Tvor ba 2 / 2021 / Ročník XXXI. (XXXX.

OB SAH

Viliam Turčány: Zem f 2

Paul Tillich: Človek a Zem f 4
Ondrej Fabrici: Poznámky prekladateľa f 10
Emil Višňovský: Antická a renesančná akadémia f 12
Ľudovít Petraško: Pohľad zvonku f 23
P. O. Hviezdoslav: Z temena hôr f 31
Ján Gbúr: Topeľci – „najfantastickejšia“ Hviezdoslavova balada f 32
Albert Lučanský: Hviezdoslavov duchovný zápas f 37
Ivan Čičmanec: Matkine starosti f 42
Ján Zambor: Dvaja básnici z Generácie 50 (José Agustín Goytisolo, Jaime Gil
de Biedma) f 45

VÝROČIA A JUBILEÁ
Dobruo slovo Michalovi Miloslavovi Hodžovi f 50

NEKROLÓGY
Za Viliamom Turčánym (Ján Zambor, Eva Tkáčiková) f 52
Viliam Turčány: Z tvorby f 55

ZO SVETA DIVADLA
Karol Orban: Za Milkou Došekovou f 58

ZO SVETA HUDBY
Richard Tamáš: Poetickosť textu kantátového cyklu Membra Jesu nostri
barokového skladateľa Dietricha Buxtehudeho f 60

RECENZIE
Martina Petríková: Nové svety z kníh f 65
Martina Petríková: V pastelkovom svete f 66
Martina Petríková: Zázraky v oblakoch f 68
Vojtech Čelko: Svedectvo, ktoré by sme nemali prehliadať f 69
Vojtech Čelko: Pomoc, na ktorú môžeme byť hrdí f 71
Vojtech Čelko: Biografia, na ktorú sa čakalo f 75

DOKUMENTY DOBY
Július Vanovič: Nesmieme abdikovať f 76

Na obálke:
Viliam Turčány. Foto: Gabriela Magová

1
 VI LI AM TUR ČÁNY

Zem

Podľa vôd a vodných polí v okolí,

ani nevieš, len ťa srdce zabolí,
že sa krok tvoj neodtláčal do hrudy,
že si inam rozsial svoje osudy,
ušiel z domu ako iní zbabelí,
čo si radšej v sebaklame vraveli;
že my už tú pôdu nezúrodníme,
nezúr, ak ti niekto pole odníme,
dostaneš ty inú zem a iný dom,
skromný život bez šťastia i bez pohrôm.

Lenže zem a hlas jej nikdy neznemie,

lenže nikto nie je vlastne bez zeme:
vzíde, vzíde zrno v každej zemine:
veľká láska nikoho tu neminie;
i ten, kto s ňou počtuje a kramári,
ľahne s láskou, ľahne aspoň na máry;
márne beží, márne sa jej vymyká,
dopadne ho napokon jak vinníka –
lebo pôda svoje práva pýta si,
nech jej syn i šabľu za ňou vytasí;
veď jej byle z rán ho zase vystrábia:
nech zas seje obilie, nech dorába!

Podľa vôd a vodných polí navôkol

akoby zrak bol ti zrazu namokol,
zazrúc, jak sa vtáča riasa do riasy,
ako klasy túlia sa, jak dvoria si,
ako šuštia, šuškajú si intímne,
či si ich už všimne kto či nevšimne;
šumia, že si tiež syn tejto roviny,
2
 že si taktiež človek rodný, rodinný
a že bys’ ich volaniu mal vyhovieť,
zvučať na ich otázky jak odpoveď –
lebo dotiaľ nespočinieš pokojne,
kým si ťa zem nezbudí a nedojme;
bo ak je aj v duši struna zlomená,
v niekom inom vyrazí jak ozvena;
lebo hoc’ aj mĺkvi sme, hoc neznieme,
zem vždy volá – zem tá nikdy neznemie!

(Podľa vôd a vodných polí, 1978)

Foto: archív ekf

3
 Pa ul T i llic h

ČLOVEK A ZEM

Keď hľadím na Tvoje nebesá, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si
upevnil: Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš? O niečo
menším si ho urobil od božských bytostí, slávou a dôstojnosťou si ho ovenčil. Urobil
si ho pánom nad dielom svojich rúk, položil si mu všetko pod nohy...
(Žalm 8: 4 – 7)

Prednedávnom predstavitelia vedeckých kruhov prišli s požiadavkou na celkom

nový smer základného výskumu, ktorý súhrnne nazvali „veda o prežití“. Nemali
pritom na mysli prežitie jednotlivcov alebo sociálnych skupín, národov alebo rás –
to by nebolo nič nové – ale prežitie civilizovaného ľudstva – ľudstva ako celku –
dokonca života vôbec na povrchu tejto planéty. Takýto návrh je znamením toho,
že sme v dejinách ľudstva dospeli do fázy, ktorá má v minulosti iba jednu analógiu:
príbeh o „veľkej potope“, ktorý sa nachádza tak v Starom zákone, ako aj v mýtoch
a legendách mnohých národov. Jediný rozdiel medzi našou situáciou a situáciou
spred „veľkej potopy“ spočíva v tom, že v týchto príbehoch zničenie života na Zemi
spôsobili bohovia alebo Boh, pretože ľudia vzbudili ich hnev. Tak nám to podáva
kniha Genesis v 6. kapitole:
„Hospodin oľutoval, že učinil človeka na zemi, a zabolelo ho srdce. I riekol Hospodin:
Zotriem z povrchu zeme človeka, ktorého som stvoril, ľudí aj zvieratá až po plazy a nebeské
vtáky, lebo som oľutoval, že som ich učinil.“ V nasledujúcom verši príbeh zodpovedá
otázku možného prežitia: „Ale Nóach našiel milosť v očiach Hospodinových.“ A pro-
stredníctvom neho, ako čítame, nielen človeku, ale i po páre z každého druhu
zvierat malo byť umožnené zachovanie života na Zemi. Dnes je zničenie a zacho-
vanie života dané do rúk človeka. Človek, ktorý má podľa 8. žalmu vládu nad
všetkými vecami, má moc ich zachrániť alebo zničiť, pretože je len o niečo menší
než Boh.
Ako človek reaguje na túto novú situáciu? Ako reagujeme my? Ako by sme mali
reagovať? Vzťah „Zem a my“ už nereprezentuje iba objekt prirodzenej ľudskej zve-
davosti, umeleckej predstavivosti, vedeckého štúdia alebo technického dobývania.
Stal sa otázkou hlbokého ľudského znepokojenia a mučivej úzkosti. No namiesto
zodpovedného hľadania odpovedí sa pred jej závažnosťou zúfalo pokúšame
o útek. Keď však nazrieme hlboko do myslí našich súčasníkov, osobitne tých spo-
medzi mladšej generácie, objavíme tam hrôzu, ktorá preniká celou ich bytosťou.
Táto hrôza v ľudských mysliach pred niekoľkými desaťročiami celkom absento-
vala a je ťažké ju opísať. Predstavuje aktiváciu špeciálneho ľudského zmyslu zoči-
-voči životu vystavenému neustálej hrozbe; a hoci to môže mať veľa príčin, naj-
významnejšou z nich je bezprostredné nebezpečenstvo univerzálnej a totálnej

