VÝHODY A NEVÝHODY NÁŠHO ČLENSTVA

V EURÓPSKEJ ÚNII

Robert Burgan
Ešte v roku 2014 konštatovala I. Šikulová v kolektívnej publikácii viacerých pra-
covníkov Ekonomického ústavu SAV (2014, s. 32), ţe akejkoľvek vecnej a serióznej bilancii
plusov a mínusov nášho členstva v EÚ a aj definovaniu národných záujmov Slovenskej repu-
bliky by mala predchádzať „kvalitná odborná diskusia“. Bohuţiaľ, ani po štyroch rokoch od
tejto jej výzvy sme sa podobnej diskusie nedočkali, čo podľa mojej mienky zjavne súvisí
s neochotou slovenského politického „establišmentu“ diskutovať o týchto plusoch a mínu-
soch, resp. národných záujmoch úplne otvorene a vecne. Predloţený text chce nielen túto
medzeru zaplniť, ale pár mesiacov pred ďalšími voľbami do Európskeho parlamentu ukázať
občanom, v čom sú najväčšie slabiny Európskej únie ako inštitúcie a ako v skutočnosti prebie-
ha konvergencia (alebo pribliţovanie sa) Slovenska k pomyselnému jadru Európskej únie.
Zásadným problémom akejkoľvek vecnej diskusie o týchto dvoch témach je pritom
to, ţe verejná mienka vo vzťahu k EÚ a nášmu členstvu v nej je médiami zámerne polarizo-
vaná tak, ţe sú proti sebe stavaní tzv. euroskeptici, údajne odmietajúci EÚ vcelku (ako totalit-
nú a nedemokratickú inštitúciu), a tzv. eurooptimisti, ktorí naopak poukazujú len na pozitíva
nášho členstva v EÚ (ako sú voľný pohyb tovarov, sluţieb a osôb, existencia jednotnej meny
euro, podpora hospodárskeho a regionálneho rozvoja nových členských krajín EÚ z európ-
skych štrukturálnych a investičných fondov a pod.). Neostáva tak priestor na vecnú a objek-
tívnu diskusiu napríklad o vzniku Európskej únie, ktorá v ţiadnom prípade nevznikla spon-
tánne alebo „zdola“, čiţe na základe verejne prejavenej vôle európskych občanov, ale podľa
všetkého na základe rozhodnutia tak americkej, ako aj západoeurópskej podnikateľskej elity.
Ako napríklad upozorňuje Š. Waisová v jej knihe Mezinárodní organizace a reţimy
(2008, s. 66), na počiatku európskych hospodárskych a politických integračných procesov bo-
la Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu, ktorá bola v roku 1948 zaloţená preto,
aby sa umoţnilo účinnejšie čerpanie finančných prostriedkov z tzv. Marshallovho plánu. Sa-
motným Marshallovým plánom pritom USA a ich podnikateľské a bankárske elity sledovali
dva úzko súvisiace ciele – jednak chceli hospodársky zjednotiť západoeurópske štáty a spolu
s nimi tak čeliť sovietskej hrozbe, jednak vytvoriť podmienky na neskoršie ustanovenie jed-
notného európskeho trhu, s vyššie spomínaným voľným pohybom tovarov, sluţieb a osôb, na
ktorom by americké firmy mohli bez colných a ďalších obmedzení realizovať ich tovary
a sluţby a zniţovať tak transakčné náklady spôsobené rozdielnymi menami, legislatívami a i.

1
 USA však išli ešte ďalej a budúcu (západo)európsku hospodársko-politickú a sociál-
no-kultúrnu spoluprácu v novo sa rodiacom transatlantickom priestore sa pokúsili zabezpečiť
aj tak, ţe podporili (Waisová, 2008, s. 66) ustanovenie Rady Európy v roku 1949 a zaloţenie
Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v rokoch 1951-1952. Ešte dôleţitejší (alebo poučnejší)
je však teoretický a konceptuálny rámec, ktorý sa skrýva za týmito krokmi americkej povoj-
novej diplomacie. Ako vyplýva z argumentácie O. Krejčího (2001, s. 478), pre jeho pochope-
nie je nevyhnutné porozumieť rozdielu medzi realistickou a idealistickou paradigmou v rámci
teórie medzinárodných vzťahov (TMV), ktorá sa začala úspešne rozvíjať po 1. svetovej vojne,
zjavne spolu so snahami vytvoriť Spoločnosť národov. Podľa Krejčího sa tak realisti v TMV
snaţia skúmať „svet taký, aký je, a nie aký by mal byť“, ako to naopak robia idealisti v TMV.
Tí sa zároveň snaţia z nášho sveta raz a navţdy odstrániť vojny, resp. čo najdlhšie
udrţať mier, a to aj za cenu toho, ţe pritom dôjde k nerešpektovaniu či obmedzovaniu záko-
nitostí mocenskej rovnováhy. Ich názory pritom našli vari najdokonalejšie vyjadrenie v tzv.
funkcionalizme a neofunkcionalizme, na princípoch ktorých je v podstate postavená Európ-
ska únia. Zakladateľ funkcionalizmu, D. Mitrany, sa napríklad uţ v roku 1943 postavil proti
anarchii v medzinárodnej politike (tamţe, s. 553-554), ktorej mienil čeliť zlikvidovaním tra-
dičnej politiky, t. j. postupným presúvaním ďalších a ďalších kompetencií zo štátov na nad-
štátne orgány aţ dovtedy, kým moc definitívne neprevezmú medzinárodné inštitúcie či orgá-
ny. Likvidáciu národných politík zároveň ospravedlňoval svojou snahou lepšie sociálne za-
bezpečiť jedincov a spoločnosť, na čo sa beţne odvolávajú aj súčasní bruselskí funkcionári.
Mitrany tak mienil vytvoriť „fungujúcu mierovú celosvetovú spoločnosť“, nie však
podporiť regionálnu integráciu na princípe moci, ako to podľa Krejčího (tamţe, s. 557-558)
urobili jeho neofunkcionalistickí oponenti (E. Haas, J. Nye a ďalší), ktorí sa v rámci západo-
európskeho regiónu prestali spoliehať „na ţivelné rozvetvovanie sa funkčných výhod integrá-
cie“ a začali zámerne vytvárať viaceré vyššie spomínané európske inštitúcie aj s ich nadná-
rodnými politickými elitami, pripravenými realizovať ich integračné ciele. Všetko pritom na-
svedčuje tomu, ţe konečným cieľom týchto elít je skutočne vytvorenie akýchsi Spojených štá-
tov európskych, čo je však v očividnom rozpore s teóriou optimálnej menovej oblasti, s pomo-
cou ktorej, ako uvádzajú V. Páleník a I. Šikulová (2007, s. 13), sa vecne posudzuje, či bude
menová integrácia pre krajinu vstupujúcu do spoločnej menovej zóny prínosom, alebo nie.
Optimálna menová oblasť, akou sú napríklad Spojené štáty americké, sa pritom pod-
ľa R. Mundella (tamţe) vyznačuje „vysokou mobilitou výrobných faktorov, najmä pracov-
ných síl“, pretoţe pri ich niţšej alebo nedostatočnej mobilite hrozí, ţe v prípade tzv. asymet-
rického šoku moţno v novoutvorenej menovej oblasti, akou je Európska menová únia (EMÚ)

2
„očakávať rozdielnu mieru inflácie a nezamestnanosti“. Ďalší ekonómovia potom vyzdvihli
také kritériá optimálnej menovej oblasti (OMO), ako sú „stupeň otvorenosti a veľkosť ekono-
miky“ (keď platí, ţe malá a veľmi otvorená ekonomika citlivejšie reaguje na zmeny v ponuke
a dopyte), „rozsah vzájomného obchodu, synchronizácia hospodárskych cyklov, diverzifiká-
cia produkcie“ (keď špecializovanejšie ekonomiky väčšinou menej pruţne reagujú na výkyvy
v ponuke a dopyte) a tieţ rozsiahla finančná, fiškálna a nakoniec aj politická integrácia.
Ako však v roku 2007 konštatovali V. Páleník a I. Šikulová (tamţe, s. 14), vtedajší
členovia EMÚ nielenţe nespĺňali vyššie uvedené kritériá OMO, ale po vstupe nových člen-
ských štátov reálne hrozilo, ţe situácia sa ešte zhorší, pretoţe vzrastie heterogenita menovej
únie ako celku „a dosiahnutie optimálnosti menovej oblasti sa odsunie na veľmi vzdialené ob-
dobie“, čo sa o niekoľko rokov neskôr potvrdilo nielen pri faktickom (hoci nevyhlásenom) de-
faulte Grécka, ale aj pri rovnako negatívnom vývoji portugalskej, španielskej či írskej ekono-
miky, ani nehovoriac o samotných integračných procesoch, kde sa v poslednom období roz-
hodnejšie kroky urobili len pri finančnej a fiškálnej integrácii, zatiaľ čo politická je naozaj
v nedohľadne. O tom, ţe celé toto dlhoročné úsilie o vytvorenie OMO v EÚ a EMÚ je zjavne
odsúdené na neúspech, svedčí aj porovnanie hospodárskej výkonnosti EÚ ako celku a USA.
Šikula a kol. v Dlhodobej vízii rozvoja slovenskej spoločnosti (2008, s. 26) naprí-
klad uvádzajú, ţe EÚ zaostáva hospodársky za USA nielen kvôli menšiemu podielu „ekono-
micky aktívnych osôb v domácej populácii“ a niţšiemu počtu „kaţdoročne odpracovaných
hodín“, ale aj v dôsledku zvyšovania „jednotkových pracovných nákladov“ a poklesu „prírast-
kov produktivity práce“. Ešte v rokoch 1985 – 1994 totiţ rástla produktivita práce v eurozóne
ročne v priemere o 3,5 % a v USA o 2,8 %, ale v rokoch 1995 – 2004 v eurozóne uţ len o 2,5
%, zatiaľ čo v USA o 4,1 %, no a rovnako nápadné rozdiely sa objavili aj pri jednotkových
pracovných nákladoch, keď sa USA v druhej dekáde darilo zniţovať tieto náklady o 0,3 %
ročne, zatiaľ čo „v eurozóne sa ročne zvyšovali o 1 %“. Šikula a kol. však neostávajú pri tých-
to konštatovaniach a na ďalších stranách Vízie ponúkajú aj vysvetlenie týchto rozdielov.
Poukazujú pritom (tamţe, s. 27) najmä na stimulujúce podnikateľské prostredie, veľ-
mi účinný systém „preťahovania mozgov z celého sveta“ a oveľa väčšie výdavky na vedu
a výskum v USA ako v EÚ. USA navyše nielenţe vydávajú viac finančných prostriedkov na
výskum, vývoj a inovácie, ale „zdroje v tejto oblasti vynakladajú omnoho účelnejšie v zmysle
kritickej miery ich koncentrácie na dôleţité projekty“, v dôsledku čoho dosahujú skôr pozitív-
ne výsledky a nové objavy či inovácie dokáţu aj v praxi rýchlejšie zuţitkovať. Za najväčšiu
strategickú výhodu USA v súperení s EÚ (o podiel na svetovom HDP, napríklad) však Šikula
a kol. povaţujú to, ţe USA „predstavujú politicky a ekonomicky kompaktný komplex s vnútor-

3
ne zharmonizovaným podnikateľským prostredím a jednotnou cieľavedomou hospodárskou
politikou“, alebo, inak povedané, to, čo EÚ nie je a nemôže byť – optimálnu menovú oblasť.
Veľmi podobne sa na strategické súperenie USA a EÚ vo sfére vedy, výskumu a vý-
voja pozerá I. Chodák v pozoruhodnej publikácii M. Lubyovej a R. Filčáka (2016, s. 63-64),
keď upozorňuje na to, ţe hoci sa v EÚ deklaruje výrazná podpora vedy, výskumu a vývoja,
výsledky v tejto sfére nie sú adekvátne, pretoţe pri získavaní grantov sa beţne uplatňuje lo-
bizmus (v dôsledku čoho sa realizujú menej kvalitné projekty na úkor tých kvalitnejších alebo
produktívnejších), poskytovanie finančných prostriedkov je nedostatočne premyslené a čo je
zo všetkého najdôleţitejšie, verejné zdroje na výskum sú v EÚ v porovnaní s USA a Čínou di-
stribuované krajne iracionálne. Ak sa totiţ v EÚ vynakladá na základný výskum 92 % zdro-
jov, na aplikovaný výskum 2 % a na tzv. demonštráciu (princípov a výsledkov výskumu) 6 %
zdrojov, v USA je to 24 % na základný výskum, 28 % na aplikovaný a 48 % na demonštráciu.
No a v Číne zase 11 % na základný výskum, 32 % na aplikovaný výskum a 57 % na
demonštráciu, čo v prípade základného výskumu súvisí s predsa len celkovo niţšou úrovňou
vedeckého výskumu v Číne v porovnaní s USA. Podľa I. Chodáka z toho vyplýva, ţe verejné
zdroje sa v EÚ vynakladajú na výskum, „ktorý sa buď vôbec nevyuţije v praxi, alebo sa do-
konca aplikuje v USA a Číne“, ktorá v oblasti vedy, výskumu a vývoja zrejme onedlho takisto
predbehne EÚ. V USA a v niektorých ďalších krajinách je okrem toho moţné patentovať vý-
sledok vedeckého výskumu počas určitej lehoty aj po tom, ako bol publikovaný, zatiaľ čo
v EÚ v rozpore so zdravým rozumom „publikovanie vedeckého výsledku znemoţňuje násled-
né podanie patentovej prihlášky“. Ešte horšie napokon je, ţe politici v EÚ majú sklon zľahčo-
vať vyššie uvedené problémy (či riziká), resp. radi sa zbavujú zodpovednosti za ich riešenie.
Zaostávanie EÚ za jej hlavnými konkurentmi, USA a Čínou, tak v hospodárskej vý-
konnosti, ako aj výskume a vývoji sa prehlbuje aj v súčasnosti, ako sa môţeme presvedčiť
v publikácii S. M. Obadiho a kol. Vývoj a perspektívy svetovej ekonomiky z roku 2017. Hos-
podársky rast v EÚ a v USA bol síce v rokoch 2016 a 2017 viac-menej porovnateľný, keď
v EÚ ekonomika medziročne narástla o 1,9 a 2,4 %, zatiaľ čo v USA o 1,5 a 2,2 % (v kon-
traste k 6,7 a 6,9 % v Číne), ale v EÚ naďalej pretrvávala (tamţe, s. 59-60) „vysoká zadĺţe-
nosť verejného aj súkromného sektora“, tempo štrukturálnych reforiem bolo pomalé a viaceré
krajiny čelili vysokej nezamestnanosti. V mnohých členských krajinách EÚ navyše existovali
veľké makroekonomické nerovnováhy vrátane extrémnych prebytkov beţného účtu prekraču-
júcich (tamţe, s. 73) 8 % HDP (ako tomu bolo v Nemecku, Holandsku alebo Dánsku).1

1
Aj keď pre objektívnosť musím dodať, ţe podľa B. Hošoffa (2017, s. 5) výdavky USA na vedu vo vzťahu
k HDP uţ boli v roku 2015 niţšie ako vo viacerých európskych krajinách (napríklad vo Švédsku či Dánsku).

