P R VÁ K A P I T O L A

ARTHUR
Pondelok 9. júla

Nie som Newyorčan a chcem ísť domov.

Život v New Yorku má toľko nepísaných pravidiel, naprí-
klad nikdy nesmiete zastať na chodníku ani sa zasnene zahľadieť
na vysoké budovy, ani lúštiť grafity. Žiadne gigantické sklada-
cie mapy, žiadne ľadvinky, žiadny očný kontakt. Žiadne pohm-
kávanie si songov z muzikálu Drahý Evan Hansen na verejnosti.
A určite si nesmiete na rohoch ulíc robiť selfie, a to ani v prípa-
de, že za vami stojí stánok s hotdogmi a v pozadí vidieť celý rad
žltých taxíkov, čo sa až šialene zhoduje s tým, ako si New York
odjakživa predstavujete. Môžete sa ním mlčky kochať, ale mu-
síte byť kúl. Podľa všetkého je práve toto celý zmysel New Yor-
ku: byť kúl.
Ja nie som kúl.
Napríklad dnešné ráno. Spravil som tú chybu, že som vrhol
pohľad na oblohu, len na sekundu, a teraz od nej nedokážem
odtrhnúť zrak. Mám z tohto uhla pri pohľade hore pocit, ako-

Co ak sme to my.indd 9 09.07.19 9:54

 by sa svet do seba nakláňal: závratne vysoké budovy, žiarivá sl-
nečná ohnivá guľa.
Je nádherný. To New Yorku uznám. Je nádherný, bizarný
a úplne iný ako Georgia. Nakloním telefón, že si to cvaknem.
Nie ako story na instagram ani žiadne filtre. Žiadne čmáranice.
Len taká maličká rýchla fotka.
Okoloidúci okamžite zúria: Ježiši. No tak. POHNI SA. Drb-
nutí turisti. Vážne, dve sekundy fotím a je zo mňa doslova že
prekážka. Môžem za každé meškanie metra, každú zatvorenú
cestu, za samotný prirodzený odpor vzduchu.
Drbnutí turisti.
Ani len nie som turista. Tak trochu tu žijem, minimálne po-
čas leta. Nejdem si v pondelok cez obed nadšene pozerať pa-
miatky. Pracujem. Teda, idem do Starbucksu, ale to sa tiež ráta.
A možno tam idem dlhšou cestou. Možno potrebujem strá-
viť mimo maminej kancelárie ešte pár minút. Brigáda obyčajne
nie je taká strašná, skôr nudná, ale dnešok je totálny otras. Po-
znáte tie dni, keď v tlačiarni dôjde papier a v sklade už žiaden
nie je, takže sa ho pokúsite ukradnúť z kopírky, ale zásuvka sa
ani za svet nechce otvoriť, a potom stlačíte zlé tlačidlo a kopír-
ka začne pípať? A vy tam stojíte a vravíte si, že chýba takto má-
ličko, aby ste toho človeka, čo vynašiel kopírky, kopli do riti? Vy
osobne? Stošesťdesiatsedem centimetrov vysoký Žid s ADHD,
vytočený ako hrom? Také dni? Presne.
Mám chuť posťažovať sa Ethanovi a Jessie, ale stále som sa
nenaučil písať správy za chôdze.
Zídem z chodníka kúsok od vchodu na poštu – a vau. V Mil-
tone v Georgii takéto pošty nemáme. Budova je zvonka z biele-

