MESAČNÍK

OKTÓBER / 10 / 2018
ROČNÍK 3. / CENA 2,90
www.dennikn.sk

MAGAZÍN

100
ČSR
ČO NÁM
OSTALO
MAGAZÍN O ODKAZE
ČESKOSLOVENSKA,
KTORÝ PREŽÍVA AŽ DODNES
 Merkelová aj po útokoch Navigačná aplikácia HE- Android a iOS, ale aj praktic-
verí, že Nemecko utečencov RE Mpay mení svoj názov, ké funkcie pre pohodlnejšie
zvládne. Nemecká kancelár- funkcie a čiastočne aj di- cestovanie, hlavne v mes-

Takto by mali vyzerať

ka prerušila dovolenku, aby
upokojovala Nemcov po via-
cerých útokoch azylantov.
zajn. Po novom budú HERE
WeGo ponúkať nielen bez-
platnú offline navigáciu pre
tách. Nebude chýbať MHD,
ale ani trasa pre bicykel či
možnosť objednania taxíka

14:51 správy na smartfóne!

Tuniská armáda zabila na
severozápade krajiny dvoch
podozrivých radikálov. Vlád-
ne jednotky sa v posledných
mesiacoch pomerne často v
hornatej oblasti na západe
krajiny stretávajú s ozbro-
jencami z rôznych extrémis-
tických skupín. (afp)
14:47
Úrady vo Francúzsku za-
kázali pochody na pamiatku
obetí atentátov. Z bezpeč-
nostných dôvodov sa ne-
uskutoční pochod v Nice,
kde v polovici júla zahynulo
84 ľudí, ani v Saint-Étien-
ne-du-Rouvray, kde dvaja
teroristi v utorok zavraždili
kňaza v kostole. (čtk)
14:31
Poľská premiérka Beata
Szydlová, ktorej vládu pá-
pež František počas návšte-
vy Poľska vyzval na súcit s
utečencami, zostáva kritic-
ká k prijatiu väčšieho poč-
tu utečencov. Poľsko podľa
nej neodmieta pomôcť, ale
musí predovšetkým chrániť
bezpečnosť svojich občanov.
(tvn24)
14:20 Stiahnite
V Thajsku zadržali hľada- va.
ných Slovákov Michala G. a po minúte
Mariána S (obaja 39 rokov).
Miestna polícia ich vypátra-
la v spolupráci s Národnou RE Mpay mení svoj názov, o 5 %, informovala Národ-
ústredňou Interpol Bratisla- funkcie a čiastočne aj di- ná diaľničná spoločnosť. Na
va.
2 MAGAZÍN N 06/2018
Android a iOS, ale aj praktic-
ké funkcie pre pohodlnejšie
cestovanie, hlavne v mes-
alebo „zdieľanej“ jazdy. Pote-
ší aj integrácia Wikipedie či
Expedie. (techbox)
tách. Nebude chýbať MHD, 14:02 Fotookienko: Pre-
ale ani trasa pre bicykel či miér Robert Fico prijal
možnosť objednania taxíka v Bratislave britskú premié-
alebo „zdieľanej“ jazdy. Pote- rku Theresu Mayovú. Mayo-
ší aj integrácia Wikipedie či vá prišla na Slovensko v sú-
Expedie. (techbox) vislosti s polročným pred-
14:02 Fotookienko: Pre- sedníctvom našej krajiny
miér Robert Fico prijal v v Rade EÚ.
Bratislave britskú premiér-
ku Theresu Mayovú. Mayo- 13:57
vá prišla na Slovensko v sú- EÚ zatiaľ nerobí dosť pre
vislosti s polročným pred- riešenie utečeneckej krízy,
sedníctvom našej krajiny v povedala nemecká kancelár-
Rade EÚ. ka Angela Merkelová s tým,
že je sklamaná z toho, že sa
14:31 zatiaľ podarilo medzi člen-
Poľská premiérka Beata ské krajiny rozdeliť len nie-
Szydlová, ktorej vládu pá- koľko tisíc utečencov. Podľa
pež František počas náv- nej je však pozitívom súhlas
števy Poľska vyzval na súcit všetkých krajín Únie s po-
s utečencami, zostáva kritic- silnením ochrany vonkajšej
ká k prijatiu väčšieho poč- hranice EÚ. (čtk)
tu utečencov. Poľsko podľa
nej neodmieta pomôcť, ale 13:55
musí predovšetkým chrániť Al-Káida odkázala svo-
bezpečnosť svojich občanov. jej sýrskej odnoži Frontu
(tvn24) An-Nusra, že s ňou môže
prerušiť organizačné väzby,
14:20 ak je to potrebné pre to, aby
V Thajsku zadržali hľada- si front mohol udržať jed-
ných Slovákov Michala G. notu a pokračovať v bojoch
a Mariána S (obaja 39 rokov). v Sýrii. Vo zvukovej nahráv-
Miestna polícia ich vypátra- ke to oznámil vodca al-Káidy
la v spolupráci s Národnou Ajmán Zavahrí. (čtk)
si aplikáciu
ústredňou Minúta
Interpol Bratisla-
13:52
od Denníka N Intenzita dopravy na bra-
14:18 tislavskej D1 stúpla v prvom
Navigačná aplikácia HE- polroku oproti vlaňajšku
zajn. Po novom budú HERE území mesta tvorí diaľnica
WeGo ponúkať nielen bez- spojnicu medzi najväč
 Sto rokov a viac
P rezident T. G. Masaryk chcel, aby k Čes-
koslovensku patrili aj územia, ktoré dnes
jasne patria Nemecku. Štefánik si vedel
predstaviť, že nový štát bude monarchiou, a všet-
ci spoločne mali zrazu uznať, že tu odjakživa bol
jeden československý národ.
Sto rokov po vzniku Československa sa nám
zdá samozrejmé, že prvá republika vznikla, že
vládol prezident, parlament a vláda, že tu bola
demokracia. Vtedy to však jasné vôbec nebolo.
Dnes môžeme k Československu pristupovať
ako k uzavretej minulosti. Československo sa
rozdelilo a na rozdiel od vojnového roztrhnutia
sa už asi neobnoví. Československý národ sa ne-
ujal a dávno sme už stratili Podkarpatskú Rus.
Je tu však aj iná možnosť. Československo
môžeme vnímať ako súčasť našej súčasnosti.
Nie len preto, že naň prirodzene nadväzujeme,
ale aj preto, že mnohé z vecí, ktoré sú pre nás sa-
mozrejmosťou, majú svoj pôvod v období prvej
republiky.
V tomto magazíne sme sa pokúsili pozrieť
práve na tie javy, ktoré sú dôkazom, že Čes-
koslovensko stále žije. Hranice, znak, hymna,
N magazín. Mesačník č. 10/2018, ročník 3. Adresa redakcie: Jarošova 1, 831 03 Bratislava. Šéfredaktor: Matúš Kostolný. Grafická úprava: Ondrej Ivánek.
Vydáva N Press, s.r.o., Jarošova 1, 831 03 Bratislava, IČO: 46 887 491. Konatelia vydavateľstva: Lukáš Fila, Tomáš Bella. EV 5440/16. ISSN 2453 - 9597.
Informácie o predplatnom a inzercii nájdete na www.dennikn.sk alebo získate na info@dennikn.sk.
Foto na titulke: Fotolia
parlamentná demokracia a trhová ekonomika.
Železnice, diaľnice, elektrina a Baťove fabriky.
Ale aj dva odkazy, ktoré sa nedajú nakresliť do
mapy, ani zapísať do ústavy.
Československo nás postavilo do pozície
väčšinového národa, ktorý sa musí naučiť vy- MATÚŠ
chádzať s menšinami. Aj po sto rokoch prežíva KOSTOLNÝ
šéfredaktor
legenda o tisícročnom maďarskom útlaku. Už
sto rokov ale skôr nezvládame byť seberovným
partnerom našim Maďarom či Rómom. Ani v
prvej republike to nezvládali bez vážnych chýb,
prečo to však nedokážeme ani teraz?
Druhým odkazom je sila spojencov. Bez Fran-
cúzov, Američanov a Britov by Československo
nevzniklo. Masaryk, Štefánik a Beneš v tom
mali úplne jasno. Súčasťou toho príbehu je aj
Mníchov a moment, keď sa za nás spojenci ne-
postavili. To by však nemalo byť dôkazom, že ich
nepotrebujeme. Naopak. Aj dnes je dôležité bu-
dovať štát a naše spojenectvá. V tomto je Európa
našou jedinou nádejou.
Bez Československa by pred sto rokmi nebolo
Slovenska. Bez Európy tu znovu byť nemusí.
Príjemné čítanie.
3
 Prezident T. G. Masaryk. Bez neho
by Československo nevzniklo. Na Slovensku
však dnes nie je považovaný jednoznačne
za hrdinu. Vyčítajú mu čechoslovakizmus.
Historici sa pritom zhodujú, že práve
čechoslovakizmus pomohol presvedčiť svetové
veľmoci, že má zmysel, aby vzniklo Československo.
FOTO - ČTK

4 MAGAZÍN N 10/2018
5
Ako vznikala ČSR
1914 1915
28. 7. 23. 10.
V Clevelande (štát
Ohio, USA) prijali zá-
stupcovia amerických
Čechov a Slovákov
Clevelandskú doho-
du, ktorá hovorila
o samostatnosti
Rakúsko-Uhorsko vy- oboch národov
povedalo vojnu Srbsku. a o federatívnom
Začala sa prvá svetová zväzku medzi nimi.
vojna, na ktorej konci sa
toto impérium, podobne
ako ruská a osmanská
ríša, rozpadlo.
1916 1917
2. 3. 17. 1.
Milan Rastislav Šte- V talianskom zajateckom
fánik, v tom čase tábore vznikol prvý Česko-
príslušník francúzskej slovenský dobrovoľnícky
armády, sprostredko- zbor. Takéto légie sa ča-
val Tomášovi Garrigu- som začali so súhlasom
eovi Masarykovi, ktorý vlád dohodových štátov
v roku 1914 emigroval formovať aj vo Francúzsku
z Rakúsko-Uhorska, a v Rusku. Bojovali proti
stretnutie s francúz- Rakúsko-Uhorsku a jeho
skym premiérom spojencovi Nemecku
Aristidom Briandom, a pomáhali pri presadení
čo sa považuje za prvý úspech česko-sloven- samostatného štátu.
ského odboja. Krátko predtým vznikla v Paríži
Národná rada československá, ako ústredný
odbojový orgán.

1918 1918 1918 1918

1. 11. 30. 10. 29. 10. 28. 10.
Česko-slovenské voj- Slovenská ná- Zástupcovia českých Pražský Národný výbor
sko začalo od Holíča rodná rada pri- Nemcov odmietli novú československý prijal zá-
obsadzovať sloven- jala Martinskú Československú republiku kon o vytvorení samostat-
ské územie. Vojská deklaráciu, ktorá a vyhlásili, že hraničné, ného československého
narážali na odpor odmietla zväzok väčšinovo nemecké štátu. Výbor prevzal v Pra-
jednotiek lojálnych s Uhorskom a, územia českých krajín he moc. Cisár i jeho vláda
budapeštianskej vlá- naopak, potvrdzo- sa spájajú s nemeckým sa veľmi rýchlo vzdali ná-
de, nakoniec ich však vala zväzok s čes- Rakúskom, ktoré chceli deje, že udržia ríšu pohro-
zatlačili za demarkač- kým národom. jeho predstavitelia pripojiť made, a 31. 10. dal Karol
nú líniu. Prvá etapa Signatári dekla- k Nemecku. Nič z toho I. svoje vojská k dispozícii
obsadzovania a skon- rácie však v tom nakoniec nevyšlo. novo sa rodiacim štátom.
čila 20. 1. 1919. čase o vyhlásení
ČSR netušili.

1918 1918 1919 1919 1919

6. 11. 11. 11. 4. 5. APRÍL, MÁJ, JÚN 27. 8.
Do Skalice prišla Skončila sa prvá Pri Ivanke pri Dunaji Obnovili sa boje na juhu Poslanci Slovenskej ľudovej
dočasná sloven- svetová vojna. spadlo lietadlo s minis- Slovenska. Budapeštianska strany Andrej Hlinka a František
ská vláda. Tá sa trom generálom Mila- komunistická vláda vyslala na Jehlička sa s falošnými pasmi
snažila znovu nom Rastislavom Šte- sever armádu, ktorá istý čas vybrali na parížsku konferenciu,
uviesť do chodu fánikom. O týždeň ho ovládala veľkú časť dnešného kde žiadali slovenskú samosprá-
štátny aparát, pochovali na Bradle. Slovenska. 16. júna v Prešove vu, národný parlament a vlastnú
ktorý prestal fun- vyhlásili komunistickú Slo- vládu. Konferencia to neakcep-
govať po odcho- venskú republiku rád, ktorá tovala, Hlinka bol obžalovaný
de maďarských však podobne ako pobyt ma- z velezrady, no obvinenie i väzbu
zamestnancov. ďarských vojsk na území ČSR časom zrušili.
netrvala dlho.

6 MAGAZÍN N 10/2018

1918 1918
8. 1. 21. 4.
Americký prezident Woodrow Wilson Štefánik, ktorý sa
predstavil svojich 14 bodov, na ktorých sa presunul z Paríža
mali zhodnúť bojujúce strany. Jeden bod do Ríma, sem
žiadal možnosť autonómneho vývoja jed- prišiel dohodnúť
notlivých národov Rakúsko-Uhorska. Wil- zmluvu o vytvorení
son neskôr začal hovoriť aj o práve náro- československej
dov na sebaurčenie, ktoré sa stalo jedným autonómnej ar-
z argumentov pri vzniku nových štátov. mády. Šlo o prvý
zásadný medzi-
národnoprávny
dokument nášho
odboja.
CHRONOLÓGIA
1918
31. 5.
Masarykovo rokovanie
s americkými Čechmi
a Slovákmi vyvrcholilo pri-
jatím Pittsburskej dohody.
Tá schvaľovala spojenie
Čechov a Slovákov v jed-
nom štáte, ktorý mal mať
republikánsku formu,
a prisudzovala Slovensku
autonómne postavenie.
Dohoda sa neskôr stala
predmetom veľkých sporov. Podpísali ju zástupcovia
krajanských organizácií, ale medzivojnoví stúpenci auto-
nómie ju používali ako svoj hlavný argument.

1918 1918 1918

16. 10.
Posledný rakúsky cisár Ka-
rol I. vydal manifest Mojim
verným národom rakúskym,
v ktorom sľuboval prebudo-
vať monarchiu na federáciu.
V rovnakom čase sa uhorská
vláda, ktorá sa sama snažila
emancipovať od Viedne,
ešte snažila udržať jednotu
Uhorska.
26. 9. 9. 8.
Oficiálne vznikla Britský minister zahraničia Arthur James
československá Balfour oznámil, že britská vláda uznala
vláda v zahraničí, „československý národ“ za spojenecký
ktorej členom sa národ a Československú národnú radu za
popri Masarykovi de facto spojeneckú vládu. Národnú radu
(prezident, minis- neskôr uznali USA (3. 9.), Japonsko (9. 9.)
terský predseda a Taliansko (3. 10.). Francúzsky minister
a minister financií) zahraničia Stéphan Pichon uznal radu ako
a Štefánikovi (mi- základ budúcej vlády ešte koncom júna,
nister vojny) stal no toto uznanie ešte nemalo oficiálnu
aj Edvard Beneš (minister zahraničia podobu.
a minister vnútra). Vláda menovala aj
prvých vyslancov v štátoch Dohody.

1919 1920 1920 1920

10. 9. 29. 2. 18. 4. 4. 6.
Bola prijatá sainger- Bola prijatá ústava Konali sa prvé voľ- Bola podpísaná Tria-
mainská zmluva, prvej republiky, by do Poslaneckej nonská zmluva, ktorá
v ktorej okrem iného ktorá uznávala snemovne, o týždeň upravovala hranice
Rakúsko uznalo trojdelenie moci neskôr aj do Senátu. Maďarska, teda aj južnú
hranice ČSR. Táto a zaručovala indivi- O mesiac neskôr hranicu Slovenska.
zmluva potvrdzova- duálne slobody. bola menovaná tretia
la aj pripojenie Pod- vláda ČSR, ktorú
karpatskej Rusi. však pre rozkol vo
vládnucej sociálnej
demokracii už v sep-
tembri nahradila prvá
úradnícka vláda.

7
8 MAGAZÍN N 10/2018
 SPRAVODAJSTVO

Československo potrebovalo spoločnú ideu aj históriu, ktorá by presvedčila

ľudí aj svet, že nový štát môže vydržať a nie je to len výmysel

AKO SME SI
ZMENILI DEJINY,
ABY BOLI SPOLOČNÉ
9
V Prahe na Václavskom námestí vznik republiky oslavovali davy. Na Slovensku to bolo oveľa rozpačitejšie. 
Š táty sa udržujú ideálmi,
z ktorých sa zrodili, znie je-
den z najznámejších citátov
Tomáša Garriguea Masaryka. V prí-
pade Československa mal prvý pre-
zident tohto štátu pravdu aj v tom,
že slabosť či postupné vyprchanie
komentátor
spoločne zdieľaného ideálu, štátnej
idey, čiže dôvodu bytia, skôr či ne-
skôr povedie aj k zániku štátu.
Jednou z hlavných tém repre-
10 MAGAZÍN N 10/2018
zentatívneho zjazdu českých his-
torikov, ktorý sa konal septembri
2017 v Olomouci, boli česko-slo-
venské vzťahy. Účastníci vrátane
historikov zo Slovenska sa väčšinou
PETER v prednáškach a debatách zhodli
MORVAY na tom, že takáto široko prijímaná
jednotná idea, rovnako akceptova-
ná Čechmi a Slovákmi, nehovoriac
o príslušníkoch menšín, spoločné-
mu štátu chýbala. Ako upozornil
historik Zdenko Maršálek, štátna
idea síce môže fungovať aj vtedy, ak
neprenikne do širších vrstiev, pla-
tí to však len v dobrých časoch. Jej
úspešnosť sa preverí v čase krízy,
keď musí štát žiadať svojich obyva-
teľov o pomoc.
ČECHOSLOVAKIZMUS
Nie že by nebola snaha štátnu
ideu vytvoriť. Najznámejším ta-

venských sporoch, napríklad v sláv-
nej pomlčkovej vojne, slovenská
strana často označovala za zvyšky
alebo za oživovanie čechoslovakiz-
mu, pripomenul v Olomouci histo-
rik Tomáš Zahradníček.
Kritici čechoslovakizmu si však
neuvedomujú, že aj keď išlo o fik-
ciu, mnohí v ňu úprimne verili a čo
je hlavné, v čase boja o nový štát
a v medzivojnovom období bola táto
fikcia pre vznik a budovanie repub-
liky nutná.
Jej zakladatelia museli víťazné
mocnosti presvedčiť, že nový štát
bude životaschopným organickým
BEZ ČECHOSLOVAKIZMU BY
ČESKOSLOVENSKO MOŽNO ANI
NEVZNIKLO A ROZHODNE BY NEMOHLO
VZNIKNÚŤ AKO ŠTÁT, V KTOROM BOLI
SLOVÁCI (KTORÝCH BOLO MENEJ
AKO NEMCOV) JEDNÝM Z VEDÚCICH
NÁRODOV.
celkom, v ktorom má vedúci národ
aj početne dostatočnú prevahu nad
ostatnými menšinami. A to bolo
možné len vtedy, ak sa Česi a Slová-
ci počítali dohromady a vydávali za
jediný národ.
Zjednodušene povedané, bez če-
choslovakizmu by Československo
možno ani nevzniklo a rozhod-
ne by nemohlo vzniknúť ako štát,
v ktorom boli Slováci (ktorých bolo
v tomto štáte menej, ako Nemcov)
jedným z vedúcich národov.
SPÁJANIE
PO TISÍC ROKOCH
Idea čechoslovakizmu však zo
FOTO - TASR svojej podstaty vyžadovala i to, aby
sa existencia spoločného česko-
slovenského národa premietla čo
kýmto pokusom sa stal čechoslo- najhlbšie do minulosti. Aj tým sa
vakizmus, téza, podľa ktorej Česi malo dokázať, že sú Česi a Slováci
a Slováci nie sú odlišnými a samo- skutočne jedným národom, ktorý
statnými národmi, ale len dvomi len nepriazeň osudu rozdelila do
vetvami jedného kultúrneho a poli- dvoch štátov, napriek tomu si však
tického národa. zachovali spoločnú identitu, jazyk
Na Slovensku je dodnes čecho- a kultúru. Navyše, z vtedajšieho po-
slovakizmus považovaný za prejav hľadu nemal národ bez vlastného
českého imperializmu a stelesnenie štátu ani vlastnú históriu, a „jednou
všetkého zla. Nechápavé české po- z úloh konštrukcie českosloven-
stoje v ponovembrových česko-slo- ských dejín bolo Slovákom národ-
DEJINY
noštátnu tradíciu vytvoriť vyhláse-
ním Čechov a Slovákov za jeden ná-
rod,“ napísal historik Adam Hudek.
V prípade Čechov a Slovákov to
znamenalo v podstate dve veci – vy-
kázať veľmi staré spoločné začiatky
československého národa a vyplniť
intenzívnymi vzájomnými stykmi
tisícročnú medzeru, ktorá delila pád
prvého predpokladaného spoločné-
ho štátu od vzniku toho nového.
Za jedného z hlavných predsta-
viteľov tohto odborného úsilia je
dodnes považovaný profesor čes-
koslovenských dejín na Univerzite
Komenského v Bratislave a v rokoch
1937 až 1938 rektor tejto inštitúcie
Václav Chaloupecký. Napriek jeho
mnohým omylom a tendenčnosti je
tento český historik právom pova-
žovaný za jedného zo zakladateľov
modernej slovenskej historiografie,
najmä výskumu stredoveku. A na je-
ho snahu v dobrej viere vykonštruo-
vať československé dejiny nadviazali
mnohí jeho kritici najmä v povojno-
vom období. Vtedy sa síce už nespo-
chybňovala existencia samostatného
slovenského národa, často umelé
konštruovanie spoločných dejín
však pokračovalo. Samozrejme s ur-
čitými zmenami, čechoslovakizmus
nahradilo hľadanie prepojených re-
volučných koreňov česko-slovenskej
robotníckej triedy.
BŘETISLAV
A BRATISLAVA
Stanovenie spoločných politic-
kých začiatkov bolo pomerne jed-
noduché. Ak opomenieme pokusy
klásť ich až do Samovej ríše, jasne
sa na tento účel ponúkala Veľká
Morava, vydávaná za prvý spoloč-
ný štát Čechov a Slovákov, ktorého
vplyv pretrval aj v ďalších stáro-
čiach.
To ani nebola úplne fikcia, ak
opomenieme, že obdobie, keď Veľ-
komoravská ríša zahŕňala aj územie
dnešného Slovenska a Česka, trvalo
len asi dve desaťročia a ľudia, ktorí ju
obývali, nemali dôvod o sebe uvažo-
vať ako o Slovákoch. To sa zmenilo
až ich začlenením do Uhorska, ktoré
ich oddelilo od Slovanov na Morave
a zároveň nútilo vymedziť sa voči
Maďarom.
11
Pochod legionárov pred národným divadlom v Bratislave. 
Horšie to bolo s preukazovaním
česko-slovenskej vzájomnosti počas
trvania Uhorska až do 19. storočia
a najmä počas stredoveku. Cha-
loupecký sa napríklad snažil doká-
zať, že meno Bratislava pochádza
z mena údajného zakladateľa mesta,
českého kniežaťa Břetislava I. Ten
v 11. storočí ovládol západ dnešného
Slovenska a podľa Chaloupeckého
ako pokračovateľ Veľkej Moravy na
čas opäť spojil jej niekdajšie územia.
Veľmi urputná bola snaha čes-
kých a slovenských historikov za
prvej republiky i za komunizmu
12 MAGAZÍN N 10/2018
VEDĽAJŠÍM PRODUKTOM
ČECHOSLOVAKISTICKÉHO VÝKLADU
DEJÍN PRAVDEPODOBNE JE
PRETRVÁVAJÚCA NESCHOPNOSŤ VNÍMAŤ
DEJINY ÚZEMIA DNEŠNÉHO SLOVENSKA
A SLOVÁKOV AKO SÚČASŤ DEJÍN
UHORSKA.
zvýrazniť vplyv husitského hnutia
a husitských vojenských výprav na
Slovensku.
Podľa tradičného výkladu českí
a moravskí husiti okrem šírenia
revolučného posolstva posilňovali
FOTO - ČTK
vedomie česko-slovenskej spolu-
patričnosti. Husiti mali napríklad
výrazne prispieť k poslovenčeniu
miest, ktoré na dnešnom Slovensku
istý čas ovládli.
Podľa novších výskumov bol však
vplyv husitov na Slovensku aj časo-
vo oveľa obmedzenejší, než sa pred-
pokladalo. Ich podporovatelia tu
boli málopočetní a izolovaní a hu-
sitské posádky mali na národnost-
né zloženia miest alebo na nábo-
ženské pomery na severe Uhorska
minimálny vplyv. A ten sa dokonca
mohol prejaviť opačne, ničivé vpády

