Právny odbor: Trestné právo

Predmet sporu: § 296 Tr.zák. a iné

4Tost/44/2020

9520100266

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Farkaša a sudcov
JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Štifta, na neverejnom zasadnutí konanom 10. novembra 2020
v Bratislave, v trestnej veci obvineného JUDr. G. F., PhD. a spol., pre zločin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a iné, o sťažnosti obvineného JUDr. G.
F., PhD. a Mgr. A. F. proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného
súdu v Pezinku z 25. októbra 2020, sp. zn. 7 Tp 3/2020, takto

rozhodol:

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosti obvineného JUDr. G. F., PhD. a jeho manželky Mgr.
A. F. s a z a m i e t a j ú .

Odôvodnenie:

Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej aj „ŠTS" alebo „súd
prvého stupňa") uznesením z 25. októbra 2020, sp. zn. 7 Tp 3/2020, ďalej aj „napadnuté
uznesenie", rozhodol tak, že výrokom „B." vzal podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por.
obvineného JUDr. G. F., PhD. do väzby, pričom vyslovil, že lehota väzby začína tomuto
obvinenému plynúť dňa 22. októbra 2020 od 7.48 hod. a vykoná sa v Ústave na výkon väzby a
Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica. Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. súd
neprijal písomný sľub obvineného a podľa § 81 ods. 1 Tr. por. neprijal ani peňažnú záruku
ponúknutú za obvineného Mgr. A. F.. Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. zároveň vyslovil, že účel
väzby obvineného s ohľadom na jeho osobu a povahu prejednávaného prípadu nie je možné
dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka. Výrokom „A." súd prvého stupňa
rozhodol o väzbe spoluobvineného plk. Mgr. X. J., ktorý sa stal právoplatný dňom 25. októbra
2020.

Proti tomuto uzneseniu v celej časti výroku „B." obvinený JUDr. G. F., PhD. podal ústne do
zápisnice o výsluchu obvineného na súde prvého stupňa dňa 25. októbra 2020 sťažnosť, ktorú
následne písomne odôvodnil prostredníctvom obhajcu JUDr. Erika Magála podaním doručeným
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd" alebo „sťažnostný súd") 5.
novembra 2020. Ústne do zápisnice podala sťažnosť aj manželka obvineného Mgr. A. F., ktorú
bližšie neodôvodnila.