4
 Vychádzajúc zo všetkého doteraz povedaného si dovolím priebeţne uzavrieť, ţe
spolu s ďalšími členskými krajinami EÚ a EMÚ sme sa stali účastníkmi mimoriadne ris-
kantného a nezodpovedného ekonomického, politického a sociálneho experimentu, ktorý
v daných podmienkach nemôţe byť úspešne realizovaný, pretoţe inštitucionálne, kultúr-
ne a ďalšie rozdiely medzi USA a EÚ sú natoľko hlboké, ţe dopredu vylučujú premenu
EMÚ (a po prijatí eura všetkými členskými krajinami EÚ aj samotnej EÚ) na optimál-
nu menovú oblasť, resp. federatívny zväzok štátov podľa vzoru súčasných Spojených
štátov amerických. A ak je tomu tak, o čom som na základe predošlej argumentácie presved-
čený, zároveň poloţiť dve zásadné otázky – 1. ako a kde došlo k tejto deformácii európskeho
integračného projektu a 2. ako je moţné, ţe táto deformácia ostala médiami nepovšimnutá.
Pokiaľ ide o jasnú odpoveď na prvú otázku, vari najviac sa k takejto odpovedi priblí-
ţil P. Gonda, keď v roku 2008 konštatoval, ţe európska ekonomická integrácia je od začiatku
„podriadená politickej centralizácii“, pričom s postupom času sa v jej rámci čoraz zjavnejšie
manifestujú snahy o vytvorenie OMO, keď „namiesto pôvodných myšlienok slobodnej výme-
ny a bezcolnej zóny voľného obchodu čoraz viac prevládajú centrálne regulácie a zjednocova-
nia (harmonizácie) podmienok“. Poukázal tieţ na to, ţe v rokoch 1999-2007, teda po prijatí
eura, rástli najväčšie ekonomiky EMÚ (Nemecka, Francúzska a Talianska) oveľa pomalšie
ako ekonomiky Veľkej Británie, Švédska a Dánska, ktoré nepatrili do EMÚ. Jeho pozornosti
neušli ani viaceré systémové riziká, spojené so zavedením jedinej európskej meny, najmä tie,
ktoré súvisia s rozpočtovou disciplínou jednotlivých vlád a sľubovanou finančnou stabilitou.
Ako zdôraznil (tamţe, s. 7), práve „kombinácia národných fiškálnych politík s nad-
národnou menovou politikou“ následne „motivuje vlády k prenášaniu záťaţe časti svojich
programov na ECB“ a súčasne aj k rozpočtovej nedisciplinovanosti i stále vyšším deficitom
nad 3 % povolené maastrichtskými konvergenčnými kritériami. Samotné euro pritom podľa
neho nevzniklo „spontánne zdola na báze konkurencie“ (tamţe, s. 8), ale bolo zavedené „ad-
ministratívne z centra ako výlučná mena“ a nemôţe byť preto povaţované (tamţe, s. 9) za
všeobecne a dobrovoľne akceptovaný prostriedok výmeny. Oveľa horšie však je, ţe pri pre-
vládajúcich nízkych úrokových sadzbách, ktoré majú uľahčiť financovanie podnikateľských
aktivít a podnietiť takto aj oţivenie hospodárskeho rastu v EÚ, sa zvyšuje mnoţstvo peňazí
v obehu a spolu s tým aj inflácia, čím sa zase vytvára tlak na zavedenie fiškálnej integrácie.
V jadrových, alebo hospodársky najvýkonnejších krajinách EMÚ preto silnejú hlasy
ţiadajúce harmonizáciu daní v EMÚ a pod., čo by však podľa P. Gondu viedlo len k ďalšiemu
redukovaniu inštitucionálnej rôznorodosti a následne aj konkurencie medzi európskymi štát-
mi. Iniciátori prehlbovania integračných procesov teda odmietajú akceptovať skutočnosť, „ţe

5
kľúčovým zdrojom bohatstva je neobmedzovaná konkurencia“, ktorá však vyžaduje rôznosť
ekonomických (a ďalších) podmienok a nie ich harmonizáciu, resp. unifikáciu. Rovnako nebe-
rú do úvahy, ţe krajiny, ktoré v roku 1999 vstúpili do EMÚ, sú ekonomicky a politicky na-
toľko rozdielne, ţe reálne nemôţu vytvoriť fungujúcu a rozvíjajúcu sa OMO, v dôsledku čoho
v nich bude podľa P. Gondu opakovane dochádzať k cyklickým výkyvom, nebudú schopné
„pruţne reagovať na externé šoky“ a výrazne v nich vzrastie aj „riziko finančných otrasov“.
P. Gonda však vo svojej argumentácii proti EMÚ ide následne ešte hlbšie, keď na-
značuje, ţe ani v prípade, ak by k menovej integrácii pristúpili len krajiny ako Nemecko,
Francúzsko či Holandsko, t. j. krajiny porovnateľné z hľadiska svojej hospodárskej výkonnos-
ti a inštitucionálnej vyspelosti, by fungujúca a rozvíjajúca sa OMO nemohla vzniknúť, preto-
ţe by ju ohrozovali extrémne finančné pnutia (tamţe, s. 10-11), vyplývajúce z nezreformova-
ných a zadĺţených dôchodkových systémov v dominantných krajinách EMÚ. Len vo Fran-
cúzsku a Taliansku sa napríklad implicitné dlhy dôchodkových systémov pohybujú „na úrovni
vyše 200 % HDP“, pričom sa ponúka aj menej triviálna myšlienka, či to nie sú práve kapitálo-
vé výnosy vyváţané vo veľkých objemoch zo strednej a juhovýchodnej Európy, ktoré pomá-
hajá udrţiavať vyspelej západnej a severnej Európe jej mimoriadne nákladný sociálny systém.
S touto na prvý pohľad extrémnou myšlienkou by asi súhlasil aj D. Varga, ktorý vo
svojej diplomovej práci (2011, s. 43-44) najprv poukázal na opakované porušovanie kritérií
Paktu stability a rastu starými aj novými členskými štátmi EMÚ a následne zdôraznil (tamţe,
s 50), ţe politici v daných štátoch si pravidlo o povolenom 3-percentnom schodku verejných
financií vykladali veľmi svojvoľne a účelovo, keďţe podľa daného paktu sa môţe uplatniť len
počas hospodárskej krízy, nie však v časoch, keď ekonomika výrazne a dlhodobo rastie, ako to
beţne robili krajiny ako Taliansko, Portugalsko či Grécko ešte pred ich vstupom do EMÚ.
Podľa D. Vargu sa pritom vyššie uvedené krajiny nadmerne zadlţovali ešte pred prijatím eu-
ra, ale aţ po jeho zavedení sa začali zadlţovať v extrémnej a dlhodobo neudrţateľnej miere,
pretoţe spolu s ním získali vyššiu kredibilitu a moţnosť zaviesť nízke reálne úrokové miery.
Dôsledky pre ich konkurencieschopnosť na medzinárodných trhoch boli potom do-
slova katastrofické, pretoţe rýchlo rastúce ceny a mzdy predraţovali ich tovary a sluţby, čo
následne viedlo k významným schodkom ich obchodnej bilancie. D. Varga je preto presved-
čený (tamţe), ţe v dôsledku umelo navodeného zbliţovania cenových hladín týchto a im po-
dobných štátov (ako sú Španielsko či Írsko) s cenovou úrovňou hospodársky najvýkonnejších
členských štátov EMÚ (ako sú Nemecko, Francúzsko či Holandsko) sa po prijatí eura nako-
niec v EMÚ (a EÚ) vytvorili dve skupiny štátov – jedna s vysokou infláciou a negatívnou ob-
chodnou bilanciou (predstavovaná Gréckom a ďalšími tzv. PIIGS štátmi) a druhá s pozitívnou

6
obchodnou bilanciou alebo aspoň niţšou infláciou (predstavovaná najmä Nemeckom aj s je-
ho, tamţe, s. 73, patologicky veľkým a dlhodobo neudrţateľným prebytkom beţného účtu).
Na obidve vyššie poloţené otázky preto môţem odpovedať vcelku jednoznačne –
európska integrácia sa dostala do slepej uličky v momente, keď rozhodujúci hráči v jej
pozadí rozhodli o tom, ţe musí pokračovať vytvorením jednotnej európskej meny a ná-
slednou fiškálnou a politickou centralizáciou, resp. unifikáciou (nie však plnohodnotnou
a funkčnou integráciou autonómnych a suverénnych subjektov do skutočného federálne-
ho zväzku), a to v príkrom rozpore nielen s princípmi slobodného podnikania a konku-
rencie (ako zdôrazňoval P. Gonda), ale aj a najmä s princípom subsidiarity, okázalo
propagovaným v dokumentoch Európskej komisie (EK)2; zatiaľ čo ignorovanie tejto de-
formácie médiami súvisí s ekonomickými záujmami ich vlastníkov, ktorí boli a sú osob-
ne majetkovo zainteresovaní na pokračovaní európskej integrácie v jej súčasnej podobe.
Vynárajú sa však aj ďalšie, moţno oveľa dôleţitejšie a závaţnejšie otázky, týkajúce
sa priamo uţitočnosti a zmysluplnosti nášho členstva v EÚ ako určitým spôsobom vytvorenej
a riadenej inštitúcie. Môţeme sa napríklad spýtať, ako je moţné, ţe občania EÚ proti takejto
deformácii pôvodnej integračnej myšlienky vôbec neprotestujú, resp. protestujú tak, ţe ich ná-
zory nie sú vypočuté a oni nemajú moţnosť ovplyvniť jej ďalšie smerovanie? A hoci som na
ňu sčasti odpovedal uţ v úvode, kde som konštatoval, ţe EÚ nevznikla „zdola“, na základe
verejne prejavenej vôle európskych občanov, ale na základe rozhodnutia amerických a zápa-
doeurópskych podnikateľských elít, predsa len musím na tomto mieste danú argumentáciu
viac rozvinúť, aby si slovenský čitateľ mohol naplno uvedomiť, aká škodlivá a nebezpečná
je táto inštitúcia najmä z hľadiska realizovania jeho hospodárskych a sociálnych práv.
Nemá pritom zmysel detailne objasňovať a ukazovať, ako je EÚ riadená tzv. trans-
nacionálnymi korporáciami (TNK), najmä ak má spomínaný čitateľ moţnosť oboznámiť sa
s ich praktikami napríklad v publikáciách B. Balanyu et al. Odvrácená strana Evropské unie
z roku 2003 alebo P. A. Taylora et al. Nacistické kořeny „bruselské EU“ z roku 2010, v kto-
rých nájde mnoho príkladov toho, ako dané korporácie dosadzujú do vedúcich funkcií v EK
svojich ľudí (veľmi podobne ako cirkulujú vedúci manaţéri amerických ropných spoločností
do federálnej vlády a späť), resp. ako ich lobisti preberajú v Bruseli pod svoju kontrolu for-
movanie európskej legislatívy a tá je potom v čoraz väčšom rozsahu uţ len odosielaná vládam
členských štátov EÚ na poslušné aplikovanie. Oveľa dôleţitejšie je totiţ upozorniť na to, ako

2
Podľa ktorého, v úplnom súlade s princípmi priamej demokracie, má byť niţším riadiacim orgánom prene-
chané maximum právomocí, zatiaľ čo vyššie alebo nadriadené orgány (napríklad EK) by mali len koordinovať
spoluprácu niţších orgánov a v ţiadnom prípade neredukovať ich právomoci a neobmedzovať ich suverenitu.

7
sa daným korporáciám podarilo „odfiltrovať“ občanov EÚ od rozhodovania v nej a ako tento
ich prístup súvisí so samotnými riadiacimi princípmi, ktorými sa TNK riadia pri ich činnosti.
Vo svojej snahe napodobniť USA z hľadiska ich ekonomickej a politickej organizá-
cie, prirodzene, nemohli postupovať korporáciami podplatení európski politici rovnako ako
Američania pri vzniku ich štátu, keďţe politické systémy jednotlivých členských štátov EÚ sa
od seba výrazne odlišujú a je sotva pravdepodobné, ţe by občania týchto štátov súhlasili s ich
„zhora“ nariadenou transformáciou. Občiansku verejnosť teda nebolo moţné spacifikovať či
dokonca paralyzovať zavedením väčšinového volebného systému, v ktorom občania dokonca
nevolia priamo prezidenta, ale len jeho voličov, ako je tomu v USA, ale musel sa pouţiť iný
prístup, t. j. vytvorila sa mimoriadne zložitá a z hľadiska určenia decíznych kompetencií veľmi
neprehľadná politická nadstavba, v rámci ktorej sa rozhodovanie o kľúčových problémoch
presúva z jedného orgánu na druhý, aby sa vytvoril priestor pre lobistické ovplyvňovanie.
Rokovať a rozhodovať o problémoch EÚ tak môţe Európska rada, nazývaná aj Sa-
mit EÚ, ktorá sa skladá z hláv štátov (prezidentov) a predsedov vlád členských štátov EÚ,
z predsedu Európskej rady (ER) a z predsedu EK. Ďalej Rada Európskej únie (skrátene „Ra-
da“), ktorá sa skladá z ministrov vlád jednotlivých štátov a je stále rozhodujúcou inštitúciou
EÚ, keďţe zastupuje záujmy členských štátov na európskej úrovni. A napokon Európska ko-
misia, v ktorej má kaţdý členský štát EÚ svoje zastúpenie jedným komisárom a je schvaľova-
ná Európskym parlamentom. Európsky parlament (EP) však nie je parlamentom v pravom
slova zmysle, pretoţe nemá zákonodarnú iniciatívu, očividne preto, ţe nikým nekontrolované
lobovanie vo vyššie uvedených inštitúciách a ešte aj v parlamente zloţenom zo 751 poslancov
by bolo veľmi nákladnou záleţitosťou, a tak bol tento parlament zbavený uvedenej iniciatívy.
V európskych voľbách navyše občania ani len netušia, koho volia do faktickej eu-
rópskej vlády, t. j. do EK, pretoţe novozvolení poslanci za jednotlivé strany po voľbách v EP
utvárajú podľa svojej politickej orientácie frakcie, ktorých budúce mocenské pozície sa pred
voľbami odhadnúť nedajú. Občania EÚ tieţ môţu podať petíciu do EP a iniciovať miliónom
podpisov celoeurópske referendum o určitom probléme, ktoré však EK nemusí vyhlásiť, a tak
je ich vplyv na rozhodovanie EP, ako aj všetkých vyššie uvedených európskych inštitúcií mi-
nimálny, čo úplne vyhovuje TNK, ktoré takto môţu mať tvorbu európskej legislatívy plne pod
svojou kontrolou a usmerňovať ju v súlade s ich podnikateľskými záujmami a plánmi3. Práve
preto je také dôleţité porozumieť princípom ich fungovania, ktoré veľmi precízne objasňujú
napríklad Šikula a kol. v uţ citovanej Dlhodobej vízii rozvoja slovenskej spoločnosti (2008).

3
V čom im veľmi výdatne pomáhajú rôzne lobistické inštitúcie ako napríklad Európsky okrúhly stôl priemysel-
níkov, Únia priemyslových a zamestnávateľských konfederácií Európy a i. (Balanyá et al., 2003. s. 3-58).

