Kukučín v Prahe: fragmenty

zo študentského života
Ivana Taranenková

Po  maturite na  šopronskom gymnáziu, v  roku 1885, nastúpil Martin Kukučín
– po  krátkom váhaní, keď zvažoval štúdium na  evanjelickej teologickej fakulte
v  Bratislave – ako mimoriadny a  neskôr riadny poslucháč na  Lekársku univerzi-
tu Karlovej univerzity. V Prahe strávil na štúdiách osem rokov – od októbra 1885
do decembra 1893, na Slovensko sa vracal iba počas prázdnin.
Literárna historiografia vyzdvihuje význam „pražskej“ epizódy v  Kukučínovom
živote a diele predovšetkým pre jeho neprehliadnuteľné aktivity v spolku Detvan,1
ktorý združoval slovenských študentov v  Prahe. Kukučín mu predsedal dva roky
a možno až príliš mentorsky vyžadoval od členov, aby svoju spolkovú činnosť ne-
chápali ako formalitu, ale aktívne sa zapájali do  práce. Spolok sa schádzal každý
týždeň, debatovalo sa o pôvodných a prekladových dielach, ako aj o literárnych po-
kusoch vlastných členov. Predmetom diskusií však boli aj rôzne dobové umelecké
a myšlienkové tendencie a problémy – od koncepcií literárneho realizmu po reflek-
tovanie stavu dobovej slovenskej i českej literatúry, divadla a kultúry.
Praha sa pre Martina Kukučína stala miestom, kde mal už ako známy spisovateľ
(do Prahy prišiel ako autor dobového „bestselleru“, poviedky Rysavá jalovica, publi-
kovanej v roku 1885) možnosť konfrontovať sa s dobovými aktuálnymi kultúrnymi,
ale i so spoločenskými problémami. V porovnaní so slovenským prostredím sa oci-
tol v názorovo diferencovanom kultúrnom centre, kde prebiehala živá intelektuál-
na debata. Okrem spolkového života v Detvane sa zúčastňoval i stretnutí spolkov
Radhošť, Moravská Beseda, Česká beseda, Čitateľský spolok a Umelecká beseda.
Kým teda literárni historici neprestali pripomínať intelektuálne impulzy, ktorých
sa Kukučínovi v Prahe dostalo, o literárnych stimuloch, ktoré mu mestské prostre-
die mohlo poskytnúť, sa v tomto kontexte vyjadrujú rezervovane:

1) Spolok Detvan vznikol v roku 1882 na podnet Jaroslava Vlčka a Pavla Socháňa a počas jeho trvania do roku 1948
v ňom pôsobili viaceré výrazné postavy slovenskej kultúry. Okrem Kukučína pripomeňme Ladislava Nádaši-
Jégého, Alberta Škarvana, Dušana Makovického, Vavra Šrobára, Jozefa Gregora Tajovského, Ivana Kraska,
Milana Rastislava Štefánika, Gejzu Vámoša a mnohých ďalších.

185
Ivana Taranenková – Kukučín v Prahe: fragmenty zo študentského života

Hoci žil takmer deväť rokov nepretržite v Prahe za svojich štúdií a začiatočnej lekárskej praxe,
predsa len mesto nepoznačilo výraznejšie jeho literárne práce a mestské námety sa nestali vo
väčšej miere predmetom jeho umeleckého zobrazovania. Touto odolnosťou voči mestskému
prostrediu je Martin Kukučín, hoci nie výnimočný, predsa len zvláštny prípad v novšej slo-
venskej literatúre (TOMČÍK 1957: 171).

