Henrieta Moravčíková
Peter Szalay
In an era of fluid identities where civil engineering and architec-
ture compete in a global market, the search for national or local
forms in architecture seems naive and artificial, and even worse,
has a tinge of chauvinism. For many years, specificity, authen-
ticity and identity have been topics for debate in the renovation
and reconstruction of existing buildings rather than in the con-
struction of new buildings. It is exactly in this area of architecture
that more space remains for atypical, non-standard solutions and
craftsmanship. Ironically however, it is in the reconstruction and
restoration of architectural legacies where architects are showing
more ingenuity and originality. This phenomenon is also confirmed
in the growing interest in public debate about reconstructing,
expanding and renovating buildings. These topics are appearing
more often in local architectural design magazines and on web-
sites, with awards won in these categories at architectural com-
petitions and success beyond historical preservation categories.
The stronger position of architectural creation in renovation
and construction is likewise confirmed in the reflections of Slovak
architecture abroad. In recent years, projects in Slovakia entered
in international architectural competitions have mostly dealt
with architectural heritage. They include architect Pavol Paňák’s
conversion of a brick kiln in Čachtice into a studio, which won him
the Wienerberger Brick Award in 2012 [1]; the architectural firm
zerozero’s adaptation of the Košice military barracks into a cultural
park in 2014 [2]; the conversion of a panelák in Rimavská Sobota
by another local architectural company, gutgut, in the same year;
the 2017 renovation of Žilina’s synagogue by plural [3], which
was nominated by Slovakia for the Mies van der Rohe Award, the
European Union’s prize for contemporary architecture; and gut-
gut’s 2018 conversion of an industrial plant into the multipurpose
Mlynica in Bratislava, shortlisted by an international jury for the
same prize. These successes could imply the high standard set in
Slovakia for conserving its heritage and the attention such preser-
vation enjoys among the public. But the truth is more nuanced.
page 7
RSA-18-19_01.indd 7
Architectural
Heritage:
Potential or
Burden?
The phenomenon of the increasingly intense renovation and
reconstruction of existing buildings reflects the simple fact that
more than three quarters of Slovakia’s buildings were constructed
during the 20th century and now require repairs or upgrades.
Admitting in the face of climate change that it is no longer possible
to count on the widespread disappearance of this past construction
output, the issue of renovating and reconstructing these buildings
is extremely timely. Successful and award-winning projects are
just the tip of the iceberg, however, and most of them lie beneath
the surface of a sea of trivial solutions and the gross exploitation
of the country’s historical buildings. This point has been reached
despite the lack of support from heritage conservation institutions
whose staff is not prepared to confront either the restoration of the
country’s most recently constructed architecture heritage or the
enormous pressure brought to bear by the owners of these prop-
erties. Even at Slovak universities, the preservation of historical
buildings is still largely understood conservatively as a practice
connected with historical and theoretical teaching. There is neither
a specific school devoted to historic preservation, nor a specialized
architectural studio significantly shaping the architectural debate.
Yet at the same time, it is clear from the current situation that
reconstruction, renovation and conversion projects will com-
prise most of the architectural activities in the upcoming years.
No one today would consider demolishing the paneláky, the pre-
fabricated housing estates ubiquitous in Central Europe, as some
politicians and even architects themselves were quite seriously
advocating in the 1990s. Yet a majority still believes the restoration
or reconstruction of an existing building to be economically disad-
vantageous. Owners usually decide to reconstruct or renovate build-
ings listed as a protected historical monument when a new building
could not possibly have the floor area or reach the height of the
original building. However, it is worth mentioning that awareness
has already spread in Slovakia of historical architecture as a symbol
of identity and uniqueness, or even a potential source of profits.
14/07/2020 15:12
 V rozličných historických obdobiach vždy proti sebe stáli
skupiny – jedna, čo sa usilovala o zachovanie historických
pamiatok v ich pôvodnej podobe pre nasledujúce generácie,
teda pre všetkých, a druhá, čo tie pamiatky vlastnila, respektíve
ich využívala na svoje privátne účely. Počas francúzskej bur-
žoáznej revolúcie to bol francúzsky ľud na jednej a kráľovský
dvor so šľachtou na druhej strane, v Británii 19. storočia stála na
jednej strane buržoázia s inteligenciou a na druhej zasa cirkev.
V socialistickom Československu tieto dve skupiny prestali
existovať formálne – veď historické dedičstvo patrilo všetkým
a štátne inštitúcie, ako reprezentanti vôle ľudu, deklarovali
jeho ochranu. Búranie a zanedbávanie historických štruktúr
v centrách slovenských miest v druhej polovici 20. storočia
však skôr dosvedčuje, že ani direktívne odstránenie historic-
kého napätia neprinieslo pamiatkovej starostlivosti očaká-
vanú spásu. V súčasnosti stoja na Slovensku opäť proti sebe
1a
dve skupiny, na jednej strane sú to pamiatkari, časť odbornej
verejnosti a hŕstka aktivistov, ktorí sa usilujú o zachovanie
historického architektonického dedičstva pre všetkých, a na
druhej strane novodobí vlastníci pamiatok, ktorí očakávajú,
že pamiatky im prinesú najmä zisk. Ani jedna z týchto skupín
však už dnes nepredstavuje rovnorodé spoločenstvo, ale rôz-
norodú skupinu, kde je rovnako zastúpený štát, mestá či obce
a súkromní vlastníci s rozličným vzťahom k predmetným
pamiatkam. Diskusiu týchto dvoch skupín však široká verejnosť
vníma takmer výlučne cez podobu pamiatky a jej praktického
fungovania. Prevláda všeobecný názor, že je lepšie pamiatku
prestavať a obnoviť, aby vyhovovala súčasným požiadavkám,
než zachovať v pôvodnej podobe, a tak obmedziť jej využitie.
Vzťah k pamiatkam sa vždy považoval za obraz aktuálnych
preferencií spoločnosti a prejav dobovej nálady.1 Na Sloven-
1b
sku dnes vzťah k pamiatkam a architektonickému dedičstvu
všeobecne zobrazuje víťazstvo utilitarizmu a pragmatizmu
nad úctou k minulosti a rešpektom k pamiatkovým hodno-
tám. Spôsob, akým tieto obnovy či prestavby prebiehajú, je
súčasne obrazom marazmu pamiatkovej starostlivosti. Sloven-
ský historik umenia Ján Bakoš označil tento stav za „bezkon-
cepčný eklektizmus vydávajúci sa za pamiatkarskú postmo-
dernu“, ktorý je však v skutočnosti „hybridom, čo sa zrodil
z koalície utilitaristického ikonoklazmu, nacionalistického
novoromantizmu a cynického komercionalizmu, typickými
pre celú slovenskú kultúru poslednej dekády 20. storočia“.2

