Samo Chalupka - Mor ho!

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,

ponad vysok hory, ponad rovn polia;
preleteli cez Dunaj, cez t ru vodu,
sadli tam za pomedzm slovenskho rodu.
Dun Dunaj a luna za lunou sa val:
nad nm svieti pevn hrad na vysokom bral.
Pod tm hradom Rimancr zastal si tborom:
belia sa rady iatrov alekm priestorom.
Pokraj tboru sed cr na zlatom stolci;
okol neho crska str, tuh to paholci;
a pred crom druina nevelik stoj:
s to cudz vazi, kad v jasnej zbroji.
Pobelav kaderie ije im obta,
modr ich oi bystro v okolo si pa.
Rastom s ako jedle, pevn ako skala,
zdalo by sa ti, e ich jedna mater mala.
Krsna zem jej koniny valn Dunaj vla,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa v:
T zem, tie pyn hory, tie rne moravy:
to vlas ich, to kolska dvna synov slvy.
Slovensk rod ich poslal, zo slvneho snemu,
aby ili s pozdravom k crovi rmskemu.
Oni elom nebij, do nh nepadaj:
tak otro neznma slovenskmu kraju,
le boie dary nes, chlieb a so, crovi
a smelmi sa jemu primlvaj slovy:
Nrod slovensk, kazstvo i starina naa,
kroz ns ti, slvny cre! svoj pozdrav prina.
Zem t, na ktor kroi mieni tvoja noha,
to je zem naa, dan Slovnom od Boha.
Pozri: tu jej koniny valn Dunaj vla,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa v.
A zem to poehnan! Chvla Bohu z neba,
mme pri vernej prci vody svoj kus chleba.
Zvyk n je nie napada cudzie vlasti zbojom:
Slovn na svojom seje, i ne len na svojom,
cudzie neiada. Ale ke na nae dvere
zaklope ruka cudzia v primnej dvere:
kto je, ten je; i je on zblza, i zaleka:

Vo dne, v noci na stole dar bo ho ak.

Pravda, bohy vydan, ke nm Slovnom:
pna ma je neprvos a via by pnom.
A lovek nad loveka u ns nem prva:
svt nae heslo je: Sloboda a slva!
Neraz krsnu vlas nau vrah napadol div:
na p obrtili sa bujn nae nivy;
mest ahli popolom: a ud n boh,
bit biedami, cudzm dostal sa pod nohy.
Blhal u vaz pyn, e si bude psti
vu svoju naveky po slovnskej vlasti,
a i z naich mozoov: ale blhal darmo!
Dal nm Boh zas dobr de, zlomili sme jarmo.
A t, krutm elezom o nad nami vldli,
kdee s? My stojme; ale oni padli.
Lebo veky to svedia vo knihch osudu
tak stoj napsan o slovnskom udu:
Zem, ktor v del dali Slovnom nebes,
t zem hrobom kadmu vrahovi stane sa.
Nu, povedze nm, cre! mocn ruka tvoja
oe nm nesie: i me, i vetvu pokoja?
S meom ak ide: cre! mee mme i my,
a pozn, e narba dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav a pn neba i zeme,
lepie, ako a my tu pozdravi umieme.
Tieto dary boie s priazne naej znaky;
z aky ti ich dvame: ber ich aj ty z aky.
Nevzal cr boie dary, z jeho mranej tvri
urazen sa pcha tnym hnevom iari.
A zo stolca zlatho takovm sa heslom
ozvali sta jeho ku slovnskm poslom:
Mocn pn, ktormu boh cel zem podnoil
a osudy nrodov v ruku jeho vloil:
ten pn vel: Slovnia! pozrite po svete:
medzi nrody jeho i jeden njdete,
ktor by put minul abo nezahynul,
ake oproti Rmu prpor svoj rozvinul.
Sklonte ije i vy. Tie krsne roviny,
tto zem vaich dedov dostane ud in.
A spurn rody vae pjdu Rmu sli,
stri nm nae stda, polia nae pli.
A juna vau k mojim junkom pripojm,
a z nej krajinm rmskym obranu pristrojm.
A kto sa proti mojim rozkazom postav,

beda mu! ten sm sebe zhubu priprav.

