Otázky na skúšku / Medzinárodná politika

1. Štát ako aktér v medzinárodnej politike

Má v rukách najvyššiu moc, všetci ostatní jednotlivci a skupiny vo vnútri štátu sa musia podriadiť moci.
(Ostatní sú od nich závislí). Účastníci sa môžu snažiť štátne záležitosti len ovplyvniť.
Prečo je štát dôležitý:
1. Štát je najvyššie organizovaná spoločenská skupina a teda mu podliehajú všetky ostatné spoločenské
skupiny a ich organizácie a tiež aj FO.
2. Štát je najvplyvnejším aktérom MV a iní aktéri môžu konať iba na základe ZHODY so štátom.
3. Medzištátne vzťahy sú základom všetkých ostatných medzinárodných vzťahov.
Najdôležitejším subjektom MV je štát a okrem neho sú to ešte:
- medzinárodné vládne organizácie, tvoria ich štáty na základe dohody, OSN
- apoštolská stolica, má postavenie štátu- pápež a spolupracovníci
- štát v štádiu zrodu, napr. Palestína..., nedokážu ešte zabezpečiť poriadok na svojom území.
Medzinárodno-právna subjektivita znamená, že:
1. subjekt môže preberať záväzky podľa medzinárodného práva
2. nadväzovať diplomatické styky
3. uzatvárať medzinárodné zmluvy
4. byť stránkou v medzinárodnom spore
5. byť nositeľom medzinárodnej zodpovednosti
Štátom je každá suverénna geopolitická jednotka, ktorá vznikla v súlade s medzinárodným právom.
Suverénna: rozhoduje sama za seba.
Geopolitická jednotka: je viazaná na určitú geopolitickú jednotku- je politicky riadená.
Znaky štátu:
1. Teritórium (územie)
2. Obyvateľstvo
3. Schopnosť samoriadenia ľudí (najdôležitejší znak)

2. Kľúčové medzníky pri formovaní štátnosti Spojeného kráľovstva

Veľkej Británie a Severného Írska
● Spojené Kráľovstvo je súčasťou Bristkého spoločenstva národov ktorého hlavou je britský dedičný
panovník
● Politický systém Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska označujeme za príklad
konštitučnej parlamentnej monarchie, pre ktorú je typický tzv. gradualizmus – t.j. postupná
modernizácia bez výraznejších, t. j. revolučných zlomov.
○ konštitučná monarchia s dedičným panovníkom a nepísanou ústavou
○ panovník predstavuje štátnu zvrchovanosť a štátna moc je v jeho mene aj väčšinou
vykonávaná
○ parlamentná demokracia so silnou pozíciou premiéra – premiérsky systém
○ -VB je unitárny štát, ktorý tvoria 4 historické krajiny (Anglicko, Wales, Škótsko a Severné
Írsko) a ich grófstva
○ Čoraz silnejšiu pozíciu získava premiér (exekutíva), takže je často označovaný za premiérsky
systém (modifikovaný parlamentný systém)

VEĽKÁ LISTINA SLOBôD = Magna Carta Libertatum (1215)

● jeden z najvýznamnejších prameňov britského parlamentarizmu
● kodifikovala vzťahy medzi panovníkom, šľachtou, mestami a cirkvou.
● Obmedzila kráľovu suverénnu moc v prospech šľachty a mešťanov
● základ anglického a amerického práva

1
 ● Obsahuje 63 požiadaviek (napr. kráľ nemôže vyrubiť dane bez súhlasu Veľkej rady, nemožno
slobodného človeka odsúdiť bez súdneho pojednávania, kráľ nemohol menovať vysokých cirkevných
hodnostárov, kráľ nemohol konfiškovať majetok šľachty, cirkvi a miest, listina zaručovala právo
postaviť sa proti kráľovi ak nedodrží jej ustanovenia.....)
NAJSTARŠÍ PARLAMENT
● Simon Monfort vs. kráľ Henrich III. (povstanie proti kráľovi)
● Kráľ mal podľa požiadaviek v budúcnosti krajine vládnuť prostredníctvom Rady pätnástich. Nejaký čas
vládla krajine táto rada pod vedením Simona Monforta. Členovia mali medzi sebou rozdelené štátne
funkcie a účinne sa navzájom kontrolovali
● 1265 - stavovský parlament
● Po Henrichovi III. = syn Eduard I. (jeden z najvýznamenjších panovníkov) =
● Za jeho vlády - Prvý dvojkomorový parlament; vznikol úrad speakra – bol úradníkom koruny, ktorý
oboznamoval Radu s názormi a námietkami rytierov a mešťanov
● Na konci 13. storočia bola pre porady vyhradená westminsterská kapitula. Tieto stretnutia boli tajné,
zatiaľ nie legitímne.
● K vzniku samotného anglického parlamentu ako dvojkomorového viedol neustály konflikt medzi
kráľom a pápežom, čo spôsobilo, že cirkev sa držala bokom od svetskej moci. A teda biskupi a kňazi
súhlasili, resp. vstúpili do zväzku s rytiermi a mešťanmi a zasadali tak spoločne – v hornej komore,
teda v Snemovni lordov.
Dynastia TUDOROVCOV
● Prvý panovník: Henrich VII. Tudor
● vytvorili z Anglicka absolutistický štát
● Veľkú radu – Great Council vystriedala Tajná rada – Privy Council. Veľká rada sa oficiálne zmenila na
Hornú snemovňu – House of Lords
HENRICH VIII. - Reformácia
● 1534 - vznik anglikánskej cirkvi
● Osamostatnenie sa od Ríma
● Panovník – hlava cirkvi
● 1536: pripojenie Walesu k Anglicku
● 1628 – parlament prijal Petition of Rights ( bez súhlasu parlamentu nemôže kráľ nikoho nútiť na seba
prevziať materiálne bremeno. Zároveň nik nemohol byť v mene kráľa bez konkrétnej obžaloby
uväznený.)
● 1642 – občianska vojna a následne 1649 - vyhlásená republika
● Oliver Cromwell – vodca opozície proti kráľovi, 1653 – Lord Protector, na čele krajiny
○ zmenil Anglicko na najväčšiu námornú, koloniálnu aj obchodnú veľmoc na svete
○ zaviedol cenzúru tlače, kontrolu správania, zakázal divadlá a ďalšie zábavy.
= prvá a posledná republika
GLORIOUS REVOLUTION
● zásadný medzník, ktorý zmenil Anglicko na konštitučnú monarchiu, v ktorej získali rozhodujúcu moc
„parlamentné triedy“, zatiaľ čo vplyv koruny ustupoval
Bill Of Rights - 1689
● Zakazoval kráľovi, aby bez súhlasu parlamentu dvíhal dane či vydržiaval armádu
● Poslanec nemohol byť stíhaný pre jeho politickú funkciu
Zrod konštitučnej monarchie
● 1701 - Act of Settlement – Zákon o nástupníctve (určuje, že v Anglicku je katolícka viera nezlučiteľná
s trónom. Ak by teda anglický panovník prijal katolícku vieru alebo by uzavrel manželstvo s osobou
katolíckeho vyznania, koruna prejde na ďalšieho v poradí nástupníctva)
● 1707 - Act of Union – Anglicko + Škótsko = VB
● 1801 - Spojené kráľovstvo VB a Írska
● nespokojnosť Írov - až v 1921 vznik samostatnej Írskej republiky

2
 ● Ulster (=Severné Írsko) zostalo súčasťou Spojeného kráľovstva a Severného Írska=> nepokoje, činnosť
IRA (unionisti, resp. probritskí protestanti vs. republikáni, resp. proírski katolíci) – náboženské,
politické a sociálne rozdielnosti

3. Sústava najvyšších štátnych orgánov Spojeného kráľovstva Veľkej

Británie a Severného Írska
● panovník
● parlament
● vláda
Najvyššími orgánmi sú parlament a vláda s hlavou štátu – panovníkom.
Dochádza tu k takmer úplnému prelínaniu zákonodarnej a výkonnej moci, k silnej väzbe vlády na parlament
Parlament (legislatíva)
● je najvyšším zákonodarným orgánom, je suverénny a má konečnú legislatívnu moc
● princíp zvrchovanosti parlamentu
● najdôležitejšou úlohou je schvaľovanie, zmena či zrušenie zákonov
Parlament tvoria 2 snemovne:
- Horná snemovňa – House of Lords
● Nevolená komora parlamentu
● Pozostáva z dvoch skupín neplatených členov – lordov: 92 dedičných peerov a 400
doživotných peerov
● Na čele hornej snemovne stoji Lord kancelár
● Horná komora – konzervatívna opozícia vláde – posudzuje a schvaľuje návrhy zákonov
postúpených z Dolnej snemovne s možnosťou pozmeňovať a prehlasovať
- Dolná snemovňa – House of Commons
● Volená komora parlamentu
● 650 zástupcov volených v priamych, rovných, všeobecných voľbách väčšinovým systémom
● Dolná komora sa konštituuje po voľbách – víťazná politická strana získava voľbami väčšinu a
tým aj moc v krajine a druhá najsilnejšia strana tvorí funkčnú a najvýznamnejšiu časť opozície
● Chiefs whips – predsedovia frakcií
● Na čele dolnej snemovne stojí volebný speaker
● Má faktickú právomoc v oblasti legislatívy
● hlavnými pracovnými orgánmi parlamentu sú výbory - 6 stálych výborov a 16 kontrolných
výborov

Vláda (výkonná moc/exekutíva)

● formálne patrí výkonná moc panovníkovi, no fakticky ju má vláda
● ústredné postavenie v exekutíve má premiér so svojim kabinetom
Premiér
● hlavou exekutívy je ministerský predseda – premiér
○ stáva sa ním vodca víťaznej politickej strany formálne vymenovaný panovníkom
○ môže kedykoľvek rozpustiť Dolnú komoru a vyhlásiť nové voľby
○ premiér riadi vládu, má právomoc vyberať a odvolávať členov vlády
○ zabezpečuje kontakt s panovníkom, ktorého pravidelne informuje o rozhodnutiach kabinetu a
vlády a konzultuje s ním dôležité politické otázky
● v širšom zmysle tvorí vládu 80 osôb, v užšom Kabinet – 20 členov
● kabinet zasadá raz týždenne
Panovník
● má nepolitické, reprezentatívne, konzultatívne právomoci
● príjma a vykonáva zahraničné návštevy
● hlava anglikánskej štátnej cirkvi
● vyhlasuje termín volieb, na požiadanie premiéra rozpúšťa dolnú komoru
● Kráľovná Alžbeta II. - od 1952

3
Súdnictvo (Jurisdikcia)
● zdrojmi britskej ústavy sú konvencie, Common law a normy písaného práva
● nemá ústavný súd, rozsiahla sieť nezávislých súdov a Najvyšší súdny dvor

SYSTÉM POLITICKÝCH STRÁN

● Systém dvoch politických strán – dve rozhodujúce strany, kt. sa striedajú pri moci
● Konzervatívna a Labouristická strana
● Víťazná strana má pod kontrolou zákonodarnú aj výkonnú moc, druhá najsilnejšia strana je opozíciou a
tvorí tzv. tieňový kabinet
● Britské strany majú kolektívne aj individuálne členstvo
Konzervatívna strana
● Zoskupenie rôznych združených organizácií, milión členov
● pozná len individuálne členstvo
● najvyšší orgán je Národná Únia, kt. volí Výkonný výbor
● M. Tatcher do 1990, D. Cameron od 2005
● podpora súkromného podnikania, zoštíhlenie byrokracie, obrana vlastníctva
Labouristická strana
● strana sociálnodemokratického typu
● posun zľava do stredu politického spektra
● kolektívne členstvo – odbory, organizácie (7 miliónov členov)
● najvyšší orgán – Výročná konferencia
● podpora tradičných robotníkov, stredných vrstiev, mládež, katolíci
Ďalšie strany:
● Liberálni demokrati
● Strana zelených
● Britská národná strana
● Socialistická aliancia
● Komunistická strana...

VOLEBNÝ SYSTÉM
● Väčšinový volebný systém, vytváranie jednomandátových menších volebných obvodov
● Jednodňové, jednokolové voľby konané väčšinovým systémom, ktorý zvýhodňuje 2 hlavné politické
strany
● Dolná snemovňa - každých 5 rokov, dátum nestanovený – úloha premiéra
● Aktívne volebné právo – od 18 rokov

4. Zahraničná politika Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a

Severného Írska (priority, ich vývoj)
● Premiér a množstvo agentúr tvoria ZP
● Implementuje ju Foreign and Commonwealth office
● Od 16. storočia – politika „Balance of powers“
● 16.-18. storočie – kolonizácia -> svetová veľmoc
● 19. Storočie – politika „Splendid isolation“ = koncept zahraničnej politiky GB počas druhej polovice
19.storočia. Spočívala v neviazaní sa GB do spojenectva s inými mocnosťami a nezasahovaniu do ich
vzájomných sporov predovšetkým na európskom kontinente a sústredila sa na vlastné problémy
● Británie sa zásadne neúčastnila systému koalícií ktoré sa utvárali európskými veľmocami a miesto toho
sa naplno venovala rozvoju svojho zámorského impéria
● Nadvláda nad Atlantikom viedla začiatkom 20r. 19st. k vytvoreniu „zvláštnych vzťahov“ s USA
○ Spojenectvo potvrdené Monreovou doktrínou sa stalo základom ranného atlantizmu
○ Kľúčovým rokom britsko-amerických vzťahov bol rok 1940, keď USA začínajú dominovať
vo „zvláštných vzťahoch“ prevzatím britských základní na Newfoundlandu až po Karibik

4
 ○ Na konci 2.SV dominancia USA deifinitívna
○ Partnerstvo sa začalo rozpadať
● Od 1900 – vzťahy s USA, JAP a aliancia s FR a RUS
● Po 2.SV sa britské koloniálne panstvo začalo rozpadať a Británia stráca postupne kontrolu nad
Stredozemným morom a následne aj zrieknutie sa Blízkeho Východu
● Nedokázala si udržať status svetovej veľmoci (USA, Nemecko)
● 20. Storočie – integrácia v NATO, Commonwealth, G7, OECD, BR OSN, WTO, Rade Európy a EÚ
● 2014 – snaha obmedziť vzťahy s EÚ (2017 referendum o vystúpení z EÚ) a referendum o nezávislosti
Škótska
Hlavné ciele ZP v súčasnosti:
● Mier a stabilita na blízkom východe a v Severnej Afrike
● Zabezpečiť stabilitu v Afganistane a na západnom Balkáne
● Zvýšiť bezpečnosť v kyber priestore
● Zabrániť sexuálnemu násiliu počas vojen
● Ochrana UK proti terorizmu
● Zvýšiť export a atraktivitu UK pre investorov
● Podporiť medzinárodný boj proti klimatickým zmenám
● Podporiť dodržiavanie ľudských práv vo svete
● Bojovať proti Somálskemu pirátstvu
● Posilniť Commonwealth

