MILO URBAN

Za
Vynm
mlynom
.

Milo Urban 1926

Epilogue Jlius Pateka 1965
Illustrations Orest Dubay 1965
 I
Jednho rna, ke ili Malkovania kosi bory, nali
ho milenca Katreny Zalkovej v lese za Vynm
mlynom. Prav ruku mal na oiach, saby sa bl ha-
die do slnka, a avou zvieral neprirodzene stiahnut
bok. Bola v om vek, ierna diera, a ke ho Malko-
vania zazreli, spoza koele vychodili u mravce, ktor
sa tvrdoijne dobjali k zaatm perm.
Zarazili sa nramne. tefan Hr, ktor ho zbadal,
sa len preehnal, Krupa zaboekal a Jano Ole, idci
za nimi, dupkom sa obrtil a zabehol do dediny. Bol
dchavin, a km dobehol k domu Petra telinu, oi
mal vyvalen a pot sa lial z neho ccerkom. No stail
ete vbehn do izby, sadn na lavicu a vyjachta:

1
 Jano. . . ech. . . v syn.
Peter telina mal misu pred sebou. Prve raajko-
val. Ke to poul, len si sta rukvom pretrel a lyica
mu spadla na zem.
o?
V syn. . .
Jano?
Hej.
A o?
Zabit, mrvil Ole medzi zubami.
Pri tomto hroznom slove telinu akoby psou do
ps udreli. Skoil, vypl sa a stenavo zrkol:
Kde?
Za Vynm mlynom. . . V lese.
telina strhol zo dky kabt, zaloil si klobk na
hlavu a zabudnc i dvere za sebou zatvori, vybe-
hol na dvor. Tam ho u akal hba ud, dobiehaj-
cich zo vetkch strn. Stli pri plotoch so zvedavmi
tvrami, ktor sa chveli nedokavosou. Peter telina
hodil po nich pohadom, a ke ich videl stpnutch
neslchanou novinou, zvolal:
Syn mj jedin. . .

2
 Viac toho predpoludnia nepovedal. Rozbehol sa
hore grom. udia za nm. Beali opreteky, a ke
u nevldali, zastavovali sa s rozplenmi tvrami, v
ktorch horeli udn, irok oi. Na ni sa nespyto-
vali, len sa strhvali a beali alej, a ke dobehli za
Vyn mlyn, do lesa, bola ich u cel kopa, upotench
udskch tvr, sebeckch v nedokavosti.
Kde je? Kde? ozvalo sa lesom.
Tu, znela odpove.
Napokon ho zazreli. Leal pod ohnutm starm
borom v jarku: kabt mal rozopt, rozdrapen ko-
eu a av noha, ako sa potkol v behu, ohla sa pod
neho. Peter telina, zazrc ho v tejto polohe, skoil k
nemu. Objal ho a nramne sa rozplakal.
Bol to vzlykav, ak pla loveka, nenauenho
plaka. Ke ho udia pouli v onej hroznej sile zvie-
raa ranenho tosou, sklali hlavy a do o sa im
drali slzy.
Prv sa spamtal tefan Hr.
Odnies ho treba, zavolal.
Chlapi prisvedili.
Nosidl by sa zili.

3
 Nosidl, nosidl! ozvalo sa lesom volanie.
Chlapi sa rozbehli a o chvu sa vrtili s eino-
vmi nosidlami. Mladho telinu poloili na ne, od-
niesli domov, vystreli v komore na lavicu a prikryli
plachtou.
Katrena Zalkov, ku ktorej chodieval Jano te-
lina, psla za malkovskmi bormi dobytok. Raz alebo
dva razy do tda chodievala domov prezliec sa a
vzia si potrebn veci, aby tu, odlen od sveta, ne-
trpela ndzu. Toho da nemienila s, ale ju posadlo
osi, take sa vychytila a ete pred obedom prila do-
mov.
Ke sa dozvedela, o sa s Janom telinom stalo,
sprvu nechcela nijako veri, no potom ju naraz obiiel
strach. Zbledla ako stena a hybaj do telinov.
eny sa prve modlili modlitby za mtvych, ke
vola do komory. Pri okne zazrela starho telinu s
hlavou ponorenou v dlaniach a v kte place eny.
Zarazen ostala st vo dverch. Vedela u, o sa
stalo, ale prostredie, do ktorho vpadla, ju ohromilo,
zmrvilo cel.
Jei, svku, o je? zvolala vydesenm hlasom.

4
 Peter telina zdvihol hlavu. Pozrel na u tvrdm,
akm pohadom, akoby jej chcel nazrie do due.
Bola milenkou jeho syna; vedel o tom, bo Jano sa
mu u bol zmienil, e si ju vezme. Nemal ni proti
nej, ale teraz, vidiac ju svieu, kypiacu zdravm pred
sebou, odrazu vzbkol. osi stran sa pohlo v jeho
dui. Priskoil k nej, chytil ju za rameno a zatriasol
ou.
Katrena!
Katrena vyjavene hadela naho a on mrvil v zu-
boch:
Bol u teba?
Zavhala, ale pod jeho akm pohadom zatriasli
sa jej kolen. Zlomene vyhkla:
Bol.
Spal pri tebe?
Spal.
A vie, o to zna?
Podniesol hlavu. Ukzal na u prstom:
Ty. . . Ty ho m na svedom!
Akoby kame do izby padol. Katrena Zalkov
klesla na kolen. Zopla pred telinom ruky a zvolala:

5
 Svku, ja. . .
Ale Peter telina nepoval. Zvalil sa na lavicu,
pokrtil hlavou a vyhkol:
Syn mj jedin, radostn. . .
Zavldlo ticho, ruen iba akm, ryvkovitm
vzdychanm Petra telinu a splaenm mrmlanm bb
v kte, ktor sa prve domodlievali oten. A v tom
tichu si Katrena Zalkov zrazu uvedomila dosah a-
kho obvinenia, o tak neakane padlo na jej hlavu.
Prehla sa na zemi, objala telinovi kolen, trpko skuh-
rc:
Svku, preboha, ja nie, ja nie. . .
Mlal. A ona pokraovala:
Ja som Jana mala rada. Aj na koniec sveta by
som za nm, keby. . . Verte!
Neodpovedal.
Svku. . .
Ty si ho mala rada? ozval sa napokon ned-
verivo.
Vravm: aj na koniec sveta by som, keby. . .
Ech!
Spvala som s nm, epla v rozpakoch.

6
7
 S mojm Janom?
Hej. Radi sme sa mali. Aj sme sa bozkvali.
Bozkvali. . .
Akosi udne pozrel na u. Chcel ete osi poveda,
ale slov sa rozkotali a nebolo ich. Prerel len hust,
ak sliny, no tie mu uviazli v hrdle a premenili sa
na otupn hori.

II

Tretieho da ho vyprevadili na mal, opusten cin-

torn. Rstla na om phava a voala baza. Zvony
zvonili, osamel kavky krili nad veou, pod zamra-
enm nebom, a z cintorna sa ozval spev, ktor sa
bez ozveny vliekol ponad zem.
Peter telina zlomen stl nad hrobom, ale hoci
mal rd syna nadovetko na svete, z o mu nevypadla
u ani jedin slza. Schmrnel len a ohlo ho: na ele sa
mu zjavila dlh vrska, pln hroznho uvzatia, o ne-
malo odtoku a vybjalo sa v slepej nenvisti k uom.
Nenvidel ich a vidiach ich tu st s hlpou sstrasou

8
v oiach, neprirodzene rozbitch, zhvanch, bol by
ich zabjal po jednom.
Zvony zmkli. Prestali spieva.
Zavldlo bezradn ticho: udia, o dotia hadeli
iba do zeme, sa obzerali, akoby niekoho akali. Ne-
prichodil vak nik. . . Osamele, smutne stle pri roz-
valench mroch baza a topole, zanesen prachom,
prichodili oku suchie aj vyie.
V tom tichu sa ozvali kroky hrobrov, osamel
a krpav v rozkopanej zemi: zneli priisto a umkli,
akoby ich ual. Osem akch rk, dva povrazy; rakva
slabo zapraala, potom zmizla v ltej jame. Peter
telina sa slabo zakval: zdalo sa, e nieo povie. Pery
sa prehli, eus pevne zaala, such hrdlo sa vytiahlo
a nahlo, ale nevylo z neho ani slova.
V zstupe ktosi zaplakal. Ticho, pomaly, ako str-
han pramienok ozval sa ten pla. Peter telina sa
pri om zachvel, akoby ho bol niekto preplil era-
vm drtom. Pozrel tm smerom, a ke videl Kat-
renu Zalkov placu kaa na zemi, vykroil, ale
neiel alej. Kakol na mieste, kaal dlho, a ke vstal,
cintorn bol przdny.

9
 Vzdychol si a preehnal sa.
Ke sa zveerievalo, zaiel do Zalkov. Voiel do
izby, sadol si k peci, sedel tam dlho bez slova, a len
ke mal odchodi, ozval sa:
Ty, Katrena!
o, svku?
Zakalal a jej sa zdalo, e ostarel aspo o desa
rokov.
Odpus. . . povedal pomaly a tak ticho, e ho
sotva poula.
Prisadla si k nemu. Pri svetle vychodiaceho me-
siaca, vo vni sena, hovorili potom o Janovi. Hovo-
rili tlmene, pomaly; zbone vysloven slov sa lepili k
sebe i vznikal z nich nov lovek bez tela, ktor sedel
v kte a uprene ich pozoroval. Mal dobr, zamyslen
oi a tak pokorn sta, e sa loveku pri pohade
naho chcelo plaka. Oni toho zamyslenho dobrho
loveka hladili spomienkami a spolone bili. Keby
sa zrazu pridruil k nim, vbec by sa neudovali. Po-
sadili by ho medzi seba a rozprvali by mu, o sa za
tie tri dni stalo, akoby to bolo osi celkom prirodzen.
Ale nik nepriiel. aby aleko v barinch u kkali,

10
ke star telina vstal a odiiel. Chodieval chytro,
ale tej noci akoby ho boli nalomili v kolench: vliekol
sa pomaly po zhumn, pchncom svieou rosou a
rozplenm drevom, ktor v prtm striech pukalo.

Bolo hodne po polnoci, ke doiel k domu. Bled

mesiac nehybne visel na oblohe; zem, zaliata jeho
svetlom, sa leskla ostrm, striebornm vidnom, o sa
ako ad primklo k nej. Vyrastal z neho biely, nem
chlad. Prenikal vetko, take vetko v om stuhlo v
aksi nadzemsk, nepodvrtiten uritos.

Peter telina, stojac uprostred tohto vekho, jas-

nho priestoru, popierajceho vetko, o sa snailo
vzkriesi iskru ndeje, znezrady zmeravel, zmrzol. Opret
o plot, s rukami poklesnutmi a s nalomenou hlavou,
videl pred sebou stavisk, zdeden po otcoch: stre-
chy pobit indom, uhly a klty s bielymi koncami.
A tu naplno pochopil smr syna i svoj vlastn z-
nik. Akoby osi vytiahli z toho domu: stl posmen,
neznmy Petrovi telinovi, so vetkmi monosami,
vytrhnutmi z jeho dosahu. Bol to div, neovldate-
n pocit; Peter telina, zasiahnut nm, sa striasol a
kdesi na dne jeho due sa zrodil vkrik:

11
 Jano mj!
Lene to nestailo.
Komu? zabodlo sa mu do per a chvelo sa tam
dlho, bolestne, take mu a zuby meraveli.
Nevmavo mlal les i zhrada a Peter telina bil
tou otzkou sa psou do tvre prrody:
Komu dm ten dom. . .? Jano, pre koho?
A hoci telina dlho mlal, dlho akal na odpove,
nik, ani jeho vlastn mozog sa neozval. Len lstie
osiky kdesi jasne klepalo vo vetre, o tiahol dlhm,
nepretritm prdom od juhu.
aleko na vchode u ruoveli zore.
Voky-nevoky vstal.
A vtedy akoby sa vetko odsunulo od neho, dom,
polia i bled mesiac: pohren do seba tuil, ba za-
nal veri, e sa stretne s nm s vrahom svojho syna.
Nedomyslel. Zaal len pste.
Mal ich ak, chladn ako ad.

III
12
Boli andri a z tretej dediny: upachten prili a ha-
dali tri dni. Vyzvedali po domoch, dvali otzky, na
ktor udia alebo len hmkali, alebo odpovedali dlhmi
vetami, plnmi pomliek, reku a pohadzovania rk.
Nevyetrilo sa ni. Zavreli iba hjnika a zopr ml-
dencov medzi nimi aj Ondreja Zimoa, ktorho v-
dali chodieva za Katrenou no u na druh de pre
nedostatok dkazov ich prepustili. Horra preto, lebo
tej noci nebol nikde, mldenci zas s nebohm nemali
nijak spory a Ondrej Zimo, ako mu Katrena od-
riekla by milou, sprval sa tak zdranlivo, e sm
farr sa ho ujal. rady, postaven pred zhadu, bez-
radne stchli, iba o u richtra ostala kpia zpisnice,
ktorou sa chvlieval v krme. Aj udia prestali hmka.
Hdzali len plecami a besedovali veierkami na pra-
hoch s opustenmi rukami, z ktorch hadela robota a
udsk bieda. Odzneli mienky tak i onak, upodozrie-
vali toho i toho. Bolo v om u ahacie harmoniky, s
ktormi mldenci odchdzali do noci a tichch lesov.

Po vrahoch teda nebolo stopy. kvrna by bola

ostala len na Katrene Zalkovej, ale kee vyznala
vetko a hovorila o tom kadmu, s km sa stretla,

13
s primnou, hlbokou tosou, udia ju prestali upo-
dozrieva. Tak vzniklo aksi ak, neprirodzen za-
budnutie, ktormu nik nedveroval.