10

Co ak sme to my.indd 10 09.07.19 9:54

 ho kameňa, so stĺporadím a mosadznými dekoráciami, a je taká
strašne štýlová, že sa až takmer cítim nedostatočne slušne oble-
čený. A to mám na sebe kravatu.
Pošlem fotku ranným slnkom zaliatej ulice Ethanovi a Jessie.
©DĜNĘGHñYbSUÀFL
Jessie okamžite odpíše. 1HQÀYLGâPĈDDbFKFHPE\ĈWHERX
Ide o toto: s Jessie a Ethanom sme najlepší kamaráti už od-
nepamäti a odjakživa som pri nich skutočným Arthurom. Osa-
melým, schaoseným Arthurom, opakom bombastického instag-
ramového Arthura. Ale z nejakého dôvodu potrebujem, aby si
mysleli, že sa mám v New Yorku úžasne. Skrátka potrebujem.
Takže im už niekoľko týždňov posielam fotky od bombastické-
ho instagramového Arthura. Nie som si istý, či mi to žerú.
$bFKĘEDĄPL, dodá Jessie a pridá celý riadok smajlíkov s bož-
tekmi. Je ako moja bubbe v šestnásťročnom tele. Keby mohla, tak
by mi cez správu poslala na líce odtlačok narúžovaných pier. Div-
né na tom je, že sme nikdy neboli takíto strašne ňuňuňu – teda
až do koncoročného plesu. Na ktorom som Jessie a Ethanovi po-
vedal, že som gej.
$MY\PLFKĘEDWH, priznám.
95d©6$'2029$57+85
(ĄWHĄW\ULWĘĜGQHAni náhodou ich nerátam.
Ethan sa konečne zapojí tým najvyhýbavejším smajlíkom na
svete: uškŕňajúcim sa. Akože, vážne? Úškrn? Ak sú Jessine správy
od plesu ako správy od mojej bubbe, Ethanove sú ako od míma.
V skupinovom čete to s ním, popravde, väčšinou nie je také zlé,
ale jeden na jedného? Poviem k tomu len toľko, že záplava jeho
správ ustala zhruba päť sekúnd po mojom coming oute. Nebu-

11

Co ak sme to my.indd 11 09.07.19 9:54

 dem klamať: je to strašne naprd pocit. Jedného dňa mu vyčistím
žalúdok a ten deň nie je ďaleko. Možno dokonca dnes. Možno...
No vtedy sa dvere na pošte rozletia a zjavia sa – nesrandujem
– dvaja muži, identické dvojčatá, v ladiacich overaloch. S dôs-
tojníckymi fúzami. Ethan by z toho šiel do kolien. Čo ma straš-
ne štve. Toto sa mi s Ethanom stáva stále. Pred chvíľou som bol
pripravený poslať ho aj s jeho vyhýbavými smajlíkmi do riti. Te-
raz by som chcel počuť jeho smiech. Stoosemdesiat emocionál-
nych stupňov v priebehu šesťdesiatich sekúnd.
Dvojčatá prejdú popri mne a všimnem si, že obaja majú drdo-
ly – manbuny. Jasné, že majú manbuny. New York musí byť samo-
statná planéta, pretože nikto nemihne ani brvou.
Ibaže.
K dverám kráča chalan s kartónovou škatuľou, a keď dvoj-
čatá prejdú okolo, ostane tam vyvalene stáť. Vyzerá tak zmäte-
ne, až sa nahlas zasmejem.
A potom sa nám stretnú pohľady.
A potom sa usmeje.
A doriti.
Vážne. No doriti. Najkrajší chalan na svete. Možno je to tými
vlasmi alebo pehami, alebo ružovými lícami. A to vravím ako
niekto, kto si nikdy v živote nevšimol líca iného človeka. Ale jeho
líca stoja za povšimnutie. Všetko na ňom stojí za povšimnutie.
Dokonale strapaté svetlohnedé vlasy. Vypasované rifle, ošúcha-
né topánky, sivé tričko – so slovami Dream & Bean Coffee, ktoré
vykúkajú spoza škatule v jeho rukách. Je vyšší ako ja – ako, no,
väčšina chalanov.
Stále na mňa hľadí.