Rukopis Deklarácie nezávislosti československého štátu s podpismi Štefánika, Beneša a Masaryka. 
„kacírov“ z Čiech boli Slovákmi vní-
mané skôr negatívne.
„Husitská revolúcia nebola ob-
dobím zblíženia Čechov a Slovákov
v stredoveku, pretože spôsobila skôr
väčšie rozdiely medzi nimi,“ píše his-
torik Miroslav Lysý v knihe Husit-
ská revolúcia a Uhorsko.
UHORSKO AKO OMYL
Spolupráca medzi Čechmi a Slo-
vákmi zostávala obmedzená aj v 19.
storočí, keď časti politických elít obi-
dvoch práve sa formujúcich moder-
ných národov začali skutočne vedo-
me spolupracovať. Často bola pod-
mienená konfesionálne a ani kroky
navzájom si blízkych politikov sa na
druhej strane nestretli vždy s pocho-
pením. Stačí pripomenúť české od-
mietnutie kodifikácie slovenčiny ako
samostatného spisovného jazyka.
Predstava o česko-slovenskej jazyko-
vej a národnej jednote sa obmedzo-
vala na časť evanjelických vzdelan-
cov a ani tam dlho nevydržala.
Vedľajším produktom čechoslova-
kistického výkladu dejín pravdepo-
dobne je pretrvávajúca neschopnosť
vnímať dejiny územia dnešného
DEJINY
FOTO - ČTK
Slovenska a Slovákov ako organickú
súčasť dejín Uhorska.
„Cenou za budovanie českoslo-
venskej štátnej jednoty bolo opuste-
nie Uhorska a vytvorenie konštruk-
cie, v ktorej bola účasť Slovenska
na uhorských dejinách historickou
a neprirodzenou anomáliou,“ hovorí
Lysý pri inej príležitosti.
A aj keď s koncom prvej českoslo-
venskej republiky čechoslovakistický
výklad dejín tiež skončil, predstava
„uhorskej anomálie“ prežila a drží
sa v časti slovenskej historiografie
a verejnej mienky dodnes.  n
13
 NEMECKO SLIEZSKO

Praha

ČECHY
RAKÚSKO-UHORSKO

O
1908 – 1918 MORAVA
Brno

SK
Linz Viedeň

KÚ
HORNÉ DOLNÉ Bratislava
Bregenz
VORARLBERSKO Salzburg RAKÚSKO RAKÚSKO

Innsbruck SALZBURSKO A Graz

R
ŠTAJERSKO
TIROLSKO KORUTÁNSKO
Klagenfurt

U
Ľubľana
Záhreb
KRAŇSKO
Terst
CHORVÁTSKO

BOSNA
PRÍMORIE A HERCEGOVINA
Sarajevo
Split

DALMÁCIA
 SPRAVODAJSTVO
RUSKO

Ľvov

HALIČ

Černovice

BUKOVINA

O
K
Budapešť

R S
H O
U

R U M U KDENS
K O

DOMOV
MÔJ?
Pred 100 rokmi nakreslili, ako má vyzerať
Československo a ako s malými zmenami dodnes
SRBSKO vyzerá Slovensko. Zakladatelia Československa
nemuseli hranice len nakresliť, ale aj vybojovať
Č o si predstavíte, keď sa povie
Slovensko? Môžu to byť ľudia,
ich kultúra, dominantný ja-
zyk či príroda. No predovšetkým ide
o územie, kde títo ľudia žijú. A nech
to dnes znie akokoľvek nepokrokovo, TOMÁŠ
ide o územie v rámci určitých hraníc. GÁLIS
komentátor
Hranice si môžeme pozrieť na
mape, ale stále existujú aj v realite.
Sú vyznačené starými hraničnými
kameňmi a hrdzavejúcimi tabuľami.
Pri ceste do zahraničia prechádzame
popri chátrajúcich colných budovách,
ktoré však môžu v budúcnosti opäť
ožiť. A slovensko-ukrajinskej hranice,
ktorá je zároveň aj vonkajšou hrani-
cou schengenského priestoru, sa dá
doslova dotknúť.
Tieto viac či menej viditeľné, no
svojimi dôsledkami stále skutočné
čiary oddeľujú naše zákonodarstvo
od legislatívy našich susedov. Odtiaľ-
to potiaľto siahajú právomoci našich
orgánov, ďalej už naše ministerstvá či
stavebné úrady nemajú čo robiť. Keby
to robili, narúšali by suverenitu su-
sedných krajín. A keby si chcel nejaký
iný štát kus nášho územia privlastniť,
protestovali by sme proti narušeniu
územnej celistvosti.
Keď sa presunieme o storočie späť,
do čias vzniku Československa, uvidí- Prvý československý prezident Tomáš G. Masaryk. FOTO – TASR
me, že tieto princípy platili aj v roku
1918. Zistíme, že existujúce štátne
útvary si svoje právomoci i územie SVOJU PREDSTAVU, AKO BY MALA NOVÁ REPUBLIKA
žiarlivo strážili, a to aj za cenu ozbro- VYZERAŤ, PREDSTAVIL NESKORŠÍ PREZIDENT MASARYK
jeného konfliktu. A uvidíme tiež, že V ROKU 1916. NAVRHOL, ABY DO NEJ OKREM ČESKÝCH
to, čo dnes voláme Slovenskom, bolo
možné rozoznať len čiastočne. Na zá-
A MORAVSKÝCH ÚZEMÍ PATRILA AJ ČASŤ ÚZEMIA, NA
pade a severe boli stáročné hranice, KTOROM ŽILI LUŽICKÍ SRBI A KTORÉ SA DNES NACHÁDZA
ktoré s drobnými úpravami poznáme V SASKU A BRANDENBURSKU, A TAKTIEŽ SEVERNÁ
dodnes, no na juhu a východe nič po- OBLASŤ UHORSKA OSÍDLENÁ PREDOVŠETKÝM SLOVÁKMI.
dobné neexistovalo. Z hľadiska zakla-
dateľov Československa ich bolo treba
nielen nezáväzne načrtnúť na mape,
ale hlavne vybojovať. vinciu Nemecké Čechy s vlastnou ale rátali s pripojením k obnovené-
vládou sídliacou v Liberci. Toto úze- mu Poľsku.
ČESKÉ ÚZEMIE, NEČESKÉ mie malo podľa ich mienky zotrvať Kým obsadenie po nemecky ho-
OBYVATEĽSTVO vo zväzku so zvyškovým Rakúskom, voriacich území šlo pomerne ľahko
O aký problém šlo, bolo vidieť do- ktoré sa neskôr malo spojiť do jedné- (o mesiac začala provincie obsadzo-
konca aj na západe nového štátu, kde ho celku s Nemeckom. vať československá armáda a kon-
boli hranice starobylého Českého krá- Veľmi rýchlo vznikli aj iné pohra- com roku 1918 ich už pražské úrady
ľovstva dané (samozrejme, nie na sto ničné provincie – Český les, Nemec- spravovali úplne), situácia na hranici
percent) už od stredoveku. ká južná Morava a Sudety –, ktorých s Poľskom bola oveľa dramatickejšia.
Už deň po vyhlásení samostatného predstavitelia žiadali to isté. Poliaci obsadili oblasti v okolí Těšína
Československa vyhlásili predstavi- A nešlo len o ľudí nemeckej ná- a Karvinej už 31. októbra 1918 ar-
telia českých Nemcov, ktorých v tom rodnosti: ani Poliaci v Sliezsku gumentujúc tak ako Nemci právom
čase boli až tri milióny, vlastnú pro- nechceli byť súčasťou nového štátu, miestneho obyvateľstva na sebaurče-

16 MAGAZÍN N 10/2018
 HRANICE
nie. Naopak, pražská vláda hovorila
Ako mohla vyzerať republika o historickej hranici a nutnosti do-
pravného spojenia so Slovenskom,
Tri podoby, ako mohol vyzerať nový štát, ktoré sa objavili pred i po roku 1918. Ani pretože jediná vtedy existujúca trať
jedna z nich nerátala s Podkarpatskou Rusou, ktorej pripojenie potvrdila až z Bohumína do Žiliny viedla cez
saingermainská zmluva zo septembra 1919. Těšín. V januári 1919 nasledovala se-
demdňová vojna, dohodovými moc-
NEMECKO nosťami vynútené prímerie a nako-
niec v lete 1920 arbitráž o rozdelení
sporného územia.
Lenže ani to nebol definitívny ko-
Praha POĽSKO
niec, pretože ako sa ukázalo po Mní-
chovskej dohode, Poliaci (podobne
ako Nemci a Maďari) na „svoje“ regió-
ny nezabudli, využili vtedajšiu slabosť
Prahy a násilne ich obsadili.
RA Bratislava
KÚ SLOVENSKÍ MAĎARI
SK
O- Svoju predstavu, ako by mala vô-
UH
O RS bec nová republika vyzerať, predstavil
KO
Na prvej mape chýba dokonca aj veľká časť dnešného východného Slovenska. Zato neskorší prezident Tomáš Garrigue
južná hranica Slovenska mala podľa tejto predstavy na východ od Štúrova siahať hlboko Masaryk v roku 1916. Navrhol, aby
do dnešného maďarského územia. do nej okrem českých a moravských
území patrila aj časť územia, na kto-
NEMECKO rom žili Lužickí Srbi a ktoré sa dnes
nachádza v Sasku a Brandenbursku,
a taktiež severná oblasť Uhorska
Praha osídlená predovšetkým Slovákmi.
POĽSKO To prvé sa pre odpor Nemecka, ale
aj dohodových mocností nepodari-
lo, to druhé nakoniec áno. Lenže kde
presne to Slovensko vlastne ležalo?
V Turci to bolo jasné. Ale patril na
RA Bratislava Slovensko aj národnostne zmiešaný
KÚ slovensko-nemecko-maďarský Preš-
SKO
-U HORSK porok? Či dokonca jasne maďarské
O
Komárno?
Na druhej mape, ktorá bola návrhom na parížsku mierovú konferenciu, mal nový štát „Všeobecným problémom pri roz-
siahať ďalej na východ. Okrem toho mala byť jeho súčasťou napríklad aj časť Dolného pade mnohonárodnostných štátov
Rakúska po líniu Znojmo – Bratislava. nie je ani tak právo národa na sebaur-
čenie a na vytvorenie vlastného štátu,
NEMECKO ako skôr právo občanov, ktorí v no-
vom štáte žiť nechcú, na zotrvanie
Praha v štáte pôvodnom,“ napísal historik
POĽSKO Jan Rychlík.
V prípade trištvrte milióna Maďa-
rov v prvej ČSR to platilo na sto per-
cent. Napokon, aj po storočí na ná-
rodnostných mapách nášho regiónu
vidno, že Maďari nežijú len na území
Bratislava dnešného Maďarska, ale obývajú sú-
vislé územia všetkých okolitých štá-
RAKÚ tov.
SKO-UHORSKO
Tretia mapa je z knihy autora sci-fi románov Josefa Müldnera z roku 1919. Okrem veľkej NEJDE TO DOBROVOĽNE,
časti Dolného Rakúska a severného Maďarska (všetko na sever od línie Vác – Tokaj), si PÔJDE TO NÁSILNE
predstavoval aj pripojenie veľkej časti niekdajšieho Pruského Sliezska. Keď vojaci československej vlas-
tibrany obsadili prvého novembra

17
 Československá republika 1921 – 1938
NEMECKO

Praha
POĽSKO
ČE
SK
OS
LO
NE
M

Brno VE Podkarpatská Rus

EC

NS
KO

Košice
KO
RAKÚSKO
Viedeň Bratislava
MAĎARSKO RUMUNSKO

Hranice prvej Československej republiky boli výsledkom vojenskej intervencie a Parížskej

mierovej konferencie. Južnú hranicu Slovenska a Pokarpatskej Rusi upravovala Trianonská
mierová zmluva z roku 1920.

Slovenský štát 1939 – 1945

NEMECKO

PROTEKTORÁT
ČESKO
A MORAVA
S L O V E N S K Ý Š TÁT
Prešov
Trenčín
Banská Bystrica

Košice
Trnava
Nitra MAĎARSKO
Bratislava

MAĎARSKO

Vojnová Slovenská republika, ktorá vznikla v roku 1939, spolu s Nemeckom napadla Poľsko
a okupovala niekoľko tamojších dedín. Južná hranica sa nezmenila. Nemecko si priamo vzalo Devín
a Petržalku a na Záhorí a Považí zriadilo tzv. ochrannú zónu, ktorá bola pod jeho vojenskou správou.
 Česko-Slovenská republika 1938 – 1939
NEMECKO

Praha

ČECH POĽSKO
YAM
ORAV
s A
Podkarpatská Rus
NSKO
SLOVE
NEMECKO
Bratislava Košice

MAĎARSKO

Po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži prišli české časti ČSR o pohraničné oblasti,
ktoré okupovalo Nemecko. Juh Slovenska a Podkarpatskej Rusi okupovalo Maďarsko. Na
necelý rok si Poľsko privlastnilo niekoľko dedín na Kysuciach, Orave a na Zamagurí.

Československo po II. svetovej vojne 1945 – 1993

NDR

Praha
ČE
SK POĽSKO
OS
LO
Brno VE
NS
SPOLKOVÁ KO
REPUBLIKA Košice
R

NEMECKO RAKÚSKO
ZSS

Bratislava

MAĎARSKO

Po druhej svetovej vojne sa Československo obnovilo, no už bez Podkarpatskej Rusi, ktorá bola
pričlenená k Sovietskemu zväzu a dnes je súčasťou Ukrajiny. Južná hranica sa vrátila do predvojnového
stavu a Slovensko získalo na úkor Maďarska dnešné bratislavské mestské časti Jarovce, Rusovce a Čunovo.
1918 Holíč, vo viacerých oblastiach
Slovenska sa už starý uhorský správ-
ny aparát rozkladal. Niekdajší župa-
ni a úradníci utiekli a moc za pomo-
ci gárd preberali miestne odbočky
Slovenskej národnej rady.
O dva dni neskôr vydala národná
rada výzvu obyvateľstvu, aby sa pod-
robilo jej príkazom. Lenže takzva-
ný Ohlas nezískal na väčšej časti
dnešného Slovenska žiadny ohlas.
Martinská Slovenská národná ra-
da si nedokázala podriadiť dokonca
ani celé etnicky slovenské územie.
Zistila, že bez pomoci z Prahy nie
je schopná vykonávať na Slovensku
žiadnu moc.
Prebratie moci komplikoval aj
fakt, že na tomto území zároveň
vznikali nové maďarské inštitúcie,
ktoré pomáhali udržať integritu
Uhorska. Maďarské obyvateľstvo
nevidelo dôvod, prečo by malo pat-
riť do nového, a nie do svojho ná-
rodného štátu, ktorý práve trhal
zväzok s Rakúskom. A k tomu všet-
kému pribudol pokus o rozkol v sa-
motnej slovenskej reprezentácii.
Začiatkom novembra totiž v Pre-
šove vznikla Východoslovenská
národná rada, ktorá 11. decembra
vyhlásila v Košiciach promaďarskú
Slovenskú ľudovú republiku. Praž-
skej vláde tak nezostávalo nič iné,
ako obísť Slovenskú národnú radu,
riadiť všetko zhora a územie najprv
obsadiť vojensky.
KONIEC PRVÉHO
OHROZENIA
Vynechajme však veľmi zaujíma-
vú postavu ministra s plnou mocou
pre správu Slovenska Vavra Šrobára,
jeho právomoci či príchod úradníkov
z českých zemí a pozrime sa aspoň
na najdôležitejšie udalosti, ktoré
ovplyvnili podobu územia Slovenska
do dnešných dní.
Od spomínaného obsadenia Holí-
ča vojaci i četníci obsadzovali Záho-
rie. Už 7. novembra ovládli Trnavu.
Tam však rýchlo prišli aj maďarské
jednotky, ktoré rýchlo obsadili aj Po-
važie, Spiš, stredoslovenské mestá
i Košice.
Pri obsadzovaní bolo dôležité
zriadenie veliteľstva českosloven-
ských vojsk na Slovensku najprv so
20 MAGAZÍN N 10/2018
sídlom v Uherskom Hradišti, neskôr
v Žiline. Do 12. decembra 1918 tieto
vojská obsadili územie po líniu De-
vínske jazero, Pezinok, Sereď, Nitra,
Žilina a Čadca.
O týždeň neskôr pribudlo k tomu-
to teritóriu aj horné Považie a časť
Spiša. A tu sa vyskytol iný problém,
pretože podobne ako v Těšínsku, aj
na túto oblasť si robili nárok Polia-
ci, ktorí na Spiš vyslali vojsko. Tento
spor však netrval dlho a skončil sa
dohodou na demarkačnej čiare.
Do konca revolučného roku boli
československé Zvolen, Banská Bys-
trica aj Orava a nakoniec aj Prešov
a Košice, ktorých obsadenie sa poda-
rilo 28., respektíve 29. decembra.
Ani to však ešte nebol koniec, pre-
tože najjužnejšie časti dnešného Slo-
venska, vrátane súčasného hlavného
MAĎARI IGNOROVALI VÝZVU, ABY SA Z ÚZEMÍ
PRIRIEKNUTÝCH ČSR STIAHLI, A TAK SA KONCOM APRÍLA
1919 ČESKOSLOVENSKÁ VLÁDA ROZHODLA OBSADIŤ
ÚZEMIE NÁSILÍM.
mesta mala ešte stále pod kontrolou
budapeštianska vláda.
O začlenení Bratislavy (tento ná-
zov získala v máji 1919) do novej re-
publiky rozhodlo dohodové velenie
ešte 20. decembra 1918 a českoslo-
venské vojsko ju obsadilo 1. 1. 1919.
Z vojenského hľadiska nešlo o veľký
problém, no maďarské a nemecké
obyvateľstvo nové pomery odmieta-
lo, čoho dôkazom bol napríklad feb-
ruárový štrajk železničiarov, poštá-
rov, pracovníkov elektrární i ďalších
závodov, ktorý prebehol v čase Šro-
bárovho príchodu do nového hlav-
ného mesta, ktorý mal okrem soci-
álnych aj politické požiadavky a kto-
rý si nakoniec vyžiadal osem obetí.
Do 20. januára 1919 obsadili
československé vojská celé územie
Slovenska až po Pichonovu líniu –
demarkačnú čiaru nazvanú podľa
francúzskeho ministra zahraničia.
Jej západná časť kopírovala dnešnú
hranicu na Dunaji a Ipli, východ bol
komplikovanejší: dnešné Fiľakovo
či Kráľovský Chlmec skončili vtedy
za touto čiarou.
 dní zatlačili maďarské vojská čes-
NIELEN PUŠKY,
ALE AJ DIPLOMACIA
Vytýčenie hraníc nových, obnove-
ných či zmenšených štátov si nemô-
žeme predstavovať ako úplne svojvoľ-
ný proces, keď šlo len o to, kto si čo
odtrhne. Naopak, na Parížskej mie-
rovej konferencii, ktorá sa začala 18.
januára, šlo o jednu z najdôležitejších
otázok. Ako ukazuje napríklad histo-
rička Margaret McMillanová, počas
konferencie i pred ňou lobovali u zá-
stupcov Dohody predstavitelia rôz-
nych národov, z ktorých väčšina mala
maximalistické predstavy narážajúce
na maximalistické predstavy iných
národov.
Rôzne boli aj predstavy víťazných
mocností: kým Francúzi českoslo-
venské nároky na územie väčšinovo
obývané Maďarmi podporovali, Briti
a Američania nie. (Úplne všetci nako-
niec zamietli koridor vedúci dnešným
Burgenlandom, ktorý mal spájať ČSR
a Juhosláviu.)
A treba pripomenúť aj to, že o toto
územie nebojovali len Česi a Slováci,
ale za všetkých treba spomenúť na-
príklad talianskeho generála Luigiho
Piccioneho, ktorý na prelome rokov
prevzal velenie nad vojenskými ope-
ráciami na tomto území.
DRUHÉ OHROZENIE
Parížska konferencia bola v pl-
nom prúde – 16. februára 1919 na-
príklad určila druhú demarkačnú
čiaru, ktorá bola v neprospech Ma-
ďarska –, keď sa na súčasnom území
Slovenska začalo bojovať znova. Ma-
ďari ignorovali výzvu, aby sa z území
pririeknutých ČSR stiahli, a tak sa
koncom apríla československá vláda
rozhodla obsadiť územie násilím,
pričom vojská niekoľkokrát prekro-
čili aj spomínanú demarkačnú líniu.
Odveta prišla v máji, keď Maďari
prešli do protiofenzívy. Za niekoľko