2a

strana 8 2b

RSA-18-19_01.indd 8 14/07/2020 15:12

 2c

At different times in history, groups seeking to preserve historical

buildings in their original form for future generations, namely for
everybody, have pitted themselves against others owning or using
them for their own private purposes. During the French Revolution,
the common people of France took a stand against the royal court
and the excesses of the aristocracy, while 19th century Britain’s intel-
lectuals faced off against organized religion. In socialist Czechoslo-
vakia, these two sides had formally ceased to exist, as the country’s
3a historical legacy now belonged to everyone and the state institu-
tions representing the will of the people were dedicated to protect-
ing it. Notwithstanding, the demolition and neglect of historical
buildings in city centers throughout Slovakia during the second half
of the 20th century suggest that not even the elimination of histori-
cal tensions by directive could bring salvation to heritage conserva-
tion. Once again, Slovakia has two groups in conflict with each other.
On one side are the preservationists, a few professionals and a hand-
ful of activists striving to conserve Slovakia’s historical architectural
heritage for all, while on the other are the modern owners of these
historical buildings looking mainly to earn a profit from them. How-
ever, neither group is a homogeneous community, but rather a het-
erogeneous group whose ties to these monuments are equally repre-
sented among national and local governments and private owners.
However, the general public perceives the discourse between
these two groups virtually through the building itself and how it
functions. The predominant view considers it better to rebuild
and restore a historical building to meet current requirements
than to preserve it in its original form, and thereby limit its use.
Their relationship with the preservationists has always reflected
society’s current preferences and an expression of the contem-
porary mood.1 In present-day Slovakia, the relationship between
society and historical buildings usually shows utilitarianism
and pragmatism winning out over respect for the past and the
3b
country’s heritage. At the same time, the method of renovation
or reconstruction reflects the attitude toward heritage conserva-
tion, the European euphemism for historic preservation. Slovak
art historian Ján Bakoš describes it as “conceptual eclecticism
impersonating Postmodernism”, but it is actually “a hybrid,
born of a coalition of utilitarian iconoclasm, nationalist neo-ro-
manticism and cynical commercialism, typical of the entire cul-
ture in Slovakia during the last decade of the 20th century.”2
page 9

