Úvod do európskeho súdnictva (P 6.10.

2008)
- právna úprava komunitárneho (K) súdnictva
- čl.220 a nasledujúce ZES
- 6.protokol
- Rokovací poriadok SD ES – je schvaľovaný Radou EU – uvedený v Úradnom
vestníku
- čl.220 ZES – SD ES, SPS
- čl.225 – súdne senáty (panely)
- prameňom práva je aj rozhodnutie o zriadení súdneho senátu (panelu)
- zriadenie súdneho senátu:
1. vždy rozhoduje o zriadení súdneho senátu Rada – jednomyseľne a to na návrh EK,
po porade s EP a so SD
2. samotný SD požiada po porade s EP o zriadenie súdneho senátu
- majú obmedzenú jurisdikciu
- v rozhodnutí o zriadení súdneho senátu je určená jeho organizácia aj jurisdikcia
(rozsah jeho právomoci)
- vo vzťahu k opravným prostriedkom vo vzťahu k súdnym senátom – proti
rozhodnutiam sa možno odvolať na SPS ale len v právnych otázkach a pokiaľ je tak
uvedené v rozhodnutí o zriadení súdneho senátu aj v otázkach hmotnoprávnych
- požiadavky na výkon funkcie sudcu súdneho senátu: podmienka spôsobilosti
zastávať sudcovskú funkciu v čl.Š
- Rada vymenúva členov, sudcov súdneho senátu jednomyseľným rozhodnutím
- Aj súdny senát má svoj rokovací poriadok, ktorý schvaľuje Rada
- vo vzťahu k SD – vychádzame z čl.220 ZES, ktorý upravuje a ustanovuje, že SPS
a Súd pre verejnú službu (SVS) zabezpečujú dodržiavanie KP a výklad tohto
K poriadku
- tu došlo k zmene Zmluvou z Nice , keďže predošlé znenie hovorilo, že SPS je
pričlenený k SD – súčasné znenie hovorí, že SD a SPS si nie sú hierarchicky
podriadené – každý orgán má svoju samostatnú jurisdikciu, ktorá je vymedzená
v Štatúte SD, v 6. protokole
- SD aj SPS sa skladajú z jedného sudcu za každý členský štát
- rozhodovanie:
a) SD rozhodne buď v pláne, ktorý sa skladá zo všetkých sudcov – v pléne rozhoduje
výnimočne – prípady sú uvedené v ZES, v 6.protokole, Štatúte SD – keď dochádza
k odvolaniu člena SD
b) Potom SD rozhoduje v senáte (3- a 5-členné)
- SD pomáha 8 generálnych advokátov (GA), na požiadanie SD je možné počet GA
zvýšiť – rozhoduje Rada jednomyseľne
- úloha GA: podávať SD nestranné, nezávislé závery vo veciach, v ktorých rozhoduje
SD
- nie vždy je potrebné, aby GA vystupoval pred SD – v prípade pokiaľ daný prípad
nenastoľuje novú právnu otázku – platí, že SD rozhodne, či v danom prípade bude
vystupovať GA
- na sudcov SD, SPS aj súdnych senátov sú kladené rovnaké požiadavky – vyberajú
sa spomedzi osobností, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti, spĺňajú
potrebné kvalifikačné predpoklady požadované krajinami ich pôvodu na najvyššiu
sudcovskú funkciu
- sudcovia sú vymenovaní na základe spoločnej dohody všetkých vlád čl.Š, pričom
platí – to, čo štát navrhne, sa akceptuje
- sudcovia sú volení na obdobie 6 rokov pričom každé 3 roky dochádza k čiastočnej
obmene sudcovského zboru – z toho vyplýva, že aj predseda SD sa volí na obdobie
3 rokov
- sudcovia požívajú úplnú nezávislosť, nie sú závislí ani od čl.Š, ktoré ich delegovali,
môžu byť do svojej funkcie zvolení aj opakovane
- vzťah GA – SPS: nie je požiadavka, aby v prípadoch, keď rozhoduje SPS, dávali
svoje stanoviská GA – z toho vyplýva, že rozhodnutia SPS bývajú zväčša pružnejšie
a trvajú kratšie
- konanie pred SD a SPS má dve časti:
a) písomná časť – zahrňuje oznámenie návrhov na začatie konania, vyjadrenie
členov, odpovede, podporné lístky a pod.
b) ústna časť – prednesenie správy predloženej sudcom, spravodajcom, vypočutie
zástupcov, advokátov, na záver vypočutie GA, vypočutie svedkov na dokazovaní,
znalcov
- vynesenie rozsudkov je vždy verejné
- ústna časť pojednávania je tiež verejná, pokiaľ sudcovia nerozhodnú o vylúčení
verejnosti v časti konania alebo celku – môže ísť o prípad hospodárskej súťaže,
keď je predmetom pojednávania obchodné tajomstvo
- SD rozhoduje aj o trovoch konania - návrh na rozhodnutie o trovoch konania býva
v petite žaloby, platí princíp: procesne neúspešný ÚK platí trovy konania
- vo vzťahu k SPS platí, že členovia SPS môžu byť povolaní na plnenie úloh GA,
sudcovia SPS zasadajú v senátoch ((3- alebo 5-členných) alebo v pléne (napr.
v prípade Microsoft)
- čo sa týka SPS – sudcovia vydajú rozhodnutie krátko po tom, ako sa skončila ústna
fáza konania
- pri SD je povinnosť vypočuť GA – to znamená, že sudcovia SD na ústnom
pojednávaní si vypočujú stanovisko, názory GA a následne ich musia analyzovať
- ak sudcovia SD rozhodujú v senátoch, musia sa dohodnúť, ale odlišné stanoviská
sa nezverejňujú, preto sú rozhodnutie niekedy málo všeobecné – v rozhodnutiach
cítiť snahu o kompromis
- rozhodnutia sú vo francúzštine – každý sudca sa tlmočníka a ďalších štyroch
referentov, ktorí pomáhajú sudcom v oblasti, na ktorú sa špecializujú, sú znalí
práva
- čl.224 ZES – posledný odstavec: ,, to, čo sa hovorí o SD, tak isto sa vzťahuje aj na
SPS pokiaľ Štatút SD neustanovuje inak“
- Protokolu o štatúte SD – sudcovia požívajú súdnu imunitu, majú rovnakú súdnu
imunitu ako majú napr. členovia EK
- imunity môže sudcov zbaviť jedine SD, ktorý zasadá v pléne
- protokol zakazuje sudcom zastávať akékoľvek politické, správne funkcie alebo iné
platené pozície – iba v prípadoch, ak im Rada udelí výnimku
- spôsob zániku sudcovskej funkcie: zdanie sa funkcie, odvolanie, ...
- čl.Š majú možnosť vymenovať zástupcu pred SD (môžu ich mať čl.Š aj inštitúcie
spoločenstva) – môžu vstupovať do konaní, môžu vyjadrovať svoje názory na danú
vec
- osoba, ktorá vystupuje pred SD, musí byť zastúpená advokátom – odkaz na právny
poriadok čl.Š – osoba, ktorá môže vystupovať ako advokát pred súdmi čl.Š, má
túto spôsobilosť aj pred SD

Konanie o predbežnej otázke

- čl.234 ZES
- účel konania o predbežnej otázke: zabezpečenie jednotného výkladu a jednotnej
aplikácie KP
- v zmysle čl.234 ZES má SD právomoc rozhodovať o predbežných otázkach, ktoré
sa týkajú výkladu ZES, platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi spoločenstva
a ECB, výklad štatútov subjektov, ktoré sú zriadené aktom Rady, pokiaľ tak tieto
štatúty stanovujú
- čl.234 ZES ustanovuje fakultatívnu možnosť a obligatórnu povinnosť obrátiť
sa na SD
- úlohou prejudiciálneho konania je pomôcť národným súdom, pokiaľ majú problém
týkajúci sa výkladu a platnosti K právnych noriem, pričom ZES hovorí, že aktívne
legitimovaným subjektom je súd členského štátu, ktorý je jediný legitimovaný
iniciovať konanie o predbežnej otázke
 - pojem súd členského štátu je pojem KP – nie je teda možné, aby čl.Š obmedzili
možnosť podať predbežnú otázku len z toho dôvodu, inštitúcia nemá v názve
„súd“
- SD stanovil kritériá, ktoré inštitúcie sa považujú za súdy členského štátu: v zmysle
ustálenej judikatúry SD, v zmysle čl.234 ZES, súdom členského štátu je každý
orgán, ktorý má zákonný základ, zasadá permanentne – ide o stály orgán,
má obligatórnu právomoc, je nezávislý, rozhoduje v sporovom konaní
a vo svojej rozhodovacej činnosti sa riadi platnými právnymi predpismi
- podmienka zákonného základu: daná inštitúcia je založená na základe zákona
v niektorom čl.Š – teda existuje VŠ právny podklad pre vytvorenie danej inštitúcie,
nie je potrebné, aby VŠ právo upravovalo celý procesný postup konania pred
takýmto orgánom, úplne postačuje zmienka o zriadení takéhoto súdneho orgánu
- permanentná, trvalá činnosť súdneho orgánu: odlíšenie súdnych orgánov od
rôznych ad-hoc tribunálov
- obligatórna právomoc: sporové strany majú povinnosť obrátiť sa na tento súdny
orgán, tak isto znamená povinnosť sporových strán riadiť sa výrokom súdneho
orgánu, na druhej strane je tu daná aj povinnosť takéhoto orgánu vo veci konať,
pokiaľ sa sporové strany na tento orgán obrátia
- nezávislosť súdneho orgánu: súdny orgán, ktorý predkladá predbežnú otázku, by
mal mať v samotnom VŠ spore postavenie nezávislého, nezainteresovaného,
niekoho tretieho – nezávislosť sa skúma vo vzťahu k samotnému orgánu a k jeho
členom
- inštitucionálna nezávislosť – tu sa skúma oddelenie súdneho orgánu od iných
zložiek moci v štáte
- nezávislosť členov súdneho orgánu – SD skúma ustanovenie do funkcie, či existuje
viazanosť práce zo strany iných inštitúcií, spôsob kreácie, otázka odvolateľnosti
- charakter konania pred VŠ súdom musí byť sporový: sporové konanie znamená, že
ide o konanie inter partes, pričom existujú rozdielne názory sporových strán a SD
je inštitúcia, ktorá má autoritatívnym spôsobom rozhodnúť a danú vec vyriešiť
- podmienka, aby súdny orgán rozhodoval na základe platného práva: aby súdny
orgán čl.Š, ktorý predkladá predbežnú otázku nerozhodoval najprv na základe
princípov morálky, eqity – teda musí rozhodovať na základe platného práva (či už
národného alebo KP)
- prípad CILFIT a Lanificio di Gavardo
- CILFIT sa snažil podať predbežnú otázku a názor GA bol, že je potrebné, aby tento
orgán bol považovaný za súd v zmysle čl.234 ZES, ale sudcovia SD rozhodli inak
- CILFIT bola organizačná zložka ministerstva, ministerstvo určuje, aký rozpočet táto
organizačná zložka dostane, otázka odvolateľnosti členov – boli vymenovaní
priamo ministrom = z tohto dôvodu SD mal za to, že nejde o nezávislý orgán, teda
nie je možné, aby podal predbežnú otázku
- sporový charakter konania existoval len naoko – išlo o správny orgán – navonok sa
môže zdať, že medzi týmto správnym orgánom a vyšetrovaným subjektom je spor,
avšak sporovosť konania chýba v tom, že ide o správny orgán, ktorý je nadaný tak
vyšetrovacou právomocou, ako aj rozhodovacou právomocou – nevystupuje ako
niekto nezávislý, tretí

predmet konania o predbežnej otázke

- výklad zmluvy
- keďže ZES právne záväzným spôsobom môže vykladať len SD, je jedinou
inštitúciou oprávnenou, aby vyložila ustanovenia ZES
- dochádza k úvahe sudcov – správna úvaha
- SD zároveň vo svojej rozhodovacej činnosti vyvodil aj podmienky, kedy je
konanie o predbežnej otázke neprípustné:
1. základom konania musí byť reálny spor - otázka nesmie preverovať právo, nesmie
sa týkať iného čl.Š,
2. predbežná otázka je neprípustná, ak sa netýka KP,
 3. ak rozhodnutie o predbežnej otázke nie je pre spor relevantné – ide o to, aby
predbežná otázka mala vzťah k predmetu konania
4. neprípustná je hypotetická a príliš všeobecná otázka – sudcovia SD chcú riešiť
reálne spory nie akademické debaty
5. ak predkladajúci sudca neobjasnil skutkové a právne pozadie predbežnej otázky –
nedostatočne odôvodnil jej nutnosť – skutkové a právne objasnenie prípadu je
jediným zdrojom informácií pre SD ako má rozhodnúť vo veci
6. SD neodpovedá ani na otázku, ktorá má povahu politickú alebo právnu
7. SD neodpovedá z procesných dôvodov, teda daný národný súd nie je procesne
spôsobilý danú otázku položiť

formulácia predbežnej otázky

- otázka nesmie znieť tak, že by sa malo ovplyvniť platnosť VŠ práva, lebo SD
rozhoduje o výklade KP a o platnosti sekundárneho práva, ale nerozhoduje
o platnosti a výklade VŠ práva
- sudcovia požadujú, aby otázka mala v sebe istý stupeň abstraktnosti – aby bola
použiteľná aj na ďalšie prípady v budúcnosti
- je dôležité, aby bola formulovaná jednoduchým, zrozumiteľným jazykom, krátko
a musí byť odôvodnená

doktrína acte clair, acte eclair

- ACTE ECLAIR – daný právny prípad bol už skôr objasnený, teda daná doktrína
popisuje situáciu, keď súd, ktorý má obligatórnu povinnosť položiť prejudiciálnu
otázku, nemusí túto otázku predložiť, keďže daná otázka už bola predmetom
rozhodnutia SD v minulosti = otázka je už objasnená
- SD vyslovil túto doktrínu, lebo chcel, aby jeho rozhodnutia mali precedenčný
význam
- ACTE CLAIR – ide o situáciu, kedy má byť sudcovi čl.Š úplne jasné, ako SD
rozhodne, hoci neexistuje predchádzajúce rozhodnutie SD v podobnej veci, teda
nemožno aplikovať doktrínu acte eclair