V rámci odôvodnenia sťažnosti v zmysle § 189 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. obvinený uviedol:
- K neexistencii dôvodu kolúznej väzby: Podľa názoru obvineného dôvod kolúznej väzby
neexistuje a nevyplýva z jeho konania, ani zo žiadnych konkrétnych skutočností tak, ako to
ustanovuje návetie § 71 ods. 1 Tr. por. Ako dôvod uviedol, že mu bol rozhodnutím generálneho
prokurátora Slovenskej republiky dočasne pozastavený výkon funkcie prokurátora s účinnosťou
až do právoplatného skončenia trestného konania, pričom zdôraznil, že podľa § 13 ods. 4 zákona
č. 154/2001 Z. z. prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 154/2001 Z. z.") prokurátor, ktorému bol dočasne pozastavený výkon jeho
funkcie, nemá počas tohto pozastavenia práva a povinnosti prokurátora a nesmie vykonávať
funkciu prokurátora. Počas trestného konania teda obvinený nebude mať prístup do budovy ani k
žiadnym spisom či listinám. Tieto okolnosti objektívne podľa obvineného zapríčiňujú neexistenciu
obavy z jeho kolúzneho konania a taktiež zapríčiňujú neexistenciu obavy z pokračovania v trestnej
činnosti tak, ako to ustanovuje § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Navyše z doposiaľ medializovaných
informácií vyplynulo, že 20 prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „ÚŠP GP SR") obvineného po obmedzení jeho osobnej slobody
vyzvalo k okamžitému odstúpeniu z funkcie, obdobnú výzvu vyslovila prezidentka Slovenskej
republiky, verejne sa ohradili i viaceré politicky činné osoby a ústavní činitelia. Tieto skutočnosti
sami osebe vyvracajú akýkoľvek údajný vplyv, ktorým by obvinený mal mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie. Ako ďalší argument obvinený uvádza, že spomedzi
spoluobvinených pozná len osobu V. H., ktorý sa však nachádza vo väzbe, pričom jeho
korešpondencia, návštevy i telefonáty podliehajú striktnej kontrole. Obvinený v tejto súvislosti dal
do pozornosti aj skutočnosť, že V. H. bol obmedzený na osobnej slobode takmer jeden kalendárny
mesiac pred ním, pričom počas tohto obdobia obvinený V. H. absolútne neovplyvňoval.
Akákoľvek obava z ovplyvňovania tejto osoby je preto len hypotetická a objektívne nemožná.
Pokiaľ ide o spoluobvinených O. L. a X. J., obvinený vyhlásil, že ich vôbec nepozná, čo potvrdili
aj obe tieto osoby pri výsluchu. Rovnako mu nie sú známe osoby H. B. a H. H.. Obvinený
zdôraznil, že kolúzne aktivity by mali vyplývať z vykonaného vyšetrovania a musia byť preukázané
konkrétnymi, nie len hypotetickými okolnosťami. Argumentáciou súdu o údajných kontaktoch a
vplyve by bolo možné dospieť k absurdným záverom, v zmysle ktorých by v procesnom postavení
obvineného vystupovala osoba, ktorá zastávala riadiacu a rozhodovaciu funkciu, prípadne
zamestnávala väčšie množstvo zamestnancov, pozná množstvo ľudí a podobne. Súd
nešpecifikoval, čo možno rozumieť pod pojmom bohatá sieť kontaktov či iné osoby zo širšieho
okruhu obvineného. Podľa obvineného ide o absolútne nepreskúmateľné a neurčité konštatovanie
súdu a nie je zrejmé, aké ďalšie osoby by mal ovplyvňovať, resp. aké skutočnosti dôležité pre trestné
konanie by mal mariť. Dôvod kolúznej väzby podľa obvineného neexistuje a je objektívne
nemožné, aby ovplyvňoval svedkov a spoluobvinených, ktorých nepozná a ktorí sa navyše
nachádzajú vo väzbe. V tejto súvislosti obvinený citoval uznesenie Najvyššieho súdu zo 17.
februára 2010, sp. zn. 3 Tost 3/2010, podľa ktorého konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi
obavu z možného väzobného následku sa rozumejú také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú
takúto obavu a nepostačuje hmlisté, neisté a konkrétnymi skutočnosťami dostatočne neodôvodené
podozrenie z následku, viedlo by to totiž k neodôvodneným zásahom do Ústavou Slovenskej
republiky zaručeného práva na osobnú slobodu, a poukázal aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súdu (2 Tošs 9/2008, 6 Tost 37/2017, 2 Ntv 97/1992, 6 Tz 3/2003), ktoré sa týkali postavenia
prokurátora i dôvodov kolúznej väzby, pričom uzavrel, že dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm.
b) Tr. por. nemôže byť len určitá dôkazná alebo procesná situácia bez zistenia konkrétnych
skutočností nasvedčujúcich kolúznemu správaniu obvineného, rovnako tak skutočnosť, že
obvinený popiera spáchanie skutku, alebo potreba výsluchu neurčito vymedzeného okruhu
svedkov či neobjasnenie skutku.
- K neexistencii dôvodu preventívnej väzby: Podľa názoru obvineného neexistuje ani dôvod
preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., keďže tento nevyplýva ani z jeho konania
ani zo žiadnych konkrétnych skutočností tak, ako to ustanovuje návetie § 71 ods. 1 Tr. por.
Opätovne v tejto súvislosti poukázal na to, že mu bola pozastavená funkcia prokurátora, v dôsledku
čoho nemá prístup k žiadnym spisom ani listinám a nie je v postavení verejného činiteľa. V tejto
súvislosti citoval ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu (1 Tošs 16/2009, 4 Tost 33/2011), kde v
prvom prípade boli obvinenými policajt a prokurátor, pričom Najvyšší súd tu zohľadnil
rozhodnutie o pozastavení výkonu ich funkcie a konštatoval, že táto okolnosť zapríčiňuje
neexistenciu dôvodu preventívnej väzby, a v druhom prípade sám prokurátor ÚŠP GP SR mal za
to, že pozastavenie výkonu funkcie prokurátora priamo zapríčiňuje zánik dôvodu preventívnej
väzby a s týmto sa stotožnil aj sťažnostný súd.
- K osobným pomerom: Obvinený uviedol, že je absolútne bezúhonnou osobou, nikdy v
minulosti nebol trestnoprávne sankcionovaný, má evidované len dva dopravné priestupky
nepatrnej závažnosti, ktoré boli vybavené napomenutím. Dlhé roky zastával funkciu špeciálneho
prokurátora, pri ktorej svoje služobné povinnosti plnil čestne, svedomite a nestranne, nikdy v
priebehu kariéry nebol disciplinárne sankcionovaný. Svoj príjem dosahoval z titulu výkonu funkcie
špeciálneho prokurátora a titulom výsluhového dôchodku za funkciu bývalého vojenského
prokurátora, pričom jeho príjmy boli stabilné a poctivé, nemal za potreby podieľať sa na
akýchkoľvek kriminálnych aktivitách. Pôvod zaistených peňažných prostriedkov vysvetlil už pri
svojom výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie a vyvrátil akékoľvek pochybnosti o ňom a o
