Ján Botto

Bol najmladším básnikom z veľkej štúrovskej štvorice. Jeho poézia nadväzuja najmä na Sama
Chalupku a Janka Kráľa.
Narodil sa vo Vyšnom Skálniku. Jeho rodičia voli roľníci. Študoval v Levoči. Tam prišla aj časť
bratislavských študentov, ktorí manifestačne odišli po prepustení Štúra. Založil Jednotu mládeže
slovenskej, v ktorej sa študenti učili rodnú reč, čítali slovenských a slovanských básnikov, cvičili sa
v literárnej prácia zbierali ľudovú slovesnosť. V tomto čase začal aj písať (pod pseudonymom Janko
Maginhradský) svoje prvé básne.Odišiel študovať zememeračstvo do Pešti. Tu zažil revolúciu.
Aktívne sa jej nezúčastnil, ale napísal báseň Pochod. Po skončení štúdia bol lesným inžinierom
a zememeračom v Banskej Štiavnici a v Banskej Bystrici.
Hlavným zdrojom jeho poézie bola ľudová slovesnosť. Jeho prvé básne mali charakter ľudových
rozprávok a piesní. Charakteristické pre tieto básne je aj alegória. Alegorická kratšia skledba je Báj
na Dunaji, ktorá predstavuje Slovensko ako „zakliatu krajinu“, ktorá čaká na víťaza, ktorí ju
oslobodí. Slovenský národ a slovenčinu symbolizuje ako „biela húska“, ktorá pláva po rozbúrenom
Dunaji. Chce vzlietnuť, ale vietor ju vždy zráža do vĺn. Čaká junáka, ktorý ju vyslobodí. Mladí junák
ju zachráni a húska sa mení na bielu pannu. V básni K mladosti odsudzuje pasivitu mládeže a volá
ich do boja za nový a lepší svet.
Jeho balady sú: Žltá ľalia, ktorá opíše príbeh Adama a Evy, ktorí si sľúbia lásku až za hrob.
Eva však po manželovej smrti chce znova vydať. Mŕtvi Adam o polnoci príde po svoju ženu a Evka
od strachu zomrie. Na jej hrobe rastie ľalia, ktorú dusí tŕnie a preto z hrobu počuť Evkin nárek. Botto
túto baladu napísal ako rozprávanie starej mamy vnukom. Baladu Margita a Besná rozpráva starý
pltník na Váhu. Balada spracuje povesž dvoch nepezpečných skál, Margite a Besnej, medzi ktorými
preteká Váh. Mladá vdova s achcela znovu vydať, ale ženíchom sa viac páčila jej pekná nevlastná
dcéra. Pretu ju žiarlivá macohca sotila s vysokej skaly do Váhu (táto je skala Margita). Macocha mala
výčitky svedomia a preto neskôr do rieky skočila aj ona (táto je skala Besná).
Smrť Jánošíkova
Je to lyricko-epická skladba. Napísal jo v porevolučných rokoch, v období národného
a sociálneho útlaku Bachovho absolutizmu. Jánošíka nezobrazuje v bojových, hrdinských situáciach
ako je známy z ľudovej slovesnosti. Ukazuje Jánošíka už len spomína na tieto časy. Dejom je
chytenie, uväznenie a poprava Jánošíka. Celá skladba vyjardije náladu ľudí po neúspešnej revolúcii.
Báseň má úvod a deväť spevov. Dej je prerušovaný úvahami a opismi prírody. Spracoval túto
tematiku podľa ľudových tradícii a nie podľa hostoických dokladov. Chcel zobraziť ako žije
v predstavách ľudu ako symbol slobody a spravodlivosti. V diele využil ľudovú reč a prostriedky
ľudovej slovesnosti.
V úvode použil alegóriu matky a detí, svoje verše posiela po Slovensku. Bojí sa, že je to zakliata
krajina a nenájde ozvenu. Stretnú sa však s hôrnymi chlapcami a spolu idú ukázať ľudu cestu
k slobode. Úvod je oslavou slobodného života. Prvý spev opisuje slobodný život chlapcov na
Kráľovej holi. V závere sa družina dozvie, že chytili Jánošíka a smutne sedia okolo vatry. V druhom
speve Botto zvýrazňuje smútok ľudu nad Jánošíkovým osudom. Nepremohla ho presila, iba zrada.
V treťom speve je Jánošík vo väzení. Príde za ním v podobe jeho milej duša ľudu a lúči sa sním.
Štvrtý spev je obraz väzenia v noci. Jánošíkovi sa sníva o mladosti, ale diabol mu pripomína blížiacu
sa smrť. V piatom speve svitá nový deň a Jánošík vie, že prinesie mu smrť. Pýta sa, kto viacej zabíjal,
či on alebo jeho kati. Svoje činy uspravedňuje s tým, že už nemohol znášať útlak ľudu. Verí, že
nadíde čas spravodlivosti. V šiestom speve vedú ho k šibenici. Jánošík káže kňazovi modliť sa nie za
neho, ale za nešťastný ľud. V siedmom speve sa opisuje jeho poprava. Lúči sa s rodným krajom
a spomína svoj boj. ôsmi spev predstavuje Slovensko po Jánošikovej smrti. Všade je smutno. Ľud
rozpráva o ňom povesti. Stáva sa symbolom slobody a boja proti krivde. Deviaty spej je celý
alegorický. Opisuje Jánošíkovu svadbu s kráľovnou víl. Kráľovná je symbolom slobody. Týmto chcel
Botto vyjadriť svoju dôveru vo viťazstvo pravdy a sprapodlivosti.