PATROLOGIA

IVOT, SPISY AUENIE SVTCH OTCOV

JOZEF PIRKO
SPOLOK SV. VOJTECHA
1950
 Prdavok digitaliztora
Zdrazujeme povinnos katolkov, ktor si chc zachova neporuen
katolcku vieru, aby tudovali tto doktrnu, ktor je dielom Ducha Svtho
aUiteskho radu Cirkvi.
Svt ppei vdy uili, e prinou problmov v Cirkvi a odpadom od
viery je zavinen neznalos uenia Rmsko-Katolckej Cirkvi.
Katolkom, ktor si chc zachova nau vieru, to znamen, e neuznvaj
heretick vedenie Vatiknu ponkame tituly tradinch knh, ktor radi
poskytneme na vyiadanie.

Viac info: http://jezisjejedinyspasitel.webnode.sk

Kninica tradinej katolckej literatry s.pdf a.ePub sbormi:

http://www.scribd.com/pubuti/shelf
http://issuu.com/peter.emanuel.butora/docs
Na iBook Store hada pod menom vydavatea Peter Emanuel Btora

Poznmka digitaliztora
Pri digitalizci boli zachovan archaizmy astar pravopis.
Errata prosm hlste na pubuti(@)gmail.com
Verzia pravy: 1.2 z11. jna 2017

O. A. M. D. G.
 PREDSLOV
U viac rokov prednam patrologiu na teologii v Spiskej Kapitule.
Kee sme nemali pre tento predmet slovenskej prruky, posluchi boli
nten tudova z poznmok, ktor si zachytili z prednok. Jedin esk
prruka (Dr. Samsour, Zklady patrologie, Brno 1908) dnes u nevyhovuje
aje celkom rozobran. tudova zpoznmok okrda posluchov odrah as
a m i mnoh in nevhody. Preto som sa rozhodol doplni svoj rukopis
auverejni ho. Tto prruka teda sa zrodila vkole auren je predovetkm
pre kolu. Dfam vak, e posli aj v dupastierstve inkujcemu
kazstvu, hlavne stariemu, ktor nemalo monos tudova slovensky atak
sa oboznmi so slovenskou teologickou terminologiou. Ke som ju
sostavoval, myslel som i na svetsk inteligenciu, ktor dnes katolcka akcia
vol do prce pomha budova krovstvo boie na zemi. Svetsk
inteligencia bude mc vyhovie tejto svojej lohe, ke sa dkladne oboznmi
s grandiznou katolckou akciou prvho kresanstva, odzrkadujcou sa
vivote, spisoch auen sv. Otcov acirkevnch spisovateov.
Spisy sv. Otcov uvdzam latinskm nzvom a potrebn citty z nich
podvam zva tie latinsky, lebo v alch teologickch tdich bud
teologovi potrebn vlatinine. Preto som aj poda monosti vyberal len tak
citty, ktor me posluch upotrebi v dogmatike, morlke a inch
disciplnach.
Nakoko je patrologii poda najnovieho tudijnho poriadku venovan len
jedna hodina vdvoch semestroch, podvam ltku o najstrunejie, no jednako
tak, aby posluch zskal celkov obraz tohto dleitho predmetu.
Opieral som sa hlavne o dkladn 5-svzkov dielo Ota Bardenhewera
(Geschichte der altkirchlichen Literatur, Freiburg i. B. 1913-32), o dielo
F. Cayrho (Prcis de patrologie et dhistoire de la thologie, 2 sv., Paris
1931), oRauschen-Altanerovu prruku (Patrologie, Freiburg i. B. 1931)
a o najnoviu dvojsvzkov prruku Mons. Ubalda Mannucciho
(Istituzioni di Patrologia, Roma 1937). Ltku som rozdelil poda vzoru
prruky Marxovej (Abriss der Patrologie, Paderborn 1919).
V Spiskej Kapitule da 25. janura 1938.
Autor.
PREDSLOV KDRUHMU VYDANIU
Patrologia v prvom vydan vyla pred desiatimi rokmi v Kuncovom
nakladatestve v Prahe. Jej druh vydanie teraz na Slovensku
vyadovala najm okolnos, e Spolok sv. Vojtecha v Trnave zaloil nov
edciu Ad fontes. V nej chce postupne uverejova, nakoko to okolnosti
dovolia, najvznamnejie diela sv. Otcov, apologtov a cirkevnch
spisovateov.
Pre patristick as tejto edcie iadala sa voajak vodn, rmcov
tdia, ktor by vo veobecnosti oboznmila slovensk katolcku verejnos
s vznamom a dleitosou starokresanskej literatry. Pozdalo sa mi pre
tento cie znovu vyda moju Patrologiu. Prv vydanie sa beztak dvno minulo
anevea exemplrov sa dostalo zneho na Slovensko. Itudujci teologovia
potrebuj Patrologiu ako prruku.
Okrem mench doplnkov najm v uvedenej literatre ostva text prvho
vydania vpodstate nezmenen.
V Spiskej Kapitule da 8. decembra 1949.
Autor.
 VOD
Pojem, cie adleitos patrologie.

Patrologia, teologick veda, skma historicko-vedeckou

metdou ivot, spisy auenie spisovateov starokresanskej doby,
ktorch Cirkev uvdza ako svedkov svojho uenia.
Pomenovanie Patrologie pochdza z XVIII. storoia.
Pvodne oznaovala len vedu o ivote a spisoch sv. Otcov.
Postupne sa rozrila i na tch cirkevnch spisovateov
starokresanskej doby, ktor neboli cirkevnmi Otcami, no mali
vplyv na rozvoj, prehbenie a formulovanie cirkevnej nuky,
sviseli so sv. Otcami kultrne a literrne a vzjomne sa
podnecovali. Vlunm tdiom sv. Otcov a ich uenm sa
zaoberala teologia patristick, takto pomenovan teologmi
XVII. storoia preto, aby sa lila od teologie biblickej,
scholastickej, symbolickej a pekulatvnej. Z nej sa vyvinuly
v XIX. storo ako samostatn teologick predmet dejiny
dogiem, m patristika stratila vznam a oprvnenos
samostatnej teologickej vedy.
Postup modernej patrologie m by historick, kritick
a exegetick. Historick preto, lebo patrologia m ns
oboznamova soivotom sv. Otcov acirkevnch spisovateov, bez
oho ich spisy asto by boly nesrozumiten. Tm patrologia
zasti dopluje cirkevn dejiny. Kriticky m rozobera diela sv.
Otcov a cirk. spisovateov a presvieda ns o ich pvodnosti.
Exegeticky vyhovie patrologia vtedy, ke aspo vkrtkosti vylo
obsah diel aich teologick hodnotu.
S apokryfami Starho a Novho zkona sa patrologia
nezapodieva, m sa li od dejn starokresanskej cirkevnej
literatry.
Dkladn tdium patrologie je pre poslucha teologie
potrebn avzhadom na jeho alie teologick tdi aj dleit.
+5
Kto chce hlbie pozna cirkevn dejiny, mus siahnu po spisoch
sv. Otcov, ako po prameoch cirkevnch dejn. Pre biblick
tdium patrologia je potrebn, lebo sv. Otcovia boli najstarmi
a najosvedenejmi exegtmi Psma sv. Ich uenie tvor as
depozita fidei, preto je patrologia potrebn pre dogmatiku.
A nevyhnutne potrebn je aj morlke, cirkevnmu prvu,
pastorlke, archeologii a symbolike, ktor disciplny maj svoje
zklady vspisoch sv. Otcov.

+6
 Cirkevn Otcovia auitelia, cirkevn akresansk
spisovatelia.

U vStarom zkone bolo vo zvyku nazva uiteov otcami

a iakov synmi. (Synovia prorokov, 3 Kr, 2, 3.) Toto
pomenovanie v Cirkvi vemi sa hodilo pre biskupa, ktor
udeovanm sv. krstu a hlsanm kresanskho uenia bol
duevnm ploditeom, otcom svojich veriacich. Biskup bol
nositeom uiteskho radu vCirkvi, preto do IV. storoia kad
biskup sa nazva cirkevnm Otcom (pater ecclesiae). Kee pri
dogmatickch hdkach Cirkev poda tradinej zsady sa
dovolvala svedectva nielen ijcich, le aj zomrelch biskupov,
z ktorch, prirodzene, do vahy prichdzali t, ktor zanechali
psomn pamiatky, prenieslo sa pomenovanie cirkevnch Otcov
na bvalch biskupov, pokia boli spoahlivmi svedkami
apotolskej tradcie. Ba Cirkev sa odvolvala na svedectvo aj tch
cirk. spisovateov, ktor neboli biskupmi, ale ktorch spisy
obsahovaly apotolsk tradciu.
Ponajc IV. storom Cirkev sa usilovala stanovi
podmienky, ktorm cirkevn spisovate musel vyhovie, ke mal
dosta titul cirkevnho Otca. iadaly sa tri podmienky, ato:
1. pravovern uenie (doctrina orthodoxa),
2. svt ivot (sanctitas vitae) a
3. schvlenie Cirkvou (approbatio ecclesiae).
Od XVII. storoia pristupuje ete jedna podmienka,
starobylos (antiquitas), m sa titul cirkevnho Otca rezervoval
len pre spisovateov starokresanskej doby.
K tyrom podmienkam, ktorm poda dnenej patrologie m
vyhovova cirkevn spisovate, aby mohol by pocten menom
cirkevnho Otca, treba poznamena, e pravovernos nenaim
chpa v smysle plnej bezchybnosti v cirkevnom uen poda
jeho dnenho stavu, le vo vernosti a prtulnosti k ueniu
pravovernej Cirkvi. Svtos treba chpa poda starokresanskej
+7
cty svtch. Cirkevn schvlenie nemuselo by vslovn
(approbatio expressa), ale stailo, ke Cirkev uvala spisy ako
svedectv na snemoch, odvolvala sa na ne v dogmatickch
dekrtoch ani vnich nevytkala (approbatio tacita). Starobylos
znamen kresansk starovek, ktor sa kon pre cirkev
vchodn smrou sv. Jna Damaskho (754. resp. Teodora
Studitu 826); vcirkvi zpadnej smrou Izidora Sevilskho (636).
Vzhadom na osobitn vznam pre teologick vedu Cirkev u
v VIII. storo poctila smich cirk. Otcov titulom Vekch
cirkevnch Otcov, ato tyroch na Zpade, tyroch na Vchode.
Vek cirk. Otcovia na Zpade s: sv. Ambrz, sv. Hieronym, sv.
Augustn a sv. Gregor Vek; na Vchode sv. Atanz, Gregor
Nazinzsky, sv. Bazil asv. Jn Zlatosty.
Ak niektor cirkevn spisovate, hoci patril do cirkevnho
svzku, nevyhovel vetkm tyrom podmienkam, pomenovan je
cirkevnm spisovateom (scriptor ecclesiasticus). S to vetci cirkevn
uenci a spisovatelia po starokresanskej dobe; z doby
starokresanskej t, o pre nedostatok ortodoxnej nuky alebo
nepokvrnenho ivota neboli uznan za cirkevnch Otcov, napr.
Klement Alexandrijsk, Origenes, Euzebius Cezarejsk,
Tertulin, Laktanc, Rufin, Kasin. (Tertulin, Origenes,
Klement Alex. a Euzebius Cez. vzhadom na mimoriadne
zsluhy o Cirkev asto sa uvdzaj medzi cirk. Otcami, hoci
stanovenm podmienkam len neplne vyhovovali.)
V cirkevnom svzku neijcich teologickch spisovateov
(heretickch a schizmatickch oznauje patrologia menom
kresanskch spisovateov (napr. Novacin).
Teologickch spisovateov, ktor osobitne vynikali uenosou
asvtosou ivota, pomenovala Cirkev vdvnej dobe (a rob tak
i dnes) cirkevnmi uitemi (doctores ecclesiae). Vyaduje
u nich 4 podmienky: 1. eminens eruditio, 2. sanctitas vitae, 3.
doctrina orthodoxa, 4. approbatio ecclesiae. Toto pomenovanie
sa datuje od roku 1298, ke ppe Bonifc VIII. nariadil sviatky

+8
cirkevnch uiteov slvi ritu duplici a v hodnosti nasledovaly
hne po sviatkoch apotolov a evanjelistov. Okrem vekch
cirkevnch Otcov dostalo sa toho titulu na Vchode svtm
Otcom Cyrilovi Jeruzalemskmu, Cyrilovi Alexandrijskmu asv.
Jnovi Damaskmu; na Zpade sv. Hilrovi z Poitiers, Petrovi
Chrysologovi, Levovi Vekmu a Izidorovi Sevilskmu. alej
mnohm cirkevnm spisovateom stredoveku a novoveku, ako
Bdovi Ctihodnmu, Petrovi Daminskemu, Tomovi
Akvinskmu, Bonaventrovi. Frantikovi Saleskmu, Alfonzovi
z Liguori a najnovie sv. Belarmnovi, Albertovi Vekmu, sv.
Jnovi zKra aAntonovi Padunskemu (dnes je ich 30).

+9
 Dejiny aliteratra patrologie.

Hoci patrologia ako samostatn teologick veda pochdza len

z XVIII. storoia, tdium sv. Otcov a cirkevnch spisovateov
siaha do najstarch ias kresanskho staroveku. Biografick
ryvky nachdzame u usv. Justna, Ireneja, Hipolyta aEpifna.
Euzebius podva u dos bohat zprvy o starej kresanskej
literatre vo svojich Cirkevnch dejinch. Prv svisl dielo
o starokresanskch spisovateoch napsal sv. Hieronym pod
nzvom: De viris illustribus seu catalogus de scriptoribus ecclesiasticis.
Tmto dielom sa stal otcom patrologie. Napsal ho r. 392
v Betleheme a podva v om zprvy o ivote a o spisoch 135
spisovateov. Shruje vom vetkch spisovateov, ktor voao
napsali a zanechali nm o utrpen Krista Pna. Spomna
vom iidov (Philo), pohanov (Seneka) abludrov (Novacin).
o sa tka formy, napodobnil dielo Svetonovo o spisovateoch
profnnych, ktor m podobn nzov; ako prame pouil
najviac Euzebiove Cirkevn dejiny. Jeho cieom bolo dokza
pohanom, e ikresania maj svojich uencov arenkov.
Dielo m ist nedostatky a nie je dos kritick; no stalo sa
zkladom patrologickej vedy do XVIII. storoia. Historici po
Hieronymovi nevytvorili lepie dielo, len pokraovali
a doplovali ho spisovatemi po svoju dobu. Pokraovanie pod
tm istm nzvom napsal kaz Gennadius z Marseille (494),
doplniac Hieronyma o alch 100 spisovateov. V panielsku
doplnil Hieronymovo dielo po r. 618 sv. Izidor Sevilsk. Vjeho
diele pokraoval jeho iak sv. Ildefons Toledsk (667). Odvtedy
a do XII. storoia patrologia nepokroila, okrem Fociovho
diela, zvanho Bibliotheca, ktor obsahuje cenn poznmky
o starch spisovateoch a dkladn analzu ich spisov na
Vchode.
V XII. storo benediktn Sigibert z Gembloux v Belgicku
pokrauje v doplovan soznamu, ale obmedzuje sa na
spisovateov latinskch. Jeho dielo nie je spoahliv. Podobn je

+10
idielo kaza Honoria zAutun (De luminaribus ecclesiae) asi zr.
1125, alej spis neznmeho autora z Melku (v Raksku),
nazvan De viris illustribus, a pod tm istm nzvom a z tej istej
doby dielo neznmeho autora, mylne pripisovan Henrikovi
zGentu (1293). Vznamnejie aobsiahlejie je dielo opta Jna
z Trittenheimu (1516), nazvan De viris illustribus, v ktorom
rozprva o963 spisovateoch.
XVI. a nasledujce storoia boly pre patrologick literatru
neobyajne prajn. Renesann silie skma antick spisy
a silie protestantov dokza, e Cirkev katolcka odboila od
nuky prakresanskej Cirkvi, viedlo k dkladnejiemu
a kritickmu preskmaniu spisov sv. Otcov. Zo zpolenia
katolkov s protestantmi zrodily sa pozoruhodn patrologick
tdie i na jednej i na druhej strane. Vo Franczsku intenzvne
venovali sa patrologickmu tdiu maurni (franczska
kongregcia benediktnov) a vyhotovili vzorn vydania
najvznamnejch sv. Otcov. Z katolckych spisovateov napsali
vznamnejie patrologick diela: sv. Belarmin, De scriptoribus eccl.
liber unus zr. 1613, vktorom opisuje cirkevnch spisovateov po
rok 1500; benediktn Ceillier (1761) vydal 23-svzkov prcu
Histoire gnrale des auteurs sacrs et ecclsiastiques. Z protestantov
Gerhard, pvodca nzvu patrologia, sostavil sbierku diel
cirkevnch Otcov a vydal ju r. 1653; Anglian W. Cave vydal
vLondne dielo Scriptorum Ecclesiasticorum historia litteraria r. 1688.
Od polovice XIX. storoia znova sa venovala zven
pozornos patrologickmu tdiu najm v Nemecku, Anglicku,
Franczsku a v Severnej Amerike. Objavily sa poetn nov
spisy latinskch a grckych Otcov, doteraz zva neznma
literatra srska, armnska akoptick, ktor poskytly irok pole
bdateskej prci. Na univerzitch sa zakladaly osobitn katedry
pre patrologiu aakadmie sa podujmaly na vydvanie spisov sv.
Otcov. Okrem vekch sbierok vydvaj sa najm teraz v XX.
storo vedecky spracovan monografie, kritick tdie, ktor sa
podrobne zaoberaj jednotlivmi spisovatemi, alebo

+11
jednotlivmi ich prcami. Zpomedzi slovanskch nrodov na
poli patrologie najviac vynikaj Poliaci.

+12
 SBIERKY SPISOV SV. OTCOV

Ponc XVI. storom, postupne uverejovali spisy sv. Otcov.

Prv viu sbierku sostavil a uverejnil franczsky kanonik
Marguerin de la Bigne, profesor Sorbony r. 1575 pod nzvom
Bibliotheca Sanctorum Patrum v8 svzkoch, vktorej shrnul spisy asi
200 spisovateov starovekch a stredovekch. Tto sbierku
neskorie doplnili v Kolne n/R. a v Lyone almi 100
spisovatemi (Maxima Bibliotheca Vet. Patrum et antiquorum scriptorum
ecclesiasticorum. 1677).
V XVII. a XVIII. storo bolo najdokonalejie maurinsk
vydanie sv. Otcov, zredigovan benediktnmi kongregcie sv.
Maura. K nim patrili najlep uenci, ako Achry (1685),
Mabillon (1707), Montfaucon (1741). Maurni postupovali kriticky
agrcky text vystrojili latinskm prekladom.
Popri vch-mench sbierkach vXVIII. storo (Gallandova
Bibliotheca Veterum Patrum, 14 sv., 1779) a v prvej polovici XIX.
storoia najviu sbierku sostavil opt Migne (1875) pod
nzvom Patrologiae cursus completus. Vohromnej prci napomhal
ho kardinl Pitra OSB. Migne nepostupoval kriticky vo svojej
sbierke aani najlepie vydania, ktor pouil, nie s odtlaen bez
chb. Novie skmanie vytka jedno-druh tejto sbierke, ktor
pritom vetkom bezpochyby ostva najdleitejou pre teologa,
pracujceho na poli starokresanskej literatry.
Migneova sbierka sa del na sriu latinsk agrcku. Latinsk
sria (a po Inocenta III., 1216) obsahuje 221 svzkov,
uverejnench v Pari v r. 1844-1855. Grcka sria s latinskm
prekladom (po florentsk snem 1439) m 161 svzkov (posledn
stoesdesiatydruh svzok pri sadzbe zniil poiar), ktor boly
uverejnen v r. 18571866. Index pre grcku sriu sostavil r.
1912 Cavallera. (Spisk seminr vlastn skoro cel sbierku
latinsk agrcku.)

+13
 Kritickejia a so strnky filologickej dokonalejia je sbierka
Corpus scriptorum ecclesiasticorum latinorum, ktor od r. 1866
postupne uverejuje Akadmia vied vo Viedni. Doposia vylo
66 svzkov.
Berlnska Akadmia vied od r. 1897 postupne uverejuje
grckych spisovateov hlavne prvch troch storo s nzvom Die
griechischen christlichen Schriftsteller der ersten drei Jahrhunderte. Cel
sbierka bude ma 50 svzkov. Dosia vylo 36 svzkov.
Srska starokresansk literatra bola uverejnen r. 1903 vo
dvoch vydaniach: Patrologia orientalis pod vedenm Graffina aNau-
a, druh Corpus scriptorum christianorum orientalium, ktor sostavil
Chabot, Guidi ain.
Menie vydania obstaral Hurter: SS. patrum opuscula selecta v54
malch svzkoch vInnsbrucku r. 1868. Rauschen, Frolilegium
patristicum v Bonne, 1904. Bardenhewer, Bibliothek der
Kirchenvter, Kempten - Mnchen 1911 v 61 svzkoch a m sa
doplni almi 18 svzkami. Lejay, Textes et documents pour
l'etude historique du christianisme, Paris 1904.
esk preklad apotolskch spisov svtch Otcov vydal Suil:
Spisy sv. Otc apotolskch, Praha 1874. esk preklady
jednotlivch diel sv. Otcov s naznaen v dodatku o literatre
kpatrinm Otcom. Najnovie sa podujala dominiknska edcia
Krystal vOlomouci na vydvanie diel sv. Otcov vetine.
V potine vychdzaj vredakcii univ. prof. Dr. Jna Sajdaka
vPoznai Pisma Ojcw kocioa. Doposia vylo 20 svzkov.
V slovenine Spolok sv. Vojtecha v Trnave v edcii Ad
fontes vydva preklady diel cirk. Otcov vredakcii univ doc. Dr.
Jozefa pirku.
V maarine Szent Istvn Trsulat vBudapeti uverejnil 16-
sv. sbierku Apostoli atyk.

+14
 PRRUKY PATROLOGIE

ESK:
Dr. Jozef Samsour: Zklady patrologie se zvltnm zetelem
kdjinm dogmat, Brno 1908.

NEMECK KATOLCKE:
Otto Bardenhewer: Geschichte der altkirchlichen Literatur, Freiburg
i. B. 19131932, 6 svzkov.
Rauschen-Altaner, Patrologie, Freiburg i. B. 1931.
Dr. J. Marx, Abriss der Patrologie, Paderborn 1919.
Funk, Kirchengeschichtliche Abhandlungen und Untersuchungen,
Paderborn 1897.
Kihn, Patrologie 1904-8, 2 svzky.

PROTESTANTSK:
A. Harnack, Geschichte der altchristlichen Literatur bis Eusebius,
1893. Chronologie 2 B. 1904.
H. Jordan, Geschichte der altkirchl. Literatur, 1911.
H. Lietzmann, Christliche Literatur 6 B. 1923.

FRANCZSKE:
F. Cayr, Prcis de Patrologie et dhistoire de la thologie, Paris 1931,
2 sv.
J. Tixeront, Prcis de Patrologie, 1920.
G. Bardy, Littrature grecque chrtienne, 1928.
Littrature latine chrtienne, 1929.
P. de Labriolle, Histoire de la littrature latine chrtienne, 1924.

TALIANSKE:
+15
 Ubaldo Mannucci, Istituzioni di Patrologia, Roma 1937, 2
svzky.
Amatucci, Storia delia litteratura latina christiana, 1929.
P. G. Franceschini, Manuale di Patrologia, 1919.

ANGLICK:
Leigh-Bennett, Handbook of the Early Christian Fathers, 1920.
F. Findlay, By-ways in Early Christian Literature, 1932.

LATINSK:
B. Steidle OSB, Patrologia seu Historia antiquae Lit. eccl., Freiburg
in B. 1938.

+16
 Re sv. Otcov.

Spisy sv. Otcov a cirkevnch spisovateov s psan reou

grckou, latinskou, srskou, armnskou akoptickou. Vostatnch
troch reiach psan spisy boly objaven len vnajnovom ase; s
medzi nimi mnoh vznamn prce. Prevan vina spisov je
psan grcky a latinsky. Spisy, pochdzajce z najstarch
kresanskch ias, s psan vlune po grcky, i ke ich
pvodcovia, ako Klement Rmsky a Hermas, pochdzali
zoZpadu. Latinina ako cirkevn spisovn re objavuje sa len
na konci II. storoia (Itala, Acta martyrum Scilitanorum)
aoskoro sa stva veobecnou spisovnou reou na Zpade. VIII.
storo pouvaj ete niektor zpadn spisovatelia grtinu
(Hipolyt), ale od IV. storoia pu spisovatelia na Zpade vlune
po latinsky ana Vchode po grcky.
Cirkev zprvu nemohla poui pre svoje psomnctvo in re
ne grtinu, lebo bola najviac rozren atie na Zpade bola
reou vzdelanho sveta. Psmo sv., oktor sa spisovatelia najviac
opierali, nemalo ete latinskho prekladu. Kresanstvo
potrebovalo na vyjadrenie svojho abstraktnho uenia ohybn
a vo filozofickej terminolgii bohat re, akou bola grtina.
Latinina vyhovovala viac pre praktick ivot, menej pre
pekulatvnu vedu.
Hoci grtina bola dos vyvinut na vyjadrovanie
abstraktnch pojmov, jednako musela sa ete hodne
prispsobova, aby bola sca vyjadri kad kresansk
mylienku. Ale tm viac musela to robi latinina. O stvorenie
latinskej cirkevnej terminolgie zskal si nehynce zsluhy prv
latinsk spisovate Tertulin, ktor ziastky preberal teologick
vrazy z grtiny, ziastky dval teologick vznam latinskm
prvnickm vrazom. alej brsil latininu Cyprin. Tak sa stali
obaja tvorcami latinskej cirkevnej rei.
Pravda, spisovatelia grcki i latinsk neupotrebovali klasick
re, le uspokojili sa s reou udu ( ). Nelo im
+17
natoko okrsu rei ako ojasnos asrozumitenos vrazu. Len
niektor spisovatelia grcki a latinsk usiluj sa bezchybne psa
ipo strnke formlnej, dvajc kresanom nhradu za profnnu
klasick literatru.

+18
 Rozdelenie predmetu.

Rok 313 znamen vea vcelom verejnom ivote kresanskho

staroveku. Vtedy prestaly prenasledovania kresanov
anboenstvo kresansk sa stalo nboenstvom ttnym. Tento
rok je medznkom aj vpatrologii. Rozdeuje ju na dve vek, od
seba vemi odlin peridy. V I. peride muselo sa kresanstvo
brni nielen proti ttnej moci, ktor mu bola nepriatesk, ale
aj proti vitkm pohanov. Preto ipsomnctvo tejto peridy m
rz obrann, apologetick. Od XVII. storoia rozliujeme
v tomto obdob dobu apotolskch Otcov bezprostrednch
uenkov apotolov adobu cirkevnch apologtov. Tm sa I.
perida del na 2 menie.
Druh perida vniesla do cirkevnho psomnctva vek
rozkvet. V slobodnom tte sa mohutne vyvja slobodn Cirkev
a pobdan bludrmi vedecky prehlbuje svoje uenie. Vek
cirkevn Otcovia tejto doby poloili trval zklady cirkevnej vedy.
Rozbeh vcirkevnej literatre potrval do polovice V. storoia, ke
pre vonkajie okolnosti (sahovanie nrodov) cirkevn
psomnctvo ochablo i na Vchode i na Zpade. Tm sa i tto
perida del na 2 menie.
Poda toho rozdeuje sa patrologia na tieto obdobia:
1. doba apotolskch Otcov do r. 150 po Kr.;
2. doba apologtov od r. 150 do r. 313;
3. doba vekch cirkevnch Otcov od r. 313 do r. 450;
4. doba padku od r. 450 do konca kres. staroveku.

+19
I. PERIDA ( 150)

+20
 Apotolsk Otcovia.
Apotolskmi Otcami nazvame spisovateov, ktor skutone
alebo dajne boli bezprostrednmi iakmi apotolov arozirovali
apotolsk uenie slovom i psmom. Pre vek podobnos
s knihami Novho zkona a hlavne s apotolskmi listami ich
spisy za ist as a na niektorch miestach povaovali za
inpirovan apojali ich do knonu svtch knh.
Pomenovanie apotolskch Otcov pochdza od Francza
Coteliera (1686), ktor vo svojom diele Patres aevi apostolici
shrnul spisy piatich spisovateov: Barnaba, Klementa
Rmskeho, Ignca z Antiochie, Polykarpa zo Smyrny
aHermasa. Neskorie pripotali knim ete neznmeho autora
listu Diognetovi aPapia, hoci ich diela obsahove patria skr do
doby apologtov.
Spisy apotolskch Otcov nemaj tej ceny ako knihy
knonick, lebo nie s inpirovan a nedosahuj vku knh
neskorej doby ani s literrneho ani s filozofickho hadiska.
Jednako s dnes vo vekej vnosti, najm vkontroverzii medzi
katolkmi, protestantami a racionalistami, lebo s najlepm
svedectvom viery aivota najstarch kresanov. Ich dleitos je
tm via, m bliie stoja kdobe Krista aapotolov.
Psan s grcky, obyajne vo forme listov, slohom ahkm
a jednoduchm. O zjavench pravdch pouuj veriacich
jasnmi slovami, napomnaj ich k bohabojnmu ivotu,
przvukuj poslunos voi cirkevnm predstavenm, pouuj,
ako zachovva prikzania boie apripravuj na druh prchod
Kristov. Spisy s popretkvan cittmi zo sv. Psma Starho
iNovho zkona.
Hoci kresansk nuku nepodvaj systematicky, jednako
mono znich vylti zkladn pravdy kresanstva, sktormi s
naiste. Je to uenie o Najsv. Trojici, o opravdivom bostve
a loveenstve Jeia Krista, t. j. o vtelen Syna Boieho.

+21
Podvaj nkres Kristom zaloenej Cirkvi aopisuj jej vntorn
ivot. Poda nich Cirkev nie je len socilnou organizciou, le
ivm organizmom, ktor m posvcujce prostriedky (sviatosti).
Spomnaj najstarie obrady sviatost krstu, Eucharistie
apoknia.
SPISY APOTOLSKCH OTCOV s sosbieran v Mignovom vydan
ser. gr., ato spisy sv. Klementa Rm., list Barnabov aspis Hermasov vo sv. 1;
spisy Igncove, Polykarpove a Papiove vo sv. 3. Vydanie je nepln
a zastaral. Kriticky ich podva Fr. X. Funk, vol. I, Tbingen 1901.
Knopf-Bauer-Windisch-Dibelius, Die apost. Vter, Freiburg i. Br. 1920-23.
Najnovie vydanie: SS. Patrum App. opera, ed. Colombo, Torino 1934. esk
preklad: Suil, Spisy sv. Otc apotolskch, 3. vyd., Praha 1874 (bez Didach).
Posk preklad: Dr. A. Lisicki, Pisma Ojcw Apostolskich, Tom I., Pozna.

+22
 Symbol apotolsk. Apot. vierovyznanie.
Slovo symbolum pochdza zgrckeho = spoji,
= spojenie. Poda grckeho zvyku upotrebvali pri
nvteve tyinku, ktor nvtevnk rozlomil a polovicu poslal
domcemu pnovi. Ke dostal povolenie vstpi, spojili ksky
tyiniek. Ke patrily spolu, znamenalo to, e priiel ten, komu
domci pn dal povolenie vojs. Znakom kresanskej
spolupatrinosti je apotolsk vierovyznanie symbol.
Symbol apotolsk zaujma medzi spismi apotolskch Otcov
prv miesto. Nie je inpirovan, hoci by aj vo svojom jadre
pochdzal od apotolov. Cirkev ho nikdy nepotala medzi
knonick spisy. Protestanti popieraj jeho doktrinlnu autoritu,
ale Cirkev katolcka vdy ho povaovala za radn dokument
svojej viery, ktor sa katechumeni museli naui a pred
slvnostnm krstom verejne ho vyznvali.
Nie je dokzan, e by ho boli sloili apotolovia pred svojm
rozchodom z Jeruzalema. Tm menej obstoj mienka zo VI.
storoia, poda ktorej kad apotol diktoval jeden lnok viery.
Najpravdepodobnejie symbol bol sloen z dvoch forml,
pochdzajcich z doby apotolskej: z formuly trojinej
akristologickej, ktor najstrunejie vyjadrovaly uenie apotolov
o Najsv. Trojici a o Vtelen. Vznikly asi v Rme. Zpoiatku sa
uvaly obe formuly osve. Len zaiatkom III. storoia ich spojili,
aby ahie elili momarchianistickej sekte.
Rozoznvame dve hlavn formy symbolu: stariu rmsku
anoviu, ktor objavili vV. storo uFausta zReji vjunej Galii.
Novia forma, ktor idnes vCirkvi upotrebuj, m oproti starej
ete tieto dodatky: unum, creatorem coeli et terrae, natus,
crucifixus, mortuus, descendit ad inferos, Dei,
omnipotentis, credo, catholicam, sanctorum
communionem, et vitam aeternam.

+23
 Cirkev pridala k pvodnmu rmskemu textu dodatky poda
potreby, ke heretici popierali alebo mylne chpali niektor
kresansk pravdy.
Star text rmsky, psan po grcky, nachdza sa v liste
biskupa Marcela z Ancyry ppeovi Juliovi I. (okolo 340). Ten
ist text v latinskej rei nachdzame v diele Rufinovom (345
410) Commentarius in symbolum Apostolorum. Je prameom
ostatnch symbolov na kresanskom Zpade, a to: galskho,
talianskeho, panielskeho a africkho. Vo IV. storo m
vchodn cirkev podobne ako zpadn viac symbolov,
z ktorch najznmej je Cezarejsk a jeruzalemsk. Aj tieto
symboly maj pravdepodobne pvod vrmskom texte.
EDCIE: Denzinger-Bannwart, Enchiridion symbolorum, Umberg, 1928.
Lietzmann, Symbole der alten Kirche. Hahn, Bibliothek der Symbole, 1897.
LITERATRA: G. Voisin, Lorigine du symbole des Aptres, vRev. Hist. Ecc.
III. (1902). I. Lebreton, La formation du symbole des Aptres, vRech. Sc. Rel.
XIII. (1923). Bardenhewer, Geschichte der altchristl. Literatur, Freiburg in B.,
1914. I.

+24
 Uenie dvanstich apotolov (Didach)
Bryennios, pravoslvny metropolita z Nikomedie, objavil r.
1873 v Carihrade grcky rukopis z r. 1056 (Codex
hierosolymitanus), vktorom okrem plnho textu Barnabovho
listu a dvoch listov Klementa Rm. Korinanom bol i spis
s nzvom
(Uenie Pna skrze dvanstich apotolov pohanom).
Tento spis je najcennejm objavom poslednch ias. Nebol
celkom neznmy ani pred Bryennovm objavom, lebo pouval
ho vo svojich spisoch u neznmy pisate listu Barnabovho, sv.
Justn muenk, Hermas, a zmieuj sa o om najm Klement
Alexandrijsk (Strom. 1, 20, 100), Atanz (Ep. fest. 39)
a Origenes (Hom. VI. in Jud.). Euzebius (Hist. eccl. 3. 25. 4.)
dokonca spomna ho medzi apokryfmi Novho zkona. No
muselo uplyn skoro 900 rokov, km objavili jeho pln text.
Bryenniom najden rukopis je teraz uloen v patriarchlnej
bibliotke vJeruzaleme. Bryennios uverejnil grcky text r. 1883.
Prvch es kapitol latinskho textu objavil v mnchovskom
rukopise z XI. stor. Schlecht a uverejnil ich r. 1900. Dnes je
znmy aj arabsk text.
Pvodca spisu je neznmy a urite ani nevieme, kedy a kde
vznikol jeho originl. Po mnohch sporoch zd sa by
pravdepodobn, e Didach bolo napsan medzi rokom 70
a90, lebo opisujc obrady ahierarchick zriadenie, predstavuje
nm tak stav Cirkvi, ak mohol by do r. 90. Je bezpochyby
najstarm dielom kres. staroveku. o do miesta, bolo spsan
vSrii, vPalestne alebo vEgypte.
Poda obsahu Didach nie je prrukou pre katechumenov, za
o ju zprvu povaovali, ani ritulkou (obrady opisuje len mal
as), le skr sbierkou morlnosocilnych predpisov
apovinnost, poda ktorch prv kresania mali si usporiada svoj
ivot.

+25
 Didach sa del na 16 kapitol, ktor meme rozdeli poda
obsahu na tri asti aepilog. I. as obsahuje morlne predpisy, II.
liturgick, III. disciplinrne. Epilog napomna kbedlivosti pre
bliaci sa koniec sveta.
I. as. Morlne predpisy uvdza autor vo forme cesty ivota
a cesty smrti. Cesta ivota naznauje povinnosti kresana voi
Bohu a blinmu. Ke chrni sa zlho, cti si predstavench,
ma lsku k chudobnm, dobre vychovva deti a udsky
zaobchdza so sluobnctvom. Predpisuje povinnos vyzna sa
zhriechov, ke niekto do nich upadol.
II. as. Liturgick pokyny sa tkaj sviatosti krstu,
Eucharistie, pstu a modlitby. Krst sa udeuje po nleitom
pouen potrebnou formou a ponorenm do vody, alebo
trojnsobnm obliatm, ak niet nadosta vody. Didach uvdza
modlitby, ktor sa maj odrieka pred povanm vna zkalicha,
lmanm chleba apo om.
III. as. Cirkevnoprvne predpisy sa tykaj povinnost
duchovnch a vntornho zriadenia Cirkvi. O veriacich sa
staraj apotolovia, proroci (uitelia), biskupi a diakoni.
Presbyterov Didach nespomna. Apotolov maj veriaci prija
lskave. No nie s opravdiv apotoli auitelia t, ktor obauj
veriacich viac ne dva dni, alebo iadaj peniaze. Veriaci sa
maj postara o vivu dobrch pastierov. V nedeu sa maj
schdza na lmanie chleba, opravdiv obetu. Vtedy maj
vyzna svoje hriechy a smieri sa s blinmi. Tu treba bratsky
napomen tch, ktor cez tde poklesli.
Epilog. Kresania maj vytrva vo viere a maj by
pripraven, ke prde pokuite sveta. Po om sa uke znak
pravdy, vzkriesenie, ana oblohe nebeskej sa zjav Pn (parzia).
Didach bolo vzorom mnohch podobnch spisov
liturgickho a prvnickho obsahu, ktor vznikly v neskorch
storoiach (Didaskalia aapotolsk kontitcie). Ich spsob podania je
vemi blzky spsobu apotolskch ias.

+26
 Didaskalia, poda Epifna , psan
vIII. storo vSrii, s namieren proti kresanom, ktor sa ete
pridriavaj platnosti ceremonilneho zkona. Apotolsk
kontitcie vi sv. Klement Rmsky.
EDCIE: Funk, Doctrina XII. Apost, 1887. Schlecht, Doctr. XII. Apost.,
Freiburg i. B., 1900.
PREKLADY: Lisiecki, Nauka dwunastu Apostolw. Pisma Ojc. Koc.,
Pozna, 1928. I. esky: Na hlubinu XXII. . 16 (1948). Zeller, Die
Apost. Vter, Bibliothek d. Kirchenvter, 1918.
LITERATRA: E. Iacquier, La Doctrine des douze Aptres, Paris, 1891. O.
Bardenhewer, Gesch. d. altkirch. Lit., Freiburg i. B., 1913. I. Dr. Vesel,
Didach oEucharistii. KD, 1934.

+27
 List Barnabov.
Kresansk starovek uvdza pod menom sv. Barnaba spis
pozostvajci z 21 kapitol, ktor obsahuj homlie alebo krtke
apologetick rozpravy vo forme listu. Po Tischendorfov (Codex
Sinaiticus, 1859), respektve Bryenniov (1873) objav bol znmy
len jeho latinsk preklad (poslednch 5 kapitol), pochdzajcich
zoIV. storoia.
Dnes sa zistilo, e list nepsal sv. Barnab, sprievodca sv.
Pavla, le dosia neznmy spisovate, ido-kresan. Proti
Barnabovi ako pvodcovi sved najm obsah listu. List ostro
odsudzuje Star zkon, o sa vonkoncom protiv ponmaniu
apotolov a sv. Pavla. Barnab, vek ctite sv. Pavla, by to iste
nebol uinil. Proti autorstvu Barnabovmu sved aj to, e list
spomna spustoenie Jeruzalema r. 70, ktor rok Barnab (strc
sv. Marka ev.) akiste nepreil.
Kee list spomna spustoenie Jeruzalema, z toho vidno, e
bol napsan po r. 70. Na zklade nraiek v liste uvedench
(kap. 7, resp. 16), kladie Bardenhewer aFunk vznik listu do doby
cisra Nervu (9698), Harnack do doby Hadrinovej vldy (117
138), presnejie do rokov bezprostredne pred idovskm
povstanm roku 132. Najnovie P. M. dHerbigny tvrd, e list
psali r. 71, hne po spustoen Jeruzalema (poda 4. kap.),
Pseudobarnabov list vznikol pravdepodobne v Alexandrii.
Tento nzor potvrdzuje silie vysvetova vetko alegoricky
a typologicky, o bolo vtedy vlastnosou Alexandrie. Spis vid
ete i v obrezan 318 sluhov Abrahmovch nraku na Jeia
Krista takto: 18 = = Jei, 300 = = kr; 318 = Jei na
kri.
Poda obsahu rozoznvame vom dve asti: dogmatick (kap.
1-17) a morlnu (kap. 18-20). V dogmatickej autor hovor, e
idia boli zveden zlm duchom, ke doslovne vykladali Star
zkon, pretoe nem smysel historick, le alegorick, duchovn.

+28
Napr. idia nemali doslovne rozumie nariadeniam bom
o krvavch obetch, obrezan a jedlch, lebo Boh neiadal
krvav obety, le sebazaprenie, nie obrezanie tela, le skren
srdce, nie telesn pst, le dobr skutky astrni sa zlho.
V morlnej asti opisuje podobne ako Didach, ktor autor
iste poznal, dve cesty: cestu svetla atmy. (Didach hovor oceste
ivota a smrti.) Svoj spis zakonuje upozornenm na bliaci sa
koniec sveta (kap. 21 paruzia).
EDCIE: Funk, Patres Apostolici, 1901. Migne, P. P. Gr. 2.
PREKLADY: Lisicki, Pisma Ojcw Apost. Pozna, 1928. I. Hefele, Das
Sendschreiben des A. Barnabas, Tbingen, 1840. P. La Deuze, LEpitre de
Barnab, Rev. Hist. Ecc. 1900.
LITERATRA: M. dHerbigny, La date de lpitre de Barnab, Rech. de
science rel. 1. 1910, 1913. Huser, Der Barnabasbrief, Paderborn 1912.
Bardenhewer, Gesch. d. a. L., Freiburg i. B. 1913. I.

+29
 Sv. Klement Rmsky.
Km pri Barnabovom liste nebolo mono presne uri
autora, zatia vo sv. Klementovi vystupuje historicky dokzaten
osoba, hoci ani o om nevieme mnoho. Bezpochyby bol
rmskym biskupom. Sv. Irenej ho povauje za tvrtho rmskeho
biskupa, t. j. tretieho nstupcu sv. Petra (Linus 68-80, Anaklt
80-92, Klement 92-101) aEuzebius ho tie vtom porad uvdza
vo svojej histrii. Je mon, e bol toton sKlementom, ktorho
spomna sv. Pavol vo svojom liste Filipanom (IV, 3). No nemono
ho stotoova s konzulom Flviom Klementom, synovcom
cisra Domicina, lebo keby len cisrskeho domu bol hlavou
Cirkvi, nebolo by to ulo pozornosti kres. spisovateov. Sv. Cyril
aMetod priniesli jeho pozostatky zChersonzu do Rma. Preto
skrsla domnienka, e sv. Klement bol apotolom Slovanov.
Dkladn znalos Starho zkona, ak badme
v Klementovom liste Korinanom, ba cel charakter listu dva
tui, e autor bol pvodom id. Tradcia z konca IV. storoia
hovor, e zomrel ako muenk vo vyhnanstve na Chersonze,
kde ho utopili vo vlnch ierneho mora. Jeho hrob v Rme
nebol znmy, o by poukazovalo na to, e zomrel mimo Rma.
O Klementovom pontifikte vieme len toko, koko naznauje
jeho vlastn list Korinanom. Z listu vysvit, e pevnou rukou
viedol sveren Cirkev. Mal vek autoritu a bol vzneenho
smania, ktor sa prejavilo v prenasledovan i v jeho
modlitbch za panovnka. Pre vek vzdelanos pripisovali mu
v kres. staroveku vea spisov, z ktorch dokzatene len list
Korinanom pochdza od neho. Je to objemn list (65 kap.),
ktor sa zachoval v grckom originle a v latinskom, srskom
a koptickom preklade. Cirkev boia, ktor je v Rme, cirkvi
boej, ktor je vKorinte, tak sa zana list. Sm Klement sa
v om nespomna, ale jeho autorstvo je ist. Dionz, biskup

+30
korintsk, pe ppeovi Soterovi okolo r. 170, e v Korinte
tavaj tento list Klementom psan.
List bol napsan okolo r. 96 po smrti cisra Domicina (96),
lebo spomna, e rmska cirkev nemohla skr psa Korinanom
pre posledn senia (za cisra Domicina, nakoko
prenasledovanie Neronovo sa tu neme rozumie).
Podnet k napsaniu listu daly nepokoje v korintskej cirkvi,
ktor bioval u sv. Pavol. Niekoko zlch ud sa postavilo proti
predstavenm cirkvi a vypudilo ich z radu. Cirkev bola vo
vekom zmtku a neveriaci v Korinte mali vhodn prleitos
potupova kresansk meno. Cirkev rmska zakroila tmto
listom, aby urobila vKorinte poriadok.
V vode (kap. 1-2) autor chvli minulos korintskej cirkvi
a ivmi farbami li jej predol stav. al text del sa na dve
asti.
V I. asti (kap. 4-38) spomna najpotrebnejie nosti, ktor
maj zdobi kresana: lsku, poknie, poslunos, pobonos
a ponenos ako prame pokoja. Za pohntku pestova ich
uvdza prklad Spasitea a svtch, poriadok vo spolonosti,
ktor maj prve kresania uvies do ivota. Od nich zvis
poehnanie boie vbudcom ivtomto ivote.
II. as (kap. 38-61) li osobitn prpad korintsk, drobenia sa
veriacich na viacer strany. Przvukuje cirkevn hierarchiu
a nevyhnutnos podriadi sa zkonitm cirkevnm
predstavenm. Cirkevn obec porovnva s udskm telom, kde
dy harmonicky spoluinkuj na udran celku; spomna
hierarchiu Starho zkona a napomna k vzjomnej lske
aprevinilcov kpokniu.
Zveren as (kap. 62-65) vyjadruje fnos, e v Korinte
oskoro nastane medzi veriacimi pokoj.
List sv. Klementa Korinanom m vek dogmaticko-
historick vznam. Je dleitm svedectvom primtu (prvenstva)
rmskej cirkvi, ktor sa ctila oprvnenou zakroi v korintskom
+31
prpade, i ke nebola k tomu vyzvan. Pvodca listu pe ako
sudca a ako nmestnk bo, hovor v plnom povedom svojho
radu, hovor ku Korinanom ako k svojim podriadenm. Nie
menej dleitm svedectvom je tento list o boskom pvode
hierarchie a o rozdelen Cirkvi na klrus a laikov. Apotolovia
maj svoju moc od Jeia Krista, ktor je poslan od Boha (kap.
42, 1-2). Znariadenia boieho sa starali oto, aby po nich viedli
Cirkev biskupi a diakoni. V alom texte list u nemenuje
predstavench , ale oznauje ich vdy
menom . Pravda, slovo pouva
v irom smysle. Rozumej sa nm aj biskupi. Slovo
oznauje len prvch predstavench, teda biskupov. Tm
nachdzame u sv. Klementa rozdelenie hierarchie na biskupov,
kazov adiakonov.
List sv. Klementa pouva dos jasn slov oinpircii Psma
sv. (svt spisovatelia hovorili naplnen Duchom Svtm, kap. 8,
45), o boskosti Jeia Krista, (kap. 36), o potrebe viery
adobrch skutkov na ospravedlnenie (kap. 32), ozmtvychvstan,
(bjny vtk Fnix) aomuenckej smrti sv. Petra aPavla vRme.
Sv. Klementovi Rmskemu sa pripisuj aj in spisy:
1. Druh list Korinanom. Je to vlastne homlia, napsan vprvej
polovici II. storoia, poda vetkch prznakov v Korinte.
Slohov odlinos od listu sv. Klementa je tak zjavn, e dnes ju
u nik neprivlastuje sv. Klementovi. Homlia nem
dogmatickho vznamu, no je cenn pre mravn pokyny.
Opravdiv kresan si nem prli vi pominuten svet, le m
viac ti po budcom blaenom ivote. Autor povzbudzuje
kresanov kasketickmu ivotu.
2. Dva listy Ad virgines, venovan pannm apanicom. Mme
len ich srsky text, ktor je akiste prekladom grckeho. Autor
v nich kresl vzneenos panenskho stavu, dva pokyny pre
zdranliv ivot, upozoruje na akosti adva pouenia, ako sa
maj duchovn sprva voi enskm. as vzniku listov ned sa

+32
presne zisti. Spomnaj sa v nich charizmy, o by dalo tui
dobu blzku apotolom. Rozhodne odsudzuj nemanelsk
spolubvanie muov a ien. Poda toho sa zd, e pochdzaj
z III. storoia, ke sa vea psalo proti tomuto zlozvyku. Listy
boly napsan pravdepodobne v Palestne alebo Srii. Koptick
kdex (v Pari) pripisuje ich sv. Atanzovi.
3. Pseudoklementiny. To je sbierka viacerch spisov,
pripisovanch sv. Klementovi. Vo forme romnu opisuj
obrtenie Klementa svtm Petrom. Obsahuj aj kzne sv.
Petra, ktor mal poveda na svojich apotolskch cestch.
a) Prv as Recognitiones pozostva z 10 knh,
vktorch je opsan stretnutie sv. Klementa srodimi abratmi,
ktorch opustil. Opisuje jeho cestu zRma do Palestny, kde bol
iakom sv. Petra. In cel Recognitiones s gnosticko-
ebionitskm vkladom kresanstva, poda ktorho je Kristus
bom Enom (prechod medzi Bohom a viditenm svetom),
ktor sa u predtm zjavil vAdamovi aMojiovi. Kresanstvo je
len obnoven idovstvo.
b) Vdruhej asti (homlie, potom dvadsa) s Klementom
posbieran kzne a uenie sv. Petra. Autor sa usiluje v nich
dokza, e primt Petrov preiel na Jakuba ml., z Rma do
Jeruzalema, resp. do Czareje aAntiochie.
Spisy pochdzaj od rozlinch autorov, ktor pouili
spolone idovsk a kresansk pramene (
a ). Napsali ich arini v IV. storo
pravdepodobne vSrii.
4. Apotolsk kontitcie (Canones ecclesiastici Apostolorum),
pozostvajce z 8 knh, pripisovaly sa poda poznmky v 6.
knihe sv. Klementovi. Pochdzaj od neznmeho autora zkonca
IV. storoia zoSrie alebo zCarihradu. S najvou liturgicko-
prvnickou sbierkou staroveku. Trulnska synoda (692) zavrhla
ich ako heretick. Obsahuj vea cennch prvnickch

+33
aliturgickch poznatkov tej doby azvekej iastky tvorily zklad
vchodnho cirkevnho prva.
EDCIE: Migne, P. P. Gr. 1. Cotelier, Patres aevi apost., Paris 1672.
Funk, Patres Apostolici, Tbingen, 1901. Hemmer, Les Pres apostoliques, II.,
Paris, 1909.
PREKLADY: Listy sv. Klementa (preloil a vodn tdiu napsal Fr.
Minarovch), SSV, Trnava. Lisicki, Pisma Ojcw Apost. Pozna, 1928.
Suil, Spisy sv. Otc apot., Praha, 1874. Bardenhewer, Bibl. der Kirchenvter,
Mnchen, 1911, sv. 35.
LITERATRA: S. Lebreton, La Trinit chez s. Clement de Rome,
vGregorianum, VI. (1925). Schweitzer, Glaube u. Werke bei Klemens R. Th.
Quartalsch., 1903. Bardenhewer, Gesch. d. a. L., Freiburg i. B:, 1913, I.

+34
 Sv. Ignc zAntiochie.
Sv. Ignc patr medzi najmarkantnejie postavy kresanskho
staroveku a vyznauje sa silnm charakterom. O jeho ivote
s uritosou vieme len toko, koko naznauj jeho vlastn listy.
Atoho je vemi mlo. Najstaria tradcia povauje ho za tretieho
biskupa vAntiochii (sv. Peter, Evodius, Ignc) aza iaka sv. Jna
Apotola. Menuj ho aj Teoforom. Poda legendy bol vraj tm
dieaom, ktor Pn Jei vzal na ruky a predstavil apotolom
ako prklad ponenosti. (Jeho prmeno je vak = Boha
nosiaci, anie = Bohom nosen.)
O muenckej smrti sv. Ignca pe u sv. Polykarp. Sv. Irenej
hovor, e ho hodili pred div zver aOrigenes dodva, e sa to
stalo v Rme. Bezpochyby bolo to za cisra Trajna
a pravdepodobne okolo r. 107, ke zahynulo v rmskom
amfitetri mnoho kresanov.
Za cesty do Rma napsal sv. Ignc 7 listov. VSmyrne napsal
4: Rimanom, cirkevnm obciam vEfeze, Magnsii avTrloch.
V Trji napsal 3 listy: biskupovi Polykarpovi, Smyranom
a Filadelfanom. V listoch malozijskm cirkevnm obciam
akuje veriacim, e ho na jeho ceste pozdravili svojimi poslami.
V liste Rimanom iada, aby sa u cisra neprihovrali za jeho
oslobodenie. Len o sa vTrji dozvedel, e vAntiochii prestalo
prenasledovanie, napsal biskupovi Polykarpovi, Smyranom
aFiladelfanom, aby pozdravili veriacich vAntiochii zprleitosti
novch pokojnch ias. Napomna veriacich k stlosti vo viere
a upozoruje na rozlinch heretikov, ktor vyuvajc jeho
neprtomnosti, poruuj jednotu a pokoj v cirkvi. Jeho listy s
popretkvan mdrymi radami opravdivho dupastiera.
Sloh listov nie je bezchybn. ast opakovania, nsiln anie
dos jasn metafory vea uberaj z ich krsy, hoci na inch
miestach prekvapuj vzletnosou avysokou elokvenciou.

+35
 V IV. storo prepracovali pvodn listy sv. Ignca. Vsunuli do
nich dodatky, ba pripojili 6 alch listov. Jedine tto dlhia
forma Igncovch listov bola znma do XVII. storoia, o dalo
protestantom podnet popiera pvodnos vetkch listov. Hdke
urobil koniec objav kratej, pvodnej formy Igncovch listov r.
1646 a 1689, ktor za listy Igncove uznala i vina
protestantskch teologov.
Listy sv. Ignca maj vysok dogmatick cenu, najm asti
ocirkevnej hierarchii, prvenstve rmskej cirkvi akristologie.
1. Hierarchia, ktor sv. Ignc spomna, m 3 stupne:
biskupov, kazov a diakonov. Takto podelenie hierarchie mus
pochdza od apotolov, resp. mus by boieho pvodu, lebo 50
rokov by nebolo stailo na tak evolciu. Sv. Ignc vid
v biskupovi zstupcu Boha. Kazi s sentom apotolov
a diakoni sluhami Jeia Krista (Magn. VI.). Prvomoc
aautoritu biskupov opisuje vliste Polykarpovi. Biskupov dozor sa
m rozprestiera na veci duchovn iasn ani sa nem sta bez
jeho schvlenia; bez biskupovho dovolenia neslobodno krsti, ani
slvi agap. Kto uctieva biskupa, Boha uctieva, ale kto bez
biskupovho dovolenia nieo in, sli diablovi (Magn. VI.).
Hlavnou lohou veriacich je zachova jednotu viery aposlunos
biskupom.
2. Prvenstvo rmskej cirkvi sv. Ignc podiarkva tm, e
upotrebuje mnoh slvnostn epitet (ecclesia, quae praesidet in
loco regionis Romanorum , digna, casta et caritatis
praesidens). Ona m prvo pouova ostatn cirkvi.
3. Vrazn je najm jeho kristologia. Kristus je stredobodom
vetkho Igncovho smania. Proti doktom przvukuje
opravdiv vtelenie Syna Boieho. Hovor, e Boh sa zjavil skrze
svojho Syna (Magn. VIII.). Kristus je Boholovekom (in carne
existens Deus Deus portabatur in utero a Maria, Eph. VII,
18). asto upotrebva communicatio idiomatum (Smyrn. 4).

+36
 4. Eucharistia je telo Pna nho Jeia Krista (Smyrn. 7).
Manelstvo sa m uzaviera len s privolenm biskupa (Pol. 5).
Ignc prv raz pouva vraz Cirkev katolcka (Smyrn. 8).
EDCIE: Migne, P. P. Gr. 5. Funk, Patres Apost., Tbingen, 1901. A.
Lelong, Les Pres Apost. III., Paris, 1910.
PREKLADY: Lisiecki. Pisma Ojcw Apost., I., Pozna, 1928. List
k Rimanm, Na hlubinu, Olomouc, 1932. O. Bardenhewer, Bibl. d.
Kirchenvter, Mnchen, sv. 35. Na hlubinu vXVIII. . 18 (5 listov).
LITERATRA: Funk, Der Primat der rm. Kirche nach Ignatius.
Kirchengesch. Abhandl. I., Paderborn, 1897. M. Rackl, Die Christologie des
hl. Ignatius v. A., Freiburg, 1914. Rauschen-Altaner, Patrologie, Freiburg,
1931; Molnr, De Christo Filio Dei apud s. Ignatium Ant., Romae, 1934. I.
Chapman, S. Ignace dAntioche et lEglise romaine, vRev. bnd. XII., 1896.

+37
 Sv. Polykarp.
Okrem toho, o sa dozvedme oivote sv. Polykarpa zlistu sv.
Ignca Polykarpovi a z vlastnho jeho listu Filipanom,
obrnejie zprvy o om podva sv. Irenej, jeho iak. Poda
neho sv. Polykarp bol poslednm svedkom apotolskch ias
a iakom sv. Jna apotola, ktor ho ustanovil za biskupa
vSmyrne. Vekej autorite sa teil najm na konci svojho ivota.
Mnoh prichdzali k nemu, aby videli a pouli poslednho
oitho svedka apotolov.
Okolo r. 155 podnikol cestu do Rma, aby s ppeom
Anicetom (155-166) rokoval o vekononch sviatkoch. Sv.
Polykarp sa pridriaval zvyku kvartodecimnskeho (14. Nsan),
ako to videl u sv. Jna Apotola. Ppe Anicet bol poda
zpadnho zvyku za nasledujcu nedeu po 14. Nsane.
Nedohodli sa, ale sa rozili vpokoji. VRme sa siiel sbludrom
Marcionom a priviedol viacerch jeho a Valentininovch
prvrencov do Cirkvi.
Skoro po nvrate z Rma podstpil muencku smr v 86.
roku svojho ivota (155 alebo 156). O jeho smrti Smyrania
upovedomili kresansk svet okrunm listom. Bol vraj odsden
na smr uplenm. Ke sa ho plamene nechytily, prebodli ho
dkou. Ke ho katovia ntili, aby zaprel Krista, odpovedal:
Osemdesiates rokov mu slim a nikdy mi neublil. Ako by
som sa mohol rha svojmu Krovi, ktor ma vykpil?
Z viacerch listov, ktor poda svedectva sv. Ireneja napsal
rozlinm cirkvm a osobm, ostal nm len list Filipanom.
Zachoval sa vgrckom alatinskom texte.
Cirkevn obec filipsk poiadala sv. Polykarpa o listy sv.
Ignca. Polykarp posiela im listy sv. Ignca, tie, ktor m
apripojuje svoj vlastn. Psan je skoro po smrti sv. Ignca, lebo
autor iada Filipanov, aby mu poslali spoahliv zprvy o jeho
smrti.

+38
 V om odvolva sa na list sv. Klementa, dva veobecn
pouenie Filipanom anapomna ich kposlunosti voi kazom
adiakonom.
List sv. Polykarpa je dleit aj s kristologickho stanoviska.
Podvracia v om blud Doktov a dokazuje, e Kristus mal
opravdiv telo ana kri skutone trpel. Hojne je popretkvan
cittmi zNovho zkona, najm zlistu sv. Pavla Filipanom. Jeho
hlavn vznam je vtom, e uvdza sbierku listov sv. Ignca.
Martyrium Polycarpi. Hne po smrti Polykarpa napsal ist
Marcion v mene cirk. obce v Smyrne okrun list veriacim vo
Filomliu a inm cirkvm, v ktorom podrobne li muencku
smr sv. Polykarpa. Je to najstaria aspoahliv zprva omuen
prvch kresanov vdobe starovekch prenasledovan.
EDCIE: Vi edcie usv. Ignca A.
PREKLADY: A. Lisiecki, Psma Ojcw Apost., Pozna, 1928. Suil, Spisy
sv. Otc apot., Praha, 1874. O. Bardenhewer, Bibl. d. Kirchenvter, Mnchen,
1918, sv. 35.
LITERATRA: Muenictv sv. Polykarpa (Martyrologium), Na
hlubinu, Olomouc, 1932. O. Bardenhewer, Gesch. d. altkirch. L., Freiburg i.
B., 1913. Chapman, La date de la mort de S. Polycarpe, Revue Bnd. 19,
1902. K. Bihlmeyer, Der Besuch Polykarps bei Anicet und der Osterfeierstreit, Der
Katholik, 1902. 1.

+39
 Hermasov Pastier.
Najobjemnej spis z ias apotolskch Otcov je znmy pod
nzvom Pastier, ktorho pvodca sm sa menuje Hermasom.
Muratorsk fragmenty, pochdzajce asi zr. 200, spomnaj:
Pastiera najnovie v Rme napsal Hermas, ke na katedre
mesta Rma sedel biskup Pius, jeho brat. Pius I. bol ppeom
asi od r. 140 do r. 154. Tm je podvrten mienka, e by
Hermas bol toton s osobou, ktor spomna sv. Pavol v liste
Rimanom (16, 14). To, e autor Pastiera spomna sv. Klementa
ako rovesnka, je len fikcia.
Text Hermasovho Pastiera bol do r. 1856 znmy len
v latinskom preklade. Neskr sa zjavily zlomky v grckom,
koptickom a arabskom jazyku. Codex Sinaiticus m len jednu
tretinu (po Mandata).
Hermas podva vo svojom diele vlastn ivotopis. Hovor, e
bol grckym otrokom. Neskorie ho prepustili a stal sa v Rme
obchodnkom. Zadovil si znan majetok, no nie vdy
dovolenm spsobom. Le majetok ni dobrho neprinal ani
jemu, ani jeho rodine. Manelka bola prli jazyn. Deti za
prenasledovania zaprely vieru azradily aj svojich rodiov. Trest
bo ho neminul. Stratil majetok ail vo vekej biede vblzkosti
Rma, obrbajc ksok poa. Vbiede stal sa kresanom. Zjavil sa
mu anjel, ktor mu sasne nariadil, aby toto vetko opsal. Je
mon, e autor ivotopisn daje si len vymyslel, aby jeho dielo
bolo ptav.
Star spisovatelia vemi si Hermasa vili a videli v om
Bohom inpirovanho proroka. Pastiera vradili medzi
knonick spisy. Ale u sv. Atanz ho vylil zpomedzi svtch
knh, hoci uznal jeho cenu najm pre katechzu. Dleitos
Pastiera, najm pokia ide o sviatos poknia, uznva sa
veobecne.

+40
 Pastier je psan apokalyptickou formou. Del sa na dve
asti. Prv m 5 viden (Visiones), druh obsahuje 12 prkazov
(Mandata) a10 podobenstiev (Similitudines).
Vo videniach sa mu zjavuje Cirkev ako matrna v bielych
atch avyzva Hermasa, aby kzal poknie. V3. viden sa mu
zjav Cirkev v podobe mohutnej vee; okolo nej leia
neupotreben kamene. To s vek hrienici, ktor musia by
sviatosou poknia vbudovan do vee (Cirkvi). V5. viden sa mu
zjav anjel v podobe pastiera (odtia nzov knihy) a nalo mu,
aby spsal prkazy a podobenstv a v ivote sa nimi sprval.
Prkazy s praktickou mravoukou a s obrnejm vkladom
Dekalogu. Podobenstv obsahuj pouenia a povzbudenia
k rozlinm nostiam. V deviatom podobenstve Hermas znovu
vid veu (Cirkev). Anjeli ju buduj na skale (Syn Bo). Vskale
je brna (Syn Bo vtelen Boholovek). Anjeli pri budovan
vee pouvaj kamene (veriaci), ktor vystupuj z vody (krst),
ale najprv musia prejs cez brnu. Na krtky as v stavbe
vznikne porucha. Stavite skma kamene a zisuje, e niektor
v tom stave, ako s, sa pre stavbu nehodia. Odovzdva ich
Pastierovi (Hermas), ktor poknm m ich prispsobi pre
stavbu. Po tejto procedre vek as kameov znova sa me
vbudova do vee. Ostatn kamene odnaj v iernom odet
eny (symboly hriechov). To s veriaci, vylen zCirkvi.
Uenie Hermasovo. Hlsa potrebu poknia a jeho innos pre
tch, ktor po krste upadli do hriechu. Podvracia presvedenie,
e jedine krst by bol prostriedkom odpustenia hriechov (ako uili
neskorie montanisti) azamieta nhady gnostikov, ktor hlsali,
e poknie vbec nie je potrebn. Pravda, odpustenie hriechov
(na mysli m predovetkm hriechy kapitlne apostzu,
vradu acudzolostvo) je mon len do toho asu, vktorom pe
svoje pokyny. Neskorie nebud odpusten hriechy tm, ktor
zhreili po krste. Vyzva hrienikov, aby sa zbavili hriechov, km
je to ete mon. Poukazuje na blzkos prchodu Pna (paruzia).