V tomto zabudnut vyrstol onen udn vzah, to

udn priatestvo medzi starm telinom a Katrenou
Zalkovou. Idc z poa, telina sa zastavoval pred
Zalkovm domom, volval unavenm hlasom, ktor
bez ozveny umieral pod stenou. Na ten hlas vych-
dzala Katrena a odprevdzala ho domov chodnkom,
kde nebvalo ud, len osamel hrudy s choden, zvd-
nut trva. V takch rozhovoroch zabdali: star te-
lina na Janovu smr a Katrena na svoj ia. Otvral sa
pred nimi opusten, tich svet, v ktorom nebolo trudu
ani navy, len vek zmierenie s neilivm osudom.
A telinovi sa de o de stvala Katrena potrebne-
jou. Nachdzal v nej kus svojho Jana, jeho nvyky i
re. Ctil, e s Katrenou by stratil to posledn, o mu
pripomnalo ivho Jana, preto sa jej dral ani klie.

Ale jednho da zaali po Malkove kolova udn

chry. Len o sa dostali k nemu, telina zbledol, ba i
ruky sa mu zatriasli. A ke chry neutchali, vybral
sa do Zalkov.

14
 Katrenu naiel v humne. Prve rezala seku. Vonku
pralo; pod hmlistou, zamraenou oblohou domy stli
ako vek hby hnoja.
Peter telina si sadol na prah. Vzal triesku, a ke
ju polmal na ksky, ozval sa:
Katrena. . .
o, svku?
Povam, e. . .
Nedopovedal, lebo mu vyhkli dve vek slzy. Mlal
dlho. A ke sa napokon ozval, hlas mal rozmoen,
slab.
Katra. . . to mi a, povedal a bol by povedal
i viac, ale nemohol. Len zakval hlavou a Katrena,
vidiac ho zlomenho, pristpila k nemu. Pohladila ho
ako diea.
Preo, svku? epla.
Katra, ja. . .
Chytil ju prosebne za ruku, pozrej jej do o, ale
Katrinine oi boli tak belas a ist, e Peter telina
bez slova vstal a odiiel.
Ete toho veera sa stretol s Karolom Zalkom,
o v nedeu chodieval domov opit, trieskal palicou

15
o ploty a u v pitvore sa vadil so enou, ulavou
stvorou, ktorej len-len e nepralo do nosa.
Povam, e Katrena. . . zaal po dlhom vode,
hadajc vhodn slovo, ktorm by nemonos vyjad-
ril. Ale Karol Zalk u tuil, o m telina na mysli.
Preto sa uvelebil na plote, skril nohy a hne si aj
odpul.
A ve ten Zimoov zabieha a. . . Katrene u tie
as.
telinu akoby uderili: zamurkal, prekroil a pre-
rel vek slinu.
Dievka m svoje roky. Neme osta na ocot.
Netreba sa nhli. Boe, dievka. . . odvil sa
nakoniec telina.
Chcel to poveda vne, ale hlas sa mu zadrel do
hrdla a zmkol, take sa a zarazil. Pozrel na Zalka
vekmi oami, v ktorch bol smtok a ia, ale Zalk
ryl palicou do zeme a nevidel.
Ni nenaodkladme. Mysleli sme, e v Jano,
ale. . . ert vie, ako sa to stalo! A utrpela i na cti.
telina pri tom slove oil.
Na cti?

16
 No hej.
Vari mj Jano. . .
Liezol za ou.
Liezol. . .?
A nie?
Tu sa telina prehol a ruky sa mu zachveli. Bol by
dao spravil, ale ke videl Zalka udsky sediaceho a
pod nm siv, ohnut plot, sklonil hlavu.
Mj Jano bol poriadny, povedal s drazom.
Na toho, kto by mu neveril, bol ochotn aj sa vrh-
n a tak ho donti. No tu neprotireil nik: ruov
oblaky, visiace v nedostupnej vke, dotlievali, berc
na seba farbu edivho popola, o ticho padal na zem
a hustol v noc, naplnen predtuchou byskavice a a-
lekho hrmenia.
V dedine zvonili na veer, ke Zalk vstal z plota
a zamyslene sa doplnil:
Ve nik nevrav, e nebol. Bol. Stalo sa. o po-
a?
Peter telina, ktor s naptm oakval jeho slov,
len akosi ochabol. Povedal zbohom a rozili sa. te-
lina za potok a Zalk hore grom k domu. Jeden

17
zamyslene a druh odmeranm, dlhm krokom.
Od tohto vstupu telina astejie chodieval me-
dzi ud. Vdali ho sedva tu na prahoch, inde na
kobyliciach alebo na skladoch dreva, ako utrsi dve-
tri slov, umka a pozorne nava, potom sa zama
a odchod domov. udia dlho hadeli za nm. A ke
zmizol pod plotmi, v vozoch, hovorili o vekej lske
k synovi.
Ale po pol roku sa stalo, omu sm neveril: Kat-
rena sa vydvala. Priznala sa mu, ale on neveril ani
vtedy, ke mu vetko vysvetlila. Povedala, e nechce,
e Zimoa nem rada, iba rodiia ju ntia, a plakala.
Pohladil ju len po hlave presveden, e v posledn
de, vtedy, ke bud pri oltri, sa osi stane a Kat-
rena bude slobodn.
Ale nestalo sa.
Priiel de a Zimoa sprisahali s Katrenou v kos-
tole. telina, ktor to videl, vrtil sa podlomen do-
mov, ale toho veera iiel ete na svadbu. Bola posled-
nou jeho ndejou. Sadil si na ohrdku, oprel hlavu do
dlan a akal. Oiaren obloky vrhali lt svetlo do
zhrady, kde voala trva a stli nem jablone. Kdesi

18
pchlo stajou, dobytkom, kdesi tekali zlostn psi, a
v izbe hrala muzika zrivo, besne, akoby chcela cel
svet zdvihn do tanca. udia vskajc chodili, bili
optkami o zem, spievali rozten piesne o iernych
vrchoch, o kohtovi a bielej dievke: otvrali dvere, a
vtedy sa zvuk muziky valil do tmy ako horci prd,
v ktorom sa chcelo bea s vetrom opreteky.
Len Peter telina smtil uprostred veselch ud
do rna. Nad rnom, ke kohty zaspievali po tret
raz a z podolskho hja vyleteli prv vrany, pobral sa
domov a s novou ranou v rozbolenej dui.

IV
Ondrej Zimo odviedol Katrenu do domu, ktor mal
nov strechu a stl pod ervenm smrekom. Bol skoro
dva metre vysok u ako Ondrej a ke vchodil do
dver, aby neuderil elom o veraje, sklal sa nzko
ani splaen hus, priom siv oi vystupovali mu z
bledej tvre a nadobdali hroziv vraz. Azda preto
sa jeho chdza stala dlhou, plazivou, pripomnajcou
siv maku, a azda preto budil dojem, e vytrvale

19
had aksi neznmu vec, ktor kedysi stratil a u
nemohol njs. Katrenu bil onm ohom, akm -
bia vek, zdumiv udia, a hoci nehovoril o tom,
bolo zrejm, e by za ou skoil aj do oha.

A Katrena. . .? Na nej tome nezlealo. Ondrej Zi-

mo vyrstol ete v tni tch, o si eny zo strmch
kopanc odvdzali bez otzky, bez otzky s nimi spali
aj deti plodili a tak isto bez otzky odprevdzali ich
na zke cintorny. i je niekto neastn, tu sa nep-
tali. Tu bolo treba robi a i, alebo naopak i a
robi.

Tak to chpala i Katrena, ktor nedvno ete rada

mala Jna telinu, zabitho za Vynm mlynom. Umrel,
nebolo ho, nu spvala s Ondrejom Zimoom vo ve-
kej drevenej posteli, nad ktorou visel zzran obraz
starohorskej Panny Mrie v bukovom rme. Ondrej
Zimo ju oblpal, vinul k sebe a Katrena sa tlila
k nemu s patrinou oddanosou eny. Znala vetko,
zatia o erven smrek za oknom umel udn piese,
ktor vnikala do izby a nalievala ju msi triezvym,
ostrm ako britva. Tmav aj dlh boli tie noci: v dia-
ke, na druhom brehu, dohorievali ohnky, zaloen

20
pastiermi, v zhrade volali prepelice a oni si v objat
epkali lichotiv slov, ktor v tme navierali a hustli
sa smola.
P rz spali spolu. A ke si po iesty raz ahli,
osi sa zaplietlo medzi nich. Ondrej Zimo, s Katreni-
nou hlavou na prsiach, zrazu poctil, e ho osi pli,
prenik mu koeou. Siahol ta a na prsiach naiel
horce slzy.
Premklo ho to. Zmeravel. Odtisol Katrenu od seba,
obrtil sa a hadel na povalu. Zahaden na u mal
pocit, e pri srdci sa mu osi zdvihlo, preniklo k hlave
a stislo ju silou eleznch ramien. Zbledol v tom ob-
jat. Na elo mu vyrazil pot a on potme zahmatal ako
zlodej.
Katrena! vytisol zo seba.
Chcel pokraova, ale tu sa zakol a v hrdle mu
zablnkala przdnota.
A vtedy tma akoby bola schladla. V izbe zavldlo
desiv ticho, iba o vonku pod oknom pes, vytriasa-
jc blchy, udieral labou o stenu. Povajc ho, On-
drej Zimo sa prevalil na bok, a potom u leal ako
kus dreva. V jeho podvedom sa osi dialo, osi nm

21
lomcovalo, take ctil a telesn boles.
Bola to hrozn noc.
Vstal zlomen. A Katrena mala po cel de na-
puchnut oi.
Rno, idc po vodu chodnkom cez dvor Biea-
Hornho, stretla sa s Bieovou a tetkou kolnicou, o
stle s mierkou mky uprostred dvora a smiala sa na
cel sta. Bieov, len o ju zbadala, hodila jej otzku:
No, Katrena, akoe?
Idem po vodu, povedala a snaila sa prejs so
sklonenou hlavou.
Ale kolnica sa jej postavila do cesty.
A oe, s nami ani neprehovor?
Spynela si akosi.
Ba tam! Ani mi na um neprde, chcela poveda
veselo, ale hlas jej zlyhal.
Plakala! oznamovala kolnica, prizrc sa jej
do o.
Plakala?
Vari a u bil?
oby bil.
A?

22
 Nebil.
Zasmiali sa. Bieov i kolnica:
Oj, len netaj. o by si tajila. Azda nevieme?
A ako. . .! Ve lovek nie dnen.
No nebil, ke hovorm. Veru. . . A preo by bil?
Vak ete ani tde. . .
Tak o?
Len tak. . . to mi prilo.
Rozplakala sa pred nimi a s plaom odila k rieke.
kolnica sa zasmiala:
Hej, to jej prilo. . . Akoe! Po tdni bude pre
ni plaka.
Ete v ten de sa to dozvedel telina, ale nepove-
dal ni. Zamyslel sa len.
A u Zimoov bez pukania osi mrzlo. Akoby sa
tret bol votrel do domu a vystrel adov ruku chladlo
vetko jesennm mrazenm. Katrena chodila uplakan
a Ondrej Zimo zamraen sa noc, ibae nevedeli
preo. Vyhbali sa navzjom, a ke sa ich pohady
predsa stretli, tu klopili oi k zemi, odvracali sa, roz-
kazujc hlasito: Ondrej pastierovi a Katrena slke.
A hoci u boli za dverami, ete rozkazovali, no zby-

23
tone, lebo im ani slka, ani pastier nerozumeli.
Len Ondrejova star ma, o mala sedemasedem-
desiat rokov na chrbte, przdne asn, zduch a oi
ako Ondrej, opierajc sa o palicu, zaala si ich v-
ma a potom krti suchou hlavou, na ktorej smiene
tral dohora tenk, mal vrkik. Naostatok zavolala
si Ondrej do komory, zatvorila za sebou dvere a uprc
naho zdola prenikav pohad, tlmene drobila:
Ondrej, ja. . . Ono, to vie. . . T Katrena akosi. . .
o je to?
Neodpovedal. Stark si sadla na lavicu, zamyslela
sa a zakalala.
Vidm. . . Plae, povedala, nespajc z neho
oi.
Ale Ondrej Zimo len hodil plecom, a odiiel. Vlie-
kol sa za nm chlad vedno s akousi tajnosou, o mr-
vila vetkch. Star ma pokalvala, krtila hlavou
a toho veera sa dlho modlila bolestn ruenec. No
Katrena plakala ete aj na tret de, km Ondrej
mlal.
kolnica podveer pri potoku vyspovedala Zimo-
ovho pastiera a star telina, len o to poul, vybral

24
sa do dediny po so. Idc ponad Borovho studu,
stretol sa s Katrenou, ktor niesla phavu pre husi.
Zastavil ju.
Katra, poul som, e plae, povedal.
Plaem, odvetila tvrdo, dohnevan tmi otz-
kami.
A preo?
Otzka prila tak chytro, e Katrena sa temer po-
toila. Preo. . .? Nevedela sama. Len obraz Jna te-
linu sa jej znezrady vynoril v pamti a utkvel v nej
tak mocne, e sa ho nemohla zbavi.
Hovorili dlho o veliom a Katrena Zimoov sa
vrtila domov s obrazom Jna telinu. Ba tej noci si
s nm ahla aj do postele.
Okno bolo otvoren. Po groch mldenci spievali
o tichej noci a o borovom lese, v ktorom snvaj pla-
ch jariabky. Odpovedalo im dolie, kde vldla tma.
Hlas, o tvrdo vnikal do, vracal sa mkk a jemn
sa polnon obloha. Pri zvukoch tej piesne obraz
Jna telinu bol tak urliv, e ho musela znii.
Chytila Ondreja za ruku, a ke odvetil podobnm
stisnutm ruky, privinula sa k nemu.

25
26
 Nasledovala blzniv noc, v ktorej sa poal nov
ivot.

