1.

KAPITOLA

Hra na pútnikov
– Vianoce bez darčekov by ani neboli Vianocami, –
zahundrala Jo vytiahnutá na koberčeku.
– To je také strašné byť chudobný! – zavzdychala
Meg pri pohľade na svoje obnosené šaty.
– Myslím si, že je nesprávne, keď niektoré dievča-
tá majú kopu krásnych vecí a druhé celkom nič, –
rozhorčene dodala malá Amy.
– Ale veď máme otecka a mamičku a samy seba, –
pokojne poznamenala Beth usalašená vo svojom kú-
tiku.
Štyri mladé tváričky osvetlené plameňom z kozu-
ba sa pri týchto povzbudivých slovách rozžiarili, ale
jas pominul, len čo Jo smutne pokračovala:
– Lenže otecka tu zatiaľ nemáme a asi dlho ho
ani nebudeme mať. – Nepovedala „možno nikdy“,
ale všetky si to v duchu mysleli, keď si spomenuli
na otecka, ktorý bol kdesi ďaleko, kde sa bojovalo.
Žiadna z nich ani nehlesla. Potom bolestné ticho
prerušila Meg a celkom iným tónom poznamenala:
– Ako viete, mama nám navrhla, aby sme si tieto
Vianoce nechystali nijaké darčeky, lebo tejto zimy
doliehajú na každého kruté časy. A práve preto si
myslí, že by sme nemali utrácať peniaze pre vlast-
né potešenie, keď naši muži znášajú toľké vojnové
útrapy. Bohviečo urobiť nemôžeme, ale takúto ma-
ličkú obeť môžeme priniesť, a dokonca by sme to
mali urobiť s radosťou! Len sa bojím, že to ani ja
nedokážem. – Meg ľútostivo pokrútila hlavou, keď
si pomyslela na všetky tie krásne vecičky, po kto-

male_zeny_sk.indd 5 19.1.2011 15:49

 malé ženy
rých túžila. – Ale ja si vôbec nemyslím, že by sme
peniazmi, ktoré by sme na darčeky minuli, vytrhli
dakoho z biedy. Každá z nás má po jednom dolá-
ri, a keby sme ich aj poslali našej armáde, veľmi by
sme im tým nepomohli. Ani od vás, ani od mamič-
ky si nič nenárokujem, ale za svoje by som si predsa
len rada kúpila knihu Undine a Sintram. Už ju tak
dávno chcem! – vyhlásila Jo, ktorá bola vyslovený
knihomoľ.
– A ja som si za svoje mienila kúpiť nové noty, –
dodala Beth s ľahkým povzdychom, ktorý okrem zme-
táka a handričky nikto nepočul.
– Ja si kúpim parádnu škatuľku pasteliek, naozaj
ich veľmi potrebujem, – prisviedčala Amy.
– Ale veď mama sa ani slovkom nezmienila o na-
šich peniazoch a iste si ani nepraje, aby sem sa zriekli
vôbec všetkého. Nech si každá kúpi, čo chce, aby
sme mali aspoň troška zábavy! Som presvedčená, že
si to za našu ťažkú prácu aj zaslúžime, – zvolala Jo
a noblesne preskúmala podpätky svojich topánok.
– A ja tiež viem, čo si kúpim! Nech mám i ja z nie-
čoho radosť! Veď musím tie neposlušné deti učiť
takmer celý deň, hoci by som najradšej zostala do-
ma, – začala Meg zase tým nariekavým tónom.
– Ani tak ti nemáš ani spolovice také zlé ako ja, –
povedala Jo. – Ako by sa ti to páčilo, keby si bola
celé hodiny uväznená s nervóznou, popudlivou sta-
rou dámou, ktorá ťa len preháňa, nikdy nie je s ni-
čím spokojná a uštve ťa tak, že by si sa najradšej
zmárnila?
– To je teda na zbláznenie, ale predsa si len mys-
lím, že umývanie riadu a upratovanie je najhoršia ro-
bota na svete. Hotové utrpenie! A ruky mám potom
také stuhnuté, že vôbec nemôžem cvičiť na klavíri. –

male_zeny_sk.indd 6 19.1.2011 15:49

 malé ženy
Beth pozrela na svoje drsné ruky a tak si vzdychla,
že teraz to mohol každý počuť.
– Neverím, že by si ktorákoľvek z vás toľko vytrpela
čo ja, – vyhŕkla Amy. – Vy nemusíte chodiť do školy
s bezočivými dievčatami, ktoré vás utrápia, ak nieke-
dy niečo neviete, smejú sa z vašich šiat, a ak nemá-
te dosť bohatého otca, tak trúsia o ňom cyklické po-
známky. A beda vám, ak nemáte nos podľa ich gusta.
– Zrejme si chcela povedať cynické poznámky,
a nie cyklické, – pousmiala sa Jo.
– Dobre viem, čo som chcela povedať, a nemu-
síš byť hneď taká satirická. Podľa má je správne po-
užívať cudzie slová a obohacovať tak zásobu slov
– nech každý vie, že som orudovaná, – dôstojne od-
vrkla Amy.
– Sestry, veď sa nepodpichujte! Jo, neželala by si
si, aby sme mali všetok ten majetok, o ktorý otec-
ko prišiel, keď sme boli malé? Ach, aké by sme boli
šťastné a dobré, keby nás nič netrápilo! – vzdychla si
Meg, ktorá sa pamätala aj na lepšie časy.
– Nedávno si hovorila, že sme oveľa šťastnejšie
ako deti Kingovcov, ktoré sa len mlátia a hašteria,
hoci peňazí majú ako pliev.
– Áno, Beth, som presvedčená, že je to tak. Lebo
aj keď musíme pracovať, vieme sa zabaviť a – ako
vravievala Jo – sme celkom fajn partia.
– Jo rada používa také vulgárne výrazy, – pozna-
menala Amy a vyčítavo pozrela na dlhánsku posta-
vu ležiacu na pokrovčeku. Jo vyskočila, vopchala si
ruky do vreciek a dala sa do pískania.
– Prestaň, Jo, si ako dáke chlapčisko.
– Práve preto to robím.
– Protivia sa mi hrubé, neokrôchané dievčatá!
– A ja zas nenávidím fajnovky.

male_zeny_sk.indd 7 19.1.2011 15:49

 malé ženy
– „V zhode žijú vtáci vo svojich drobných hniez-
dach“, – zanôtila Beth – zmierovací sudca – a tvárila
sa tak komicky, že oba zvýšené hlasy prešli do smie-
chu a tým sa „podpichovanie“ skončilo.
– Ale obe ste na vine, naozaj, – začala Meg a spus-
tila kázeň podľa práva staršej sestry. – Ty, Josephine,
si už priveľká na také chlapčenské spôsoby a ma-
la by si sa správať slušnejšie. Kým si bola maličké
dievčatko, tak na tom natoľko nezáležalo, ale teraz,
keď už nosíš hore vyčesané vlasy, nesmieš zabúdať,
že si mladá dáma.
– A nie som! A ak môj účes robí zo mňa mladú dá-
mu, tak budem radšej nosiť vrkoče až do dvadsiatky, –
rozčertila sa Jo a strhla si z hlavy sieťku, ktorá sput-
návala jej bujnú gaštanovú hrivu. – Hrôza ma chy-
tá, keď si pomyslím, že má byť zo mňa slečna Mar-
chová, že mám nosiť dlhé šaty a tváriť sa upäto ako
čínska astra. Už to je dosť zlé, že som dievča, hoci
sa mi páčia chlapčenské hry, práca i spôsoby. Ne-
viem sa s tým zmieriť, že nie som chlapec a najmä
teraz –, tak strašne som chcela ísť na vojnu a bojovať
spolu s oteckom! Ale ja musím pekne sedieť doma
a štrikovať ako unudená stará baba! – A Jo potriasla
modrou vojenskou ponožkou, že ihlice len tak zrap-
čali a klbko sa zakotúľalo až na druhý koniec izby.
– Úbohá Jo! Je to naozaj také strašné, ale čo sa dá
robiť?! Budeš sa musieť uspokojiť tým, že máš as-
poň chlapčenské meno a že nám dievčatám robíš
brata, – povedala Beth a hladkala jej strapatú hla-
vu na kolenách rukou, ktorej dotyk – napriek všet-
kému umývaniu riadu a upratovaniu – nič nestratil
na svojej jemnosti.
– A ty, Amy, – pokračovala Meg, – ty príliš afektu-
ješ. Teraz sa správaš iba smiešne, ale ak si nedáš po-