8
 V prvom rade upozorňujú na to (Šikula et al., s. 21 a n.), ţe TNK sa vo svojej čin-
nosti riadia v prvom rade ekonomickým imperatívom, na základe ktorého umiestňujú svoje
výskumné, výrobné a marketingové jednotky (či útvary) tam, kde je to pre nich najvýhodnej-
šie. Úplne beţné je napríklad umiestňovanie jednotlivých častí tzv. hodnotového alebo pro-
dukčného reťazca v rôznych krajinách a finalizácia výroby v materskej krajine danej TNK,
v dôsledku čoho sú z ich hľadiska akékoľvek dovozné či colné obmedzenia chápané ako pre-
káţka ich biznisu a obchodu. A keďţe ich ekonomická a politická moc v posledných desaťro-
čiach mimoriadne vzrástla, najmä na úkor tzv. národných štátov, nie je pre nich problémom
prinútiť napríklad štáty, aby od nich preberali (tamţe, s.23) sociálne či environmentálne ná-
klady, ani z pozadia rozhodovať o tom, o čom sa v EK a v EP rokovať bude a o čom nie.
Pravdaţe, veľkej časti európskej občianskej verejnosti sú vyššie uvedené skutočnosti
dávno známe, v súvislosti s čím sa zase vynára otázka, ako je moţné, ţe táto verejnosť voči
tejto „lúpeţi demokracie“ vehementnejšie neprotestuje, resp., prečo naďalej volí (či uţ v ná-
rodných, alebo európskych voľbách) politické strany, ktoré takýto stav vecí podporujú a zdan-
livo donekonečna „recyklujú“. Ponúkajúcich sa odpovedí je viacero a ja sa ich pokúsim zora-
diť a uviesť podľa ich dôleţitosti alebo váhy. Tvorcovia tzv. európskych politík v prvom rade
popri vyššie uvedených riadiacich a rozhodovacích európskych inštitúciách vybudovali celú
sieť ďalších, ako je najmä Európsky súd pre ľudské práva, ktoré majú u európskych občanov
vytvoriť a posilniť dojem, ţe je to práve EÚ a jej inštitúcie, ktoré ochraňujú ich ľudské práva
a sú garantom nielen ich prosperity, ale aj osobnej, majetkovej či svetonázorovej slobody.
Ako som však uviedol uţ v roku 2015 (Burgan, 2015, s. 133-134), ľudské práva sú
v EÚ obhajované a presadzované veľmi selektívne, keď sa cez jej inštitúcie „pretláčajú“ naj-
mä práva rôznych menšín (napríklad práva homosexuálov a lesbičiek v rámci tzv. gender ide-
ológie), zatiaľ čo hospodárske a sociálne práva väčšinovej populácie len v tom prípade, ak ide
o voľný pohyb osôb či tzv. mobilitu pracovných síl. V strategickom dokumente Európa 2020
sa pritom hovorí o snahe zníţiť podiel Európanov (t. j. občanov členských krajín EÚ) ţijúcich
pod hranicou chudoby o 25 %, čiţe tak, aby ich v EÚ bolo len asi 60 miliónov, ale uţ dnes je
podľa viacerých ekonómov jasné, ţe tento cieľ sa pri pretrvávajúcej vysokej nezamestnanosti
najmä v juţných členských štátoch EÚ sotva podarí dosiahnuť; čo platí aj s prihliadnutím na
to, ţe z odborného hľadiska je presné meranie chudoby mimoriadne náročnou činnosťou.4

4
Ako uvádza a detailne objasňuje napríklad T. Ţelinský v štúdii Senzitivita kompozitného indikátora chudoby
na zvolenú hranicu chudoby v krajinách Európskej únie (2015), hoci je zrejmé, ţe podiel tzv. nevyhnutných ţi-
votných nákladov (na stravu, bývanie, dopravu a i.) na celkovej mzde alebo príjme občana, resp. samotná exis-
tencia troch skupín občanov, jednej, ktorá ţije najmä zo svojich kapitálových príjmov, druhej, ktorá ţije zo
mzdy, a tretej, ktorá je odkázaná na sociálne dávky a i., sú dosť jasnými „indikátormi bohatstva alebo chudoby“.

9
 Občania bohatých alebo jadrových členských krajín EÚ zase akceptujú daný stav
preto, lebo je pre nich v mnohých prípadoch výhodný a umoţňuje im ţiť pri danom nastavení
ekonomických a inštitucionálnych podmienok v EÚ na úkor juhoeurópskych členských krajín
EÚ, ako aj novoprijatých členských krajín zo strednej a juhovýchodnej Európy, ako to na prí-
klade eura a s ním súvisiacej obchodnej bilancie juhoeurópskych členských krajín EMÚ uká-
zal D. Varga. O tom, ţe pomyselné jadro EÚ dnes zďaleka nie je tvorené pôvodnými 15 člen-
skými krajinami, ale len malou skupinou krajín s porovnateľnou ekonomickou výkonnosťou
a inštitucionálnou vyspelosťou (t. j. Nemeckom, Francúzskom, Holandskom, Belgickom, Lu-
xemburskom a donedávna aj Talianskom, ktoré nahradili Rakúsko, Švédsko, Dánsko a Fín-
sko), svedčia aj viaceré zistenia z uţ citovanej publikácie P. A. Taylora et al. (2010, s. 36-37).
Podľa nich o najväčší počet patentov v roku 2006 poţiadali v EÚ Nemecko, Fran-
cúzsko, Taliansko a Holandsko, ktoré v tom istom roku boli zároveň krajinami, ktoré sa na fi-
nancovaní EÚ podieľali (spolu s Veľkou Britániou a Španielskom) v najvyššej miere. Samot-
né patenty (tamţe, s. 34) pritom „umoţňujú nadnárodným spoločnostiam (alebo TNK – R. B.)
kontrolovať kompletné sektory spoločností naprieč kontinentmi bez toho, ţe by podliehali
obmedzeniam, akými sú napríklad štátne hranice“.5 Ešte dôleţitejšie je, tentoraz už z pohľadu
občanov nových členských krajín EÚ, ku ktorým od roku 2004 patrí aj Slovensko, ţe štyri
vyššie uvedené dominantné krajiny EÚ sú zároveň tzv. čistými prispievateľmi do európskych
štrukturálnych a investičných fondov (EŠIF), t. j. najmä ony a ich úradníci v Bruseli rozhodu-
jú o tom, kam a do čoho budú aj v nových členských krajinách peniaze z EŠIF investované.
Mnohí občania nových členských krajín EÚ zo strednej a juhovýchodnej Európy ako
aj Pobaltia teda akceptujú členstvo ich krajín v EÚ a s ním spojenú „lúpeţ demokracie“, resp.
„deficit demokracie“ (ako pre zmenu hovoria niektorí jej obhajcovia s aspoň minimálnou dáv-
kou sebareflexie a sebakritiky), najmä preto, ţe EÚ je im prezentovaná ako inštitúcia, ktorá
ich krajinám pomáha v rozvoji. Len niektorí z nich, tzv. euroskeptická alebo eurorealistická
menšina, sú pritom schopní vidieť túto „pomoc“ z EÚ aj vo vyššie uvedených súvislostiach
patentovej politiky a faktickej ekonomickej kontroly ich krajín pôvodnými alebo zakladajúci-
mi členskými štátmi EÚ, ani nehovoriac o ďalších doslova koloniálnych praktikách, pri disku-
sii o ktorých však definitívne prechádzame k druhej veľkej téme tohto textu, a to k téme našej
(ekonomickej, politickej a vari aj kultúrnej) konvergencie k vyššie uvedenému jadru EÚ.

5
Za zmienku tieţ určite stojí (tamţe, s. 36), ţe Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Holandsko „sú štyrmi zo šies-
tich zakladajúcich štátov bruselskej EÚ“ a ţe spolu s Veľkou Britániou mali aţ donedávna (do Brexitu) „hlaso-
vaciu väčšinu tak v Európskej rade, ako aj v Európskom parlamente“, t. j. ony rozhodujú o tom, ako a kam bude
smerovať celá EÚ. Popri tejto dominancii a výhodách si však niektoré z nich vydobyli aj špeciálne ústupky (ale-
bo privilégiá), ako napríklad Francúzsko (spolu so Španielskom a Poľskom) vo sfére poľnohospodárskej politi-
ky, na ktorú ide takmer 40 % z rozpočtu EÚ, zatiaľ čo na životne dôležitú vedu, výskum a vývoj len 3 aţ 4 %.

10
 Pri jej objasňovaní pritom musíme vychádzať z politicko-ekonomického kontextu,
v ktorom sa Slovenská republika v EÚ nachádza. V dôsledku mimoriadneho zosilnenia moci
a vplyvu TNK boli totiţ chudobné štáty EÚ nútené nielen predávať štátne podniky, ale sa aj
extrémne zadlţovať, pokiaľ chceli plniť aspoň svoje základné funkcie. Jadrové štáty EÚ však
ťaţili z ekonomickej sily TNK, ktoré sídlia na ich území (a platia tam dane z príjmu), zatiaľ
čo periférne štáty EÚ boli nútené buď si brať vo väčšom rozsahu pôţičky (najmä od MMF,
Medzinárodného menového fondu a pod.), alebo sa spoľahnúť na financie z EŠIF, ktoré pod-
ľa bývalého premiéra SR Roberta Fica tvoria aţ 80 % verejných investičných zdrojov v SR.
Ten istý R. Fico sa však v slabej chvíli po abdikácii z funkcie predsedu vlády vyjadril, ţe väč-
šina projektov financovaných z týchto fondov sa aj tak realizuje zahraničnými firmami.
Inak povedané, jadrové členské štáty EÚ (tzv. čistí prispievatelia) nám pomáhajú
tak, že pomáhajú najmä sami sebe, a to ešte nechávam bokom účelnosť týchto investícií, rizi-
ko vytvárania korupčného prostredia, ktoré je s nimi uţ takmer neodmysliteľne spojené a pod.
Všetky tieto skutočnosti by sme mali mať na mysli pri posudzovaní našej konvergencie k jad-
ru EÚ, ktorú je však ţiaduce analyzovať skutočne do hĺbky a nepodľahnúť pritom účelovej
propagande zo strany probruselsky orientovaných masmédií či politikov, ktorí zvyknú vyzdvi-
hovať len pozitíva (alebo výhody) nášho členstva v EÚ, zatiaľ čo o negatívach buď vôbec ne-
informujú, alebo informujú skreslene a tendenčne.6 Konvergencia SR a všetkých nových člen-
ských krajín EÚ k jadru EÚ je popritom jedným z hlavných cieľov európskeho integračného
procesu, zakotveným aj v Maastrichtskej zmluve a ďalších kľúčových európskych zmluvách.
Samotný pojem „konvergencia“ tak označuje (Barančok et al., 2006, s. 5) „proces
vyrovnávania rozdielov rôznych ekonomických ukazovateľov v rámci skupiny krajín alebo
proces ,dobiehania’ vyspelejších krajín, a teda vyrovnávanie životnej úrovne jednotlivých kra-
jín“. Konvergencia môţe byť nominálna, keď ide o konvergenciu makroekonomických indi-
kátorov, ktorých dosiahnutie umoţňuje dosiahnuť makroekonomickú stabilitu krajiny a dlhšie
si ju udrţať. Pri našom vstupe do EMÚ sme teda museli spĺňať nasledovné nominálne konver-
genčné kritériá (tamţe, s. 7-11) – ročný deficit verejnej správy pod 3 % HDP, hrubý verejný
dlh pod 60 % HDP, cenovú stabilitu definovanú priemernou mieru inflácie troch krajín EÚ
s najniţšou mierou inflácie, dlhodobé úrokové sadzby merané podľa výnosov vládnych dl-
6
Do úvahy pritom musíme vziať aj to, ţe v bývalých socialistických krajinách neexistovala občianska spoloč-
nosť v tradičnom slova zmysle. Dnes ju však často suplujú mimovládne či neziskové organizácie, ktoré sú štedro
financované zahraničnými podnikateľmi či dokonca ambasádami, a tak je v týchto krajinách sotva moţné hovo-
riť o nezávislej občianskej spoločnosti, ktorá je schopná plniť voči štátu potrebné kontrolné funkcie a suplovať
niektoré jeho vitálne funkcie tam, kde je to moţné a potrebné. Ak navyše vezmeme do úvahy, ţe zahraniční
sponzori na Slovensku financujú najmä tie think-tanky (M.E.S.A. 10 a i.), ktoré sú otvorene protivládne, resp.
v duchu neoliberálnej ideológie presadzujú zriadenie tzv. minimálneho štátu, nevyhnutne budeme musieť uznať,
ţe prinajmenšom pre Slovenskú republiku platí, ţe v nej došlo k totálnej „privatizácii občianskej spoločnosti“.

11
hopisov, ktoré museli byť niţšie ako priemerné úrokové sadzby troch krajín EÚ s najniţšou
infláciou zvýšené o dva percentuálne body, a stabilitu výmenného kurzu koruny voči euru.
Ďalej reálna, pri ktorej sa výkonnosť ekonomiky meria (Barančok et al., 2006,
s. 13) „pomocou veľkosti HDP na obyvateľa danej krajiny vyjadreného v parite kúpnej sily
(PKS)“7, t. j. na základe štatisticky vytvorenej umelej meny, ktorá „vyrovnáva kúpnu silu po-
rovnávaných národných mien“ a umoţňuje zistiť „pomer medzi cenami spotrebného koša
dvoch porovnávaných krajín“. Podľa Barančoka et al. pritom nemá zmysel zaťaţovať sa ur-
čitou nepresnosťou tejto konvergenčnej miery, pretoţe dôleţitejšie je to, do akej skupiny sa
tá-ktorá krajina zaraďuje pri porovnávaní napríklad v rámci EÚ25. Pokiaľ je jej výkonnosť
o 20 a viac percent vyššia ako priemerná, zaraďuje sa medzi vysoko príjmové krajiny, krajiny
s vyššími strednými príjmami sa pohybujú medzi 120 a 100 % priemernej výkonnosti, s niţší-
mi strednými príjmami medzi 50 a 100 % a nízkopríjmové krajiny dosahujú menej ako 50 %.
J. L. D. del Hoyo et al. (2017, s. 10 a n.) však prehlbujú vyššie uvedené vymedzenie
reálnej konvergencie v tom zmysle, ţe ho dopĺňajú o aspekt dlhodobej udrţateľnosti, na zá-
klade čoho potom hovoria aj o inštitucionálnej konvergencii (resp. kvalite), počas ktorej sa
daná krajina pribliţuje k cieľovej skupine krajín aj štrukturálne, pričom tempo jej štruktu-
rálnych zmien je prirodzene vyššie ako tempo štrukturálnych zmien väčšiny krajín cieľovej
skupiny, pretoţe inak by sa o ţiadnom pribliţovaní či konvergencii nedalo hovoriť. V danej
súvislosti zdôrazňujú, ţe v zrelých, t. j. očividne vyššie spomínaných jadrových ekonomikách
EÚ, uţ nie je hospodársky rast prednostne poháňaný štrukturálnymi reformami (ako napríklad
presunom produkčných faktorov z poľnohospodárstva do priemyslu a následne do sluţieb),
ale inštitucionálnymi reformami, najmä vo sfére vedy, výskumu a vývoja, ako aj školstva a i.
Pôvodné definície M. Barančoka et al. z roku 2006 spresňujú a rozvíjajú aj prostred-
níctvom exaktného rozlíšenia dvoch druhov reálnej konvergencie (tamţe, s. 11), a to tzv. beta
konvergencie, pri ktorej hospodárstvo krajiny s niţšími príjmami rastie rýchlejšie ako hospo-
dárstvo krajiny s vyššími príjmami, t. j. reálne sa pribliţuje k jeho príjmovej úrovni, a tzv. sig-
ma konvergencie, pri ktorej sa zmenšuje rozptyl príjmových hladín v skupine národných
ekonomík, pričom k zmenšovaniu rozdielov medzi nimi nemusí dôjsť len na základe „dobie-
hania“, ale aj vtedy, keď sa HDP na obyvateľa v krajine s vyššími príjmami, napríklad počas
hospodárskej krízy, zmenšuje alebo scvrkáva rýchlejšie ako HDP na obyvateľa v krajine
s niţšími príjmami. Prísne vzaté, o reálnej konvergencii, t. j. o skutočnom „dobiehaní“ ekono-
mickej výkonnosti vyspelejšej ekonomiky, by sme tak mali hovoriť iba pri beta konvergencii.

7
Spolu s týmto parametrom však vţdy treba vziať do úvahy aj Giniho koeficient, udávajúci mieru príjmovej ne-
rovnosti medzi rôznymi skupinami obyvateľstva danej krajiny alebo skupiny krajín (del Hoyo et al., 2017, s. 10).