- pokiaľ rozhodujú súdy v konaniach, pričom proti rozhodnutiam súdov je prípustný

opravný prostriedok podľa VŠ práva, existuje fakultatívna možnosť
- pokiaľ opravný prostriedok nie je prípustný, existuje obligatórna povinnosť
predložiť predbežnú otázku

KONANIE O NEPLATNOSŤ
Čl. 230 ZES – žaloba na neplatnosť
- podstata a význam konania o neplatnosť:
- žaloba o neplatnosť má v KP značný význam, lebo umožňuje, aby aj sekundárne
právo (sekundárna legislatíva) bola v súlade s právom primárnym – zabezpečuje
sa dodržiavanie zákonnosti primárnych právnych aktov, teda aby norma nižšej
právnej sily bola v súlade s normou vyššej právnej sily (aby sekundárna legislatíva
bola v súlade so zakladajúcimi zmluvami a inými právnymi aktmi primárneho
práva
- konanie o neplatnosť zaručuje riadne prijímanie prameňov sekundárneho práva
a tak isto aj ich súlad s normami primárneho práva
- žaloba na neplatnosť je akousi protiváhou k žalobe o porušení zmluvy, pretože
v žalobe o porušení zmluvy je pasívne legitimovaným subjektom členský štát, ale
pri žalobe o neplatnosť je pasívne legitimovanou tá inštitúcia, ktorá napadnutý
právny akt vydala
- žaloba na neplatnosť sleduje odstránenie protiprávneho aktu, ktorý bol
vydaný orgánom Spoločenstva
- žaloba na neplatnosť nemá charakter žaloby na plnenie – nie je možné
požadovať náhradu škody v prípade, že niektorý právny akt je zrušený
- vecná príslušnosť K súdov v konaní podľa čl.230 ZES – je rozdelená medzi SPS
a SD ES – vo všeobecnosti platí princíp, že pokiaľ žalobu podáva členský štát,
rozhoduje SD
- členenie aktívne legitimovaných subjektov:
a) privilegovaní žalobcovia – členské štáty (jednotlivé územné zložky členských
štátov nemajú aktívnu legitimáciu, napr. federácia), EK a Rada (Rada a EK boli
aktívne legitimovanými subjektmi od založenia ES; pôvodné znenie ZES
neobsahovalo žalobné oprávnenie pre EP, čo sa zmenilo Maastrichtskou zmluvou,
ktorá aktívnu legitimáciu priznala aj EP)
b) neprivilegovaní žalobcovia – všetky FO a PO, ktoré sa za určitých podmienok
môžu domáhať neplatnosti účinného právneho aktu, ktorý je vydaný orgánom
Spoločenstva – pričom tu je dôležité si uvedomiť, že pri FO nie je pre aktívnu
legitimáciu nevyhnutné štátne občianstvo, nerozhoduje ani obvyklý, ani trvalý
pobyt => žalovať v konaní o neplatnosti môžu aj osoby, ktoré pochádzajú z tretích
štátov
Pasívna legitimácia
- žaloba smeruje proti orgánu, ktorý konkrétny napadnutý právny akt vydal
- v zmysle čl.230(1) ZES – žalované strany môžu byť Rada, EK, ECB, EP
- najčastejším prípadom v tomto druhu konania je, že pasívne legitimovaná Rada;
dokonca Rada môže byť pasívne legitimovaná aj v takom prípade, ak daný právny
akt nevydala, ale došlo k preneseniu právomoci Rady na inú inštitúciu, napr. na EK
- Rada je rovnako žalovaná aj v prípade, ak schvaľuje návrh EK
- nie je možné žalovať SD ES
Predmet žaloby
- záväzné právne akty, ktoré majú formu smernice, nariadenia a rozhodnutia
- z judikatúry vyplýva, že nie je rozhodné formálne označenie napadnutého
právneho aktu, ale skúma sa, či napadnutý právny akt spôsobuje právne následky
– formálne označenie je irelevantné
- EK vydáva rôzne oznámenia, ktoré nie sú právne záväzné, teda ich nemožno
napadnúť neplatnosťou
- v konaní podľa čl. 226 a 227 ZES EK začína konanie o porušení zmluvy formou
napomínacích listov, ktoré nie je možné napadnúť podľa čl.230 ZES, lebo nejde
o právne záväzný akt
- odporúčania a stanoviská tiež nie sú právne záväzné
- z pohľadu aktívne legitimovaných subjektov platí, že privilegovaní žalobcovia
nepreukazujú právny záujem – nemusia preukazovať, že sú vo veci priamo
dotknutí
- neprivilegovaní žalobcovia – FO a PO – môžu napadnúť platnosť právne
záväzného aktu, ktorý sa ich priamo dotýka, teda právny akt, ktorý bol vo
vzťahu k nim vydaný, prípadne bol vydaný vo vzťahu k tretej osobe, ale
spôsobuje právne následky vo vzťahu k tejto osobe (žalobcovi)
- pletí, že neprivilegovaní žalobcovia musia svoje oprávnenie k žalobe vždy
preukázať a v zmysle judikatúry platí, že preukázanie aktívnej legitimácie sa
posudzuje na základe osobnej, bezprostrednej dotknutosti napadnutým právnym
aktom
- platí – ten, kto je adresát napadnutého právneho aktu, je bezprostredne, osobne
dotknutý
- ak napadnuté rozhodnutie bolo vydané vo vzťahu k inej osobe – ak v takomto
prípade chce FO, PO domáhať sa neplatnosti, musí dokázať, že je týmto aktom
bezprostredne, osobne dotknutá
- pri dokazovaní bezprostrednej, osobnej dotknutosti platí, že daným napadnutým
rozhodnutím je možné určitú FO odlíšiť od okruhu ostatných osôb, v dôsledku
ktorého je možné danú FO, PO individualizovať, čiže z okolností napadnutého
právneho aktu vyplýva, že je možné určiť adresáta daného právneho aktu a je
možné ho individualizovať
- rozhodnutie Plaumann – vždy sa v prípade neprivilegovaných subjektov vykonáva
tzv. Plaumannov test, ktorý vyžaduje individualizáciu dotknutého žalobcu
 a v zmysle Plaumannovho testu platí, individualizácia musí byť zaistená v dôsledku
objektívnych kritérií, teda je potrebné vylúčiť, aby sa okruh postihnutých mohol po
vydaní rozhodnutia ešte viacej rozširovať a individualizácia dotknutých osôb musí
byť daná okamihom vydania rozhodnutia

- lehota na podanie žaloby: žalobu na neplatnosť je potrebné podať v lehote 2

mesiacov
- platí, že táto lehota je lehotou hmotného práva, ide o prekluzívnu lehotu, čo
slúži k právnej istote
- dodržanie tejto lehota súd skúma z úradnej povinnosti – ex offo

dôvody žaloby
- sú vymedzené aktívne legitimovaným subjektom (žalobcom), spočívajú
v hmotnom práve, procesnoprávne podmienky sa skúmajú predovšetkým keď sa
skúma procesná spôsobilosť subjektu, ktorý žalobu podáva, príp.
neprivilegovaných žalobcov
- keď hmotnoprávne dôvody pre žalobu neexistujú, súd ju ako neopodstatnenú
zamietne
- súd vychádza pri posudzovaní žaloby z nasledujúcich dôvodov:
A. nepríslušnosť - právny akt je vadný, je neplatný, pokiaľ nebol vydaný orgánom,
ktorý je na to príslušný – čo má zabezpečiť rovnováhu deľby moci inštitúcií ES,
takisto má zabezpečovať prenos deľby moci zo strany členských štátov na
Spoločenstvo
B. porušenie podstatných formálnych predpisov – zahŕňa procesnú stránku
tvorby práva – existuje presný legislatívny postup tvorby práva – pokiaľ je tento
postup nedodržaný, má to za následok neplatnosť právneho aktu
C. porušenie zmluvy alebo pravidla pri vykonávaní zmluvy – ak napadnutý
právny akt orgánov Spoločenstva porušuje písané alebo nepísané primárne alebo
sekundárne právo a toto porušenie a toto porušenie nepredstavuje jeden z dvoch
vyššie uvedených žalobných dôvodov
D. zneužitie právomoci – SD vysloví len zriedkakedy – dôvod zneužitia právomoci
nastane vtedy, ak je vydaný právny akt, ktorý formálne sleduje nejaký cieľ, ale de
facto je cieľom niečo iné

rozhodnutie súdu
- súd má dve možnosti: súd žalobu zamietne alebo jej vyhovie
- pokiaľ súd žalobe vyhovie, napadnutý právna akt zruší a to buď v celku alebo len
z časti
- rozsudok súdu má konštitutívnu povahu a platí erga omnes , zároveň právny
akt sa zrušuje s účinkami ex tunc
- situáciu treba posudzovať tak, ako keby právny akt nebol vydaný => dôsledku
neplatného právneho aktu strácajú právne účinky aj právne akty, ktoré boli
vydané na jeho základe
- SD zároveň rozhodne tak, že vráti vec späť tomu orgánu, ktorého právny akt
rozhodnutím zrušil
- SD môže rozhodnúť, že niektoré časti napadnutého právneho aktu ostávajú
naďalej v platnosti, predovšetkým v súvislosti s tým, že by sa mohlo stať, že na
základe právneho aktu, ktorý bol zrušený, sa mohlo vydať niekoľko individuálnych
právnych aktov

KONANIE O NEČINNOSTI
- čl. 232 ZES – žaloba na nečinnosť
- žaluje sa nečinnosť orgánu Spoločenstva, ktorý nekoná, hoci konať mal, čím došlo
k porušeniu KP
- je považovaná za doplnok k žalobe na neplatnosť a keďže obidve žaloby sledujú
vyjadrenie porušenia zmluvy zo strany orgánu Spoločenstva
 - orgány Spoločenstva môžu porušiť KP tak svojím konaním, ako aj svojou
nečinnosťou, ktorá je v rozpore s ustanoveniami KP, z ktorých orgánom ES plynie
povinnosť konať
- ide o určovaciu žalobu, ktorou sa vysloví, že existuje protiprávny stav
- aktívne legitimovaným subjektom môže byť členský štát aj orgán
Spoločenstva – privilegovaní žalobcovia
- je potrebné vylúčiť SD ES z okruhu žalobcov, lebo by rozhodoval o svojom návrhu,
čo by bolo neprípustné
- neprivilegovanými žalobcami môžu byť rôzne banky, ktoré sa môžu domáhať
vydania právneho aktu, napr. zo strany ECB
- postavenie pasívne legitimovaného subjektu budú mať predovšetkým Rada a EK
– tieto inštitúcie môžu byť žalované jednotlivo alebo spoločne; žalované môžu byť
aj vtedy, došlo k prenosu právomoci na druhú inštitúciu
- komplikované sú žaloby, ak sa vyžaduje súčinnosť viacerých inštitúcií

predmet žaloby
- nečinnosť Spoločenstva spočíva v tom, že sa nevydali právne záväzné akty alebo
akty, ktoré nemajú právnu záväznosť, napr. odporúčania alebo stanoviská
- predmetom žaloby v prípade neprivilegovaných žalobcov – pôjde o vydanie právne
záväzného aktu, ktorý má byť adresovaný žalobcovi
- vzhľadom k tomu, že nariadenia, smernice nie sú určené výhradne konkrétnym
PO, FO, neprichádza do úvahy aby sa neprivilegovaní žalobcovia domáhali
vydania takéhoto právneho aktu

KONANIE O PORUŠENÍ ZMLUVY (zo strany členského štátu)

- čl. 226-228 ZES
- aktívnu legitimáciu má EK a členské štáty
- účelom tohto duhu konania je zabezpečenie dodržiavania KP zo strany členských
štátov, čo je základná povinnosť členských štátov, ktorá im vyplýva zo ZES z čl.2
ZES

predmetom konania
- podľa čl.226 a 227 ZES je tak pozitívna povinnosť štátu konať – čím štát
porušil KP alebo negatívna povinnosť štátu nekonať, čím opäť mohlo dôjsť
k porušeniu KP

- neprivilegovaní žalobcovia (FO,PO) nemajú možnosť žalovať členský štát za

porušenie KP – jediná možnosť, ktorá prichádza do úvahy je, že podajú podnet
aktívne legitimovanému subjektu, najčastejšie EK, ktorá následne môže iniciovať
po správnej úvahe konanie o porušení zmluvy zo strany členského štátu

