FILOZOFIA

Ro. 72, 2017, . 6

___________________________________________________________________________

ODVAHA K PRAVDE: FOUCAULT A KYNICI

VLADISLAV SUVK, Intitt filozofie, Filozofick fakulta PU, Preov, SR

SUVK, V.: The Courage of Truth: Foucault and the Cynics

FILOZOFIA 72, 2017, No. 6, pp. 429-439

The article goes back to Foucaults last course at the Collge de France (Le courage
de la verit). Two issues are its focus: (1) Socratic conception of philosophy as a way
of life; (2) Cynic conception of the true life. Foucault used Cynics thought as an ex-
ample of an alternative approach to the history of subjectivity, which in turn could
help us in our searching for modern ways of constituting the ethical subject.

Keywords: Michel Foucault Ancient Cynicism Truth Ethics of the care of the self

Foucault nazval svoj posledn kurz na Collge de France Le courage de la verit

(Odvaha k pravde). Nzov aj obsah kurzu, v ktorom sa vracia sp a k antickmu chpa-
niu filosofie ako spsobu ivota, zvdza niektorch interprettorov k tomu, aby v om
hadali posledn odkaz, testament filosofa.1 Foucault by proti tomu zrejme namietal.
Odvaha k pravde nevybouje z programu, ktor si stanovil ete v Hermeneutike subjektu:
tudova vzah medzi subjektivitou a pravdou (Foucault 2001, 3-4; 1994, 213-218). Na
zaiatku osemdesiatych rokov sa zameral na tmu starosti o seba, ktor sa tka jednej
strnky umenia spravovania (guvernmentality, franc. gouvernementalit) vzahu k sebe
sammu. Od roku 1982 sa sstredil na tmu parrhsie, ktor sa tka druhej strnky ume-
nia spravovania vzahu k druhm. Odvaha k pravde spja obidve tieto tmy: v postave
skratovsko-kynickho filosofa ukazuje loveka, o odvnym hovorenm pravdy posil-
uje potrebu starosti o seba a druhch.
Posledn Foucaultove slov vysloven na pde Collge de France2 nenaznauj, e
by sa chcel rozli so svojimi posluchmi a iakmi tak, ako to urobil Skrats v Plat-
novom Faidnovi (Foucault 2002, 104). Z jeho slov cti navu a celkov vyerpanos
spsoben chorobou (il est trop tard). Foucaultovu smr by sme preto mohli povaova
skr za preruenie, ne za zavenie prce (Flynn 1987, 227; Gros 2002, 314). Jeho po-
sledn slov odkazuj na celkov rmec vkladu parrhsie (le cadre gnral de ces
analyses). Na prednke sa k nemu nedostal, ale v zvere jej rukopisnej podoby si m-
eme preta, do akho rmca chcel zasadi analzy odvneho hovorenia pravdy (o by

1
Na tto tendenciu upozoruje Frdric Gros v svislosti s atmosfrou, ktor sprevdzala Fou-
caultov posledn kurz a jeho nhlu smr v roku 1984 (Gros 2002, 314). Dvody netandardnho prepi-
sovania grckeho slova (filosofia, a alch odvodench slov, filosof, filosofick at.)
s grafmou s vysvetuje sta uverejnen v asopise Filozofia, 55, 2000, 395-399.
2
Povajte, tak toto s veci, ktor som vm chcel poveda o celkovom rmci tch analz. Ale u
je prli neskoro tak vm akujem. (Foucault 2002, 309) (prel. autor).