12
 O dlhodobej udrţateľnosti reálnej konvergencie navyše moţno hovoriť iba v prípa-
de, ak sa príslušná národná ekonomika pribliţuje k dobiehanej skupine vyspelejších krajín
nielen štrukturálne, ako je tomu v prvej etape konvergencie, ale aj inštitucionálne, keď s nimi
začína byť porovnateľná napríklad z hľadiska mnoţstva produkovaných patentov, vedeckých
a výskumných výsledkov, kvality zdravotnej starostlivosti, ţivotného prostredia a pod., t. j.
keď sa dostáva do druhej etapy konvergencie a má skutočne nádej v priebehu pár rokov do-
behnúť v hospodárskej výkonnosti (najmä v HDP na obyvateľa) a inštitucionálnej vyspelosti
cieľovú skupinu krajín, v našom prípade vyššie vymedzené jadrové krajiny EÚ. Pri posudzo-
vaní reálnej konvergencie SR k vyspelejším európskym krajinám sa však pouţívajú aj iné
hodnotiace mierky či škály, v niektorých prípadoch krajne diskutabilné, ba aţ kontroverzné.
V práci K. Morvaya a kol. (2018) sa napríklad diskutuje o konvergencii SR k hospo-
dárskej úrovni tzv. EÚ15, t. j. k priemernej úrovni súboru aj takých krajín ako Portugalsko či
Grécko, ktoré sotva moţno označiť, najmä v súčasnosti, ako „najvyspelejšie v Európe“. Ešte
diskutabilnejšie je analyzovať a vyhodnocovať konvergenciu SR k priemeru EÚ27, pretoţe
potom sú do celkového porovnávania hospodárskej výkonnosti zahrnuté aj stále veľmi slabé
ekonomiky takých krajín ako Bulharsko či Rumunsko, v dôsledku čoho sa reálna výkonnosť
SR vo vzťahu k najvyspelejším ekonomikám EÚ umelo nadhodnocuje. Takéto porovnávanie
má síce svoj praktický význam vtedy, keď ide o porovnávanie hospodárskej výkonnosti jed-
notlivých regiónov vo vnútri členských krajín EÚ a následné prideľovanie EŠIF len hospodár-
sky slabším regiónom, ale pri bliţšom pohľade sa tieţ ukazuje ako veľmi pribliţné aţ hrubé.8
Práve preto som presvedčený, ţe pri vyhodnocovaní reálnej konvergencii SR k jadru
EÚ by sme sa mali zamerať na vyššie uvedené najvyspelejšie ekonomiky, resp. krajiny EÚ,
ako sú Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Rakúsko, Švédsko, Dán-
sko a Fínsko (EÚ9), otázne je však, či sa pri konvergencii k nim máme spoľahnúť len na „do-
biehanie“, na ktoré nám navyše chýbajú potrebné zdroje, alebo by sme sa mali pokúsiť tieto
krajiny nejako predbehnúť, aby sme sa v určitom bode ich a nášho vývoja dostali naozaj na
ich úroveň, tak ako to poţadujú M. Balog a kol. (2013, s. 13-14), podľa ktorých by sme sa
mali zamerať na realizáciu takých stratégií, ktoré umoţnia, aby sme sa stali lídrami „budú-

8
Krajne zaujímavá je v tomto ohľade Analýza konvergencie slovenskej ekonomiky, vypracovaná odborom vý-
skumu Národnej banky Slovenska (NBS) v roku 2016, kde sa na 11. strane doslova píše: „Krajiny vstupujúce do
EÚ po Slovensku zniţovali priemernú úroveň výkonnosti EÚ a prispievali tak k zvyšovaniu relatívnej výkon-
nosti Slovenska nad rámec prirodzeného dobiehania.“ Autori analýzy dokonca naznačujú, ţe Bratislavský kraj
moţno prichádza neprávom o financie z EŠIF, pretoţe aj keď je jeho HDP na obyvateľa v porovnaní s inými re-
giónmi v EÚ veľmi vysoké, oficiálne štatistiky neberú do úvahy, ţe mnoho ľudí, ktorí pracujú v Bratislave, má
trvalý pobyt mimo Bratislavského kraja a umelo tak zvyšujú jeho hospodársku výkonnosť. V danom kraji teda
reálne ţije a pracuje o niekoľko desaťtisíc, ak nie stotisíc ľudí menej, pričom „prišelci“, dovolím si doplniť auto-
rov výskumu, zároveň umelo zniţujú hospodársku výkonnosť regiónov, do populácie ktorých sa zarátavajú.

13
ceho obdobia (prinajmenšom v niektorých segmentoch) s vyuţitím radikálnych zmien, flexi-
bility a vhodným anticipovaním budúcnosti“ či budúcich, „doteraz neexistujúcich potrieb“.
V takomto prípade však musíme vziať do úvahy aj to, ţe vôbec nie je jedno, akým
spôsobom sa v danej konvergujúcej krajine realizuje hospodársky rast. Veľmi poučná je v da-
nom ohľade štúdia A. Dombiho (2013), v ktorej sa hodnotí hospodársky rast a rozvoj v býva-
lých socialistických stredoeurópskych a východoeurópskych krajinách od roku 1995 do roku
2012. Ako upozorňuje A. Dombi (tamţe, s. 466), veľmi dôleţité je najmä rozlišovanie medzi
„rastovým účtovníctvom“ a „rozvojovým účtovníctvom“, keď v prvom prípade rozkladáme
prírastok HDP na čiastkové príspevky z hlavných produkčných faktorov, ako sú kapitál, práca
a technológie, zatiaľ čo v druhom porovnávame HDP dvoch alebo viacerých krajín podľa to-
ho, ako mierou sa na ňom podieľali vyššie spomenuté produkčné faktory. Do celkového out-
putu (HDP) sa pritom započítava najmä vklad fixného (fyzického) kapitálu a (ľudskej) práce.
No popri nich aj tzv. reziduálny faktor, ktorý však nie je úplne totoţný s dosiahnutou
technologickou (či technickou) úrovňou, pretoţe zahrňuje aj produkčné faktory (napríklad do-
siahnutú úroveň vzdelania), ktoré boli ignorované v procese dekompozície prírastku HDP.
V samotnom „rozvojovom účtovníctve“ sa potom reziduálny faktor označuje aj ako „multi-
faktorová produktivita“ (MFP), resp. „totálna faktorová produktivita“ (TFP). Vzájomné po-
rovnávanie hospodárskej výkonnosti (alebo rozvinutosti) dvoch a viacerých krajín, ktoré mô-
ţe byť skreslené rozdielnou veľkosťou ich ekonomík, moţno potom spresniť na základe vzá-
jomného porovnania HDP a celkového počtu pracovných hodín potrebných na jeho vytvore-
nie (tamţe, s. 457), čo Dombi následne realizuje pri porovnávaní pracovnej efektivity vo vyš-
šie uvedených transformujúcich sa krajinách a v Nemecku s veľmi zaujímavými výsledkami.
Ako podotýka (tamţe, s. 463), hoci stredo- a východoeurópske krajiny stále výrazne
zaostávajú za Nemeckom v pomere HDP k odpracovaným hodinám (a Nemci teda, jednodu-
cho povedané, dokáţu za hodinu urobiť oveľa viac ako Slováci, a to najmä kvôli vyšším tech-
nológiám a väčšiemu poznatkovému vkladu do výrobného procesu), predsa len je evidentné,
ţe sa aj v tomto parametri postupne čoraz viac blíţia k nemeckej výkonnostnej úrovni. A hoci
je podľa neho v daných krajinách (tamţe, s. 465) stále dosť priestoru pre extenzívny hospo-
dársky rast, keďţe v pomere investovaného kapitálu k HDP takisto stále výrazne zaostávajú
za Nemeckom a ďalšími západoeurópskymi krajinami, pokiaľ chcú pokračovať v ďalšej aku-
mulácii kapitálu (a konvergencii k jadru EÚ), mali by sa menej spoliehať na externé investície
a viac na interné úspory, tak ako to robí najmä Juţná Kórea a ďalšie rozvíjajúce sa krajiny.
Ešte zaujímavejšia je však jeho účtovná dekompozícia hospodárskeho rastu (resp.
poklesu) v stredo- a východoeurópskych krajinách v rokoch 2008 – 2012, z ktorej vyplýva

14
(tamţe, s. 460), ţe pokles alebo stagnácia výšky HDP v danom období idú v týchto krajinách
v prvom rade na vrub poklesu v multifaktorovej (resp. totálnej faktorovej) produktivite a vyu-
ţití pracovnej sily, zatiaľ čo ešte hlbšej recesii v nich sa podarilo zabrániť akumuláciou exter-
ného kapittálu. Základnou podmienkou udrţateľnej konvergencie týchto krajín a ich prechodu
do druhej etapy konvergencie k jadru EÚ je teda naozaj výrazný vzrast ich MFP, resp. TFP,
ako naznačujú aj J. L. D. del Hoyo et al. (2017, s. 17), keď do TFP zahrňujú technológie, ino-
vácie a inštitúcie, ktoré svojou kvalitou (alebo „intenzitou“) pomáhajú zuţitkovať hlavné
vstupy do výroby (kapitál a prácu) čoraz účinnejšie a nakoniec aj s čoraz väčším ziskom.
No a doslova prorocky tieţ vyznieva ich poznámka z 20. strany, podľa ktorej dlho-
dobú udrţateľnosť reálnej konvergencie moţno posúdiť len z väčšieho časového odstupu a pri
holistickom prístupe (keď sa nespoliehame len na jeden, akokoľvek dôleţitý konvergenčný
indikátor, napríklad HDP na obyvateľa), a to najmä v súvislosti s tzv. európskymi zmluvami,
podľa ktorých (tamţe, s. 21) by pred prijatím eura mala krajina dosiahnuť „vysoký stupeň
udrţateľnej konvergencie s eurozónou“, čo však ostro kontrastuje s realitou integračných pro-
cesov, keď do eurozóny vstupovali aj juhoeurópske členské krajiny EÚ s relatívne slabými či
nerozvinutými inštitúciami. Aţ v Správe piatich prezidentov z roku 2015 sa konečne popri
nominálnej a legálnej konvergencii začína vyzdvihovať aj reálna konvergencia a spolu s ňou
aj inštitucionálne kvality nových členských krajín EÚ kandidujúcich na členstvo v eurozóne.
Na základe vyššie uvedených informácií uţ môţeme pristúpiť k vecnému posúdeniu
toho, či SR reálne konverguje k vyššie uvedenému jadru EÚ (t. j. k EÚ9), alebo jej kon-
vergencia k nemu stagnuje, či dokonca prebieha proces nášho ekonomického a politického
vzďaľovania sa od EÚ 9. Aţ donedávna sa pritom v našich skorumpovaných médiách v da-
nom ohľade vyskytovali len pozitívne správy – o tom, ako slovenská ekonomika (a spolu
s ňou aj HDP na obyvateľa) rastie, a to vyšším tempom ako priemer EÚ, ako u nás klesá
nezamestnanosť, ako môţe kaţdý slobodne cestovať za prácou po celej EÚ a pomocou re-
mitencie svojich príjmov napríklad ešte viac zvyšovať domáci dopyt a pod. Len nedávno sa
však začali objavovať aj menej pozitívne správy – o prehlbujúcom sa nedostatku pracovných
síl, rastúcej zadĺţenosti obyvateľstva, ale aj stúpajúcich cenách tovarov a sluţieb a pod.
Ekonomickí odborníci pritom dávno vedia, ţe aj napriek rastúcemu HDP na obyva-
teľa a určitému nárastu príjmov a ţivotnej úrovne obyvateľstva prebieha v skutočnosti skôr
proces nášho faktického ekonomického, politického a kultúrneho vzďaľovania sa od
jadra EÚ, pravdaţe, pokiaľ berieme do úvahy našu štrukturálnu a inštitucionálnu, t. j.
dlhodobo udrţateľnú a naozaj reálnu konvergenciu k EÚ9. Dokáţem vám to prostred-
níctvom súboru textov, ktorých autori nielenţe posudzovali reálnu konvergenciu SR k jadru

15
EÚ, ale súčasne aj detailne preskúmali a zhodnotili to, čo nás v tomto príspevku najviac
zaujíma – t. j. výhody a nevýhody nášho členstva v EÚ. Najprv to bude práca H. Gabrielovej
(2008), na začiatku ktorej je definovaný hodnotový reťazec ako „postupnosť produktívnych
(hodnotu pridávajúcich) aktivít, ktoré vyúsťujú do finálnej produkcie a konečného uţitia“.
A následne (tamţe, s. 5) aj produkčné siete, zabezpečujúce „vzájomné väzby medzi
firmami, ktoré tvoria súčasť príslušného hodnotového reťazca“. Podľa S. Shiha, tajvanského
manaţéra a zakladateľa firmy ACER (tamţe, s. 11), pritom hodnotový reťazec moţno naj-
lepšie znázorniť pomocou tzv. úsmevného účka, v ktorom sú najviac odmeňované, ako uţ
vieme, aktivity s najvyššou pridanou hodnotou – t. j. počiatočné aktivity vo sfére výskumu
a vývoja, definovania a zavedenia značky, resp. dizajnu a finálne aktivity vo sfére distribúcie,
marketingu a finálneho predaja hotových výrobkov (alebo sluţieb). Najhoršie platené sú tak
aktivity s najmenšou pridanou hodnotou, ale s najvyšším podielom manuálnej ľudskej práce,
t. j. aktivity v spodnej časti „úsmevného účka“, kde sa výrobok (alebo sluţba) zostavujú
a kompletizujú pred dodaním do distribučnej siete a následne aj na lokálny či svetový trh.
Podľa prednostného postavenia v tomto hodnotovom reťazci, t. j. podľa toho, ktoré
aktivity sa v danej krajine prednostne realizujú, tak moţno vyčleniť tri skupiny krajín (tamţe,
s. 17, ale pozri aj Lalinský, 2009, s. 14) – 1. krajiny, v ktorých je „ekonomika ťahaná vý-
robnými faktormi“, t. j. „ťaţí z lacnej pracovnej sily a prírodných zdrojov“, pričom primárne
produkty sa na ich celkovom exporte podieľajú viac ako 70 %, 2. krajiny, ktorých ekonomika
je ťahaná efektívnosťou výroby štandardných komodít a 3. krajiny, ktorých ekonomika je
ťahaná inováciami, a sú teda schopné presadiť sa na svetových trhoch najmä inovovanými
tovarmi a sluţbami. V prvej skupine krajín sa potom podľa M. E. Portera, ktorý s touto klasi-
fikáciou rozvinutosti krajín prišiel v roku 1985 ako prvý, nachádzajú krajiny s HDP na oby-
vateľa do 2 000 dolárov, v druhej od 3 000 do 9 000 dolárov a v tretej nad 17 000 dolárov.9
Ako však zdôrazňuje H. Gabrielová, zatiaľ čo Česká republika a Slovinsko uţ „pa-
tria medzi ekonomiky ťahané inováciami“, Slovensko „sa nachádza v prechodnom období –
medzi ekonomikou ťahanou efektívnosťou a ekonomikou ťahanou inováciami“ (s HDP na
obyvateľa medzi 9 000 a 17 000 dolármi), pričom z hľadiska jeho pribliţovania sa k zna-
lostnej ekonomike (tamţe, s. 14-15), ktorá vyuţíva poznatky ako kľúčovú hybnú silu hos-
podárskeho rastu, bolo na tom v rámci celej EÚ veľmi zle najmä vo sfére inovácií a vzde-
lávania, a tak je moţné konštatovať, ţe Slovensko bolo v roku 2008 „na prechod k znalostnej
ekonomike a tým aj na proces posúvania sa po globálnom hodnotovom reťazci“ oveľa horšie

9
Ako všetky klasifikácie, aj túto treba brať s rezervou, pretoţe medzi krajiny s najvyšším HDP na obyvateľa sa
dlhodobo zaraďuje napríklad Katar, u ktorého je jeho ekonomika očividne „ťahaná“ exportom ropy a plynu.

