MESAČNÍK

APRÍL / 04 / 2019
ROČNÍK 4. / CENA 2,90
www.dennikn.sk

PREČO ZOSTAŤ NA
 Merkelová aj po útokoch Navigačná aplikácia HE- Android a iOS, ale aj praktic-
verí, že Nemecko utečencov RE Mpay mení svoj názov, ké funkcie pre pohodlnejšie
zvládne. Nemecká kancelár- funkcie a čiastočne aj di- cestovanie, hlavne v mes-

Takto by mali vyzerať

ka prerušila dovolenku, aby
upokojovala Nemcov po via-
cerých útokoch azylantov.
zajn. Po novom budú HERE
WeGo ponúkať nielen bez-
platnú offline navigáciu pre
tách. Nebude chýbať MHD,
ale ani trasa pre bicykel či
možnosť objednania taxíka

14:51 správy na smartfóne!

Tuniská armáda zabila na
severozápade krajiny dvoch
podozrivých radikálov. Vlád-
ne jednotky sa v posledných
mesiacoch pomerne často v
hornatej oblasti na západe
krajiny stretávajú s ozbro-
jencami z rôznych extrémis-
tických skupín. (afp)
14:47
Úrady vo Francúzsku za-
kázali pochody na pamiatku
obetí atentátov. Z bezpeč-
nostných dôvodov sa ne-
uskutoční pochod v Nice,
kde v polovici júla zahynulo
84 ľudí, ani v Saint-Étien-
ne-du-Rouvray, kde dvaja
teroristi v utorok zavraždili
kňaza v kostole. (čtk)
14:31
Poľská premiérka Beata
Szydlová, ktorej vládu pá-
pež František počas návšte-
vy Poľska vyzval na súcit s
utečencami, zostáva kritic-
ká k prijatiu väčšieho poč-
tu utečencov. Poľsko podľa
nej neodmieta pomôcť, ale
musí predovšetkým chrániť
bezpečnosť svojich občanov.
(tvn24)
14:20 Stiahnite
V Thajsku zadržali hľada- va.
ných Slovákov Michala G. a po minúte
Mariána S (obaja 39 rokov).
Miestna polícia ich vypátra-
la v spolupráci s Národnou RE Mpay mení svoj názov, o 5 %, informovala Národ-
ústredňou Interpol Bratisla- funkcie a čiastočne aj di- ná diaľničná spoločnosť. Na
va.
2 MAGAZÍN N 06/2018
Android a iOS, ale aj praktic-
ké funkcie pre pohodlnejšie
cestovanie, hlavne v mes-
alebo „zdieľanej“ jazdy. Pote-
ší aj integrácia Wikipedie či
Expedie. (techbox)
tách. Nebude chýbať MHD, 14:02 Fotookienko: Pre-
ale ani trasa pre bicykel či miér Robert Fico prijal
možnosť objednania taxíka v Bratislave britskú premié-
alebo „zdieľanej“ jazdy. Pote- rku Theresu Mayovú. Mayo-
ší aj integrácia Wikipedie či vá prišla na Slovensko v sú-
Expedie. (techbox) vislosti s polročným pred-
14:02 Fotookienko: Pre- sedníctvom našej krajiny
miér Robert Fico prijal v v Rade EÚ.
Bratislave britskú premiér-
ku Theresu Mayovú. Mayo- 13:57
vá prišla na Slovensko v sú- EÚ zatiaľ nerobí dosť pre
vislosti s polročným pred- riešenie utečeneckej krízy,
sedníctvom našej krajiny v povedala nemecká kancelár-
Rade EÚ. ka Angela Merkelová s tým,
že je sklamaná z toho, že sa
14:31 zatiaľ podarilo medzi člen-
Poľská premiérka Beata ské krajiny rozdeliť len nie-
Szydlová, ktorej vládu pá- koľko tisíc utečencov. Podľa
pež František počas náv- nej je však pozitívom súhlas
števy Poľska vyzval na súcit všetkých krajín Únie s po-
s utečencami, zostáva kritic- silnením ochrany vonkajšej
ká k prijatiu väčšieho poč- hranice EÚ. (čtk)
tu utečencov. Poľsko podľa
nej neodmieta pomôcť, ale 13:55
musí predovšetkým chrániť Al-Káida odkázala svo-
bezpečnosť svojich občanov. jej sýrskej odnoži Frontu
(tvn24) An-Nusra, že s ňou môže
prerušiť organizačné väzby,
14:20 ak je to potrebné pre to, aby
V Thajsku zadržali hľada- si front mohol udržať jed-
ných Slovákov Michala G. notu a pokračovať v bojoch
a Mariána S (obaja 39 rokov). v Sýrii. Vo zvukovej nahráv-
Miestna polícia ich vypátra- ke to oznámil vodca al-Káidy
la v spolupráci s Národnou Ajmán Zavahrí. (čtk)
si aplikáciu
ústredňou Minúta
Interpol Bratisla-
13:52
od Denníka N Intenzita dopravy na bra-
14:18 tislavskej D1 stúpla v prvom
Navigačná aplikácia HE- polroku oproti vlaňajšku
zajn. Po novom budú HERE území mesta tvorí diaľnica
WeGo ponúkať nielen bez- spojnicu medzi najväč
Oplatí sa odísť,
ale aj vrátiť
D o zahraničia som odišiel na sklonku mečia-
rizmu. Podobne ako u mnohých iných, aj vo
mne ešte doznievala „blbá nálada“. Skončil
som vysokú školu, no napriek diplomu som mal
pocit, že by sa ešte patrilo dovzdelať. Niekoľkoročný
pobyt na kvalitnej univerzite v Nemecku si spätne
nespájam s množstvom získaných vedomostí. Ale
skôr s tým, že som sa naučil viac rozmýšľať a lepšie
vyjadrovať. To bol hlavný prínos, ktorý som využil
pri profesnom zaradení po návrate na Slovensko.
Náš nový magazín je plný podobných príbehov.
Jeho názov – Prečo ostať na Slovensku – sa žiada
trochu doplniť. Určite nepodporujeme nejaké zá-
pecníctvo. V ideálnom prípade by každý človek mal
získať nejakú zahraničnú skúsenosť. Už len preto,
aby zistil, že svet nie je jednofarebný a že k veciam
sa dá pristupovať rôznymi spôsobmi. S takto občer-
stvenou mysľou je dobré sa potom vrátiť späť. Preto,
aby sa osobný posun človeka mohol preniesť aj do
napredovania spoločnosti.
V magazíne sa dočítate, že mladí ľudia často
odchádzajú za lepšími študijnými či pracovnými
podmienkami. Ak chce niekto byť top a čo najviac
N magazín. Mesačník č. 04/2019, ročník 3. Adresa redakcie: Jarošova 1, 831 03 Bratislava. Šéfredaktor: Matúš Kostolný. Grafická úprava: Ondrej Ivánek.
Vydáva N Press, s.r.o., Jarošova 1, 831 03 Bratislava, IČO: 46 887 491. Konatelia vydavateľstva: Lukáš Fila, Tomáš Bella. EV 5440/16. ISSN 2453 - 9597.
Informácie o predplatnom a inzercii nájdete na www.dennikn.sk alebo získate na info@dennikn.sk.
Foto na titulke: Fotolia
rozvinúť svoje schopnosti, prirodzene vyhľadáva
najkvalitnejšie prostredie. Navyše – ak má človek v
osobnom rebríčku vysoko položenú možnosť seba-
realizácie, ťažko ho z Oxfordu alebo Yale budete lákať
domov.
PATRIK
Ale. Medzi dôvodmi na odchod sa často objavuje GARAJ
nespokojnosť s politickou situáciou, rast korupcie, reportér
populizmu či neznášanlivosti. Rovnako ako pri od- a editor
chodoch za lepšími študijnými a pracovnými pod-
mienkami, ide o prejav istého nedostatku. Znamená
to, že ani tridsať rokov po novembrovej revolúcii sa
nám nepodarilo spoločenské podmienky vyladiť tak,
aby prevládal pozitívny pocit. To sa dá vnímať nega-
tívne, no zároveň tak, že je tu ešte stále dosť práce.
Pri motivácii ostať doma alebo sa na Slovensko
vrátiť to nie je triviálna vec. Ak ešte stále pracuje-
me na politickej kultúre, zmysluplne fungujúcich
inštitúciách a nástrojoch na potieranie negatívnych
spoločenských javov, tak prispieť k týmto procesom
môže byť veľkou osobnou výzvou. To je – popri rodi-
ne a kamarátoch – jeden z hlavných dôvodov, prečo
sa po „výlete“ do zahraničia oplatí vrátiť domov.
Príjemné čítanie!
3
ODCH
 SPRAVODAJSTVO

HÁDZAJÚ
ŠTUDOVAŤ, ALE CHCÚ SA
VRÁTIŤ A MENIŤ KRAJINU
Slovensko patrí medzi štáty, z ktorých odchádza
najviac mladých ľudí do zahraničia. Mnohí sa však aj tam
o Slovensko zaujímajú a chcú sa vrátiť
FOTO – STOCK ADOBE
M ôj prvý deň v Londýne ne­
bol podľa očakávaní. Aj keď
som chodila na bilingvál­
ne gymnázium, mala som problém
rozumieť pracovníkovi londýnskeho
metra – mal veľmi silný akcent. Keď VERONIKA
som vyšla zo stanice, mrholilo, ob­ FOLENTOVÁ
reportérka
loha bola tmavá, bolo to celkom pe­
simistické. Hovorila som si: „Čo tu
robím? Bol to dobrý nápad?“ A potom
som si predstavila, koľko to už stálo
a koľko to ešte bude stáť.
Takto opisuje svoj prvý deň vo
Veľkej Británii Eva Országhová. Zo
Slovenska odišla pred piatimi rokmi
na vysokú školu do Londýna. Po­
chádza z malej dediny pri Košiciach,
v ktorej žije okolo 700 ľudí. „Keď som
prišla do Londýna, bol to kultúrny
šok.“
Na University College London
študovala tri roky ekonómiu a biz­
nis s východoeurópskymi štúdiami,
dnes už druhý rok pracuje v Amazo­
ne. Klientom radí, ako môžu zlepšiť
svoj predaj.
Depresívny pocit z Londýna rých­
lo pominul, pomohla jej francúz­
sko-japonská spolubývajúca na in­
ternáte, spolužiaci a veľa kamarátov
zo Slovenska, ktorí začali študovať
v Londýne v tom istom čase.
Na Slovensko sa chce vrátiť, naj­
skôr však o tri roky. Keď bola na
strednej škole, neuvažovala o štú­
diu v zahraničí. „Zvažovala som len
Bratislavu a Prahu, s tými školami Na London School of Economics sa konala Central European Conference, ktorá spája
mali skúsenosti moji blízki a kama­
ráti. Mama ma chcela mať čo najbliž­
šie,“ hovorí Eva. Potom išla na letný rodičia a na stravu a iné položky si koch najviac prekáža – sme podľa nej
kemp, kde sa dozvedela viac o štúdiu zarobila opatrovaním detí v dvoch často uzavretí a negatívni.
v zahraničí, a zmenila názor. Podala rodinách. „Snažila som sa variť a šet­ Chýba jej rodina, za ktorou lieta
si prihlášky na päť škôl vo Veľkej Bri­ riť.“ Bývala pri škole, a tak nemusela raz za tri mesiace, a príroda. „Doma
tánii, skúsila aj Univerzitu Karlovu. denne používať metro ani autobusy. bol pokoj, mohla som ísť kedykoľvek
Prihlášky na školy v Británii stáli do­ Dnes je rada, že do Londýna išla. do lesa. Teraz môžem ísť do parku,
vedna okolo 30 eur. Od prvého ročníka mala prax, chodi­ ale aj tam je ruch.“
la na stáže, v škole sa učili pracovať Na Slovensko sa Eva chce vrátiť,
NA ANGLICKO v tímoch a robiť projekty. „V Anglicku ale nie tak skoro. Chcela by mať prá­
TREBA PENIAZE som spoznala ľudí z viacerých kultúr cu, ktorá by mala pridanú hodnotu aj
Chcela sa osamostatniť, naučiť lepšie a z rôznych prostredí. To je veľmi pre Slovensko ako krajinu, to jej dnes
jazyk a spoznať svet. Školy v zahrani­ obohacujúce.“ Práve voľnosť a slo­ pri práci v Amazone chýba.
čí sú podľa nej lepšie a otvárajú viac bodu považuje za najväčšiu pridanú Ak by sa malo niečo na Slovensku
dverí v zamestnaní. hodnotu, ktorú jej dalo štúdium v za­ zmeniť, boli by to inštitúcie, na ktoré
Odrádzalo ju, že je Anglicko drahé. hraničí. „Začala som žiť mimo malej sa nedá spoľahnúť, a všadeprítomná
Na štúdium si vzala na rok 9000 eur košickej bubliny a o veciach som za­ korupcia. „Keď som chcela výpis z re­
študentskú pôžičku, ktorú už dnes čala uvažovať inak,“ vysvetľuje. Ľudia gistra trestov do práce, mohla som
spláca. Z nej si zaplatila náklady na v Anglicku sú podľa nej pozitívnejší to urobiť elektronicky, ale trvalo by
štúdium. Na ubytovanie jej prispeli ako na Slovensku. To jej na Slová­ to dva týždne a bolo to veľmi kom­

6 MAGAZÍN N 4 /2019
slovenských a českých študentov v Anglicku. 
plikované. Keď som prišla osobne do
Košíc, bolo to na pošte na počkanie.“
Hovorí, že keď sa takéto byrokra-
tické maličkosti nazbierajú, dokáže
to ľudí v zahraničí odradiť od návra-
tu na Slovensko. Ani teraz v prezi-
dentských voľbách nemôže voliť zo
zahraničia, a keďže sa z práce nemô-
že uvoľniť, tak nebude voliť. „Mrzí
ma to, v parlamentných som volila
poštou, ale teraz to nejde.“
PREKÁŽA IM KORUPCIA
A ZLÉ TENDRE
Korupcia je podľa Evy už súčasť uva-
žovania ľudí. „Ak sa niekam chcú
dostať, skúsia sa ozvať známemu,
aby to vybavil. Ak sa potrebujú do-
stať rýchlo k lekárovi, zaplatia alebo
NÁKLADY NA ŠTÚDIUM V ČESKU SÚ
OPROTI SLOVENSKU POROVNATEĽNÉ.
DÁNSKO A ŠKÓTSKO PONÚKAJÚ
BEZPLATNÉ VZDELANIE A GRANTY NA
PODPORU POPRI ŠTÚDIU. BRITSKÉ ŠKOLY
ZAS MAJÚ POVESŤ ZÁRUKY KARIÉRY
A DOBRÉHO PLATU PRE ABSOLVENTOV.
skúsia niekoho poprosiť, ak sa podarí
operácia, dajú lekárovi darček,“ opi-
suje, ako vníma korupciu na Sloven-
sku. A okrem toho vníma veľkú po-
litiku, pri ktorej sa denne píše o tu-
nelovaní a pochybne rozdelených
eurofondoch. Toto sa musí podľa nej
zmeniť, aby mladí chceli ostať na Slo-
vensku, respektíve sa tam vrátiť zo
zahraničia.
FOTO – VERONIKA FOLENTOVÁ
„Ale ani situácia v Británii nie je
najlepšia. Politika je podľa mňa teraz
ešte horšia ako na Slovensku,“ ho-
vorí. Brexit je veľký chaos. „Nikto si
zatiaľ nevie alebo nechce predstaviť,
čo nastane, ak bude no-deal brexit –
ktorý je dosť pravdepodobný,“ hovorí.
Eva je jednou z tisícov mladých
ľudí, ktorí študovali a študujú v za-
hraničí. Mnohí z nich hovoria, že sa
už nevrátia, časť sa vrátiť chce a svoj
odchod vnímajú len ako zahraničnú
skúsenosť predtým, ako sa usadia na
Slovensku. Odhady hovoria, že takto
do zahraničia odišlo vyše 300-tisíc
ľudí.
Vzdelanie či skúsenosť sú veľmi
prospešné, dôležité však je, aby sa
mladí ľudia aj potom na Slovensko
7
vrátili a zúročili ich doma. Podľa
prieskumov Slovensko patrí medzi
krajiny, odkiaľ odchádza do zahrani-
čia najviac ľudí.
Mnohí tam chcú aj ostať, ukazuje
napríklad prieskum Rady mládeže
Slovenska, podľa ktorého až tretina
respondentov vo veku od 15 do 24
rokov sa plánuje natrvalo usadiť v za-
hraničí. Dôvody? Pocit, že nevedia
zmeniť fungovanie krajiny, a nedôve-
ra k nefungujúcim inštitúciám.
Ale – aby sme boli aj trochu po-
zitívni – počet mladých, ktorí od-
chádzajú do zahraničia, sa začína
pomaly znižovať. Inštitút finančnej
politiky vo svojej analýze v apríli
2018 napísal, že ak porovnávame ob-

AKO NAJVÄČŠÍ PROBLÉM SLOVÁCI ŽIJÚCI

V ZAHRANIČÍ VNÍMAJÚ KORUPCIU,
RODINKÁRSTVO A KLIENTELIZMUS.
ZA DRUHÝ NAJVÄČŠÍ PROBLÉM POVAŽUJÚ
RADIKALIZÁCIU SPOLOČNOSTI A
NETOLERANCIU VOČI MENŠINÁM.

dobia 2010 až 2015 a 2016 až 2017,

tak počet odchádzajúcich klesá a,
naopak, stúpa počet ľudí, ktorí sa zo
zahraničia vracajú. Ale vo veku od 18
do 28 rokov je stále viac ľudí, ktorí
odchádzajú, ako prichádzajú. Ale len
mierne, tvrdia analytici.
Keď sa už Slováci vrátia zo zahra-
ničia, ostávajú tu dlhodobo. Až 70
percent z nich sa usadí na minimál-
ne 5 až 10 rokov. Najčastejšie sa vra-
cajú kvôli rodinným väzbám, chcú
pomôcť spoločnosti na Slovensku
a chcú aj pomalšie pracovné tempo,
aby sa mohli viac venovať rodine.
Nevracajú sa pritom primárne do
Bratislavy, v hlavnom meste ostá-
va menej ako desať percent z nich.
„Našinci prichádzajú zo zahraničia
späť najmä do okresov Prešov, Žilina
alebo Komárno, kde aj predtým žili,“
napísali analytici.
STÁLE MYSLIA
NA SLOVENSKO
„Bol som ľavičiar, ale už som do-
spel,“ počuť od vedľajšieho stola, kde
v krúžku sedí desať dvadsiatnikov
a hovorí o politike. O tom, prečo An-
na Záborská odišla z KDH a čo za
Jednou z hlavných motivácií mladých ľudí pre odchod je kvalita vysokého školstva. Ni
stranu zakladá Štefan Kuffa, alebo
aj o tom, ako poraziť Štefana Harabi-
na. „Neporazíš ho, ak na neho budeš
útočiť,“ hovorí mladé dievča zo sku-
piny. Je nedeľa poobede, sedíme v ha-
le London School of Economics, kde
prebieha Central European Confe-
rence, ktorá spája slovenských a čes-
kých študentov v Anglicku. Študenti
sú najmä z Bratislavy, Prahy a zo
Žiliny. „Lebo dôležité je nielen dobré
vzdelanie, ale aj to, aby sme ho vedeli
využiť doma pri riešení problémov,“
hovorí moderátor pri otvorení kon-
ferencie.
Na začiatku sa zhruba dvoch sto-
viek študentov pýta, čo je podľa nich
najurgentnejší problém Slovenska či
Česka. Jednoznačným víťazom bola
možnosť, že treba riešiť liberálnu de-
mokraciu.
„Ľudia nevnímajú, že by sa niečo
zmenilo,“ vysvetľuje jeden z organi-
zátorov, Jakub Dovčík. Už takmer
12 rokov vládne na Slovensku Smer
s výnimkou krátkej zmeny, keď
bola vláda Ivety Radičovej. Smer
podľa neho nerieši problémy, kto-
ré Slovensko má. Teória liberálnej
demokracie však podľa neho zna-
mená, že ľudia volia politikov, aby
krajinu spravovali tak, aby bolo dob-
re. Ak dobre nie je, vymenia ich. Ale
u nás sa to nedeje, a tak majú mla-
dí podľa Dovčíka pocit, že je niečo
v systéme pokazené.
Jakub je v Anglicku už šesť rokov,
ale pri otázke, či sa chce vrátiť, má

8 MAGAZÍN N 4 /2019
 75 %
Slovákov žijúcich v zahraničí
ako najväčší problém vníma korupciu,
rodinkárstvo a klientelizmus

22 %
Slovákov žijúcich v zahraničí je pevne
rozhodnutých o tom,
že sa na Slovensko už nevrátia
ie každý sa však dostane na Oxford, čo nesuvisí len s finančnou náročnosťou štúdia v Británii.  FOTO – STOCK ADOBE

jasno – určite áno. Na to má navá-
dzať aj konferencia, má spájať štu-
dentov, ktorí by sa mohli neskôr na
Slovensko vrátiť, a bude to pre nich
jednoduchšie, ak budú mať vytvore-
nú komunitu. „V Prahe mali v mi-
nulosti študenti spolok Detvan a vo
Viedni Tatran, my nemáme taký po-
etický názov, ale snaha je podobná –
aby ľudia, ktorí sú roztrúsení po An-
glicku, o sebe vedeli a aby sme vzbu-
dili väčší záujem o Slovensko, aby sa
vrátili a menili veci,“ hovorí Dovčík,
ktorý dnes študuje na London Scho-
ol of Economics v Londýne.
Aj on by chcel meniť veci a chce
pracovať pre štát. „Prijali ma na
druhé magisterské štúdium, kde by
som chcel získať štipendium Marti-
na Filka, a ideálne by som bol rok na
Cambridgei a potom išiel pracovať
pre štát,“ opisuje svoje plány. Na Slo-
vensko by sa tak chcel vrátiť budúci
rok alebo v roku 2021.
Napríklad by chcel robiť na mi-
nisterstve, alebo ak by nastúpil nový
vicepremiér pre informatizáciu, rád
by pracoval tam. Cez leto bude prav-
depodobne stážovať na Inštitúte pre
zdravotnú politiku, mal aj ponuku
pracovať na ministerstve financií,
v minulosti stážoval u prezidenta aj
v SARIO.
„Pred koncom roka som mal osob-
nú dilemu, či ísť na PhD. alebo nie.
Bavia ma veci, ktoré študujem, ale
nechcem byť ďalších päť rokov mi-
mo, keď napríklad vidím, koľko ľudí
zomrie ročne na Slovensku na od-
vrátiteľné úmrtia,“ hovorí Dovčík.
Školstvo, zdravotníctvo a pripra-
venosť ekonomiky na technologizá-
ciu sú podľa neho tri najväčšie výzvy,
ktoré Slovensko musí riešiť. Venovať
by sa chcel najmä posledným dvom.
„Nehovorím, že keď sa vrátim, všet-
ko vyriešim len preto, že som prišiel
zo zahraničia, ale nechcem žiť s po-
citom, že s tým nič nerobím,“ hovorí
Jakub.
Prínos ľudí, ktorí prišli zo zahrani-
čia, je podľa neho v tom, že sa na veci
pozerajú inak ako ľudia, ktorí nema-
jú zahraničnú skúsenosť. Napríklad
on sa rád inšpiruje Singapurom, kde
majú veľmi profesionalizovanú štát-
nu službu a pracujú v nej ľudia, ktorí

9
by mohli robiť hocikde na svete, ale
práca pre štát je veľmi lukratívna.
Plat pre neho nie je motivujúci
faktor, ak by chcel zarábať veľa, išiel
by robiť do veľkej firmy konzultanta,
tvrdí.