V
Idc raz z kostola, star telina sa stretol s Ondrejom
Zimoom. Zimo ho zazrel len vtedy, ke u bol veda
neho, preto sa len neprirodzene mykol, zamihol oami
a kyslasto sa mu pozdravil:
Pochvlen.
Naveky. . . Z kostola?
No, idem. Pomaly, reku, ale. . .
Iste. Tak. . . Vravm vdy. A kaz dnes pekne
kzal.
Pekne.
Zimo sa zamlal a telina, idc veda neho, zalo-
il ruky za chrbt. Ili hore briekom. Cesta bola roz-
ryt drobnmi jarekmi, ktor unali konsk trus a
triesky. Zem, o sa len nedvno vynorila spod snehu,
dchala opojnou vou, km domy, les i voda mali
kaln vtor zotavujcich sa ud, o po dlhej chorobe
vyli na slnko. Kdesi u vrel ivot. Zem volala po zrne.

27
Les vzdychal tajmnm umenm, pramienky veselo
zurali a vrany, vznajce sa vo vke, leteli do dia-
ky, kde horeli belas ohnky a blyali sa mlky. Bol
to tak vesel, radostn obraz, e sa loveku chcelo
pri om vydchnu a zavola.
Ale nezavolal ani telina, ani Zimo. Ili pohr-
en do seba: telina ohnut a Ondrej Zimo dlhm
krokom, ktor zaryto krpal v piesonch nnosoch.
telina sa po chvli zadchal. Utrel si rukvom elo.
Zastal.
Nevldzem, povedal.
Zimo pozrel naho ponad plece. Chcel poveda
in, ale zahual:
Strmo.
Oprel sa o palicu. telina si sadol na palesk. Za-
tiahol:
Sm, boe! Keby si vedel, ako mi je clivo. Dom,
stavisk!. . . Volaj, kriia, spnaj ruky ku mne, a
ja. . . o mem?
Zimo ahostajne prisvedil hlavou a telina po-
dal:
Nemem. . . Sily niet, Ondrej. . . sily!

28
 Saby sa bol vybil v tch slovch. Hlava, na kto-
rej sa u beleli ediny, zanovite klesla na prsia a dnu,
kdesi v nich, sa lmal ak vzdych. A po chvli sa
mu podarilo odvrti ju ostrm obratom, take chud
krk sa zvinul ani povraz. Vtom zdvihol ruku. Tmav,
ilnat, s prstami stiahnutmi od roboty, vystrela sa
k doline. Hlboko v nej hual potok. Tam, kde sa uzat-
vrala, stl mlyn s tmavm pruhom lesa. Voda padala
z vysokho abu na koleso; lmala sa na tisce bela-
vch kvapiek, ktor iarili v slnenom svetle prenika-
vm jasom, podobn zplave bielych perl, radostne
rozrasench v belasom vzduchu. Ale ke Peter te-
lina zazrel ten ierny pruh za nm, oi sa mu privreli
iaom.
Tam. . . Syna mi zabili, vyhkol.
Hodil ete rukou a vstal strhanmi pohybmi. Od
mlyna vialo prenikav ticho. Ondrej Zimo ako oby-
ajne zohol hlavu: pohol sa ako vpred a vtedy sa
pozdalo, e sa mu krk neobyajne predil a oi zaho-
reli udnm svitom.
Peter telina sa pomaly ako duch vliekol za nm.
Odvtedy sa stretali na ceste z kostola skoro ka-

29
d nedeu, i pralo alebo nie. Vykraovali: Ondrej
Zimo s hlavou dopredu naklonenou, saby sa bl, e
uder do neviditench veraj, a star telina ako duch
za nm, hovoriac o synovi. Tich, lskav slov sa mu
vinuli z st sa pavuina; boli duevnou potrebou,
nevyhnutnosou, ktorej nevyhovie znamenalo zabi
de. Ondrej Zimo spoiatku jednm uchom po-
val, no neskr sa mu sprkrilo. A raz sa strmo obrtil
k telinovi:
Ech. . . o u toko o om. Umrel! Nepome mu
ani svten voda.
Pozrel ete bokom, nedobre naho, ale nestail sa
u odvrti. telina hodil po om rozplenmi oami.
Zlostne zasyal:
o vrav?. . .?
Ondrej Zimo neodpovedal a star telina sa u
nespytoval. Stratili sa jeho slov, akoby ich vietor od-
niesol, a odvtedy, kedykovek ili domov z kostola,
stretali sa mlky a mlky odchodili, hovoriac zva o
poas. Lene to u akoby sa vzjomne prenasledovali.
Preto sa zaali strni: raz Ondrej Zimo, ktor cho-
dieval cestou, odboil na chodnk, ale nestail zjs

30
ani k ubkovej opke, ke sa za nm ozval nhliv
krok a ak dchanie starho telinu. Zimo osi za-
hundral a telina sa zaudoval. Pozdravili sa i spolo-
ne ili domov, ale na druh nedeu, sotva kaz pre-
ehnal veriacich, telina sa u poberal z kostola, te-
iac sa, e nepjde so Zimoom. Aby bol istej, vyiel
na cestu a ponhal sa. V Tarabovch boroch si sadol
na pnk, e napch do fajky, a tu sa na ceste zjav
Zimo.

Zase sa pozdravili a pridali k sebe. A li, hoci Zi-

mo sa mrail a pul a telina v duchu hreil.

Na tretiu nedeu si Zimo umienil, e nepjde do

kostola. Sotva vak odzvonili druh raz, pohan ne-
znmou silou, vychytil sa a iel. A zase sa stretli.
Dohnevalo ich to nakoniec oboch. Vidiac, e ich si-
lie je mrne, odovzdali sa nhode, ktor ich presne
kad nedeu zvdzala a viedla domov. Nehadiac na
seba, ani sa nezhovrajc, predsa mysleli na to ist.
Akoby im ktosi tret naepkval mylienky: snuli sa
medzi nimi, nabjali sa zlobou i posmechom, ktor
obidvoch drdil, a raz Zimo, posmene stiahnuc
pery, vyhkol:

31
 A o syn. . .?
Mieril a zasiahol. Star telina pozrel naho, na-
podobnil ho v stiahnut st a odvetil:
Zastrelili ho. . . Ktosi iel na postrieku. Miesto
jelea zabil mi syna.
Podistm dobr strelec.
Nevidel dobre.
Ale trafil.
Z desiatich krokov. . . Slep traf.
udn vec! Ondrej Zimo oervenel ako rak. te-
lina pozrel naho a ich pohady sa stretli. Boli dlh,
vyzvav.
Tak strelci, pokraoval Peter telina zady-
chan, o skrvaj puky do sena a zaliezaj ako
pes pred bitkou. Fuj. . .!
oe. . .?
Zimoovi navreli ily na ele. Pristpil k telinovi
a saby sa chcel vrhn naho.
oe? opakoval.
telina si ho s divom premeral.
Ty sa ho zastva? optal sa.
Zimo zbledol. Tak chytro sa to stalo, e sa na

32
chvu zmiatol. Ale hne sa zasmial a zlostne pozna-
menal:
oby zastval. . . Muste uzna, e je to ikovn
chlap. Tak sa utaji. . .
telina, podvrten v omsi, v o u temer veril,
vykroil a podrdene vravel:
Napul by som mu do o. . . Ke je chlap, ke m
smelos zabi loveka, mal by ma smelos aj prizna
sa.
No, no. . . Lepie hadie na slnko od chalupy ne
spoza mre.
A lepie by praivm psom ako zavretm orlom.
o?
To s rei pre deti.
Ondrej Zimo hodil rukou a star telina, idc za
nm, zahadel sa mu do chrbta, saby ho chcel pre-
vta. Bola to vak iba nem, ierna hua; telinov
pohad bezmocne padol na zem.
A raz, ke zas ili spolu, Zimo sa pomaly obrtil
a napodiv vhavo zakril:
Myslte, e sa njde?
Kto?

33
 Nu, ten. . . on. . .
Tu iba horko-ako vyriekol slovo vrah.
Njde. Pod slnkom sa ni neutaj, tvrdil te-
lina.
Uvidme!
A Ondrej Zimo zaal tak uvzate kra, e mu
a vietor v uiach umel.
Star telina ostal vtedy aleko za nm, ale v dui
sa mu rozvidnilo, akoby bol do nej padol neviditen
l svetla.

VI
erven smrek pred domom Ondreja Zimoa sa znova
zazelenal a do izby, kde dovtedy bolo svetlo a chladno
ako v adovni, sa vkradlo zelen ero. Bolo mkk,
poddajn. Zvonce krv, vracajcich sa z pae, spre-
vdzan spevom pastierok, zneli v om tak pokojne,
e sa chcelo sadn a hadie do otvorenej doliny, kde
kvitli erene a vznal sa belas dym. udia chytro
chodili i hovorili, ale zmysel ich re sa topil v s-
mraku: ostvalo po nich len vzruenie a hlbok ticho,

34
v ktorom si mlad Zimoovci op a op uvedomovali
ono nepochopiten mrznutie.
Mrzlo naozaj. adoveli predmety. Zimoovci, chy-
tajc ich do ruky, zdesene hadeli na seba a pali
ich hne, take padali na zem celou vhou. Katrena
chodila bez slova, pastier klial v klni na plan drevo
a vetci zbadali, e vrko starej matere ete nepriro-
dzenejie tr dohora.
Ondrej Zimo prichdzal len veer. Sklajc hlavu
a mlky chodiac po dome, vzbudzoval dojem loveka,
ktor osi vie, ale zaryte ml, saby sa hneval na cel
svet. Ptala sa ho star ma, kedykovek ho zastihla
samho, i otec s materou, ke ich prili pozrie, ale
mlad Zimo alebo neodpovedal, alebo hodil plecom
a odiiel. Katrenu mal rd ako predtm, len slovami
to nedval najavo. Zdalo sa teda, e sa hnev i na u
a nemieni sa vbec udobri. Spvali sce spolu, ale o
tie noci skrvali v sebe, nevedel nik. Len ticho bolo,
otupn ticho, ktor pripomnalo vznicu a ud, za-
vretch v nej na doivotie.
Vtedy sa v Malkove zaalo hovori, e Katrena Zi-
moov je samodruh. Pre Malkovanov to bola tak

35
novina, e udia akoby chceli nieo prebori nru-
ivo sa o tom rozhovorili a hovorili, i u boli v cinto-
rne, i sa stretli idc z poa. Ba ena BieaHornho
trpela takm nvalom zhovorivosti, e ktorhosi da
pristavila samho Ondreja Zimoa.
Ondrej, a u vie? optala sa ho.
o?
Ty si mi hej chlap. . .
A smiala sa tak primne, e Zimoovi, ktor ju
in nemal rd, ba spomnajc ju, odpval si, vtedy
prichodila neobyajne dobr a mil. Zakval preto
nohou i poved:
No a nie?
Ach, ie mi!
A to u preo?
Ani nevie, o sa ti pod strechou rob.
Mysliac na klebety, Ondrej Zimo sa zamrail.
oe?
ena.
Katrena?
No hej.
o?

36
 Otcom bude. . .
Uderila ho aj po chrbte, rovno po zimomriavkach,
o sa tam rojili. Vedel u nieo, pravdae, ale e to
vedia aj in, to ho dojalo. Zmrazen neha vystrekla
z neho ako voda spod adu. Rozhovoril sa a unan
vlastnmi slovami svetlmi aj teplmi dlho hovo-
ril o Katrene, take z nich vyrstla znamenit ena,
ktor mus ma rd nielen on Ondrej Zimo ale
kad v Malkove.
Vrtil sa domov nezvyajne vesel. Vo dverch
utipol slku a v kuchyni nad psom sa tak hrmotne
smial, e star ma zakrtila hlavou.
Ke voiel do komory, chytila ho za ruku.
Ondrej!
o?
A neopil si sa?
Ja?
Nu.
A preo?
Smeje sa.
A to sa len opit smej? zaartoval.
Smial sa i artoval vtedy prv raz po roku a jeho

37
dom znova oil smiechom. Hrmotne i veselo bolo toho
veera u Zimoov: ako udia, o neboli dlho spolu,
vraveli o minulosti, ktor im teraz po roku prichodila
smiena a detsk, take sa museli smia nad tm, nad
m kedysi plakali.
Radostne tekal tej noci aj pes pri dome. A Ondrej
Zimo, hadajc Katreninu ruku, zaepkal:
Katua. . .
Ale ako vystieral svoju, ako chcel preklen pries-
tor medzi Katrenou a sebou, zaskualo v om osi a
tak ho ohrilo, skruilo, e ruka bezmocne klesla na
poste. . .
A potom u len akali, o Katrena.
Porodila chlapca. Nazvali ho po otcovi Ondrejom.
Do krstu ho niesol telina (v Malkove to nechpali, ale
sm otec ho pozval) so enou Biea-Hornho, a kee
sa krtiny odbavovali v nedeu, zilo sa ud pln izba.
Boli Ondrejovi rodiia, bol star Otiepka so enou,
tefan Hr i Kydo od Dolnch lavc, Krpa i Jano
Ole s dvoma dievkami, o stli vo dverch a hrzli si
uzly na atkch. Ondrej Zimo dal donies dva litre
okovitky. Rozrobili ju a pili potom cel popoludnie:

38
Kydo bez nkania a dievky Jna Olea po dlhom
prosen, hrozne mratiac tvre a kloniac hlavy.
Hovorilo sa o veliom: o budcich rodch aj o
Pavlovi Tarabovi, ktor umierajc poruil bory nie
synovcovi, ako sa veobecne oakvalo, ale vzdialenej
tetke, ktor v Malkove nik nepoznal. Kydo sa nad
tm vemi rozlil, lebo nemal rd neprirodzen ob-
raty; pral psou po stole a len o prtomn trochu
stchli, ohromnm hlasom vykrikoval:
Kto to kedy videl? Nae majetky!
Lene tu o majetky sa nik nestaral. ena Biea-
Hornho za kadm pohrikom chodila ku Katrene do
komory, dlho tam osi epkala a vracala sa s veselou
tvrou. Dievky vo dverch sa nakoniec osmelili, sadli
si na poste, Krpa s Hrom sa zas pohdali o drevo
a Kydo, ke videl, e si neporad, bezndejne sklonil
hlavu a zadriemal.
V izbe bolo veselo. Rozhovorili sa o malom Ondre-
jovi. Otiepkova ena z rozlinch znakov usudzovala
na astn plantu a Krpa s Hrom prisviedali.
Otiepka sa asom i zamyslel, no hne sa spamtal.
Nhli vyberal fajku z vaku, napchval ju i pripaoval,