5. Kľúčové medzníky pri formovaní štátnosti USA

- federácia zložená z 50 štátov a District of Columbia

- disponujú množstvom území, ktoré nemajú štatút štátu a ktoré disponujú rôznym stupňom samosprávy,
respektíve sú priamo spravované
- prezidentská forma vlády, vláde nemôže byť vyslovená dôvera
- americký federalizmus
- fixné termíny volieb

· 1492 Krištof Kolumbus pri hľadaní západnej cesty do Indie objavuje nový kontinent
- východné pobrežie – britská kolónia
- 18.st. francúzsko-indiánska vojna; 1763 – koniec sedemročnej vojny
- Anglicko v tomto období posilnilo svoje pozície na americkom kontinente územnými ziskami – Kanada,
Florida; potrebovalo zlepšiť svoju finančnú situáciu
- nové dane a clá uvalené na Američanov vyvolali veľký odpor v podobe organizovaného hnutia
- heslo odporu: „Žiadne zdanenie bez reprezentácie.“ – presadzovali myšlienku Home rule – t.j. dvoch
rovnoprávnych národov v rámci monarchie, nespochybňovali zvrchovanosť panovníka; rozpor
vyvrcholil stanovením zvláštnej dane, z ktorej sa mali financovať náklady na udržanie okupačnej
armády (Zákon o kolkovnom – tzv. Stamp Act, 1765)
- 1773 "Bostonské pitie čaju" - nepokoje proti britskej koloniálnej správe, skupina osadníkov zhadzuje
náklad čaju do mora na protest proti britskej daňovej politike
- rastúce napätie viedlo k zvolaniu prvého kontinentálneho kongresu v septembri 1774 do Filadelfie, stretli sa
zástupcovia 12 provincií
- kongres sa snažil dohodnúť s Britmi, sformulovali petície a odvolávali sa na Bill of Rights
- demonštrovali silu ekonomickým bojkotom
- 1775 – prvé ozbrojené strety medzi britskými vojskami a americkou milíciou
- 1775 – II. kontinentálny kongres sa vyhlásil za revolučnú vládu
- myšlienka nezávislosti – vytvorenie milícií kontinentálnej armády a námorníctva pod vedením Georgea
Washingtona
- svoju úlohu zohral pamflet Thomasa Painea Common Sense (Zdravý rozum, 1776); predalo sa viac ako 120
000 výtlačkov, Paine opustil myšlienku ´home rule´

5
- Paine nevystupoval len proti parlamentu, ale hlavne proti kráľovi, odmietal monarchiu všeobecne, najmä
dedičnú monarchiu
- 4.7. 1776 – vyhlásenie Deklarácie nezávislosti, hlavný autor – Thomas Jefferson, pôvodný text bol čiastočne
revidovaný; Jefferson vyčítal panovníkovi zotročovanie ľudí z iných kontinentov – nebolo to prijateľné
pre južanské štáty
- štáty: 3,73 mil. obyvateľov, Connecticut, Delaware, Georgia, Južná Karolína, Maryland, Massachusetts, New
Hampshire, New Jersey, New York, Pensylvánia, Rhode Island, Severná Karolína, Virgínia
- začala sa nová etapa pri konštituovaní amerického politického systému
- návrh ústavy; spor: spôsob hlasovania, riešilo sa vážené hlasovanie – dohodli sa na rovnom postavení
všetkých štátov – každý štát získal jeden hlas
- november 1777 – vznikli články konfederácie, platnosť – 1781
- 1777 – schválenie novej zástavy – 13 pásov striedavo červených a bielych a 13 hviezdičiek na modrom
podklade
- články ponechali značné právomoci členským štátom (zvrchovanosť, sloboda, nezávislosť), zahraničná
politika a vojenstvo boli postúpené centrálnej vláde (nemohla vyberať dane – nemala prostriedky na
spravovanie), Kongres nemohol regulovať ani obchod, musel sa spoliehať na systém štátnych dotácií –
čo viedlo k hospodárskym problémom, táto regulačná právomoc sa ukázala ako prekážka ďalšieho
rozvoja krajiny
- funkcia prezidenta nemala vážnosť, Kongres nebol schopný získať peniaze, zhoršovala sa medzinárodná
dôveryhodnosť
- jediné rozhodnutie bolo o vzhľade nových uniforiem
- dôsledkom bola diskusia o revízii ústavy
- 1787 – stretnutie Konventu vo Filadelfii; zvíťazil princíp delegovania moci jednotlivých štátov na federáciu;
federálny zákonodarca mohol anulovať zákony štátu, ktoré boli v rozpore s federálnou ústavou
- princíp deľby moci na západ, východ a sever
- zriadenie dvojkomorového Kongresu, Snemovňa reprezentantov bude volená priamymi voľbami a Senát
legislatívnymi zbormi jednotlivých členských štátov (od 1913 na základe XVII dodatku o ústave
priamo), v Senáte získal každý členský štát 2 zástupcov
- Snemovňa reprezentantov – zástupcovia podľa veľkosti štátov, min. 1; funkčné obdobie – 2 roky
- Senát – každý štát 2; funkčné obdobie – 6 rokov, každé 2 roky sa obnovuje 1/3 Senátu, „Otcovia zakladatelia“
za tým videli pokus o stabilizáciu moci
- obe komory sú legislatívne rovnocenné

- ani krízová vnútropolitická situácia neumožnila získať prevahu v Kongrese radikálnym skupinám
- prezidentské veto plní aj stabilizačnú funkciu, zabrániť mu môže 2/3 nesúhlas v oboch komorách Kongresu
- diskusia o parlamentnom alebo prezidentskom systéme
- voľby prezidenta: buď Kongres alebo ľudia (priama voľba – nesúhlas kvôli zloženiu obyvateľstva)
- kompromis: prostredníctvom tzv. Kolégia voliteľov (Electoral college)
- 4 roky, 1951 – obmedzenie funkčného obdobia 2x za sebou

- súdna moc – Najvyšší súd a nižšie súdy, federálni sudcovia boli menovaní doživotne, neznižoval sa im plat –
malo to zvýšiť nezávislosť
- systém „checks and balances“ (systém bŕzd a protiváh) – nových sudcov menuje prezident so súhlasom
Senátu
- ústava bola prijatá 17.09.1787 – bola kritizovaná, že neobsahovala Listinu práv a slobôd
- 1789 – vstúpila do platnosti po ratifikácii všetkými 13 štátmi a po doplnení Listiny práv
- 1791 – prvých 10 dodatkov obsahuje práva a slobody
- rozdelenie moci na 3 zložky
- na začiatku 19. st. zaberali len úzky pás východného pobrežia. V 50. rokoch obsadili obrovské územie: od
Atlantického po Tichý oceán a od veľkých severných jazier po Mexický záliv
— expanzia sa uskutočňovala 2 spôsobmi: kúpou alebo žiadosťou obyvateľov nových území o začlenenie
do Únie

6
 — ak počet slobodných osadníkov presahoval 60 tis., vznikol nový rovnoprávny členský štát, ktorý mal
rozsiahle právomoci
— v zákonodarstve USA sa presadila zásada zvrchovanosti ľudu - orgány (ľud) každého štátu mali pri
rozhodovaní prednosť pred centrálnymi orgánmi Únie

Americká občianska vojna (1861 – 1865), v ktorej severné a južné štáty boli hlavnými aktérmi
— 1861 - vznikli Konfederované štáty americké;
— 1862 - Abraham Lincoln vyhlásil oslobodenie otrokov na území Juhu (od roku 1863)
— 1863 (leto) - rozhodujúce víťazstvá Severu (porážka generála R. E. Leea)
— 1865 - vydaný 13. doplnok ústavy USA, ktorým sa zrušilo otroctvo v celých USA
— 9. apríla kapitulácia Juhu; 14. apríla vražda Lincolna
— v období po občianskej vojne začal podiel americkej ekonomiky na globálnych trhoch významne rásť
— definitívny zlom nastáva po druhej svetovej vojne, keď sa USA stávajú superveľmocou, čo je status, o
ktorý neprišli dodnes

6. Sústava najvyšších štátnych orgánov USA

● 50 štátov + fed. dištrik Kolumbie
● na čele guvernéri volený každé 4 roky
● okrem Nebrasky dvojkom. parlamenty
● prezidentská forma vlády
Najvyššie štátne orgány:
● prezident
● kongres
● najvyšší súd USA
Volebné právo:
● aktívne od 18 r.
● pasívne – snemovňa národov od 25 r. (aspoň 7 rokov občanom s trv. byd. v určenom štáte)

● senátor od 30 r. (aspoň 9 rokov občanov USA)

● prezident od 35 r. (aspoň 14 rokov občanov USA)
Výkonná moc:
● Prezident:
○ iba on má výkonnú moc
○ hlavou štátu a jediný nositeľ ústavných právomocí exekutívy
○ navrhuje a menuje šéfom ministerstiev, fed. úradníkov, sudcov Najvyššieho súdu,
veľvyslancov a konzulov
○ volený na 4 roky, max. na 2 volebné obdobia
○ podpisuje/vetuje návrh zákona, môže dať iniciatívu na nový zákon
○ povinnosť informovať Kongres o stave únie
● Kabinet:
○ zostavuje prezident
○ poradný orgán
○ 12 štát. tajomníkov – ministrov departementov (nemôžu byť členom kongresu), jedného
generálneho prokurátora,

Zákonodárna moc:
● Kongres USA – zákonodarná moc – dve komory:

7
 ○ Snemovňa reprezentantov - má právomoc navrhovať finančné zákony a fed rozpočet (priame
voľby, každé dva roky, 435 členov podľa počtu obyv. na základe cšítania ľudu každých 10
rokov). Na čele je predseda – spíker
○ Senát (6 rokov, obnov. každé 2 roky, 100 členov (2 zástupci z každého štátu), na čele
viceprezident volený spolu s prezidentom na 4 roky – hlasuje len v prípade rovnosti hlasov)
○ kontrola nad exekutívou – vyšetrovacie výbory Kongresu
Súdna moc:
● Najvyšší súd, 13 fed. odvolacích súdov, 95 fed. okresných súdov, jednotliv. štát. súdy
● Najvyšší súd USA: 8 sudcov a 1 predsedu, menuje prezident na neobmedzené obdobie
● právo vykladať federálnu ústavu, ústavu jednotl. štátov a federálne a štátne zákony
● rozhodovať o ústavnosti medzinár. zmlúv, súdnych rozhodnutí, norm. práv. aktov...)
Systém politických strán:
● systém dvoch politických strán (dve silné strany) každá vystupuje ako strana celej spoločnosti
● Demokrati = väčšia citlivosť pre sociálne programy, presadzujú vplyv federálnych orgánov pri riešení
ekonomických a sociálnych otázok (priemyselné centrá, prisťahovalci)
● Republikáni = podpora voľného trhu, menšie zásahy štátu do ekonomiky (stredná spoločenská vrstva,
farmári)
Volebný systém:
Jednokolový väčšinový sys. – víťaz berie všetko
Prezident – občianstvo USA narodením, min. 35 rokov, min. 14 rokov trvale v USA , voľby – prvý utorok
po prvom pondelku v novembri, kandidátov navrhujú pol. strany alebo nezávislý kandidát petíciou
občanov

7. Zahraničná politika USA (priority, ich vývoj)

Zahraničná politika USA vychádza historicky z troch tradícií, z troch I, - izolacionizmu,
imperalizmu, internacionalizmu. Symbolom prvej z nich, izolacionizmu, je Monroeova
doktrína.
Izolacionalizmus bol dominantným prístupom pri formovaní východísk zahraničnej politiky
USA
počas celého 19. storočia a vychádzal z prizmy dištancovania a nevmiešovania sa do politík
(interných aj externých) európskych mocností s predstavou, že európska politika je skazená,
dekadentná a plná násilia.
nezúčastnili. Ale bezzubou sa ukázala aj Spoločnosť národov. Po druhej svetovej vojne sa
krajina definitívne etablovala v pozícii superveľmoci a nenechala nikoho na pochybách, že
má globálne ciele, záujmy a prostriedky a vôľu na ich dosiahnutie. „Prvým životným
záujmom USA, ktorý môžeme vo vývoji zahraničnej politiky zachytiť, je snaha prežiť ako
samostatný štát. To v konkrétnej podobe vyžadovalo čo najväčšiu izoláciu od európskej
politiky. Lenže túto požiadavku je možné vyjadriť aj všeobecnejšie: záujmom bolo udržať
politiku európskych mocností v podobe, ktorá by vyhovovala USA. Čo platí až dodnes“
Po kontroverznom víťazstve v prezidentských voľbách v roku 2000 sa prezidentovi Bushovi
až do teroristických útokov nedarilo získať podporu Američanov. Bol vnímaný ako
,,vojnový“ prezident
„Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 v New Yorku a Washingtone ohlásili
USA svetu, že budú na základe vlastného uváženia podnikať vojenské zásahy na území
cudzích štátov – či už motivované nastolením ľudských práv, slobody a demokracie, alebo
prevenciou rozvoja zbraní hromadného ničenia, ktoré by mohli byť použité proti USA (a ich
spojencom) darebáckymi štátmi (rough states) alebo poskytnuté teroristickým skupinám.