DO LONDÝNA V ŠESTNÁSTICH
Dovčík sa narodil v Revúcej, na gym-
názium chodil do Spišskej Novej Vsi.
Na strednej hrával basketbal, veľa
cestoval, a preto sa rozhodol, že chce
študovať v zahraničí. „Videl som, ako
veci fungujú inde. Svet bol zrazu väč-
ší ako to, čo som videl v Spišskej No-
vej Vsi,“ hovorí 22-ročný Jakub.
Robil fyzikálne aj matematické
olympiády, ale práve basketbal ho
podľa neho priviedol do Británie.
Z jeho strednej školy nik nešiel na
inú ako slovenskú či českú univer-
zitu. Ak by on nechodil ako basket-
balista do zahraničia, išiel by tiež
študovať medzinárodné vzťahy alebo
medicínu do Prahy. „To bolo jediné,
čo som si vedel predstaviť,“ hovorí.
Ale keď videl, ako to funguje inde,
zmenil názor.
Našiel štipendium Nadácie otvo-
renej spoločnosti, prihlásil sa a zís-
kal ho. Posledné dva roky strednej
školy tak absolvoval na chlapčenskej
internátnej škole pri Birminghame.
Akademicky podľa neho nebola škola
veľmi kvalitná, ale bola to pre neho
dobrá skúsenosť – mal 16 rokov, bol
preč z domu a musel sa o seba starať. Väčšina ľudí za život absolvuje len jednu vysokú školu, a preto mnohí zvažujú, ktorá b
Na vysokú chcel ísť do USA, ale
nakoniec ostal v Británii, lebo našiel
odbor, ktorý chcel študovať – inter- ho veľmi individualistické, a ak má kedy náročné skombinovať s prácou.
national development. problém, musí si nájsť riešenie. „Keď Napríklad Jakub zarábal, odkedy je
„Vždy som vedel, čo chcem robiť. niečo potrebujem vyriešiť doma, v Londýne. Rodičia sú učitelia, pod-
Narodil som sa v Revúcej na ulici, mám v telefóne čísla na známych, porovali ho, ale potreboval viac peňa-
kde sa narodil Rudolf Viest, generál kamarátov či rodinu, ktorí mi vedia zí. Najskôr predával v sieti občerstve-
armád SNP, a bolo tam aj prvé slo- pomôcť a poradiť,“ hovorí Dovčík. nia, potom rozdával letáky a noviny.
venské gymnázium. Dnes na tej ulici Británia je iná aj v nasadení, súťa- „Je to veľká výzva, lebo chcete byť
žijú sociálne vylúčené skupiny, Ró- živosť je tu podľa neho vo všetkom. najlepší, ale máte limitovaný čas, le-
movia. Vždy som si vravel, že chcem Napríklad prejsť na univerzite podľa bo musíte chodiť aj do práce,“ hovorí
robiť niečo, čo bude zlepšovať kvalitu neho nie je problém. Ale len prechá- Dovčík.
života,“ tvrdí jeden z organizátorov dzať už problém je. Je ťažké byť me-
konferencie. dzi najlepšími študentmi. Každý sa POTREBUJEME DOBRÉ ŠKOLY
Aj keď jasne hovorí, že sa chce vrá- podľa neho pozerá na známky a pod- Keď sa rozprávame s mladými ľuď-
tiť na Slovensko, nevie si predstaviť, ľa známok sú odstupňované aj tituly, mi, ktorí odišli študovať do zahrani-
že by žil v Spišskej Novej Vsi. Praco- ktoré na konci dostanú. A ak niekto čia, zhodujú sa na hlavnom dôvode
vať by chcel v Bratislave, kde trávi aj nemal dobré známky, na dobre plate- – doma sú zlé školy. „Ak by boli na
väčšinu prázdnin, domov na východ né miesto sa len tak nedostane. Slovensku kvalitné školy, ostala by
už chodí menej. Na to, aby bol človek medzi najlep- som doma,“ hovorí Lucia Zubaľová,
Anglicko ho zmenilo, je podľa ne- šími, potrebuje veľa času. To je nie- ktorá študuje históriu umenia na

10 MAGAZÍN N 4 /2019
by to mala byť. Massachusettský technologický inštitút (MIT) je určite na horných priečkach.
49 %
Slovákov žijúcich v zahraničí uvádza
ako hlavný dôvod prípadného
návratu do krajiny vzťah k svojim
osobným koreňom a citový vzťah
k miestam, na ktorých vyrastali
Courtauld Institute of Art v Londý-
ne. A podobne sa na to pozerajú aj jej
kamaráti – nepozná vraj asi nikoho,
kto by aspoň nezvažoval vrátiť sa na
Slovensko.
V rodine majú tradíciu, že v tre-
ťom ročníku strednej školy odchá-
dzajú do zahraničia, aby sa naučili
jazyk. Takto odišli aj jej bratranci
a sesternice.
„Môj dedko nás vždy podporoval,
aby sme šli do zahraničia, ale vždy
prízvukoval, aby sme sa vrátili,“ ho-
vorí. Má silné rodinné zázemie. Vždy
od nej očakávali, že sa vráti. Aj jej
bratranec sa teraz po štúdiu vrátil.
O pár mesiacov Lucia končí baka-
lárske štúdium a chce pokračovať na
magisterskom štúdiu antropológiou.
FOTO – STOCK ADOBE
„V dejinách umenia ma zaujímali
presne veci, ktoré sa prepájajú s an-
tropológiou,“ vysvetľuje. Ide naprí-
klad o spôsob, ako prepojiť vedomos-
ti o kultúre s integrovaním menšín.
Zubaľová odišla do zahraničia, keď
mala šestnásť – najskôr na stred-
nú školu v Toronte. Ale nepáčilo sa
jej tam. „Išla som tam príliš skoro,
bola som veľmi smutná, chýbal mi
domov. Bola som ďaleko, a keď som
chcela volať s mamou, ona už išla
spať,“ opisuje.
Rodičia chceli, aby sa vrátila na
Slovensko, na svoje súkromné gym-
názium v Bratislave, ale ona si už
zvykla učiť sa po anglicky a mať
medzinárodných spolužiakov. A tak
maturovala v Anglicku, odkiaľ moh-
11
la častejšie lietať domov, a ak by sa
niečo stalo, tak rodičia mohli rýchlo
prísť za ňou.
Lucia nikdy nebrala štúdium v za-
hraničí ako odchod zo Slovenska.
Plánuje doštudovať na magistra, pár
rokov skúsiť pracovať v zahraničí
a potom sa vrátiť. Aj letné stáže máva
na Slovensku. Momentálne na diaľ-
ku pracuje v Bangladéši, kde pomáha
napríklad aj s umeleckými projektmi
v oblasti rozvoja.
Vníma aj situáciu na Slovensku
a politiku. V londýnskej komunite
slovenských študentov je podľa nej
ťažké sa politike vyhnúť. Niektorí
jej kamaráti už vstúpili do politickej
strany, ona sama stážovala v Progre-
sívnom Slovensku.
Na jej rodisku ju odrádza najmä
to, že ľudia, ktorí študovali dejiny
umenia, dnes robia v reklamných
agentúrach či na administratívnych
pozíciách. Nepáči sa jej ani to, že ľu-
dia, ktorí neštudovali na Slovensku,
majú problém získať stáže ako kurá-
tori, lebo nemajú kontakty.
Ale celkovo jej Slovensko chýba.
Aj kamaráti, s ktorými sa v Londýne
najviac baví, sú Slováci. Domov cho-
dí na prázdniny, aj keď sa potrebuje
učiť. „Rodinné zázemie je pre mňa
dôležité a mám rada, že keď si v Bra-
tislave sadnem do kaviarne, stret-
nem tam piatich známych,“ hovorí
Lucia.
Londýn vie byť podľa nej osamelý.
„Ak nebývate s ľuďmi, s ktorými si
rozumiete, ste rýchlo sami,“ hovorí
Lucia. Život je tam rýchlejší, a keď si
chce s niekým dohodnúť kávu, trvá
to niekedy aj dva týždne, dodáva.
PREČ Z KOŠÍC PRE ZLÚ ŠKOLU
U mnohých nie je vrátenie sa na Slo-
vensko len teoretická možnosť. Na-
príklad Zuzana Vargová po skončení
Univerzity Karlovej v Prahe dostala
ponuku a dnes pracuje v kancelárii
prezidenta Andreja Kisku a venuje sa
zdravotníctvu. Pritom si myslela, že
sa tak rýchlo na Slovensko nevráti.
Na Slovensku chcela pôsobiť vždy,
začala študovať právo v Košiciach,
pretože od strednej školy bola pre-
svedčená, že chce ostať na Slovensku.
„Už vtedy ma veľa vecí rozčuľovalo,
ale zároveň som cítila zodpovednosť
12 MAGAZÍN N 4 /2019
a vravela som si, že ak všetci utečie-
me do zahraničia, nezostane tu dosť
ľudí na zmenu,“ hovorí Vargová.
Košice pre ňu boli od začiatku
malé, skoro každý víkend bola preč,
venovala sa rôznym mimoškolským
aktivitám. „Chýbali mi svetové prí-
ležitosti a inšpiratívna konkurencia,“
hovorí.
Zdalo sa jej, že v škole, ale aj v ad-
vokátskej praxi sa až príliš často ho-
vorilo o vzťahoch: kto koho pozná,
s kým sa háda a priatelí, ale málo
o profesionálnych cieľoch alebo am-
bíciách. Po dvoch rokoch z Košíc
odišla a prestúpila na Univerzitu
Karlovu do Prahy.
Tam zažila opačný extrém – v ško-
le aj v práci sa všetci orientovali podľa
KEĎ SA UŽ SLOVÁCI ZO ZAHRANIČIA
VRÁTIA, OSTÁVAJÚ TU DLHODOBO.
NAJČASTEJŠIE SA VRACAJÚ KVÔLI
RODINNÝM VÄZBÁM, CHCÚ POMÔCŤ
SPOLOČNOSTI NA SLOVENSKU A CHCÚ AJ
POMALŠIE PRACOVNÉ TEMPO.
kariérnych a profesijných ukazovate-
ľov, ale často sa tam cítila stratená
v dave. „Napríklad v škole mi chýbal
osobnejší prístup vyučujúcich. V Ko-
šiciach mali učitelia prehľad o svo-
jich študentoch, zväčša nás poznali
aj po mene, v Prahe to tak, až na pár
výnimiek, vôbec nebolo,“ opisuje.
Túto skúsenosť však neľutuje, zís-
kala prístup k oveľa väčšiemu množ-
stvu aj kvalite príležitostí – študij-
ných, mimoškolských aj kariérnych.
Odišla študovať aj do Dánska, kde
sa venovala špecializácii v zdravot-
níckom práve. „Takú príležitosť som
v Košiciach nemala,“ hovorí.
A čo ju ovplyvnilo pri rozhodovaní
odísť? Vargová tvrdí, že ju unavil po-
cit druhoradosti a malosti, ktorý cíti-
la vždy, keď sa rozprávala so svojimi
kamarátmi študujúcimi v zahraničí.
„Mali k dispozícii zaujímavé pred-
mety venujúce sa aktuálnym témam,
hovorili už v nižších ročníkoch o vý-
skume a rôznych medzinárodných
súťažiach, a hoci nebolo nepred-
staviteľné robiť väčšinu tých vecí aj
z Košíc, bolo to proste náročnejšie,“
hovorí. Cítila, že ich k tomu nik ne-
vedie. Tak si povedala, že teraz je na
škole, teraz sa má učiť, a tak šla tam,
kde to je jednoduchšie, a potom sa
z Čiech môže vrátiť, hoci to môže byť
komplikovanejšie. „Nakoniec som to
aj urobila, hoci skôr, než som si mys-
lela,“ hovorí.
Aj keď sa na Slovensko chcela vrá-
tiť vždy, pôvodne mala plán, že v Čes-
ku ostane tri až päť rokov, vybuduje
si kariéru v prostredí, kde je viac prí-
ležitostí a sú tam jasnejšie pravidlá
kariérneho postupu. A potom sa
z dobrej pozície vráti na Slovensko.
Cez LEAF získala letnú stáž v kan-
celárii prezidenta, kde už ostala. A to
aj napriek tomu, že v štátnej službe
predtým pracovať nechcela. A dnes je
rada, že sa vrátila. Aj keď občas zva-
žuje, či to nebolo príliš skoro.
„Mala som šťastie a hneď po ško-
le som našla prácu, ktorá ma baví
a ktorá mi pomohla si vyjasniť, čo
chcem v živote robiť,“ hovorí. To je na
jednej strane dobré, na druhej vie, že
človek sa najviac učí mimo známeho
prostredia, teda aj v zahraničí. „Ale
keď viete, čo chcete robiť a že to chce-
te robiť na Slovensku, na odchod –
i keď len načas – sa odhodláva ťažšie,“
tvrdí Vargová.
Zo zahraničia jej najviac chýba
inšpirácia a profesionalita. Prekáža
jej, že Slovensko je krajina prieme-
ru, za ktorý sa netrestá, ale ani zvlášť
nechváli. „Možno je to veľkosťou kra-
jiny, že sa tu každý s každým pozná
a rýchlejšie sa ukáže, že nikto z nás
nie je dokonalý. Ale mám dojem, že je
to hlbší problém. Aj v individuálnych
profesiách sa príliš často stretávame
s lajdáckosťou, s napĺňaním len mi-
nimálnych požadovaných nárokov,“
hovorí. Vo verejnom živote jej chýba-
jú vzory, ktoré by reprezentovali pro-
fesionalitu, občiansku zodpovednosť,
morálku a o ktorých by zároveň ne-
kolovali chýry o zásadnom nepome-
re medzi ich reálnou a vykresľova-
nou osobnosťou. „Ale zdá sa mi, že sa
to mení a posúva aj vďaka silnejúcej
generácii ľudí so zahraničnými skú-
senosťami,“ hovorí.
Dôležité podľa nej je, aby títo ľudia
dostali príležitosť a dokázali aj ostat-
ných presvedčiť, že poctivosť a občas
aj nadpráca majú zmysel.
Dnes je často v kontakte s mladý-
mi ľuďmi, ktorí študujú v zahraničí.
Dôvodom, pre ktorý mnohí odchá-
dzajú, podľa nej je, že slovenské
školy nemajú dobrú povesť a okrem
niektorých fakúlt, ktoré sa snažia to
zmeniť, necítiť výrazný signál toho,
že by s tým školy niečo robili.
A prečo to je dôležité? Väčšina
ľudí podľa nej za život absolvuje len
jednu vysokú školu, a tak sa snažia
maximalizovať pravdepodobnosť
úspechu. A dnes to nie je ani zlo-
žité – náklady na štúdium v Česku
sú oproti Slovensku porovnateľné.
Dánsko aj Škótsko ponúkajú bez-
platné vzdelanie a granty na podpo-
ru popri štúdiu, aby prilákali talen-
tovaných študentov zo zahraničia.
Britské školy zas majú povesť zá-
ruky kariérneho úspechu a dobrého
platu a na Slovensku je už pomerne
veľa ľudí, ktorí vedia poradiť, ako sa
na ne dostať. „Je to jednoducho raci-
onálna a relatívne nenákladná voľ-
ba,“ hovorí Vargová.
Keď sa s mladými ľuďmi v zahra-
ničí rozpráva o ich motiváciách, tak
k návratu ich vedie najmä rodina
a korene alebo ambícia a chuť pri-
spieť k zmene na Slovensku.
„Keď študujete v zahraničí, máte
mnoho priateľov cudzincov. Po pro-
mócii sa však každý rozbehne iným
smerom a vtedy si človek uvedomí,
že je v cudzej krajine vlastne sám,
že ho tam nemajú za svojho a on tú
krajinu za svoju. Ak dostane príleži-
tosť, vráti sa,“ hovorí.
Na druhej strane ich od návratu
odrádza neprofesionalizmus či neo-
chota prijímať nové postupy. „Samo-
statnou témou je korupcia, ale aj po-
treba poznať ľudí. To je na Slovensku
stále veľmi silné asi v každom odvet-
ví a ľudia, ktorí tu roky nebudovali
väzby, sa niekedy ťažšie zaradia do
takého prostredia,“ dodáva Vargová.
ABY OSTALI DOMA
A čo robiť, aby mladí neodchádzali
a ostali doma? „Jeden argument je,
že doma majú príležitosti dané práve
tým, že krajina sa mení a rozvíja. Tá-
to generácia má silnú potrebu anga-
žovanosti, takže na to počúvajú,“ ho-
vorí šéf združenia Nexteria Tomáš
Hasala. To pripravuje pre mladých
ľudí podporné projekty, aby získali
vzdelanie a prax.
Čo hovorí
prieskum
K eď sa na nálady Slovákov
v zahraničí pýtala nezisková
organizácia LEAF, pätina po-
vedala, že sa nechcú vrátiť. Prieskum
medzi 4-tisíc Slovákmi, ktorí žijú v 72
krajinách, potvrdzuje trend, že mladí
Slováci odchádzajú do zahraničia najmä
kvôli kvalitnejšiemu vzdelaniu.
Ako najväčší problém Slováci žijúci v za-
hraničí vnímajú korupciu, rodinkárstvo a
klientelizmus. Túto možnosť označilo až
75 percent Slovákov.
Za druhý najväčší problém považujú
radikalizáciu spoločnosti a intoleranciu
voči menšinám, v prieskume organizá-
cie LEAF ich označila štvrtina respon-
dentov. Naopak, za jednu z najpozitív-
nejších vecí, ktoré dnes na Slovensku
sú, takmer polovica respondentov
označila masové protesty Za slušné
Slovensko.
Najčastejším dôvodom odchodu zo Slo-
venska bolo podľa prieskumu kvalitnej-
šie vzdelanie v zahraničí – túto možnosť
označila vyše tretina respondentov.
Druhý dôvod, prečo sa ľudia rozhodli
odísť do cudziny, bola lepšie platená
práca, a to dlhodobá alebo krátkodobá
– to označila za dôvod odchodu zhruba
štvrtina ľudí.
Nálada Slovákov, ktorí žijú v zahraničí,
sa v porovnaní s rokom 2016 veľmi ne-
zmenila. Zhruba polovica ľudí, ktorí sa
do prieskumu zapojili, nie je rozhodnu-
tá, či sa na Slovensko vrátia – nevyluču-
jú návrat, ale nemajú to ani v pláne.
„Len veľmi malá časť – štyri percentá
– sa plánuje vrátiť do jedného roka. Na
druhej strane, pevne rozhodnutých o
tom, že sa na Slovensko už nevrátia, je
až 22 percent respondentov,“ vyhod-
nocuje prieskum Viktória Skřivánková
z LEAF.
A čo je pre nich osobne najdôležitejšie,
ak by niekedy v budúcnosti zvažovali,
že sa chcú vrátiť? Najsilnejšia motivácia
pre nich je, že majú citový vzťah
k miestam, kde vyrastali, a mohli by sa
tak vrátiť k svojim koreňom. Druhá je
možnosť pomôcť spoločnosti doma na
Slovensku. Ako tretia skončila možnosť,
že budú mať menej hektický život a zís-
kajú viac času pre rodinu.
V trojročnom programe je približ-
ne sto študentov. Každý rok sa k nim
hlási zhruba 200 ľudí, z ktorých vy-
berú 40. Neposudzujú známky, ale
to, čo doteraz robili, aké mali aktivity.
Potom platia 20 percent nákladov na
program. „Zaujíma nás ich potenci-
ál byť nositeľom pozitívnej zmeny
vo svojom okolí. A aj to, či nemajú
ego, ktoré by im bránilo v službe
druhým,“ vysvetľuje výberový proces
Hasala. Ich program je doplnenie
štúdia na vysokej škole. Vyučujú ich
ľudia z praxe, najmä manažéri.
Ich absolventi, z ktorých 90 per-
cent ostáva na Slovensku, podľa Ha-
salu zakladajú firmy, pracujú v me-
dzinárodných firmách, neziskovom
aj verejnom sektore. Mnohí sú aktív-
ni v oblasti vzdelávania. Mladí, ktorí
ostanú, podľa neho vedia, že v zahra-
ničí bude ich vplyv malý, doma – na-
opak – môže byť veľký. „Druhý argu-
ment je, že nemusia opúšťať rodinu
a svoj okruh priateľov,“ hovorí.
Tak im chcú poskytnúť kvalitné
vzdelanie a študenti nemusia preru-
šiť kontakty s ľuďmi, na ktorých im
záleží, ani odložiť projekty, na kto-
rých počas strednej a vysokej školy
pracovali. Popri slovenskej vysokej
škole a Nexterii im ostáva dosť času,
aby vo svojich aktivitách pokračovali.
Väčšina maturantov podľa Hasa-
lu odchádza za lepšími školami. „Na
rozdiel od 90. rokov dnes drvivá väč-
šina pri odchode povie, že sa chcú
vrátiť, že idú iba za vzdelaním,“ hovo-
rí. Nakoniec ich však prevalcuje rea-
lita – po pár rokoch majú v zahraničí
lepšie zázemie, pokiaľ ide o pracovné
príležitosti, a ostávajú tam. „K Slo-
vensku majú často naďalej pozitív-
ny vzťah, ale bez potrebných väzieb,“
tvrdí.
Aj sám Hasala bol na študijnom
pobyte v USA. „Nikdy mi nenapadlo,
že by som tam mal ostať, hoci škola
bola vynikajúca a prostredie veľmi
prajné,“ hovorí. Na Slovensko sa pod-
ľa neho vracal z tých istých dôvodov
– kvôli ľuďom a projektom, ktoré na
Slovensku mal. „Po návrate domov
som založil firmu a po 20 rokoch
podnikania vediem zaujímavú ne-
ziskovku a nikdy som to neoľutoval,“
hovorí.
n
13
Peter Vanya
Chcem pomáhať
riešiť problémy,
ktorým rozumiem

FOTO N – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ

Slovensko je malá krajina, a aj keby to tu vyzeralo ako vo Švajčiarsku,
ľudia chcú vidieť svet, myslí si Peter Vanya
Vyštudoval
Cambridge, vrátil
sa a pracuje pre štát
O sem rokov pôsobil na pre-
stížnych britských univer-
zitách. Peter Vanya hovorí
o tom, koľko vzdelanie v zahraničí
stojí a aké ťažké je niekedy zapad-
núť do medzinárodného kolektívu.
FOLENTOVÁ
Prečo ste sa rozhodli, že nebu-
dete študovať vysokú školu na
Slovensku, ale odišli ste do zahra-
ničia?
Aby som bol úprimný, nemal
som vtedy žiadny pádny argument.
Medzi mojimi spolužiakmi to bolo
módne, chcel som ísť niekam preč
a najlepšie ďaleko. Dnes som s tým
rozhodnutím spokojný.
Ste z Trenčína, ale posledné ro-
ky ste študovali na bratislavskom
gymnáziu Jura Hronca na progra-
me International Baccalaureate
(IB).
Dva roky som bol v Bratislave. Ak
by som išiel na vysokú školu z Tren-
čína, bol by to väčší skok, ale keď
človek prežije Bratislavu, je to jedno-
duchšie. Prišiel som tam v šestnás-
tich, bol som päť dní v týždni mimo
domu. Potom už nie je problém ísť
kamkoľvek.
Z tohto gymnázia chodí veľká
časť žiakov do zahraničia. Bolo to
tak aj u vás?
Áno, zhruba polovica spolužiakov
išla na zahraničné školy.
Prečo ste išli na IB vy?
Chcel som sa naučiť po anglicky
(program je v angličtine). Na tren-
16 MAGAZÍN N 4 /2019
čianskom gymnáziu ma to až tak
netešilo, chcel som niečo viac. Bolo
tam priveľa učiva a nemal som pocit,
že to niekam vedie.
Dávali ste si prihlášky len na
VERONIKA zahraničné školy?
Na slovenské školy som si nedá-
reportérka
val, mali skoré termíny a zarazila
ma zložitosť podania prihlášok. Ne-
lákalo ma to. Poplatky, ktoré žiadali,
boli vyššie ako na zahraničnej škole.
V Británii zaplatíte jeden poplatok
– vtedy to bolo asi 20 libier a máte
v tom päť prihlášok. Na Slovensku
bol poplatok za prihlášku na jednu
školu vyšší ako v Británii na päť.
Na aké školy ste si dali pri-
hlášky?
Dával som ich kade-tade, dnes sa
na tom celkom zabávam. Skúšal som,
samozrejme, USA, tam sa chce dostať
asi každý a aj ja som chcel. Keď sa na
to pozriem spätne, tak pomer snahy,
ceny a toho, čo za to získate, je dosť
v neprospech USA. Šanca, že sa do-
stanete na americkú školu (napríklad
na Harvard), je asi šesť percent, aj to
je možno veľa. A nik presne nevie,
ako prebieha výber. Nie je to tak, že
spravíte test a vezmú vás. Prečítajú
si vaše eseje a nejako posúdia, či sa
k nim hodíte, či zapadnete. Spýtajú
sa vás, v čom ste dobrý, a ak sa nevie-
te predať, čo som ja vtedy rozhodne
nevedel, máte problém. Nebol som
nadšený, keď som to nedal, ale aspoň
som to skúsil. Dnes by som si to už
spočítal inak.
Bolo dobré rozhodnutie ísť na
vysokú školu do zahraničia?
Keď ste na strednej škole, netušíte,
ako to bude prebiehať na našich, ale
ani na zahraničných školách. Väčšina
ľudí ani nevie, čo chce v živote robiť,
tak niečo skúsia a dúfajú, že ich to
aj po rokoch bude napĺňať. Ja som to
tiež nevedel, tak som to skúsil. Ešte
pred Londýnom som rok študoval na
Českom vysokom učení technickom.
České školstvo je dnes veľmi popu-
lárne, ale mňa to neoslovilo. Praha je
skvelé miesto na život, v mnohých ve-
ciach lepšie ako Londýn, ale rozhodol
som sa, že chcem ísť ďalej, a prijali
ma, kam som chcel.
Keď ste prišli do Londýna, mali
ste 19 rokov. Zažili ste kultúrny
šok?
Nemyslím si, skôr by som pove-
dal, že každodenná realita bola drs-
ná. Náklady na život sú o dosť vyš-
šie, a to bol Londýn 2010, ktorý bol
neporovnateľne lacnejší ako dnešný.
V Londýne bolo v čase môjho štúdia
– a pravdepodobne to platí aj dnes
– pomerne málo internátov. Ja som
ho mal garantovaný len prvý rok
a potom som si musel nájsť privát.
Nebolo to jednoduché – bol ďaleko
a ešte mi to aj zvýšilo náklady na
cestovanie. To je život, ktorý tu štu-
denti nezažijú, lebo internáty sú síce
často v nie dobrom stave, ale mnohí
ich dostanú a za dostupnú cenu.
Ako dlho vám to trvalo do ško-
ly?
 ROZHOVOR

Peter
Vanya
Pochádza
z Trenčína.
Vyštudoval Im-
perial College
London, dokto-
rát z materiálo-
vej vedy si robil
na Univerzite
v Cambridgei.
V Británii
pôsobil osem
rokov. Vrátil sa
na Slovensko,
kde pracuje ako
analytik Útvaru
hodnoty za pe-
niaze pri minis-
terstve financií.
Počas štúdia
spoluzaložil
stránku Uni-
mak, na nej štu-
dentom radia,
ako sa dostať
na vysoké školy
v zahraničí.
FOTO N – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ

Normálne to podľa údajov na
autobusovej zastávke malo trvať
19 minút. Reálne to bolo 40 až
50 minút a potom ešte 10 minút
chôdze, takže to trvalo aj hodinu.
Tak som začal jazdiť na bicykli,
lebo cesta autobusom v zápchach
bola strašná. Doma som až tak
veľa nebicykloval, tak som vyšiel
do londýnskych ulíc len tak, bez
prilby a svetiel. Dnes som prekva-
pený, že sa mi nič nestalo, a zdese-
ný z vlastnej hlúposti.
Aké boli londýnske školy?
Môžem hovoriť asi len o fyzike,
ktorú som študoval. V Británii sa
ide do podstaty fyziky. Na Slovensku
a v Česku do vás prvé dva roky tlačia
matematiku, ktorú v drvivej väčšine
prípadov hneď po skúškach zabud-
nete. V Británii je prvý rok prekvapi-
vo jednoduchší, čo sa mi zdá rozum-
nejšie. Potom pritvrdzujú. Je to teda
naopak ako u nás. Prvý rok v Česku
a na Slovensku naberú veľa študen-
tov a potom sa ich snažia vyhodiť.
Teraz je to už možno iné, keďže ma-
jú málo študentov. V Prahe na mojej
fakulte sa často k študentom správa-
li zle. Mali predstavu, že keď povyha-
dzujú študentov, ostanú tam už len
tí dobrí a potom sa im budú môcť
venovať. Ak v Británii niekto prejde
prijímačkami, tak k nemu majú vy-
učujúci aspoň elementárny rešpekt,
správajú sa k nemu ako k človeku.
Vedeli ste popri škole v Londý-
ne aj pracovať?
Prvý rok bol ľahší, tak som mal čas
privyrobiť si v bare. V druhom som
doučoval. Po druhom ročníku som
dostal stáž, cez leto som zarobil pe-
niaze, takže tretí ročník som prežil.
Ale rodina mi veľmi pomáhala. Až ne-
skôr som dostal nejaké štipendiá.

