Pavol Orszgh-Hviezdoslav - Hjnikova ena

kapitola

I
Jak hniezdo v tesnu parut
v kryte koatho krovia:
v hr neprehadnom zkut
chalupa u hjnikova.
Tak bezpene si stva tu,
bez prepychu, bez zvratu,
uprostred okrhleho lzku,
rozvitom jak by na obrzku:
istejie, pyn neli hrad,
o predkov neslchan sila
do ve by ho nedosta
vak v strachu, e by podkopali
i tam na samorostl sklad,
na tvrd tem ulo-skaly
z balvanov skalnch postavila,
skia vene pozoruje, ha
pod sebou majc ry kraj,
kt kad jeho, zhyb, taj
na postup snaieb, udalost,
na prchod dobrch i zlch host,
jak a o vet kraja kniha...
A obadal-li zloves v diali,
mrak pochybn e bl sa val,
e os sa jak lesk zbroje mih,
jak vzbury, vlky skiasi hluk
hne tisc hotovch m rk:
tie dvhaj u vzletn mosty,
km v strm hradu temeno
tie zas tam prpor sadia rud
i ohne vatria v nhlivosti
na pokyn kraju, v popud ud;
tie, by i v diali vzrueno
na veiach v spechu brlivom
o zvony tl kladivom;
tu opasuj v bro a me,
tam v sta titl suriem re;
tie zo sklepov zas smr a skazu
o zvod vle k otvorom,
tie odpnaj na reazu
hradovch elm toporom,
tie... kad in, kad stihne

a vetko v odpor zriadeno,

obrana tak je pripraven,
e na prv znak povelenia
na valoch, u brn, vade zrazu
hrad horu zbrojnch ramien zdvihne,
a kad jeho rameno
na der, k pabe vzaeno
nie, pokm vraha doak,
a kde djde iernych zrd...
Chalupa t sa neak
ni takho. Bo nezastala
si vyzvavo na tt brala,
nadut vzdorom krutovld,
nu nem priny sa b,
e mam ju zvrti, podtne pd.
Zem sama je, jej nzky kt,
no ale pevn zeme hru,
kam dy svoje poskladala.
A zem? , t je vern, stla,
t nejde spod nej ubehn!
A potom: tich, skromn schrana,
do dianych zahraban hr,
necti k slve povolania,
nie vle revni, sily v spor;
z tch zkych svojich oblokov
nestrk vo svet bun hlavy
kdejakch spupnch nrokov,
nie hrvo zdut, drav zor;
nevedie oemetnej vravy
v mylienkach, tbach, v hlase, slovu
t vka zave, o jej krovu,
cit prost, krotuk v nej mravy,
bez kalnch sveta prtokov...
Po bleskoch veru neba,
svit rann dos ju obla;
slnieko bielej na podstene:
jej cel itia pozltenie,
a luny v okno padl l
t k pokladom: ku mieru k.
Pri belskach a ksku chleba
neiada viacej naskrz dos ,
len krok blankytnho neba,
tak jak ho neujnmi tesy,
by zrak mal kade k bohu djs,
ponad u vykrojili lesy.
Ve preto ustpila z cesty,
po ktorej brou enie svet,
e vyhn mu ni stihu niet;
hej, skromnos i tu dos sa vmiesti,

a bezpe je, kde spokojnos...

(Nu nesypte sme potupy
na skromn nae chalupy;
s, pravda, hniezda, iba hniezda
z kostonkov, uschlch letorostov:
no vzcne detvou svojou prostou
nad nimi klenbou sam hviezda;
nechajte byt ich vonm bytm,
a ij vlastnm, rdzim itm!)
No in tie je uisten
tam chalupa, m zruby tie.
V zad: vrchu strm ve,
as nezbornho ohradenia.
On chrni drsnm pred severom,
jak obrovsk by vztil tt;
i en nehody tm smerom,
vak musej sa odrazi.
On ako vojak na stri,
o k zemi primrel nepohnute;
dos velio ho podri,
no svaly predsa v pokoj skut.
Tvr tuho, hrubo zbrzden:
hja, tvrd slubu znamen;
a mnoh rm sa ernie v ele:
zas stopy zhubnej od ocele.
Tam stoj strou od poiatku,
zbra nikdy neschod mu z pliec:
to ona, iak, chocholec
o stupovanom pri poriadku
ve na om zligoce sa, skmit
podveer ako k du ke svit,
a v noci jasn nebom bod
tie jeho jagotav hrot...
Tak stoj strou do merava,
zrak v jedno miesto upret:
Na chalupu, i ozaj plva
si ete tam, o labu biela,
bezpene v temnom smren mori?
i ticho hraj vlny hory?
i za labuou vzpt
lo tajn zradu nevysiela?
A obadal-li zo strnice,
e os sa kol chalupy kut:
priam skabon sa jeho lce,
ps rych postriebren bro
sa zdme, zrak mrkne na pohon
i strhne sa, a jako ty
popadne z pleca desn zbra
vo svoju star, chrabr dla