8
 Európska únia a jej členské štáty definovali v čase prvého volebného obdobia Georga W.
Busha aktuálne bezpečnostné hrozby v tzv. Európskej bezpečnostnej stratégii z roku 2003.
Dokument za kľúčové hrozby považuje terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia,
regionálne konflikty, zlyhávajúce štáty a organizovaný zločin. konfliktom je však oproti
stratégii administratívy prezidenta Georga W. Busha značný. Stratégia zdôrazňuje, že žiadna
z hrozieb nemôže byť vyriešená čisto vojenskými prostriedkami.
Súčasný americký prezident Barack Obama nastúpil do úradu v období, keď USA čelili
historicky najmenšej popularite v zahraničí a zároveň v čase, keď krajina viedla dve nákladné
vojenské kampane – v Iraku a v Afganistane. Od svojho predchodcu sa odlišuje názorom, že
svet je komplikovaný a poprepájaný a neexistujú jednoduché riešenia a USA nie sú schopné
tieto problémy riešiť samy. Väčšina americkej aj medzinárodnej verejnosti považuje
prezidenta USA za najmocnejšiu osobu na svete a hlavného predstaviteľa zahraničnej
politiky.
Zahraničná politika voči Číne
Pre USA je Čína veľmi dôležitý partner či už z geografického, diplomatického alebo
ekonomického hľadiska. Môžeme povedať, že v súčasnosti sú čínsko-americké vzťahy
najdôležitejšie bilaterálne vzťahy. Barak Obama sa na adresu Číny vyjadril: nie je ani našim
nepriateľom ale ani priateľom. Je našim konkurentom. Musíme zaistiť, aby sme mali dostatok
kontaktov aj vo vojenskej oblasti a upevnili náš vzťah takým spôsobom, ktorý povedie k
stabilizácii celého regiónu. Čína je jedným z kľúčových v medzinárodných vzťahoch,
regionálna mocnosť a ekonomický gigant. Nezabúda sa ani na fakt, že nie na všetkých
otázkach sa USA s Čínou zhodujú. (napr. otázka ľudských práv) Nezhody nemôžu zabrániť
spolupráci v otázkach vzájomného záujmu, pretože pragmatický a efektívny vzťah medzi
USA a Čínou je základom pre to, aby sa dalo čeliť výzvam 21.storočia.

Zahraničná politika s Ruskom

Na prelome tisícročia prechádzali vzťahy medzi USA a Ruskom dobrým obdobím. Okamžitá
solidárna reakcia Ruska na útoky z 11.septembra, ruský súhlas s americkou vojenskou
prítomnosťou v stredoázijskom regióne alebo Moskovské zmluvy o obmedzení jadrových
zbraní dokresľovali prevládajúci pozitívny trend vo vzájomných vzťahoch. Rok 2003
znamenal obrat a začiatok zhoršovania americko-ruských vzťahov. Spojené štáty zahájili
vojnu v Iraku aj napriek odporu Ruska. Momentálne sú Rusko-americké vzťahy na úplnom
minime. Ochladnutie vzťahov nepredstavuje novú studenú vojnu, je však pravdepodobné, že
potrvá dlho. Moskva neočakáva, že sa jej vzťahy s Washingtonom v dohľadnej dobe zlepšia,
ale na druhej strane dúfajú, že sa aspoň nezhoršia. (Sergej Lavrov.) Washington obviňuje
Rusko z nelegálnej anexie Krymu a podpory povstaleckých síl na Ukrajine. Moskva trvá na
tom, že postup na Kryme bol legálny a popiera akékoľvek oficiálnu podporu rebelov.

Vzťahy s Kandou a Mexikom

Špeciálne postavenie sa logicky pripisuje dvom ďalším krajinám severoamerického
regiónu – Kanade a Mexiku. Žiadne iné krajiny nie sú tak prepojené s americkými životmi
ako práve tieto dve krajiny. Kanada je okrem toho označená za najbližšieho obchodného

9
 partnera a pevného bezpečnostného spojenca. V prípade Mexika sa dôraz kladie na stabilitu a
bezpečnosť, ktoré sú nevyhnutné pre vybudovanie pevného
ekonomického partnerstva, pre boj s ilegálnym obchodom s drogami a so zbraňami a pre
predstavenie jasnej imigračnej politiky.

Angažovanosť na blízkom východe:

V prípade Iraku podčiarkuje, že cieľom je suverénny a stabilný Irak a potvrdzuje odhodlanie
priznať Iračanom plnú suverenitu a zodpovednosť. Cieľom bolo zvrhnúť vodcu Saddáma
Husajna. USA sa podarilo zvrhnúť, odsúdiť a popraviť Saddáma Husajna. Nepreukázalo sa
však podozrenie, že jeho vláda vlastnila zbrane hromadného ničenia. Bol to jeden z dôvodov
spustenia celej akcie. Bývalý prezident USA George Bush s odstupom času priznal, že pri
rozhodovaní o začatí vojny mal zlé informácie od spravodajských služieb. Americká vláda
však „Irackú slobodu“ hodnotila ako úspech. „Po množstve preliatej krvi Iráncov a
Američanov je misia, aby si Irak sám vládol a staral sa o svoju bezpečnosť, splnená. Krajina
naďalej zápasí s povstaniami, krehkosťou pluralitnej vlády, ekonomickou závislosťou od
ropy a najnovšie ozbrojenými operáciami militantov z Islamského štátu.USA sa angažuje aj v
boji proti Islamskému štátu. Spojené štáty sú síce na čele koalície krajín, ktoré sa vzdušnými
údermi v Sýrii a Iraku snažia zabrániť postupu ISIS, ale Washington však od samotného
začiatku konfliktu v Sýrii trvá na tom, že nebude vstupovať do bojov medzi opozíciou a
Damaskom. Deklaroval tiež, že nebude útočiť na sýrsku armádu.
Boj proti terorizmu, osobitne Al-Kájde a jej pobočkám v Afganistane, v Pakistane a na
celom svete. V súvislosti s Afganistanom rovnako prízvukuje, že cieľom vojny v Afganistane
je aj zabrániť Talibanu dostať sa opätovne k moci, kontrolovať významnejšie územia krajiny,
prípadne zvrhnúť afganskú vládu. Ale na strane druhej pripomína potrebu presunu čo
najväčšieho dielu zodpovednosti na afganskú vládu a plán redukcie vojenskej prítomnosti v
krajine od roku 2011. Za úlohu si rovnako kladie aj zintenzívnenie vzťahov s Pakistanom s
cieľom posilniť pakistanskú demokraciu a schopnosti pakistanskej vlády bojovať s
extrémistami.

8. Kľúčové medzníky pri formovaní štátnosti Nemeckej spolkovej

republiky
- Einigkeit, Recht und Freiheit (Jednota, právo a sloboda)

Východofranská ríša (843-911/919) - prvá zmienka o „kráľovstve Nemcov“

Rímska ríša (962-cca.1250)

- 962 Oto I bol korunovaný za cisára Svätej ríše rímskej
- po 1100 zakladanie miest, vzniklo mestské právo, vidiek – nevoľníctvo

Svätá rímska ríša (cca 962 – 15. stor.)

Svätá rímska ríša nemeckého národa (15.stor. – 1806)

- vládcovia mali titul kráľ alebo cisár (Rímskej ríše /Svätej rímskej ríše a pod.)

10
 1465 – prvý ríšsky centrálny orgán – Ríšsky komorný súd, na čele stál komorný sudca menovaný panovníkom
1500 – vytvorený Reichsregiment – t.j. inštitút spoluvládnutia šľachty, mal 21 členov

Reformácia
1517 – Luther sa svojimi tézami vo Wittenbergu postavil proti cirkevnej politike odpustkov
- význam v 2 aspektoch:
o nastolenie otázky samostatného uvažovania – dovtedy sa za absolútnu pravdu pokladali
cirkevné dogmy
o začiatok postupného oddeľovania Nemecka od Vatikánu

30 ročná vojna a Vestfálsky mier

- náboženský a mocenský konflikt v Európe v 1618-1648
- začala sa ako rozpor medzi katolíkmi a protestantmi
- v konečnom dôsledku bojovali: Habsburgovská strana vs. Protihabsburgská opozícia (chceli náboženskú
slobodu, oslabiť H.)
- rozkvet žoldnierstva a vojna dala aj základ na vytvorenie stálych armád
- 1648 – Vestfálsky mier (kompromis)

Francúzska revolúcia a Napoleonské vojny

- 1803 – z iniciatívy Napoleona boli zrušené takmer všetky cirkevné a menšie nemecké svetské štáty, rovnako
ako väčšina slobodných miest
- Bavorsko, Sasko, Württemberg – kráľovstvá
- 16 nemeckých kniežat sa spojilo do Rýnskeho spolku, ktorý bol pod ochranou Napoleona, František II (od
1804 cisár František I Rakúsky) sa vzdal koruny nemeckého cisára
- Svätá ríša rímska 06.08. 1806 formálne zanikla
- oslobodzovacia vojna proti Francúzsku prispela k vzrastu nemeckého národného sebauvedomenia

Nemecký spolok 1815-1866

- počas Viedenského kongresu vzniká voľný zväzok štátov nazývaný Nemecký spolok (35 štátov a 4 slobodné
mestá); predsedníctvo – Rakúsko
- spolkový orgán: Spolkové zhromaždenie (Spolkový snem splnomocnených vyslancov členských štátov
- 1848 – vypuknutie revolúcie v takmer celom Nemecku – ústava – neúspešná revolúcia

Zjednotenie Nemecka
- vznik nových politických strán a odborových hnutí
- 1862 – pruský ministerský predseda Otto von Bismarck (konzervatívny a reakcionársky)
- 1866 – vypukla prusko-rakúska vojna – Rakúsko definitívne vylúčené z Nemecka
- 1870 – prusko-francúzska vojna
- definitívne zjednotenie Nemecka v 1871 – vyhlásené cisárstvo v Zrkadlovej sále vo Versailles (Prusi porazili
Francúzov)

Nemecká ríša (1871 – 1945)

- oficiálny názov prvého Nemeckého štátu v období medzi rokmi 1871 a 1943 resp. 1945.
- prvým cisárom bol Viliam 1 a prvým kancelárom bol Otto von Bismarck
- ríšska ústava – cisár predsedal Spolkovej rade
- cisár mal právo menovať ríšskeho kancelára (mohol ho odvolať), zvolávať ríšsky snem (aj rozpúšťať)
- v čase vojny – vrchný veliteľ ozbrojených síl
- v Spolkovej rade – zástupcovia panovníkov a 3 slobodných miest, vytvorený Ríšsky snem ako zastupiteľský
zbor ľudu

11
- táto monarchisticko-konzervatívna konštitučná ríšska ústava platila skoro až do konca 1. sv. vojny

Prvá svetová vojna

- 28.6.1914 spáchal srbský študent Gavrilo Princip atentát na následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda
d´Este s manželkou
- Rakúsko na nátlak Nemecka vypracovalo ultimátum, ktoré Srbsko nemohlo prijať ak nechcelo prísť o svoju
suverenitu
- 28.7. 1914 – po vypršaní ultimáta Rakúsko-Uhorsko napadlo Srbsko – začiatok vojny
- 1.8. 1914 – Nemecko vypovedalo vojnu Rusku, 3.8. aj Francúzsku
- 4.8. 1914 – do vojny vstúpilo aj Anglicko
- k Dohode sa pridalo Japonsko, k Trojspolku Turecko
Pre nemecký štát v rokoch 1918-1933 sa používa aj označenie Weimarská republika, napriek tomu, že oficiálny
názov krajiny aj naďalej znel Nemecká ríša (bola vytvorená prvá dočasná republiková vláda, ktorá nasmerovala
ďalší vývoj k parlamentnej demokracii.)

Weimarská republika
- 1. obdobie (1918-1923)
o 1919 – ústava republiky, prvý prezident (sociálny demokrat) Friedrich Ebert – zvolený
Ústavodarným zhromaždením
o ústava - založená na téze o suverenite ľudu „Všetka moc vychádza z ľudu“
o Ríšsky snem – volený na základe všeobecných, rovných, priamych a tajných volieb na obdobie
4 rokov a disponoval zákonodarnou mocou
o v období medzi voľbami ho mohol rozpustiť len ríšsky prezident
o Ríšska vláda bola závislá na podpore väčšiny poslancov
o popri Ríšskom sneme bola zriadená Ríšska rada – grémium krajinských vlád, ktoré malo len
poradnú funkciu a právo veta s odkladným účinkom
o prezident nebol závislý na dôvere snemu, volený na 7 rokov v priamych voľbách; menoval
kancelára a ríšskych ministrov, aj odvolával; právo rozpustiť snem; vrchný veliteľ brannej
moci; bol oprávnený vyhlasovať výnimočný stav na celom území
o v prípade ohrozenia – právo úplne respektíve čiastočne zrušiť ústavné práva
o oficiálne išlo o slabé postavenie prezidenta s dominujúcou úlohou parlamentu
o Paul von Hindenbrug – zneužíval právomoci
o v tomto období išlo najmä o samotné prežitie republiky, ktorá bola ohrozovaná vzburami ako
ľavicových, tak pravicových radikálov

- 2.obdobie (1923-1929)
o môžeme označiť za dobu ekonomickej a politickej konsolidácie

- 3. obdobie
o začína prvými prejavmi hospodárskej krízy v Nemecku v roku 1929 a celé je charakterizované
zhoršujúcou sa hospodárskou situáciou, rýchlo rastúcou nezamestnanosťou a pomalým
rozkladom demokratických základov republiky
o radikálne ľavicové i pravicové strany získavali čoraz väčší počet priaznivcov na úkor
prodemokratických strán, ktoré neboli schopné zostaviť životaschopnú a fungujúcu vládu
opretú o väčšinu v Ríšskom sneme

Tretia ríša 1933-1945

- premena na totalitný štát cestou usmernenia
- politické strany sa zlúčili s NSDAP (Národnosocialistická nemecká robotnícka strana) alebo boli zakázané,
predseda – Adolf Hitler
- nenávisť k rôznym etnikám
- obnovenie nemeckej vojenskej sily

12
- ofenzívna zahraničná politika
- Mein Kampf
o rozšíriť nemecké hranice na východ a získať nový životný priestor pre Nemecko
o oslobodiť Nemecko od nanútenej Versaillskej zmluvy
o vytvoriť v Nemecku rasovo čistú spoločnosť
o dominovať v Európe a vládnuť svetu
- 30. 1. 1933 – Hitler kancelár Nemeckej ríše

Druhá svetová vojna

- 1.9. 1939 – nemecká invázia do Poľska
- 22.06. 1941 – Nemecko zaútočilo na ZSSR na takmer 4500 km dlhom východnom fronte
- od 26.06. 1943 sa štát polooficiálne označoval aj ako Veľkonemecká ríša
- 1943 – bitka o Stalingrad – bod obratu vo vojne
- vylodením v Normandii sa otvoril západný front
- 04.-11.02. 1945 – Jaltská (Krymská) konferencia šéfov vlád troch hlavných mocností protifašistickej koalície
(ZSSR, USA, Veľká Británia). Hlavným výsledkom bolo rozdelenie Nemecka na 4 okupačné zóny
- 2.5. 1945 – Červená armáda dobyla Berlín
- 7.5. 1945 – kapitulácia nemeckej armády
- 8.5. 1945 – faktický zánik Nemeckej ríše
- 5.6. 1945 – v Nemecku prevzala moc Kontrolná rada
- Norimberský proces