12

Co ak sme to my.indd 12 09.07.19 9:54

 Ale dvadsať bodov pre Chrabromil, pretože sa mi naňho po-
darí vystrúhať úsmev. „Myslíš, že si odparkovali tandemový bi-
cykel pri holičstve, kam si chodia dávať voskovať fúzy?“
Jeho prekvapený smiech je taký zlatý, až sa mi z toho zato-
čí hlava. „Pri holičstve lomeno umeleckej galérii lomeno mik-
ropivovare,“ povie.
Chvíľu sa na seba mlčky škeríme.
„Uhm, ideš dnu?“ spýta sa napokon.
Vrhnem pohľad na dvere. „Hej.“
A spravím to. Idem za ním na poštu. Bez váhania. Alebo ak
som aj zaváhal, moje telo sa už rozhodlo za mňa. Niečo na ňom
je. Niečo v hrudi ma k nemu ťahá. Mám pocit, že ho musím spo-
znať, akoby sa to malo stať.
Okej, s niečím sa vám priznám a zrejme vám to príde trápne.
Zrejme vám je zo mňa trápne už teraz, ale to je jedno. Počúvajte.
Verím v lásku na prvý pohľad. V osud, vesmír, všetko. Ale inak,
ako čakáte. Nemyslím také to naše duše boli kedysi jedna a ty si na
veky vekov moja druhá polovička. Len je podľa mňa predurčené, že
narazíte na istých ľudí. Verím, že vám ich vesmír postrčí do cesty.
Dokonca aj v náhodné júlové pondelňajšie popoludnia. Do-
konca aj na pošte.
Ale buďme k  sebe úprimní – toto nie je obyčajná pošta.
Zmestila by sa do nej tanečná sála, podlahy sa lesknú, stoja tu
rady očíslovaných poštových schránok a dokonca aj sochy ako
v múzeu. Chalan so škatuľou podíde k pultu kúsok od vchodu,
vyloží naň škatuľu a začne vypisovať adresný štítok.
Takže zhrabnem z neďalekého stojana obálku na expresný
list a zamierim k jeho pultu. Úplne prirodzene. Nemusí to byť

13

Co ak sme to my.indd 13 09.07.19 9:54

 divné. Len potrebujem nájsť tie správne slová, aby rozhovor
nezakapal. Ak mám povedať pravdu, obyčajne nemám prob-
lém pustiť sa do rozhovoru s neznámym človekom. A neviem,
či je to Georgiou alebo len mnou, ale ak narazím v potravi-
nách na nejakého starého pána, zrazu mu čítam ceny na slivko-
vých džúsoch. Ak narazím v lietadle na tehotnú ženu, do pristá-
tia po mne pomenuje svoje nenarodené dieťa. Je to jediná vec,
na ktorú mám talent.
Alebo som ho dodnes aspoň mal. Napĺňa ma pocit, že ne-
dokážem vydávať zvuky. Akoby mi zvieralo hrdlo zo všetkých
strán. Musím nájsť svojho vnútorného Newyorčana – kúlového
a nonšalantného. Váhavo sa naňho usmejem. Hlboký nádych.
„Máš ho fakt veľký.“
A... doriti.
Slová sa zo mňa sypú. „Nemyslím tvoju výbavu. Proste. Ten
balík. Je veľký.“ Na ukážku roztiahnem ruky. Lebo presne tak
dáte najavo, že to nebol dvojzmysel. Keď roztiahnete ruky, ako-
by ste merali dĺžku penisu.
Chalan so škatuľou sa zamračí.
„Sorry. Akože... prisahám, že bežne chalanom veľkosti balí-
kov nekomentujem.“
Pozrie sa mi do očí a usmeje sa, len tak letmo. „Pekná kra-
vata,“ odvetí.
S červenými lícami na ňu sklopím zrak. Jasné, že som si dnes
nemohol dať normálnu kravatu. Ani náhodou. Mám jednu z ot-
covej zbierky. Námornícka modrá s  potlačou stoviek malých
hotdogov.
„Aspoň to nie je overal?“ nadhodím.

14

Co ak sme to my.indd 14 09.07.19 9:54

 „Dobrý postreh.“ Znova sa usmeje – takže jasné, že si všim-
nem jeho pery. Ktoré sú tvarované rovnako ako pery Emmy
Watsonovej. Pery Emmy Watsonovej. Rovno tam na jeho tvári.
„Takže nie si odtiaľto,“ pokračuje chalan so škatuľou.
Prekvapene naňho pozriem. „Ako si na to prišiel?“
„No, rozprávaš sa so mnou.“ Začervená sa. „To vyznelo straš-
ne. Chcel som povedať, že zvyčajne sa mi prihovárajú len turisti.“
„Och.“
„Nevadí mi to,“ dodá.
„Nie som turista.“
„Nie?“
„Okej, technicky nepochádzam z New Yorku, ale bývam tu.
Na leto. Som z Miltonu z Georgie.“
„Z Miltonu z Georgie.“ Usmeje sa.
Cítim sa nevysvetliteľne hekticky. Končatiny mi tak divne lie-
tajú kade-tade a mám totálne okno. Pravdepodobne som červe-
ný ako paprika. Nechcem o tom vedieť. Musím rozprávať ďalej.
„Hej, že? Milton. Znie to ako meno pre židovského prastrýka.“
„Nemyslel...“
„Popravde, mám židovského prastrýka Miltona. To uňho
v byte bývame.“
„S kým?“
„Akože s kým bývam v byte prastrýka Miltona?“
Prikývne a ja naňho len pozerám. S kým si akože myslí, že
bývam? S priateľom? S ohromne sexy dvadsaťosemročným pria-
teľom s dierami v ušiach a možno aj pírsingom v jazyku a s mo-
jím menom vytetovaným na prsnom svale? Na oboch prsných
svaloch?