RSA-18-19_01.indd 9 14/07/2020 15:12

 Ochrana pamiatok – vec verejná

Ochrana pamiatok nemá na Slovensku celospoločenskú pod-

poru. Koncepcia pamiatkovej starostlivosti sa importovala
na naše územie z centier habsburskej monarchie a neskôr
v období Československej republiky z českého, resp. morav-
ského prostredia. Ochrana pamiatok nebola témou diskusií
tunajších spoločenských elít v druhej polovici 19. storočia
a nestala sa ňou ani po vzniku inštitucionalizovanej ochrany
pamiatok Slovenska v dvadsiatych rokoch minulého storočia.
Práve naopak. Činnosť inštitútu štátnej pamiatkovej ochrany
sa vnímala ako prejav štátnej moci, a nie ako realizácia spo-
ločenského konsenzu. Inak to nebolo ani po druhej svetovej
vojne. A to aj napriek tomu, že práve pamiatkarské prostredie,
často ako jediné, malo úprimný záujem o ochranu historického
dedičstva krajiny. Defenzívny postoj, ktorý si táto inštitúcia
budovala vo vzťahu k autoritatívnemu štátu, determinuje
vzťah medzi spoločnosťou a pamiatkarskými inštitúciami
dodnes. Veľa sa nezmenilo ani na postoji verejnosti vo vzťahu
k Pamiatkovému úradu. Rozhodnutia úradu sa vnímajú ako
svojvoľné a neprajné vo vzťahu k vlastníkom pamiatok.
Veľký boj za záchranu dôležitého dedičstva tunajšej histórie
neviedli slovenské intelektuálne či kultúrne elity ani v minulosti.
Výnimku predstavuje azda len boj za záchranu ruiny Bratislav-
ského hradu či proti búraniu bratislavského Podhradia a histo-
rickej zástavby martinského hlavného námestia.3 Práve boj za
záchranu ruiny Hradu, ktorý iniciovala bratislavská kultúrna
elita v tridsiatych rokoch minulého storočia a ktorý sa po druhej
svetovej vojne zmenil na úspešné ťaženie predstaviteľov sloven-
skej kultúrnej obce ako Janko Alexy, Alfréd Piffl či Ján Lichner
za obnovu Hradu [4], predstavuje dnes po odstránení akejkoľvek 4
stopy po ich úsilí skôr obraz zmaru než víťazstva úcty k pamiat-
kam.4 Ani v jednom zo spomínaných bojov sa pritom nepodarilo
bojujúcim získať podporu širokej verejnosti, respektíve urobiť
z problému objekt celospoločenskej diskusie. Situácia nie je
iná ani na začiatku 21. storočia. Žiadna z iniciatív na ochranu
významných architektonických diel minulosti, ako napríklad
snaha zachrániť pred úpadkom sanatórium Machnáč v Tren-
čianskych Tepliciach [5], obchodný dom Prior a hotel Kyjev na
Kamennom námestí v Bratislave [6], prípadne boj proti zbúraniu
celého radu industriálnych objektov – priemyselnou štvrťou
v okolí Továrenskej ulice v Bratislave [7] počnúc a komplexom
Cvernovky končiac – nedokázala vyvolať širšiu spoločenskú
diskusiu a získať masívnejšiu podporu verejnosti. Nepodarilo sa
to dokonca ani v prípade takého celospoločensky významného
5