Filozofia 72, 6 429

mohol by vznam grckeho vrazu parrhsia). Pripomeme si ho (Foucault 2002, 309-311):
Foucault vychdza z rozdielnych prstupov k pravde. tdium vzahu medzi subjek-
tivitou a pravdou poas dlhho obdobia antickho a ranokresanskho myslenia nm
umouje pozrie sa z inej strany na vzah medzi pravdou a bytm, ktor sa tradine in-
terpretuje z pozcie metafyziky. Hadisko praktk seba samho (franc. les practiques de
soi) upriamuje nau pozornos na vzah subjektu k sebe sammu, na to, ako subjekt kon-
tituuje sm seba. Do tejto oblasti patr takisto vzah k dui (psych), ktor sa tradine
stotoovala so subjektom, ale z perspektvy praktk seba samho vidme, e aj tento
vzah je vsledkom sboru vzahov k ivotu, k telu, k vam at. Foucault analyzuje
jednotliv vzahy ako tmy praktk, o ktorch lovek prema, vytvra ich a uplatuje na
sebe samom, aby dosiahol urit thos, t. j. spsob bytia a konania, ktor je vsledkom
vedomho silia o nezvisl ivot zaloen na rozumnch princpoch.
Vzah k sebe sammu si meme predstavi ako hru pravdy a nepravdy: Subjekt,
ktor sa sna o etick kontitciu seba samho, mus ma urit vedenie potrebuje sa
oprie o fundamentlne pravdy o svete, o ivote, o loveku. Takisto potrebuje zska
praktick pravdy o tom, o je vhodn kona za uritch okolnost. Jednoducho povedan,
potrebuje urit sbor poznatkov (mathmata). Ustanovenie seba samho ako etickho
subjektu vak predpoklad aj in hry pravdy a nepravdy: Subjekt potrebuje nadobudn
pravdiv poznatky, ktor doke uplatni v rznych ivotnch situcich. Tieto hry prav-
dy sa nedaj naui s vsledkom vytrvalho cvienia (asksis), ktor uskutouje sub-
jekt na sebe samom. Ale ani to nesta. Skka seba samho sa me uskutoni a vtedy,
ke m subjekt odvahu poveda pravdu, a to bez toho, aby nieo zakrval, a bez ohadu
na nebezpeenstvo, ktor z toho vyplva. Prve v tomto bode vstupuje do hry parrhsia
(zbaven pvodnch politickch vznamov), ktor v skratovskej tradcii nadobda v-
znam etickej starosti o seba. Parrhsiastick hra sa prejavuje v dvoch rovinch: a) v od-
vahe parrhsistu poveda pravdu niekomu, komu chce pomc a privies ho k etickmu
utvraniu seba samho; b) v odvahe vyjavi pravdu o sebe a ukza seba samho takho,
ak je. Tmto spsobom uplatuj parrhsiu kynici. Ich kritika konvennch pravidiel
ivota sa tka nielen vldcov a tyranov, ale aj ich samch. Parrhsia vyjadruje v tomto
zmysle filosofick spsob ivota.
Foucault predstavuje kynikov tak asto marginalizovanch tulkov filosofie
ako majstrov etiky. Rob to zmerne, lebo chce poukza na hranin polohy prelnania
starosti o seba s parrhsiou. Ich vzjomn vzah me ma dve krajn podoby, priom
obidve vychdzaj zo Skrata: a) platnska tradcia kladie draz na mathmata; sebapo-
znanie ponma ako kontemplciu, ako nahliadnutie seba samho sebou samm; ontolo-
gick uznanie due vzahuje k jej vlastnmu bytiu vsledkom je tendencia k rozdvoje-
niu skutonosti na telo a duu, na svet pravdy a svet javov; staros o seba je potvrdenm
metafyzickho vkladu sveta; b) kynick tradcia minimalizuje dleitos mathmata;
sebapoznanie chpe ako skku, zleitos cvienia (asksis) a vytrvalosti; jej hlavnm
zujmom je spsob ivota.
Perspektva praktk seba samho nm umouje uvidie kynikov v celkom inom
svetle, nie tak, ako sa na nich dvaj tradin historici filosofie, ktor im vytkaj nedosta-

430
tone zdvodnen teoretick pozciu alebo sa pohoruj nad ich nehanebnm sprvanm.
Z kynikov sa odrazu stvaj filosofi par excellence s rozhodujcim vplyvom na poatie
filosofie, ktorej zmyslom nie je poznanie skutonosti, ale spsob ivota.3
o rob z kynikov majstrov etiky? Na tto otzku sa poksime odpoveda pomocou
troch tm, ktor Foucault sleduje vo svojich prednkach. Najprv sa pozrieme na to, o
odliuje kynick spsob ivota od ostatnch prstupov k ivotu. V nadvznosti na to sa
budeme zaobera kynickm chpanm pravdivho ivota. Nakoniec si polome zsadn
otzky: Preo si pravda vyaduje odvahu? a Ak miesto zaujma takto poatie pravdy
v dejinch subjektivity?4
Kynick ivot. Od chvle, o sa kynici objavuj na grckej scne, sprevdza ich p-
sobenie zvltny paradox: Na jednej strane hlsaj tzy, ktor pokladaj za jadro svojho
uenia takmer vetky filosofick koly (cieom ivota je blaenos, ktor sa zaklad na
zdatnom konan). Na strane druhej vyvolvaj naptie a konflikt. Ke sa objav kynik,
zava to kandlom. Panuje veobecn obava z toho, o urob, o povie. Nikto nevie,
ako m zareagova na jeho posmeky a nadvky. Takmer vetky filosofick koly sa dva-
j na kynizmus ako na podivn vyboenie z normlu. Ale neupieraj mu status filosofie.
Ba niektor (napr. Seneca alebo Epikttos) mu prejavuj takmer zbon ctu.
Foucault vysvetuje tento paradox prirovnanm k rozbitmu zrkadlu (Foucault 2002,
214). Mnoh filosofi sa spoznaj v kynikoch, no rchlo pochopia, e sa dvaj na odporn
karikatry seba samch a musia sa odvrti. V kynizme m kad ancu spozna, km
je, km by chcel by, ale nakoniec uvid iba grimasu, kared deformciu, v ktorej ne-
spoznva ani seba, ani vlastn filosofiu. Kynizmus je vedn a zrove kandalzna filo-
sofia. Nehad veobecn konsenzus, ale okuje (Foucault 2002, 214).
Foucault oznauje kynick postoj k pravde za nov typ parrhsie. Ak mu chceme
porozumie, mali by sme ho odli od inch typov parrhsie:
(1) Politick parrhsia je nebojcnos poveda pravdu, ktor vladr alebo Zhroma-
denie nechce pou. Jednotlivec, ktor vyslov neprjemn pravdu, riskuje svoj ivot
v zujme toho, o povauje za sprvne a dleit (Foucault 2008, 41-296).
(2) Skratovsk irnia spova v rozhovoroch, ktor ukazuj jeho astnkom, e
nevedia to, o om si myslia, e to vedia. Skratovsk ironik mus zna hnev a odpor zo
strany tch, ktorch chce vies k starosti o seba o duu, pravdu a rozum (Plat. Apol.
29d). Zmyslom politickej parrhsie je snaha napravi chybu vladra. Cieom skratovskej
irnie je snaha privies astnkov rozhovoru k tomu, aby sa o seba starali (Foucault
2008, 298-344; 2002, 23). V obidvoch prpadoch riskuje ivot ten, kto hovor pravdu.