15

Co ak sme to my.indd 15 09.07.19 9:54

 „S rodičmi,“ vyhŕknem. „Mama je právnička a jej firma tu
má kanceláriu, takže sem koncom apríla prišla kvôli prípadu, na
ktorom robí, a ja by som s ňou totálne šiel už vtedy, ale ona že:
Dobrý pokus, Arthur, škola sa končí až o mesiac. Ale nakoniec som
bol rád, pretože som si New York predstavoval, ale nepredstavo-
val som si ho práve takto, a teraz tu trčím a chýbajú mi kamoši
a chýba mi auto a chýba mi Waffle House.“
„V tomto poradí?“
„No, hlavne auto.“ Uškrniem sa. „Nechali sme ho u bubbe
v New Havene. Býva kúsok od Yalovej univerzity, kam snáď,
snáď raz budem chodiť. Drž mi palce.“ Nemôžem prestať ke-
cať. „Asi som ti práve nemusel vyrozprávať svoj životný príbeh.“
„V pohode.“ Chalan so škatuľou sa odmlčí a oprie si balík
o bok. „Ideme sa postaviť do radu?“
Prikývnem a vykročím za ním. Otočí sa tvárou ku mne, ale
týči sa medzi nami škatuľa. Stále na ňu nenalepil adresný ští-
tok. Má ho položený navrchu. Pokúšam sa ukradomky pozrieť
na adresu, ale škriabe ako kocúr a neviem to hore nohami pre-
čítať.
Všimne si, kam sa pozerám. „Vždy do všetkého strkáš nos?“
Sleduje ma prižmúrenými očami.
„Och.“ Prehltnem. „Tak trochu. Hej.“
Pobaví ho to. „Nie je to také zaujímavé. Sú to zvyšky po roz-
chode.“
„Zvyšky?“
„Knihy, darčeky, prútik z Harryho Pottera. Všetko, na čo sa
už nechcem pozerať.“
„Nechceš sa pozerať na prútik z Harryho Pottera?“

16

Co ak sme to my.indd 16 09.07.19 9:54

 „Nechcem sa dívať na nič, čo mi dal môj bývalý.“
Môj bývalý.
Čo znamená, že chalan so škatuľou je na chalanov.
A okej. Vau. Takéto veci sa mi nestávajú. Proste nie. Ale mož-
no vesmír funguje v New Yorku inak.
Chalan so škatuľou je na chalanov.
JA SOM CHALAN.
„To je super,“ vyhŕknem. Absolútne prirodzene. Ibaže on na
mňa tak zvláštne pozrie a dlaň mi vyletí k ústam. „Nie je to super.
Bože. Nie. Rozchody nie sú super. Akože – úprimnú sústrasť.“
„Nie je mŕtvy.“
„Och, jasné. Hej. Iba...“ Vydýchnem a na okamih sa opriem
rukou o stĺpik s výsuvnou páskou, ktorým je ohradený rad.
Chalan so škatuľou sa silene usmeje. „Jasné. Si jeden z tých
chalanov, ktorému je trápne byť pri gejoch.“
„Čože?“ zhíknem. „Nie. Vôbec nie.“
„Jasné.“ Zagúľa očami a vrhne pohľad ponad moje plece.
„Nie,“ vyhŕknem. „Počuj. Som gej.“
A celý svet sa zastaví. Jazyk mi oťažie v ústach.
Asi tie slová nevyslovujem často nahlas. Som gej. Vedia o tom
rodičia, vedia o tom Ethan a Jessie a náhodou som to povedal ko-
legyniam v maminej firme. Ale nie som človek, ktorý by to roz-
hlasoval na pošte.
Až na to, že evidentne tak trochu som.
„Och. Vážne?“ spýta sa chalan so škatuľou.
„Vážne,“ vyhŕknem bez nádychu. Divné – mám mu to te-
raz chuť dokázať. Chcem nejaký preukaz, ktorý by som mohol
vytiahnuť ako policajný odznak. Alebo by som to mohol do-

