Ruská hudba 19.

storočia
Spoločenský život v Rusku počas celého 19. storočia charakterizovalo cárske vládnutie. Po Vlasteneckej vojne v
roku 1812 sa očakávalo, že cár Alexander I. uvoľní hospodársky a politický despotizmus v Rusku. Nestalo sa
tak, preto sa začalo šíriť oslobodenecké hnutie, ktoré pod vedením šľachty vyvrcholilo v roku 1825 povstaním
dekabristov (šľachtických revolucionárov). Dekabristi však stroskotali, pretože nemali podporu v širokých
masách ľudu. Odozvy dekabristických myšlienok o liberalizácii hospodárskeho a politického života sa v umení
premietli v literárnych dielach (Alexander Sergejevič Puškin), v maliarstve (Ilja Jelimovič Repin),v hudbe
(Michail Ivanovic Glinka a skladatelia tzv. Mocnej hŕstky).
Porážka Ruska v Krymskej vojne viedla nakoniec k spoločenským zmenám. Za Alexandra II. v 1861 bolo
zrušené nevoľníctvo, nastalo uvoľnenie spoločenských pomerov, ale po atentáte na cára bol obnovený politický
despotizmus.
V prvej polovici 19. storočia mala ruská literatúra prevahu nad ostatnými umeniami. Až v druhej polovici 19.
storočia nadobudla vedľa literatúry rovnocenné postavenie aj hudba a výtvarné umenie.
Nové cesty v literatúre ukázal Puškin už svojím dielom Ruslan a Ľudmila, ale základom novej tradície ruskej
realistickej literatúry sa stal Puškinov Eugen Onegin. Ruský realizmus vyvrcholil až v kriticko-realistickom
diele Maxima Gorkého začiatkom 20. storočia. Na pozadí týchto ideových prúdov sa vyvíjala ruská národná
hudobná kultúra. Už v prvej polovici 19. storočia vznikla ruská národná škola. Z talianskej melodickej intonácie,
z nemeckej romantickej piesne a zo singspielov, ale najmä pod vplyvom ruskej ľudovej piesne, sa vyvíjala nová
ruská vokálna hudba.
V rokoch 1840-1850 začal do Ruska prenikať nemecký romantizmus. Došlo k zaujímavej slohovej syntéze
domácej ruskej hudobnej tradicie s európskym, romantickým, prúdmi.

Michail Ivanovic Glinka

(1. jún 1804 Novospasskoje - 3. február 1857 Berlín)

M. I. Glinka je zakladateľom nového obdobia dejín ruskej hudby práve tak ako Puškin je zakladateľom novej
ruskej literatúry. Glinka bol zavŕšiteľom celého veľkého predchádzajúceho obdobia vývoja ruskej umelej i
ľudovej hudby. V jeho diele sa odzrkadľuje vývoj starej ruskej opery, monumentálna zborová tvorba 17. a 18.
storočia, ako aj ruská ľudová hudba. Jazyk ľudovej piesne sa stal jeho materinskou rečou. Napriek tomu sa však
národne neobmedzoval len na ruskú ľudovú hudbu. Vo svojich skladbách použil i prvky ľudovej hudby
orientálnych národov, poľský tanec, taliansku kantilénu a temperamentnú španielsku ľudovú hudbu. Hlavnou
zásluhou Glinkovej tvorby je vytvorenie opery Ivan Susanin, ktorá je základom ďalšieho vývoja ruskej
hrdinskej opery, opery Ruslan a Ľudmila, ktorá ukázala nový smer vývoji ruskej rozprávkovej opery a
symfonického scherza Kamannskaja v ktorom je zhrnutá celá ďalšia ruská symfonická hudba.