17
 Koľko vás štúdium stálo?
Prvý rok päť- až šesťtisíc libier
okrem školného. Na to som si bral
vysokoškolskú pôžičku. Školné bolo
tritisíc libier. Ale sú ľudia mimo Eu-
rópskej únie a tí platili vtedy 21-tisíc,
teraz je to asi 24-tisíc.
Boli ste pripravený na to, koľko
to bude stáť?
Trochu. Prvý rok som to mal cel-
kom presne rozpočítané a mal som
našetrené, koľko bolo treba. Druhý
rok to bolo omnoho horšie.
Museli ste sa uskromniť?
Mnohí sa museli. Za ubytovanie
som platil asi 450 libier mesačne. Po-
tom prichádza cestovanie, tam som
prešiel z metra na autobus a potom
na bicykel. Alkohol veľmi nepripadá
do úvahy. Reštaurácie zoškrtáte, ale
dalo sa to rozpočítať, aby ste si vedeli
nakúpiť jedlo v rozumnej kvalite. Ale
často rozmýšľate, ako sa najesť lacno
a tak, aby ste neboli hladní. Potom
zvažujete cestu domov, lebo aj leten-
ky niečo stoja.
Ako často ste chodili domov?
Štyrikrát do roka.
Celkovo ste boli v Británii osem
rokov. Nechceli ste v Londýne zo-
stať?
Našiel som niečo, čo ma tu chy-
tilo za srdce, a rozhodol som sa na
pár rokov presunúť späť na Sloven-
sko. Mám tu veľa kamarátov, rodinu.
Prijali ma do práce a na Slovensku
sa žije v princípe dobre. Uvidím, ako
dlho ma to bude držať, možno tu
ostanem aj naveky, ťažko predvídať.
V Londýne som bol dlho a chcel som
zmenu.
Čo vám z Londýna nechýba?
Jedna z vecí, ktoré ma veľmi iri-
tovali, boli domy a ich kvalita. Na-
príklad sa tam nekúri, okná netes-
nia, a keď to aj poviete vlastníkovi,
nevyhovejú vám a neopravia to,
dokonca to možno ani nepochopia.
Pritom ide o základnú vec, aby ste
nemrzli v izbe, za ktorú platíte 500
libier mesačne. Tu si užívam, že je
teplo. Na druhej strane ma prekva-
pilo, koľko na Slovensku stojí jedlo.
Je neuveriteľné, že je drahšie ako
v Británii. A nie je tu taký výber.
Ale vedel som, do čoho idem, tak sa
nebudem sťažovať na hlavnú sta-
nicu, ktorá ma irituje, alebo tren-
18 MAGAZÍN N 4 /2019
VZDELANIE SA NEDEJE LEN NA
PREDNÁŠKACH V ŠKOLE. ŽIJETE VO
VEĽKOM MESTE, ĎALEKO OD DOMOVA,
MUSÍTE SAMI RIEŠIŤ, ŽE VÁM NEJDE
KÚRENIE, ŽE VÁS VYKRADNÚ, RAZ
A POTOM DRUHÝKRÁT. VYJDETE
Z KOMFORTNEJ ZÓNY A MUSÍTE SA
O SEBA POSTARAŤ. TO JE PODĽA MŇA
BONUS ZAHRANIČNÉHO VZDELANIA,
O KTOROM SA MÁLO HOVORÍ.
čiansku stanicu, ktorá je obzvlášť
hnusná.
Je niečo, čo sa za osem rokov,
počas ktorých ste boli v Londýne,
na Slovensku výrazne zlepšilo?
Vlaky sú modernejšie, aj keď
v mojej práci sa pýtam, či je to pri-
rodzená obnova alebo je to naozaj
niečo nadštandardné. Aj mestská
hromadná doprava v Bratislave sa
zlepšila. Ale neviem povedať jednu
vec, kde by som videl prekvapujúce
zlepšenie.
Ako ste sa dostali na Útvar hod-
noty za peniaze?
Videl som inzerát a aj som tam už
poznal nejakých ľudí. A po pohovore
ma zobrali.
Prečo sa mladý človek s dob-
rou zahraničnou školou rozhodne
pracovať pre štát?
Chcem pomáhať riešiť problémy,
ktorým rozumiem. Vyštudoval som
fyziku a je to to, čo ma baví – niečo
vidím a pýtam sa, prečo by to ne-
mohlo byť lepšie. Problémy, ktoré
sa dajú previesť na čísla a následne
možno aj vyriešiť. A práve vo verej-
nej správe vidím mnoho problémov
tohto typu. Napríklad prečo vlaky
meškajú – mám totiž na starosti do-
pravu.
Pripravujete sa na to, že možno
spravíte analýzu, navrhnete zlep-
šenie a nič sa nestane?
Som na to pripravený. Idem do to-
ho s tým, že viem, ako to je, a že sa to
môže stať.
Ak by ste mohli zmeniť jednu
vec v doprave, čo by to bolo?
Jasné procesy rozhodovania
a stratégia, kedy a čo stavať alebo
opravovať.
Ešte na škole v Londýne ste
založili stránku Unimak, kde ste
pomáhali študentom s tým, ako sa
dostať do zahraničia. Prečo ste ju
zakladali?
Založili sme ju s kamarátmi, keď
som bol v prvom ročníku. Mali sme
pocit, že na to nebude treba veľa ná-
mahy a mohla by niekomu pomôcť.
Mnohí ľudia sa ma pýtali, ako sa do-
stať na zahraničnú školu, a tak sme
to takto spísali na jednom webe,
a postupne pre to nadchli mnohých
ďalších ľudí. Ja som na strednej po-
stupoval rovnako – bombardoval
som ľudí, ktorí boli na zahraničných
školách, a pýtal sa ich, ako sa tam do-
stať.
Na čo ste sa pýtali?
Je to vtipné, ale na peniaze som
sa nepýtal. Až relatívne neskoro som
si uvedomil, že to je dôležitá otázka.
Bol som rok v Prahe, takže mi to do-
šlo dostatočne včas, aby som s tým
niečo dokázal urobiť. Ale všeobecne
sa málo hovorí, koľko to stojí a ako sa
na to pripraviť. Keď som ešte pôsobil
pre Unimak, tak sa na to ani nepýta-
li. Pýtajú sa najmä na to, ako napísať
esej alebo motivačný list. Musí to
byť, samozrejme, v angličtine a to nie
je ľahké. Tak sme o tom zhrnuli in-
formácie a dali ich na stránku.
Prečo sa študenti nepýtajú na
peniaze?
Asi im to nedôjde, ale neviem to
naisto. Berú to často tak, že keď tam
ide tak veľa ľudí, nejako to zvládnu.
Ale vyžiada si to energiu a študent-
ský život nie je taký ako v Prahe
alebo na Slovensku, lebo tie peniaze
proste nemáte. Aj v zahraničí môže-
te ísť na večierok, ale peniaze budete
mať stále v hlave a budete nad tým
rozmýšľať.
Ako napísať esej, aby ste sa ve-
deli predať?
Treba ukázať, že ste v niečom lep-
ší ako domáci študenti, lebo na tie
školy sa hlási veľmi veľa ľudí. Druhá
vec je formálna, a teda ako napísať
esej tak, aby sa dobre čítala.
Čo ste tam napísali vy, že ich to
presvedčilo?
S odstupom času si hovorím, že
nič moc. Ale myslím si, že po obsa-
hovej stránke mi pomohli medziná-
rodné súťaže.
Hovorili ste, že vtedy bola mó-

da ísť do zahraničia; teraz je ten
trend ešte väčší. Čím to podľa vás
je?
Slovensko je malá krajina, a aj ke-
by to tu vyzeralo ako vo Švajčiarsku,
ľudia chcú vidieť svet. Okrem toho
mám veľa kamarátov, ktorí študova-
li na slovenských vysokých školách,
a poviem to tak, že si v priemere ne-
pochvaľujú.
Hovorili vám študenti cez
stránku Unimak, prečo chcú odísť
na zahraničné školy?
Systematicky sme sa to nepýta-
li, takže je to tak medzi riadkami.
Ťažko však oddeliť, čo je hlavný dô-
vod – či je to túžba zažiť zahraničie
alebo jasná neochota študovať na
Slovensku. Ale často ide podľa mňa
aj o to, aké meno škola má, a nie reál-
ne o kvalitu. Lebo časť rozhodovania
je, bohužiaľ, aj o marketingu, a v tom
naše univerzity zaostávajú. Chcel by
som vidieť, ako by to vyzeralo, keby
naše školy mali podobný marketing
ako napríklad v Česku, za ktorým
v tomto ohľade veľmi zaostávame.
Naše školy nie sú navonok sexy
a mrzí ma, že sa s tým nesnažia nič
robiť. Univerzita v Brne sa vie predať
a snaží sa chodiť na stredné školy
a získavať študentov. Naše školy ne-
robia ani túto základnú vec.
Marketingovo dokáže vyso-
kému školstvu ublížiť kauza ri-
goróznej práce Andreja Danka.
Ako vnímate tento prípad?
Nechcel by som byť slovenským
akademikom, ktorý si žije svoj vý-
skumný život, snaží sa robiť najlepší
výskum, ako vie, a príde mu do toho
takáto vec. Mrzí ma to za všetkých
tých ľudí.
Mnoho mladých ľudí ide štu-
dovať na zahraničné školy. Čo by
mal štát urobiť, aby sa po skonče-
ní zahraničnej školy vrátili na Slo-
vensko?
Asi neexistuje univerzálna od-
poveď. Ak chce niekto zarábať veľa
peňazí, na Slovensku je o dosť men-
šia šanca, že ich zarobí. Ak chce byť
milionár, môžete start-up založiť tu,
ale štatisticky máte väčšiu šancu to
dosiahnuť, keď budete v USA alebo
inde. Dôležití sú aj kamaráti a rodi-
na. Ale ľudia budú chcieť ísť do za-
hraničia už len preto, že sme malá
CHCEM POMÁHAŤ RIEŠIŤ PROBLÉMY,
KTORÝM ROZUMIEM. VYŠTUDOVAL
SOM FYZIKU A TO JE TO, ČO MA BAVÍ:
NIEČO VIDÍM A PÝTAM SA, PREČO BY
TO NEMOHLO BYŤ LEPŠIE. PROBLÉMY,
KTORÉ SA DAJÚ PREVIESŤ NA ČÍSLA A
NÁSLEDNE MOŽNO AJ VYRIEŠIŤ. PRÁVE
VO VEREJNEJ SPRÁVE VIDÍM MNOHO
PROBLÉMOV TOHTO TYPU. NAPRÍKLAD,
PREČO VLAKY MEŠKAJÚ.
krajina. Prečo by sme sa však neza-
merali aj na to, aby sme prilákali ľudí
z iných krajín? Bude tu proti tomu
odpor, ale aj v Británii sa pozerajú na
cudzincov inak.
Na vás sa pozerali ako na cu-
dzinca?
Väčšinou nie. Možno s výnimkou
prípadu, keď bol som na výlete v ma-
lom mestečku, ďaleko od Londýna,
a niekto s pivom v ruke na mňa kri-
čal, aby som sa vrátil do svojej kra-
jiny. Neviem, odkiaľ vedel, že som
cudzinec. Ale minimálne v Londýne
a univerzitných mestách nedávajú
ľuďom pocítiť, že sú napríklad z vý-
chodnej Európy. Samozrejme, sú
tam isté kultúrne bariéry.
Aké?
Napríklad spôsob komunikácie.
Klasická otázka „ako sa máte“. Ja som
si na to nevedel zvyknúť. Možno
keby som tam bol ešte desať rokov,
zvyknem si. Aj konverzácia bola iná
– podľa mňa to boli viac monológy
viacerých ľudí ako diskusia. Niekto
sa v tom nájde, niekto nie.
Ako vyzeral váš kolektív? Bolo
tam mnoho národností?
Keď som študoval v Londýne
na Imperial College, bolo to veľmi
medzinárodné, bolo tam veľa ľudí
z Ázie – najmä zo Singapuru a z Čí-
ny. Ale keď som si našiel ubytovanie,
pochopiteľne som býval s Poliak-
mi. Niekedy som sa cítil ako Číňan
v čínskej komunite v USA. Nie tak
extrémne, ale nedostal som sa úpl-
ne do „Británie“. Aspoň nie hneď.
Keď som prišiel na Cambridge, bolo
to tam iné. Majú tam college, ktoré
sú ako v Harrym Potterovi, zatriedia
vás akoby náhodne. Vtedy som sa
ocitol mimo komfortnej zóny – bol
ROZHOVOR
som v kolektíve, kde som viac komu-
nikoval aj s ľuďmi, ktorí ani len ne-
vedeli, čo je Slovensko, kde leží. Na
Cambridgei som tiež začal veslovať,
a to je veľmi britský šport. Ak nerá-
tam ľudí z Južnej Afriky a USA, teda
anglosaského sveta, tak okrem jed-
ného Nemca som tam bol jediný cu-
dzinec. To bolo ťažké.
Bolo to ťažšie ako s ľuďmi
z Ázie?
Áno. Dostal som sa do skupiny
Britov, ktorí majú spoločnú kultúru,
tradíciu a ešte sú aj vo svojej domov-
skej krajine, mal som sa tam presa-
diť. Je to do veľkej miery sociálna vec.
To bola skutočná britská skúsenosť.
Bolo ťažké, aby vás prijali?
Ste mimo domova, svojich zná-
mych a problémy, ktoré riešite, sú
úplne iné ako tie, čo riešili Briti, kto-
rí boli stále doma. Okrem toho som
bol doktorand a nemalá časť tímu
bola odo mňa o päť až desať rokov
mladšia. Aj môj tréner bol odo mňa
o päť rokov mladší. Napríklad boli
ochotní za športové oblečenie utratiť
veľmi veľa peňazí, tomu ja asi nepo-
rozumiem. Po každom trimestri boli
večere – prídete tam v obleku a mo-
týliku, potom idete do baru a opijete
sa v obleku. Je to forma tradície. Dá
sa do nej ľahko spadnúť, ale reálne
to nebolo pre mňa. Je to však miesto,
kde sa deje socializácia. Ak s niekým
chodíte na pivo, máte iný vzťah, ako
keď s ním na pivo nechodíte.
Dbali na škole na to, aby ľudia
z rôznych krajín zapadli?
Univerzite na tom záleží. Veľmi sa
snaží, aby sa študenti cítili dobre. Ja
som ešte stále Európan, za dve hodi-
ny som lietadlom doma, ale boli tam
ľudia z ďalekých krajín, pre ktorých
bolo omnoho ťažšie ísť domov. Alebo
potrebovali víza.
Ak by ste sa mali dnes rozhod-
núť, či pôjdete opäť študovať do
Londýna, išli by ste zas?
Určite. Lebo vzdelanie sa nedeje
len na prednáškach v škole. Žili ste
vo veľkom meste, ďaleko od domova,
museli ste sám riešiť, že vám nejde
kúrenie, že vás vykradnú, raz a potom
druhýkrát. Vyjdete z komfortnej zó-
ny a musíte sa o seba postarať. To je
podľa mňa bonus zahraničného vzde-
lania, o ktorom sa málo hovorí. n
19
20 MAGAZÍN N 4 /2019
 SPRAVODAJSTVO

Mariana Derszi
Chcela som svoje
skúsenosti priniesť
domov, na Slovensko

21

FOTO – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ

Mariana Derzsi je úspešná vedkyňa, spolu s ďalšími vedcami publikovala
unikátny objav. Vrátila sa a pôsobí na Slovenskej technickej univerzite

Môj prvý mesiac

po návrate

22 MAGAZÍN N 4 /2019

V edkyňa Mariana Derzsi hľa-
dá nové materiály. Výsled-
kom jej skúmania môžu byť
smartfóny, ktoré by v ideálnom prí-
pade nebolo treba dobíjať, všetko by
si pamätali a nikdy sa nekazili. Na
výskume spolupracuje s poľskými,
slovinskými a americkými vedcami.
Desať rokov pôsobila na univerzi-
tách vo Varšave, v Krakove, Paríži
a v Padove. Vrátila sa na Slovensko
na Materiálovotechnologickú fakul-
tu Slovenskej technickej univerzity
v Trnave. Denník N s Derzsiovou
komunikoval každý týždeň počas
prvého mesiaca po jej nástupe na
univerzitu.
1. TÝŽDEŇ:
BRATISLAVA SA NEZMENILA,
VARŠAVA BOLA ZA DESAŤ
ROKOV INÉ MESTO
Vrátila som sa po desiatich ro-
koch na Slovensko a na prvý po-
hľad nevidím žiadne veľké zmeny.
Posledné roky som žila najmä vo
Varšave a tá je dnes úplne iným
mestom ako pred desiatimi rokmi,
zreteľné je to na prvý pohľad. V Bra-
tislave to tak nie je.
Ale niečo sa predsa len zlepšilo,
mám dojem, že vodiči sú civilizo-
vanejší a viac dodržiavajú rýchlosť,
hoci kolegovia sa môjmu dojmu
smejú. Príjemne ma prekvapilo,
ako rýchlo som na úradoch vybavila
všetky papiere. Všetci sa tu sťažujú,
ale napríklad v Taliansku to funguje
horšie. Tam som si musela všetko
obehať sama, na Slovensku mi pri
vybavovaní sociálneho poistenia
pomohlo personálne oddelenie. Za-
tiaľ nebývam v Trnave, ale blízko
Dunajskej Stredy v dedinke, odkiaľ
pochádza môj manžel.
Zatiaľ som rada, že som tu, ale
je to len prvý týždeň. Na Slovensko
som sa vždy chcela vrátiť, ale už ako
vedkyňa, ktorá vie dať študentom
aj škole niečo viac ako bežný pra-
covník – môže vytvoriť tím ľudí,
priniesť know-how, ponúknuť nový
smer výskumu.
Môj návrat sa začal tak, že ma
ľudia zo Slovenskej technickej uni-
verzity v Trnave pozvali prednášať,
FOTO – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ hoci som ich predtým nepoznala.
Mladý tím robil podobné veci,
PRÍBEH
ako som robila v Poľsku. Mám po-
cit, že sme si sadli a máme podobné
názory na to, ako by sa mala robiť
veda. Tak som si povedala, že idem
do toho.
Som rozhodnutá tu zostať aj VERONIKA
v prípade, že podmienky nebudú FOLENTOVÁ
reportérka
ideálne. Pre mňa je dôležité, aby
sme to všetci brali vážne.
Keď som prišla, čakala ma už
kancelária s mojou menovkou, po-
čítač, mala som aj základné vyba-
venie. Prekvapilo ma, ako rýchlo to
vybavili.
Keď som sa v minulosti občas
ocitla na Slovensku, počúvala som
len samé náreky a získala som do-
jem, že ľudia sú skeptickí, cynickí
a ironickí. Prichádzala som s oba-
vou, že tak budú pristupovať aj ku
mne, budú sa čudovať, prečo som
prišla a podozrievať ma, že rýchlo
opäť zutekám. Ale prijatie bolo veľ-
mi vrelé a všetci okolo mňa sú mi-
lí, snažia sa, aby som si čím dlhšie
udržala svoj optimizmus. Verím,
že to nie je len preto, lebo som ich
sama nakazila svojou pozitívnou
náladou.
O situácii v slovenskej vede som
po svojom odchode veľa nevedela,
zaujímala som sa len o svoju prá-
cu. Zachytila som však minulý rok
v médiách problém s eurofond-
mi na vedu (ministerstvo školstva
rozhodovalo o eurofondoch na ve-
du a výskum za 600 miliónov eur.
Veľké univerzity z eurofondov ne-
dostali takmer nič, peniaze mali ísť
aj do pochybných firiem, Európska
komisia reagovala stopnutím pe-
ňazí. Jednu z dvoch výziev už štát
zrušil, druhá sa ešte kontroluje, zo
600 miliónov eur sa nič nevyčerpa-
lo, pozn. red.).
Vnímala som to ako moment,
keď síce niečo vyšlo na povrch, ale
v skutočnosti sa to dialo dlhé roky,
len si to nevšímala verejnosť.
A prečo som odišla z Varšavy?
Rozhodne nie preto, lebo by mi
tam niečo chýbalo. Naše experi-
mentálno-teoretické laboratórium
malo špičkové vybavenie, náš tím
bol nezávislý a samostatný, bolo to
vysnívané pracovisko každého ved-
ca. Ale chcela som svoje skúsenosti
priniesť domov, na Slovensko.
23
 Aj môj manžel sa chce vrátiť,
ak sa naskytne vhodná príležitosť
a obaja v to veríme, inak by sme sa
takto nerozdelili.
Zatiaľ pokračuje vo Varšave, pra-
cuje v úplne inej oblasti, volá sa to
mikrofluidika. Ide o miniaturizá-
ciu biologického alebo chemického
laboratória do pár centimetrových
mikročipov, v ktorom bude možné
odhaliť rakovinové bunky tak efek-
tívne, že do poslednej molekuly by
ste vedeli povedať, či tam je rako-
vina, aj o aký typ ide. Alebo by to
mohlo pomôcť oveľa rýchlejšiemu
a efektívnejšiemu testovaniu no-
vých liekov, či dokonca v reálnom
čase analyzovať DNA na aparatúre
veľkosti mobilného telefónu. Je to
veľmi účinná a všestranná techno-
lógia.
U nás nič také neexistuje. Pre
manžela to bude veľká výzva – pri-
niesť na Slovensko niečo úplne
nové. Ale potreboval by vybudovať
alebo nájsť také laboratórium či vý-
skumné stredisko, kde je už väčšina
prístrojov dostupných.
U mňa to bolo jednoduché, le-
bo som teoretička a nepotrebujem
veľmi drahé prístroje, stačí mi su-
perpočítač. Chcem pokračovať vo
svojom výskume, ktorý som robi-
la vo Varšave, a aj keď mi povedali,
že budem môcť používať slovenský
superpočítač, využívam ešte ten vo
Varšave. So slovenským zatiaľ ne-
pracujem, lebo ešte nemám licencie
na softvéry, ktoré na moje výpočty
potrebujem a stoja niekoľko tisíc
eur. Mala by som ich platiť z gran-
tového programu ministerstva škol-
stva „Návrat domov“. Na schválenie
peňazí ešte čakáme.
„Návrat“ je projekt štátu, kto-
rý chce získať slovenských vedcov
pôsobiacich v zahraničí a vytvoriť
im podmienky na to, aby pracova-
li doma. Univerzita teraz vypísa-
la miesto, na ktoré žiadajú tento
grant, a o toto miesto sa teraz uchá-
dzam aj ja.
Môžem ešte istý čas fungovať cez
počítač vo Varšave, ale nemôžem to
takto robiť donekonečna. Ak nebu-
dem vedieť peniaze vyriešiť do ro-
ka, budem len sedieť a čítať články
iných.
„Na Slovensko som sa vždy chcela vrátiť.“ Mariana Derzsi pri práci.
2. TÝŽDEŇ:
V ZAHRANIČÍ SME MALI
MEDZINÁRODNÉ TÍMY, TU NIE
Bol to týždeň plný stretnutí. Cho-
dila som po kanceláriách a rozprávala
som sa s kolegami. Je to tu neformál-
ne, podobne ako vo Varšave. Tykáme
si, mnohí máme menej ako 45 rokov.
Stretla som sa so zdanlivými drob-
nosťami, ako je založenie bankového
účtu, ktoré by som v zahraničí nerie-
šila. Bola som vo viacerých bankách
a prekvapilo ma, že sú tu veľmi drahé
služby. Mala som účty vo Francúzsku
či v Taliansku a mám dojem, že boli
lacnejšie. Tu mi síce nakoniec radili,
ako mať účet aj zadarmo, ale musela
by som si povyberať nejaké služby,
čo bolo také unavujúce, až ma z toho
rozbolela hlava.
Prekvapilo ma tiež, že odo mňa
chceli výpis z registra trestov. To sa
mi v zahraničí nestalo a nechápem,
prečo je to potrebné. Vo Varšave som
učila a nezaujímalo ich, či mám čistý
register.
Je ale pravda, že nie som vhodný
typ na porovnávanie cien a kvality
služieb. My vedci sa pohybujeme
v našom vlastnom svete, keď sa ráno
zobudím, najprv si pozriem svoje vý-
počty a až potom si idem umyť zuby
a najesť sa. Potom idem do Trnavy,
začnem s kolegami hovoriť o nových
FOTO - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
nápadoch. Sme nadšenci pre to, čo
robíme, a tak trochu ignorujeme, čo
sa deje vonku.
Ale všimla som si, že tu nie sú me-
dzinárodné tímy, čo je škoda.
V Poľsku sme boli v najužšom
kruhu spolupracovníkov aspoň
traja zo zahraničia, napríklad dok-
torand z Veľkej Británie či Bulharska.
Program na lákanie zahraničných
vedcov majú v Poľsku už dlho a fun-
guje. V laboratóriu môjho manžela,
ktorý vedie 11-členný tím, je viac ako
tretina výskumníkov z cudziny.
V Taliansku to bolo ešte zmieša-
nejšie, polovicu času sme hovorili po
taliansky a zvyšok po anglicky, lebo
tam boli stále zahraniční študenti,
výskumníci či stážisti. Keď som si išla
oddýchnuť do spoločenskej miest-
nosti, bol to vždy zážitok, stretávala
som ľudí z rôznych kultúr a konti-
nentov. Ale treba povedať, že Padov-
ská univerzita patrí medzi najstaršie
aj najvýznamnejšie v Európe.
Medzinárodné tímy sú veľmi po-
trebné – burcujú k oveľa vyššej tvo-
rivosti, pracujete s človekom, ktorý
má iný pohľad na svet, a diskusie sa
vyvíjajú inak, ako keď sa medzi sebou
zhovárajú dvaja Slováci.
A v tímoch by malo byť viac žien.
V Poľsku ich nebolo veľa, ale v Ta-
liansku to bolo celkom vyrovnané,

