Pavol Dobinsk:

Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Panna z rosy poat a z dev matiek sploden

Podal a vypravuje Jonatan ipka Hradovsk.

Bolo to v devdesiatej krajine, pri sklenenom mori a pri drevenej skale, il tam jeden bohat
pn. Mal vetkho dos, o mu len srdce zaiadalo; ale nemal iadneho potomka. Dev rokov sa
modlil kad kadik rno, ke slnce vychodilo, na kolench a prosil Boha, aby mu poehnal
potomka. Napokon predsa narodil sa mu syn, v tvri mal dve rue, v oiach dve hviezdy, ale na
jazyku ustavin pla, ustavin nariekanie. Nebork otec akal cel dlh rok, a diea plaka
neprestvalo: iadno ikanie, iaden spev, iadno kolimbanie ho neuspokojilo, iadne lieky
najmdrejch bb a lekrov nespomhali. akali i druh i tret rok, ale diea neutichovalo a
porady ani pomoci nebolo nikde.

Raz mu predsa napadlo, aby koko mesiacov do roka, toko poslov na vetky tyri strany sveta
rozposlal, dko spomoenie hada. I vybralo sa teda dvans poslov na dobrch kooch v kad
stranu sveta po traja, a on im prikzal, aby sa nevrtili dovtedy, km sa len dakde nevyzvedia, o
by mohlo smech vyvbi na sta jeho dieaa. Poslovia sa rozbehli na vetky tyri strany sveta
a mil utrpen otec akal doma, i da dobrho nasp dones.

Neakal dlho. Na deviaty de vracali sa dvansti poslovia, kad traja z druhej strany sveta. A
ke prv traja predstpili pred pna, zaali takto vyprva:

Beali sme, poved, v nau stranu, vypytovali sme sa od kadho, koho sme postretli, o by
mohlo na sta vho dieaa smech vyvbi, ale dlho nadarmo. Raz sme prili ku jednej rieke a
kone sme popchli, e ju prebrodme. Tu nm zavol z druhej strany jeden starec temeno hol
a brada dlh, ediv:

,Stojte, poved, ,a neopovaujte sa cez tto rieku; viem ja dobre, za m vy idete a o hadte.

,No, ke ty to vie, take nm povedz, riekli sme mu my.

A on nm:

,Hm deti moje! Neprivbi na sta vho pnovmu dieau smech ani spev ani kolimbanie, ani
noc, ani de; ale keby v pn po tri razy tieto slov k nemu preriekol:

,Nepla, syn mj, dm ti enu z rosy poat a z dev matiek sploden, tak to diea prestane
plaka.
To, vraj, povedal starec a skapal; my sme sa vrtili a tto novinu sme vm doniesli.

Prv traja odili od pna, predstpili druh, tret i tvrt traja a t sam vec, tie sam slov
rozprvali pnovi. Na tyroch stranch sveta t sam rieka, ten sam starec, tie sam slov!

Toto vetko nho utrpenho otca i podivenm i fnosou naplovalo. U teda len iel nad
kolsku synovu a hovoril tie slov:

Nepla, syn mj, dm ti enu z rosy poat, z dev matiek sploden.

A ha! Na prvom raze diea utichuje, na druhom u pekne u a na treom raze usmeje sa mu,
akoby na striebornch strunch zahral, a ruikami tapk.

Poteil sa otec, dobre od radosti dakde sa ta nepodel!

Dobre lebo nebrs.

Roky sa mali i pominuli; mal plako rstol, a i zrstol na krsneho mldenca: v tvri dve
rue, v oiach dve hviezdy, na jazyku strieborn struny. Ale km syn rstol, otec sa ostarieval; a
aj videl, e u dlho na tom svete i nebude. Nebol by u dbal aj na druh svet sa odobra, ale
syn bol ete nezaopatren. Ni si teda tak neiadal, ako m skorej ho oeni.

Star som, syn mj, star, prereie raz k nemu, dnes-zajtra zatla mi oi; ale nerd by som
ete zomrie, km a neoenm. tyriadvadsa rz a u popreskacovali mrazy, ty si to, o m
by; krsnych dievok naokolo dos, vyber si, ktor ti srdce zaiada.

Tak, otec, tak, povedal syn, akal som u raz na tieto vae rei. i znte, o ste mi ete na
kolske sbili? enu z rosy poat a z dev matiek sploden. T mi dajte a ja sa hne oenm;
ale druh nikdy mojou enou nebude.

