50 Rokov Slovakistiky V Novom Sade (Pamätnica)

50 rokov
vysokoškolskej
slovakistiky
v Novom Sade
(1961 – 2011)
60 rokov Filozofickej fakulty
v Novom Sade
(1954 – 2014)
50 година
високошколске
словакистике
у Новом Саду
(1961 – 2011)
60 година Филозофског факултета
(1954 – 2014)
Slovakistická vojvodinská spoločnosť

Nový Sad 2014
OBSAH
Úvodné poznámky ..............................................................................................9
HISTORIÁT
Michal Týr, Zuzana Týrová
50 ROKOV PÔSOBENIA ŠTUDIJNEJ SKUPINY
SLOVENSKÝ JAZYK A LITERATÚRA NA FILOZOFICKEJ
FAKULTE V NOVOM SADE ............................................................... 13
ZAMESTNANCI
FILIP, Michal ............................................................................................25
KMEŤ, Ján ................................................................................................25
DUDOK, Daniel.......................................................................................26
MYJAVCOVÁ, Mária ...............................................................................27
TÝR, Michal .............................................................................................27
HARPÁŇ, Michal ...................................................................................28
VALIHORA, Jozef .....................................................................................29
ČELOVSKÝ, Samuel ................................................................................29
MARIĆOVÁ, Anna ..................................................................................30
OSTOJINOVÁ, Anna ...............................................................................30
HODOLIČOVÁ, Jarmila ........................................................................31
DUDOK, Miroslav .................................................................................31
SVETLÍK, Adam ......................................................................................32
MAKIŠOVÁ, Anna ..................................................................................32
BABIAK, Michal ......................................................................................33
TÝROVÁ, Zuzana ...................................................................................33
ŠIMÁKOVÁ SPEVAKOVÁ, Marína ......................................................34
UHLÁRIKOVÁ, Jasna .............................................................................34
LEKTORI
Lektori slovenského jazyka a kultúry v rokoch 1968-2014 ...................37
ŠTUDENTI
Diplomovaní študenti základného dvojročného štúdia slovenského
jazyka a literatúry 1963 – 1974 ................................................................42
Diplomovaní študenti základného štvorročného štúdia
slovenského jazyka a literatúry 1971 – 2014 .........................................45
Diplomovaní študenti základného štvorročného štúdia
slovenského jazyka a literatúry podľa Bolonskej deklarácie ...............51
Master akademické štúdium ..................................................................52
Magisterské štúdium ..................................................................................53
Obhájené doktorské práce .......................................................................54
SPOMIENKY
Mária Myjavcová
DVE OSOBNÉ DESAŤROČIA V PRÁCI V NAŠEJ
VYSOKOŠKOLSKEJ SLOVAKISTIKY ....................................................59
Daniel Dudok
NIEKTORÉ SÚVISLOSTI SO VZNIKOM NOVOSADSKEJ
VYSOKOŠKOLSKEJ SLOVAKISTIKY ..................................................66
Emil Horák
MEDZI DVOMA KATEDRAMI ..............................................................70
Juraj Glovňa
UŽITOČNÉ A OBOHACUJÚCE ŠTVORROČNÉ PÔSOBENIE
NA LEKTORÁTE SLOVENSKÉHO JAZYKA A KULTÚRY ..........75
Mária Gašparovská
SPOMIENKY NA ŠTUDENTSKÉ ČASY .............................................79
Michal Týr
PRÍHOVOR K JUBILEU ........................................................................82
Zuzana Medveďová-Koruniaková
PRÍHOVOR K JUBILEU ..........................................................................83
Annamária Boldocká Grbićová

MAĎARSKÉ POHĽADNICE A DOHÁRAJCE
SLOVENSKÉ POCITY ..............................................................................84
Anna Francistyová
ŠTUDENTSKÉ VÝSLETY NA SLOVENSKO ..................................87
Vladimíra Dorčová
ŠTUDENTSKÉ SPOMIENKY VLADIMÍRY DORČOVEJ NA SAS ..89
Jaroslav Čiep
TMA A GENERÁCIA TMISTOV ..........................................................92
Katarína Mosnáková
ŠTUDENTSKÝ ČASOPIS ČAR(B)OLÓG ............................................94
Anna Margaréta Valentová

SLOVENSKÝ ŠTUDENTSKÝ ČASOPIS TRAF! ..................................97
Aneta Lomenová
AKO SA DNES ŠTUDUJE NA ODDELENÍ SLOVAKISTIKY
FILOZOFICKEJ FASKULTY V NOVOM SADE ...................................99
LITERÁRNE TEXTY NAŠICH ŠTUDENTOV – SPISOVATEĽOV
Anna Papugová
TEXASKY A TENISKY A LENA V NICH (výber z knihy) ...............103
Anna Nemogová
ZÁZRAČNÝ KVET .................................................................................105
Mária Kotvášová – Jonášová

MOBIL ......................................................................................................108
Martin Prebudila
NEDÁ SA METAFOROVAŤ ..................................................................111
Michal Babiak
RUŽIČKY ZO SRDCA ............................................................................112
Ladislav Čáni
ČLOVEK, KTORÝ NIE JE ....................................................................118
Elena Hložanová
ĽÚBOSTNÝ PLES (úryvok) ..................................................................119
Katarína Hricová
DÝCHAŤ POD VODOU ....................................................................122
Boženka Dasovićová Turčanová

ZABUDNUTÝ DAŽDNÍK ....................................................................125
Jaroslav Čiep
SOM ZLODEJ .....................................................................................127
Viktorija J. Kovač
NIKAD SAMI .....................................................................................128
Vladislava Lovásová
BEZ NÁZVU ............................................................................................129
Fotogaléria .................................................................................................163
САДРЖАЈ
Уводне напомене .................................................................................................133
ИСТОРИЈАТ
Михал Tир, Зузана Тир
50 ГОДИНА РАДА СТУДИЈСКЕ ГРУПЕ СЛОВАЧКИ ЈЕЗИК И
КЊИЖЕВНОСТ НА ФИЛОЗОФСКОМ ФАКУЛТЕТУ
У НОВОМ САДУ .................................................................................137
ЗАПОСЛЕНИ
ФИЛИП, Михал .....................................................................................147
КМЕЋ, Јaн ...............................................................................................147
ДУДОК, Даниел .....................................................................................148
МИЈАВЕЦ, Марија .................................................................................148
ТИР, Михал ..........................................................................................149
ХАРПАЊ, Михал ..................................................................................150
ВАЛИХОРА, Јозеф ...................................................................................151
ЧЕЛОВСКИ, Самуел .............................................................................151
МАРИЋ, Ана .........................................................................................152
ОСТОЈИН, Ана .....................................................................................152
ХОДОЛИЧ, Јармила ..............................................................................152
ДУДОК, Мирослав ..............................................................................153
СВЕТЛИК, Адам .....................................................................................154
МАКИШ, Ана .........................................................................................154
БАБЈАК, Михал .....................................................................................155
ТИР, Зузана ...........................................................................................155
ШИМАК СПЕВАКОВА, Марина ........................................................156
УХЛАРИК, Јасна ......................................................................................156
ЛЕКТОРИ
Лектори словачког језика и културе од 1968. до 2014. године ....159
СТУДЕНТИ
Дипломирани студенти основних двогодишњих студија
словачког језика и књижевности 1963 – 1974. .........................43
Дипломирани студенти основних четворогодишњих
студија словачког језика и њижевности 1971 – 2014. ................45
Дипломирани студенти основних четворогодишњих студија
словачког језика и њижевности по Болоњској декларацији .....51
Мастер академске студије ....................................................................52
Магистарске студије ..............................................................................53
Одбрањене докторске дисертације ...................................................54
ФОТОГАЛЕРИЈА .............................................................................................. 163

Úvodné poznámky
Cieľom tejto publikácie je podať v hlavných črtách prehľad 50-ročnej

činnosti študijnej skupiny slovenský jazyk a literatúra založenej v roku 1961
na Filozofickej fakulte v Novom Sade, základné informácie o pracovníkoch
katedry, zoznam lektorov zo Slovenska a uviesť mená a priezviská ukončených
študentov slovakistiky do roku 2014.
Vedenie slovakistiky sa dôkladne pripravilo na oslavy jubilea
usporiadané 3. decembra 2011 v kinosále Filozofickej fakulty v Novom Sade.
Pracovníci oddelenia v akademickom roku 2010/2011 sa aktívne zapojili
do príprav na stretnutie všetkých generácií učiteľov slovenského jazyka
vyštudovaných v Novom Sade za päťdesiat rokov a slávnostný program poctili
svojou prítomnosťou i predstavitelia vedenia Filozofickej fakulty a vedenia
Univerzity v Novom Sade, vlády Vojvodiny, Národnostnej rady slovenskej
národnostnej menšiny v Srbsku, Veľvyslanectva Slovenskej republiky
v Belehrade, bývalí lektori slovenského jazyka zo Slovenska, ktorí pôsobili na
katedre, predstavitelia družobných fakúlt z Maďarska a Rumunska, ukončení
a terajší študenti slovenčiny, predstavitelia médií a iní. Bolo prítomných vyše
150 účastníkov.
Oddelenie slovakistiky pri tejto príležitosti ďakuje Filozofickej fakulte
v Novom Sade a Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny za
prostriedky poskytnuté na organizáciu programu a s tým spojenými výdavkami.
Osobitnú vďaku vyslovujeme Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí zo
Slovenskej republiky a Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, ktorý
finančne prispeli na vydanie tejto knihy.
Redakcia
Historiát
50 година високошколске словакистике у Новом Саду (1961−2011)
Päťdesiat rokov pôsobenia študijného odboru slovenský jazyk a literatúra

na Filozofickej fakulte v Novom Sade
V akademickom roku 2011/2012 si slovenská verejnosť pripomína

vzácne jubileum: pred päťdesiatimi rokmi na Filozofickej fakulte v Novom
Sade bol založený študijný odbor slovenský jazyk a literatúra. Vedenie fakulty
a slovakistické kádre sa rozhodli organizovať vysokoškolské štúdium slovenčiny
po dôkladných prípravách. Filozofická fakulta v Novom Sade začala pracovať
1. 12. 1954 a počet študijných skupín sa na nej postupne rozrastal. Slovenčina
sa začala študovať ako hlavný odbor v Novom Sade v októbri 1961. V tejto
súvislosti podotýkame, že sa slovakistika postupne vzmáhala okrem iného
vďaka Slavistickej katedre Filozofickej (dnes Filologickej) fakulty v Belehrade,
kde od roku 1952 pôsobil ako lektor českého a slovenského jazyka Michal
Filip, ktorý predtým vštepoval lásku k slovenčine na petrovskom gymnáziu
a odrazu stúpol záujem o štúdium slovakistiky. Jeho študentmi v 50. rokoch
boli aj Daniel Dudok a Mária Myjavcová. Samozrejme, štúdiá boli zamerané
trochu širšie, slovakistika sa prednášala len v základných rámcoch.
Vo Vojvodine zaviedli pokrajinské orgány dvojročné štúdium
slovenského jazyka a literatúry v rámci Vyššej pedagogickej školy v Novom
Sade v akademickom roku 1960/61, ktoré absolvovali Katarína Privratská,
Ján Cicka, Anna Majtánová a Anna Ferková. Predmety z užšieho odboru im
prednášali Ján Kmeť (vtedy riaditeľ ZŠ Jána Čajaka v Petrovci), Daniel Dudok,
vtedajší asistent na Filozofickej fakulte v Novom Sade, a Michal Palov, profesor
pedagogiky na VPŠ.
Za medzník v našej slovakistike sa považuje rok 1961, keď sa v súvislosti s
reorganizáciou vyššieho a vysokého školstva vo Vojvodine štúdium slovenského
jazyka a literatúry prenieslo na Filozofickú fakultu v Novom Sade. Existujúce
študijné skupiny na VPŠ splynuli s rovnomennými skupinami na Filozofickej
fakulte alebo sa zakladali nové skupiny. Uviedlo sa stupňovité vyučovanie: prvý
stupeň trval dva roky a druhý stupeň tiež dva roky. Prvými vysokoškolskými
učiteľmi na slovakistike boli Daniel Dudok (jazyk), Ján Kmeť (literatúra),
Michal Palov (metodika) z radov pracovníkov Filozofickej fakulty v Novom
Sade a Michal Filip (jazyk) ako hosťujúci profesor z Belehradu. Ináč stupňovité
vyučovanie trvalo v Novom Sade na Filozofickej fakulte do roku 1965 a na
slovakistike do roku 1968 (s tým, že sa študentom slovenčiny umožnilo získať
diplom prvého stupňa do roku 1974). Z organizačného hľadiska slovenská
skupina bola súčasťou Katedry východoslovanských a západoslovanských
jazykov vedenej profesorom Petrom Đorđićom v rokoch 1961 − 1972, ináč
veľkým priateľom Slovákov a znalcom slovenského jazyka, ktorý na fakulte
13
50 rokov vysokoškolskej slovakistiky v Novom Sade (1961−2011)
prednášal starosloviensky jazyk a porovnávaciu gramatiku slovanských jazykov

a má veľké zásluhy, že v Novom Sade vznikla študijná skupina slovenský jazyk
a literatúra. V rámci katedry boli dve študijné skupiny – ruština a slovenčina.
Od roku 1972 sú to dve osobitné katedry: Katedra ruského jazyka a literatúry
a Katedra slovenského jazyka a literatúry. Funkciu vedúceho slovakistickej
katedry zastávali od roku 1972 prof. Dr. Ján Kmeť, prof. Dr. Daniel Dudok a
prof. Dr. Michal Harpáň. Vďaka personálnej stabilite plnila študijná skupina
úlohy stanovené štatútom Filozofickej fakulty.
Vedenie Filozofickej fakulty sa náležite pripravilo na založenie študijnej
skupiny slovenský jazyk a literatúra. V roku 1958 (po absolvovaní štúdií českého
a slovenského jazyka a literatúry r. 1955 a po absolvovaní odbornej špecializácie
na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Filozofickej fakulte UK
v Bratislave v rokoch 1956 − 1957) Daniel Dudok začal pracovať ako asistent
staroslovienčiny u profesora Petra Đorđića. V roku 1958 bol vymenovaný za
lektora slovenského jazyka Ján Kmeť, vtedajší riaditeľ petrovskej základnej
školy. Začal študovať v Bratislave, kde mu slovenskú literatúru prednášal náš
rodák akademik Andrej Mráz, avšak potom pre Rezolúciu Inforbyra prerušil
roku 1949 štúdiá, zamestnal sa na petrovskom gymnáziu a roku 1952 externe
ukončil v Belehrade slovenčinu a češtinu. Išlo o agilného pracovníka, odborníka
vo svojom odbore, aktívneho v spoločnosti a všade tam, kde bolo treba robiť.
Ako tretí, ale rovnako významný, sa k dvojici Ján Kmeť a Daniel Dudok pripojil
Michal Filip, narodený roku 1915, ktorý skončil v Belehrade roku 1941 odbor
srbochorvátsky jazyk a staroslovienčina a chceli ho tam prijať za asistenta. K
srdcu mu prirástlo slovenské školstvo, preto učil slovenčinu a srbčinu v Starej
Pazove (1942 − 1943), v Kovačici (1944) a v Petrovci (do roku 1952). Ako
erudovaného odborníka ho zvolili r. 1952 na Filozofickej (neskôr Filologickej)
fakulte v Belehrade za lektora českého a slovenského jazyka, kde sa osvedčil
ako vynikajúci odborník a pedagóg a bohaté skúsenosti a poznatky odovzdával
početným generáciám študentov až do roku 1983. V roku 1961 ochotne prijal
pracovné povinnosti aj na slovakistike v Novom Sade, čo malo veľký význam
pre ďalší rast odboru. Treba ešte povedať, že všetci traja spomenutí profesori
dôkladne sledovali svoj odbor, mali bohaté knižnice a vedeli poradiť, kde
možno nájsť jednotlivé knihy, zborníky a pod. Keďže sa styky so Slovenskom
postupne zlepšovali, dbali aj na obstarávanie odborných a beletristických kníh
hlavne z Bratislavy. Pokiaľ ide o štúdium jazyka, poznali jazykovú situáciu na
Slovensku a opierali sa o tamojšiu pozitívnu jazykovú prax.
Väčšie osamostatňovanie vysokoškolskej slovakistiky v Novom Sade
sa mohlo realizovať po splnení zákonných predpisov a po posilnení kádrovej
štruktúry. V roku 1965 získal doktorát z oblasti literárnych vied Ján Kmeť
a v roku 1966 doktorát z oblasti filologických vied Daniel Dudok. Michal
14
Filip po externej spolupráci prešiel v roku 1969 do Nového Sadu ako stály
pracovník. Stály pracovný pomer s Filozofickou fakultou v Novom Sade
uzavrela Mária Myjavcová v hodnosti vyššej odbornej spolupracovníčky pre
slovenský jazyk v decembri 1968. V marci 1969 nastúpil do práce ako asistent
slovenskej literatúry Michal Harpáň a v septembri 1971 Jozef Valihora (tiež
asistent literatúry). Veľký význam v prechode z dvojročného na štvorročné
štúdium slovakistiky mal príchod vtedy mladého lektora z Filozofickej fakulty
Univerzity Komenského v Bratislave Emila Horáka v školskom roku 1966/67.
Asistenti Michal Harpáň a Jozef Valihora začali pracovať na fakulte ako
mladí pracovníci (druhý z nich pôsobil najprv dva roky v rozhlase). Mária
Myjavcová prišla za vysokoškolskú učiteľku s nadobudnutými pracovnými
skúsenosťami na petrovskom gymnáziu (1956 ‒ 1957) a v Hlase ľudu a v
Obzore (1957 − 1968). Svoje vedomosti mohla využiť na prednáškach a na
cvičeniach z jazykových predmetov.
V čase vzniku (1972) samostatná Katedra slovenského jazyka a literatúry
mala šiestich stálych pracovníkov, jedného lektora zo Slovenska a externe viedol
v rokoch 1970 − 1980 kurz metodiky slovenského jazyka a literatúry Andrej
Čipkár, pracovník Pokrajinského ústavu pre vydávanie učebníc v Novom
Sade. Do realizovania úloh katedry bolo teda vtedy zapojených 8 pracovníkov,
ktorí mali na starosti kurzy z užšieho odboru. Pomocné (vedľajšie) kurzy sa
prednášali po srbsky a zabezpečovali ich profesori iných katedier.
Z reformy vysokého školstva a vedy vo Vojvodine v roku 1975 vyplynula
reorganizácia Filozofickej fakulty v Novom Sade. K 1. 1. 1976 vznikajú ústavy
(inštitúty) ako osobitné výchovno-vzdelávacie a vedecké jednotky. Namiesto
Katedry slovenského jazyka a literatúry začal pôsobiť Slovakistický ústav a
uvádza sa dôležitá nová obsahová náplň: k slovenskému jazyku a literatúre ako
pedagogickým a výskumným odborom pribudli kultúrna história, slovenský
národopis, slovenské dejiny a pod. S inštitucionálnym rastom vojvodinskej
slovakistiky súvisí aj rozvoj kádrovej základne – zvyšuje sa počet pracovníkov.
V januári 1975 nastúpila do práce Anna Vestegová (Marićová) ako asistentka
slovenského jazyka, ktorá práve ukončila štúdiá, a v januári 1976 sa zamestnal
v hodnosti odborného spolupracovníka pre slovenský jazyk Michal Týr
(predtým pracoval v Obzore a v Pokrajinskom ústave pre vydávanie učebníc
v Novom Sade). V októbri 1977 ako asistentka na literatúre začala pracovať
Jarmila Hodoličová.
Prijímanie asistentov prispievalo k špecializácii pedagogických úloh a k
postupnému osamostatňovaniu asistentov. Na druhej strane boli vysokoškolskí
učitelia s pracovnými skúsenosťami, ktorí mohli ako odborní spolupracovníci
samostatne prednášať a mali dva až tri razy väčšiu normu hodín ako asistenti s
tým, že sa od nich istý čas nežiadal doktorát. Prijatie Michala Týra do hodnosti
15
odborného spolupracovníka v roku 1976 vyplynulo z návratu Michala Filipa

z Nového Sadu do Belehradu (1975). Ináč Michal Týr dovtedy pobudol jeden
školský rok (1971/72) ako lektor srbochorvátčiny na FF UK v Bratislave a po
návrate od roku 1972 pracoval na novosadskej slovakistike honorovane.
Vďaka novej organizácii fakulty a ústavu sa rozšírila sféra činnosti
a na fakultu sa prijímali aj vedeckí pracovníci, financovaní za účasť vo
vedeckovýskumných projektoch. Prvými boli dvaja absolventi Filozofickej
fakulty Univerzity Komenského v Bratislave: Miroslav Dudok pôsobí na
slovakistike od decembra 1977 ako jazykovedec a neskôr ako profesor
slovenského jazyka a Samuel Čelovský od novembra 1978 ako vedec a historik
(aj on prešiel na výučbu); obaja boli prijatí ako asistenti vo vedeckovýskumnej
činnosti. V súvislosti s obdobím 1975 ‒ 1980 si zasluhuje pozornosť otvorenie
pracovnej príležitostí pre knihovníka, ktorému zverili slovakistický knižný
fond. Seminárna knižnica vlastní bohatý slovakistický a bohemistický fond:
má vyše 14 220 odborných kníh a 170 sériových publikácií. Profesor Michal
Filip daroval knižnici 2826 monografických publikácií a 203 titulov periodickej
tlače. Uvedené knihy tvoria ucelenú súčasť knižnice s vlastnou nomenklatúrou.
Prvou knihovníčkou (1976 − 1977) bola Anna Papugová (rod. Kriváková) a
od roku 1977 − 2012 túto dôležitú funkciu zastávala Anna Ostojinová (rod.
Materáková). Funkciu knihovníčky od januára 2013 dodnes vykonáva Tatiana
Pintírová (bez úhrady).
Ďalší dvaja slovenčinári sa zamestnali na Oddelení slovakistiky v polovici
80. rokov. Anna Makišová nastúpila ako asistentka slovenského jazyka
v decembri 1985 a Michal Babiak ako asistent slovenskej literatúry od februára
1986. Obaja skončili slovakistiku v Novom Sade. V roku 1990 začal pôsobiť
ako asistent slovenskej literatúry Adam Svetlík, tiež novosadský odchovanec.
Vtedy bol počet pracovníkov na slovakistike najväčší – s knihovníčkou Annou
Ostojinovou a s lektorom zo Slovenska 14 zamestnancov. Potom však dochádza
v 90. rokoch k poklesu – do dôchodku odišli Ján Kmeť, Daniel Dudok a Mária
Myjavcová a na Filozofickú fakultu UK v Bratislave prešiel Michal Babiak.
Michal Babiak pokračoval na Slovensku v práci ako vysokoškolský učiteľ a
vedec.
V roku 1986 za vedúceho Slovakistického ústavu bol zvolený Michal
Harpáň, ktorý tento post úspešne zastával donedávna. Do problematiky
katedry bol nanajvýš zasvätený: celý pracovný vek strávil na slovakistike, ktorú
dôkladne ovláda ako vedu, hoci ukončil štúdiá juhoslavistiky. Už ako študent
prejavil sklony k literatúre a jeho odborný profil smeroval ku komparatistike.
Je priekopníkom v našej literárnej vede a v teórii literatúry. Teraz je už na
dôchodku. Vedúcou oddelenia sa stala prof. Dr. Jarmila Hodoličová.
16
Vzhľadom na pribúdajúce povinnosti na začiatku milénia sa museli

prijať nové kádre. V septembri 2004 sa zamestnala ako asistentka (jazyk)
Zuzana Týrová a v novembri 2005 tiež ako asistentka (literatúra) Marína
Šimáková. V januári 2009 uzavrela pracovný pomer ako spolupracovníčka
vo výučbe slovenského jazyka Jasna Uhláriková. Všetky tri sú odchovankyne
novosadskej slovakistiky.
V roku 2010 odišiel do dôchodku Michal Týr, v roku 2011 Jozef Valihora
a v roku 2013 Michal Harpáň. V študijnom odbore slovenský jazyk a literatúra
v akademickom roku 2013/2014 ako pracovníci Oddelenia slovakistiky
prednášali a mali cvičenia:
– Dr. Jarmila Hodoličová, riadna profesorka, vedúca katedry, odbor
slovenská literatúra
– Dr. Anna Makišová, mimoriadna profesorka, zástupkyňa vedúcej,
odbor slovenský jazyk
– Dr. Samuel Čelovský, riadny profesor, odbor dejiny slovenského národa
a srbsko-slovenské styky
– Dr. Miroslav Dudok, riadny profesor, odbor slovenský jazyk
– Dr. Anna Marićová, riadna profesorka, odbor slovenský jazyk
– Dr. Marta Součková, riadna profesorka, odbor slovenská literatúra,
lektorka zo Slovenskej republiky
– Dr. Adam Svetlík, mimoriadny profesor, odbor slovenská literatúra
– Dr. Marína Šimáková Speváková, asistentka, odbor slovenská literatúra
– Mr. Zuzana Týrová, asistentka, odbor slovenský jazyk
– Masterka Jasna Uhláriková, asistentka, odbor slovenský jazyk
Pracovníci katedry učia aj študentov z iných odborov. Najdlhšiu tradíciu

má slovenčina ako voliteľný predmet pre ruštinárov a pre rusínčinárov.
Prednášky a cvičenia zo slovenského jazyka a literatúry majú aj študenti
srbského jazyka v kontakte so slovenčinou. Novinkou je slovenčina na
žurnalistike, na nemčine a na angličtine a slovenčina ako cudzí jazyk (pre
všetkých študentov Filozofickej fakulty). Osobitnou formou činnosti sú
lektorské skúšky zo slovenského jazyka pre absolventov iných odborov, ktorí
skončili vysokú školu po srbsky a chcú prednášať v slovenských triedach.
Z prehľadu vývinu vojvodinskej vysokoškolskej slovakistiky vyplýva,
že odbor slovenský jazyk a literatúra sa vzmáhal postupne v súlade so
spoločenskými a kádrovými podmienkami a podobným tempom ako iné
študijné odbory na Filozofickej fakulte v Novom Sade. V podstate rozdiel
medzi Slovakistickým ústavom a jeho následnou fázou Oddelením slovakistiky
(1993) vlastne ani nebol. Aj v jednom, aj v druhom prípade vyučovanie a veda
17
boli prvoradými povinnosťami pracovníkov. V snahe vyhovieť kádrovým

potrebám katedry sa pracovníci museli zdokonaľovať vo svojom odbore.
Vyjmúc prvých troch zakladateľov slovakistiky v Novom Sade (Ján Kmeť, Daniel
Dudok, Michal Filip) ďalší zamestnanci mohli písať doktorskú dizertáciu po
absolvovaní postgraduálnych štúdií. V prvej fáze sa magisterská hodnosť zo
slovakistiky získavala v Belehrade (z jazyka obhájili magisterské práce Mária
Myjavcová, Michal Týr a Anna Marićová, z literatúry Michal Harpáň, Jozef
Valihora a Jarmila Hodoličová). Jedine Samuel Čelovský a Miroslav Dudok
doktorát (PhDr.) urobili na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zamestnanci,
ktorí nastúpili do práce od 80. rokov, získali hodnosť magistra na Filozofickej
fakulte v Novom Sade (Anna Makišová, Michal Babiak, Adam Svetlík, Marína
Šimáková-Speváková a Zuzana Týrová).
Najmladšia pracovníčka Jasna Uhláriková je prvá zamestnankyňa na
slovakistike s masterským diplomom.
Od 80. rokov je slovakistika v Novom Sade skutočne kádrovo silná a až
9 pracovníkov obhájilo doktorát na Filozofickej fakulte na základe dizertácií
napísaných po slovensky (chronologicky Michal Harpáň 1978, Miroslav
Dudok 1987, Mária Myjavcová 1987, Michal Týr 1987, Anna Marićová 2002,
Jarmila Hodoličová 2003, Adam Svetlík 2005, Anna Makišová 2005, Jozef
Valihora 2009).
Formou spolupráce medzi Oddelením slovakistiky a Slovenskom sú

aj výmenné pobyty jeho učiteľov s tamojšími partnerskými inštitúciami,
predovšetkým s Literárnovedným ústavom a Jazykovedným ústavom
Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied a s jednotlivými fakultami. So
Slovenskom sa spolupracovalo aj pri obhajobách niektorých doktorských
dizertácií a v súvislosti s voľbami našich pracovníkov do učiteľských hodností.
Treba spomenúť na dôvažok osobné zdokonaľovanie jednotlivcov priamym
kontaktom s poprednými vedcami a pedagógmi zo Slovenska.
Hoci prvoradou úlohou pracovníkov na Oddelení slovakistiky od jej
vzniku bolo školiť kádre, ktoré sa uplatnia v každodennej praxi na všetkých
úsekoch, kde sa slovenčina používa prakticky a teoreticky, veľmi rýchlo sa stali
aktuálnymi vedecké výskumy. Spočiatku to boli štúdie populárno-náučného
rázu, v čom významnú úlohu zohral Spolok vojvodinských slovakistov (dnes
Slovakistická vojvodinská spoločnosť) so sídlom na Filozofickej fakulte, založený
v roku 1969. Katedra, SVS a novinovo-vydavateľská ustanovizeň Obzor boli
hlavné tri centrá, ktoré organizovali v trojročných až štvorročných intervaloch
vedecké slovakistické konferencie a vydávali z nich zborníky. Do roku 1975 sa
aj niektoré vedecké témy spracúvali v rámci SVS, v ktorého vedení boli vždy
18
aj pracovníci katedry a od roku 1976 sa slovakistické výskumy konajú v rámci

Slovakistického ústavu, ktorý prerástol na Oddelenie slovakistiky (1993).
Vedeckým časopisom založeným v roku 1979 bol Zborník Spolku vojvodinských
slovakistov so záverečným trojčíslom 16 ‒ 18, ktorého pokračovateľom je
Slovakistický zborník od roku 2006. Vysokoškolskí učitelia na slovakistike sa
osvedčili a osvedčujú sa aj vo vede a výsledky svojich výskumov sprístupňujú
vedeckej verejnosti hlavne u nás v Srbsku a na Slovensku, ale aj v iných štátoch.
V posledných rokoch sa vedecké štúdie pracovníkov katedier a inštitúcií
zapojených do projektov hodnotia a vojvodinská vedecká slovakistika
zaznamenáva v tejto valorizácii solídne miesto, o čo sa pričinili hlavne
renomovaní literárni vedci a jazykovedci, tiež kultúrni historici.
Zamestnanci Oddelenia slovakistiky sú zapojení aj do činnosti iných
inštitúcií. V prvom rade sú to dnešné Slovenské vydavateľské centrum,
masmédiá (rozhlas, televízia, noviny), Ústav pre učebnice Belehrad – vysunuté
oddelenie v Novom Sade (jeho slovenská redakcia) a pod. Okrem „drobnej“
technickej a organizačnej práce treba spomenúť autorstvo (knižné vydania v
SVC a v pedagogickom nakladateľstve). Hlavnými a zodpovednými redaktormi
Nového života z radov pracovníkov Oddelenia slovakistiky boli (resp. sú)
Ján Kmeť, Michal Harpáň, Miroslav Dudok a Adam Svetlík, hlavnými a
zodpovednými redaktormi tematických zborníkov z vedeckých konferencií
hlavne Ján Kmeť, Daniel Dudok, Miroslav Dudok a Michal Harpáň, všetci
pracovníci uverejňovali a uverejňujú príspevky v Novom živote, takmer všetci
bývalí a terajší zamestnanci sa osvedčili aj ako autori učebníc slovenského jazyka
a čítaniek pre základné školy a gymnáziá, s Ústavom pre učebnice spolupracujú
tiež účasťou v posudzovacích komisiách rukopisov (zvyčajne ako predsedovia
komisií). V Obzore a v dnešnom Slovenskom vydavateľskom centre sú zastúpení
jednak ako autori, jednak ako redaktori knižných publikácií. Dlhodobú
tradíciu má spolupráca jazykových odborníkov s rozhlasom, televíziou
a Hlasom ľudu a nechýba ani poradenská služba adresovaná inštitúciám a
orgánom, v ktorých sa slovenčina uplatňuje ako jeden z úradných jazykov
v Autonómnej pokrajine Vojvodine. Na neposlednom mieste spomeňme
pedagogickú pomoc prednáškami na učiteľských odborných seminároch
celých uplynulých 50 rokov. Všetko to spolu si vyžaduje od zamestnancov
vynakladať dodatočné úsilie, a preto prijímanie nových kádrov iste prispeje,
aby sa počet pribúdajúcich úloh nemusel zredukovať.
Kádrová kapacita v oblasti slovakistiky v Novom Sade umožnila
pomáhať iným vyšším a vysokým školám. Už od polovice 70. rokov v súvislosti
s reformou školstva Pedagogická akadémia v Sombore organizovala
doškoľovanie a školenie učiteľov 1. stupňa (nižšie ročníky ZŠ) v slovenskom
jazyku na vysunutom pracovisku v Petrovci a predmety zo slovenského
19
jazyka, slovenskej literatúry a z metodiky vyučovali a mali z nich cvičenia

pracovníci slovakistickej katedry, vrátane externých spolupracovníkov. Táto
študijná skupina (učitelia v slovenských triedach) sa otvárala periodicky,
podľa potrieb. Keď v 90. rokoch pedagogické akadémie prerástli na učiteľské,
neskôr pedagogické fakulty, tak učiteľské kádre pre školy s vyučovacím
jazykom slovenským mal znovu na starosti Sombor a jazykové, literárne,
metodické (jazyk a literatúra) a niektoré pedagogické predmety boli zverené
pracovníkom slovakistického odboru z novosadskej Filozofickej fakulty. Tak
to bolo aj v prvom desaťročí tohto storočia. V posledných rokoch sa uviedli
predmety slovenský jazyk a slovenská literatúra na novovzniknutej škole
odborových štúdií pre vzdelávanie vychovávateľov (pre študentov, ktorí chcú
pracovať v slovenských materských školách), kde prednášajú honorovane naši
pracovníci.
Posledných viac ako 20 rokov študijnej skupine slovenský jazyk

a literatúra na Filologickej fakulte v Belehrade vypomáhajú novosadskí
profesori slovenského jazyka a slovenskej literatúry ako externí pracovníci,
čím sa vlastne spláca dlh zo 60. rokov, keď bola pomoc Michala Filipa pri
zakladaní slovakistiky v Novom Sade nenahraditeľná; nemožno nespomenúť
ani to, že aj predtým (ba do konca 60. rokov) značný počet slovenčinárov sa
vyškolil v Belehrade.
Katedra slovenského jazyka a literatúry v Novom Sade je najsilnejšia
pedagogicko-vedecká inštitúcia tohto profilu mimo územia Slovenska, čo
si uvedomujú aj fakulty školiace slovenčinárov na Slovensku. Do konca 80.
rokov naši vysokoškolskí učitelia chodievali na Slovensko v rámci výmen
a na pozvanie prednášať na dohodnuté témy. Ba v rámci rozbiehajúcej sa
spolupráce v období 1966 ‒ 1972 pôsobili ako lektori vtedy srbochorvátskeho
jazyka na Katedre slavistiky a indoeuropeistiky FFUK v Bratislave. Ako sme už
uviedli, k nadviazaniu spolupráce najviac prispeli Emil Horák a Daniel Dudok,
ktorí istý čas pracovali súčasne v Novom Sade a v Bratislave, čo si vyžadovalo
vynaložiť veľké úsilie vzhľadom na uložené pedagogické úväzky. Ináč Daniel
Dudok bol angažovaný ako profesor v Banskej Bystrici aj po odchode
do dôchodku. Odborné kruhy na Slovensku si toho času vážia dlhodobú
spoluprácu s profesormi Michalom Harpáňom a Miroslavom Dudkom, ktorí
nezištne pracujú nielen u nás, ale aj na tamojších fakultách. Posledne záujem
o naše kádre na Slovensku stúpa.
V súvislosti s prejdenou 50-ročnou cestou ešte treba povedať, že
vojvodinská slovakistika vynakladala veľké úsilie vo zveľaďovaní odboru a jeho
popularizácii. Na jednej strane bolo treba školiť kádre pre naše narastajúce
20
potreby a na druhej strane zaoberať sa vedou. „Dvojdomovosť“ nám do určitej

miery pomáhala v interpretácii jazykových a literárnych tém. Sledovali sa
výskumy slovenského jazyka a srbského jazyka, literatúra na Slovensku i v
Srbsku (skôr v Juhoslávii). Možnosti zúčastňovať sa na vedeckých konferenciách
a sympóziách boli a sú veľké, vďaka čomu pracovníci katedry vystupovali
so štúdiami vo všetkých republikách bývalej Juhoslávie, na Slovensku, v
Maďarsku, v Rumunsku a inde. Stačí nahliadnuť do bibliografií novosadských
slovakistov z Filozofickej fakulty, aby sme si uvedomili ich vedeckú činnosť,
ktorej sa venujú popri pedagogických povinnostiach.
Uzavierame, že 50-ročná činnosť v oblasti slovakistiky na Filozofickej

fakulte v Novom Sade bola úspešná a prispela k zlepšeniu pozícií slovenského
jazyka. Z dokumentácie o vydaných diplomoch sa dozvedáme, že dvojročné
štúdiá slovenského jazyka a literatúry v rokoch 1963 ‒ 1974 skončilo 36
študentov, základné štvorročné štúdium v rokoch 1971 ‒ 2014 spolu 125
študentov, základné štvorročné štúdium podľa Bolonskej deklarácie 12,
diplomové akademické štúdium – master 8 študentov a magisterské štúdium
slovakistiky 6 študenti. Je to chvályhodný počet a vzhľadom na ďalšie plány
treba pokračovať v školení odborníkov slovakistického profilu. Ináč základné
štvorročné štúdiá boli organizované do roku 2006 a od školského roku
2006/2007 sa prešlo v súlade s Bolonskou deklaráciou na štvorročné a päťročné
štúdiá (4+1) – základné a diplomové akademické štúdiá.
21
Zamestnanci

Poradie je chronologické, podľa dátumu narodenia
Michal Filip
Michal Filip sa narodil 7. januára 1915 v Starej
Pazove. Ľudovú školu skončil v rodisku a slovenské
gymnázium v Petrovci (1928 ‒ 1936). Vyštudoval odbor
srbochorvátčina so staroslovienčinou na Filozofickej
fakulte v Belehrade (1941). Po ukončení štúdia najprv
učil v Pazove (1942 ‒ 1943), potom v Kovačici (1944).
V rokoch 1945 ‒ 1952 pôsobil ako profesor Slovenského
gymnázia v Petrovci. Na Filozofickej (neskôr Filologickej)
fakulte v Belehrade pôsobil ako lektor češtiny a slovenčiny
(1952 ‒ 1969). V tomto období od začiatku vyučovania
slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte v Novom Sade externe
pracoval ako vyšší odborný pracovník pre slovenčinu (1961 ‒ 1964). Od
roku 1969 sa stal riadnym zamestnancom na tejto fakulte. V školskom roku
1970/1971 pobudol ako lektor srbochorvátskeho jazyka na Filozofickej fakulte
Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1975 ‒ 1979 pôsobil ako lektor
slovenčiny na Filologickej fakulte v Belehrade a do Nového Sadu sa opäť vrátil
v roku 1979. Do dôchodku odišiel v roku 1983 a umrel v roku 1989.
Dr. Ján Kmeť, akademik

Akademik Ján Kmeť sa narodil 18. októbra 1927
v Aradáči. Do základnej školy chodil v Silbaši a v Petrovci,
kde skončil aj prvé štyri triedy slovenského gymnázia
(1937 ‒ 1941). Piaty ročník gymnázia absolvoval
v Novom Sade (1942) a ďalšie dva v Košiciach (1942
‒ 1944). Zmaturoval po vojne na gymnáziu v Petrovci
(1946). Študoval filozofiu a slovenský jazyk a literatúru na
Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave
(1946 ‒ 1949) a od roku 1950 diaľkovo pokračoval v štúdiu
slovenského a českého jazyka a literatúry na Filozofickej
fakulte v Belehrade, kde roku 1952 ukončil štúdiá.
V rokoch 1949 ‒ 1958 bol profesorom na gymnáziu v Petrovci, v rokoch 1958
‒ 1960 riaditeľom ZŠ Jána Čajaka v Petrovci. Roku 1958 bol zvolený za lektora
slovenčiny na Filozofickej fakulte v Novom Sade. V rokoch 1960 ‒ 1962 pôsobil
na Vyššej pedagogickej škole v Novom Sade a od roku 1961 na Filozofickej
fakulte v Novom Sade ako prednášateľ. Roku 1965 na Filozofickej fakulte
v Novom Sade obhájil doktorskú dizertáciu Jugoslovenski motivi u slovačkoj
književnosti (Juhoslovanské motívy v slovenskej literatúre) a získal hodnosť
25
doktora literárnych vied. Potom tu pôsobil ako docent (1966), mimoriadny

(1972) a riadny profesor slovenskej literatúry (1977). Bol prvým vedúcim
samostatnej Katedry slovenského jazyka a literatúry (1972), neskôr vedúcim
Slovakistického ústavu na Filozofickej fakulte (1977 ‒ 1986) a v rokoch 1975
‒ 1977 bol dekanom Filozofickej fakulty v Novom Sade. Vo Vojvodinskej
akadémii vied a umení bol najprv členom korešpondentom (1981) a od roku
1987 jej riadnym členom. Členom Srbskej akadémie vied a umení sa stal roku
1991. Do dôchodku odišiel v roku 1995 a zomrel v roku 2003.
Dr. Daniel Dudok, riadny profesor

Daniel Dudok sa narodil 26. júna 1932 v Erdevíku.
Základnú školu skončil v rodisku a gymnázium
v Báčskom Petrovci. Na Filozofickej fakulte v Belehrade
vyštudoval český a slovenský jazyk a literatúru (1955).
V rokoch 1956 ‒ 1957 pobudol na odbornej špecializácii
na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na
Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Na Filozofickej fakulte v Novom Sade obhájil doktorskú
dizertáciu Nárečie Pivnice v Báčke (1966). Na Filozofickej
fakulte v Novom Sade pracoval od roku 1958 po odchod do dôchodku (1998),
najprv ako asistent u prof. Petra Đorđića, keď bol aj tajomníkom Katedry
východoslovanských a západoslovanských jazykov a Katedry južnoslovanských
jazykov (od roku 1961 prednášal jazykové predmety zo slovakistiky), potom
docent (1966), mimoriadny profesor (1977) a riadny profesor (1982). V rokoch
1960 ‒ 1962 pôsobil aj ako profesor slovenského jazyka na Vyššej pedagogickej
škole v Novom Sade. Bol riaditeľom novozaloženého Slovakistického ústavu
Filozofickej fakulty v Novom Sade (1975 ‒ 1977) a prodekanom Filozofickej
fakulty v Novom Sade (1977 ‒ 1979). V rokoch 2002 ‒ 2005 pôsobil na
Filologickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
26
Dr. Mária Myjavcová, docentka

Mária Myjavcová (Sýkorová) sa narodila
1. júna 1934 v Báčskom Petrovci. Základnú školu ako
aj slovenské gymnázium vychodila v rodisku. V rokoch
1952 ‒ 1956 študovala na Filozofickej fakulte v Belehrade
na Katedre slavistiky český a slovenský jazyk a literatúru.
Po skončení štúdií v Belehrade krátko pôsobila na
gymnáziu a učiteľskej škole v Petrovci (1956 ‒ 1957) a
potom v rokoch 1957 ‒ 1968 ako jazyková redaktorka
a neskôr aj ako novinárka v slovenskom týždenníku Hlas ľudu, neskôr ako
jazyková redaktorka vo vydavateľstve Obzor v Novom Sade (1957 ‒ 1968). Od
r. 1964 pôsobila na Filozofickej fakulte v Novom Sade ako externá odborná
spolupracovníčka pre slovenský jazyk. Od r. 1968 až po odchod do dôchodku
koncom r. 1991 bola v stálom pracovnom pomere v Oddelení slovenského
jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte v Novom Sade najprv ako odborná
spolupracovníčka, potom ako vyššia odborná spolupracovníčka a od r. 1981 ako
odborná poradkyňa pre slovenský jazyk. Postgraduálne štúdium absolvovala
na Filologickej fakulte v Belehrade, kde r. 1979 obhájila aj magisterskú
prácu Syntaktické a sémantické zhody a rozdiely medzi pomocnými slovesami
v slovenskom a srbochorvátskom jazyku a vplyv na ich používanie a význam
v reči slovenskej obce Báčsky Petrovec. Roku 1987 obhájila na Filozofickej fakulte
v Novom Sade doktorskú dizertáciu Vývin spisovnej slovenčiny v podmienkach
kontaktu so srbochorvátskym jazykom. Roku 1988 získala hodnosť docentka
slovenského jazyka. Vyučovala predmety zo súčasného slovenského jazyka.
Externe prednášala na pedagogických akadémiách v Novom Sade a v Sombore
(vysunuté оddelenie v Petrovci) a na Učiteľskej fakulte poslucháčom Slovákom
predmety slovenský jazyk a metodika vyučovania slovenského jazyka
Dr. Michal Týr, riadny profesor

Michal Týr sa narodil 26. októbra 1942 v Pivnici.
Základnú školu navštevoval striedavo v rodisku a
v Petrovci a slovenské gymnázium absolvoval v Petrovci.
Vyštudoval prvý stupeň slovenského jazyka a literatúry
(1961 ‒ 1963) na Filozofickej fakulte v Novom Sade.
V štúdiu pokračoval na Filologickej fakulte v Belehrade
(1965 ‒ 1967), kde ukončil tretí a štvrtý ročník
slovenského jazyka a literatúry. Na tejto fakulte obhájil
27
aj magisterskú prácu Glasovni sistem slovačkog govora Bačkog Petrovca (1973).