- ide o určovaciu žalobu – keď SD dôjde k záveru, že členský štát porušil KP,
neznamená to, že SD zároveň vysloví, že členský štát je povinný odstrániť
protiprávny stav a tak isto SD nijakým spôsobom nebude rušiť právny akt vydaný
orgánom členského štátu, ktorým došlo k porušeniu KP = SD len deklaruje, že
došlo/nedošlo k porušeniu KP

- každý členský štát je oprávnený podať žalobu proti inému členskému štátu;
dôvodom žaloby je presvedčenie členského štátu, že iný členský štát porušuje KP
a je úplne na voľnej úvahe členského štátu, či podá/nepodá takúto žalobu

priebeh konania
- má dve časti: 1. konania pred EK a 2. konanie pred SD
1. konanie pred EK
- je obligatórne
- pred EK sa nevyrieši len 10-20% prípadov a tieto potom končia pred SD
- ide o mimosúdne vyriešenie sporu a odstránenie protiprávneho stavu bez toho,
aby existoval rozsudok SD
- ide o neformálny pokus, pri ktorom je členský štát upozornený na porušenie
zmluvy, zároveň j aj upozornený na možnosť vyriešenia situácie s mierou a pokiaľ
je prvý stupeň neúspešný, pokračuje sa formálnym konaním pred súdom (druhý
stupeň)
- konanie sa začína tým, že EK pošle napomínací list členskému štátu, v ktorom
upovedomí členský štát na porušenie zmluvy, pričom napomínací list musí
označovať rozhodné skutočnosti a právne odôvodnenie záveru, že dochádza
k porušeniu zmluvy – týmto listom je začaté (zahájené) konanie
- napomínací list zároveň aj určuje predmet hlavného konania na SD
- EK má povinnosť umožniť členským štátom, aby sa vyjadrili ku skutočnostiam
a právnym záverom EK, ktoré sú uvádzané v napomínacom liste, pričom EK
stanoví aj lehotu, v rámci ktorej je členský štát povinný odstrániť protiprávny stav
(dĺžka tejto lehoty nie je nikde určená, ale musí byť primeraná okolnostiam
prípadu)
- druhou fázou konania pred EK je to, že EK vydá odôvodnené stanovisko – pokiaľ
napomínací list nemal žiadne účinky
- formálne požiadavky na odôvodnené stanovisko – ide o formálny právny akt,
ktorý je možné napadnúť v konaní o neplatnosti v zmysle čl.230 ZES –
odôvodnené stanovisko musí obsahovať výrokovú časť aj odôvodnenie,
z ktorého jasne vyplýva:
a) ktoré právne predpisy KP členský štát porušil
b) musí byť identifikované konanie členského štátu, ktorým došlo k porušeniu
zmluvy
c) EK uvádza aj dôvody, ktoré ju oprávňujú posudzovať konanie členského
štátu ako protiprávne
- odôvodnené stanovisko môže EK vydať pokiaľ dôvody, ktoré boli uvedené
v napomínacom liste stále trvajú
- v odôvodnenom stanovisku zároveň EK určí lehotu, počas ktorej je členský štát
povinný odstrániť následky porušenia zmluvy (dĺžka lehoty nie je nikde upravená)
- konanie podľa čl.227 ZES – keď je aktívne legitimovaným subjektom členský
štát – členské štáty na rozdiel od EK nemajú povinnosť dohliadať na iné členské
štáty a kontrolovať ich, či dodržiavajú alebo porušujú ustanovenia KP
- pokiaľ dôjdu k záveru, že iný členský štát porušuje KP, majú právo iniciovať
konanie, ktorým sa má porušiteľ KP donútiť k tomu, aby s porušovaním KP prestal
- rozdiel medzi konaním podľa čl.226 a 227 ZES: v prvej fáze konania vystupujú tri
subjekty – 1. členský štát, ktorý tvrdí, že dochádza k porušeniu KP, 2. členský štát,
proti ktorému smeruje tvrdenie, že porušuje KP a 3. EK
- porušenie KP môže byť tvrdené tak písomne ako aj ústne zo strany členského
štátu, pričom platí, že členský štát, proti ktorému smeruje tvrdenie, musí mať
umožnené, aby sa vyjadril k tvrdeniam o porušení KP
- v konaní podľa čl.227 ZES – EK nevystupuje z pozície žalobcu, ale teraz vstupuje
ako arbiter v spore – EK si vypočuje argumenty oboch strán a už v tejto fáze sa
snaží nájsť zmier medzi členskými štátmi
- po tom, ako EK vypočuje oba štáty, vydá odôvodnené stanovisko, pričom toto
odôvodnené stanovisko sa odlišuje od stanoviska vydaného na základe čl.226 ZES,
lebo toto odôvodnené stanovisko nemá formu návrhu, ale EK tu vyjadrí svoje
závery, názory na argumenty oboch členských štátov, pričom EK je v tomto
odôvodnenom stanovisku viazaná návrhom zo strany členského štátu a je
povinná sa vyjadriť k všetkým jeho častiam a zároveň nie je oprávnená ísť nad
rámec tvrdení žalujúceho členského štátu (aj keby zistila, že existuje ak
ďalšie porušenie práva
- ZES umožňuje, aby sa členský štát obrátil na SD priamo, bez odôvodneného
stanoviska EK – a to v tom prípade, ak odôvodnené stanovisko nie je vydané do 2
mesiacov od času, kedy boli EK poskytnuté tvrdenia zo strany žalobcu, že
dochádza k porušeniu KP

2. konanie pred SD ES
 - žaloba musí spĺňať všeobecné požiadavky v zmysle rokovacieho priadku SD a musí
znieť na určenie porušenia KP
- zároveň platí, že predmet žaloby musí byť identický s predmetom predbežného
konania pred EK
- žaloba je odôvodnená, pokiaľ by pri podávaní žaloby, resp. pri poslednom konaní
stále trval protiprávny stav
- pokiaľ bol protiprávny stav odstránený, SD rozsudok nevydá, urobí tak iba
v prípade, že rozhodnutie sa týka otázok zásadného charakteru alebo hrozí
nebezpečenstvo opakovania protiprávneho konania
- právny záujem žalobcu na vynesení rozsudku trvá tak dlho, pokiaľ aspoň z časti
trvá protiprávny stav
- žaloba je odôvodnená, pokiaľ z nej jasne plynie, že členský štát sa dopustil
konania, ktoré je v rozpore s KP, pričom za protiprávne konanie štátu v rozpore
s KP sa rozumie konanie proti povinnosti, ktoré mu vyplýva zo ZES, pričom tento
text je interpretovaný extenzívnym spôsobom, čo znamená, že to nie len
povinnosť, ktorá vyplýva zo zakladajúcej zmluvy, teda primárneho práv, ale zahŕňa
aj sekundárne právo, aj MZ, ktoré uzatvára ES s inými štátmi (z ktorých plynú
záväzky aj jednotlivcom, štátom) a aj zo zásad ES
- za porušenie zmluvy zo strany členského štátu sa považuje konanie členského
štátu, pri ktorom členský štát neaplikuje vôbec alebo neaplikuje správne
ustanovenia KP (najčastejšie pôjde o netransponovanie smernice, prípadne o jej
zlú transpozíciu)
- súdna prax vyvodzuje záver, že existujú 2 zásadné dôvody na obranu členských
štátov: členský štát popiera skutkové okolnosti prípadu a môže mať námietka proti
právnemu posúdeniu svojho konania ako protiprávneho konania (štát popiera
existenciu skutku alebo protiprávneho konania)
- v rozsudku SD nerozhoduje o výške škody alebo o iných náhradách, len sa
deklaruje porušenie zmluvy
- čl.228 ZES – je možné prinútiť členský štát aby plnil rozsudok SD – SD môže štátu
uložiť peňažnú pokutu alebo aj opakujúce sa penále

COLNÁ ÚNIA
- právny základ: ZES
čl.2 ZES – Úlohou Spoločenstva je utvorením spoločného trhu, hospodárskej a menovej
únie a uskutočňovaním spoločných politík a činností uvedených v článkoch 3 a 4
podporovať v celom Spoločenstve harmonický, vyrovnaný a trvalo udržateľný rozvoj
hospodárskych činností, vysokú úroveň zamestnanosti a sociálnej ochrany, rovnoprávne
postavenie žien a mužov, trvalý a neinflačný rast, vysokú úroveň konkurencieschopnosti
a zbližovania hospodárskej výkonnosti, vysokú úroveň ochrany a zlepšovania kvality
životného prostredia, zvyšovanie životnej úrovne a kvality života, hospodársku a sociálnu
súdržnosť a solidaritu medzi členskými štátmi.

čl.3 – (1) Na účely stanovené v článku 2 činnosti Spoločenstva zahŕňajú, ako to vyplýva
z ustanovení tejto zmluvy a z časového plánu v nej stanovenom:
a) zákaz ciel a množstevných obmedzení na dovoz a vývoz tovarov medzi členskými
štátmi ako aj všetkých ostatných opatrení, ktoré majú rovnaký účinok;
- čo je podstata voľného pohybu voľného pohybu tovaru: odstránenie colných
a kvantitatívnych bariér pri dovoze a vývoze tovaru medzi členskými štátmi a tak
isto aj opatrenia, ktoré majú rovnocenný účinok

čl.4 – Činnosti členských štátov a Spoločenstva, zamerané na splnenie cieľov

vymedzených v článku 2, zahŕňajú, ako to vyplýva z ustanovení tejto zmluvy a z
časového plánu v nej stanovenom, prijatie hospodárskej politiky, ktorá je založená na
úzkej koordinácii hospodárskych politík členských štátov na vnútornom trhu a na
stanovení spoločných cieľov a ktorá sa uskutočňuje v súlade s princípmi otvoreného
trhového hospodárstva s voľnou hospodárskou súťažou.

čl.14 (2) – ustanovuje, čo je to vnútorný trh: vnútorný trh zahrnie oblasť bez
vnútorných hraníc, v ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu v
súlade s ustanoveniami tejto zmluvy.
- bol zavedený do ZES Jednotným európskym aktom, ktorý priniesol definíciu
spoločného trhu

- colná únia mala byť pôvodne dosiahnutá do 31.12.1969, ale štáty dosiahli colnú
úniu v rámci ES už v polovici roku 1968, kedy colná únia začala aj reálne fungovať

- právny základ pre vnútorný trh: Jednotný európsky akt – 1.krát zadefinoval
vnútorný trh, ktorý je premietnutý do čl.14 ZES
- nemožno si zamieňať voľný pohyb osôb so schengenským systémom, lebo hoci SR
neparticipovala na schengenskej spolupráci, vnútorný trh sa na nás už vzťahoval
- teda schengen je odstránenie vnútorných kontrol na hraniciach medzi členskými
štátmi a posilnenie vonkajšej hranice, nemá to vplyv na fungovanie vnútorného
trhu (vnútorný trh funguje aj bez schengenu
- čo sa týka potreby pre realizáciu vnútorného trhu, bolo treba odstrániť jednotlivé
materiálne prekážky, ktoré spočívajú v samotných kontrolách na hraniciach
medzi členskými štátmi, ktoré sú vykonávané rôznymi colnými kontrolami - boli
odstránené kontroly na hraniciach v colnej únii od 1.1.1993 – boli zrušené colné
služby na hraniciach
- ďalej bolo potrebné odstrániť rôzne technické prekážky, ktoré spočívajú
v praktikách a v predpisoch členských štátov – ide o stanovenie rôznych
technických noriem, správnych kontrolných konaní, ktorými sa dá zamedziť
voľnému pohybu tovaru v rámci ES – ide o odstraňovanie tarifných, netarifných
bariér
- tento systém odstraňovania technických prekážok stále pokračuje
- ide aj o daňové prekážky, ktoré spočívajú v uplatňovaní nepriamych daní, ktoré
sú ukladané na rôzne tovary a tak isto dokážu byť prekážkou pre voľný pohyb
tovaru
- aj daňové právo je do značnej miery ovplyvnené KP a aj voľným pohybom tovaru –
došlo k harmonizácii nepriamych daní (cigarety, minerálne oleje, alkohol,...), ale
priame dane doposiaľ nie sú harmonizované
- vo voľnom pohybe osôb dochádza k odstraňovaniu materiálnych prekážok – čo sa
týka odstraňovania osobných kontrol pri prechode štátnej hranice, tak isto aj
odstraňovanie technických prekážok – má sa zabezpečiť voľný pohyb osôb ako
taký – štáty prijímajú zákony na zabezpečenia voľného pohybu osôb, tak isto
s voľným pohybom osôb súvisí právo usadzovania sa – týka sa FO aj PO
- voľný pohyb služieb – dochádza k odstraňovaniu predovšetkým technických
prekážok
- voľný pohyb kapitálu – boli odstránené devízové obmedzenia, zavedenie spoločnej
meny

Metódy dosiahnutia spoločného trhu

- vyplývajú tak zo ZES ako ja z judikatúry SD ES – predovšetkým pôjde o oblasť
harmonizácie právnych systémov členských štátov
- zjednocovanie úprav prostredníctvom KP (KP určí jednotlivé požiadavky, ktoré sa
týkajú vnútorného trhu)
- prijímanie opatrení, ktorými sa má zabezpečiť uznávanie národných predpisov –
vychádza sa z toho, že medzi členskými štátmi ES má exitovať istý stupeň dôvery
– týka sa to aj napr. uznávania vysokoškolského vzdelávania

formálne požiadavky pre vnútorný trh

 - prostriedky, ktoré ponúka KP – primárne právo, sekundárne právo (najmä
nariadenia a smernice) – pre oblasť vnútorného trhu sú typické, najviac sa
používajú smernice

- pojem spoločný, vnútorný, jednotný trh = ide o synonymá

VOĽNÝ POHYB TOVARU

- čl.23 ZES (1) Spoločenstvo je založené na colnej únii, ktorá sa vzťahuje na celý obchod
s tovarom a zahŕňa zákaz ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi, zákaz
všetkých poplatkov, ktoré majú rovnaký účinok ako clá, ako aj prijatie Spoločného
colného sadzobníka vo vzťahu k tretím krajinám.
(2) Ustanovenia článku 25 a kapitoly 2 tejto hlavy sa vzťahujú na výrobky s pôvodom v
členských štátoch, ako aj na výrobky pochádzajúce z tretích krajín, ktoré sú v členských
štátoch vo voľnom obehu.