koslovenské jednotky za čiaru Ko-
márno, Nové Zámky, Zlaté Moravce,
Banská Štiavnica, Zvolen, Šafáriko-
vo, Košice. Onedlho obsadili aj Pre-
šov a Bardejov.
No tu treba urobiť malú odbočku.
Vo februári 1919 odstúpil maďarský
premiér Mihályi Károlyi a v Buda-
pešti, podobne ako krátko predtým
v Mníchove a v roku 1917 v Petro-
hrade, sa k moci dostali komunisti.
Postup maďarských vojsk na sever
bol jednak pokusom o export revo-
lúcie, ale tiež pokusom obnoviť as-
poň časť niekdajšieho Uhorska. Vý-
sledkom bolo vyhlásenie Slovenskej
republiky rád s centrom v Prešove,
ktorá napríklad zrušila súkromné
vlastníctvo či poštátnila školstvo,
miestne obyvateľstvo ju však nepri-
jalo a po odchode maďarskej červe-
nej armády zanikla.
Jej odchod, samozrejme, nebol
dobrovoľný. Najprv zaznela vý-
zva z Paríža, neskôr ultimátum
francúzskeho generála a zároveň
hlavného veliteľa československej
armády Mauricea Pellého, ktorý za-
stavil ústup československých vojsk
a dohodol spôsob a termíny maďar-
ského odchodu, ktorý sa skončil 4.
júla. Tým sa skončilo druhé veľké
ohrozenie a vtedajšie hranice sa už
viac-menej zhodovali s dnešnými.
PETRŽALKA, ORAVA,
ZAMAGURIE,
PODKARPATSKÁ RUS
Definitívna podoba prvorepubli-
kových hraníc sa ustálila až v roku
1924. Zo slovenského hľadiska však
stoja za pripomienku ešte aspoň tri
udalosti.
Prvou je obsadenie bratislavského
predmostia v auguste 1919. Petr-
žalka bola dovtedy maďarská, hra-
nica viedla stredom Dunaja a nové
hlavné mesto by bolo do budúcnosti
ohrozené. Československu sa však
v lete podarilo dosiahnuť, že spoje-
necká Najvyššia vojenská rada uzna-
la oprávnenosť požiadavky na korek-
ciu tejto hranice a dala povolenie na
obsadenie územia. Pričlenenie Petr-
žalky neskôr potvrdila aj Trianonská
mierová zmluva.
Druhou významnou udalosťou
boli spory o oravské a zamagurské
obce. Dvadsaťsedem z nich obsadili
Poliaci podľa rozhodnutia konferen-
cie veľvyslancov v belgickom Spa
v roku 1920, za čo ČSR zostala južná
časť už spomínaného Těšínska.
Treťou udalosťou bolo pripoje-
nie Podkarpatskej Rusi k ČSR. Dňa
10. septembra 1919 to potvrdila aj
saintgermainská mierová zmluva,
ktorá však len uznala faktický stav,
ktorý bol výsledkom rokovania praž-
ských úradov s rusínskou menšinou
v Spojených štátoch a s niekoľkými
rusínskymi politikmi.
STABILITA NA ZÁPADE,
PREŤAHOVANIE SA
NA SEVERE
Samozrejme, ani rok 1924 ne-
znamenal definitívny koniec zmeny
hraníc. Tie sa menili v roku 1938,
po vojne, ale aj po rozdelení ČSFR
a pre zmenu toku riek sa to stalo aj
neskôr. Čo zostalo a čo sa dodnes
zmenilo?
Tá najstabilnejšia hranica je na
západe Slovenska. Či už oddeľova-
la České kráľovstvo od Uhorska,
Protektorát od vojnovej Slovenskej
republiky či Českú a Slovenskú re-
publiku, za tisíc rokov sa pohla len
minimálne – napríklad v roku 1992,
keď si obe krajiny vymenili osady Si-
dónia a u Sabotů.
Podobne je to aj so slovensko-ra-
kúskou hranicou, i keď tam došlo
v čase druhej svetovej vojny k výraz-
nejšej zmene. Po Mníchovskej do-
hode v septembri 1938 boli na viac
ako šesť rokov k Hitlerovej Tretej
ríši, ktorej súčasťou bolo po anšluse
celé Rakúsko, pripojené aj dnešné
bratislavské mestské časti Petržalka
a Devín.
Ešte o niečo zložitejšie to bolo
s poľskou hranicou. Tá síce naďalej
kopíruje stáročnú čiaru oddeľujú-
cu Poľsko od Uhorska, ale neplatilo
a neplatí to na sto percent. Už sme
spomenuli, že Poliaci si nárokovali
niektoré severouhorské obce – na-
príklad Suchú Horu či Tatranskú Ja-
vorinu –, z ktorých napokon časť zís-
kali. No prišiel Mníchov a Viedenská
arbitráž a Poľsko si niektoré zvyšné
sporné obce, ale napríklad aj kysuc-
ké Skalité jednoducho vzalo. Po ne-
celom roku sa situácia obrátila, voj-
HRANICE
nová Slovenská republika pomohla
Nemcom napadnúť Poľsko, obce si
vzala ona a popri nich si prisvojila
napríklad aj Jablonku. Dnešnú podo-
bu nadobudla hranica až po druhej
svetovej vojne.
NEPOKOJNÝ JUH A VÝCHOD
Nie je prekvapujúce, že najväčšie
problémy sa objavili na juhu. Práv-
ne hranicu stanovila až trianonská
mierová zmluva zo 4. júna 1920. No
po osemnástich rokoch bolo všetko
inak. Na jeseň 1938 Maďarsko ob-
sadilo asi pätinu slovenského úze-
mia od Senca po Kráľovský Chlmec,
na ktorom žilo viac ako 860-tisíc
obyvateľov. No po vojne sa toto úze-
mie stalo opäť súčasťou Českoslo-
venska.
Tam to však neskončilo a obnove-
né Československo nakoniec od Ma-
ďarska požadovalo aj päť ďalších obcí
dunajského predmostia: Jarovce,
Rusovce, Čunovo, Rajku a Bezenye.
Parížska mierová dohoda nakoniec
v roku 1947 prisúdila ČSR prvé tri.
Odvtedy sa už južná hranica ne-
pohla, až na prípady týkajúce sa
zmeny toku riek: najnovšie ide o 17
hektárov pri Ipli.
A čo východ? Aj tam ešte pred sto
rokmi fungovali staré župy, miešalo
sa tam viacero etník i náboženstiev
a hranica medzi Slovenskom a Pod-
karpatskou Rusou bola skôr výsled-
kom administratívneho rozhodnu-
tia, než že by obe krajiny patriace do
jednej republiky delila jednoznačná
národnostná či geografická čiara.
Keď Maďarsko okupovalo juh Slo-
venska a Podkarpatskú Rus, zobralo
si aj niekoľko desiatok východoslo-
venských obcí ako napríklad Stakčín
či Sobrance. Po vojne si Sovietsky
zväz na základe „dohody“ vzal celú
Podkarpatskú Rus, ktorá dnes patrí
k Ukrajine. Spolu s tým nastala aj
drobná zmena hraníc. Kým mesto
Čop vtedy prestalo byť súčasťou Slo-
venska a ocitlo sa na východnej stra-
ne hranice, obec Lekárovce prešla
za jeden rok z ČSR do ZSSR a späť.
A Veľké a Malé Slemence oddeľujú
dodnes závory, ploty a fotopasce,
teda momentálne najviditeľnejšie fy-
zické objekty, ktoré pripomínajú exis-
tenciu štátnych hraníc.  n
21
Malý štátny znak
Československej
republiky
z roku 1920.  

Československo, Česko-Slovenská republika, Československá socialistická

a potom Česká a Slovenská federatívna republika, alebo ako sa menil
názov jednej krajiny a s ním aj hymna, znak a vlajka

SLOVENSKÝ
DVOJKRÍŽ NA HRUDI
ČESKÉHO LEVA
22 MAGAZÍN N 10/2018

Od roku 1960 mal lev nad hlavou hviezdu
a na hrudi Kriváň s vatrou.
D ňa 23. januára 1990 sa v Pra-
he začala ďalšia spoločná
schôdza Federálneho zhro-
maždenia, ktoré malo prejednávať
návrh ústavného zákona o rekon-
štrukcii zastupiteľských zborov. Jeho
zmyslom bolo odstrániť komunistic-
komentátor
kú väčšinu a presadiť do spoločného
i národných parlamentov väčší počet
poslancov za Občanské fórum a Ve-
rejnosť proti násiliu.
Počas zasadnutia prišiel do kance-
lárie Federálneho parlamentu prezi-
dent Václav Havel so žiadosťou, aby
mohol osloviť poslancov. Jeho vystú-
penie sa však vôbec netýkalo nového
zákona, ale jeho vlastného a neča-
kaného návrhu, aby sa názov štátu
Československá socialistická republi-
ka zmenil na názov Československá
republika, ktorý sa používal do roku
1960.
HAVEL PREDLOŽIL
AJ NÁVRH NOVÉHO
ŠTÁTNEHO ZNAKU
Nič z toho nekonzultoval s odbor-
V roku 1990 sa znak zmenil poslednýkrát a svoje
symboly získali aj obe republiky.
níkmi či s poslancami parlamentov,
čo by nebol až taký problém, keby tým
neprispel k situácii, ktorá už čoskoro
dostala pomenovanie pomlčková voj-
na a ktorá predznamenala definitívny
TOMÁŠ rozpad spoločného štátu.
GÁLIS Bol to jeden z posledných, ale zďa-
leka nie jediný prípad od roku 1918
do roku 1992, keď sa štátne symboly
menili, upravovali a vracali ako na be-
žiacom páse.
STÁLA HYMNA
Asi najmenšieho počtu zmien sa
dočkala slovenská štátna hymna.
Pieseň s textom Janka Matúšku Nad
Tatrou sa blýska bola súčasťou spo-
ločnej hymny už počas prvej ČSR.
Používala sa už od konca roku 1918,
a oficiálne bola schválená, podobne
ako iné štátne symboly a prvá ústava
v roku 1920.
Hymnou vojnovej Slovenskej re-
publiky sa stala hymnická pieseň Hej
Slováci, no po vojne a obnovení Čes-
koslovenska sme sa opäť vrátili ku
kombinácii skladieb Kde domov můj
SYMBOLY
a Nad Tatrou sa blýska, ktoré sa sta-
li štátnymi hymnami nástupníckych
štátov.
Jediná významná zmena nastala
v roku 1990, keď sme prestali spie-
vať nesprávne „zastavme sa, bratia“
a prešli sme k pôvodnej Matúškovej
verzii „zastavme ich, bratia“.
NESTÁLY NÁZOV
S názvom to bolo o dosť zložitej-
šie. Hoci pred rokom 1920 existo-
valo viacero verzií (napríklad aj Čes-
ko-Slovenský štát), prvá ústava hovorí
o Československej republike, čo je po-
menovanie, ktoré vydržalo až do roku
1938.
Po Mníchove a vyhlásení sloven-
skej autonómie žili naši predkovia
v Česko-Slovenskej republike. Po ob-
dobí, keď na tomto území fungoval
štátny útvar s názvami Slovenský štát
a neskôr Slovenská republika, došlo
k obnove spoločného štátu s prvore-
publikovým názvom Československo.
V roku 1960 došlo k ďalšiemu
premenovaniu: tentokrát na Česko-
23
 Štátny znak vojnovej Slovenskej republiky
z rokov 1939 – 1945.
slovenskú socialistickú republiku.
Stranícki predstavitelia totiž došli
k zisteniu, že socializmus, ktorý mal
byť prechodným štádiom na ceste ku
komunizmu, sme už dosiahli.
Toto pomenovanie vydržalo (po-
dobne ako štvrtý článok ústavy z roku
1960 o vedúcej úlohe komunistickej
strany a ako nový štátny znak) ďalších
takmer 30 rokov – až do spomínanej
pomlčkovej vojny.
Veľmi zjednodušene povedané:
kým v českej časti štátu boli v roku
1990 spokojní s vypustením slova
„socialistická“, mnohým Slovákom
to bolo málo. Napríklad neskorší
i dnešný poslanec Anton Hrnko ho-
voril o názve Česko-Slovensko. To
sa nepáčilo v Čechách, pretože tento
názov pripomínal smutnú druhú re-
publiku z rokov 1938 – 1939.
Počas trojmesačného boja padlo
ešte niekoľko ďalších návrhov ako Re-
publika česko-slovenská (opäť Havel)
či Federácia Česko-Slovensko (návrh
SNR). Zápas, kde hrali úlohu sloven-
ský nacionalizmus a snaha o zviditeľ-
24 MAGAZÍN N 10/2018
Návrh na slovenský znak, ktorý vznikol
po federalizácii štátu v roku 1969.
STRIEBORNÝ DVOJKRÍŽ NA MODROM
TROJVRŠÍ POUŽÍVALI UŽ SLOVENSKÍ
DOBROVOĽNÍCI V ROKU 1848. OFICIÁLNE
SA VŠAK ZAČAL POUŽÍVAŤ AŽ ZA PRVEJ
ČSR A S OBMENAMI VYDRŽAL DODNES.
nenie sa, české zlé spomienky, ale tiež
relatívne silné moravské povedomie,
sa skončil tým, že sa spoločný štát vo
svojom poslednom období volal Čes-
ká a Slovenská federatívna republika.
Kým Československo sa po česky pí-
salo ako jedno slovo, na Slovensku to
bolo so spojovníkom.
K vypusteniu socializmu z názvu
Slovenskej socialistickej republi-
ky došlo už k prvému marcu 1990
a takto republika pokračovala aj po
osamostatnení.
PROBLÉM S DVOJKRÍŽOM
V tom istom jednohlasne prija-
tom zákone sa píše aj to, že „štátny
znak Slovenskej republiky tvorí na
červenom ranogotickom štíte dvojitý
 
strieborný kríž vztýčený na strednom
vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia“.
Šlo o návrat k tridsať rokov nepouží-
vanému symbolu, ktorý však za svoj
prijali už slovenskí dobrovoľníci v ro-
ku 1848.
Oficiálne sa však začal používať
až za prvej ČSR, kde sa objavil v ma-
lom, strednom i vo veľkom štátnom
znaku. (Symboly Moravy, Sliezska či
Podkarpatskej Rusi sa dostali len na
stredný a veľký znak).
Paradoxne, počas autonómie sa
dvojkríž dostal do úzadia, keďže na
slovenskom území sa prestali pou-
žívať spoločné symboly, ktoré boli
nahrádzané trebárs portrétmi vtedy
nedávno zosnulého Andreja Hlinku.
Trochu pozmenený bol dvojkríž
na trojvrší štátnym znakom vojno-
vej Slovenskej republiky, ale vyskytla
sa aj snaha priblížiť symboliku na-
cistickým a fašistickým spojencom.
Napríklad podľa návrhu Vojtecha
Tuku mali byť nosičmi štátneho
znaku orlice (pripomínajúce nemec-
ké symboly), ktoré mali niesť Sväto-

Návrh prezidenta Václava Havla na symbol
Slovenska z roku 1990.
plukove prúty (v podobe talianskych
fasci). Po vojne sa znak musel meniť
opäť, minimálne preto, že Českoslo-
vensko prišlo o Podkarpatskú Rus.
Ale problémom bol aj dvojkríž, pre-
tože po novom symbolizoval nielen
Slovensko, ale aj jeho vojnový tota-
litný režim. Vydržal však až do roku
1960, keď bola znásilnená nielen his-
tória, ale aj heraldika.
Českého leva s korunkou nad hla-
vou so slovenským znakom na hrudi
vtedy nahradil lev, ktorý mal nad hla-
vou červenú hviezdu a na hrudi nie-
čo, čo malo symbolizovať Kriváň, pod
ktorým horela partizánska vatra.
O zmene tohto paškvilu sa hovo-
rilo v roku 1968 i pri príprave novej
ústavy na konci osemdesiatych rokov,
no nakoniec sa všetko zmenilo až po-
čas onej pomlčkovej vojny. Slovenská
republika sa vrátila k historickému
symbolu, ktorý používa dodnes, fede-
rácia posledné tri roky svojej existen-
cie používala štvrtený znak s levom
v prvom a štvrtom poli a s dvojkrí-
žom v druhom a treťom poli.
Súčasný znak, ktorý vznikol v roku 1990, si
Slovenská republika nechala aj po osamostatnení.
POČAS VOJNOVEJ SLOVENSKEJ REPUBLIKY
CHCELI ZNAK PRIBLÍŽIŤ NACISTOM A
FAŠISTOM. TUKA NAVRHOVAL, ABY ZNAK
NIESLI ORLICE A ABY V ŇOM BOLI AJ
SVÄTOPLUKOVE PRÚTY.
OD „AKO RUSKO“ PO
„LEN NIE RUSKO“
Za sto rokov sa štátna vlajka, kto-
rá viala nad naším územím, menila
niekoľkokrát. Česi dnes používajú pô-
vodnú československú vlajku z roku
1920, ktorá vydržala počas celej exis-
tencie spoločného štátu.
Jedinou zmenou bolo obdobie pro-
tektorátu, keď sa na okupovanom
území používala vlajka s tromi hori-
zontálnymi pruhmi: bielym, červe-
ným a modrým.
V tom istom čase nad Slovenskom
viala vlajka s bielym, modrým a čer-
veným pruhom, ktorú podobne ako
znak prijali slovenskí dobrovoľníci
ako výraz slovanskej vzájomnosti (po-
zri aj dnešné trojfarebné vlajky slo-
SYMBOLY
vanských štátov) už v meruôsmom
roku.
Povojnová republika si opäť vysta-
čila len s jednou vlajkou. Prekvapujú-
cejšie by mohlo byť, že sa to nezmeni-
lo ani po federalizácii v roku 1969, ale
vzhľadom k tomu, že šlo o federáciu
len podľa mena, je to vlastne pocho-
piteľné.
Súčasná slovenská vlajka má svoj
pôvod v roku 1990, keď slovenský
parlament rozhodol, že ju tvoria biely,
modrý a červený horizontálny pruh.
Takto mohla vyzerať aj vlajka samo-
statného Slovenska.
Lenže po rozpade Sovietskeho
zväzu koncom roka 1991 sa sa-
mostatné Rusko rozhodlo vrátiť sa
k svojej historickej vlajke z čias Pet-
ra Veľkého s bielo-modro-červenou
trikolórou. V roku 1992 sme teda
mali rovnakú vlajku ako Rusko. Pre-
to sa konala súťaž, kde z desiatich
nových návrhov vyhral ten, a kto-
rom na trojfarebnú vlajku pribudne
ešte štátny znak.
 n
25
 Vznik Československa bol aj koncom monarchie.
Vznikla republika a čo je veľmi dôležité, bola to republika demokratická.
Dvadsať rokov tejto skúsenosti dalo Čechom a Slovákom nádej na obnovenie
republiky aj po konci totalít

KRÁĽOVSTVO
ZA REPUBLIKU,
SLOBODU
A DEMOKRACIU

26 MAGAZÍN N 10/2018

Tomáš Garrigue Masaryk s trojročnou Evou Neugebauerovou. Podľa fotografie bola neskôr vyrytá vo svete známa poštová známka.
 FOTO - TASR
V äčšina súčasného slovenské-
ho územia patrila za uply-
nulých sto rokov do štyroch
štátnych útvarov, kde fungovalo mi-
nimálne šesť rôznych politických re-
žimov. (Okrajové časti územia si pre-
šli ešte búrlivejším vývojom a keby
komentátor
sme vzali do úvahy aj zmeny v rámci
jednotlivých politických režimov,
narátali by sme ich ešte viac.)
No za celý ten čas sa minimálne
jedna vec vôbec nezmenila: či už sa
to volalo Československá republika,
Česko-Slovenská republika, Sloven-
ská republika, Československá socia-
listická republika alebo Česká a Slo-
venská federatívna republika, vždy
si to – aj počas totalitných režimov
– hovorilo republika.
Dnes považujeme za samozrej-
mé, že nežijeme v monarchii, kde je
hlavou štátu človek, ktorého jedinou
VZNIK REPUBLIKY
kvalifikáciou je, že sa narodil správ-
nym rodičom. No keď sa pozrieme
o sto rokov späť, pocit samozrejmos-
ti zmizne.
TOMÁŠ NAKONIEC BEZ KRÁĽA
GÁLIS Nejde len o to, že posledný ra-
kúsky cisár Karol krátko pred kon-
com cisárstva a prvej svetovej vojny
ponúkol svojim národom federáciu,
čo však už nemalo žiadny ohlas. Dô-
ležité je aj to, že v Čechách v tom
čase nezanedbateľná časť politikov
nevidela dôvod, prečo nenadviazať
na historické České kráľovstvo.
Monarchistom bol napríklad vod-
ca domáceho odporu proti Viedni
a prvý československý predseda vlá-
dy Karel Kramář. Minimálne ešte
v roku 1915 o konštitučnej monar-
chii uvažoval aj prezident Masaryk,
keď napísal, že „Čechy sú projekto-
vané ako monarchistický štát; česká
republika je zastávaná len niekoľký-
mi radikálnymi politikmi“.
Dnes si zvykneme idealizovať Mi-
lana Rastislava Štefánika, isté však
je, že okrem odluky cirkvi od štátu
či volebného práva žien mal vážne
výhrady aj k republike. Bol za konšti-
tučnú monarchiu, ktorá mala nastú-
piť po tom, čo mala nový štát stabili-
zovať vojenská diktatúra.
To, že po vojne nemusela nutne
vzniknúť republika, sa ukázalo na-
príklad v novom juhoslovanskom
štáte. Veľmi zjednodušene: iniciatívu
prevzal srbský kráľovský rod Karad-
jordjevičovcov, najmä regent Alexan-
der, ktorý presadil tak názov (Kráľov-
stvo Srbov, Chorvátov a Slovincov),
formu vlády (konštitučná monar-
chia), ako aj prvého predsedu vlády.
K tomu, že sa niečo podobné ne-
27
Prezident v rozhovore s poslancami československej sociálnej demokracie Levom Winterom a Josefom Stivínom v r.1928. 
stalo aj u nás, prispelo viacero fakto-
rov. Jednak, v Českom kráľovstve už
stáročia vládli Habsburgovci a no-
vý kráľ by sa musel ešte len nájsť
v zahraničí – je dokonca možné, že
v Rusku. Navyše, Masaryk sa počas
vojny začal pod americkým vplyvom
prikláňať k republike. A podobne to
videli aj legionári. A napokon, za re-
publiku boli aj štáty Dohody.
DVADSAŤ ROKOV SLOBODY
Za posledných sto rokov sa však
viackrát ukázalo, že nie je dôležité ani
tak to, ako si nový štát hovorí, ale to,
či má republika autoritatívny, totalit-
ný alebo demokratický obsah. V prí-
pade prvej republiky platilo, našťastie,
to posledné. Pri pohľade na okolité
krajiny nebolo samozrejmé ani to.
28 MAGAZÍN N 10/2018
Predsa len, všetko sa zakladalo na-
novo. Ako napísal Ferdinand Perout-
ka o základnom zákone prijatom v ro-
ku 1920: „Každý je schopný prirovnať
anglickú ústavu k anglickému parku...
Československá ústava sa však skôr
podobá na park, založený cez noc na
mieste, ktoré bolo predtým prázdne;
je nutné doviezť stromy aj trávnik
a čakať, či sa korene uchytia.“
Tieto korene vydržali necelých
dvadsať rokov. Dovtedy ústava zaru-
čovala individuálne slobody, trojde-
lenie moci, parlamentnú demokra-
ciu, všeobecné, rovné, priame a tajné
voľby (ženy získali hlasovacie právo
ešte predtým, čím sa ČSR radila
k prvým európskym krajinám) či
ochranu národných, náboženských
a rasových menšín.
FOTO - TASR
Napriek tomu, že prvá republika
vydržala tak krátko, bola pre mno-
hých vzorom, ku ktorému sa obra-
cali po vojne či po 40-ročnej vláde
komunistov.
TEMNÉ STRÁNKY REPUBLIKY
Ale idealizovať si toto obdobie nie
je dobrý nápad. Minimálne z toho
dôvodu, že mnohé problémy, s kto-
rými sa tento útvar potýkal, vidíme
aj dnes, i keď našťastie v oveľa men-
šej miere. Bola to napríklad príliš
veľká moc politických strán, ktorá
sa okrem iného prejavovala existen-
ciou viazaného mandátu. Ústava síce
predpokladala slobodné hlasovanie
(„nesmú od nikoho prijímať príkazy“),
ale v realite boli poslanci a senátori
často rukojemníkmi svojich partaji.