16
pripravené ako viaceré s ním porovnateľné krajiny strednej a východnej Európy. Ešte horšie
však je, ţe na tomto dlhodobom inovačnom zaostávaní Slovenska sa výrazne podieľajú nielen
jeho „interné parametre“, ale aj veľmi negatívne vonkajšie faktory (či exogénne vplyvy).
Ako totiţ vyššie podotýka H. Gabrielová (2008, s. 11), hospodársky uţ dominujúce
krajiny, na území ktorých sa nachádzajú sídla TNK a spolu s nimi aj kvalitná veda, výskum
a inovácie, sú schopné si svoj náskok pred menej rozvinutými krajinami nielen udrţať, ale
svoje pozície aj posilniť, a tak menej rozvinuté krajiny nielenţe nie sú často schopné pre-
niknúť do sféry vyššie uvedených vysokohodnotných ekonomických aktivít, ale ich zao-
stávanie sa ešte prehlbuje tým, ţe zahraniční investori vyuţívajú ich relatívne nízke pracovné
náklady a investujú najmä do pracovne náročných montáţnych a kompletizačných aktivít.
V dôsledku existencie rozsiahlych nadnárodných produkčných sietí (tamţe, s. 6) potom
nemusí byť ani export finálnych produktov ukazovateľom vysokej konkurencieschopnosti
krajiny, pretoţe mnohé sofistifikované medziprodukty bývajú často vyrobené mimo nej.10
To, ţe Slovensko je skutočne uviaznuté v pasci stredne príjmovej krajiny, ktorej jej
štrukturálna a inštitucionálna zaostalosť neumoţňujú dostať sa medzi vysokopríjmové krajiny
(World Bank, 2013, s. 12), potvrdzuje aj štúdia K. Morvaya (2017), v ktorej sa podobne ako
v štúdii A. Dombiho konštatuje, ţe aj keď v porovnaní s viacerými stredo- a východoeuróp-
skymi krajinami bolo Slovensko pomerne dobre vybavené fixným kapitálom, v porovnaní
s lídrami EÚ v danom parametri (Dánskom, Rakúskom a Fínskom, ďalej TOP3) bolo na tom
oveľa horšie a od roku 1990 muselo túto svoju podkapitalizovanosť riešiť najmä importom
fixného kapitálu zo zahraničia. Nevyhovujúca však bola a zostáva (prinajmenšom v niekto-
rých hospodárskych odvetviach) štruktúra (resp. zloţenie) fixného kapitálu na Slovensku, ako
vyplýva z Morvayom uvedenej metodiky (alebo typológie) národných účtov (tamţe, s. 10).
Podľa nej sa fixný kapitál člení „na tri navýznamnejšie kategórie – stavby, stroje
a zariadenia a produkty intelektuálneho vlastníctva“, ktoré Morvay označuje súhrnne pojmom
„intelektuálne aktíva“, medzi ktoré potom zahrňuje „databázy, softvér, produkty výskumu
a vývoja a pod.“ ako „nevyhnutné predpoklady budúcej konkurencieschopnosti a ,inteli-
gentnej produkcieʼ“. Na jednej strane pritom konštatuje (tamţe, s. 8), ţe aţ do roku 2009 sme
skutočne pomerne rýchlym tempom dobiehali TOP3 v úrovni vybavenosti fixným kapitálom,
ale vzápätí zdôrazňuje, ţe odvtedy sa „relatívna úroveň SR voči TOP3 výraznejšie nemeni-
la“. Rovnako zlé je (tamţe, s. 12), ţe slovenská ekonomika výrazne zaostáva za ekonomikami

10
Čo platí podľa viacerých bádateľov (Slušná, Balog a kol., 2015 a i.) aj pre Slovensko, ktoré je v oblasti
spracovateľského priemyslu všeobecne známe ako krajina, kde sa uţ len finalizujú (alebo kompletizujú) výrob-
ky, ktorých často veľmi sofistifikované a patentovo chránené komponenty boli vyvinuté a vyrobené inde.

17
TOP3 vo vybavenosti „intelektuálnymi aktívami“, a tak je moţné konštatovať (Morvay, 2017,
s. 17), ţe sa v nej stále nesformovala podobná štruktúra fixného kapitálu ako v TOP3.
Veľmi slabo je „intelektuálnymi aktívami“ vybavená (tamţe, s. 12) najmä priemy-
selná výroba a spolu s ňou aj sofistifikované sluţby, t. j. „odborné, vedecké a technické akti-
vity“, kde je pozícia slovenskej ekonomiky nielen v porovnaní s TOP3, ale aj s našimi sused-
mi vo V4 „obzvlášť nepriaznivá“. Z hľadiska našej reálnej konvergencie k jadru EÚ ide
o mimoriadne dôleţité fakty, pretoţe, ako osobitne zdôraňuje K. Morvay (tamţe, s. 8),
nielenţe sa s vyššími hodnotami vybavenia fixnými aktívami „spája vyššia produktivita prá-
ce“, ale existuje aj veľmi silný vzťah „medzi vybavením pracovníka fixnými aktívami a výš-
kou kompenzácie (odmeny) zamestnanca“, pričom pri prekročení hranice 350 000 eur na
jedného zamestnanca, z hľadiska jeho vybavenosti fixnými aktívami (resp. kapitálom), „do-
chádza k výraznému zvýšeniu produktivity práce aj priemernej odmeny zamestnanca“.
Rovnako negatívne v konečnom dôsledku vyznievajú aj zistenia v nedávnej publi-
kácii K. Morvaya a kol. (2018), v ktorej nevýhody nášho členstva v EÚ nakoniec jednoznačne
dominujú nad výhodami. Na jednej strane nás totiţ môţe tešiť, napríklad (tamţe, s. 14, s. 75
a s. 81), ţe miera investovania hrubého fixného kapitálu sa v SR stále drţí nad priemernou
úrovňou jeho investovania v EÚ15, a tak prinajmenšom v tomto jednom ohľade EÚ15 stále
dobiehame (resp. konvergujeme ku nej), ţe v roku 2017 pokračovala konjunktúra v sloven-
skej a európskej ekonomike, a tak bol v roku 2017 „dosiahnutý najniţší deficit verejných
financií od vzniku SR“, ţe v dôsledku politiky kvantitatívneho uvoľňovania ECB bol na konci
roku 2016 výnos zo štátnych dlhopisov SR uţ len 0,37 % a my sme tak mohli pri financovaní
štátneho dlhu ušetriť oproti plánu (t. j. 1,1 miliarde eur na hotovostnej báze) 143 miliónov eur.
Na druhej strane však musíme vziať do úvahy (tamţe, s. 6-7), ţe v poslednom ob-
dobí sa spomalilo tempo nášho dobiehania EÚ15 z hľadiska HDP na obyvateľa, pretoţe
v rokoch 2014 – 2016 prestali rásť ceny spolu s HDP, čím došlo k narušeniu normálneho
priebehu konvergencie, keďţe v dôsledku klesajúcich cien, zjednodušene povedané, sa zni-
ţovala aj hodnota HDP (vrátane HDP na obyvateľa). A hoci je pravda, ţe aj napriek tomuto
dočasnému spomaleniu HDP SR stále rástlo, vo vnútri ekonomiky (tamţe, s. 8) „pretrvávala
skôr divergencia“, pretoţe „rozdiely v ekonomickej úrovni regiónov sa skôr zväčšovali“.
Podľa K. Morvaya a kol. by však nebolo správne na tomto základe ihneď kritizovať politiku
súdrţnosti EÚ ako neúčinnú v slovenských podmienkach, pretoţe bez zdrojov z EÚ by dané
rozdiely boli ešte väčšie a len vďaka týmto zdrojom sme ich rast dokázali aspoň stlmiť.
Samotné čerpanie EŠIF pritom bolo a je v SR veľmi problematické, pretoţe pokiaľ
ide o programové obdobie 2014 – 2020 (tamţe, s. 83), z celkového záväzku bolo na konci ro-

18
ku 2017 v SR vyčerpaných len 9,7 %, z čoho je zrejmé, ţe podobne ako v predošlom progra-
movom období ich nestihneme vyčerpať včas a budeme musieť poţiadať EK o predĺţenie ich
čerpania aj so všetkými politickými rizikami, ktoré vyplývajú z takéhoto neúspešného čerpania
(vrátane nutnosti prijať pod nátlakom EK také politické rozhodnutia, napríklad v oblasti imi-
gračnej politiky, ktoré sme pôvodne prijať vôbec nechceli). A to nie kvôli našej neschopnosti,
ale skôr kvôli, ako upozorňujú M. Balog a kol. (2013, s. 21), vysokej administratívnej záťaţi
a rigidite schém pri čerpaní EŠIF v porovnaní s národnými schémami, ktoré „umoţňujú oveľa
flexibilnejšie a administratívne nenáročnejšie financovanie projektov na podporu inovácií“.
Veľmi negatívne treba hodnotiť (Morvay a kol., 2018, s. 8) aj „pokles miery zhod-
nocovania vstupov“ v slovenskej ekonomike, resp. pokles miery pridanej hodnoty, keďţe jej
nízka miera je dlhodobým problémom našej ekonomiky a zatiaľ čo u nás ďalej klesá, v ostat-
ných ekonomikách V4 naopak stúpa. Pribúdajú aj problémy na trhu práce (tamţe, s. 44 a n.),
pretoţe získavanie dodatočnej pracovnej sily z radov ekonomicky neaktívnych občanov „na-
razilo na svoje limity“, oveľa viac pracujúcich Slovensko stále opúšťa, ako naň prichádza,
a tak sú mnohé podniky nútené kvôli nedostatku pracovných síl tlmiť svoju výrobu. Nepre-
kvapuje preto (tamţe, s. 105), ţe kým v rokoch 2000 – 2010 ekonomika SR rýchlo dobiehala
produktivitu ekonomík EÚ15 (z 20 % úrovne EÚ15 v roku 2000 sa dostala na úroveň 48 %
v roku 2010), v rokoch 2010 – 2017 sa k nim priblíţila uţ „iba o jeden percentuálny bod“.
Najaktuálnejšie informácie o konvergencii slovenskej ekonomiky k priemeru EÚ27
(t. j. nie k EÚ15, nieto k EÚ9) prináša Analýza konvergencie slovenskej ekonomiky, vypra-
covaná odborom výskumu NBS v roku 2017. V nej sa na jednej strane optimisticky konštatuje
(tamţe, s. 10), ţe: „V rokoch 2018 a 2019 by sa mal rast Slovenska postupne zrýchliť na
4,2 % a neskôr na 4,6 % v súvislosti s nábehom nových výrobných kapacít v automobilovom
sektore, ako aj s nárastom domáceho dopytu podporeného zlepšujúcou sa situáciou na trhu
práce a oţivením investícií.“ Pokiaľ bude pritom EÚ ako celok rásť tempom 2 % ročne, mo-
hlo by súčasne dôjsť k oţiveniu nášho dobiehania priemeru EÚ27 s tým, ţe v roku 2017 by
sme sa mali dostať na 78 % priemeru EÚ v hospodárskej výkonnosti a v roku 2019 na 82 %
priemeru EÚ27, zatiaľ čo rast produktivity práce by sa mal v roku 2019 zrýchliť na 3,5 %.
Na druhej strane však autori správy zároveň konštatujú (tamţe, s. 7), ţe v roku 2017
Slovensko zrejme vykáţe „najniţšiu dynamiku rastu spomedzi krajín V4 (3,3 %)“, pričom
jeho štrukturálne a inštitucionálne zaostávanie za priemerom EÚ27 sa nielenţe nezmenší, ale
vo viacerých ukazovateľoch dokonca zväčší. V rebríčkoch konkurencieschopnosti sa SR na-
príklad vôbec nezlepšuje a jej postavenie v rámci EÚ určite nie je chvályhodné (tamţe, s. 12).
Podľa Svetového ekonomického fóra (WEF, 2017) je Slovensko šiestou najmenej konkuren-

19
cieschopnou krajinou EÚ a podľa Medzinárodného inštitútu pre rozvoj manaţmentu (IMD,
2017) štvrtou najmenej konkurencieschopnou krajinou EÚ (po Chorvátsku, Grécku a Maďar-
sku). Veľmi slabá je najmä „kvalita a efektívnosť verejných inštitúcií“ (NBS, 2017, s. 13), ale
WEF veľmi nízko hodnotí „aj efektívnosť trhu práce a oblasť vedy, výskumu a inovácií“.
Je síce pravda (tamţe, s. 14), ţe z hľadiska inštitucionálneho rozvoja, vnímanej ko-
rupcie a zdravotníctva nie sú slabé výsledky Slovenska v rámci nových členských krajín EÚ
ţiadnou výnimkou a tieto krajiny stále v danom ohľade výrazne zaostávajú za jadrom EÚ, ale
rovnako platí, ţe niektoré nové členské krajiny sa dokázali napríklad v kvalite svojho podni-
kateľského prostredia výrazne zlepšiť. Estónsko má dnes nielen najkvalitnejšie podnikateľské
prostredie v rámci eurozóny, ale prinajmenšom podľa údajov PISA „aj najvyššiu kvalitu škol-
stva v EÚ“, zatiaľ čo SR sa v danom hodnotení kvality školstva sústavne prepadá na čoraz
niţšie priečky, ako je zrejmé napríklad z konštatovania J. Vokouna (in Šikulová a kol., 2014,
s. 123), podľa ktorého z údajov PISA v roku 2012 vyplýva, ţe aţ 28,2 % našich ţiakov nedis-
ponuje „ani najzákladnejšími čitateľskými zručnosťami potrebnými na ďalšie vzdelávanie“.
Veľmi zaujímavá je v danej súvislosti tá časť správy NBS (tamţe, s. 63), v ktorej sa
na príklade Cypru a Malty poukazuje na to, ţe ani výrazný „finančný stimul nie je vţdy posta-
čujúcou podmienkou pre lepšie vzdelávanie“, najmä ak nás ministerstvo školstva a médiá
neustále presviedčajú o tom, ţe na zlepšenie kvality vyučovania v našich školách postačí, ak
výrazne zvýšime platy mladým učiteľom a prilákame tak do školstva najtalentovanejších mla-
dých ľudí. Podľa EK (2017) nie sme veľmi úspešní (tamţe, s. 17 a n.) ani pri plnení národ-
ných cieľov stratégie Európa 2020, pretoţe aj keď sme údajne na dobrej ceste pri plnení cie-
ľov „v oblasti miery nezamestnanosti, intenzity výskumu a vývoja, vyuţívania obnoviteľ-
ných zdrojov energie, energetickej účinnosti a emisií skleníkových plynov“, v ukazovateľoch
dôležitých pre hospodársky rast (vzdelávanie, verejná správa a i.) sa sústavne zhoršujeme.
Pre jeho dlhodobé udrţanie je pritom ţiaduce (tamţe, s. 28) výrazne zvýšiť aj pro-
duktivitu (či hospodársku výkonnosť) domáceho podnikateľského sektora, pretoţe „rozdele-
nie produktivity slovenských podnikov patrí medzi najnerovnejšie“ v EÚ, keďţe vysoko
produktívnych podnikov je u nás veľmi málo „a prevládajú podniky s nízkou produktivitou“.
V niektorých odvetviach sú dokonca niektoré podniky aţ 7-krát produktívnejšie ako tie naj-
menej produktívne. Problémom uţ v blízkej budúcnosti, najmä pokiaľ ide o rómsku menšinu,
môţe byť napokon aj príjmová nerovnosť, pretoţe podľa E. Dably-Norrisovej a kol. (2015)
príjmová nerovnosť v strednodobom horizonte negatívne ovplyvňuje výkonnosť ekonomiky,
keďţe v jej dôsledku sa zvyšuje nedostupnosť vzdelania a zdravotnej starostlivosti „pre chu-
dobné vrstvy spoločnosti“, čo spomaľuje akumuláciu ľudského kapitálu a hospodársky rast.