4
katastrofy. Ich reakcia na tento pocit je pritom poznačená buď vášnivou túžbou
po bezpečí v každodennom živote, alebo prehnaným prejavom smelosti a dôvery
v človeka založenom na jeho úspechoch pri dobývaní pozemského i nadpozem-
ského priestoru. Väčšina z nás v sebe niektoré z týchto protichodných reakcií za-
žíva tiež. Naša niekdajšia naivná dôvera v „materinskú“ Zem a jej ochraňujúcu
a uchovávajúcu moc sa vytratila. Je celkom možné, že Zem nás už viac znášať ne-
bude. My sami jej v tom môžeme zabrániť. Žiadne nebeské znamenie podobné
dúhe danej Nóachovi ako prísľubu, že druhá potopa už nebude, nám dané nebolo.
Nedisponujeme žiadnou zárukou proti človekom spôsobeným povodniam, ktoré
neničia vodou, ale ohňom a vzduchom.
Takéto myšlienky nás vedú k otázke: Má kresťanské posolstvo k dispozícii niečo
zo svojho obsahu, čo by túto našu súčasnú ťaživú životnú situáciu mohlo objas-
niť? Čo nám hovorí o živote na tejto planéte, jeho začiatku, konci a mieste človeka
na nej? Čo nám môže povedať o význame a dôležitosti Zeme, dejiska ľudských de-
jín, vzhľadom na nesmiernu rozľahlosť vesmíru? A čo o krátkom časovom inter-
vale pridelenom tejto planéte a životu na nej v porovnaní s nepredstaviteľnou
dĺžkou rytmov vesmíru?
Kresťanský učiteľský a kazateľský úrad si takéto otázky na rozdiel od ústred-
ných tém kresťanstva tradične reprezentovaných drámami stvorenia a pádu, spásy
a naplnenia kladie len zriedkakedy. Niekedy sa však periférne otázky celkom ne-
očakávane presunú do stredu systému myslenia, a to nie z nejakého samoúčelného
teoretického dôvodu, ale preto, že sa také otázky pre mnohých odrazu stali zále-
žitosťou života a smrti. Takýto druh pohybu sa v dejinách ľudstva, ako aj v deji-
nách kresťanstva vyskytol veľmi často. A kedykoľvek k nemu došlo, zmenilo to
i pohľad človeka na seba samého vo všetkých ohľadoch, pretože to zároveň zá-
sadne paradigmaticky zmenilo celkové pochopenie kresťanskej tradície na všet-
kých úrovniach. Je teda celkom možné, že i my dnes žijeme práve v takom oka-
mihu a že vzťah človeka k Zemi a k vesmíru sa na dlhú dobu stane predmetom
primárneho záujmu vnímavých a premýšľavých ľudí. Ak by to tak bolo, kresťan-
stvo sa istotne nemôže stiahnuť do klamlivej bezpečnosti v ulite svojich predchá-
dzajúcich otázok a odpovedí. Skôr či neskôr bude prinútené vykročiť vpred a par-
ticipovať na stále odvážnejších výpadoch ľudského ducha, riskujúc pri tomto
podujatí nové a nezodpovedané otázky, aké sme si napríklad práve položili, no
zároveň i stále odkazujúc smerom k večnému ako zdroju a cieľu človeka a jeho
sveta.
Naša súčasná ťaživá životná situácia je najmä dôsledkom vedeckého a technic-
kého vývoja v priebehu 20. storočia. Sťažovať sa však na tento vývoj je hlúpe a zá-
roveň márnivé, pretože sa tam pred nami rozprestiera oblasť, ktorú vytvoril človek,
výrazne presahujúca oblasť, ktorá mu od prírody bola daná, keď sa po prvýkrát
vynoril zo skorších foriem života. Tam to je: oblasť vedome, no ešte väčšmi neve-
dome meniaca naše životy, myšlienky a pocity vo všetkých dimenziách. Dnešní
študenti nie sú tými, ktorými boli študenti predchádzajúcich generácií. Dnešné
nádeje a obavy sú neobvyklé a pre starších spomedzi nás často i nezrozumiteľné.
A ak porovnáme naše dve generácie s generáciami predchádzajúcich storočí, tak
sa vzdialenosť, ktorá nás od nich oddeľuje, stáva skutočne značná.
Nakoľko tento náhly skok vpred priniesla veda a jej aplikácie, nie je to práve
veda samotná, ktorá musí mať posledné slovo o človeku, jeho Zemi a vesmíre? Čo
tu môže náboženstvo doplniť? A skutočne, či to nebolo náboženstvo, ktoré, kedy-
5
koľvek sa pokúsilo preskúmať predmetné témy, iba neprimerane zasahovalo do
vedeckého vývoja, aby preto napokon bolo odsunuté bokom? Toto sa určite v mi-
nulosti dialo a opakuje sa to i dnes. No nie je to iba samotné náboženstvo, ktoré
neprimerane zasahuje, je to najmä obmedzenosť a fanatizmus náboženských ľu-
dí – tak spomedzi laikov, ako aj teológov – poznačených jednak útekom od seri-
ózneho myslenia a jednak neochotou rozlišovať obrazný jazyk náboženstva od
abstraktných konceptov vedeckého výskumu. V mnohých častiach kresťanského
sveta sa však takéto skreslenia a zneužitia náboženstva prekonali. Tu je preto
možné o človeku a jeho Zemi v mene náboženstva slobodne hovoriť bez toho, aby
sa čokoľvek k vedeckým a historickým poznatkom pridávalo, alebo aby sa akákoľ-
vek vedecká hypotéza, akokoľvek odvážna, zakazovala.
Čo má potom kresťanské posolstvo ponúknuť do ťaživej životnej situácie sú-
časného človeka v tomto svete? Ôsmy žalm, napísaný stovky rokov pred začiat-
kom kresťanskej éry, vyslovuje s úplnou jasnozrivosťou i s veľkou nádherou iden-
tickú otázku. Poukazuje na jednej strane na nekonečnú nepatrnosť človeka
v porovnaní s vesmírom nebies a hviezd, no na druhej strane i na jeho úžasnú
veľkosť, slávu a česť, jeho moc nad všetkým stvorenstvom i na jeho podobu s Bo-
hom samým. Takéto myšlienky sú v Biblii zriedkavé. Keď však na ne natrafíme,
znejú nám, akoby boli napísané dnes. Počnúc momentom pootvorenia vesmíru
modernou vedou a redukcie veľkej Zeme na malú planétu v oceáne nebeských
telies človek pociťoval skutočné závraty vo vzťahu k nekonečnému priestoru. Mal
pocit, akoby bol vytlačený zo stredu vesmíru do jeho bezvýznamného kúta,
a úzkostlivo sa pýtal: Čo teraz so vznešeným osudom, na ktorý si v minulých ve-
koch človek nárokoval? Čo teraz s predstavou, že Boží obraz je vtlačený do jeho
prirodzenosti? Čo teraz s jeho históriou, ktorú kresťanstvo vždy považovalo za
bod, v ktorom sa udiala spása pre všetky bytosti? Čo teraz s Kristom, ktorý sa
v Novom zákone nazýva Pánom vesmíru? Čo teraz s koncom histórie opísaným
v biblickom jazyku ako kozmická katastrofa, v ktorej možno čoskoro na Zem
spadnú Slnko, Mesiac a hviezdy? Čo teraz ešte v našom súčasnom pohľade na
realitu zostáva z dôležitosti Zeme a slávy človeka? A ďalej, keďže sa javí ako
možné, že na iných nebeských telesách existujú aj iné bytosti, v ktorých je Boží
obraz tiež zjavný a na ktoré Boh pamätá a ktoré tiež korunoval slávou a cťou,
aký je teraz význam kresťanského pohľadu na ľudské dejiny a ich stred v zjavení
Krista?
Tieto otázky nie sú iba teoretické! Sú celkom kľúčové pre sebaporozumenie kaž-
dého človeka ako ľudskej bytosti, ktorá je umiestnená na tejto planéte v nepred-
staviteľne rozsiahlom vesmíre planét a hviezd. A znepokojujú nielen ľudí, ktorí sa
cítia kresťanským posolstvom oslovení, ale aj tých, ktorí ho odmietajú, no spolu
s kresťanstvom veria v zmysel dejín a ultimatívny význam ľudského života.
A opäť sa i tu k nám prihovára ôsmy žalm, akoby bol skoncipovaný dnes: „Učinil
si ho málo menším, než je Boh“; „Učinil si ho vládcom nad dielami svojich rúk“. Ako prí-
klad žalmista uvádza vládu človeka nad zvieratami; no iba odkedy moderná tech-
nológia podrobila všetky sféry prírody kontrole človeka, odhalil sa nám i plný vý-
znam vety „o niečo menším, než je Boh“. Podrobenie si času a priestoru uvoľnilo
putá, ktoré človeka držali v zajatí jeho konečnosti. Čo kedysi bolo v dobových
predstavách iba výsadou bohov, stalo sa realitou každodenného života, prístupné
ľudskej technickej moci. Niet divu, že dnes máme spolu so žalmistom pocit, že
človek je iba o niečo menší než Boh a že sa niektorí dokonca cítime s Bohom rovní,
6
ba i viac, že iní by neváhali ve-
rejne vyhlásiť, že ľudský druh
ako kolektívna myseľ Boha na-
hradil.
Musíme sa tu preto vyrovnať
s prekvapivou skutočnosťou: tie
isté udalosti, ktoré človeka vytla-
čili z jeho miesta v strede sveta
a zredukovali ho na bezvýznam-
nosť, ho taktiež povýšili do Bohu
podobnej pozície na Zemi i za jej
hranicami.
Existuje odpoveď na toto pro-
tirečenie? Počúvajte žalmistu: on
nehovorí, že človek má vládu nad
všetkými vecami, alebo že človek
je o málo menší než Boh; on ho-
vorí: „[TY si ho] [u]činil vládcom
nad dielami svojich rúk;“ „[TY si
ho] [u]činil málo menším, než je
Boh“. To znamená, že ani nepa-
trná drobnosť človeka, ani jeho
veľkosť nevyžarujú z neho sa-
mého, ale že je tam čosi nad
týmto kontrastom. Človek, spo-
ločne s ostatnými vecami, po-
chádza z Toho, Ktorý položil Bronzová busta Paula Tillicha, ktorú vytvoril
James Rosati na počesť veľkého nemeckého
človeku všetko pod nohy. Človek
teológa v roku 1967. Je umiestnená v svätyni JBO
je zakorenený v tom istom Zá- (zakladateľka Jane Blaffer Owen), v galérii pod
klade, v ktorom je zakorenený holým nebom so sviežimi záhradami, sochárskymi
i vesmír so všetkými svojimi ga- a architektonickými dielami v situovanej v New
laxiami. Je to práve tento Základ, Harmony v štáte Indiana.
ktorý dáva veľkosť všetkému,
nech je to akokoľvek malé: tak
atómom, ako i rastlinám a zvieratám; a je to práve tento Základ, ktorý činí všetky
veci malými, nech je to akokoľvek veľké: tak hviezdy, ako i človeka. Zdanlivo bez-
významnému dáva Významnosť. Dáva Významnosť každému jednotlivému člo-
veku a ľudstvu ako celku. Táto odpoveď utišuje našu úzkosť z našej nepatrnej
drobnosti a potláča pýchu z našej veľkosti. Nie je to však iba biblická odpoveď,
ani odpoveď čisto kresťanská, ba ani číro náboženská. Jej pravdu pociťujeme
všetci, keď si uvedomíme svoju ťaživú životnú situáciu: v konkrétnosti, že tu nie
sme sami zo seba, že naša prítomnosť na Zemi nie je našou vlastnou zásluhou.
Sme do existencie uvedení a formovaní rovnakou mocou, ktorá drží vesmír i Zem
a všetko na nej, mocou, v porovnaní s ktorou sme nekonečne malí, no zároveň
mocou, ktorá, pretože sme si jej vedomí, z nás činí veľkých medzi ostatným stvo-
renstvom.
Teraz si pripomeňme Božie slová z príbehu o potope: „Hospodin oľutoval, že učinil
človeka.“ Tieto slová uvádzajú nový prvok do nášho myslenia o človeku a Zemi:
7
prvok súdu, frustrácie a tragédie. V biblickej literatúre, no ani v žiadnej inej lite-
ratúre nenájdeme tému, ktorá by bola dôslednejšie rozvinutá. Zem bola človekom
prekliata už nespočetnekrát, pretože ho vyprodukovala spolu s celým jeho živo-
tom a jeho biedou vrátane tragédie ľudských dejín. Táto obžaloba Zeme znie na-
prieč celou našou súčasnou kultúrou a je to pochopiteľné. Zem obviňujeme vo
všetkých našich umeleckých prejavoch: v románoch a dráme, v maľbe a hudbe, vo
filozofickom myslení a v opisoch ľudskej prirodzenosti. No ešte dôležitejšie je
i jej tiché obviňovanie implicitne prítomné jednak v našom cynickom zavrhnutí
tých, ktorí by životu povedali svoje „áno“, či v našom stiahnutí sa zo života do
útočísk duševných porúch a chorôb, či v našom znásilňovaní života buď za alebo
pod jeho vlastné hranice drogami a rôznymi spôsobmi intoxikácie alebo v sociál-
nych drogách banality a konformity. Týmito všetkými spôsobmi žalujeme osud,
ktorý nás umiestnil do tohto vesmíru a na túto planétu. „[TY si ho] [k]orunoval
slávou a cťou,“ hovorí žalmista. No mnohí spomedzi nás sa túžia zbaviť tejto slávy
a miesto toho si želajú, aby sme ju nikdy neboli vlastnili. Túžime sa navrátiť do
stavu tvorov, ktoré si seba a svoj svet neuvedomujú a sú obmedzené iba na uspo-
kojovanie svojich zvieracích potrieb.
V príbehu o potope je to Boh, ktorý ľutuje, že stvoril človeka a ktorý sa preto roz-
hodne vymazať ho z povrchu zemského. Dnes je to človek, ktorý má moc vymazať
seba samého a často tak veľmi ľutuje, že bol stvorený ako človek, že sa dokonca túži
zo svojej ľudskosti celkom stiahnuť. Túto túžbu pociťuje omnoho viac ľudí, ako si
to na základe našej každodennej skúsenosti vôbec uvedomujeme; a azda i čosi v nás
im v ozvene odpovedá. Je možné, že Zem, ktorú si človek celkom podmaní, prestane
byť miestom, kde človek bude chcieť žiť? Je náš vášnivý výpad do kozmického pries-
toru azda nevedomým prejavom úniku človeka zo Zeme? Hoci na tieto otázky ne-
existujú jednoznačné odpovede, jednako si ich musíme položiť, pretože práve ony
v nás roztínajú falošné pocity bezpečia, pokiaľ ide o vzťah človeka k Zemi. V týchto
otázkach sa nám ozýva odveké povedomie, že „človek je na Zemi iba pútnikom“,
a to je dnes aplikovateľné i na ľudstvo ako celok. Ľudstvo ako celok je na Zemi pút-
nikom a nastane chvíľa, keď sa táto púť v nejakom neurčito vzdialenom čase alebo
azda čoskoro, vo veľmi blízkej budúcnosti, skončí. Kresťanstvo v tejto súvislosti ne-
poskytuje žiadne údaje o dĺžke dejín človeka; prvotná cirkev ich koniec očakávala
každú chvíľu, no keď sa nedostavil a kresťania z toho boli hlboko sklamaní, ich roz-
pätie sa rozšírilo. V modernej dobe sa ich rozpätie rozšírilo v neobmedzenom roz-
sahu. Vedci dnes hovoria o miliónoch rokov, počas ktorých by ľudská história
mohla pokračovať. Milióny rokov alebo tisíce rokov alebo zajtra – nevieme, no pý-
tame sa: Aký význam má táto história, nech sa začala kedykoľvek a kedykoľvek sa
skončí? A v tejto chvíli sa vôbec nepýtame na to, čo znamená pre vás či pre mňa, ale
na to, čo znamená pre celý vesmír a jeho ultimatívny cieľ.
V tom starom príbehu Boh oľutoval, že človeka stvoril. Z toho vyplýva, že Boh
podstúpil riziko, keď stvoril človeka, a každé riziko so sebou nesie možnosť zlyha-
nia. Samotný Boh považoval stvorenie človeka za zlyhanie, a tak vyvinul nové úsilie.
Nič nás však neuisťuje v tom, že sa toto nové úsilie rovnako neskončilo zlyhaním.
Po prvýkrát podľa príbehu vykonala Boží súd na človeku príroda. Tentoraz si ka-
tom môže byť človek sám. Ak by k tomu došlo, tak by sa privilegované postavenie
Zeme, o ktorom astronómovia hovoria a v ktoré človek vždy veril, ukázalo ako ni-
čotné. Javilo by sa nám to dôvodne tak, akoby svoju jedinečnú úlohu Zem dostala
márne.
8
 Takéto myšlienky by sme nemali vytesňovať, pretože si právom zasluhujú, aby
sme ich brali vážne. Som skutočne o tom presvedčený, že je priam nemožné, aby
ich dnes premýšľaví ľudia dokázali vytesniť. Má k nim kresťanské posolstvo čo
povedať? Ešte raz tu musím zopakovať: ono nám o trvaní ľudských dejín nepre-
zrádza nič. Nehovorí nám ani to, že dejiny budú pokračovať ešte aj zajtra, ani to,
ako sa z vedeckého hľadiska skončia. Nič z tohto nepredstavuje jeho centrálny
záujem. Čo nám však kresťanské posolstvo osobitne prízvukuje, je skutočnosť, že
zmysel histórie leží nad históriou, a preto jej dĺžka je pre jej konečný význam ire-
levantná. Nie je však vôbec irelevantná vzhľadom na nespočetné množstvo príle-
žitostí, ktoré čas ponúka na plodivé tvorenie života a ducha; a práve za tieto prí-
ležitosti musíme bojovať zo všetkých síl. Ďalej v tomto kontexte zdôrazňuje i to,
že pokiaľ by sa aj história mala zajtra skončiť aktom sebazničenia ľudstva, sku-
točnosť objavenia sa tejto planéty a človeka na nej predsa nebola márna: pretože
aspoň raz v behu miliárd rokov vesmíru sa objavila bytosť, na ktorej stvorení spo-
lupracovali všetky sily života na Zemi a v ktorej bol obraz božského Základu všet-
kého života prítomný; pretože aspoň raz do existencie vstúpila živá bytosť, v ktorej
život dosiahol svoju najvyššiu možnosť – ducha. Toto je ultimatívny zdroj veľkosti
človeka a tí z nás, ktorí otvorene alebo skryto život obviňujú, by sa mali tejto
pravde otvoriť: v krátkom rozpätí nášho života, v krátkom rozpätí ľudských de-
jín a nakoniec i existencie tejto planéty sa udialo niečo, čo v sebe nesie večný vý-
znam – hlbina všetkého sa stala zjavnou v jednej bytosti a meno tejto bytosti je
človek: a tým sme tu myslení vy i ja. Ak to však predsa nemôžeme akceptovať
a musíme trvať na tom, že to tak síce byť mohlo, no nebolo, a že ľudský druh je
zlý a hriešny a že Zem je kontaminovaná vinou človeka a že krv zavraždených vo
všetkých obdobiach volá po odplate do neba, takže i Boh bol prinútený oľutovať
Svoje stvorenie, pokúsme sa predsa sústredene zahĺbiť do týchto slov: „Muž Nóach
našiel milosť v očiach Hospodina.“ Tento jeden muž reprezentuje v každom jednom
človeku niečo, čo ho robí zrkadlom toho božského i napriek prítomnému zlu
a pokriveniu. A kresťanské posolstvo tu pokračuje: je jeden človek, v ktorom Boh
našiel Svoj obraz nepokrivený a ktorý zastupuje celé ľudstvo – ten, ktorý sa z tohto
dôvodu nazýva Syn a Kristus. Zem človekom znečistená je očistená a posvätená
prostredníctvom človeka – v konkrétnosti prostredníctvom Božej moci uzdravenia
a naplnenia, lásky a blaženosti, ktorá sa zjavila v jedinom človeku a pôsobí v celom
ľudstve, vo všetkých obdobiach a na všetkých miestach. To je to, čo ospravedlňuje
ľudskú históriu, tak ako ospravedlňuje aj Zem, ktorá sa po milióny rokov pripra-
vovala na príchod človeka, a ospravedlňuje i vesmír, ktorý Zem vytvoril.
Avšak vesmír je ospravedlnený nielen Zemou, ani stvorenie nie je ospravedlnené
iba človekom. Iné nebeské telesá, iné dejiny, iné stvorenia, v ktorých je zjavené tajom-
stvo bytia, nás môžu nahradiť. Naša ignorancia a predsudky by nemali brániť nášmu
mysleniu transcendovať našu Zem, naše dejiny a dokonca i naše kresťanstvo. Veda
a poetická predstavivosť už tento skok urobili a kresťanstvo by nemalo váhať pridať
sa k nim. Ba i viac, nemalo by váhať ukázať, že kresťanská skúsenosť moci a slávy Bo-
žej predpokladá nevyčerpateľnú Božiu tvorivosť ďaleko, ďaleko presahujúcu hranice
Zeme alebo možnosti človeka či akejkoľvek časti alebo stavu vesmíru.
To znamená, že začiatok alebo koniec vesmíru nemôžeme hľadať v minulosti
a budúcnosti merateľného času. „Začiatok“ a „koniec“ nie sú za nami a pred nami,
ale nad nami v tom večnom. Z toho večného všetko pochádza a do neho sa všetko
vracia, v každom okamihu života a histórie, v každom okamihu našej planéty
9
a vesmíru, ktorému prináleží. Stvorenie je minulosť aj prítomnosť. Naplnenie je budúc-
nosť aj prítomnosť. Minulosť a budúcnosť sa stretávajú v prítomnosti, pretože po-
chádzajú z večnosti a do nej sa vracajú.
Otázka človeka a jeho Zeme, tá otázka, ktorá uvrhla náš čas do takej úzkosti
a konfliktu tak v oblasti citovej, ako aj myšlienkovej, sa bez povedomia večnej prí-
tomnosti zodpovedať nedá. Pretože iba to večné nás môže oslobodiť od nášho po-
citu stratenosti v čase a priestore. Iba to večné nás môže zachrániť pred úzkosťou
z bytia reprezentovaného ako nezmyselný kúsok hmoty v nezmyselnom víre ató-
mov a elektrónov. Iba to večné nám môže dať istotu, že Zem a s ňou i ľudstvo ne-
existovali celkom zbytočne, aj keby sa mala história zajtra skončiť. Pretože po-
sledný koniec je tam, kde je prvý začiatok, v Ňom, Ktorému „je tisíc rokov ako
včerajší deň“.