Život
Pochádzal z rodiny poľského pôvodu. Študoval na šľachtickom ústave v Petrohrade, kde sa zdokonaľoval aj v
hre na husliach a klavír a následne i v teórii. Stal sa úradníkom v štátnych službách. Nejaký čas strávil v
Taliansku, kde spoznal Belliniho, Donizettiho a Mendelssohna. Štúdium hudby si doplnil aj v Berlíne. Bol
menovaný za kapelníka cárskeho spevokolu. Nevydarené manželstvo, neúspešná premiéra opery Ruslan a
Ľudmila, chatrne zdravie ako aj dusná politická atmosféra v cárskom Rusku, to všetko podporilo Glinkove
rozhodnutie opätovne vycestovať z Ruska. Bol v Paríži, žil striedavo v Rusku a Španielsku. Odcestoval do
Berlína, kde náhle zomrel. V tom istom roku boli jeho telesné pozostatky prevezené do Petrohradu, kde je
pochovaný.
Tvorba
Glinka bol človekom veľmi vzdelaným a sčítaným. Ovládal francúzštinu, taliančinu a nemčinu. K jeho blízkym
priateľom patrili Puškin, Dostojevskij, Stasov i Serov. Veľmi si cenil hudbu Beethovena, Händla a Bacha. Jeho
názory na operu boli ovplyvnené Gluckom, Mozartom a Weberom, od Berlioza sa učil zase farbistej
inštrumentácii.
Smrť skladateľových príbuzných (matky a sestry), ako aj zlý psychický a zdravotný stav spôsobili, že Glinka
skomponoval pomerne málo diel. Svojou tvorbou však vplýval na ďalších ruských skladateľov - najmä na
Alexandra Sergejeviča Dargomyžského a skladateľov Mocnej hŕstky.
I. Operná tvorba
1. Päťdejstvová opera Ivan Susanin je prvou hrdinskou ruskou národnou operou. Premiéra sa nezaobišla bez
zásahu samotného cára, ktorý zmenil titul opery z Ivan Susanin na Život za cára, pretože hrdinstvo ľudu
mohlo byť oslavované len v tom prípade, keď smerovalo k podpore cárskej vlády. Ústrednou témou opery je
príbeh prostého ruského mužíka Susanina, ktorý obetoval život za vlasť v boji proti poľským šľachtickým
vojskám. Glinka vytvoril v postave Ivana Susanina typ ruského človeka - hrdinu ako výrazný protiklad k svetu
ruskej a poľskej šľachty. Celá opera je Glinkom chápaná ako optimistická tragédia. Smrť Susanina prináša
víťazstvo a šťastie ruskému ľudu (opera nekončí scénou smrti Susanina, ale obrazom ľudovej slávnosti s
grandióznym zborom Slavsia). Glinkovi v opere išlo o realistické stvárnenie života ľudu okolo roku 1613, preto
v nej zdôrazňuje veľké ľudové zborové scény, ale aj v lyrických scénach sa prikláňa k intonáciám ruskej
ľudovej piesne (nevyhýba sa ani citáciám ľudových nápevov). Glinka týmto dielom položil základ pre vznik
ruského realizmu a národnej hudby.
2. Ruslan a Ľudmila – päťdejstvová opera vznikla na námet A. Puškina. V tejto opere Glinka vytvoril nový typ
ruskej ľudovej národnej opery s rozprávkovým námetom, v ktorej presvedčivo spojil jadro starých ruských
bylín s exotickými orientálnymi motívmi. Podobne ako v Ivanovi Susaninovi, ani v tejto opere sa nevedel
vymaniť spod vplyvu talianskej opery. Premiéra opery sa stretla s neúspechom, (príčinou bola slabšia
dramaturgická stavba opery), ale postupom času sa stala jednou z najobľúbenejších diel zakladateľov novej
ruskej kultúry.
II. Symfonická tvorba
Po neúspechu opery Ruslan a Ľudmila odcestoval Glinka do Španielska. Vyvrcholením Glinkovej symfonickej
tvorby a súčasne základným dielom ruského symfonizmu je fantastické scherzo Kamarinskaja. Jeho
historická hodnota spočíva v prvom rade v základnej hudobnej myšlienke zobraziť život ruského ľudu.
Kamarinskaja je obraz ľudovej zábavy. V Kamarinskej sú ľudové nielen témy, ale i metódy spracovania týchto
tém (variácie) v duchu ruskej ľudovej hudby. Základom Kamarinskej sú dve ľudové piesne - jedna svadobná a
druhá tanečná Kamarinskaja.
Počas cesty v Španielsku napísal prvú španielsku ouvertúru Jota Aragonese. Vo Varšave skomponoval ďalšiu
ouvertúru Noc v Madride. V obidvoch dielach zobrazil španielsky národ.