a u na mieri, u na cieli
vtom durk! i sype, mece strely,
jak ohniv by pral d.
A aby ete prestil z,
o spsu had na teku:
prez more smren v akom vleku
rozprestrie oblak, svoj to pl...
Navkol zase bujn lesy:
smrek, jeda, sosna v drunej zmesi,
opret husto bok o bok,
tak dvhajc sa vozvysok
pretekom ku nebeskej bni,
ich ber vlky nestrhan...
S ako prste, kruho-stena,
kam chalupa je uzavren,
mr preirok, pavza
pevnejia neli z eleza,
tvdz tvrdia z phych ne by skl:
bo hradbou ony, ony val,
zbradlia, stpy, baty, zruby,
o neporcha, nepohub
hocktor zpas, ledak
boj nevyvrti svojm vztekom,
as nezaval v priekopu,
a ktor prav zzraky
m dia, tm vmi tuhn vekom,
a ako ierne oblaky
odkiasi spoza obzoru
tak vzchodia, rast rym vlekom
vdy vyej nebies ku stropu.
Tie otaj chalupu
a bdenm svojho pozoru
vdy svieim neustle stre...
I jee-li sa niekdy stane,
e vrchu nebotyn veu
vrah-vchor obehol a v brne
horskho zrual zstupu
od zlosti vztekle, nafkane,
a v strmom, akom postupu,
na ernohrivom bro-vranci
tu arbavo, tam v bujnom tanci,
v podskoku sam po vrchovec
o div, pomten lovec
blesk a hrom zbrojou u boku
sa zabral lesom poova,
tva, mrni vetko, o v om ije:
tu cel vkol horova,
jak obrov ra odokliata,
hne z miest sa razom, ruia, chvta

na odpor, na zmar toku,

rekovn umiac harmnie;
smrek, jeda, sosna jak by vlny
vo venom vzraste, prtoku
sa rozkolu, a ke pln
u nimi jz, a k prelevu
ke zjeili a zdvihli ije:
ha sama zachce levu,
rozstpi sa o velevrta
a vlny lesa vistia, plyn
vazne, vchru k potupe,
naprosto k slabej chalupe,
zo vetkch strn ju obstp
a vo chvoj takoj pozavin...
Vrah-vchor m u potom meta
z tetivy kue, z puky tlamy
p rud, biele behanice,
brok, gule a prach chumelice,
m jak chce trepa peruami,
m kuba sprom lanch supov:
to vetko mrne pokusy;
o zhril v krov sa nad chalupou,
hr uzol nez porozpleta!
Ba cel vchra svevoa
o v chate smelo plpol
ni svetielka ver nezdus.
To sksiv, v hanbe pod chvoj upol
Jak hniezdo v skrytu parut:
tak chalupa v hr zkut
uprostred zelenho lzku,
rozvitom sa by na obrzku.
Kt ozaj skromn, ale mil...
Ve nevemi sa grmorili,
po smrti starca hjnika
ke oprave ho podrobili.
Kde inde staros velik,
tu v iadnej neoctli sa ndzi:
les klady mal u napordzi,
tie navalili, pokresali
hrbolce kde-tu telicami,
zd odmerali kroajami,
vtom zpory a hever vzali,
obratne pritkli ku uhlom
a zakrtili, podvili
zvrt jeden-dva, i sfrungal dom,
jak koho zrazu podronili
a ke u visel na ibeni,
vykopli sprchnivel steny,
hne brvn, klady dopratali

a mykli novm podvalom

ni raz si nepopujc dlane,
ni nezakajc, by ho hrom
Dom tupm praskom sadol na ne,
na brvn toti. Ke u stl
na mieste pevne, bez kyvotu:
hoj, o tam zvunch zrazu chvl
ho potkalo! A bez chichotu
ten to, ten on povedal
naprklad: na tom piedestle
vraj tak si sed jak na skale,
krt verae ho nepodryje;
ni iaden prval nepodmyje;
bezmla vraj tak vyzer,
jak z vajenej by zo krupiny;
bezpene m vraj do dediny,
ba oby zrovna do mesta!
Len tomu nie, kto preber
le vetkm ni boh nevyhovie!
Tak jeden-druh stavite,
a vetci v tom sa zhodli slove,
e nech si hockto, o chce, povie,
brsak pravdy ruite:
ten star hjnik starobu
i chalupy vzal do hrobu,
tak ver! Kto in mieni, sdi,
nech odpust, le zrejme bldi
obnail vlastn chudobu,
ver potu prce ete nepil,
ni hniezda nikdy neulepil,
je turo mamas, ochlasta...!
A potom, ak da ete chyb
a udsk dielo kde bez chyby?
ke les tu, chvoj v om, mkk moch
i hojnos prunej raeliny,
hafiria, pper ferainy:
jak vtk-samika v jarnch doch
dopln snadno nevesta,
nech m len rezkos horskej ryby.
Tesrom teda dos sa zdalo,
e vteruili podstavec,
ostatn to vraj gazdu vec,
nech plce, lep, ondie ao
tak dudrali. No nakoniec,
i chceli, i nie, preds sa stalo
jak? o po tom? e star jedly
odava chaty povalili,
hej, povalili rukou zlobnou,
na biele dosky poplili,
a chalupu, sa zsterou,

povlkou opsali zdobnou.