male_zeny_sk.indd 8 19.1.2011 15:49

 malé ženy
zor, stane sa z teba hlúpa husička. Páčia sa mi tvoje
uhladené spôsoby a vytríbená reč, ale len vtedy, keď
sa nepokúšaš byť vznešená. Ale tie tvoje skomolené
cudzie slová znejú rovnako strašne ako Join slang.
– Ak je Jo uličnica a Amy hus, čo som, prosím,
ja? – spýtala sa Beth, tiež pripravená na dáku kázeň.
– Ty si len náš maznáčik, – nežne odpovedala Meg,
a nikto nič nenamietal, lebo „Myška“ bola naozaj
miláčikom celej rodiny.
Pretože mladých čitateľov zaujíma, „ako tí ľudia
vyzerajú“, využijeme túto chvíľu a opíšeme im naše
štyri sestry, ktoré za súmraku sedeli okolo praskota-
júceho kozuba a plietli, kým vonku tíško padal de-
cembrový sneh. Bola to útulná stará izba, hoci po-
krovec už vybledol a nábytok bol veľmi obyčajný.
Na stenách viselo niekoľko pekných obrazov, police
zapĺňali knihy, v oknách kvitli chryzantémy a mexic-
ké ruže a všade panovalo príjemné ovzdušie domova.
Margaret, zo všetkých tá najstaršia, mala šestnásť
rokov, a hoci skôr bucľatá, zato veľmi pekná. Mala
veľké oči, záplavu jemných hnedých vlasov, rozkoš-
né pery a biele ruky, na ktoré bola tak trochu pyšná.
Pätnásťročná Jo bola veľmi vysoká, chudá kreolka,
ktorá pripomínala žriebätko, lebo nikdy nevedela, čo
si má počať s dlhými hnátmi, ktoré jej sústavne pre-
kážali. Mala energické ústa, smiešny nos, prenikavé
sivé oči, ktorým nič neušlo a ktorých pohľad vedel
byť tak divý, ako šibalský či zádumčivý. Dlhé hus-
té vlasy boli jej jedinou ozdobou, ale nosievala ich
v sieťke, aby jej nezavadzali. Jo mala ovisnuté rame-
ná, dlhé ruky i nohy, šaty na nej len tak akosi vise-
li, slovom celý jej nelahodný zjav prezrádzal dievča,
ktoré prudko vyrástlo na ženu, ale nevedelo si s tým
rady. Elizabeth, alebo – ako ju každý volal – Beth,

male_zeny_sk.indd 9 19.1.2011 15:49

 malé ženy
bola plachá trinásťročná červenolíca okaňa s hlad-
kými vlasmi. Nikdy nezvýšila svoj jemný hlas a len
máločo dokázalo narušiť jej pokojamilovný výzor.
Otec ju nazval „rojkom“, a táto prezývka jej skvele
pristala. Beth akoby žila vo vlastnom blaženom sve-
te, z ktorého sa odvážila vyjsť len vtedy, keď sa chce-
la stretnúť s tými, ktorým dôverovala a ktorých mi-
lovala. Amy, hoci najmladšia, bola najzaujímavejšou
osobou, pravda, podľa jej vlastnej mienky. Naozajst-
ná Snehulienka s modrými očami a zlatými vlas-
mi vlniacimi sa až po ramenách. Bola bledá a útla
a vždy sa správala ako mladá dáma, ktorá si potrpí
na uhladené spôsoby. Akú mali tieto štyri sestry po-
vahu, to sa ešte ukáže.
Hodiny odbili šiestu. Beth pozametala okolo ko-
zuba a postavila k nemu papučky, aby sa ohriali. Po-
hľad na tieto staré papuče mal na dievčatá zázrač-
ný účinok. To, že už stáli pri kozube, znamenalo,
že mama bude čoskoro doma a každá ju pôjde ra-
dostne privítať. Meg prestala kázať a zažala lampu,
Amy vyskočila bez vyzvania z kresla a Jo zabudla aj
na únavu, vstala a posunula papuče bližšie k ohňu.
– Už sú celkom zodraté. Mamička musí dostať
nové.
– Chcela som jej kúpiť zo svojho dolára, – pove-
dala Beth.
– Nie, ja ich kúpim! – protestovala Amy.
– Som najstaršia, – začala Meg, ale Jo ju energic-
ky prerušila.
– Ja som chlap v dome, keď je otecko preč, a to
znamená, že ja zoženiem papuče. Mne kázal, aby
som sa o mamičku postarala, kým sa nevráti.
– Už viem, čo urobíme! Každá kúpme niečo ma-
mičke, a sebe nekupujme nič, – navrhla Beth.

10

male_zeny_sk.indd 10 19.1.2011 15:49

 malé ženy
– To si celá ty, miláčik! Ale čo kúpiť? – spýtala sa
Jo.
Všetky chvíľu usilovne uvažovali.
– Kúpim jej pár pekných rukavíc, – prvá sa ozvala
Meg, akoby jej tú myšlienku vnukol pohľad na vlast-
né krásne ruky.
– A ja jej kúpim celé topánky, to bude najlepšie, –
ozvala sa Jo.
– Ja nejaké vreckovky, ale obrúbené, – oznámi-
la Beth.
– A ja jej dám fľaštičku kolínskej. Rada sa voňav-
kuje a ani to veľa nestojí, takže mi niečo zostane aj
na pastelky, – dodala Amy.
– Ale ako jej to všetko dáme? – spýtala sa Meg.
– Všetko to poukladáme na stôl, potom ju prive-
dieme a uvidíme, ako si bude rozbaľovať darčeky.
Nepamätáte sa, ako sme to robievali na naše naro-
deniny? – žiarila Jo.
– Vždy som bola taká vystrašená, keď som si ma-
la sadnúť do veľkého kresla a keď ste mi jedna po
druhej odovzdávali darčeky a každá ma pobozkala.
Potiaľ sa mi to všetko páčilo, ale porozbaľovať si dar-
čeky, keď ste sa všetky na mňa uprene pozerali, no
to bolo priam strašné! – zaspomínala si Beth, ktorá si
nad ohňom opekala tvár i hrianky k čaju, oboje naraz.
– Nech si mamička myslí, že to kupujeme pre se-
ba a potom ju prekvapíme. Meg, zajtra popoludní
musíme ísť nakupovať! Veď ešte máme toľko roboty
s tým štedrovečerným divadlom, – hovorila Jo, po-
behujúc po izbe s rukami založenými za chrbtom
a s dohora vystrčeným nosom.
– Tentoraz si ešte zahrám, ale tým sa to končí. Už
začínam byť pristará na také špásy, – vyhlásila Meg,
ktorá sa strašne rada prestrojovala za kadekoho.