20
 Najrelevantnejšie informácie o našej reálnej konvergencii k jadru EÚ, t. j. k EÚ9
(resp. k EÚ15), ako aj o výhodách a nevýhodách nášho členstva v EÚ sa však nachádzajú v uţ
citovaných publikáciách M. Šikulu et al. (2008) a I. Šikulovej a kol. (2014). A. Klas, Š. Zajac
a kol. napríklad v 5. kapitole Vízie (2008, s. 127) upozorňujú na to, ţe veľkou nevýhodou
slovenského výskumu je „zastaraná výskumná infraštruktúra“, pretoţe pri realizovaní výsled-
kov medzinárodného výskumu a čerpaní finančných prostriedkov z fondov EÚ sú prirodzene
zvýhodňované krajiny s modernejšou infraštruktúrou. Podľa Ministerstva školstva SR preto:
„Vyspelé členské štáty EÚ získavajú v priemere na jeden projekt z rámcových programov EÚ
štyrikrát vyšší objem prostriedkov neţ Slovensko.“ Na podobný problém v súvislosti s pred-
nostným čerpaním eurofondov poukazujú aj R. Filčák, R. Povaţan et al. (2017, s. 20-21).
Podľa nich Slovensko síce „má spracované strategické dokumenty v oblasti biodi-
verzity a ochrany ekosystémov a ich sluţieb na dobrej úrovni“, ako sa moţno presvedčiť pri
jeho Národnej stratégii trvalo udrţateľného rozvoja, ale „realizácia v nich špecifikovaných
opatrení je nedostatočná, väčšina z nich sa neplní“, a to aj preto, ţe „Slovensko nemá vytvo-
rený monitorovací systém na zmenu ekosystémov a sledovanie ich degradácie a hodnotenia
ich stavu“. Ani revitalizácia ekosystémov „nie je realizovaná systematicky“, hoci je „jednou
z úloh akčného plánu pre ochranu biodiverzity do roku 2020“ – podľa môjho názoru hlavne
preto, ţe na plnenie všetkých úloh spojených s monitoringom ţivotného prostredia a jeho
revitalizáciou nám jednoducho chýbajú finančné zdroje, a tak sa namiesto toho sústreďujeme
na plnenie tých národných cieľov stratégie Európa 2020, ktoré sú finančne menej náročné.
Najdôleţitejšie sú však tie poznatky Vízie, ktoré sa priamo týkajú reálnej konver-
gencie SR k jadru EÚ a podmienok, za akých je realizovaná. Autori Vízie v prvom rade podo-
týkajú (tamţe, s. 77), ţe priblíţenie sa k hospodárskej výkonnosti EÚ15, resp. posunutie vý-
konnosti slovenskej ekonomiky na úroveň priemeru EÚ15, je síce pohyblivým a veľmi ambi-
cióznym cieľom, keďţe sústavne rastie aj hospodárska výkonnosť tohto pomyselného jadra
EÚ, ale aj natoľko príťaţlivým, „ţe ho môţe prijať za svoj celá slovenská spoločnosť“. Rov-
nako dôleţité je, dovolím si opäť pripomenúť, ţe reálna konvergencia hospodársky menej
výkonných ekonomík nových členských krajín EÚ je jedným z hlavných cieľov európskej in-
tegrácie, pretoţe bez nej, ako uţ takisto vieme, nemoţno ani len uvaţovať nad vytvorením
optimálnej menovej oblasti a reálnym (ekonomickým) zavŕšením integračných procesov.11
Podľa autorov Vízie by sme pritom vţdy mali rešpektovať ekonomické reálie. Ako
totiţ zdôrazňujú M. Šikula et al. (tamţe, s. 99), Slovensko je malá a otvorená ekonomika, kto-

11
K. Morvay a kol. (2018, s. 64) pritom v danej súvislosti uvádzajú, ţe: „Najvyššiu formu fiškálnej únie by
predstavovalo výrazné zväčšenie rozpočtu na úrovni Európskej únie a zavedenie jednotnej dane“.

21
rej rast je ťahaný najmä exportom výrobkov a sluţieb. Čím viac bude teda rásť náš export,
tým väčšej časti externého dopytu sa zmocníme a tým väčšie budú môcť byť následne aj naše
mzdy a ţivotná úroveň. Keďţe však za daných okolností náš hospodársky rast nie je gene-
rovaný prednostne (kvalitnou a vysoko vzdelanou) pracovnou silou či MFP a TFP, musíme sa
stále spoliehať na prílev zahraničných investícií, pričom zahraničných investorov musíme lá-
kať najmä lacnou pracovnou silou a vysokou produktivitou. V roku 2008 bolo preto Sloven-
sko spolu s Bulharskom lídrom EÚ v jednotkových pracovných nákladoch na osobu a pri roz-
váţnej mzdovej politike si túto dôleţitú komparatívnu výhodu môţe udrţiavať veľmi dlho.12
Zároveň však platí, ţe všetky dostupné zisky by malo prednostne investovať do in-
štitucionálnej konvergencie (t. j. zlepšovania vzdelávania, vedy, výskumu a vývoja a pod.),
ako aj do programov zameraných na vzrast celkového počtu pracovných síl. Ako totiţ súčas-
ne zdôrazňujú autori Vízie (tamţe, s. 89), pri snahe dosiahnuť 90 % či dokonca 100 % úrovne
výkonnosti EÚ15 budeme musieť prekonávať veľmi „váţnu bariéru v podobe nedostatku
pracovných síl“. Doslova desivým dojmom pritom musí zapôsobiť na čitateľa Vízie Tabuľ-
ka 4.4 na 89. strane, z ktorej vyplýva, ţe ak sa chceme dostať na priemernú úroveň EÚ15
v hospodárskej výkonnosti v roku 2030 (čo je časový horizont Vízie), budeme v tom čase po-
trebovať ďalších 580 000 – 720 000 pracovníkov. Veľa priestoru preto autori Vízie venujú
diskusii o tom, odkiaľ tento na slovenské pomery obrovský počet ľudí do roku 2030 vziať.
Dosiahnuť daný cieľ podľa nich môţeme len súbehom navzájom zosúladených
a podporujúcich sa opatrení, a to „(1) populačnej a rodinnej politiky (keď v celom texte Vízie
opakovane požadujú čo najrýchlejšie realizovanie národného populačného programu – R. B),
(2) politiky mobilizácie vnútorných zdrojov pracovných síl a (3) migračnej politiky“. Pokiaľ
ide o prvé opatrenie, sami uznávajú, ţe sa jeho pomocou asi nepodarí zvrátiť aktuálne demo-
grafické trendy, prejavujúce sa pokračujúcim poklesom občanov SR v produktívnom veku.
V druhom prípade predpokladajú výrazný pokles nezamestnanosti a s ním spojený výrazný
rast zamestnanosti, v dôsledku čoho by na základe aktivizácie vnútorných zdrojov pracovných
síl mohla do roku 2030 narásť „ponuka na trhu práce asi o 250 000 osôb“. K nim moţno pri-
dať aj niekoľko desaťtisíc pracovníkov uvoľnených z neefektívnych domácich firiem.13
V treťom prípade sa počíta s imigráciou asi 150 000 osôb z členských krajín EÚ
i krajín mimo EÚ, ako aj s asi 200 000 slovenskými občanmi, resp. bývalými slovenskými

12
Len pre úplnosť dodávam, ţe jednotkové pracovné náklady (Šikula et al., 2008, s. 105) sa vypočítavajú na
základe porovnania (a usúvzťaţnenia) celkových pracovných nákladov na osobu a produktivity práce.
13
Ako to v prípade Islandu poţadujú K. Hjartar et al. (2012), keď upozorňujú na to, ţe po zvýšení produktivity
práce v tzv. neobchodovateľnom sektore, ktorý zásobuje svojimi výrobkami a sluţbami len vnútorný trh, by sa
mohli takto získané voľné pracovné sily presunúť do zahraničných spoločností, ktoré dokáţu obstáť na sveto-
vom trhu, čím by nielenţe vzrástla konkurencieschopnosť islandskej ekonomiky, ale sa aj posilnil rast HDP.

22
občanmi, ktorí Slovensko opustili z nedostatku vhodných pracovných príleţitostí alebo
z iných dôvodov. Sami autori Vízie však podotýkajú (2008, s. 91), ţe „ochota a motivácia tej-
to pracovnej sily k uplatneniu v domácom prostredí“ je veľmi otázna. A ak by sme aj pripus-
tili, dovolím si doplniť autorov Vízie, ţe celkový počet Slovákov pracujúcich v zahraničí je
oveľa vyšší, aj tak by aj pri dostatočných motivačných opatreniach stále išlo len o niekoľko
desaťtisíc voľných pracovníkov, ktorí by svojím príchodom celkovú bilanciu pracovnej sily
rozhodujúcou mierou neovplyvnili. Aj preto M. Šikula et al. nakoniec uzatvárajú, ţe v hori-
zonte roku 2030 by tak na ponukovej strane práce mohlo pribudnúť nanajvýš 600 000 osôb.
A ak sa následne vrátime k spomínanej Tabuľke 4.4, rýchlo zistíme, ţe v takomto
prípade môţeme v roku 2030 počítať nanajvýš s tým, ţe konvergujeme na 80 – 90 %
hospodárskej výkonnosti EÚ15, inak povedané, takto vymedzené jadro EÚ určite nedo-
behneme. Rovnako beznádejne vyzerá situácia z hľadiska inštitucionálnej konvergencie,
pretoţe ako opakovane konštatujú autori Vízie (tamţe, s. X-XI a i.), pokiaľ chceme, aby sme
EÚ15 dobiehali dlhodobo a udrţateľne, t. j. reálne aţ do roku 2030, Slovensko sa bude musieť
stať znalostnou ekonomikou, ktorej export je „ťahaný“ najmä sofistifikovanými výrobkami
a sluţbami, s výrazným poznatkovým vkladom. Takáto radikálna premena slovenskej ekono-
miky si však bude vyţadovať mnoţstvo (tamţe, s. 33) postupne dávkovaných štrukturálnych
a inštitucionálnych reforiem aj s primeraným organizačným a najmä finančným „krytím“.
Bohuţiaľ, a toto je jedno z najpodstatnejších zistení predkladaného textu, na takúto
rýchlu a radikálnu transformáciu slovenskej ekonomiky nebudeme mať pri danom nastavení
politických a ekonomických vzťahov medzi SR a jadrom EÚ dostatok finančných zdrojov,
ako sa môţeme presvedčiť napríklad na 78. strane Vízie, kde sa upozorňuje na rozdiel medzi
hrubým domácim produktom (HDP) a hrubým národným dôchodkom (HND). HND „síce
vychádza z HDP, spoluurčuje ho však aj pohyb dôchodkov (firiem aj jednotlivcov) medzi SR
a zahraničím“. Ako uţ určite tušíte, slovenský HND je oveľa niţší ako HDP v dôsledku
„repatriácie zisku zahraničných firiem do ich materských krajín“. Situácia pritom u nás na
prvý pohľad nie je taká tragická ako v Írsku, kde bol v roku 2007 pomer HND k HDP 85,4 %,
ale ani našich 96,6 % v danom roku by nemalo vzbudzovať nejaké prehnané nadšenie.
Najmä ak je zrejmé, ţe vyššie uvedené číslo dnes očividne nezodpovedá realite. Ako
totiţ upozorňujú H. Gabrielová a M. Habrman (in Šikulová a kol., 2014, s. 79 a n.), aj keď je
pravda, ţe od roku 2003 (keď sa stalo veľmi pravdepodobným naše členstvo v EÚ) aţ do roku
2009 v rámci priamych zahraničných investícií (PZI) výška investícií prevyšovala vyplatené
dividendy a zisky, od roku 2009 sa situácia výrazne zmenila, pretoţe „väčšina výnosov z PZI
odchádza vo forme ziskov do zahraničia a len menšia časť ostáva v slovenskej ekonomike vo

23
forme reinvestovaného zisku“. Zvlášť „exemplárny“ bol v danom ohľade rok 2009, keď bol
vo forme zisku odvedený z PZI podiel vo výške 98 % a keď zahraniční vlastníci vo forme
vnútropodnikových pôţičiek „vytiahli“ z celej ekonomiky kapitál vo výške 1,5 miliardy eur,
pričom len v odvetví výroby motorových vozidiel to bolo takmer 700 miliónov eur.14
O to viac prekvapuje konštatovanie K. Franka (in Šikulová a kol. 2014, s. 182 a n.),
podľa ktorého nielenţe sme čistými príjemcami z rozpočtu EÚ, ale „od roku 2004 kontinuál-
ne rástla čistá pozícia SR voči rozpočtu EÚ z pôvodných cca 170 mil. eur na 1,6 mld. eur
v roku 2012“, pričom v závere programového obdobia 2007 – 2013 „dosahuje čistá pozícia
SR pribliţne 1,5 % aţ 2 % HND“, inak povedané, akoby „zadarmo“ dostávame od EÚ a tzv.
čistých prispievateľov z EÚ9 či EÚ15 (v danom období) aţ 2 % nášho HND. A spolu s ním aj
ďalšie dve tvrdenia v citovanej publikácii (tamţe, s. 13 a s. 199-200), podľa ktorých pri
správnom načasovaní „prinesie vstup do eurozóny významný impulz pre zdravý rast sloven-
skej ekonomiky, pričom výhody členstva prevýšia jeho nevýhody“, zatiaľ čo medzi chudobný-
mi a bohatými krajinami EÚ bude prebiehať a prebieha proces reálnej, beta konvergencie.
Najmä ak K. Morvay v tej istej publikácii podotýka (tamţe, s. 52), ţe skokovitý ná-
rast kapitálových transferov po roku 2004 je jedným z mála fenoménov (alebo vplyvov), „kto-
ré sa dajú jednoznačne pripísať integrácii do EÚ“, v celej publikácii je viacero tvrdení, ktoré
poukazujú na nevýhodnosť nášho členstva v EÚ, ako napríklad konštatovanie (tamţe, s. 222),
podľa ktorého nám vstup do EÚ priniesol aj „mnohokrát nadmernú reguláciu či odlev kva-
lifikovanej pracovnej sily do zahraničia“, postupný presun ďalších a ďalších „kompetencií
z národných vlád na úroveň EÚ“, stratu menovej suverenity či „spoluzodpovednosť za dlhy
iných členských štátov“, ani nehovoriac o neférovosti prístupu, pri ktorom sa do úvahy neberú
všetky finančné toky (alebo hospodárske interakcie vôbec) medzi Slovenskou republikou
a vyššie uvedenými deviatimi, resp. pätnástimi jadrovými členskými štátmi Európskej únie.
Ako totiţ podotýkajú autori Vízie (tamţe, s. 86), dostupné štatistické údaje o ziskoch
TNK „sú nespoľahlivé“, pretoţe nimi „vykazované zisky sú značne skreslené transferovými
cenami“ (súvisiacimi s presunom medziproduktov v rámci jednotlivých TNK, ale aj medzi
jednotlivými štátmi), pričom podľa údajov NBS ku koncu roku 2007 tvorili „medzipodnikové
pôţičky v rámci PZI 10 714,7 mil. USD a z tejto sumy aţ 2/3 tvoril krátkodobý dlh, ktorého

14
Pravdaţe, ako pri všetkom v ţivote, ani tu nie je správne vidieť veci len „čierne a biele“, pretoţe veľké za-
hraničné investície do slovenského priemyslu v ňom pomohli šíriť vyspelé zahraničné technológie i s nimi
spojené manuálne zručnosti, resp. technické a organizačné schopnosti. Na viaceré veľké firmy sa zároveň, najmä
vo sfére automobilového priemyslu, začali doslova „nabaľovať“ menší zahraniční i domáci dodávatelia, čo určite
pomohlo napríklad pri zmierňovaní regionálnych rozdielov. Rovnako ale platí (M. Šikula et al., 2008, s. 197),
napríklad, ţe veľké investície do dopravnej infraštruktúry „viaţu vysoké objemy investičných prostriedkov“, čím
„spôsobujú vytláčací efekt pre iné investície, ako napríklad investície do inovácií“ či lokálnej ekonomiky.

