1

ČRTANIE

Volajte ma Izmael. Pred niekoľkými rokmi – kedy presne, na

tom nezáleží – som bol bez groša a na súš ma nič mimoriadne
nepútalo. Preto som si povedal, že sa na istý čas vyberiem na
more a pozriem si vodnú časť sveta. Takto zaháňam trudnomy-
seľnosť a upravujem si krvný obeh. Len čo sa pristihnem, že na-
mrzene mraštím ústa, len čo mi v duši zavládne vlhký, mrholi-
vý november, len čo sa pristihnem, že nevdojak postávam pred
obchodmi s rakvami a pridávam sa ku každému pohrebnému
sprievodu, na ktorý natrafím, ale najmä keď vo mne natoľko
prevládnu moje hypochondrie, že treba kus mravnej sily, aby
som nevybehol na ulicu a nezrážal ľuďom rad-radom klobúky
– vtedy viem, že je najvyšší čas, aby som sa čo najskôr vydal
na more. To mi nahradzuje guľku z pištole. Cato sa s okázalos-
ťou filozofa vrhá na meč; ja pokojne nasadnem na loď. Nie je
na tom nič prekvapujúce. Väčšina ľudí skôr či neskôr v živote
prechováva k moru pocity veľmi podobné mojim, ibaže si ich
neuvedomí.
Zadívajte sa na to ostrovné mesto Manhaťanov, opásané prí-
staviskami ako indické ostrovy koralovými útesmi – doráža naň
príboj obchodu. Doprava či doľava, všetky ulice vás zavedú k vo-
de. Na najjužnejšom výbežku leží Battery a jeho vznešené mólo
omývajú vlny a ochladzujú ho vánky, ktoré boli ešte pred nie-
koľkými hodinami v nedozerne od pevniny. Pozrite na tie davy,
čo neodtŕhajú pohľady od vody.
Obíďte to mesto v príjemnej malátnosti nedeľného popolud-
nia. Vyberte sa z parku Corlears Hook k ramenu Coentis Slip
a odtiaľ po ulici Whitehall na sever. Čo vidíte? Okolo celého
mesta ako mĺkve stráže tisícky smrteľníkov pohrúžených do
snenia o mori. Podaktorí sa opierajú o koly, podaktorí sedia na
pilieroch prístavísk, podaktorí nazerajú ponad zábradlia na pa-
luby lodí, ktoré sa priplavili z Číny, podaktorí sú vysoko v la-
noví, akoby túžili po ešte lepšom výhľade na more. No všetko
sú to suchozemci – cez týždeň zatvorení medzi štyrmi stenami,
pripútaní k pultom, pribití k laviciam, vsadení za písacie stoly.

