabala, zas na hodnom uli. akaj, ve a ja dostanem! a zahod zlat pero. Hop, konek, zvol Janko, tu na ceste zlat pero. i ho mem zdvihn? A tto mu povie: Ke zodvihne, zle bude, ke nezodvihne, bude horie! Janko skoil a zodvihol pero. Vtom ich jeibaba zase dohala, a sa konkovi chvost opaoval, o jej pal z hrtana blnkal. Zle je, Janko, zvolal tto, vrhni na zem te! Janko te zali, spravilo sa ostr ta; km sa jeibaba cez ta krabala, uli zase aleko. akaj, ve mi ty neujde! a zahod zlat vlas. Hop, konek, zvol Janko, tu na ceste zlat vlas! i ho mem zdvihn? Ke zodvihne, zle bude, ke nezodvihne, bude horie!
73
Janko zlat vlas zodvihol, a km sa tak bavil, bosorka im za ptami, u za chvost koa lapala. Zle je, Janko, zvol tto, zaho t skleniku! Janko skleniku zahodil, spravilo sa vek more. Cez more ich nemohla alej naha, musela sa vrti s hanbou, a t astne prili domov. Janko teraz mal od bratov pokoj; boli radi, e ich od smrti ochrnil. Nenadvali mu viacej a kadmu bol ak braek tak braek. Ale Jankovi ia bolo, e ho predtm nepozvali bratom. Odobral sa od otca a bratov, osedlal si ttoka a iel si slubu hada. * Ako tak id,1 nevea sa im ukzalo jedno mesto. Janko, ohlsi sa ttok, i vid to mesto? Tam bva kr, u toho sa bude pta do sluby. A ke a prijme, tae sa statone sprvaj! Pnovi si kodu nerob, a ke ti da chybie bude, len mne povedz, ja ti budem na pomoci! Ako u k mestu dochdzali, ttok sa striasol. Ostal hne chud, cel pazderm oblepen, akoby ho za dvans rokov nikto nebol esal. Janko priiel ku krovi: Slvny, najjasnej kr, i by ste ma nevzali do sluby? e o by nie, povedal kr , prve mi tu jeden sluha chyb. Dali mu dvans kon riadi, a trinsty ttok stl v kte. Druh sluhovia,2 o tam boli kad tde funt sviec splili; tento Janko nebral ni a predsa jeho kone boli najinakie. Kr sa tomu vemi divil a tch druhch sluhov hreil, e aj vea svetla splia, aj kone s im planie. Sluhov to mrzelo. Pokaj, poved, musme my vyzvedie, o on m za fgle?3 A ete ho v ten veer jednou krou dostriehli, e mu pri kooch zlat podkova svieti. Nebolo im viacej treba. Hne rno li so alobou: Slvny, najjasnej kr! U vieme, preo ten nepli sviece. Ve vm on m zlat podkovu, t mu rob svetlo. Ako to kr poul, dal hne zavola Janka. Ty, poved, o to m za podkovu, naskutku ju dones sem, sce a dm bez vetkho prva zmrni. Iiel Janko do matale, ovesil sa ttokovi na iju a pustil sa do vekho plau. Optal sa ho ttok: Janko, o plae, o ti je?
1Jedni dokladaj: Prili na jednu lku, kde tto zastal a povedal Jankovi aby iel tam a tam, k tomu krovi do sluby. On e ostane tu, ale e ho prde kad de navtvi, len aby mu objedziny odkladal. 2Jedni pripomnaj, e to boli jeho bratia. 3klam.
74
Ach, konek, ako by neplakal, ke mi pn povedal, e ak mu ja t podkovu nedm, e ma d bez vetkho prva zmrni. A ttok na to: Povedal som ti, ke zodvihne, zle bude; no ale keby si nebol zodvihol, bolo by horie bvalo. Nepla, Janko, daj mu ju! Janko zaniesol podkovu a nazdal sa, e bude ma pokoj. Ale kr sa ho optal: Kde si tto podkovu dostal? Tam a tam, naiel som ju na ceste! Kr had, pozer hne na sluhu, hne na podkovu a napokon povie: Hae, do toho ma ni, kde si ju kovek naiel; ale teraz dobre povaj, o ti poviem. Ak mi ty toho koa, z ktorho je tto podkova, nevystanov, dm a zmrni; ale ak ho dovedie, dostane mnoho peaz. Navrtil sa do matale a poal vyklada s plaom: Ach, konek, ve mi tam zas povedali, e ak toho koa nevystanovm, o je t podkova z neho, e ma daj zmrni; ale e ak ho dovediem, dostanem mnoho peaz. No, u sa len toko netrp, bude ako bude, povie na to tto, len ma statone vyobro, zajtra sa dme na cestu. Ete len svita poalo, u boli na ceste; leteli nad hory, leteli nad doly, a sa dostali k jeibabinmu domu a vtedy u bola noc. Tto zastane a povie: Tu sme, Janko, a prve dobre ideme. Naa star teraz sp a toho koa m v stajni. Vndi potichu dnu, ke jej spopod hlavnice pomaly vytiahni; me, o jej pri boku le, ho dakde do kta, staju otvor a toho koa prive sem! Len daj pozor a chytro sa poobracaj! Janko spravil vetko navlas. Ke spopod hlavnice vytiahol, me do kta zahodil, staju otvoril a tu ho zarazil blesk od toho zlatho koa. Odviazal ho a priviedol k ttoovi. Sadaj, povie tto, a koa si mocne dr! Janko sadol na ttoa, a ke popod oblok leteli, zavolal: Baba, baba, star baba, o si si dievky zmrnila, vedieme ti pre zlatho koa! Jeibaba skoila, chce uchyti me, ale ho tu nem. Km ho po ktoch zhadvala, preleteli tri vrchy. Len ke u pri mori boli, zazrela ich jeibaba a zvolala: Janko, prde ete ku mne, prde? Prdem, prdem, ale si na ke lep pozor daj!
75
Jeibabu vlda pri mori nechala, musela sa vrti s hanbou a t priviedli zlatho koa domov. Kr sa tomu koovi vemi poteil a postavil ho do osobitnej hrdej stajne. Janka vychvaoval; alee mu bol peniaze sbil, to mu nechcelo prs na um. Janka mrzelo, e ho tak naahko odbavili a chcel s oslovi kra; ale mu tto povedal: Len daj pokoj a bu trpezliv! Janko ako predtm riadil dvans kon; tto trinsty stl v kte. A druh sluhovia striehli naho, lebo ani teraz nebral sviece a jeho kone zas len boli najinakie. Kr sa tomu vemi divil a hreil druhch sluhov. o je to, poved, za robota. U nem ani zlat podkovu, a predsa s vae kone planie a toko mi svetla poplite? Slvny, najslvnej kr! Naoe by tomu boli sviece, ke vm on m zlat pero! Ako to kr poul, dal hne zavola Janka. Poujem, poved, e m zlat pero, naraz mi ho dones sem, sce a dm bez vetkho prva zmrni. Iiel Janko do matale, ovesil sa ttokovi na iju a pustil sa do vekho plau. Optal sa ho ttok: oe zase plae, o ti je? Ach, konek, ako by neplakal, ke mi pn povedal, e ak mu to zlat pero nedm, e ma d bez vetkho prva zmrni. A ttok na to: Povedal som ti, ak zodvihne, zle bude: no ale keby si nebol zodvihol, bolo by horie bvalo. Nepla, Janko, daj mu ho! Janko zaniesol to zlat pero. Kr had, pozer hne na sluhu, hne na pero. Hae, prereie napokon, zlatho koa si mi priviedol, ete mi mus vystanovi aj t kaku, z ktorej toto pero vypadlo. Ke to sprav, dostane pol krovstva; ale ak nie, dm a zmrni. Navrtil sa do matale a poal vyklada s plaom: Ach, konek, ve mi tam zas povedali, e ak t kaku nevystanovm, z ktorej to pero vypadlo, e ma daj zmrni; ale ak ju donesiem, e dostanem pol krovstva. No, u sa len toko netrp, bude ako bude! Len ma statone vyobro, zajtra sa dme na cestu!
76
Ete len svita poalo, boli zas na ceste; leteli nad hory, leteli nad doly, a sa dostali k jeibabinmu domu a vtedy u bola noc. Tu sme, Janko, povie tto, a prve sme dobre doli. Naa star zase sp a t kaka v druhej izbe sed v zlatej klietke, na dvanstich vajciach, a kad de jedno znesie. Vndi potichuku dnu, alee daj pozor, aby si star nezobudil, lebo teraz m ke za psom! Tie pomaliky vytiahni, me, o jej pri boku le, polm a po dvore rozmetaj, izbu otvor, a kaku so vetkm dones! Len ticho a chytro sa poobracaj! Janko vetko navlas spravil. Ke spoza psa pomaliky vytiahol, me polmal a po dvore rozmetal, izbu otvoril, klietku s kakou schytil a doniesol k ttoovi. Sadaj, povie tto, a klietku si dobre dr! Janko sadol na ttoa, a ke popod oblok leteli, zavolal: Baba, baba, star baba, o si si dievky zmrnila; nesieme ti pre zlat kaiku. Jeibaba skoila, chce uchyti me, ale ho tu nem. Km po dvore kusy zbierala, ku kovovi beala, zvra a letova dala, preleteli p vrchov. Len ke u pri mori boli, zazrela ich jeibaba: Janko, prde ete ku mne, prde? Prdem, prdem, ale si na ke lep pozor daj! Jeibabu vlda pri mori nechala, musela sa vrti s hanbou, a t doniesli zlat kaku domov. Kr sa kake so zlatmi vajci vemi teil a zavesil ju v tej klietke nad svoju poste. Janka chvlil, potapkval, ale e mu sbil pol krovstva, na to u zabudol. Janka ete vmi mrzelo, e mu len subuj a ni mu nezistia; chcel s rovno ku krovi, ale ttok ho krotil: Len daj pokoj a bu trpezliv. Ako dosia, riadil dvans kon, tto trinsty stl v kte. Sviece nebral ani teraz, predsa kone jeho zas len boli najinakie. A druh sluhovia mali oko naho. Kr sa tomu vemi divil a hreil tch druhch sluhov: o je to, poved, za robota, u nem ani zlat podkovu, ani zlat pero, predsa s vae kone planie, a so svetlom sa u s vami nedostam! Slvny, najslvnej kr, naoe by tomu boli sviece, ke vm on m zlat vlas! Ako to kr poul, dal hne zavola Janka. Ty, poved, o to m zase za zlat vlas? Naraz mi ho dones sem, sce a dm tvrti. Iiel Janko do matale, ovesil sa ttokovi na iju a pustil sa do vekho plau. Optal sa ho ttok:
77
Janko, ve ty zase len plae, o ti je? Ach, konek, ako by neplakal, ke mi pn povedal, e ak mu nedm ten zlat vlas, e ma bud tvrti! A ttok na to: Povedal som ti: Ak zodvihne, zle bude. No ale, keby si nebol zodvihol, bolo by horie bvalo. Nepla, Janko, daj mu ho! Janko zaniesol ten zlat vlas. Kr had, pozer hne na sluhu, hne na vlas a napokon povie: Hae, u si mi doniesol zlatho koa, mm u aj zlat kaiku, ete mi mus donies t, ktor tento vlas stratila. Ak to vykon, dm ti cel krovstvo; ale ak nie, dm a zmrni. Navrtil sa do matale a poal vyklada s plaom: Ach, konek, ve mi tam zas povedali, e ak nedonesiem t, ktor ten vlas stratila, e ma daj zmrni; ale ak ju privediem, e mi daj cel krovstvo. No, u sa len toko netrp, bude ako bude. Len ma statone vyobro, zajtra sa dme na cestu. Ete len svita poalo, boli zas na ceste. Leteli nad hory, leteli nad doly, a sa dostali k jeibabinmu domu, a bola tma, e ju mohol noom krja. Tu sme, Janko, povie tto, a prve sme dobre doli. Naa star zase sp a paniku m v tretej izbe za sklom. Vnde potichuku dnu, ale je tu nie art dosta ke; bo ich teraz v zuboch dr, a keby sa prebudila, beda by nm bolo. Ako len bude mc, pomaliky vytiahni spomedzi zubov ke, me polme na kusy a oblokom vyhod. Potom otvor na tretej izbe dvere, a tu sa ni netrp, zlat panika vane pjde s tebou. Ale to ti povedm, neopov sa ju bozka, lebo by sme zle schodili. Len ticho a chytro sa poobracaj! Janko vetko navlas spravil: Ke spomedzi zubov potichuku vyal, me polmal a vyhodil oblokom; iel otvori tretiu izbu. Tu ako slnko zaligotala sa mu do o zlat panika a pekne sa naho usmievala. Beal naraz k nej a len mliko chybelo, e ju tam hne nepobozkal; ale sa predsa opamtal na ttoove rei. Tak ju len za prav ruku chytil a priviedol k ttoovi. Chlap si, Janko, povie tto, a teraz sadajte oba! Zlat panika aj Janko vysadli, a ke popod oblok leteli, zavolal: Baba, baba, star baba, nesieme ti pre zlat paniku. Jeibaba skoila a chce uchyti me, ale ho tu nem. Km po ulici kusy zbierala, ku kovovi beala, zvra a letova dala, preleteli sedem vrchov. Len ke u pri mori boli, zazrela ich jeibaba. Janko, prde ete ku mne, prde? kriala za nimi.
78
A ten jej nazad: Neprdem viac, star baba. Me si u pre ma na pokoji bva. Ako to jeibaba poula, e u k nej viacej neprde, strane za nimi zakliala a od jedu na kolima sa rozliala. Tto s Jankom a so zlatou panikou astne prileteli domov. Tu kr od vekej radosti nevedel, ani i sed, i stoj, a chcel hne, aby t panika za neho la. Ale t veru nemala k tomu vonkoncom vu, a e ona len za toho pjde, kto ju vyslobodil. Dos kr okolo nej vakovak, i pekne, i zle, ale vetko bolo darmo, ona ho ani vidie nechcela. Tu v hneve a zlosti napadlo mu to najhorie: Janka zmrni; lebo sa nazdal, e ke ten skazu vezme, bude jeho bi. A hne odkzal Jankovi, e vtedy a vtedy mus umrie, ale e mu nechva na vli, aby si vybral smr, ak sm chce. Ako ten smutn chr poul, od strachu dobre z nh nespadol. Plakal, nariekal nebork ako diea a len jednostajne volal: Ve som si ho ja vyslil, ve som si ho ja vyslil! A ttok sa ohlsi z kta: Janko, nu ve ty zase plae, o ti je? Ach, konek, oe mi je? Kr mi dal odkza, e vtedy a vtedy musm umrie, a len aby som si sm smr vybral. To je nie art, povie tto, ale pokaj, ete my aj tomu spomeme. Vyiadaj si, aby vo vekom kotle mlieko zvrelo, a v tom aby a uvarili. Ale si vypros, aby ma k tebe priviedli, e sa chce ete so mnou rozli. Na druh de rozkzal kr zavola Janka: No, poved, i si sa u namyslel? A Janko mu na to: Kee je tak, e len musm umrie, uvarte ma v kotle v mlieku. Mlieko sa v kotle varilo, a Janko stl smutn pri om. Ach, poved, len vs ete o jedno prosm, dovete mi sem mjho konka, aby som sa napokon od neho odobral. Dovete mu ho, povie kr a ttok priiel. Ke mlieko najvmi vrelo, mal Janko do neho skoi. Ale tto na jedno dchnutie vetku horos z kotla do seba vtiahol. uhaj skoil dnu a hne ostal cel zlat.
79
Ako to kr videl, dostal vu aj on tak opeknie. Kzal mu, aby skoro vyiel von. Janko vyskoil von a kr skoil dnu. Vtom tto jednm dchnutm vetku horos zase do kotla vdchol. Kr hne omdlel a rozvaril sa celkom. T pekn ukraden la za Janka, ktorho na mieste rozvarenca postavili krom. Od tch ias mu bolo dobre, a pri om bolo dobre aj jeho ttokovi.
80
Lomidrevo alebo Valibuk

Podali: Samuel Reuss, udovt Reuss, Pavol Dobinsk a Ondrej Nvoj z Gemerskej; Karol Venich z Malohontskej; Eugen parnensis z Liptovskej a Horislav August Krmry zo Zvolenskej stolice. Rozprva Pavol Dobinsk. 1 Bola jedna ena, star sce, ale zdrav a erstv. T v devdesiatom roku porodila syna. Hne po naroden i matka i otec nemohli sa dos prenaudova na tom neobyajnom vekom a mocnom dieati. I susedia i druh znmi prili na divky; a naostatok, ke sa chr roziiel, udia i z druhch krajn prili toho chlapca obzera. Lebo pamtnka nebolo, aby dakde dka ena tak diea bola porodila. Medzitm povstala i otzka, e ako ho maj vola. Radili sa sem i tam a nemohli sa znies, a naostatok riekne baba: Toto diea je neobyajne velik, dajte mu teda aj neobyajn meno. Dobre mte, star, povedal otec, budeme ho vola Lomidrevom. A tak ostalo. Star moja, star, vie ty o? riekne po ase otec, ak ns Pn Boh ivi bude, ty toho chlapca za sedem rokov nadja mus, mby, e da hodnho z neho vyrastie.2 Noe no, povedala ena, ke len tak chce, neche ti bude. A tak zostalo. Matka chlapca dojila a chlapec zo da na de zmocnieval. Rodiia sa nevedeli od divu kde podie, ke ho v treom roku videli jedliky ako noha hrub zo zeme trha. V siedmom sa u na duby lapal. Tu ho u mater chcela presta doji, ale jej mil synek povedal, e aby ho
1Nemme sce v mysle reflexie a posdenie o tchto naich povestiach tuto podva, ale pri tejto jednej robme predsa vnimku a dovoujeme si krtky sd o nej, ktor dstojn niekedy mu Samuel Reuss vo svojom rukopise ku nej poznail. Zneje on pvodne a doslovne: Jednoduch ud, ktor bi svoje kozuby, polia a paienky, vie sa o vetkch okolnostiach ivotnch a prve tak o vetkch tvoroch svojho umu len jednoducho a bez prikrlenia vyjadri. Tak s star Slovania a ich duchovn tvory. Je nepochybn, e sa s touto tvorivosou Slovanov me spja vy stupe primnosti. A my sa vskutku presvedujeme, e tto pekn vlastnos je prtomn v nrodnom charaktere slovanskom. Jednoduch a primn je opis naich troch hrdinov, Lomidreva, Miesieleza a Kopivrcha, aj ke s tieto postavy zzran a obrovit. Pvodca tejto rozprvky chcel poda non plus ultra fyzickej sily, hoci pritom nepochybne podal pitoreskn a zzra n udalos, a dosiahol hranicu idelna a vzneenosti. Idelno nachdzame vo vlastnostiach a prvlastkoch osb, vzneenos v ich uachtilom cieli oslobodi z moci draka tri princezn. Ete dodvame, e prprava hrdinov na skvel a neobyajn iny nie je nemotorn, hoci sa berie z obyajnho ivota a e k obludnm silm sa hod aj t straideln loha. [Pvodn text bol nemeck.] 2O tomto nadjan musm podotkn, e na Murnskej doline a inde v Gemeri podosia o Hroncoch, t. j. o mocnch zachovalch obyvateoch hornatch krajov Hrona, pod Krovou hoou, t domienka plat, e u nich matky ete i vyrastench chlapcov nadjaj. Maznavm ale chlapcom, ke da mlsnho ptaj, sa hovor: Ve azda nechce cica ako Hronec. A potom sa vyprva, e raz v Jelave na trhu sedel hronsk chlapec na voze s biom v ruke. Tu prde jeho matka k nemu, ktor kamsi bola od voza odila. Mamo, poved jej chlapec, dajte mi cica, u som lan. Matka vyla k nemu na voz a dala mu cica. Podnes jes prklady, e matky do tretieho roku diea nadjaj. A o hodnom mocnom chlapovi k oznaeniu jeho sily sa poved: Ten za tri roky mater cical. P. D.
81
ete len za sedem rokov nadjala. Matke sa to u nevidelo, ale mu predsa len prisbila. Po trns rokoch tak hrozn silu mal, e i tie najvie buky a duby zo zeme ako najtenie konope trhal a po osem i desa kusov na pleci do domu nosil. Ej, mamo, mamo! prihovoril sa raz materi, vy ste ma dobre vydojili; ale sa ete bojm, e by mi to trhanie dubov daraz pokodilo. Keby ste vy ma ete za jedny tri zimy chceli nadja! I ke tak mysl, povedala mu ma, ve ja to preto ete ta urobm. V sedemnstom roku nemohol sa viac Lomidrevo doma zdra; roboty nemal a sveta chcel sksi. Naostatok prehovoril k svojim rodiom: Povajtee, otec mj, aj ma moja! Viete to dobre, e kto na peci sed, o niom rozprva nezn. Rd by som sa i ja naui, ako udia vo svete ij. Zaberiem sa ja do sveta. Nebojte sa, ve ja na vs nezabudnem, ale vs na staros opatrm. Pristali i na tom jeho rodiia, lebo mu v niom vu zlomi nechceli. Lene, poved otec, cho zbohom, dobre sa dr a nikdy uom neubl! Lomidrevo sa so svojimi rodimi rozlil a pustil sa do sveta. Ide, ide, km ide; prde ku jednmu chlapovi, o vrchy val a z jednho miesta na druh prenal. Ten Lomidrevovi hne jeden vrch do cesty zavalil, aby prejs nemohol. Odnes mi ten vrch z cesty, povie mu Lomidrevo. To som ete nikomu neurobil, odpovie Valivrch,3 ale ti ho odnesiem, ak si mocnej odo ma. No, po sa za pasy! riekne Lomidrevo. Pochytili sa a Lomidrevo milho Valivrcha hodil o zem ako boku. Zato sa ale nepohnevali, le sa dali do kamartstva. Valivrch odniesol z cesty ten vrch a li spolu alej. Id, koko id, prdu k jednmu loveku, o vdy i vtedy elezo v rukch miesil a z cesty sa im vystpi nechcel. Vystp sa z cesty! povie mu Lomidrevo. Ja sa takm, ako ste vy, nevystupujem, odsekne Miesielezo, iba ak je dajeden z vs mocnej odo ma. Po sa za pasy! povie mu Lomidrevo. Chytili sa, len tak kosti praali! Lomidrevo otrepal Miesieleza, e iba o hodinu hore vstal. 3Poda druhch vol sa Valivrch i Kopivrch, poda inch zase Skalimej, ktor skaly v rukch na prach mial, poda tretch Studniar, ktor
znal dobre studne kopa. Miesielezo nazva sa tie Zelezimej, u druhch zas Hvr, ktor najvie brezy a stromy na hvu pokrtil. Taktie men Lomidreva s i Valibuk i Valihora.
82
Potom sa pobrali a li spolu alej. Tu sa stretli s jednmi vozrmi, o elezo viezli a v jednom strmom zvoze do hliny zaviazli, take sa ani hn nemohli. Gazdovia okolo tch vozov len bedkali, e o si u teraz pon. oe vm je? opta sa ich Lomidrevo. Ij, nevoa ho metala, odpovie jeden, elezo vezieme a tu sme do hliny zaviazli. Vetkch osematridsa kon sme zapriahli a tu z miesta rui nememe. Ve toto lovek ani neslchal. Radej by ste nm pomohli, ak ste chlapi. Noe, no, odpovie Lomidrevo, i to sa me sta, ak nm toko eleza dte, o ho jeden z ns unesie. Gazdovia pristali na to. Ve si, poved len naberte, trebrs vetci traja, koko unesiete; ale nm z tej hliny pomhajte, lebo tu odkapa musme. No, len vypriahajte statky! prereie Lomidrevo. A tu ti pochytil voz za oje a malm prstom tak ako ni na vrch vytiahol. Tak aj druh, aj tret, aj vetky. I bisu dade, oe toto bude? povedali gazdovia a hadeli otvorenmi stami na Lomidreva. Ale robota, ako o by klipol, bola vykonan. Teraz ako ste sbili, tak nm dajte, hovoril Lomidrevo, a ty, Valivrch, uk, o zn. Valivrch pobral elezo z tch vetkch vozov na plecia a ete krial, e mu to mlo a chcel i vozy i kone i ud i vetko zabra. Ale mu Lomidrevo prekazil: Daj pokoj, poved, pristame i na tomto eliezku. Chlapci, ohlsil sa potom Miesielezo, viete o? Ja z toho eliezka namiesim troje cep a pjdeme na mlatbu. Naozaj? No i to bude dobre, reie Lomidrevo a sadli si aj s Valivrchom na kladu. I zaali sa prizera Miesielezovi. Tu ti on len uk, uk ako cesto a lep a viae mil cepy. Pod chvkou boli hotov. Tch troje cep vilo dvestodevdesiat centov. Vtom sa pobrali a li k jednmu pnovi. Ten mal vek stohy penice, ale mlatcov nikde nemohol vyhada. Oznmili sa teda u neho, i by im tie stohy vymlti nedal. Keby vs, odpovie pn, aspo sto bolo, tak by som nedbal a dal by som vm tie stohy naa, ale trom moje stohy pobabri nedm. Ej, pn! oe by ste mali tak rozprva, vrav Lomidrevo, ke vm ich do zajtrajieho veera nevymltime, robte s nami, o chcete. Trebrs nm i o hrdlo pjde, my sa podvoujeme, len nm dajte robotu! Nu a z ktorhoe chcete mlti? opta sa pn. 83
Ktoe vs vie? vrav zase Valivrch, my sme ete nikdy z dielu nemltili, ale ak nm za ustvanie to dte, o si sami unesieme, na tom pristaneme. Pn milerd na to pristal, lebo si myslel, e ani ptns kl neodnes. Tu mil chlapci, sotva sa rozbriedilo, vezm cepy a zan mlti, nie po jednom snope, ale na cel stoh, take pod malm asom cel stoh na prach zdrobili. Stoh za stohom, to sa tak krilo ako z mle! Chlapci! reie Valivrch, lopaty nemme, vydchajme tie plevy! A tu t zmrvenina na iroko na aleko sa roznala a zrno, ist ako zlato, na zemi ostvalo. Pn sa hneval, e mu slamu rozfkali, ale mu Valivrch povedal: oe mte banova? Netreba vm ju na role vyva, koda vm ide do chasnu.4 Zo slamy nemte ni, ale zo penice, len hotujte sseky! Dvno s tie hotov, povie pn, ale vy nemte mechy na vau iastku. Ve nm azda poiiate. My vm ich statone prinavrtime. Ja na piky mechy nemm. Tak, poved, to zrno len do vaej syprne pozname. Noe no, lene si poznajte. Tak oni to obilie do syprne povspali, oblky i dvere dobre pozabjali, a ke vetko bolo prihotoven, Valivrch objal sypre, vyloil na plece a li. Pn len oi vyvaoval, o sa to teraz rob. Aj ho to hrozne mrzelo, ale nesmel ni poveda, lebo im sbil, e o si unes, to je ich. Rozmal, o m teraz urobi? Mal on jednho divho, zlho bujaka v chlieve. Rozkzal, aby toho za nimi pustili, e ich ten prekole. Tto si ako bezpen a uradovan vykrali cestou. Ale Lomidrevo vedel, e to bez nioho nebude. Ako u kus preli, povie Miesielezovi: Noe sa ty, braek, obzri, i da za nami nevid? Ej, ba veru vidm, jednho divho bujaka za nami pustili. Len, poved, utekajme! No, lene utekajte, ke sa vm tak pi, hovor Lomidrevo, ja ho tu dokm. T dvaja zaberali alej. Lomidrevo dokal toho bujaka sm a sm, a ke k nemu dobehol a prosto doho rohami iel, chytil ho za rohy, prekrtil mu krk a mrtil nm o zem, hne bolo po om. Vzal ho na plece, dohonil tamtch a vyloil i toho Valivrchovi na t sypre a tak li zase alej. Pn sa zvrchu katiea prizeral, o sa rob, a ako videl, e Lomidrevo bujaka zabil, hne kzal divho vepra za nimi pusti, o kadho naraz roztrhal, ako sa ku komu dostal.
4itok.
84
Lomidrevo sa ke Miesielezovi zase obzrie, i da za nimi nevid? Hork nevidm, povie tento, div vepor za nami be, len sa mu tak pysky penia od jedu. No len chote, ja ho tu dokm. Vtom vepor dobehol a prosto do Lomidreva a chcel zubami sekn. Ale tento ho uchytil a naraz na poly roztrhol. Pobral sa za tamtmi a vyloil i vepra Valivrchovi na sypre. Tak li alej. Pn sa teraz nahneval vemi a kzal zapriaha. Posadal i so svojimi sluhami na vozy a letel za nimi, a sa krilo, e im vetko odberie. Tu, ako tto vidia, o sa rob, povie Lomidrevo: No, braekovci, nechcem im ubli; ale len chote alej, ve ja viem, o urobm. Pod tm asom boli oni zali u do hory. Nu tu Lomidrevo skoro natrhal tie najvie duby a nimi cestu statone zatarasil, e pn so sluhami alej za nimi nemohol. Tak potom boli na pokoji. Zaniesli Lomidrevovm rodiom iastku zo zrobku, tak i Miesielezovm a naostatok i Valivrchovm. * Ale, chlapci, vravel u teraz Lomidrevo, my takto ete nenabudneme. Musme sa i alej pusti do sveta. Ty, Miesielezo, urob mne ty z tch ciep jednu valaku, ak ete nik na svete nemal.5 Ako bola valaka hotov, Lomidrevo chcel sprobova, i je dos mocn, nu ju vyhodil hore do povetria, a kde mala spadn, tam nadloil chrbt. Valaka spadla dolu a hne sa mu na chrbte na dvoje rozlomila. Takto, poved, nepjdeme nikde, mus ju ete tuhie umiesi. Miesielezo sa pribral, umiesil mu ju ete tuhie. Teraz, ke ju vyhodil, nezlomila sa viac Lomidrevovi na chrbte. No takto, poved, u pjdeme! Id, id, id vemi dlho. Prdu raz do jednho mesta. To bolo cele iernym sknom obtiahnut. Vnili do jednho hostinca, rozkzali si sud vna z pivnice vyvali a popjali, koko popjali dobr vnce, a sa raz optali, e o tu slcha? Ach, bodaj by lepie bolo slcha, odpovie hostinsk, nae cel mesto je vo velikom smtku, ale najv zrmutok m n kr. Po tieto dni jeho tri dcry skapali. Chodili sa kad de na jedno miesto kpa a stadia bohvie kde sa podeli. Povedaj dajedni, e svojimi oami videli, ke traja drakovia pribehli a pre ich uniesli. To nik nevie, kde s teraz, len to vravia, e ich vetky tri t draci do jednej diery vtiahli a dnu pod zem s nimi sa pustili. N kr nevie od iau, o m robi, a subuje, e ktokovek tie jeho dcry vynjde a ratuje, tomu ktorkovek z nich za enu d.
5Podotkn musme, e toto dajedni in udvaj. Udvaj t. j., e Lomidrevo vyhadal jednho kova, ktor kdesi na vysokej skale bval a ten mu tto valaku ukoval. Valaka je porun menia sekera s dlhm poriskom.
85
Kee je len to, hovoril Lomidrevo, tomu sa d pomc. Hybaj ty ku krovi a oznm ns troch, e sa my na to dme tie jeho dcry vyslobodi, ak si len on v slove bude st. Hostinsk hne beal, o mu len para staila, ku krovi: Najmilostivej kru, poved, priniesol som vm radostn novinu, len povajte! Nu ake by si mi v tomto mojom zrmutku prinies mohol? Nu tak ha! Prve prili do mjho hostinca traja pocestn udia a spytuj sa vm, e o tu slcha a preo sme iernym sknom obtiahnut? Ja som im vetko vyrozprval, nu mi jeden z nich povedal, e ke je len to, e sa tomu d spomc; a e s oni hotov vae dcry vyslobodi, ak si len v slove st budete a kadmu z nich jednu za enu dte. Kr sa z toho vemi poteil a hne kzal tch troch cudzincov k sebe doikova. Nai traja chlapci sa smelo postavili pred kra a museli im ete raz vetko rozpoveda, o, ako sa prihodilo. No, najjasnej kru, povedal teraz Lomidrevo, to je robota pre ns. Dajte nm vy len nahotovi dvans volov, dvans kl kae a dvans pec chleba a k tomu konp a anu na povraz a u tamto len na ns a na Boha porute, my to vykonme. Vetko, o len chcete, dm vm, hovoril kr. A do druhho da bolo vetko hotov. S tm sa oni vybrali do tch hr a tam prili na jednu lku, kde hovorili, e sa krove dcry prepadli. Tu nali napohotove, ako by pre nich, jeden domek a hne sa v om usalaili. Tu nm, vravel Lomidrevo, dobre bude, a ke dvaja pjdeme t dieru hada, tret ostane doma a bude jes vari aj povraz ska. Hne prv de ostal doma Valivrch a Miesielezo s Lomidrevom li do hr t dieru hada. Valivrch sa dal hne a hne do prce, naznal dreva, rozloil ohe, povesil kotl s vodou nad ohe, nasypal kae, aj jednho vola posekal a do kotla pohdzal, aby sa varilo. Medzi varenm skal, koko skal ten povraz a dval pozor, aby nevykypelo. Raz u bola kaa uvaren a on vnde do koliby, e ju odstav. Tu mu zane voa dolu kochom vola: A o ty tu rob v mojom dome? Valivrch pozrie hore, vid jednu Laktibradu: na pia mu, na lake bradu. Hne sa trocha preakol, ale mu len ako smelo odpovedal: Kau varm. Ej var ju, var; ale ju nebude jes. Ej, ale ju ani ty nebude, ale ju bude Lomidrevo s kamartmi! a chcel kau odstavi. A tu zas len zane Laktibrada: Var t kau, var; ale ju nebude jes.
86
Ale ju ani ty nebude, ale ju bude Lomidrevo s kamartmi, povedal Valivrch a kau odstavil. Tu zas Laktibradk: Var t kau, var a u si ju dovaril? Veru som ju, o chce? Tak ti ju horcu na holom pupku zjem. A tu sa spustil Laktibrada dnu kochom, milho Valivrcha o zem pritisol, kau mu tak vriacu na pupok vykydal a vetko poral. Potom, hybaj, zase hore kochom zmizol. Valivrch s obarenm pupkom horko ako sa pozbieral a o mal chudk robi? Aby pred kamartmi v hanbe nezostal, znovu doniesol vody, nasypal kae, msa nasekal a dko len varil a saka dokval kamartov. Tto prili sam veer domov a hne k nemu: No, i si nm navaril? Ej, navaril, navaril; mete si len odstavi. Nu a ty e? Ja som chor, ja jes nebudem. Tto odstavia a okotuj a tu kaa nedovaren a mso surov. Nu, oe si nm ho lepie nedovaril? povie Lomidrevo, ani povraz si neuskal? Vid, e mi je zle, stenal Valivrch a nepovedal, o bolo vo veci. Tak sme dnes vetci nadarmo de zabili; ani my sme dieru nenali. Ale zajtra pochlap sa Miesielezo lepie tu doma a my pjdeme hada. Lomidrevo a Valivrch hadali na druh de po vetkch ktoch, po vetkch stranch, ale ni nenali. Miesielezo var t kau, koko ju var; a ska ten povraz, koko ska. Raz ako sa kaa dovrala, ide, e ju zamiea a odstav. Tu zane Laktibrada dnu kochom: Var t kau var; ale ju nebude jes. Ale ju ani ty nebude; ale ju bud moji kamarti, odpovie Miesielezo. Zase len o chvku Laktibrada: Var t kau, var; ale ju nebude jes. Ej, ale ju ani ty nebude; ale ju bude Lomidrevo s kamartmi. A na treom raze, ako Miesielezo kotl odstavil: Var t kau, var; a u si ju dovaril? 87
Veru som ju, o chce? Tak ti ju horcu na holom pupku zjem! a pustil sa Laktibrada dnu. Milho Miesieleza o zem pritisol, kau mu vykydal na pupok, pohltal vetko a zase zmizol. No, diuk ti duu jedol, tam kde si! pomyslel si Miesielezo a dvhal sa hore, ako sa mohol a znovu vlil drevo a vodu a staval a varil, ako sa dalo. Veer prdu lan kamarti domov a sadn si k jedlu. Tu kaa nedovaren a mso surov. Nu, ke si nm lepie nenavaril, riekne Lomidrevo, ani povraz si nedoskal? Aj, ve by som bol, vyhovral sa Miesielezo, ale som dnes dky niaky,6 nu mi ni od ruky nelo. No ve je ni, odpovedal Lomidrevo, ani my sme dieru nenali. Zajtra pjdete vy dvaja do hory a ja ostanem doma. Na tret de sa t dvaja aj s jedlom do hory vybrali, lebo sa bli, e na lan kuchyu domov prdu. Lomidrevo pod chvkou naznal dreva a vody, vola posekal a kau postavil, a km sa varilo aj povraz na tritisc siah doskal. Ide ku tej kai, e ju u odstav. Tu mu zane Laktibrada dnu kochom vola: Ha, o ty tu rob v mojom dome, i var t kau? Veru varm, aby si vedel, aj som ju u dovaril, po dnu, o chce s ou? Laktibrada sa spustil kochom, e mu ju ako tamtm na pupku zje. Ale Lomidrevo chytil milho Laktibradu mocne za t bradu; pil7 on ete vera, e sa tu voa novho deje, nu si bol popredku nahotovil jednu bukov kladu, ktor bol trocha nadtiepil. Priikoval Laktibradu ku tej klade a ta dnu mu bradu aj prsty zasekol, a potom ho kyjom masti poal. Laktibrada sa zaal prosi, ako len najkrajie znal; e by ho len pustil, e sa u viacej doho neodd. Ale Lomidrevo len ho lomil a volal naho, aby mu vypustil bradu, ze ho potom i on pust; lebo dobre vedel, e v tej brade vetku jeho silu m. Laktibrada dlho nechcel a len ho prosil, e mu u aj t dieru uke, o hadaj. Lomidrevo sa iba nahneval a povedal mu: Nu dobre, ke nechce podobrotky, mus po zlotky; uvidme sa, i ty skorej ustane dra, i ja bi? Naostatok, ke videl Laktibrada, e u inie by neme, vypustil bradu a Lomidrevo, ako to videl, vytiahol ju von a skryl do kapsy, pustil Laktibradu a povedal mu: Vid, ty blzon! Keby si hne bol urobil, ako som ti kzal, mohol si by bez bitky. Laktibrada ako videl, e je u slobodn, vzal nohy na plecia a pril odtia pre, len sa tak za nm krilo a prosto naprostred tej lky a tam jeden kame podvihol a skapal. Ale si aj Lomidrevo dobre zachoval, kade Laktibrada pril a ako ho videl naprostred lky zmizn, u mu viac nebolo treba.
6nechutn, nezdrav. 7predtuil.
88
Pozde veer prili t dvaja z hadania domov. Naschvl sa tak opozdili, aby surov kau jes nemuseli. No, i ste vynali t dieru? privtal ich Lomidrevo. Vynali sme nevu, odpovedali tto. A ty i si uvaril t kau? Uvaril, len pote jes! Ale var, nech sa ete trocha dovar a vychladne, povedal Miesielezo, a to len o ho chceli dopicha.8 A ve si ju, vraj, okotujte, ak vm bude. Kotuj, tu kaa studen. Hne oni zbadali, o je vo veci; krelo9 ich to, e oni maj bruch obaren a Lomidrevo nie. Nepovedali ni, len pozerali jedno na druh, ako o by sa u rozumeli. A ke im Lomidrevo zaal vyprva, ako Laktibradu do kripca chytil a bradu ukazova, aj e im u netreba ani na krok s, e diera do pekla tu naprostred lke, tu sa ti t ete horie naho nahnevali, ale ani teraz mu to zna nedali. * Narno li hne naprostred lky, odvalili skalu, diera sa ukzala a tu povstala medzi nimi otzka, e kto sa bude ta dnu spa. Najviu chu ukazoval Miesielezo. Uviazal sa na ten povraz a spali ho do hlboiny. Ani ho na dobrch dvadsa siah ta dnu nespustili, u zaal na ratu vola a ten povraz potrhva, aby ho von vytiahli. Vytiahli ho. No, oe tam, bratku? Hja, oe by, tma ako na polnoc a zo vetkch strn zaali na ma aby skka a hady sipie, nu som sa bl, e ma zoer. No ke z teba ni, povedal Valivrch pjdem ja. A hne sa dal ta dnu spa. Sotva ho na jedno sto siah dnu spustili, u nemilobohu povraz potrhval, dobre ho nepretrhol. Nu ho len von vytiahli. Jaj, poved, ke von vyiel, ve o len aby a hady, to je ni! Ale smrad a plame zaal na ma von bcha, tak som sa bl, e ma tam zadus. U viem, e je z vs ani pes! povedal Lomidrevo. Teraz ma spustte. Ale to vm povedm, od diery ani krok! Tu budete vartova; a povraz skorej von nevyahujte, km tri razy nm tuho nepotrasiem. Tak si on vzal svoju valaku, priviazal sa na ten povraz a dlho, a dlho dolu letel, km do toho podzemnho sveta nedoletel.
8nahneva. 9mrzelo.
89
Ke u bol tam dolu, nevedel, kde sa m podie, lebo bola velik tma. Len naraz ohlsilo sa nieo za nm: Daj mi moju bradu! Aha, poved, ty si to, vtik! Ve ja ti ju dm, ke ma najprv ku najstarej princeznej zavedie. Laktibrada sa zaradoval, e svoju bradu dostane, s radosou ho viedol tm peklom. Tu vetko tma a pusto. Iba raz u potom sa im zablyalo jedno mal svetielce, aj to vemi aleko. No, cho, poved mu Laktibrada, proti tomu svetlu, tam njde t najstariu, a bradu mi daj! Ete ti ju teraz nedm; mus ma tu doka. Ve ti potom poviem, o m robi. Laktibrada tam akal a Lomidrevo iel proti tomu svetlu. Dlho mu ono len tak mal bolo, a naposledok videl jeden meden zmok pred sebou, ktor nairoko, naaleko tak svietil a na straacej nohe triasol, take niak nebolo mono do neho. Lomidrevo ale dupol raz nohou, a hne zmok zastal. V om bola t najstaria krova dcra a vyvala. Ako Lomidrevo dnu vniiel, vemi sa preakla, e loveka videla. lovee, poved mu, kdee si sa ty tu vzal? Ve tu nikdy ani vtka ani letka nebolo chyrova. Nu priiel som vs vyslobodi. Ach, akoe by si ty ma vyslobodil, ve ja mm mua arkana so es hlavami, ten ako a tu zastihne, priam plameom na teba zadchne, upeie a a zje. Ej hork zje, ve mm valaku. No, kee je u tak, e si trfa s nm sa sprobova, na ti tento pohr vna, 10 vypi ho; naraz mocnej bude. A skry sa za dvere, lebo len stoko, e je mj mu nie tu, ta iel si na tri mle vely opi. A v tom upol escentov buzog na dvor, ktor si arkan popredku domov zahodil, ke sa od viel pohnal. Lomidrevo vyiel na dvor, chytil buzog a na dev m ho nasp zalil. arkan si hne pomyslel, e to u dkeho gazdu mus v dome ma, vrtil sa pre a mrzel sa, e si ho musel na pleci domov nies. Prde domov najedovan, len sa mu tak valil plame z pyskov, zauchal vetky kty a zareval: Fuj, ena, loveina smrd. Sem s ou, nech ju zjem. Ach, kdee by sa ti tu lovek vzal? Ve vie, e tu nikdy loveka nebolo, ani nebude. No, ni nehovor, len sem s nm, kde je kovek, lebo ak nie, priam teba zjem! Vtom vysko Lomidrevo spoza dver a smelo sa postav pred neho. 0 Poda druhch dostal prste, ktor ke si na palci skrtol, za tristo chlapov sily dostal
0
90
Tu som, poved, o chce so mnou? Hm! rozmyslel sa drak, ke Lomidreva s valakou pred sebou videl. i si to ty, o si ten mj buzog nasp zahodil? Ja veru, a priiel som sa sprobova s tebou. No, kee je tak, nahadme sa. Ale si musme najprv zajes, potom sa pjdeme na mj tok11 pasova. eno, daj nm da o pod zuby! Princezn vstala a doniesla oloven chlieb a dreven n a poloila na stl. Drak ho vzal a ponkal Lomidreva, aby si odkrojil. Ja tvoj chlieb, poved Lomidrevo, nepotrebujem; ale ty ak si lan, zajedz si a posilni sa! Drak si odvalil kruch olovenho chleba a zjedol, ako by ho bol splil. No, i si u hotov? spta sa Lomidrevo. U! povie drak, pome na mj tok. Vyli na tok, ten bol miesto hliny olovom zaliaty. Ulap ma a vraz ma, koko vldze do toho olova, povie drak. Lomidrevo sa nedal nka. Chytil draka a vrazil ho do olova a po ps. Drak vyskoil z olova a vrazil Lomidreva vye psa. Lomidrevo z olova vyskoil poahku a mrtil milm drakom nasp, e mu iba tch es hlv von z olova tralo. Tu schytil svoju valaku, tie hlavy mu poodtnal a na mrne kusy rozsekal. Princezn sa mu nemohla dos naakova, e ju od toho draka oslobodil; prosila ho, aby u teraz len von utekali z toho pekla, e im u jej otca dobre bude. Nie tak, hovoril Lomidrevo, ja ete musm aj tvoje sestry oslobodi. Len potom sa vrtime k otcovi; ale teba musm najprv na bezpen miesto odprevodi. Len zaber, o m a me z tohto zmku. Dos sa mu ona naprosila, aby alej neiel, e s jej sestry ete horm drakom v moci a e by tam zahynul, on sa jej odprosi nedal. Tak ona vzala ponad dver jeden meden prtik, ibla nm zmok, a ten hne sa im premenil na krsno meden jabko so vetkm bohatstvom, o v om bolo. To si Lomidrevo odloil do kapsy a pobrali sa ku diere. Tu za nimi Laktibrada: Daj mi moju bradu! A Lomidrevo mu: Neptaj ty ni, len ns ve ku diere; ve tomu ete dos asu. 1 holohumnica.
1
91
Laktibrada ich pekne a ku diere zaviedol. Lomidrevo uviazal princezn na povraz, tri razy nm potrhol; a t ju hore vytiahli. Teraz ho Laktibrada musel vies k tej strednej princeznej. Dlho li tou tmou, a sa im zase ukzalo zaleka jedno svetielko. No, tam bva t stredn, povedal Laktibrada, cho, u teraz vid. A tye o nejde? Bojm sa, radej mi bradu vr, aby mi tam neskapala. Nevr mi toko! Len mi bu napordzi,12 ke a zase potrebova budem. Lomidrevovi sa cesta ve lepie svietila, a priiel pred strieborn zmok, o sa na straej labke krtil, e do nebolo mono. Lomidrevo dupol dva razy nohou, hne zmok ticho stl a brna sa otvorila. Voiel dnu. Tam sedela pri obloku stredn krova dcra a vyvala. Ako loveka zazrela, hne skoila a v strety mu beala. Kdee, poved, kde sa tu berie, lovee? Vr sa, lebo odtiato iv nevyjde! Lene sa tak nestrchajte, princezko! reie Lomidrevo. Nesiem vam ja pozdravenie od otca aj od vaej starej sestry, ktor som u oslobodil a na druhy svet hore poslal. Aj vy, bohd, tu dlho nebudete kapa. Ako ona to poula, e je u ten prv drak zabit a jej sestra na slobode, hne sa jej tvr rozjasnila. Lomidreva zaviedla dnu do chye a dala mu pohr vna vypi, e vraj od toho priam mocnej bude. Ale mu aj prikazovala, aby sa lepie varoval jej mua, bo e je to drak s dev hlavami a len stoko, e ho niet od viel, ktor si iel na dev m aleko opi. Vtom u tresol devcentov buzog na dvor a viacej nebolo mono ani dnu ani von. No, poved princezn, teraz sa mj mu pohna a hne je tu. Varuj sa, aby a neupiekol a nezjedol. S tm, poved Lomidrevo, ete nie tak sra, a vyiel von. Buzog zdvihol, poskrcal a na dvans m nasp ho zahodil. Drak pomerkoval, e sa mu buzog vrtil, zadudral, a sa zem striasla, buzog zodvihol, na plece poloil a celou cestou homral,13 e si ho sm mus nies. Domov priiel celkom napajeden, take mu miesto pary z pyskov plame bchal. Pouchtal vetky kty a zamrmlal: Fuj, tu loveina smrd! eno, kde je? Len neple, zahovrala ho ona, kde by sa ti tu lovek vzal? Ve sem ani vrbik z tamtoho sveta nedolet! Fuj, loveina smrd, zareval drak po druh raz. Daj ho von, kde je kovek! 2 pri ruke. 3 dudral, emral.
2 3
92
Tu som ti, vyskoil Lomidrevo spoza dvier, o chce so mnou? a bystro sa mu podval do o. Ozaje tu si, noe no! htol drak, ako Lomidreva s valakou videl. A i si to ty mj buzog nasp zahodil? Ja, odpovedal Lomidrevo, ak never, ete sa sprobujeme. Nedbm, reie drak, ale pokaj, zajeme si. eno, predlo nm z toho mjho jedla. Princezn doniesla elezn chlieb a oloven n na stl. Krjaj si, vravel drak, a posilni sa, lebo so mnou bude ma robotu. Ja som dos mocn, ani mi mocnejm by netreba. Ale, ak ty potrebuje, najedz sa! Drak uhrzal svoj chlieb, e zem od iskier horela, ktor mu z jeho zubov padali. Lomidrevovi to u dlho trvalo: i si sa, poved, u najedol? U, odpovie tento. Po von na priestor a sksime sa, kto budeme mocnej. Vyli na humno, ktor bolo miesto hliny elezom zapan. Ulap ma ty najprv, riekne drak, lebo ak ja teba skorej lapm, hdam, e nebude ma viac asu do ma sa dva. Ej, ke si tak trfa, len a zato neulapm. Tu som, chy ma ty najprv; mj ivot ti je na vu. Vtom drak ope Lomidreva a tak ho mrtil do toho toku, e sa len na pazuchch stavil. Lomidrevo tak silne vyskoil, e viac ako polovicu toku za sebou vytrhol. Tu drakovi srdce opadlo. Nu ve azda, poved, dos bude. Mohli by sme si pokoj da. Pokoj? reie Lomidrevo, ozaj pokoj? Musm ti ja ukza, ako koly do lesy vraj. Vtom ulapil draka a tak ho do zeme vrazil, e sa len na hlavch zastavil. Noe no, poe von! vrav Lomidrevo. Ale drak ani hn sa nevldal. I schytil svoju valaku a vetky hlavy drakovi roztrepal obuchom na prach. Osloboden princezka ani nevedela, o si poa od radosti. Lomidrevo sa jej len zhotovi kzal, e ju d von vytiahnu. Nu tu ona vzala ponado dvier strieborn prtik, poibala nm
93
zmok a ten sa hne so vetkm na strieborn jabko premenil. Lomidrevo si aj to do kapsy odloil. Laktibrada ich u tam napohotove akal, ku diere zaviedol a princezku dali von vytiahnu. A t tam hore u pri tej prvej princezke sa kriepili, ia m by? A teraz, ke mali dve, podelili si ich a chceli vetko tam necha. Iba ke ich princezky pre Boha prosili, e ete tam tretia sestra a e bez tej k otcovi vrti sa nemu, tak si umienili ete aka. Lomidreva za ten as viedol poslun Laktibrada ku tretiemu zmku. Zaleka mu ho ukzal, ako sa vo tme ligotal, a alej nechcel s, len zase unval: Daj mi, Lomidrevo, o je nie tvoje! u! poved tento, ve ju u dostane. S tm iel zrovna ku zmku. Nikdy t krsu a slvu nevidel. Vetko sa od zlata blyalo! Ale dnu ako? Zmok sa trblietal14 na straacej nke a nikdy nezastal. Lomidrevo dupol tri razy nohou a hne zmok stl ako prikovan a brna sa rozletela. iel dnu. Princezn ho ete na oblok zazrela, kde vyvala, a beala mu v strety. Ach, poved, oe mysl, lovee! Nao si ty sem priiel? Utekaj, ako len me, utekaj! Mj mu, drak s dvanstimi hlavami, len tu na dvans m ku velm odiiel, ak a ten tu zastihne, hne bude po tebe. A u sa m domov vrti. I, princezka, lene sa netrpte, hovor Lomidrevo, ja sa vho mua neakm. A potom jej vyrozprval o jej dvoch starch sestrch. Tu sa jej srdce prv raz, ako tam bola, zradovalo, ale sa zaala aj o Lomidreva b, bo ten jej mu bol vemi mocn. U ho len usadila veda seba a hne mu doniesla za pohr vna, aby sa nm potil, e hne tri razy mocnej bude. Ani ho dobre nedopil, u sa zem triasla a obloky brnali, lebo drak prve sa od viel pohnal a svoj dvanscentov buzog na dvor hodil, aby si ho nies nemusel. Lomidrevo vyskoil von a ho nad hlavou pozvtal a ete raz alej mu ho zahodil. Drak zaal preklna, e ho on nau, kto mu to tak pletky vystrja, ale sa len vrtil pre buzog, na plece si ho poloil a rozjedovan domov sa ponhal. Priiel tak rozsren, zubami krpal a z pyskov sa mu plame valil. Lomidreva ete zaleka zapchol a: Fuj, loveina smrd! zarual hne ako byvol. Ktoe by sa ti sem opovil, chlcholila ho princezn, ve by sa a bl! Neple sa mi, len sem s nm, kde je! rual drak. Tu som! postavil sa Lomidrevo s valakou pred neho. Tu si, poved drak, a neboj sa ma? 4 triasol.
4
94
o by sa a bl? Lepie ja znm buzogne hdza ako ty. No, ve a si to ty bol, tak si chlap! Sem ruku, nech a statone uvtam! Stisli si ruky; Lomidrevovi krv z prstov vyskla, ale drakovi v prstoch kotiale sa zmelili. Od bolesti drak spskol a plameom ho zarazil. Ej, poved, i to dakto slchal, e si ty tak chlap. Ale si len zaveerajme, potom sa opime, kto sme, o sme. Lebo by to len vek potupa bola, keby tvoja jedna hlava nad mojimi dvanstimi panova mala. A tak vrelo v drakovi od jedu ako v kotle. Princezn doniesla oceov chlieb a elezn n a drak ponkal Lomidreva. Nepotrebujem sa oceova, odpovie Lomidrevo, ma moja ma za sedemns rokov naveky oceovala a vo svete som sa u dos zahartoval. Ale po tvojich prstoch poznvam, e si sa ty ete dos nezahartoval, a tak sa len dobre zaoceuj! Po veeri vyli na oceov tok sa pasova. Hoj, oe, o! zane sa drak zdva, i ja mm s takou muchou bojova? Hanba a ven potupa mi bude, e sa s tebou pobabrm. Ale u len vydchni tvoju duu, komu chce. A ty, Harfa, nehraj (Harfa bol jeho k s dvanstimi krdlami, na ktorom sa nosieval), a ty, vtku, nespievaj, pokm ho zo sveta nepopracem. Vtom schytil Lomidreva a do psa ho mrtil do ocele. Lomidrevo sa na tom nahneval, vyskoil, objal draka, e len tak kosti v om spraali a vrazil ho do tej ocele ako skalu do vody. Hne sa mu tri hlavy odtriasli a omdleli. Zatm uchytil valaku, hlavy mu roztkol na prach, alebo postnal ako makovice. Po tokej bitke si odfkol a iel po krsnu princezn. T sa nemekala zhotovi. Vzala zlat prtik znado dvier, udrela nm zmok a ten sa hne na zlat jablko obrtil. To ona i s prtikom oddala Lomidrevovi, aby jej ho len potom vrtil, ke mu svoju ruku za to d. Tak sa pobrali pre. Zlat jablko im cestou svietilo, a tak u Lomidrevo aj bol zabudol na Laktibradu. Len tu, ako dochodia ku diere, zavol zase za nimi: Daj mi moju bradu! Tu si ju m a u ma toko nemrz! hodil mu ju Lomidrevo, a ten zaberal pre, e by ho ani vetci erti neboli dohonili. Teraz Lomidrevo najprv princezn uviazal na povraz, potrhol a t ju hore vytiahli. Ale tu si on voa pomyslel: Pokaj, poved, t by ma mohli zriadi! Ke povraz dolu priletel, nepriviazal on seba na, ale jednu veliizn skalu, t im dal hore aha a sm sa odstpil na stranu. Ti dvaja t skalu dobre vye polovice vytiahli, a potom 95
povraz odrezali. Skala zletela dolu do pekla a tak hrmot narobila, e vetko, o len nohy malo, na druh stranu pekla poutekalo. Lomidrevo chod, bldi po tom pustom pekle, a raz predsa na iv duu natrafil. A to boli mlad knochta vtky, ktor prve jeden had z hniezda chcel vyra. Lomidrevo ovalil hada valakou, hne mu hlavu rozmiadil 15 Vtom ale priletel star knochta vtk a chcel Lomidreva zora. e, poved, ete love inu nejedol, a tak e mu neme odpusti . Ale tie mlad gangoat 16 prosili za neho, e im vraj, ivot ochrnil. Ako to star vtk poul, hne mu odpustil, a len o si za to vyberie, e mu mlad ochrnil? Ni, hovor, len ma odtiato na druh svet vynes! To sa ti stane po vli, ale najprv cho, njde tu veda tohto potoka barany sa ps. Zabi mi z nich sto a pokla do sudov, potom aj toko sudov vody naberie, vetko na ma pokladie a tak sa pohneme von. Ke mi ale v letku plame z st bude bcha, zakadm jednho barana mi dnu hod a vodou zaleje. Ak to len raz neurob, spadne dolu a rozbliakne sa ako smola. Hne iel Lomidrevo barany reza, a ke narezal sto, pokldol do sudov. Potom i toko boiek vody naloil na vtka, a tak leteli von. Vtkovi nestavne plame z pyska vyblkoval; ale barany staili aj voda hasi mu ho. Len tu u pri samom vrchu zabrkne sa mu tak plame z st, ak nikdy predtm, a Lomidrevo u msa nemal. Skoro vychytil n spoza psa, vyrezal si spod kolena kus msa a to hodil vtkovi. Tak sa na vrch dostal. Tu povie ten knochta vtk: Ej, povedzo mne ty, z oho to sladk mso bolo, o si mi naostatok hodil? To bolo mso z mjho bonca. No, keby ja bol vedel, e je udsk mso predsa len tak dobr, nikdy by ja tebe nebol odpustil. Ale teraz u aj tomu spomeme! A vychriakal mu ho na to miesto nasp a ono sa mu naraz pekne prirstlo. * Lomidrevo iel prosto do toho krovskho mesta. To bolo u teraz cel ervenm sknom obtiahnut. Prde k hostinskmu a opta sa: o tu za chr u vs? Chlapi sme! odpovie hostinsk, nho kra skapan tri dcry sa nali. Teraz sa dve starie vydvaj za tch dvoch, o ich oslobodili. I t najmladia mnoho m pytaov, a tak odpoly je u aj sben jednmu. Ale ete nechce s na sob, km vraj nebud ma vetky tri tak aty, ako tam dakde na tom druhom svete nosili. Preto u len krajra hadme, o by tie aty 5 Druh rozprvaj, e na tieto mlad knochta vtky prichodil d a hrad (adovec), ke starho vtka nebolo tam. A ke len kvapka na
5
nich padla hne podochli. Poda druhch zase, e horci vietor na nich zavial a od toho pokapali. Lomidrevo ich zastal kepeom a tak ochrnil pred tmito nehodami. Knochta vtk sa vyslovuje i knofta vtk a vdy zna toho najozrutnejieho vtka na svete.
6 holtka
6
96
uil, a hne bude pre cel mesto vek svadba. Lomidrevo sa po meste vyhlsil, e je on krajrsky tovari a e tie aty uije. Naraz mal na kad prst aj desa majstrov. I ten, i ten, kad ho chytal k sebe do roboty, lebo za tie aty vea peaz bolo sben. Ale Lomidrevo pohadal toho najchudobnejieho majstra a k tomu stal do roboty. Tu si vyptal osobit chyku, e on tie aty do rna uije. Uije hroma, myslel si krajr, ke ani nem z oho! a dal pozor kovou dierkou, o ten v tej chyke robi bude. Lomidrevo vytiahol ksok pltna z kapsy a strihal ho na drobulink kusy. Ked bolo postrihan, povedal krajr k sebe: No, to ani ert do rna nepozova! a iel spa. Ke vetko v dome posnulo, vytiahol Lomidrevo z kapsy meden, strieborn a zlat jablko, prtikom ich ibol a stal sa z kadho zmok. Povynmal z nich, o bolo treba, a spal do rna spokojne. Rno prili od kra, e i u aty hotov. U, poved, ale nech pol plcu za ne! Priam dovliekli drevianku 17 duktov, aby ich len von vydal. Ete ich, poved, nevydm von, km si princezn samy neprdu po ne! A dukty oddal majstrovi, e on to vraj pre seba nepotrebuje. O chvku pribehne t najstaria princezn pre svoje aty a Lomidrevo ju pasol, e i on pre tak potvoru aty il? Princezn ula a majster doho: e o, poved, mysl? e ich oboch zabij! Ale ho Lomidrevo util, eby sa ni nebl; a len tie aty za princeznou poslal. O chvu prila t stredn pre svoje. I t takm spsobom privtal; e on pre tak potvory aty neije. Majster ho chcel vypri z domu, bo sa zase bl o ivot, ale Lomidrevo ukzal strieborn aty, tie poslali za princeznou a bol pokoj. Teraz prila t najmladia a Lomidrevo ju bozkal. Majster u doho letel, e ho odstr, le tu ho princezn poznala a objala. Naraz tam obliekla zlat aty na seba a li prosto na sob. Po sobi vetko sa vysvetlilo. Kr chcel tm dvom svoje dcry oda a potresta ich, ale Lomidrevo to nedopustil, e si ich vraj i t zaslili. Naposledok vyal tie tri jablk z kapsy a z toho zlatho jablka urobil tam vetkm pred oima zlat zmok; to strieborn zahodil na mu zeme od mesta a z toho tam sa spravil strieborn zmok; a to meden zahodil na dve mle, i tam sa postavil meden zmok. Teraz traja kamarti so zmkami sa podelili a kad so svojou princeznou do svojho odiiel a Lomidrevo nad vetkmi kraoval.
7 mecu, mericu.
7
97
Tri per z draka alebo hadanie zlho a dobrho