účele prostriedkov, ktoré boli legálne. Zdôraznil, že až do svojho zadržania viedol riadny život. V
tejto súvislosti obvinený citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu (2 Tost 43/2015), v ktorom bolo
vyslovené, že existencia väzobného dôvodu závisí aj od osobného postoja obvineného, jeho
sklonov, aktuálneho rodinného zázemia a prostredia, v ktorom sa obvinený pohybuje, a ktoré
aspekty je súd povinný pri rozhodovaní skúmať.
- K porušeniu práva na obhajobu: Obvinený namietal, že pred vydaním rozhodnutia o vzatí
do väzby mu zo strany vyšetrovateľa nebolo umožnené nazrieť do vyšetrovacieho spisu, čím došlo
k porušeniu jeho práva na obhajobu a práva na prístup k spisovému materiálu, ako ho ustanovuje
Smernica Európskeho parlamentu a rady č. 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v
trestnom konaní (ďalej aj „Smernica o práve na informácie"), ktorá sa v právnom poriadku
Slovenskej republiky aplikuje v zmysle doktríny jej priameho účinku. Obvinenému ani jeho
obhajcom nebolo umožnené nazrieť do vyšetrovacieho spisu napriek tomu, že písomná žiadosť
bola doručená v skorých ranných hodinách ešte pred výsluchmi, o nazretie obhajcovia žiadali aj
ústne po výsluchu obvineného, pričom tejto žiadosti vyšetrovateľ nevyhovel. Tento stav pretrvával
i v priebehu výsluchov svedkov a v priebehu výsluchu obvineného pred sudcom pre prípravné
konanie. V nadväznosti na argumentáciu súdu zdôraznil, že možnosť nazretia do vyšetrovacieho
spisu po podaní návrhu na vzatie do väzby súdu by s ohľadom na rozsah vyšetrovacieho spisu
nebolo postačujúce z hľadiska času a možností na prípravu obhajoby. V tejto súvislosti obvinený
okrem ustanovení uvedenej smernice opiera svoju argumentáciu i o rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva (Lamy proti Belgicku, Farmakopoulos proti Belgicku, Niedbala proti Poľsku a
iné), z ktorých vyplýva, že sledovanie určitého legitímneho cieľa nemôže odôvodniť, aby boli
zatajené informácie alebo dôkazy, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby, konanie
musí byť kontradiktórne a vždy musí byť zabezpečená rovnosť zbraní medzi stranami,
prokurátorom a zatknutou osobou. Rovnosť zbraní však nie je zabezpečená, ak je obhajcovi
odopretý prístup k tým častiam vyšetrovacieho spisu, ktoré sú podstatné pre to, aby bolo možné
účinne napadnúť zákonnosť väzby.
- K nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia: Obvinený vyjadril názor, že
napadnuté uznesenie nie je dostatočne odôvodnené v časti rozhodnutia o neprijatí ponúkaných
inštitútov nahradenia väzby, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ako
i ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje len veľmi stručné
a nepreskúmateľné odôvodnenie s konštatovaním, že tieto inštitúty s prihliadnutím na povahu
skutkov a na osobu obvineného nie sú správne ani vhodné, pričom rozhodnutie neobsahuje žiadne
ďalšie konkrétne odôvodnenie. Citoval pritom rozhodnutie Najvyššieho súdu (1 Toš 83/2005), v
ktorom bolo vyslovené, že základným hľadiskom, ktoré treba brať do úvahy pri rozhodovaní o
prijatí peňažnej záruky, je otázka, či a aká výška sumy dostatočne odstráni odôvodnenú obavu z
konania obvineného a či so zreteľom na jeho majetkové pomery, resp. majetkové pomery osoby,
ktorá peňažnú záruku ponúkla, by bola strata peňažnej záruky takou citeľnou ujmou, ktorá
odôvodňuje predpoklad, že preváži nad obavou z konania obvineného. Neprijatie peňažnej záruky
musí byť dostatočne odôvodnené zo všetkých hľadísk. Obvinený konštatoval, že napadnuté
uznesenie neobsahuje odôvodnenie, prečo ponúknutá záruka nedokáže odstrániť obavu z konania
a neobsahuje ani odôvodnenie majetkových pomerov osoby ponúkajúcej peňažnú záruku.
Rovnako nie je podľa neho dostatočne odôvodnené neprijatie sľubu a dohľadu probačného a
mediačného úradníka.
- K nezákonnosti návrhu na vzatie do väzby v kontexte zásady prezumpcie neviny: Návrh
na vzatie do väzby podľa obvineného nerešpektuje zásadu prezumpcie neviny, keďže prokuratúra
v ňom vyjadrila kategorické súdy k jeho osobe a vine za stíhanú trestnú činnosť. Tieto závery boli
formulované dokonca v čase, keď ešte nebolo rozhodnuté o podanej sťažnosti proti uzneseniu o
vznesení obvinenia, pričom prokurátor má ako pán sporu o podanej sťažnosti rozhodovať
nestranne a spravodlivo. Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený
z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade
so zákonom. Žiadny orgán preto nie je oprávnený vysloviť vinu osoby, proti ktorej sa vedie trestné
konanie ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd.
- K možnostiam nahradenia väzby: Hoci obvinený mal za to, že väzobné dôvody nie sú dané,
pre prípad, že by Najvyšší súd vyslovil ich existenciu, žiadal, aby zároveň rozhodol o nahradení
väzby kombináciou prípustných inštitútov. Vyjadril presvedčenie, že kombináciou písomného
sľubu, uložením dohľadu probačného a mediačného úradníka, prijatím peňažnej záruky a uložením
primeraných obmedzení a povinností bude celkom zreteľne zabezpečený účel väzby a eliminovaná
akákoľvek hrozba. Zvýraznil, že záruky majú vždy prednosť pred ponechaním vo väzbe v
prípadoch, kedy dokážu v plnej miere dosiahnuť účel väzby, túto premisu už v mnohých judikátoch
zdôraznil i Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle judikatúry potom súdnym orgánom vzniká
povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím
do väzby.
- Obvinený požiadal, aby s poukazom na § 301 Tr. por. v spojení s § 302 ods. 1, ods. 2 Tr.
por. o jeho sťažnosti bolo rozhodnuté bez jeho prítomnosti.
- Záverečný návrh: Obvinený žiadal, aby Najvyšší súd v súlade s § 194 ods. 1 písm. a) Tr.
por. v celom rozsahu zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 79 ods. 1 Tr. por. ho ihneď prepustil z
väzby na slobodu, alternatívne aby ako náhradu väzby prijal podľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por.
písomný sľub obvineného, podľa § 81 Tr. por. peňažnú záruku jeho manželky vo výške 50 000
Eur, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. dohľad probačného a mediačného úradníka a podľa § 80
ods. 2 Tr. por. aby uložil primerané obmedzenia a povinnosti podľa vlastného uváženia s tým, že
obvineného podľa § 80 ods. 1 Tr. por. ihneď prepustí z väzby na slobodu.