+41
 Hermasov Pastier chce povzbudi kresanov, ktor po krste
upadli do hriechu, aby nezfali, lebo primnm poknm mu
ete znovu zska straten milos. No sasne rd by videl
obnoven starokresansk idel, poda ktorho veriaci v krste
zskan milos nem strati. A ke ju stratil, bude navdy
vylen zospolonosti veriacich.
Poknie hriechy nielen odpa, le aj opravdive posvcuje
loveka (Sim. 5, 7). Hermas rob rozdiel medzi prikzanm
a radou, jasne naznaujc katolcku nuku o opera
supererogatoria (Sim. V. 3). Za skutky, ktor lovek kon
vmilosti, bude odmenen.
O cudzolostve hovor, e ak cudzolonica ned sa na
poknie, manel ju mus prepusti. Ale nesmie sa oeni, lebo je
mon, e manelka bude robi poknie. Vtedy ju mus prija
zpt. No povinn je tak spravi len raz, lebo pre sluobnkov
boch je len jedno poknie (Mand. IV. 1). Druh manelstvo je
dovolen, ale menej dokonal (Mand. IV. 4).
Kristologia Hermasova je vemi nejasn. Zd sa, e Syna
Boieho stotooval s Duchom Svtm (Sim. V. 5, 2). Ba v 8.
podobenstve pripisuje Synu Boiemu tie ist vlastnosti, ak
pripisoval archanjelovi Michalovi.
EDCIE: Migne, P. P. Gr. 2. Funk, Patres Apost., Tbingen. A. Lelong,
Le Pasteur Hermas, IV., Paris, 1912.
PREKLADY: Suil, Spisy sv. Otc apot., Praha. Lisiecki, Pisma Ojcw
apost., Pozna. O. Bardenhewer, Bibl. d. Kirchenvter, Mnchen, sv. 35.
esky: Na hlubinu, II.
LITERATRA: Baumgrtner, Die Einheit des Hermas-Buches, Freiburg i. B.,
1889. Rville, La valeur du tmoignage historique du Pasteur dHermas, Paris,
1900. Bardenhewer, Gesch. der altkirchl. Lit. I. Freiburg i. B.

+42
 Papias.
O Papiasovej osobe s dvojak nzory medzi cirkevnmi
Otcami. Euzebius ho povauje za biskupa hierapolskho. Sv.
Irenej hovor oom, e nebol biskupom. Povauje ho za iaka sv.
Jna Apotola a priatea Polykarpovho. Euzebius ho posudzuje
vemi ostro, ba pe oom ako oslabomysenom (Hist. eccl. 3,
39) akiste pre jeho chiliastick nhady. Zomrel okolo r. 150,
dajne ako muenk.
Papias je autorom diela Explanatio sermonum Domini,
ktor pozostva z 5 knh. Skrslo okolo r. 135 a ostalo nm len
v zlomkoch u sv. Ireneja a Euzebia. Zaznamenal v om stne
podanie o reiach a skutkoch Pna, ako sa zachovaly u jeho
uenkov. Podva zprvu ovzniku dvoch prvch evanjeli.
EDCIA: Funk, Patres apost., I.
LITERATRA: Vannutelli, De presbytero Ioanne apud Papiam, v Scuola
Cattolica 1930. Bardenhewer, Gesch. d. altkirch. Lit., Freiburg i. B., I. I.
Chapman, Revue bnd., 1905.

+43
 List Diognetovi.
List Diognetovi, anonymn dielko, je azda z najstarch
kresanskch apologetickch spisov. Autor i adrest Diognet s
neznmi. Mono, e sa nm mysl stoik Diognet, uite Marka
Aurlia.
V starej kresanskej literatre list sa nespomna nikde a bol
len v grckom rukopise, ktor zhorel v trasburgu r. 1870.
V tomto rukopise bol uveden za spismi sv. Justna
a v stredoveku ho povaovali za dielo Justnovo. Dnes sa
veobecne uznva, e sv. Justn neme by jeho pvodcom.
Kee sa autor sm menuje iakom apotolov, zaraujeme spis
medzi diela apotolskch Otcov.
Hoci sa autor vyhlasuje za iaka apotolov, jednako s vne
dvody, e list pochdza z neskorej doby. Jasn nraky na
prenasledovania poukazuj na to, e vznikol na konci II. alebo
na zaiatku III. storoia.
Sloh listu je vemi vzletn aobsah plnovite delen.
Vysokopostaven pohan Diognet dal svojmu kresanskmu
priateovi tri otzky:
1. Ak je bohosluba kresanov a preo zavrhuj idovsk
apohansk bohosluby?
2. Ako ij kresania medzi sebou?
3. Preo kresansk nboenstvo skrslo tak neskoro?
Kresan rozober pravdy pohanskho a idovskho
nboenstva, a opisujc ivot kresanov, dodva, e ich
nboenstvo pochdza od Boha, ktor ho zjavil svetu skrze
svojho Syna.
Na druh otzku odpoved, e kresania ij na zemi ako
keby neili, s duou apoehnanm sveta.
Boh preto poslal Spasitea tak neskoro, aby si lovek mohol
uvedomi svoju skazenos anemohcnos.
+44
 EDCIE: Migne, P. P. Gr. 2. Funk, Patres Apost.
PREKLADY: O. Bardenhewer, Bibl. d. Kirchenvter, sv. 12.
LITERATRA: Kihn, Zum Briefe an Diognet, Theol. Quartalschrift, 84,
1902. Bardenhewer, Geschichte der altchristl. Lit., Freiburg, 1913. Cayr,
Patrologie, Paris, 1913. Rauschen, Der Brief an Dionet, Mnchen, 1913.

+45
II. PERIDA (150 313).

+46
 Doba apologtov.
Medzi cirkevnou literatrou prvej a druhej peridy je
podstatn rozdiel, lebo rozdielne s aj okolnosti, v ktorch ili
kresania tchto perid. Do Cirkvi zpoiatku vstupovali len udia
z nich udovch vrstiev, ktorm stailo jednoducho poda
kresansk uenie a naznai, o maj veri a robi. Apotolsk
Otcovia, pvodom tie zva jednoduch udia, obmedzili sa na
formu listov a ou pouovali, resp. napomnali cirkevn obce,
aby ostaly vo viere. tt zpoiatku nevidel v kresanstve nijak
nebezpeenstvo anerobil mu akosti. Povaoval ho za idovsk
sektu, a kee idovsk nboenstvo malo v rmskej ri svoje
prvo, malo ho ikresanstvo.
Ale kresanstvo sa postupne rilo nielen medzi nimi
vrstvami obyvatestva, le prenikalo i medzi vzdelancov.
Pristpili k nemu udia uen, ktor kresansk uenie vedecky
prehbili, aby proti vzdelanm odporcom mohli vystupova
primeranmi prostriedkami. Tak vznikla kresansk veda.
Cirkevn spisovatelia nie s u len svedkami cirkevnho uenia,
le aj predstavitemi cirkevnej vedy.
Poda toho sa men aj vonkajia forma a obsah literatry.
Doteraj spsob listov ustupuje a dva miesto vedeckm
vahm. Miesto mravnho poania prichdza vedeck vklad
(exegza), apologetick a polemick rozpravy. Apologetick rz
m literatra namieren proti pohanom armskej ttnej moci.
Polemicky sa bojuje proti bludrom, gnostikom aidom.

+47
 I. AS
CIRKEVN LITERATRA II.
STOROIA

+48
 HLAVA I.
Apologti.
Rmski cisri chceli ma jednotn ru, ktorej spojivom malo
by pohansk nboenstvo. Tak chceli eli rastcemu
barbarskmu nporu. Pohansk nboenstvo predpisovaly ttne
zkony. Kto sa mu protivil, previnil sa proti platnm ttnym
zkonom. Kresania voky-nevoky dostali sa do sporu
so ttnymi zkonmi (lex Iulia maiestatis, lex de sacrilegio,
bosk kult cisra at.), ktorm nemohli vyhovie bez zaprenia
svojho nboenstva. Okrem tchto previnen kresanom
nespravodlivo pripisovali cel rad zloinov. Postarali sa oto idia,
i pohansk kazi, ktor vybiovali verejn mienku proti
kresanom. Rozchrili, e kresania maj tyestick obety (iv
deti obetuj Bohu), e slvia orgie (agap); pripisovali im
oidipodiu (krvismilstvo), onolatriu (klaanie sa oslovi) aateizmus.
Prestraen cisri a poplanmi chrmi sfanatizovan ud rieili
vec obyajne poda zsady: christianos ad leones!
Kresansk apologti mali podvrti falon obvinenia.
Dokazovali, e kresania nie s proti ttu a proti cisrovi, ba
naopak, modlievaj sa za panovnka a ako dobr vojaci
izomieraj za vlas. Nielen e neobetuj iv deti, le protiv sa
im kad krviprelievanie; preto ani gladitorsk hry nikdy
nenavtevuj. Apologti poukazovali na ist ivot kresanov
vmanelstve imimo neho. Kresania nie s bezbonci, lebo sa
klaaj opravdivmu Bohu, Stvoriteovi neba azeme. Apologti
dokzali, e kresanom pripisovanch zloinov sa dopaj
prve pohania.
loha apologtov bola obrovsk. Museli bojova proti
nepriateom, ktor mali poruke ttnu moc a vetky jej
prostriedky. Ich jedinou zbraou bola sila slova apravdy. Mnoho
rz sa zdal boj bezndejnm, no apologti ho viedli vo svtom
presveden, e pohanstvo mus konene podahn. ak bola

+49
ich prca, lebo mali dokazova najabstraktnejie pravdy naisto
zmaterializovanmu svetu. akos im robilo ito, e poda vtedy
platnej disciplny nemohli a nechceli pohanom vyjavi vetko
osvojej viere avntornom ivote (disciplina arcani).
Nie div, ke ich vrazy s miestami nejasn, ba miestami sa aj
pomlili. Jednako apologti dali kresanstvu vedeck zklad, na
ktorom alej budovali neskor cirkevn spisovatelia.
o do formy apologetick spisy s zva rei, vypracovan
poda pravidiel grckej retoriky, ktor v II. storo znovu
dosiahla vekej slvy alesku. Okrem malch vnimiek psan s
vrei grckej.

+50
 Quadrtus aAristides.
Quadrtus je prv znmy apologta. Poda Euzebia (H. eccl.
IV, 3) bol iakom apotolov a r. 126 predostrel cisrovi
Hadrinovi za jeho pobytu v Atnach apologetick spis
kresanskho nboenstva. Podnet k nemu dala okolnos, e
niektor zl udia poksili sa naich (kresanov) obaova.
Euzebius poznal cel Quadrtov spis, z ktorho doslovne cituje
len niekoko slov. Chvli Quadrta pre jeho prav apotolsk
vieru.
Okrem apologtu Quadrta pozn kresansk starovek ete
Quadrta, proroka zMalej zie. Nie je vylen, e je toton
s Quadrtom apologtom. Ale Quadrtus, biskup atnsky,
ktorho sv. Hieronym stotouje s Quadrtom apologtom, je
rozhodne in osoba.
Euzebius spomna, e sasne s Quadrtom podal
Hadrinovi obrann spis aj atnsky filozof Aristides. Okrem
toho, o pe Euzebius ospise, nevedelo sa opvodnom texte do
r. 1889 ni. Vtedy ho objavil Anglian Harris v sinajskom
kltore v srskom preklade. Zistilo sa, e jeho grcky text
s malou obmenou je obsiahnut v romne o Barlaamovi
aJozaftovi, mylne pripisovanom sv. Jnovi Damaskmu. Krtko
predtm objavili fragment aramejskho prekladu (v San Lazzaro
pri Bentkach). Tri texty maj vnadpise ivobsahu len nepatrn
odchlky. Je mon, e apologetick spis bol predostret
Hadrinovi a s malm prepracovanm aj jeho nstupcovi
Antoniovi Piovi (138161).
Autor dokazuje sprvnos kresanskho nboenstva. Ideu
Boha vnucuje nm jestvovanie a poriadok viditenho sveta.
Tto ideu pochopily tyri kategrie udstva: barbari, Grci,
idia a kresania. Len kresania maj o Bohu poatie, ktor je
dstojn Boha aud.
EDCIE: Migne, P. P. Gr. 6.

+51
 PREKLAD: O. Bardenhewer, Bibl. d. Kirchenvter 12, Mnchen.
LITERATRA: Ubaldo Mannucci, Istituzioni di Patrologia I, Roma, 1936.
Nemeck preklad Aristidovho textu, Theol. Quartalschrift, Tbingen,
1892. Revue des questions historiques, Paris, 1924. Cayr, Patrologie,
Paris, 1931.

+52
 Sv. Justn, filozof amuenk.
Sv. Justn (je prv kresansk uenec, ktor si vzal za ivotn
lohu perom bojova za kresanstvo. Je najvznamnejm
apologtom II. storoia a markantnm zjavom starovekej
kresanskej literatry. Tertulin ho poctil menom filozof
amuenk.
Narodil sa zaiatkom II. storoia vo Flavia Neapolis
v Palestne z grckopohanskch rodiov. Nrt svojho ivota
podva sm (Dial. 28): Til po vede. Predovetkm chcel
bliie pozna podstatu Boha, preto sa obrtil k filozofii.
Vysvetlenie, ktor mu podal stoik, ho neuspokojilo. Tm menej
bol spokojn s peripatetikom (aristotelizmus), ktor hne iadal
od neho honorr. Platonik so svojou nukou o idech mu bol
ete najprstupnej. Na prav cestu ho priviedol starec, ktor ho
upozornil, e ak sa chce poui o Bohu, nech sa neobracia
k filozofom, le ku prorokom Starho zkona, kde pomocou
modlitby amilosti boej njde, o had. Poslchol ho. tudoval
Star zkon, pozoroval ivot a muencku smr kresanov
aokolo r. 133 stal sa kresanom. Svoj al ivot zasvtil obrane
viery, jedinej spoahlivej a upotrebitenej filozofii. Pl
grckych filozofov si podral, aby tm spenejie vplval pravou
mdrosou a mal prstup k vzdelanm pohanom. Akiste za
idovskej vojny (132135) zanechal Palestnu a zdroval sa
v Efeze, neskorie v Rme, kde zaloil filozofick kolu. Tu si
zskal vtenho iaka Tacina, ale aj vekho protivnka vosobe
cynickho filozofa Krescenta, ktorho verejne usvedil
z nevedomosti. Asi to bolo dvodom, e ho mestsk prefekt
odsdil na smr spolu sjeho iestimi priatemi aokolo r. 166 dal
sa.
Z jeho poetnch diel, oktorch hovor Euzebius (Hist. eccl.
IV, 18), ostalo nm len mlo, ito vchatrnom rukopise zr. 1364.

+53
S to 2 Apologie, Dialog so idom Tryfonom a zlomok
Ozmtvychvstan.
Poda nadpisu Via apologia je adresovan Antoniovi Piovi,
Menia rmskemu sentu. Najnovia kritika usiluje sa dokza, e
obe apologie boly psan Antoniovi Piovi.
Via apologia (napsan okolo r. 155) rozdeuje sa na dve
iastky. V prvej podvracia kresanom pripisovan zloiny.
Kresania nie s proti ttu. Je nesmysel poklada ich za ateistov.
S lojlni a zasluhuj si ctu. iada, aby kresania neboli
trestan len pre meno kresan, ktor hovor mono
odvodi nielen od slova , Kristus, le aj od slova
= dobrotiv. Kresania nech s trestan za skuton zloiny, ak
sa ich dopustili. Vdruhej, obrnejej asti, porovnva pohanstvo
s kresanstvom a vyna superioritu kresanstva. Dokazuje
bostvo Jeia Krista proroctvami Starho zkona. Nakoniec
apeluje na cit spravodlivosti u cisra, pripomnajc reskript
cisra Hadrina, vktorom ten nariauje Minciovi Fundanovi,
aby kresanov trestali len po riadnom verejnosdnom
vyetrovan.
Menia apologia je vlastne len dodatkom kprvej. Podnetom jej
vzniku bola poprava troch kresanov. V nej dva sv. Justn
odpove na cynick nmietky pohanov, preo sa neusmrcuj
kresania sami, aby sa m skr spojili s Bohom, po ktorom tak
tia, apreo ich neoslobod Boh od muenia panovnkmi. Justn
odpoved, e vrada, ateda isamovrada, je zl, preto kresania
nevradia. alej poukazuje, e Pn Boh dopa zpas medzi
dobrom i zlom, ale i tento boj konene prispeje kresanom
kdobru.
Dialog soidom Tryfonom je najrozsiahlejie dielo sv. Justna (142
kapitol). Napsal ho po Apologich, lebo v Dialogu ich u
spomna. Rozhovor sv. Justna so idom z Efezu m
pravdepodobne historick zklad, i ke nie v celej rozsiahlosti,
ako ho vDialogu uviedol. Nie je ist, i sa pod menom Tryfon

+54
m rozumie chrny rabn Tarfon, spomnan asto v Mine.
Dialog adresuje Markovi Pompejovi, osobe mono len
predstieranej. Predslov aas 74. kapitoly sa stratily.
Dialog je plnovan na dva dni a poda toho sa del na dve
asti. Vprvej po vylen svojho obrtenia dokazuje, e ritulne
predpisy stratily svoju platnos a ustpily Novmu zkonu
Kristovmu. Nov zkon, ktor m ven trvanie a platnos,
iada, aby lovek ctil Boha, odvrtil sa od hriechu a bludu
a navrtil sa k Mesiovi, Jeiovi Kristovi. V druhej asti
dokazuje, e vetko, oom hovorili proroci, sa splnilo vKristovi.
Preto klaa sa Mu nijako neporuuje vieru, ktorou s udia
povinn Bohu Abrahmovmu, Izkovmu a Jakubovmu.
Kresanstvom dostva sa nboenstvu Izraela celosvetovej
platnosti. Na konci sv. Justn vyslovuje ndej a prosbu, aby sa
Tryfon a jeho druhovia, na ktorch rozhovor mal vek dojem,
stali m skr kresanmi.
V diele Ozmtvychvstan, ktor sa zachovalo len vnepatrnch
zlomkoch, dokazuje, e sm pojem loveka vyaduje
zmtvychvstanie, lebo lovek sa sklad z iastok navzjom sa
doplujcich. Je proti ich povahe, aby jestvovaly osve.
Euzebius spomna alie Justnove diela: O jednote Boha, Re
Grkom a Re proti Marcionovi. Pochybuje sa, i je Justn ich
pvodcom.
Uenie sv. Justna. Najvia zsluha Justnova spova vtom, e
rozrieil pomer viery a rozumu. Rozum je len vronom boej
mdrosti mdrosti Slova (Logos). Aj vudskch sudkoch s
zrnk pravdy, ale pln pravda je len v zjavench pravdch.
Filozofia, ke je prav, je kresansk. Dokazuje inpirciu Starho
zkona aApokalypsy sv. Jna (Apol. 1, 36; Dial. 6168). Preto
tieto knihy si nemu protirei. Vo svojich dielach sa
najobrnejie zaober kristologiou. Slovo sa stalo Telom, aby
zjavilo uom pravdu. Hriech Adamov nm zavinil smr,
zktorej ns vykpila smr Kristova (Dial. 4353). Syn Bo m

+55
cel podstatu boiu od Otca, je opravdive a podstatne Bohom
(Dial. 61). Sv. Justn nie je teda prvrencom subordinacianizmu,
ako mu ho niektor pripisovali pre ist menej astn vrazy.
Hoci pod Silou Najvyieho (Lk. 1, 35) sv. Justn nerozumie
tretiu bosk Osobu, le druh, jednako inde vslovne pe, e
kresania sa klaaj na treom mieste Duchu, ktor hovoril skrze
prorokov (Apol. 1, 13). Boh stvoril pre svoju slubu anjelov,
ktor maj slobodn vu ako udia. Mnoh znich zneuili svoju
slobodu, obcovali s udskmi enami a splodili dmonov, ktor
kodia uom (Apol. 1, 28). Justn hovor, e udsk dua
neme i bez tela. ije nie preto, e je ivotom, ako Boh, le e
m as v ivote (Dial. 6). Hne po smrti sa dostan do neba
len due muenkov. Niemenej je dleit aj svedectvo
Justnovo o liturgii II. storoia, najm o sa tka sviatosti krstu,
Eucharistie a zasvtenia da Pnovho. Krst sa udeuje umytm
vodou a v mene troch boskch Osb. Jeho inok je
znovuzrodenie loveka. Sv. Justn vyznva skuton prtomnos
Jeia Krista pod spsobom chleba avna (I. Apol. 66). Nemlo
sa diputovalo otom, i sv. Justn priznval Eucharistii charakter
obety. Podnet k pochybnostiam dal vrok (Dial. 117), e
modlitba apoakovanie s dokonal obeta. No na inom mieste
(Dial. 41) vslovne uvdza, e Eucharistiu predpovedal
Malachi, m rozumie rozhodne obetn rz Eucharistie.
Sv. Justn vo svojej teologii je pod znanm vplyvom
Platnovej filozofie. Chce by ortodoxnm kresanom a pevne
stoj na zklade boieho zjavenia. Jednako, azda nevedomky,
uviedol Platnovo uenie do kresanskej nuky.
Sv. Justn je sce chiliastom, ale priznva, e vea kresanov,
ktor ij bezchybnm ivotom, zamieta nzor o tiscronom
panovan Krista svyvolenmi.
EDCIE: Migne, P. P. Gr. 6.
PREKLADY: Pisma Ojcw Kociola, IV, Pozna. O. Bardenhewer,
Bibliothek d. Kirchenvter (Apologie), sv. 12, Mnchen. esky: Na hlubinu,
r. XIX, . 1 (Apologia).
+56
 LITERATRA: K. Hubik, Die Apolog. d. hl. Justinus, Wien, 1912. L.
Feder, OSB, Justins des Mrtyrers Lehre von Jesus Christus, Freiburg i. B., 1906.
F. Cayr, Patrologie, Paris, 1931. Bardenhewer, Gesch. d. altkirch. Lit., Freiburg
i. B., 1913. Casel, Die Eucharistielehre Iustins des M. vDer Katholik, 1914.
Pfttisch OSB, Der Einfluss Platos auf die Theologie Iustins d. M., Paderborn,
1910 A. Bry, Saint Iustin, Paris, 1911.

+57
 Tacin Asrsky.
Tacin bol iakom sv. Justna. Jednako je medzi nimi vek
rozdiel. Obidvaja dobre poznali grcku filozofiu. Ale km Justn
aj ako kresan si ju vysoko vil, Tacin po svojom obrten
vemi ostro odsdil grcku vedu, kultru a umenie. Sv. Justn
ostal vern poznanej kresanskej pravde do smrti, Tacin sa stal
heretikom.
Tacin sa narodil vAsrii okolo r. 120 zpohanskch rodiov.
tudoval filozofiu a porovnval rozlin nboenstv. Mnoho
cestoval atak sa dostal aj do Rma. Tam tal sv. Psmo, tudoval
ho a stal sa kresanom. Bol iakom sv. Justna a po jeho smrti
sm otvoril v Rme kolu. Pre svoju nruiv povahu dostal sa
do sporov s cirkevnmi predstavenmi, a preto sa vrtil na
Vchod. Roku 172 sa pridal kugnostickej sekte Enkratikov, ktor
opovrhovali manelstvom, povanm msa a vna, a preto pri
Eucharistii namiesto vna upotrebvali vodu (aquarii). as
aokolnosti jeho smrti nie s znme.
Z jeho mnohch diel sa zachovaly len dve: Re ku Grkom
psan okolo r. 170, teda prv ne sa stal heretikom
a Diatessaron, ivotopis Pna na zklade tyroch evanjeli, ktor
napsal po svojom odchode na Vchod.
Re kuGrkom je apologia, napsan vo forme vodnej rei pri
otvoren kolskho vyuovania; patrila i irej verejnosti. Na
zaiatku uvdza pohntky, ktor ho priviedly ku kresanstvu.
Hovor, e kresanstvo m prednos pred pohanstvom pre svoje
vzneen uenie ipre svoj star pvod. Biblick knihy s starie
ne najstarie pohansk diela grckych spisovateov.
Diatessaron, aksi harmnia evanjeli, sa teilo v Srii vekej
vnosti ajeho text bol pojat aj do srskej liturgie. Okolo r. 360
napsal knemu sv. Efrm komentr. Pvodn text sa nezachoval;
mme len arabsk prepracovanie dvnejieho srskeho prekladu.

+58
 Tacin patr medzi najoriginlnejch apologtov II. storoia.
Povahou je bli Tertulinovi ne svojmu uiteovi Justnovi.
Svojich protivnkov sa neusiluje presvedi a zska, le
znemoni irniou a sarkazmom. U protivnkov nevid ni
dobrho. Pohania maj vetko zl, ich umenie je nemravn,
literatra detsk, filozofia liv.
V dokazovan je obratn. Jeho re je obsan a pln
oduevnenia. Sloh je miestami vzletn. Prvom ho nazvaj
grckym Tertulinom.
EDCIA: Migne, P. P. Gr. 6.
LITERATRA: Catandella, Note dinterpretazione sopra il testo di Taziano,
v Didaskaleion, Turin, 1929. Bornstein, Beitrge zu Tatians Rede an die
Griechen, Rostock, 1923.

+59
 Atenagoras Atnsky.
Apologie sv. Justna a Tacina pri vekej erudcii viac-menej
zanedbvaj formu. Atenagorova Apologia vynik aj s tejto
strnky. Menuj ho kresanskm filozofom atnskym.
O jeho ivote nevieme skoro ni. Euzebius asv. Hieronym ho
ani nespomnaj. Filip Sidetes ho spomna okolo r. 430 ako
predstavenho katechetickej koly alexandrijskej. Je to vak vemi
pochybn. Pravdepodobn je, o hovor o om alej, e bol
rodom pohan, tudoval Psmo sv., aby podvrtil kresanstvo, no
stal sa kresanom sm. Roku 177 napsal obrann spis kresanov,
ktor venoval Markovi Aureliovi. Neskorie napsal traktt
ozmtvychvstan. Okolnosti jeho smrti s neznme.
V apologii Supplicatio pro christianis Atenagoras podvracia tri
vitky proti kresanom: ateizmus, nemravnos a antropofagiu.
Apologia i so strnky literrnej patr medzi najkrajie diela II.
storoia. Sved ovekej nadanosti aspravodlivosti pvodcu.
Druh jeho dielo De resurrectione mortuorum je najlepie medzi
spismi starho veku, ktor rokuj o zmtvychvstan.
Zmtvychvstanie je mon, ba potrebn, lebo ho vyaduje
dstojnos loveka, bytosti rozumnej, ktor nesmie pomin
asom. Dua je nesmrten sama pre seba, telo pre duu. To
sved, e lovek neme dosiahnu svoj cie na tomto svete,
preto mus by pre in monos.
Atenagoras je najlepm svedkom doby prednicejskej vo veci
sprvnej viery vtedajch kresanov oNajsv. Trojici. Ako sv. Justn
aj on si vysoko vi grcku filozofiu a najm k Platnovi m
kladn postoj.
LITERATRA: Migne, P. P. Gr. 6.
TDIE: De Apologia Athenagorae, Paris, 1898. Lehmann, Die
Auferstehungslehre des Athenagoras, Leipzig, 1890. Graf v. Preysing, Ehezweck u.
zweite Ehe bei Athenagoras, v Theol. Quartalschrift, 1929. O. Bardenhewer,
Bibl. d. Kirchenvter 12., Mnchen, 1913.

+60
 Sv. Teofil zAntiochie.
Sv. Teofil je skr uencom hlbokho vzdelania ne
apologtom.
Narodil sa vblzkosti Eufratu, ako to sm spomna vo svojich
spisoch (Ad Autolyc. 2, 24). Pochdzal z pohanskch rodiov,
vchovu mal grcku alen vpokroilom veku stal sa kresanom.
Roku 169 zvolili ho za biskupa vAntiochii, ako hovor Euzebius.
Ist je, e rok 180 preil, lebo vo svojej tretej knihe (Ad Aut. 3,
27) spomna smr Marka Aurelia (180). Ke teda Euzebius pe,
e Teofilov nstupca nastpil na biskupsk stolec v Antiochii r.
177, to by znamenalo, e rok 180 u nepreil. Toto mono
celkom urite povaova za omyl.
Poda Euzebia Teofil psal proti herze Hermogenovej aproti
Marcionovi. Napsal viac katechetickch vah. Sm spomna vo
svojom diele Ad Autolycum (2, 30) jeden svoj spis De historiis.
Tieto spisy sa vetky nezachovaly. Zachovaly sa od neho len tri
knihy Ad Autolycum.
Teofilov priate Autolycus, vzdelan pohan, posmieval sa
kresanskmu nboenstvu pre vieru v neviditenho Boha. To
dalo Teofilovi podnet napsa trojdielnu Apologiu, ktorej
jednotliv knihy boly uverejnen vmench asovch odstupoch.
V prvej knihe (14 kap.) odpoved Autolycovi, e Boha
kresanov nevid sce udsk telesn oko, ale iastone sa d
vidie oami rozumu, lepie ho vidie oami veriacej due
a z tvri do tvri ho uvidme len na konci sveta v slve.
Vdruhej knihe opisuje naivnos pohanskho nboenstva, proti
ktormu stoj kresanstvo so svojm istm uenm o stvoren
sveta, o prarodioch a o padku do hriechu. V tretej knihe
podvracia vitky oantropofagii aonemravnosti kresanov.
Pozoruhodn je jeho uenie o Najsv. Trojici. Vraz Trojica
() pouva prv. Bosk osoby oznauje pravidelne
slovami: Boh, Logos a Mdros. Jasne pe o inpircii sv. Psma.

+61
Proroci a evanjelisti sa shoduj vo svojich spisoch, pretoe boli
nstrojmi jednho Ducha Boieho. udsk dua poda Teofila nie
je nesmrten ani smrten. M vak monos by smrtenou
alebo nesmrtenou poda toho, ako sa rozhodne slobodn va
(Ad Aut. 27). Sloh Teofilov je iv, ahk anestrojen. Teofil bol
zbehl v grckej literatre a v dejinch. Tto zbehlos dobre
upotrebil pri dokazovan kresanskch prvd. Psmo sv.
vysvetuje asto alegoricky, ale zato vdy prirodzene
aduchaplne.
LITERATRA: Migne, P. P. Gr. 6. Dr. Czuj, Apologeci Greccy II. wieku,
Pisma Ojcw Koc. tom. XVIII, Pozna.
TDIE: O. Clausen, Die Theologie des Theophilus v. Ant., Zeitschrift f.
wissenschafl. Theol., 1903. Pommrich, Des Ap. Theophilus v. A. Logoslehre,
Leipzig, 1904. Bardenhewer, Gesch. d. altkirchlich. Lit., Freiburg, 1913. U.
Mannucci, Istituzioni di Patr., Roma, 1936. O. Bardenhewer, Bibliothek d.
Kirchenvter, 14, Mnchen, 1913.

+62
 HLAVA II.
Men grcki apologti.
Z Euzebiovho vyprvania vieme o tchto grckych
apologtoch:
Miltiades. Bol iakom sv. Justna. Psal proti montanistom
a Valentinovi. Euzebius spomna (Hist. 4, 17, 5) tri apologie: a)
dve knihy Proti Grkom, b) dve knihy Proti idom, c) knihu
Predstaviteom svetskej moci, v ktorej vysvetuje svoju filozofiu.
Z Miltiadovch spisov sa nezachovalo ni. Vznikly v druhej
polovici II. storoia.
Apolinrius. Bol vraj biskupom hierapolskm vo Frygii za
Marka Aurelia, ktormu venoval apologiu okolo r. 172. Okrem
nej m 5 knh Proti Grkom adve knihy Opravde.
Mileto Sardsk. Biskup bohabojnho ivota a plodnej
spisovateskej innosti. Zomrel okolo r. 195. Euzebius podva
zlomok jeho apologie, psanej Markovi Aureliovi, v ktorej sa
prejavuje jeho vek uenos a rencka pohotovos. Oratio
Miletonis coram Antonino Caesare, povaovan Euzebiom za jeho
apologiu, pochdza z neskorch ias. Podobne i spisy
o vekononch sviatkoch, o stvoren, o krste, o Cirkvi, o viere
aoSpasiteovi mylne sa pripisuj Miletovi.
Kresansk Zpad dlh as pripisoval Miletovi spis,
pochdzajci zoIV. storoia, De transitu B. Mariae Virginis.
Autor opisuje smr Matky Boej vJeruzaleme. Apotolovia sa
dostali kjej smrti zzranm spsobom. Boli nesen vo vzduchu.
Pochovali Matku Boiu vGetsemanskej zhrade. Kristus Pn ju
zobudil avzal do nebies.
Hermias. Filozof Hermias je autorom satirickho spisu Irrisio
gentilium philosophorum, v ktorom sa vtipne vysmieva pohanskm
filozofom, e nemaj sprvneho nzoru na Boha, na stvorenie,
na svet, na udsk duu, na hmotu a na ducha. Dogmaticky je

+63
bezvznamn. Nevedie, kedy bol napsan, ale povahou patr
medzi apologie II. storoia.
EDCIE: Migne, P. P. Gr. 56.
LITERATRA: Bardenhewer, Gesch. d. altkirchl. Lit., Fr. 1913.
Marx, Abriss d. Patr., Paderborn, 1919. Rauschen-Altaner,
Patrologie, Freiburg, 1931. Cayr, Patr. et hist. de la Thologie,
Paris, 1932.

+64
 HLAVA III.
Latinsk apologti II. storoia.

Zaiatok latinskej kresanskej literatry.

Liturgickou a spisovnou reou rmskej Cirkvi do r. 200, ba
skoro do r. 250, bola grtina. Klement Rmsky, Hermas a sv.
Justn psali po grcky, najstarie npisy v katakombch tie s
grcke. Latinsk re v liturgii a literatre nepouili po prv raz
v Rme, le v severnej Afrike. Najstar kresansk spis Passio
martyrum Scilitanorum, napsan v latinskej rei r. 190, pochdza
zo severnej Afriky. Kee jednoduch ud na Zpade grtine
nerozumel, kresanstvo sa muselo postara, aby na Zpade bola
m skr uveden do liturgie latinina a aby sv. Psmo bolo
preloen do nej.
Priekopnkmi kresanskej literatry latinskej s Mincius Flix
aTertulin.

+65
 Minucius Flix.
Latinsk apologia Octavius sa dstojne dru k apologetickm
spisom grckym. Autorom je Markus Mincius Flix Je akiste
africkho pvodu. VRme il ako advokt. Zjeho spisu vysvit,
e bol vysoko vzdelan. Ako sm pe, kresanstvo prijal len
v pokroilom veku a ako kresan ostal prvnym obhajcom na
rmskom fre.
Pripisuje sa mu viac spisov, z ktorch istotne od neho
pochdza len apologia Octavius.
K Minciovi Flixovi prichdzaj na nvtevu dvaja priatelia,
pohan Ceclius Natalis a kresan Oktvius Janurius. Podnikli
vychdzku do Ostie a na morskom brehu sa rozvinula medzi
nimi nboensk debata. Ceclius obviuje kresanstvo, Oktvius
ho brni a Minucius m lohu sudcu. Ceclius zaujma
stanovisko nboenskho skeptika atvrd, e oBohu nememe
ni istho vedie. Kresania, ktor nemaj filozofick vzdelanie
aopovauj sa pripisova si zaruen znalos neviditench vec,
sa stvaj smienymi. V tej neistote je ete najvhodnejie, ke
svet ostane pri osvedenom kulte bohov, ktorm sa stal Rm
silnm a vekm. Oktvius rad-radom vyvracia jeho vvody.
lovek je stvoren, aby poznal pravdu. Boha nevid, ve neme
pozrie ani do slnka. Bohovia pohanov boli obyajn udia,
ktorm neskorie vzdvali boiu ctu. Rm sa stal vekm nie
kultom bohov, le plienenm a nsilenstvom. Obvinenie
kresanov je re osoovanie.
Ceclius je premoen a stva sa veriacim. Traja priatelia
vshode odchdzaj domov.
Minciovo dielo je vrazom a mylienkovm postupom
podobn Tertulinovmu Apologetiku. Preto sa mysl, e
Tertulin erpal zo spisu Octavius. Dnes m medzi vedcami
prevahu presvedenie, e Tertulinov Apologeticus, spsan r.

+66
197, je skorieho pvodu. Poda toho Octavius vznikol
vostatnch rokoch II. storoia.
Vonkajou formou a spisovateskm umenm prevyuje
Minciov Octavius vetky apologetick spisy prvch troch
storo. S dogmatickej strnky neprina ni novho. Dkazy
berie len zrozumu, nie zosv. Psma. To, pravda, zodpoved jeho
cieu, lebo chcel vzdelanmu rmskemu svetu predstavi
kresansk nboenstvo, odvodnen avysvetlen poda sasnej
filozofie.
EDCIE: Migne, P. P. ser. lat., 3.
LITERATRA: Dr. Sajdak, P. O. K., Minucjusz Feliks, Tom. II, Pozna.
Slov. preklad: Edcia Ad fontes, SSV, 1950 (Jn Marko).
TDIE: G. B. Bertoldi, M. Minuzio F. e suo dialogo Ottavio, Rome, 1906.
Bardenhewer, Gesch. der altkirchl. Lit., Freiburg, 1913. U. Manucci, Istituzione
di Patrologia, Roma, 1936. Schmidt, Minucius Felix oder Tertullian?, Leipzig,
1932. O. Bardenhewer, Bibl. d. Kirchenvter 14, Mnchen, 1913.

+67
 Tertulin.
Prv medzi slvnymi spisovatemi, ktorch dala zpadnej
cirkvi latinsk Afrika, je Tertulin.
Tertulin (celm menom Quintus Septimius Florens
Tertullianus) narodil sa v Kartgu medzi r. 150 a 160
z pohanskch rodiov. Jeho otec bol stotnkom v prokonzulovej
armde. Dostalo sa mu dkladnho vedeckho vzdelania.
Oboznmil sa i s grckou literatrou. Najviac vynikal
vprvovede apoda Euzebia bol ist as prvnikom. Vmladom
veku nemal porozumenia pre kresanstvo, ba posmieval sa mu.
Po veselo preitej mladosti dojat heroizmom kresanskch
muenkov stal sa okolo r. 196 kresanom. Poda veobecnej
mienky kresanskho staroveku okolo r. 200 dal sa vysvti na
kaza, hoci bol enat. Rozvinul neobyajne bohat literrnu
innos proti pohanom, idom a bludrom na prospech
kresanskej pravdy. Asi 10 rokov vytrval v obhajobe ortodoxnej
viery. Potom ho zviedla jeho nespokojn povaha do
montanistickho bludu. Zpoiatku bojoval mierne od roku 213
s celou vehemenciou sa obrtil proti psychikom (katolkom),
obviujc ich, e sa nepridriavaj dos prsne kresanskch
zsad. oskoro mu nestaila ani rigorznos montanistov, preto
zaloil vlastn stranu tzv. tertulinistov. Vjeho ivote, ke u bol
kresanom, rozoznvame tri peridy: katolcku do r. 206,
polomontanistick do r. 213 amontanistick po r. 213.
Z mnohch Tertulinovch literrnych prc 20 knh patr do
peridy katolckej, 13 do polomontanistickej a es do prsno
montanistickej. Nie je ist, i sa na konci ivota smieril
sCirkvou. Sv. Hieronym spomna, e dosiahol vemi vysok vek.
Zomrel medzi r. 240 a250, poda inch u r. 220.
Tertulin patr knajoriginlnejm anajplodnejm latinskm
cirkevnm spisovateom. Jeho poetn diela poda obsahu
zadeujeme do troch skupn: a) apologetick (5 diel), b)

+68
polemick (8 diel), c) morlno-asketick (18 diel). Poda toho,
kedy ich psal, s ortodoxn amontanistick.
Apologetick spisy. Predn dielo tejto skupiny je Apologeticus.
Napsal ho okolo r. 197 provincilnym nmestnkom rmskej re.
Odchodne od doterajch apologtov Tertulin podvracia len tie
obvinenia kresanov, ktor s politickho rzu. Zmenil aj
obvykl metdu apologtov. Nepostupuje filozoficky, le
prvnicky. Ukresanov sa poklad za zloin u samo kresansk
meno. Rmske sdnictvo dovouje kadmu zloincovi obranu,
len kresanom nie. Zloincov muenm ntievaj, aby sa priznali
kvine. Kresanov muia preto, aby zapreli Boha. No ukrutnosti
hovor na konci apologie neukodia kresanom, naopak:
Plures efficimur, quotiens metimur a vobis, semen est sanguis
christianorum (kap. 50).
Ad nationes dve knihy. Tto apologiu, adresovan pohanom,
napsal ete pred Apologetikom. Apologia je vlastne rozrenm
Spasiteovch slov: Pokrytec, najprv odstr brvno zo svojho
oka apotom ha vytiahnu smietku zoka svojho brata (Mt 7,
5). Spis je skr nrt ne dokonen prca.
De testimonio animae. Tie sa zd by len nrtom adoplnkom
kApologetiku. Kresansk pravdu dokazuje psychologicky. Dua
udsk je od prrody kresansk (anima naturaliter christiana).
Ad Scapulam. Prokonzul Afriky Scapula bol neobyajne krut
voi kresanom. Tertulin ho napomna, aby odhodil ukrutnos
a poukazuje na smutn koniec vetkch doterajch
prenasledovateov kresanstva.
Adversus Iudaeos. Asi z r. 196. Psan je vo forme diputy
kresana soidovskm prozelytom, kde autor dokazuje, e vetky
proroctv Starho zkona sa splnily vKristovi.
Polemick spisy. Najvznamnejm Tertulinovm dielom nielen
zpomedzi polemickch spisov, le zo vetkch vbec, je De
praescriptione haereticorum. Psal ho okolo r. 200. V kontroverzii
s heretikmi pouva Tertulin ako prvnik spsob vhrady

+69
(exceptio) rmskeho prva. Vhradu mohol poda pred sdom
obalovan proti alobcovi. Ke bola odvodnen, aloba sa
alimine zamietla.
Za vhradu (excepciu) pouva Tertulin premlania
(praescriptio) a hovor, e heretici nemu dokazova zo sv.
Psma sprvnos svojej nuky, kee toto prvo patr len Cirkvi,
zaloenej apotolmi, ktorej apotolovia sverili zjaven uenie.
alej hovor, e vCirkvi je prav to, o je pvodn. Ale pvodn
je len nuka katolcka a kad herza je voao novieho.
Katolci maj v kadom ohade prvo premlania, preto
s heretikmi niet o diputova a ich nuka m sa a limine
zamietnu.
Adversum Marcionem (5 knh). Tertulin u r. 200 psal proti
metafyzickmu dualizmu gnostika Marciona. Neskorie dva razy
prepracoval svoj spis, ktor r. 207 vyrstol na 5 knh. Proti
Marcionovmu dualizmu dokazuje jednotnos a) Boha dobrho
a spravodlivho, b) Boha a Stvoritea, c) zjavenho Spasitea
a prisbenho Mesia. Kristus nie je en v zdanlivom tele.
Vposlednej knihe dokazuje, e knihy Starho aNovho zkona
si neprotireia.
Adversus Hermogenem. Hermogenes, maliar afilozof vKartgu,
iak Marcionov, tvrdil, e Boh stvoril svet z venej, nestvorenej
hmoty. Tertulin mu dokazuje, e svet m poiatok alen Boh je
ven. Podobn rz m idielo Adversus Valentinianos.
Adversus Praxeam. Praxeas hlsal patripasianistick nuku (Boh
Otec ipoda osoby je toton soSynom, preto spolu snm trpel
= patripasianizmus). Tertulin ho podvracia tm, e podva
uenie o Najsv. Trojici, ktor je najvstinejie z prednicejskej
doby. Slovo trinitas upotrebuje na oznaenie osobnej odlinosti
vBohu.
De carne Christi. Spis je namieren proti doktom. Tertulin
v om dokazuje, e Kristus mal opravdiv udsk telo. Musel
opravdive trpie, preto musel sa aj narodi ako opravdiv lovek.

+70
V obhajovan pravej udskosti Kristovej iel tak aleko, e
popieral panenstvo Matky Boej, nie sce ante partum, ale in
partu et post partum.
De resurrectione carnis. Tu dokazuje rozumovmi dvodmi azo
sv. Psma totonos tela, ktor vstane zmtvych, stelom terajm.
OKristovom tele hovor, e nebolo peknho zovajku.
De anima. Vtomto diele pe opodstate due. Je to najstaria
kresansk psychologia.
Morlno-asketick spisy. Ako katolk napsal: De oratione
vysvetlenie Otena; De patientia o nosti, ktorej ani sm
nemal auznva, e pe onej ako chor ozdrav; De poenitentia
poukazuje na nevyhnutnos poknia pred krstom apo spchan
kapitlnych hriechov (modlosluba, vrada, cudzolostvo); Ad
uxorem napomna svoju manelku, aby sa po jeho smrti
nevydala, alebo ak sa vyd, teda len za katolka; Ad martyres
posmeuje a oduevuje kresanskch vzov, aby sa nebli
zomrie za vieru; De cultu feminarum odsudzuje prlin ensk
pchu v obliekan; De spectaculis dokazuje, e kresan nem
navtevova pohansk divadeln hry.
Ako montanista napsal diela: De pudicitia, kde rob rozdiel
medzi hriechami odpustitenmi a neodpustitenmi; popiera
prvomoc Cirkvi rozhreova od kapitlnych hriechov. De ieiunio
adversus psychicos je potupn spis o katolkoch (psychici), ktorm
vytka oberstvo, lebo sa nepostia 40 dn ako montanisti
(pneumatici), len niekoko dn alebo len niekoko hodn pred
Vekou nocou; De monogamia aDe exhortatione castitatis voboch
zavrhuje druh manelstvo, hoci v spise Ad uxorem povaoval
h o z a d ovo l e n ; D e f u g a o d s u d z u j e t e k p re d
prenasledovanm, najm tek duchovnch; De corona militis
kresansk vojak si nesmie da oveni hlavu; zakazuje
kresanom vojensk slubu; De virginibus velandis panny sa
maj zahali zvojom nielen vkostole, le vdy, ke sa zjavia vo

+71
verejnosti; De idololatria kresan nem prija miesto uitea
vpohanskch rodinch.
Tertulin je zakladateom teologickej vedy na Zpade.
Latinsk teologia m od Tertulina nielen re, le i osobitn
charakter. Km na Vchode zkladom teologie bola filozofia,
Tertulin, hoci celkom nepopiera prvo filozofie, predsa
oznauje filozofov za patriarchov herzy (De anima 23).
Porozumenia pre pekulciu nemal, ale o to v smysel
juristick. Kresanstvo je faktom, preto platia pre vetky
princpy udskho zkonodarstva. Tu sa sce dopustil prudk
Tertulin velijakch prestrelkov, no teologii on dal juristick
istotu.
Latinsk re si osvojil ako nik in. Neusiloval sa o krsu, ale
o presnos vrazu. Je pvodcom latinskej teologickej
terminologie. Charakterizuje ho bystr rozum, presn sudok
a advoktska pohotovos v odpovedi. V celom jeho inkovan
vidie ohnivos Pnov, spojen srmskou praktinosou. Ako syn
vojaka je nepoddajn. Protivnka sa neusiluje zska, le plne
znemoni miestami sarkazmom, miestami juristickou
obratnosou.
Nepokojn, stle podrden povaha asto ho hnala do
extrmov. Ako horlivo, ba vnivo hjil zpoiatku katolkov proti
pohanom, tak urputne bioval ako montanista ich dajn
poloviatos a laxnos. Montanistickmi nhadmi chcel len
zdokonali kresansk mravy. Zjavenej kresanskej nuke chcel
osta vern navdy.
V teologickom uen s dleit Tertulinove dkazy ojestvovan
Boha, erpan zviditenho sveta (De resur. carn. kap. 3). Boh je
dokonal, lebo je nestvoren. Imperfectum non potest esse, nisi
quod factum est (Adv. Hermog. kap. 28). Niekedy upotrebuje
o Bohu slova corpus, o vak m smysel substancie. V uen
o Trojici je ortodoxn. Hji trojitos osb: Tres personae, una
substantia (Adv. Prax. kap. 2). O druhej boskej osobe hovor,

+72
e je od venosti, ale jej pomer k Bohu per nativitatem
perfectam je len od stvorenia sveta (Adv. Prax. kap. 7). Preto
fuit tempus, cum filius non fuit (Adv. Herm. 3). Tu prejavuje
Tertulin tie ist nhady, ktor mal neskorie Arius.
Kristologia Tertulinova je bezchybn. Rozoznva dve
prirodzenosti v jednej osobe Kristovej. Proti doktom hji
opravdiv udskos Kristovu. Zzraky Jeiove svedia o jeho
opravdivej boskosti, utrpenie dokazuje jeho opravdiv udskos
(De carne Chr. 5).
Tertulinovo prvnick ponmanie sa dobre uplatnilo pri
uen de merito et demerito. Ke lovek spln zkon bo, zasli si
od Boha odmenu astane sa voi Bohu petitorom; Boh je jeho
debitor. Hriechom stane sa lovek dlnkom Boha apovinn je
da zadosuinenie poknm. (De poenit. 5.)
Tertulin u, e dedin hriech, vitium originis, je v lovekovi
naturale quodammodo (De anima 41). O dui hovor, e je
prenosom (tradux) ploditea do plodu; odtia je podobnos
duevnch vlh medzi rodimi ademi (traducianizmus) (De an.
36). Krst det okrem prpadu nevyhnutnosti neodpora. Krst
udelen heretikmi neuznva za platn (Bapt. 18). Montanistick
je i jeho uenie o Cirkvi: Ubi tres, ecclesia est, licet laici.
O pokn hovor, e Cirkev nem prva odpa kapitlne
hriechy (De pud.) Sprvne je jeho uenie o relnej prtomnosti
Pna Jeia vo Sviatosti Oltrnej. Popiera sviatos posvtenia kazstva
hovoriac, e niet rozdielu medzi kazmi a laikmi (praescr. 41).
Manelstvo Boh nezaloil, len ho trp. Druh manelstvo je aksi
druh cudzolostva (Pud. 16, 5).
Tertulin uznva, e due po smrti mu trpie a iv im
mu pomc vrcnou modlitbou. Muenci sa hne dostan do
venej slvy (Anim. 51, Resur. 43). Bol chiliastom (Adv. Mar. 3).
Pre svoj neobyajn talent avek uenos Tertulin si zskal
vea ctiteov medzi neskormi cirkevnmi Otcami. Najm sv.
Cyprin uctieval v om svojho uitea, hoci jeho meno nikde

+73
vslovne nespomna. V III. storo ho vslovne nespomna ani
jeden spisovate, hoci erpali zjeho diel.
Tertulin mal pre svoje omyly vea odporcov. Sv. Augustn ho
zarauje medzi heretikov. Sv. Hieronym ho vmnohch miestach
odbavil tm, e nebol lovekom Cirkvi (De Tertulliano nihil
amplius dico quam ecclesiae hominem non fuisse. Hier. Adv.
Helv. 17). Podva o om posudok celej Cirkvi, ke hovor: In
Te r t u l l i a n o l a u d a m u s i n g e n i u m , s e d d a m n a m u s
haeresim (Hieron. Adv. Ruf. 3, 27).
EDCIE: Migne, P. P. L. 13. Corpus script. eccl. lat. 20, 47, Vienne,
1906.
PREKLADY: Pisma Ojcw Koc., XIX, Pozna. Bardenhewer, Bibliothek,
der Kirchenvter, 7, 24, Mnchen.
LITERATRA: A. dAls, La thologie de Tertullien, Paris, 1905. K.
Adam, Der Kirchenbegriff Tertullians, Paderborn, 1907. H. Hoppe, Beitrge zur
Sprache und Kritik Tertullians, Lund, 1932. I. Hoh, Die Busse bei Tertullian,
Zeitschrift Theologie u. Glaube, 1931. Tamtie I. Khne, Die kirch.
Eheschliessungsform in der Zeit Tertulians. I. Lortz, Tertullian als Apologet,
Freiburg, 1927. Beck, Rmisches Recht bei Tertullian und Cyprian, Halle, 1930;
Lortz, Tertullian als Apologet, Mnster, 1929; Vellico, La rivelazione e le sue fonti nel
De praescriptione haereticorum di Tertulliano, Roma, 1935.

+74
 HLAVA IV.
Polemick literatra II. storoia.
Apologti brnili Cirkev proti tokom pohanov a idov.
Okrem tchto zovntornch nepriateov Cirkev vemi trpela od
nepriateov vntornch, bludrov, gnostikov amontanistov. Proti
nim brnili Otcovia Cirkev svojimi polemickmi spismi.
Gnosticizmus. Na kresanstvo prestpilo vea filozoficky
vzdelanch ud. Niektorch neuspokojovala nuka kresanstva
o zkladnch pravdch, o Bohu, stvoren sveta a o loveku.
V snahe po dokonalejom poznan ( = poznanie miesto
= viery) zavrhli zjavenie plne, alebo iastone anahradili
ho nboenskofilozofickm poznanm. I to, o podrali
zo zjavenia, vysvetovali alegoricky, a primieajc k nemu
rozlin filozofick terie a orientlny kult, vytvorili fantastick
svetov nboensk nhad vrozmanitch odtienkoch.
Gnostici chceli da uspokojiv odpove hlavne na tieto
otzky: Zkadia je vo svete zlo, ako povstala hmota a ako sa
dostala do spojenia s duchom v lovekovi a ako sa vyslobod
duch zhmoty (vykpenie).
ako privies rozlin odtienky gnosticizmu na spolonho
menovatea. Shoduj sa iba v tom, e vysvetuj spomenut
otzky na zklade dualizmu. Je toti princp dobra, Boh
aprincp zla, hmota. ZBoha emanciou vystupuj eny, bytosti
medzi Bohom a hmotou. m alej stoja od Boha, tm s
nedokonalejie. Jeden zenov, Demiurg, sa previnil. Stvoril proti
vli boej viditen svet. Vlovekovi je zrodok dobra zavret do
zlej hmoty. Dobro zloveka vyslododil bo en Kristus, ktor
sa spojil s lovekom Jeiom. Poda inch gnostikov Kristus
nemal vbec opravdivho tela (doktizmus).
Montanizmus. Karizmy prvej cirkvi prestaly asi v II. storo
okolo r. 160 po Kr. Chcel ich obnovi Montanus, kaz zFrygie.
Uil, e po zjaven Starho zkona (Boha Otca) a Novho
+75
zkona (Boha Syna) nasleduje tretie, zjavenie Ducha Svtho,
ktorho orgnom je Montanus. Tretie zjavenie dopln druh
a bude sa prejavova hlavne v hojnosti kariziem. Montanizmus
charakterizuje prsna mravouka. Druh manelstvo je zakzan,
pst mus by ovea prsnej ne pst katolkov, hriechy spchan
po krste nemu by odpusten. Montanisti sa menuj aj
pneumatikmi oproti katolkom, psychikom. Montanisti boli
chiliastami; verili v tiscron panovanie Krista s vyvolenmi
pred koncom sveta.
Gnostick a montanistick spisy heretikov sa zva stratily.
Znme s len ich zlomky uIreneja, Hipolyta, Euzebia au inch
polemickch spisovateov.

+76
 Straten protignostick spisy.
Hegezip. Pochdzal z Palestny. Pravdepodobne bol
idokresanom. Za ppea Aniceta (155166) priiel cez Korint
do Rma, kde sa schdzal s mnohmi biskupmi, u ktorch
naiel jednu a t ist vieru. Tto vieru spsal po svojom
nvrate v piatich knihch, nazvanch Memorabilia. Nimi chcel
podvrti omyly gnostikov. Ilo mu oto, aby dokzal apotolsk
tradciu. Pritom opisuje viacer dejinn udalosti. Preto povaoval
sv. Hieronym jeho dielo za cirkevn dejiny. Poda vlastnho
priznania sm sostavil prv katalog ppeov po Aniceta.
Rodon. iak Tacinov, pvodom z zie. Za cisra Komoda
psal proti gnostikovi Marcionovi. Podobne i biskup Filip
zKortyny.
Euzebius uvdza ete viacerch spisovateov proti
gnosticizmu: Maxima, Kandida aApiona, oktorch okrem ich mien
nevieme ni bliieho.
LITERATRA: Migne P. P. s. gr. 5. Bardenhewer, Gesch. d. altkirchl. Lit.,
Freiburg 1913. Rauschen-Altaner, Patrologie, Freiburg 1931. Cayr,
Patrologie, Faris 1931.

+77
 Sv. Irenej.
Narodil sa okolo r. 140 v Malej zii v blzkosti Smyrny. Bol
iakom sv. Polykarpa, ktorho si po cel ivot vemi vil. Za
prenasledovania kresanov v dobe Marka Aurelia r. 177
vyskytuje sa po prv raz jeho meno v Lyone, v Galii, kde bol
kazom. Lyonsk kresania si vemi vili jeho uenie
aortodoxnos avyslali ho r. 177 do Rma kppeovi Eleuterovi
s listom, tkajcim sa montanistickho bludu. Po muenckej
smrti starukho lyonskho biskupa Potina stal sa Irenej jeho
nstupcom. Ako biskup bojoval hlavne proti bludom gnostickm
a montanistickm. Jeho priinenm kresanstvo sa poteitene
rilo vcelej Galii. Vrokoch 190. zasiahol do sporu ovekonon
sviatky a chcel dosiahnu vyrovnanie medzi Vchodom
aZpadom. Ojeho vekej autorite sved ito, e vspomenutom
spore dovolil si napomen k miernosti aj samho ppea
Viktora I. (189-198). Ojeho smrti nemme spoahlivch dt. Sv.
Hieronym oznauje ho menom muenka. stne podanie vrav,
e podstpil muencku smr r. 202 alebo 203.
Euzebius spomna, e sv. Irenej bol pvodcom mnohch
spisov. Zachovaly sa nm od neho len dve diela, a to: Adversus
haereses aDemonstratio praedicationis apostolicae. Sv. Irenej ich napsal
po grcky, ale spisy sa zachovaly len vlatinskom preklade.
Adversus haereses (5 knh). Podnet napsa toto dielo dal priate
Irenejov, akiste biskup, ktor ho iadal, aby podvrtil gnostick
blud Valentnov. Irenej nielen podvrtil Valentna, le refutoval
gnosticizmus vbec.
V I. knihe li heretick uenie Valentnovo a uvdza krtky
vvoj gnosticizmu, ponc imonom Magom. Proti tomu stavia
uenie Cirkvi. V alch knihch podvracia gnosticizmus, a to
v II. knihe argumentami filozofickmi, v III. knihe dvodmi
z Novho zkona, v IV. dvodmi zo Starho zkona. V. kniha

+78
hovor o poslednch veciach loveka, kde sa prejavuj
chiliastick nhady.
Demonstratio, jeho druh dielo, nie je polemick spis ako
Adversus haereses, le populrny vklad kresanskej viery.
Pozostva z asti teologickej (o Bohu, o Najsv. Trojici, o krste)
akristologickej (Jei, syn Dvidov, Kristus, Syn Bo, mystrium
kra a krovstvo boie). Pravdy evanjelia dokazuje dvodmi
zoStarho zkona.
Sv. Ireneja mono charakterizova dvoma vetami: 1) podvrtil
gnosticizmus a2) zaloil kresansk teologiu. Chcel brni vieru,
ktor Cirkev dostala od apotolov, proti novotm gnosticizmu.
Jeho diela nevynikaj natoko vonkajou formou, ako vntornou
dslednosou. Postupne ich opravuje a dopluje. Tm strcaj
jednotnos a prehadnos, ale zskavaj na jasnosti v detailoch.
Svojich protivnkov, gnostikov, dobre poznal. V ich literatre je
z b e h l . V p o l e m i k e j e d s t o j n , b e z u t i p a n o s t i
azosmieovania.
V teologickom uen opiera sa hlavne o apotolsk tradciu. Za
pravdivos katolckej nuky ru nepretrit sukcesia biskupov po
apotoloch. Sta to dokza o biskupovi rmskom, ktor je
predstavenm rmskej cirkvi, zaloenej sv. Petrom a Pavlom.
Potom pokrauje: Ad hanc enim ecclesiam propter potentiorem
principalitatem necesse est omnem convenire ecclesiam, hoc est
eos, qui sunt undique fideles, in qua semper ab his qui sunt
undique, conservata est ea quae est ab apostolis traditio (Adv.
haer. 3, 3, 2). Srmskou cirkvou musia shlasi vetky cirkvi, ke
s skutone apotolskho pvodu.
Dokazuje jednotu Boha proti gnostikom, ktor rozliovali
medzi Bohom, najvm dobrom a Demiurgom, stvoriteom
sveta. Jednotu Boha nevyluuje trojitos osb. Circuminsessio osb
je vysloven uIreneja slovami: Filius est in patre et habet in se
patrem. (Adv. haer. 3, 6, 2.)

+79
 Jeho kristologia je jasn a je stredobodom jeho bohovedy.
lovek nie je ani dobr, ani zl. Je vak slobodn adobrovone
zhreil vAdamovi, svojom praotcovi (dedin hriech). Vykpenie
loveka mus by relne, na o je potrebn Boholovek. Kristus
sa stal lovekom, aby smieril loveenstvo s Bohom
(recapitulatio). Kristus mal trojak lohu: a) zjavi Nov
aposledn zkon (Adam, Noe, Moji, Kristus), b) zadosuini
za nae hriechy, c) posvti a uini ns dietkami bomi (Adv.
haer. 3, 18). Kristus sa stal vazom nad zlm duchom, druhm
Adamom. Panna Mria zasa svojou poslunosou vyvila
neposlunos Evinu astala sa causa salutis. (Adv. haer. 5, 19.)
plne lovek sa stane astnm ovocia vykpenia len
vbudcom ivote; vtomto ivote dosiahne ivou vierou, svtm
krstom, ktor mono udeova ideom, ahlavne Eucharistiou, ktor
je chlieb avno, premenen na telo akrv Jeia Krista. (Adv. haer. 4, 18,
5.) Sv. Irenej vid vEucharistii Malachiom predpovedan nov
obetu. (Adv. haer. 4, 17.) Poukazuje na potrebu vyzna sa
zhriechov. (Adv. haer. 1, 13, 15.)
Najslabie je Irenejovo eschatologick uenie. Je to smieanina
kresanskch a bludnch nhadov. Poda Ireneja spravodliv
uvidia Boha len po veobecnom sde. Iba muenci sa dostan
hne po smrti do nebies. Ostatn spravodliv bud do sdu aka
na temnom mieste. (Adv. haer. 5, 31.)
Na zemi Kristus bude panova svyvolenmi 1000 rokov pred
veobecnm sdom (chiliazmus).
Poda Ireneja Kristus sa doil 40 rokov a smr podstpil za
cisra Klaudia.
EDCIA: Migne, P. P. Gr. 7.
PREKLADY: Pisma Ojc. Koc., XX, Pozna. O. Bardenhewer, Bibl. d:
Kirchenvter, 34, Mnchen.
LITERATRA: A. Merk, Der armenische Irenaeus Adversus haereses,
Zeitschr. fr kath. Theologie, 1926. S. Herrera, St. Irne de Lyon, Paris,
1920. Kraft, Die Evangelien-Zitate des hl. Irenus, Freiburg 1. B., 1924. A.

+80
Dufourq. S. Irne, Paris, 1905. A. dAls, La doctrine eucharistique de St. Irne,
v Recherches de sc. relig., 1923; Spirkowski, La doctrine de lglise dans St.
Irne, Strasbourg, 1916. Simonin, Mlen sv. Ireneje, Na hlubinu, 1930.

+81
 Muratorsk fragment.
Muratori naiel v Ambrozinskej kninici v Milne rukopis
z VIII. storoia, pozostvajci z 85 riadkov. Spis je nepln,
preto sa menuje po nlezcovi fragmentom muratorskm.
Muratori ho uverejnil r. 1740. Neznmy autor poznamenva na
konci spisu, e Hermasov Pastier bol psan nuperrime
temporibus nostris. Poda toho sa d pribline uri, e rukopis
pochdza zdruhej polovice II. storoia. Kee gnostici popierali
niektor knonick knihy, tto okolnos asi dala pisateovi podnet
sostavi presn soznam knh sv. Psma.
Fragment sa zana evanjeliom sv. Luka. Zmienka
o evanjelich sv. Mata a Marka je zo spisu odstrihnut.
Neuvdza list sv. Pavla k idom, list sv. Jakuba a dva listy sv.
Petra. List sv. Pavla k Alexandrijanom a Laodianom je
vslovne oznaen za neprav. Apokalypsu sv. Petra uvdza ako
knonick ale poznamenva onej, e niektor znaich nechc
ju vcirkvi ta.
Ned sa urite ustli, i njden latinsk text je pvodn,
alebo i je len prekladom grckeho originlu. Vo fragmente
pouvan latinsk slovosled a prli jednoduch re svedia
olatinskej pvodine.
LITERATRA: Schfer-Meinertz, Einleitung in das Neue Testament,
Paderborn, 1913. Bardenhewer, Gesch. der altkirchl. Lit., Freiburg, 1913.
Ritter, Rivisita di archeologia cristiana, Roma, 1926.

+82
 II. AS
KRESANSK LITERATRA III.
STOROIA
Hoci kresanstvo u v II. storo uznvalo, e uenm
protivnkom pohanskm a gnostickm me eli len
primeranmi vedeckmi prostriedkami, jednako teologia II.
storoia ostala viac-menej len populrnou vedou. Ale skoro
zbadalo, e dokonal spech bude ma len vtedy, ke sa
teologick veda postav na stupe, na akom stoja protivnci. Tak
vznikaly osobitn koly teologick. Vynikala najm kola
alexandrijsk, antiochijsk armska.
Katechetick kola alexandrijsk akiste sa vyvinula z primitvnej
koly pre vyuovanie katechumenov. Ale u koncom II. storoia
inkuj vnej vynikajci uenci. Pestovali nielen teologiu, ale aj
svetsk vedu, ako prpravu na teologiu. Kad oban mal do
koly von prstup. Vrchol slvy dosiahla za vedenia Klementa
Alexandrijskho aOrigena. Znej vyli vynikajci uenci, Dionz
Alexandrijsk aAtanz. Alexandrijsk kola mala poruke bohat
kninicu mestsk.
Smer alexandrijskej koly charakterizuje mysticizmus.
Vo vysvetovan sv. Psma, najm Starho zkona, usilovali sa
o alegorick vklad. Kee boli presveden, e doslovn
historicko-gramatick vyklad sv. Psma by asto privlastoval
Bohu veci nemon alebo nedstojn, hadali hlb mystick
smysel biblickch slov a udalost. Ke Origenes opustil
Alexandriu, zaloil v Palestnskej Cezarei nov kolu, kde jeho
slvnym iakom bol Euzebius.
Exegetick kola antiochijsk bola pravm opakom koly
alexandrijskej. Usilovala sa o historicko-gramatick vklad sv.
Psma a o pekulatvno-filozofick smer v teologii. V IV. a V.
storo skrsly vtejto kole poetn komentre ksv. Psmu. kola
sa usilovala celkom odstrni mysticizmus skresanskho uenia,
+83
o krajnch zastancov tohto smeru priviedlo k bludom
arinskym, nestorinskym a pelaginskym, podobne ako zasa
extrmistov koly alexandrijskej k herzam monofyzitickm
amonoteletickm.
Rmska kola vlastne nie je samostatn, ale stoj pod vplyvom
koly alexandrijskej. Podobne vplva kola antiochijsk na kolu
vEdese, prekvitajcu vIV. storo.
O sblenie a vyrovnanie smeru alexandrijskho
s antiochijskm sa usilovali Kapadoania, sv. Bazil, sv. Gregor
Nazinsky asv. Gregor Nisansk (novoalexandrijsk smer).
Cirkev stavala sa k tmto rozlinm smerom nestranne.
Pozitvne hodnoty obidvoch smerov prijala, pobldenia
aprestrelky rovnakou prsnosou odsudzovala azavrhla.

