MAL

Andrea TO BYŤ
Coddington
PEKNÝ
ŽIVOT
Vydalo vydavateľstvo EvitaPress, s. r. o.,
ako svoju šiestu publikáciu.
Vydanie prvé.

Copyright © Andrea Coddington 2009

Grafický dizajn a obálka: Roman Piffl

Redakčná úprava: Eva Urbaníková
Jazyková úprava: Renáta Kováčová
Darina Belanová

Tlač:
Tlačiareň MERKUR, s. r. o.,
Dolný Ohaj
www.merkurprint.sk

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-969800-5-5
 MAL TO BYŤ PEKNÝ ŽIVOT

Kapitola druhá

ČAŠNÍČKA
A ZÁKAZNÍK
ALEBO…
… AKO SA TO
ZAČALO
Bolo najhorúcejšie newyorské leto, aké si pamätám.
Ortuť teplomera neklesla pod 30 stupňov, vlhkosť vzdu-
chu bola stopercentná. Na uliciach zapáchali hory odpad-
kov, v metre som sa modlila, aby sa o mňa nikto upotený ne-
oprel.
Odchádzali sme z Queensu, spolu s Evou, do mesta.
New York je len jeden – Manhattan.
Alebo: City, New York, Mekka, NYC, Gotham, Big Apple…
Tvrdia zarytí lokálpatrioti. V skutočnosti sa mesto skladá
z piatich samostatných častí: Manhattan, Queens, Brooklyn,
Bronx a Staten Island.
19
 A N D R E A C O D D I N G T O N

Náš prenajatý byt s klímou bol oproti strašidelnej reštau-

rácii, kde sme si zarábali na živobytie, rajom. Neviem, prečo
som tam robila, keď som nič nezarobila. Navrhla mi to Eva,
ktorá prišla na leto z Colorada, kde študovala. Cez inzeráty
sme sa stali spolubývajúcimi a teraz aj kolegyňami.
Čašnícky chlebíček je ťažko oddretý, ale pre nás Východo-
európanky sú v reštauráciách dvere otvorené. Nie sme z La-
tinskej Ameriky, sme biele, sme milé, vieme po anglicky, má-
me šmrnc a to sa cení. Navyše, robota nám nesmrdí, potre-
bujeme peniaze na ruku, sme flexibilné… V dobrej reštau-
rácii alebo bare sa dajú zarobiť slušné peniaze. Dá sa z nich
vyžiť, niekedy aj odložiť, zaplatiť nájomné, školu, cestovanie,
zápisné na herecké a modelkovské konkurzy. Jednoducho,
finančne podporiť ten pravý dôvod, prečo sme v New Yorku.
V reštaurácii menej dobrej, ako je tá naša, je to strata času.
Il Porto je žlto-modrá opacha na konci Fulton Street v čas-
ti South Street Seaport s výhľadom na Brooklynský most
nad Východnou riekou. Talianskou reštauráciou to chcelo,
naozaj len chcelo byť.
(Zorientujme sa na manhattanskej mape. Aby to nebolo
úplne čiernobiele, niektoré ulice majú aj názvy, nielen čísla.
Manhattan je ostrov, ktorý obmývajú dve rieky – zo západ-
nej strany Hudson a z východnej strany – rieka Východná.
Zvonku sa do Manhattanu dá dostať iba cez most, tunel,
preplávať /nie!/ alebo priletieť, napríklad súkromnou heli-
koptérou.)

Dávno som už v Downtowne nebola.

Všetky miesta južnejšie od 14-tej ulice dýchajú mojou lás-
kou, majú špeciálnu vôňu. Aj krátky pohľad či dotyk by oži-
vil zabudnuté, možno len upratané spomienky na frenetic-
ký ruch dolného Manhattanu. Rozpálené úzke ulice zatiene-
né mrakodrapmi, dennodenne preplnené turistami, ktorí si
20
 MAL TO BYŤ PEKNÝ ŽIVOT