21

biela velryba.indd 21 11.11.2020 10:40

 biela veľryba

Ako to vysvetliť? Vari už nie sú na svete zelené pláne? Čo tu tí

ľudia chcú?
A hľa! Hrnú sa sem nové zástupy, kráčajú rovno k vode, ani čo
by sa do nej chceli ponoriť. Čudné! Uspokoja sa iba na samu-
čičkom okraji súše. Ponevierať sa v tienistom závetrí neďalekých
skladísk, to im nestačí. Kdeže! Musia až sem, celkom k vode,
len-len že do nej nespadnú. A potom tu stoja – sú ich celé mí-
le. Všetko ostrovania, prichádzajú z uličiek a ulíc, priechodov
a bulvárov – zo severu, z východu, z juhu, zo západu – ale tu sa
zlievajú v jedno. Povedzte, čo ich sem priťahuje? Vari magnetiz-
mus kompasových streliek všetkých tých lodí?
Poďme na to inak. Povedzme, že ste na vidieku, niekde na vy-
sočine, kde sú jazerá. Vyberte si hociktorý chodníček a v de-
viatich prípadoch z desiatich vás privedie do údolia k bystrine
rozliatej do jazierka. Sú v tom čary. Nechajte toho najroztrži-
tejšieho človeka, aby sa pohrúžil do najhlbšieho snenia – potom
ho postavte na nohy, postrčte a on vás neomylne privedie k vo-
de, ak na tom území voda vôbec je. Vyskúšajte to, ak sa nieke-
dy ocitnete vysmädnutí na veľkej americkej púšti a vo vašej ka-
raváne bude náhodou hĺbavý profesor. Veru tak, každý vie, že
rozjímanie sa od vekov snúbi s vodou.
Alebo si vezmime umelca. Chce vám namaľovať tú najsni-
vejšiu, najtienistejšiu, najpokojnejšiu a najčarovnejšiu scenériu
v údolí rieky Saco. Čo bude stredobodom jeho obrazu? Tu má
stromy, každý bútľavý, ani čo by v ňom býval nábožný pustov-
ník s krížom, tam drieme lúka a na nej pospáva dobytok a tam-
to z chalupy ospanlivo stúpa dym. Hlboko do vzdialených lesov
sa kľukato vinie cesta, vybieha až k panoráme štítov, ktoré sa
kúpu vo vlastnej modravosti. No hoci obraz pôsobí ako omam-
ný sen a hoci tamtá borovica striasa na pastierovu hlavu svoje
vzdychy ani lístie, všetko maliarovo úsilie by bolo márne, keby
sa pastierove oči neupierali na očarujúcu bystrinu. Vyjdite si
v júni na prérie a budete sa dlhé míle brodiť po kolená v čer-
venkasto-oranžových kvetoch ľalie tigrovitej. Čo tam chýba?
Čo jediné by ešte mohlo prériu skrášliť? Voda. Niet tam ani
kvapky vody! A keby Niagara bola iba obrovským pieskovým
presypom, merali by ste k nej tisíce míľ, aby ste ju videli? Pre-
čo onen chudobný básnik z Tennessee, keď z ničoho nič do-
stal za hrsť strieborniakov, váhal, či si kúpiť kabát, ktorý už

22

biela velryba.indd 22 11.11.2020 10:40

 biela veľryba

potreboval ako soľ, alebo sa za tie peniaze pešo vybrať na po-

brežie Rockaway Beach? Prečo každého mocného, zdravého
mládenca s mocnou, zdravou dušou aspoň raz posadne ne-
skrotná túžba po mori? Prečo sa vám pri prvej ceste loďou tak
tajomne zachvelo vnútro, keď vám oznámili, že zem sa stratila
z dohľadu? Prečo starí Peržania pokladali more za posvätné?
Prečo mu Gréci prisúdili osobitného boha, a to ešte Diovho
vlastného brata? Áno, to všetko má svoj význam. A ešte hlb-
ší význam má príbeh o Narcisovi, ktorý nemohol zovrieť svoj
mučivo krásny obraz na vode, a preto sa do nej vrhol a utopil
sa. Rovnaký obraz vidíme my vo všetkých riekach a moriach.
To sa na nás díva nepolapiteľný prelud života a ten je kľúčom ku
všetkému.
Keď však vravím, že mám vo zvyku vybrať sa na more, kedy-
koľvek sa mi začnú úžiť pľúca a kaliť zrak, nemyslite si, že idem
ako cestujúci. Na to treba plný mešec; ak je prázdny, je iba bez-
cennou handrou. Ba čo viac, cestujúci spravidla dostanú mor-
skú nemoc – sú škriepni, v noci nespávajú, z cesty sa netešia.
Nie veru, ja nikdy nejdem ako cestujúci, a hoci som na mori
ako doma, nejdem ani ako komodor, ani ako kapitán, ani ako
kuchár. Vážnosť a pocty, spojené s týmito úradmi, prenechávam
ľuďom, ktorí o ne stoja. Mne sa počestná námaha, prekonáva-
nie strastí a protivenstiev a podobné veci bridia. Sotva sa stačím
postarať o seba, nieto ešte o lode, bárky, brigy, škunery a čo ja
viem o čo ešte. A pokiaľ ide o kuchárčinu – uznávam síce, že
sa teší značnej vážnosti a kuchár je na palube čosi ako dôstoj-
ník – ale akosi som nikdy netúžil piecť hydinu. Pravda, keď je
už upečená, správne omastená a akurátne osolená a okorene-
ná, potom niet človeka, ktorý by o kuchárskom remesle hovo-
ril s väčšou vážnosťou, ba až úctou ako ja. Práve vďaka modlo-
služobníckym sklonom starých Egypťanov k pečenému ibisovi
a hrochovi vidíme dnes múmie týchto tvorov v ich ozrutných
pekárňach – pyramídach.
Keď teda idem na more, idem ako obyčajný námorník – na
palubu, dolu do kajuty pre mužstvo, vysoko medzi plachty.
Pravda, dosť sa ma napreháňajú, po rahnách skáčem ako ko-
bylka na májovej lúke. Spočiatku je to veru nepríjemné. Uráža
to ľudskú dôstojnosť, najmä ak človek pochádza z váženej sta-
rousadlíckej rodiny, akou sú Van Rensselaerovci, Randolphovci