+84
 HLAVA I.
KOLA ALEXANDRIJSK

Klement Alexandrijsk.
Titus Flvius Klement pochdzal pravdepodobne z Atn.
Narodil sa okolo r. 150 z pohanskch rodiov. Okolnosti jeho
obrtenia nie s znme, ale sdiac poda jeho charakteru, akiste
zainkovalo na vzneen kresansk uenie a jeho ist
mravnos. Tiac po hlbom poznan kresanskej viery, podnikol
vea ciest kvznamnm kresanskm uencom. Bol vItlii, Srii
aPalestne; konene sa usadil vAlexandrii uPantna, chrneho
uitea avodcu alexandrijskej koly. Po smrti Pantnovej (okolo r.
200) sa stal predstavenm alexandrijskej koly. Roku 202 alebo
203 musel pre prenasledovanie za Septimia Severa zanecha
Alexandriu a utiahnu sa do Malej zie k svojmu bvalmu
iakovi Alexandrovi, neskoriemu biskupovi v Jeruzaleme.
Zomrel medzi rokom 211 (list Alexandra ho spomna ete
ivho) a216 (v liste ztohto roku pe, e je u mrtvy).
Je mon, e bol kazom (Paed. 1. 6, 37), ale suritosou sa to
ned zisti.
Uite Pantn roziroval uenie alexandrijskej koly len
prednkami. Klement sa neuspokojil len prednanm, le chcel
postavi do sluieb pravdy aj svoje pero. Z poetnch spisov,
ktor spomna vo svojich dielach, zachovalo sa nm len jeho
hlavn, nedokonen dielo (trilogia): Protrepticus, Peadagogus
a Stromata, alej Nrty k vkladu Psma sv. a homilia Quis dives
salvetur.
Vek Klementova trilogia je plnovite sostaven teologick
dielo, ktor poda slov samho autora m cie sprevdza
kresana od jeho duevnho detstva po zrel musk vek. Je to
akiste jeho tudijn pln, poda ktorho prednal
valexandrijskej kole.

+85
 Protrepticus, t. j. upozornenie pohanom, je krtka apologia
kresanstva, pozostvajca z 12 kapitol. Del sa na 2 asti.
V prvej (1-7 kap.) kritizuje pohanstvo, pohanskch bohov a ich
kult. Posudzuje pohanskch filozofov a bsnikov ako pvodcov
mylnho ponmania bostva. V druhej asti povzbudzuje
pohanov, aby prijali kresanstvo. V tomto diele ukazuje sa nm
Klement vo svojej duevnej vekosti ako filozof i ako kresan.
Napsal ho pred r. 200.
Paedagogus v3 knihch pochdza zr. 200-202. Jeho cieom je
uvies obrtenho pohana do kresanskho ivota. S to
morlno-asketick predpisy, poda ktorch si m kresan
usporiada svoj verejn a skromn ivot. Idelom
usporiadanho udskho ivota je Kristus. V 2. a 3. knihe
podva Klement podrobn predpisy ojedle, npoji, byte, span,
zotaven, zbave aobleku.
Stromata v8 knihch skrsly po r. 202. Menuj sa
= koberce, lebo i poda predmetu i usporiadania s pestr ako
vystret koberce. Pravdepodobne neboly psan naraz
a sstavne. V prvch dvoch knihch hovor o hodnote filozofie
pre kresansk vedu, v alch o pomere filozofie k zjavenm
kresanskm pravdm, o pomere kresanstva k pohanstvu,
o manelstve a muenctve at. Kniha sma je nedokonen
ryvok logiky. Od zaatho predmetu asto odbouje
anedokonuje ho.
Nrty () seria poznmok v 8 knihch
kjednotlivm miestam Starho aNovho zkona. Zachovaly sa
len vo vch-mench zlomkoch ako ryvky k vkladu
katolckych listov sv. Petra, Juda Tad. ak dvom listom sv. Jna.
Vklad je alegorick.
Quis dives salvetur je homilia kparabole Pna Jeia obohatom
mldencovi. (Mt 19, 21-24.) V nej vysvetuje Klement, e
bohatstvo samo nie je prekkou spasenia. Preka len vtedy,

+86
ke ho zneuvame. Pri dobrom upotrebovan je bohatstvo
prostriedkom nost.
Klement Alexandrijsk je prvm cirkevnm uencom. Uil
dva sa na zjavenie boie filozoficky a tvrdil, e zrnk pravdy,
roztraten po rozlinch filozofickch smeroch, shromauj sa
v kresanstve. Grcka filozofia je poda Klementa darom
bom a potrebnou prpravou pre teologiu. Avak poznaniu
() len viera me da pln istotu. Kresanstvo je pravou
filozofiou, ktor vie svojou silou, danou jej Bohom, privin
ksebe cel svet. Uvies vieru afilozofiu do sladu bolo najvm
silm Klementovm. inil to scelm oduevnenm, priom ire
jeho nadobudla osobitn lesk apoetick vzlet. Ako viedol idov
kuKristovi Zkon, tak viedla pohanov filozofia. Filozofia m tie
inky, ktor ospravedluj loveka, podobne ako idovsk
Zkon (Strom. I. 20, 99). Filozofia stoj za idovskm zkonom
len natoko, nakoko nevedela ochrni pohanov pred
modloslubou. Ako vidie, prlin silie smieri vieru sfilozofiou
ho priviedlo kmylnm uzverom.
Klementovo uenie o stvoren sveta je vcelku sprvne, hoci
bada na om primieanie platnskeho ponmania. Venos
hmoty a preexistenciu due nepripa; duu ponma poda
Platnovej trichotomie (, , .)
Klementova nuka o Najsv. Trojici je sprvna, hoci Fcius ho
obvioval, e pripa dve Slov (Logos). V kristologii Klement
pripa do istej miery doktizmus; hovor, e telo Kristovo
nemalo prirodzench poiadaviek (jes, pi) adua jeho netrpela.
(Strom. 6, 9.) Pritom jasne rozoznva v Kristovi dve
prirodzenosti, spojen vjednej osobe. (Paed. 3, 1.) Vykpenie sa
stalo zaplatenm dlhu krvou Kristovou a boskm vyuovanm.
(Paed. 3, 12.)
Zpomedzi sviatost uvdza krst, ktor je znovuzrodenm (Paed.
1, 16.) Pod vrazom pea Pna (Quis
div. salv. 42) rozumie pravdepodobne birmovanie. O Eucharistii sa

+87
nevyjadruje celkom jasne. Nazva ju = obetovanie.
Upotrebova pri obetovan chlieb a vodu i on poklad za
heretick. (Strom. 1, 19.) Poknie ponma asi poda Hermasa,
ktorho cituje. Manelstvo je boskou ustanovizou, ktorho
vlastnosti s jedinos a nerozluitenos. (Strom. 3, 12.) Poda
Klementa Adam sa dopustil dedinho hriechu tm, e sa
vymknul zpod vchovnho vedenia boieho. Vtom ohade stoj
Klement bliie Pelagiovi ako sv. Augustnovi.
Hierarchia cirkvi je napodobnenm hierarchie anjelov. (Strom.
6, 13.)
EDCIE: Migne, P. P. Gr. 89.
PREKLADY: Bardenhewer, Bibl. d. Kirchenvter 13, Mnchen.
LITERATRA: E. De Taye, Clment d Alexandrie, Paris, 1908. Fenelon-
Dudon, Le gnostique de Clment Alexandrie, Paris, 1930. Sthlin, Clemens
Alexandr., Leipzig, 1934. Meifort, Der Platonismus bei Klemens A., Tbingen,
1928. Munck, Untersuchungen ber Klemens von A., Stuttgart, 1938. Bardy,
Clment dAlexandrie, Paris, 1926. Rther, Die Leiblichkeit Christi nach Clemens
von Alexandrien, v Theol. Revue, 1926. Hoch, Die Busse bei Klemens v. A.,
v Zeitschrift f. k. Theologie, 1932. Simonin, Sv. Klement Alex., Na
hlubinu, 1930.

+88
 Origenes.
Najslvnejm iakom a oskoro aj najvznamnejm
predstavenm alexandrijskej koly je Origenes. Je prv medzi
cirkevnmi spisovatemi, oktorho ivote mme presn zprvy.
Narodil sa v Alexandrii okolo roku 185 z dobrej kresanskej
rodiny. Prv vzdelanie dostal od svojho otca Leonida. Otec sa
mu dal naui kad de as sv. Psma nazpam. U ako
chlapec hadal vo sv. Psme hlb smysel, ako mu poskytoval text.
Vprenasledovan za vldy Septimia Severa til po muenckej
smrti. Ke sa jeho otec dostal do alra, Origenes ho
povzbudzoval k muenctvu. Po otcovej smrti sa cel rodina
dostala do vekej biedy. Origenes sa o u staral a zarbal
vyuovanm. i poval Pantna, nie je ist, ale bezpochyby bol
iakom Klementa Alexandrijskho a po jeho odchode
z Alexandrie ustanovil ho biskup Demetrius za predstavenho
katechetickej koly, hoci mal sotva 18 rokov. Cez de uil, vnoci
sa venoval tdiu sv. Psma a hebrejskej rei. Pritom il prsne
asketicky, ba odvil sa dokalii svoje telo, mylne si vykladajc
slov sv. Psma. (Mt 19, 12.) Biskup neschvaoval tento Origenov
krok a nechcel ho preto vysvti za kaza. Aby sa zdokonalil
v tdich, poval novoplatonick prednky Antonia Sakka
a podnikol viacer tudijn cesty do Grcka a Itlie. Na jednej
z tchto ciest dal sa okolo r. 230 vysvti za kaza v Cezareji
Palestnskej bez shlasu svojho biskupa. Pre nedovolen
ordinciu a pre necirkevn uenie ho biskup Demetrius
suspendoval zuiteskho radu avyobcoval zCirkvi na dvoch
alexandrijskch synodch (231 a 232). Origenes sa uchlil do
Palestny a v Cezareji zaloil kolu poda vzoru koly
alexandrijskej. Stala sa strediskom uenho sveta. Medzi jeho
iakmi boli Gregor Taumaturg, Atenodorus a Firmilin, biskup
zCzareje. Iztadeto podnikol Origenes alek cesty astkal sa
s najvznamnejmi umi svojej doby. V prenasledovan za
vldy Deciovej ho vznili a muili. Po akom muen zomrel
+89
vTyre medzi rokom 253 a255. Jeho hrob dlho navtevovali. Ale
Cirkev mu verejn kult odoprela.
Origena pomenovali u jeho rovesnci muom
zocele (). Naozaj, nemono lepie charakterizova
Origenovu jedinen hevnatos apracovitos. VOrigenovi sa
snbi neobyajn gnius s podivuhodnou silou, vou a lskou
kprci. Nikto zcirkevnch spisovateov nenapsal toko diel ako
on. Pracoval vo dne vnoci. Pomhali mu, ako hovor Euzebius,
7 rchlopisci, ktorm striedavo diktoval. Sv. Hieronym spomna
Euzebiov katalog Origenovch knh (Adv. Ruf. 2, 13, 22), poda
ktorho malo ich by 2000, apovauje ho za nepln. Epifn ich
spomna 6000. To neznamen, e vetky napsal sm. Boly to
akiste i poznmky posluchov z Origenovch prednok.
Pravda, vo vekch hdkach, ktor vznikly po jeho smrti,
najvia as jeho diel sa stratila. Po om til ao nedosiahol
Klement Alexandrijsk, to sa podarilo Origenovi: sostavil
jednotn, ucelen filozoficko-teologick systm kresanskch
prvd. Jeho vplyvu nemohol unikn ani priate, ani nepriate.
Ani jedno meno v kresanskom staroveku nespomnali s tokou
oduevnenosou na jednej, ale aj s tokm rozhorenm na
druhej strane, ako meno Origenovo. Od neho sa uili najv
synovia Cirkvi, na neho sa odvolvali aj vetci heretici. Origenes
chcel by vdy ortodoxnm a za men priestupok povaoval,
ke sa niekto mravne previnil, ako keby sa v dogmatickch
veciach protivil uiacej Cirkvi. Snaha po alegorickom
vysvetovan sv. Psma a prlin silie uvies do sladu
kresanstvo s Platnovou filozofiou viedly ho k viacerm
nhadom, ktor sa s cirkevnm uenm neshodovaly. Je
vkadom svojom diele originlny. Pravda, pri vekej pracovitosti
a zaujatosti jeho diela, o do vonkajej formy, nie s dokonal.
Ani obsahom nedosiahol hbku Klementa Alexandrijskho.
I protireil si na viacerch miestach. In hovorieval
kjednoduchmu udu ain kfilozoficky vzdelanm uom.

+90
 Obsahove delme Origenove diela na biblick, dogmatick,
apologetick apraktick.
Biblick diela Origenove s zva textov kritiky avklady sv.
Psma. S to: Hexapla aTetrapla, scholia, homlie akomentre.
Hexapla zachovala sa len v zlomkoch. Origenes chcel ou
sostavi presn text Cirkvou schvlenej Septuaginty a uri jej
vzah k hebrejskmu textu Starho zkona. Presn text Psma
svtho mal sli za pevn podklad v teologickch
kontroverzich sheretikmi aidmi. Preto postavil veda seba do
iestich stpcov (odtia Hexapla) 1) hebrejsk text psan
hebrejsky, 2) ten ist text psan grcky, 3) tyri grcke preklady
(Septuaginta, Aquila, Symmachus aTheodotion). Slov aodseky
Septuaginty, ktor sa nenachdzaly v idovskom texte, oznail
obeliskami () a o nebolo v Septuaginte, ale v inch textoch,
oznail asteriskami (><) Dvojbodky (:) znaia koniec varicie.
almy maj okrem iestich textov ete dva in preklady atvoria
Oktaplu.
Origenes zaal pracova na Hexaple v Alexandrii, ale
dokonil ju v Tyre. Z najvej asti sa zachoval stpec
Septuaginty. R. 1895 naiel Mercati v Milnskej bibliotke
esstpcov text 10 almov.
Porovnvanie tyroch grckych prekladov, postavench vedia
seba, menuje sa Tetrapla.
Origenes napsal skoro ku kadej knihe sv. Psma vklady (k
niektorej i viac) v rozlinch formch. S to scholia, t. j.
filologick a historick vklady niektorch slov a odsekov sv.
Psma. Komentre s vedeck rozbory a homlie udov vklad sv.
Psma. Najviac tchto prc sa stratilo. o ostalo, sved, e
vekos Origenova je prve vjeho biblickch dielach.
Dogmatick diela. K Origenovm dogmatickm prcam patria
dva v nepatrnch zlomkoch zachovan Dialogy o zmtvychvstan
a desa knh Stromata. Jeho najvznamnejm dielom je
(De principiis), t. j. ohlavnch lnkoch kresanskej viery.

+91
Dielo sa nezachovalo vpvodine cel, len vzlomkoch. Cel ho
mme len vo vonom latinskom preklade od Rufna. Prekladate
sa usiloval nahradi podozriv asti tohto diela s ryvkami
zinch Origenovch prc. Prve preto ako je vyriec konen
posudok o tomto diele, kee nemme Origenov pvodn text.
Je to prv systematicky spracovan dogmatika. pekulatvne
uvauje oBohu aoduchovnom svete, ostvoren sveta aloveka,
ojeho vykpen akonenom cieli, oslobodnej vli loveka ajej
pomere k milosti a nakoniec o spsobe vkladu sv. Psma.
Vtomto diele najjasnejie vidie jeho myln teologick nhady
aono dalo aj najviac podnetov kukontroverzim, ktor povstaly
pre Origena.
Apologetick spisy. Slvnym apologetickm dielom Origenovm
je 8-svzkov apologia Contra Celsum, napsan medzi r. 245
a 250. ou odpovedal na 4-svzkov dielo
platnskeho filozofa Celsa, ktor sa posmieva kresanstvu. Celsus
predstavuje Krista ako podvodnka a vetko zzran v jeho
ivote poklad za vymysleniny jeho prvrencov. Rchle
rozrenie kresanstva pripisuje prirodzenmu strachu, ktor cti
nevzdelan ud pred poslednm sdom a pred pekelnmi
mukami.
Origenes pokojnm tnom rad-radom vyvracia Celsove
vvody dkladnosou vneho uenca. Pravdivos kresanstva
dokazuj zzran uzdravenia chorch, ktor sa iteraz stvaj,
a niemenej sved o sprvnosti kresanstva ist, mravn ivot
veriacich. Kresania s svetlom sveta.
Asketick spisy. De oratione z r. 231 pozostva z dvoch iastok.
Prv hovor o modlitbe vo veobecnosti, o jej povahe, potrebe
ainnosti; vdruhej asti rozober Oten.
V dielku Exhortatio ad martyrium povzbudzuje dvoch
uvznench kazov, aby sa nebli podstpi muencku smr za
Krista. Tu sa najlepie zra achetnos Origenovej due.

+92
 Z mnohch jeho listov znme s len dva: Gregorovi
Taumaturgovi, v ktorom ho povzbudzuje tudova sv. Psmo,
a Jliovi Afrianovi, v ktorom pe o knonickosti grckeho
fragmentu knihy Danielovej.
Origenes bol mystik ako jeho uite Klement Alexandrijsk.
Vovklade Psma sv., najm Starho zkona, hadal vade vy
duchovn (pneumatick) smysel. Obval sa, e historicko-
gramatick (somatick) vklad by vzbudil nedstojn pochop
oBohu. IvNovom zkone sa asto skrva pneumatick pravda
vsomatickej nepravde.
Boia dobrota a vemohcnos iada, aby Boh bol vene
inn. Z neho emanciou vychdza Syn, skrz Syna Duch a tak
svet. Dua udsk je ven nielen trvanm, ale i pvodom. U
teda sPlatnom preexistenciu due.
Kristologia Origenova bola prameom mnohch bludov.
Priznva sce Synu Boiemu venos a podstatn totonos
s Bohom Otcom ( ), ale pripisuje mu
subordinciu. Syn Bo je na strednom mieste medzi nestvorenm
a s t v o re n m . Je v y k u p i t e o m a vo d c o m s t vo re n h o
k nestvorenmu. Prijal opravdiv telo a stal sa Boholovekom
(; Origenes prv pouva tento vraz). Spojenie
dvoch prirodzenost v Kristu je len morlne, nie hypostatick.
(De princ, 2, 6, 3.)
Podstatu loveka vyklad poda Platnovej trichotomie
(, , ). Pred terajm svetom bol in svet apo om
nastane zasa in. udsk dua neme na venos strati Boha.
Due, ktor na zemi zhreily, ba aj due diablov, dostan sa do
oha, ale zneho sa postupne vyslobodia abude Boh vetko vo
vetkom (1 obnovenie pvodnho stavu). Po
zmtvychvstan nebud ma udia telo materilne, ale terick.

1 Vovydan zr. 1939 je: Poznmka digitaliztora.

+93
 Popri tomto mylnom uen je Origenes v mnohch veciach
spoahlivou autoritou kresanskej nuky. Sprvne u o dedinom
hriechu, ktorm je zaaen dua, ke sa spoj stelom. (Hom. 8,
3.) Panna Mria je Bohorodika. Vraz o Matke Boej
urite pochdza z alexandrijskej koly, hoci azda nie
od samho Origena. Uznva slobodn vu loveka, inpirciu
Psma svtho, Anjelov strcov. (De princ. 1.) Hovor, e zvyk
krsti dietky je apotolskho pvodu. (Kom. Rm. 5, 9.) Spomna
viacer spsoby odpustenia hriechov: krst, muenctvo, almunu,
znanie neprvost, obrtenie hrienikov a tos v slzch
svyjavenm hriechov pred kazom. (Hom. Lev. 2, 4.) Ver vprtomnos
tela Pna Jeia pod spsobom chleba i mimo prijmania, ale
rozliuje medzi telom eucharistickm a Slovom (Logos).
Eucharistiu mu pova dobr izl, Slovo vak len dobr. (Kom.
Mat. 11, 14.)
U Origena nachdzame zprvy o spsobe zasvtenia nedele
uprvch kresanov (Hom. Num. 23), okazskom stave (H. N. 4,
3) a o primte sv. Petra (De prin. 1). Uitesk rad Cirkvi je
zkladom jeho teologie.
EDCIE: Migne, P. P. Gr. 1117. Preuschen, Corpus Berl., Leipzig,
1903.
PREKLADY: Bardenhewer, Bibl. der Kirchenvter, 48, 52, 53, Mnchen.
LITERATRA: G. Bardy, Recherches sur lhistoire du texte et des versions latines
du De principiis, Paris, 1923. F. Prat, Origne, le thologien et exgte, Paris,
1907. G. Anrich, Clemens und Origenes als Begrnder der Lehre vom Fegfeuer,
Tbingen, 1902. Pretzl, Der hexaplarische und tetraplarische Septuagintatext des
Origenes in den Bchern Josue und Richter, vBibl. Zeitsch., 1930. Maydieu, La
procession du Logos daprs la Commentair dOrigne sur levangile de St. Jean,
v Bulletin de litt. eccl., 1934. Verfaillie, La doctrine de la justification dans
Origne daprs son commentaire de lptre aux Romains, Strasbourg, 1926.
Cadiou, Introduction au systme dOrigne, Paris, 1932.

+94
 Prvrenci aprotivnci Origenovi.
Prednicejskch cirkevnch spisovateov najle pie
charakterizuje ich postoj k vekmu Alexandrijanovi. Tak
mohutne zasiahol Origenes do cirkevnej vedy, e ani jeden
prednicejsk spisovate sa neodvil postupova samostatne. Bu
bol jeho prvrencom, alebo odporcom.
Oduevnenie za Origena na jednej strane aodpor proti nemu
na strane druhej spja ud povahove najrozdielnejch, miestom
a asom od seba vemi vzdialench. Spomeme aspo
vynikajcejch zjeho prvrencov iprotivnkov.
Dionz Alexandrijsk narodil sa medzi r. 190 a 200
zpohanskch rodiov. Obrtil sa tanm kresanskch knh. Bol
iakom Origenovm v Alexandrii. Okolo r. 232 sa stal
predstavenm koly alexandrijskej a r. 249 biskupom
alexandrijskm. Za prenasledovania Deciovho musel ods. Po
nvrate do Alexandrie zomrel r. 264. Pod vplyvom Origenovej
nuky o subordincii povaoval Syna Boieho za stvorenho,
a preto sa dostal do sporu s ppeom Dionzom. Svoje
stanovisko neskorie zmenil. Vspore ovekonon sviatky stl na
strane Rma. Povahy bol miernej.
Z jeho spisov zachovaly sa len zlomky u Euzebia. Je to list
protippeovi Novacianovi, v ktorom mu zazlieva schizmatick
ponanie a odsudzuje jeho prsnos k padlm. V liste biskupovi
Bazilidovi vPentapoli pe opste. Ztohto listu sa dozvedme, e
pst pred Vekou nocou trval tde. Tam nachdzame stopy
oorodovan muenkov za hrienikov, odobroinnosti kresanov
za nkazlivch chorb a o krste dietok. U Dionza
Alexandrijskho s zachovan prv stopy biskupskch okrunch
listov ( ), ktormi biskupi pred
vekononmi sviatkami pouovali veriacich o aktulnych
veciach. Jeho rovesnci ho poctili menom Vek.

+95
 Sv. Gregor Taumaturg. Meno dostal preto, lebo v svojom ivote
vykonal mnoho zzrakov (Thaumaturgus). Narodil sa okolo r.
210 v Neocezarei v Ponte z poprednej pohanskej rodiny.
So svojm bratom Atenodorom odiiel na prvnick tdi do
Berytu vPalestne aodtia sa dostal do palestnskej Cezareje, kde
okolo r. 233 stal sa iakom Origenovm aspolu sbratom prijal
krst. Okolo r. 238 sa vrtil do Neocezareje a stal sa prvm
biskupom tohto mesta. Pod vplyvom jeho zzranho
inkovania stala sa Neocezarea, pohansk mesto, temer plne
kresanskm. Zomrel okolo r. 270.
Z jeho literrnej innosti uvdzame poakovaciu re Origenovi,
ktor povedal verejne pri svojom odchode zCezareje. Je dleit
preto, lebo nm osvetuje Origenovu vyuovaciu metdu.
Vklad viery, krtky spis, ktor obsahuje jasn nuku o Najsv.
Trojici.
V diele Epistola canonica zaober sa trestnmi opatreniami,
vzahujcimi sa na zloiny, spchan na kresanoch za vpdu
Gtov do Pontu. V liste Teopompovi rozober otzku, i
impasibilita nehat Boha, aby sa staral o svet. Vianon homlia
pouuje opanenstve Matky Boej.
Sextus Jlius Afrian narodil sa vJeruzaleme. Okolo r. 215 iiel
tudova do Alexandrie. il dlh as v Emauze v Palestne.
Zomrel okolo r. 240.
Najslvnejm jeho dielom je Chronologia, ktor slila za
zklad Euzebiovej kroniky. Obsahuje dejiny sveta od stvorenia
po r. 221. Usiluje sa porovnva v nej asov daje sv. Psma
s dajmi profnnej histrie. Napsal aj Encyklopediu vedy pod
nzvom Tkaniny (), zktorej sa zachovala as ovojenskom
umen a o obrban pdy. V liste Origenovi chce podvrti
pvodnos deja Zuzany aDaniela. (Dan., kap. 13.)
Sv. Pamfil, priate Euzebiov, tudoval v Alexandrii. Trvale sa
zdriaval v Cezarei Palestnskej, kde bol kazom, uiteom
a sberateom knh. Zomrel po dlhom vznen ako muenk r.

+96
309. Spolu sEuzebiom sostavil Apologiu Origena v5 knihch proti
tokom sv. Metoda.

+97
 Protivnci Origenovi:
Vbojnm protivnkom Origenovm bol sv. Metod, biskup
olympsk v Lcii. Za Dioklecinovho prenasledovania zomrel
ako muenk asi r. 311. Ostalo po om viac spisov, psanch
bezchybnm slohom vo forme rozhovoru. Vgrckej pvodine sa
zachoval len spis o panenstve Symposium decem virginum, ktor je
podobn spisu Platnovmu s tou istou tmou. Desa panien sa
rozprva o vzneenosti panenskho stavu. Jeho Dialog
o zmtvychvstan, v ktorom dokazuje proti Origenovi totonos
zmtvychvstavieho tela s telom pozemskm, zachoval sa nm
len v staroslovanskom preklade. Podobne v staroslovanskom
preklade sa zachoval spis Orozumnom ivote, vktorom napomna
kresanov, aby sa uspokojili v pozemskom ivote s tm, o im
Boh dal, aaby tili po vench prisbeniach.
Metod zavrhuje Origenov subordinacianizmus a proti
gnostikom u, e zlo nem pvod v hmote, le v zneuvan
udskej slobody.
Peter Alexandrijsk. Ojeho pvode nevieme ni istho. Okolo r.
300 bol biskupom v Alexandrii a zomrel ako muenk r. 311.
Euzebius si ho vysoko vil pre jeho charakter avek zbehlos
vo sv. Psme. Od neho pochdza Epistola canonica, ie 14
knonov o pokn, v ktorch uvdza podmienky znovuprijatia
do Cirkvi pre tch, ktor odpadli za prenasledovania. V aktch
snemu efezskho (431) s ryvky nuky sv. Petra Alex. oBostve
Jeia Krista. Leoncius cituje vspore proti monofyzitom zdiel sv.
Petra Alex. miesta, ktor podvracaj Origenovo uenie
o preexistencii due. V srskom fragmente je re o zmtvychvstan,
kde je silne zdraznen hmotn totonos zmtvychvstavieho
tela proti Origenovi.
LITERATRA: Migne, P. P. Gr. 10, 11, 18. Bonwetsch, Methodius v.
Olympus, Erlangen, 1891. Geizer, Sextus Julius Africanus, Leipzig, 1898. F.
Funk, Die Gregorius Thaumaturgus zugeschriebenen zwlf Kapitel ber den Glauben,

+98
Kirchl.-gesch. Abhandl. II. 1899. Bardenhewer, Gesch. d. altkirchl. Lit., Freiburg,
1913-32.

+99
 HLAVA II.
AFRICK AIN LATINSK SPISOVATELIA

Sv. Cyprin.
Tascius Cecilius Cyprin je jednou z najsympatickejch
osobnost kresanskho staroveku. O jeho desaronom
biskupskom inkovan (249258) mme presn vedomosti
z jeho bohatej korepondencie, z aktov o jeho muenctve
a hlavne zo ivotopisu Cyprina, z prvej kresanskej biografie,
sostavenej diakonom Ponciom.
Cyprin sa narodil okolo r. 210 v Kartgu alebo v jeho
blzkosti z poprednch pohanskch rodiov. tudoval rtoriku
a ako rtor mal v Kartgu nemal spechy. il vemi runm
ivotom a mal priateov z najpoprednejch vrstiev rodnho
mesta. Kresanstvu ho zskal kaz Cecilius, s ktorm bval
v jednom dome. Krst prijal okolo r. 245. Rozdal svoj majetok
medzi chudobnch a usiloval sa o kresansk dokonalos. Hoci
bol neofyt, stal sa na iados udu r. 247 kazom ar. 248 alebo
zaiatkom r. 249 bol vyvolen za biskupa vKartgu. Jeho horliv
biskupsk inkovanie bolo preruen prenasledovanm
kresanov. Aby sa zachoval Cirkvi, uchlil sa do okolia Kartga,
no ostal vspojen sosvojimi veriacimi. Cyprin sa zdrhal prija
odpadlch od viery zpt do Cirkvi bez nleitho poknia, hoci
sa za nich prihovrali niektor vyznvai. Preto nastala pod
vedenm diakona Felicisima schizma, podporovan 5 kazmi
zKartga, ktor sa protivili u jeho vobe za biskupa. Roku 251
mohol sa vrti do Kartga. Hne svolal synodu avylil vodcov
rozkolnctva zCirkvi. R. 252 rozril sa vKartgu avokol mor,
a Cyprin so svojimi vernmi sa hrdinsky zachoval v skutkoch
milosrdenstva. V spore o platnos krstu heretikov bol na strane
tch, ktor popierali platnos heretikmi udelenho krstu. V tom
smysle sa vyslovily aj tri kartaginsk synody, vydriavan za

+100
Cyprinovho predsednctva r. 255-256. Ke ppe tefan I.
tento nzor zavrhol, Cyprin sa chvlitebne podriadil a tak dal
prklad povinnej disciplny v Cirkvi. Za prenasledovania
Valerinovho r. 257 sa najprv ukryl, ale oskoro sa vrtil a 14.
septembra r. 258 bol pobl Kartga sat.
Sv. Cyprin bol lovek inu. Spisovatestvom sa zaoberal
natoko, nakoko to vyadovalo dupastierstvo. Preto nem
pvodnch mylienok, ani osobitnejej vedeckej formy. Jeho spisy
s zva listy, psan v hladkom, elegantnom slohu, ktor
charakterizuje niekdajieho rtora a rozvneho arcipastiera.
Vysoko si vil Tertulina, nazval ho svojm uiteom (da
magistrum). No Cyprin bol pre svoju mil povahu arozvnos
prav opak prudkho Tertulina. Horlil najm za jednotu
Cirkvi.
Jeho spisy rozdeujeme na listy a vahy (epist., tractatus,
libelli).
Listy. Sbierka Cyprinovch listov obsahuje 81 sel, zktorch
65 napsal sm, ostatn s adresovan zva na neho. Psal si
so Svtou stolicou, s biskupmi svojho okolia a so svojimi
veriacimi za Deciovho prenasledovania. S prvotriednym
prameom pre vtedajiu cirkevn disciplnu, pre zaobchdzanie
s odpadlkmi, pre krstn spor a spsob prenasledovania
kresanov.
vahy. Ad Donatum opisuje rozhovor v zhrade s priateom
Dontom skoro po svojom krste ali mu vek duevn zmenu,
zait prijatm sv. krstu.
V spise De habitu virginum napomna Bohu zasvten panny,
aby dbaly na skromnos vaten avaruje ich pred muskmi.
Dielo De ecclesiae unitate je spsan r. 251, ete pred jeho
nvratom z krytu. Spis je namieren proti Felicisimovmu
rozkolnctvu. Przvukuje nevyhnutnos spojenia s Cirkvou:
Halbere non potest Deum patrem qui ecclesiam non habet

+101
matrem (kap. 6). Spis poslal ido Rma, aby premohol tamojiu
Novacinovu schizmu.
V spise De lapsis zr. 251 aluje sa na vek poet odpadlkov
za prenasledovania apodotka, e ich znovuprijatie me sa sta
len po nleitom pokn.
De mortalitate te chorch, ke zril mor. Niektor kresania
toti nechpali, preo stha choroba veriacich tak isto ako
neveriacich. Cyprin presveduje, e ivot kresana m by
bojom. Poukazuje na bliaci sa koniec sveta a na radosti
budceho ivota.
V diele De dominica oratione podobne ako Tertulin rozober
modlitbu Pna.
Ad Demetrianum. Tu vyvracia toky na kresanov, e vraj
zavinili osudn dery, odopierajc ctu pohanskm bohom.
Dielom De exhortatione martyrii povzbudzuje k muenctvu za
prenasledovania.
V spise De opere et eleemosynis iada, aby kresania preukazovali
skutky milosrdenstva.
Najcharakteristickejou Cyprinovou rtou je jeho lska
k Cirkvi a horlenie za jednotu Cirkvi. Zkladom Cirkvi je jednota;
kto strat s ou spojenie, neujde smrti. Salus extra ecclesiam
non est (Ep. 73, 21) je mottom jeho praktickho
i spisovateskho inkovania. Poda Cyprina jednotu Cirkvi
dosiahneme tak, e sa kad spoj sosvojm biskupom. Kto nie je
sbiskupom, nie je ani sCirkvou (Ep. 43). Kristus tm, e svoju
Cirkev vybudoval na Petrovi, dal nm vedie, e si iada jednotu.
Ztoho vyplva iprvenstvo Petra atak aj Rma, katedry Petrovej:
Ecclesia principalis, unde unitas sacerdotalis exorta est. (Ep.
59, 14.) Pravda, Cyprin nerozumel pod prvenstvom rmskeho
biskupa primt jurisdikcie pre cel Cirkev. O tom svedia viacer
Cyprinove vroky: Hoc erant utique et ceteri apostoli quod
fuit Petrus, pari consortio praediti et honoris et potestatis. (De
unit. 4.) alej singulis pastoribus portio gregis sit adscripta,
+102
quam regat unusquisque et gubernet rationem sui actus Domino
redditurus. (Ep. 59, 14.) V spore o platnos krstu heretikov
zastupuje opan mienku i vtedy, ke sa ppe tefan I. jasne
vyslovil za platnos heretikmi udelenho krstu. Kee nepretrhol
svoje styky s ppeom a s nstupcom tefana I. Sixtom il
v najlepej shode, to by svedilo, e konene uznal ppesk
primt ipo jurisdiknej strnke.
stne podanie Cyprin povauje len natoko za bosk, pokia
neprevyuje Psmo svt. Krst dietok dovouje, ba ho priamo
nariauje, aby novonarodeniatka neostaly viac ne 8 dn bez
milosti boej. (Ep. 64, 5.)
Obeta, ktor konaj kazi, je opakovanm obety Kristovej pri
poslednej veeri akrvavej obety na kri. (Ep. 37.) Cyprin prv
jasne vyslovil, e telo a krv Jeia Krista v Eucharistii je
opravdiv obeta. (Ep. 63, 9.)
Poknie pozostva z vyznania hriechov pred kazmi Pna,
ztosti azo zadosuinenia, primeranho vekosti hriechov. (Ep.
16, 2.)
Ako mnoh in v kresanskom staroveku i Cyprin sa
nazdval, e len muenci hne po smrti uvidia Boha; ostatn
musia sotrva vo vzen, km nesplatia posledn gro dlhu.
(Ep. 55.) Teda uznva oistec.
Pod slvnym Cyprinovm menom sa rilo vea listov avah,
o ktorch je dnes zisten, e nepochdzaj od neho. S to: Ad
Novatianum, polemika s Novacinom, pochdzajca akiste od
niektorho biskupa, v nzoroch blzkeho sv. Cyprinovi; De
singularitate clericorum pe okazskom bezenstve celkom vduchu
Cyprinovom, ale spsan je koncom III. storoia. Ostatn jemu
pripisovan spisy, nepln, s uveden v Hartelovej sbierke
(Corpus scrip. eccl. lat., Viede).
EDCIE: Migne, P. P. L. 4, 5. Corpus S. e. l. 3, Wien.
PREKLADY: Dr. Czuj, Sv. Cyprjan. P. O. K. XXI, Pozna.
Bardenhewer, Bibl. der Kirchenvter 34 (ivotopis od Poncia atraktty), 60 (listy).

+103
 LITERATRA: A. D Ales, La thologie de st. Cyprien, Paris, 1922. Ernst,
Papst Stephan I. u. d. Ketzertaufstreit, Mainz, 1905. Koch, Cyprianische
Untersuchungen, Bonn, 1925. Kneller, Der hl. Cyprian u. d. Kennzeichen d. Kirche,
Fr. i. Br., 1914. Bayard, St. Cyprien. Correspondance, Paris, 1925. Spil,
Pu s. Cipriano essere invocato come testimonio per il Primalo? vOrient. Christiana,
1934. Spil B. Rozien text Cyprinov De cathol. ecclsiae unitate cap. 4 pece
interpolovn? C. K. D., 1921. Rozhovor sv. Cyprina sjeho ky. Na hlubinu, r.
II, . 7 (1948). List muenkom. Na hlubinu, r. XX, . 1, 2 (1947), XIX,
12.

+104
 Listy ppeov III. storoia.
Kalixt (217-222). O jeho legislatvnej innosti pe jeho
protivnk Hipolyt. (Philos. 9, 12.) Znmy je jeho Edikt, ktorm
zmiernil verejn poknie.
Poncin (230-235). Po jeho vobe povstal proti nemu
protippe Novacin. Mme od neho dva listy Cyprinovi,
v ktorch pe o Novacinovej schizme, alej list Fabinovi,
biskupovi antiochijskmu. Listy Cyprinovi s svedectvom
oprimte biskupa rmskeho.
tefan I. (254-257). Psal biskupom v Malej zii o krste,
udeovanom heretikmi. Dleit je jeho list pre tradin zsadu
o krste udelenom heretikmi: Si qui ergo a quacumque haeresi
venient ad vos, nihil innovetur nisi quod traditum est, ut manus
illis imponatur in poenitentiam. (Cypr. Ep. 74, 1.)
Dionz (259-268). Napsal dva listy biskupovi Dionzovi
Alexandrijskmu o sabelianizme o subordinacianizme. Poslal
z prleitosti barbarskch vpdov do Kapadocie poteujci list
cezarejskej obci spolu so sbierkou na vykpenie kresanskch
zajatcov. (Basil. Ep. ad. Dam. 70.)
LITERATRA: Rauschen-Altaner, Patrologie, Freiburg, 1931.
Bardenhewer, Gesch. d. altkirch. Lit., Freiburg, 1913.

+105
 Laktanc.
Laktanc, plnm menom Lucius Caecilius Firmianus
Lactantius, pre svoju skvel vrenos avyberan sloh nazva sa
kresanskm Cicernom.
Narodil sa vAfrike okolo r. 250 zpohanskej rodiny. tudoval
rtoriku askoro zaal inkova ako spisovate. Cisr Dioklecin
ho povolal do Nikomedie, do novho hlavnho mesta, aby tam
vyuoval latinsk rtoriku. Pohanstvo ho neuspokojilo, preto ete
pred Dioklecinovm prenasledovanm stal sa kresanom. Za
prenasledovania, kee bol kresanom, stratil svoju profesru
ail vo vemi biednych hmotnch pomeroch. Neskorie povolal
ho cisr Kontantn do Galie, pravdepodobne do Trieru, za
uitea pre svojho syna Krispa. Asi tu zomrel po r. 317.
Z mnohch Laktancovch spisov, ktor spomna sv.
Hieronym, najvia as sa stratila. Stratily sa najm vetky jeho
spisy pohansk. Jeho znme diela s zva apologetickho rzu,
ale podobne ako Arnobove spisy vynikaj skr vonkajou
formou ako obsahom. V profnnej literatre latinskej a grckej
bol zbehl, ale v kresanskej teologii s jeho znalosti
nedostaton. Sv. Hieronym (Ep. 58, 10) prvom povedal oom:
Utinam tam nostra adfirmare potuisset, quam facile aliena
destruxit.
Jeho najstarm dielom je De opificio Dei, napsan r. 302-305.
Vom dokazuje, e lovek je dielom bom, o dosveduje krsa
udskho tela, elnos jeho organizmu a rozum. Postupuje
filozoficky, no kresanskej mylienky nem.
Institutiones divinae v 7 knihch s jeho hlavnm dielom.
Dokonil ho po r. 311. Na Zpade je to prvm pokusom
systematicky poda kresansk nuku, o sa, pravda, Laktancovi
slabo podarilo. Prevlda v om apologetick rz. V prvch
dvoch knihch podvracia pohansk polyteizmus, v tretej
pohansk filozofiu. Rezultt je: lovekovi, hadajcemu pravdu,

+106
nepozostva ni in, ako utieka sa kzjavenmu Bohu, prameu
vetkej mdrosti. tvrt kniha hovor, e Kristus priniesol
opravdiv mdros s nebies. lovek je povinn ju prija. Piata
kniha je akousi mravoukou; spravodlivos povauje za zklad
vetkch kresanskch nost. V iestej pe o bohoslube ako
najvyej povinnosti loveka a v siedmej o odmene za vern
bohoslubu, o blaenom ivote. Hoci teologicky toto dielo
neprina ni novho, jednako pre krsny sloh bolo mnohokrt
odtlaen. V Taliansku je prvm produktom knhtlaiarstva
(1465).
V diele De ira Dei podvracia nzory epikurejcov astoikov, ako
by sa Boh nestaral o svet, kee sa to vraj protiv boej
sebestanosti a nemenitenosti. Boh nie je iba apatick, ale ani
iba dobr, le vie itresta.
De mortibus persecutorum. Niektor autori neprvom popieraj,
e ho napsal Laktanc. Opisuje v om neblah koniec vetkch
prenasledovateov kresanstva a najm podrobne li spsob
smrti dejateov prenasledovania Dioklecinovho. Vnive
zveliuje, m spis strca na svojej historickej cene.
V knihe De ave Phoenice rozprva o bjnom vtku fnixovi,
ktor u 1000 rokov prichdza do Fencie, kde zakadm na
jednej palme zahynie; mtvola sa sama od seba zapli, z jej
popola sa vyvinie erv, z neho mot, ktor zanesie kosti do
Egypta azska znova svoju predol formu.
Gregor Trsky oznauje Laktanca za pvodcu tejto bjky
a vyklad ju v kresanskom smysle. No spomna ju u sv.
Klement Rmsky vo svojom liste (kap. 25). Dodnes nie je
rozrieen, i je bjka kresanskho alebo pohanskho pvodu.
Laktanc nie je hlboky myslite, tob teolog. Vek obubu si
zskal najm vdobe renesannej pre svoju latininu. Je majstrom
formy. Jeho re je hladk, mkk, podobn slohu Cicernovmu,
ktorho usilovne tudoval anapodoboval.

+107
 Jeho teologia je nejasn, ba chybn, najm v uen o Duchu
Svtom. Boh Otec splodil pred stvorenm sveta okrem Syna aj
Ducha, ktor zhreil iarlivosou na Syna astal sa zlm duchom,
vlastne protibohom. Okrem Boha zasahoval do stvorenia sveta
aud aj zl duch. Laktanc teda pripa dualizmus.
Neobyajn je i Laktancovo uenie o poslednch veciach. Boh
stvoril svet za es dn a zodpovedne tomu potrv svet 6000
rokov, lebo 1000 rokov pred Bohom je ako jeden de. Potom
bude nasledova tiscron panovanie Krista s vyvolenmi
(chiliazmus) anapokon zmtvychvstanie. (Inst. 7, 14.)
Zato celkom sprvna je jeho nuka o udskej dui. Hovor, e
kad dua je osobitne Bohom stvoren. (Opif. 19.) Vemi
sprvne je jeho uenie o boej prozretenosti, ktor sa prejavuje
najm vsprve Cirkvi.
U Laktanca mme zachovan text milnskeho ediktu
Kontantnovho. (Mort. 48.) Laktanc pe prv o viden
Kontantnovom.
LITERATRA: Sbierky: Migne, P. P. lat. sv. 6-7. Dr. Czuj, Laktancjusz,
Pisma wybrane, v P. O. C. Tom. XVI, Pozna. Corp. script, eccl. lat., 19, 27,
Viede. Bardenhewer, B. d. K. 36.
TDIE: R: Pichon, Lactance, Paris, 1901. K. Roller, Die Kaisergeschichte
in Laktanz, Giessen, 1927. Rossetti, Il De opificio Dei e le sue fonti,
vDidaskaleion, 1928; Kutsch, In Lactantii De ira Dei librum quaestiones philologae,
Lipsiae, 1933.

+108
 Bsnik Komodin.
O osobe bsnika Komodina najnovie sa rozprdila medzi
uencami ostr kontroverzia, ktor sa ete neskonila.
Tradicionlna mienka povauje ho za rovesnka sv. Cyprina,
km novia mienka (Brewer, Gasperetti aBrakman) ho kladie do
IV., ba a do V. storoia.
Ak sa pridame starej mienky, meme Komodina
povaova za prvho kresanskho bsnika.
Pochdzal zo Severnej Afriky alebo zo Srie. Bol vychovan
pohansky, ale tanm sv. Psma sa stal kresanom. Bol lovekom
z udu. Svoje bsne psal udove. S viac rytmickou przou,
nemaj bsnickho vzletu. Teologicky stoj na strane chiliastov.
Od neho mme sbierku bsn Instructiones a Carmen
apologeticum.
Instructiones obsahuj 80 akrostichickch bsn. Jedna z nich,
Nomen Gasei, tajc zdola poiaton psmen jednotlivch
verov, dva jeho meno: Commodianus mendicus Christi. Del
sa na dve knihy. Prv je rzu apologetickho, namieren proti
pohanom aidom; vdruhej dva kresanom mravn nauenia.
Carmen apologeticum vo veroch podva kresansk nuku. Nie
je bez omylov, najm oNajsv. Trojici.
Komodin nebol filozof; vzdelanie mal dos slab. Jeho sloh je
miestami iv. Vplyv nemal nijak.
LITERATRA: Sbierky: Migne, P. P. L. 5. Dombart, Corp. script. eccl.
lat. 15, Wien, 1887. tdie: Cayr, Patrologie, Paris, 1931. Rauschen-
Altaner, Patrologie, Freiburg, 1931. U. Mannucci, Instituzione di Patrologia,
Roma, 1936. Bardenhewer. Gesch. d. altchrist. Lit., Freiburg i. B., 1913.

+109
 Novacin.
Novacinovo meno sa vyskytuje v histrii prv raz po smrti
ppea Fabina (250), ke z poverenia rmskeho klru pe dva
listy Cyprinovi. Pochdzal z Talianska, akiste z Rma, kde bol
stoickm filozofom. Upadol do choroby, v ktorej ho povaovali
za posadlho diablom. Krst prijal na posteli (clinicus) bez
birmovania, preo ho pokladali za iregulrneho. Ipri tejto chybe
bol vysvten za kaza, neprijal niie rady. Pre svoje vynikajce
rencke vlastnosti zaujal predn miesto vrmskom presbyterstve.
Ke bol r. 251 za ppea vyvolen Kornel, ktor bol vemi
zhovievav k padlm, postavil sa Novacin na elo rigoristov,
vystpiac ako protippe a od privolanch troch talianskych
biskupov prijal posvtenie za biskupa. Usiloval sa, aby ho
mimormski biskupi uznali za ppea, ale mrne. Jeho stpenci
v Afrike a na Vchode nazvali sa istmi ,
audrali sa po cel storoia. Novacin zomrel po r. 257.
Sv. Hieronym spomna (De vir. ill. 70) poetn Novacinove
spisy, ktor sa stratily. Ostaly nm len 4 vahy, ito pod menom
Tertulina a Cyprina: De trinitate, De cibis judaicis, De spectaculis
aDe bono pudicitiae.
De trinitate je jeho najvznamnejie dielo a prv teologick
prca spsan v Rme po latinsky. Napsal ho ete pred svojm
odpadnutm. Vysvetuje krstn formulu a pe o Bohu,
vemohcom Otcovi, oSynovi, osobne odlinom od Otca, alej
ojeho boskch audskch vlastnostiach avkrtkosti oDuchu
Svtom. Spis vynik metodickm postupom aeleganciou rei.
De cibis judaicis. Alegoricky vysvetuje predpisy Starho zkona
o jedlch podobne ako list Barnabov. Zkaz pova mso
z niektorch neistch zvierat znamenal vraj zdrova sa od
hriechov, symbolizovanch tmito zvieratmi.
De spectaculis. Podobne ako Tertulin aj on zakazuje
kresanom nvtevu hier.
+110
 De bono pudicitiae je skvel vaha oistote.
Tieto spisy predstavuj Novacina ako loveka, vynikajceho
renckymi darmi a vemi podkutho vo filozofii. Logick
dslednos spja sa s vekou zbehlosou v teologickch
i profnnych tdich. Vek ctibanos a pretvrka vrhaj tie
na jeho charakter.
LITERATRA: Sbierka: Migne, P. P. lat. sv. 3.
TDIE: Kriebel, Studien der Trinittslehre bei Tertullian und Novatian,
Ohlau, 1932. Wehofer, Sprachliche Eigentmlichkeiten in Novatiansbriefen,
Wiener Studien, 1901. Cayr, Patrologie, Paris, 1932. Bardenhewer,
Gesch. d. altkirch. Lit. II.

+111
 HLAVA III.
RMSKI SPISOVATELIA

Sv. Hipolyt Rmsky.

Osoba sv. Hipolyta bola a do XIX. storoia temer neznma.
V XVI. storo nali v Hipolytovom cmiteri sochu z III.
storoia. Postava sed na stolci, do ktorho bol vryt soznam
Hipolytovch diel. To ete nestailo objasni jeho ivot. A r.
1841 nalo sa jeho hlavn dielo Philosophumena (uverejnen roku
1851). Zpoiatku sa pripisovalo Origenovi, Tertulinovi alebo
Novacinovi. Dnes (zsluhou de Rossiho, 1881) sa veobecne
uznva za spis Hipolytov.
Na zklade diela Philosophumena sa d zisti o Hipolytovom
ivote asi toto: Narodil sa vr. 170175. Bol iakom sv. Ireneja
a kazom rmskej cirkvi. V Rme okolo r. 212 kzal
v prtomnosti Origenovej. Ke r. 217 zvolili za ppea Kalixta
(218-222), Hipolyt vystpil ako protippe a dal sa vysvti na
biskupa (prv prpad protippea vdejinch). Kalixtovi vytkal,
e nadriava monarchinom a e je v cirkevnej disciplne prli
zhovievav (prijma do Cirkvi smilnkov, biskupov, ktor sa
previnili, ponechva v rade, ordinuje bigamistov, aplikuje
enatch kazov at.). Dogmatick vitka rozhodne neobstla
a Kalixt ju odmietol. I v ostatnch obvineniach Hipolyt
zvelioval. Sppeom Poncinom sa dostal do vyhnanstva atam
zomrel r. 235. Jeho spor sppemi sa skonil zaiste hodne pred
jeho smrou, lebo ppe Damasus dal na jeho hrob
vkatakombch vyry npis, e Hipolyt radil svojim prvrencom,
aby sa vrtili kukatolckemu ueniu. Preto zasli ako hovor
Damasus aby ho uctievali ako muenka.
Hipolyt patr medzi najplodnejch spisovateov III. storoia.
Pripisuje sa mu viac ako 40 knh. V teologickej uenosti
a v cirkevnej oddanosti nedostihol svojho uitea sv. Ireneja, no

+112
bol mnohostrann ako Origenes. Jeho spisovatesk inkovanie
sa rozprestieralo na cel oblas teologickej vedy. Nazvaj ho
rmskym Origenom. Psal vlune po grcky. Nadpisy jeho diel
s vryt do kamennho stolca spomenutej mramorovej sochy.
Mnoh sa stratily, a ktor ostaly, s len v zlomkoch, aj to
v rozlinch prekladoch. Najmilm predmetom mu bola
exegza, no m aj diela apologetick, polemick, dogmatick
ahistorick.
Najdleitejm jeho dielom s Philosophumena v 10 knihch.
Zaujmav je, e vsozname Hipolytovch diel na njdenej soche
sa tento npis neuvdza. No dnes suritosou ho povaujeme za
jeho dielo. Skrsol vobdob od r. 228-233.
Philosophumena del sa na dve asti. V prvej podvaj
podvrtenie vetkch herz. Bludri neerpali svoje uenie
zo zjavenia, ale z mdrosti pohanov. V prvej knihe podva
autor vatok z grckej filozofie na zklade rozlinch
prameov. Vtvrtej knihe je re omagii aastrologii. Druh as
obsahuje opis bludov, ato 33 druhov gnosticizmu. Desiata kniha,
uverejnen pod nzvom Labyrinth, obsahuje krtky shrn 9
predolch knh a pvodcovo vierovyznanie. Tento spis je
dleit nielen pre dejiny bludov, ale aj z ohadu cirkevnej
disciplny, poknia, manelskho prva, zvyajnho v tom ase
vRme.
Syntagma alebo, ako ho pvodca sm nazval, Proti vetkm
bludom, je polemick spis. Obsahuje opis 32 herz. Napsal ho
skoro po r. 200. Pouval ho u Epifn a Hieronym. Grcka
pvodina sa nezachovala, ale azda v trocha skrtenej forme
mme ho v prvzku od neznmeho autora k Tertulinovmu
dielu De praescriptione.
Z exegetickch spisov Hipolytovch sa zachovalo len mlo. Ale
tie, ktor ostaly, s skvelm svedectvom o pvodcovej uenosti.
Komentr kDanielovi v4 knihch zachoval sa vstaroslovanine cel
a tvrt kniha i v grtine. Pvodca pe pod dojmom zaitho

+113
vekho prenasledovania za Septimia Severa. Je to najstar
kresansk exegetick spis. V om sa po prv raz spomna, e
Kristus sa narodil 25. decembra. Ale zd sa, e zmienku
neskorie vsunuli do textu.
Z jeho exegetickch spisov ostaly nepatrn zlomky skoro
kuvetkm knihm Starho zkona, alej kevanjeliu sv. Mata
ak Apokalypse.
Z apologetickch diel spomen treba knihu O podstate vesmru
aProti idom, kde dokazuje, e idia s neastn vlastnou vinou,
lebo sa previnili proti Mesiovi.
Polemick spisy, ku ktorm treba pripota i spomenut
Syntagma, s: Contra haeresim Noeti, v ktorom podvracia
sabelianizmus; Adversus Caium, vktorom dokazuje, e pvodcom
Apokalypsy atvrtho evanjelia je sv. Jn, anie Cerintus, ako to
tvrd Kaius. V spise Contra Marcionem a O karizmch podvracia
montanizmus.
Dogmatickho obsahu je r. 201 napsan dielo De Antichristo,
vktorom chce oznai osobu ainkovanie antikrista na zklade
sv. Psma.
K historickm prcam patr spis Odobe vekononch sviatkov aLiber
generationis mundi, chronologick kompendium, erpan
zoStarho zkona.
Hipolytovi mylne sa pripisuj cirkevno-prvne vahy Canones
Hippolyti aConstitutiones per Hippolytum.
Nuka: Hipolyt vydva svedectvo o inpircii sv. Psma
(Euzebius, Hist. 5, 28), o zmtvychvstan tela a o venosti
pekelnch mk. Eucharistiu ponma ako obetu, na ktor sa
vzahuje proroctvo Malachiovo (Dan 9, 27). O Najsv. Trojici
u nespoahlive. Hovor sce, e Logos je z Boha a preto je
Bohom, alebo podstatou boou, ale inde zase tvrd, e Logos
len neskorie vystpilo z Boha ako osoba a dokonalm synom
Boha stalo sa len pri vtelen. Keby bol Boh chcel, mohol aj

+114
loveka urobi Bohom. (Philos. 10, 33). Ppe Kalixt prvom ho
obvinil zditeizmu.
o sa tka odpustenia hriechov, zastval nzor rigoristick.
Chcel prsnejie postupova proti poklesnuvm biskupom,
odstrni bigamistov z cirkevnch radov, popieral platnos
manelstva slobodnej eny sotrokom.
LITERATRA: Sbierky: Migne, P. P. ser. gr. sv. 10, 16.
TDIE: Preysing, Hippolyt u. Kallist, Zeitschr. f. kath. Theol., Innsbruck,
1926, 604. Rahner, Hippolyt von Rom als Zeuge fr den Ausdruck
vZeitschft. f. kath. Theol., 1935. A. DAls, La theologie de saint Hippolyte,
Paris, 1906. Bardenhewer, Gesch. d. altkirchl. Lit., Freiburg.

+115
 Arnob star.
Arnob star (na rozoznanie od inho Arnoba v Rme,
rovesnka sv. Leva Ve.) bol rtorom v meste Sicca v Numidii.
Poda sv. Hieronyma bol videnm povzbuden prija sv. krst. Mal
vtedy asi 50 rokov. Myslel, e jeho dua, od prrody smrten,
stane sa vkresanstve nesmrtenou. Jeho biskup mu nedveroval
a iadal od neho verejn dkaz kresanskho smania. Vtedy
napsal svoje jedin 7-svzkov dielo Adversus nationes. Ke napsal
druh svzok, prijal krst asi r. 295. Dtum jeho smrti nie je
presne znmy. Sv. Hieronym ho kladie asi do r. 327.
Arnob napsal svoje dielo, hoci nebol ete v kresanstve dos
zbehl. Preto m vetky znaky napochytre vykonanej prce.
Dobre pozn pohanstvo, energicky ho podvracia, ale dkazy na
obranu kresanstva s slab. Sv. Psmo nadosta nepoznal. Sloh
m rtorsk.
Prv adruh kniha obsahuje obranu kresanstva proti vitke
pohanov, e kresanstvo zavinilo vtedajiu biedu, lebo rozhnevalo
pohanskch bohov. Arnob dokazuje, e kresania sa klaaj
opravdivmu a najvyiemu Bohu. Kristus je opravdiv Boh,
hoci zomrel ako lovek. Svoje bostvo dokzal zzrakmi. V 3-5
knihe dokazuje nerozumnos polyteizmu a poukazuje na
nemravnos z neho vyplvajcu. V ostatnch knihch zavrhuje
pohansk mty aobety.
Arnob povauje pohanskch bohov, ak jestvuj, nie za zlch
duchov ako predol apologti, le za stvorenia, stojace za
Bohom Otcom a Synom. Svoju moc dostvaj od Boha
kresanov. Kristus je sce Bohom, ale len druhotriednym. Dua
udsk nie je od prrody nesmrten, nepochdza od Boha, le
od inej vyej bytosti. Boh kresanov me da dui milos
nesmrtenosti. Hoci mal Arnob dobr vu, jednako
vpokroilom veku sa u nevedel dkladne vhbi do kresanskej
teologie. Ako spisovate bol bezvznamn.

+116
 LITERATRA: Sbierka: Migne, P. P. lat. sv. 5.
TDIE: Bardenhewer, Gesch. d. altkirchl. Lit., Freiburg, 1913. Cayr,
Patrologie, Paris, 1932. Rauschen-Altaner, Patrologie, Freiburg, 1931.

+117
 Viktorin zPettau.
Sv. Hieronym pe, e najstarm latinskm exegtom je sv.
Viktorin zPettau (tajersko). Pvodom bol akiste Grk, o bada
na jeho latinine. R. 304 za prenasledovania Dioklecinovho
podstpil muencku smr. Psal komentre kbiblickm knihm,
z ktorch sa zachoval len Komentr k Apokalypse, aj to len
vHieronymovom prepracovan. Haussleiter vydal r. 1916 poda
rukopisu z XV. storoia koniec pravho komentra
Viktorinovho, v ktorom autor prejavuje chiliastick nzory. Od
neho pochdza aj krtka vaha De fabrica mundi, v ktorej pe
otdni stvorenia. Prav sobota je poda neho siedme tiscroie,
ke bude panova Kristus s vyvolenmi. Poda Hieronyma
sostavil spis Adversum omnes haereses, ktor sa stratil.
LITERATRA: Sbierky: Migne, P. P. lat. sv. 5. Haussleiter, Corp. script.
eccl. lat., Wien, 1916.
TDIE: U. Mannucci, Instituzione di Patrologia, Roma, 1936. Cayr,
Patrologie, Paris, 1932. Rauchen-Altaner, Patrologie, Freiburg.
Bardenhewer, Gesch. d. altkirchl. Lit., Freiburg.

+118
 HLAVA IV.
APOKRYFY AAKTY MUENKOV

Apokryfy Novho zkona.

Ako sa usilovali neznmi spisovatelia napodobova svt
knihy Starho zkona, tak isto i knihy Novho zkona boly
predmetom napodobovania, rozirovania a doplovania. Tak
literrne produkty nazvame vo veobecnosti apokryfmi.
V uom katolckom smysle apokryfmi nazvame len tie spisy,
ktor si nrokovaly rz knonick, alebo boly na as povaovan
za knonick. Protestanti oznamuj menom apokryfov tie spisy,
ktor v katolckom knonickom sozname nepovauj za svt,
km skuton apokryfy nazvaj pseudoapokryfami.
Apokryfy skrsly bu dobromysene, z oduevnenosti za
kresansk ideu, z akhosi zbonho podfuku (pia fraus), alebo
tendenne, aby daly pevnej a vieryhodnej podklad
heretickm, najm gnostickm nukm. Podstren s obyajne
biblickm spisovateom alebo inm vynikajcim osobnostiam.
Poda toho, ktor druh svtch knh napodobuj, rozoznvame
apokryfy evanjeli, skutkov apotolskch, apotolskch listov
aapokalypsy.
Formou a obsahom lia sa od knonickch spisov. Ako
pozostatky starokresanskej udovej literatry s vemi cenn
aznich erpalo nmety sakrlne umenie (fresky vbazilike Santa
Maria Maggiore, Danteho Divina Comedia). Ich poet bol
poda Ireneja asne vek (multitudo inenarrabilis). Pravda,
vcelku ostalo z nich len vemi mlo; vinou sa zachovaly len
zlomky aniektor sa stratily naisto.

+119
 Apokryfy evanjeli.
S skoro vetky gnostickho pvodu. Podvaj zprvy
o ivote Pna Jeia z toho veku, ktor knonick evanjeli len
slabo opisuj. Tak napr. o jeho ivote do tridsiateho roku
a o viacmesanom Jeiovom inkovan medzi umi po jeho
zmtvychvstan.
Evanjelium Hebrejom bolo napsan v Palestne pred r. 150.
Poda Hieronyma, ktor preloil originl do grckej a latinskej
rei, bolo pvodne sloen v aramejine. Vemi sa podob
evanjeliu sv. Mata, apreto sa povaovalo za rozren pratext
hebrejskho evanjelia sv. Mata. Euzebius oom hovor, e ho
mnoh povaovali za rovnocenn so tyrmi kanonickmi
evanjeliami, ba ebioniti ho mali za jedin knonick evanjelium.
M nepatrn dodatky ktextu Matovho evanjelia.
Evanjelium Egypanom pochdza zpred r. 150. V Egypte ho
povaovali za knonick spis. Opieraj sa o vo svojich terich
enkratiti asabelini. Znmy je zneho len rozhovor Pna Jeia
so Salome a najnovie v Egypte njdench niekoko viet (
).
Evanjelium sv. Petra pochdza z polovice II. storoia a je
prepracovanm tyroch knonickch evanjeli v dokto-
gnostickom smysle. Znmy je len zlomok o utrpen
a zmtvychvstan Pna. Bratia Jeiovi s poda neho synmi
Jozefovmi zjeho prvho manelstva.
Protoevanjelium Jakubovo, napsan pred r. 200. Pvodca sa
menuje Jakub. Re je plynn aobsah poun, preto bolo vemi
rozren. Ale pvodca nepoznal idovsk pomery. Opisuje ivot
Matky Boej po betlehemsk vradu mlatiek. Toto evanjelium
prv spomna men rodiov Matky Boej, Joachima aAnnu.
Evanjelium Tomovo pochdza od gnostikov a opisuje detstvo
Jeiovo do 12. roku. Je pln naivnch legend. Pochdza asi

+120
z konca II. storoia. Zachovaly sa recenzie v grckych,
latinskch, staroslovanskch asrskych prekladoch.
Evanjelium odetstve Jeiovom jestvovalo vrozlinch varicich,
opierajcich sa o spolon prame asi zo IV. storoia. M
budhistick prifarbenie.
Nikodemovo evanjelium, ktorho as je znma pod menom
Acta Pilati, pochdza zoIV. storoia od kresanskho autora.
Obrne vyprva najm o sdnom pokraovan proti Kristovi
a o jeho zmtvychvstan. Poda tohto evanjelia Pilt vydva
svedectvo v prospech kresanstva proti idom, preto bol
vkoptickej cirkvi uctievan ako svt muenk.
Znme s ete zlomky evanjelia Barnabovho, Andrejovho,
Filipovho aMatejovho.

+121
 Apokryfy Skutkov apotolskch.
Patria zva do udovej literatry, ale asto obsahuj
pravdiv dta o niektorch udalostiach. udsk fantzia si
doplovala daje knonickch knh o misijnom inkovan
apotolov, priom obrazotvornos bola ete odvnejia ako
vapokryfnch evanjelich.
Skutky Pavlove ( ). Poda Tertulina napsal ich
ist kaz, ctite sv. Pavla, no bol potrestan preto, e primieal
nehistorick veci. Mono, e pouval star heretick prame.
Pochdzaj z Malej zie asi z r. 180. S akmsi nboenskm
romnom.
Tret list sv. Pavla Korinanom aOdpove Korinanov na druh list sv.
Pavla zachovaly sa vlatinskom aarmnskom preklade. Sv. Efrm
ich povaoval za biblick spisy.
Acta Pauli et Theclae. Vo forme romnu, ale nie bez
historickho podkladu, opisuj ivot Tekly, poprednej panny
zIkonia, ktor voduevnen za kresanstvo nasledovala sv. Pavla,
kzala ako misionr, sama sa pokrstila. Spis je dleit preto,
lebo opisuje vonkaj vzhad sv. Pavla.
Martyrium (Passio) s. Pauli. Legendrne opisuje satie sv. Pavla,
priom miesto krvi na rcho kata vystrieklo mlieko.
Skutk y Petrove. Zlomky s zachovan u Klementa
Alexandrijskho. Pochdzaj pravdepodobne zprvej polovice II.
storoia aobsahuj misijn re Petrovu (), vktorej dva
pokyny misionrom, inkujcim medzi pohanmi.
Z konca II. storoia pochdza spis O zzranom zpase Petra
soimonom Magom. Skrsol asi vsrskej Palestne.
Muenctvo Petrovo opisuje stretnutie Petra s Pnom Jeiom,
ke utekal zRma (Domine quo vadis?) aukriovanie Petrovo.
alie Skutky apotolov, spsan asi v II. a III. storo, s:
Cesta sv. Pavla do Rma; Muencka smr apotolov Petra aPavla; Skutky

+122
Andrejove, Jnove, Tomove a Tadeove. Pochdzaj zva od
gnostikov. UEuzebia (Hist. I, 13) zachoval sa zedeskho archvu
pochdzajci list Krista Pna Abgarovi, knieau edeskmu.
Abgar iada Pna, aby priiel do Edesy a uzdravil ho. Kristus
Pn mu listovne odpoved, e mus inkova vPalestne, ale e
mu pole uenka, ktor ho uzdrav. Neskorie priiel Adeus,
jeden zo 72 uenkov, uzdravil Abgara a kzal evanjelium jeho
poddanm. U sv. Augustn podvrtil jeho originlnos.
Euzebius ho preloil do sriny a grtiny. To ist je opsan
i v spise, zvanom Uenie Adeovo, pochdzajcom z edeskho
archvu, a uverejnenom r. 1876. Poda tohto spisu Pn Jei
nepsal Abgarovi, ale mu poslal len odkaz, e prde jeden zjeho
uenkov. Pri tej prleitosti jeden z Abgarovch poslov
namaoval obraz Pna. Pvodca spisu upotrebil aksi dokument
zedeskho archvu alegendu napsal asi zaiatkom V. storoia.