24
úroky bolo „treba splácať“. Ešte desivejšie údaje o kolonialistickej politike jadrových člen-
ských krajín EÚ voči novým členským krajinám zo stredu a východu Európy môţeme nájsť
v článku P. Pokorného, kde spolu s M. Zeleným najprv odpovedá veľmi jednoducho na otáz-
ku, ktorú si asi poloţil kaţdý čitateľ tohto textu – kde mizne chýbajúca časť z nášho či írske-
ho HDP, resp. kto a ako si privlastňuje časť nášho HDP a má tak HND vyšší ako HDP?
Podľa M. Zeleného práve na základe toho, ţe jej HND je dlhodobo niţší ako jej
HDP, bola Česká republika v roku 2017 zaradená medzi rozvojové krajiny. Pri porovnaní čis-
tého toku transferov z EÚ a čistého odlivu kapitálových ziskov z ČR v rokoch 2010 – 2016 sa
pritom podľa T. Pikettyho (2018) ukázalo, ţe vďaka repatriácii ziskov odtieklo z Česka aţ
7,6 % HDP (2 252 miliárd korún), zatiaľ čo z EÚ do neho prišlo len 1,9 % HDP (t. j. asi 563
miliárd korún). Ročne tak ČR strácala 241 miliárd korún. Slovenská republika síce na tom
bola v danom období o niečo lepšie, pretoţe z nej do zahraničia (t. j. najmä do jadrových
krajín EÚ) odtiekli len štyri percentá jej HDP a z fondov EÚ do nej pritiekli 2 percentá jej
HDP, do úvahy však musíme vziať, ţe vďaka tzv. daňovej optimalizácii a pod. z nej odtiekli
do zahraničia ďalšie stámilióny eur, čo veľmi výrazne limituje jej inštitucionálny rozvoj.15
A ak by sme aj ignorovali tieto fakty a uverili jednostrannej a účelovej informácii
o Slovenskej republike ako čistom príjemcovi financií z rozpočtu EÚ, ktorú tak rady občanom
podsúvajú naše probruselské médiá, aj tak by sme museli čeliť krutej realite iného zistenia
Vízie, podľa ktorého (tamţe, s. 113): „Úplné – 100 % vyrovnanie úrovne SR a EÚ15 v uvaţo-
vanom období (t. j. do roku 2030 – R. B.) je nereálne preto, lebo jeho predpokladom by muse-
lo byť bezprecedentné tempo rastu zásoby kapitálu a integrálnej produktivity faktorov spolu
s rastom zamestnanosti zaloţeným na raste migrácie presahujúcom moţnosti jeho vyuţitia“.
Alebo – trochu inak formulované – nie je ţiadna nádej, ţe do konca roku 2030 sa Slovensku
podarí realizovať jeho hlavný integračný cieľ, t. j. dostať sa na úroveň EÚ 15, pretoţe tomu
bránia nielen vonkajšie podmienky, ale aj a najmä jeho vnútorné ekonomické „danosti“.
Osobne som však v tomto prípade oveľa väčší optimista ako autori Vízie, pretoţe sa
stotoţňujem s M. Balogom a kol. (2013, s. 13-14), podľa ktorých nemá v podstate zmysel
dobiehať jadrové krajiny EÚ v celom spektre perspektívnych hospodárskych odvetví, pretoţe
na to nikdy nebudeme mať finančné zdroje a nakoniec ani čas, namiesto čoho by sme sa mali
zamerať len na niekoľko najperspektívnejších budúcich hospodárskych odvetví (či vedeckých
disciplín) a v tých získať oproti ostatným krajinám konkurenčnú výhodu. Vo Vízii (2008,

15
Len pre úplnosť a objektívnosť musím uviesť, ţe P. Pokorný uvádza na základe slabo dokladovaných zdrojov
oveľa väčšie kapitálové transfery z ČR do zahraničia, pričom pracuje s grafom z blogu T. Pikettyho, ale bez
toho, aby to uviedol, zatiaľ čo v oveľa fundovanejšom príspevku H. Lipovskej z roku 2018 je uţ Slovensko zara-
dené medzi krajiny s vyšším HND ako HDP, t. j. medzi krajiny, ktoré na členstve v EÚ a EMÚ zjavne získavajú.

25
s. 101) sú v danom ohľade uvádzané napríklad také odvetvia ako inovatívna medicína, nano-
elektronika, fotovoltika, vodík a palivové články a pod., ale ja osobne dávam prednosť envi-
ronmentálnemu dizajnu ako súboru hospodárskych aktivit, ktoré budú nielenţe prinášať čoraz
väčšie zisky, ale aj stmeľovať ľudí cez zdieľanú ekonomiku a zlepšovať ţivotné prostredie.
Nech uţ to však pri rozhodovaní o budúcej orientácii slovenskej ekonomiky (či ve-
dy) dopadne akokoľvek, nič mi uţ nebráni prejsť k formulovaniu hlavných záverov tohto tex-
tu a súčasne zodpovedaniu väčšiny v ňom nastolených otázok. Po prvé, zdá sa byť úplne jas-
né, ţe posudzovať konvergenciu SR k jadru EÚ (t. j. k EÚ9) len na základe nominálnej kon-
vergencie a rastu HDP na obyvateľa je z hľadiska dlhodobej a udrţateľnej, t. j. naozaj reálnej
konvergencie k tomuto jadru veľmi redukcionistické a pomýlené, pretoţe ak sa máme v ho-
rizonte 10-15 rokov dostať na úroveň EÚ15, nieto EÚ9, budeme musieť veľmi rýchlo reali-
zovať viaceré postupne dávkované a navzájom zosúladené štrukturálne a inštitucionálne re-
formy, bez ktorých nielenţe nadlho uviazneme v pasci stredne príjmovej krajiny, ale ani ne-
budeme môcť získať zdroje na konvergovanie k hospodárskej výkonnosti EÚ9 a EÚ15.
Po druhé, za daného nastavenia ekonomických a politických vzťahov v EÚ a EMÚ
však rýchle akumulovanie týchto zdrojov našou republikou ani nie je moţné, pretoţe nielenţe
uţ nekontrolujeme vlastnú menu, ale v čoraz väčšej miere ani legislatívu, ako sa môţeme pre-
svedčiť v tzv. Národnom programe reforiem Slovenskej republiky z rokov 2017 a 2018, kde
Slovensko degenerovalo na poslušného realizátora príkazov (resp. „odporúčaní“) Európskej
komisie, pomocou ktorých sa mu však nikdy nepodarí realizovať vyššie poţadovaný skok
medzi vysokopríjmové krajiny. A to najmä preto, po tretie, ţe tieto „reformné opatrenia“ či
návrhy z Bruselu nie sú prioritne zamerané na realizovanie vyššie uvedeného kvalitatívneho
skoku, ale skôr na udrţanie status quo, t. j. zachovanie pozície Slovenska ako krajiny umie-
stnenej nízko v hodnotovom reťazci a vybavenej najmä strednými a nízkymi technológiami.16
Po štvrté, vzájomné vyrovnávanie stále extrémnych rozdielov v hospodárskej vý-
konnosti pôvodných a nových členských krajín EÚ a vytvorenie optimálnej menovej oblasti je
pritom hlavným cieľom európskych integračných procesov, ale všetko nasvedčuje tomu, ţe
len cieľom proklamovaným, nie však váţne mysleným. Uţ samotná skutočnosť, ţe v rámci
stratégie Európa 2020 majú jednotlivé krajiny z Bruselu „nadirigované“ vlastné národné ciele
jasne dokazuje, ţe európska ekonomická a politická integrácia prebieha „rôznymi rýchlosťa-

16
Podľa autorov Vízie (2008, s. 149) totiţ: „Staré členské štáty EÚ zníţili energetickú náročnosť tak, ţe energe-
ticky náročné výroby presunuli do nových členských štátov (aţ 60 % všetkých energeticky náročných výrob)“,
čo platí je pre Slovensko, kde potom (tamţe, s. 138) prebieha spracovanie masívneho toku nerastných a ener-
getických surovín „zväčša na polotovary, resp. výrobky s nízkou pridanou hodnotou a vysokou materiálovou
a energetickou náročnosťou, ktoré sú potom exportované do vyspelejších krajín EÚ, resp. OECD“, čím nielenţe
s veľkým profitom zníţili vlastné energetické výdavky, ale si aj výrazne vylepšili svoje ţivotné prostredie.

26
mi“ (ak vôbec), pričom krajne kontroverznú úlohu zohrávajú najmä európske štrukturálne
a investičné fondy. Ich manaţovanie a prideľovanie je totiţ pod takmer úplnou kontrolou
jadrových krajín EÚ, ktoré vyuţívajú svoj modernizačný náskok napríklad vo výskumnej in-
fraštruktúre na to, aby z EŠIF získali viac financií a často na oveľa perspektívnejšie projekty.
Po piate, o prideľovaní financií z EŠIF zároveň rozhodujú najmä bruselskí úradníci
(a lobisti) z jadrových členských krajín ÉU, pričom samotné ich čerpanie je nielen na Sloven-
sku veľmi nerovnomerné, má často silný procyklický efekt s negatívnym dopadom na národ-
nú hospodársku a fiškálnu politiku i niektoré odvetvia, ako je najmä stavebníctvo, pri ktorom
dokonca K. Morvay a kol. (2018, s. 30) navrhujú zmierňovať cyklické výkyvy pomocou
„vládnych výdavkov na stavebné projekty a zlepšenie ich strednodobého plánovania (naprí-
klad prostredníctvom Rozvojových programov priorít verejných prác na príslušné trojročné
obdobie)“, ani nehovoriac o vyššie spomenutom vytváraní silne korupčného prostredia. Ešte
horšie však je, po šieste, ţe delenie členských krajín EÚ na tzv. čistých prispievateľov do roz-
počtu EÚ a poberateľov z neho pomáha zakryť kolonialistické praktiky jadrových krajín EÚ.
Ako totiţ ukázal T. Piketty (2018), dôleţité je nie to, kto je tzv. čistým prispievate-
ľom do rozpočtu EÚ a kto čistým poberateľom z neho, ale aká je celková bilancia vzájom-
ných hospodárskych a finančných interakcií členských krajín EÚ, t. j. koho HND je nižšie ako
jeho HDP a naopak, pričom aj na základe tohto porovnania sa väčšina nových členských kra-
jín EÚ (ak nie všetky) zaraďuje medzi tie, ktoré na danej interakcii strácajú. Po siedme, ako
pritom v reakcii na Pikettyho blog ukázal L. Bershidsky (2018), za (dočasnú) beta konvergen-
ciu nových členských krajín EÚ k jej jadru, zaplatili najmä ich stredné a niţšie spoločenské
vrstvy, pretoţe pokiaľ chceli tieto štáty pritiahnuť zahraničný kapitál a zároveň plniť svoje zá-
kladné funkcie, museli TNK ponúknuť rôzne daňové úľavy či stimuly, mať veľmi nízke
mzdy, daň z príjmu a súčasne oveľa vyššie spotrebné dane ako USA a priemer krajín OECD.
S tým priamo súvisí ďalší paradox, po ôsme, a to skutočnosť, ţe v dôsledku presunu-
tia veľkej časti priemyselnej výroby do strednej a východnej Európy (kvôli nízkym mzdám
a vo väčšine prípadov aj extrémne nízkym korporátnym daniam) predsa len prišli jadrové kra-
jiny EÚ o časť svojich príjmov a najmä know-how, ktoré je generované počas výrobného
procesu, lenţe neobvinili z toho u nich sídliace TNK, ale nové členské krajiny EÚ, ktoré sa
vraj voči nim dopúšťajú daňového dampingu. Ale neostali len pri obvineniach, pretoţe v po-
slednom období začali čoraz častejšie prijímať v rámci EÚ (napríklad vo vzťahu k tzv. nekalej
konkurencii stredo- a východoeurópskych automobilových dopravcov) legislatívu, ktorá je
priamo namieraná proti záujmom dopravných firiem z nových členských krajín EÚ, pretoţe
ich jasne znevýhodňuje v konkurenčnom boji s automobilovými dopravcami z jadra EÚ.

27
 Zvlášť agresívne je voči svojim susedom v poslednom období najmä Rakúsko, člen
tzv. Vyšehrádskej skupiny, ktoré nielenţe odmietlo vyplácať slovenským pracujúcim rovnako
vysoké rodinné prídavky ako svojim občanom, ale do svojej legislatívy odmietlo tieţ zapraco-
vať paragrafy týkajúce sa dvojakej kvality potravín, ktoré mali zabrániť kolonialistickým
praktikám západných potravinárskych spoločností, predávajúcim na „Východe“ pod rovna-
kým označením, aké majú u nich doma, menej kvalitné potraviny (s menším obsahom mäsa,
kakaa atď.) pri porovnateľných či dokonca vyšších cenách, aké majú dané potraviny v mater-
ských krajinách týchto spoločností. A to v situácii, po deviate, keď bola podľa NBS (2017,
s. 8) v krajinách EÚ dosiahnutá tzv. sigma konvergencia, pri ktorej sme konvergovali k prie-
meru či jadru EÚ aj preto, lebo jadrové krajiny EÚ vo svojom hospodárskom raste stagnovali.
Ich stagnácia však určite nie je zapríčinená daňovým dampingom a presunom prie-
myselných aktivít TNK do nových členských krajín, ale skôr extrémnou zadĺţenosťou mno-
hých jadrových krajín EÚ, nimi presadzovanou imigračnou politikou (keď predsedníčka ne-
meckej vlády Angela Merkelová napriek Schengenským dohodám o ochrane spoločných hra-
níc verejne pozvala do Nemecka a EÚ imigrantov z Blízkeho Východu a Afriky), resp. dotač-
nou politikou v rámci EÚ, keď je namiesto ţivotne dôleţitej vedy a výskumu z rozpočtu EÚ
prednostne podporované poľnohospodárstvo, aj to nie vo všetkých, ale len vo vybraných ale-
bo privilegovaných členských krajinách.17 Ani nehovoriac, po desiate a nakoniec, o situácii,
ktorá vznikla v súvislosti s Brexitom, t. j. odchodom Veľkej Británie z EÚ, keď sa nielenţe
zmenší rozpočet EÚ, ale celý integračný projekt realizovaný po vzore USA stratí zmysel.
Stratí sa totiţ spoločné komunikačné a „integrujúce“ médium, angličtina, ktorá bude
po odchode Británie národným jazykom (aj to len podmienečne) iba na Malte a v Írsku, a ak
aj zostane dominantným komunikačným nástrojom v rámci EÚ, tak uţ len s čoraz jasnejším
vedomím toho, ţe je nástrojom veľmi agresívneho jazykového imperializmu nielen Veľkej
Británie, ale aj USA a ďalších anglosaských krajín, ktoré podľa S. Košeckého (in Pauhofová,
2017, s. 234) vyuţívajú súčasnú dominanciu angličtiny v EÚ a vo svete na masívne a neféro-
vé obohacovanie, keď len v prípade Veľkej Británie ide podľa R. Phillipsona (2013) o ročný
príjem za jazykové sluţby vo výške 13 miliárd ročne, pričom sú zároveň porušované (tamţe,
s. 230) tie články Charty OSN a Deklarácie ľudských práv, ku ktorým sa EÚ oficiálne hlási
a podľa ktorých je napríklad zakázaná akákoľvek diskriminácia z dôvodu odlišného jazyka.

17
Ako upozorňujú J. Halgašová a M. Ţiak (2018, s. 18), v celkovej výške podpory z fondov EÚ na jeden hektár
sú medzi jednotlivými členskými krajinami EÚ aţ bizarné rozdiely, keď na Malte v roku 2013 dosahovala úro-
veň 1545 eur, v Grécku 821 eur, vo Fínsku 782 eur, ale vo Francúzsku uţ len 294 eur, na Slovensku 247 eur,
v Litve 71 eur a v Chorvátsku dokonca biednych 23 eur, čo však v posledných dvoch prípadoch určite muselo
súvisieť s charakterom vlastníckych vzťahov voči pôde v týchto krajinách, pretoţe EK sa prednostne zameriava
na podporu malých a stredne veľkých fariem, nie veľkých a efektívnych poľnohospodárskych podnikov ako USA.