(Z anglického originálu preložil Ondrej FABRICI)

POZNÁMKY PREKLADATEĽA

„Ale niekedy sa periférne otázky náhle presunú do stredu myšlienkového systému,

a to nie z nejakého samoúčelného teoretického dôvodu, ale preto, lebo sa také otázky
pre mnohých odrazu stali záležitosťou života a smrti.“

Kerygmatický text s názvom Človek a Zem (Man and Earth v angl. orig.) tvorí in-
tegrálnu súčasť tretej a zároveň poslednej zbierky kázní Paula Tillicha s charak-
teristickým názvom Večné teraz (The Eternal Now), ktorá vyšla v roku 1963.
Zbierka obsahuje autorove kázne z rokov 1955 – 1963, ktoré odzneli z kazateľníc
univerzitných a vysokoškolských modlitební v USA počas Tillichovho duchovno-
-pedagogického pôsobenia v tomto pohnutom období moderných dejín. Jedno-
tiacim zámerom zbierky, slovami autora, bola jeho snaha súčasnými výrazovými
prostriedkami presvedčiť obecenstvo o nadčasovej relevantnosti kresťanskej
zvesti i v podmienkach životnej situácie súčasného človeka. Tento zámer autora
napokon verne odráža i názov zbierky indikujúci významný dôraz Tillichovho
teologického myslenia: večná prítomnosť absolútneho v podmienkach relatív-
neho.
Kázeň Človek a Zem možno nájsť v rámci dôsledne systematicky usporiadanej
zbierky v jej I. časti – súhrnne tematizujúcej ťaživý životný údel súčasného člove-
ka – ako jej šiestu a poslednú kapitolu. Tillich sa tu s dôsledným ohľadom na kon-
text vymedzený nadradenou hlavnou témou I. časti zbierky osobitne zameriava
na jeden kľúčový aspekt celku – vzťah moderného človeka k jeho Zemi.
Svoje kázňové zamyslenie o tejto štrukturálne zásadnej (pod)otázke opiera
o biblické texty, ktoré obsahujú kľúčové teologické otázky a odpovede: biblický
príbeh o „veľkej potope“ v 6. kapitole knihy Genesis pritom Tillichovi poslúži ako
referencia pre pomenovanie štrukturálnych súvislostí vlastných i situácie moder-

10
ného človeka v kontexte jeho vzťahu k svojmu
životnému prostrediu a 8. žalm slúži ako refe-
rencia pri hľadaní teologických (i neteologic-
kých) odpovedí ako východísk z kríz(y) v danej
situácii aktívne prítomných.
Hĺbka autorových nadčasových teologic-
kých náhľadov i jeho inšpiratívna existenciálna
angažovanosť v kľúčových problémoch našej
doby, ako sú prítomné i v tejto kázni spred tak-
mer 60 rokov (a živo sa tu pritom nádejajúc, že
jej autorským prekladom sa nič podstatné z jej
dôrazov v anglickom origináli slovenskému či-
tateľovi nestratilo), má stále moc slovom lie-
čivo prehovoriť i do našej dnešnej situácie – si-
tuácie zaťaženej globálnymi krízami (fyzického
i duševného) zdravia ľudstva, ekologickej rov-
nováhy, politickej stability, dialógu medzi ve-
dou a náboženstvom či vedecko-technologic-
kého pokroku a nedomyslených dôsledkov
jeho (ne)regulovanej aplikácie na život človeka.
Je na nás, aby sme kriticky posúdili, či práve otázky súvisiace s vedecko-technic-
kým pokrokom 20. storočia a jeho vplyvov na život súčasného človeka, otázky sú-
visiace s najbytostnejšími piliermi ľudskosti človeka a relat(ívnej/ivizovanej) ťa-
žoby dôstojne uniesť jarmo ľudskosti v súčasnej historickej epoche, otázky
súvisiace s našimi pocitmi stratenosti v časopriestore, otázky súvisiace s mučivou
úzkosťou našich pochybností o zmysluplnosti našej existencie i existencie ľudstva
zoči-voči vedecko-materialistickému svetonázoru, nie sú zároveň i naše najvlast-
nejšie, najbytostnejšie otázky. Sú to naskrz otázky, na ktoré sme azda vždy aj chceli
poznať (teologické) odpovede, aj sa báli ich v našom prostredí opýtať. Tu nám
z kresťanského prostredia odznie výrazný hlas, ktorý mal odvahu sa na tieto otázky
nielen opýtať, ale i s najväčšou vážnosťou sa pustil do hľadania a sprostredkovania
odpovedí na ne.

O N D R E J FA B R I C I

11
 E mil V i šň ov s ký

ANTICKÁ A RENESANČNÁ
AKADÉMIA 1

Platónska akadémia

Na samom počiatku dejín nášho akademického sveta stojí Platónova akadémia,

založená v roku 387 p. n. l.2 Bola stelesnením idey spoločenstva ľudí,3 ktorí sa stre-
távali s cieľom spoznávať a bádať. Zároveň išlo o nenarušiteľné miesto sústrede-
ného štúdia a učenia, rozhovoru a vyučovania, skúmania a premýšľania. Toto his-
torické miesto bolo verejné priestranstvo v Aténach, už predtým známe ako
„Akademický hájik“ s platanmi a olivovníkmi (severozápadne od centra mesta,
asi 1,5 km od Dipylonskej brány a v susedstve starobylej štvrte Kolonos), pome-
novaný podľa bájneho hrdinu Academa (Hecademos)4 a zasvätený bohyni múd-
rosti Aténe. Bolo to pietne miesto – zelený park s modlitebňami – po stáročia ušet-
rené vojnových udalostí, hoci sa nachádzalo za mestskými hradbami. Stálo tu aj
„gymnasion“5 – jedno z troch najznámejších v Aténach –, kde filozofi radi pred-
nášali a diskutovali. Reputácia Platónovej školy bola čoskoro taká veľká, že jej
meno sa stotožnilo s menom miesta, na ktorom sa nachádzala (Panayiotopoulos,
Chatziefthimiou 2020, 48).
Od tých čias sa však význam slova „akadémia“ navždy zmenil – neoznačovalo
už len Platónovu filozofickú školu, ktorá pretrvala ďalšie storočia, ale v celých
nasledujúcich dejinách sa stalo symbolom pre miesto a inštitúciu, kde sa učenosť
pestuje systematicky, sústredene a (podľa možností) nerušene.6 Atribút „akade-
mický“ sa začal používať na označenie činností, inštitúcií a subjektov praktizu-
júcich najvyššiu úroveň poznania a vzdelania podľa predobrazu Platónovej aka-
démie, hoci to pôvodne bola len jedna z filozofických škôl.

1 Úryvok z rukopisu pripravovanej monografie Akademický svet včera, dnes a zajtra (pohľad zvnútra).
2 Tento rok sa všeobecne prijíma ako rok založenia Platónovej akadémie, rôzni znalci uvádzajú roky
od 388 po 383 (Nails 2002, s. 248).
3 Jadrom Platónovej filozofie (platonizmu) je teória ideí ako dokonalých vzorov všetkých vecí v reál-
nom svete. Možno povedať, že zo všetkých jeho ideí sa v reálnom svete uplatnila práve táto idea

Ἀκάδημος, Ἑκάδημος je postava z gréckej mytológie, ktorá zachránila Atény pred hrozbou útoku zo
akadémie ako intelektuálneho spoločenstva.
4

γυμνάσιον bolo miesto alebo budova, resp. komplex budov a ihrísk, na ktorých sa mladí muži veno-
strany Dioskurov (Plutarchos 2008, zv. 1, s. 32; Smith 1844, s. 5).
5
vali športovým disciplínam, ale aj „cvičeniu ducha“ rozhovormi, čítaním a pod. (Bahník et al. 1974,
s. 238).
6 Moderný význam slova „akadémia“ je oveľa širší a voľnejší a nevzťahuje sa len na najvyššie vzdelá-
vanie či výskum. Označujú sa ním aj stredné školy alebo školy vôbec. Ak to kedysi boli najmä ume-
lecké školy v duchu renesančnej tradície, neskôr sa ako „akadémiami“ začali nazývať aj vojenské
a policajné, športové, ale aj technické školy atď.

12
 Atény sa stali v 5. storočí p. n. l. kultúrnym centrom nielen vďaka „zlatému
veku“ politickej vlády Perikla (461 – 429 p. n. l.), ale aj intelektuálnym pohybom,
ktoré priniesli takí filozofi ako Anaxagoras (500 – 428 p. n. l.), Sokrates (470 – 399
p. n. l.), Protagoras (480 – 410 p. n. l.) a ďalší verejní učitelia múdrosti a rétoriky
nazývaní „sofisti“.7 Títo všetci vyvíjali „snahu na mnohých frontoch pochopiť člo-
veka, jeho spoločnosť a svet, v ktorom sa ocitol, prostredníctvom racionálnych
prostriedkov, s najmenším možným odvolávaním sa na nadprirodzené vysvetle-
nia“ (Lewis et al. 2008a, 349). Sústreďovali sa na spracovanie a šírenie poznatkov
zo všetkých oblastí vrátane matematiky, nielen histórie a jazyka, ktorými oslovo-
vali najmä elitné vrstvy občanov so zámerom učiť „umeniu“ dobrého života, osob-
ného i spoločenského (politického). Išlo vlastne o realizáciu klasického gréckeho
konceptu paideia ako výchovy ideálneho občana a člena spoločenstva.8
Začiatkom 4. storočia p. n. l. už pôsobilo v Aténach viacero filozofických škôl
(Freeman 1907; Marrou 1948; Lewis et al. 2008b, s. 594 – 602), ktoré poskytovali
najvyššie vzdelanie a navzájom si konkurovali.9 Filozofia bola rozšírenou a uzná-
vanou „sociálnou praktikou mužskej elity Grékov, súčasťou ideálneho typu muža
dobrého mena a mravov“ (Haake 2020, s. 74 – 88).
Do tohto kontextu vstupuje zrelý 40-ročný Platón (427 – 347 p. n. l.) nie ako cel-
kom neznámy – mal za sebou politickú činnosť, i keď nie veľmi úspešnú, aj prvé
filozofické dialógy. Najmä však mal svoje filozofické ideály a ambície. Založenie
akadémie bolo jeho praktickým činom,10 ktorým demonštroval nielen význam
vzdelanosti pre spoločnosť a štát – a to dokonca ako prioritu pred politikou –, ale
aj potrebu nájsť pre takúto činnosť stabilné, permanentné miesto a nevykonávať
ju už na námestiach či uliciach alebo v domoch zámožných hostiteľov. Toto osa-
mostatnenie a odchod za hradby rušného mesta môžeme taktiež chápať ako dô-
ležitý krok k osamostatneniu akademického spôsobu života a profesionalizácii
akademickej činnosti.
Platón mal k tomuto počinu prinajmenšom dva motívy: po prvé naplniť odkaz
svojho učiteľa Sokrata a po druhé realizovať svoj cieľ výchovy filozofa-vládcu
(Haake 2020, s. 68). Ustanovenie vlastnej samostatnej a nezávislej školy bolo jeho
definitívnym rozhodnutím dať prednosť filozofii pred politikou, resp. filozofic-
kému životu pred politickým. Platónovou ambíciou bolo nielen naplniť Sokratov

7 Okrem nich tu pôsobili historik Thukydides (460 – 396), dramatici Aischylos (525 – 456), Sofokles

8 παιδείᾱ je „klasický grécky systém vzdelávania a výcviku zahŕňajúci gymnastiku, gramatiku, rétoriku,
(497 – 406), Euripides (485 – 406 p. n. l.) a Aristofanes (445 – 380) a ďalší.

poéziu, hudbu, matematiku, geograf iu, prírodnú históriu, astronómiu, fyzikálne vedy, dejiny
spoločnosti, etiku a filozofiu – kompletné vzdelanie, ktorého zvládnutie bolo nevyhnutné pre vy-
chovanie všestranného, plne vzdelaného občana“ (Tarnas 2015, s. 46). Korene tohto ideálu siahajú
až k Hesiodovi a Homérovi. Ide o kultúrny ideál celoživotnej edukácie a formovania človeka, „aký
by mal byť“, ktorý sa potom premietol aj do kresťanského, renesančného i moderného humanizmu
(Jaeger 1934 – 1947) vrátane nemeckej koncepcie Bildung. Platón o ňom píše v Zákonoch ako o vý-
chove, ktorá má vyvolávať „žiadosť a túžbu stať sa dokonalým občanom, ktorý vie podľa
spravodlivosti vládnuť aj poslúchať“ (Platón 1990, 3. zv., 643 E/207).
9 Boli to sokratovské školy, napr. tá, ktorú založil Antisthenes (446 – 366 p. n. l.) v gymnáziu
Kynosarges a ktorá sa sa stala zárodkom neskoršej kynickej školy (Diogenes Laertios 2007, s. 107 – 108,
209). Hlavným konkurentom aj oponentom Platónovej školy bola rétorická škola Isokrata (436 – 338
p. n. l.).
10 Platón sa stal v „Akademickom hájiku“ vlastníkom (za nie celkom jasných okolností) malého
pozemku so záhradou, na ktorom si postavil dom. To sa stalo základom jeho školy (Dillon 2003).

13
odkaz, podľa ktorého život bez skúmania nie je pre človeka ten pravý (Platón
1990, 38 A, s. 360 – 361), ale aj svoje vlastné presvedčenie, že politická činnosť bez
filozofickej múdrosti nie je tá pravá. V súlade s tým mala Platónova akadémia dva
základné ciele: prvotným bol „život ducha“, v ktorom išlo o skúmanie kvôli po-
chopeniu pravdy o veci samej bez ohľadu na všetko ostatné a až keď je toto do-
siahnuté, nastupuje druhotný cieľ – využitie poznania na riešenie aktuálneho
problému, pretože toto riešenie bez základného poznania buď nie je možné, alebo
je nesprávne (Mintz 2018, s. 61). Jeho zámerom bolo prispieť k zlepšeniu života
ľudí a spoločnosti v Aténach primárne kultiváciou „vita contemplativa“ a iba na
tomto základe sekundárne aj kultiváciou „vita activa“.
„Život ducha“ ako „život vo filozofii a s filozofiou“ však podľa Platóna nie je
nič „nepraktické“ a pre život neužitočné. Naopak, jeho životný projekt bol v sú-
lade s tým, ako celú antickú filozofiu charakterizuje Pierre Hadot – ako formu
(spôsob) života, tvorenú filozofickými praktikami, a nie ako vytváranie abstrak-
tnej teórie mimo života, ktorá má následne slúžiť konkrétnej životnej praxi (Ha-
dot 2002). Filozofia a život nie sú v rozpore, pretože filozofický život je utvára-
ním života a sebautváraním človeka. Ani založenie filozofickej školy a život v nej
nie je v rozpore s týmto chápaním, pretože „[f]ilozofiu je možné realizovať iba
prostredníctvom života v komunite a dialógu medzi učiteľmi a žiakmi v rámci
školy“ (Hadot 1995, s. 69). Jadrom takejto filozofickej – a vlastne akademickej –
formy života je otvorený dialóg (konverzácia) medzi ľuďmi ako spoločné hľadanie
pravdy. Jeho etika nemôže byť založená na ničom inom než na priateľstve (ne-
skorším pojmom bude kolegialita), hoci Platón hovoril aj o láske k dobru (Hadot
1995, s. 78 – 79).
Platónova škola, ktorej názov sa postupne vžil podľa miesta jej lokalizácie ako
„akadémia“ (Diogenes Laertský 2007, s. 45 – 47), bola nezávislou, právne uznanou
entitou (Burnet 1930, s. 29; Lynch 1972). Bola to ozajstná škola, resp. na svoju
dobu vysoká škola so všetkými náležitosťami, nielen voľný intelektuálny spolok
či krúžok. Aký bol teda akademický profil Platónovej školy? Ako fungovala ako in-
štitúcia? Ako sa v nej vyučovalo a bádalo? Odpovede na tieto otázky nám môžu
pomôcť pochopiť, prečo sa dá Platónova akadémia legitímne považovať za počia-
tok celej akademickej tradície, a teda aj za predchodcu neskorších akademických
inštitúcií (akadémií vied a univerzít). Ide o „prototyp praktík a princípov, na kto-
rých sú“ tieto inštitúcie vybudované a v ktorých sa bádatelia majú sústrediť na
mieste, na ktorom sa môžu relatívne slobodne a bez vyrušovania venovať témam
podľa svojho záujmu a významu. Tieto praktiky zahŕňajú vzájomnú spoluprácu
a diskusie, čítanie a písanie o výskume, ako aj uvádzanie ďalších do výskumu pro-
stredníctvom vyučovania študentov (Mintz 2018, s. 58).