23

biela velryba.indd 23 11.11.2020 10:40

 biela veľryba

a Hardicanutovci. Ale najhoršie zo všetkého je, že ruka, ktorá

teraz nosí vedro s dechtom, bola ešte nedávno všemocnou ru-
kou vidieckeho učiteľa, pred ktorým sa triasli aj tí najbujnejší
lagani. Prechod z učiteľa na námorníka je trpký, to mi verte,
a treba silný odvar zo Senecu a stoikov, aby ho človek znášal
s úsmevom na tvári. Ale to sa časom poddá.
Čo na tom, že mi dajaký starý pľuhavec v kapitánskej unifor-
me rozkáže vziať metlu a pozametať palubu? Akéže je to po-
níženie, ak ho položíme na váhy, povedzme, Nového zákona?
Nazdávate sa, že mi to uberie na vážnosti v očiach archanjela
Gabriela, keď toho pľuhavca zaraz a úctivo poslúchnem? Kto
vlastne nie je otrokom? To keby mi niekto ráčil povedať. Nech
si ma len kapitáni preháňajú, ako chcú – nech si ma do vôle štu-
chancujú a buchnátujú, mňa uspokojuje vedomie, že to tak má
byť, že každý tým či oným spôsobom dostane svoje, či už fyzicky
alebo metafyzicky. A tak tento velikánsky, všesvetový buchnát
obchádza dookola a my sa len navzájom pošúchajme po lopat-
kách a buďme spokojní.
A ďalej, ako obyčajný námorník chodím vždy aj preto, lebo
za námahu mi platia, ale že by cestujúci niekedy dostal zapla-
tené, to som ešte nepočul. Naopak, platiť musia cestujúci. A je
naozaj veľký rozdiel, či platíte vy, alebo platia vám. Platiť, to je
azda najnepríjemnejší trest, aký nám zanechali tí dvaja zlodeji
z rajskej záhrady. Ale dostať zaplatené – čo sa tomu vyrovná?
Je vskutku neuveriteľné, s akou ochotou prijímame peniaze, ak
uvážime, s akým úprimným presvedčením ich vyhlasujeme za
koreň všetkého pozemského zla, a ak veríme, že boháč sa za ni-
jakých okolností nemôže dostať do neba. Oj, ako bezstarostne
sa upisujeme večnému zatrateniu!
A konečne, ako obyčajný námorník sa plavím vždy aj kvôli
tomu, že si zdravo precvičím údy a na prednej palube sa na-
dýcham čerstvého vzduchu. Lebo na svete je už tak, že čelné
vetry prevládajú nad vetrami, ktoré dujú do chrbta (pravda, ak
neporušíte Pythagorovu zásadu), takže ku kapitánovi na zadnej
palube sa dostáva vzduch až z druhej ruky, od námorníkov na
prove. Kapitán sa nazdáva, že ho dýcha prvý, ale mýli sa. Po-
dobne prostý ľud v mnohom vedie svojich vodcov, pričom tí
o tom nemajú ani potuchy. Prečo som si však zaumienil, že ten-
toraz pôjdem na veľrybárskej lodi, keď som predtým vždy dý-