- voľný pohyb tovaru sa opiera o colnú úniu, ktorá sa vzťahuje na akýkoľvek obchod
s tovarom a zahŕňa zákaz dovozných a vývozných ciel a všetkých poplatkov
s rovnocenným účinkom medzi členskými štátmi a prijatie spoločného colného
sadzobníka vo vzťahu k tretím štátom
- vymedzenie vecnej pôsobnosti voľného pohybu tovaru – zahŕňa akýkoľvek obchod
s tovarom, pričom pod tovarom sa rozumie výrobky, ktoré majú svoj pôvod tak
v členských štátoch, ako aj výrobky, ktoré pochádzajú z 3 štátov, ktoré sa
nachádzajú vo voľnom obehu, pričom čl.24 ZES zároveň definuje, ktoré
výrobky sa vo voľnom obehu nachádzajú – pôjde o výrobky, ktoré pochádzajú
aj z 3 krajín, ale pri dovoze boli pri nich splnené všetky potrebné náležitosti,
prípadne bolo aj zaplatené clo
- pojem tovar ako taký nie je legálne definovaný v ZES – vychádzame z judikatúry
SD, ktorý za tovar považuje výrobky, ktoré sú schopné stať sa predmetom
obchodnej transakcie – všetko, čo je spôsobilé byť predmetom obchodnej
transakcie (široká interpretácia pojmu) – týmto SD reagoval na svoju
predchádzajúcu judikatúru, kedy zvolil užšiu interpretáciu pojmu tovar – za tovar
považoval výrobky, ktoré majú hodnotu vyjadrenú v peniazoch
- novšia formula obsahuje hodnoty, ktoré majú tak pozitívnu, ako aj negatívnu
hodnotu, napr. aj odpad je spôsobilý byť predmetom obchodnej transakcie, hoci
má negatívnu hodnotu, teda, že s jeho likvidáciou sú spojené náklady, ale aj tak je
spôsobilý byť predmetom voľného pohybu tovaru pri splnení všetkých zákonných
požiadaviek, ktoré existujú na likvidáciu, prevoz odpadu
- za tovar sa nepovažujú veci, ktoré sú z obchodu vylúčené – rerum extra
komercuim – ide o veci, ktoré sú svojou povahou z obchodu vylúčené – omamné
látky (drogy), zbrane, ľudské orgány, časti ľudského tela,... – tieto
predmety svojou povahou nie sú predmetom obchodnej transakcie
- keď sa tovar v zmysle čl.24 nachádza vo voľnom obehu, má to aj určitý následok
(dôsledok) – zákaz diskriminácie tovaru – ten sa vzťahuje aj na tovar, ktorý
pochádza z 3 štátov, rovnako aj na tovar, ktorý má svoj pôvod v ES

územná pôsobnosť voľného pohybu tovaru

- voľný pohyb tovaru je zaručený na celom území colnej únie, pričom územie colnej
únie nie je totožné s územím ES
- colná únia je územím širšia, zahŕňa aj napr. Turecko
- voľný pohyb tovaru sa vzťahuje aj na Európsky hospodársky priestor, ktorý funguje
od roku 1995 a zahŕňa okrem štátov EU aj štáty Európskeho združenia voľného
obchodu (Island, Nórsko, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko), avšak Európsky
hospodársky priestor je tvorený štátmi EU a Európskeho združenia voľného
obchodu mínus Švajčiarsko

prekážky voľného pohybu tovaru

- možno ich rozdeliť do nasledujúcich skupín:
 1. clá – importné, exportné clá, teda pôjde o tarifné colné prekážky –
a opatrenia, ktoré majú rovnaký účinok ako clá
2. kvantitatívne (množstevné) obmedzenia – kvóty dovozné, vývozné –
a opatrenia s rovnocenným účinkom ako kvantitatívne opatrenia
3. štátne monopoly obchodnej povahy – čl.31 ZES
4. čl.81 – čl.89 ZES

1. tarifné prekážky
- vychádzame zo ZES – Spoločenstvo je založené na colnej únii, ktorá pokrýva
akýkoľvek obchod s tovarom a ktorá zahŕňa zákaz dovozných aj vývozných ciel
a všetkých opatrení, ktoré majú rovnocenný účinok ako clá medzi členskými
štátmi
- vo vzťahu k 3 štátom bol vydaný Spoločný colný sadzobník
- ZES zároveň stanovuje generálny zákaz ciel v rámci colnej únie a zakazuje
aj zavádzanie dávok, ktoré majú rovnocenný účinok ako clá
- clo možno veľmi ľahko identifikovať – majú zákonnú povahu, takže čo je clo
vyplýva zo zákona
- problém vzniká pri určení opatrení s rovnocenným účinkom ako clá – tu je bohatá
judikatúra SD ES, lebo ZES nepodáva legálnu definíciu – tento pojem interpretoval
SD ES vo svojej judikatúre: opatrenie, ktoré má rovnaký účinok ako clo je
akákoľvek peňažná dávka, ktorá je jednostranne uložená členským
štátom bez ohľadu na jej názov ako aj techniku vyberania, pokiaľ nie je
clom v pravom zmysle slova, pričom táto dávka musí byť vyberaná
v súvislosti s prechodom štátnej hranice
- ide o peňažnú dávku, peňažný poplatok bez ohľadu na výšku, jednostranne
vyberaný zo strany členského štátu
- poplatok, ktorý súvisí s prechodom štítnej hranice, nie je colným poplatkom
v pravom zmysle slova a môže mať povahu ochranársku
- je zakázané ich vyberať pri dovoze aj pri vývoze tovaru
- o takéto opatrenie ide aj v prípade, keď sa financie, ktoré sú vyberané pri
prechode hranice, sú použité na podporu domáceho priemyslu
- majú objektívnu povahu – nie je možné, aby členské štáty sa dovolávali použitia
cla alebo opatrenia, ktoré má rovnocenný účinok ako clo
- podľa judikatúry SD ES sa za clo nepovažuje: poplatok, ktorý je vyberaný
v súvislosti s prechodom hranice, ale ktorý odráža skutočné náklady za určitú
službu; tak isto sa skúma, či je možnosť, aby dovozca alebo vývozca mal možnosť
danú službu odmietnuť

daňová oblasť
- najčastejšia oblasť prijímania opatrení, ktoré majú rovnocenný účinok ako clá
- členské štáty majú právomoc upravovať a spravovať si vlastné dane – majú
možnosť zavádzať dane nové, pozmeňovať už dane existujúce, prípadne niektoré
odstrániť
- platí zákaz: členské štáty nesmú podrobiť vyššiemu zdaneniu priamo alebo
nepriamo výrobky, ktoré pochádzajú z iných členských štátov – nesmú spôsobiť
sťaženie konkurencieschopnosti dovážaných výrobkov; nesmie dochádzať
k nepriamej ochrane domáceho trhu
- pred SD ES sa skúma, či uložená daň má za následok, že konzumenti
(spotrebitelia) substituujú jeden výrobok druhým
- keď je nesprávne vybraná daň - pokiaľ členský štát porušil povinnosť, ktorá mu
vyplýva zo ZES, uložil ochranársku daň, FO,PO, voči ktorým bola vybraná takáto
neoprávnená dávka, majú možnosť v správnom alebo v súdnom konaní v zmysle
národných právnych predpisov domáhať refundácie takto vybranej čiastky
- refundovaná čiastka nemusí zodpovedať tej čiastke, ktorá bola neoprávnene
vybrená

2. kvantitatívne prekážky
- sú zakázané pri dovoze aj pri vývoze tovaru
 - kvantitatívne obmedzenia dovozu – vždy sa zakladajú na právnom akte štátu
(jednostranne zo strany štátu alebo vyplýva z MZ)
- SD musel definovať, čo všetko sa považuje za opatrenie, ktoré má rovnocenný
účinok ako kvantitatívne obmedzenie: akékoľvek zákonné alebo podzákonné
opatrenie, praktika zo strany členského štátu alebo iné opatrenie zo
strany orgánu verejnej moci, vrátane rôznych výziev, ktoré sú nerovnako
aplikované na výrobky domáce a výrobky dovezené, čím sa bráni dovozu,
pričom, keby takéto opatrenia neexistovali, dovoz by nebol zaťažený alebo
predražený
- pôjde predovšetkým o rôzne opatrenia, ktoré stanovujú formy, rozmery, hmotnosť,
zloženie, požiadavky na obal, vlastnosti, ktoré sú nerozdielne aplikovateľné na
domáce aj zahraničné výrobky
- formula dasenville, na základe ktorej definujeme opatrenia, ktoré majú rovnaký
účinok ako kvantitatívne obmedzenia – všetky obchodné predpisy prijaté
členskými štátmi, ktoré môžu byť priamo alebo nepriamo, skutočne alebo
potencionálne na prekážku obchodu v rámci ES
- podobne sa definujú tieto opatrenia aj pri vývoze tovaru – opatrenia, ktoré majú za
následok sťaženie vývozu tovaru z členského štátu
- judikatúra SD ES - ide o prijímanie predpisov, ktoré stanovujú vlastnosti výrobku,
ktoré sú legálne obchodované v jednom členskom štáte, ale nesmú byť
obchodovateľné v inom členskom štáte – prípad Cassis de Dijon – bolo stanovené
pravidlo rozumu – výrobok vyrobený v niektorom členskom štáte v súlade s jeho
technickými normami a uvedený v ňom do voľného obehu, je voľne
obchodovateľný na celom území ES (zásada vzájomného uznávania legislatívy)
- v tomto prípade SD ES stanovil aj výnimky z tejto zásady:
1. pokiaľ nedošlo k harmonizácii daných právnych noriem pre daný výrobok
(úprava vzťahu k danému výrobku zostáva v právomoci členských štátov);
2. pokiaľ ide o ciele, ktoré sa týkajú legitímnych verejných záujmov, teda
členské štáty si môžu stanoviť, že obchodovanie s niektorými výrobkami je
v rozpore s verejným záujmom

- čl.30 ZES – hovorí o výnimkách voľného pohybu tovaru – za určitých

okolností je možné prijímať kvantitatívne obmedzenia alebo opatrenia, ktoré majú
rovnocenný účinok ako kvantitatívne obmedzenia, pričom pôjde o princípy
verejnej morálky, verejného poriadku, verejnej bezpečnosti, ochranu zdravia a
života ľudí a zvierat, ochranou rastlín, ochranu národného kultúrneho bohatstva,
ktoré má umeleckú, historickú alebo archeologickú hodnotu, alebo ochranu
priemyselného a obchodného vlastníctva
- podstatné je uvedomiť si, že dané výnimky sa neuplatnia pokiaľ je daná oblasť už
upravená KP (keď KP stanoví požiadavky na tovar, je obchodovateľné a členské
štáty nemôžu prijímať opatrenia, ktorými by obmedzovali platnosť KP)
- rovnako platí – pokiaľ si niektorý členský štát uplatňoval výnimku podľa čl.30
a pokiaľ došlo k prijatiu komunitárnej právnej úpravy, výnimka sa automaticky ruší

princíp verejnej morálky

- SD rozhodol, že každý členský štát si sám stanoví v súlade s vlastnou hodnotovou
stupnicou požiadavky verejnej morálky na vlastnom území, pričom stanoviská
iných členských štátov nie sú rozhodujúce
uplatnenie výhrady verejného poriadku
- členský štát sa odvoláva na záujem udržania úrovne správania, ktorá zodpovedá
všeobecnému blahu a verejnému poriadku
- čo je to verejný poriadok – pojem býva definovaný vo VŠ práve, je definovaný
judikatúrou VŠ národných súdov
- táto výnimka sa pripúšťa málokedy
princíp bezpečnosti
- zo závažných dôvodov obmedzuje voľný pohyb tovaru (viac aktuálnym sa stal po
11.9.2001)
ochrana zdravia a života ľudí, zvierat, rastlín
 - pod túto kategóriu sa členské štáty snažia subsumovať mnohé konania, ale SD
danú podmienku vykladá dosť reštriktívnym spôsobom
ochrana národného kultúrneho bohatstva
- len pokiaľ je prijatá národná právna úprava