24 MAGAZÍN N 4 /2019

hoci zrejme len preto, lebo som bola
v ústave geologických vied, bolo tam
menej matematiky aj fyziky.
Cítiť tu stále predsudky. Keď som
kedysi váhala, či ísť na fyziku, hovori-
la som si, že to nie je pre mňa, lebo
som nevidela žiadne ženské vzory.
Už podvedome dievčatá nevedieme
k matematike a fyzike.
S Poliakmi sa mi výborne pracova-
lo, sú cieľavedomejší ako Slováci. My
sme síce pracovití, ale dáme sa veľmi
ľahko odradiť a menej si veríme. Po-
liaci idú za vyššími cieľmi, my akoby
sme sa báli nastaviť si latku vyššie.
Keď zisťujem, ako tu fungujú gran-
ty, prekvapuje ma, že nie sú určené
pre rôzne skupiny vedcov. V Poľsku
mohli získať mladí vedci – napríklad
doktorandi – granty zvlášť, aby ne-
museli súperiť so staršími a skúse-
nejšími, lebo by sa ocitli v nevýhode
a mali by malé šance. Pokiaľ viem, na
Slovensku to tak nefunguje.
Lenže my potrebujeme, aby mla-
dí ľudia už počas štúdia robili nielen
výskum, ale aby sa aj naučili napísať
grant a zodpovedali zaň. Získajú tak
skúsenosti a sebavedomie.
Aj sumy grantov sú tu nižšie ako
v Poľsku, kde sú síce tabuľkové mzdy
podobné ako u nás, ale tam si vďaka
grantom vedci zvyšujú platy. Takže
teraz zarábam menej ako v Poľsku,
čo môže byť časom problém, zatiaľ sa
však snažím na to nesústrediť.
3. TÝŽDEŇ:
PODPORA VEDCOV BY MOHLA
BYŤ JEDNODUCHŠIA
Zvykám si na dochádzkový systém
na univerzite – na vrátnici je počítač
a musím doň zapísať svoje číslo pra-
covníka, aby vedeli, že som v práci.
V zahraničí som sa s tým nestretla.
Chápem dôraz na morálku, ale dôle-
žitejšie podľa mňa je to, čo urobím,
a nie to, či som v práci osem hodín.
Je však pravda, že univerzita v Tr-
nave sa snaží vychádzať vedcom
v ústrety a môžem pracovať aj z do-
mu.
Teraz vidím, že postupnosť krokov,
ako sa prihlásiť do projektu „Návrat“
ministerstva školstva, je nelogická.
Najskôr univerzita podáva na mi-
nisterstvo školstva návrh projektu
– v mojom prípade to bolo do konca
októbra minulého roku. Súčasťou
projektu je prijatie experta – Slováka
zo zahraničia.
Ak ministerstvo projekt schváli,
inštitúcia môže vypísať konkurz na
experta, ktorého musí do dvoch me-
siacov nájsť a zamestnať. V mojom
prípade bol tento návrh schválený
vlani koncom decembra, experta teda
museli schváliť do konca februára.
Keď už inštitúcia experta zamest-
ná, musí poslať dokumenty o ňom
na ministerstvo, ktoré ich posúdi.
V mojom prípade to malo urobiť do
20. marca. (ministerstvo projekt po
našich rozhovoroch odobrilo – pozn.
red.)
Tento postup nie je ideálny, lep-
šie by bolo, ak by projekt písal pria-
mo prichádzajúci expert, ten predsa
ČI SA OPLATILO VRÁTIŤ? AK BY BOLA
MOJA PRÁCA LEN O PLATE, TAK NIE.
JE TO VEĽMI ZLÉ. NA SLOVENSKU SÚ DVA
DRUHY VEDCOV. NA JEDNEJ STRANE TÍ,
KTORÍ TÚTO PRÁCU BERÚ AKO POSLANIE.
A POTOM SÚ TU TAKÍ, KTORÍ SA LEN
TVÁRIA, ŽE ROBIA VEDU.
najlepšie vie, čo chce priniesť, ako to
chce realizovať a čo všetko na to po-
trebuje. Podobne to funguje v Poľsku,
ale aj v Slovenskej akadémii vied, kto-
rá má aj vlastný program, ktorý je iný
ako ten z ministerstva.
4. TÝŽDEŇ:
AK BY MI IŠLO O PLAT,
TAK SA NEVRÁTIM
Či sa oplatilo vrátiť? Ak by bola
moja práca len o plate, tak nie. Je to
veľmi zlé. Na Slovensku sú dva druhy
vedcov – tí, ktorí túto prácu chápu
ako poslanie, lebo ak by to mala byť
pre nich len práca, tak veda na Slo-
vensku už dávno zanikne. Potom sú
tu takí, ktorí sa len tvária, že robia ve-
du, takí sa však nájdu všade na svete.
Prečo som sa potom vrátila? Vždy
som robila v špičkových laborató-
riách, kde nebolo treba riešiť nedo-
statok peňazí. Ale najviac som sa pri
návrate tešila na to, že budem môcť
robiť vedu na Slovensku. Že môžem
domov priniesť to, čo som sa nau-
čila. Chcem inšpirovať študentov
PRÍBEH
a viesť ich k vede, aby sa z nej tešili.
Ak nadchnem len jedného, bude to
stáť za to.
Toto je moja vlasť a keď vidím, ako
to v zahraničí funguje, chcem, aby
to fungovalo aj tu. Nechcem byť tou,
ktorá si vyberie ľahšiu cestu a zuteká
opäť do zahraničia. Ja som do zahra-
ničia odišla, aby som mohla robiť so
špičkovými vedcami a vyvíjala sa. Na
Slovensku by som stagnovala, ale tre-
ba dodať, že som tu získala dobrý zá-
klad, inak by ma v zahraničí neprijali.
Toľko Slovákov v zahraničí robí
úžasné veci, ale nevieme to robiť do-
ma. Chcela by som, aby sme to vedeli
zmeniť, aby sme sa začali vracať.
Keď to porovnám s Varšavou, ne-
mám pocit, že by boli spiatočníci,
v našom ústave je aj dobré materiál-
ne vybavenie. Rozdiel je v tom, že vo
Varšave som robila na projektoch,
kde sme nemuseli riešiť peniaze. Ma-
li sme takmer nekonečný prístup ku
všetkému, čo sme potrebovali.
Na Slovensku boli ešte pred mojím
odchodom veľmi ťažké podmienky.
Museli sme si veľmi dobre rozmys-
lieť, aké výpočty zadáme, lebo sme ne-
mali superpočítač. Mali sme len dva,
z ktorých sme mohli spustiť výpočty
– a chceli sme ich robiť viacerí.
Keď som odišla, zrazu som moh-
la slobodne rátať, pracovať aj na ná-
padoch, ktoré neboli úplne stoper-
centné, ak som si chcela len niečo
preveriť, mohla som. Bolo to niečo
úplne iné. V Poľsku som mohla písať
projekty, v ktorých bolo veľa peňazí
na konferencie, vybavenie, mali sme
veľmi drahé laboratórium. Okrem
základného platu z univerzity sme
väčšiu časť sumy z výplaty dostali cez
granty. Na Slovensku vedci zarábajú
veľmi málo a potom ich frustruje, keď
sa snažia, ale nie sú ohodnotení.
Ľudia, s ktorými som sa tu stretla,
sú zaujímaví a robia veci na vysokej
úrovni, je tu tvorivá atmosféra. Žijú
vedou, kolega robí so študentmi po-
sedenia pri víne, kde hovoria o vede,
iný robí v rádiu a snaží sa populari-
zovať vedu. Mali by sme sa vedieť
viac pochváliť, hovoriť o svojich úspe-
choch. Vidí sa mi, že sme národ, ktorý
sa nechce konfrontovať s ostatnými,
chce sa doma zavrieť do obývačky
a mať pokoj. n
25
 Michal Juríček
Každý by mal
mať skúsenosť
zo zahraničia
26 MAGAZÍN N 4 /2019

Keď sa človeku podarí robiť vedu v lepších podmienkach,
tak zostane tam, hovorí Michal Juríček
Získal prestížny
grant, na Slovensko
ho to neťahá
P ôsobí vo Švajčiarsku, bol na
univerzitách v Holandsku aj
USA. „Kedy by som sa vrátil
na Slovensko? Až keď by som mal
rovnaké podmienky ako v zahraničí,“
tvrdí Michal Juríček.
FOLENTOVÁ
Magisterské štúdium ste skon-
čili na Univerzite Komenského
v Bratislave. Prečo ste odišli na
doktorandské štúdium na Rad-
boud University Nijmegen v Ho-
landsku?
Počas štúdia v Bratislave som bol
v treťom ročníku na bakalárskom
stupni na Erasme v Holandsku. Pá-
čilo sa mi tam, aj oni boli so mnou
spokojní a ponúkli mi, aby som na
doktorandské štúdium prišiel tam.
Bolo to iné ako v Bratislave?
Bolo to prvýkrát, čo som žil v za-
hraničí. Všetko bolo nové, spoznal
som veľa ľudí aj z iných kultúr. Bo-
li tam ľudia z celého sveta, najmä
z Európy, ale aj zo Spojených štátov
a z Číny. To je vec, čo študent na
slovenských vysokých školách veľ-
mi nezažije, lebo väčšina ľudí je tam
stále zo Slovenska.
Z Holandska ste odišli na stáž
do Spojených štátov. Teraz ste vo
Švajčiarsku. Kde vám to najviac
vyhovovalo?
Všade to bolo iné. V Holandsku
som bol dlhšie, v USA dva roky.
Amerika je dynamickejšia, je tam
väčšie pracovné nasadenie aj súťaži-
vosť. Ale záleží na tom, do akej sku-
piny sa človek dostane. Ja som bol
v asi 35-člennej skupine, boli tam
ľudia z celého sveta. Bolo to prostre-
die, kde sa človek mohol od každého
niečo naučiť, ale zároveň to človeka
VERONIKA naučilo sa presadiť v súťaživom pro-
stredí. Nie je to pre každého, nieko-
reportérka
mu to možno nevyhovuje, ale mne
to postupne šlo dobre a tie dva roky
som si užil. Veľmi sa mi tam páčilo.
Nechceli ste tam ostať?
Zvažoval som to. Bol som tam
na postdoktorandskom štúdiu. Po
ňom treba posielať žiadosti na uni-
verzity o pozíciu asistent-profesora
(assistant professor). Keď ju získate,
pôsobíte tam päť, šesť rokov. Potom
vás zhodnotia, a ak sú spokojní, po-
núknu vám miesto natrvalo. Ale do-
stať takú pozíciu na univerzite nie je
ľahké. Ľudia si tam posielajú aj 70
žiadostí na rôzne univerzity, je to
veľmi náročný proces, zaberie to aj
pol roka. Vtedy sa človek nevenuje
vede, len posiela žiadosti. Ale keď sa
to podarí, môže mať o päť rokov už
istú pozíciu.
Ak ste zvažovali ostať v USA,
prečo ste požiadali o grant vo
Švajčiarsku?
Bol som rozhodnutý, že ak dosta-
nem grant vo Švajčiarsku, pôjdem
tam. Ak by som ho nedostal, tak by
som skúsil Spojené štáty. Pri tom
rozhodovaní zaváži aj to, či chce
človek ostať dlhodobo tak ďaleko od
domova.
Aký grant ste dostali?
ROZHOVOR
Bol to grant pre mladých (SNSF
Ambizione Fellowship, teraz Ecce-
lenza), trval tri roky a bol na začatie
výskumu. V tomto grante ešte nedo-
stanete toľko peňazí, aby ste mohli
robiť výskum úplne samostatne. Bol
som síce vedecky nezávislý, ale pra-
coval som v laboratóriu u profesora
Marcela Mayora na univerzite v Ba-
zileji, a aj s materiálom a vybavením
mi pomáhal on i univerzita. Potom
druhý grant, ktorý som dostal vo
Švajčiarsku, už bol vyšší a postaču-
je na vytvorenie pracovnej skupiny,
kde sú traja doktorandi a jeden štu-
dent postdoktorandského štúdia.
V čom je to iné vo Švajčiarsku
oproti USA?
Pracovné nasadenie v Európe je
oproti USA nižšie. To však nemusí
byť zlé. V Spojených štátoch sa veľa
pracuje, ale je otázne, či to je vždy aj
efektívnejšie, ako keď robíte menej
a pokojnejšie. Pre mladých je naprí-
klad proces získania trvalej pozície
v Európe zdĺhavejší ako v USA. Pre-
chádzate viacerými štádiami, kým
sa dopracujete k trvalému miestu.
Aj na Slovensku je docentúra, po-
tom profesúra. Takto to bolo v Ne-
mecku aj vo Švajčiarsku, ale už sa
tento systém začína pomaly meniť
na takzvaný tenure-track. Začnete
ako asistent-profesor, po piatich ro-
koch vedca ohodnotia, a ak má dob-
ré výsledky, môže dostať miesto, ako
je u nás docent, a po ďalších piatich,
šiestich rokoch trvalú profesorskú
27
pozíciu. Ale sú aj iné prípady, ako
napríklad teraz môj.
V čom je iný?
Mám švajčiarsky grant, vďaka
ktorému fungujem na univerzite
ako asistent-profesor. Mám pozí-
ciu na štyri až päť rokov, ale potom
nemám nič isté. Po skončení gran-
tu pravdepodobne nebudem môcť
zostať na univerzite v Zürichu a bu-
dem sa musieť uchádzať o pozíciu
niekde inde, možno aj mimo Švaj-
čiarska. Mladí vedci sú tak niekedy
v pozícii, že sa každé štyri roky sťa-
hujú podľa toho, kde dostanú grant
alebo získajú pozíciu.
Bola iná aj výskumná práca?
Ťažko sa to porovnáva, lebo som
bol všade v inom štádiu kariéry.
V Holandsku ako doktorand, v USA
ako postdoktorand a vo Švajčiarsku
som ako nezávislý výskumník. Ale
vo Švajčiarsku mi veľmi pomoh-
la skúsenosť z USA. Naučil som sa
získať nezávislosť, spolupracoval
som tam na písaní grantov, veľký
dôraz kládli na prípravu prezentácií,
písanie článkov a tieto skúsenosti
som potom využil, keď som začal
robiť samostatný výskum. Mal som
šťastie na pracoviská, všade bolo vý-
borné vybavenie a vynikajúci kolek-
tív.
Bolo jedno z tých miest, ktoré
ste mali najradšej?
V USA som bol na súkromnej
univerzite, študenti tam platia veľmi
veľa za školné. Takže univerzita má
peniaze priťahovať tých najlepších
vedcov. Mali nádherný kampus, asi
kilometer na dva kilometre. Bol to
v podstate obrovský park pri Michi-
ganskom jazere. Je odtiaľ krásny vý-
hľad na Chicago. V rámci kampusu
sú jazierka, staré aj nové budovy,
všetko je pekne upravené, človek
sa tam veľmi dobre cíti. Napríklad
v Bazileji je univerzita rozdrobená
po celom meste, v Zürichu máme
kampus pre našu fakultu, ale medi-
cína či humanitné vedy sú inde. Nie
je to všetko spolu, ako to bolo v USA.
Chodíte sa niekedy pozrieť na
slovenské univerzity, napríklad
na Univerzitu Komenského?
Na Univerzite Komenského som
mal prednášku asi pred štyrmi rok-
mi. Bolo to výrazne lepšie, ako keď
28 MAGAZÍN N 4 /2019
som tam študoval ja. Na našej ka-
tedre sa vynovili laboratóriá, bolo
tam vidieť pokrok.
Vedeli by ste si predstaviť, že
by ste tam robili svoj výskum?
Momentálne asi nie.
Prečo?
Infraštruktúra sa nedá porovnať
s tým, čo máme tu. Človek potom
asi nemôže úplne naplno využiť
potenciál, ktorý má, a dosahovať vý-
sledky takým tempom ako inde.
Ako často ste na Slovensku?
Asi päťkrát do roka.
Plánujete, že by ste sa vrátili?
Momentálne zatiaľ nie.
A v budúcnosti?
Neviem. Sám neviem, čo bude
o štyri roky. Niektorí ľudia sú takí,
že chcú žiť na Slovensku, lebo tam
vyrástli. Ja mám Slovensko rád a rád
SLOVENSKO MÁM RÁD A RÁD SA TAM
VRACIAM, ALE NEMÁM POTREBU ŽIŤ
PRÁVE TAM. ALE NEMÁM POTREBU ŽIŤ
ANI V INEJ KRAJINE. SOM OTVORENÝ
VŠETKÉMU, ČO BY MOHLO PRÍSŤ.
MOŽNO BUDEM ŽIŤ AJ NA INOM
KONTINENTE.
sa tam vraciam, ale nemám potrebu
žiť práve tam. Ale nemám potrebu
žiť ani v inej krajine. Som otvorený
všetkému, čo by mohlo prísť. Možno
budem žiť aj na inom kontinente.
Čo by sa muselo stať, aby ste si
vedeli predstaviť, že by ste sa vrá-
tili?
Musel by som mať podmienky,
aké mám teraz. Nejde len o platy, ale
človek chce robiť výskum a musí ho
robiť tam, kde sú na to dobré pod-
mienky, inak sa to robiť nedá.
Získali ste prestížny grant Eu-
rópskej rady pre výskum (ERC).
Získať ho je náročné.
Žiadal som oň ešte pred tým,
ako som požiadal o druhý grant vo
Švajčiarsku, ešte v roku 2015. Ale
posudzovanie trvá desať mesiacov,
a tak mi ho schválili až v roku 2016.
Vtedy som bol ešte v Bazileji. Výho-
dou tohto grantu je, že si ho v rámci
Európskej únie a Švajčiarska mô-
žete vziať na ktorúkoľvek univer-
zitu. Dostane ho konkrétny človek
a môže sa s ním presúvať, takže
keby som získal nejakú pozíciu na
inej univerzite, mohol by som si ho
tam vziať. Švajčiarsky grant, samo-
zrejme, funguje tak, že ho môžem
mať len vo Švajčiarsku a už dopredu
musíte mať dohodnutú univerzitu,
kde ho budete realizovať. V Bazile-
ji nešiel môj plat z univerzity, ale
išiel z grantu, a peniaze na jedného
doktoranda mi hradila univerzita. Aj
v Zürichu som platený z grantu, ale
teraz mám granty dva, z toho švaj-
čiarskeho som platený aj ja, zvyšok
peňazí môžem použiť na študentov,
chemikálie a ostatné potrebné veci.
Aký vysoký grant ste získali?
Európsky grant bol 1,5 milióna
eur. Ale z tohto grantu ide pätina
univerzite, to je 300-tisíc eur. Pod-
ľa toho, na ktorej univerzite ste, sa
časť peňazí vráti vedcovi. Dosta-
nete 1,2 milióna nezávisle od toho,
v akej krajine ste. Aj krajina ovplyv-
ňuje realizáciu grantu. Na Sloven-
sku s takým grantom zamestnáte
omnoho viac ľudí ako v Nemecku.
Vo Švajčiarsku ešte menej. Mne
z toho grantu vyjdú traja doktorandi
a jeden postdoktorand, možno v Ne-
mecku by boli aj šiesti doktorandi.
Švajčiarsky grant je vo výške 1,5 mi-
lióna eur, ale tam univerzite z tejto
sumy nedávate nič, lebo tá dostane
pätinu ešte navyše k danému grantu
a aj z tej sa vám čosi vráti.
Na čo konkrétne ste získali
grant?
Vyvíjame materiály na báze uh-
líka, ktoré by mali niektoré z vlast-
ností, aké majú kovy. Zaujíma nás
vodivosť a magnetizmus. Uhlík sa
v prírode vyskytuje vo viacerých
modifikáciách, najznámejšie sú dia-
mant a grafit, ale známe sú už aj iné
modifikácie. Žiadna z nich však ne-
preukazuje magnetizmus. K vývoju
takýchto materiálov pristupujeme
„molekulovo“ tak, aby sme cez mo-
lekulový dizajn vedeli ovplyvňovať
výsledné vlastnosti toho materiá-
lu. Syntetizujeme molekuly, často
ide aj o 15-krokovú syntézu, ktoré
transformujeme na finálne mole-
kuly, ktoré sme si nadizajnovali. To,
či bude mať vlastnosti, ktoré sme
očakávali, si overíme, až keď ich má-
me v rukách. V budúcnosti potom

budeme študovať, aké vlastnosti
môže mať materiál, ktorý je zložený
z týchto molekúl.
Kde by sa to dalo využiť?
Má to potenciálne využitie v in-
formačných technológiách, pri spra-
covávaní a ukladaní informácií. Te-
raz sa venujeme molekulám, ktoré
sa z jednej formy na druhú dajú pre-
transformovať alebo prepnúť pomo-
cou svetla. To by mohlo umožniť, že
v konečnom materiáli by sme mohli
zapnúť alebo vypnúť magnetizmus
pomocou svetla.
Keď ste získali ERC grant, oslo-
vilo vás výskumné centrum CEI-
TEC v Brne, aby ste aj s grantom
prišli k nim. Zvažovali ste to?
Bol som tam na návšteve. Spolu-
pracujú s Masarykovou univerzitou
aj s Vysokým učením technickým
v Brne. Nemali tam však infraštruk-
túru na výskum, ktorý robíme my.
Bolo to viac zamerané na vlastnos-
ti materiálov ako na chémiu, ktorú
robíme.
Spolupracujete so slovenskými
univerzitami?
Aktívnu spoluprácu nemám. Mal
som prednášku na Univerzite Ko-
menského asi pred tromi rokmi, raz
som bol aj na konferencii v Smoleni-
ciach. Ale okrem toho veľmi nie. Ale
so Slovenskom som v kontakte. Po-
chádzam z Prievidze, k chémii som
sa dostal cez chemickú olympiádu
a cez jedinečného učiteľa Miroslava
Kozáka. Doteraz sa aktívne zapájam
do výučby mladších študentov na
gymnáziu, robím aj úlohy na che-
mickú olympiádu – od domáceho po
celoštátne kolo. Pred dvomi rokmi
sme, chemici z Prievidze, založili
neziskovú organizáciu Prievidzská
chemická spoločnosť pre podporu
takýchto mladých talentov, tak sa to
snažíme rozvinúť. Robíme finančné
odmeny pre úspešných olympioni-
kov a postupne by sme chceli, aby
mohli ísť aj na menšie stáže v za-
hraničí. Je veľmi dôležité podchytiť
motiváciu mladých ľudí, ktorých to
baví. Preto by bolo dobré, aby videli,
ako také veci fungujú aj v zahraničí.
Mohlo by ich to motivovať.
Podľa prieskumu iniciatívy
To dá rozum mnohým vedcom
v zahraničí chýba kontakt s uni-
S profesorom Fraserom Stoddartom, laureátom
Nobelovej ceny za chémiu.  FOTO – ARCHÍV M. JURÍČKA
Michal Juríček
Pochádza z Prievidze. V roku 2005 ukončil magisterské
štúdium v organickej chémii na Univerzite Komenského v
Bratislave. Potom sa presťahoval do Holandska, kde si na
Radboud University Nijmegen urobil doktorát. ­­
V roku 2011 získal holandské štipendium a strávil dva
roky v USA na Northwestern University v Evanstone.
V roku 2013 sa vrátil do Európy na univerzitu v Bazileji.
Od apríla 2017 je asistentom na University of Zürich,
kde jeho výskum podporuje Európska rada pre výskum a
Švajčiarska národná vedecká nadácia.
verzitou na Slovensku, a aj preto
nezvažujú návrat. Ako je to u vás?
Bolo by to fajn, ak by sme viac
spolupracovali, ale druhá vec je, že
na to treba čas. Napríklad ja svoj
výskum len rozbieham a aj v Züri-
chu budem teraz učiť jednu pred-
nášku v semestri. Musím zháňať ľu-
dí do tímu a to nie je ľahké. Keď nie
ste ešte veľmi známi, tak sa k vám
nehlási toľko ľudí. Otázka je aj to,
ako by spolupráca vyzerala. Veda je
medzinárodná, mali by sme spolu-
pracovať nielen so Slovákmi v za-
hraničí, ale celkovo so zahraničný-
mi vedcami. Len málo významných
výskumov vytvorí jedna skupina,
často spolupracujú aj dve či tri rôz-
ne pracoviská a každý prispeje svo-
jou expertízou. Aj ja spolupracujem
ROZHOVOR
s inými skupinami či už tu vo Švaj-
čiarsku, alebo v zahraničí. Nezáleží
na tom, odkiaľ ste, ale dôležité je, čo
robíte.
Ako vnímate slovenskú vedu?
Dnes je veda naozaj medziná-
rodná. Aj vo Švajčiarsku je v tímoch
väčšinou jedna polovica Švajčiarov
a druhá sú ľudia zo zahraničia. Na
Slovensku sa hovorí veľa o tom, ako
pritiahnuť naspäť ľudí, ktorí odišli
do zahraničia, ale skôr by sa mali vy-
tvoriť podmienky, aby aj na Sloven-
sku mohli byť medzinárodné tímy.
Aby prišli ľudia zo zahraničia. Žiad-
na univerzita by nemala mať len
vedcov zo svojej krajiny, ale mala by
mať medzinárodnú komunitu. To je
veľmi dôležité.
Je slovenská veda kvalitná?
Veda, ktorá sa robí teraz, je drahá.
Prístroje aj chemikálie stoja veľmi
veľa peňazí. Bez peňazí to nejde.
Sú rôzne granty, aj európske, ale aj
vo Švajčiarsku je hlavná časť vedy
financovaná štátom. Všetky penia-
ze sa nedajú priviesť zo zahraničia.
Kvalitných ľudí máme, ale veľkú
úlohu zohrávajú peniaze. A ak nie je
podpora od štátu, tí najlepší odchá-
dzajú preč. Ale systém slovenskej
vedy nepoznám detailne. Často je to
o tom, čo počujem od kolegov, a asi
to nie je ideálne.
Oslovili vás, či by ste sa nech-
celi vrátiť?
Neoslovili. Myslím, že tam je
podpora od štátu 10-tisíc eur, ale
to nie je dlhodobé riešenie. Ak by aj
človek prišiel s jedným európskym
grantom, za päť rokov sa minie –
a čo potom? Nedá sa spoliehať na
to, že by dostal ďalší. Preto treba
mať vytvorenú dlhodobú perspektí-
vu, aby sa vedci chceli vrátiť. To ich
môže pritiahnuť, nie jednorazová
ponuka.
Čím to je, že najlepší vedci od-
chádzajú do zahraničia?
Človek by mal mať medzinárod-
nú skúsenosť. Zo všetkých krajín
ľudia odchádzajú do zahraničia.
Ale naši sa často nevracajú.
To bude zrejme tými podmienka-
mi. Keď sa človeku podarí robiť vedu
v lepších podmienkach, tak zostane
tam, kde má na to lepšie podmienky.
n
29
 Andrej Kluka Štefan Lúčny

Faustína
Viera Bajaníková

Lucia Dupkaničová

Tomáš Škrabák

30 MAGAZÍN N 4 /2019
 SPRAVODAJSTVO

Matúš Letko

Nguyenová Nina Vlhová

Daniela Dobrovodská

Katarína Orlovská Martin Hronec

31
FOTO N - PETER KOVÁČ
Stretli sme sa s bývalými študentmi jednej triedy
piešťanského gymnázia. Väčšina z nich odišla zo Slovenska
Exodus:
Osudy jednej triedy
M ajú dvadsať rokov, nedáv­
no zmaturovali, študujú
v zahraničí. Len ťažko
hľadajú odpoveď na otázku, prečo by
sa mali vrátiť na Slovensko. Kritizu­
jú školstvo a zdravotníctvo a okrem
prírody nenachádzajú takmer nič, čo
sa im na tejto krajine páči.
ŠESŤDESIAT PERCENT
Je deň pred Vianocami 2017,
v piešťanskej pivárni, ktorú práve
otvorili, sedím sama. Čakám na mo­
jich hostí, absolventov z gymnázia
Pierra de Coubertina, ktorým Den­
ník N zorganizoval stretávku ich
triedy. Prvá prichádza Katka, kto­
rá mi pomáhala presvedčiť svojich
spolužiakov, aby prišli a rozprávali
do novín, čo si myslia o Slovensku.
Väčšina z nich odišla študovať do
cudziny.
Onedlho to už v pivárni vyzerá
32 MAGAZÍN N 4 /2019
ako na skupinovej terapii. Na stre­
távku dorazí 11 spolužiakov (s ďal­
šími dvoma sa mi podarí hovoriť
telefonicky). Sedíme za spojenými
stolmi, pijeme víno alebo čaj, štu­
VERONIKA denti hovoria disciplinovane jeden
FOLENTOVÁ po druhom a posúvajú si diktafón.
reportérka
Sú sebavedomí a uvoľnení, majú sil­
né názory a mám pocit, že najväčší
stres z celej akcie prežívam ja.
„Na Slovensku mi prekáža, že sa
tu kradne, že sú stále nové kauzy,“
hovorí Tomáš, študent informatiky
v Brne. Ostatní sa pridávajú. Je to
tu márne a oni to nedokážu zmeniť.
Lenže kto iný by to mal zmeniť, ak
nie aktívna mladá generácia?
Keď sa ich pýtam na dôvody, ktoré
by ich primali k návratu na Sloven­
sko, nastane dlhé ticho. Potom sa
zhodnú, že okrem peknej prírody
žiadne nepoznajú – a tento jeden dô­
vod spravidla nestačí. Takmer všetci
majú zlé skúsenosti so zdravotníc­
tvom a školy sú podľa nich nefunk­
čné a ošarpané.
Výber piešťanskej triedy nebol
náhodný. Zo Slovenska odchádza
študovať do zahraničia 15 percent
maturantov, čo nás radí v rebríčku
krajín OECD na tretie miesto (po
Luxembursku a Islande). Z tejto
triedy je to takmer 60 percent (z 27
maturantov odišlo 16, z toho 14 do
Česka). Takému javu sa už dá ho­
voriť exodus. Problém nie je ani tak
samotné štúdium v zahraničí, ale to,
že mnohí sa už domov nechcú vrátiť.
Piváreň je ešte stále poloprázdna,
čašníčka nemá veľa práce, a tak si sa­
dá k vedľajšiemu stolu a počúva ich
príbehy. Keď o štyri hodiny platím
spoločnú útratu pri bare, povie: „Aj
ja som z Piešťan a tiež som išla štu­
dovať do Česka, kde si robím dokto­
rát. A nechcem sa vrátiť späť.“