+123
 Apokryfy apotolskch listov.
Listy Pavlove Senekovi. Seneka sa stal kresanom pod dojmom
listov sv. Pavla atil pozna Pavla. Poslal mu osem listov aPavol
Senekovi es, v ktorch je opsan Pavlovo obrtenie
aNeronovo prenasledovanie kresanov. Seneka je ustanoven za
kazatea na cisrskom dvore. Listy pochdzaj zo IV. storoia
aspsan s vo vulgrnej latinine.
List apotolov, ie rozhovor so Zmtvychvstavm, je najnov
nlez na poli patrologie. Zachoval sa v troch recenzich: a)
koptickej zo IV.-V. storoia, uverejnenej r. 1919 (nateraz
v Louvre), b) v latinskom preklade zo IV.-V. storoia, ktor sa
doslovne shoduje s koptickou recenziou (nateraz vo Viedni), c)
v etiopskej recenzii, uverejnenej r. 1913 pod nzvom Testament
Pna Jeia vGalilei. Je to vraj okrun list apotolskho kolgia
celmu svetu.
Obsah. Rozhovory apotolov sa odohrvaj vJeruzaleme. List
zana krtkym vierovyznanm 11 apotolov, potom nasleduje
zprva o zmtvychvstan, sostaven poda tyroch evanjeli. Na
otzky apotolov zjavuje Zmtvychvstav parziu,
zmtvychvstanie tela, koniec sveta aosud zatratench. Spomna
sa tam aj vykpenie, sostpenie do pekiel, misijn innos
apotolov a vyhrka falonm uiteom. Koniec listu opisuje
nanebevstpenie poda Skutkov apotolskch.
Uenie listu sa vemi podob teologii Justinovej. Tendencia
listu je sce agnostick, ale primiean s v om aj nzory
gnostick. Boh je stvoriteom svetla atmy atak aj prinou zla.
Hriech nie je slobodnm skutkom loveka, no hrienik sa mu
me protivi. Krst je natoko potrebn na spasenie, e Kristus
vpredpekl pokrstil ispravodlivch.
Z niektorch asovch nraiek listu meme uzatvra, e
bol napsan pred r. 147-148. List rozhodne vplval na najstariu
cirkevnoprvnu literatru.

+124
 Apokryfy Apokalypsy.
Tieto apokryfy s objavmi poslednho storoia. V nich je
fantzia ete bujnejia ako vostatnch apokryfoch.
Apokalypsa Petrova. V r. 1886-1887 najden zlomok opisuje
miesto a trestanie jednotlivch hrienikov. Peklo sa tu li poda
idovskej a vchodnej pohanskej tradcie. Pochdza z prvej
polovice II. storoia.
Apokalypsa Pavlova. Znma je grcka pvodina a viac
prekladov, z ktorch najzachovalej je latinsk. U sv. Augustn
spomna tto Apokalypsu ako vymysleninu. Bola vemi obben
medzi mnchmi v V. storo. Napsan bola v Jeruzaleme asi
koncom IV. storoia.
Obsah. Anjel Pna sprevdza apotola Pavla a ukazuje mu
najprv miesto blaench, potom miesto a muky zatratench,
ktorm na prhovor Pavlov Pn Boh v nedeu zmieruje muky.
Pavol vid aj oistec. Dante poznal tento spis a upotrebil ho vo
svojej Boskej komdii.
Apokalypsa Tomova pochdza zo IV. storoia. Napsal ju
prvrenec gnosticko-manichejskej sekty. Rozprva
opredznakoch konca sveta, rozdelench na sedem dn.
LITERATRA: Sbierky: Tischendorf, Evangelia, apocr., 1876. Bonnet,
Acta apostolorum apocr., 1903. Fabricius, Codex apocryphus. Tischendorf,
Apocalypses apocr., 1866.
TDIE: W. Bauer, Das Leben Jesu in Zeitalter der ntl. Apokryphen, 1909.
Bardenhewer, Gesch. d. altkirch. Lit., Freiburg, 1913. Rauschen-Altaner,
Patrologie, Freiburg, 1931.

+125
 Akty muenkov.
Apotolovia vdy boli povaovan za prvotriednych svedkov
(martyr = = svedok) bez ohadu na to, i svoje svedectvo
potvrdili krvou. Po nich, o do autority, prichdzali muenci,
martri, ktorm vsmrtenej zkosti aentuziazme bolo dopriate
vidie Krista a vydva o om svedectvo (napr. tefan, prv
muenk). Kresansk starovek si vemi vysoko vil vpovede
muenkov pred smrou, zaznamenal si okolnosti ich umuenia
(acta martyrum) acenil si tieto zznamy viac ako teologick spisy
cirkevnch spisovateov.
Akty muenkov s radn zznamy rmskych sdnych
radnkov, spsan pri vsluchu apoprave kresanov, alebo opisy
umuenia, sostaven kresanmi, ktor maly sli na
povzbudenie inm a zachovanie pamiatky muenkov (gesta
martyrum). Vovron de smrti muenkov akty verejne tali
pri bohoslubch. Kee ich psali oit svedkovia hne po smrti
muenkov, s spoahlivmi svedectvami. Neskorie ich
doplovali asto nezaruenmi dtami, ktor zatlaily pvodn
daje a do nepoznania ich zmenily. I neprav akty sa oznauj
menom Passio alebo Martyrium a patria do udovej
literatry kresanskho staroveku.
Miesta a dni smrti muenkov sostavili spsobom
kalendrnym v osobitnch listinch. Najstar takto soznam
mme zachovan vrmskom chronografe zr. 354. asove mu je
blzke Martyrologium cirkvi v Kartagu. Najznmejie je
Martyrologium Hieronymianum z r. 628, ktorho zznamy sa
opieraj ormsky kalendr, pochdzajci zr. 312.
Najvznamnejie prav akty muenkov s:
1. Martyrium Polycarpi. Cirkev vo Smyrne upovedomuje
ostatn cirkvi o smrti sv. Polykarpa. Zachoval sa text grcky,
ktor m vek historick vznam. Zva je obsiahnut
vEuzebiovch cirkevnch dejinch. (Hist. eccl. IV., 15.)

+126
 2. Acta ss. Carpi, Papyli et Agathonices. Dlho boly znme len
v neskorom prepracovan. Pvodn text uverejnil r. 1881
Francz Aub. Biskup Karpus aPapylus, jeho diakon, boli za
Marka Aurelia odsden na smr uplenm. Agathonice sa
sama vrhla do oha. Akty pochdzaj od oitho svedka.
Euzebius ich uviedol vo svojich dejinch. (H. e. IV., 15, 48.)
3. Acta ss. Justini et sociorum opisuj smr sv. Justina a6 inch
kresanov, ktor boli sat v Rme. Obsahuj sdne akty
a priebeh popravy, spsan hne po smrti muenkov. S
najstarie medzi rmskymi aktami. (Migne, P. P. G. 6.)
4. Epistola ecclesiarum Lugdunensis et Viennensis. Lyonsk cirkev
upovedomuje malozijsk cirkvi o poprave 48 kresanskch
muenkov v 17. roku panovania Marka Aurelia. List
spomna, e niektor oslabli pod ukrutnmi bolesami
a odpadli od viery, ale povzbuden ostatnmi, vrtili sa
azomreli muenckou smrou.
5. Acta martyrum Scilitanorum. Vafrickom meste Scili bolo r.
180 12 kresanov odsdench na smr satm. Boli to prv
africk muenci. Zachovala sa pvodn latinsk zpisnica
popravy a2 latinsk agrcke prepracovania.
6. Acta s. Apollonii. Je to grcky protokol, akiste preloen
z latininy, opisuje satie poprednho a vzdelanho kresana
Apolonia, ktorho pre kresansk presvedenie udal sdu
vlastn otrok.
7. Acta ss. Perpetuae et Felicitatis. Mlad matka Perpetua,
pochdzajca zpoprednej rodiny, podstpila muencku smr
satm so tyrmi nedvno pokrstenmi otrokmi. Ich tel
roztrhala div zver. Akty sostavil oit svedok pri poprave r.
203 alebo 204. V asoch sv. Augustna tavali tieto akty pri
bohoslubch. Zachoval sa pvodn latinsk text a star
grcke preklady. (Migne, P. P. L. 3.)
8. Martyrium Pionii. Grcky text bol uverejnen r. 1806.
Plnius trpel vSmyrne za Decia.

+127
 9. Acta Felicis. Felix trpel za Dioklecina, kee sa zdrhal
vyda svt knihy.
10. Acta ss. quadraginta martyrum. Za cisra Licnia okolo r.
320 boli popraven 40 vojaci. Zd sa, e grcke akty o tejto
poprave s neskorieho pvodu, ale prav je Zve 40
muenkov, zachovan v grckej a staroslovanskej rei, poda
ktorej ich kosti nemaj sa roznies do sveta, ale pochova na
jednom mieste.
Znme s ete martyrologi palestnske, srske aedesk.
LITERATRA: Sbierky: Th. Ruinart, Acta primorum mart., Paris, 1689.
Bolland, Acta Sanctorum, Brssel, 1925.
TDIE: Marx, Abriss der Patrologie, Paderborn, 1919. Rauschen-
Altaner, Patrologie, Freiburg, 1931. Bardenhewer, B. d. a. L., Freiburg, 1913:

+128
 III. perida (313450)

VEK CIRKEVN OTCOVIA

Veobecn prehad
Druh a tretiu peridu podstatne rozliuje smierenie Cirkvi
so ttom. Cirkev dostala slobodu milnskym ediktom.
Kontantn a jeho nstupcovia dvali jej postupne viac a viac
vsad, a konene za Teodozia I. stalo sa kresanstvo jedinm
uznanm nboenstvom v rmskej ri. Reakn pokusy
pohanstva za Julina Apostatu nevedely zadra kresanstvo
vjeho vaznom postupe.
Blahodarn inky smierenia ukzaly sa oskoro. Pohanstvo,
pozbaven ttnej opory, jedinho pramea svojej moci, stratilo
vplyv vmestch ina okol akresansk misionri mohli nehatene
odstraova pohansk kult.
Kresansk kazstvo sa mohlo venova svojmu povolaniu
celkom slobodne, lebo bolo nielen slobodn, le malo aj
nadosta ivobytnch prostriedkov. Slobodn Cirkev mohla
rozvin svoje blahodarn inkovanie na prospech chudobnch
a neastnch. Vo svetovej rmskej ri mohla ahie kona svoje
svetov poslanie. A kresansk misionri tto slobodu plne
vyuili.
Bohosluba sa u nekon tajne, le stavaj pre u ndhern
chrmy. Je slvnostnejia akrajia.
No toto nov poloenie prinieslo aj vea novch akost,
ktor Cirkev musela prekona. Hromadnm prestupovanm na
kresanstvo dostalo sa do Cirkvi vea poloviatch,
indiferentnch ud, ktor ete neprekonali vsebe pohansk ivot
ajeho zvyky, aku kresanstvu sa pridali viac zvypotavosti ne
z presvedenia. Naruili cirkevn disciplnu a sniovali mravn

+129
rove kresanskho ivota. silie pochopi abstraktn pravdy
udskm rozumom viedlo k mnohm pomleniam a urputnm
bojom vCirkvi. Nemal nebezpeenstvo pre Cirkev ajej uenie
znamenaly czaropapistick snahy panovnkov, ktor chceli
autoritatvne zasahova do nboenskch otzok.
Spory v nboenskch otzkach viedly k prehbeniu
kresanskej vedy. Vynikajci duchovia, vykolen vo filozofickej
vede, usilovali sa pekulatvne vysvetova zjaven pravdy
a obhajova ich proti bludrom. Cirkev a panovnci posilovali
ohrozen cirkevn jednotu svolvanm cirkevnch snemov.
Usnesenia snemov sa staly zkladom neskorej teologie. Tto
perida vynik vekmi cirkevnmi Otcami a snemami a je
opravdivou zlatou dobou patristickej vedy.
I v tejto peride ostva Vchod aiskom cirkevnho
spisovatestva. Ale i na Zpade sa vyskytuj vynikajci vedci
a nerovnos, ak bolo bada medzi Vchodom a Zpadom
vpredolej peride, zmizla naisto.
Apologetika ustupuje v tejto peride polemike. Polemika
okrem doby protestantizmu nebola nikdy tak iv ako prve
vtedy. o sa tka predmetu, tto perida nenechala bez
povimnutia ani jedno odvetvie teologickej vedy. Popri
apologetike a polemike pestuj exegzu; ako samostatn
disciplna vystupuje dogmatika, morlka, katechetika,
homiletika, asketika, cirkevn dejiny, dejiny cirkevnej literatry
acirkevn pozia.
Km Zpad riei predovetkm praktick otzky o potrebe
milosti, inlivosti sviatost a o Cirkvi, zatia na Vchode
prevldaj pekulatvne otzky o bostve Kristovom, o Najsv.
Trojici aospojen bostva sloveenstvom vKristovi.
Katechetick kola alexandrijsk, ktor dosiahla v predolej
peride v Origenovi svoj vrchol, usiluje sa i v tejto peride
podra svoju rove. Vosv. Atanzovi aKapadoanoch zskala
novch vynikajcich predstaviteov. Podrala sce alegorick

+130
vklad Psma sv. najm v asketike, ale vo vedeckch
a polemickch rozboroch sa blila k historicko-kritickmu
spsobu. Antiochijsk exegetick kola ostala pri svojej
historicko-gramatickej metde. V osobe sv. Jna Zlatosteho
zskala svojho najvieho reprezentanta. Pravda, jej prlin
silie sprstupni filozofickmu dokazovaniu mystri Najsv.
Trojice a kristologiu, viedlo k tomu, e z nej vyli bludri, ako
Arius, Teodor zMopsvestia aNestorius.
Zpadn cirkevn spisovatelia sa opieraj zva o smery
vchodn. Svojsk smer si zachoval sv. Augustn, ktor
vpekulcii dosiahol vku grckych Otcov temer na celom poli
teologie a priekopncky do nej zasahoval. Na vyvenie jeho
vplyvu skrsol v juhogalskch kltoroch nov smer, ktor proti
Augustnovej pekulcii przvukoval tradciu a vystil v blude
semipelagianistickom.
Cirkev zskala vtejto peride novch pestovateov kresanskej
vedy v mnchoch najm odvtedy, ako zanechali pustovncky
spsob ivota a ili v kltoroch. K nim sa utiekali vynikajci
cirkevn duchovia duevne si odpoin. U nich mohli hojne
erpa novch sl v zti pustatn alebo v kltoroch, kde
tudovali sv. Psmo. Kltory sa staly pre cirkevnch spisovateov
nielen kolami asketiky, ale aj vedy. Isami mnsi neskorie zaali
psa avykonali pozoruhodn prcu.

+131
 Bludy vo IV. storo.
Spisovatelia 3. peridy museli zpasi scelm radom mylnch
uen, z ktorch viacer skrsly u v predolej peride, ale ete
neboly prekonan. In s plodom IV. storoia.
Arianizmus. Arius a jeho stpenci popierali boskos druhej
boskej osoby, atm aj nuku oNajsv. Trojici. Dsledne museli
popiera aj uenie o vtelen a vykpenie. Arianizmus odsdila
Cirkev na veobecnom sneme nicejskom (325) vyhlsiac, e Syn
Bo je sBohom Otcom podstatne jedno ().
Macedonianizmus. (Pvodca bol Macedonius, biskup
carihradsk, 362.) Popieral bostvo Ducha Svtho. Je vlastne
plodom arianizmu. Odsden bol na veobecnom carihradskom
sneme r. 381.
Sabelianizmus. Sabelius tvrdil, e tri bosk osoby nie s
realitami, le modalitami, toti trojakm prejavenm
(manifestatio) jedinej osoby Boej. Tento blud sa vol aj
fotinianizmom, lebo ho usilovne ril biskup Fotin, skombinujc
ho sadopcianizmom.
Apolinarizmus. Apolinarius tvrdil, e udskos Kristova je
nepln, lebo Kristus mal len telo a duu senzitvnu ()
amiesto rozumu () nastpil uKrista Logos.
Nestorianizmus. Nestorius hlsal v Kristovi dve osoby, bosk
audsk.
Monofyzitizmus tvrd, e po vtelen je vKristovi len jedna, ato
boia prirodzenos. udsk prirodzenos je absorbovan
boskou prirodzenosou.
Monoteletizmus, pripajc dve prirodzenosti vKristovi, tvrd,
e vKristovi je len jedna va ajedna innos.
Origenizmus je vlastne shrn vetkch bludov hlsanch
Origenom, ale pod tmto menom sa rozumie hlavne blud, ktor
popiera venos pekelnch mk.

+132
 Manicheizmus. Manes (Mani) vyznval dva ven princpy,
princp dobra a princp zla. Z protivy obidvoch princpov
vysvetoval si vetky tajomstv prrody a due. Gnosticizmus
dosiahol vmanicheizme svoju posledn formciu.
Donatizmus. Dont, biskup zKartga, tvrdil, e len spravodliv
a svt s dami viditenej Cirkvi a platnos sviatost zvis od
vntornej svtosti vysluhovatea.
Pelagianizmus. Poda neho milos boia nie je potrebn na
spasenie alovek dosiahne svoje spasenie vlastnmi silami.
Priscilianizmus je vlastne smieaninou vetkch bludov. Uil, e
svet stvoril en, popieral trojosobnos boiu, udsk zrodenie
Krista a zmtvychvstanie. Hovoril, e udsk dua je siastkou
boej prirodzenosti.

+133
 I. AS
HLAVA I.
KOLA ALEXANDRIJSK

Euzebius Cezarejsk, otec cirkevnch dejn

Euzebius Pamfilov sa narodil okolo r. 265 v Palestne, akiste
v Cezarei. Navtevoval cezarejsk kolu, kde bol iakom
slvneho Pamfila a z cty k nemu prijal jeho meno. On vtepil
Euzebiovi obdiv pre Origena alsku kvede. Ke Pamfil musel
na viac rokov ods do alra za prenasledovania Maximinovho,
Euzebius sa dobrovone dal spolu s nm alrova. Za ten as
vyhotovili spolu apologiu Origena. Po muenckej smrti Pamfila
r. 309 Euzebius utiekol do Egypta, kde tie bol vznen. Ete
v roku milnskeho ediktu, alebo o rok neskr (314) stal sa
biskupom v Cezarei a spravoval tto dieczu do smrti. Zomrel
okolo r. 338. Zastnil sa r. 325 na prvom veobecnom
cirkevnom sneme nicejskom, kde v spore Cirkvi s arianizmom
stl na strednom mieste a chcel sprostredkova dogmatick
vyrovnanie. Usnesenia snemu na iados cisra Kontantna
podpsal, no vslovne nikdy neuil arianizmus, ale ho
favorizoval. Zastal sa vyobcovanho Aria a zastnil sa na
synode vTyre r. 335, kde arini sosadili sbiskupstva sv. Atanza.
Pre svoju vek uenos a pre stredn postavenie vo spore
sarianizmom Kontantn si ho vemi vil.
Euzebius mal neobyajne vek vedomosti, ktor sa
rozprestieraly viac do rky ako do hbky. Nebol vek teolog, ani
siln charakter. Bol neobyajne talentovan renk. Pouval
Origenom zaloen chrnu bibliotku v Cezarei, ktor mu
dopomohla kirokm vedomostiam. Jeho spisy s popretkvan
cittmi z pohanskch a kresanskch knh. Zastpen s v nich

+134
temer vetky odbory cirkevnej vedy. No najv je Euzebius na
poli cirkevnej histrie. Ako exegta zastupuje smer alexandrijsk.
Historick spisy. Kronika ). Dokonil ju asi r.
323, lebo dejinn opisy siahaj po tento rok. Dielo v grckom
originle mme len v zlomkoch; plne sa zachoval armnsky
preklad (z r. 600) apreklad latinsk uHieronyma, ktor kroniku
doplnil do r. 378. Euzebius pouval pri sostavovan svojho diela
podobn kroniku Sexta Jlia Afriana.
Kronika sa del na dve asti. Chronografia opisuje dejiny
vetkch nrodov poda Biblie a poda zznamov jednotlivch
nrodov. Postupuje chronologicky. Druh as tvoria
synchronick tabuky, kde s veda seba do stpcov postaven
udalosti vchodo-pohanskch, grcko-rmskych a idovsko-
kresanskch dejn. Zanaj sa dejinami Abrahma a konia
rokom 323.
Cirkevn dejiny ( ) opisuj udalosti od
zaiatku Cirkvi po Kontantnovo vazstvo nad Licniom (323).
Obsahuj vdesiatich knihch neoceniten materil ocirkevnom
praveku. Tu s doslovn odpisy mnohch dokumentov, ktor sa
stratily. Akty odpsal Euzebius z cisrskeho archvu. Dielo zaal
psa za prenasledovania Dioklecinovho (303) a zva ho
dokonil r. 315. Desiaty svzok doplnil udalosami po rok 323.
Neskoria veda dokzala nesprvnos niektorch Euzebiovch
dajov, ktorch sa autor dopustil nemyselne. Jednako je to
prvotriedne dielo, bez ktorho by sme mlo vedeli o prvch
troch storoiach kresanstva. Euzebius chcel organicky spoji
zarchvu erpan materil; no je to zva len sbierka materilu,
chronologicky postavenho veda seba.
De vita Constantini. Napsal ho r. 335-33. M 4 knihy. Dielo
nechce by dokonalou biografiou cisra Kontantna; chce
zveni len tie udalosti, ktor cisr uinil pre Cirkev. Preto
zamlal slab strnky cisrove a spomenul len jeho nosti. Ke
nehladme na niektor asti, vktorch autor zveliuje, jeho spis

+135
prina vea cennho. Ale 16 dokumentov, uverejnench vdiele,
nemono sistotou povaova za prav.
Z prleitosti tridsiateho vroia Kontantnovej vldy
predniesol Euzebius roku 335 vCarihrade panegyrick re, vktorej
spomenul najvypuklejie udalosti jeho panovania.
De martyribus Palestinae. Tu opisuje ako oit svedok muencku
smr kresanov za prenasledovania Dioklecinovho vcezarejskej
diecze. Spis mme v dvoch vydaniach; obidve s od Euzebia.
Kratie grcke vydanie je pripojen k 8. knihe cirkevnch dejn
adruh, dlhie, sa zachovalo vsrskom preklade.
Z jeho historickch knh s znme ete fragmenty zdiela ivot
Pamfilov aAkty starch muenkov.
Exegetick spisy. Euzebius napsal komentre k mnohm
biblickm knihm, z ktorch sa zachoval v zlomkoch komentr
k almom, Izaiovi a k evanjeliu sv. Luka. V nich bada jeho
mylienkov prbuznos s Origenom. Evanjelici canones s akousi
harmniou tyroch evanjeli. Euzebius spsal na 10 tabukch
udalosti, ktor spomnaj vetci tyria evanjelisti, a udalosti,
spomnan len troma, resp. dvoma evanjelistami. De situ et
nominibus locorum hebraicorum je geografick slovnk k Starmu
zkonu. Prepracovan sa zachoval u Hieronyma a v srskom
preklade. Quaestiones et solutiones evangelicae. V nich vysvetuje
zdanliv nesrovnalosti evanjeli o detinstve, umuen
a zmtvychvstan Spasitea. Vo fragmente sa zachoval spis
O vekononch sviatkoch, obsahujci svedectv o Eucharistii
aobete ome svtej.
Apologetick spisy. Praeparatio evangelica je vod do tdia
kresanstva v 15 knihch. Pvodca dokazuje prednos
idovskho a kresanskho nboenstva pred pohanstvom. Jeho
pokraovanm je Demonstratio evangelica v 20 knihch, kde
dokazuje, e to, o bolo pripravovan Starm zkonom
uskutonilo sa vNovom zkone. Krtkym shrnom menovanho
diela je Theophania, populrna apologetika, zachovan

+136
v doslovnom srskom preklade. Spis Proti Hieroklovi ironicky
vyvracia tvrdenie bitynskho guvernra Hierakla, ktor hovoril,
e Kristus je podobn legendrna postava, o akej vyprva
Apolonius zTyany. Vetky Euzebiove apologetick spisy svedia
ojeho vekej uenosti azbehlosti vdejinch.
Dogmaick spisy. Contra Marcellum a De ecclesiastica theologia
obracaj sa proti Marcelovi, biskupovi z Ankyry a podvracaj
jeho sabelinske nhady. Obsahuj Euzebiovo uenie o Slove
(Logos).
U Euzebia badme prlin servilnos voi cisrovi
Kontantnovi, o m vek vplyv na smer jeho teologickho
uenia. Neopovil sa poukza na cisrove slab strnky
a neprotivil sa jeho zhovievavm nhadom vo veci arianizmu.
No priaze panovnkovu nikdy nezneuil na vhody, napr. aby
zamenil svoje cezarejsk biskupstvo za vhodnej biskupsk
stolec. Bol lovek pokojamilovn, m sa d do istej miery
ospravedlni jeho stredn postavenie vkontroverzii sarinmi.
Uenie Euzebiovo o Najsv. Trojici je v podstate origenistick. Je
obsiahnut najm vspise Ocirkevnej teologii. Uznva, e Slovo je
Boh zBoha, Svetlo zoSvetla, ale po cel ivot sa staval proti
vrazu avo svojich spisoch ho nikdy neuval. Kee
na nvod Kontantnov podpsal akty nicejskho snemu a tak
schvlil aj vraz , opravil to neskorie v spise,
napsanom svojej cirkevnej obci v tom smysle, e on znamen
len vonkajiu podobnos Syna s Otcom. Bol Atanzovm
odporcom a jeho uenie o Najsv. Trojici povaoval za
sabelianizmus. Poda Euzebia Syn nepochdza zpodstaty Otca,
le vychdza z jeho slobodnej vle, aby ho navonok
reprezentoval. Tvrdil, e Ducha Svtho stvoril Syn.
Euzebiova nuka o Eucharistii je bezchybn. Na pamiatku
vekej obety Kristovej slvia kresania svoje mystri
posvtenm Telom a predrahou Krvou vekononho
Barnka. (De solemn. pasch. 7.)

+137
 O cte obrazov Euzebius nemal sprvne stanovisko. Sestre
cisra Kontantna, ktor ho prosila o obraz Krista, odpovedal,
e kresania nesm ma obraz, lebo by sa podobali pohanom.
(List Kontancii.)
O sv. Petrovi vydva svedectvo, e zaloil cirkevn obec
vAntiochii, potom vRme ae bol 25 rokov biskupom rmskym.
(Chron. Chr. 44.)
EDCIE: Migne, P. P. Gr. 1924.
PREKLADY: Pisma Ojcw Koc. III. (Historja kocielna). Bardenhewer,
Bibl. d. Kirchvter 9. (Vita Konst.). E. Schwartz, (Hist. eccl.).
LITERATRA: TDIE: Stein, Eusebius, Bischof v. Caesarea, Wrtzburg,
1859. A. Schne, Die Weltchronik d. Eusebius in ihrer Bearbeitung durch
Hieronymus, Berlin, 1900. Drgens, Eusebius v. C. als Darsteller der phnizischen
u. d. griechischen Religion. Paderborn, 1913. Balanos, Zum Charakterbild des
Kirchenhistorikers Eusebius v Theol. Quartalschrift, 1935. Henry, Recherches
sur la Prparation vangelique dEusbe, Paris, 1935. Mohle, Der Isaiaskommentar
des Eusebius von Kaisareia fast vollstndig wieder auf gefunden, v Zeitschr. f. neut.
Wiss., 1934.

+138
 Sv. Atanz, otec ortodoxie.
V cirkevnch dejinch niet doby, ktor by bola tak zko
spojen s jednou osobou, ako je spojen ponicejsk doba
s osobou sv. Atanza. Shlasi s Cirkvou znamenalo shlasi
sAtanzom anaopak. Prvom rovesnci ho pomenovali otcom
ortodoxie. Jeho cel ivot bol zasvten boju proti arianizmu.
Sv. Atanz sa narodil v Egypte, azda v Alexandrii, okolo r.
295. as svojej mladosti preil na pti pri sv. Antonovi, otcovi
mnchov, kde sa mu dostalo asketickej vchovy. R. 312 bol
ordinovan za lektora, r. 318 za diakona adostal sa ako tajomnk
k biskupovi Alexandrovi, ke iel r. 325 na veobecn cirkevn
snem nicejsk. Tmou jeho tdi u pred nicejskm snemom
bolo vtelenie Slova. Na sneme, hoci bol mlad a mal len
podriaden postavenie diakona, vzbudil veobecn pozornos
v debate s arinmi. Dostalo sa mu vyznaenia, e mohol
podpsa akty odsdenia Ariovho. Po smrti biskupa Alexandra r.
328 stal sa jeho nstupcom. Stpenci nicejskho snemu skladali
vneho vetky ndeje. Proti nemu boly namieren toky arinov
a melicinov. Melicini, nespokojn s jeho biskupskou vobou,
spojili sa s arinmi a livm spsobom sa im podarilo Atanza
sosadi r. 335 na synode v Tyre. Kontantn ho poslal do
vyhnanstva do Trevru. No nstupcu na biskupsk stolec
alexandrijsk nevymenoval. Po smrti Kontantnovej r. 337
mohol sa Atanz vrti do Alexandrie. Ale odva roky ho snem
v Antiochii znova sosadil a on iiel druh raz do vyhnanstva.
Jeho nstupcom sa stal Gregor Kapadock. Atanz sa uchlil
k ppeovi Jliovi I. a zostal tam, dokia ho synoda v Sardike
(343) plne nerehabilitovala. Po Gregorovej smrti sa slvnostne
vrtil do Alexandrie. Potom mal za 10 rokov pomerne pokojn
ivot. Ale po smrti cisra Kontanta a ppea Jlia, ktor ho
zastvali, nepriatelia zskali znova prevahu amilnska synoda ho
r. 355 sosadila na naliehanie cisra Kontancia. Atanz tretie
vyhnanstvo preil u egyptskch mnchov. Cisr Julin Apostata
+139
zpt povolal vetkch sosadench biskupov, preto sa mohol vrti
z vyhnanstva aj Atanz. R. 362 vydriaval vznamn synodu
v Alexandrii, ktor znamenala vazstvo nicejskho
vierovyznania. Ale ete toho roku musel na 8 mesiacov zanecha
svoju dieczu. Vrtil sa len po smrti Julinovej. Jeho utrpenie sa
ani teraz neskonilo. R. 365 ho poslal cisr Valent, naklonen
arinom, do piateho aostatnho vyhnanstva. Atanz sa schoval
vblzkosti mesta vhrobke svojho otca avrtil sa len o4 mesiace.
Odvtedy u mal pokojn ivot vo svojom biskupstve do smrti r.
373. il 77 rokov, zoho skoro 18 rokov preil vo vyhnanstve.
Brliv ivot sv Atanza odra sa i v jeho diele. Kee sa
zasvtil boju proti arianizmu, tam smerovaly vetky jeho
literrne prce. Vnich je Atanz hlbok, rozhodn ajasn ako
v kadom skutku svojho ivota. Vonkajia forma spisov nie je
dos uhladen. Ltka je nedostatone podelen, asto sa
opakuje, o svis s jeho brlivm ivotom. Jeho prce sa delia
na apologetick, dogmaticko-polemick, historicko-polemick,
exegetick, asketick asviaton listy.
Apologetick spisy: Oratio contra Graecos, napsan pred nicejskm
snemom r. 318-320, del sa na 2 iastky. V prvej podvracia
pohanstvo, v druhej naznauje dve cesty, po ktorch sa lovek
dostane k poznaniu Boha: skmanm due a skmanm
viditenho sveta.
De incarnatione Verbi je vlastne pokraovanm predolho diela
a vzniklo hne po om. Dokazuje nevyhnutnos vtelenia pre
vykpenie loveka; klasicky opisuje, ako kresanstvo zmenilo
tvrnos sveta sostrnky mravnej.
Sv. Hieronym uvdza tieto dve Atanzove knihy pod
spolonm nzvom Adversus gentes libri duo.
Dogmaticko-polemick spisy: Najobsiahlejm a hlavnm
dogmatickm dielom Atanzovm s Orationes contra Arianos v 3
knihch. K nim sa dru ete tvrt kniha, ktor akiste
nepochdza od Atanza, le od Apolinra z Laodiceje. Toto

+140
dielo je plodom jeho tretieho vyhnanstva, napsan okolo r. 357.
V prvej dokazuje, e ani sv. Psmu, ani zdravmu rozumu sa
neprotiv ven pvod Slova; v druhej podva katolcky smysel
slov Knihy prslov (8, 22) Dominus possedit me; v tretej
dokazuje jednotu prirodzenosti Boha Otca a Syna. Apokryfn
tvrt kniha dokazuje osobn rozdielnos Boha Otca aSyna.
De incarnatione Dei Verbi contra Arianos. Podobne ako
v predolom spise i tu dokazuje bostvo Slova a proti
macedonianizmu aj bostvo Ducha Svtho.
Dogmatickho obsahu s 4 listy Ad Serapionem, obsahujce
dkazy bostva Ducha Svtho, a list O katolckej viere cisrovi
Jovaninovi zr. 363.
Historicko-polemick spisy: Atanz bol nten obhajova aj svoju
osobu a svoje stanovisko proti rozlinm tonkom. Preto
napsal 3 apologie. V Apologia contra Arianos z r. 348 podvracia
obalobu, ktor bola vynesen proti nemu na sneme v Tyre.
V nej odpoved aj tm, ktor napdali jeho leglny nvrat
z druhho vyhnanstva. Apologia ad imperatorem Constantium je
starostlive sostaven dielo z r. 357, v ktorom sa ospravedluje
z podozrenia arinov, e poburoval Kontanta proti
Kontanciovi. De fuga sua, napsan po r. 356, podvracia
osoovania svojich nepriateov, e zo zbabelosti uiel do
vyhnanstva. Ako dvod svojho odchodu uvdza silie zachrni
sa, lebo jeho ivot je potrebn ortodoxii.
Dva Okrun listy zr. 341 a356, uren biskupom jeho okolia,
upozoruj ich na nebezpeenstvo arianizmu a opisuj nimi
zavinen cirkevn neporiadky. De synodis obsahuje usnesenia
snemu nicejskho, riminskho a seleucijskho. Okrun list
Tomus ad Antiochenos obsahuje zprvy zo synody v Alexandrii r.
362. Historia Arianorum ad monachos opisuje dejiny arianizmu od r.
335 do 357. Jej pokraovanm je List biskupovi Serapiovi, vktorom
pe ostranej smrti Ariovej.

+141
 Exegetick spisy. Sv. Atanz svekou lskou exegetizoval almy,
ktor si vysoko vil. Zachovaly sa nm len tri spisy, i to iba
vzlomkoch. Vade hadal duchovn smysel. Exegetizoval Piese
piesn, Knihu Jb, evanjelium sv. Mata, sv. Luka a1. list sv.
Pavla Korinanom.
Asketick spisy. Vita s. Antonii predstavuje sv. Antona ako vzor
asketickho ivota. Usv. Antona sa dostalo Atanzovi asketickej
vchovy aastej posily vboji proti arianizmu. Tento spis znane
prispel na rozrenie mnskeho ivota na Vchode ina Zpade.
Napsal ho okolo r. 360. oskoro ho preloili do latininy. De
virginitate dva pokyny osobm, ktor sa zasvtily Bohu. O jeho
originlnosti niet o pochybova, hoci je ist, e s v om aj
dodatky zneskorej doby. Asketickho obsahu s aj Listy mnchom
Drakonciovi aRufininovi.
Sviaton listy ( .) Poda zvyku ostatnch
alexandrijskch biskupov iAtanz psaval okrun listy okolitm
biskupom, v ktorch oznail vekonon de, zaiatok pstu
adal pritom aj pravy vnajdleitejch otzkach. Zachovalo sa
13 listov celch, ktor boly njden r. 1847. Pochdzaj z r.
329-348. V srskych fragmentoch objavili r. 1898 Atanzov
sviaton list z r. 367; je vemi dleit preto, lebo v om je
soznam knonickch knh. Deuteroknonick knihy Starho
zkona sv. Atanz nezavrhne. Tento list je prv, ktor uznva 27
knh Novho zkona za knonick.
Apokryfy. Sv. Atanzovi pripisovali pre jeho neohrozenos
vboji proti arianizmu avek uenos cel rad spisov, oktorch
je u dnes dokzan, e nepochdzaj od neho. Jeho
vznamnej spis je De incarnatione D. n. Jesu Christi contra
Apollinarium, v ktorom dkladne vyvracia apolinarizmus.
Pochdza asi zr. 380 od neznmeho autora. Liber de Trinitate et de
Spiritu Sancto pochdza asi z r. 365, teda z asu, ke ho Atanz
psa mohol, no nepochdza od neho. Zachoval sa vlatinine, no
nie ako preklad, le v pvodine. Autor je neznmy, poda
vetkho blzky Atanzovi, lebo ho otrocky napodobuje.
+142
 Najznmejie z Atanzovch apokryfov je vierovyznanie
Quicumque, alebo ako ho nazvaj od VIII. storoia, Symbolum
Athanasianum. Do XVII. storoia sa povaovalo za dielo sv.
Atanza alen vtedy sa zistilo, e pochdza zoZpadu. Vom je
uenie oNajsv. Trojici tak preczne, e sa prirodzene myslelo na
Atanza ako pvodcu. No nuka ovtelen predpoklad, e vek
kristologick boj snestorianizmom u bol ukonen. Symbolum
teda pochdza z asov ponestorinskych (430), pravdepodobne
zII. polovice V. storoia, od neznmeho autora. Zpadn cirkev
ho zaradila vX. storo do ofcia.
Sv. Atanza sama Prozretenos poslala onej dobe. Bol
neoblomnm zstancom katolckej pravdy. Siln osobnos
a nezlomn charakter. Jeho cel ivot je vyplnen zpasom
a bojom, hoci nebol bojovnej povahy. Bol skr lskav
a pokojamilovn. No za pravdu a cirkevn zujmy obetoval
vetko, apreto svojim odporcom sa zdal panovanm. Pre svoju
vec a za svoju osobu nikdy sa neutiekal k svetskej moci, ako to
robili jeho odporcovia. Ako filozof m Atanz mal vznam.
Zato v dialektike je dokonalm majstrom. Ani jeden
zo spisovateov IV. storoia nepodal jasnejie a odvodnenejie
kresansk uenie, ako to urobil on. Vedel vraj cel Sv. Psmo
nazpam.
Uenie sv. Atanza je najvznamnejie vnuke oNajsv. Trojici.
Neodchyuje sa ani na krok od nicejskho uenia. Vraz
znamen poda neho podstatn jednotu Otca aSyna.
Nielen prirodzenos Slova, ale aj jeho generciu opisuje
dokonalejie ako vetci spisovatelia pred nm. Genercia uBoha
podob sa vyarovaniu slnka alebo zrodeniu mylienky v dui.
(Or. c. Ar. 3. 62.) Podobne u obostve Ducha Svtho, ktor
m t ist jednotu so Synom ako Syn s Otcom. (Ep. ad. Ser.)
Duch Svt pochdza zOtca skrze Syna ( )
Aj jeho kristologia je jasn a zreten. Kristus je Boholovek
( ), zroden z Mrie, ktor je Bohorodikou

+143
(ooc, Contra Ar. 4, 36). Kristus robil zzraky na zklade
svojej boskej prirodzenosti a trpel na zklade prirodzenosti
udskej; no oba tieto skutky inil jeden Kristus. (Ep. ad Ser. 4,
14.)
Nesmrtenos due dokazuje z toho, e dua sa sama pohybuje,
teda m vsebe princp ivota (Contra Gentes 33). udsk rozum
m monos pozna Boha rozjmanm o stvorenom svete
a o udskej dui, hoci pre hriech je lovek v tomto poznan
akopdny. (Con. Gent.)
O krste, udelenom arinmi, u, e je neplatn, lebo arini
nemaj sprvne uenie o Najsv. Trojici, v ktorej mene sa svt
krst udeuje. (Ep. ad Ser. 1, 30.)
Niektor protestanti neprvom sa domnievali (na zklade Ep.
Serpil. 4, 19), e Atanz ponma Eucharistiu symbolicky. Atanz
vslovne pe oEucharistii toto: Tento chlieb avno maj pred
modlitbami celkom obyajn spsob; ke sa vak vyslaly
k nebesm vek modlitby a svt prosby, sostpi Logos do
chleba a vna, ktor sa stan jeho telom. (A. Mai, Sript. vet.
nov. coll. 9, 625.)
Sv. Atanz vemi napomhal asketick ivot. K tajomstvm
bom me sa pribli len askzou oisten azoachten duch.
Kto chce pochopi teologiu, mus najprv oisti svoju duu,
pribli sa k svtm a napodobova ich skutky tdiom
Psma a vedy m sa spja estn a ist kresansk ivot, aby
dua mohla by pouen o Vtelenom Bohu, po om ti. (De
incarn. Verbi, 57.)
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. gr. sv. 25-28.
PREKLADY: ivot sv. Antonna. Star Re, 1921. Bardenhewer, Bibl. d.
Kirchenvter, 31. Na hlubinu, r. XIX, . 3 (De virginitate).
TDIE: R. Seiler, Athanasius Apologia contra Arianos. Ihre Entstehung u.
Datierung, Dsseldorf, 1932. Baumstaurk, Gesch. d. syrischen Litteratur, Bonn,
1922. P. Schepens, Pour lhistoire du symbole Quicumque, Revue dhist. eccl.,
Paris, 1936, str. 548. A. Gaudel: La thorie du chez St. Athanase, Revue

+144
des sciences relig., Paris 1929, str. 524, 1931, str. 1. Weigl, Untersuchungen
zur Christologie des hl. Athanasius, Paderborn, 1914; Berchem, Lincarnation, dans le
plan divin daprs St. Athanase, vEcho dOrient, 1934.

+145
 Didym Slep.
Didym, prmenom Slep, lebo ako 5-ron diea stratil zrak,
narodil sa r. 313 vAlexandrii, kde bval do smrti. Mimoriadny
talent a neobyajn usilovnos uinily ho vedcom, ktorho
obdivovali jeho rovesnci a neskorie genercie. Dal si
predtava teologick a profnne diela, nad ktormi dlho
rozjmal. Mal obdivuhodn pam, ahko a dobre si vetko
zapamtal. Hoci bol laik, stal sa predstavenm alexandrijskej
koly a tento rad zastval skoro pol storoia. Najvynikajcej
muovia vyhadvali alexandrijsk kolu, len aby pouli Didyma.
Medzi nimi bol sv. Hieronym, Rufin a Anton, otec mnchov.
Didym zomrel 85-ron r. 398 vAlexandrii.
Didym ako spisovate je neobyajne plodn. Jeho spisy
vynikaj prehadnosou a jednoduchm podanm. V mnohom
nasledoval Origena, ktorho si vemi vil najm pre jeho
alegorick vklad sv. Psma. Origenovo dielo De principiis
opravil v ortodoxnom smysle. Piaty carihradsk veobecn
cirkevn snem r. 553 ho odsdil ako origenistu; no jeho uenie
oNajsv. Trojici je bezchybn.
Poetn jeho spisy, zktorch sa, pravda, zachovalo len mlo,
s obsahu dogmatickho aexegetickho.
Dogmatick spisy: De spiritu Sancto, napsan pre ud v obdob
360 a 380. Podva v om nuku o Duchu Svtom tak jasne
adokonale, e sv. Hieronym, majc zpoverenia ppea Damaza
sostavi spis podobnho obsahu, myslel, e svoju lohu najlepie
spln, ke predlo spis Didymov. Toto Didymovo dielo sa
zachovalo len vlatinskom preklade Hieronymovom.
Spis De Trinitate v3 knihch napsal po r. 380. Cieom itohto
diela bolo dokza bostvo Ducha Svtho. Predpokladajc
bostvo Otca, ktor mus uzna kad, kto uznva jestvovanie
Boha, dokazuje v prvej knihe bostvo Syna, v druhej bostvo

+146
Ducha Svtho a v tretej vysvetuje miesta Psma sv., ktor sa
vzahuj na Najsv. Trojicu.
Z diela De dogmatibus et contra Arianos (v 2 knihch), ktor je
pripojen ku knihe sv. Bazila proti Eunomiovi, s znme len
vatky. Podobne je znmy aj vatok z trakttu Contra
Manichaeos, kde filozoficky vyvracia blud manicheizmu.
Exegetick diela sa zachovaly len vniekokch zlomkoch. Popri
alegorickom vklade podva v nich aj vklad doslovn, a to
najm tam, kde mu treba dokza dokonalos loveenstva Jeia
Krista proti arinom.
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. gr. sv. 39.
TDIE: G. Bardy, Didyme lAveugle, Paris, 1910. U. Mannucci, Ist. di
Patr. II., Roma, 1937. Rauschen-Altaner, Patrologie, Freiburg, 1931.
Bardenhewer, Gesch. d. a. Lit., Freiburg, 1913.

+147
 Sv. Cyril Alexandrijsk.
Sv. Cyrila urila sama Prozretenos za obhajcu pravdy
o jednotnej osobe Krista proti nestorianizmu, podobne ako bol
uren sv. Atanz obhajova uenie Kristovho bostva proti
arinom. Po Origenovi je Cyril najmohutnejm zjavom grckej
cirkvi. Cirkev ho poctila menom Doctor Incarnationis.
Rok jeho narodenia nevieme. Bol synovcom patriarchu
alexandrijskho Teofila, vekho protivnka sv. Jna Zlatosteho.
Zastnil sa r. 403 nevedno koko mal vtedy rokov am bol
na povestnej synode Pri dube, kde sosadili zbiskupstva sv.
Jna Zlatosteho. Pochdzal z bohatej alexandrijskej rodiny,
tudoval v Alexandrii a asketicky bol vychovan u mnchov na
pti. Po smrti svojho strca Teofila r. 412 zvolili ho za
alexandrijskho biskupa. Hne po nastpen sa priinil, aby
z Alexandrie vyhnali bludrov novacinov a idov. Preto si
znepriatelil cisrskeho nmestnka Oresta. Niekok nerozvni
kresania zavradili pohansk filozofku Hypatiu, ktor mala
uOresta vek vplyv. Cyrila podozrievali, e aj on mal as na
vrade. Podozrenie bolo bezzkladn. Pravda, keby Cyril bol
bval obozretnej, bol by svojm zkrokom zmiernil rozvnen
ud. Sv. Jna Zlatosteho dlh as sa zdrhal vradi do
diptychov alexandrijskej cirkvi. Urobil to a r. 417. Od r. 428 bol
najprednejm bojovnkom proti Nestoriovi. Vtedy prejavil vek
trpezlivos, pokojamilovnos a obozretnos. Na Nestoriov blud
poukzal vo svojom sviatonom liste r. 429 a podal o om
zprvu ppeovi Celestnovi I. Pravda, k ppeovi sa obrtil aj
Nestorius. Ppe sa rozhodol proti Nestoriovi a pohrozil mu
exkomunikciou. Veobecn cirkevn snem efezsk (431) za
Cyrilovho predsednctva Nestoria vyobcoval. No iNestorius mal
svojich prvrencov, ktor zasa na osobitnom zasadan sosadili
Cyrila a priklonili na svoju stranu i cisra Teodozia II. Cyrila
viac mesiacov vznili. Roku 433 podpsal Teodoretom z Cyru
vyhotoven vierovyznanie, ktor uspokojilo i jeho protivnkov.
+148
Ale i uenie Cirkvi o dvoch prirodzenostiach, o jednej osobe
v Kristu a o P. Mrii ako Bohorodike bolo plne zachovan.
Tm aspo formlne nastal pokoj. Cyril sa horlive usiloval
odstraova bludy a do svojej smrti r. 444.
Literrna innos sv. Cyrila zaujma popredn miesto
v grckej patristickej literatre. Bol hodnm nstupcom sv.
Atanza, nielen ako mu nezlomnej vle a inu, le aj ako
plodn spisovate. Ako myslite previl aj sv. Atanza. Jeho spisy
vynikaj nielen bohatosou a hbkou mylienok a jasnm
podanm, ale aj eleganciou rei. Delia sa na apologetick,
dogmatick, exegetick ana listy.
Apologetick spisy: Contra Iulianum imperatorem. V 30 knihch
podvracia trojsvzkov dielo Julina Apostatu Contra
Christianos, ktor zaiatkom V. storoia teilo sa vekej obube
u pohanov. Cyril napsal svoju apologiu po r. 433 a venoval ju
cisrovi Teodoziovi II. Z 30 knh ostalo len prvch 10 v rei
grckej; zdruhch 10 len menie zlomky grcke asrske. Autor
dokazuje, e kresanstvo nie je degenerovanm idovstvom, ako
tvrdil Julin, ale splnenm starozkonnch proroctiev. Opisuje
pomer kresanstva k idovstvu a pohanstvu, doslovne uvdza
vitky Julinove proti kresanstvu avyvracia ich.
Dogmatick spisy tkaj sa hlavne uenia o Najsv. Trojici
a o Vtelen. V diele Thesaurus de sancta et consubstantiali Trinitate
polemizuje sgnostikmi, manichejcami, arinmi amacedoninmi
spsobom, ktor sa vemi podob scholastickej metde.
Kresansk pravdy s sosbieran do tz a dokazovan; potom
nasleduj nmietky protivnkov aich vyvrtenie. Podobn obsah
m aj spis Liber de sancta et substantiali Trinitate vo forme rozhovoru
Cyrila so starcom Hermiom. V obidvoch dielach o Trojici
dokazuje podstatn jednotu troch boskch osb. Aby bol
v nestorinskych sporoch cisrsky dvor dobre informovan
odogmatickch otzkach, poslal Cyril Teodoziovi ajeho rodine
tri spisy De recta fide. Pochdzaj z r. 430. Okrem nich Cyril
venoval podvrteniu nestorianizmu ete 12 spisov, z ktorch
+149
hlavn s Scholia de Incarnatione Unigeniti a Adversus Nestorii
blasphemias. Po efezskom sneme napsal dielo Apologeticus,
vktorom podva Teodoziovi zprvy opriebehu snemu. Vdiele
Explicatio duodecim capitum podva 12 anatemizmov, ktor mal
Nestorius odprisaha na sneme. Nestorinskeho bludu sa tkaj
diela Apologeticus contra Orientales a Contra Theodoretum. Diela Quod
unus sit Christus (dialog) aQuod B. Maria sit Deipara () s
namieren proti Nestoriovm kzam, v ktorch hlsal, e
vKristovi s dve osoby apopieral, e P. Mria je bohorodikou.
Najrozsiahlejie s jeho exegetick spisy. V diele De adoratione in
spiritu et veritate vysvetuje, e Zkon aproroci nie s zruen, le
zdokonalen a namiesto vonkajch idovskch obradov pri
bohoslube nastpilo kresansk vntorn klaanie sa Bohu
v duchu a pravde. Dielo m 17 knh. Glaphyra in Pentateuchum
usiluj sa hada predobrazy Jeia Krista v knihch
Mojiovch. Takmi predobrazmi Krista v knihe Genezis s
Adam, bel, Noe, Abrahm, Melchizedech, Izk, Jakub a jeho
synovia; v knihe Exodus horiaci ker, vekonon barnok,
manna; v knihe Numeri meden had; v Deuteronomiu voba
Jozua at. Sv. Cyril napsal komentre skoro k celmu sv. Psmu,
z ktorch najvia as sa stratila, ostatn sa zachovaly len
v zlomkoch. V nich sa pridriava smyslu doslovnho. Cel
komentr od Cyrila mme len kuknihe Izaiovej ak 12 malm
prorokom. V zlomok vsrskej rei sa zachoval zkomentra
k evanjeliu sv. Jna, v ktorom v 11 knihch na zklade slov
evanjelia dokazuje podstatn totonos troch boskch Osb
aosobn jednotu Boholoveka.
Listy sv Cyrila s dogmatickho obsahu a zaoberaj sa
nestorianizmom. Mme 88 listov, z ktorch 71 psal sv. Cyril,
ostatn s naho adresovan. Medzi nimi s 3 listy od Nestoria,
napsan z prleitosti rokovania s Antiochejanmi po efezskom
sneme.
Sv. Cyril vynikal aj ako renk. Z jeho re ostalo 29 homli
alebo vekononch listov kveriacim. Vnich okrem napomnan
+150
k pokniu polemizuje s nestorinmi. Najm pozoruhodn je 8.
homlia, namieren proti tm, ktor delia Krista na dvoje
(osoby) a chc urobi z neho loveka, len morlne spojenho
so Slovom. Homlia 17. m za predmet P. Mriu
Bohorodiku. Touto homliou r. 429 sa zaal boj proti
Nestoriovi.
Cyrilovo uenie vrchol vkristologii. Keby bol Kristus udskou
osobou akokovek zko spojenou so Slovom, malo by jeho
vykupitesk dielo len konen cenu a my by sme neboli
vykpen. Musela teda trpie jeho bosk osoba. Nakoko
terminologia osoby aprirodzenosti na Vchode vdobe sv. Cyrila
ete nebola vykrytalizovan ako to na Zpade urobil Tertulin
(una persona, duae substantiae), sv. Cyril mal akosti svrazmi.
Hovor o vKristovi, pravda, rozumie pod tm slovom
personifikovan prirodzenos osobu, lebo Nestorius hovoril
o dvoch prirodzenostiach, personifikovanch v Kristovi, teda
o dvoch osobch. Len koncil chalcedonsk uril presn vrazy
hypostazis a prirodzenos. Po chalcedonsk snem pouval
Vchod slov a zamieavo na oznaenie pojmu
osoby a prirodzenosti. Pre tto zmenu pojmov Nestorius robil
vitky sv. Cyrilovi, e u smieanie dvoch prirodzenost.
I monofyziti sa preto odvolvali na Cyrila. Ale neprvom, lebo
on sm sa proti takmu vkladu svojich slov ohradzuje. (Epist.
47.) Vnuke ospojen boskosti audskosti vKristovi sv. Cyril
zavrhol Nestoriom uvan vraz (inhabitatio)
a t. j. sjednotenie; miesto toho iadal sjednotenie
, m chcel vyjadri, e termnom
sjednotenia je voao podstatnho, toti boia Osoba. Hovor:
Slovo sa stalo lovekom, anielen prijalo loveka. (Epist. 45.)
Tomuto ponmaniu sv. Cyrila zodpoved i uenie
o komunikcii idiom. Vetko, o patr udskej prirodzenosti
v Kristu, me sa privlastova i boej Osobe Slovu. Teda
Boh sa narodil, trpel, bol ukriovan at. Preto i P. Mrii

+151
prvom patr titul . Tento vraz je vlastne nam
krtkym vierovyznanm. Na sprvne abezchybn vyznanie naej
viery sta vraz a vyznanie bohorodistva sv. Panny. (Hom. 15;
Epist. 1.)
O Eucharistii sv. Cyril hovor: Povame telo Slova, ktor sa
stalo oivujcim (vivificatrix). (Adv. Nest. 4, 110.) Cieom obety
kra a Eucharistie je vzkriesenie smrou premoenho loveka
kneporuenosti. (Commun. ad Luc. 22, 19.) Eucharistiu mono
pova idruhho da aoma sv. sa m sli iza zomrelch.
Dleit je Cyrilovo uenie o milosti. Proti pelaginom
przvukuje najm jej nevyhnutnos pre spasenie, podobne ako na
Zpade robil sv. Augustn.
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. gr. sv. 68-77.
TDIE: E. Weigl, Die Heilslehre des hl. Cyrill v. Alex., Mainz. 1905.
Hebensperger, Die Denkwelt des hl. Cyrill v. A., Mnchen, 1924. Wolf,
Commentationes in s. Cyrilli A. de Spiritu Sancto doctrinam, Romae, 1934.
Rehrmann, Die Christologie des hl. Cyrillus v. A., Hildesheim, 1902. Eberle,
Die Mariologie des hl. Cyrillus v. A., Freiburg, 1921. Struckmann, Die
Eucharistielehre des hl. Cyrill von Alex., Paderborn, 1910. Tyszkiewicz, Der hl.
Petrus in den Schriften Cyrills v. A. vZeitschr. f. kath: Theol:, 1919. Simonin,
Sv. Cyril Alexandrijsk. Na hlubinu, 1930.

+152
 Sv. Cyril Jeruzalemsk.
Sv. Cyril sa narodil vJeruzaleme okolo r. 313. Zpoiatku bol
mnchom. Usilovnm tdiom sv. Psma zskal si dkladn
teologick vedomosti. Okolo r. 343 stal sa kazom aokolo r. 348
vydriaval katechumenom katechetick prednky, ktor
preslvily jeho meno. Skoro potom stal sa jeruzalemskm
biskupom. Na teologickch sporoch sa nezastoval; preto
arini sa nazdvali, e je na ich strane. K otvorenmu boju
medzi Cyrilom aarinmi dolo takto: Sv. Cyril poda usnesenia
nicejskho snemu dovolval sa nezvislosti jeruzalemskho
biskupstva voi metropolitovi alexandrijskmu Akaciovi.
Metropolita Akacius, ktor bol arinskeho smania, neuznal
nariadenia nicejskho snemu a postavil sa proti vetkm
usneseniam. Cyril hjil i svoju neodvislos od Akacia i uenie
nicejskho snemu. Tak sa vyvinul zo sporu prvnickho spor
doktrinlny. Akcius obaloval Cyrila pred arinskym snemom
(r. 358), e bol ordinovan bez privolenia cezarejskho
metropolitu ae sprofanizoval bohosluobn cirkevn rcha. Sv.
Cyril toti predal z ndze cenn kostoln rcho, ktor sa
neskorie dostalo istej hereke. Synoda Cyrila sosadila a musel
ods do vyhnanstva. Jeho vyhnanstvo trvalo s malm
preruenm do r. 361, ke ho Julin Apostata povolal zpt.
Musel pozera na to, ako na rozkaz Julinov znova budovali
idovsk chrm jeruzalemsk. Za cisra Valenta r. 367 musel s
znova do vyhnanstva, ktor trvalo 11 rokov. R. 381 bol na
veobecnom cirkevnom sneme v Carihrade. Zomrel r. 386.
(Doctor Eccl. od r. 1883.)
Z literrnej innosti Cyrilovej zachovalo sa 24 katechz,
prednesench katechumenom v kostole sv. Hrobu, list
Kontanciovi ajedna homlia. Katechzy maj vek historicko-
liturgick vznam. Ich tn je dstojn a srden, re
jednoduch. Nie s ani polemickm ani pekulatvnym dielom,

+153
le udovm vkladom teologickch prvd a ako tak
prvotriednym svedectvom tradicionlneho vyznania viery.
Katechzy: Prv katechza je vodom a zaober sa potrebnou
prpravou na sv. krst; 2.18., zvan ad illuminandos,
zaoberaj sa uenm o hriechu, o pokn a o viere, rozoberaj
jednotliv iastky jeruzalemskho vierovyznania, ktor sa vemi
podobalo vierovyznaniu carihradskmu. Tieto katechzy sv.
Cyril predniesol v obdob pstnom. Ostatn sa nazvaj
catecheses mystagogicae a boly prednesen vo vekononom
tdni. Obsahuj pouenie okrstnch obradoch, obirmovan a
oSviatosti Oltrnej ako oduevnom pokrme aobete.
V liste Kontanciovi opisuje zjavenie iariaceho kra nad
Golgotou r. 351, oho bol sm oitm svedkom. Cyril tu nara
na njdenie opravdivho kra Kristovho Kontantnom.
Homlia o uzdraven chorho pri jazere Betsaida (Jn 5)
obsahuje vea pdnych nraiek na katechzy; pochdza zdoby,
ke bol sv. Cyril ete len kazom.
Uenie. Sv. Cyril nikde nepouva vraz nicejskho snemu
, ktor sa mu nezdal shlasi sPsmom sv. Preto ho za
ist as upodozrievali zarianizmu. Rozhodne u obostve Jeia
Krista a Ducha Svtho. O Kristovi hovor, e je opravdiv Boh,
Boh zBoha. (Cat. 11.) OSviatosti Oltrnej Cyril pe jasnejie ako
vetci cirkevn Otcovia pred nm: Pod spsobom chleba
dostvame Telo a pod spsobom vna Krv, aby sme sa stali
prijmanm Tela a Krvi Kristovej jedno s Kristom. alej
hovor: Zdanliv chlieb nie je chlebom, hoci m chu chleba,
le je Telom Kristovm. (Cat. 22.) Omu svt, ktorej iastky
podrobne opisuje v 23. katechze, povauje za obetu
smierenia, za nekrvav bohoslubu, ktor obetujeme aj za
zomrelch, lebo verme, e z nej maj due zomrelch najv
osoh. O epiklze hovor: Prosme dobrotivho Boha, aby na
tieto dary soslal Ducha Svtho, aby premenil chlieb na Telo
a vno na Krv Kristovu. (Cat. 23, 7.) O sviatosti birmovania

+154
hovor: Ste pomazan, lebo ste prijali sviatos Ducha Svtho.
Pe, e tto sviatos sa udeuje pomazanm ela olejom
avkladanm rk. (Cat. 21.)
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. gr. sv. 33.
PREKLAD: Skora, Katechzy sv. Cyrila Jer., Praha, 1892.
TDIE: B. Niederberger. Die Logosidee des hl. Cyrillus v. Jer., Paderborn,
1923. J. Lebon, La position de St. Cyrille de Jrusalem dans les luttes provoques par
larianisme, Revue dhist. eccl., Louv. 1924, str. 181. Cayr, Patrologie, Paris,
1931. Rauschen-Altaner, Patrologie, Freiburg, 1931. Dr. M. Mikulka, Byl
jeruzalemsk biskup Cyril Arinem? C. K. D., 1930.

+155
 Epifn zoSalamis (na Cypre).
Sv. Epifn sa narodil v Judsku r. 315. Kresansky bol
vychovan avzdelan u vrodine. Venoval sa hlavne tdiu re;
osvojil si re grcku, hebrejsk, srsku, koptick, a dos dobre
i latinsk. K mnskemu ivotu ho povzbudil sv. Hilrion,
uktorho sa zdriaval ist as. Nealeko svojho rodiska vJudsku
zaloil kltor aza 30 rokov bol vom predstavenm. Za ten as
si nadobudol dkladn teologick vzdelanie a tak vynikal
svtosou, e ho r. 367 povili na metropolitu na ostrove Cyprus
v meste Salamis. Ako biskup roziroval mnstvo a vemone
hjil ortodoxn vieru. V Origenovch spisoch videl vne
nebezpeenstvo pre istotu viery, a preto bojoval proti nim
slovom i psmom. Dokonca r. 394 priiel do Jeruzalema, kde
biskup Jn, Rufn a sv. Hieronym nadriavali origenistom. Ke
sa Jn zdrhal zavrhn Origenovo uenie, Epifn preruil snm
cirkevn spoloenstvo. Jeho pomer k jeruzalemskmu biskupovi
Jnovi sa ete zhoril, ke vysvtil za kaza Paulinina, brata sv.
Hieronyma, patriaceho do biskupstva Jnovho. Smieril sa snm
len po niekokch rokoch. Alexandrijsk patriarcha Teofil strhol
Epifna do boja proti Jnovi Zlatostemu, ktorho Teofil obvinil,
e je origenista. R. 402 vybral sa Epifn do Carihradu a tam
verejne vystpil proti sv. Jnovi Zlatostemu. oskoro sa vak
presvedil o bezzkladnosti obvinenia Jnovho. Vrtil sa do
svojej metropoly acestou zomrel r. 403. Mal 88 rokov.
Ako spisovate je Epifn mlo originlny. Nie je teolog, ani
myslite, ale uen, vzdelan mu. Vo svojich spisoch zaznail
mnoho ide a mylienok, ktor hbaly dobou, ale jeho kritika
onich nie je spoahliv. tl m nehadn, ltku neusporiadan
a spsob podania rozvlny. Jeho spisy maj predovetkm rz
polemick. Mme od neho i archeologicko-biblick spisy a dva
listy.
Polemick spisy: Ancoratus (Zakotven) z r. 374. Epifn chce
v om poda svojim veriacim pevn podklad uenia o Najsv.

+156
Trojici anajm oDuchu Svtom proti arianizmu. Vznamn s
dve vierovyznania, uveden na konci tohto diela, zktorch prv
si osvojil s malmi opravami carihradsk snem (381) a druh
smalmi dodatkami prijala vchodn cirkev za krstn symbol.
Hlavnm Epifnovm dielom je alebo Contra
haereses. Sostavil ho v r. 374 377 na iados mnchov, ktor
chceli ma v om prruku proti bludrskym nukm.
Oboznamuje ns s80 bludmi, kuktorm pripoituje ipohansk
filozofick smery, idovsk nboensk sekty a vyvracia ich. Pri
psan tohto diela pouval podobn diela Irenejove aHipolytove
amiestami ich aj cituje. Vom sa najlepie prejavuje Epifnova
povrchn kritika. Pre dejiny herz je dleit.
Medzi archeologicko-biblickmi spismi vynik dielo De
mensuris et ponderibus, napsan r. 392 vCarihrade. Hovor vom
o knone a prekladoch Starho zkona, o biblickch mierach
avhach apodva zemepis Palestny. Dielo nie je dokonen. Je
skr len sbierkou ltky. M vek vznam ako vod do biblickch
tdi.
Menie dielo De duodecim gemmis opisuje drahokamy, ozdobu
vekaza vStarom zkone, ktor nosil na prsiach.
Dva listy, jeden Jnovi, jeruzalemskmu biskupovi adruh sv.
Hieronymovi, hovoria oorigenizme.
Pod menom Epifnovm sa uvdzaj sviaton kzne,
komentre kevanjeliu sv. Luka, kuGeneze aku knihe Piese
piesn. S to apokryfy.
Epifn jasne u oDuchu Svtom, e vychdza zOtca aSyna.
(Ancor. 9.) Je jedin medzi cirkevnmi Otcami vchodnmi,
ktor podva takto nuku. Vyslovuje sa jasnejie ako sv. Bazil.
Proti apolinarizmu rozhodne ver v udsk prirodzenos Krista,
pouva komunikciu idiom a pre P. Mriu pomenovanie
. (Ancorn. 7.) Uenie opanenstve Matky Boej ante,
sub et post partum povauje za veobecn vieru Cirkvi. (Haer.
78.) O sviatosti kazstva pe, e je rozdiel medzi biskupom

+157
a kazom, lebo biskup plod Otcov pre Cirkev (posvtenie
kazstva), kaz len deti (krst), a nie predstavench a uiteov.
(Haer. 42.)
O cte obrazov nesmal sprvne. V liste Jnovi
Jeruzalemskmu sa ospravedluje, e za svojho pobytu
v Palestne pokodil v kostole obraz Krista. Pe, e v kostole
nem by nijak udsk obraz.
Dleit je Epifnovo svedectvo o autentickom uiteskom rade
Cirkvi aostnom podan. (Ancor. 7.)
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. gr. sv. 41-43.
PREKLAD: Bardenhewer, Bibl. d. K., 38.
TDIE: Holl, Die handschriftl. berlieferung des Epiphanius, Leipzig, 1910.
U. Mannucci, Ist. di Patr. II, Roma, 1937. Bardenhewer, Gesch. d. a. Litt.,
Freiburg, 1913. Marx, Abriss d. Patr., Paderborn, 1919.