24

biela velryba.indd 24 11.11.2020 10:40

 biela veľryba

chal morský vzduch na obchodných – za to môžu sudičky, tie

neviditeľné strážkyne, ktoré ma majú ustavične pod dozorom,
ktoré ma tajne sledujú a záhadne usmerňujú všetky moje kroky.
Tie by na to vedeli odpovedať najlepšie. A táto veľrybárska vý-
prava je, pravdaže, aj súčasťou veľkolepého plánu Prozreteľnos-
ti, ktorý vznikol v pradávnych časoch. Je ako krátka medzihra
a sólo medzi rozsiahlejšími číslami programu. Divadelný plagát
tohto predstavenia by vyzeral asi takto:

Úporný volebný boj o prezidentské

kreslo Spojených štátov
Veľrybárska výprava istého Izmaela
Krvavá bitka v Pakistane

Hoci neviem povedať, prečo mi režisérky sudičky pridelili

takú podradnú úlohu vo veľrybárskej výprave, kým iní dostali
skvelé roly vo vznešených tragédiách, krátke a ľahké úložky v sa-
lónnych komédiách alebo veselé výstupy vo fraškách, dnes, keď
si v mysli vybavujem všetky okolnosti, hádam už trocha vidím
do mechanizmu a motívov, ktoré – keďže mi boli tak šikovne
predostreté pod rozličnými rúškami – ma pohli prijať práve tú-
to úlohu, ba čo viac, vlichotili mi klamnú predstavu, že konám
zo slobodnej vôle, vedený rozvážnym úsudkom.
Hlavným spomedzi všetkých motívov však bola sama ohrom-
ná veľryba. Táto obluda, taká hrozivá a tajomná, mi rozplame-
ňovala zvedavosť. Bol som zvedavý aj na nebezpečné, odľahlé
moria, v ktorých sa tento kolos prevaľuje, a na jeho neopísa-
teľné, bezmenné nástrahy. To všetko spolu s tisícorakými div-
mi Patagónie, ktoré očarúvajú sluch i zrak, prispelo k tomu, že
som svojmu želaniu podľahol. Iných by také veci azda nezvábili,
ale mňa, mňa mučí neuhasiteľná túžba po všetkom vzdialenom.
Rád sa plavím zakázanými moriami a pristávam na pobrežiach
barbarov. Všímam si všetko, čo je dobré, ale rýchlo postrehnem
i hrôzy, a keby som smel, vedel by som sa s nimi spriateliť, le-
bo kamkoľvek človek zavíta, má byť zadobre so všetkými ľuď-
mi, čo tam bývajú.
Z týchto dôvodov som teda veľrybársku výpravu uvítal. Veli-
kánske stavidlá sveta zázrakov sa zdvihli a v bujných predsta-
vách, ktoré ma strhli na túto cestu, plavili sa mi do duše veľryby

25

biela velryba.indd 25 11.11.2020 10:40

 biela veľryba

– vždy po dvoch – nekonečná procesia veľrýb a uprostred nich

ako snežná hora v povetrí majestátny zakuklený prízrak.