11

male_zeny_sk.indd 11 19.1.2011 15:49

 malé ženy
– Viem, že neprestaneš hrať, kým sa budeš môcť
vykrúcať v dlhých bielych šatách s rozpustenými
vlasmi a ovešaná šperkami zo zlatka. A potom – ty
si z nás najlepšia herečka, a ak s tým praštíš, tak je
amen so všetkým, – rozhorčovala sa Jo. – A vôbec,
dnes by sme si ešte mali urobiť skúšku. Poď sem,
Amy, a zahraj nám tú zamdlievaciu scénu, lebo si
ako drevo.
– Nemôžem si pomôcť. Ešte som nikdy nevidela
nikoho zamdlieť a kvôli tebe sa nezosypem na zem
tak, aby som bola samá modrina! Ak môžem klesať
pomaly, tak sa spustím na zem, ale ak nie, tak sa ho-
dím do kresla. Bude to aspoň elegantnejšie a nech
si ma potom Hugo prepadne s pištoľou, – odvrkla
Amy, ktorá nemala ani štipku hereckého nadania.
Pre túto úlohu ju vybrali len preto, že bola útluč-
ká a ten – akože ničomník – by ju dokázal vreštia-
cu uniesť.
– No, urob to takto: zopni ruky, potácaj sa po izbe
a zúfalo krič: „Roderigo! Zachráň ma! Roderigo!“
A Jo sa zrútila s takým melodramatickým nárekom,
že to ozaj srdce trhalo.
Teraz nasledovala Amy, ale tá ťarbavo vyhodila
ruky pred seba a robila také trhavé pohyby, akoby ju
pohýnal nejaký stroj. No a to jej „Ach!“ znelo skôr,
akoby ju bol niekto pichal špendlíkmi, než výkrik
strachu a úzkosti. Jo zúfalo zastonala, Meg sa priam
rehotala a Beth pozorovala tento výjav s takým zá-
ujmom, že jej až prihorela hrianka.
– To je beznádejné! Na predstavení to zahraj čo
najlepšie, ale keď sa to obecenstvo vysmeje, nezva-
ľuj vinu na mňa! Pokračuj, Meg!
Potom to už šlo hladko, lebo Don Pedro vyzval
svet do boja v reči o dvoch stranách bez jediného

12

male_zeny_sk.indd 12 19.1.2011 15:49

 malé ženy
zakoktania, striga Hagar kvílila hrôzostrašné zaklí-
nadlá nad plným kotlom variacich sa ropúch, Rode-
rigo sa chlapsky zbavil svojich pút a Hugo zomieral
v mukách od výčitiek svedomia a od arzénu s divým
„Ha! Ha!“
– Toto je najlepší kus, aký sme doposiaľ hrali, –
vyhlásila Meg, keď sa mŕtvy ničomník posadil a šú-
chal si lakte.
– Neviem pochopiť, ako môžeš čosi také nádher-
né napísať a zahrať, Jo. Ty si hotový Shakespeare! –
nadchýnala sa Beth, ktorá bola presvedčená, že jej
sestry sú obdivuhodne nadané.
– Nie je to také strašné, – riekla Jo skromne. – Ale
aj mne sa vidí, že „Kliatba čarodejnice“ sa mi dosť
podarila. Ale rada by som zahrala Macbeth – len
keby sme mali prepadlisko pre Banqua! A najmä tú
vražednú scénu! „Je to vari dýka, čo vidím pred se-
bou?“ šepkala Jo, gúľala očami a gestikulovala, ako
to videla robiť jedného slávneho tragéda.
– Nie, to je len vidlička na opekanie chleba a na
nej je namiesto chleba napichnutá mamina papuča.
To je, prosím, výsledok Bethinho fandenia divadlu! –
zvolala Meg a skúška sa skončila všeobecným výbu-
chom smiechu.
– To som rada, že vás vidím také veselé, deti mo-
je, – ozval sa milý hlas odo dverí a herci i diváci
sa vrhli privítať vysokú, matersky vyzerajúcu paniu
s láskavým pohľadom. Hoci nebola nejako parádne
vyobliekaná, vyzerala veľmi vznešene. A dievčatá vô-
bec nepochybovali, že sivý plášť a staromódny klo-
búk odieva najnádhernejšiu mamu na svete.
– Tak, drahé moje, ako sa vám dnes vodilo? Ma-
la som toľko roboty, aby som zajtra odoslala balíč-
ky, že som ani nemohla odskočiť domov na obed.

13

male_zeny_sk.indd 13 19.1.2011 15:49

 malé ženy
Nehľadal ma nikto, Beth? Čo je s tvojou nádchou,
Meg? Jo, vyzeráš ustatá na smrť. Poď bozkaj ma,
Amy!
Pri týchto materských vypytovačkách sa pani Mar-
chová zobliekla, obula vyhriate papučky, posadila
sa do kresla, pritiahla k sebe Amy a chystala sa strá-
viť najšťastnejšie chvíle rušného dňa. Dievčence po-
behovali a snažili sa – každá po svojom – tieto oka-
mihy spríjemniť. Meg pretierala stôl, Jo priniesla
drevo, upravila stoličky, ale čoho sa dotkla, to buď
prevrátila alebo zhodila, Beth lietala medzi salónom
a kuchyňou a mala plné ruky práce, Amy sedela so
založenými rukami a vydávala príkazy.
Keď zasadli za stôl, povedala pani Marchová so
šťastným úsmevom: – Mám pre vás príjemnú sprá-
vu, ale až po večeri.
Po tvárach im prebehol radostný úsmev. Beth za-
tlieskala bez ohľadu na to, že mala v rukách keks, Jo
vyhadzovala obrúsok a volala: – List, list od ocka!
Nech je mu trikrát sláva!
– Áno, krásny dlhý list. Píše, že sa má dobre. Obá-
vali sme sa zimy, ale dúfa, že ju prežije lepšie, ako
sme si mysleli. K Vianociam nám praje všetko naj-
lepšie a vám, dievčatá, ešte jeden osobitný odkaz, –
povedala pani Marchová a hladkala si vrecko, akoby
tam ukrývala vzácny poklad.
– Tak rýchlo, aby sme boli čím skôr hotové! Amy,
zdvihni ten malíček ešte vyššie a ešte viac sa mrv
nad tanierom, dobre? – okríkla ju Jo a v tej náhli-
vosti jej zabehlo a rovno na koberec jej spadol kra-
jec chleba. Pravdaže – tou maslom natretou stranou.
Beth viac nejedla a odtiahla sa do svojho tienisté-
ho kútika, aby tam vyčkala tú krásnu chvíľu, kým sa
ostatné navečerajú.

14

male_zeny_sk.indd 14 19.1.2011 15:49

 malé ženy
– Myslím si, že to bolo od ocka šľachetné, keď
šiel na vojnu aspoň ako poľný duchovný, lebo už je
pristarý a prislabý, aby bojoval ako vojak, – dojato
povedala Meg.
– Och, a ako by som ja chcela ísť na vojnu. Bola
by som hoci aj bubeníkom, alebo marky... ako sa to
hovorí? – alebo ošetrovateľkou, len aby som mohla
ockovi byť nablízku a pomáhať mu, – bedákala Jo.
– Musí to byť však strašne nepríjemné spať v sta-
ne, jesť všelijaké nechutné gebuziny a piť z plechovej
fľaše, – podotkla Amy.
– Mamička, a kedy sa vráti ocko domov? – spýtala
sa Beth rozochveným hlasom.
– To si ešte počkáš, miláčik, iba ak by ochorel. Zo-
stane tam a bude statočne pracovať, kým len bude
vládať. A my predsa nemôžeme chcieť, aby sa vrátil
čo len o minútku skôr, keď ho tam potrebujú! Teraz
poďte a počúvajte, čo nám píše!
Všetky sa pritiahli k ohňu, mama klesla do hlbo-
kého kresla, Beth si sadla k jej nohám, Meg a Amy
si posadali na operadlá a Jo zostala stáť za kreslom,
aby nikto nezbadal jej vzrušenie, keby ju list dojímal.
V týchto krutých časoch bolo veľmi málo takých
listov, ktoré by nedojímali – najmä tie, ktoré po-
sielali domov otcovia. V tomto našom sa otec len
letmo zmienil o prekonaných útrapách a nebezpe-
čenstvách, o neprekonateľnej túžbe po domove. Bol
to statočný, povzbudivý list, so živým opisom tábo-
rového života, pochodov a iných vojenských novôt!
A iba na koniec prekypovalo pisateľovo srdce otcov-
skou láskou a túžbou za malými dievčatkami, ktoré
zanechal doma.
„Povedz im, že ich mám nadovšetko rád a že ich
bozkávam. Neustále na ne myslím aj sa za ne mod-