Zarmtil sa otec nad takmito reami, lebo len to na svete neakal; ale si myslel, e jeho syn u
dvno na to zabudol. Dos on jemu i t, i t nardzal, dos sa ho naprosil a nahovoril sa mu, e
takej nikde nieto syn len ostal pri svojom. Napokon ete aj to povedal, e nespoinie, km si
sm tak enu nevyhad; a strojil sa do sveta. Ke u ani tak, ani tak, ni nemohlo by,
prepustil ho otec a poehnal na cestu.

Mlad pn si vzal ete dvoch druhch kamartov so sebou, posadali na kone, a tak li vetci traja
dva dni, dve noci jednostajne. Na tret de prili do jednch hr a v tch horch u sam veer
zabldili do jednej hlbokej tesnej doliny. Sam zpole sa vypnali z jednej i druhej strany doliny,
take ani napravo ani naavo von z nej nemohli.

Poruenobohu, povedal mlad pn, u kde prdeme, tam prdeme touto dolinou, len pome,
dakde si azda dky nocah vyhadme.
Tak len li, a pozde na noc prili ku jednmu drevenmu domeku. V tom domeku bvala
jedna star vedomkya. Vndu dnu, poklon sa jeden z nich:

Boe daj astia, star matka!

Ale tu ni! Len naprostriedku izby vatra, z ktorej svetl plame vyblkuje; okolo oha dev
vriacich hrnkov frfoce a v nich sa var dev lovech hlv. Do hrncov had star hrbat ena:
oi ako pste, zuby ako koly, ruky ako hrable a v nich ndoba so veliakymi zelinami.

Boe daj astia, star matka! ozval sa druh; ale i teraz, ako prv, nik neakuje.

Boe daj astia, star matka! ozval sa tret sm n mldenec.

Star vedomkya obrtila ukvaren tvr proti nim a chrapavm hlasom odpovedala:

Boe daj i vm, boe daj! Ktoe ste vy, deti moje? Ale kto ste kovek, netreba mi vs hada,
odtiato u alej nepjdete, tu vs pokrtm!

Nai pocestn sa preakli, ale n mldenec len smelo odpovedal:

Ej, niee tak, star matka, nie! Radej sa zmilujte a povedzte nm, kde by sme nali pannu z
rosy poat a z dev matiek sploden?

Nu tak, nu tak, poved striga, a komue to t panna, komu?

Tu jej n uhaj porozprval vetko, ako sa mu vodilo od malika.

He, he, he, syn mj, he, he, he, zachripela striga; divno to, divno, ale prve e je divno a e si
sa mi zdveril, darujem ti ivot. Ja sce o tej panike ni neviem, ale na ty tento prtik, ten a
zavedie na Havranov vrch, kde moja mladia sestra bva. Pekne sa jej poklon, ako si sa mne
poklonil: ,Boe daj astia, star matka! Donam vm pozdravenie od vaej sestry z Tesnej
doliny. Bude a potom rada ma a ni ti neurob. T ti povie, o vie. Dnes u len u ma
prenocujete, rno pjdete alej.

Len o sa rno dnk zabelel, u nai pocestn pustili sa na cestu. li zase dva dni, dve noci, prosto
za prtikom, kade ich ten viedol. Na tret de zaleka sa im ukzal vysok skalnat vrch a okolo
neho ierno koleso akoby oblaky. m bliie dochodili, tm ernejie to bolo, ako by
navidomoi ierne mraky boli rstli. U sa veru aj nazdali, e s to oblaky a brky sa obva
poali, len tu veerom, ako dochodia k vrchu, rozletia sa na vetky strany tie oblaky, iba ako
bodky sa po nebi zaerneli a stran krkanie sa strhlo. To boli havrani, o sa cez de zhali
okolo starej vedomkyne a na noc pre uleteli. Teraz u zvedeli i nai pocestn, kde s, a prosto sa
ponhali na Havranov vrch.

Tu stl dreven domek vedomkynin. Vnili dnu. Mlad pn sa poklonil:

Boe daj astia, star matka! Priname vm pozdravy od vaej sestry z Tesnej doliny.
Vitajte, deti moje, vitajte! A oe mi novho od nej poviete? i u uvarila tch dev hlv? A i
pripravila z nich tej masti, o ke ou dakto sa potrie, potom ho nikto viac nevid? No ale len
si posadajte! A ty, prtik, vitaj tie! Vysko hore na policu a te sa tam s tvojm bratom!

A v tom okamen sa vymrtil prtik na policu, ako mu pani kzala. ierna, uaden bola
strigina izba, naprostred izby frfotala smola a zo smoly dev rk a dev nh tralo.