2
TORBA

Do starej torby som vopchal zopár košieľ, torbu som si strčil

pod pazuchu a vydal som sa na cestu k Hornovmu mysu a Ti-
chému oceánu. Opustiac starý dobrý Manhatto, bez nehody
som dorazil do New Bedfordu. Bola sobota večer, december.
Aké sklamanie ma však čakalo, keď som sa dozvedel, že poštová
bárka do Nantucketu už odplávala a že do pondelka niet mož-
nosti, ako sa ta dostať.
Keďže väčšina mládencov, uchádzajúcich sa o strasti a útrapy
veľrybárstva, mieri práve sem, do New Bedfordu, a tu sa nalo-
ďuje, rád by som podotkol, že ja som takýto úmysel nemal. Pev-
ne som si predsavzal, že pôjdem iba na nantucketskej lodi, lebo
všetko, čo súvisí s týmto povestným starodávnym ostrovom, má
v sebe čosi krásne, divo nespútané a ja v tom nachádzam preveľ-
kú potechu duše. A hoci v poslednom čase ovládol veľrybárske
podnikanie New Bedford a úbohý starodávny Nantucket za ním
v tomto smere citeľne zaostáva, veľkým vzorom New Bedfordu
– Tyrom tohto Kartága – bol predsa len Nantucket: more prá-
ve tam vyvrhlo na americký breh prvú mŕtvu veľrybu. Odkiaľ,
ak nie z Nantucketu, vyrazilo prvé kanoe domorodých červe-
nokožích veľrybárov na prenasledovanie leviatana? Odkiaľ, ak
nie z Nantucketu, sa vydala na dobrodružnú plavbu oná prvá
šalupa, sčasti naložená dovezenými dlažobnými kameňmi, kto-
ré – tak sa aspoň povrávalo – hádzali na veľryby, aby zistili, či
vzdialenosť už dovoľuje vrhnúť z provy harpúnu?
Keďže mi prichodilo prečkať v New Bedforde noc, deň a ešte
jednu noc, mojou prvoradou starosťou bolo, kde sa najem a vy-
spím. Noc bola temná, ba čo vravím, čierna ako uhoľ a zlovest-
ná, mrazivá a bezútešná. Nikoho som tu nepoznal. Prstami ako
kotvou som úzkostlivo zaškrabol po dne vrecka a v dlani sa mi
ocitlo zopár strieborniakov. Stojac uprostred pustej ulice s tor-
bou na pleci a porovnávajúc pochmúrnosť na severe s tmou na
juhu, povedal som si: Kamkoľvek sa hneš, Izmael, kdekoľvek sa