3
Foucault venoval kynikom viac ako polovicu celho kurzu (Foucault 2002, 145-312), aj ke spo-
iatku vbec nevedel, kam ho jeho tdium kynizmu zavedie (Foucault 2002, 152-153).
4
asopis Filozofia publikoval v minulosti dve vynikajce tdie, ktor sa zaoberaj kynickm
chpanm pravdy. Juliana Sokolov zasadzuje modern zujem o kynizmus do irieho kontextu eurp-
skeho myslenia 20. storoia (Sokolov 2011). Lvia Flachbartov sa zase venuje kynickej parrhsii ako
hovoreniu pravdy o sebe samom, ktor je zrove socilnou kritikou (Flachbartov 2014). Uie zame-
ran je tdia Jaroslava Cepka, ktor sa zaober kynickm chpanm mudrca (Cepko 2016).

Filozofia 72, 6 431

 (3) Kynick parrhsia sa li od politickej nebojcnosti aj skratovskej irnie: Parr-
hsista neriskuje ivot pre to, o hovor, ale pre to, ako ije. Kynik odhauje svoj ivot
vo vetkch vznamoch tohto slova. Riskuje svoj ivot, lebo ho vystavuje zraku vetkch.
Odhauje ho, ale nie tak, e by o om hovoril. Odhauje ho tm, e ho ije. Z kynickho
ivota sa takto stva verejn kandl (Foucault 2002, 214).5
Takmer vetky filosofick koly pristupuj k hovoreniu pravdy z hadiska otzky,
ak podmienky mus spa vpove, ak m by uznan za pravdiv. Kynizmus vychdza
z inej otzky: Ak forma ivota vedie k parrhsii? Tto otzka je pre kynikov tak dlei-
t, e by sme na jej zklade mohli charakterizova kynick spsob ivota (bios kynikos).
Foucault nasleduje Pierra Hadota (Hadot 1987), ke tvrd, e zpadn filosofia sa od
zaiatku spjala so spsobom existencie, s modom ivota filosofick prax sa chpala viac-
menej ako ivotn skka. Problm spsobu ivota kldla filosofia vdy na prv miesto.
K histrii, k osudu zpadnej filosofie (zrejm alzia na Heideggera) patr postupn za-
nedbvanie, zabdanie na otzku spsobu ivota (Foucault 2002, 218). Vymiznutie
tmy pravdivho ivota z filosofie svis poda Foucaulta s nstupom nboenstva na
konci antiky, ktor si ju zaalo prisvojova a zaleova do vlastnch praktk; aj intitu-
cionalizovan podoby vedy v modernej dobe posilnili proces normalizcie a regulcie
pravdovravnch praktk prstup k pravde sa prestal spja so spsobom ivota a stal sa
zleitosou vedeckho konsenzu. Cel tento pohyb viedol k tomu, e otzka pravdivho
ivota vybledla, opotrebovala sa (Foucault 2002, 217).
Foucault sa zaober kynikmi ako filosofmi, ktor postavili otzku spsobu ivota
pred vetky ostatn otzky. Zameriava sa na kynick praktiky opsan v textoch 1. 3. st.
po Kr. Vma si v nich p zsad, ktor charakterizuj kynizmus (Foucault 2002, 219-220):6
1. Pre kynikov je prznan, e filosofiu ponmaj ako prpravu na ivot. Znmy afo-
rizmus zobrazuje Diogena, ktor pri kadej prleitosti hovoril, e na ivot si treba pri-
pravi rozum, alebo povraz (SSR V B 303).7 Foucault interpretuje tento obraz ako exis-
tencilnu vobu: Bu zani i poda pravidiel logu, alebo sa obes! (Foucault 2002, 219).
2. Prprava na ivot znamen, e lovek sa mus stara o seba (SSR V B 314).
Staros o seba je u kadho tou najvnejou vecou. Foucault pripomna Julinovu re
Proti nevychovanm psom:8 Ke sa chce sta niekto kynikom, najskr sa mus postara
5
Monos politickho odporu vychdza z etickho sebautvrania subjektu. Prve tento aspekt
parrhsie povauje Foucault za dleit aj z hadiska sasnho premania o vzahu medzi etikou
a politikou (Foucault 2001, 241; Schwartz 1999, 128).
6
Viacer zsady by sme mohli pripsa aj inm kolm, ale kynici im dvaj vlastn vznamy.
7
slovanie, ako aj slovensk znenie Diogenovch zlomkov sa opiera o preklad Andreja Kalaa
(Cepko, Kala, Suvk 2016).
8
Julin (331/332 363 po Kr.), nazvan tie Iulianus Apostata (= Odpadlk), bol po grcky p-
uci vzdelanec a rmsky cisr. Poas svojej krtkej vldy sa poksil o zastavenie riaceho sa kresanstva,
ktor legalizoval jeho predchodca Kontantn Vek. Julin stavia do protikladu s kresanstvom nielen
platonizmus a pythagoreizmus, ale aj aksi zidealizovan podobu kynizmu (zrejme preto, lebo dobov
kynici mali viacero spolonch znakov s kresanmi). Diogena vykresuje ako reprezentanta starej md-
rosti podobne ako Pythagora alebo Skrata. Re Proti nevychovanm psom vznikla roku 362. Ide
o obhajobu kynickho ivota a obalobu niektorch odrodilch kynikov vtedajej doby, ktor si