chodili po obchodoch alebo na nákup do neďalekého „naj-

lepšieho, posledného tajomstva“ New Yorku – Century 21.
Všetci milujeme obchodný dom, lepšie povedané obchodné
peklo Century 21, kde dostať značkové veci za výpredajové
ceny. Keď Gucci alebo Versace, tak pravá „značka, značka,
značka“ zo Century 21 alebo napodobenina od šikovných
čínskych remeselníkov z Chinatownu (čínska štvrť Man-
hattanu). Rusky kupujú podprsenky na kilá, Japonci sa idú
zblázniť za značkami, černošky sa naťahujú do blink-blink
tepláčikov obopínajúcich zadok, Talianky berú všetko det-
ské oblečenie, chlapi odchádzajú väčšinou s dvadsiatimi kra-
vatami a Indovia zakrútení do najfarebnejších pašmín.
Každý si tam niečo nájde, len treba mať pevné nervy a silné
lakte.
Džungľa Wall Street, Newyorská burza a finančný dištrikt.
Všetky možné reči sveta oblečené v kraťasoch s teniskami sa
miešajú v jedinečnom koktaile s newyorským prízvukom,
tmavými oblekmi a neodmysliteľnými slnečnými okuliarmi
finančníkov alebo tých, ktorí by nimi len chceli byť.
Výletné loďky za dvacku povozia turistov okolo manhat-
tanských mrakodrapov, Sochy slobody a Ellis Islandu.
Ostrov, ktorý slúžil ako imigračná hranica a do polovice
dvadsiateho storočia sa cezeň dostalo do New Yorku vyše 12
miliónov prisťahovalcov.
Na vode príjemne pofukuje, dehydrovaní návštevníci na-
berú silu na ďalšie dobrodružstvá a prehliadky. Samozrejme,
každý chodí obdivovať trhák newyorskej turistiky – Ground
Zero. Ľuďom dodnes behajú zimomriavky po chrbte pri spo-
mienke na padajúce Dvojičky a horiacich ľudí, ktorí si radšej
skočili po istú smrť. No a americká duša biznismena sa ne-
zaprela – pohľadnice, šálky, kľúčenky, fotky s tematikou
11. septembra si kúpite od každého pouličného predavača.
Niektoré obchody si nechali prach z padajúcich mrakodrapov
21
 A N D R E A C O D D I N G T O N

vo výkladoch ako lákadlo. Neďaleký Kostol Svätej Trojice je

miestom na pietnu spomienku.
Všetky atrakcie v blízkom okolí našej vývarovne zahnuse-
nej švábmi, ktorú mala na starosti malá, milá kolumbijská
mafia a my slovenské herečky sme tam robili ako čašníčky.
Fantastická kombinácia.
Eva to s tými hnusákmi vedela a mala hrošiu kožu:
„Ponáhľaj sa, Maurício na nás bude ziapať, keď prídeme
neskoro.“
„On bude ziapať tak či tak,“ vlečiem sa unavene na metro.
„A veď už idem.“
Nechápem, ako to Eva robí. Vedela sa obrniť. Vedela, že
z niečoho sa žiť musí. Dokonca sa na tých idiotov usmieva-
la, flirtovala s nimi… Všetko, len aby mala zákazníkov, aby
– zarobila. Eva mala v New Yorku zostať. Toto mesto prijme
a rozmaznáva tých, čo sa vedia biť čisto alebo špinavo.
Všetko jedno: Potkan Kráľ – silnejší vyhráva, slabší je na od-
strel.
Do Il Porta sme prichádzali na pol deviatu. Od stanice
metra na Fulton Street to znamenalo pre Evu banán za pol
dolára a džús. Pre mňa s pravidelnosťou stopercentnou ká-
vu a aspoň jednu cigu.
Metro je najrýchlejšia, najlacnejšia, najmasovejšia
a najšpinavšia forma prepravy v New Yorku.
Prichádzame. Zápach, ten zvláštny mix upotených tiel,
páliaceho slnka, starého kečupu, silných čpavkových čistia-
cich prostriedkov, marihuany a čerstvej kávy mi zostal v nose
dodnes. Il Porto – neslávne slávna bašta smutnoveselých
osudov.
„Ola, Amigos,“ počula som sa.
Budem aj ja patriť k tým, čo sa v New Yorku naučili po špa-
nielsky? Hovorím si, že stále lepšie než po poľsky. Mojich la-
tinskoamerických „kolegov“ neznášam. Všetci sú v Amerike
22
 MAL TO BYŤ PEKNÝ ŽIVOT