39
40
saby chcel niekam ods. Vrava povolila len vtedy,
ke Katrena z komory volala. Dievky na posteli sa
strhovali a Bieova ena ustraen beala k nej.
Iba krstn otec im chbal. Z kostola ete priiel,
ale u na prahu povedal zbohom, budiac dojem, e
sa mu nieo stalo, o om nechce a ani neme hovo-
ri. Skutone, odiiel bled na smr a oni banovali,
mysliac si, e s nm by im bolo veselie. Zrove sa
ich zmocnilo aj zarazenie, z ktorho sa postupne rodil
nepokoj.
Nebodaj ete pred veerom by sa boli rozili, ale
tu Jano Ole nhodou zazrel Jozefa Sivka, idceho
popod okn s harmonikou k volom. Ole ho zavolal a
Sivek si sadol v humne na prah. Len o roztiahol har-
moniku, dievky si dobre nohy nepolmali. Aj tefan
Hr rd tancoval, vybehol za nimi. Netrvalo dlho,
a pri humne u stli mldenci s dievkami, ktor so
atkami v rukch hanblivo napali sta.
Ondreja Zimoa neakan veselos vemi poteila.
Nebol z veselch, ale ke videl inch veseli sa, pohlo
nm. Poslal pastiera po sdok piva. Aj ho hne nara-
zili a vypili do dna. Vidiac ho, Hr poslal po druh, a

41
ke sa nad Malkovom usadila noc, u Zimoov sa tan-
covalo aj pilo opreteky. V prestvke si Krpa sadol
do zinu, spustil nohy a kvajc nimi vo vzduchu,
znezrady zaspieval:

Leteli havrany,
leteli do doln. . .

ujc to v humne i pred nm, zachytili sborom:

. . .havranisk stran,
ierna noc za nimi,
pred nimi biely de
pomaliky hasne. . .

Hlasy im navdojak striezveli. Spievali dlh, smutn

piese, ktor sa pod vyklenutm nebol prelievala ako
prd plivho ivlu. Bol v nej smtok i stos letnej
noci, dua sa jej bolestne poddvala, preto aj Ondrej
Zimo, opret v pitvore o veraje a zapovan do
nej, mimovone sa zahadel do diaky. o tam videl,
ani sm nevedel. Ctil iba, ako v om osi mkne
ako sa mu v boavom prboji udskch hlasov brada
preduje a oi zaahuj hmlou. Aby sa zbavil omaru,
chcel sa zasmia, zavola do humna, ale aj sta mu

42
vypovedali slubu. udne dojat voiel do izby, a tu
si zrazu pripomenul, e m syna. Pobral sa teda do
komory, a ke videl, e Katrena nesp, optal sa:
Otvori okno?
Kvla hlavou.
Otvoril a piese ahunko vbehla k nim. No ete
bola tak boav, e Ondrej aby ju zmiernil zaal
lampu a sadol si na lavicu.
Ako tak sedel a hadel pred seba, oi mu padli
na kolsku. Leal v nej mal Ondrej a on si nevdojal
poloil otzku, komu sa asi podob?
Bola to blzniv mylienka.
Drobn, malik tvrika nemala ete ni z toho,
o by sa mohlo niekomu podoba, ale jemu, ke sa
lepie prizrel, sa vtedy nevdojak zamarilo, e vid
znmy vraz. Nechcel veri vlastnm oiam. Preto
vzal lampu a podniesol ju nad kolsku.
Hadel dlho, pozorne, a lampa sa mu zaala chvie
v ruke. Vraz na tvri dieaa tak sa mu aspo
videlo leal u pevne, akoby ho ta ktosti pred rokmi
istou, pevnou rukou vyryl.
,Hej! To len tak bude. Tak me by, utvrdzoval

43
sa ete.
Zmrven otupnm odhalenm, odloil lampu. V
oiach mu zahorelo zlobou. Pristpil k posteli. Pano-
vane zvolal:
Katrena!
o?
Zarazil sa, ale potom vhavo vytisol cez zuby:
A vie, komu sa to decko podob?
Prekvapen udnou otzkou, pozrela naho:
Komu?
Pozri. . .
Chytil ju surovo za plece, nachlil nad kolsku a
ete i pritisol. A ke Katrena dlho neodpovedala, sp-
tal sa:
Nevid?
Nie.
Pozri lepie!
V humne si ete spievali. Pomaly, ticho sa liala
piese do noci a Ondrej, vytiahnuc Katrenu skoro po
kolen z postele, ptal sa tm istm akm, naptm
hlasom:
No, vid u?

44
 Mysl. . .?
Pozreli na seba. Porozumeli si.
Hej, odvetil Ondrej.
A hodil ju sp na poste ako kus dreva.

VII
Od toho veera Ondrej Zimo diea takmer nepustil z
o. i u bolo v kolske alebo na Katreninch rukch,
hadel na dlho, skmavo, saby ho chcel pohadom
prekla. Ale mal Ondrej il samostatnm ivotom,
ktor sa u nedal splies. Bol to jednoducho samos-
tatn lovek, o sa mimo jeho dosahu smial, plakal,
rozhadzoval rukami a rstol s urlivou bezohadno-
sou, i si niekto elal alebo nie. Ba ete viac: v onej
detskej bezradnosti bola aj aksi hrdos jednotlivca,
ktor si je vedom svojho prva na ivot. Kedykovek
Zimo na to pomyslel, len zaal pste a bezmocne
zakrpal zubami.
Majc ho podchvou na oiach, videl aj premenu,
o sa odohrvala na tvri dieaa. Strcalo farbu no-
vorodeniatka a jemu sa videlo, e zo da na de uri-

45
tejie vynik onen hrozn vraz. Ukryt kdesi v pleti,
vystieral sa ako struna a tvr sa uhbala pod nm ako
zem pod koreom duba, ktor sa lane zaprel do nej.
Zvr pod nm belela a formovala sa, a nebolo moci,
ktor by mu v tom mohla zabrni.
Hej. Diea nieslo tie hrozn znaky, ako strom ne-
sie ovocie. Aspo Ondrej Zimo si tak myslel, odcu-
dzujc sa mu a skrvajc ho pred umi, aby t po-
dobnos nezbadali. Odsden bolo na komoru, kam
nevniklo slnko po cel de, len zelen ero, podobn
zmrazenmu vzduchu, v ktorom pla dieaa i Katre-
nin spev mal aksi zhrobn przvuk.
Raz popoludn priiel telina. Nebol by iel, ale
zajalo ho nasilu ena Biea-Hornho. Iiel a teda sad-
nc si, nhlivo povedal:
I o porbate?
Tlieme sa len tak zo da na de, odvetila
star ma, vstvajc z lavice, kde driemala.
Ondreja nebolo v izbe. Katrena sedela pri stole
a prve oberala hrach. telina, nosiac zrak po izbe,
potiahol:
Kde je Ondrej?

46
 Iiel zloi voz, odvetila Katrena ticho.
V jej hlase bolo osi alek, neznme. Ke ho te-
lina poul, mal dojem, e je vetko straten, a odila
mu chu do rei. Zamlal sa a bol by mlal, ale vtom
voiel Ondrej. Ke videl telinu i enu Biea-Hornho
na lavici, prekvapil sa trochu, no voiel predsa, zo-
hnut ako obyajne.
Vitajte!
Prili sme a pozrie, usmiala sa ena Biea-
Hornho.
A telina obradne priloil:
I ako sa m?
Nu. . .
Zimo si sadol za stl. Podoprel hlavu, hadiac do
zeme. Len star ma zahovorila:
Dobre. Ako chren bval za mala i teraz je. Rod
Zimoovcov sa vdy dral.
A o trva? Ako? Budeme kosi?
Zilo by sa, prisvedil Ondrej a potiahol nohou
po zemi.
Pohody s a trva, ke prestoj, nie je dobr.
Vlani pralo, pripomenul telina.

47
 A hoci von svietilo slnieko, v izbe sa pozdalo, e
sa zamrailo a pr. ako, plne sadla im aksi duma
na tvre. Zbeleli pod ou, zatiahli sa kalnm vidnom.
Sedeli v nich vek, neiv oi, ktor vezelne bldili
po izbe, a oni piati si prichodili v nej ako neznmi.
Mlali dlho: v tom ticho chcelo sa vetkm vsta a
ods, ale bolo to nezvyajn. I sedeli ako prikut, a
napokon telina sa porual.
o rob krstn? cvrkol.
V jeho otzke bolo osi tak potuten, e Ondre-
jom trhlo. Ale Katrena odvetila:
Sp. Nedvno som ho uloila.
Zasp vm na venos, dojedala ena Biea-
Hornho. Koko rz sa optam, vdy to ist. Akoe
to. . .? Ha. . .? Raz za as prdu krstn rodiia, a ani ho
neuvidia? Katra, prines ho!
Ondrej sa zamrail. Pozdvalo sa mu, e vetci
v izbe sa sprisahali proti nemu a teraz sa len pre-
tvraj, aby ho tm istejie mohli pritisn o stenu.
Obhodil ich nedverivm pohadom, ale tvre boli
tak dobromysen, e mimovone povedal:
Ech, nao diea balui. Hen svk dos det vi-

48
del. . .
ena Biea-Hornho bola vak ostr baba: m viac
sa jej odporovalo, tm viac dojedala.
Plan vhovorky! Neprila som k vm preto.
Sama ho donesiem.
Vstala, e pjde do komory, ale tu sa stalo, o
nik neakal. Len o sa Bieka zdvihla, Ondrej skoil z
lavice a zastpil jej cestu.
Nechajte ho! povedal temer surovo.
ena Biea-Hornho sa zarazila a Peter telina,
pozrc hore, stretol sa s Ondrejovm pohadom. Dlho
a mlky hadeli na seba. telina sa mimovone usmial
a Ondrej, len o jeho smev zazrel, pomyslel si, e
je vetko straten. Ruky mu poklesli, telo ochablo.
Hodil sa ako pe na lavicu.
telina akiste nieo vedel. . .
Hostia sedeli ete chvu, ale ke sa nehovorilo,
znechuten odili.
U Zimoov zavldlo zarazenie. Star ma s Kat-
renou odili do komory a Ondrej zaduman sedel do
veera na lavici.
Veer vstal, obliekol si kabt a odiiel. A toho da

49
sa u nevrtil. Nad rnom ho doviedol Semkov paho-
lok spitho ako snop. Vyzliekli ho, uloili do postele,
ale na tret de sa znovu vychytil a spil sa ete vmi.
Tentoraz nepriiel ani domov: ostal lea v krme na
stole. Popoludn zasadol a znova pil ako dha do noci.
O polnoci priiel domov, ale v izbe sa neukzal. Iiel
spa do sena na ope. Rno vstal s rozbolenou hlavou,
zbil pastiera na dvore a bol by ho mono i zabil, len
star ma vybehla a chrnila ho, take okrem zakr-
vavenho nosa nestalo sa mu ni vneho.
U Zimoov sa vetko zaalo trias pred Ondrejom.
A jemu na tvri sa usadila ak duma. Kee bol
vysok a sklal hlavu s podliatymi oami, zamra-
ene hadiacimi na svet, pripomnal teho kanca, o
v behu slepo vra do kadej prekky. Nie div teda,
ke u Zimoov zaali mu vyhba. Jedine mal On-
drej. . . Ten akoby napriek nie.
Len on pripomnal, jednostaj pripomnal Jna te-
linu.

VIII
50
Aj t, o iba letmo pozorovali Ondreja Zimoa, de o
de videli, ako sa men. Tvr, na ktorej kedysi sedela
dobrota, chorobne zbledla: vystpili na u podliate
siv oi, oboie sa stiahlo dvoma kolmmi vrskami,
saby ho zoili, a pery v ktikoch zamokli nruivou
bielou slinou. Krk mu schudol ete vmi a nebo-
daj i zmkol: kril sa a nachyoval pod hlavou, vedno
s vekm ohryzkom, ktor sa tvrdoijne zapieral do
anovej koele, budiacej dojem, e ho krt.

A zmenil sa aj inak. Prv rozvny vo vetkom,

zaal chodi ako lovek, ktor sa uvzal a chce osi
uskutoni do dsledkov. Neobzerajc sa na ni a na
nikoho, tak sebavedome a isto iel za svojm cieom, e
udia boli presveden: Ondrej Zimo svoje dosiahne,
aj keby sa mu vetko postavilo do cesty. Toto pre-
svedenie potvrdzovala aj okolnos, e celkom pravi-
delne zaal chodi do krmy. Kad de po veernom
zvonen si obliekol kabt a o chvu si u vykraoval,
akoby od toho zvisel jeho osud, akoby tam mal vy-
bavi dleit vec.