Doktorát filologických vied získal na Filozofickej fakulte v Novom Sade po
obhajobe dizertačnej práce Číslovky v slovenčine a v srbochorvátčine (1987).
V školskom roku 1963/64 učil v Hložanoch, v Hlase ľudu pracoval ako
jazykový redaktor (1967/1969) a v Pokrajinskom ústave pre vydávanie učebníc
ako jazykový redaktor a následne ako redaktor učebníc pre školy s vyučovacím
jazykom slovenským (1969 ‒ 1975). V školskom roku 1971/72 pobudol
v Bratislave na Katedre slavistiky a indoeuropeistiky na Filozofickej fakulte
Univerzity Komenského ako lektor srbochorvátčiny. Od roku 1976 pôsobí na
Filozofickej fakulte v Novom Sade, najprv ako odborný spolupracovník, potom
vyšší odborný spolupracovník, docent (1988), mimoriadny profesor (1994) a
riadny profesor (2004). Slovenský jazyk na Filologickej fakulte v Belehrade
vyučoval v rokoch 1997 ‒ 2010 a na Pedagogickej fakulte v Sombore (vysunuté
slovenské oddelenie v Báčskom Petrovci – 2002 ‒ 2010). V rokoch 1989 ‒ 1994
bol prodekanom Filozofickej fakulty v Novom Sade. Do dôchodku odišiel
v roku 2010. Zomrel roku 2013.
Dr. Michal Harpáň, riadny profesor

Michal Harpáň sa narodil 27. októbra 1944
v Kysáči. Základnú školu skončil v rodisku a gymnázium
s vyučovacím jazykom srbským v Novom Sade. Študoval
na Filozofickej fakulte v Novom Sade, odbor juhoslovanská
literatúra (1968). Postgraduálne štúdium ukončil na
Filologickej fakulte v Belehrade obhajobou magisterskej
práce Slovenský a srbský nadrealizmus – paralela (1973),
doktorát literárnych vied získal na Filozofickej fakulte
v Novom Sade na základe obhajoby dizertačnej práce
Poézia a poetika Michala Babinku (1978). Od roku 1969 pracuje na Filozofickej
fakulte v Novom Sade, najskôr ako asistent pre slovenskú literatúru a teóriu
literatúry, potom ako docent (1979), mimoriadny profesor (1984) a riadny
profesor (1989). V rokoch 1986-2013 bol vedúcim Katedry slovakistiky na
Filozofickej fakulte v Novom Sade, v Srbsku, okrem toho prednášal slovenskú
literatúru aj na Filologickej fakulte v Belehrade (1989-2013). V rokoch 1997
‒ 99 vyučoval aj na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne v Maďarsku a na
Pedagogickej fakulte v Sombore na slovenskom oddelení v Báčskom Petrovci.
Od roku 2005 do roku 2011 pôsobil na Univerzite Mateja Bela v Banskej
Bystrici, najprv na Katedre slovakistiky Filologickej fakulty a po zlúčení
katedier na Katedre slovenského jazyka a literatúry, oddelení prekladateľstva
28
a tlmočníctva Fakulty humanitných vied – ako garant študijného odboru

slovenský jazyk a literatúra. V rokoch 1983 ‒ 1985 bol prodekanom Filozofickej
fakulty v Novom Sade. Do dôchodku odišiel v roku 2013.
Dr. Jozef Valihora, asistent

Jozef Valihora sa narodil 11. apríla 1946 v Pivnici.
Základnú školu navštevoval v rodisku a slovenské
gymnázium absolvoval v Petrovci. Vyštudoval prvý stupeň
slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte
v Novom Sade (1965 − 1967). V štúdiu pokračoval na
Filologickej fakulte v Belehrade, kde skončil tretí a štvrtý
ročník slovenského jazyka a literatúry (1967 − 1969). Na
tejto fakulte obhájil aj magisterskú prácu Prekladateľská
práca Vladimíra Mičátka (1979). Doktorát filologických
vied získal na Filozofickej fakulte v Novom Sade po obhajobe dizertačnej
práce Básnická a prozaická tvorba Juraja Tušiaka (2009). Pracoval ako novinár
v slovenskej redakcii novosadského rozhlasu (1969 − 1971). Od roku 1971
pôsobí na Filozofickej fakulte v Novom Sade ako asistent slovenskej literatúry.
Koncom roka 2010 odišiel do dôchodku.
Dr. Samuel Čelovský, riadny profesor

Samuel Čelovský sa narodil 21. júla 1950
v Kulpíne. Základnú školu skončil v rodisku a Slovenské
gymnázium v Báčskom Petrovci. Študoval na Filozofickej
fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor
história (1974). Postgraduálne štúdium na Katedre
československých dejín Filozofickej fakulty UK
v Bratislave (1975 ‒ 1977) ukončil rigoróznou prácou
Mladosť Félixa Kutlíka v kontexte slovenskej kultúry
vo Vojvodine a po jej obhajobe a rigoróznych skúškach
získal hodnosť PhDr. (1979). Po uverejnení práce knižne (1982) dizertácia
bola nostrifikovaná (1984) ako doktorát vied (Dr.). Od roku 1978 pracuje
na Filozofickej fakulte v Novom Sade, najskôr ako asistent vo vedeckej práci
(1979 ‒ 1985), v oblasti dejiny slovenského národa, kultúrne dejiny Slovákov
vo Vojvodine, južnoslovansko-slovenské kultúrne a literárne vzťahy a potom
tieto predmety i vyučoval, ako docent (1986), mimoriadny profesor (1991)
29
a riadny profesor (1997). V rokoch 1998 ‒ 2008 prednášal aj históriu na

Pedagogickej fakulte v Sombore – vysunuté oddelenie v slovenskom jazyku
v Báčskom Petrovci.
Dr. Anna Marićová, riadna profesorka

Anna Marićová (Vestegová) sa narodila 21. júla 1951
v Starej Pazove. Základnú školu s vyučovacím jazykom
slovenským a gymnázium s vyučovacím jazykom srbským
(1970) navštevovala v Starej Pazove. Študovala slovenský
jazyk a literatúru na Filozofickej fakulty v Novom
Sade. Diplom zo slovakistiky získala v septembri 1974.
V rokoch 1975 ‒ 1977 absolvovala postgraduálne štúdium
na Filologickej fakulte v Belehrade, kde v roku 1981
obhájila magisterskú prácu z dialektológie slovenského
jazyka Glasovni sistem slovačkog govora Stare Pazove (Hláskoslovná sústava
slovenského nárečia Starej Pazovy). Roku 2002 na Filozofickej fakulte
v Novom Sade obhájila doktorskú dizertáciu z oblasti konfrontačného
výskumu slovenčiny a srbčiny Systém slovesných predpôn v slovenčine a srbčine.
Od 1. januára 1975 pracuje na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty
v Novom Sade, najprv ako asistentka-praktikantka, asistentka, docentka, v apríli
2008 sa stala mimoriadnou profesorkou a v roku 2013 riadnou profesorkou.
Vyučuje súčasný slovenský jazyk a dialektológiu. V školských rokoch 2008
‒ 2009 a 2009 ‒ 2010 vyučovala jazykové predmety na Pedagogickej fakulte v
Sombore – vysunuté oddelenie v slovenskom jazyku v Báčskom Petrovci.
Anna Ostojinová, knihovníčka

Anna Ostojinová (Materáková) sa narodila 23.
02. 1952 v Starej Pazove. Základnú školu s vyučovacím
jazykom slovenským a gymnázium s vyučovacím
jazykom srbským skončila v rodisku. Vyštudovala
slovenský jazyk a literatúru na Oddelení slovakistiky
Filozofickej fakulty v Novom Sade (1977). Od 21.
novembra 1977 pracuje v seminárnej knižnici Oddelenia
slovakistiky. Zdokonaľovala sa v oblasti knihovníctva a
získala hodnosť knihovníčky (1989) a vyššej knihovníčky
(2007). Do dôchodku odišla v roku 2013.
30
Dr. Jarmila Hodoličová, riadna profesorka

Jarmila Hodoličová (Ferková) sa narodila 27.
apríla 1952 v Hložanoch. Základnú školu a gymnázium
s vyučovacím jazykom slovenským skončila v Báčskom
Petrovci. Študovala na Filozofickej fakulte v Novom Sade,
odbor slovenský jazyk a literatúra (1976). Postgraduálne
štúdium ukončila na Filologickej fakulte v Belehrade
obhajobou magisterskej práce Literárna činnosť Alberta
Martiša (1987), doktorát literárnych vied získala na
Filozofickej fakulte v Novom Sade na základe obhajoby dizertačnej práce
Prehľad dejín slovenskej vojvodinskej prózy pre deti (2003). Od roku 1977 pracuje
na Filozofickej fakulte v Novom Sade, najskôr ako asistentka pre slovenskú
literatúru, potom ako docentka (2003), mimoriadna profesorka (2008) a od
r. 2013 ako riadna profesorka. Od roku 1998 prednáša literatúru pre deti na
Pedagogickej fakulte v Sombore na slovenskom oddelení v Báčskom Petrovci
a od roku 2010 aj metodiku slovenského jazyka a literatúry. Od roku 2008
prednáša literatúru pre deti a metodiku slovenského jazyka a literatúry na
Vysokej škole odborových štúdií pre vzdelávanie vychovávateľov v slovenskom
oddelení v Novom Sade. Od roku 2013 je vedúcou oddelenia
Dr. Miroslav Dudok, riadny profesor

Miroslav Dudok sa narodil 31. júla 1952
v Erdevíku. Základnú školu skončil v rodisku a
gymnázium v Báčskom Petrovci. Vyštudoval na Filozofickej
fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor slovenský
jazyk a literatúra (1976), kde ukončil aj postgraduálne štúdium
obhajobou doktorskej práce Otázky slovosledu v slovenčine a
srbochorvátčine (1979). Doktorát filologických vied získal na
Filozofickej fakulte v Novom Sade po obhajobe dizertačnej
práce Glutinácia textu v slovenčine a srbochorvátčine (1987). Rok pracoval ako redaktor
v slovenskej redakcii RTV Nový Sad (1976). Od roku 1977 pracuje na Filozofickej
fakulte v Novom Sade, najprv ako asistent vo vedeckej činnosti, potom asistent v
pedagogickej činnosti, docent (1988), mimoriadny profesor (1993) a riadny profesor
(1998). Prednášal slovenský jazyk na Filologickej fakulte v Belehrade (1988 ‒ 2001),
na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne v Maďarsku (1997 ‒ 1998), na Filozofickej
fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (2001 ‒ doteraz), na Filozofickej fakulte
Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave (2004 ‒ 2006), na Filozofickej fakulte Karlovej
univerzity v Prahe (2008). V rokoch 1997 ‒ 2005 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ.
Štúra SAV v Bratislave.
31
Dr. Adam Svetlík, mimoriadny profesor

Adam Svetlík sa narodil 1. apríla 1961 v Aradáči.
Základnú školu skončil v rodisku a strednú školu
kulturologického zamerania po srbsky v Zreňaníne.
Študoval na Filozofickej fakulte v Novom Sade odbor
slovenský jazyk a literatúra (1988). Postgraduálne štúdium
ukončil na Katedre juhoslovanských literatúr Filozofickej
fakulty v Novom Sade obhajobou magisterskej práce
Poezija Vićazoslava Hronjeca u kontekstu slovačke i
srpske književnosti (Poézia Víťazoslava Hronca v kontexte slovenskej a srbskej
literatúry) (1996). Doktorát literárnych vied získal na Filozofickej fakulte
v Novom Sade na základe obhajoby dizertačnej práce Poézia vojvodinských
Slovákov v druhej polovici 20. storočia (2005). Od roku 1990 pracuje na
Filozofickej fakulte v Novom Sade, najskôr ako asistent pre slovenskú literatúru,
potom ako docent (2006) a od roku 2011 mimoriadny profesor.
Dr. Anna Makišová, mimoriadna profesorka

Anna Makišová (Lovásová) sa narodila 8. novembra
1961 v Hložanoch. Základnú školu skončila v rodisku. Dve
triedy spoločného stredného vzdelávania a dva ročníky
profesijne usmerneného vzdelávania a výchovy stredného
stupňa kulturologického odboru skončila po slovensky
v Báčskom Petrovci. Študovala na Filozofickej fakulte
v Novom Sade, odbor slovenský jazyk a literatúra (1985).
Postgraduálne štúdium absolvovala na Filozofickej fakulte
v Novom Sade obhajobou magisterskej práce Komunikácia v materskej škole
(2005), doktorát lingvistických vied získala na Filozofickej fakulte v Novom
Sade na základe obhajoby dizertačnej práce z oblasti konfrontačného výskumu
slovenčiny a srbčiny Prídavné mená v slovenčine a v srbčine (2007). Od
1. decembra 1985 pracuje na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom
Sade, najprv ako asistentka-praktikantka, asistentka, lektorka, v októbri 2007
sa stala docentkou a v roku 2012 mimoriadnou profesorkou. Od roku 2007
učí aj na Vysokej škole odborových štúdií pre vzdelávanie vychovávateľov
v slovenskom jazyku v Novom Sade ako hosťujúca profesorka.
32
Dr. Michal Babiak, docent

Doc. PhDr. Michal Babiak, Mr. sa narodil
14. decembra 1961 v Kulpíne. Základnú školu vychodil
v rodisku, stredoškolské štúdiá ukončil na slovenskom
Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci. Slovenský
jazyk a literatúru vyštudoval na Filozofickej fakulte
Univerzity v Novom Sade (1985). Postgraduálne štúdiá
ukončil roku 1989 na Katedre juhoslovanských literatúr a
svetovej literatúry novosadskej Filozofickej fakulty prácou
Expresionizmus vo vojnových novelách Jána Hrušovského
a Miroslava Krležu. Roku 1994 ukončil štúdiá estetiky na Filozofickej fakulte
Univerzity Komenského v Bratislave. Tu sa habilitoval (1999) prácou Literatúra
a kontext a doktorát filozofie (PhDr.) získal prácou K problematike estetiky
drámy v slovenskom kontexte (2010). V rokoch 1986 ‒ 1991 pôsobil ako asistent
na Slovakistickom ústave Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade pre
oblasť staršej slovenskej literatúry. Od roku 1991 žije a pracuje na Slovensku.
V rokoch 1991 ‒ 1992 pôsobil na Katedre slovanských filológií FF UK
v Bratislave, od roku 1992 pôsobí na Katedre estetiky tej istej fakulty (prednáša
dejiny svetovej literatúry, dejiny drámy, axiológiu umenia, komparatistiku
umenia a dejiny slovenskej estetiky). Od roku 1999 s prestávkami prednáša aj
na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.
Mr. Zuzana Týrová, asistentka

Zuzana Týrová sa narodila 9. februára 1978 v Novom
Sade. Základnú školu s vyučovacím jazykom srbským
ukončila v rodisku a po slovensky gymnázium v Petrovci.
Na Filozofickej fakulte v Novom Sade vyštudovala odbor
slovenský jazyk a literatúra (2002), kde ukončila aj
postgraduálne štúdium obhajobou magisterskej práce
Používanie frazeologizmov u Slovákov v Pivnici (2010).
Rok pôsobila ako tlmočníčka a prekladateľka v slovensko-
srbskom podniku Infrainvest. Od roku 2004 pracuje na
Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulte v Novom Sade, najprv ako asistentka-
praktikantka a od roku 2010 ako asistentka pre slovenský jazyk.
33
Dr. Marína Šimáková Speváková, asistentka

Marína Šimáková-Speváková (Šimáková) sa
narodila 15. júla 1978 v Belehrade. Základnú školu
a gymnázium ukončila po srbsky v Novom Sade.
Študovala na Filozofickej fakulte v Novom Sade, odbor
slovenský jazyk a literatúra (2002). Postgraduálne
štúdium absolvovala na Filozofickej fakulte v Novom
Sadе obhajobou magisterskej práce Skutočnosť fiktívneho,
Hroncova sága o Lutrovovcoch (2009), a dizertačnú prácu
na tému Intertextualita v diele Víťazoslava Hronca obhájila v roku 2014 na tejto
istej fakulte. Pracovala v Ústave pre vydávanie učebníc v Novom Sade (2002
‒ 2003). Od roku 2005 pracuje na Filozofickej fakulte v Novom Sade, najskôr
ako asistentka-praktikantka a tajomníčka oddelenia, potom ako asistentka
slovenskej literatúry (2011).
Ма. Jasna Uhláriková, asistentka

Jasna Uhláriková sa narodila 27. júla 1984 v
Báčskej Palanke. Základnú školu s vyučovacím jazykom
slovenským skončila v Pivnici a gymnázium tiež po
slovensky v Báčskom Petrovci. Študovala na Filozofickej
fakulte v Novom Sade, odbor slovenský jazyk a literatúra
(2008). Diplomové akademické štúdium – master ukončila
na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom
Sade obhajobou diplomovej master práce Metaforická
funkcia zámen z pragmalingvistického hľadiska (2010).
Od roku 2010 je doktorandkou na Filozofickej fakulte v Novom Sade, odbor
jazyk a literatúra. V roku 2008 pracovala ako novinárka v slovenskej redakcii
Rádio-televízie Vojvodiny v Novom Sade. Od roku 2009 pracuje na Oddelení
slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade, najskôr ako spolupracovníčka
vo výučbe a tajomníčka оddelenia a od roku 2010 ako asistentka slovenského
jazyka.
34
Lektori
Lektori slovenského jazyka a kultúry v rokoch 1968-2014
1. Emil Horák 1.10.1968 - 31.07.1969

2. Emil Horák 1.10.1970 - 30.09.1972
3. Emil Horák 1.11.1976 - 30.09.1978
4. František Lipka 26.10.1972 - 30.09.1976
5. Isidor Kotulič 1.10.1978 - 30.09.1980
6. Štefan Muška 1.10.1980 - 30.09.1981
7. Michal Blicha 1.10.1981 - 30.09.1982
8. František Lipka 1.10.1982 - 15.02.1987
9. Jozef Mlacek 1.04.1987 - 30.09.1990
10. Miloslav Darovec 1.10.1990 - 30.09.1992
11. Emil Horák 1.10.1992 - 30.06.1993
12. Emil Horák 1.07.1993 - 30.09.1996
13. Miloslav Darovec 1.10.1996 - 30.09.1999
14. Zuzana Hurtajová 1.10.1999 - 30.09.2003
15. Radmila Horáková 1.10.2003 - 30.09.2005
16. Zuzana Hurtajová 1.10.2005 - 30.09.2009
17. Juraj Glovňa 1.10.2009 - 30.09.2013
18. Marta Součková 1.10.2013
Už o päť rokov po vzniku študijnej skupiny slovenský jazyk a literatúra

v Novom Sade sa začala spolupráca so Slovenskom, ktorú iniciovali Daniel
Dudok a Emil Horák, vtedy mladí odborníci a nadšenci. Časom sa táto
spolupráca inštitucionalizovala, najprv na medzifakultnej úrovni (Filozofická
fakulta Nový Sad a Filozofická fakulta UK Bratislava), neskôr na medzištátnej
úrovni a tak funguje dodnes.
Najtrvalejšie stopy zanechal prvý lektor doc. Dr. Emil Horák, ktorý
nastúpil do práce v Novom Sade pred 45 rokmi, vtedy ako pracovník Katedry
slavistiky a indoeuropeistiky FF UK v Bratislave. Po prvýkrát učil v období
1966 − 1972 (s jednoročnou prestávkou 1969/70), druhýkrát dva školské roky
(1976 −1978) a tretíkrát štyri školské roky (1992 − 1996), čo je spolu jedenásť
akademických rokov. V súvislosti s jeho prvým obdobím pôsobenia treba
spomenúť aj hosťovanie profesora Dr. Jozefa Mistríka, ktorý navštívil Pokrajinský
ústav pre vydávanie učebníc a Hlas ľudu. Keď spomenieme, že aj prof. Dr. Ján
Horecký v tých časoch písal o úradnom používaní slovenčiny vo Vojvodine,
môžeme povedať, že stúpol záujem vedcov zo Slovenska o nás. K tomu v roku
1968 vyšla Štolcova monografia Reč Slovákov v Juhoslávii. Rozmáhajúca sa
37
slovenčina potrebovala odborníkov Horákovho typu – nie div, že Emil Horák

vypomáhal, kde len mohol. Ani po druhom pobyte v Novom Sade neprerušil
styky s pracovníkmi slovakistiky (máme na mysli jeho školiteľské pokyny v
súvislosti s písaním jazykových doktorských dizertácií konfrontačného rázu
u nás a zostavovanie prekladového slovníka, korunovaného edičným činom
v roku 1991 (Srbochorvátsko-slovenský a slovensko-srbochorvátsky slovník).
Z tretieho obdobia si zasluhuje zmienku, že sa napriek veľkým ťažkostiam v
dôsledku sankcií zúčastnila na 11. medzinárodnom zjazde slavistov v Bratislave
v septembri 1993 s referátmi početná delegácia slavistov zo Srbska aj vďaka
úsiliu Emila Horáka.
PhDr. František Lipka, v 70. a 80. rokoch 20. storočia takisto pracovník
Katedry slavistiky a indoeuropeistiky FF UK v Bratislave, pobudol v Novom
Sade ako lektor slovenského jazyka spolu osem a pol roka (1972 ‒ 1976 a 1982
− 1987). Okrem pedagogickej práce spomeňme jeho básnickú a prekladateľskú
tvorbu, nanajvýš uznávanú v literárnych kruhoch. Z fakulty neskôr odišiel do
diplomatických služieb, kde aj zakotvil.
V akademickom roku 1977/1978 Slovensko neposlalo lektora. V období
1978 ‒1980 post lektora slovenského jazyka zastával PhDr. Izidor Kotulič, CSc.,
pracovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave. Po jednom
akademickom roku pobudli u nás Štefan Muška, stredoškolský profesor z
Púchova, dobrý praktik (1980 ‒ 1981), a docent Dr. Michal Blicha, pracovník
a v tom čase prodekan Pedagogickej fakulty v Prešove Univerzity Pavla Jozefa
Šafárika v Košiciach (1981 ‒ 1982).
Dlhodobo s našou slovakistikou spolupracuje prof. Dr. Jozef Mlacek,
hoci ako lektor pobudol v Novom Sade len dva a pol roka (1987 ‒ 1990). Celý
rad rokov bol vedúcim Katedry slovenského jazyka FFUK a riaditeľ Letnej
školy slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca. So záujmom
sledoval jazykové otázky vojvodinskej slovenčiny, najmä frazeológiu.
Do vedeckého, pedagogického a kultúrneho života tunajších Slovákov
sa ako lektor veľmi dobre zapojil doc. Dr. Miloslav Darovec (spolu 5 rokov:
1990 ‒ 1992 a 1996 ‒ 1999), dobrý teoretik a praktik, ináč spoluautor učebnice
slovenského jazyka pre Neslovákov, používanej dlho na letných kurzoch SAS,
ale aj v zahraničí.
Dvakrát po štyri roky (1999 ‒ 2003 a 2005 ‒ 2009) pracovala ako lektorka
slovenského jazyka a istý čas prednášala starú slovenskú literatúru prof. Dr.
Zuzana Hurtajová, pracovníčka Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja
Bela v Banskej Bystrici. Zamerala sa vo vyučovacej praxi aj na umelecký
preklad a pod jej vedením študenti uverejňovali preklady súčasnej českej prózy
do slovenčiny v mládežníckom časopise Vzlet.
38
V rokoch 2003 ‒ 2005 na Oddelení slovakistiky pôsobila ako lektorka

PhDr. Radmila Horáková, pracovníčka Slovanského ústavu SAV v Bratislave.
V rokoch 2009 – 2013 prednášal a mal cvičenia prof. PhDr. Juraj Glovňa,
Csc. z Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína
Filozofa v Nitre. Ako lektor sa osvedčil aj v Nemecku a Rakúsku a vo Vojvodine
spolupracoval najmä so slovenskými masmédiami.
Od 1. októbra 2013 lektorkou slovenského jazyka a kultúry na Оddelení
slovakistiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade je Dr. Marta
Součková z Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity
Na Oddelení slovakistiky od roku 1966 dodnes pôsobilo 11 lektorov
zo Slovenska. Obstarávali knihy zo Slovenska. Ich prácu si nanajvýš vážili
absolventi študijnej skupiny slovenský jazyk a literatúra. Pre nás je pomoc zo
Slovenska vítaná, aby sme mali kontakt so živou rečou a zveľaďovali slovenský
jazyk u nás.
39
Študenti
Diplomovaní študenti základného dvojročného štúdia

slovenského jazyka a literatúry 1963 – 1974
Дипломирани студенти основних двогодишњих студија словачког
језика и књижевности 1963 – 1974.
1963
1. Michal Týr †
2. Viera Demrovská
3. Katarína Melichová
4. Zuzana Melichová
1965
5. Michal Naď †
6. Ján Kopčok
7. Zuzana Demrovská
1967
8. Júlia Činčuráková †
9. Viera Chovanová
10. Anna Makanová
11. Jozef Valihora
1968
12. Mária Drieňovská
13. Zlatka Malová
14. Ružena Chlebianová
15. Zuzana Juríková
16. Mária Kopčoková
17. Eva Kotvášová
1969
18. Jarmila Kostolániová
19. Terézia Hrašková †
20. Zuzana Kolárová
21. Zuzana Lekárová
1970
22. Mária Máľachová
23. Katarína Mocková
43
24. Anna Oravcová

25. Terézia Hrnčiarová
1971
26. Mária Ferková †
27. Zuzana Lekárová
28. Anna Kriváková
1972
29. Anka Rumanová
30. Jarmila Kevenská
1973
31. Anna Kanásová
32. Anna Očenášová
1974
33. Anna Denďúrová
34. Mária Dýrová †
35. Anna Zolňanová
36. Michal Baďura †
44
Diplomovaní študenti základného štvorročného

štúdia slovenského jazyka a literatúry
1971 – 2014
словачког језика и њижевности 1971 – 2014.
1971
1. Anna Makanová
1972
2. Zuzana Medveďová
1973
3. Anna Kriváková
4. Zuzana Kolárová
1974
5. Anna Vestegová
1975
6. Mária Abrahámová
8. Zuzana Babinková
9. Anka Nemogová †
1976
10. Jarmila Hodoličová
1977
11. Viera Demrovská
12. Ondrej Kotváš
13. Viera Hašková
14. Eva Kotvášová
15. Anna Materáková
1979
16. Milina Lačoková
45
1980
17. Anna Denďúrová
18. Zuzana Miháliková
19. Michal Naď †
20. Jarmila Ceferová †
1981
21. Anna Chlpková
22. Zita Filipová
1982
23. Milina Pálenkášová †
24. Mariena Korošová
25. Andrej Kuric
1983
26. Ján Širka
27. Alena Kriváková
28. Mária Jonášová
29. Zuzana Veňarská
1984
30. Zuzana Juríková
31. Mária Ruskovská
32. Anna Mravíková
1985
33. Anna Lovásová
34. Viera Valihorová
35. Michal Babiak
36. Anna Šilerová
37. Zuzana Slivková
38. Daniela Lekárová
1986
39. Anna Fejdiová
46
1987
40. Elena Rumanová
41. Martin Prebudila
42. Samuel Medveď
43. Anna Demrovská (Demáková)
1988
44. Anna Turdeľová
45. Fraňo Subjak
46. Adam Svetlík
47. Ružena Kolárová
48. Mária Grňová
1989
49. Vierka Svetlíková
50. Jaroslava Ferková
51. Viktor Kotris
52. Anna Pixiadesová
53. Ľudmila Berédiová
1990
54. Katarína Lačoková
55. Mariena Tordajiová
56. Martuška Vučkovcová
57. Anna Mäsiarová
58. Anna Ďurovková
1991
59. Svetluša Bartošová
61. Ladislav Čáni
62. Anna Labáthová
1992
63. Viera Fedelová
47
1993
64. Boženka Turčanová
65. Anna Častvenová
1994
66. Katarína Hricová
67. Mariena Lehotská
68. Elenka Madacká
1995
69. Zuzana Strehovská
70. Anna Majorská
71. Jaroslav Čiep
72. Zdenka Mária Marčoková
1996
73. Tatiana Mitićová
74. Ján Čeman
1997
75. Jaroslava Ábelovská
1998
76. Ján Černák
77. Annamária Boldocká
78. Jarmila Legíňová
79. Jarmila Labáthová
1999
80. Milina Parkániová
2000
81. Eva Poliaková
82. Zdenka Valentová
48
2001
83. Vesna Valihorová
84. Vladislava Lovásová
85. Kristína Filková
2002
86. Jaroslava Kotvášová
87. Zuzana Týrová
88. Marína Šimáková
89. Anna Jašková
2003
90. Anna Valentová
2004
91. Mária Pavlovová
92. Marta Lešťanová
93. Katarína Bartošová
94. Tatiana Činčuráková
2005
95. Vesna Uhláriková
96. Mária Kardelisová
97. Anna Vašeková
98. Vladimíra Dorčová
99. Stevan Lenhart
2006
100. Jarmilka Dolinajová
2007
101. Daniela Chorvátová
102. Pavel Matúch
103. Anna Čižíková (Zlochová)
104. Eva Tomášiková
2008
105. Jasna Uhláriková

106. Marína Petrášová
49
2009
107. Marína Chorvátová
108. Katarína Mosnáková
2010
109. Anna Snidová
110. Jana Tordajiová
111. Anna Kovárová
112. Jasmina Pániková
113. Anna Kišová
114. Karmena Zorňanová
2011
115. Katarína Lenhartová
(Petníková)
116. Pavel Maglovský
117. Anna Speváková
118. Emil Veňarský
119. Iveta Filipová
2012
120. Anna Funtíková
2013
121. Viktoria Kováčová
122. Olinka Gloziková
123. Ankica Nemogová
2014
124. Anna Farkašová-Hrnčiarová
125. Dušan Durman
50
Diplomovaní študenti základného štvorročného

štúdia slovenského jazyka a literatúry podľa
Bolonskej deklarácie
словачког језика и њижевности по Болоњској декларацији
2010
1. Nataša Havranová
2011
2. Jana Kováčová
3. Vladimír Hric
2012
4. Aleksandar Ćirković
5. Adela Obšustová
6. Tatjana Pintírová
7. Kvetoslava Imreková
2013
8. Anna Lekárová
9. Edita Kmeťková
10. Anna Margareta Valentová
11. Vlasta Ikerová
12. Anička Tomášová
51
Diplomové akademické štúdium – master

Мастер академске студије
2010
1. Jasna Uhláriková
2011
2. Anna Šilerová
3. Jana Tordajiová
2012
4. Nataša Havranová
2013
5. Jana Kováčová
6. Tatjana Pintírová
2014
7. Aleksandar Ćirković
8. Anna Margaréta Valentová
52
Magisterské práce zo slovakistiky obhájené

Магистарски радови из области словакистике одбрањени
на Филофофском факултету у Новом Саду
1989
1. Michal Babiak: Ekspresionizam u delima Miroslava Krleže i Jana

Hrušovskog.
1996
2. Adam Svetlík: Poezija Vićazoslava Hronjeca u kontekstu slovačke i
srpske književnosti
2003
3. Zuzana Čížiková: Básnické dielo Viery Benkovej
2005
4. Anna Makišová: Komunikácia v materskej škole
2009
5. Marína Šimáková Speváková: Skutočnosť fiktívneho, Hroncova sága
o Lutrovovcoch
2010
6. Zuzana Týrová: Používanie frazeologizmov u Slovákov v Pivnici
53
Doktorské práce zo slovakistiky obhájené

Докторске дисертације из области словакистике

одбрањене на Филофофском факултету у Новом Саду
1965
Ján Kmeť: Jugoslovenski motivi u slovačkoj književnosti
1978
Michal Harpáň: Poézia a poetika Michala Babinku
1986
Jaroslav Turčan: Kontrastivna analiza nominalnih sintagmi u srpskom
i slovačkom jeziku
1987
Miroslav Dudok: Glutinácia textu v slovenčine a srbochorvátčine
Mária Myjavcová: Syntaktické a sémantické zhody a rozdiely medzi

pomocnými slovesami v slovenskom a srbochorvátskom jazyku a vplyv na ich
používanie a význam v reči slovenskej obce Báčsky Petrovec
Michal Týr: Číslovky v slovenčine a v srbochorvátčine
2002
Anna Marićová: Systém slovesných predpôn v slovenčine a srbčine
2003
Jarmila Hodoličová: Prehľad dejín slovenskej vojvodinskej prózy pre deti
54
2005
Adam Svetlík: Poézia vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20.
storočia
2007
Anna Makišová: Prídavné mená v slovenčine a v srbčine
2009
Jozef Valihora: Básnická a prozaická tvorba Juraja Tušiaka
2011
Zuzana Čižíková: Literárna tvorba Jána Labátha
2013
Daniela Marčoková: Deskripcia prírody a jej výchovný vplyv na žiakov
v literárnych textoch v slovenských čítankách pre základné školy v Srbsku
2014
Marína Šimáková Spevákova: Intertextualita v diele Víťazoslava
Hronca
55
Spomienky
Dr. Mária Myjavcová
DVE OSOBNÉ DESAŤROČIA V PRÁCI V NAŠEJ VYSOKOŠKOLSKEJ

SLOVAKISTIKE
Túto správu o svojom pôsobení v kolektíve Oddelenia slovakistiky na

Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade spisujem v pokročilom veku a
v čase, keď mi už ubehlo plných 23 dôchodcovských rokov. V snahe nebyť
„hlúpo uvravený starec“ (ako hovorí básnik Milan Rúfus v básni Po tom,
zbierka Neskorý autoportrét, s. 83), podávam tu iba stručný opis svojej práce
v tejto inštitúcii, ako aj v oblastiach, kde boli naše slovakistické dispozície
požadované.
Na Filozofickú fakultu v Novom Sade som bola povolaná krátko po
otvorení štúdia slovenského jazyka a literatúry na tejto fakulte r. 1961. Začala
som tam pôsobiť r. 1964, keď tam už od roku 1961 ako prví dvaja začali pôsobiť
Ján Kmeť, môj bývalý profesor na gymnáziu v Petrovci, a Daniel Dudok, môj
starší kolega zo štúdií na slavistike na Filologickej fakulte v Belehrade. Ja som
na fakultu prišla teda ako „tretia vyučovacia sila“.
Po skončení štúdia českého a slovenského jazyka a literatúry na
Filozofickej fakulte v Belehrade (1956) bolo mojím prvým pôsobiskom ̶
jeden školský rok − Slovenské gymnázium v Petrovci a potom som v rokoch
1957 – 1967 pracovala ako prvá lektorka či jazyková redaktorka v redakcii
novín Hlas ľudu, neskôr aj vo vydavateľstve Obzor. Za týchto desať rokov
praxe na poste jazykovej redaktorky som už bola získala primeranú jazykovo-
kultivačnú zručnosť (už roku 1966 vyšla moja prvá kniha Jazykové poznámky)
a okrem toho som nadviazala aj osobné kontakty medziiným s jazykovednými
pracoviskami na Slovensku. Roku 1963 som totiž bola z nášho vydavateľstva
prvýkrát služobne vyslaná do Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry v
Bratislave a vtedy som prvýkrát pobudla aj v Jazykovednom ústave Ľudovíta
Štúra SAV. Keď som teda v decembri 1968 prestúpila na Filozofickú fakultu
v Novom Sade, pomerne ľahko som zvládala prácu s našimi študentmi
slovenského jazyka. Najprv to bolo dvojročné štúdium a trochu neskôr už
štvorročné. Od 16. decembra 1968 až po odchod do dôchodku 25. decembra
roku 1991, teda 23 rokov, som sa bez väčších problémov vyrovnávala so
všetkými novými organizačnými zmenami na fakulte, ale nanajvýš stoicky
som celé tie roky zostala cezpoľnou vyučovacou silou.
Na Filozofickej fakulte v Novom Sade sa roku 1961 začala slovenčina
vyučovať v rámci skupiny východoslovanských a západoslovanských jazykov.
V rokoch 1964 – 1967 som tu pôsobila externe, od decembra 1968 som
pracovala v riadnom v pracovnom pomere. Vyučovala som súčasný slovenský
59
jazyk, a to lexikológiu, morfológiu, syntax a štylistiku (boli to hodiny prednášok

i hodiny cvičení) a k tomu ešte aj metodiku vyučovania slovenského jazyka.
Okrem toho od samého začiatku som viedla štvorsemestrový kurz slovenského
jazyka pre Neslovákov. Boli to prevažne študenti ruštiny, ktorí si ako druhý
slovanský jazyk vybrali buď poľštinu alebo slovenčinu. Od 16. decembra 1968
až po dôchodok v roku 1991, teda 23 rokov a spolu s externou prácou 26
rokov, som sa snažila poskytnúť generáciám našich študentov slovenčiny čo
najspoľahlivejšiu prípravu na ich budúce povolanie.
Sama práca so študentmi ‒ slovenčinármi aj ruštinármi ̶ spočívala
v ústnom výklade učiva spojenom s názornými poznámkami na tabuli, z
čoho si študenti robili záznamy. Študenti slovenskej skupiny písali po dohode
s profesorom diplomovú prácu zo súčasného slovenského jazyka a skladali
tiež praktickú skúšku z vyučovania slovenčiny. Aj toto bolo mojím podielom
na celkovej výchovno-vzdelávacej práci na Filozofickej fakulte v Novom Sade
v rozpätí rokov 1968 – 1991.
Takto sa za tie roky striedali hodiny mojich prednášok s hodinami
cvičení a v stanovenom čase aj s preverovaním váhy toho, čo sa v mojich
študentoch stačilo usadiť ako plnohodnotná vrstva vedomostí súca na ďalšie
rozvíjanie. Z tejto práce som mávala aj také aj onaké pocity. Záviselo to, pravda,
aj od môjho osobného vkladu, ale aj od absorpčnej schopnosti jednotlivých
študentov.
Pri tomto návrate k začiatkom svojho podielu v práci slovenskej
skupiny na Filozofickej fakulte v Novom Sade žiada sa mi ešte spomenúť
priestorové riešenie vyučovania. Naša fakulta mala spočiatku sídlo v starej
historickej budove na rohu Grčkoškolskej ulice, v samom strede Nového
Sadu. Lenže tam bolo primálo miestností, takže sa medziiným aj slovenčina
vyučovala až na troch miestach: priamo v tejto budove, potom na ulici
Svetozara Markovića, tiež v takej historickej budove, a napokon aj na Limane
v novovystavanej budove Právnickej fakulty. Bývalo teda aj tak, že som v ten
istý deň mala vyučovacie hodiny na všetkých troch miestach. To aj študenti
sa takto premávali hore-dolu. Tieto trampoty sa našťastie skončili, keď na
Limane bola daná do prevádzky budova Filozofickej fakulty. Ja som však na
začiatku 70. rokov cestovala navyše aj do Belehradu, kde som sa bola zapísala
na magisterské štúdium jazykového smeru na Filologickej fakulte, kam sa
chodilo pravidelne v stanovené dni popoludní na prednášky. Dopoludnia
som si teda odučila v Novom Sade a potom som si išla dopĺňať vzdelanie do
Belehradu. Tieto „výlety“ do Belehradu sa skončili obhájením magisterskej
práce a získaním akademickej hodnosti Mgr.
Náš kolektív na Filozofickej fakulte sa postupne rozširoval. Na jazykové
predmety v školskom roku 1969/70 prijali profesora Michala Filipa a roku 1976
60
prestúpil z Učebnicového ústavu v Novom Sade na fakultu môj mladší kolega