Prednáška č.4
SLOBODA PODNIKANIA (sloboda podnikateľov)
Právo na podnikanie, právo na etablovanie v inom členskom štáte

- ZES garantuje voľný pohyb SZČO

- Pozor: voľný pohyb zamestnancov sa týka osôb, ktoré vykonávajú závislú činnosť
- je potrebné rozlišovať, či ide i vykonávanie závislej činnosti alebo o podnikanie =>
je potrebné nájsť právny režim, ktorými sa jednotlivé slobody budú spravovať
- oprávnenými beneficientmi (pri slobode podnikania) sú FO aj PO, predovšetkým
pôjde o FO, ktoré vykonávajú podnikateľskú aktivitu (SZČO) a PO (vykonávajúce
podnikateľskú aktivitu)
- beneficientom daných výhod sú štátni príslušníci členských štátov bez ohľadu na
to, či ich bydlisko sa nachádza na území členského štátu alebo nie

obsahom slobody podnikania je:

o PO – sú oprávnené zakladať svoje dcérske spoločnosti, rôzne pobočky –
podmienky:
1. pokiaľ sú tieto spoločnosti založené podľa práva niektorého členského štátu a
2. pokiaľ majú sídlo na území daného členského štátu (ich sídlo musí byť evidované
na území členského štátu)
- základom slobody podnikania (slobody výkonu povolania) je režim rovnakého
zaobchádzania, ktorý sa vzťahuje na osoby z iných členských štátov (tak ako sa
zaobchádza s osobami z jedného členského štátu, má sa rovnako zaobchádzať aj
s osobami z iných členských štátov)
- hospodársky význam slobody podnikania spočíva v tom, aby každý subjekt
mohol podnikať tam, kde sú preňho optimálne podmienky pre výkon ekonomickej
aktivity
- tak isto, ako pri iných slobodách, je potrebné si uvedomiť, že existuje primárna
sloboda (je uvedená v ZES) – sloboda podnikania, výkon závislej činnosti, sloboda
služieb, ale tieto sú závislé od odvodených práv => nebolo by možné realizovať
slobody voľného trhu, pokiaľ by ZES negarantovala odvodené práva tak pre
samotných vykonávateľov jednotlivých slobôd ako aj príslušníkov – je potrebné,
aby osoba, ktorá realizuje slobodu, mala právo vstupu na územie iného členského
štátu, právo bývať, právo kedykoľvek opustiť územie daného členského štátu

právny základ a vývoj slobody podnikania:

- vychádzame z KP – zo ZES – z čl.43 – čl.48 ZES – primárne právo, na základe
ktorého potom odvádzame aj sekundárne právo
- v oblasti práva na etablovanie boli prijaté smernice – liberalizačné, koordinačné
opatrenia pri realizácii slobôd i slobody práva na usadenie
- tieto liberalizačné smernice boli prijaté na základe čl.44(2) ZES prípadne na
základe čl.47 ZES
- dochádza k tzv. nerovnomernej liberalizácii v oblasti výkonu podnikateľskej
aktivity, pretože boli prijaté sekundárne pramene práva, ktoré v určitých
oblastiach dosiahnu plnú liberalizáciu

osobná pôsobnosť práva na podnikanie

- FO, PO (spoločnosti)
- FO – ide o štátnych príslušníkov členských štátov EU, pričom platí princíp: o tom,
kto je štátnym príslušníkom členského štátu, rozhodujú členské štáty
 - adresátmi práva na etablovanie sú tak isto aj podnikatelia –PO (spoločnosti),
pričom platí, že tieto PO musia sledovať hospodársky účel (ich právna forma nie je
rozhodujúca) – patria sem nielen verejné podniky, ale aj osoby - subjekty
súkromného práva
- sloboda podnikania sa netýka tých spoločností, ktoré nesledujú zárobkovú činnosť
príslušnosť spoločnosti PO k ES sa posudzuje kritériami KP: čl.48(1) ZES:
„So spoločnosťami založenými podľa zákonov členského štátu a ktoré majú svoje sídlo,
ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti v Spoločenstve, sa pre účel tejto
kapitoly zaobchádza rovnako ako s fyzickými osobami, ktoré sú štátnymi príslušníkmi
členských štátov.“
- ZES vychádza z teórie sídla a nie z teórie kontroly; teória sídla je zaužívaná aj
v slovenskom práva – sídlo obchodných spoločností zistíme z obchodného registra
- niektoré členské štáty používajú na určenie sídla aj tzv. teóriu kontroly – sídlo sa
určí na základe miesta, kde dochádza k prijímaniu strategických rozhodnutí
o fungovaní podniku

pojem podnikania, obsah slobody podnikania

- definícia pojmu podnikanie, etablovanie v ZES nie je obsiahnutá
- podnikanie nie je len založenie podniku v určitom členskom štáte, ale zahŕňa aj
profesionálny výkon činnosti SZČO na území iného členského štátu
- ZES garantuje právo usadiť sa, právo presídliť sa do iného členského štátu
a prevádzkovať v inom členskom štáte remeselnú, poľnohospodársku,
obchodnú alebo inú živnostenskú činnosť
- podnikatelia majú možnosť zakladať podniky, riadiť ich, môžu založiť pobočky
dcérskej spoločnosti,...
- výkony podnikania rozdeľujeme na dve normy:
A. čl.43(1) ZES: V rámci nasledujúcich ustanovení sa zakazujú
obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného
členského štátu na území iného členského štátu. Zakazujú sa aj
obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení,
organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi
jedného členského štátu na území iného členského štátu.
- prvá veta znamená právo na presídlenie sa do iného členského štátu ako primárnu
norma podnikania
B. čl.43 a čl.46 ZES – sekundárna norma podnikania, ktorá je závislá od
primárnej normy podnikania

- podnikanie je potrebné vnímať ako SZČ, lebo sa týka len SZČO, lebo pokiaľ by
nešlo o SZČ, išlo by o výkon závislej činnosti, teda by išlo o voľný pohyb
zamestnancov
- právo podnikania môžu využívať podnikatelia, ktorí vykonávajú legálnu
činnosť, teda činnosť, ktorá nebola zakázaná, nie je nemravná, v rozpore
s dobrými mravmi
- obsah výkonu SZČ v inom členskom štáte – rozlišujeme:
1. primárne podnikanie (zahŕňa zmenu sídla SZČO, zahájenie
podnikateľskej činnosti v inom členskom štáte), pričom osoby môžu
podnikať v rôznych oblastiach, napr. športové oblasti, náboženstvo, kultúra;
pri charitatívnych činnostiach nemožno hovoriť o podnikaní, pretože chýba
zárobkový účel
2. sekundárne podnikanie (zahŕňa zriaďovanie zastúpení, pobočiek,
dcérskych spoločností na území iného členského štátu) – právo vstupu na
územie iného členského štátu, právo pobytu, právo voľného pohybu, právo
ostať v členskom štáte, komplementárne práva a oprávnenia rodinných
príslušníkov

obmedzenia a výnimky slobody podnikania

- obmedzenie slobody podnikania: príslušník iného členského štátu, zahraničná
spoločnosť majú horšie postavenie ako tuzemský občan alebo tuzemská PO,
 pričom platí, že nevýhodné postavenie nemusí spôsobovať hospodársku ujmu, ale
môže ísť o rôzne správne postupy pre občanov a podniky z iných členských štátov
ako je to v prípade osôb domácich, čo teda spôsobuje právnu neistotu vo vzťahu
k podnikateľom z iných členských štátov
- čl.49 ZES je vyjadrením pojmu diskriminácie, ktorá je upravená v čl.12 ZES
a tento článok prikazuje národný režim v prospech príslušníkov alebo spoločností
z iných členských štátov, pričom platí, že je potrebné za každých okolností
prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu, čo znamená, že sa zakazujú aj
akékoľvek skryté formy diskriminácie
- obrátená diskriminácia – oblasť podpory investícií zo strany členských štátov
(podpora zahraničných investícií, daňových zvýhodnení zahraničných podnikov) –
v takom prípade platí prípustná forma obrátenej diskriminácie, čo znamená, že
domáci podnikatelia sa nemôžu dovolávať zákazu diskriminácie na základe štátnej
príslušnosti
- existujú limity pre podporu zahraničných podnikateľov – KP upravuje pravidlá
poskytovania štátnej pomoci, teda štátnu pomoc nemôžu členské štáty poskytovať
v akejkoľvek výške, bez akýchkoľvek obmedzení
- čl.45(1) ZES – ustanovenie článku hovorí o tom, že činnosti, ktoré sú úplne alebo
čiastočne spojené s výkonom verejnej moci v niektorom členskom štáte, sú vyňaté
z pôsobnosti slobody podnikania
- uvedenú podmienku vyňatia spod činnosti je potrebné vykladať v zmysle jednotnej
K aplikácie, pričom platí, že v zmysle tejto výnimky je, že určitá činnosť môže byť
vykonávaná len vlastnými štátnymi príslušníkmi
- pojem verejnej moci SD nie je jasne definovaný – SD vychádza v jednotlivých
prípadoch z negatívnej definície, čo znamená, že občan EU je privilegovaný vo
vzťahu k výsostným právomociam svojho členského štátu, teda je v právomoci
členských štátov, aby si určili, ktoré činnosti budú vybavené verejnou mocou,
resp. ktoré budú spojené s výkonom verejnej moci
- výnimka musí byť spojená s prípadmi, ktoré sú skutočne nevyhnutne spojené
s výkonom verejnej moci

VOĽNÝ POHYB SLUŽIEB

- je charakterizovaný tiež zákazom diskriminácie na základe štátnej príslušnosti,
pričom pri službe pôjde o plnenie, výkony, ktoré sú spravidla poskytované za
odmenu, pokiaľ nepodliehajú predpisom o voľnom pohybe tovaru, kapitálu alebo
o voľnom pohybe osôb
- voľný pohyb služieb predstavuje akúsi strednú kategóriu – pokiaľ nie sme si istí,
teda nie je možné presne špecifikovať, či ide o voľný pohyb tovaru, kapitálu alebo
osôb, SD príslušnú problematiku subsumuje pod problematiku voľného pohybu
služieb
- cieľom ZES je postupné odstraňovanie obmedzení, ktoré sa týkajú oblasti voľného
pohybu služieb
- vydávanie smerníc, ktoré požadujú národný režim pre uplatňovanie slobody
voľného pohybu služieb
- smernice sú liberalizačné, majú odstraňovať prekážky pre voľný pohyb služieb;
sú aj harmonizačné, teda členským štátom sa zakazuje vydávať predpisy, ktoré
obmedzujú voľný pohyb
- z čl.50(1) ZES vyplýva, že sloboda voľného pohybu služieb sa týka nehmotných
plnení, nehmotných výkonov
- čl.50(2) ZES – uvádza príklady činností – teda tie, ktoré majú povahu
priemyselnej , obchodnej, remeselnej povahy alebo činnosti v oblasti slobody
povolaní
- ako služby treba chápať také plnenie, také výkony, ktoré sú realizované
samostatne, teda opäť tu vidíme rozdiel oproti zamestnancovi, ktorý nevykonáva
svoju činnosť samostatne
- služby sú spravidla vykonávané za odplatu, čo znamená, že poskytovateľ služby
sleduje zárobkový účel, cieľ, podieľa sa na hospodárskom živote
 - nie je nevyhnutné, aby odplata bola vyjadrená finančne, ale postačuje, ak existuje
protiplnenie, ktoré má hodnotu- hodnota protiplnenia v zmysle judikatúry SD
nemusí zodpovedať hodnote poskytnutej služby, protiplnenie môže mať aj oveľa
nižšiu hodnotu
- vymedzenie činností v čl.50(2) ZES je len príkladné, teda zahrňuje aj iné druhy
aktivít, napr. výkon umeleckej, športovej činnosti,...