Pretrvávajúca tendencia konzervovať obraz Martina Kukučína ako spisovateľa

slovenskej dediny však nezodpovedá celkom skutočnosti – práve naopak. Aj skrom-
ný korpus2 Kukučínových „pražských“ próz zreteľne ukazuje, že Praha mu poskyt-
la možnosti pre rozvíjanie dôležitej témy jeho písania, ktorou je situácia človeka
vytrhnutého zo svojho prirodzeného prostredia. Na  kontinuitu s  jeho staršími,
dedinskými textami upozorňuje napokon pri reflexii Kukučínových próz o Prahe
aj Oskár Čepan: „Kukučínov pohľad na dedinu i veľkomesto spája rovnaký názor
na zákony spolunažívania ľudí, na kolektívnu psychiku približne rovnorodého spo-
ločenského prostredia“ (ČEPAN 1972: 80).
Kukučín sa však zároveň v týchto autobiograficky založených krátkych prózach,
žánrovo realizovaných vo forme črty, literárnej reportáže, fejtónu či poviedky, pred-
vádza ako suverénny a  v  kontexte dobovej slovenskej literatúry najpresvedčivejší
autor mesta – samozrejme, nemožno poprieť, že jeho literárne reprezentácie Prahy
ovplyvnila i lektúra ruskej klasiky, najmä Gogoľových petrohradských noviel.
Kukučínova Praha rozhodne nezodpovedá v slovenskej literatúre tradovanému
obrazu skazeného mesta. Nie je miestom, skadiaľ sa na nevinných hrdinov valí iba
mravná pohroma, ani priestorom, kde sa odnárodňujú. Jeho pohľad je omnoho
subtílnejší, civilnejší a v mnohých aspektoch aj výsostne moderný. Zachytáva Prahu
v premenách, ktoré priniesli priemyselná revolúcia a moderná doba, prejavuje vý-
razný zmysel pre mestskú každodennosť, rubom ktorej sú ľahostajnosť a anonymi-
ta davu. Pocity úzkosti, ktoré sa ho ako odídenca z domova zmocňujú, kompenzuje
momentmi spolupatričnosti a empatie.
Kukučínov ja-rozprávač opakovane ostentatívne zdôrazňuje svoj sedliacky pô-
vod, vďaka ktorému voči zvodom mesta dokáže zaujať odstup a odhaľovať pretvár-
ku jeho obyvateľov. V  črte Od  trištvrte na  osem do  ôsmej (1890) bilancuje pohľad
svojho okolia na seba: „[...] nehýbem vo vyšších sférach, ale zostávam ako prikovaný
kdesi k dedinskému blatu a márnim čas i atrament ospevovaním dedinských krá-
sok, ktoré si mastia vlasy a čelo do ligotava vlaňajším sadlom. Ja uznal som vždy,

2) Tieto prózy boli publikované väčšinou v deväťdesiatych rokov na Slovensku, v Národných novinách a Slovenských
pohľadoch, spomienková črta Zo študentských časov vyšla v roku 1904. V slovenskom vydaní vyšli v roku 1960
ako šiesta časť súborného vydania Kukučínovho diela pod názvom Pražské črty a  zápisky v  edícii Marianny
Minárikovej-Prídavkovej s doslovom Oskára Čepana. V českom prostredí boli dokonca publikované dvakrát.
V roku 1953 v edícii Želmíry Gašparíkovej ako Pražské motívy v Státním nakladatelství krásné literatury, hudby
a umění, v roku 1988 ich pre Odeon pod názvom Pražské siluety preložil a edične pripravil Emil Charous.

186
 Ivana Taranenková – Kukučín v Prahe: fragmenty zo študentského života

v čom je chyba, ale čo robiť? Arva fuisti, Petre, arva eris, t. j. po slovensky: nebude zo
psa slanina – sedliak zostane sedliakom“ (tamže: 16).
To mu však nebráni udomácňovať sa v ňom a hľadať podobnosti so svojím domo-
vom,3 prípadne úplne podľahnúť čaru „veľkomestského ruchu“, a to predovšetkým
vo chvíľach, keď sa mesta zmocňuje „slávnostná nálada“ – či je to vojenská prehliad-
ka pri Prašnej bráne, Jubilejná zemská výstava alebo vianočné Václavské námestie:

Prv, než sme šli na večeru, chceli sme vidieť ruch veľkomestský bezprostredne pred večerom.
Pobrali sme sa zas Ferdinandovou, Ovocnou ulicou a na Priekopy, sebavedome, smejúc sa
a trkocúc bezstarostne, i my dvaja boháči, kapitalisti. Ulice tieto večer poskytujú ešte skvelejší
obraz než vo dne. Priekopami zvlášte ťahá sa rad trojramenných kandelábrov, husto nasade-
ných na jednej i druhej strane. I dlhočizné Václavské námestie vyníma sa nádherne v bohatom
osvetlení, s radmi svetiel, ktoré tamhore pod Vinohradmi temer dovedna splývajú. K tomu
sa spúšťa večerom na mesto hmla, a či je to skôr dym z nepočetných komínov, ktorý dodáva
predmetom neurčitosti v obrysoch a predstavuje ich obrovskými… No dnes večer stará, poš-
múrna Praha sa vyfintila sťa pani sládková v nedeľu. Povykladala do skvelých výkladov všetko,
čo sa v nej nachodí pekného a vkusného. Ako taká stará, varovčivá dáma vo všedné dni skryje
svoje bohatstvo a vyrukuje s ním v nedeľu a sviatok. Húfy sveta hrnú sa po širokých trotoároch
z jednej i z druhej strany v dvoch protivných prúdoch. Každý spechá, ako len dopúšťa stisk,
podvihnutý golier na zimníku, hlava napred, skoro každý nesie pod pazuchou pak s vianoč-
nými darmi. I najväčšiemu skupáňovi odmäklo srdce, i on hľadí prekvapiť dakoho, spôsobiť
radosť. A všetko to hrnie sa domov, pod záštitu stromca, ktorý čochvíľa ide sa zajagať v celej
svojej vianočnej sláve [...] (tamže: 142).

Kukučín svojim čitateľom nepribližuje len atmosféru jednotlivých mestských

častí, bulvárov a ulíc, postavy a postavičky korzujúce mestom z radov remeselníkov,
študentov i mešťanov, všedné i sviatočné okamihy mesta, ale venuje sa i gastrono-
mickým lákadlám, ktoré sa v dobovej Prahe ponúkali. Nachádzame uňho pekárnič-
ky plné čerstvo napečených buchiet, lievancov, šišiek („koblih“) a vianočiek: „všetko
vecí, nad ktorými odborník a znalec nemôžu sa neoduševniť“ (tamže: 46), údenár-
stva, kaviarne a „hospody“, kde pivo chutí „jako křen“ (tamže: 51).
Kukučín skepticky, ale i  zhovievavo ukazuje zárodky moderného konzumizmu
a reklamy, s ktorými sa v Prahe stretáva – zreteľne sa tieto motívy prezentujú v jeho
literárnych reportážach a fejtónoch z pražskej Jubilejnej zemskej výstavy. Zachytáva
tu horúčkovité prípravy, prestavby a  renovácie, dokončovanie Národního muzea
a nenápadne zdôrazňuje národný rozmer celého podujatia. Neunikajú mu však ani
tie zmeny, ktoré so sebou prinášajú aj koniec starých časov a premenu tradičných
pražských lokalít:

3) „Slovom, žije a  tyje tu pletka, klebeta a  politika malých záujmov, ako kdekoľvek inde, ako i  v  každom
malomestskom hniezde. [...] Áno, život v  našej ulici je idylický, malomestský, akoby sa neodohrával desať
minút od hlavného mesta, ale niekde ďaleko na vidieku“ (tamže: 10).

187
Ivana Taranenková – Kukučín v Prahe: fragmenty zo študentského života

V  kupectve, v  remesle, vo všetkom badať, že krajina chystá sa k  výstave. Mnoho a  mnoho