26

biela velryba.indd 26 11.11.2020 10:40

 biela veľryba

vo svojej múdrosti usalašíš na noc, nezabudni sa spýtať, koľko

chcú, a priveľmi si nevyberaj!
Otáľavo som vykročil do ulíc. Minul som štít „U skrížených har-
pún“ – ale vyzeralo to tam pridrahé a priútulné. O kus ďalej z jas-
nočervených oblokov krčmy „U mečiara“ vychádzal taký hrejivý
svit, až sa zdalo, že na preddomí roztopil všetok naviaty sneh a ľad;
všade naokolo totiž ležala ani tvrdý asfalt na piaď hrubá ľadovica
– čo mi spôsobilo nejednu krušnú chvíľu, lebo podrážky topánok
som bol podrobil tvrdej, nemilosrdnej skúške a teraz mi na kosť
zmrznuté hrboly bolestivo omínali chodidlá. Pridrahé a priútul-
né, prebehlo mi opäť hlavou, keď som zastal, hľadiac na ten jas
a počúvajúc štrngotanie pohárov. Len ďalej Izmael, povedal som
si napokon. Počuješ? Len ďalej! Pober sa od tých dverí! Pobral
som sa. Podvedome som vykročil ulicami, ktoré vedú na pobrežie,
lebo tam istotne budú najlacnejšie, i keď nie najveselšie krčmy.
Pustopusté ulice! Vpravo-vľavo nie domy, lež kusy čiernoty,
kde-tu sviečka, mihotavý plamienok v tme hrobky. V tejto nočnej
hodine v posledný deň týždňa boli tieto končiny ľudoprázdne.
Onedlho som však zbadal nejasné svetlo vychádzajúce z nízkeho
rozľahlého staviska; dvere boli pohostinne otvorené. Stavba bola
taká zanedbaná, akoby to bol verejný útulok. Vstúpil som a hneď
som sa potkol o debnu na popol. Dusiac sa jeho zvírenými čias-
točkami, blyslo mi mysľou: Nebodaj popol z Gomory, z toho
hriešneho, božou rukou strestaného mesta? Tam bolo „U skrí-
žených harpún“ a „U mečiara“ – tu by teda malo byť „V pekle“.
Pozviechal som sa, a keďže znútra bolo počuť zvučný hlas, hab-
kavo som sa dovliekol k vnútorným dverám a otvoril som ich.
Ani čo by tu zasadal veľký Čierny snem modlárskeho Tofetu.
Z lavíc sa ku mne obrátilo na sto čiernych tvárí. A za nimi na
kazateľnici čierny Anjel skazy tĺkol päsťou do biblie. Bol to čer-
nošský kostol. A kazateľ kázal o čiernote v ríši tmy, o plači, ná-
reku a škrípaní zubov. Spätkujúc von, zašomral som si: „V pek-
le“ by si si veľa zábavy neužil, Izmael!
Vykročil som ďalej a konečne som neďaleko prístavísk zbadal
akési mdlé svetlo a kdesi zvrchu som počul žalostné vŕzganie;
zdvihol som hlavu a nad vchodom som uvidel rozkyvotaný štít
a na ňom akúsi bielu maľbu, vzdialene pripomínajúcu vysoký
rovný prúd hmlistej vodnej triešte, a pod tým slová – „U veľry-
by – majiteľ Peter Rakva“.

27

biela velryba.indd 27 11.11.2020 10:40

 biela veľryba

Rakva? – Veľryba? – V takomto spojení dosť zlovestné, pomys-

lel som si. Ale v Nantuckete je to vraj celkom bežné meno a ten
Peter sa možno odtiaľ prisťahoval. Svetlo bolo kalné a v tejto ho-
dine tu vládol pokoj, polorozpadnutý drevený dom vyzeral, ako
keby ho sem boli previezli z dajakej rozrumenej vyhorenej štvr-
te, rozhompáľaný štít škrípal akosi núdzne, a tak som si pove-
dal, že tu istotne nájdem najlacnejšie prístrešie a najlepšiu kávu.
Bol to čudný dom – starý, so štítom, na jednej strane ani
ochrnutý, trúchlivo nachýlený. Stál vystrčený na pustom, vetrami
šľahanom nároží, kde búrlivý Euroklydon zavýjal horšie ako nad
nešťastnou, vlnami zmietanou loďou apoštola Pavla. No jedna-
ko práve tento Euroklydon je preveľmi príjemný zefyr každému,
kto sedí doma a pred spánkom si pri kozube vyhrieva vystreté
nohy. „Posudzujúc onen búrlivý vietor zvaný Euroklydon,“ pí-
še istý dávny spisovateľ, ktorého dielo mám iba ja v poslednom
exemplári, „velikánsky rozdiel je v tom, či naň hľadíte zaskle-
ným oblokom, keď všetok mráz je iba zvonka, alebo ho pozo-
rujete prázdnym obločným rámom, keď mráz je z oboch strán
a sklenárom je iba kmotra Smrť.“ Pravda pravdúca, ty gotický
mudrc, riekol som si v duchu, keď sa mi tá veta vynorila v mysli
– správne uvažuješ. Áno, moje oči, to sú obloky, a moje telo, to
je dom. Len škoda, že neupchali škáry a pukliny a kde-tu nevra-
zili kus kúdele. Ale na vylepšenie je už neskoro. Vesmír je hotový,
svorník v klenbe založený a ívery odvezené pred miliónmi rokov.
A ty, chudák Lazar, tam len ležíš, zuby ti drkocú na chodníku,
ktorý máš miesto vankúša, v zimomrivej triaške ti padajú z tela
zdrapy šiat – ty si môžeš zapchať obidve uši handrami a do úst
strčiť kukuričný šúľok, no útroby si pred búrlivým Euroklydo-
nom neuchrániš.
Euroklydon! – vraví starý biblický boháč v červenom hodváb-
nom župane (neskôr ho mal od plameňov pekelných ešte čer-
venší). Pche! Ale tá krásna, mrazivá noc! Ako sa jagá Orion! A tá
polárna žiara! Večné skleníkové leto Orientu nech si chváli, kto
chce; mne buď dožičené stvoriť si vlastné teplo vlastným uhlím!
Lenže čo Lazar, čo si o tom myslí on? Vari mu tá veľkolepá
polárna žiara zahreje skrehnuté, modrajúce ruky? Nebol by rad-
šej na Sumatre ako tu? Neležal by oveľa radšej aký dlhý, taký ši-
roký na rovníku? A neušiel by oveľa radšej – áno, áno, bohovia! –
neušiel by pred týmto mrazom oveľa radšej do ohnivých pekiel?