432
o seba samho, ako to urobili Diogens a Krats, a vyhna zo svojej due vetky jej vne
(SSR V B 264).
3. Kynici spjaj staros o seba s poiadavkou ui sa iba veci, ktor s uiton pre
ivot mohli by sme poveda: iba veci, ktor sa tkaj starosti o seba. V znmej anekdote
sa uvdza, e Diogens nevedel pochopi, preo gramatici skmaj Odysseove chyby, ale
o vlastn sa vbec nezaujmaj; udoval sa, e hudobnci si ladia struny lry, ale mravy
v dui nemaj vbec naladen (SSR V B 374).
4. Kynik mus prispsobi svoj ivot zsadm, ktor si stanovil ako ivotn zsady.
Diogens karh tch, o sce chvlia spravodlivch za to, e s povznesen nad majetky,
ale v ivote horlivo napodobuj bohov (SSR V B 237). Poburuje ho, e udia prinaj
bohom obety, aby boli zdrav, a pritom pri samotnch obetch robia veci, ktor zdraviu
odporuj nadgvaj sa msom (SSR V B 345).9 Sprvna staros o seba si vyaduje
dodriavanie princpov, ktor si lovek stanovil ako ivotn princpy.
5. K tmto tyrom zsadm veobecnejieho rzu pridvaj kynici ete jednu, cha-
rakteristick iba pre nich (Foucault 2002, 208-210, 221-224): Kynik mus paracharattein
to nomisma (falova peniaze, zmeni obeivo, zmeni mravy). Princp paracha-
rattein to nomisma sa interpretuje ako; v samotnej kynickej literatre njdeme niekoko
verzi prbehu o Diogenovi, ktor ho dvaj do svislosti s falovanm peaz.10 Nepo-
chybne je vak tento princp dleit, lebo kynici ho spjaj so spsobom ivota. Cisr
Julin ho dva do kontextu s alm princpom, ktor charakterizuje cel grcku filosofiu
(Poznaj sm seba!), ale zrove zdrazuje, e prkaz Faluj obeivo! adresoval delf-
sk boh iba Diogenovi (SSR V B 8).
Foucault interpretuje princp paracharattein to nomisma pomocou kynickej prezv-
ky pes (kyn), ktor sa u v antike interpretovala viacznane (porov. Foucault 2002,
223-224; bliie pozri Cepko, Kala, Suvk 2016, 169-183).
Poda Foucaulta s smerodajn vklady, ktor dvaj oznaenie pes do svislosti
so spsobom ivota. V Eliasovom Komentri k Aristotelovm Kategrim sa zachovala
zaujmav pas, v ktorej sa hovor o kynickom ivote, e je to ps ivot.11 Elias ho
charakterizuje pomocou tyroch bodov (In Aristot. Cat. commentarium 111): a) je to ivot
bez hanby, ktor neberie ohad na inch ud odohrva sa na verejnosti, o znamen, e
ni nezakrva; b) je indiferentn k omukovek, o sa me sta ps ivot nem iadne
potreby okrem tch, ktor doke bezprostredne uspokoji; c) je to rozliujci (diakriti-
kos) ivot, lebo rozliuje medzi dobrm a zlm, pravdivm a nepravdivm kynik ako pes

z Diogena robili posmech a neboli schopn oceni lohu kynickho mudrca ako sluobnka pravej v-
chovy.
9
Kynici na rozdiel od prslunkov niektorch filosofickch kl alebo nboenskch siekt neod-
mietali konzumciu msa, ale obhajovali skromn spsob ivota poda zkonov prirodzenosti (pozri
skupinu zlomkov SSR V B 152 195).
10
Filologick analza tohto spojenia sa nachdza v komentroch k zlomku SSR V B 2 (Cepko, Ka-
la, Suvk 2016, 24-26).
11
Elias (6. st. po Kr.) bol grcky komenttor Aristotelovch a Porfyriovch spisov psobiaci
v Alexandrii.