Povojnové rozdelenie Nemecka

- 17.07.-02.08. 1945 – Postupimská konferencia 3 veľmocí (ZSSR, USA, Veľká Británia). Schválenie zásad
povojnového usporiadania Nemecka – demilitarizácia, dekartelizácia, demokratizácia a denacifikácia
- 26.7. 1945 – Nemecko bolo rozdelené na 4 okupačné zóny: V - sovietska, SZ - britská, JZ - americká, Z –
francúzska
- 2.12. 1946 – USA a Veľká Británia podpísali dohodu (s platnosťou od 01.01. 1947) o spojení svojich
okupačných pásiem vznikla Bizónia, pripojením Francúzska vznikla Trizónia (01.08. 1948)
- konferencia šiestich západných štátov (Belgicko, Francúzsko, Luxembursko, Holandsko, USA a Veľká
Británia) v Londýne rozhodla o vytvorení samostatného nemeckého štátu v západných okupačných zónach
- 18.6. 1948 – v Trizónii sa uskutočnila menová reforma (nemecká marka)
- 23.6. 1948 – menová reforma v sovietskej zóne – ZSSR prerušil spojenie medzi západnými sektormi Berlína
a západným Nemeckom
- 23.5. 1949 – predseda Parlamentnej rady Konrad Adenauer vyhlásil v západných okupačných zónach
Základný zákon (Grundgesetz), ktorý vstúpil do platnosti ako ústava Spolkovej republiky Nemecko
- 21.6. 1949 – západoberlínske orgány prijali rozhodnutie o pričlenení západného Berlína k západnému
Nemecku
- 7.9. 1949 – v západnom Nemecku vyhlásili Nemeckú spolkovú republiku (NSR)
- 21.9. 1949 – v NSR vstúpil do platnosti okupačný status
- 7.10. 1949 – vo východnom Nemecku vyhlásili Nemeckú demokratickú republiku (NDR)
- 22.11. 1949 – uzatvorili tzv. petersberské dohody, ktoré umožňovali vstup NSR do západoeurópskych
hospodárskych a politických organizácií
- 9.7. 1951 – USA prostredníctvom tzv. Trumanovej deklarácie vyhlásili skončenie vojnového stavu medzi
USA a Nemeckom
- 25.01. 1955 – ZSSR ukončil vojnový stav s Nemeckom

13
 Povojnový vývoj Nemecka
- 1955 – NSR a Sovietsky zväz nadviazali diplomatické styky
- 13.8. 1961 – začiatok budovania Berlínskeho múru

Proces zjednotenia NSR

- júl 1989 – začal sa masový útek občanov z NDR do NSR
- 07.10. 1989 – začali sa masové demonštrácie, odstúpenie vlády NDR
- 09.11. 1989 – v NDR sa začal búrať Berlínsky múr a otvorili sa hraničné priechody do NSR
- 28.11. 1989 – vtedajší západonemecký kancelár Helmut Kohl predložil v Spolkovom sneme 10-bodový
program na riešenie vzťahov medzi NDR a NSR
- 14.2. 1990 – na konferencii v Ottawe bola prijatá zástupcami členských štátov NATO a Varšavskej zmluvy
tzv. formula 2+4 pre riešenie nemeckej otázky (predstavitelia 2 nemeckých štátov a 4 víťazných mocností),
SRN – Genscher, NDR – Maiziére, ministri zahraničných vecí ZSSR, USA, Francúzska a Veľkej Británie
- 12.04. 1990 – vláda NDR vyslovila súhlas s pristúpením NDR k NSR na základe článku 23 Ústavy NSR.
Ďalej súhlasila s členstvom NDR v NATO a s vytvorením menovej únie
- 05.05. 1990 – v Bonne bolo prvé kolo rozhovorov 2+4
- 18.05. 1990 – ministri financií NDR a NSR podpísali štátnu zmluvu o vytvorení menovej, hospodárskej a
sociálnej únie medzi oboma nemeckými štátmi s platnosťou od 01.07. 1990
- 31.08. 1990 – podpísanie dohody medzi NSR a NDR o znovuzjednotení
- 03.10. 1990 – Nemecko sa zjednotilo
- 02.12. 1990 – konali sa prvé celonemecké voľby do Spolkového snemu

Éra Helmuta Kohla

- dokázal diplomatickými cestami pripraviť pôdu nemeckému zjednoteniu
- zjednotenie neznamenalo len deklaratívne spojenie dvoch nemeckých štátov, ale znamenalo zjednotenie
inštitucionálne, právne, ekonomické, kultúrne, ale i ideové
- vláda Helmuta Kohla obhájila svoje pozície v prvých celonemeckých parlamentných voľbách
- Nemecko si po zjednotení upevnilo svoje postavenie v rámci európskeho kontinentu a jednoznačne sa stalo
najväčšou krajinou Európskych spoločenstiev (neskôr EÚ)
- transformačné problémy ako v ekonomike tak aj v spoločnosti, ktorými po roku 1990 muselo Nemecko
prejsť, neboli prekonané ani do roku 1994
- slabá vláda Helmuta Kohla bola príčinou toho, že v rokoch 1994-1998 nebola schopná zmobilizovať krajinu
pri presadzovaní dôležitých reforiem, na čo doplatila vo voľbách v roku 1998

9. Sústava najvyšších štátnych orgánov Nemeckej spolkovej republiky

Zákonodarná moc:
Spolkový snem (Bundestag):
● priamo volený 1-komorový orgán, min. 598 poslancov (+ presahujúce mandáty) na 4 roky ( 631
poslancov)
● deň konania volieb stanovuje prezident na návrh spolk. vlády
● kandidát – občan NSR, min. 18 rokov (aktívne = pasívne volebné právo)
● na prvom zasadnutí sa volí kancelár z nominantov, kt. vyberie prezident (zväčša predstaviteľ
najsilnejšej polit. strany alebo koalície)
● volí si predsedu – prezidenta a viceprezidentov (jednéhoza každú pol. Frakciu)
○ Rada starších – predseda Snemu, viceprezidenti a 23 poslancov menovaných pol. frakciami
● 24 stálych výborov,
● pol. strana vytvára frakciu – rozhodnutia vopred pripravené vo frakciách = pri hlasovaní o zákonoch
potrebný väčšinový súhlas
● rozpustenie v 2 prípadoch:
a) ak žiadna strana nezíska nadpolovicu mandátov – prezident môže ustanoviť menšinovú vládu alebo
rozpustiť snem

14
 b) ak kancelárovi nie je vyslovená dôvera prezident na žiadosť kancelára rozpustí snem
● rozhodujúca činnosť frakcie víťaznej strany

Spolková rada (Bundesrat):

● nevolený orgán, z členov krajinských vlád (zodpovední krajinským vládam – imperatívny mandát
jednotlivých vlád)
● 69 členov (min. 3 za krajinu, krajina nad 2 mil. ob. = 4, nad 6 mil. = 5, nad 7 mil. = 6)
● zastupuje krajinské záujmy, podieľa sa na legislatívnom procese
● má právo absolútneho veta pri schvaľovaní zákonov (kompetencie Spolku v správe a úprave
spolkových financií)
● právo námietky pri nesúhlase s legislatívnymi krokmi Snemu (prekoná sa 2/3 väčšinou v Sneme)
● vytvára výbory, predseda + 3 viceprezidenti
● zasadnutie zvoláva predseda na požiadanie min. 2 krajinských vlád alebo spolkovej vlády
● Spoločný výbor
○ 2/3 poslancov Snemu, 1/3 Rady, nahrádza Snem za mimoriadnych okolností (48 členov = 32
poslanci Spolkového snemu + 16 členovia Spolkovej rady)

Výkonná moc

Spolková vláda
● hlavný predstaviteľ výkonnej moci, rozhodujúca štátna moc
● na čele spolkový kancelár (predseda vlády), volený priamo Spolkovým snemom na návrh prezidenta ak
v 1. kole získa väčšinu hlasov, voľba je platná, ak nie, tak v 2. a 3. ho navrhuje Snem
○ menuje členov vlády (každý minister nesie zodpovednosť za svoju oblasť)
○ určuje základný smer politiky a nesie za ňu zodpovednosť
○ odvolanie kancelára = konštruktívnym vyslovením nedôvery (Snem väčšinou poslancov zvolí
nového kancelára)
○ právo predostrieť otázku dôvery pred Snemom
Úrad spolkového kancelára:
● konzultatívny a koordinačný orgán medzi kancelárom a ministrami
● má špecializované útvary zodpovedajúce hlavným ministerstvám (aj Spolková spravodajská služba,
Tlačový a informačný úrad Spolkovej vlády)
Spolkový prezident:
● Joachim Gauck (od 2012)
● volený Spolkovým zhromaždením
○ špeciálny orgán vytvorený len na voľbu prezidenta
○ ½ tvoria všetci poslanci Snemu a druhú 1/2 – zástupcovia krajinských snemov na základe
pomerného zastúpenia
○ 3-kolové voľby (v 1. a 2. absolútna väčšina v 3. relatívna)
■ § Do druhého kola postupujú 3 naj a do tretieho 2 naj
○ na 5 rokov, max. 2 obdobia
● kandidát občan NSR, volebné právo do Snemu, min. 40 rokov
● obmedzené právomoci: reprezentatívna úloha – v medz. stykoch, uzatvára zmluvy, poveruje a príjma
veľvyslancov, podpisuje prijaté zákony, navrhuje a vymenuváva spolkového kancelára, spolkových
ministrov, spolkových sudcov, vysokých štátnych úradníkov a dôstojníkov
● platnosť jeho nariadení po kontrasignácii(spolupodpis) kancelára alebo ministra
● naj kompetencia: samostatne rozhodne v prípade rozpustenia Snemu alebo ustanovenia menšinovej
vlády
● NIE je veliteľom ozbrojených síl a NEMÁ zákonodarnú iniciatívu ani právo veta
● odvolanie: Ústavný súd na návrh Snemu a Rady (ak poruší zakl.zákon)

Súdna moc

15
 - systém spolkových a krajinských súdov

Spolkový ústavný súd:

● dva osemčlenné senáty
● funkčné obdobie 12 rokov, ale len do 68 rokov, znovuzvolenie je vylúčené
● ½ volí volebný výbor 12 poslancov Snemu, ½ Spolková rada v priamych voľbách
● kandidát: 2/3 súhlas vo výbore Snemu alebo 2/3 súhlas Rady, 3 sudcovia pre každý senát z členov
najvyšších federálnych súdov, inak štandardná právna kvalifikácia
● odvolanie: Ústavným súdom
● kontrola ústavnosti právnych aktov a rozhodnutí, výlučné právo interpretovať ústavné predpisy,
sťažnosti občanov na porušovania ich základných ľudských práv
● môže zasiahnuť AJ pred nadobudnutím platnosti zákona

Stranícky systém:
● aby sa polit. strana dostala do Spolk. snemu vo voľbách potrebuje získať min. kvórum 5% alebo min. 3
mandáty v personalizovanej voľbe
● posledné voľby boli v septembri 2013

Koalícia:
Kresťansko-demokratická únia (CDU)
● južné časti Nemecka, Porýnie, skôr vidiek,
● dôraz na činnosť straníckych organizácií v spolkových krajinách, stranícke združenia sú kolektívnymi
členmi strany
● voliči: nie je masovou stranou, zo všetkých vrstiev spoločnosti (podnikatelia, vysokí úradníci,
robotníci, roľníci, dôchodcovia, študenti,...)
● ortodoxne-konzervatívna strana – ochrana súkr. vlastníctva, odmieta štátne zásahy, sociálne trhové
hospodárstvo, podpora kresťanských hodnôt
● predstavitelia: K. Adenauer, H. Kohl, A. Merkel
Kresťansko-sociálna únia (CSU)
● Bavorsko,
● podpora hlavne katolíkov zo všetkých vrstiev spoločnosti (najmä kňazi a roľníci)
● podobné zameranie ako CDU, viac klerikalizmus, protisocialistické postoje, nacionalistické znaky,
podpora práv jednotlivých spolkových krajín
Sociálno-demokratická strana Nemecka (SPD)
● masová ľudová strana všetkých vrstiev (najmä robotníci, a zamestnanci a inteligencia), sociálna
spravodlivosť, sociálny štát
● priemyselné centrá, veľké mestá (Hamburg), Severné Porýnie-Vestfálsko, Hesensko
Opozícia:
● Spojenectvo 90/Strana zelených (Bundnis 90/Die Grünen)
● mládež a mladý ľudia, ochrana životného prostredia, prírody, boj za odzbrojenie, zabezpečenie mieru,
presadzovanie sociálnych požiadaviek
Ľavica (Die Linke)
● zlúčenie Strana demokratického komunizmu (PDS), Volebná alternatíva práce a sociálna spravodlivosť
(WASG)
● hlavne vo východnom Nemecku
● členská základňa bývalej Socialistickej strany Východného Nemecka

Neparlamentná
● Slobodná demokratická strana (FDP) – typická západoeurópska liberálna strana
● prevažne inteligencia, mestské stredné vrstvy, drobný podnikatelia, živnostníci, viac evanjelici
Volebný systém:
● Spolkový snem

16
 ○ personalizovaný proporčný – mix väčšinového a pomerného
○ každý volič má pri voľbách do Snemu 2 hlasy – jeden dáva osobnosti a druhý pol. strane
(nemá možnosť zasahovať do poradia kandidátov)
○ politická strana musí získať aspoň 5% alebo 3 mandáty
○ 1. fáza – zrátanie 2.hlasov (politickým stranám) a H-N metódou sa pridelia kreslá v Sneme
stranám
○ 2. fáza - mandáty získané stranou sa rozdelia medzi krajiny
○ o podľa toho koľko hlasov získala ktorá strana v danej krajine
○ 3. fáza - prideľovanie mandátov konkrétnym kandidátom
○ najskôr sa odpočítajú priame mandáty(1.hlas vo voľbách), doplnenie o kandidátov z
krajinských kandidátok podľa poradia)
○ ak v niektorej spolk. krajine politická strana získa viac priamych mandátov ako má pridelený
počet kresiel podľa 2. Hlasov, tieto hlasy neprepadnú, ale rozšíri sa celkový počet poslancov v
spolkovom sneme o tieto PRESAHUJÚCE MANDÁTY
● deň konania volieb stanovuje prezident na návrh spolk. vlády
● kandidát musí byť občan NSR, min. 18 rokov,
● spolkový kancelár (predseda vlády), volený priamo Spolkovým snemom ak v 1. kole získa väčšinu, v
2. a 3. ho navrhuje Snem
● spolkový prezident
○ volený Spolkovým zhromaždením (polovica Snem a polovica – zástupcovia krajinských
snemov na základe pomerného zastúpenia) v 3-kolových voľbách (v 1. a 2. absolútna väčšina
v 3. relatívnou) na 5 rokov, max. 2 obdobia
○ kandidát musí byť občan NSR, volebné právo do Snemu, min. 40 rokov