Celkový zmysel, pre ktorý Platón akadémiu založil a kvôli ktorému ju vyhľadávali
ľudia nielen z Atén a Grécka, ale aj celej stredomorskej a blízkovýchodnej oblasti,
bol práve tento – intelektuálny život a jeho rozvoj, intelektuálne naplnenie prostred-
níctvom poznávania a vzdelávania. Práve toto by sme mali považovať za podstatu
každého akademického života a činnosti, bez ktorej žiadna akademická inštitúcia ne-
existovala, nemohla existovať a neexistuje ani dnes. Preto každé narušenie či de-
formácia tejto podstaty akadémie je tým, čo ju ničí, likviduje. Pochopiteľne, zovňaj-
škom sa Platónova akadémia nijako nemohla ani len podobať tým nasledujúcim.
Bola skromná a ekologická. Avšak to, čo ju robilo už vtedy akademickou inštitú-
14
ciou, boli jej praktiky, normy a ciele. Praktiky boli edukačné a výskumné, normy
slúžili ako ich podporný nástroj a cieľom bolo pochopenie sveta.
Vplyv Platónovej školy sa zakladal práve na kvalite jej akademického profilu. Ten
tvorili tri základné faktory:
1. Akademická komunita. Na jej čele stál „scholarcha“, ktorým bol najprv sám
Platón a potom jeho nasledovníci (určení alebo volení), ale jeho status vystihoval
princíp „primus inter pares“ (prvý medzi seberovnými). O Platónovi je známe, že
jeho „štýl riadenia“ akadémie nebol nijako autoritatívny, ale „diskurzívny“, dia-
logický, teda sokratovský, čo zodpovedalo jeho filozofii. Jeho hlavnou metódou
bol dialóg, v ktorom nepresadzoval žiadnu svoju doktrínu. Existuje dosť dôkazov,
že jeho spoludiskutujúci mohli plne vyjadrovať vlastné názory vrátane protiklad-
ných (najvýraznejším „dôkazom“ je Aristoteles ako jeho najvýznamnejší žiak).
Platónovi študenti sa od svojho učiteľa nielen učili, ale mu aj kriticky oponovali,
ba sami písali svoje vlastné knihy. Platón sa však ako „hlava“ akadémie staral
o formuláciu otázok a problémov, o ktorých sa malo diskutovať. Vzťahy a atmos-
féra medzi členmi akadémie boli neformálne, otvorené, priateľské, flexibilné, plu-
ralitné, čo bolo jedným z hlavných znakov Platónovej akadémie (Baltes 1993,
s. 9). Tomuto účelu slúžili aj spoločné neformálne hostiny (sympóziá) a slávnosti,
ktoré boli súčasťou mimoakademického programu a pre ktoré Platón údajne vy-
pracoval aj isté pravidlá. K celkovej atmosfére prispievala tiež „architektúra“ aka-
demického parku, ktorá umožňovala diskusie počas prechádzok („peripateticky“)
v tieni stromov a pod.11
Počet členov akadémie sa menil a nemal ani určenú dĺžku pobytu.12 Za života
zakladateľa sa nevyberalo žiadne školné, avšak pomery študentov museli byť také,
aby im umožňovali nerušené a sústredené – teda „interné“, nie „externé“ – štú-
dium. Študentmi boli prevažne synovia z vyšších a stredných tried, ktorých otco-
via chceli pripraviť na politickú kariéru.13 Formálne sa však komunita nečlenila
na učiteľov a študentov, iba na starších a mladších, resp. začiatočníkov a pokro-
čilých, pričom rolu učiteľov plnili starší (pokročilí).
2. Akademický program. Ten mal dve časti: vzdelávaciu a výskumnú. Je známe,
že Platón prednášal, nie je však isté, či prednášal len zo svojich spisov, a takisto
ani to, či to boli iba jeho diela, čo tvorili kurikulum vyučovania (Lewis et al. 2008b,
s. 604). Nevyučovala sa iba filozofia, ba pred ňou mala prednosť matematika, kto-
rej zvládnutie Platón považoval za nevyhnutný predpoklad pre filozofiu.14 Z ob-
lastí blízkych filozofii to boli logika, psychológia, estetika, história, teológia, gra-
matika, poetika, politické a hudobné teórie, Aristoteles dokonca zaviedol aj
rétoriku napriek negatívnemu názoru Platóna na ňu.15 Ani dialógy neboli jedinou

11 Pomery vnútri akadémie nie je potrebné nijako idealizovať, hoci Platón sa určite usiloval, aby jeho
akademická komunita mala kvality ideálneho ľudského spoločenstva, o akých písal v Štáte. Dôvery-
hodné svedectvo o týchto pomeroch podáva Filodémos (110 – 40/35 p. n. l.) vo svojom spise Index
Academicorum (Kalligas et al. 2020, s. 276 – 383).
12 Platón nechával rozhodnutie o dĺžke pobytu v akadémii na členoch samotných, ktorí boli úplne
samostatní a nikto im neposkytoval ani ubytovanie.
13 Diogenes Laertský (2007, s. 150) uvádza medzi nimi za života Platóna aj dve študentky.
14 Podľa legendy pri vstupe do akadémie, resp. Platónovej prednáškovej miestnosti v gymnáziu bol
nápis: „Nevstupuj, kto sa nevyznáš v geometrii“ (Riginos 1976, s. 138 – 139).
15 Aristoteles (384 – 322 p. n. l.) strávil v Platónovej akadémii 20 rokov (367 – 347 p. n. l.) najprv ako
študent, potom ako učiteľ a autor viacerých kníh (Diogenes Laertský 2007, s. 174).

15
metódou, pretože v akadémii boli členovia so záujmom o biológiu, astronómiu,
mechaniku, optiku, medicínu, takže niektorí skúšali aj empirický výskum a ex-
perimenty (Baltes 1993). Je úplne zrejmé, že medzi vzdelávacími a výskumnými
činnosťami bolo čo najužšie prepojenie, čím akadémia vytvorila ďalší etalón pre
nasledujúce akademické inštitúcie. To, čo sa vyskúmalo, sa zároveň vyučovalo,
a mnohé z toho, čo sa vyučovalo, sa predtým či potom skúmalo.
3. Akademická knižnica. Platón bol vášnivým zberateľom kníh už pred založením
akadémie. Knihy a písané slovo síce považoval len za nevyhnutný doplnok pre ší-
renie filozofie a vzdelania, no napriek tomu sústavne budoval knižnicu, do ktorej
prispievali svojimi dielami okrem neho aj ďalší členovia akadémie (Staikos 2013).
Tento vnútorný akademický étos zostal zachovaný aj po smrti Platóna, mini-
málne počas celej „Starej akadémie“ (do roku 86 p. n. l.), a to napriek rôznym
iným zmenám (Watts 2007). Tým sa položili základy západnej akademickej kul-
túry, ktorá sa stala neodmysliteľnou súčasťou západnej civilizácie.
Priamym a úspešným pokračovaním kultúrneho modelu intelektuálneho živo-
ta Platónovej akadémie bolo Aristotelovo lýceum založené v roku 335 p. n. l. pri
gymnáziu Lykeion neďaleko centra Atén. Bolo známe ako „Peripatetická škola“ –
pre výraznú kolonádu vybudovanú na promenádu počas diskusií. Aristoteles ju
sám viedol 12 rokov, kým scholarchát neodovzdal svojmu žiakovi Theofrastovi
(371 – 287 p. n. l. ), za ktorého škola dosiahla svoj vrchol. Aj ohlas školy bol taký
veľký, že pre mnohých autorita Aristotela zatienila Platónovu. Stala sa novým
centrom poznania a vzdelania. Mala veľa spoločného so svojou predchodkyňou
z hľadiska akademického profilu, ba v súlade s Aristotelovou filozofiou lýceum
niektoré jej prvky aj posilnilo či prekonalo.16 Týkalo sa to aj neformálnosti vnú-
torných vzťahov a otvorenosti navonok, no bol to predovšetkým oveľa rozvinutejší
empirický vedecký výskum, vďaka ktorému sa Aristoteles stal zakladateľom, resp.
predchodcom mnohých moderných vedeckých disciplín. Pokiaľ ide o filozofiu
a jej príbuzné disciplíny (napr. politickú teóriu), takisto sa posunula viac od po-
litiky k vede. Aristotelovou zásluhou je systematizácia veľkej sumy celého predo-
šlého poznania. V záujme toho kládol oveľa väčší dôraz na písomné zdroje a ich
štúdium než Platón. Preto budoval ohromnú knižnicu, ktorá obsahovala aj ne-
publikované rukopisy a záznamy z prednášok a tvorila tak vzácnu súčasť školy.
Neskôr sa stala vzorom pre slávne knižnice v Alexandrii a Pergamone (Grayeff
1974, s. 60 – 71).17
Aristoteles rovnako ako Platón bol príkladom akademickej osobnosti, pre
ktorú je najvyššou hodnotou bios theoretikos – život v poznávaní, nie „sláva, bohat-
stvo, fyzická zdatnosť, úspech a moc“ (Aristoteles 2021, 1248b – 1249b). Oboch
zakladateľov tejto tradície spájalo, že vo svojej akademickej práci nachádzali
nielen pôžitok, ale aj naplnenie spôsobu a zmyslu svojho života (Natali 2013,
s. 70).
Založenie školy, obklopenie sa skupinou študentov a spolupracovníkov, zasvä-
tenie svojho života a všetkej intelektuálnej energie teoretickému pokroku – to
všetko treba vidieť v prípade Platóna a Aristotela ako cestu k naplneniu zmyslu

16 Podľa niektorých názorov je to až Aristotelovo lýceum, nie Platónova akadémia, ktoré treba vidieť
ako prvého predchodcu modernej univerzity (Grayeff 1974, s. 40).
17 Diktátor Sulla previezol v roku 86 p. n. l. Aristotelove spisy z knižnice do Ríma, kde ich objavil peri-
patetický filozof Andronikos Rhodský (1. stor. p. n. l.) a pripravil ich nové vydanie.

16
Rafael Santi: Athénska škola, freska, 1509 – 1511, Vatikánske múzeum

ich vlastného aristokraticky zámožného života, a nie ako voľbu spoločenskej roly,
profesionálneho zamestnania, ako Beruf vo weberovskom zmysle.
Obidve školy hrali kľúčovú úlohu v intelektuálnom, spoločenskom a politickom
živote svojej doby. Tešili sa vysokej reputácii a uznaniu, čo tiež patrí k dôležitým at-
ribútom akademických inštitúcií (bez toho, že by sme ich potrebovali merať a zo-
stavovať z nich „rebríčky“), vďaka ich intelektuálnej kvalite a renomé, ktoré ďaleko
presahovali hranice Atén (boli medzinárodné, hoci sa v nich vyučovalo iba po
grécky).18 Historické dedičstvo Aristotelovej školy sa pridalo k odkazu Platónovej
akadémie a výrazne podporilo ďalšie utváranie a rozvíjanie akademickej tradície.

Novoplatónska akadémia

Idea akadémie navždy zostane spätá nielen s Platónovým menom, ale aj jeho fi-
lozofiou.19 V ďalšom vývoji počas rímskeho (posthelénskeho) obdobia sa spája
s novoplatonizmom (Plotinos, 204/205 – 270), pre ktorý však už akadémia nebola

18 „Globálnym“ jazykom vedy a filozofie v staroveku bola gréčtina, v stredoveku latinčina, v novoveku
nastúpili národné jazyky. Etablovanie angličtiny v tejto role je produktom modernej globalizácie
20. storočia.
19 Tarrant (1985, s. 129) rozlišuje medzi termínmi „akademický“ a „platónsky“ a súhlasí (Tarrant
1985, s. 136) s Gluckerom (1978), že smrťou Filóna z Larissy (159/8 – 84/3 p. n. l.) „odumrela“ aj
pôvodná Platónska akadémia, podľa neho tak „prežitie inštitúcie nemožno chápať ako podmienku
prežitia nového akademického štýlu filozofie“. Preto v súlade so Sextom Empiricom (1984, 1.220,
s. 71) hovorí o „Štvrtej akadémii“ (Sextus Empiricus hovoril aj „o piatej, ktorú tvoria prívrženci

17
univerzálnou vzdelávacou inštitúciou, ale špeciálnou filozofickou školou, v rámci
ktorej sa pestovala Platónova filozofia, a to zvlášť v dialógu s Aristotelovou. Takúto
akadémiu obnovil v Aténach novoplatonik Plutarchos Aténsky (350 – 430) asi
v roku 410, ktorý vyučoval vo svojom dome (Keyser, Irby-Massie 2008, s. 674).
Okrem členov vlastnej rodiny sústredil okolo seba viacerých novoplatonikov,
z ktorých najvýznamnejší bol Proklos (412 – 485). Ten prišiel do Atén z centra no-
voplatonizmu Alexandrie a prevzal scholarchát po Plutarchovi. Pod jeho vedením
sa škola úspešne rozvíjala. Proklos bol plodný autor a mal veľký vplyv na stredo-
vekú filozofiu (Armstrong 2002, s. 343 – 369). Posledným scholarchom tejto školy
bol Damaskios (480 – 538), pretože po obvinení z pohanstva a edikte cisára Jus-
tiniána v roku 529 museli akademici odísť z Atén. O niekoľko rokov sa okľukou
vrátili do Alexandrie (Cameron 1969). Iní pôsobili v Konštantínopole a ďalších
mestách Byzantskej ríše, kam sa na niekoľko storočí presunula aj platónska (aka-
demická) vzdelanosť. Z tohto prostredia vzišiel jeden z najväčších obdivovateľov
Platóna, Grék Georgios Gemistos, ktorý sa zapísal do dejín pod menom Plethon
(1355/1360 – 1452/1454).
Hoci novoplatónska akadémia mala oveľa užší záber než jej pôvodná predchod-
kyňa (a takisto než Aristotelovo lýceum), keďže sa zaoberala prevažne rozvíjaním
filozofických ideí Platóna, Aristotela, Plotina a ďalších, ani jej kultúrny vplyv
nebol zanedbateľný. Stále si udržiavala dvojjedinú podstatu akademickej inštitú-
cie – praktizovala výskum aj vyučovanie. Táto jednota sa v ďalšom vývoji narušila
a vznikol stav, ktorý môžeme nazvať „akademickým dualizmom“ (ak nie „schiz-
mou“), keď sa niektoré akademické inštitúcie začali orientovať prevažne alebo vý-
lučne na výskum, zatiaľ čo iné na vzdelávanie.