Ale Ondrej Zimo ni nevybavoval. A vari preto

sa uom zdalo, e prve v tom je jeho ikovnos, e

51
takto dosahuje elan vsledky. On vak. . . Prichodiac
do krmy, odhadzoval klobk a volal na Semka, ktor
tu pjaval so svojm paholkom:
Oho, kmotor, oho!
Semek mu podval ruku, robil miesto a Ondrej
Zimo, ktor doma mlal, tu sa smial a artoval ako
najvesel lovek na svete.
Deci! volal do enku.
A obracajc sa k Semkovi, smial sa ete viac:
A lovek vraj nem pi! Lopotme ani kone, nu
preo by sme si nedoiili? Ve majetky neodnesieme
na druh svet. o, Jozef?
Meno patrilo paholkovi, ktor hadieval do zeme
alebo preberal prstami po lavici. Iba na toto meno
dvhal hlavu, ervenal sa ako dieva a prisviedal tak
hlasne, e Semek si neraz pomyslel:
,Ech, o, ten nem slova! Chumaj, iba prisvie-
da. . .
Ale bez paholka bol Semek nemon. Brval ho
teda so sebou a on ho poval s dleitou tvrou.
Tome sa spriatelili, e u piaty rok slil u Semka.
On ho vodieval domov a doma ho Semek bozkval na

52
elo ako syna.
Semek zaal hovori len po prvom decku. Obrtil
sa k Ondrejovi, potapkal ho po pleci a hne:
o mysl: nemali by sme prejs na kupecstvo?
To bol vod. Ondrej sa najprv zamyslel. Potom
odpovedal:
Ba, nezakodilo by.
I hovorili potom o kupectve, spomnajc akhosi
chlapa, ktor na jedinom koni zarobil ptsto korn.
Jozefovi to nelo do hlavy. Semek sa krabal v tyle a
Ondrej bil psou po stole, volajc:
Aby ho diabli vzali!
Tak zbohatn!. . .
No.
I nevyplatilo by sa?
Verue!
Rozulovali sa do noci a deck za deckom sa m-
al. Pod povalou horela zaaden lampa: rila pi-
nav svetlo, ktor sa lepilo na steny. Krma v om
prichodila im vemi mal. Semek s rastcim zadive-
nm hadel do kta, lebo sa mu marilo, e s tam dve
pece. Nechcel tomu veri, a tak len chytro odvracal

53
hlavu k Ondrejovi, sptajc sa ho na to alebo ono.
Raz sa ho optal:
A o syn. . .?
Otzka Ondreja rozladila. Zamrail sa, zahundral
osi a hne sa poberal.
Pjdem, povedal.
Aj odiiel. Cesta sa mu belela pod nohami; skkali
po nej leniv, odporn aby. V dedine vldlo ticho, len
o mldenci eptali v tach pod strechami a asom
sa ozval prenikav dievensk smiech. Vtedy zabre-
chali psi, lene sa hne upokojili a bolo ticho.
Tak rozladen a zamraen priiel domov. Vi-
diac, e Katrena je ete hore, osopil sa na u:
o nedrichme?
Zadivene pozrela naho.
Ja?
Ty! Kto in. . .?
Podrden zlostnm dobidzanm, odsekla:
Ty me! Miesto vysedvania po krmch si
ahni a spi.
Vari mi chce rozkazova? pozastavil sa.
A ty mne?

54
 Ja. . .?
Pozrel na u vlm pohadom, ale Katrena neuhla.
No hej, ty!
Povedala to tak ostro, smelo, e sa strhol a zvolal:
Suka!
A ty si o? Hanbi sa me!
To ho tome rozlilo, e skoil k nej, udrel ju dva
razy po tvri a kopol do nohy. A bol by ju dkladnejie
zmltil, ale star ma na hrmot vola do izby. Vidiac
Ondreja zhonutho nad Katrenou, zvolala:
Ondrej!
Jej zmierliv hlas rozpoltil okliv vstup ako klin.
Ondrej sa obrtil, a ke zazrel vo dverch star ma,
prebehlo nm osi i utiahol sa ako zahriaknut pes.
Spal tej noci na ope. Ruky mu horeli, mal sto chut
vsta a rozhdza strechu, pod ktorou bolo dusno,
tupo ako v alri. No nevstal, ani ju nerozhdzal, len
druhho da sa opil zaraz zveera a ete pred vh-
chodom mesiaca priiel domov. Sadol si za stl a bez
pozdravu zavtal do Katreny:
No, o je, frajerka?. . .
Ale Katrena mu neodpovedala. Obrtila sa chrb-

55
tom a umvala riad. Preto musel otzku zopakova:
Frajerka, uje?
Vonku zaskual pes. Katrena mlala. On si po-
doprel hlavu a ete hlasnejie zvolal:
Frajerka!
Miesto odpovede zaznel len tich, vzlykav pla.
On pripraven na in odpove sa neochotne zvie-
chal a vytril z izby.
Na druh de ena Biea-Hornho u vedela, o sa
stalo. Ke ila Katrena rno po vodu, pristavila ju vo
dvore:
Katra!
A prv ne sa Katra stihla ozva, skala otzku:
Dostala si sa, vak?
Veru dostala, vybuchla Katrena plaom.
ena Biea-Hornho ju utovala a s ou cel de-
dina, nevynmajc ani kolnicu, o nikdy nikoho neu-
tovala. Zanevreli na Ondreja Zimoa spolonou nen-
visou, obchodili ho zaleka ako najhorieho loveka
v Malkove, a ke sa s nm predsa zili, alebo hadeli
ponad neho, omajc zbytonosti, alebo mu priamo
dohovrali. Rodiia mu tie povedali svoje, lene on

56
im zaal vyhba a tak nemajc komu dohovra
dohovrali starej materi, ktor nad vetkm len kr-
tila hlavou a nariekavo opakovala:
o ja viem, o ja viem. . .!
Star Zalkovci hoci aj im mnoh dohovrali
nevemi sa starali o trpenie svojej dcry. Svoju a-
hostajnos ospravedlovali vrokom sv. Psma, poda
ktorho ena mala by poddan svojmu muovi. Iba
star telina, ke poul, o sa u Zimoov rob, chcel
s k nim a nada Ondrejovi. Ale neskr sa toho zrie-
kol, lebo ctil aksi zadosuinenie.
,Nech, myslel si. ,Nao sa vydvala?
Raz, ke Katrena ila z obchodu, pristavil ju na
ceste.
Nepekn veci povam, povedal jej.
Bije ma, vyhkla.
Vid. . .
Mohla som sa radej utopi.
A bolo ti to treba?
Kto vedel?
Vravel som ti, i otcovi som vravel, ale vy ste si
nedali poveda. Vraj ni nenaak. . . Tu m teraz!

57
A ete na mjho syna, e tak, e on. . . Tak ti treba!
Niet a o utova.
Hodil aj palicou a nahnevan odiiel, neutujc
ani seba. Pomstil syna a t pomsta, hoci slovn a
bolestn, bola tak sladk, e u kvli tej sladkosti by
nedbal ura cel dedinu, cel svet. Obzrel sa ete:
Katrena stla na tom istom mieste, kde ju nechal.
Chcel sa vrti, ete viac jej poveda, ale. . .
Bolo u neskoro.
V dedine zanali lampy.

IX
Peter telina chcel nenvidie Katrenu, ale m viac
rozmal o nej, tm vmi s ou ctil a zaal nenvi-
die Zimoa zarytou nenvisou, ktor neuvauje, ani
nehad priny, len nenvid. Tlela u dvno vom,
ale Peter telina si ju uvedomil a vtedy a oddal sa jej
celou duou. Postupne, ako poval chry a rozmal
o nich, prichodili mu na um nov podrobnosti, ktor
prv unikali jeho pozoru. Zbadal, e Katrena je len
osoba nhodou zapleten do tejto veci. Hybn vlkna

58
sa zbiehaj v Ondrejovch rukch, a on zlovone ke-
ruje nimi na miesta, hroziace skazou.
Podobne myslela aj dedina. Bol to ucelen, pln
obraz rozvratu, ktor sa splietal z drobnch prhod a
blil sa vari k svojmu vyvrcholeniu. V Malkove ve-
deli, e Ondrej Zimo bol kedysi poriadnym mlden-
com, ktor stval na chre, spieval nbon piesne a
pri procesich nosil zstavu. Teraz pil, bol muom a
otcom dieaa, o ktorom sa chcelo tvrdi, e je po ne-
bohom telinovi. Na to vak nebolo dkazov, preto
udia mlali. No v tomto mlan rodila sa podivn
sple a z tej u nebolo vchodiska.
V dedine pozorovali kad Ondrejov krok a po
veierkoch, ke sedeli pri plotoch alebo na prahoch,
rozprvali sa navzjom, kde bol aj o robil. Ale do-
zvedeli sa zva len celkom obyajn veci, ktor ich
znechucovali, take museli prorocky dodva:
Ono s nm nebude dobre.
Veru nie!
Ke u raz. . .
Krpa mal toho najviac na jazyku. Raz sa stretol
so kolnicou. Povedal jej:

59
 Zimo sa vera zase opil. ert vie, o sa s tm
chlapom rob. Ten nezde poriadne zo sveta.
Katrena ho nem rada. To je to!
Nem?
Istee! Chod len so starm telinom a Jana spo-
mna.
Dedina pozorovala i uvaovala a telina, ktor tie
rei cez seba cedil, ctil, e alej u nevydr. Preto,
idc raz okolo krmy, voiel dnu.
Ondrej Zimo tam u sedel so Semkom a s jeho
paholkom. Boli prve po druhom decku. Peter te-
lina pozrel na nich, no ani sa nepozdravil. Rozkzal
pivo a sadol si za stl. Zbadal ho Semkov paholok,
ktormu u svietili oi od vypitej plenky.
Vitajte, svku! poved.
Boh zapla!
Semek, ktor prve osi hovoril Ondrejovi, na zvuk
cudzieho hlasu sa obrtil a vidiac telinu pri pive,
prekvapen zvolal:
Hoh, a vy o?
Priiel som, povedal telina, udne sa usmie-
vajc.

60
 A pri pive?
No.
Prisadnite si k nm!
Semek u obracal hlavu, e rozke deci, ale te-
lina urobil tak odmietav pohyb, e Semek sa v pol-
ceste zastavil a vrav:
oe? Ve vy na krmu ani koza na n.
telina sa zlostne usmial.
A o by som neiel? Ke in mu. . .
Pozrel na Zimoa, ale ke ten len klepal prstom a
hadel na povalu, doloil:
Ve nemm ani enu, ani deti.
Zimo oervenel, no nepovedal ni.
Ba, o by ste s nimi robili? mieal sa paholok.
No, ja ni. To hen Ondrej by vedel poveda,
al u telina do ivho.
Ah, prevrtil Ondrej peru, nesksil som ete.
To sa len v starobe d.
Paholok sa zakeril pod stl a vetci zbadali, e v
krme ide by nedobre.
V starobe lovek zabda, zahldzal Semek,
ktor nemal rd spory.

61
 Ako kedy, pichal telina. Ale lovek aspo
nikomu neubli.
To verm, lebo syn by si nedal ubli, odbjal
Zimo, usmievajc sa.
Ale telina al alej:
Istee! ene ahko ubli. T sa predsa s chla-
pom nebude pra.
Zimoov krk sa pretiahol, oko zablyslo. Chcel vsta,
ale sa zarazil.
Ako ktor, povedal, saby nelo oho.
A dodal:
No, a na syna ste ete nezabudli?
Vyslovil to tak akosi dobromysene, pokojne, e
prekvapen paholok sa prestal smia a Semek zvnel.
Povedal:
koda ho. To bol mldenec!
A rozhovor akoby uali. Zimo sa zamrail, Se-
mek zamyslel a telina, nevediac, o na to poveda,
chvu neurito mihal oami, vypil pivo, vstal a od-
iiel. A s nm odila i mkva, ak nlada. V krme sa
rozvidnilo, paholok sa veselo zasmial. Chcel nieo po-
veda, ale bolo neskoro. Semek rozkzal nov decky

62
a hovorili veselo alej, budiac dojem, e sa stretli po
hroznom neast.
Ale druhho veera telina priiel znova. Zaal ako
predole, preto sa to vybilo len v neprjemnej, dvoj-
zmyselnej kriepke, o ktorej ani telina, ani Zimo
nevedeli, kam mieri. Ostala po nej ete via nen-
vis. Hnala ich do krajnosti, popudzovala k novm
tokom, s tm rozdielom, e boli oraz uritejie. C-
tili, e sa nenvidia do krvi. Aj by sa boli pobili, ale
medzi nimi stlo osi tak blzke, e sa rozchdzali s
neuritm vedomm podlnosti. Ondrej Zimo stskal
pste, mrail sa, naahoval krk a telina udieral, kde
myslel, e najvmi bol. Semek s paholkom ich spor
voky-nevoky sledovali, no nechpali, o o v om ide.
telinu t neuritos naostatok doplila. Preto,
ke Ondreja Zimoa jednho veera znova naiel v
krme, zaal hne vo dverch:
Hanbi by si sa mohol!
Zimo spoiatku nevedel, komu patria jeho slov.
A tak telina musel ukza prstom naho:
Ty, ty.
Ja?

63
 No hej! Ja nie.
A preo?
Chyba, e nevie. Cel dedina o tom vrav.
Trascou sa rukou priloil Ondrej deci k stam.
Bokom pozrel na telinu, ale ho dopil a pokojne si
utierajc sta rukvom, odvetil:
o ma do ud.
Do ud. . . Ale Katrena!
Ech, Katrena! Vezmite si ju.
A syn!
Syn?
Ondrej Zimo vstal spoza stola, ukrutne zakrpal
zubami, natiahol krk, saby chcel hlavou stenu pre-
bori, a so zaatmi psami vyiel naprostred krmy
telinovi v strety.
Syn? dychal a zatnal zuby.
No, udri, nastavoval telina tvr.
Ondrej! volal naakan Semek, zatia o paho-
lok bezradne vyplieal oi.
Ale Ondrej Zimo si odrazu sadol pred telinu na
stl, odpul si a z mosta doprosta:
Aj syna vm dm. Aj tak je nie odo ma.