Daniela Dobrovodská:
K lekárovi som sa dostala
len po protekcii
C hcem sa vrátiť do Piešťan, človek má mať rád krajinu, kde
sa narodil. Teraz študujem v Brne na Masarykovej uni-
verzite optiku a optometriu, lebo sa to nedalo študovať
u nás. Ale Brno je na mňa príliš veľké mesto. A Slováci sú oproti
Čechom pohostinnejší.
Páčia sa mi malé mestá, kde každý každého pozná. Je dobre,
že Slovensko nie je taká významná krajina, že by som sa musela
báť tu žiť. Nič sa tu v podstate nedeje. A lepší sa to tu – človek sa
môže vyjadriť, môže robiť, čo chce.
Ale prekáža mi, ako funguje zdravotníctvo a že bez úplatku sa
človek k lekárovi nedostane, dávajú ho rodičia aj starí rodičia. Ja
som sa dostala k lekárovi len cez protekciu. Potrebovala som ísť
na gastroenterologické vyšetrenie a objednali ma až o dva mesia-
ce. To je veľmi dlho, keď je vám zle. Známa niekoho poznala a šla
som skôr. Takto by to nemalo fungovať.
Politika a ekonomika ma nezaujímajú, nebola som ani voliť
v župných voľbách. Ani rodičia nechodia.
Keď budú parlamentné voľby, tak asi pôjdem, ale neviem ko-
ho, len viem, že nie Mariana Kotlebu. Prekážajú mi radikálne ná-
zory, som proeurópska, nie som rasistka.
PRÍBEH
Faustína Nguyenová:
Otec je z Vietnamu,
som fanúšik Okamuru
O tec pochádza z Vietnamu, je spolovice Francúz. Matka
sa narodila tu, ale jej rodičia sú etnickí Nemci. Moji ro-
dičia nemajú radi Slovensko, otec tu nie je šťastný, má
vlastnú komunitu, je dosť samotársky.
Som inej farby pleti. Keď som bola malá, zažila som si rasiz-
mus. Všade, na ulici a dokonca aj učiteľka v škôlke a škole bola
rasistická. Teraz je to už iné, ale necítim, že tu mám korene.
Viem si predstaviť, že každých pár rokov by som žila v inej
krajine. Ľahko sa učím jazyky, v Brne na Masarykovej univer-
zite študujem japončinu. Mám teraz priateľa, Čecha, ale ne-
mienim zostať v nejakej krajine len pre to, že tam mám väzby.
Slováci majú v sebe veľmi silný sexizmus, rasizmus, xenofóbiu,
nemám s nimi nič spoločné.
Nepáči sa mi, že tu ľudí hodnotia cez peniaze. Prvý zárobok
hneď minú na oblečenie. Majú na sebe Tommy Hilfigera a jazdia
v drahom aute, ale keď prídu domov, sú chudáci. Ľudská hodnota
stúpa úmerne s tým, koľko majú peňazí. V Česku je to podobné.
Slováci majú komplex menejcennosti. Sú nevraživí.
Ale prekážajú mi aj bežné veci, napríklad jazdenie vlakom, nie-
kedy ani nepríde a nikoho to netrápi. Máme zlé cesty a nik sa
neozve. Nik sa o nikoho nestará. V ázijských krajinách je veľký
rešpekt voči rodičom aj šéfom. Tu ľudia umierajú v starobincoch.
Chcem sa o rodičov postarať, aj keď s nimi nemám dobré vzťahy.
Dlho som sa považovala za liberála, teraz už ani nie. Prekáža
mi, že najmä liberálne strany na Západe to preháňajú s politic-
kou korektnosťou, riešia gejov a lesby viac ako treba.
Kedysi bol môj obľúbený politik Igor Matovič, kým nezačal
trepať príliš veľké sprostosti. O českú politiku sa teraz zaujímam
viac, páči sa mi Tomio Okamura, aj keď to s tými moslimskými
imigrantmi trochu preháňa. Som dosť konzervatívna, čo sa týka
utečencov, ale väčší problém je s Rusmi, ktorí sa odmietajú začle-
niť. V Tescu ich vidím kričať po sebe po rusky, porušujú pravidlá
slušnosti a proti tomu nikto nič nerobí.
33
Martin Hronec Matúš Letko:
Nechcem robiť v nemocni- Slováci sú rasisti,
ci, ktorá sa rozpadá ale najmä tí starší

Š tudujem medicínu na Karlovej univerzite v Prahe a už sa

nechcem vrátiť na Slovensko, kde je zdravotníctvo v ka-
tastrofálnom stave, a neverím, že sa nasledujúcich desať
rokov niečo zmení. V Piešťanoch mám pocit, že som doma, rád
počujem slovenčinu, ale páči sa mi aj v Česku a bude sa mi páčiť
O d malička som chcel byť pilot, a to sa dá najbližšie štu-
dovať na Žilinskej univerzite, hoci to mesto nemám rád,
pôsobí industriálne, má len jedno námestie. Na škole
nemáme ani knižnicu, kde by sa zmestilo sto študentov. Nemám
žiadneho zahraničného spolužiaka.
aj inde. Pracovať budem zrejme v zahraničí, lebo ako pilot sa veľmi na
Medicína je veľmi ťažká škola a keď ju vyštudujem, chcel by Slovensku a v Česku neuplatním. Ale chcel by som ostať v Euró-
som mať radosť z práce a pracovať v nemocnici, kde sa neroz- pe. Slovensko mám rád skôr iracionálne, je tu moja rodina, je to
padávajú steny a kde sa neporušuje Zákonník práce, lebo lekári krajina, ktorú treba vnímať viac srdcom ako rozumom. Slováci
slúžia samé nadčasy. sú často veľmi konzervatívni a uzavretí, stále sme rasisti, aj keď
Išiel som študovať do Prahy, lebo som presvedčený, že v zahra- to podľa mňa platí najmä pre starších ľudí. Rád by som bol voči
ničí sú lepšie vysoké školy ako u nás. A nejde len o novú budovu, svojej generácii optimistom.
vybavenie či veľkú knižnicu. Asi štvrtina mojich spolužiakov sú V parlamentných voľbách by som sa rozhodoval medzi Ma-
Slováci. Už od gymnázia nám hovorili, že ak z našej školy pôjde tovičom a Sulíkom, hoci si nemyslím, že sú dobrí politici. Takí
viac ľudí do zahraničia, bude sa škola považovať za kvalitnejšiu. tu nie sú vôbec. Nikdy by som nevolil ĽSNS, ale ani Smer, lebo
Ale štát by mal riešiť, prečo mladí odchádzajú. Keby išli na- nerobí veci, ktoré by mal. Chcel by som, aby už vládol niekto iný.
čerpať skúsenosti, je to v poriadku, ale podľa mňa sa väčšina už
nevráti, vonku zostanú najmä tí najlepší.
Vo voľbách by som nedal hlas Kotlebovi. Ale ani Smeru, lebo
Fico je tam už veľmi dlho, mal možnosť so Slovenskom niečo
urobiť, ale ja nevnímam žiadny pokrok.
Sympatický politik je pre mňa Andrej Kiska. Mohol by si pove-
dať, že bude sedieť v paláci, chodiť na poľovačky a občas sa ukáže
na nejakom stretnutí. Ale on sa zaujíma o spoločenské dianie.

34 MAGAZÍN N 4 /2019

Katarína Orlovská:
Je ťažké vybrať si politika
Š tudujem za nutričnú špecialistku na Masarykovej univer-
zite. Na Slovensku tento odbor nebol, tak som išla do Br-
na. Ale sú tam aj lepšie podmienky, už len kampus v Brne
je neporovnateľný s našimi školami.
Ešte neviem, či sa vrátim na Slovensko, lebo bude ťažké sa
uplatniť. V nemocniciach sú len diétne sestry so stredoškolským
vzdelaním. Takže hneď po škole asi zostanem pár rokov v Brne,
aj keď mám radšej Piešťany. Brno je príliš veľké a nemôžem tam
ani veľmi jazdiť na bicykli.
Nemám obľúbeného politika. Určite by som nevolila Kotlebu.
Diskriminovať skupinu ľudí kvôli farbe pleti, alebo preto, že nie
sú Slováci, nie je správne.
PRÍBEH
Štefan Lúčny:
Narodil som sa tu,
tak som zatiaľ tu
O dišiel som zo Slovenskej technickej univerzity v Bra-
tislave, lebo som mal pocit, že to nikam nevedie. Škola
nemala peniaze – všetko bolo staré, nábytok aj vybave-
nie. Doštudovať kvôli titulu zo slovenskej školy nemá zmysel, za-
mestnať sa môžem aj bez neho.
Teraz som si dal prihlášku do Glasgowa na filozofiu. Keď bu-
dem vedieť plynule po anglicky, prácu si nájdem jednoduchšie, aj
keby som mal vonku pracovať manuálne.
Neberiem Slovensko ako môj domov, nemám dobré vzťahy
s rodinou. Ale narodil som sa tu, tak som zatiaľ tu.
Slovensko aj Česko sú strašný zapadákov, hoci mám pocit, že
sa to tu trochu zlepšuje. Ale zatiaľ nie dosť na to, aby som tu zo-
stal.
Nepáči sa mi delenie na názorové tábory. Keď som bol počas
utečeneckej krízy na omši, farár hovoril, že moslimovia prichá-
dzajú brať nám kríže. Snažil som sa namietať, ale bol som za to-
ho, ktorý tomu nerozumie.
Lenže doba aj názory sa dnes menia omnoho rýchlejšie a tá-
to odchádzajúca generácia sa ich snaží zakonzervovať. Napádajú
gejov a lesby, lebo doteraz to tu nebolo vidieť a oni to nechcú ani
v budúcnosti.
V parlamentných voľbách by som volil Miroslava Beblavého.
Naposledy som dal hlas Mostu-Híd, lebo som chcel mať Luciu
Žitňanskú v parlamente. Chcel by som, aby dekriminalizovala
marihuanu. Richard Sulík je pre mňa v rovnakej kategórii ako
Marian Kotleba. Má agresívnu protiutečeneckú kampaň. Ne-
mám ho rád.
Kauzy sa snažím ignorovať, lebo s nimi nič neurobím. Napo-
sledy si pamätám Bašternáka, že Fico žije v byte daňového pod-
vodníka.
35
Tomáš Škrabák:
Ak si nezaplatíte, nedosta-
nete dobrú starostlivosť
P rijali ma aj do Bratislavy na STU na informatiku, ale rad­
šej som išiel do Brna na Vysoké učení technické. V Bra­
tislave sa veľmi snažili, bol som aj na dni otvorených
dverí, ale keď som hovoril s ľuďmi, ktorí tam študujú, nehovorili
o škole dobre. Nakoniec aj tak išli do Brna. Mal som pocit, akoby
v Bratislave len trávili rok, kým sa nedostanú inam.
Ešte neviem, či sa chcem vrátiť na Slovensko. Žijú tu rodičia,
ale nie je to krajina, kde by som chcel žiť – sú tu nízke platy, a aj
firmy, v ktorých by som mohol robiť, nie sú na takej úrovni ako
v zahraničí. A je tu skorumpovaná vláda. Moja mama je sestrička
a vidím, aké sú v zdravotníctve problémy.
Ak si nezaplatíte doktora, nedostanete dobrú starostlivosť.
Moja sesternica má od narodenia problémy so srdcom, bola na
operácii, ktorú lekárovi zaplatila zo svojho. Moja babka predne­
dávnom spadla z rebríka na chate, prišiel po ňu vrtuľník. Ale po­
tom sa musela trikrát vracať do nemocnice, kým prišli na to, že
mala zlomenú ruku. Ak si nepriplatíte, nedostanete starostlivosť.
Je pravda, že sú tam ľudia, ktorí robia svoju prácu výborne, ale
štát im nepomáha.
Ľudia tu často študujú, len aby mali diplom. Poznám mnoho
takých, ktorí vyštudovali ekonómiu a potom predávajú v Kauf­
lande za minimálnu mzdu.
Voliť chodím, lebo demokracia je založená na tom, že aj jeden
hlas môže zavážiť. Pri parlamentných voľbách ešte nie som roz­
hodnutý. Sympatický je mi prezident Kiska.
Nevolil by som Smer – manipulujú ľudí. Napríklad chceli pri­
dať učiteľom, ale len výmenou za to, že nebudú štrajkovať.
36 MAGAZÍN N 4 /2019
Katarína Gajdošechová:
Za štúdium by som doma
zaplatila viac
C hcela som študovať v angličtine. Na Slovensku sú také­
to programy najmä na súkromných školách a v Rakúsku
za ne platím menej a štúdium je kvalitnejšie. Študujem
odbor Business Consultancy vo Wiener Neustadt a na konci zís­
kam titul MBA. Ak by som ho získala na Slovensku, ľudia by si
mysleli, že som si diplom len zaplatila.
Rovesníci na podobnom odbore na Slovensku sa učia veľa te­
órie, my sa sústredíme na to, aby som sa po škole uplatnila. Sme
nútení robiť množstvo skupinových projektov, pracovať s ľuďmi.
Určite som sa rozhodla správne, aj keď v cudzej krajine s množ­
stvom ľudí v triede iných národností je o čosi ťažšie integrovať sa
a študentský život nie je až taký rozmanitý, ako som očakávala.
Momentálne som však na Erasme v Portugalsku.
Ešte nie som rozhodnutá, či sa vrátim na Slovensko. Ak by
som sa mala riadiť len kariérou, určite by som šla niekam do za­
hraničia, minimálne do Česka. Ale teraz si myslím, že sa aspoň
na čas na Slovensko vrátim, lebo ho mám najradšej na svete, je
to moja rodná krajina. Ale Slováci by mali začať inak rozmýšľať,
dnes chcú len pokojne dožiť a netrápi ich, čo sa deje s mladými
ľuďmi a prečo ich toľko odchádza do zahraničia.

Zuzana Bojnanská:
K lekárovi som išla cez
známosti
Š tudujem angličtinu pre komerčnú prax na Univerzite To-
máša Baťu v Zlíne. Hlásila som sa aj na Univerzitu Ko-
menského do Bratislavy, nevzali ma, ale teraz som rada.
Myslím si, že na mojej škole sa venujeme viac praxi, máme tu
najmä projekty a prezentácie.
V Česku neplánujem zostať, chcela by som ísť študovať nie-
kam ďalej. Ak štát nevie ponúknuť adekvátne vzdelanie, mal by
študentom v zahraničí pripraviť podmienky, aby sa mohli vrátiť.
Ale spoločnosť kazí rodinkárstvo, úplatnosť a zaslepená konzer-
vatívnosť. Mala som zdravotné problémy a lekári si ma skoro tri
roky posúvali medzi sebou bez toho, aby určili, čo mi je. Až po
známosti som sa dostala k športovému lekárovi, ktorý mi sta-
novil diagnózu za pol hodiny. Netvrdím, že všetci lekári sú ne-
schopní, no pre mňa z toho vyplynulo, že ak človek niečo potre-
buje, musí poznať ľudí na tých správnych miestach. Slovensko
by sa v tomto malo zmeniť, príležitosti by mali byť rovnejšie.
Nemám obľúbeného politika. V posledných parlamentných
voľbách som volila SaS. Krajine podľa mňa neprospievajú politici
ako Fico, Kaliňák a Kotleba.
PRÍBEH
Nina Vlhová:
Čítam rada
konšpiračné weby
Z miznúť nie je riešenie. Ako mladý človek môžem Slo-
vensko zmeniť, na rozdiel od mojej babky či otca. Chcela
som ísť študovať do Bratislavy, študujem na Univerzite
Komenského prekladateľstvo, na to nepotrebujem drahé labo-
ratóriá. Viem, aké má školstvo problémy, keďže som z učiteľskej
rodiny, ale môžem to vyriešiť stážami v zahraničí a Erasmami.
Škola je v starej budove, ale mne to neprekáža. Bratislava má
síce industriálnu škaredosť, ale ponúka veľa.
Mám rada konšpiračné teórie. Tie spolu s mainstreamový-
mi médiami vytvoria bizarnú zmesku, z ktorej si robím názor.
Ale cítim sa zmätená, lebo mám veľmi protichodné informácie.
V župných voľbách som volila pravicu. Z politikov na mňa do-
jem urobila Martina Šimkovičová. Myslela som si, že je hlúpa,
ale začala prichádzať s názormi, s ktorými som súhlasila, je mi
sympatická.
Na druhej strane, nemám rada prezidenta. Zdá sa mi byť
veľmi jednoduchý človek, ktorý bez papiera nepovie myšlienku
hodnú dospelého. Akoby robil len veci, aby bol sympatický, aby
oslovil masy. Vôbec z neho nejde pravda.
Na Slovensku by som zmenila dane, sú veľmi vysoké. A potom
ide mama rodiť do pôrodnice, kde nemajú ani toaletný papier
a po chodbe sa prechádzajú holuby. Školy sú v hroznom stave, na
gymnáziu sme nemali ani chemické laboratórium, a toľko spolu-
žiakov chcelo študovať chémiu. Štát tu buzeruje malopodnikate-
ľov. Mali by sme mať vlastné fabriky, produkciu, nielen vymysle-
né pozície pre úradníkov.
37
Andrej Kluka:
Zo zabudnutých peňazí na
benzínke som sa smial
Š tudujem letecko-vesmírne inžinierstvo v holandskom
Delfte. Na slovenské školy som si prihlášku nedával.
Ešte som sa nerozhodol, či sa chcem vrátiť na Sloven-
sko, obávam sa, že si tu nenájdem prácu. V Holandsku však ostať
nechcem. Napríklad verejná doprava je tu asi lepšia, ale zato je
10-krát drahšia. Cyklochodníčky sú síce pekné, ale polovicu roka
aj tak prší. V Holandsku nie sú v mojom okolí žiadne lesy, všade
samá rovina, žiadna príroda.
Na Slovensku je príroda pekná, ale zasa tu funguje rodinkár-
stvo, hoci to sa dá brať aj tak, že ľudia sú si ochotní pomôcť. Na
Západe sa musíš vypracovať sám.
Na Slovensku mi chýba profesionalita, napríklad v školstve.
Chápem, že sú v ňom malé platy, ale naša učiteľka bola náladová
a keď mala dobrý deň, bola milá a zaujímala sa o našu budúcnosť,
keď mala zlý deň, rozdávala päťky.
To, ako naša vláda vládne, je tragikomické, teraz to vidím oveľa
viac, lebo môžem porovnávať. Škandály, čo každú chvíľu prepu-
kajú, sú často pre ľudí z iných európskych krajín neuveriteľné.
Najzábavnejšia bola asi historka so zabudnutými peniazmi býva-
lého štátneho manažéra na benzínovej pumpe. Keď som ju roz-
prával spolubývajúcim z Nemecka, smiali sa na tom so mnou. Je
to absurdné.
Nemám politika, ktorý by mi bol sympatický, volil by som asi
OĽaNO. Nie sú úplne super, ale mám pocit, že sú najmenej sko-
rumpovaní. SaS je protieurópska, čo ja nie som. Kresťanov, a te-
da KDH, by som nevolil, Sme rodina nepovažujem za poriadnu
stranu.
Nevolil by som Smer, SNS ani konzervatívne strany. Neviem,
ako sa napríklad Andrej Danko mohol dostať do parlamentu.
38 MAGAZÍN N 4 /2019
Viera Bajaníková:
Chodiť o štvrtej ráno
k lekárovi?
I šla som do Prahy na Univerzitu Karlovu, lebo som chcela
študovať za nutričnú špecialistku a na Slovensku sa to nedá.
Praha je skvelá na pár rokov, ale nechcela by som tam stráviť
celý život. Chcem sa vrátiť do Piešťan, ale možno je to len taký
detský, nostalgický pocit, lebo som sa tu narodila.
Ale veľa vecí by sa tu malo zmeniť. Napríklad k mojej očnej
lekárke sa nedá objednať. Človek tam musí prísť o 5:45, a už tam
sedia všetky babky a nakoniec mi sestrička povie, že som mala
prísť skôr a už ma nevezme.
Moja babička chodí o štvrtej ráno na polikliniku, inak by ju
lekár nevzal. Neviem, či to je chyba systému, alebo o tom rozho-
dujú lekári sami. Na čo študovali školy, keď nevedia objednávať
pacientov?
Keď som mala zdravotné problémy, tak ma lekár ani nepočú-
val. Neviem, či to je jeho chyba, možno má naozaj priveľa pacien-
tov a nie je schopný sa im poriadne venovať. Sestrička mi išla
robiť EKG a naháňala ma, a potom sa divila, že mám vyšší tlak.
Čakala by som, že cieľom je ma uzdraviť, ale ja som sa cítila, ako-
by som ich obťažovala. Keď som sa na niečo opýtala, povedali mi,
že tomu aj tak nebudem rozumieť. A potom mi dajú podpísať pa-
pier, že som bola upovedomená o tom, čo so mnou robili.
Politike sa extra nevenujem. Vnímam kauzy, ktoré sa tu dejú,
naposledy som zachytila kauzu s Plavčanom. Nevolila by som Fi-
ca ani Kotlebu.

Lucia Dupkaničová:
V cudzine by mi chýbali
Vianoce
Š
tudujem informatiku na Masarykovej univerzite v Brne,
do úvahy prichádzala aj Bratislava, ale tú nemám rada.
Ešte neviem, či sa chcem vrátiť na Slovensko. Brno
a Česko mi neprídu ako cudzina, žije tam polovica rodiny, aj na
jazyk som zvyknutá. Je tam veľa Slovákov a necítim sa tam sa-
ma, mám tam aj priateľa. Ak by som žila po škole na Slovensku,
tak nie v Piešťanoch. Nevedela by som si predstaviť, že by som si
založila rodinu a žila by som 15 minút od rodičov. Mala by som
pocit, že mi stále zasahujú do života.
Ale nevedela by som žiť inde ako na Slovensku či v Česku.
Chýbal by mi jazyk, ľudia, tradície, aj naše Vianoce, ktoré mám
veľmi rada. Inde by som sa necítila ako doma.
Aj keď politiku veľmi nesledujem, v župných voľbách som vo-
lila opozičných kandidátov. Ovplyvnili ma sčasti rodičia, lebo si
myslím, že majú dobrý politický názor, a čiastočne aj z detského
pocitu, že to bude asi to správne.
PRÍBEH
Sme vývozcovia
mozgov
T rieda z piešťanského gymnázia zrkadlí prob-
lém Slovenska. Na niektorých fakultách v Čes-
ku je už viac Slovákov ako Čechov. Príkladom
je Fakulta informatiky Masarykovej univerzity v Brne,
ktorej rektor Mikuláš Bek je s týmto stavom spokojný,
lebo zo Slovenska prichádzajú podľa neho tí najšikov-
nejší.
Riaditeľka piešťanského gymnázia Pierra de
Coubertina Miroslava Hanková to vidí inak. Vychovať
kvalitných maturantov je „sizyfovská práca“ a keď ich
napokon „krvopotne“ vypiplú, odídu do cudziny. A ak
aj pokračujú v štúdiu na Slovensku, po získaní diplo-
mu aj tak utečú von.
Slovensko sa tak zbavuje tých najschopnejších a na
dôležité miesta sa potom dostávajú „neschopní, úz-
koprsí poloodborníci“, hovorí riaditeľka. „V budúcnosti
nás to všetko dobehne.“
Z jej gymnázia odchádza do Česka asi tretina ma-
turantov, hoci učitelia ich k tomu nenabádajú, na
druhej strane im však ani nezatajujú stav domácich
vysokých škôl.
Niektorí mladí ľudia, ktorí odišli na zahraničné ško-
ly, sa však na Slovensko vrátia. Aj vďaka programu or-
ganizácie LEAF sa už takto vrátilo asi 50 ľudí, väčšinou
sa snažia uplatniť na analytických pozíciách na minis-
terstvách, v zastúpení Európskej komisie či na úrade
prezidenta.
Prieskum, v ktorom oslovili viac ako 4-tisíc Slová-
kov v zahraničí, ukázal, že domov sa chcú vrátiť predo-
všetkým pre vzťah ku krajine a k miestam, kde vyras-
tali. Druhým dôvodom je snaha pomôcť Slovensku, na
treťom mieste je túžba po pokojnejšom živote.
Aj napriek tomu sa však problém s únikom mozgov
zo Slovenska zhoršuje, hovorí druhý najvyššie posta-
vený Slovák v Európskej komisii, generálny riaditeľ
Spoločného výskumného centra Vladimír Šucha. Slo-
venské univerzity majú podľa neho systémové prob-
lémy, ktoré sa roky neriešia. „Bolo len otázkou času,
kedy sa to prejaví výraznejšie. Zdá sa, že ten čas je tu,”
hovorí Šucha. Ak budúca elita opúšťa Slovensko, je na
mieste otázka, kto ho bude v budúcnosti „posúvať do-
predu“.
Je síce pravda, že Slovensko zvýšilo reálne množstvo
peňazí na vedu v dekáde 2005 až 2015 takmer najviac
z celej Únie, na druhej strane však podľa Šuchu treba
začať tlačiť na kvalitu našich univerzít.
Ministerstvo školstva na odliv mozgov reaguje tým,
že motivácia mladých ľudí študovať v zahraničí je rôz-
na, môže ňou byť aj túžba zdokonaliť sa v cudzom ja-
zyku či získať iné skúsenosti. Ministerstvo tvrdí, že
sa začalo zaoberať aj rozsiahlymi zmenami zákonov
a chce nimi „zvýšiť dôraz na kvalitu poskytovaného vy-
sokoškolského vzdelávania“.
39
40 MAGAZÍN N 4 /2019
 SPRAVODAJSTVO