Podali: Aurel Plech z Liptova a Medveck z Oravy. Rozklad Pavol Dobinsk. Bolo jedno velik mesto. V tom meste bol jeden hostinsk, lovek lakom a pyn, aj vemi bohat; lebo od cudzincov, ktor zo vetkch strn sveta sem sa schodili a u neho nocahvali, vea mu kad rok prichdzalo. Mal on jednu uteen mladuk dcru, bohato a krsne ju nosil, take naokolo pru jej nebolo. Ale tto jeho dcra nebola tak lakom a pyn ako otec; na tom bohatstve mloo si zakladala a najradej sa bavievala s chudobnm susedovie chlapcom. Ona mu nosievala veliak lakoty, a tu i tu aj dky peniatek, a on jej za to len ovsen chlebk dval. Takto oni spolu rstli a zo da na de radej sa videli. Zakia boli deti malik, bohat hostinsk na to sa ani neozrel; ale ke dorastali, veru mu to nebolo po vli, e jeho diea chod ku chudobnmu chlapcovi. Bo sa obval, e keby deti vyrstli, potom by sa rozli nedali. Zakzal on svojej dcre ku chudobnmu chlapcovi chodieva. Ale ona s chudobnm chlapcom len tm viac sa schdzavala. Hostinsk videl, e u hrozby ni nepomu, poradil sa inak. Tajde ti on raz, a to v svojom ivote prv raz, svojho chudobnho suseda navtvi. Chudobn lovek len oi vytretil, kde sa vzal u neho tak velik a pyn boh! Ale ho len pekne privtal a optal sa ho, o dobrho k nim ho donieslo? Nu, oe by, susedko? Veru ni. Len tamto ten v Janko pod tou pecou vemi sa mi pi; a veru by u as bol, eby ste si pomysleli, o z neho m by dakedy a ako sa ivi bude. Nu som ja priiel, i by ste takto na mne nepristali, o by som ho ja dal na dko remeslo alebo na kupectvo? Ej, oe by som ja na tom nepristal! povie otec, ve mu to len k poctivosti bude, ke sa dao vyu, aj ahie sa potom vyiv ako takto o dvoch rukch. Nu sa tu len Janka sptali, i aj on pristane? Aj on pristal. Nezadlho potom dal bohat hostinsk Janka zavola k sebe, e je u vetko pristrojen, e ho u zavedie, kde to m s. Janko sa rozlil s rodimi a iel ku hostinskmu. V pitvore ho stretla pekn dcra hostinskho a povedala mu: Janko! Dobree sa maj na pozore, kde a mj otec zavedie. A na ti tento mj zlat prste, aby si sa mal m tei v cudzine! A ty mne daj tvoj mosadzov, aby som sa aspo s tm teila, ke teba nebude. Tak sa rozlili a sbili si, e jeden na druhho nikdy nezabudn. A ona sa mu stratila z o.
98
Nato hne priiel i hostinsk a optal sa Janka, e i je u zobran? A on odpovedal, e hej! No tak, poved, pjdeme. Hostinsk posadil Janka na voz, e ho do druhho mesta na kupectvo poikuje. Len tu ako prdu za mesto do hory, ke Jankovi z voza zosadn a povie mu: Dobre je, ke som a len von z mesta dostal. Teraz, hade, cho, kde a dve oi pones. Cho hada zl i dobr. A na znak toho, e si naiel zl i dobr, donesie mi tri per z draka. Ine sa mi ani do mesta nevr, lebo ak sa navrti, hne a zmrni dm. A s tm neakal, o Janko na to povie, len sa kzal koiovi obrti a iel nasp. oe si mal u teraz n Janko poa? Nasp do mesta s? To ho mohlo ivot st a zomrie sa mu ete nechcelo. Do sveta s? To sa mu nevidelo, lebo bol mlad a nesksen. Ale u, poved, poruen bohu, len tajdem. Ve azda nebude vade len zle, bude i dobre! * Ide, koko ide. Prde k velikmu moru. Cez to more prevala jedna mocn bosorka.1 No, kdee ty ide, tak samotn, opusten? sptala sa ho bosorka. Hja, kdee by? odpovedal Janko, idem do sveta za zlm a dobrm, a hen pre tri per z draka. Radej mi povedzte, kde by ja to naiel. A ak je z druhej strany, prevezte ma! Hm, braek! Veru to, o ty had, z tejto strany sveta nieto. Ale ja a nepreveziem, km mi nesbi, e sa tadiato navrti a toho draka sa dozvie, ako by som ja aj v brke ud dobre preva mohla? Ej, veru vm ja to vykonm; preo nie? Len ma prevezte! Tak ho ona previezla a na tej druhej strane mu ukzala, kade m s, aby m najskorej ku drakovi priiel. iel dlho. A naraz vid, ako dve vemi velik ohniv skaly jedna o druh sa zrali, a erav iskry nairoko, naaleko odskakvali. Tie ho prepusti nechceli a dobre ho tam nesplili. Ej, poved im Janko, ve mne tu pri vs ide o skapanie. Noe ma, no, len prepuste! Ve a prepustme, zahrmeli skaly, ak nm od toho draka odpove donesie, na ak spsob by sme my od toho bitia presta mohli? Donesiem, donesiem! povedal Janko, a skaly trocha prestali; ke ich ale preiel, zase s vekm hrmotom bchali jedna o druh. Netrvalo mu to potom dlho, e priiel do jednho mesta, v ktorom kr bval. Prechodil sa
1striga
99
ulicami a prizeral na domy i na palce, a priiel pred sam samuik krovsk zmok. Ten bol cele na ierno zamaovan. Janko si hne pomyslel, e tam krovi mus chybie voa; iel dnu, dozna sa, o je to? Poludnie sa prve blilo a krovsk sluhovia zaali nosi na zlatch misch vakov jedl do krovej paloty. Vtom vyiel sm kr von, a ke videl, e Janko, cudzen, tu stoj, spytoval sa ho, kto je, o je, odkia prichod a kde sa pober. Janko mu vetko vyrozprval, odkia on a ako ide za zlm a dobrm pre tri per z draka. Krovi viac nebolo treba, hne ho zavolal sebou k obedu. Tu sa Janko povyspytoval zase na prinu toho, preo je krov zmok cele na ierno zamaovan? Vid, syn mj, hovoril mu kr, mm v mojej zhrade jednu hruku, moje jedin bohatstvo. T hruka dosia vdy zlat ovocie rodila, ale teraz vyschla, a ak tej nebude, ja na mizinu vyjdem. Ke ty ide k tomu drakovi, lene cho a doznaj sa u neho, ako by t zlat hruka zase rodi mohla. Ke sa astne navrti a mi odpove donesie, dm ti pol mjho krovstva a moju dcru za enu. Janko mu to vykona prisbil a tak ho kr vypravil na cestu. Putoval, koko putoval, a priiel zase do druhho krovskho mesta. To bolo vetko na ierno zamaovan. Spytuje sa ud, e o to novho? Jaj, oe by, len zl. Nho krova dcra je vemi chor, u od dvneho asu ani neije, ani nemrie, ani slova preriec neme a iaden duch to neuhdne, o by jej chybelo. Preto my tento smtok nosme. A tye si, poved, kto? Ja putujem za zlm i dobrm pre tri per z draka. Ako to udia pouli, hne ho pojali a viedli pred kra. Kr sa mu vemi zaradoval a prosil ho, aby mu pri tom drakovi to vykonal, od oho by jeho chor dcra ozdravie mohla. e pol krovstva bude jeho, aj t dcru si potom me vzia za enu. Janko to prisbil, a tak ho vypravili zase alej. Preiel on i tto krajinu a doiel do tretej. Ale oe? Tu sa ani tak nepoteil. Krovsk mesto bolo cele iernym sknom obtiahnut. Hne si on pomyslel, e ho aj tu potrebova bud. Taiel prosto do zmku a ohlsil sa u kra. oe teba, dobr lovek, ku mne donieslo? optal sa ho kr. oe by, poved, len to, e sa chcem prezvedie o prine tohto vho smtku, a i by som sa vm, reku, na voa neziiel? A ktoe si ty a skade ide? Ja, poved, tak a tak, hadm zl i dobr a idem pre tri per z draka, ktor u tu kdesi bva m. No, ke si ty ten, tak vedz aj to, preo moje cel mesto v smtku le. Mm ja jednu krsnu
100
dcru, ktor mi ten drak ukradol. Dos sme sa u namhali na veliaky spsob ju odtia vymc, ale sme ani ta zjs nemohli. Lebo ten drak bva za alekm morom na druhom svete. A tak ke ty bude ten, o k nej zjde a odtia ju donesie, vane ti ju dm, aj pol krovstva s ou, alebo o si len bude iada. * Jankovi viac nebolo treba, len to u raz pou; kde ten drak bva a kade sa chod k nemu. Hne si sm dal zhotovi mocn hjov,2 nabral si potravy, s krom sa rozlil a pustil sa cez more. Ale tu nebolo tak ako inde. Hne sa mu hjov o stran skaly trepal, hne ho zase stran morsk potvory stretali; ale on to vetko svojou palicou porozhal. Ete len teraz zvedel, o je zl a o je dobr. Ale to vetko neslilo mu k zlmu, ale k dobrmu; lebo v tch nebezpeenstvch tak sa vycviil a tak zmocnel, e by u s kmkovek bol sa pustil za pasy. m alej iel, tm bolo neastie vie, a vetry ho i tam hnali, kde by si nebol zaiadal. Svet mu bol celkom in, aj zvery inakie, akch on ete nikdy nevidel. A raz k divnej zemi sa priplavil. Namiesto skl bolo sam zlato, trva bola hodvbna, stromovie zlat a zvierat so zlatou vlnou a vtci so zlatm perm. To u nebol tak svet ako tento, ale druh: bydlo boha vetrov. Nealeko videl Janko na jednom vku osi ako cihu sa vrtie, ale ke bliie priiel, poznal, e to zmok na myej nke tam sa krti. Janko si dodal chuti a pristpil k nemu; bodol doho svojou palicou a zmok hne zastal a brny sa pootvrali. V zmku ani iv dua. Len jedin skapan krova dcra Janka so strachom vtala: Ach, lovee, povedz preboha, kde si sa tu vzal, ve tu z vho sveta ani vtika jarabka nevda? Ja som ten a ten, Janko smelo hovoril, tak a tak putujem, hadajci zl i dobr. Teraz som priiel od tvojho otca pre teba a pre tri per z toho draka, pri ktorom ty bva. Ve si prs priiel, ale neviem, ako sa pre dostane. Lebo mj mu je naozaj potvora, a ke a tu njde, nu a zje. Ale u ke si po ma priiel, bude, ako bude s nami. Skry sa tun do mojej izby, tam a azda nenjde, a ja sa ho doviem, o ti vedie treba, lebo u prichod. Vtom poalo fka a po chvli vovalil sa dnu drak. Ozruta velik, sta mal tok ako euste na peci. Janko ho len trocha cez kov dierku zazrel a utlil sa do kta. Lebo drak hne zaal uchti, smrka a fka: Fuj, eno, loveina pchne! Ale ho ena dotedy tila: Muku, poved, ve semka ani mucha z tamtoho sveta nedolet, kdee by sa tu vzal lovek? To si var loveiu vu len sebou doniesol, km ho len neprehovorila, e tam nikoho nieto. Drak si potom sadol ku stolu a chutne si ujedal. Po jedle si trocha zadriemal na rukch svojej eniky a ona ho musela ska. Len o zdriemol drak, vyklbla mu ona jedno piero. On sa hne strhol, na u sa osotil, e o mu spanie nepraje.
2lo
101
Ach, poved ona, ve to len pletka! Zadriemla som i sama a snilo sa mi, e tam a tam na mori preva jedna bosorka a rada by zna, ako by ona aj v brke mohla dobre preva ud. A zase, e tam nealeko dve skaly naveky jedna o druh bchaj a nikoho prepusti nechc a rady by u od toho presta. T bosorka, hovoril drak, nech prvho, kto ku nej prde, utop; a tie skaly nech prvho, kto pomedzi ne pjde, rozmliadia; tak sa im vetkm po vli stane! A s tm zas usnul. Po chvke mu ena zase druh pero vyklbla a on zase zle nedobre dudral, e mu spanie ru. Len sa nehnevaj, povie mu ona, ve som zase zadriemala a prisnilo sa mi, e v tom a v tom krovstve krovi zlat hruka vyschla a teraz by rd vedie, ako by sa mu znovu zazelenala; nu som sa v tom trhla a teba zdurila. Tomu ahk pomoc, prereie drak, do korea tej hruky ervk sa zajedol, toho treba vya, a hruku novou zemou obsypa a u zase drichnal. Ona ho len skala, km mu nevytrhla i to tretie pero. Tu ale on ete horie na u sa oboril, e ju hne zje, ak mu pokoj ned. Jaj, lene mi odpus, vyhovrala sa ona, ve ja sama z toho nemem, e som dnes tak ospanliv. Ale a u nezobudm, len mi ete odpovedz na to, o sa mi teraz prisnilo! No, povedz, o? Tam a tam, vraj, krova dcra je vemi chor a neme poveda, o jej chyb. Ij, o ma m unva s takmi pletkami; ve krovej dcre ni nechyb, ale v jej posteli jesto jedovat had, toho musia zabi, tak vstane. To povedal a pri ostatnch slovch u zase driemal. Le ona ho poklbla: Ete som, poved, voa zabudla. No skoro, o? A nemrz ma toko! Prisnilo sa mi, e by to dobre bolo vedie, ako by ma dky lovek, ak by sa predsa sem dostal, odtiato odvies mohol, o by si mu ty neublil? Hm! poved drak, to ti vedie daromn, lebo to sa tak priam nestane. Ten lovek by musel ak tak mrnu vec zo ma ma a tento mj zmok tamto tm prtom tri razy ibn, aby sa jeho brny zavreli. S tm chcel usn, ale u nemohol, preto len mrmlal, e ho toko nepokojila a poberal sa. e vraj ete nikdy tokej kody jej krajanom nenarobil, ako teraz, ke ho tak rozdurila. * Vietor zahvial pre a Janko sa zdvihol z kta. Nabral i s krovou dcrou vea bohatstva a potravy z tej krajiny na svoj hajov. Zmok prtom poibali, ke von z neho ili a jeho brny hne sa tuho zavreli. Tri per z draka pojal Janko k sebe a tak sa pustili na more. Vietor sa hne o tom dozvedel, ale chudk nemohol im ubli, lebo Janko mal per z neho pri sebe a 102
zmok mu bol pred nosom zatvoren. Janko plval s tou panikou cel bo rok, a raz potom doplavili sa k jej otcovi. Ten mu ju hne za enu chcel da a pol krovstva s ou. Ale Janko mu ju prinavrtil, len si vplatu vzal za pol krovstva a ponhal sa alej. Priiel ku krovi, ktormu t dcra bola nemocn. T dal hne na druh poste preloi, slamu z postele vybra, kde leala, a tu pod slamou jedovat had! Ako ho zabil, priam krovsk dcra zdrav hore vstala. Napytovali mu i tto za enu. Ale on, ako prv, len si vplacku za pol krovstva vzal a odiiel. Tret kr u poul o om chry, nu mu vyiel v strety. Uvtali sa a Janko ho prosto viedol pod t hruku do zhrady. Tu dal kopa a hada, km toho ervka nenaiel. A ke ho naiel, zabil ho, hruku dal erstvou zemou obsypa, a t hne sa rozzelenala, kvitla a zlat hruky rodila. Janko sa i tu dlho nebavil, ale obohaten ponhal sa ku svojej milej. Ale tu ete dve ohniv skaly cestu mu zastali. Vrav, poved, ako sa u raz prestaneme bi a pli, lebo in tu skape medzi nami. Ej, vee ma len prepuste, tak vm poviem. Povedz najprv, a tak a prepustme. Ale Janko ostal pri svojom. Tak tie skaly len zastali trocha a on preiel pomedzi ne bez razu. Ke u aleko bol od nich, vtedy im zavolal a utekal: Len tak mete presta, ke toho, o najprv pomedzi vs prejde, zabijete. Tu skaly s vekm treskotom jedna o druh sa zrazili, take ohniv iskry naaleko a k sammu Jankovi zasahovali, aby ho splili. Lebo on bol prv, ktor pomedzi ne preiel; ale ho u nedosiahli. Doiel k moru, kde bosorka prevala. Ej, Janko, ale si ty dlho tam, povie mu tto. Ake mi nesie odpove? Ve vm ju poviem, len ma prevezte! Tak ho ona previezla. Na druhom brehu vystpil z lode a utekal, koko mu nohy staili, km do hory nedobehol. Len odtia zavolal bosorke: Vtedy ty bude mc aj v brke ud preva, ke prvieho, o s tebou pjde, vprostred mora utop. Bosorka sa nramne rozjedovala, zbrila more a velik vlny za nm vyhadzovala, take sa ledva mohol zachyti, aby ho voda nezalapila a nasp do mora nezavliekla. Voliako len vybdol a potom astne sa dostal domov. Prde ako celkom neznmy na ten hostinec. Hostinsk, ako pred tm, lakom bol ete, ale u nie tak bohat; lebo kupci a pni boli sa od neho odtiahli a nazajtra sa mala u rozpredva 103
jeho majetnos. Mil Janka hne poznala, ale nepovedala ni, len ho s vekou ochotnosou vysluhovala. Janko zase za vetko dvojnsobne, a to samm zlatom platil. Nmu hostinskmu sa to vemi pilo, take i on vemi prvetivo sa mal okolo Janka. Z rei do rei ptal si Janko jeho dcru za enu. Ache, poved, tak chudobn za takho bohatho pna. Kto to videl? Ale e ke ona pristane, i on privol. Lebo sa obval, e ani za toho nepjde, ke u za mnohch bohatch pnov predtm nechcela s. Ale dcra s radosou privolila, aj on mu ju oddal. Tu povie Janko: Nu ale, ve ste mi ju dakedy nesbili len tak ni po ni da, iba ke njdem zl i dobr a na znak toho tri per z draka donesiem. Vtedy sa hostinsk vemi preakol, lebo u aj on poznal Janka, a zaal ho vemi odpytova. No ni to, hovoril Janko, ja som vm splnil, o ste iadali; aj vy teraz vae slovo splnte a budeme na pokoji a tri per z draka mu oddal. Hostinsk ich vzal do ruky, dovedna tuho zviazal a do povetria vyhodil a povedal: Musme sprobova, i s dobr. Chcem, aby som najkrajie tri diamanty tu na stole mal. A hne boli tri najkrajie diamanty na stole. No, dobr s, poved, ale ja u vetko len tebe s mojou dcrou oddvam. Tak mu ich oddal. Janko u potom len si otcov hadel pomeri. Lebo jeho otec od tch ias nechcel ani hadie na hostinskho, odkedy mu tento syna voakde odprevadil. Aj sa mu ich podarilo pomeri; bo na ostatok im povedal: Nehnevajte sa, vetko sa dobre stalo; zl sa u pominulo a dobr som naiel, i tri per z draka s tu!
104
Chor kr
Podal a rozprva Eduard Liko zo Zvolena. Za horami za dolami, a hen za ervenm morom bval jeden kr. Mal on krajinu vek, bohatstva silu, aj tri pekn dcry. Ale oe? Ke ho toto vetko neteilo, bo od vea rokov jednostaj bol chor. Kde len ak lekr, kadho zavola dali; ale ani jeden nezlahodil na liek; chor ani neil ani neumieral. V takch trapiech prisnilo sa raz krovi, e priiel k nemu jeden star, staruik lovieik a povedal mu: Ty nezomrie, km dakto na t ereu vo tvojom dvore nevyjde a z nej ti erene nezhod; len ke tie zje, potom umrie. Ako sa kr zo sna prebral, dal hne po celej svojej krajine a po okolitch zemiach vyhlsi, e kto chormu krovi z tej erene vo dvore krovskom erene zhod, ten si me z krovskch dcr ktorkovek vybra a dostane cel krovstvo. Len o sa tento chr rozletel, u sa hrnuli zo vetkch strn krovsk synkovia, knieat a pni, aby to vek krovstvo a z tch peknch dcr dosta mohli. Boli hody a vesel hudba vyhrvala, aby uhaji lepiu chu dostali; ale ani jeden nemohol vyjs na t ereu; sotva sa na pr siah hore vydriapal, spadol a zabil sa kad. Lebo t erea bola vysok do neba a nemala konrika, hladk ako sklo. U sa mnoho krovskch synkov, knieat a peknch uhajov pobilo a kr sa len trpil; u sa aj z okolitch krajn temer vetci princi, grfovia a rytieri pomrnili, aj dcry krove pomreli a on len leal. V tie asy psaval jeden mlad uhaj ovce pod zelenm hjom. Tu pribehne vlk a schyt mu ovcu; na druh de druh; a tak to lo do siedmeho razu. Mil Janko bl sa ukza pred gazdom; vzal valaku a cedidlo a po! Zachytil sa svetom, a priiel do tej krajiny, kde ten kr tak chor bol. Tu prve zase na vetky strany vytrubovali, e kto na t ereu vo dvore krovskom vyjde a z nej chormu krovi erene zhod, dostane cel jeho krovstvo a bude krom. Ako to n uhaj vypoval, nerozmal dlho, ale hybaj, zabral sa do mesta a tu rovno k sammu krovi. Ve ja uvidm, i sa vykriabem, i nie, hovoril sm sebe. Smelo vstpi pred chorho kra, o u bol len kos a koa, poklon sa a povie: Najjasnej kr! Ja pjdem na t ereu! Ach, diea moje, daj si pokoj! Dos inakch tam u probovalo vyjs a nemohli.
105
alej kr nechcel ani pou a pre ho odpravil. Smutn odiiel Janko, poobzeral sa po meste a zas len ide k tomu krovi: Mj najjasnej kr, veru ja len vo meno boie pjdem na t ereu; len ma vy puste, ve o tam po mne, hoc aj spadnem a zabijem sa, nebude vek koda. Kr mu povie: Ale mj syn, ve mi je u to tch ivotov, o sa pomrnili, nedvaj sa na to, kde i teba len smr ak; cho len radej s Pnom Bohom domov. S akm srdcom odiiel Janko a chodil zamyslen hore dolu mestom; t erea nezila mu z umu. Ech poved, pjdem ja ete raz k tomu krovi; ak ma pust, dobre, ak ma nepust, jeho vec, neche sa tam trpi! A s tm po poznovu ku krovi: Ale pekne vs prosm, nebutee tak, nie; dovote mi probova na t ereu, azdae vs vyslobodm z tej akej nevole a ja vea neiadam. Kr pokrtil hlavou a mysl, mysl. Ako tak mysl, napadlo mu: Kto zn, i mi sm Pn Boh prve tohoto neposiela. Nu choe len, poved, cho, ke tak vek vu m; ale mi skorej povedz, o bude odo ma iada? Ja neiadam ni, povie uradovan Janko, len mi dajte tri pry obleenia a troje peenia chleba, aby som mal o jes, km sa hore dostanem. Kr mu to rozkzal da a on iiel s Boha pomocou. Pod ereou zastal a poobzeral ju zo vetkch strn: Noe, valatika moja, pome vo meno boie! Zaal do hladkej erene a poal sa hore driapa; tak si zatnal vyie a vyie, a za kadm hor sa pomykoval. Ke sa zveerilo, valatiku dobre zaal, sadol si na u a tak prenocoval rno, ale zas sa alej kriabal. Varta vo dne v noci pod ereou stla, i skoro padne na zem; ale Janko veru nepadol. Ke u jeden mesiac minul, zletelo voa dolu, dodriapan ako handra a len sam krv. To boli aty z Janka. Varta to naraz schyt a be ukza krovi a tento sa zradoval, e mu azda u Pn Boh pome a ned sa mu dlho trpi. O mesiac zletelo zas da takho dolu; aj to boli aty z Janka. Nazdali sa vtedy: No u teraz aj erene spadn. Preiel tret mesiac, Janko zhodil tret oblek; a vtedy u bol blzko koruny. Tu si trochu
106
vydchol a v ostatnch podriapanch atch po psote po biede dostal sa a do samuikho vrchovca. A myslte, e erene spustil? Oj, za tmi si musia ete kus poka. * N Janko tam priiel do druhho sveta a pred nm stl jeden vek, uteen palc! Priiel on najskorej ku zlatej brne a cez zlat brnu na irok dvor. Na dvore sa prechodila pekn Anika a to bola pani v tom palci. Aknhle ju Janko zazrel, hne na erene zabudol a dostal vu sta do sluby u tej peknej panej. Priiel k nej a povedal jej: i by ste ma, pani moja, nevzali do sluby? Preo nie? odpovie ona, prve dobre, e si priiel. Bude drevo nosi, kri, zameta a prata. Ale u ma nesmie tak oklban chodi; po mus sa skorej preobliec. A dala mu druh aty. Prv dni nmu Jankovi bolo dos len pozera a prezera; o je to, ako je to tam; a prila nedea. Pani Anika sa pekne obliekla a odila do kostola. Janko ostal doma. Ke si nanosil dreva, popratal vetko, iiel pod brnu vyzera a tam stli traja ttoi, jeden oloven, druh strieborn a tret zlat. Ako ta odiiel, povie mu ten oloven: Nu oe ty leoch, doma sed, vade s udia v kostole, a ty doma; nevie aj ty Bohu sli? Ach, akoe pjdem tak uvan? A ja sviatonch iat nemm. Sta si ko mne, pjde so mnou! Ale o ti poviem, toe si zachovaj a tak urob! Ke prde do kostola, sadni si ku panej. Ale ako kaz povie: amen, ber sa von, aby a pani nezachytila, bo bude chcie s tebou s. Janko si stal k ttoovi; tto sa striasol a hne bol i Janko ako blysk, len sa tak ligotali. Teraz si na ma sadni, pjdeme do kostola, alee tak urob, ako som ti kzal, povedal mu tto. Janko sadol na ttoa a letel ako vtk do kostola a tam rovno do stolice k panej. Anika sa zaplila ako rua a myslela si: Kto by to mohol by ten vrny mldenec? Ale Janko sotvae bol amen, poklonil sa jej, vyiel z kostola, sadol na ttoa, letel domov a bol zas v kuchyni. Pani sa vrtila vemi smutn a chodila po palci celkom zamyslen. Janko sa jej sptal: o jej chyb? Cho ty puhk, ni mi nespome, a ani sa neobzrela naho. Prila druh nedea. Pani la zas do kostola a n Janko pod brnu k ttoom. Povie mu ten 107
strieborn ttok: Aha, leoch, nevie, e dnes vetci s v kostole a len ty sm doma sed; nezn i ty Bohu sli? Ach, ve by som ja rd Bohu sli; ale akoe pjdem tak uvan a ja sviatonch iat nemm, odpovedal Janko. Sta si ko mne, povie na to tto, pjde so mnou do kostola; tam ale daj pozor, aby a pani nelapila; ako bude amen, poberaj sa von! Janko si stal k ttoovi, tto sa striasol a uhaj bol cel v striebre obleen. Sadol na ttoa a letel do kostola ako vtk, a tu rovno do stolice k panej. Anika sa zaplila; srdieko jej trepotalo, rada by toho mldenca dosta. Ale Janko, sotvae bol amen, poklonil sa jej, vyiel z kostola, sadol na ttoa, letel domov a bol zas v kuchyni. Pani prila kde smutnejia ako predol nedeu. A Janko len zas okolo nej: Ale moja dobr pani, oe vm je, e ste zase tak smutn? Cho, ty puhk, ni mi nespome, a ani sa neobzrela naho. Na tretiu nedeu odila zas pani do kostola; ale si teraz predloila, e mus vyzvedie, kto je, o je, skade je. Jankovi bol dlh as, iel pod brnu ku ttoom. i ty zas len doma sed? prehovoril k nemu zlat tto. Nevie, e vetci udia Bohu slia, a ty sa takto povauje? Ach ve by som ja rd Bohu sli, ale akoe pjdem tak uvan a ja sviatonch iat nemm, odpovedal Janko. Sta si ko mne, povie na to tto, pjde so mnou do kostola, alee daj pozor, aby a pani nezadrala. Lebo hae, vezme a pod pazuchu; ale ako bude amen, ty sa jej vymykni a poberaj sa von! Janko si stal k ttoovi, tto sa striasol a uhaj bol cel v zlate obleen, len sa tak ligotal; sadol na ttoa a ako vtk letel do kostola a tu rovno do stolice k panej. Tu Anika nevedela, o m robi, chytila ho pod pazuchu, aby jej neuiel. Ale ako kaz povedal amen, vymykol sa jej, uklonil sa, vyiel von, sadol na ttoa, letel domov a bol zas v kuchyni. Pani prila domov, bled, oi smutn, vyplakan. A Janko zas okolo nej: Moja dobr, pekn pani, u mi ho len raz povedzte, o sa vm to stalo? Cho, ty puhk, o sa m toko spytova? Keby si bol tak pekn, ako ten mldenec, ktor po tri nedele v kostole pri mne sedel! Ach, akoe nemm plaka, ke som ho nikdy nemohla 108
dosta! A ja by vm znal poveda, kto to bol, prereie so smiechom Janko. Ej, o by si ty pecch vedel, ako si na svete, takho mldenca si nevidel. Natoko sa dohadovali, a napokon vyiel Janko s farbou: No veru, ve som to ja bol! A hne vetko vyrozprval, ako do kostola chodil. Anike nebolo treba viacej vedie, vyteen podala Jankovi ruku a milm hlasom preriekla: Ke je tak, ja som tvoja a ty si mj; tu m ke od palca, od tch ias si jeho pnom. Janko bol rd, e dostal pekn Aniku. Prechodil sa, ako pn, zo svetlice do svetlice, a o tam videl, vetko bolo jeho. Ako sa tak v jedno rno po palci prechod, priiel ku jednm dverm a tie boli zatvoren. Nevedel si vyloi, o je za prina, e mu jeho Anika od tejto izby k nedala; ale len dal pokoj. Raz odila Anika do zhrady a zabudla na stole k od tej izby. Janko u dvno chcel zvedie, o tam m, s radosou pochytil k a beal otvori izbu. Ale sa predesil vemi, ke tam jednho draka na reazi uviazanho zazrel. Ten drak mu zavolal: Janko, daje mi vody, vemi som smdn! Kdee by sa ti tu voda vzala, ty potvora, ale ti vna dm, ak chce, povedal Janko. Ach, daj, daj, zareval drak. Janko mu donesie za kupu; drak vypije a povie: No dobre, m u ma jeden ivot; daj mi ete za druh! I t mu donesie, drak vypije a povie: I to dobre, m u ma i druh ivot; daj mi ete za tretiu! Ako t drak vypil, raz sa hodil, reaze potrhal a zavolal: Nie tvoja Anika, ale moja, a u bol von. Aniku schytil a letel s ou do svojej diery, aleko za hory a vrchy. * Janko be von, had, plae, ale o Anike ani chru. Nebork, nevie, kde sa m obrti. Prde pod brnu a pust sa do plau, dobre mu srdce nepuklo. oe plae, spta sa ho oloven tto, ak budem mc, spomem ti, len mi povedz! Ach, ttok mj, odpovie Janko, drak mi vzal Aniku, a neviem, kde ju hada a ako ju 109
dosta? Sadni na ma, povie tto, probujeme astie. A Janko vysadol. Leteli horami, dolami, a prili k jednej studnike, kde jedna pekn panika vodu do kriakov chcela bra, a to bola Anika. Po, Anika moja, domov, ach, ked som a len naiel! povie Janko. Nebere ma, Janko mj, bo a ten drak zje; ni nesprav proti nemu, odpovie Anika. No len ty po, povie Janko. Vzal ju na ttoa a leteli domov. Tu sa kriaky uderili dovedna, drak vyzrie z diery a zavol: Cho len, cho! Mm asu sa naobedova, mm asu sa v karty zahra, tvojich sto krokov a mj jeden! U-u do brny leteli, ke drak na svojom ttoi priskoil a len o povedal: Darvam ti prv ivot, u ich chmatol a Aniku do diery nasp zavliekol. Janko plae, narieka pod brnou. Mj mil strieborn ttok, pomee my probova astie, azda ju dostaneme, lebo bez nej nechcem i. Darmo sa budeme ustva, povie na to tto, no ale len po! Janko vysadol na ttoa, a letel zas k tej studnike, kde Aniku s kriakami pri vode naiel. Po Anika moja! zavolal na u. Nebere ma, Janko, veru a ten drak zje. Ale Janko nepoval na jej rei, vzal ju na ttoa a leteli domov. Kriaky sa trngli, drak vyzrel a zavolal: Cho len, cho! Mm asu sa naobedova, mm asu sa v karty zahra, tvojich sto krokov a mj jeden! U mal tto hlavu v brne, ke drak skoil, a len o povedal: Darvam ti druh ivot, chmatol ich a zahrozil sa: Ale ak a ete raz popadnem, na mrne ksky a posekm. Smutne pozeral Janko pred brnou na zlatho ttoa a bl sa ho oslovi, bez Aniky ale nechcel i.
110
No, Jank, povie zlat tto, i by si nemal vu sa da rozseka? Po ete so mnou probova, azda ns len nedohon, ve ja viem dobre lieta. Janko sadol na ttoa a letel zas ku studnike, kde Anika s kriakami stla. Po, Anika moja, zavolal jej Janko. Ach, Jank mj, nebere ma, to mi teba, lebo veru a teraz na drobn ksky rozsek! Janko Aniku uchytil, kriaky sa trngli a drak z diery vvzrel napapren: No len cho! Mm asu sa naobedova, mm asu sa v karty zahra, tvojich sto krokov a mj jeden, ve a u mm! U-u hriva ttoova bola v brne: drak sko, pochyt Janka a na drobn ksky ho posek. Vtom priletia tri havrany ierne ako o, a jeden zane z msa Jankovho zoba. Nezobaj, povie najstar, ale zbieraj, to je ten, ktorho n otec poslal pre erene. Hne poali mso zbiera a sklada a v okamen stl Janko pred nimi sedem rz kraj ako predtm. Nu oe ty mysl, e nmu otcovi erene neposiela? Bo to boli toho krove dcry, ktor Janka na ereu poslal. Ani nepolem, km moju Aniku nedostanem, odpovedal Janko. A akoe ju dostane? povedia havrany. No ve to, to mi porate, ak chcete, aby som vmu otcovi erene poslal. Vie o, povie jeden z tch havranov, cho touto cestou rovno cez tento vrch, tam prde do jednej doliny a rovno k jednmu domeku. Tam bva jeibaba, u tej do sluby stane, kde bude tri kobyly ps. Za slubu tvoju ptaj si koa, ale nie z tch peknch, ktor ti uke; ty si len toho praivho v samom kte staje vezmi. To je brat toho ttoov, o drak na om chod, ten ti bude na dobrej pomoci. Ako to povedali, zmizli a Janko iiel, kade mu cestu ukzali. Prde k tomu domeku a tu vid parkan z riev udskch a na kadom kole hlava, len jeden bol ete przdny. Porueno Bohu, povie Janko, u i tak, i onak, len pjdem, a vniiel dnu. Dobr de, star matka, i by ste ma nevzali do sluby? Ba veru vezmem, preo by som a nevzala? Bude len tri kobyly ps, ale tak, aby ti neuli, sce a zotnem a na ten kl, ktor si videl, hlavu ti zopchnem. Dala sa mu najes, zaviedla ho do matale a vetko mu poukazovala. Kobylm ale prihrozila,
111
aby sa mu dobre skryli. Boli to jej vlastn dcry. Narno sadol Janko na najstariu a po s nimi na pau. Dopoludnia sa mu pekne psli, ale ako sa najedol a zaspal, kobyly zmizli. Pred veerom sa Janko zobud a o kobylch ani chru; beh hore dolu s kantrmi a had vade, a priiel k jednmu pastierikovi. o had? spytuje sa ten pastierik. Ach, kobyly mi uli a hlava moja je u dolu, ak bez nich domov prdem, odpovie Janko. Neboj sa, neprde bez nich, len i m kantre? povie pastierik. no, mm, tu s, ukzal ich Janko. No, udri s nimi tri razy na tento kopec, hne ti vyskoia. Janko urobil tak a kobyly vyskoili. Uradovan vyhodil sa na najstariu a letel domov. Jeibaba ho pri vrtach s holm meom akala a zadvala sa, ke ho na kobylch domov s videla. No, chlap si, Janko, preriekla k nemu, vndi dnu a veeraj! Janko iel do izby a jeibaba do matale, a tu tie kobyly vidlami a ohreblom obroila, e sa mu lepie neskryli. Na druh de zas iel Janko ps, ale ako zaspal, kobyly skapali. Naastie mu i teraz ten pastierik k nim dopomohol, bo zas pod zemou skryt boli. Priiel domov, jeibaba ho chvlila, ale kobyly ete vmi bila a hreila. No, vy mriny, ke ste tak sprost, zajtra prdete domov a tu sa skryjete, uvidm, i vs njde! Janko si v izbe chutne ujedal, ke jeibaba prila a takto k nemu prehovorila: Janko, ty si hodn chlap; ete jeden de bude ps moje kobyly, ak sa zadr, dobre ti zaplatm. Rno sa pobral ps a ani ich neodzubadlil, ale vdy pri sebe dral, aby mu neuli. Priiel obed, vyal si z kapsy chlieb, mso a vno, o mu jeibaba kad de dvala. Ako obeduje, prde jedna lka krvajci k nemu, akoby si ptala ra. Janko jej hodil kus chleba, hodil msa, vydlabal jamku do zeme a nalial jej aj vna, o lka vetko pouvala, aj sa z jamky napila. Janko si kobyly o nohu priviazal, vyvalil sa a zaspal. Vstane hore, o kobylch ani chru; had, beh, ale nikde ni. Ako tak had, pribehne t lka a povie mu: oe had, Janko? Kobyly mi uli a nemem ich njs.
112
Tie tu darmo had, bo s tie doma, jeibaba ich na vajcia prevrtila a sama ako kvoka na nich sed, ale neboj sa, dostaneme ich. Km ja star budem naha, ty vajcia vynos na tto lku. U mi t star baba jednu nohu zlomila, ale nedbm, o ma aj polme, musm ti pomc. A tak sa stalo: Janko vajcia vynosil, ktor sa hne na kobyly obrtili; sadol na najmladiu a ibal domov. Jeibaba ho pochvlila, dobr veeru mu dala a rno do matale odviedla, aby si za vern slubu vybral koa, ktor sa mu pi. Boli tam paripy ako levy, ale on ani jednu nechcel. Len raz zazrie v kte jednho chudho, praivho koa, ktor ledvae na nohch stl. Tohoto chcem, star matka. Ach, naoe by ti ten bol, prde dakde do blata, tam sa i s tebou zval a nevstane ti viac. Janko si ho ale len odviazal, sadol na a iel krvajci dolinou, a prili do jednej mlky. Tu ani hn, konk zastal, a ke ho zaal bi, hodil sa do blata. Zosta, ke chce, povie Janko a poberal sa alej. Ale tto pone vola: Janko, Janko, vre sa, vr! Janko sa obzrie, vid miesto praivho koa peknho ttoa pri mlke st; naradovan rozbehol sa k nemu. No kdee pjdeme, Janko? povie tto. Len k mojej Anike; len pre moju Aniku, odpovie Janko. A akoe pjdeme, i ako vietor, i ako voda? Len tak, aby sa ani tebe, ani mne zle nestalo. Leteli ponad hory a doly, a zastali pri studnike, kde Anika vodu brala. Po, Anika moja, alebo teraz alebo nikdy, u a ja raz vyslobodm, povie Janko. Ach, Janok mj, nebere ma, veru a ten drak zas posek, alebo zje. Posek neposek, zje nezje, len ty po! Sadli oba na ttoa, kriaky sa trngli a drak vyzrie z diery: Mm asu sa naobedova, mm asu sa v karty zahra; tvojich sto krokov a mj jeden; ve ty sem viac neprde! zreve nahnevan drak. Ej nem asu obedova, zvol drakov tto, len po a sadaj!
113
Tu drak vysadol a letel za nimi. Dlho nahal drakov tto Jankovho ttoa, a ich u raz aj dohal. Tu zavol Jankov tto tamtomu: Nenahaj brat brata, radej zho draka dolu! Hne bol drak dolu a na koloma sa rozlial. Ten druh tto vzal potom Aniku na seba a tak doleteli oba do Anikinho palca. Ako do palca prili, uradovan Janko beal ku ereni, natrhal ereie a hodil dolu. Chor kr, ako z nich zjedol pr, naskutku zomrel. Janko ale so svojou Anikou ili u potom v radosti, na tch ttooch sa nosievali a nosia sa na nich a podnes, ak nepomreli.
114
Zlatovlska
Psali: ud. Reuss z Gemera, t. Marko Daxner z M. Hontu a Jn tr; poda nich usporiadal P. Dobinsk. Bolo raz dvoje det: braek a sestrika. On sa volal Jchymko a ona Otolienka. Otca sce mali dobrho, ale ma im bola mrcha macocha. Bila ich kad hodinu a nikdy im peknho slova nedala. Ke raz potom odrstli, povie sestra bratovi: Braek mj, vyberme sa my sli; ve nm vo slube lepie bude, ako pri tejto mrchavej macoche; tam ns bi nebud a aspo si o to vyslime. Brat pristal a oni tali. Prdu do jednej hory obzrie sa brat na sestru: Ach, sestra moja! poved, ak ty zlat vlasy m! Ak si mi pekn! Aj veru to vemi uteen dieva bolo, t jeho sestra Otolienka: mala zlat vlasy; ke sa smiala, rue jej v stach kvitli, ke plakala, perly jej z o padali, kde stupila, tam zlat trva rstla, a voda, s ktorou sa umvala, zlatou ostala. A ke sa tak na u prizrel ten jej brat, nu sa nemohol zdra, ete raz zavolal: Verue si mi uteen, sestra moja! Ve ja viem, e som tak pekn, povedala ona, ale ke chcem, mem sa spravi aj na puhav. Ako tak li do tej hrky, prili na rozcestie: No braek, povie sestra, my nepjdeme spolu sli, lebo by sa nm spolu zle vodilo. Nenechaje ma, sestra moja, povie brat, ve by ja za tvojou krsou vdy plaka musel. A u sa my rozs musme, hovor sestra, ale aby ti za mnou vemi clivo nebolo, na, tu ti dm z mojich vlasov jeden vlsok na pamiatku.1 Kedykovek ti na um prdem, prizeraj sa na, alee ho pred umi ukrvaj a nijak ma nevyzra, lebo by sa i mne i tebe zle povodilo. Ke ti budem na voa treba, len sem prdi do tejto hrky, tu ma naveky njde. Tak sa rozlili. Jchymko iel ete za as horami dolami, krivmi i rovnmi cestami, o zovaj irok svet od konca do konca, a priiel do jednho mesta, a tam stal do sluby u kra tyri kone riadi. Riadil on tie kone a ten vlas si naveky veer zavesil do stajne a pri om esal. Jeho kone bvali vdy najkrajie, najlisklejie a sviec nesplil ani polovicu z toho, o druh sluhovia, a zven naveky nasp dval. Kr ostatnch sluhov zle nedobre hreil, e mu vea svetla
1Poda druhho rozprvania dala mu svoj obraz na zlate belavm plameom namaovan, aby sa aspo s tm obrazom teil, ke ju nevid.
115
splia a kone s im predsa nie tak ist. Tchto to vemi mrzelo, obchdzali velijak okolo Jchymka, aby sa doznali, pri om on tie kone ist, ale sa on nikdy nevyzradil. Bola raz u toho kra vek hostina, i eadi sa dolo hodne jes a pi. Sluhovia sa len teraz pekne mali okolo Jchymka, opojili ho, ani sm nevedel ako, a zase ho len zaobchodili, pri om on tie kone ist? A tu sa ti mu vyrieklo, e veru on m sestru zlatovlas Otolienku, t e mu dala jeden vlas zo seba a s tm e si veer svieti. Rno u potom svitlo nmu Jchymkovi v hlave, o to vybabotal,2 ale u bolo pozde; sluhovia vetko vyzradili krovi, a kr ho dal pred seba zavola: No, povedze ty, vrny Jchymko, mne sammu, pri om ty to tie kone riadi? Dos sa tu Jchymko tajil, ale mu sluhovia svedili, e veru im on to vera povedal, a tak sa musel prizna, i chcel i nechcel, a zlat vlas ukza. Ako kr zlat vlas videl, viac nemal strpenia, ale kzal Jchymkovi priaha, e on mus t zlatovlsku vidie, a ak je naozaj tak pekn i za enu ju dosta. Jchymko zapriahal tyri paripy do zlatho hintova. Do hintova3 posadili i jednu paniu, aby t s krsnymi panskmi atami la pre Otolienku. Ale t pani, to bola jendibaba, posadila k sebe i svoju patn dcru, o kr o tom nevedel. Kr si vysadol na koa, Jchymko pleskol biom a tak li. Preleteli hory doly a prili do tej hory, kde naa Otolienka bvala, o mala zlat vlasy, a ke sa smiala, rue jej z st vykvetali, ke plakala, perly jej z o padali, kde stupila, zlat trva rstla, a voda, s ktorou sa umvala, zlatou ostala. Prili tam ku jednmu domeku a prve nali zlatovlsku, ke tak pekn bola. Krovi sa nramne zapila ihne ju nahovral a nahovral a nasuboval jej vakovch vec, kmkovek mu neprisbila, e pjde zaho. Uradovan kr dal jej hne tie krsne aty obliec, o sebou doniesli, a v nich ete raz krajia bola; posadil ju do hintova ku tej panej a li. Kr si zase vysadol na koa a beal popri hintove. Ako tak beia, raz kr zavol: Ticho, ticho s mojou pannou, aby sa jej z krsy nestratilo! A t zlatovlska sa sptala: o poved mj pn, o? A t jendibaba: Aby som ti ruky po lakte odrezala. A zlatovlska: Jak mj pn ke, nech sa tak stane. Naraz jej ruky po lakte odrezala. Jchymko to vetko poul, ale sa bl dao poveda. Zase len kr okolo toho hintova o beal:
2vypovedal. 3ko.
116
Ticho, ticho s mojou pannou, aby sa jej z krsy nestratilo! A zlatovlska: o to poved mj pn, o? A jendibaba: Aby som ti nohy po kolen odrezala. A zlatovlska zase: Jak mj pn ke, nech sa tak stane. Hne jej nohy po kolen odrezala a jej brat, o kone pohal, vetko vedel, ale len ni nepovedal, bo sa bl. I po tret raz, ke pobehli, kr spoza hintova: Ticho, ticho s mojou pannou, aby sa jej z krsy nestratilo! Dieva sa opta: o to poved mj pn, o? A jendibaba odpovie: Aby som a zo iat zvliekla a do mora hodila. Zlatovlska i teraz: Jak mj pn ke, nech sa tak stane. Jendibaba ju vyzliekla, svoju dcru do tch krsnych iat obliekla, a prve li popri mori, nu zlatovlsku do mora hodila. Jej brat vetko vedel, ale ni neriekol. Ako prili domov, tu u ud pln dvor, o akali na t krsu; ale ako videli t, o z koa zosadala, nu vraveli: Daj ti mi boe za krsu! Mal si on to o vybra, mal sa za m tok svet kona! Krovi sa tie znepila, lebo zlatch vlasov nemala. Ke sa smiala, nekvitli jej v stach rue, ani ke plakala, nepadali jej z o perly, kde stupila, tam iba ta rstlo, a voda, o sa s ou umvala, ete smradav ostala. Kr sa mrzel a jendibaba ho ete nabadurkala4 na Jchymka, e ho oklamal. Namrzen kr dal ho predo dvere po ps do zeme zakopa, aby tam slky pomyje na vylievali. * Ke zlatovlska bola do toho mora padla, urobila sa tam z nej biela kaka so zlatm
4rozdrdila.
117
chocholom na hlave; ale e nemala krdel ani nh, nemohla po mori plva, nu len popri mori na slnieku sa obsala. Pri tom mori bval jeden zhradnk, ten vdal zlat kaku, ako sa obsala a chcel ju dochyti. Ako sa tak zblil ku nej, tu sa ona premen na paniku a povie mu: Ach, nechytaj ma, nechytaj! Radej sa poutuj nado mnou, ve vid, e ani rk ani nh nemm. A tu zaplakala a hne jej perly vypadli, a zase sa usmiala a hne jej zlat rua na stach vykvitla. Potom kzala tomu zhradnkovi, aby si tie perly sm pobral a t ruu aby zaniesol krovnej predva, ale aby ni inie za u neptal, len ruky a nohy. Zhradnk iel hne ku krovnej, e i by tak ruu nekpila, o on vo svojej zhrade schoval? A zaoe ju dte? optala sa krovn, ako t ruu videla. A zhradnk: Za iadne peniaze ju nedm, ale mm doma dievku, o ruky nohy nem; nu za jedny ruky a za jedny nohy by som ju ta dal, azda by sa tej mojej dievke pridali. Krovn hne pozhadvala zlatovlskine ruky a nohy a dala mu ich za t ruu. Zhradnk ich zlatovlske doniesol, ta si ich poprikladala, a hne sa jej prirstli. Potom sa urobila na kaku a letela medzi druh kaiky na irok more.5 Po irokom mori plvala biela kaka so zlatm chocholom medzi ostatnmi kaikami. Veerom sa tu zan kaiky medzi sebou dovrva: Ha, ozve sa jedna, star jendibaba predsa dola svojho ciea: svoju dcru patu krovi miesto krsnej Otolienky podhodila. Jaj, povie druh, o by ete len to! Ale teraz neborka Jchymka dala po ps do zeme zakopa a slkam prikzala, aby pomyje na vylievali. I pozhovrali sa ete kaiky, strepotali krdlami a vyleteli hore pod oblaky, a potom nocou alej sa ponhali, a prili ponad ten dvor, kde bol Jchymko do zeme zakopan. Tu jedna kaika, biela ako sneh, so zlatm chocholom, zletela dolu a premenila sa na zlatohlav paniku. Okolo polnoci zabcha na vrta: Kto sp, kto nesp, otvor mi dvere! Ja ani nespm, ani spm, ozval sa jej braek, ale ti otvori nemem, lebo som ja po ps do zeme zakopan. Tak si potom sama otvorila a vstpila dnuk a zaala mu dohovra: Ach, braek mj, naoe si vyjavil, e ty m sestru?
5Druh udva, e la popri tom mori, kde sa zlatovlska obsala, jedna ena husi predva. Ona tie husi tej ene na zlat premenila a t ena za tie husi doniesla jej ruky a nohy z palca od krovnej.
118
Ach, ve naoe som vyjavil, ve vid, ako tu i so mnou zle nakladaj! Narozprvali sa, nasanovali sa jeden druhmu: Ach, braek mj, reie Otolienka, i nem dao zjes? Veru nemm, sestrika moja; ve sa len tm ivm, o slky na ma vylej. Tu ona prebehla do pnovej svetlice a okovek bolo v skrini dobrho, vetko pojedla. Napokon ete vzala pnov hrebe a zaala s nm svoje zlat vlsky preesva. Vtom zatrepoc popred oblok biele kaiky, Otolienka odvrhla neoisten hrebe, spravila sa na kaiku a vyletela oblokom za svojimi drukami. Rno sa kr pozbieral z postele, oblieka sa a chce sa uesa; tu na hrebeni pr zlatch vlskov! Chce frutikova6 a ide do skrine, tu najlepie ksky pojeden! Hne dal zohna cel dom, e kto v jeho chyi bol, alebo i tam dakto dakoho nevidel? Ale v celom dome nik o niom neznal, okrem Jchymka, ale toho sa teraz nesptali. Ako vera tak i dnes veerom plvali biele kaiky po irokom mori a zaali sa medzi sebou dovrva: Nmu Jchymkovi sa dnes horie vod, prereie jedna. Veru horie, povie druh, star jendibaba ho dala a po pazuchy do zeme zakopa, aby tm skorie zahynul. Porozprvali ete kaiky medzi sebou, zatrepotali krdlami a leteli pustou nocou a k tomu dvoru, kde Jchymko po pazuchy do zeme bol zakopan. Tu sa jedna dolu spustila, bieluk ako sneh, so zlatm chocholom na hlave, a premenila sa na zlatohlvku. Zabcha na vrta: Kto sp, kto nesp, otvor mi dvere! Ja ani spm, ani nespm, ozval sa braek, ale ti otvori nemem, lebo som ja po pazuchy do zeme zakopan. Sama si u teraz otvorila, s braekom sa nasanovala a naplakala, a ke jej ten nemal o da prehryzn, odila do pnovej chye, tam vetko, o dobrho bolo, pojedla a pnovm hrebeom svoje zlat vlasy preesvala. Vtom strepotali tuvon kaiky, ona neoisten hrebe odhodila, ete aj pr periel miesto sz jej vypadlo na oblok a vyletela von oblokom za nimi. Rno sa kr chce esa, tu hrebe neoisten, pln zlatmi vlasami a pr periel okolo neho na obloku! Len teraz mu svitlo v hlave, o to asi me by. Hne sa povyspytoval cel dom, i ani tej noci ni nezbadali, ale tu nik o niom neznal, krem kuchr nadtrkol pnovi, e on kovou dierkou pozoroval, ako jedna panika vetko zo skrine pojedla a potom si pri obloku zlat vlasy preesvala; ale e nevie, kde sa podela. Teraz si kr umienil, e na budcu noc d sm pozor, o sa bude robi, a kuchrovi rozkzal tie najlepie kusy do skrine odloi.
6snieda.
119
Po irokom alekom mori plvali i teraz biele kaiky a medzi sebou sa dohovrali: kodu nho Jchymka! prereie jedna. Veru koda, vrav druh; dnes ho dala star jendibaba po sam ui do zeme zakopa, aby tm skorej zhynul, a zajtra mu bud u vriacou vodou hlavu obra. To by vetko ni nebolo, povie tretia, ale t star striga u zn o ns, u e je Otolienka medzi nami. Zajtra ns prde bi, my musme eto tej noci do druhho mora odletie. Ete si dao medzi sebou povedali kaiky, strepotali krdlami a potom leteli iernou nocou, a prili k tomu dvoru, kde Jchymko zakopan stenal. Tu jedna z nich, biela jako novopadl snieik a so zlatm chocholom na hlave, pustila sa na zem. Zabchala na vrta: Kto sp, kto nesp, otvor mi dvere! Ja ani nespm, ani spm; ale ti otvori nemem, lebo som ja po sam ui do zeme zakopan. Otvorila si sama a nariekala nad tm svojm braekom, e ako mu bez nej bude, bo e ona u viac neprde, ke ete tej noci do druhho mora poletia. Potom si ptala od neho jes. Ach, kdee si ho vezmem, drah dua! povedal Jchymko, ve sa ja u len z toho ivm, o mi pred sam sta vylej! I la Otolienka do pnovej chye, pojedla, o bolo v skrini prihotoven a stala pred zrkadlo, aby si hrebeom zlat vlasy preesala. Tu pn potichu vstal z postele a objal ju cez poly. Prve vtedy zatrepotali popod oblok kaiky; ale darmo sa mu ona zaala premeova v rukch na velijak zvierat: na hady, na aby a Boh zn, na o on ju nepustil. Nepustm a, poved, km sa nepremen na tak pekn zlatovlsku, ako si predtm bola. Navea sa mu spravila zase na tak, ako bola: zlat vlasy mala na hlave, ke sa smiala, rue jej z st vykvetali, ke plakala, perly jej z o padali, kde stupila, zlat trva rstla, a voda, s ktorou sa umvala, zlatou ostvala a prosila ho zase, aby ju pustil. Nie, nepustm a ete, kmkovek mi neprisbi, e mi neujde. Navea mu prisbila, e neujde; ale i to len tak, ak jendibabu d zmrni a Jchymka hne zo zeme vykopa. To kr vane slbil a ona ostala pri om. Rno dal kr vetkch pnov z mesta k sebe povola, e sa m s nimi voa poradi. Jendibabu tie zavolali do rady a optali sa jej: No star matka! Vy ste medzi nami najmdrejia, povedztee nm, o by tak lovek zaslil, o dve nevinn due chce zo sveta znies? Hja, oe by zaslil? povie hne hotov baba; len to, aby jeden sud dobre ostrmi klincami vybili, ta dnu ho zadebnili a tak dolu strou do mora pustili a cel jeho pokolenie aby medzi komi na mrne ksky roztrhali a po svete roznosili.
120
Teraz ako si si vyvolila, tak sa ti stane, povedal kr, lebo ty si chcela aj s tvojou dcrou ma oklama a Otolienku i s Jchymkom zo sveta znies! Star jendibabu zadebnili do toho suda a dolu strou do mora pustili a jej dievku medzi komi na mrne kusy roztrhali. Ale kr so zlatovlskou dral velik svadbu, a Jchymko mu bol drubom. Vetci udia hkali nad tou krsou, ke ju na sob viedli. Potom im vetkm spolu bolo dobre vemi dobre.
121
O kroviovi, o si mlad hadal