Florentská akadémia

Po vyše tisícročí od založenia Platónovej akadémie v Aténach vznikla vo Florencii

jej menovkyňa – Accademia Platonica (Symonds 1902; Cochrane 1988; Findlen
1999; Schmitt 2008; Bartlett – Bartlett 2019). Hoci zrejme vôbec nešlo o inštitúciu
podobnú antickej, nijako to nespochybňuje historickú kontinuitu a atraktívnosť
idey akadémie. Tá – aj keď v inej podobe – motivovala florentských učencov k vý-
skumným a vzdelávacím aktivitám, ako aj k intelektuálnym výkonom. A nielen
ich. Platónov „duch“ akoby sa bol presťahoval z Atén práve na Apeninský pol-
ostrov. Taká ohromná bola nielen fascinácia jeho ideou akadémie, ale najmä in-
telektuálny a humanizačný potenciál, ktorý v nej talianski humanisti videli. Od
polovice 15. storočia tu akadémie začali vyrastať ako huby po daždi v každom vý-
znamnejšom meste (v niektorých ich bolo dokonca aj viac). Išlo o „akademické

Antiocha“), do ktorej začleňuje samotného Filóna, Charmida (168/7 – 103/91 p. n. l.) a tiež An-
tiocha z Askalónu (125 – 68 p. n. l), učiteľa Ciceronovho (106 – 43 p. n. l.). Tým Tarrant odmieta
„Piatu akadémiu“ a usiluje sa preklenúť asi 100-ročnú medzeru medzi akadémiou a Plutarchom
z Cheronie (46 – 119), ktorý písal tiež v platónskom štýle. Jediný v tejto línii, kto by túto medzeru
mohol vyplniť, bol Plutarchov učiteľ Ammonius z Atén. Toho však Tarrant za akademika nepovažuje.
Podľa Dillona (1996, s. 232 – 233), hoci je problém hovoriť o „Aténskej akadémii“ v 2. storočí
n. l., môžeme hovoriť o „Aténskej škole platonizmu“ spolu so školami aristotelizmu, stoicizmu
a epirureizmu, ktoré svojím dekrétom ustanovil cisár Marcus Aurélius v roku 176.

18
hnutie“ – intelektuálne a spoločenské –, ktorého zmyslom bola renesancia antic-
kej kultúry a ktoré kulminovalo v 16. – 17. storočí (Testa 2015).20 Jeho podstata
spočívala v „kooperatívnom projekte poznávania“ (Findlen 1999), teda „viac alebo
menej formálnom stretávaní sa ľudí s cieľom spoločne zdieľať svoje poznanie“
(Testa 2015, s. 3). Akadémia v tomto chápaní je „spoločenský priestor, kde sa sku-
pina ľudí schádza, aby zdieľala poznanie, skúsenosť a informácie bez toho, aby
potrebovala mať napísané pravidlá svojho členstva či stanovy“ (Testa 2015, s. 3).
V prípade talianskych akadémií sa akcentovala práve neformálnosť,21 ktorá ich
charakterizovala v protiklade k formalizácii už vtedy existujúcich univerzít.22 Ne-
museli to však vždy byť len intelektuálne spoločenstvá, ktoré sa rodili s cieľom
rozvíjať učenosť. V mnohých prípadoch sa pod menom akadémie vytvárali a pre-
zentovali nové formy tvorivých dielní a cechov, zakladaných najmä mladými
ľuďmi (Testa 2015, s. 18 – 20). Mládež z lepšie situovaných rodín mala predpo-
klady i motiváciu, aby práve v takýchto intelektuálnych formách spoločenských
inovácií a „podnikania“ hľadala svoje životné naplnenie.
Renesančnú spoločnosť si nemožno predstaviť bez týchto akadémií. V rozma-
nitých podobách utvárali jej charakter a nespochybniteľne ju obohacovali. Rene-
sančná humanizácia spoločnosti prostredníctvom „akademizácie“ bola jedineč-
ným vkladom akadémií, ktoré neboli do seba uzavretými entitami (Field 1988).
Už tu niekde sa začala objavovať dilema otvorenosti verzus uzavretosti akadémie
voči životu a okolitému prostrediu.23 Ak by sa však podarilo aj mimoakademický
svet modelovať podľa hodnôt imanentných akademickému svetu, v ktorom nejde
o „boj o život“, ale o poznanie – alebo o život na základe poznania –, tak by na
tom ľudstvo bolo podstatne lepšie. Ak by to, čo sa vyskúma a pochopí v akade-
mickom svete, bolo kľúčom k tomu, čo sa praktizuje mimo neho, tak by sa mnohé
zvrátenosti a nešťastia v ľudskom svete ani neobjavili. Takže nie tlak mimoaka-
demického sveta na akademický, aby mu slúžil ako nástroj, ale skôr rešpekt a úcta
k nemu a vytváranie podmienok preň je cesta pre ľudstvo. Homo academicus je člo-
vek vzdelaný a kultivovaný, nie brutálna beštia v ľudskej koži.24 To je odkaz rene-
sančných akadémií, ktorý potom prevzalo osvietenstvo.

20 Humanistické a renesančné akadémie v tom období vznikali tiež v ďalších európskych krajinách –
Francúzsku (Yates 1947), Španielsku, Holandsku, Nemecku (van Dixhoorn, Speakman Sutch 2008),
hoci to nemožno nazvať „akademickým hnutím“ ako v Taliansku.
21 V neskoršom chápaní je to znovu kolegiálnosť, ako to v prípade Platónovej a Aristotelovej školy
bola priateľskosť.
22 V súlade s tým chápaním boli aj mnohé akadémie v renesančnom Taliansku, ktorých existencia
a činnosť (často krátkodobá) spočívala v zhromaždovaní sa na mieste na to určenom (námestie,
palác, divadlo a pod.), kde sa viac či menej formálnym spôsobom prezentovali umelecké alebo in-
telektuálne diela (prednášky, diskusie) za viac či menej aktívnej účasti obecenstva (takéto tzv.
slávnostné akadémie poznáme aj u nás). Takéto akadémie, ktorých bolo mnoho, mali neraz aj
naozaj neformálne pomenovanie, napr. „Akadémia zbytočných“, „Akadémia zmrznutých“,
„Akadémia hanblivých“ alebo jednoducho „Ovocinári“, „Záhradníci“ atď. (Testa 2015, s. 4 – 5).
V týchto prípadoch sa význam slova „akadémia“, pochopiteľne, nijako nespájal s antickým de-
dičstvom ani učenosťou, hoci mal kultúrny, ba vzdelávací obsah a význam.
23 V období renesancie (15. – 16. storočie) boli na strane otvorenosti skôr tieto malé akadémie a na
strane uzavretosti poststredoveké univerzity.
24 Kľúčovú rolu akademických inštitúcií v humanizácii ľudstva deklaroval vo svojom spise Reč na oslavu
akadémií (Oratio de laudibus Academiarum, 1564) Scipione Bargagli (1540 – 1612), renesančný
literát zo Sieny (Testa 2015, s. 18 – 23).

19
 Florentská akadémia bola teda len jednou z mnohých.25 Za jej založenie sa po-
kladá akt, keď Cosimo Medici (1389 – 1464) v roku 1462 alebo 1463 (Field 1988,
s. 3) venoval Marsiliovi Ficinovi (1433 – 1499) grécku edíciu celého Corpus Plato-
nicum, aby ju preložil do latinčiny. Zároveň mu dal k dispozícii svoju vilu v Careggi
na účely tejto práce, čo sa považovalo za sídlo akadémie. Iba v tomto zmysle mô-
žeme považovať Mediciho za zakladateľa a sponzora akadémie. Podpora akadémie
podobne ako neskôr zo strany jeho vnuka Lorenza (1449 – 1492) spočívala najmä
v podpore Ficina a jeho aktivít.26 Pochopiteľne, bez istej mentálnej afinity Medi-
ciovcov k týmto aktivitám by k žiadnej podpore nedošlo.27
Ficino, nepochybne centrálna postava akadémie na spôsob „scholarcha“, i keď
skôr „virtuálneho“, hneď začal svoju prácu na prekladoch (a neskôr k nim pridal
aj diela Plotina). Táto práca však nebola osamotená a spájala sa so stretnutiami,
diskusiami, platónskymi sympóziami.28 Jedno z najväčších, o ktorom existujú do-
klady, sa konalo na Vianoce roku 1473 (Hankins 2011, s. 36 – 43). Z toho je zrejmé,
že Ficinovými spoludiskutérmi boli niektorí kolegovia ako členovia akadémie,29
ale aj študenti, ktorých vyučoval v rétorike. Charakter tejto akadémie teda nijako
nevybočoval z charakteru ostatných – obsahom jej činnosti orientovanej najmä
na Platónove diela bolo štúdium spolu s nevyhnutnými dišputami a prednáškami,
na ktoré pozývali aj iné osobnosti mimo svojho kruhu, napríklad Ficinovho uči-
teľa Johna Argyropoulosa (1415 – 1487) (Field 1988, s. 55 – 76). Patrilo k nemu,
samozrejme, nevyhnutné budovanie knižnice. Napriek tomu možno súhlasiť s in-
terpretáciou, vychádzajúcou priamo z diel Ficina, že pod „akadémiou“ sa tu ro-
zumelo aj Platónovo dielo a práca s ním (Hankins 1990).30

25 Kardinál Basilius Bessarion (1403 – 1472), Plethonov žiak, urobil sídlom akadémie svoj dom v Ríme,
kde vybudoval jednu z najimpozantnejších knižníc v Európe (Monfasani 2011). Ďalšiu Accademiu
Romanu založil humanista Pomponio Leto (1428 – 1498) v roku 1457. Aldus Manutius (1449 – 1515)
založil akadémiu v Benátkach už v roku 1500 (Hankins 2011, s. 35). Nasledovali akadémie v Neapole
(1560), Urbine, Siene, Padove, Bologni, Miláne, Vicenzi, Pavii, Parme atď. (Testa 2015, s. 24 – 25).
Vo Florencii to boli tiež Accademia degli Infiammati (1540 – 1550), Accademia Fiorentina (1540)
založená Galileiho žiakom Niccolom Arrighettim (1586 – 1639), ktorá existovala až do roku 1783,
keď splynula s Accademiou della Crusca, založenou v roku 1583 a trvajúcou dodnes. Iný Galileiho
žiak a člen dynasie Mediciovcov, Leopoldo de Medici (1617 – 1675), založil v roku 1638 Accademiu
Platonicu a v roku 1657 Accademiu del Cimento zameranú na vedecké experimenty, nie umenie,
literatúru či poéziu. Cosimo I. Medici (1519 – 1574) založil pod vplyvom Giorgia Vasariho v roku
1563 Accademiu delle Arti del Disegno, existujúcu dodnes a orientovanú výlučne na umenie.
26 Niektorí historici uvádzajú Lorenza Mediciho ako veľmi aktívneho člena Florentskej akadémie, aj
pokiaľ ide o jeho intelektuálnu účasť (Bartlett – Bartlett 2019).
27 Okolo založenia Florentskej akadémie vzniklo veľa mýtov a dezinterpretácií, ktoré vo svojom výskume
objasnil James Hankins (1990, 1991, 2001). Všetky vznikli na základe interpretácie zmienok
o akadémii v prácach Ficina. Hankins dokázal, že Platónovo dielo, ktoré Medici venoval Ficinovi,
vysoko pravdepodobne pochádzalo od Plethona, ktorý síce v roku 1439 mal svoje novoplatónske
súkromné prednášky vo Florencii, ale tradičný výklad, že nimi inšpiroval Mediciho k založeniu
Platónskej akadémie, je sporný.
28 Ako prvú takúto udalosť v rámci akadémie uvádza Hankins (1990, S. 439) platónske sympózium
k Ficinovmu dielu O láske v roku 1468.
29 V rámci nej prednášali všestranní literáti Angelo Poliziano (1454 – 1494), Cristoforo Landino
(1425 – 1498), Gentile de Becchi (1420/1430 – 1497). Ficinov žiak Giovanni Pico della Mirandola
(1463 – 1494) nebol členom akadémie (Field 1988, s. 199).
30 Hankins (1991, s. 433 – 435) uvádza sedem významov slova „akadémia“, ktoré sa v tom čase použí-
vali: 1. miesto v Aténach, kde vznikla Platónova škola, 2. Platónova škola a jej tradícia, 3. humanis-

20
 Humanistické a renesančné akadémie boli prevažne spolky učencov alebo len
fóra na ich stretnutia kvôli učeným diskusiám, nie školy určené na trvalejšie vzde-
lávanie. Ich jadrom bol intelektuálny rozvoj nielen v oblasti humanistiky, ale aj
ďalších vied, teda poznania vôbec. Tým tvorili istý pendant i protiváhu k stredo-
vekým univerzitám a zároveň sa stali „inkubátorom“ novovekých akadémií vied
(McNeely 2009).

Bibliograf ia
ARISTOTELES. Etika Eudemova. Praha: Dybbuk, 2021.
ARMSTRONG, A. H. (ed.). Filosofie pozdní antiky. Praha: Oikoymenh, 2002.
BAHNÍK, V. et al. (ed.). Slovník antické kultury.Praha: Svoboda, 1974.
BALTES, M. Plato’s School, the Academy. In: Hermathena, 155, 1993, s. 5 – 26.
BARTLETT, K. R. – BARTLETT, G. C. The Renaissance in Italy. A History. Indianapolis/Cam-
bridge: Hackett Publishing Company, Inc., 2019.
BURNET, J. Early Greek Philosophy. London: A & B, Ltd., 1930.
CAMERON, A. The Last Days of the Academy at Athens. In: Proceedings of the Cambridge Phi-
lological Society. New Series, 15, 1969, s. 7 – 29.
COCHRANE, E. Italy 1530 – 1630. London: Longman Ltd., 1988.
DILLON, J. The Middle Platonists. 80 B.C. to A. D. 220.Ithaca: Cornell University Press, 1996.
DILLON, J. The Heirs of Plato. A Study of the Old Academy (347 – 274 BC). Oxford: Clarendon
Press, 2003.
LAERTIOS, Diogenes: Životopisy slávnych filozofov.Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských
spisovateľov, 2007.
FIELD, A. The Origins of the Platonic Academy of Florence. Princeton: Princeton University Press,
1988.
FINDLEN, P. Academies. In: GRENDLER, P. F. (ed.). Encyclopaedia of the Renaissance, Volume
1. New York: Charles Scribner, 1999, s. 4 – 6.
FREEMAN, K. J. (1907): Schools of Hellas. New York: Macmillan and Co., Limited.
GRAYEFF, F. Aristotle and his School. New York: Harper & Row, 1974.
HAAKE, M. The Academy in Athenian Politics and Society Between Disintegration and In-
tegration: The First Eighty Years (387/6 – 306/5). In: KALLIGAS, P. – BALLA, Ch. – BA-
ZIOTOPOULOU-VALAVANI, E. – KARASMANIS, V. (eds.): Plato’s Academy: Its Workings
and Its History. Cambridge: Cambridge University Press, 2020, s. 65 – 88.
HADOT, P. Qu’est-ce que la philosophie antique? Paris: Gallimard, 1995.
HADOT, P. Exercices spirituels et philosophie antique. Paris: Albin Michel, 2002.
HANKINS, J. Cosimo de Medici and the Platonic Academy. In: Journal of the Warburg and Cour-
tauld Institutes, 53, 1990, s. 144 – 162.
HANKINS, J. The Myth of the Platonic Academy of Florence. In: Renaissance Quarterly, 44, 3,
1991, s. 429 – 475.
HANKINS, J. The Invention of the Platonic Academy of Florence. In: Rinascimento, 2nd ser.,
41, 2001, 3 – 35.
HANKINS, J. (ed.). Renesanční filosofie. Praha: Oikoymenh, 2011.
JAEGER, W. Paideia. Die Formung des griechischen Menschen, 3 Bde. Berlin: Berlin & Leipzig, Wal-
ter de Gruyter & Co., 1934 – 1947.
KALLIGAS, P. – BALLA, Ch. – BAZIOTOPOULOU-VALAVANI, E. – KARASMANIS, V. (eds.):
Plato’s Academy: Its Workings and Its History. Cambridge: Cambridge University Press, 2020.

tická škola na strednej úrovni (gymnázium), 4. vyššia humanistická škola na úrovni univerzity,
5. zhromaždenie renesančných učencov, literátov, 6. sídlo takéhoto zhromaždenia (budova), 7. tró-
pus pre Platónove spisy.