15

male_zeny_sk.indd 15 19.1.2011 15:49

 malé ženy
lím. Ich láska ostáva mojou najväčšou útechou. Uply-
nie pravdepodobne ešte celý dlhý rok, kým ich zase
uvidím. Ale pripomeň im, že kým čakáme, môžeme
pracovať, takže tieto kruté dni nemusia byť stratené.
Iste si pamätajú, čo som im povedal – aby ti boli mi-
lujúcimi deťmi, statočne plnili svoje povinnosti, aby
premáhali svoje chyby a správali sa tak vzorne, aby
som mohol byť, až sa vrátim, na svoje malé ženy pyš-
nejší než kedykoľvek predtým.“
Keď sa dostali k tejto časti listu, všetky zavzlykali.
Jo sa vôbec nehanbila za veľkú slzu, ktorá sa jej zasta-
vila na nose, a Amy vôbec neprekážalo, že sa postra-
patila, keď si zaborila tvár na mamino rameno. Iba
nariekala: – Som strašný sebec, ale ja sa naozaj po-
usilujem polepšiť, aby sa potom vo mne nesklamal!
– Všetky sa polepšíme! – zvolala Meg. – Ja sa zas
príliš starám o svoj zovňajšok a ťaží sa mi robiť, ale
s tým je už koniec! Len či to dokážem?
– Aj ja sa budem snažiť, aby som bola taká, akú
by ma chcel mať – budem malá žena. Nebudem už
hrubá a divá a nebudem sa chcieť dostať do sveta,
ale tu si budem plniť povinnosti, – vyhlásila Jo v do-
mnienke, že mierniť sa doma bude oveľa ťažšie, ako
sa postaviť zoči-voči povstalcom na Juhu.
Beth nepovedala ani slovo, len si utrela slzy mod-
rou pančuchou a zo všetkých síl sa dala do plete-
nia, aby nestratila ani chvíľku času. Z úprimného
srdiečka sa rozhodla, že bude celkom taká, akú ju
chce nájsť otecko, ak sa po roku šťastne vráti domov.
Pani Marchová milo riekla: – Deti, a pamätáte sa
ešte, ako ste sa hrávali na Pútnikovu cestu, keď ste
boli ešte malé? Nikdy ste sa viac netešili, ako keď
som vám namiesto ťažkého bremena uviazala pláten-
né vrecká, dala som vám na hlavu širáčiky, do ruky

16

male_zeny_sk.indd 16 19.1.2011 15:49

 malé ženy
palice a zvitky papiera, a tak ste putovali po celom
dome – od pivnice, ktorá bola Mestom skazy, až cel-
kom hore na povalu, kam ste odvliekli všetko pekné,
čo vám prišlo pod ruku, aby ste si mohli vybudovať
Nebeské mesto?
– Bolo to ohromné, najmä keď sme šli popri le-
voch zápasiacich s Belzebubom a keď sme prechá-
dzali Údolím, kde šarapatili škriatkovia, – zaspomí-
nala si Jo.
– Ale mne sa najväčšmi páčilo to, keď sme zhodili
vrecia a keď sa kotúľali po schodoch, – dodala Meg.
– No a mne sa zase najväčšmi rátalo, keď sme vyšli
na rovnú strechu, ktorú sme si vyzdobili girlanda-
mi a všetkými tými peknými vecičkami, zastali sme
a od radosti sme si na slniečku zaspievali, – povedala
Beth a usmievala sa, akoby v duchu znovu prežívala
tie nádherné chvíle.
– Veľmi sa na to nepamätám, len to viem, že som
sa strašne bála pivnice a tmavého vchodu a vždy som
sa tešila na koláč a na mlieko, ktoré nás čakalo na te-
rase. Keby som už nebola na to pristará, hneď by
som sa tak zahrala, – povedala Amy, ktorá sa poma-
ly vzdávala detských hier v takom zrelom veku, ako
je dvanásť rokov.
– Na túto hru nie sme nikdy pristaré, dieťa moje.
Veď je to hra, ktorú vlastne hráme po celý svoj život.
Každého ťaží nejaké to bremeno, každý kráča po ur-
čitej ceste, a túžba po dobre a šťastí je tou silou, ktorá
nás napriek mnohým utrpeniam a omylom privedie
k pokoju. Nuž, moje milé pútničky, že by ste začali
znovu? Lenže nie cez hru, ale naozajstne, a uvidíte,
kam to až dotiahnete, kým sa nám vráti otecko domov.
– Naozaj, mamička? Kde sú tie naše noše? – spý-
tala sa Amy, ktorá to všetko brala doslova.

17

male_zeny_sk.indd 17 19.1.2011 15:49

 malé ženy
– Všetky ste mi povedali, aké bremeno vás teraz ťa-
ží, len Beth nie. Skoro sa mi zdá, že ju nič netrápi, –
poznamenala mama.
– Ba trápi – umývanie riadu a upratovanie. Po-
tom ešte závidím dievčatám, ktoré majú pekné pia-
no, a ešte ma to trápi, že sa bojím ľudí.
Bethino bremeno bolo také podarené, že išlo kaž-
dému do smiechu, ale nikto ani nemukol, lebo vý-
smech by bol nesmierne zranil jej city.
– Ale dajme sa do toho! – zamyslela sa Meg. – Pút-
ničky – či nepútničky, ide len o to, aby sme sa snažili
byť dobré – a príbehom si len vypomôžeme. Lebo aj
keď si to zaumienime, predsa len je to ťažké. A nie-
kedy by sme sa mohli pozabudnúť a nekonali by sme
tak, ako by sme najlepšie mohli.
– To je pravda, mali by sme mať svojich vlastných
desatoro. Ako by sme to len urobili? – hútala Jo. Po-
tešila sa tomuto nápadu, lebo aspoň sľuboval štipku
vzruchu v nemilej povinnosti.
– Na Štedrý deň ráno pozrite pod podušky a náj-
dete tam svojich Sprievodcov, – odpovedala pani Mar-
chová.
Dievčatá sa zhovárali o novom pláne, kým stará
Hannah odpratávala zo stola. Potom sa objavili šty-
ri malé košíčky so šitím a ihly len tak lietali – obší-
vali plachty pre tetu Marchovú. Bola to v podsta-
te nezaujímavá robota, ale toho večera nehundrala
ani jedna. Prijali Join návrh, aby každý kraj plachty,
ktorý bolo teba obrúbiť, predstavoval svetadiel. Tak
vznikla Európa, Afrika a Amerika – a práca im šla
jedna radosť! Pritom sa, pravdaže, zhovárali o jed-
notlivých krajinách.
O deviatej prácu zložili a pred spaním si – ako ob-
vykle – zaspievali. A pretože nikto okrem Beth neve-

18

male_zeny_sk.indd 18 19.1.2011 15:49

 malé ženy
del zo starého piana vylúdiť príjemnejšie tóny – len
ona sa dokázala jemne dotýkať zažltnutých kláve-
sov – tak Beth sprevádzala jednoduché pesničky,
ktoré si spievali. Meg mala hlas ako flauta, takže
spolu s mamou viedli miniatúrny spevokol. Amy
cvrlikala ako cvrček a Jo sa vznášala v oblakoch, ako
sa jej práve zachcelo. V najnevhodnejšej chvíli za-
krákala alebo zatrilkovala, a tým pokazila aj tú naj-
vážnejšiu skladbu. Takto spoločne spievali od chví-
le, ako sa naučili džavotať. No a spev sa potom stal
rodinnou obyčajou, lebo mama bola rodená speváč-
ka. Hneď ráno sa ozval ako prvý jej hlas, keď cho-
dila po dome a vyspevovala ako škovránok. A večer
opäť ten istý ľúbezný hlas zaznel ako posledný, tak-
že dievčatá nikdy neusínali bez tejto rodinnej uspá-
vanky.