Michal Týr. Takisto boli prijímaní aj noví pracovníci na oblasť slovenskej
literatúry. Časom sa potom ustálila prax prijímať k nám na dočasné pôsobenie
aj univerzitných odborníkov zo Slovenska. Boli to zväčša lingvisti. Ich
prítomnosť znamenala v našej práci priamy kontakt so súčasnou slovenčinou
i so slovenskou jazykovedou. Takáto celková personálna konsolidácia štúdia
slovenského jazyka a literatúry zabezpečila uspokojivú vedomostnú úroveň
adeptov našej slovakistiky.
Tesne pred koncom svojej práce na fakulte som pri istej príležitosti
zaviedla aj vyučovanie dvoch nových predmetov, a to a) slovenský jazyk
v porovnaní so srbochorvátskym jazykom a b) jazyková kultúra. Tieto dva
predmety som koncipovala, keď som už mala preskúmanú problematiku
nášho slovensko-srbského bilingvizmu (r. 1975 som na Filologickej fakulte
v Belehrade obhájila magisterskú prácu Syntaktické a sémantické zhody a
odlišnosti medzi pomocnými slovesami v slovenskom a srbochorvátskom
jazyku a vplyv srbochorvátskeho jazyka na ich použitie a význam v reči
Slovákov Petrovca a r. 1987 na Filozofickej fakulte v Novom Sade som obhájila
doktorskú dizertáciu Vývin spisovnej slovenčiny v podmienkach kontaktu so
srbochorvátskym jazykom). Tieto nové predmety som sama aj vyučovala.
K zavedeniu uvedených dvoch predmetov ma viedla snaha uviesť našich
študentov slovenčiny do veľmi aktuálnej problematiky slovensko-srbského
bilingvizmu, aby tak ako budúci slovenčinári nadobudli aspoň základnú
prípravu na sledovanie a odstraňovanie vplyvu srbského jazyka na slovenský
jazyk v našom vojvodinskom prostredí. Som totiž presvedčená, že by v našom
menšinovom prostredí v rámci vysokoškolského štúdia slovenského jazyka a
literatúry malo vyučovanie súčasného slovenského jazyka stále zahrnovať ako
v teoretickom, tak aj v praktickom ohľade aj problematiku medzijazykových
kontaktov v podmienkach slovensko-srbského bilingvizmu a súčasne aj
problematiku jazykovej kultúry v podmienkach takejto špecifickej jazykovej
situácie. Tieto veci by mali byť pevnou súčasťou odbornej prípravy generácií
adeptov slovakistiky na prácu v našom prostredí. Už v súčasnosti by sme
totiž potrebovali hneď od základnej školy (ba priam aj od slovenskej škôlky)
uplatňovať prvky bilingválnej jazykovej výchovy. Bez jazykových odborníkov
zasvätených do našej jazykovej situácie sa to skutočne nedá realizovať. Inak by
naše vyučovanie slovenčiny zostalo odtrhnuté od života.
Nakoniec sa treba ešte pristaviť aj pri podiele nás ̶ pracovníkov
slovenskej vysokoškolskej inštitúcie − na mimoškolskej činnosti. Ide o prácu,
ktorá sa od nás ako členov menšinového jazykového spoločenstva pôsobiacich
na fakulte celkom prirodzene očakávala z niekoľkých strán. Pokiaľ ide o mňa a
kolegu Michala Týra, bolo to na jednej strane vypomáhanie pri výchove našich
61
slovenských učiteľov a na druhej strane pri realizácii spoločensko-politických

dimenzií jazykovej rovnoprávnosti vo Vojvodine. V prvom prípade šlo o
našu priamu účasť v prácach spätých či už so slovenskou učiteľskou školou,
alebo neskôr s učiteľskou akadémiou a napokon i s učiteľskou fakultou. A
zasa v druhom prípade išlo o náš dohľad nad prekladmi zákonov a iných
normatívnych dokumentov zo srbčiny do slovenčiny. Na oboch uvedených
bodoch sme z nášho fakultného kolektívu popri plných pracovných úväzkoch
pracovali my dvaja, Michal Týr a ja. Bola to práca na dlhé trate a pritom každá
z iného odboru. Zostal nám z toho jednak dobrý pocit, že tá naša práca bola
osožná pri výchove generácií našich slovenských učiteľov, ale jednak aj také
trochu zmiešané pocity zo zisťovania identity slovenského prekladu pôvodnej
srbskej verzie zákonov a normatívnych aktov do slovenského jazyka. Tieto
preklady sa v čase samosprávneho socializmu fabrikovali ako na bežiacom
páse v Prekladateľskej službe pri Zhromaždení SAPV. Pritom sa vtedy v
samom srbskom jazyku utvárali najrozličnejšie nové spoločensko-politické
a administratívnoprávne termíny i netermíny (ktoré často vôbec nemali ani
formálny charakter termínu) a pri ich jazykovej štruktúre sa nedalo opierať
o príslušnú terminológiu z daných oblastí používanú na Slovensku. Ako
jazykové svedectvo o našej práci tej doby zostal mi Rečnik samoupravnih
i drugih društveno-političkih termina i izraza – Srpskohrvatsko-slovački
preložený do slovenčiny ako Slovník samosprávnych a iných spoločensko-
politických termínov a výrazov – Srbochorvátsko-slovenský (Novi Sad:
Združenie vedeckých a odborných prekladateľov Vojvodiny – Sekretariát pre
zákonodarstvo Zhromaždenia SAP Vojvodiny a Výkonnej rady Zhromaždenia
SAP Vojvodiny, 1979, s. 250). Táto práca sa od nás požadovala celé tie roky, čo
trvala tá zložitá sústava samosprávneho socializmu. Niekto to z našej slovenskej
strany robiť teda musel, nuž sme to stoicky robili kolega Týr a ja. Bola to pre
nás akási z núdze cnosť, ale slovenčine sme pritom veľmi nepomohli. Však ten
slovník sa už dnes použiť nedá.
Horšie sa skončila ďalšia moja „spoločensky prospešná práca“. Koncom
70. rokov minulého storočia sa od nás vysokoškolských slovakistov požadovalo,
aby sme vypracovali projekt (synopsy) televíznej série „Učimo slovački“, ktoré
sa mali v rámci multimediálnej akcie „Učimo jezike naroda i narodnosti SAP
Vojvodine“ realizovať do roku 1985. Ako prví túto úlohu zvládli pracovníci
maďarského inštitútu (na presný názov ustanovizne sa už nepamätám). Ich séria
„Učimo mađarski“ bola vo vojvodinskej televízii ako prvá aj odvysielaná. Zo
svojej zachovanej dokumentácie zisťujem, že pracovnú zmluvu o vypracovaní
slovenskej verzie tohto podujatia som podpisovala ja (12. 9. 1978) a tiež že
som vypracovala aj 26 televíznych scenárov ako úvod do vysielania. Prvú časť
som bola odovzdala 16. 2. 1980 a druhú 11. 10. 1980. Recenzentom scenárov
62
bol Dr. Daniel Dudok, ktorý okrem iného uvádza, že autorom vstupnej relácie
k sérii „Učimo slovački“ bol Dr. Ján Kmeť. Synopsa obsahuje 75 strán strojom
písaného textu. Sú tu podrobne rozpracované hlavné východiská série relácií,
ciele a slovenské kulturologické rámce celého podujatia, ako aj základné
údaje o hlavných postavách, o príbehoch ako podkladoch na spracúvanie
jazykového materiálu, o mieste deja, o technických názorných prostriedkoch
a pod. V osobitnej časti sa uvádzajú metodologické zložky jazykovej látky,
ako aj spôsoby sémantizácie slov, spôsoby a rámce spracovania gramatickej a
syntaktickej zložky jazykovej látky. Ku každej relácii sú v Obsahu dopísané aj
témy, z ktorých sa má vychádzať pri koncipovaní jednotlivých relácií.
Celé toto plánované a z našej strany rozpracované podujatie však
zostalo z neznámych príčin nerealizované. Práve tak nemám nijaký záznam,
či by sa bol niekto z našej slovenskej strany v tejto veci angažoval. Zostalo
to tak podľa našského Kde si bol? – Nikde. Čo si robil? – Nič. Ja sa iba
domnievam, že inštitúcie vojvodinských Maďarov boli na takéto podujatie
kádrovo pripravenejšie než naše slovenské. V práci na tomto projekte sa po
mne jednoducho už nepokračovalo. Ako dôkaz, že som tomuto podujatiu
venovala svojho času svoje intelektuálne sily a čas, mi zostala jedine príslušná
dokumentácia a môj osobný exemplár rukopisného materiálu.
Ako pracovníčka Oddelenia pre slovenský jazyk a literatúru som
sa venovala aj tvorbe učebníc slovenského jazyka pre základnú školu a pre
gymnázium. V spolupráci s učiteľkou Františkou Častvenovou sme v rokoch
1966 – 1968 pre Pokrajinský ústav pre vydávanie učebníc pripravili kompletné
Učebnice slovenského jazyka a k nim aj Kontrolné úlohy, všetko pre ročníky 5 – 8
základnej školy, ktoré potom vychádzali vo viacerých vydaniach. Samostatne
som vypracovala učebnice Slovenský jazyk a kultúra vyjadrovania pre 1. a 2.
ročník strednej školy (Nový Sad: Pokrajinský ústav pre vydávanie učebníc,
1976, 186 s.) a Slovenský jazyk a kultúra vyjadrovania pre 1.–4. ročník strednej
školy (Nový Sad: Ústav pre vydávanie učebníc, 1988, 188 s.) V práci na príprave
učebníc som pokračovala aj v dôchodku. Za komplet učebníc Slovenský jazyk
a kultúra vyjadrovania pre 1. ročník gymnázia. Beograd: Zavod za izdavanje
udžbenika i nastavna sredstva 2005, 124 s. – Slovenský jazyk a kultúra
vyjadrovania pre 2. ročník gymnázia. Beograd: Zavod za izdavanje udžbenika
i nastavna sredstva, 2006, 164 s. a Slovenský jazyk a kultúra vyjadrovania pre
3. a 4.. ročník gymnázia. Beograd: Zavod za izdavanje udžbenika i nastavna
sredstva, 2007, 244 s. som dostala ocenenie „Nagrada „Stojan Novaković“
za najbolji udžbenik na jezicima nacionalnih manjina,“ spojené s finančnou
odmenou. Toto uznanie bolo akousi korunou mojej celkovej učebnicovej
tvorby.
63
K týmto sprievodným aktivitám ako členky Oddelenia pre

slovakistiku Filozofickej fakulty mi roku 1969 pribudli aj povinnosti súvisiace
s novozaloženým Spolkom vojvodinských slovakistov. O založenie spolku sa
najviac pričinili Dr. Ján Kmeť, Dr. Daniel Dudok a Dr. Emil Horák, hosťujúci
lektor slovenského jazyka zo Slovenska. Predsedom SVS sa stal Dr. Daniel
Dudok a bol ním nepretržite v období rokov 1969 – 1973. Od samého
vzniku tohto spolku som bola v jeho užšom vedení. Prvé dva roky som bola
tajomníčkou spolku, potom vedúcou jazykového aktívu spolku, ale stále
som bola aj členkou organizačného výboru (po reorganizácii spolku členkou
predsedníctva).
Medzi aktivitami Spolku vojvodinských slovakistov sa časom stali
populárnymi Zimné stretnutia slovenských učiteľov. Konali sa spravidla počas
zimných prázdnin. Tu vystupovali predovšetkým sami učitelia. Prichádzali
z väčšiny slovenských dedín. Učitelia spravidla hovorili o tom, ako sa kde
organizuje vyučovanie slovenského jazyka a zasa z našej vysokoškolskej strany
zakaždým odznela aj nejaká inštruktívna prednáška o slovenskom jazyku.
Tieto zimné stretnutia bývali dobre navštevované. Aj napriek všetkému sa
stretávanie slovenských učiteľov časom prestalo organizovať. Postupne ochabla
aj celková aktivita SVS.
Spolok slovakistov Vojvodiny začal r. 1979 vydávať slovakistický
časopis Zborník Spolku vojvodinských slovakistov. Od r. 1993 sa však dostal
do finančnej krízy, čo hatilo aj vydávanie Zborníka. Vedenie SVS sa rozhodlo
zvolať schôdzku na Filozofickú fakultu 20. 2. 2006. Bola som tiež pozvaná.
Rozhodlo sa, že kvôli finančnému zabezpečeniu sa musí spolok premenovať
na spoločnosť. Odvtedy funguje Slovenská vojvodinská spoločnosť a Zborník
Spolku vojvodinských slovakistov sa zmenil na Zborník Slovenskej vojvodinskej
spoločnosti. Predsedom Slovenskej vojvodinskej spoločnosti a súčasne aj
hlavným a zodpovedným redaktorom Zborníka slovenskej vojvodinskej
spoločnosti sa stal Dr. Michal Týr. Po jeho smrti činnosť spoločnosti postupne
slabne.
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa v Spolku vojvodinských
slovakistov začalo uvažovať o srbochorvátsko-slovenskom prekladovom
slovníku. Kolega Daniel Dudok a ja sme v tejto veci odišli do Hungarologického
ústavu Vojvodiny, kde už mali prácu na srbochorvátsko-maďarskom slovníku
rozbehnutú. Ja som potom navštívila aj slovníkové oddelenie SAN v
Belehrade a nakoniec aj Lexikografické oddelenie Jazykovedného ústavu SAV
v Bratislave. Podľa ich koncepcie Krátkeho slovníka slovenského jazyka som
potom vypracovala koncepciu nášho srbochorvátsko-slovenského slovníka.
Koncepcia bola uverejnená v Novom živote XXIV. 1972, č. 2, s. 135 – 144.
Ako spolutvorca bol podpísaný aj Michal Týr. Na slovníku sa u nás pracovalo
64
celkovo málo. Nemali sme podmienky na sformovanie kolektívu povereného

iba touto prácou. Pracovali sme popri plnom pracovnom úväzku vo vyučovaní.
Občas sa ako osobitné číslo bulletinu Správy Spolku vojvodinských slovakistov
uverejňovali ukážky z pripravovaného slovníka. V úvodnej časti Správ č. 1/1984
v príhovore s titulkom Úvodné slová k číslu sa o. i. hovorí: „Srbochorvátsko-
slovenský slovník je pre náročnosť koncepcie dlhodobou témou. Lenže koncepcia
vyplynula z jeho poslania. Totiž pripravovaný slovník bude spĺňať konfrontačnú,
prekladateľskú, jazykovokultúrnu a v niektorých prípadoch priam normatívnu
funkciu.“ Veľmi skoro sa však ukázalo, že bez širšieho pracovného telesa,
ako aj bez dostatočnej časovej dispozície na vypracúvanie hesiel nemožno
očakávať, že by sa plánovaný slovník v dohľadnej dobe stal skutočnosťou.
Zo všetkého, čo vyplynulo z vynaloženého úsilia, bolo azda najdôležitejšie
poznanie, že taký slovník, aký je v prostredí slovensko-srbských bilingvistov
potrebný, si vyžaduje intenzívnejšiu organizáciu práce. Časom sa tiež ukázalo,
že hlavnou prekážkou pri tvorbe slovníka sú našom prostredí chýbajúci
slovakisti s odbornými predpokladmi pre tvorbu takéhoto slovníka. S ľútosťou
môžeme aj dnes konštatovať, že sme si za celé tie roky štúdia slovenského
jazyka a literatúry nedokázali sformovať skupinu lexikografov zasvätených
do problematiky slovensko-srbského bilingvizmu. Azda ani neboli na to u nás
objektívne podmienky.
Po rokoch potom vyšiel na Slovensku príručný Srbochorvátsko-slovenský
a slovensko-srbochorvátsky slovník (Slovenské pedagogické nakladateľstvo
Bratislava a Obzor – Tvorba, Novi Sad 1991, 756 s.). Autorom slovníka je
doc. PhDr. Emil Horák, bývalý prvý hosťujúci lektor slovenského jazyka zo
Slovenska na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Je to slovník menšieho typu.
V našom prostredí bol však oň pozoruhodný záujem. Tento slovník kolegu
Emila Horáka zostal doposiaľ u nás jedinou konkrétnou pomôckou pri
zisťovaní ekvivalencie medzi srbskými a slovenskými lexémami.
Pri týchto mojich návratoch k začiatkom svojej práce na Filozofickej
fakulte v Novom Sade sa mi vybavila aj príjemná spomienka na známeho
slavistu profesora Dr. Petra Đordića, riaditeľa Katedry pre východoslovanské
a západoslovanské jazyky na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Sprevádzal ma
totiž na moju prvú hodinu, aby ma predstavil študentom a súčasne aby poukázal
na význam otvorenia Katedry slovenského jazyka. Významne sa pričinil o to,
aby sa vôbec zriadilo v Novom Sade vysokoškolské štúdium slovenského
jazyka a literatúry. K desiatemu výročiu tejto udalosti napísal profesor Petar
Đorđić pre náš časopis Nový život úvodník, ktorý som preložila do slovenčiny.
Z neho citujem: „Pestovanie čistoty a správnosti spisovnej slovenčiny – ako
najdôležitejšieho činiteľa, ktorý zjednocuje všetkých Slovákov, kdekoľvek žijú –
zostáva prvoradou starosťou predovšetkým prednášateľov a učiteľov slovenského
65
jazyka. (…) Sám ten odbor, z ktorého sa vedomosti a kvalifikácie môžu teraz
získavať i v našej krajine, má potrebné predpoklady ďalej sa rozvíjať intenzívne
i extenzívne. Potreby školenia nových vysokokvalifikovaných odborníkov
pre slovenský jazyk a literatúru budú stúpať paralelne s kultúrnym vývinom
slovenskej národnosti. Študijná skupina pre slovenský jazyk a literatúru má
čestnú a zodpovednú úlohu uspokojovať tie tak dôležité potreby i v budúcnosti.“
(Nový život, roč. 21, č. 1, január – marec 1969, s. 3). Citované myšlienky
prof. Petra Đorđića o poslaní vysokoškolského štúdia slovenčiny v našom
vojvodinskom prostredí si treba bezpochyby pripomínať aj v súčasnej dobe.
Všetky doposiaľ publikované plody našej slovakistickej práce, ako aj tie celé
generácie vyštudovaných slovakistov sú dobrým potvrdením oprávnenosti
otvorenia slovakistického štúdia v našom menšinovom prostredí.
Dr. Daniel Dudok

NIEKTORÉ SÚVISLOSTI SO VZNIKOM NOVOSADSKEJ
VYSOKOŠKOLSKEJ SLOVAKISTIKY
Zakladanie a rozvoj novosadskej, ale i vojvodinskej a juhoslovanskej

vysokoškolskej slovakistiky spájajú početné súvislosti s celkovým životom
Slovákov v Juhoslávii (teraz v Srbsku a v Chorvátsku). Toto naše dnešné bohato
navštívené stretnutie pri zaznamenávaní jej polstoročnice je vynikajúcou
príležitosťou na oboznámenie sa s nimi alebo na ich oživenie v pamäti.
Uvediem niektoré svoje vlastné spomienky.
No však tu mi hneď i nevdojak prichodia na rozum slová akademika
Andreja Mráza. Bolo to viac ako pred polstoročím, keď bol príležitostne u nás,
vo svojom rodnom Petrovci, a ja som bol v jeho spoločnosti. Prechádzali sme
povedľa gymnázia a on sa ma opýtal: „Koľko asi máte teraz Slovákov na vysokých
školách?“ Odpovedal som mu, že asi sto. „Jáj, ako je to pekne, ako je to dobre,
že vám tak pribúda inteligencia!“ A predstavte si: My teraz len skončených
slovakistov máme hodne viac ako sto! A keď k tomu pripočítame ostatných?
To by asi najlepšie vedel povedať pán profesor Ján Marko, ktorý robil o tom
výskum. A títo naši kvalifikovaní slovakisti sa naplno uplatnili v našom živote –
od základných škôl po vysoké školy; sú aktívni v literárnom i vedeckom živote,
v rozhlase, televízii, sú spisovatelia, prekladatelia, novinári, jazykoví redaktori
a lektori v novinárskych a rozhlasových redakciách, vydavateľstvách a ťažko
aj napočítať, kde sa všade uplatnili. Keď sa to má na pamäti, uvedomíme si, akí
sme nimi obohatení, ako sa náš kultúrny a vedecký život vďaka nim rozrástol
a ako nadobudol na kvalite. Je to asi veľkým potešením pre nás všetkých,
66
ale najmä pre mňa ako jedného s najdlhšou prítomnosťou vo vojvodinskej

vysokoškolskej slovakistike a účastníkom i pri jej zakladaní.
Ale pri tejto príležitosti takisto sa mi núka povedať, že začiatky
vysokoškolskej slovakistiky nie sú len na Filozofickej fakulte. Už predtým na
Vyššej pedagogickej škole v Novom Sade v školských rokoch 1959/60 a 1960/61
v dvojročnom štúdiu vyštudovala slovenčinu jedna generácia poslucháčov.
Medzi nimi bol napríklad Ján Cicka, Anna Ferková, Katarína Smišeková a
ďalší. Literatúru chodil prednášať vtedy ako učiteľ a riaditeľ na základnej škole
v Petrovci Ján Kmeť a jazykové predmety som prednášal ja už ako asistent
slovenského jazyka, potom aj staroslovienskeho jazyka a porovnávacej
gramatiky slovanských jazykov na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Bolo to
v čase, keď sa aj na Filozofickej fakulte konali intenzívne prípravy na založenie
slavistiky a v rámci nej aj slovakistiky.
Po mojich vysokoškolských štúdiách v Belehrade a skončení základnej
vojenskej služby na odporúčanie Filozofickej fakulty v Belehrade som bol
v rámci medzištátnej výmeny medzi Juhosláviou a Československom na
odbornej špecializácii na Filozofickej fakulte KU v Prahe a Filozofickej
fakulte UK v Bratislave. (Tu možno pripomenúť, že v Belehrade vtedy
z našich Slovákov na Katedre východných a západných slovanských jazykov
študovali: Mária Myjavcová, Pavel Mučaji a Ján Makan z Petrovca, Mária
Zorianová a Juliana Pavelková zo Šídu a Viera Širková z Hložian.) Po návrate
z Československa za veľkej podpory a pomoci Dr. Krešimira Georgijevića,
môjho profesora ‒ bohemistu z belehradskej slavistiky, stal som sa asistentom
slovenčiny na tvoriacej sa slavistike v Novom Sade. No tu treba hneď spomenúť
a vysunúť do popredia neodmysliteľnú osobnosť v týchto aktivitách prof. Dr.
Petra Đorđića, profesora na Katedre srbochorvátskeho jazyka Filozofickej
fakulty v Novom Sade, ktorá bola založená v roku 1954, keď aj sama fakulta.
Práve z jeho iniciatívy už v roku 1956 na tejto katedre (neskôr premenovanej
na Katedru južnoslovanských jazykov a literatúr, kde pribudli aj učitelia
slovinčiny a macedónčiny) bol založený Slavistický seminár, na ktorom sa
začalo organizovať štúdium ruského jazyka a literatúry, ktoré sa aj dovtedy
vyučovalo na tejto katedre ako vedľajší predmet a svetový jazyk. No pre nás
je dôležité spomenúť, že v rámci Slavistického seminára sa mala založiť aj
slovenská študijná skupina a slovenčina a poľština uviesť ako druhý povinný
voliteľný slovanský jazyk pre rusistov. V študijných rokoch 1957/58 a 1958/59
prof. Đorđić bol prodekanom fakulty. V tom čase (v roku 1957) prišiel na
katedru ako ďalší učiteľ ruštiny Đorđe Jazić, ale zároveň roku 1958 aj ako
asistent slovenského jazyka pisateľ týchto riadkov. Takto sa v rámci Katedry
južnoslovanských jazykov a literatúr a z nej vyrastajúceho Slavistického
seminára začala zakladať aj slovakistika. Vedúcim Slavistického seminára
67
a potom aj Katedry východných a západných slovanských jazykov a literatúr,

ktorá z neho vznikla už v roku 1961, bol profesor Đorđić. K urýchlenému
vzniku tejto katedry v tom istom roku prispelo aj pripojenie ruskej a slovenskej
študijnej skupiny z Vyššej pedagogickej školy v Novom Sade k Filozofickej
fakulte. Odvtedy sa na Filozofickej fakulte v Novom Sade študuje ako odbor
aj slovenčina. Profesor Đorđić bol vedúcim Katedry východných a západných
slovanských jazykov a literatúr do roku 1972, keď sa katedra rozdelila na
dve samostatné katedry: Katedru ruského jazyka a literatúry a Katedru
slovenského jazyka a literatúry. Práve v roku osamostatnenia slovenskej
katedry ukončili štúdium prví slovakisti s diplomom po 8. semestri, teda po
úplnom vysokoškolskom štvorročnom štúdiu. (Do roku 1968 bolo na fakulte
iba dvojročné štúdium ako aj dovtedy na Vyššej pedagogickej škole.) Bol to
ďalší veľký úspech vojvodinskej slovakistiky, ktorú starostlivo od začiatkov
viedol prof. Dr. Petar Đorđić, pravda, potom už za aktívnej spolupráce väčšieho
počtu pracovníkov (J. Kmeť a M. Filip od r. 1961, M. Myjavcová od r. 1964, A.
Čipkár od r. 1966, E. Horák od r. 1966 – ako prvý hosťujúci vysokoškolský učiteľ
zo Slovenska, M. Harpáň od r. 1969, J. Valihora od r. 1970 a M. Týr od r. 1971,
ďalší pracovníci prichádzali až po rozdelení spoločnej Katedry východných
a západných slovanských jazykov a literatúr). Prof. Đorđić však zostal vedúcim
Katedry ruského jazyka a literatúry až do odchodu na dôchodok r. 1974 a
vedúcim Katedry slovenského jazyka a literatúry sa stal Dr. Ján Kmeť, ktorý
v roku 1966 obhájil doktorskú dizertáciu z literatúry. Doktorskú dizertáciu
(z jazykovedy ‒ dialektológie) som obhájil i ja na jar r. 1966, ale po habilitácii
už od začiatku školského roka 1966/67 do roku 1970 som ako hosťujúci
docent učil srbochorvátsky jazyk na Katedre slavistiky a indoeuropeistiky
Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Bolo to v rámci celkom neúradnej ‒ dalo
by sa povedať i priateľskej ‒ výmeny medzi Katedrou východných a západných
slovanských jazykov a literatúr Filozofickej fakulty v Novom Sade a Katedrou
slavistiky a indoeuropeistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Vtedy do
Nového Sadu prišiel a prebral moje povinnosti na katedre kolega a priateľ ešte
z čias môjho pobytu na Filozofickej fakulte UK r. 1957 Emil Horák (dnes doc.
PhDr. Emil Horák, CSc.), ktorý potom s malými prestávkami veľmi plodne
pôsobil u nás nielen na fakulte, ale aj v rozhlase, tlači a v celkovom kultúrnom
a vedeckom živote poldruha desaťročia. Po návrate na Slovensko ostal na
viacerých úsekoch prítomný dodnes.
V súvislosti s pobytom na Filozofickej fakulte v Bratislave sa mi núka
uviesť aj ďalšiu dôležitú skutočnosť. Dostal som sa tam do bezprostrednej blízkosti,
ba aj spolupráce s popredným slovenským slavistom i slovakistom profesorom
Jánom Stanislavom, ináč veľkým priateľom (a to tu treba tiež zdôrazniť)
profesora Đorđića ešte z čias vysokoškolských štúdií v poľskom Krakove. Keď
68
sme sa zoznámili, bol som jeho častým návštevníkom v pracovni na fakulte.

Vždy sa zaujímal, ako sa mi darí práca na srbochorvatistike v Bratislave, ale
jeho záujem sa obyčajne sústredil na profesora Đorđića, potom na moju
spoluprácu s ním, na „rozbiehanie“ novosadskej slavistiky a slovakistiky
a pod. Raz vyslovil aj prianie, že by bol rád prítomný na mojich koncoročných
skúškach zo srbochorvátčiny. Išlo vtedy o poslucháčov 3. ročníka, ktorí už
pomerne dobre ovládali tento jazyk. Pravda, to sa aj uskutočnilo a hneď po
prvých skúškach mi povedal: „Kto bol Petrov (t. j. Petrov Đorđićov) asistent,
ten je aj môj asistent“. Týmito neočakávanými slovami som sa cítil
veľmi poctený. A potom už viackrát sedel so mnou na skúškach a pozorne
sledoval odpovede kandidátov.
V týchto súvislostiach však netreba zabudnúť ani na to, že po
zamestnaní na Filozofickej fakulte v Novom Sade a pred vznikom Katedry
slavistiky a založením slovakistiky profesor Đorđić sa ma hneď ujal a začal
dôkladne pripravovať pre odbory staroslovienčinu a porovnávaciu gramatiku
slovanských jazykov, ktoré on prednášal. Mával som cvičenia z týchto
predmetov a potom v centrách pre diaľkové štúdium v Subotici a Sombore so
s jeho súhlasom aj prednášal. Takisto na fakulte počas jeho dlhšej neprítomnosti
v Novom Sade. Viackrát sa mi zdôveril, že by bol rád, keby sa slavistická katedra
a slovakistika v dohľadnej dobe nezaložili, aby som sa stal nástupcom v jeho
predmetoch. S tým cieľom som sa intenzívne učil slovanské jazyky a gréčtinu.
Sedel som vedľa neho na všetkých jeho prednáškach i skúškach a potom aj po
jeho odchode do dôchodku, keď jeho predmety prevzala iná kolegyňa, som
sedával s ňou a zúčastňoval sa na jej skúškach. Bol som tiež častým hosťom
v jeho útulnej domácnosti, neraz takmer ako člen užšej rodiny.
V tom čase aj prof. Dr. Krešimir Georgijević vyslovil želanie, že by aj
on rád prednášal na Filozofickej fakulte v Novom Sade (vtedy ešte v rámci
Belehradskej univerzity), keď sa založí slavistika. Podobne Čiernohorec Risto
Kovijanić, tiež veľký priateľ Slovákov, ktorý bol viac rokov lektorom v Bratislave
a dôkladne preskúmal štúdium srbských žiakov na tamojšom evanjelickom
lýceu, ako najvyššej škole u Slovákov, akú vtedy Srbi nemali, bol veľmi ochotný
sa zamestnať v Novom Sade.
Na Katedre južnoslovanských jazykov, keď sa už začala ako vedľajší
predmet študovať aj slovinčina a macedónčina, a pred vznikom Katedry
východných a západných slovanských jazykov a literatúr som bol tajomníkom
tejto katedry a po vzniku slavistiky tajomníkom obidvoch katedier jeden
školský rok. Vyžadovalo si to mnoho tvrdej práce, ale cítil som to skôr ako
poctu, lebo som sa stal účastníkom všetkých dianí na obidvoch katedrách. Mal
som pocit istoty zo stálej podpory prof. Đorđića, ako sa už uviedol ‒ veľkého
priateľa Slovákov. Jeho trvalá láska k Slovákom sa prejavila už pri neoficiálnej
69
spolupráci slavistických a slovakistických katedier v Novom Sade a Bratislave

a potom aj pri mnohých ďalších príležitostiach vo vojvodinskom prostredí
(napríklad aj účasťou na rozličných kultúrnych podujatiach, vedeckých
konferenciách, sympóziách, pravidelným sledovaním vysielania novosadského
rozhlasu v slovenskom jazyku aj svojou informovanosťou o našom živote, keď
už bol v dôchodku a pod.).
Nakoniec chcem ešte pri tejto významnej príležitosti vysloviť
zadosťučinenie a veľké potešenie z vynaloženého úsilia a práce, ktorú som spolu
s kolegami a entuziastami pri vzniku a rozvoji novosadskej a vojvodinskej
vysokoškolskej i celkovej našej slovakistiky doteraz vykonal. Prajem
pokračovateľom v tejto práci veľa úspechov, aby bol osoh zo slovakistiky pre
nás všetkých teraz aj v budúcnosti čo najväčší.
Dr. Emil Horák

MEDZI DVOMA KATEDRAMI
Š. B.: Pán profesor, na začiatku nášho rozhovoru načriem trocha do histórie,

keďže sa poznáme takmer päťdesiat rokov. Vtedy som vás ešte ako študent
prvého ročníka slavistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
Bratislave spoznal ako mladého asistenta bulharistiky. A po roku v auguste
sme sa stretli v prístave chorvátskeho Zadaru. Vy ste vtedy prichádzali na
Letný seminár srbochorvátskeho jazyka a my, študenti srbochorvatistiky, sme
sa vracali z jazykovej praxe v Juhoslávii s naším učiteľom Frýdeckým. Potom
v októbri nám nečakane prišiel srbochorvátsky jazyk prednášať docent Daniel
Dudok z Nového Sadu a Vy ste odišli pôsobiť na jeho miesto do Nového Sadu.
Tak sa zrejme začala i Vaša misia medzi našimi krajanmi, ktorá je opradená
takmer prvkami legendy.
E. H.: Presne tak. V roku 1964 sme na Filozofickej fakulte založili Katedru
slavistiky s troma filológiami: bulharskou, poľskou a srbochorvátskou. Lenže
na srbochorvatistike sme nemali učiteľa pre jej jazykovednú zložku. A keďže
ste vy v roku 1966 vstupovali už do druhého ročníka, museli sme situáciu
nejako riešiť. A riešili sme ju práve našou výmenou učiteľov s katedrou
slavistiky, resp. s Katedrou východných a západných slovanských jazykov na
Filozofickej fakulte v Novom Sade. K nám prišiel prednášať srbochorvátsku
gramatiku docent Daniel Dudok a ja som ako diplomovaný slovakista odišiel
prednášať slovenský jazyk na jeho miesto do Nového Sadu. Odchádzal som
tam s cieľom rozšíriť si takto svoju slavistickú diplomovú kvalifikáciu o srbsko-
chorvátsku filológiu tak, aby som ju po návrate mohol u nás prednášať.
70
Š. B.: Cieľ to bol určite pekný, ale popri plnení náročného pedagogického úväzku
docenta D. Dudka zrejme aj dosť náročný.
E.H.: Pri teoretickom štúdiu srbochorvátčiny mi veľmi pomohol môj širší

slavistický diplomový odbor s rusistikou a bulharistikou popri slovakistike.
A práve vďaka aktívnemu ovládaniu bulharčiny som srbsko-chorvátsky jazyk
pasívne spoľahlivo ovládal už pri svojom príchode. Okrem toho som mal
šťastie, že v polovici 60. rokov bola v plnom rozkvete vtedy už svetovo známa
novosadská lingvistická škola Ivićovcov, profesorky Milky Ivićovej a profesora
Pavla Ivića. Ich prednášky a semináre mi veľa dali teoreticky i metodologicky.
Cenné boli pre mňa aj prednášky a semináre starších i mladších kolegov
z katedry juhoslovanských jazykov. Ale mnoho som získal aj na prednáškach
a seminároch ešte klasicky orientovaného slavistu a paleoslavistu profesora
Petra Đorđića, vedúceho Katedry východných a západných slovanských
jazykov na fakulte.
Mojej úspešnej špecializácii v srbochorvatistike určite priaznivo prispela
i kolegiálna a priateľská atmosféra na tejto katedre. Profesor Petar Đorđić
ma hneď pri príchode v októbri 1966 privítal priam otcovsky – prijal ma
ako žiaka i ako kolegu svojho dlhoročného priateľa, nášho slavistu profesora
Jána Stanislava. Už pri prvom rozhovore som videl, že veľmi dobre poznal
minulosť i prítomnosť Slovenska, že má rád Slovákov, čo dokazoval už tým, že
po slovensky rozprával dokonca so spevavou liptovskou melódiou. Aj tú našu
výmenu, založenú čisto na vzájomnej dôvere s kolegom Danielom Dudkom,
chápal ako niečo celkom normálne, tak akosi v duchu po stáročia osvedčených
vzťahov Srbov a Slovákov. A tak aj vďaka nemu naša výmena zostala čisto
osobná, na rovine dvoch katedier – iba s tichým súhlasom fakúlt.
Š. B.: Nečudo teda, že Vám novosadská slovakistika prirástla k srdcu a že ste sa

k nej po Vašom trojročnom pobyte opätovne vrátili.
E. H.: A vrátil som sa k nej už po roku, a to hneď na dva školské roky (
1971 až 1972), keďže u nás začala študovať nová generácia srbochorvatistov.
A podľa už osvedčenej našej „výmeny“ medzi učiteľmi na našej Katedre
slavistiky pôsobili ako učitelia srbochorvátčiny ďalší dvaja slovakisti – budúci
učitelia na novosadskej slovakistike, a to Michal Filip z Filologickej fakulty
v Belehrade (v roku 1971) a slovakista Michal Týr. Ich pôsobenie na Slovensku
bolo pre formujúcu sa katedru slovenského jazyka určite veľmi prospešné,
lebo po návrate na tejto katedre pracovali.
Ja som sa počas tohto druhého pôsobenia v Novom Sade mohol – už popri
primeranom pedagogickom úväzku – sústrediť na koncipovanie a písanie
71
dizertačnej práce zo srbsko-chorvátskej jazykovedy. A po obhájení dizertácie

v roku 1973 som sa venoval už iba srbochorvatistike – jej prednášaniu, ako
aj komparatívnemu výskumu slovenského spisovného jazyka a srbsko-
chorvátskeho spisovného jazyka.
Š. B.: Ale ako sa pamätám, predsa len ste nezostali iba pri pedagogickej činnosti
a vedeckej práci. Viem, že ste s Katedrou slovakistiky v Novom Sade naďalej
udržiavali čulé styky.
E. H.: To je pravda. A boli to styky neformálne, ktoré boli pre obe naše
katedry veľmi prospešné. Naša katedra slavistiky si napríklad zabezpečovala
všetku srbskú a chorvátsku literatúru prostredníctvom výmeny s Katedrou
slovakistiky – my sme zasa Katedre slovakistiky posielali v primeranej hodnote
slovenské knihy a časopisy. Aj otvorenie oficiálneho lektorátu slovenčiny
v Novom Sade bolo viazané na otvorenie lektorátu srbsko-chorvátskeho
jazyka na našej katedre slavistiky. Prví lektori srbochorvátčiny u nás boli
poväčšine z Nového Sadu. Lektorom slovenčiny v Novom Sade bol po mne
dvakrát dlhodobo člen našej katedry slavistiky kolega básnik a plodný
prekladateľ zo srbskej a chorvátskej literatúry František Lipka. Nadviazali
sme kontakty i s Katedrou juhoslovanských jazykov a literatúr v Novom Sade,
ale aj s Katedrou slavistiky na Filologickej fakulte v Belehrade, kde úspešne
pôsobila ako lektorka slovenčiny naša absolventka srbochorvatistiky Želmíra
Slimáková-Spasićová.
Avšak s novosadskou slovakistikou som bol v kontakte nielen s kolegami na
katedre, ale aj s budúcimi slovakistami – študentmi Slovákmi z Vojvodiny,
ktorí u náš študovali slovenčinu. Bol som im neraz konzultantom pri výbere
tém, aj pri vedení i obhajobe diplomových prác. Na seminári Studia Academica
Slovaca i na seminároch pre učiteľov slovenčiny som učieval skupinu
„dolnozemských Slovákov“, prevažne teda „juhoslovanských Slovákov“ a iných.
Š. B.: Do slovensko-srbských, ba i širších juhoslovanských vzťahov ste sa