strana 10 6

RSA-18-19_01.indd 10 14/07/2020 15:12

 7

Conservation of Historical Monuments, a Public Matter

There is virtually no support in Slovakia for the preservation of

historical buildings. The concept of heritage conservation was
brought to Slovakia from the major cities of the Habsburg Mon-
archy and later from Bohemia and Moravia during the Czecho-
slovak Republic. The preservation of historical monuments was
not discussed much among local elites in the second half of the 19th
century and it was not much of a topic even after it was institution-
alized in Slovakia during the 1920s. Just the opposite, the state’s
preservation of its historical buildings and monuments was seen
more as a government power grab than the result of social consen-
sus. It was no different after World War II, despite the fact that the
preservationists were all too often the only group with a sincere
interest in protecting Slovakia’s historical heritage. The defensive
attitude they developed in their relations with the authoritarian
Communist government still determines the relationship between
society and the institutions seeking to preserve Slovakia’s histor-
8
ical buildings. The public attitude towards the Monuments Board
has not changed very much either, with its decisions perceived to
be arbitrary and not favorable to owners of historical buildings.
Slovakia’s intellectual and cultural elites have never fought
hard to save the important legacies of its local history. Perhaps,
the only exceptions were the battle to preserve the ruins of
Bratislava Castle and the resistance against demolishing Bratisla-
va’s Podhradie neighborhood and the razing of the historical
buildings around Martin’s main square.3 With the recent removal
of any trace of efforts to save the ruins of Bratislava Castle, which
was initiated in the 1930’s by the city’s cultural elite and after
World War II turned into a successful renovation campaign by
representatives from Slovakia’s cultural community such as
Janko Alexy, Alfréd Piffl and Ján Lichner [4], it all seems to have
been more in vain than a victory for preservation.4 None of these
struggles ever succeeded in winning the support of the general
public or of even making them an issue for societal discussion.
Nothing has changed in the early 21st century. Initiatives to
preserve important architecture from the past, such as the attempts
to save the Machnáč Sanatorium in Trenčianske Teplice [5] and
the Prior Department Store and Hotel Kiev on Kamenné Námestie
in Bratislava [6], as well as to halt the demolition of a wide swath
page 11 of manufacturing plants in the city from the former industrial

RSA-18-19_01.indd 11 14/07/2020 15:13

 dedičstva, ako bol areál Parku kultúry a oddychu [8] a zatiaľ sa
to nedarí ani pri niekdajšom Dome odborov v Bratislave [9]. Aj
keď sa spočiatku zdalo, že mobilizácia širšieho spektra kultúr-
nej elity dokáže zatiahnuť do diskusie širokú verejnosť, v oboch
prípadoch nakoniec práve kultúrne elity prejavili egocentrický
utilitarizmus a uspokojili sa s prísľubom riešenia vlastných
nárokov zo strany vlastníkov pôvodných budov. Park kultúry
a oddychu vymenili za výstavisko Incheba a Dom odborov
plánujú vymeniť za prísľub nového kongresového centra. Inak
to nebolo ani v prípade bratislavského zimného či futbalového
štadióna, kde sa bez širšej spoločenskej diskusie zlikvidovali
pôvodné verejné historické športové stavby a nahradili sa
privátnymi objektmi s prevažujúcou komerčnou funkciou.
Na pozadí týchto chabo vedených bojov sa však v ostat-
ných rokoch objavil rad iniciatív, pri ktorých sa podarilo spo-
jiť kultúrne elity s verejnosťou. Prvú lastovičku predstavuje
občianske združenie Truc Sphérique. Po úspešnej konverzii
stanice Záriečie v Žiline [10] začalo združenie – v spolupráci so
Židovskou náboženskou obcou, odbornou verejnosťou a celým
radom dobrovoľníkov – projekt obnovy neologickej synagógy
v tom istom meste. Nová synagóga je dnes nielen pozoruhodne
obnovenou pamiatkou, ale aj miestom živej kultúry so znač-
ným spoločenským dopadom [11]. Podobný je tiež príbeh starej
továrne na tabak v Košiciach, ktorú lokálni kultúrni aktivisti
konvertovali na kultúrno-spoločenské centrum Tabačka [12].
Za zmienku stojí tiež Nová Cvernovka v Bratislave, kde našla
prístrešie komunita umelcov, ktorá musela opustiť pôvodnú
Cvernovku. Areál bývalej Chemickej priemyslovky [13] im
poskytol Bratislavský samosprávny kraj, vlastník nehnuteľ-
nosti. Umelecká komunita dvojicu budov postupne obnovuje
a pretvára na kreatívne centrum. Medzi ďalšie iniciatívy patrí
9
obnova coburgovského kaštieľa v Jelšave [14], kde obecné
vlastníctvo pomáhajú zveľaďovať a oživovať aktivisti zo zdru-
ženia Čierne diery s podporou širokej verejnosti. Všetky
tieto projekty dávajú nádej, že ochrana historického archi-
tektonického dedičstva by sa predsa aj na Slovensku mohla
postupne stať celospoločenskou témou a verejným záujmom.