2. KAPITOLA

Veselé Vianoce
Jo sa na Štedrý deň zobudila na svitaní ako prvá.
Pred kozubom neviseli žiadne pančuchy a v prvej
chvíli bola taká sklamaná, ako kedysi dávno, keď
jej pančuška napchatá dobrotami spadla, a ona ju
nevidela. Potom si spomenula na mamin sľub, vsu-
nula ruku pod vankúš a vytiahla tmavočervenú kni-
žočku. Poznala ju veľmi dobre. Bola to krásna stará
rozprávka o najlepšie prežitom živote a Jo vedela, že
knižka je naozaj verným sprievodcom pre každého
pútnika, ktorý sa vydáva na ďalekú cestu životom.
Zobudila Meg, popriala jej „veselé Vianoce“ a vy-
zvala ju, aby sa tiež pozrela pod vankúš. Objavila
sa zelená knižka s takými istými obrázkami a s ve-

19

male_zeny_sk.indd 19 19.1.2011 15:49

 malé ženy
novaním od mamy, takže v ich očiach stúpol dar-
ček nesmierne na cene. Čoskoro sa zobudila Beth
a Amy, pokutrali a tiež si našli svoje knižočky – jedna
bola sivá a druhá modrá. Posediačky si ich prezerali
a rozprávali sa, kým zore ružoveli s prichádzajúcim
novým dňom.
Margaret – napriek tomu, že bola trochu márnivá
– mala milú a jemnú povahu a celkom nevedomky
vplývala na sestry. Najmä na Jo, ktorá ju mala veľmi
rada a počúvala ju, lebo Meg vedela poradiť a veľmi
vľúdne a pokojne napomenúť.
– Dievčatá, – začala Meg vážne, pričom pozrela
najprv na strapatú hlavu vedľa seba, potom na dve
malé očepčené makovičky, – mama si želá, aby sme
si tieto knižky prečítali, mali ich rady a aj sa podľa
nich riadili. Preto sa hneď do nich pustíme. Kedysi
sme to brali vážne a snažili sme sa. Ale odkedy je
otecko preč a na nás doliehajú všetky útrapy vojny,
veľa vecí sme zanedbali. Vy si robte, ako chcete, ale
ja si položím svoju knižku sem na stolík a každé rá-
no, len čo sa zobudím, si z nej niečo prečítam, le-
bo viem, že mi bude na osoh a že mi pomôže prežiť
deň. – Potom si otvorila novú knižku a dala sa do čí-
tania. Jo ju objala, pritisla si k nej líce a tiež čítala,
pričom jej tvár nadobudla pokojný výraz, čo bolo
u nej zriedkavé!
– Aká je Meg dobrá! Poď, Amy, poďme čítať aj
my! Pomôžem ti s cudzími slovami, a ak nebudeme
niečomu rozumieť, tak nám to Meg alebo Jo vysvet-
lia, – šepkala Beth, nadšená krásnymi knihami a prí-
kladom starších sestier.
– Som rada, že moja je modrá, – tešila sa Amy.
V izbe zavládlo také ticho, že bolo počuť len jemné
obracanie listov. I zimné slnečné lúče ich namiesto

20

male_zeny_sk.indd 20 19.1.2011 15:49

 malé ženy
vianočného pozdravu hladkali po hlávkach a váž-
nych tváričkách.
– A kde je mamička? – spýtala sa Meg po polho-
dinke, keď zbehla spolu s Jo poďakovať sa mame
za darčeky.
– Bohvie, kde je! Prišlo sem akési chlapča po žob-
raní a vaša mama sa hneď pobrala zistiť, čo by bo-
lo treba urobiť. To svet nevidel takú ženu, veď tá by
všetko rozdala! – hundrala Hannah, ktorá pomáha-
la u Marchovcov od Meginho narodenia a každý ju
považoval skôr za člena rodiny ako za slúžku.
– Ale veď ona sa hneď vráti. Len dopečte koláč,
aby bolo všetko hotové, – povedala Meg a prezerala
si darčeky, ktoré naukladali do koša a vsunuli pod po-
hovku, aby ich mali po ruke. – Ale kde je Amina fľaš-
tička kolínskej? – dodala, keď nevidela voňavý darček.
– Pred chvíľou ju vybrala a šla ju ozdobiť maš-
ličkou či čím, – odpovedala Jo a tancovala po celej
izbe, aby trochu rozchodila nové topánky.
– Aké sú len pekné tie moje vreckovky, pravda?
Hannah ich vyprala a vyhladila a ja sama som na ne
vyšila monogram, – oznámila Beth a pyšne hľadela
na akési krivé písmená, ktoré jej dali toľko práce!
– No zbohom, tá tomu ale dala! Veď si namiesto
M. M. vyšila „Mamička“! – zhrozila sa Jo a zamá-
vala jednou vreckovkou.
– A čo, nie je to správne? Myslela som si, že to
takto bude lepšie, lebo Megine iniciálky sú tiež M.
M. a ja nechcem, aby ich používal niekto iný než
mama! – bránila sa utrápená Beth.
– Urobila si dobre, miláčik. Náhodou je to skvelý,
rozumný nápad – nikto si ich nemôže spliesť. Som
presvedčená, že sa jej budú veľmi páčiť, – utešova-
la ju Meg.

21

male_zeny_sk.indd 21 19.1.2011 15:49

 malé ženy
– Už je tu mama. Schovajte košík, rýchlo! – vy-
kríkla Jo, keď buchli dvere a v prednej izbe sa ozva-
li kroky.
Amy sa vrútila do izby, ale zostala zarazená, keď
videla, že sestry čakajú už len na ňu.
– Kde si bola a čo to schovávaš za chrbtom? – spý-
tala sa prekvapená Meg, keď podľa plášťa zistila, že
pohodlná Amy je v kabáte a v klobúku.
– Nevysmej sa mi, Jo! Nechcela som, aby o tom
niekto vopred vedel. Len som šla vymeniť malú fľaš-
tičku kolínskej za veľkú a vydala som na to všetko
do haliera. Naozaj sa snažím, aby som už nebola ta-
ká sebecká.
A Amy im ukázala vkusnú fľašku namiesto tej lac-
nej, a v snahe nemyslieť len na seba vyzerala tak váž-
ne a skrúšene, že ju Meg vystískala a Jo vyhlásila, že
je „chlapík“. Beth utekala k oknu a odtrhla najkraj-
šiu ružičku, aby ňou mohla ozdobiť efektnú fľašku.
– Viete, keď sme si ráno čítali a potom sme si po-
vedali, že budeme dobré, hanbila som sa za svoj
darček. Preto som hneď odbehla vymeniť fľaštičku.
A som taká rada, lebo môj darček je teraz zo všet-
kých najkrajší.
Ďalšie buchnutie domových dverí zahnalo kôš pod
pohovku a dievčatá k stolu, kde nedočkavo čakali
na raňajky.
– Veselé Vianoce, mamička! A aby si sa dožila eš-
te mnohých Vianoc! Ďakujeme ti za knižky. Trochu
sme si z nich už prečítali a budeme z nich čítať kaž-
dý deň, – vykrikovali jedna cez druhú.
– Šťastné Vianoce, dcérky moje! Som rada, že ste
sa hneď dali do čítania a dúfam, že v tom budete
aj pokračovať. Ale prv ako sa posadíme, chcela by
som vám niečo povedať. Neďaleko nás leží chudob-