Annamarie Velič
Vidím tu veľký
priestor na
zlepšovanie krajiny

41
FOTO N - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Bývalá manažérka švédskej IKEA Annamarie Velič
po návrate zo Švédska: Severania si všetko plánujú,
my musíme zvládať stres
Chýba mi
pozitívny
prístup ľudí,
vládne
tu skepsa
V o švédskej IKEA mala na
starosti koncepciu trvalej
udržateľnosti. Po návrate
na Slovensko si musela opäť zvykať
na to, že pred domom nie sú ani len
kontajnery na kovy. Annamarie Velič
však tvrdí, že každý jednotlivec môže
vo svojom živote urobiť zmeny, ktoré
pomôžu celej planéte.
Sedem rokov ste pracovali vo
Švédsku pre firmu IKEA, teraz
ste späť na Slovensku. Čo vám zo
Švédska najviac chýba?
Chýba mi pozitívny prístup ľudí.
Keď sa vo Švédsku povie, že je príle-
žitosť niečo zlepšiť, ľudia sú pozitív-
ni a vnímajú to tak, že sa to reálne
bude dať urobiť. U nás zareagujú, že
sa to nebude dať, panuje všeobecná
skepsa, že jednotlivec nemôže nič
zmeniť. Navyše mnohí majú skú-
senosť, že keď sa o niečo pokúsili,
tak to vyšlo nazmar. Švédi hľadajú
riešenia, ako to urobiť – my často
hľadáme dôvody, prečo sa to nedá.
Hoci niekedy miniete porovnateľne
veľa energie v oboch prípadoch, len
42 MAGAZÍN N 4 /2019
v jednom máte hotovo a v druhom
posilnenú skepsu.
Aký je teda najväčší rozdiel me-
dzi nami a Švédmi?
Tých rozdielov je viac. Severania
VERONIKA si veľmi radi všetko naplánujú, sú
FOLENTOVÁ chladnokrvne systematickí a násled-
reportérka
ne neradi vidia stresové situácie. My
sme flexibilní, čo nie je vždy pozití-
vum, skôr kompenzácia neplánova-
nia, celkom zvládame stres a sme viac
srdciari, keď sa do niečoho pustíme,
robíme to často s oduševnením.
Ako vás prijali a aký majú pra-
covný štýl?
Hovorí sa o nich, že sú chladní,
a je to aj pravda. Sú vo všeobecnosti
menej družní aj srdeční. Ale v práci
ma prijali veľmi dobre, bolo pre nich
osviežujúce, že nie som formálna, ale
skôr srdečná, a páčilo sa im to. Pre
mňa bolo veľmi dobré, že som sa na
nich mohla spoľahnúť. Ohľadom prá-
ce si vedia veci veľmi dobre napláno-
vať. Aj polovicu svojho pracovného
času strávia plánovaním, ale potom
to vedia urobiť veľmi efektívne, takže
všetko dorobia načas a dobre. Nie sú
 ROZHOVOR
takí flexibilní ako my a sú vo veľkom
strese, keď veci nejdú podľa ich plánu.
Keď sa raz už urobil plán práce, ne-
smel sa meniť, pretože to ovplyvňo-
valo všetko ostatné, čo si naplánovali.
Chodili ste na víkendy za rodi-
nou, lebo ste nechceli, aby išli s va-
mi do Švédska. Prečo?
Dávnejšie sme študovali a žili
s manželom v USA, a keď sme sa vrá-
tili na Slovensko, povedali sme si, že
vytvoriť domov nie je zas až taká tri-
viálnosť a chceme ho mať tu. Cesto-
vala som veľa aj s rodinou, ale vždy to
bolo o tom, že doma je doma. Myslím,
že pokiaľ sa to dá, rodina by mala mať
korene, a potom aj jej členovia môžu
cestovať, študovať aj pracovať v za-
hraničí, ale vždy sú spolu spätí, majú
sa kam vrátiť, niekam patria a to je
v živote dôležité. Ja som sa natrvalo
vrátila aj kvôli rodine, aj pre chuť vy-
užiť svoje skúsenosti z IKEA u nás
doma. IKEA riešila sofistikované pro-
jekty a potom doma som ani nevedela
nájsť koše na triedený odpad.
Aké projekty napríklad?
V jednom projekte sme mali po-
mocou biotechnológií vyrobiť krmivo
Annamarie na báze odpadového dreva pre lososy,
ktoré sa predávajú v reštauráciách
Velič IKEA. Existujú huby, ktoré pojedajú
Študovala Che- rozložené drevo a vyrábajú proteín
micko-techno- vhodný ako potrava pre lososy. Bežne
logickú fakultu sa kŕmia makrelami, ktoré sa vylovia
STU a envi- z oceánu a potom v ňom chýbajú pre
ronmentálne ľudí ako potrava, takže je z toho glo-
inžinierstvo na bálny problém. Keď som sa vrátila
Wayne State domov, zistila som, že nemám pred
University v domom ani kontajner na kovy.
USA. Pracovala Na čo sa vám vo Švédsku ťažko
ako manažér zvykalo?
pre životné Je tam veľmi silný individualiz-
prostredie vo mus. Napríklad sme nemali asistent-
firme Warrena ky. Mali sme len jednu, ktorá pomá-
Buffetta Johns hala všetkým, ale nebolo veľmi akcep-
Manville, bola tovateľné, aby robila prácu, ktorú sme
environmen- si mohli urobiť sami. Niekedy, keď sa
tálnou konzul- človek ponáhľa na stretnutie, kde po-
tantkou v USA trebuje skopírovať veľa materiálov, je
a vo Švédsku prirodzené, že sa obráti na asistent-
riadila v IKEA ku o pomoc. Niektorí kolegovia brali
udržateľný roz- aj toto ako istý povýšenecký prejav.
voj. Po návrate Alebo keď som niesla niečo ťažké, tak
na Slovensko mi muži síce otvorili dvere, ale nik mi
pôsobí ako en- s nákladom nepomohol.
vironmentálna Možno vám nechceli pomôcť,
FOTO N - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
konzultantka. aby ste ako žena nemali zlý pocit.

43
 Možno tam je aj tento emancipač­
ný faktor, ale skôr nie, oni to berú tak,
že si má každý naložiť len toľko, koľko
zvládne – či žena, alebo muž. A všim­
la som si to aj na starších ženách.
Švédky nechodia naložené s dvomi
taškami ako naše ženy, ktoré vedia, že
im vo vlaku niekto pomôže. Idú s jed­
ným kufríkom, ktorý je taký ťažký,
aby to zvládli. Nikoho nebudú prosiť
o pomoc. Ale mne sú tie naše ženičky,
ktoré sa teperia s koláčmi pre vnúča­
tá cez pol republiky, veľmi sympatic­
ké. A je mi sympatické, aj keď u nás
muž pomôže žene s ťažkou taškou.
O toto sa v dôsledku prílišnej eman­
cipovanosti Švédky ochudobňujú. Na
druhej strane je tam však vďaka tomu
rodová rovnosť veľmi citeľná v práci
a vôbec všade, kam sa pohnete. Až do
tej miery, že sa aj v nóbl reštaurácii
stretnete s unisex záchodom.
Nevnímali vás v práci ako nie-
koho z východného bloku? Nemali
predsudky?
Nie, skôr ma prirovnávali k ne­
meckým manažérom, čo nebolo vždy
chápané lichotivo. Švédi nikdy na
stretnutiach nevystupujú rázne. Ak
sa stane, že vedúci zvýši hlas, je to
jeho hanba. Niežeby som zvyšovala
hlas, ale niektoré veci som vyžadovala
ráznejšie. To vnímali ako germánsky
spôsob vedenia. Prvé roky som si zvy­
kala, že sa nesmie tlačiť na zamest­
nancov. Urobia sami, čo sa dohodne,
a neznášajú, ak na nich niekto tlačí.
Žili ste v Malmö. Ako ste tam
cestovali? Jazdili ste na bicykli?
Chodila som vlakom. V IKEA sme
mali vo firme veľmi veľa bicyklov, kto­
ré sme si mohli požičiavať, tak som
z vlaku jazdila na bicykli. V Bratislave
som si rýchlo odvykala. Bratislava je
voči cyklistom veľmi nepriateľská.
Jazdiť na bicykli je nebezpečné; ak sa
chce niekto bezpečne prepravovať
na bicykli, porušuje predpis, lebo ide
často po chodníku. Je to veľká škoda,
a ak sa to rýchlo nezmení, len ťažko
mladú generáciu naučíme na bicyk­
le. Som z Piešťan a tam som chodila
na bicykli všade. Keď som v Bratisla­
ve, sadám na mestskú dopravu alebo
aspoň do môjho elektrického auta.
Chcelo by to osvietených komunál­
nych politikov, ktorí veria v perspektí­
vu cyklodopravy v mestách.
44 MAGAZÍN N 4 /2019
Čím to je, že sa Švédsko tak veľ-
mi stará o životné prostredie?
Príroda im dary nedáva tak jedno­
ducho. Teraz som čítala román, ako
Švédi na severe kedysi nemali ani jab­
lone, tie boli len na juhu a to bola ho­
nosná vec. Keď niečo z prírody chceli
získať, museli sa o ňu starať, a preto
si ju viac vážili. A vôbec sa pohybujú
viac vonku, v prírode. Hovoria, že ne­
existuje zlé počasie, len zlé oblečenie.
Aj v decembri jazdia na bicykli. Nebo­
CHÝBA MI POZITÍVNY PRÍSTUP ĽUDÍ.
KEĎ SA VO ŠVÉDSKU POVIE, ŽE JE
PRÍLEŽITOSŤ NIEČO ZLEPŠIŤ, ĽUDIA SÚ
POZITÍVNI A VNÍMAJÚ TO TAK, ŽE SA
TO REÁLNE BUDE DAŤ UROBIŤ. U NÁS
ZAREAGUJÚ, ŽE SA TO NEBUDE DAŤ.
ja sa zlého počasia. Bežnému Slová­
kovi trvá veľmi dlho, kým si zvykne,
že tam stále prší, sneží alebo fúka.
Druhá vec je výchova, deti sa o príro­
de veľa učia. Sú tam veľmi populárne
lesné škôlky, deti sú odmalička často
vonku bez ohľadu na počasie.
Aké rozdiely medzi Švédskom
a Slovenskom ste si ešte po návra-
te uvedomili?
Najväčší rozdiel v životnom štýle
sú asi vlaky a bicykle. Vlaky sú tam
nádherné, u nás sa veľmi málo pre­
pravujeme vlakmi, pritom Bratisla­
va má koľajnice, ale nevyužíva ich
dostatočne. A Švédi sú veľmi skrom­
ní. My si veľmi potrpíme na to, ako sa
obliekame, na náš životný štandard,
a sme ochotní veľa pracovať, aby sme
ho mali. Oni ho nemusia mať taký
vysoký. Napríklad Švédi majú nao­
zaj nábytok z IKEA doma, nemajú
masívnu kuchyňu na mieru, hoci by
si ju mohli dovoliť. Navyše, správny
Švéd a Švédka si všetko spravia sami.
Ak manželský pár robí hostinu pre
40 ľudí, neobjednajú si catering, ale
vezmú si tri dni dovolenky a často ju
pripravia celkom sami aj bez pomoci
príbuzných.
Čo u nás funguje lepšie?
Ľudia u nás si navzájom viac po­
máhajú. Ak rodina nemá veľa peňazí
a chce napríklad vystrojiť svadbu, po­
môžu zväčša členovia rodiny. My to
berieme ako samozrejmosť, ale v se­
verských krajinách sa to nenosí.
Ako ste znášali, keď ste sa z kon-
zumných Spojených štátov presu-
nuli do striedmeho Švédska?
A potom na Slovensko. Už sa ma aj
deti pýtajú, či sa viem prepnúť podľa
toho, v akej som krajine. V USA sme
rok žili s manželom aj s deťmi v Ka­
lifornii. Ony tam chodili do školy na
bicykloch, ale zato tam boli tínedžeri,
ktorí jazdili do školy na 5-litrovom
mustangu. Sú tam iné pomery. USA
je veľmi konzumná spoločnosť a z po­
hľadu odpadu to tam je asi najhoršie.
Patria medzi najväčších znečis-
ťovateľov. Uvedomujú si to bežní
Američania?
Nie. Bežní Američania si to neu­
vedomujú a sú vedení k tomu, že ich
krajina je ako dobre nastavená firma
a tá sa postará o odpad, ktorý vypro­
dukuje. Nie je to u nich za domom,
tak ich to zatiaľ nezaujíma. Majú ve­
ľa voľnej zeme, takže majú kam dať
skládky. Ale je to šialené, často vezú
odpad na veľmi dlhé vzdialenosti,
takže odpad má ďalšiu uhlíkovú sto­
pu z transportu. V Amerike navyše
takmer úplne z dopravy vylúčili vlaky,
tovar sa vozí v kamiónoch, veľa elek­
trární je stále na uhlie, sú naozaj veľ­
kým znečisťovateľom.
Švédi si, naopak, uvedomujú,
čo sa deje s ich odpadom, ako to
ovplyvňuje ich bežný život?
Veľa o tom čítajú a rozprávajú. Ži­
votné prostredie je u nich naozaj té­
ma a objavuje sa denne v mienkotvor­
ných denníkoch. Napríklad každý deň
o desiatej idú zamestnanci IKEA do
kuchynky, kde si natrú chlieb s mas­
lom a syrom, k tomu si dajú kávu
a 20 minút sedia s kolegami. A hovo­
ria často práve o životnom prostredí.
Napríklad aj o situácii, keď mala IKEA
problémy s drevom z Ruska – novi­
nár tam vycestoval a zisťoval, či drevo
nie je z chránených oblastí.
Vedia Švédi viac oddychovať?
Nebudú robiť 12 hodín denne. Ro­
bia poctivo, efektívne, ale dávajú si
pozor, aby mali aj osobný život, aby
nevyhoreli. Vyhorenia sú tam napriek
tomu časté a je to podľa mňa najmä
pre tie chladnejšie medziľudské vzťa­
hy, ktoré sú potrebné pre komfort
ducha.
Vedeli ste sa prispôsobiť v dele-
ní času na prácu a na oddych?

Pre mňa to bol veľký problém.
Mala som prenajatý byt v rodinnom
dome, a keď som bola sama, tak som
pracovala, málokedy som si čítala
román alebo pozerala televíziu. Keď
som prišla na Slovensko, bola som
s rodinou. Teraz, keď pracujem ako
konzultant na voľnej nohe, snažím sa
nájsť si vyrovnané fungovanie. Slová-
ci s tým majú problém. Sme zvyknutí
pracovať pod stresom a často zabúda-
me oddychovať a kompenzovať stres.
Švédi sa na oveľa menší stres skôr
ozvú a začnú sa tlaku brániť.
Kde sa vám žilo najlepšie –
v USA, vo Švédsku či u nás?
Amerika má neuveriteľne pozitív-
nych ľudí, sú možno mierne teatrál-
ni, ale predsa len srdeční a priateľskí.
Európan sa tam cíti veľmi dobre, tam
vám nik nedá pocítiť, že ste Výcho-
doeurópan, lebo všetci Európania sú
tam braní ako tí z kultúrnej mekky,
z Európy. Ale sú veľmi konzumní,
majú veľmi málo voľného času a to
málo, čo majú, často strávia nakupo-
vaním. Akoby si prenakupovali život;
veľmi veľa pracujú – v podstate žijú,
aby pracovali, nepracujú, aby žili. Ma-
jú relatívne vysoké platy z pohľadu to-
ho, koľko stojí tovar, ale potom často
nakupujú zbytočnosti. Je tam veľa
veľmi lacného tovaru, ktorý ľudí láka.
Na druhej strane, keď mladý Ameri-
čan začne pracovať, tak nemá žiadnu
dovolenku, po pol roku má týždeň
dovolenky, po dvoch rokoch má dva
týždne dovolenky, a ak robí pre firmu
päť rokov, dostane tri týždne dovolen-
ky. Spoločnosť sa tak o nich stará, že
majú lacné jedlo, zábavu, ale pracov-
né podmienky sú často až kruté.
Kde napríklad?
Starbucks a podobné reťazce pra-
cujú tak, že keď opadne ranný nával,
tak im z centrály zavolajú, že majú
napríklad polovicu ľudí poslať domov.
Stačí, že počet zákazníkov klesne pod
určitú hranicu. Keď robíte v Los An-
geles, niekedy dochádzate aj hodinu
a pol do práce. O jedenástej vám šéf
povie, že máte ísť domov, a o štrnás-
tej sa vrátiť. Zároveň neviete vopred,
koho pošle domov. Ľudia málo zaro-
bia a sú v hroznom strese. Podmien-
ky sú tam oproti Európe extrémne
kapitalistické. My Európania si ne-
uvedomujeme, ako veľmi dobre sa
tu máme. Aj pravicovejšie nastavené
európske štáty sú oproti USA socia-
lizmus. Vo Švédsku by bol takýto spô-
sob riadenia neprijateľný, u nás sme
asi niekde uprostred.
A kde sa vám žije najlepšie?
Mám rada Slovensko, mám tu
korene a som tu spokojná. Veľa vecí
nám tu ešte nefunguje, ale treba si
uvedomiť, že západná Európa má vo-
či nám minimálne tých 40 rokov náš-
ho socializmu náskok. A ten sa ťažko
sťahuje. Vidím tu obrovský priestor
na zlepšovanie vlastnej krajiny, čo
obyvatelia západnej Európy akoby už
nemajú, a myslím si, že ich to trocha
oberá o isté ideály a hodnoty. U nás
sa s tým dá naložiť tak, že frfleme, že
tu nič nefunguje, alebo sa pozeráme
okolo, čo by sme vedeli zlepšiť. Keď
nie inak, aspoň podnetmi a kritic-
kým myslením. Keď frflať, tak nahlas
a najlepšie písomne.
Čo sa zlepšilo, kým ste tu nebo-
li?
Telekomunikácie a internetové
služby sa veľmi posunuli. Zlepšu-
je sa pomaly aj cestovanie v MHD
a vlaková doprava. Vidím aj posun
v komunálnej politike – primáto-
ri a starostovia už nie sú arogantní
politici, ale už skôr nadšenci ochotní
pomôcť. Firmy aj jednotlivci tu začí-
najú s dobrovoľníctvom, čo predtým
nebolo vôbec. Celý december naprí-
klad niektoré firmy varili bezdomov-
com polievky u svätého Vincenta de
Paul. Jasné, mohli by tam pracovať aj
cez rok, ale tam zasa vypĺňajú miesto
mnohí dobrovoľníci, čo je super.
Na Slovensku pomáhate firmám
s projektmi udržateľnosti. Majú už
pocit, že by mali byť zodpovední?
Slovenské firmy ešte stále veľmi
nevedia, prečo by sa mali udržateľ-
nosti venovať, v čom je to pre nich
prínos. Majú pocit, že to je len veľmi
drahá reklama. V zahraničí boli štú-
die, ktoré ukazovali, že 42 percent
zákazníkov nakupuje podľa toho, či
firmu, ktorá tovar vyrába, vnímajú
pozitívne alebo nie. U nás taká štú-
dia nie je a je pravda, že veľa ľudí si
vyberá podľa ceny. Firmy to vedia
a majú pocit, že je zbytočné vzdelávať
zákazníkov, lebo aj tak kúpia to, čo je
najlacnejšie. Ja si myslím, že to nie
je čierno-biele a už je u nás veľa ľudí,
ROZHOVOR
ktorí keď majú informácie, rozhodnú
sa pre tú správnu vec. A napríklad
by kúpili aj o pár centov drahšie fair
trade banány, ak by vedeli, že vinou
tých lacnejších sa vyklčovali dažďové
pralesy a ľudia tam pracujú v zlých
podmienkach.
Prečo sa ľudia na Slovensku ne-
zaujímajú o životné prostredie ale-
bo o triedený odpad?
Sú tu dve veci. Nevedia, prečo by
to mali robiť, nespoja si to so zme-
MÁM RADA SLOVENSKO, MÁM TU
KORENE A SOM TU SPOKOJNÁ. VEĽA VECÍ
NÁM TU EŠTE NEFUNGUJE, ALE TREBA
SI UVEDOMIŤ, ŽE ZÁPADNÁ EURÓPA
MÁ TÝCH ŠTYRIDSAŤ ROKOV NÁŠHO
SOCIALIZMU NÁSKOK.
nou klímy. Začínajú veriť, že sa klíma
mení, vidia, že je v lete teplejšie, že je
v jednom roku aj sucho, aj povodne.
Ale nevidia súvis medzi tým, ako sa
správajú, a zmenami klímy. Neuve-
domujú si napríklad, že metán, ktorý
vzniká na skládkach, je oveľa horší
skleníkový plyn ako CO2. A keď svoj
biologický odpad nechajú odviezť na
skládku, tak tam metán vzniká. Pri
recyklovaní sa zasa ušetrí energia,
pri niektorých plastoch a hliníku je
to až 90 percent, teda 90 percent ma-
teriálu, energie a skleníkových plynov
sa ušetrí. Každý jeden človek tak iba
narábaním so svojím odpadom môže
ovplyvniť, ako sa bude vyvíjať naša
planéta.
Aká je tá druhá vec?
Chýba osveta. Nevedia, ako trie-
diť, a je tu aj veľká skepsa, že sa ich
odpad aj tak nezrecykluje. Vždy, keď
robím prednášku, tak sa ma opýtajú,
či si nemyslím, že smetiari aj tak da-
jú vytriedený odpad do jedného auta.
A potom mi ešte povedia, že oni vide-
li, ako to dávali dokopy. Viem o firme,
ktorá triedi svoj odpad, a presne toto
priamo pred dverami firmy smetiari
urobili. Napísali preto zberovej firme
dlhý list podpísaný riaditeľom s tým,
že ak to urobia ešte raz, dajú to mé-
diám. Ospravedlnil sa im osobne ria-
diteľ zberovky a pozval ich pozrieť sa
na triediacu linku, aby sa presvedčili,
že to bola nehoda a zlyhanie ľudského
faktora, a nie pravidlo. n
45
Robím prácu, ktorú by som mohla robiť aj niekde inde,
ale tu je to pre deti na Slovensku, hovorí
prednostka detskej onkológie Alexandra Kolenová
Po návrate
z USA mali
kultúrny šok
aj moje deti
A lexandra Kolenová patrí me-
dzi najlepších detských onko-
lógov na svete. Rok strávila s
rodinou na klinike v USA, bola aj na
niekoľkomesačnej stáži vo Viedni.
Dnes je prednostkou Kliniky detskej
hematológie a onkológie LF UK a Ná-
rodného ústavu detských chorôb.
Nemáte problém nájsť si prá-
cu v USA, vo Viedni aj inde. Prečo
ostávate na Slovensku?
Mám Slovensko rada, cítim, že
sem patrím. Robím prácu, ktorú by
som mohla robiť aj niekde inde, ale tu
je to pre deti na Slovensku. Snažím sa
meniť a ovplyvniť veci, ktoré môžem.
Ale viem, že niekedy musím akcepto-
vať, že to zmeniť neviem alebo to ne-
pôjde tak rýchlo, ako by som chcela.
A nemyslím, že hlavný problém sú
iba peniaze. Skôr je to o dobrých, nad-
šených a schopných ľuďoch.
Čo je najťažšie pre vás akcepto-
vať, čo neviete zmeniť?
Vyhorené, skeptické a zatrpknuté
myslenie. Neschopnosť otvoriť sa no-
vým myšlienkam. A najviac nedôveru
a beznádej, že aj tak sa nič nezmení.
Nerozmýšľali ste, že pôjdete do
USA alebo do Viedne?
46 MAGAZÍN N 4 /2019
Mala som ponuky z Viedne aj
z USA, ale reálne som o tom ešte
neuvažovala. Máme tu veľkú rodinu
a dobré zázemie. Bola by som však
rada, aby naše deti mali možnosť štu-
VERONIKA dovať v zahraničí, poznávať nové ho-
FOLENTOVÁ rizonty, iné kultúry, aby si rozširovali
reportérka
obzor a mali otvorenú myseľ.
Ani vy ste neštudovali na Slo-
vensku, medicínu ste vyštudova-
li v Brne, potom ste nastúpili do
nemocnice v Dolnom Kubíne. Ná-
sledne ste prišli do Bratislavy a už
ste išli na onkológiu. Prečo?
Študovala som v Brne. Pochádzam
z Oravskej Jasenice, a tak som zača-
la až do absolvovania prvej atestácie
pracovať na pediatrii v Dolnom Kubí-
ne. Detská onkológia ma zaujímala už
počas vysokej školy, ale uvedomovala
som si, že je pre mňa nereálne praco-
vať na takom úzko špecializovanom
oddelení.
Ako ste sa dostali do Bratislavy?
Po atestácii v Dolnom Kubíne som
spoznala svojho manžela, ktorý pô-
sobil v Bratislave, a preto som si tu
začala hľadať miesto. V Detskej fa-
kultnej nemocnici som sa zaujímala
o miesto na pediatrii. Nemali žiadne
voľné, ale odporučili ma na onko-
 ROZHOVOR

Alexandra
Kolenová
Pochádza z Oravskej
Jasenice. Študovala
pediatriu na Lekár-
skej fakulte Masa-
rykovej univerzity v
Brne, doktorandské
štúdium absolvo-
vala na Univerzite
Komenského v Bra-
tislave. Jej odborným
zameraním je hema-
tológia a onkológia.
Špecializuje sa na
detské leukémie.
Rok pracovala so
svetovým expertom
na detskú leukémiu
profesorom Stephe-
nom P. Hungerom
vo Filadelfii. Ten v
odporúčaní napísal,

Alexandra Kolenová že patrí medzi 5

percent najlepších
detských onkológov

Je náročné vrátiť na svete. Pôsobila aj

v detskej nemocnici
St. Anna vo Viedni.

sa a vidieť limity, Prednostkou Kliniky

detskej hemato-
lógie a onkológie

ktoré tu máme
bratislavskej Detskej
fakultnej nemocnice
v Bratislave je tretí
rok. Je vydatá a má
tri deti.