64
 telina zdpnel.
e nie. . .? A od kohoe je? rozahoval.
Vraj od koho. . . pomkol sa Ondrej zlostne.
Chvu vhal, no potom sriac jedom, vybuchol:
Od toho vho. . . Od Jana. Aby ho hrom pobil!
On Katrenu zopsul. . .
Bol rad na telinovi. Obzrel sa okolo seba, akoby
kohosi hadal, potom otvoril sta a zadivene vyjach-
tal:
Tk?
On sa vlil po opch za ou, dotnal Ondrej.
Tk?
A naostatok zdochol ako pes kolom po hlave
ovalen.
Tk teda?
telina zdvihol ruku. Chcel udrie Zimoa pali-
cou, ale ruka mu v polceste ochabla a siahol ou ku
klobku, budiac dojem, e sa chce pozdravi alebo po
hlave pokraba.
Vyiel pomaly von. A za nm pochmrne hrmel
nten smiech Ondreja Zimoa.

65
 X

Tej noci sa Ondrej Zimo tak spil, e vykroiac na

cestu, u ani to nevedel, i m s vpravo alebo vavo.
Pralo od rna; cesty premokli, zblatneli a daom
napojen strechy pchli prehnitm drevom. Ondrej
Zimo rozmal, kam s. V dedine sa nesvietilo; tma
bola ako vo vreci a d chladn, ostr a sychrav
al do tvre sa ihly. Zo striech prenikavo cralo, a-
som zadul vietor, striasajc zo stromov vodu, ktor
vo vekch kvapkch padala na zem, budiac pocit pre-
nikavho chladu.
Ondrej Zimo sa otriasol a potme vykroil na
aksi chodnk. Hlavu mal ak, len nohy sa napo-
div ahko pohybovali po klzkom chodnku. Chcel, e
si zaspieva, i zahual osi, ale hlas sa utopil v tme a
v dadi. ujc len vlastn stiesnen hlas, Ondrej Zi-
mo sa u nepoksil spieva. Iiel, kuc sa a padajc,
po chodnku, klial asom a ako dchal, niekedy sa
zastavil, ani keby nad msi rozmal. Neprichodilo
mu vak ni na um, preto namhavo iiel alej.

66
 Ale odrazu sa zastavil. Jakiv nechodieval domov
dolu vrchom, a teraz odrazu zbadal, e nohy mu ucho-
dia. Pozrel pred seba, a o mohol v tme rozozna, bola
cesta a aksi priekopa, v ktorej sa erneli kry. Vietor
zadieral do nich i umeli, striasajc zo seba daov
kvapky, o pdom na listy slabo tikali. Pozrel lepie,
ale domy nevidel nikde: lealo pred nm vek, er
priestranstvo, v ktorom sa prevaovali straideln ko-
te hmly, rozsievajce sychrav d. Kdesi zem,
navierajca vodou, crala, voda narala na kamene
a blnkala.
Ondrej Zimo trochu vytriezvel. ,Pobldil som,
pomyslel si, ale nebolo mu to jedno: chrbtom mu pre-
la podivn vlna strachu.
Obrtil sa preto na mieste a zrchlil krok. Iiel asi
pol hodiny, ke si uvedomil, e domy ete stle nikde
nevid, hoci u dvno mal by v dedine.
Postl, zadral dych a naval. . .
Srdce mu mocne pracovalo; pozdvalo sa mu, e
po tvrdej ceste cvla splaen k.
Zarazil sa.
Sotva na sto krokov od neho klepalo osi prenika-

67
vm, drevenm klepotom. Mohutn prd vody, pada-
jci z vky, umel vo vetre raz tichie, raz silnejie,
ba poul, ako voda, zanan a na breh, na kamene,
plieska a rozbja sa prenikavm vodnm zvukom.
,Pri mlyne som, pomyslel si a chcel sa usmia, no
smev na jeho tvri zamrzol.
ert to vzal! hual si na posmelenie.
Teraz u ist, e traf domov, obrtil sa znova, ne-
vediac pochopi, ako sa ta mohol dosta. Iiel dlhm,
mocnm krokom; bol u celkom triezvy a chcel by
m prv doma.
Iiel zas dobr polhodinu, ke zbadal, e sa okolo
neho navidomoi zatmilo a stchlo. D neal, ani
vietor nedul, len ak kvapky asom padali a asom
vldlo hluch ticho.
Bol v lese.
Odboil vavo strom, odboil vpravo tie strom.
Hoci sa nebl, ani neveril v straidl, prebehli nm zi-
momriavky od hlavy a po pty. Vpravo i vavo nepr-
vetiv les hal v tme a v o msi ili nepreniknuten
tajomstv noci, ktor ete nik nevidel. Vietor, zadret
v korunch, iiel ako vpred, stenal pritom ako sta-

68
rec a dva stromy obale, opret o seba, zkostlivo
vzgali. A nikde rozhadu. Les, zomknut tmou, tvo-
ril osobitn zaarovan svet, v ktorom pchlo ihliie,
vodou nabrznut drevo a zhnit pne.
A v tomto lese pred pol druha rokom. . . Pomyslel
na osi tak stran, e a zmeravel. A hoci neveril, e
mtvi vstvaj, zkostlivo sa obzrel na vetky strany.
Ale les nem, dstojn mlal. To iba vietor a-
som zaumel, striasol d, padajca voda zapukala
na zemi a op bolo ticho. Jemu sa vak v tomto ti-
chu pozdvalo, e stromy ovaj, menia sa na udsk
postavy, ktor ani keby sa hrali na slep babu ne-
poutenmi krokmi prechdzaj z miesta na miesto
a mlia. Darmo sa posmeoval. Nedotkali sa ho, a
predsa vzbudzovali strach, take mu chvami a vlasy
na hlave tvrdli.
Aby im unikol, chytro odboil, ale stratiac pod
nohami zem, ocitol sa v jarku. Vystrel ruku a. . .
Zmeravel.
Bol za nm ohnut br. . .
To ho dorazilo. Zmratil tvr, ako ke niekto po-
tla boles alebo neprjemn predstavu, a zrove

69
70
sa valila naho zkos. Nebol to u strach, lebo ve v
lesoch sa pohyboval od detstva, ale hrozn vedomie,
udn zchvat, bytostn odpor.
Nemohol ich potlai. Preto vstal a rozbehol sa
ako blzon. Vral do stromov, ale nedbal. Pudove
uhbajc vvratom a konrom, beal s krkom natia-
hnutm dopredu. Klobk mu spadol. Nezdvihol ho,
len sa hnal, boriac sa do machu a ihliia. Srdce mu
bilo ako zvon a dych sa il, ale to ho u nemlilo. S
jedinou tbou vybehn z prekliateho lesa pre-
skakoval, o mu prilo do cesty, a beal, beal alej. . .
Rozvdalo sa.
Odporn, pinav ero sa lialo z oblakov, ke do-
behol k Vynmu mlynu. Tam ostatnmi silami za-
bchal na dvere.
Otvorili, ale ako voiel dnu, to mu naisto vypadlo
z pamti.

XI
Jano Krpa iiel na druh de s ovsom do Vynho
mlyna. Tu sa dozvedel, o sa stalo Ondrejovi Zimo-

71
ovi. Smial sa na cel sta. A ke sa vracal cestou
popod dom Biea-Hornho, zastavil koa.
Hehej! zavolal.
Od Biea-Hornho na jeho volanie zakadm vy-
chdzali, lebo Krpa, ponevierajc sa po jarmokoch,
doval Bieovi to i to. asto i jeho enu zavzal. Vtedy
vyiel sm Bie a Krpa mu oznamuje:
Viete, o sa stalo?
o?
Zimoa zamtalo.
Ba?
Na moj duu. Bol v krme, osi tam vypil. . .
Ojojoj! zasmial sa Bie.
A viete, kam sa dostal?
Kam?
Do lesa za Vyn mlyn. A tam ho tak zostrailo,
e ledva vbehol do mlyna.
Netrajte!
Prismbohu! Bol tak zadychan a dokraban,
e v mlyne si nevedeli s nm rady.
Poibal koa a povedal to ete niekokm, smejc
sa pritom, take sm bol smienej ne cel prpad.

72
udia ho vypouli, domysleli si k tomu svoje, a hoci
sa u povrvalo, e za Vynm mlynom stra, teraz
sa vravelo ete viac a vychodili na svetlo nov pod-
robnosti. Jedni to brali ako udalos, in to prifarbovali
sv. Psmom, ale vetci hadeli na Zimoa posmene i
kodoradostne. kolnica dokonca zala do Zimoov a
njduc Ondrej v izbe, posmene uchla:
Ondrej! Za tm Vynm mlynom. . . o to, ako
to bolo?
Zagnil na u a vyiel von.
kolnica si myslela, e Ondrej jej odpovie alebo
so smiechom, alebo sa vyhovor. Prekvapen jeho ne-
ochotou, optala sa Katreny:
o sa mu stalo?
Kvla rukou a do o jej vbehli slzy.
Odvtedy, o priiel z mlyna, nehovoril ete s ni-
km. Pri otzkach, o mu kldli, sa zamal, le od-
chodil bez odpovede. Oi mal podliate krvou a sta
kovite stisnut; biela slina usychala v nich, take
pery mali belas ndych. Na ele si mu videl, e tuho
mysl na osi, o ho prenik celho. Krk sa mu natia-
hol a zohol ete vmi, budiac dojem, e je zhrben,

73
alebo chce niekoho psou do brucha uderi.
Neiel u ani do krmy. Ke nastala noc a dedina
zmizla v tme, bral sa do komory, pomaly sa vyzliekal
a lhal si na tvr poste, ktor na jeho pohyby odpo-
vedala drevenm skuanm. Zvonku vnikalo vzdun
vidno noci, ktor sa prebjalo a po nprotivn stenu,
no kee ju nemohlo dosiahnu, stena, kde visel obraz
zzranej Panny Mrie v bukovom rme, pripomnala
obrovsk medznk. Hadiac na u, mal dojem, e za
ou prestva vetko, e za ou je obrovsk priepas
nepreklenutenej a neovldatenej tmy. Chcelo sa mu
vsta a s do nej, ale vedel, e takej tmy niet. Boli
to len blzniv pomysly, o vedno s nocou rozkladali
mu vedomie a hnali ho bohviekam.
Raz v noci, ke sa mu podarilo hne zveera za-
spa, zrazu sa prebudil. Mal udn sen. Snvalo sa mu,
e iel lesom, zabldil a dostal sa do borov. m alej
iiel, tm ohromnejie boli. ierna, moarist pda,
z ktorej vyvierali pramienky kalnho bahna, ohbala
do doliny. Les v ohybe zapadol a on sa naiel na ob-
rovskej vrati, kde zem pchla hnilobou.
Sotva si to uvedomil, zem sa mu zaala bori pod

74
nohami. Vykroil, ale m usilovnejie kral, tm
mkou sa stvala zem. Videl, e nestaia lenky, ko-
len, ba ani ps. Zapadal do nej, ale bral sa alej s
ndejou, e predsa vyjde, tob, ke uprostred stra-
idelnej vrate zazrel osamel strom, vyschnut sce,
ale kynci zchranou.
Bdnuc u po krk v bahne, ukonan na smr, do-
stal sa napokon k stromu. Vystrel ruku, ale chmatol
do przdna. . .
Stromu nebolo.
Vtedy sa prebudil a zkostlivo pozrel okolo seba.
V izbe tma; na peci ramotila maka a Katrena, od-
vrten od neho, pokojne spala. Teplo na nevydra-
nie. A vtom sa ho zmocnil blzniv strach. Tak za-
lomcoval nm, e nevdojak chytil Katrenu za plece a
zatriasol ou.
Katrena!
Prebudila sa.
o chce?
Zaal mu by nevslovne ako. Ctil, e ho osi
zviera, sed mu na svedom, bije do ako do nkovy,
ctil, e mus poveda osi, o by ho naveky ospra-

75
vedlnilo. No on. . . Hadel na ivot ako na hryzovisko;
myslel, e takho slova niet a niet ani toho, kto by ho
ospravedlnil. Jestvoval len svet ud jemu podobnch,
ktor sa prehadzovali ako otrven ryby na povrchu
vody. A vtedy ho schytila neskrotn va vydra, i,
prebja sa bezmocnou tlaenicou.
A nepovedal ni.
Ale takto chvle boli len iskierkami v noci. Vy-
leteli a zhasli. On sa obrtil. Leal dlho bez slova: v
izbe bolo teplo, elu sa mu zaperlilo znojom, take
napokon musel vsta a s k oknu. Hadel do dlho a
tu sa mu raz zachcelo poveda vetko. Videlo sa mu
to tak prirodzen, prost, e si sadol aj na lavicu a
ako lovek, ktor chce dlho rozprva, skril ruky na
kolench.
Katrena! zaal.
Zdvihla hlavu a on sa ozval hlasom tch, o maj
vea na svedom:
Vie, predlanskm v lete, ke som chodieval k
vm a vdal som tam. . .
A tu akoby uali. . . Len neprzdno zaviakal, a zo-
hol sa, saby ho boli kopli do brucha. Dlho tak mlal,

76
a napokon zniene vyrazil zo seba:
Katrena, ja. . .
Zachvel sa a prestal. A Katrena, ktor v nedob-
rej predtuche s pritajenm dychom povala, zlostne
hodila hlavu do hlavnc:
Blzon!
Ale on nemohol alej. Noc o noc sedval na lavici,
noc o noc zanal, a hne prestval, saby mu do st
vopchali veche alebo ich zamkli eleznou zmkou.
No priadalo sa vtedy aj in.
Raz, ke sa rozvdalo a nemohol u zaspa, vstal,
obliekol sa a iel po robote.
Obloha na vchode plvala v krvi. Na zemi leal
ruov svit.
Kee humno bolo otvoren, zamieril ta, e vy-
jde na vdor a zhod koovi sena. Ale ako voiel do
humna, zarazil sa. Stl tam pastier. Prezeral puku.
o to m? sptal sa ho so strojenm zuj-
mom.
Pozrite, o som naiel v sene! vyahoval sa
uhaj.
Kde?