10

strana 12 11

RSA-18-19_01.indd 12 14/07/2020 15:13

 12

quarter around Továrenská Ulica [7] to the former Cvernovka

yarn mill, have never provoked broader debate or gained mas-
sive public support. Outcries could not even save the PKO (Park
of Culture and Relaxation) [8], a site of significant community
heritage, from the wrecking ball and have so far been unsuc-
cessful with another Bratislava landmark, the one-time Dom
Odborov (Trade Union House) [9]. Although it initially seemed
that mobilizing a wider spectrum of cultural elites could spark
the general public to engage in saving both sites, these elites’ own
egocentric utilitarianism eventually got the better of them and
13 they allowed themselves to be co-opted by promises of a solution
to their own claims from the owners of the original buildings.
Eventually, the PKO’s activities were moved to the Incheba Expo,
while there is a promise of a new convention center to replace
the Dom Odborov. Despite their long history as public sports
facilities, Bratislava’s original ice hockey and football stadiums
were torn down and replaced with privately-owned, predomi-
nantly commercial buildings without any broader social debate.
Against this background of poorly fought battles, however,
a number of initiatives have emerged in recent years that have
brought Slovakia’s cultural personalities and the public together.
A harbinger of this new wave of preservation is Truc Sphérique.
After the Žilina-Záriečie train station was successfully converted
into a cultural center [10], the civic association started working with
the Jewish Religious Community, design professionals and a num-
14
ber of volunteers to renovate the local neolog synagogue. Today,
the New Synagogue is more than a remarkably restored building,
but a place of living culture with considerable social impact [11].
The same applies to the old tobacco factory in Košice, converted by
local cultural activists into the Tabačka cultural and social cen-
ter [12]. Something else worth mentioning is Nová Cvernovka in
Bratislava, where a community of artists forced to leave the orig-
inal Cvernovka were able to find a new home. A former chemical
trade school [13] was provided to them by the Bratislava Regional
government, which owns the property, and the artist community
is gradually renovating the two school buildings and transforming
them into a creative center. Other initiatives include the renova-
tion of the municipally owned Coburg Manor House in Jelšava [14],
where the local government is helping community activists from
the Čierne Diery (Black Hole) association, with the support of
the general public. All of these projects suggest that the protec-
tion of Slovakia’s historical architectural heritage could gradually
become a concern across Slovak society and the public interest.
page 13

RSA-18-19_01.indd 13 14/07/2020 15:13

 Štát ako investor pamiatkovej obnovy:
ideologický profit alebo kultúrny prínos

V procese popularizácie témy pamiatkovej starostlivosti

zastáva mimoriadne postavenie štát. Ako vlastník podstatnej
časti architektonického dedičstva má možnosť prostredníc-
tvom spravovania svojho majetku šíriť v tejto oblasti osvetu.
Tak sa to deje v ostatných európskych krajinách, kde sa obnovy
financované z verejných zdrojov zadávajú na základe architek-
tonických súťaží a ich výsledky sa v danej oblasti považujú za
mienkotvorné. Spomeňme napríklad aktuálnu úpravu budovy
rakúskeho parlamentu vo Viedni (Jaborneg – Pálffy), prebie-
hajúcu rekonštrukciu galérie moderného umenia v Berlíne
(David Chipperfield) či staršiu konverziu pivovaru v Lounech
na Galériu Benedikta Rejta (Emil Přikryl, 1998). Prostredníc-
tvom pamiatkovej starostlivosti má štát súčasne príležitosť
minulosť nielen pripomínať, ale aj interpretovať. Na Slovensku
stále pretrváva selektívne pripomínanie, často podmienené
ideologickým profitom, ktorý sľubuje kultové využitie pamiatky.
Názorným príkladom takého ponímania pamiatkovej starost-
livosti je narábanie s Bratislavským hradom, ktorý sa v ostat-
nom období stal objektom nacionalistického novoromantizmu
uplatňovaného jeho správcom Slovenskou národnou radou.
Modernizácia areálu Hradu, jedného z najreprezentatív-
nejších objektov štátu, sa začala v roku 2002 a v súčasnosti
prebieha jej posledná etapa [15]. Aktuálna prestavba celkom
odstránila stopy po obnove z polovice 20. storočia, čím úplne
zanikla architektonická vrstva tejto modernej, i keď konzer-
vatívne umiernenej premeny ruiny na funkčné sídlo štátnej
reprezentácie a expozície Slovenského národného múzea.
Spolu s ňou sa však tiež stratila historická hodnota priesto-
rov, kde v roku 1968 podpísali pre Slovensko významný zákon 15