Volebné právo - aktívne

občan NSR, min. 18 rokov

10. Zahraničná politika Nemeckej spolkovej republiky (priority, ich vývoj)

Nemecké cisárstvo
1870 – začiatok prusko-francúzskej vojny
- Otto von Bismarck – železný kancelár
- cisár Viliam II.
- zmluvy s Ruskom, Rakúsko-Uhorskom
- nemecká koloniálna expanzia
- admirál Tirpitz
- 1904 – tzv. „srdečná dohoda“ – zárodok trojdohody – zmluva o rozdelení kolónií medzi VB
(Egypt, Sudán) a FRA (Maroko, Alžírsko) – „nepriamo“ proti DE
WWI
28. 7. 1914
- Nemecká ríša vo vojnovom konflikte
- spojenci Nemecka : Rakúsko-Uhorsko, Osmanská ríša,
neskôr Bulharsko
- Viliam II.
- podpora rakúsko-uhorského plánu vpádu do Srbska
- najväčší nepriateľ - Francúzsko
Weimarska republika
- 1918 – revolúciou sa stala parlamentnou republikou
- národné zhromaždenie v meste Weimar
- Versailleská zmluva (1919) – reparácie, postúpenie Alsaska,
Lotrinska, Severného Šlezvicka, Hlučínska... ;
demilitarizované Porýnie

17
 - zahraničná politika bola dominovaná reštrikciami a
požiadavkami

Nacistické Nemecko
- Parlamentné voľby 1932 – 37,2 % NSDAP
- 30. 1. 1933 – Adolf Hitler sa stáva kancelárom
- porušenie Versailleskej zmluvy – zbrojenie
- Anšlus Rakúska
- Mníchovská dohoda
- Okupácia Československa
- Zmluva so Sovietskym zväzom z 1939
- Útok na Poľsko
Povojnová situácia
- 1945 - Jaltská konferencia – povojnové rozdelenie Nemecka
- západné a východné Nemecko
- odlišné spoločenské zriadenia, odlišné politické systémy, dve odlišné časti – každá mala
vlastnú
zahraničnú politiku
Európska integrácia
- nemecký zázrak – rýchly ekonomický rozvoj
- záujem o rozvoj európskej spolupráce
- integračné tendencie
- 1952 – ESUO
- 1958 – EHS a EURATOM
- 1955 - NATO
- Konrad Adenauer – prvý nemecký spolkový kancelár
- zahraničná politika – zmiernenie tradičných nepriateľov Francúzska a Nemecka
- 1963 – Zmluva o priateľstve
- Walter Hallstein – prvý predseda Európskej komisie 1958 – 1959
- zriadenie spoločných ekonomických inštitúcií, spoločného trhu
- Hallsteinova doktrína
-Willy Brandt – nemecký kancelár
- Nobelova cena za mier – snaha o zlepšenie vzťahov s východnou Európou
Zjednotenie
- monumentálna zmena v zahraničnej politike Nemecka
- multilateralizmus
- skepticizmus voči vojenskej sile
- Helmut Kohl
Súčasná nemecká ZP
- Angela Merkelová - kancelárka
- Frank – Walter Steinmeier –minister ZV
- hlavným cieľom je udržiavať mier a bezpečnosť vo svete
- významný hráč na pôde Európskej únie, hegemón EÚ – DE podporovalo pristúpenie S a V
Európy do EÚ
- iniciátori Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP)
- transatlantické vzťahy s USA – podpora TTIP a spoločná ZP s USA už v minulosti (USA je
po Európe druhý najväčší „spojenec“/partner DE)
- členstvo v mnohých medzinárodných organizáciách + člen G7/8 (jún 2014 prezidenti)
- súčasný problém Grécka – DE je proti zadlžovaniu, vyžaduje od G reformy
- Energiewende – podpora obnoviteľných zdrojov energie (zatvárajú jadrové elektrárne)
- ochrana ŽP – recyklácia, bicykle, elektromotory....:) -> trvalo udržateľný rozvoj + boj proti
klimatickým zmenám

18
 - rešpekt pre ľudské práva, podpora kooperácie v procese globalizácie
Spolupráca „weimarskej trojky/trojuholníka“ – FRA, DE, POL -> pravidelne sa stretávajú
(niečo podobné ako v4 zrejme)
Boj proti ebole
Vyriešenie krízy na Ukrajine – protiruský postoj
Mier na blízkom aj ďalekom východe

11. Kľúčové medzníky pri formovaní štátnosti Francúzskej republiky

- Prvé kroky k vzniku parlamentarizmu na území dnešného FR sa začali utvárať už v stredoveku. V 13 a 14 storočí
sa vytvára zastupiteľský inštitút, kt je partnerom výkonnej moci. Pôvodný kráľovský dvor (curia legis)
sa začal meniť na parlament.
- Počas vlády Ľudovíta IX (1226-70) sa mení na curia legis in parlamento, tj na priestor určený pre diskusiu.
Členila sa na tri komori: Veľká komora, Komora vyšetrovania a Komora petícií. Prvá komora
navrhovala rozhodnutie v sporoch, druhá kontrolovala ich správnosť, prostredníctvom tretej sa
dostávali sťažnosti k panovníkovi.

- V roku 1302 bol kráľom Filipom IV. Pekným ustanovený všeobecný snem troch snemov. Išlo o generálny stavy.
Nešlo o prejav politického demokratizmu ale o účelovú záležitosť. Pápež Bonifác VII vydal bulu
Clericis Laicos, ktorou zakázal panovníkom udeľovať dane duchovenstvu a následne pokarhal Filipa za
to, že svetskými súdmi spdi cirkevných hodnostárov. Filipovou odpoveďou bolo vytvorenie novej
politickej inštitúcie, v ktorej malo duchovenstvo menšinu. Generálne stavy sa vyjadrovali aj k dianiam,
ale nikdy nenadobudli význam anglického parlamentu.

- Ich podstata spočívala v prítomnosti troch stavov – duchovenstva, šľachty a meštianstva a každý stav sa
vyjadroval samostatne. Nerozhodoval tak celkový počet zástupcov. Ich zvolanie patrilo do výlučnej
kompetencie panovníka. Stavy neboli medzi rokmi 1614 – 1789 zvolané.

- Najväčšie polit zmeny vo FR sa však spájajú s VFR. V tom čase vzniká štruktúra moderného PS vo FR.
Predchádzalo jej rozhodnutie kráľa Ľudovíta ZVI zvolať generálne stavy. Tretí stav sa však 17. Júna
vyhlásil za Národné zhromaždenie.

- Za prvú ústavu z tohto obdobia možno označiť Deklaráciu práv človeka a občana. Tá však nepriznáva napr
žiadne všeobecné volebné právo. V skutočnosti priznáva VP pre cca štvrtinu občanov. Príčinou bolo
zachovanie majetkového cenzu.

- Od roku 1789 FR hľadalo režim, ktorý by vyhovoval väčšine občanov. Od tohto obdobia sa vystriedali obdobia
monarchistické ale aj republikánske, na čele krajiny bol cisár, kráľ ale aj prezident. Boli tu obdobia
demokratické, nedemokratické, kolaborantské.

- K oslobodeniu FR dochádza v auguste 1944 – predseda dočasnej vlády generál du Gaulle. Po skončení 2. Sv
vojny vznikla otázka spôsobu nastolenia nového režimu. Ako reálne sa črtali 3 možnosti:
a) návrat k systému tretej republiky, príp zvolanie ústavného zhromaždenia, kt by vyhlásilo
novú ústavu
b) schválenie novej ústavy politickou väčšinou, kt vzíde z volieb

c) zriadenie ústavodarného zboru s limitovanými právomocami.

O konečnom spôsobe rozhodlo nakoniec referendum. Výsledok: voľby budú voľbami do ústavodarného
zboru. Zaujímavosťou je, že prvýkráat vo FR využili volebné právo ženy.

19
 Štvrtá republika: vnímaná negatívne ako krátky a neúspešný režim, pre ktorý bola podobne akov prípade
tretej republiky typická vládna nestabilita. Začiatok politického režimu štvrtej republiky (po dochode
Gaulla a po schválení ústavy) je spojený so spoluprácou troch strán: komunistov, socialistov a
kreťanských demokratov. V zahraničnopolitickej oblasti ich pôvodne spájala i myšlienka udržania
francúzskej koloniálnej ríše. Keď ale v roku 1947 naplno vypukla studená vojna, komunisti sa
prikláňajú na stranu Moskvy.

Parlamentarizmus štvrtej republiky v praxi nefungoval. Stranícky systém sa premenil na tzv polarizovaný
pluralizmus. Počas jej fungovania sa vystriedalo 22 vlád (tie často rezognovali na protest proti
nespolupráci parlamentu).
- Situácii nepomáhalo ani napôtie v Alžírsku, kde otvorene proti politike fr vlády vystúpilo časť generálov.
Napätie bolo také veľké, že hrozilo vypuknutie občianskej vojny.
- Jedinú alternatívu ponúkala osobnosť generála de Gaulla. V júni 1958 nastupuje do funkcie prvého ministra.
Tým sa končí obdobie štvrtej republiky a začína sa obdobie budovania nových inštitúcií a prechodu k
piatej republike.

Vznik piatej republiky je úzko spojený s krízou štvrtej republiky a návratom generála Gaulla do politiky.
Vtedajšia politická elita (poslanci) sa de facto na vzniku nového ústavného dokumentu ani
nepodieľala. I z tohto dôvodu ide o nový dokument. Ústava bola prijatá referendom v septembri 1958 a
za jej prijatie sa vyslovilo 84% voličov. Zaujímavosťou je, že v čase jej prijatia sa proti nej postavili
významní ľavicoví politici, medzi nimi i budúci fr prezident F. Mitterand.

Prvým prezidentom piatej fr republiky sa stal CH. De Gaulle. V jeho poňatí mal prezident disponovať
silnými právomocami, predovšetkým právom dolnú snemovňu parlamentu a zároveň mal mať možnosť
zasiahnuť v prípade ohrozenia krajiny. Zároveň mala byť od neho odvodená moc prezidenta – t.j jeho
úlohou malo byť menovanie predsedu vlády. V prípade de Gaulla takisto platilo, že samotný text
ústavy tvoril len základný rámec, v rámci ktorého sa pohyboval. Praktická interpretácia textu ústavy
jeho právomoci značne posilnila. Naopak, Vážnosť niektorých formulácií zvyšovala napätie medzi
vládou a prezidentom v čase kohabitácie.

12. Sústava najvyšších štátnych orgánov Francúzskej republiky

Neoprezidentská forma vlády (unitárna parlamentná republika)
96 departamentov + 4 zámorské územia => 22 regiónov
Na čele departamentu – generálna rada, na čele GR: prefekt vymenovaný vládou
Dualizmus politickej reprezentácie – mix parlamentnej a prezidentskej formy vlády
PS poznamenaný Guallizmom
Najvyššie štátne orgány: prezident, vláda, parlament, Ústavná rada

Prezident:
- FrançoisHollande
- volený priamo, na 5 r. obdobie, neobmedzené znovuzvolenie
- chápaný ako vodca národa (množstvo právomocí)
- v stave ohrozenia sa môže stať neobmedzeným panovníkom
- z ústavy nadriadenosť voči ostatným štátnym orgánom
Parlament: Zdarné a kontrolné funkcie
- dvojkomorový:
Národné zhromaždenie - 577 kresiel, na dobu 5 rokov, DK parlamentu + 6 stálych vý
- kazdy departament min. 2 zastupcov (podla poctu obyv.)
- na cele predsedníctvo, predseda : z víťaznej politickej strany.

Senát – (321 senátorov) nepriame voľby na 9 rokov (každé 3 roky sa 1/3 obnovuje)

20
 - predseda senátu zastupuje prezidenta (choroba, smrť), HK parlamentu
NZ: každý poslanec repr 1 volebný obvod, S: záujmy FR, zámorie aj kontinentálne ú
Vláda (kabinetná rada)
- je zodpovedná Národnému zhromaždeniu, musí mať dúveru parlamentu. Návrhy zákonov.
Ministerská rada:r, iadená prezidentom, mocenskopoliticky významnejšia
Kabinetná rada: riadená ministerským predsedom

Ústavná rada:
- 9 členov na 9 rokov (len raz), 3 menuje predseda senátu, 3 predseda Nár. zhrom. a 3 prezident.
Doživotní členovia sú bývalí prezidenti FR.
- obnovovaná každé 3 roky. Úloha: skúmaťzákony z hľadiska súladu s ústavou

Systém politických strán:

Konkurencia dvoch politických blokov – ľavicový a pravicový

Zväz pre ľudové hnutie UMP

- reprezentuje najvyššie soc. vrstvy, ale jeho program je zameraný na všetky soc vrstvy a skupiny
- členovia: obchodníci, remeselníci, podnikatelia, slobodné povolania – centralizovaná
- býv. predst. JacquesChirac, NicolasSarkozy
Francúzska demokratická únia (UDF)(Demokratické hnutie)
- konglomerát strán na čele s republikánskou, sociálni demokrati, radikáli, radikálni socialisti
- politiscý stred – ekonomický liberalizmus, obmedzenie štát. zásahov do ekonomiky
- strana finančníkov, stred. a obchodných vrstiev fr. Spoločnosti
Stred sociálnych demokratov (P), Republikánska strana (P)
Socialistická strana (PS) – ľaví blok, najsilnejsia opozícia
- sociálnodemokratická – sociálna politika
- členovia: úradníci, remeselníci, malí roľníci, štátni zamestnanci a robotníci (aj voliči)
Francúzska komunistická strana (PCF)- ľavica + Zelení (Ľ)
Národný front (FN)
- extrémne pravicové hnutie – šovinizmus, nacionalizmus, rasizmus (J.M.LePen)

Volebný systém:
Národné zhromaždenie – väčšinový voleb. sys., dvojkolový, malé volebné obvody po 1 poslancovi, 5
rokov. V prvom kole musí yísakť nadpolovicu a najmenej 25% voličov sa musí zúčastniť volieb. Do
druhého kola postupujú tí, ktorí dosiahli aspoň 12,5% hlasov. Kandidát musí mať fr. občianstvo a min.
23 rokov.
Senát – volený nepriamo kolégiom
Prezident- väčšinový dvojkolový sys., min. 23 rokov