21
KEYSER, P. T. – IRBY-MASSIE, G. L. (eds.). The Encyclopedia of Natural Ancient Scientists. Abing-
don/New York: Routledge, 2008.
LEWIS, D. M. – BOARDMAN, J. – DAVIES, J. K. – OSTWALD, M. (eds.). The Cambridge Ancient
History. Volume V. The Fifth Century B.C. Cambridge: Cambridge University Press, 2008a.
LEWIS, D. M. – BOARDMAN, J. – HORNBLOWER, S. – OSTWALD, M. (eds.). The Cambridge
Ancient History. Volume VI. The Fourth Century B.C. Cambridge: Cambridge University Press,
2008b.
LYNCH, J. P. Aristotle’s School: A Study of a Greek Educational Institution. Berkeley/Los Angeles,
1972.
MARROU, H.-I. Histoire de l’Education dans l’Antiquite. Paris: Editions du Seuil, 1948.
McNEELY, I. F. The Renaissance Academies between Science and the Humanities. In: Con-
figurations, 17, 3, 2009, s. 227 – 258.
MINTZ, A. I. Plato. Images, Aims, and Practices of Education. Cham: Springer, 2018.
MONFASANI, J. ‘Bessarion Scholasticus’: A Study of Cardinal Bessarion’s Latin Library. Turnhout:
Brepols Publishers, 2011.
NAILS, D. Agora, Academy, and the Conduct of Philosophy. Dordrecht: Kluwer, 2002.
NATALI, C. Aristotle. His Life and School. Princeton: Princeton University Press, 2013.
PANAYIOTOPOULOS, M. – CHATZIEFTHIMIOU, T. Observations on the Topography of
Ancient Academia. In: KALLIGAS, P. – BALLA, Ch. – BAZIOTOPOULOU-VALAVANI, E. –
KARASMANIS, V. (eds.): Plato’s Academy: Its Workings and Its History. Cambridge: Cam-
bridge University Press, 2020, s. 28 – 45.
PLATÓN: Dialógy. Bratislava: Tatran, 1990.
PLUTARCHOS: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov I + II. Bratislava: Kalligram, 2008.
RIGINOS, A. S.: Platonica. The Anecdotes Concerning the Life and Writings of Plato. Leiden: E. J.
Brill, 1976.
SCHMITT, Ch. B. (ed.). The Cambridge History of Renaissance Philosophy. Cambridge: Cam-
bridge University Press, 2008.
SMITH, W. (ed.). A Dictionary of Greek and Roman biography and mythology. Volume 1. London:
James Walton, 1844.
STAIKOS, K. S. Books and Ideas: The Library of Plato and the Academy. New Castle, Delaware:
Oak Knoll Press and Hes & De Graaf Publishers, 2013.
SYMONDS, J. A. Renaissance in Italy. The revival of Learning. London: Smith, Elder & Co., 1902.
TARNAS, R. Vášeň západnej mysle. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov,
2015.
TARRANT, H. Scepticism or Platonism? The Philosophy of the Fourth Academy. Cambridge: Cam-
bridge University Press, 1985.
TESTA, S. Italian Academies and Their Networks, 1525 – 1700.Houndmills & New York: Palgrave
Macmillan, 2015.
VAN DIXHOORN, A. – SPEAKMAN SUTCH, S. (eds.). The Reach of the Republic of Letters. Lei-
den & Boston: Brill, 2008.
WATTS, E. Creating the Academy: Historical Discourse and the Shape of Community in the
Old Academy. In: The Journal of Hellenic Studies, 127, 2007, s. 106 – 122.
YATES, F. A. The French Academies of the Sixteenth Century. London: Warburg Institute, 1947.

22
 Ľud ovít Pet r aš ko
POHĽAD ZVONKU
Horné Uhorsko v nemeckých
cestopisoch z 18. a 19. storočia