významne zapísali aj ako autor prvého Srbochorvátsko-slovenského a slovensko-
srbochorvátskeho slovníka.
E.H.: Aj vznik tohto slovníka súvisí s mojím preorientovaním sa na

srbochorvatistiku, a teda i na pôsobenie u nás na Katedre slavistiky a potom
aj na Katedre slovakistiky. Tak v Novom Sade, ako aj pri prednášaní
srbochorvátčiny som na každom kroku pociťoval potrebu srbochorvátsko-
slovenského slovníka, Kolegovia na katedre slovakistiky síce začali takýto
slovník pripravovať, keďže však boli zaťažení nevyhnutnými vedeckými
72
postupmi, práca na slovníku sa odsúvala. Napokon som sa rozhodol sám

slovník napísať. Bola to práca zdĺhavá, musel som začať ručnou excerpciou
na lístkoch, ich ukladaním do abecedy, spracúvaním a prepisovaním. Slovník
napokon vyšiel v roku 1991 v Slovenskom pedagogickom vydavateľstve
v spolupráci so slovenským vydavateľstvom OBZOR v Novom Sade.
Avšak starosti so slovníkom sa jeho vydaním neskončili. Naopak. Vari už po
roku mi vydavateľstvo oznámilo, že sa slovník musí zošrotovať, lebo je to vraj
slovník „nejestvujúceho jazyka“. Napokon mi ponúkli možnosť slovník odkúpiť.
Kúpil som ho teda, veď som nemohol nechať zničiť svoju dlhoročnú prácu! Ale
vznikol ďalší problém, kde uložiť dvanásť naložených paliet. V sklade v Ivánke
pri Bratislave už žiadali odo mňa skladné (mýto). Rozhodol som sa odviezť
slovník do Vojvodiny, kde ho najmä slovenskí žiaci a študenti potrebovali. Na
Srbsko však bolo uvalené embargo a sankcie! Tam sa mohla odviezť ešte tak
humanitárna pomoc! Dobrý kamarát ešte z vojenčiny – farmaceut mi pomohol
až v sídle OSN vybaviť humanitárnu pomoc do Srbska. Tak sme naložili
palety so slovníkom do kamióna, pre každý prípad sme do zadnej časti dali
niekoľko škatúľ liekov. Na srbskej hranici v Bačkom Bregu – pustej, bez živej
duše – colníci proti všetkým medzinárodným zásadám o clách odsekli plomby,
a, pravdaže, namiesto humanitárnej pomoci našli palety so slovníkmi! Bola už
polnoc. Do rána sme v aute čakali na to najhoršie. Napokon nám, na šťastie,
na druhý deň pomohli naši priatelia Slováci intervenciami na ministerstvách.
(O tom by vedel rozprávať obetavý Janko Struhár.) Slovníky sme napokon
odviezli a zložili v školskej telocvični v Pivnici. A zasa ďalšie problémy s ich
distribúciou...
Š.B.: Prácu Vašej katedry som sledoval už aj ako jej bývalý absolvent i ako
novinár. Sledoval som Vašu angažovanosť pri zaznamenávaní výročí srbskej
kultúry. Z nich najsilnejší dojem na mňa urobilo udelenie čestného doktorátu
Univerzity Komenského akademikovi Jánovi Kmeťovi v roku 1989. To teda bola
paráda! Tuším, že sa pri emotívnom, rétoricky dokonalom prejave triasli aj
mohutné lustre v aule Univerzity Komenského, keď dostal slovo akademik Ján
Kmeť, a to za prítomnosti predstaviteľov všetkých dvanástich fakúlt Univerzity
Komenského. Bol to teda zážitok, na ktorý sa nezabúda.
E. H.: Keď mala Univerzita Komenského pri príležitosti 70. výročia svojho
vzniku udeliť čestný doktorát – honoris causa zahraničnému vedcovi a
pedagógovi, rektorát požiadal všetky katedry dvanástich fakúlt o podanie
návrhu na udelenie čestného doktorátu UK jednému zo zahraničných vedcov,
s ktorými udržiavala univerzita kontakty a spoluprácu. Ja som vtedy ako
vedúci Katedry slavistiky vypracoval návrh na jeho udelenie profesorovi
73
Kmeťovi za jeho slovakistické dielo a celoživotné pôsobenie v slovakistike,

ale najmä za dielo „Jugoslovensko-slovačke slavističke veze“ z roku 1987.
Z niekoľkých desiatok návrhov ostatných katedier sa návrh na akademika
Kmeťa dostal do najužšieho výberu. Tam som potom ešte dodatočne dôvodil,
že doktorát udelený profesorovi Jánovi Kmeťovi by bol zároveň aj ocenením
novosadskej slovakistiky. To napokon aj zabralo. A tak sa to potom aj široko
medializovalo. Slovenská slovakistika i Katedra slovenského jazyka v Novom
Sade sa nepochybne na Slovensku aj takto ešte viac zviditeľnila.
Š. B.: Svoj vzťah ku Katedre slovakistiky, ale aj tradične dobré slovensko-srbské

vzťahy sa vám podarilo potvrdiť ešte raz – pri organizovaní 11. medzinárodného
kongresu slavistov v Bratislave v októbri 1993, čo medializované, žiaľ, už nebolo.
Vie sa o tom doteraz málo...
E. H.: Medializované to ani, prirodzene, nemohlo byť. 11. medzinárodný

slavistický kongres sa konal počas medzinárodnej blokády či sankcií voči
Srbsku, a teda nemohli sa na ňom zúčastniť slavisti zo Srbska a teda ani slavisti
a slovakisti z Katedry slovakistiky v Novom Sade. Prirodzene, nemohol som
sa zmieriť s takýmto miešaním sa politiky do vedy na medzinárodnej úrovni.
Trápilo to aj vtedajšieho predsedu Medzinárodného slavistického komitétu
Dr. Jána Doruľu. Napokon v bezradnosti, keď už boli pozvánky na kongres
ostatným účastníkom poslané, dal mi možno stovku prázdnych prihlášok na
kongres, aby som urobil, čo sa ešte urobiť dá. A urobil som. Prihlášky som
odniesol na Katedru slovakistiky i kolegom na srbochorvatistiku v Novom
Sade, potom aj na Filologickú fakultu do Belehradu predsedovi vtedy (ešte
juhoslovanského) komitétu slavistov profesorovi Slobodanovi Markovićovi so
zárukou, že ich na kongres napriek medzinárodnej blokáde a sankciám proti
Srbsku pozývame a že urobíme všetko preto, aby sa ich účasť hodnotila čisto
kritériami vedeckými, a nie politickými. A takúto záruku sme im mohli dať, lebo
sme mali veľké šťastie, že ministrom kultúry bol práve slavista, komparatista
a prekladateľ Dušan Slobodník a ministrom školstva historik Matúš Kučera,
profesor z našej fakulty, obaja skvelí ľudia, ktorí nám garantovali, že v prípade
potreby účasť srbských slavistov na medzinárodných fórach obhája.
A tak sa srbskí slavisti zúčastnili bez akejkoľvek diskriminácie na bratislavskom
11. medzinárodnom slavistickom kongrese – paradoxne – v najväčšom
počte, keďže účasť na týchto kongresoch býva prísne ohraničená kvótou, ba
prišli osobitným vlakom, ktorý ich na odstavných koľajniciach bratislavskej
železničnej stanici čakal počas trvania kongresu celý týždeň. Na zasadnutí
Medzinárodného komitétu slavistov bol dokonca srbský slavista Miodrag
Sibinović zvolený ako jeho nový člen. (Belehradskí kolegovia mi dodnes
74
pripomínajú, ako som ich z Belehradu vlakom odviezol do Bratislavy

a potom z Bratislavy späť domov do Belehradu.)
Š. B.: Málo sa taktiež vie o vašom ostatnom takmer „ nelegálnom“ pôsobení na
Katedre slovakistiky v Novom Sade...
E. H.: A bolo to dokonca moje časovo najdlhšie pôsobenie – v rokoch 1992 až

1997, v čase rozpadu Juhoslávie, keď v dôsledku tragických vojnových udalostí
slovenský lektor z Nového Sadu odišiel a keď po rozdelení Československa
v roku 1993 bol novosadský lektorát slovenčiny presunutý na Filozofickú
fakultu do Záhrebu. Bolo to teda v pauze prerušenia novosadského lektorátu
slovenčiny v rokoch 1992 až 1997. Pravda, pôsobil som bez akéhokoľvek
statusu, pracoval som – tak ako prvé roky na začiatku – na základe dôvery,
iba na základe dohovoru s vedúcim vtedajšieho Slovakistického ústavu
profesorom Michalom Harpáňom.
A od októbra 1994 som na katedru dochádzal dokonca zo Záhrebu, kde
som pracoval už ako lektor slovenčiny. Z Chorvátska do Srbska sa vtedy
dalo cestovať jedine nočným autobusom, resp. autobusmi cez Maďarsko, lebo
cestujúci z Chorvátska (Záhrebu) o polnoci prestupovali pri Moháči na
srbský autobus a rovnako cestujúci zo Srbska (Belehradu) prestupovali tam
na chorvátsky autobus. Na základe mŕtvolného mlčania v tých autobusoch
som mával neustále taký pocit, že som jediný cestujúci, čo na druhú stranu
neodchádza odprevádzať najbližších na večnosť.
Ja som tuším pri tom mojom poslednom pôsobení stratil najviac „slavistických“
ilúzií a prichádzal som na Katedru slovakistiky skôr prežívať s mojimi kolegami
tie „najčiernejšie“ dni na sklonku minulého storočia...
Dr. Juraj Glovňa
UŽITOČNÉ A OBOHACUJÚCE ŠTVORROČNÉ PÔSOBENIE

NA LEKTORÁTE SLOVENSKÉHO JAZYKA A KULTÚRY
Na Oddelení slovakistiky som pôsobil ako lektor slovenského jazyka

a kultúry štyri roky. V októbri 2009 som vystriedal kolegyňu ‒ literárnu vedkyňu
‒ prof. PhDr. Zuzanu Hurtajovú, CSc. Nastúpil som na úspešne fungujúce
slovakistické pracovisko, ktorého profil popri významných novosadských
vedcoch a pedagógoch formovali aj lektori zo Slovenska. Od vstupu na
katedru som cítil, že som prišiel do žičlivého kolektívu univerzitných učiteľov
a k študentom, ktorí svojou húževnatosťou predstihli moje očakávania. Viacerí
75
môžu konkurovať našim študentom slovenčiny na Slovensku. Po niekoľkých

rokoch pôsobenia na nemeckých univerzitách a vo Viedni (Humboldtova
univerzita v Berlíne, Univerzita v Kolíne nad Rýnom a Viedenská univerzita)
som sa dostal do prostredia, ktoré mi bolo odborne aj ľudsky blízke ‒ cítil som
sa ako doma aj vďaka tomu, že som tu našiel ústretových kolegov a že som
slovenčinu počúval v každodennej komunikácii.
Som rád, že som mohol prispieť k vzdelávaniu slovenských študentov
vo Vojvodine a ako zahraničný profesor a člen komisií aj k odbornému
rastu pedagogického kolektívu. Rád som viedol aj kurzy slovenského jazyka
pre pracovníkov rozhlasu, televízie, vydavateľstiev, teda pre profesionálov
slovenského slova z praxe, ktorí radi a so zvedavosťou chodievali na pravidelné
stretnutia do redakcie Hlasu ľudu. V Novom Sade sa mi odkryl nový rozmer
vedeckovýskumnej činnosti – vojvodinská slovenčina a jej fungovanie.
Niektoré výsledky som prezentoval na konferenciách a v zborníkoch.
Skúsenosti a poznatky z pobytu v Novom Sade som zhrnul v príspevku
Slovenčina na Novosadskej univerzite na konferencii Slovenčina vo svete
– stav a perspektívy, ktorá sa konala v Bratislave v dňoch 22. ‒ 25. októbra
2013. Redakcia ma požiadala o možnosť publikovať tento článok v Pamätnici.
(Je uverejnený v zborníku z konferencie na internete: http://conference.
eduabroad.sk/files/files/zbornik_sk_final.pdf.)
V roku 2011 oslávila slovakistika na Filozofickej fakulte v Novom Sade
(Srbsko) päťdesiate výročie vzniku. Na slávnostnej akadémii bolo prítomných
vyše šesťdesiat absolventov slovenského jazyka a literatúry (celkovo skončilo
štúdium okolo stošesťdesiat študentov, ktorí tvoria výrazný intelektuálny
potenciál vojvodinských Slovákov) spolu s bývalými aj súčasnými pedagógmi.
Pozvanie prijali bývalí lektori zo Slovenska: doc. PhDr. Emil Horák, CSc., doc.
PhDr. Miloslav Darovec, CSc. a prof. PhDr. Jozef Mlacek, CSc.
Na Katedre slovenského jazyka a literatúry, ktorá dnes nesie názov
Oddelenie slovakistiky (Odsek za slovakistiku), pracovali v minulosti významní
predstavitelia vojvodinskej literárnej vedy aj jazykovedy ako akademik Ján
Kmeť, prof. Dr. Michal Filip, prof. Dr. Michal Týr, prof. Dr. Daniel Dudok,
prof. Dr. Mária Myjavcová, Dr. Jozef Valihora a ďalší. Aj dnes sa pokladá
toto pracovisko vďaka kvalitnej personálnej štruktúre, vedeckej profilácii,
výskumným aktivitám aj pedagogickému zameraniu za najkvalitnejšie
slovakistické pracovisko tohto typu mimo územia Slovenskej republiky.
V súčasnosti tu pôsobí päť riadnych profesorov, dvaja docenti a traja
odborní asistenti. Svojou činnosťou vypĺňajú základný vedecko-pedagogický
priestor katedry. Prof. Dr. Michal Harpáň (teraz vyučuje na magisterskom
stupni) je významný literárny historik, teoretik, kritik a prekladateľ. Z bohatej
publikačnej činnosti spomeňme aspoň jeho Priestory imaginácie (1974),
76
monografiu Poézia Michala Babinku (1985) a knihu Teória literatúry (viaceré

vydania), ktorá je aj na Slovensku odporúčaná ako vysokoškolská príručka.
Prof. Michal Harpáň bol dlhoročným vedúcim pracoviska. Prof. Dr. Jarmila
Hodoličová, teraz riaditeľka Oddelenia slovakistiky, sa systematicky venuje
detskej literatúre (Medovník – chrestomatia slovenskej vojvodinskej literatúry
pre deti, 2011; Kontúry slovenskej vojvodinskej literatúry, 2011). Prof. Dr.
Samuel Čelovský sústavne skúma dejiny vojvodinských Slovákov, prednáša aj
dejiny a reálie Slovenska (Z kultúrnych dejín Slovákov vo Vojvodine, 2010).
V lingvistike sa etablovala prof. Dr. Anna Marićová v dialektológii
(Slovenská nárečová lexika Starej Pazovy, 2010) a v konfrontačnej jazykovede
(Slovesné predpony v slovenčine a srbčine, 2008). Prof. PhDr. Miroslav Dudok,
DrSc., je dvojdomý vedec a pedagóg: pôsobí na Filozofickej fakulte UK v
Bratislave a zároveň na Oddelení slovakistiky v Novom Sade, kde prednáša
historickú gramatiku a štylistiku. Skúma okrem iného stav a perspektívu
vývinu slovenčiny v enklávach a diaspórach (Zachránený jazyk, 2008) a zaoberá
sa tiež slovensko-južnoslovanským konfrontačným výskumom (Glutinácia
textu v slovenčine a v srbčine a chorvátčine, 1987). Ďalej na katedre pôsobia
dvaja mimoriadni profesori: Dr. Anna Makišová (lexikológia, onomastika,
konfrontačná lingvistika) a Dr. Adam Svetlík (súčasná slovenská literatúra,
svetová literatúra, teória literatúry) a nádejné vedkyne z najmladšej generácie:
Zuzana Týrová (bilingvizmus), Jasna Uhláriková (frazeológia) a Marína
Šimáková-Speváková (teória literatúry a prekladu).
Integrálnou súčasťou Oddelenia slovakistiky je Lektorát slovenského
jazyka a kultúry, ktorý bol založený z iniciatívy doc. E. Horáka a prof. D. Dudka.
Vystriedalo sa tu viacero lektorov zo Slovenska, napríklad prof. Mlacek, doc.
Horák, Dr. Lipka, Dr. Kotulič, doc. Darovec, prof. Hurtajová, prof. Glovňa a
iní. Teraz je lektorkou prof. Marta Součková.
Oddelenie slovakistiky má bohatý knižničný fond, obsahujúci takmer
12 000 kníh. Súčasťou je aj legát Michala Filipa, v ktorom je 2 800 cenných
kníh z celej slovakistickej oblasti. Oddelenie slovakistiky spolu s Lektorátom
slovenského jazyka a kultúry plní v štruktúre novosadskej Filozofickej fakulty
dôležitú funkciu: pripravuje pre národnostné školstvo učiteľov základných a
stredných škôl vo Vojvodine. Ponúka plnohodnotné univerzitné vzdelanie
podľa Bolonskej deklarácie v troch stupňoch: základný štvorročný stupeň sa
končí dosiahnutím stanoveného počtu kreditov, nie je tu teda štátna záverečná
skúška ani diplomová práca. Magisterský stupeň trvá jeden rok. Študent píše
diplomovú prácu a po jej obhájení získava titul „magister“ (Ma). Doktorandské
štúdium sa končí obhájením dizertačnej práce a získaním titulu PhD.
Počas štúdia absolvuje študent základné jazykovedné disciplíny (od
fonetiky a fonológie cez gramatiku a lexikológiu až po štylistiku a textiku),
77
na ktoré nadväzujú historické disciplíny (historická gramatika a dejiny

slovenského jazyka), dialektológia, jazyk médií v praxi a iné. Rovnako je to
v oblasti slovenskej literatúry. Zastúpené sú dejiny slovenskej literatúry podľa
tradičnej periodizácie vrátane súčasnej (najnovšej) literatúry, teória literatúry,
literárna kritika, svetová literatúra, interpretácia literárneho diela a veľký dôraz
sa kladie na literatúru pre deti a mládež, ktorou formujú učitelia na základnej
škole vzťah dieťaťa k slovenskému jazyku a k literatúre vôbec. Neodmysliteľnou
súčasťou je didaktika a metodika vyučovania a následná prax na školách.
Lektor vysielaný Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu
SR vyučuje predovšetkým disciplíny späté s kultivovaním slovenského
spisovného jazyka študenta: fonetiku, fonológiu, rétoriku, lexikológiu, teóriu
a prax jazykovej kultúry, ortografiu. Pomáha kultivovať jazyk budúcich
učiteľov slovenského jazyka, ktorý je vo Vojvodine značne rozkolísaný (silný
tlak srbčiny aj primárnych a sekundárnych nárečí) a ako taký nemôže dobre
plniť integračnú a administratívnu funkciu. Aj keď sa vojvodinská slovenčina
pokladá za variant spisovnej slovenčiny a ten má cennú hodnotu v rámci
slovenského národného jazyka, zo strany pedagógov katedry je jednoznačná
požiadavka, aby lektor dôsledne vyučoval spisovnú slovenčinu kodifikovanú
na Slovensku. Od lektora sa očakáva, že bude dobrým „radcom“ v otázkach
spisovnej slovenčiny aj pre pedagógov katedry.
Učiteľstvo v odbore slovenský jazyk a literatúra študuje v priemere
ročne 30 – 35 študentov, ktorí sa po absolvovaní štúdia zamestnávajú ako
učitelia na základných a stredných školách (napríklad na gymnáziách v
Báčskom Petrovci, Kovačici či Starej Pazove), ako redaktori a korektori v
tlačených (Hlas ľudu, Rovina) či elektronických (slovenská redakcia rozhlasu
a televízie) médiách či kvalifikovaní pracovníci vo vydavateľstvách alebo
administratívnych štruktúrach národnostnej menšiny.
Okrem tejto špecifickej funkcie plní novosadské Oddelenie slovakistiky
dôležitú úlohu vo vyučovaní slovenského jazyka ako cudzieho jazyka. Srbskí
študenti, ale aj študenti iných, najmä slovanských národnosti, si s obľubou
vyberajú slovenčinu ako voliteľný predmet, najmä preto, že je to pre nich geneticky
blízky a komunikačne relatívne zrozumiteľný jazyk. Študenti všetkých šestnástich
odborov na novosadskej Filozofickej fakulte majú možnosť zvoliť si ako cudzí
jazyk slovenčinu. Pre študentov rusinistiky, slavistiky a srbistiky je slovenský
jazyk voliteľný slovanský jazyk. Študenti žurnalistiky slovenskej národnosti,
pripravujúci sa na pôsobenie v národnostných masmédiách, sú povinní absolvovať
časť jazykovedných disciplín (dôraz na jazykovú kultúru) zo slovenského jazyka.
Slovenčinu ako cudzí jazyk absolvuje v uvedených formách ročne okolo osemdesiat
študentov. Tak sa zaraďuje v kontexte svetovej slovakistiky Oddelenie slovakistiky
v Novom Sade medzi katedry s najväčším počtom študentov.
78
Lektorát slovenského jazyka a kultúry ako súčasť Oddelenia slovakistiky

plní nezastupiteľnú úlohu vo vzdelávaní učiteľov slovenského jazyka ako
materinského jazyka a tiež vo vyučovaní slovenčiny ako cudzieho jazyka. V
štruktúre novosadskej Filozofickej fakulty má emblematickú funkciu, funguje
ako kvalitná „značka“ slovenského jazyka a slovenskej kultúry a prispieva tak
k dobrému menu slovakistiky v zahraničí.

Mária Gašparovská
SPOMIENKY NA ŠTUDENTSKÉ ČASY
Sedemdesiate roky. Kŕčovito zvieram v ruke vysvedčenie z gymnázia,

pozerám sa okolo seba ako omráčená a čakám. Čakám na zázrak: že sa zem
otvorí a že ma pohltí a nebudem už tu stáť ako soľný stĺp, lebo neviem, čo
mám robiť s rukami, jednoducho neviem, čo so sebou od veľkého vzrušenia,
napätia, trémy. Nemám pri sebe nikoho známeho. Ani rodič, ani starší
súrodenec, ani stredoškolský učiteľ, ani kamarát alebo kamarátka. Keď sa
už temer prepadám do priepasti zúfalstva, preletí mi hlavou myšlienka. Veď
nám v škole vtĺkali do hlavy, že sme práve urobili skúšku zrelosti. Nuž, ak je
to tak, prečo ľutujem sama seba a bojím sa pozdvihnúť zrak a obzrieť si tú
monumentálnu budovu na rohu Njegoševej, ktorá sa vypína predo mnou ako
veľký otáznik? Sem mám namierené. Prebrala som sa z „mrákav“, hlboko
nadýchla a ide sa. Tu sídli Filozofická fakulta a tu je i Katedra slovenského
jazyka a literatúry. Odjakživa som túžila študovať na tomto mieste. Kamenné
schody, podlaha taká istá. Chlad? Len pomyselný. Veď v okienku sa usmieva
pracovníčka a hoci je všeobecná tlačenica a nezasvätení prváčikovia sa cítia
stratení v čase a priestore, ona len vysvetľuje a opakuje neúnavne dookola, že
tam je to aj napísané, ale iste si myslí, že kým sa nezorientujeme, pomôže nám
normálne ľudské slovo a úsmev na tvári...
Živo si spomínam na zápis, na získanie indexu, na časy, keď sme sa
skutočne stali dospelými a študentmi. Ani sme sa nestačili spamätať z úvodných
problémov, už tu bol rozvrh hodín a ďalšie prekvapenia. Prednášky nie vkuse, lež
s malými či lepšie povedané s veľkými prestávkami. Ak sa totiž lepšie prizrieme
na rozvrh hodín a cvičení, zistíme, prečo sú tie prestávky nevyhutné. Raz
máme totiž prednášky na tunajšej fakulte v strede Nového Sadu v Njegoševej
ulici, ale väčšina prednášok sa koná inde a to spravidla ešte na troch miestach.
Najbližšie bola neďaleká Ulica Svetozara Markovića a Vyššia pedagogická
fakulta (dnešná budova Srbskej akadémie vied). No skutočné naháňačky
79
s časom nastali vtedy, keď sme sa za 10 – 15 minút mali presunúť na Právnickú

fakultu, kde sme mali cvičenie zo súčasného slovenského jazyka, ba aj niektoré
prednášky. Ani tu sa však príbeh s premiestňovaním nekončí. Z času na čas sa
udialo i to, že v týchto priestoroch nebolo pre nás miesto. A tak sme sa znova
dali „na vandrovku“ a ocitli na Poľnohospodárskej fakulte. Musím sa priznať,
že sme to nevnímali ako nejakú záťaž. Prosto to bolo tak a dalo sa to zvládnuť
– celé štyri roky sme sa presúvali z jedného miesta na druhé. Hlavne, že sme
si to nepoplietli a vždy sme boli včas tam, kde sme mali byť. Dnes by si asi
nejeden študent sťažoval, že je to mrhanie času. Malo to však aj svoje výhody.
Keďže naša študijná skupina bola z tých početnejších a pritom nikto v sebe
nezaprel ozajstného „jazyčiara“ či „jazyčnicu“, cestou z jednej budovy do
druhej sme prebrali i nejasné časti z prednášok, aj novinky medzi študentmi,
ba aj poznatky, ktoré boli užitočné pre ďalšie cvičenia. Stokrát, ba tisíckrát sme
si opakovali vety pána profesora Emila Horáka, ktorý nám hovoril: „Pravopis
treba tak často opakovať, ako často chytáte kľučku na dverách. Nie tak často,
ako utierate prach na skrini.“ Alebo: „ Pravopis sa dá naučiť. Aj vy ho zvládnete
s mojou pomocou.“ Nemal to pán profesor s nami ľahké. Ale nevzdával sa.
Ani my. A mal pravdu. Naučil nás, lebo bol neústupčivý, niekedy až tvrdý.
Navonok. Vo vnútri to bol zhovievavý človek, ktorý nás bral ako seberovných.
My sme pritom rástli ako pampúšiky. Po čase uznal, že sme nikdy jeho dôveru
nepošliapali a dobré vzťahy s našou generáciou zostali natrvalo. O tom sme
sa presvedčili až neskôr. Pravopisné cvičenie mať, opravovať a odôvodňovať
chyby – to bola neskoršie pochúťka, ktorú sme si vedeli vychutnať.
Výsostné miesto predsa len mala literatúra. Jedno, či išlo o staršiu, klasickú
alebo novšiu, prípadne súčasnú literatúru. Boli to nahustené poznámky, ktoré
sme museli zachytiť, lebo z čoho iného sa učiť? Traja-štyria sme lúštili zapísané,
tvorili vety, štylizovali podľa poučiek profesorky Myjavcovej, lebo tie kmeťovské
boli dlhé, v nich mnohé vsuvky a digresie, slovosled tiež nie celkom obvyklý,
ale darilo sa to raz menej, raz zase viacej. Čím väčšia drina, tým väčší rešpekt.
Pán profesor Kmeť bol autorita už na prvý pohľad. Nielen svojím korpulentným
zjavom. Keď vyšiel zo svojej pracovne a videl, že ešte stojíme na chodbe, nemusel
povedať ani slovo. Len zagánil na nás pohľadom, ako to vedel Svojsky zastokol
hŕbu papierov pod pazuchu a rázne stúpal dlhou chodbou a my za ním len
pobehovali. A potom to prišlo. Rozprával a rozprával, diktoval a diktoval, no
a my sme museli len písať, hoci nás už i ruky boleli i síl sme nemali, ale oponovať
pánu profesorovi sa nikto z nás neodvážil. Bol autoritou. V každom ohľade.
Panovačný, ale i požadovačný. Aj napriek tomu sme sa temer vždy obracali
práve na neho. Najprv sa v jeho zápalistej povahe na nás vyrútil, zahanbil nás,
poriadne pokarhal, ale vzápätí už sypal zo seba radu a pomoc. Stokrát sme sa
dušovali, že nenaletíme na jeho prchkú povahu, ale prehltli sme to a on vždy
nakoniec pomohol viacej, ako sme to od neho čakali.
80
Pravý opakom pána profesora bol nový asistent. „Načítaný“,

ohuroval nás cudzími slovami, ale otváral nám pritom nové obzory, spájal
možné s nemožným a dával nám najavo, že v tom je čaro literatúry. Boli sme
zaskočení. Chceli sme diskutovať. Umlčal nás jedným gestom, jedným slovom.
To boli začiatky. Neskoršie sme si mohli hovoriť, diskutovať, polemizovať,
ale nie vtedy, keď sme nemali naštudovanú konkrétnu literatúru. Niekedy sa
na cvičeniach prosto iskrilo. Každý dokazoval svoju pravdu. Skončilo sa to
svojským spôsobom a pán asistent znovu vyšiel ako víťaz.
Niekedy však dostať sa ku knihe bolo komplikované. V takých prípadoch
sme sa obracali na Maticu srbskú, kde sa dalo v pokoji čítať a študovať.
Človek až po rokoch príde na to, aké vzácne pre život boli všetky
informácie získané od učiteľov. S odstupom času vie oceniť, koľko energie
ľudia dajú zo seba, aby niečo naučili iných, aby im vštepili lásku k slovenčine,
k učiteľskému povolaniu, k deťom, aby sa veľké Komenského myšlienky stali
každodennou povinnosťou v pôsobení medzi študentmi. V tomto smere
nezištne pracovala dvojica vekovo a azda i názorovo veľmi blízkych ľudí.
Prenikať do tajov dialektológie a získané vedomosti uplatňovať v súčasnom
slovenskom jazyku – to patrilo profesorovi Danielovi Dudkovi a jedinej žene
na slovakistike v tom období – profesorke Márii Myjavcovej. O literatúre,
ktorá by nám poslúžila v príprave na skúšky, nebolo vtedy ani chýru. Vzťahy
so Slovenskom boli veľmi skromné, ba žiadne. Robiť si poznámky, nechýbať
ani na jednej prednáške, to bolo východisko. Veď každá bola popretkávaná
osobitnými príkladmi z nášho bilingválneho prostredia. O tom sa nikde
inde nepísalo, o tom nebolo žiadnych záznamov. Konkrétne príklady, ktoré
ponúkala z praxe pani profesorka Myjavcová, boli to najvzácnejšie pre mladého
študenta. Ona nám pomáhala, aby sme poznávali rozdiely a vynachádzali sa
v slovensko-srbskom prostredí, aby sme skúmali obidva tieto jazyky a na tom
základe si cibrili vlastné jazykové povedomie. O to významnejšie bolo, že sa za
našich študentských čias založil Spolok slovakistov, ktorý viedli práve profesor
Dudok a profesorka Myjavcová. Jasné, že všetci študenti na slovenčine patrili
do tohto spolku.
Mesiac za mesiacom leteli. Skúšky dali vždy poriadne zabrať, ale my
sme vedeli, že študenti bez skúšok nemôžu existovať. V tej súvislosti mi napadá
jedna neobyčajná príhoda. Na slovakistike smej pokračovali v učení cudzieho
jazyka, ktorý sme mali na strednej škole. Avšak predchádzajúca generácia
nemala možnosť zvoliť si jazyk nemecký alebo anglický, ale povinne musela
študovať ruštinu. Jedna kolegyňa to dokonca rada urobila. Jej sa jednoducho
tento jazyk páčil, hoci v škole mala nemčinu. Vždy pozerala ruské filmy a tak
nasávala do seba tento jazyk, jeho intonáciu. Profesorka bola nadšená. A tak pri
jednej príležitosti pochválila študentku pred profesorom Kmeťom, ktorý verný
81
svojej povahe odpovedal: „My na slovenčine máme iba takých študentov.“ Na

druhej strane som mala v mojom ročníku kolegyňu, ktorá sa učila ruštinu od
základnej školy, ale na fakulte jej tento jazyk robil najväčšie problémy. Išlo to
do tuhého. Raz, keď prišla zo skúšky celá zronená, že zase neurobila ruštinu,
vyhlásila: „Ja viac na ruštinu nepôjdem. Aj za cenu, že neskončím fakultu.“
Dovtedy mala výborné známky. No ani na ruštinu, ani na iné skúšky viac táto,
predtým výborná študentka, nešla. A takto neslávne sa dá skončiť.
Naša generácia mala ešte jedno špecifikum. Práve v tom čase došlo
na lámanie chleba. Bola tu možnosť štúdia dvojročného ako prvý stupeň
a pokračovanie vo štvorročnom štúdiu ako druhý stupeň, či vysoká škola...
Niekoľkí z nás vlastne robili diplomové práce dvakrát. Aj po druhom ročníku,
ale aj po štvrtom, keďže sa rozhodli pokračovať ďalej.
Za čias mojich štúdií aj vzdialenosti medzi Novým Sadom a Petrovcom
boli iné. Do Nového Sadu sa chodilo cez Hložany. Až keď som bola v treťom
ročníku, dokončili cestu Petrovec – Rumenka – Nový Sad. Preto sme ostávali
v Novom Sade celý týždeň a len v piatok sme chodili domov.
Človek je už raz taký. Spomína s určitou dávkou nostalgie a minulosť
sa mu vždy zdá krásna. Ani ja nie som výnimkou. Obdobie mojich štúdií sa
mi spája s rozvojom a zveľaďovaním Katedry slovenského jazyka a literatúry
v Novom Sade, ako aj s vlastným zdokonaľovaním a dozrievaním v odbornom
zmysle. Je zrejmé, že päťdesiat rokov jestvovania takejto inštitúcie svedčí
o schopnosti a neúnavnej práci nielen tamojších pracovníkov, ale i všetkých
ostatných, ktorí sa na tom podieľali alebo teraz tam pôsobia. Z týchto priestorov
vyšli schopné a súce generácie pre život.
Dr. Michal Týr
PRÍHOVOR K JUBILEU
Vážení prítomní, dámy a páni, som poctený, že sa Vám môžem

prihovoriť ako študent prvej generácie novootvorenej študijnej skupiny
slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte v Novom Sade pred 50 rokmi,
na ktorú sme sa zapísali štyria (tri kolegyne a ja) a po dvoch rokoch štúdií sme
všetci úspešne skončili prvý stupeň. Zrejme na nás zapôsobil aj entuziazmus
zakladateľov novosadskej slovakistiky Jána Kmeťa, Daniela Dudka a Michala
Filipa, ktorí boli najpovolanejší budovať u nás novú pedagogickú a vedeckú
disciplínu. Učili nás svedomite pracovať a zdokonaľovať sa a robili tak aj s inými
generáciami. Vtedy som si ešte nebol, vedomý, že sú malé pracovisko rozrastie
82
na Slovakistický ústav už roku 1976, najsilnejšie slovakistické pedagogické

a vedecké pracovisko mimo územia Slovenskej republiky.
Môžem povedať, že študenti malých skupín majú do určitej miery
výhodu v porovnaní s tzv. atraktívnymi študijnými skupinami Musia sústavne
pracovať, ale aj kontakty s profesormi sú intenzívnejšie priamejšie. Vzhľadom
na to, že sa slovakistika vzmáhala vtedy aj na Slovensku, naši profesori nám
boli dobrými sprostredkovateľmi informácií a poznatkov nielen na hodinách,
ale aj vo voľnom čase. Neraz sme sa učili jazyk aj keď sme šli pešo s našimi
profesormi na hodiny zo starej budovy na Njegošovej ulici do fonetického
laboratória na Limane.
Na slovakistickom ústave som pôsobil celých 35 rokov, od roku 1976.
S pôžitkom som pracoval najmä s úspešnými generáciami a mám radosť
z toho, že sa naši študenti vynašli v praxi po absolvovaní slovenčiny. Aj nové
generácie budú mať čo robiť. Len ak vidíme jasnú perspektívu, usilovnou
prácou zotrváme v pestovaní nášho odboru v záujme tunajších Slovákov.
Päťdesiat rokov sme mali čo robiť a tak to bude aj naďalej.
Ďakujem za pozornosť. Oddeleniu slovakistiky želám veľa ďalších
úspešných rokov a slovenčinárom prajem, aby mali kde pracovať prakticky
a teoreticky. Ak si zachováme národnú identitu, netreba mať obavy hovorím
to ako bývalý študent prvej generácie v Novom Sade na odbore slovenský
jazyka a literatúra.
3. decembra 2011 v Novom Sade.
Zuzana Medveďová-Koruniaková
PRÍHOVOR K JUBILEU
Vážení prítomní, teší ma, že som s vami a som zvlášť nadšená týmto
stretnutím, ktoré prežívam nezvyčajne aj preto, že som tu teraz s niektorými,
ktorí ma učili a vštepovali mi lásku k slovenčine a vôbec k práci. Považujem
za veľkú česť prihovoriť sa vám v mene bývalých poslucháčov štvorročného
štúdia slovenského jazyka a literatúry ako jedna z mála prvých zapísaných.
Súčasne mám aj obavu, či sa mi podarí vyjadriť slovami všetko tak, ako by
som chcela.
Keď som v dávnom roku 1967 ukončila gymnázium v Petrovci
a chcela študovať ďalej, nebola som jednoznačne rozhodnutá pre slovenčinu.
Pri okienku Filozofickej fakulty, kde sa zapisovali študenti na odbor slovenský
jazyk a literatúra, boli aj dvaja univerzitní učitelia slovenčiny – akademik Ján
83
Kmeť a doktor Daniel Dudok. Môžem povedať, že vari vďaka tejto náhode som
sa stala študentkou slovenčiny. Avšak v živote vraj nič nie je náhodné, všetko
má svoj zmysel, nuž som presvedčená, že aj moja práca na poli slovakistiky
mala a má zmysel. Slovenčine som sa venovala a ešte stále sa jej venujem,
nakoľko je to v mojich silách – s láskou a nadšením.
Živo si spomínam – možno to súvisí s mojím pokročilým vekom – na
štúdium a v pamäti mi zostali všetci, ktorí ma učili. Okrem spomenutých to boli:
Emil Horák (zo Slovenska), Mária Myjavcová, Michal Filip, Michal Harpáň, Andrej
Čipkár, ako aj, samozrejme, profesori všeobecných predmetov, tiež, srbčinári
a ruštinári. Azda mi dajú za pravdu moje kolegyne a kolegovia, keď poviem, že
sme si ich všetkých veľmi vážili, ale aj mali radi, ba priam ich zbožňovali.
Som presvedčená, že vysokoškolské štúdium slovenčiny na tomto území
(v niekdajšej v Juhoslávii a teraz v Srbsku) malo a má mimoriadny význam
pre úspešné pôsobenie tu žijúcich Slovákov. Možno povedať, že diplomovaní
slovenčinári prispeli k pozdvihnutiu jazykovej, ale aj celkovej životnej úrovne.
Uplatnili sa nielen v učiteľskom povolaní, ale aj ako vynikajúci pracovníci
v rozličných inštitúciách a podnikoch, tiež v masmédiách ako novinári,
moderátori, hlásatelia, jazykoví redaktori, ku ktorým sa zaraďujem aj ja,
keďže som celú pracovnú dobu strávila v novinovo-vydavateľskej ustanovizni
Hlas Ľudu ako jazyková redaktorka. Mnohí sa presadili v rozličných
iných zamestnaniach, ktoré si vyžadujú dobrých slovenčinárov, aby sa tak
pozdvihovala úroveň slovenčiny a slovenskosti. Takých práve „produkovala“
a „produkuje“ Katedra slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty
Univerzity v Novom Sade.
Blahoželám k jubileu a terajším a budúcim profesorom a absolventom
fakulty želám všetko najlepšie. Ďakujem za pozornosť.
3. decembra 2011 v Novom Sade.
Annamária Boldocká Grbićová
MAĎARSKÉ POHĽADNICE A DOHÁRAJÚCE SLOVENSKÉ POCITY

Študijná cesta medzi Slovákov v Maďarsku
Ako študenti sme dostali na jar roku 1995 možnosť preskúmať slovenský život
či slovenskosť maďarských Slovákov. Priblížiť si život a spôsob štúdia kolegov,
študentov slovenčiny v Maďarsku. Bola som študentkou 2. ročníka, keď ma
v ňom trochu nepríjemne prekvapili obrysy ich slovenského života. U nás
boli vtedy pohnuté tragické časy, ale naše povedomie nás držalo pokope.
84
Neskoršie – už ako redaktorka – som sa k nim dvakrát vrátila a mala som

možnosť tesnejšie spolupracovať so segedínskym televíznym štúdiom. Dnes
mám taký pocit, že všetci Dolnozemci sme sami pred sebou v najväčšej
skúške – svedomite a dôstojne čeliť úskaliam, ktoré sa nám stavajú do cesty.
Integrálna reportáž je svedectvom doby a pocitov študentky a v tomto zmysle
je aj príspevkom do zborníka.
Nie, nechystáme sa „šmelináriť“, vysvetľujem doma tesne pred cestou.
Či veríte alebo nie, do Maďarska sa dá chodiť aj na výlet. Vraciame návštevu
kolegom – študentom slovenčiny, naše dve katedry totiž nadviazali spoluprácu.
A po troch hodinách cesty: Segedín (Szeged), sídelné mesto v Čongrádskej
župe. To je teraz náš domov. Je pondelok 6. marca 1995, začína sa nový týždeň.
Odchádzame do internátu na Ulici Semmelweis oproti novej nemocnici. Asi
štyri mesiace ubehli od ich návštevy u nás. Máme si čo povedať. Veríme, že
dôjde k upevneniu priateľstva a k prehĺbeniu odborných stykov v budúcnosti.
„Ako sa vám darí v živote?“ pýtajú sa. Nechceme sa rozprávať na túto tému, veď
teraz sme mimo nášho „živorenia“, teraz sme tu a bude nám spolu dobre. Sme
jedinou skupinou pozostávajúcou z trinástich študentov, ktorá to v segedínske
predpoludnie smeruje do ubytovne univerzitného mesta veľkého ako Nový
Sad a ktorá hovorí po slovensky. Slovenčina je naša materinská reč. My ju
relatívne ovládame, kolegovia sa snažia a celkom dobre im to ide.
Vysoká škola pedagogická Juhásza Gyulu je dvojodborová. Slovenčinu si naši
domáci zvolili popri dejepise, zemepise, maďarčine... Na katedre slovenčiny,
ktorú navštevuje zo dvadsať študentov spolu v piatich ročníkoch, zorganizovali
posedenie. Je tu profesorka Katarína Šebová, vedúca katedry, mladá profesorka
Tunde Tušková, pán Bača, dialektológ a zhovorčivý profesor na dôchodku.
Pekne sa spolu bavíme. Rozprávame im o našich pomeroch. Rozcítilo sa v nás
vedomie spolupatričnosti, túlame sa minulosťou. Áno, vieme, čo je to „boud“,
„kalap“, nevieme jedine pochopiť, prečo im je ľahšie medzi sebou sa rozprávať
po maďarsky.
Naplno si chceme užiť mesta, ktoré si pamätá ešte 13. storočie. Celé
nostalgicky zaváňa romantikou a pôvabom starého Uhorska. Navštevujeme
slovenské redakcie rozhlasu a televízie. Vysielajú program, ktorý má celoštátny
ráz a ktorý sledujú všetci slovensky cítiaci Maďari (alebo maďarsky cítiaci
Slováci). Žiaľ, je to spolu len niekoľko hodín týždenne. Na starosti ho majú
dvaja hlavní a zodpovední redaktori: Ján Fúzik v televízii a Mária Margová
v rozhlase. V redakciách sú ešte štyria novinári, ktorí to nemajú ľahké, lebo do
susedných žúp cestujú za príspevkami niekedy celé predpoludnia, nehovoriac
o termínoch používania kamery, o ktoré ťažko bojujú. Menšinový program je
skromný a prekladá sa do maďarčiny titulkami.

