BEN

TOM
VAJCE
Na stole ležala kocka cukru. Svietilo na ňu slnko, vzduch
sa nehýbal, vládlo teplé vlhké letné ticho.
Nehýbal sa ani Ben. Stál nad stolom ako socha, v pripravenej
ruke sieťka, na tvári sústredený výraz lovca striehnuceho
na korisť a v duchu uvažoval, ako dlho takto bez pohnutia
ešte vydrží.

Do ticha zaznelo nenápadné zabzučanie. Najprv len zľahka

a z diaľky, ale o chvíľu sa nad stolom objavila maškrtná mucha,
vyvalila oči, či ju neklame zrak, a v ústach sa jej na tú dobrotu
zbehli slinky.

„Ešte vydŕž… ešté… ešte…“ prikazoval si potichu Ben, hoci ho

už sieťka v dlani dosť omínala.
Opatrná mucha spravila nad stolom ešte niekoľko kontrolných
preletov, zosadla na kocku cukru, pomädlila si od radosti
končatiny, a práve vo chvíli, keď sa chystala okoštovať, mávol
Ben sieťkou:
„Mám ťa!“
Ale nemal.
Mucha sa v poslednej chvíli prešmykla popod sieťku a —
„Bźźźk!“ — bola fuč.
10
„Švááác!“ švihol Ben sieťkou ešte silnejšie.
„Frnk!“ ubzikla mucha aj tentoraz.
„Plesk!“ nevzdával sa Ben.
„Brnk!“ nevzdala sa ani mucha a začala sa bláznivá naháňačka.
Ben mával sieťkou, prepletal nohami a rútil sa za ňou. Mucha
trepotala krídlami, krúžila v priestore ako akrobat a ani
náhodou sa nemienila dať chytiť.

„Čo zasa riešiš?“ zamraučal Tom, keď ho hluk vytrhol

od činnosti, ktorú mal najradšej — od leňošenia.
„Pssst!“ zasyčal namiesto odpovede Ben, keďže mu mucha
pristála priamo na hlave. „Nehýb sa!“

Skôr než Tom položil ďalšie otázky v štýle — „Čo to máš

v rukách?“ — a — „Prečo tým na mňa mávaš?“ — zaznelo
ďalšie „Švác!“
„Áu!“ skríkol Tom.
„Bźźź!“ zabzučala mucha, vyplašene vletela Tomovi do úst
a vyletela nosom.
„Nemal si ju pustiť!“ durdil sa Ben.
„A načo by ti bola?“ vyťahoval si hlavu zo siete Tom.
„Chcel som ju mať! Skrotil by som si ju a ona by ma mala rada.“
„Máš predsa mňa. Aj ja ťa mám niekedy celkom rád.“
„Lenže ty nie si malý. A si môj brat. Máš ma rád, lebo ti nič iné
neostáva. Chcel som, aby ma mal rád niekto, koho si nájdem
sám,“ ofučal sa Ben a namrzene odkráčal do húštiny na konci
záhrady, aby sa poobzeral po niekom malom, kto by sa dal
chytiť.
12
Tom uchmatol zo stola kocku cukru. Dôkladne ju pochrúmal,
aby zahnal trpkú chuť, ktorá mu ostala na jazyku po muche,
a znova sa uvelebil na hojdačke. Už-už sa chystal oddať
sladkému ničnerobeniu, keď sa z krovia ozval Benov nadšený
krik: „Tom! Niečo som našiel!“
Tomovi sa z hojdačky vôbec nechcelo.
„Tak mi to prines ukázať!“ zavolal.
 13
„Veď už idem!“ odvetil s námahou Ben a vyteperil z lístia
voľačo veľké.
„Ty brďo! To je ale vajčisko!“ vyskočil na rovné nohy Tom.
„Z toho by bola praženica na celý týždeň!“ oblizol sa.
„V žiadnom prípade!“ postavil sa Ben medzi vajíčko a brata,
pripravený chrániť ho vlastným telom. „Vo vajíčku je život!
Nemôžeme ho zjesť!“
„A čo s ním teda?“ nechápal Tom.
„Musíme ho vysedieť!“ vyhlásil Ben a začal sa štverať
po škrupine.
14
Lenže vajíčko bolo okrúhle a hladké. Benovi sa kĺzali ruky
aj nohy, a hoci sa veľmi snažil, nijako sa mu na ňom nedarilo
udržať rovnováhu.
„Ukáž! Na to musíš mať talent,“ zľutoval sa Tom, keď sa Ben
opakovane zošmykol do trávy. „Ja ti ho vysedím.“ Prevalil
vajce na ležato a pomerne šikovne sa na ňom uvelebil.
„A čo budem robiť ja?“ cítil sa odrazu zbytočný Ben.
Tomovi sa na tvári objavil lišiacky úsmev.
„Kým jeden z rodičov sedí na hniezde, druhý sa oňho vzorne
stará a zháňa potravu.“
„Mám ti priniesť červíka?!“ začudoval sa Ben.
„Najprv nejakú mäkkú deku. Aby vajíčku nebolo zima.
A na jedenie postačia koláče.“
Ben bez váhania fujazdil do domčeka.
„A niečo na pitie!“ želal si po chvíľke Tom, ktorý si pohodlne
hovel na vajci a zľahka sa na ňom pohojdával, ako predtým
na hojdačke. „A čosi na čítanie!“

