Písal sa rok 1917 a v Rusku panoval, mierne povedané, chaos.

Dav možno Februárovou

revolúciou dosiahol odstúpenie cára Mikuláša II., no skutočnosť, že tu po tristo rokoch prestal
panovať monarchizmus, sama osebe neriešila nič. V krajine, kde i naďalej pretrvávala
nedostupnosť základných ľudských potrieb, politici pracovali na vybudovaní nového štátneho
systému. Zatiaľ čo však riešili detaily jeho fungovania, ľudia hladovali. Iste, opäť fungovalo
divadlo a na dennej báze vznikali nové inscenácie, no tie, podobne ako básne poetov a diela
prozaikov, neodzrkadľovali skutočné problémy, ktoré obyvateľstvo sužovali. Spoločnosť sa
viac ako kedykoľvek predtým polarizovala na majetných a chudobných, pričom názorová
rozdielnosť nadobudla mieru, ktorá ďalej nebola únosná. Rusko viac nechcelo nádej, ľudia
nestáli o predstavy, namiesto sľubov zúfalo očakávali, že niekto začne konať. A práve vtedy sa
na scénu dostávajú boľševici a výstrelom z Aurory sa spoločne z pozorovateľov histórie zmenia
na tých, ktorí píšu jednu z jej najdôležitejších kapitol. Čo by sa ale stalo (ak by sa niečo stalo),
pokiaľ by Októbrová revolúcia jednoducho nenastala? Aký by to malo na societu dopad?

Po Februárovej revolúcii a ukončení tristoročného panovania Romanovcov sa kormidla chopila

Dočasná vláda, ktorá si zaumienila demokratizáciu krajiny. Skupina okolo Georgija Lvova
a Alexandra Kerenskija sa vzdať bez boja nechcela, naopak, všetci jej členovia sa zhodli na
tom, že na porazenie Nemecka je nutné vynaložiť maximálne úsilie. V prípade, že by sa
boľševici ku moci nedostali, by na čele Ruska pokračoval tento subjekt, ktorého (jediným)
výrazným problémom bolo, že nevedel poskytnúť riešenia na akútne otázky spoločnosti ihneď.
Je mimoriadne pravdepodobné, že by s pokračujúcou vojnou pribúdala v Rusku nespokojnosť
a opätovné vzbury, no tie by sa s tými z februára nemohli porovnávať ani sčasti. Nemecko by
v konečnom dôsledku vojnu prehralo aj tak, hoci možno o niečo neskôr, no Rusko samotné by
sa začalo obnovovať a nadobúdať formu demokratického štátu.

Predpokladať, čo by sa mohlo stať, je nesmierne náročné, s istotou však môžeme tvrdiť, že by

v nadväznosti na VOSR nevypukla Ruská občianska vojna. Boje trvajúc zhruba sedem rokov
si vyžiadali osem až trinásť miliónov obetí a z Ruska emigrovalo viac ako dva milióny
obyvateľov, z ktorých výraznú časť tvorila tunajšia inteligencia a umelci. Podľa ekonómov bola
v krajine situácia neporovnateľne horšia ako pred začiatkom 1. svetovej vojny a jej výsledkom
bolo nastolenie vlády Sovietov, čo predznamenalo čiernu etapu ruských dejín.

Pokiaľ by v októbri 1917 podľa juliánskeho kalendára revolúcia svetlo sveta neuzrela, do
pozície neobmedzeného lídra by sa nikdy nedostal Josif Džugašvili, neslávne slávny despotický
vládca Stalin. V Rusku by nikdy do svojej skutočnej podoby nedozreli tábory hrôzy gulagy
a svet by neprišiel o ďalších dvadsať miliónov zbytočných obetí. Ba čo viac, v gulagoch malo
byť uväznených viac ako štyridsať miliónov ľudí, častokrát odsúdených neodôvodnene
a neprávom. Vo svojom mediálne spropagovanom príbehu o tom ako jedna z mnohých
poškodených hovorila Věra Sosnárová1. Dnes šťastne žijúca osemdesiatnička v nehumánnych
podmienkach pracovných táborov strávila, pracujúc dvanásť hodín denne a odriekajúc si
základy ľudskej dôstojnosti, neuveriteľných osemnásť rokov. „Odpustiť môžem, ale
nezabudnem nikdy.“

Ak by sa v Rusku presne pred sto rokmi nestalo to, čo sa stalo, s marxistickou ideológiou by sa
nikdy neoboznámil Mao Ce-Tung, autoritársky prezident Čínskej ľudovej republiky, ktorého
rozhodnutia si vyžiadali štyridsať miliónov obetí. Do dnešných dní by sa spustošená Kambodža
nespamätávala z ohavných činov ďalšieho z krutovládcov inšpirovaného režimom v ZSSR,
panovníka Pol Potoma. Do výraznej miery by sa dokonca zmenili aj dejiny Slovenska, ktoré by
sa približovalo viac ku západným veľmociam a v paralele s ostatnými krajinami by sme dnes
boli v porovnaní so svojou reálnou podobou azda skôr akýmsi Rakúskom. Štyridsať rokov je
ale až príliš dlhá doba...

Októbrová revolúcia sa možno zrodila zo dňa na deň, rodila sa však celé roky. Do súčasnosti
nám dáva obrovskú lekciu, je ukážkou toho, ako dlhoročná ignorancia hlasu ľudu môže viesť
ku hľadaniu bezútešného riešenia, ktoré môže mať trvalé a tragické následky. Dokonale značí,
ako pri posadnutosti maličkosťami a detailmi odvraciame zrak od vecí, ktoré sú najdôležitejšie.
V našom prípade sa to skončilo obrovským množstvom zbytočných obetí a pre Rusko samotné
boli výsledkom roky stagnácie v oblasti umenia, vedy aj pokroku. Zúfalí ľudia sa uchyľujú ku
zúfalým riešeniam a stať sa tak môže to, že pri zúfalom hľadaní slobody o ňu napokon práve
tým, komu zveríme svoju zodpovednosť, prídeme nadobro. Mali by sme to mať na mysli aj
v súvislosti so Slovenskom a situáciou na našej politickej scéne, ktorá by sa nám mohla, ani len
nevieme ako extrémisticky jednoducho, vymknúť spod kontroly. Pretože kompromis je možno
vo farbách šedý2, a to je stále poriadne ďaleko od bielej, no na druhej strane dostatočne ďaleko
od čiernej, tej, ktorá znamená desiatky miliónov zbytočných obetí. No a načo sú nám dejiny,
keď nie na to, aby sme sa z nich poučili...

Bibliografické odkazy:

1. KUPKA, Jiří. 2017. Krvavé jahody. Kartuzianské nakladatelství. Brno :

9788087864715.
2. „Kompromis je vo farbách vyjadrený šedou.“ (Edi Rama, 2011)