85
Dve hodiny z noci sa ľahko dajú stráviť pri ľudovkách, štipľavom

paprikáši a čapovanom pive v krčme plnej študentstva.
Deň žien 1995. Jarka a ja už dva dni odkladáme návštevu chýrečnej
Virág cukrászdy, aj preto, aby do Segedínu zavítal ôsmy marec. A potom si
o to maškrtnejšie ukrajujeme z ovocnej torty, ktorá stojí sedemdesiatdeväť
forintov. Chlapci navrhli zájsť do exkluzívnej rakúskej vinárne na Martini
s citrónom. Chceme aj my. Platili sme veru po rakúsky!
9. marec. S mestom sme si už dávno potykali. Neviem, či som už
spomenula, že sa v obchodoch nezdržiavame dlho. Niežeby sme si nevedeli
vybrať, ale niet z čoho, veď viete. Čaká na nás blší trh. Tam sa môžeme
prispôsobiť aspoň cenám. Veď sme dokonca medzi svojimi, po oplzlých
nadávkach sa našinci ľahko dajú poznať.
Stopercentne využívame čas, ktorý máme k dispozícii: lunapark a botanická
záhrada – oplatí sa prejsť mostom cez Tisu. Venujeme sa aj vede. Na obed sme
mali Švantnera a pádové prípony vzorov chlap, hrdina, dub a stroj.
Múzeom Móra Ferencza a už spomenutým nostalgickým smútkom za
starodávnym Uhorskom, ktoré možno ľahko vycítiť z múzejných zbierok našich
predkov, nás sprevádza muzeológ Štefan Tóth. Skutočne cenná zbierka – od
pracovného náčinia až po maľované kraslice. Miesta na jej lepšiu prezentáciu
tu nie je. Slovenský archívny materiál nedostáva viac priestoru.
Pavel je zemepisár. Píše diplomovku, má u seba na izbe hrubú knihu: súpis
obyvateľstva Uhorska, zdá sa mi z roku 1918. Tak choď po ňu. Hľadáme údaje
o Petrovci. A ako sa volala Padina? Presne Lajosfálva. Diskusia naberá na
obrátkach. Spomíname na útlak maďarizácie, o národnostných pocitoch sa
vyjadruje každý zvlášť. Otázka znie: Ktorý jazyk vám je najbližší? Odpoveď
ostýchavá a s rezervou. Postoj chvíľa, materčina je jazyk, ktorým ťa stará mama
ráno zobúdza. Je strašná a neprípustná vec nevypovedať myšlienku v jazyku,
ktorým rozmýšľaš! Mali by sme iný osud, keby sme ďalej boli zostali v rámci
tohto štátneho útvaru.
Piatok, 10. marca. Je koniec týždňa. Študentstvo odchádza na víkend.
Erika a Mária cestujú do Békeščaby. No nie je to výborný nápad? Smer:
juhovýchod Maďarska, Békešská župa. Segedín so svojimi sto Slovákmi
nám už nestačí. O čabianskych Slovákoch počuť, že robia klobásy, ktoré sa
vyrovnajú petrovským. A zase sme vo vlaku. Prenikáme hlbšie do Maďarska.
Dožičili sme si kúštik spánku. Onedlho sme tu. Slnečná a ranná Čaba a v nej
tridsať percent Slovákov. Alebo stopy po nich. Ulice už pred deviatou plné
ľudí. Slovákov nepočuť. Ale, predsa sú tu! Veď majú najväčší evanjelický kostol
v Európe. Prečo sa neprejavia? A predsa sa ukážu: Slovenské gymnázium,
všeobecná škola a kolégium. Vekový priemer návštevníkov je od škôlkarov až
po maturantov. Komplex školy zahŕňa aj internát. Žiaci sa tu učia materčinu,
86
ktorú doma nezvládli. Navštevujeme prednášky, jazykové laboratórium, v

ktorom jazykové cvičenia má na starosti Edit Pecsényová. Prváci gymnazisti si
tu zdokonaľujú slovenčinu, len niekoľkí. Pre väčšinu je úplne cudzím jazykom.
Riaditeľom je Ján Šutinský.
Vo Zväze čabianskych Slovákov nás víta Helena Šomodiová. Je to mladý
spolok, chcú sa tu pravidelne stretávať a organizovať posedenia. Paľo mi venuje
Čabjanskí nárečoví slovník, ktorý sa tu predáva a zostavil ho bývalý čabiansky
evanjelický farár Július Dedinský. Vydal ho Výskumný ústav Zväzu Slovákov
v Maďarsku. S predsedom jeho historickej pobočky Jánom Chlebnickým sme
sa stretli a porozprávali sa o ich rozsiahlej vedeckej činnosti.
Župná knižnica nás nenecháva ľahostajnými. Moderne vybavená, vo
veľkosti asi nášho novosadského SPENS-u. V čitárňach nielenže sa číta, ale je
možnosť cez slúchadlá počúvať aj hudbu podľa vlastného výberu. Medzi knihami
rozličných žánrov sa dá zostať aj týždeň! Vypožičiavajú sa tu platne, napríklad
taká The best of Net King Col, aj reprodukcie svetoznámych malieb takých istých
autorov – aby tri mesiace okrášľovali steny bytov, a to za pár forintov.
Pochúťkou čabianskeho dňa je Slovenský oblastný dom (ako ten
náš najstarší) a v ňom báči Mišo. Už sa vraj takých dvadsať rokov oň stará,
záhradkou so sirôtkami sa pýši zvlášť: „Toto je preňja chiža, toto je zrkalo,
beučou.“ Peknými bosorkami slovenskými nás nazval. Šibal...
Bosorácky im prajeme dlhý slovenský život!
Cesta domov – úsmevná. Máme priateľov v Maďarsku.
Anna Francistyová
ŠTUDENTSKÉ VÝLETY NA SLOVENSKO

Ako bonus k štúdiu
Bolo ich niekoľko a bola to vždy jedinečná a vzácna škola v prírode.

Príležitosť overiť si a potvrdiť vedomosti získané na prednáškach a v dostupných
materiáloch v knižnici, študovni. Pritom veľká vec bolo práve to Slovensko,
ktoré pre mnohých z nás bolo dovtedy krásnou neznámou, lebo ho s rodným
Kulpínom, Petrovcom, Aradáčom... nespájali takmer denné mikrobusové
linky ako dnes.
Výlety sa organizovali rovnako, aby zahrnuli vždy nových študentov.
Spomínam si na vlastnú nedočkavosť pred týmto jedným výletom do zahraničia.
Bola som už predtým na Slovensku raz či dvakrát s folklórnou a divadelnou
výpravou Kultúrno-umeleckého spolku Zvolen z Kulpína, ale toto bolo niečo
87
celkom iné. Tá cesta s podtitulom akademická sľubovala neopakovateľné, vzácne

až historické dojmy a zážitky – pripadala mi ako vlastný výstup na Devín.
Cestovalo sa autobusom. Nástup pred Filozofickou fakultou sa konal
v zvláštnej nočnej atmosfére – ani neviem presne, či to bolo neskoro večer
alebo zavčas rána – ale aj to neobvyklé ticho pred fakultou mi podnes utkvelo
v pamäti. Aj keď odvtedy uplynulo (Bože môj!) – vyše tridsať rokov... Viem, že
som bola v treťom ročníku, teda písal sa rok 1983.
Ale poďme už na cestu. Účastníci tejto akademickej výpravy boli
študenti viacerých ročníkov slovakistiky, dokonca i jedna Slovenka – študentka
dejepisu. My tretiaci sme boli deviati – nepárny počet, a tak, ako som aj
prezieravo predpokladala, práve ja som nemohla sedieť v autobuse s vyvolenou
kolegyňou – bola som tá „tretia“. Ale v tichom smútku som v autobuse sedela
sama len chvíľku – po opýtaní na voľné miesto si prisadol ku mne mladší
kolega Janko Špringeľ z Kovačice. Zakrátko sme už boli „na rovnakej vlnovej
dĺžke“ a vďaka aj jeho nadšeniu z cesty a dobre naštudovaného harmonogramu
zájazdu, nemohli sme sa dočkať vytúženého cieľa.
Vedúcimi cesty boli profesorky Mária Myjavcová a Jarmila Hodoličová
a v Bratislave na nás čakal a úlohu ďalšieho sprievodcu prevzal profesor Emil
Horák, ktorý bol v tom čase lektorom na Katedre slovakistiky Filozofickej
fakulty v Novom Sade. On tam, v Bratislave, bol doma a už zakrátko sme sa
aj my tak cítili. A tak sme počas istého jednodňového výletu nielenže s ním
spolucítili, ako so svojím najrodnejším, ale sme mu aj pomáhali pri hľadaní
stratených kľúčov od bytu... Len aby som nezabudla pripomenúť, že sme
cestovali cez Viedeň, kde sme – v historickom centre mesta – mali kratšiu
prestávku. V Bratislave sme boli ubytovaní v študentskom internáte, pravdaže,
za celkom primeranú sumu a keďže nám cestu hradila naša fakulta, výlet nebol
finančne náročný. Pravdaže, ak si odmyslíme trovy, ktorým sme sa zvlášť my
študentky nevyhli – na vynovenie oblečenia pred takou historickou cestou...
Celkový pobyt na Slovensku bol perfektný, nielen pokiaľ ide o počasie,
ale najmä o jeho náplň: aj počas tých pár dní, keď sme nocovali v Bratislave,
sme mali organizované jednodňové výlety. Boli sme aj na spomínanom
Devíne, navštívili sme aj ďalšie významné pamätihodnosti, boli sme
v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra a v iných inštitúciách. Spomínam si, že
som sa tešila na návštevu Modry, kde sme si mali pozrieť nielen predajňu, ale
aj výrobňu chýrečnej modranskej keramiky. Žiaľ, bolo zatvorené: alebo sme
prišli pred otváracími hodinami alebo v ten deň nepracovali (neviem, či nebol
práve víkend...), ale viem, akoby to bolo včera, že sme len smutne obdivovali
výklad so známymi modrými motívmi na džbánoch, tanieroch a rôznych
suveníroch. A tak rada by som si tam vtedy bola kúpila nejaký maličký
modranský originál... Ale boli sme na cintoríne a bola som nesmierne šťastná,
88
keď ma profesorka Myjavcová oslovila, aby som k novému náhrobnému

pomníku Ľudovíta Štúra so sochou Slovenská jar položila kvety práve ja. Tam
sme sa aj spoločne fotografovali.
Potom sme sa presunuli severnejšie na tej vysnívanej Hornej zemi.
Boli sme aj Martine, kde nás už čakali a primerane sa nám venovali v Matici
slovenskej, v Slovenskej národnej knižnici... Nezabudnuteľná bola návšteva
Národného cintorína, kde sme sa vďaka našim vedúcim pristavili na miestach
posledného odpočinku mnohých významných osobností slovenského
národného, kultúrneho, literárneho a spoločenského života. Mali sme so sebou
aj niekoľko kytíc kvetov, ktorými sme vzdali úctu ich dielu. Neskoršie sme sa
podpísali i do viacerých návštevných kníh v Tatrách. Vyskúšali sme lanovku.
A ešte jedna moja osobná spomienka: Ani pri ubytovaní sa mi nepodarilo
zostať s mojou generáciou: bola som do dievčenského počtu znovu tá
nepárna – siedma. Pridelili ma k prváčkam: a tak mi pribudli ďalšie známosti.
Spomínam si, že mi bolo divné, prečo jednu svoju kolegynku oslovujú pani
farárka, pričom sa ona vždy zapýrila a zahanbene klopila oči. Dnes je z nej
manželka pána seniora a pri občasných kulpínsko-kovačických stretnutiach si
s radosťou spomíname i na spoločné chvíle, keď sme ako spolubývajúce trávili
na Slovensku kúsok krásnych študentských chvíľ...
Z tohto krásneho výletu mi nezostali len dojmy, ktoré sa teraz pri
fotografiách znovu vynárajú... Je tu i malý keramický suvenír z Vysokých
Tatier – džbánik s nie síce modranským, ale predsa len slovenským motívom.
Aj brožúrka Sprievodca Národným cintorínom, do ktorého mi istý kolega (či
len očarený mohylami tých veľkých básnikov vôkol nás...) napísal: Vždy, keď
som sám, som s Tebou... Tak, ako mnohé študentské predsavzatia, aj tento sľub
zostal len na papieri.
Vladimíra Dorčová
ŠTUDENTSKÉ SPOMIENKY VLADIMÍRY DORČOVEJ NA SAS:
„Ak ťa ešte trápi smútok z rozchodov...“

(alebo o SAS-istických dňoch v Bratislave)
Refrén Rážovej piesne Voda, čo ma drží nad vodou sa posledné dni

môjho pobytu v Bratislave rozliehal chodbami Inštitútu pre verejnú správu.
Ale nezačínajme predsa od konca. V dňoch 5. – 26. augusta t. r. Filozofická
fakulta Univerzity Komenského v Bratislave už po tridsiaty siedmy krát
89
usporiadala letnú školu slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca

(ďalej SAS). Kurz je určený univerzitným profesorom, docentom, asistentom
a lektorom, ďalej postgraduálnym a starším študentom slovakistiky a slavistiky
na zahraničných univerzitách, spisovateľom, prekladateľom, novinárom
a dokonca všetkým záujemcom o štúdium slovenského jazyka a kultúry vôbec.
Teda zúčastniť sa môžu tí, ktorí si chcú prehĺbiť znalosť slovenského jazyka
a rozšíriť poznatky o slovenskej literatúre a slovenskej kultúre.
Teda na SAS-e som sa ako študentka (teraz už) druhého ročníka Katedry
slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade
zúčastnila aj ja. Cestovala som tam s pocitom strachu a obavami, lebo som išla
do neznámeho prostredia medzi neznámych ľudí.
Do Bratislavy som prišla v nedeľu podvečer. Zastala som pred
budovou, kde som mala byť ubytovaná. Stála som tam chvíľu. Bola to ohromná
budova, pekná a nová, a aby som sa dostala do jej vnútra, musela som vyjsť
hore schodmi, ktorých bolo zo tridsať. Predstavte si, taká nabalená, s batohom,
velikánskou taškou a k tomu ešte dvoma igelitkami. Nuž, nadýchla som sa
zhlboka a vykročila som... Na chodbe boli stoly, kde som sa mala zaevidovať
a okolo nich sa motali naše sprievodkyne a sprievodcovia. Z batoha som
vybrala pas a podala ho jednému zo sprievodcov. „Betka, tu máš Kulpín!“
bolo počuť veselý výkrik. Až neskoršie som zistila, že sa to ozval Peťo, náš
sprievodca, môj kamarát a sused z vedľajšej izby.
Brunetka Betka sa na mňa usmiala, opýtala sa na Zuzku Týrovú
z Nového Sadu a povedala mi, že na izbe budeme bývať spolu.
Pozrela som na ďalšie schody, vzdychla som si nahlas a za mnou sa už
objavil chalan, ktorý mi ponúkol pomoc. Bol to Robert z Česka, ďalší kamarát
a sused.
Izba číslo 223. Len čo som vhupla do nej, jedno dievča tam už sedelo na
posteli. Rýchlo som sa predstavila a bežala dolu po zvyšok vecí. Po ubytovaní
som išla pod sprchu. Horúca voda stekala po mojom tele a ja som myslela len
na to, ako to všetko zvládnem...
Svitlo prvé pondelkové ráno. Betka už odišla za svojou sprievodcovskou
robotou, ja som zobudila Šárku z Česka, aby sme išli na raňajky a potom už
na prvé prednášky. Všetko bolo čudné (Šárkine slová), ale vlak sa už pomaly
dostával do tempa.
Po urobených testoch pre mierne pokročilých (okrem toho boli
začiatočníci a pokročilí) ma lektori automaticky presunuli medzi pokročilých
a potom sa to už mohlo začať.
Večer sme mali prijatie u ministra školstva Slovenskej republiky
Milana Ftáčnika (ktorý, žiaľ, nebol prítomný) a bol to zároveň zoznamovací
večer. Tu som spoznala ďalších sasistov, okrem iných aj ďalšie tri Juhoslovanky,
90
študentky slovenčiny na Belehradskej univerzite – Slađu, Sašku a Draganu.

Bola nás tam pekná kopa 155 účastníkov z rôznych krajín sveta (Juhoslávia,
Slovinsko, Chorvátsko, Bulharsko, Maďarsko, Rakúsko, Francúzsko, Anglicko,
Nemecko, Taliansko, Španielsko, Poľsko, Česko, Fínsko, Rusko, Bielorusko,
Belgicko, Egypt, Kanada, USA a Azerbajdžan).
V utorok ráno sa to už rozbehlo naplno. Od deviatej do jedenástej sme
mávali jazykové semináre. Keďže mám bližšie k literatúre ako k lingvistike,
orientovala som sa na skupinu (III. B trieda), ktorá interpretovala umelecké
texty a v ktorej nás bolo jedenásť. Našimi lektorkami boli doc. Dr. Oľga
Sabolová, CSc., s ktorou sme analyzovali medzivojnovú literatúru, teda
Hronského, Urbana, Chrobáka, Hrušovského a Figuli, a druhou lektorkou
bola Dr. Dagmar Kročanová-Roberts, PhD., ktorá nám priblížila súčasnú
slovenskú literatúru ako Ballu, Rankova, Juráňovú, Lichnerovú, Johanidesa
a Vilikovského.
Po týchto seminároch sme mali prednášky a besedy. Prednášky
boli vynikajúce s ohľadom na témy (literárne, lingvistické, publicistické,
etnologické, politologické a ďalšie), aj s ohľadom na spôsob prednášania, lebo
ich prezentovali špičkoví profesori, lektori či docenti, ktorých vždy uvádzali
riaditeľ prof. Dr. Jozef Mlacek, CSc. alebo zástupkyňa riaditeľa Dr. Jana
Pekarovičová, PhD.
Besedy boli hlavne so slovenskými spisovateľmi, a to s Danielom
Hevierom, Etelou Farkašovou, Janou Juráňovou, Gabrielou Rothmayerovou,
Dušanom Dušekom a Jozefom Puškášom.
Sasisti boli známi najmä spevom, v repertoári mali hlavne ľudové
piesne s pijanskou tematikou (A ja pijem, pijem, pijem, pijem len z plného
pohára), piesne populárnej slovenskej skupiny Elán Joža Ráža (Voda, čo ma
drží nad vodou).
SAS by nebol SAS-om, keby neboli organizované aj dve exkurzie. Po
nich začalo pomalé lúčenie so SASISTAMI, lebo už na druhý deň bol deň
môjho odchodu.
Bolo to asi najťažšie a najsmutnejšie lúčenie v mojom živote. To
piatkové popoludnie si zapamätám podľa podujatia SAMI SEBE, na ktorom
takmer každá krajina pripravila program. Po horkých slzách – mojich,
Aniných, Petteriho, Šarkiných a všetkých mojich kamarátov – sme sa rozišli
do svojich domovov.
Avšak kontakty ostali. Dennodenne si píšeme e-maily, listy,
telefonujeme si, pozeráme sa na fotografie.
A možno práve to bolo cieľom SAS-u. Zblížiť Slovákov aj Neslovákov.
Spoločný bod záujmu máme: slovenský jazyk – a to stačí...
91
Jaroslav Čiep
TMA A GENERÁCIA TMISTOV
Roky deväťdesiate boli poznačené neblahými vojnovými pomermi,

keď na tempe prudko naberala inflácia a pretrvávala kríza spoločnosti a
život sa v najväčšej miere zvádzal na číre prežitie. Koncom roka 1991, v prvej
polovici decembra, sa študenti slovenčiny na Filozofickej fakulte v Novom
Sade na vlastný podnet a z vlastných pohnútok zoskupili. A dohodli sa, že
predsa sa nedajú uniesť prúdu času a chcú za sebou zanechať trvalú stopu, po
ktorej budú chodiť aj nasledujúce generácie. Práve tak, ako aj oni chodili po
chodníčkoch, ktoré svojou ochotou vydláždili ich predkovia.
Rozhodli sa vydávať vlastný študentský časopis. Od idey k činu nebolo
ďaleko. Už na prvom stretnutí si založili redakciu, ktorú tvorili šéfredaktor
Jaroslav Čiep a redaktori Katarína Hricová (zástupkyňa), Annamária Boldocká,
Ján Černák, a Milina Parkániová zo strany študentov a do redakcie kooptovali
aj Dr. Michala Harpáňa, aby aj ostatní profesori boli oboznámení s tým, čo
študenti plánujú podnikať. Tak bol založený časopis menom TMA a študenti
sa zhodli, že to ne bude iba jediná forma pôsobenia študentov. Jaroslav Čiep
mal od začiatku na starosti redigovanie príspevkov, finančné záležitosti okolo
zabezpečenia vydávania časopisu a koordináciu medzi ostatnými redaktormi,
ktorí okrem písania príspevkov redaktori animovali aj ostatných študentov,
aby prispievali do časopisu.
Vtedajší študenti slovenčiny si ako opornú inštitúciu vedľa časopisu
založili aj Študentskú literárnu spoločnosť, tiež so sídlom na Filozofickej fakulte
v Novom Sade. Predsedníčkou spoločnosti sa stala Zuzana Strehovská, ktorá
za úlohu dostala organizovať stretnutia študentov. Okrem niekoľko viac-menej
vydarených porád na tému ako a čo robiť ďalej, ŠLS v období ekonomického
kolapsu a nemožnosti pravidelného cestovania do Nového Sadu už nemala
nadostač síl vo väčšej miere rozhýbať svoju činnosť a tak spoločnosť postupne
zanikla.
Študenti si naplánovali, že časopis budú vydávať ako dvojmesačník,
vyjmúc júla a augusta, totiž plánovali vydávať päť čísel ročne. Na vydávanie
vlastného časopisu sa rozhodli aj z tých dôvodov, že mládežnícky časopis
Vzlet svojim zameraním a orientáciou na stredoškolákov a žiakov základných
škôl už neuspokojoval ich potreby a svojou koncepciou im neposkytoval
dostatočne priestoru na prejavenie sa. Z druhej strany neopovrhovali ani
Novým životom, ale boli si vedomí toho, že sa Nový život ocitol vo finančnej
nepriazni a že nastal čas čoraz dlhších intervalov medzi dvoma číslami Nového
života. V podstate títo študenti si chceli vytvoriť priestor, aby spolu s ostatnou
92
mládežou mohli vyjadriť vlastné náhľady, vlastné spôsoby, pocity a myšlienky.

Vo víre nepriaznivej skutočnosti pokúsili sa a aj dosiahli, aby sa časopis vytlačil
za minimálnych a v porovnaní s inými časopismi nenáročných finančných
prostriedkov. Vydávaním časopisu chceli poukázať, že ešte existujú potenciály
a mali na zreteli aj tú skutočnosť, že je veľký stupienok medzi Vzletom a Novým
životom a značná časť mladých autorov nevykročí tak rázne. Ich úmysel bol
vyplniť ten stupienok a preto strany časopisu otvorili aj pre príspevky ostatných
študentov a mládež. Podarilo sa im nadviazať spoluprácu aj so študentmi z
iných fakúlt a so študentmi v zahraničí, čo bolo vidieť aj na stranách časopisu
TMA.
Prvé číslo časopisu TMA (Tvorivá mladá avantgarda) ako orgán ŠLS
do tlače bolo zadané už 28. decembra 2001 vyšlo ako dvojmesačník pre január
– február 1992 na 16 stranách, dimenzií 24 x 17 cm, v náklade 200 výtlačkov
a za finančnej pomoci Spolku vojvodinských slovakistov ho vytlačila tlačiareň
kultúra v Báčskom Petrovci. Predával sa za 30 dinárov. Vo svojom obsahu
zahrnul vlastné literárne práce, básne a prózu, preklady z iných jazykov,
národopisné práce, recenzie, úvahy a aktuality. Neskoršie bolo dotlačených
ďalších 200 kusov a predávali sa za 50 dinárov.
Prezentácia prvého čísla sa konala už 15. januára 1992 na Filozofickej
fakulte v Novom Sade za prítomnosti širokej verejnosti. Zo 60 účastníkov
svedčili úradnému vzniku časopisu TMA, keď vedúci redaktori objasnili
postoje redakcie a autori prezentovali vlastné práce. O tom ako tento časopis
nadväzuje na predchádzajúce študentské časopisy hovoril Dr. Samuel Čelovský.
Okrem prvej prezentácie, časopis TMA redaktori 8. februára predstavili aj
v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci a potom 28. februára časopis
študenti predstavili aj Slovenskom národnom dome v Starej Pazove.
Druhé číslo Tmy bolo do tlače zadané 6. marca a vyšlo ako TMA
(Tvorba mladých autorov) pre marec – apríl 1992 na 24 stranách, v náklade
300 výtlačkov. V zostave redaktorov prišlo k posunu a redaktorku Milinu
Parkániovú vystriedala Tatiana Mitićová a pribudla aj Zuzana Strehovská.
Finančne k vydaniu čísla pomohli Televízia Nový Sad – redakcia programov
v slovenskej reči a Ján Častven z Petrovca. Jedno číslo sa predávalo za 100
dinárov a na rozdiel od prvého čísla, ktoré ešte bolo oslobodené od dane
z obratu, druhé už podliehalo 3 % daňovej sadzbe.
Tretie číslo dvojmesačníka pre máj – jún 1992 bolo zadané do tlače 3.
júna a vyšlo ako TMA (Tmisti si / myslia, že / Alea Iacta Est) na 24 stranách
v náklade 300 výtlačkov, ktoré sa predávali za 400 dinárov. Hmotne ho podporil
Ústav pre výrobné strojníctvo Strojníckej fakulty v Novom Sade, Slovakistický
ústav Filozofickej fakulty v Novom Sade a Účastinná spoločnosť Kooperatíva
z Petrovca.
93
Technickú stránku všetkých čísel časopisu navrhoval Miroslav Grňa, zatiaľ

čo Dr. Michal Týr lektoroval všetky príspevky. V troch číslach 1. ročníka, ktoré
vychádzali v prvom polroku 1992 dokopy študenti zaplnili 64 strán časopisu.
Meno časopisu TMA korešpondovalo s neblahými a priam tragickými
spoločenskými pomermi, v ktorých vychádzal. Časopis vzlietol vysoko, zažiaril
jasne, ako to zaznamenala aj dobová tlač, ale rovno tak, ako sa aj spoločenské
pomery v krajine stupňovali, aj tmisti nedokázali viac čeliť negatívnym
následkom času, v ktorom žili. Zozbierali rukopisy aj pre štvrté číslo, ale došlo
k roztržkám v rámci redakcie, čo malo za následok, že sa hlavný a zodpovedný
redaktor vzdal funkcie. Letný semester v školskom roku 1991 / 1992 sa skončil
a študenti sa rozpŕchli každý svojou stranou. Na jeseň v novom školskom roku
kolektívne vedenie redakcie časopisu TMA už nedokázalo finančne zabezpečiť
vydávanie tohto študentského časopisu.
Na stránkach študentského časopisu TMA sa svojimi prácami
a príspevkami predstavili Libuša Lekárová, Zuzana Strehovská, Jaroslav Čiep,
Katarína Hricová, Lýdia Máľachová, Annamária Boldocká, Jarmila Legíňová,
Martin Zloch, Miroslava Blažićová, Tatiana Mitićová, Milina Báďonská, Milina
Parkániová, Ján Černák, Jarmila Juricová, Miroslav Kočiš, Rastislav Boldocký,
Jaromír Novák, Pavel Lešťan, Božena Turčanová, Martin Prebudila, Jaroslava
Ábelovská, Anna Čániová, Ľubomír Častven, Ladislav Čáni, Ján Čeman
a Jarmila Labátová.
Katarína Mosnáková
ŠTUDENTSKÝ ČASOPIS Čar(b)ológ
Oddelenie slovakistiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade

od roku 2007 vydáva časopis Čar(b)ológ. Je to slovenský študentský časopis, do
ktorého svojimi autorskými prácami z detskej literatúry prispievajú študenti
uvedeného oddelenia, ako aj študenti Vysokej školy odborového štúdia pre
vzdelávanie vychovávateľov v Novom Sade a Pedagogickej fakulty v Sombore,
vysunutého oddelenia v slovenskom jazyku v Báčskom Petrovci.
Časopis založili študenti Oddelenia slovakistiky za pomoci pani
profesorky Jarmily Hodoličovej tak, že zo svojich literárnych pokusov, ktoré
písali v rámci predmetu literatúra pre deti a mládež, vybrali tie najkvalitnejšie
a najzaujímavejšie a uverejnili v ich v časopise, ktorý pomenovali Čar(b)ológ.
Jeho cieľom bolo na jednej strane potešiť našich najmladších čitateľov a na
druhej strane podnecovať tvorbu mladých autorov a vychovať tak budúcich
spisovateľov detskej literatúry.
94
O tom hovorí aj názov časopisu, ktorý spája dve slová, charakterizujúce

celý časopis: čarbať a čariť. Keďže hovoríme o literárnych pokusoch, môžeme
povedať, že ide o akési čarbaniny, t. j. písomné výtvory začiatočníkov, ktorých
obsah je prevažne vždy čarodejný, vymyslený, fantastický. K tejto slovnej hračke
je pridaná koncovka -lóg, ktorá potvrdzuje, že Čar(b)ológ si nárokuje „cvičiť“
odborníkov – čarbákov, ktorí budú vyzdvihovať čaro detskej literatúry.
Či sa redakčnému tímu vydávaním tohto časopisu podarí presadiť
nové autorské mená, nemožno zatiaľ s istotou tvrdiť. Kto však sleduje túto
oblasť literatúry, nemôže si nevšimnúť, že značný počet autorov, ktorí svoje
prvé práce začali uverejňovať v Čar(b)ológu, získava ceny na literárnom
súbehu Zorničky, ba niektorí majú už aj svoje knižné vydania.
A všetko sa začalo úplne amatérsky. Bez žiadnej finančnej podpory,
bez vydavateľskej skúsenosti, ale s veľkou vôľou a entuziazmom. Študenti si
sami pripravili obsah, sami ilustrovali časopis (o čo sa pričinil najmä Dušan
Durman), seriózne dotvárali jeho názov, po večeroch xeroxovali v študentskej
knižnici strany a časopis zalamovali tak, aké mali na to podmienky - špirálovou
väzbou. Ale ani to im neprekážalo. Mali svoj cieľ, štipku detskej naivity, ale
aj obrovskú radosť z kolektívnej práce. Preto tu nemožno nespomenúť aspoň
mená tých „sedem malých trpaslíčok“ (ako sa to v úvodníku prvého čísla píše),
ktoré stáli pri zrode tohto periodika. Sú to: Anna Kišová, Marína Petrášová,
Jasna Uhláriková, Jasmina Pániková, Mira Vukadinovićová, Jana Vargová a
Katarína Mosnáková, ktorá nasledujúce dva roky bola aj šéfredaktorkou.
Lektorskú pomoc im ochotne poskytla prof. Zuzana Hurtajová, lektorka zo
Slovenska, odborným garantom bola a doposiaľ je prof. Jarmila Hodoličová.
Vizuálne sa prvé číslo podobalo viac na študentskú fotokópiu než na
časopis, ale mladý vydavateľský tím neváhal postaviť sa pred našu literárnu
elitu a pochváliť sa svojím dielom. Prvá prezentácia bola počas 51. literárneho
snemovania na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Veľký záujem podnietil
autorov pokračovať v práci a zároveň motivoval členov redakcie, aby zvýšili
kvalitu časopisu obsahovo aj graficky. K študentom Oddelenia slovakistiky
sa preto v roku 2009 pripojili študenti Vysokej školy odborového štúdia pre
vzdelávanie vychovávateľov v Novom Sade a Pedagogickej fakulty v Sombore,
vysunutého oddelenia v slovenskom jazyku v Báčskom Petrovci. Od druhého
čísla vydávanie Čar(b)ológu začal finančne podporovať Výbor pre vzdelávanie
Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a k redakčnému
trojlístku sa pridali aj Paulína Čapeľová, ktorá pripravila ilustrácie, a Samo
Valent, ktorý mal na starosti technickú úpravu. Toto druhé číslo sa 26. marca
2009 predstavilo milovníkom literatúry na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom
Petrovci spolu s pekným programom a udelením knižných titulov všetkým
mladým autorom detskej literatúry. Pozornosť mu venovali aj na večierku
95
Miestneho odboru Matice slovenskej v Novom Sade, kde 6. mája 2009 mladý
vydavateľský tím hovoril o svojej činnosti a hostia čítali práce z Čar(b)ológu a z
ďalšieho „trefného“ študentského časopisu s názvom Traf!. Pri tejto príležitosti
Olivéra Gabríniová, študentka muzikológie na Akadémii umenia v Novom Sade,
zhudobnila jednu báseň z Čar(b)ológu a nacvičila ju s deťmi Slovenského kultúrno-
umeleckého spolku P. J. Šafárika, ktoré si ju s radosťou pospevujú aj dnes.
Časopis sa potom distribuoval do slovenských škôl vo Vojvodine, ale
hľadal si nových detských čitateľov aj na známom novosadskom podujatí Baby
exit. Tak v nedeľu 24. mája 2009 v rámci tohto podujatia Ústav pre kultúru
vojvodinských Slovákov pri stánku tzv. Kozmopolitného námestia prezentoval
slovenské kultúrne podujatia a časopisy venované deťom. Čar(b)ológ a Zorničku
predstavili divadelníci Štúdia divadelnej tvorby Aleksandra Lenđerová a Ján
Jambrich, ktorí vo svojich atraktívnych kostýmoch upútali pozornosť veľkého
počtu detí, pozývali ich hrať sa k slovenskom stánku, darovali im sladkosti a
samozrejme naše časopisy.
Toto periodikum podnietilo aj ďalšie zaujímavé akcie, napríklad
Kreatívno-edukačné dielne pre deti, ktoré zorganizovala Kancelária pre
mladých Obce Báčsky Petrovec. Pod vedením koordinátorky Viery Tárnociovej
sa dielne konali pravidelne od decembra 2009 každú sobotu a spravidla sa na
nich zúčastňovalo asi 20 detí nižších ročníkov základnej školy, ktoré pomocou
hry tvorili nové témy, pripomínali si blížiace sa sviatky, maľovali a zoznamovali
sa so slovenskou literatúrou a kultúrou pre deti. 27. marca 2010 v Knižnici
Štefana Homolu v Báčskom Petrovci sa v rámci tohto podujatia uskutočnila
prezentácia Čar(b)ológu. Okrem prednesu textov zverejnených prác skúšali
mladučkí „čarbáci“ a čarodejníci svoje zručnosti a zhotovovali kresby.
Po vydaní druhého čísla Čar(b)ológu nasledovala kratšia prestávka.
V roku 2012 sa študenti záverečných ročníkov na Oddelení slovakistiky
Filozofickej fakulty v Novom Sade zasa pustili do mravčej práce. Napísali nové
poviedky a básne, lektorskú pomoc im poskytol prof. Juraj Glovňa, lektor
zo Slovenska, o grafickú a vizuálnu stránku sa postarali Viktor Korčok a
Alexander Ćirković, texty technicky upravili Tatjana Pintírová a Kvetoslava
Imreková. Vydanie čísla financovala Filozofická fakulta Univerzity v Novom
Sade. Zatiaľ najnovšie, štvrté číslo Čar(b)ológu, vyšlo v roku 2013 za finančnej
podpory Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku.
Výkonná redaktorka bola Anna Margareta Valentová, ktorá mala na starosti aj
technickú úpravu, zatiaľ čo ilustrácie a obálku zhotovila Martina Bartošová.
Redakcia časopisu, ako vidno, sa mení príchodom nových generácií,
no dušou a hlavným iniciátorom vydávania je stále profesorka Jarmila
Hodoličová. Čar(b)ológ žije v prvom rade vďaka jej snahe vyhľadávať nových
spisovateľov detskej literatúry. Aká bude budúcnosť tohto časopisu, však závisí
96
od toho, či budú mať študenti záujem a motiváciu tvoriť aj popri študijných

povinnostiach. Oporou by im malo byť aj v budúcnosti Oddelenie slovakistiky
na Filozofickej fakulte a ďalšie inštitúcie, ktoré sa zaoberajú problematikou
literárnej produkcie vojvodinských Slovákov.
Anna Margaréta Valentová
SLOVENSKÝ ŠTUDENTSKÝ ČASOPIS TRAF!
Traf! je slovenský študentský časopis, ktorý vydáva Oddelenie

slovakistiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade. Založili ho študenti
Oddelenia slovakistiky v marci roku 2007 na podnet asistentiek-praktikantiek
Maríny Šimákovej-Spevákovej a Zuzany Týrovej. Časopis poskytuje slovenskej
mládeži priestor, kde môžu uverejňovať literárne práce, ale aj práce iného druhu
podľa záujmov. Študenti si tiež vytýčili, že časopisom Traf! budú podporovať
slovenskú kultúru a jazyk študujúcej mládeže vo Vojvodine.
Časopis Traf! chce byť moderným, súčasným slovenským študentským
časopisom, v ktorom sa majú odzrkadľovať postoje, presvedčenia, stanoviská
mladých študentov k súčasným kultúrnym a spoločenským problémom.
V ňom majú možnosť uverejňovať vlastné literárne a jazykové práce nielen
študenti Oddelenia slovakistiky, ale i slovenskí študenti z iných odborov. V
časopise Traf! si môžu vyskúšať študenti aj redakčné zručnosti.
Obsah časopisu sa mení s generáciou, ktorá ho má na starosti. Na
začiatku mali študenti – zakladatelia časopisu rubriky Bez hraníc, Bravúra
- literárna rubrika originálnej tvorby študentov a recenzií, Kontúry jazyka -
jazykovedná rubrika, Aktuality - príspevky o činnosti študentov a Info – dôležité
informácie zo štúdia.
Prvé číslo vyšlo v júni 2007. Na starosti ho mala redaktorská rada v
zložení: šéfredaktorka časopisu Jasna Uhlariková, členovia redakcie Katarína
Mosnáková, Marína Petrášová, Anna Kišová, Jasmina Pániková, Jana Vargová.
Číslo ilustroval Petar Gaković. Redakčná konzultantka bola Marína Šimáková-
Speváková. O dizajn časopisu sa postarali študenti Grafického inžinierstva a
dizajnu Iveta Šlemenderová a Vilijam Valentíni. Jazykovou redaktorkou čísla
bola Zuzana Týrová.
Číslo 2 vyšlo v decembri toho istého roku. Redakciu tvorili Jasna
Uhlariková, Katarína Mosnáková, Anna Kišová, Pavel Maglovský, Marína
Petrášová, Jasmina Pániková. Aj v tomto čísle bola redakčnou konzultantkou
Marína Šimáková-Speváková a časopis jazykovo zredigovala Zuzana Týrová.
Grafickú úpravu čísla mal na starosti Vilijam Valentíni.
97
Číslo 3 vyšlo v roku 2008. Redakcia vzhľadom na predchádzajúce