Tak to šlo celé dopoludnie. Tom leňošil na vajíčku a Ben

ho celý čas obskakoval.
 15
„Takto to ďalej nejde!“ nahneval sa Ben, keď niesol Tomovi
desiatu šálku čaju. „Ty nesedíš! Ležíš a ja okolo teba lietam!“
Potiahol deku tak rýchlo, až Tom capol zadkom do trávy.
„Budeme sa striedať!“ rozhodol Ben a znova sa pokúsil
vyšplhať na vajíčko. A znova mu to nešlo. „Cap!“ capol aj on
rovno vedľa brata.

Obaja si chvíľu šúchali udreté zadky a hľadeli na vajíčko.

„Vymyslel som to inak!“ vyrukoval s nápadom Tom.
„Postavíme mu naozajstnú liaheň!“
16
A tak sa pustili do práce. Tom skrutkoval, Ben pritĺkal, Tom
ťahal, Ben tlačil a vôbec sa pritom nevadili, takže im práca išla
krásne od ruky, a hoci nikdy predtým nič podobné nestavali,
pripravili vajíčku tú najkrajšiu izbičku na svete.

„Tu sa mu bude páčiť,“ pochvaľoval si Ben.

„Psst!“ napomenul ho Tom. „Nevidíš, že spí?“
Chlapci potichu hľadeli na vajíčko, zľahka ho pohojdávali
a cítili sa zodpovedne.
 17
„Tešíš sa, že budeme mať mláďatko?“ šepol Ben.
„Teším,“ prikývol Tom, ale zároveň trochu pokrčil plecami.
„Ale trocha sa aj bojím.“
„To je normálne,“ snažil sa ho upokojiť Ben. „Rodičia sa
o mláďatá vždy trocha boja.“
„Lenže ja sa nebojím oňho, ale… o nás,“ Tom ešte viacej stíšil
hlas. „Veď vôbec nevieme, čo bude zač.“
„Nech bude, čo bude, ja ho budem ľúbiť!“ vyhlásil bez váhania
Ben.
„Len aby malo ono rado nás.“
„Prečo by nemalo, keď ho budeme mať radi my? Uvidíš, ako
nám bude veselo čvirikať, keď sa vyliahne.“
„Ale…“ krčil plecami Tom ešte viac. „Čo ak to nebude žiadne
vtáčatko?“
„A čo iné?“
„Vajíčka nekladú len vtáky. A… podľa tej veľkosti by to pokojne
mohol byť aj krokodíl alebo dinosaurus.“
„Jééé! Ja by som chcel malinkého dinosaura!“ vykríkol Ben
nadšene a pohladkal vajíčko dlaňou.
18
Lenže sotva sa ho dotkol, ozvalo sa tiché puknutie.
„Chrup!“
„Ty si ho rozbil!“ vyľakal sa Tom.
A skutočne. Na škrupine sa objavila dlhá prasklina.
„Veď som sa ho sotva dotkol!“ fňukol Ben a už-už chcel utekať
po lepiacu pásku, ale zastavilo ho ďalšie puknutie.
„Chrup!“ Tentoraz bolo hlasnejšie a na škrupine sa objavila
nová prasklina.
„Už sa liahne!“ uvedomili si bratia a po rečiach o dinosauroch
a krokodíloch pre istotu o trochu cúvli.
„Čo ak nás bude chcieť zjesť?“ blysol Tom očami ku dverám,
ale než sa k nim stihol rozbehnúť, ozvalo sa ďalšie puknutie
a z velikánskeho vajca vypochodovalo malilinké vtáčatko.
„Píp!“
 19
„A ty si sa bál, že bude nebezpečný,“ dojímal sa Ben.
„Mali sme šťastie,“ dojímal sa aj Tom, keď čerstvo vyliahnuté
vtáčatko ukladali do postieľky.
„Mali by sme mu dať niečo jesť. Aby pekne rástol,“ náhlil sa
Ben po fľašu.
Aj Tom už mal fľašu pripravenú a bál sa, že keď mláďatko
nakŕmi Ben, nebude už chcieť, aby ho kŕmil on.