47
lógiu, kde hľadali lekára. Tam som
stretla svoju predchodkyňu Emíliu
Kaiserovú, ktorá mi ponúkla miesto.
Je to úžasný človek, veľmi si ju vážim.
Prechod z Dolného Kubína bol nároč-
ný, na Orave je to iné ako v Bratislave.
Aké to bolo, keď vás prijali?
Pôvodne chceli muža, ale mala
som výhodu, lebo som mala atestá-
ciu. Vedela som po anglicky, lebo som
počas vysokej školy každé leto pra-
covala v USA. Robila som v detských
táboroch, kde som spoznala lekárku
z New Yorku, s ktorou som na konci
leta bola dva týždne v nemocnici. Vi-
dela som tam inú medicínu.
Prečo chceli v nemocnici muža?
Kvôli diverzite, bolo tu veľa žien.
A sú stabilnejší. Po nástupe mi pove-
dali, že by som si mala urobiť postgra-
duálne štúdium. Pôvodne som o tom
nerozmýšľala, chcela som byť predo-
všetkým lekárka. Našla som si tému „Snažím sa ovplyvniť, čo môžem,“ tvrdí Alexandra Kolenová.  FOTO N - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
o minimálnej zvyškovej chorobe pri
akútnej lymfoblastovej leukémii, MÁM SLOVENSKO RADA, CÍTIM, ŽE SEM členila. Keď som nastúpila, mala som
u nás sa to dovtedy nevyšetrovalo. PATRÍM. ROBÍM PRÁCU, KTORÚ BY SOM k dispozícii sekretárku, počítač, kan-
Získala som grant ministerstva zdra- MOHLA ROBIŤ AJ NIEKDE INDE, ALE TU celáriu, parkovacie miesto zadarmo
votníctva, v nemocnici ma veľmi pod- a prístup do všetkých odborných ča-
porovali, bola som pol roka vo Viedni
JE TO PRE DETI NA SLOVENSKU. SNAŽÍM sopisov. Na Slovensku som to nema-
a počas materských som sa tomuto SA MENIŤ A OVPLYVNIŤ VECI, KTORÉ la. Veľmi veľa som študovala. Veci tam
projektu venovala. MÔŽEM. ALE VIEM, ŽE TO NEPÔJDE TAK majú systém. Piati lekári mali jednu
Aké to bolo vo Viedni? RÝCHLO, AKO BY SOM CHCELA. sekretárku, ktorá pre nich zariaďovala
Videla som, ako používajú mini- administratívu. U nás to robia lekári
málnu zvyškovú chorobu v praxi, deli na kongrese v Londýne. Vtedy sami. Úloha lekára je tam iná – stará
a keď som sa vrátila, začali sme to som sa pýtala samej seba, že kto by sa o pacienta, ale má aj premýšľať, čo
zavádzať aj u nás. Po návrate som si dal priestor žene s tromi deťmi. Bol by sa dalo zlepšiť, robiť štúdie. A ses-
urobila 2. atestáciu z pediatrie a ná- to cudzí človek, ale pomohol mi a na- tra robí niektoré veci, ktoré u nás ro-
sledne detskej hematológie a onkoló- koniec som s projektom, ktorý sme bia lekári.
gie, dokončila som PhD. a mala som vymysleli, vyhrala a v roku 2013 sme Aké?
aj tretie dieťa. Potom si začala pani išli do USA. Niektoré mohli zastúpiť lekára,
prednostka hľadať nástupcu. Na od- Na čo ste si v USA ťažko zvykali? rozhodovali, čítali CT a magnetické
delení sme boli štyria, ktorí sme mali Vedela som, čo čakať, pretože som rezonancie. Robili aj rutinné zákro-
blízko k habilitácii. Trochu ma to vy- tam chodila ako študentka. Keď sme ky ako lumbálne punkcie alebo veci,
strašilo. V tom čase som na stránke sa vrátili, pýtali sa mojej dcéry, čo je ktoré postupujú podľa schémy – na-
Lekárskej fakulty našla ponuku na v USA iné ako na Slovensku. Poveda- príklad chemoterapiu, ktorú môžu aj
ročný pobyt v USA pre absolventov la, že tam na ňu boli všetci milí. Od predpísať. U nás všetko toto robí le-
PhD. s možnosťou vycestovať s celou vrátnika až po učiteľku. USA vnímam kár. Sestra je tam súčasťou tímu, a ak
rodinou. Počas školy som túžila zažiť tak, že sa tam človek môže veľmi roz- nie sú komplikácie, stará sa o pacien-
medicínu v USA, aj keď nie nastálo. víjať, ak je ochotný na sebe pracovať. ta. Skupina sestier mala na starosti
Tak som si podala žiadosť. Ako sa k vám správali v nemoc- dáta a monitorovanie pacientov, čo je
Ako to vyzeralo? nici v Denveri? v detskej onkológii veľmi dôležité.
Proces trval takmer celý rok. Na- Prvý víkend po našom príchode Zvládli by to naše sestry alebo
písala som profesorovi Stephenovi P. pozval pán profesor celú našu rodinu by sa muselo zmeniť ich vzdeláva-
Hungerovi, ktorý je špičkovým exper- na večeru. Mala som obavu, ako sa nie?
tom v detskej onkológii v USA. Ne- budú naše deti správať. Veľmi pekne Mnohé sestry by to zvládli. U nás
poznala som ho, ale skúsila som to. nás prijali. Keď bola v nemocnici ak- to však často vnímajú tak, že lekár má
Odpísal mi, že mi pomôže, ale chcel cia, vždy napísal, aby ma nezabudli zodpovednosť, predpíše a ona to vy-
sa so mnou stretnúť. Tak sme sa vi- pozvať. Dával pozor, aby som sa za- koná. Mali by sme to zmeniť, sestry

48 MAGAZÍN N 4 /2019

majú vysokoškolské vzdelanie, ale ne-
majú kompetencie. V USA fungovali
spoločné vizity, ktoré som presadila
aj u nás. O pacientoch tak hovoríme
so sestrami, s psychológom aj so so-
ciálnym pracovníkom. Práve sestry
referujú o pacientoch, lebo s nimi
trávia najviac času a často majú veľmi
dobré nápady. Rada sa s nimi radím.
Chcem, aby sme boli tím, v ktorom
má každý nezastupiteľnú úlohu.
Ako prijali spoločné vizity?
Zo začiatku pochybovali, ale teraz
to funguje dobre. Cieľom je, aby sa
o každom pacientovi transparent-
ne informovalo. A to aj v prípade, ak
vieme, že ho už nevieme vyliečiť, ne-
hráme sa na skrývačku. Tieto zmeny
som priniesla z USA. Veľa vecí by som
však nezmenila, keby ma nepodporil
riaditeľ nemocnice. Vždy sa bál, či sa
vrátim, a keď som sa vrátila, pomáhal
mi, aby sa veci posúvali. Napríklad
som navrhla dennú kliniku a on hneď
začal hľadať priestor.
Boli ste v USA rok. Aké to bolo,
keď ste sa vrátili? Mali ste kultúr-
ny šok?
Áno, aj moje deti ho mali. Keď sme
odchádzali do USA, jedna dcéra mala
tri roky, druhá deväť a tretia jedenásť.
Vybrali sme im s pomocou mojich
známych v Denveri malú súkromnú
katolícku školu, kam chodili spolu.
Veľmi dobre ich tam prijali a videli
iný spôsob výučby.
Čo bolo pre vás najťažšie po ná-
vrate?
Všetko tu bolo malé. (smiech)
Bolo ťažké vrátiť sa?
Áno. Je náročné vrátiť sa k práci
a vidieť, aké limity tu máme. Liečba je
rovnaká ako v USA, ale treba podpo-
riť výskum. Druhá vec je, že systém
v USA je úplne iný, zdravie je tam to-
var. Často sa riešilo, kde je dieťa pois-
tené a čo daná poisťovňa zaplatí.
Nemali ste niekedy problém, že
ste nemohli liečiť, lebo nemali po-
istenie?
Nie. Veľmi dobre tam funguje cha-
rita, a ak bol problém, nemocnica sa
snažila nájsť charitu, ktorá pomohla.
Mali na to tím ľudí. Iná skupina ľu-
dí sa napríklad starala, aby sme mali
všetko, čo na prácu potrebujeme. Na
vizity chodila manažérka kvality, kto-
rá kontrolovala naše postupy. Riešila
napríklad, prečo je na oddelení pa-
cient dlhšie, ako by podľa štandardu
mal byť, alebo prečo niekto nepoužil
štandardný postup. Okrem toho tam
bol biznis manažér, ktorý mal na sta-
rosti ľudí, čo objednávali pacientov.
Ako to fungovalo?
Cieľom bolo, aby nik nečakal.
U nás zvyknú chodiť pacienti rá-
no, v USA však bolo bežné, že prišli
o druhej či štvrtej poobede. Klinický
deň som mala s profesorom Hun-
gerom každý štvrtok – začali sme
ráno o 8:30 a o 19:00 sme ešte stále
vyšetrovali a prijímali pacientov. Nik
tam nerozmýšľal nad tým, či je ráno
a či večer. Na každom oddelení sa vy-
hodnocovalo, ktorý lekár je najefek-
tívnejší – ktorému trvá diagnóza dve
hodiny a komu dva dni –, a všetko sa
to potom analyzovalo na takzvaných
prevádzkových stretnutiach. Bolo až
neuveriteľné, že mali všetko zmapo-
vané a prepočítané. Lekárov hodnotili
a platili podľa výkonu a efektivity.
Pomohol by nám taký systém?
Určite, ale my tu máme systém,
ktorý pretrváva ešte zo socializmu.
Máme zvyk, že sa odbery robia ráno,
a všetci tak fungujeme. Druhá vec je,
že Američania nevnímajú pracovný
čas. Ráno prišli o ôsmej a o šiestej či
siedmej hodine večer tam všetci ešte
boli. Doktorky nastúpili po šiestich
týždňoch po pôrode naplno do práce.
To sa mi zdalo až neľudské.
Pracujú tam lekári a sestry viac
ako u nás?
Pracujú dlhšie. Fungujú inak ako
my. Majú omnoho menej dovolenky,
všetci sa chvália, že nevyčerpali ani
minuloročnú. Mladý lekár má každý
štvrtý deň nočnú. Pracujú tam veľmi
tvrdo. Naše nastavenie je iné, ale člo-
vek by mal mať čas na rodinu, v tom-
to je naša cesta podľa mňa lepšia.
Čo sa vám ešte podarilo na od-
delení zaviesť?
Okrem nových štandardných po-
stupov, nového spôsobu vizít, vedenia
rozhovorov s rodinami, dennej klini-
ky aj spôsob práce psychosociálneho
tímu. Máme troch psychológov, pani
učiteľky zo škôlky a školy, špeciálne
pedagogičky, sociálneho pracovníka.
Oni v spolupráci so zdravotným tí-
mom nastavia, čo ktoré dieťa a rodina
potrebujú. Niektoré rodiny len na za-
ROZHOVOR
čiatku potrebujú pomôcť zorientovať
sa, nájsť vonkajšie a vnútorné zdroje,
ktoré im pomáhajú zvládať novú si-
tuáciu. Máme však aj krízové rodiny,
ktoré nutne potrebujú pomoc v soci-
álnej alebo psychologickej oblasti po-
čas celej liečby a aj po liečbe.
Pri liečbe je dôležité aj to, ako
nemocnica vyzerá. Keby ste niečo
mohli zmeniť, čo by to bolo?
Asi by som postavila úplne novú
modernú detskú nemocnicu. Moje
deti chodili do nemocnice so mnou
tu aj v USA. Keď sme sa vrátili, moja
najmladšia mi povedala: „Mami, keby
som ochorela, vezmeš ma do Denve-
ru?“ Rozdiel je veľmi veľký, ale nedá
sa to asi tak rýchlo zmeniť. Teraz sa
stavajú detské nemocnice kreatív-
ne, viem o jednej, ktorá vyzerá ako
strom. Vlani som bola dva týždne vo
Filadelfii, kde mali novú detskú klini-
ku. Mala sedem poschodí, každé bolo
kreované v inom type pohybu – jedno
bolo plávanie, iné beh a detská onko-
lógia bola na treťom poschodí a mala
motív lietania. Boli tam zautomatizo-
vané procesy ako na letisku – viete,
ako máte postupovať, a na konci má
lekár potrebné výsledky, aby vedel na-
staviť liečbu. Klinika je nezisková or-
ganizácia, a na stavbu vybrali peniaze
vo veľkej miere v zbierke. U nás sa to
neraz vníma kriticky, čo je veľká ško-
da. V USA mali oddelenia, ktoré robili
len zbierky. Aj v našej nemocnici sme
v tomto smere veľmi aktívni.
Naše zdravotníctvo podľa mno-
hých nefunguje. Ako to vnímate?
Pozerám sa najmä na našu klini-
ku, žijeme si tu v takom našom svete.
Snažíme sa o maximum možného.
A ani tak nevyhovieme vždy všetkým.
Ja osobne mám nedobrú skúsenosť
v jednej z našich nemocníc. Ale vôbec
si nemyslím, že to tak je všade.
O čo išlo?
Nechcem ísť do detailov, ale prí-
stup bol zlý, stali sa aj chyby. Vždy je
priestor na zlepšovanie v procesoch
a kontrole kvality. Je tu veľa dobrých
lekárov aj sestier, ktorí robia prácu
na vysokej odbornej a ľudskej úrovni.
Snažím sa ovplyvniť to, čo môžem,
teda chod našej kliniky. Ale zatiaľ som
sa do hĺbky nezamýšľala nad tým, čo
všetko by bolo treba urobiť a zmeniť
v zdravotníctve na Slovensku. n
49
Niekedy môžete zvonku krajine pomôcť viac ako z domu,
tvrdí Mária Friedmannová. Vo Švajčiarsku založila akadémiu,
ktorá pomáha mladým Slovákom kriticky myslieť

Odchod ľudí do zahranič

nemusí byť vždy zlý

Karlova univerzita v Prahe. 

50 MAGAZÍN N 4 /2019

M ária Friedmannová štu-
dovala v Oxforde, teraz
pracuje pre Google. Počas
štúdia založila s ďalšími zahraničný-
mi študentmi letnú akadémiu Dis-
KATARÍNA cover, ktorá sa snaží sprostredkovať
čia
KIŠŠOVÁ
stredoškolákom atmosféru najlep-
redaktorka
ších svetových univerzít.
Ako ste sa dostali na Oxfordskú
univerzitu?
Na Oxford som sa hlásila dvakrát.
Prvýkrát hneď po maturite, ale ne-
prijali ma. Preto som nastúpila na
medicínu v Prahe. Pokazila som pri-
jímačky, ale malo to aj svoje pozitíva.
Uvedomila som si, v ktorých veciach
mám na sebe zapracovať, aby sa to
o ďalší rok podarilo. Keď sa mi tam
o rok podarilo dostať, ďalším prob-
lémom boli peniaze. Vtedy bolo štú-
dium vo Veľkej Británii veľmi drahé.
Ešte boli koruny a kurz bol veľmi vy-
soký. Libra stála skoro šesťdesiat ko-
rún. Na naše pomery to bolo veľmi
drahé a neboli žiadne štipendiá. U. S.
Steel v Košiciach vtedy dával štipen-
diá, ktoré som dostala aj ja, ale nebo-
lo to dostatočné, stačilo to na jeden
trimester. Takže som vycestovala do
Anglicka, kde som pracovala zhruba
pol roka pred začiatkom školy. Moji
rodičia mi síce držali palce, ale ne-
mohli to celé finančne pokryť, takže
som pracovala aj počas štúdia. Bolo
to dosť náročné.
Prečo ste chceli odísť do zahra-
ničia?
Zaujal ma predmet Human Scien-
ces. Spájal v sebe spoločenské vedy
a biológiu, čo ma veľmi bavilo, a na
Slovensku ani v Česku sa nedal štu-
dovať. Zároveň som veľmi chcela ísť
na skvelú univerzitu, lebo škola ma
veľmi bavila, nuž a tie najlepšie ne-
boli na Slovensku.
Počas štúdia v Oxforde ste za-
ložili letnú akadémiu Discover. Čo
to je?
Je to letná škola pre českých a slo-
venských stredoškolákov, ktorá im
umožňuje vyskúšať si, čo by chceli
študovať na vysokej škole a to takou
formou, akou sa to učí na najlepších
svetových univerzitách. Sústreďuje
sa na inovatívnu výučbu a kritické
myslenie. Ďalším cieľom je, aby stre-
FOTO - KARLOVA UNIVERZITA doškoláci začali byť aktívni vo svo-
ROZHOVOR
jom prostredí. Napríklad, keď sa im
zdá, že na ich škole nemajú vhodné
podmienky, aby sa mohli lepšie učiť
dejepis, nech si sami urobia krúžok
a pozývajú si naň hostí. Preto na
Discoveri organizujeme workshopy
o občianskej angažovanosti, startu-
poch a podnikaní, alebo o starostli-
vosti o duševné zdravie. Teraz sa už
v Discoveri neangažujem, prebrali
ho mladšie generácie, čo je skvelé.
Postupne sa rozrástol aspoň trojná-
sobne a máva už aj medzinárodný
turnus.
Čím je atmosféra na top sveto-
vých univerzitách výnimočná?
Vzdelávanie v každej oblasti by
mala byť cesta, počas ktorej sa štu-
dent učí pýtať a objavovať hlavné
princípy, ako tá oblasť funguje. Ne-
mala by to byť len prednáška, na kto-
rej študentom niekto naservíruje, čo
majú vedieť. Hlavnou črtou týchto
univerzít je učiť, ako zhodnocovať
informácie, ako si utvoriť názor, na
základe informácií, ktoré sú okolo
nás, a naučiť sa, ktoré otázky sú dô-
ležité a ktoré menej. Vo všeobecnosti
sa tomu hovorí analytické a kritic-
ké myslenie. Nezameriavajú sa na
memorovanie faktov, ale na to, ako
k faktom dospeli a či sa medzitým
neobjavili nové informácie, ktoré
ukážu, že tie fakty nemusia byť plat-
né.
Sú to hlavné veci, ktoré sloven-
skému školstvu chýbajú a pre kto-
ré ste odišli?
Ťažko sa mi hodnotí slovenské
školstvo, pretože som z neho dlho
preč. Úprimne, na začiatku som vô-
bec nevedela, do čoho idem, a keď
som nastupovala na Oxford, také-
to vzdelávanie som si ani nevedela
predstaviť. Vedela som, že Oxford je
dobrá škola, ale nevedela som, čo to
znamená. Na Oxforde ma skôr ťaha-
lo to, že sú tam ľudia, ktorých baví
to, čo študujú. Chcela som byť medzi
ľuďmi, ktorí chcú o svojom odbore
diskutovať. Až tam som objavila ten-
to spôsob vzdelávania.
Lektormi Discoveru sú aj štu-
denti alebo absolventi prestíž-
nych univerzít. Aká je ich motivá-
cia venovať sa našim stredoškolá-
kom?
Myslím, že majú dva hlavné dôvo-
51
dy. Všetkých spája láska k poznaniu,
vzdelávaniu a k tomu, aby to odo-
vzdali ďalej. Jednak pomôžu stredo-
školákom rozhodnúť sa, čomu by sa
chceli ďalej venovať, a zároveň im
ukážu, že skutočné vzdelávanie je
o kladení si otázok a skúmaní, ako
fakty do seba zapadajú, o kreativite
a o predstavách, kam ďalej by sme sa
v tejto oblasti mohli posunúť. Druhý
dôvod, prečo to robia, je občiansky
aktivizmus. Veria, že mladí ľudia ma-
jú významnú úlohu v spoločnosti.
Chcú ich motivovať k tomu, aby bo-
li aktívni a aby sa pričinili o zmenu
pomerov, ktoré okolo seba vidia, čím
skôr.
Sú mladí v Oxforde viac občian-
sky aktívni ako na Slovensku?
Na Oxforde boli študenti extrém-
ne aktívni. Tam som nenašla asi ani
jedného študenta, ktorý by sa neve-
noval niečomu popri škole. Tých ak-
tivít, ktoré sa dajú robiť, je veľmi veľa.
Napríklad charita, environmentálne
aktivity, alebo práca s ľuďmi bez do-
mova, alebo s ľuďmi zo znevýhodne-
ného prostredia. Boli tam študenti,
ktorí rozbiehali malé podnikanie.
To znie ako niečo, na čo netre-
ba systémovú zmenu. Nechýba
slovenským študentom len entu-
ziazmus?
S tým nesúhlasím. Ani anglické
školstvo nevyzerá ako Cambridge
a Oxford. Dobré britské školy po-
vzbudzujú študentov k aktivite. Na
to, aby študenti mohli niečo robiť,
musia mať vhodné podmienky, a tie
musí nastaviť dobrý systém. Naprí-
klad, keď študent potrebuje na ne-
jakú aktivitu vycestovať, škola mu
môže vyjsť v ústrety a uvoľniť ho
z vyučovania. Alebo škola poskytne
priestory študentom, ktorí chcú zor-
ganizovať filmový festival. Alebo im
poskytne malé finančné prostriedky.
Takže ten postoj školy je veľmi dôle-
žitý. Ale toto nie je najväčší problém
slovenského školstva.
Čo ním je?
Podľa mňa je veľkým problémom
slovenského školstva spoločen-
ský štatút a odmeňovanie učiteľov.
Učenie by malo byť prestížnym po-
volaním s patričným finančným
ohodnotením a spoločenským sta-
tusom. U nás, žiaľ, často idú učiť ľu-
52 MAGAZÍN N 4 /2019
Mária
Friedman-
nová
Pochádza z
Košíc. Baka-
lársky stupeň
vyštudovala
na univerzite
v Oxforde v
odbore Human
Sciences (kom-
binácia evo-
lučnej biológie,
antropológie a
genetiky), ma-
gisterský titul
a Phd. získala
na rovnakej
univerzite zo
psychológie.
Počas štúdia
založila s ďalší-
mi zahraničný-
mi študentmi
letnú akadé-
miu Discover, „Mladým ľuďom záleží na stave krajiny,“ myslí si Mária Friedmannová.
ktorá sa snaží FOTO - ARCHÍV M.F.
sprostredkovať
stredoškolá- dia, ktorých to nebaví a robia to len tika zlá, tak tiež. Cieľom letnej aka-
kom atmosféru z núdze. Zároveň majú dobrí učitelia démie Discover je aj vštepovať mla-
najlepších sve- často zviazané ruky množstvom ne- dým ľuďom, že podmienky miesta,
tových univer- zmyselnej administratívnej práce, v ktorom žijú, sa ich týkajú. Čiže
zít. Angažuje sa predpisov, čo a ako majú učiť, alebo ak je škola zlá, môže študent uro-
aj v neziskovej vedením škôl, ktoré nechce podpo- biť niečo, čo ju aspoň v malej mie-
organizácii rovať nové učebné metódy a spôso- re zlepší. To isté platí pre dedinu,
Nevypusť dušu, by – to nie sú interaktívne tabule. mesto a krajinu. Socializmus vypes-
ktorá bojuje Sú to hlavne spôsoby, ktoré naučia toval v ľuďoch bezmocnosť, že my
proti mýtom človeka pracovať s informáciami, so nemôžeme aj tak nič zmeniť, mu-
o duševnom samým sebou, s ostatnými ľuďmi síme všetko vydržať a môžeme len
zdraví. Pracuje v kolektíve. Idú oveľa širšie, než čo si nadávať. Určite takto hneď nezme-
ako výskumníč- bežne pod vzdelávaním v škole pred- níme celý systém. Ale keď si jeden
ka v Googli v stavíme. Pre taký rýchlo sa meniaci povie, že sa ho to týka, niečo urobí,
Zürichu. trh a spoločnosť, akú teraz máme, sú postupne sa k nemu pridajú ďalší
tieto metódy potrebné ako soľ. a menia sa aj veľké veci. Nemôžeme
Akú spoločnosť teraz máme? čakať, že niekto zhora príde a upra-
Keď sme zakladali Discover, tak ce nám školu či krajinu.
sme sa zamerali na spoločenskú Chceli ste cez Discover lákať
klímu. Česko aj Slovensko majú študentov do zahraničia?
zaujímavý paradox. Na jednej stra- Nikdy to nebolo cieľom, aj keď to
ne majú relatívne silný tretí sektor. asi bol jeden z jeho vedľajších účin-
Máme veľa neziskových organizá- kov. Discover predstavuje vzdelanie,
cií a tretí sektor je aktívny. Ale na ktoré sa na Slovensku a v Česku dá
druhej strane sa do neho zapája dosť ťažko dostať, aj keď napríklad
málo ľudí. Ľuďom chýba pocit, že počúvam veľmi dobré veci o Ma-
môžu niečo zmeniť. Napríklad keď sarykovej univerzite v Brne. Ale je
je škola zlá, tak študenti si povedia, prirodzené, že účastníci Discoveru
že čo s tým oni majú. Keď je poli- chcú zažiť štúdium v zahraničí. My