nelegálne, vedia, čo je boj o prežitie, drogujú a možno majú

aj zbrane. Smrdia, lebo sa nesprchujú, alebo voňajú ako kur-
vine kufre, lebo sú nadržaní a myslia si, že voňavka to za-
chráni. Neviem, či to majú v génoch, alebo je to syndróm
„hladného psa“ – teda zoberiem a zožeriem akúkoľvek kosť.
V ich prípade ošacujem, obchytkám a ak môžem, pretiah-
nem. Oni si o Východoeurópankach myslia, že sú lacné štet-
ky, a my si o nich myslíme, že nám nesiahajú ani po päty. Je
to naša malá každodenná vojna. Iróniou je, že pre Američa-
nov sme všetci bez rozdielu lacnou pracovnou silou. Sme
upratovačky, opatrovateľky, umývači riadu, robíme v reštaurá-
ciách, mali by sme si uctiť domáceho pána a jeho božský ze-
lený dolár. A my sa preň ideme zabiť.
„Dievčatá prišli,“ hlučne sa k nám hrnie Pablo.
„Drž hubu. Nerev hneď ráno,“ zrazí ho na zem Eva, ale
s úsmevom.
Jemu okamžite stojí.
„Poďme, dievčatá, poďme sa rýchlo prezliecť,“ volá nás
Luciana, naša kolumbijská kolegyňa.
Sviňa to bola. Slizký had. Nenávidím ju, ale lepšie je s ňou
byť zadobre, lebo donáša Mauríciovi.
„Naháňa nás ako svoje otrokyne,“ šepnem Eve.
Šatňa je na poschodí vedľa manažérovej kancelárie, čiže
Mauríciovej kokaínovej šnupárne a skladu. Všade je zápach,
špina, vlhko, pleseň a šváby. A keď hovorím šváby, tak mám
na mysli tučných, vypasených, lenivých, človeka sa neboja-
cich, odporných, pri zašliapnutí chrúmavo praštiacich švá-
bov.
Turistickým reštauráciám by sa mal každý radšej vyhnúť.
„Tu je to nechutné!!!“
„Zavri oči, zapchaj si nos.“
„Evi, tebe to neprekáža?“
„Ani nie…“
23
 A N D R E A C O D D I N G T O N

„Aha.“ V nej podporu nenájdem.

„Čaute, baby, zase meškám. Z Brooklynu je to nekonečná
večnosť. Veď viete, Coney Island,“ kričí pachtiaca sa Silvia.
Malá výrečná východniarka so židovskými koreňmi. Spo-
znali sme sa v Il Porte.
Aj Silvia mala v New Yorku zostať. Pre človeka s vrodeným
židovským zmyslom pre peniaze a povýšenosťou je toto
mesto niečo ako raj na zemi. New York je židovským kráľov-
stvom. Majú svoje pravidlá, štvrte, hierarchiu, šábes, tóru,
obchody, ženy chodia s vyholenými hlavami a obliekajú sa
ako v Poľsku pred druhou svetovou. Nie všetky, samozrejme!
A majú prachy. Chudobný Žid – žiadny Žid. Oni síce tvrdia,
že ide o klamlivý mýtus, a zvyšok nežidovského sveta im to
aj tak neverí.
Kde inde sa žije lepšie než v manhattanskej liberálnej
Upper West Side (štvrť Manhattanu od 59. po 110. ulicu na
západnej strane Central Parku) alebo brooklynskom orto-
doxnom Borough Parku (časť Brooklynu), keď patríš k vyvo-
leným. Na moslimské závoje hľadíme so strachom a s nedô-
verou, židovské jarmulky sú neodmysliteľnou súčasťou ko-
loritu mesta.
„Silvi, koľkokrát ti mám opakovať, že ráno musíš z Coney
Islandu chytiť skoršie metro?“
„Porezala som si nohu, keď som sa holila…“
„Ak ho nestihneš, potom je tam desať minút hluchá pau-
za a všetko sa nenormálne posúva,“ mudruje Marcela.
Bývali spolu, ale Marcela dnes prišla od frajera, alebo ju
niekto doviezol, alebo niekde žúrovala, alebo…
Slovenka, teda Maďarka. Pekná, sexy. Taká cica. Aj keby
nespala niekoľko nocí za sebou, vždy vyzerá svieža, usmie-
va sa na celý svet a špeciálne na všetko, čo nosí nohavice.
Gold Digger (zlatokopka) – keď sa zjaví chlap, žmurkne na
ňu a smrdí dolárom, prestáva pre ňu existovať okolitý svet.
24
 MAL TO BYŤ PEKNÝ ŽIVOT