Vedzte, e som pn Rmu, a Rm je pn svetu:
To moja crska va; to vm na odvetu.
Hriema pyn cr, hriema zo stolca zlatho,
lene Slovn nejde sa aka pchy jeho.
Hoj, rozovrela t krv slovnsk divoko,
a junk ti crovi pozrel okom v oko;
a z oka ti mu boia zablysla sa strela,
ruka sa napruila a na zbroj udrela;
a jednm vekm citom srdcia im zahrali;
a jeden stran ohlas sta im vydali:
Mor ho! krkla druina slovnsk odrazu
a me zasvietil v psti kadmu vazu:
Mor ho! krkla a razom na cra sa met:
To ti na rmsku pchu slovnsk odveta.
No, dok teraz, i m toko sily v mei,
koko pchy vo tvojej, cre, bolo rei.
Ale ten nie! zbroje sa boj podl dua:
a tu ti o slobodu dobr ud poka.
Skoil medzi str svoju cr bled od strachu:
a zlat jeho stolec u sa va v prachu;
a meom za nm Slovn cestu si prera
a junk za junkom pad crska stra.
Zasurmili surmity, volaj do zbroje:
povstal tbor, do kov zvjaj sa voje;
a voj za vojom divm tokom ta let,
kde boj na cra bij tie slovnsk deti.
Hust prachu kdoly po poli valia sa,
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa.
A t naa rodinka, t slovnsk ata,
u vm je zkolvkol od vrahov obstat.
Sto meov sa kadmu nado hlavou blyt,
le Slovn netava vrahov na bojiti,
ale mor. Hoj, mor ho! detvo mjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a o i tam duu d v tom boji divokom:
Mor ty len, a vo neby, ako by otrokom.
Zri boj a naina stala si dokola:
to vie, e premoc rmsku jej moc nepredol:
le, bra moja, ak u len padn mi m v boji,
to e mi padni, ako vazom pristoj.

A mj Slovn ete raz bystr hodil zraky

ponad tie re rovne, na kraj svoj alek.
Tam na tch horch siv mihaj sa ve,
o stre slovenskho nroda ierae.
Svtohj, stovekmi zelen lipami,
v tajn tam lono tli bohov jeho chrmy.
A nad riekou biely dom, v om jeho rod mil,
a v istom poli dedov posvtn mohyly:
dedov, ktorch niekdy ud radievali rady,
ktorch me divch vrahov odral npady.
Ich popoly dvno u ierna zem tam kryje,
ale ich meno posia v piesni udu ije.
A slva zalch vekov junka oviala;
a dua jeho svtm ohom splpolala,
a me v jeho pravici stranejie sa zvja;
bleskom blska na vraha, hromom ho zabja.
Pratia zlomen raty, bit tty zvonia
a pyn prilby rmske do prachu sa ronia.
Hyn i nai, hyn, ale sa vazi!
iadna rana zvuk bu z st im nevyraz,
vane lej vern krv po osudnom poli:
oj, ve padn za nrod oj, ve to nebol!
A boj pomaly tchne: stran bry sila
divm svojm zrenm sama sa zniila.
A kde nai, o bili ten Rm svetovldny,
lebo koval mysel na Slovnstvo zradn:
Kde nai? Hoje, Tatro, jasnch orlov mati!
Nikdy sa ti t tvoja detva u nevrti.
P! Nad valnm Dunajom krvav pobreia:
tam ti tvoji synovia povraden leia.
Neostal, ani kto by t zves niesol bratom:
Bratia vm za es rodu padli v boji svtom.
Le kad na junckej spova posteli,
na kope vrahov, zbitch od jeho oceli.
U neije, a ete hroz t tvr bled,
t ruka zmeraven me odja si ned.
A cr s okom sklopenm na bojiti stoj:
A o? Azda tch padlch Slovnov sa boj?
Nie, le bezdun svojich hromady tam vid
a zo svojho vazstva radova sa styd.

No zahy, studom venm zahy, podl dua,

o o slobodu dobr ud mj mi poka.
Le ven meno toho nech oven slva,
kto seba v obe svt za svoj nrod dva.
A ty mor ho! hoj mor ho! detvo mjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a o i tam duu d v tom boji divokom:
Mor ty len, a vo neby, ako by otrokom.