22

male_zeny_sk.indd 22 19.1.2011 15:49

 malé ženy
ná žena s drobučkým novorodeniatkom. Šesť ostat-
ných detí sa túli k sebe v jednej jedinej posteli, aby
nepomrzli, lebo nemajú čím kúriť. Vôbec nemajú čo
jesť a najstarší chlapec mi prišiel povedať, že hladu-
jú a mrznú. Deti moje, nechceli by ste im dať svoje
raňajky ako vianočný darček?
Všetky mali mimoriadny hlad, lebo čakali na ra-
ňajky temer celú hodinu. Chvíľu bolo ticho, ale len
chvíľu, lebo Jo vykríkla:
– Som taká rada, že si prišla skôr, než sme sa da-
li do jedenia!
– Smiem ísť i ja a pomôcť vám niečo odniesť tým
úbohým deťom? – spýtala sa Beth dychtivo.
– Ja vezmem smotanu a šišky, – dodala Amy, ktorá
hrdinsky ponúkla to, čo mala najradšej.
Meg už zakrývala ovsenú kašu a na veľký tanier
nakladala chlieb.
– Vedela som, že to takto urobíte, – povedala pani
Marchová a spokojne sa usmievala. – Všetky pôjdete so
mnou a pomôžete mi. A keď sa vrátime, dáme si na ra-
ňajky mlieko a chlieb a vynahradíme si to pri obede.
Dievčatá boli raz-dva hotové a sprievod sa vydal
na cestu. Našťastie bolo včasráno, a keďže išli boč-
nými uličkami, stretli len niekoľko ľudí a nikto sa
nesmial na čudnej spoločnosti.
Biedna, pobiedna bola izba, do ktorej vstúpili. Ok-
ná vybité, nebolo zakúrené, chorá matka ležala s mrn-
čiacim bábätkom v roztrhaných perinách a hŕba ble-
dých, hladných detí sa schúlila pod starú prikrývku,
aby sa aspoň trochu zahriali.
Ako im žiarili veľké oči a ako sa usmievali svojimi
sinavými perami, keď vošli dievčatá!
– Ach, mein Gott! To k nám zavítali víly z rozpráv-
ky! – zvolala úbohá žena, plačúc od radosti.

23

male_zeny_sk.indd 23 19.1.2011 15:49

 malé ženy
– Podarené víly v kapucniach a palčiakoch! – vy-
kríkla Jo a všetkých rozosmiala.
O chvíľu to tu naozaj vyzeralo tak, akoby sa bo-
li dali do práce dobrí duchovia. Hannah, ktorá pri-
niesla z domu drevo, zakúrila a diery v okenných ta-
buliach upchala starými klobúkmi a svojím vlastným
šálom. Pani Marchová podala matke čaj a ovsenú
kašu. Tá sa veľmi potešila, keď jej prisľúbila pomoc.
Potom opatrila dieťatko tak starostlivo, akoby bo-
lo jej vlastné. Dievčence zatiaľ upravili stôl, posa-
dili deti okolo ohňa, kŕmili ich ako hladné vtáčatká
a bavili sa s nimi, usilujúc sa porozumieť ich láma-
nej angličtine.
– Ach, to je dobré! Vy ste dobré víly! – pochvaľo-
vali si úbožiatka jedlo a pri ohni si ohrievali skreh-
nuté rúčky.
Dievčatá doteraz nikto nenazval dobrými vílami,
preto im to veľmi lichotilo, najmä Jo, ktorú od naro-
denia prezývali „Sanchom“. A aj pre dievčatá to boli
skvelé raňajky, hoci z nich ani neochutnali. Keď sa
vracali domov, zanechajúc po sebe radosť a spokoj-
nosť, myslím, že v celom meste neboli šťastnejší ľudia
než tieto hladné sestričky, ktoré darovali svoje svia-
točné raňajky a uspokojili sa s chlebom a mliekom.
– To asi znamená, že svojho blížneho milujeme
viac ako seba samého, a to sa mi páči, – povedala
Meg a rozkladala po stole darčeky, aby boli pripra-
vené, kým sa mamička vráti – hore v izbe zbierala
šatstvo pre úbohých Hummelovcov.
Nuž tieto darčeky nepôsobili bohvieakým dojmom,
ale v tých skromných balíčkoch sa skrývalo veľa lás-
ky. A vysoká váza uprostred stola s červenými ruža-
mi, bielymi chryzantémami a divým viničom pôsobila
veľmi slávnostne.

24

male_zeny_sk.indd 24 19.1.2011 15:49

 malé ženy
– Už ide! Začni, Beth! Amy, otvor dvere! Trikrát
sláva našej mamičke, – kričala Jo, lietajúc po izbe.
Beth zahrala najveselší pochod, aký vedela, Amy
letela otvoriť dvere a Meg dôstojne odviedla mamu
na čestné miesto. Pani Marchová bola tým všetkým
prekvapená a dojatá, a až jej oči zažiarili, keď si preze-
rala darčeky a čítala pripojené lístočky. Hneď si obu-
la papučky, novú vreckovku navoňanú Aminou ko-
línskou si strčila do vrecka, ružu jej pripli na prsia
a o pekných rukaviciach vyhlásila, že sú ako na mieru.
A bolo mnoho smiechu, bozkávania a vysvetľo-
vania tým prostým láskyplným spôsobom, ktorý
tak spríjemňuje všetky rodinné slávnosti, že si dlho
na ne radi spomíname. No a potom sa všetky da-
li do roboty.
Ranná dobročinnosť a ceremónie s darčekmi im
zabrali toľko času, že zvyšok dňa museli venovať
prípravám slávnostného večera. Pretože boli príliš
mladé na to, aby stále vysedávali v divadle, a nie
dosť bohaté, aby si mohli dovoliť väčšie výdavky
na svoje domáce predstavenia, museli vziať rozum
do hrsti. A keďže tvŕdza rozum vzbúdza, zhotovili si
všetko samy. Niektoré ich výrobky veľmi dômyselné
– lepenkové gitary, starodávne lampy zo staromód-
nych maselničiek obalených staniolom, nádherné
kostýmy zo starých handier, trblietajúce sa broš-
ňami z plechových vrchnáčikov, ktoré sa im rovna-
ko zišli aj na znak. Nábytok v izbe, ktorá sa stáva-
la dejiskom mnohých veselých zábav, poprevracali
hore nohami.
Pánov vylúčili z divadla, takže Jo mala dušu na
mieste, lebo hrala všetky mužské úlohy. Najväčšiu
radosť mala z červenkastoškoricových čižiem, kto-
ré dostala od jednej priateľky, ktorej ich venovala

25

male_zeny_sk.indd 25 19.1.2011 15:49

 malé ženy
jedna pani. A tej ich zas daroval jeden herec. Tieto
čižmy, starý fleuret a preťaté rytierske brnenie, kto-
ré raz namaľoval akýsi maliar, boli Joiným najdra-
hocennejším pokladom a využila každú príležitosť,
aby sa mohla ukázať v tejto svojej nádhere. Pretože
táto divadelná spoločnosť mala veľmi málo členov,
dve hlavné herečky museli hrať v jednom kuse aj
viac rolí. A zaslúžili si za to obdiv, lebo to bola riad-
na robota naučiť sa tri i štyri rozličné úlohy, skákať
z kostýmu do kostýmu a pritom ešte režírovať celé
predstavenie. Bolo to vynikajúce cibrenie pamäti,
a tak nevinná zábavka si vyžadovala veľa času. Ale
tento čas mohli stráviť aj celkom neplodne, alebo
v menej užitočnej spoločnosti.
Na Štedrý večer sa u Marchovcov tiesnil asi tucet
dievčat, na posteli, ktorá bola prvým balkónom. Se-
deli pred modro-žltou kartúnovou oponou v napä-
tom očakávaní. Spoza opony bolo dosť počuť šum
a šepot, lampa trochu čmudila a podchvíľou bolo
počuť Amin chichot, ktorá sa od samotného vzru-
šenia šla zblaznieť. Zrazu len zaznel zvonček, opona
sa rozletela a „operná tragédia“ sa začala.
„Ponurý les“ – ako to stálo v jedinom divadelnom
programe – predstavovalo niekoľko kríčkov v črep-
níkoch a zelená plstená látka prestretá na dlážke.
V pozadí sa rysovala jaskyňa, ktorej strechu tvoril
sušič bielizne, a steny – bielizníky. Vnútri bolo malé
ohnisko s plápolajúcim ohňom, nad ním visel čierny
kotol, nad ktorým sa skláňala stará bosorka. Javisko
obklopovala tma, takže žiara ohňa pôsobila ohrom-
ným dojmom, najmä vtedy, keď ježibaba odkryla
kotol a vyšiel z neho oblak pary. Chvíľu sa čakalo,
kým pominulo prvé nadšenie, potom sa na javisko
vrútil ten ničomný Hugo s rinčiacim mečom po bo-