časové obmedzenie poskytovania služieb

- toto nie je rozhodujúce; sloboda služieb sa vzťahuje aj na cezhraničný obchod,
zahŕňa právne pomery, ktoré boli uzatvorené aj na dlhú dobu (licenčné zmluvy,
poisťovacie zmluvy)
- časové hľadisko, teda ako dlho sa musí zmluva realizovať, nikde nie je stanovené

- základná sloboda poskytovania služieb sa vzťahuje na prípady s európskym

prvkom (musí byť vždy prítomný, aby sme mohli hovoriť o voľnom pohybe služieb
v rámci ES)
- zásadné pravidlo o európskom prvku – poskytovateľ služby a príjemca služby
majú sídlo v iných členských štátoch
- môžu nastať 3 modelové situácie:
1. poskytovateľ služby sa zdržiava na území štátu príjemcu služby za
účelom poskytnutia služby – aktívna sloboda služieb – v tomto prípade
nejde o podnikanie, rozhoduje časové hľadisko, keďže voľný pohyb služieb je
časovo obmedzené (končí sa vykonaním služby), podnikanie je charakteristické
svojou trvalosťou
2. príjemca služby sa nachádza v štáte poskytovateľa služby – pasívna
sloboda služieb
3. hranice členského štátu prekračuje iba samotná služba, teda osoby
(prijímateľ aj poskytovateľ služby) sú z jedného členského štátu, avšak služba má
cezhraničný charakter

- je potrebné rozlišovať medzi tovarom a službou

- služba má svoje charakteristické vlastnosti, ktoré ju odlišujú od tovaru:
a) nemôže byť skladovaná,
b) musí byť spotrebovaná v okamžiku poskytnutia (v tomto okamžiku sa
zároveň aj spotrebúva),
c) je potrebné, aby existoval bezprostredný kontakt medzi
poskytovateľom a prijímateľom služby
- zakázaná činnosť nemôže byť predmetom ochrany KP
- v prípade činností, ktoré nie sú výslovne zakázané, je potrebné skúmať ich súlad
s verejným poriadkom

osobná a vecná pôsobnosť voľného pohybu služieb

- voľný pohyb služieb sa vzťahuje na akékoľvek úkony, ktoré sú poskytované cez
hranice členských štátov (musí byť prítomný K prvok) – platí, že k primárnemu
právu je potrebné priradiť aj právo sekundárne (právo cestovať do iného členského
štátu, právo na pobyt,...)

obmedzenia voľného pohybu služieb

- týka sa štátnych príslušníkov členských štátov
- ustanovenia ZES hovoria, že pokiaľ služby súvisia s výkonom verejnej moci,
resp. by to bolo odôvodnené verejnou bezpečnosťou, ochranou zdravie – tak
toto sú dôvody pre obmedzenie voľného pohybu služieb
- členské štáty musia prípustné výnimky voľného pohybu služieb posudzovať
reštriktívnym spôsobom tak, aby nedochádzalo k zbytočným obmedzeniam

VOĽNÝ POHYB PRÁVNYCH SLUŽIEB

- dve smernice, ktoré upravujú voľný pohyb právnych služieb
 - tieto smernice boli transponované do slovenského Zákona o advokácii, pričom
dávajú možnosť právnikom z členských štátov, aby vykonávali advokátsku
profesiu v inom členskom štáte – a to na základe dočasného výkonu právnych
služieb alebo na základe trvalého výkonu právnych služieb
- Zákon o advokácii špecifikuje dve kategórie pracovných euroadvokátov –
hosťujúci euroadvokát a usadený euroadvokát

v tejto oblasti boli rôzne prípady:

- francúzsky advokát s francúzskym štátnym občianstvom sa diskvalifikoval na
výkon právnickej činnosti vo Francúzsku
- odchádza do Nemecka, kde získava štátne občianstvo a začína v Nemecku pôsobiť
ako Rechtsanwalt a pod týmto titulom sa vracia do Francúzska a chce tu
poskytovať právne služby, ale Francúzsko bolo proti = je to v súlade s KP?
- konanie francúzska bolo v rozpore s KP – ide o nemeckého advokáta a aj napriek
tomu, že mal zákaz právnickej činnosti vo Francúzsku, môže poskytovať právne
služby ako nemecký advokát

- právnik, ktorý poskytuje právne služby v inom členskom štáte, musí rešpektovať
etické princípy, pravidlá, ktoré sú ustanovené v hosťujúcom členskom štáte

- pri usadených euroadvokátoch: ak by bol pozastavený výkon advokácie

v domácom členskom štáte, je notifikačná povinnosť príslušnej samosprávnej
organizácie, aby informovala komoru hosťujúceho členského štátu
- ak by sa hosťujúci euroadvokát dopustil v hosťujúcom štáte nejakého priestupku,
podlieha tu disciplinárnemu konaniu
- ak advokátovi pozastavia v domovskom štáte výkon advokácie, stráca možnosť
vykonávať advokátsku činnosť aj v hosťujúcom štáte, lebo právnik vystupuje
v hosťujúcom štáte pod titulom domovského štátu – tu potom neexistuje právny
základ na to, aby poskytoval právne služby aj v inom členskom štáte (nemá titul)
- ak sa právnik stane euroadvokátom, členské poplatky platí aj v domovskom, aj
v hosťujúcom členskom štáte
- tieto právnické smernice upravujú len činnosť advokáta, teda vnímajú advokáta
ako právnika

PRÁVO HOSPODÁRSKEJ SÚŤAŽE

Dohody obmedzujúce súťaž – čl.81
- súťažná politika – je vyjadrením určitých konkrétnych cieľov, ktoré sú potom
následne vyjadrené nástrojom – právom, čiže KP je nástrojom na dosiahnutie
cieľov politík ES
- cieľom hospodárskych politík nie je dosiahnutie stavu dokonalej hospodárskej
súťaže, lebo to nie je reálne možné, ale chce sa k tomu aspoň priblížiť
- stav dokonalej hospodárskej súťaže: keď nie sú podniky, ktoré by boli dominantné
- v rámci súťažného práva ide o ochranu spotrebiteľa, lebo sa nemá ako brániť,
ochrana menších podnikov, ochrana jednotného spoločného vnútorného trhu
- v oblasti ochrany hospodárskej súťaže pôsobia:
• EK (má za úlohu zabezpečiť dodržiavanie KP),
• Rada (legislatívny orgán),
• ESD, SPS (úloha v prípade výkladu práva – konanie o neplatnosť čl.230, konanie
o porušenie zmluvy čl.226 až 228– v prípade poskytovania štátnej pomoci),
• VŠ orgány ochrany hospodárskej súťaže,
• VŠ súdy
- každý podnik vstupuje do ekonomických vzťahov v rámci nejakého úseku trhu
(relevantný trh), ktorý je miestom, kde sa stretávajú výrobcovia, predajcovia,
odberatelia, spotrebitelia
 - každý podnik má vlastný, konkrétny trh – vždy hovoríme o inom relevantnom trhu,
ktorý je potrebné určitým spôsobom vymedziť
vymedzenie relevantného trhu
- EK prijala oznámenie o definícii relevantného trhu, ktoré vychádza z ustanovení
judikatúry ESD
- Oznámenie nie je právne záväzné, ale EK na základe neho postupuje pri definovaní
relevantného trhu
zložky relevantného trhu:
1. tovarová, vecná dimenzia – tovarovo relevantný trh sa skladá zo všetkých
tovarov alebo služieb, ktoré sa považujú za vzájomne zameniteľné, nahraditeľné
z pohľadu odberateľa alebo spotrebiteľa z dôvodu charakteristiky, ceny alebo
zamýšľaného použitia
- použije sa test zameniteľnosti: či v prípade zvýšenia ceny výrobku o 10%-15%
spotrebiteľ tento výrobok zamení iným => ak áno, aj tento výrobok sa nachádza
na tom istom tovarovo relevantnom trhu (tento test bol vyvinutý v USA)
2. geografická, priestorová a časová dimenzia – ide o oblasť, v ktorej sú podniky
schopné a ochotné poskytovať, dodávať svoje tovary a služby a oblasť, v ktorej sú
spotrebitelia, odberatelia ochotní za tovarmi a službami cestovať
3. časová dimenzia – vo väčšine prípadov je zahrnutá už vo vecnom vymedzení
relevantného trhu, ale občas dochádza aj k zmene na relevantnom trhu z hľadiska
času

- podniky sa snažia vždy o čo najširšiu definíciu relevantného trhu

- trhová sila, trhový podiel – ďalšia kategória
- trhový podiel možno určiť len ak je vymedzený relevantný trh a na základe určenia
trhového podielu vieme určiť, či nejaký podnik má aj trhovú silu
- normy K súťažného práva sú priamo aplikovateľné, aplikuje sa aj princíp prednosti
KP

čl.81 ZES
- dotýka sa dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž
- ide o vyjadrenie vôle viacerých subjektov pôsobiacich na trhu
Článok 81

1) Nasledujúce sa zakazuje ako nezlučiteľné so spoločným trhom: všetky dohody medzi

podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu
ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok
vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného
trhu, najmä tie, ktoré:
a) priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné
obchodné podmienky;
b) obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, odbyt, technický rozvoj alebo
investície;
c) rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania;
d) uplatňujú nerovnaké podmienky pri rovnakých plneniach voči ostatným
obchodným partnerom, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú;
e) podmieňujú uzatváranie zmlúv s ostatnými zmluvnými stranami prijatím
dodatočných záväzkov, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných
zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv.
2) Všetky dohody alebo rozhodnutia zakázané podľa tohto článku sú automaticky
neplatné.
3) Ustanovenia odseku 1 sa však neuplatnia na:
— dohody alebo kategórie dohôd medzi podnikateľmi,
— rozhodnutia alebo kategórie rozhodnutí združení podnikateľov,
— zosúladené postupy alebo kategórie zosúladených postupov,
ktoré prispievajú:
o k zlepšeniu výroby alebo distribúcie tovaru alebo k podpore technického alebo
hospodárskeho pokroku, pričom
 o umožňujú spotrebiteľom primeraný podiel na výhodách z toho vyplývajúcich, a
ktoré:
a) neukladajú príslušným podnikateľom obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutné pre
dosiahnutie
týchto cieľov
b) neumožňujú týmto podnikateľom vylúčiť hospodársku súťaž vo vzťahu k podstatnej
časti
daných výrobkov.

Štruktúra čl.81
- odsek (1) vyjadruje zákaz – zakazuje určité druhy dohôd ako odporujúce
spoločnému trhu a obsahuje demonštratívny výpočet zakázaných konaní
- odsek (2) upravuje sankciu – zmluva podľa (1) je automaticky neplatná
- odsek (3) upravuje výnimky – tzv. úniková klauzula – výnimka z aplikácie čl.81(1),
ale pod podmienkou, že: dohoda, ktorá je uzatvorená, spĺňa uvedené podmienky
- na to, aby sme mohli usúdiť, či daná dohoda je zakázaná alebo nie, musíme
skúmať nasledujúce podmienky:

a) či dané správanie je možné určiť tak v podniku alebo združeniu podnikov

pojem podnik
- vychádzame z judikatúry ESD – podnik je akýkoľvek subjekt, ktorý vstupuje do
ekonomickej aktivity, bez ohľadu na jeho právny stav, spôsob jeho financovania
- kľúčovým prvkom definície je vstup do ekonomickej aktivity
- tento pojem sa neustále vyvíja podľa aktuálneho problému, situácie
- podniky, ktoré vykonávajú verejnú moc, pokiaľ nie sú obchodnej povahy, sa
nebudú považovať za podniky
- inštitúcie, ktoré sú založené na princípe solidarity prerozdeľovania zdrojov
(sociálne ústavy) tiež nepovažujeme za podniky
- aplikuje sa pre celé súťažné právo

b) či daná dohoda spadá pod sféru európskeho K súťažného práva

- ak zistíme, že nepôjde o K súťažné právo, budú sa aplikovať VŠ normy
- podmienkou toho, aby bol ovplyvnený obchod medzi členskými štátmi, stačí aby
existovala dostatočná pravdepodobnosť ovplyvnenia obchodu medzi členskými
štátmi

- súťažné právo má extrateritoriálny účinok – aj podniky so sídlom v tretích štátoch

musia rešpektovať existenciu K súťažného práva, pričom SD ES vyslovil 2 doktríny:
1. materská spoločnosť so sídlom mimo EU zodpovedá za konanie svojich dcérskych
spoločností (bánk), ktoré pôsobia v rámci EU
2. doktrína skúmania účinku – správanie, konanie subjektu mimo EU ovplyvňuje
hospodársku súťaž ES – ESD skúma aj podniky, ktoré majú sídlo mimo EU, ale
môžu ovplyvniť hospodársku súťaž členských štátov EU

- ZES uvádza tri druhy dohôd: dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení
podnikateľov a zosúladené postupy – z dôvodu, aby akákoľvek dohoda, bez
ohľadu na jej formu spadala pod čl.81
- koncept dohody je veľmi široký a zahŕňa akékoľvek druhy dohôd
- čl.81 sa týka aj dohôd, ktoré nikdy neboli uvedené do praxe, ale dokázali by
ovplyvniť obchod
- dohody sa uzatvárajú len medzi nezávislými podnikmi
- rozoznávame horizontálne, vertikálne dohody
zosúladené postupy - musí existovať:
• mentálny konsenzus, aby si boli podniky vedomé, na čom sa dohodli
• dôkaz, že podniky sa správajú paralelne – dôkaz skutočnej spolupráce
- jednostranné obežníky – aj jednostranné akcie sú dohodami, pokiaľ predajcovia
s tým súhlasia a pristúpia na tieto obežníky
 c) či daná dohoda má za cieľ (následok) ovplyvnenie, obmedzenie
hospodárskej súťaže
- pokiaľ sa dokáže, že došlo k obmedzeniu súťaže ako následok takejto dohody,
možno za toto obmedzenie podniky postihnúť
- ak následok nenastal, možno postihnúť podniky aj vtedy, ak cieľom bolo
obmedzenie súťaže
- SD ES aj EK považujú za dohody, ktoré majú za cieľ obmedzenie hospodárskej
súťaže aj také dohody, ktoré obsahujú klauzuly o rozdelení trhu, o obmedzení
výroby, predaja, o fixovaní cien, o výmene cenových informácií (o cenách)...