13. Zahraničná politika Francúzskej republiky (priority, ich vývoj)

Zahraničná politika: min ZV: Laurent Fabius
´ Je založená na: právo ľudí na sebaurčenie, ľudské práva a demokratické princípy, rešpektovaní
zvrchovanosti práva a na spolupráci medzi národmi
´ Cieľom je zachovávať nár nezávislosť a podporovať regionálnu a medz solidaritu
´ Budovanie Európy je prioritou francúzskej zahraničnej politiky už od roku 1945
´ V súčasnosti je hlavným cieľom poskytnúť Európe politickú a monetárnu identitu a pripraviť európske
inštitúcie na dôsledky rozšírenia o nové členské krajiny
Bezpečnosť vo svete:
´ Francúzsko je členom Severoatlantickej aliancie (NATO), Západoeurópskej únie, OBSE a Európskych
vojenských oddielov, v ktorých má takmer 13 000 vojakov

21
 ´ Ako jedna z piatich nukleárnych veľmocí, spolu s Veľkou Britániou, USA, Ruskom a Čínou, si je
Francúzsko vedomé svojej sily i postavenia vo svetovom aj európskom meradle, no usiluje sa o úplný
zákaz jadrových testov a o jadrové odzbrojenie

OSN:
´ Francúzska ZP je vykonávaná v súlade s cieľmi a princípmi OSN, ktoré sú zhodné s ideálmi francúzskej
republikánskej tradície. Už od roku 1945 neustále podporovalo OSN a v súčasnosti je jeho štvrtým
najväčším prispievateľom
´ Ako stály člen BR OSN sa FR priamo zúčastnilo na mnohých mierových operáciách na Strednom
východe, v Kambodži, Juhoslávii, Kongu, Etiópii, Eritrei, Sierra Leone..
´ Francúzi tiež podporujú rozvojové programy pomoci v rámci OSN, najmä prostredníctvom príspevkov a
techn pomoci do hlavných programov UNDP, detského fondu UNICEF, boja proti drogám UNDCP
alebo potravinovej pomoci (WFP)

Francúzska medzinárodná politika spolupráce sa spolieha na uplatnenie svojho vplyvu a solidarity. Riaditeľstvo
pre rozvoj a medzinárodnú spoluprácu (DGCID) implementuje túto politiku v štyroch hlavných líniách:
1. Rozvojová pomoc prostredníctvom spolupráce
2. Podpora kultúrnych výmen a použitia francúzštiny
3. Podpora vedeckej a akademickej spolupráce
4. Posilnenie pozície Francúzska na audiovizuálnej scéne

FRANKOFÓNNOSŤ:
´ Francúzsko rozvíja kult, vedecké a technické výmeny a neustále sa snaží zvyšovať používanie
francúzštiny vo svete. Mieni vytvoriť Frankofónnu úniu (131 miliónov ľudí, 2,5 % svetovej populácie)
a začleniť ju do skutočného fóra pre spoluprácu
´ Od roku 1986 sa konalo 9 frankofónnych summitov
´ Summit hláv štátov a vlád krajín, ktorých oficiálnym jazykom je francúzština, konajúci sa vo
vietnamskom Hanoi v novembri 1997, schválil politickú dimenziu Frankofónnej únie, vymenoval jej
generálneho sekretára, politického hovorcu a koordinátora ekonomických, kultúrnych a jazykových
programov
´ V súčasnosti zahŕňa 51 štátov. Ďalšie summity Frankofónnej únie sa konali v roku 1999 v Monctone
(Kanada) a v októbri 2001 v Bejrúte

14. Kľúčové medzníky pri formovaní štátnosti Talianska

- republika, pluralitná demokracia

- unitárny štát so silnou miestnou autonómiou, decentralizovaný
- 20 autonómnych historických krajov
- 2 nezávislé malé štáty (na území Talianska) – Vatikánsky mestský štát a Sanmarínska republika
- kedysi centrum Rímskej ríše
- rodisko stredovekého humanizmu a renesancie, európskeho politického myslenia, filozofie a umenia
- rôzne pojmy a termíny
- rímske právo
o rovnosť pred zákonom
o prezumpcia neviny
o v prospech obžalovaného, ak sú pochybnosti
o neznalosť zákona neospravedlňuje
- po páde Rímskej ríše – 476
- územie Talianska sa stalo súčasťou byzantského cisárstva, neskôr územia Lombardov aj Frankov
- 755 – vznikol v strednom Taliansku cirkevný štát, ktorý existoval do roku 1870

22
- 800 – územie bolo súčasťou štátu Karola Veľkého a od 962 rozdelené na niekoľko menších častí

Benátska republika (od 8.st. do 1797)

- doživotne volený dóža (hlava štátu)
- Veľká rada, Senát, Rada desiatich, Zbor múdrych, Malá rada, Súdny dvor, Signoria
- forma vlády: aristokratická a oligarchická republika
- moderný taliansky štát vznikol v priebehu 19.st. procesom zjednocovania
- vznik Talianska sprevádzal neustály boj s priamou rakúskou nadvládou zo severu krajiny a zložité prelínanie
európskych veľmocenských záujmov najmä pod vplyvom Francúzska
- hnutie Risorgimento (1815-1870) – proti cudzej nadvláde, usilovalo sa o formovanie talianskeho národného
vedomia

Zjednotenie 1848-1849
- národné zjednotenie bolo v 2 prúdoch:
o zjednotenie zdola – hnutie karbonárov - presadzovali radikálne urýchlenie modernizácie a
laizácie aspoň niektorých častí Talianska. Predstavy sa nesplnili kvôli slabej politickej kultúre.
Karbonárov spoločnosť vnímala ako izolované sekty, ktoré presadzovali prostriedky boja,
vrátane individuálneho terorizmu (podobne ako anarchisti). Pozitívnejší ohlas mali radikálni
demokrati a liberáli v hnutí Mladé Taliansko (Giuseppe Garibaldi, Giuseppe Mazzini)
o zjednotenie zhora – na monarchistickom základe. Organizovali ho umiernení liberáli
(Vincenzo Gioberti, Cesaro Balbo). Túto teóriu prijala za svoju i savojská dynastia v
Piemonte. Piemont – centrum zjednotenia

Karbonári
- talianska a francúzska tajná buržoázna revolučná organizácia v 19.st., ktorá usilovala o zvrhnutie Bourbonovcov
- vznikla pod vplyvom slobodomurárov, operovala hlavne na území Neapolska
- karbonári vystupovali v rokoch 1814-1815 proti systému Svätej aliancie a najmä proti nadvláde Rakúska v
Taliansku
- kráľ Ferdinand pod ich vplyvom prijal novú liberálnejšiu ústavu

Vznik politického systému

- povstania proti rakúskej monarchii nemali úspech a vodcovia hnutia si uvedomili, že zjednotiť Taliansko
môžu len s pomocou zahraničného spojenca – Francúzska
- Napoleonove vojská dopomohli k stiahnutiu Rakúska z Lombardie a rozbehli sa zjednocovacie akcie po
celom talianskom území
- 1861 – vyhlásené Talianske kráľovstvo (historicky štvrté) na čele so sardínskym kráľom Viktorom
Emanuelom II (1861-1878), ktorý sa stal prvým novodobým kráľom Talianska
- výkonnú moc mal kráľ, no priamo ju vykonávali ministri. Parlament, ktorý sa skladal z 2 komôr – Senát a
Snemovňa zástupcov obmedzoval panovníkovu moc
- konštitučná monarchia
- prvý zjednotený štát na Apeninskom polostrove
o Viktor Emanuel II (1861-1878)
o Umberto I (1878-1900)
o Viktor Emanuel III (1900-1946)
o Umberto II (1946)

Talianske kráľovstvo
- zjednotenie Talianska nebolo úplne zavŕšené, pretože jednotlivé teritóriá mali za sebou i pred sebou odlišný
vývoj

23
- mocenská elita čelila tlaku – najmä nastoľovaniu sociálnej otázky
- politika smerovala k sociálnemu liberalizmu
- pravica – regionálne rozdrobená – následok obdobia samostatných talianskych krajín, z ktorých Talianske
kráľovstvo vzniklo
- veľkú časť v parlamente obsadila tzv. mladá ľavica – voľné spojenectvo politických smerov, ktoré
zastupovali svoje volebné obvody z rôznych častí krajiny

Transformizmus
- Agostino Depretis – ministerský predseda vytvoril experimentálnu myšlienku
o vláda tvrdej ruky
o niekoľko diktátorských opatrení
§ zákaz verejného zhromažďovania
§ umiestňovanie „nebezpečných“ ľudí do interných vyhnanstiev na ostrovy okolo
Talianska
§ osvojenie vojenského režimu
o reformná legislatíva
§ zrušenie zatknutia za dlhy
§ zavedenie povinného a voľne dostupného základného vzdelania
§ zrušenie povinnej výučby náboženstva na základných školách
o centralizácia
o klientelizmus – základný mechanizmus transformizmu; „tí zdola“ si mohli vydobyť
uspokojenie potrieb a túžob výmenou za svoju bezvýhradnú podporu. Viedlo to k vzniku
populistických strán
o posilňovanie volebného práva a občianskych práv
o fungovalo to až do 2. svetovej vojny
- experimentálna myšlienka
- teória: vláda by mala v záujme zachovania parlamentnej väčšiny zaistiť vyjednanie podpory opozície a
prípadné uzatvorenie vládnej koalície kupovaním hlasov poslancov z menších a z nie veľmi vplyvných
strán
- vďaka kombinácii týchto metód sa transformizmus v praxi stal skorumpovaným a autoritatívnym režimom,
kedy Depretis často sám vytváral vládne krízy, čím chcel dosiahnuť prerozdelenie síl a rovnováhu vo
vládnucej strane
- transformizmus fungoval až do 1.svetovej vojny
- Taliansko bolo spočiatku neutrálnym štátom, no neskôr sa pridalo na stranu mocností Dohody. Zástancom
talianskej vojnovej angažovanosti sa stal socialistický aktivista B. Mussolini
- transformizmus znamenal aj prehlbovanie demokracie, a to najmä posilňovaním volebného práva a ostatných
občianskych práv
- v 1912 – zavedené všeobecné hlasovacie právo pre mužov nad 30 rokov, o rok neskôr už mohli voliť aj
katolíci

Benito Mussolini
- vo februári 1919 založil Fasci di Combattimento – Bojové zväzky – prvé fašistické skupiny. Neskôr z nich
vznikla fašistická strana a Mussolini sa stal jej vodcom. Fašisti získali podporu vďaka zlej situácii v
krajine po 1.svetovej vojne (politický chaos, nezamestnanosť a pod.)
- bojové družiny fašistov organizovali krvavé útoky proti predstaviteľom demokratickej verejnosti
- 15.5. 1921 – stal sa poslancom
- 1922 – tzv. Pochod na Rím – pochod zväzkov do hlavného mesta, ktorý sa skončil tak že kráľ Mussoliniho
požiadal o vytvorenie novej vlády. Najskôr mal len 4 ministrov.
- 1924 – nový volebný zákon + výnimočné opatrenia (1925-1927) – umožnili ovládnutie politiky a
hospodárstva Talianska fašistami
- 1929 – získali podporu aj katolíckej cirkvi (tzv. Lateránske zmluvy)
- formálne bolo Taliansko stále monarchiou s kráľom

24
- nastalo obdobie perzekúcie všetkých demokratov v krajine, dobyvačná politika

1919-1945
- podľa fašizmu: spoločnosť sa skladá z najvyššieho vodcu (duce), elity a zo slepej masy
- individuálne liberálne práva sú potláčané
- zriadenie tzv. stavovského štátu – spoločnosť organizovaná do stavov – korporácií – združenia organizované
podľa profesií
- štát má právo plánovať celé hospodárstvo a priamo riadiť vzťahy medzi pracovníkmi a podnikateľmi
- snaha riešiť sociálne problémy – nezamestnanosť odstraňuje organizovaním veľkých verejných prác,
rozširovaním osevných plôch
- Taliansko chce revidovať versailleský systém – získanie Jadranu (Istria, Chorvátsko, Albánsko) a kolónie v
Afrike
- na zabezpečenie svojich cieľov – spájanie s Nemeckom – 1936 uzavreli spojenecký zväzok Os Rím-Berlín
- 1924 - voľby – vďaka násilnej kampani fašistická kandidátka zvíťazila
- neskôr sa nekonali voľby, len plebiscity (1924, 1934)
- vybudovanie sústavy jednotlivých korporácií podľa deľby práce
- Komora zväzkov (fasci) a korporácií bola volená priamo (išlo len o schválenie jednotnej kandidátky, ktorú
vypracovala Veľká fašistická rada na návrh korporácií). Popri komore fungoval aj Senát, členovia
ktorého boli menovaní
- bol odstránený princíp zastupiteľského mandátu a boja politických strán s konkurenčnými politickými
programami. Nahradila ho priama väzba medzi občanom a intenzívne proklamovanými národnými
záujmami, ktorého iba duce (vodca) dokáže správne interpretovať
- zomrel 28.4. 1945

Republika
- kresťanskí demokrati boli prívržencami republiky, no i tak spolu s liberálmi podporili monarchistov v
požiadavke usporiadať miestne voľby a voľby do ústavodarného zhromaždenia odložiť až na dobu, keď
bude rozhodnuté o monarchii alebo republike v referende
- kresťanskí demokrati presadzovali ľudové referendum aj preto, aby nestratili hlasy miliónov katolíkov
sympatizujúcich s monarchiou
- Taliansko po fašistickej ére
- hnutie – kombinácia zhora aj zdola
- 1946 – referendum – 54,3% ľudí bolo pre republiku, druhá možnosť – monarchia
- republika sa zrodila z antifašistického odboja, v ktorom komunisti a socialisti mali významnú úlohu
- relatívne najsilnejšia politická strana kresťanských demokratov z tohto dôvodu nemohla uskutočniť drastický
obrat smerom k izolácii ľavice a spojiť sa s celou pravou polovicou politického spektra. Efektívnejšie
bolo vládnuť zo stredu s opozíciou zľava aj sprava (tzn. zúžiť koalíciu na drobné strany ľavého a
pravého stredu)
- komunisti a socialisti mali výrazný vplyv a zásluhu na príprave ústavy a zostali vo vláde až do mája 1947