+158
 HLAVA II.
TRAJA VEK KAPADOANIA.

Sv. Bazil Vek.

Bazil Vek, jeho brat Gregor Nysansk a priate Gregor
Nazianzsk tvoria vznamn trojicu kapadockej cirkvi. Ako
spisovatelia vytvorili smer, vktorom sa navzjom dopluj. Bazil
je muom inu, jeho brat Gregor vekm mysliteom a Gregor
Nazianzsk najvm renkom svojej doby.
Sv. Bazil narodil sa r. 330 v Cezarei Kapadockej z bohatej
a bohabojnej kresanskej rodiny. Jeho otec bol rtorom
cezarejskej koly. Matka, sestra, brat Gregor a Peter, biskup
sebastsk, s uctievan ako svt. Star rodiia po otcovi
podstpili za prenasledovania Dioklecinovho muencku smr.
Star matka po matke Makrina bola vemi dobre
oboznmen s uenm Gregora Taumaturga a svoje vedomosti
vtepovala od mladi do srdca Bazilovho. Okrem koly vsvojom
rodisku navtevoval koly vCarihrade avAtnach, kde uzavrel
trval priatestvo s Gregorom Nazianzskm. V tom ase
navtevoval atnsku kolu aj Julin Apostata. Bazil tudoval
v Atnach 5 rokov rtoriku, filozofiu a medicnu. So sv.
Gregorom Nazianzskm nepoznali in cestu, len t, ktor viedla
do kostola ado koly. Po nvrate do Kapadocie inkoval za ist
as ako rtor, ale oskoro na nahovranie sestry Makriny sa
venoval asketickmu ivotu. Krst prijal okolo r. 357. Aby sa
vycviil vasketike, navtevoval mnchov vEgypte, Mezopotmii
aPalestne. Po svojom nvrate il kltorskm ivotom vPonte,
kde sa k nemu na dva roky pridruil jeho priate Gregor
Naziansk. Spolu sa venovali najm biblickm tdim
a z exegetickch diel Origenovch sostavili dielo Philokalia.
Prklad dvoch priateov nasledovali aj in mnsi a Bazil oskoro
videl, e stoj na ele vej mnskej rodiny, pre ktor

+159
sGregorom Nazianzskm vypracoval dvoje pravidiel rehonho
ivota. Ony zatlaily doteraj pustovncky ivot mnchov:
odteraz mnsi dvali prednos kltorskmu ivotu. Bazilove
regule s zkladom rehonho ivota na Vchode (bazilini).
R. 362 na nahovranie biskupa Euzebia z Cezareji Bazil sa
stal kazom, pomocnkom, radcom aoporou svojho biskupa. Po
smrti Euzebiovej r. 370 zvolili ho za biskupa cezarejskho. Stal sa
sasne aj metropolitom kapadockm a exarchom 50 biskupov
oblasti pontskej (cel severn as Malej zie). Ako biskup sa
venoval reforme klru a liturgie, ril mnstvo, zakladal
udomiln stavy anajm ostro sa postavil proti arianizmu. Mal
vek autoritu aani cisr Valent, ktor bol arinskeho smania,
neopovil sa ho sosadi. Prsna askza atvrd prca podkopaly
mu zdravie asotva 50-ron zomrel r. 379.
Sv. Bazila pomenovali u jeho rovesnci Vekm. A prvom.
Bol opravdivm cirkevnm knieaom, nepoddajnm, ke ilo
o cirkevn uenie alebo zujmy Cirkvi. Bol spravodliv
kukadmu, lskav oproti chudobnm atrpiacim. Harmonicky
sa v om spjaly vetky dobr vlastnosti biskupa. Bol vek
myslite, ktorho mylienky a pokyny dvaly smer celm
genercim. Bol to lovek vyrovnan skadej strnky, mal pevn
charakter. Vedel, o chce, a aby to previedol, vdy volil
primeran prostriedky. Bol filozofom, ke bolo treba obhji
kresansk pravdu, bol rtorom, ke bolo treba voakoho zska
a presvedi. Mal opravdiv vodcovsk vlastnosti a nadovetko
bol muom inu. Bol to biskup socilny acharitatvny.
Ako spisovate mal sce pekulatvne nadanie, ale viac sa
klonil ketickmu hodnoteniu kresanskch prvd. Odchlil sa od
pekulatvne zaloench prvrencov Vchodu aviac sa usiloval
o presn formulovanie lnkov viery. Vo svojich spisoch nie je
srden ako sv. Jn Zlatosty, nie je poetick ako Gregor
Naziansk, ale vade cti dstojn vzneenos, presnos vrazov
aist slvnostnos, hoci jeho re je vemi jednoduch.

+160
 Jeho spisy sa delia na polemick, exegetick, asketick,
homlie alisty.
Polemick spisy: Adversus Eunomium v5 knihch, zktorch 4. a5.
je apokryfn. Dielo napsal okolo r. 364 proti Apologii biskupa
Eunmia, ktor obhajoval extrmny arianizmus. Eunmius
tvrdil, e Syn mus by stvoren, lebo je sploden; Boh vak je
nesploden. Bazil v 1. knihe vyvracia vvody Eunmiove, v 2.
dokazuje bostvo Syna a podstatn totonos s Otcom. V 3.
dokazuje bostvo Ducha Svtho.
De Spiritu Sancto napsal okolo r. 375. Dokazuje v om
konsubstancialitu Ducha Svtho s Otcom a Synom. Podnet
kdielu dala zmena dovtedy uvanej doxologie Gloria Patri per
Filium in Spiritu Sancto (ktor arini mylne vykladali) na
formu Gloria Patri cum Filio et Spiritu Sancto.
Exegetick spisy: Dev homli o hexaemerone, t. j. o stvoren sveta
za es dn. Doslovne vyklad text Genezy ostvoren aobdivuje
boiu mdros, dobrotu alsku, ktor sa prejavuje vo viditenom
svete. Podobnho rzu je aj 15 homli o almoch, napsanch na
povzbudenie veriacich.
Asketick spisy. Okrem mench asketickch vah vynikaj
mravn predpisy Moralia, obsahujce 80 pokynov, sosbieranch
z evanjeli a z apotolskch listov. alej dve sbierky rehonch
pravidiel, z ktorch dlhia obsahuje 55 pravidiel (zklad
rehonho ivota) a kratia 313 pravidiel, aksi kazuistiku.
Napsal ich vo forme otzok aodpoved. Pracoval na nich od r.
358 adokonil ich len krtko pred smrou. Nimi sa stva Bazil
otcom vchodnho mnstva.
Homlie. Len o 24 homlich je dokzan, e pochdzaj od
Bazila. S obsahu dogmatickho, exegetickho a morlno-
teologickho. Vynik najm homlia Mldencom ( ),
vktorej Bazil dva mldei pokyny, ako m ta pohansk spisy,
aby pritom duevne neutrpela. M pritom postupova ako vela,

+161
ktor vysaje z kvetu len med, a nie jed. Homlie s skvelmi
vzormi renctva.
Listy potom 365 s formou prkladn a obsahom
skytaj dleit ltku pre dejiny doby. Medzi nimi je asi 30 listov
apokryfnch.
Sv. Bazil zreformoval vchodn liturgiu (liturgia sv. Bazila),
ktor popri chrysostomskej liturgii dodnes upotrebuj vo
vchodnch Cirkvch v niektor dni (asi 10 sviatkov). Pravda,
zpvodnej bazilovskej formy ostalo len jadro.
Spis De virginitate pokladaj za apokryfn, lebo obsahuje
podrobn fyziologick poznatky. Pravda, nakoko Bazil tudoval
v Atnach medicnu, tak vedomosti ma mohol, a teda i tento
spis mohol napsa.
Sv. Bazil oznauje za prame viery okrem Psma svtho aj
stne podanie, ktor obsahuje vea tajomstiev, Psmom svtm
nespomnanch. (De Spir. 29, 713.) Opoznan Boha pe, e len
toko meme vedie o Bohu, koko nm zjavuj diela boie.
plne ho chpa nememe ani vtomto ivote, ani vbudcom,
lebo Boh je nekonen. (Eun. 1, 5.) U podstatn jednotnos
a trojitos osb v Bohu. Rozlinos osb otcovstvo, synovstvo
aposvtenie nenaruuje podstatn totonos. (Ep. 236, 6.) Sv.
Bazil prispel na vyjasnenie trojinej terminologie tm, e
upotreboval vraz jedine vo vzname bytosti v sebe
jestvujcej, teda osoby. Bostvo Ducha Svtho ajeho podstatn
totonos s Otcom a Synom uil rozhodne (Spir. 3), hoci
zopatrnosti pred arinmi slovo oDuchu Svtom pred
udom nepouval. Proti Eunmiovi, ktor Syna oznauje za
jedin prame Ducha Svtho, hovor, e Duch Svt vychdza
zOtca iSyna. (Eun. 2, 34.) Oprimte rmskeho biskupa Bazil nem
ete juridicky formovan poatie, hoci astmi listami
a vysielanm posolstiev k ppeovi prakticky uznva jeho
prvenstvo. Videl vak v om len jednho z biskupov, alebo vodcu

+162
zpadnej cirkvi, s ktorm zachova spojenie a spolonos si
pokladal za povinnos.
Za skuton prtomnos tela Kristovho v Eucharistii, hovor
Bazil, ruia nm slov Kristove toto je telo moje. (Reg. 172.)
Odpora asto prijma, o sm robil tyrikrt do tda. (Ep.
93.)
Uznva i dedin hriech, ktorm Adam vypadol z pvodnej
milosti. (Mor. 8.)
Vo sviatosti poknia rozoznva tos, vyznanie hriechov
azadosuinenie. (Hom. in Ps. 32.)
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. Gr., sv. 29-32.
PREKLADY: Bardenhewer, Bibl. d. Kirchenvter, 46 (listy), 47 (hexaem.,
rei).
TDIE: Rivire: Saint Basile, vque de Csare, Paris, 1925. Wittig, Leben
des hl. Basil d. Gr., Freiburg i. Br., 1920. Schfer, Basilius d. Gr. Beziehungen
zum Abendlande, Mnster, 1909. Laun, Die beiden Regeln des Basilius, ihre
Echtheit und Entstehung, Zeitschr. f. Kirchegesch., Gotha, 1925. Nager, Die
Trinittslehre d. hl. Basilius, Paderborn, 1912. Trunk, De Basilio Magno sermonis
attici imitatore, Stuttgart, 1911; Engberding, Das eucharistische Hochgebet der
Basileiosliturgie, Mnster, 1931. Lohn, Doctrina s. Basilii Magni de processionibus
divinarum personarum, vGregorianum, 1929.

+163
 Sv. Gregor Nazianzsk.
Narodil sa okolo r. 326 v Kapadocii z vemi zbonej rodiny.
Jeho otec stal sa neskorie biskupom v mesteku Nazianze.
Zbonos vtepila do Gregora jeho matka Nonna. tudoval
vCezarei, Alexandrii aAtnach, kde bol spoluiakom avernm
priateom sv. Bazila. Po nvrate do Kapadocie r. 359, prijal krst.
Najradej by sa bod venoval asketike a kltorskmu ivotu. Za
ist as bol v kltore pri sv. Bazilovi. Jeho staruk otec,
nazianzsk biskup, potreboval jeho pomoc, preto hoci sa
Gregor zdrhal vysvtil ho za kaza (okolo r. 362).
Gregor nebol spokojn sosvojou vysviackou. Preto sa uchlil
do Pontu kBazilovi. Ale obval sa, e svojm odchodom vyvol
vNaziamze rozkol; preto sa vrtil apomhal svojmu otcovi. Ke
sa stal Bazil metropolitom, vysvtil Gregora za biskupa pre
mesteko Sasima. Chcel ma vo svojej blzkosti oddanch
biskupov. Gregor sa stal proti svojej vli biskupom ako predtm
kazom. Preto ani nenastpil na biskupsk stolec v Sasime, le
odiiel do samoty. Aby vak mohol pomha svojmu otcovi, vrtil
sa aspravoval nazianzsk dieczu do r. 375, ke sa znova uchlil
do samoty.
V tom ase v Carihrade skoro vetku moc strhli na seba
arini. Katolkov bolo u mlo a mali len jeden kostolk. Ke
nastpil na trn katolcky smajci Teodzius I., iadal
Gregora, aby pomohol katolckej veci v Carihrade (r. 379).
Gregor svojou vrenosou a svtosou ivota dopomohol
ortodoxnej viere kvazstvu. Na iados biskupov, ktor sa sili na
snem, a na iados cisra Teodzia stal sa r. 381 biskupom
carihradskm. Za nejak as viedol veobecn carihradsk snem,
ale ke votzke melecinskej schizmy narazil na odpor, vzdal sa
biskupstva carihradskho a vrtil sa do Nazianzu. Po dvoch
rokoch vzdal sa itohto biskupstva auchlil sa do samoty. Oddal
sa celkom asketike apsomnctvu. Zomrel okolo r. 390.

+164
 Sv. Gregor bol pravou protivou svojho priatea sv. Bazila.
Bazil bol lovekom inu, rozhodn arzny; Gregor mal zubu
v kontemplcii, bol bojazliv a vhav. Verejnmu inkovaniu
sa vyhbal, kde len mohol a boja sa strnil. Trpel od svojich
priateov, ke iadali od neho, aby zanechal svoj kontemplatvny
ivot. No viac trpel od tch, ktor nepochopiac vzneenos jeho
ducha, alebo ho obdivovali, alebo oakvali od neho rzny zsah
v boji, o sa jeho povahe vonkoncom protivilo. A jednako
neodoprel verejne vystpi, ke ctil, e je to potrebn pre dobro
Cirkvi. Vynikal ako renk; vtom previl svojho priatea Bazila
avetkch renkov kresanskho staroveku. Nebol pekulatvny;
jeho idelom bolo verne sa pridriava sv. Psma a stneho
podania. Preto je najlepm svedkom tradcie vtedajej grckej
cirkvi. U vlastn rovesnci, najm vak neskor svet, pomenovali
ho teologom. A prvom. Bol nenavnm obhajcom viery
nicejskho snemu, ktor vedel vyjadri majstrovsky. Jeho vrazy
upotrebovali vetci neskor teologovia.
Ako lovek bol mkkej povahy a rd sa vo vetkom opieral
osvojho priatea Bazila. Vedeck vahy nepsal. Zachovaly sa od
neho len rei, bsne a listy. V listoch neupotrebuje obvykl
zdhav formu, ktorou psali sv. Otcovia; pe krtko ajadrne.
Rei. Po Gregorovi ostalo 45 re, ktor povedal pri rozlinch
prleitostiach ana rozlin tmy. S medzi nimi pohrebn rei,
potom slvnostn a exegetick. Vynik najm 5 re o teologii,
ktor povedal vCarihrade r. 380. Nimi si zskal nzov teolog.
O b h a j u j e u e n i e o N a j s v. Tro j i c i p ro t i a r i n o m
a macedoninom. V prvej rei poukazuje na vlastnosti, ktor
mus ma renk, ke hovor o Bohu. V druhej hovor o boej
prirodzenosti a vlastnostiach boch; v tretej o rovnosti troch
Osb a hlavne o bostve Syna a jeho podstatnej totonosti
s Otcom. V tvrtej rei podvracia riom prednesen nmietky
proti Najsv. Trojici; vpiatej dokazuje bostvo Ducha Svtho.

+165
 Z ostatnch re najvznamnejia je re Apologeticus de juga.
Vnej opisuje hodnos alohy kazstva. Tto re slila za vzor
dielu sv. Jna Zlatosteho okazstve.
Vynik aj Gregorova chvlore o Bazilovi a dve rei proti cisrovi
Julinovi. Napsal ich po smrti cisra Julina, ale ich nepredniesol.
Listy. Od Gregora sa zachovalo 243 listov. Skoro vetky
pochdzaj z ias, ke bol v samote. Mloktor z nich sa tka
teologie. S to zva listy odporajce, psan jasnm
ajadrnm slohom.
Bsne. Je ich vye 500. S obsahu dogmatickho,
apologetickho a historickho. Gregor ich napsal preto, aby
mlde mala nhradu za klasick bsne pohansk, ktor s
vmnohom ohade nebezpen pre duu. Bsne maly dokza, e
kresania nie s menejcenn. Zva s rozvlne, bez
poetickho vzletu. Len tie maj bsnick rove, ktorch
predmetom s udalosti, zait samm autorom, rozpomienky
aautorove tby. Ich metrick forma je vemi rozmanit; zva
s len verovanou przou.
Pre Gregorov ivotopis je dleit bse De vita sua, v ktorej
opisuje svoj ivot od narodenia po odchod do Carihradu. Je
najdlhia zjeho bsn aaj formou dos podaren.
Znma je i Gregorova zve, ktorou rozdeuje svoj znan
majetok medzi chudobnch, svojich sluobnkov a prbuznch;
anajviu as ponechva cirkvi nazianskej.
Uenie. Sv. Gregor Nazianzsk dopluje svojho priatea Bazila
najm v nuke o Duchu Svtom. Km Bazil z opatrnosti pred
arinmi sa vyhba vrazu , Gregor otvorene vol:
Dokedy mme ete skrva svetlo pod mericou azatajova pred
inmi dokonal bostvo (Ducha Svtho)? (Or. 12, 6.) Na
oznaenie osobnej rozlinosti vNajsv. Trojici pouil vrazy non
genitus, genitus, procedens a vzjomn prenikanie boskch
Osb vyjadril slovom circumincessio (scholasticky

+166
circuminsessio). Je nesporn, e za princp Ducha Svtho
povaoval okrem Otca aj Syna, ale vrazu Filioque sa vyhbal.
V kristologii predstihol Bazila. O spojen bostva a loveenstva
vKristovi hovor: Dve prirodzenosti sa spojuj vjedno, nie s
dvaja synovia ( , ;
Or. 37, 2). Ale pln jasnos ani on nepriniesol do kristologie,
lebo hovor osmiean vKristovi (, Or. 2, 23); pln
vyjasnenie prina len Gregor Nysansk.
Pannu Mriu nazva bohorodikou a hovor, e kto by to
popieral, je aleko od Boha. (Ep. 101.)
Jeho nuka odedinom hriechu je dleit, ale nie je bezchybn.
Vslovne u, e hriech prvho loveka preiel na potomkov (Or.
22, 13) a nsledky jeho vid v pokvrnen ducha, poruen
pvodnej harmnie v loveku, v poruche socilneho sveta
a konene v smrti. O novorodeniatkach hovor, e s nevinn
a e nebud trestan. (Or. 40.) Ke nehroz nebezpeenstvo,
netreba ich krsti, len po 2-3 rokoch. (Or. 40, 28.) Kto ti po
krste, ale ho neprijme pre nedostaton vek alebo pre nhlu
smr, nedostane sa sce do pekla, ale ani do neba. Neuznva teda
ospravedlujci inok krstu iadosti. (Or. 40, 23.)
V liste svojmu priateovi biskupovi klasickm spsobom
opisuje obetn rz ome svtej: Nezdrhaj sa za ma prosi, ke
svojm slovom vyvol Slovo (Logos), ke nekrvavm rezom noa
svojho slova sek telo Pna. (Ep. 171.)
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. gr. sv. 35-38. Dr. Stahr, w.
Grzegorz zNazjanzu, Listy, P. O. K. Tom. XV, Pozna. Bardenhewer, Bibl. d.
Kirchenvter, 59.
TDIE: Fleury, St. Grgoire de Nazianze et son temps, Paris, 1930. Gallay,
Langue et style de St. Grgoire de Nazianze dans sa correspondance, Paris, 1933.
Sajdak, Die Scholiasten der Reden des Gregors v. Nazians, v Byzantinische
Zeitsch., 1930. Pinault, Le platonisme de St. Grgoire de Nazianze, La Roche-
Sur Ion, 1925.

+167
 Sv. Gregor Nysansk.
Sv. Gregor, mlad brat sv. Bazila, narodil sa okolo r. 335.
Vychovan bol v rodiovskom dome bratom Bazilom, ktorho
nazva otcom a uiteom. Venoval sa stavu kazskmu a za
mladi bol ordinovan na lektora. Ale oskoro zmenil svoje
povolanie. Stal sa rtorom a oenil sa. Na nahovranie brata
Bazila a Gregora Nazianskho vzdal sa rtorstva a odiiel do
samoty na 10 rokov. Ke sa stal jeho brat Bazil metropolitom
v Cezarei, vysvtil Gregora r. 371 na biskupa nysanskho
vKapadocii. Voveden svojho biskupstva neprejavil dostaton
zbehlos, preto ho Bazil viac rz pokarhal. Dostal sa do tuhho
boja sarinmi ana as musel opusti svoje biskupstvo. Vrtil sa
len po smrti cisra Valenta. R. 381 bol na sneme carihradskom,
kde svojimi teologickmi a filozofickmi vedomosami vzbudil
veobecn pozornos. Biskupi ho pomenovali otcom
ortodoxie. al jeho ivot je neznmy. Len kedy-tedy sa objavil
v Carihrade ako renk na pohreboch vznamnch osobnost
(manelky Teodozia I. ajeho dcry). Zomrel okolo r. 395.
Sv. Gregora Nysanskho poctili menom mystik a filozof.
Jeho vek vznam v teologii je v tom, e rozumom hlboko
prenikol a odvodnil uenie Cirkvi najm o Najsv. Trojici,
o poznan Boha a o zmtvychvstan tela. Ako pekulatvny
myslite usiloval sa organicky spoji a odvodni teologick
uenie. Jeho defincie s presn a postup metodick. Bol
neoplatonik aOrigena povaoval za svojho majstra. Pravda, jeho
vekm omylom sa vyhbal a opravil ich, ale naisto sa z nich
nevymanil.
Nebol to praktick lovek ako sv. Bazil, ba vo veden svojej
dieczy prejavoval neobratnos. Nebol renkom ako Gregor
Nazianzsk, ako filozof previl oboch.
Ako spisovate bol inn v kadom odvetv teologie, venoval
sa hlavne doplneniu aobhjeniu knh svojho brata Bazila. Jeho

+168
spisy delme na exegetick, dogmaticko-polemick, asketick,
rei alisty.
Exegetick spisy: Gregorove vklady, podobne ako Origenove, s
alegorick. Je bohat v mylienkach a postrehoch, ale
s vedeckho stanoviska prve pre vlune alegorick smer jeho
vklady nemaj vekej ceny. Spis Explanatio apologetica in
hexaemeron, napsan okolo r. 380, dopluje Bazilovo dielo
podobnho nzoru. De vita Moysis, napsan koncom ivota,
predstavuje Mojia ako predobraz dokonalho kresana. In
Psalmorum inscriptiones opisuje cestu dokonalosti, ktor m 5
stupov. Poda toho sostavil aj svoj prlin alegorick vklad v5
knihch. Vo forme homlie podva vklad ku knihe Piese piesn
a v obraze svadby vid spojenie udskej due s Bohom. Vklad
o 8 blahoslavenstvch a o modlitbe Pna je popretkvan pdnymi
porovnaniami aprkladmi zosv. Psma.
Dogmaticko-polemick spisy: Oratio catechetica magna pozostva
zprologu a40 kapitol. Sloil ju pO carihradskom sneme r. 381.
Mala sli ako rukov kresanskm uiteom pri vyuovan
katechumenov. pekulatvne podva v nej hlavn dogmy
kresanstva, ktor maj presvedi idov, pohanov a heretikov
o kresanskej pravde. Je to vlastne dogmatika; ltku rozdelil na
odseky:
a) o Bohu aostvoren,
b) o vykpen,
c) o sviatosti krstu aoEucharistii.
Contra Eunomium. Na Bazilovo dielo, ktor malo podobn
nzov, odpovedal Eunmius spisom Apologia apologiae. Bazil
medzitm zomrel, preto obhajoby Bazilovej ujal sa Gregor. V12
knihch dkladne vyvrtil Eunmia, doplnil a prehbil uenie
Bazilovo najm o bostve Syna a Ducha Svtho. Toto je
najobrnejie dielo Gregora Nysanskho. Napsal ho okolo r.
381.

+169
 V spisoch Antirrheticus a Contra Apollinarium vyvracia
apolinarizmus. Dokazuje, e v Kristovi nenastpilo na miesto
Logos a e telo Kristovo nesostpilo s neba. Vo viacerch
malch spisoch sa zaober uenm o Najsv. Trojici (Quod non
sint tres dii; De fide; Adversus Graecos; De Trinitate ad
Eustathium).
De anima et resurrectione. Napsal ho po r. 379 vo forme
rozhovoru sosestrou Makrinou. Po smrti brata Bazila Gregor sa
utiahol do Pontu k sestre Makrine, ktor leala na smrtenej
posteli. Vyvinul sa medzi nimi rozhovor osmrti aoposmrtnch
veciach. Sv. Gregor podva v rozhovore svoje nzory o dui
aojej nesmrtenosti, ozmtvychvstan aokonenom obnoven
vetkch vec.
Z asketickch diel najvznamnej je spis De virginitate, vktorom
veobecne hovor odokonalosti, najm opanenstve ako zklade
nostnho ivota. Podva praktick pokyny, ako zachova istotu.
28 re obsahu dogmatickho, morlneho, panegyrickho,
prleitostn rei na vroit sviatky arei pohrebn.
26 listov zva obsahu skromne osobnho. V liste
ojeruzalemskch ptiach karh neporiadky azlozvyky ptnikov
aneodpora ast putovanie.
Uenie. lovek me Boha pozna, lebo m v sebe i nieo
duchovnho, teda Bohu podobnho. Nakoko v poznvan je
odkzan na pomoc smyslov, me sa ahko pomli a je
naklonen vstvoren hada Stvoritea. Pred omylom ho chrni
zjavenie sv. Psmo ako hlas Ducha Svtho a stne
podanie. (Eun. 7.) Bezprostredn videnie Boha zana do istej
miery u tu na zemi, toti vtedy, ke je dua oisten aDuchom
Svtm posvten. Vtom je najvie blaho loveka. Ale udsk
dua neme plne chpa Boha, lebo konen neme
pochopi Nekonenho. (Beat. 6; Orat. cant. 10.)
Uenie o Najsv. Trojici zdokonalil tm, e poda Platna
pripisoval veobecnm pojmom relnu existenciu. Robil rozdiel

+170
medzi prirodzenosou a indivduom. Hovor: Petra, Pavla
aBarnaba spolu treba nazva jednm lovekom, anie troma
umi ( ). Preto je jeden Boh
atri bosk Osoby. Kad zboskch Osb je prav Boh, ale nie
s traja Bohovia, le len jeden Boh, lebo tri Osoby maj len
jednu podstatu. Sv. Gregor oznauje Syna ako jednorodenho.
Tm ploden znamen vlune Syna. Duch Svt vychdza
zOtca skrze Syna. (De Trin.)
U, e vKristovi s dve prirodzenosti, ktor nie s smiean
v jednej podstate ( , ; Eun. 5). Preto je
mon komunikcia idiom. Proti Apolinriovi dokazuje, e
udsk prirodzenos Kristova je pln, teda Kristus m iudsk
duu. Keby Kristus nemal udskej due, ako u Apolinrius,
nebol by vykpen cel lovek. Panna Mria je skutone
anie (Ep. 3.)
Gregorovo eschatologick uenie sa vemi podob ueniu
Origenovmu. Proti riovi przvukuje sce totonos tela, ktor
vstane zmtvych sterajm telom (Opif. 27), ale apokatastzu, t.
j. konen smierenie zatratench s Bohom a tm aj doasnos
pekelnch mk hlsa podobne ako Origenes. (Cat. 26.)
O Eucharistii hovor: Verm, e chlieb v okamiku, ke je
konzekrovan (,) premen sa vTelo Slova. (Or. cat.)
Gregor je vemi socilne zaloen, o sa jav najm v jeho
nhade na otrokov. Je nesmysel hovor chcie kpi za
mal peniaz obraz bo (loveka), ktorho dua m viu cenu
ne cel svet. (De anima.)
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. gr. sv. 44-46. Nemecky:
Bardenhewer-Weymann-Zellinger, Bibl. der Kirchenvter, 56.
TDIE: Bayer, Gregors v. Nyssa Gottesbegriff, Giessen, 1935. J. Lenz,
Jesus Christus nach der Lehre des hl. Gregor v. Nyssa, Trier, 1925. W. Vollert, Hat
Gregor von Nyssa die paulinische Eschatologie verndert? Theologische Bltter,
Leipzig, 1935. Mridier, Linfluence de la seconde sophistique sur loeuvre de
Grgoire de Nysse, Rennes, 1906. Gronau, De Basilio, Greg. Naz. Nyssenoque
Platonis imitatoribus, Gtlingen, 1908.

+171
 HLAVA III.
ANTIOCHIJSK KOLA IACI KOLY
ANTIOCHIJSKEJ

rius.
Narodil sa r. 256 v Lbyi. Bol iakom Lucina, zakladatea
koly. Okolo r. 310 stal sa kazom v Alexandrii. Lucin ho
soznmil s adopcianizmom Pavla Samosatskho, a preto dostal
sa do sporu s biskupom Alexandrom, ktor ho podvrtil na
synode alexandrijskej r. 320. Inicejsk synoda (325) zavrhla jeho
nuku. Uchlil sa najprv do Palestny; potom odiiel k svojmu
priateovi biskupovi Euzebiovi do Nikomedie, kde napsal na
rozrenie svojich nuk spis (hostina). Cisrovi
Kontantnovi predostrel dos nejasn vierovyznanie, na zklade
ktorho cisr ho rehabilitoval. Pravda, Atanz to podvrtil.
Priatelia vymohli mu prijatie medzi carihradsk duchovenstvo.
rius u sa chystal slvnostne nastpi svoje miesto, ke nhle
zomrel r. 336.
rius bol lovekom vekej inteligencie, povahy vnej
a prsnej. Re jeho bola lahodn a presvediv. Tieto skvel
vlastnosti boly spojen svekmi chybami. Bol vemi pyn ard
sa pretvral. Zjeho spisov ostalo vdielach Atanzovch niekoko
zlomkov z , dva listy biskupovi Euzebiovi z Nikomedie
aAlexandrovi avierovyznanie, ktor predostrel Kontantnovi.
Jeho uenie vkrtkosti obsahuje asi toto:
a) Boh je jedin aneploditen ()
svoju podstatu sa nedel snikm.
Vetko, o existuje Okrem jedinho Boha, je stvoren
vou boou znioho.

+172
 b) Slovo (Logos) je prostrednkom medzi Bohom asvetom.
Jestvovalo skr ako as, ale nie je ven. Bol as, ke ho
nebolo: fuit tempus, cum Verbum non fuit.
c) Slovo je stvoren znioho, ake sa predsa hovor ojeho
sploden, m sa rozumie synovstvo adoptvne.
d) Slovo je menie ne Boh, ale dokonalosou prevyuje
vetky stvorenia.

+173
 Apolinrius zLaodicey.
Narodil sa okolo r. 310 v Laodicei pri Antiochii. tudoval
filozofiu a oduevoval sa za Platna. Ostro sa postavil proti
laodicejskmu biskupovi, ktor sa priklal k arianizmu. Spolu
so svojm otcom napsal viac spisov proti arianizmu. Biskupom
v Laodicei sa stal okolo r. 360. Usiloval sa obhajova bostvo
Slova proti riovi, ale zaiel tak aleko, e popieral v Kristovi
pln udsk prirodzenos. Jeho uenie zavrhol carihradsk
snem r. 381. Zomrel okolo r. 390.
Apolinrius mal zriedkav kvality. Vynikal v teologii
i v profnnej vede; bol to lovek vny a hlboko zbon. Ako
spisovate pracoval najm na poli exegzy, priom pokraoval
v smere koly antiochijskej, usilujc sa o doslovn vklad. Sv.
Hieronym mu pripisuje nespoetn mnostvo spisov o sv.
Psme. Ostalo po om len niekoko zlomkov acittov.
Zachovaly sa zlomky kuKnihe Prslov, Izaiovi ak listu sv.
Pavla Rimanom. Cel sa zachovala Parafrza kalmom, napsan
vhexametroch. 30 knh proti neoplatonikovi Porfirovi sa celkom
stratilo; len Hieronym ich spomna. Spis oNajsv. Trojici, ktor je
medzi knihami Gregora Taumaturga, patr Apolinriovi.
Zo spisov sv. Gregora Nysanskho (Antirrheticus) mono
usudzova, e Apolinrius napsal ete mnoh in spisy, ktor
obsahovaly bludn uenie kristologick.
Uenie. Zpoiatku Apolinrius vbec popieral v Kristovi
stvoren duu. Neskorie preiel k trichotomii a hovoril, e
loveenstvo Jeiovo malo telo () a niiu duu (anima
animalis, ), popieral vak duu rozumn () na miesto
ktorej nastpilo vKristovi Logos.

+174
 Diodor zTarzu.
Narodil sa okolo r. 330 v Tarze alebo Antiochii z poprednej
rodiny. V Atnach a v Antiochii si zskal dkladn vedomosti
teologick i profnne. Venoval sa asketickmu ivotu. Bol
archimandritom mnskej spolonosti blzko Antiochie. Slovom
i psmom hjil kresansk uenie, ktor prve vtedy vea trpelo
i od pohanov i od heretikov. R. 378 stal sa biskupom v Tarze.
Ako biskup, zastnil sa na sneme carihradskom r. 381. Zomrel
r. 394.
Diodor sa teil ete za iva atie dlho po smrti vekej autorite,
km sa nedokzalo, e je vlastne spolu sTeodorom zMopsvestia
pvodcom bludu nestorinskeho. Bol neobyajne pracovit.
Exegetizoval cel sv. Psmo, priom sa dral vkladu gramaticko-
historickho. Zjeho vkladov zachovaly sa len zlomky.
Uil, e Syn Bo bval vsynovi Dvidovom ako vkostole.
Bol otcom nestorianizmu.

+175
 Teodor zMopsvestia.
Narodil sa z bohatej rodiny antiochijskej okolo r. 350. Jeho
spoluiakom bol sv. Jn Zlatosty. Chcel sa venova povolaniu
prvnickmu, ale na nahovranie svojho priatea odiiel do
kltora. Do r. 392 inkoval ako kaz v Antiochii a zasahoval
i do dogmatickch sporov. Neskorie stal sa biskupom
vMopsvestiu aspravoval tto dieczu a do svojej smrti r. 428.
Ako spisovate stl pod vplyvom svojho uitea Diodora.
Vboji proti apolinarizmu dospel kmylnmu nzoru, ktor spolu
s nestorianizmom bol odsden na sneme efezskom r. 431.
Okrem pomlenia v kristologii popieral aj dedin hriech, m
kliesnil cestu pelagianizmu. Jeho vernm iakom bol Nestorius,
poda ktorho je pomenovan kristologick blud.
Teodor exegetizoval skoro cel sv. Psmo metdou
gramaticko-historickou, ale z jeho spisov cel sa zachovaly
v preklade latinskom len vklady k malm prorokom a k malm
listom sv. Pavla. V preklade srskom mme jeho komentre
k evanjeliu sv. Jna. Z ostatnch jeho dogmatickch prc
zachovaly sa len zlomky.

+176
 Nestorius.
Bol pvodu akiste perzskho. Ako mnch zskal si
v Germancii (Sria) a v Antiochii svojm renckym nadanm
vek obbenos. Cisr Teodozius II. povil ho na patriarchu
vCarihrade r. 428.
Proti bludrom postupoval bezohadne, ale oskoro aj sm
upadol do bludu a koncil efezsk ho sosadil ako bezbonho
uitea. Cisr ho poslal do vyhnanstva do Egypta, kde r. 451
zomrel.
Popieral komunikciu idiom v Kristovi a neuznval Pannu
Mriu za bohorodiku (). Uil, e lovek vKristovi sa
menuje sce Synom Bom ate sa boskej cte, ale musel si ju
na zemi zasli; celkom ju dosiahol len po svojom
zmtvychvstan. Popieral teda fyzick jednotnos Kristovej osoby.
LITERATRA: Cayr, Patrologie I, str. 299, Paris, 1931. Lietzmann,
Apollinaris von Laodicea und seine Schule, Tbingen, 1904. Abrahamovski,
Untersuchungen zu Diodor von Tarsus, Zeitschr. f. neut. Wiss., Giessen, 1931.
Abrahamowski, Neue Schriften Theodors v. Mopsuestia, Zeitschr. f. n. Wiss.,
Giessen, 1934.

+177
 Sv. Jn Zlatosty.
(Doctor Eucharistiae.)
Najskvelejm predstaviteom antiochijskej koly je sv. Jn
Zlatosty.
Narodil sa asi r. 344 v Antiochii, kde jeho otec bol vysokm
vojenskm hodnostrom. Skoro po Jnovom naroden otec
zomrel. Matka Antza sa znovu nevydala preto, aby sa plne
mohla venova vchove svojho syna. Klasick vzdelanie zskal od
znamenitho rtora Libnia. Chcel sa venova prvnictvu, ale na
nahovranie svojho priatea Bazila uchlil sa do samoty, aby sa
venoval modlitbe a tdiu sv. Psma. Poda vtedajieho zvyku,
ktor neskorie ostro odsudzoval, prijal sv. krst len hodne
neskoro, asi r. 367. Km matka ila, viedol doma asketick ivot.
Po jej smrti iel do blzkeho kltora, kde bol predstavenm
Diodor zTarzu. Tu zskal pre rehon ivot neskorieho bludra
Teodora z Mopsvestia. Pre slab zdravie sa musel vrti do
Antiochie. Natoko vynikal svtm ivotom, uenosou
avrenosou, e u r. 373 chceli ho spolu sBazilom vysvti za
biskupa. Jn len tekom vyhol sa na ist as tomuto radu. R.
381 ho vysvtil antiochijsk biskup Melecius za diakona abiskup
Flavin r. 386 za kaza, prideliac mu kazatesk rad vhlavnom
kostole Antiochie. Tento rad zastval 12 rokov a zskal si ako
kazate svetov meno. Za tchto dvans rokov vemi bol inn
aj literrne. Po smrti carihradskho patriarchu (397) dal cisr
Arkdius Jna lesou privies do Carihradu avysvti za biskupa,
hoci sa tomu protivil. R. 398 bol intronizovan.
Hoci Jn len snevou prijal biskupstvo, jednako sa dal celou
duou do prce a zaal odstraova chyby carihradskej cirkvi,
v ktorej sa vemi rozmohly svetsk vplyvy. Ostro vystpil proti
simoniackm biskupom svojho okolia a v tejto prci za as mu
iel poruke aj cisrsky dvor. Ale ke sa obrtil aj proti vplyvnm
radnkom cisrskeho dvora, ktor vyuvali Arkdiovu slabos

+178
a utlali ud, popudil proti sebe cisrsky dvor. Na neastie sa
prve vtedy vyostril spor medzi nm a ctibanm Teofilom,
patriarchom alexandrijskm, pretoe sa ujal Teofilom vyhnanch
egyptskch mnchov. Ke Jn kzal proti enskej pche, ctila sa
tm urazenou cisrovn Eudoxia. Privolala alexandrijskho
patriarchu Teofila, ktor r. 403 svolal synodu zvan Pri
dube ( ). Predsedal jej s Jnom znepriatelen Teofil.
Prisediaci biskupi, jeho osobn neprajnci, pripisovali Jnovi
urku Velienstva a rozlin in hriechy, a preto ho sosadili.
Arkdius potvrdil rozsudok a Jn musel s do vyhnanstva.
Kad sa teil jeho sosadeniu okrem udu, ktor si ho pre jeho
spravodlivos vemi obbil. Nhle zemetrasenie natoko
nastrailo cisrovn Eudoxiu, e iadala Jnov nvrat. Ale
smierenie trvalo sotva dva mesiace. Ke pri posviacke sochy
cisrovnej, postavenej v blzkosti kostola, dopustil sa ud
neprstojnost aJn sa ponosoval umestskho prefekta, Eudoxia
to povaovala za tok na svoju osobu avyntila si uArkdia jeho
optovn sosadenie. Mrne protestoval proti tomu ppe
Inocent I. a cel zpad, Jn musel s do vyhnanstva na vemi
odahl miesto v Malej zii. Jeho prvrencov, zvanch
joanitov, surovo prenasledovali a vradili. Kee ostval
v listovnom spojen so svojimi prvrencami a mnoh ho
navtevovali, dal ho cisr r. 407 odvliec kiernemu moru. Ale
podlomen zdravie utrpenho svtca to u nevydralo. Zomrel
na ceste da 14. sept. r. 407. Jeho ostatky slvnostne priniesli do
Carihradu a uloili v hlavnom kostole. Pri tej prleitosti cisr
Teodzius II. mtveho verejne odprosoval za ublenia, ktor mu
spsobila jeho matka Eudoxia.
Slab telesn kontrukcia sv. Jna skrvala najvieho ducha
vchodnej cirkvi, ktormu sa na Zpade vyrovn jedine sv.
Augustn. Bol nepatrnej postavy, ale mal iv, hlbok oi.
Vo svojej ivotosprve bol vemi prsny nielen k sebe, ale aj
kinm. Vzaobchdzan sumi bol odmeran, ba a chladn,
ale vdy spravodliv. Mal dokonale vyvinut cit pre

+179
zodpovednos a radn povinnos. V rei a v rokovaniach bol
smel, otvoren a prost. Vytkali mu a bezohadnos. Nebol
duchom pekulatvnym a filozofom ako Gregor Nysansk.
Filozofie, reprezentovanej novoplatonizmom, sa obval, lebo
videl v nej posledn hradby pohanstva. Zbonos povaoval za
jedin opravdiv filozofiu.
Jeho rovesnci, ale hlavne neskor svet, videl v om stp
Cirkvi a faku pravdy. Svoje opravdiv pole nachdzal
v dupastierskom rade a najm na kazatenici. Je bezpochyby
najvm kazateom vchodnej cirkvi. Ako kazate
nenapodoboval antickch rtorov; protivila sa mu ich
teatrlnos. Vytvoril idel kresanskho kazatea. Jeho rei s
neobyajne obrazn, ptav a ahko srozumiten. Nerd
teoretizoval, vade hadal praktick vzah. Preto ike kzal dlho,
jeho slov neunavily. Chcel vplva obsahom svojej rei,
prednesom. Najgenilnejie s jeho prleitostn rei. inkoval
viac na srdce ako na rozum.
Svoje rei nepsal, ale dlhie pred nimi meditoval. Obecenstvo
vychovval, aby riadne povalo kzne. Na Vchode bolo
zvykom e pri kzni obecenstvo prejavovalo svoj shlas
tlieskanm. Sv. Jn sa proti tomu ohradzuje: Tu nie je divadlo,
nie ste tu preto, aby ste videli hercov. (17. Mt 7.) Ako spisovate
je po Origenovi najplodnej medzi vchodnmi spisovatemi.
Spisy svoje zva diktoval. Vinu z nich tvoria vklady sv.
Psma vo forme homli, ale m i vea vah a listov.
V exegetickch spisoch sa pridriaval metdy historicko-
gramatickej. Ani jeden cirkevn spisovate nevysvetlil svt text
dkladnejie apraktickejie ako sv. Jn.
Homlie. Mme z nich asi 700 k textu Starho a Novho
zkona. Sem patr 76 homli ku Geneze. Predniesol ich
v Antiochii v r. 386-88. S najdkladnejm komentrom
ku Geneze. Od sv. Jna mme vklad 60 almov, ktor vynik
hlbokosou mylienok a elegantnou reou, alej tri homlie

+180
o Dvidovi a Saulovi, dve homlie o prorokoch (De obscuritate
prophetarum) a6 homli oIzaiovi.
Z knh Novho zkona vyloil evanjelium sv. Mata v 90
homlich, ktor predniesol vAntiochii okolo r. 390; evanjelium
sv. Jna v88 homlich zr. 389, vktorch polemizuje sarinmi.
55 homli kuSkutkom apotolskm zr. 400 s o do formy slabie
spracovan ne predol. K listom sv. Pavla sloil sv. Jn 250
homli, ktor s najlepm komentrom klistom tohto apotola.
V nich sa prezrdza duevn prbuzenstvo sv. Jna Zlatosteho
s apotolom Pavlom. Skvele je komentovan najm list
Rimanom. Sv. Izidor zPelzia hovor oom (Ep. 5, 32): Keby
ho bol chcel sm bosk Pavol vysvetova, nebol by to lepie
uinil.
Okrem exegetickch homli mme od sv. Jna vea kzn,
napsanch z rozlinch prleitost a na rozlin tmy.
Dogmaticko-polemickho smeru s Homiliae octo contra Iudaeos,
napsan proti kresanom, ktor slvili vekonon sviatky spolu
so idmi. V diele Homiliae XII contra Anomaeos karh pchu
arinov vo vysvetovan boch tajomstiev. Dokazuje
konsubstancialitu Boha Syna s Otcom. Homiliae XXI de statuis
povedal antiochijskmu udu r. 387. ud v rozhorenosti nad
neznesitenmi daami zniil sochy cisrskej rodiny a oakval
trest. Z tejto prleitosti sostavil sv. Jn aj osobitn re, ktor
predniesol cisrovi Teodziovi biskup Flavin, na ele deputcie,
ktor mala odprosi cisra za urku. Re pohla cisra k slzm
adosiahla svoj cie.
Z panegyrickch re s najskvelejie 7 re o sv. Pavlovi,
v ktorch najdokonalejie nakreslil apotolov obraz. Sv. Jn bol
jeho nadenm ctiteom a obdivovateom. Sloil chvlorei aj
oinch svtcoch Starho aNovho zkona. (Jb, Eleazar, Jud
Machabejsk, sv. Ignc zAntiochie at.)
Okrem toho mme od neho mnoho prleitostnch re na
vroit sviatky. Vynik najm re, povedan na Boie narodenie

+181
25. dec. r. 386, vktorej spomna, e tento sviatok je vAntiochii
sotva 10 rokov znmy adostal sa na Vchod zRma.
Sv. Jn napsal vea vah morlneho obsahu. Priateovi
Teodorovi poslal dve knihy. Adhortatio ad Theodorum lapsum,
vktorch sa usiluje Teodora, neskorieho biskupa vMopsvestiu
zpt zska kltornmu ivotu, ktor bol opustil, a spis Adversus
oppugnatores vitae monasticae, napsan po r. 376, ke sa cisr Valent
dopustil nsilenstva proti mnchom. V om kresl vzneenos
rehonho ivota a iada rodiov, aby nerobili synom akosti,
ke sa chc zasvti rehonmu ivotu. De virginitate vysvetuje
slov sv. Pavla (I. Cor. 7.), e stav manelsk je dobr, ale
panenstvo lepie. Panenstvo je predpokladom dokonalosti.
Vspise De non iterando coniugio odpora vdovm, aby zostaly vo
vdovskom stave.
V 6 knihch okazstve kresl vo forme dialogu medzi sebou asv.
Bazilom vysok hodnos kaza a jeho vek povinnosti.
Naznauje tu aj dvod svojho teku, ke mal by vysvten za
biskupa. Kaz m by svtho ivota, mus ma vek mdros
a sksenos, ktor vlastnosti on sm vo svojej skromnosti si
nepriznval.
V spisoch Contra Iudaeos et gentiles a Contra Iulianum et gentiles
dokazuje sv. Jn bostvo Jeia Krista tm, e na om sa splnily
vetky predpovede prorokov.
V spise o vchove dietok iada od rodiov starostliv vchovu
dietok, lebo nedostatok vchovy spsobuje nepokoje medzi
kresanmi.
Listy sv. Jna Zlatosteho, potom asi 240, pochdzaj zjeho
druhho vyhnanstva a delia sa na historick, poteujce,
doporuujce a rodinn. V nich sa prejavuje jeho vek duch
vpokojnch doch iakch chvach navtvenia.
Sv. Jnovi pripisovan Liturgia, v ktorej grcka cirkev dodnes
odbavuje omu svt po cel rok (okrem niekokch sviatkov),

+182
nepochdza od neho. A neshlas ani s tm, o Zlatosty vo
svojich spisoch hovor oliturgii svojej doby.
Uenie. Vdobe sv. Jna Zlatosteho bol arianizmus u zva
premoen a nestorianizmus sa ete len zanal ri. Preto Jn
ako spisovate nie je bojovn. Jeho pero slilo pokojne
a vysvetovalo kresansk vieru. Hoci pochdzal zo koly
antiochijskej anajskvelejie ju reprezentoval, nepodahol bludom
tejto koly. Nedal sa strhn ani bludmi Origenovmi, ike bol
vystaven origenistickm vplyvom. Temer vo vetkom podva
nuku tak ako dnen Cirkev. Najdokonalejie u o Eucharistii,
preto ho Cirkev pomenovala Doktorom Eucharistie. Hovor onej na
nespoetnch miestach svojich spisov tak jasne, ako nik dosia:
My nielen vidme nho Spasitea, ale meme ho i vzia do
svojich rk, pova ho a pi jeho krv, najvntornejie sa s nm
spoji. (In Joan. Hom. 46.) Hovor, e v kalichu je to ist, o
tieklo z otvorenho boku Jeia Krista. Kristus sa stva
prtomnm vEucharistii skrze premenenie (), sm
je kazom na oltri. (82, Matth. 5.) Premenenie spsobia slov
Krista: Toto je telo moje. Eucharistiu sv. Jn asto nazva
obetou, totonou sobetou kra. (17, Hebr. 3.)
Jeho kristologia je jasn, najm v uen o spojen dvoch
prirodzenost v boskej osobe Krista. (7, Hebr. 3.) Pouva sce
vraz antiochijskej koly Logos bval v Jeiovi-loveku ako
v kostole (Ps 44, 3), ale rozhodne przvukuje, e Kristus je len
jedna osoba. (7, Phil. 3.) O Panne Mrii neuva sce vraz
, ale ani nikde netvrd, e porodila len loveka. In vo
svojej mariologii niekedy pouva menej scich vrazov, ba
pripisuje Matke Boej udsk nedokonalosti, ktor nemono
uvies do shlasu s jej svtosou (ist pchu na svojho Syna,
Hom. Matth. 44). Ktomu poznamenal sv. Tom Akvinsk: In
verbis illis Chrysostomus excessit. (Summa th. III, 27.)
O dedinom hriechu sa sv. Jn nevyjadruje dos jasno. Pe:
Krstme inedospel deti, hoci nemaj hriechov ()

+183
preto sa na odvolvali pelagini. Ale u sv. Augustn dokzal, e
Zlatosty tu mieni osobn hriechy, apreto uva mnon poet,
. Z ostatnch spisov Zlatosteho vysvit, e
nepopieral nsledky dedinho hriechu, hoci o samom hriechu
a o jeho prechode na potomstvo ml. (10, Rom. 3.) No nemal
ete poruke presn vrazy odedinom hriechu, ktor uviedol sv.
Augustn.
O milosti hovor, e je potrebn na kad spasiten skutok, ale
lovek, majc slobodn vu, me sa milosti sprotivi (Philipp.
hom. 8.) Milos boia je nezaslenm darom. (Rom. hom. 16.)
O sviatostiach veobecne hovor, e ich platnos nezvis od
svtosti vysluhovatea. Krstom svtm lovek dosiahne
odpustenie hriechov a dostane Ducha Svtho. Birmovanie sa
udeuje vkladanm rk. Opokn pe astejie, take sa dalo na
odvolva ako na svedka privtnej spovede. No medzi
povinnosami kaza nespomna lohu spoveda. (De sacerd.) o
sa tka Sviatosti Oltrnej, je najlepm uiteom kresanskho
staroveku.
Dleit je jeho uenie o Cirkvi. Uitesk rad Cirkvi je
neomyln. (Tim I, 11.) Cirkev nezvis od svetskej moci (De
sacerd. 3, 1), je jedna aveobecn (Tim I, 11), vybudovan na sv.
Petrovi (In Matth. hom. 54). Ale oprimte rmskeho biskupa sa
jasne nevyslovuje; ike sa pri svojom druhom sosaden dovolva
ppea Inocenta I., nemono to povaova za uznanie rmskeho
biskupa za najvyie apelan frum. Podobn listy poslal
Zlatosty aj inm zpadnm biskupom.
U venos pekelnch mk: Peklo hriechy nesotrie, hoci je
ven. (17, Hebr. 5.)
Prsahu nedovouje ani vo spravodlivej veci, a tomu, kto
przvukuje nevyhnutnos prsahy, odpoved: Kde ide
oprestpenie zkona, neme by rei onevyhnutnosti; jedno je
potrebn, ato neura Boha. (Stat. 5, 7.)

+184
 LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. gr. 47-64. esky: Desolda, Sv.
Jana Zl. oknstv knh 6, Praha, 1854. Na hlubinu, r. XX, . 67; XIX, 9
12. Dr. Birkenmajer, Jan Chryzostom, Mowy wybrane. P. O. K. Tom, XXII,
Pozna. Nemecky: Bardenhewer, Bibl. d. Kirchenvter, 23, 25, 26.
TDIE: Baur, St. Jean Chrysostome et ses oeuvres dans lhistoire littraire,
Louvain, 1907. Naegle, Die Eucharistienlehre des hl. Joh. Chr., des Doctor
Eucharistiae, Freiburg i. B., 1900. Stiglmayr, Die historische Unterlage der Schrift
des hl. Chrysostomus ber das Priestertum, Zeitschrift f. d. kath. Theol., Innsbruck,
1917. Bonnsdorff, Zur Predigtttigkeit des Johannes Chrys., Helsingfors, 1922.
Baur, Johannes Chrysostomus und seine Zeit, Mnchen, 1930. A. Puech, Saint
Iean Chrysostome, Paris, 1900. Marini, Il primato di san Pietro e dei suoi successori
in san Giovanni Crisostomo, Roma, 1922.

+185
 Teodoret, biskup cyrsk.
Teodoret je poslednm predstaviteom antiochijskej koly, ako
zasa sv. Cyril, jeho dlhoron protivnk, je poslednm
reprezentantom koly alexandrijskej. Nevnik do teologickch
otzok stakou istotou ako sv. Cyril, ale ako exegetick spisovate
ho prevyuje. Kee bol protivnkom efezskho snemu, nebol
nikdy uctievan ako svt, hoci vynikal v nostiach. Nebol
uznan ani za cirkevnho Otca.
Narodil sa po r. 386 vAntiochii. Rodiia ho u vtlom veku
poslali do kltora, kde preil 30 rokov. Teodor zMopsvestia bol
jeho uiteom a Nestorius jeho spoluiakom. R. 423 sa stal
biskupom v Cyre nealeko Antiochie. Ako biskup horlive
vystupoval proti rozlinm bludom a staral sa i o pozemsk
dobrobyt svojich veriacich. Sm viedol prsny asketick ivot. Na
zaiatku kristologickch bludov stl na strane Nestriovej
a napsal traktt proti 12 Cyrilovm protinestorinskym
anatemizmom. Ani po sneme efezskom neprestal hji Nestoria.
A r. 435 sa pripojil k nii, uzavretej medzi cirkvou a kolou
antiochijskou. Ako prvrenec Nestriov dostal sa do ostrho
boja so stpencami monofyzickho bludu, ktor ho pozbavili
radu na lpenckom efezskom sneme r. 449. Na
chalcedonskom sneme (451) shlasil s odsdenm Nestoria, m
bol rehabilitovan. Jednako 5. veobecn snem r. 553 odsdil
v troch kapitolch aj jeho spis proti anatemizmom a niekoko
jeho kzn alistov. Zomrel r. 458.
Teodoret zanechal znan literrne dielo. Jeho spisy sa delia
na apologetick, dogmaticko-polemick, exegetick a historick.
Ostalo po om aj vea listov. V exegetickch spisoch sa
pridriava pravidiel koly antiochijskej.
Apologetick spisy. Teodoret je poslednm kresanskm
apologtom a svojm spisom Lieenie grckych chorb (
) uzaviera grcke apologetick diela.

+186
Napsal ho okolo r. 447. V om uvdza nhady pohanov
akresanov na rozlin teologick afilozofick otzky.
K dogmaticko-polemickm spisom patr Reprehensio XII.
capitum sive anathematismorum Cyrilli aPentalogium, t. j. 5 knh proti
Cyrilovi. Zachovaly sa z nich len 2 knihy medzi Cyrilovmi
spismi oNajsv. Trojici aVtelen. Tieto spisy boly odsden na 5.
cirkevnom sneme. Okolo r. 447 napsal obsan dielo proti
monofyzitizmu vo forme dialogu medzi obrkom
a ortodoxnm kresanom. Pod obrkom rozumie monofyzitov,
pretoe svoje uenie vyobrali od dvnejch bludrov.
Dogmatickho smeru je i 10 re De providentia, v ktorch
dokazuje aobhajuje boiu prozretenos.
Exegetick spisy Teodoretove s dvojak: didaktick traktty
a komentre. Didakticky vo forme otzok a odpoved
rozober 5 knh Mojiovch, knihu Jozue, Sudcov, Rt, Knihy
krovsk a Paralipomenon. Komentre napsal k almom,
kuknihe Piese piesn, kprorokom alistom sv. Pavla. Jeho sloh
je jadrn ahladk. Mnoh ho pokladaj za najlepieho exegtu
grckeho.
Historick spisy. Napsal Cirkevn dejiny v5 knihch, vktorch sa
zaober obdobm od r. 323 (kde prestal Euzebius) po r. 428.
Tka sa najviac oblasti antiochijskej. Uvdza v nich vea
vznamnch historickch listn. V knihe Dejiny mnchov opisuje
ivot 130 vchodnch asktov. Kompendium poviedok heretikov v 4
knihch podva krtke dejiny bludrov, ponc imonom
Magom po Eutycha. V piatej knihe strune rozober katolcku
vierouku amravouku.
Z jeho vznamnch kzn ostaly iba zlomky z chvlorei
oJnovi Zlatostom.
Teodoret vraj napsal vye 500 listov, zktorch ostalo iba 230.
S vemi dleit pre historick poznanie doby, vktorej Teodoret
il.

+187
 Teodoret sa zpoiatku pridriaval Nestoria, teda ijeho uenia.
Ako sm hovor, Prozretenos boia urila ho za protivhu
extrmov Cyrilovch, ktor bol jeho nepriateom, a sasne za
hrdzu bludov Nestriovch, svojho priatea. Preto ho povaoval
neskor svet raz za ortodoxnho, inokedy za heretika. Neomyln
snem (553) ho odsdil. Na sklonku svojho ivota zmenil svoje
myln stanovisko.
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. gr. 80-84. Bardenhewer,
Bibliothek der Kirchenvter, 50.
TDIE: Gnther, Theodoret v. Cyrus und die Kmpfe in der orient. Kirche,
Aschaffenburg, 1913. Jssen, Die Christologie des Theodoret v. Cyrus, Theologie u.
Glaube, Paderborn, 1935. Schulte, Theodoret v. C. als Apologet, Wien, 1904.
Richard, Un crit de Thodoret sur lunit du Christ aprs lincarnation, Revue des
sciences religieuses, Paris, 1934.

+188
 HLAVA IV.
Spisovatelia srski aarmnski.
Z kresanskej literatry vrei srskej okrem legendy olistoch
Abgara Spasiteovi (Doctrina Addaei) ni nm neostalo
z najstarch kresanskch ias. ulej literrny ivot sa zana
v IV. storo. Jeho vynikajcim predstaviteom je sv. Efrm
Srsky. Iedesk katechetick kola, jestvujca u od II. storoia,
prejavuje len v IV. storo viu innos. Zaoberala sa hlavne
exegzou poda metdy antiochijskej koly. Kristologick spory
naly znan ohlas medzi Sranmi; nestorianizmus naiel svoje
posledn toite prve v edeskej kole, dokia ju cisr Zno r.
489 nerozpustil. Srsku literatru charakterizuje mystick smer
a poetizmus; pekulcia je na stupe. Hlavnmi predstavitemi
srskej literatry s:
Jakub Afrt (Af rahat) (280?-367), zvan perzsk mudrc; bol
optom a biskupom akiste v kltore sv. Marka pri Mosule. Od
neho mme listy, rei ahomlie. Vydva svedectvo okresanskej
viere svojej oblasti. Teologickho vznamu nem.
Hlavnm jeho dielom s Demonstrationes, v ktorch pe
o pokn, Eucharistii, pste, modlitbe a o bostve Jeia Krista.
Pridriava sa vierovyznania nicejskho. Oivote due po smrti sa
pridriava nhadu sr skych nestorinov: dua do
zmtvychvstania ostva vbezvedom, vakomsi spnku. OCirkvi
hovor, e je vybudovan na Petrovi, ktor je knieaom
apastierom. Apotolovia sv. Jn asv. Jakub s stpami Cirkvi,
sv. Peter jej zkladom.
Sv. Efrm Srsky (306?-373) narodil sa vNisibis vMezopotmii
zdobrej kresanskej rodiny. Biskup Jakub zNisibis ho postavil na
elo tamojej katechetickej koly. Bol len diakonom azd sa, e
alej nepostupoval. Ke sa r. 363 Perania zmocnili mesta
Nisibis, Efrm sa uchlil na rmske zemie. Koniec svojho ivota
preil vEdese.

+189
 Svojm ivotom a spisovateskm inkovanm sv. Efrm si
zskal vek ctu vkresanskom svete. Srania ho uctievaj ako
svojho proroka, uitea a cytaru Ducha Svtho. Viedol
najprsnej asketick ivot. Odvtedy, ako sa stal rehonkom,
jedol iba jamenn chlieb asuch strukoviny. Pil len vodu. Bola
na om len koa a kos. Pohad mal vdy prsny, nikdy sa
nesmial. A pod tmto nepatrnm vonkajkom sa skrvala zlat
dua vekho myslitea.
Mal bohat apestr obrazotvornos. Tento dar mu pomha
v jeho poetickch spisoch, ale kodil mu v teologickch
vedeckch vahch. Nemal logickej prsnosti, ktor je
podmienkou vedeckej jasnosti. Nie je teologom v uom slova
smysle, no je vernm uiteom ortodoxnej viery. Benedikt XV. ho
povil r. 1920 na doktora Cirkvi.
Sv. Efrm zanechal vea psomnch prc, zva obsahu
exegetickho. Napsal aj vea bsn, zktorch niektor sa dostaly
aj do liturgie. Ovldal len re srsku. Jeho prce hne
poprekladali do rei grckej, koptickej, armnskej a arabskej.
Pripisuj mu vea apokryfov.
Exegetick diela: Vyloil skoro cel sv. Psmo poda metdy koly
antiochijskej. V pvodine sa zachovaly len komentre k prvm
dvom knihm Mojiovm, kSkutkom apotolskm ak listom sv.
Pavla. Z ostatnch spisov mme len zlomky. Niektor vklady
psal verom; astejie pouva vnich metdu alegorick.
Jeho poetick diela sa zachovaly vo vekom pote. S to bu
homlie, psan metricky, alebo hymny. Homlie s metrick len
natoko, nakoko riadky maj rovnak poet slabk. Obsahove s
to epick oslavn bsne na cirkevn sviatky. Pri bohoslubch ich
asto recitovali, alebo ich upotrebvali ako duchovn tanie pre
veriacich. Jeho hymny s lyrickmi chvlospevami o boch
tajomstvch, o svtch, najm o panenstve Matky Boej. Sv.
Efrma prvom povauj za najusilovnejieho ospevovatea

+190
Panny Mrie. Jeho re ako u bsnikov srskych vbec je
vemi rozvlna.
Vplyv sv. Efrma vo vchodnej cirkvi bol znan najm
so strnky mravnej a asketickej. Zkladom jeho uenia je siln
przvukovanie slobodnej vle loveka. lovek je stvoren na
obraz bo tm, e m slobodn vu. Prarodiia okrem tohto
naturlneho obrazu boieho mali ete osobitn nadprirodzen
dary nesmrtenosti a mdrosti. ivot loveka povauje za
ustavin duevn zpas s hriechom, proti ktormu odpora
zbrane pstu, modlitby, miernosti a tanie svtch knh.
OMatke Boej pe, e bola pannou ante, in et post partum.
(Carm. nis. 27, 8.) OCirkvi hovor, e je nevestou Jeia Krista.
Veschatologickom uen zadeuje ud do troch tried: svt (qui
sunt supra judicium), nedokonal (qui sunt sub judicio)
a zatraten (qui sunt extra judicium). Hovor, e vetci musia
prejs ohom pekelnm. Prvm ohe neukod, druhch oist
atretch zadr naveky.
Z ostatnch srskych spisovateov vynik Cyrillonas, bsnik
a vern svedok starej kresanskej nuky o omi svtej,
o nepokvrnenosti Matky Boej a o cte svtch a ich
pozostatkov.
Rabulas (435), biskup edesk, sa vyznamenal v odboji proti
nestorianizmu. Psal srsky a grcky, v prze i veroch. Z jeho
diela zachovaly sa len zlomky.
Izk zAntiochie (365-460), opt kltora blzko Antiochie. Vek
bsnik ako sv. Efrm. Jeho diela zva nie s ete uverejnen.
Uril ich rehonkom. Obsahuj napomenutia k nostnmu
ivotu. V niektorch hji nuku o Najsv. Trojici, o Vtelen
aoudskej slobodnej vli.
LITERATRA: SBIERKY: Mercati, S. Ephraemi syri opera, Rim, 1915.
Bickell, Ausgewhlte Schriften syrischer Schriftsteller. Kempten, 1872.
TDIE: Emerean, St. Ephrem le Syrien, son oeuvre littraire grecque, Paris,
1918. Cayr, Patrologie, Paris, 1931. Rauschen-Altaner, Patrologie,

+191
Freiburg, 1931. Dr. Vesel: Ze ivota sv. Efrma syrskho, KD, 1935. Na
hlubinu, XX, 5 (bsne).