17

Co ak sme to my.indd 17 09.07.19 9:54

 kázať názornou ukážkou. Bože. S radosťou by som to dokázal
názornou ukážkou.
Chlapec so škatuľou sa usmeje a uvoľní plecia. „Bomba.“
A doriti. Reálne sa to deje. Normálne som zadýchaný. Ako-
by vesmír vypočul moje prosby.
Z priehradky zaduní hlas. „Čakáte či nie?“ Pozriem tam a vi-
dím ženu s krúžkom v pere, ktorá nás prebodáva pohľadom. Táto
zamestnankyňa sa nesere. „Ty, pehatý. Poď.“
Chalan so škatuľou na mňa neisto pozrie a pristúpi k prie-
hradke. Za mnou už stojí rad ľudí. A okej – nešpehujem chala-
na so škatuľou. Nie tak úplne. Skôr akoby jeho hlas priťahoval
moje uši. Ruky má prekrížené, plecia napäté.
„Dvadsaťšesť päťdesiat za prvú triedu,“ oznámi žena s krúž-
kom v pere.
„Dvadsaťšesť päťdesiat? Akože dvadsaťšesť dolárov?“
„Nie. Akože dvadsaťšesť päťdesiat.“
Chalan so škatuľou pokrúti hlavou. „To je dosť.“
„Tak to u nás chodí. Ber alebo nechaj tak.“
Chalan so škatuľou tam chvíľu len tak stojí. Potom si balík
vezme späť a privinie si ho k hrudi. „Pardon.“
„Ďalší,“ zakričí žena s krúžkom v pere. Kývne na mňa, ale ja
vystúpim z radu.
Chalan so škatuľou zažmurká. „Ako môže poštovné za balík
stáť dvadsaťšesť päťdesiat?“
„Neviem. Celé zle.“
„Vesmír mi asi chce naznačiť, že by som si ho mal nechať.“
Vesmír.
No doriti.

18

Co ak sme to my.indd 18 09.07.19 9:54

 Verí. Verí vo vesmír. A nechcem robiť unáhlené závery, ale
ak chalan so škatuľou verí vo vesmír, tak mi tým vesmír musí
dávať znamenie.
„Okej.“ Zrýchli sa mi tep. „Ale čo ak ti vesmír skôr vraví, že
máš jeho veci vyhodiť?“
„Tak to nefunguje.“
„Och, vážne?“
„Zamysli sa nad tým. Zbaviť sa tej škatule je plán A, nie? Ve-
smír mi neprekazí plán A len preto, aby som skúsil nejakú inú
verziu plánu A. Vesmír očividne chce, aby som skúsil plán B.“
„A plán B je...“
„Akceptovať, že vesmír je nahovno...“
„Vesmír nie je nahovno!“
„Je. Ver mi.“
„A to vieš odkiaľ?“
„Viem, že vesmír má s touto škatuľou nejaký poondený plán.“
„Ale presne o to ide!“ Uprene sa naňho zadívam. „Nikdy ne-
vieš. Netušíš, čo má vesmír za lubom. Možno si tu len preto,
lebo vesmír chcel, aby si ma stretol a ja som ti povedal, že máš
tú škatuľu vyhodiť.“
Usmeje sa. „Myslíš, že vesmír chcel, aby sme sa stretli?“
„Čože? Nie! Teda neviem. O to ide. Nemáme to ako vedieť.“
„Tak asi uvidíme, kam to povedie.“ Na okamih sa zahľadí na
štítok s adresou a potom ho roztrhne, pokrčí a hodí do koša. Mi-
nimálne zamieri na kôš, ale netrafí. „No,“ odkašle si. „Uhm, si...“
„Prepáčte.“ Z reproduktorov sa ozve mužský hlas. „Smiem
vás požiadať o pozornosť?“
Kútikom oka pozriem na chalana so škatuľou. „To...“