Vie, ako na to. A vie, ako na to so štýlom. Aj Marcela mala

v New Yorku zostať – dnes by bola stopercentne šťastne vy-
datá za nejakého prachatého investičného bankára a užívala
by si jeho milióny, záhradníkov, osobných trénerov, masérov,
asistentov...
Všetky odišli.
Eva, Silvia aj Marcela.
Ja som zostala.

Prezlečené do uniforiem, ktoré pozostávali z kaki nohavíc

a modrej polokošele, schádzame na rajón. V podstate aj
Marcela s mierami 90-60-90 vyzerá v tomto úbore ako bezpo-
hlavné kura. Najprv treba pozametať, naplniť soľničky, pri-
praviť stoly, naliať kečup do fliaš, pobaliť príbory… Raňajšie
side-works (pomocné práce), po nich nasleduje „míting“.
Kolumbijsko-mexické osadenstvo v kuchyni nám servíruje
obed. Väčšinou cestoviny s paradajkovým sósom a so žuvač-
kovým uvareným kuraťom. Nejedlý maglajz, tak si statočne
plníme žalúdky chlebom s maslom a pijeme hektolitre koly.
Stopäťdesiatcentimetrový piadimužík – manažér Maurí-
cio, je už ráno nadrogovaný, potí sa, sánka mu behá nesku-
točnou rýchlosťou, praská si hánky, aby na seba upriamil
pozornosť. Veľmi úbohé. Sebavedomie si pravidelne a inten-
zívne posilňuje kokaínom a nezrozumiteľnou kolumbijskou
angličtinou na nás vyškrieka špecialitu dňa. Ak niečo dlho
stojí v obrovských mrazákoch, spravia z toho taliansku špe-
cialitu a my ju máme hladným zákazníkom otĺkať o hlavu,
aby sme čo najviac predali.

V Amerike reštauračný personál žije len z tringeltov.

Čašníčky – my, vieme po anglicky. My objednávame, sme
zodpovedné za drinky a za to, aby hosťovi nič nechýbalo.
Komunikujeme a účtujeme.
25
 A N D R E A C O D D I N G T O N

Food Runers – nosiči jedla. Čašník zadá objednávku do

počítača a kuchyňa vydá jedlo nosičovi, ktorý ho donesie
hosťovi.
Busboys – nalievajú vodu, čistia stoly, pripravujú všetko
pre hostí, ale s nikým sa nebavia.
K tomu je ešte celá hierarchia postov v kuchyni, pri špina-
vom riade a za barom. Najlepšie je, ak sme so všetkými zadob-
re. Ak to pobabre jedno koliesko na voze – zvezieme sa dolu
kopcom úplne všetci. Koľko stolov máš, koľko zákazníkov ob-
slúžiš, toľko sa večer naješ. Keby som sa aj na kolomaž rozlia-
la, zabalila státisíce príborov, a neobslúžila ani jedného hosťa
– domov idem bez dolára. Môžem sa, ako len viem, snažiť, ak
moji foodrunners, busboys, barman na mňa kašlú, domov
idem bez dolára. Ak mi Maurício dá stoly len pri toaletách, kde
nikto nechce sedieť, lebo tam strašne smrdí – domov idem bez
dolára. Na prvý pohľad zanedbateľné maličkosti.
Dráma bola neodmysliteľnou súčasťou práce v Il Porte.
Najmilšia kolumbijská hosteska Buena usádzala hostí vý-
lučne do sekcií jej Mexičanov. Buena bola riadna Buena – ďal-
šie škrípajúce koliesko na voze. Výstrih až po pás, žlté zlato,
lesk na pery, vysoké opätky, a to celý deň stála na nohách.
Stačilo jej prevrátiť oči, a hneď mala okolo seba armádu chla-
pov, ktorí jej oviali vlasy, doniesli vodu, postarali sa o ňu. My
sme na ňu kašlali a ona na nás tiež. Zvysoka.
V ten deň som mala stoly len vonku.
„No paráda. Som zvedavá, kto tu bude chcieť v tejto horú-
čave sedieť,“ hovorím Silvii.
„Nie je to ružové, ale vydrž, čo narobíme,“ odpovie a vy-
zerá dehydrovane už ráno.
Silvia je drobné žieňa s veľkými očami a so smutným po-
hľadom. Aj Buena jej radšej dá zarobiť, ako by mala mať na
svedomí, že sa Silvia zrúti. Horšie je to so mnou. Naša aver-
zia je otvorená. Aj tak, kolumbijská kurva to je.
26
 MAL TO BYŤ PEKNÝ ŽIVOT

