VÝVOJ TONÁLNE-FUNKČNÉHO SYSTÉMU

HUDBA KLASICIZMU A ROMANTIZMU

HARMÓNIA KLASICIZMUS

Klasicizmus prenáša skúsenosti barokovej polyfónie do svojej homofónie. Zdôrazňuje

jasnosť a jednoduchosť harmonického myslenia. V skladbách prevažujú durové tóniny nad
molovými s pevným tonálnym centrom.

Najpoužívanejšími akordickými útvarmi sú kvintakordy s príslušnými obratmi, dominantný

7-akord (D7) a subdominanta s pridanou sextou (S+6).

Modulácie prebiehajú najčastejšie do najpríbuznejších tónin, čo sú paralelné, subdominantné,

dominantné, rovnomenné tóniny.

Postupným vývojom začínajú do diatonickej harmónie klasicizmu prenikať prvky, ktoré

pripravujú pôdu romantickej hudobnej reči. Harmonický proces sa začína uvoľňovať hlavne
pomocou nečakaných modulácií a vybočení do vzdialenejších tónin. S takýmito dielami sa
stretneme už u W. A. Mozarta, ale hlavne v posledných dielach L. van Beethovena.

Rýchlym striedaním tónin sa oslabuje vláda tonálneho centra.

HARMÓNIA ROMANTIZMU

Vyrastá nielen z harmonickej reči Mozarta a Beethovena, ale rozvíja aj základné postupy
barokovej harmónie, najmä bachovskú chromatiku a enharmoniku.

Vývoj harmónie v romantizme smeruje ku chromaticko-harmonickému mysleniu.

Diatonické tóniny sa chromatizujú, hromadia sa akordy mimotonálne a alterované. Tonálne centrum
– vláda toniky sa oslabuje.

Skladatelia dávajú prednosť funkciám vedľajším pred hlavnými. Veľkú dôležitosť nadobúda
klamný záver. Vznikajú úseky skladieb tonálne labilné, skoro neurčité. Akord niekedy prestáva byť
harmonickou funkciou a stáva sa jednotkou výrazu napätia. Vyvrcholením tohto vývoja je tzv.
tristanovská harmónia Richarda Wagnera. Názov je odvodený od akordu použitého na začiatku
predohry k opere R. Wagnera Tristan a Isolda. Tzv. Tristan-akord bol vlastne alterovaný akord,
enharmonicky zhodný so zmenšeno-malým štvorzvukom smerujúcim do základného tónu
dominanty. Napríklad v a mol je to akord: dis-f-gis-h.

Tonálne funkčný systém v tejto fáze už vyčerpal takmer všetky harmonické možnosti. Vývoj
harmónie od tohto obdobia smeroval k zrušeniu funkčnosti, odkláňaniu sa od dur-molovej tonality.