SUITOVÝ CYKLUS

Má menej vyklenutú líniu, obsahovú aj stavebnú, a vzniká priraďovaním približne rovnako

závažných skladieb. Suitové cykly majú preto väčší počet kratších častí. Poradie však nie je náhodné,
uplatňujú sa tu tempové kontrasty, teda sa tu striedajú rýchle časti s pomalými a taktiež sa
v suitovom cykle uplatňuje vhodné tonálne usporiadanie.
Suitový cyklus prešiel pomerne dlhým vývojom, v ktorom vzniklo niekoľko typov suít:
1) Stará baroková suita
Skladala sa prevažne z tancov allemande, courante, sarabanda, gigue (čítaj: almánd, kúrant,
sarabanda, žig). K týmto tancom sa pripájali ďalšie tanečné menuet, bourré (čítaj: buré), polonéza,
gavota a netanečné air (čítaj: ér) skladby.
Na začiatku mohlo byť netanečné prelúdium, variácie, ciaccona a fúga.

Barokové suity boli inštrumentálne – sólové aj orchestrálne, komorné. Používali sa aj iné názvy
napr.: partita, sonáta...
V klasicizme sa suita vyskytuje pod názvom serenáda, divertimento – ako príklad môžeme
uviesť dielo W. A. Mozarta: Malá nočná hudba. Hudba divertimenta je charakteristická ľahkosťou,
prístupnosťou, po formovej stránke jednoduchosťou a stručnosťou, čo je samozrejme ovplyvnené do
veľkej miery dobovou skladateľskou praxou klasicizmu.
Hudba po období klasicizmu sa vracia k pôvodnému názvu suita. Skladatelia 19. a 20.
storočia píšu suitové cykly zložené z tanečných aj netanečných skladieb ľahšieho charakteru. Napr. J.
Cikker: Slovenská suita; E. Suchoň: Baladická suita.

2) Programová suita
Vznikla v 19. storočí. Skladatelia v nej vyjadrovali básnický alebo literárny obsah. Toho príkladom
je aj programová suita od Nikolaja Rimského-Korsakova: Šeherezáda.

3) Suita postavená z javiskovej hudby

Je vhodnou formou na koncertné uplatnenie hudby z rôznych baletov a opier. Vlastne je to určitý
výber skladieb z týchto veľkých cyklov. Týmto spôsobom sa často interpretujú koncertne aj
nasledovné diela - S. Prokofiev: Rómeo a Júlia; P. I. Čajkovskij: Luskáčik; J. Suk: Pohádka (vznikla
prepracovaním melodrámy Radúz a Mahuliena).