Ke i t bola hotov,
tu potom si len ete viedli,
jak nedostin majstrovia
s najvyou sebadverou;
tvrdili a sa zaduali:
e kresan je jak zo skaly,
vraj i sto chlapov e by zvldla
s tm hne aj riadkom vyli na u,
na prbu vetci podupkali,
a njduc, e je dokonal,
e nekvla sa pri tanci,
sa roztopan arvanci
vraz chytili sa operadla,
a v horsk zatkajc stranu:
Hoh! hop, chlapci! tualala!
dol krepkm hupkom poskkali;
zem ako zdunela a stuhla
irkmi tisina sa uhla...
I okn obrbili mriekou,
tt zase cifrovanou striekou,
a v stredok ttnej polohy
pribili zrutn parohy.
Konene k dverm dali schody,
es schodkov z dosk jedovch
jak papier bielych, po ktorch
priam z paitnho zo dvora
tak hybko v pitvorec sa vchod,
tak ahko v stnoch polahody
naklonenho javora...
Napravo zhradka mal,
o treba, aby dochovala
No brs je mal, pri tom vetkom,
i dvierkami, i prez plot letkom
i kvetinm dnu vono vns:
to tam noc ak fiala,
noc, aby vou dchala
tu jozefek tam rozmajrn
(ten pospolitej lsky syn)
sa vnkom milo kyvot
stred hriadky cyprus pobratim
zas kudl sa jak chvoje dym
po krajoch op klincov chvist
tam v kte boedriev zase
si drieme, nechtk tuto v jase
tam panimriov list
a in kvietkov prostota.
Za pltkom horsk riava hu,
jak z kotla o by do kotliny
ju prelieval a zmkne v bu,

obstat blm lopuiny.

o zvisla plotom, na povoji
jej fskot sa to skvie a roj.
Len ona, ten jej hron a um,
ke z podm van ho vychytil,
o preru ve, preraz
velebn tichos lesnch dm,
jak rinkotanie reazi
reazi, o vak nevz,
neputn nohy, ani um,
nezviera v svoj kruh ducha, ktor
sem orlom vletel medzi hory,
by slobodou sa nastil,
a duchom e je, poctil...
Len ona, asto o sa vmiea
vo vihotav halz zun,
ke vnkov prsty hravo speia
nladou ihliovch strn
len ona, o sa v szvuk tiesni,
jak drsn, temn barytn,
ku vzletnej penkava ke piesni
najvy narazila tn,
ke kolotav kvala,
t lesa trchla pala,
zapskla tiahlo ponad strne,
v haluziach zvrelo hrktanie
jak sprievodom, sa rujn dudy
v to hlasn zvonkot hrdlice
sa ozval, v kre ivice
jak v chrme spie, o k vzdychu bud,
i vehol zjasal ponice ,
ke havran roztil sa v chvlach,
na grni splaiac srniek zhon,
a drozd, jak na poane valach
na prste, zhvzdal napokon...
ke... In ticho: naslchanie
jak v celom lesnom okrese,
kyv bezhlun a kolimbanie;
len z hol prudk vetrov vanie
ak ponad les ve prinesie
so zvesou zavdy dao-subnou
tu zvoncov kvil, zas tlkot bubnov
len vtedy tie o vzruch sa stane,
ak toti poozv sa jare,
ke statky en na koiare,
a vtedy o sa zvri znovu,
ke, avak zriedka, prdu k lovu
inej tichos, naslchanie...
Jak v hniezde v skrytu parut:
tak iste, pokojne tu scela.

Niet pohnut, niet napnut

tu hluku sveta odumrela
naprosto myse loveka;
niet vne, ktor dopek
a iskry zloby kree z ela,
niet citu, ktor srdce kru
sa krehk kame v ni a v ni,
neznmy zisku pohoni
niet osta, ktor pra v dui
Z doliny zka ciestka len
o vedie krivolako k chate:
prizka, aby vtrielil plen,
jak zvyknul, spupne, prerohate,
irokm, drzm pochodom;
a tajn, klenbou hustej smrei
nadobro skryt, privalen,
bez svetla, ukazadla, mena
a ponev sa had, priei
i sama jaksi sa len krade,
jak keby bola v nebezpe
viac podob sa podvodom
ne pravde, e by viedla tade:
je cestou, ale pobldenia.
Nu mono-li sem pristpi?!
Mono-li sem sa dosta zrade
a kt ten blaha olpi?
Kde pokoj sm je zavrel,
sm v svojej ticho sed rade,
ni neuzavrel ku zvade;
kde dvorcom udies devsl
a v krov sa netresk privesil;
kde hory svoj stn rozstreli,
vchod hou svojou zapratali
v ten svet tak utiahnut, mal
zhb prval vrti mon-li...?
Ach, zloba dvere njde vade!