26

male_zeny_sk.indd 26 19.1.2011 15:49

 malé ženy
ku, so zhúžvaným klobúkom na hlave a prilepenou
bradou, v tajomnom plášti a čižmách.
Vzrušene pobehoval po celom javisku, potom sa
udrel po čele a priam vybuchol do vášnivého spevu.
Spieval o svojej nenávisti k Roderigovi, o svojej lás-
ke k Zare a o pevnom rozhodnutí, že zavraždí Ro-
deriga, aby mu Zara mohla patriť. Prenikavé tóny
Hugovho hlasu, ktorý mu občas – keď sa príliš vžil
do úlohy – preskakoval, uchvátili celé obecenstvo.
A len čo na chvíľu zmĺkol, aby nabral dych, nad-
šene mu zatlieskali. Poklonil sa ako herec, naučený
na úspech u obecenstva, potom sa prikradol k jas-
kyni a rozkazovačne zavolal: „Hej! Poď von, ty čaro-
dejnica! Niečo od teba potrebujem!“
Z jaskyne vyšla Meg v sivej parochni z konskej srs-
ti, na sebe mala červeno-čiernu róbu, v ruke palicu
a na plášti kabalistické znaky. Hugo žiadal, aby mu
pripravila dva nápoje: jeden, ktorým by získal Zari-
nu lásku, a druhý, ktorým by otrávil Roderiga. Ha-
gar v nádhernej dramatickej piesni prisľúbila oboje
a hneď vyvolávala ducha, ktorý jej mal priniesť ná-
poj lásky.
Ozvala sa ľúbezná hudba a v pozadí jaskyne sa
zjavila drobná postavička v bielom rúchu s trblieta-
vými krídlami, zlatými vlasmi a vencom ruží na hla-
ve. Za spevu zamávala čarovným prútikom, hodi-
la k ježibabiným nohám malú pozlátenú fľaštičku
– a zmizla. Ďalšia Hagarina pieseň privolávala nové-
ho ducha, ktorý však už nebol taký pôvabný. Za ob-
rovského rachotu sa na javisku zjavil odporný čier-
ny škriatok, čosi zaškriekal, s výsmešným úškľabkom
šmaril do Huga tmavú fľašku a zmizol. Hugo, len
čo odspieval svoju vďaku a skryl nápoje za sáru, tiež
odišiel z javiska. Po jeho odchode Hagar prezradila

27

male_zeny_sk.indd 27 19.1.2011 15:49

 malé ženy
obecenstvu, že Huga prekliala, lebo kedysi zniesol
zo sveta niekoľkých jej priateľov. Preto sa rozhodla,
že mu skríži plány, a tak sa mu pomstí. Potom opona
spadla a obecenstvo cez prestávku cmúľalo cukríky
a pretriasalo prednosti hry.
No keby ste počuli ten buchot, kým sa znovu
zdvihla opona! Ale keď zazreli to majstrovské dielo,
nikto nehundral na meškanie. Bolo to naozaj nád-
herné. Veža sa týčila až po povalu, a uprostred tej
veže bolo okienko, v ktorom svietila lampa. Za bie-
lou záclonkou sa zjavila Zara v nádhernom strie-
bornom rúchu. Čakala na Roderiga. Prišiel priam
skvostne vyobliekaný: na hlave s gaštanovými ku-
čeravými vlasmi mal nasadenú čiapku s perom, cez
seba si prehodil červený plášť. Nechýbala mu ani gi-
tara, a samozrejme ani spomínané čižmy. Kľakol si
pod vežu a zaspieval srdcervúcu serenádu. Zara mu
odvetila spevom a konečne po krátkom zhudobne-
nom dialógu súhlasila s tým, aby ju uniesol. A teraz
malo dôjsť k vrcholnej scéne hry. Roderigo vytiahol
povrazový rebrík o piatich priečkach, vyhodil ho Za-
re a vyzval ju, aby zostúpila. Bojazlivo liezla dolu,
položila si ruku Roderigovi na rameno a už-už chce-
la pôvabne zoskočiť, a v tom – ach, beda! – závoj sa
jej zachytil v okne, veža sa zakymácala, nachýlila do-
predu, s rachotom sa zrútila a v troskách pochovala
nešťastných milencov!
Nik sa neubránil smiechu, keď sa v troskách zúri-
vo trepotali nám už známe čižmy a vynorila sa z nich
i zlatá Zarina hlava s týmto krikom: „Ja som to tu-
šila! Ja som to tušila!“
Na javisko vo chvíli pribehol obdivuhodne ducha-
prítomný Don Pedro, Zarin krutý otec, ktorý vy-
slobodil dcéru z trosiek, a nenápadne poznamenal:

28

male_zeny_sk.indd 28 19.1.2011 15:49

 malé ženy
„Nesmejte sa a hrajte ďalej, akoby sa nič nebolo sta-
lo!“ Potom zreval na Roderiga, aby vstal, a s hne-
vom a opovrhnutím ho vypovedal z kráľovstva. Ho-
ci Roderigom určite otriasol pád z veže, vzoprel sa
starému pánovi a odmietol sa čo len pohnúť. Ten-
to príklad smelosti tak nadchol Zaru, že sa aj ona
postavila otcovi na odpor. Ale krutý otec ich oboch
uvrhol do najtemnejšieho väzenia na zámku. Hneď
sa dostavil malý, guľatý žalárnik s putami a oboch
odsúdencov odvliekol. Z toho všetkého bol taký vy-
strašený, že celkom zabudol, čo vlastne má hovoriť.
Tretie dejstvo sa odohrávalo v zámockej sieni. Zra-
zu sa zjavila Hagar, ktorá prišla oslobodiť milencov
a zahubiť Huga. Začula jeho kroky a skryla sa. Videla,
ako Hugo nalial oba ježibabine nápoje do dvoch po-
hárov s vínom a ako prikazoval malému ustrašenému
sluhovi: „Odnes to väzňom do cely a povedz im, že
hneď prídem.“ Sluha však odtiahol Huga na kus reči
a Hagar zatiaľ vymenila poháre za dva iné, v ktorých
bol nápoj celkom neškodný. „Žalárnik“ Ferdinando
ich odniesol a Hagar položila naspäť pohár s nápo-
jom pre Roderiga. Hugo, ktorý z toľkého spevu cel-
kom vysmädol, vzal pohár, nápoj vypil, stratil vedo-
mie, v kŕčoch padol na zem a umieral – a Hagar mu
v nádhernej piesni prezradila, čo vykonala.
Toto bola naozaj vzrušujúca scéna, hoci podaktorí
diváci by mohli namietať, že dlhé tmavé vlasy, ktoré
zrazu vykĺzli spod ničomníkovej parochne, do istej
miery zoslabili účinok jeho smrti. Obecenstvo vyvo-
lávalo Huga pred oponu. Objavil sa v plnom lesku
a viedol za ruku Hagar, ktorej spev bol nádhernejší
než celé predstavenie dokopy.
Vo štvrtom dejstve pozeráme na zúfalého Rode-
riga, ktorý sa chystá prebodnúť si srdce dýkou, le-