číslo zostala nezmenená. Jazykové redaktorky boli Zuzana Týrová a vtedajšia
lektorka slovenského jazyka zo Slovenska prof. Dr. Zuzana Hurtajová, PhD.
Graficky časopis upravili Samo Valent a Jasmina Simonovićová.
Štvrté číslo časopisu Traf! vydali študenti v roku 2008. Od tohto čísla
začal Traf! vychádzať s finančným prispením Pokrajinského sekretariátu pre
vzdelávanie a kultúru Výkonnej rady Autonómnej pokrajiny Vojvodiny.
Ďalšie vydanie bolo dvojčíslo (5 ‒ 6), vyšlo v roku 2009. Redakciu tvorili
študenti: Jasna Uhláriková, Anna Kišová, Olinka Glóziková, Edita Kmeťková,
Ivan Bagľaš, Alexander Ćirković. Jazyková redaktorka čísla bola doc. Dr. Anna
Makišová. Číslo graficky upravili Samo Valent a Jasmina Simonovićová.
Po tomto čísle nasledovala niekoľkoročná prestávka, po ktorej sa študenti
Oddelenia slovakistiky podujali obnoviť Traf!. A tak číslo 7 ̶ 8 obnoveného
časopisu Traf! vyšlo v novembri roku 2013. Zodpovednou redaktorkou sa stala
Mr. Marína Šimáková-Speváková, výkonnými redaktorkami Anna Margareta
Valentová, Vlasta Ikerová a Anička Tomášová a spolupracovníčkami Edita
Kmeťková, Zlatka Tordajová, Martina Bartošová, Anna Drieňovská, Milina
Čiliaková, Ivana Vozárová, študentky slovenského jazyka a literatúry na
Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade. O grafickú úpravu čísla sa
postaral Jozef Tomáš, študent Grafického inžinierstva a dizajnu na Fakulte
technických vied Univerzity v Novom Sade, zatiaľ čo jazykovú úpravu textov
mal na starosti lektor prof. PhDr. Juraj Glovňa, CSc. Číslo vyšlo s finančným
prispením Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie
Autonómnej pokrajiny Vojvodiny.
Číslo 7 – 8 je tematické a nesie sa v duchu hesla „V zdravom tele
zdravý duch študenta“. Obsahuje príspevky študentov z oblasti psychológie,
pedagogiky, životného štýlu, akými sú napríklad motivácia, muzikoterapia,
správna výživa, nájdete tu aj tipy a rady, ako sa ľahšie učiť a podobne. Toto
číslo ilustrovali autorky vlastnými fotografiami.
Redaktorky sa usilovali zachovať kontinuitu s predchádzajúcou
koncepciou časopisu, nechýba tu vlastná tvorba, básne, úvahy či zaujímavosti a
skúsenosti zahraničných študentov v Srbsku. V porovnaní s predchádzajúcimi
číslami sú tu aj ďalšie novinky ako test zo slovenčiny či preklad poviedky
súčasnej srbskej autorky Jeleny Lengoldovej Chlad.
Študenti slovakistiky v Novom Sade chcú vydávať časopis pravidelne. Je
to jediný vysokoškolský časopis vojvodinských slovenských študentov, ktorí sa
usilujú aj takto nekonvenčne si rozširovať a skvalitňovať vysokoškolské vzdelanie.
Celé najnovšie číslo sa nachádza v elektronickej forme na internete, a to
na stránke Filozofickej fakulty www.uns.ac.rs. Od čísla 7 ‒ 8 (2013) možno obsah
časopisu Traf! sledovať aj na webovej stránke http://casopistraf.blogspot.com/.
98
Aneta Lomenová
AKO SA DNES ŠTUDUJE NA ODDELENÍ SLOVAKISTIKY

FILOZOFICKEJ FAKULTY V NOVOM SADE
Štúdium je súčasť cesty životom, ktorá mladým a ambicióznym ľuďom

sľubuje pohodlný a dobre organizovaný život, zamestnanie a zabezpečenie
vlastnej budúcnosti. Vysokoškolský diplom vždy bol a naďalej zostal motivačnou
odmenou za študentské úsilie a tak vo väčšine prípadov odzrkadľuje získané
vedomosti a schopnosti študentov. Vysokoškolské štúdium možno širšie
definovať aj ako individuálnu záležitosť jednotlivca, preto každý študent
hodnotí toto obdobie z vlastného zorného uhla.
Bolonsky systém štúdia, ktorý sa na našej fakulte definitívne zaviedol
len nedávno, umožňuje študentom dodržiavať nové pravidlá. Najdôležitejšie je,
že učebná látka, ktorú študenti preberajú, je pravidelne a prehľadne rozdelená
podľa semestrov a ročníkov, čo kedysi bolo nahromadené. Študenti na oddelení
slovakistiky v porovnaní s inými oddeleniami (záujemcov o slovakistiku nie je
veľa) sa dostanú do rozpočtu štátu. Študuje sa im dobre a šikovne, s profesormi
sa vždy vedia dohodnúť. Profesori a učitelia na slovakistike im vychádzajú
v ústrety a všemožne sa im snažia vštepovať lásku k materinskému jazyku a aj
entuziazmus na ceste poznávania.
Jedni študenti odchádzajú, druhí prichádzajú. Niektorí prichádzajú
rozvážne a smelo, iní zase pomýlení a vystrašení. Všetci však opúšťajú
učebne s úsmevom na tvári, prichystaní získané vedomosti odovzdať svojim
budúcim žiakom. Rokmi sa striedajú aj profesori. Sú takí, ktorí vyprevádzajú
diplomovaných študentov, ale aj takí, ktorých študenti vyprevádzajú do
dôchodku. To, čo sa nemení a vždy zostáva, je láska k slovenskému národu,
k ľudovej slovesnosti, slovenským tradíciám a k dedičnosti, ktorú nám
zanechali naši predkovia. Je to poslanie, ktoré my, dolnozemskí Slováci,
chceme svedomite napĺňať a venovať aj našim potomkom.
Štúdium v súčasnosti obsahuje čoraz viac domácich úloh, literárnych
a jazykových cvičení, spracovanie seminárnych prác, literárnych a štylistických
útvarov, verejné vystupovanie, dialektologické výskumy, osvojovanie si
psychologických a pedagogických pravidiel osvetových pracovníkov. To
všetko pomáha kvalitne zvládnuť potrebné učivo na skúšku. Študenti sú
v práci samostatní, aktívni, pracujú s plným nasadením, môžu si aj prípadné
pochybnosti zdôvodňovať a vysvetľovať, vedomosti zlepšovať a upevňovať.
Prednášky a semináre sú povinné, študijná látka sa preberá systematicky.
Študenti dostávajú všetky potrebné informácie, ktoré sa týkajú odboru. Aj
99
všetky potrebné knihy a štúdie z knižnice sú študentom k dispozícii, profesori

radi poradia na konzultačných hodinách.
Ako študentka slovakistiky v 4. ročníku môžem úprimne povedať, že
roky uplynuli veľmi rýchlo, na ťažkosti a trápenia sa rýchlo zabúda. V pamäti
zostávajú len príjemné a jedinečné chvíle s kolegami, profesormi, lektormi
a s našou knihovníčkou, ktorá vždy bola a bude súčasťou veľkej fakultnej
slovakistickej rodiny. Medzi študentmi a profesormi je vždy vzájomný
rešpekt a porozumenie. S kolegyňami si navzájom pomáhame, dopĺňame sa
a radíme jedna druhej. Máme predsa podobné záujmy a ciele a spája nás puto
spolupatričnosti k slovenskému národu, ktoré sa ako menšinová spoločnosť
učíme zachovávať. Veľký osoh máme aj z prednášok našich lektorov zo
Slovenska, ktorí nám vštepujú čistú slovenčinu, obohacujú našu slovnú zásobu
a upozorňujú nás na srbizmy a neadekvátne výrazy, ktoré sú, bohužiaľ, časté
a nevyhnutné v našom bilingválnom prostredí. Študenti sa aj počas štúdií
snažia uplatňovať svoje odborné schopnosti aj na verejnosti, v slovenských
inštitúciách, v médiách, rôznych slovenských časopisoch a takto prispievať
k zveľaďovaniu kultúrneho a vzdelávacieho života tunajších Slovákov. Aj preto
si študenti slovakistiky založili v roku 2007 dva vlastné časopisy: slovenský
študentský časopis literárnych prác z detskej literatúry Čarbológ a slovenský
študentský časopis Traf!. Vychádzajú raz ročne, študenti si ich redigujú sami
a sprístupňujú aj širšej verejnosti. Študenti myslia aj na možné ťažkosti pri
zamestnávaní sa v budúcnosti. Vieme, že súčasná situácia je v štáte zložitá a že
nie sú dobré
podmienky na zamestnávanie, no chceme byť optimistickí a predovšetkým
nevzdávať sa. Je to lajtmotív každého študenta.
V našom dolnozemskom prostredí sú profesori slovenského jazyka
a literatúry vzácni a ctení: sú aktívni na základných a stredných slovenských
školách, v tvorivej spisovateľskej činnosti, v marketingu, vo verejných
ustanovizniach a v médiách. Študenti, ktorí sú inšpirovaní ich činnosťou, isto
nájdu spôsob, ako uplatniť svoje vedomosti v budúcom povolaní a živote.
100
LITERÁRNE TEXTY NAŠICH
ŠTUDENTOV – SPISOVATEĽOV
Anna Papugová (1948)
Texasky a tenisky a Lena v nich
LENA
Čau! Ja som Lena. Nie, to nie je moje plné meno. Tak mi iba lichotia,
ale že mi to dobre robí, som sa nikdy nepriznala.
Moje pravé meno? To vám neprezradím. Poviem vám len toľko, že by to
mohlo byť Alena, Elena, Eleonóra, Helena, Magdaléna (podľa abecedného
poriadku) a ešte aj iné.
Môj výhľad? Nuž najradšej nosievam nakrátko pristrihnuté
vlasy (s malými obmenami – to už podľa módy), nejaké-tie tenisky, áno
a v texaskách som, ako sa to povie, pečená – varená.
Už vám je hádam jasné, prečo som nepovedala svoje pravé meno.
NIKDY VIAC
Ach jaj, moje uši! Už ich nikdy nebudem mať také ako prv. Čo som
si zaumienila, to som aj spravila: prepichla som si ucho a položila náušničky.
A to ani nie pre krásu! Ale, že som teraz ešte krajšia, to sa rozumie. Čo všetko
dokáže človek urobiť, aby sa videlo, že je dievča!
Ešte len zrieknuť sa texasiek.
ČERT NESPÍ
Nuž, obliekla som si sukňu. Že ma čert aj na to nahovoril!
Kamarátom prišlo na um bicyklovať sa. Keď bicyklovať, nuž tak
bicyklovať, povedala som si. Rýchlo po bicykel, vysadla som na sedisko, dva
razy otočila pedálmi, ani neviem ako pritlačila brzdovým pedálom a – draps!
Bolo po mojej sukni.
A keby som bola v texaskách, nebolo by žiadnej škody.
NUTNÉ ZLO
Bez kamarátky je to zle, s kamarátkou ešte horšie! Čím ďalej, tým
mám na to viacej dôkazov.
Nemáš kamarátku – nemáš komu zveriť ani len tie svoje malé
tajomstvá. Myslíš si, mám kamarátku, zdôveríš sa jej, a – zbohom rodina, čiže
zbohom tajomstvo. A už to beží ako na páse: povedala Zuza Kate, Kata stretla
Maru, povedala Mare, Mara zabehla za Ančou, povedala Anči a tak ďalej.
Kamarátky sú veru veľké nutné (a niekedy aj nudné) zlo!

103
PRVÉ VYZNANIE
Ale aby som práve ja vždy mala také trampoty!
Celá naša rodina, všetci štyria: rodičia, brat a ja, sme boli na
párdňovom výlete. Čo ja viem, kto tam všetko bol a nebol, ale bol aj istý
počerný chlapec. Nieže sa mi nepáčil – tak.
Keď tu, z čista jasna, práve ten istý počerný chlapec prišiel za
mnou a vraj: Ty, počuj, ja ťa ľúbim! Dobre, že som neodpadla, že...
že som si nenechala ústa dokorán otvorené. Alebo že som sa pod zem
neprepadla. Zmohla som sa na jedno: Ale choď!, zvrtla sa na päte tenisky
a odpochodovala (bola by som utekala ostošesť, len som nechcela dať najavo,
že ma úplne dorazil).
Aký šok!
Aká drzosť!
LEXIKÓNY
Žiacke lexikóny sú veľmi zaujímavé vecičky. Môžeš do nich písať pod
plným menom a priezviskom, a môžeš ich vypĺňať anonymne. Dozvieš sa
z nich všeličo. Kto ktorého speváka či speváčku zbožňuje, o ktorom hercovi
či herečke sníva, či sa už dakto zaľúbil (niekedy aj do koho), ktorý žart mu
je naj – naj, čo si kto myslí o tom a onom, a aj ako sa mu páči majiteľ či
majiteľka lexikonu.
Do môjho lexikonu istý XY na túto otázku odpovedal: Je to dievča vo
všetkom akurátne. A druhý anonym napísal vraj: Sprostaňa namyslená.
No nazdar!
TELEFÓN
Máte Lenu doma? Nie. Je v škole. Kto volá? Kamarát.
A zas. Je Lena doma? Volá ju kamarát.
A znova: máte doma Lenu?
Hrozné. Doma mi vravia, že vypnú telefón. Tí neogabanci! Ani ti to
nepozrie na hodinky, len si vytočí číslo, keď mu na um príde. Ani sa ti to
nehambí. Že vraj kamarát! Pravdaže, keď ho z druhej strany drôtu nevidíš!
No, prosím, kamaráti, buďte takí hrdinovia, pozrite sa mi do očí
a povedzte, čo povedať máte! A nie tu: haló, haló!
104
Anna Nemogová (1951-2008)
ZÁZRAČNÝ KVET
Anička a mamka stáli pred priechodom pre chodcov. Na semafore
bolo červené svetlo a Anička už dávno vedela, že treba počkať na zelenú, aby
mohla prejsť. No oveľa radšej by sa vrátila domov. Pomaly cúvala, až kým ju
mamka nepotiahla za ruku.
- Neboj sa, veď tam nebudeš jediná! – povedala mamka trochu
podráždene.
Anička sa na ňu pozrela s prosbou v očiach. No v tej chvíli zo zelenej
na semafore, ktorá práve začala svietiť, vykukol malý človiečik. Mal zelený
kabátik, zelenú tvár, aj jeho drobulinké oči boli zelené. Musel sa až do pása
vykloniť zo svojho okrúhleho domčeka v semafore, aby ho bolo vidieť. Usmial
sa a kývol na dievčatko. Anička si v tej chvíli nič tak nezaželala, ako otočiť sa
a vrátiť sa, no človiečik stiahol svoje malé zelené obočie a Aničke prísne ukázal
na druhú stranu ulice. Musela sa vzdať, potiahla mamu, ktorá si práve vyberala
vreckovky z kabelky, a v poslednej chvíli cez priechod prešli.
- Čo sa s tebou deje, prečo sa odrazu tak ponáhľaš? – zvedavo sa
opýtala mamka.
- To nie ja, to malý zelený človiečik mi rozkázal, že už musíme ísť,
- odpovedala Anička.
- Dcéra moja, máš svoj veľký deň, aspoň dnes hovor pravdu! –
zavzdychla mamka.
- To je pravda! – chcela jej vysvetliť Anička.
Mamka ju len nervózne potiahla za ruku. Dnes nemala trpezlivosť
počúvať vysvetlenia svojej dcéry.
O minútu boli pred školou.
Keď Anička a mamka prišli, trieda už bola plná. Prváčikovia sa
nepokojne mrvili na svojich stoličkách. Rodičia na chodbe sa usilovali ešte
naposledy nakuknúť cez dvere a usmiať sa na tú jednu tváričku, ktorú poznali
najdôvernejšie. No úsmevy nepomáhali. Malé srdiečka rýchlo búšili ako vtáčie.
Prvý deň v škole je veľká udalosť. Všetko sa zmení!
Aj Aničkino srdiečko bilo divoko, kým sa s mamkou lúčila pred triedou.
Vnútri ju čakali ktovieaké nástrahy a nebezpečenstvá. Vrhla sa mamke okolo
krku, zadívala sa jej do očí a pošepkala: „Nenechávaj ma tu samu, prosím ťa!
Vieš, že sa bojím!“
- Tu určite nebudeš sama! – odpovedala mamka s úsmevom.
- Ale ty tu nebudeš! – Aničkine oči sa naplnili slzami.
- Dieťa moje, veď sme sa doma rozprávali, že sa do školy musí
chodiť! Predsa treba vedieť písať a číťať, - presviedčala ju mamka.
105
- Aj počítať, aj o tom sme sa rozprávali, - smutne doložila Anička.

Mamka ju pohladkala po líci, potom jej po tvári preletel jemný tieň.
Zvážnela.
- A nezabudni, dohodli sme sa, že si nebudeš vymýšľať!
- Anička sa na ňu zarazene pozrela.
- Neklam, hovor len pravdu! Dobre? – pokračovala mamka.
Anička sa zamračila. Myslela si, že si s mamkou rozumeli. Aj dnes ráno
jej vysvetlila, že ona nikdy neklame...vždy hovorí len to, čo vidí. Ak to nevidí
nikto iný, na vine nie je ona. To určite nie!
Chodbou sa rozšíril šepot rodičov: „Ide pani učiteľka.“ K dverám sa
blížila mladá, vážná žena. Keď už bola pri nich, povedala:
- Milí rodičia, môžete ísť domov. Starosť o vaše deti preberám ja.
Mamky a ockovia sa s úctou rozostúpili. Učiteľka okamžite získala ich
rešpekt.
Mamka Aničku postrčila, aby konečne vošla dnu. Bola posledná, za
ňou vsúpila už len učiteľka, ktorá rázne zavrela dvere. V triede už všetci sedeli,
iba Anička stála pred učiteľkou. Všetky pohľady prváčikov boli uprené na ňu.
Niektoré boli rovnako vystrašené ako jej, niektoré zvedavé, niektoré akoby sa
jej posmievali...
Stať tam už nemohla a nikde navidela voľné miesto. V poslednom
rade sedel útly chlapček, ktorý sa na ňu pozeral vyľakanými očami. Pribehla
k nemu, chlapček sa bez slov posunul na stoličke a Anička si rýchlo, tiež bez
slova, k nemu prisadla. Bolo dobre, že sa na ňu už nikto nedíval. Iba vystrašený
chlapček vedľa nej, no v jeho pohľade videla aj úsmev. Dve srdiečka na jednej
stoličke už bili pomalšie, strach mizol... No vtedy učiteľka povedala:
- Prečo sa tlačíš so svojím spolužiakom na jednej stoličke? Poď sem do
prvého radu, je tu voľné miesto.
Anička sa pozrela na dievčatko, ktoré tam sedelo. Jeho pohľad nebol
priateľský. Učiteľka ukázala na voľnú stoličku vedľa neho, no Anička akoby
zmeravela. Nechcelo sa jej poslúchnuť a sadnúť si k dievčatku, ktoré sa na ňu
posmešne dívalo.
Do očí sa jej začali tlačiť slzy. Chvíľočku predtým, ako sa rozplakala,
videla, že sa na lavici, do ktorej mala ísť... pred jej stoličkou... zjavil malý,
modrý... púčik. Rýchlo si utrela slzy, prešla len chvíľa, ale z púčika už začal
kvitnúť krásny kvet so svetielkajúcimi modrými lupienkami. Pozrela sa na
učiteľku a na ostatné deti. Nikto si nič nevšimol. Anička pristúpila ku svojej
lavičke, sadla si a zadívala sa na lesklý kvet, ktorý stále rástol. Keď sa lupienky
dostali do výšky Aničkiných očí, priateľsky sa k nej naklonil, akoby sa aj usmial
– a už nerástol. Iba pokojne stál, svetielkoval a krásne voňal.
106
Učiteľka a dievčatko, ku ktorému si sadla, kvet zrejme nevideli. Anička

sa pomaly a bojazlivo otočila k chlapčekovi, s ktorým sa pred chvíľou delila
o jeho stoličku. Pred ním stál prekrásny oranžový kvet, ktorý tiež vykviol
priamo z lavičky. Chvíľu sa jemne hojdal, akoby ním pohyboval vánok, potom
sa sklonil k chlapčekovi, znovu sa vzpriamil a zostal tak stať.
Anička sa zhlboka nadýchla. Usmievaný pohľad chlapčeka jej hovoril,
že ho nebude musieť presviedčať o modrom kvete, ktorý sa jemne chvel spolu
s jej vzrušeným srdiečkom. On pred sebou mal svoj vlastný kvet.
Obaja sa bojazlivo, pomaly začali obzerať po triede. Chceli vedieť, či si
aj niekto iný všimol tú krásu pred nimi.
Čakalo ich prekvapenie. Pred každým dieťaťom, ktorého oči predtým
prezrádzali obavy a strach, vykvitol zázračný svetielkujúci nežný kvet. Trieda
bola ako záhrada, v ktorej sa ticho chveli kvety všetkých farieb. Akoby sa
usmievali na vyľakané detské tváre pred sebou, akoby ochraňovali rozochvené
srdiečka, ktoré sa ešte nevedeli upokojiť.
Anička sa znovu zachvela, lebo učiteľka pristúpila k jej lavičke. Stála,
mlčky sa na dievčatko dívala, potom sa jej opýtala:
- Ty máš strach?
Anička bez slov prikývla hlavou.
- Z čoho? – pokračovala učiteľka.
- Neviem... ja neviem... ale veľmi sa bojím, - tichučko povedala
Anička.
Učiteľka sa po prvýkrát odvtedy, ako ju deti videli, usmiala a pohladila
dievčatko.
Anička zhíkla. V učiteľkiných vlasoch v tej chvíli rozkvitol kvet. Bol
zo všetkých najkrajší, lebo bol pestrofarebný a obkolesený malými iskričkami.
Aničkine oči a tvár pookriali, zjavil sa na nich úsmev.
- No tak, vidíš, nemáš príčinu báť sa, - znovu sa usmiala Anička.
Anička tušila, že učiteľka o kvete vo svojich vlasoch nevie, ale to nebolo
dôležité. Kvet tam bol, videli ho všetky deti, ktoré potrebovali povzbudivý
učiteľkin úsmev. Započúvala sa do toho, čo učiteľka hovorila o zošitoch
a taškách. No predtým si ešte pomyslela:
- Aj moja mamka istotne vo vlasoch má zázračný kvet! Nebude mi
veriť, keď jej to poviem, ale musím ju presvedčiť, že je tam.
107
Mária Kotvášová – Jonášová (1957)
MOBIL
Andrej meškal na prvú hodinu a potom, predstavte si, každučičkú
sekundu sa vypytoval:
– Kedy zvoní?
– Už bude zvoniť?
– Hneď zazvoní?
Otáčali sme sa k nemu, utišovali sme ho, pozerali sme peknučkú
ľudovú rozprávku a on furt:
– Kedy zvoní?
– Už bude zvoniť?
– Hneď zazvoní?
Zdalo sa mi, že sa nafukuje ako moriak. Ten strýkov. Strýko ma štyri
morky a jedného moriaka. Morky sú trochu väčšie sliepky a moriak je ešte
väčší a nafúka sa stále, keď mu strýko zaspieva:
Sopeľ moriak,
nafúkaj sa
a ty Tonka
nehnevaj sa,
blu,blu, blulu.
Na to strýkovo blu, blu, blu si tiež zablubluje, – blu, blu, blu – a nafúka sa.
Ako balón. Velikánsky. Andrejovi sa ani spievať nemuselo a bol nafúkaný ako
moriak. Strýkov.
– Čo mu je? – pýtam sa Patrície.
– Po uši je zaľúbený do teba. Chce, aby si si ho všimla.
– Prosím ťa, – chichúňam sa.
– Čo ja viem? Hádam chce cikať.
– Kedy zazvoní? – za zmenu sa spýtal Miro.
– Deti, ak ešte niekto prerečie hlásočku iba, budete odpovedať, –
pohrozí nám učiteľka.
Nikto viacej ani nepípol. Cez prestávku sa to vykuklilo. Andrej z vrecka
vytiahol mobil s dotykovým displejom. Taký istý, aký aj ja chcem.
– Jáj!
– Ukáž!
– Je to krása.
– Pekná vecička.
– Uhá.
108
Oduševňujeme sa Andrejovým mobilom ako malé deti. A tomu aj uši svietia.

– Kto ti to kúpil? – vyzvedám sa.
– Otec.
– Otec? Á, to za to, že sa oženil..., – hľadím na neho, na mobil. Bledne.
Andrej. Pozriem na Patríciu. Zazerá. Oups! Povedala, že to o Andrejovom
otcovi je dôverné. Nuž čo? Nechcela som. Vyletelo. Chudák Andrej. Istotne
trpí.
– Oženil sa nám sused, – zahováram. Beriem do rúk mobil. – Aj mne
moji kúpia taký, – poviem.
– Tebe? – zaškerí sa Andrej.
– Čoskoro.
– Nekúpia.
– Prečo by nekúpili?
– Lebo ste chudobní.
– Čo ty vieš.
– Viem. Patrícia rozprávala, že tvoja mama zostala bez roboty a otec ti
vraj tak veľa nezarába. Budete chudobní.
Zarazí ma to. Tak preto je mama už pár dní doma. Nerobí. Mne to
bolo aj divné, ale kto sa vyzná v rodičoch. Už to chápem. Chodila ustarostená,
plakala, keď sa s otcom rozprávala. Myslela som si, že sa vadili. Ale, blyslo mi,
dnes ráno bola veselá. Povedala, že zajtra si sama budem chystať raňajky, vraj
ide do Belehradu. Včera bola suseda u nás. Mame rozprávala o paničke. Teraz
sa mi ujasnilo. Mama pôjde do Belehradu robiť. Aj Mirkina chodí a majú dosť
peňazí. Aj my budeme mať. Patrícia! Ako to ona vedela? Klebetnica klebetná.
– Mama bude chodiť do Belehradu, –- hovorím mu, – budeme mať
peniaze.
– Ha? Do Belehradu? Bude čistiť cudzie záchody?
Mnou trhne. Uznáte, také čosi počuť pred celou triedou! No kým by
netrhlo?
– Prosím?
– Bude čistiť cudzie záchody, – zopakuje škodoradostne. A nadovšetko
silnejšie. Akoby som prvýkrát nepočula.
– Čo!? – zvriesknem. No neostanem mu dlžná.
– Moja mama bude aspoň doma a nie ako tvoj otec, – a už sa neviem
zastaviť, – odišiel zarábať peniaze do Rakúska a tam si našiel inú ženu. Oženil
sa. Teba a mamu nechá.
Zmeravel.
– Daj telefón! – zvrieskol.
Stále som ho pevne zvierala v prstoch.
– Daj! Zašpiníš ho, si všivavá.
109
– Čo som?
– Smrdíš! – vytrhol mi ho z ruky, až ma zabolelo. Mala som najväčšiu
chuť šmariť ten telefónisko o zem, nech sa rozbije na drobné kúsky. No
ovládala som sa. Namiesto telefónu, chytila som Andrejove vlasy, má ich dlhé,
a potiahla. Silne. Vytreštil oči. Nečakal. No rýchlo sa prebral z údivu. Chytil
ma za plecia. Pritlačil, až mi slzy vyhŕkli. Vlasy však nevypúšťam. Stále ich
zovieram v pästi.
A ťahám.
Zúrivo. No a? Vysmieval ma. Hnusne.
Ťahám.
Povedal, že smrdím. Nesmrdím. Každý večer sa sprchujem. Ráno si
obliekam čisté gate aj ponožky. Nesmrdím. Aj zuby si umývam. Nesmrdím.
Všivavá? Raz som mala vši. Raz. Možno dvakrát. Ale aj iní mali. Celá škola
mala. Teraz ich nemám. Nie som všivavá. Nesmrdím. Meliem si v mysli.
A ťahám. Nenávistne. Kruto.
Zosmiešnil ma. Ponížil.
Ťahám.
Horko - ťažko nás spolužiaci rozdvojili. Keď prišla učiteľka, všetci sme
už sedeli v laviciach.
– Čo sa vám dvom stalo? – pýta sa učiteľka, hľadiac raz na jedného
potom na druhého.
– Nič, – zamumlem.
– Láska, bože lááááska, – zanôti Patrícia.
Trieda vybuchla smiechom.
Cítim, líca mi horia, blčia.
Čo ak sa zapália? Čo ak zapália školu?
Nech.
110
Martin Prebudila (1960)
NEDÁ SA METAFOROVAŤ
Starnem rýchlejšie ako ročné obdobia
a všetko čo začínam s dobrým úmyslom
končí sa tým najhorším
možným spôsobom
nedá sa metaforovať
skutočnosť je príliš skutočná
žiť by sa chcelo
a žiť v umieraní nemožno
zostáva iba pro(testovať)
(ne)súhlasiť
a volať ľadovým hlasom
nedá sa metaforovať
zajtra už dejepisci a archeológovia

budú mať roboty vyše hlavy
s hlavami i o hlavách
ktoré sa už nikdy nevrátia domov
ktoré nestačili získať šediny
precestovať aspoň kúsok sveta
a naučiť sa aspoň jeden cudzí jazyk
v zozname budúcnosti
zostanú iba rozbité pohľady
stuhnuté úsmevy
okyptené kroky
človek po krk v jazvách
prach sa presýpa
v krajine mŕtvych a položivých
a ja
s kožou prikutou o strom úzkosti
bozkávam svoju spráchnivenú tvár
a so strachom že už nemám čas
pre svoju lásku
hľadám ametyst v striebre
a odpustenie
111
Michal Babiak (1961)
RUŽIČKY ZO SRDCA (úryvok)
Dramatická rapsódia o Mikulášovi Schneiderovi-Trnavskom
PRVÁ ČASŤ
1. obraz - Paríž 1907, hotelová nóbl reštaurácia
(V tme znie slovenská ľudová uspávanka na husliach. Keď sa pomaly svetlo
zdvihne – Mikuláš práve dohral a odkladá husle. Posadí sa a spolu s Mata Hari
pokračujú s večerou v reštaurácii.)
MIKULÁŠ. Spíte?... To bola slovenská ľudová uspávanka.
MATA HARI. Dojímavé.
MIKULÁŠ. Priam excelentné!
MATA HARI. Nepreháňajte, Nicolo!
MIKULÁŠ. Ale, ja som hodnotil svoj prednes. (Úsmev.)
MATA HARI (vracia úsmev). Aj ja!
MIKULÁŠ. No ja budem džentlmenom a zhodnotím váš tanečný výkon
ako excelentný.
MATA HARI. Na to nepotrebujete byť džentlmenom, aby ste ho tak
zhodnotili – presne tak to hodnotia všetci.
MIKULÁŠ. Ale ja nie som všetci! – Ja som mladý slovenský hudobník na
začiatku kariéry. Profesionálne vzdelaný v Pešti, Viedni a Prahe!
MATA HARI. A na Slovensku skladateľov nemáte?
MIKULÁŠ. Ale, áno. Napríklad Ján Levoslav Bella...
MATA HARI. Nepočula som. Prečo nekomponuje?
MIKULÁŠ. Komponuje, ale v Sibiu.
MATA HARI. To je nejaké mestečko na Slovensku?
MIKULÁŠ. Nie, to je viac-menej nemecké mesto v Sedmohradsku.
MATA HARI. Teda nemecká kolónia na Balkáne.
MIKULÁŠ. Aj tak by sa to dalo povedať.
MATA HARI. Sibiu! Musím si to zapamätať. Nemecká otázka ma zaujíma.
MIKULÁŠ. No, vy ste Belgičanka.
MATA HARI. Holanďanka.
MIKULÁŠ. Pardon. Ale meno som si zapamätal – Margaretha Geertruida
Zelle.
MATA HARI. Bravó. Ale volajte ma tak, ako ma volá celá umelecká
Európa.
MIKULÁŠ. Mata Hari.
MATA HARI. Pamäť hodna mladého profesionálneho hudobníka!
112
MIKULÁŠ. „Tanečnica modernej senzibility. V jej tanci prežijete rituál,

exotiku i obetu zasvätenú bohovi Erotovi.“
MATA HARI. Pozorne čítate plagáty.
MIKULÁŠ. Parížske plagáty nemožno prehliadnuť. Zvlášť Muchove!
MATA HARI. Ani váš klavírny sprievod nemožno prehliadnuť. Zaujali ste
ma viac ako ten barytón, ktorého ste sprevádzali. Akože sa to...?
MIKULÁŠ. Boža Umirov. – Len mu to nepovedzte.
MATA HARI. Rus?
MIKULÁŠ. Čech.
MATA HARI. Prvýkrát ste vystupovali v Paríži?
MIKULÁŠ. Ale v Nemecku už viackrát...
MATA HARI. Ach, Nemecko... Aj vy máte nemecké priezvisko.
Schneider...
MIKULÁŠ. Ale som Slovák.
MATA HARI. Ale starých rodičov ste určite mali nemeckých.
MIKULÁŠ. Nie, moravských.
MATA HARI. No... Radšej si pomyslite, že som blondína, ale to už fakt
nikto nepochopí: český barytón s ruským priezviskom, slovenský skladateľ
s nemeckým priezviskom a akými to predkami...?
MIKULÁŠ. ... moravskými!
MATA HARI. ... no tými. A ďalší slovenský skladateľ, ktorý trčí medzi
Nemcami niekde na Balkáne medzi Rumunskom, Maďarskom a grófom
Draculom. Tu v Paríži sa to ani len nesnažte vysvetliť. A vy s tým Bellom ste
jediní slovenskí skladatelia – navyše ešte takíto exoti?
MIKULÁŠ. Nie, je ešte aj Viliam Figuš-Bystrý!... Ale aj ten je, bohužiaľ...
MATA HARI. ...v Transylvánii?
MIKULÁŠ. Nie – v Padine.
MATA HARI. V čom?
MIKULÁŠ. Padina!
MATA HARI. Nepočula som o Padine. Tam asi nemajú operu, ani
symfonický orchester.
MIKULÁŠ. To iste - je to dedina, čisto slovenská dedina v srbskej
Vojvodine.
MATA HARI. Slovenská dedina v srbskej Vojvodine...?! Rozhodnite sa,
Nicolo – slovenská alebo srbská?
MIKULÁŠ. Tak, vlastne, oboje, viete, je to...
MATA HARI.... Balkán!
MIKULÁŠ. Presne tak. Aj ja tam teraz pôsobím, keď nekoncertujem
s Umirovom po Európe. V srbskej Vojvodine, v meste Veľký Bečkerek som
regenschori tamojšej pravoslávnej cirkvi.
113
MATA HARI. Vy ste pravoslávny?

MIKULÁŠ. Nie, ja som rímokatolík, ibaže som tam dostal ako-tak výhodné
miesto. To tamojší pravoslávni Srbi mi vymysleli aj toto moje umelecké meno
Nicolo Sordini.
MATA HARI. Takže to mesto je srbské?
MIKULÁŠ. Nie celkom – maďarsko-nemecko-srbsko-slovenské.
MATA HARI (opraví poradie). Nemecko-maďarsko-srbsko-slovenské.
Musím si to zapamätať kvôli nemeckej menšine. Ako sa to...?
MIKULÁŠ. Veľký Bečkerek. Krásne mestečko s rušným kultúrnym životom
– stočlenným filharmonickým súborom, - radnicu staval taký známy architekt
Ján Edmund, ten čo aj Modrý kostolík u nás v Bratislave a most cez rieku Begej
zasa ten istý architekt, čo túto vežu, na ktorú sa práve pozeráme.
MATA HARI. Gustave Eiffel?
MIKULÁŠ. Jeho firma.
MATA HARI. Nemci pozvali francúzsku firmu?
MIKULÁŠ. Obchody sú nadnárodné a franúzsko-nemecká politika – nuž,
kto by sa v tom vyznal?
MATA HARI. Ja!
MIKULÁŠ. Vy sa okrem tanca zaujímate aj o politiku?
MATA HARI. Skladatelia a politika – to je moja vášeň.
MIKULÁŠ. Ale politika môže byť nebezpečná.
MATA HARI. Skôr vzrušujúca, Nicolo! Romanticky vzrušujúca. A pre ženu
je vzrušenie, romantický tranz, najväčšia hodnota. Romantický ošiaľ, opojenie,
rozplynúť sa, zmiznúť vo hviezdach, vo vesmíre....
Hruď moja vyliečená z tlaku po vedení
Nech sa pred žiadnym bôľom nezatvorí;
Čím celé ľudstvo trpí v svojom cnení,
Chcem taktiež prežiť, nech to vo mne horí,
Chcem duchom svojím objať dno i štíty,
Nech žiaľ i šťastie prsia moje sýti,
Vo všetkých Ja chcem rozšíriť sa, s nimi potom splynúť,
Napokon s nimi stroskotať i zhynúť.
MIKULÁŠ. Goetheho Faust.
MATA HARI. Madame de Staël povedala, že Nemci sú národ básnikov
a filozofov. A to bola Francúzka – echtovná!
MIKULÁŠ. A ja mám rád nemeckých romantických skladateľov: Schumann,
Schubert,...
MATA HARI. Pochopila som: všetci veľkí skladatelia sa začínajú na Š.
MIKULÁŠ: Iba romantickí!
MATA HARI. Ach, romantizmus. Milujem romantizmus, romantické
114
nálady, romantický svetabôľ, romantických hrdinov. Lásku, nešťastie,

odovzdanosť, trápenie, obetovanie... „Napokon s nimi stroskotať i zhynúť.“...
Dokonca, Nicolo, viete ja som presvedčená, že skonať pred popravčou čatou je
romantickejšie než v posteli – hoci aj skladateľovej.
MIKULÁŠ. No..., stáť pred popravčou čatou, to musí poriadne adrenalín
v krvi zdvihnúť.
MATA HARI. Čo myslíte Nicolo, čo sa prudkejšie zdvihne? - Adrenalín
pred puškami alebo váš slák pred túžobnými očami.
MIKULÁŠ. Zdá sa, že nielen vaše tanečné kreácie sú plné erotických
podtónov, ale aj vaše slová.
MATA HARI. A tým sme si my dvaja podobní.
MIKULÁŠ. Ako?
MATA HARI. Ja keď rozprávam, moje slová sú ako vaše nohy – cítiť medzi
nimi... –silu, ale keď tancujem, moje nohy sú ako vaše pery – sú najkrajšie keď
sa roztiahnu!
MIKULÁŠ. Je čas na odpočinok. Zajtra nás čaká posledné vystúpenie.
(Snaží sa zorganizovať odchod od stola.) Ozaj, ktorá ária sa vám najviac páčila
v Umirovovom podaní.
MATA HARI. Vaše úpravy slovenských ľudových piesní. (Vstáva.)
MIKULÁŠ (s úľavou tiež sa postaví). Lichotíte mi.
MATA HARI. Mám dôvod! Vybrali ste sa touto cestou – úprava ľudoviek?
MIKULÁŠ. Ešte neviem. Novodobá slovenská umelecká hudba je len v stave
zrodu, pole neorané.
MATA HARI. Máte pocit, že vás čaká panenská orba?
MIKULÁŠ. Vďaka za nádherný večer. (Pobozká ruku, lúči sa.) Dobrú noc.
MATA HARI. Nicolo, zabudli ste si husle. (Berie ich.) Sú to drahé husle.
Tuším, že vo sviatočných chvíľach držíte v ruke poriadny nástroj. Postrážim
vám ich vo svojej izbe – číslo 303. Ak dostanete chuť v noci si zahrať – zaťukajte
na dvere – 303. (Odíde zo scény s husľami a dvoma šampusovými pohármi zo
stola.)
(Hudobný predel. Praha – Prekvapivo Mikuláš sa napije z fľaše, ako keby si
pridával odvahu, a začne sa vyzliekať, no keď sa do pol pása vyzlečie – začína
sa holiť! Sme v Štefánikovom pražskom byte, Mikuláš a Štefánik sa pripravujú,
obliekajú atď. na večernú vychádzku.)
MIKULÁŠ. Spíš?... A tak som sa ti ja, Milanko môj, zoznámil s Európou. Tá
Mata Hari išla bezostyšne po mne ako pes, keď zaňuchá suku, keď sa hára. A ja
som len zíral ako to dievča v krajine zázrakov – vieš z toho detského románu,
čo zhysterizoval aj dospelákov.
ŠTEFÁNIK (objaví sa na scéne). Alenka.
MIKULÁŠ. Hej, Alenka. Neuveriteľná ženská! Ale jej to aj celkom slušne
115
myslí! – Predstav si, opýtala sa ma, čo budem ako profesionálny hudobník

robiť – a ja som jej nevedel odpovedať.
ŠTEFÁNIK. Ako to – nevedel?! U nás treba robiť všetko – úpravy ľudoviek,
komponovať umelé piesne, zbory, symfónie, koncerty, opery, operety...
MIKULÁŠ. ... a to mám takmer vo všetkom prvoloziť?
ŠTEFÁNIK. Samozrejme. A ja? – Akých ja mám slovenských hvezdárskych
predchodcov. Iba ak by traja králi od východu boli Slováci!
MIKULÁŠ. Nerúhaj sa! Ale teraz vážne, Milan! Ja nemôžem predsa robiť
všetko! To by som sa musel rozmeniť na drobné a robiť všetko. A keď budem
robiť všetko, bude to povrchná robota. Profesionál sa musí sústrediť iba na
svoju tvorbu a často iba na jeden žáner. Symfonik Beethoven má len jednu
operu a Verdi nekomponoval symfónie, ani koncerty - iba opery!
ŠTEFÁNIK. Taký luxus si môžu dovoliť vyspelé kultúry, no toto je náš osud
– osud prvolezcov – poznáš to: kto trafí cieľ, minie všetko ostatné! Uvidíš, že
ty budeš musieť písať aj prvé slovenské hudobné učebnice!
MIKULÁŠ. No jasné! A to čo si skomponujem, ešte si sám aj oddirigujem,
zaspievam a zatancujem balet!
ŠTEFÁNIK. Ak bude treba aj kankán – keď si ho skomponuješ! Ale vráťme
sa k tej dáme, ako sa to?
MIKULÁŠ. Mata Hari!
ŠTEFÁNIK. Hej, Mata Hari! A ty si ju, akože, neoprel?!
MIKULÁŠ. Ale, Milan!
ŠTEFÁNIK. To ti mám veriť? Dvadsaťšesťročný chlap v plnej sile!
MIKULÁŠ. Veď som ju prvýkrát v živote videl! A to navyše nebola žena, ale
dračica. K tomu o štyri roky staršia odo mňa.
ŠTEFÁNIK. Mein Gott! Niki, veď tie sú najlepšie... Čo voňajú ohňom a sírou.
Ako si sa potom dostal k svojim husliam? Hádam si len neposlal ráno po ne
hotelového sluhu.
MIKULÁŠ. A veru poslal!
ŠTEFÁNIK. Neverím ti bratku, klameš!
MIKULÁŠ. Šieste božie prikázanie!
ŠTEFÁNIK. Neoklameš?
MIKULÁŠ. Nie, nescudzoložíš! Milan, tvoj otec je luteránsky farár na
Košariskách a toto ťa nenaučil?!
ŠTEFÁNIK. Nescudzoložíš! Pre boha! To máte len vy, katolíci. U nás
luteránov je šieste prikázanie Neoklameš!
MIKULÁŠ. Neoklameš? – Veď také božie prikázanie predsa ani neexistuje!
ŠTEFÁNIK. Práve zisťujem, že ste si ho vy, katolíci vyškrtli, - a to len preto,
aby ste mohli zatĺkať, keď opriete nejakú slečinku – ako bokovku.
MIKULÁŠ. Chceš povedať, že luteráni nemajú prikázanie Nescudzoložíš?
116
ŠTEFÁNIK (po krátkom zauvažovaní). Nepamätám sa.