Podal a rozprva Pavol Dobinsk. Bol raz jeden kr a krovn, star u udia a nemali iba toho jednho syna, mladho krovia. I vemi sa v tom svojom jedinikovi teili, lebo ho krovn u na star dni bola porodila a ani predtm nikdy dietok nemala. Krovi bol u hodn, jeho rodiia si ni tak neiadali, ako m skorej ho oeni, aj on sm tomu neodporoval. Kzali mu teda, aby si len vybral, e mu t daj za enu, ktor mu len srdce zaiada. I prezrel si on tam jedno pekn, bohat dieva i vyptali mu ho za enu, i boli prstienky, ale po prstienkoch to dieva hne zomrelo. Vyptali mu druh, i to ete pred sobom umrelo, tak i tretie i kokokovek by ich bol chcel ma za enu, kad v t noc pred sobom umrelo. Poradili sa potom s mdrymi umi, e o je to za prina, e kad kroviova mlad1 umrie a e ho doeni nemu? udia radili sem i tam, a ku koncu tak sa poradili, e je to azda preto tak, e mu sam bohat a pekn ptaj, aby teda kroviovi chudobn a patn ptali za enu. Stalo sa. Ale i chudobn i bohat, i pekn i nepekn vyptali, kad v t sam noc pred sobom dokonala. Porady ani pomoci viac nebolo, rodiia sa suovali nramne, e takto i pomr a syna ete neopatrenho zanechaj. V takomto sen chodievali kad bo de do zhrady ku jednej studnike pod jedny star lipy sa modlieva, a ke ani takto pomoc neprichdzala, naposledok u len plakvali pri tej studnike. Raz, ako tak pla v tej zhrade, prde ku nim jeden ediv starec: oe vy, poved, tak plaete, vy star krovia na vae star dni? Akoe by sme my neplakali, povie mu krovn, nemme len toho jednho syna a na nae star dni nememe ho oeni. No vidte, hovoril starec, vy toho vho syna ani nikdy neoente, lebo mu je tun iadna nie sden, ale a ma poslchnete vy i v syn a on tak, ako mu ja rozpoviem, pjde si mlad hada, tak ju po roku njde. To si ale dobre rozmyslie muste, lebo by tam mohol aj skapa. Star kr hne bol hotov syna do sveta posla, e aj tak ete ni nesksil. Nie tak krovn. T sa rozplakala a povedala, e si ona diea od seba nepust, e by ona umrela, ak by ho len za hodinu nevidela. Navea, navea dala sa aj ona nahovori, a tak oznmili to kroviovi. Ten chcel hne a hne koa sedla a cvla, len aby mu vraj ten starec ukzal, v ktor stranu m s. Nie tak, brachu, povedal ten ediv starek, ke ty chce t dosta, ktor som ti ja usdil,
1mlad, t. j. mladucha, eine Braut. Poda toho porozumej i nzvu tejto pripoviedky.
122
mus mi popredku na holch kolench prisaha, e ma vo vetkom poslchne. A nechcel ten starec ni alej poveda, km mu krovi tam pri tej studnike pod tmi starmi lipami neprisahal, e sa tak zachov vo vetkom, ako mu on prike. Potom zaal starec: Pjde tak, ako si teraz, von za mesto cestou, ani sa viac dnu do domu nevrti. Za mestom s prvm obrkom, ktorho stretne, aty si prearia a pjde alej, km jednho loveka v ervenej iapoke nestretne. To bude mj sluha, s nm pjde a toho vo vetkom poslcha bude, tak ako si mi prisahal. A na ti toto zrkadielce, to si varuj ako svoje oi, uke ho potom tvojej mladej, ke ti ten mj sluha privol. Krovi ete raz vetko starcovi prisbil, ten zmizol a on sa tam na tom mieste s rodimi rozlil. Ide, ide smutn, sm ako palec, ani nepozer, i dkou cestou ide, km neprde na irok pole. Tam ho stretne jeden obrik, ale sa on o toho ani neobzrie. Iba tu vid, e sa nad nm mra a u aj poprchva. Ej, poved si, ve ja tu zmoknem a mojee drah aty na mne! Len teraz mu prilo na pam, e si ich mal s prvm obrkom preara. Vol nasp za obrkom: Hej, staruk, postojtee mlo! obrk postl sce, ale si aty nechcel da ; ale mu ich on nasilu strhal a svoje pansk mu ta dal. Tu sa a sm nad sebou zoklivil, tak otrhan, umazan vyzeral! Vtom u aj hodne pralo aj hrmelo, i obzrie sa, aby sa voakde ukryl. Tu za nm chlap v ervenej iapoke: Ej, m ty astie, poved, e si si aty prearoval; dvno ja okolo teba okam, ale som k tebe nemohol, km si bol v krovskch hbach. Teraz po skoro, ukryjeme sa pred brkou, bo t len na ns ide. A kdee sa tu hrieny lovek ukryje v rom poli? povie krovi. U si len sta ku mne, ve uvid. Krovi si stal k nemu a ten urobil kries2 okolo nich a kakol na kolen a modlil sa. I krovi tak urobi musel. Lejavec priiel vek, ani z kupy by ich inak nebol mohol oblieva, blskalo sa kromkrom a hromy prskali okolo nich, ale sa krovi ani hn nesmel, bo sluha starcov kaal i jemu prikzal kaa. Navea sa vyjasnilo a oni postvali hore, ale u bola noc. No, kdee my tu nocova budeme, povie krovi. Nu kdee by, povie ervenik, tu, kde sme, tak, ako sme, alebo ak sa ti pi, idci nocou.
2kries = okres, kolo, koleso. V Gemerskej stolici uvan slovo; povie sa vlastne: grs.
123
Ej, to sa ja radej za prva asu domov vrtim, ako by som mal takto hyn. A ke chce, vr sa, ale sa rozpome na to, o si prisahal a e ostane na ven veky bez eny. oe mal robi chudk krovi? U len pristal na vetkom. li, km ich non vietor trocha neobsuil, potom urobili okolo seba kries, do toho si polhali a naspali sa, brs to ako tvrdo padlo nmu kroviovi. Rno li a li cel de, a o im dobr udia nadelili, z toho ili; kedykovek ich brka zastihla, museli si v rom poli do kriesu na kolen pokaka a tak preka, km prela; na noc vdy v rom poli alebo v hore na istine do kriesu polha, a ke brka prila, zase noc na kolench strvi. A si v tak as dakde blzko stromu alebo dkej kuky3 pokakali, to priam od hromu zhorelo. Tu i tu, ke si da od ud ptali, odbyli ich, e, poved, pre takch opaov4 ni nemaj. Museli potom i na tom prista, ke dakde v hore dku plnoku alebo jahdku nali. A tak to lo de po dni, noc po noci za cel bo rok. Po roku prili k jednm velikm zpoliam. No, povie ervenik, ke sa cez tieto zpole prekrabeme, tak sme u pri svojom. Akoe sa ti ja budem driapa, povie krovi, ke od hladu a smdu ani malm prstom pohn nevldzem. Ani to dobre nedopovedal u z ista jasna prosto nad nimi zahrmelo! Tu skoro do kriesu, holokolenaky ka a modli sa! ierne mraky sa nahrnuli zo vetkch strn, len tak vrelo a dudnotalo v nich a hrom za hromom udieral do tch zpo, v okamen sa strhla noc, ktor len blesky osvecovali. Ete ani raz tak hrozn brka neprila na nich ako teraz. Do polnoci voliako len vydral n krovi, ale po polnoci chcel u pod zpou do jednej diery odskoi, iba ho ten v tej ervenej iapoke zachytil a k sebe strhol. V tom okamihu udrel hrom do tej zpole a dieru zasypalo. Vid, tam by si bol bval, povie sluha, ale sa u neboj, do rna si pospme. Ani raz viacej nezahrmelo, ale sa pekne vyjasnievalo a rno vyskoilo tepl slnieko. Na rannom slnieku si trocha podriemali a potom hybaj cez zpole. Za zpoami celkom nov svet! Prili na jednu krsnu dolinu a nezadlho k jednmu zmku do uteenej zhrady. Zrel ovocie u zaleka sa na nich usmievalo. Ej, tuto si u aj zajeme, hovor krovi. Ani sa najmenieho nedotkni, povie sluha, lebo zle bude, len po za mnou! A tak sa ahali popod stromy v tej zhrade, km neprili do jednho starho zvanho domeku. Tu si posadali a akali. Pred obedom vyjde z toho zmku jedna krsna panika aj s druhmi dievatami a zan sa po zhrade prechodi. Starcov sluha povie:
3koliby 4tlaov.
124
i vid, toto je t tvoja mlad, za ktorou putuje. Teraz cho sm pozorne za ou a naprizeraj sa jej! Ale ani len mrny lstok neodtrhni v tejto zhrade, lebo by ns hne zbili a potom by bolo po ns. Krovi sa prechodil pozaleka za tou krsnou panikou, a km mu t krsa bola pred oami, zabudol aj na hlad aj na smd a naprizeral sa jej do chuti. Ale akonhle mu z o skapala: Ej ver si ja, poved, aspo zhnil slivku zodvihnem, ve tu u nikoho nieto a lan som ako vlk. Ale tu starcov sluha za nm, zachytil mu ruku: Neopov sa, poved, ak chce iv odtiato vyjs. Ete voliaky kus chleba suchho jako t v kapsike pohadal a dal ho kroviovi na obed, aby si hlad spokojil. Potom sa vrtili do toho domeka a tam preupeli do predveera. Pred veerom povedal starcov sluha kroviovi: Teraz u pjdeme dnu nocah si pta, a ty mus vedie vetko, v om je vec. Do tejto tvojej mladej bol sa dakedy zamiloval jeden strig a e ona zaho naskrze nechcela s, pobil jej rodiov a jej to zrkadielce, o ti starec dal, ukradol, pretoe ni milieho na svete nemala a pred tmto zrkadielcom sa esvala. Potom ju tak zaklial, aby dovtedy v tomto zmku so sammi enami bvala a kadho chlapa, o sem prde, zabila, km jej dakto to zrkadlo nedonesie a ona sa doho nenazrie. Ten starec odal pred rokom to zrkadlo tomu strigovi a tebe ho dal. Vetko u len na tom bude zlea, aby si jej ho ukzal. Ale sa ete mus tak zachova, ako ti poviem. I dosia, keby si sa nebol dobre dral, bol by si dvno skapal; bo to v kadej brke, o na ns prila, ten strig len teba s tm zrkadielcom hadal a bol by a iste hromom zabil, keby sme neboli tak robili, ako sme robili. Ete sa raz dobre zadr a po, ideme dnu. Voli do zmku a ptali si nocah. Tu ich ako pocestnch tie ensk vemi vane mali a kzali sa im len posklada. Veeru im vemi dobr na stl dali a krovi sa radoval, e aspo raz do roka dobre si zaje. Nie tak ete, povie starcov sluha; toto je vetko otrava! A jes mu nedal. Kad jedlo len tak lyicou zamieali, ako o by boli z neho jedli; krem ke deviat jedlo prilo na stl, z toho trocha odjedli. Po veeri ich uloili spa a princa do hodvbnej postele. Naspmee sa ti u, ale sa nm aj zde, povie krovi, ako boli sami. Pok si ete, odpovie tamten, teraz ete len ak na teba robota. O polnoci a prde sama t panika meom prekla, e si od tch jedl neskapal. Ty teda nesmie spa, ale ke sa tret raz meom na teba zaenie, vtedy jej to zrkadielce uk, skr nie, potom sa u neboj ni! A na ti tento prste, ten si na palci skrtni, keby si u zaspval.
125
Na tie slov preli kroviovi driemoty a smelo suboval, e nezasp; aj sa hore dral, km neprichdzala polnoc. Pred samou polnocou otvoria sa dvere a dnu ide t panika s holm meom v ruke. Otvorenmi dverami zaveje na krovia tich vetrk, o od neho kad zaspa musel. Aj on by bol iste zaspal, keby si nebol ten prste na palci skrcal. Ona prde a pred jeho poste, zodvihne me a zane: Hu, ty zrcky mu! Skapa mus, nao si sem priiel. U by ho bola preklala, ale vtom mu pozrela na tvr: Ach, poved, tohoto mladho uhaja by predsa len koda bolo. Preaknut krovi sa poteil, e mu u azda ni neurob. Vtom zase prila na u t kliatba, zvolala: Skape predsa, kto si kovek! a zahnala sa meom; ako mu pozrela na tvr, zase jej me klesol. Na treom raze by ho u iste bola preklala, ale on chytro ukzal jej to zrkadielce! Ako sa doho pozrela, priam jej vypadol me z ruky a ona ho prosila za odpustenie, aj akovala mu, e ju odklial. On jej tie vetko rozpovedal, ako k tomu zrkadlu priiel a ako sa sem pre u ustval. U by to, poved ona, vetko dobre bolo, keby len nie ten strig, o ma naveky chod trpi. Ten ani tebe neodpust, ke a tu njde. Ten starec, o tebe toto zrkadielce dal, bol aj mne dobrm priateom a suboval mi, e ho zabije; ale o om u oddvna ani chru ani slychu. Nebojte sa, deti, ni! ozval sa hlas vo dverch a dnu vstupoval ten ediv starec. Predverom, ke t hrozn brka bola, zahnal som toho striga a do tretej krajiny a tam som ho zabil, teraz putujem, aby som vs k vaim rodiom zaviedol. Ale kde sluha? povie krovi, ktormu teraz v hlave svitlo, e toho panikine slky v druhej chyi zabi mohli. Netrp sa ani o toho, povie starec, toho som popredku poslal tvojim rodiom oznmi, e sa u s mladou navracuje! Tak ich ten ediv starec zaviedol ku kroviovm rodiom, ktor teraz od samej radosti zase sa rozplakali. Ale potom u bola svadba a veselie bez konca, bez kraja.
126
ernokank
Podali: udovt Reuss, Karol Venich a Pavol Dobinsk z Gemera; Ferdinand Jesensk z Turca; Jn Jaroslav Banel z Novohradu; rozprva Pavol Dobinsk Bol raz jeden star lovek a ten mal jednho syna. Ale e bol star a pritom aj vemi chudobn, nemohol si syna vychova. Tak raz, ke sa rozaobil nad svojou psotou, oslovil svojho syna: Vid, syn mj, ja som u lovek star, robi na teba nevldzem, obra by nm hanba bolo a zagazdovanho ni nemme; ty u pomaly odrast, musm a ja voakde medzi ud zavies a do sluby da. No veru, otec mj, odpovie syn, to som si u i ja tak voajako myslel; nu ma teda zavete, budem vane brskoho sli. Star vzal vatr a cedidlo a ostatn ksok chleba, o na svojom bydle mali, a tak sa vybrali z domu t slubu hada. Id, id horami, njdu tam jednho ierneho chlapa na skale sedie a knihy ta. A to bol hatee ernokank; ale oni o tom nevedeli. Poklonia sa mu: Pamodaj testia! Pn Boh si daj i vm! odpovie im ernokank. Kdee idete star, kde? Hja, vediem si tohto syna voakde do sluby i by ste ho vy neprijali? oe by som ho neprijal? Treba mi je na posluhu, len mi ho nechajte! Ale vidte, u ma by sa mohol voao aj naui. oe mi za to dte, ke vm ho aj ui budem? Ach, oe by som vm ja chudobn otec dal, ve ja sm nemm o do st poloi? Teda viete o? Za sedem rokov ho budem u seba dra; po sedem rokoch si preho prdete a vtedy, ak si ho poznte, bude v, ale ak nie, tak si ho ja na venos zadrm! No dobre, povie otec, kee je tak, nech bude! A myslel si pritom: oe by to bola za robota, aby som si syna po sedem rokoch nepoznal? I nechal ho u ernokanka a sm poiel domov. ernokank sa hne zaal vyspytova synka, e i zn ta? Tento i vedel trocha litery poznva, ale sa obval, e by mu to na zl vypadlo, keby povedal, e zn ta; nu len odpovedal, e nezn, e kde by sa to bol nauil? No ke nezn, tak si mj. Dm ti ja, hae, jednu robotu. A s tm ho zaviedol do jednej chye, kde sam kefy boli; potom do druhej, tam boli sam knihy; a tak do tretej, t bola przdna, iba jedny zavren dvere boli z nej do druhej. No vid, tuto ty bude prebva; druh robotu nebude ma, len s tmi kefami tie knihy 127
isti a omieta; a ke sa ti to zunuje na ti tento prtik, 1 tm zaklope tri razy na tieto zavren dvere, a hne prdu tvoji rovesnci a me sa s nimi do dobrej vle ihra; alebo ke bude lan, zaklope raz a hne sa ti jedlo donesie. Teraz ja pjdem na sedem rokov do cesty, take mi sa spravuj, aby som a, ke prdem, pochvlil! Mil ernokank odiiel a chlapec ostal sm ako palec v jeho dome. Zle mu, pravda, nebolo, lebo ke na tie dvere zaklopal raz, prili velijak lakoty na stl, a ke tri razy, nahrnula sa kopa chlapcov s hrakami. Ale jemu sa to znevidelo, naveky len tie knihy isti. Otvoril jednu z nich a uil sa z nej ta. ta len, koko ta, a sa veru vyuil z tch knh vetky arodejstv. O sedem rokov priiel arodejnk domov, a e vetko v poriadku naiel, chlapca pochvlil. Ale oe za ten as chudobn otec doma? ivil sa, ako sa dalo, a naveky len rozm al, ako by on toho svojho syna pozna mohol? U, poved, tak a tak, v me by prirovnval ho k jeho rovesnkom a ve sa azda len na dku obludu nepremenil? S tm po sedem rokoch vzal vatr a cedidlo a iel do tej hory. Ako ide tou horou a u nealeko ernokanka dochodil, be mu naproti jeden chlapisko pekne obleen. Ha, poved si otec, tak u me by i mj syn, lene tak pekne obleen nebol. A to bol ten jeho syn. Ako bliie dobehol, povie mu ten chlapisko: No, otec, i by ste ma takto boli poznali? Ej, trocha a len poznvam, prizer sa mu otec. No, ale si mi veru narstol! To je, poved syn, ete ni; ale ke prdete ku ernokankovi, nu vm on ma in poznva d. Uke vm na dachu kde holubov. Dobree vy vtedy pozerajte, budem ja v tom treom rade medzi nimi sedie, trocha vm krdelce ovesm, tak ma poznte. A vtom u zase nasp odbehol. Star otec iel u veselejie alej, a i priiel do ernokankovho domu. No, poved, priiel som si pre syna. Noe no, odriekne ernokank, sedem rokov minulo, to je pravda; tak si ho len vezmi, ak si ho pozn, a uke mu kde holubov na dachu, ale ak ho na prv raz nepozn, zostane u ma. Star otec sa podoprie na vatr a had, had po tch holuboch. Raz vid, e v treom rade jeden krdelce spustil. Aha, uke vatrom, tamto je mj syn v tom treom rade, o to krdelce ovesil!
1Poda druhch mal na zvonek zacenka, ke toto vetko chcel dosta.
128
Uhdol si! povie ernokank. Otec si ptal syna, ale ernokank mu vykrcal, e ho neme teraz da, lebo e je holub; a km ho zase na mldenca obrti, e mu na to vea asu treba, ale e ho o krtky as pole. S tm sa star otec dal odpravi a syna si tam nechal. ernokanka to ale mrzelo. * Raz tento voakde po prci odiiel. Mil syn prleitos pouil, arodejsk knihy pobral a hybaj v nohy uiel k svojmu otcovi. Tak si sa predsa len vyslobodil! povie mu otec. Veru vyslobodil, ete som mu aj arodejsk knihy pobral, odpovedal syn. No, len aby si za ne draho nezaplatil! Ej, oe by som zaplatil, ve som ja v arodejnk, ako sm ernokank. Ale aj viete o, otec mj! My takto na holej dlani nevyijeme. Musme sa my voliako zaopatri. Urobm sa ja na junca a vy ma povediete preda. Nepredajte ma in, len za sto zlatch; ale ke ma predte, take povrzok na mne nenechajte, ale si ho nasp vyptajte, ja vm zase prdem domov. Ako hovoril, tak sa stalo. Otec junca za sto zlatch predal, povrzok vzal so sebou; a syn ete prv doma bol ako otec. Ke im tch sto zlatch vylo, povie zase syn: No otec, zase sme znikia; urobm sa ja teraz na vola, nedajte ma od sto toliarov; a ke ma predte, zase zosnmte povrzok, ja vm prdem domov. I po druh raz vetko dobre vypadlo; prv bol syn doma ako otec. Na treom raze sa u urobil na peknho koa a prikzal otcovi, aby ho u teraz od sto duktov nedal; a kantr aby na om, preboha, nezabudol. Otec prde s koom na jarmok; tu koovi niet pru v celom jarmoku. Hne sa nahrnuli kupci okolo neho, kad ho ptal, ale sto duktov, to sa predsa kadmu vea videlo. Len ti tu prde jeden bohat pn k nemu a to bol sm ernokank. Star, poved, za o t paripu dte? A hne ju pochvlil, e i je pekn. Hja, veru t od sto duktov2 nikto nenesie! Ale nespustte ni? Veru, pane, ani len babku! No, kee je tak, ja tak paripu oddvna hadm, u vm ich len vyplatm.
2za menej.
129
A vysypal mu kopu duktov. Le km si tu star peniaze zha a pozer, i s dobr, vysadne mil ernokank na paripu, chyt za kantr a u viac nebolo o om chru ani slychu. Len i si mi tu! myslel si ernokank. Ve ja teba naum, ako je to, druhmu do remesla sa miea. A s tm popchol ete lepie, iba sa na druhej osade pri kovovi pred vyhou stavili. Tu milho koa o stp ulapil a sm iel dnu ku kovovi. Kov, poved, kuj centov podkovy, budeme ich eriace tomuto koovi pribja. A sm tie pomhal kovovi, aby o skorej bolo. Medzitm sa zbehli chlapci z tej dediny ku vyhni, koa aj pna obzera. Jeden z nich sa priblil ku sammu koovi. Tu mu tento poepne: Chlape, zosnme ty tento kantr zo ma. Chlapec tak urobil a n k sa premenil skoro na holuba a letel pre. Ako to ernokank spozoroval, hne sa urobil na jastraba a pustil sa za nm. Leteli, km leteli oba, a veru u jastrab mal dochyti holuba. Bola tam jedna krovsk zhrada. Po nej sa prechodila smutn, zamyslen krova dcra, e jej otec na smr bol chor a nik sa nenaiel, kto by ho bol vylieil. Len tu odrazu vid pred sebou krsneho uhaja, ktor ju pekne zaal prosi, e i by ho ako prste na svoj prst neprijala. Krovej dcre sa uhaj popil, vea neodpierala; a on sa aj hne na krsny zlat prste premenil a ona si ho na prst poloila. Vtom dal kr vyhlsi, e kto ho z tej choroby vyliei, tomu svoju dcru za enu d. Lekrov bolo dos, o by to boli chceli urobi, ale iaden si u netrfal, a tak sa ani nik neprihlsil. Iba asi na tret de rno prde ti jeden novotn lekr, e on kra vyliei; a to bol zase ten ernokank. Aj astne kra vylieil a iadal hne, aby si s krovou dcrou prstene premenili, na znak, e si ju od kra zaslil a e ona chce s za neho. Dos sa krova dcra spierala; takto a takto, e ona ani prstea na sprstenkovanie sceho nem, eby ete pozhovel. Ale on dobre vedel o tom prsteni, nu jej povedal: Ve mi len tamto ten z malho prsta dajte, ve ja pristanem. Kr hne prikzal, aby mu ho dala a aby sa s prstemi prearili. Tu ako krova dcra ten prste zosnmala, odpadol jej voliakosi na zem a hne sa na proso rozsypal. Ako to ernokank videl, spravil sa na kohta a zaal to proso zoba. U ho bol vetko pozobal, krem jedno zrnce voakde sa do jednej krky zakotalo, to nemohol nijak von dosta. Urobil sa na my, e ho tak von dostane. Ale mil zrnce sa premenilo na kocra, ten my uchytil a na mrne kusy rozdriapal bolo po ernokankovi.
130
Vtom sa zase krsny uhaj pred krom a pred krovou dcrou postavil a odpytoval ich z prekky, e ich tak nepokoji musel. Kr sa len udoval, o sa to rob a naposled si dal vetko vyrozprva. No, poved, ke si ty tak majster nad majstra a mojej dcre sa pi, ja ti dvam moju dcru za enu. Hne sa oni spolu zobrali. uhaj si dal starho otca k sebe doikova; po krovej smrti on sa stal krom, a tak ije a dosia, ak ete nezomrel.
131
Dv ibalci
Podal a rozprva Samuel 0rmis. 1 Bval v dubov huare2 edon ibal, ua3 z lechk prci it a nit nerobit si dal. Nazbiaral tody kloko4 za pln mech a tajl s nima po svete handlovat. Priol do ednoho hostinca a tam ekal dkia testia. Bval s uhlry v druh huare druh tak ibal. I tot,5 kod6 muahol, rd druhyho cez laviku previadl. Nahrnl van7 do mecha tenkyho popele, e8 ho mesto mky bude predvat.9 Tajl svetom test hldat a priol do toho hostinca, kde si tot prv ibal bl zasdnl. Daj Boh test! povia totot,10 koj dnu vkroil. Pamodaj i vm, povia tot prv. Kdehe idete? Mku predvat. Tu11 a vyhe? J predvam orechy. V noci, km ete mkr spal, sko klokor na nohy a mysl sebe: J si vezmem jeho mech mesto mojho, ve van12 to nebude vedet. A iste uchytil mech s popelom na pleco a hybaj dom. Prebud s i druh a pd:13 1Podvame tu poda nho subu prv kus vo vidiekohovore a to sce gemerskom. V Gemerskej stolici sce kad dedina m svoj hovor i
podreie, a tak by ako bolo na tak hovor ulahodi, ktor by kad Gemeran za svoj uznval. My tu predsa peme, ako najveobecnejie sa d. Vybrali sme si na tento cie nie poves, ale len artovn rozprvku, bo takto sa nm k nmu cieu prhodnejia vid a sama v sebe takto originlnejie zneje. Aby itate tomuto hovoru lepie porozumel, napred pame tieto vysvetlivky: ae vzali sme z latinskho alphabetu, vyslovuje sa ako preden , roztvorenejmi stami ako toto, ua stoj tam, kde inde v slovenskej rei uo, , krtke e nezmkuje nikde (ako v ostatnch kusoch tohto vydania) predchdzajce spoluhlsky, bo gemersk podreie mkkch spoluhlsok nem. Z tej priny peme v om i tam y, kde in i stoj, je znak genitvu -ov, alebo intrumentlu -ou, vyslovuje sa ako v druhch reiach dlh , taktie minul asy na -l, -l vyslovuj mnoh Gemerci len ako dlh , , napr. pri miesto priol, padn miesto padnul. [V naom prepise tejto rozprvky sme sa v nieom odchlili od prepisu Dobinskho: nepeme ae, ale , peme i a y poda spisovnho pravopisu, pritom upozorujeme na kontatovanie Dobinskho, e v Gemeri (presnejie ide o stredn Gemer) niet mkk , , , . Preto vetky slabiky de, te, ne, le, di, ti ni, li treba v tejto rozprvke ta s d, t, n, l, neslobodno ich ta s , , , . Okrem toho sme, prve tak ako v ostatnch nreovch textoch, prepisovali predpony s-, z- poda benej slovenskej vslovnosti a poda dnench pravopisnch pravidiel. Prepisovali sme teda v tomto texte: nasbiaral na nazbiaral, sili s na zili s, zchytral na schytral, zksit na sksit. Treba ete poznamena, e v tomto nreovom texte je namiesto , ia namiesto ie, ua namiesto uo, , a namiesto ia a ete niektor menie zvltnosti. Nepresnosti v nreovom zpise, ktor s u Dobinskho, sme ponechali.] 2hora 3uo,o 4klokoe s iky, o na dubovom liste vyrastaj, i dubence zvan, nemecky Eichpfel. 5ten
6ke; to ist znamen koj.

7on 8e, na konci slova poved sa -he, vi niie: kdehe = kdee, vyhe = vye. 9neurit as m vade tvrd t, miestami v Gemerskej vyslovuje sa i -, teda: predva, hlda at.
0 tento 1 nu 2 ve on, vdy on. 3 poved.

0 1 2 3
132
Kdehe s tot podel? Tot si vara muaj popel zvel14 mesto orech. No, to je dobre. Len chytro terz dom, aby s nevrtil. Tu uchyt mil mech s klokoem na chrbet a popchn behom dom: eno, daj koryto, kri ete na ceste, nesiam ti orechy. Len kde si jich vyprdl? poved ena, i s Boha neboj, lud klamat! A prnesia15 koryto a van s velk ndej vyhrnl klokoe. Daj, eno koryto! vol aj tot druh, kod dom prichdzel, nesiam ti mku. ena predlo koryto a s velik radost mysl si u na to, akia halky preciadzt16 bude. Ale se ti j tu vysype popel. Tiato dve fijalky17 vybrali s potom edon druhyho hldat a zili s zas na tom hostincu. Ej, brok,18 pda edon, ale si ty kviatok! Ej, ale si ho mi aj ty za kviatok! pda druh. Ale u kod smo tak elmove schytral, pomo19 my vedno na eden penz slit. A tak ili, a prili ku ednomu domoku, ua na edn irok lke stl. Nali tu edn jendibabu. Daj Boh testia, pani matko! Pamodaj i vm, mojo deti, kde idete? Slubu hldat, i by ste ns nezveli? Ba vra vs vezmem choc20 aj obidvoch. A my radi puajdemo choc aj obidv. A uae nm dte robit? Edon mi budete edn jelovicu pst a druh od n staje istit. A tak na druh den vs21 rno iol klokor edn chud jelovicu pst a mkr randavia staje vymetat a hnoj z nich vynet. Koj totot vajl do toho chliava, ani za dva koriky hnoj nevidel. Ale koj dvere otvoril a 4 vzal 5 prinesie. 6 preciedza, od cedi. 7 Slovci nazvaj napospol loveka, ktor sa klamanm inch zaober, fijalkou. Taktie o takom loveku sa poved: Ale je to kvietok! 8 braek 9 pome 0 hoci, trebrs, esky: by i. 1 vas
4 5 6 7 8 9 0 1
133
slnco napustil a zanl hrebat, von vynet, tu mu naveky vc pribdalo a im vc22 s hrdloval, tm vc videl pred sob.23 Tot klokor s t krav, rano, km slnco neplilo, i bil ju a predci len tak z nohy na nohu s vlekla. Ale kod slnco prihrlo a jalovika s rozhrla, tu ti hlavu zodvihne, oima bystr, rozihr s a hybaj po skalinch, po jedlinch do skoku. Van si ti u bl lehnl aj do trvy a ponl driamat, e kod se mu, pd, ani z mesta nehne. Ale rz zdpne,24 koj zazre, e kravika poskakuje. Vol, vb ju: N, mal, n!, zahn, ale ona len ve vmi, ve del, 25 skoro ani nevldal za n behat. Po poludn s u nazdal, e mu svetom ujde a popredku s bl star baby. Ale kod slnko zalo zapadat, i kravika slbla, koj zapadlo, u tak oslbla, ua s len tak z boka na bok potnla.26 S velko robot ju prihnal do dvora. Na dvore ho stretne mkr s korikom27 hnoj: Brat, i si s dokonal28 pri tom koriku? Hork dokonal! Terz edon korik nesiam a rno som edon vyniasl, ve ti mi to za robota! A ty si s vel za t trbav trl29 naliatal? Hork naliatal! Cal den som spal, ani s nepohla odo mn. Na druh den povia tot, ua vera tia staje istil:30 Brat, pust mn dnes s t krav, nach i j tia pol vidm a zohrejem s na slncu. Dobre, vagre, choj,31 koj tak chce. Ale ti popredku radm, vezmi si stolok 32 na chrbet, lebo nebude mat na om sedet a stt ti bude unovano. Aj ppu s dlh pipsrk33 si vezmi, aby si s mal s m zabvt. Tak si z radosti prerovali robotu: mkr ol kravu pst a klokor ostal staje rdit. Mkr kravu rano ledvc vyviadol zo staji. Ale km ppu priprvl, dohnu narezal a stolok na chrbet privzal, u slnko mocne hrlo. Vynde s krav na zhumnia, t zane veseli kret. Prd ku huare, zane slnko pripekat: mil jelovica s pust do skoku, hned do chrasti, hned na lky, hned z vrku, hned do vrku. Van chce za n 34 do vrku, tu mu dlh pipsrka ned, lebo si tak bl pripravil, ua s mu a po zemi vlila. Chce za n do chrasti, tu s mu stolok 2 m, m viac 3 sebou 4 zakne sa. 5 vdy vmi, vdy alej. 6 kltila sa. 7 koiarik, filfas 8 i si ustal 9 trlica, nstroj na trepanie konp a anu, tak sa posmene vol chud krava. 0 istil 1 cho 2 stolec, stoliku. 3 ppsrka, eine Rhre. 4 ou, n.
2 3 4 5 6 7 8 9 0 1 2 3 4
134
medzi konre zapliatol, e s i sm ledvc vyslebodil. Jelovica medzitm s mu stratila a van v strachu za n dobre neoedivel. Ale veer na mraku sama krava pomly s dom vlekla, ete ju ku pokonu drkom mastit35 musel, aby len la. Kod prde pred staju, vid klokora, ua od rana len vlil a vlil a naveky mu pribdalo a hneval s i na seba i na tamtoho, e i to tek robota. Ej, kamart, pod, i si ty pes!36 Ej, varahe, si aj ty pes! Ale nit37 dle nepdali, len s edon na druhyho usmli. Na tret den si ptali od baby plcu, e u nechc dl sli, aj nemau, lebo e ete mus i vc sveta sksit. Tu, uae vm vyplatm, mojo deti? povi star baba. Len penze, star matko, len penze. Chojte tody t tam38 do t jamy a nahrnte si pln plniik mech dukt! Skoil klokor tanu a mkr ostal na vrchu, aby jeho aj dukty potom vythnl. Tot tamnu nahrnl do poly mecha dukt, ale si potom da 39 pomyslel a do poly seb vopchal a pokril s do mecha. Thaj tia dukty! zavol hor na toho. Tot na vrchu th, kelo40 mu para sta, a i vythne mech a uchyt so itkym na pleco a hybaj! utek, utek, e by ho ani na sto konoch nedohonil. Kod s u bl vystavil,41 tak zomaril42 mech, utlil s do chrasti a zaspal. Rz s ti len mech rozve a z neho vysko chlap ako dub. Poobzer s, i dakdo tu nito, a kod toho vid spat, vyl mech s dukt na pleco a hajda43 bokom do huary. Pred veerom zobud s ibal mkr v htve. Kdehe mech? Mesto przdnia i napravo i nalvo. To ho iste tot vandrk odniasol, povia sm sebe. Ale pokaj, ptok, ve ty sadne na lep, ve si ty ete ni dleko. 5 masti, t. j. bi. 6 toko ako nemecky: du Schelm! 7 ni 8 hen tam, tamto. 9 da, nieo. 0 koko 1 vystavi sa = tak usta, e alej nevldze; vystavi niekoho = dovtedy ho naha, km ukonan alej neme. 2 zhodil 3 to, o hybaj, srbsk: hajd, hajdmo, v Gemeri asto uvan.
5 6 7 8 9 0 1 2 3
135
Tu pone po t htve chodit a mihahat ako kuan.44 A mil klokor naozaj tam bl skryt v hti, lebo s bl prosto za cest do domu, e by ho mkr dohonil. A len ua zal mihahat, hned si pomyslel: Hej, pd, dobre s mne bude dom na konu niast! Vynde z krka a zane kon vbit: N, kono, n! Aha tu si kunct! stane mu mkr do cesty. Tu, i si to ty, figlr!45 Ve som s j nazdal, e to dky kuan. Ve som j chyba to chcel, poj,46 u teraz puajdeme vedno. Tak li vedno ku klokorov ene, e tam bud bvat, bo mkr povedal, e van nikoho doma nem. Bvali pon47 za dva dni vedno. Rz v noci skape mkr i s penzm a pod prosto dom ku svoj ene. eno, na, vezmi totot dukt a be ku knzovi, e som umrl, aby ma ete dnes zan pochoval. Alee tiato dukty ku mne do ldy48 vysyp, aby ti ich dakdo neukradnl. Ale mna zem nezakryte, len deskam, ve ja o tri dni prdem. A koj by m za tot s dakdo hldal, ty len povedz, e som u pochovan. Ak j rozpdal, tak s itko stalo. Zadanho huncta pochovali a len ho tak do jmy poloili, ani nezabili, ani nezahrbali, e ho ena chce chodit oplakvat, koj j tak nenazdajky49 umrl. Klokor dobre vedel, e i mkr enu m, aj si iste myslel, e ho tam njde, len, pd, ua za fge50 u op vymyslel? Prde k toho umrlho ene: Kdehe pn brat, pani sestro? Kdeheby? Boe muaj, ve som sa j doila vdovickho chleba. U mi umrl, nebork, Pn Boh mu daj veselia zmrtvych vstania! Len ochorel a umrl. Tak, pd, a i dk star mech po nom neostal? Nit mi po nom neostlo, itko, ua mal, ilo s nim do hrobu. Tak m tody aspon k jeho hrobu zavedzte, nach ho oplaem i j neborka, ve smo my dakody vedno na edon penz slili. 4 k, k. 5 vandrk, figliar-elma, tverk. 6 po 7 asi. 8 truhly 9 nenadle 0 fge, toko ako artovn kus, asto pritom i zlostn znamen, tie ako tu: podvod, les.
4 5 6 7 8 9 0
136
Ale ho tu pani sestra nechcela viast, ani nit s nim mat, len ho het 51 odbavit. Vtom s van sm zachytil do cinterna a tam zane mrmlat ako bujk. Tot v tom hrobe prve tia penze tal, ale koj zal buj ka, prestl tat a zavolal: Hej, mal, hj! To pol na dvoch nohoch bujk a prosto dudle52 a ku novmu hrobu a tu zane hrebat nohami a zem do jamy spat. Tu s bl tot pochovan53 a strail, ak len vedel. Napokon nemuahol s bujk od smiachu strmat, zavolal: i si tu, kamart? Tu! Ej, i si ty pes! Varahe,54 si aj ty pes! Nit vc nepdali ale si penze rozdelili a tajli kad svoj cest.
1 pre odpravi. 2 mrmle, hlas bujaka (byvola) nasleduje. 3 pohroben 4 verue.