Filozofia 72, 6 433

tek a hryzie tch, ktor neij dobre, ale doke by lskav k priateom; d) je to ivot
strneho psa kynik chrni seba i druhch.
Pravdiv ivot. Vetky tyri charakteristiky nehanebnos, indiferentnos, schop-
nos rozliova a chrni dvaj kynickmu ivotu vznam pravdivho ivota. Spojenie
pravdiv ivot (franc. la vraie vie) znie modernm uiam divne, i dokonca podozrivo,
pretoe pravdu zvyajne spjame s vrokmi, presvedeniami alebo sdmi, ktor zase ch-
peme ako zhodu tvrdenia so skutonosou. Avak otzka Ak ivot je pravdivm ivotom?
patrila v dejinch filosofickho myslenia medzi tie najdleitejie (Foucault 2002, 201-210).
Pojem pravdivho ivota by sme mali da do vzahu s grckym chpanm pravdy
(altheia). Jestvuj tyri formy, vo vzahu ku ktorm me by nieo nazvan pravdi-
vm (alths):12 po prv, pravdiv je to, o nie je skryt, zakryt; pravdiv je viditen,
odhalen, bez tajomstiev; po druh, alths je nieo, o nie je zmiean s nim inm, iba
so sebou samm; to, o je pravdiv, neme iadny cudz prvok zmeni pravdiv nem-
e by prekrten; po tretie, alths je to, o je priamoiare o nem ohyby, ktor by ho
znejasovali; v tomto zmysle sa spja s nezastieranm, estnosou a tka sa toho, ako
pristupujeme k veciam, ako konme; po tvrt, alths je to, o neobsahuje iadne od-
chlky, ohyby i naruenia; pravdiv je nemenn a neplatn.
Tento vpoet, aj ke je schematick, ukazuje, e vraz alths sa netka iba vro-
kov (logoi), ale aj spsobu bytia toho, ako konme, ako vedieme samch seba, ako
narbame s vecami. Ak sa pozrieme na samotn slovo logos, zistme, e znamen vrok
aj spsob hovorenia. Ke Grci vyslovia logos alths, nemaj na mysli pravdiv v-
roky, ale spsob hovorenia, v ktorom ni nezakrvaj, v ktorom nemieaj pravdu s nim
klamlivm alebo zdanlivm. Je to priamy diskurz pridriavajci sa pravidiel alebo z-
kona. Logos alths je re, ktor sa nemen, zostva rovnak, a preto neme by prekr-
ten ani vyvrten.
Pravdiv ivot (gr. alths bios, althinos bios) m ir vznam ivota, ktor ni ne-
taj, ni neskrva. Paradigmatickm prkladom by mohol by konvenn obraz Achillea
v Platnovom Hippiovi Menom: Homr ho zobrazuje ako loveka vemi priameho
a vemi pravdivho (Hipp. Mi. 364e7-8). Zrkadlovm opakom Achillea je Odysseus,
schopn vetkho (polytropos) lovek, o in si mysl, a in zasa vypovie slovo (Hipp.
Mi. 365b1).
Alths bios oznauje ist, nezakalen ivot, v ktorom sa nemiea dobr so zlm,
prjemn s bolestivm, zdatn s chybnm (porov. Plat. Resp. 561b-561d; Criti. 121a-b).
Alths bios je priamy ivot, ktor sa pridriava pravidiel (logoi) alebo zkona (no-
mos) (porov. Plat., Epist. VII 327a-d; Grg. 525a). Alths bios znamen ivot, ktor sa
vyhba zmenm, narueniam, vkyvom zachovva identitu s vlastnm bytm, preto je
poehnan bohmi (porov. Plat. Theaet. 174c-176a).
Vetky naznaen charakteristiky alths bios njdeme v klasickej grckej literatre
(konkrtne u Platna). Foucaulta zaujma, i tieto rysy nadobdaj v kynickej literatre

12
Vraz alths znamen etymologicky nieo priame, nezahnut.

434
in vznamy. Op pripomna prbeh o Diogenovej falovateskej afre, v dsledku ktorej
musel opusti rodn obec (ke sa dostal do Delf, boh vetby mu poradil, aby faloval
obeivo). Zsada paracharattein to nomisma (Zme hodnotu obeiva!) mala v kynickej
tradcii dva vznamy. Na jednej strane zdrazovala podobnos medzi Diogenom a S-
kratom, ktor kadodenn dialektick innos dval do vzahu s prodnckym umenm
svojej matky a vzahoval ju na prkaz Pythijskho boha (porov. Plat., Apol. 20e; Xenoph.,
Apol. 14). Analogicky postupuje Diogens (mono dokonca vo svojom vlastnom spise
Pordalos), ke spja falovanie obeiva s povolanm svojho otca, bankra, a vzahuje ho
na bo prkaz. Diogenova innos sa zaklad na tom, e men vetky konvencie, ktor
ustanovuj ivot loveka v spolonosti, men ich charakter (gr. charaktr = pea,
razba urujca hodnotu mince), t. j. nahrdza ich pravmi, nefalovanmi, prirodzen-
mi princpmi ivota (bliie pozri Cepko, Kala, Suvk 2016, 21-24).
Druh vznam prkazu paracharattein to nomisma (Zme hodnotu obeiva!) vy-
chdza zo vzahu medzi falovanm a zvykom. Falovanie hodnoty obeiva predpoklad
zaujatie uritho postoja ku konvencim, zkonom a pravidlm. Slovo paracharattein ne-
prikazuje, aby Diogens znehodnotil obeivo, ale aby nahradil razbu na minciach inou,
vaka ktorej zskaj svoju pravdiv hodnotu a op sa dostan do obehu.
Kynici neznehodnocuj mince, ale menia hodnotu obeiva. Zaoberaj sa mincou
pravdivho ivota, aby jej prinavrtili jej hodnotu. Kynick misia spova poda Foucaul-
ta v snahe vrti pravdivmu ivotu hodnotu, ktor sa zaklad na nezakrvan, istote,
priamosti, stlosti, neskazenosti, ast. V tomto zmysle je kynick chpanie pravdivho
ivota odlin od klasickho, hoci vychdza z rovnakch princpov. Kynizmus je akousi
grimasou pravdivho ivota (Foucault 2002, 210), grimasou ivota, z ktorho sa stala
veobecn filosofick tma. Kynici k nej pristupuj na rozdiel od ostatnch ako k jedinej
skutonej tme filosofie. Nerozchdzaj sa s klasickou filosofiou, ale nadvzuj na u
karnevalovm spsobom.13
Kynick ivot je ozvenou, pokraovanm a zrove kandalznym rozvinutm prav-
divho ivota, ktormu nastavuje kriv zrkadlo. Kynici radikalizuj neskrytos, sebesta-
nos, priamos a nezvislos alths bios tm ukazuj, ak je pravdiv ivot ostatnch
filosofov. Kynick nehanebnos je vlastne iba radiklnou podobou ivota v neskrytosti.
Kynik sa nem za o hanbi. Jeho rozliovanie medzi zdatne konajcimi umi a blz-
nami nie je ni in ako radiklna podoba priameho ivota, ktor sa pridriava pravidiel
logu a zkona zdatnosti. ivot strneho psa, hryzceho a ochraujceho, nie je ni in
ako radiklna podoba pokojne plynceho a sebestanho ivota (Foucault 2002, 224).
Zsada Paracharattein to nomisma! (Zme hodnotu obeiva!) znamen: Formy
a zvyky, ktor zvyajne charakterizuj nau existenciu, musia by nahraden razbou prin-