o federatívnom usporiadaní Československej republiky [16].

Architektonickú vrstvu Hradu, ktorá bola autentickým
svedkom významnej historickej udalosti a dielom popredných
architektov, nahradili replikou barokových interiérov vychádza-
júcich zo vzoru viedenských tereziánskych palácov. Nalepenie
umelých „kulís“ na oceľobetónovú kostru z čias predchádzajúcej
obnovy z obdobia socializmu až prekvapujúco explicitne odha-
lilo preferencie a vkus najvyšších politických predstaviteľov
Slovenska. Priam groteskný rozmer pritom nadobudlo riešenie
obnovy jednej z mála skutočne barokových častí Hradu, krá-
ľovského schodiska. Zadávateľ si tam totiž presadil pozlátenie
štukovej výzdoby, ktorá bola pôvodne slonovinovo biela [17].
Tento pokrivený resentiment za monarchiou nápadne pri-
pomína postupy autoritatívnych režimov minulého storočia 16, 17
či excesy niektorých autokratických režimov súčasnosti.
Návrat, či skôr znovuvytvorenie tejto absolutistickej identity
Hradu je dielom architektov Petra Boudu a Ivana Masára s vyu-
žitím poznatkov z pamiatkových a archeologických výskumov.
Práve tieto odborné expertízy sa zhodli na tom, že úpravy Hradu
z druhej polovice minulého storočia predstavovali nehodnotnú
historickú vrstvu. Na jednej z ostatných úprav v osemdesiatych

strana 14 18

RSA-18-19_01.indd 14 14/07/2020 15:13

 19

Public Investment in the Restoration of Historical

Buildings: Ideological Profit or Cultural Benefit

Slovakia’s national and local governments are in a special position

to popularize heritage conservation. Because they own a sub-
stantial part of the country’s architectural heritage, they have
the opportunity to raise awareness through their management
20
of this property. Much the same is happening in other European
countries, where contracts for publicly funded restorations are
awarded in architectural tenders whose outcomes form opinions.
Examples include the current modifications to the Austrian Par-
liament building in Vienna by the Jaborneg – Pálffy architectural
firm, David Chipperfield’s ongoing reconstruction of a modern
art gallery in Berlin and, going further back, Emil Přikryl’s 1998
conversion of a brewery in Louny, Czech Republic into the Benedict
Rejt Gallery. Heritage conservation gives a country the opportu-
nity to commemorate and interpret its past. Selective memories
persist in Slovakia, often contingent on ideological profit, which
promises the iconic use of historical buildings in general and also
of “historic” buildings that have played critical roles in the past. An
illustrative example of this perception of heritage conservation is
Bratislava Castle, which not long ago became the subject of nation-
alist Neo-Romanticism exercised by the Slovak National Council.
The upgrading of the Bratislava Castle complex, one of Slo-
vakia’s most representative buildings, started in 2002 and is in
21
its final phase [15]. The reconstruction eliminated all traces of
the castle’s mid-20th century restoration, completely tearing
away the architectural layer of the modern, yet conservative and
restrained transformation of what had been ruins into a func-
tional parliamentary building and exhibition hall for the Slovak
National Museum. But as the building where a significant con-
stitutional act on the federalization of the Czechoslovak Repub-
lic was signed, its historical value has been lost forever [16].
The architectural layer of Bratislava Castle, an authentic witness
to a significant historic event and the work of leading architects,
was replaced by a replica of Baroque interiors modeled on Vienna’s
Theresian palaces. Surprisingly, sticking artificial “backdrops” on
the steel-concrete skeleton from the socialist-era reconstruction
revealed the preferences and tastes of Slovakia’s highest political
representatives, with the restoration of the royal staircase, one of
Bratislava Castle’s few truly Baroque features, taking on a dimension
that was outright grotesque. The was originally ivory white staircase
is now gilded with stucco decoration [17]. This distorted ressenti-
ment of the Habsburg Monarchy is reminiscent of the last century’s
page 15 authoritarian regimes and the excesses of present-day dictators.