Na nedatovanej snímke prezident Tomáš Garrigue Masaryk (vpravo uprostred v bielom) pri slovenských vápenkároch. 
Problémom bolo nakoniec aj posta-
venie menšín či rozsiahla korupcia aj
na najvyšších poschodiach politiky.
A netreba zabudnúť ani na soci-
álnu otázku, ktorá mala množstvo
nepríjemných dôsledkov: od vysťa-
hovalectva desaťtisícov ľudí do zá-
padnej Európy i do Severnej a Južnej
Ameriky cez rast krajnej ľavice po
početné štrajky, ktoré sa občas skon-
čili streľbou do robotníkov a mŕt-
vymi. A sociálnu situáciu ešte viac
zhoršila hospodárska kríza.
Podobne ako v nedávnej minulos-
ti, aj za prvej republiky musel štát
sanovať banky. Veľa ľudí ohrozovali
exekúcie. Dopravné stavby objedna-
né štátom často meškali a stáli viac,
než bolo dohodnuté.
A ešte jedna vec: po celý čas exis-
VZNIK REPUBLIKY
DNES POVAŽUJEME ZA SAMOZREJMÉ,
ŽE NEŽIJEME V MONARCHII, KDE JE
HLAVOU ŠTÁTU ČLOVEK, KTORÉHO
JEDINOU KVALIFIKÁCIOU JE, ŽE SA
NARODIL SPRÁVNYM RODIČOM. NO KEĎ
SA POZRIEME O STO ROKOV SPÄŤ, POCIT
SAMOZREJMOSTI ZMIZNE.
tencie prvej Československej repub-
liky šlo o zjednocovanie nerovnako
historicky utváraných, hospodársky
vyspelých a politicky či nábožensky
orientovaných oblastí, čo vidíme aj
dnes v celoeurópskom meradle.
ČO PRIŠLO PO TOM
Napriek tomu zostávala prvá re-
publika dlhé desaťročia vzorom.
FOTO - TASR
Mohli za to tak okolité krajiny, kto-
ré skôr či neskôr prešli k autorita-
tívnym či totalitným režimom, ale
aj vývoj našich krajín medzi rokmi
1938 a 1989.
Najprv šlo o oklieštenie, potom
o úplné zrušenie demokracie, boli tu
dve okupácie a najväčšia moc nesíd-
lila v Prahe či v Bratislave, ale v Ber-
líne a v Moskve. Namiesto politickej
plurality sme tu mali pol storočia
vládu dvoch štátostrán. V porovnaní
so slepou poslušnosťou ústrednému
výboru vyzeral veľmi slobodne aj
viazaný mandát. O prvorepublikovej
miere slobody prejavu či zhromaž-
ďovania nemohlo byť počas dvoch
totalít ani reči. Aj preto zostáva prvá
ČSR svetlým bodom našich dejín.
 n
29
Zjazd agrárnej strany 15. mája 1921 - hostia z nitranskej župy.  FOTO - ČTK

Z medzivojnových strán na Slovensku prežili len náznaky.

Vtedy najsilnejší agrárnici by dnes nemali koho osloviť

ČSR NEZRODILA IBA

DEMOKRATOV, ALE AJ
KOMUNISTOV
A FAŠISTOV
30 MAGAZÍN N 10/2018

Sprievod KSČ pri oslavách 1. mája 1921 v Prahe.
P olitické strany sú základom
politického systému. Platí
to dnes a platilo aj za prvej
republiky. Lenže v priebehu sto ro-
kov prešla spoločnosť obrovskými
zmenami. Historické politické stra- ROMAN
ny sa počas nich stali vskutku his- PATAJ
torickými a neustále vznikajú nové. vedúci
Napriek tomu sa pri niektorých da- oddelenia
jú nájsť aspoň náznaky akejsi kon- publicistiky
tinuity.
Neplatí to však pre najsilnejšie
medzivojnové zoskupenie – agrár-
nikov. S výnimkou jedných vyhrali
všetky voľby a boli kľúčoví vo všet-
kých vládach. Agrárnikom bol aj asi
najvýznamnejší slovenský medzi-
vojnový politik Milan Hodža, kto-
rý dokonca posledné tri roky pred
Mníchovom viedol československú
vládu.
Napriek tomu, že sa s ním spája
množstvo korupčných škandálov,
bezpochyby je významnou posta-
vou slovenských dejín. S obľubou sa
naňho napríklad odvolával dvojná-
sobný ponovembrový premiér Mi-
kuláš Dzurinda. Prečo však na Slo-
vensku dnes neexistuje nasledov-
níčka kedysi takej úspešnej strany?
Ako už ich názov napovedá, ag-
rárnici mierili na roľníkov, statká-
rov a vôbec ľudí, ktorí sa živili pôdo-
hospodárstvom. Takých bolo v me-
dzivojnovom Československu až 33
percent, na Slovensku ešte viac.
Pokusy nadviazať na tradíciu po
Nežnej revolúcii boli, ale neúspeš-
né. Vysvetlenie je jednoduché. Ob-
rábaním pôdy sa u nás živí čoraz
menej ľudí. Len medzi rokmi 2000
a 2014 ich počet klesol zo 143 – na
53-tisíc. Slovom, je to príliš málo
na to, aby zaručili úspech monote-
STRANY
FOTO - ČTK
matickej politickej strane. Nezna-
mená to však, že sa politici prestali
o pôdohospodárov zaujímať. Ro-
bia to, ale berú ich len ako jedných
z mnohých, nie ako o najdôležitej-
ších.
ZNAČKA SNS STÁLE DOBRE
FUNGUJE
Opačným príbehom je Slovenská
národná strana, ktorá bola medzi
vojnami omnoho menej významná,
ako je dnes.
Strana s takýmto názvom vznikla
v roku 1871. Novodobá SNS fun-
guje od jari 1990. Odvtedy sa síce
dvakrát nedostala do parlamentu,
ale až štyrikrát bola súčasťou vlády
(v rokoch 1992, 1994, 2006 a 2016).
Zdá sa teda, že ide o úspešný
príbeh tradičnej značky, ktorá má
už 150 rokov. Aj samotná SNS sa
31
tak rada prezentuje. Tituluje sa
ako „najstaršia strana všetkých Slo-
vákov“. Lenže táto verzia príbehu
celkom nesedí. Zakladatelia z ro-
ku 1990 boli jednoducho prví, kto
si na tradičnú značku spomenul,
a prisvojili si ju. Keby ich ktokoľ-
vek predbehol a subjekt s rovna-
kým názvom založil o mesiac či dva
skôr, k tradícii Slovenskej národnej
strany sa dnes ľahko mohli hlásiť
celkom iní ľudia ako Andrej Danko
a jeho kolegovia.
Zaujímavým protikladom je his-
tória Demokratickej strany. Vznik-
la počas vojny a v rokoch 1945 až
1948 bola na Slovensku najsilnej-
šia, pričom v nej pôsobili aj bývalí
agrárnici. Samozrejme, takýto po-
tenciál sa nedal ignorovať a v janu-
ári 1990 bola DS obnovená.
Jej prvým predsedom sa stal
Martin Kvetko, ktorý bol funkcio-
nárom už pred februárom 1948. Na
rozdiel od SNS však DS ako reálna
politická sila prestala existovať, aj
keď v minulosti bola aj súčasťou
vlád. Nepomohol jej už štart. Kvet-
ko sa totiž na Slovensko vrátil po
štyridsiatich rokoch v exile, čo sa
neukázalo ako dobrý nápad.
Späť k SNS. Za prvej republiky
bola národne orientovanou stranou
slovenských evanjelikov, ale omno-
ho väčší vplyv mala väčšinovo ka-
tolícka Slovenská ľudová strana (do
roku 1925) neskôr premenovaná na
Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu
– HSĽS. Tá sa postupom času radi-
kalizovala a v roku 1938 po prevzatí
moci donútila SNS spolu s inými
stranami, aby sa s ňou zlúčila, čím
vlastne až do roku 1990 zanikla. Volebné plagáty politických strán. Praha, máj 1935.
Neobnovila sa ani po roku 1945
a keď o tri roky neskôr získali moc
komunisti, nebolo na to ani pomys- a snažila sa o rozdelenie Českoslo- o Maďarov a iné menšiny na Slo-
lenie. Po piatich desaťročiach tak venska. Najviac jej meno zviditeľnil vensku, svoje strany mali za prvej
relatívne známa značka v novembri dvojnásobný predseda Ján Slota. republiky a majú ich aj dnes. No
1989 ležala na ulici a čakala len na Bol známy vulgárnym správaním, historickú nadväznosť medzi nimi
to, či ju niekto zdvihne zo zeme. množstvom káuz či nenávisťou netreba hľadať.
Prvým ponovembrovým predse- k Maďarom. (Preslávil sa výrokom:
dom strany bol Víťazoslav Móric, „My pôjdeme do tankoch, pôjdeme KOMUNISTI A FAŠISTI
z ktorého je dnes významný pod- a zrovnáme Budapešť.“) TU ZOSTALI
nikateľ. Jeho firmy žijú zo zákaziek Súčasný predseda Andrej Dan- Obdobie medzi dvoma svetovými
pre štátne železnice. ko sa stranu od tohto imidžu sna- vojnami všade v Európe poznačil
Súčasná SNS sa prakticky od ží očistiť. Správa sa kultivovanejšie vzostup krajnej pravice a krajnej
začiatku pod jeho vedením prezen- a s Maďarmi je vo vláde, ale s kau- ľavice. Na jednej strane to bol fašiz-
tovala ako nacionalistická strana zami je to stále slabšie. Pokiaľ ide mus, na druhej komunizmus. Na

32 MAGAZÍN N 10/2018

Slovensku sa v prvej republike po-
stupne čoraz viac presadzovali fa-
šisti a aj dnes sú papierovo silnejší.
To však neznamená, že komunisti
úplne zmizli. Naopak.
Komunistická strana u nás for-
málne vznikla v máji 1921 a snažila
sa o presadzovanie triedneho boja
podľa vzoru sovietskych komunis-
tov. Počas druhej svetovej vojny bo-
la Komunistická strana Slovenska
veľmi aktívna v protifašistickom od-
boji a nasledujúcich 40 rokov vládla.
FOTO - ČTK
SLOVENSKÁ NÁRODNÁ STRANA JE
JEDINÁ STRANA, KTORÁ FUNGOVALA
V PRVEJ REPUBLIKE A FUNGUJE AJ DNES.
O LOGICKOM A PRIAMOM POKRAČOVANÍ
SA PRI NEJ VŠAK HOVORIŤ NEDÁ.
V novembri 1989 sa v nej však za-
čali vážne zmeny, ktoré viedli k jej
premenovaniu na Stranu demo-
kratickej ľavice v roku 1991, aby sa
STRANY
zbavila nepríjemného dedičstva. To
vyvolalo odpor tvrdého komunis-
tického jadra, ktoré vzápätí obno-
vilo značku KSS. Títo komunisti sa
síce raz dostali do parlamentu, ale
v posledných voľbách získali bied-
nych 0,62 percenta hlasov. SDĽ na
rozdiel od nich bola prvé ponovem-
brové desaťročie vplyvnou stranou.
Postupne však jej význam upadal,
až kým v roku 2004 sama neodhla-
sovala svoj zánik a zlúčenie so Sme-
rom Roberta Fica. Ktorý je, mimo-
chodom, ako mnohí iní tiež bývalý
komunista.
Fico v tom období zjednocoval
slovenskú ľavicu a podobne pohl-
til aj Sociálnodemokratickú stranu
Slovenska. Vďaka tomu za slovom
Smer odvtedy strana nosí aj skrat-
ku SD. Oficiálny názov teda znie
Smer-SD. No ak sa jeho predstavi-
telia hlásia k nejakému politickému
odkazu, nie sú to ani tak sociálni
demokrati, ako tváre Pražskej jari
a najmä Alexander Dubček. Teda
komunisti.
Slovensko je jednoducho kraji-
na, v ktorej sú ortodoxní komunisti
na papieri bezvýznamní, ale býva-
lí komunisti sa rozliezli po mno-
hých stranách a dodnes významne
ovplyvňujú chod štátu.
Krajná pravica – fašisti – síce
v parlamente sú a volilo by ich pri-
bližne desať percent voličov, ale
našťastie zatiaľ s nimi všetci ostat-
ní odmietajú spolupracovať. ĽSNS
proti označeniu, že je fašistická,
bude protestovať, ale jej minulosť
dokazuje opak.
Po prvé, strana sa otvorene hlá-
si k vojnovému slovenskému štátu,
ktorého režim mal k fašizmu veľmi
blízko. Po druhé, jej predchodkyňu
– Slovenskú pospolitosť – v roku
2006 rozpustil Najvyšší súd. Dô-
vodom bolo otvorené hlásenie sa
k ideám medzivojnového fašizmu,
ako je napríklad nahradenie demok-
racie stavovskou spoločnosťou.
Tí istí ľudia, ktorým už súd jednu
stranu rozpustil, si založili novú.
Urobili to už rozumnejšie a sta-
novy si napísali tak, aby opätovné
rozpustenie sťažili. Neznamená to
však, že sa vzdali myšlienok, pre
ktoré sa to už raz stalo.  n
33
Magnezitka v Jelšave.
FOTO - ČIERNE DIERY
Slovensko bolo chudobným príbuzným Česka, ale spoločný štát mu pomohol.
V dovtedy výrazne roľníckej krajine sa začal intenzívnejšie
budovať aj priemysel

CHUDOBNÉ
SLOVENSKO
POTIAHLI ČESI
S lovensko na vzniku Česko-
slovenska síce zarobilo, ale
vzájomné spolunažívanie ma-
lo ďaleko od dokonalosti aj v oblasti
hospodárstva. Stali sme sa súčasťou
krajiny, ktorá bola bohatšia ako väč- ROMAN
šina okolitých štátov. No bolo to naj- PATAJ
mä vďaka jej západnej polovici, ktorá vedúci
do spoločného štátu vstupovala ako oddelenia
relatívne moderná priemyselná kraji- publicistiky
na, kým Slovensko bolo z väčšej časti
agrárne. Ešte horšie na tom bola Pod-
karpatská Rus.
Rozdiely boli obrovské. Z Česka,
z Moravy a zo Sliezska pochádzalo 90
až 92 percent priemyselnej výroby.
O zvyšok sa delili Slovensko a Pod-
karpatská Rus. V poľnohospodárstve
nebol rozdiel taký zdrvujúci, ale stále
veľmi výrazný. Na západ od rieky Mo-
rava sa produkovalo 75 percent tova-
rov (Mýtus a realita hospodářské vy-
spělosti Československa mezi světo-
vými válkami; Karolinum, 2000). Za
takýchto okolností je prirodzené, že
západná časť štátu mala na riadenie
ekonomiky omnoho väčší vplyv, čo sa
prejavilo aj tým, že slovenské záujmy
neboli vždy zohľadnené.
Spojenie dramaticky rozdielnych
regiónov komplikovalo aj to, že kým
Česko pred vznikom ČSR patrilo
pod Rakúsko a jeho právny systém,
Slovensko pod Maďarsko. Navyše
všetko sa to dialo po prvej svetovej
vojne. Priame vojnové škody a povoj- Továreň vo Svite založená firmou Baťa.
nové politické zmeny znížili výkon
európskeho hospodárstva o 30 per-
cent, v strednej Európe to bolo ešte ako iné štáty a jej hospodárstvo až domácnosť 39 až 50 percent peňa-
viac aj napriek tomu, že sa jej priame do začiatku druhej svetovej vojny zí na potraviny, na obuv a oblečenie
boje takmer úplne vyhli (na území ako v jednej z mála krajín nedosiahlo 10 až 16 percent, na nájomné 9 až
dnešného Slovenska sa bojovalo len predkrízovú úroveň. Paradoxne, kým 13 percent, na dane 8 až 10, na kú-
na začiatku vojny po úspešnej ruskej kríza v roku 1922 viac poškodila slo- renie 6 až 7 a na elektrinu 1 až 2
ofenzíve). venský priemysel, veľká hospodárska percentá.
Napriek tomu prvé roky sprevá- kríza v 30. rokoch zanechala väčšie
dzal hospodársky rast. Na chvíľu ho následky na Česku. OD POĽNOHOSPODÁRSTVA
v roku 1922 prerušila krátka kríza, Napriek vážnym problémom bola K PRIEMYSLU
ale HDP (spätne vypočítané, v tom prvá republika ekonomicky vyspelej- Ani v roku 1938 slovenská ekono-
čase sa nemeralo tak ako dnes) Čes- šia ako Maďarsko či Poľsko, no ne- mika nedosahovala úroveň českej. No
koslovenska už v nasledujúcom roku stačila na Rakúsko či Nemecko. Keby nebolo by reálne očakávať, že sa za 20
dosiahlo predvojnovú úroveň. Ma- sme však porovnávali len výsledky rokov podarí zmazať obrovské hospo-
ďarsku sa to podarilo až v roku 1926, Slovenska, bolo by to horšie. ČSR ako dárske rozdiely, ktoré medzi oboma
Nemecku 1927 a Rakúsku 1928. celok sa podľa amerického ekonóma krajinami existovali. Je to podobné
Už v roku 1929 podľa spomínanej Collina Clarka medzi vojnami nachá- ako s dnešným Slovenskom, ktoré sí-
knihy HDP Československa prekoná- dzalo na 17. mieste na svete vo výške ce rýchlo rastie, ale potrvá ešte dlho,
val predvojnovú úroveň o 52 percent. národného dôchodku na hlavu. kým sa dotiahne aspoň na priemer
Nasledovala však veľká hospodár- V roku 1939 podľa dát historika Európskej únie, ak sa to vôbec nieke-
ska kríza, ktorá ČSR postihla viac Miroslava Sabola míňala slovenská dy podarí.

36 MAGAZÍN N 10/2018

Spoločný štát bol pre nás kľúčo-
vý v tom, že priniesol nevyhnutnú
modernizáciu hospodárstva a rozvoj
priemyslu na úkor pôdohospodár-
stva.
Niektoré z tovární existujú dodnes.
Každý, kto prechádza podtatranským
Svitom, si pri hlavnej ceste všimne
škaredý komplex, ktorý firma Baťa
postavila v polovici 30. rokov, aby sa
v ňom vyrábali syntetické vlákna. Eš-
te stále pôsobí napríklad Chemosvit,
ktorý sa dodnes venuje pôvodnej
činnosti. Vyše dve tretiny Sviťanov
aj v súčasnosti pracujú v miestnom
priemysle. Baťa postavil aj obuvnícke
závody v Partizánskom (bývalé Baťo-
vany).
Dodnes funguje aj Magnezitka Jel-
šava, ktorá svoje okolie trápi znečis-
EKONOMIKA
ČESKOSLOVENSKO PATRILO K BOHATÝM
KRAJINÁM EURÓPY. BOLO TO VŠAK
ZÁSLUHOU ČESKA. CHUDOBNÉ
A ROĽNÍCKE SLOVENSKO SA CELÝ ČAS IBA
DOŤAHOVALO.
FOTO - ČTK
ťovaním ovzdušia. Továreň dokončili
v roku 1923, dala miestnym prácu,
ale ako mnohé iné mala počas krízy
ťažkosti a v roku 1932 miestni uspo-
riadali Pochod hladu z Jelšavy do Re-
vúcej.
Na západnom Slovensku zas
dodnes vyrábajú a opravujú železnič-
né vozne v ŽOS Trnava.
Zďaleka nie všetky továrne, ktoré
tu v období prvej republiky pôsobili,
boli postavené ako nové.
Napríklad bratislavské Apollo
existovalo už predtým, no v Česko-
slovensku sa vďaka rozmachu au-
tomobilizmu rozrástlo. Počas vojny
ho síce spojenecké nálety zničili, ale
petrochemický priemysel v hlav-
nom meste zostal, pôsobí tam Slov-
naft.
AKO SA SLOVENSKO BRÁNILO
MODERNIZÁCII
Nevyhnutným predpokladom
spriemyselňovania bola elektrifiká-
cia. Bez elektriny moderné továrne
nemohli existovať. Keď však v ok-
tóbri 1918 Československo vzniklo,
na Slovensku nebolo ani tisíc kilo-
metrov elektrického vedenia. A aj to,
čo existovalo, bolo vybudované podľa
rôznych technických noriem. Aby sa
to zmenilo a aby elektrifikovaných
miest a obcí pribúdalo, vzniklo na
Slovensku päť (v Česku 20) energetic-
kých spoločností, ktoré mali elektrifi-
káciu zabezpečovať.
Štát mal v každej minimálne
50-percentnú účasť a každá sa stara-
la o rozvoj zvereného regiónu. Jedna
vec bola technická a finančná stránka
projektu. Začala sa napríklad výstav-
ba Vážskej kaskády a rýchlo pribúda-
li aj kilometre elektrického vedenia.
Pokrok však niekedy spomaľovala
neochota obyvateľstva používať elek-
trinu.
Miroslav Sabol v knihe Elektrifiká-
cia v hospodárskom a spoločenskom
živote Slovenska 1938 – 1948 opisuje
aj jej začiatky pred týmto obdobím.
Sprevádzali ich dnes nepredstaviteľ-
né spory.
Postup bol taký, že mestá prispie-
vali na vlastnú elektrifikáciu. Pod
správu Západoslovenských elektrární
(ZSE) patrila aj Modra, ktorá im dob-
rovoľne zaplatila 300-tisíc vtedajších
korún. No napriek tomu, že mesto
peniaze zaplatilo, ani šesť rokova-
ní mestského zastupiteľstva so ZSE
neviedlo k dohode na konkrétnom
postupe. Odpor zlomil až podvod.
Zástupcovia elektrární poslali svojho
šoféra z Modry do Trnavy, aby z ta-
mojšieho úradu zavolal naspäť do
Modry, že sa jeden zo zastupiteľov
má dostaviť k okresnému policajné-
mu náčelníkovi. Samozrejme, išlo
37
o odporcu elektrifikácie. Keď sa ho
podarilo odlákať, pomery v zastupi-
teľstve sa zmenili a ďalšie hlasovanie
bolo úspešné.
Ešte viac sa bolo treba snažiť v Tvr-
došovciach. Tam zástupcovia elek-
trární museli na zastupiteľstvo prísť
35-krát a ku koncu boli vzťahy také
napäté, že ich museli brániť žandári.
Ak sa aj podarilo prekonať takéto
prekážky, ani úspešná elektrifikácia
nebola zárukou, že ľudia začnú elek-
trinu skutočne používať. Kým v ro-
ku 1939 jedna päťčlenná švajčiarska
domácnosť ročne spotrebovala 1800
kWh, na Slovensku 60. Môže za to
menej rozvinutá elektrifikácia (na-
priek snahe v tom čase mala prístup
k elektrine len čosi viac ako polovica
domácností), ale správanie spotre-
biteľov. U nás sa elektrina využívala
najmä na svietenie, v rozvinutejších
krajinách už boli bežné aj domáce
spotrebiče. No a úlohu zohrával aj
z dnešného pohľadu ťažko pochopi-
teľný odpor ľudí.
Sabol vysvetľuje, že viac ako po-
lovicu obyvateľstva tvorilo roľníctvo
a poľnohospodárstvo „z hľadiska
technickej modernizácie prechádzalo
počas existencie ČSR doslova agó-
niou. Slovenský roľník bol výsostne
konzervatívny a bránil sa akýmkoľ-
vek technickým experimentom“. Kým
v Škandinávii a vo Švajčiarsku vyu-
žívali elektrické zariadenia praktic-
ky všetky farmy, u nás to nebolo ani
osem percent.
Používanie elektriny sa pritom
oplatilo. Historik ako príklad uvá-
dza vymlátenie tony obilia. Ručne to
stálo 600 korún, gápľom (mláťačka
poháňaná koňom) 75 korún, ale elek-
trickou mláťačkou len 30 korún. Pre
mnohých bolo prekážkou zaplatenie
dvestokorunového poplatku za zria-
denie prípojky a ďalšie dodatočné ná-
klady.
V Nesluši na Kysuciach tak z 3151
obyvateľov o prípojku požiadalo len
38 domácností, v Bobrovci sa z 330
domov pripojilo 40. V dnešnom Ko-
lárove, ktoré medzi vojnami patrilo
medzi najväčšie dediny na Sloven-
sku, malo v roku 1938 prípojku len Vodné dielo
35 domácností aj napriek tomu, že Kočkovce - Dolné Ladce.
obec bola elektrifikovaná už päť rokov FOTO - ČIERNE DIERY
a stálo to dva milióny korún. n

38 MAGAZÍN N 10/2018
EKONOMIKA

39
 Medzivojnové Československo bolo demokratické, ale aj skorumpované.
Niektoré prejavy tohto fenoménu sa nápadne podobajú tomu,
čo na Slovensku zažívame aj dnes

SLOVENSKÚ
KAPITÁLOTVORNÚ
VRSTVU NEVYMYSLEL
MEČIAR

K orupcia nevznikla v Čes-

koslovensku. Máme s ňou
bohaté skúsenosti bez
ohľadu na to, kto práve vládne. Už
uhorskou politikou často lomcovali
platilo známe heslo: „Kto nekradne,
okráda vlastnú rodinu.“
Korupcia v novom štáte Čechov
a Slovákov mala rôzne prejavy. Vy-
brané príklady spája snaha o vybu-
Podobné to bolo aj za prvej repub-
liky.