Nezadržateľný proces formovania národov približne od konca 18. storočia priro-

dzene neobišiel ani Horné Uhorsko. Osvietenstvo prinieslo okrem iného pozna-
tok, že síce žijeme v jednom svete, ale nie všetkým jeho kútom sa venuje rovnaká
pozornosť. Úmerne k tomu, ako sa vďaka lepším cestám a pohodlnejším doprav-
ným prostriedkom zmenšovali vzdialenosti, stúpol záujem o menej známu a aj
menej rozvinutú polovicu habsburskej ríše.
Cestovatelia ponajviac z krajín hovoriacich po nemecky, ale i zo vzdialenejších
končín jazykovú bariéru prekonávať nemuseli, na celom území monarchie sa nem-
čina pokladala za úradnú reč. Na druhej strane ešte dlho tu bolo treba počítať
s nástrahami, od akých si návštevník z rozvinutejších západných krajín stihol od-
vyknúť. Vôľa po dobrodružstvách ruka v ruke so zámerom objavovať nové bola
zrejme jedným z dôvodov, ktoré podnecovali vydávať sa na cesty, vo vlastnej kra-
jine objavovať exotickosť – a nezriedka ju aj zaznamenať písmom, sprostredkovať
v tlačenej podobe.
Na svoju životnú cestu Po Uhorsku a niekoľkých priľahlých krajoch (tak nazval svoje
dielo) sa vydal ríšsky gróf Dominik Teleki (1773 – 1798) a napriek chatrnému
zdraviu bol odhodlaný podstúpiť aj s ňou spojené štrapácie. Košice naňho zapô-
sobili nanajvýš priaznivo, osobitne ho upútal dóm. „Nádherná krížová stavba z ka-
menných kvádrov s dvomi vežami, z ktorých jedna nie je dohotovená“ mu pripomínala
Dóm sv. Štefana vo Viedni. Početné dvojposchodové domy zase vraj dokazujú, že
„sídlo hornouhorskej šľachty“ opeknieva zároveň s tým, ako sa zväčšuje počet jeho
obyvateľov (v roku 1784 ich malo približne 12 000); „zväčša Nemci a Slovania, menej
Maďari“ prináležia k všetkým trom náboženstvám.
Nepokoj sa ho zmocnil, len čo nechal za sebou Košice a pustil sa na sever. Ak
boli podľa neho kedysi všetky okolité stolice obývané samými Maďarmi, najnovšie
sa tu vraj „Slovania“ rozmohli natoľko, že „mimo Košíc je reč slovanská takmer jedi-
nou“. Ešte aj roduverní Maďari „natoľko zmenili prízvuk, že by si ich človek pomýlil
s rodenými Slovanmi“. Prítomnosť slovenského či slovanského obyvateľstva poci-
ťoval cestovateľ ako hrozbu pre svojich rodákov, ktorým z jeho pohľadu prislú-
chalo výsadné postavenie v krajine.
Po príchode do Prešova sa už na druhý deň podujal preskúmať opálové bane
pri Červenici. „Zem je tu všade premiešaná okrom a opálovými kameňmi. Kedysi ich mo-
hol ktokoľvek vykopať, toto však už pred piatimi rokmi komora zakázala. Teraz ich strážia
nevyužívané, až kým nebude baňa predaná alebo znovu otvorená.“
Prešov hodnotí ako „pekné, múrom obkolesené mesto, menšie a nie také výstavné ako Ko-
šice“. Upútali ho kostoly, katolícky aj evanjelický, jezuitský kláštor s kostolom, ktorý
„najnovšie kúpila evanjelická cirkev na prvej licitácii za 12 000 florénov... Obyvatelia sú zväčša
Slováci, zato však najvyššie postavení sú evanjelici a Nemci, Maďarov je medzi nimi veľmi
23
málo“. Spomedzi tunajšieho obyvateľstva si osobitnú zmienku zaslúžil „pán apatiekár
Samuel Gertinger kvôli svojim v Uhorsku jedinečným pokusom získať z repy cukor“.
Podstatne odlišný dojem nadobudol z Levoče. „Niet tu nič, čo by návštevníka
zvlášť zaujalo, totiž okrem štvorhranného námestia s kostolom... Obyvatelia sú skoro samí
Nemci a zväčša evanjelici, medzi nimi veľmi málo Maďarov a Slovákov.“
Cesta do Kežmarku po zlej, kamenistej ceste trvala tri a pol hodiny. Úžas vyvolal
v cestovateľovi pohľad na „Karpaty“, iba dážď, ktorý neustával po celé tri dni, mu
zabránil, aby sa tam vypravil. Aj tu si všíma národnostné pomery: prevládajú
Nemci, „medzi nimi je veľmi málo Maďarov a Slovákov, akurát služobná čeľaď hovorí,
tak ako aj v Levoči, skoro výlučne po slovensky... Obyvateľstvo sa vyznačuje veselou mysľou
a nenáročným spoločenským charakterom“.
Obyvatelia Spišskej Novej Vsi, „potomkovia Sasov“, ako postrehol, vyznačujú sa
skromnosťou, obrábajú zem, pestujú ľan a tkajú. „V Ľubovni, preslávenej kúpeľmi
a piaristickým kolégiom, ktoré navštevujú študenti najmä z Haliča, hovorí sa práve tak
ako v Podolínci a Hniezdnom zväčša po poľsky.“ Medzev zas poznajú široko-ďaleko
vďaka „nanajvýš nezrozumiteľnému nemeckému nárečiu“.
Cez Tornaľu putoval gróf Teleki ďalej do Silice, pričom o tunajšej chýrnej jas-
kyni pod zemou poznamenal: „Nikto nevie určiť, aká je veľká ani ako vyzerá, keďže
do nej ešte nikto nevošiel, iba ak nešťastnou náhodou, ktorá nešťastníkovi spôsobila smrť.“
Do nemenšieho úžasu ho uviedla druhá jaskyňa pri Aggteleku, teda Domica. „Ho-
vorí sa, že pri nepriateľskom prepade sa viacerí uchýlili do týchto jaskýň, ale nepriateľ ich
usmrtil dymom z ohňa, ktorý rozložil pri vchode.“
Nastal čas na Telekiho rekapituláciu. Na vidieku žijú zväčša Slováci, v mestách
Nemci, usudzuje cestovateľ, „iba celkom na rovine natrafíme na Maďarov“. Slováka
charakterizuje svojrázne: „... vo všeobecnosti dobromyseľný, pohostinný vo svojej skrom-
nosti. Je mocnej telesnej konštrukcie, drsných mravov, lež svojej vrchnosti a zákonom pod-
daný. Nie šikovnosť a obratnosť sú hlavný charakteristický znak tohto ľudu, lež usilovnosť
a vytrvalosť.“ Pracovitosť mu neupiera, jednako „ani všetka námaha nedokáže pre-
meniť nevďačnú zem na úrodnú a zmierniť drsné podnebie“.
Svoje dojmy sa cestovateľ podujal spísať, vraj aby zaplnil medzeru ohľadom in-
formovanosti o tých končinách ríše, kde sa hovorí po nemecky. Nemeckého pre-
kladu, ktorý vyšiel v Pešti v roku 1805, sa už nedožil, zomrel sedem rokov predtým –
iba dvadsaťpäťročný.
Pravdaže, nie je to ojedinelá správa o pomeroch v Hornom Uhorsku takpove-
diac zvonku, ktorá zapadá prachom v našich knižniciach, napokon, ani nie naj-
staršia. Už len správne označenie tunajšieho etnika dlho spôsobovalo autorom
problémy. Napríklad archeológ a cestovateľ Johann Georg Keyssler (1693 – 1743)
v druhom diele svojich Ciest po Nemecku, Čechách, Uhorsku, Švajčiarsku, Taliansku
a Lotrinsku (Hannover, 1776) špekuluje: „Slawacéna znamená po sklavónsky či po vend-
sky toľko ako ľudský a Slawak označuje človeka. Národ Sklávov prisúdil si toto meno zrejme
z nadutosti, ako keby nijaký iný nemal právo prisudzovať si taký čestný titul.“
Postrehol zložité národnostné a jazykové pomery: maďarčinu počul málo, skôr
latinčinu, okrem toho sa tu, ako konštatuje, hovorí po nemecky alebo po „skla-
vónsky. V mestách sa nájde veľa mešťanov, čo hovoria všetkými štyrmi jazykmi“. Zarazila
ho chudoba v dedinách, všeličo mu však pripadalo povedomé: „V chyžiach držia
prasce, husi a sliepky vedno s ľuďmi podobne ako u nás vo Vestfálsku.“
Zaznamenal aj aktivity Mateja Bela, v tom čase kazateľa evanjelického zboru
v Prešporku, ktorý „už roky pracuje na rozsiahlej histórii a opise kráľovstva Uhorského“.
24
Oceňuje jeho vedomosti, usilovnosť a peknú latinčinu, upozorňuje na intrigy je-
zuitov, ktorí ho obviňovali z nevraživého postoja voči Habsburgovcom. Osočova-
nia sa mu však nielen podarilo vyvrátiť, ale cisár navyše „udelil Belovi aj ročný dô-
chodok šesťsto zlatých, nariadiac, nech pokračuje v začatom diele“.
Belov život a dielo sú dostatočne známe, podstatne menej už okolnosti jeho
smrti, usudzuje Christoph Seipp (1747 – 1793), herec a neúspešný divadelný ria-
diteľ v Prešporku. On sám sa o nich dozvedel na svojich Cestách z Prešporku cez Mo-
ravu, obe Sliezska a Uhorsko do Sedmohradska a odtiaľ späť do Prešporku (Frankfurt
a Lipsko, 1793). Učenca označovaného za ozdobu Uhorska zastihla totiž smrť
v kúpeľoch Altenburg neďaleko Viedne, dve míle od Prešporku. Jeho žena nestra-
tila duchaprítomnosť, muža obliekla, naložila na voz a prepravila potajomky do
Prešporku, kde ho dala pochovať, pretože v mieste úmrtia by katolíci nestrpeli na
cintoríne protestanta. Pravda, medzičasom sa pomery zmenili, pripúšťa autor,
zato v jeho súčasnosti by pre zmenu uhorskí protestanti nestrpeli, aby ten, ktorým
sa tak pýšili, odpočíval medzi katolíkmi. „Ľudstvo by sa malo zaoberať celkom inými
vecami,“ poznamenáva právom, „dôležitými vecami, od ktorých závisí šťastie sveta, ná-
roda, každej rodiny a každého jednotlivca.“
V hornouhorských stoliciach žijú „českí Slovania“ i „Rusi“, v mestách Nemci,
„lež šľachtici sú Maďari“, informuje Anton Friedrich Büsching (1724 – 1793), geo-
graf, historik, pedagóg a teológ v šiestom zväzku Veľkého zemepisu (Opava, 1785).
Usiluje sa o vskutku komplexnú správu, dozvedáme sa z nej napríklad, že na Spiši
je vzduch „chladný, no zdravý. Vinič tu nerastie, lež obilie ako pšenica a najmä jačmeň
najlepšie v tejto časti Uhorska. Robota v bani tunajších obyvateľov neláka, lebo obrábať
pole sa im vidí pohodlnejšie“.
Büschingov lexikón nevynechal ani ďalšie pozoruhodné lokality, napríklad
soľné bane v Solivare („Keďže je však soľ zmiešaná so zemou, rozpúšťajú ju vo vode
a nato vyvárajú.“), pričom popri nemeckom a maďarskom uvádza ako rovnocenný
aj slovenský názov: „Barthfeld, maď. Bartfa, slov. Bardiow... voľakedy vyvážal do Poľska
víno, vyrábali sa tu krosná na hodvábne stuhy a čipky, je tu aj dobrá kyslá voda, lež ná-
sledkom požiarov, z nich k poslednému došlo v roku 1774, upadlo mesto do biedy.“
Alebo: „Kaschau, maď. Kassa, slov. Košice, Casovia, slobodné kráľovské mesto a pevnosť na
rieke Hornád“ atď. Okrem historického prehľadu obsahuje príslušné heslo i kurióznu
poznámku: „Pivo a vzduch tu nestoja za nič, najmä to druhé je nezdravé, ba až príslovečné.“
O takmer polstoročie neskôr prejavil odvahu Samuel von Ludvigh (1801 – 1869),
nemecký novinár a spisovateľ z Uhorska, neskôr vysťahovalec do Ameriky, keď sa
na svojej ceste po Uhorsku (správu o nej podal v knižke, ktorá vyšla v roku 1832)
zastavil v Prešove práve v čase cholerovej epidémie, navyše netušiac, že tá vyústi
do sedliackeho povstania. Ibaže návštevník sa nevyľakal, mal dosť vlastného trá-
penia – s horúčkou. Pochopiteľne, jeho okolie sa nazdávalo, že leží s cholerou.
„Mešťanom rozdávali archy s radami, ktoré dala vytlačiť radnica. Pre tunajších lekárov
a apatiekárov nastávajú, zdá sa, časy, po akých túžili, ibaže na slávu im neposlúžia. Tisícky
ustráchancov užijú bizmut, chlórované vápno, ocot, vzácne oleje a bylinky a čo ja viem čo
ešte, hoci si tak môžu sami zničiť zdravie i život.“ Návštevníkovi však horúčka ustúpila,
na miestnej kalvárii sa nadýchal „nie chlórovaného vápna, lež najčistejšieho vzduchu...
Mňa naučila škola života ťažkému, pritom užitočnému umeniu umierať, a tak sa mi smrť
ani nevidí taká strašná“.
V roku 1833 podnikol Ferdinand Friederich (1798 – 1873) „duchovnú cestu“ po
trase Fatra, Matra, Tatra, spomienky na ňu však vydal až o tridsať rokov neskôr.
25
V Banskej Bystrici našiel ubytovanie u klobučníka Kellnera, „blahobytného mešťana
evanjelika“. Najskôr sa mu však naskytla možnosť spoznať odstrašujúci príklad
„takzvaného slovacizmu v Uhorsku“. Keď totiž pridal furmanovi k dohodnutej od-
mene sám od seba zlatku navyše, ten sa mu síce poďakoval, „čo najponíženejšie po-
kľaknúc“, aj ruku mu bozkával, no zároveň sa dožadoval ešte prepitného, úhrady
za nocľah i za ustajnenie koňa predošlej noci. Hosťa napokon vyslobodil poštový
expedítor, ktorý mu zároveň predviedol, ako treba zaobchádzať s „nehanebnou, do-
tieravou slovenskou zberbou“.
V Bystrici sa nemecký návštevník zoznámil s obomi tunajšími spolubratmi.
Kuzmány, človek „nanajvýš srdečný“, ho zaraz pozval k sebe. „Na jeho žiadosť som
i nasledujúce dni trávil zväčša v jeho milej spoločnosti, jednako nedal som sa prehovoriť
a kvartieľ som už nezmenil.“ Priateľsky ho prijal i druhý evanjelický kazateľ Krčméry,
pri spoločných stretnutiach mu však chýbalo „ono duchovné teplo“.
Návštevníkovi neušlo napätie medzi obomi cirkvami v meste. Magistrát, hoci „tak-
mer celkom katolícky“, odoprel biskupovi Ballanskému slávnostný vstup do chrámu,
inak v majetku mesta, zato pri príležitosti vizitácie evanjelického superintendenta
dal vraj vyzváňať na zvonoch, ktoré spoločne užívali katolíci i evanjelici.
V Kráľovej Lehote sa cestovateľ zoznámil s riaditeľom tamojšieho cukrovaru
Kráľovanským, s jedným z „najduchaplnejších a najvzdelanejších ľudí“, akých v Uhor-
sku spoznal. Len škoda, že „svoje schopnosti vynakladal na podnik nie primeraný a ako
sa bolo treba obávať, zrejme neúspešný“. V Bystrici spoločne navštívili materskú školu
„založenú ženským spolkom, ktorému predsedala grófka Brunsviková“ a vybrali sa i do
sliačskych kúpeľov, odkiaľ cestovateľ plný úžasu uvidel „Bystrické Alpy“. Pohľad
na Nízke Tatry, siedmeho augusta pokryté čerstvo napadnutým snehom, ho však
vyľakal, podľa plánu mal totiž putovať cez pohorie hore Hronom na Spiš.
V Brezne vyhľadal spolubrata, ktorým nebol nikto iný ako Ján Chalupka, ten pri-
vítal hosťa srdečne práve tak ako jeho „spanilomyseľná mladá žena, dcéra zosnulého su-
perintendenta Loviča z Banskej Bystrice“. Napriek tomu istá bližšie nevysvetlená uda-
losť z minulosti – rozprávač spoznal Chalupku ešte ako rektora kežmarského lýcea –
spôsobila, že medzi nimi nedošlo „k naozaj vrúcnemu spoločenstvu ducha a srdca“.
Hoci bol hostiteľ podľa neho „priveľmi inteligentný a vzdelaný na to, aby prepadol
prízemnému racionalizmu“, ba priraďoval ho „k najvýznamnejším notabilitám slovan-
ského kmeňa v Uhorsku“, zazlieval mu jeho „slovacizmus“ podobne ako „bratovi Kol-
lárovi v Pešti“. Väčšmi ho oceňuje ako autora „satirickej veselohry v slovanskej reči,
ktorá vyšla v roku 1830 anonymne pod titulom: Kocaurkowo, anebo: Gen abychom w hanbi
negustali“. Podľa neho v nej nanajvýš výstižne charakterizuje „vplyv aristokratického
maďarizmu na evanjelicko-luteránsku cirkev a školstvo v Uhorsku“.
Hoci si cestovateľ nebol istý, či jej autorom je naozaj Chalupka, a nevedel ani
posúdiť, či si naozaj zaslúži pozornosť, „akú vraj vyvolávalo jej uverejnenie a časté
uvádzanie“, práve s ohľadom na tému prerozprával obsah prvých dvoch dejstiev
a do svojej knižky zahrnul aj rozsiahlu ukážku z tretieho – ide zrejme o vôbec prvý
literárny preklad zo slovenčiny do nemčiny. Pochybnosti ohľadom autorstva však
pretrvali, cestovateľ sa nevedel zbaviť dojmu, že z neho iba „zákerne a nactiutŕhačsky
upodozrievajú jeho pohostinného duchovného brata“.
Práve zvýšená mobilita podnietila zrejme stoličného asesora Ernsta Theodora
Kriegera (1798 – 1855), aby sa podujal napísať Sprievodcu po Šarišskej stolici v Hor-
nom Uhorsku, ktorý vyšiel vo Viedni v roku 1841. Mal poskytnúť čo možno naj-
komplexnejšiu informáciu o spoločenských pomeroch, ako aj o tunajšej prírode.
26
 Obraz tunajšieho života vykresľuje priam idylicky. Prešov, sídlo Šarišskej stolice,
počítal v tom čase necelých 9 000 duší, „ponajviac Slovákov, vzdelanú časť tvoria Nemci
a Maďari, ale nájde sa aj nemálo Grékov, Židov a Cigánov, z ktorých poslední majú vlastné
predmestie s richtárom“. Obchodoval s vínom, plátnom, pálenkou, konopou, vlnou,
obilím i dobytkom. Radi sa tu usadzovali oficieri na penzii, na báloch a v kasíne
býval nával, ani divadlo sa za štyridsať zimných dní nemohlo sťažovať na nezáujem.
„Mesto má aj uniformovanú občiansku divíziu, z roka na rok lepšiu dlažbu, lepšie pivo
a lepšie osvetlenie. Do Košíc v zime, v lete premáva na poludnie dostavník. V kníhkupectve
Jozefa Bencúra nájde človek s ušľachtilejšími záujmami nejednu umeleckú vzácnosť a nav-
štíviť sa zíde i kabinet starožitností a rarít, ktorý zriadil Gabriel Fejérpataky.“
Pozoruhodnosti sa našli aj na okolí, povedzme „vodárska republika“ na opačnej
strane Kalvárie, odkiaľ zásobujú mesto minerálkou z okolitých prameňov. „O odbyt
isto nie je núdza, lebo mestská voda mala sladkastú príchuť, dokiaľ nevymenili potrubie.“
Upozorňuje aj na ďalšie zvláštnosti. Trebárs kúpeľný dom na Cemjate s dvadsia-
timi izbami sa pýšil ozvenou, ktorá „čisto zopakuje päť slabík, zatiaľ čo v svetoznámom
zámku Simonetta míľu od Milána opakuje ozvena síce 30 – 40 ráz jednotlivé slabiky, no nikdy
nie päť čisto!“. Na poli neďaleko Gregoroviec vykopali svojho času veľký zvon a zvyšky
múru na mieste, kde zrejme stála kedysi dedina. Zvon visel na kostolnej veži, až kým
ho v roku 1839 neroztavili. Aj za najmenšie opály z Dubníka, ak boli čisté, sa platilo
desať až dvanásť dukátov, najkrajší, nájdený dvesto rokov predtým, obohatil cisárske
zbierky vo Viedni. Pri obci Lenartov padol štvrťstoročie predtým niekoľkocentový
meteorit, značný kus z neho poslali do Uhorského národného múzea.
V tejto zmesi kuriozít i strohých informácií nechýbajú ani povesti. Jedna
opriadla zväzok kľúčov rozožratých od hrdze, ktorý v autorových časoch uchová-
vali na radnici. V stredoveku žil v Prešove richtár, počestný a poctivý človek, ibaže
mal mrcha ženu, bosorku. Vyznala sa v čiernom umení, všelijako sa vedela premie-
ňať a takto dlhý čas vyčíňala spolu so svojimi družkami. Tiahli raz premenené na
husi o polnoci na sabat, keď si na ne medzi Haniskou a Wilec hôrkou postriehol
pastier. Šmaril za nimi palicu a jednu zasiahol tak, že vypustila z krídla kľúče. Ešte
tej noci ich zaniesol do mesta richtárovi a porozprával mu o svojom dobrodružstve.
Richtár kľúče spoznal, hneď sa dovtípil, čo je vo veci. Kázal pastierovi mlčať a po-
bral sa za ženou. Posteľ našiel prázdnu, lež druhého rána ležala v nej s ranou
v hrudi. Skôr ako skonala, kajúcne sa priznala k svojim nekalým výčinom.
Znaky blahobytu a usilovnosti postrehol v Košiciach Wilhelm Richter na svo-
jom Putovaní po Uhorsku a medzi jeho obyvateľmi (Berlín, 1844). Pripisuje ich výhod-
nej polohe mesta na obchodnej ceste. „Bohatá šľachta na severovýchode Uhorska trávi
zimu zvyčajne v Košiciach a Prešove,“ konštatuje. „Prispieva k tomu dobrá cesta medzi
oboma mestami, po ktorej pravidelne premávajú rýchle dostavníky. V lete sa každý, kto
dbá na svoje meno, ak mu len nebránia povinnosti, vyberie do Bardejovských kúpeľov.“
I jeho upútala „katedrála či farský kostol“, vystúpil na vežu (starý strážca mu pri-
pomenul Hugovho Quasimoda), uspokojila ho i ponuka v kníhkupectvách. „Na
svoj úžas našiel som tu všetko z novšej a starej klasickej literatúry, ba i diela zriedkavé, ako
aj malú požičovňu. Nanajvýš prívetivý kníhkupec mi ochotne poukazoval svoje poklady.“
V kasíne zas našiel „množstvo novín nielen z Uhorska, ale aj zo všetkých častí Nemecka“.
Mimoriadnej obľube sa v meste očividne tešia koncerty vojenskej kapely, usúdil.
Tá tri razy do týždňa vyhrávala na blízkej promenáde, vtedy sa tam zišiel „spodok
i vrch spoločnosti. Zatiaľ čo sa nóbl ľudia dôstojne prechádzajú v kruhu, dolná časť meš-
tianskej triedy tisne sa okolo muzikantov, ktorí asi hodinu zabávajú publikum“.
27
 Zrejme iba s ťažkosťami sa návštevník zorientoval v tunajších národnostných
pomeroch. Tvrdenie, že v Uhorsku raz prevládne nemecký živel, videlo sa mu
smiešne. „Skôr zvíťazí slovenský či skôr slovanský princíp, pretože skoro vo všetkých sto-
liciach žijú Slováci, Rusnáci, Srbi, Valasi a Chorváti.“ Ba v jednej sa šľachta údajne
priamo vyslovila za „prijatie slovanskej reči v obchodných záležitostiach“. Ešteže sa Ma-
ďari nemajú čoho obávať: jednak stoja podľa neho Slovania „vo všeobecnosti na niž-
šom stupni“, jednak vraj i sami, napríklad v Rožňave, „podporujú maďarské záujmy“.
Pár rokov predtým popustil uzdu fantázii istý C. von Morvell, vo svojej dobe
obľúbený veľkoproducent masovej dobrodružnej lektúry, v diele Zbojníci v Karpa-
toch alebo Uhorsko pred stopäťdesiatimi rokmi, ktoré vyšlo v Lipsku v roku 1837. „Ko-
šicke hury, zbujnicke kamury“ (!), plné jaskýň, skalných hniezd, poskytujú vraj zboj-
níkom výborný úkryt. „A hoci ich do roka zabijú na stovky, jednako zakaždým pribudne
dorast, takže tomu niet konca.“
Zoznámil sa s nimi i samotný rozprávač, a to vďaka pastierovi, ktorý ho zavie-
dol k zbojníkom Jankovi a Bechušovi. Tí sa mu potešili, „že sa ani nedá vypovedať.
Poriadny človek, hoci aj Nemec, vyhlásili viacerí“. Inak vraj Poliaci, ale ani Uhri ne-
môžu Nemcov vystáť.
V Lipsku vyšla v roku 1850 knižka s pozoruhodným názvom Z denníka uhorskej
dámy. Takto sa označila jej autorka Terézia Pulská (1819 – 1866), rodená Rakú-
šanka so spisovateľskými ambíciami, ktorú do druhej, zaostalejšej polovice mo-
narchie zavialo vďaka sobášu. Za výdatnej pomoci cudzích slov – kvôli dobrému
tónu aj na dôkaz svojej vzdelanosti – zaznamenala dojmy z novej vlasti: „Slovania
v Spišskej, Šarišskej, Abovskej, Zemplínskej stolici majú čo do jazyka a obyčajov oveľa bližšie
k Poliakom ako k Moravanom. Sú indolentnejší a ich školy horšie zariadené ako u ich zá-
padných bratov... Vo všeobecnosti je hornouhorská šľachta chudobnejšia a má väčší sklon
k ostentácii ako inde, preto aj Šariš posmešne nazývajú uhorským Gaskonskom.“
Nie prekvapujúco si „uhorská dáma“ promptne osvojila manželovo vlastenčenie
a nadradený vzťah voči všetkému nemaďarskému, ako vidno zo svojráznej cha-
rakteristiky Rusínov: „Zo všetkých slovanských kmeňov sú najslabší, najlenivejší a naj-
nevzdelanejší. Ich duchovenstvo sa nevyznačuje učenosťou, ani sa veľmi neusiluje vštepovať
im západné idey. A keďže ledva chodili do školy, sú Rusíni aj najpoverčivejší zo všetkých
kmeňov, čo žijú v Uhorsku.“
Typickým predstaviteľom tunajšieho panstva bol z jej pohľadu barón Paločaj.
Vždy na jeseň zhromaždil dievčatá a mládencov vo veku vhodnom na sobáš („boli to
napospol Slováci“) a od oka vytváral z nich páry: „Ty, Janko, pristaneš akurát k Maruši,
ty, Andriš, k Hanči.“ Nasledovali ohlášky v zámockej kaplnke a o štrnásť dní bol sobáš,
každý pár dostal kravu a všetko potrebné do novej domácnosti. „No ak náhodou da-
ktorý mládenec protestoval, že si Hanču nevezme, lebo mu je Helena bližšia, na dôkaz svojej
lásky musel zniesť päťadvadsať palíc. Až potom si mohol slobodne vyberať medzi dievčatami.“
Zhruba v polovici 19. storočia sa zjednotilo pomenovanie autochtónneho obyva-
teľstva Horného Uhorska – Slovákov. Smetanov libretista, teda fakticky Čech Joseph
Wenzig (1807 – 1876), autor Západoslovanskej pokladnice rozprávok (s podtitulom Cha-
rakter Čechov, Moravanov a Slovákov v ich rozprávkach, Lipsko 1857), prejavil dokonca
ochotu priznať im aj istú osobitosť či nebodaj charakter: „Všeobecne známych, pocti-
vých, lež zanedbaných a špinavých drotárov neslobodno pokladať za reprezentantov celého
národa. Zato však aký impozantný obraz núka statný obchodník s plátnom vo svojom bielom,
čistom úbore!“ V súlade s prevládajúcim dobovým názorom jednako tvrdil, že Česi,
Moravania a Slováci patria „k jednému, čechoslovanskému jazykovému kmeňu“.
28
 Do rámca doterajších, prinajmenšom zjednodušujúcich charakteristík, zapadá
aj tá, ktorú podal Georg Deutsch v prednáške Ako žijú národy v Rakúsko-Uhorsku
(Viedeň; Pešť; Lipsko, 1877). „Spôsobom života sa Slovania žijúci u Maďarov (!) značne
odlišujú... Napriek biednej strave sú Slováci v Liptovskej stolici mocní a práve tak aj Tren-
čania a obyvatelia hôr na západ od Banskej Bystrice, najslabší sú Turčania.“
Neúrodná zem núti hľadať iný zdroj obživy, tak sa pretĺkajú životom olejkári,
šafraníci, plátenníci, súkenníci, kolesári či drevári. Drotári a priekupníci s pascami
na myši sa na svojich výpravách „dostanú až do nemeckej ríše. I v cudzine si uchovajú
skromnosť z domu, ustavične majúc na pamäti, aby ušetrili groš... S vďakou prijmú i zvyšky
jedla, pritom však tuho zachovávajú pôsty, ako ich predpisuje katolícka cirkev.“
Slováci však predsa len nestáli v jeho očiach na najspodnejšej priečke spoločen-
ského rebríčka. „… Cigáni sú síce aj v Čechách, na Morave, v Haliči a Bukovine hojní
a nevítaní hostia, lež najpočetnejšie žijú v Uhorsku a Sedmohradsku. Nájdu sa zväčša na
krajoch osadlostí v neúhľadných chatrčiach z hliny a dreva, ustavične na potulkách bez stá-
leho bydla. Uspokoja sa s najbiednejšou potravou a považujú za lahôdku, ak sa dostanú
k uhynutému dobytku. Nemôže vraj uškodiť zviera, ktoré usmrtil samotný Boh.“
Tatrám sa cestovatelia, zdá sa, dlho skôr vyhýbali. V ich správach niet o nich tak-
mer zmienka, prinajlepšom sa uspokojili pohľadom na ne z úctivej vzdialenosti.
Aj Carl, respektíve Karel Kořistka (1825 – 1906) vyjadril počudovanie, že sa na pre-
skúmanie tohto „obrovského horského chrbta“ prírodovedci nevrhli „ako roj včiel“.
Geodet a kartograf, inak absolvent banskej akadémie v Banskej Štiavnici, sa
sem, vystrojený najmodernejším barometrom, vypravil v roku 1860. Vykonával
nielen zememeračské práce, ale všímal si aj ľud obývajúci kraj pod Tatrami. Ten
patrí podľa neho „k trom národným kmeňom, Slováci v Liptove, Nemci na Spiši a Poliaci
v Haliči. Najpočetnejší sú takzvaní Slováci. Pokladajú sa za praobyvateľov Uhorska a jadro
niekdajšej Veľkomoravskej ríše, ich územie o rozlohe asi 600 štvorcových míľ má zo dva
milióny obyvateľov“. Ich jazyk pokladá za dialekt češtiny, Slováci, pripomína, sú aj
významní českí spisovatelia Šafárik, Kollár, Palkovič a Tablic.
Vzhľadom na paušálnu charakteristiku možno usudzovať, že sa počas štúdií
nedostal do užšieho styku so slovenským elementom. „Muži sú pekní na pohľad,
najmä Liptáci napospol vysokí, obdarení širokou hruďou a svalmi, ktorých silu neradno
skúšať. Inak je Slovák dobromyseľný a pohostinný voči cudzím, pokiaľ mu to jeho chudoba
dovolí. I na odľahlých chodníkoch úctivo ustúpi a sníme klobúk s pozdravom Pochválen
Pán.“ Jednako zaznamenal aj aktuálne národnobuditeľské aktivity: „… niekoľko
slovenských spisovateľov, aby dosiahli väčší úspech medzi ľudom, začalo viac pestovať slo-
venskú reč a vychádza už aj viacero časopisov.“
Zatiaľ čo hory pôsobili hrozivo svojou majestátnosťou, blahodarný účinok po-
bytu v kúpeľoch vedel človek oceniť už dávnejšie. Obľuba Bardejovských kúpeľov
narástla v 19. storočí natoľko, že si vyžiadala vydanie osobitného sprievodcu. Po-
dujal sa naň Koloman Tarczay (1844 – 1913, pôvodne Goldbecher), člen viacerých
učených spoločností a spolkov, inak praktický lekár v Košiciach, ako uvádza na
titulnej strane svojej brožúry, ktorá vyšla po nemecky v Košiciach v roku 1876.
Nebolo vtedy jednoduché dostať sa do kúpeľov, preto radí najmä ženám cestujúcim
bez sprievodu a matkám s deťmi, aby si po príchode do Prešova dobre vybrali povoz,
ktorým budú pokračovať v ceste. „Uchránia sa tak nejednej kalamity na ceste, keď je človek
vydaný na milosť a nemilosť hrubému napitému kočišovi, zvlášť ak nie je znalý slovenskej reči.“
I v cieli cesty všeličo chýbalo návštevníkovi k úplnej spokojnosti: všimol si ba-
raky, ktoré kúpele skôr zohyzďujú, splašky ústiace priamo k prameňom. Kuriózne
29
pôsobia odporúčania ohľadom vhodného úboru: „Telo nech je v kúpeli celkom ob-
nažené. Nikdy sa teda nekúpeme v košeli, v tesných sukniach či kúpacích plášťoch. Oblečenie
nech je radšej čisté ako módne, flanelová košeľa a ovínadlo okolo pásu sú neraz najvhod-
nejšie.“ Zato pokiaľ ide o „dietetické sexuálne správanie“, prejavil bývalý kúpeľný le-
kár pozoruhodnú benevolenciu. „Kto je chorý a múdry, vie, čo robiť a čoho sa vystríhať.
Kúra slúži jednému tak, druhému onak.“
Svedectvá, akokoľvek neobjektívne, plné predpojatosti a dnes už bez očividnej
literárnej hodnoty, síce z prvej ruky, zato však bez potrebného odstupu, obchádza
slovenské historické a literárne bádanie azda preto, že našu minulosť neuchová-
vajú v podobe, s akou by sa súčasník bol ochotný identifikovať, nenastavujú nám
zrkadlo, v akom by sme sa radi videli. Ťažkopádni, pritom však usilovní, dobro-
myseľní a pohostinní, uctievajúci vrchnosť, pritom však aj bezočiví a podlízaví –
tak znie zvyčajná charakteristika.
Pritom pozrieť sa na seba a svoju minulosť cudzími očami stojí za to z viacerých
dôvodov. Maďarská dominancia sa síce konštatuje azda od samého začiatku ná-
rodného sebauvedomovania, zároveň sa napriek spornej terminológii rešpektuje
prítomnosť domáceho slovanského, ba slovenského živlu na opisovanom území.
A hoci sa aj úsilie etablovať popri maďarčine ďalšie národné jazyky nestretáva
s pochopením, perspektíva takéhoto počinu sa miestami optimisticky hodnotí.
Prirodzene, dobová charakteristika sa odlišuje od interpretácie z odstupu, ča-
sového i geografického. Pri pohľade zvonku sa nielenže dôverne známe objaví
v odcudzujúcom svetle, ale odkryje sa pritom aj pôvod, občas zarážajúco dlhá ži-
votnosť nejedného predsudku. I preto sa zíde z času na čas tieto výpovede oprášiť.