nových sklepov zjavilo sa a čo deň nové povstávajú. Noví ľudia snažia sa vykoristiť príhodný
čas k započatiu kupectva. Zase staré firmy sa ponovujú. Mnohé jedálne, o ktorých si myslel,
že nesmú byť vybielené a trochu priestrannejšie a vyššie – to všetko zväčšuje sa a rozpína. Len
kde berie sa miesto v tých starých, sto a storočných domoch! Iní zakladajú záhrady, menovite
pivovarčí, iní zas okrašľujú, kde-čo môžu. A všade ukazuje sa radosť, ako keď dakto čaká hostí
a riadi, aby im bolo milo a dobre. To všetko je veľká výhoda nielen hosťom, ale i Pražanom.
Lebo starousadlý Pražan je zvláštne stvorenie. Má podelený čas a toho sa drží a večer je rád,
keď môže si posedieť vo „svojom“ pivovare a pri „svojom“ stole i so „svojimi“ priateľmi. Deň
za dňom, rok za rokom – ani hostinský, ani hosť nebadajú, že oba stučneli. Ich deti sú na svo-
jom chlebe, vlasy im vypĺzli alebo statočne zošediveli, a vždy len chodia k „svojmu“ stolu. A tá
izba i ten stôl zostáva tak, ako bola, len čím diaľ je začadenejšia. Z tohto konzervatizmu dá
sa vysvetliť, že popri moderných, elegantných reštauráciách je celý regiment starodávnych,
v pravom slova zmysle „pivníc“. Vlasy sa dvíhajú, slzy tečú, dych sa kráti – ale Pražan sedí si
pri svojom poháriku a nešiel by za svet do parádnej reštaurácie. No a teraz i na tieto prišiel
rad. Ale zato nech sa nik nebojí, že z tých starých nezostalo nič. Veru je dosť takých, kde Švédi
popíjali v tridsaťročnej vojne a skoro nič sa nezmenilo, iba že svieti sa nie fakľami a smoliarmi,
ale plynom. To je výdobytok novej doby (KUKUČÍN 1960: 154–155).

Svojim čitateľom ako zasvätený a  mierne ironický sprievodca podáva prehľad

o všetkých atrakciách v jednotlivých pavilónoch – vystavovanej hydine, poľovníc-
kych trofejach, výrobni vinohradských údenín a ďalších. Okrem tejto „prózy života“
však približuje fascináciu návštevníkov diorámou bratov Liebschnerovcov zobra-
zujúcou výjavy z bojov tridsaťročnej vojny, Křižíkovou fontánou, ktorá bola – ako
nezabudne pripomenúť – „o jednu tretinu väčšia, než tá, čo bola na svetovej výstave
v Paríži“ (tamže: 182), no a, samozrejme, balónmi, pričom nezabudne zreferovať aj
o neslávnom konci „balonu captif“, ktorého pasažieri sa takmer stali obeťami smr-
teľnej nehody.
Z Kukučínových pražských próz sa najväčšia pozornosť venuje asi najpochmúr-
nejšej z nich – literárnej práci Zápisky zo smutného domu (1894), ktorú spisovateľ
dokončil až po odchode na ostrov Brač, keď už bolo zrejmé, že sa ako lekár nevráti
na Slovensko. Táto analýza rozpadu tradičného životného sveta človeka v modernej
dobe si pre svoje kvality pozornosť nepochybne zaslúži i v kontexte celého auto-
rovho diela. Bola by však škoda, keby zatienila „radostnejšie“ polohy Kukučínovho
písania o pražskom živote. Tie nájdeme nielen v jeho mestských črtách, ale predo-
všetkým v literárnych textoch tematizujúcich študentský život.
Treba však hneď poznamenať, že Kukučín – ako dosvedčujú i  spomienky jeho
priateľov a známych z pražského obdobia – nebol nikdy veľkým bohémom, vyzna-
čoval sa skôr „vážnou, harmonickou povahou“ (MENŠÍK 1957: 150). V jeho prózach
nenájdeme bujaré hostiny ani veľké lásky – skôr letmé dotyky zaľúbencov (poviedka
Slepá kura a zrno z roku 1892) a umiernené, ale družné posedenia s priateľmi. Naj-

188
 Ivana Taranenková – Kukučín v Prahe: fragmenty zo študentského života

bližšie k figúre bonvivána a bohéma má postava Miloša z črty Na ľade (1895). Jeho
predlohou bol Kukučínov spolužiak, rodák z Oravy, neskôr spisovateľ Ján Smeta-
nay: „I jeho život točil sa okolo takých ôs. Vrtel sa raz sem, raz tam – lebo on mával
vždy viac ideálov odrazu. Má toľko bohatstva v svojom srdci, že môže ním pode-
liť i Mařenku i Aničku a ešte zostane Toničke, Pepičke a ,rezervný fond‘, s ktorým
môže v prípade potreby disponovať“ (KUKUČÍN 1960: 113). Večné flirtovanie a ro-
zumovanie Miloša sa stane terčom žartu jeho kamarátov.
Kukučínova situácia ako študenta, napokon, nebola jednoduchá – svoje štúdium
bral vážne, zápasil s finančnými starosťami, bol odkázaný na príspevky od dobro-
dincov, trpel odlukou od domova a navyše, v prvý rok štúdií prišiel o milovanú mat-
ku. K svojej povesti známeho slovenského spisovateľa a literárnej kariére sa staval
skepticky:

Hneď na prvom kroku som sa presvedčil, že na literárnom poli ja neurobím v Prahe kariéry.
A pozdejšie som ani nebanoval. Zoznámil som sa i s druhými mladými literátmi, študentmi,
ktorých kritika spočiatku vychytila, redaktori a nakladatelia ich obliehali svojimi „objednávka-
mi“; šuhaji privykli životu blýskavému „nádejeplných talentov“, zabudli na štúdiá, vypísali sa,
vyčerpali, čo doniesli so sebou z vidieka, a naostatok upadli do zabudnutia… To bola pritrpká
výstraha, než aby bol túžil v ich stopách sa poberať (tamže: 132).

Napriek týmto ťaživým okolnostiam vytvoril si v Prahe Kukučín okruh priateľov

a  známych, na  ktorý spomína v  črte Zo študentských časov (1904), zachytávajúcej
študentské Vianoce, ktorými si nahrádzal rodinu: „Večery študentské, bujné a hluč-
né, nezodpovedali mojej nálade. V iný večer ešte, ešte – ale v svätvečer dohviezdny…
nie, to už radšej sa utiahnuť, kde je tichšie, prítulnejšie. Veď ti nejde o to, aby si sa
dobre najedol a napil, ale skôr aby si okrial; keď nemôžeš v kruhu rodiny, teda aspoň
v teplom zákutí s ľuďmi súrodnými“ (tamže: 134).
Do  tohto okruhu patrili lekári Ján Slabej a  Dušan Makovický, známy tolstojo-
vec, Kukučínov spolužiak ešte z gymnaziálnych čias, a rodák a spisovateľský kole-
ga Ladislav Nádaši. Ich študentské posedenia a  hody síce často striedali  obdobia
živorenia, čakania na podporu a proviant z domu či od dobrodincov, no o to boli
srdečnejšie a veselšie:

Čo sa mohlo zjesť, to sa zjedlo „stante sessione“. Pivo, figy, pomaranče, sardinky a kyslé uhorky.
To bola taká čudnovatá aliancia, že obyčajne sa končievala kritickými erupciami. Obyčajne sa
išlo umučený žalúdok ešte „zreštaurovať“ do kaviarne. Na to slúžili: absint, koňak (Keglevich
István), slivovica (sriemska), knikebajn a dakedy punč. A tu náš Miloš najpilnejšie rozvinoval
svoje teórie. Napríklad jednu noc zabili sme v kaviarni vyše dvoch hodín lúštením problému:
či tí, čo sedia v balóne, cítia vietor alebo nie? Spoločnosť sa rozkálala na dva tábory a spor ne-
mohol sa rozhodnúť ani na ulici a skončil sa všeobecnou nespokojnosťou. Čo sa nedalo zjesť,

189
Ivana Taranenková – Kukučín v Prahe: fragmenty zo študentského života

to musela nosiť spoločnosť so sebou. Teda Žižka, hozentragle, Wilhelm Tell atď., atď. – všetko
putovalo do kaviarne. Keď sme to tam poskladali na stôl a počali živú dišputu o balóne alebo
o železnici z Grönlandu na Kamčatku, spoločnosť v kaviarni napína uši. Vidno, že nemôže
nám prísť na charakter. Najviacerí myslia, že sme dáka „zpívající společnost“ na cestách, a la
první český tingl-tangl, který zpívá Bachmann Frankl [...] (tamže: 110).