Najvyšší súd ako súd nadriadený, skúmajúc napadnuté výroky vo vzťahu k obvinenému JUDr. G.
F., PhD. označené výrokom „B.", po zistení, že sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu sú
prípustné (§ 83 ods. 1 veta prvá Tr. por.), boli podané oprávnenými osobami (§ 186 ods. 1 Tr. por.),
v zákonom stanovenej lehote a na zákonom určenom mieste (§ 187 ods. 1 Tr. por.), postupom
podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť napadnutých výrokov rozhodnutia a konanie,
ktoré mu predchádzalo, a zistil, že sťažnosti obvineného a jeho manželky nie sú dôvodné.

Najvyšší súd o sťažnostiach rozhodoval na neverejnom zasadnutí v zložení senátu kreovaného v

zmysle článku V ods. 6 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2020 v znení
č. 1-14 s poukazom na aktuálnu práceneschopnosť druhej predsedníčky senátu JUDr. C. Y. a
domácu karanténu členky senátu JUDr. H. B. (s poukazom na opatrenia vlády v súvislosti s
pandémiou Covid 19).

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru, Národnej

kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru, odbor Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ") z 22.
októbra 2020, ČVS: PPZ-254/NKA-BA2-2020, bolo podľa § 199 ods. 1, ods. 2 Tr. por. začaté
trestné stíhanie a súčasne podľa § 206 ods. 1 Tr. por. vznesené obvinenie JUDr. G. F., PhD. za
zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. v bode 1/
uznesenia, za zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v bode 2/ a za
pokračovací zločin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
c) Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c) Tr. zák. v bodoch 3/ a 4/, pričom v bode 4/ uznesenia v
súbehu s prečinom ohrozenia dôvernej skutočnosti a vyhradenej skutočnosti podľa § 353 ods. 1
Tr. zák., na skutkových základoch uvedených v uznesení. Predmetným uznesením bolo začaté
trestné stíhanie a vznesené obvinenia aj ďalším osobám, a to Mgr. X. J., JUDr. V. H. a Mgr. O. L..

Obvinený JUDr. G. F., PhD. bol vyšetrovateľom zadržaný dňa 22. októbra 2020 v čase o 07:48
hod. podľa § 86 ods. 1 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por.
Na podklade návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „prokurátor") z 23. októbra 2020, č. VII/1 Gv 118/20/1000-73, na vzatie
obvineného JUDr. G. F., PhD. a Mgr. X. J. do väzby podľa § 87 ods. 1 Tr. por., doručeného súdu
prvého stupňa 24. októbra 2020, po výsluchu oboch obvinených uskutočnenom 25. októbra 2020,
ŠTS vydal napadnuté uznesenie, ktorým oboch obvinených vzal do väzby.

Sťažnostný súd v tomto konaní posudzoval otázku, či záver obsiahnutý v napadnutom uznesení v
časti výroku „B." bol z hľadiska aplikovaných zákonných ustanovení správny. Dospel k tomu, že
súd prvého stupňa postupoval správne, keď obvineného JUDr. G. F., PhD. vzal do väzby z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por. a väzbu nenahradil niektorým z do úvahy pripadajúcich
inštitútov. Najvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, na tieto poukazuje a s ohľadom na to, že rozhodnutie súdu prvého a
druhého stupňa tvoria z významového hľadiska jeden celok, nebude ich už jednotlivo opakovať
(I. ÚS 336/2016, III. ÚS 447/2016). Na zdôraznenie ich správnosti dodáva nasledovné:

Podľa § 71 ods. 1 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené
skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má
znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania
alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno
jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností
závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný
čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por., nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.
Najvyšší súd zastáva názor, že súčasná dôkazná situácia a skutočnosti, ktoré boli zistené,
nasvedčujú tomu, že skutky tak, ako boli vymedzené v uznesení o vznesení obvinenia JUDr. G. F.,
PhD. (v bode 1/ až 4/), boli spáchané, majú znaky trestného činu a je dôvod na podozrenie, že ich
spáchal obvinený JUDr. G. F., PhD. Sťažnostný súd poukazuje na to, že dôvodné podozrenie zo
spáchania trestnej činnosti obvineného je preukazované výpoveďami vypočutých osôb, najmä V.
H., ktorý podrobne popísal priebeh jednotlivých skutkov, postavenie a spôsob konania
obvineného, i ďalšie skutočnosti charakterizujúce stíhanú trestnú činnosť. Dôvodnosť trestného
stíhania obvineného je ďalej dokumentovaná aj výpoveďami O. L., H. B. a podporne i ďalších
osôb, a zároveň listinnými dôkazmi, ktoré sú obsahom spisového materiálu a na ktoré podrobne
poukázal už súd prvého stupňa na stranách 9 až 10 svojho rozhodnutia. Jednotlivé výpovede
(najmä spoluobvinených osôb) sa navzájom prelínajú a dopĺňajú, čím vytvárajú komplexný obraz
o trestnej činnosti, ktorej sa mal obvinený JUDr. G. F., PhD. dopustiť, bez toho, aby ich súd bližšie
hodnotil. Najvyšší súd preto považuje dôvodnosť trestného stíhania u tohto obvineného za plne
opodstatnenú. Zároveň zdôrazňuje, že v tomto štádiu trestného konania postačuje čo i len
podozrenie z páchania trestnej činnosti, pričom dôvodnosť podozrenia predpokladá existenciu
faktorov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že by
konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin s tým, že takáto dôvodnosť závisí vždy od súhrnu
všetkých okolností konkrétneho prípadu (III. ÚS 447/2016).

Pokiaľ ide o jednotlivé dôvody väzby, Najvyšší súd uvádza nasledovné:

Účelom kolúznej väzby je zabrániť tomu, aby došlo k nežiaducemu ovplyvňovaniu výsledkov
trestného konania pôsobením obvineného na určité subjekty, ktoré na trestné konanie vplyv majú
(svedkovia, znalci, spoluobvinení), resp. zabrániť inej forme marenia objasňovania skutočností
závažných pre trestné stíhanie, napríklad falšovaním a pozmeňovaním listinných dôkazov,
odstraňovaním vecných dôkazov a podobne. Za skutočnosti závažné pre trestné stíhanie sú pritom
také skutočnosti, ktoré majú podstatný význam, najmä z hľadiska posúdenia viny, trestu alebo
výroku o náhrade škody.

Účelom preventívnej väzby je zabrániť pokračovaniu v trestnej činnosti, čím sa rozumie nielen
opakovanie toho istého trestného činu, ale aj spáchanie trestného činu tej istej povahy. Obava z
dokonania trestného činu sa potom vzťahuje na ten istý trestný čin, o ktorý sa obvinený pokúsil a
obava z vykonania trestného činu sa vzťahuje na trestný čin, ktorý obvinený pripravoval alebo
ktorým hrozil.

Vo vzťahu k obvinenému JUDr. G. F., PhD. súd prvého stupňa správne ustálil existenciu dôvodov
kolúznej a preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por.

Väzba je zaisťovacím inštitútom, slúžiacim k tomu, aby sa dosiahol účel trestného konania.
Rozhodovanie o nej je vždy smerované len do roviny pravdepodobnosti, nie absolútnej istoty
ohľadom následkov, ktoré by v prípade prepustenia konkrétnej osoby na slobodu mohli nastať, za
súčasného zistenia, že doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý sa vedie
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že daný
trestný čin spáchal práve obvinený.