+192
 Armnsko prijalo kresanstvo zva len v IV. storo.
Kresansk literatra vykazuje pozoruhodn diela. No v V.
storo vtrhli do krajiny Perania a zniili mlad armnske
kresanstvo. Otcom kresanskej literatry armnskej je Mesrop,
ktor zaiatkom V. storoia zaloil armnske psmo a sv. Psmo
preloil do armniny.
Mesrop (441) bol zpoiatku krovskm tajomnkom.
Neskorie sa utiahol do samoty ajeho prklad nasledovali mnoh
jeho iaci. Osvojil si re grcku, srsku aperzsk. Do Carihradu
vyslal svojich najnadanejch iakov, ktor mali popreklada
grcke diela do rei armnskej. Zaoberal sa najm
dupastierstvom a vyuovanm svojho udu. Za tm cieom
precestoval cel Armniu, v om ho podporoval armnsky
patriarcha Izk Vek (390-440).
Okrem prekladu Psma sv. pripisuj sa mu homlie ahymny,
ktor sa zachovaly pod menom Gregora Osvietitea. Obsahuj
sprvnu kresansk nuku o sviatostiach, o cte svtch
aoprhovore za zomrelch.
Eznik, iak Mesropov a pravdepodobne biskup v provincii
arartskej. V Carihrade prekladal do armniny spisy grckych
Otcov. Z Carihradu sa vrtil r. 432. Jeho hlavnm dielom je
Vyvrtenie siekt v 4 svzkoch. Vyvracia nhady pohanov
o venosti hmoty, nboenstvo Peranov, filozofiu Grkov
a konene blud Marcionov. Vynik bystrosou rozumu. No
miestami je naivn. Podva svedectvo o cte svtch, ich
pozostatkov aoprvenstve sv. Petra.
Moji, biskup z Choren, tie iak Mesropov, prekladal
grckych spisovateov. Do armniny preloil Euzebiovu
kroniku, ktorej prv as sa zachovala len v tomto preklade.
Pripisuj sa mu aj dve homlie avianon avekonon hymny.
Jeho hlavnm dielom s Dejiny Armnska v 3 knihch.
O tomto diele sa dnes domnievaj, e pochdza len zo VII.
alebo VIII. storoia.

+193
 LITERATRA : Bardenhewer, Bibl. der. Kirchenvter, 57; 6.
Bardenhewer, Gesch. d. a. Lit., Freiburg, 1913. Cayr, Patrologie, Paris, 1931.
U. Mannucci, Patrologia II, Rm, 1937.

+194
 II. AS
ZPADN SPISOVATELIA.

+195
 HLAVA I.
VEK BOHOSLOVCI ZPADNEJ CIRKVI.

Sv. Hilr zPoitiers.

Sv. Hilr sa narodil okolo r. 315 vPoitiers zbohatej pohanskej
rodiny. Venoval sa rtorskmu povolaniu. Kresanom sa stal len
vpokroilom veku (345), tajc prolog evanjelia sv. Jna. Dotkly
sa ho slov, e Boh sa stal lovekom, aby sa udia stali dietkami
bomi. Bol enat, ale ud a klrus iadal si ho za biskupa
svojho rodnho mesta. Na parskej synode r. 355 sa ostro
postavil proti arinskemu biskupovi Saturninovi z Archtu,
pomocou ktorho chcel cisr Kontantn rozri arianizmus aj
v Galii. Cisr ho preto poslal do vyhnanstva do Malej zie.
Hilr vyuil svoje 4-ron vyhnanstvo na zdokonalenie sa vrei
grckej; pretudoval grckych sv. Otcov a venoval sa aj
psomnctvu. R. 359 sa zastnil na synode v Seleucii a potom
odiiel do Carihradu, aby zskal cisra Kontancia pre ortodoxn
vieru a aby si vymohol konfrontciu so svojm protivnkom
Saturninom. Svoj cie nedosiahol. Pretoe zaal by neprjemn
arinom na Vchode, poslal ho cisr zpt do Galie. Po svojom
nvrate usiloval sa sjednoti cel Galiu. Ke sosadili biskupa
Saturnina, Hilrovi sa podarilo dosiahnu na parskej synode r.
361, e cel galsk episkopt sa prihlsil k nicejskmu
vierovyznaniu. R. 364 zastnil sa na synode milnskej, ktor
mala sdi o pravovernosti arinskeho biskupa Auxencia.
Auxenciovi sa podarilo dosiahnu u cisra Valentinina, e
Hilra vypovedali zTalianska ako ruitea pokoja. Posledn roky
svojho ivota venoval vlune duevnm slubm svojich
veriacich. Zomrel r. 368. Od r. 1851 je uctievan ako uite
Cirkvi.
Hilrov ivot spad do ias, ke arianizmus bol na vrchole
svojej slvy. Zpadn Cirkev mala v om mua, akho mal

+196
Vchod v osobe sv. Atanza. Charakterove si boli tto dvaja
muovia vemi podobn. IHilr bol hevnat, prav mu inu.
Preto ho menuj Atanzom Zpadu. Pravda, Zpad nebol
natoko postihnut bludom ako Vchod. Hilr sa venoval boju
proti arianizmu celch 12 rokov. Jeho zsluhou je, e sa tento
blud na Zpade lepie neujal.
Ako spisovate vynik originlnosou mylienok a eleganciou
slova. Je vlastne prvm dogmatikom na Zpade. Bol
prvotriednym znalcom sv. Psma a skladateom latinskch
hymien. Jeho vety s miestami nejasn. Jeho spisy s
dogmatick, historicko-polemick, exegetick ahymny.
Dogmatick spisy. Hlavnm Hilrovm dielom je spis De Trinitate
v 12 knihch. Napsal ho za svojho vyhnanstva v Malej zii.
Obhajuje vom bostvo Jeia Krista. Vprvej knihe sa zmieuje
o svojom obrten a uvdza, e cieom jeho diela je premc
arianizmus a sabelianizmus. V alch knihch podva nuku
oNajsv. Trojici. Vysvetuje relnu rozdielnos Osb ajednotnos
prirodzenosti. Objasuje niektor miesta sv. Psma, ktor sa
zdaj by proti nuke o Najsv. Trojici, najm slov Proverb. 8,
22: Dominus possedit me.
Historicko-polemick spisy. R. 356 uverejnil dielo Liber ad
Constantium Augustum, z ktorho sa zachovaly len zlomky.
Dokazuje, e v boji proti Atanzovi nelo o jeho osobu, le
oprav vieru. Vdruhom diele podobnho nzvu obhajuje seba
a galskch biskupov, ktorch Saturnin obaloval pre politick
nespoahlivos. R. 360 uverejnil nov spis Liber secundus ad
Constantium imperatorem, v ktorom pe cisrovi, e svoju pravdu
doke zo sv. Psma. Ke to cisr odoprel, toho istho roku
napsal dielo Contra Constantium imperatorem, vktorom Kontancia
in zodpovednm za neblah stav pravej viery; porovnva ho
sNernom anazva ho Antikristom.
Spis De Synodis zr. 359 je ako by pokraovanm hlavnho diela
o Najsv. Trojici. V prvej, historickej asti podva rozlin

+197
formuly viery, ktor boly sostaven na viacerch vchodnch
synodch. Cieom spisu je odstrni nedveru medzi
vchodnmi a zpadnmi biskupmi a pripravi cestu budcej
sjednocujcej synode. V druhej, dogmatickej asti rozober
vznam vrazov a . Sm je za prv; ale
hovor, e kto sa pridriava druhho vrazu, m vlastne t ist
vieru, ako katolci. Ke mu vytkali, e je v tomto diele prli
mierny voi arinom, odpovedal dielom Apologetica ad reprehensores
libri de synodis responsa. Zachovalo sa znej len 13 zlomkov.
V diele Contra Arianos, ktor napsal r. 365, napomna
talianskych biskupov, aby sa vyhbali styku s milnskym
biskupom Auxentiom.
Sv. Hieronym spomna ete viac historickch spisov
Hilrovch (Opus hist. adversus Valentem et Ursacium, Contra
Dioscurum), z ktorch ostaly iba nepatrn, pravda, pre histriu
vemi cenn zlomky.
Exegetick spisy: Komentr kevanjeliu sv. Mata v33 kapitolch je
najstarm dielom Hilrovm vbec. Pridriava sa vom metdy
alegorickej a napodobuje Origena. V diele Komentr k almom,
ktor pochdza z konca jeho ivota, pridriava sa miestami
alegorickho, miestami historicko-gramatickho vkladu.
Zachovala sa len estina originlu. Komentr ku knihe Jbovej
zachoval sa len znepatrnej iastky. Liber mysteriorum, napsan po
r. 360, hovor opredobrazoch Starho zkona, ktor sa vzahuj
na Nov zkon.
Hymny. Sv. Hilr je prvm bsnikom askladateom hymien na
Zpade. Kniha hymien, ktor Hieronym pripisoval sv. Hilrovi,
sa stratila. Zoznmych apod jeho menom uvdzanch hymien
len tri pochdzaj od neho. Nehodia sa pre udov spev, o
uznal aj sm. OGaloch napsal, e nevedia spieva hymny.
Uenie. Sv. Hilr najviac pozornosti venoval nuke o bostve
Jeia Krista. Przvukuje najm spolupodstatnos Otca a Syna:
Unum sunt, non unione personae, sed substantiae unitate. (De

+198
Trin. 4, 42.) O Duchu Svtom podobne ako Bazil
nehovor vslovne ako o Bohu, no rozhodne popiera, e by bol
stvorenm. Poda vchodnej formuly vyznva, e vychdza
zOtca skrz Syna. (Trin, 12, 55.) OKristovi pe: Habet in se et
totum verumque, quod homo est et totum verumque, quod Deus
est (Trin. 10, 19.) Telo Kristovo menuje nebeskm, ale
poznamenva, e Mria pri vtelen vykonala vetko, o vykon
matka pre svoje diea. O udskej prirodzenosti Kristovej
nepouva vdy dos astne volen vrazy, m dal vny podnet
k domnienkam, e popieral trpitenos (passibilitas) tela
Kristovho. Celkove jeho nuka nie je chybn, popiera toti
nevyhnutnos anie skutonos amonos utrpenia. (De Trin. 10,
10, 35.)
Krsne pe aj otrpiacej cirkvi: Cirkev m t vlastnos, e sa
vzmha, ke ju prenasleduj, vaz, ke ju utlaj, zskava,
ke ou opovrhuj a silne stoj vtedy, ke sa u zd by
premoenou. (Trin. 8, 4.)
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. lat. sv. 9-10. Corpus script. eccl.
lat. I, Viede.
TDIE: Giraud, St. Hilaire de Poitiers, Angers, 1905. Buzna, De hymnis
s. Hilarii episc. Pictaviensis, Kalocsa, 1911. Feder, Liber I. ad Const. imp.,
Wien, 1910. Engelbrecht, Zur Sprache des Hilarius v. Poitiers und seiner
Zeitgenossen, Wiener Studien, 1917.

+199
 Sv. Ambrz.
Narodil sa pravdepodobne r. 333 vTrevri, kde jeho otec bol
najvym ttnym radnkom Galie. Po otcovej predasnej smrti
vrtila sa jeho matka do Rma s troma demi, medzi ktormi
najmlad bol Ambrz. Usilovne tudoval prva astal sa ttnym
radnkom. Svojimi schopnosami, najm vrenosou, vzbudil
pozornos panovnka. R. 373 ho vymenoval cisr Valentinin I.
za miestodritea Ligrie a Aemilie so sdlom v Milne. Ke r.
374 zomrel milnsky biskup Auxencius, ktor bol arinskeho
smania, nastaly pri vobe novho biskupa spory medzi
katolkmi a arinmi. Na volebnom shromaden v milnskom
chrme sa zastnil aj Ambrz, aby ako prefekt udral poriadok.
Ke vstpil do chrmu, aksi diea zvolalo: Ambrz nech je
biskupom! ud to pokladal za znamenie boie a iadal si
Ambrza za biskupa. On sa sce zdrhal, ale klrus ho zvolil
a cisr dal svoj shlas. Ambrz bol vtedy ete len
katechumenom. Prijal krst a po 8 doch bol vysvten na
biskupa (7. dec. 374).
Prvou Ambrzovou starosou bolo zska si teologick
vedomosti. Pretudoval diela grckych Otcov od Klementa
Alexandrijskho po Bazila a najm sa usiloval podoba sa sv.
Bazilovi. Stal sa vetkm pre vetkch. Ujal sa chudobnch
a hrienikov a nevhal rozpreda kostoln ndoby, aby mohol
vykpi zajatch. Pauln oom pe, e ke kzal vkostole, zdalo
sa veriacim, e anjel hovor k nim. Jeho kzne poval i sv.
Augustn a pod ich vplyvom sa odvrtil od manicheizmu. Ako
biskup, usiloval sa mravne pozdvihn a zdokonali svoj klrus
i ud a dosiahol podivuhodn vsledky. ril kltorn ivot
v severnom Taliansku a zdokonalil cirkevn liturgiu. V Milne
udrala sa ambrozinska liturgia podnes. Panovnci si ho vemi
vili a v zkonodarstve repektovali jeho pokyny. Mlad
panovnci Gracin a Valentinin II. si ho ctili ako svojho otca.
Na jeho iados Gracin dal odstrni sochu bohyne Viktrie
+200
zo zasadacej siene sentu. A ke pohansk sentori za
Valentinina II. chceli sochu znovu postavi, Ambrz mal dos
sily zmari ich silie ucisra. Mrne sa ujala veci arinov sama
Justna, matka cisra Valentinina II., ktor iadala, aby katolci
vydali arinom jednu baziliku. Ambrz sa postavil proti tomu as
pomocou udu ivojska znemonil Justnin pln. Sklonil sa pred
nm aj sm Teodzius I. Ke toti pre podplenie idovskej
modlitebnice nariadil cisr trestn pokraovanie proti biskupovi
akresanom vKaliniku pri Eufrte, sv. Ambrz protestoval proti
nedstojnmu trestnmu opatreniu (katolci mali postavi
idovsk modlitebnicu) a Teodzius nariadenie odvolal. R. 390
padlo pri vzbure v Solune niekoko ttnych radnkov.
Teodzius dal zato popravi skoro 7000 ud. Ambrz iadal od
cisra verejn poknie anepustil ho do milnskeho chrmu, km
cisr neurobil knonick poknie. Teodzius sloil svoje cisrske
rcho a vrhol sa na zem na znak tosti nad svojm inom. Tu
najlepie vidme Ambrzovu vekos: kon neohrozene svoju
povinnos nielen v mene Cirkvi, le i v mene udskosti.
Teodzius si ho jednako vemi vil a vyslovil sa o om, e
nepozn loveka, ktor by bol hodnej biskupskho mena ako
Ambrz. R. 395 povedal Ambrz nad rakvou Teodzia I.
smton re. R. 397 zomrel vek biskup Milna apochovan
je vbazilike pomenovanej po om.
Svtho Ambrza rovnako obdivovali rovesnci a neskorie
genercie. Vznamn bol nielen ako renk a spisovate, ale aj
ako mimoriadne ctyhodn osobnos. Sv. Augustn hovor
o om, e bol najlepm lovekom, akho kedy poznal svet.
Ambrz pe okazoch: Ni zlho, ani plebejskho nesmie by
u kaza lebo akoe si ho uct ud, ke sa nim neli od
udu? (Ep. 28, 2.) A u Ambrza sa ozaj nevyskytlo nikdy ni
plebejskho anzkeho. Bol vdy avo vetkom achetn. Oom
mono poveda, e stl oboma nohami na zemi, ale jeho duch
a vzneen smanie sa vysoko vznaly nad vednosou tohto
sveta. Bol muom nezlomnej vle avytrvalosti vpredsavzatiach.

+201
Voi sebe bol prsny. Mlo spval, vea pracoval, okrem sviatkov
sa stle postil. Ale tm lskavej bol voi druhm, najm
chudobnm a hrienikom. Bol ozajstnm pastierom du. Ani
najmenia vec spolublinch neula jeho pozornosti. Pritom
vedel by vekorysm, pevnm a spoahlivm vodcom
panovnkov. Bol kresanskm politikom v najkrajom smysle
slova, lovekom Cirkvi a ttu. Svoj rmsky tt vrele miloval
a najlepie mu chcel sli tm, e sa usiloval o christianizciu
ttneho zkonodarstva aohjenie prv Cirkvi vtte.
I pri svojej rozsiahlej biskupskej a ttnickej innosti naiel
dos asu na rozsiahlu literrnu prcu. Pravda, jeho diela s
zva prepracovan kzne; nie s pekulatvne, no poun,
prakticko-parenetick. Ako praktick Riman pre filozofiu nemal
dostatonho porozumenia. Jeho sloh je jadrn, vrazn, pln
poetickho vzletu.
M spisy exegetick, dogmatick, morlno-asketick, rei,
listy ahymny.
Exegetick spisy. K nim patr via polovica jeho literrnej
pozostalosti. Prve tieto spisy s z najvej asti prepracovan
kzne. Alegorickou metdou sa usiluje vybra zo sv. Psma,
hlavne zo Starho zkona, mravn pouenia. Sem patr
Hexaemeron v 6 knihch. Psal ho na konci svojho ivota.
Napodobuje Bazilovo dielo arozober vtedajie vedeck terie
oepochch stvorenia. Kuknihe Genezis napsal ete komentre:
De paradiso, De Cain et Abel, De Noe et Area, ktor spolu
s Hexaemeronom tvoria pln komentr k prvej knihe
Mojiovej. V spise De Isaac et anima s Izk a Rebeka
predobrazmi spojenia Krista audskej due. rou patriarchov sa
zaoberaj spisy: De Abraham, De fuga saeculi, De Jacob et vita beata (2
knihy), De Joseph patriarcha aDe benedictionibus patriarcharum. Knihy
o Eliovi (o pste), Tobiovi, Jbovi a Dvidovi (4 knihy)
poskytuj vemi cenn state pre kultrneho historika. almy
vyklad vo dvoch dielach: Enarrationes in XII psalmos a vo vemi
iroko zaloenom spise Expositio in psalmum 118, (Defecit in
+202
salutare tuum), v ktorch predklad kresanovi prostriedky
dokonalho ivota vrelou elokvenciou svojej mysticky zaloenej
due. Jedin exegetick dielo k Novmu zkonu je Expositio
evangelii secundum Lucam v 10 knihch. Je najpozoruhodnejou
Ambrzovou prcou vbec. V tej i v ostatnch exegetickch
spisoch opiera sa o grckych spisovateov, najm Bazila
aOrigena, ba aj oida Filna.
Morlno-asketick spisy. Sv. Ambrz asto kzaval o panenstve,
najm na poiatku svojho biskupskho inkovania. Pod
dojmom jeho kzn mnoho panien vstpilo do kltora. Matky
u ani nechcely pusti svoje dcry na Ambrzove kzne, lebo sa
o ne obvaly. Na iados svojej sestry Marcelny Ambrz
posbieral svoje kzne do knihy De virginibus ad Marcellinam sororem
(3 svzky). Podobnho rzu s diela De virginitate, De institutione
virginis et s. Mariae virginitate perpetua. V spise De viduis druh
m a n e l s t vo s c e n e z av r h u j e, a l e a n i n e o d p o r a .
Najvznamnejm jeho morlno-asketickm spisom je De officiis
ministrorum. Je to vlastne poda kresanskch zsad prepracovan
Cicernov spis De officiis. Sostaven je pre milnske kazstvo,
ale Ambrz v om podva mravn pouenia pre vetkch
kresanov. Markantne vystihuje odlinos pohanskej mravouky
od kresanskej. Povinnosti kresanov s zhusten v tyroch
kardinlnych nostiach. Konenm cieom mravnho silia
kresanov je sta sa podobnm Bohu.
Dogmatick diela. V spise De mysteriis podva nuku o krste,
birmovan a o Eucharistii. Je to katechza pre neofytov.
Napodobuje v om sv. Cyrila Jeruzalemskho. O podobnom
spise De sacramentis s vne pochybnosti, i je dielom
Ambrzovm. Dielo De paenitentia v2 knihch je namieren proti
novacinom a shruje nuku IV. storoia o sviatosti poknia.
Proti arianizmu napsal dva spisy: De fide v5 knihch, vktorom
obhajuje bostvo Slova, aDe Spiritu Sancto, kde dokazuje, e Duch
Svt je tak ako Syn konsubstancilny sOtcom, teda Boh. Oba
spisy s venovan mladmu panovnkovi Gracinovi, ktorho

+203
maly upevni v pravej viere proti vplyvu arinskeho okolia.
Arianizmus podvracia aj v spise De incarnationis dominicae
sacramento, napsanom r. 382.
Rei. Zre, ktor Ambrz neprepracoval vsamostatn spisy,
vynikaj dve pohrebn rei nad bratom Satyrom. V nich sa
dokorn otvorila dua vekho biskupa, preplnen
najachetnejmi citmi. Pohrebn rei nad Valentininom II.
a Teodziom Vekm s perlami renctva a obsahuj vea
historickch dt zo ivota tchto dvoch panovnkov. Vo vekom
tdni r. 388 povedal skvel re proti Auxenciovi, v ktorej sa
ostro postavil proti poiadavke cisrovnej Justny, ktor chcela
vyda arinom kostol.
Listy, potom 91, s najlepm dkazom jeho ttnickej
mdrosti. Zva psan panovnkom aradnm osobm. Vliste
sestre Marceline pe o njden pozostatkov svtho Gervza
aProtza.
Hymny. Ambrz uviedol spievanie hymien v zpadnej cirkvi.
Hymny, ktor sostavil Hilr, sa nehodily pre cirkevn spev.
Ambrzove hymny s vzormi cirk. bsnictva a boly pojat i do
cirk. liturgie. Spev hymien aalmov na orientlny spsob uviedol
Ambrz, ke ho r. 386 dala cisrovn Justna v spore o kostoly
zavrie spolu s udom do kostola. Ambrz chcel ud
zamestnva, preto nariadil spieva hymny a almy striedavo
dvom chrom. Neskorie sa tento spsob rozril na celom
Zpade.
Z mnohch hymien, ktor mu pripisuj, len tyri s bezpene
ambrozinske. Uveden s aj do liturgie:
1. Aeterne rerum conditor,
2. Deus, creator omnium,
3. Jam surgit hora tertia,
4. Veni, Redemptor omnium.

+204
 O chvlospeve Te Deum laudamus sa ujala mienka, e ho
sloil Ambrz spolu sosv. Augustnom, ato na boie vnuknutie
pri krste sv. Augustna. Chvlospev pochdza skutone z konca
IV., alebo zo zaiatku V. storoia, ale jeho pvodcom je biskup
Niceta zRemesiany (dnes Srbsko).
Milnska liturgia, neskorie pomenovan, po Ambrzovi, bola
zaveden v Milne u pred nm. On vlastne uinil len niektor
zmeny v nej, najm omov modlitby a tanie prispsobil
sviatkom cirkevnho roku.
Uenie. Sv. Ambrz nie je pekulatvny teolog a preto
nehadajme v jeho uen originlne teologick mylienky.
S podivuhodnou bystrosou vedel za krtky as vylti
z grckych Otcov a spisovateov prav kresansk uenie
a vyhn sa bludom. Vieroukou sa zapodieval len natoko,
nakoko mu bola potrebn za pevn podklad mravouky. Uenie
o Najsv. Trojici chpe poda sv. Bazila. Syn je tie princpom
Ducha Svtho, ale Ambrz nehovor, e Duch Svt vychdza
zo Syna (procedit), lebo slovo procedit ponma v smysle
poslania navonok (missio ad extra. De Spir. S. I, 9, 119).
V Kristovi rozoznva dve prirodzenosti a dve vle, ale pritom
tvrd, e Kristus je jeden anemono vom oddeova Toho, ktor
je z Otca, od Toho, ktor sa narodil z Panny (De incarn.
dom. 35.) Uil, e Cirkev, jednotliv stavy aaj kad lovek m
svojho anjela strcu. (Ps. 37, 12.) Odedinom hriechu hovor: In
illo (Adam) fuimus omnes, periit Adam et in illo perierunt
omnes (in Luc. 7, 234.) Krstom sa nm sotr propria
aumvanm nh peccata hereditaria pe Ambrz. (Myst.
32.) To dalo podnet k domnienke, ako by Ambrz uil, e
dedin hriech sa sotrie umvanm nh. Pravda, pod peccata
hereditaria sa maj rozumie mravn slabosti, ktor
sprevdzaj dedin hriech, a nie samotn dedin hriech, ako
to mono vybada u zmnonho sla.
Na spasenie je potrebn milos boia, ale i slobodn va
loveka m na om as (De paradiso). Pri sviatostiach
+205
rozoznva viditen obrady a vntorn milos. Obliatie vodou
zna vntorn oistenie, ktor spsobuje dui svt krst.
Skuton prtomnos Krista vEucharistii vyznva slovami: Hoc
quod conficimus, corpus ex Virgine est vera caro
Christi. (De myst. 1, 9.) Uznva rz obety Eucharistie a slovo
missa na oznaenie bohosluby veriacich on upotrebuje prv.
Odpustenie vch hriechov vyaduje verejn poknie, ale len raz
za ivota. Kto rob skuton poknie, nem o opakova, quia
sicut unum baptisma ita una paenitentia, quae tamen publice
agitur. Menie hriechy sa odpaj dobrmi skutkami bez
zkroku Cirkvi (De paenit. 1, 16.) Veschatologickom uen je blzky
Origenovi. Uznva sce venos pekla pre diabla, neveriacich
a apostatov, ale o kresanoch ver, e nastane as, ke bud
vetci spasen skrze vieru. (In Psalm. 118, serm. 20, 23.)
Najoriginlnej je sv. Ambrz v uen o Cirkvi a jej pomere
k ttu. Hlavn body tejto nuky s: 1. Cirkev je strkyou
mravnosti. 2. Cirkev vo svojom inkovan je nezvisl od ttu.
3. Cirkev m prvo na ochranu od ttu. Vznamn je jeho
vrok: Imperator enim intra Ecclesiam, non supra Ecclesiam
est. (Serm. c. Aux. 36.)
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. lat. 14.-17. Corp. script. eccl. sv.
32, Viede.
PREKLADY: Bardenhewer, Bibl. der Kirchenvt. 17, 21, 32. Na
hlubinu XIX. . 2 (De sacramentis).
TDIE: Broglie, Saint Ambroise, Paris 1899. Campenhausen, Ambrosius
v. Mailand als Kirchenpolitiker, Berlin 1929. Palangue, St. Ambroise et lempire
romain, Paris 1933. Thaiman, St. Ambroise et la morale chrtienne au IVe sicle,
Paris 1895. Pagnamenta, La mariologia di s. Ambrogio, Milano 1932.
Niederhuber, Die Eschatologie des hl. Ambrosius, Paderborn 1907.
Niederhuber, Die Lehre des hl. Ambrosius vom Reiche Gottes, Mainz 1904. Dr.
Oldich Karlk, Vznam panenstv v mravnm ivot dle sv. Ambroe, Olomouc,
1931. Dr. Josef Miklk: Je spis De sacramentis pece dilem sv. Ambroe? . K. D.
1930. O pannch. O bratru Satyrovi. Dominiknska edcia Krystal
vOlomouci, 1948.

+206
 Sv. Hieronym.
Sv. Hieronym sa narodil v mesteku Stridone (v blzkosti
Akvileje) okolo r. 347 zozmonej ahlboko kresansky zaloenej
rodiny. Ako dvansron chlapec iiel do Rma tudova. Jeho
uiteom bol chrny Dont, u ktorho sa uil gramatiku
artoriku. Usilovne tudoval grcku filozofiu alatinsk poetiku.
Oduevoval sa najm za Vergilia. Zaloil si mal bibliotku
avlastnorune odpsal vea knh. Skazen mravy vekho mesta
dotkly sa aj jeho, ale vieru nestratil. Pred odchodom z Rma
prijal krst z rk ppea Libria. Aby mohol pova chrnych
galskch rtorov, odiiel na krtky as do Treviru atam tudoval
aj teologiu. V teologickch tdich pokraoval v Akvileji
s viacermi snaivmi mladkmi, medzi ktormi bol Rufin. Pre
rodinn nepokoje odhodlal sa s viacermi priatemi ods na
Vchod avenova sa vJeruzaleme kltornmu ivotu. Doiel a
do Antiochie, kde niekok z jeho priateov odumreli a sm
upadol do akej choroby. Ke vyzdravel, utiahol sa do pte
vblzkosti Antiochie, kde sa venoval najprsnejiemu asketickmu
ivotu atdiu grckej ahebrejskej rei. Rozpomienky na rmsky
ivot ho dlho znepokojovaly, ale konene sa mu podarilo
premc smyselnos a zska duevn pokoj. Bom vnuknutm
upozornen, aby zanechal tanie pohanskch autorov, venoval
sa vlune tdiu sv. Psma. Pre teologick hdky s mnchmi,
ktor ho obviovali zo sabelianizmu, vrtil sa do Antiochie, kde
ho biskup Paulin okolo r 378 vysvtil na kaza. Dal sa vysvti
len s podmienkou, e sa nebude musie venova dupastierskej
innosti. R. 379 iel do Carihradu, aby poval Gregora
Nazianzskho apouil sa vo vykladan svtho Psma. Usilovne
tudoval grckych svtch Otcov, najm Origena. Na
carihradskom sneme (381) mal prleitos pozna aj Gregora
Nysanskho.
Ppe Damazus pozval Hieronyma r. 382 do Rma, kde
zasadal snem, na ktorom sa malo rokova o melecinskej
+207
schizme. Vedomosami aasketickm ivotom natoko vynikal, e
ppe Damazus ho uinil svojm tajomnkom. Poveril ho
odpoveda v jeho mene na rozlin dopyty synod vchodnej
azpadnej cirkvi. Medziinm ho poiadal ioto, aby zrevidoval
text Italy. Vsledkom dlhoronej biblickej prce sv. Hieronyma je
Vulgata. Svojm asketickm ivotom a biblickmi tdiami
sdruil okolo seba dokonal a snaiv due z najpoprednejch
rmskych rodn. Boly medzi nimi aj eny, vdovy Marcela aPaula,
ktor venovaly cel svoj majetok na dobroinn ciele aoddaly sa
slube boej. Sv. Hieronym prsne kritizoval ivot rmskeho
klru, a preto si zskal mnoho nepriateov. Km il ppe
Damazus, opozcia sa neopovila podnikn nieo proti
Hieronymovi. Za ppea Sircia mali nepriatelia vonejiu ruku;
potvali proti nemu aj ud a nechybovaly ani nzke
upodozrievania. R. 385 Hieronym sa rozhodol vrti sa na
vchod. Nasledovala ho aj sv. Paula. Usadil sa vBetleheme, kde
sv. Paula zvlastnch prostriedkov dala zbudova kltor, osobitn
pre muskch aosobitn pre ensk. Na ele muskho kltora
stl sv. Hieronym aPaula viedla ensk kltor spolu sviacermi
hospciami, zriadenmi pre ptnikov do Svtej zeme. Hieronym
zriadil pri kltore kolu, v ktorej prednal iakom
z poprednch rodn a sm sa zdokonaoval v hebrejskej rei.
Vosvojom kltornom zti vyvinul znan literrnu innos.
Z pokojnej kltornej prce vyruily ho origenistick spory.
Hoci si Origena vemi vil, jednako vplyvom sv. Epifna sa
postavil teraz oproti origenistom a dostal sa do tuhho boja
s Jnom, biskupom jeruzalemskm, a s Rufnom, priateom
zmladch ias. Priinenm Teofila Alexandrijskho dolo medzi
spornmi strnkami kdohode r. 397.
Znovu sa postavil proti Jnovi, biskupovi jeruzalemskmu,
ktor sa ujal bludra Pelgia. Hieronym stl na strane sv.
Augustna, s ktorm si u dvnejie psal. Nepriatestvo prelo
votvoren boj, ke Pelgius r. 411 priiel do Palestny. Hieronym
ho ostro napadol, ale skoro to zaplatil ivotom. Rozzren

+208
pelagini napadli jeho betlehemsk kltor, podplili ho amuili
jeho osadenstvo. Sm Hieronym sa zachrnil len tekom.
Potechou jeho poslednch dn bolo vidie padok pelaginskeho
bludu. Zomrel 30. septembra r. 419 vo svojom betlehemskom
kltore.
Sv. Hieronyma prvom povaujeme za najuenejieho
z latinskch cirkevnch Otcov. Sv. Augustn hovor o om, e
pretudoval vetkch spisovateov, ktor pred nm psali.
Dokonale poznal re latinsk, grcku a hebrejsk. Vo vetkch
teologickch otzkach bol uznanou autoritou na Zpade ajeho
slov platily aj pre Vchod. Sneobyajnm talentom sa spjala
zriedkav, Origena pripomnajca pracovitos a zkostliv
vernos k Cirkvi. Pri tchto vynikajcich vlohch mal i menej
chvlitebn vlastnosti, najm vek vznetlivos. Protivnkovi vdy
dal pocti svoju duevn prevahu avpolemike nevyberal vrazy.
Ale itieto nedokonalosti boly vyven jeho vekou poctivosou,
otvorenosou aprimnosou ete ik svojmu nepriateovi.
Ako spisovate najviac vynikal na poli biblickch tdi, kde
ho nik neprevil. K povanosti navdy si zaviazal Cirkev
prekladom Psma svtho (Vulgata). Jeho biblick vklady
povauj sa za najdokonalejie. Tieto tdie vynikaj nielen
obsahom, ale i formou a lahodnm slohom. Erasmus ho
povaoval za najvieho medzi cirkevnmi spisovatemi, astaval
ho aj nad samho Cicerna. Bol ozajstnm polyhistorom svojej
doby. Literrne pracoval vo vetkch odvetviach teologickej vedy.
A o sa te teologickho obsahu a mnostva spisov, v latinskej
cirkvi previl ho iba sv. Augustn.
Hieronymove spisy delme na biblick, historick,
dogmatick, listy ahomlie.
Biblick spisy. Preklady. Neshlas rozlinch prekladov sv. Psma
a ich chatrn latinina u dvno iadaly si revziu so strnky
obsahovej i reovej. Bolo to tm srnejie, m viacer
zo vzdelanch vrstiev pristupovali ku kresanstvu. I sm sv.

+209
Augustn len svekm sebazaprenm mohol ta chybn latinsk
text Italy. Ppe Damazus I. poveril sv. Hieronyma revziou textu
sv. Psma, aby odstrnil tento nedostatok. Hieronym zrevidoval r.
384 text Italy Novho zkona aalmov (Psalterium Romanum),
takto upraven text ppe uviedol potom do liturgie. Za svojho
pobytu vBetleheme zrevidoval poda Origenovej Hexaply Star
zkon, ale z tejto recensie ostala len kniha Jb a almy
(Psalterium Gallicanum). Ostatok z prekladu kdesi zmizol. R.
290 dal sa znova do prekladu Starho zkona poda hebrejskch
aaramejskch textov. Vdeuteroknonickch knihch (Baruch, I.
a II. kn. Makabejanov, Sirach a kniha Mdrosti) ponechal
latinsk text Italy, lebo pochyboval o ich knonickosti. Takto
zrevidovan latinsk text sa i popri akostiach ujal na Zpade
akoncom VI. storoia u takmer plne vytlail in preklady. Od
XIII. storoia je znmy pod menom Vulgta akoncil tridentsk
ho vyhlsil za autentick. Dnen Vulgta m teda tvorak text:
a) Nov zkon poda prvej revzie, b) almy poda druhej revzie
(Psalterium Gallicanum), c) Star zkon poda prekladu z textu
hebrejskho a aramejskho a d) Deuteroknonick knihy poda
Italy.
Preklad sv. Hieronyma nie je sce bezchybn, ale medzi
latinskmi prekladmi je najlep, najm o sa tka
protoknonickch knh historickch. Hieronym nepridriaval sa
otrocky pvodnch textov, no preloil ich vemi svedomite, hoci
pracoval vemi rchle.
Exegetick spisy. Hieronym napsal komentre k Izaiovi (18
knh), Jeremiovi (6 knh), Ezechielovi, k Danielovi a k 12
malm prorokom. Z Novho zkona napsal komentr
kevanjeliu sv. Mata, ktor patr kjeho najviac vychvaovanm
exegetickm prcam, hoci bol vyhotoven vemi rchle (za 15
dn). Exegetizoval listy sv. Pavla Galaanom, Efezanom, Titovi
a Filemonovi. Komentrom je i dielo Quaestiones hebraicae in
Genesim, vktorom podva cenn kritick afilozofick poznmky
k najam miestam prvej knihy Mojiovej. Liber de nominibus

+210
hebraicis etymologizuje hebrejsk men, vyskytujce sa vBiblii.
Liber de situ et nominibus locorum hebraicorum podva podobne ako
dielo Euzebiovo vklad geografickch mien.
V exegetickch spisoch miestami postupuje metdou
antiochijskej koly, miestami zas postupuje alegoricky ako
Origenes. I on hovor, e doslovn vklad obsahoval by
vmnohch prpadoch veci smiene ablasfemick. Spor medzi sv.
Petrom a Pavlom (Gal. 2, 11) ponma podobne ako Origenes
a Zlatosty hovoriac, e od sv. Petra to bola len hra, aby tm
lepie vplval na idokresanov. Pre tento vklad Hieronym sa
dostal do sporu sosv. Augustnom. Jeho exegetick spisy svedia
o dkladnej znalosti biblickej archeologie a hebrejskej i grckej
rei. Miestami vidie tu stopy rchlej prce. Jednako vynikaj
nad vetky podobn diela latinskch otcov.
Historick spisy. K Euzebiovej kronike, pozostvajcej z dvoch
ast, pripojil Hieronym tretiu as, kde podva dejiny od r. 325
po rok 378. To dielo m pre histriu vek vznam, hoci nie je
bez chb. Spis De viris illustribus napsal r. 392 preto, aby
pohanom dokzal vysok kresansk literrnu kultru. Sostavil
ho poda vzoru Svetonovho diela podobnho nadpisu a ako
prame pouval hlavne Euzebiove Cirkevn dejiny. Hoci dielo
je nepln, jednako nm podva zprvy o 135 spisovateoch,
ponc sv. Petrom akoniac samm autorom (392). Mal mysel
hovori len o tch spisovateoch, ktor uverejnili nieo o sv.
Psme; no cituje aj heretikov, idov, ba aj pohanov. Najcennejia
a najoriginlnejia je as o IV. storo. Dielo je prvou
patrologiou aHieronym sa prvom nazva otcom patrologie.
Napsal ivotopis sv. Pavla Eremitu, Hilariona, otca
palestnskych mnchov, asrskeho mncha Malchusa.
Dogmatick spisy Hieronymove s bez vnimky polemickho
aapologetickho rzu. Sem patr Altercatio Luciferiani et Orthodoxi,
napsan r. 379 vAntiochii vo forme dialgu medzi ortodoxnm
katolkom a schizmatickm biskupom Luciferom. Liber

+211
adversus Helvidium, spsan vRme r. 383, hji panenstvo P. Mrie
proti Helvidiovi, ktor tvrdil, e Matka Boia mala po naroden
P. Jeia deti so sv. Jozefom. V diele Adversus Jovinianum (2
knihy) z roku 393 podvracia nhady bvalho mncha
Jovinina, e medzi panenskm a manelskm ivotom, medzi
pstom a nepostenm sa niet mravnho rozdielu, a e ven
odmena vnebi bude ukadho rovnak. Contra Vigilantium zr.
406. panielsky mnch napdal ctu svtch a ich ostatkov,
uvanie sviec a kadidla pri pohrebe, chudobu rehonkov
akazsk bezenstvo. Hieronym ho zavracia ostrm sarkazmom.
Diela Apologia contra Rufinum a Contra Joannem Hierosolymitanum
napsal na sebaobranu, ke ho podozrievali z origenizmu.
Z toho dvodu preloil Origenovo dielo do
latininy. Prekladom Didymovho diela De Spiritu Sancto zachrnil
tento spis pred znikom. Proti pelagianizmu vystpil spisom
Dialogus adversus Pelagianos (415) v3 knihch.
Listy. Z literrneho hadiska maj najviu cenu
Hieronymove listy. So125 znmych listov tvor len malik as
jeho rozsiahlej korepondencie. Poda obsahu s dogmatick,
historick, asketick a nekrolgy. V nich obyajne odpoved na
predostret mu otzky. Hieronym uril svoje odpovede vdy
irokej verejnosti. asove zaberaj cel polstoroie, a preto
shistorickho stanoviska maj prevek cenu. Vnich sa najlepie
odzrkaduje Hieronymova vestrann vzdelanos. Ich sloh je
hladk.
Menej dokonal s jeho homlie potom 75. Pochdzaj
z Hieronymovch mladch rokov a neboly uren pre iriu
verejnos. Predniesol ich betlehemskm mnchom. Boly len
najnovie objaven auverejnen.
Hieronymovi sa pripisuje viac apokryfov, medzi nimi aj
martyrologium.
I ke sv. Hieronym mal obdivuhodn spisovatesk vlastnosti,
jednako nie je originlnym mysliteom. Nemal pekulatvne

+212
nadanie a filozofick vzdelanie. Nie je v uom smysle slova
teologom, ani renkom alebo dupastierom ako vina vekch
cirkevnch uiteov jeho doby. Slvu si zskal predovetkm
svojimi biblickmi prcami. Jeho spisovatesk innos
charakterizuje dkladn rutina v kadom odvetv teologickej
vedy, zkostliv pridriavanie sa cirkevnej tradcie a jasn
podanie katolckej nuky. O uiteskom rade Cirkvi
a o ppeovi ako o predstaviteovi tohto radu pred nm nik
lepie nepsal a vzneenejie nesmal. Sentire cum ecclesia
pripomnal nielen inm, le aj sm celm ivotom najlepie
uskutooval. Sm povedal: Usiloval som sa vemone oto, aby
nepriatelia Cirkvi boli aj mojimi nepriatemi. (Dial. c. Pelag.)
Len vtedy mal zruku, e ide sKristom, ke ctil, e je vspojen
sosv. Stolicou, na ktorej je zaloen Cirkev. (Ep. 15, 2.) To mal
pred oima aj pri revzii Psma svtho aprzvukoval, e sa m
vyklada poda intenci Cirkvi. (Adv. Lucif. 8.)
V uen o sviatostiach zdrazuje nesmazaten znak
(charakter) pri sviatosti krstu, birmovania aposvtenia kazstva.
Hoci nepopieral rozdiel medzi kazmi abiskupmi, nazdval sa,
e zpoiatku viedlo cirkevn obce kolgium presbyterov
amonarchick episkopt bol uveden len preto, aby sa predilo
rozkolnctvu. Horlil za demokratickejiu cirkevn sprvu;
neshlasil so zriadenm archidiakontu, v ktorom videl
oslabovanie kazskho radu. Dleitos kazskho radu
przvukuj jeho slov: Ecclesia non est, quae non habet
sacerdotes. (Adv. Lucif. 21.) Vraz idem est presbyter qui et
episcopus pouil len v podrdenej polemike; inde uznva, e
len biskupi s nstupcami apotolov, len oni maj moc svti
kazov (Ep. 41) alen oni sa podobaj hlavnmu kazovi Starho
zkona. (Ep. 146.)
Pri spasen spoluinkuje boia milos audsk slobodn va.
Ale milos boia m pri tom v podiel: velle et nolle nostrum
est; ipsumque quod nostrum est, sine Dei miseratione nostrum
non est. (Ep. 130, 12.) Proti pelaginom, ktor popierali

+213
nevyhnutnos milosti boej pre spasiten skutky, tvrd, e lovek
bez milosti boej neme osta bez hriechu. iada bezhrienos
uloveka znamenalo by robi ho Bohom. (Pelag. 2, 4.)
o sa tka eschatologie, pred origenistickm sporom pripal
mienku alexandrijanov o konenom spasen vetkch ud
a z d a e t e i z l c h d u c h ov a o z d u c h ov n e l o s t i
zmtvychvstavieho tela. Ale po r. 394 zavrhuje tto mienku; no
pripa monos avy pekelnch mk ete i u diablov.
Domnieva sa, e aspo vetci kresania konene bud spasen.
Inde rozoznva dve triedy hrienikov a hovor, e len muky
hrienikov jednoduchch (peccatores simplices) nebud ven.
(Adv. Pelag. 1, 28.) Hieronymovo eschatologick uenie prijal isv.
Ambrz. Chiliazmus zavrhuje. (In Isaiam, 1.) Rozhodne sa
pridriava tradicionlneho uenia o panenstve Matky Boej
ante, in et post partum. (Helv. ac. Jov.) Podva sprvnu nuku
o cte svtch a ich ostatkov: Honoramus autem reliquias
martyrum, ut eum, cuius sunt martyres, adoremus. (Ep. 109, 1.)
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. L. 22-30. Corp. Script. Viede,
54, 55, 56.
PREKLADY: Pisma Ojcow Kocioa, XVII. (listy), Pozna. Bardenhewer,
Bibl. der Kirchenwt. 15. ivoty sv. poustevnk, Star e 1919. Listy sv.
Jeronma, Star e 1917. Dr. Okoniewski, Hieronim, Listy POK. tom. XXII.
Pozna.
TDIE: Grtzmacher, Hieronymus, Berlin 1908. Cavallera, St. Jrme,
sa vie et son oeuvre, Louvain 1922. Ficcara, La posizione di s. Girolamo nella storia
delia cultura, Agrigento 1930. Stummer, Einige Beobachtungen ber Arbeitsweise
des hl. Hieronymus bei der Uebersetzung des A. T., Biblica, Roma 1929.
Schade. Die Inspirationslehre des hl. Hieronymus, Freiburg i. B. 1910. Trciski,
Die dogmatischen Schriften des hl. Hieronymus, Posen 1912. Niessen, Die
Mariologie des hl. Hieronymus, Mnster 1913. Weglewicz, Doctrina s. Hieronymi
de ss. Eucharistia, Roma 1930. Dr. Alois Lang, Otec pout sv. Jeronm.
Vo sbierke Vtzov, Olomouc 1936. Kaulich Inocenc, Jak vyloil sv.
Jeronm papei sv. Damasovl podobenstv omarnotratnm synu? C. K. D. 1917.

+214
 Sv. Augustn, Doctor gratiae.
Najv cirkevn uite Aurel Augustn narodil sa 13.
novembra r. 354 vTagaste vNumidii. Otec Patricius bol pohan
a len na smrtenej posteli prijal krst. Matka, sv. Monika,
pochdzala z kresanskej rodiny. Mala rozhodujci vplyv na
Augustnov ivot. Chcela ho da pokrsti u ako diea, ke
upadol do vnej choroby. Ale ke choroba poavila, nedala ho
u pokrsti, pretoe chcela, aby z neskorie prijatho krstu mal
Augustn m v osoh. Ako chlapec sa nruive hrval sloptou
as obubou chytal vtky. Vek ctibanos ho niekedy dohnala a
kslzm. Kupravdomluvnosti nectil vek nklonnos. Nerd sa
zaoberal s matematikou a s grtinou. Gramatiku tudoval
v Madaure, blzko svojho rodiska. Po skonen tdi gramatiky
poslal ho otec ako 17-ronho mladka do Kartga, aby tudoval
rtoriku. tudoval s podivuhodnm spechom, ale v mravnosti
klesal. S istou slonicou mal syna Adeodta. So da na de
strcal kresansk vieru, ktor mu do srdca vtepila matka. Po
skonen tdi (okolo r. 373) kresanstvo mu bolo ahostajn.
tal Cicernove spisy a utvrdil sa v presveden, e udskmu
ivotu me da nejak npl iba stle hadanie pravdy. Preto sa
pridal k sekte manichejcov, kde vytrval na vek ia svojej
matky 9 rokov. Nuku manichejcov vcelku nikdy neprijal, ale
shlasil sjej zkladnm uenm, t. j. e vetko, ba aj sm Boh, je
hmota; zlo m vlastn podstatu a udsk dua je iastkou
bostva. (Confess. III, 7, 12.) Po skonen svojich tdi otvoril
rtorsk kolu najprv vTagaste aneskorie vKartgu. Za svojho
profesorskho inkovania mal monos nazrie do ivota
manichejcov, vidie ich nemravn ivot a presvedi sa, e oni
mu nedopomu k pravde, ktor ustavine hadal.
Manichejskho biskupa Fausta, ktor vraj, najmdrej medzi
manichejcami mal mu da vysvetlenie na rozlin otzky,
Augustn printil uzna svoju nevedomos. Duevne sa roziiel
s touto sektou, ale nemal sily zanecha ju i verejne. Matka
+215
Monika oplakvala svojho pobldenho syna. Ktorsi biskup ju
poteoval, e syn tokch slz sa neme strati.
Tba po vej slve viedla Augustna r. 383 do Rma, kde
bol za pol roka uiteom rtoriky. Vtedy bol naklonen
ku skepticizmu. Vplyvom rmskeho prefekta Symacha stal sa
profesorom rtoriky v Milne. Ila s nm aj matka Monika
abval iak apriate Alypius. Sv. Ambrz ho prijal priatesky.
Privtanie a vbec cel Ambrzova osobnos hlboko
zainkovaly na Augustna. asto chodieval na Ambrzove
kzne, a to nie tak zo zbonosti, ako skr zo zvedavosti.
Ambrzov alegorick vklad Psma rozptlil nejeden Augustnov
predsudok, najm oStarom zkone.
tanm diel neoplatonikov, najm Plotinovch (v latinskom
preklade Viktorinovom), pomaly zaal poznva Boha ako bytos
isto duchovn aJeia Krista ako ven Slovo Boha. Vlistoch
sv. Pavla sa dotal a tie uznal, e milos boia je jedinm
prostriedkom spoji sa s Bohom. A v tom videl konen cie
loveka.
Na matkino naliehanie prepustil slonicu, matku
Adeodtovu. Duevnch predsudkov u sa zbavil skr, teraz
opustil aj hrieny ivot, ktor mu prekal na ceste
ku kresanstvu. Ale ete ani teraz nevedel sa rozhodn pre
prijatie krstu. Raz ho nhodou navtvil dvorn radnk
Ponticin a rozprval mu o ivote egyptskch mnchov. A tu
zasiahla Augustna milos boia. Vntorne rozruen sa utiahol
do ztiia cisrskej zhrady. Poul tajomn hlas: Tolle, lege!
Otvoril sv. Psmo aoi mu utkvely na slovch sv. Pavla: Shome
teda so seba skutky tmy a obleme sa do vzbroje sveta! ime
poctivo ako vo dne, a nie v hodovaniach a pijatykch, nie
vsmilstvch anemravnostiach, nie vo svre anenvisti! Oblete
sa vPna Jeia Krista aotelo sa nestarajte poda jeho iadosti!
(Rim 13, 13.) Vtej chvli sa skonil jeho duevn zpas. Vzdal sa
myslu oeni sa s dcrou z poprednej rodiny, ktor mu
odporala matka Monika. O niekoko dn zriekol sa aj svojho
+216
rtorskho postavenia (r. 386) a sprevdzan svojou matkou
a Alypiom odiiel na majer svojho priatea pri Milne, kde sa
dkladne pripravil na prijatie sv. krstu.
Po esmesanej prprave pokrstil ho v Milne sv. Ambrz,
a spolu s nm prijal krst i jeho syn Adeodt a priate Alypius.
V jeseni r. 387 vybral sa zpt do Afriky. V Ostii mu ochorela
matka a hne aj zomrela. oskoro zomrel aj Adeodtus. Preto
Augustn zostal rok vRme alen koncom roku 388 sa vrtil do
svojho rodiska. Vetok majetok rozdelil medzi chudobnch ana
svojom malom majeri pri Tagaste il s niekokmi priatemi 3
roky kltornm ivotom. Poves o jeho uenosti a zbonosti sa
oskoro rozniesla po celom kraji. Pri nvteve mesteka Hippo
iadal ud a Valrius, staruk biskup toho mesta, aby sa stal
kazom. Augustn sa zdrhal, ale nakoniec privolil aValrius ho
r. 391 vysvtil za kaza apoveril kazateskm radom.
Augustn ako kaz celkom zmenil svoje doterajie tdi
avenoval sa jedine teologii. R. 395 vysvtil ho Valrius za svojho
koadjutora a nasledujceho roku stal sa Augustn biskupom
mesteka Hippo. Ako biskup il spolone sosvojimi kazmi (vita
canonica), kzal a staral sa o chudobnch. Hlavnm jeho
zamestnanm bolo spisovatestvo. Pozorne sledoval kad pohyb
v Cirkvi a svojm perom jej pomhal vade. V boji proti
manichejcom, ktor zapoal hne po svojom krste, pokraoval aj
ako biskup. Slovom a psmom brnil katolcku pravdu i proti
donatistom. R. 411 vKartgu na nboenskom rozhovore medzi
286 katolckymi a 279 donatistickmi biskupmi zvazila vec
katolkov priinenm Augustnovm a sila donatizmu bola
zlomen.
R. 412 zaal boj s pelagianizmom. Tmto bojom bol
vyplnen al ivot Augustnov a do smrti. Ke u ctil
starobu, oddal r. 426 sprvu dieczy biskupovi Herakliovi asm
sa chcel dkladne pripravi na cestu do venosti. No ete sa
nemohol vlune venova sebe, lebo Cirkev ho ete raz
potrebovala v boji so semipelaginmi. R. 429 vtrhli do Afriky
+217
Vandali a obsadili aj mesteko Hippo. Augustn i vtedy zostal
medzi svojimi veriacimi. Ale oskoro podahol akej chorobe.
Zomrel 28. augusta r. 430. VVIII. storo dostaly sa jeho telesn
pozostatky do Pavie.
Sv. Augustn je najvm cirkevnm uiteom vetkch ias
a najctihodnejm lovekom udstva. Zzranm spsobom
spojoval v sebe najvch gniov sveta. V om sa spjala
duevn vekos Origena stvorivou silou Tertulina, dialektick
bystros Aristotela, vzlet a hlbok pekulcia Platna
s praktickosou Rimana a duevnou hybkosou Grka. Pri tom
bol oddan Cirkvi ako Cyprin aHieronym. Medzi cirkevnmi
Otcami je najvestrannej. Len Origena mono k nemu
prirovna. Pravda, Hieronymovi sa nevyrovnal vzdelanosou.
VAugustnovi sa harmonicky spjaj pekulatvna prehbenos,
jasnos mylienok, bohat fantzia, podivuhodn vrenos,
rencka schopnos, bohat ivotn sksenosti a dkladn
poznanie udskej povahy. A pritom bol ozaj dobrm lovekom.
Svoje vynikajce vlastnosti nikdy nezneuil na potlaenie
blinho. Pre slabosti audsk poklesky spolublinch mal vdy
porozumenie. Pomhaly mu vtom sksenosti vlastnej minulosti.
Ike bol niekedy kbludrom tvrd, bolo to len zoduevnenosti
za Cirkev a z lsky k pravde. Nenvidel len nepravdu a blud,
ud miloval. Augustn najlepie vedel, ako ako je dopracova
sa pravdy, preto nechcel ju strati, anechcel, aby ju stratili in.
Jeho spisy ukazovaly smer nasledujcej dobe. Augustn poloil
zklady kresanskej filozofii a zpadnej teologii. Peter
Lombardsk erpal z Augustnovch spisov a skladal svoje
Sentencie, ktor s teologickou prrukou stredovekch kl.
Augustnove mylienky mohutne inkovaly v kadej dobe.
I v dnenom ivote cti ich vplyv. Stredovek bludri,
reformtori a janzenisti stavali svoje bludn systmy na
ojedinelch, z kontextu vytrhnutch a nepochopench
Augustnovch vetch. Ale ppei a koncily nikdy nedovolili

+218
zatieni jeho ortodoxiu. V nuke o milosti ho povaovali za
cirkevnho uitea, ktorho poslala Prozretenos.
Augustn mal mil povahu a vynikal najm ponenosou.
Nikdy sa nedal strhn kpodrdenosti ako Hieronym. Vedel si
zska ud. Ani medzi bludrmi nemal nepriateov. Sami
uznvali, e Augustn vie rozliova medzi osobou abludom.
Ako kazate bol pre Zpad tm, m bol pre Vchod sv. Jn
Zlatosty. Jeho rei, najm poiaton, s vemi vzletn
a popretkvan bsnickmi obrazmi. Neskorie (s u menej
pestr, ale zato hlbie. Jeho kzne s strun, krtke a asto
vemi abstraktn. Kzal zva len tvrhodiny. Prklady
vkzach neupotrebval avyhbal sa aj poukazom na ivot. Od
svojich posluchov oakval, aby spolu s nm pracovali a aby
sami si urobili potrebn aplikciu. Jeho re je jadrn, obratn,
asto myselne udov ahoci abstraktn afilozofick, predsa je
ptav. Posluchov oarval, hoci sm nebol spokojn
sosvojimi kzami. Mihi prope semper sermo meus displicet,
povedal osvojich kzach. (De catech. rud. 2, 3.)
Augustn je najbohatm spisovateom zpadnej cirkvi. Sm
hovor, e napsal 93 diel v 232 knihch. V jeho spisoch s
zahrnut vetky odbory teologickej vedy. Sloh m vemi rozlin
poda toho, o a komu pe. V udovch spisoch chce by
jednoduch a posmieva sa reovej zkostlivosti gramatikov.
Vo filozofickch spisoch m vrazy jasn a presn. V diele
o Boom tte alebo vo Vyznaniach jeho sloh je sviaton,
vzneen avzletn.
Jeho spisy poda predmetu delme na filozofick, apologetick,
dogmaticko-polemick, morlne, kzne a listy. Vyznania
aRetractationes tvoria osobitn skupinu.
Vyznania napsal okolo roku 400. Toto dielo obyajne sa
poklad za Augustnovu spove. V skutonosti je to velebn
chvlospev, vktorom Augustn veleb boiu dobrotu idokonalos
a vzdva Bohu chvlu. To je vlastne biblick vznam slova

+219
confiteri (Confitemini Domino, quoniam bonus) Nie je to
ivotopis, ani histria, le modlitba, rozjmanie apovznesenie sa
kBohu.
Dielo sa sklad z 13 knh. Mono ho rozdeli na dve asti.
V prvej (I.-IX.) vzdva Bohu chvlu za milosti, ktor mu Boh
preukzal od tlej mladosti a do smrti matky Moniky. Podrobne
opisuje svoj ivot, vyznva svoje hriechy a pomlenia, li svoj
duevn zpas anapokon svoje obrtenie.
V druhej asti (X.-XIII.) opisuje svoj duevn stav, ke psal
toto dielo (r. 400). Vyznva, e Boha miluje, e Boh nie je mimo
neho, le vom samom. Neskoro som a zaal milova. Ty si
bol vntri, ja vonku, atam som a hadal Ty si bol somnou,
ale ja som nebol sTebou. Od Teba ma odahovalo vetko to, o
by vbec nebolo, keby nebolo v Tebe (10, 27). Prekrsnu
vahu olske boej zana klasickou vetou: Stvoril si ns, Boe,
pre seba a nespokojn je srdce nae, km nespoinie v Tebe!
V ostatnch 3 knihch obdivuje boiu dobrotu a mdros vo
stvoren sveta.
Toto Augustnovo dielo patr medzi najkrajie plody svetovej
literatry. Preloen je skoro do vetkch re.
Cez Vyznania meme nazrie do Augustnovho vntornho
ivota; Retractationes oboznamuj ns sjeho literrnou innosou.
Napsal ich okolo r. 427, ale nedokonil. Okrem svojich listov
a kzn vypoituje v nich vetky svoje prce, ktor napsal od
svojho obrtenia. Uvdza pohntky a cie, preo psal,
a opravuje, resp. dopluje miesta, ktor i jemu sammu sa
nezdaj dos jasn a sprvne, a ktor by mohly inch pohori,
pretoe by im nerozumeli.
Filozofick spisy. Prv pokusy na poli filozofickom Augustn
urobil ete v Kartgu, kde il vemi neviazane. Ako mlad
profesor napsal v tom ase spis De bono et apto. Dielo sa
nezachovalo. Mme len 8 filozofickch dialgov, z ktorch 4
pochdzaj z doby Augustnovej prpravy na krst; ostatn s

+220
z neskorieho obdobia. V diele Contra Academicos podvracia
skepticizmus neoakademikov, ktorm za ist as aj sm
prednal. Hovor, e blaenos nespova v hadan a skman
pravdy, le v jej poznan. Uspokoj ns len istota, nie
pravdepodobnos. Vspise De beata vita hovor, e blaen je ten,
kto m vsebe trojjedinho Boha; lovek plne blaen bude len
v budcom ivote. V 2 knihch De ordine pe o Prozretenosti
boej, ktor nevyluuje zlo, lebo iono m vo svete svoj vznam.
Soliloquia (dve knihy) obsahuj Augustnove dialgy s rozumom
oprostriedkoch poznania nadsmyslovch prvd. Znesmrtenosti
pravdy uzatvra na nesmrtenos due. Toto dielo podstatne
prepracoval vo svojich Retractationes. Jestvuje aj kompilcia
podobnho nzvu z 13. st. Augustn chcel psa aj o 7
slobodnch umeniach. Ale dokonil len ziastky o gramatike
a hudbe. Poeticky dokazuje, e hudba je prvotriednym
prostriedkom na povznesenie ducha kBohu, ktor je prameom
vetkho umenia. O ostatnch umeniach podal len nrt.
V Rme napsal dielo De quantitate animae, v ktorom dokazuje
nehmotnos due. Spis De Magistro je zvenenm Augustnovho
rozhovoru so synom Adeodtom. Dokazuje, e Boh je
vntornm uiteom kadho loveka, pretoe je princpom
vetkho poznania, ako je aj prinou vetkho bytia.
Apologetick spisy. Vmenom traktte Adversus Judaeos dokazuje,
e vzavrhnut nevanho idovskho nroda sa prejavila boia
spravodlivos. Apologetick rz s filozofickm a historickm
prifarbenm m najvie a najvynikajcejie dielo Augustnovo
De civitate Dei. Psal ho od r. 413 do r. 426 na iados tribna
Marcelna, aby podvrtil vitky pohanov, e kresania s
zodpovedn za padok rmskej re. Kresania, vraj, rozhnevali
bohov, ktor sa preto odvrtili od Rma a dopustili asn
spustoenie barbarmi r. 410 za vedenia Alarichovho. Augustn
riei v tomto diele problm Prozretenosti a rmskeho ttu. Ba
ide ete alej. Skma vzah boej Prozretenosti k celmu
udstvu v minulosti, v budcnosti a stle. A tu sa men jeho

+221
apologia v grandiznu filozofiu udskch dejn poda
kresanskho svetonhadu.
Sv. Augustn rozril vznam slova civitas na spolonos
a hovor, e vo svete s len dve spolonosti, a to kolektivum
dobrch tt bo, nebesk, akolektivum zlch tt zlho
ducha, zemsk. lovek prilipne svojou lskou k jednmu alebo
k druhmu. Augustn obas prorocky predvda v boji tchto
dvoch spolonost zpas Cirkvi so ttom. Spomna tie zsady,
ktor sa maj uvi pri rieen vzjomnho vzahu tchto dvoch
mocnost. Medzi spolonosou dobra a zla tu na zemi je
ustavin zpas, ku ktormu sa boia Prozretenos nesprva
indiferentne, le svojm zsahom vo vhodnom ase pripravuje
vazstvo dobra. Tto mylienka je rozvinut vcelom diele.
Dielo m 22 knh a del sa na dve asti. Prv (I.-X.) je
obrann, druh (XI.-XXII.) podva uenie oboom zasahovan
do sveta.
V I. asti dokazuje, e pohanstvo neme by nijako na osoh
tomuto svetu. Potom opisuje zaujatie Rma a dokazuje, e
pohansk bohovia nemaj nijakej moci voao zachrni. Rmsku
ru neuinili vekou pohansk bohovia, le jej obania, ato tak,
e druhm nrodom krivdili a podmaovali ich. Pohanstvo
neme zaisti dobro pre budci ivot. Augustn ostro kritizuje
pohansk teologiu, filozofiu aneoplatonick dmonologiu.
V II. asti opisuje vznik dvoch spolonost (ttov), ich vvin
a koniec. Ich vznik vid v stvoren anjelov, ktorch hriech
rozdvojil na dobrch a zlch, v stvoren loveka a v jeho pde.
Rozvoj spolonost ukazuje v tyroch periodch: v knihe XV.
opisuje ich zpas po potopu sveta; v XVI. knihe po dobu
Dvidovu; vknihe XVII. a po dobu Kristovu. Najjrozsiahlejia
je kniha XVIII., v ktorej vykresuje histriu rmskej re a jej
dejstvovanie najm od Krista a do skonenia prenasledovania
kresanov. V ostatnch 4 knihch li koniec zpasu dvoch
spolonost. Na konci sveta Boh pri poslednom sde rozdvoj

+222
zpasiacich. Kniha XXI. opisuje trest zlej spolonosti v pekle
a kniha XXII. vazstvo spolonosti nebeskej a blaenos
vyvolench.
Sostavujc toto dielo, Augustn pouval spisy Cicernove,
Euzebiovu kroniku, diela Hieronymove a Varonov spis
Antiquitates rerum humanarum et divinarum.
Dogmatick spisy. Svoje uenie podva Augustn najjadrnejie
vkrtkom diele Enchiridion ie De fide, spe et charitate. Napsal ho
na iados zbonho Rimana Laurencia. Vprvej asti vysvetuje
apotolsk vierovyznanie; vdruhej hovor ondeji aomodlitbe
Pna; vtretej oprikzaniach aolske, ktor je cieom vetkch
prikzan. V diele De utilitate credendi dokazuje manichejcom, e
viera nie je slep, le opiera sa o autoritu boiu, v mene ktorej
hovor Cirkev. Dielo De fide et operibus przvukuje, e samotn
viera bez dobrch skutkov nesta na spasenie. Vspise De coniugiis
adulterinis hovor o nerozluitenosti manelstva. V diele De vera
religione dokazuje proti manichejcom a pohanom kresansk
pravdu a uvdza spsoby, ako sa boia Prozretenos star
ospsu loveka.
Najvynikajcejm azrove aj najrozsiahlejm dogmatickm
dielom Augustnovm je De Trinitate v 15 knihch. Pracoval na
om od r. 400 do r. 416. V prvch 9 knihch podva uenie
o Najsv. Trojici poda Psma sv. a vchodnch Otcov. Dopluje
najm nuku Atanzovu a Kapadoanov. V ostatnch knihch,
v ktorch je najoriginlnej, usiluje sa objasni tajomstvo
trojjedinho Boha analgiami, erpanmi hlavne z udskho
ducha. Dielo je vemi ako srozumiten; sm ho chcel ete
opravi, ale ktomu u nedolo.
Polemick spisy. V spise De haeresibus podva krtky vatok
z bludov a ich dejiny, ponc od imona Maga a po Pelagia.
Vypoituje 88 bludov. Pritom si vma aj pohntky ich vzniku.
V osobitnch dielach podvracia bludy manichejcov, donatistov,
pelaginov aarinov.