77
 V sene na ope. Tam dolu, dolu. . . Celkom za-
stren.
Vzal mu ju z ruky. Ilo o star crach nabjajci
sa spredu a zahrdzaven a strach: na jednom cylindri
bola kapsa rozbit a na druhom zavleen medien-
kou. Sal ju, sfkol prach, pozrel na puku, potom na
pastiera.
Mm a zastreli? pohodil bez smevu.
Pastier vyvalil naho oi.
Ale on chytil puku za hlavne, zahnal sa a dva
razy, o mal sily, udrel ou o prah. Dreven paba sa
roztiepila na kusy a rozfrkla sa na vetky strany.
Pozbieraj to, prikzal pastierovi.
Pastier pozbieral. Zimo ho chytil za ruku, vo-
viedol do kuchyne a rozkzal mu nakls oha. Km
pastier skladal ohe, odbehol von, zakopal hlavne v
chlieve do zeme a vrtiac sa do kuchyne, kzal pas-
tierovi:
Ho to do oha!
Dval sa, a ke paba zhorela na uhlie, vzal pa-
pek a rozmietol ho. Potom chytil pastiera za prsia a
zatriasol nm.

78
 A vie, chlape, e si sa mohol zastreli? Ale ak
niekomu tento. . . Zaraz a dm androm!
Pohrozil mu ete prstom, ale pastier bol tak zo-
straen, e sa naostatok musel aj smia. Vyiel z ku-
chyne bled sa stena, nu bol presveen, e z neho
ani klieami nik slova nevytiahne.
A potom bol napodiv vesel. Saby mu kame od-
valili z ps; hvzdal si a chodil po dome. Ke napo-
ludnie iiel z drevrne a stretol sa s Katrenou, chytil
ju dokonca za bradu a tak povedal:
S tm chlapcom by si u raz mala aj von vyjs.
Uprela naho nechpav pohad.
A on sa jej usmial.

XII
Toho da bol v Malkove odpust. Kee padol na ne-
deu, udia sa na chystali cel tde. Nielen z Mal-
kova, ale aj zo susednch dedn.
Priestor pred kostolom zaplnili kramri. Po jar-
koch stli vozy a kone, obrten k nim, rali seku,
hlasito fkajc. Slivky na vozoch prenikavo pchli,

79
roje mch lietali okolo nich v loch slnka, tedro sa
usmievajceho na cel kraj.
Vtedy zozvali. udia sa hrnuli zo vetkch strn,
miznc v kostole. Nestail ich zhltn. Mnoh ostali
vonku; postvali pod lipami so zloenmi klobkmi
alebo v atkch, zbone hadeli kamsi hore, preeh-
nvali sa, a ke cengali, kakali na hol zem a bili sa
v prsia. Vtedy bolo ticho; udia kaiaci pred kosto-
lom sa podobali nezhltnutej dvke pri vekch stach,
o sa zadrhli a ostali otvoren.
Star telina sa poponhal, preto sa mu poda-
rilo dosta na chr, na miesto, kde zvyajne stval
s garbiarom Tropkom, ktor mu pod kzou ukazo-
val zaduben nechty, ponosujc sa, koko m roboty.
Dnes na to nebol as. Preto ho telina nemusel na-
pomna a garbiar Tropek sa nemusel obraca k inm
chlapom. Stli ticho, hadiac dolu pod seba, ako sa
udia s pokorou v tvri vlnia, kakaj a bij v prsia.
Bokom, v lavici pri malom oltri, sedela Katrena
Zimoov. Ke ju telina zazrel, obrtil sa v t stranu
a u nespal z nej oi. Nie, nie. . . U Zimoov jej oi-
vidne nerilo. Bola chud i bled; na tvri sa jej zaali

80
zjavova predasn vrsky. Nespievala, len zamyslene
hadela pred seba, a ke pohla perami, tu akoby sa
spytovala, kam sa podela jej mlados.

Vtom ka ziiel z kanca. V kostole nastal ruch,

ale hne umkol. Organ zahral, zaali spieva. ud sa
zmocnila povznesen nlada: tvre sa ervenali, oi
leskli a vetkm zaalo by teplo. Malkovsk richtr,
a hen v prvej lavici, vytiahol vek erven atku,
zaal si utiera elo, zatia o Krpa pri om si ro-
zopnal kabt. Spievali vak vetci a ich mocn hlas
silnm prdom tiekol von, kde nenel a nasten sln-
kom i detskm plaom unikal s vetrom do pol.

telina v tom speve naiel vdatn prame vzru-

enia. Akoby bol omladol, zmocnel. Rozjasnilo sa mu
v hlave i chpal veci, ktor mu predtm prichodili
spleten; krivdy, ktor predtm nectil, teraz jasne
leali pred jeho zrakom. A jemu sa chcelo zavola,
poveda vetkm vek kze o pravde, uchvti ich,
vyzva do boja a bi sa za u holmi psami. Len
ke pozrel na Katrenu, bolo mu do plau, ba cez po-
zdvihovanie vkradli sa mu i slzy do o, a ke ich ne-
utieral, tiekli mu po lcach ako dve kvapky, o brka

81
marila do okna.
Ondrej Zimo stl pod chrom. Dval sa na vetko,
ale akoby sa vetko odohrvalo mimo jeho vedomia
ni nectil. Tak ticho zavldlo v jeho dui, e keby sa
kostol zatriasol a val, on by sa len obrtil a pomaly
z neho vyiel. . .

Cestou z kostola telina sa pridal ku Katrene,

ktor si v nhlivosti nela ani jarmok obzrie.
o sa tome nhli? oslovil ju.
Diea som doma nechala.
Aha. . . A zdrav je?
telina chcel poveda dao vesel, dobr, ale Kat-
rena tak zkostlivo hadela naho, e mu odila chu
a zmocnila sa ho zlos.
Trpi a ten zbojnk, o? vyhkol.
Neviem, ale v poslednom ase akoby sa pole-
pil. I veselj je, odvetila Katrena, mysliac na jeho
najnovie sprvanie sa.
To telinu, ktor si Ondrejovu npravu neelal,
vemi prekvapilo. Zamlal sa. Mlky doli a ku krme.

82
Semek s paholkom stli u na schodoch. Volali na
nich:
A potee dnu.
Nemm kedy, odvrvala Katrena.
Odpust predsa! A raz za as do krmy ani ene
nezakod.
Ale Katrena sa ponhala domov a telina, vidiac,
e by z nej aj tak ni nevytiahol, hodil rukou a vyiel
na schody.
,Polepil sa, myslel si s nevoou a plilo ho to.
V krme u bolo veselo. Porozlievan pivo pchlo
spolu s tabakovm dymom, o v belasch, zkych
pruhoch mizol po povalou. Zo vetkch strn sa oz-
vali vesel vkriky a smiech: Krpa s Hrom, Janom
Oleom a jeho dvoma dievkami sedeli u bezpene za
jednm stolom, km pri druhom sedel Bie-Horn so
enou, niekoko Malkovanov spolu s umi z inch
dedn. Cudz rozvzovali batky, vyahovali z nich
chlieb i varen slaninu.
,Polepil sa, myslel si telina a rozkzal pivo. Os-
tatn si tie rozkzali a pili vetci, hovoriac o veliom
alebo artujc s tmi pri druhom stole. Len Peter te-

83
lina sa do rei nemal: zamraen hadel pred seba a
myslel si:
,Polepil sa.
Medzitm jednostaj prichodili nov, al enemajc
si kde sadn, opierali sa o steny alebo stli uprostred
v hbach a rozkrikovali sa. Pravdae, priiel aj Ondrej
Zimo. Nerozhodne zastal, ale zazrela ho kolnica a
pritiahla za kabt.
Ondrej, Ondrej, poe medzi ns.
Posadili ho medzi seba. Rozkzal pivo a pili vetci.
Len telinovi akosi nezvyajne zasvietili oi.
,Polepil sa, dumal a rozkzal si rum. A rozkzali
si aj in: chlapi ho pili z deckov, eny liali po troke
do piva a tak pili vetci oraz hrmotnejie a veselie.
Semek, u podnapit, bil psou o stl a volal na Zi-
moa:
Hej, Ondrej! o?
Bolo neskoro popoludn: slnce sa klonilo k vrchom,
ke telina znezrady odloil fau od seba a poved:
Ondrej, a domov nepjde?
Zimo oervenel. Vedel, o bude nasledova. Za-
chvelo sa v om osi, ale rzne zavolal na krmra:

84
85
 Hej, deci plenho!
Katrena ak. . . dobiedzal telina.
Nech ak.
A ty si tak mu?
Tak.
Ve, e si sa polepil?
Miesto odpovede vypil Ondrej Zimo deci a do
dna a zasmial sa telinovi do o.
telinu to doplilo.
Nu to ty veru pekne rob. ena ak, trpi sa,
a ty majetok po krmch rozna.
Povedal to takm rozhodnm hlasom, e udia
cudz aj domci stchli a vetky zraky skmavo i
zvedavo zrove upreli sa na Ondreja Zimoa. A te-
lina, saby bol akal na tto chvu, ete ksavejie
dobiedzal:
Hanbil by som sa na tvojom mieste! M enu,
m decko, a. . . Takto! ert nevidel.
Ondrej Zimo mal pocit, e ho okuj udnm
jedom. Obklopen pohadmi prtomnch, chcel vsta,
ale vtedy mu prilo na myse osi stran. Tvr mu
spopolavela, oi nabehli a on akoby bol zdrevenel

86
 bezmocne sa oprel o stenu. Myslel, e ho zabije.
Pred svojm inom sa chcel ete posmene zasmia, ale
smev sa mu prelomil, skavel na perch. Naostatok
privrel oi ani v akej horke i poved:
Bol by z vs dobr kaz! A ete keby ste tak
syna mali. . .
Tral, ale. . . Tpli, sahovali sa v om vetky uvy
pri mylienke, e teraz vstane a zabije ho jedinm
derom.
telina sa zamrail.
iabohu, nemm ho, odvetil trpkasto.
A viete preo?. . .
Bola to asn otzka. Vysloviac ju, Ondrej Zi-
mo priam videl, ako sa pred nm otvra nov, ob-
rovsk svet. Vzbren more, rozbit lode, odhalen
tvre, vkriky, strach, znien ivoty, duevn tram-
poty, noci, kal a hnus.
Ctil sa ako vaz.
Sta jedin slovo, a zhod zo seba archu, pochov
minulos, narod sa znova: ist, vek. . .
Zajasal v dui. Zopakoval otzku.
Viete preo. . .?

87
 V krme nastalo ticho. Vetky pohady sa upreli
naho. Ale on, neobzerajc sa u na ni, vstal, naklo-
nil sa nad stolom a ukzal prstom na seba:
Ja som sa o to postaral!
Chvu vldlo ticho, ale potom sa zaali sypa otzky:
Hej. . .? Nevrav! A oe. . .? Ako. . .? Povedz!
Ja som ho zastrelil, povedar temer pokojne.
Blaznie. Opit! znelo z ktov.
Len telinovi sa triasli pery.
Nie som ani blzon, ani opit, zvolal Zimo
tak, e prekrial vetkch. Jana telinu zabil som ja.
Prisahm. . .! A ak neverte, chote k nm. V chlieve
v zemi njdete ete rry a zmky od flinty, ktorou
som ho. . .
Tu si sadol a dodal:
Vetko pre Katrenu, pre frajerku syna hentoho. . .
Ukzal na telinu.
V krme zvrelo ako v li: strhol sa huk, eny zaali
jaa a na verande ktosi s rukami pri stach zvolal:
andri, andri!
A znova: ahavo, hrozne, a zimomriavky precho-
dili po chrbte:

88
89
 an-d-rii!
Prili. A ke im povedali, o sa stalo, zviazali ho.
Neobzrc sa, iiel s nimi pokojne von, akoby sa o chv-
ku mal vrti, akoby ich len vyprevdzal.
A kee dvere boli nzke, zohol v nich hlavu.
Slnko prve zapadalo.