Sťažnostný súd má v súlade s názorom súdu prvého stupňa za to, že dôvod kolúznej väzby u
obvineného je daný v podobe obavy, že s ohľadom na jeho predchádzajúce postavenie, ako i
existujúce a ďalšie možné (nepreukázané) kontakty a prepojenia, modus operandi, i ďalšie
skutočnosti, by mohlo dôjsť k nežiaducemu kolúznemu správaniu. Tento záver nie je len
všeobecnou a neurčitou konštatáciou, ale je výsledkom posúdenia všetkých konkrétnych okolností
prípadu, ktoré sú vzhľadom k osobe obvineného a funkcii, ktorú až do jej pozastavenia zastával,
skutočne špecifické. Funkcia prokurátora ako osoby, ktorá sa výkonom svojej funkcie podieľa na
ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu, a jej
význam pre plnohodnotné fungovanie právneho štátu je nepopierateľný. Prokurátorský stav je
jedným z povolaní, pre ktoré by malo byť dodržiavanie zákona a rešpektovanie právneho poriadku
ako takého nielen povinnosťou, ale i osobnostnou črtou a potrebou. Naproti tomu podstatou
trestnej činnosti obvineného JUDr. G. F., PhD. má byť okrem iného, podieľanie sa na aktivitách
zahŕňajúcich ovplyvňovanie trestných konaní, sťažovanie dokumentovania trestnej činnosti i
neoprávnené posúvanie a poskytovanie informácií s cieľom získania neoprávneného prospechu. K
trestnej činnosti pritom malo dochádzať práve pri výkone tejto funkcie a v závislosti od nej a táto
sa mala realizovať prostredníctvom zadovážených kontaktov. Obvinený JUDr. G. F., PhD. ako
prokurátor mal v charaktere a spôsobe realizácie stíhanej trestnej činnosti významné postavenie a
mal sa na nej podieľať ako jeden z jej podstatných článkov. Nebezpečnosť takejto trestnej činnosti
sa preto znásobuje už len prostredím, ktorého sa dotýka, okruhom zapojených osôb, ale i jej
pretrvávajúcim charakterom. Trestná činnosť, pre ktorú je obvinený stíhaný, a ktorá vyplýva z
popisu jednotlivých skutkov v uznesení o vznesení obvinenia, dáva tušiť (naznačuje), že obvinený
sa neštíti porušovať zákony, pracovné povinnosti, sľuby, morálne a etické zásady a princípy, a
vidine vlastného prospechu je schopný obetovať nielen význam a dôstojnosť prokurátorskej
funkcie, ale podkopať i vieru v spravodlivosť v tomto štáte. Uvedené skutočnosti umožňujú súdu
získať obraz o jeho možnom prípadnom správaní sa aj vo vzťahu k iným otázkam vyvstávajúcim
z väzobného stíhania (napr. využitie náhradných väzobných inštitútov). V prípade prepustenia
obvineného na slobodu hrozí reálna obava, že tento využije svoje kontakty, ktoré v úplnom rozsahu
a dosahu nemusia byť v tomto štádiu konania orgánom činným v trestnom konaní a súdu ani
známe, a následne bude pôsobiť na subjekty, ktoré by na trestné konanie mohli mať a majú vplyv.
Ovplyvňovanie trestných vecí určitou formou konania sa u obvineného v tomto štádiu konania javí
ako modus operandi, preto je uvedená obava o to výraznejšia. V neposlednom rade je významná i
skutočnosť, že u obvineného boli pri obmedzení jeho osobnej slobody zaistené listiny súvisiace s
rôznymi trestnými vecami, čo by mohlo nasvedčovať tomu, že obvinený sa obdobným spôsobom
snaží ovplyvňovať aj iné veci, v prospech dôvodov kolúznej väzby teda svedčí aj táto konkrétna
skutočnosť. Ďalšou (nie však osamotenou) podstatnou skutočnosťou je i potreba vypočutia
ďalších osôb, najmä prokurátorov a bývalých spolupracovníkov obvineného, s ktorými sa pozná v
rámci dlhoročných pracovných, prípadne i súkromných vzťahov, a ktoré by mohli byť
ovplyvňované. Najvyšší súd zastáva názor, že vyšetrovanie najmä v tomto počiatočnom štádiu,
musí prebiehať nerušene, bez akýchkoľvek vplyvov na konanie prokuratúry alebo súdov, a súčasne
tak, aby došlo k čo najrýchlejšiemu a najdôslednejšiemu zhromaždeniu dôkazného materiálu a k
zabezpečeniu spravodlivého rozhodnutia v ďalšom konaní. Potreba spravodlivého rozhodnutia sa
práve v tejto veci javí ako skutočne naliehavá. Skutky, z ktorých bol JUDr. G. F., PhD. obvinený,
sa vyznačujú natoľko závažným charakterom a spoločenským dosahom, že stíhanie obvineného na
slobode sa javí ako nezlučiteľné s potrebou zabezpečiť základný účel trestného konania v tejto
veci. V nadväznosti na úvahy o možnom kolúznom správaní obvineného JUDr. G. F., PhD.
Najvyšší súd uvádza, že je opodstatnené aj jeho väzobné stíhanie z hľadiska naplnenia dôvodov
preventívnej väzby. Relevantnou skutočnosťou pre tento záver je najmä uvádzaný charakter
trestnej činnosti, zaistené listiny v taške obvineného pri obmedzení jeho osobnej slobody, ale i
časové rozmedzie, kedy skutky mali byť spáchané, keď k poslednému skutku malo dôjsť ešte v
auguste tohto roka, malo teda ísť o zabehnutú, pokračujúcu trestnú činnosť.