Čl.81(3)
- upravuje možnosť vyňatia dohody spod pôsobnosti čl.81(1) – tzv. úniková klauzula
- sú v ňom stanovené 4 kritériá na aplikáciu jeho aplikáciu – dve sú pozitívnej a dve
negatívnej povahy
- tento odsek sa aplikuje priamo – je na podnikoch (právnych zástupcoch), aby sami
zhodnotili, či uzavretá dohoda je v súlade s K súťažným právom
- nariadenie 17/62 bolo zrušené – upravovalo možnosť udeľovania individuálnych
výnimiek EK, ktoré spočívali v tom, že dohody, ktoré mohli potencionálne
ovplyvniť súťaž, by mali byť nahlásené EK, ktorá podnikom oznámi, či daná dohoda
je alebo nie je protisúťažná
- EK bola zaplavovaná žiadosťami o notifikáciu, dohodami, ktoré nemali vplyv na
súťaž – z toho dôvodu došlo k reforme s účinnosťou k 1.5.2003 a nariadenie 17/62
bolo nahradené nariadením 1/2003 => individuálne výnimky neexistujú
- EK praxou zistila, že niektoré druhy dohôd nie sú nebezpečné pre hospodársku
súťaž – z toho dôvodu EK začala vydávať blokové výnimky, ktoré isté druhy dohôd
považujú za súladné so súťažným právom ad hoc – pokiaľ daná dohoda spĺňa
požiadavky stanovené touto výnimkou, považuje sa za súladnú s čl.81
- boli vydané blokové výnimky horizontálnej aj vertikálnej povahy
- tieto výnimky majú povahu nariadení

čl.81(2)
- upravuje sankciu
- uzatvorené dohody, ktoré sú rozporné s čl.81, sa považujú za automaticky
neplatné, teda tu existuje určitý súkromnoprávny a verejnoprávny následok
- súkromnoprávny následok spočíva v tom, že zmluvné strany dohody sa nemôžu
dovolávať ustanovení vo vzťahu k druhej zmluvnej strane (lebo dohoda je
neplatná)
- verejnoprávny následok je uloženie sankcie zo strany orgánu aplikácie práva – až
do výšky 10% z obratu za predchádzajúci účtovný rok

Dominantné postavenie podnikov

čl.82 – zákaz zneužívania dominantného postavenia
Článok 82
Akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na spoločnom trhu či jeho podstatnej
časti
jedným alebo viacerými podnikateľmi sa zakazuje ako nezlučiteľné so spoločným trhom,
ak satým ovplyvní obchod medzi členskými štátmi.
Takéto zneužívanie môže zahŕňať najmä:
a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo
predajných cien alebo iných obchodných podmienok;
b) obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor
spotrebiteľov;
c) uplatňovanie nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri
rovnakých plneniach, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú;
d) podmieňovanie uzatvárania zmlúv prijatím dodatočných záväzkov, ktoré
svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom
týchto zmlúv.
 - upravuje jednostranné konanie dominantného podniku – ne je tu prítomný súlad
viacerých vôlí, viacerých subjektov (ak je to v prípade čl.81 – kartelové dohody)
- môže ísť o jedného predajcu, nákupcu alebo viacerých predajcov, nákupcov –
vtedy hovoríme o kolektívnom dominantnom postavení podnikov
podmienky aplikácie čl.82
1. skúmame relevantný trh – keď ho určíme, vieme určiť podniky, ktoré na ňom
fungujú (vieme ich identifikovať) – zistíme aj to, či podnik má dominantné
postavenie (určitý podiel ne relevantnom trhu)
2. zisťujeme, či podnik má dominantné postavenie – či má trhovú silu
- ide o postavenie podniku – takú ekonomickú silu, ktorá mu umožňuje zabráneniu
efektívnej súťaže ne relevantnom trhu tým, že má silu správať sa do značnej miery
nezávisle od svojich súťažiteľov, zákazníkov, spotrebiteľov =>
a) schopnosť zabraňovať hospodárskej súťaži a
b) schopnosť správať sa nezávisle
c) trhový podiel (jeden z identifikátorov trhovej sily)
d) existencia bariér pre vstup na trh (ide o práva, s ktorými disponuje iba jeden,
konkrétny podnik)
- pri dominantnom postavení podniku sa skúma vysoký podiel na trhu, pričom platí,
že trhový podiel je len jednou zo skúmaných zložiek
- z judikatúry platí prezumpcia – pokiaľ je trhový podiel viac ako 50%, podnik sa
považuje za dominantný
- trhový podiel sa skúma v určitom čase (nebezpečnejší je podnik, ktorý má
dominantné postavenie počas omnoho dlhšieho obdobia, napr. 20 rokov, ako
podnik s dominantným postavením napr. 2 roky, aj keď možno s väčším podielom
na relevantnom trhu)
- ďalšími bariérami sú napr. keď štát monopolom priznáva určité práva, ktoré sú
určené iba im, vlastnenie patentov, dispozícia s know-how, rôzne licencie,
disponovanie so zdrojmi, vertikálna integrácia, reputácia (správanie podniku,
minulosť), existencia vysokých nákladov pre začatie podnikania

kolektívne dominantné postavenie

- vyskytuje sa, ak je prítomná oligopolistická štruktúra trhu – na trhu je prítomný len
malý počet podnikov – čo dáva predpoklad toho, aby podniky medzi sebou ľahko
kooperovali (poznajú sa, vedia predvídať svoje správanie a existujú medzi nimi
ekonomické vzťahy)
- vo vzťahu navonok sa tieto podniky, ktoré majú kolektívne dominantné
postavenie, javia ako kolektívny (jeden) subjekt

- ovplyvnená musí byť podstatná časť spoločného trhu

- na to, aby sme mohli aplikovať čl.82, musíme dokázať, že dominantné postavenie
sa zneužíva, alebo KP nezakazuje dominantné postavenie, ale jeho zneužívanie
- čl.82 uvádza 4 príklady zneužívania dominantného postavenia (demonštratívny
výpočet):
zneužívanie dominantného postavenia môže zahŕňať najmä:
a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných
cien alebo iných obchodných podmienok;
b) obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor spotrebiteľov;
c) uplatňovanie nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých
plneniach, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú;
d) podmieňovanie uzatvárania zmlúv prijatím dodatočných záväzkov, ktoré svojou
povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv.

- môže ísť o rôzne koristnícke spôsoby alebo protisúťažné zneužívanie

- koristnícke spôsoby zneužívania postihujú predovšetkým spotrebiteľov – pôjde
o cenové znevýhodnenie, cenové navýšenie cien, odmietnutie dodávok
- protisúťažné zneužívania sa dotýkajú trhovej štruktúry, konkurentov, rozdelenia
trhu
- politika predátorských cien má znemožniť konkurentom etablovať sa na trhu
nariadenie 1/2003 – čl.1(1) a ďalšie:
 dohody, rozhodnutia, zosúladené postupy sú zakázané bez toho, aby bolo
potrebné predchádzajúce rozhodnutie
 zneužívanie dominantného postavenia je zakázané bez toho, aby bolo potrebné
predchádzajúce rozhodnutie
 pri aplikácii čl.81(3) sa tiež nepožaduje predchádzajúce rozhodnutie
 čl.81 a 82 sú priamo aplikovateľné na území členských štátov
 právomoci EK – v oblasti vyšetrovania – môže vstupovať do podnikov, do bydliska
jednotlivých manažérov (keď EK vyšetruje porušenie súťažného práva, EK požiada
orgány v členských štátoch, aby začali konanie – pracovníci, zamestnanci PMÚ na
neohlásenú návštevu na vykonanie kontroly)
 treba si všimnúť ustanovenia nariadenia, ktoré upravujú sankcie a za akých
okolností – do 10% celosvetového obratu za predchádzajúci účtovný rok
 právomoci EK (čo môže robiť)
 čl.81,82 sa aplikujú priamo – aká situácia môže nastať? => PMÚ môže tieto články
aplikovať – ak nastane situácia, že protisúťažné ustanovenia porušia viaceré
podniky vo viacerých členských štátoch, nemôže v každom štáte vlastný VŠ orgán
ochrany hosp. súťaže uložiť pokutu 10% celosvetového obratu -> preto platí
princíp: ktorý orgán na ochranu hosp. súťaže začne prvý vo veci konať, má právo
aj vyšetrovanie dokončiť; pokiaľ do konania vstúpi EK, môže si aprahovať
právomoc a EK vyšetrovanie, konanie dokončí
- zapamätať riešenie právomoci EK, VŠ orgánov ochrany hospodárskej súťaže,
súkromnoprávne a verejnoprávne dôsledky sankcie (čl.81(2))
- orgány, ktoré vyšetrujú, môžu navzájom požadovať informácie (EK -VŠ orgány
ochrany hosp. súťaže - VŠ súdy)
- PMÚ – rozhodnutia - pozrieť

KONTROLA KONCENTRÁCIÍ
- nie je upravená v primárnom práve, ale je upravené v sekundárnom práve
- nariadenie 139/2004 o kontrole koncentrácií
- ďalšia oblasť súťažného práva
- o koncentrácii hovoríme vtedy, ak daná koncentrácia má komunitárnu dimenziu
- pod koncentráciou rozumieme získanie kontroly (niekto získa kontrolu nad
nejakým iným podnikom) – ide o situáciu, keď sa:
a. dva nezávislé podniky zlúčia do jedného podniku alebo
b. dva nezávislé podniky zlúčia časť svojich aktivít a vytvoria spoločný podnik
(joint venture) alebo
c. podnik A získa kontrolu nad podnikom B - kontrola de facto – skúma sa či
došlo alebo nedošlo ku koncentrácii – podnik, ktorý vlastní len malé % akcií,
napr. 27%, ale ostatná vlastnícka štruktúra je rozdrobená a de facto
získava takýto „majoritný“ akcionár kontrolu, vplyv na rozhodovanie
spoločnosti – ide o koncentráciu (navýšenie vlastníckeho podielu
v spoločnosti)
- keď sa posudzuje kontrola koncentrácií, skúma sa kontrola de facto, nie kontrola
podľa práva, de iure; posudzuje sa reálny vplyv nadobúdateľa na získaný podnik
spoločný podnik - joint venture
- druh spoločného podniku kedy sa zlúčia dva predtým nezávislé podniky (alebo ich
časť), pričom spoločný podnik je autonómnou hospodárskou jednotkou,
pričom platí, že materské spoločnosti vykonávajú spoločnú kontrolu nad
spoločným podnikom, ale spoločný podnik je autonómnou hospodárskou, ktorá
nezávisle funguje na trhu, teda vystupuje navonok ako nezávislý,
samostatný podnik – takýto podnik má svoj vlastný manažment, personál, svoj
vlastný majetok
- existuje ešte druhý spôsob spoločného podniku (jednoduché spoločné podniky) –
rozdiel: pokiaľ by išlo o nejakú spoluprácu – podniky sa dohodnú na spolupráci
v nejakej oblasti (napr. vývoj), ale nevytvoria spoločný podnik – nevystupuje vo
vlastnom mene (nie je samostatnou hospodárskou jednotkou) – je tu iný právny
režim, teda nepôjde o koncentráciu, ale daná dohoda sa bude posudzovať
v zmysle článku 81 ZES
- dôvody koncentrácie sú rôzne – rozširovanie svojho vplyvu - majetkového,
efektivita; podniky sa zlučujú aby boli konkurencie schopné a vedeli byť
samostatné
- koncentrácia je legálne definovaná v čl. 3 nariadenia č. 139/2004
o kontrole koncentrácií
- pokiaľ sa zistí, že ide o koncentráciu, sledujú sa ďalšie podmienky, ktoré musia byť
splnené – aby sme mohli aplikovať KP, musíme zistiť, či daná koncentrácia
má komunitárnu dimenziu
- komunitárna dimenzia koncentrácie - vykonanie kompetenčného testu, na základe
ktorého sa stanovujú hranice medzi národným právom a KP
- nariadenie o kontrole koncentrácií sa vzťahuje len na koncentrácie, ktoré
majú komunitárnu dimenziu
- v rámci týchto koncentrácií sa uplatňuje one stop control – pokiaľ koncentrácia má
komunitárnu dimenziu, bude ju posudzovať výhradne a výlučne EK – do veci
nebudú zasahovať príslušné orgány členských štátov (Protimonopolný úrad v SR) –
účelom je zvýšenie efektívnosti (pokiaľ by mala byť koncentrácia súbežne
ohlasovaná aj na VŠ orgánoch, bolo by to nákladné a zdĺhavé)
- nariadenie obsahuje možnosti, že vo veci budú konať aj príslušné orgány
členských štátov, pokiaľ sú tak požiadané zo strany EK, napr. koncentrácia Tesco-
cafoure
- komunitárna dimenzia koncentrácie sa zakladá na obratových kritériách,
pričom sa skúma celosvetový, ako aj celokomunitárny obrat – pokiaľ je
celosvetový obrat účastníkov koncentrácie viac ako 5miliard € a celkový
obrat každého z účastníkov koncentrácie je viac ako 250 miliónov €,
koncentrácia má komunitárnu dimenziu
- obratové kritériá musia byť splnené súčasne, kumulatívne
- ZES – pokiaľ každý z účastníkov koncentrácie dosahuje viac ako 2/3
svojho celkového obratu v rámci ES v jednom členskom štáte – pokiaľ sú
 tieto obraty dosiahnuté v jednom a tom istom členskom štáte, koncentrácia
nemá komunitárnu dimenziu - keďže koncentrácia zasahuje do hospodárstva,
do trhovej štruktúry daného členského štátu, je efektívnejšie a výhodnejšie, aby
koncentráciu posúdil príslušný orgán v danom štáte
- výpočet obratu – v podmienkach ES EK vydala oznámenie o výpočte obratu, ktoré
hovorí, čo všetko sa zahŕňa/nezahŕňa do obratu (podobne aj Protimonopolný úrad
vydal vyhlášku o výpočte obratu)
- kontrola koncentrácií má extrateritoriálny účinok – pokiaľ sú splnené
obratové kritériá, je potrebné, aby ju schvaľovala EK, hoci ide o subjekty z tretích
štátov (napr. zlúčenie kráľovskej banky kanadskej a montrealskej banky)
- účastníci koncentrácie v oznámení vymedzujú relevantný trh – keď určíme
relevantný trh, vieme určiť trhové podiely účastníkov koncentrácie – platí
pravidlo de minimis, ktoré upravuje čl.32 nariadenia – platí prezumpcia –
pokiaľ účastníci koncentrácie nedosahujú na relevantnom trhu trhový
podiel 25%, prezumuje sa, že koncentrácia nemá značný dopad na
efektívne fungovanie súťaže na relevantnom trhu (alebo na jeho
podstatnej časti
- čl.2(3) nariadenia – koncentrácia, ktorá značne naruší účinnú hospodársku súťaž
na relevantnom trhu alebo na jeho podstatnej časti v dôsledku svojho
dominantného postavenia sa vyhlási za nezlučiteľnú so spoločným trhom – ak by
koncentráciou malo dôjsť k vytvoreniu dominantného postavenia, alebo by sa ňou
malo posilniť už existujúce dominantné postavenie, EK takúto koncentráciu
nepovolí
- ak by koncentráciou malo vzniknúť kolektívne dominantné postavenie, tiež sa
takáto koncentrácia nepovolí
- aby účastníci koncentrácie presvedčili EK o nutnosti schválenia koncentrácie, majú
poruke dva argumenty: 1. daná koncentrácia zabezpečí, že nedôjde ku krachu
podniku (lebo ak by nedošlo ku koncentrácii, daný podnik by zanikol a aj tak by
došlo k prebratiu zákazníkov zo strany nadobúdateľa); 2. zvýšenie efektivity –
spotrebiteľom by koncentráciou vznikol nejaký benefit – prínos pre spotrebiteľov
- tieto dôvody sa požičiavajú z článku 81(3); EK berie do úvahy dôvody uvedené
v tomto článku