90
 Urbanova
tragick
balada

Na zaiatku dvadsiatych rokov prichdza u ns k vmene lite-

rrnych generci. Prevrstvuj sa sily, preskupuj smery, prela-
uj struny. Mlad autori hadaj nov orientciu. V mnohom
tvoria opozciu k tomu, o vyjadrovali svojou tvorbou predsta-
vitelia predprevratovho literrneho ivota. Ich diela vyrastaj
v inej spoloenskej atmosfre, z inch ivotnch pocitov, na
inch umeleckch princpoch.
V takejto situcii ako to kontatoval tefan Krmry
zanaj sa ozva aj hlay, e literatra naa je nrodnm
smerom u vyerpan. Jeho protiargument? Trvm na tom,
e. . . nikdy neme by vyerpan, lebo jej podstatou je nevy-
erpaten, vdy rastci, vdy v novo splietajci sa ivot. o
sa vyerpa me, je len vnmavos a tvorivos spisovateov.
Krmry videl veci sprvne. Vetci autori, o prili vys-
trieda garnitru starch realistov, od Tajovskho cez Jgho
po Timravu, a ktorch tvorba naozaj znamenala prnos a po-

91
mknutie, zase len tvorili v nrodnom smere, no charakteri-
zovala ich nov, sviea, dobove citliv vnmavos. Podstatn
as naich medzivojnovch prozaikov zostala pevne primknut
k domcej ivotnej realite, lene ju videla novmi oami, in-
terpretovala z novho hadiska, stvrovala novmi prostried-
kami. V porovnan s tm, o sa dialo vonku, najm v zpadnej
Eurpe, nemono v tom ase hovori u ns o modernistoch v
pravom slova zmysle: takmer vetci ete aj t, ktorch utvrali
tematick a formlne vyplyvy expresionizmu rstli v podstate
z realistickch tradci; s to nov tradicionalisti.
Milo Urban, vstupujci do slovenskej literatry na samom
zaiatku dvadsiatych rokov, je jednm z nich. Pravdivos Krm-
ryho tvrdenia, e o sa u ns vekho stvor, to ahko schyt
sa na krdla, len nesmie by kpiou toho, o je za hranicami
u dvno, mono si overi prve na om. Urban ako prv z
mladch autorov prenik do sveta. Jeho iv bi (1927), vy-
chdzajci skr ne slvne diela Remarqua, Renna, Zweiga,
naozaj nebol kpiou zahraninch protivojnovch romnov,
pevne kotvil v realite a mentalite slovenskho loveka.
Najvlastnejiu realitu vtedajieho domceho ivota pred-
stavovala dedina, dedinsk lovek, nie mesto, mestsk lovek.
Do nej bol cele vhren svojou tvorbou aj Urban: je jeho iv-
lom, jeho matriou, jeho zkladou.
ivotn problmy a konflikty slovenskho dedinskho lo-
veka, ktorm neraz zmietali aj poryvy krutch vn, tvoria
tematick npl celej Urbanovej poviedkovej a novelistickej
tvorby, v rozpt jednotlivch zbierok od Jaka Kutliaka spod
Buinky (1922) cez Vkriky bez ozveny (1928) po knihu Z ti-

92
chho frontu (1932). K mestskej tematike sa priklon a v ne-
skorej romnovej produkcii napr. V osldlach (1940); tto
zveren as trilgie dejove sa odohrva v Bratislave. I no-
vela Za Vynm mlynom (1926), jedna z jeho najkrajch a
najhlbch, je cel zameran na zobrazenie ivotnch osudov
slovenskho dedinskho loveka, schopnho preva vo svojich
citovch alebo morlnych kolzich prve tak krzy a prve
tak tragiku ako mestsk lovek.
Ak na Urbanovch dielach kritici nachdzali vplyvy Ku-
kuna i Vajanskho, treba ukza, v om sa od nich podstatne
odliuje: svet jeho poviedkovej i novelistickej tvorby je tragick.
Neidylizuje ani neidealizuje, zobrazuje udsk ivot v tragic-
kch polohch a podobch. Na Urbanovej palete prevldaj
temn farby a tmav tny. Pre realistov bolo prznan, e si
nezakrvali oi pred negatvnymi strnkami skutonosti. Aj
Urban vid predovetkm to, o loveka vntorne i navonok
drv, gniavi, ubja, ako sa deformuje, lme, stroskotva; zobra-
zuje loveka cez rozpory a protiklady na rovine psychologickej,
morlnej i socilnej.
Tragick tn m i novela Za Vynm mlynom. Je bala-
dicky pochmrna prve preto, e v nej ovaj vek udsk
vne lska, iarlivos, nenvis, pomstivos v celej svojej
osudnej sile: vnaj do udskho ivota utrpenie, en loveka
do tragickch situci a napokon ho privdzaj do zhuby.
Sm vonkaj svet, v ktorom ij Urbanove postavy i zo
zbierky Vkriky bez ozveny, i z novely Za Vynm mlynom, i
z cyklu Z tichho frontu m v sebe osi zlovestn, chmriv
a aiv. ivot sa tu s umi nehr, berie ich osudy a astie

93
do vemi tvrdch rk. Niet asu ani miesta na nejak citov
romantiku. Vetko je pod dikttom boja o existenciu. o sa
deje medzi umi, najm medzi muom a enou, odohrva sa v
krtkych, rchlych a priamoiarych reakcich. Tak prebehol i
vzah medzi Katernou a Ondrejom. Ich lska? Katrenu milo-
val onm ohom, ktorm miluj vek, zasmuil udia, a hoci
nehovoril o tom, bolo zrejm, e by na jej iados skoil aj
do oha. A Katrena? Na nej tome nezlealo. Ondrej Zimo
vyrstol ete v tni tch, o si eny zo strmch kopanc odv-
dzali bez otzky, bez otzky s nimi spali aj deti plodili, a tak
isto bez otzky odprevdzali ich na zke cintorny. i je nie-
kto neastn, tu sa neptali. Tu bolo treba robi a i, alebo
naopak i a robi. Tak to chpala i Katrena, ktor nedvno
ete rada mala Jna telinu, zabitho za Vynm mlynom.
Tto determinujca nevyhnutnos robi a i vldnuca
nad vetkm ako prvotn a rozhodujci inite, nti ud ko-
na krtko, rchle a priamoiaro; nedva im monos voby,
vhania, umrania. Ale zbavuje citov problematiku takchto
ud aj akejkovek sentimentality, mandravosti, prekompliko-
vanosti. To vak neznamen, e by ich psychick ivot bol zre-
dukovan a ochudoben. Vntorne ij intenzvne, len mlo z
toho prejavuj navonok; s preliaen akosi do seba.

Urbanova novela nem vek rozmery epick, draz je na

psychologickch dimenzich prbehu; na tom, o sa deje v te-
linovi, Ondrejovi a Katrene po Janovej smrti. Zana sa sce ve-
mi dramaticky, runm vodnm akordom; avak hne v dru-
hej kapitolke dej ide po sekundrnej linke, ktor sa postupne
stane dominantou. Novelu ako celok neobopna reaz skovan z

94
ohniviek mnohch udalost; rozhodujca je iba jedna udalos:
prekvapujca a nevysvetlen zhada smrti telinovho syna. o
by azda in spisovate urobil hlavnm dejovm prdom novely,
toti ptranie po vrahovi a po motvoch jeho inu, to Urban
v nasledujcich kapitolkch oskoro nech zanikn na spsob
ponornej rieky a vytvor nov rieite prbehu: vetok svoj z-
ujem prenesie z dejovho konfliktu do psychologickej polarity
postv. Naptie sa medzi nimi stupuje mocnou gradciou, a
sa po mnohch zchvevoch, otrasoch a zlomoch napokon
vybja prudkou iskrou zverenho odhalenia a priznania. in-
nos konenho dejovho vystenia je o to silnejia, e sa do
neho nhlou vlnou vleje i pvodn prd, ktor autor po dra-
matickej expozcii nechal zmizn hlboko pod povrchom. Tento
skryt prd sa stle ozval z pozadia, tvoriac akoby spodn
klaviatru Urbanovej tragickej balady.
Epick jadro novely tvoria medziudsk uzliace sa vzahy,
priom nositeom hlavnho konfliktu je do krajnosti sa napna-
jci pomer medzi starm telinom a Ondrejom Zimoom. te-
lina ho nenvid, pretoe dostal za enu Katrenu, ktor mala
by mladuchou jeho nebohho Jana; pritom netu, e Ondrej
je vrahom jeho syna.
Preo to autor tak dlho skrval pred itateom, takmer do
poslednej strnky? Pretoe mu nejde o dejov, ale o psycholo-
gick naptie; o to, o sa deje dnu v uoch, v ich srdci, v ich
dui, v ich svedom, a o to, ako sa udia mravne vyrovnvaj so
svojimi najskrytejmi tbami, mylienkami, inmi. Urbanova
novela je stavan ako psychologick, nie dejov drma. Star
telina preva a do dna krtavu bolesti nad stratou syna;

95
odreagovva ju tm, e svoju nenvis prena najprv celkom
nakrtko na Katrenu, neskr, ke na jej ivot zaahn tne
nevydarenho manelstva, zase na Ondreja, ktorho akiste aj
z bezmocnosti a zfalstva zrauje o najbolestnejie. To, o
preva v sebe Ondrej Zimo, je hotov peklo mk a senia:
po niekokch nociach lsky vkradne sa medzi neho a Katrenu
chlad odcudzenia. To je prv boles; druh: pochybnosti nad
dieaom, v ktorom poznva Janovu tvr; tretia: zana sa hl-
si svedomie; tvrt: jeho vntorn samota je bezten; piata:
dostane sa do podruia dmona pijatiky; iesta: naptie medzi
nm a telinom nadobudne tak silu, e sa ho me zbavi iba
inom, ktor ho vyslobod z vntornho alra, no zrove pri-
vedie do alra vonkajieho, pred sd celho dedinskho kolek-
tvu. Tlak svedomia i protitlak kodoradostnej bezohadnosti
voi starmu telinovi s v om tak nezadraten, e napo-
kon sm na seba vetko vykri: uvon sa, vyvi, vypomst, ale
aj odhal a odsdi. To je jedin tragick voba, ktor mu autor
ponechal. Negatvny typ? Trpi sa, zhrza, zoiera, je rozbo-
aven a rozjatren natoko, e si tm odtrp vek as svojej
viny. Vykpenie mravn neme by ete vykpenm spoloen-
skm. Nedosiahne jedno ani druh. Otrasn je sledova, ako sa
tento fyzicky mocn a pevn lovek postupne duevne lom a
lme, meniac sa vntorne na kaliku, trosku, stroskotanca. Pre
vetky Urbanove postavy je charakteristick, e s vntorne
osamel. Ondrej Zimo je zakliaty do samoty najosamelejej.
Jeho depresia vrchol, ke po jednej z prepitch noc zabldi
v lese a dostane sa na miesta, kde kedysi zastrelil svojho soka
Jana: mton non atmosfra splva v desiatej kapitolke

96
novely s jeho duevnm oiaom. Urban tu vytvoril obraz
bsnicky sugestvny a situciu psychologicky prenikav.
V om je mravn jadro prbehu? V odhalen protikladov
dobra a zla v loveku, dobra a zla v udskch skutkoch, dobra
a zla v medziudskch vzahoch; a v hadan rovnovhy me-
dzi zloinom a trestom, medzi lskou a nenvisou, medzi
indivduom a kolektvom.
Krmry po vyjden novely napsal, e sa tu udsk postavy
neuritmi kontrami menia vo fantastick bytosti nruivo
vypt. Urban sa odklonil od princpov deskriptvneho rea-
lizmu a pouval lyrick prostriedky, lyrizujcu techniku; nie-
lene tm odahoval text, zrove ho poeticky osvieoval a
zafarboval. Svojimi poviedkami a novelami je reprezentantom
lyrizovanej przy jej lnia siaha kdesi od Hronskho po van-
tnera. Jeho lyrick opisy, v ktorch nikdy neprekrauje mieru,
nosn v rmci epickho kontextu, meme chpa aj ako i-
roko rozvinut metafory. Nepouva vak symboly: jeho kon-
takt s realitou je fabulane i vyznenm bezprostredn, ne-
sprostredkovan, preto aj vemi siln. Hoci lyrick prostriedky
ntia spisovatea maova, dva prednos farbe pred kresbou,
Urban nie je kolorista; jeho ahy, lnie, kontry s i v rozv-
jan deja, i v ofyziognmii postv presn, sporn, lapidrne.
Neraz na mal plochu zhusuje cel mnoinu vznamnov, ako
napr. v zvere novely, kde sa Ondrej chyst prezradi teli-
novi, preo u nem syna: Bola to asn otzka. Vysloviac
ju, Ondrej Zimo priam videl, ako sa pred nm otvra nov,
obrovsk svet. Vzbren more, rozbit lode, odhalen tvre,
vkriky, strach, znien ivoty, duevn trampoty, noci, kal a

97
hnus. Kad z tchto obrazov mnohonsobne koreponduje s
chaoticky rozbrenm Ondrejovm vntrom a vari nie je mo-
n rchlejie a vstinejie to prejavi navonok. Minimlnymi
prostriedkami sa tu dosahuje maximlny inok. Pritom cel
text je vemi vzdun, priezran, akoby roben impresionistic-
kou technikou ako to vedel v eskej literatre majstrovsky
Fra rmek, v severskch literatrach Knut Hamsun, kto-
rho vplyv aj u ns bol citen. Prrodu Urban vnma takmi
svieimi a bsnickmi zmyslami ako neskr len udo Ondrejov
alebo Dobroslav Chrobk.
Nau literatru originlnou rob, e vyjadruje n vlastn
slovensk ivot, povedal Krmry. O to ide aj v Urbanovi: vy-
jadri lyricky obrodenou realistickou metdou slovensk svet,
slovenskho loveka, slovensk skutonos. Jeho pecifick as-
pekt? Sm ho definoval: Odptal som sa od folkloristickch
atribtov a hadal som prejav slovenskosti v socilnej rovine.
Vyslovil sa tak v svislosti so svojimi romnmi, no plat to aj
o jeho poviedkovej a novelistickej tvorbe. V obsahu novely Za
Vynm mlynom je zachyten jeden z typickch psychologicko-
morlnych konfliktov a problmov nho nrodnho ivota. Nie
nhodou sa teda stala podkladom libreta Suchoovej Krtavy,
ktor znamenala prv slovensk nrodn operu v pravom slova
zmysle. V tomto vynikajcom hudobno-dramatickom diele o-
vaj vetky zkladn motvy Urbanovej fabuly, pravda, ias-
toe pozmenen, no zrove umelecky umocnen psobivou
muziklnou formou.
Milo Urban, naroden 24. augusta 1904, doil sa u e-
sdesiatky. Je to vek, v ktorom autor i kritika mu vaova

98
dovrujce sa dielo. as ukzal, kde jeho umenie pretrvalo i
kde sproblematitelo. Prvmi svojimi dielami, najm protivoj-
novm ivm biom, iel jednoznane proti prdu, v ostrom
konflikte so vetkm, o fyzicky, psychicky aj socilne ubjalo
loveka; neskr v tejto priamoiarej orientcii zakolsal (napr.
v Hmlch na svite) a zabldil do tieov, ktor vrhala na n
ivot nepriaze doby a dejn, najm v rokoch druhej svetovej
vojny. Hoci patril medzi reprezentatvnych romnopiscov me-
dzivojnovho obdobia, zd sa, e jeho poviedkov a novelistick
tvorba pretrvala naalej a je najmenej problematick. Psan
je majstrovskm perom spisovatea, ktor sa hlboko angaoval
v boji o posta slovenskho loveka. Urbanove poviedky a no-
vely povedan parafrazovanm nzvu jednej z jeho zbierok
s vkriky, ktor sa podnes ozvaj v naej prze mnohon-
sobnch ozvench.

Jlius Pateka

99