He, he, he, rky, he, he, he, nky, vartee sa, varte! rihotala sa striga a tancovala okolo kotla.

Ale povedzte, deti moje, o vs ku mne prihnalo? obrtila sa zrazu k hosom.

Tu jej mldenec vetko vyrozprval, kde on ide, o on had.

Neviem, syn mj, a o by ma priam dvans havranov po svete roznosilo, neviem o tej panike;
ale sa mi vid, e ju raz spomnala moja mladia sestra. Zajtra pjdete k nej na Jastrabovu skalu,
mj prtik vs povedie. Poviete jej tak, ako ste mne povedali: Boe daj astia, star matka!
Doname vm pozdravenie od vaej sestry z Havranovho vrchu a bude vs rada ma, a povie
vm, o mte alej poa.

Nai pocestn si potom polhali, a ke si trocha pospali, ete pred svitom zobudila ich star a
vypravila na cestu. li zase dva dni, dve noci za prtikom a na tret de zaleka sa im ukzala
Jastrabova skala. Hne ju poznali po kdoch jastrabov, ktor ju obletovali. Veerom dotiahli a
ta. Zosadli z kon a vnili do drevenho domeka.

Boe daj astia, star matka! poklonil sa mldenec. Doname vm pozdravenie od vaej
sestry z Havranovho vrchu.

Vitajte, deti moje, vitajte, reie star vedomkya; i moja sestra u uvarila dev rk a dev
nh? No, ve uvidme, i preuke z nich tej masti, o ke ou lovek sa pomast, tam bude,
kde si zaiada. A ty prtik, vysko k tvojmu bratovi na policu!

Nzka, obarpan jej izba, po stene a po izbe vidno pachy krve, naprostred izby dev ohov a
pri nich dev krvou naplnench hrncov frfoce a v nich dev lovech sdc sa var.

He, he, he, srdieka, varte sa, varte, smeje sa striga a zuby vykeruje a dlhm oechom
naprva ohe, varte sa, varte! Navarm z vs masti, ktorou ke sa dakto pomae, kad, kto ho
vid, doho sa zabi. Ej, ve ja preukem to, o iadna ete nepreukzala, len o sa zdeme do
rkoa[10] na Tokajskom vrchu.[11] Nu a vs, deti moje, oe sem prihnalo?

Tu dverne kroil n mldenec pred u a porozprval jej vetko.

Hi, hi, hi, syn mj! usmiala sa proti nemu vedomkya a lca mu pohladkala, pekn si, pekn,
aby ma jastraby po skale roznosili, kraj od toho, s ktorm sa m zosobi o dva tdne t, po
ktor ide. Tvoji dvaja sluhovia zostan u ma a ty sa na rno vyberie na cestu do Ruovho
zmku, tam bva panna z rosy poat a z dev matiek sploden. Na ti tto flintiku, prv vta,
ktor vid, zastre, srdieko mu vymni, rozre a potri sa jeho krvou a sprav sa takm
vtatkom, ako to bolo. Potom, syn mj, polet za mojm prtikom ponad hory, doly a na oblok
tej paniky, ona a pust do izby, a ty sa sprav na krsneho mldenca, ako si teraz, o bude
ma alej robi, porad sa s ou.

Zavas rna letel n mldenec ako vtik ponad hory-doly za prtikom a ku Ruovmu zmku.
Tu ho prtik zanechal a on obletoval vetky obloky, pri ktorom by t panna sedela, a doletel k
najvyiemu. Tam i s jednou starou pestnkou sedela panika v nebovch atch, vlasy mala
zlat, lce ako sneh, sta ako ruov puk; ale z o jej naveky slzy ako rosa kvapkali. Ako to
vta videla, hne sa jej vyjasnilo jedno oko:

Ach, poved, ak krsno vta nm na oblok priletelo, veru tu ete takho nebolo vda.
Pestnka, pus ho dnu!

Pestnka otvorila oblok a krsno vta zletelo na izbu a hne sa premenilo na krsneho
mldenca: v tvri dve rue, v oiach dve hviezdy a na jazyku strieborn struny.

Nu, kdee si sa ty tu vzal, lovee? skrkli obe odrazu, ve sem iadna iv dua nechod!

U som ja tu! povie mldenec a vyrozprval im vetko, ako sa jemu od detinstva vodilo a akou
cestou sa sem dostal.