„Nemienim sa jej, princeznej, klaňať a prosiť,“ poviem

Silvii, ktorá má už niekoľko zaplnených stolov, a ja stále nič.
„Čo je zlé na tom, keď mám hrdosť?“
„Nie, drahá, to nie je hrdosť, to si ty.“
„Že pôsobím arogantne? Že sa mi nechce liezť jej, zfeto-
vanému manažérovi Mauríciovi, zhúlenému barmanovi
Hermanovi a ďalším kreatúram do zadku?“
„Ale prečo si všetko pripúšťaš? Veď sa trochu odosobni, si
tu na chvíľu a už ich nikdy v živote nestretneš!“
„Nechajme to. Obidve vieme, že to za to nestojí,“ nechce
sa mi rozčuľovať sa ešte aj so Silviou.
„Celé naše Il Porto je fraška. Vieš to ty, viem to aj ja. End
of the story!“
„Tak potom?“
„Tak potom musíš počkať, kým príde princ na bielom ko-
ni a vyslobodí ťa.“
„Vtipné. Fakt.“ Odchádzam sa skryť pred vražedným
slnkom.
Rozmýšľam, že by sme si mohli aspoň trochu privyrobiť,
keď už sme tu. Niečo s našou reštauráciou jednoducho nie je
v poriadku. Majiteľ (fešný Talian zo Sicílie, ktorého sme vi-
deli raz, ale počúvali o ňom stokrát za deň) to má určite ako
práčku špinavých peňazí. Inak by už dávno skrachoval.

S brigádami a manuálnou prácou mám predsa len nejaké

skúsenosti. Počas štyroch rokov na vysokoškolskom interná-
te boli neodmysliteľnou súčasťou študentského života: na
brigády chodil každý, moja sestra Lena bola unikát.
Nebolo miesto, kde by si neprivyrábala. V študentskej
pracovnej agentúre U Nosluša na internáte Mladosť v Mlyn-
skej doline mali jej meno podčiarknuté červenou. Brala,
čo prišlo, a robila dobre. Všetci ju mali radi, bola pracant.
Upratovanie na stavbách, predaj zeleniny v mrazivej zime,
27
 A N D R E A C O D D I N G T O N

čistenie kancelárií, doučovanie slovenčiny, roznášanie le-

tákov…
Všade ma ťahala so sebou.
A ja som všade išla.
Na stavbe ma poštípala včela hneď v prvý deň, Lena ma
kryla a peniaze išli bez toho, aby som pohla prstom.
Päťdesiattisíc letákov pre novootvorenú banku som do-
niesla domov a popálila v pivnici po tom, ako som prvý deň
rozniesla pár stovák a stratila sa v Petržalke.
Podpisy potrebné jednej malej politickej strane na to, aby
sa dostala do parlamentu, sme sfalšovali podľa telefónneho
zoznamu. (Strana sa do parlamentu dostala.)
Jeden deň som zaskočila za chorú Lenu u jej zeleninára
a na druhý deň sme boli bez roboty obidve.
A keď ma v kancelárii firmy v Záhorskej Bystrici oslovil
nejaký úradníček „pani upratovačka“, zvrtla som sa na opät-
ku a bez slova odišla.
V Nosluši som bola na liste „zakázaných“.
Lene som povedala, že s brigádami som skončila – úplne
nadobro. Radšej nech umriem od hladu.
No, potom som ešte robila na Štúraku v bare Mlyn.
To bola paráda. Majiteľka, pani Valentovičová, mala zaká-
zaný predaj alkoholu, pretože Mlyn bol na akademickej pô-
de. Naučila ma tajne podávať alkohol v espresso a kávových
šálkach.
S pani Valentovičovou sa nedalo vyjsť, bola nenažraná,
mala zle nastavené vodomery na nealku a ja som bola stále
v manku. Nie dlho. Kúpila som dole na Mlynoch v potravi-
nách svoj vlastný chľast a podávala ho v espresso a kávových
šálkach, presne podľa inštrukcií pani majiteľky. Veď do kasy
to nešlo tak či tak. Tržba bola obrovská a tých pár dní, kým
ma načapala, mi stačilo na celé leto, dovolenku na Francúz-