HODŽA ZÍSKAVAL MILIÓNY

veľké korupčné škandály a vojnový
slovenský štát nimi bol tiež prele-
zený. Špeciálne sa to týka arizácií,
ktoré sprevádzali masívna korupcia
a rodinkárstvo. No a po roku 1948
VLASTNOU HLAVOU
ROMAN dovanie „slovenskej kapitálotvornej Začneme hneď najväčším me-
PATAJ vrstvy“. Týmto výrazom sa kedysi nom. Milan Hodža bol najvýraz-
vedúci preslávil Vladimír Mečiar. nejším slovenským politikom tohto
oddelenia Za vznešeným heslom sa skrý- obdobia. O jeho skorumpovanosti
publicistiky vala snaha dať majetky kamarátom. v tejto súvislosti píše historik Ľu-

40 MAGAZÍN N 10/2018
 KORUPCIA
dovít Hallon v článku Korupcia
a klientelizmus v politike Milana
Hodžu.
Tento vrcholný predstaviteľ ag-
rárnej strany pôsobil vo vrcholnej
politike od vzniku republiky a na
začiatku sa zameral na vybudovanie
slovenského bankového sektora. Po
rozpade Uhorska sa pretrhali ban-
kové zväzky s Budapešťou. Politici
preto podporovali urýchlený vznik
domácich bánk. Po krátkom boome
sa však rýchlo dostali do problémov
a v rokoch 1922 až 1924 ich postihla
prvá kríza. Aby ju prekonali, žiadali
štát o pomoc. Práve vtedy sa preja-
vil Hodžov talent na zákulisné hry.
Hallon opisuje, ako sa vytvorila sieť
vzťahov, v ktorých si ľudia pomáhali
drobnými úplatkami („fľaškovými
prézentmi“), ale aj peniazmi na fi-
nancovanie politických strán.
„Práve v takýchto sieťach korupč-
ných vzťahov, konexií a vzájomných
závislostí sa Milan Hodža dokázal
vynikajúco pohybovať,“ píše Hallon.
Známemu politikovi sa na jednej
strane naozaj podarilo slovenským
bankám pomôcť, no na druhej stra-
ne to využil na získanie vplyvu svo-
jej strany v nich a aj zdrojov na jej
financovanie. Len Tatra banka v ro-
koch 1926 až 1930 agrárnej strane
a osobne Hodžovi vyplatila takmer

MILAN HODŽA BOL

NAJVÝRAZNEJŠÍM
SLOVENSKÝM POLITIKOM
V PRVEJ REPUBLIKE.
PODARILO SA MU POMÔCŤ
SLOVENSKÝM BANKÁM,
VYUŽIL TO VŠAK AJ
NA ZÍSKANIE VPLYVU
SVOJEJ STRANY V NICH
A AJ ZDROJOV NA JEJ Milan Hodža.
FINANCOVANIE. BANKY FOTO - TASR

PLATILI AJ PRIAMO JEMU.

41
ÚPLATKY VO VEĽKOM SA TOČILI AJ
OKOLO POZEMKOVEJ REFORMY. CIEĽOM
BOLO, ABY SA PÔDA DOSTALA DO
RÚK ČECHOV A SLOVÁKOV. POLITICI
OVPLYVNILI, KU KOMU SA NAOZAJ
DOSTALA.

Na nedatovanej snímke prezident ČSR Tomáš Garrigue Masaryk na poli medzi dozrievajúcim obilím. 

dva milióny korún vo forme takzva-
ného politického úveru.
Podobný postup sa zopakoval aj
po veľkej hospodárskej kríze zo za-
čiatku 30. rokov. Banky opäť potre-
bovali pomoc a politici boli opäť pri-
pravení pomôcť. Ako uvádza Hal-
lon, na pozadí krízy Hodža znova
„rozohrával korupčné machinácie“.
Dnes by sme tomu povedali, že
vlastnou hlavou zarobil milióny.
KŠEFTÁROM S POZEMKAMI
BY SA DARILO AJ VTEDY
Druhou oblasťou, v ktorej sa
točili úplatky vo veľkom, bola po-
zemková reforma. Aj tu bolo cieľom
československého štátu, aby sa ma-
jetky dostali k Slovákom (a Čechom
v Česku, samozrejme).
Išlo o ohromný projekt, ktorý sa
dá prirovnať k arizáciám, či divo-
kej privatizácii po roku 1989. Keď-
že v hre boli obrovské hodnoty, pri
ktorých získaní mohli pomôcť ko-
nexie, celkom prirodzene sa korup-
cia prejavila úplne naplno.
Opäť v tom výraznú úlohu zohrá-
vali politické prepojenia a najmä ag-
rárna strana. Veď už jej celý názov
– Republikánska strana zemedel-
ského ľudu – dával jasne najavo, že
jej išlo najmä o poľnohospodárov,
teda o pôdu.

42 MAGAZÍN N 10/2018

FOTO - TASR
Aj tento proces opisuje historik
Hallon v článku Podoby korupcie
v hospodárstve medzivojnového
Slovenska na príklade peňažníctva.
Podľa pôvodného plánu mali
zmeniť majiteľa vyše štyri milióny
hektárov pôdy. Konečné číslo bolo
omnoho nižšie, ale aj tak išlo o de-
saťtisíce prípadov, „za ktorými stáli
konkrétni ľudia so svojimi záujma-
mi, potrebami a slabosťami. Záro-
František Staněk.
Karel Prášek.
veň teda išlo o desaťtisíce príleži-
tostí na korupciu“.
Kým v prípadoch, v ktorých pôda
naozaj zmenila majiteľa, išlo o „prí-
ležitosti“, tak v 56 percentách za-
branej pôdy, ktorá nakoniec aj tak
zostala pôvodným majiteľom, sa tak
podľa Hallona v prakticky všetkých
prípadoch stalo vďaka klientelizmu
a korupcii. Pôvodní majitelia totiž
pochopiteľne „vynaložili obrovské
úsilie, aby cez rôzne koridory osob-
ných a politických vplyvov presadili
vyňatie svojho majetku zo záboru
pre pozemkovú reformu“.
Žiaľ, Hodža sa aj pri pôde ukázal
ako veľmi všestranný politik. Zaplie-
tol sa do jednej z najväčších káuz,
v ktorej išlo o majetok pol miliar-
dy vtedajších korún, teda obrovskú
sumu. Dostala meno Coburgovská
aféra, pretože sa týkala dedičstva po
rode Coburgovcov. Historik Hallon
KORUPCIA
opisuje, ako sa do súperenia dvoch
rodinných vetiev postupne vloži-
li desiatky osôb a práve Hodža bol
jednou z nich. Prípad bol dokonca
spojený s Hodžovou milostnou afé-
rou.
LESY SA TRIASLI
AJ BEZ LYKOŽRÚTA
Svoju univerzálnosť Hodža doká-
zal aj pri obchodoch s drevom. Boli
o to lukratívnejšie, že sa odohrávali
krátko po skončení prvej svetovej
vojny, keď sa naprávali vojnové ško-
dy a o drevo bol veľký záujem.
Ľudovít Hallon v tejto súvislosti
spomína najmä mená Karel Prášek
a František Staněk. Obaja boli zá-
stupcami agrárnej strany a obaja
v prvej polovici 20. rokov vykoná-
vali funkciu ministra poľnohos-
podárstva. Spomínaný povojnový
stavebný boom viedol k veľkým ob-
chodom so slovenským drevom zo
štátnych lesov, „do ktorých okrem
solídnych podnikateľov vstupovali
aj mnohí špekulanti, dobrodruho-
via a diletanti”.
Obaja ministri sa snažili takéto
aktivity podporovať, Staněk dokon-
ca žiadateľom „spomedzi svojich
známych, krajanov a exponen-
tov agrárnej strany a bez ďalšieho
schválenia kompetentnými úrad-
níkmi vopred sľuboval podiel na
drevárskych obchodoch”.
Proti Staněkovi podľa Hallona
stál generálny riaditeľ štátnych le-
sov Jozef Opletal, ktorý zabránil
niekoľkým veľkým obchodom ne-
výhodným pre štát. Jeden z nich už
bol dokonca predložený na schvále-
nie parlamentu, ale Opletalovi sa ho
podarilo odbornými argumentmi
zastaviť. V iných prípadoch však
úspešný nebol a aj vďaka Staněkov-
mu nástupcovi Hodžovi sa usku-
točnili.
Zlé rozhodnutia politikov sa na-
plno prejavili počas veľkej hospo-
dárskej krízy. Štátne lesné podniky
sa prepadli do veľkej straty a exmi-
nister Staněk spáchal samovraždu.
To isté urobil aj riaditeľ firmy Lig-
num, ktorá sa predtým na pochyb-
ných obchodoch s drevom zúčast-
ňovala.
n
43
 Novú republiku nemala spájať len myšlienka
československej vzájomnosti, ale aj železničné koľaje
a diaľnica. Tá medzi Bratislavou a Košicami nestojí dodnes
AKO
SPOJIŤ AŠ AŽ
S RUMUNSKOM?
J ednou z dôležitých úloh, ktoré
musela nová republika riešiť,
bolo dopravné spojenie medzi
západom a východom krajiny. Slo-
vensko malo v roku 1918 pomerne
solídnu železničnú sieť, ktorá však
bola orientovaná do veľkej miery
komentátor
severo-južne, teda na Budapešť. No
takmer tisíc kilometrov dlhý štát po-
treboval niečo iné, totiž cestné, že-
lezničné i letecké spojenie od Chebu
po hranice s Rumunskom.
V roku 1920 sa preto začal reali-
zovať stavebný a investičný program,
v rámci ktorého malo na Slovensku
za päť rokov pribudnúť takmer 400
kilometrov nových tratí. Avšak tak,
ako pri súčasnej výstavbe sloven-
ských diaľnic, aj vtedy väčšina stavieb
meškala a ešte k tomu bola drahšia,
ako sa pôvodne predpokladalo.
Do začiatku druhej svetovej vojny
nakoniec pribudli trate zo Zvolena
do Krupiny, z Veselí nad Moravou do
Nového Mesta nad Váhom, z Handlo-
vej do Hornej Štubne, z Horní Lidče
do Púchova, zo Zbehov do Zlatých
Moraviec, z Bánoviec nad Ondavou
do Vojan a najmä 93-kilometrový
úsek z Červenej skaly do Margecian
spájajúci Horehronie s košicko-bohu-
mínskou železnicou.
Snaha prepojiť východ so zápa-
dom sa však neskončila ani s vojnou.
V tom čase bola dokončená technicky
náročná trať z Banskej Bystrice do
44 MAGAZÍN N 10/2018
Turčianskych Teplíc či trať spájajúca
Prešov, Vranov nad Topľou a Stráž-
ske. A narýchlo sa budovali aj neplá-
nované krátke úseky nahrádzajúce
železnice zabrané v dôsledku okupá-
TOMÁŠ cie južného Slovenska Maďarskom.
GÁLIS Mimochodom, vôbec posledné
slovenské železničné trate vznikli len
pred polstoročím. V roku 1966 začali
vlaky jazdiť na úseku Podolínec – Pla-
več a od toho istého roku funguje ná-
kladná širokorozchodná trať Užhorod
– Haniska pri Košiciach.
NEKONEČNÝ
DIAĽNIČNÝ PRÍBEH
To už boli v plnom prúde prípravy
na diaľničné prepojenie Prahy s čes- stavbu, prekvapivo, nezastavila:
koslovensko-sovietskou, dnes sloven- v Česku zostali dodnes pozostatky po
sko-ukrajinskou hranicou. Lenže his- diaľničných úsekoch, ktoré sa začali
tória diaľničného spojenia siaha až do stavať počas nemeckej okupácie. No
prvej republiky. vojnová Slovenská republika o diaľ-
V druhej polovici tridsiatych rokov niciach neuvažovala. A tak to zostalo
vzniklo niekoľko návrhov na stavbu aj po vojne – v českej časti obnovené-
cestnej magistrály. V roku 1937 vyšla ho štátu sa stavalo, na Slovensku nie.
napríklad kniha Jana Antonína Baťu Lenže od roku 1950 sa z finančných
Budujeme stát pro 40.000.000 lidí. i ideologických dôvodov s výstavbou
Okrem iného v nej podnikateľ navr- nepočítalo už vôbec.
hol spojiť východ a západ Českoslo- Zlom nastal až v šesťdesiatych
venskej republiky železnicou, vodnou rokoch, keď si stále vyšší počet osob-
cestou i diaľnicou. Tento návrh sa ných áut vyžiadal primeranú cestu.
nakoniec nerealizoval, no s výstavbou A tak sa opäť zrodil plán na diaľnicu
spojnice sa nakoniec začalo, no žiaľ, spájajúcu Československo, tentokrát
bolo to len niekoľko týždňov pred však už bez Podkarpatskej Rusi.
rozpadom republiky. Pod označením D1 mala 712-kilo-
Na západe niekdajšej ČSR vojna vý- metrová cesta viesť z Prahy cez Brno,

Trenčín, Žilinu a Košice po hranicu
s vtedajším Sovietskym zväzom, pri-
čom pri Trenčíne sa na ňu mala na-
pájať D61 vedúca z Bratislavy.
Neprekvapí, že aj v komunistic-
kom štáte sa stavalo intenzívnejšie
v českej časti. Hoci dokončenie hlav-
nej dopravnej tepny spoločného štá-
tu bolo naplánované na rok 1990, na
Slovensku sa vtedy po D1 jazdilo len
medzi obcami Ivachnová a Hybe na
Liptove a medzi Prešovom a Košica-
mi a D61 v tom čase spájala Brati-
slavu s Hornou Stredou. (Kompletná
bola len D2 z Brna do Bratislavy.)
Rozdelenie štátu v roku 1992 diaľ-
nicu s názvom D1 opäť skrátilo –
z Bratislavy po hranicu s Ukrajinou
má mať už len 516 kilometrov, ale jej
V ROKU 1920 ZAČALI STAVAŤ ŽELEZNIČNÉ
TRATE, KTORÉ MALI PREPOJIŤ ČESKO
A SLOVENSKO. CHCELI ICH POSTAVIŤ
AŽ 400 KILOMETROV. TAK AKO DNES, AJ
VTEDY VŠAK STAVEBNÉ PRÁCE MEŠKALI
A PREDRAŽILI SA.
koniec je aj po polstoročí stále v nedo-
hľadne.
K JADRANU
I NA SKALNATÉ PLESO
Na rozdiel od diaľnic sa za prvej
ČSR stavali aspoň cesty. Do rozbitia
štátu sa cestná sieť rozšírila o viac
ako 300 kilometrov, treba pozname-
nať, že betónových nebola ani tretina.
ŽELEZNICE
František Pořádek, strojvodca
motorového vozňa Slovenská
strela, na pražskom Wilsonovom
nádraží po prvej jazde vlaku
z Bratislavy v roku 1936.
FOTO - ČTK
V tom čase fungovala aj letecká
doprava, i keď spočiatku nie v kaž-
dom počasí a prvý rok si zalietalo len
niekoľko stoviek ľudí. Prvý linkový let
Československých aerolínií smeroval
z Prahy do Bratislavy (na dnes už zru-
šené vajnorské letisko) v roku 1923.
O rok neskôr bola linka predĺžená do
Košíc. Z Bratislavy sa neskôr lietalo
tiež do Záhrebu a Dubrovníka či do
Bukurešti.
Mimochodom, na sklonku prvej
republiky – v decembri 1937 – uvied-
li do prevádzky aj prvý úsek lanovky
medzi Tatranskou Lomnicou a Skal-
natým plesom. Rozostavanú hornú
časť lanovky na Lomnický štít spre-
vádzkovali v októbri 1940.
n
45
 Praha

ŽELEZNIČNÁ MAPA ČSR Z ROKU 1931

Jedným z problémov republiky bolo nedostatočné spojenie medzi západom
a východom. Keďže železničné trate v celom Uhorsku boli orientované Bratislava
najmä na Budapešť, v novom štáte bolo treba dobudovať spojnice medzi
Moravou a Slovenskom, ako aj medzi stredom a východom Slovenska.

Cheb
Praha

Plzeň Žilina Žilina

Brno
Košice Užhorod

Veľ. Bočko
Bratislava

BAŤOVA PREDSTAVA CESTNEJ MAGISTRÁLY

V roku 1937 vydal Jan Antoníń Baťa knihu Budujme stát pro 40,000.000 lidí,
v ktorej navrhol stavbu diaľnice spájajúcej Čechy, Moravu, Slovensko a Pod-
karpatskú Rus. Cesta mala z ČSR vytvoriť jednotný hospodársky celok.
46 MAGAZÍN N 10/2018
 Stred a východ spájala len
severná, vtedy jednokoľajová trať
(dnes č. 180). Trať medzi
Červenou skalou a Magecanmi
(červená, dnes č. 173) dokončili
v roku 1936, južnú trať medzi
Rožňavou a Turňou nad Bodvou
(nezakreslená, dnes č. 160)
až v roku 1955.

Bratislava

Jaroměř
Praha

Ostrava
Plzeň
České
Budějovice
Slatinské Doly

ov Bratislava

BAŤOVA PREDSTAVA VODNÉHO SPOJENIA ČSR

Podnikateľ v knihe upozornil aj na to, že ČSR leží na rozvodí severozápadu
a juhovýchodu Európy, a preto môže získať kľúčové postavenie vo vodnej
doprave. Splavné úseky riek mali prepojiť už existujúce alebo budúce kanály.
47
 V novej republike sa rýchlo ukázalo, že Slovákom chýbajú
profesori, ktorí by mohli učiť slovenských študentov. Pomohli
Česi. A rovnako to bolo aj s divadlami či s rozhlasom
DIVADLO
AJ UNIVERZITY
SLOVÁKOM
ZALOŽILI ČESI
O d založenia Českosloven-
ska neuplynulo ani dvad-
sať rokov, keď sa Sloven-
skom začalo ozývať heslo Česi peši
do Prahy. Otázka odchodu českých
úradníkov, dôstojníkov či učiteľov
bola jednou z hlavných tém ľudác-
komentátor
kej agitácie už dlhší čas, no po vy-
hlásení autonómie 6. októbra 1938
sa agitácia zmenila na oficiálnu po-
litiku.
No ešte pred vedením Hlinkovej
slovenskej ľudovej strany, ktorá sa
veľmi rýchlo stala štátostranou, sa
iniciatívy na viacerých miestach
chopili miestne ľudácke organizá-
cie, ktoré s vidinou získania miest
v štátnej službe začali vyháňať Če-
chov aj bez posvätenia zhora. Proti
Čechom občas zasiahla aj Hlinkova
garda a protičeské výtržnosti sa dia-
li aj na Univerzite Komenského (za-
krátko Slovenskej univerzite), kde
študenti sympatizujúci s ľudákmi
zabránili prednášať českým profe-
sorom.
Bolo by nespravodlivé hovoriť, že
sa tak správali všetci Slováci. Lenže
aj napriek relatívnej usporiadanos-
ti, s akou nútené vysťahovanie tisí-
cov ľudí nakoniec prebehlo, zostáva
táto akcia jednou z tmavých škvŕn
slovenskej histórie, ktorá udrie do
48 MAGAZÍN N 10/2018
očí o to viac, keď sa na ňu pozrie-
me na pozadí toho, čo nám Česi za
dvadsať rokov priniesli a čo všetko
tu založili. Napríklad aj spomínanú
univerzitu, odkiaľ ich potom nútili
TOMÁŠ odísť.
GÁLIS
ČESI DO ŠKÔL!
V roku 1918 fungovali na
dnešnom území Slovenska dve vyso-
ké školy: Vysoká škola banícka a les-
nícka v Banskej Štiavnici fungujúca
už od osemnásteho storočia a Alžbe-
tínska univerzita v Bratislave založe-
ná v roku 1914. Po rozpade monar- Historickú budovu SND otvorili už v roku 1
chie však prvú z nich budapeštian- bez protestov mestských poslancov. Na sn
ska vláda presídlila do Šopronu a keď
rektor a dekani tej druhej odopreli
lojalitu novému štátu, tak jej veľká 1921/22. Prírodovedckú fakultu,
časť skončila v Pécsi. ktorej vznik zákon predpokladal, sa
Národné zhromaždenie našťastie nakoniec podarilo zriadiť až v roku
ešte v júni 1919 prijalo zákon 1940.
o zriadení Československej štátnej Lenže Slovensko dlho pociťovalo
univerzity v Bratislave, ktorá bo- aj nedostatok absolventov technic-
la krátko po tom premenovaná na kých odborov a snaha zriadiť takúto
Univerzitu Komenského. školu trvala až do roku 1937, keď
Ako prvá začala svoju činnosť v Košiciach vznikla Vysoká škola
lekárska fakulta, ktorej profesori technická M. R. Štefánika. Jej hlav-
prišli do Bratislavy z pražskej Kar- ným propagátorom a prvým rekto-
lovej univerzity. Česi tvorili väčšinu rom sa stal Slovák Jur Hronec, ale
profesorského zboru aj na filozo- aj tu tvorili veľkú časť profesorov
fickej a právnickej fakulte, kde sa Česi.
začalo prednášať v školskom roku Túto školu čakal hneď po vzniku
 DIVADLO A ŠKOLSTVO

1886. Až do roku 1920 tu hrávali len nemecké a maďarské súbory. Po svojom vzniku tu hrával aj súbor SND, čo sa spočiatku nezaobišlo
nímke oslavy po príchode ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára do Bratislavy 4. 2. 1919.  FOTO – ČTK

búrlivý osud. Keď po Viedenskej ar-
bitráži pripadli Košice Maďarsku,
presídlila do Prešova, krátko na to
do Martina a napokon do Bratisla-
vy, kde ju v roku 1939 zrušili, no
opäť rýchlo zriadili ako Slovenskú
vysokú školu technickú (dnes STU).
Nedostatok slovenských vyuču-
júcich, ako aj nedostatok sloven-
ských učebníc či dokonca sloven-
skej odbornej terminológie bolo
cítiť aj v strednom školstve. A po-
dobným problémom čelilo aj zá-
kladné školstvo: aj tam sa od roku
1907 vyučovalo len po maďarsky,
mnohí učitelia odmietli prísahu
novému štátu a k tomu treba pripo-
čítať zlý stav školských budov. Ani
slovakizácia týchto škôl nemohla
prebehnúť inak než povolaním asi
1400 českých učiteľov.
Ako sa vyjadril Anton Štefánek,
ktorý mal na ministerstve pre sprá-
vu Slovenska na starosti vzdeláva-
nie: „Pri ustanovení českých učite-
ľov a profesorov na našich školách
nerozhodovala väčšia či menšia
znalosť literárneho jazyka sloven-
ského, ale takzvané zmýšľanie čes-
koslovenské a slovanské.“
BRATSKÉ SPORY
Samozrejme, nie vždy, nie vša-
de a nie vo všetkých oblastiach šlo
zrastanie a spolupráca dvoch ná-
rodov ľahko. Napriek snahe spätne
konštruovať spoločné dejiny a na-
priek blízkosti jazykov bolo zjavné,
že sa oba národy vyvíjali po stáročia
oddelene, čo malo vplyv na všetko
možné od vyspelosti priemyslu po
podobu politického spektra.
Česi a Slováci na seba narážali
napríklad v náboženských otázkach:
či už šlo o celonárodnú tému vzni-
ku československej cirkvi nezávislej

49
od Ríma, alebo len o príchod čes-
kého učiteľa, ktorý nezdieľal nábo-
ženské presvedčenie obce, kde mal
pôsobiť.
Problém vyvolávala aj jazyková
otázka (napríklad pravidlá pravopisu
z roku 1931, ktoré sa násilne snažili
zblížiť oba jazyky), idea čechoslova-
kizmu či dvadsať rokov pretriasaná,
no neustále živá otázka slovenskej
autonómie.
Ale tak ako platí, že sa slovenský
národ musel raz vo všetkých ohľa-
doch emancipovať a dotvoriť, tak je
pravdou, že mu k tomu v medzivoj-
novom období výrazne dopomohli
práve Česi. A nielen v politike či
v školstve, ale napríklad aj v kultú-
re.