+223
 Proti manichejcom a im podobnm priscilianistom napsal
Augustn vea spisov, vktorch opisuje hlavn zsady ich nuky,
ich mravnos a zvyky. V knihe De libero arbitrio odpoved na
otzku manichejcov: Odkia je vo svete zlo? V spise De moribus
ecclesiae catholicae et moribus Manicheorum stavia veda seba ivotn
spsoby mnchov, pustovnkov, katolckych a manichejskch
biskupov, aby dokzal rozdiel medzi mravnosou katolkov
amanichejcov. Proti manichejcom nebojuje len vo veobecnosti,
le vystupuje aj proti jednotlivcom (Adimantus, Faustus).
Zo spisov proti donatistom 7 sa stratilo. Zo zachovanch
vynik dielo De baptismo contra Donatistas v 7 knihch. Tmto
dielom Augustn sa stal zakladateom uenia o Cirkvi
aosviatostiach. Vedecky vyklad nuku oinkoch, oplatnosti
a o pravom vysluhovateovi sviatosti krstu. Krtky obsah
vznamnho nboenskho rozhovoru medzi katolkmi
a donatistami v Kartgu z r. 411 podva v spise Breviculus
collationis cum Donatistis. Prajn vsledok tohto rozhovoru pre
katolcku pravdu oznmil laickm prvrencom donatistov
v spise Liber ad Donatistas post collationem a vyzva ich, aby sa
pripojili kukatolkom.
Najviac polemickch spisov napsal Augustn proti bludu
pelaginov. Pelagiove spisy podvracia v diele De natura et gratia.
Opisuje v om dedin hriech a jeho nsledky. Okrem Krista
a jeho Matky niet loveka bez hriechu. Tto vetu dkladnejie
rozober vspise De perfectione justitiae hominis. Vdiele De peccatorum
meritis et remissione pe o dedinom hriechu, ktor plodenm
(propagatione) prechdza z Adama na potomkov, a nie, ako
hovorili pelagini, napodobovanm (imitatione). Deti s
skutone tm hriechom pokvrnen, a preto musia by
pokrsten.
Ako odpove na dva spisy biskupa Julina zEklanu, vktorch
brnil pelagianizmus, uverejnil Augustn dva spisy: Contra
Julianum, v ktorom dokazuje dedin hriech najviac z tradcie,
a Contra secundam Juliani responsionem, ktor ostal nedokonen.
+224
Augustn musel na konci svojho ivota vystpi ete proti
semipelaginom. Uverejnil proti nim dva spisy, a to De
praedestinatione sanctorum aDe dono perseverantiae, vktorch dokazuje,
e milos boia je potrebn aj na poiatku viery (ad initium
fidei).
Proti arinom napsal diela Contra sermonem Arianorum aContra
Maximinum Arianum.
Spisy exegetick. Sv. Augustn vyklad Psmo sv. miestami
doslovne, miestami alegorick. Jeho hlavnou zsadou je, aby
vklad neodporoval ueniu Cirkvi. Teoreticky pe o exegze
vdiele De doctrina christiana v4 knihch. Zneho sa zachovaly len
prv 3 knihy, ktor obsahuj pravidl vkladu (hermeneutika); vo
4. knihe boly pravidl homiletiky. De Genesi ad litteram v 12
knihch podva podrobn vklad stvorenia sveta aloveka a po
vyhnanie Adama zraja. Kniha 6. a10. je hotov antropolgia.
Spisy Locutiones (7 knh) a Quaestiones in Heptateuchum (7 knh)
obsahuj vklad najach miest Psma sv. Zdanliv protireenia
evanjelistov vysvetuje vspise De consensu evangelistarum. Rozsiahle
dielo Enar rationes in Psalmos je obsahu exegetickho
akazateskho; vo forme homli opisuje soskvelou elokvenciou
ivot kresansk. Kompendiom celej kresanskej mravouky je
dielo De sermone Domini in monte v 2 knihch. Exegetizoval aj
evanjelium sv. Jna, jeho prv list a listy sv. Pavla Rimanom
a Galaanom. Vo vklade Pavlovch listov je vemi dkladn
apre patristick literatru je vekou stratou, e neexegetizoval aj
ostatn Pavlove listy. Vo svojej exegze miestami pouva text
Italy, miestami Vulgty a pri ach miestach i Septuaginty.
Przvukuje neomylnos Psma svtho.
Morlne spisy. Vdiele De agone christiano populrnym spsobom
podva kresanom pokyny, ako maj zdola zlo. Speculum je
sbierka morlnych predpisov zo sv. Psma. V spise Contra
mendacium dokazuje proti priscilianistom absoltnu nedovolenos
li, ktor oni pokladali vniektorch prpadoch za dovolen.

+225
 Proti Jovininovi napsal na obhjenie manelstva (De bono
conjugali) apanenstva (De sancta virginitate) 5 knh.
O spsobe vyuovania katechumenov a udu pe veobecne
v diele De catechizandis rudibus. Napsal ho okolo r. 400; podva
teoretick a praktick pokyny pre pedagga. Je to prv
systematick katechetika. Venoval ju diakonovi Deograciovi
vKartgu.
Kzne alisty. Okrem exegetickch homli mme od Augustna
363 kzn na rozlin tmy. Nimi sa stva Augustn najvm
kazateom zpadnej cirkvi. Kzne s krtke a abstraktn.
Neupotrebval toti prklady a aplikcie na ivot. Pripisuje sa
mu aj mnoho apokryfov.
Od Augustna sa nm zachovalo 270 listov, z ktorch 53 s
jemu adresovan a pochdzaj od jeho priateov. S vemi
dleit pre poznanie ivota, vplyvu auenia vekho Augustna.
Vo vine listov hovor o otzkach dogmatickch, filozofickch
amorlnych.
Zachovaly sa aj bsne, ale ani formou ani obsahom nie s
vznamn. (De civ. Dei 15, 22.)
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. lat., sv. 32-47. Vetky spisy
Augustnove s vo viedenskej sbierke Corp. Script. eccl. lat.
PREKLADY: Slovensk: Vyznania, SSV 1942. Bo tt (s vodnou
tdiou Dr. pirku), SSV 1948.
esk: elakovsk, O mst bom, 1833. Mik. Lev, Vyznn, Kunc,
Praha, 1926. Kratochvl, Rozhovor o blaenom ivote, 1931. M. Versich,
Okres. boji. Krystal, Olomouc, 1948.
Posk vydanie Augustnovch diel v sbierke Pisma Ojcw Kocola, Tom.
IX, X, XI, XIII, XXII, Pozna.
Nemeck: Bardenhewer, Bibl. der Kirchenvt. 10. sv. Biografie: Bertrand, S.
Augustin, Paris 1913. esk preklad uKunca, Praha 1929.
P. Guilloux, Lme de S. Augustin, Paris 1922. Wolfsgruber, Augustinus,
Paderborn 1898. K. Holl, Augustinus innere Entwicklung, Berlin 1923.
Legewie, Augustinus, Bonn 1925. Concetti, S. Augustini vita, Tolentini 1929.

+226
 G. Papini, Sant Agostino, Firenze 1930. Goola, Sant Agostino, Torino
1936. Doubrava, Pamtky sv. Augustina, 1893.
TDIE: Boyer, Christianisme et Noplatonisme dans la formation de St. Augustin,
Paris 1920. Thimme, Augustinus Selbstbildnis in den Konfessionen, Gtersloh
1929. Weinand, Die Gottesidee der Grundzug der Weltanschauung des hl.
Augustinus, Paderborn 1929. Zhringer, Das kirchliche Priestertum nach d. hl.
Aug., Paderborn 1931. Schilling, Die Staats- u. Soziallehre d. hl. A., Freiburg
1910. Adam, Zur Eucharistielehre d. hl. Aug., Augsburg 1936. Barth, Die
Freiheit d. Entscheidung im Denken Aug., Basel 1935. Cayr, La contemplation
augustinienne, Paris 1927. Dr. Oldich Karlk: Zhoubnost li ve svtle uen sv.
Augustna, Olomouc, 1928. Bauov Mrie: Mylenky sv. Augustna, Praha
1930. Hronek: Sv. Augustn, Praha 1930. J. Hank: Sv. Augustn, Archa
1916. Dr. Miklk: Kter rei uml sv. Augustn, KD 1923. Spil B.: Sv.
Augustn o neposkvrnnm poet Panny Marie, KD 1931. Dr. Kubek: Sv.
Augustn awiklefizmus, Hldka, Brno 1931. Dr. T. Hudec: Sv. Augustin aBible,
Hldka, Brno 1931. Dr. J. Kratochvil: Djinn vznam sv. Augustina, KD
1930. Sv. Augustin: Rozmluvy due sBohem. Vylo uFrancla vPrahe 1933.
Dr. A. Fuchs: Sv. Augustn. Na hlubinu, XII. . 6.

+227
 Uenie sv. Augustna.
Niet skoro teologickej otzky, ktorej by sa sv. Augustn nebol
dotkol vo svojich spisoch a reiach. Ani v krtkosti nemono
vypota vetky; uvedieme len o hlavnejie, ktormi sv.
Augustn obohatil teologick vedu. Jeho hlbok teologick
mylienky neraz daly podnet k teologickm sporom. No Cirkev
katolcka vdy pokladala Augustna za najlepieho cirkevnho
uitea; najm v nuke o milosti a nevyhnutnosti
k spasitetenm skutkom videla v om najviu autoritu
apoctila ho menom doctor gratiae.
Svoje vedeck nhady asom menil, prepracovval ich
adoploval; o hovor vsvojich novch spisoch, asto neshlas
s jeho starmi nhadmi. Preto i sm iadal (Retr. prol. 3), aby
jeho nuka bola posudzovan na zklade najnovch spisov.
1. Vo filozofii sa pridriava Platna a hovor, e Platn
zpomedzi vetkch filozofov sa najlepie priblil kresanstvu.
(Civ. 8, 5.) Hlavn body filozofie sv. Augustna s:
a) opravdiv mdros m vies kBohu ak blaenosti;
b) idea pravdy ablaenosti je lovekovi vroden;
c) zodpovedne tmto idem mus by jedna nemeniten
Pravda anajvyie Dobro Boh.
2. Boiu podstatu sa usiluje vysvetli z jednoduchosti Boha.
UBoha niet prpadku (accidens), len podstata: U Boha vetko,
o zNeho vychdza, je On sm, t. j. Jeho podstata. (Civ. 9, 10.)
Boh nie je sloenm potencie aaktu, lebo On je ist akt (actus
purus). Kee v om niet prechodu z potencie do aktu, nem
ani vzahu kasu. as je vmenou medzi minulm, prtomnm
a budcim; vmena vak me by len tam, kde je prechod
z potencie do aktu. Prtomnos bezo zmeny nie je asn, le
ven. Boh je ven.

+228
 Vadeprtomnos boiu vysvetuje dkazom, e priestorom s
ohranien len stvoren veci, nie vak Boh. Boiu vevedcnos
dkladnejie vysvetuje so zreteom na budce skutky, ktor
vykonaj stvorenia, obdaren slobodnou vou. Boh nestvoril
tento svet zntenosti, preto maj vom svoje miesto slobodn
skutky stvoren. Boh vak neomylne pozn i tieto slobodn
rozhodnutia svojich stvoren, lebo na vetko sa dva nadasove
ako na prtomnos. (Civ. 11, 21.)
3. O stvoren sveta v iestich doch sv. Augustn u: Boh
stvoril vetko razom (creavit omnia simul) a anjelom to potom
ukzal v iestich videniach, v iestich za sebou nasledujcich
obrazoch. Anjeli videli stvoren veci vo venej idei, t. j. ako boly
uBoha (cognitio matutina), atie vich konenej stvorenej forme
(cognitio vespertina).
4. Uenie kresanskho staroveku o Najsv. Trojici zdokonalil
sv. Augustn dielom De Trinitate. Vraz substantia
nepoklad za vhodn na oznaenie boej podstaty, lebo
substancia znamen protivu prpadku (accidens); za
zodpovednej vraz povauje slovo essentia.
Podstatnos boia nezna trojakos osb sebe podobnch,
ako napr. sa podobaj tri jednak sochy. Preto hovor: Cel
Trojica je tak vek ako kad Osoba. (De Trin. 8, 1.)
Rozdielnos osb spova vo vzjomnch a nezmenitench
vzahoch osb (relationes). Tieto vzahy nie s prpadkami
(accidens), lebo s nezmeniten. Obrazy Najsv. Trojice had sv.
Augustn najviac v udskej dui, stvorenej na obraz bo. Duch
udsk, obraz Otca a jeho poznanie je obrazom Syna. Duch
udsk miluje seba atto samolska je obrazom Ducha Svtho.
5. O kristologii Augustn nenapsal osobitn dielo. Zato vak
v niektorch svojich spisoch sa asto dotka i tohto predmetu.
Jeia Krista zdrazuje ako cestu vedcu k Bohu. Kristus je
stredobodom udstva, dejn a najm kresanskho ivota.
V Kristovi s dve prirodzenosti, ale len jedna osoba. (Sermo

+229
130.) Prirodzenosti nie s smiean, alebo jedna v druh
premenen (Trin. 1, 14), ale prirodzenos udsk je nesen boou
osobnosou. (C. Max. 1, 19.) Kristus i ako lovek je
prirodzenm, anie adoptovanm synom Bom. (Sermo 183, 3.)
Kristus je dokonalm lovekom a m vetko, o patr
k prirodzenosti udskej. Rozdiel od ostatnch ud o do
prirodzenosti je len v tom, e afekty nevznikaly v om
spontnne, le boly celkom podriaden jeho vli. (C. Faust. 26,
8.)
6. Sv. Augustn drazne przvukuje lohu Krista ako
prostrednka. Boh sa stal lovekom, aby pokoril loveka v jeho
pche a hlavne, aby ho smieril s Bohom. Vykpenie ponma
podobne ako Origenes. Hovor, e hriechom Adamovm zskal
satan prvomoc nad lovekom. Satan ju stratil potom preto, lebo
siahol na Nevinnho. Vykpenie je veobecn a rozprestiera sa
na vetky hriechy ana vetkch hrienikov. (Enchirid. 58.)
7. Sv. Augustn przvukuje viac ako ktorkovek zosv. Otcov
nesmiernu lohu Matky Boej pri vykupiteskom diele. Z jej
lohy vyplva, e musela by pannou pred prodom, v prode
apo om, ae musela by ist od vetkho hriechu: de qua
(Maria) propter honorem Domini, nullam prorsus cum de
peccatis agitur, haberi volo quaestionem. (De nat. et gr. 36, 42.)
Pravda, rozumel tu len hriechy osobn; nie je dokzan, i sv.
Augustn mal na mysli nepokvrnen poatie Matky Boej.
8. Vnuke oudskej dui, pokia ide odedin hriech, klon
sa ktraducianizmu. Nazdva sa toti, e kreacianizmom sa ned
vysvetli prechod hriechu na potomkov. Avak Tertulianov
traducianizmus zavrhuje pre jeho materialistick nzor
o podstate due. Adam mal pred padkom do hriechu
nadprirodzen dary ado istej miery aj nesmrtenos posse non
mori , bol osloboden od telesnch chorb a nerest a od
nezriadenej iadostivosti (concupiscentia rebellis) posse non
peccare. Keby prarodiia neboli zhreili, monos nezomrie
a nezhrei by bola prela v nemonos zomrie a zhrei (non
+230
posse mori, non posse peccare). On nadprirodzen dary sa vak
hriechom stratily (Gen. Lit. 6, 27), lovek aj vo svojich
prirodzench schopnostiach bol poruen a stal sa massa
perditionis, peccati, irae. (Enchir. 99.) Dedin hriech je
opravdiv hriech, skuton vina; preto aj u det jest o
odpusti, apreto Kristus vykpil aj deti. Na otzku, ako kodil
hriech Adamov tomu, kto osobne nezhreil, hovor sv. Augustn:
Fuit Adam, et in illo fuimus omnes; periit Adam, et in illo
omnes perierunt. (Op. imperf. 1, 47.) Dedin hriech je
hriechom pokolenia, a nie hriechom osobnm. Dedinm
hriechom stratil lovek dokonal slobodu (libertas) dietok boch,
ale nie slobodn vu (liberum arbitrium; Enchir. 31). Podstatu
dedinho hriechu nevid vnezriadenej iadostivosti, ktor in
vemi przvukuje, le v strate nadprirodzenho obrazu boieho
v lovekovi. (De perf. just. 4.) Pripa monos bezhrienosti
uloveka, ale vskutonosti okrem Spasitea ajeho Matky nik nie
je bez hriechu. Kad, kto nie je pokrsten, patr ad massam
perditionis a zahynie. Zahyn aj nepokrsten nemluvniatka,
hoci ich trest je mitissima damnatio (De pecc. mer. 1, 16.).
9. V uen o milosti rozoznva milos posvcujcu
a pomhajcu. Posvcujca milos spova nielen v odpusten
hriechov, le i vo vntornom posvten loveka; ou sa stane
lovek spsobilm kona zslun skutky. (De grat. Christi 26.)
Pomhajca milos osvecuje rozum a posiluje vu (De pecc.
mer. 2, 17); vplva na vu pred jej rozhodnutm (gratia
praeveniens), inne ju sprevdza (gratia concomitans)
aposiluje vuskutonen spasitenho konu (gratia subsequens;
De nat. et. gr. 31).
Nevyhnutnos milosti pre spasiten skutky dokazuje sv.
Augustn poukazovanm na slabos loveka, ktor vyplva
z dedinho hriechu. Rob to proti pelaginom, ktor popierali
potrebnos milosti na spasenie. Aj pomhajca, aj posvcujca
milos je vbec nezaslen aje plne darom bom: Non enim
gratia Dei erit ullo modo, nisi gratuita fuerit omni modo. (De

+231
pecc. or. 24, 28.) Hoci przvukuje, e udsk slobodn va
neme zmari boie plny preto poet vyvolench je uren
, jednako hovor, e udsk Slobodn va sa me protivi
milosti: Consentire et dissentire propriae voluntatis est. (De spir.
et litt. 34.) Spoluinkovanie milosti boej so slobodnou vou
udskou sa usiluje vysvetli uenm o scientia media: Cuius
miseretur, sic eum vocat, quomodo scit eum congruere, ut
vocantem non respuat. (Ad Simpl. 1, 2, 13.) Janzenisti sobubou
poukazovali na jeho vetu: Quod amplius nos delectat, secundum
id operemur necesse est (Galat. 49) a nazdvali sa, e Augustn
hlsa fyzick vplyv milosti na slobodn vu. Pravda, sv.
Augustn rozumel len morlny vplyv, o vidie i zo slov: Non
faciebam, quod et incomparabili affectu amplius mihi placebat.
(Conf. 1, 8.)
10. Predurenie loveka na ven blaenos spova
v predvdan a v pripravovan venej odmeny Bohom
(praescientia et praeparatio beneficiorum Dei, quibus certissime
liberantur, quicumque liberantur; De dono persev. 14, 35). Sv.
Augustn rozoznva predurenie ad gratiam, ktor sa deje bez
ohadu na zsluhy (ante praevisa merita), a predurenie ad
gloriam (De dono persev.).
11. V uen o sviatostiach rozoznva usus sacramenti
a effectus sacramenti. Tm naznauje, e sviatos mono
prija platne, ale nehodne. (De bapt. 61.) Kto stavia prekky
hodnmu prijatiu sviatosti (obicem ponere), zaviuje, e sviatos,
hoci je platne udelen, milosti neudeuje. (Ep. 98, 9.) Pri
sviatostiach rozoznva ltku a formu: accedit verbum ad
elementum et fit sacramentum. (In Joan. 80, 3.) Spsob inku
vysvetuje poukazovanm na rozdiel medzi sviatosami Novho
a Starho zkona: sacramenta novi testamenti dant salutem,
sacramenta veteris testamenti promiserunt salutem. (Psalm. 73,
2.) alej porovnva sviatosti Starho so sviatosami Novho
zkona a o poslednch hovor, e s: virtute majora, utilitate

+232
meliora, actu faciliora, numero pauciora. (Contra Faust. 19,
13.).
Nedostatok viery u vysluhovatea sviatosti nem vplyv na
platnos sviatosti, lebo hic (Christus) est, qui baptizat. (Joan. 1,
33.) Krst me by udelen platne aj bez odpustenia hriechov.
(De bapt. 6, 1.) Ke sa forma podstatne zmen, krst je neplatn.
(Haer. 44.) Krst vodou nahradzuje krst iadosti (De bapt. 4, 22)
akrst krvi; krst krvi vak pre donatistov neplat, lebo unich niet
pravej lsky. (De bapt. 16, 24.)
Sviatos Oltrna nebola u sv. Augustna predmetom takho
vedeckho rozboru ako napr. krst; preto onej hovor menej, aj to
len ako kazate. Skrsla domnienka, e sv. Augustn neu
skuton prtomnos tela Kristovho v Eucharistii, povaujc ju
za znak tela Kristovho (Signum corporis Christi; C. Adam. 12,
3.). To vak nie je nijako podloen, lebo sv. Augustn na
mnohch miestach przvukuje relnu prtomnos tela Kristovho
vEucharistii, napr. ferebatur Christus in manibus suis, quando
commendans ipsum corpus suum ait: Hoc est corpus meum.
(Psalm. 33, 1.) Hovor, e Eucharistia je obetou a je toton
sobetou kra, lebo ikaz iobeta je jedna at ist. (De Civ. Dei
X, 4-5.)
Hoci sv. Augustn nenazva poknie vslovne sviatosou,
predsa uenie o om podva vemi jasne. (Enchirid. 64-83; De
Civ. Dei, XIX-XXII.) Poknie je potrebn po krste nielen pre
menie hriechy, le najm pre ak hriechy. Augustn iada
skromn vyznanie hriechov pred biskupom a zadosuinenie,
ktor m by pri verejnch a pohorenie budiacich hriechoch
verejn.
12. Uenie o Cirkvi rozvinul dkladne. Przvukuje najm
mystick spojenie Krista s Cirkvou. Prav Cirkev mus ma
vlastnosti jednoty, svtosti, katolckosti a apotolskosti. Preto
cirkev donatistov, ktor nem tchto tyroch znmok, nie je
opravdiv cirkev. (De unit. eccl.; De bapt.) Przvukuje podobne

+233
ako sv. Cyprin e mimo Cirkvi niet spsy. (Ep. 173.) Rozliuje
telo aduu Cirkvi ahovor, e mnoh, ktor sa zdaj by mimo
Cirkvi, patria predsa do nej, anaopak, ktor sa zdaj by vnej,
stoja mimo nej. (De bapt. 5, 27.) Cirkvi priznva neomyln
autoritu, ktorej orgnmi s veobecn snemy a biskup rmsky.
Od cirkevnej autority zvis vetko uenie, ba iuenie evanjelia:
Evangelio non crederem, nisi me moveret ecclesiae auctoritas.
(C. ep. Manich. 5.) Opomere medzi Cirkvou attom hovor, e
tt sa m stara o doasn dobro ud, Cirkev vak o duevn,
ven. Cirkev m by ttom ochraovan, heretici nie. tt
me trpie sekty, dokia neohrouj spoloensk pokoj. (Contra
Crescon. 3, 55.)
13. Sv. Augustn u aj odoasnom treste vbudcom ivote, t.
j. o oistci. Skon sa sdnym dom. (Enarr. in Ps. 37, 3.)
Duiam v oistci mu iv pomha modlitbami a obetami.
(Enchir. 110.) O povahe a vlastnostiach oistcovho oha
nehovor jasne (per ignem quemdam purgatorium; Enchir. 69).
Telo, ktor vstane zmtvych, bude toton stelom terajm. (De
Civ. Dei 1, 21.) Augustn zavrhuje mienky bludrov, ktor v tej
dobe nechceli veri vo venos pekelnho trestu. (Enchir. 112.)
Nebesk blaenos spova vo viden Boha avdokonalej radosti
z pravdy (gaudium de veritate; Confess. 9, 36). Svtch
muenkov uctievame a prosme o prhovor, ale oltre staviame
len Bohu, nie svtm. (Civ. Dei 20, 21.)

+234
 Lev Vek.
Sv. Leva Vekho prvom povaujeme za najvieho ppea
kresanskho staroveku. Prozretenos mu urila lohu zachrni
jednotu Cirkvi pod svrchovanosou rmskeho biskupa, nstupcu
sv. Petra, vo vemi kritickch chvach. Vtedy, ke sa
Zpadormska ra rozpadvala avo Vchodormskej sa rozvrily
kristologick kontroverzie, Lev Vek vystpil ako zchranca
cirkevnej jednoty.
Pvodom bol Tosknec alebo Riman. U ako diakon teil sa
v Rme vekej pozornosti najm pre svoje vysok vzdelanie
aist vieru. Cyril Alexandrijsk sa obrtil na neho oradu vboji
sNestriom. Ke ho po smrti Sixta III. zvolili za ppea (r. 440),
prve sa zdriaval ako politick vyslanec v Galii. Vtedy mal asi
40 rokov. Cirkev spravoval za 21 rokov (440-461). Bol vemi
obozretn a mdry, m vemi pomhal Cirkvi a ttu. R. 452
Atila pustoil severn Taliansko. Lev Vek sa vybral k nemu
nealeko Mantuy a prehovoril ho, aby Taliansko nezaujal
a nespustoil. Roku 455 vtrhli do Rma Vandali pod vedenm
kra Genzericha. Lev Vek dosiahol, e obyvatestvo nevradili
auetrili kostoly.
Autoritatvne zasahoval do disciplinrnych a dogmatickch
sporov na Vchode ina Zpade. Zavrhol efezsk synodu zr. 449
(latrocinium) a nariadil svola nov chalcedonsk synodu (451).
Svojm dogmatickm listom (Epistola dogmatica ad Flavianum)
naznail katolkom sprvny smer v dlhotrvajcom spore
s monofyzitmi. Otcovia, ktor boli na chalcedonskom sneme,
pretajc list, zvolali: Haec est fides patrum, haec est fides
apostolorum Petrus per Leonem locutus est. Lev sa
rozhodne postavil proti siliu vchodnch biskupov urobi
z Carihradu druh kresansk stredobod, druh Rm. A tm
zachrnil jednotu Cirkvi. Vboji proti eutychianizmu napomhal
Flavina z Carihradu a Teodoreta z Cyru. Proti Hilrovi

+235
z Areltu a Anatoliovi z Carihradu obhajoval autoritu
apotolskej stolice tak rozhodne ako nik z jeho predchodcov.
Usiloval sa o dobr pomer medzi Svtou stolicou a cisrskym
dvorom. V Carihrade ustanovil stleho legta (apokrisr), ktor
ho mal informova o udalostiach v grckej cirkvi. Toto je prv
prpad, ke ppesk stolica mala svojho stleho zstupcu pri
panovnckom dvore.
Pri bohatej dupastierskej apolitickej innosti Levovi neostalo
asu venova sa literrnej prci. o po om ostalo, sved ojeho
vekej teologickej vzdelanosti a o diplomatickej obratnosti.
Mylienky m jasn, tn rozhodn, no diplomatick, opatrn
aapotolsky skromn. Je prvm literrne apoliticky vynikajcim
ppeom apred sv. Gregorom najvm ppeom kresanskho
staroveku.
Spisy Leva Vekho sa delia na kzne alisty.
Kzne: Zachovalo sa 96 re, o ktorch autentickosti niet
pochybnosti, a20 re, oktorch nie je ist, i s od neho. S to
zva kzne na rozlin sviatky cirkevnho roku, kzne pstne
a 5 kzn, ktor povedal vo vron de svojej ordincie.
Obsahuj cenn uenie o primte. Vo veobecnosti obsahuj
kristologick nuku.
Listy, potom 173 (z nich 30 jemu psanch), sa zaoberaj
rozlinmi cirkevnoprvnymi vecami a aktulnymi
dogmatickmi otzkami. Najviac sa tkaj bludu Eutychovho.
Niektor sa zaoberaj otzkou, kedy sa maj slvi vekonon
sviatky; vtejto veci nebolo shody medzi Rmom aAlexandriou.
Vinu listov napsal sm, alebo boly vydan z jeho ppeskej
kancelrie. Najdleitej je 28. list: Epistola dogmatica ad
Flavianum, ktor sa stal smerodajnm dokumentom katolkov
v spore monofyzitickom a monoteletickom. Lev v om
najjasnejie podva svoje kristologick uenie.

+236
 Levovi pripisovan rukopis Sacramentarium Leonianum je
najstarou sbierkou omovch modlitieb. Lev ho nenapsal.
Pochdza len asi zr. 600.
Uenie: Lev Vek uil, e vykpenie loveka samo iadalo do
istej miery vtelenie Syna Boieho. Len Boholovek mohol
privies kBohu udstvo, ktor upadlo do hriechu. Spasite musel
by nielen pravm Bohom, le aj opravdivm lovekom. Dve
prirodzenosti s v jednej osobe: salva proprietate utriusque
naturae et substantiae et in unam coeunte personam. (Bp. 28.)
udsk prirodzenos vKristovi nie je absorbovan, lebo inkuje
poda svojej povahy. Pre tto jednotnos osoby a dvojakos
prirodzenosti vKristovi mono poveda, e Syn loveka sostpil
snebies aSyn Bo bol ukriovan (communicatio idiomatum).
V nuke o milosti boej hovor podobne ako Augustn, e
zudskho dobrho skutku Bohu patr nielen perficere, ale aj
velle. Non est dubium hominem bona agentem ex Deo
halbere et effectum operis et initium voluntatis. (Serm. 38, 3.)
V uen o sviatosti krstu spomna trojnsobn ponorenie do
vody (trina demersio; Serm. 70, 4.). Krst sv. sotiera dedin
hriech a dva nadprirodzen ivot. Podrobne opisuje krstn
obrady. (Serm. 57, 5.) Svt birmovanie nazva sanctificatio
chrismatum. (Serm. 66, 2.) Relnu prtomnos Krista
v Oltrnej Sviatosti vyjadruje slovami: Sic sacrae mensae
communicare debetis, ut nihil prorsus de veritate corporis
Christi et sanguinis ambigatis. (Serm. 91, 2.) Pri sviatosti
poknia Lev neschvauje zvyk (improbabilis consuetudo)
niektorch biskupov, ktor iadaj verejn vyznanie tajnch
hriechov. (Ep. 168.)
Zklad jednoty Cirkvi vid vjej zasnben sJeiom Kristom:
Virgo Ecclesia, sponsa unius viri Christi. (Ep. 80.) Od ttu
iada pre Cirkev ochranu proti bludrom. Prvo svolva snemy
patr sce ttu, ale vo veciach viery je smerodajn jedine uiaci
rad cirkevn.

+237
 O primte rmskeho biskupa hovor Lev Vek jasne
aotvorene: Ut in persona humilitatis meae ille intelligatur, ille
honoretur, in quo et omnium pastorum sollicitudo
commendatarum sibi ovium custodia perseverat, et cuius
dignitas etiam in indigno haerede non deficit. (Serm. 3, 4. )
Rmsky biskup je predstavenm vetkch nrodov a vetkch
Otcov Cirkvi; on spravuje biskupov apastierov (Serm. 4, 2. ); on
je omnium episcoporum primas. (Serm. 3, 4. )
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. lat., sv. 54-56.
PREKLADY: Dr. Czuj, Leon Wielki, Kazania wybrane, P. O. K. Tom. XVII.
Pozna: Bardenhewer, Bibl. d. Kirchenvt. 54-55.
TDIE: Rgnier, St. Lon le Grand, Paris 1910. Kissling, Das Verhltnis
zwischen Sacerdotium und Imperium nach den Anschauungen der Ppste von Leo d. Gr. bis
Gelasius I., Paderborn 1921. Pschmadt, Leo d. Gr. als Prediger, Elberfeld 1912.
Santini, Il primato e linfabilit del Romano Pontifice in s. Leone Magno e gli scrittori
grecorussi, Gottaferrata 1936.

+238
 HLAVA II.
Men zpadn spisovatelia vIV. aV. storo.
Julius Firmicus Maternus. Jeho spis De errore profanarum religionum
sa zachoval v rukopise z X. storoia. ivou a vzletnou reou
autor opisuje nemravnos a poveru pohanstva v IV. storo
aiada cisrov Kontanta aKontancia, aby konene odstrnili
pohansk nboenstvo. Spis je dleit lenm zvykov
aspoloenskch pomerov vIV. storo. Dtuje sa asi zr. 347.
Bsnik Gajus Juvencus, panielsky kaz, sostavil okolo r. 330 na
zklade evanjelia sv. Mata ivotopis Krista v hexametroch. Je
to prv kresansk epos. Pre reov dokonalos spis vstredoveku
hojne tali.
Cyprin z Galie podobne ako Juvencus spracoval
v hexametroch Star zkon. No nem bsnickej vzletnosti ako
Juvencus.
Ppe Damazus (366-384) okrem toho, e poveril sv.
Hieronyma revidovanm textu sv. Psma a pri tejto prci ho
napomhal svojimi radami, napsal aj sm mnoho epigramov.
Zachovalo sa od neho vea nhrobnch akostolnch npisov. Od
neho pochdzaj ikratie bsne omuenkoch asvtch. Znich
najdlhia je osv. Pavlovi v26 hexametroch.
Sv. Pacin, biskup barcelonsk (okolo r. 360-390). Bojoval perom
proti sekte novacinov. V troch listoch proti Sympronianovi
(Opus contra Novatianos) pouva slovo katolk ako prdavn
meno kresana na rozlenie od novacinov. (Christianus mihi
nomen est, catholicus vero cognomen). Pacin dokazuje
novacinom, e poknie je potrebn i po krste, e Cirkev m
prvo odpa hriechy. Tm sa stva dleitm svedkom
sviatosti poknia vIV. storo.
Sv. Optatus, biskup z Mileve. Popri sv. Augustnovi
najrozhodnejie on bojoval oproti donatistom. Vo svojom diele
De schismate Donatistarum adversus Parmenianum, sostavenom okolo r.
+239
370 a doplnenom r. 385 (7 knh), opisuje vznik a inkovanie
sekty. Za ostr zkroky ttu proti donatistom rob
zodpovednmi samotnch donatistov. Prav cirkev m ma
vlastnosti jednoty, katolckosti a apotolskosti, ktor m len
katolcka Cirkev. Vemi dkladne dokazuje, e platnos sviatosti
nezvis od hodnosti vysluhovatea (sacramenta per se esse
sancta, non per homines.) Bystrosou mylienok a slohom sa
podob Tertulinovi.
Sv. Filastrius, biskup z Brescie, okolo. r. 390 sostavil podobn
dielo ako Epifn De haeresibus. Spomna v om 156 siekt, 28
predkresanskch a128 kresanskch. Pravda, pojem osekte ete
m nevyjasnen, lebo za sekty povauje i rozlin prpustn
teologick nhady.
Lucifer, biskup vCalaris na Sardinii, vek bojovnk proti arinom.
Pretoe na milnskej synode r. 355 nechcel da shlas na
odsdenie sv. Atanza, poslal ho cisr Konstancius do
vyhnanstva na Vchod. Ke sa po viacerch rokoch vrtil do
svojej dieczy, nechcel prija do Cirkvi bvalch arinov ani
vtedy, ke outovali svoj blud. Tm vyvolal na krat as schizmu
(schizma luciferinska). Za svojho vyhnanstva napsal viacer
spisy (De non conveniendo cum haereticis, De regibus apostaticis, De non
parcendo in Deum deliquentibus) adresovan cisrovi Kontanciovi,
vktorch iada, aby veriaci neudriavali nijak styky sbludrmi
a ostro to na samho cisra. Lucifer psal vulgrnou
latininou.
Cajus Marius Victorinus, zvan Africk, znamenit pohansk
renk vRme, stal sa len vstarobe kresanom (355). Ako kresan
venoval svoju dkladn vzdelanos obrane kresanstva najm
proti arianizmu. Diela De generatione divini Verbi aDe Trinitate contra
Arium, alej hymny o Najsv. Trojici a komentre k listom sv.
Pavla Galaanom, Filipanom a Efezanom dosveduj, e jeho
nuka o Najsv. Trojici sa zaklad na novoplatonizme. stne
podanie Viktorinus vemi nehodnot.

+240
 LITERATRA: Migne, P. P. L. 12, 13, 19.
TDIE: Moore, Julius Firmicus Maternus, der Heide und der Christ, Mnchen
1897. Widmann, De Juvenco carminis evangelici poeta et Vergilii imitatore, Breslau
1905. Wohieb, Bischof Padanus von Barcelona, 1930. Piva, Lucifero di
Cagliari contro limperatore Constanzo, Trento 1928.

Aurelius Prudentius Clemens je najslvnej bsnik patristickej

doby. Narodil sa r. 348 pravdepodobne v Saragose. Za mladi
zastval rozlin politick rady, na staros sa utiahol do
rodiovskho domu, aby vsamote slil vlune Bohu. Bsami
chce velebi Boha, ke u inmi skutkami neme. Slovami
bojova proti bludom, ri katolcku vieru, potupova pohanstvo,
oslavova muenkov a apotolov je cieom a obsahom jeho
bsn. Jeho re je vzletn, kvetnat a duchapln. Menuj ho
kresanskm Vergiliom. Zomrel okolo r. 405.
Prudentius uverejnil svoje bsne na konci svojho ivota
v siedmich knihch, majcich okrem jednej grcke nadpisy.
Vprvej knihe je 12 bsn na rozlin iastky da
a tda. Druh kniha obsahuje 14 bsn,
zvelebujcich panielskych a rmskych muenkov. Tretia
, psan vhexametroch, hji bostvo Jeia Krista.
je namieren proti gnostikom a dokazuje, e zlo
na svete pochdza z udskej slobodnej vle.
alegoricky li boj medzi kresanskmi nosami a pohanskmi
hriechami. Najpodarenejmi bsami, shrnutmi v dvoch
knihch Contra Symmachum, podvracia oprvnenos pohanskho
nboenstva apotiera snahu Symmachovu, ktor chcel da zpt
postavi zo sentu odstrnen sochu Viktrie. Posledn kniha
li 49 scn zoStarho aNovho zkona. Je to akiste
vklad k nstennm obrazom v jednom panielskom kostole.
Zaujmav je bsnikov nhad, e vpekle je vnoci zosoboty na
nedeu pokoj adue cez on noc netrpia pekelnmi mukami.
Sv. Cirkev pojala 14 jeho hymien do liturgie.
LITERATRA: SBIERKA: Migne, P. P. L. 59, 60.

+241
 TDIE: Lavarenne, tude sur la langue du pote Prudence, Paris 1933.
Riber, Aurelio Prudencio, Barcelona 1936. Na hlubinu XXI. . 7. (bsne).

+242
 Paulinus zNoly.
Pontius Meropius Anicius Paulinus narodil sa v Bordeaux r. 353
z vemi zmonej rodiny. Venoval sa politickmu ivotu a bol
cisrskym nmestnkom vKampanii. Krst prijal len r. 389 asi na
naliehanie svojej zbonej manelky Terzie. Po smrti jedinho
dieaa rozdal svoj majetok medzi chudobnch, stal sa kazom
ail vKampanii spolu smanelkou asketickm ivotom. R. 409
sa stal biskupom v Nole a vynikal lskou k trpiacim
spolublinm. Zomrel r. 431.
Paulinus ako bsnik nem poetickho vzletu Prudenciovho,
ale pre eleganciu rei a cit pre krsu Hieronym ho porovnva
sCicernom. Mme od neho 35 bsn a50 listov.
Zpomedzi bsn vynik 14 hymien na sv. Flixa, ktorho si u
za mladi vyvolil za svojho patrna. Vsvadobnej bsni nenmi
slovami ospevuje vzneenos kresanskho manelstva. ou chce
vyvi mnoh nemravn svadobn piesne pohansk. Poetick
nadanie Paulinus prezrdza najm v dvoch bsach uiteovi
Ausoniovi, v ktorch ospravedluje svoj krok, e zamenil svoj
verejn ivot za asketick.
Paulinove listy prejavuj primn zbonos, pokoru
a lskavos. Psal si s najvznamnejmi mumi svojej doby:
s Ambrzom, Augustnom, Rufinom a Hieronymom. 14 listov
napsal svojmu najstariemu a najmiliemu priateovi Sulpiciovi
Severovi. Poda obsahu s zva dogmatick, o Najsv. Trojici
aVtelen.
LITERATRA: SBIERKA: Migne, P. P. L. 61. TDIE: Reimet,
Studien ber die Briefen des hl. Paulinus von Nola, Breslau 1094. Kraus, Die
poetische Sprache des Nolanus, Augsburg 1918.

Sulpicius Severus. Narodil sa okolo r. 365 z najpoprednejej

rodiny v Akvitnii. Ako prvnik zskal si vek slvu. Po smrti
svojej manelky na nahovranie priatea Paulina a sv. Martina

+243
Tourskho rozdal svoj majetok chudobnm a il kltornm
ivotom, zapodievajc sa spisovatestvom. Zomrel okolo r. 420.
Sulpicius Severus vemi dbal na krsu rei. Je
najelegantnejm spisovateom svojej doby. Pre krsu slohu
pomenovali ho kresanskm Sallustiom.
Hlavnm dielom Sulpiciovm je Histria sacra, seu Chronica v2
knihch. Vnej podva dejiny Starho zkona adejiny Cirkvi a
po rok 400. Pre histriu je vemi cenn as, v ktorej opisuje
svoju dobu a dejiny priscilianizmu. S reovej strnky
napodobuje rmskych historikov a jeho dielo znesie aj prsnu
kritiku. Meniu cenu m jeho Vita s. Martini, ale pre reov
hladkos bola vemi tan. Je to dielo populrne. O smrti sv.
Martina podva zprvu v3 listoch svojim priateom Euzebiovi,
Aureliovi aBusalovi. Dialog je doplnkom ivotopisu sv. Martina.
Na cene strca pre znan Sulpiciovu ahkovernos. Napsal ete
dva listy sestre Klaudii oposlednom sde aopanenstve.
LITERATRA: SBIERKA: Migne, P. P. L. 20.
TDIE: Ricaud, Sulpice Svre et sa vie de Primulac, Tarbes 1914.

Niceta z Remeziany (teraz Bela Polanka, Srbsko). Osobu

a spisovatesk inkovanie Nicetovo (Nicetius) objavili a
v novej dobe. Bol biskupom v Remeziane a asto putoval
k hrobu sv. Felixa z Noly, kde uzavrel priatestvo s Paulinom
Nolanskm. Paulinus podva zprvu ojeho ivote ape oom
ako o biskupovi svtho ivota, oddanom ortodoxnej viere
ahorlivom dupastierovi. Spomna ho ako bsnika hymien, ktor
uil svoj ud cirkevnmu spevu. Jeho spisovatesk innos erp
nmety hlavne zodboru dupastierskeho.
Jeho hlavnm dielom s Intrukcie, ako prijma svt krst v 6
knihch. Ostalo len vzlomkoch. lnky vierovyznania vysvetuje
tak, aby im porozumela aj dua sedliakova (rusticana anima).
alie jeho dielo je Ad lapsam virginem a pravdepodobne tie
Ambrzovi pripisovan dielo De lapsu virginis consecratae. Od neho

+244
pochdzaj i dve kzne De vigiliis sanctorum a De psalmodiae bono.
V nich spomna, e Magnificat spievala Albeta, nie Matka
Boia. Zjeho hymien je znmy len velebn chvlospev Te Deum,
ktor u v VI. storo sa stal spolonm majetkom celho
kresanstva. Za Nicetovo autorstvo hovor okrem nraiek
Paulinovch (carmina 17, 27) vek slohov podobnos sjeho
ostatnmi dielami. Nie je vylen, e on len slohove upravil
stariu doxologiu apridal modlitbu Dignare, Domine
LITERATRA: Patin, Niketa, Bischof v. Remesiana, als Schriftsteller und
Theologe, Mnchen 1909.

Rufin zAkvileje narodil sa vKonkordii nealeko Akvileje asi r.

345 a v akvilejskom kltore sa mu dostalo teologickho
vykolenia. Naviazal priatestvo so sv. Hieronymom. R. 371
sprevdzal vzdelan Rimanku Melniu do Egypta azdriaval sa
tam asi 6 rokov. il medzi egyptskmi pustovnkmi a poval
chrnych uiteov alexandrijskej koly Didyma Slepho aTeofila.
Oduevoval sa za grckych Otcov, najm za Origena. R. 377
sprevdzal Melniu alej do Jeruzalema. Jn Jeruzalemsk ho
vysvtil za kaza. V origenistickch sporoch stl na strane
Origenovej, a preto prestalo jeho priatestvo s Hieronymom.
Melnia ich po ase smierila. Roku 398 sa vrtil do Talianska
avRme preloil Pamfilovu Apologiu Origena ako iOrigenove
. V vode k prekladu oznail Hieronyma za ctitea
Origena, preto znova vzbklo nepriatestvo medzi nimi a viedlo
kvnivej polemike. Hieronym sa osvedil, e vOrigenovi si ct
len exegtu, nie vak dogmatika. Rufin neskorie presdlil do
Akvileje. Obalovan bol uppea Anastzia ako heretik, ale sa
ospravedlnil. Za gtskeho vpdu utiekol do Rma a ke i toto
mesto obsadili Gti, utiahol sa sMelniou na Sicliu, kde r. 410
zomrel.
Rufinovo spisovatesk inkovanie spovalo hlavne
vprekladan grckych diel. Okrem viacerch Origenovch knh
preloil Euzebiove Cirkevn dejiny adoplnil ich dvoma knihami,

+245
v ktorch opisuje deje Cirkvi od r. 324 do 395. S to prv
latinsk dejiny Cirkvi. Preklad Euzebiovho diela je von
a viacer dokumenty vbec vynechal. alej preloil obidve
rehon reguly Bazilove, viacer rei Gregora Nazianskho
a Vitae patrum od neznmeho pvodcu. Jeho pvodn diela
okrem pokraovania dejn s De benedictionibus patriarcharum v2
knihch, v ktorch vyklad smysel Jakubovho poehnania,
udelenho svojim synom, alej Apologia in Hieronymum v 2
knihch, kde ostro napda sv. Hieronyma, Ad Anastasium,
v ktorom sa ospravedluje z podozrenia z kacrstva. Pre dejiny
dogiem je vemi dleit spis Expositio Symboli seu Commentarius in
Symbolum Apostolorum, najlepia teologick prca Rufinova. Vnej
po prv raz uvdza latinsk text apotolskho vierovyznania
asoznam knh Psma svtho.
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. L. 21. Corp. Script. E. L. 46

Peter Chrysologus narodil sa zaiatkom V. storoia v Imole.

V teologii ho vyuil sv. Kornel, tamoj biskup. Stal sa
archidiakonom a ako tak sprevdzal svojho biskupa do Rma,
aby bol prtomn na vysviacke biskupa urenho pre Ravenu.
Ppe Sixtus sa nhle rozhodol, e za ravenskho biskupa vysvt
Petra Chrysologa (asi r. 433).
Ako metropolita ravensk usiloval sa oreformu klru, uviedol
spolon ivot kazstva v Ravene, podujal sa na rozsiahle
cirkevn stavby vmeste, vyvinul ul kazatesk innos. Poctili
ho epitetom Chrysologus. Ako vzor horlivho dupastiera teil sa
veobecnej vnosti abol osobnm priateom Leva Vekho. Mal
vek ctu k Svtej stolici, quoniam beatus Petrus, qui in
propria sede et vivit et praesidet, praestat quaerentibus fidei
veritatem. Zomrel r. 450 vRavene.
Okrem listu Eutychovi mme od neho sbierku 176 re, ktor
sa v stredoveku teily vekej obube. O autentinosti viacerch
re sa pochybuje. S zva exegetickho rzu a popri
doslovnom smysle hadaj i vy smysel svtho textu.

+246
Dogmaticky vysvetuj uenie o Vtelen a podvracaj bludy
arinske a eutychinske. Re Petra Chrysologa je vemi strun
amiestami ako srozumiten.
LITERATRA: SBIERKA: Migne, P. P. L. 52.
TDIE: Bhmer, Petrus Chrysologus als Prediger, Paderborn 1919.
Baldisseri, S. Pier Chrysologo, arcivescovo di Ravenna, Imola 1921.

Maximus, biskup turinsk, podob sa dupastierskym

inkovanm Chrysologovi, svojmu rovesnkovi. Zastnil sa na
synodch v Milne (451) a v Rme (465). Ostalo po om 240
re, homli a trakttov. V nich je zjavn jeho dupastierska
horlivos a odhodlanos bojova oproti pohanstvu a herzam.
Jeho re je jadrn, strun avzletn.

+247
 Prvrenci aprotivnci sv. Augustna.
Grandizny duch sv. Augustna strhol poetnch teologov,
ktor podporovali vekho majstra v rozlinch teologickch
bojoch apo jeho smrti hjili jeho teologick stanovisko. Pravda,
svojm vznamom Augustnovi sa nevyrovnaj.
Sv. Quodvultdeus, rodk z Kartga, bol iakom sv. Augustna
a biskupom v Kartgu. Za vandalskho vpdu musel ods do
vyhnanstva. Zomrel r. 453. Quodvultdeus je pvodcom sv.
Augustnovi pripisovanch 12 re azaiste ispisu De promissionibus
et praedictionibus Dei.
Marius Mercator, pvodom Afrian, okolo r. 418 v Rme
vystpil ako spisovate proti pelaginom. Hoci bol laik,
v cirkevnch bojoch stl verne po boku Augustna a Cyrila
Alexandrijskho.
Najviu as jeho spisovateskej pozostalosti zaujmaj
preklady grckych spisovateov alebo krtke vatky z ich diel.
V spise Commonitorium super nomine Coelesti z r. 429 oboznamuje
Teodzia II. a Vchod s Pelagiovm bludom a upozoruje ich,
aby boli na stri pred bludrom Coelestiom, ktor chce na
Vchode ri pelagianizmus. Preloil 13 re a3 listy Nestriove,
aby dal Zpadu monos pozna a podvrti nestorianizmus.
Historicky s jeho preklady dleit, viac grckych spisov sa
zachovalo len vjeho preklade.
Pavol Orosius, kaz, pochdzal asi zPortugalska. R. 414 priiel
Augustna poiada o pomoc proti priscilianizmu. Augustn ho
vyslal k Hieronymovi do Betlehema, kde mu pomhal v boji
proti pelagianizmu. R. 416 sa vrtil ksv. Augustnovi, apriniesol
sosebou ostatky sv. tefana. R. 417 sa poksil onvrat do svojej
vlasti, ale pre vojnov nepokoje musel sa stejto cesty vrti. al
jeho osud je neznmy. Augustn si ho vil ako spisovatea pre
jeho vrenos ahorlivos.

+248
 Mme od neho 3 spisy. Hlavn dielo Historiarum libri VII.
napsal na pokyn sv. Augustna. Vyprva o dejinch udstva od
stvorenia sveta a po rok 417. Jeho cieom je dokza, e
loveenstvo pred Kristom bolo viac navtevovan neastiami
ako po prchode Kristovom. Preto za utrpenia pri sahovan
nrodov nemono vini kresanstvo. Dielo je miestami povrchn,
no jednako vemi cenn. List Ad Augustinum, Commonitorium de
errore Priscillianistarum et Origenistarum podva zprvy o vzniku
tchto siekt. Apologia contra Pelagium podvracia Pelagiov blud.
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. L. 32. Corp. Script. E. L. S.

Tiro Prosper z Akvitnie je najvznamnejm iakom sv.

Augustna. On r. 429 listom upozornil sv. Augustna na spory,
ktor bud jeho uenie o milosti v Galii. Potom sv. Augustn
napsal diela proti semipelaginom. Odvtedy venoval Prosper
svoju spisovatesk innos vlune boju proti semipelagianizmu.
Od r. 440 bol vRme vppeskej kancelrii. Tu aj zomrel asi r.
463.
Tiro najlepie pochopil a s spechom ril uenie sv.
Augustna omilosti.
Okrem spomnanho listu sv. Augustnovi a tie istmu
Rufinovi napsal asi r. 430 Carmen de ingratis. V hexametroch
podva uenie pelagianizmu asemipelagianizmu avyvracia ho.
Po Augustnovej smrti v spise Responsiones pro Augustino vyvracia
nmietky niektorch Galov, ako by sv. Augustn bol uil
absoltne predurenie zatratench. Dokazuje, e zatraten nie
preto s zatraten, e ich Boh nepreduril na ven slvu, le
preto, lebo Boh predvdal ich ivot a poda neho nevyvolil ich
pre ven blahoslavenstvo. Proti Kasinovi napsal spis Liber de
gratia et libero arbitrio apodvracia vom semipelagianizmus. Jeho
hlavnm dielom je Chronicon, vktorom vskrtenej forme podva
Euzebiovu aHieronymovu kroniku adopluje ju a po rok 455.
Opis poslednch 30 rokov, ktorch bol Prosper oitm svedkom,
je dleitm prameom pre dejiny Cirkvi audstva.

+249
 LITERATRA: SBIERKA: Migne, P. P. L. 51.

Augustnovm prvrencom bol aj neznmy autor spisu De

vocatione omnium gentium v2 knihch. Nazdvali sa, e je to dielo
Prosperovo, alebo Leva Vekho. Pravdepodobnejie je, e
autorom je niekto in, ktor il vpolovici V. storoia. Vosvojom
diele chce da vysvetlenie na ak otzky, napr., e Boh chce
spasenie kadho loveka, apredsa nebude kad spasen, aako
vplva milos boia na slobodn vu loveka.

S uenm sv. Augustna o milosti neshlasili celkom mnsi

vjunej Galii. Najm mnsi kltora marseilleskho alerinskho
sa usilovali zauja stredn stanovisko medzi sv. Augustnom
a pelagianizmom a vyvolali nov blud znmy pod menom
semipelagianizmus.
Za otca semipelagianizmu pokladaj Jna Kasina. Narodil sa
okolo r. 360 v Skytii (Dobruda) a vzdelanie zskal spolu
sosvojm priateom Germnom vistom betlehemskom kltore.
il 10 rokov medzi egyptskmi mnchmi asketickm ivotom;
neskorie ako diakon inkuje po boku sv. Jna Zlatosteho
vCarihrade. Ke bol Jn Zlatosty prenasledovan, carihradsk
klrus vyslal Kasina do Rma iada pomoc od ppea. VRme
bol vysvten na kaza. Asi od r. 415 zdruje sa vMarseille ako
opt kltorov, ktor sm zaloil a usiloval sa o rozrenie
kltornho ivota v junej Galii a panielsku. Zomrel okolo r.
440 vMarseille, kde ho uctievaj ako svtca.
Kasin vydal 12-svzkov dielo De institutis coenobiorum et de octo
principalium vitiorum remediis. V prvch tyroch knihch opisuje
spsob ivota v palestnskych kltoroch a v alch 8 knihch
podva spsob, ako sa treba chrni najobvyklejch mnskych
chb. alie dielo, v ktorom prejavil svoje semipelaginske
nhady, je Collationes XXIV, t. j. mnske konferencie. Ich cieom
je usporiada duevn ivot mnchov. V 13. konferencii De

+250
protectione Dei hovor, e dobr va a najm nklonnos
k viere (pius credulitatis affectus) s obyajne vecou loveka
a Pn Boh len niekedy dva aj poiatok dobrej vle, ako
u apotolov Mata a Pavla. Medzi obyajnmi okolnosami
poiatok viery je vmoci loveka. Ato je blud, ktor oznaujeme
menom semipelagianizmu. In bol teolog vestranne vzdelan
a horlil za kresansk dokonalos. Proti Nestoriovi bojoval
dielom De incarnatione Christi contra Nestorium haereticum (7 knh)
apovzbudzoval Vchod proti tomuto bludu.
Eucherius, biskup lyonsk, pochdzal z poprednej rodiny. Bol
enat a otcom 4 det. V pokroilejom veku uchlil sa do
lerinskho kltora so svojimi dvoma synmi a pod vedenm
Honorta, zakladatea lerinskho kltora, venoval sa
asketickmu ivotu. R. 434 sa stal lyonskm biskupom avenoval
osobitn pozornos vchove mladho klru. Preto urobil vatok
z literrnych prc Kasinovch a psal i pvodn prce. Jeho
exegetick prce neskorie sa vemi rozrily. V spise Formulae
intelligentiae spiritualis vysvetuje obrazn slov a sentencie sv.
Psma. Instructiones je vod do tdia sv. Psma; jeho dva listy
zvelebuj kltorn ivot. Akiste od neho pochdza dielo Passio
martyrum Agaunensium avea homli.
Sv. Vincent Lerinsk, kaz kltora lerinskho abrat biskupa sv.
Lupa, pod menom Peregrinus napsal r. 434 chrne dielo
Commonitorium, ktor je najdokonalejou vahou staroveku
o tradcii v Cirkvi. Psal ho, ako sm uvdza, so zmerom, aby
nm podporoval svoju slab pam. Pozostva z2 knh, zktorch
prv rozprva o kritrich viery vo veobecnosti a druh, ktor
sa stratila, podva odsdenie nestorianizmu v Efeze. Akiste on
bol pvodcom diela Obiectiones, v ktorom otvorene napdal
uenie sv. Augustna omilosti, ale toto dielo sa nezachovalo.
Sv. Vincent had spsob, ako mono rozozna katolcku
pravdu od bludnho uenia. Samo Psmo sv. neme by
dostatonou normou, a to u aj preto nie, lebo na sv. Psmo sa
odvolvaj aj bludri a rozline ho vykladaj. Preto sa musme
+251
prsne pridriava tradinej nuky a tie Psmo svt poda nej
vyklada. O tradcii hovor: Magnopere curandum est, ut id
teneamus, quod ubique, quod semper, quod ab omnibus
creditum est, hoc est etenim vere proprieque catholicum (Com.
3. ) Svedkovia katolckej nuky s svt Otcovia, ktor zostali
v katolckom spoloenstve. Veobecn snemy maj katolcke
uenie predklada veriacim. Pri tejto viazanosti k tradcii je
mon pokrok teologickej vedy u jednotlivca aj v celej Cirkvi,
pravda, na zklade zjavenej pravdy. (Com. 28. )
LITERATRA: SBIERKA: Migne, P. P. L. 49-53.
TDIE: Laugier, St. Jean Cassien et sa doctrine sur la grce, Lyon 1908.
Madoz, El concepto de la tradicin en san Vincente de Lerins, Roma 1933. Pisma
Ojc. Koc. (Commonitorium). Pozna, 1928.

+252
 IV. PERIDA (450750)
PADOK PATRISTICKEJ LITERATRY

Veobecn prehad.
Obdobie po smrti sv. Jna Zlatosteho na Vchode a po sv.
Augustnovi na Zpade a do konca kresanskho staroveku
v patrologii nazvame peridou padku. I tu nachdzame
vznamnch teologov a pozoruhodn literrne plody (z vekej
asti dodnes neuverejnen), no doba originlnych mysliteov
a tandardnch patristickch diel bola ukonen predolou
peridou.
Priny padku s rozlin. Od polovice V. storoia nastal
veobecn padok aj v antickej kultre, o neostalo bez vplyvu
ani na literatru patristick. Teologick kontroverzie dostvaj
rz osobnch hdok akriepok, rove dipt poklesla. Politick
moc zasahovala do nboenskch bojov bezohadne
a nevyberanmi prostriedkami, no nie z oduevnenosti za
jednotu a istotu viery, ale aby opanovala nboenstvo
a postavila ho do politickch sluieb (byzantinizmus). Islam
a barbarsk vpady na Zpad na mnohch miestach skoro
celkom vyhasily kresansk ivot tam, kde predtm prekvitala
kresansk kultra. Sahovanie nrodov malo za nsledok pln
rozvrat socilny, hospodrsky aprirodzene aj kultrny.
A predsa bolo by nespravodliv neuzna vznam i tejto
peridy. Predovetkm nemono poveda, e by teologick veda
v tejto peride vbec nebola pokroila a e v VIII. storo
nachdzala sa na tom stupni, na ak ju vyniesla predol
perida. Hoci nevykazuje vea pvodnho, jednako systematicky
spracovala bohat dedistvo predkov, sprstupnila ho neskorej
scholastike a mierne ho vyrovnvala. Rozhodnutie snemu
efezskho a chalcedonskho v tejto peride stalo sa zrejmejm
a odvodnenejm. Niektor hlbok a na prv pohad

+253
neprijaten mylienky sv. Augustna o milosti staly sa v tejto
peride prstupnejmi a naly porozumenie v Cirkvi a u
veriacich. V uen o sviatostiach (transsubstancicia, Sviatos
Oltrna ako obeta, disciplna poknia, posledn pomazanie,
sviatos manelstva), ooistci, octe P. Mrie asvtch, octe
relikvi a obrazov mono kontatova na konci tejto peridy
urit vvoj, vyrovnanie a ustlenos. Pre depositum fidei je
poloen iria evidencia.
Druhm kladom tejto peridy je vzrastajce porozumenie pre
aristotelizmus, najm o sa tka dialektickej metdy.
Aristotelizmus pomaly zskava prevahu nad platonizmom, ktor
mal vedce postavenie vminulosti.
Spisovatelia tej doby zva sa uspokojili sbieranm
a usporadvanm toho, o naprodukovala predol perida na
literrnom poli. Charakteristick s katnov komentre, t. j. sbierky
biblickch textovch vkladov rozlinch spisovateov ako by
spojen v reaz. Vznamn s florilegie, t. j. prejavy dvnejch
filozofov acirkevnch Otcov ojednotlivch pravdch viery.
Polemika tejto peridy nedosahuje vku peridy predolej,
no jednako m vzcnych predstaviteov. Leoncius spene bojuje
proti nestorianizmu a monofyzitizmu, Sofronius z Jeruzalema
proti monoteletizmu. Na Zpade Fulgenc z Ruspe je skvelm
obhajcom katolckeho uenia proti arianizmu
a semipelagianizmu. V dogmatike vynikaj Pseudo-Areopagita,
pekulatvne zaloen Boetius anadovetko Jn Damask.
Na biblickom poli konaj tvoriv prcu Amonius
Alexandrijsk, Kasiodor aProkop zGazy, otec katn. Vasketike
s originlni Jn Klimakus asv. Benedikt. Gregor Vek poloil
zklady pastorlnej teologie. Cirkevn pozia tohto obdobia
zaznauje proti predolej peride v rozbeh, a to vmi na
Vchode ako na Zpade.

+254
 I. AS
SPISOVATELIA GRCKI

Pseudo-Dionz Areopagita.
Pod menom Dionza Areopagitu, iaka sv. Pavla (Sk. ap. 17,
34) a neskorieho atnskeho biskupa, zachovalo sa niekoko
spisov teologicko-mystickho obsahu, stojacich celkove na pde
cirkevnho uenia, iba v kristologii blzkych monofyzitickm
nhadom. Vidie v nich prbuznos s ideami novoplatonickej
nuky. Autor spomna okrem toho ete 7 spisov (Zklady
teologie, Boie hymny, Symbolick teologia, O dui, O veciach
porozumitench a symbolickch, O starozkonnej hierarchii
a O spravodlivom sde boom), ktor alebo vbec neboly ani
napsan, alebo sa nezachovaly. Ostaly iba 4 teologick vahy,
venovan kazovi Timotejovi, ato: De divinis nominibus, De mystica
theologia, De coelesti hierarchia, De ecclesiastica hierarchia a10 listov.
Pod menom Dionza Areopagitu uveden spisy prv raz sa
spomnaj r. 533 v Carihrade, kde monofyziti v nboenskom
rozhovore s katolkmi odvolvali sa na ne, ako na apotolsk.
Katolci ich odmietli ako apokryfn. No napriek tomuto zisteniu
sv. Maximus Vyznava (662), Gregor Vek a ppe Martin si
ich vemi vili acitovali ako spisy Dionzove. Skotus Eriugena
ich preloil v IX. storo do latininy. Sv. Tom Akvinsk,
Bonaventra a vbec stredovek pokladal ich za prvotriedne
patristick diela.
V renesannej dobe znova nastaly pochybnosti o ich
autenticite. V XIX. storo sa vyvinula ostr kontroverzia o ich
pvodnosti; km opt Darboy (1845) ich hjil ako diela
Areopagitu, v Nemecku Hipler, jezuita Stiglmayr a Koch
definitvne dokzali ich apokryfnos.
Spisy pochdzaj zdoby medzi r. 480 a530. Autor toti bol
iakom Proklovm (485) atemer doslovne cituje jeho dielo De

+255
malorum subsistentia vo svojom spise De divinis nominibus. (Div.
nom. 3, 18.) Poznal u obyaj spieva v omi Kredo, o bolo
zaveden vAntiochii r. 476. Tieto spisy sa cituj u vCarihrade
r. 533. Skrsly teda medzi r. 480530.
Autor il pravdepodobne vSrii, bol mnchom aneskorie asi
biskupom. Jeho myslom bolo postavi novoplatonick filozofiu
do sluieb kresanstva. A aby svojim zmerom dodal viu
vhu, pouil fikciu vtejto dobe nie zriedkav avystpil pod
menom Dionza Areopagitu. V nuke novoplatonizmu sa
dokonale vyznal adobre poznal jej literatru. Systematicky chcel
poda cel uenie vo forme pekulatvnej. Povauj ho za
scholastika patristickej ry. Jeho re je miestami nejasn a vety
strojen.
Spisy: V13 kapitolch diela De divinis nominibus vysvetuje vo sv.
Psme sa vyskytujce men o Bohu, ktor oznauj rozlin
vlastnosti boie (dobrota, svetlo, krsa, lska, mdros, pravda,
prvo, moc, svtos, pokoj, jeden, kr at.).
De mystica theologia rozprva o nepochopitenosti Boha
aonevyslovitenosti boej. Nadsmyslov veci poznme tak, ke
z vlastnost viditench vec (ivot, mdros, hnev) vylime to,
o je vnich nedokonalho.
De coelesti hierarchia podva nuku o duchovnom svete. Autor
rozoznva vduchovnom svete tri triedy, kad stroma stupami,
spolu teda dev chrov anjelskch, ako to u naznauje iCyril
Jeruzalemsk. Najvyie chry slia vlune Bohu (serafni,
cherubni atrnovia). Stredn chry (panstv, moci amocnosti)
slia celmu stvoreniu a najniie chry len uom, a to
knieat dobru celho loveenstva, archanjeli jednotlivm
nrodom aanjeli ako strcovia jednotlivm uom.
De ecclesiastica hierarchia u oCirkvi na zemi. Ona je obrazom
anjelskho sveta a m tri triedy: 1. tri svtenia, ktor udeuj
milos (krst, Eucharistia a posl. pomazanie); 2. troch svtiacich

+256
(biskup, kaz a diakon); 3. troch posvtench, t. j. tch, ktor
maj by veden kdokonalosti (katechumeni, veriaci amnsi).
V listoch hovor o dogmatickch a praktickch otzkach;
adresovan s apotolom aich iakom.
Uenie. Pseudo-Dionz ponma Boha poda novoplatonickej
filozofie ako Jedno (), z ktorho vetko vychdza a ku
ktormu sa vetko vracia. Cel stvoren svet je velik rebrk,
gradcia; na kadom stupni sa prejavuje boia dobrota a iari
boia mdros. Tri najvyie anjelsk chry siahaj a po
temnoty, obkuujce Boha. Cirkevn hierarchia sa poj
knajniiemu stupu anjelov. Posledn le boieho svetla iaria
do neivho tvorstva. Pseudo-Dionzovo uenie o anjeloch
teolgia neskorie prijala v celom obsahu. Anjeli s ist
duchovia, zadelen do 9 chrov.
V kristologii prv raz uva vrazu bohoudsk innos
( = operationes deiviriles). Aj vraz
hierarchia on uviedol do teologickej terminologie.
Obrne podva nuku o troch prvch sviatostiach. Sviatos
Oltrna je sviatos sviatost, od ktorej maj ostatn sviatosti
svoju moc. Obrady troch sviatost a obrady ome svtej
podrobne opisuje.
O sviatosti poknia sa domnieva podobne ako Origenes
e hrieni kazi nemu sprostredkova milos boiu inmu. (Ep.
8, 2.) Tu bada prbuznos suenm donatistov.
Nuku eschatologie podva sprvne. Napokon (De eccl. hier.)
opisuje pohrebn obrady a vysvetuje ich. Poda jeho opisu
mtvolu kaza vystavovali pred oltrom, mtvolu mncha alaika
v presbytriu. Biskup a vetci prtomn pobozkali mtvolu
abiskup ju polial svtm olejom. Modlitbami aobradmi zomrel
mal dosta lepie miesto na druhom svete, ako mal tu na zemi.
Pseudo-Dionz mal vek vplyv na teologov, najm
vstredoveku.