sa snažíme vytvoriť v týchto študen­
toch pocit, že aj keď sú preč, týka sa
ich to, čo sa deje v ich domovskej
krajine. Discover funguje už sedem
rokov a doteraz sledujem, že ľudia,
ktorí sa do Discoveru zapojili a sú
v zahraničí, stále javia záujem o Slo­
vensko a chcú niečo dať krajine na­
späť. Niekedy musí človek odísť do
zahraničia, aby videl, ako sa dajú veci
robiť inak. Potom sa môže vrátiť a do
niečoho sa zapojiť. Alebo aj keď sa
nevráti, môže sa zapojiť na diaľku.
Veľa sa hovorí o tom, aký máme od­
lev mozgov, ale veľa ľudí sa o Sloven­
sko zaujíma aj zo zahraničia a chcú
pomôcť. A o tom by sa malo hovoriť
viac. To, že nám odchádzajú ľudia do
zahraničia, nie je len zlé.
Takže odlev mozgov sa len dra-
maticky prezentuje?
Ja momentálne žijem vo Švajčiar­
sku a pracujem v Googli a je tu veľká
komunita Slovákov. Niektorí robia
dobrovoľnícke projekty v IT sfére na
Slovensku a dosť peňazí posielajú
slovenským mimovládkam. Hovorí
sa tomu efektívny altruizmus. Je to
koncept, podľa ktorého nemusíte byť
nevyhnutne zamestnancom chari­
tatívnej organizácie, aby ste jej po­
mohli. Keď chcem napríklad pomôcť
ľuďom bez domova, nemusím sa za­
mestnať v organizácii Proti prúdu,
ale ako programátorka spoločnosti
pomôžem viac tak, že jej dám tri per­
centá zo svojho platu. Za tie peniaze
urobí organizácia viac, ako keby som
bola v ich organizácii zamestnaná.
A toto je oblasť, o ktorej sa v médi­
ách veľa nehovorí. Ľudia môžu mať
dosah na domovskú krajinu aj zo za­
hraničia. Ale ťažko sa mi hodnotí do­
sah odlevu mozgov zo Slovenska. Ja
sa pohybujem v komunite ľudí, ktorí
majú v zahraničí dobrú prácu a stále
ich to na Slovensko ťahá. Chcú nájsť
niečo, čím by Slovensku pomohli aj
zo zahraničia. Niektorí premýšľajú,
že sa aj vrátia, alebo aspoň na neja­
ký čas. Myslím si, že to, že naši naj­
šikovnejší ľudia odchádzajú, nie je
jednoznačne zlé. Jednoznačne zlé by
bolo, keby sa títo ľudia prestali o Slo­
vensko zaujímať.
Vidíte na Slovákoch v zahraničí
frustráciu z toho, ako to vyzerá na
Slovensku?
Určite nejaká frustrácia je, ale
asi to nebude hlavný dôvod, prečo
odchádzajú. Ak sa človek chce stať
špičkou vo svojom odbore, pozrie
sa, kde sa tá špička nachádza. Žiaľ,
na Slovensku nie je špička skoro
v ničom, tak preto odíde do zahra­
ničia. Takže si myslím, že tie dôvo­
dy, prečo ľudia odchádzajú, sú často
pragmatické.
VO VŠEOBECNOSTI NIE JE ODLEV
MOZGOV TAKÝ HROZNÝ, POKIAĽ SI
ĽUDIA UDRŽIA VZŤAH K SVOJEJ KRAJINE
A ANGAŽUJÚ SA V NEJ Z DIAĽKY. KEĎ SA
PÍŠE O TÉME SLOVÁKOV V ZAHRANIČÍ,
TAK BY TO NEMUSELO BYŤ LEN V ZLOM.
Zároveň sa stávajú také prí-
pady ako slovenskému vedcovi
Róbertovi Bidulskému, ktorý sa
vrátil na Slovensko zo zahraničia
a univerzita mu nepredĺžila zmlu-
vu a vedec skončil na úrade práce.
Neodrádzajú takéto prípady ľudí
od návratu na Slovensko?
Toto je trochu iná vec. Ja hovorím,
že vo všeobecnosti odlev mozgov nie
je taký hrozný, pokiaľ si ľudia udržia
vzťah k svojej krajine a angažujú sa
v nej aj z diaľky. To, že nejaké veci na
Slovensku nefungujú, najmä vo ve­
de, je úplná pravda. Keď chceme, aby
naši najšikovnejší ľudia neodchádza­
li preč, musíme vybudovať špičku
doma. Prípady ako tento sú určite
deprimujúce a demotivujúce pre na­
šich vedcov aj šikovných študentov.
Určite to nie je jediný prípad. Ale bo­
lo by fajn prinášať viac správ o prípa­
doch, keď návrat fungoval. O tom sa
tak často nehovorí.
Je to teda len nevyvážený medi-
álny obraz?
Náš štát má obrovské problémy
a niektoré veci vôbec nefungujú. Je
dobré, že na to médiá poukazujú. Po­
kiaľ sa o tom prestane hovoriť, stratí
sa tlak, aby sa niečo zmenilo. Ak by
slovenské školstvo dokázalo vytvá­
rať špičkové odbory, tak by menej
ľudí odchádzalo. Skôr by som chcela,
že keď sa píše o téme Slovákov v za­
hraničí, tak sa to nemusí písať len
v zlom. Ale to, že máme obrovské
problémy v školstve, je pravda. Dô­
ROZHOVOR
kazmi sú všetky medzinárodné tes­
tovania žiakov, publikačné činnosti
našich univerzít či kvalita študentov
prijímaných na vysoké školy.
Uvažujete, že sa vrátite na Slo-
vensko?
Áno. Chcela som ešte po štúdiu
získať viac zahraničných skúseností
z pracovnej oblasti, ale teraz o návra­
te uvažujem dosť vážne.
Viete si predstaviť, že po týchto
pracovných skúsenostiach nájde-
te miesto na Slovensku, s ktorým
by ste boli spokojná?
Určite by som sa nevracala pre
peniaze. Skôr je mojou motiváciou
zužitkovať všetky skúsenosti, ktoré
som nabrala, na zlepšenie vecí doma,
alebo robenie niečoho, čo ma veľmi
baví a vidím v tom zmysel.
Aká je motivácia ostatných Slo-
vákov z Googla vrátiť sa domov?
Hlavne rodinné a spoločenské
vzťahy. Napríklad umožniť svo­
jim deťom tráviť viac času so sta­
rými rodičmi. Rodinné puto bolo,
myslím, najsilnejšou motiváciou aj
v prieskume pre Slovákov pracujú­
cich v zahraničí, ktorý robili orga­
nizácie Leaf a Trend. Ale poznám aj
ľudí na výborných pozíciách v zahra­
ničí, aj keď nie priamo v Googli, ktorí
chcú ísť do štátnej správy, aby robili
systémové zmeny.
Vidíte v niečom zmenu k lep-
šiemu na Slovensku, odkedy ste
odišli do zahraničia?
Určite vidím viac ľudí, ktorí chcú
prísť na Slovensko a pracovať v štát­
nej správe. Na príklade študentských
protestov zase vidím, že sú tu mladí
ľudia, ktorých zaujíma, čo sa okolo
nich deje. Za desať rokov sa nepamä­
tám, že by stredoškoláci robili proti­
korupčné pochody. Vyzerá to tak, že
mladým ľuďom záleží na stave tejto
krajiny a chcú sa aktívne podieľať
na zmene. Tiež sa to určite zlepšilo
v technologickej oblasti. Na Sloven­
sku sú zaujímavé firmy a startupy.
Ale školstvo a zdravotníctvo sa k lep­
šiemu nezmenili. Ekonomicky sa
krajine za posledných desať rokov
veľmi darí, ale tiež neviem, či to cí­
tia aj ľudia v menej rozvinutých re­
giónoch. Niektoré veci sú na tom asi
horšie, napríklad dôvera v súdnictvo
či políciu. n
53
Zuzana Palovic sa stala sa odborníčkou na migráciu,
dnes sa téme venuje v občianskom združení
Ľuďom sa v zahraničí
zmení myslenie
J ej rodičia odišli zo Slovenska
tesne pred revolúciou, ona tu
však stále cíti korene a skúma
podobné príbehy Slovákov, ako je ten
jej. Zuzana Palovic získala doktorát
k téme migrácie vo Veľkej Británii a
získané poznatky rozšírila do knihy
Veľký návrat. Tá sa venuje príbehom
ľudí, ktorí sa po pobyte v zahraničí
vrátili na Slovensko. A tiež názorom
osobností, ktoré situáciu okolo od-
levu našich ľudí do zahraničia hod-
notia. Publikácia vyšla v rámci Zuza-
ninho občianskeho združenia Global
Slovakia, ktoré sa snaží zviditeľniť
Slovensko na medzinárodnej úrovni.
Ste autorkou projektu o ľuďoch,
ktorí nejaký čas žili v zahraničí
a vrátili sa na Slovensko. Prečo sú
pre vás títo ľudia zaujímaví?
Som dcérou slovenských imigran-
tov, ktorí rok pred Nežnou revolúciou
emigrovali do Kanady. Vyrastala som
v zahraničí, kde sme boli stále v kon-
takte s ďalšími slovenskými a český-
mi imigrantmi. Spoznala som veľa
mladých ľudí, ktorí sa, rovnako ako
ja, narodili na Slovensku alebo v Čes-
ku. Všimla som si, že Slovensko takto
stratilo dve generácie. Prišlo o mojich
rodičov, ktorí boli vzdelaní a šikovní,
a prišlo aj o mňa a mojich rovesní-
kov. Ako som dospievala, všimla som
si, že množstvo mojich slovenských
a českých rovesníkov v Kanade bolo
úspešných – podnikali, získavali dok-
toráty, mali veľký vplyv na krajinu,
kde žili. Títo ľudia pritom mohli mať
veľký vplyv aj na Slovensko, ak by so
svojimi rodičmi neodišli.
Prečo je to tak? Odchádzajú
z krajín naozaj tí najšikovnejší?
54 MAGAZÍN N 4 /2019
Deti migrantov sú zvyknuté v ži-
vote usilovnejšie bojovať. To je dôvod,
prečo majú následne veľký vplyv na
cieľovú krajinu. Keď sme vstúpili do
Európskej únie, zistila som, že môj
RIA bratranec začal pracovať v Londýne.
GEHREROVÁ Ľudia mohli zrazu ľahko odísť aj sa
reportérka
vrátiť späť domov. V tom čase som
žila v Južnej Kórei, ale inšpirovalo ma
to presťahovať sa do Londýna. Záro-
veň som pochopila, že Slováci a Česi
začali vnímať cestovanie ako niečo
plynulé a cyklické. Chceli chvíľu skú-
siť pracovať v Londýne, potom v Ber-
líne, zrazu mali otvorené dvere, ktoré
chceli využiť.
Súvisí to aj s tým, že sa už necí-
tili byť Slovákmi, ale Európanmi?
Áno. Otvorenie hraníc posúva
vnímanie toho, čo to znamená byť
Európanom. Dnes máme možnosť
zažiť rôzne európske krajiny a cítiť
sa európsky. Zároveň si uvedomíme,
že Španiel, Francúz, Nemec alebo
Angličan nie je od Slováka tak veľmi
odlišný. Slováci boli vždy Európanmi.
Zmenilo sa to akurát vtedy, keď sme
sa stali súčasťou východného bloku.
Vtedy sme začali mať pocit, že sme
akosi mimo nej. Geograficky je však
Slovensko v srdci Európy.
Slovensko je mladá krajina a so
západnými krajinami máme mož-
nosť zoznamovať sa len niekoľko
rokov. Nie je pre ľudí zo Slovenska
stále ťažké za hranicami uspieť?
Svoj projekt som robila aj preto,
aby som ukázala, že Slováci sú sku-
točne veľmi talentovaní a zruční.
Kým sú na Slovensku, často nevedia,
akí sú dobrí, ale keď prekročia hranice
a začnú súťažiť v rámci medzinárod-
ných štandardov, uvedomia si, že nie
Zuzana Palovic
Je odborníčka na migráciu. Skúma
vplyv migrácie ľudí pri návrate do
svojich rodných krajín, presun moz-
gov a ich rozvoj. Bola doktorandkou
na britskej University of Surrey, kde
pracovala na projekte o Slovákoch,
ktorí sa po čase v cudzine vrátili
späť na Slovensko. Vyrastala v Bra-
tislave, ale keď mala štyri roky, jej
rodina spolu s ňou emigrovala do
Kanady. Žila, pracovala alebo študo-
vala v ôsmich krajinách, no korene
stále cíti na Slovensku. To je pred-
metom jej výskumu a projektov.
sú horší, ale dokonca omnoho lepší.
Chcela som spísať príbehy úspešných
Slovákov za hranicami. Zvlášť tých,
ktorí sa vrátili na Slovensko a majú
vďaka svojim znalostiam zo zahrani-
čia významný vplyv na spoločnosť.
Ako sa ľuďom v zahraničí mení
myslenie?
Začali inak vnímať sami seba aj
svoju krajinu. Uverili tomu, že to, o čo
sa snažia, je skutočne možné. Získa-
li dve veci: sebadôveru a nezávislosť.
Slováci majú medzi sebou veľmi silné
väzby. Ak niekto zháňa ubytovanie
alebo prácu, vždy to najprv skúsi cez
sieť svojich známych. Spýtajú sa svo-
jej rodiny a priateľov. Keď však človek
z tejto siete odíde, je nútený spoľah-
núť sa len na seba, zohnať si prácu,
SPRAVODAJSTVO

Zuzana Palovic so svojou knihou

Veľký návrat, ktorá vyšla
v slovenskej i anglickej verzii.
FOTO - JULIE KORENKO
55
bývanie a podobne. Niekedy sú tieto
skúsenosti aj zlé, ale na druhej strane
vedia byť veľmi obohacujúce. Mnohí
zistili, že veľa vecí dokážu urobiť sa-
mi, a uvedomia si, že svoj osud majú
vo vlastných rukách.
Vo vašom projekte ste skúmali
najmä Slovákov, ktorí mali vyššie
ciele. V Británii je však množstvo
tých, ktorí si tam neprišli budovať
kariéru, ale jednoducho si chceli
zarobiť a vrátiť sa domov.
Skúmam najmä vysokokvalifiko-
vaných migrantov. Čiže ľudí s uni-
verzitným vzdelaním. Je však pravda,
že mnohí ľudia s vysokoškolským
diplomom v Británii roznášajú ká-
vu alebo pracujú na recepciách. Deje

CHCELA SOM UKÁZAŤ, ŽE SLOVÁCI

SÚ SKUTOČNE VEĽMI TALENTOVANÍ
A ZRUČNÍ. KÝM SÚ NA SLOVENSKU,
ČASTO NEVEDIA, AKÍ SÚ DOBRÍ, ALE KEĎ
PREKROČIA HRANICE A ZAČNÚ SÚŤAŽIŤ V
RÁMCI MEDZINÁRODNÝCH ŠTANDARDOV,
UVEDOMIA SI, ŽE NIE SÚ HORŠÍ.

sa to z dvoch dôvodov. Po prvé, noví

imigranti sa automaticky dostávajú
do najnižších zamestnaní. Po druhé,
ľudia, ktorí do zahraničia odchádzajú,
tam chodia len nakrátko. Nie sú to ľu-
dia, ktorí si chcú robiť kariéru pripra-
vovaním burgrov v McDonalde. Chcú
najmä peniaze. Ak architekt servíru-
je kávu, tak mu to síce profesionál-
ne nepomáha, ale vie mu to pomôcť
inak. Keďže bol v inom prostredí,
nútilo ho to klásť otázky, ktoré by sa
doma nepýtal. Ak totiž celý život pre-
žijete na Slovensku a socializujete sa
iba v jednom prostredí, tak svet okolo
seba vnímate ako fakt a realitu. Ak sa
však dostanete do inej krajiny, vidí-
te aj inú realitu, ktorú môžete s tou
predchádzajúcou porovnávať a kon-
frontovať. Pobyt v zahraničí ľuďom
otvára oči.
Keď Slováci takto načerpajú
skúsenosti a rozšíria si obzory,
majú nejakú morálnu povinnosť
vrátiť sa domov a tieto poznatky
priniesť späť?
Nemajú žiadnu povinnosť. Ale keď
som po svete stretávala Slovákov,
Masarykova univerzita v Brne je vysokou školou, na ktorú prúdi veľa študentov zo Slo
viacerí si v sebe nosili patriotizmus
a chceli Slovensku nejako pomôcť.
Niektorým ľuďom z vyspelých krajín,
ako je Anglicko alebo Nemecko, sa to
zdalo až smiešne. Vždy som sa im to
ale snažila vysvetliť tým, že máme
veľmi mladú krajinu. Stovky rokov
sme boli súčasťou Uhorska, potom
Československa, štyridsať rokov tu
bol totalitný režim. Nikdy sme nema-
li možnosť sami sa nejako realizovať.
Slovensko sa nám teraz môže zdať
ako jeden veľký startup. Keď sa však
niekto v zahraničí rozhodne Sloven-
sku pomôcť, zistí, že realita je tu tro-
cha iná, než očakával. Slováci sú k cu-
dzincom uzavretí a stále majú pocit,
že ak niekto zo Slovenska odíde, tak
navždy. Pritom to nie je pravda a veľa
ľudí do zahraničia chodí iba načerpať
skúsenosti.
Čo všetko ľuďom zo zahraničia
bráni vrátiť sa späť? Úrady, zákony
alebo samotní ľudia?
Je tu viacero dôvodov. Po prvé sa
stále boríme s dedičstvom komuniz-
mu. Ak za totality niekto zo Slovenska
odišiel, bol označený za zradcu a toto
vnímanie odídencov stále prežíva
v hlavách Slovákov. Opustil nás, od-
strihol sa od nás. Ďalší z dôvodov je,
že ekonomická prosperita je pre nás
pomerne nová vec. Rada to vysvetľu-
jem pomocou metafory o koláči. Ľu-
dia na Slovensku si myslia, že všetky
ich príležitosti sú súčasťou jedného
koláča, o ktorý sa musíme deliť. Ak
k nám príde nový člen, tak začneme

56 MAGAZÍN N 4 /2019

ovenska. 
byť nervózni, lebo máme pocit, že sa
o ten koláč musíme podeliť aj s ním.
Ale realita je iná, pretože žiaden jeden
koláč neexistuje, ľudia, ktorí prichá-
dzajú na Slovensko, sa na ekonomiku
často pozerajú z globálnej perspek-
tívy, myslia viac medzinárodne. Bu-
dúcnosť Slovenska nie je v izolácii,
na to sme príliš malí. Žije tu len päť
miliónov ľudí, nehovoríme svetovým
jazykom, nesedíme na rope ani na
plyne. Jedinou cestou dopredu je skrz
naše mysle, vedomosti, služby a pro-
dukty, ktoré môžeme ponúknuť sve-
tu. A toto vieme dosiahnuť len vtedy,
ak budeme fungovať medzinárodne.
Pre Slovensko je dôležité, aby
sa ľudia so skúsenosťami do kraji-
ny vrátili, pretože sme zažili odlev
FOTO - MASARYKOVA UNIVERZITA
mozgov. Je to dôležité napríklad
aj pre Veľkú Britániu, ktorá má
skvelé univerzity a vysoký životný
štandard?
Briti sú zvyknutí cestovať. Žijú na
malom ostrove, z ktorého neustále
cestovali do sveta a snažili sa vybudo-
vať impérium. Po stáročia boli vysta-
vení rôznym myšlienkam, kultúram
alebo jedlám. Vďaka svojmu pasu
majú veľmi privilegované postavenie.
Volá sa green light passport, podľa to-
ho, že pri prechode cez každú hranicu
vám zasvieti zelené svetlo a vy ňou
môžete prejsť. Využívajú možnosť
kúpiť si lístok kamkoľvek chcú bez to-
ho, aby si museli vybavovať imigračné
víza. Veľa mladých ľudí tam využíva
gap year, teda rok medzi strednou
ROZHOVOR
a vysokou školou, keď cestujú, pra-
cujú, spoznávajú svet. Univerzity od
svojich študentov očakávajú, že majú
v životopise aj referenciu zo zahrani-
čia, inak to môže zastaviť ich kariér-
ny postup. Veľké mestá ako Londýn
alebo New York však majú výhodu,
že lákajú ľudí z celého sveta, takže ak
sa aj nerozhodnú vycestovať, nemajú
núdzu o tých najbystrejších ľudí.
Vnímajú Briti slovenských imig-
rantov aj pozitívne? Pred brexito-
vou kampaňou sa zdalo, že nás vi-
dia najmä v zlom svetle.
Brexit ukázal, že v Británii existujú
rozdiely rovnako, ako aj v mnohých
iných bohatých krajinách. Regióny
a veľké mestá ako Londýn hlasovali
najmä za zotrvanie v EÚ, lebo chcú
zostať globálnym mestom, kde žijú
ľudia z celého sveta. Ale potom tu
máte aj provinčnejšie regióny, ktoré
nemajú také pozitívne skúsenosti
s migráciou a kde žijú najmä nevzde-
laní a neskúsení migranti, s ktorými
sa prakticky nestretávajú a vymedzu-
jú sa voči nim. Ale takéto skupiny má-
te v každej spoločnosti.
Briti teda majú vo zvyku cesto-
vať, ale Slováci nie. Mnohí z nich
prežili celý život na Slovensku a do
zahraničia šli iba na dovolenku do
Chorvátska. Ako dlho môže trvať,
kým si z toho aj my urobíme tra-
díciu?
Pred prvou svetovou vojnou bolo
Slovensko druhou krajinou hneď po
Írsku, ktorá sa v pomere k počtu oby-
vateľov najviac podieľala na migrácii
z Európy. Tisíce ľudí vtedy odchádzali
zarobiť si do Ameriky. Môj pradedko
bol tiež viackrát v Amerike. Mobili-
ta bola vždy súčasťou našej kultúry.
V období komunizmu sme boli ume-
lo zadržaní na svojom území. Teraz
je veľmi dôležité prelomiť tú izoláciu
a začať vnímať svet ako našu súčasť.
Európska únia nebola vytvorená len
pre voľnosť obchodovania, ale aj na
posilnenie interakcie medzi ľuďmi
z rôznych krajín. Znižuje to šancu, že
sa raz začneme nenávidieť natoľko, až
sa budeme chcieť zabiť.
Chceli sa vaši rodičia niekedy na
Slovensko vrátiť?
Tým, že odišli ešte za totality, ve-
deli, že keď raz odídu, tak už sa nebu-
dú môcť vrátiť. V ich hlave aj v duši
57
ROZHOVOR
sa teda rozhodli pre úplný rozvod so
Slovenskom. Nesnažili sa vychová-
vať ma ako patriotku, ale ja som mala
k Slovensku úplne iný vzťah, než oni.
Trocha boli zmätení z toho, prečo ma
Slovensko tak veľmi zaujíma, ak sa
nik­dy nebudem môcť vrátiť.
Vy sa na Slovensko neplánujete
vrátiť?
Žijem medzi Slovenskom a zahra-
ničím. Každý mesiac sa sem vraciam.
Keď sa Slováci vracajú späť na
Slovensko, zvyčajne ich veľa vecí
hnevá. Čo hnevá vás?
Som smutná z toho, že si sami se-
ba vôbec nevážime a ľahko sa vzdáva-
me. Hneď ako sa stretneme s prvou
prekážkou, vzdáme sa. Celý život je
pritom o prekážkach a je normál-
ne, že sa v živote objavia a my sa ich
musíme naučiť zvládať. Niekedy sme
vďační za to, že vôbec žijeme, pretože
sme toho museli veľa prekonať. Ne-
malo by nám ale stačiť iba prežívanie.
Slovensko má strategickú pozíciu
v srdci Európy a bolo po stáročia
strategickou baštou. Prečo nám Rusi
nedovolili odpútať sa od Sovietskeho
zväzu počas Pražskej jari? Pretože
naša pozícia bola príliš dôležitá, geo-
graficky aj politicky, boli sme bránou
do Európy. Navyše, kvalita nášho
života patrí k najlepším na planéte.
Milióny ľudí môžu len snívať o nie-
čom, čo každodenne dostávame
zadarmo. Máme byť na čo pyšní.
Ale keď sa sústredíme len na svoje
problémy, zabúdame na to, akí sme
v skutočnosti šťastní.
Aké sú vlastne najčastejšie dô-
vody migrácie ľudí v Európe?
Tým, že je Európa ekonomicky
stabilná a bohatá, ľudia nie sú moti-
vovaní cestovať len kvôli práci, ako je
to napríklad pri mobilite z Mexika do
Ameriky. Ak sa pozrieme na dôvody
mladých ľudí, cestujú zvyčajne kvôli
tomu, že chcú objavovať, skúsiť nie-
čo nové alebo študovať. Nerobia to
len pre peniaze. Je však jasné, že Slo-
vensko je na tom ekonomicky stále
horšie ako bohatý Západ, takže mo-
tiváciou zostávajú aj peniaze. Slováci
majú napríklad viac študentov na
európskych univerzitách než ktorá-
koľvek iná krajina EÚ.
V Európe žije 200- až 300-tisíc
Slovákov, ktorí z rôznych dôvodov
58 MAGAZÍN N 4 /2019
odišli zo Slovenska. Je to na päťmi-
liónovú krajinu vysoké číslo?
Áno, štatisticky je to vysoké číslo.
Znamená to, že desať percent našej
aktívnej pracovnej sily je v zahrani-
čí. Je to veľká strata časti populácie,
to však neznamená, že je to tragédia,
mnohí odchádzajú, pretože je tu pre-
bytok mozgov. Ako keď sa vám voda
v pohári prelieva cez okraje pohára.
Čo by ste povedali tým zahra-
ničným Slovákom, ak by sme ich
chceli pritiahnuť späť na Sloven-
sko?
Povedala by som im, že Slovensko
ich potrebuje a je plné príležitostí. Že
sú v jedinečnej pozícii, pretože rozu-
ÍSŤ DO ZAHRANIČIA NIE JE LEN
O ODCHODE NIEKAM ZA HRANICE
A ZÍSKAVANÍ NOVÝCH SKÚSENOSTÍ, ALE
AJ O ZMENE MYSLENIA. JA TVRDÍM, ŽE
JE TO POZITÍVNA SKÚSENOSŤ, PRETOŽE
ĽUDIA VĎAKA NEJ ZISŤUJÚ, AKÁ JE ICH
CENA, A ZÍSKAVAJÚ SEBAVEDOMIE.
mejú domácemu prostrediu, vedia,
ako tu fungujú inštitúcie, akú máme
mentalitu, ale rozumejú aj tomu, ako
to funguje globálne. Keď k nám príde
cudzinec, ktorý o nás nič nevie, vzni-
ká množstvo nedorozumení, ktorým
by títo zahraniční Slováci mohli za-
brániť. Takže peniaze, ktoré by sem
potenciálne mohli prúdiť zo zahrani-
čia, sú blokované. Zahraniční Slováci
by tieto bariéry vedeli prelomiť a stať
sa akýmsi mostom s okolitým sve-
tom.
Kvôli čomu sa Slováci z vášho
projektu najčastejšie vracali späť?
Štatisticky sa domov vracia veľmi
málo ľudí. Z tých 200- až 300-tisíc
Slovákov je to len asi desať percent.
Nie je tu pre nich toľko možností, ako
v zahraničí. Pred revolúciou v Turec-
ku sa veľmi veľa tureckých Nemcov
z druhej generácie migrantov sťaho-
valo späť do Istanbulu, pretože tam
vznikol ekonomický boom a krajina
týchto ľudí potrebovala. To však nie je
prípad Slovákov. Tí sa vracajú najma
preto, že chcú niečo zmeniť. Hovorí-
me pritom o tých, ktorí v zahraničí
niečo dosiahli a vidia u nás medzery,
ktoré by dokázali zaplniť.
Mali títo ľudia pocit, že na Slo-
vensku dokážu väčšie veci než
v zahraničí?
Vracali sa z altruizmu, ale aj z pro-
fesionálnych dôvodov. V zahraničí by
možno mohli pracovať ako vedci na
univerzite, ale na Slovensku môžu
byť poradcom ministra. Na pracov-
nom trhu máme stále veľké medzery,
vďaka ktorým tu ľudia môžu urobiť
rýchlu kariéru. Máme tu „strate-
nú generáciu“, ktorá žije v mnohých
postsocialistických krajinách. Sú to
ľudia, ktorí vyrástli za socializmu
a v čase, keď padol režim, nemali skú-
senosti a nevedeli, ako konkurovať
zahraničiu. Nevedeli po anglicky, iba
po rusky. Trh sa ale otvoril smerom
na Západ a vznikla obrovská diera,
pretože nám chýbali ľudia, ktorí by
vedeli so Západom komunikovať
a spolupracovať. Existuje tu však aj
„zlatá generácia“, sú to deti stratenej
generácie. Keďže trh nie je naplnený
staršími a skúsenejšími ľuďmi, vedia
veľmi rýchlo kariérne stúpať a rozví-
jať sa. V strednej a východnej Európe
majú mladí ľudia oveľa lepšie mož-
nosti a príležitosti, než mladí v západ-
nej Európe. Tí totiž musia súťažiť so
staršou generáciou vo svojej krajine
a čakať, kým odíde do dôchodku.
Urobili ste si doktorát na tému
migrácie. Čo bolo záverom vašej
práce?
Snažila som sa v nej dokázať, že
skúsenosť s medzinárodnou mo-
bilitou je vlastne akýmsi procesom
osobnej transformácie. Nie je to len
o odchode kamsi za hranice a o zís-
kavaní nových skúsenosti, ale aj
o zmene myslenia ľudí. Ja tvrdím,
že je to pozitívna skúsenosť, pretože
ľudia vďaka nej zisťujú, aká je ich ce-
na, a získavajú sebavedomie, ktorého
máme na Slovensku všeobecne veľmi
málo. Ak sa toho zbavíme, zistíme, že
veľmi ľahko môžeme súperiť s oko-
litými krajinami. Súvisí to aj s tým,
že nám dlho vládli komunisti, ktorí
nám upierali ľudské práva a trestali
nás za sebadôveru a individualizmus.
Svojím projektom, ktorý z tejto štú-
die vychádza, chcem upozorniť na
výhody, ktoré nám mobilita prináša.
Ešte pred pár rokmi nás za pokus
o prekročenie hraníc strieľali. Dnes
môžeme ísť takmer kamkoľvek. n
 BALÍČEK PRVEJ POMOCI
PRI PREZIDENTSKÝCH
VOĽBÁCH OD DENNÍKA N
Tri za
n i hy
k
2 3 , 5 0
Obsahuje:
Výstraha 2ks
Návod na použitie 1ks

obchod.dennikn.sk
 ĎAKUJEME
VÁM!
Dodanie tohto časopisu stredným školám podporili desiatky darcov,
ktorí dokopy prispeli sumou 3400 eur.

Za podporu ďakujeme aj
Nadácii EPH

Magazín bezplatne získa

14 000 študentov na vyše 370 školách.

MAGAZÍN