ČESKÉ SLOVENSKÉ
NÁRODNÉ
To, že prvou hrou uvedenou v Slo-
venskom národnom divadle 1. mar-
ca 1920 bola opera Bedřicha Smeta-
nu Hubička, nebol výraz nejakej čes-
kej nadradenosti, ale jednoduchého
faktu, že prvé slovenské profesionál-
ne divadlo vytvoril Bedřich Jeřábek,
ktorý si so sebou priviedol skupinu
bývalých hercov Divadla sdružených
měst východočeských.
Začiatky neboli jednoduché.
V Mestskom divadle (dnes Histo-
rická budova SND) sa vzhľadom
na národnostný charakter mesta
striedali len nemecké a maďarské
súbory, ktoré sa museli vzdať časti
predstavení. Mestskí poslanci spo-
čiatku odmietali prenájom a keď Budova Filozofickej fakulty UK slúžila od roku 1913 armáde. Od roku 1919 tam sídlilo ministerstvo s p
už aj SND začalo hrať (väčšinou po vnútra, po roku 1945 využívalo budovu povereníctvo vnútra. Do vlastníctva univerzity prešla až v roku
česky), návštevnosť bola nízka, a to
aj napriek povinnej účasti štátnych
zamestnancov na slovenských pred- Prvú strednú umeleckú školu – To bolo vidno trebárs na počtoch
staveniach. Hoci SND viedli divadel- bratislavskú Školu umeleckých re- novinových a časopiseckých titu-
ní podnikatelia, divadlo bolo často mesiel – založil tiež Čech, historik lov, ktorý medzi rokmi 1918 a 1928
v strate, žiadalo odpustenie dlhov, za Václav Vydra. A v súvislosti s kultú- vzrástol z 23 na 186. Mnohí z ich re-
čo mu mestskí poslanci hovorili do rou treba spomenúť ešte aspoň et- daktorov sa neskôr presadili aj v be-
repertoáru. nografickú, fotografickú a kinemato- letrii.
No napriek týmto problémom tu grafickú prácu Karla Plicku. V roku 1919 obnovila svoju čin-
odpremiérovali prvé slovenské ope- nosť Matica slovenská, na ktorej
ry, začínali tu prví slovenskí profesi- NOVINY I ŠPORT pôde vtedy vznikali základy niekto-
onálni herci a mnohí známi speváci. „Aj keď sa poprevratový kultúr- rých spoločenskovedných disciplín.
A divadlo nakoniec prežilo aj to, keď ny rozmach nezačínal vo vzdu- Za prvej republiky vzniklo aj
v roku 1938 začali Čechov vyháňať. choprázdne a v kultúrnej púšti..., množstvo významných stavieb –
Vďaka nim vzniklo aj Východoslo- kvantitatívny rast v tejto oblasti bol trebárs budova burzy, kde sídli Uni-
venské národné divadlo v Košiciach, oproti minulosti neporovnateľný,“ verzita Komenského, bratislavská
ktoré však vydržalo len šesť rokov. píše historička Vlasta Jaksicsová. Nová doba, alebo aj kúpaliská Eva

50 MAGAZÍN N 10/2018
 DIVADLO A ŠKOLSTVO
Súkromný Radiojournal začal v Pra-
he vysielať v roku 1923, no keď roz-
hlasová spoločnosť začala o tri roky
neskôr vysielať aj z Bratislavy, bola
už v rukách štátu (a tiež v rukách
niektorých strán).
Hoci sú začiatky rozhlasového
vysielania spojené s provizórnymi
podmienkami, slabým signálom
a neveľkou ochotou a možnosťou
ľudí kupovať si rozhlasové prijímače,
časom sa tieto parametre zlepšili.
V roku 1927 spojil Prahu a Brati-
slavu kábel, ktorý umožnil spoločné
dvojjazyčné vysielanie. V tom istom
roku sa začalo aj košické vysielanie.
Neskôr získal rozhlas dôstojné sídlo
v Paláci Radiojournalu na Jakubo-
vom námestí (v Košiciach na Moy-

TO, ŽE PRVOU HROU UVEDENOU

V SLOVENSKOM NÁRODNOM DIVADLE
BOLA OPERA BEDŘICHA SMETANU
HUBIČKA, NEBOL VÝRAZ ČESKEJ
NADRADENOSTI, ALE FAKTU, ŽE PRVÉ
SLOVENSKÉ PROFESIONÁLNE DIVADLO
VYTVORIL BEDŘICH JEŘÁBEK, KTORÝ
SI SO SEBOU PRIVIEDOL BÝVALÝCH
HERCOV DIVADLA SDRUŽENÝCH MĚST
VÝCHODOČESKÝCH.

zesovej ulici) a aj výkonný vysielač

plnou mocou pre správu Slovenska. V roku 1939 sa budova stala sídlom ministerstva
u 1958. V Moyzesovej sieni sídlilo prvé rozhlasové štúdio na Slovensku.  FOTO – ČTK
v Piešťanoch a Zelená žaba v Tren-
čianskych Tepliciach.
A keď sme už pri športe, v tomto
období vznikol aj košický Medziná-
rodný maratón mieru i beh Devín
– Bratislava. V Tatrách sa v roku
1925 uskutočnili 10. majstrovstvá
sveta v hokeji (to preto, že v Prahe
nemrzlo), o desať rokov neskôr tam
boli majstrovstvá sveta v lyžiarskych
disciplínach.
Zo športového i kultúrneho hľa-
diska bol dôležitý aj vznik Klubu
československých turistov. Jeho čle-
novia sa spočiatku venovali najmä
Tatrám (upravovali a značkovali tu-
ristické trasy, zriaďovali útulne...), no
časom sa ich záujem rozšíril aj na
zvyšok krajiny. Trebárs aj prostred-
níctvom prvých turistických sprie-
vodcov venovaných celému Sloven-
sku.
ROZHLAS – ZÁBAVA
AJ PROPAGANDA
V časoch prvej Československej
republiky venovalo vedenie štátu
veľa energie vytváraniu spoločnej
identity, ku ktorej malo okrem iného
prispievať aj rozhlasové vysielanie.
v Prievoze. Ten bol dôležitý aj preto,
že sa tým vláda snažila konkurovať
budapeštianskemu rozhlasu, kto-
rý podľa našej vojenskej rozviedky
a polície rozširoval iredentistické
proklamácie, prednášky, piesne a po-
dobne. Z oboch najväčších sloven-
ských miest sa preto začalo vysielať
aj po maďarsky. Cieľom bolo vytvoriť
a upevniť lojalitu k ČSR.
Vtedajšie rozhlasové vysielanie,
kde sa okrem hudobných, dramatic-
kých či poľnohospodárskych relácií
veľmi dbalo aj na propagáciu vedenia
štátu, jeho predstaviteľov a ich práce,
by sme dnes možno označovali ako
nepokrytú propagandu. Lenže pou-
žívať dnešné kritériá na osemdesiat
či takmer sto rokov staré udalosti
by nebolo úplne fér. Zvlášť, keď bolo
jasné, že republika a jej demokratický
systém je v stále väčšom ohrození. n

51
52 MAGAZÍN N 10/2018

Československo dalo Čechom a Slovákom prvý vlastný štát,
Maďari, Nemci a Poliaci v ňom šak nechceli byť.
Hneď za hranicami vznikli ich národné štáty.
Najmä v prípade Maďarov to bolo kruté: z väčšinového
národa sa zrazu stali menšinou
AKO SA
Z NEMCOV
A MAĎAROV
STALA
MENŠINA
P rvá Československá republi-
ka vznikla ako národný štát
Čechov a Slovákov. Exiloví
zakladatelia presvedčili západné veľ-
moci, ktoré rozhodli o jej zrode, že
PETER pôjde na rozdiel od Rakúsko-Uhorska
MORVAY o stabilný štát s jedným výrazným
komentátor
vládnucim národom. Tvrdili, že síce
budú v novom štáte žiť iné neslovan-
ské menšiny, ich počet však nebude
významný a bude ľahko zvládnuteľný.
Realita však bola podstatne odliš-
ná. Žiadny národ nemal v prvej re-
publike pri jej vzniku absolútnu väč-
šinu. Podľa sčítania v roku 1921 síce
Čechoslováci spoločne tvorili 64,37
percenta obyvateľstva, to však bolo
možné len vďaka fikcii jednotného
Nemcov z pohraničných československého národa.
území vysídlili so súhlasom V skutočnosti bolo Čechov iba asi
mocností. Maďarov mohli 48 percent a Slovákov asi 16 percent
len vymieňať za Slovákov. obyvateľstva štátu. Príslušníkov ne-
FOTO - TASR meckej menšiny bolo viac ako Slová-
kov, hlásilo sa k nej skoro 23 percent
obyvateľstva. Okrem toho žila v Čes-
MENŠINY
koslovensku početná maďarská (5,47
percenta), rusínska (3,39) a poľská
menšina (0,56 percenta) . A samozrej-
me veľa Židov (1,33 percenta) a Ró-
mov, ktorých skutočný počet sa však
dal ťažko určiť – hlásili sa k iným ná-
rodnostiam alebo ich sčítanie jedno-
ducho nedokázalo podchytiť.
Nečudo, že sa štátu, ktorý údaj-
ne mal prekonať rozhárané pomery
habsburskej monarchie, rýchlo začalo
hovoriť „malé Rakúsko-Uhorsko“.
O NÁS, BEZ NÁS
Vznik Československa mal jed-
noznačnú podporu iba u Čechov, Slo-
váci boli v tejto otázke prinajmenšom
rozpoltení a väčšina ostatných men-
šín vznik nového štátu jednoznačne
odmietala. Nemci, Maďari a Poliaci,
ktorí mali za hranicami vlastné nové
národné štáty, prežívali svoje začlene-
nie do Československa ako tragédiu
a hlavne ako krivdu. Pre nich to bolo
rozhodnutie „o nás, bez nás“, veľmo-
53
Národnostná mapa Slovenska a Podkarpatskej Rusi z piateho zväzku Československej vlastivedy z roku 1931. Dve tretiny obyvateľov ČSR sa v s
ci im nedovolili uplatnenie princípu
sebaurčenia, na základe ktorého si
mohli Česi a Slováci založiť vlastný
štát. V oblastiach obývaných menši-
nami sa československá moc musela
presadiť silou a za cenu obetí na živo-
toch.
Niektoré menšiny navyše ťažko
prežívali svoj náhly pád do podria-
deného postavenia. Platilo to najmä
54 MAGAZÍN N 10/2018
o Maďaroch, ktorí skutočne vlád-
li v Uhorsku, zaostalejšej a menej
demokratickej časti habsburského
súštátia. V Česku a v takzvanej pred-
litavskej časti boli demokratickejšie
pomery a štátna správa sa snažila vy-
stupovať národnostne neutrálne.
DRUHORADÍ
Medzivojnové Československo bo-
lo demokratický štát, demokratickejší
než všetci jeho susedia. Aj táto de-
mokracia však mala svoje obmedze-
nia, a najviac sa to prejavovalo práve
vo vzťahu k národnostiam.
Československo bolo z definície
národným štátom a aj sa tak správa-
lo. Vládnuci československý národ
bol definovaný etnicky a jazykovo,
nie politicky a na základe občianske-
ho princípu. Z toho nutne plynie, že
sčítaní prihlásili k československej národnosti, takmer štvrtina k nemeckej a viac ako päť percent k maďarskej národnosti. 
každý, kto sa nehlásil k vládnucemu
národu, mal automaticky druhoradé
postavenie. Československo nedo-
kázalo drvivej väčšine príslušníkov
menšín ponúknuť nič, čo by to vyvá-
žilo. Demokracia a dokonca ani to, že
sa menšinové práva v Českosloven-
sku dodržiavali poctivejšie ako u jeho
susedov, nestačili kompenzovať, že to
nebol ich štát a ani sa tak netváril.
REPROFOTO – DENNÍK N
NEMCI, MAĎARI A POLIACI, KTORÍ MALI ZA HRANICAMI
VLASTNÉ NOVÉ NÁRODNÉ ŠTÁTY, PREŽÍVALI SVOJE
ZAČLENENIE DO ČESKOSLOVENSKA AKO TRAGÉDIU
A HLAVNE AKO KRIVDU. PRE NICH TO BOLO
ROZHODNUTIE „O NÁS, BEZ NÁS“.
V OBLASTIACH OBÝVANÝCH MENŠINAMI SA
ČESKOSLOVENSKÁ MOC MUSELA PRESADIŤ SILOU A ZA
CENU OBETÍ NA ŽIVOTOCH.
55
 Menšiny boli v mnohých ohľadoch
diskriminované politicky, jazykovo,
kultúrne i ekonomicky. Prejavilo sa to
napríklad vo volebnom systéme, ne-
výhodnom pre menšiny alebo v tom,
že sa pri prideľovaní štátnych záka-
ziek uprednostňovali české a sloven-
ské firmy.
Menšiny boli často a čiastočne
právom podozrievané z nelojálnosti
voči novému štátu. Ťažko im to však
vytýkať, keďže išlo o štát, ktorého sú-
časťou sa stali proti svojej vôli a ktorý
na nich tiež a priori hľadel ako na ne-
priateľov. Existovali samozrejme vý-
nimky, napríklad Židia sa v Českoslo-
vensku ocitli v lepších podmienkach,
než aké mali v Uhorsku.

NA SLOVENSKU TAK ZOSTÁVALO

ASI POL MILIÓNA MAĎAROV, S KTORÝMI
SI ŠTÁT NEVEDEL RADY. NEPOMOHLI
BRUTÁLNE KROKY AKO DEPORTÁCIA
CELÝCH RODÍN DO ČESKÉHO POHRANIČIA
ANI TAKZVANÁ RESLOVAKIZÁCIA.

VYSÍDLENIE
Problém menšín bol po vonkajšom
ohrození a neriešenom česko-sloven-
skom vzťahu jedným z faktorov, ktoré
viedli ku koncu prvej republiky.
Pri povojnovej obnove Českoslo-
venska považovali jeho vedúci politici
odstránenie tejto potenciálnej hrozby
pre existenciu štátu za ľahko riešiteľ-
né – určite ľahšie než vzťah Čechov
a Slovákov, ktorý sa opäť zamietol
pod koberec.
Odstránenie problému sa chápalo
doslovne ako kompletné vyhnanie/
vysídlenie nemeckej a maďarskej
menšiny.
Veľmoci súhlasili len s vysídlením
Nemcov, u Maďarov povolili iba vý-
menu obyvateľstva. Teoreticky to ma- Odsun Maďarov zo Slovenska. 
lo znamenať, že môže Slovensko do
Maďarska poslať toľko menšinových
Maďarov, koľko sa k presídleniu na kže sa Československo touto cestou kroky ako deportácia celých rodín
Slovensko prihlási Slovákov z Maďar- zbavilo iba asi 76-tisíc Maďarov vý- do českého pohraničia ani takzvaná
ska. Kým Slováci sa k výmene hlásili menou za 59-tisíc Slovákov. reslovakizácia. „Pri reslovakizácii išlo
dobrovoľne, Maďari boli vysídľovaní Na Slovensku tak zostávalo po o prejav zúfalstva, snahu znížiť počet
proti svojej vôli. Skutočný počet Slo- výmene obyvateľstva ďalších asi pol Maďarov aspoň štatisticky,“ hovorí
vákov v Maďarsku však bol oveľa nižší milióna Maďarov, s ktorými si štát historik Adam Hudek.
než počet Maďarov na Slovensku, ta- nevedel rady. Nepomohli brutálne Maďari boli nútení formálne sa

56 MAGAZÍN N 10/2018

prihlásiť k slovenskej národnosti,
aby opäť získali československé ob-
čianstvo, neprišli o živnosť či prácu
a mohli uživiť rodiny. Väčšina z nich
sa po zrušení reslovakizačných opat-
rení opäť prihlásila k maďarskej ná-
rodnosti.
FOTO - ČTK
DODNES PROBLÉM
Maďarský problém prežil obdobie
socializmu až do súčasnosti. Väčšinu
tohto času bola menšina vystavená
viac či menej intenzívnym vedomým
snahám o asimiláciu, o obmedzenie
menšinovej kultúry, školstva, jazyko-
MENŠINY
vých a politických práv. Pre menšinu
bola éra socializmu dobou dvojakého
útlaku. Netrpela len pod totalitným
štátom, ako každý jeho obyvateľ, na
rozdiel od Slovákov bola vystavená aj
špecifickému národnostnému útla-
ku. Dialo sa to v tichosti, oficiálne
v komunistickom Československu
žiadny menšinový problém neexis-
toval. Skutočnosť však okamžite vy-
bublala na povrch pri každej kríze.
V roku 1968 sa menšina aktivovala
a snažila sa presadiť zákon o národ-
nostných právach.
Slovenskí nacionalisti, ktorí bojo-
vali za federalizáciu a práva Slovákov,
zároveň uvoľnenie okamžite využili
na to, aby sa obrátili proti Maďarom.
Navrhovali protimaďarské zákony,
organizovali výpravy na juh Sloven-
ska, objavovali sa obvyklé heslá, ako
„Maďari za Dunaj“ a „na Slovensku
po slovensky“. Podobná situácia sa
opakovala po novembri 1989.
Existencia maďarskej menšiny je
dnes jedným z najnápadnejších de-
dičstiev prvej republiky na Slovensku
– vrátane neschopnosti štátu fungo-
vať na nadnárodnom občianskom
princípe a brať menšiny ako rovno-
cenných občanov.
RÓMOVIA
Okrem maďarskej zostala na Slo-
vensku ešte jedna veľká menšina –
Rómovia.
Za prvej republiky boli vystavení
často dobre mienenej, ale necitlivej
a občas až brutálnej snahe ich „scivi-
lizovať“ a usadiť.
Za socializmu sa stali súčasťou
veľkých sociálnych experimentov,
sťahovali ich napríklad do vysídlené-
ho českého pohraničia. Štát im síce
zaistil zamestnanie, nestaral sa však
príliš o ich vzdelávanie, špecifické po-
treby a nepomáhal im dostatočne vy-
maniť sa z nevýhodného postavenia.
Až do roku 1989 Rómovia nedo-
stali možnosť rozhodovať o vlastnom
osude a nemali svoje moderné inšti-
túcie.
Podceňovanie rómskeho problé-
mu a malá ochota väčšinovej spo-
ločnosti im skutočne pomôcť nie je
priamo dedičstvom prvej republiky,
nedokážeme ho však dobre riešiť rov-
nako, ako to nedokázala ani ona. n
57
58 MAGAZÍN N 10/2018
 HRDINOVIA

HRDINOVIA
MUŽI, KTORÝCH SI PAMÄTÁME

59
FOTO - TASR
 Hlinka, Beneš, Hodža, Šrobár, Masaryk a Štefánik: Koho oslavujeme, na koho chceme
zabudnúť a čo to vypovedá o našom vzťahu k Československu
MASARYK NEMÁ
ANI ULICU,
O ŠTEFÁNIKOVI
SKÔR SNÍVAME
V zťah Slovákov k vzniku Čes-
koslovenska a k medzivoj-
novému štátu je aj dnes pl-
ný rozporov a protirečení. Najlepšie
to vidno na tom, ako sa Slováci sta-
vajú k jeho zakladateľom a lídrom.
Slovenský parlament opäť od-
komentátor
mietol návrh, aby sa podobne ako
v Česku stal štátnym sviatkom pri-
pomínajúcim založenie prvého spo-
ločného štátu Čechov a Slovákov 28.
október, keď vznik tohto štátu vy-
hlásil český Národný výbor v Prahe.
Namiesto toho uzákonil ako štátny
sviatok 30. októbra, dátum prijatia
takzvanej Martinskej deklarácie.
Ňou sa slovenské osobnosti zhro-
maždené v Martine prihlásili k prá-
vu národov na sebaurčenie, zrušili
zväzok s Uhorskom, vyslovili sa za
samostatný česko-slovenský štát
a ustanovili Slovenskú národnú
radu ako jediný orgán, ktorý môže
hovoriť v mene slovenského národa.
Urobili tak nezávisle od vývoja v Pra-
he, o ktorom nemali informácie.
60 MAGAZÍN N 10/2018
MARTIN
A ČESKOSLOVENSKO
Motivácia dnešných zákonodar-
cov je zrejmá. Vyzdvihnutie dek-
larácie má posilniť slovenské his-
PETER torické sebavedomie, pripomenúť
MORVAY slovenský podiel na založení štátu
a vyvrátiť tradovaný (a do určitej
miery oprávnený) názor, že Slováci
prišli k štátu bez nejakého zásadné-
ho vlastného pričinenia.
Ani zákonodarcovia si však výz-
namom Martinskej deklarácie nie
sú celkom istí, preto jej výročie ako
štátny sviatok uzákonili len jedno-
razovo. Martinskému zhromažde-
niu od začiatku vytýkali, že nebolo
práve reprezentatívne, lebo išlo
najmä o zhromaždenie evanjelickej
inteligencie z Turca a jeho okolia
v čase, keď boli Slováci väčšinou
katolíci a konfesionálne rozdiely
hrali v ich živote veľkú úlohu. Nie
je to však úplne pravda, bola tam
väčšina vtedajších významných
slovenských osobností. Navyše, nie-
čo podobné sa spätne dá povedať
o mnohých zakladajúcich aktoch
v dejinách, ktoré sa až časom v ko-
lektívnej pamäti pretransformovali
vo vyjadrenie jednotnej vôle národa.
KTO TO
PODPÍSAL?
Lenže v prípade Martinskej dek-
larácie je tu problém aj s tým, ako
žije, či skôr skoro nežije v dnešnom
slovenskom historickom povedomí.
Asi nie je prehnané povedať, že aj
pre väčšinu Slovákov sa vznik spo-
ločného štátu viaže skôr k 28. než
k 30. októbru.
A je tu aj iný problém. Počet
a presný zoznam signatárov Mar-
tinskej deklarácie je dodnes pred-
metom sporov, určite však môžeme
povedať, že medzi nimi bolo veľa
významných osobností. Málokto
z našich súčasníkov by však dokázal
s istotou vymenovať aspoň troch
z nich.
n
 HRDINOVIA
HLINKA NEBOL LEN ULTRAKONZERVATÍVNYM
ODPORCOM LIBERÁLNEHO ÉTOSU MEDZIVOJNOVÉHO
ČESKOSLOVENSKA, ON NEBOL ANI PRÍLIŠ DEMOKRATOM.