+257
 LITERATRA: SBIERKA: Migne, P. P. Gr. 3-4.
PREKLADY: Bardenhewer, Bibl. d. Kirchenvt. 1911.
TDIE: Durentel. St. Thomas et le Pseudo-Denys, Paris 1919. Weertz,
Die Gotteslehre des Pseudo-Dionysius Areopagita und ihre Einwirkung auf Thomas von
Aquin, Kln 1908. Horn, Amour et extase daprs Denys lAropagita, Revue d
Asctique et de Mystique, 1925.

+258
 KRESANSK RTORSK KOLA VGAZE

Prokop aAeneas.
Kresansk koly v Alexandrii, Antiochii a Cezarei vznikly
z katechetickch kl; pestovala sa v nich teologick veda.
Svetskej vede na kresanskom zklade slila rtorsk kola
v Gaze, june od Jeruzalema. V nej sa spojila svetsk veda
s teologickou. Najvynikajcejmi predstavitemi tejto koly boli
cirkevn spisovatelia. Tam vznikly prv katny, tam sa
sstreovaly duchovn plody minulosti a tak sa tvorily zklady
scholastiky.
Najslvnejm uiteom tejto koly bol Prokop. il asi vr. 465
528. Vznamnm sa stal svojimi exegetickmi prcami, ktor s,
pravda, len ziastky originlne; zva s to usporiadan sbierky
vkladov textu sv. Psma od rozlinch cirkevnch Otcov
a spisovateov. Ke sa mienky sv. Otcov shodovaly, uviedol len
jednho z nich, in uvdzal viacerch a doslovne citoval ich
vklady. Tak vznikly katny, ktorch otcom je Prokop.
Prokop napsal katny k 8 knihm Starho zkona
(Oktateuch), ktor vydal aj v kratej, vatkovej forme. alej
mme od neho katny k Izaiovi, scholiony ku knihm krov
a k dvom knihm Paralipomena. Komentr ku knihe Piese
piesn je sbierkou mienok Gregora Nysanskho, Didyma,
Origena aFilna. Od Prokopa sa zachovalo aj 104 listov. S to
tlove skvel produkty rtorskho umenia; pre svoj skromn
rz nemaj vekho vznamu.
Prokopovm rovesnkom bol Aeneas, od ktorho mme 25
formou dokonalch listov a dialog Theophrastus. Dialog je
rozhovorom medzi platonickm a kresanskm filozofom,
v ktorom ustupuje platonick a origenistick nuka o dui
a zmtvychvstan pred uenm kresanskm. V stredoveku dielo
sa teilo vekej autorite.

+259
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. G.. sv. 85, 87.

+260
 Cisr Justinin ajeho rovesnci.
Cisr Justinin sa osvedil za svojho skoro 40-ronho
panovania (527565) ako mdry zkonodarca (Codex
Justinianus), smel podnikate (carihradsk kostol sv. Mdrosti)
a bsnik. Ale vynikal aj ako teolog. Za svoju najviu lohu
pokladal zabezpei jednotu viery a zaisti v Cirkvi poriadok
a pokoj. Preto celou rozhodnosou ke aj nie vdy
primeranmi prostriedkami vystupoval proti bludrom,
sosadzoval biskupov, vydval dekrty tkajce sa viery, ktor
hlboko zasahovaly do cirkevnho ivota. Bol dkladne vykolen;
preto sa aj sm dokonale vyznal v teologickch otzkach.
Vydvajc svoje dekrty, radil sa s vynikajcimi teologmi.
Dekrty s o do pravovernosti bezchybn a 5. veobecn
cirkevn snem shlasil snimi.
Spisy Justininove:
a) Dekrt proti Severinom z r. 536, v ktorom potvrdil
kliatbu nad monofyzitizmom, ktor vyniesla carihradsk
synoda;
b) Dekrt proti Origenovi, v ktorom doslovne cituje z diela
Origenovho myln uenia apodvracia ich;
c) Dekrt proti monofyzitom, v ktorom podvracia Nestoria
aEutycha na zklade sv. Psma adiel Cyrila Alexandrijskho.
alie dekrty sa tkaj hlavne Teodora z Mopsvestia
a nestorianizmu. Z Justininovej korepondencie s ppemi
ostalo 13 listov. V sbierke Novellae s poetn dekrty,
tkajce sa rozlinch cirkevno-prvnych otzok.
Leontius Byzantsk je vznamn polemik, ba najv teolog
grckej cirkvi na poiatku VI. storoia. Narodil sa okolo r. 485
v Carihrade. U od mladi javil vek zujem o dogmatick
otzky. Roku 521 odiiel do kltora v Novej Laure pri
Jeruzaleme. astejie prichdzal do Carihradu anajrozhodnejie

+261
sa zastval katolckeho uenia proti monofyzitizmu
anestorianizmu. Zomrel vCarihrade okolo r. 543.
Leontius sa pripojil k Aristotelovej filozofii, preo ho asto
oznauj za prvho scholastika. V kristologii nasledoval Cyrila
Alexandrijskho.
Spisy: Vdiele Tri knihy proti nestorinom aeutychinom podvracia
nestorianizmus, blud aftartodoktov a bludy Teodora
z Mopsvestia. Z ostatnch spisov vlastne iastok diela
Scholion uvdzame De sectis, v ktorom hovor
o najdleitejch sektch V. a VI. storoia, Adversus Nestorianos
a Contra Monophysitas; zd sa, e jemu patr i spis Adversus fraudes
Apollinaristarum.
Vychdzajc zo spolonho predpokladu, e udsk
prirodzenos neme jestvova, ak nie je osobou, nestorini
amonofyziti uzatvrali, e vKristovi s dve prirodzenosti atak
i dve osoby, resp., ako to przvukovali monofyziti, jedna osoba,
a preto aj jedna prirodzenos. Leontius opierajc sa
o Aristotela dokazuje, e k pojmu osoby nepatr len
individualizovan prirodzenos, ale i samostatn existencia.
Kristus m prav udsk prirodzenos, hoci ona nem vlastnej
subsistencie; ako subsistenda je v Kristovi pre udsk
prirodzenos osoba bosk. Leontius poukazuje na udsk telo
ako na individulnu substanciu, majcu svoju subsistenciu
v osobe due. Leontius uviedol do teologie i pojem a uenie
o; prevzal bo zneoplatonickej filozofie.
Onastarius, mnch a od r. 559 patriarcha antiochijsk, bol
teologicky vemi dkladne vzdelan aviedol svt ivot. Vzoprel
sa jednmu ediktu cisra Justinina, a preto musel ods do
vyhnanstva, zktorho sa vrtil len na prmluvu Gregora Vekho
r. 595. Zomrel r. 599.
Vo vyhnanstve napsal 25 diel, zktorch sa mloo zachovalo.
Mme od neho aj 5 re alebo skr dlhch trakttov o boej

+262
podstate, vtelen, pasibilite a o vzkriesen Kristovom. Napsal aj
Krtky vklad pravej viery vo forme otzok aodpoved.
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. G. sv. 86, 89.

+263
 ivotopisci, askti absnici.
Cyril zo Skytopolisu v Galii, mnch, zaumienil si sostavi
ivotopisy svtch mnchov apustovnkov vPalestne. Nevedie,
i pln uskutonil. Znme s od neho len ivotopisy sv.
Euthymia (558), opta Sbu (532), sv. Jna Pustovnka (558),
opta Cyriaka (556), sv. Teodzia (529) asv. Theogmia (522).
Tieto ivotopisy nm umouj nahliadnu do ivota mnchov
v Palestne v V. a VI. storo a verne opisuj cirkevn pomery
vJeruzaleme.
Jn Moschus, mnch kltora vJeruzaleme, zomrel okolo r. 600.
Sprevdzan svojm iakom Sofroniom cestoval po Srii, Egypte
aTaliansku. Svoje sksenosti opsal vdiele Pratum spirituale, ktor
venoval Sofroniovi. Hovor v om asi o 300 ivotnch
a zzranch udalostiach. Spolu so Sofroniom sostavil ivotopis
sv. Jna Almunka, patriarchu alexandrijskho (619).
Z asktov vynik najm sv. Jn Klimakus, nazvan tak poda
svojho hlavnho diela Bol mnchom aoptom vkltore
sinajskom. Zomrel okolo r. 600.
V diele kla dva v 30 stupoch pokyny
k dokonalmu ivotu analogicky poda 30 rokov Spasiteovho
ivota pred jeho verejnm inkovanm. Rad, ako sa zriec
sveta, premc nruivosti avies nostn ivot. Vinom svojom
diele nakreslil obraz dokonalho predstavenho kltora.
Dorotheus, opt v Palestne zaiatkom VII. storoia. V spise
Doctrinae podva nuku onajpotrebnejch mnskych nostiach.
Vlistoch uvdza rozlin spsoby na zdolanie pokuenia.
Antiochus, mnch vkltore sv. Sbu, napsal r. 614 Pandekty sv.
Psma, morlno-asketick ryvky s osobitnm zreteom na ivot
kazsk arehon.
Bsnici: Romanus, slvny bsnik, skladate hymien na poiatku
VI. storoia, napsal vraj 1000 hymien, z ktorch sa zachovalo

+264
len 80. Jeho hymny spievali pri bohoslubch; neskorie boly
nahraden udovm spevom.
Sergius z Carihradu skladal marinske hymny, medzi nimi aj
prekrsny chvlospev Matky Boej, nazvan grckou cirkvou
, ktor sa spieva stojaky, podobne ako v zpadnej
Cirkvi Te Deum.
Sergiovm rovesnkom bol Juraj z Pizidie, diakon a strca
klenotov v carihradskej katedrle. Okrem viacerch profnnych
bsn napsal v hexametroch bse o stvoren sveta, v ktorej
veleb boiu mdros, prejavujcu sa v stvoreniach. Sloil aj
bse omrnivosti sveta ahymnu na Nanebevstpenie Pna.
Ondrej z Krty narodil sa v Damaku; bol patriarchom
palestnskym a neskorie arcibiskupom na Krte ( okolo 720).
Zanechal 21 obsanch kzn a vea bsn. Zapoal nov
peridu v grckom cirkevnom bsnictve tm, e uviedol t. zv.
knony (kompozcia viacverovch d). Slvny je jeho Vek
knon kajca piese, pozostvajca z 250 sloh, ktor sa
spieval vofciu vo vekom pste.
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. G. sv. 87.

+265
 Odporcovia monoteletizmu.
Sofronius. Bol iakom Jna Moscha. Teologiu vytudoval
v Teodziovom kltore v Jeruzaleme. Svojho uitea Jna
Moscha sprevdzal na ceste po Taliansku. Ke r. 620 Moschus
vRme zomrel, vrtil sa Sofronius spozostatkami svojho uitea
do Jeruzalema. Roku 634 sa stal patriarchom v Jeruzaleme.
Zomrel r. 638 nepreijc zaujatie Jeruzalema Arabmi. Jeho
spisy svedia odkladnej teologickej vzdelanosti, ostrej dialektike
aobsnickom nadan. Bol oddanm ctiteom Matky Boej.
Vznamn je jeho synodlny list, ktor rozoslal po svojej
vobe za patriarchu vetkm patriarchom, biskupom, vlde
a ppeovi. List obsahuje Sofroniovo vierovyznanie, zatracuje
monofyzitizmus amonoteletizmus. Na cirkevn sviatky napsal 9
kzn, ktor vynikaj dogmatickm obsahom a renckym
vzletom. Dleitm spisom proti monoteletom s Florilegie,
obsahujce poetn dkazy o dvoch energich v Kristovi. 23
anakreontskch d prejavuj primn autorovu zbonos.
Maximus pre mnoh utrpenia v boji proti monoteletom
zvan Vyznava narodil sa r. 580 zdobrej carihradskej rodiny.
Po dkladnch tdich stal sa tajomnkom na cisrskom dvore.
Okolo r. 630 opustil svetsk ivot a stal sa mnchom, neskorie
optom kltora v Chrysopolise (Skutari). Po smrti Sofroniovej
bol najodhodlanejm odporcom monoteletizmu. Odiiel na
Zpad ar. 645 mal vKartgu slvnu diputu smonoteletistami,
najm sbvalm carihradskm patriarchom Pyrhom. Pyrhus bol
podvrten a vzdal sa bludu. Maximus potom odiiel do Rma
a zastnil sa na laternskej synode r. 649, na ktorej ppe
Martin I. zavrhol monoteletizmus adva cisrske edikty (Ekthesis
a Typus). Potom dal cisr Kontans II. ppea a jeho radcu
Maxima v okovch privies do Carihradu a zaviedol proti nim
proces. Sd skonil pre obidvoch vyhnanstvom. Ppe Martin I.
zomrel na Kryme; Maxima poslali do Trcie. Ke ani tam

+266
neprestal hji ortodoxn vieru, znova ho postavili pred sd
vCarihrade. Ale vetky pokusy odvrti ho od pravej viery boly
mme. Vyrezali mu jazyk a s dokalienmi rukami a nohami
poslali ho znova do vyhnanstva na pobreie ierneho mora, kde
roku 662 zomrel.
Maximus, hoci mal ivot pln trap, predsa bol inn aj ako
spisovate. Je najvm dogmatikom a najhlbm mystikom
grckej cirkvi. o do vznamu pre grcku cirkevn vedu
porovnvaj ho sosv. Tomom Akvinskm. Maximove diputy
svedia o dokonalej zbehlosti v teologickej vede, o dkladnom
poznan svtch Otcov a o bystrej dialektike. Bol aj vekm
asktom aexegtom.
Z mnohch diel Maximovch okrem spomenutch dipt
najvznamnejie s Quaestiones a Responsiones, vysvetujce ak
miesta sv. Psma. V nich had Maximus alegorick smysel.
Najobrnejm jeho dielom je De variis scripturae quaestionibus ac
dubiis, kde podva rozbor 65 akch miest sv. Psma. Napsal aj
traktty o Najsv. Trojici, o osobe Kristovej, o dvoch
prirodzenostiach a vach v Kristovi a o primte rmskeho
biskupa. Spis Liber asceticus, napsan vo forme dialgu, hovor
oduevnom ivote. Mystagogia je mystick vysvetlenie bohosluby
a jej obradov. Maximus psal aj krtke sentencie o rozmanitch
dogmatickch a morlnych otzkach (Capita de caritate, Alia
capita). V nich obyajne cituje vhodn, priliehav miesto zo sv.
Psma, cirkevnch Otcov, alebo profnnych spisovateov. Sbierka
45 listov obsahuje zva veci osobnho rzu; ale vzahuj sa aj
na teologick spory tej doby.
Teologick nzory Maximove nie s systematicky spracovan;
s roztrasen po jednotlivch spisoch. Stredobodom svetovch
dejn hovor Maximus je vtelenie Syna Boieho. Dejiny
udstva pred Kristom boly prpravou na vtelenie a dejiny po
Kristovi s ustavinm procesom zbonenia loveka na zklade
vtelenia. To vyadovalo, aby Kristus (bol opravdivm Bohom
a opravdivm lovekom s dvoma vami a dvoma innosami.
+267
pln jasnos vniesol Maximus do tejto otzky tm, e
rozoznval chcenie ( ) atak chcenie (
). Prv patr prirodzenosti, druh je vecou osoby.
Anastz Sinajsk, kaz aopt kltora sinajskho, asto opal
svoj kltor, aby sa zastnil na kristologickch bojoch apostavil
sa za ortodoxn vieru. Pre svoju horlivos nazvali ho novm
Mojiom. Rok jeho smrti je neznmy; ale r. 700 ete istotne il.
Vetky jeho spisy nie s ete preskman a uverejnen. Z jeho
diel vynikaj tri: Viae dux, nvod na obhajobu viery proti
bludom, najm proti monofyzitizmu; Interrogationes et responsiones,
podvaj rozbor rozlinch teologickch otzok; 12 knh
Anagogicae contemplationes in hexaemeron, obsahuj vklad stvorenia
sveta.
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. G. sv. 98, 90, 91.
TDIE: Staubinger, Die Christologie des hl. Maximus Confessor, Bonn 1926.
Dewreesse, La vie de St. Maxime, Analecta Bollandiana, 1928.

+268
 Sv. Jn Damasky.
Sv. Jn narodil sa vDamasku asi r. 675 zkresanskej rodiny.
Po otcovi zdedil ttny rad, hlavn dozor nad daami v Srii.
Vzdelal sa u mncha Kosmasa, ktorho Jnov otec vykpil
zo saracnskeho zajatia a ho adoptoval. Za ist as bol inn
v ttnom rade. U tu sa venoval literatre a hjil uctievanie
obrazov. Asi r. 720 vzdal sa svojho radu a utiahol sa spolu
sKosmasom do kltora sv. Sbu pri Jeruzaleme. Dal sa vysvti
za kaza a venoval sa vlune askze a tdiu. Zomrel
pravdepodobne r. 749. Rok 754 urite nepreil, lebo v tomto
roku sdila ho ikonoklastick synoda ako mtveho. VII.
veobecn cirkevn snem r. 787 vzdal mu vek poctu ako
obhajcovi uctievania obrazov. R. 1890 Cirkev rmska mu udelila
titul cirkevnho uitea.
Sv. Jn Damask dstojne uzaviera dlh rad grckych
cirkevnch Otcov. Je vistom smysle prvm aposlednm vekm
dogmatikom grckej cirkvi. Prvm, lebo systematicky sosbieral
vcelok to, o uili Otcovia ana om sa usniesly cirkevn snemy;
poslednm, lebo vieho dogmatika po om grcka cirkev
nemala a jeho dogmatika je aj dnes klasickou prrukou
dogmatiky na Vchode. Nebol originlny, len usilovne sosbieral
pevn vsledky minulosti, priom sa najviac pridriaval sv.
Gregora Nazianzskho. Vposlednom vekom dogmatickom boji
na Vchode vystpil rzne a odhodlane za uctievanie obrazov
a tto svoju lohu mohol tm spenejie vykonva, e il
vkraji, kam nesiahala cisrova prvomoc. Iako bsnik zskal si
nemal slvu na Vchode spolu sKosmasom.
Jeho spisy sa delia na dogmatick, polemick, exegetick,
homlie absne.
Najhlavnejm dogmatickm dielom sv. Jna je
Prame vedomosti; vzniklo po r. 742 a venovan je
Kosmasovi. Pozostva z3 iastok. 1. Dialektika obsahuje zva

+269
Aristotelovu ontologiu. 2. Dejiny herz s spracovan zva
poda Epifna a len v opisovan islamu a obrazoborstva s
pvodn. Tretia a hlavn as De fide orthodoxa vyklad nuku
oBohu trojjedinom, ostvoren sveta viditenho aneviditenho,
o stvoren loveka, o Vtelen, o sviatostiach a poslednch
veciach.
Autor uvdza len tie nuky, ktor boly predmetom
teologickch sporov. Dielo je teda nepln, jednako je cennou
teologicko-vedeckou encyklopdiou. Dkazy erp zosv. Psma,
ztradcie arozumu.
K Jnovm menm dogmatickm dielam patr traktt
o Trisagiu, v ktorom dokazuje, e trisagion Svt Boe, svt
Siln, svt Nesmrten, zmiluj sa nad nami sa vzahuje na tri
bosk osoby, nielen na Syna. Spis De sancta Trinitate obrnejie
hovor ioVtelen apanenstve Matky Boej.
Polemick spisy. Najvznamnejie z nich s tri apologie proti
obrazoborcom, psan medzi r. 728 a732. Vnich dokazuje, e cisr
prekroil svoju prvomoc, ke vydval dogmatick edikty a e
stanovisko neomylnej Cirkvi je sprvne, ke sa star ouctievanie
obrazov. Jeho uenie v jadre je toto: Jedine Bohu sa klaniame,
svtch a ich obrazy len uctievame a cta obrazov je nm
oson. Svoje vvody dokazuje zo svtch Otcov. Jeho alie
polemick spisy s namieren proti nestorianizmu,
manicheistom, monofyzitom amohamednom.
Exegetick spisy. Sacra Parallela v troch knihch, najobjemnejie
dielo autorovo. Vprvch dvoch knihch s abecedne sosbieran
citty zosv. Psma asv. Otcov na rozlin dogmatick amorlne
nmety. Tvoria teda bohat teologick repertorium. V tretej
knihe autor postavil na jednu stranu nosti, na druh neprvosti
aparalelne ich opisuje. Odtia nzov diela Parallela. Zachoval sa
komentr k listom sv. Pavla s vatkami z diel sv. Jna
Zlatosteho, Teodoreta Cyrskho aCyrila Alexandrijskho.

+270
 Homlie a bsne. Homlie s zva o Matke Boej. V jednej
znich uvdza star tradciu, e Panna Mria zomrela na Sione
uprostred vetkch apotolov. Jej telo bolo pochovan vzhrade
Getsemanskej, ale hne bolo vzat do nebies. Hymny sa
vzahuj na sviatky Pna, alej na sv. Petra, Bazila a Jna
Zlatosteho.
Historick romn Vita Barlaam et Josaphat opisuje vazstvo
kresanstva a mnstva nad budhizmom. Spis pripisovali sv.
Jnovi, ale pochdza od neznmeho mncha zkltora sv. Sbu
zpoiatku VII. storoia.
Uenie. Knihy deuteroknonick cituje ako knonick, ale
nechce ich pripota kuknonu. (De fide orth. 4, 17.) Popri sv.
Psme za prame viery uznva tradciu. Z tradcie sa uviedlo
trojnsobn ponorenie pri krste, uctievanie sv. Kra, modlitba
tvrou kvchodu. (Imag. 1, 23.)
Jedine Bohu patr klaanie sa (proskynesis a latria), Matke
Boej len proskynesis. Matka Boia bola i s telom vzat do
nebies a svt s vyvolen priatelia bo (Imag. 3, 41.) Ako
Leontius ion u, e udsk prirodzenos Kristova mala vSlove
svoju subsistenciu. (Dial. 44.) ODuchu Svtom u, e vychdza
z Otca skrze Syna, me by pomenovan Duchom Otca
a Syna, ale popiera, e by vychdzal i zo Syna a z Neho ako
z Otca mal svoju subsistenciu. (De fide orth. I, 7.) Pri
rozhodovan udskej slobodnej vle nie Boh, ale lovek m
iniciatvu. (Cont. Manich., 78.) Pekeln ohe nepoklad za
materilny. (De fide orth. 4, 27.)
O Cirkvi przvukuje, e je nezvisl od svetskej moci. Je to
spolonos monarchick. Len monarchia zaruuje v spolonosti
pokoj, poriadok apokrok; polyarchia vedie kvojne, roztrieteniu
ak anarchii. To plat nielen osprve diecz, le aj osprve celej
Cirkvi. Sv. Peter ajeho nstupci dostali moc nad celou Cirkvou.
(Hom. in Transf. 2, 6.) Nstupci sv. Petra maj by vRme. Im

+271
s podriaden vetci biskupi aj patriarchovia. (Hom. i. Trans. 2,
16.)
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. G. 94-96.
TDIE: Ermoni, St. Jean Damascne, Paris 1904. Bacha, Biographie de
st. Jean Damascne, Harisa 1912. Bilz, Die Trinittslehre des hl. Joannes von
Damaskus, mit besonderer Bercksichtigung des Verhltnisses der griechischen zur
lateinischen Auffassungsweise des Geheimnisses, Paderborn 1909. Simonin: Sv. Jn
Damask. Na hlubinu 1930.

+272
 II. AS
LATINSK SPISOVATELIA

+273
 HLAVA I.
Semipelagini aprotisemipelagini.
Faustus z Reji pochdzal z Britnie. Za mladi dostal sa do
kltora lerinskho astal sa aj jeho optom. Neskorie ho zvolili
za biskupa vReji (Riez) vProvenci. Gtsky kr Eurich ho poslal
ako odporcu arianizmu do vyhnanstva. Zomrel koncom V.
storoia.
Faustus patril medzi najslvnejch muov svojej doby vjunej
Galii. Bojoval proti arianizmu, macedonianizmu, nestorianizmu,
eutychianizmu a proti pelagianizmu. Do teologickch hdok
zasahoval rozhodujcim slovom. Bol vak zstancom
semipelagianizmu, apreto cel Cirkev ho nikdy neuctievala ako
svtho. Vjeho diecze podnes slvia jeho sviatok.
V diele De gratia Dei et humanae mentis libero arbitrio (2 knihy)
vyvracia z poverenia galskch biskupov pelagianizmus
a absoltnu predestinciu; dopustil sa v om bludov
semipelaginskych a prijal ich nhady. Faustovi patr aj spis De
spiritu sancto, ktor za ist as pripisovali rmskemu diakonovi
Paschasiovi. 10 listov je zva obsahu dogmatickho. Vjednom
z nich hovor, e stvoren duchovia maj urit hmotnos, lebo
s viazan kpriestoru.
Uil podobne ako Kasin e nklonnos kviere (initium
fidei) atba po krste nepochdzaj zmilosti, le zvle loveka.
Augustnovu nuku opredestincii rozhodne popieral.
Salvin. Narodil sa koncom IV. storoia pravdepodobne
v Trevri. Oenil sa s pohankou, ktor neskorie priviedol
ku kresanstvu. Okolo r. 430 utiahol sa do kltora lerinskho,
stal sa kazom azaoberal sa spisovateskou innosou. Neskorie
opustil kltor ausadil sa vMarseille, kde okolo r. 480 izomrel.
Z mnohch spisov, ktor sa mu pripisuj, ostaly len dve diela
a 9 listov. Hlavn dielo je De gubernatione Dei alebo De praesenti
judicio, vktorom sce rozvlne, ale svekou elokvenciou opisuje
+274
mravn padok rmskej re v V. storo. Hovor, e nsledkom
mravnho padku je aj politick padok re. Zo sv. Psma
a z filozofie dokazuje Prozretenos boiu, o ktorej existencii
vseniach za sahovania nrodov asto sa pochybovalo. Druh
jeho dielo Ad ecclesiam alebo Adversus avaritiam v 4 knihch vylo
anonymne pod menom Timoteus. V om biuje hlavn chybu
poprednch ud tej doby lakomstvo a vyzva ich
kdobroinnosti; iada, aby najm bohat duchovn zanechali po
smrti svoje majetky Cirkvi, ktor sa m stara o chudobnch.
Salvinove listy s zva obsahu skromnho.
PREKLAD: O en Bom vKD. 1917-1918.

Gennadius. O ivote tohto vznamnho literrneho historika

vieme vemi mlo. Bol kazom v Marseille, zomrel asi r. 494.
Ako sa sm priznva, psal vea proti bludom nestorinskym,
monofyzitickm a pelaginslkym. Jeho teologick nhady s
ist, niet v nich semipelagianizmu. Zo spisov tohto druhu
neostalo vak celkom ni. Mme len krtky spis o cirkevnch
dogmch avznamn dielo De viris illustribus, pokraovanie diela
Hieronymovho, ktor m podobn nzov. Rozprva v om
o100 cirkevnch spisovateoch, ponc Hieronymom akoniac
sebou.
Sv. Avit, biskup viennesk (asi 490-520). Teil sa vekej autorite
u burgundskch krov a usiloval sa uvies kresanstvo
vnovozaloenej krajine aupravi jej zky vzah krmskej stolici.
Preto vydriaval synody, bojoval proti arianizmu, nestorianizmu
aeutychianizmu. Vek slvu si zskal iako bsnik.
Okrem mench zlomkov z jeho polemickch diel proti
rozlinm kristologickm bludom mme od neho dielo Libelli de
spiritualis historiae gestis v 5 knihch. Bsnickm vzletom opisuje
vhexametroch stvorenie sveta, padok do hriechu, potopu sveta
aprechod cez erven more. Vspise De consolatoria castitatis laude,
psanom svojej sestre Fuscine, zvelebuje panenstvo. Mme od
neho aj dve homlie a asi 100 listov, psanch panovnkom

+275
avznamnm osobnostiam tej doby. Listy maj vek historick
vznam.
Czar Areltsky. Bol mnchom v kltore lerinskom, neskorie
optom ar. 502 arcibiskupom areltskym. Za svojho 40-ronho
arcibiskupskho inkovania vea pracoval na zdokonalen
cirkevnej disciplny a na reforme bohosluby. Roku 529
vydriaval vznamn cirkevn snem arausicanum
II. (Orange), ktor definitvne odsdil blud, semipelaginov.
Czar vynikal najm na poli udovho renctva.
Mme od neho asi 150 re rozmanitho obsahu; dve rehon
reguly pre muskch a ensk a zve, uren pre svojho
nstupcu, vktorej mu prikazuje, aby sa staral okltory aaby sa
sprval ako lskav arcipastier voi veriacim.
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. l. sv. 58. Corp. Script. e. lat. 21.

+276
 HLAVA II.
Africk spisovatelia.
V V. a VI. storo cirkevn pomery v Afrike boly pre
prenasledovanie katolkov vandalskmi panovnkmi vemi
neprajn psomnctvu. o sa vtej dobe napsalo, vetko m rz
polemick. Prenasledovania katolkov opisuje Viktor z Vity
v dvoch knihch, kde shruje cenn historick daje z asu
panovania krov Genzericha a Hunericha. Na konci diela
podva ivotopis 7 mnchov, ktor r. 483 podstpili muencku
smr v Kartgu. Katolcki biskupi museli zva ods do
vyhnanstva alen odtia bojovali psomne proti arianizmu. Biskup
Vigil z Tapsu, vemi zbehl vo sv. Psme, musel sa zdriava
vCarihrade atam uverejoval svoje spisy proti arinom (okolo r.
520). Bsnik Drakoncius, pravotr v Kartgu, bol uvznen pre
svoju pravovernos. Zo alra chcel presvedi kra
Gunthamunda a poslal mu dve bsne napsan v hexametroch
(Satisfactio a Laudes Dei), v ktorch v krtkosti podva uenie
katolkov. Fulgenc z Ruspe bol najsmelm odporcom arianizmu;
obhajoval uenie sv. Augustna o milosti proti semipelaginom.
Narodil sa r. 468 v Kartgu zo sentorskej rodiny, ktor vemi
mnoho trpela za vandalskho prenasledovania. Dostalo sa mu
dobrej vchovy a dkladnho vzdelania. Stal sa mnchom
a optom a r. 507 biskupom v Ruspe. Dva razy musel opusti
svoju dieczu a s do vyhnanstva na Sardniu. Len r. 523 sa
natrvalo vrtil a spene inkoval medzi svojimi veriacimi do
svojej smrti (533).
Fulgenc je najvznamnejm teologom svojej doby. Dkladne
rozober najaie teologick otzky. Najviu as jeho
spisovateskej innosti zabral boj proti arianizmu, pre ktor
vemi mnoho vytrpel od Vandalov. S plnou oddanosou
sledoval uenie sv. Augustna a zaslil si tm meno skrten
Augustn.

+277
 Fulgencove spisy delme na rozpravy, listy a kzne. V diele
Contra Arianos v 3 knihch odpoved na 10 otzok
kristologickch, ktor mu predloil kr Thrasamundus. Vspise
Ad Thrasamundum regem Vandalorum podvracia alie nmietky
krove, u o dokonalosti, o dvoch prirodzenostiach v Kristovi
a hovor, e pasibilita a zmenitenos sa tkala len udskej
prirodzenosti Kristovej. V diele De Trinitate (13 knh) pouuje
istho Flixa, ako m brni katolcku nuku proti arinom.
Okrem toho napsal ete mnoho vch-mench spisov proti
arinom. Vznamn, hoci mal, je Fulgencovo dielo De fide seu de
regula fidei ad Petrum, v ktorom podva cel dogmatiku. Proti
semipelaginskym nzorom Faustovm uverejnil dva spisy, ktor
sa nezachovaly. Od Fulgenca mme ete 18 listov, dlhch
rozprv opanenstve, manelstve, pokn aolske kblinmu. 10
re je zva morlneho abiblickho obsahu.
Fulgenc vslovne popieral nepokvrnen poatie Panny
Mrie. Hovoril: Caro quippe Mariae, quae in iniquitatibus
fuerat humana sollemnitate concepta, caro fuit utique peccati,
quae filium Dei genuit in similitudinem carnis peccati. (Ep. 17,
6)
LITERATRA: SBIERKA: Migne, P. P. l. sv. 65.
TDIE: Lapeyre, St. Fulgence de Ruspe, Paris 1919. Die Christologie des hl.
Fulgentius v. Ruspe. Mnster 1930.

+278
 HLAVA III.
Spisovatelia galsk.
Sv. Fortunt, posledn rmsky bsnik, narodil sa okolo r. 530
v severnom Taliansku v blzkosti Trevru. Prvnick tdi
vykonal v Ravene a u tam sa zapodieval bsnictvom.
Z povanosti, e sa uzdravil z onej choroby, o pripisoval
orodovania sv. Martina Trskeho, navtvil jeho hrob v Galii r.
565. Pri tej prleitosti ponavtevoval aj najpoprednejch muov
Galie a ako stredovek trubadr chvlospevami sa odplcal
svojim hostiteom. Na dvore kra Sigiberta ostal 2 roky.
Z prleitosti Sigibertovho soba s Brunhildou sloil
epithalamium. Konene na nahovranie Radegundy, vdovy po
Chlotrovi I., a jej chovanice Agnesky zriekol sa dosavdneho
potulnho ivota, vstpil vPoitiers do kltora astal sa kazom.
Roku 599 zvolili ho za biskupa v Poitiers. Ale skoro potom
zomrel.
Fortunt je najslvnej bsnik svojej doby. Neobyajne
poetick, vzletne ospevuje i najmalicher nejie veci
kadodennho ivota. il vpriatestve sovetkmi vynikajcimi
mumi svojej doby; primn priatestvo ho spjalo najm
s Gregorom Trskym. Stredovek si vemi obbil jeho bsne,
ktor formou s sce antick, citovou nplou vak patria do
stredoveku.
Svoje menie bsne Fortunt sosbieral do sbierky Carmina v11
knihch a venoval Gregorovi Trskemu. Fortunt ospevuje
v nich hostiny a hostiteov, cestovanie a miesta, ktor
ponavtevoval. Medzi bsami vynikaj 2 hymny: Pange lingua
gloriosi lauream certaminis a Vexilla regis; alej skvel je hymna na
poes Matky Boej Quem terra, pontus. Tieto 3 hymny pojala
Cirkev do liturgie. Napsal aj 3 elgie, v ktorch vyslovuje ia
nad neastm krovskho domu trinskho. Epick bse De
vita s. Martini v 4 knihch zachovala sa len v skrtenom

+279
prepracovan uSulpicia Severa. Aj Ave Maris stella poda mienky
niektorch autorov pochdza od Fortunta. Okrem bsn napsal
aj ivotopisy svtch tej doby (sv. Marcel, sv. Albn, sv. Germn,
sv. Radegunda ain).
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. P. l. sv. 88.
TDIE: Tardi, Fortunat, tude sur un dernier reprsentant de la posie dans la
Gaule mrovingienne, Paris 1927.

Gregor Trsky. Slvny dejepisec Frankov Gregor Trsky, pred

vysvtenm sa menoval Gregor Florentsk. Narodil sa okolo r.
538 v Clermonte zo sentorskej rodiny galskej. Otec mu skoro
zomrel; zbon vchovu dostal od strca Gala, biskupa
v Clermonte, a od jeho nstupcu Avita. Roku 573 stal sa
biskupom trskym. Hoci jeho zdravie bolo chatrn, predsa svoju
dieczu spravoval vemi mdre. Staral sa nielen oduevn ivot,
ale aj o doasn dobro svojich veriacich. Vo svojom biskupstve
uskutonil mnoh stavby. Teil sa dvere panovnka, uctievali ho
vcelej krajine, o nemlo prispelo kdobru Cirkvi. Zomrel r. 594.
I ke bol mnohostranne zaujat, predsa bol aj spisovatesky
inn, hlavne na poli histrie. Miestami je ahkovern, no jeho
snahou je vdy sprvne informova budce pokolenia. Re jeho
spisov je jednoduch, provincilna, tvor prechod zlatininy do
romnskych re, najm do franctiny. O istotu rei sa ani
vemi nestaral, lebo phillosophantem rhetorem intelligunt
pauci, loquentem rusticum multi.
Hlavnm Gregorovm dielom je Historia Francorum v 10
knihch. V I. knihe podva v krtkosti dejiny udstva od
stvorenia sveta a po r. 400. Valch knihch opisuje cirkevn
i ttne dejiny Frankov a po r. 591. Toto dielo je hlavnm
prameom pre dejiny Frankov. alej okolo r. 590 napsal Libri
octo miraculorum, kde podva zva ivotopisy svtch agalskch
muenkov. Spomna zzraky na hrobe sv. Martina Trskeho za
Gregorovho biskupstva. Krtke dielo De cursibus ecclesiasticis je
liturgick prruka.
+280
 LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. I. sv. 71. TDIE: Krusch, Die
handschriftlichen Grundlagen der Historia Francorum Gregors von Tours,
vHistorische Vierteljahrschrift 1932.

+281
 HLAVA IV.
Talianski spisovatelia.
Ppe Gelz I. (492496). Popri Levovi Vekom medzi
ppemi V. storoia Gelz bol inn aj ako spisovate. Ostalo po
om vea listov a dekrtov, zva o schizme akacinskej.
Vznamn dekrt De recipiendis et non recipiendis libris, najstar
soznam zakzanch knh, nepochdza vbec od Gelza, alebo
aspo nie v terajej forme. Tak isto je vna pochybnos
o pvodnosti sbierky Sacramentarium Gelasianum, ktor obsahuje
omov modlitby.
Sv. End zPvie. Magnus Felix Ennodius pochdzal sce zGalie,
ale u za mladi dostal sa do severnho Talianska, akiste do Pavie,
kde sa dkladne vzdelal v profnnej vede. Upadol do vnej
choroby a vtedy sa rozhodol sta sa kazom. Roku 513 sa stal
biskupom vPavii. Roku 515 a517 poslal ho ppe ako legta do
Carihradu. Zomrel r. 521.
Vetky jeho spisy pochdzaj z obdobia pred zvolenm za
biskupa. Mme od neho 297 listov, vinou bezvznamnch.
Vznamnejie s Opuscula miscella, potom 10, medzi ktormi
vynik najm panegyrick re na ostrogtskeho kra
Teodoricha. V spise Eucharisticum podva vlastn ivotopis.
Napsal aj ivotopis sv. Epifna, biskupa pavijskho, a ivotopis
Antona, mncha lerinskho. Vspise Libellus adversus eos, qui contra
synodum scribere praesumpserunt obhajuje rmsku synodu z r. 302,
ktor sa ujala ppea Symacha proti obvineniam jeho odporcov.
Paraenesis didascalica je krtka pedagogika. alej mme od neho
28 re, majstrovsky sostavench, a 2 knihy Carmina, ktor
obsahuj 21 bsn a mnoh epigramy na nhrobky, chrmy
aobrazy.
Eugippius, sprievodca sv. Severna, apotola Norikumu (482),
bol optom v kltore pri Neapoli, kde sa schdzali mnsi sv.
Severna z Norikumu. Sostavil vatok z diel sv. Augustna

+282
(Excerpta ex operibus s. Augustini) ako prruku pre mnchov.
Toto dielko bolo v stredoveku vemi rozren. Vznamn je
ivotopis sv. Severna, zakladatea kltorov medzi pohanmi pri
Dunaji. Dielo je z r. 511 a poskytuje nm vea historickch
dajov ztej doby.
Dionz Exiguus pochdzal zo Sktie. U za mladi priiel do
Rma, kde vykonal dkladn tdi. il ako mnch akaz asi do
r. 540. Osvojil si dokonale grtinu a preloil vea grckych
spisov do latininy. Znmym sa stal svojimi cirkevnmi
a chronologickmi prcami. Na nvod ppea Hormisda (514
523) sostavil sbierku dekrtov grckych synod. Okrem predslovu
nezachovalo sa ni ztohto diela. Od Dionza mme ete kratiu
sbierku knonov (50) z koncilov, ponc od nicejskho a po
chalcedonsk. Sosbieral tie dekrty od ppea Sircia a po
Anastzia II. (498). Tto sbierka spolu so sbierkou knonov
tvorila prv poloradn prvny kdex rmskej Cirkvi
(Dionysiana collectio). Ako chronolog zskal si nesmrten meno
tm, e uviedol tzv. kresansk letopoet; prv zaal pota roky
od narodenia Krista Pna (dionyzinsky letopoet ujal sa miesto
vtedajieho dioklecinskeho).
Boetius Severinus, najslvnej taliansky filozof tej doby, narodil
sa v Rme okolo r. 480 zo starho kresanskho rodu Aniciov.
V Rme a pravdepodobne i v Atnach zskal si znamenit
vedeck vzdelanie; ovldal grcku vedu a najm filozofiu ako
nikto z jeho rovesnkov. Ostrogtsky kr Teodorich si ho pre
jeho vysok vzdelanie vemi vil apovil ho spolu sjeho synmi
na hodnos konzulov. Koniec jeho ivota bol vemi tragick.
Obhajoval toti svojho priatea sentora Albna, ktorho obvinili
z vlastizrady. Preto upadol i sm do podozrenia z vlastizrady.
Dlho bol vznen, a konene roku 525 ho popravili. Stredovek
ho uctieval ako muenka nazdvajc sa, e podstpil smr pre
vieru.
Najvou Boetiovou zsluhou je, e prepracoval cel
dovtedajiu filozofiu. Preloil vetky Platnove a Aristotelove
+283
diela, vysvetoval ich a spojil v jeden systm. Boetiove diela sa
staly prrukami azkladom stredovekej scholastiky. Iteologicky
bol inn ausiloval sa filozoficky prenikn pravdy viery.
Filozofick spisy. Boetius preloil a vysvetlivkami doplnil
Aristotelovu Analytiku, spis De interpretatione, napsal komentr
k Aristotelovm Kategrim, k Porfyrovej Isagoge a k
Cicernovej Topike. Napsal filozofick spisy o sylogizmoch,
omuzike, oaritmetike aogeometrii.
Najslvnejm Boetiovm filozofickm dielom je De consolatione
philosophiae v 5 knihch. Napsal ho v alri krtko pred svojou
smrou. Ziastky v prze, ziastky viazanou formou dokazuje
existenciu Prozretenosti boej a hovor, e pozemsk veci
nemu urobi loveka astnm a blaenm; ale ani strata
pozemskch vec nem urobi loveka neastnm. Blaenos
pozostva vsnahe dosta sa kBohu.
Nakoko v diele sa nevyskytuje ni pecificky kresanskho
nespomna meno Krista a Psmo sv. novie skrsla mienka, e
Boetius nebol kresan, alebo bol nm len poda mena. Preto vraj
jeho teologick spisy nie s pvodn. No kresansk rz diela je
celkom zjavn hoci niet v om cittov zo sv. Psma. V tej dobe
autori vbec radi brvali dkazy pre teologick mylienky
zostarej filozofie.
Toto Boetiovo dielo v stredoveku hodne prekladali,
vysvetovali anapodobovali.
Teologick spisy. Boetius napsal vea teologickch spisov
oNajsv. Trojici, oosobe aodvoch prirodzenostiach vKristovi,
ktor v stredoveku asto vysvetovali a komentovali.
O pvodnosti tchto diel niet nijakej pochybnosti, lebo jeho
rovesnk Kasiodor hovor, e Boetius psal oNajsv. Trojici aproti
Nestoriovi. Nanajv sa me pochybova oautenticite diela De
fide catholica.

+284
 Boetiova teologick zsluha je najm vtom, e objasnil pojmy
o prirodzenosti a o osobe a na tom zklade podvracal
kristologick bludy nestorianizmu amonofyzitizmu.
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. l. sv. 63-67. Dr. Jachimowski,
Boecjusz, Opociechach Filozofji, P. O. K. Tom. V. Pozna.
TDIE: Cappelmacher, Der schriftstellerische Plan des Boethius, vo Wiener
Studien 1923. Chappuis, La thologie de Boce, vo Congrs d hist. du
Christianisme 1928

Kasiodor (Magnus Aurelius Cassiodorus), sentor, narodil sa r. 477

v Kalbrii. Jeho predkovia boli vysokmi ttnymi radnkmi.
Sotva 20-ron stal sa ministrom kra Teodoricha, oskoro
prefektom Talianska ar. 514 konzulom. Voveden ttu zskal si
neobmedzen vplyv u kra Teodoricha i u jeho nstupcov.
A prve tomu mono akova, e za vldy arinskych
panovnkov katolckemu obyvatestvu sa viedlo dobre. Ke cisr
Justinin zaujal krajiny Ostrogotov, Kasiodor sa uchlil r. 539 na
svoj majetok vo Vivariu do benediktnskeho kltora aspravoval
ho ako opt. Ostatok svojho ivota zasvtil cirkevnej vede
a vyuovaniu svojich mnchov. Vytvoril diela, ktormi zachrnil
antick vedu pre stredovek. Zomrel vo vysokom veku r. 570
vpovesti svtca.
Spisy profnne. Variae (toti epistolae) v12 knihch je sbierka asi
400 radnch listn. V stredoveku stala sa tto sbierka vzorom
radnho slohu. Chronica od stvorenia sveta a do r. 519 nem
vekho vznamu. Dielo De origine actibusque Getarum v12 knihch
nezachovalo sa vpvodine, len vmenej podarenom vahu Gta
Jordna. De anima je kratia rozprava ocene aduchovnosti due.
Kasiodor zastva nzor kreacianistick. De orthographia podva
mnchom pokyny, ako maj odpisova knihy.
Teologick spisy. Hne po vstpen do kltora Kasiodor napsal
komentr kalmom, aby svojich mnchov oboznmil shlbokm
obsahom kadodenne recitovanch almov. Institutiones divinarum
et humanarum actionum v2 knihch je teologick prruka, zktorej

+285
mnsi kee nebolo teologickch kl mali erpa potrebn
teologick poznatky. I. kniha je vodom do teologickho tdia,
hlavne do sv. Psma, II. kniha chce poskytn teologovi potrebn
svetsk vedomosti (7 slobodnch umen trivium a quadrivium).
Complexiones je vklad k statiam Skutkov apotolskch
a Apokalypsy. Historia ecclesiastica tripartita v 12 knihch,
upotrebovan v stredoveku ako prruka cirkevnch dejn,
podva dejiny Cirkvi poda cirkevnch historikov Sokrta,
Sozomena aTeodoreta.
Sv. Benedikt zNursie popri kontemplatvnom ivote iadal od
svojich mnchov manulnu prcu. Kasiodor vniesol do
benediktnskych kltorov intelektulnu aktivitu. Jeho mnsi psali
vedeck vahy, prepisovali manuskripty, odpisovali antick diela
a zachrnili ich pre budce pokolenia. V tom je Kasiodorov
svetov kultrny vznam. Je zakladateom vedeckho snaenia
u zpadnho mnstva. Pritom sa staral, aby nov spsob
mnskeho inkovania nekodil duevnmu ivotu vkltoroch.
LITERATRA: Migne, P. l., sv. 69-70.
TDIE: Van de Vyver, Cassiodore et son oeuvre, v Speculum 1931.
Thiele, Cassiodor, seine Klostergrndung Vivarium und sein Nachwirken in Mittelalter,
vStudien u. Mitteilungen zur Gesch. des Benediktinerordens 1932.

+286
 Sv. Gregor Vek.
Vo svojej skromnosti ppe sv. Gregor sm sa nazval sluhom
sluhov boch. Jednako bol jednm z najvch nstupcov sv.
Petra. Ako mohutn majk vynieva jeho postava na rozhran
staroveku astredoveku.
Narodil sa vRme r. 540 zostarej bohatej kresanskej rodiny.
Dostalo sa mu dkladnho vzdelania, najm prvnickho,
a zbonej vchovy. U okolo r. 570 je prefektom mesta Rma
a svojm spravodlivm radovanm zskal si obubu u kadho.
Ale tento rad neuspokojil jeho vzneenho ducha. iastku
svojho znanho majetku rozdal medzi chudobnch, zaloil es
kltorov na Siclii a jeden vo svojom rmskom palci. Sm sa
stal mnchom rehole sv. Benedikta. Vkltore il tak prsne, e to
skoro nevydrala jeho slab telesn sstava. Jednako neskorie
spomnal na kltorsk asy ako na najastnejie chvle svojho
ivota. Sm chcel s ako misionr k Anglosasom, ale ppe
Pelgius II. poveril ho akou lohou apokrizira v Carihrade.
Tam il asi od r. 573 do r. 585. Carihradsk pobyt umonil mu
dobre pozna charakter Vchodu, o mu neskorie dobre
poslilo v jeho ppeskom rade. Po nvrate z Carihradu stal
sa optom svojho kltora sv. Ondreja. Po smrti Pelgia II. r. 590
jednohlasne ho zvolili za ppea, hoci sm vemi sa zdrhal
prija tto hodnos. Ba aj samho cisra poiadal, aby nepotvrdil
jeho vobu. Ale vidiac vo vobe vu boiu, prijal rad a chcel
mu o najdstojnejie sli. Bezprkladnou lskavosou, ale aj
silnou muskou rukou riadil lodiku sv. Petra v najbrlivejch
asoch. Jeho pontifikt sa stal poehnanm pre Cirkev a pre
socilne pomery Talianska. Svoj ud nenavne obhajoval pred
ubovou cisrskych radnkov a energicky sa ujal reformy
cirkevnej disciplny medzi duchovenstvom. Cirkevn provinciu
milnsku, ktor sa r. 553 odlila od sv. Stolice, zskal zpt;
mdre a takticky elil schizmatickm snahm Vchodu. Ke
carihradsk patriarcha Jn prijal titul ekumenickho
+287
patriarchu, Gregor dal si titul servus servorum Dei, ktor
ppei dodnes pouvaj. Usiloval sa zavies kresanstvo medzi
Longobardov, brnil istotu viery proti arinom a donatistom;
svoj dvny pln rozri kresanstvo v Anglicku uskutonil tm,
e poslal tam benediktnskeho opta Augustna a 40 mnchov,
ktorm sa podarilo vek as Anglosasov privies do Cirkvi.
Podobne sa usiloval obrti aj Gtov vo panielsku. Prorocky
predvdal dejinn dleitos germnskych nrodov, a preto
nadviazal snimi priatesk styky. spene brnil Taliansko proti
rozlinm tokom Longobardov a tm vlastne poloil zklad
ppeskmu ttu (patrocinium Petri) a stredovekmu
mocenskmu postaveniu ppestva. Svojou obetavosou miernil
biedu asenie vase verejnch pohrm vRme. Venoval vek
pozornos kltornmu ivotu. Tm sa stal ako by druhm
zakladateom benediktnskej rehole. Zreformoval cirkevn spev
(cantus Gregorianus) a sm ho nacvioval so svojimi spevkmi.
Na konci svojho ivota asto choravel asvoj rad spravoval len
spostele. Zomrel 12. marca r. 604, sotva 55-ron.
Sv. Gregor Vek bol mu praktick. Genilnosou mylienok
ho prevyoval sv. Augustn, uenosou sv. Hieronym, vrenosou
sv. Ambrz, ale nikto znich nevplval na verejnos natoko ako
on. To ist vidie ivjeho spisovateskej innosti, ktor je znan,
hoci bol mnohostranne zaujat. Nie diplomatickou obratnosou,
le achetnosou svojho ducha adobrotou svojho srdca vplval
na priateov a nepriateov. Svojou vzneenosou odzbrojil
surovch germnskych vazov, pobldench heretikov
aschizmatikov. Kee bol prakticky zaloen komu ho ntilo
cel okolie a okolnosti nedbal na eleganciu rei a prednesu.
Sloh m jednoduch, prirodzen, ale vrazn asiln.
Vek Gregorov duch sa najlepie odzrkaduje vjeho listoch.
Z jeho kancelrie mme sbierku listov Registrum epistolarum,
obsahujcu 848 listn. Sbierka bola sostaven skoro po jeho
smrti. Rozdeuje sa na 14 knh. Avak pvodn sbierka sa
nezachovala, len tri vatky, z ktorch najobjemnej bol

+288
sostaven za ppea Hadrina I. (772795) a je venovan
Karolovi Vekmu. Obsahuje listy cisrom, krom, biskupom,
mnchom; obsahuje najdleitejie ttnick a cirkevn veci, ale
imalichern drobnosti zkadodennho ivota avetko, m bol
vyplnen bohat ivot vekho ppea. Tto sbierka vzahuje sa
na cel Gregorov pontifikt a je usporiadan chronologicky;
ostatn dve sbierky tkaj sa len jednotlivch rokov.
Liber regulae pastoralis. Km z listov poznvame Gregora
Vekho v praktickom ivote, v tomto spise nm nakreslil idel
dupastiera. Napsal ho, aby sa ospravedlnil podobne ako
Gregor Nazianzsk asv. Jn Zlatosty preo sa zdrhal prija
ppesk hodnos. Dielo m 4 asti; v I. hovor ako m
arcipastier dosiahnu svoj rad, v II. ako si m usporiada svoj
vlastn ivot; III. as je najrozsiahlejia a hovor v nej, ako sa
m arcipastier sprva k svojim veriacim, patriacim
k najrozlinejm triedam udskej spolonosti; vo IV. asti
zdrazuje, e hodnostr m si by vedom vlastnej slabosti.
Gregor oznauje duchovn sprvu za umenie vetkch umen.
Najrozsiahlejie a aj najvznamnejie Gregorovo dielo je
Expositio in librum Job seu Moralium libri XXXV. Zaal ho psa ako
apokrizir vCarihrade adokonil ho ako ppe r. 590. Vom
vysvetuje knihu Jbovu v smysle historickom, typickom
a morlnom. Smysel historick a typick podva krtko.
Morlna aplikcia je vemi obsan, m sa dielo stva
kazuistikou a bohatm morlnym repertriom. Poda Gregora
Jb je predobrazom Krista a Cirkvi, Jbova manelka typom
smyselnho loveka aJbovi priatelia predobrazmi heretikov.
Dialogorum libri IV. obsahuje rozhovor Gregora s priateom
diakonom Petrom. Gregor r. 593 na krtky as sa uchlil do
kltora na odpoinok. Priateovi prejavil tbu i kltornm
ivotom, ktorm mnoh dosiahli dokonalos. Ke Peter zaal
pochybova a hovoril Gregorovi, e nepozn v Taliansku
svtch, ktor by boli inili zzraky, odhodlal sa ppe dokza
jestvovanie svtcov asvtc. VI. aIII. knihe hovor ozzrakoch
+289
mnohch talianskych muov, ktor sm sksil alebo vieryhodne
o nich vie; v II. knihe spomna tak zzraky, ktormi sa d
dokza posmrtn ivot.
Homlie. Gregor napsal 40 homli o evanjelich a 20
o Ezechielovi. Skoro vetky homlie o evanjelich s pojat do
brevira. Gregor ich zva len diktoval svojmu pisrovi, ktor
ich predniesol udu vprtomnosti ppeovej.
Gregor Vek zreformoval aj omov obrady, zaviedol
chorlny spev, ktor nie je sce jeho vtvorom, len ho opravil,
zjednoduil a postaral sa o jeho rozrenie (gregorinsky spev).
Nie je ist, i Gregor Vek je autorom knh, ktor sa mu
pripisuj (Sacramentarium Gregorianum, Antiphonarium
aLiber responsalis). No opieraj sa oliturgick reformy, ktor on
uviedol.
Nakoko Gregor bol lovekom praktickm, atm smerom sa
uberalo aj literrne inkovanie, jeho spisy nemaj vek
vznam pre dejiny dogiem. Skoro doslova sa pridriaval nuky
sv. Augustna, okrem uenia opreduren.
Sv. Gregor je predovetkm moralista: Nem sce elokvenciu
sv. Ambrza, no jeho vklad je tm jasnej, m je jednoduch.
Jedine, ako sa zd, prli przvukuje poknie ako morlnu nos
anezdrazuje dos jeho sakramentlnos. No musme pamta,
e Gregorovi ako moralistovi lo hlavne o to, aby ukzal
hrienikovi spsob, ako sa v budcnosti vyhn hriechom. Preto
menej spomna spsob, ako sa zbavi hriechu. Moc kov vCirkvi
a sakramentlnos poknia, ktor sa zana vyznanm hriechov
a kon kazskm, rozhreenm, sv. Gregor na mnohch
miestach naznauje jasne. (Hom. XXVI.)
Ako askt a mystik v duevnom ivote przvukuje hlavne
kontemplciu.
V dupastierskom inkovan za hlavn lohu poklad
kazatestvo. Kazate m sa prispsobi svojmu posluchstvu
a usilova sa kadho svojm spsobom zska Kristovi. In

+290
treba kza muom, in enm; in mldei a in
deom. (Past. III.) Anadovetko kazate sa m vea modli ai
ivotom kontemplatvnym. (Moral. XXX.)
V nboenskch veciach rozhodne zavrhuje nsilie
a odsudzuje galskch biskupov, ktor ntili idov, aby sa dali
pokrsti, domnievajc sa, e konaj bohumil vec.
Z Gregorovch diel sa dozvedme, e zvyk sli tri ome na
Vianoce bol znmy u vjeho dobe.
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. l. SV. 75-79.
PREKLADY: Kniha osprv pastsk, Praha 1909. tyi knihy rozmluv.
Praha 1924 (u Kunca). eho, tyicet homili. Krystal, Olomouc. 1946.
Alelkipsztorsg trvnyknyve. Bpest. Szt. Istvn trs.
TDIE: Grisar, S. Gregorio Magno, Roma 1928. Batiffol, St. Grgoire le
Grand, Paris 1928. Lieblang, Grundfragen der mystischen Theologie nach Gregors
des Gr. Moralia und Ezechielhomilien, Freiburg i. Br. 1934. Marti, De genere
dicendi s. Gregori Magni I. papae in XL homiliis in evangelia, Mostar 1934. Boros,
Doctrina de haereticis ad mentem s. Gregorii Magni, Romae 1935. Na hlubinu r.
XIX. . 912. (Vklad podob.).

+291
 Sv. Izidor Sevilsk.
Ako sv. Jn Damask dstojne uzaviera dlh rad grckych sv.
Otcov, podobne zakuuje Izidor Sevilsk poradie sv. Otcov
a spisovateov zpadnch. Narodil sa okolo r. 560
pravdepodobne v Sevile. Pochdzal z dobrej kresanskej rodiny.
Rodiov zavasu stratil a o jeho vchovu staral sa star brat
Leander, biskup sevilsk, priate Gregora Vekho. Izidor bol
vychovan v kltore, kde si osvojil re latinsk, grcku
a hebrejsk a dkladn teologick vzdelanie. Po smrti svojho
brata (okolo r. 600) stal sa arcibiskupom sevilskm a duevnm
vodcom panielskeho episkoptu. Za ivotn lohu si vytil
odstrni zl nsledky dlhotrvajcich arinskych nepokojov.
Preto upevoval cirkevn disciplnu, zriaoval a udriaval
kltory astaral sa ocirkevn vedu zakladanm vedeckch kl.
R. 633 predsedal na nrodnej synode v Tolede, ktor svojimi
vznamnmi usneseniami usmerovala budci kresansk ivot
v panielsku. Pred smrou rozdal cel svoj majetok medzi
chudobnch asm si obliekol rcho kajcnosti. Zomrel r. 636.
O uenosti sv. Izidora vydva svedectvo 8. nrodn synoda
v Tolede (633): Nostri saeculi doctor egregius, ecclesiae
novissimum decus, in saeculorum fine doctissimus et cum
reverentia nominandus. Izidor nebol spisovate pvodn, chcel
si osvoji a zachova budcim generciam vetko, o vytvorili
jeho predkovia, profnni acirkevn. Pln sa mu celkom podaril.
Klasick vzdelanie latinskho sveta presadil do sveta
germnskeho a svojimi spismi zachrnil mnoh zlomky starch
spisovateov pred plnm znikom.
Z p o m e d z i I z i d o rov ch d i e l s n a j v z n a m n e j i e
a najrozsiahlejie Etymologiae v 20 knihch, zvan niekedy
Origines. Je to encyklopedia profnnej a cirkevnej vedy.
Pracoval na nej cez cel svoj ivot. Konen usporiadanie
a vydanie diela sveril svojmu priateovi biskupovi Brauliovi

+292
zo Saragosy. Tri prv knihy obsahuj 7 slobodnch umen, IV.
rozprva o medicne, V. kniha, s nadpisom De legibus et
temporibus, podva svetov dejiny a po cisra Heraklia, VI.
obsahuje teologick vedu. VII. nuku o Cirkvi a VIII.
o herzach. V IX. knihe znova podva svetsk vedu, a to
o lovekovi, o geografii, o kosmologii, o rozlinch udskch
zamestnaniach a o vojne. Predmety usporiadal abecedne.
Vysvetuje ich najprv etymologicky (odtia nzov celho diela)
a potom podva o nich poznatky poda stavu vtedajej vedy.
Dielo je sostaven z excerptov a v stredoveku bolo pravou
studnicou vedy.
K hlavnmu dielu sa druia Libri duo differentiarum. VI. knihe
De differentiis verborum vysvetuje 610 synonymnch slov, v II. De
differentiis rerum podva teologick defincie avysvetuje teologick
pojmy.
Historick diela. Okrem Kroniky vo svojej Encyklopedii Izidor
napsal ete knihu Historia de regibus Gothorum, Vandalorum et
Suevorum, ktor obsahuje dejiny jeho nroda a do r. 621. Dielo
De viris illustribus je vlastne pokraovanm diela Hieronymovho
a Gennadiovho. Obsahuje 45 kapitol, z ktorch prvch 11
pochdza pravdepodobne u z V. storoia; ostatn s istotne
dielom Izidorovm. Napsal ho vrokoch 616-618.
Teologick diela. Okrem mnohch biblickch trakttov
vznamnejia teologick Izidorova prca je De fide catholica contra
Judaeos, kde podva kristologiu. Spis Libri tres sententiarum, vlastne
vatok z diel sv. Augustna a Gregora Vekho, upraven ako
prruka dogmatiky a morlky. V diele De ecclesiasticis officiis
opisuje bohosluby a cirkevn rady. Regula monachorum sved
oautorovom ivotnom zujme orehonctvo. Synonyma alebo De
lamentatione animae peccatricis je rozhovor loveka, suovanho
ivotnmi akosami, so svojm rozumom. Je to prruka
duevnej spsy.
LITERATRA: SBIERKY: Migne, P. l. SV. 81-84.

+293
 TDIE: Beeson, Isidors-Studien, Mnchen 1913. Sjourn, Le dernier
Pre de lEglise, St. Isidore de Sville, Paris 1929. Schmeckel, Isidorus v. Sevilla,
sein System und seine Quellen, Berlin 1914.

Hoci sv. Izidor Sevilsk ani jedinou originlnou mylienkou

neobohatil teologick vedu, jednako zaslene nos honosn titul
cirkevnho uitea, ktorm ho Cirkev poctila vXVIII. storo.
Mal neobyajn nadanie jednoducho, jasne, temer hravo
podva katolcku nuku. Psal po latinsky, hoci latinina bola
cudzmi vplyvmi u vemi pokazen, aj sm primieaval do nej
cudzie slov, a predsa s jeho defincie na podiv presn. Popri
Boetiovi, Kasiodorovi a Gregorovi Vekom je naozaj uiteom
stredoveku.

+294
 OBSAH
PREDSLOV

3
PREDSLOV KDRUHMU VYDANIU

4
VOD

5
I. PERIDA ( 150)

20
Apotolsk Otcovia.

21
Symbol apotolsk. Apot. vierovyznanie.

23

+295
 Uenie dvanstich apotolov (Didach)

25
List Barnabov.

28
Sv. Klement Rmsky.

30
Sv. Ignc zAntiochie.

35
Sv. Polykarp.

38
Hermasov Pastier.

40
Papias.

43

+296
 List Diognetovi.

44
II. PERIDA (150 313).

46
Doba apologtov.

47
Apologti.

49
Quadrtus aAristides.

51
Sv. Justn, filozof amuenk.

53
Tacin Asrsky.

58

+297
 Atenagoras Atnsky.

60
Sv. Teofil zAntiochie.

61
Men grcki apologti.

63
Zaiatok latinskej kresanskej literatry.

65
Minucius Flix.

66
Tertulin.

68
Polemick literatra II. storoia.

75

+298
 Straten protignostick spisy.

77
Sv. Irenej.

78
Muratorsk fragment.

82
Klement Alexandrijsk.

85
Origenes.

89
Prvrenci aprotivnci Origenovi.

95
Protivnci Origenovi:

98

+299
 Sv. Cyprin.

100
Listy ppeov III. storoia.

105
Laktanc.

106
Bsnik Komodin.

109
Novacin.

110
Sv. Hipolyt Rmsky.

112
Arnob star.

116

+300
 Viktorin zPettau.

118
Apokryfy Novho zkona.

119
Apokryfy evanjeli.

120
Apokryfy Skutkov apotolskch.

122
Apokryfy apotolskch listov.

124
Apokryfy Apokalypsy.

125
Akty muenkov.

126

+301
III. perida (313450)

129
Veobecn prehad

129
Bludy vo IV. storo.

132
Euzebius Cezarejsk, otec cirkevnch
dejn

134
Sv. Atanz, otec ortodoxie.

139
Didym Slep.

146

+302
 Sv. Cyril Alexandrijsk.

148
Sv. Cyril Jeruzalemsk.

153
Epifn zoSalamis (na Cypre).

156
Sv. Bazil Vek.

159
Sv. Gregor Nazianzsk.

164
Sv. Gregor Nysansk.

168
rius.

172

+303
 Apolinrius zLaodicey.

174
Diodor zTarzu.

175
Teodor zMopsvestia.

176
Nestorius.

177
Sv. Jn Zlatosty.
(Doctor Eucharistiae.)

178
Teodoret, biskup cyrsk.

186

+304
 Spisovatelia srski aarmnski.

189
Sv. Hilr zPoitiers.

196
Sv. Ambrz.

200
Sv. Hieronym.

207
Sv. Augustn, Doctor gratiae.

215
Uenie sv. Augustna.

228
Lev Vek.

235

+305
 Men zpadn spisovatelia vIV. aV.
storo.

239
Paulinus zNoly.

243
Prvrenci aprotivnci sv. Augustna.

248
IV. PERIDA (450750)

253
Veobecn prehad.

253
Pseudo-Dionz Areopagita.

255

+306
 Prokop aAeneas.

259
Cisr Justinin ajeho rovesnci.

261
ivotopisci, askti absnici.

264
Odporcovia monoteletizmu.

266
Sv. Jn Damasky.

269
Semipelagini aprotisemipelagini.

274
Africk spisovatelia.

277

+307
 Spisovatelia galsk.

279
Talianski spisovatelia.

282
Sv. Gregor Vek.

287
Sv. Izidor Sevilsk.

292
OBSAH

295

+308
+309
 Univ. Doc. ThDr. Jozef pirko
PATROLOGIA
ivot, spisy auenie svtch otcov

so schvlenm Biskupskho radu v Spiskej Kapitule .

2515/1949 zo da 14. decembra 1949 v edcii Ad fontes,
ktor rediguje autor, s oblkou a frontispicom od Edity
Ambruovej v nklade 5.500 exemplrov vydal Spolok sv.
Vojtecha v Trnave 1950 a psmom Excelsior vytlaily
Zpadoslovensk tlaiarne, nrodn podnik vTrnave 1950.

Papier pridelen vmerom PIO . 4557/50-II/1 zoda 28. II. 1950.

+310