13
To svis na jednej strane s tm, e kynici pestuj svoju filosofiu pred zrakom vetkch, a takisto
s tm, e namiesto vysvetovania svojho uenia konaj, resp. predvdzaj rzne gest, ktormi demon-
truj svoje konanie ako to vidme v rznych chreiach, napr. v tej, kde Diogens prinesie do Akadmie
oklbanho kohta ako prklad Platnovej defincie loveka (SSR V B 63); (porov. aj Flachbartov 2015,
202-206).

Filozofia 72, 6 435

cpov, ktor filosofia tradine prijala za vlastn. Tieto princpy dvaj formu ivotu prve
tak, ako razba na minci dva formu kovu, na ktorom je vyrazen. Kynik mus odhaova
ivoty inch ako neprav, falon, ako mince bez hodnoty, a pa do obehu prav obe-
ivo s pravou hodnotou.
lohou kynika je ukza na svojom vlastnom ivote, e je odlin od ivota viny
aj od ivota filosofov, ktor hlsaj potrebu pravdivho ivota. Foucault hovor, e my-
lienka pravdivho ivota ako ivota, ktor je in, patr k najdleitejm nielen v ky-
nizme, ale v dejinch celej zpadnej filosofie (Foucault 2002, 226). V tejto svislosti na-
rtva dva typy inakosti (alterit) pomocou nenpadnej hry slov s alekosiahlym v-
znamom: 1. Spojenie ivot, ktor je in (franc. une vie autre) oznauje kynick formu
pravdivho ivota na tomto svete, ktor sa zsadne li od vetkch ostatnch foriem ivo-
ta. 2. Spojenie in ivot (l'autre vie) odkazuje na svet istch ide a vench prvd, na
in svet (l'autre monde), do ktorho vstupuj due a v momente oddelenia od tiel. Je
to platnsky in svet, odlin od sveta, ktor je in (un monde autre), od ivota,
ktor je in (une vie autre), lebo ten zotrvva v tomto svete (Foucault 2002, 227-228).
Kynick ivot, ktor je in, znamen kritiku a zrove radiklnu premenu tohto
sveta hadanie sveta, ktor je in. Kynick ivot vyjavuje sm seba ako in formu ivo-
ta v tomto svete vo svete, ktor meme zmeni. Aby mohol by ivot pravdiv, mus sa
sta ivotom radiklne inm. Mus narui v kadom bode vetky tradin formy existencie.
Kynici sa usiluj o pravdiv ivot a zrove ukazuj, e ostatn vo svojich ivotoch
chybuj (Foucault 2002, 261-262). Svet ivota, ktor je in, je na dosah sta vymeni
falon hodnoty za pravdiv. Kynick askza je v tomto ohade radiklna, ale jej zmys-
lom je pripomen vetkm, e staros o seba musia pochopi ako permanentn prcu na
sebe samch a na druhch. Iba spojenm tchto dvoch innost starosti o seba a starosti
o druhch dospejeme k sprvnemu umeniu spravovania. Staros o seba sa takto stva
starosou o cel svet a pravdiv ivot otvra cestu k inmu svetu v tomto svete.
Odvaha k pravde. Jednm z mla zachovanch antickch textov, ktor sa zaoberaj
odvahou, je Platnov dialg Lachs. Foucault mu venuje vek pozornos, lebo v om
nachdza prechod od politickej parrhsie k parrhsii etickej. Na rozdiel od tradinch
interprettorov, ktor povauj za centrlnu as dialgu Lachtove a Nikiove odpovede
na otzku o je odvaha?, Foucault ta Lachta plne inak (Foucault 2002, 109-144).
Sstreuje sa na jeho dramatick vstavbu (vod a zver), na vykreslenie toho, o umo-
uje astnkom rozpravy speati parrhsiastick dohodu (le pacte parrsiastique)
(Foucault 2002, 132).
Zlomovm bodom celej rozpravy je zmena jej spsobu: Spoiatku pripomna poli-
tick diskurz (analogon), akoby o vazovi malo rozhodn hlasovanie (Lach. 184d1).
Skrats vak odmietne slovn zpasenie a navrhne, aby o veci (vchove synov k zdat-
nosti) rozhodli na zklade znalosti (Lach. 184e8). Nasledujca hra parrhsie a thosu
umon zmenu doterajej rozpravy (Foucault 2002, 131-144): Nikias vysvetl ostatnm, e
Skrats sa rozprva iba s tmi, ktorm zle na rozhovore, a vdy ich dovedie k tomu,
aby preli od predmetu rozhovoru k rozprave o sebe samch (Lach. 187e-188a). Postupn
pritakanie Skratovej hre si vyaduje odvahu od tch, ktor vstupuj do rozhovoru. Cieom