Andrej Hlinka (v strede) na Pribinových oslavách v Nitre (15. 8. 1932). FOTO - ČTK

Hlinka za spoločný štát

N ajznámejším a dnes asi jediným široko známym dekla-
rantom je kňaz a politik Andrej Hlinka, ktorého podpis
pod deklaráciou však pre mnohých skôr prekvapením.
V historickom povedomí totiž žije ako kritik medzivojnového
Československa a ako človek, ktorého odkaz jeho pokračovatelia
využili pri rozbití tohto štátu.
Hlinka je v súčasnosti na Slovensku paradoxne najviac oslavo-
vaným spomedzi zakladateľov štátu. Aj keď sa medzi tradičných
zakladateľov nepočíta, jeho autorita výrazne prospela k tomu, aby
myšlienku samostatnosti a spoločného štátu postupne prijala
katolícka väčšina Slovákov i napriek tomu, že cirkev a vyšší klérus
stáli na strane Uhorska.
Napriek tomu sú však úcta k Hlinkovi a úcta k prvej republike
a jej odkazu mnohonásobne v rozpore. Hlinka nebol len ultrakon-
zervatívnym odporcom liberálneho étosu medzivojnového Česko-
slovenska, on nebol ani príliš demokratom. Vlastnú stranu považo-
val za jedinú, ktorá má právo zastupovať Slovákov. Pre schopnosť
zjednotiť národ a zaviesť poriadok Hlinka obdivoval i Adolfa Hitlera.
Označoval ho za svoj vzor v tom, čo chce on sám na Slovensku pre-
sadiť. Iné aspekty Hitlerovej politiky však odmietal.

61
 ŠTEFÁNIK JE POVAŽOVANÝ ZA PROTOTYP VLASTENECKÉHO
VEDCA A VOJAKA, ZA SLOVÁKA, KTORÝ SI ZÍSKAL UZNANIE
SVETA, ČO SA U MALÝCH NÁRODOV OBZVLÁŠŤ CENÍ.

Milan Rastislav Štefánik ako asistent profesora P. J. Janssena vo hvezdárni v Mandonu. FOTO - ČTK

Idealizovaný Štefánik
M ilan Rastislav Štefánik mal pri vzniku Českosloven-
ska zásadný vplyv a právom sa radí do najvyššej tro-
jice zakladateľov vedľa Tomáša Garriguea Masaryka
a Edvarda Beneša.
Slovenský vzťah k Štefánikovi je však opäť rozpačitý. Za
praxe a zomrel ešte pred tým, než sa mohol zapojiť do domá-
cich sporov o charakter štátu.
Preto je považovaný za prototyp vlasteneckého vedca a voja-
ka, za Slováka, ktorý si získal uznanie sveta, čo sa u malých
národov obzvlášť cení. To, že odišiel predčasne ako rytier v ne-
komunizmu sa, samozrejme, význam spoluzakladateľa bur- poškvrnenej zbroji, však mohlo jeho pamiatke i prospieť. Ne-
žoáznej republiky príliš nepestoval, oficiálna historiografia sa stačil sa akokoľvek zdiskreditovať v praktickej domácej politike
skôr zúfalo snažila vykázať zásluhy Veľkej októbrovej socialis- a možno sklamať nádeje alebo ilúzie, ktoré ho sprevádzali.
tickej revolúcie na vzniku Československa (proti ktorej sa Šte- So zvyšnými dvomi hlavnými „otcami zakladateľmi“ si slo-
fánik i ním oficiálne vedené légie postavili). venské historické povedomie jednoducho nevie čo počať.
Po roku 1989 obnovovaná úcta k Štefánikovi je skôr ofici-
álna, než masová záležitosť a je založená skôr na mýtoch, ako
na vedomostiach. Napríklad na predstave, že ak by žil dlhšie,
vybojoval by pre Slovákov v prvej republike lepšie postavenie.
Je to dané aj tým, že okrem zopár historikov nemáme príliš
jasno v Štefánikových názoroch. Nebol to vizionár, ale muž

62 MAGAZÍN N 10/2018
 HRDINOVIA
NA ÚDAJNE KATOLÍCKOM SLOVENSKU MÁME VEĽA ULÍC POMENOVANÝCH PO
ČESKÝCH HUSITSKÝCH „KACÍROCH“, OVEĽA MENEJ ICH JE POMENOVANÝCH PO
ČECHOCH, KTORÍ POLOŽILI ZÁKLADY AJ PRVEJ SLOVENSKEJ ŠTÁTNOSTI.

Prezident ČSR Tomáš Garrigue Masaryk a minister Edvard Beneš ležia v tráve v Topolčiankach na jeseň roku 1928. FOTO - ČTK

Masarykovi a Benešovi nevedia odpustiť

P ríznačné je, že po Masarykovi ani Benešovi nemáme
v Bratislave pomenované žiadne námestie ani ulicu a aj
v celej krajine je Masarykových ulíc dosť skromne. A to
pritom od roku 1991 máme v Bratislave (opäť) aj Wilsonovu
ulicu, pomenovanú po americkom prezidentovi Woodrowovi
Wilsonovi, ktorého Štrnásť bodov hlásajúcich princíp sebaurče-
nia národov výrazne napomohlo presadeniu česko-slovenských
požiadaviek. Wilson však nebol zo vzniku Československa práve
nadšený. Sám dlho uprednostňoval zachovanie a federalizáciu
Rakúska-Uhorska a počas mierových rokovaní bol znechutený
maximalistickými požiadavkami európskych víťazných mocnos-
tí a zakladateľov nových malých štátov.
Nehovoriac o tom, že máme v Bratislave Tyršovo nábrežie
pomenované po zakladateľovi českého telovýchovného hnutia
Sokol. Máme dokonca Husovu a Žižkovu ulicu pomenovanú po
českom náboženskom reformátorovi a po vojvodcovi, ktorý veľ-
mi tvrdo presadzoval svoju vlastnú predstavu o Husovom učení.
Na údajne katolíckom Slovensku máme veľa ulíc pomenova-
ných po českých husitských „kacíroch“, oveľa menej ich je po-
menovaných po Čechoch, ktorí skutočne položili základy nielen
modernej českej, ale aj prvej slovenskej štátnosti.
Napriek všestrannému rozvoju, ktorý prvá republika Sloven-
sku priniesla, napriek tomu, že zaistila podmienky pre dovŕšenie
vzniku moderného slovenského národa, Slováci Masarykovi
a Benešovi zrejme dodnes nedokážu odpustiť nedodržané sľuby
z Pittsburskej dohody, chýbajúcu autonómiu a čechoslovakiz-
mus, spochybňovanie existencie samostatného slovenského ná-
roda. A to bez ohľadu na historický kontext, v ktorom táto teória
a politická prax vznikali.

63
 HODŽA BOL ČLOVEKOM SCHOPNÝM VIDIEŤ POSTAVENIE ČESKOSLOVENSKA
A SLOVENSKA V ŠIRŠOM MEDZINÁRODNOM KONTEXTE A MAL O ŇOM MENEJ ILÚZIÍ,
AKO NAPRÍKLAD BENEŠ.

Edvard Beneš (vľavo) s dr. Milanom Hodžom po voľbe prezidenta ČSR 18. 12. 1935. FOTO - ČTK

Hodža videl súvislosti, ale mal škandály

A  čo ďalší dvaja Slováci, ktorí zohrali rozhodujúcu úlohu
pri vzniku a budovaní medzivojnového Československa?
V podstate ich ignorujeme. Ulicu či námestie v Brati-
slave nemá ani Milan Hodža, ktorý tiež stál pri zrode štátu, bol
azda najvýznamnejším slovenským politikom medzivojnového
dlho aj zástancom čechoslovakizmu, rád konal na vlastnú päsť,
snažil sa o dohodu s Maďarmi a vôbec bol v mnohých ohľadoch
veľmi rozporuplnou osobnosťou s povahou „uhorského grófa“.
Vedel si užívať života, naopak, nevedel narábať s peniazmi
a mal za sebou niekoľko finančných afér. Rozhodne sa nehodil
obdobia, mnohonásobným ministrom, jediným slovenským do národného kánonu, ktorý vidí dejiny slovenského národa ako
premiérom československej vlády a päť dní dokonca úradujúcim jasný a Bohom či prírodnými zákonitosťami determinovaný
prezidentom. vývoj k samostatnosti, presadzovaný podľa možností monote-
Bol tiež demokratom, pragmatickým a šikovným politikom, matickými, asketickými národniarmi a mučeníkmi. Každopádne
ktorý uprednostňoval snahu nájsť obojstranne výhodnú dohodu by však dnes mali byť Hodža a Štefánik pre modernú slovenskú
pred jednostranným silovým riešením. Bol človekom schopným demokratickú politiku stále prijateľnejším vzorom, než naprí-
vidieť postavenie Československa a Slovenska v širšom medziná- klad Hlinka.
rodnom kontexte a mal o ňom menej ilúzií, ako napríklad Beneš
– aj preto sa snažil o nejakú formu spolupráce malých stredoeu-
rópskych národov.
Doma však viac a hlavne negatívne zavážilo, že bol Hodža

64 MAGAZÍN N 10/2018
 HRDINOVIA
ŠROBÁR RIADIL OBSADZOVANIE ÚZEMIA VRÁTANE BRATISLAVY, KTORÚ
V DRVIVEJ VÄČŠINE OBÝVALI NEMCI A MAĎARI, TVRDOU RUKOU
A OBČAS AJ KRVAVO POTLAČOVAL ODPOR.

Vavro Šrobár, pri prejave na smútočnej slávnosti na počesť padnutých barikádnikov v Prahe 11. mája 1945. FOTO - ČTK

Zabudnutý Šrobár
E šte viac než Milana Hodžu dnešné Slovensko ignoruje
Vavra Šrobára, ktorý pritom ako jediný Slovákov reprezen-
toval v Prahe 28. októbra. V rokoch 1918 až 1920 bol Šro-
bár z poverenia Prahy na Slovensku faktickým diktátorom a mal
na starosti jeho začlenenie do novovznikajúceho štátu.
Riadil obsadzovanie jeho územia vrátane Bratislavy, ktorú
v drvivej väčšine obývali Nemci a Maďari, tvrdou rukou a občas aj
krvavo potlačoval odpor.
Budoval novú verejnú správu, očisťoval ju od starých prouhor-
ských úradníkov a dosadzoval na ich miesta ľudí verných republi-
ke – najmä spočiatku prevažne českého pôvodu.
Neskôr bol Šrobár ministrom a presadzoval modernizáciu Slo-
venska. Zastával rôzne, skôr už len symbolické posty ešte vo vede-
ní SNP a v povojnových vládach, vrátane vlády Klementa Gottwal-
da. V bratislavskej Petržalke síce máme Šrobárovo námestie, tento
azda posledný presvedčený slovenský čechoslovakista sa však
z historického povedomia Slovákov vytratil skoro úplne. Pravde-
podobne nielen preto, lebo bol mnohými vnímaný ako zástupca/
zapredanec Prahy, tvrdohlavo presadzujúci štátnu ideu, ktorá sa
ukázala byť nereálnou.
Šrobár mal tiež korupčné aféry a navyše pripomínal všeličo,
čo sa do oficiálneho obrazu demokratickej republiky tiež úplne
nehodilo a na čo chcela česká i slovenská verejnosť zabudnúť.
Napríklad, že sa nový štát nezrodil len zo všeobecného nadšenia,
zďaleka nie všetci jeho budúci občania si ho vybrali dobrovoľne
a odpor mnohých bolo treba zlomiť dosť brutálne a nedemokratic-
ky. Stal sa skôr symbolom vnútorných rozporov, a nie symbolom
mnohých kladov a prínosov prvej republiky.
Ak z jeho osudu plynie nejaké poučenie pre dnešné Slovensko,
bude asi v tom, že rozpory treba včas riešiť a že akokoľvek dobre
myslená a v danej situácii potrebná fikcia ako základ dlhodobej
existencie štátu nepostačí.

65
Práve vzniklo Československo.  FOTO - ČTK

66 MAGAZÍN N 10/2018

Historik Adam Hudek hovorí, že k osamostatneniu
Slovenska by bez pomoci Čechov nedošlo
SNAŽÍME SA ČESKO
DOBEHNÚŤ STO
ROKOV, ALE STÁLE
NEÚSPEŠNE
N a začiatku bola túžba Če-
chov po samostatnom štá-
te. Bez myšlienky česko-
slovenského národa by sa im to asi
nepodarilo a tak dostali Slováci zák-
lad pre svoju budúcu štátnosť hovorí
historik Adam Hudek z akadémie
komentátor
vied.
Aká bola úloha slovenskej elity
pri vzniku Československa?
Na to je viac názorov. Jedna strana
tvrdí, že by bez súhlasu slovenských
elít Československo nemohlo vznik-
núť ako demokratický štát. Druhá
strana hovorí, že Československo už
bolo viac-menej odsúhlasené veľmo-
cami, bolo vyhlásené v Prahe a či tých
pár osamotených a málo vplyvných
príslušníkov slovenskej elity povedalo
áno alebo nie, na veci nič nemenilo.
Určite je však lepšie, že s tým súhla-
sila slovenská elita, bez ohľadu na to,
aká bola jej kvalita, pretože celý pro-
ces začleňovania Slovenska to značne
zjednodušilo. Treba si uvedomiť, že
Československo nevzniklo 28. ok-
tóbra tak, ako ho poznáme teraz, za-
čleňovanie Slovenska doň trvalo rok-
dva a spolupráca slovenskej elity pri
tom bola užitočná.
Ako to vnímala väčšina sloven-
ského obyvateľstva?
Nebolo žiadne referendum, takže
nevieme. Ale všeobecný konsenzus
hovorí, že keby sa pýtali obyvateľov
Slovenska, väčšina z nich by pove-
dala, že nechce žiadne novoty, ale
chce zostať v pokoji tak, ako bola,
PETER v rámci habsburského súštátia, čo je
MORVAY normálny jav. Na Slovensku bol ob-
rovský nedostatok vzdelania, väčšina
žila v dedinách z poľnohospodárstva,
mestá boli väčšinou maďarské, čias-
točne nemecké, hranice slovenského
územia boli veľmi efemérne a nikto
nevedel, kde by bola hranica nového
štátu. Mal tu obrovský vplyv kato-
lícky klérus, ktorý bol v absolútnej
väčšine lojálny k uhorskému štátu
a k habsburskej dynastii. Ľudia až na
výnimky, ktoré boli skôr evanjelic-
ké, a časti mestskej honorácie, ktorá
mala slovenské povedomie, pravde-
podobne nešli s nadšením do Česko-
slovenska. To sa potom zmenilo, ale
v roku 1918, možno až do roku 1920
tu nejaké úžasné nadšenie zo vzniku
Československa nepanovalo.
Kedy sa to zmenilo? Odkedy by
Slováci odhlasovali vznik Česko-
slovenska?
Šlo to veľmi rýchlo, okolo roku
1925 už tá lojalita k novému štá-
tu pekne nabehla. Štátu sa do roku
1929 celkom darilo, boli viditeľné
zásadné pozitívne zmeny, sociálne
ROZHOVOR
a kultúrne výdobytky, ľudia mohli
voliť, hovorilo sa po slovensky, škol-
stvo bolo slovenské, platil osemho-
dinový pracovný čas. Ten štát bol
oveľa modernejší ako Uhorsko. Vý-
znamnú úlohu však zohrala aj pro-
československá propaganda na všet-
kých úrovniach spoločnosti.
Prečo si Slovensko vznik štátu
aj jeho zakladateľov pripomína
oveľa vlažnejšie ako Česko?
Na Slovensku nikdy vnímanie
medzivojnového Československa
nebolo také extrémne pozitívne
ako v Česku. Zo zakladateľov boli
Slováci ochotní akceptovať Štefáni-
ka, lebo to bol Slovák a bol jediným
Slovákom vo veľkej trojke. Štefánik
sa pozitívne spomínal aj za slo-
venského štátu a v osemdesiatych
rokoch za komunizmu. Kritickejší
prístup k prvej republike sa prenie-
sol napríklad aj na Masaryka, za ľu-
dáckeho a komunistického režimu
navyše nebol dôvod ho pozitívne
spomínať. Aj po roku 1989 sa u nás
hľadali skôr slovenské postavy, kto-
ré sa „zaslúžili o národ“, ako sa ho-
vorí v zákone o Hlinkovi.
Aká bola úloha Štefánika v tro-
jici s Masarykom a Benešom?
Mimoriadne dôležitá, on bol tým,
kto bol v Európe známy, minimálne
67
vo Francúzsku a v Taliansku. On
otváral dvere Masarykovi a Benešo-
vi hlavne vo Francúzsku, ktoré ma-
lo pre strednú Európu rozhodujúce
slovo. Významné bolo aj to, že bol
vojak, mohli mu dať na starosť lé-
gie, mohol tie légie riadiť, mal u nich
autoritu. Práve československé légie
robili najdôležitejšie PR Českoslo-
vensku, ukazovali, že sú Čechoslová-
ci ochotní bojovať na strane spojen-
cov. Bol ostatným dvom rovnocen-
ným partnerom napriek tomu, že
mal najmä s Benešom vážne názoro-
vé konflikty. Navyše obaja, Štefánik
aj Beneš do určitej miery bojovali
o Masarykovu priazeň a navzájom si
podrážali nohy.
O čom boli tie názorové rozdie-
ly? Mnohí veria, že keby Štefánik
predčasne nezomrel, vyzeralo by
Československo inak, zaistil by
v ňom Slovákom lepšie postave-
nie.
O Štefánikových názoroch toho až
tak veľa nevieme, nebol taký politický
ako ostatní dvaja, ktorí písali politic-
ké programy. Nič však nenasvedčuje
tomu, že by Štefánik bol zástancom
slovenskej autonómie, že by tlačil
na federalizáciu štátu. Podľa svojich
vyhlásení bez väčších problémov
akceptoval predstavu o jednotnom
československom národe. Bol však
konzervatívnejší, jemu by napríklad
neprekážalo, keby bolo Českosloven-
sko monarchiou. Predstavoval si, že
by sem mohol prísť niekto ako kráľ
z nejakej talianskej aristokratickej
rodiny. Bol tiež zástancom tvrdej
ruky, vojenských riešení, určite ne-
bol tým, čo by sme dnes nazvali
liberálnym demokratom. Jeho kon-
flikty s Benešom vychádzali skôr
z osobnostných rozdielov. Beneš bol
suchopárny diplomat, úradník, Šte-
fánik vojak, vedec, bohém, používal
skôr osobnú diplomaciu. Mali spo-
ločné záujmy, ich predstava o tom,
ako by sa tie záujmy mali presadzo-
vať, ako by československá delegácia
mala voči mocnostiam vystupovať,
však boli veľmi odlišné.
Ktorí Slováci ešte hrali pri
vzniku republiky významnú úlo-
hu?
Treba vyzdvihnúť hlavne krúžok,
ktorý sa okolo Masaryka vytvoril
68 MAGAZÍN N 10/2018
pred svetovou vojnou. Najdôležitejší
bol Vavro Šrobár, ktorý sem prišiel
ako minister pre správu Slovenska
a jeho aktivita, často pomerne bru-
tálna, prispela k tomu, že sa Sloven-
sko pomerne rýchlo začlenilo do
Československa. Veľmi významnú
úlohu zohral Andrej Hlinka, kto-
rý fungoval ako hovorca katolíckej
väčšiny. Jeho úloha bola v tom čase
mimoriadne pozitívna v tom, že slo-
venských katolíkov, ktorí boli tradič-
ne pod vplyvom maďarského kléru,
previedol do pročeskoslovenského
košiara. On povedal, že sa odpútame
od Uhorska a budeme v Českoslo-
vensku, čo bolo vtedy veľmi dôležité.
Pomerne problematicky sa v tomto
čase správal Hodža, hral trochu na
seba a bez vedomia ostatných slo-
venských predstaviteľov išiel vyjed-
návať s maďarskými elitami. Chcel
tým zjednodušiť odchod Slovenska
do Československa, vyvolal však veľ-
kú nechuť u oficiálnej českosloven-
skej a hlavne českej reprezentácie.
Snahou prezentovať sa ako človek,
ktorý to všetko vybaví, spôsobil viac
problémov ako úžitku.
Hodžove spory s Benešom tiež
čiastočne plynuli z odlišnosti po-
váh.
Hodža bol v podstate veľkopan-
ský človek. On zásadne neplatil účty,
stále bol v dlhoch, mal milenky, veci
riešil starým uhorským spôsobom,
medzi štyrmi očami, s pomocou
úplatkov. To síce robili aj ostatní,
Adam z Hodžu však mali pocit, že je relik-
Hudek tom starej uhorskej politiky. Beneš
a jeho kolegovia boli dedičmi ra-
Pracuje v Histo- kúskej školy, kvalitného úradníctva,
rickom ústave papierovania, dodržovania foriem
SAV. Zaoberá a Hodžov štýl považovali za anachro-
sa najmä čes- nický a pre štát škodlivý. Tí ľudia sa
ko-slovenskými nevedeli zhodnúť ani na tom, akým 28. október 1918: československá hliadka n
vzťahmi a de- spôsobom robiť politiku. Hodža tiež
jinami českej rýchlo pochopil, že čechoslovakiz-
a slovenskej mus na Slovensku nebude fungovať, vej vojny. Hodža chcel lepšie vzťahy
historiografie. a snažil sa nájsť nejaký fungujúci so susedmi, mal lepšie kontakty na
Je autorom kompromis, ktorý by nebol radikál- maďarské a zrejme aj na poľské elity.
knihy Naj- ne ľudácky. Tým si opäť urobil v čes- Bolo ale jasné, že sa nikdy nedosta-
politickejšia kom prostredí veľa nepriateľov. ne na vysnívaný post ministra za-
veda. Slovenská Hodža sa stal známym svojím hraničných vecí, ten bol jednoducho
historiografia plánom na federalizáciu strednej vyárendovaný pre Beneša a nikdy sa
v rokoch 1948 Európy. Aký bol jeho význam? skutočne nezúčastnil formovania
– 1968 (Brati- Tento plán dostal konkrétne črty, zahraničnej politiky. Jeho predstava
slava, 2010). až keď bol v exile počas druhej sveto- federalizácie bola iluzórna, tá kniha

na moste, ktorý spája Bratislavu a Petržalku.
veľmi dlho ležala zabudnutá a patrila
medzi typické idealistické predstavy
fungovania strednej Európy.
Prečo si na Slovensku spome-
dzi zakladateľov štátu pripomína-
me len dvoch, Štefánika a Hlinku?
Na Slovensku máme tradične
trojicu pozitívnych postáv, ktorých
každý pozná: je to Štúr, Štefánik
a Dubček a dvojicu negatívnych, to
je Tiso a Husák. Tí pozitívni boli ľu-
dia, ktorí žili v nejakej neobyčajnej,
zlomovej dobe a zomreli tragickou
smrťou. Takíto ľudia sa vždy ľahšie
vryjú do pamäti národa. Šrobár aj
Hodža navyše boli od roku 1938 až
do roku 1989 ignorovaní a pláno-
vite vymazávaní zo všetkých kníh
a učebníc. Nie je to teda len chyba
ľudí, takto fungovala štátna politika.
ROZHOVOR
FOTO - ČTK
So Štefánikom je to zložitejšie, má
obrovskú mohylu a medzivojnová
politika ho dávala na piedestál. Šro-
bár a Hodža boli v tom čase obyčaj-
ní politici, každý videl aj ich nega-
tíva, boli namočení do obrovských
korupčných škandálov. Hodža už
po roku 1938 v podstate zmizol
z politickej mapy a ani dovtedy sa
neprejavil ako hrdina, nepostavil sa
69
proti mníchovskej dohode. Keď sa
z neho ľudia z SDKÚ v 90. rokoch
snažili urobiť ten štvrtý symbol tra-
dičnej proeurópskej demokratickej
politiky, na ľudí to nezabralo. Na
Hodžovi ani na Šrobárovi sa nedal
postaviť mýtus a bez mýtu hrdinu
sa ťažko ukotvíte vo verejnej pamä-
ti.
Sám ste hovorili, že čechoslo-
vakizmus ako idea štátu bol v me-
dzivojnovom období nutnosťou.
Nedal sa nahradiť ničím iným?
Teoreticky ho mohla nahradiť poli-
tická idea štátu, koncept českosloven-
ského občianstva. Takto by to pravde-
podobne aj pokračovalo, ak by prvá
republika trvala dlhšie. Tento koncept
by asi ponúkli aj menšinám: buďte
Čechoslováci, nie v zmysle etnickom,
ale tak, ako to funguje napríklad vo
Francúzsku – všetci občania Fran-