procesná stránka
- k nariadeniu 139/2004 existujú aj ďalšie vykonávacie predpisy – nariadenie EK,
ktoré implementuje nariadenie 139/2004; oznámenie EK o zjednodušenom
postupe voči koncentrácii; odporúčania EK o koncentráciách
- účastníci koncentrácie sú povinní vyplniť formulár CO, keď oznamuje
koncentráciu
- pričom sa môžu ešte pred uzatvorením dohody, ktorou má vzniknúť koncentrácia,
skontaktovať s úradníkmi EK a môžu vyzistiť ich názor na koncentráciu – tzv.
prednotifikačná fáza konania
- oficiálna fáza konania sa začína oznámením koncentrácie na príslušnom
formulári v zmysle článku 4 nariadenia 139/2004
- koncentrácia sa oznamuje po uzatvorení príslušnej zmluvy, na základe
ktorej dochádza ku koncentrácii, ale ešte pred jej vykonaním – pokiaľ
účastníci koncentrácie nemajú rozhodnutie EK o schválení koncentrácie,
nadobúdateľ nesmie vykonávať akcionárske práva alebo práva spoločníka –
nesmie mať vplyv na chod spoločnosti (nemôže meniť manažment, nemôže
prijímať obchodné rozhodnutia...)
- ak je koncentrácia oznámená, dochádza k vyšetrovaniu, ktoré má dve fázy:
1. fáza - prvotné posúdenie koncentrácie – môže sa skončiť do 25 pracovných
dní, pokiaľ EK nezistí žiadne zásadné prekážky pre koncentráciu; v prípade ak tieto
prekážky exitujú -> 2. fáza
2. fáza – nesmie trvať viac ako 90 pracovných dní; predstavuje hĺbkovú analýzu EK
vo vzťahu ku koncentrácii, pričom na záver má EK niekoľko možností:
a) koncentráciu vyhlási za súladnú so spoločným trhom
b) vyhlási ju za súladnú so spoločným trhom, avšak uloží účastníkom koncentrácie
podmienky, ktoré musia splniť, aby koncentrácia bola označená za súladnú so
spoločným trhom (podmienečné schválenie koncentrácie)
c) vyhlási koncentráciu za nezlučiteľnú so spoločným trhom
- pokiaľ EK rozhodne negatívne, je prípustný opravný prostriedok v zmysle
článku 230 ZES, na základe ktorého sa môžu dotknutí účastníci domáhať
zrušenia rozhodnutia EK, ktorým dochádza k zamietnutiu koncentrácie
- účastníci koncentrácie sú neprivilegovanými žalobcami, avšak majú právny
záujem na rozhodnutí vo veci

ŠTÁTNA POMOC
- aj štáty môžu narušiť efektívne fungovanie hospodárskej súťaže prostredníctvom
poskytnutia štátnej pomoci
- štátna pomoc ako taká v ES zmysle KP je zakázaná
- štruktúra článku 87 ZES – upravuje štátnu pomoc
- má tri odseky:
o čl.87(1) – hovorí o generálnom zákaze štátnej pomoci – ak táto zmluva
neustanovuje inak, pomoci poskytované v akejkoľvek forme štátmi
alebo zo štátnych prostriedkov, ktoré narúčajú alebo ohrozujú
hospodársku súťaž tým, znevýhodňujú určité podnikateľské
subjekty alebo výrobu niektorých tovarov, sú nezlučiteľné so
spoločným trhom v rozsahu, v ktorým nepriaznivo ovplyvňujú
obchod medzi členskými štátmi – generálny zákaz
- pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme – nemusí ísť len o priamu finančnú dotáciu
dotknutému podnikateľskému subjektu, ale napr. poskytnutie bezúročnej pôžičky
alebo výhodnej pôžičky, akú by získal normálne na bežnom trhu
- znakom štátnej pomoci je adresnosť pomoci – adresnosť dotácie konkrétnej
osobe
- pokiaľ by pomoc nebola adresná, bola by všeobecná, a teda nemožno hovoriť
o štátnej pomoci
- musíme vedieť identifikovať subjekt, ktorý je príjemcom štátnej pomoci, aby sme
vedeli určiť, či ide o štátnu pomoc – Zákon o štátnej pomoci
- na úseku štátnej pomoci je činné Ministerstvo financií
- pomoc poskytovaná štátom alebo zo štátnych prostriedkov – ide o všetky verejné
financie, či sú poskytované priamo zo štátneho rozpočtu alebo z rozpočtu
samospráv - VUC, obcí,...aj podniky, ktoré sú ovládané štátmi, ktoré poskytnú
výhodnejšie podmienky konkrétnemu subjektu, ide o štátnu pomoc
• čl.87(2) – hovorí o tom, že isté druhy štátnej pomoci sú ex lege zlučiteľné
so spoločným trhom:
a) pomoci sociálnej povahy poskytované individuálnym spotrebiteľom
za podmienky, že sa poskytujú bez diskriminácie súvisiacej
s pôvodom výrobkov – poskytnutie akákoľvek sociálnej dávky
obyvateľom;
b) pomoci určené na náhradu škôd spôsobené prírodnými
katastrofami alebo inými mimoriadnymi udalosťami;
c) podpory poskytované hospodárstvu určitých oblastí SRN
postihnutými rozdelením Nemecka – dnes sa už neposkytuje
• čl.87(3) – tento odsek hovorí o štátnej pomoci, ktorá môže byť
považované za zlučiteľné so spoločným trhom – ide o:
a) oblasti s mimoriadne nízkou životnou úrovňou a vysokou
nezamestnanosťou – ak keď posudzujeme nízku životnú úroveň, nízku
výkonnosť ekonomík niektorých regiónov, neposudzujeme ich s ohľadom
na konkrétny, príslušný štát, ale vždy berieme do úvahy celoeurópsky (v
rámci ES) priemer;
b) pomoci na podporu uskutočňovania významného projektu
spoločného európskeho záujmu alebo odstraňovanie vážnej
poruchy v hospodárstve niektorého členského štátu,
 c) pomoci na podporu rozvoja určitých hospodárskych aktivít alebo
oblastí;
d) pomoc pri zachovaní kultúrneho bohatstva, dedičstva, atď.
čl.88 ZES – dáva v oblasti štátnej pomoci značnú právomoc EK
- EK posudzuje poskytovanie štátnej pomoci zo strany členských štátov a vyhlasuje
poskytnuté pomoci za rozporné so súťažným právom
- je potrebné rozdeliť štátnu pomoc už existujúcu a novú štátnu pomoc
- existujúca štátna pomoc – štátna pomoc, ktorá bola udelená podnikom pred
platnosťou KP, prístupových zmlúv
- nová štátna pomoc – na túto sa vzťahuje právomoc EK rozhodnúť o jej zlučiteľnosti
so súťažným právom

- z procesného hľadiska – ak dôjde k poskytnutiu štátnej pomoci, môžu aj iné

členské štáty požadovať od štátu, ktorý túto pomoc poskytol, aby ju považoval za
nelegálnu – môžu iniciovať konanie pred ESD o porušení zmluvy, pričom články
226,227 sa neaplikujú => nemusí prebehnúť predbežné prejednanie veci pred EK

- výnimky platia aj v tejto oblasti – formou nariadení

- platí pravidlo de minimis, na základe ktorého, ak je poskytnutá štátna pomoc do
stanovenej výšky, počas stanovenej doby, štátna pomoc je súladná so spoločným
trhom (nariadenie o štátnej pomoci de minimis)
- na rôzne druhy sektorov ekonomiky – osobitné pravidlá poskytovania štátnej
pomoci
- podniky, ktoré sú malé a stredné, môžu benefitovať zo štátnej pomoci za
stanovených podmienok (nariadenie o štátnej pomoci pre malé a stredné podniky)
- rekvalifikácia pracovnej sily – tiež môže dôjsť k poskytnutiu štátnej pomoci
(nariadenie o štátnej pomoci vzdelávaniu)

SCHENGENSKÝ SYSTÉM
- týka sa kontrol medzi členskými štátmi
- kontroly medzi členskými štátmi sa zrušili, čo malo za následok posilnenie kontrol
na vonkajších hraniciach
- právna úprava: 2.protokol pripojený k ZES – protokol o začlenení
schengenského acqui do rámca EU
- protokol má povahu primárneho KP (je súčasťou ZES)
- celý proces vytvorenia Schengenského systému začal v 80.-tych rokoch, kedy
v roku 1985 podpísalo Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Luxembursko, Holandsko
schengenskú dohodu o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach,
tzv. Schengen 1, pričom k 1.1.1990 sa predpokladalo zrušenie osobných kontrol
na vnútorných hraniciach a preloženie týchto kontrol na vonkajšie hranice štátov
- v roku 1990 bol podpísaný Dohovor o vykonávaní Schengenskej dohody –
tzv. Schengen 2 – jeho kľúčovými bodmi bolo zrušenie kontrol na vnútorných
hraniciach, vytvorenie spoločnej oblasti bezpečnosti a právomoci zavedenia
spoločných postupov pri vstupe a krátkodobých pobytov neobčanov Spoločenstva,
azylových záležitostí, boj proti drogám, policajná spolupráca schengenských štátov
v súdnej oblasti
- schengenský systém sa začal uplatňovať v máji 1995 a počas nasledujúcich rokov
sa spolupráca schengenu ďalej rozširovala
- od decembra 2007 sa schengen otvoril aj pre občanov SR
- v súčasnosti sú do schengenskej spolupráce zapojení aj štáty, ako napr. Nórsko,
Island, Švajčiarsko
- vydávajú sa spoločné schengenské víza, ktoré oprávňujú držiteľa tohto víza na
pobyt v rámci schengnských krajín počas doby 90 dní v rámci 6 mesiacov
zdržiavať sa na území týchto krajín
- existuje spoločná vízová politika vo vzťahu k tretím štátom
- bolo povinné, aby sa presunula kontrola z vnútornej hranice na vonkajšiu hranicu –
tomu bolo potrebné prispôsobiť tradičné priechody (odporúčanie ako má prebiehať
kontrola pri vstupe do schengenského priestoru)
- bolo potrebné pripraviť letiská na pohyb na území schengenu a mimo neho
- následkom otvorenia schengenu:
o možno prekročiť hranice v rámci schengenu aj mimo miesta na to určenom
o vytvorenie schengenského informačného systému (SIS) – informácie o hľadaných
osobách, o osobách, na ktoré bol vydaný zatykač, o hľadaných predmetoch
(ukradnuté autá) – má pomôcť policajtom
- členský štát sa má právo rozhodnúť, či vstúpi do schengenského systému
- SR sa v prístupovej zmluve zaviazalo, že po tom, ako bude spĺňať podmienky, musí
sa zúčastniť schngenu
- 2.protokol o prvom začlenení schengenského acqui do rámca EU: Dánsko
má osobitné postavenie (čl.3); čl.4 – Írsko a Veľká Británia majú trvalú výnimku
(ak budú mať záujem o vstup do systému, je im otvorený po splnení podmienok,
avšak pre ne nie je záväzné participovať n schengenskej spolupráci);
- Pozor: zapamätať si, že sú krajiny mimo rámca EU, ktoré sa zúčastňujú
schengenského systému