Najvyšší súd konštatuje, že dôvodnosť trestného stíhania obvineného JUDr. G. F., PhD. je daná,
pri súčasnom splnení formálnych podmienok, keďže proti obvinenému bolo vznesené obvinenie,
orgány činné v trestnom konaní i súd nižšieho stupňa postupovali v súlade s príslušnými
ustanoveniami procesného predpisu, boli dodržané zákonné lehoty na rozhodnutie a postup a
neboli zistené neodôvodnené prieťahy pri rozhodovaní o väzobnej veci.
Pokiaľ ide o námietky obvineného formulované v sťažnosti, je potrebné zopakovať, že súd pri
rozhodovaní o väzbe nerozhoduje s absolútnou istotou, ale pracuje len s určitým predpokladom,
viac či menej pravdepodobným, ohľadom toho, čo sa v budúcnosti môže stať, akým spôsobom sa
aktuálne posudzovaná, väzobne stíhaná osoba môže správať. V prípade obvineného je tento
predpoklad s ohľadom na všetky uvádzané skutočnosti daný v rovine opodstatnenej obavy, pretože
riziko a jeho následky, ktoré hrozia pri prepustení na slobodu, v podobe zmarenia vyšetrovania v
tak spoločensky závažnej veci, je neúmerné povinnosti zasahovať do práva na osobnú slobodu len
v nevyhnutnom rozsahu, subsidiárne. Obvinený síce tvrdí, že funkcia prokurátora mu bola
pozastavená, táto skutočnosť však nemôže byť sama osebe dôvodom na rozptýlenie obavy z
kolúzneho správania, hoci obvinený podporne citáciou niektorých rozhodnutí argumentuje
opakom. Je vždy na zvážení príslušného súdu, ktoré skutočnosti, tvoriace podstatu prejednávanej
veci, bude považovať za natoľko konkrétne a presvedčivé, aby založili dôvod väzby a nenahradili
ju niektorým z do úvahy pripadajúcich inštitútov. V tomto kontexte nejde o svojvôľu súdu, ale o
uplatnenie jeho rozhodovacej právomoci, keď súd musí dôsledne zvažovať špecifické okolnosti
určitého prípadu, s ohľadom na podstatu spáchaných skutkov, modus operandi, osobu obvineného
tak, aby dospel k adekvátnemu rozhodnutiu. Skutočnosť, že obvinený nemá už v súčasnosti prístup
do budovy ÚŠP GP SR, k listinám, pretože nemá práva prokurátora, nevylučuje, že takýto prístup,
prípadne vplyv na trestné konanie a pokračovanie v trestnej činnosti nebude zabezpečený
sprostredkovane, pričom tieto vplyvy nemusia byť nutne spojené s osobou niektorého zo
spoluobvinených. Pokiaľ ide o námietku hypotetickosti kolúznych väzobných dôvodov,
sťažnostný súd upriamuje pozornosť jednak na už vysvetlenú špecifickosť prejednávanej veci a jej
okolností, jednak na štádium trestného konania v jeho úplne počiatočnej fáze, ktorá z hľadiska
zabezpečených dôkazov, vykonaných úkonov a hroziacich rizík umožňuje súdu operovať s
hypotézami, t. j. možnými modelmi správania sa obvineného viac, než v jeho ďalších, pokročilejších
fázach. Navyše netreba opomínať, že u obvineného sa ešte pri jeho zadržaní našli listiny z iných
konaní, u ktorých sa predpokladá, že ich obvinený začal u seba zhromažďovať po získaní
informácie, že spoluobvinený H. spolupracuje s políciou, čo je okrem iného tiež jednou z okolností,
ktorými sa líši procesná situácia tejto trestnej veci od situácie v konaní sp. zn. 2 Tošs 9/2008, 6
Tost 37/2017 a iných, na ktoré obvinený poukazuje. Podľa názoru Najvyššieho súdu sú ním
uvádzané skutočnosti dostatočne konkrétne a špecifické, aby v celom ich súhrne a prepojení
predstavovali dostatočný dôvod pre väzobné stíhanie.

Vo vzťahu k námietke obvineného o porušení práva na obhajobu tým, že pred vydaním uznesenia
o vzatí do väzby mu nebolo umožnené nazrieť do vyšetrovacieho spisu, sťažnostný súd uvádza,
že táto nie je opodstatnená. Pri náhľade na možnosti obvineného realizovať toto právo od
vznesenia obvinenia až do vydania rozhodnutia o väzbe, teda pri posudzovaní spravodlivosti
konania ako takého (v tomto časovom úseku), je treba dôjsť k záveru, že obvinený mal možnosť
sám i prostredníctvom svojich obhajcov nahliadnuť do spisu najneskôr pred súdom prvého stupňa
ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Samozrejme, realizácia tohto práva a príprava
obhajoby s ohľadom na striktne zákonom stanovenú 48-hodinovú lehotu (§ 86 ods. 1, § 87 ods. 2
Tr. por.) mohla byť obmedzená, táto lehota je však v prospech obvineného. Pri kolízii dvoch práv,
ktoré boli kreované v prospech obvineného a majú sa realizovať (v tomto prípade právo na
dodržanie zákonnej lehoty verzus právo na prístup k spisu/právo mať čas na prípravu obhajoby),
treba vždy primárne chrániť to, ktoré je z hľadiska následkov jeho neuplatnenia významnejšie,
pokiaľ nie je možné zachovať možnosť realizácie oboch práv súčasne. Sťažnostný súd vníma
argumentáciu, na ktorú sa snažil obvinený poukázať citáciou rozhodnutí Európskeho súdu pre
ľudské práva i znenia Smernice o práve na informácie, k tejto však dodáva, že v konečnom dôsledku
nedošlo k odňatiu práva obvineného uplatniť všetky argumenty proti zadržaniu, väzobnému
stíhaniu a jeho zákonnosti, ani k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania. Práva obvineného
boli zachované aj v sťažnostnom konaní pred Najvyšším súdom, v ktorom mal možnosť
dodatočne namietať všetky skutočnosti, ktoré považoval za podstatné, pričom toto právo obvinený
aj využil.