436
tejto hry je privies kadho k tomu, aby podal vklad o sebe samom (Lach. 187e10)
aby ukzal vzah medzi logom a sebou (Foucault 2002, 134), aby si poloil otzku: Akm
spsobom ivota ijem? (Lach. 187e10-188a2).
Parrhsia v Lachtovi sa nezaklad na sprvnych vrokoch alebo sdoch, ale na t-
le ivota. Skratova parrhsia sa potvrdzuje zdatnosou jeho konania. Vetci shlasia
s parrhsiastickou hrou preto, lebo nachdzaj slad medzi Skratovm ivotom a pra-
xou slobodnej a primnej rozpravy. V parrhsiastickom diskurze pritom nik nem privi-
legovan miesto pravm vychovvateom starosti o seba nie je Skrats, ale samotn
re, logos.
Platnov Lachs vytvra poda Foucaulta celkov rmec, do ktorho by sme mali
zasadi skratovsk aj kynick parrhsiu. Platnove dialgy vak tematizuj vzah medzi
parrhsiou a starosou o seba aj inak. V Alkibiadovi vedie Skratova parrhsia k potrebe
ustanovi seba samho ako skutonos, ktor je odlin od tela a je rozpoznan ako psy-
ch. Skrats vysvetuje Alkibiadovi, e sa mus stara v prvom rade o svoju duu od
nej zvis n spsob bytia a konania. Skratovsk staros o seba tak nadobda metafy-
zick vznam starosti o to, o je ontologicky prvotn a spja ns s rou istch foriem
(Foucault 2001, 27-77).
Podobne ako v Alkibiadovi aj v Lachtovi ide o hadanie adekvtnej podoby starosti
o seba. T vak Skrats nachdza v ivote, v spsobe, akm lovek utvra svoju existen-
ciu. Naa pozornos sa mus zamera na ivot. Aj poznanie seba samho vychdza zo
spsobu ivota, a nie z kontemplcie due. Sebapoznanie tu nadobda vznam skky,
cvienia, ktor je zameran na spsoby, akmi lovek vedie, spravuje sm seba. lohou
parrhsie je neustle preverovanie a preskavanie spsobu ivota, hadanie sprvnej
formy existencie.
Dva prstupy k starosti o seba v Alkibiadovi a Lachtovi s vchodiskom dvoch
odlinch lni v chpan pravdy (Foucault 2002, 148-149). Prv lnia sa sstreuje na
poiadavku poskytn vklad o sebe samom (didonai logon), ktor sa spja s metafyzi-
kou due. Druh lnia smeruje k formm existencie, k hadaniu tlu ivota. Dualita by-
tia due a tlu existencie bude hra v dejinch filosofie dleit rolu.
Z Platnovho Lachta vychdza predstava, e ivot (bios) sa me sta predmetom
estetiky predmetom estetickho vnmania (Foucault 2002, 148-149). Na bios sa meme
dva ako na krsne dielo. Foucault hovor, e vo vzahu k Lachtovi by sme mohli roz-
pracova dejiny tlov existencie dejiny ivota, ku ktormu pristupujeme ako k monej
krse. Prve tento aspekt dejn subjektivity a aj dejn estetickch foriem bol dlh dobu
v zad nho zujmu. Naopak v popred boli dejiny metafyziky, dejiny ontolgie due
a z tejto perspektvy sme uprednostovali aj tdium uritch estetickch foriem.
Ak si myslme, e estetiku existencie by sme mali hada u Skrata, mlime sa.
Foucault nachdza estetiku existencie a na mieste, kde sa pvodn skratovsk staros
o seba riadi princpom existencie, ktor je nanovo uchopen a prepracovan prostrednc-
tvom princpu pravdivho hovorenia. Estetiku existencie had tam, kde sa utvra vzah
medzi umenm existencie a pravdivm ivotom. V tejto svislosti upozoruje Thomas
Flynn na zvltny posun, ku ktormu dochdza medzi Hermenutikou subjektu a Odvahou

Filozofia 72, 6 437

k pravde od estetiky existencie k estetike pravdy (Flynn 1987, 223-224).
Foucault analyzuje antick texty, ktor charakterizuj kynikov ako parrhsistov,
zvestovateov i svedkov pravdy. Medzi inmi uvdza aj Epikttove slov: ...
sprvny kynik je pehom, ktor m vyzveda, ktor veci s vo vzahu k uom priate-
sk, a ktor nepriatesk. M sa zo vetkch sl snai o to, aby ako vyzveda prinal
uom len presn a pravdiv informcie. Nesmie sa ani da zastrai vlastnm strachom,
ani akmkovek spsobom vydesi i zmias predstavami a mylienkami, ktor by ho
dontili za nepriateov oznai tch, ktor nimi nie s (Foucault 2002, 154) (SSR V B 27).
Skrats mohol v Lachtovi hovori pravdivo preto, lebo preukzal zdatnos v prie-
behu celho svojho ivota. Parrhsia sa opierala o homofniu medzi tm, kto hovor
pravdu, a spsobom jeho ivota. V kynizme je vzah medzi parrhsiou a spsobom ivota
ovea komplikovanej a komplexnej. Zdatnosti konania nie s iba tm, o o sa kynici
usiluj (ako Skrats) viau sa na formy sprvania, ktor s zrejm a neprehliadnuten.
U samotn zjav kynika demontruje vyhranen tl ivota: splvav brada, obnosen
pl, palica, brana, miska.14 Kynik je tulk a obrk, ktor nepatr do iadneho spolo-
enstva. Nem domov, lebo jeho domovom je cel svet nem rodinu, lebo jeho rodinou
je cel udstvo.15 Kynik obmedzuje vetky potreby a povinnosti na minimum, ak nemaj
prirodzen alebo rozumn dvod. Parrhsia nie je iba vecou sladu medzi spsobom
diskurzu a spsobom ivota; pravda sa zviditeuje v kynikovom konan, v jeho telesnos-
ti, v jeho sprvan, zdrazuje Foucault. Kynick ivot je alethurgiou prejavom pravdy
(Foucault 2002, 159).16 To, o je v kynizme na prv pohad viditen, je ivot ako bez-
prostredn a nesptan sprtomnenie pravdy. Pravda sa stva odhalenou askzou.
Ak by sme mali odpoveda na otzku, ktor sme si poloili na zaiatku, povedali
by sme, e prve v tomto zmysle s kynici majstrami etiky. V tomto zmysle je kynizmus
dleitou sasou dejn zpadnej subjektivity, dejn zpadnej existencie. Foucault
sa nepoka o vhad do antickho kynizmu. Jeho zmerom je nieo in. Sksenos
s dejinami myslenia ako dejinami hier pravdy a nepravdy nm me pomc pri hadan
modernch spsobov utvrania etickho subjektu. Foucault tak pokrauje v lohe, ktor
si stanovil v Hermeneutike subjektu: tudova vzah medzi subjektivitou a pravdou.17