28
 Za tejto situácie, keď nevýhody nášho členstva v EÚ na prvý pohľad očividne pre-
vaţujú nad výhodami, je celkom namieste spýtať sa, či naozaj nie je najvyšší čas túto pokry-
teckú a kontroverznú inštitúciu čo najskôr opustiť? Pri odpovedi na ňu však musíme zostať
„pri zemi“ a vziať do úvahy v prvom rade to, ţe v roku 1989 sme my, t. j. Slováci a Česi, spo-
lu s ďalšími obyvateľmi krajín bývalého Východného bloku prehrali ekonomickú vojnu so
Západom, ktorý ako jej víťaz celkom prirodzene a do veľkej miery aj legitímne diktoval, za
akých podmienok sa naše ekonomiky budú obnovať a rozvíjať, keďţe boľševický reţim, na-
priek tvrdeniam jeho večných obhajcov, najmä ku koncu jeho existencie hospodársky stagno-
val a nebol schopný v poţadovanej miery obnovovať a rozvíjať svoju ekonomickú základňu.
Integrácia Východného bloku do EÚ preto prebiehala podľa jednotného „receptu“, keď nám
najprv po splnení určitých podmienok ponúkli západné štáty voľný prístup na ich trh.
Po privatizácii, t. j. faktickom odovzdaní väčšiny strategických podnikov a bánk do
západných rúk, potom nasledovalo členstvo v NATO a až po ňom, po akomsi prechodnom
„integračnom“ období, keď Západ prebral faktickú kontrolu nad našimi médiami i občianskou
spoločnosťou (pomocou celej siete tzv. mimovládnych alebo neziskových organizácií, think-
tankov a pod.), prišlo na rad naše členstvo v EÚ a spolu s ním aj šanca urýchliť našu hospo-
dársku konvergenciu k jadru EÚ. Po prijatí eura v roku 2009 je tak naše vystúpenie z EÚ ešte
komplikovanejšie a nákladnejšie a aj keby sa nám ho podarilo realizovať, veľmi rýchlo by
sme sa zrejme ocitli v podobnej situácii, v akej sa stále nachádzajú viaceré balkánske štáty,
ktoré nielenţe nemajú voľný prístup na trhy EÚ, ale trpia aj silným „investičným deficitom“,
pretoţe jadrové krajiny EÚ a ich TNK za daných podmienok (t. j. bez akýchkoľvek právnych
istôt či záruk) nie sú pripravené ani ochotné investovať do obnovy a rozvoja ich hospodárstva.
Za tejto situácie je pre našu krajinu najvýhodnejšie zostať v EÚ (nie však v NATO,
pretoţe pre relatívne chudobné Slovensko jednoducho nemá zmysel nákupom amerických
zbraní zachraňovať ekonomiku s HDP na osobu aţ 5-krát väčším ako je ten náš), no zamerať
sa súčasne na jej demokratickú reformu spojenú najmä s obnovením hospodárskej a politickej
suverenity členských štátov, etablovaním esperanta ako spoločného unijného jazyka a pod.,
ako aj čo najrýchlejšie realizovanie celého súboru interných reforiem zameraných na zefektív-
nenie činnosti verejnej správy, školstva, zdravotníctva a pôdohospodárstva, aby sme tak zí-
skali zdroje nielen na vylepšenie dopravnej a komunikačnej infraštruktúry, ale aj a najmä na
rozvinutie vedeckých, výskumných a inovačných aktivít, bez ktorých o dosiahnutí hospodár-
skej výkonnosti EÚ9 v horizonte 10-15 rokov, a tým aj o skutočnom realizovaní pôvodných
integračných a konvergenčných cieľov, môţeme v SR, ba aj v celej EÚ naďalej len snívať.

29
ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY

BALANYÁ, B. – DOHERTY, A. – HOEDEMAN, O. – MA´ANIT, A. – WESSELIUS, E.

2003. Odvrácena strana Evropské unie. Evropa v režii nadnárodních korporací. Košice:
PARADIGMA.SK, 2003. 314 s. ISBN 80-968603-2-1.

BALOG, M. a kol. 2013. Inovatívne Slovensko – východiská a výzvy. Bratislava: Slovenská

inovačná a energetická agentúra, 2013. 159 s. ISBN 978-80-88823-55-1.

BARANČOK, M. – ILLÉS, Z. – KAČUROVÁ, M. – KIŠIĎAJ, P. – KUCSEROVÁ, J. –

MIHALENKO, M. – VALACHY, J. 2006. Konvergencia ekonomiky SR k vyspelým eko-
nomikám (stav, riziká, scenáre). Bratislava: Inštitút finančnej politiky MF SR, 2006. [cit.
2018-12-26]. Dostupné na internete: <file:///C:/Users/user/Downloads/EA12_KONVERGEN
CIA%20(1).pdf>.

BERSHIDSKY, L. 2018. Piketty Thinks EU Is Bad for Eastern Europe. He´s Half Right. [cit.
2018-12-26]. Dostupné na internete: <https://www.bloomberg.com/opinion/articles/2018-02-
09/piketty-thinks-the-eu-is-bad-for-eastern-europe-he-s-half-right>.

BURGAN, R. 2015. Moţný nacistický „newspeak“ v strategickom dokumente Európa 2020.

In PAUHOFOVÁ, I. (ed.). Paradigmy zmien v 21. storočí: Adaptačné procesy – budúcnosť
Európy a Slovenska. Bratislava: Ekonomický ústav SAV, 2015. e-ISBN 978-80-7144-249-3,
s. 123-136.

Češi jsou poraţeným národem. Na členství v EU prodělali nejvíc, říka jasně světoznámý eko-
nom Piketty. Parlamentní listy, 23.7.2018. [cit. 2018-12-26]. Dostupné na internete: <https://
www.parlamentnilisty.cz/arena/monitor/Cesi-jsou-porazenym-narodem-Na-clenstvi-v-EU-
prodelali-nejvic-rika-jasne-svetoznamy-ekonom-Piketty-544980>.

DABLA-NORRIS, E. – KOCHHAR, K. – SUPHAPHIPHAT, N. – RICKA, F. – TSOUNTA,

E. 2015. Causes nad Consequences of Income Inequality: A Global Perspective. [cit. 2018-
12-26]. Dostupné na internete: <https://www.imf.org/external/pubs/ft/sdn/2015/sdn1513.pdf>.

DEL HOYO, J. L. D. – DORRUCCI, E. – HEINZ, F. F. – MUZIKAROVA, S: 2017. Real

convergence in the euro area: a long term perspective. Frankfurt am Main: European Central
Bank, 2017. [cit. 2018-12-26]. Dostupné na internete: <https://www.ecb.europa.eu/pub/
pdf/scpops/ecb.op203.en.pdf?8ff80dd3a3b58f231105f3e4835b2928>.

DOMBI, A. 2013. Economic Growth and Development in Central and Eastern Europe after
the Transformation. [cit. 2018-12-26]. Dostupné na internete: <http://home.cerge-ei.cz/
dragana/CEE_growth.pdf>.

30
Dvě velká překvapení na semináři Václava Klause: Hana Lipovská a Jan Mládek. [cit. 2018-
12-26]. Dostupné na internete: <http://www.skrytapravda.cz/ekonomika/1707-dve-velka-
prekvapeni-na-seminari-vaclava-klause-hana-lipovska-a-jan-mladek>.

FILČÁK, R. – POVAŢAN, R. (eds.). 2017. Scenáre vývoja v životnom prostredí 2020+.

Udržateľný rast, biodiverzita a zmeny klímy. Bratislava: Centrum spoločenských a psycholo-
gických vied SAV, 2017. 100 s. ISBN 978-80-89524-23-5.

FRANK, K. 2014. Vývoj verejných financií. In ŠIKULOVÁ, I. a kol. Slovenská ekonomika:

desať rokov členstva v Európskej únii. Vybrané témy a problémy. Bratislava: Ekonomický
ústav SAV, 2014. ISBN 978-80-7144-229-5 (online verzia), s. 160-188.

GABRIELOVÁ, H. 2008. Konkurencieschopnosť a globálny hodnotový reťazec. In Working

Papers of Institute of Economic Research. 2008, 10, 22 s. ISSN 1337-5598. [cit. 2018-12-26].
Dostupné na internete: <http://www.ekonom.sav.sk/uploads/journals/WP10.pdf>.

GABRIELOVÁ, H. – HABRMAN, M. 2014. Zmeny v štruktúre ekonomiky. In ŠIKULOVÁ,

I. a kol. Slovenská ekonomika: desať rokov členstva v Európskej únii. Vybrané témy a problé-
my. Bratislava: Ekonomický ústav SAV, 2014. ISBN 978-80-7144-229-5 (online verzia),
s. 53-94.

GONDA, P. 2008. Problémy európskej menovej integrácie (nielen) pre Slovensko. [cit. 2018-
12-26]. Dostupné na internete: <http://www.petergonda.sk/upload/pdf/Problemy_men_
integracie_defin.pdf>.

HALGAŠOVÁ, J. – ŢIAK, M. 2018. Pôdohospodárstvo. [cit. 2018-12-26]. Dostupné na in-

ternete: <https://www.sas.sk/detail/4796/podohospodarstvo/subory>.

HJARTAR, K. et al. 2012. Charting a Growth Path for Iceland. McKinsey Scandinavia,
2012. 104 s. [cit. 2018-12-26]. Dostupné na internete: <https://www.stjornarradid.is/media/
forsaetisraduneyti-media/media/Skyrslur/charting-a-growth-path-for-iceland-2012.pdf>.

HOŠOFF, B. 2017. Aktuálny vývoj a moţnosti financovania výskumu a vývoja v USA. In

Working Papers of Institute of Economic Research. 2017, 97, 19 s. ISSN 1337-5598. [cit.
2018-12-26]. Dostupné na internete: <http://www.ekonom.sav.sk/uploads/journals/372_
wp_97_hosoff_2017.pdf>.

CHODÁK, I. 2016. Technologický pokrok. In LUBYOVÁ, M. – FILČÁK. R. (eds.). Globál-

ne megatrendy: Hodnotenie a výzvy z pohľadu Slovenskej republiky. Bratislava: Centrum
spoločenských a psychologických vied SAV, 2016. ISBN 978-80-9708-50-2-5, s. 62-70.

KLAS, A – ZAJAC, Š. a kol. 2008. Cesty k znalostnej spoločnosti. In ŠIKULA, M. et al.

(ed.). Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti (Podklad na oponentúru – druhá verzia).
Bratislava: Ekonomický ústav SAV (gestorské pracovisko), 2018. ISBN neuvedené, s. 115-

31
135. [cit. 2018-12-26]. Dostupné na internete: <https://vdocuments.mx/dlhodob-vzia-rozvoja-
slovenskej-spoloc-zdruzenia-automobilovho-priemyslu-sr-.html>.

KOŠECKÝ, S. 2017. Medzinárodná komunikáca v Európskej únii – dôvod na spokojnosť? In

PAUHOFOVÁ, I. (ed.). Paradigmy zmien v 21. storočí: Externé a interné determinanty po-
larizácie spoločnosti. Bratislava: Ekonomický ústav SAV, 2017. e-ISBN 978-80-7144-282-0,
s. 230-242.

KREJČÍ, O. 2001. Mezinárodní politika. 2. preprac. vyd. Praha: Ekopress, 2001. 710 s. ISBN
80-86119-45-9.

LALINSKÝ, T. 2009. Konkurencieschopnosť Slovenska a slovenských podnikov. Bratislava,

2009. Dizertačná práca (PhD.). Ekonomická univerzita v Bratislave. Vedúci práce M. Grznár.

MORVAY, K. 2017. Prekonávanie deficitu v kapitálovom vybavení práce. In Working Pa-

pers of Institute of Economic Research. 2017, 94, 18 s. ISSN 1337-5598. [cit. 2018-12-26].
Dostupné na internete: <http://www.ekonom.sav.sk/uploads/journals/366_wp_94.pdf>

MORVAY, K. a kol. 2018. Hospodársky vývoj Slovenska v roku 2017 a výhľad do roku 2017.
Bratislava: Ekonomický ústav SAV, 2018. 118 s. ISBN 978-80-7144-288-2 (online verzia).

Národná banka Slovenskej republiky. 2016. Analýza konvergencie slovenskej ekonomiky. [cit.
2018-12-26]. Dostupné na internete: <https://www.nbs.sk/_img/Documents/PUBLIK/
Analyza_konvergencie_slovenskej_ekonomiky_2016.pdf>.

Národná banka Slovenskej republiky. 2017. Analýza konvergencie slovenskej ekonomiky. [cit.
2018-12-26]. Dostupné na internete: <http://www.nbs.sk/_img/Documents/PUBLIK/Analyza
_konvergencie_slovenskej_ekonomiky_2017.pdf>.

OBADI, S. M. a kol. 2017. Vývoj a perspektívy svetovej ekonomiky: Krehký posun z oblasti
rizika do rastovej trajektórie. Bratislava: Ekonomický ústav SAV, 2017. 387 s. ISBN 978-80-
7144-279-0.

PÁLENÍK, V. – ŠIKULOVÁ, I. 2007. Rozširovanie európskej menovej únie. In Working

Papers of Institute of Economic Research. 2007, č. 1, s. 4-31. ISSN 1337-5598. [cit. 2018-12-
26]. Dostupné na internete: <http://www.ekonom.sav.sk/uploads/journals/WP01.pdf>.

POKORNÝ, P. 2018. Je na tom Rusko skutečně tak hrůzně, jak propaganda tvrdí? Budete
v šoku: grafy, čísla a důkazy. Máme se totálně svázat se západem? [cit. 2018-12-26]. Dostup-
né na internete: <http://www.skrytapravda.cz/ekonomika/2109-je-na-tom-rusko-skutecne-tak-
hruzne-jak-propaganda-tvrdi-budete-v-soku-grafy-cisla-a-dukazy-mame-se-totalne-svazat-se-
zapadem>.

32
SLUŠNÁ, Ľ. – BALOG, M. a kol. 2015. Automobilový priemysel na Slovensku a globálne
hodnotové reťazce. Bratislava: Slovenská inovačná a energetická agentúra, 2015. 96 s. ISBN
978-80-88823-60-5 (online verzia).

ŠIKULA, M. et al. (ed.). 2008. Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti (Podklad na
oponentúru – druhá verzia). Bratislava: Ekonomický ústav SAV (gestorské pracovisko),
2008. 215 s. ISBN neuvedené. [cit. 2018-12-26]. Dostupné na internete: <https://vdocuments.
mx/dlhodob-vzia-rozvoja-slovenskej-spoloc-zdruzenia-automobilovho-priemyslu-sr-.html>.

ŠIKULA, M. a kol. 2008. Globálne megatrendy a smerovanie civilizačných zmien. In

ŠIKULA, M. et al. (ed.). Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti (Podklad na oponen-
túru – druhá verzia). Bratislava: Ekonomický ústav SAV (gestorské pracovisko), 2008. ISBN
neuvedené, s. 5-34. [cit. 2018-12-26]. Dostupné na internete: <https://vdocuments.mx/
dlhodob-vzia-rozvoja-slovenskej-spoloc-zdruzenia-automobilovho-priemy slu-sr-.html>.

ŠIKULOVÁ. I. a kol. 2014. Slovenská ekonomika: desať rokov členstva v Európskej únii.
Vybrané témy a problémy. Bratislava: Ekonomický ústav SAV, 2014. 248 s. ISBN 978-80-
7144-229-5 (online verzia).

TAYLOR, P. A. – NIEDZWIECKI, A. – RATH, M. – KOWALCZYK, A. 2010. Nacistické

kořeny „bruselské EU“. Heerlen: Zdravotní nadace Dr. Ratha, 2010. 286 s. ISBN 978-90-
76332-61-1.

VARGA, D. 2011. Európska menová únia v kontexte hospodárskej krízy. Praha, 2011. Diplo-
mová práca (Ing.). Vysoká škola ekonomická v Prahe. Vedúci práce Jiří Witzany.

VOKOUN, J. 2014. Faktory znalostnej ekonomiky na Slovensku a v Európskej únii: vývoj

a hospodárska politika. In ŠIKULOVÁ. I. a kol. Slovenská ekonomika: desať rokov členstva
v Európskej únii. Vybrané témy a problémy. Bratislava: Ekonomický ústav SAV, 2014. ISBN
978-80-7144-229-5 (online verzia), s. 95-127.

WAISOVÁ, Š. 2008. Mezinárodní organizace a režimy. Praha: Aleš Čeněk, 2008. 256 s.
ISBN 978-80-7380-109-0.

World Bank and the Development Research Center of the State Council, P. R. China. 2013.
China 2030: Building a Modern, Harmonious, and Creative Society. Washington, DC: World
Bank. DOI: 10.1596/978-0-8213-9545-5. License: Creative Commons Attribution CC BY
3.0.

ŢELINSKÝ, T. 2015. Senzitivita kompozitného indikátora chudoby na zvolenú hranicu chu-

doby v krajinách Európskej únie. In PAUHOFOVÁ, I. (ed.). Paradigmy zmien v 21. storočí:
Adaptačné procesy – budúcnosť Európy a Slovenska. Bratislava: Ekonomický ústav SAV,
2015. e-ISBN 978-80-7144-249-3, s. 211-221.

33