Za nedôvodnú treba považovať aj námietku obvineného o porušení zásady prezumpcie

neviny zo strany prokurátora, ktorý v návrhu na vzatie do väzby podľa neho vyjadril kategorické
súdy smerujúce k záveru o vine za súčasného hodnotenia dôkazov, a to ešte pred rozhodnutím o
sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Obvinený v tejto súvislosti zrejme opomenul
skutočnosť, že prokurátor je síce v prípravnom konaní pánom sporu, tzv. dominus litis, avšak v
konaní pred súdom sa už stáva jeho stranou, ktorá nesie dôkazné bremeno. To platí nielen vo
vzťahu k preukázaniu viny, ale aj vo vzťahu k preukazovaniu existencie väzobných dôvodov. Pri
podaní návrhu na vzatie obvineného do väzby na súde teda prokurátor vystupuje ako strana
(striktne kontradiktórne poňaté ako strana určitého „sporu", protistrana), preukazujúca pred
súdom dôvodnosť a opodstatnenosť väzobného stíhania a v prípade neunesenia dôkazného
bremena znášajúca následky „neúspechu" v konaní. Kategorické súdy, resp. určité presviedčajúce,
hodnotiace formulácie, sú súčasťou tohto postavenia a tiež uplatňovania zásady kontradiktórnosti
konania a rovnosti zbraní. Takéto formulácie a postoje v konaní pred súdom nutne (bez ďalšieho)
nemusia znamenať porušenie povinností prokurátora pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia, v ktorom sa tento opätovne navracia do pozície dominus litis, resp. garanta
ochrany zákonnosti v trestnom konaní. Toto dvojaké postavenie prokurátora, ktoré sa v priebehu
konania môže prelínať, sa javí ako schizofrenické, avšak zákon ho umožňuje, preto takýto postup
nie je možné a priori považovať za zásah do práv obvineného. Najvyšší súd má za to, že k
porušeniu práv obvineného nedošlo a skutočnosť, že prokurátor v konečnom dôsledku o sťažnosti
proti uzneseniu o vznesení obvinenia nerozhodol podľa jeho predstáv, nemá vplyv na
opodstatnenosť a zákonnosť väzobného stíhania.

Najvyšší súd prisviedča i záveru Špecializovaného trestného súdu, že nahradenie väzby iným,
miernejším prostriedkom, ktorý by neznamenal tak výrazný zásah do práva obvineného na osobnú
slobodu, či už ide o sľub, peňažnú záruku (bez ohľadu na jej výšku), dohľad probačného a
mediačného úradníka, a to ani pri súčasnom uložení príslušných obmedzení a povinností, nie je z
hľadiska dosiahnutia jej účelu správne ani vhodné. Tento záver považuje sťažnostný súd za
zákonný a napriek námietke obvineného i za dostatočne odôvodnený, predovšetkým s ohľadom
na charakter trestnej činnosti, jej možný dosah a význam, i na osobu obvineného a súčasné štádium
konania tak, ako boli konkretizované v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia. Pri
rozhodovaní musí súd zvažovať, či nahradenie väzby preváži nad dôvodnou obavou vyjadrenou v
ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por. (R 45/2013 - II), pričom v prejednávanej veci by
účel, ktorý sa izoláciou sleduje, mohol byť pri využití náhradných inštitútov väzby zmarený, čo by
mohlo mať nezvratný vplyv na priebeh celého ďalšieho konania. Nevyužitie náhradných inštitútov
bolo dostatočne odôvodnené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktorý vo svojich úvahách nadviazal
na argumentáciu ohľadom existencie väzobných dôvodov, napriek tomu, prihliadnuc na námietky
sťažovateľa, sťažnostný súd osobitne uvádza, že peňažná záruka vo výške 50 000,- eur (ani v
žiadnej inej výške) nie je adekvátnym prostriedkom nahradenia väzby, nakoľko táto nie je spôsobilá
zabezpečiť sledovaný účel trestného konania s takým percentom istoty, ako je to u väzby,
podstatou ktorej je absolútna izolácia obvineného. Sťažnostnému súdu, pokiaľ ide o sľub, nedá
nepodotknúť, že aj prokurátorská funkcia sa viaže na zloženie sľubu, dokonca omnoho
významnejšieho (účinné znenie § 8 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z. z.), ktorému, ako sa z podstaty
stíhaných skutkov pri súčasnom zohľadnení dôvodnosti trestného stíhania javí, obvinený nedostál.

Najvyšší súd vychádza z toho, že náhradné väzobné inštitúty a s nimi súvisiace opatrenia
(obmedzenia, povinnosti, prípadne i monitorovanie) majú svoje limity, a pri pomerovaní hroziacich
rizík (s poukazom na charakter trestnej činnosti) a záruk pri náhradných inštitútoch s ohľadom na
sledovaný cieľ, má za to, že hroziace riziká podstatne prevažujú nad zárukami, ktoré tieto môžu
poskytnúť. Náhradné inštitúty, vrátane peňažnej záruky, nie sú schopné zabrániť absolútne
všetkým nežiaducim aktivitám, ktoré v danom prípade prichádzajú do úvahy, aj pri dodržaní
pravidiel ich použitia, resp. pri ich kumulácii (kombinácii), obzvlášť s ohľadom na modus operandi
stíhanej trestnej činnosti. Izolácia obvineného v tomto štádiu konania má svoj význam aj z hľadiska
popretŕhania väzieb a kontaktov, ktoré by mohli umožniť naplnenie dôvodov kolúznej, či
preventívnej väzby v ďalšom konaní. Najvyšší súd už len dodáva, že je potom nadbytočné zaoberať
sa majetkovými pomermi osoby, ktorá peňažnú záruku ponúkla.

Najvyšší súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti s poukazom na správne a zákonné

uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu z 25. októbra 2020, sp.
zn. 7 Tp 3/2020, rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.