1 2 3 4
137
Mahuliena zlat panna alebo slncov panika

Podali: Samuel a udovt Reuss, tie udovt Gl z Gemera, Samuel pka z Turca. Rozklad Pavol Dobinsk. Kde bol, kde nebol, bol raz jeden kr a ten kr mal jednho chlapeka. Matka tohoto chlapeka bola u zomrela a kr si vzal druh enu a t mu bola vemi zl macocha. Tento chlapek naveky sa len spytoval otca o jednom obraze, o za pecou visel, e kto je to na tom obraze namaovan a kto mohol by tak pekn? Ale mu otec nikdy ni nechcel poveda, len ho vdy tm odpravil: Ve ti poviem, ke v bude. Mil princ odrstol a na ten pekn obraz sa len naveky udoval. A raz, ke mu otec vemi dobrej vle bol, optal sa ho: Ale otec, povedztee mi u raz, kto je to odmaovan na tom obraze, o za tou pecou vis? No, povie mu otec, to bola tvoja neboh ma a volala sa Zlatou pannou. Ke som ja tak bol, ako si ty teraz, vtedy som sa s ou oenil, lebo jej pru na svete nebolo a bl som sa, e mi rod vykape. Teraz i ty to ist urobi mus, aby mi rod nevykapal a krovstvo po tvojej smrti bez potomka neostalo. To poula aj star macocha a hne sa ponkla, e mu ona enu vyhad a e mu s tou dobre bude. Ale mil krovi nechcel ani pou o tej ene, o by mu macocha poradila, a zrovna sa vyslovil, e sa on neoen dovtedy, km tak pekn enu nedostane, ako jeho ma dakedy bola. Dos ho otec nahovral, e takej viac nebolo, ani nebude; dos ho macocha namietala, eby si len t vzal, o mu ona porad, krovi sa len nechcel a nechcel eni. Navea u potom dal kr vetkch svojich radcov dovedna zvola, aby sa s nimi o tom poradil, na ak spsob by jeho synovi to dieva vyhada a za enu da mohli. I zoli sa teda radcovia z celho krovstva a radili sa o tom od rna do veera, ale ni poradi nemohli. Radili sa zase na druh i na tret de, a naposledy na tom sa uradili, e rozpol poslov na vetky strany, tak pekn dieva vyhada. Poslovia sa hne na druh de rozili a bldili hore-dolu krajinami a naposledy vetci o rok nasp sa vrtili s tou novinou, ze o takej panne nikde ani chru ani slychu nepouli. oe teda bolo robi? Kr musel zase svojich radcov dovedna zvola, aby dky druh spsob poradili, ako by to pekn dieva vynjs mohli. Poschodili sa radcovia z celho krovstva a radili sa teraz omnoho za dlh as ako prv, ale veru na niom sa uzjednostajni nemohli. Napokon, ke sa u tak dlho radili a jeden to, druh to nardzal, vstal hore jeden ediv starek, ktor za ten cel as ni nebol povedal, a zaal takto hovori: Vidm, e sa u na niom uznies nemete, a vidm aj to, e a teraz nmu krovi dobr
138
radu nedme, tak nielen on do zrmutku upadne, ale naa cel krajina do neastia prde. Lebo ke tohoto ostatnho princa neoenme, tak s jeho smrou cel rod krovsk vykape, ktor u tak dlho a astlivo nad nami panuje, a nae krovstvo bez kra ostane. Dlho som rozmal, ako by sme my to najkrajie dieva na svete pre nho princa vynjs mohli, a zave som len na ten jeden spsob priiel, ktor vm teraz rozpoveda chcem. Viete, ak velik a slvno je nae mesto a po celom svete znmo a koko cudzench ud kad de cez nae mesto prejde, ktor z alekch a do alekch krajn putuj. Dajme my vetky studne v moste pozatvra a pod prsnou pokutou zakza, aby iaden mean cudziemu loveku nedal vody sa napi, ale kadho do krovskho domu upravil, kde jednu studu otvoren nechme a ku nej vartu postavme, ktor sa povyspytuje kadho, i dakde o tej krsnej panne nechyroval. Tto rada sa i sammu krovi najlepie pila a hne kzal vetko tak urobi, ak tento ediv starec radil. Dlho to trvalo pri tomto poriadku. Vea ud sa stavilo v krovskom dvore pri tej studni, ale ani jeden o by len dky chr bol poul o takej krse. Dakedy po troch rokoch priiel jeden cele zapren a uhoren ptnik do toho mesta. Musel by u vemi smdn, lebo si hne v prvom dome vody ptal, aby sa mu dali napi. Ale mu tu odpovedali, e im je to zakzan a studne e s v celom meste pozatvran, aby len iel do krovskho dvora, e iba tam dostane vody pi. Mil ptnik u od smdu nedovladoval a tak len pomaly liezol, a i doliezol do krovskho palca. Ledva do vrt vstpil, tu videl naprostred dvora studu a okolo nej vartu. Ete zaleka volal, aby sa mu preboha dali napi, lebo e u alej od smdu nevldze. Varta hne ako videla cudzenho loveka, nabrala do pohra vody a dala sa mu napi; a hne sa ho len spytovala, e i dakde nevidel alebo nechyroval dku tak krsnu paniku, o by jej na svete pru nebolo? Ej, akoe by som nechyroval, odpovedal tento, ve som ja u cel svet od kta do kta pochodil a tak viem o vetkom, o kde na svete znamenitho jesto. Aj o takej krse znm, ke dakto na u pozrie, hne od divu omdlie mus. Tu ho hne strnici ulapili za ruku a prosto ho viedli ku sammu krovi, aby tam rozpovedal, o a ako vie. Kr sa mu vemi zaradoval, lebo u ponal pochybova, e by sa dakde tak krsa nachodi mohla, ak hadali. Naraz dal aj syna zavola, aby i pred tmto rozpovedal, o zn o tej velikej krse. Najjasnej kru, zaal ptnik rozprva, pravda je, e som ja u cel svet z kta do kta pochodil, ale som ete nikde o takej krse nechyroval, ako je Mahuliena Zlat panna, lebo je ona tak pekn, e ke lovek na u pozrie, u o by to priam kto bol, i star, i mlad, priam od tej krsy omdlie mus. Ani mladmu princovi neradm o u sa uchdza, nie tak za to, e je to odtiato vemi aleko, kde mloktor lovek zjde; ale sa bojm, aby tak nepochodil, ako u mnoh bohat krovia a princovia pochodili. Bo kadenhle dajeden na u pozrel, u od krsy omdlel, take ho chorho domov odnies museli, a ona potom za iadneho takho nechce s. Ako to mlad princ dopoul, nemal viac pokoja a chcel sa ete v ten de pusti na cestu.
139
Nie tak, syn mj, poved mu kr, ale pokaj ete! Naber si peaz na cestu a vezmi vojska so sebou, koko len chce, aby sa ti na ceste da zlho neprihodilo; a tento mdry lovek, ke ho pekne poptame, tie pjde s tebou, s nm ju najskorej dostanete. A zaal ptnika prosi, aby tie iiel s jeho synom pre t svetsk krsu. Ptnik sprvu nechcel s, ale na vea prosieb krovch povedal, e pjde; ale aj to len tak, ak princ nikoho viac nevezme so sebou a jemu to prisbi, e okovek mu na tej ceste prike, to vetko navlas zachov. Tak sa uzrozumeli a na druh de sa pustili sami dvaja s princom na cestu. Id oni, id pustmi horami, starmi cestami, id dlho, aleko; a raz v jednej hore noc ich zastihla. Bldili, bldili po tej hore, km neprili k jednmu domeku, v ktorom sa svietilo. Vndu dnuk, tu njdu jednho starca za stolom sedie a knihy psa. Poklonia sa mu, ale ten im ni neodpoved. Stoja dlho pri dverch, e ich azda prevta, ke si dope; ale ten ni, len pe a pe alej. Nai cestovnci sa u zunovali st a tak povie ten ptnik: No, kdee my tu nocova budeme, ke nm ani tak ani tak neodpoved? Ej, veru si my len polhajme, u ako je kovek, povie princ, ve nm tento starec azda ni neurob. Tak si oni len polhali; princ zaspal, ale ptnik spa nemohol. Pred polnocou prdu tri toho starcove dievky, o ako vrany1 vo dne po svete lietali. Otec, i tu dakto nenocuje? spytuj sa ho. Ej, ba veru nocuje, odpovie star, ale len rozprvajte, kde ste dnes chodili a o ste pouli. Ej, veru nebudeme, mohli by ns tto pocestn dopou. oe by pouli, ve spia; a o aj pouj, oni lahodne o to stoja. Tak rozprvaj, ty najstaria, kde si bola cez de a o si poula? Tu zane t najstaria: Bola som ja dnes v irokom, alekom svete a tam som poula, e jeden princ Mahulienu Zlat pannu had, ako niekdy jeho matka bola; a kto to povie, nech naraz po lenky skamenie. Kdee si ty moja druh dcra dnes lietala a o si poula? optal sa otec. Lietala som ja alekm, irokm svetom a poula som, e ke ten princ pjde pre t Mahulienu Zlat pannu, prde na rozcestie; a z tch ciest jedna bude skalnat a bahnat, druh ist a dobr. Take ke on pjde po tej dobrej ceste, nikdy ku tej Zlatej panne neprde; a ke pjde tou zlou, e sa me s ou zs. A kto to povie nech sa naraz po kolen na skalu obrti!
1Poda druhch ako holuby alebo havrany. 140
Kdee si ty moja tretia dcra lietala a o si poula? zase sa optal otec. Lietala som ja alekm, irokm svetom a poula som tam, e ten princ t Mahulienu Zlat pannu nedostane, ak jej naraz do o pozrie, ke sa prv raz s ou zde. Ale ak by prv de len po kolen, potom na druh de len do psa na u pohliadol a iba na tret de do o sa jej prizrel, take ju dostane. A kto to povie, nech sa naraz po ps na skalu obrti. Starec si to vetko pozapisoval a ptnik to vetko vypoval. Rno sa princ zobudil a tak vstali oba hore a li alej. Nezadlho prdu na rozcestie. Tu povie ptnik: Najjasnej princ, touto planou cestou pjdeme. Ej ba touto dobrou pjdeme, povie princ, ve sme sa u dos natrali pustmi horami, starmi cestami. Chvalabohu, ke sme u len na lepiu cestu prili. A hne sa zabral tou lepou cestou. Ale sa ptnik pustil tou planou, a tak sa aj princ nezadlho na t vrtil, lebo mu sammu otupno bolo. li zase dlho. Princovi sa u bola zunovala t plan cesta, neraz sa chcel nasp vrti; ale ho len kamart vdy napomnal, aby len iel, e u skoro djdu k Mahuliene. Tak len raz vyjd na jeden vrek, tu vidia zaleka vee toho mesta, kde Mahuliena Zlat panna bvala. Princ sa naraz rozveselil a stpal rezko alej. Prili do mesta, tu on chcel prosto ku krovi s a t Zlat pannu vidie. Le ho ptnik upamtoval na to, o mu ete doma sbil, e ho vo vetkom poslcha bude; a tak neli priam ku krovi, ale si v jednom hostinci chyu najali a tam spali a do rna. Rno, ke hore vstali, povedal ptnik princovi: No hae, teraz pjde ku Zlatej panne. Kadenhle do krovskho palca vstpi, opta sa a varta: o tam chce? Ty jej smelo odpovedz, e si priiel Zlat pannu vidie. Hne a prosto pred u zaved. Alee sa zadr, ke si chlap! Nesprobuj sa jej prosto do o pozrie, ale ako ona bude st na jednom povenom mieste, tak ty spus oi na zem a len po jednom schodku hore pozeraj, a jej uvid nohy po kolen; a potom zasta a alej nepozri! Bude tam i stl prikryt a na om za tanier polievky a pohr vna. Sadni si potom ku stolu, nikomu ni nepovedz, ale odjedz tak asi tretinu z tej polievky, odpi asi tretinu z toho vna; vsta a nikomu zase ni nepovedz, len prdi domov! Vykonaj vetko, ako som ti povedal, lebo in zle pochod. Nmu princovi sa to vemi divno videlo, ale nesmel proti tomu ani slova poveda, lebo znovu bol prisbil, e svojho priatea vo vetkom poslcha bude. iel do palca, varta ho ku Zlatej panne zaviedla, pozrel na u a po kolen, odjedol z tej polievky, odpil z toho vna, nikomu ani slova nepovedal a vrtil sa domov. Ptnik ho za to vemi pochvlil, e sa tak dobre zadral. Na druh de rno poslal zase princa do palca a prikzal mu, aby zase vetko tak urobil ako vera, len to doloil, e u teraz smie a po ps na Zlat pannu pozrie, pol taniera polievky odjes a pol pohra vna odpi. Ako mu prikzal, tak sa stalo a princ sa vrtil vemi vyteen domov. 141
Na tret de rno poslal ho zase ptnik do palca, rozpovedal mu i teraz, ako o m urobi a na jeho vek poteenie i to doloil, e jej u teraz smie aj na tvr pohliadnu, ale len pomaly vdy vyie a vyie, a e u me za pln tanier polievky zjes a za pln pohr vna vypi. Ale mu aj prihrozil, aby teraz dobr pozor dal na seba, lebo e od toho vetko zvis, ako sa teraz dra bude, ak nechce tam zakapa. Princ taiel a mil priate dlho pozeral za nm, lebo sa bl, e tto ostatn a najhoriu skku nevystoj. N princ, prduc do palca, postav sa pekne pred Zlat pannu a zane pomaly po schodkoch vdy vyie pozera. Mahuliene Zlatej panne zaalo ho to by, bo si i ona myslela, e teraz nevydr a e koda bude takho peknho uhaja. Ale princ pozeral vdy len pomaly vyie a vyie, a jej videl nohy, potom driek a naposledok i tvr. Akonhle jej na tvr pozrel, ona sa zarazila, zaala sa potcka; i jemu sa hlava zatoila a mlo chbelo, e u z nh nespadol, ale sa veru len pochlapil, postavil sa mocne na nohy, iel ku stolu, zjedol za pln tanier polievky a vypil za pln pohr vna. A to ho veru dobre posilnilo. Pod tm asom prila aj princezka k sebe, zbehla po tch schodkoch dolu, pribehla k nemu a zaala ho objma. Vtom ale vkroil do tej izby jej otec kr vtkov, a vemi sa zadivil, o sa to v jeho dome deje. Mlad princ i seba i ju vyhovral a rozpovedal krovi, kto je on, o je on a na o sem priiel. A e ve u vystl, o mal vyst, a tak aby mu ju len dal za enu. Kr dlho nechcel, le napokon len privolil: Dobre, poved, dm ti ju, ale sa nikdy nesmie viac k tvojim rodiom navrti. To sa princovi nevidelo; Mahulienu Zlat pannu tie nechcel utrati, a tak privolil ku vetkmu. Svadbu hne urobili a on ostal tam bva v krovskom palci. Aj toho svojho priatea dal z hostinca k sebe doikova a chcel, aby i ten s nm spolu v palci bval; le tento neprivolil. e si, poved, len tam blzko neho najme jednu chyku, aby mu vdy pri ruke bol, keby ho na voa potreboval. Tak bvali za jeden as vetci spolu a mladmu princovi sa ani nesnilo k otcovi sa navrti. * O jeden as mu to predsa na um prilo, e by dobre bolo aj otca vidie, o ten doma rob bez neho; a m alej na to myslel, tm sa mu to vmi iadalo. Aj si on veru umienil, e ak nhle kr dobrej vle bude, nu mu to prednesie. Raz bol kr vemi vesel azda by celmu svetu bol k vli urobil. Tu ho zaal n princ prosi, e aby ho domov k jeho rodiom pustil. Dlho sa kr spieral, ale naostatok mu u len privolil. Hne sa porobili prpravy na cestu. Princ aj s Mahulienou Zlatou pannou aj s tm jeho priateom sa odobrali od kra, posadali si do koa a li. Idci prdu na zmraku zase ku tomu domeku, kde ten starec bval, o tie knihy psal. Princ povie: Ale i my tu zase nocova budeme, ve my meme aj alej s? Ej, veru my len tu zostaneme, povie ten ptnik, ve je u noc. A tak vnili dnu. Star i teraz len tie knihy psal a oni si polhali spa. Princ zaspal, Zlat
142
panna zaspala, ale ptnik naval. Pred polnocou prdu tie tri dievky starcove, o ako vrany cez de po svete lietali; opta sa najstaria: Otec, i tu dakto nesp? Ba veru spia t pocestn, o vonehd, vravel otec. Ale len rozprvaj, kde si dnes bola a o si poula? Tak zane t najstaria: Bola som ja dnes v alekom, irokom svete a tam som poula, e ten princ t Zlat pannu Mahulienu dostal a u sa s ou domov navracuje, ale e on sotva s ou domov djde. Lebo t jeho macocha, to je jeibaba a pole mu naproti vea vojska ho uvta, aj jeden pohr vna, z ktorho ke sa napije, hne ho na kusy roztrh. A kto to povie, nech sa hne vye psa skamenie. Kdee si ty moja druh dcra dnes lietala a o si tam poula? opta sa otec. Lietala som ja alekm, irokm svetom a tam som poula, e ten princ s tou Zlatou pannou ani tak domov nedjde. Lebo ke sa aj nenapije z toho pohra, ale a bude domov dochodi, pole naproti nemu macocha jednu paripu, na ktor ke si vysadne, t paripa hne s nm do mora sko. A kto to povie, nech naraz po hrdlo skamenie. Kdee si ty moja tretia dcra lietala a o si tam poula? optal sa otec. Lietala som ja alekm, irokm svetom a poula som tam, e toho princa aj s Mahulienou Zlatou pannou ete len doma najvie nebezpeenstvo oakva. Lebo ke u prde domov a bude s tou svojou paou spa, vtedy t jeho macocha pole jednho draka, ktor o polnoci z pece vylezie a milho princa i s Mahulienou na mrne kusy roztrh. A kto toto vypovie, nech naraz cel kameom ostane. Starec si ti vetko pozapisoval a ptnik to vetko vypoval. Rno nai pocestn vstali hore a pobrali sa alej. Id, id cez jednu pustatinu, u nealeko domu dochodia, tu sa kri pred nimi prach na ceste. Ke bliie prdu, vidia, e im to vea vojska v strety ide a na predku jeden jazdec s pohrom vna. Ktor ke ku princovmu kou dobehol, zosadol z koa a podal mu ten pohr vna. Tu ti, poved, n kr a tvoj otec posiela pohr vna, lebo vie, e si na tejto pustatine vysmdol, a tak aby si sa oberstvil. Princ ledva veril, kedy pohr k stam prilo, tak bol vysmdnut; ale vtom priskoil jeho priate: Hop! poved, ty si mne prisbil, e ma vo vetkom poslcha bude. Nepi teraz z tohto pohra! Radej ho daj tomu vypi, ktor ti ho doniesol. Dos tu mlad princ, e ve mu azda ned od smdu zhyn ale ptnik neprivolil. A tak
143
musel to vno ten vypi, ktor ho doniesol; a toho naraz na kusy roztrieskalo. No vid, takto by si ty bol pochodil, povedal ptnik a princ sa mu nemohol dos naakova, e ho od smrti ochrnil. li alej; u nealeko mesta dochodili, tu im ved naproti krsnu paripu. To ti, poved, n kr posiela, aby si si u trocha porajtoval a tak pred neho do mesta priiel. Princovi sa u bolo zunovalo toko v koi sedie, a tak rd bol, e si bude mc rajtova. I hne by bol na t paripu vysadol, ale mu to ptnik nechcel dopusti. Tu sa princ u i nahneval na neho a zaal dohovra, e mu je vraj vdy iba na zvade. Le ptnik neodstpil od svojho. Radej, poved, daj tomu na t paripu vysadn, kto ti ju doviedol. Sotva sa to stalo, u sa paripa rozbehla a aj s tm, o na nej sedel, doprostred mora skoila. Tak prili domov. Star kr syna s vekou radosou si uvtal, aj macocha sa vesel a van ukazovala, aj cel mesto sa radovalo, e sa im princ aj so Zlatou Mahulienou astne prinavrtil. Svadba bola ete v ten de vemi velik, na ktorej vetko jedlo, pilo a skkalo od velikej, neslchanej radosti. Sm jedin ptnik sa nebrs teil, ale rozmal, na ak spsob by i z toho ostatnho nebezpeenstva princa a Mahulienu vyslobodi mohol. Po hostine, ke u princ s Mahulienou sa mal uloi, prosil ptnik princa, aby si neahol spa so svojou enou, ale aby jeho pustil do tej chye nocova, e by sa nioho nebl, e to vetko tak na dobr vypadne. Princ by sa ni nebol obmal k tomu privoli, ale ako t macocha poula, o ptnik pros, hne sa obrkla, e i by takmu a takmu svetskmu bludrovi dovolil so svojou enou v jednej chyi nocova. Ale princ poved: e pre o nie? e ve mu krem toho len on ku nej dopomohol a u ve a rz mu ivot zachrnil. A tak sa princ inde uloil a ptnika nechali so Zlatou pannou v jednej chyi spa. Ale ani star macocha nezahala; le o nikto nevedel, postavila do bonej izby str, aby naveky cez kov dierku hadela a na ptnika dobr pozor dala, o ten tam bude robi. Mil ptnik ani oko nezadmril, ale vzal ostr palo do ruky a akal, o sa bude robi. O polnoci sa tu bok z pece vyval a odtia sa vyrti dvanshlavat drak prosto na Mahulienu, ktor tuho spala, e ju zoerie. Ptnik vetky sily dovedna pozberal a na draka sa oboril; hlavy mu postnal, telo na kusy rozsekal a po hntoch von oblokom vyhdzal do jednej uliky, kade nikto nechodil. Potom krv zo steny zokrabal, koeu si vyzliekol a do tej krv zo zeme pozbieral a von oblokom do tej uliky vymkal. Ke u takto vetko bol popratal, tu sa poobzeral, e i ete dakde dao z tej krve neostalo. Vetko bolo ist, iba Mahuliene jedna kvapka krve ostala na lci. Pristpil k nej a t krv jej z lca dolu zlzol. Vtom ale ako to robil, varta v druhej izbe sa prebrala, ktor dosia tie tuho spala, a hne krik urobila, e ten ptnik Zlat pannu bozkva. Na ten krik sa udia z celho palca zbehli, pribehla i star
144
macocha a milho ptnika kzala poviaza a do rna do temnice vsadi. * Rno hne alovala na neho, e o ten princov vern priate urobil, e vraj v noci Mahulienu Zlat pannu bozkval. Na to princ sprvu ani nepodbal, ale navea, ke t macocha neprestala na ptnika zle vravie a ete aj Mahulienu potvra, kzal nad nm sd dra, a ten sd ho uznal za hodnho smrti. Hne sa urobili prpravy, e ho pjdu vea a u ho von z temnice pod ibenice viedli. Tu si n ptnik vyprosil, aby mu ete naostatok dovolili s princom sa pozhovra. Princ naraz k nemu pribehol a ptnik mu zaal vyklada: Vidm, poved, i mi tak, i tak skapa. Chcem aspo v tvojich oiach ako nevinn zomrie. i zn, ke sme ta idc u toho starca v tom pustom domeku nocovali? Ty si spal, ale ja som nespal. Pred polnocou prileteli tri starcove dievky a takto sa s otcom dovrvali: Najstaria povedala: ,Bola som ja dnes v alekom, irokom svete, a tu som poula, e jeden princ Mahulienu Zlat pannu had, ako niekdy jeho matka bola. A kto to druhmu povie, nech naraz po lenky kameom ostane. Ako to povedal, naraz po lenky skamenel. T stredn vravela: ,Lietala som ja alekm, irokm svetom a poula som tam, e ke ten princ pre t Zlat pannu pjde, teda e prde na rozcestie, a ke sa tou dobrou cestou pust, nikdy k Mahuliene neprde, ale ak sa pust tou planou, tak sa me s ou zs. Ale kto to povie, nech sa naraz po kolen na skalu obrti. Ako to povedal ptnik, hne po kolen skamenel. Najmladia z nich hovorila: ,Lietala som ja alekm, irokm svetom a tam som poula, e ten princ t Zlat pannu nedostane, ak jej naraz do o pozrie, ke ku nej prde. A dodala, e kto to povie, aby sa naraz do psa na skalu obrtil. Ako on to dopovedal, priam do psa kameom ostal. Vie ty potom, hovoril alej ptnik, e sme nasp idc zase do toho domeka prili; ty si spal aj so Zlatou pannou, len ja som nespal, ale poval. Pred polnocou prileteli zase tri starcove dcry a takto sa zhovrali: Najstaria vravela: ,Lietala som ja alekm, irokm svetom, poula som tam, e ten princ s tou Zlatou pannou u domov ide, ale sotva prde; lebo jeho macocha mu pole naproti pohr vna, z ktorho ke sa napije, hne ho na kusy roztrieska. A kto to za mnou povie, nech vye psa skamenie. Sotva to dopovedal, u ptnik vye psa skamenel. T druh hovorila: ,Lietala som ja alekm, irokm svetom a poula som, e ten princ ani tak domov nedjde. Lebo keby sa z toho pohra nenapil, teda mu t macocha pole paripu, ktor s nm hne do mora sko, ako si na u vysadne. A kto to povie, nech naraz po hrdlo
145
skamenie. Ako to dopovedal, hne po hrdlo skamenel. Tretia z nich povedala: ,Lietala som ja alekm, irokm svetom a poula som, e toho princa ete len doma najvie nebezpeenstvo oakva. Lebo ke bude s Mahulienou spa, teda sa vyrti drak na nich a jeho aj s ou zoerie. Tak vid, vravel ete ptnik, ja som ti to poveda nemohol, ale som a od zlho varoval; a naposledok som aj toho draka zabil; povyhadzoval som ho von oblokom do tej uliky, kde mlokto chod. Tvoju Zlat pannu som nebozkval, ale ke som jej chcel ostatn kvapku krve, o z toho draka na u frkla, zlizn, bo to bola krv jedovit a bola by sa jej do msa prerala, tak sa vtedy str prebudila a ma poviazala. Ale vie ty o? T tretia dcra starcova naposledy aj to dodala, e kto tebe toto vetko rozpovie, ten aby naraz celkom skamenel. Ani to dobre nedopovedal, u sa cel na kamenn stp obrtil. Vetkm uom, o to pouli, slzy v oiach hrali. Sm princ sa hodil na ten kamenn stp a plakal tam na om, e ho iba nasilu potom dakedy od neho odtrhli a dnu do palca doniesli. Od tch ias bval naveky smutn a niak sa nedal rozveseli. Macocha mu viac ani na oi nesmela, lebo by ju priam bol dal zmrni. Star kr nezadlho zomrel, vetko krovstvo prelo na syna, ale on i s tm ete smutnej bol. Raz u potom mala Mahuliena prs do plohu. V noci pred prodom sa nmu krovi prisnilo, aby vzal to diea, o sa mu narod, napoly ho rozal a tou krvou ten kamenn stp polial, a sm aby sa vrtil dnu a modlil sa. Len o sa mu ten syn narodil, nepovedal on nikomu ni ale vzal diea, taiel k tomu kamennmu stpu, diea si napoly rozal, kame jeho krvou polial a beal dnu a kakol si na kolen a tak sa modlil. Ako sa tak modl, klope mu dakto na dvere. Obzrie sa a tu ten jeho priate iv ako predtm, a to jeho diea tie iv a zdrav nesie na rukch. Tu kr hore vstal, beal ho obja, a tak sa objmali a od radosti spolu plakali. Potom li ku Mahuliene i tej rozpovedali o ako sa stalo; a tak ete len potom bola rados nad radosti, akej ani predtm ani potom viacej nebolo. Ja som, pravda tam nebol, ale som poul, aj to ete, e ij i podosia vetci spolu, ak nepomreli.2
2Poda druhch tak odklial svojho priatea princ, e dovtedy nad tm kamennm stpom plakal, km ho cel slzami neobmyl a potom ten ptnik oil.
146
Vlkolak
Podali: Ed. Liko zo Zvolenskej, Samuel a Adolf Reuss z Gemerskej, August ud. Gl a A. H. kultty z Malohontskej stolice; rozprva tento posledn. V hustej tmavej hore bval jeden vlkolak a mal pri sebe tri dcry. Najmladia z nich bola vemi uteen. Raz tento ich otec nemal o jes a bol prve samotn s najstarou dcrou. Ach, dievka moja, poe mi, poved, trochu poska, po! Dievke nebolo treba dva razy poveda, spravila mu po vli, ale ako mu tak skala, on ju schytil a tam naskutku zoral; neostal z nej ani len kotialik. Potom sa prevalil a drichnal do druhho rna. Ach, dievka moja, poe mi trocha poska, po! zavolal zas na stredn. A tej sa to ist zviedlo, ako i starej. Nato si poznovu ahol a chrpal do druhho rna. Ach, dievka moja, poe mi trochu poska, po! zavolal teraz na t najmladiu. Ale tto bola oblokom zahliadla, o sa vera v izbe robilo. Idem, poved, idem; len mliko dokajte! Vtom vyla z izby, v komore, o mohla, napochytre zachytila a po v nohy! Utekala, ako jej len para staila. Vlkolakovi bolo dlho aka, vyiel sa podva za ou a tu na aleku videl, ako jeho dievka pri. Ako zbesnet pustil sa za ou a rual strane, e sa vetky vrchy a doliny ozvali. Dcra len utekala, utekala, ale star mal dlhie nohy, len ete dakoko krokov a u ju mal chmatn. Ona vtom hodila na cestu runk z hrdla a zavolala: Nedohon ma, nedohon, km tento runk neroztrh, nevystrapk, nespradie, neutk a znovu neuije. A zase len utekala, ako mohla, alej. Vlkolak runk roztrhal, vystrapkal, popriadol, potkal aj uil a na vetko mu nebolo treba ani polhodina. Potom sa poznovu zachytil skokom a u jej bol za ptami. Nedohon ma, nedohon, km tto kamu neroztrh, nevystrapk, nespradie, neutk a znovu neuije, zavolala dievka. A vlkolak pod polhodinou so vetkm bol hotov a zase ju len dohal.
147
Tu ona zhodila rub, potom kamizo,1 potom oplecko a napokon koeu, a km len mala o zo seba meta, dohoni ju nemohol. Ale, nebork, bola u, ako ju Pn Boh na svet dal a teraz si musela inak spomha. Prve ho poula zase zaleka za sebou jachta, ke dobehla na jednu lku a tu naastie stlo sto kp sena; ona v strachu, uch, skryla sa do tej najmenej kopy. Vlkolak pribehne, obzer sa na vetky strany, a ke ju nikde nemohol vyzrie, od jedu zaal tie kopy burta a rozmetal ich vetky, len t ostatn nechal tak; myslel si, ke jej v tch devdesiatich deviatich niet, u ani v tej ostatnej nebude. Ale pokaj, poved, ve sa mi ho ty ete raz dostane do mojich rk. Ete raz strane zaklial a vrtil sa nazad. T v tej kope ukren len uala, bla sa i len vykukn. To tak trvalo dva dni, dve noci; od smdu a hladu dobre u tam nezahynula. Svitlo tretie rno. Tu si mlad kr vyiel na poovaku a vzal so sebou dakoko hodnch strelcov a dobrch kopovov. Po poovake sa rozloili prve na tej lke, e si trocha zaobeduj. Poovnci si chutne ujedali a upjali a aj psom sa dolo po kuse peienky. Mal ten kr so sebou aj jednho malho pska. Tento, o mu raz msa vrhli, nezoral, ale odbehol s nm pre, a osi-kamsi priiel zase ku krovi, mrdkal chvostkom a skual, aby mu zas dali. Kr mu vrhol hodn kus postruhnka, ale aj s tm spravil tak a po chvli pribehol zas s przdnym pyskom. Krovi to bolo divno, lebo ete nikdy toko naraz nezoral. Dajtee, poved, pozor, dm tomuto pskovi kus msa, o s nm bude robi, i ho on dakde nenos? Psk uchyt kus msa a be k sennej kope a t vade za nm. Vidia, e sa dnu vtiahol a zas von vyiel. Id pozrie a tu njdu ukren dieva. Hej, najjasnej kr, zavol jeden, veru ten psk naozaj nosil to mso, ani by ste nepomysleli, kde? Tamha do tej kopy jednmu dievau. Etee o? povie kr a hne sa sm zobral k tej kope. Po von! Zavol na u kr. Ticho, ona ani slova. Po von! zavol strmie, bo hne do teba strelm! Ve by som ila, ohlsi sa z kopy, ale sa hanbm. Dajte mi dku atu, aby som sa mohla prikry. On jej dal hne donies svoj kepe, a ako sa do toho ukrtila, vyla von z tej kopy. Krovi sa to vrno dieva na prv pohad zapilo; hne poslal domov pre zlat ko a ona za ten as musela vyrozprva, kto je, o je, ako sa jej vodilo.
1prusliak
148
* Ete ani dobre nedorozprvala, prihrmel zlat ko so iestimi paripami; kr posadil dieva ku sebe a leteli cvalom do palca. Tu len o zosadli, dal jej hne donies tie najkrajie aty. vrno dieva sa pekne poumva, pozaplet vlasy, obleie sa do tch iat a potom sa uke krovi, bozkva mu ruky a akuje za tie pekn aty. Ako ju tak pristrojen videl, ete sto rz vmi sa mu zapila, a hne sa okolo nej mal, e si ju chce vzia za enu. Nato sa dieva zaplilo ako rua a nechcelo o tom ani pou. Ach, poved, vy ste kr a ja som len chudobn dieva. Kdee by ja mohla za vs s? Ale kr vakovak okolo nej i s peknmi remi, i zle nedobre. Neprestal ju prehovra, neprestal sa jej prosi dovtedy, a jej slzy v oiach zaali ihra. No dobre, povie ku pokonu, nech bude po vaej vli; ale mi skorej sbte, e nikdy vo vaom zmku obrka neprenocujete. Kr jej to vane prisbil a tak boli svoji. ili oni medzi sebou pekne, ani u hdam nemohli krajie a o viac, v rok na to porodila krovn dve uteen deti, chlapeka a dievatko. Otec im bol rd, ako dvom vlastnm oiam a nebol by ich dal za svoje cel krovstvo. Raz veer bola u tma. Tu von sa strane blskalo a hrmelo na vetky strany a d sa lial ako z kupy. V tejto slote pritrieskal sa do palca jeden obrk a prosil sa vemi, aby mu, preboha, dali prenocova, trebrs len v kte pod metlou. Ako to krovn poula, chcela ho da vyhna; ale kr jej povedal, e i by tak bola a nezmilovala sa nad biednym obrikom. A i si u zabudol, o si mi sbil, e neprenocuje iadneho obrka? sptala sa krovn. Zabudol, nezabudol, povie namrzen kr, ale i nevid, e je u noc a v tej slote, kdee by u alej iiel? Krovn, aby sa mu nepohneval, dala pokoj a obrk dostal dovolenie prenocova. Ukril sa v ktiku pod metlou a po chvli sa uloili aj vetci domci. Prde polnoc. Tu star obrk vstane, vkradne sa do svetlice, kde krovn s dvoma demi spala, vytiahne ostr n a neboiatkam deom hrdielka popodrezva. N str pod hlavnicu krovnej a zase sa potichuku vykradne do svojho kta. Rno sa krovn prebud. Sam prv jej bolo na kolsku pozrie a tu vid neboiatka deti v krvi. Od vekho aku skrkla a na ten krik pospolu sa zbehli vetci. Tu hne kad na obrka myslel, e to druh nemohol spravi a zaali ho zle nedobre obraca. Ale ten sa mocne staval. Ach, poved, ja som sa ani z miesta nepohol a nemm pri sebe ani len noka. Ke neverte, prezrite ma od hlavy po pty; ale len treba dobre vade hada, mus sa pri kom-tom dky znak njs.
149
Kto len v palci bol, rad radom kadho poprezerali a vetko popremetvali, a napokon prili pod hlavnicu na ten n! Dos sa nebork krovn vyhovrala, e je nevinn, vetko darmo. Rozhnevan kr ju ani nepoval, odvrtil sa od nej a jednostajne volal: Takto si deti pomrni, takto si deti pomrni; len o ja jej mm za to urobi? A ten obrk sa ohlsi: Ni, poved, len jej kte ruky po lakte oda; tie deti jej treba v plachte na chrbt priviaza a potom ju dajte mne do moci, ja budem vedie, o mm s ou urobi. Rozhnevan kr privolil na to, a ten zlostnk hnal nebork pred sebou, a ju priviedol na vysok zpou a tam u mal prichystan taligu. Ale si mi ho tu, obrkol sa obrk. Naum ja teba pred otcom uteka. Sadaj na t taligu! Nebork len teraz poznala po hlase, e je vo vlkolackch rukch. Ach, otec, zmilujte sa, darujte mi ivot, prosila sa biedna dcra a spnala k nebu okypten ruky. Ve sa ti ja zmilujem naraz; u som ti povedal, sadaj! Ale sa ona vyhovrala: Ach, ve ja neznm, ako vy to chcete, keby ste mi skorej ukzali! Vlkolak sa vyteperil hore: Takto si, poved, sadni! A ona vtom postrila nohou taligu, taliga letela dolu zpoou a vlkolak sa po skalch cel dodrzgal. Nevon ma s dietkami v plachetke pobrala sa placi svetom, kde ju dve oi viedli. Chodila dlho sem i tam, a prila na jednu lku. Naprostred tej lky bola studnika a pri studnike stl jeden staruik lovieik. Podaje mi, dievka moja, trochu vody, podaj, povie ten staruk. Ach, akoe vm podm, ve vidte, e mm ruky len po lakte. Lene, poved, probuj, azda len dk bude mc. Ona sa nachlila k studnike a tu vid svoje odat ruky! A ako kyptky do vody zamoila, hne sa jej ruky pekne spolu zrstli. Potom ten staruk zamoil prst do tej studniky, potrel podrezan hrdielca dietkam a tie naskutku oili. No a teraz cho, poved, do tejto hory, tam prde k jednmu domeku, v tom domeku
150
njde vetko, o vm bude treba, a me tam s tvojimi demi bva. Ona sa tomu starukmu pekne poakovala, la tou horou k tomu domeku a tam sa v om usadili. Deti rstli a matka ich vyala. Boli to i pekn i mdre deti. Znali dobre aj ta aj psa a matke si hne pri jednom hne pri druhom pomhali. * Kr od tch ias, ako sa to neastie stalo, bol vdy smutn a oi mu neobschnali od sz. Raz, aby si mylienky z hlavy vyrazil, vybral sa na poovaku s jednm mldencom. Ale ako tak pouj, stratili sa v hustej hore, e nevedeli, skadia sa maj vrti a u sa bolo hodne zmrklo. Vyjdie na dajeden strom, povie kr, i sa ti dakde neuke svetlo? Bo na holej zemi nanaspme. Mldenec sa vykriabal na najvy strom. No, i da vid? opytuje sa kr. Vidm, poved, vidm. Svieti sa ako mal hviezdika; to mus by aleko. No, ni to, povie kr, hoc aj aleko, len si dobre zachovaj, v ktor stranu mme s, aby sme sa darmo netlali. Po psote, po biede dostali sa k tomu domeku. Otvorte mlo! zaklop na oblok. Matka beala otvori a oni voli do izby. Dobr veer vm, gazdink, poklonia sa poovnci, i by ste nm nedali trocha hospody? Preoe by sme nedali, povie na to ona, dme, vane, len sa poskladajte! Ete sa aj kus veierky njde. Ona na prv pohad vedela, kto je; on ju ale nepoznal. Po veeri sa strojili na odpoinok; kra uloila do postele, sluhovi popravila na lavicu. Ona si pri kozbku pod praslicu sadla a deti okolo nej z dvoch strn, ptali ju, aby im rozprvala pripoviedky. Ach, deti moje, vzdychla si zhlboka, oe vm ja mm rozprva, ve ste vy samy pripoviedka po svete. Kr ukonan, len o doahol, zaspal a po chvli odvisla mu ruka. Chotee, poved, deti moje, vylote tomu pnovi ruku, ve vm je to otec. Dietky skoili hne a zodvihli odvisnut ruku.
151
Ten na lavici to vetko poul a videl. Rno sa kr poakoval za nocah a odiiel. Ke u na dakoko strelenia boli, pone hovori mldenec: Najjasnej kr, keby ste sa nepohorili, dao by som vm mal poveda. Ni sa neboj, hovor smelo! povie kr. A mldenec mu vyrozprval, o poul a videl. Netraj do sveta, preriekol na to kr, i nevie, e som ja mojej ene dal ruky poodtna? Ale ho to predsa len mrzelo. Na druh veer prili zase do toho domeka; vyhovorili sa, e zabldili. Kr bol prikzal mldencovi, aby nespal a e aj on sm d pozor. Ale veru on osi kamsi chutne zaspal. Matka sedela pri kozbku pod praslicou a dietky okolo nej z dvoch strn, unvali ju, aby im rozprvala pripoviedku. Ach, deti moje, vzdychla si zhlboka, oe ja vm mm rozprva, ve ste vy samy pripoviedka po svete. Po chvli odvisla krovi noha. Chotee, poved, deti moje, zodvihn tomu pnovi nohu, ve vm je to otec. Dietky skoili a horko-ako vyloili odvisnut nohu. Rno vyrozprval zase mldenec, o poul a videl. No, ke je tak, povie kr, pjdeme ete raz tatam. A ke sa zmrklo, prili zas na t hospodu. Mldenec sa zvalil na lavicu, kr sa uloil do postele, ale teraz nezaspal. Matka si sadla pri kozbku pod praslicu a dietky okolo nej z dvoch strn, unvali ju, aby im rozprvala pripoviedky. Ach, deti moje, vzdychla si zhlboka, oe ja vm mm rozprva, ve ste vy samy pripoviedka po svete. Po chvli sa kr staval, ako by mu bola hlava odvisla. Chotee, poved, deti moje, zodvihnite tomu pnovi hlavu, ve vm je to otec! Dietky beali k posteli, ale nijako nevldali zodvihn odvisnut hlavu. To videla maka a la im pomha. Vtom ju kr objal, k srdcu pritisol a pritom preriekol: Ach, ena moja drah, teraz ja vidm, e si bola nevinn a ja som ti ublil!
152
Skoil z postele a tu potom svoje krsne deti vyobjmal, vybozkval. T noc len tam ete pobudli, ale nezamrili oka. Krovn muovi vyrozprvala pripoviedku o sebe a o svojich dietkach. Rno prihrmel zlat ko, na ktorom leteli do palca, tu im cel mesto vylo v strety a radosti nebolo konca kraja.
153
Zlatovlas dvojat
Podali August Horislav kultty z Malho Hontu, zbierka Vaeck a Samuel Reuss z Gemerskej. Rozprva August Horislav kultty. Bol jeden kr a mal jednho syna. Tento dostal vu s do sveta a prosil si otca, aby ho pustil da sksi. Ej, o by si to tam chodil, povie na to star kr, se doma a oe sa radej, ako by si sa mal po svete tla. Ale syn mocne stl na svojom a e veru on len pjde. No, ke ma vonkoncom poslchnu nechce, preriekol napokon otec, cho zbohom, aby si dakedy nemal ak srdce na ma, e som ti vu zlomil. Vzal so sebou troch sluhov a pustili sa do sveta. Id, id po horch, po dolch za celch es dn a na siedmy veer prili do jednho zmku. Tu ich tri paniky pekne privtali, dali im dobr veeru a potom uloili pna do osobitnej a sluhov tie do osobitnej izby. Ke si u polhali, o chvu prili tie paniky do tej izby, kde sluhovia spali, posadali za okrhly stl, vzali do ruky itie a zaali sa medzi sebou zhovra. Najstaria povie: Ej, sestriky, keby ma tento princ za enu chcel vzia, tak by mu jedl varievala, ak nikto ete na svete nejedol. A keby si ma vzal, prereie prostredn, ja by mu tak gazdovala, e by sa peazmi obspal. Najmladia len poslchala, a sa navea i t ohlsi: Ach, a keby si ma chcel vzia, tak by mu dvojat porodila, o by zlat vlsky mali a na prsiach hviezdy! Dvaja sluhovia, len o si ahli, pospali hne. Tret ale nemohol zaspa a vypoval vetko, ako sa panny zhovrali. Rno sa pobrali alej a ten sluha zaal rozprva pnovi, o veer v zmku poul. Pn to ale nechcel veri a mlo chybelo, e si nebork sluha voao neutil. Dobre. li alej, ale pnovi zaalo v hlave vta. Tie sluhove rei nedali mu pokoja. Cez cel de sa tlali po hore a na mraku zakrtol pn zase do toho zmku na nocah. Uloili ich ako vera. Pn ale prikzal tm dvom druhm sluhom, aby nespali, ale dobre slchali. Ke si u polhali, o chvu prili tie tri paniky, posadali za okrhly stl, vzali do ruky itie a vykladali tie ist rei, o vera.
154
Sluhovia dali pozor na kad slovo, a ke sa rno odobrali, idci vyrozprvali pnovi, o veer pouli v zmku. Tento alej nebral vec na art, ale si predloil, e sa ete raz vrti a chce na vlastn ui pou, i je pravda, o mu sluhovia hovorili. Cez de sa tlali zas po hore a na veer prili pekne krsne nazad do zmku. Vyhovorili sa, ako vedeli, e poved, zabldili a nemu sa dosta z hory. Paniky ich pekne prijali a dali sa im dobre naveera. Ale ke ich zase osobitne uloi chceli, povie princ, aby aj jemu len k sluhom popravili, lebo e sa mu samotnmu zle spalo. Dobre. Ke si u polhali, o chvu prili zase paniky, posadali za okrhly stl, vzali do ruky itie a zaali sa medzi sebou zhovra. Najstaria povie: Ach, sestriky! Keby ma tento princ za enu chcel vzia, tak by mu jedl varievala, ak nikto ete na svete nejedol. A keby si ma vzal, prereie prostredn, ja by mu tak gazdovala, e by sa peazmi obspal. Najmladia len poslchala, a sa navea i t ohlsi: Ach, a keby si ma chcel vzia, tak by mu dvojat porodila, o by zlat vlsky mali a na prsiach hviezdy! Princ vypoul ich rei a zaspal. Ako rno postvali, oslovil princ radom tie paniky a sptal sa ich, e i si stoja v tom, o sa vera veer medzi sebou zhovrali? Paniky popozerali jedna na druh a odpovedali, e si stoja v rei. Princovi sa najmladia zapila, lebo bola najkrajia. Vzal si ju za enu a tak li domov na svadbu.1 Otec ni nemal proti synovi, e sa tak skoro vrtil a tak nenazdajky oenil, len mu kus dohovral: Ej, syn mj, poved, bol by si sa mohol predsa len aj so mnou poradi, ve ty vie, ako ti ja dobre chcem. Ale v palci bvala nebohej krovnej sestra. T mala jednu dcru a bola by chcela, aby si ju princ za enu vzal. Ako videla, e si tento u druh doviedol, dobre ju hne od zlosti nepuklo. Star kr onedlho zomrel a miesto neho mlad sa stal krom. Ale sotvae zaal kraova, strhla sa so susednm krom vojna. S akm srdcom sa poberal do tej vojny, lebo jeho ena mala o krtky as zahn. Preto prsne prikzal, e akonhle porod, aby mu naskutku odpsali. Kr odiiel a krovn prila o dva tdne do postielky. Porodila krsne dvojat so zlatmi
1Poiatok tejto povesti sa i takto rozprva: Kr sa vybral na prechdzku. Tri sestry pri moste aty prali poda druhch v bielom domeku priadli. Ako kr tadia iel, zaali sa zhovra. Prv si iadala, e keby sa mohla vyda za krovskho pekra, druh za krovskho kuchra, tretia za samho kra. Tie prky mldenec z koa poda druhch tie priadky sm kr pod oblokom vypoval. Dal ich zavola a na otzku, o sa to medzi sebou zhovrali, priznali sa vetky. Stalo sa im po vli. Jedna sa dostala za krovskho pekra, druh za krovskho kuchra a najmladiu, ako najkrajiu, vzal si za enu sm kr.
155
vlskami a s hviezdikami na prsiach. Ale pri prode tak zoslabla, e ni o svete nevedela. Tu prde nebohej krovnej sestra, a to bola striga, vzala deti a podvrhla dve tence. Dietky do jednej truhliky zapravila a dolu vodou pustila. Potom sadla a chytro odpsala krovi, e jeho ena porodila dve tence.2 Krovn medzitm zase k sebe prila, a ako zazrela tie tence, zaala hrozne narieka, ale striga zle na u: Ty tak a tak, o si kra oklamala! akaj, ve ty uvid, o sa tebe stane! Ke kr list pretal, vemi sa zarmtil a nahneval. Odpsal ale a prikzal, aby vetko len tak nechali, pokia sa on vrti. Truhlika s dietkami tonula dolu vodou. Pri tej vode bval jeden rybr3 a prve si lapal ryby. Ako t truhliku zazrel, sadol hne na lnok, ulapil ju a doniesol do izby. Tu povie svojej ene, aby otvorila truhliku, lebo e je on prisahan a ona nie. ena otvorila truhli ku a tu vidia dve uteen deti so zlatmi vlskami a s hviezdikami na prsikch. Tto udia nemali iadne deti a boli radi, e si tieto bud mc vychova, aby im na staros pomhali. Ako kr z vojny domov priiel, dal zvola cel radu a predloil otzku: Ak by t pokutu zasluhovala, ktor sa opovila takto a takto oklama kra? Tam bola aj striga a t prv preriekla: e tak ni inie nezasluhuje, len aby ju do volovacej koe zait ku brne mestskej postavili a kad mimoidci aby jej do tvre napuval, a ktor by to neurobil, aby ho zoali. Nebork krovn zaili do volovacej koe, take jej len tvr bolo vidie a postavili ju ku mestskej brne.4 Dietky u rybra rstli. Jank bol vek figliar, tveral sa hore dolu a lapal si vtiky. Mal zelen nohaviky, erven kabtik aj erven iapoku a rybr mu spravil kuu. Raz, ke sa tak hore dolu tveral, priiel do krovskej zhrady a zaal na vtky striea. Kr sa prve po zhrade prechdzal, vid chlapca a zavol na neho: o ty tu rob, i ty nevie, e tu neslobodno striea? Jank sa naakal a zaal sa s plaom vyhovra: Ve som ja ani jednho nezastrelil! Kr prde bliie, vid, e chlapec m zlat vlasy. Hne mu slzy v oiach zahrali: Ach, vzdychol si, takto mali by moje deti. Vzal Janka na ruky, vyobjmal, vybozkval a potom sa ho sptal, je, ako ho volaj, i nem brata alebo sestru.
2Druh rozprvaj, e porodila jednho, potom druhho chlapca a na treom raze dieva. Sestry, pekrka a kuchrka, zo zvisti, e sa najmladia sestru najlepie vydala, podvrhli jej zakadm tea a deti do hory k jednmu pustovnkovi poodnali. 3Pustovnk, zhradnk udvaj druh. 4Poda druhch: Prv i druh raz jej kr odpustil a ili zas pekne spolu. Ale na treom raze sa pohneval a odohnal ju od seba. Ona tlajc sa hore-dolu prila tam, kde jej deti boli a pomhala ich vychovva.
156
Ej, ba veru mm sestriku, nau udmilku, odpovedal chlapec. A i aj udmilka m zlat vlsky? Ej, veru m, kvol Jank, prve tak ako ja. Ete ho raz vyobjmal, vybozkval, dal mu z klietky peknho vtika a prikzal mu, aby aj udmilku doviedol, e im d jabka. Rno zachytil udmilku so sebou a kr u v zhrade akal. Ke zahliadol zlatovlas dietky, slzy mu zahrali v oiach a zhlboka vzdychol: Ach, takto, takto mali by aj moje deti! Ale slzy zotrel a obrtil sa k deom: Nu i si priiel, Jank, aj s udmilkou, priiel? Veru som priiel a kdee mte jabka, o ste nm sbili? Kr na jednu ruku vzal Janka a na druh udmilku, a ke ich dlho naobjmal, nabozkval, vytiahol z vrecka erven jabka, rozdal dietkam a povedal im, aby aj druh raz prili. Ej, veru prdeme, povie Jank, a i nm zase dte erven jabka? Kr sa odvrtil a ako od srdca vzdychol: Ach, tak, tak, tak mali by moje deti! Jank ale s udmilkou beali naradovan domov. Kr rozprval doma, ak deti videl. Striga vedela hne, o s to za deti a zakliala sa strane, e ich akmkovek spsobom mus zo sveta skntri. Sadla razom na ohreblo, pustila sa cvlajci dolu vodou a prila k rybrovmu domu. Dietky sa hrali na dvore. Striga zastane a dva sa. Puilo ju, hnevalo ju hrozne, ale pristpila bliie a zavolala: Deti moje, ale vm je dobre! Veru nm je, star matka, dobre! Ale sa pekne ihrte! Veru sa ihrme! Ej, ale by ste sa ete krajie ihrali, keby si, Jank, iiel tam, vid, za ten vysok vrch a doniesol stadia zlat hrutiku. A to bola zakliata hruka, ktor erti vartovali. A ve ja pre u pjdem, povie Jank, preo by som neiel. No, len cho, syn mj, hovorila striga a odchdzajc si myslela: Cho, len cho, ve a 157
tam erti vezm.5 Len o striga odila, tu prichod jeden star staruik lovieik a vedie za sebou chudho konka a to bol tto. i by si si nekpil tohoto koa? povie Jankovi. Ej, veru by si ho kpil, ale nemm za. Jank vyvolal rybra a prosil ho, aby mu toho konka kpil. Och, syn mj, naoe by ti bol tak chud k? Ej, lene mi ho vy kpte, azdae sa poprav. Rybr videl, e chlapec m vek vu na toho koa, kpil mu ho za lacn peniaz a star lovieik odiiel. Hoj, konk mj, povie Jank, pjdeme na cestu! Ideme, ideme, rehoce ttok, len si sadni na ma! Id, id, dlho id cez ierne tmav hory, a prili do jednej doliny a tam ich stretol ten ist star lovieik, od ktorho ttoa kpili. Vitaj, Janko, zavolal na uhaja, ide pre zlat hrutiku? Veru idem, povie Jank, a mohli by ste mi ukza cestu! Syn mj, ohlsi sa star, to je nie tak ahko t hrutiku dosta. Ale sprobuj, azda ti posli astie. Tu m tto guku, zakotaj ju pred sebou, t a privedie na jednu lku.
5Poda druhch: Ten, u ktorho tie tri deti rstli, zavolal ich raz a takto im riekol: Deti moje drah, vy sa radujete v tejto zhrade, ale nm tu ete tri veci chybia: vodika, o vetko obivuje, stromek, o vetko krsi, a vtik, o vetky tajnosti zn. Ke to budeme ma, potom nm ni chybie nebude. Najstar sa dal na to, e donesie tie veci, bratovi ale a sestre nechal doma venek, ktor ak by do tretieho da zvdol, mu vedie, e on zahynul. Poda druhch nechal im nok, a keby videli, e je na konci krvav, vtedy e zahynul. Vybral sa na cestu. Stretol ho jeden pustovnk. Vitaj, poved, princ, ja viem o had. Dal mu jablko, o mu cestu uke, a vyloil mu, ako sa m spravova. e tam bud na neho zo vetkch strn kri a , bi ho a tpa , ale eby sa neobzrel. On sa ale obzrel a ostal ierny kame. Doma videli zvdnut venek. Star opatrovnk vypravil mladieho pre tie veci. Ale sa aj tomu tak zviedlo ako prvmu, lebo ke poul za sebou vola: Neboj sa ni, ve som ja tu, tvoj braek! obzrel sa a ostal ierny kame. Napokon sa vybrala sestra. Pustovnk, ktorho stretla, dal jej jablko, o jej cestu uke, buolik na t vodiku, a prtik, s ktorm aby bratov a ostatnch skamenetch poibala. Vetky hrzy pretrpela astne a prila do zakliateho zmku. Tu do buol ika zo studni ky vody nabrala, zo stromeka halzku odlomila, zlat klietku s vtikom zo nry odrezala a na to hne brka utchla. Potom prtikom poibala rad radom vetkch skamenetch a prila aj na svojich bratov. Tamt jej za oslobodenie akovali, tto sa s ou vrtili domov. Tu vyliala z buolika vodiku na dvore. Spravila sa z nej studnika, ktor uteen priemenist peny vyhadzovala. Halzku zapichli do zeme. Vyrstol krsny strom. Vtika v klietke nad dvere zavesili. Veda tchto sa poves potom tak zakonuje, e sm kr priiel na divky k tmto trom veciam. Ako sa do tej vodiky nazrel, obivila sa jeho lska k odohnanej a tu njdenej manelke. Ten vtik ale vetko tajomstvo vytebotal a ten stromek okrsil vetkm ivot.
158
Naprostred lky uvid zlat hrutiku. Ni sa neboj, len ju tri razy, ako najlepie bude mc, potras! Ona sa ti hne z korea vyval. Ty ju vezmi hore a potom utekaj, utekaj! Alee sa neobzri! Jank sa za radu poakoval, zakotal pred sebou guku a priiel na t lku. Zlat hrutiku tri razy potriasol, ona sa mu vyval. Vezme ju na plece a hybaj s ttokom v teky. Tu ako tisc ertov pone za nm kria: Ty tak a tak, oplan, i to tak kradn? Pokaj, ve si ho ty dostane! Ale mil Jank sa veru neobzrel na nich a zametal6 s ttokom, len sa tak za nimi prilo, a prili na svoj dvor. Jank zosadol z ttoa a zasadil zlat hruku na dvore. O jeden as chcela sa striga dozvedie, o sa s chlapcom stalo. Sadla na ohreblo, pustila sa cvlajci dolu vodou a prila zase k rybrovmu domu. Dietky sa hrali na dvore okolo zlatej hrutiky. Striga zastane, dva sa a od zlosti zubami krpe. Ale zase len pekne okolo nich: Deti moje, ale vm je dobre! Veru nm je, star matka, dobre! Ale sa pekne ihrte! Veru sa ihrme! Vid, Janek, aak som ti dobre poradila. Ha, ak mte pekn hrutiku! Ej, ale by ti ja ete da poradila! Keby si ty, Jank, iiel hen za tret vrch a doniesol stadia zlat iatrik! Potom by ste sa vy len ete pekne ihrali! A o by som neiel, povie Jank, ve ja pre pjdem. No len cho, diea moje, hovorila striga a odchdzajc mrmlala: Cho len, cho! Ke a vtedy erti nevzali, pokaj, pankhart prekliaty, uchytia a teraz! Hoj, konk mj, povie Jank, pjdeme na cestu. Ej, ideme, rehoce ttok, len si sadni na ma. Id, id, dlho id cez tmav ierne hory, a prili do tej doliny a tam nali zase toho lovieika. Vitaj, Janko, zavolal staruk, ide si pre zlat iatrik? Veru idem, povie Jank, a mohli by ste mi ukza cestu. Star mu dal zase jednu guku. Hae, poved, tto guka a povedie cez tri vrchy a tri doliny. Potom prde na jednu lku. Naprostriedku stoj zlat iatrik. Ty ho ulap na vrchu za kytaj a utekaj, utekaj! Alee sa neobzri!
6utekal.
159
uhaj sa za radu poakoval. Zakotal guku a cez tri vrchy a tri doliny dostal sa na t lku. Ulapil iatrik na vrchu za kytaj a hybaj s ttokom v teky. Tu ako tri tisc ertov pone za nm kria: Ty tak a tak, oplan! Nebola ti dos hruka, ete si aj iatrik priiel ukradn. Pokaj, ve si ho ty dostane! Ale sa n Jank neobzrel na nich a zametal s ttokom, len sa tak prilo. Prili domov. Jank zosadol, udmilka pribehla, rozprestreli zlat iatrik. Tu, o si len kovek zaiadali, hne vetko hotov mali: koliky, medovnky, stutiky, ostrky, a kto by to tam mohol vetko vyrta! O jeden as zase prili deti strige na um. Ej, mysl si, musm sa ja s podva! Sadla na ohreblo, pustila sa cvlajci dolu vodou a prila k rybrovmu domu. Dvojat sa hrali okolo hrutiky a zlatho iatra. Striga zastane, dva sa ako besn, dobre sa hne tam od jedu nepukla. Ale zase len pekne okolo nich: Deti moje, ako vm je dobre! Veru nm je, star matka, dobre! Ale sa pekne ihrte! Veru sa ihrme! Vid, Janek, aak som ti dobre poradila? Ha, ha, aky pekn iatrik mte! Hej ale, pouje ty, Jank, o by ti ja ete poradila! Keby si ty iiel a hen za ten siedmy vrch a doviedol stadia Drndrlienku, o je ete aj od udmilky krajia, potom by ste sa vy len ete pekne vo troje ihrali! Tu udmilka naradovan, e by mala kamartku, prosila Janka, aby doviedol pekn Drndrlienku. A ve ju ja dovediem, bol hotov uhaj. No len, syn mj, cho, hovorila striga a odchdzajc homrala: Cho len, cho, puhav pankhart, ke a po dva razy neschytili erti, vezm a na treom raze! Hoj, konk mj, povie Jank, ideme na cestu! Ej, ideme, ideme, rehoce ttok, len si sadni na ma! Id, id, dlho id cez tmav ierne hory, a prili do tej doliny a ten star lovieik ich zase len tam akal. Vitaj, Janko, zavolal staruk, ide si pre Drndrlienku? Veru idem, povie uhaj, a mohli by ste mi ukza cestu! Star mu dal zase jednu guku. 160
Ha e, poved, teraz za touto gukou pjde cez sedem vrchov, sedem doln a v siedmej doline prde do ierneho mesta. V tom meste je ierny zmok. Tam bva Drndrliena. V tom zmku niet iadnych dvier, ty sa ale ni neboj! Len kopni trebrs kde do mru, dvere sa ti naraz otvoria. Potom cho po schodoch, a ke prde do deviatej izby, tam uvid Drndrlienu, ako sa na zemi so zlatm jablkom ihr. Ona ti povie, o a ako m robi. uhaj sa poakoval za radu, zakotal guku a cez sedem vrchov, sedem doln priiel do ierneho mesta ku iernemu zmku. Kopol do mru, tu sa mu hne vek brna roztvorila. Kra hore zlatmi schodmi. Prejde osem izieb, prde do deviatej, tu sa na zemi Drndrlienka so zlatm jablkom ihr. o si priiel? spta sa Janka. Priiel som pre teba, povie chlapec, odvediem a ku naej udmilke. Dobre, ke si pre ma priiel, ale ako ma odvedie? zase sa spytuje dieva. Ja som poul, e mi to ty povie, odpovedal on. Tu hne Drndrlienka zaviazala Jankovi oi a povedala mu: Na ti teraz toto zlat jabko, a ke prdeme von, zali ho za seba m najalej a potom utekaj so mnou! Alee sa neobzri! Dobre. Jank vzal zlat jabko, pred brnou vysadli na ttoa, zahodil jablko za seba a hybaj s Drndrlienkou v teky! Zmok sa naskutku prepadol. Ale vetci erti poali za nm kria: Chytajte ho! Hej, ty tak a tak zbojnk! Nebola ti dos zlat hruka, nebol ti dos zlat iatrik! Ete si priiel aj Drndrlienu ukradn! Pokaj, ve si ho ty dostane, zbojnk! Ale nai utekali cez hory, cez doly, len sa tak za nimi krilo. Doli astlive domov a rybrovi bolo vemi divno, koho to zas chlapec doviedol. Ale udmilka bola rada Drndrlienke. O jeden as si striga zase pomysl: Bezpochyby ho u erti schytili, ale musm sa predsa podva. Sadla na ohreblo, pustila sa cvlajci dolu vodou a prila k rybrovmu domu. Ale niet vypovedanej veci, ako ju rozpajedilo, ke videla, ako sa troje det hr na dvore. Prikro bliie a zase len pone: Ale vm je, deti moje, dobre! Veru nm je, star matka, dobre! Ako sa pekne ihrte! Veru sa ihrme! Vid, Jank, i som ti dobre neporadila? Ak teraz kamartku mte! Ale poujtee, deti moje, o ja vm poviem. Keby ste sa vy zajtra od otca vyptali do krovskho palca, tam len bude pekne, tam by ste sa vy zabavili! Ptajte sa od otca, ptajte! Ve vs on pust. 161
Rno sa ptali deti do krovskho palca. Ach, kdee by ste vy tam ili, povie na to rybr, tam by vs ani dnu nepustili. Ve tam bud sam pni! Ako sa tak zhovraj, kde sa vezme, tu sa vezme star striga a povie, e prila pre deti, aby ich len pustil, lebo e ju sm kr poslal. To ale len ona striga tak nastrojila, lebo si myslela: Pokaj, tie deti pjdu pri brne, nezapuj jej do o a kr ich d zoa. Vybrali sa do krovskho palca. Striga beala po predku, Drndrlienka s Jankom a udmilkou li obale za ou. Ke u blzko mesta boli, pooptala Drndrlienka Jankovi a udmilke do ucha: Teraz, poved, prdeme ku mestskej brne, tam uvidte jednu enu zait v koi a bude jej kad do tvre puva. Vy jej ale nenapujte! Tto Drndrlienka vedela o vetkom, o sa bolo stalo. Prdu ku mestskej brne: Pujte! zavol vojak na stri. Ale oni len tak preli a striga sa vemi teila. Vnili do palca. Ako ich kr zazrel, slzy mu v oiach zahrali: Ach, poved, takto, takto mali by moje deti! Potom zaal Janka s udmilkou objma a bozkva. Ale striga prikro k nemu a povie: Najjasnej kr! o tak zasli, ktor smie prestpi v krovsk rozkaz? Ten mus ustanoven pokutu vytrpie, odpovedal kr. No, a tieto deti, ktor objmate, prestpili v rozkaz, lebo tej pri brne nechceli do tvre napuva. Muste ich da postna! Krovi to prilo nad neboiatkami demi. Ale darmo. Od rozkazu sa nemohlo odstpi. Na druh de ich mali postna. U viedli kati neboiatka. udstvo sa zo vetkch strn tislo a utovalo nevinn deti. Ke u prili, kde ich mali stna, tu vystpi pred kra Drndrlienka a pone hovori: Najjasnej kr! Ak pokutu zasli ten, ktor sa opovi kra oklama? Ha, odpovie kr, kto sa opovi kra oklama? Vid, o sa mojej ene stalo? A ten ak pokutu zasluhuje, ktor chce boie stvorenie spotvori? spta sa zas Drndrlienka. Ktor chce boie stvorenie spotvori, prereie striga, ten zasli, aby ho na koovom chvoste po meste vlili a pri kadom dome eravmi klieami iv mso z neho trhali. A i sa sved, aby deti svojich vlastnch rodiov do posmechu uvdzali?
162
To sa nesved, odpovie na to kr. A tak ani tieto deti nezaslia smr! zvolala Drndrlienka. Ony nemohli krovnej do o napuva, lebo je to ich vlastn matka! Tto ale striga zasli, aby ju na konsk chvost uviazan po meste vlili, lebo ona boie stvorenie spotvori chcela, ke krovnej dve tence podvrhla a tieto deti v truhlike dolu vodou pustila! Ach, toto s teda moje deti! zvolal naradovan kr a rozkzal hne, aby krovn vyprali z koe a pekne poumvali. Ale ako sa to stalo, ona v tom okamen duu vypustila. Striga dostala pokutu, ak si sama odhdla, rybrovcov ale zavolali do krovskho zmku a opatrili ich do smrti. Ke Janko na miesto vyrstol, vzal si Drndrlienku za enu a po smrti otcovej ostal krom.
163
Berona
Podali: Samuel Ormis z Gemera a Adolf Ghillany z Liptova. Vypracoval Janko Rimavsk. V sedemdesiatej a siedmej krajine, za ervenm morom a za dubovou skalou, kde bol svet doskami obit, aby sa zem doho nesypala, tam bol raz jeden kr. A ten kr mal jednu zhradu, a v tej zhrade jeden strom, ktormu na krsu pru v celom svete nebolo. i ten strom voliako ovocia rod, alebo i dakedy rodi bude, o tom nik na svete neznal. Rd by sa bol najm kr o tom presvedil. Kadho, kto k nemu priiel, k tomu stromu zaviedol, aby sa podval na a potom mu povedal, o mysl, e kedy a ak ovocia ten strom rodi me? Ale tu veru ani domci ani prespoln o tom poveda ani to uhdnu nemohli. Raz u potom dal zvola z celej krajiny zhradnkov, hdaov a mdrych ud, aby hdali a povedali mu, kedy a akm ovocm ten strom obrod? Zhradnci, hdai a mudrci sa zili, dlho sa naprizerali na ten strom, ale iaden ani to najmenie neuhdol. A napokon ozve sa jeden skren starek a poved: Akm ovocm tento strom obrod, to nikto z ns neuhdne, lebo takho stromu sotva viac na svete jesto a ovocia tohto ete nikto z ns nevidel. Ale ja vm poviem voao, o som ete ako mal chlapek od jednho starho otca o tom strome poul a dosia nikomu nepovedal. Tento strom kad noc o jedenstej hodine m sa pui, o tvr na dvanstu kvitn, o troch tvrtiach zlatm ovocm dozrieva a o dvanstej m ho naveky voakto ja neviem kto obera. Starek dopovedal a kr na to: Ej, to by veru zaslilo dostriehnu, i je to tak; a ke je tak, aj to ovocie poobera, ve je strom mj a v mojej zhrade. Len kto by sa u teraz na to dal? Ja sa dm na to, odpovedal najstar krovsk syn. A ostalo pri tom, e hne na noc on pjde tie zlat jablk striehnu. Priiel veer. Najstar krov syn vybral sa do zhrady, vzal si hodne vna a peene sebou a robil si tam dobr vu a vdy len na strom pozeral, o sa dia bude. Dlho ni, ani lstok na om neuchol. Iba raz bije jedensta, tu u strom puky vyha; bije tvr, puky v krsny kvet sa rozvjaj; bije dve tvrte, kvet sa men na mal liskl bobuky; bobuky navidomoi sa rozdvaj a rast, a sa o troch tvrtiach na krsne zlat jablk premenia a ako slnce zaligotaj sa. Mil krovi otvorenmi stami sa dval na to, a ako u videl cel jablk, hne sa priberal, e ich obera bude. Len tu ako ku stromu kro, zane sa strane blska a hrmie, oblaky sa naen, pone sa lia a jeho spiaci1 vietor ofkne, take hne zaspal, ani nevedel, kde sa podel z toho sveta. Neprebudil sa iba rno. A rno stl strom pust, o zlatch jablkch a o tom, kto ich v tej hrmavici pooberal, ani chru. Smutn iel k otcovi a oznmil, ako sa mu povodilo.