Ach, ja som, ja t neastn, odpovedala panika. Ale teraz neviem, ako ma dostane, neviem,
i si pozde nepriiel. U ke si mne ty vetko vyrozprval, rozpoviem ti i ja, kde som sa tu vzala.
Vid, mm ja jednho zakliateho otca, ktor i teraz kdesi po svete bldi a spoinku nem. Tento
mj otec dakedy sa bol zaprisahal, e on iadno diea nechce ma. A predsa sa raz oenil. A preto
svoju prv enu, ke mala porodi, preklal, aby to diea z nej na svet nemohlo. A tak potom
urobil i s druhou i s treou svojou enou a do deviatej. Ale t deviata, ke zomierala, tak ho
prekliala, aby nezomrel, pokia mu dev zabitch maneliek neporod dcru a po smrti aby
nemal pokoja, pokia t jeho dcra sa nevyd. Sto rokov sa pominulo od toho asu, mj otec sa
ostarel a pokoja nikde nemal a smr neprichdzala. I chodil on oplakva svoje hriechy kad od
Boha de k deviatim hrobom svojich maneliek, na ktorch ustavine dev stolistovch ru
kvitlo. Jeden raz, ke tak plakal, priiel naho sen a snvalo sa mu, e prila k nemu deviata
manelka a hovorila:

,Muu, muu! Oplakal si svoje hriechy, ja ti odpam. Dev ru z tchto hrobov dnes veer
obtrhaj, do jednho pera zvia a na prostredn hrob polo! Na tom hrobe holokolenaky ka
cel noc a modli sa Bohu i spchne z neba rosa na ruov piero a miesto neho njde do rna
dcru.

Otec urobil, ako mu jeho manelka kzala a tak sa i stalo. Ja som t dcra z rosy poat a z dev
matiek sploden.

Ale tla mjho otca ete druh kliatba; on bldi po svete a nem pokoja, pokm ja sa nevydm.
To nebol nikto druh, len on, ktor tvojho otcovm poslom dal radu, aby ti ma za manelku
sbil. Ale teraz neviem, ako ma dostane. Lebo ja som o tom ni nevedela, komu som sben,
a preto nedvno, ke priiel ku mne jeden drak s deviatimi hlavami, i tomu som sa sbila, len
aby som si otca oslobodi mohla. O dva tdne si m prs pre ma. Len to ma ete te, e ako
do nikoho dosia, tak ani doho som sa ete zabi nemohla. Ale mi spomnal, e v ten as
musm sa u doho zabi. Iste on to vie o tej masti, o vedomkya na Jastrabovej skale hotuje,
a ke ju on skr ako ty dostane a ku mne prde, tak musm by jeho.

Neboj sa ni, ke je len to, povedal mldenec, ma vedomkya rada m a d mi tej masti
skr ako jemu.

Jaj, to by ete bolo, ako by bolo, reie panika, ale akoe ty t cestu obchod, ve odtiato
len na Jastrabovu skalu treba dva tdne, nie to ete ta aj sem prs.

I tomu spomeme! povedal mldenec a premenil sa na vta a letel zase nasp na Jastrabovu
skalu.

Trins dn a trins noc sa pominulo. Panika v Ruovom zmku ete vdy na to jedno oko
slzila, lebo tu bol de trnsty, v ktorom sa mala do draka zabi a s nm zosobi, a o
mldencovi ete ani chru ani slychu. U dolietal drak na ohnivom voze k zmku, panika sa
triasla od strachu ako osika. Tu zaklope vta na oblok, ona mu otvor a pred ou si stane pekn
mldenec, v tvri dve rue, v oiach dve hviezdy a na jazyku strieborn struny. Hne sa jej i to
druh oko vyjasnilo a doho sa zabila a on do nej.

Vtom vplil drak do dver a ako ho zazrel, e je u tam, len od jedu zareval a hne sa rozlial na
smolu.

Tak sa pobrali pre z Ruovho zmku a nechali ho tam pust. Ako dolu id, tu pri deviatich
hroboch stoj starec: temeno hol a brada dlh, ediv.

Tajdete, hovor, a o ma sa ani neobzriete.

Obzr sa a tu otvor sa hrob desiaty, starec klesne do neho a zem za nm zasype sa.

Potom u li a prili domov k mldencovmu otcovi. Tento sa im nemohol dos natei, zvolal
host a dral velik svadbu svojmu synovi s panikou z rosy poatou a z dev matiek splodenou.

[10]
snem, zhromadenie.
[11]
Tokajsk vrch pri Tise, na ktorom sa rod to najlepie vno v Uhorsku, plat napospol v
rozprvkach o strigch ako miesto ich rkou (snemu), kde v t noc pred Luciou schdza sa
mali.