Jozef Gregor Tajovský

Do konca

Šťastné detstvo spisovateľ prežil u svojich starých rodičov, ktoré sú aj námetom

niekoľkých jeho poviedok.

V poviedke Do konca autor opisuje prostredie, v ktorom vyrástol a prežil svoju

mladosť.

Vnuk rozpráva o svojich starých rodičoch, ktorých má veľmi rád. Ich vzťah je veľmi
dobrý, hoci každý deň ťažko pracujú.
Starý otec je neposedný človek, ktorý musí stále niečo robiť. Dopredu myslí na veci,
ktoré je potrebné spraviť. Stará mať mu viackrát dohovárala, že ešte ani nevie či sa
rána dožije a on sa stará o veci na pol roka napredok. Cez zimu je starý otec mrzutý,
lebo musí byť zavretý v chalupe .V zime keď nebolo čo robiť vonku aj vtedy si našiel
robotu- šindle strúhal, zápory dlabal, hrable alebo kosiská opravoval, varešky
vystruhoval, osádzal nové poriská.

Staroba a nevládnosť neobišla ani starého otca, hoci si to nechcel pripustiť. Nohy ho
neposlúchali a ruky nevládali. Poldruha roka bránil sa smrti, nechcel aby mu volali
lekára.

Jeden deň v lete zostal i so starou mamou doma. Hneval sa a prisahal, že na obed
príde na lúku. Dostal zápaľ pľúc a keď stará mať videla ako je mu, poslala po kňaza.
Na chvíľu stará mať odišla do záhrady. Keď sa však vrátila do domu, uvidela
starkého ako ležal na zemi v spodnej bielizni, na pleci mal kapsu a pri ňom sekerka a
z posledných síl dýchal. Kým stihla zavolať susedov na pomoc, starý otec skonal.
Nenarástla ani druhá tráva na jeho hrobe a zomrela aj stará mať.

Vnuk však vie, že ich neprestane ľúbiť a navždy je im vďačný za to, že aj pre neho
pracovali a trpeli bez oddychu až do konca.