28

biela velryba.indd 28 11.11.2020 10:40

 biela veľryba

Že tu leží na boháčovom prahu, to je ešte neuveriteľnejšie,

než keby sa ľadovec doplavil až k brehom tropických Molúk.
No jednako aj sám boháč žije ako cár v ľadovom paláci zo za-
mrznutých vzdychov a ako predsedajúci spolku umiernených
pije iba vlahé slzy sirôt.
Ale dosť už nárekov! Ide sa na veľryby a tam ich bude ešte
dosť a dosť. Zoškriabme si z premrznutých nôh ľad a pozrime
sa, čo je zač ten hostinec „U veľryby“.

3
HOSTINEC „U VEĽRYBY“

Keď do toho hostinca so štítovým priečelím vstúpite, ocitnete sa

v širokej, nízkej, rozľahlej predsieni so starodávnym obložením
stien, pripomínajúcim zábradlie dajakého starodávneho opus-
teného korábu. Na jednej strane visí velikánska olejomaľba, ale
je taká začadená a zubom času taká nahlodaná, že v mihota-
vom svetle, ktoré tu vládne, sa dopátrate jej zmyslu iba po bed-
livom skúmaní pri každej návšteve a po podrobných otázkach
spolustolovníkom. Je to taká záhadná mätež temných plôch, že
sprvu budí dojem, ako keby sa dajaký mladý ctižiadostivý ume-
lec z čias prenasledovania čarodejníc v Novom Anglicku podujal
zobraziť bosorácke pandemónium. Ak obraz dlho a sústredene
pozorujete a často o ňom rozmýšľate, a najmä ak otvoríte oblô-
čik v náprotivnej stene, napokon dospejete k záveru, že na tejto
predstave, hocako bujnej, predsa len niečo môže byť.
Čo však zaráža na tejto mäteži najväčšmi, je dlhá, pružná, zlo-
vestne čierna masa, vznášajúca sa uprostred obrazu nad tromi
belasými nezreteľnými zvislými čiarami, ktoré vystupujú z toh-
to nedefinovateľného kvasu. Vskutku bahnistá, oparistá, kašovitá
mazanica, ktorá by nervózneho človeka mohla dohnať do zúrivos-
ti. No jednako z nej dýcha akási neurčitá, slovami ťažko postih-
nuteľná vznešenosť, takže vás pred ňou priam primrazí a v duchu
sa nevdojak zaprisaháte, že musíte zistiť, čo táto čudesná maľba
znamená. Podchvíľkou vás osvieti bystrý, no žiaľ, zakaždým ne-
správny nápad. – Čierne more za polnočnej búrky. – Obludný
súboj štyroch praživlov. – Víchricou pustošená slatina. – Zimný
výjav z ďalekého severu. – Pukanie ľadu na rieke času. – Lenže

29

biela velryba.indd 29 11.11.2020 10:40