1uspvajci.
164
No, ke z teba ni, povie jeho stredn brat, pjdem ho ja vartova, o to na t jablo chod; u ho ja musm dopi. A kr mu na to privolil. Ke sa mrkalo, u tam bol v zhrade pod stromom a hostil sa na peienke a na koloch. Vetko bolo ticho a do jedenstej hodiny. Ako udrela jedensta, zaal sa strom pui; udrela tvr, puky sa zaali v krsny kvet rozvja; udreli dve tvrte, premenili sa kvety na mal liskl bobuky a bobuky navidomoima sa rozdvali a rstli, a o troch tvrtiach krsne zlat jablk vade po strome sa zaligotali. Stredn krovi dlho neakal, ale sa pobral na strom, e ich ide obera Tu sa strhne okolo stromu vek zima, a tak opekalo, hmla a tma zaahla a dookola vetko sam ad. Kroviovi za kadm krokom sa nohy kzali, len tak na zem padal. Vtom i uspvajci vietor podul, on zaspal, akoby ho bol zarezal a rno ke sa zobudil, bol strom doista obran. Hanbil sa u teraz pred otca predstpi, ale oe mal robi, musel vetko, ako sa stalo, vyrozprva. Kr sa nad tm i divil, ale i mrzel. Lebo u teraz zaal vetku nadej trati, eby dakto dakedy uvartova mohol, kto tie zlat jablka ober a kde sa podievaj. Tu predstpil ten najmlad jeho syn, ktorho si dosia nik v dome ani dobre nepovil, pretoe sa neznal, ako jeho bratia vychvaova a naveky len s jednou palkou sa zaoberal, na ktorej vemi uteene pskaval. Otec, poved tento, dajte u teraz aj mne ten strom vartova, ke ho moji bratia vartovali, azdae astnej budem. oe by si ty, ke tvoji star bratia ni nemohli, hovoril mu otec; daj si radej pokoj, ani ma nemrz! Ale najmlad syn neprestal otca unva, km len neprivolil. Veer sa i on vybral do zhrady s tou svojou palkou. Zastal si nealeko stromu a preberal a pskal na palke, e sa len tak ozvalo. Bije jedens, strom sa pone pui a on si len pska; udrie tvr, kvet na drobn liskl bobuky sa men; bobuky sa rozdvaj, rast; a o troch tvrtiach zablyskotaj sa krsne zlat jablk po celom strome a on si len pska a preber ve2 krajie a krajie. O dvanstej sa urob ust a dvans bielych holubov prilet na t jablo a premenia sa na krsne paniky a medzi nimi najkrajia ich kan. Mlad krovsk syn zabudol na palku a zabudol aj na zlat jablk a cel sa zadval na t nevdan krsu. Krsno zlat dieva oberalo zlat jablk, a ke ich pooberalo, zilo dolu k nemu a takto prehovorilo: Doteraz som ja chodila obera zlat jablk, ale teraz u priiel na teba rad; ja som ich oberala na polnoc a ty ich bude na sam poludnie. A kto si ty, o si ty? sptal sa krovsk syn.
2vody
165
Ja som Berona z ierneho mesta, odpovedala ona a naraz zmizla. Mil uhaj ete dlho sa dval za ou a potom na ten strom, ako by mu ete tam bola, ale tej viac nebolo a nebolo. Po chvli, ke sa spamtoval, pustil sa domov. A ke doma otca zazrel, ete zaleka mu uradovan v strety volal: Dostriehol som, dostriehol a vetko viem! Otec sa vemi zadivil a zaradoval: Dostriehol si, poved; nu a kdee m zlat jablk? Zlat jablk nemm, ale som dostriehol a budem ma aj zlat jablk. Jedno krsno zlat dieva, vol sa Berona z ierneho mesta, chodilo ich obera kad noc o dvanstej. Ale ich u teraz ja budem kad de na poludnie, tak mi poruila Berona. Uradovan otec len potapkval syna po pleci a chvlil, e sa tak dobre zadral a teil sa zo zlatch jabk, e ich bude ma. Star kr sa len radoval a teil a jeho najmlad syn len oberal tie zlat jablk kad de na poludnie, a tak oberal za jeden as. Ale vdycky len zamyslen chodil a zo da na de utrpenej bol, a to, o ustavine na Beronu myslel. Do asu zave sa poteil, ke zlat jablk obera iel, lebo sa nazdal, e ete Beronu pri nich uvid; ale ke z toho ni nebolo, domrzeli ho i zlat jablk a neprestal otca unva, aby ho do sveta pustil. Kr si dlho nechcel najmilieho syna od seba pusti, ale naposledok ho len prepustil, e azda ke sa vrti, vesel mu bude. A mil krovi ke u raz mal dovolenie od otca, hne sa vybral pre z domu. Vzal si jednho sluhu so sebou, dobre seba i tohto ozbrojil a potravou zaopatril; odobral sa od rodiov a od bratov, sadol na koa a iel vo meno boie, kde ho dve oi viedli. * Nai putovnci len li a putovali cez hory, vody a polia, cez krajiny a moria a tak preputovali cel irok alek svet od konca do konca a o iernom meste a o krsnej Berone ete ani chru ani slychu. U sa i unavili, zo vetkho vytrovili a ete len putovali, e dakde predsa aspo chru o nej pouj. Napokon prili do jednho zmku. Ten zmok bol jednej jeibabin, ktorej dcra bola zlat Berona. Ke prili do zmku, jeibaba im v strety vyla, pekne ich privtala a spytovala sa, o hadaj? Prili sme sa, odpovedal krovi, opta, i tu nechyrova o iernom meste o zlatej Berone? Ba veru chyrova, deti moje! odpovedala jeibaba, oj, chyrova. Berona chod kad de na poludnie sem do mojej zhrady sa kpa a tam sa mete, ak len chcete, s ou aj zs. Jeibaba zavoala, e to bude voha, preto tak pekne sa k nim mala; ale alej ni na sebe
166
zna nedala. Poludnie sa pribliovalo a mlad krovi sa poberal do zhrady. Ke to jeibaba videla, zavolala sluhu na stranu a pekne ho zaobila, eby, poved, i on iel za pnom a usiloval sa skr zazrie zlat Beronu, ako jeho pn a tak urobil, ako mu ona prike, e ho ona za to obdaruje. A potom mu dala jednu palku a doloila: Ke prv raz Beronu zazrie, zapskni na nej, aby tvoj pn skr ku kanej beal. A s tm ho poslala za pnom do zhrady. Mlad krovi sa prechdzal sm po zhrade a sluha vyzeral zlat Beronu. Udrie dvansta a tu strepoce dvans bielych holubov nad stromami, na dvans peknch panien sa premen a z nich najkrajia medzi stromami ako slnko sa zaligot zlat Berona. Sluha sa len dval na t krsu a temer aj zabudol na to, o mu star poruila; ale sa po chvke spamtal a zapskol. A vtom mlad krovi zaspal, akoby ho bol zarezal a prebudi sa nemohol. Zlat Berona prila k nemu, milo sa na podvala a odila. Ke odila, krovi sa naraz prebudil, a ke mu sluha vyrozprval, e zlat Berona u tam bola a milo pozerala naho, doral na sluhu, preo ho nezobudil? Sluha sce tie utoval, e sa mu s pnom tak zviedlo, ale o palke ni nepovedal. Na druh de, ke krovi do zhrady sa zberal, jeibaba zavolala sluhu zase na stranu. Dao mu poukala do ucha, dao vtisla do hrsti a podala palku. Sluha u dobre vedel, z ktorej strany Berona prichod, hne sa postavil na t stranu. Ke poul holuby strepota a zaleka sa mu zaligotalo, hne zapskol na palke a jeho pn zase tuho zaspal. Berona prila ku kroviovi, milm aj smutnm pozorom naho sa podvala a odila. Ke sa prebudil krovi a poul, e Berona zas tam bola, mrzel sa aj na seba, e zaspal, aj na sluhu, e ho nezobudil. Ale o mal robi? U sa raz stalo; umienil si teda, e u na tret de nezasp, o by o bolo. Na tret de, ke sa u chlilo k poludniu, odiiel krovi do zhrady, prechodil sa sem aj tam, asto si oi pretieral, aby len nezaspal a u predsa raz svoje poteenie vidie mohol. Ale to vetko ni neosoilo, ke star zase zviedla sluhu. Sotva sa zjavila zlat Berona medzi stromami, tento zapskal mocne a jeho pn zaspal tuho, tak e by ho bol mohol na ksky reza. Zlat Berona prila ku kroviovi, tostivo sa podvala na neho a povedala: Nevinn dua, ty sp a nevie, kto ti je na prekke v tvojom ast. A perly jej vypadli zo zlatch o miesto sz. Nato sa obrtila, natrhala kviea i so svojimi druikami a nimi ho obsypala. Ete raz jej perly vypadli zo zlatch o a k sluhovi takto prehovorila: Povedz tvojmu pnovi, aby si klobk o jeden klinec niej zavesil a potom e ma dostane.3 Vtom sa podvala ete raz na krovia a zmizla.
3Druh: aby si abu z vyieho klineka na ni prevesil.
167
Pn sa hne zobudil a spytoval sluhu, i ete zlat Berona tam nebola a kde sa vzali okolo neho tie kvety. A sluha mu vetko vyrozprval, ako sa s plaom naho dvala, ako ho tmi kvetmi obsypala a to mu odkzala, eby si klobk o jeden klinec niej zavesil, ak ju chce dosta. Krovi sa na to zasmtil a hlboko zamyslel. Videl on, e u takto z neho ni nebude, odiiel od jeibaby pre a ustavine, len na tom hlavu lmal, o by malo znamena, o mu Berona odkzala, ale ni uhdnu nemohol. A raz na ceste sa mu prisnilo, e zlat Berona k nemu prila a takto prehovorila: Pokia toho sluhu pri sebe m, ma nedostane; lebo ten je napraven a prekaz ti vetko. Vtedy on u po kuse, po kuse chpal, o to m urobi; ale kedykovek na t mylienku priiel, sluhovi si hlavu zoa, zave sa mu to nevidelo, len tak ni po ni loveka zabi. A zase, pravda, ani to sa mu nezdalo, e ho vlastn sluha tak ni po ni prevdza a trpi. Nechal ale vec len pri starom. A tu zane sluha svojho pna vdy vmi za nosom vodi a zo da na de viu galibu mu robi, a ke mu pn dohovral, d sa doho. To pna rozplilo, schyt abu a myk elmu po krku, e mu naraz hlava odfrkla. ierna krv z neho aj hnil voda vytiekla a telo zem prehltla. Ke u bolo po sluhovi, iiel n krovi a len iiel alej starmi horami, rdnmi cestami, a raz pouje stran krik, e len tak sa ozvali hory. Ide za krikom a pekne prde na jednu lku, na ktorej traja erti sa bili tak, e a kusy tela z nich fkali. No, oe sa tak trhte? optal sa ich krovi. Na otcovskej odmrti sa rujeme, odpovedaj oni, tu ha na tejto huni, na tchto krpcoch, a na tomto korbi. Nu ale ste vy blzni na takej pletke sa ruva? povie krovi. Hja, to s, vid, tak veci, e ke do tejto hune sa obleie, ani sm ert a nevid; ke si tieto krpce vezme na nohy, hne a vynes do povetria; a ke tmto korbom pleskne, hne si tam, kde si pomysl. Kad chceme ma vetky tri veci, lebo jedna bez druhej ni nestoja. No, ja vs naraz podelm, len chote hore tamto na ten vrch vetci traja a ma aj veci tu nechajte! A kto odtia na jeden znak ku mne prv dobehne, tomu ich dm. Blzni erti pristali, a hybaj do vrchu! Za ten as vzal chytro krovi huu na seba, nohy do krpcov postal, korbom pleskol a pomyslel si, aby bol naraz pred iernym mestom. V okamen preletel ponad kraje a ani sm nevedel, iba ke naraz zastal pred brnou ierneho mesta. Tu krpce zhodil aj huu zosal so seba a hne ho jedna z tch dievat zazrela, o so zlatou Beronou chodievali; a t naraz beala svojej panej oznmi, koho videla. Berona jej veri nechcela, lebo nemohla pochopi, ako by sa ten bol mohol ta dosta. Poslala druh obzrie, o je vo veci; i t prila s tm, e je veru tak. Poslala tretiu i t s tou novinou sa vrtila. Tu u sama Berona pred brnu sa vybrala.
168
Ke ta prila a naozaj svojho drahho uvidela, vypadli jej zo zlatch o perly od radosti. Tu ale dobehli za nm i traja erti a zaali skua: Daj nm, o je nie tvoje: huu, krpce i korb! A on im tie veci odhodil a t si ich pochytali a pre odbehli. ist od vec diabolskch uvtal sa krovi so zlatou Beronou. Ona ho hne zaviedla do svojho palca a po celom svojom panstve ho povodila. A ke ho u povodila a trocha sa nateili, hne sa aj zosobila s nm. On ostal krom a ona ila s nm a panovali astne a dlho sm Pn Boh vie, dokedy.
169
Jelenek
Podali: z Gemera P. Dobinsk, S. Ormis, z Malohontu Jn ipka, Karol Venich, Janko Rimavsk, z Liptova zbierka Vaeck; zo aria Adolf Reuss; rozprva: A. H. kultty. Bol raz jeden chudobn horr a mal u druh enu. Od prvej eny mu ostalo dvoje det, jedno dievatko a jeden chlapek; volali ich Evikou a Jankom. Tieto neboat vea vystli pri mrchavej macoche; nikdy im peknho slova nedala, nikdy oko na nich neohriala, len sa jednostajne vadila a kad bohovit de ich drvila a mltila. Po tie asy bolo vemi zko medzi umi a najm u horrov ako najbiednejie vyzeralo, e daraz aj za tri dni nemali v dome ani kska chleba. V jedno rno optal sa ten horr: eno! o dme jes naim de om? o sa ma to m spytova? povie na to ena. Cho do hory, azda tam da njde. On sa vybral do tej hory, chodil, sliedil do samho mraku, ale krem jednho vtka nemohol viacej zastreli. Tu m, povie ene, uvar nm tohoto vtka! Vtok sa uvaril, a o sa komu dolo oblizn, na tom musel prista. Na druh de sa ohlsil zase ten horr: Boe mj, Boe mj, oe my budeme jes? A ena mu na to odsekla: Eh, boe-neboe, o mi tu m za uami boeka, radej cho a opatri nieo! Vybral sa zas do tej hory a osi-kamsi poastilo sa mu zastreli zajaka. Naradovan odniesol ho ene, aby ho upiekla na veeru; on e ide ete probova astie a s tm sa vrtil do hory. Macocha obriadila toho zajaka a u ho chcela poloi na pave, skr si ale ete ila po vodu. Vtom sa priplichtila maka, milho zajaka uchytila a zorala. Ako sa s tou vodou vrtila a nevidela zajaca, dobre ju hne tam neporazilo aj od aku aj od jedu. V strachu pred muom, e ju bude parati, schytila n, odrezala si prsnk a hodila na pave. Mu sa veer vrtil domov a ona mu dala jes. Ako tak je, tu i tu pokrca hlavou: Ete som, poved, takto peienku nikdy nejedol. eno, i ty nejde so mnou jes ? Ach, mne sa nechce, dnes som cel de dka plan, vyhovrala sa macocha. A tak zjedol vetko sm. Na tretie rno ete ani dobre nesvitalo, zase len zaal ten horr: 170
Ach, eno, eno, o budeme jes? A t sa ho chytro opta, e i bola dobr t verajia veera? Veru bola, prisvedil jej on. Tu mu vyjavila, o to bola za veera. A teraz, poved, vie ty, muu, o? Poreme my tie tvoje puhav deti! ert vymysl, diabol poslchne. Ja pristanem, povie na to horr, ale sa skorej sedem rz sprisahajme, e nikdy na seba nevyvolme. Zakliali sa sedem rz a potom sa uradili, e skorej chlapca a za chlapcom dieva zmrnia. Ke sa star takto medzi sebou radili, Jank si na peci chrpal, ale Evika u chvku nespala a vypovala vetko. Neboiatko, triasla sa na celom tele ako osika, ale ani len nemrkla. Ako rno povstvali, zavol zlostn macocha: Deti, stpajte do hory nazbiera suchho ra, budeme peienku piec! Evika, Janek sa zachytili a li. Ako to ra zbieraj, povie sestrika braekovi: i zn, Jank, na o my toto ra zbierame? Nu na peienku! Veru na peienku! Na tvoju! A tu mu vyrozprvala, ako sa otec s macochou radili, e ich jedno za druhm chc poreza. Ale sa ty, poved, ni neboj! Len ke prdeme domov, ja budem macochu pta, aby ma kus zaesala. Ty prde do izby a uchyt mi stuku. Ja vybehnem za tebou a potom oba spolu uteieme. Doniesli to ra na dvor a macocha ich chvlila, e sa tak poponhali. Tu Evika prosila macochu, aby ju trochu zaesala. Priam, poved, priam, len be ete, postav vodu do toho vekho hrnka! Evika postavila t vodu, vybehla na pjd, kde mala odloen dve plnoky, tie si vzala a la ku macoche. N ako britva naostren blyal sa na stole. Macocha jej vrko rozplietla, stuku na bok odloila a zaala ju preesva. Vtom pribehol Jank, stuku uchytil a po von dverami! Evika sa schytila za nm a volala: Daj mi moju stuku! Daj mi moju stuku! Macocha po chvli vyla na dvor, bo ich nepoula vravie; a tu vid, ako t zaberaj a boli u blzko hory. Zbadala, o je vo veci, nramne sa rozpajedila a v zlosti kriala za nimi:
171
Bohdaj ste sa na to premenili, z ej stupaje sa napijete! * Braek, sestrika utekali horami dolami, kde ich dve oi viedli. Ale slnko pripekalo a Janka zaal trpi smd. Prili na medveaciu stupaj, kde daov mlka stla. Evika sestrika, ach, ja by som pil! Ach, nepie mi ho, nepi, ve to medveacia stupaj, ostal by si medvedkom. Na ti radej tto plnoku, azda ti smd prejde. Jank pohrzol plnoku a smd mu pominul. Id, id zas na hodnom kuse, tu prili na vliu stupaj a Janka trpil ete v smd. Evika sestrika, ach, ja by som vemi pil. Napijem sa z tejto mlky! Ach, nepie mi ho, nepi, ve to vlia stpuaj, ostal by si vlkom. Na ti radej tto plnoku, azda ti smd prejde. Jank pohrzol plnoku a bolo mu ahie. Id, zase id, ale o alej stpali, slnko vdy viac pripekalo a Jankovi lo u na zamdlenie. Sestrika Evika, daje mi ete, daj jednu plnoku! Ach, braek mj premilen, ve u viacej nemm. Ale len kus ete dokaj, bude nablzku studnika. Prili k jeleacej stupaji. Sestrika Evika, ja nevldzem alej, ja sa musm napi. Ach, nepie mi ho, nepi, ve to jeleacia stupaj, ostal by si jelenkom. Ale len o sa obzrela, on sa zohol ku tej mlke a hne ostal jelenekom. Ako ho takho zazrela, zalomila bielymi rkami a pustila sa do plau: Ach, boe, preboe, mj neastn braek, oe si ja teraz s tebou ponem? Ach, prdu psi, t a potrhaj, prdu poovnci, t a dostrieaj! A smutn jelenek stpal jej po pravom boku. Nepreli ani na desa krokov, stla tu pekn studnika, len ako to najistejie sklo. Dieva sa napilo do chuti a tu sa jej hne zaligotala na ele zlat hviezda a aj vlasy jej ostali zlat. Od tej studniky pobrali sa alej a prili na jednu istinku, na ktorej stla kopa sena. Ach, braek jelenek, tu my, poved, budeme bva, tu ns macocha nenjde!
172
Vydlabali si do tej kopy dieru a tam sa v noci pred vetrom a pred daom kryli. Ke slnieko vychdzalo, Evika si sadla na kopu a preesvala si vlsky, zlat prezlat vlsky a s plaom vykladala: Ach keby toto moja mamika vedela, e sa ja na tejto kope trasiem a moje zlat prezlat vlsky eem! Moja mamika za deviatimi kachl pltence vyva! Jelenek sa chodil ps a ona sa jahdkami a korienkami ivila. Tak to trvalo za drahn as. Do tej istej hory chodieval na poovaku mlad kr. Ako tak raz tu von sedela a vlsky si preesvala, pribehol vypachten jelenek a zp za nm pes. Jelenek uchol do kopy a pes, ako dieva zazrel, pomrdal chvostkom a vrtil sa nazad ku svojmu pnovi. Pn mu hodil kus peienky; on ju schytil do pyska a po rovno k milmu dievau; peienku jej na lono vypustil a zas beal ku pnovi. To tak spravil aj po druh raz. A pnovi bolo divno, kde on t peienku vli. Zahodil mu ete jeden kus, a ke zase len v t stranu beal, mlad kr sa pustil za nm a pekne krsne priiel ku Evike. Nu oe ty tu rob? optal sa jej. A Evika mu vyrozprvala vetko, o a ako sa im vodilo. A i by si neprila so mnou? povie na to krovi. Nie ver ja, lebo by ste vy mne toho jeleneka zastreli dali. Neboj sa, poved, ja ti ho nedm zastreli; len po, pri mne vm dobre bude. Na tie pekn rei pristala s s kroviom; posadali do koa a odviezli sa do zmku. Tu Evika nala vetko, o jej bolo treba. Aj braeka jeleneka dobre opatrili. aty mala na vber, jedny od druhch krajie, e len tak v nich prekvitala. Pritom ju dali ui vo vetkom, o krovnej vedie treba, a ke dorstla, vzal si ju mlad kr za enu. Ale sa jej skorej musel zaprisaha, e nedopust nikdy jelenekovi ubli. Dobre lebo nebrs, bvala v krovskom zmku jedna star baba a tto vemi zlostilo, e sa mlad kr takto oenil, lebo sa nazdvala, e si jej dievku vezme. Kr musel ods do vojny a tu poruil tej starej babe, aby krovn statone opatrila, lebo o krtky as mala prs do plohu. Narodil sa chlapek uteen, na ele mu svietila zlat hviezdika; ale krovn pri prode oslabla vemi. Tu si ptala trochu vody, ale star baba jej povedala: Popod oblok Dunaj teie, nach sa a pi! Ach, boe mj, akoe sa ja mm nachli, ke som tak ubolen! Komu ako vaka, zahundrala baba, ty sa neschli a ja ti tie vody nedm! 173
Krovn nemohla alej od smdu, nu sa schlila cez oblok, a ako bola tak nachlen, strila ju star baba do vody a hne na jej miesto svoju dievku uloila do postele. Chlapeka so zlatou hviezdou sa jej nevidelo odmrni; dos jej bolo, e mohla dievku podstri. Krovn sa neutopila, len sa na zlat kaku obrtila a s druhmi kakami po Dunaji plvala. Ale chlapek neboiatko, ako matku neul, zaal plaka a vrieska a vonkoncom sa nedal uika. Vtom pribehol jelenek do izby a knsal rokami na znak, aby mu to diea na ne poloili, e ho bude hinta. Star baba si u neznala s nm rady, nu mu ho poloila na tie roky: Cho, poved, zlomte oba grgy! Jelenek sa zachytil dolu brehom Dunaja, a ako zazrel plva kaky, postl a zavolal na ne: Kaiky perliky, i ste nevideli tohto dieaa matku? Videli, videli v tom irokom sdku,1
1Takto v Liptove. V Malohonte a v Gemeri:
K, k, kaika, kde je moja sestrika? Tam, tam, v tom druhom, treom, dvanstom aragu.
Alebo:
Kaiky sestriky, i ste nevideli tohoto dieaa matku? Videli, videli, v tom druhom, treom kdeli.
treom
kdli
odpovedali
kaiky:
Videli, videli, tu je medzi nami.
174
odpovedali kaiky. A vtom u letela zlat kaka ku brehu, premenila sa na krsnu paniu, vzala diea a povedala mu: Mj zlat synek, prezlat, okp sa, pridoj sa, povi sa! a to sa priam vetko stalo. Potom ete raz vyobjmala, vybozkvala diea, a tak ho jelenekovi na roky zloila. Tu sa zase spravila na zlat kaku a odletela do Dunaja. To tak lo za hodn as: Jelenek kad de nosieval diea k Dunaju a bolo hodn, krsno
Alebo:
Kaiky, kaiky, i ste nevideli tohoto detiatka mamiky? Videli, videli, v tom druhom kdeli.
Ako
druhmu
kdu
priiel,
tam
mu
odpovedali:
Videli, videli, tu let za nami v tom treom kdeli.
Pri
treom
kdli
zavolal:
Evika sestrika, vyndi von z Dunajka,
175
ako rua. Navea odpsal kr z vojny, e aby ho vtedy a vtedy akali domov. Tu hne star baba rozkzala dievke, aby si do postele ahla a chorou sa stavala. A e ke kr prde, aby si len z toho jeleneka mso ptala. Kr sa astlive vrtil domov a vemi sa zradoval tomu krsnemu dieau. Ale nad tou, o na posteli leala, nemohol sa prenaudova a najviac mu bolo divno, e jej nevidel na ele zlat hviezdu a zlat vlasy. Tu star baba vedela hne vykrti, e to veru choros nikoho nepoprav a e zlat hviezda a zlat vlasy preli z krovnej na diea. A t z tej postele zane vola: Jaj, jeleacie mso by som jedla, dajte mi toho jeleneka zareza! Ej, povie na to kr, ve som ti musel prisaha, e nesmie nikto jelenekovi ubli. Akoe je to, e ho teraz sama ke zareza? A t ni, len ete vmi volala: Jaj, jeleacie mso by som jedla. Hne mi dajte toho jeleneka zareza! Navea kr privolil a hne zaali noe brsi, vodu hria, e ho bud reza a vari. Vtom sa prebud diea a zane plaka a vrieska. Na ten pla pribehol hne jelenek a knsal rokami. Dos ho star baba ikala; ale to veru nechcelo utchnu a jelenek jednostaj len kval tmi rokami. Krovi to divno bolo, e o to tak ten jelenek rob? A star baba mu povedala, e chce to diea na rokoch kolimba. Nu kr rozkzal, aby mu ho poloili. A ten, ako ho na roky dostal, vybehol von dvermi. Kr v strachu, aby sa dieau zle nepovodilo, zachytil sa tie. Jelenek iel rovno dolu brehom, a ako zazrel plva kaky, postl a zavolal na ne:
ukoje si, ukoj tvojeho synka!
arii:
Kae klae, zlate kae, vyjdzi, vyjdzi, bo ci horko dzecko plae.
176
Kaiky, perliky, i ste nevideli tohto dieaa matku? Videli, videli v tom irokom sdku. T hne vyletela z toho Dunaja, premenila sa na krsnu paniu, vzala na ruky diea a povedala mu: Mj zlat synek, prezlat, okp sa, pridoj sa, povi sa! To sa priam vetko stalo. Potom ho ete zaala objma a bozkva: Ach, poved, oe rob ten tvoj drah otec: Ach, keby on vedel, o mi urobili, keby vedel, ako ma t baba do Dunaja strila! Tu kr spoza krka vyskoil a objal ju okolo hrdla. Ona sa v tom okamen urobila na zlat kaku a potom bohvie ete na ak potvory. Ale kr ju mocne dral a: Nepustm a, poved, nepustm, km sa mi nesprav na tak, ako si pred tm bola. Sotva to vyriekol, u ho objmala jeho krsna zlatovlas ena a miesto jeleneka kolimbal na rukch diea vrny mldenec. Vyteen pobrali sa vetci do zmku a kr voviedol krovn s dieaom a so vagrom do osobitnej izby, take o tom nikto druh nevedel. Star baba sa nazdala, e jelenek aj s dieaom dakde skazu vzal a bola rada. Na druh de rozkzal kr pripravi vek hostinu a dal mnoho panstva zavola. Star baba a tak rstla od pchy, ke videla svoju dievku za vrch stolom pri krovi sedie. Ke najlepie jedli a pili, vstal kr a takto sa ohlsil: Mil pni! Mm vm jednu otzku predloi. Povedzte mi, o by zaslil ten, ktor chcel dvoch nevinnch o ivot pripravi a tretiemu astie pokazi? A star baba chytro na to povie: Ten nezasli inie, len aby ho so vetkm parapom do suda klincami vybitho zadnili a dolu vrchom pustili. Vtom sa roztvorili bon dvere, krovn s dieaom na rukch a vrny mldenec vstpili do izby a kr rozpovedal vetko, o a ako sa stalo. Star babu aj s dievkou naskutku odviedli a ako sa sama odsdila, tak sa im zviedlo. Kr ale posadil k sebe z pravej strany krovn, z druhej strany vrneho Janka a tak sa teraz naozaj radovali vetci spolu a raduj sa doteraz, ak nepomreli.
177
Dalajlma
Podali: Janko Rimavsk a zbierka Vaeck; rozprva A. H. kultty. V oarpanej kuke samotn ako palec bval jeden uhajek. Rodiia mu jeden za druhm pod tdom zomreli a rodinu nemal iadnu ani po otcovi ani po materi. Bval si on tak za jeden as ako dky pustovnk a ivil sa, ako vedel, po psote a biede. Ale nedalo sa mu to tak osamote dlho vydra, lebo o alej bolo mu divnejie a otupnejie a mrle ho mali od dlhho asu zjes. Navea ho t samota domrzela celkom a pomyslel si: o sa ja tu budem takto trpi? Tu ti nem kto ani uvari, ani a kto opra. Vyberiem sa ja radej do sveta! Naraz na druh de vzal do ruky kyjaik a iiel nebork, iiel, kde ho dve oi viedli. Po ceste nestretol nikoho, kto by ho, i sem, i tam bol upravil; tak ani sm nevedel, ako dostal sa do jednej vekej hory. Tu len o dakoko krokov spravil, nevidel viac pred sebou ani cesty ani chodnka. Na vetky strany len tmav hust hora. Porueno Bohu, myslel si, bude ako bude, a pustil sa tou horou. Dlho sa motal sem a tam, ale nemohol prs ani len na dku istinku a u bol ukonan celkom. Chcel si prve sadn, e si trocha vydchne, tu ho dakto od zadku chmatol za plece. On sa zvrtne a tu vid pri sebe jednu ozoru stran a to bol strig. Ako si sa opovil prs sem, do tejto mojej hory? zareval na neho stranm hlasom. uhaj v strachu zaal sa vyhovra, e tak a tak nem nikoho, preto e sa pustil do sveta, ale e tu v tejto hore pobldil. No, neboj sa ni, povie na to strig, ja ti ukem cestu, len po za mnou a kamsi osi priviedol ho ku jednej chyke, kde sm ten strig bval. Tu ho nachoval a napojil do dobrej chuti a potom sa ho sptal, e i zn ta? N uhaj sa bol ete za iva rodiov nauil po kuse ta; ale ako by mu bolo da poeplo, povedal strigovi, e nevie. To sa tomuto pilo. Tm lepie, poved, ke nevie a hne ho zaal nahovra, aby ostal u neho za sluhu. U ma ti, poved, dobre bude; bude ma o jes a pi a nebude ma druhej roboty, len ke ja nebudem doma, tieto knihy, o vid, ometa a chyu riadi. Ale do iadnej knihy a do druhej izby nesmie ani len nakukn. uhaj vea nemyslel a podzvolil sa ku takej ahkej slube. Dobre. Bol on tu tak v tej chyi za jeden as; star strig sa tlal po svete a hockedy sa aj do
178
tda neukzal doma, a mil sluha ometal tie knihy a riadil t chyu. Ale ako dakedy doma, aj tu mu poalo by otupno; lebo mu t prca netrvala ani za hodinu a potom sa len tak povaoval. Tu ho raz nadila vek chu vyzvedie, e o ozaj me by v tch knihch? Pozrie do jednej a tam stlo napsan: Ej, Janko! Keby si ty do tej druhej pozrel! Otvor druh knihu a tam zase stlo: Ej, Janko! Keby si sa do druhej izby podval! uhaj chytr, otvor dvere a tu vid, ako tam zlato potokom tieklo; omoil do neho prst, naraz mu ostal zlat; ale aby strig nezvedel, zaviazal si ho handrikou. Po chvli sa vrtil strig a zbadal hne, e sluha m zaviazan prst. o ti je, poved, tomu palcu? Ach, ni, len som sa trochu porezal, vyhovral sa sluha. Ale strig priskoil, zdrapil dolu handriku a zlato mu do okov blysklo. Tu ako by bes do neho vstpil, zaal sa obrykova na sluhu: Ty tak a tak oplan, jasn okovan strela sa cez tvoju duu prala! Nu ty tak bude mj rozkaz zachovva? A tak klial a hreil za dobr dve hodiny, a zemi ako bolo. Ale to vetko len tak prehrmelo a sluhovi neurobil ni; len mu ete raz prihrozil, aby sa to neopovil viacej spravi, lebo e potom naozaj zle bude s nm. Strig bldil zase svetom a sluha ometal tie knihy a riadil t chyu. Ale teraz ete ani tak nemal pokoja: jednostajne ho tie knihy domzali. alej sa u nevedel zdra a roztvoril zase t knihu. Tam stlo napsan: Ej, Janko! Keby si ty do tretej knihy pozrel! Vezme tretiu knihu a v tej zase tal: Janko! Keby si ty iel do tretej izby! On beal hne ku tej tretej izbe, a ako ju otvoril, tu vid mnoho ud jednch mtvych a druhch ivch, ale sa iaden z nich nemohol hba; a stl tam v kte aj jeden siv k. Tento priskoil k uhajovi a povedal mu: Janko! Vezmi t mas z police a popotieraj s ou hrdl tmto uom! On vzal t mas, a ako im radom hrdl popotieral, t mtvi naraz oili a t druh sa zaali hba. Tu mu vetci akovali, e ich zo zakliatia vyslobodil a naradovan utekali von. A ten sivko zase sa ohlsil: Teraz cho, zamo si vlasy v zlatom potoku a vyber si o najkrajie aty! Ale navrch na ne okr t bundiku z mych ko a na hlavu si stiahni baranicu. Tam njde aj jednu palku a jeden prtik. To si skry a vezmi so sebou aj hrebe, kreme a ocieku. Potom ete zapuj naprostred izby, kde si bval a zapri dobre dvere! Ja a budem aka na dvore. uhaj urobil vetko tak a priiel na dvor ku sivkovi. Sadaj! zavol sivko, a keby ns strig dohal, zaho najskr hrebe, potom kreme a 179
napokon ocieku. uhaj vysadol na sivka a leteli ako jasn strela. Len o boli odili, prihrmel strig domov. Zabchal psou na dvere a zavolal: Otvor! Ale sa dvere neotvraj, len slina sprostred izby zavolala: Hne! Tak zavolal aj druh aj tret raz a slina zakadm odpovedala: Hne, hne! Strigovi bolo do nestrpenia, kopol nohou a dvere sa vyvalili. Tu nevid nikoho, len dvere na druhej a tretej izbe pootvran. Hne zbadal, o je vo veci, vychytil sa a po za nimi! Bol by ich istotne skoro dolapil, ale uhaj zahodil hrebe a povedal: Hora, hora, urob sa mi tak, ako tento hrebe! I hne bolo tak. Pred nm pekn zelen lka a za nm hora hust ako hrebe. Ale ten strig bol britven a pretnal sa cez t horu, ako by si cestu mietol. Obozrel sa uhaj raz, ete bol strig aleko; obozrel sa druh raz, u bol hne pri om; obozrel sa tret raz, u mu koa lapal. uhaj zahodil kreme a zase povedal: Hora, hora, urob sa mi ako tento kreme! A hne bolo tak. Pred nm bola pekn lka, za nm hora ako kreme; a strig sa pretnal zase britvami. Obozrel sa uhaj raz, ete bol strig aleko; obozrel sa druh raz, u bol hne pri om; obozrel sa tret raz, u mu koa lapal. Ete zahodil ocieku a zase len zavolal: Hora, hora, urob sa mi tak, ako tto oce! A hne bolo tak. Pred nm bola pekn lka, za nm hora ako oce. A strig sa len pretnal i cez t oce. Obozrel sa uhaj raz, ete bol strig aleko; obozrel sa druh raz, u bol hne pri om; obozrel sa tret raz, u mu koa lapal. Viacej u nemal o zahodi a tu strig iahal dlhou rukou, e ho chmatne. Ale na astie doleteli ku jednmu moru a strigova moc u nela alej. Od jedu, e ich nemohol dochyti, rozlial sa na smolu. *
180
Ako ponad to more preleteli, prili ku jednmu mestu. Tu sivko zastane a povie uhajovi: V tomto meste bva kr a ty stane u neho do sluby. Ale ti skorej musm ete da poveda. Ja som dakedy bol krom, ale ma ten strig takto na sivho koa zaklial a za vea rokov zatvorenho dral. Ty ma ale z tohoto zakliatia vyslobodi me, ke za sedem rokov ni inie neprehovor ako to slovo dalajlma. Len ke a nepoznaj, kto si, vtedy sa bude mc zhovra. Dobre. uhaj mu to prisbil a stal u toho kra za peccha. To bol vemi mocn a bohat kr a mal aj tri uteen paniky. Tm panikm boli men: najstarej Lskykvet, strednej Vnocipekn a najmladej Fineta, a to bola spomedzi nich najinakia. N uhaj slil za toho peccha; radi ho videli, lebo bol poslun a usilovn. Ale kedykovek sa ho da sptali, nikdy inie neodpovedal, len dalajlma. Preto ho ani inak nevolali, iba Dalajlmom. A on vdy chodil ukrten v tej bundike a na hlave mal stiahnut iapku a po sam hrdlo. Raz v nedeu ili vetci do kostola; nikto neostal doma iba t najmladia Fineta, lebo bola chor, a ten pecch. A tej Finete prikzali, eby dala pozor na zhradu, lebo mali tam vek pekn kvety, nu aby ich kury dajak nopohrabali. Len o t odili, ohlsil sa sivko: Janko! Zho bundu a iapku a vysadni na ma! Zlatovlas, pekne obleen uhaj vysadol a tu mil sivko po zrovna do zhrady, kde najinakie kvety, vetko dolmal a pomiesil. A t chor prve vtedy vyzrela oblokom a videla vetko, o sa v zhrade rob. Ale nepovedala ni, len sa udovala, udovala, lebo sa jej ten uhaj vemi pil. Ke bolo vetko skvasen, sivko vyletel ako strela zo zhrady a povedal uhajovi, aby sa zas ako predtm zababchal. Ke sa z kostola vrtili, tu videli tie kvety tak dolman, pomiesen! Prdu do izby a sptaj sa tej chorej, e kto t zhradu tak doriadil? Ale mil Fineta zatajila vetko a povedala, e ona nevie. Na druh nedeu sa zase vybrali vetci do kostola, iba Finetu a peccha nechali doma. A ten sivko mu len zase povie: Janko! Zho t bundu a t iapku a sadni si na ma! Zlatovlas, krsne obleen uhaj si vysadol a mil sivko po zas do zhrady! Pobehval, poskkal po vetkch hriadkach. Nu tu hne cel zhrada bola ete raz krajia ako skorej. A Fineta sa na to vetko dvala oblokom. Ako z kostola prili, nevedeli sa dos naprizera tm krsnym kvetom a udovali sa, o je to s tou zhradou? V tamt vraj, nedeu, aj ke sme dnes rno do kostola ili, ak bola zvlen, a teraz ak je pekn, ete kde krajia ako predtm! Fineta zatajila aj teraz vetko, a pecch, ako by o niom nevedel, stl ukrten vo svojej bunde a iapke. Od tch ias mil Fineta, nie eby sa hore bola mala, ale zo da im de bola horie a od
181
nikoho nechcela vzia jes iba od peccha. Lebo ona dobre poznala, kto to bol v tej zhrade na tom sivkovi. Raz, ako jej tak doniesol obed, sptala sa ho, i ozaj nezn inie hovori, ako to dalajlma? A on jej povedal, e zn, ale e ete nesmie. Ako to Fineta poula, hne jej nebolo ni, vstala hore a bola cel vyteen. Ale nebork sivko vemi smutno privtal uhaja: Janko, Janko! o si to spravil?! Pre tie slov, o si preriekol, mus vye tch sedem rokov ete za novch p osta nemm; a keby si sa opovil od tohoto asu ete o len jedno slovo z st tvojich vypusti, krem toho, o som ti povedal, zle by aj so mnou, aj s tebou bolo! uhaj sa rozialil vemi. Ale darmo. Inak nemohlo by a jeho vetka re bola zase len dalajlma. Tie tri paniky boli u hodn, sce na vydaj. Tu ten kr, ich otec, kpil im raz troje zlatch jabk a tri erven runky, kadej po jednom. A potom dal vyhlsi, aby sa kde len ak bohat a drieni uhaji vtedy a vtedy u neho zili, e si jeho dcry spomedzi nich bud muov voli. Na ten chr prihrnula sa vek sila vrnych mladch pnov a boli jeden nad druhho krajie vystrojen. Kr priviedol svoje dcry a povedal im, aby tie zlat jabka do ervench runkov zavinuli, a ktor sa ktorej bude pi, aby na toho hodili. Najskorej e hod Lskykvet, za tou Vnocipekn a potom Fineta. Lskykvet a Vnocipekn skoro vyzreli svojich uhajov a jedna za druhou hodili na nich jabka. Tu priiel rad na Finetu; ale t len stla a stla a nechcela ani na jednho hodi. Kra to namrzelo a napokon jej povedal, e ke do tchto nehdzala, e jej d zvola obrkov krivch, aj toho peccha. T prili a kr jej rozkzal, aby hdzala. Sotvae to vyriekol, u pecch mal runk so zlatm jabkom v hrsti. Namrzen kr nepovedal na to ani slovo, len sa obrtil ku tm dvom hrdm zaom a zaviedol ich aj s ostatnmi pny do jednej svetlice, kde im vek hostinu robil. Finetu s pecchom dal zavies do jednej otrhanej chalupy a nechcel viacej o nej ani len pou, e jej dal takch peknch pnov na vber a ona mu takto posmech spravila. Lskykvet a Vnocipekn bvali so svojimi mumi v krsnych a hrdch svetliciach, Fineta s pecchom ila v otrhanej chalupe. Raz sa t jeho vagrovia vybrali na poovaku. A ten sivko sa ohlsil: Janko! Tvoji vagrovia ili poova. Nese doma, cho aj ty do hory! Vezmi si t palku, a ke bude v hore, zapskaj na nej! Ale aby a vagrovia nepoznali, preoble si poovncke aty! T dvaja chodili krom-krom a nemohli ani vtka zastreli. Ale ako tento na tej palke zapskal, hne pribehlo k nemu krsnych dvans sn. es z nich lapil a es pustil po slobode. Vtom nadili jeho vagrovia a prosili ho vemi, aby im tie srny prepustil. On im to kvli spravil a t hrd priviedli srny krovi. Kr naradovan, e mu iv zvery doviedli, dal priam zverinec ohradi a tch svojich zaov vemi chvlil. Dalajlma, ako 182
by o niom neznal, iiel do svojho domeka. Po chvli sa vybrali zase t dvaja na poovaku a sivko poslal Dalajlmu za nimi. Ani teraz nemohli ni zastreli; ale ako tento na palke zapskal, hne pribehlo k nemu dvans peknch jeleov. iestich lapil, iestich po slobode pustil; a t dvaja prve sa tam zase nadhodili. Tu okolo neho, aby im tie jelene prepustil. Prepustm, poved, preo by som vm ich neprepustil, ale darmo nie. A t sa sptali, e o iada za ne? Ni inie, povie Dalajlma, len vm peate na elo udriem! vagrovia pristali a on vylepil obidvom pea. Kr bol zase vemi rd tm krsnym jeleom, pustil ich hne do zverinca a pred kadm sa chvlil, akch on m drienych zaov. Dalajlma ual vo svojom domeku. Raz vo sviatok pristrojil sa do svojich krsnych iat, iapku z hlavy zhodil a vzal do ruky eninu atku, na ktorej bolo jej meno zlatmi literami vyit a tak sa prevalil na poste. Vtom prili dve starie sestry Finetu navtvi a optali sa jej, e o je to za jeden na tej posteli? Ona im povedala, e je to jeden pn. Nu a, poved, tvoju atku m pri sebe? Ach, tak a tak, e bola na stole, nu e si ju vzal. Potom sa dovedovali za jej mua, e kde je ten. A ona sa vyhovorila, e nevie, kde odiiel. Tu ju zaali sestry hanbi: No ve si si ho ty vybrala za mua! Nai u pln zverinec nalapali zverov, a tvoj sa nim nevie preukza. Fineta uhla plecom, e o si vybrala, e to m. Onedlho zatm strhla sa vojna a kr e bol u pristar, poslal miesto seba tch dvoch zaov s vekm vojskom. Ako t odili, ohlsil sa sivko: Janko! Oble si pekn aty a vezmi si ten prtik, ideme do vojny. Ten prt ti bude miesto able, s tm bude okolo seba seka! Zlatovlas, krsne obleen uhaj vysadol na sivka a leteli do tej vojny. Tam zle-nedobre bolo; nepriate vojsko krovo premhal a hrd zaovia chceli prve ukza pty. Vtom pribehol Dalajlma a rovno sa pustil medzi nepriateov. Tu ibal napravo-naavo a koho zaiahol prtom, naraz bolo po om. Chlapi padali ako snopy, a ktorch nezaiel prt, pobrali sa v nohy. Hrd zaovia sa udovali, o sa to rob, a ke bolo po vetkom, akovali mu vemi a volali ho, aby iiel s nimi ku krovi. On im na to povedal, e teraz neme s, ale e o rok istotne prde. Obrtil sa na svojom sivkovi, a ke t doli, Dalajlma bol u chva doma. Po roku sa pristrojil zase pekne, sadol si na sivka a priletel do krovskho zmku. Tu ho 183
dobre na rukch nenosili a najm star kr bol mu vemi van. Rozkzal hne pristroji vek hostinu a boli vetci vesel. Medzi druhou reou, zaal sa kr chvli, ak on m krsne zvery, o mu jeho drieni zaovia doviedli. Veru drieni, povie na to Dalajlma, a ak maj krsne peate na elch! Tu im odhrnul vlasy a vyrozprval, ako k tm peatiam prili. T dobre tam od hanby nezhoreli a boli, ako by ich obaril. Teraz sa Dalajlma dopytoval kra za deti, e i nem viacej len tieto dve dcry. Kr mu navea vyznal, e m ete aj tretiu, ale e t nechce ani vidie. Tu on zaal prosi, aby len dal aj t zavola. To sa krovi nevidelo, ale na mnoh prosby len privolil a po chvli prila Fineta. On vstal proti nej, chytil ju za ruku a viedol pred kra: Po, poved, sem, pn otec nechce veri, e si ty moja ena! Tu svitlo vetkm v oiach a od divu nevedeli, i ho odpytova, i mu akova maj. Vtom sa roztvorili dvere: Vysok, krsne obleen mu vstpil do svetlice a mal korunu na hlave. To bol ten sivko, ktormu prve as zakliatia vyiel a na kra sa obrtil, ako bval predtm. V tom okamen premenila sa aj t hora na krsnu krajinu a na miesto toho domeka stl uteen palc. Odkliaty kr akoval pred vetkmi svojmu vysloboditeovi; zavolal ho aj s Finetou do svojej krajiny a tam ho vyhlsil miesto seba za kra. On e bude len tak v pokoji pri om bva. Svokor ale tch dvoch hrdch zaov, za pokutu, e ho tak klamali, vypral do tej chalupy bva a pred smrou poruil cel krovstvo najmladiemu zaovi.
184
arodejn lampa
Psali: dr. Gustv Reuss z Gemera, Jonatan ipka z M. Hontu, Eduard Liko zo Zvolena; Jozef Jano zo aria; vypracoval Pavol Dobinsk. Bol jeden mnch, mal vea knh, taval v nich, a raz veru aj vytal, e tam a tam jesto jedna velik zpoa a v tej zpoli mnoho bohatstva aj arodejn lampa, a to vetko e by sa dalo dosta z nej, keby sedemronho chlapca ta dnu poslal. Zabral sa on cez pole toho chlapca hada. Vid tam jednho pastierika, ako prve barance zavracal. Prde k nemu a opta sa ho: Chlape, kokoe je tebe rokov? Ja dobre neviem; ale mi matka vravela, e mi je ako teraz sedem rokov, sedem mesiacov a sedem tdov. No, ver si ty uhaj! pochvlil ho mnch; a i by si neiel so mnou vtky vybera, len tu ha do tchto zpo? Veru ich tam hodne jesto, ale oe? Ke sa ja nemem vydriapa k nim! m viac mu ich nasuboval, tm sa dal chlapec hlbie vbi do hory. Ale tu mu napokon svitlo v hlave. Kdee ma vy to, poved, vediete? A ve len po, naraz u tam budeme. Chlapec u ani nevedel, skade nasp, nu v strachu len kanckal1 za mnchom, a raz prili pred veliizn zpou. T prve vtedy otvoren stla. Sem sa chlape! povie mnch, tun pjde do tejto diery, njde tam silu pokladov, naber si z nich, koko ti len dua zaiada a mne len t lampu dones, o tam na zhrdzavenom klinci vis vtom ho stril ta dnu. Alee, poved ete vyjdi von, ke a budem vola, lebo inej na ven veky tam ostane! Nevoky iel chlapec dnu, lebo sa mncha bl. Mak po tej tme, mak, a raz prde na svetlo, tu, o alej iel, to krajie vetko: stromy strieborn, trva strieborn, kvety zlat a po chodnku drah kameneky! Neznal, oho sa skorej chyta! Zbieral si drah kameneky do kapsy a ihral sa s nimi. Tu sa ozve stuvon mnch: Chlape, po von! Ale on nepoval, len sa zabval. Zase o chvku: Po u von!
1pokuhval.
185
Pastierik i teraz alebo nepoul, alebo nedbal. Ete tret raz ozvalo sa: Po von! Ale vtom zpoa s vekm praskotom sa zatvorila, e tak zadunelo, ako oby sto hromov hrmelo a u teraz nebolo mono ani dnu ani von. Pastierik o to o vetko ani sa neobzrel, len sa alej zabval a tam sa po jednom krsnom palci prechodil. Bavil sa on tu za sedem rokov a tak sa mu zdalo, ako oby to len sedem hodn bolo. Naposledy nabral si z tch kamienkov do kapsy, e mu dobre bude s nimi doma pod stienkou sa ihrva a e u pjde von! Tu ete zazrie na zhrdzavenom klinci jednu star lampu visie! Po, poved, i ty star lamp so mnou, zde sa nm dakedy doma do stajne posvieti, jednak iadneho nemme. Chce von, ale tu diera zatvoren a jemu pred nosom tma, e ani sm seba nevidel. Zdesil sa nramne a v strachu len makal a apkal okolo seba. Raz uchne sa mu voliako t lampa o kabanicu a tu sa ozve za nm: o chce, pane? V strachu ani nevedel, o odpovedal: Ach nu, keby sa mi tto skala otvorila! I otvorila sa hne, ale ako vystpil, zase praskotom sa i zatvorila. Mncha tam nebolo. Ale akoe by aj bol mohol za sedem rokov aka? Bldi po tch horch, bldi, a sa mu nenadhodil jeden lovek: Dobr lovek, poved, i by ste nevedeli, kde mj otec kond2 bva? Mj synok, povie tento, ve tu v kadej dedine jesto jeden. Ktoe a vie, ktor je tvoj otec? Tak on len iel, km sa dko nedomotal k tomu miestu, kde tie barance dakedy zavracal a odtia u potrafil domov. Ale tu doma otec u bol dvno zomrel, iba utrpen matka ho privtala a temer ho ani nepoznala, tak jej bol hodn narsol. Vyrozprval jej vetko, ako sa mu prihodilo, lampu zahodil do kta a kameneky si vyal z kapsy, e sa pod stienkou poihr. Ak sa obmieta, tak sa obmieta jeden id okolo ihrajceho sa pastierika. Synok, povie id, predaj mi z tch kamienkov. A o mi dte za jeden? tyri groe, povie id. No, tu ich mte, berte si ich po tyri groe!
2pastier veprov
186
id zaplatil chlapcovi a chlapec bol rd, e tak ahko k pr groom priiel. Vyiel i druh raz sa poihra, a ha, id zase sa ustanovil. Zo artu zaptal chlapec za pr kamenekov sto zlatch a id mu ich naraz vyplatil. N uhaj ostal u teraz hrd: Mamo, poved, mohol by som sa u aj oeni. Ve mm s m gazdova, sto zlatch s v kapse! A vee si len vyp daktor! povedala mu matka. Zabehval on k jednej i druhej, ale sa alebo on dievatm nepozdal, alebo ony jemu. Tak to trvalo za drahn as. Sto zlatch aj kameneky sa pomaly pomali, neostalo im iba predol chudoba a star lamp v kte. Aj, mamo, povie raz uhaj, u som aj zabudol na ten lamp v kte, idem ho ja vyisti, tak viac za dostaneme. Vezme mil lampu do ruky a pouch vechom: o rozke, najmocnej kru? ozve sa mu z nej. oby som ja najmocnej kr bol? aa, ako sa mi posmieva! a zahodil lampu zase do kta. Ale ho t lampa len mrzela. Vezme ju i druh raz a pouch, tu zase sa ozve: o rozke, najmocnej kru? Chytil sa teraz rozumu a povedal: Ni, len jednu hbku takch kamienkov, ako som mal. Naraz bola hba zlatch kameov pred nm. Ej, mamo, mamo! Teraz sa ja len oenm, ke som ja zase bohat pn, povedal materi pastierik. Vezmitee vy z tch kamienkov dakoko a neste ich nmu krovi do daru a ptajte mi jeho dcru za enu. Rozrandaven prila matka ku krovi do zmku: Pozdravuje vs, poved, mj syn a posiela vm tieto kamienky do daru, e i by ste mu vau dcru nedali za enu? Kr sa i namrzel, e tak rama jeho dcru svojmu synovi za enu pta, i kameneky sa mu zapili. Dobre, poved, ke je tvoj syn tak pn, nech si prde zajtra sm pre nevestu. Matka prila domov a rozpovedala synovi vetko. Syn pouch lampu, ozve sa mu z nej:
187
o rozke, najmocnej kru? Do zajtra rna, km sa naspm, nech mi bud mosadzn aty hotov, aj k aj tak vojsko pri mne! Na rno, len o oi otvoril, bolo vetko tak. Sadol si na mosadznho ttoa a letel i s vojskom pre nevestu. V jednom hji sa stretne s krom, ktor bol celkom v striebre, aj vojsko mu bolo cele strieborn. Ako ho kr zazrel, e je len v mosadzi, obrtil nasp a nechcel sa ani zhovra s nm. Ij, oe toto za robota? mysl si pastierik a vrti sa i on domov. Pouch lampu a spta sa: Preo sa ten kr so mnou ani len zhovra nechcel? A to preto, najmocnej kru, povie lampa, e on bol v striebre a ty len v mosadzi obleen. No ke je tak, zajtra mi strieborn aty, koa aj vojsko vystanov! Jak rozkzal, tak sa stalo. Rno vysadol na striebornho ttoa a iel ku krovi. Kr mu vyiel v strety cel pozlten, a ke videl pastierika len striebornho, vrtil sa domov. I tento sa musel. Pouchal lampu a sptal sa: o to za prina, e ma kr ani dnes k sebe nepripustil? Ha, on dcru nechce da za chudobnejieho, ako je sm; ty mus ma zlat aty, tak ju dostane. No, neche mi rno u tak tu bud! Na tret de cel hj sa od zlata zajasal, ke sa pastierik na zlatom ttoi s krom stretol. Kr mal zase len pozlten aty i vojsko a tak musel pastierikovi ustpi a dcru mu odda. N pastierik zlat vojsko od seba prepustil a krovsk dcru len tak po sproste domov viedol. e na o ju, vraj, m klama , ke doma jednak len randav chalupu njde? Ke li blzko dediny poom, povie pastierik: Vid, eno, stuto mi bude v hrneku jes nosi, ke budem ovce ps. Doma princezn na slamu uloili a polhali si spa. Ako princezn zaspala, pouch pastierik lampu: o rozke najmocnej kru? A veru ni, len naproti krovmu zmku tak zmok postav, o bude v povetr na striebornej retiazke visie a vetko, o doho treba, nahotuje a moju enu ta do hodvbnej postele prenesie.
188
Ako rozkzal, tak sa stalo! A krova dcra len oi vytretila, kde sa to rno nala! Ale mu priiel k nej a povedal, e je ona u v tom vetkom pani. Tak si prebvali pekne spolu a radi sa videli. * Ale ten mnch, o mal tch vea knh, zase vytal z nich, e pastierik arodejn lampu dostal, aj to znal, akm je u pnom. Mncha to mrzelo, htal dlho, ako by on t lampu dosta mohol. Preobliekol sa za ida a iel po ulici, e star veci skupuje a za nov prearva. Priiel i do zmku, e i by star lampy za nov neprearali. Ej, ba veru sa tu jedna star lampa u odkedy pometuje, povie pastierikova matka a prearala mu ju za nov. A ke syn domov priiel, ete sa mu pochvlila. Vid, syn mj, ak som ti dnes osoh3 spravila, za t star lampu, o sa v tom kte pometovala, dostala som tto nov! No, mamo, ve ste mi spravili, ve mi len to chybelo! bedkal syn, lebo videl, e arodejn lampu preachrovala. A vtom sa u na smetisku naiel, lebo mnch prve vtedy pouchal lampu: o rozkete, falon kr! ozvala sa lampa. Tamto ten zmok aj s princeznou zanesie mi nad ierno more a tam nad morom zo zlatho klinca na striebornej retiazke mi visie bude! Ako rozkzal, tak sa stalo. Pastierik bol bez katiea i bez eny. Ete k tomu, kr sa nahneval a chcel ho da zmrni. Ale sa mu pastierik len uprosil, e si on i enu i katie vyhada mus, o by to priam kraj sveta bolo. Zaberie sa a ide dlho jednmi horami, a raz podveer prde do jednej chalupy. Chvalabohu, pomyslel si, u raz pod strechou budem nocova, aj mono sa dao o mojej ene dozviem. Vstpi dnu, tu pusto. Iba jedna star skrpen ena v jednom kte upela. oe ty tu chce, hrieny lovek? privtala ho staruk. oe by som chcel, odpovedal uhaj, hadm si nocah, aj i by ste mi voa o mojom skapanom katieli a o mojej ene poveda neznali! O tvojom katieli a o tvojej ene, htala star, to ja neviem, ale mj syn Vietor, ten azda bude vedie, bo ten vetky hory a lesy prefka, asto storon stromy v jede poprevracia a vetky skrine preduluje. Ale synok, pred nm sa varuj, utekaj, kam najalej me; bo ak by a ten tu zauchal, priam by a zjedol. A u bude, ako bude, star matko! Len ma vy dakde ukryte, azda sa zmiluje nad mojou
3itok.
189
biedou. Dobre, ke sm chce, ale ja ti zato nestojm, e a pri pokoji nech! I tak ho ukryla v jednom tmavom ktku. O chvku prde Vietor, aby si po dvadovom ustavinom fuan a dut vypoinul. Fuj, tu lovek mus by, zreval vo dverch, von s nm, kde ste ho podeli? Kdee by sa ti tu lovek vzal? krotila ho star, ve ty dobre zn, e tvojm mocnm fuanm i toho v zemi ukrytho erviaka vyhub, nie to ete loveka, ktor slobodne chod a dcha! No, ni mi netajte, tamto v tom kte. Len po von, chlape, o tu had? Vyliezol nebork pastierik z toho ktika a stl pred ozrutnm chlapom ako polpalek utisnut: Ach, poved, oe by som hadal, len poradu v mojom neast. Kde by som naiel zmok, ktor zo zlatho klinca na striebornej retiazke v povetr vis. Toho nikde nem, kade ja predvam. Ale e si sa na tak vek vec podobral, u ti len odpam a zajtra a vypravm ku mjmu bratovi, o po pustatinch duje. Tam skorej njde, o had. Tak sa vetko v dome utilo, pastierik sa pokojne naspal a rno mu sm Vietor ukzal chodnk von z tch alekch lesov. Z lesa sa voliako vymotal a priiel na irok pustatinu, ktorej konca-kraja vidno nebolo. Dlho bldil po tej pustatine, km zase jednmu domeku nepriiel. I tu ho star ma Vetrova prevtala, ale ho prenocova nechcela, bo e jej syn, o po pustatinch fu a garazduje, hor je od predolho a neodpustil by mu. Navea sa predsa dala uprosi a ukryla ho do ktika a zastrela zsterkou. Raz ti zahvzda osi vonku, ako o by tristo valachov odrazu na palci zahvzdalo. To u Vietor k domu dochodil a ete zaleka volal: Mamo, von s tm ervkom z toho kta, darmo ste ho ukryli. Ve som ho ja ete vtedy zauchal, ke von z lesa na pole vystupoval. No, lene sa nehnevaj, krotila ho star; ve ten lovek ide od tvojho brata a had u teba poradu. Noe, no, ve ho uvidm! povedal Vietor a pastierik u trocha smelie vystpil pred ozornho chlapa. Rozpovedal mu o svojom neast, ale Vietor mu o takom katieli poveda neznal; len mu radil, aby iel k ich tretiemu bratovi, o po mori duje. Rno mu Vietor ukzal, v ktor stranu m s a sm sa vybral na tento as v druh stranu fka, aby mu voliako v hneve neublil, ke sa rozfka. N pocestn iel rovno pred seba,
190
sa4 by strihal, a podveer priiel na morsk breh do jednho domeka. Tu ho star Vetrova ma u pokojne prevtala, lebo jej syn, morsk Vietor, bol sce najstranej, ale len km po mori zril. Ke sa u k noci nachyovalo, stchol odrazu a navracal sa domov pokojn a rd, komu mohol, poradu udelil. I teraz, ke pastierika zazrel, pekne sa s nm uvtal a kzal si vetko vyrozprva. Hm, povedal morsk Vietor, ke pastierika vypoval, nehad ty tak tvoj zmok ako radej arodejn lampu, o ktorej si mi ete ni nepovedal. Vedz, e tvoj zmok tu vis nad morom, aj tvoja ena je v om a ten mnch ju nti, aby jeho enou bola, aj arodejn lampu m pri sebe. Ale teraz neviem, ako tto dostane. Ak ti len sama t lampa pomha nebude, tak je ni z teba. U len stato veda mora pjde. Jesto tam jedna studnika, pri tej sa mnch bavil, ke tadiato iel; ak teba t lampa rada m, po nej dky znak njde. Pastierik sa i za t radu poakoval a rno iel studniku vyzera. Ako tak chod popri mori, zazrie na jednom mieste jednu paniku tancova. Rozbehne sa za ou, e ju chyt, ale t plumps! upla mu pred nosom do studniky. Chmatne za ou do vody, pravdae naprzdno, ale tu ako vytiahne ruku, vid si na prste krsnu zlat obrku. Pomak ju a skrtne na prste, tu sa mu ozve obrka:5 Ej, zabudol si ty na tvoju lampu, priiel mnch, kpil ju a teraz pri sebe nos. Ja som mal iastoka z tej lampy, aby si vedel! Pastierik sa zaradoval a preriekol: Nu ale, moja drah obrka, kdee si sa ty tu vzala? Hja, vid, lampa tomu mnchovi sli nechce, ale ete aj dosia vdy pri tebe pomha. A tak, ke ten mnch tadiato iel a tu sa zohol, e sa vody napije, nu ako mal lampu na hrdle zavesen, t sa mu durkla6 o skalu a ja som sa z nej odrazila a do tejto studniky padla. Dos on potom hadal, ale ma njs nemohol. Viac sa u neboj, ja ti k celej lampe dopomem. Len ma skrtni a zaiadaj si, aby si bol v mnchovom zmku. Pastierik prste skrtol a zaiadal, aby bol v mnchovom zmku. Naraz tam bol. Mnchov zhradnk prve vtedy rue sadil, pastierik sa mu ponkol za ua a tento ho vane prijal. I bol on tu za pr tdov a nikto ho nepoznal. Jeden raz, ako prv rua vykvitla, ktor on opatroval, zaniesol ju panej. Na t ruu sa ona usmiala, o sa ete dosia nikdy nestalo, odkedy u mncha bola, ale ho nepoznala. Tak jej aj druh zaniesol, i na t sa usmiala. Pri tretej sa ho u optala, kto je on? Nu ale ma, moja dua drah, nepozn? Ve som ja tvoj mu. Ona sa mu len teraz prizrela a hne mu letela okolo hrdla: Ach, kdee si sa ty tu vzal? A musel jej vetko vyrozprva. Mnch ako vdycky, tak i na tento as bol na poovake, nu
4ako 5prste 6udrela
191
sa oni spolu uradili, ako t lampu maj dosta, ktor mnch vdy na hrdle zavesen nosil. Ke mnch domov priiel, ona sa urobila chorou a iadala, aby jej kpe dali. Mnch jej hne vetko opatril. Ako sa vykpala, hne sa lepou stavala a milho mncha hladkala a radila mu, aby sa aj on vykpal, e ako je to dobre! Mnch sa vykpal a po kpeli dobre usnul, lampa mu ako vdy aj vo span na nrke z hrdla visela. Ona prila a chcela mu ju zosa, ale on sa prebral a capil ju. Po chvli zase usnul a tu ona potku prikroila, nrku prerezala, lampu vzala a svojmu muovi oddala. Tento lampu naskutku pouchal: Ej, i sme u dvno astie nemali, najmocnej kru! oe rozkete? Rozkazujem, aby sa tento zmok tam postavil, kde predole bol, a tto ohudu7 mncha na kusy rozsekajte a do mora hote! Ako rozkzal, tak sa stalo. Z mncha iba odrobinky ryby po mori zbierali a katie sa ligotal na svojom predolom mieste. Rno kr, svokor pastierikov, ke vstval, obyajne na to miesto pozerval, kde predtm zlat zmok visieval. Ako sa zaradoval, ke sa mu teraz na rannom slnieku zmok do o zablyskol! A ete via bola jeho rados, ke videl, e jeho deti von zo zmku na zlatom koi k nemu sa pohnaj! Beal im v strety a padli si vetci okolo hrdla. Boli to teraz hody! Bola to svadba! Lebo tento de zasvtili a za tri mesiace sa veselili. Od tch ias il pastierik ako mocn kr i so svojou enikou, a a len voliako ta nepomreli, ij i podnes.
7patu, ohyzdu.
192
Pani Maika
Zdelili: Zbierka vaeck, Lukik; Janko Rimavsk a A. ud. Gl z M. Hontu; vyprva A. H. kultty. Jeden bohat pn mal troch synov. Dvaja star drali sa za mdrych a toho tretieho robili vemi sprostm. Otec nebork bol u star. Tak si pomyslel, e dobre bude, ke synov prvoasu podel, aby ke raz oi zavrie, nebol medzi nimi hriech. Ete v ten de zavolal vetkch troch a rozpovedal im, o a ako mysl. Ty, poved, dostane toto, ty toto a ty zase toto; tak vm ani jednmu nebude krivda. Ale dvom starm sa t deba nevidela; oni mdri, radi by boli sami vetko dosta a najmladiemu aby zostala z kola diera. Tak zaali kuky meta a vakovak zaobchdzali otca. Ale tento zbadal hne pestvo a preiel mudrkom cez rozum. Dobre, poved, ke sa vm moja deba nepi, ostane vetko tak, ako je, a vy pjdete do sveta. Kto sa z vs po roku s najinakmi atami preuke, toho bude vetko. Dobre. Vybrali sa oni do toho sveta vetci traja razom. Ako u na hodnom kuse boli, prili na krne cesty. Tu sa t dvaja odtrhli a li po krsnych rovnch cestch. Najmladiemu sa dostala ak najplania: sam skala, sam ta; vari u od rokov nikto neiel tadia. Najstar sa dostal do jednho mesta, kde kr bval, a u toho stal do sluby. Stredn sa zastavil v jednom katieli a tam sa zjednal. Najmlad nebork tkol sa tou planou cestou dlho, a navea priiel na jednu irok lku a na tej lke zazrel jednu iernu maku. Aha, pomyslel si, u nemusia aj udia aleko by, ke je tu maka. Tu t pribehla a zaala sa okolo neho obmieta; potom odbehla na dakoko krokov, ale zase postla a obzrela sa nazad, ako by ho za sebou volala. On nemyslel vea a pustil sa za ou, a ho pekne krsne priviedla k jednmu zmku. Maka vbehla dnu a n uhaj za ou. Prde do pitvora, tam ticho ako v hrobe; z pitvora do svetlice, zo svetlice do druhej, z druhej do tretej; a tak poprechodil cel zmok a nikde ani due. Napokon sa dostal ete do jednej izby a tam naiel zakryt stl, ale len pre jednho. Na stole stli vakov jedl a pri nich sklenica vna. Sadol si a najedol sa ako buk a z toho vnca si chutne upjal. Ke bolo po obede, roztvorili sa dvere, ierna maka vbehla do izby, vyskoila na stl, a: Vitaj, poved, pri mne, vitaj! uhajovi bolo udno, ke poul maku rozprva; ale t sa hne zas ohlsila: Neboj sa ani mny mak, ja dobre znm, o sa u vs dialo, aj o had. Ja som pani tohoto zmku a u ma ti dobre bude. Kad de sa me tu pri tomto stole najes a napi a dm ti vybra si aj ak najkrajie aty; ale ma mus do roka statone
193