Fragmentácia
- komunisti a socialisti
- najsilnejšia politická strana – kresťanskí demokrati
- 1947 – vytvorenie užšej centristickej koalície – Kresťanskí demokrati s Liberálnou stranou, Republikánskou
stranou a Sociálno-demokratickou stranou
- 1948 – nová ústava – rigidná
- ústavou sa stanovujú základy zahraničnej politiky a vzťahov s právnym systémom Európskej únie
- 60. roky – hospodársky zázrak 9%
- striedanie vlád
- spoločensko-politické napätie – tzv. stratégia napätia
- 2 veľké bloky
o kresťansko-katolícky

25
 o socialistický
- nerovnomernosť hospodárskeho vývoja severu a juhu ako zdroj sociálnych konfliktov regionálnych
protirečení

Typické črty
- partitokracia – štátna správa, správa štátnych podnikov, pozície v hospodárskom aparáte sú v rukách
politických strán a ich elít
- tradicionalizmus – silný vplyv katolíckej cirkvi
- klientelizmus – konsenzus je produkovaný v dôsledku rozdeľovania odmien, úradov a lukratívnych postov na
princípoch obchodnej výmeny: politická podpora za osobné alebo skupinové výhody

Partitokracia
- existencia masových strán
- silná miera kontroly politických strán voči nátlakovým skupinám, vládnym zamestnancom, úradníkom a
reprezentantom občianskej spoločnosti
- stranícke využívanie politického klientelizmu a politickej patronáže k financovaniu strán, ich vybraných
vnútorných frakcií alebo jednotlivých predstaviteľov

Politická kríza 90.rokov – Tangentopoli

- politická nestabilita
- korupčné škandály
- kríza hlavných ústavných inštitúcií a politických strán
- pokles dôvery voličov
- nahradenie pomerného systému kombinovaným respektíve skutočným zmiešaným
- posilnenie inštitútu referenda
- oslobodenie politických strán z polarizovaného pluralizmu
- silnejúci regionálny charakter nových politických strán
- decentralizácia
- potvrdila sa existencia vzájomnej symbiózy politických strán a partitokracie v tomto politickom systéme

Územná samospráva
- Republica Italiana
- 20 autonómnych historických krajov - vlastné zákonodarné orgány (regionálne rady) a takisto svoje výkonné
orgány (výkonné výbory)
- základný zastupiteľský a rozhodovací orgán v regiónoch – regionálne rady (volené priamo obyvateľmi);
funkcie – prijímanie legislatívnych aktov, ktoré sú všeobecne záväzné pre ich územia
- 57 provincií, na čele je prezident, ktorému pomáha provinčná rada a provinčný výbor – priame voľby
- prezident predsedá výboru (kolektívny výkonný orgán)
- prezident – právo menovať a odvolávať členov provinčného výboru (assessori) a to z členov provinčnej rady

15. Sútava najvyšších štátnych orgánov Talianska

- parlamentná rep.
- unitárny štát so silnou miestnou autonómiou (20 autonóm. krajov)

Sústava najvyšších štát. orgánov – parlament, prezident, vláda, Úst. súd

Zákonodárna moc:

26
Parlament :
Poslanecká snemovňa – 630 poslancov, priamo na 5 rokov
Senát – 315 členov, doživotným senátoromi sú býv. prezidenti a občania vym. prezidentom za zásluhy
(326 členov??)

Výkonná moc:
vláda= ministerská rada – predseda z víťaznej strany, musí mať dôveru oboch komôr parlamentu
- MateoRenzi

prezident – volený na 7 rokov parlamentom (volený 1007 voliteľmi)

- Sergio Mattarella
Súdna moc:
- 3 typy súdov: ústavny, všeobecné a špeciálne súdy
Ústavný súd – 15 sudcov na 9 rokov, 5 menuje prezident 5 Senát a 5 všeobecné súdy

Volebný systém:
Parlament
- od 1993 (vznik 2.republiky) zmiešaný sys. – 75% poslancov na základe väčš. sys a 25% na základe
pomerného zastúpenia
- 2005 – novela voleb. zákona – pomerný systém
- strana musí získať min. 4% a koalícia min. 10% = Snemovňa
- strana musí získať min. 8% a koalícia min. 20% = Sená

Sústava pol. strán :

- v povojnovom období najvplyvnejšie –Kresťanskodemokratická strana (DC), Talianska socialistická
strana (PSI), Talianska komunistická strana (PCI)
- v súč. najvplyvnejšie: Demokratická strana (MateoRenzi), ForzaItalia (SilvioBerlusconi), Hnutie 5
hviezd
Systém politických strán:(bohaté spektrum politických strán)
Kresťansko-demokratická strana (DC) – kresťanská katolícka strana, po korupčných škandáloch sa v roku
1994 rozpadla na:
Talianska ľudová strana (PPI):
- členovia: roľníci, robotníci, stredné vrstvy, veľkopodnikatelia
Kresťansko-demokratický stred (CCD)

Talianska demokratická strana (PSI) dnes Socialisti Talianska (SI)

- sociálno-demokratická
- robotníci, úradníci, stredné vrstvy a inteligencia
Talianska komunistická strana (PCI)
- robotníci, časť strednej vrstvy a inteligencie
v roku 1989 sa rozpadla na:
Demokratická strana ľavice (PDS)
- zmena programu – viac na stredné vrstvy k social-demokracii
Strana komunistickej obnovy (PRC)

Talianska republikánska strana (PRI)

- stredné a drobné sociálne vrstvy a inteligencia
Talianska liberálna strana (PLI)
- podnikateľská sféra (konzervatívna strana)
Sociálne hnutie – národná aliancia – krajne pravicová, nacionalistická strana
Lombardská liga, neskôr Liga severu

27
 - presadzuje rozdelenie Talianska na tri nezávislé republiky
Vpred Taliansko (ForzaItalia)
- pravicové, konzervatívne a populistické zoskupenie

16. Sústava najvyšších štátnych orgánov Švajčiarska

SPOLKOVÉ ZHROMAŽDENIE (Bundesversammlung)
- najvyšší zákonodarný orgán
- dvojkomorové: Národná rada (Nationalrat) a Rada kantónov (Ständerat)
Národná rada Rada kantónov

- dolná komora parlamentu - horná komora

- volená vo všeob. voľbách na 4 ročné obdobie
- 1 poslanec na cca. 25 tisíc obyvateľov (spolu
poslancov nie viac ako 200)
- zastupuje jednotlivých členov federácie
- 46 členov, 20 kantónov po 2 poslancoch, 6
polokantónov - 1 poslanec
- volebné obdbie si každý kantón určuje samostatne
(obvykle 4 r.)

- obe komory si volia stále výbory a výbory ad hoc, zasadajú oddelene na 4 zasadnutiach za rok, schádzajú
sa na spoločných zasadnutiach pri voľbe členov Spolkovej rady, prezidenta konfederácie, pri
vymenovaní členov Spolkového súdu a hlavného veliteľa ozbrojených síl
- rokujú spoločne ak je kompetenčný spor medzi štátnymi orgánmi
- právomoci komôr sú rovnaké
- zákony musia byť schválené oboma komorami a môžu byť predložené na ľudové hlasovanie- referendum,
ak o to požiada aspoň 50 tisíc občanov alebo 8 kantónov
- Švajčiarsko nemá individuálnu hlavu štátu
SPOLKOVÁ RADA (Bundesrat)
- funguje ako vláda: je výkonným orgánom štátnej moci a v niektorých prípadoch plní aj funkcie hlavy
štátu
- má 7 členov, volených na spoločnom zasadnutí oboch komôr SZ na 4 r., všetci sú z radov poslancov
- žiadny z kantónov nemôže mať viac ako 1 člena
- je potrebné zachovať v SR v zastúpení politickú, jazykovú a konfesijnú vyváženosť
- od r. 1959: 2 socialisti, 2 kresťanskí demokrati, 2 radikáli, 1 predstaviteľ Švajč. ľudovej strany
- direktoriálna demokracia - neexistuje predseda vlády- systém direktoriálnej demokracie, kde výkonná moc
má pevne stanovený počet ministerstiev a neskladá sa len z predstaviteľov víťaznej strany alebo
koalície
- 1 z členov SR je SZ zvolený na 1 rok do funkcie SPOLOKOVÉHO PREZIDENTA (môže byť znovu
zvolený)- 1998- prvýkrát žena
- prezident: právne, reprezentatívne a čestné funkcie, podľa ústavy nemá vo vzťahu k ostatným členom rady
žiadne zvláštne právomoci
- členovia SR sú zodpovední za výkon štátnej správy na jednom zo 7 ministerstiev: zahraničných vecí,
správy a polície, obrany, financií, hospodárstva, dopravy, spojov a energetiky
- spolková vláda nesmie disponovať stálou armádou
- je zodp. za organizáciu armády, za vypracovaie strategických a taktických plánov a velenie preberá iba v
čase vojny (za mieru neexistuje)
- SR je ústavne zodpovedná SZ
- SR každoročne predkladá správu o činnosti vlády a odpovedá mu na interpelácie, návrhy
- má zákonodarnú iniciatívu, vyj. sa k zákonom, kt. predkladajú poslanci v oboch komorách, jej členovia sa
môžu zúčastňovať na rokovaniach parlamentu
- vláda je parlamentom neodvolateľná

28
 - vláda nemôže rozpustiť parlament ani hlasovať o dôvere ani zvolávať jej zasadnutia
- silná podriadenosť exekutívy parlamentu
- súdnictvo decentrailizované, spadá do právomoci kantónov. Kantonálne súdy rozhodujú podľa
kantonálnych ale aj federálnych zákonov.

SPOLKOVÝ SÚD (Bundesgericht)

- najvyšší súd, sídli v Lausannee, najvyšší odvolací orgán a rozhoduje o odvolaniach proti rozsudkom kant.
súdov
- 30 členov, volený SZ na 6 rokov
- 5 senátov a 4 komory. 2 senáty- verejnoprávne a 2 súkromnoprávne
- nie je zriadený ústavný súd a nie je zavedený iný mechanizmus preskúmavania ústavnosti federálneho
zákonodárstva

17. Zahraničná politika Švajčiarska (priority, ich vývoj)

- NEUTRALITA: základný princíp, existencionálna politika švajčiarskeho štátu
Švajčiarsko je druhá najstaršia neutrálna krajina na svete, po Švédsku. Neutralita má hlboké korene vo
švajčiarskej histórii. Porážka s Francúzskom v roku 1516 znamenala pre Švajčiarov ústup od
mocenských výbojov a posun k budovaniu vlastnej silnej obrany. Neutrálny postoj navonok sa javil
byť najistejšou cestou pre zachovanie súdržnosti heterogénneho a územne malého štátu. V priebehu
histórie sa švajčiarska neutralita ukázala byť veľmi výhodnou stratégiou, ktorá mu umožnila vyhnúť sa
negatívnym dopadom vojny na hospodárstvo a iné oblasti, viedla k silnému naštartovaniu
povojnového ekonomického rastu. V prípade Švajčiarska prispela politika neutrality k udržaniu
vnútornej celistvosti a teritoriálnej integrity vnútorne heterogénnej, národnostne rôznorodej krajiny.
Viedenský kongres nakoniec uznal v r. 1815 "večnú neutralitu" Švajčiarska.
Nezávislosť a neutralita sú základnými kameňmi švajčiarskej politiky. Švajčiarska neutralita bola tak
užitočná pre ostatné krajiny, že sa ju nikdy nepokúsili narušiť. V časoch vojny pomáhalo Švajčiarsko
vojenským aj civilným obetiam bojov, bolo mediátorom počas konfliktov.
-ŠVAJČIARSKO - SÍDLO MO: vďaka svojej neutralite sa Švajčiarsko stalo sídlom mnohých
medzinárodných inštitúcií, v roku 1864 napríklad Červeného kríža, v medzivojnovom období tu sídlila
Spoločnosť národov. Krajina sa ako jedna z posledných stala členom OSN v roku 2002. Švajčiarsko je
spolu so susedným Lichtenštajnskom členom EFTA. Obe krajiny sú enklávou v priestore EÚ. V roku
2005 Švajčiari 55% väčšinou hlasov v referende schválili pristúpenie krajiny k Schengenskej zmluve.
Švajčiarsko požiadalo o členstvo v EÚ v roku 1992, referendum však v roku 2001 zamietlo začatie
predvstupových rokovaní. V roku 2004 švajčiarsky parlament rozhodol, že prihlášku definitívne
ponechá, dnes je vzťah s EÚ definovaný tzv. „bilaterálnou cestou“. Rozsah bilaterálnej spolupráce
Švajčiarska s Európskou úniou a jej členskými krajinami je pomerne široký. Okrem Dohody o voľnom
obchode (1972) a Dohody o priamom poistení (1989) sú vzájomné vzťahy medzi Švajčiarskom a EU
riadené dvoma súbormi bilaterálnych sektorových zmlúv, prvý z nich ratifikovaný v máji 2000 a
úspešne rozšírený na novopristúpené štáty EU, druhý schválený v júni 2005. Okrem toho vlastní
Švajčiarsko viac než 100 ďalších menších a väčších technických dohôd s ES (viac ako ktorýkoľvek iný
nečlenský štát) a viac než polovica hospodárskych predpisov Švajčiarska pochádza z EU.
K úspešnému fungovaniu a existencii Švajčiarska prispieva i jeho HOSPODÁRSKA VYSPELOSŤ a
„otvorenosť svetu“ nielen vo forme proexportne orientovanej hospodárskej politiky, ale aj na základe
humanitárnej pomoci a zastrešovania medzinárodných organizácií. Okrem toho je sídlom významných
svetových finančných inštitúcií, nadnárodných koncernov a vedeckých inštitúcií z celého sveta.
TOLERANCIA A KOMPROMIS patria rovnako medzi základné princípy identity Švajčiarska a jeho
politickej kultúry. Tolerancia voči menšinám umožnila integrovať jazykovo, nábožensky a kultúrne
odlišné skupiny vo veľkom multikultúrnom štátnom celku.