19

Co ak sme to my.indd 19 09.07.19 9:54

 Náhle zapiští spätná väzba a začne hrať klavírna predohra.
A vtedy na poštu vojde doslova že pochodová kapela.
Pochodová kapela.
Poštu zaplaví prúd ľudí s gigantickými bubnami, flautami
a trúbkami, ktorí na plné pecky mierne falošne hrajú Marry You
od Bruna Marsa. A desiatky okolostojacich – starí, tí, o ktorých
som si myslel, že čakajú v rade na známky – spustia tanečnú cho-
reografiu plnú výkopov, vrtenia bokmi a rozhadzovania rukami.
Prakticky všetci, ktorí netancujú, to natáčajú, ale mňa to tak vy-
viedlo z miery, že ani len nedokážem siahnuť po telefóne. Ako-
že, nechcem si príliš domýšľať, ale vau: stretnem pekného cha-
lana a päť sekúnd nato stojím uprostred flashmobu so žiadosťou
o ruku? Mohol sa snáď vesmír vyjadriť jasnejšie?
Dav sa rozostúpi a na skejtborde sa cezeň prevezie poteto-
vaný chlapík, ktorý zastaví pred priehradkou. Drží v ruke šper-
kovú škatuľku, ale namiesto toho, aby si kľakol, sa oprie lakťom
o pult a usmeje sa na ženu s krúžkom v pere. „Kelsey. Zlato.
Vezmeš si ma?“
Kelsey tečie čierna maskara až ku krúžku v pere. „Áno!“ Pri-
tiahne si jeho tvár na uslzený bozk a dav zajasá.
Hlboko ma to zasiahne. Je to tá newyorská atmosféra, o kto-
rej sa spieva muzikáloch – atmosféra šialenej, vypeckovanej,
pestrofarebnej radosti. Celé leto som sa tu ponevieral a plakal
za Georgiou, ale teraz sa cítim, akoby vo mne niekto prepol vy-
pínač.
Ktovie, či sa tak cíti aj chalan so škatuľou. Otočím sa k nemu,
už teraz sa usmievam a ruku mám položenú na srdci...
Ale on je preč.

20

Co ak sme to my.indd 20 09.07.19 9:54

 Skleslo ruku spustím. Chalan zmizol. Jeho škatuľa zmizla.
Poobzerám sa, prejdem pohľadom po každej jednej tvári na poš-
te. Možno ho niekam vytlačil flashmob. Možno bol súčasťou
flashmobu. Možno niekam musel nutne ísť – tak nutne, že si
nemal čas vypýtať si na mňa číslo. Nemal čas rozlúčiť sa.
Nemôžem uveriť, že sa nerozlúčil.
Myslel som – neviem, je to hlúpe, ale myslel som, že me-
dzi nami niečo preskočilo. Vesmír nás prakticky vzal a privie-
dol k sebe. To sa práve stalo, nie? Neviem, ako inak by sa to dalo
vysvetliť.
Ibaže on zmizol. Ako Popoluška o polnoci. Akoby nikdy ne-
existoval. A už nikdy sa nedozviem, ako sa volal alebo ako by
moje meno znelo z jeho úst. Nikdy mu nedokážem, že vesmír
nie je nahovno.
Je preč. Totálne preč. A sklamanie tak bolí, až ma z toho
takmer prehne v páse.
Až kým mi do očí neudrie smetný kôš.
Okej. Nevravím, že sa idem hrabať v smetiach. Jasné, že nie.
Je to so mnou zlé, ale zase nie také zlé.
Ale chalan so škatuľou mal možno pravdu. Vesmír môže
chcieť, aby som skúsil plán B.
Mám otázku: ak sa smeti nikdy neocitnú v smetnom koši,
dajú sa vôbec považovať za smeti? Pretože si predstavte – totál-
ne hypoteticky –, že na zemi leží pokrčený adresný štítok. Sú
to smeti?
Čo ak je to sklenená črievička?

Co ak sme to my.indd 21 09.07.19 9:54