28
 MAL TO BYŤ PEKNÝ ŽIVOT

skej riviére a vynovený šatník. Pohľad pre bohov – keď pani

Valentovičová prišla na to, koľká bije.
A ja som veľmi rýchlo bola aj v Mlyne na liste „zakáza-
ných“.
Nezostalo mi nič iné, len začať zarábať hlavou. A to na-
šťastie išlo celkom dobre.

Deň sa vliekol vo svojom nudnom tempe, obedná služba

sa pomaly už aj končila a ja som nemala ešte ani jeden stôl.
Bolo mi do revu. Pražím sa tam na slnku, vyzerám ako po-
sledná sliepka a ešte aj vyjdem naprázdno.
„Prosím ťa, daj Dare nejaký stôl,“ dohovára Buene Silvia.
„Samozrejme,“ usmeje sa, akoby teraz spadla z oblakov
a nevedela, že som ešte nezarobila ani cent.
„Dnes odchádzam.“
„Nevymýšľaj.“
„Čo nevymýšľaj? Viem, že každý sme tu pre niečo, ale ja
nemám dôvod,“ mrmlala som si popod nos so slzami z ner-
vov a bezmocnosti v očiach.
„Silva, ja idem domov.“
„Počkaj ešte! Už som jej povedala a dnes to aj tak nie je
žiadna sláva. Ľuďom sa nechce v tomto teple ani jesť.“
„Mňa to už nebaví. Kašlem na to, idem domov,“ odchá-
dzam za roh a zapaľujem si ďalšiu cigaretu.
Musím zmeniť robotu, inak sa zadlžím u každého, koho
poznám.

Ani Ali nebol v robote. Môj egyptský barman z vedľajšej

reštaurácie Red Dragon vedľa J. Crew (obľúbená značka te-
rajšej pani prezidentovej Michelle Obamovej), oproti Benet-
tonu na Fulton Street. Keď som chodievala fajčiť, tak som sa
aspoň mala na koho pozerať. Flirtovali sme spolu. Dodnes

29
 A N D R E A C O D D I N G T O N

tomu nerozumiem, lebo v živote som nevyzerala horšie ako

v ilporťáckej uniforme.
Idem domov, jediné, na čo myslím…
„Poď sem rýchlo, máš stôl,“ dobehla Silvia, „vááááááž-
neee, poď.“
„Fakt?“ Napriek všetkému sa poteším.
Sú už dve hodiny popoludní a o chvíľu nám padne. Naj-
vyšší čas.
„Možno sa na mňa práve usmialo šťastie. Buena sa zľuto-
vala, dá mi zarobiť aspoň padíka,“ dodávam zrazu, plná oča-
kávania.
To ešte neviem, čo ma čaká.
Za mojím slávnym stolom sedí jeden muž.
„Jeden človek? Mne sa sníva!“ totálne rozčúlená vraždím
hostesku pohľadom.
„Silvi, musíš ísť toho týpka obslúžiť, lebo mňa asi porazí!“
„Oukej, oukej,“ odchádza smerom k stolu a s rukou za
chrbom mi naznačuje, aby som sa upokojila, že ona z neho
vytiahne najdrahšie jedlo a fľašu šampanského.
„Hello, čo si dáte na pitie?“ počujem, ako šteboce Silvia.
Na chlapíka sa usmievala od ucha k uchu.
„Cors Light,“ hovorí tmavovlasý, dobre vyzerajúci štyri-
dsiatnik v červenej, skôr plážovej košeli so slnečnými oku-
liarmi na očiach.
Nejaký zúfalec. Dá si pivo v tomto teple a ešte aj sedí von-
ku, kde na neho praží v plnej paráde, pomyslím si.
„Samozrejme, hneď vám ho prinesiem,“ usmeje sa opäť
Silvia.
„Pane, a ešte niečo,“ urobí dramatickú pauzu.
Zrazu začne šepkať a ukazuje na mňa prstom:
„Ja nie som vaša čašníčka. Tam, moja kolegyňa, vás rada ob-
slúži. Len k nej buďte, prosím, milý, má dnes ťažký deň, chúďa.“
„Čo??? Tak to už je aká haluz,“ smejem sa.
30
 MAL TO BYŤ PEKNÝ ŽIVOT