Ale vtáča nesklamalo ani Bena, ani Toma. Otvorilo zobák
doširoka ako vráta: „Píp! Píp!“
Obe porcie zmizli na jeden šup a postieľka mu bola odrazu
akási tesná.
„Tuším podrástol,“ potešil sa Ben.
„Lebo sa oňho tak dobre staráme,“ prisvedčil Tom.
20
Drobci preložili vtáčatko do kočiara a vybrali sa
na prechádzku, lebo na čerstvom vzduchu sa dobre
napapaným deťom oddychuje najlepšie.
Vtáčaťu sa však oddychovať nechcelo. Otváralo zobáčik
a pípalo ako pokazené poplašné zariadenie.
„Nemôže byť znova hladný,“ krútil hlavou Tom.
„Našťastie som zabalil malé občerstvenie,“ nedal sa zaskočiť
Ben. „Plánoval som, že si ho dáme, keď budeme v polovici
prechádzky, ale kúsok môže ochutnať aj hneď.“
„Píííp!“ potešilo sa vtáča, a kým Ben stihol koláč rozlomiť
na menšie kúsky, bolo po ňom.
„Chutí mu poriadne!“
„Lebo rastie!“
A naozaj. Kočík bol odrazu vtáčaťu tesný. Praskol a rozpadol
sa. Vtáča nelenilo a postavilo sa na rovné nohy.
„On chodí!“
„Aký je šikovný!“ rozcítili sa chlapci. „A ešte nedávno bol
taký maličký!“
22
Vtáčik medzitým skákal po záhrade, ďobal do všetkého,
čo mu prišlo do cesty, a po každom hlte o kúsoček podrástol.
Spásol maliny, vyzbieral všetky jablká a napokon ho zaujala
mucha, ktorá sa vrátila preskúmať, ako to dopadlo s tým
cukrom. Neprišla veru v najvhodnejšej chvíli.
„Bźźź!“ zabzučala vydesene, keď si uvedomila, že tentoraz
na ňu nečíha Ben s nemotornou sieťkou, ale vták so zobákom
ostrým ako nožnice.
„Klep! Cvak!“ zaklepotal a zacvakal zobákom. Mucha v panike
spravila vo vzduchu osmičku a snažila sa ufujazdiť. Vták však
neváhal. Rozbehol sa za ňou, a ak sa mucha nechcela dať
zjesť, musela zabrať. Zabzučala, ako keď sa zapne turbomotor,
zabrala ako nikdy v živote a konečne sa jej podarilo nabrať
výšku. Vták sa na dlhých nohách odrazil od zeme, vyskočil
a… capol na zem, až sa mu zaiskrilo pred očami.
„Bum!“
 23
„Čo sme to vychovali za vtáka, keď nevie lietať?“ bedákal Tom.
„Aspoň nám nikam neuletí,“ zastával sa vtáka Ben.
„Má krídla,“ upozornil Tom, „musí sa to naučiť!“
„Nemusí!“ bránil ho Ben.
„Ale naučí sa,“ uzavrel Tom učiteľským tónom a všetci sa
vybrali do izbičky trénovať lietanie.
24
Učiť niekoho niečo, čo sami neovládate, nie je vôbec ľahké.
„Takto sa to robí!“ predvádzal lietanie Tom a usilovne kýval
rukami.
„Neboj sa! Skús to!“ povzbudzoval ho aj Ben, dvíhal sa
na špičkách a mával rukami tak usilovne, až sa zadýchal.
No ani jemu sa nepodarilo vzlietnuť ani o centimeter.
Ale vtáčik bol našťastie talentovanejší než páni učitelia.
Chvíľu chlapcov pozoroval, potom roztiahol krídla a pokúsil
sa ich napodobiť.
 25
Keď mávol prvý raz, nič sa nestalo. Ale keď mávol znova,
začalo sa mu to páčiť. Keď mávol do tretice, nohy sa mu
odlepili od podlahy.
„Hurá! Výborne!“ jasali chlapci. „A teraz to skúsime naozaj!“