RSA-18-19_01.indd 15 14/07/2020 15:13

 rokoch 20. storočia sa pritom tiež podieľali architekti aktuálnej
obnovy, i keď vtedy ešte len ako elévi v ateliéri architekta Fer-
dinanda Milučkého. Vtedajší charakteristicky avantgardistický
prístup Milučkého spočíval v kombinácii autentického vstupu
do pamiatky riešeniami primeranými svojej dobe a konzer-
vačného zachovania historických fragmentov s cieľom vytvo-
riť umelecky pôsobivé ucelené dielo. Túto metódu práce však
považovali Bouda s Masárom rovnako ako Krajský pamiatkový
ústav (KPÚ) Bratislava za zastaranú. Namiesto umeleckej
intuície Ferdinanda Milučkého vraj uprednostnili vedecké
poznatky. Argument však do veľkej miery spochybňujú sami
architekti, keď viaceré riešenia obnovy, medzi inými aj pozlá-
tenie schodiska, zdôvodňujú práve požiadavkami investora.5
Rebarokizácia Bratislavského hradu sa tak stáva názor-
ným príkladom postupu, pred ktorým vo svojom skvelom diele
venovanom problémom pamiatkovej starostlivosti varoval
Ján Bakoš. Postupu, kde „za vedu sa vydávajúci rituál nie-
lenže nahrádza riešenie problémov zaklínaním, ale pomáha
maskovať, brániť pred verejne prístupnou a racionálnou kon-
trolou nepriateľa najúhlavnejšieho – cynický egoizmus“.6
Presne opačný prístup k pamiatkovej starostlivosti repre-
zentuje iná štátna investícia, obnova Múzea Slovenských
národných rád v Myjave (M. Kusý, P. Paňák a kol. 2019), kto-
rej sa venujeme na strane 40. Nielenže tam nedošlo k žiadnej
falzifikácii histórie či likvidácii modernej vrstvy pamiatky, ale
citlivým ideologicky nedeformovaným prístupom sa podarilo
posilniť celý komplex pamiatkových hodnôt areálu [18, 19].
Architekti Martin Kusý a Pavol Paňák testujú koniec koncov
podobnú stratégiu dlhodobo. Uplatnili ju aj na obnove a dostavbe
komplexu budov Slovenskej národnej galérie v Bratislave [20].
Bola to práve táto stratégia, ktorá im ešte v roku 2005 priniesla
víťazstvo v súťaži o obnovu tohto výnimočného diela neskorého
modernizmu.7 V procese obnovy zachovali viaceré časti zloži-
tého komplexu zo sedemdesiatych rokov 20. storočia v pôvodnej
podobe (administratívne krídlo), integrovali ich alebo transfe-
rovali do novej koncepcie (interiér kinosály, hliníkový obklad),
prípadne formálne aj materiálovo aktualizovali v zmysle novej
funkčnej náplne a technických požiadaviek (premostenie).
Dôležité je pritom pripomenúť, že moderná budova Slovenskej
národnej galérie nie je pamiatkovo chránená. Proces prípravy
a realizácie obnovy tak predstavuje významný prínos nielen pre
fyzickú podstatu pôvodného diela, ale aj pre diskusiu o hodno-
tách najmladšieho architektonického dedičstva a o spôsoboch
narábania s ním. Práve z tejto skúsenosti bude možné čerpať
aj pri ďalších architektonických dielach z druhej polovice
minulého storočia, ktoré sú tiež vo vlastníctve štátu a kom- 22a

plexná obnova ich ešte len čaká. Spomenieme aspoň Poľno-

hospodársku univerzitu v Nitre [21], Galériu Ľudovíta Fullu
v Ružomberku, Detské mestečko v Zlatovciach pri Trenčíne [22]
alebo Most SNP [23] a Slovenský rozhlas [24] v Bratislave.

strana 16 22b

RSA-18-19_01.indd 16 14/07/2020 15:13