29

male_zeny_sk.indd 29 19.1.2011 15:49

 malé ženy
bo sa dopočul, že ho Zara zradila. Práve vo chvíli,
keď mieril dýkou na hruď, ozvala sa pod oknom
nádherná pieseň, z ktorej sa dozvedel, že Zara mu
je verná, ale že jej hrozí veľké nebezpečenstvo a len
on ju môže zachrániť. Do cely vletí kľúč od väzenia,
Roderigo v záchvate nadšenia strhne putá a rúti sa
vyslobodiť svoju lásku.
Piate dejstvo sa začalo búrlivým výstupom me-
dzi Zarou a Donom Pedrom. Núti ju, aby vstúpila
do kláštora, ale Zara nechce o tom ani počuť. Po do-
jímavých prosbách upadá do mdlôb, no vtom sem
vtrhne Roderigo a požiada o jej ruku. Don Pedro ho
odmietne, lebo nie je bohatý. Obaja strašne kričia
a zúrivo gestikulujú rukami, ale sa nijako nemôžu
dohodnúť. Roderigo sa rozhodne uniesť zmorenú
Zaru, no vtom prichádza ustrašený sluha a priná-
ša list a vrecúško od Hagar, ktorá záhadne zmizla.
V liste mladému páru oznamuje, že im odkazuje ne-
smierne bohatstvo, a Donovi Pedrovi sa vyhráža, že
ho stihne krutý osud, ak bude mladým brániť v ich
šťastí. Nato otvoria vrecúško a na zem popadá taká
hromada peňazí z plieškov, že sa trbliece takmer ce-
lé javisko. Táto príhoda obmäkčí „krutovládcu“. Bez
slova súhlasí so sobášom, všetko sa teší a jasá. Opo-
na padá vo chvíli, keď Don Pedro dáva kľačiacim
milencom úprimné otcovské požehnanie.
Zaznel búrlivý potlesk, ale naraz akoby uťal – det-
ská postieľka, ktorá bola „prvým balkónom“, sa z ni-
čoho nič zrútila a bolo po nadšení. Roderigo i Don
Pedro utekali na pomoc a všetky povyťahovali sí-
ce bez zranenia, ale mnohé sa zadúšali od smiechu.
Horko-ťažko sa upokojili, keď sa objavila Hannah.
Prišla s odkazom od pani Marchovej, aby dámy pri-
jali pozvanie na večeru.

30

male_zeny_sk.indd 30 19.1.2011 15:49

 malé ženy
Toto bolo prekvapenie dokonca aj pre hercov –
a keď zazreli prestretý stôl, hľadeli jedna na druhú
v radostnom úžase. Mamička im zrejme chcela pri-
praviť malú hostinu, ale na čosi tak skvelé sa už ani
nepamätali. Na stole bola zmrzlina, presnejšie dve
misky zmrzliny – jedna ružová a druhá biela, kolá-
če, ovocie, vynikajúce bonbóny a prostriedok stola
zdobili štyri velikánske kytice skleníkových kvetov.
Celkom im to vyrazilo dych. Prekvapene pozreli
najprv na stôl a potom na mamu, ktorú ich prekva-
penie zrejme bavilo.
– Že by aj tu boli zázračné víly? – čudovala sa
Amy.
– Alebo Mikuláš, – tipovala Beth.
– To iste mamička, – zasmiala sa Meg.
– Nie, to teta Marchová mala dobrú náladu a po-
slala nám tieto dobroty, – vykríkla Jo, akoby jej bo-
lo náhle svitlo.
– Neuhádli ste. Poslal nám to starý pán Laurence, –
oznámila pani Marchová.
– Starý otec mladého Laurenca! Čo mu to len pri-
šlo na um? Veď ho ani nepoznáme! – žasla Meg.
– Hannah vyrozprávala jeho slúžke príhodu s ra-
ňajkami. Starému pánovi, ináč takto čudákovi, sa to
veľmi páčilo. Pred rokmi sa vraj spoznal s mojím ot-
com. Dnes popoludní mi poslal zdvorilý list, v kto-
rom ma žiadal, aby som mu na počesť dnešného
dňa a na dôkaz priateľstva k mojim deťom dovolila
poslať nejaké maličkosti. Nemohla som odmietnuť
a takto aspoň máte náhradu za chudobné raňajky.
– Stavím sa, že to vymyslel ten mladý Laurence!
Je to skvelý chlapec a veľmi by som sa s ním chcela
zoznámiť. Vidno, že sa aj on chce s nami zoznámiť,
len sa veľmi hanbí. A Meg je zasa taká chúlostivá,

31

male_zeny_sk.indd 31 19.1.2011 15:49

 malé ženy
že mi nedovolí, aby som ho oslovila pri stretnutí, –
sťažovala sa Jo.
Misy kolovali a zmrzlina zmizla rovno pred očami.
Ako výraz vrcholnej spokojnosti nebolo počuť nič,
len samé „ach“, a „och“.
– To sú tí, čo bývajú pri vás v tom veľkom dome,
pravda? – vyzvedalo sa ktorési dievča. – Moja ma-
ma pozná starého pána Laurenca, ale povedala, že je
veľmi hrdý a nerád sa stýka so susedmi. Vraj vnuka
pustí von len vtedy, keď sa ide poprechádzať sa svo-
jím domácim učiteľom. Ináč ho drží stále pod zám-
kou a je naňho veľmi prísny. A doma sa musí stále
len učiť. Aj sme ho pozvali k nám na také malé po-
sedenie, ale neprišiel. Mama hovorí, že je to hotový
krásavec, ale nám dievčatám sa nikdy neprihovorí.
– Raz nám ušla mačka a on nám ju priniesol späť.
Cez plot sme sa zhovárali o krikete a tak, ale keď za-
zrel prichádzať Meg, zdrhol. Musím sa s ním bliž-
šie zoznámiť. Aj on potrebuje trochu rozptýlenia, no
nie? – povedala Jo so všetkou rozhodnosťou.
– Mne sa veľmi páči jeho vystupovanie a správa sa
ako naozajstný mladý džentlmen. Nemám nič proti
tomu, aby ste sa s ním príležitostne zoznámili. Kve-
ty priniesol on sám a bola by som ho rada pozvala
ďalej, keby som bola vedela, čo to tam hore vystrá-
jate. Počul, že sa zabávate, a smutný odchádzal. Asi
si doma veľa zábavy neužije, – ľutovala ho mama.
– Ešte šťastie, že si ho nepozvala, – usmiala sa Jo
a pozrela na svoje čižmy. – Ale nabudúce zahráme
takú hru, ktorú bude môcť aj on vidieť. Možno si
s nami aj sám zahrá – nebude to ohromné?
– Ešte som nikdy nedostala takú nádhernú kyti-
cu. Aká je krásna! – rozplývala sa Meg a s úprimným
obdivom si prezerala každý jeden kvietok.

32

male_zeny_sk.indd 32 19.1.2011 15:49

 malé ženy
– Vskutku sú nádherné. Ale Bethine ruže sú mi
milšie, – povedala pani Marchová a ovoňala polo-
zvädnutý kvietok pripnutý na šatách.
Beth sa k nej pritúlila a nežne zašepkala: – Keby
som tak mohla poslať moju kyticu oteckovi! Iste ne-
má také veselé Vianoce ako my!

3. KAPITOLA

Mladý Laurence
– Jo! Jo! Kde si? – volala Meg pri schodoch na pôjd.
– Tu! – ozval sa nevrlý hlas zhora. Meg vybehla
hore a našla sestru hovieť na výslní pri okne na po-
hovke, ktorej zostali už iba tri nohy. Zababušila sa
do teplej vlnenej deky, chrúmala kožovky a narie-
kala na „Redcliffovým dedičom“. Tu bol Join naj-
obľúbenejší úkryt a sem sa rada uchyľovala s pár
jablkami a peknou knihou, keď zatúžila po pokoji
a spoločnosti skroteného milovaného potkana, ktorý
Jo vôbec nebral na vedomie. Len čo sa však objavila
Meg, už aj zmizol v diere. Jo si utrela slzy a čakala,
čo za novinu jej prinesie Meg.
– Len pozri, Jo, dostali sme od pani Gardinerovej
riadne pozvanie na zajtra večer! – mávala Meg dra-
hocenným listom a prečítala jej ho s dievčenským
dojatím:
„Pani Gardinerovú by veľmi potešilo, keby mohla
slečnu Meg a slečnu Josephine privítať na malom ta-
nečnom večierku, ktorý sa koná zajtra na Nový rok.“
Mama súhlasí, aby sme šli. Len čo si oblečieme?
– Načo sa tak vôbec pýtaš, keď dobre vieš, že okrem
tých popelínových šiat nič iné nemáme, – zabrblala
Jo s plnými ústami.

33

male_zeny_sk.indd 33 19.1.2011 15:49