poslcha. Hade, ja a prdem kad rno ete pred vchodom slnka zobdza; ty vezme tuto tento dreven n a pjde s nm do hory; tam odree jeden prt a donesie ho sem; potom ma bude s tm prtom bi dotedy, pokia sa len nebudem na kuku driapa. To tak m bva de po dni, a to bude cel tvoja robota. Ale moja drah pani Maika, s akm svedomm by som vs ja mohol bi, ve ste vy mne nikdy ni zlho nespravili? preriekol uhaj. Ako sa ti pi, pretrhla mu re, ke nechce, nemus; ale inak pekn aty nedostane. Tak i sa pilo, i nepilo, musel sa k tomu podzvoli, o mu pani Maika kzala. Ete ani dobre nesvitalo, u ho prila zobudi. On skoil z postele, vzal dreven n, iel do hory a odhudlikal jeden prt. Vrtil sa domov a tu zane mil maku a. T do skoku po celej izbe a zaala z celho hrdla mrava, a mu to prilo a nedalo mu ruku zodvihn. A t zavol na neho: Zabudol si u, o som ti kzala, bi, poved, bi! Tak voky-nevoky zase len musel zaa; ale sotvae ete tri razy tm prtom zaiel, vyskoila na kuku a s tm bolo dos. Ale na druh rno bolo zase to ist a tak to lo kad od Boha de. Tu raz povie mu pani Maika: No, tvoji bratia u id domov! e i ozaj? za udoval sa uhaj; lebo mu ten rok ve mi chytro preiel. A teraz, poved, cho ta a ta, do toho prostrednho sklepu, tam visia zlat aty, vezmi si ich a cho zbohom! Ale takto urob! Zlat aty si oble naspodok a tie tvoje navrch; tak cho domov a len po chvli sa uk v zlatch atch! On si vzal tie zlat aty; pani Maike sa za lsku pekne poakoval a poberal sa domov. Na krnych cestch sa ziiel s bratmi, ktor si tam oddychovali a boli v hrdch atch. Ako tohoto zazreli, nebolo konca kraja posmechu a mal sa napova peknch mien! On na to neodpovedal ani slova, a tak prili domov. Otcovi sa hrd aty na tch dvoch pili; ale najmlad dostal hodn kapsu, a: Hybaj mi, poved z o, ani a len vidie nechcem. N uhaj sa pobral z izby, zhodil randav oblek, vyiel na dvor a tam sa hore-dolu v zlatch atch prechodil ako pn. Otec pozrel von oblokom a tu vid tohoto v krsnych atch! Nechcel ani vlastnm oiam veri, a len ke sa mu lepie prizrel, obrtil sa k tm dvom: Pozritee, pozrite, ak v brat aty m, to akiste bud zlat. T dobre sa od divu dakde nepodeli a vemi sa zahanbili, lebo to medzi vetkmi boli najinakie aty. Najmlad syn sa najinak preukzal a tak vetko malo padn jemu. Ale tu sa otec poznovu 194
ohlsi: Ete je toto nie dos; muste sa ete do sveta vybra a kto po roku najinakieho koa dovedie, toho bude vetko. Vybrali sa oni znovu do toho sveta a li kad svojou cestou. Pani Maika akala zas na tej lke a zaviedla uhaja do zmku. Tam bolo vetko tak ako skorej a aj na tom stole naiel prichystan obed. Po obede pribehla pani Maika, vyskoila na stl a: Vitaj, poved, pri mne, vitaj! Z rei do rei, sbila mu po roku najinakieho koa, len aby ju zase tak statone poslchal. N uhaj chodil pred vchodom slnka do hory, rezal drevenm noom tie prty, a ke sa vrtil, al nebork maiku, km sa len nedriapala na kuku. To tak bvalo kad od Boha de. Po roku mu povie pani Maika: No, tvoji bratia u zase id domov a ved si kone! On sa zaudoval, e i by to u mal by rok, bo sa mu zdalo, ako by bol len pred chvou priiel. Cho, poved, do stajne, tam uvid vea kon; ale ty si pojmi len toho konka v kte; neboj sa ni, e je chud! Len si ho potapk, hne uvid, akho bude mat koa! On si pojal toho chudho konka; pani Maike sa pekne poakoval a tak sa poberal domov. Konk iel len z nohy na nohu; ale ako ho potapkal, naraz bol z neho zlatohriv tto a leteli ako vo vchre. Ke u boli blzko krnych ciest, premenil sa zase na chudho a len pomaliky liezol. Bratia si pri krnych cestch popsali svoje hrd kone, a ke zazreli tohoto na tom konkovi sedie, nebolo zase konca kraja posmechu. Ako domov prili, otcovi sa kone tch dvoch starch pili; ale toho najmladieho zlenedobre vtal. Vetci traja si zaviedli kone do matale a li obedova. Po obede pobral sa najmlad z izby, pristrojil sa do zlatch iat, vyviedol si z matale konka, sadol na neho a potapkal ho. Tu hne zlatohriv tto zadupotal a lietal po dvore cvalom. Otec pozrel von oblokom a tu vid toho na tom ttoovi. Hne zavolal na tch dvoch: Ptee, pte, na akom sa koni v brat nos. Tto sa i divili, i mrzeli; ale darmo, museli ho aj sami pochvli. Pekn je vraj, ten k, pekn, ale z naich jeden stoj predsa za takch desa. Dobre, povie na to otec, to sa uke hne. Chote, osedlajte aj vy vae kone, budete tam t brnu preskakova. Ako povysadvali, najstar sa rozbehne a chce brnu preskoi, tu si mu k zlomil nohu; za nm sa rozbehne stredn, toho k si zlomil krk. Tu najmlad popichne ttoa: previhol ponad brnu ako vtk a potom nasp do dvora. Bratia dobre tam od hanby nezhoreli, lebo sa 195
teraz videlo, bol najkraj k a komu sa malo dosta vetko. Ale otcovi ete vdy nebolo dos. Muste, poved, ete raz do sveta s a kto si z vs po roku dovedie najinakiu nevestu, tomu oddm vetko. Ili zase ili, kad svojou cestou. Pani Maika zase len akala na tej lke a zaviedla uhaja do zmku. Tu ho ako predtm privtala, a: Ja, poved, dobre viem aj teraz, na o vs otec z domu vypravil. Len rob, ako si dosia robieval, ja ti dobre stojm, bude ma po roku nevestu, za ktor sa nezahanb. Chodil uhaj, chodil zase do tej hory pred vchodom slnka, rezal tam drevenm noom prty a ibal nebork. A to tak zase lo kad od Boha de. Ke mu tret rok vychdzal, prila ho pani Maika ete pred rzsvitom zobudi. Vsta hore, poved, u tvoji bratia id domov a ved si eny; as je, aby si aj ty ku neveste priiel. Dnes ma u nebude bi, ale takto sprav: Vezme tto dreven sekeru a pjde do hory; tam narbe drevo a to prinos na dvor do siahy; ale si pritom narbaj aj toko pov, o len bude mc odnies, a ke s tm bude hotov, pr mi poveda! Ako to drevo do siahy poukladal a tie py doniesol, iiel sa ohlsi. Dobre je, povie na to pani Maika, a teraz vezmi tento me a pretni ma na tri kusy; tie kusy polo na vrch tej siahy a odspodku podp! Ke to vetko pohor, vyskoia z pahreby vakov potvory a bud na teba dobja; ale ty kad jednm pom udri a naraz sa poprepaduj. Napokon sa vyvleie jedna ropucha a v pysku bude ma ke. Ty ju dotedy tmi pami bi, km ti tie ke nepust; ona sa na to prepadne, a ty pjde otvori tam a tam t izbu. No a teraz ber skoro me a urob, ako som ti kzala. uhajovi sa zaala ruka trias: Ach, poved, ako e by som vm ja to mohol spravi? Ale t volala na neho: Rozotni ma, rozotni, lebo inak nebude ma nevestu! o mal robi? Schytil me a rozal ju na tri kusy, naznal toho dreva, poloil ju na vrch siahy a odspodku podplil. Siaha zhorela na popol, a tu z pahreby zaali vyskakova vakov potvory; ale ich ibal pami a hne sa kad prepadla. Napokon sa vyvliekla stran ropucha s kmi v pysku a t neprestal iba, km mu len tie ke nepustila. Ropucha sa prepadla a on iel s kami v ruke otvori t izbu. Ako ju otvoril, tu vid krsnu, uteen paniku a t zavolala proti nemu: Ach, akujem ti, akujem, e si ma vyslobodil! Potom mu vyrozprvala, ako sa s ou vodilo. e jej otec bol kr a po smrti otcovej e ostala samotn. Tu ju prila pta jedna striga za svojho syna, za ktorho ale nechcela s, a preto e 196
ju t striga zakliala na maku. Teraz ale, e sa u nem oho b, lebo ropucha s kami, ktor sa prepadla, to e bola t striga. A tak, e ke sa mu pi, aby si ju za nevestu vzal. Mete si myslie, e uhaj bol rd a vane na to pristal. Tu sa zo vetkch strn hrnulo ku zmku naradovan udstvo a vetci mu akovali za oslobodenia z akej kliatby. Ete v ten de zaala sa svadba a po svadbe dali zapriahnu tyri kone do hrdho koa a leteli k uhajovmu otcovi. Star bratia doviedli tie svoje nevesty; ale ke sa tto ukzala, tie dve sa mohli skry. Vyteen otec objal syna, objal i drienu nevestu. Syn mj, poved, ty si sa po tri razy najinak preukzal, tebe oddvam cel mj majetok. Ale on sa otcovi pekne poakoval. Ja, vraj, chvalabohu, mm vetkho dos, a o ste mne obecali, to vane prepam mojim bratom. Nech si tu bvaj v pokoji, my budeme i vo svojom, a vs, otec drah, berieme so sebou.
197
Zl bratia
Zdelili: Jn Gber z Novohradu, Jn Kaliniak z Liptova, L. V. Abaffy z Dolnej zeme; vypravuje A. H. kultty. Jedna chudobn vdovica ostala s troma malmi chlapc, a nevonica horko-ako sa s nimi ivila. Vetci traja boli hodn naoko; ale najmlad bol predsa najporiadnej a matka ho najradej videla, lebo ju vo vetkom najlepie poslchal. Ako u trochu poodrastali, t ich ma ich takto oslovila: Deti moje drah! Ja som sa u dos od malika s vami natrpila; od tchto ias muste samy astie probova. Tu som z ostatnej mky upiekla tri chlebky, kadmu po jednom. To si polote do kapsiky! A tu som vm kpila aj po jednom kriaku, do tch si narite vody a chote s Pnom Bohom do sveta! uhajci si vzali kad svoj chlebk a kriaok, od matky sa pekne odobrali a pustili sa do reho sveta. Tak ili cez hory, cez doly, tu za cestou, tam za chodnkom, kde im ako prilo. Ale dvaja star parili vdy vopredok besedujci medzi sebou; a ten najmlad ostval za nimi, lebo nedovldal tak rezko stpa. U sa slnko hodne bolo na druh stranu previlo a ete si ani raz neoddchli. Hej, bratia, zavol najmlad za tmi napredku, postojte mlo, mohli by sme si zajes, ja som lan! Dokali ho a potom posadali vetci traja na zem. No, povie ten najstar, daj sem tvoj chlieb a kriaok! Potom zas my dme nae. Najmlad otvoril kapsiku; najedli sa, napili sa a li alej. Pomaly priiel veer, a tu zas len najmladieho kapsika trpela; neostala mu u ani omelinka chleba, ani kvapka vody. Na druh de stpali star zas vopredok a ten nebork u ledva krivkal za nimi. Okolo poludnia si tamt posadali a neakali za najmladm, ale si sami upjali a ujedali. A to preto tak spravili, lebo sa na toho najmladieho hnevali, e ho matka najradej videla a ich neraz vylla. Pomaly sa dokrivkal aj najmlad a ti chytr, pokryli vetko do kapsy. Akoe je toto, poved, i vy len sami budete jes a pi a mne nedte ni? Jedz si a pi zo svojho! odvrkli mu bratia. Nu a i ste nepovedali, e ke sa moje prejde, potom budeme jes z vho? Hm! zasmiali sa tamt, mohol si si neda, nesilil a nikto, a s tm chceli alej stpa. Tu ten nebork zaal sa im prosi:
198
Ach, i by ste ozaj tak boli? Noe mi len dajte, no! Dobre, povie na to ten stredn, dme sa ti najes a napi, ak si d jedno oko vykla. Tomuto sa to, pravda, nevidelo, a akoe by aj! Oko si da vykla! Ale neborka trpil hrozn hlad a ete v smd. Oelel sa a dal si to oko vykla. Ndobn bratia vrhli mu skyboku chleba, a ako raz z kriaka glgol, odtrhli mu ho od st. Ke veer priiel, spravili to ist: sami jedli a pili a na brata sa ani neobzreli. Ten nebork od hladu sa u dobre oblakov nechytal a prosil sa im vemi, aby sa pre Boha zmilovali nad nm. Ak si d aj druh oko vykla, tak dostane, povedali mu bratia. Ach, boe, boe, i ma u celkom oobri chcete? vzdychol si neborik. Ale t si raz zle boli zamysleli a na vetky prosby nedali ni. I musel si i musel aj to druh oko da vykla; a za to dostal ktitek chleba, o mu nebolo ani na tri razy do st, a vody toko, e si ledva koniec jazyka ovlail. S tm sa pobrali pre a on nebork ostal sm. * Slnko zalo a dookola zaahla tma; ale jemu u vetko jedno bolo, i de, i noc. Nu sa len motal hne napravo, hne naavo, e sa azda zde s dakm, kto by sa nad nm zmiloval; ale tu veru nikde ani ivej due a on sa zatral do jednej hustej hory. Tu, e ni nevidel, celkom sa nebork dokriabal, dotkol. Navea sa predsa vymotal z tej hory. Ale oe? Priiel k jednmu gardu1 a skotal sa do neho. Tu ako v tom garde le, pouje nad sebou chlapsk kroky a zavol: Dobr veer, star otec! A to naozaj bol jeden staruik lovieik. Staruk mu zaakoval a sptal sa ho: Kde si sa tu, syn mj, vzal? Nebork slep vyrozkladal mu vetko, ako sa s nm stalo. No, ni to, povie na to stark, len po so mnou, zavediem a ku jednej studni; z tej si naberie vody a umyje si oi, hne bude vidie. Tak ho aj zaviedol k tej studni, a ako si umyl przdne jamky, naraz mu oi narstli a videl ako predtm. No, a teraz, poved, nari si ete z tej vody do kriaka, a ke njde na ceste trebrs z oho srs alebo o takho, zmo ho dnu, hne oije. uhaj narel vody do kriaka, starukmu sa pekne poakoval a iel alej. Ako ide po ceste, len vid jednu srs z myi. On ju vezme, zamo do vody; iba ke vysko my ako jedna iapka a povie:
1hrdza, anec.
199
Ej, i som si pospala! Ej, tu by si ty bola spala, keby nie ja! povedal jej uhaj. A my sa na to zase ohlsi: No, ve ja tebe budem na dobrej pomoci! a s tm ula. Nezavea njde jedno krdelko zo vely; zmo ho do vody; iba vylet vela ako ps a povie: Ej, i som si pospala! Ej, tu by si ty bola spala, keby nie ja! povedal Janko. No, ve ja tebe budem na dobrej pomoci! a s tm uletela. Ide alej, ide, iba zazrie jednu srs z vlka; zamo ju do vody a tu vysko vlk ako jalovica. Ej, poved, i sa mi pekn snvalo! A Janko mu na to: Tu by sa tebe bolo snvalo, keby nie ja. No, ve ja tebe budem na dobrej pomoci, povedal vlk a s tm uiel do hory.2 uhaj sa tie pobral alej a priiel do jednho mesta, kde kr bval. Na ulici sa stretol s jednou enikou a sptal sa jej: Star mati, i by ste nevedeli dku slubu? Bieda je u ns, syn mj, povie na to stark, ak u kra nedostane, inde neviem; ale tam sa me ohlsi. On sa pobral rovno do krovskho zmku a tam ho vzali ku koom. Tu sa vo vetkom statone dral a aj sm kr ho rd videl. U toho kra boli v slube aj jeho bratia a hne na prvom raze ho poznali; on ich ale nepoznal. T sa, pravda, udovali, e kde sa tam mohol vzia, ale sa mu neprihovorili ani jeden ani druh, lebo im upelo, e zle mu prejs, ak vyjde na svetlo, o si bratovi spravili. Tak zaali medzi sebou kame du,3 ako by ho zo sveta zniesli? Raz sa vyberal kr na poovaku a t dvaja sa postavili do kta: o tu chcete? sptal sa ich kr. Ej, najjasnej kr, poali oplani vykrca, vy neviete, akho vy to sluhu mte, toho, o
2Poda druhch: Nielen oi mu vyklali, ale aj ui a ruky poodtnali. Motajc sa hore-dole, spadol do jednej studne a tu mu hne oi, ui a ruky narstli. Vyiel po skalch von a nabral si do kriaka z tej vody, e sa mu hdam zde a dakomu s ou pome. Idci stretol my so zlomenou nohou, potom velu so zlomenm krdlom a potom vlka so zlomenou nohou. Vetci ho prosili, aby im pomohol. On im popotieral rany, hne sa im zaceleli. A my, vela a vlk mu sbili, e na neho nezabudn a bud mu na dobrej pomoci. 3o kladoch rozmova.
200
naposled do sluby stal, to je lovek nedobr. Ve vm ten povedal, e on je v stave cez jednu noc vetko vae zboie i zoa i poviaza i pozva, a o viac, ete aj do ista vymlti. Nu tak chceli sme vm oznmi, aby ste sa mali na pozore pred nm. Kr dal naraz zavola toho najmladieho brata a sptal sa ho: No, synok, o si to povedal, e ty vetko moje zboie cez jednu noc i zone i poviae i pozva i vymlti? Ach, ve ja o tom ni neviem, ve som ja ni nepovedal! vyhovral sa sluha. No, is povedal, is nepovedal, teraz to urobi mus, lebo, aby si vedel, e to nejde len tak s krli fakova. Ak mi tejto noci vetko moje zboie nebude zoat, poviazan, pozvan a vymlten, dm a bez vetkho prva zmrni. uhaj sa nad tm vemi zarmtil; vyiel pod humno a tam alostne plakal. Ako tak plae a narieka, iba prde k nemu t vek my a spta sa ho: Janko, o ti je, o plae? Akoe by som neplakal a nenariekal, ke mi kr povedal, e ak vetko jeho zboie cez jednu noc nezonem, nepoviaem, nezvozm a nevymltim, e ma d bez vetkho prva zmrni. My mu povie: No, ni sa nestaraj, Janko, len si ty ako druh raz ahni spa! Janko si ahol a t my zvolala z celho sveta myi, lebo to bola krovn nad vetkmi myami. Spskne4 raz, nahrnulo sa hrza m a hne bolo vetko zboie zhryzen. Janko, i sp? Spm! No len spi! Spskne druh raz, u bolo vetko pozvan. Spskne tret raz, u bolo vetko vymlten. Spskne tvrt raz, u ist na hromade stlo a myi sa po celom svete rozbehli. Ke svitalo, vstal Janko, a ako zazrel hromadu ita, nakrivil si klobk a prechodil sa hvzdajci po holovni.5 T jeho bratia beali tie pokukn, tu vidia, e je vetko hotov; dobre ich tam od jedu neporazilo. A sm kr sa nad tm udoval vemi. Po chvli sa vyberal zase kr na poovaku a t dvaja akali na neho v pitvore: o tu zase chcete? optal sa ich. A t sa ohlsili:
4zapskne. 5hol miesto na poli, kde sa zboie tla; tok, holohumnica.
201
No, najjasnej kr, i sme nepovedali dobre, e ten sluha akiste so zlm m porozumenie? A teraz zase povedal, e je on v stave cez jednu noc ete inak zmok vystavi, ako je tento v. Kr ho dal hne zavola a povedal mu, e ak do rna nevystav ete inak zmok, ako je jeho, e mu o ivot pjde. Ako to Janko poul, vyiel do zhrady a tam plakal, a i veer priiel. Tu pouje zbrna velu, obzrie sa a vid t velu, o ju bol vzkriesil. Spta sa ho vela: Janko, o ti je, o plae? Akoe by som neplakal, ke mi tak robotu dali, o som ja nie v stave urobi. A o je to za robota, noe mi povedz, azda ti ja mem spomc. Nu, eby som do rna ete inak zmok od krovho vystavil. No, neboj sa ni, povie na to vela, len si ahni spa; u to bude moja staros. Janko iiel spa a vela zatrbila na striebornej trbke, lebo to bola krovn vetkch viel vo svete, a vetky vely zo reho sveta prileteli. Tu hne jedny robili maltu, druh znali skaly, tretie murovali a zmok rstol ako z vody. Ke ho u aj prikryli, potom ho ete aj zdnuk aj zvonka vade pekne voskom oblepili. A tak, ke vetko bolo hotov, zase sa rozleteli do reho sveta. Na svitan sa Janko zobudil, a ke videl, e je tak, ako m by, nakrivil si klobk a hvzdajci prechodil sa pred novm palcom. Po chvli vstal aj kr a pozrel von oblokom. Tu vid krsny, uteen zmok, len ako by ho z vajca vylpil. Divno mu to bolo a pokrcal hlavou. Bratov, tch puilo zas hrozne, e nemohli s nm konca kraja djs. No, ale pokaj, poved, ve ti my ete da vyriadime! Onedlho zberal sa kr na prechdzku a t dvaja zase len akali na neho v kte. oe tu tak zase stojte? sptal sa ich kr. A veru, najjasnej kr, ako je kovek, ale u sami vidte, e to nejde dobrm spsobom, o ten sluha rob. A teraz zase to povedal, e ke na to prde, pln dvor vlkov naenie. Kr, ako to poul, naskutku dal zavola Janka, a i sa vyhovral, i nevyhovral, povedal mu, e ak mu tej noci nenaenie pln dvor vlkov, e prde o hlavu. Janko sa zarmtil vemi, vyiel na zhumnia a pustil sa do plau. Ako tak plae, narieka, tu pribehne k nemu ten vlk, o ho bol na ceste vzkriesil a povie mu: Janko, o plae? o ti je? Ako by som neplakal, ke mm ten rozkaz, e ak pln dvor vlkov nenaeniem, e prdem o 202
hlavu. Neboj sa ni, povie na to vlk, na ti tto trbku, sadni si na ma a trb! A potom volaj: Hoj, hoj, vlky pod voskov steny! Dokia ti len nepoviem, e je dos. Janko si vysadol na vlka a zaal trbi a volal: Hoj, hoj, vlky pod voskov steny! Tu sa zo vetkch strn hrnuli vlci, a osi-kamsi bol u pln dvor; kr vyzrel oblokom a zakol sa vemi: Dobre, dobre, zavolal dolu, vidm, e si uhaj. Daj u pokoj, dos! Ale vlk mu povie: Len alej, len alej! A Janko len trbil a volal jednostajne: Hoj, hoj, vlky pod voskov steny! U sa poali ku sammu zmku dobja a kr mu suboval pol krovstva, len aby u dal pokoj. Ale on ete vmi trbil a volal: Hoj, hoj, vlky pod voskov steny! Kr v strachu krial zas dolu oblokom: Presta, presta, dm ti cel krovstvo! Ale ten neslchal na to a vlci u na dverch zaali kriaba. Aj moju dievku ti dm! zvolal napokon kr. No, u je dos, povie teraz vlk. Janko zosadol a vlci sa rozbehli na vetky strany. Tak potom dostal krovu dcru za enu, ale krovstvo nechcel prija; len po svokrovej smrti sa stal krom. A tm svojim bratom povedal, aby li, kde chc, lebo mu vlk bol rozpovedal, ako mu o zradu stli. Matku si ale vzal k sebe a il u potom astne.
203
Vaz Kuchta
Podali: Ondrej Tomes a A. H. kultty z Malho Hontu, ktor i vyklad. Bol raz jeden kr a mal jednho mdreho radcu. o tento radil, obyajne vdy dobre vypadlo a kr by ho nebol ani neviem za na svete od seba pustil. Raz medzi inou reou prereie ten radca: Najjasnej kr, mal by som vm jednu vec predloi. o takho, povie kr, radi by sme pou. A radca zaal rozklada: Vaa Jasnos dobre zn, o za poehnanie mme po celej krajine. Nehodn sme zaakova Bohu za t bohat rodu, o nm u od tokch rokov praje. Vai poddan s astn, maj, o im len srdce zaiada. Dal by Boh, aby to tak aj naalej bolo! Ale mne sa vetko vid, e na tieto dobr roky ahko mu padn tvrdie asy. A tak by som myslel, e by dobre bolo teraz, ke je vade toko zboia, da nastava po krajine syprne a odloi do nich m najviacej zrna. Krovi sa tto rada zapila. Potapkal ho a pochvlil, e popredku tak staros m o jeho poddanstvo a kzal mu urobi poriadky, aby sa tak vetko stalo. Tu sa hne po celej krajine zaalo budova. Syprne za syprami rstli ako z vody a napokon jednu zo vetkch najviu vystavili v krovskom meste, na samom brehu morskom. Poehnanie za as ete len trvalo. Ale sotvae boli syprne pln, tu ako by ual, bolo po vetkej rode. A teraz sa ukzalo, e ten radca viac mal v jednej hlave, ako t ostatn vetci. Keby nie jeho, boli by hdam od psoty pohynuli, lebo z toho, o vysiali, ani sem sa im nevracalo. Takto ale boli pri pokoji. Kr rozkzal, aby sa chudobnm zrno darmo rozdvalo. Tto od radosti ehnali dobrho kra a toho radcu dobre na rukch nenosili. Raz ale do o padlo krovi, e sa mu zo syprne na morskom brehu pona dk vemi ma. Prilo mu na um, i to zrno ozaj dakto v noci nekradne a naskutku dal postavi ku syprni vartu. Vart vartoval a ni nevyvartoval, zboie kapalo a kapalo. Ej, nech som dobr, pomyslel si vart, so mnou to zle bude, ke sa kr dozvie, e ito len kape a ja som ni nevystriehol. Napokon ete povedia, e som na varte zaspal. o teda neurobil? Hne veer vzal k sebe dvans dobre ozbrojench chlapov, rozostavil ich po syprni a sm si naprostred ita zastal. Uvidm sa ja, poved, i a nedostriehnem, kto si, o si?
204
Stoja tam tak a vartuj do samej polnoci. Zrazu ten v prostriedku zbad, e sa spopod neho ito dolu melie; prizrie sa lepie a tu vid, e dka potvora s vekou lopatou ito von do lode vli. Sem sa, chlapi, tu je! zvol na ostatnch. Tu t hne zo vetkch strn priskoili, milho zbojnka poviazali a do chldku zatvorili. Vyteen vart, ete ani dobre nesvitalo, beal ku krovi s novinou. Kr ho statone obdaroval a po chvli zabral sa sm toho zbojnka opi. Dva sa na neho, dva a prezer zo vetkch strn; koncom nemohol uhdnu, o to me by za stvora. Zdalo sa mu, e sa na loveka pona, ale lovek nebol. A zase sa zdalo, e je dko hovdo, ale ani hovdo celkom nebolo. No, poved, ke si ty tak neobyajn potvora, bude ma aj neobyajn temnicu. radnk, daj mu vystavi s troma eleznmi dvermi a len s jednm malikm oblkom! Na rozkaz kra bola temnica skoro hotov. Zavrzgnut zbojnk krpal od jedu zubami a jaal. Akonhle sa chr rozletel o divnej potvore, tu sa hrnuli udia na divky a sm kr dal oznmi okolitm krom a vekm pnom, aby sa im pilo prs podva na ten zzrak svetsk. Hostia sa schdzali zo vetkch strn, v kuchyni sa varilo a pieklo. Prve vtedy bavil sa na dvore mlad synek krov; mal pri sebe loptu, s tou sa zaihrval. Hne ju hodil dovysoka, hne zas vylil na strechu alebo metal o stenu. Ako ju tak vyhadzuje, tu raz mil lopta myk oblkom do temnice. Mal hr zastane, pomten nezn, o m spravi. Ale po chvli vykriabe sa ku oblku, kukne dnu a splaen sko nazad. Neboj sa, ozval sa hrubm hlasom zbojnk, ja ti ni neurobm. Tvoja lopta je tu, ale ju skorej nedostane, len ke ma stato von vypust. Mil uhaj dlho nerozmal, beal si ku matke a poal ju prosi, aby mu kus poskala, a hne hlavu do jej lona poloil. Ako mu tak matka ska, on potku ah z vrecka ke. Ke ich u dobre v ruke dral, vybehol von z izby a tu rovno ku temnici; poskrcal na dverch zmky, zbojnka vypustil. No, poved tento, tu m tvoju loptu, budem sa ti ete chcie odsli. A s tm skapal. Chlapec pospal zas vetky zmky, prilkal sa k matke, aby mu ete kus poskala a medzi skanm pustil ke ta, kde skorej boli. Po chvli prilo poludnie, a kr vyal ndhern hostinu. Jes a pi mal kad, koko len kto vldal. Po hostine li hadie zbojnka. Temniiar otvor prv dvere, divci sa tisn za nm, odomkn sa druh, vetko vyvauje oi. Roztvoria sa tretie, tu temnica przdna! Ako by ich bol vyplieskal, vetci ovesili nosy a kr dobre od hanby nezhorel, mlo chybelo, e ho tam hne neporazilo.
205
A o by hne mj vlastn syn, neodpustm iadnej dui, ktokovek mi toto spravil, mus to smrou zaplati, zastrojil sa rozhnevan kr a hostia museli prista, e sa aspo hodne pohostili. * Od tejto hostiny prelo viacej rokov a tu sa videlo, e kr na to vetko aj na svoje zastrjanie dvno u zabudol. Len ti tu raz bolo treba uhajovi pred otcom spomen, e veru toho zbojnka on vypustil. Kr sa nramne rozialil, lebo syna vemi rd mal. Ale darmo, o raz bol odsdil, od toho odstpi nechcel. Dal zavola svojho poovnka a kzal mu, aby jeho syna vyvolal do hory a tam ho zo sveta zniesol. Na znak ale aby mu doniesol z neho srdce. Poovnka, ke ten rozkaz poul, zabolela dua. Ale oe? Sprotivi sa nesmel. Vzal na plece flintu, do ruky motyku s koiarom a tak iel zavola krovskho synka. Neboiatko, dobre z koe nevyskoilo od radosti, e mu otec predsa u raz dovolil vyjs na poovaku. Prevesil si flintiku a iel cel vyteen usmievajc sa a obzerajc, i sa udia naho dvaj. Dostali sa ku dbrave a tou dbravou li dobr hodinu. Tu sa opamt uhaj a spta sa poovnka: Nao mu je t motyka s tm koiarom? Poovnk, ako nem, vzdychol si zhlboka a stpal alej. Len ke u zas na hodn kus zali, tu postoj a vetko mu vyrozprva, na o ho sem otec poslal a o mu s nm spravi kzal. Tu neborik, pustil sa do plau a zaal sa prosi, e by sa skala bola musela pohn. Aby ho len nezabil, e sa on nikdy otcovi svojmu pred oi neuke. Poovnk bol tostiv lovek a dal sa uprosi. No, poved, u ti len darujem ivot, cho, kde a oi poved, ale sa ho domov neopov zbli! A s tm ho pustil od seba. Potom zabil svojho psa, vyal z neho srdce a v koiari miesto princovho zaniesol krovi. Mlad princ, samotn ako palec, motal sa, tlal sa po tej hore, nikde cesty ani chodnka. Tu sa zrazu strhne vchor, tma po sam zem zaahne, zane sa krom-krom blska, hrmie a cedi, ako by mal vetkmu by koniec. Nebork, nemal sa inde kde utiahnu, ako pod jeden hust dub. Ale u aj tam poalo na neho kvapka. Tu sa poznovu zblysne, ako by sa nebo otvorilo, a on vid nealeko seba jednu dieru do skaly. Vbehne do tej diery a to bolo jeho astie! Lebo len o odskoil, krom sa zablysklo, strane schrapalo a do toho istho duba ohniv strela udrela a na tvoro ho rozprala. Ani v tej diere nebol celkom ochrnen. Vietor s daom ibal dnu na neho, e sa vdy alej musel pomykova, a tu zrazu hup, do hlboiznej jamy sa prepadol. Na astie sa neuderil vemi, ale oe? Ke bol celkom premoknut, preziabnut, vylanet, a o viac, tu v takej stranej jame! Nemyslel si inak, len e u tam mus skapa. Vtom sa obzrie na bok. Tu sa ti mu spozaleka zaerie svieca a pri svieci vid ako svoju loptu. Hne mu na um priiel ten zzran zbojnk, ktorho z temnice vypustil. Vtom sa zem zatrasie a ten ist zzrak zrovna k
206
nemu kra. No, vitaj, poved, u ns. Dobre, e si tu, aspo sa ti budem mc odsli, lebo aby si vedel, ja som podzemsk kr, a ke sa bude dobre sprva, u ma ti dobre bude. Len to jedno ti povedm, aby si sa ticho dral, lebo moji vojaci takch ud ako si ty nemu vyst. Vtom ho chytil za ruku a vyviedol ho do jednej osobitnej izby: Tu, poved, v tejto izbe bude teraz bva, a ke sa ticho zadr, krem ma nikto tu o tebe nezvie. il si on v tej osobitnej chyi ticho ako muka, a o mu bolo treba, podzemsk kr to vdy na ist as donal. V jednej skrinke stli pokladen knihy, z tch mu najskorej dal jednu do ruky: Tu m, poved, taj! A ke tu vytal, dostal druh, a tak alej do radu, ale zave len po jednej, k tomu ete cviil ho kad de dva razy vo zbroji a k vojenskm veciam ho prial. Tak preli dva roky. Po dvoch rokoch dal mu do ruky jednu trbku a takto ho oslovil: Vie ty o, ty si sa u pri mne dos velioho nauil, mohol by si u aj svet sprobova. Pjde tu nealeko do jednho mesta ku krovi do sluby. Ale nikdy nesmie vyjavi, e si krovsk syn. A ke bude da potrebova, len vyjdi do hory, tri razy na tejto trbke do zeme zatrb a ja ti naraz prdem na pomoc. Ale si na trbku daj pozor! Vtom ho zase chytil za ruku, vyviedol von a k sammu mestu, ete raz ho napomenul, aby si na trbku pozor dal, a naraz sa mu z o stratil. Krovsk syn sa zachytil do mesta a v meste zrovna do krovskho dvora. Tu sa ziiel s kuchrom a ptal si od neho dku slubu. Dobre, e si priiel, povie tento, prve potrebujem kuchtu; ak sa ti pi, me u ma osta. Dobre, odpovedal krovsk syn, ja pristanem aj na to. A dal sa hne do svojej roboty. V tejto slube sa n uhaj vo vetkom statone dral a kuchr ho nemohol dos prenachvli, e, poved, nemal ete pri sebe tak hodnho kuchtu. o viac ete, mlad kuchtk bol aj vrny uhaj, krsny ako rua, s umi sa vedel pekne zhovra a tu i tu rozumel sa kus aj do artu. To sa najm mladej krovej dcre pilo. asto sa vykradla do zhrady a tam sa s peknm kuchtkom zabvala. Aj kr ho rd videl a neraz ho do izby zavolal, aby sa s nm jeho diea poihralo, lebo ho aj sm vane okolo seba mval. Takto si kuchta preval v tom krovskom dvore. Sm by sa nebol ponazdal, e mu tak dobre bude. Ale tu raz prilet zl chr krovi, e susedn kr s vekm vojskom na neho ide. Kr sa 207
toho chru vemi zdesil, lebo nepriate bol kde mocnej. oe ale bolo robi? Musel sa oproti postavi. Zohnal, koko mohol, chlapov a tak iel do vojny. Dcru svoju vzal tie sebou, bo ju nechcel od seba necha, tak ju vemi rd mal. N kuchta dostal vek vu s na vojnu. Ptal sa od kuchra, aby ho pustil do toho a toho mesta, e si tam m da pokona, a kuchr ho pustil. Neiel on do toho mesta, ale rovno do dbravy. Vzal do ruky trbku, tri razy do zeme zatrbil, a tu naraz, kde sa vezme, tu sa vezme, zastane pred nm podzemsk kr a spytuje sa ho, e o iada? Kuchta ptal pomoc proti tomu a tomu krovi a ete ani dobre nedopovedal, o si iada, u cel vojsko podzemskch ud v rade stlo. On si musel tak aty obliec, ako tamt mali a podzemsk kr ho postavil za hlavu celmu vojsku; ale mu prikzal, aby dal na seba pozor a do predku sa vemi nepal. Prve sa u mala bitka poa, ke doli na pomoc. Prestrojen kuchta prosil kra, aby ho s podzemskm vojskom popredku do oha pustil, a len keby ho nepriate prevladoval, aby mu na pomoc priskoil. Kto bol radej ako kr? On na to vane privolil. Vojna sa poala stran, ale osi kamsi bolo nepriatesk vojsko strepan a sm kr len horko-ako umkol. Vaz kuchta vystpil si hrdo, poklonil sa krovi a neakajc na akovanie, odiiel aj s vojskom do dbravy. Tam tri razy do zeme zatrbil, podzemsk kr sa pred nm postavil, vojsko a aty mu oddal a za pomoc sa mu poakoval. Ke sa u mali rozs, daroval mu podzemsk kr jedno zlat jabko. Domov, pravda, kus pripozde priiel, ale pichol kuchrovi da do hrsti a zas bolo dobre. O pr dn sa vrtil aj kr s vojskom a dal pripravi vek hostinu. Po hostine zaal vychvaova toho cudzieho vaza, a mil princezka na to zateboce: Pravda, pravda, drieny to bol uhaj, ale predsa nie inak, ako je n kuchta! Tu ho dala hne zavola a do dobrej vle sa s nm zabvala. Medzi zbavkou uke jej to zlat jabko. Zlat jabko sa princezke vemi zapilo. Daj mi, poved, to jabko! Dostane ho, povie kuchta, ak mi nohy po lenky uke. Princezka si kus rozmala, rozmala: Ach, no! Ve to ni takho, budem ma zlat jabko. A po chvli privolila. Kuchta jej dal jabko a alej sa zabvali. Ten druh kr dusil v sebe jed, rd by sa bol vypomstil. O krtky as zobral ete stranejie vojsko a iel na tohoto kra. Voky-nevoky schystal sa i tento krajinu si brni. Kuchtovi zas prila va vybra sa na vojnu. Zaobiiel si kuchra a kuchr ho pustil. Ide rovno do dbravy, tri razy do zeme zatrbi, kr podzemsk pred nm sa postav a spta sa, e o iada. Priiel som a zas o pomoc prosi, povie na to kuchta.
208
A sotva to dopovedal, stli rady podzemskho vojska dva razy tok ako skorej. Podzemsk kr mu dal preobliec aty a postavil ho za hlavu celmu vojsku: Len, poved, daj pozor na seba, do predku sa vemi nepaj! A s tm zmizol. Prve sa u mala bitka poa, ke kuchta dobehol s vojskom. Prosil kra, aby ho zas s podzemskm vojskom popredku pustil, a len keby ho nepriate prevladoval, aby mu na pomoc priskoil. Kr vane na to privolil. Tu hne ako jasn strela zrazili sa vojsk. Sekali, rbali jeden druhho, hlavy padali ako makovice. Tak sa prali obe strany za hodn chvu, ani jedna ani druh popusti nechcela. Tu sa t podzemsk rozpajedia a pustia sa ako besn. osi-kamsi stratilo sa tamto vojsko a sm kr len horko-ako mohol s daktormi umkn. Vaz kuchta vystpil si hrdo, poklonil sa krovi a neakajc na akovanie, odiiel aj s vojskom do dbravy. Tu tri razy do zeme zatrbil, podzemsk kr pred nm sa postavil, on mu vojsko a aty oddal a za pomoc sa poakoval. Ke sa mali rozs, daroval mu podzemsk kr zas jedno zlat jabko. Domov, pravda, i teraz kus pripozde doiel, ale pichol kuchrovi do hrsti, a bolo po vetkom. O pr dn sa vrtil aj kr s vojskom a dal ete hrdiu hostinu pripravi. Po hostine nemohol sa dos nachvli toho cudzieho vaza a mil princezka zas len zateboce: Pravda, pravda, drieny to bol uhaj, ale predsa nie inak, ako je n kuchta. Tu ho dala privola a do dobrej vle sa s nm zabvala. Kuchta vytiahne druh jabko, ona si ho pta. Dostane ho, povie kuchta, ak mi nohy po kolen uke. Princezka kus rozmala, rozmala: Ach, no! Ve to ni takho, budem ma u druh jabko. A po chvli privolila. Kuchta jej dal zlat jabko a alej sa zabvali. Kr sa celkom nazdval, e je u bezpen a bude ma pokoj. Len ti tu zas dolet chr, e ten druh kr s nramnou silou cez hranice priiel, a o pred sebou zachyt, vetko morduje a pli. Vek strach obiiel nho kra. Tak nachytre sotva pr tisc chlapov mohol do zbroje postavi. V takom strachu vzdychal v srdci: Ach, len by som mohol vedie, i ten prde, i neprde? Ak neprde, jaj, beda nm, jaj, beda celej krajine! Porueno Bohu, u len iel s tou hstkou vojska a dcru vzal sebou. Sotva preli mu zeme, kuchta sa zas ptal od kuchra, aby mu dovolil s tam a tam do toho mesta. Kuchr ho prepustil a on hybaj rovno do dbravy. Tu vezme do ruky trbku, tri razy do zeme zatrbi, kr podzemsk pred nm sa postav a spytuje sa, e o iada? 209
Pre seba ni, povie kuchta, len pomoc pre mjho kra, ten druh kr zas ide na neho! A sotva to dopovedal, stli rady podzemskho vojska tri razy tok, ako skorej. Podzemsk kr mu dal preobliec aty a postavil ho za hlavu celmu vojsku: Len, poved, daj pozor na seba, do predku sa vemi nepaj! A s tm zmizol. V strachu vekom akal kr poiatok bitky. Vtom prilet prestrojen kuchta a hne pta, aby ho s podzemskm vojskom popredku do oha pustil, a len keby ho nepriate prevladoval, aby mu na pomoc priskoil. Krovi odahlo na srdci a dal mu vane po vli. Ako hrom rtili sa na nepriateov, tto stli radom ako mry. Tri razy udreli podzemsk na tch, tri razy museli ustpi nazad. Kuchtovi dlho u trvala t bitka, poal by netrpezliv. Skoil doprostriedka nepriateov, rbal a sekal na vetky strany. Ale ke najlepie sekal, aj jemu do nohy sekli a on spadol na zem. Boli by ho iste posekali, doliapali, keby nie zopr jeho vojakov. Ale tto ho schytili a zaniesli do krovskho iatra. Tu hne krsna krovsk dcra vlastnou rukou vyvanm runkom zavzovala mu ranu a za ten as jeho vojaci zdrzgali nepriatea, len mliiko chybelo, e aj samho kra nezajali. Ke sa vojsko vrtilo, vychytil sa kuchta a neakajc na akovanie, odiiel i s vojskom do dbravy. Tri razy do zeme zatrbil, kr podzemsk pred nm sa postavil, kuchta mu aty aj vojsko oddal a za pomoc sa poakoval. Ale mu podzemsk kr vzal z ruky i trbku: U ti je, poved, tto trbka viac netreba, ani moja pomoc, lebo sa u tvoje astie pribliuje, a preto u ani ma viac neuvid. Na pamiatku vezmi si ete toto zlat jabko a obr ho sebe k dobrmu. Proti ktormu si bojoval, vedz, e je to tvoj vlastn otec! Mj otec? sptal sa mlad vaz celkom udiven. Ale oe bolo robi? o sa stalo, viac sa neodstane! Ete sa chcel podzemskmu krovi za vetku lsku poakova, ale ten mu spopred o zmizol. Obrtil sa domov a tu kuchr poal sa u mrzie, e tak pozde ide; ale mu pomastil ruku a zas bolo dobre. Kuchta konal svoje prce ako predtm, ale sa musel premha, aby dakto nezbadal, e na jednu nohu krva. O pr dn sa vrtil aj kr s vojskom a tu len ete bola hostina! Po hostine vychvaovali do neba toho cudzieho vaza, a t tebota, princezka, zase sa len zamieala: Pravda, pravda, drieny to bol uhaj, ale predsa nie inak, ako je n kuchta. Tu hne dala ho zavola a do dobrej vle sa s nm zabvala. Kuchta vytiahol tretie jabko; ona si ho pta. Dm ti ho, odpovedal kuchta, ak bude so mnou spa, ale tak, e medzi nami hol aba bude lea, dvans sviec v chyi horie, dvans vojakov aj s tvojou komornou v chyi vartova.
210
Princezka si rozmala, rozmala: Ach, no! Ve je to tm poriadkom ni takho. Budem ma tretie jabko. A privolila aj bez vedomia otcovho. Veer v princezkinej svetlici dvans sviec sa zajasalo, dvans vojakov aj s komornou postavilo na vartu, hol abu naprostriedok do postele poloili a tak sa princezka s kuchtom uloila. Kuchta sa zadal, e sp, ale nespal. Tu, ako by sa chcel na druh bok obrti, zaviazan nohu von vylo tak, e aj runk bolo vidno. Ako ten runk komorn zazrela, beala hne ku krovi rozpoveda vec. Kr naskutku pribehol do tej svetlice a presvedil sa, e je to jeho dcrin spravodliv runk a ten mldenec nikto in, ako ten ranen vaz. Vojakov a komorn poslal naraz von, abu vzal pre, sviece zahasil a nechal ich tam v pokoji. Rno, ke vstali, dal zavola kr teraz u znmeho vaza, akoval mu za pomoc, ako vedel najinakie, a prosil ho, aby mu povedal, kto je, skadia je? Tu tento zaal rozprva od poiatku a do konca, ako sa s nm vodilo. Ke sa kr dozvedel, e ten kr, proti ktormu bojoval, bol jeho ochrancov otec, vypravil hne poslov k nemu, aby nemekal prs, lebo e jeho syn je pri om a e mu ako drienemu a statonmu uhajovi svoju dcru za enu prisbil. Ke sa ten druh kr od poslov dozvedel, o je vo veci, nevedel, i m svojim vlastnm uiam veri. Dal zavola toho poovnka a vzal ho na tvrdo, aby povedal, o s jeho synom urobil. Tento videl, e by sa darmo tajil, vyznal vetko, ako bolo, a to srdce, o doniesol, e je z jeho psa. Kr sa mu za tto novinu a za ten staton skutok nemohol dos naakova a bohate ho obdaroval. Nato hne dal do koa zapriahnu, pojal sebou krovn a iel k susednmu krovi. Bolo tam radosti, akej nikto, ak je svet svetom, ete nepamtal. Rodiia nali svojho zabitho syna a zabit syn svojich rodiov. Rodiia jedni dostali hodnho zaa, druh hodn nevestu, mlad samch seba; nepriatesk krovia sa pomerili a od tch ias boli najlep priatelia. O krtky as bola svadba. Po svadbe pojal mlad za svoju nevestu a odobral sa ku svojmu otcovi. Po otcovej smrti stal sa krom, a ke svokor umrel, zdedil aj toho krovstvo a tak panoval nad dvoma krovstvami astlive a panuje a doteraz, ak nezomrel.
211
i e hnevace?
Zdelili: M.Lukik z Novohradu; tiavnick zbavnk; Janko Rimavsk z M. Hontu; zo aria Ondrej Srnka a ten i rozprva, a to vo vidiekohovore ariskom. 1 Kdze bul, tam bul, bul jeden valal2 a v tym valalu byval jeden ocec troch synoch. Jeden z nich bul glupy a ve em za pecu edzel; dvojmi ae e3 trimali za mudre. I vybral e jeden z nich do sluby, do nedalekeho valalu. Mamua jemu nakladla pulnu torbeku priplamkoch.4 I veol un do jedneho domu a zjednal e z gazdom tak, e chtory e peri pohneva, temu e odree nus. I pool sluha mlacic. Na fritik nebul od gazdiny volany, ani na obid. I pytal e ho gazda: Miku! Nu, i e hneva? I co bim e mal hnevac? Vear bul tu i veera bula uvarena, no Mika zas nezavolali. I pytal e ho gazda: Nu, i e hneva, Miku? I omu bim e hneval. Nehneval e, bo mu priplamky z domu ee tervali. Ale na druhy na treci dze e torbeka vyprazdnela a zas nebul volany na obid. Pytal e ho gazda: Miku, i e nehneva? I by e abel nehneval, kedz me tak hladom morice! Tu gazda vycahnul nu a Mikovi odrezal nus.5 Tak bez nosu lecel on domu a aloval e ocovi i bratom na planeho gazdu. I ty gluptaku,6 hutorel7 mlai brat Pavko, ekaj, pujdzem ja. Hej, matko, napecte priplamkoch! Pavko e vvbral a prave do teho valalu i do teho domu priol, kdze bul Miko a zjednal e s 1Zase sme zvolili k tomuto hovoru artovn kus. Kad pochop, e tieto vo svojich vidiekohovoroch najoriginlnejie znej. Krtke e ako
v ostatnch povestiach tak i tu zmkuje pred sebou hlsky d, l, n, t, vyjmc pdy a slov na str. 185 a 186 udan. Hlska i zmkuje ich bez vnimky. [Zsadne zachovvame v plnosti transkripciu Dobinskho. Lime sa od neho v dvoch jednotlivostiach: Dobinsk pe v niektorch jednotlivch prpadoch mke v slabikch e, e. Tu mke nepeme.] 2dedina, ves 3pln kapsiku predplamenkov - predplamenky i podplamenky pe sa z vykysnutho na peenie chleba u hotovho cesta, take sa kus z neho rozvak, a km ete v peci ohe plameom hor, ono pred plame polo. Vyd. 4pln kapsiku predplamenkov - predplamenky i podplamenky pe sa z vykysnutho na peenie chleba u hotovho cesta, take sa kus z neho rozvak, a km ete v peci ohe plameom hor, ono pred plame polo. Vyd. 5nos. 6sprostk, hlupk. 7hovoril
212
totym gazdom, e chto8 e peri9 pohneva, tomu e odree nus. Dali i jemu mlacic po tri dni. Ale ani peri, ani druhy, ani treci dze nezavolali ho jesc. Pavku, i e nehneva? pytal e jeho gazda. I abli by e vam tu nehnevali, tady10 mi u bruch ku hirbtovej kosci11 prirostnul. Tu gazda vycahnul nu a Pavkovi odrezal nus. Pool Pavko do domu bez nosu a povedzel staremu bratovi: Plana to hoscina, Miku, muj nus u abla! I skriknul spoza peci najmlai Adam: Vy sce glupe, pujdzem ja a uvidzice, e dobre vysluim. Pool un12 s priplamkami v torbeke a natrefil prave na toten valal, na chtorym13 jeho braca buli, a zjednal e s totym gazdom, e chto e peri pohnev, tomu e odree nus. Ale si Adam znal pohnuc rozumom. Jak ho gazdia na obid nevolala, s tym, co namlacil, pool do karmy a icko14 zaloil. Priol gazda i nevidzel zarno.15 I pytal e ho Adam: i e hnevace, gazdo? I co bim e hneval! To tak tervalo vecej razy16 a gazda, aby nestracil nus, povedzel ve, e e nehneva. Mlacene17 prestalo a Adam, co vymlacil, to vynoil do karmy. Raz priol dze, v chtory gazda i gazdia mueli z domu pojsc 18 a Adamovi nasudzili, by do ich navracea jednu ovcu, chtora pera, kedz un vejdze do chiva,19 na neho popatri, zarezal a oiscenu uvaril v kotliku i perain20 priloil. A dzecko, kedz by e mu co prihodzilo, oilil.21 I veol Adam do chiva s vekym buchom a hurtom, take icke ovce na neho popatreli, chtore un potym icke22 porezal, bo icke na neho odrazu popatreli. Tak un jednu oiscenu
8kto. 9prv, prv.
0 ve, vak. 1 ku chrbtovej kosti. 2 on. 3 ktorom, kterm 4 vetko. 5 zrno, obil. 6 viac rz, vce krt 7 mltenie 8 ods, odejti. 9 staje, mata, chliev. 0 petruka, petrel. 1 oistil 2 vetky
0 1 2 3 4 5 6 7 8 9 0 1 2
213
poloil do kotla a mesto peraina rucil do kotla psa, chtory e volal Perain. Potym pool ku dzecku a vidzel ho eile.23 Glupa jeho hlova chcela ho vcale oilic; rozcal ho na poly, oiscil a jako jahne poveil na klin. Tu pridze gazda i gazdia i pytaju e Adama, i icko dobre sporadal? Un povedzel: Ovce sem porezal, Perain do kotla rucil, a mu nohy viu,24 a dzecko som vcale oiscil. Nu, i e hnevace, gazdo? I co bim e hneval! Bo svuj nus rade mal. Na odpus25 kedz mali pujsc,26 bula vek cma. I povedzel gazda Adamovi: Bulo by dobre, keby dachto povicil27 a do teho koscela. Hodce vy, hodce,28 di ja vam povicim! Val ohe a strechu zapalil, a vcale dum zhorel. I prilecel gazda a Adam hutorel ku nemu: i e hnevace, gazdo? I co bim e hneval? Bo mu ubi bul nus, jak jeho dum. Co ale bulo robic, bez domu, bez ickeho? Poli oni do veta, gazda i gazdia i sluha. Chceli ho umercic.29 Ta hutoreli mezi sobu, e v noci, kedz budze spac, e gazda ho ruci do vody. To ale Adam vyrozumel, nelehnul on ebe na kraj ku vodze, ae v noci stal a gazdiu, chtora bula na kraju, rucil do vody. Prebudzil e gazda i vidzi, e vera eny net. 30 Ta31 poal kriec. Ale Adam e ho pytal: Nu, i e hnevace, gazdo? I by e abel nehneval, di i me o icko pripravil. A Adamek val nu, gazdovi odrezal nus. Val e Adam na hohy a priol do domu. A svojim bratom povedzel: Nu vidzice, vy muderci, e ja vysluil nus!32 3 neist 4 visia. 5 odpus, t. j. utiere, sluby boie o polnoci pred prvm dom vianonm od katol. kresanov vydriavan. 6 s 7 niekto posvietil 8 ite, jdte. 9 usmrti. 0 niet, neni 1 nu, teda 2 Pre t iastku nho itatestva, ktor by na prv pohad mravn nauenie tejto rozprvky neuhdla,
3 4 5 6 7 8 9 0 1
2 poznamenvame, e je ona namieren proti ukrutnosti gazdovej, ktor tak nemilosrdne so svojimi sluhy jednal a u t pravdu: m kto hre, tm trestan bva. Vyd.
214
Svetovldny rytier
Podal a rozprva Samko Bodorovsk z Banskej Bystrice. Bol raz jeden u obstarn kr a ten mal troch synov. Ako dobr otec rd by bol z nich o najdrienejch uhajov vychova a povolal tch najmdrejch ud z celej krajiny, aby mladch kroviov vo vetkom, o im vedie treba, uili a cibrili. Ale t veru z milch kroviov ni nemohli vykresa, a ako boli prili, tak jeden za druhm zanechali krovsk palc. Nebork otec sa nad tm vemi smtil, lebo predzvdal, e jeho synovia pre ich nespsobnos ahko cel krovstvo utratia a na ven veky neastn ostan. Ako sa takto de po dni v mylienkach trpil, len zrazu strhne sa velik hrmot, take sa od toho cel palc striasol. Kr be von, e o sa to rob, - a tu vid naprostred dvora peknho ozbrojenho rytiera1 na koni. Ten zosadol hne a poberal sa rovno ku krovi, ktor ho vemi vane prijal. Rytier sa ni nechcel meka, ale hne oznmil, preo priiel. Poujem, poved, e mte troch synov, ktorch ste doteraz k niomu nemohli privies. Ak sa vm pi, prepuste mi jednho z nich, trebrs toho najmladieho, uvidme, i bude da z neho. Kr na to z radosti privolil, lebo sa fal, e pri takom hodnom rytierovi me sa predsa o to podui; len to sa mu nevidelo. e si nevyvolil zo starch, ktor sa mu ete predsa trocha scej zdali by. Rytierovi bolo jedno, i ten, i ten, a tak si zvolil toho najstarieho. S tm sa od kra odobral; syna pojal za ruku a vyviedol na dvor, kde ich pyn tto akal. Vysadli oba na a rytier zavolal ete krovi: O rok ti ho zase donesiem! Bodol ttoa a ten sa schytil do skoku tak, e sa cel palc poznovu od toho striasol. osi kamsi prileteli do rytierovho zmku, ktor sa len tak od zlata a striebra a drahch kameov ligotal. Tu rytier povodil chovanca svojho radom po vetkch izbch, poukazoval mu vetky znamenit veci a ku pokonu preriekol: Toto bude teraz ako tvoje vlastn, me s tm, o chce, robi. A m tu aj veliake zbavky, aby ti dlh chva nebvala. Druh prcu nebude ma iadnu; me sa jednostajne len ihra a zabva. Ale na konci roku mi tak veeru prichystaj, o ju u na pol mle zavoniam. Ja teraz musm ods do sveta a cez cel rok ma nevid. Ale po roku ma istotne akaj! A ke vykon statone, o ti kem, uvid potom, ak ti pamiatku spravm. No tak teraz zbohom a zosta zdrav! Mil rytier odiiel. Princ ostal v ndhernom palci, kde z izby do izby chodil, v drahch veciach sa preberal a zbavkami vakovmi si as krtil. Tak mu previhol rok ako ni a on sa zadivil, ke ho jeden sluha opamtal, e zajtra rytiera domov akaj. Tu mu u aj trochu prineskoro bolo vystroji t veeru, ale on sa pousiloval a spravil ju tak, ako najlepie vedel.
1Ritter
215
Zrazu zahrmelo v palci. Rytier zosadol z ttoa a rovno sa poberal ku kuchrovi. Drieny si ty uhaj, reie mu, na pol mle sa mi od tej vne kchlo. Len o sa poskladal, hne si sadol k zakrytmu stolu a dal sa do chutnej veere. Ke u vetky zlat a strieborn misy vyprzdnil, vstal hore a obrtil sa k princovi: No, syn mj, statone si sa zadral, zasli hodn odmenu. Naber si z tchto drahch vec, koko len chce, ja a odprevadm k otcovi a na ceste ti ete inakiu pamiatku spravm! Mil princ bral a pchal do vriec o najinakie veci, koko sa mu len pilo. Vtom zadupotal na dvore tto a rytier zavolal na princa: Po a sadaj! A o si si tuto nabral, o to nemaj staros, to ti popredku dopravm k otcovi. Vyvihli sa na ttoa a leteli, a doli na jednu pekn lku. Tto zastane. Zosadn dolu a rytier povie princovi: Kakni si na zem a ucho prilo k samej zemi! On urobil tak a poval, poval. oe vid a o pouje? spta sa ho rytier. Mil princ s vekou radosou vyskoil a povedal: Vetko som videl, o sa kovek vo svete rob; aj mjho otca a bratov, ako sa v mojich veciach preberaj, ktor som si u teba nabral. No teda, takm ty rytierom bude, o bude vedie vetko, o sa na svete rob. A to bude ma odo ma pamiatku. Teraz pome rovno k tvojmu otcovi. Tto sa poznovu vychytil s nimi a neprestal letie, a v krovskom palci zahrmel, kde ich otec a bratia s vekou radosou privtali. Otec sa rytierovi poakoval a zdriaval ho, aby sa u nich pobavil. Ja sa nestam meka, povie na to rytier, ale ak sa vm pi, prepuste mi i toho strednho na jeden rok. Kr milerd na to pristal a rytier pojal hne za ruku strednho syna; vysadli na ttoa a zaleteli do rytierovho zmku. Tu ho hne povodil po vetkch izbch, poukazoval, kde ak drah vec a zveril mu to vetko pod opateru na cel rok, aby si poda vle kad poprezeral a s hrakami velijakmi sa zabval. Ale na konci roku aby mu tak veeru prichystal, o bude u na mu pchnu. To e ke vykon, dostane hodn odmenu. S tm mu podal ruku, sadol na ttoa a letel do sveta. Princ, ako jeho star brat, ni inie nerobil, len sa z izby do izby prechodil, v tch drahch veciach sa preberal a zbavkami si as krtil. Na konci roku sa prichytil ku kuchreniu tej
216
veere a dobre sa mu podarila, lebo pchla na mu zeme. Rytier prihrmel, a len o sa poskladal, sadol ku prichystanmu stolu a veera sa mu pila. Ke u bol so vetkm hotov, vstal hore a obrtil sa k princovi: No, syn mj, statone si sa zadral, za to ti chcem spravi na ivot pamiatku a sm a odprevadm k otcovi. Potom mu kzal tie, aby si nabral z jeho vec, o sa mu len pi, a e to on vetko popredku vyprav k jeho otcovi. Hne nato vysadli na ttoa a leteli dlho, a k vekmu moru, a tu tto na brehu zastal. Zosadli oba a postavili sa na samuikom kraji. Tu rytier vytiahol z vrecka tri dukty, zahodil ich aleko do mora a kzal princovi, aby skoil dnu a tie dukty mu nasp doniesol. Princ sa len na neho podval, e i to naozaj a i sa len artuje. Ale veru mil rytier to tak naozaj myslel, a ke sa princ zdrhal, rytier vytiahol me a ibrinkoval mu s nm nad samou hlavou. e ho, ak nechce poslchnu , naraz zotne, a vetko jedno mu bude, i takto i tak zhyn . Chce, nechce, mil princ skoil do mora. Ale ako sa zadval, ke zbadal, e je na suchom a nie vo vode. Okolo neho vade voda tiekla a on stl na suchu a na ktorkovek stranu sa pohol, vade sa mu voda vystupovala. Naiel astlive aj tie tri dukty a vyniesol ich rytierovi na breh. No vid, ohlsil sa tento, o si sa mal tak b? Od tchto ias bude takm rytierom, e kdekovek bude bojova a traf a nepriate naha, ty cez vodu prejde such; kto sa ale za tebou pust, kad vo vode zahynie. To bude ma odo ma pamiatku. A teraz pome zbohom k otcovi tvojmu! Ke do krovskho palca doli, vetci im vybehli v strety a vyteen otec nevedel sa dos naakova rytierovi, e tak staros o jeho synov m. Slab staros, povie na to rytier, a ke sa vm pi, prepuste mi ete aj tohoto najmladieho do jednho roka. Vezmite ho, vezmite, odpovedal kr, vane, milerd vm ho prepustm. Br by sa vm poastilo najm z tohoto netrebka nieo vykresa. Rytier nedbal, i je tak alebo tak, len si ho mal v moci. Ve mi tento me by ete inak poruke ako t dvaja, myslel si. Hne sa vyvihli na ttoa, rytier pokvol rukou a povedal zbohom! osi kamsi stli na dvore zmku rytierovho. Ako zosadli, viedol rytier chovanca svojho do ndhernch svetlc a mil princ dobre si oi nevyhadel na krse tch vakovch drahch a uteench vec. No, syn mj, ohlsil sa rytier, tu inie nebude robi, len tieto drah a pekn veci obzera a s tmito hrakami sa zabva; to bude tvoja jedin prca. Druh ti ale to nakladm, aby si ma na konci roka, ke sa bohd astlive navrtim, s takou veerou akal, o ju zavoniam, ke
217
ete na dve mle od mjho palca budem. Ak mi to statone vykon, spravm ti ete inakiu pamiatku ako tvojim bratom. S tm sa od neho odobral, vysadol na ttoa a hybaj zase do sveta. De za dom preletel princovi ako ni. Ani nevedel, kde sa vzal, tu sa vzal, koniec roku. Tu si vyskal rukvy a dal sa do chystania tej veere. Ke rytier na dvore zahrmel, stlo u vetko pekne krsne pohotove. Ete len vo dverch bol, u chvlil dobrho kuchra, e ho t va a na poltretej mle zala. Hne si prisadol ku stolu a vetko do akomneho maku s vekou chuou pojedol. Po veeri vstal hore a obrtil sa k princovi: No, poved, statone si sa zadral, takto veeru ete nepamtm a za to ti spravm veit pamiatku. Na to hne posadali na ttoa a zachytili sa tou stranou, ktorou pred rokom boli prili. Leteli, leteli zadlho, a prili na t ist pekn lku, kde sa s najstarm bratom bol stavil. Tu zase tto postl a bol vemi smutn, lebo vedel, o sa m sta. Rytier horko-ako zosadol dolu a kzal princovi, aby aj on ziiel. Ten skoil rezko a rytier zaal k nemu hovori: Syn mj drah, ja u alej nevldzem, u ma moje sily celkom opaj, ja musm umrie. Nemm nikoho takho, ktormu by som zveril mj palc so vetkm bohatstvom, ktor sa tam nachdza. K tomu aj tohoto vernho konka, ktor so mnou spolu zrstol a tok ako ja nebezpeenstv vystl. Toto vetko oddvam do moci tebe, ty bude teraz nad vetkm tmto pnom. Tu sa obrtil k smutnmu ttoovi, potapkal ho ostatn raz a prikzal mu, aby aj budcemu pnovi tak verne slil ako jemu sammu. Potom zase hovoril princovi: Ty s pomocou tohoto konka a s tmto meom, ktor som vo dne v noci opsan mal a ktor teraz tebe poram, stane sa najslvnejm rytierom, take s nm me cel celuik svet vybojova. Ale to ti povedm, daj si na ak najlep pozor; lebo ak by ti ho dakto od psa odviazal, naskutku by si skamenel. To ke preriekol, odviazal si me a podal ho princovi. Len o si ho tento opsal, v tom okamen star rytier spadol na zem a dokonal. o tu robi? myslel si mlad rytier. Ako ho tu pochova, ke iadnej pomoci nieto, a kde ju hada, i doma i v rytierovom zmku? Hne sa mu ale znevidelo, aby sa mal domov s takm smtkom vrti a poveda, e je ete ani nepochrnen. Vysadol teda na ttoa a iel nasp do zmku. Pojal so sebou ud a s pomocou tchto na tej uteenej lke pod strom, ktor v prostriedku stl, starho rytiera pochoval. Ako u s hrobom celkom hotov boli, mlad rytier vypravil poddanch nasp s tm poruenm, aby zmok, u teraz jeho, v dobrom poriadku udrali, a pokm sa sm do nenavrti. S tm letel k domu, a ke zhrmel naprostred dvora, cel palc sa striasol. Otec vyjde aj so
218
starmi syny. Najprv sa zakol, kde mu jeho syn ostal, a e sa len sm rytier vrtil. Ale ako bliie kroil, videl, e je to jeho syn. Prv hne otzka bola, preo aj sm rytier s nm nepriiel, preo ostal doma? Syn mu vyrozprval, o a ako sa stalo na ceste, nad m sa otec a bratia vemi zasmtili. Ale ke im alej vykladal, e star rytier svoj zmok so vetkm bohatstvom jemu poruil, divili sa vemi a bratia mu to astie zvideli. Vnili dnu a tu hne otec vzal vetkch troch pred seba: Noe mi u teraz preukte radom, o ste sa tam kad za jeden rok nauili. Lebo t dvaja, trebrs sa ich dos spytoval, nechceli mu zjavi, o vedia, pokia sa aj ten najmlad nevrti. Ako to otec vyriekol, tu sa kad umykoval, nikto nechcel predok zavies a dvaja star len toho najmladieho tiskali, aby on zaal. Po starom do mlyna, povie na to tento, ja najmlad ostanem napokon. Voky-nevoky pribral sa k rei ten najstar a povie: Ja som tak rytier, ke ucho k zemi prilom, vetko poujem a zviem, kde sa o rob. Na to sa ohlsil stredn: A ja som tak rytier, e kdekovek cez vodu pjdem, vade sa mi bude voda odstupova a ja pjdem po suchom. oe by to vetko bolo, zvolal najmlad, ja som tak rytier, o tmto meom a pomocou mjho ttoa cel svet vybojujem, aj vybojova musm. Ako to bratia pouli, ete tm horie ich napajedilo, a keby boli mohli, neviem, o by mu boli spravili. Za jeden as potom ili vetci traja doma. Ale e otec teraz toho najmladieho najradej videl, to t dvaja nemohli strpie a zriekli sa, e si pjdu inde astie hada. Odobrali sa od otca a matky, po bratovi sa ani neobzreli, ale sa mu zle-nedobre zastrhali, e sa musia nad nm vyvrchnova. A tak sa pobrali do irokho sveta. * Spoiatku cesty nerozprvali o inom, len o tom svojom bratovi a radili sa medzi sebou, akoby ho mohli o to, o m, pripravi a pokazi mu vetko astie. Medzitm len stpali alej, a kde prili k poddanm otcovm, vade ich ako krovskch synov vane prijmali a potrebnmi vecami na aliu cestu opatrili. Km na hranicu neprili, chodili sami dvaja, ale tu vzali k sebe dakoko chlapov, aby vraj v cudzom svete bezpenejie mohli cestova. Dobre lebo nebrs. Ako u boli v druhom chotri, nespravovali sa viacej tak, ako vo vlastnom. Oni si vea zakladali v tom, e s oni tak rytieri, e oni to a to mu. Kde prili, nie eby sa boli ticho a poriadne drali, ale trpili a mordovali ud, ke im nieo nechceli 219
povli urobi, alebo sa zdrhali da, o od nich driapali. Tak sem a tam sa tlajc vea dedn vyplienili, vyplili a na mizinu doniesli. A toto zbojstvo sa im darilo za drahn as. Ale tu sa dostal ponos do u samho kra tej krajiny, ak sa koda od tch zbojnkov rob, a ubieden udia prosili, aby ich pochyta a vykntri dal. Kr naskutku vydal rozkaz, aby sa vojsko prichystalo a tch lpenkov vyplienilo. Ale aby tch dvoch drienych vtkov hadeli ivch dolapi a k nemu privies. Ako to t dvaja pouli, e vek vojsko proti nim kr poslal, mlad brat vedel hne o urobi. Zabrali sa k jednej vekej rieke a postavili sa na breh. Nezadlho dolo krovsk vojsko a mysleli si: o by tak hstka proti nm spravila, tch ahko do vody pohdeme. Ale ako u prilo na bitku, dvaja bratia skoili popredku do vody a za nimi cel t zberba. Preli such a na druh breh, ani len kvapka vody sa iadneho nechytila. Vojsko krovsk, ako to videlo, hne sa pustilo za nimi; ale voda bola hlbok a vetci sa tam potopili. T na druhom brehu od radosti sa smiali a ujkali strane. Ale aj im potom neslilo dlho astie. Kr poslal hne druh vojsko a to ich nenazdajky, ke jednu dedinku plienili, celkom zaobkilo, e ani len jeden nemohol uvrzn. Vetkch dojednho priviedli pred kra a tch dvoch oplanov popredku. Ako tchto kr zazrel, hne sa ich sptal, e kto s a skadia prili. Oni odpovedali, e s synovia toho a toho kra a e sa vybrali na cestu v druhch krajinch si svoje astie hada. Nu na takto spsob si vy astie chcete zska? zvolal rozmrzen kr. eby ste vy boli krovsk synovia, to vm neverm, lebo by to krovsk synovia robi nemohli, o ste vy poparatili. Sm pozor a cel v oblek prezradzuj, e ste len zbojnci. Pre s vami do chldku, rozkzal kr, a o krtky as, ke sa sd nad vami dokon, budete visie. V t noc za tm, ako sa toto v cudzej krajine s dvoma bratmi dialo, otec doma mal u nad samm rnom vemi smutn sen o svojich synoch. Vetko sa mu to a tak snilo, ako sa s nimi naozaj stalo. Sko na nohy a ide s tm snom k najmladiemu synovi, ktor vtedy ete tuho spal. Priblil sa k jeho posteli a za chvku sa dval na neho, lebo strane zubami krpal. Potom ho zobudil a vyrozprval mu svoj sen. Ten ist sen som mal aj ja, odpovedal syn. To ns teda ani mli neme, e by to skuton pravda nebola. Otec drah, ja sa musm na cestu vybra a tm neastnkom na pomoci by. Otec ho nemal vu od seba pusti. Obval sa, e aj on tak neastlive pochod. Ale ten sa nedal odstrai. Rozkzal hne, aby mu ttoa osedlali a prihotovili, o treba, na cestu. Po chvli zadupotal na dvore tto. Otec sa placi odoberal od syna. Oj, otec drah, teil ho tento, nemte sa o za ma b. Km mi tento me pri boku zvon, nesmie sa ma nikto ani len dotkn. S tm sa vyvihol na ttoa a letel, akoby ho vystrelil. Nebavil sa ani on nikde, len rovno