Silvia sa rehoce, herečka malá. Má smutné oči, ľudia jej ve-

ria. V meste Potkan Kráľ povedala zákazníkovi, ktorý sa rov-
ná Bohu, aby bol milý k obsluhujúcemu personálu. To je iná
káva. Silvia má gule.
Otvára mi jeho Cors Light a štuchá ma smerom k nemu:
„Ukáž sa, dievčička.“
Aspoň mi zlepšila náladu. Prichádzam k stolu a usmievam
sa na pána.
„Vybrali ste si?“ Na to, aby som zo seba sypala špeciality
dňa, ani nepomyslím.
„Uhm, mám chuť na cestoviny, niečo by ste mi odporučili?“
„Jasné, Fetuccini Alfredo,“ poviem rýchlo, lebo tie sú naj-
drahšie.
„Dobre, dám si Fettucini a ešte jedno pivo, prosím.“
„Oukej, hneď to bude,“ odišla som spokojná.
Chlapík sa venuje svojej knižke.

Čudní sú tí Amíci, namojveru.

Sám ide do reštaurácie na obed. Človek je tu v tomto krás-
nom meste strašne osamelý. Na jednej strane si každý deň vy-
stavený davu, na druhej strane nemáš s kým ani postolovať.
K tomu ešta tá predpojatá americká intimita a milión bariér!
Vôbec sa nedivím, že každý potrebuje psychoanalytika…
Pablo donesie môjmu chlapíkovi jedlo, ja pribehnem
s obrovským drvičom korenia, že či si nedá. A on si dá. Pivo
už nechce.
Tiež si myslím. Nie že ťa tu porazí, na tom slnku.
Asi za 15 minút doje a vypýta si účet.
„Ešte niečo?“
„Nie, len zaplatím.“
„Oukej, hneď.“
Keďže je Il Porto v turistickej zóne, náš tringelt, 15 %
z celkovej sumy, je automaticky prirátaný. Európania sú ne-
31
 A N D R E A C O D D I N G T O N

uveriteľní lakomci, chvalabohu, Američania, respektíve New-

yorčania sa síce preto urážajú, ale každý aspoň dá a je to vy-
bavené. Niektorí aj niečo pridajú. Čisté prachy, do vrecka.
Nepriznané – Kolumbijčanom.
Tringelty sa na konci dňa delia: 65 % zostáva mne, 35 %
dávam šéfovi mafie foodrannerov a busboyov, ktorý ich po-
tom delí na základe nejakého čarovného kľúča.
Z mojich peňazí ide ešte 5 % barmanovi za to, že bol lás-
kavý a neziapal a namixoval drinky. Dnes mi Herman, ďalší
zdrogovaný idiot, vydal až dve pivá. Celkový účet môjho zá-
kazníka bol asi 30 dolárov. Môj zárobok: 4,5 dolára, a to sa
budem ešte deliť.
„Nech sa páči účet,“ podám mu ho v koženom obale
a usmejem sa. Milo. Úprimne.
Chlapík chvíľu ráta a je nenormálne prajný. Pridá mi
1,5 dolára.
„Ďakujem a pekný deň,“ beriem účet, odchádzam.
Odchádza aj on. Dá si na hlavu šiltovku, zrazu sa otočí.
Myslela som, že si zabudol knižku. Pomaly sa nakoniec opýta:
„Ako sa voláš?“
„Dara,“ myslím si, čo je ho do toho.
Osamelého, divného Amíka.
„Do skorého videnia, Di,“ skrátil moje meno na jeho prvú
vyspelovanú spoluhlásku.
„To určite, do skorého.“
„Už sa teším.“
„Aj ja.“
Nezarobila som ani na cigarety, ktoré som si sekundu po
vypadnutí z Il Porta kúpila na rohu.
V ten deň to bol môj jediný zákazník.
Môj jediný stôl.
Bol to Collin.

32