MIKULÁŠ. Veď tak to aj vyzerá! Už si sa vraj stačil vyspať s polovičkou
Prahy – kuchárkami začnúc a milosťpaniami končiac.
ŠTEFÁNIK. S polovičkou Prahy?
MIKULÁŠ. Áno, tá druhá polovička Prahy sú chlapi! Spamätaj sa! Kriste
Pane, Štefánik, v tejto Prahe nezanecháš inú stopu po sebe ako regiment
nemanželských detí?! Už vidím tie prekvapivé pohľady dôstojných pražských
pánov, keď počas nedeľnej prechádzky na Václaváku zistia, že ich jedinečný
synáčik sa podobá na každé dieťa, ktoré budú práve stretať: každé bude krpaté,
divoké, ušaté, zúrivé, vrieskavé ako generál...
ŠTEFÁNIK. ... a večer pozerajúce na hviezdy!
MIKULÁŠ. Toľko detí! Preboha! Veď to bude pražský demografický boom.
To bude musieť prísť vojna, aby to trochu pozametala.
ŠTEFÁNIK. A nie hocijaká – ale rovno svetová!
MIKULÁŠ. No jasne, aká iná, než svetová – hodna tvojho formátu! Ty si
nikdy netrpel skromnosťou.
ŠTEFÁNIK. To vieš, napoleonský komplex!
MIKULÁŠ. Ale pýcha patrí medzi sedem hlavných hriechov!
ŠTEFÁNIK. Ešteže my, luteráni, neuznávame hlavné hriechy.
MIKULÁŠ. Ach! Vzdávam sa. Pripravený?
ŠTEFÁNIK. Vždy! A čo sme dnes skomponovali pre umenia a spevuchtivých
členov slovenského spolku Detvan v Prahe? Znova nejakú úpravu ľudovky?
MIKULÁŠ. Čoby! Moju vlastnú skladbu – pijanskú pieseň!
ŠTEFÁNIK. Pijanská pieseň – no konečne! Lebo všetky tie ubolené
nariekačky, sentimentálne dojáky – všetko to o čo sa naši venčekoví skladatelia
snažili, ma deprimovalo. Človek a zvlášť jeho zvláštny poddruh, Slovák, môže
po nich akurát tak z nešťastia nasávať. A v tom prípade sa žiaden demografický
boom konať nebude – a to nielen v Prahe, ale ani na východnom Slovensku.
Veď po takých ťažoblivých pesimistických trhaniach duše, si človek môže
do postele zavolať iba ak slečnu Depresiu a s ňou už len naozaj spať. A vieš čo
nás učia v Prahe?!: Není spání jako spání...
MIKULÁŠ. Náš národ je melancholický a v piesni vyjadruje, čo sužuje jeho
dušu. To už Štúr zistil.
ŠTEFÁNIK. Niki, my potrebujeme operetu. Veselú hudbu, kuplety,
kankán,...
MIKULÁŠ.... ale aj vážnu, smutnú, hlbokú, duchovnú, opernú.
ŠTEFÁNIK. Keď chceš, tak si ju komponuj vo vlastnom čase, ale kým si
v pracovnom pomere v službách národa, budeš komponovať operety a pijanské
piesne. Ukáž, zaspievajme túto novinku a budúci kaviarenský šláger spolu,
ako dueto. (Ako recesný konferencier.) Iba dnes večer, dámy a páni, predstaví
117
sa vám s veselou pesničkou pre mladých i starých Štrngnime si svetoznáme

vokálne dueto barytón Štefánik a tenor Schneider! – (Znova v civilnom tóne.)
Ozaj, Niki, neprišiel si na to, prečo sa priezviská všetkých geniálnych velikánov
začínajú na Š?
MIKULÁŠ. Nie všetkých – iba hudobných! Sleduj!
(Pieseň: Štrngnime si z operety Bellarosa.)
MIKULÁŠ. Stačilo! Ideme. Počuj, ale vidím že si si zabudol obliecť intímne
prádielko. Je tam na stoličke. (Štefánik nechápavo pozerá). No, predsa spodky.
ŠTEFÁNIK. Veď je leto. A Pražanky to volajú „naostro“!
MIKULÁŠ. Bože môj, ja sa zajtra musím ísť vyspovedať. Ideme! (Odchádzajú
zo scény.)
Ladislav Čáni (1961)
ČLOVEK, KTORÝ NIE JE

Človek, ktorý nie je,
nejde nikam.
Cesta si ľahla k jeho nohám
a čaká ako verný pes.
Premeriavajú sa, pozerajú si do očí.
Kto prvý skloní pohľad,
ten zošalie.
A šialenstvo je púť
zlomených prorokov.

nehľadá nič.
A jeho cesta zbavená cieľa
nevie, čo so sebou.
Nevedie nikam,
odnikiaľ sa nevracia.
Stal sa z nej tieň
vlastného pána, ktorý stojí
uprostred slnečných hodín.

nečaká nič.
A predsa vedľa cesty klíči
idea stromu.
118
Strom si dobíja vlastný priestor,

ohýba ho, tvaruje.
Na strome dozrieva jablko.
Keď sa naplní jeho chvíľa,
padne na hlavu
človeka, ktorý nie je.
Elena Hložanová (1962)
ĽÚBOSTNÝ PLES (úryvok)
(Gitaristi hrajú, Motýle sa v rytme hudby nežne vznášajú...)

(On prichádza na javisko znepokojený, Motýle sa občas k nemu približujú.
Reaguje Mládež a Motýle, v texte ich uvádzame ako Všetci.)
ON. Taký obraz som namaľoval! A nezaradili ho do výstavy!!!

VŠETCI. Nezaradili.
ON. Ale dočerta všetko! Namaľujem ja ešte stovky obrazov, na tisíce… a čo
ma po tom, či niektorý člen komisie bude nadšený z môjho umeleckého diela
alebo nie!
VŠETCI. Namaľuješ!
ON. Nie nadarmo si ma profesor angažoval.
VŠETCI. Bravoooo!
ON (rozpráva obracajúc sa všetkým s oduševnením). To nie preto, že si profesor
výtvarnej kultúry s otcom v Idyle popijú občas po pive, hmm… vždy idú na
jedno dvaja a domov sa vlečú traja…ale že som talentovaný a usilovný. Viera
umiera naposledy. Dúfam, že raz aj na to prídem ako sa s nimi zídem… hoci
sa každodenne trieskame v malom byte do seba. Vyjadrujem sa mataforicky,
niekedy ma to uvoľňuje… Rozumiete čo chcem povedať? Ak nebudem aj veľa
maľovať, čo potom! Budem písať. Ešte viac! Všetko čo mi je na duši, všetko.
Vytrasiem zo seba aj to najhlbšie jadierko neistoty, túžby, radosti, nešťastia! Veď
ja, dokonca, radšej píšem ako maľujem! Ako som si to skôr nevšimol?(Sadne
si na lavičku a rozmýšľa.)
(Motýle tancujú tanec nádeje.)
119
OHOVÁRAČKA 1. Ale, on sa nehodí pre ňu! Stále maľuje, alebo píše, hrá aj
v kapeli, to ste nevedeli?
OHOVÁRAČKA 2. Pije, fajčí, chodí po krčmách!
OHOVÁRAČKA 3. Píše, no čo keď píše. Napíše čo má a vráti sa k svojej
milej!
OHOVÁRAČKA 4. Maľuje, no tak čo keď maľuje. Namaľuje čo má a vráti sa k
svojej milej! OHOVÁRAČKA 3. Hrá v kapeli, veď je to pekné. Možno jedného
dňa bude známy gitarista, možno aj spevák.
OHOVÁRAČKA 4. Chodí po krčmách. Nebude!
OHOVÁRAČKA 3. Fajčí. Droguje sa. Hnusné ako si ľudia navymýšľajú a
vonkoncom nepoznajú človeka!
ON (ironicky napodobňuje rodičov). Chodíš po krčmách! Piješ! Dlho spíš!
Spievaš ako vrana a hráš zdarma. Bude z teba ožran a pobehaj! Tak mi dnes
povedali. Moji rodičia mi to povedali. Možno skončíš v nemocnici alebo
zdochneš ako pes tulák! (Rezignovane.) Ožran som a pobehaj. Zdochnem ako
pes tulák. Nie sú so mnou spokojní. Ja vlastne…. ani nepatrím do ich rodiny.
Nie som im hoden. Hanbia sa za mňa. Čo mám robiť ? Čo mám robiť? (Odrazu
sa rozhodne.)O-pus-tím dom svo-jich rodičov! Idem!… Neviem kam, ale
idem.Idem!Idem! Idem! (Odíde na pobrežie, sadne si tak, aby nehybne pozeral
do vody, vidno, že ešte uvažuje o svojom „rozhodnutí“.)
(Motýle tančia tanec hrôzy, pesimizmu.)

ONA (sadne si na lavičku a sníva otvorenými očami).
MLADÍK 1(príde k nej a hraním na gitare sa jej zalieča).
ON (všimne si gitaristu pri nej, čaká, kým odíde a sadne si k nej). Pekne si sa
bavila?
ONA. Krásne hrá ten mladík…mohla som sa zaľúbiť doň…
ON. A prečo si sa nezaľúbila?
ONA. Na prvý pohľad? … Neviem sa tak zaľúbiť… a čo ja vlastne viem…
hádam…
mi nebol ani sympatický…
ON. Dávno sme sa nevideli…
ONA. A neuvidíme sa zas dlho....V októbri sa otiaľto odsťahujem.
ON. A tvoja rodina ti nedovolí sa so mnou stretnúť.Čo mám robiť?
VŠETCI. Čo mám robiť?
ON. Ja neviem… Nič už neviem! Ani ty ma nerozumieš. Moji mne nič
nedovolia, zvlášť teraz….vieš čo sa stalo?
ONA. Čoby som nevedela. Nič sa nestalo! U teba sa zriedkavo niečo stáva…
ON. To máš pravdu.
ONA. Tak nič. Dovidenia. (Odchádza.)
120
ON. Dovi...
(On zostane chvíľu stáť, neskôr si sadne, skloní hlavu. Mládež odchádza spoza
javiska.)
(Je noc.)
ON (Pozerá do rieky, pomalým krokom sa občas poprechádza po nábreží,
uvažuje. Vyjde na najvyšší bod nábrežia a zastane.)
Načo som tu... načo dýcham... načo žijem... Som bezvýznamný... neužitočný a
sprostý. Nechcem žiť...
VŠETCI (Po jeho výpovedi najprv potichu a neskôr stále hlasnejšie opakujú jeho
vety až z toho nastane nepríjemný džavot. Namiesto toho môže byť strašidelný
zvuk, alebo muzika.)
ON (Vo vrecku niečo hľadá, avšak nečakane mu zazvoní mobil. Je prekvapený.).
Halo, halo nepočujem… halo… halo... halo...á, to si ty?….. už ste sa
presťahovali?…. pekný byt? ….. aha, aha, praktický?….. máš svoju izbu…..
aha….páči sa ti tam...( Koniec.)
(Svitá.)
ONA (Prichádza mu z chrbta, pritlačí mu oči, aby hádal, kto je, sadne si vedľa
neho, zostanú objatí).
(Na javisko vyjdú gitaristi, sadnú si na svoje miesto, postupne vychádza ostatná
Mládež, rozprávajú sa, smejú...)
MLADÍK 1. Na rieke Tisa každý rok narodí sa láska.
DIEVČA 1. Nie jedna, ale milión miliónov.
DIEVČA 2. Sú to motýle, ktoré žijú iba niekoľko hodín.
DIEVČA 3.A pre niekoľko hodín života na dne rieky v hline zbierajú silu tri
roky.
MLADÍK 2. Svoje rúcho menia dvadsať krát.
MLADĺK 3.V júni nad Tisou sa vznáša roj bledožltých motýľov.
DIEVČA 4.V deň narodenia motýle zomierajú.
MLADÍK 1. Náš život je ľúbostný ples Tiského kvetu, jedinečného vo svete.
MLADÍK 2. Náš život je ľúbostný ples.
ON a ONA. Náš život je jedinečný.
(Motýle tančia ľúbostný tanec)
121
Katarína Hricová (1967)
DÝCHAŤ POD VODOU

1.
vodu
v ktorej si stelesnel
zrod raz zmení
na vzduch
a nepostačí
len dýchať
aby si trval v žití
treba sa naučiť
počuť
vidieť
chápať
cítiť
2.
skôr
než si namyslíš
že žiješ
keď raz získaš silu
a zazdá sa ti
že chápeš svet
dovoľ
krídlam narásť
a počkaj
počkaj
na svoj let
3.
priestor vôkol teba
zmení sa raz
na nebo
122
lenže
nestačí iba okrídlená vôľa
nebo dosiahne vták

ale nie aj
moľa
4.
Keď modro neba oťažie
a gravitácia rokov
za tebou siahne
keď sa začneš domnievať
že kráčať vieš
nauč sa
mať rád
aj pád
skôr
než na zem
dopadneš
5.
zem pod nohami
zmení sa raz
na vodu
na chvôdzu po hladine vody

málo je len vieru mať
ako smrteľník
môžeš len
utopiť sa
alebo
zaplávať
123
6.
keď odblesky života
z hladiny vody
ktorou plávaš
ti skreslia rozhľad
a zrazu zbadáš
že brehov niet
nevzdávaj sa
silu máš
to iba
stratil si podnet
7.
plávanie
gravitácia bytia
raz zmení
na ponorenie
never
že stačí len nebáť sa
aby si zotrval
v hĺbke
dýchaj pod vodou

hľaď
počúvaj
cíť
a radosťou vzbĺkneš
8.
keď voda
v ktorej si sa zrodil
ukáže ti dno
skôr než sa ho dotkneš

zúčtuj so sebou
lebo
124
aby si trval v žití

musíš sa naučiť
vidieť
plakať
plávať
chápať
cítiť
Boženka Dasovićová Turčanová (1969)
ZABUDNUTÝ DAŽDNÍK
Kvapky dažďa sa veselo roztancovali po okennej doske a prebudili
Baltazára. Veľmi sa dažďu potešil, dokonca si začal pospevovať. Baltazár bol,
totiž, dáždnik a tie najväčšmi radi na svete majú práve – dážď.
- Aký krásny deň! Konečne zmyjem zo seba ten trojtýždňový prach –
povedal Baltazár pavúkovi, ktorý už od včasného rána usilovne plietol v kúte.
Pavúčik si ho neveľmi všímal – práve dokončoval tú najjemnejšiu sieť na svete
a to upútalo všetku jeho pozornosť.
- Hej, sused, nepôjdeš so mnou na prechádzku? – zvolal Baltazár na
pavúka, ale odpoveď už počuť nemohol, lebo ho Janko, jeho pán, pochytil
v behu a vytrielil z bytu.
Ako i zvyčajne, meškal do školy...
Ulica akoby zakvitla dáždnikmi a Baltazár sa čoskoro ocitol v tomto
veselom a pestrom prúde, v ktorom bol ako ryba vo vode. Na školskom dvore
sa zrazil s niekoľkými dáždnikmi, spod ktorých tiež vykúkali strapaté hlavy
a nevyspané oči a ktorým bolo takisto naponáhlo. Raz darmo – v daždi sa
predsa len spí najsladšie...
Jankovi sa prísna pani učiteľka nepozdávala už na prvý pohľad –
a najmä potom, keď povedala:
- Janko, zanes ten svoj dáždnik na chodbu. Len sa pozri, aké nám tu
jazero urobil!
Baltazára to riadne nahnevalo, ale na hnev zabudol len čo sa na chodbe
zoznámil so spolutrpiteľmi visiacimi na vešiaku – ochrancami od dažďu tých,
čo ich tiež tak bezočivo vysotili z teplej učebne.
Janko si po škole zobral Baltazára i do cukrárne. Tam už nebolo žiadnej
prísnej pani učiteľky, ktorá by ho vyšmarila von. Boli tam sami veselí žiaci a
tých mal z celého ľudského rodu najväčšmi rád.
125
A všetko by snáď dobre dopadlo, keby sa na oblohe neukázalo slnko,

nezačalo vysúšať ulice a vtierať svoj jas dnu oknami. Všetci ihneď zabudli, že
nejaký ten dážď vôbec i jestvoval.
A tak sa stalo, že i Janko zabudol na Baltazára. Zostal opretý o nohu
stola v cukrárni a hundral si:
- To je sorta – tí ľudia! Sebci obyčajní! Spamätajú sa na teba iba keď im
moknú hlavy. Že je aj Janko taký... to ma bolí najväčšmi...
Rozplakal sa nad sebou, mláka vôkol neho bolo čoraz väčšia, až to
spozoroval aj ujo zmrzlinár. Siahol po Baltazárovi a tento, keďže na dnes už
mal všetkého dosť, skríkol:
- Ani sa ma nedotkni! Odporní ste, všetci ste odporní! Vi, ľudia, nič vo
vás nie je, okrem namyslenosti a sebectva!
Ujo zmrzlinár si od prekvapenia sadol na najbližšiu stoličku a vytriešťal
na Baltazára oči. Ohmatával si i hlavu, lebo sa naľakal, že sa zbláznil.
- Len sa toľko netras o svoje zdravie – povedal mu Baltazár. Tebe sa
nestalo nič, ale mne... či nevidíš? Zabudol tu na mňa môj najlepší priateľ...
Zmrzlinár sa nejako prebral a po chvíli už utešoval Baltazára:
- Neboj sa, nie je to až také strašné. Ľudia sú zábudliví. Nevieš si ani
predstaviť koľko je dnes v našom meste zabudnutých dáždnikov...
- To na veci nemení, - povedal Baltazár – môj Janko na mňa ešte nikdy
nezabudol. A teraz ma takto zradil. Ja to neznesiééééém... – začal Baltazár s
nariekaním znovu a ujo sa už naľakal, že mu zaplaví celú cukráreň.
- No, neplač už, buď chlap! Vlastne, buď taký chlapský daždník – opravil
sa ujo. – Uvidíš, tvoj Janko čoskoro príde po teba a všetko bude v poriadku.
Lenže, čas utekal, v cukrárni sa stmievalo – i žiarovky sa už rozsvietili
a Janko neprichádzal. Nikto sa v ten deň necítil byť taký opustený ako Baltazár.
Nádejou zmieral zakaždým keď počul zvuk dvetí, ktoré sa otvorili a blížiace sa
kroky – a potom zase nesmierne zosmutnel, lebo to neboli kroky Jankove. Keď
už zhasínala v ňom posledná nádej, začul známy hlas:
- Ujo, nenašli ste náhodou nejaký dáždnik? Zelený...
A keď sa ocitol na ulici, v známej, Jankovej ruke, vyčítavo mu
povedal:
- Zabudol si na mňa...
- Veľmi ma to mrzí... – povedal Janko. – Prepáč, priateľ môj.
- Ale, nikdy sa ti to predtým nestalo... – pokračoval Baltazár.
- Vieš, šiel som domov pod druhým daždníkom... – vysvetľoval
chlapec, zrazu červených obrazov.
- Drr-uuu-hýýým? – zadŕhavým hlasom sa opýtal Baltazár.
- Spolu s jednou Vesnou. Vieš, musel som ju odprevadiť domov...
Predsa, nemohla v takom lejaku ísť sama...
126
Baltazár sa síce dobre pamätal na to, že lejaka žiadneho nebolo, iba

ráno a že sa potom krásne vyčasilo, no predsa... Rozumel on svojmu priateľovi
a rozhodol sa viac mu to nespomínať a nič mu nezazlievať. Preto sa iba opýtal
svojho Janka:
- A to si šiel s tou Vesnou, ktorá má ten krásny daždník s červenými
srdiečkami?
- Áno, práve s ňou.
- No, veď... A ja som sa už naľakal, že si na mňa zabudol naozajstne
– povedal Baltazár.
Od radosti by sa v tej chvíli najradšej bol vystrelil a naširoko rozšíril
ako páva, ale Janko si ho mocne zvieral v hrsti, veselo si pohvizdujúc.
Jaroslav Čiep (1970)
SOM ZLODEJ
Som zlodej, priznávam sa!
Kradnem verše z tvojich myšlienok.
Kradnem rýmy z tvojich očí.
Napíšem báseň
a poviem, že je moja.
A v tebe, len v tebe sa zrodila.
Som zlodej, priznávam sa!
Kradnem inšpiráciu z tvojho úsmevu.
Kradnem tichosť tvojho mlčania.
Napíšem báseň
a poviem, že je moja.
A z teba, len z teba sa začala.
Ešte vždy kradnem obrazy
tvojich snov,
ešte vždy kradnem farby
tvojich túžob
a píšem.
127
Viktorija J. Kovač (1975)
NIKAD SAMI
Lepo je otkriti da umete da budete sami,
da sebi budete sve,
da ne morate da zaspite da biste izbegli razgovor,
da možete da šetate sami u zvezdanim
noćima i kišnim danima, da vas niko ne
čeka kad otključate vrata.
Tužno je otkriti da volimo da budemo sami,
da čoveku ne dugujemo odgovor na telefonski poziv,
da ne delimo večeru, šampanjac i sve ostalo,
da nema ko da isključi TV kada zaspimo,
da sve što zaradimo trošimo sami,
da ne moramo nikog da zadovoljavamo,
da je vremena na pretek,
da dugine boje gledamo sami,
da provodimo sate pod tušem i
da sami trošimo svu toplu vodu.
Egoizam je nepristojan luksuz.
Ne dozvolite sebi da ostanete sami, predugo.
128
Vladislava Lovásová (1976)
+++++++
Na javisku života
človek je sám sebe režisérom,
hlavným hercom i dublérom.
Kostýmy pre každú chvíľu,
dotvor scenár, zapni hudbu,
ukáž čo vieš!
Tragédia, komédia, slzy, smiech,

striedajú sa chvíle, roky, noc i deň.
Diváci sú spokojní, nešetria si dlane.
Predstavenie to
rokami už hrá,
človek sa ho stále učí,
denodenne dotvára.
Potom padne opona,

poberie sa domov,
kým repertoár života
zajtra dáva nové predstavenie.
129
50 година
високошколске словакистике
Уводне напомене
Циљ ове публикације је да се укратко прикаже рад и развој

словакистике на Филозофском факултету у Новом Саду током протеклих
педесет и неколико година, укључујући податке о свим важним
околностима, учесницима и резултатима тога рада и развоја.
Студије словачког језика и књижевности на Филозофском факултету
у Новом Саду основане су 1961. године. Прослава педесетогодишњице
оснивања организована је 3. децембра 2011. године на Филозофском
факултету у Новом Саду. Одсек за словакистику се темељно припремао за
ову прославу, а посебно за сусрет свих генерација наставника и професора
словачког језика школованих на Филозофском факултету у Новом Саду
током 50 година. У име Филозофског факултета скуп је поздравила
деканица, професорка др Ивана Живанчевић Секеруш. Свечаности
су присуствали представници Ректората Универзитета у Новом Саду,
Владе Војводине, Националног савета словачке националне мањине
у Србији, Амбасаде Републике Словачке у Београду, бивши лектори
словачког језика из Словачке, који су радили на катедри, представници
збратимљених факултета из Мађарске и Румуније, колеге са других
одсека нашег факултета, свршени и садашњи студенти словачког језика,
представници медија и други – укупно око 150 учесника.
Одсек за словакистикy овом приликом захваљује Филозофском
факултету у Новом Саду и Националном савету словачке националне
мањине за средства додељена за организацију ове прославе.
Посебну захвалност изражавамо Уреду за Словаке у дијаспори из
Републике Словачке, као и Заводу за културу војвођанских Словака из
Новог Сада, који су финансирали штампање ове књиге и омогућили да
се, мада са закашњењем, она ипак појави.
Редакциjа
133
Историјат
Педесет година студија словачког језика и књижевности

на Филозофском факулету у Новом Саду
У академској 2011/2012. години Одсек за словачки језик и

књижевност Филозофског факултета Универзитета у Новом Саду
обележио је један за културу вишенационалне Војводине, а пре свега за
културу и образовање Словака у Војводини и за словакистику уопште,
значајан јубилеј: 50 година од оснивања студијске групе Словачки језик
и књижевност.
Филозофски факултет у Новом Саду основан је јуна 1954. године.
После темељних припрема, 1. децембра 1954. године отпочела је настава
на шест студијских група: за историју, за јужнословенске језике, за
југословенску књижевност, за енглески језик и књижевност, за немачки
језик и књижевност и за математику с физиком. Број студијских група
се постепено повећавао. Студијска група Словачки језик и књижевност
основана је у октобру 1961. године. Стручна и научна словакистика
постојала је у Војводини и пре оснивања Филозофског факултета, али тек
након тога она добија чврст институционални оквир, што јој омогућава
бржи развој, утемељење наставно-педагошког и научноистраживачког
рада и кадровско јачање и ширење.
Покрајински органи увели су школске 1960/61. године двогодишње
студије словачког језика и књижевности у оквиру Више педагошке
школе у Новом Саду. Ове студије су завршили Катарина Привратски,
Јан Цицка, Ана Мајтан и Ана Ферко. Предмете из уже струке су им
предавали Јан Кмећ (тада директор ОШ „Јан Чајак” у Петровцу), Данијел
Дудок, тадашњи асистент на Филозофском факултету у Новом Саду, и
Михал Палов, професор педагогије на ВПШ-у. Реорганизацијом вишег
и високог школства у Војводини 1961.године студије словачког језика и
књижевности пренете су на Филозофски факултет у Новом Саду, пошто
су се постојеће студијске групе на Вишој педагошкој школи спојиле са
истоименим групама на Филозофском факултету (или су се основале нове
групе). Организационо је Група за словачки језик и књижевност била у
саставу Катедре за источне и западне словенске језике и књижевности,
заједно са Групом за руски језик и књижевност (1961-1972). Први шеф
ове катедре био је др Петар Ђорђић, редовни професор старословенског
језика и упоредне граматике словенских језика. Од 1972. године формирају
се две посебне катедре: Катедра за руски језик и књижевност и Катедра
за словачки језик и књижевност. Први стално запослени наставници на
словакистици су били Данијел Дудок (језик), Јан Кмећ (књижевност),
Михал Палов (методика) и као гостујући професор из Београда Михал
137
Филип (језик). Шефови Катедре за словачки језик и књижевност, касније

Института за словакистику, а затим Одсека за словакистику били су, од
1972. године до данас, проф. др Јан Кмећ, проф. др Данијел Дудок, проф.
др Михал Харпањ и проф. др Јармила Ходолич.
Руководство Филозофског факултета је настојало да се
организационо и кадровски добро припреми за оснивање студијске групе
Словачки језик и књижевност. Већ 1958. године изабран је за асистента
професора Петра Ђорђића на предмету старословенски језик Данијел
Дудок који је пре тога завршио студије чешког и словачког језика и
књижевности (1955) и обавио стручну специјализацију на Филозофском
факултету Карловог универзитета у Прагу (1956) и на Филозофском
факултету Универзитета Коменски у Братислави (1957). Године 1958. за
лектора словачког језика је изабран Јан Кмећ, тадашњи директор основне
школе у Бачком Петровцу. Јан Кмећ је почео да студира у Братислави, где
му је словачку књижевност предавао наш земљак академик Андреј Мраз,
али је због Резолуције Информбироа морао 1949. прекинути студије и
вратити се у Југославију. Запослио се у бачкопетровачкој гимназији и
ванредно студирао словачки и чешки језик на Филозофском факултету
у Београду, где је дипломирао 1952. Као изузетно вредан радник, не само
у својој струци, него у друштвеном и политичком животу уопште, веома
брзо је напредовао. Јану Кмећу и Данијелу Дудоку ускоро се прикључио
Михал Филип који је 1941. године завршио у Београду студије на групи
Српскохрватски језик и старословенски језик. После тога је предавао
словачки језик и српски језик у Старој Пазови (1942-1943), у Ковачици
(1944) и у Бачком Петровцу (до 1952. године). За лектора чешког и
словачког језика изабран је 1952. године на Филозофском (касније
Филолошком) факултету у Београду, где се афирмисао као стручњак
и педагог и радио све до 1983. године. Године 1961. са задовољством је
прихватио да хонорарно ради и на словакистици у Новом Саду, што је
било од великог значаја за даље унапређење словакистичке струке. Треба
рећи да су наведени професори темељно пратили релевантну литературу,
добро познавали и даље изучавали и унапређивали словачки језик,
књижевност и културу. Пошто су се односи са Словачком постепено
побољшавали, старали су се и о набавци стручних књига и белетристике,
углавном из Братиславе, те се словакистички библиотечки фонд на
Филозофском факултету све више богатио. Добро су познавали језичку
ситуацију у Словачкој и ослањали су се на тамошња научна, стручна и
педагошка достигнућа у области словачког језика и књижевности.
До већег осамостаљивања високошколске словакистике у Новом
Саду је могло доћи када су испуњени законски прописи и када је ојачана
138
кадровска структура. Јан Кмећ је 1965. године стекао докторат из области

књижевних наука, а Данијел Дудок 1966. године докторат из области
филолошких наука. Михал Филип је 1969. године прешао у Нови Сад
и постао стално запослени сарадник Филозофског факултета. Стални
радни однос на нашем факултету засновала је у децембру 1968. и Марија
Мијавец као вишa стручнa сарадницa за словачки језик. Марија Мијавец
је дошла на Факултет са стеченим радним искуством у петровачкој
гимназији (1956-1957), у новинама Хлас људу и у Новинско-издавачком
предузећу Обзор (1957-1968). У марту 1969. године је, одмах после
дипломирања, почео да ради Михал Харпaњ као асистент за словачку
књижевност, а у септембру 1971. Јозеф Валихора, такође као асистент за
књижевност. Пре доласка на Факултет, Јозеф Валихора је две године радио
у Радио Новом Саду. За студије словакистике је школске 1966/67. године
био значајан долазак тада младог лектора Емила Хорака са Филозофског
факултета Универзитета Коменског у Братислави. Дакле, када се 1972.
године Катедра за словачки језик и књижевност осамосталила, имала
је шест стално запослених сарадника и једног лектора из Словачке;
хонорарно је од 1970. до 1980. држао часове методике наставе словачког
језика и књижевности Андреј Чипкар, уредник у Покрајинском заводу
за издавање уџбеника у Новом Саду. Наведени сарадници су држали
курсеве из предмета уже струке. Курсеве из предмета опште стручности
и општег образовања предавали су на српском језику наставници са
других катедара.
Реформа високог школства и науке, спроведена у Војводини
1975. године, условила је и реорганизацију Филозофског факултета
у Новом Саду: основани су институти као посебне наставно-научне
јединице. Катедра за словачки језик и књижевност прераста у Институт
за словакистику, што је, поред наставно-педагошког, подразумевало
и организован научноистраживачки рад. Уводе се и нове области
истраживања: историја културе, словачка етнографија, словачка историја
и слично. Институционално нарастање било је праћено и повећањем
броја радника. У јануару 1975. године почела је да ради Ана Марић
као асистенткиња за словачки језик; у јануару 1976. године се запослио
Михал Тир као стручни сарадник за словачки језик, а у октобру 1977.
Јармила Ходолич као асистенткиња за књижевност.
Захваљујући новој организацији Факултета и проширивању
делатности новоформираних института, као и посебном финансирању
научноистраживачких пројеката и кадрова за рад на тим пројектима,
запослени су као асистенти у научном раду Мирослав Дудок (1977) за
област лингвистике и Самуел Человски (1978) за област историје, који
139
су непосредно пре тога завршили Филозофски факултет Универзитета

Коменског у Братислави. Обојица су касније прешли и у наставу и бирани
у наставна звања.
Средином осамдесетих у Институт за словакистикy се запошљава
Ана Макиш (децембра 1985) као асистенткиња за словачки језик, а затим
(фебруара 1986) Михал Бабјак као асистент за словачку књижевност.
Обоје су завршили словакистику на Филозофском факултету у Новом
Саду. Године 1990. засновао је радни однос као асистент за словачку
књижевност Адам Светлик, такође новосадски студент. Тада је број
сарадника на словакистици био највећи: са библиотекарком Аном
Остојин и са лектором из Словачке било је 14 запослених.
У свим периодима развоја словакистике на Филозофском
факултету у Новом Саду, без обзира на промене организационих
форми и њихових назива, приоритетна обавеза свих запослених била је
усавршавање у струци. Осим Јана Кмећа и Данијела Дудока, у почетку
су сарадници Катедре могли да пријављују докторску дисертацију тек
по завршетку последипломских студија. У првој фази магистратура
из словакистике се стицала у Београду: ту су одбранили магистарске
радове из језика Марија Мијавец, Михал Тир и Ана Марић, а из
књижевности Михал Харпањ, Јозеф Валихора и Јармила Ходолич. Од
80. године организоване су последипломске студије из словакистике
на Филозофском факултету у Новом Саду: овде су магистрирали Ана
Макиш, Михал Бабјак, Адам Светлик, Марина Шимак Спевак и Зузана
Тир. Наступа период изузетног кадровског јачања словакистике. Девет
сарадника докторирало је на Филозофском факултету у Новом Саду,
одбранивши дисертације из области словакистике: Михал Харпањ (1978),
Мирослав Дудок (1987), Марија Мијавец (1987), Михал Тир (1987), Ана
Марић (2002), Јармила Ходолич (2003), Адам Светлик (2005), Ана Макиш
(2005) и Јозеф Валихора (2009); Самуел Человски је стекао докторат на
Филозофском факултету УК-а у Братислави (1979).
Деведесетих година се број запослених на Одсеку смањује: у
пензију одлазе Јан Кмећ и Данијел Дудок, пионири и неуморни прегаоци
у оснивању и развоју студија словакистике на Филозоском факултету
у Новом Саду, а затим Марија Мијавец. Михал Бабјак прелази на
Филозофски факултет УК-а у Братислави.
Све веће и разноврсније наставне и научне обавезе на почетку
миленијума захтевале су обнову кадра. У септембру 2004. године се
запослила Зузана Тир као асистенткиња за словачки језик, у новембру
2005. Марина Шимак као асистенткиња за књижевност, а.у јануару 2009.
Јасна Ухларик као сарадницa у настави словачког језика. Све три су
140
завршиле студије на словакистици у Новом Саду. У складу са природним

циклусом кадровске смене, у наредних неколико година у пензију су
отишли: Михал Тир (2010), Јозеф Валихора (2011) и Михал Харпањ
(2013).
Садашњи (2014) персонални састав Одсека за словакистику
чине: др Јармила Ходолич, редовна професорка, др Самуел Человски,
редовни професор, др Мирослав Дудок, редовни професор, др Ана
Марић, редовна професорка, др Адам Светлик, ванредни професор,
др Ана Макиш, ванредна професорка, др Марта Соучкова, лекторка
из Словачке, др Марина Шимак Спевак, асистенткиња, мр Зузана Тир,
асистенткиња, ма Јасна Ухларик, асистенткиња − прва запослена на
словакистици са мастер дипломом. Шеф Одсека је др Јармила Ходолич
(од 2013. године).
Наставници и сарадници Одсека за словакистику предају и
студентима других група. Најдужу традицију има словачки језик као
изборни предмет за студенте руског језика и за студенте русинског
језика. Предавања и вежбе из словачког језика и књижевности имају и
студенти Катедре за српски језик као нематерњи Одсека за српски језик
и лингвистику. Новијег датума је настава словачког као матерњег језика
на Одсеку за медијске студије, Одсеку за германистику и на Одсеку за
англистику; словачки језик као страни се предаје за студенте свих одсека
Филозофског факултета. Посебан облик рада су лекторски испити
из словачког језика за професоре разних предмета, који су завршили
факултет на српском језику и желе да предају у словачким школама.
Упоредо са развојем Катедре, односно Института, а касније Одсека,
повећава се библиотечки фонд из области словакистике и бохемистике,
те се формира Семинарска библиотека за словачки језик и књижевност
и запошљава библиотекар (1975-1980). Семинарска библиотека поседује
данас богат словакистички и бохемистички фонд у коме се налази 17176
стручних књига и 210 серијских публикација. Саставни део библиотеке
чини легат професора Михала Филипа, који садржи 2826 монографских
публикација и 179 серијских публикација. Прва библиотекарка је била
Ана Папуга која је радила од 1976. до 1977. године. Од 1977. до 2013.
библиотекарка је била Ана Остојин. Дужност библиотекара од јануара
2013. до данас волонтерски обавља Татјана Пинћир.
Један од облика сарадње нашег одсека са Словачком су боравци
наших наставника и сарадника у Институту за књижевност и Институту
за језик „Људовит Штур” Словачке академије наука и на појединим
факултетима. Са Словачком се сарађивало и приликом одбране
неких докторских дисертација и у вези са изборима наших сарадника
141
у наставничка звања. У оквиру те сарадње било је и ангажовање

наших сарадника (у периоду од 1966. до 1972) као лектора тада
српскохрватског језика на Катедри за славистику и индоевропеистику
ФФУК-а у Братислави. Тако су Емил Хорак и Данијел Дудок извесно
време истовремено радили и у Новом Саду и у Братислави, што је од
њих захтевало велики труд и одрицање. Иначе, Данијел Дудок је био
ангажован као професор у Банској Бистрици и после одласка у пензију.
Многи наши универзитетски радници су одлазили и одлазе у Словачку у
оквиру размена и на позив да држе предавања.
Иако је примарни задатак оснивања Групе за словачки језик
и књижевност био образовање кадрова за рад у свим областима и
институцијама у којима се примењује словачки језик, научноистраживачки
рад није занемариван. У организацији научноистраживачког рада
значајну улогу је у почетку имало Друштво словакиста Војводине (ДСВ),
данас Словакистичко војвођанско друштво (СВД). Друштво је основано
1969. године и седиште му је било на Филозофском факултету. Катедра
за словачки језик и књижевност, ДСВ (СВД) и Новинско-издавачка
кућа Обзор су били три главна организатора научних словакистичких
конференција са којих су објављивани зборници радова. Од 1976.
године словакистичка научна истраживања се обављају у Институту за
словакистику, односно на Одсеку за словакистику (1993). Научни часопис
Zborník Spolku vojvodinských slovakistov (Зборник Друштва словакиста
Војводине), основан 1979.године, 2006. године је закључен тробројем
16-18. Од 2006. године као настављач поменутог зборника почиње да
излази Slovakistický zborník (Словакистички зборник). Наставници и
сарадници Одсека за словакистику афирмисали су се својим научним
радовима углавном код нас у Србији и у Словачкој, али и у другим
државама. Последњих година војвођанска научна словакистика заузима
у валоризацији научноистраживачких пројеката солидно место.
Запослени на Одсеку за словакистикy су укључени и у рад других
институција. Пре свега су то Словачки издавачки центар, новине на
словачком језику, радијске и телевизијске емисије на словачком језику,
Завод за уџбенике Београд – Истурено одељење у Новом Саду (словачка
редакција) и сл. Сарадници нашег одсека су и аутори књига у Словачком
издавачком центру и у Заводу за уџбенике. Главни и одговорни уредници
књижевног часописа Nový život (Нови живот) из редова сарадника
Одсека за словакистикy били су (односно јесу): Јан Кмећ, Михал Харпањ,
Мирослав Дудок и Адам Светлик. Главни и одговорни уредници
тематских зборника са научних конференција углавном су били Јан
Кмећ, Данијел Дудок, Мирослав Дудок и Михал Харпањ. Сви сарадници
142
Одсека су објављивали и објављују прилоге у часопису „Нови живот”.