220
cielil k tomu krovi, kde jeho bratia chyten sedeli. Ako sa k mestu blil, tu vid hromadu ud vo vekom kolese. Na prostriedku sedel kr. Na boku stli jeho u na smr odsden bratia a pri nich kat. Tu ke zbadal, e je u s jeho bratmi naozaj zle, popchne ttoa a akoby z neba spadol, postav sa pred samho kra. Bratia jeho sa zadvali vemi, lebo ho poznali naraz a naraz aj veseliu tvr poali ukazova. Mlad rytier pozdravil kra, ako sa sved, a prosil ho, aby jeho bratom odpustil a ivot im daroval, e je on ten a ten, ich vlastn brat. Ve keby po rytiersky a po krovsky prili tak ako ty, aj ja by som ich inakie bol privtal. Ale ke mi toko kody narobili, toko ud pobili, oe inie zaslia ako smr? hovoril kr. Tvoja koda sa ti trojnsobne vynahrad, odpovedal rytier, mojim ale bratom ivot darova mus. To ma nikto neprimus, zvolal nahnevane kr, a na tvoju smel re dm ich hne zoa. Ako to ale poul mlad rytier, zvrtol sa s ttoom a al jeho vojakov jedno po druhom a iaden sa mu naproti postavi nemohol, ani neosmelil. Pokoj, pokoj! zvolal teraz naakan kr. Hne mu bratov prepustil a k nemu sa krajie ukzal, tak, e sa celkom medzi sebou spriatelili, a kr ho do svojho palca zavolal. Ako ta prili, hne sa vystrjala vek hostina a vakov zbavy, kde si najm dvaja bratia po tokom strachu dobre poskoili. Ke u bolo po vetkom, odobrali sa pekne od kra a vyli von z mesta. Tu ten najmlad zastavil bratov a sptal sa ich, e i ho chc vo vetkom poslcha a jeho radu nasledova, e ich na aliu cestu pod svoju ochranu vezme a astlivmi urob. Bratia teraz u inak mysleli, ako ke boli z domu vyli; zmdreli vlastnm neastm. Pokakali na kolen a prisahali bratovi, e ho chc ako vlastnho otca cti a vi a e jeho dobr radu bud naveky nasledova. No tak teda, odpovedal najmlad brat, teraz pjdete v meno boie so mnou! A tak sa aj zabrali vetci traja spolu a li cez mnoh slvne mest a krovstv. Kde len kovek prili, vade ich radi a vane prijali, lebo nikomu neboli na kodu, ale kadmu k dobrej pomoci. Najm ten najmlad brat, kde sa len obrtili, vade slvnymi a hrdinskmi skutkami krsnu pamiatku po sebe zanechal. * Ke u mnoho krajov takto schodili, dostali sa raz do jednho krovskho mesta, a tu sa vemi zadivili, e bolo cel iernym sknom obtiahnut. Obsadli v hostinci a spytovali sa, o znamen ten smtok po celom meste? Tu im hostinsk zaal vyklada, e nablzku mesta bva vek drak s troma hlavami, ktormu musia kad tde da jednho mldenca alebo
221
panenku, a e na rno prichod rad na sam krovu dcru, ktor cel mesto pre jej uteen krsu a dobrotu rado videlo. Preto e je cel mesto v takom smtku. Ke je tak, povie na to mlad rytier, chote a povedzte krovi, e tu jesto tak uhaj, o jeho dcru od toho parka oslobod. Dajte si pokoj, ohlsil sa ktosi zboku, bolo tu dos rytierov, ktor sa vm bezpene mohli rovna a ktor sa osmelili bi s tm drakom, lebo sa fali dosta za enu t krsnu princezku. Ale ani jeden neodiiel iv, vetci tam skazu pobrali. No len vy chote, posielal ich rytier, e sa zas tak nachod, ktor chce za u umrie. Ale e sa smrti tak ahko nefa, lebo vazstvo dr ako v hrsti. Hne na to zachytilo sa viacej takch, o sa hodnej odmeny fali, oznmi krovi to posolstvo a po chvli sa s tou odpoveou vrtili, e by kr a jeho dcra toho odvlivho rytiera radi videli, a preto aby si nesaoval prs do krovskho palca. Mlad rytier vyvihol sa na ttoa a priletel do krovskho dvora, kde mu kr s dcrou a vetci ostatn naproti vyli, kad obdivoval jeho pekn postavu, a sm kr sa nevedel dos nadva na jeho uteen ist tvr a na cel jeho oblek, ktor stl na om, ako by ho ulial. Tu ho hne kr uviedol do svojho palca, hostil ho znamenite a na noc u seba zadral. Ke za rna slnko vychodilo, vysadili do koa princezku, ktor od vekho strachu omdlievala. Rytier sa niesol na ttoovi a kr s nramnm udstvom li za nimi srdce kadmu mocne klopalo. Voz pred jednou kaplnkou zastal, do ktorej princezka vola, sadla si a modlila sa. Rytier neprestraen prechdzal sa okolo kaplnky a kr s udstvom zaleka sa dvali, o sa bude robi. Zrazu bolo pou stran revanie; osi-kamsi priletel drak k samej kaplnke, a plame mu z pyskov ibal. Len obchdzal, len uchal okolo tej kaplnky a na rytiera sa ani neobzrel. Tento len akal, o a ako drak pone. Ke u vetko dookola poobzeral, zvil sa do povetria, vrch z kaplnky strhol a u chcel dnu vletie. Vtom skrkne, a sa len tak ozvalo, rytier: Ha, o ty tu chce a o tu had? Ba ty o tu chce, ty zemsk chrobk? zarual drak, ja si pre to idem, o je moje a do toho sa ty nem stara. To je nie tvoje, ani nebude, povie na to rytier, a ke ho chce dosta, po so mnou za pasy. Vtom schytil drak rytiera a tak ho hodil, e a po lenky do zeme uviazol. Ale ten stadia ahko vyskoil a schytil me. Odal hne jednu hlavu drakovi. Tu nahnevan drak sypal naho ohe strane, e u temer nemohol obst. Naastie mu bola dala princezka jednu mas a tou sa chytro potrel. Ako drak videl, e mu ohe nevad ni, schytil ho zase a hodil ho tak, e sa a po kolen do zeme zaryl. Rytier vyskoil poznovu a uchytil me. Odal aj druh hlavu drakovi. Vtom sa ozvali radostn hlasy divkov a niektor sa zachytili, e mu pomu t potvoru konene prevlda, ale on im nasp zakval, aby len ostali tam, kde s. A ustat drak si 222
medzitm oddychoval. Tu si pomysl rytier: o sa ja budem s tebou toko kasa a aka, aby ti nov sila prila? Schytil me, odal mu aj tretiu hlavu a sekal do jeho tela, dokia len nebadal, e ho u celkom para opustila. Teraz u prileteli aj kr aj vetci ostatn, vtali radostne vaza a kr ho ako svojho syna objmal. Tu vystpila aj obveselen princezka. Slzy radosti ju zaliali a nevedela sa dos naakova svojmu osloboditeovi za jeho ustvanie. S vekou slvou vracali sa nasp do mesta a tu miesto ierneho skna boli u domy ozdoben krsnymi kvety a vencami; vade sa len o rytierovi rozprvalo a kad sa bliie tisol a napnal, aby mu aspo tvr mohol vidie. Ako do palca prili, hne sa chystala vek hostina. Hostia sa umiestili okolo stolov. Na prvie miesto sa posadil kr s rytierom a pri boku tohoto sedela princezka v ruovch atch. Ke sa u hodne poastovali, vstal hore kr a takto prehovoril: Mil hostia! Princ tento tak vek skutok vykonal, pre ktor niet na celom svete dostatonej odmeny a ja som ho tm menej v stave, ako by sa svedilo, odmeni. Medzitm nemm syna, na ktorho by som po mojej smrti krovstvo nechal. Od srdca si prajem, aby rytier, jestli by sa mu pilo, na moje miesto tu zostal, s mojou dcrou sa pobral a tak astlive kroval. Viem to, e by tento odstrnil od krajiny kad neastie, ktor by jej skazou hrozilo. Rytier si u popredku pomyslel na to a poradil sa so svojm ttoom, o m a o bude robi? On chcel dosta tak enu, ktor nebude ma ani najmeniu chybu. I toto, pravda, bola uteen panika: oik ierne ako trnky sa jej vdy usmievali a lka, ako by jej dve ruiky boli na tvri vykvitli; ale to bola chyba pri nej, e mala bradoviku na pravej ruke. Za to sa princovi nepila; ale si pomyslel, e by dobr mohla by najstariemu bratovi. On vstal hore, uklonil sa krovi a odpovedal, e by on to, o kr iada, dos rd k jeho vli spravi, ale e je ete primlad a nevea sa ete vyznail, e si mus ete vie zsluhy spravi na svete. Ale e m ete dvoch bratov starch, ktor tie s nm cestu konaj a astie si hadaj. Ak by teda krovi nebolo proti vli, e by prosil, keby sa jeden alebo druh z nich tohoto astia astnm sta mohol. Kr i na to rd privolil a dal hne aj tch dvoch bratov zavola. Tu sa naraz najstar brat vystrojil za zaa a vydriavali ndhern svadbu. Po svadbe pojal rytier najstarieho brata mlo na stranu a dval mu radu, ako sa m sprva, aby mohol astn by; o mu ten aj splni prisbil. Napokon ale pripomnel ete bratovi, e ak by dakedy zvedel, e je on v dajakom nebezpeenstve, aby pamtal na neho a neobmekal na pomoc mu prs. Na to hne poali sa dvaja bratia odbera od smutnho kra a od mladej nevesty, ktor osloboditea svojho so slzami vyprevdzala. uhaji vysadli na bystr kone a sprevdzan nramnm udstvom vyli von z mesta. Tu ete stisli bratovi ruku a pustili sa alej do irokho sveta.
223
Prili do tretej krajiny a tu sa mlokde stavili, len sa m skorej ponhali do krovskho mesta. U zaleka im do o padli vysok vee a vek palc krovsk. Ale to vetko vyzeralo ierno. Prdu do mesta, tu vetky ulice obtiahnut iernym sknom. o to m zase by? myslia si a vndu do hostinca. Tu sa hne spytuj: o je za prina, e cel mesto takto smti? Ach prevelik neastie, odpovedal hostinsk, tu za mestom bva jeden drak so iestimi hlavami, a tomu mus mesto dva kad tde jednho mladho loveka, raz mldenca, raz paniku. Teraz priiel u rad na sam krovu dcru a zajtra ju maj tomu drakovi odnies; preto, ha, je v celom meste ten smtok. Najmlad brat povie na to hostinskmu, aby iel hne rovno ku krovi a oznmil, e je tu jeden rytier, ktor jeho dcru chce oslobodi a istotne oslobod. Jaj, pane, kvol rukou hostinsk, dos tu u bolo rytierov, ktor by radi boli dosta krovu dcru a pustili sa do bitky s tou potvorou; ale vetci zle pochodili; nevrtil sa z nich ani jeden iv. Medzitm ke len tak iadate, vane vs oznmim u kra. Kr ako o om poul, hne ho dal k sebe zavola. Objal ho ako vlastnho syna a v palci ho zadral. Princezka sa tie trochu obveselila, najm ke ju rytier poteoval, aby sa nebla, e sa jej ani len vlas na hlave nepohne. Sotvae poalo svita, odviezli aj tto princezku do jednej kaplnky. Rytier ostal pred kaplnkou. udstvo sa obale dvalo, ako t bitka vypadne. S velikm revom priletel drak; strhol naraz vrch kaplnky a na stranu odhodil. Vtom sa ozval rytier, e o tam had? Drak sa obzrie a zaru: Hadm si to, o je moje. To je nie tvoje, ani nebude nikdy, odpovedal rytier. Tak z rei do rei, a prilo na ruvaku. Rytier schytil me a naraz tri hlavy odal drakovi. Tento sa na to nahneval a rytiera tak hodil, e po kolen uviazol do zeme. Ale ten skoro vyskoil a odal drakovi aj ostatn tri hlavy. Tu nastala neslchan rados! udstvo so spevom a s vskokom sprevdzalo rytiera s princezkou cez mesto. Ke do krovskho palca doli, tu vyteen otec nevedel, ako sa m rytierovi zavai a ako sa mu odsli. Hne kzal pristroji hody a povolal mnoho hosov. Ke sa u hodne poastovali, vstal hore kr a zaal hovori: Mil hostia! Skutok, ktor tento slvny rytier dnes vykonal, ned sa dos prenachvli a ja nemm toko pokladov, eby som ho mohol dostatone odmeni. Medzitm ja som u star a nemm len tto jednu jedink dcru, ni by ma tak na moje star dni nepoteilo, ako keby tento slvny rytier na miesto ma tu ostal krom a s touto mojou dcrou sa oenil. Rytier sa krovi pekne uklonil a vyhovral sa na svoju mlados, e je on ete nesksen a e
224
m ete pred sebou druh cestu. Ale keby sa krovi bilo, e m so sebou brata, ktorho by rd dakde na dobrom mieste osadi. Ke tak neme by, ako by som si najvmi iadal, nech bude aspo z tej krve, povedal kr. Dal hne dovies strednho brata a svoju dcru mu oddal aj s krovskou korunou. Po odbavench hostinch a zbavkch n rytier sa odobral od kra a od princezky. Bratovi si dal dobr ponauenie, ako sa m spravova, ktor mu sbil, e ho vo vetkom poslchne, vyvihol sa na ttoa a letel samotn alej. Priiel do tvrtho krovstva. Tu zastal tto a predpovedal mu, o a ako m robi. Aby si vraj, tohoto krovu dcru on vzal za enu, lebo e niet krajej princezky na celom svete a nem ani najmeniu chybu na svojom tele. Ako u boli v samom meste, kde kr bval, tu zase to ist videl, o v tch prvch. Aj tu bolo vetko iernym sknom obtiahnut. Hne sa dozvedel, o to znamen. e jeden drak s deviatimi hlavami v susedstve sa zdruje, ktormu mus mesto mladch ud dva a teraz e priiel rad na krovu preuteen dcru. Dal sa naskutku oznmi u kra, ktor ho len oskorej iadal vidie. Rytier mu vyrozprval cel svoju cestu, a e sa pevne fa aj tto potvoru skntri. Na druh rno ete pred vchodom slnka odviezla sa princezka do kaplnky a rytier sa okolo nej prechdzal; druh sa oddialili na stranu. Tu priletel drak s vekm ruanm a hne sa len do princezky mal. Na to rytier skoil a zaal doho tak, e mu naraz tri hlavy odsekol. Drak sa rozpajedil a hodil rytiera a po ps do zeme. Ale tento sa rezko pozberal a zaal ete z tch troch pyskov ohe na rytiera sypa. Ale tento sa nechcel s obludou dlho zapodieva: odal mu aj ostatn tri hlavy. Tu hne prileteli zo vetkch strn, ktor sa na toto dvali a vyvolvali na slvu vazovi, e tomu konca kraja nebolo. Kr mu padol okolo hrdla a od vekej radosti nevedel ani, ako mu m akova. Pri hostine predniesol kr, e sa rytierovi nim odmeni neme, len ak by bola jeho va tu osta, e ho rd za svojho syna prijme a jemu svoju dcru aj s celm krovstvom odd. Rytier tomu bol rd, ke len presveden bol, e princezka nem iadnu chybu a e krajej panny ete vo svete nevidel. Osved sa, e vane tu chce osta. A hne na to kr zo svojej hlavy korunu na hlavu rytierovu poloil. Svadba sa vydriavala tak, akej pru nebolo, ani nebude. Na tto svadbu prili aj star bratia, ktor sa zo astia jeho radovali a sbili mu pred vetkmi, e ho bud poslcha ako takho, ktor nad celm svetom kraova m. Bolo po svadbe. Hostia sa rozchdzali domov a rytier si il vo vekej radosti s tak uteenou princezkou. Ale nedlho trvalo toto jeho astie. Jeden strig mal zl oko na princezku, lebo ju bol za enu ptal, ale nechcela za neho s. Len veru ako raz samotn na prechdzke bola, prikradol sa k nej a uchytil ju so sebou. Mil princezku akaj z prechdzky, ale t nejde a nejde. Volaj ju, hadaj na vetky strany, ale princezka len skapala a skapala. Rytier smutn iel ku svojmu ttoovi a zaal sa mu alova. Ale tto o vetkom dobre vedel 225
a rozpovedal si pnovi, o a ako sa stalo. No ale ni to, doloil, sprobujeme, ako by sme ju nazad dostali. Hne na to oznmil rytier starmu krovi, e sa vyberie na cestu a bude ju hada, dokia ju len nenjde, trebrs by ho to i vlastn ivot stlo, lebo e mu bez nej nemono i. Star kr ho spoiatku zdriaval, a e ke dcru stratil, aby aspo jeho mal, lebo ke ete jeho strat, nebude nikoho na svete viac ma. Ale rytier sa nedal zdra. Vzal si, o mu bolo treba, odobral sa od starho kra, aj od poddanch, ktor ho vetci radi videli, a ke pouli, e odchdza, plakali ako deti. Sadol na ttoa a pustil sa do sveta len tak naslepo, kde ho dve oi zaved. Iiel len, iiel dlho smutn, nepreriekol ani len slovko. Navea ho sm tto oslovil: Ty, ak bude moju radu nasledova, zase sa ti astie navrti a tvoju mil dostane nasp. Ach, vzdychol rytier, ve si to prve iadam, aby som m skorej mohol by s ou a pre u som hotov okovek na svete podstpi. No, ke je tak, povie na to tto, pjdeme cez jednu dlh lku, a tam ni inie neuvid, len jednu hruku s ovocm, ktor u na pol mle zavonia. Ale sa ho neopov ani len dotkn, lebo je to nie hruka, ale striga, a t by a skntrila, ak by si len raz do jednej z tch hruiek zahryzol. alej prdeme k jednej jabloni; t tie na pol mle zavoniame; ale ani z tej nesmie jes, lebo je to zase druh striga, ktor by a hne skntrila, ako by si z tch jabk okotoval. Radej vetok hlad pretrp a nejedz z tchto stromov to jedovat ovocie. Naostatok prdeme k jednej studni a ty bude vemi smdn. Ale ty z tej studne nepi: vezmi ale me a rozsekaj ju, lebo je to nie iadna studa, ale t najvia striga, tm dvom matka. Ke toto vetko urob, o ti teraz radm, tak ostane astliv a my svojho ciea djdeme; ak nie, na veky si neastliv. Dobre, id. Prili po chvli na t lku, ktor sa aleko, aleko pred nimi rozprestierala a u im bila do nosa va z tej hruky, a prili konene k nej. Rytier sa len tak metal na ttoovi a len tak slinky preieral, ke popri nej li; ale sa predsa toho ovocia ani len nedotkol. Ili alej, a osi-kamsi prili k jabloni, ktor ete lepie voala ako t hruka. Rytier sa len tak triasol od vekej iadze, i e bol lan, i e ete tak ovocie nevidel. Ledvik ledva sa zdriaval a raz u aj chcel zasta, e si ide odtrhn; ale si na astie spomnel na ttoovu radu a dal predsa aj tm jablkm pokoj. No, teraz sa mi pi, chvlil ho tto, len ete jedno zl obdi a urob, ako som ti povedal, tak bude dobre. Ale teraz malo prs najhorie. U na ceste hovoril rytier, e ho smd vemi mor, dobre u tam neskape. Len o doli k tej neastnej studni, rytier hne skoil dolu a rovno ku studni; priahol si a mal u do seba dcha. Vtom tto jeho pustil sa do vekho behu a rytiera tam nechal. Ako to ale rytier videl, hne skoil na nohy a krial za nm. Tto sa vrtil a karhal ho vemi, najm za to, e t studu poda jeho prkazu rozseka nechcel. Rytier vysadol na ttoa a ten si smutno vykraoval. Vtom sa obzrie a nevid u ani studu, ani jablo, ani hruku. Strigy sa obrtili zase na strigy a nasledovali pocestnch, eptajc za 226
ich chrbtom: My sme vek strigy; ale ten rytier ete mdrejie mus ma. A s tm zmizli. Teraz len akoval rytier svojmu ttoovi, e ho oslobodil od tak vekho neastia a sbil mu, e ho vo vetkom lepie bude poslcha. Tak ili len ili tou vekou lkou, a im celkom z o zmizla a prili do jednho peknho hjika, kde ponho ovocia bolo dos a nali tam aj ist zdrav vodu. I tm i touto sa oberstvili na aliu cestu. Navea sa dostali medzi vysok skalnat vrchy a do hlbokch doln, a ich strach a hrza obchdzali v tej samote. Tu prili k jednej ozrutnej skale, ktorej sa pre jej vekos vemi divili. Obzerali sa po nej, a im prilo na sam vrch pozrie. A tam videli jeden veliizn zmok. o to tam me by, rd by bol rytier zvedie. Len i je ale bezpeno tatam s; i tam dke strigy nebvaj? myslel si. No ve ale, poved, mm pri boku svoj me a tomu sa nikto nesprotiv; porueno Bohu, ja len idem. astlive nali cestu, ktor ich rovno k brne toho zmku doviedla. Ale sa divili vemi, e vade dookola bolo ticho a nikto im v strety neprichodil. Tto rovno do matale voiel; rytier sa obzeral po zmku a potom sa hore schodami poberal. Otvor jednu izbu, tam ticho; otvor druh, tretiu, a do jedenstej a nikde ivej due. U sa nazdval, e to ozaj bude len bydlo dkych strg. Napokon otvoril dvanstu izbu a tu zazrel jednho edivho stareka. Ten pekne privtal rytiera: Ach, lovee! poved, ako som rd, e a vidm a pri tebe zomriem! Potom sa vypytoval rytiera, kde a po o chod? Tento mu od slova do slova vyrozprval svoje prhody, i preo teraz po svete putuje. Darmo ty to had, po om ti, povie na to starek. Nekonaj sa alej! Tvoja ena je v takom mieste, skadia ju nikdy nedostane. Medzitm ja ti lepie poradm. Osta u ma! Tu bude ma pokojn ivot a tento zmok bude tvoj. Ja som len akal na dkeho statonho loveka, ktormu by ho mohol odda aj so vetkmi pokladmi. Nepi sa mne tu t pustota, odpovedal rytier; tu by som osamote bval a ja chcem medzi umi svoj ivot trvi. Ja o som si pred seba vzal, od toho neodstpim, a pokia mi len sily staia, chcem putova za mojou manelkou. Ak ju dostanem, moje astie. Ale ak nie, porueno Bohu, bude, ako bude! Len ma radej uprav na cestu, aby som sa m skorej dostal, kdekovek je skryt. Ke je tak, povedal starek, ja ti popredku vyrozprvam tvoje biedno zahynutie. Teraz sa obrti jednou druhou dolinou a na konci tej prde na jednu pekn lku, na ktorej ni inie neuvid, len sam hady. Dva najvie z nich hne vyskoia na teba a za nimi druh sa bud hata. Toho sa sce nemus vemi b. Len cho smelo a tvojm meom rozotni tch dvoch vekch hadov a pomasti seba i koa ich masou. Tch ostatnch sa len dotkni meom a potom uvid, o z toho bude. Ke t lku prejde, uzrie zaleka jednu dolinu. Do tej sa pust a pjde ete medzi inakmi vrchmi tou dolinou len alej. Tam sa ti tie zhola ni 227
nestane. Prde ale napokon ku jednej skale, tam sa zastav a bude sa dnu domha, lebo tam je tvoja manelka, a tam zahynie. A teraz, ke sa nefam viacej iadneho loveka vidie, mem bezpene dokona. Sotva to dopovedal, bolo po om. Rytier vzal jeho telo a poloil do najvej izby na prostriedok; sviece okolo neho zaplil a jeho abu mu k boku pripl. Ke so vetkm bol hotov, poberal sa dolu oznmi ttoovi, o poul a o vykonal. Hne sa pustili zase na cestu a prili hlbokou dolinou na t lku, o ktorej mu staruk rozprval. Tu sa razom vyhodili na nich dva velik hadisk, ktor rytier meom svojm v okamihu preal a potom seba i ttoa pomastil. Ako to urobil, hne sa z tch hadov spravili dvaja princovia a volali za nm: Slva svetovldnemu rytierovi, slva! Potom o alej li, tm viac tie hady na nich skkali; ale len o sa ich meom dotkol, vetky tie hady sa prevracali na vakovch ud, a cel tto zakliata krajina odila. Tu pristpili k nemu t dvaja princovia aj s celm poddanstvom a oddali sa do jeho moci, e chc jemu na veky by poslun. Ke aj t druh dolinu astlive preli, dostali sa napokon k tej skale, v ktorej bola jeho manelka. Vyzeral na t skalu, vyzeral, zarmtil sa ale vemi, ke videl, e mu nemono nahor sa dosta. akal, akal, i sa hdam jeho mil neuke; ale veru ni, a do samho veera. Tto mu povie: Teraz tu prenocujeme pod tou skalou; ja sa pjdem cez noc ps a nechm ti kantr v ruke. Keby si ma potreboval, potras tm kantrom, hne som ti tu. Ty si ahni, a o sa ti bude snva, to si zamerkuj! Bude sa ti snva, e m jedno krdlo z muchy. To dr mocne, a ke sa prebud, povedz: Nech som tak ako mucha a mm krdla! Hne sa na takho sprav. A potom vyle na t skalu! Tam njde priechod. Tm priechodom sa dostane ku dverm a kovou dierkou vnde dnu do prvej a potom aj do druhej izby; ale e potom dobr pozor daj na seba! Tak sa aj stalo. Tto odiiel na pau, rytier si tam ahol spa. Rno sa zavasu prebudil. Spomnel si na svoj sen, pozrel si do ruky! Tu vid, e m to krdelce. Dral ho mocne a povedal: Nech som ako mucha a mm krdla! Hne bol tak a vyletel hore. Tm priechodom priiel ku dverm a kovou dierkou prepchal sa do izby, kde hromadu strg naiel. Prebrnkol im ponad hlavy ku druhm dverm, a tam sa zas premykol cez kov dierku. Ako ale to brnknutie strigy pouli, hne hovorili medzi sebou: My sme vek strigy, ale ten rytier m vie a vycvienejie; tu voa brnkalo, dka mucha, ktor sme ete nikdy tu neslchali. Pome radej, sestriky, pre, eby s nami nebolo zle. Vtom sa vetky schytili a uli. 228
Rytier v druhej izbe hne sa obrtil na loveka a zastal pred svojou manelkou, ktor u jeho malho syneka nadjala. T sa na prv pohad od aku strhla a temer vlastnm oiam neverila. Potom ale boli oba vemi radi, lskali sa a objmali do dobrej vle. Ke sa u takto medzi sebou poteili, spytovala sa ho manelka, e ako sa mu od tch ias vodilo a ako sa predsa dostal sem, kde doteraz iaden lovek pristpi nemohol. A rytier jej vyrozprval od poiatku do konca cel svoju cestu. To je vetko chvalabohu, povie na to ona; ale teraz si ete v najvom nebezpeenstve, lebo ke ten strig prde, ach, ten a zmrni! Uvidme, kto zvaz, teil ju rytier, len si si a mm, u to moja staros, ako a vyslobodm. Ale to nelo tak ahko. On sm, pravda, mohol v okamen zletie; ale aby aj ena s dieaom bezpene dolu zili, musel z tej skaly od vrchu do spodku schody vyrba a vyseka. A do tej roboty bez mekania sa i oddal. Ako tie schody tak vysekval, vid raz jedno dieva, ktor vemi plakalo a prosilo, aby sa nad nm zmiloval a vzal ho do sluby, e je opusten sirota. To oznmil rytier svojej manelke a sptal sa, i by sa jej nezila za pestnku k tomu dieau? Zila by sa mi, zila, povie na to ona; ale tto, boe a chr, hore vzia; ve je to jedna z tch strg, a t by a skntrila. Radej cho a rozsekaj ju na mrne kusy! Rytier si ale nedal poveda; hne sa spustil dolu a na vlastnch ramench vyniesol uteen dievatko hore ku svojej manelke. T sa nad tm nevemi poteila, ba prve povedala muovi, aby teraz dal ozaj pozor na seba, lebo e pri tom dievati zle pochod. Rytier ako by ani nebol poul enine rei, konal alej svoju prcu v tej ndeji, e sa u skoro bud mc domov vrti. Ale sa to inakie zvrtlo. Pekne raz, ke priiel ustat od roboty, ahol si do postele a tak tuho zaspal, e o by mu bol pri uchu strelil, nebol by sa hdam zobudil. Bola noc a u aj pani s dieaom dobre spala; len to dieva bolo hore. Ke videlo, e u tak spia, potku sa prikradlo k rytierovi a odpsalo mu me. A ten naraz naskutku skamenel. Ako sa tejto najmladej strige ten fge podaril a bola u na slobodnom, hne ju obklopili ostatn kamartky a ujkajc vyskakovali od radosti. No, takto je dobre, ohlsila sa najstaria striga; teraz meme u tej na skale, o sa nm pi, vystrja, km sa len ten jej star nevrti. Potom oddeme zas na druh miesto. Teraz pote radom za mnou! akajte ete mlo, povie na to t najmladia; oe spravme s tmto meom, ktor som mu odpsala? Bolo by ho tak skry, eby ho iaden lovek viacej nedostal. Uradili sa na tom, e ho bude najlepie do mora hodi, tam e na veky ostane skryt od udskch o. Hodili ho teda do mora, a s tm po rovno na skalu! Tak, ha, bolo po slvnom rytierovi, ktor si u bol tok krajiny na svoju stranu obrtil.
229
Dlho spomnali t dvaja star na svojho brata. Ten najstar vdy ucho prikladal k zemi, aby zvedel, kde jeho najmlad brat chod, ako sa mu vod, a i sa mu da zlho nestalo. Raz tie prilo tak ucho k zemi, a tu sa vemi zarmtil, ke zvedel, e je jeho brat tam a tam mtvy. Zvedel on aj, kto a ako ho zmrnil, a kde sa jeho me podel. Hne vetko toto zjavil svojej manelke a svojim dvoranom, ktorm rozkzal, aby sa strojili na cestu, e id jeho bratovi na pomoc. Ete len svitalo, u boli na kooch a popchnali ich hodne. Ale na ceste prilo najstariemu bratovi na rozum, e bez strednho brata ni nevykonaj, lebo z nich nikto nemohol na spodok mora s, o by sa nezatopil. Obrtili teda cestu ku strednmu bratovi. Tento sa nramne predesil, ke poul smutn chr o bratovom neast. Nedal sa dlho nahovra, ale hne aj on vysadol na koa a iel s bratom. Navea sa dostali k moru, kde ten me na spodku pochovan leal. More bolo erven ako krv, a to od toho mea, ktor toko krve u do seba popil. Stredn brat skoil naraz dnu, a ako skoil, vetka voda sa od neho odstpila, a na sam spodok sadol. Chodil ta dlh as na vetky strany a nemohol ten me njs, lebo nevedel ist miesto, kde le. A sa mu zasmial, ke ho uvidel pred sebou. Hne ho zdvihol a vyniesol na breh. Tu vetci boli vemi vyteen. No, pome teraz ta, kde je on sm, povedal najstar brat. Tak prili pod sam t skalu; popredku sa poberali hore dvaja bratia, ostatn vetci za nimi. Prdu potichu na vrch a ku dverm, tu sa ete poradili, ako maj spravi, aby im strigy, ktor o niom nevedeli, nemohli uvrzn. Teda po tejto rade vtrhli dnuk a rovno na strigy napadli a rozsekali ich na mrne kusy. Potom vstpili do druhej izby, kde zarmten ena sedela pri skamenetom muovi. Poteila sa nebork nad ich prchodom, a najm ke jej povedali, e jej mua prili oslobodi a ho u oslobodili. Vtom opsal stredn brat skamenetmu me, a ten sa hne schopil ako zo zlho sna a preriekol: Ako som dlho spal! Ej, ve si spal! povedali bratia, bol by si na venos spal, keby sme my nie! Tu on objal bratov a akoval im, e na neho nezabudli. Potom potriasol kantrom na ttoa, ktor sa tie bol na kame obrtil, teraz ale tie oil. Ten hne bol pod skalou, veselo zarehotal a vyskakoval proti dolu zostupujcemu pnovi. Tento si hne na neho i s manelkou a dieaom vysadol, a tak aj bratia s ostatnmi posadali na svoje kone. Ako sa prve pohnali, prikvitol star strig a strane zareval: Ako ste sa opovili sem prs? Stojte! Dajte ju dolu z toho koa! Ve ti ja hne dm, ohlsil sa na to rytier. Skoil dolu, vytiahol me a jednm razom odal strigovi hlavu. Potom u prili bez prekky domov, kde sa hne na vek hody strojili, ak nikde na svete neboli, ani nebud. Tam bol prtomn aj jeho vlastn naradovan a vyteen otec. Tam boli aj krovia, knieat a rytieri z celho sveta. Vetci pripjali na slvu svetovldnemu rytierovi
230
a oddvali sa do jeho moci, e mu stlu vernos a poslunos zachovaj. On zase prisbil, e chce nad vetkmi spravodlive panova. A tak aj astlive panoval k vekej svojej pochvale n svetovldny rytier nad nrodmi, ktor mu na veky vern ostali.
231
Otcov hrob
Podali z Malohontu P. Jamrika a tefan Daxner; tento i rozprva. Bol raz jeden star kr a mal troch synov i tri dcry, a o viac synovia boli drieni a mocn, dievat zas jedna od druhej krajia. Iba to jedno bolo plano, e dvaja star neradi poslchali a otec sa neraz pomrzel na nich. Mlad po kuse dorastali, ale star nebork zo da na de slabol, a raz i obahol, ani viacej nevstal. Ke videl, e mu je u blzko hodina, kzal zavola synov a dcry, aby ete ostatn raz k nim prehovoril. Synovia a dcry prili hne a on sa im takto ozval: Deti moje! Mne je u raz koniec, musm sa s vami rozli. Ja som vm chcel by dobrm otcom. Ke umriem, dajte ma pochova, ako sa sved. Ale aby sa videlo, e ste ma aj vy radi videli, prdete po tri noci na mj hrob plaka, a to sce prv noc najstar syn s najstarou dcrou a druh noc stredn syn so strednou dcrou a tretiu noc najmlad s najmladou dcrou. Tu synovia a dcry pokakali okolo smrtenej postele a otec ich radom poehnal; potom raz ete dookola pozrel, oi prevrtil a umrel. Na tret de bol slvny pohreb a po pohrebe vek kar. Tu pomaly priiel aj veer a bol as, aby sa najstar brat s najstarou sestrou vybrali plaka na otcov hrob. Ale ten sa vzpieral odprevdza sestru, lebo si otca nerd videl a bl sa jeho hrobu najm v noci. Tak zaal prosi bratov, aby ho i jeden i druh ako najstarieho odmenili, a sa najmlad dal nahovori; pojal najstariu sestru a iel. Ticho bolo dookola; brat a sestra plakali na otcovom hrobe. Tu prve o polnoci zahual tuh vietor, a len o sa najmlad brat obzrel, zmizla mu od boku sestra na ohnivom voze odnesen. Medzitm jeho bratia bez starosti, o sa v svete rob, jedli, pili a boli vesel. Rno sa najmlad vrtil domov, a t ako videli, e samotn ide, u zaleka volali na neho: A sestra ti kde? Na veer prde na vs rad, preriekol on, na otcovom hrobe dostanete odpove! Ale t, ako by ani neboli pouli, hodovali, tancovali zase cel de. A ke zapadlo slnko a prila noc, tu zaalo srdce strednho brata strachom ovieva; lebo aj on nerd poslchal za iva otca a bl sa jeho hrobu. Chor som, chor, zaal pred najmladm bratom vykrca; bol ma cel telo, noe ma, no, odme! Navea sa dal aj tomu nahovori, pojal stredn sestru a iel. Ticho bolo dookola, brat a sestra plakali na otcovom hrobe. Ale ako prila polnoc, tu zase
232
zavial tuh vietor a v okamen skapala mu od boku sestra na ohnivom voze odnesen. Smutn sa vrtil domov, kde si jeho bratia po verajej hostine ete v mkkch perinch hoveli, a ke sa ho optali, kde sestru nechal, neodpovedal ni, len sedel smutn cel de. Tak sa priblil aj veer a on si mysl: i mm a i nemm s na ten hrob? Ach, porueno Bohu, ke som za bratov vedel poslchnu otca, poslchnem ho u len i za seba! S tm pojal najmladiu sestru a li plaka na otcov hrob. Ale o sa mu po dve noci prihodilo, to ho ani teraz neminulo. O polnoci priletel v tuhom vetre ohniv voz a uchytil mu sestru. oe mal robi? Doma ho neakalo inie, iba hriech. Eh, poved, pjdem svetom, dokm si nenjdem sestry! Ale ako u chcel ods, tu zazrie pred sebou svojho otca, starho, bledho, suchho, ako ho pokonn raz na smrtenej posteli videl. Ticho, syn mj, ticho, ozval sa otec; ete i viac mus na svete podstpi, aby sa ti potom dobre darilo. Ty jedin si hoden, aby som a synom pozval, lebo si len ty moju ostatn vu vyplnil a tak i to, o by t boli mali dosta, ty dostane, a tch neposlunkov na ven veky zaklnam, aby sa im nikdy dobre nevodilo. Tu m tieto tri palky, jedna je meden, druh strieborn, tretia zlat. Na akej zapska, hne sa ti tak tto i s takm oblekom pre teba ustanov. Teraz bu zdrav, nech a Pn Boh poehn, aby si bol astnm na svete! A vtom mu spopred o zmizol. Najmlad brat si odloil tri palky a vrtil sa domov. Ale tam u medzi tmi dvoma bola rada o om, lebo ho nenvideli vemi; nie pre straten sestry, ale e bol kraj, statonej, smel od nich. Zriekli sa, e ho musia zo sveta znies. Hne ako im na oi priiel, zaali zlenedobre na neho: Ty nanihodnk nanihodn, kde s ti sestry? A ty by si sa chcel s nami deli o dedistvo otcovsk? Ty tak a tak oplan, o si na veky aloval na ns pred otcom. My teba teraz dme skntri, lebo by si ty ete aj ns zmrnil, ako si zmrnil nae sestry. A tak m alej, tm horie, chceli ho da zabi. On sa im ale len prosil, e nechce tretinu krovstva, aby ho len nechali pri ivote, e im bude radej ako popolvr sli. No, ozval sa na to najstar, ak si si sm vyriekol sd, tak bude ma prvo! Zdriapali z neho krovsk oblek a v popolvrskych hbach posadili ho na ohnisko do kta. * V tie asy kr v susednej krajine mal jednu jedink dcru, ktorej na krsu nebolo pru v celom svete. Vakov ju ptali, ale ona nemala vu ani za jednho z nich. Star kr u na vakov mylienky prichdzal, ako o m urobi, aby ju vydal. A sa ona sama napokon ozvala:
233
Hoj, otec mj drah, ve je to vemi ahko! Nu akoe mysl, dievka moja? Takto, reie, spravte: Dajte vystavi jednu batu. Ja si stanem na u a v ruke budem dra zlat jablko. Kto a ku mne na koni vysko a to jablko mi vychyt, za toho vm vane pjdem. Toto sa i starmu krovi zapilo. Hne dal jednu vysok batu vystavi a rozhlsil po krajinch, aby sa rytierstvo zilo na ten a na ten de, na t aj na t hodinu. Ten chr sa do u dostal aj popolvrovm bratom. Tu t zaali hne rozkazy vydva, aby sa chystalo, o treba, sluhovia behali jeden sem, druh tam: to ku kupcom, aby dali drah striebrom-zlatom popretkvan skna; to ku krajrom, aby ili z drahho skna aty; to zas ku remenrom, aby hotovili zlatom a diamanty vybjan kantre a zubadl; pri tom zhali, o najinakie kone do krovskho dvora. Nebork popolvr sedel v kte, nikto sa o neobzrel, i on sa do nikoho nepostarel a predsa by bol rd vedel, o to vetko m znamena? i azda m by hostina? Ale ve by sa tak na ohnisku praili peienky. i m by vojna? Ale ve by tak brsili able. Sptal sa on teda kuchtu: Na to tak behaka po celom palci? Hej, braek, odpovie mu kuchta, ja by ti povedal, alee ni nehovor! Tu susedn kr m jednu krsnu dcru na vydaj a nechce ju da, len tomu, kto k nej na koni vysko a vytrhne jej zlat jabko z ruky. Nai pni by ju chceli dosta. Preto je tak behaka po celom palci. Ak bude svadba, azda sa aj nm voa dostane z kuchyne. Zasmial sa na tom mil popolvr, lebo dobre vedel, ia bude nevesta. Ale nepovedal ni. A ke u boli odili jeho bratia, vytiahol sa ukradky zo dvora, umyl sa, uesal sa, zapskal na medenej palke a hne sa tak tto i s oblekom pred nm ustanovil. On sa obliekol do medench iat, vysadol na ttoa a potapkal ho: Hoj, ttok mj, ke pjdeme popri bratoch, udri ich kopytom do chrbta, aby mali pamiatku z cesty. Len o dopovedal, tto sa vychytil, zaskoil pr rz a u ich dohonil. Tu ako pea na liste odtlail im na chrbte svoju podkovu. V krovskom meste bolo u sila cifrovanch rytierov zo vetkch strn, ktor sa hore-dolu motali a obzzali okolo tej baty. Tu sa poalo skkanie a rytieri skkali jeden za druhm, ale nikto nemohol ku princezke vyskoi. Priiel rad aj na popolvrovch bratov. Darmo; aj tm bolo privysoko. A napokon prikvitne meden rytier na medenom ttoovi; vetko sa len tak ligotalo na om. Dakoko rz sa len tak pomedzi pnov preiel, a jeden raz skrtne ttoa a tak vm ahko hore vyletel ako vtk, vychytil princezke jablko z ruky, obrtil sa a skapal. Ke sa jeho bratia domov vrtili, on u sedel zase vo svojom kte. Tu t na neho:
234
Hoj ty, popolvr, hnusn tvr, keby si bol tam bval, kde sme my boli, bol by si videl najkrajieho rytiera na svete! Daj ti mi boe, povie na to popolvr, ve som ja ho skorej videl ako vy! A noe ukte chrbty, o tam mte za znaky? Bratia sa zaplili i od hnevu i od hanby a zatchli. Susedn kr akal a akal, e sa azda ten meden rytier so zlatm jabkom vrti a prde si pre princezku; ale mil rytier neiel a neiel. Tak dal poznovu rozhlsi, aby sa na ten aj na ten as rytierstvo zilo, a e kto princezke zlat hruku z ruky vychyt, ten ju dostane za enu. Ako to bratia popolvrovi pouli, tu sa hne zase zapoali strojby a vetko bolo na nohch. Kupci merali zlatom pretkvan skna; krajri, remenri a druh remeselnci robili o duu; kone o najinakie sa zhali do krovskho dvora. A popolvr sa optal kuchtu: o m zase t behaka znamena? Ha, braek, povie kuchta. Susedn kr m pekn dcru na vydaj, a e mu za so zlatm jablkom neprichdza, dal rozhlsi po svete, e ju len tomu d, kto jej zlat hruku z ruky vychyt. Ak sa naim pnom dajednmu poast, potom aj nm da odpadne zo stola. Zasmial sa mil popolvr, lebo dobre vedel, ia bude nevesta. Ale nepovedal ni. A ke u bratia hodn kus cesty boli ubehli, zapskal na striebornej palke a v tom okamen strieborn tto veselo zamihikal pred nm. On sa obliekol do striebornch iat, vysadol na ttoa a potapkal ho. Hoj, ttok mj, ke pjdeme popri bratoch, udri ich kopytom po hrudiach, aby mali pamiatku z cesty! Tto zaskoil pr rz, dohonil ich hne a poznail im hrude1 kopytom. osi-kamsi boli v krovskom meste, kde u rytieri skkali, naahovali sa za zlatou hrukou; ale vetko nadarmo. Ako sa strieborn rytier ukzal, tu sa vetci na neho zahadeli a on len ttoa skrtol. Vyletel hore ako vtk, zlat hruku princezke vychytil, obrtil sa a zmizol. Ke sa jeho bratia vrtili, on u hodn chvu ual vo svojom kte. Tu t zase do neho: Hoj, ty popolvr, hnusn tvr, keby si bol tam bval, kde my, bol by si videl princa, akho niet na svete. Daj ti mi boe, ohlsil sa ten z kta, skorej som ho ja videl ako vy. A uktee, ak to mte znaky na hrudiach? Zaplili sa bratia hnevom i hanbou a neozvali sa viac. Kr s princezkou zase len akali a akali, e sa azda strieborn rytier so zlatou hrukou uke. Ale as za asom sa mal, o striebornom rytierovi ani slychu. A kr by len bol rd dakedy si u dcru vyda. I zaal ju poznovu pti, aby toko nepreberala.
1prse
235
No, otec mj, povie zase princezka, sprobujme ete takto: Dajte vy tu vo dvore postavi vysok trn; kto ma na tom trne sediacu v skoku pobozk, za toho vm vane pjdem. Kr i na to pristal; dal postavi vysok trn na dvore a rozhlsil vade, aby sa rytierstvo vtedy a vtedy zilo. Ako to bratia popolvrovi pouli, dostali chu ete raz astie probova. Mysleli si, e im azda zase teraz nepadne tak vysoko skka. Tu sa hne zase v krovskom dvore poalo vetko miedi; sluhovia behali sem a tam; kupci, remeselnci jedni prichdzali, druh odchdzali. oe sa to zase rob u ns? spta sa popolvr kuchtu. o sa rob? povie na to kuchta. Ten kr, e mu strieborn rytier so zlatou hrukou nejde, dal postavi na svojom dvore trn, a kto vraj princezku sediacu na tom trne v skoku pobozk, ten e ju dostane za enu. Neboj sa, braek, ni, ak sa naim pnom poast, viem, e si nebudeme oblizova such prsty. Usmial sa n popolvr, lebo dobre vedel, ia bude nevesta. Ale ni nepovedal. A ke u bratia jeho nealeko ciea boli, vykradol sa potichu, umyl sa, uesal a zapskal na zlatej palke. Tu sa hne ustanovil zlat tto a pyne otriasal zlatou hrivou pred nm. On sa obliekol do zlatch iat, vysadol na ttoa a potapkal ho: Hoj, ttok mj, ke pjdeme popri bratoch, vytla im podkovy tvoje na el, aby mali pamiatku z cesty. Dva skoky zaskoil, tri kroky zakroil tto a pod tm asom poznail el bratov kopytom i zastal pred brnou dvora krovskho, kde na vysokom trne krsna princezka sedela. Bola tam sila krsnych parp, ale vetka ich krsa dovedna ani sa len tieavy ttoovej nechytila. Sedelo na tch paripch mnoho hrdch rytierov, ale ke videli prichdza rytiera v zlate, vetci mu hne vystpili z cesty. Tto dva razy obehol ahkmi skoky ohradu dvora; na treom raze vyletel popod vysok trn a sta rytierove sa dotkli hladkho lca princezky. A v tom okamen star vedomkya spoza chrbta princezky hodila mu na hlavu jeden veniec, ktor t moc mal, e ho iaden iv duch krem samej vedomkyne nemohol dolu sa. Tto jednm skokom doskoil na zem, druhm skokom bol u aleko na ceste domov. Rytier prepustil zlatho ttoa, obliekol si popolvrske hby a sadol do svojho kta. Tu zaal ten veniec z hlavy trha; ale ary vedomkyne boli mocnejie od neho; nemohol ho iadnym inom dolu zdrapi; a ke videl, e si darmo vlasy klbe, nu si celkom hlavu zapopolil, aby mu ten veniec nezazreli a ual vo svojom kte. Po chvli sa vrtili aj jeho bratia a zase len pichali do neho: Hoj, ty popolvr, hnusn tvr, keby si tam bol bval, kde my, bol by si uvidel najslvnejie kniea na svete! Daj ti mi boe, ohlsil sa ten z kta, skorej som ho ja videl ako vy. A ake to mte peate na elch?
236
T sa hnevom a hanbou zaplili a divili sa vemi nad smelou reou popolvra, e skade on to vetko me vedie? Od tch ias ho poali ete vmi nenvidie a mysleli zase na to, ako by ho mohli pod peknm spsobom zo sveta odpravi. Ale susedn kr, akonhle zlat rytier zmizol, vypravil hne na vetky strany poslov, aby ho hadali a poznvali po tom venci. Poslovia sa rozbehli a hadali po mestch, po dedinch, vade, a navea prili k popolvrovm bratom. Tu sa jeden z tch poslov ohlsi: Prichdzame od mocnho kra, otca najkrsnejej princezky; hadme stratenho zaa so zlatm vencom na hlave, hadme ho po celom svete, aby vedel n pn, i jeho za, ktor pobozkal krsnu princezku, bol z toho, i z tamtoho sveta. I priname vm od mocnho kra pozdravenie, aby ste dovolili ruky nae vztiahnu na vae krovsk temen. Vztiahli poslovia ruky na temen dvoch bratov a potom makali radom hlavy kadmu od najvieho do najmenieho; ale kde ni tu ni. U sa i smutn zaali odbera pre, tu jeden z nich zazrel popolvra v kte. Hop, poved, pokajme mlo, tohoto sme ete nepoprehliadali! Eh, ohlsili sa bratia, oe by ste mohli krem rnd na hnusnom popolvrovi njs? Aj, nie je to tak, povie ten posol, n kr nm rozkzal, aby sme ani toho najmladieho obrika na ceste neprenechali. Tu hne sluhovia zan popolvra von z kta aha, a ha, vypadne mu z ruky zlat jablko so zlatou hrukou. Zan poslovia hlavu jeho maka, a ha, njdu tam zlat dvno hadan veniec. Tu bratia vyvalili karedn oi, ale naradovan poslovia klaali sa pred popolvrom a chceli ho na ruky bra ako svojho budceho kra. Ale popolvr neleniv vyskoil predo dvere, zapskal na zlatej palke, vyvihol sa na ttoa, a km sa t z predivenia opamtali, u on bol aleko, aleko, azda hen pri svojej neveste, ktorej sa tak zapil, e ani nevedela, akm okom sa m na neho pozera. bil sa uhaj dievau, bilo sa dieva uhajovi; i zaradoval sa kr nad krsnym prom a s nm sa radovalo cel poddanstvo. Tu sa hne strojila slvna svadba. Hodovali, veselili sa za mnoho dn a noc. Bolo tam drahch jedl a npojov od vmyslu sveta, bolo hudby a tanca a vakovej zbavy! Jednm slovom vetko tak, ako na krovskej svadbe. * Po skonenej svadbe il si mlad pr za drahn, drahn as v pokoji. Tichmi veery rozprval krovi manelke o svojich mladch asoch a mladej krovnej sa zachcelo pozna bratov svojho mua. Otec mj drah, zaala sa prosi, pustee vy ns do cesty, rada by som pozna mojich vagrov. Ach, nejditee, deti moje, nejdite, ve vm je tu doma dobre, odhovral ich star kr. Ale mlad pr priiel aj druh, aj tret raz prosi otca o dovolenie a neprestali ho unva dovtedy, a i on na to pristal.
237
No, tak u len, poved, ite zbohom astlive! Ale to vm prikazujem: Nesprobujte da ni iadnemu obrkovi na ceste! Mlad pr bol rd a hne posadali do hrdho koa. Vez sa oni, vez na tom hrdom koi a stretvaj mnoho obrkov. T prosia, kakaj, volaj za nimi. Ale sa pri kadom opamtali na otcov prkaz a len ich tak preli. Iba ke u blzko ciea boli, vidia na ceste v blate mizernho starho obrka, ako proti nim vystiera vychudnut ruku. Mladej krovnej to prilo nad nm, nemohla sa zdra a podvala mu za hrs duktov. Ale vtom ju chytil obrk za ruku, vytrhol z koa a prepadol sa s ou, bohzn kde hej, kde nie hlboko pod zem na druh svet. Skoil krovi za enou, skoili sluhovia za krovnou. Ale zem sa u bola zavrela. Mrne boli ich kriky a strachy, nikde rady, nikde pomoci; lebo kto zn, za koko sto rokov by sa mohol lovek prekopa na druh svet! Tu v hneve a v iali vekom zvol krovi: Kto mi z vs vyslobod enu? Dm mu pol krovstva! Ale sluhovia, akoby im sta zakladal, neohlsili sa ani jeden. No, ke sa nikto z vs nechce osanova, osanujem sa sm! preriekol krovi. Tjdite vy len domov a pozdravte starho kra, e sa len tak vrtim k nemu, ke njdem, o som stratil. Sluhovia ili jednou stranou nasp domov. Krovi iiel druhou stranou aleko rym svetom, kde ho viedli oi, kde ho niesli nohy. Bohzn, kade chodil, kade nechodil. Ale aleko musel zjs, lebo mu u slnko i s hviezdami za chrbtom ostvali. Navea, navea priiel ku jednej diere. Porueno Bohu, mysl sm v sebe, ako bude, tak bude, idem ja len dolu. Pustil sa tou tmavou dierou, a m alej dolu dochodil, tm via, tm svetlejia bola diera, a z vychdzajceho mesiaika badal, e je na druhom svete. o mal robi nebork? Nikde vtka ani ivho ducha. Hlad ho u dvno moril a nemal o do st poloi. Ako sa po tom druhom svete obzer, vid nealeko jeden mal domek a v om i svetlo. Hne zameril kroky na t stranu, vstpi dnu, a ha, o by sa nebol nikdy ponazdal: najstaria jeho sestra sedela tam za stolom a s vekou radosou ho privtala. Ach, braek mj, ach, braek mj, kdee si sa ty tu vzal. Ve tu ani vtka ani letka nevidno, nie to dkeho lovieika! Hne sa ale zasmtila a posielala ho pre: Tjdi, poved, utekaj, tu si nie na bezpenom mieste, lebo ke mj domov prde, ten a naraz zje. A on jej na to povedal:
238
Ach, sestrika moja, nedaje ma, nedaj, radej ma dakde ukry! Sotvae ho ukryla sestra pod koryto, vstpi do izby trojhlav drak. Hoj, ena moja, loveina smrd, sem s ou! Ach, muk mj, oe by ti smrdela, ve to azda tvoj vagor a priiel navtvi. No, ke je tak, to je inie, prive mi ho sem a daj nm jes! Smelo u teraz pozdravil krovi svojho vagra a pri veeri mu vyrozprval, o chod, na chod. Najedli, napili sa, naspali sa. Rno povie drak: Veru ja, vagrk mj, neviem, kde tvoja nevesta. Ale tjdi k mjmu bratovi, o m tvoju druh sestru, ten azda bude vedie. Tjdi len prosto za mesiakom, ve ty nepobldi cestu. A na ti spolu aj tento list, nech mu ho odd tvoja sestra. S vchodom mesiaka odobral sa krovi od rodiny a pri zpade mesiaka dochodil ku strednej sestre. Ach, braek mj, braek, zvolala t, kdee si sa ty tu vzal? Ve tu ani vtka, ani letka neslcha, nie to dkeho lovieika! Ak mj domov prde, azda a naraz zje. Ach, sestrika moja, ukrye ma dakde, ukry, a ke prde domov tvoj mu, daj mu tento list. Sotvae ho ukryla pod koryto, vstpil dnu eshlav drak. Hoj, ena moja, loveina smrd, sem s ou! Ach, mil mj, oe sa ti to snva, ve to len tento list tu od tvojho brata. Drak preta psmo. Tak je to, vrav, mj vagor tu? No prive ho sem, nech ho privtam, a daj nm jes! Ako dobrho priatea pozdravil drak krovia. Potili sa, vyrozprvali sa, naspali sa. Rno povie drak: Tjdi ty len k mjmu mladiemu bratovi, o m tvoju najmladiu sestru. On bude vedie, kde tvoja nevesta. S vchodom mesiaka pustil sa zase do cesty a pri zpade mesiaka dochodil do domu najmladej sestry. Tto vystrela proti nemu nruie: Ach, braek mj, braek, kdee si sa mi tu vzal? Ve tu ani vtka, ani letka nevidno, nie to dkeho lovieika! Ak mj domov prde, naraz a zje. Nedaje ma, nedaj, sestrika moja, radej ma dakde ukry a daj tvojmu tento list!
239
I t ho ukryla pod koryto, a len o ho ukryla, vstpil dnu drak devhlav. Hoj, ena moja, smrd loveina, sem ju! Ach, kdee by sa ti tu loveina vzala, ve to len tento list od tvojho brata. Ako dotal list: No, poved, ke je mj vagor, prive ho sem, azda mi dku novinu povie z tamtoho sveta, a daj nm jes! Smelo pozdravil krovi draka a pri veeri mu povedal svoje neastie. Najedli sa, napili sa. Rno mu povie drak: Hej, vagrk mj, viem ja, kde tvoja nevesta, ale ju bude ako dosta! Tamto na tom vrchu bva jeden arkan! Ty mus k nemu, lebo tam tvoja drah. On teba sce roztrh, ale neboj sa ni! Tu m tto star kobylu, a ke djde ta, povedz tvojej ene, aby ksky tvojho tela do jednho vreca pozbierala a vetko na kobylu vyloila. Kobyla prde ku mne nasp a ja budem vedie, o mm robi. Krovi sa poberal alej, aj vesel aj smutn, a ke mesiaok zapadal, vniiel do domu, kde jeho ena bvala. Ale len o sa pozdravil s drahou, len o jej rozpovedal, ako m robi, navrtil sa star arkan z poovaky a v jednom okamen bol krovi popod vetky lavice, stoly, ohnisk, kty na kusy rozmetan. Po chvli, ke u bol vykypel jed zo arkana, sadol si ku veeri. A krovn, jeho slka, zaala po izbe do vreca zbiera rozmetan telo svojho milho. Hoj, ke si ty krova dcra, zadudral arkan, o sa s tou mrcinou zapodieva. Hoci som ja krova dcra, reie ona, predsa pozbieram a pochovm telo dobrho lovieka, o sa nevedomky sem bol zatlal. Placi pozbierala, placi vrece na kobylu priviazala, placi ju pustila svetom a hadela za ou dlho, dlho, ktorou stranou zamer kroky. Pred nzkym prahom, na irokej skale sedel devhlav drak, a ke videl prichdza kobylu, zavolal proti nej: Hoj, vern mj sluha, i mi nesie moju ndeju? I vzal vrece, kusy roztrhan na koryte pekne poumval, dovedna poskladal, pomastil a horcou parou zadchol po nich. A ha! Krlovi sto rz kraj ako predtm vyskoil z koryta na bystr nohy. Oj, poved, naoe si ma zobudil, ako sa mi dobre spalo! Hej, nie to, nie, odpovie drak, inie teraz budeme robi. Na, tu m tto skalku, ktor pre teba t moc m, e sa obrti, na o len chce. Tjdi ty teraz ku svojej ene a povedz jej, aby sa vyspytovala od starho arkana, v om zle jeho moc? Ty sa ako mucha skry za hradu a 240
povaj! Ak sa ti ho poast zabi, nachytaj do ndoby z jeho krve. Lebo vedz, e ten arkan je ns troch bratov otec, o ns zaklial, aby sme podobu udsk na seba nevzali, pokm sa v jeho krvi neumyjeme. Vedz, e n otec je ten obrk, o sa s tvojou enou prepadol. Krovi sa zabral nazad, tou istou cestou. Rozpovedal ene, o, ako m robi, a sm sa ako muka za hradu ukryl. O krtky as prihrm star arkan, sadne za stl a hlce do seba surov mso, pije sudy vna, e mu ani tiec nestailo. Ach, Boe mj, pane mj, ozve sa krova dcra, u dvno slim u teba a ete si mi ani len to nepovedal, v om tvoja moc zle. Zahomral arkan a staval sa, akoby ni nebol poul. Ach, Boe mj, pane mj! ozve sa po chvli znovu; ak som ja neastn! Ve ma ty ani nepova, ke sa a spytujem, v om tvoja sila zle? Tamto pod tou metlou! zadudral star arkan. Tu sa ona hne zachyt a kakne si pred tou metlou, akoby bohvie o bola. Hoj, nie je tam moja sila, nie, rozrehoce sa arkan; ale tu na tej a tej lke jesto studnika, o biela hus po nej plva, v tej husi jesto jedno vajce, v tom je moja sila! Dobre to poula mucha za hradou, a ke arkan odiiel, mil krovi sa zabral ku studnike, na ktorej biela hus plvala. T sa mu dala ahko ulapi a on z nej vyal vajce. Tak ozbrojen vrtil sa ku ene a akal prchod arkana. Nezavea bolo pou stran mrmlanie, to sa u vracal nahnevan arkan. Ale ako otvoril dvere, krovi mu praskol do ela to vajce. Vajce sa rozpuklo na mnoho kusov a s nm sa rozpukla i hlava obludy. Tu tieklo krve mnoho. Tieklo najskr do ndoby a potom po celej izbe, akoby zaklal desa vykmench volov. Po astnom vazstve utekali z diabolskho hniezda k najmladiemu vagrovi, a len o ho prvou kvapkou krve pokropil, razom sa premenil z devhlavho draka na krsneho mladho chlapa. Tak pokropil aj strednho vagra a aj ten sa na krsneho chlapa obrtil. Ako k tretiemu vagrovi dochdzali, ten u vedel, o za novinu nes. Hoj, zvolal proti nim, len si posadajte na mj chrbt! Tam na druhom svete pokropte ma otcovou krvou, aby celkom zruen boli jeho ary. A tak sa aj stalo! Pod bom slnkom vetci sa priatesky pozdravili a vetci akovali svojmu vagrovi za oslobodenie. Ale krovi mlo na to slchal. A budeme, poved, tam, kde mme by, potom sa poteme ako sa nle. Zachytil sa teda popredku a viedol cel rodinu domov. Ili, ili alekmi krajinami a kde sa kovek dovedali ud, o by bolo novho, vade im rozprvali, e tam a tam v tej krajine sedeli dvaja bratia na trne, ale boli zl a dovtedy sa
241
medzi sebou vadili, dovtedy jeden s druhm bili, a sa i pobili. e ete m by ich tret brat dakde vo svete, a pretoe za tm akaj, a len tak bez kra trvaj. Krovi vedel hne, kto je to ten tret brat, a len sa m skorej s celou rodinou ponhal ku svokrovi. Ale o sa ako ponhali, predsa strmie la pred nimi poves o nich samch a star kr vyiel im aleko v strety s vekou slvou. Tu bola neslchan rados a rozprvok bez konca kraja, ke do krovskho palca doli. Vtom sa dostavili aj poslovia tamtej krajiny, aby tretiemu bratovi oddali krovsk korunu. Ale on korunu neprijal: Mm ja, poved, dos po mojej ene. Medzitm, o by po otcovi na ma malo pripadn, to ja prepam mojim trom sestrm a trom vagrom, aby sme mali kad svoje vlastn. Potom ete raz slvili vetci svadbu a po svadbe panovali pokojne a astne, ale najastnejie predsa n bval popolvr. A tak sa vyplnilo pri om slovo jeho otca, o mu bol nad hrobom povedal: Syn mj, syn mj, ete i viac mus na svete podstpi, aby sa ti potom dobre darilo!
242
Vintalko
Podal a rozprva Samko Jamrika z Malohontu. aleko v jednej krajine bval jeden star kr, ktor sa u ledva na nohch trmal, tak bol vemi zoslabnut. Videl on toto, o sa s nm deje, a videl aj to dobre, e u nebude dlho kau dcha1 a e neme zavea na svete krova. Tu v jedno rno zavolal svojich troch synov a takto sa k nim ozval: Deti moje drah! Samy vidte a uznte, e som ja u vemi star a nemono, aby som dlho medzi vami il. Tak, km som ete ja tu, chote do sveta, aby ste sa da nauili a sksili, lebo bez sksenost lovek nikde nezjde. Ke vs Pn Boh astlive domov donesie, budete mi pomha krova, tak eby ste sa vy po mojej smrti, ako vetkmu nauen a vo vetkom vycvien, nemuseli trpi, ako som sa ja dakedy trpil. Peniaze vm dm, koko vm len bude treba; i dm vm na cestu kadmu jednho Burka, aby ste nemuseli vade pei chodi a tak ahko sa nedokonali. Synovia pristali na otcovej vli a hne si aj de ustanovili, kedy sa vyber na t alek cestu. Ke u vetko bolo prihotoven, odobrali sa od otca i matky, posadali na Burkov a pustili sa do irokho sveta. Ili oni ili za jeden as vedno a chvalabohu vade sa im dobre viedlo. Ale t dvaja star nemdre si poali robi, lebo kde prili, vemi skvostne a ndherne ili, take dos skoro vetky peniaze potrovili. Tu s przdnym mecom odnechcelo sa im alej s, a e sa oni veru vrtia domov. o sa, poved, mme tla po svete, doma nm bude lepie. A nahovrali aj najmladieho, aby sa tie s nimi vrtil. Ale tohoto ahalo len do sveta, a nedal sa im vonkoncom prehovori. Ke bratia videli, e ni s nm nepon, nechali ho tam a sami sa obrtili nasp. Vintalko, najmlad brat, bol smutn, e ho bratia tak nechali, ale len stpal so svojm Burkom vo meno boie alej. Prve slnko sadalo, ke priiel ku eleznej hore, a bol tam aj jeden elezn most na ceste. Vintalko si pomyslel: Ej, tu by nebolo zle prenocova, lebo neviem, i tu njdem dky dom alebo kolibu, ak alej pjdem. A hne prosto ziiel pod most elezn. Zloil si abu aj druh zbroj a trocha si oddchol. Potom sa zabral do hory dkeho zajaca zabi na veeru; o sa i stalo. Vrtil sa zase pod most, zajaca upiekol i naveeral sa. Po veeri mu ale da prilo na um, e t jeho bratia dos ahko mu na neho vakov napoveda, o je nepravda, a nebork otec by sa nad tm zarmtil. Tu on nevea mysliac, vzal kus papieru a napsal svojmu otcovi, eby neveril jeho bratom, ak bud na neho da zle rozprva, e ije a e je chvalabohu zdrav. Ke napsal, pokrtil ten papierik a svojmu
1t. j. i.
243
Burkovi ho poloil do ucha a povedal mu, eby sa tak ponhal, ako len me. Ten sa ponhal dos, ale t dvaja predsa trochu skorej doli a otec sa ich hne spytoval, kde sa podel najmlad brat Vintalko? Kdee, Vintalko, povedali tto, tam ho v jednej hore roztrhali vlci! Vtom pribehol zadychan Burk, rovno ku krovi a vytriasol ceduku z ucha. Krovi to divn bolo; zodvihol ceduku a pretal. Tu sa nahneval nramne a kzal tch dvoch starch bez vetkho prva zmrni: Aby ste, poved, vedeli, o je to, otca chcie takto oklama! Vintalko pod eleznm mostom sa uloil spa i usnul. Tu ale o polnoci strhol sa stran vietor, huk a tresk, a to prve nad mostom, kde Vintalko odpoval, na sa i on prebudil a hne svoju zbroj zhal. A to letel jeden drak na ttoovi, ktor sa mu nad tm mostom potkol. Drak sa na tom vemi nahneval a zaal svojho ttoa preklna: U od sedemdesiat rokov kad de tadiato chodm na tebe, a to si mi ete nikdy nevykonal, o dnes. i azda dakoho uje? i je azda tu Vintalko dakde skryt? Vtom vyskoil Vintalko spod mosta a ohlsil sa: Tu som, oe chce? Dobre, ke si tu, povie na to drak, budeme sa bi. Lebo a u dvno hadm, kde by som sa bol mohol s tebou strhn. Ale je vetko dobre, ke si len raz tu! Akoe sa budeme bi: i na able, i na buzogne? Ja nedbm, trebrs na, na tebe vaka. No, ke sa ty na ma nechva, vezmi teda buzog do ruky a po! Vintalko chytr zalil svoj buzog do draka a hne mu tri hlavy odleteli. Drak sa vm na to vemi nakatoval, zalil svoj buzog, ale ni. Vtedy uchytil Vintalko svoju abu a stnal mu hlavy jednu za druhou. Ale ke mu u na ostatn mieril, tu sa zaal mil drak prosi: Odpus mi, Vintalko, daruj mi ivot, budem ti ete dakedy na dobrej pomoci. Vintalko poslchol; poodtnan hlavy mu nasp pokldol, ktor sa hne prirstli. Drak mu zaakoval a uchytil svoj necht z palca na pravej nohe, odrapil ho a dal Vintalkovi: Tu m tento necht. Ke bude dakde v dkom nebezpeenstve, len si na a na ma pomysli: Naraz ti prde na pomoc sedemdesiat regimentov drakov takch ako som ja, s deviatimi hlavami. S tm sa odobral od Vintalka, sadol na svojho ttoa a iel svojou cestou. Vintalko skoil pod most a ete si kus odpoinul, km sa zore zaali zapaova, a ke sa briedilo, u bol na ceste. Iiel on, iiel cez hory, doliny; i hne sa zarmtil, ke si pomyslel na svojich dvoch bratov a zase sa len rozveselil a zaspieval si.
244