14
O symboloch skromnho ivota kynika pozri bliie (Cepko, Kala, Suvk 2016, 184-206).
15
O kynickom kozmopolitizme, ktor predznail neskor stoick koncept kosmickej obce, pozri
bliie (SSR V B 64, SSR V B 353 SSR V B 359) (Cepko, Kala, Suvk 2016).
16
Aj Foucaultov posledn kurz na Collge de France by sme mohli chpa ako snahu o prepojenie
vetkch dleitch tm, ktormi sa zaoberal poas svojho ivota (veridikcia, guvernmentalita, subjekti-
vcia), s pravdou, ktor nem metafyzick zafarbenie, ale spja sa s prcou na sebe, so snahou da svoj-
mu ivotu urit tl (Flynn 1987, 227; Veyne 1986, 933-941).
17
Foucault sa v rokoch 1982 1984 viackrt vyjadril, e jeho vlet do antiky nie je samoeln;
chcel sa vrti k otzke postavenia etickho subjektu v sasnom myslen (porov. Foucault 2001, 11-12,
241; 2002, 3 at.).

438
Literatra
CEPKO, J., KALA, A., SUVK, V. (2016): Diogenis fragmenta / Diogenove zlomky. vodn tdia,
preklad zlomkov a komentr. Bratislava: Vydavatestvo Univerzity Komenskho.
CEPKO, J. (2016): Vetko patr mdrym: Blasfmia, alebo utpia? Filozofia, 71 (2), 131-140.
ELIAS (1900): Eliae (olim Davidis) in Porphyrii isagogen et Aristotelis categorias commentaria. Busse,
A. (ed.). Berlin: G. Reiner.
FLACHBARTOV, L. (2014): Kynick parrhesiastick praktiky. Diogenova performatvna mdros.
Filozofia, 69 (10), 835-846.
FLACHBARTOV, L. (2015): Diogenovsk kynizmus ako spsob ivota. Preov: Filozofick fakulta
Preovskej univerzity.
FLYNN, T. (1987): Foucault as Parrhesiast: His last course at the Collge de France (1984). Philosophy
and Social Criticism, 2-3, 213-229.
FOUCAULT, M. (1994): Dits et crits (19541988). Tome IV: 19801988. Paris: Gallimard.
FOUCAULT, M. (2001): Lhermneutique du sujet: Cours au Collge de France, 1981 1982. Paris:
Seuil.
FOUCAULT, M. (2002): Le courage de la verit. Le gouvernement de soi et des autres II. Cours au
Collge de France (1983 1984). Paris: Gallimard/Seuil.
FOUCAULT, M. (2008): Le gouvernement de soi et des autres. Cours au College de France (1982
1983). Paris: Gallimard, Sueuil.
GROS, F. (2002): Situation du cours, In: Foucault, M.: Le courage de la verit. Paris: Gallimard/Seuil,
313-328.
HADOT, P. (1987): Exercices Spirituels et Philosophie Antique. Paris: Etudes Augustiniennes.
PLATON (1990): Dialgy. 3 zv. Prel. J. par. Bratislava: Tatran.
SCHWARTZ, M. (1999): Repetition and Ethics in Late Foucault. Telos, 117, 113-132.
SOKOLOV, J. (2011): tly jestvovania: pravdiv ivot a in svet. Nvrat k antickmu kynizmu
v eurpskej filozofii 20. storoia. Filozofia, 66 (6), 558-570.
VEYNE, P. (1986): Le dernier Foucault et sa morale. Critique, 471/472, 933-941.

Poznmka
Pri prepise grckych vrazov a vlastnch mien do sloveniny sa pridriavam translitercie grckych
grafm, t. j. rozliujem (tau) a (thta) a prepisujem ich ako t a th; (epsilon) a (ta)
prepisujem ako e a ; (omikron) a (mega) prepisujem ako o a (dvojhlsku ako
). V niektorch prpadoch vyznaujem grcke slov transliterovan do latinky kurzvou a zo tylistic-
kch dvodov ich skloujem.

______________________
Tto prca bola podporovan Agentrou na podporu vskumu a vvoja na zklade Zmluvy
. APVV-0164-12.
______________________
Vladislav Suvk
Intitt filozofie FF PU
17. novembra 1
080 01 Preov
Slovensk republika
e-mail: vladislav.suvak@gmail.com

Filozofia 72, 6 439