Скоро сви бивши и садашњи запослени на Одсеку су се афирмисали
и као аутори уџбеника словачког језика и читанки за основну школу и
гимназију, а поред тога са Заводом за уџбенике сарађују у комисијама
за рецензију рукописа. У предузећу Обзор и у Словачком издавачком
центру ангажовани су и као аутори и као уредници књига. Дугогодишњу
традицију има сарадња наших језичких стручњака са редакцијама
програма на словачком језику у РТВ-у и у новинама Хлас људу. Током
протеклих педесет и неколико година наши стручњаци су одржали
многобројна предавања на учитељским стручним семинарима.
Кадровска оспособљеност у области словакистике у Новом Саду
омогућила је да се помаже и другим високим школама. Већ од половине
70. године (услед реформе образовања) Педагошка академија из Сомбора
организовала је дошколовање и образовање учитеља нижих разреда на
словачком језику у Истуреном одељењу у Бачком Петровцу, а предмете
из словачког језика, словачке књижевности и методике матерњег језика
су предавали сарадници са нашег одсека. Ова активност настављена је
деведесетих година, када су педагошке академије прерасле у учитељске, а
касније у педагошке факултете. Последњих година су уведени предмети
словачки језик и словачка књижевност у новоформираној Високој
школи струковних студија за образовање васпитача (за студенте који
желе да раде у словачким предшколским установама), где такође предају
и наставници са нашег одсека.
Више од 20 година професори словачког језика и словачке
књижевности са Одсека за словакистику у Новом Саду ангажовани
су у настави на студијској групи Словачки језик и књижевност на
Филолошком факултету у Београду.
Овако разгранат и богат ангажман наших наставника и сарадника
захтева да се Одсек за словакистику још кадровски ојача.
Очито је да је током претходних педесет и више година
војвођанска словакистика, утемељена на Филозофском факултету у
Новом Саду уз несебичну помоћ Факултета и друштвене заједнице,
поклањала велику пажњу унапређивању струке и њеној популаризацији.
Могућности учешћа на научним конференцијама и симпозијумима биле
су и још увек су велике, па сарадници нашег одсека учествују са својим
радовима на тим скуповима у свим републикама бивше Југославије,
као и у Словачкој, Мађарској, Румунији... Богате библиографије радова
новосадских словакиста са Филозофског факултета доказ су њихове
плодне научне делатности и продукције.
143
Документација о издатим дипломама показује да је двогодишње

студије словачког језика и књижевности у периоду 1963-1974. године
завршило 36 студената, основне четворогодишње студије у периоду
1971-2014. године 125 студената. Од школске 2006/2007. године се
прешло, у складу са Болоњском декларацијом, на четворогодишње и
петогодишње студије (4+1) – основне и дипломске академске студије.
Основне четворогодишње студије по Болоњској декларацији завршило
је 12 студената, а дипломске академске студије – мастер 8 студента. Овај
број кадрова са високошколским образовањем углавном задовољава
кадровске потребе словачке националне заједнице у Војводини у свим
областима живота и рада.
Можемо закључити да Одсек за словакистику Филозофског
факултета у Новом Саду данас представља најјачи словакистички центар
ван Словачке. Поносни смо због тога!
144
Запослени

Редослед је хронолошки, према датуму рођења.
Михал Филип
Михал Филип je рођен 7. јануара 1915. у Старој
Пазови. Основну школу је завршио у родном месту, а
словачку гимназију у Бачком Петровцу (1928-1936).
Завршио је смер Српскохрватски са старословенским
на Филозофском факултету у Београду (1941). Након
завршетка студија, најпре је предавао у Старој Пазови
(1942-1943), затим у Ковачици (1944). Од 1945. до 1952.
је радио као професор у словачкој гимназији у Бачком
Петровцу. На Филозофском (касније Филолошком)
факултету у Београду је радио као лектор за чешки и
словачки језик (1952-1969). Хонорарно је био ангажован у периоду од 1961.
до 1964. као виши стручни сарадник за словачки језик на Филозофском
факултету у Новом Саду, а од 1969. године је у сталном радном односу
на овом факултету. Школску 1970/1971. годину је провео као лектор
српскохрватског језика на Филозофском факултету Универзитета
Коменског у Братислави. Од 1975. до 1979. је радио као лектор словачког
језика на Филолошком факултету у Београду. У Нови Сад се опет вратио
1979. године. У пензију је отишао 1983. Преминуо је 1989. године.
Др Јан Кмећ, академик

Академик Јан Кмећ je рођен 18. октобра 1927.
у Арадцу. Основну школу је похађао у Силбашу,
касније у Петровцу, где је завршио и прва четири
разреда словачке гимназије (1937-1941). Пету
годину гимназије је завршио у Новом Саду, следеће
две године у Кошицама, а матурирао је после рата
у гимназији у Бачком Петровцу (1946). Студирао
је филозофију и словачки језик и књижевност на
Филозофском факултету Унивезитета Коменског
у Братислави (1946-1949), да би 1950. године наставио
и 1952. завршио студије на Филозофском факултету у Београду на Групи
за словачки и чешки језик и књижевност. У периоду од 1949. до 1958. био
је професор Гимназије „Јан Колар” у Бачком Петровцу, а од 1958. до 1960.
директор Основне школе „Јан Чајак” у Петровцу. Године 1958. изабран је
за лектора словачког језика на Филозофском факултету у Новом Саду. У
периоду 1960-1962. радио је на Вишој педагошкој школи у Новом Саду као
предавач словачке књижевности, а од 1961. на Филозофском факултету.
После одбране докторске дисертације Југословенски мотиви у словачкој
147
књижевности на Филозофском факултету у Новом Саду, постаје доктор

књижевних наука (1965). Годину дана касније стиче звање доцента (1966),
затим 1972. ванредног, а 1977. звање редовног професора. Био је први
шеф самосталне Катедре за словачки језик и књижевност (1972), касније
директор Института за словакистику (1977-1986). Од 1975. до 1977. био
је декан Филозофског факултета у Новом Саду. Године 1981. изабран је за
дописног, а 1987. за редовног члана Војвођанске академије наука и уметности.
У Српску академију наука и уметности изабран је и примљен 1991. године.
Јан Кмећ је први и једини академик САНУ из редова војвођанских Словака.
У пензију је отишао 1995. године. Умро је 2003. године.
Др Даниел Дудок, редовни професор

Даниел Дудок је рођен 26. јуна 1932. године
у Ердевику. Основну школу је завршио у родном
месту, а гимназију у Бачком Петровцу. Чешки
и словачки језик и књижевност је завршио на
Филозофском факултету у Београду (1955). Затим је
био на специјализацији на Филозофском факултету
Карловог универзитета у Прагу и на Филозофском
факултету Универзитета Коменског у Братислави
(1956-1957). Докторску дисертацију Говор Пивница у Бачкој одбранио
је (1966) на Филозофском факултету у Новом Саду, где је био запослен
од 1958. године до одласка у пензију (1998), најпре као асистент, затим
доцент (1966), ванредни професор (1977) и редовни професор (1982).
Предавао је језичке предмете. Две године (1960-1962) радио је и као
професор на Вишој педагошкој школи у Новом Саду. Поред наставног
и научног рада, обављао је у једном мандату функцију директора
новооснованог Института за словакистику (1975-1977), а био је и
продекан Филозофског факултета у Новом Саду (1977-1979). Од 2002.
до 2005. је радио као професор на Филолошком факултету Универзитета
„Маћеј Бел” у Банској Бистрици.
Др Марија Мијавец, доценткиња

Марија Мијавец (Сикора) је рођена 1. јуна
1934. године у Бачком Петровцу. Основну школу
и гимназију завршила је у Бачком Петровцу. Од
1952. до 1956. године студирала је на Катедри за
славистику Филозофског факултета у Београду
148
чешки и словачки језик и књижевност. По завршетку студија је радила

у словачкој гимназији и у учитељској школи у Бачком Петровцу (1956-
1957), затим је била језички уредник, касније и новинар, у Редакцији
словачког недељника Хлас људу у Бачком Петровцу, а потом језички
уредник у Новинско-издавачком предузећу Обзор у Новом Саду (1957-
1968). Од 1964. хонорарно је радила на Филозофском факултету у Новом
Саду као стручна сарадница за словачки језик. Од 1968. године, све до
одласка у пензију 1991, била је у сталном радном односу на Филозофском
факултету у Новом Саду и то најпре као стручна сарадница, затим као
виша стручна сарадница, као стручна саветница (1981) и од 1988. као
доценткиња на Катедри за словачки језик и књижевност. Магистарске
студије је завршила на Филолошком факултету у Београду 1979,
одбранивши магистарски рад Синтаксичке и семантичке сличности и
разлике између помоћних глагола у словачком и српскохрватском језику
и утицај српскохрватског језика на њихову употребу у говору словачког
насеља Бачки Петровац. Године 1987. је на Филозофском факултету у
Новом Саду одбранила докторску дисертацију Развитак књижевног
словачког језика у Војводини у условима контакта са српскохрватским
језиком. Предавала је предмете из савременог стандардног словачког
језика. Хонорарно је на педагошким академијама у Новом Саду и
на Учитељском факултету у Сомбору (Истурено одељење у Бачком
Петровцу) држала наставу словачког језика и методику наставе словачког
језика за студенте Словаке.
Др Михал Тир, редовни професор

Михал Тир је рођен 26. октобра 1942.
у Пивницама. Основну школу на словачком језику
похађао је у родном месту и у Бачком Петровцу, а
гимназију - такође на словачком језику - у Бачком
Петровцу. Први степен студија словачког језика и
књижевности је завршио на Филозофском факултету
у Новом Саду (1961-1963). Студије је наставио и
дипломирао на Филолошком факултету у Београду
(1965-1967). На истом факултету је одбранио
магистарски рад на тему Гласовни систем словачког говора Бачког
Петровца (1973). Докторат филолошких наука је стекао на Филозофском
факултету у Новом Саду, након одбране докторске дисертације на тему
Бројеви у словачком и српскохрватском језику (1987). Школске 1963/64.
године је предавао у основној школи у Гложану. У словачком часопису
149
Хлас људу је радио као језички уредник (1967/1969), а у Покрајинском

заводу за издавање уџбеника такође као језички уредник, а затим и као
уредник уџбеника за школе са словачким наставним језиком (1969-
1975). Школске 1971/72. је у Братислави на Катедри за славистику и
индоевропеистику на Филозофском факултету Универзитета Коменског
био лектор српскохрватског језика. Од 1976. године ради на Филозофском
факултету у Новом Саду, најпре као стручни сарадник, затим виши
стручни сарадник, доцент (1988), ванредни професор (1994) и редовни
професор (2004). Предавао је словачки језик на Филолошком факултету у
Београду (1997-2010) и на Учитељском факултету у Сомбору - Истурено
одељење у Бачком Петровцу (2002-2010). У периоду од 1989. до 1994. је
био продекан Филозофског факултета у Новом Саду. У пензију је отишао
2010. године. Умро је 2013. године.
Др Михал Харпањ, редовни професор

Михал Харпањ је рођен 27. октобра 1944.
године у Кисачу. Основну школу је завршио у родном
селу, гимназију на српском језику у Новом Саду.
Студирао је на Филозофском факултету у Новом
Саду, на Групи за југословенску књижевност (1968).
Магистарске студије је завршио на Филолошком
факултету у Београду, одбранивши магистарски рад
Словачки и српски надреализам – паралела (1973).
Докторат књижевних наука је стекао на Филозофском факултету у
Новом Саду одбраном докторске дисертације Poézia a poetika Michala
Babinku (Поезија и поетика Михала Бабинке) (1978). Од 1969. године
ради на Филозофском факултету у Новом Саду, најпре као асистент,
затим као доцент (1979), ванредни професор (1984) и редовни професор
(1989) на предметима словачка књижевност и теорија књижевности. Од
1986. до 2013. на истом факултету је био шеф Катедре, односно Одсека
за словакистику. На Филолошком факултету у Београду предавао је
(од 1989) словачку књижевност. Од 1997. до 1999. је био ангажован на
Високој педагошкој школи у Сегедину и на Педагошком факултету у
Сомбору – Истурено одељење на словачком језику у Бачком Петровцу.
Предавао је од 2005. до 2011. године и на Универзитету „Матеј Бел” у
Банској Бистрици (Словачка), најпре на Катедри за словакистику
Филолошког факултета, а после спајања катедри на Катедри за словачки
језик и књижевност, одељење преводилаштва и тумачења Факултета
хуманистичких наука. Од 1983. до 1985. био је продекан Филозофског
факултета у Новом Саду. Отишао је у пензију 2013. године.
150
Др Јозеф Валихора, aсистент

Јозеф Валихора је рођен 11. априла 1946.
у Пивницама. Основну школу на словачком језику
је завршио у родном месту, а гимназију – такође
на словачком језику – у Бачком Петровцу. Први
степен студија словачког језика и књижевности је
завршио на Филозофском факултету у Новом Саду
(1965-1967). Студије је наставио и дипломирао на
Филолошком факултету у Београду (1967-1969). На
истом факултету је одбранио магистарски рад на тему Преводилачки
рад Владимира Мичатека (1979). Докторат филолошких наука је стекао
на Филозофском факултету у Новом Саду, након одбране докторске
дисертације на тему Песничко и прозно дело Јураја Тушјака (2009). Радио
је као новинар у Редакцији програма на словачком језику Радио Новог
Сада (1969-1971). Од 1971. године радио је на Филозофском факултету у
Новом Саду као асистент за словачку књижевност. Крајем 2010. године
је отишао у пензију.
Др Самуел Человски, редовни професор

Самуел Человски је рођен 21. јула 1950. године
у Кулпину. Основну школу је завршио у родном селу,
а словачку гимназију у Бачком Петровцу. Студирао је
на Филозофком факултету Универзитета Коменског
у Братислави (Словачка), на Катедри за историју
(1974). Последипломске студије је завршио на
Катедри за чехословачку историју истога факултета
(1975-1977) одбраном докторске дисертације (PhDr.)
Младост Феликса Кутлика у контексту словачке културе у Војводини
и ригорозним испитима 1979. године. После објављивања (1982),
дисертација је нострификована (1984) као докторат наука (др). Од
1978. године ради на Филозофском факултету у Новом Саду, најпре
као асистент у научном раду (1979-1985) за области историја словачког
народа, културна историја Словака у Војводини, јужнословенско-
словачке културне и књижевне везе; касније предаје истоимене предмете
као доцент (1986), ванредни професор (1991) и редовни професор (1997).
Такође је предавао историју на Педагошком факултету у Сомбору –
Истурено одељење на словачком језику у Бачком Петровцу (1998-2008).
151
Др Ана Марић, редовна професорка

Ана Марић (Вестег) је рођена 21. јула 1951.
године у Старој Пазови. Основну школу је завршила
на словачком језику, а гимназију на српском језику
(1970) у Старој Пазови. Студирала је словачки језик
и књижевност на Филозофском факултету у Новом
Саду и дипломирала 1974. године. Последипломске
студије завршила је на Филолошком факултету у
Београду, где је 1981. године одбранила магистарски
рад из дијалектологије словачког језика Гласовни систем словачког
говора Старе Пазове. Докторску дисертацију Systém slovesných predpôn
v slovenčine a srbčine (Систем глаголских префикса у словачком и српском
језику) одбранила је 2002. године на Филозофском факултету у Новом
Саду. Запослена је на истом факултету од 1. јануара 1975. године на
Одсеку за словакистику, најпре као асистенткиња-приправница, затим
асистенткиња, доценткиња, ванредна професорка (2008) и од 2013.
редовна професорка. Предаје савремени словачки језик и дијалектологију.
Школске 2008-2009. и 2009-2010. је предавала језичке предмете на
Педагошком факултету у Сомбору – Истурено одељење на словачком
језику у Бачком Петровцу.
Ана Остојин, виша библиотекарка

Ана Остојин (Маћерак) рођена је 23. фебруара
1952. у Старој Пазови. Основну школу је завршила
на словачком језику, а гимназију на српском језику
у Старој Пазови. Дипломирала је на групи Словачки
језик и књижевност на Одсеку за словакистику
Филозофског факултета у Новом Саду (1977). Од 21.
новембра 1977. била је запослена као библиотекарка
у Семинарској библиотеци Одсека за словакистику.
Стекла је звање библиотекарка (1989), а затим виша
библиотекарка (2007). У пензију је отишла 2013. године.
Др Јармила Ходолич, редовнa професорка

Јармила Ходолич (Ферко) је рођена 27. априла
1952. године у Гложану. Основну школу и гимназију
је завршила на словачком језику у Бачком Петровцу.
Студирала је на Филозофском факултету у Новом
Саду на групи Словачки језик и књижевност (1976).
Магистарске студије је завршила на Филолошком
152
факултету у Београду, одбранивши (1987) магистарски рад Literárna

činnosť Alberta Martiša (Књижевна делатност Алберта Марћиша).
Докторат књижевних наука је стекла на Филозофском факултету у Новом
Саду (2003) одбраном докторске дисертације Prehľad dejín slovenskej
vojvodinskej prózy pre deti (Преглед историје словачке војвођанске прозе
за децу). Од 1977. године ради на Филозофском факултету у Новом Саду,
најпре као асистенткиња за словачку књижевност, затим као доценткиња
(2003), ванредна професорка (2008) и редовна професорка (2013). Од
1998. године предаје дечју књижевност на Педагошком факултету
у Сомбору – Истурено одељење на словачком језику у Бачком Петровцу,
а од 2010. и методику наставе словачког језика и књижевности. Од
2008. године предаје књижевност за децу и методику словачког језика
и књижевности на Високој школи струковних студија за образовање
васпитача у словачком одељењу у Новом Саду. Од 2013. године је шеф
Одсека за словакистику.
Др Мирослав Дудок, редовни професор

Мирослав Дудок је рођен 31. јула 1952. године
у Ердевику. Основну школу је завршио у родном
месту, а гимназију у Бачком Петровцу. Студирао
је словачки језик и књижевност на Филозофском
факултету Универзитета Коменског у Братислави
(1971-1976), где је завршио и последипломске студије
одбраном рада Питања реда речи у словачком и
српскохрватском језку (1979). Докторат филолошких
наука је стекао на Филозофском факултету у
Новом Саду одбранивши докторску дисертацију Глутинација текста
у словачком и српскохрватском језику (1987). Годину дана је радио као
уредник у Редакцији Програма на словачком језику РТВ Нови Сад. Од
1977. године ради на Филозофском факултету у Новом Саду, најпре као
асистент у научном раду, затим као асистент у настави, доцент (1988),
ванредни професор (1993) и редовни професор (1998). Предавао је
словачки језик на Филолошком факултету у Београду (1988-2001), на
Високој педагошкој школи у Сегедину (1997-1998), на Филозофском
факултету Универзитета Коменског у Братислави (од 2001. до данас), на
Филозофском факултету Универзитета „Ћирило и Методије” у Трнави
(2004-2006), на Филозофском факултету Карловог универзитета у Прагу
(2008). Од 1997. до 2005. године је радио у Институту за лингвистику
„Људовит Штур” Словачке академије наука у Братислави.
153
Др Адам Светлик, ванредни професор

Адам Светлик је рођен 1. априла 1961.
године у Арадцу. Основну школу је завршио
у родном селу, средњу школу (културолошки
смер) у Зрењанину. Студирао је на Филозофском
факултету у Новом Саду, на Катедри за словачки
језик и књижевност (1988). На истом факултету
је завршио магистaрске студије, одбранивши рад
Поезија Вићазослава Хроњеца у контексту словачке
и српске књижевности (1996). Докторат књижевних
наука је стекао на Филозофском факултету у Новом Саду 2005. године
одбраном докторске дисертације Poézia vojvodinských Slovákov v druhej
polovici 20. storočia (Поезија војвођанских Словака у другој половини
20. века). Од 1990. године ради на Одсеку за словакистику Филозофског
факултета у Новом Саду, најпре као асистент за словачку књижевност,
затим као доцент (2006), а од 2011. године као ванредни професор.
Др Ана Макишова, ванредна професорка

Ана Макишова (Ловас) је рођена 8. новембра
1961. године у Гложану. Основну школу је завршила
у родном селу. Два разреда заједничког средњег обра-
зовања и два разреда позивноусмереног образовања
и васпитања средњег стeпена културолошке струке
на словачком језику завршила је у Бачком Петровцу.
Саду на групи Словачки језик и књижевност (1985).
Магистарске студије је завршила на Филозофском факултету у Новом
Саду, одбранивши магистарски рад Комуницирање на предшколском уз-
расту (2005). На истом факултету је одбранила докторску дисертацију
Придеви у словачком и српском језику (2007) и стекла докторат лингвис-
тичких наука. Од 1. децембра 1985. године ради на Одсеку за словакисти-
ку на Филозофском факултету у Новом Саду, најпре као асистенткиња-
приправница, затим као асистенткиња, лекторка, доценткиња (2007)
и ванредна професорка (2012). Од 2007. године држи предавања и на
Високој школи струковних студија за образовање васпитача на словач-
ком језику у Новом Саду.
154
Др Михал Бабjак, доцент

Михал Бабjак је рођен 14. децембра 1961.
у Кулпину. Основну школу завршио је у Кулпину,
а средњошколско образовање у Гимназији „Јан
Колар” у Бачком Петровцу. Студије словачког
језика и књижевности завршио је на Филозофском
факултету у Новом Саду (1985). На истом факултету,
на Катедри за југословенске књижевности и општу
књижевност, завршио је 1989. последипломске
студије одбранивши магистарски рад Експресионизам
у ратним новелама Јана Хрушовског и Мирослава Крлеже. Године 1994.
завршио је студије естетике на Филозофском факултету Универзитета
Коменског у Братислави (Словачка). Ту се хабилитовао (1999) радом
Књижевност и контекст, а докторат филозофије (PhDr.) стекао је
одбранивши докторску дисертацију Проблематика естетике драме
у словачком контексту (2010). У периоду 1986-1991. био је асистент за
област старије словачке књижевности у Институту за словакистику
Филозофског факултета у Новом Саду. Од 1991. године живи и ради
у Словачкој. У периоду 1991-1992. радио је на Катедри за словенске
филологије Филозофског факултета Универзитета Коменског
у Братислави; од 1992. године је запослен на Катедри за естетику истог
факултета (предаје историју светске књижевности, историју драме,
аксиологију уметности, компаратистику уметности и историју словачке
естетике). Од 1999. предаје и на Факултету драмских уметности Академије
уметности у Банској Бистрици.
Мр Зузана Тир, асистенткиња

Зузана Тир је рођена 9. фебруара 1978.
у Новом Саду. Основну школу је похађала на српском
језику у свом родном месту, а гимназију на словачком
језику у Бачком Петровцу. Студије словачког језика и
књижевности је завршила на Филозофском факултету
у Новом Саду (2002), где је и магистрирала одбранивши
магистарски рад на словачком језику Употреба
фразеологизама код словачких говорника у Пивницама
(2010). Годину дана је радила као тумач и преводилац у словачко-српској
фирми „Инфраинвест”. Од 2004. године ради на Одсеку за словакистикy
Филозофског факултета у Новом Саду, најпре као асистенткиња-
приправница, а од 2010. године као асистенткиња за словачки језик.
155
Др Марина Шимак Спевакова, асистенткиња

Марина Шимак Спевакова је рођена 15. јула
1978. године у Београду. Основну школу и гимназију
је завршила на српском језику у Новом Саду.
Саду, на групи Словачки језик и књижевност (2002).
Магистарске студије је завршила на истом факултету
одбраном магистарског рада Стварност фиктивног
– сага о Лутровима од Вићазослава Хроњеца (2009)
a докторску дисертацију на тему Интертекстуалност у делу Вићазослава
Хроњеца је одбранила на истом факултету. Радила је у Заводу за издавање
уџбеника у Новом Саду (2002-2003). Од 2005. године је запослена на
Филозофском факултету у Новом Саду, на Одсеку за словакистику,
најпре као асистенткиња-приправница, затим као асистенткиња за
словачку књижевност (2011).
Ma Јасна Ухларик, асистенткиња

Јасна Ухларик је рођена 27. јула 1984. године
у Бачкој Паланци. Основну школу је завршила на
словачком језику у Пивницама, а гимназију – такође
на словачком језику – у Бачком Петровцу. Студирала
је на Филозофском факултету у Новом Саду, на
студијској групи Словачки језик и књижевност (2008).
Дипломске академске студије – мастер завршила ја на
Одсеку за словакистику Филозофског факултета у
Новом Саду одбраном дипломског мастер рада Метафоричка функција
заменица са прагмалингвистичког аспекта (2010). На истом факултету
од 2010. године похађа докторске студије на студијској групи Словачки
језик и књижевност. Годину дана (2008) је радила као новинарка у
Редакцији програма на словачком језику Радио-телевизије Војводине.Од
2009. године ради на Одсеку за словакистику Филозофског факултета у
Новом Саду, најпре као сарадница у настави и стручни секретар Одсека,
а од 2010. године као асистенткиња за словачки језик.
156
Лектори
Лектори словачког језика и културе од 1968. до 2014. године
1. Емил Хорaк 1.10.1968 - 31.07.1969.

2. Емил Хорaк 1.10.1970 - 30.09.1972.
3. Емил Хорaк 1.11.1976 - 30.09.1978
4. Франћишек Липка 26.10.1972 - 30.09.1976.
5. Исидор Котулич 1.10.1978 - 30.09.1980.
6. Штефан Мушка 1.10.1980 - 30.09.1981.
7. Михал Блиха 1.10.1981 - 30.09.1982.
8. Франћишек Липка 1.10.1982 - 15.02.1987.
9. Јозеф Млацек 1.04.1987 - 30.09.1990.
10. Милослав Даровец 1.10.1990 - 30.09.1992.
11. Емил Хорак 1.10.1992 - 30.06.1993.
12. Емил Хорак 1.07.1993 - 30.09.1996.
13. Милослав Даровец 1.10.1996 - 30.09.1999.
14. Зузана Хуртајова 1.10.1999 - 30.09.2003.
15. Радмила Хоракова 1.10.2003 - 30.09.2005.
16. Зузана Хуртајова 1.10.2005 - 30.09.2009.
17. Јурај Гловња 1.10.2009- 30. 09. 2013.
18. Марта Соучкова 1.10.2013.
Већ после пет година од оснивања студијске групе Словачки језик

и књижевност на Филозофском факултету у Новом Саду, установљена
је сарадња са просветним и научним институцијама у Словачкој, коју
су иницирали Данијел Дудок и Емил Хорак. Временом је та сарадња
институционализована, најпре на међуфакултетском нивоу (Филозофски
факултет у Новом Саду и Филозофски факултет УК-а у Братислави),
касније и на међудржавном нивоу. Постала је веома разграната, плодна
и успешно функционише и данас.
Први лектор, доцент Емил Хорак, дошао је из Братиславе на нашу
катедру у Нови Сад пре 45 година (1966) и радио је код нас укупно
једанаест академских година. Универзитетској словакистици у развоју
су били неопходни врсни стручњаци какав је био Емил Хорак. И после
одласка из Новог Сада сарађивао је са Одсеком као консултант и ментор
млађим сарадницима и као аутор Речника српскохрватско-словачког и
словачко-српскохрватског, објављеног 1991. године.
У периодима од 1972. до 1976. и од 1982. до 1987. као лектор за
словачки језик у Новом Саду је био ангажован Франћишек Липка са
Катедре за славистикy и индоевропеистикy ФФУК-а у Братислави.
159
Сем педагошког рада, бавио се и књижевним стваралаштвом и

преводилаштвом. Касније је прешао у дипломатску службу којој се
трајно посветио.
Школске 1977/1978. године Словачка нам није послала лектора.
У периоду од 1978. до 1980. године функцију лектора словачког језика
је обављао др Изидор Котулич, научни сарадник Института за језик
„Људовит Штур” Словачке академије наука у Братислави. По једну
академску годину су боравили код нас Шћефан Мушка, професор средње
школе из Пухова (1980-1981) и доцент др Михал Блиха, наставник
Педагошког факултета у Прешову Универзитета „Павел Јозеф Шафарик”
у Кошицама (1981-1982).
Професор др Јозеф Млацек је био лектор у Новом Саду од 1987.
до 1990. Професор Млацек је низ година био шеф Катедре за словачки
језик ФФУК-а и директор Летње школе словачког језика и културе (Studia
Academica Slovaca) у којој сваке године учествује по неколико наших
студената.
У научни, педагошки и културни живот овдашњих Словака се као
лектор успешно укључио и доцент Милослав Даровец (1990-1992. и 1996-
1999), коаутор уџбеника словачког језика за странце, коришћеног веома
дуго на летњим курсевима.
Као лекторка словачког језика радила је два пута по четири године
(1999-2003. и 2005-2009) професорка др Зузана Хуртајова, запослена на
Факултетy хуманистичких наука Универзитета „Матеј Бел” у Банској
Бистрици. Под њеним руководством су студенти објављивали преводе
савремене чешке прозе на словачки језик у омладинском часопису
Взлет.
Од 2003. до 2005. године на Одсеку за словакистикy лекторка је
била PhDr. Радмила Хорак, сарадница Словенског института Словачке
академије наука у Братислави, а од 2009. до 2013. године професор др
Јурај Гловња са Катедре за словачки језик Филозофског факултета
Универзитета „Константин Филозоф” у Њитри. Као лектор се афирмисао
и у Немачкој и Аустрији. Код нас има веома плодну сарадњу са словачким
мас-медијама.
Од 2013. године као лекторка ради др Марта Соучкова са
Универзитета „Павел Јозеф Шафарик” из Прешова.
На Одсеку за словакистику је од 1966. године до данас радило
укупно 11 лектора из Словачке. Њихов рад је био успешан и веома
користан за наставни и за целокупни рад Одсека. Управо су они често
били покретачи плодне наставне, научне и културне сарадње нашег
одсека и високошколских и научних институција у Словачкој.
160
Fotogaléria
Фотогалерија
Hlavička prvého čísla časopisu TMA
Študenti „tmisti“ v Starej Pazove 28. februára 1992 po prezentácii časopisu: Katarína
Hricová, Zuzana Strehovská, Ján Černák, Tatiana Mitićová, Jaroslav Čiep a Miroslav Grňa
Študenti spolupracovníci časopisu TMA v Novom Sade, 15. januára 1992
163
Hlavička časopisu TRAF! Hlavička časopisu Čarbológ!
Prezentácia prvého čísla časopisov Traf! a Čarbológ v roku 2007
164
Redakcia prvého čísla časopisu Čarbológ
Prezentácia časopisu Čarbológ v Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci
165
Študenti slovakistiky v Novom Sade na výlete v Segedíne: Jaroslava Ábelovská

(Števková), Zuzana Strеhоvská (Čížiková), Tatiana Mitićová, Ján Černák.
Prvý rad: Ján Čeman, Jaroslav Čiep
Študenti slovakistiky (z 80. rokov) a profesorky Mária Myjavcová, Jarmila

Hodoličová a Anna Marićová na výlete na Slovensku
166
Zamestnanci oddelenia slovakistiky (80. roky): Jozef Valihora, Štefan Muška,

lektor zo Slovenska, Ján Kmeť, Anna Marićová, Michal Harpáň,
Mária Myjavcová, Michal Týr, Jarmila Hodličová
Zamestnanci slovakistiky v školskom roku 2010/2011:

Dr. Miroslav Dudok, Ma. Jasna Uhláriková, Mr. Marína Šimáková, Dr. Michal
Týr, Dr. Michal Harpáň, Dr. Juraj Glovňa, Dr. Adam Svetlík, Mr. Zuzana Týrová,
Dr. Samuel Čelovský, Dr. Jozef Valihora, Anna Ostojinová, Dr. Anna Marićová,
Dr. Jarmila Hodoličová a Dr. Anna Makišová
167
Hosťujúci lektori slovenského jazyka a kultúry zo Slovenska
Dr. Emil Horák Dr. Jozef Mlacek Dr. Miloslav Darovec
Dr. Zuzana Hurtajová Dr. Juraj Glovňa
Promócia doktorov vied v roku 2004 (profesorky Anna Marićová

a Jarmila Hodoličová)
168
Z obhajoby dizertačnej práce Zuzany Čížikovej: Dr. Jarmila Hodoličová,

Dr. Michal Harpáň, Dr. Katarína Marušová Šebová, Ján Labáth,
Dr. Zuzana Čížiková, Dr. Adam Svetlík
Z promócie doktorky vied Dr. Daniely Marčokovej

so školiteľkou Dr. Jarmilou Hodoličovou (2014)
169
Súčasné študentky slovakistiky (Marína Krajčiová, Martina Bartošová,

Andrea Lomenová, Anna Drieňovská, Aneta Lomenová a Ivana Vozárová)
s profesorom Samuelom Čelovským
Z osláv 50. výročia slovakistiky v Novom Sade na Filozofickej fakulte

v roku 2011
170
Profesori Michal Týr, Emil Horák a Daniel Dudok na oslavách 50. výročia
slovakistiky v Novom Sade na Filozofickej fakulte v roku 2011
Svojou prítomnosťou poctili oslavy v roku 2011 aj hostia zo zahraničia.

Na fotografii: Jarmila Hodoličová, Dagmar Mária Anoková z Rumunska,
Samuel Čelovský, Katarína Marušová-Šebová z Maďarska a Miroslav Dudok
171
Úspešná generácia študentiek slovakistiky zo školského roku 1980/1981: Mária

Tordajiová (Surová), Anna Šilerová, Anna Lovásová (Makišová), Anna Čížiková
(Zlochová), Vierka Valihorová (Papová) a Daniela Lekárová (Lačoková)
Časť terajších pracovníkov Oddelenia slovakistiky: Dr. Anna Marićová,

Ma. Jasna Uhláriková, Dr. Anna Makišová a Dr. Samuel Čelovský
172
Z otvorenia výstavy kníh pracovníkov Oddelenia slovakistiky (Dr. Jarmila Hodoličová,

vedúca Oddelenia slovakistiky, Dr. Ján Varšo, veľvyslanec Slovenskej republiky v Srbsku,
Dr. Nebojša Majstorović, prodekan pre medzinárodnú spoluprácu na Filozofickej fakulte,
Anna Tomanová Makanová, predsedníčka NRSNM,
Dr. Ivana Živančevićová Sekerušová, dekanka Filozofickej fakulty)
Z podpisovania darovacej listiny

(NRSNM darovala Oddeleniu slovakistiky dva počítače)
173
Na výstave publikácií zamestnancov na oddelení slovakistiky, riaditeľka Ústavu

pre kultúru vojvodinských Slovákov s profesormi Miroslavom Dudkom
a Samuelom Čelovským
Úspešná spolupráca medzi Ústavom pre kultúru vojvodinkých Slovákov

a Oddelením slovakistiky. Na fotografii riaditeľka UKVS Mgr. art. Milina
Sklabinská a vedúca Oddelenia slovakistiky Dr. Jarmila Hodoličová
174
Zo slovakistickej publikačnej činnosti
175
176
177
178
179
Z udelenia ceny najlepšej

študentke na Filozofickej
fakulte v školskom roku
2013/2014 Anne Margaréte
Valentovej s prodekankou
pre výuku Dr. Biljanou
Šimunovićovou Bešlinovou a
vedúcou oddelenia Dr. Jarmilou
Hodoličovou
Z obhajoby master práce Anny Margaréty Valentovej: Ma. Jasna Uhláriková,

Mr. Zuzana Týrová, Ma. Tatjana Pintírová, Dr. Anna Marićová,
Ma. Anna Margaréta Valentová, Dr. Anna Makišová a Dr. Jarmila Hodoličová
180
Seminárna knižnica Oddelenia slovakistiky a legát Michala Filipa
Knihovníčka Tatjana Pintírová
181
Budova Filozofickej fakulty v Novom Sade
Folozofická fakulta 60 rokov šíri vedomosti
182
50 ROKOV VYSOKOŠKOLSKEJ 50 година високошколске
SLOVAKISTIKY словакистике
V NOVOM SADE (1961 – 2011) у Новом Саду (1961 – 2011)

60 rokov Filozofickej fakulty 60 година Филозофског факултета
v Novom Sade (1954 – 2014) у Новом Саду (1954 – 2014)
Redakcia: Уредништво:
Dr. Jarmila Hodoličová др Јармила Ходолич
Dr. Adam Svetlík др Адам Светлик
Mr. Zuzana Týrová мр Зузана Тир
Recenzenti: Рецензенти:
Dr. Katarína Šebová – Maruzsová др Катарина Шебова – Марушова
Dr. Zuzana Hurtajová др Зузана Хуртајова
Jazyková úprava: Лектори:

Dr. Juraj Glovňa (slovenský text) др Јурај Гловња (текст на словачком)
Mr. Mirjana Jocić (srbský text) мр Мирјана Јоцић (текст на српском)
Graficky upravila: Графички уредила:

Sanja Ninkovićová Potranová Сања Нинковић Потран
Návrh obálky: Дизајн корица:

Milan Potran Милан Потран
Vydala: Издавач:
Slovakistická vojvodinská spoločnosť Словакистичко војвођанско друштво
Nový Sad 2014 Нови Сад, 2014.
Vytlačil: Штампа:
Tampograf, Nový Sad Тампограф, Нови Сад
CIP - Каталогозација у публикацији
Библиотека Метице српске, Нови Сад
378.096(497.113 Novi Sad)”1961/2011”

Päťdesiat rokov vysokoškolskej
50 rokov vysokoškolskej slovakistiky v Novom Sade : ( 1961-2011 ) : 60 rokov
Filozofickej fakulty v Novom Sade : (1954-2014) = 50 година високошколске словакистике
у Новом Саду : ( 1961-2011 ) : 60 година Филозофког факултета у Новом Саду : (1954-
2014) / [redakcia Jarmila Hodoličová, Adam Svetlík, Zuzana Týrová].- Nový Sad: Slovakistická
vojvodinská spoločnosť, 2014 (Nový Sad: Tampograf.) - 184 str. : ilustr. ; 24 cm
Deo teksta uporedo na slovač. i srp. jeziku. - Tiraž 300.

ISBN 978-86-915255-1-4
a) Филозофски факултет (Нови Сад). Одсек за словакистику - 1961-2011
COBISS.SR-ID 290344711

50 Rokov Slovakistiky V Novom Sade (Pamätnica)

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

50 Rokov Slovakistiky V Novom Sade (Pamätnica)

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

50 rokov

Slovakistická vojvodinská spoločnosť

Úvodné poznámky ..............................................................................................9

Annamária Boldocká Grbićová

Anna Margaréta Valentová

LITERÁRNE TEXTY NAŠICH ŠTUDENTOV – SPISOVATEĽOV

Mária Kotvášová – Jonášová

Boženka Dasovićová Turčanová

Уводне напомене .................................................................................................133

ФОТОГАЛЕРИЈА .............................................................................................. 163

Cieľom tejto publikácie je podať v hlavných črtách prehľad 50-ročnej

Päťdesiat rokov pôsobenia študijného odboru slovenský jazyk a literatúra

V akademickom roku 2011/2012 si slovenská verejnosť pripomína

prednášal starosloviensky jazyk a porovnávaciu gramatiku slovanských jazykov

odborného spolupracovníka v roku 1976 vyplynulo z návratu Michala Filipa

Vzhľadom na pribúdajúce povinnosti na začiatku milénia sa museli

Pracovníci katedry učia aj študentov z iných odborov. Najdlhšiu tradíciu

boli prvoradými povinnosťami pracovníkov. V snahe vyhovieť kádrovým

Formou spolupráce medzi Oddelením slovakistiky a Slovenskom sú

aj pracovníci katedry a od roku 1976 sa slovakistické výskumy konajú v rámci

jazyka, slovenskej literatúry a z metodiky vyučovali a mali z nich cvičenia

Posledných viac ako 20 rokov študijnej skupine slovenský jazyk

potreby a na druhej strane zaoberať sa vedou. „Dvojdomovosť“ nám do určitej

Uzavierame, že 50-ročná činnosť v oblasti slovakistiky na Filozofickej

Dr. Ján Kmeť, akademik

doktora literárnych vied. Potom tu pôsobil ako docent (1966), mimoriadny

Dr. Daniel Dudok, riadny profesor

Dr. Mária Myjavcová, docentka

Dr. Michal Týr, riadny profesor

aj magisterskú prácu Glasovni sistem slovačkog govora Bačkog Petrovca (1973).

Dr. Michal Harpáň, riadny profesor

a tlmočníctva Fakulty humanitných vied – ako garant študijného odboru

Dr. Jozef Valihora, asistent

Dr. Samuel Čelovský, riadny profesor

a riadny profesor (1997). V rokoch 1998 ‒ 2008 prednášal aj históriu na

Dr. Anna Marićová, riadna profesorka

Anna Ostojinová, knihovníčka

Dr. Jarmila Hodoličová, riadna profesorka

Dr. Miroslav Dudok, riadny profesor

Dr. Adam Svetlík, mimoriadny profesor

Dr. Anna Makišová, mimoriadna profesorka

Dr. Michal Babiak, docent

Mr. Zuzana Týrová, asistentka

Dr. Marína Šimáková Speváková, asistentka

Ма. Jasna Uhláriková, asistentka

Lektori slovenského jazyka a kultúry v rokoch 1968-2014

1. Emil Horák 1.10.1968 - 31.07.1969

Už o päť rokov po vzniku študijnej skupiny slovenský jazyk a literatúra

slovenčina potrebovala odborníkov Horákovho typu – nie div, že Emil Horák

V rokoch 2003 ‒ 2005 na Oddelení slovakistiky pôsobila ako lektorka

Diplomovaní študenti základného dvojročného štúdia

24. Anna Oravcová

Diplomovaní študenti základného štvorročného

105. Jasna Uhláriková

Diplomovaní študenti základného štvorročného

Diplomové akademické štúdium – master

Magisterské práce zo slovakistiky obhájené

1. Michal Babiak: Ekspresionizam u delima Miroslava Krleže i Jana

Doktorské práce zo slovakistiky obhájené

Докторске дисертације из области словакистике

Mária Myjavcová: Syntaktické a sémantické zhody a rozdiely medzi

Michal Týr: Číslovky v slovenčine a v srbochorvátčine

Dr. Mária Myjavcová