18. Sústava najvyšších štátnych orgánov RF

29
 ● Kombinácia parlamentnej a prezidentskej formy vlády, dominantným je inštitút prezidentskej štátnej
moci
● Poloprezidentský/semiprezidentský systém
● Tradícia ruskej politickej kultúry – autoritarizmus, paternalizmus, centralizmus
● Podľa Ústavy je Ruská federácia demokratickým štátom – riadená demokracia, neskôr suverénna
demokracia
● Prezident Ruskej federácie
● Federálne zhromaždenie RF zložené z Rady federácie a zo Štátnej dumy
● Vláda Ruskej federácie
● Ústavný súd, Najvyšší súd a Najvyšší arbitrážny súd

PREZIDENT RUSKEJ FEDERÁCIE (Vladimír Putin)

● RF má tzv. superprezidentský režim
· Volený vo všeobecných, rovných, priamych voľbách na 6 rokov (max. 2 funkčné obdobia po sebe)
● Každý občan RF nad 35 rokov s trvalým pobytom v krajine najmenej 10 rokov
· Činnosť prezidenta:
o Najvyšší predstaviteľ výkonnej moci, najvyšší veliteľ ozbrojených síl
o Určuje a kontroluje vnútornú a zahraničnú politiku
o Udeľovanie vyznamenaní a amnestii
o Garant ústavy, ľudských a občianskych práv a slobôd
o Vymenúva Vládu RF (na základe súhlasu Dumy)
o Má právo predsedať zasadnutiam vlády a prijíma návrhy na jej rezignáciu
o Dáva Dume návrhy na post guvernéra Centrálnej banky
o Na základe návrhu predsedu vlády vymenúva a odvoláva podpredsedu vlády a federálnych
ministrov
o Rade federácie dáva návrhy na vymenúvanie ústavných sudcov, sudcov a prokurátorov na
federálnej úrovni
o Predsedá Bezpečnostnej rade RF a prijíma vojenskú doktrínu RF
o Vysiela a odvoláva diplomatických zástupcov
o Vyhlasuje voľby do Štátnej dumy, rozpúšťa Dumu, vyhlasuje referendá
o Predkladá Dume návrhy zákonov, zákony podpisuje
o Federálnemu zhromaždeniu adresuje každoročne správu o stave krajiny a výročných cieľoch v
domácej a zahraničnej politike
o Rieši spory medzi federálnymi orgánmi a federálnymi entitami
o Vedie zahraničnú politiku, negociuje a podpisuje medzinárodné zmluvy, prijíma
diplomatických zástupcov iných štátov

FEDERÁLNE ZHROMAŽDENIE
· Najvyšší zákonodarný a zastupiteľský orgán
· Zastúpenie je hybridné – volený aj delegovaný zástupcovia, 2 komory:
o Rada federácie: horná komora, nie je priamo volená a skladá sa z 2 zástupcov za každý subjekt
federácie (166 členov): 1 najvyšší zákonodarný a 1 najvyšší výkonný orgán štátnej moci. Na čele
stojí predseda a podpredsedovia, na svoju činnosť vytvára výbory a komisie
o Štátna duma: dolná komora, skladá sa z 450 členov. Poslanci sú volení v priamych všeobecných
voľbách pomerným systémom na 5 rokov. Poslanci volia predsedu a zástupcov, vytvárajú výbory a
komisie. Rieši otázky novelizácie ústavy, prijíma ústavné zákony. Politické strany musia prekročiť
vo voľbách 7 %, aby vstúpili do dolnej komory a vytvorili si frakciu.
VLÁDA RF
· Výkonná moc RF
· Skladá sa z predsedu vlády, zástupcov predsedu vlády a federálnych ministrov
· Kolektívny štátny orgán, Štátna duma môže vysloviť nedôveru iba celku

30
 ● Predseda vlády (Dmitrij Medvedev) – menuje ho prezident, schvaľuje Štátna duma
● Premiér riadi a organizuje činnosť vlády
● Činnosť vlády:
○ Rozpočtová oblasť - jednotná finančná, úverová a monetárna politika
○ Jednotná štátna politika vo sfére kultúry, vedy, ochrany zdravia, sociálnej bezpečnosti a
ochrany životného prostredia
○ Spravuje federálny majetok
○ Vykonáva opatrenia na zabezpečenie obrany krajiny, štátnej bezpečnosti a vykonávania
zahraničnej politiky Ruskej federácie
○ Vykonáva opatrenia na zaistenie vlády zákona, ľudských práv a slobôd, ochrany vlastníctva a
verejného poriadku a kontroly kriminality
○ Zákonodarná iniciatíva (s prezidentom)
SÚDNA MOC V RF
● Ústavný súd RF
o Dbá na dodržiavanie ústavnosti v krajine.
o 19 sudcov, ktorých menuje Rada federácie na návrh prezidenta
● Najvyšší súd RF: občiansko a trestno-právny orgán
● Najvyšší arbitrážny súd: rieši ekonomické spory
SYSTÉM POLITICKÝCH STRÁN
· Systém viacerých strán, parlamentné strany (od 2007):
○ Jednotné Rusko
○ Komunistická strana RF
○ Liberálno-demokratická strana Ruska
○ Spravodlivé Rusko

VOLEBNÝ SYSTÉM RF
● 2 typy volieb - prezidentské a parlamentné
● 18 rokov voliť, 35 prezident, 30 rokov Rada federácie
● Prezidentské:
○ Kandidát zvolený v 1. kole ak sa zúčastnilo viac ako 50 % registrovaných voličov a kandidát
získal viac než polovicu
○ Inak do 2. kola postupujú 2 najúspešnejší – vyhráva s vyšším počtom hlasov
● Parlamentné (Štátna duma):
○ Zmiešaný volebný systém
○ 1. polovica poslancov je volená pomerným volebným systémom v rámci 1 volebného
obvodu, 2. polovica v jednomandátových obvodoch v celej RF

19. Zahraničná politika RF (priority, ich vývoj)

- Najväčší štát sveta, európska a svetová veľmoc.
- 3 strategické piliere (konštanty) na ktorých stojí ZP Ruska: jadrová konštanta, európska konštanta a
post sovietska konštanta.
- Udržalo si štatút veľmoci napriek zložitej hospodárskej situácii po rozpade ZSSR.
- ZSSR používal politiku rusifikácie, násilné vysťahovávanie domáceho obyvateľstva či osídľovanie
Rusov na neruskom území (dnes žijú v Pobaltí, Podnestersku, na Kaukaze, v strednej Ázii).
Dodržiavanie medzinárodných dohôd sa od ZSSR vynucovalo vďaka vojenskej hrozbe vzájomného
zničenia.
- Po rozpade ZSSR prešlo procesom transformácie v oblasti bezpečnostnej a zahraničnej politiky.
Oslabené Rusko sa otvorilo spolupráci EÚ i USA a za svoj prioritný cieľ si stanovilo naštartovať
ekonomiku a získať zahraničných investorov.
- Putin sa snažil posilniť federálnu moc a štát, nakoľko existovala hrozba rozbitia federácie. Politický
systém v rokoch 2000-2006 charakterizoval termín „riadená demokracia“. Prezident pokračuje v
centralizácii moci a stáva sa jediným realizátorom ZP.

31
 - So začiatkom 2. volebného obdobia Putina v r. 2004 sa spája konsolidácia postsovietskeho priestoru,
využívanie ekonomických nástrojov v ZP, orientácia na depolitizáciu a pragmatizáciu vzťahov so
Západom (dôležité nie sú spoločné hodnoty, ale spoločné záujmy a hrozby).
- V máji 2008 si Putin vymenil prezidentský mandát s Medvedevom za jeho premiérsky a tým sa
pokračovalo v doterajšom proputinovskom smerovaní Ruska.
- Rusko sa stalo jedným z hlavných protagonistov v boji proti terorizmu. V roku 1999 sa civilné objekty
v Rusku stali terčom teroristických útokov, ktorých pôvod bol v Čečensku. Rusko začalo veľkú
antiteroristickú operáciu.
Vojenská veľmoc z dôvodu, že má jednu z najväčších armád na svete, vlastní moderné zbrane a zvýšilo rozpočet na
nákup nových zbraní. Rusko má najväčšiu zásobu jadrových zbraní na svete, no na rozdiel od arzenálu
USA väčšina už prekročila svoju životnosť a nie sú použiteľné.
ZP vo vzťahu k USA: vzťahy sa vždy vyznačovali istou dávkou súperenia (obdobie studenej vojny). Rusko sa bude
usilovať o vytvorenie multipolárneho systému medzinárodných vzťahov, nakoľko zosilnela tendencia k
vytváraniu unipolárnej štruktúry s ekonomickou a silovou dominanciou USA.
ZP vo vzťahu s EÚ: Rusko je významným partnerom EÚ, kľúčovým hráčom v geopolitických a bezpečnostných
záležitostiach na regionálnej aj globálnej úrovni, dôležitým členom Bezpečnostnej rady OSN a má
významný vplyv u európskych susedov a v strednej Ázii. Je najväčším dodávateľom energie pre EÚ a
veľkým odbytiskom európskych produktov a služieb. Je kľúčovým spojencom v boji proti novým
hrozbám ako sú terorizmus, znečisťovanie, zločin či nelegálne prisťahovalectvo. Základom bilaterálnej
spolupráce medzi EÚ a Ruskom je Dohoda o partnerstve a spolupráci (DPS).
- Nová ZP núti medzinárodné spoločenstvo na zmenu postoja. Vojna s Gruzínskom v r. 2008 ukázala, že
Rusko opúšťa moderný pohľad na medzinárodnú politiku a vracia sa do čias, kedy vojna bola
pokračovaním politiky inými prostriedkami. Vtedajší prezident Dmitrij Medvedev, vyhlásil novú
zahraničnú doktrínu. Hlavným cieľom bolo posilniť vplyv na medzinárodnej scéne na základe
akceptovania princípov medzinárodných zmlúv. No vojnu s Gruzínskom vysvetlila doktrína tým, že
Rusko má oblasť svojich „privilegovaných“ záujmov, kde si „vyhradzuje“ právo zasahovať.
- Medvedevova doktrína bola prekonaná a vymenila ju nová Putinova doktrína založená na zásadách
„hybridnej vojny“. Podľa nej je svet v permanentnej vojne a v prirodzenom záujme Ruska je urýchlene
sa do tejto permanentnej vojny zapojiť. Hlavným cieľom je mocenská, územná a ideologická expanzia.
- Najväčšími problémami sú vzťahy so susedmi, spory o územia s Japonskom (Kurilské ostrovy),
Ukrajinou (Krym, Azovské more), Gruzínskom, ktoré obviňuje z podpory rebelov, s Nórskom o love
rýb v Barentsovom mori ako aj s pobaltskými krajinami o vymedzení hraníc. Ďalším sú korupcia, ktorá
sa pevne zakorenila v období ZSSR a organizovaný zločin, medzi jednotlivými regiónmi panujú
obrovské rozdiely.
- Súčasná situácia: radikalizácia ZP, posilňovanie autority moci prezidenta, porušovanie zmlúv,
agresia na Ukrajine, anexia Krymu, …
-

20. Sústava najvyšších štátnych orgánov Ukrajiny

Ukrajinu môžeme označiť za zvrchovaný, unitárny, demokratický a právny štát. Je to republika s

poloprezidentským systémom a s jednokomorovým parlamentom. Je to tiež suverénny a nezávislý štát.
Tak ako v Rusku sa štátna moc delí na výkonnú, ktorú má prezident a vláda, zákonodarnú moc má
parlament a súdnu moc majú súdy.
Prezident je hlavou štátu, garantom štátnej suverenity a územnej nedeliteľnosti Ukrajiny a ľudských a
občianskych práv a slobôd (hl. 5. čl. 102.). Volia ho občania Ukrajiny všeobecným, rovným a priamym
volebným právom na základe tajného hlasovania. Volia ho najviac na dve po sebe nasledujúce
päťročné funkčné obdobia. Za prezidenta môže byť zvolený každý občan Ukrajiny, ktorý má
minimálne 35 rokov, žije aspoň 10 rokov na území Ruska, má aktívne volebné právo a ovláda
ukrajinčinu. Nesmie mať iný reprezentatívny mandát a vykonávať inú platenú funkciu. Voľby sa
konajú v poslednú nedeľu v októbri, keď končí funkčné obdobie bývalého prezidenta. Je vrchným
veliteľom ozbrojených síl, vyhlasuje vojnu a celoštátny výnimočný stav. Prezident zaisťuje nezávislosť

32
 a národnú bezpečnosť štátu, pričom mu pomáha Rada národnej bezpečnosti a obrany, ktorej predsedá a
ktorá kontroluje orgány výkonnej moci. Jeho povinnosťou je každoročne vypracovať správu o stave
Ukrajiny, ktorej obsahom sú aj kroky vnútornej a zahraničnej politiky štátu a podať ju najvyššej rade
Ukrajiny. Prezident riadi zahraničnú politiku štátu, reprezentuje štát v zahraničí a podpisuje
medzinárodné zmluvy.
Najvyššia rada je kolektívnym orgánom, zloženým z 450 poslancov, volených na dobu štyroch rokov. Najvyššia
rada je jediným orgánom, ktorý je oprávnený prijímať zmeny ukrajinské Ústavy. Najvyšší rada schvaľuje
zákony, ktoré jej predkladajú prezident, poslanci, kabinet ministrov a Národná banka Ukrajiny. Prezident má
voči zákonom suspenzívne veto; parlament môže toto veto zvrátiť, pokiaľ najmenej dvojtretinová väčšina zákon
znova príjme. Najvyššia rada dáva prezidentovi súhlas k vymenovaniu premiéra a následne schvaľuje program
kabinetu ministrov, zostaveného prezidentom na návrh premiéra. Najvyššia rada určuje základne princípy
vnútornej politiky a schvaľuje národné programy ekonomického, vedeckotechnického, sociálneho, národného a
kultúrneho vývoje a program ochrany životného prostredia. Schvaľuje rozpočet a jeho zmeny a kontroluje jeho
plnenie. Schvaľuje štruktúru a vykonáva dozor nad ukrajinskou armádou.

Vrcholným orgánom výkonnej moci na Ukrajine je kabinet ministrov.(3) Jeho politická zodpovednosť sa uberá
dvoma smermi: voči prezidentovi, ako aj i voči Najvyššiemu radu. Kabinet ministrov vytvára prezident. Kabinet
ministrov sa skladá z

· predsedu, ktorý ríadi činnosť kabinetu a nesie za ňu zodpovednosť pred Najvyššou radou;
prvého miestopredsedu
15 ministrov – zahraničí, vnitra, spravedlnosti, obrany, financí, hospodářství, zemědělství, paliv a energetiky,
životního prostředí a přírodních zdrojů, likvidace následků čornobylské katastrofy, dopravy, práce a sociální
politiky, zdravotnictví, kultury, a vědy a školství.
Úloheu kabinetu je předovšetkým uskutoňovanie Ústavy, zákonov a aktov prezidenta, uskutočňovanie
zahraničnej a vnútornej politiky štátu a príprava realizácie štátneho rozpočtu.
Nová ukrajinská Ústava zakotvuje modernú trojstupňovú súdnu sústavu obecných a špecializovaných
(obchodných a správnych) súdov na čele s Najvyšším súdom Ukrajiny a Ústavný súd ako orgán ochrany
ústavnosti.

33