Poludnie sa pribliovalo, ale n Vintalko ani nepomyslel na obed, len iel tak, akoby ho najal a do samho veera. I prve ke slnko sadalo, priiel k striebornmu mostu, a hne tam bola aj strieborn hora. Vintalko sa len prosto pod most poberal. Poskladal vetko, o len mal dku zbroj na sebe, dolu a tak si vydychoval. Po chvli sa zachytil do hory, eby si dkeho zajaca ulovil na veeru, o sa mu i poastilo. Vrtil sa pod strieborn most, upiekol zajaca, naveeral sa, a napokon sa uloil a usnul. Ale nezavea mohol pokojne spa, lebo sa zas vek vietor strhol a hrmot ete raz tak ako pominulej noci. Druhmu by boli vlasy dupkom vstvali od strachu, ale Vintalko ni, lebo vedel, o a ako bude. Vedel, e to blza 2 drak ide, ktor nad touto striebornou horou panuje. Tu ke tto prve nad samm mostom letel, tak vemi sa potkol, e drak temer dolu sfrkol z neho. Drak rozkatovan zaal strane klia: Bohdaj si tu prepadol, tak a tak daromnk! Ve u stosedemdesiat rokov ako kad noc tadiato na tebe chodm, ale si mi toto ete nikdy nevykzal, o dnes. i azda uje dakoho, i k ti je jazern strela? ujem veru, odpovedal tto, a to Vintalka, ktor i tvojho brata tamtej noci premohol. Drak rozjedovan zavol: Vintalko, po von! Sprobujeme sa na buzogne, kto je z ns inak chlap? Vintalko mu zavolal nazad: No neche sa ti stane po vli! Vtom vyskoil spod mosta a naraz svoj ak buzog do draka zalil, take drakovi tri hlavy odfrkli. Teraz tento zalil svoj do Vintalka, ale ni, nezhodil ho a buzog odletel a do zeme sa hlboko zaryl. Tu drak rozjedovan chytil Vintalka cez poly a zaal ho krti. Ale Vintalko vrtk chlapk, vymykol sa mu a ako dakoko rz zaal, iba mu jedna hlava ostala. Ke to drak videl, e sa veru Vintalko s nm neartuje, tu ho zaal o odpustenie prosi. Vintalko mu odpustil, poprikladal mu poodtnan hlavy, ihne sa mu prirstli. Ako u bol drak zase celkom na mieste, vytiahol jednu palku a dal ju Vintalkovi: Na ti, reie, tto palku! Ke bude v dkom nebezpeenstve, len si pomysli na ma a zapskaj na tejto palke! Hne ti prde na pomoc sedemdesiat regimentov drakov takch ako som ja, s dvanstimi hlavami. S tm sadol na svojho ttoa, odobral sa od Vintalka a iel svojou cestou. A Vintalko si ahol spa, lebo ete chvka bolo do rna. Ke si kus odpoinul po vekej bitke s drakom, zase sa len na cestu vydal, aby ete viac sveta sksil. Tak on putoval nebork cel de o hlade a smde a iba veer, ke sa u slnko na odpoinok bralo, priiel ku zlatmu mostu a pri om hne bola aj zlat hora. Tu on, o bol hodne dokonan, nevea sa ozeral na t krsnu horu, ale prosto pod most iiel a tam si oddychoval. Ale oe robi? Hlad je vek pn. Musel on len zase tjs do hory si da zastreli, aby sa kus posilni mohol. Po veeri zase ahol, ale niak nemohol usn, a hoci ak
2bezpochyby.
245
smel bol, predsa mu ono vakovak bolo pod tm mostom. Ke sa u vietor poal dvha, hne vedel, e to zase mus by dky drak, a bohdaj, ak nie tch dvoch tret a najmlad brat. I videl u draka v oblakoch letie najedovanho na svojom ttoovi. Buzog z oblakov na zem lal tak silne, e sa cel zem triasla a buzog mu a do oblakov od zeme odskakoval. Ale ke prve ponad sam most letel, i tomuto sa tto potkol. Tu drak rozjedovan naraz skoil na zem a preklnal ttoa svojho: Ha, ty daromnk nanihodn, u dvestosedemdesiat rokov, ako chodm kad noc tadiato. Ale si mi to ete nikdy nespravil, o dnes. i azda uje dakoho? ujem, pane, ujem, a to Vintalka, ktor je tu pod mostom a ktor aj tvojich bratov vera a predverom premohol. Drak ho naraz von zavolal: Po von, bratku Vintalko! Sprobujeme sa na buzogne, ktor je z ns inak chlap. Vintalko vyiel von a hne buzog zalil do neho, i odleteli mu tri hlavy. Drak zalil svoj, ale ho nezhodil a ako buzog dopadol na zem, t sa zatriasla a hory zahuali. Drak na tom vemi nahnevan chytil Vintalka cez poly a po ps ho maril do zeme. Vintalko vyskoil, draka stisol a po pazuchy maril do zeme. Potom uchytil abu a poriadkom mu hlavy stnal ako dke makovice. Ke u dvadsatri hlavy na zemi leali, vtedy sa drak zaal prosi: Odpus mi, Vintalko. Predsa si inak odo ma, aj od mojich bratov. Vintalko mu odpustil; pokldol mu hlavy nazad a kad sa hne prirstla, tak ako by ani nikdy nebola zoat bvala. Drak sa mu poakoval, vzal jednu palku a dal ju Vintalkovi: Na ti, poved, tto palku! Ke bude v ndzi a bude pomoc potrebova, len si pomysli na ma a zapskaj na tejto palke. Hne ti prde na pomoc sto regimentov takch drakov, ako som ja. S tm sadol na ttoa, poehnal Vintalka a letel svojou cestou. Vintalko si iel odpoin, km svitlo. * Rno, ke sa poali zore zapaova, zase sa vydal na cestu. I preiel on cez horu vysok a tam sa mu otvorila velik rovina, a na tej rovine na jednej lke psol jeden vemi star lovek vakov stdo: husi, kaky, kravy, voly, a o ja viem, o vetko. Tu on priiel k tomu starmu loveku a ten star lovek na Vintalkov pohad sa vemi zaradoval, lebo on poznal vo Vintalkovi velik silu a udatnos. I poznal ho napokon, e je to jeho vnuk. Radovali sa obidvaja, e sa takto spolu zili, i vyrozprvali si, o a ako sa im vodilo, a naostatok sa Vintalko sptal: Ale, star otec, komu e vy toto mnoh stdo pasiete? Ve vm je to vemi ako tak zberbu zavraca. Hej, syn mj, ve som ja to u privyknut a ja toto kad de len do poludnia pasiem; lebo
246
tamto v tom zmku bva jeden kr, ktor je najmocnej na celom svete a iba je tak mal ako mravec a vol sa Grookr, alebo ierny mravec. Tak ten m jednu mater, t kad poludnie prde sem, jednu gambu zapne do zeme a druh do neba a ja jej toto stdo musm do st hna. Star mj, ohlsil sa na to Vintalko, viete o? Vente ma ta dnu, teraz je prve poludnie, vak ja jej spravm poriadok. Star otec pristal na to, o jeho vnuk Vintalko povedal; a ke prila krova mati, jednu gambu zapla do zeme a druh do neba a star jej hnal to mnoh stdo do st, tu i Vintalko ta dnu vbehol so stdom. I pomyslel si on na draka devhlavovho a na jeho necht. Naskutku sa pri om ustanovilo sedemdesiat regimentov drakov a sptali sa ho: oe iada, pane n najjasnej? Vintalko povie: Rozvlte tto strigu po vetkch pustatinch tak, aby ani chru ani slychu o nej nikdy nebolo. A draci to hne vetko navlas vykonali. Potom odiiel Vintalko so svojm otcom do jeho domu, ktor na tej istej lke stl a tu sa jedno druh spytoval o tom Grookrovi a e i by on mohol s hore, ten jeho zmok vidie. Me, odpovedal mu star; tam slobodno kadmu s, kto len chce; ale sa len, prosm a, nedvaj do neho, a trebrs by si ty ete raz tak pomoc mal, ako m, ten by vs vetkch prevldal, lebo ke ten raz svojm korbikom vihne, naskutku je vetko mtvo. Vintalko sa nemohol strma a hne popoludn odiiel hore na Grookrov zmok. Ke ku brne dochdzal, Groo prve iiel domov z poovaky. Tu sa Vintalko vemi rozosmial, ke zazrel toho skrenho puhavho mravca a nemohlo sa mu to do hlavy sprata, e by v takej malej potvore tak moc bola. Osmelil sa, zalil svoj buzog, ale ho netrafil. I naraz zatm na palke i na jednej i na druhej zapskal; na necht i na vetkch troch drakov si pomyslel. Hne sa jeho regimenty pred nm ustanovili a zaali driapa Grookra. Ale ten iba raz vihol svojm korbikom, tu hne draci i s Vintalkom vedno ako muchy popadali na zem a Groo odiiel do svojho zmku. Vintalko, ktor len omdlet bol, sa o jednu chvu pozbieral a rovno k svojmu starmu otcovi iel, ktor ho u vyzeral a ako akal, a ke videl, e ide, bol rd. Ale mu hne predsa divno bolo, e o je to za prina, e si len tak pomaly a s nechuou vykrauje, a akonhle k nemu doiel, hne sa ho sptal: Vak si sa dval do neho, syn mj? Ej, dval, dval! Bohdaj ten tam bol skazu vzal! Ve ns ten vetkch zmietol s tm svojm korbikom, ako muchy. Star mu dal hne da vypi, od oho pod chvkou celkom ozdravel.
247
Na druh de ale zavas rna poslal Grookr jednho sluhu, eby Vintalko naskutku priiel hore na zmok. Vintalko sa pobral a iel. Ke u bol v krovej svetlici, tu Groo zle-nedobre zaal na neho vola: Ako sa ty opovauje proti mne a na ma sa obori, ve a hne tu usmrtm, ty daromnk jeden. Ale vie o? Jestli mi t a t paniku ukradne, darujem ti ivot. Jestli ju ale nedonesie, syn smrti bude. Dvam ti jeden de. Rozmysli si a pr mi poveda! Vetky prpravy na cestu ja ti opatrm. Vintalko sa vrtil k starmu otcovi a ponosoval sa mu, ako naklad s nm jeho hlavn Groo a o mu rozkzal vykona. eby mu da poradil, ako by on t a t pani ku, ktor za tm a tm morom bva, mohol dosta. Star otec mu na to povedal: Cho nazad do zmku a povedz Grookrovi, nech ti d jeden tak korb spravi, akho ete nebolo na svete, a do neho najkraj tovar od vmyslu sveta, ak len me by. A nech ti d k tomu aj vojsko, o a bude cez more do tej alekej krajiny sprevdza. Vintalko sa za radu poakoval a oznmil toto vetko Grookrovi. Kr, ako najmocnej na celom svete, iba rozkzal a hne vetko bolo pripraven. Vintalko si sadol na prihotoven korb a astlive sa preplavili ku druhmu brehu. Tu hne pod tm katieom zastavil korb, kde t pekn panika bvala. Na druh de povykladal najkraj tovar a pod chvou po celom meste sa rozleteli chry, e ete nikdy takho kupca s takm tovarom tu nebolo. Tu naraz ani nezvedel, len ke prila aj t pekn panika, jedno druh si kupova a Vintalko, ako ju zazrel, naraz k nej priskoil a hin ju do samej ostatnej izby zaviedol, kde bol medzi vetkm najinak tovar. Vtom ale ako ju do tej izby zaviedol, naraz dal znamenie, eby pustili korb a hnali morom irokm, ako len mu. Milej panike sa tovar vemi pil, a u toko bola pokpila, e jej ani meec nestail. Tu sa obrtila ku slke, aby jej prebehla ete domov pre peniaze. Ale t, ako vyskoila von z dvier, hupla do mora. Vintalkovi nebol as dlh pri takej peknej panike a jej ete ani tak. Ani nepomyslela na to, o a ako sa s ou deje, iba ke u preli more a pri brehu zastali, vtedy si vzdychla i povedala Vintalkovi: Vintalko mj drah, radej by som bola za teba tisc rz ila, ako za toho puhavho mravca jeden raz. Ale bolo darmo. Vintalko ju vyviedol z korbu a oddal Grookrovi. Kr Vintalka pochvlil i zaakoval mu a k tomu mu ete povedal, eby kad de priiel na zmok, ke on pjde na poovaku, lebo e si mlad nevestu nechce sam necha, aby jej nebolo otupno. Na druh de Grookr iiel hne na poovaku a Vintalko k jeho neveste i dohovrali sa o vakovom. A ke Vintalko videl, e ona vonkoncom toho Grookra nechce, tak jej povedal, eby ho len prosila a spytovala sa ho, v om t jeho moc zle? Groo sa z poovaky vrtil a Vintalko zase len odiiel k svojmu starmu otcovi na lku, i tam bol a do druhho da. Nevesta ale Grookrova, len o dnu vkroil, hne ho zaala 248
objma a bozkva, a potom sa ho sptala: Dua moja, noe mi len povedz, v om t tvoja vek moc zle? On jej na to spredku vakov zhal. Ale ke ona tomu veri nechcela a u ho bola domrzela s tm mnohm opytovanm, len jeden raz dupol nohou, i hne tam zamdlela. Na druh de, ke Vintalko priiel, vetko mu vyrozprvala. Ale on ju zase len naviedol, eby sa len ete poznovu spytovala. Tu ako sa zase vrtil, t ete krajie okolo neho. Groo, o ju vemi rd videl, napokon jej vyjavil vetko. Tam a tam, poved, na tej a tej lke, pod tm a tm vrchom, jesto jedna studa, ktor je vade dookola drahmi kameni obkladen. Ja tam chodm kad od Boha de na poludnie a z tej studne mi vyjde v strety jeden jele, ktor mi nesie holbu vna a jeden runk. Ke to vno vypijem, jednou stranou runka sa utriem, vldzem pol svetom. A ke sa i druhou stranou utriem, vldzem celm svetom. Nevesta Groova toto vetko vyrozprvala Vintalkovi, hne akonhle priiel. A Vintalkovi nebolo viac treba. Naraz na poludnie zabral sa na t lku k tej studni. Jele mu vybehol v strety a zavolal udskm hlasom: Chvalabohu, e u nebudem musie tej ierbej potvore sli, ale e budem ma pna nad pny hodnho! I podal mu vno, to vypil, podal mu i runk, ktorm sa utrel jednou stranou, hne vldal pol svetom; utrel sa i druhou stranou, vldal celm svetom. Ke sa domov navracal, Groo prve iiel z poovaky. Tu ho predstal, zhodil z koa a hne duu vypustil. Vintalko potom bol miesto neho krom. S peknou nevestou sa zosobil a odpsal svojim rodiom. T prili a on spojil jedno krovstvo s druhm a bolo vek krovstvo. Starho otca i vlastnho otca vzal k sebe do zmku. Potom ili, kraovali i krauj, ak nepomreli, a dosia.
249
udojedi
Podal Janko Rimavsk z Malohontu. Keby vedel, o viete, rozprval by, o neviete. No ale to ete sotva viete, e bol raz jeden chudobn otec a ten otec mal tri dcry. ena mu umrela a o de mu to horie vypadalo tie tri dcry bez matky necha. Oenil sa teda po druh raz a vzal im macochu. Ale mu to tak ete horie vypadalo, lebo macocha tie tri dcry hrozne nenvidela a ustavine len to hdla, e neznaj ni robi, len z hotovho jes a pi. Raz tu ete padol tvrd rok na ud, mlo sa urodilo, zrobky boli vemi plan, take nemali ani do seba ani na seba. Tu macocha ete len teraz zle-nedobre na otca i na dievky. Tmto volala, eby doma darmo chlieb nejedli, ale li sli a otca napravila, aby ich pre dakde zaviedol, odkia jej viac na oi neprdu. Otec u nemohol alej trpie ten vek hriech v dome, o mu ena pre tie dcry naveky robila, povedal im, aby sa prihotovili, e ich zajtra odvedie vetky tri do sluby. Tri dcry poviazali, o ete dke atky mali, do batkov a boli veer hotov, len ti im u bolo s na druh de. Ale t najmladia odbehla sa ete odobra do dediny ku jednej starej kmotre a to bola vetica. Len t pekne-krsne vyvetila, o to otec aj macocha s tmi dievkami zamaj. Povedala jej, aby vzala sebou mierku popola a aby ho vade na cestu sypala, kade pjdu, aby ke bude treba, aj nasp trafi mohli. Na druh de viedol otec tri dievky horami-dolami a najmladia vade ostatn la a sypala ten popol za sebou, kade li. Na zmraku prili do velikej havy a li tou havou, a km sa len nezmrklo. Ke u nevideli, povie otec: No, deti moje, dnes u alej nepjdeme, ale rozkladieme ohnk, tu obnocujeme. A zajtra zas alej vo meno boie! Unaven dievat sa uloili ku ohnku a skoro pospali, ako by ich bol porezal. Ale otec nezaspal, len akal, km dievky usn. A ke usnuli, pobral sa v nohy a ponhal sa domov, ponhal, aby ho ani nezbadali, ani nedohonili. Ako svitlo, dievky sa prebudili, vyzerali otca, volali, hadali na vetky strany, ale kde ni, tu ni. Jaje, Boe, skrkli dve starie, ten ns tu nechal, akoe my domov potrafme? U ti my tu v tej hore pohynieme! ahk tomu robota, reie najmladia, kade sme sem prili, tade pjdeme nasp. Vee si po, ke ty vie, a my nevieme, obkrkli ju starie. Probujeme, hovor najmladia, len u pote a nehaterte sa toko! A tu ona pekne za tm popolom a tamtie za ou, a aj prili k otcovmu domeku. Otec a macocha iba vtedy sa zbadali, ke im do domu hupli.
250
i tak skoro zo sluby? uvtala ich macocha. Tak! odpovedala najmladia, muste ns lepie zavies. Otec sa vyhovral, e sm pobldil, ale e ich u na druh de lepie zavedie. Ani nerozvzovali batky, len u akali na zajtraj de, e pjdu do tej sluby. Ale najmladia odbehla zase ku tej vetici. T jej dala jedno klbko a prikzala jej, aby koniec nitky o prv strom uviazala, nitku z klbka za sebou brsila a tak aby li. I tak li od svitu a do mrku, a prili doprostred hory. Tu ich otec zase ku ohnku uloil, a ke pospali, uiel domov. Rno sa sestry prebudili a tu nastalo zase bedkanie, e sa len tak hory ozvali. A ti im uke t najmladia koniec niti a zane klbko snova, a km neprili na kraj hory a odtia u ahko domov potrafili. Takto nebude z ns ni, povedala macocha otcovi, mus sa ty dakde lepie s nimi zatra. No, neboj sa ni, povie otec, len ich ete raz vyprav! I vypravovala ho zase s nimi po tretie. Dievky u i nechceli s, ale pred macochou museli. Najmladia po zase ku vetici. No, dievka moja, hovorila pani kmotra, majtee sa vy u teraz na pozore, lebo by ste mohli zle pochodi. Pre lepiu bezpenos tu m mierku hrachu, kade pjdete, vade spaj po kuse, to ti ned pobldi. Rno ete ani dobre nesvitalo, u ich macocha zdurila a museli sa pakova do sveta, a to naozaj do sveta, lebo samy nevedeli, kde? Otec ich vodil po kadejakch pustatinch, po starch vmoliach cel bo de, a t najmladia vade sypala z toho hrachu, kade sa obrtili. Ke sa k veeru chlilo, prili do jednej veliiznej hory, a ke u pre tmu alej nemohli, preriekol otec: No, dievky moje, u nm je nadnes dos. Zlote sa a oddchnite si, aby ste zajtra alej vldali. Azda len dakde k dobrm uom prdeme, kde vs do sluby dm. Rozloil ohnk, dievky sa poskladali a nebol by si sa stail oten vymodli, zaspali, ako by im bol porobil. A otec ti u ak zaber, tak zaber, aby ho iadna ani nezbadala, ani nedohonila. Ke sa dievky rno prebudili, nedajboe otca doka ani dovola. Ach, oe tu mme darmo si hrdl rozdrapova? povedia tie starie, pome my len domov, ve on zas bude doma. Nu pomee teda, povie najmladia a pustila sa za tm hrachom. Id ony, id, km neprdu na hol pustatinu. Ale sa im tu strat cesta, lebo hrach vtci 251
pozobali a u teraz neznaj i napravo, i naavo? Naboekali sa, nanariekali sa, koko vaka, a sa raz pustili, skia ich oi viedli. li ony tmi pustmi poami, starmi horami cel bo de a o uoch ani chru ani slychu. Zmrklo sa a v tej hore ani na pia dobre vidie nebolo. o tu robi? Dobr rada stoj gro. Pokajte sestry, povie najmladia, vyjdem ja tu dakde na strom, azda sa mi zablyskne dakde dko svetielce. I tak vyla na strom a naozaj vyzrela svetielce v jednej hlbokej doline, ale to bolo ete dobre aleko. Ale o aj ak aleko, u sa ony len pustili v t stranu k tomu svetielku a tak prili na jeden vrch a z toho vrchu videli to svetlo hlboko pod sebou v doline. No, len sa dnu do tej doliny, o to tam kovek bude, povedali si sestry a pustili sa rovno dolu strou. Ani neznali, iba ke sa v doline stavili, a to pred jednm velikm starm zmkom. Brna bola zamknut a iba z jednej izby sa svietilo. U porueno Bohu, o tam kovek bude, len my bchajme na t brnu, osmelili sa sestry a bchali. Dlho ticho po celom zmku, ni ani neuchlo. Len u navea, navea pouj, e sa voa teper dolu ku brne. Brna zahurtuje, roztvor sa a pred ne sa postav stran ensk osoba: hrub ako dka klada, sta a po ui, zuby ako koly, nos ako by ps na tvr zavalil a oi ako taniere, len ich tak vyvaovala. Vitajte, vraj, dievky moje, vitajte! Kdee ste sa tu nabrali? oe by ste rady? Ach, nu oe by sme rady, odpovedala najmladia, hadme si dku slubiku, i by ste ns neprijali? No, u ke je tak, tak len pote dnu, mj star sa vm zaraduje. O inie sa vy u netrpte! Vndu dnu do zmku, id cez mnoh izby, prdu do tej, kde sa svietilo a tam za vrch stola vetkm inom tak star ako t star. A to vm hatee, due moje drah, boli udojedi.1 * Star na to vetko len zahomral, e to dobre bude a taiel spa a star uloila i nae pocestn. Rno starho u doma nebolo a star im podelila robotu. Ta najstaria, poved, bude ma ska a obsluhova aj starho, ty stredn bude chye riadi a ty najmladia pjde do kuchyne. Dobre, lebo nebrs. Robota la naim dievatm ako po masle za jeden as. Ale sa ony to
1V jednej varicii tejto povesti stoj, e prili tieto tri sestry ete za vidna do zmku a len star doma nali. Star bol ete po svete, kde ako Vietor dchal a on to ud ral. Star nae pocestn ukryla pod dvans kort, star ich i tam vyuchal, ale im potom pokoj dal. Prijali ich do sluby, tu slili vetky tri a alej sa im vodilo tak, ako hlavn poves vypravuje.
252
skoro dozvedeli, kde s, o s? Vykutali ony, e tam v jednej izbe jesto plno peknch dieveniec zatvorench, ktor star z vidieka nanosil. Lebo vraj s koom chodil po dedinch a tak deti skupval. Tie dievence im povedali, aby sa mali na pozore, lebo e stade ete iadna slka iv neodila, star vetky pojedli! Aj ony e s len na to v tej izbe zatvoren, aby si star z nich kedy sa im pi, hostinu robili. Bolo tu strachu u teraz dos, ale oe bolo robi? Len trvali, ako mohli. Raz ti povie ten star, ako rno odchodil,2 ku starej: Star, upe mi z tch naich slok jednu na veeru, to s najtunejie. T najmladia to poula, ale nepovedala ni, len u rozmala, ako o tu urobi. Len ti jej tu star ke pec kri, e vraj bud kole piec, a ako sa najlepie krilo, povie jej: Dievka moja, sadnie si na lopatu, ukem ti, ako sa to do tej pece sde. A ona chytr: Ach, ve ja to neviem, ako si to mm sadn, sadnite si najprv vy a ukte mi! Star sa vyredikala na lopatu a t mrk! uchla ju z ohniska do pece. Tam t na uhlk zhorela. Tu sestry do nej, e o to urobila, e o im u teraz star povie? Ale ona im rozpovedala vetko, ako sa vec m a kzala im, aby ni inie nerobili, len po zmku a okolo zmku behali a rukami zalamovali, e sa im star stratila. Tu tie zan na vetky strany po zmku a okolo zmku beha a rukami zalamova: Jaj, Boe, kdee sa nm naa stark podela? Vtom star nadde domov a opta sa ich, e o sa im to rob? Ach, nu oe by? odpovie najmladia, star sa nm voakde z domu podela a teraz ju nememe nikde njs. No ni to, deti, reie star, ve ona prde. Tu si star kzal ete poska v hlave a len t pec kri, km star nadde. Ako ho tak t najstaria ska, usnul a kotrbu3 dolu ovesil. Tie dve sa prikradli potichu, odpsali mu me, ktor vdy pri sebe nosil a stargovi odali hlavu a tie ho do tej pece hodili. Ukvaril sa i ten a zhorel na prach. Boloe tu u teraz radosti! Dievence v bonej izbe zatvoren akovali tmto za vyslobodenie a rozutekali sa na vetky strany, kad domov. Nae tri sestry videli, e v zmku viacej nikoho niet, zostali tam a so vetkm bohatstvom hospodrili ako so svojm a prevali si tam zo da na de pokojne, ani sa vea o svet netrpili. Len ti tu raz, ako ony tam bvali, prde im chr, e tam a tam v tom zmku mlad kr ide sa eni a e vetky dievence z krajiny na ten a na ten de vol na tanec, aby si z nich t za enu vybral, ktor sa mu najlepie zapi. Naim trom sestrm nebolo treba viac, len to
2Vo varicii, ktor tohoto starho ako Vetra predstavuje, hovor sa celkom naivne, e odchodil na sklenen zmok aty sui. 3hlavu
253
pou; hne sa strojili jedna krajie od druhej. Ale ke u mali ods, tu povedia tie starie: Jedna z ns mus doma osta, dom varova a to bude ty najmladia, na druh raz ostane zase z ns daktor. I tak musela i musela doma osta. Sed neborka, sed a krivo sa jej vid, e sestry u dakde tancuj a ona nie. Raz veer otvoria sa dvere, kde sa vezme, tam sa vezme, prde jej kmotra vetica. oe ty doma rob, kmotrika, ke druh tancuj? A ve by ja rada s na ten tanec, ale oe, ke mi prikzali dom varova? No ni to, ete ty dos tam bude. Tu m v tejto krupine z vajca hviezdikov aty, oble si ich a sadni na mjho ttoa. Ke sa a tam ten kr opta, kto si, nepovedz mu ni viac, len e si ty z Papukovho zmku. I tak si obliekla tie aty, sadla na ttoa a hne tam bola a bola najkrajia medzi pannami. Mlad kr z nej oka nespustil, naveky len okolo nej sa mal a s ou tancoval. Jej sestry sedeli v kte a petruku predvali. Dos sa i ony i druh paniky napozerali, navyzvedvali, kto by to mohol by t hviezdikov panika? Ale ju tam nikto nepoznal. Raz u potom sm kr k nej preriekol, aby mu povedala, kto je ona? Ja som, poved, z Papukovho zmku. A viac ani slova. Bolo u k rnu, hostia sa rozchodili, i naa hviezdikov panika sa vykradla von a zmizla na ttokovi. Za ou prili i sestry domov a tu sa ona mala o napova o jednej hviezdikovej panike, ktor ony na tom tanci videli. Ale ona ani necekla. Nezadlho bol zase druh tak tanec u toho kra. Dve starie sestry zase sa vycifrovali, vybrali na tanec a najmladiu nechali dom varova. Ako tie odili, kde sa vezme, tu sa vezme kmotra vetica a vyprav ju na svojom ttoi v mesiaikovch atch k tomu tancu. Ve ti ja, vraj, za ten as dom zavarujem, len tancuj ako prv, ani viac nepovedz, len e si z Papukovho zmku. I tak bolo zase: Sestry petruku predvali a ona sa vytancovala s mladm krom a ete pred svitanm doletela na ttokovi domov. Ke sestry doli, mala sa zase napova o mesiaikovej panike. Ale ona neriekla ani slova. Ete i po tret raz dal mlad kr tak tanec pristroj a u teraz rozpostavil svojich sluhov na vetky strany, aby t pekn paniku, keby chcela zase ujs, chytili. Starie sestry a vea druhch paniiek u tam dvno tancovali a t, ktor vetko akalo, ete sa neukzala. Raz sa roztvoria dvere a ona ide dnu v slniekovch atch, len sa tak zajasalo a vetko sa na u zahadelo. Mlad kr hne ku nej priskoil a viacej od jej boku ani na krok! Tancoval, zabval sa s ou, vypytoval sa jej, kto je, skadia je. Ja som, poved, z Papukovho zmku a viac mu o tom neriekla ani slova.
254
Len ti jej u raz prde ods. Tu sluhovia za ou, e ju uchytia. Ona sa im, pravda, vymykla, ale v tom strachu stratila, z pravej nohy papuku. Dobre je, povie kr, ke u aspo to mme. A hne a hne vypravil sluhov, aby li, kde dko dieva jesto, kadmu na nohu t papuku probvali, a ktorej sa prid, t aby mu doviedli, e t bude jeho enou. Sluhovia sa mali nachodi a naprobva po celom vidieku, iadnej sa t papuka nepridala. A naposled prili i k naim trom sestrm a dve starie hne hotov, ukzali svoje nky, e sa im azda prid. Ale tu mil nky boli omnoho vie. Nu a i vs tu u viacej nieto? spytuj sa sluhovia. Ete tu, povedia, naa sestra, ale t nikde nebola, tej by ste to darmo dali obva. No, u o ako, len ju sem! Nm kr prihrozil, aby sme iadnu nevynechali. I tak sa musela t najmladia ukza a papuku oprobova. Tu ako by jej t papuku na nohu ulial! Dos ona sama okolkovala, e tak a tak, e ona dom varovala, e to azda z dkej druhej paniky bude t papuka, u teraz musela s nimi ku krovi. Ten ju hne poznal, e to je t spravodliv, ktor dal hada, i ona sa mu a potom priznala. A ili dlho, sm Pn Boh vie, dokedy.
255
Zlat priadka
Podal Pavol Michalovi a Pavol Dobinsk z Gemerskej; rozprva Janko Kmeti tak, ako sa hovor vo Vekej Paludzi v Liptove. Deako, a hen tam voade za ervenm morom, bvau kedysi jeden mlad pn. Ke u do rokou a ku rozumu priieu, pomysleu si, e by vari nebolo zle obzrie s po svete a dku dobr gazdin a poriadno iea si vyhada. Nu ha! Ako si umieniu, tak urobiu. Vybrau s vm on do toho sveta, ale s mu nenajlepie vodilo. Lebo takej, ak by bou chceu, njs nemohou. Naposledku potom prde nevdojak do izby jednej vdovy, ktor mala tri dievky, vetky devojnie.1 Tie dve starie men som m veru zabudou boli do roboty ako osi, a t najmladia, o ju Hanou zvali, do prce ako oloven vtk. Ke ten mlad pn tak o pou priadkach ku nim priieu, zaudovau s, ako s Hane pod pecou driema muoe, ke s ostatnie priadky opriadaj.2 I povie ku materi: Ale star ma, povedztee mi, preo i tamtot ku praslici neprivrete? Ve je ona u dievka na mesto a robotou by si i dlh as ukrtila? Jah, mladik, odpovie matka, ve by ja jej zo srdca prias povolila, ete by som jej sama nadela,3 ale oe? Ke vm je ona tak priadka, o by do rna samuik sama nielen nau etku priadzu, ale i etky snopky zo strechy a to na zlatie nitky popriadla, ba naposledku by s ete i do mojich edivch vlasou oddala. Mism jej tedy svat pokoj da. Ake je tak, prereie naraduvan voha, a ake je vuoa boia, mohli by ste mi ju da za enu. Vidte, ja mm gazdoustvo neplanuo: anu, konoup, paies a zreb celie kopy; napriadla by s do dobrej vuole. Stark na takieto rei dlho nerozmala i Hanka sa z driemot prebrala. Doniesli z truhly vohaovi pekn oliveku,4 podperili ho brnitekom5 a venek ete toho veera odbavili. Ostatnie dievat na priadkach troka i zvideli Hanke toto testia, ale s naposledok uspokojili s tm, e s vari i oni pod epiec dostan, ke u i leniv ruka, ako Hanu nazvali, mua dostala. Na druh de n mlad za dal oruva kone, a ke bolo zapriahnutuo, posad uplakan mladuchu k sebe do peknho hintova, pod ruku testinej, zavol ku sestrm mladuchinm Zdrav tun bute! a cvalom utekali z dediny.6
1na vydaj sce.
2opriada sa znamen preteka sa v praden takto: Zasadn si dve a dve dievky spolu a ke prv z nich ni nato, povie: Valm boku.
Druh jej sokya sa opta: Kde ju val? Prvia zase: Do Keov. (Tu menuje prv v dedine dom z ninho konca.) Druh zase na to: A ja do Lepiov. (Tto menuje prv dom z hornho konca dediny.) Pri druhej niti menuje prv druh zdola, druh zase druh dom zhora dediny a tak po nitiach prejd cel dedinu nevynechajc ani jednho domu. Ktor takto prv dedinu prejde, t zvaz v tomto zvode. J. K. 3nadia alebo nade znamen an alebo konope (priadzu) na kue okrti. Celok je praslica, kue vrchn iastka praslice, kre spodok praslice a dotika, na ktor sa sad, je apka. J. K. 4atku olejovmi farbami farben. 5zimozelom. 6Poiatok tejto povesti je i takto: Jedna vdova mala jedno dieva a e sa nechcelo ui prias, zaviedla ho ku potku a tam mu prsty kamemi drvila. Dievatko plakalo od bolesti a jeho pla poul pn, ktor sa tadia na koi viezol. Optal sa matky, preo tomu diev au prsty drv. Matka odpovedala, e jej dievka vetko, o zachyt, na zlato popradie a ona e chce, aby menej priadla. Pn si dieva vzal at.
256
Dobre lebo nebars. Mil Hanka pri mladom zaovi uplakan smutn sed, ako by jej boli kury chlieb pojedli. Dos sa jej narozhovrau, ale Hanka ml ako ryba. i sa ti cnie? poved. Neboj sa! U ma sa ti veru nezadrieme. Dm ti, o ti len dua zaiada. A anu, konuop, paies, zreb bude ma na cel zimu dos; i jabek som ti zaopatriu na preslinku. Ale naa Hanka kam dia smutnejia. Takto prili veierkom do pnouho katiea, zosadli z hintova a po veeri budcu pa odvedli do jednej veliiznej izby, kde od spodku do vrchu samuik pradza naukladan leala. No, poved, tu m praslicu, vreteno a vtku7 a erven jabka i troka hrachu na preslinku pra! Ak to etko do rna na zlatie nitky popradie, hne s zosobime. Ale ak nie, dm a, bez etkieho prva zmrni. Na to pn odiieu a nau priadku zanechau prias. Ke ostala Hanka samotn, nesadla si ona pod praslicu, lebo nevedela ani nitky zatoi, ale zaala smutne vyklada: Boe, Boe, ve som ja vyla na ps hanbu. Preoe i ma t moja ma ako druhie sestry robi a prias nenauila? Mohla som si teraz doma na pokoji odpova, a takto, hriena stvora, nemilobohu zhyn mism. Ako tak vyituje, otvor s odrazu stena a pred uakanou Hankou zastane jeden malik chlapek: v ervenej iapoke na hlave, s opsanou zsterkou a pred sebou zlat frik viezou. oe m takie oi vyplakanie? opta s Hany. oe s ti stalo? Akoe by ja hriena dua neplakala, povie ona, pomyslite si, rozkzali mi, aby som tto pradzu etku do rna na zlatie nitky popriadla, a e ak to neurobm, ma daj bez etkieho prva zmrni. Boe, Boe, o si ja ponem v tomto cudzom svete opusten! Ake je len to, prereie mal chlapk, neboj s ni! Ja a chytro naum zlatie nitky prias. Ale len tak, ak mi sbi, e a na takto rok na tomto istom mieste najdem. Tu potom ak moje poctivuo meno neuhdne, bude mojou enou a na tomto friku si a odveziem pre. Ak ho ale uhdne, nehm a na pokoji. To ti ale povedm, ak by si sa mi dakde na takto rok v tto noc skry chcela, a o by si popod holuo nebo lietala, najdem a a grgy ti vykrtim. No, i na to pristva? Hanke sa to, pravda, nevemi pilo, ale oe mala chudinka robi? Naposledku si pomyslela: i mi tak a i tak skapa, poruen Bohu, pristvam! Ten chlapok, ako to pouv, s tm zlatm frikom tri razy okolo nej obehou, sadou pod praslicu a hovoriac:
Mich. 7obrtlk, spork.
257
Takto, Hanika, takto, takto! Takto, Hanika, takto, takto! Takto, Hanika, takto, takto! uiu i nauiu ju zlatie nitky prias. Nato kdia priieu, tadia odiieu a stena sama od seb za nm s zavrela. Naa, odteraz u naozaj zlat priadka, sadla pod praslicu a vidiac ako pradze odbva a zlatch nitk pribva,8 priadla, priadla, a do rna nielen etko popriadla, ale s ete vyspala. Rno, aknhle s pn prebudiu, pobliekau s a ieu opi zlat priadku. Ke voieu do izby, dobre neoslepou od ligotu a ani svojim oiam veri nechceu, e by to etko zlato bolo. Ke s ale presvediu, zaau obma zlat priadku a hne s dali zosobi. Takto oni ili v bzni bozskej, a ak rd videu predtm n pn Haniku pre zlat pradzu, teraz ju ete tisc raz videu radej pre krsneho syna, ktorieho mu medzitm porodila. * Ale oe? Niet takej pesniky, o by jej konca nebolo ani rados naich manelov naveky trva nemohla. De za dom sa mau a naostatku, ako by dlaou pasou, dochdzau rok. Tu ti vm naa Hanka zane by z okamenia na okamenia smutnejou, oi ervenie ako peene, len sa tak ako tmola z izby do izby vlila. A ve je to nie lecio, takto naraz i dobrieho mua i podarenieho syna ma utrati! Nevon mu nevedeu dosia ni o niom a teiu enu, ako mohou, ale s ona potei nedala. Ke si pomyslela, e za svojho hodnieho mua takieho puhavieho prmpelka m dosta, dobre s od vekho trpenia na tie steny nedriapala. Naposledku s u len voliako premohla a vyjavila muovi etko, o ako s jej povodilo v t pruj noc. Tento zbdou od strachu ako stena a dau vyhlsi po celom vidieku, e kdo by takieho a takieho prmpelka dade poznau a jeho opravdivuo meno oznmiu, e mu dadia tok kus zlata ako hlava. Ej, bolae by to za hrianka, tokuo zlato? optau sused susedovi a rozbehli sa na etky strany, poprezerali etky kty, dobre u po tch myacch dierach nehadali; hadali, hadali ako ihlu, ale tu veru ni vyucha nemohli. Prmpelka nepoznau a nevideu nik a jeho meno iadna iv dua uhdnu nemohla. Takto dochodiu posledn de, o chlapkovi ani slychu ani vidu a naa Hanka s chlapekom pri prsach zalamuje rukama i nad muom. Mu nebork, ktoriemu tie u od plau temer oi vytekli, aby s aspo na trapy enine dva nemiseu, vzau flintu na plece, poviazau na svorky vernie kopovy a odiieu na poovaku. Po as poovaky, bolo to tak kolo ovrntu, zane s zo etkch strn krom krom blska, d s liau, e nebolo hodno ani psa na cestu vyhna, a v tejto slote s nho pna sluhovia
8pribda.
258
etci, kde mohli, poutuovali a potratili tak, e len s jednym jedinkm v hustej neznmej hore i to ako my umoknut zostau. Kdee s tu pred zmhajcou hrmavicou utli, kde usui, kde pres noc prekaa? Obzeraj s neborci, i sluha, i pn, na etky strany okolo seb, i by aspon dku oviarsku lebo voliarsku kolibu nedopili. Ale kde ni, tu ni. Konene, ke si u temer oi vyoili, dopa, ako sa z diery jednoho strosa chome dymu akoby z dkej vpenice valili. Choe ty, synk, povie pn ku sluhovi, opi, odkia ten dym vychod? udia tam by misia, popros ich, i by ns na nocah nepritlili? Sluha odiieu a netrvalo to ani toko, o by koht vajce zniesou navratiu s s tou novinou, e tam na jeho duu ani dver, ani koliby ani ud nieto. Jah, ty si len tak babrk, povie ku sluhovi zubami ukotajci pn, idem ja sm a ty za pokutu bude mokn a mrzn. Dobre, zachyt s mil pn, ale tu veru ani on ni vykuti nemuohou, len s z toho strosu na jednom meste ustavine smudilo. Naostatok domrzen povie: A o s bude ert na erte nosi, mism zvedie, odkia toko toho dymu! I prde ku samej diere, prikakne a kuk dnu. Ako tak kuk, dozre a hentan voade pod zemou, ako s v jednej kuchyni jedl smaia a na jednom kamennom stolku pre dve osoby prikrytuo. Okolo toho stolka behau aksi mal chlapk v ervenej iapoke so zlatm frikom pred sebou, a o raz obehnuv, to zaspievau: Urobiu som zlat priadku pnovi, bude hda moje meno tej noci. Ke uhdne moje meno, nechcem ju, ke ho neuhdne, vezmem ju. Moje meno Martinko Klyng.9
A zase len behau ako pochab okolo toho stola a volau: Pripravujem dev jedl k veeri, ulom ju do hodbabnej posteli. Ke uhdne at. Pn viac nepotrebuvau, rozbehou s, o mu nohy staili ku sluhovi, a e s u bolo trocha vychvililo, nali na testia pr, za ktorou s domov ponhali. enu si doma naieu utrpen, ubieden, vyplakan. Lebo si myslela, e s u ani od mua,
9i Kynka Martinko.
259
ke tak dlho nechodiu, odobra nebude muoc. Netrp s, ena moja, ni, boli prvie slov pnove, ke do izby vkroiu, viem, o ti treba: jeho meno Martinko Klyng. A tu jej potom etko pekne re vyrozprvau, kde ako chodiu a ako sa mu vodilo. Hanka od radosti dobre z nuoh nespadla, vyobmala, vyboskvala svojho mua a uradovan odobrala s do tej izby, v ktorej prv noc priadla, ete na ostatok zlatie nitky prias. O pounoci otvor s stena a chlapk s ervenou iapokou prde ako teraz rok a behajc okolo nej so zlatm frikom, kri, ako mu hrdlo sta: Ak uhdne moje meno, nechcem a, ako ho neuhdne, veznem a. Hdaj len, hdaj. Sprobujem uhdnu, povie Hanka. Tvoje meno Martinko Klyng. Ako to vyriekla, mal prmpe pochyt frik, hod iapku o zem a kdia priieu, odiieu, stena s zavrela a Hanika si pokojne oddchla. Od tch ias u viac zlato nepriadla, ale jej to ani potrebnuo nebolo, lebo boli bohat dos, s muom sa radi videli, chlapec m rstou ako z vody a kpili si kravu a na t kravu zvonec a tej rozprvke koniec.
260
krupinov zmok
Podali Mikul Ferienk zo Zvolena a Pavol Dobinsk z Gemera; tento i rozprva. Bol raz ale veru u sm neviem, kedy, dos na tom, e bol raz jeden mlad kr a ten chodieval kad de do jednej hory na poovaku. Na kraji v tej hore bval jeden star mlynr, ktor ete dakedy u jeho otca sluhoval a mladho krovka na rukch nosieval. U tohto n mlad kr zakadm sa stavil, ke sa z tej poovaky navracoval, a vetky kty v tom mlyne poprezeral. Len jednm oblkom, ktor bol ustavine pltnom zastret, nesmel ani kukn. Dos sa on naprosil tomu starmu, aby mu u raz dovolil tm oblkom kukn. Ale star mu to nikdy nedopustil, ete lepie oblek pozastieral. Raz ti mu prilo pri tom oblku sedie a starho tam dnu nebolo. U a ja, reie, musm vedie, o si za tm oblkom, i si dobr, i zl? A odostrel oblek. Tu sa na rybnku kpali tri pvy jedna krajia od druhej a t najmladia najkrajia. Nestail sa na ne ani podva, u ho zbadali a v okamen pre uleteli. Mlad kr akoby sa ni nebolo stalo, staval sa, e o niom nevie. Ale star mlynr hne o vetkom zvedel a mladmu krovi prihrozil, aby sa neopovil po druh raz tm oblkom pozrie, lebo e aj seba neastnm urob, aj tie tri pvy nikdy viac neuvid. Od tch ias mlad kr viac na poovaku neiel, len ustavine zamyslen doma po dvore chodil, ako by on t najmladiu pvu dosta mohol. Ako raz tak po dvore chod, stretne ho jedna star vetica: Ej, mlad kr, viem ja, o vm chyb a keby ste ma chceli pou, ja by som vm dobre poradila. oe by si mne ty star baba poradila? preriekol kr a odbil ju pre. Na druh de, ako sa tak prechod, zase t star proti nemu: Ej, mlad kr, poujtee ma, veru vm dobre poradm! A o by si ty mne, star baba? odbil ju zase. Na tret de zase to ist. No povedz u, o m, hovoril kr, a neunvaj ma toko! A veru, hatee, pn kr, takto je: Vs tie tri pvy trpia, o na tom rybnku pri mlyne kad de sa kpavaj a vy chcete t najmladiu dosta. Urobte vy toto: Prikradnite sa poza tie vby, o tam pri rybnku stoja, v tej tretej od kraja m t najmladia vo vajenej krupinke ukryt svoju koieku. T jej vezmite a potom sa im ukte! Alee dajte pozor, aby vs prv nezbadali, bo nikdy viac na ten rybnk neprdu. A t koieku jej viac potom nedajte, bez tej
261
sa ona nesmie svojej materi ukza. I tak sa mlad kr prikradol poza tie vby k rybnku a z tej tretej od kraja vzal najmladej koieku a potom sa ukzal. Dve starie pochytali svoje koieky a uleteli pre, len t najmladia ostala v rybnku. Daj mi, daj moju koieku! vol naho z toho rybnka. A veru ti ju nedm, km mi nesbi, e pjde za ma. Pjdem, pjdem, ale mi ju len daj! No, tu ti ju nedm, ale po so mnou do zmku! I tak ona prila a bola mu za enu. Ale on krupinku s koiekou ukryl na spodku v truhlike a nikdy jej ju nevydal. Od tch ias ili pekne spolu, ale to dlho netrvalo. Raz on odiiel na poovaku a ona zdulovala kad ktik v dome. Aj nala t krupinku z vajca a v nej pokrten svoju koieku. Prve sa na pvu premieala a pre poberala, ke on dobehol, a len to mu ete zavolala: Hadaj ma, ak chce, na zmku z vajench krupn vystavanom! A uletela pre. * Mladmu krovi neprichodilo u teraz ani tak, ani tak; ani bez nej i, ani krupinov zmok hada. Ale u porueno Bohu, povedal svojim doma, vy sa tu opatrite, ako viete, a ja len idem. Vzal si jednho sluhu sebou a pustil sa rym svetom. Kadia li, vadia sa dovedvali na krupinov zmok, ale o tom nik nevedel, tak ako ani vy neviete. Ani mlad kr by sa nebol dovedel, keby nebolo bvalo jednho starho loveka, o tam kdesi v horch na jednej skale bval. Naradili ho naposled udia, aby k tomu iel, e ak ten o tom zmku nevie, nu toho ani niet na svete, ani nikdy nebolo a t jeho ena e ho to len tak oklamala. Bldi mil kr, bldi po tch horch dlho sm a sm s tm sluhom, nikde ani vtika ani vrbika. Raz sa ti im prilo na jednu zpou hore vydriapa. Vydriapu sa a tu jaskya pred nimi. Tam bval ten star vetec; ediv ako holub a brada a do psa. No, vitajte deti moje, vitajte, preriekol vetec, oe vs dobrho takto ku mne donieslo? Hja, oe by? Tak a tak som priiel o enu a teraz ju hadm na krupinovom zmku, rozpovedal mu vec mlad kr. Jaj, synk mj, na to sa ty me ani nedva. Lebo o a aj ta naradm a ta prde, ty odtia iv nevyjde. i ty to vie, e tm pannm ma od obidy nad tou najmladou zomrela a tak ich zakliala, aby kadho, kto k nim prde, akm takm spsobom zo sveta zniesli? 262
A ve u ako je kovek na svete, ja k nim musm, povie mlad kr; ja bez mojej eny na svete i nechcem, u ma vy to len tam vypravte! Ke je tak, nu a len vypravm. Tu m toto elezn a toto meden jabko. Ke prde ku eleznej hore, zakotaj hore vrchom to elezn, a ke prde ku medenej, to meden, tak prejde. Potom prdete ku sklenmu vrchu, k tomu si vezmi toto zrkadielce, nazri sa do i s tvojm sluhom, dostanete krdla a prelette. Tam bude krupinov zmok, ptajte si v om nocah, a ke a tvoja ena rada m, bude ti sama pomha a tak obstoj. Ak obstoj, na ti ete ve toto vajko, rozlpi ho, zahod na tyri strany sveta a potom uvid, o sa stane.1 Za tak radu sa mlad kr pekne poakoval a iel tmi pustmi horami, rdnymi cestami alej, a tu, o si viac mysleli, e dakde k uom prdu, to sa horie do tch pustch lesov zamotvali. Skedy-neskedy prili u potom k eleznej hore. No len ta, vo meno boie, do toho vrchu! povie kr a pustil sa rovno dohora. Ale tu sa im nohy ku, a ke sa im noha skzne, to zaryj nosom do eleznej zeme. Vietor poduje, lsa pad zo eleznch stromov a hlavy im prebja. Jaj, boe, preboe! Takto z ns ni nebude, tu my pohynieme, hovor kr a vtom sa mu nohy vykznu. Padne, podraz sluhu a oba zletia dolu a na spodok hory. Tu si, kde si bol, hrieny lovek a dvhaj sa hore na nohy, ak sa ete vldze! Voliako sa len podvhali na nohy a poved: Ete ten ostatn ksok chleba zjeme, o mme, a potom i tak i tak nm skapa, probujeme ete raz do toho vrchu. S ostatnm kskom chleba vytriasol sluha z kapsy i elezn jablko. Aha, pane kru, ve ja tu mm ete toto jablko! o za jablko? To elezn, o vm ten star dal. Nu ale sme my blzni takto sa da dokrvavi, vrav alej kr, a u sme mohli by za eleznm vrchom. Sem ho daj! A tu zakotal jablko hore vrchom a to letelo samo od seba hore a pred nm sa im vade cesta otvrala. Tak preli ujedajci si toho chlebka, a ako preli, tak sa cesta za nimi zavrela. Doli potom ku medenej hore, to bola ete strmia ako t elezn hora. Pustili sa do vrchu a tu za kadm krokom padali na nos a lsa, o vietor zo stromov zral, cele im hlavy poprebjalo.
1M. Ferienik rozprva: e priiel mlad kr na svojej ceste ku krovi vrn, ktor vetky vrany zo sveta pozvolval, e i dakde nechyruj o sklenenom zmku, bo poda tohto vypravovania na takto zmok t krova ena v podobe pvy uletela. Vrany o sklenenom zmku ni neznali, a naposledy priletela jedna kriv vrana. T vedela poveda, e je sklenen zmok na ervenom mori, bo e jej tam dakedy nohy poranili. Kr vrn ho vypravil tak, e tto kriv vrana cestu ukazovala a druh vrany mladho kra i potravu a potom i t kriv vranu, ako u alej nevldala, niesli. Doiel na sklenen zmok astne a enu si od jej matky vetkm inom tak vydobyl, ako sa v povesti Radz a udmila rozprva. Vyd. vypravil tak, e tto kriv vrana cestu ukazovala a druh vrany mladho kra i potravu a potom i t kriv vranu, ako u alej nevldala, niesli. Doiel na sklenen zmok astne a enu si od jej matky vetkm inom tak vydobyl, ako sa v povesti Radz a udmila rozprva. Vyd.
263
Ej, bude z toho hrom, eby sme my takto tun kapali! povie pn sluhovi. Povyhadzuj, o m, z tej kapsy, aby ti ahie bolo, a tak mi cestu napred rob! Ej, ver ma, to ha, t kapsa tak dolu tiaha, reie sluha a siahne rukou do nej a vyhod najprv meden jablko. To hybaj hore vrchom a kade ono, tade sa pred naimi ptnici cesta otvrala a za nimi zase zatvrala. Tak preli i cez meden horu. li ete, li, km neprili aj ku sklenmu vrchu. Vrch hladk ako oko, ani krok na urobi! No ale len sa hore! povie kr. Le veru i tu kad krok nosom zaplati museli, a o pr krokov dohora urobili, to zleteli nasp do doliny. Namorili sa, dodrvili sa, e u ani dom dobre hn nemohli. Po nease vea rozumu, a tu, ke u boli tak dodrven, dolman, prilo krovi do rozumu, e mu star vetec na to dal zrkadielce, aby cez ten vrch preletel. Tu vyali z kapsy zrkadielce, nazreli sa do a naraz narazuky narstli obom krdla ako dkym knofta vtkom. Preleteli cez sklenen vrch tak ako ni, iba z druhej strany na jednej irokej lke sa stavili. Naprostred tej lky stl pekn biely ako sneh zmok. Sluha ho nemohol dos prenachvli a tie gazdin, o v om bvaj, a zaduil sa, e u nich v celej dedine tak pekne obielenho domu niet. oe by ti to bol obielen, povedal mu pn, ve je to z vajench krupn vystavan, preto sa tak belie. Len po ta k nemu! Ej, to by som rd vidie, reie sluha, takho zmku niet na svete. No ve u len po, nahad sa! preriekol pn a ponhal sa, koko mu len para staila, aby m skorej tam bol. Sluha sa dos ponhal za nm, ale nestail a ostal aleko za pnom. K skaza e ti je, e sa nevleie? obrkol sa pn nasp na neho. Ij, ve by som iel, hovor sluha, ale mi ned. Tie krdla mi vari na raz natok narstli. Pn sa obzrie a iba teraz vid, kok krdla sluha na chrbte vleie. Preboha, ty krata, kde si to tie krdla pochytil? osot sa pn na neho. Nu a vari sa nazdte, e vy menie mte? odpovie mu sluha. Netraj! Akoe by som sa tak mojej milej ukzal? No, u ke neverte, nazrite sa do toho zrkadielca. Tu ha! Ete ho mm. Mlad kr sa nazrie, a tu i on tak krata ako sluha. Ale v tom okamen, ako sa nazrel, odpadli mu krdla. Nazrel sa potom i sluha a odpadli aj tomu. Hne oba ahie dchali a pred veerom doli ku tomu zmku. Tu sluha videl, e je veru tak, ako pn povedal: Ten zmok bol z rych istch vajench krupn vystavan. * 264
Pred zmkom bola krsna zhrada a po nej sa prve prechodili tri paniky, jedna krajia od druhej, ale t najmladia najkrajia, a to bola ena mladho krova. Sluha musel osta za zhradou a mlad kr sa prikradol ku chodnku, kadia tie tri paniky mali s, tam sa utlil do ruovho krka2 a naval, o bud hovori. Tu tie dve starie zle-nedobre na t najmladiu, e nao si dala t koieku ukras, e sa im od tch ias iba zle vod, ako ich matka zakliala. Ale, poved, keby ti len priiel, ten tvoj hlavn mu. Tomu sce neodpustme. Alebo sa otrvi u ns, alebo ho v noci meom prekoleme. T najmladia to u nemohla pova, nechala tie dve starie s, a ke u hodne aleko boli od nej, vtedy prila k tomu krku, kde jej mu utlen upel, a ako si ruiku z neho trhala, zazrela ho. Hne sa oni poznali i uradili, e o maj robi. Ona mu povedala, aby sa len ukzal, ale aby pri veeri ni nejedol, ani nepil. Potom mu dala jeden prste, aby si ten v noci na palci skrcal, eby len nezaspal, ke ho prdu zabi, a potom im to arovn vajko ukzal. S tm ona odbehla do zmku a urobila sa, ako oby ni nebolo. Mlad kr vyhadal sluhu a pobrali sa i oni dnu. Ktoe ste, o ste vy tulci? optali sa ich paniky, ke dnu voli. My sme tak a tak ptnici odaleka a prili sme si k vm nocah pta, hovoril mlad kr. i by ste ns neprenocovali? Tu sa hne vetko na inakie obrtilo. Paniky sa im kzali zloi a zaali dobr veeru pre nich smai. Ej, budee ti nm! povie sluha pnovi, tu si pohovieme. Ba, neprobuj sa mi ani dotkn toho jedla, odpovie pn, o a ak bud nka. To hae, bude vetko otrava. I tak prili vborn jedl na stl, o len tak cel zmok od nich voal, nkali ich a do desiateho razu, ale sluha vdy len hadel na pna, a ke tento nejedol, nejedol ani on, o im tam ako obom sliny na to tiekli. Po veeri ich uloili do hodvbnych postie; ale i tu sluha na rozkaz pnov musel pod poste, oby si ako rd bol na mkkom pohovel a mlad kr sm viac sedel ako leal v tej posteli a akal, o bude. Sluha i pod tou posteou dobre chrpal, ale mlad kr v ndeji a strachu u len trval, ako trval, a sprvu sa mu ani spa nechcelo. Ale tu okolo polnoci zaveje aksi vetrk po chyi a mladmu krovi hlava ak, len usn a usn. Aj iste by bol usnul, keby si ten prste nebol ustavine na palci skrcal. A bolo by po om bvalo! Na prav polnoc otvorili sa dvere a dnu vstpila t najstaria panika s holm meom v ruke.
2kriak, krh
265
Mladmu krovi mrz prejal kosti. Ide prosto ku posteli a zaenie sa naho. Jemu len tak klepali zuby od strachu, ale on ni, ani sa nehne. Zaenie sa ona i druh raz, a on ni. Zaenie sa i tret raz a bola by ho u preklala. Ale vtom vyskoil z postele a ukzal jej arovn vajko. Naraz jej me z ruky vypadol. Tu on vzal ten me, vajko na tyri kusy rozkrojil a na tyri strany sveta zahodil. Hne bolo vetko in. Jeho ena mu padla okolo hrdla, e je u teraz navdy jeho a tie dve mu akovali za oslobodenie. Tie tri hory, elezn, meden a sklen sa tie odkliali a rno zo vetkch strn prichdzali odkliati udia mladmu krovi za oslobodenie akova. Potom u tam bol, tam ostal a jemu tam i so enou vdy dobre bolo. I ij hdam a podosia, ak nepomreli.3
3Poda Ferienikovho vypravovania dokonuje sa t poves takto: Ma tchto troch paniiek, ke mlad kr tri prce dokonal a ona ho zo sveta znies nemohla, umrela a zanechala svojim trom dievkam ten zmok, papue a sedlo. Najstaria si vzala ten zmok, stredn papu e, lebo v nich najkrajie tancovala a tto si vzali sedlo. Sadli si na a boli, kde zamysleli: u kra vrn. Ale u viac nenali tam vrany, le odkliatych ud a nad tmi potom kraovali. Vyd.
266
O kocrikovi
Podal a rozprva Samuel Ormis z Hrona v Gemerskej stolici. Re a vrazy ponapravil Pavol Dobinsk na umiaci da 9. sept. 1859. 1 I bulo jedno mesto, i tam buv jeden gazda; i na tot as pritrafiu sa mu taky a taky chlopisko a stau do sluby do toho gazdu a sluiu do roka za gro. I ila mu gazdina do jurmarku a on jej dau tot gro, aby mu kupila, o prvuo zazre okom, a to, o by sa nejednala. I potom, jak ila do toho jurmarku, prebehnuv ju jeden kocur a vtiek2 do chy. I ona beala za nim do chy a spytala sa, za uo jej ho daju. Za gro, hvari. A ona ho kupila za tot gro, a to tak, uo sa ani nejednala. I prila domov a hvarela mu: No, tu ho ma! Len ti tu raz kocur k nemu prehvareu:3 Hej, gazdo! Tak ty dobre urob, ui remennuo cediuko4 a nazbieraj planok!5 Gazda nazbierau planok a kocur jich ziau6 do remennoho cediuka a hybaj ihrajuci vyskakujuci do sveta. I nadiou na neho zajac: Kdee ide, kocuru? Ja, hvari, idem tam a tam do toho velikoho zamku na hostinu. A i by si ma neziau? A ve hybaj, ko mi zoene pia a dvaca zajacov. Dobre i nebars. Zajac sa rozbehne po hore a zohnau pia a dvaca zajacov. Potom ti vedno li do kraovskoho zamku vo vekej radosti. Pozdravuje tia pan Kocurovsky, posiela ti podarunok. Jaky podarunok? 1V Gemerskej stolici pod Krovou holou v dedinch umiac a Telgart obva riedla Hrona ud slovensk k cirkvi zjednotenogrckej sa
priznvajci, vysokou vihlou postavou tela, krojom a hovorom od ostatnch gemerskch Slovkov znane sa deliaci. Jeho prbuzn o do rei a kroja s ete Rejdovci v Gemerskej a Handelci v hornej Zvolenskej, o do rei i nbo. vyznania Vernarci vo Spii. I podvame iastku tejto povesti reou udu tohoto. o do vyslovovania platia i tu pravidl na str. 185 a 186 tchto povest nami udan. [V tomto vydan pozri III. zvzok.] Dlhch samohlsok tto Hronci nemaj. Ale zato tm mocnej przvuk sa kladie v slovch dvoj- a trojslabi nch na predostatn sylabu, v slovch tvorslabinch krem toho i na prv. Pri jednoslabinch slovch przvuk sa men. Kde jednoslabin podstatn meno predloka predchod, tam je przvuk na predloke, in i na predloke i na mene, napr. a sliu d rka z gro, k mi sone p a dvca zajcov, o kocrikvi (przvuk je na sylabch iarkou poznaench. D.) 2vbehol 3hovoril 4kapsu 5plnky s netepen jablk a divo po horch i po poli rast. D. 6vzal
267
Zajaky. Tu zajaky vyrezali, vydusili a kocura za stuou7 posadili. Mriau, mriau, lepi doma jako tu! A tu doma ni, chybaj kolotka. 8 Kocur sa pritiahne ku dverom a kra mu dau dukat. A tu kocur von z dveri z radosti ihrajuci vyskakujuci ku svojmu gazdovi. No, gazdo! Tu ho ma dukat za tie planky. Zas ti len potom: uje, gazdo, daj mi ty ete tie planky! A gazda nakladou pounuo9 cediuko planok. A kocur po ihrajuci vyskakujuci, a pri do huory. A tu zajac: A kdee ide, kocuru? Ja, hvari, idem tam a tam do toho velikoho zamku na hostinu. A i ma vezme? Ha, bisu Bohu, ve tia vezmem, ke mi piadesiat zajacov nashaa. Dobre i nebars, rozohnau sa po huore zajac a nashaau hromadu zajacov. A tak ili pres huory a doly, a prili do kraovskoho zamku. Pozdravuje tia pan Kocurousky, posiela ti podarunok. Jak podarunok? Ja, hvari, zajaky. Tu zajaky vyrezali, vydusili a kocura za stuou posadili. Mriau, mriau, lepi doma jako tu! A tu doma ni, chybaj kolotka. Tajde ku dverom a kse10 u is domov. No, bisu Bohu, cho zbohom! poveda kra a da ti mu dukat. A tu kocur von dvermi z radosti ihrajuci vyskakujuci ku svojmu gazdovi. No, hvari, tu ma, gazdo, dukat za tie planky! Zas ti jedon raz hvari kocur:
7stl 8kuaa, fuka. To najchudobnejie, z mky do vrelej vody zatrepanej pripraven jedlo. V Gemeri mna kaa, v Liptove riedka mka. D. 9pln.
0 chce.
0
268
uje, gazdo, da mi ete totich planok! A gazda ti naraz nazbierau planok a natiskau mu pounuo cediuko. A tu kocurok ziau si cediuko a taou ihrajuci, vyskakujuci do huory. I priou k nemu zajac: Kdee ide, kocuru? Ha, bodaj ma sto ertov zialo,11 na hostinu do kraovskoho zamku. A i ma vezme? o by tia neziau, ak zoene sto zajacov. A zajac ti zaskokne do huory, donese, dovede sto zajacov. Tak ili i s kocurom do kraovskoho zamku na hostinu. Ak voli do zamku: Pozdravuje tia pan Kocurousky, posiela ti podarunok. Jak podarunok? Ja, hvari, zajaky. Tu zajaky vyrezali, vydusili, kocuroka za stuou posadili. Hovorom pogorelskm 12 Raz ti se pan gazda opyta kocurika: A co ada, kocurik, ze e tvoje zajnky? Ja, hvari kocurik, pozdravuje e pan vikomony, pan Kocurikousky a prosi poniee a pyta tvoje divke Krstine13 za ene! Ha, bisu Bogu, e nach si je bere! Razem bieel veselo kocurik zaigravajnci vyskakujnci do domu. Ja, gvari, gazdiku! Uhadni, o ti ja za tame planeky vypytal? i bys euhadol, e en e? Ja ti vypytal kraove Krstine za ene. No, bodej ma er vzul, len se gotovi. Ma tri dukaty. Kup si ty za e kepee, klobuky a plachte a sebe kup panske aty! A toe stare klobuky natrepme na vz, tak go pjdem do tego zumku pre neveste.
1 vzalo. 2 Dedina Pogorela (Pohorel) le asi 1 1/2 hodiny nie umiaca, jej obyvatelia s pvodu poskho, nboenstvom r. katolci. V tomto ich
1 2
hovore hlska e nezmkuje vade pred sebou spoluhlsky d, t, n, l, a preto, kde mkk maj by, tam sme ich mkkm jer poznaili. [Dobinsk ich poznail mkeom, tak ako v naom vydan.] O przvuku plat to, o sme pri hovore umiackom povedali. Samohlsku e na konci mien vyslovuj ako posk , t. j. en nosom vysloven. Take a vyslovuj na posk spsob ako i, u, napr. nevsete, divka, vz taj nevesten, djivka, vuz. D
3 Christian.
3
269
A hned gazdiko nakupil plachte, klobuky, kepee. Sam se pripravil, zaprahnul koe a hybaj do zumku pre mlade neveste. Prili edaleko tego zumku a ili cez dajaky most. Ha, bisu hrmeskym Bogu, gazdiku! Prevrhnime toen vz! A oni prevrhli vz i s plachtami. A tu huk a tu tresk a oni plaka, narieka: Ja, bisu Bogu, tam su nae aty, tam su nae dary! I pribehol na to se diva sam kra. Ach, pane, krai, tam nae vojsko dnu sa vyvrtilo do vode z mostu, len plachte, kepee, klobuky z nich tu plavaju. Pan kra uveril a divka kravska plakala. Ja, gvari oec, darmo tu plae, len si je on tu, u sme zas dobre! A hned bela svadba a pan Kocurikousky dostal toe divke za ene. Dobre i nebars, mali domv is. Ja, gvari, gazdo! Pric14 ty len za mnu k e jeibabe tam na dolie do tego pekengo domeku a povec, e to tvoje. A hned kocurik zabiral do gry,15 z gry na luky. Najde koara, e pase koniky: Ja, gvari, braku! uje ty, o ti ja povim? Ke pje taeto krovna a se e opta, ije to koe, gvar jej, e to pana vikomonego, pana Kocurikouskego. Dostae dukat. Zas pri ku byarovi: Ja, gvari, byaru! i uje, o ti ja to povim? Ke pje tadeto kravna a ke sa ti opyta, ije to byky, gvar, e pana vikomonego, pana Kocurikouskego. Dostae dukat. Zas pri ku kroviarovi: Ja, gvari, krovaru! i uje, o ti ja oznamim? Taeto ti pjde kravna, a ke se e spyta, ije to krovky,16 gvar jj, e pana vikomonego, pana Kocurikouskego. Dostae dukat. Potom a zatym pribieg do domu jedne jeibaby. Ja, gvari, jeibabo! Bodej se er v ebe okotil a o by sto mladych mal, ak praudu 4 pr 5 hory 6 kravy
4 5 6
270
epovim. Ie sem sila vojakv. Skry se do peci, by e nevzuli! Ja, gvari ona, ja se len skryjem, ale to die z toe zlate kolisky, ke mam poe? Ha, bisu Bogu, vem go se sebu! A ona go vzula ze zlate koliske a vojla do pece s nim. Di e ja zriadim! gvari kocurik. Schytil up slamy a zapchal toe peci eluse a u erta zapalil. Tak ti stara jeibaba zgorela a kocurik se uloil do zlate koliske a tak se vygaal. I vybral se pan Kocurikousky i s mlade neveste do domu. I prili ku temu koarovi. Ja, gvari kravna, ije toe koe? Pana vikomonego, pana Kocurikouskego, odgvaril jej koar a ona mu dala dukat. Prila i k byarovi. Ja, gvari, ije to byky? Pna vikomonego, pana Kocurikouskego! A ona mu dala dukat. Prila i ku kroviarovi: Ja, gvari, ije to krove? Ha, bisu Bogu! odgvaril kroviar. Pana vikomonego, pana Kocurikouskego. A ona mu dala dukat. I prili naostatok na mesto a vojli do domeku. Kraovna tu zazre milego kocurika na zlate koliske. Ha, bisu Bogu, predi len praudu u nas mal: Mriv, mriv, lepi doma jako tu! Bo se tu na zlate koliske vygaa a u nas o zlate koliske ani nepou. Potom tu beli, tu zostali ti byva a kocurikovi dy dobre belo.
271
272

Dobsinsky Pavol Prostonarodne Slovenske Povesti Zvazok 1

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Dobsinsky Pavol Prostonarodne Slovenske Povesti Zvazok 1

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

1V Zlatom fonde ho uverejujeme ako samostatn kapitolu - pozn. digitaliztori ZF

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Panna z rosy poat a z dev matiek sploden

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Matej vek kr a Uliana vek krovn

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

Zlat fond dennka SME

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)