Kukučín vo svojich spomienkových textoch pripomína i  českých priaznivcov

„slovenskej veci“. Spomedzi nich si s asi najväčšou láskou a úctou sprítomňuje pod-
porovateľa slovanskej vzájomnosti Rudolfa Pokorného, ktorý bol zakladateľom
Knihovny československé a vedúcou osobnosťou humoristického časopisu Paleček.
Vďaka nemu Kukučín spolu s priateľom zažili aj mimo domova atmosféru vianočnej
hostiny:

Domáca pani, tiež srdečná, vľúdna, zavolala nás za bohatý stôl. Izbu ožiaril vianočný stro-
mec, pod ktorým čakajú vianočné dary i  pre nás dvoch „úbohých Slováčkov“. Nasledovala
večera, dlhá, bohatá. Nebolo opekancov, ani oblátok s medom, ani druhých vecí, čo na Slo-
vensku dodávajú tej večeri zvláštneho starosvetskeho rázu, a povedzme i toľkej poézie. Zato
nás prekvapila rozmanitosť, s ktorou Česi vedia priprávať ryby. Boli studené i teplé, pečené
i smažené, s omáčkou i slané; iným slovom: ryby na bielo, červeno, modro, čierno… Ryby sme
sprvu zalievali plzenským „od Ježiška“, no dosť skoro sme nahliadli, že to nie ich živel. [...]
Chytili sme sa červeného mělníckeho. Pivo skormucuje niektoré povahy [...] Pri pohári piva
sme my dvaja bývali najviac zamyslení, ak nie práve smutní. [...] No, tu červené mělnícke, bárs
neškodné, rozviazalo nám jazyk. Dostavila sa dobrá vôľa, veselosť; Janko i ja trkotali sme až
milá vec. A keď boli taniere odnesené, môj Janko vyvrátil razom oči do povaly, prichytil cviker,
ktorý sa mu knísal na nose, bárs nos bol stvorený nosiť na sebe cviker, a začal svojím jasným
trasľavým tenorom: „Anička, dušička, nekašli…“ Mňa zas pochytil lokálny patriotizmus; hneď
za ním zanôtil som, trochu po rechtorsky síce, ale to nerobí nič: „A ja som z Oravy debnár…“
To bolo prvý raz, že som sa pocítil v Prahe ako doma […] (tamže: 143–144).

Ako ukazuje aj tento úryvok, v pozadí Kukučínových fragmentov zo študentské-

ho života v Prahe je neustále vidina vlastne už strateného domova – no i v tejto
situácii sa mu neustále darí sprítomňovať momenty priateľskej družnosť a ľudskej
spolupatričnosti vytvárajúce novú pospolitosť, ktorá síce nie je daná rodinou, ale
skôr spriaznenosťou osudom, no napriek tomu nadobúda pre autora až sebazá-
chovnú funkciu.

LITERATURA
ČEPAN, Oskár
1972 Kukučínove epické istoty (Bratislava: Tatran)

190
 Ivana Taranenková – Kukučín v Prahe: fragmenty zo študentského života

KUKUČÍN, Martin
1960 Dielo VI. Pražské črty a zápisky (Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry)

MENŠÍK, Jan
1957 [1929] „Kukučín v Praze“, in Martin Kukučín v kritike a rozpomienkach. Sborník (Bratislava: Slo-
venské vydavateľstvo krásnej literatúry), s. 130–157

TOMČÍK, Miloš
1957 „Z problematiky Kukučínovej tvorby v pražskom období“, in Martin Kukučín v kritike a rozpo-
mienkach. Sborník (Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry), s. 158–196

KUKUČÍN IN PRAG: FRAGMENTE AUS DEM LEBEN EINES STUDENTEN

Der Beitrag ist den Prager Jahren des slowakischen Schriftstellers Martin Kukučíns gewidmet, die
von der Literaturgeschichte insbesondere als Inspirationsquelle für den Autor hervorgehoben wer-
den. Weniger Aufmerksamkeit wird Kukučíns „Prager“ Texten gewidmet, die vor allem aus kurzen
Prosatexten bestehen und einen interessanten, jedoch umfangarmen Korpus darstellen; auch hier
stellt sich Kukučín als Autor mit einem großen Sinn für die Stadt vor. Außer der tragisch gestimmten
Prosa Zápisky zo smutného domu (1894) gibt es hier Freude und Kummer aus dem Studentenleben und
auch festliche und übliche Angelegenheiten im Alltag der Prager. Kukučín schildert authentisch die
Existenz der Menschen an der Schwelle der modernen Zeit, wobei er weiterhin das Thema der Ent-
wurzelung des Menschen aus seinem natürlichen Milieu aufgreift.

SCHLÜSSELWÖRTER
Martin Kukučín – Prag – Zuhause und Stadt – slowakische Literatur des 19. Jahrhunderts

191