ČESI POMOHLI SLOVÁKOM STAŤ SA

MODERNÝM EURÓPSKYM NÁRODOM.
A AKO MODERNÝ NÁROD SI SLOVÁCI
UVEDOMILI, ŽE ONI VLASTNE TÝCH
ČECHOV A ČESKOSLOVENSKÚ ŠTÁTNOSŤ
ANI NEPOTREBUJÚ.

cúzska sú súčasťou francúzskeho ná-

roda. Pre zakladateľské obdobie štátu
však takýto alternatívny koncept ne-
mohol fungovať. Vtedy bol koncept
jednotného československého národa
nevyhnutný už len preto, aby v tom
štáte tvorili Čechoslováci väčšinu.
Verili v čechoslovakizmus as-
poň ľudia, ktorí ho presadzovali?
Boli ľudia, ktorí tomu verili. Výbor-
ným príkladom je Beneš, Šrobár a ce-
lá tá skupina okolo neho. Ďalšími boli
českí profesori na Komenského uni-
verzite, Václav Chaloupecký, Albert
Pražák, ktorí boli naozaj presvedčení,
že československý národ existuje a že
to štúdium histórie potvrdzuje. Prob-
lém bol, že niektorí po čase prestali Nový štát potreboval aj novú armádu. Na snímke českí námorníci.
hovoriť o československom národe
a tvrdili, že Slováci sú Česi, ktorí len
hovoria nejakým dialektom, podobne väčšina českého obyvateľstva a takto Český publicista Jan Urban na-
ako Moravania. Majú síce svoj jazyk, im to bolo aj podávané. Vrátane toho, písal, že koncept československej
svoju kultúru, ale ich základy sú čes- že sa Slováci v tom českom národe štátnosti vznikol ako idea malej
ké. A to už tu bolo úplne neprijateľné. rozpustia, pretože Česi sú početnejší skupinky exulantov a bol presa-
Takto však chápala Československo a vyspelejší. dený zhora. Podľa toho, čo hovorí-

70 MAGAZÍN N 10/2018

te, to však platí len na Slovensku,
v Česku nie.
V Česku boli schopní ten koncept
akceptovať, pretože od nich nič ne-
žiadal, nič sa ním pre nich nemenilo.
FOTO - ČTK
Čechoslováci v podstate znamena-
lo Česi, posilnenie českého národa
o Slovákov. Československo bolo
obnovenie českej štátnosti, ktorá sa
navyše rozšírila o Slovensko a Pod-
ROZHOVOR
karpatskú Rus. Od Slovákov sa nao-
pak požadovalo, aby sa hlásili k čes-
koslovenskej štátnosti a národnej
idei spôsobom, pri ktorom sa mali
niečoho vzdať, prispôsobiť sa domi-
nantnej českej kultúre.
Bola vôbec šanca, aby sa taká-
to československá štátna idea na
Slovensku presadila?
Nie. Na Slovensku väčšina ľudí
vnímala Slovákov ako samostatný
národ už pri rozpade Uhorska. Treba
si uvedomiť, že i keď boli české kraji-
ny a Slovensko v jednom spoločnom
habsburskom štáte, kontakty medzi
nimi boli minimálne, iba na úrovni
elít a ani to nie všetkých. Slovenské
obyvateľstvo s českým neprichádza-
lo do žiadneho kontaktu, nebolo tam
nič, čo by bežnému Slovákovi z oko-
lia Zvolena hovorilo, že je súčasťou
nejakého československého národa.
A nikomu to ani nechýbalo, nikto
nemal pocit, že by to pre neho bola
užitočná koncepcia.
Prečo sa Slováci, ktorí sa ako
hovoríte, v roku 1918 väčšinou
pravdepodobne ešte nechceli osa-
mostatniť od Uhorska, o dvadsať
rokov neskôr považovali za dôle-
žité osamostatniť sa od Českoslo-
venska?
To je paradoxne výsledok česko-
slovenskej modernizácie. Toho, že
Česi do Slovenska toľko investovali,
vytvorili školstvo, kultúrne inštitú-
cie, podporovali rozvoj slovenskej
kultúry a vzdelanosti. Dosiahli tým,
že sa Slováci konštituovali ako mo-
derný európsky národ. Slováci čoraz
negatívnejšie vnímali to, čo považo-
vali za českú hegemóniu a chceli, aby
bol spoločný štát postavený na exis-
tencii dvoch rovnoprávnych náro-
dov. Naopak sa o to viac presadili tí,
čo od začiatku tvrdili, že Slováci sú
samostatný národ. To mimochodom
už v 19. storočí presadzovali katolíci,
ktorých bola na Slovensku stále väč-
šina a ktorí sa nikdy k českosloven-
skej idei nehlásili. Slovensko sa na-
vyše rýchle politizovalo, ľudia získali
možnosť svoje preferencie artikulo-
vať vo voľbách. Väčšinovo zanedbané
rurálne Slovensko sa rýchlo preme-
nilo na politickú jednotku, ktorá si
začala uvedomovať vlastné záujmy.
V Uhorsku nič také nebolo, uhorské
71
elity sa snažili, aby sa národnosti
nedostali na taký stupeň vývoja, aký
umožnilo Československo, aby zo-
stali izolované, bez nejakého centra,
bez vodcovských osobností.
Akú úlohu v odpore Slovákov
hral obraz Čechov ako bezbož-
ných liberálov?
Aj v Česku boli liberálne hlavne
Praha a veľké mestá. Na Slovensko
však skutočne prichádzali najmä
úradníci a vôbec vzdelanejší a libe-
rálnejší ľudia. A najmä na začiatku
niektoré české kroky takúto povesť
potvrdzovali. Stalo sa, že sem legio-
nári prišli oslobodzovať Slovensko
od Maďarskej republiky rád a sami
si urobili stajňu z kostola a zo zába-
vy strieľali do kríža. Oni sem prišli
s tým, že tí katolíci sú tmári. Nejaký
francúzsky dôstojník si však už vte-
dy zapísal, že týmto Česi Slovákov
stratili. Domáci sa na to samozrejme
pozerali s hrôzou. Hovorili: Vy ste
nám tu vyhnali maďarských komu-
nistov a správate sa rovnako. Stávalo
sa, že na mestá vyvíjali nátlak, aby
oslavovali výročie Husovho upále-
nia, a štát naopak nepodporoval osla-
vy Cyrila a Metoda, ktoré nasledovali
tesne po tom výročí. Také veci vyvo-
lávali odpor. Iná vec je, že predstava
Čechov ako husitského národa zďa-
leka nezodpovedala pravde, aj v Čes-
ku bola väčšina katolícka. Ale ľudáci
a tradičné konzervatívne Slovensko
sa týmto dali ľahko vyhecovať. Ľudá-
ci heslo o Čechoch ako neznabohoch
či luteránoch používali na mobilizá-
ciu svojho voličstva.
Prežil čechoslovakizmus ko-
niec prvej republiky?
Skôr len u jednotlivcov, napríklad
v Benešovej exilovej vláde. Beneš
sám povedal, že bude do konca ži-
vota veriť, že československý národ
existuje. Ale ako politický program
to bola mŕtva idea už v roku 1938.
Napriek tomu sa po vojne ob-
novilo unitárne Československo.
Obnovilo sa hlavne preto, lebo ko-
munistom vyhovoval centralizovaný
unitárny štát, ktorý sa dal oveľa ľah-
šie ovládať. Posledným bodom bola
roztržka s Juhosláviou. Jej príkladom
predtým argumentovali aj niektorí
zástancovia federácie v komunis-
tickej strane, po roztržke sa naopak
72 MAGAZÍN N 10/2018
juhoslovanský federalizovaný model
stal akýmsi strašiakom.
A prečo teda v 68 došlo k federa-
lizácii, aj keď bola dosť formálna?
Na Slovensku idea federalizácie
nikdy nezomrela. Nespokojnosť
s unitárnym Československom
rástla najmä v kruhoch, ktoré po-
važujeme za kultúrne a intelek-
tuálne elity, ale aj u vysokých ko-
munistických funkcionárov. Pri
rehabilitácii straníkov odsúdených
v politických procesoch sa snaži-
li odďaľovať rehabilitáciu takzva-
ných buržoáznych nacionalistov.
Tá by totiž bola priznaním, že ich
PROBLÉM, BOL, ŽE NIEKTORÍ
PO ČASE PRESTALI HOVORIŤ
O ČESKOSLOVENSKOM NÁRODE
A TVRDILI, ŽE SLOVÁCI SÚ ČESI, KTORÍ
LEN HOVORIA NEJAKÝM DIALEKTOM,
PODOBNE AKO MORAVANIA. A TO UŽ TU
BOLO ÚPLNE NEPRIJATEĽNÉ.
predstavy neboli vlastizradné, že
mali dokonca do určitej miery
pravdu, a to by zase spochybnilo
celú koncepciu unitárneho Česko-
slovenska. Moskva však tlačila na
prešetrenie všetkých procesov so
straníkmi a aj keď pražské vedenie
chcelo v rámci šetrenia opäť doká-
zať, že buržoázni nacionalisti boli
odsúdení právom, vec sa im ako-
si vymkla z ruky. Historici, ktorí
z poverenia strany šetrenie robili,
vyniesli svoje zistenia von a ukáza-
li, že obvinenia proti týmto ľuďom
boli vykonštruované. Rehabilito-
vaní tým získali pečiatku mučení-
kov a ešte väčší priestor pre svoje
myšlienky. Ich rehabilitácia sa na
Slovensku do veľkej miery chápala
ako rehabilitácia ich názorov. Do
roku 1968 myšlienka federalizá-
cie ovládala slovenskú stranícku
a kultúrnu elitu. Nové liberálnejšie
pražské vedenie pochopilo, že je
lepšie v tejto veci ustúpiť, vyhnúť
sa ďalším problémom a vyriešiť
česko-slovenský problém, ktorý sa
neustále vynáral od vzniku štátu
a oslaboval ho v krízových situá-
ciách. Najmä, keď to schválila aj
Moskva. Pritom ani Dubček nebol
nijak zvlášť zástancom federácie.
Na poslednom zjazde českých
historikov v Olomouci povedal
v debate historik Jan Rychlík, že
spor o česko-slovenské vzťahy bol
vlastne vnútroslovenská diskusia.
Slováci túto tému neustále riešili,
Čechov nezaujímala a ani nechá-
pali, o čom Slováci hovoria, čo ma-
jú neustále za problém.
Česi ten štát považovali za svoj
štát, ktorý fungoval tak, ako fungo-
vať mal. Slováci mali stále pocit, že
sú v štáte marginalizovanou men-
šinou. Česká spoločnosť nechápala,
prečo si to myslia, keď boli všetci ob-
čania Československa a mali rovna-
ké práva. Lenže je tu vždy problém
mladšieho brata, ktorý je nespokoj-
ný a má pocit, že česká dominancia
ohrozuje jeho postavenie. České po-
treby boli uspokojené vznikom Čes-
koslovenska, pre nich to bola vybave-
ná záležitosť. Slovenská otázka bola
otázkou vždy iba na Slovensku. Keď
ju Slováci nastolili, z českej strany
obvykle prišla odpoveď, čo vlastne
chcete a prečo nás tým otravujete
práve teraz, keď treba riešiť milión
dôležitejších vecí od ekonomiky po
zahraničné smerovanie. Slováci to
vnímali tak, že sa Česi o Slovákov
nezaujímajú a napriek sľubom, že
sa vec vyrieši neskôr, po vyriešení
zásadnejších problémov, napokon
sa nič nestalo. Preto bola v 68. fede-
ralizácia taká naliehavá. Slováci mali
skúsenosť, že keď sa to neurobí hneď,
tak už nikdy. V českej spoločnosti
však tento problém vôbec nerezo-
noval. Nie že by federáciu Slovákom
nechceli dať, bol tam vcelku jasný
konsenzus, že nech si ju teda majú.
Česká spoločnosť však nechápala,
prečo Slováci nejakú federáciu vô-
bec chcú. To sa opakovalo aj po roku
1989. České elity slovenskú otázku
vždy ignorovali a českej spoločnosti
nikdy nevysvetlili, v čom je problém.
Preto to nevedel ani zvyšok českej
populácie a nikdy sa o tom reálne
v českej spoločnosti nediskutovalo.
Nakoľko bola slovenská nespo-
kojnosť oprávnená?
Ja to nevidím tak problematicky
ani v medzivojnovom období. Zá-
sadný problém väčšinou bol, že Čes-

koslovensko netvorili dve rovnako
rozvinuté časti. Slovensko bolo vždy
zaostalejšie, chudobnejšie, rurálnej-
šie, viac nábožensky založené. Česká
časť bola vo všetkom rozvinutejšia,
industrializovanejšia, boli tam väč-
šie mestá. Dva také odlišné celky sa
veľmi ťažko dajú riadiť ako unitár-
ny štát. Politika sa vždy robila pre
tú väčšiu a bohatšiu časť, Slovensko
na to neraz doplácalo a to vyvoláva-
lo nespokojnosť. V unitárnom štáte
je aj ekonomická politika unitárna
a nedá sa lepšie diferencovať medzi
jednotlivými časťami. U mnohých
nacionalistov či neskorších národ-
ných komunistov sa ich nespokoj-
nosť začala práve na úrovni ekono-
mickej politiky, ktorá bola podľa nich
robená v prospech Čechov. Ono to
tak nebolo, nebola to pročeská poli-
tika, ale politika diktovaná silnejšou
časťou republiky podľa jej záujmov
a slabšia časť nebola schopná túto
politiku prispôsobiť svojim potre-
bám. Slovensko si zaslúžilo špeci-
fický prístup a na to bola potrebná
nejaká autonómia. Slováci neboli
utláčaní politicky, jazykovo alebo
kultúrne, naopak, vďačia za veľa Čes-
ku a ľuďom, ktorí odtiaľ prišli.
Prečo sa Československo de-
finitívne rozpadlo? Na zjazde
historikov v Olomouci sa ako
hlavný dôvod uvádzal, že nikdy
nevznikla silná československá
identita. Každý bol Čech, Slovák
alebo príslušník menšiny a nikto
nebol Čechoslovák. A tiež, že za-
nikli dôvody pre existenciu Čes-
koslovenska. Vlastne neexistoval
dostatočný dôvod, prečo by ne-
malo zaniknúť.
S tým možno súhlasiť. Českoslo-
vensko vzniklo, lebo si česká strana
chcela obnoviť svoje kráľovstvo v je-
ho historických hraniciach a záro-
veň potrebovala nejaký koridor von
z nemeckého obkľúčenia. V každej
kríze sa existencia Československa
otriasala v základoch a tým hlav-
ným, aj keď nie jediným dôvodom
obvykle bolo nevyriešenie čes-
ko-slovenského vzťahu. Už v roku
1968, síce zákulisne, ale zaznievali
hlasy, že existencia Československa
nie je daná raz a navždy a že by si
už Slováci dokázali vládnuť aj sami.
Za druhej svetovej vojny to isté ne-
tvrdili iba ľudáci, ale aj iné politic-
ké prúdy vrátane komunistov. Po
vojne sa Československo obnovilo
aj preto, lebo bolo jasné, že treba
obnoviť stav pred vojnou. Malo tiež
byť akýmsi klinom proti Nemecku,
ktorý bude navyše kontrolovať So-
vietsky zväz. Po roku 1989 žiadny
takýto dôvod na existenciu Česko-
slovenska neexistoval. Federácia
dala Slovensku ministerstvá, úrad-
nícky aparát, pripravila ho na to,
aby rozdelenie prebiehalo hladko.
Nemecko ani Maďarsko už nebo-
lo nepriateľom a ukázalo sa, že ani
obyvateľstvo nie je ochotné vyjsť
do ulíc pre zachovanie toho štátu.
Na jednej strane jeho zánik ne-
podporovalo, na druhej proti tomu
takmer nikto nebol ochotný niečo
reálne urobiť.
Čo dnešnému Slovensku zosta-
lo z Československa?
Skoro všetky základné kultúrne
inštitúcie, ktoré tu máme, vznikli
v medzivojnovom Československu.
Slováci dovtedy nemali národné di-
vadlo ani múzeum, to všetko sme
získali vďaka Československu. Vďa-
ka nemu rozumieme češtine, máme
navyše jeden, v podstate dosť odliš-
ný jazyk, ktorému bez problémov
rozumieme. Máme české televízne
programy, knihy, kultúrnu výmenu.
To vôbec nie je bežné, stačí si uve-
domiť, že na českej strane, ktorá má
tradične o slovenskú kultúrnu pro-
dukciu menší záujem, ľudia narode-
ní po rozpade štátu slovenčine často
nerozumejú. Je to jednoznačne de-
dičstvo Československa, bežní Slo-
váci v Uhorsku češtine nerozumeli
tak, ako jej rozumieme my. Dedič-
stvom Československa je i politická
spolupráca oboch štátov. Česko sa
vždy postaví za Slovensko, a naopak,
aj v prípade, že ten druhý v niečom
nemá pravdu. To tiež vôbec nie je sa-
mozrejmé. V niektorých veciach stá-
le fungujeme ako jeden štát. Česká
verejnosť je ochotná akceptovať štu-
dentov zo Slovenska v obrovských
množstvách, je tam veľa profesorov
zo Slovenska, a dokonca akceptuje
aj politikov zo Slovenska. To všetko
je dedičstvo niekoľkých desaťročí
spoločného štátu. Bez nich by pre
ROZHOVOR
nás čeština bola cudzia reč asi ako
poľština.
Na študentoch a profesoroch
stále vidno, aký je to nevyrovna-
ný vzťah. Slovenskí študenti cho-
dia študovať do Čiech, naopak to
neplatí. Je jasné, prečo to bolo na
začiatku, prečo sa to však v Čes-
koslovensku nevyrovnalo?
Česká spoločnosť je stále bohatšia
a modernejšia, bez ohľadu na HDP.
Stačí sa pozrieť, ako tam vyzerajú
univerzity, ako fungujú úrady, ne-
mocnice. Navyše je to tradičný smer
odchodu na Západ. V Európe sa vždy
masovo chodilo z východu na západ,
ČESKO MÁ STÁLE VIAC ČO PONÚKNUŤ
A ĽUDIA VŽDY CHODIA Z MENŠEJ
KRAJINY DO VÄČŠEJ, Z MENŠIEHO MESTA
DO VÄČŠIEHO. SNAŽÍME SA ČESKO
DOBEHNÚŤ STO ROKOV, MALI SME NA
TO ZAMERANÉ POLITIKY, STÁLE SA TO
VŠAK NEPODARILO.
opačne len, keď tam bolo nejaké do-
nútenie. Česko má stále viac čo po-
núknuť a ľudia vždy chodia z menšej
krajiny do väčšej, z menšieho mesta
do väčšieho, z Bratislavy do Prahy.
Snažíme sa Česko dobehnúť sto ro-
kov, mali sme na to zamerané politi-
ky, stále sa to však nepodarilo.
Mohol by byť na Slovensku pre-
miérom politik českého pôvodu,
ktorý nehovorí dobre po sloven-
sky?
Neviem. Sme už ale ochotní ak-
ceptovať ľudí maďarskej národnosti
a asi by sme boli schopní akceptovať
aj ľudí českej národnosti, ak by to bo-
li takí šikovní populisti ako pán Ba-
biš. Jeho PR tím očividne rátal aj s je-
ho jazykovým hendikepom a dokázal
to premeniť na výhodu. Keby sme na
Slovensku mali českého miliardára,
ktorý by tu tridsať rokov podnikal
a potom išiel do politiky, verím, že
by si to tiež dokázal zariadiť tak, ako
Babiš. Nie je však náhoda, že my tu
takého českého miliardára nemáme.
Prečo by sa taký človek sťahoval na
Slovensko, keď mu v Česku skoro
všetko funguje lepšie.
 n
73
 Vyšlo s podporou
projektu Spoločná krajina
koordinovaného
Katedrou politológie FiFUK.

Spoločná
krajina
 Žiadna reklama, čítanie offline, ukladanie článkov
na neskôr a nočný režim. Stačí nainštalovať a zadať e-mail

Čítajte Denník N
cez aplikáciu
Uložené články, ktoré
si môžem čítať offline

Menu, kde si viem

nastaviť nočný režim

d n í
14 a r o
m
Autor
za d

Chcem si článok
uložiť na neskôr

Viem, ako dlho

budem článok čítať

Hľadajte "dennikn"
 200
podporovateľov
ĎAKUJEME VÁM!

Dodanie tohto časopisu stredným školám podporilo prostredníctvom platformy

StartLab 200 ľudí a firiem, ktorí dokopy prispeli sumou 8000 eur.

Za podporu ďakujeme aj
Nadácii EPH

Magazín bezplatne získa

20 000 študentov na vyše 250 školách.