Všetci traja vybehli na lúku, mávali rukami a utekali, čo im

nohy stačili.
„Mávaj! Nevzdávaj to!“ povzbudzovali vtáčika.
Ten nelenil. Mával krídlami s takou radosťou, ako by sa len
nato narodil. A keď trojica dobehla na vrchol kopca, prestali sa
mu nohy dotýkať zeme a on sa konečne vzniesol do vzduchu.
„Letí! Naozaj sme ho to naučili!“ tlieskali mu zo zeme drobci.
26
Vtáčikovi sa na oblohe očividne páčilo. Elegantne im zakrúžil
nad hlavami, naposledy zamával krídlami a stratil sa v diaľke
za belasým obzorom tak rýchlo, až chlapcom stislo srdce.
„Bude mi za ním smutno,“ fňukol Ben, keď si uvedomil, že sa
už nevráti.
Aj Tom mal z rozlúčky zmiešané pocity:
„Vyrástol. Už nepotrebuje našu pomoc.“
Ben ticho hľadel na smutnomodrú oblohu.
„Ale bolo od nás pekné, že sme sa oňho postarali. Však?“
prerušil napokon mlčanie.
„Hoci to chvíľami bola vážne fuška!“ prikývol Tom.
Chlapci sa ešte naposledy pozreli na nebo a vybrali sa domov.
Nedošli ešte ani k záhrade, keď Ben náhle zastal a zvýskol:
„Pozri!“
„Čo zasa stváraš?“ spýtal sa namrzene Tom, pretože to
neubrzdil a nosom nabúral bratovi do chrbta.
 27
„Ďalšie opustené vajíčko!“ zvolal uveličene Ben.
„Rýchlo do domčeka!“ ponáhľal sa Tom po kočík.
„Aby neprechladlo!“
Opatrne zababušili vajíčko do perinky a ponáhľali sa s ním
domov.
„Myslíš, že v tomto už bude ten dinosaurus?“ šepol plný
očakávania Ben.