Lit er at úr a
BÜSCHING, Anton Friedrich. A. F. Büschings große Erdbeschreibung. Troppau: Verlag der Kom-
pagnie, 1785.
DEUTSCH, Georg. Die Lebensweise der Völker in Österreich-Ungarn. Wien; Pest; Leipzig: A. Hart-
leben’s Verlag, 1877.
FRIEDERICH, Ferdinand. Fatra, Matra, Tatra – Beschreibung einer im Jahre 1833 dahin unternom-
menen geistlichen Reise. Gnadau, 1863.
KEYßLER, Johann Georg. Neueste Reisen durch Deutschland, Böhmen, Ungarn, die Schweiz, Italien
und Lothringen. Hannover: Hof-Buchhandlung von Nicolai Försters und Sohns Erben,
1776.
KOŘISTKA, Carl. Die Hohe Tatra in den Central-Karpathen. Gotha: J. Perthes, 1864.
KRIEGER, Ernst Theodor. Das Sároser Komitat in Ober-Ungarn. Wien: Müller, 1841.
LUDVIGH, S. v. (= Samuel). Reise in Ungarn im Jahre 1831. Pesth; Leipzig: Eggenberger, 1832.
MORVELL, C. von. DieRäuber in den Karpathen oder Ungarn vor 150 Jahren. Bd 2. Leipzig: Lite-
rarisches Museum, 1837.
PULSZKY, Therese. Aus dem Tagebuche einer ungarischen Dame. Leipzig: Grunow, 1850.
RICHTER, Wilhelm. Wanderungen in Ungarn  und unter seinen Bewohnern. Berlin: Druck und Ver-
lag von G. Reimer, 1844.
SEIPP, Christoph. Reisen von Pressburg durch Mahren, beyde Schlesien und Ungarn nach Siebenburgen
und von da zuruck nach Pressburg. Frankfurt; Leipzig, 1793.
TARCZAY, Med. Dr. C. (= Colomann). Kurort Bartfeld in Ungarn, seine Topographie, Geschichte
und therapeutische Bedeutung. Kaschau: A. Maurer, 1876.
TELEKI, Dominik. Reisedurch Ungern und einige angränzende Länder. Pest: K. A. Hartleben, 1805.
WENZIG, Joseph. Westslawischer Märchenschatz – ein Charakterbild der Böhmen, Mähren und Slo-
waken. Leipzig: Lorch, 1857.

30
 Pavo l Or s zá gh Hviezd o sl av
(2. 2. 1849 – 8. 11. 1921)   

Z temena hôr

Ó, Bože, veď si krásnym stvoril Kam uberá sa, kam tak chváta
svet vôkol šíry, ďaleký! jak v mladuchinom prepychu,
I tmavú zem si v svetlo vnoril, kam? – K tebe, slnko, do objatia,
v hviezd družstvo vradil naveky. hej, k tebe, svojmu ženíchu!

V tom svetle, hľa, jak pekne hrá si – A v choboť lásky doplávala

jak letí sivým obzorom: už iste, lebo ohlasom
až vlajú lesy, jej to vlasy, vtom zahučalo k bralu z brala:
znie peruť vtáčím švitorom. Ó, ako veľmi šťastná som!

Vzduch strieborný jak závoj tenie, Ó, krásny je tvoj azúr, Bože,

a rieka jak jej drieku pás no krásny i ten zemský kraj:
sa jaše; vlnot zo zelene: že človek, nech len chce, vždy môže
to nádherná jej sukňa zas. nájsť na ňom stratený svoj raj.

A parta drahokamy skvie sa, Ach, človek radšej raja stratu

a veniec splýva ňadrami; má, Bože! – Či ho nezhubíš?
tak spechá, hľadiac na nebesá Zem obracia on na Golgatu,
modrými mora okami. umučiť brata stavia kríž...

(1893)

František Zvěřina: Panoráma Tatier, 1858. Zdroj: SNG, webumenia, voľné dielo, K 2635

31
 J á n Gb ú r
TOPEĽCI –
„NAJFANTASTICKEJŠIA“
HVIEZDOSLAVOVA BALADA

Napriek tomu, že v tomto roku uplynie od smrti Pavla Országha Hviezdoslava

sto rokov, výskum jeho literárneho diela nie je zďaleka ukončený. Treba však kri-
ticky poznamenať, že súčasná intenzita odborného záujmu o poznanie básni-
kovho života a jeho diela nie je zďaleka taká ako napríklad v 50. až 70. rokoch mi-
nulého storočia, keď vznikli základy1 moderného literárnovedného výkladu jeho
poetiky, estetiky a noetiky. V ostatných dvadsiatich rokoch má jeho výskum viac-
-menej príležitostný charakter.2 Tento stav je výzvou pre mladšiu generáciu lite-
rárnych vedcov, aby sa v nových mediálno-komunikačných podmienkach vyrov-
nala s Hviezdoslavovou literárnou tvorbou, v ktorej je ešte veľa neobjavených
umelecky výrazných básnických výpovedí.
Na jednu z takýchto výpovedí zameriame našu interpretačnú pozornosť. Ide
o baladu3 Topeľci 4, ktorá vznikla podobne ako ostatné Hviezdoslavove baladické
príbehy (Zuzanka Hraškovie, Anča, Ošetrovateľky, Margita, Studnica, Smelá Katka, Na
Luciu, Jedlica, Krivoprísažník, Mladá vdova, Matúš Stolár) v 90. rokoch 19. storočia.
Teda v čase, keď sa jej autor vyrovnával s depresívnym životným pocitom. Ten vy-
plynul jednak z jeho komplikovanej adaptácie na nové pracovné a životné pro-
stredie (prechod z Námestova do Dolného Kubína), jednak z umeleckého vyrov-

1 PRAŽÁK, Albert. S Hviezdoslavom. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955; ŠMAT-
LÁK, Stanislav. Hviezdoslav. Zrod a vývin jeho lyriky. Bratislava: Vydavateľstvo krásnej literatúry, 1962;
ŠMATLÁK, Stanislav (ed.). Korešpondencia P. O. Hviezdoslava so Svetozárom Hurbanom Vajanským a Jozefom
Škultétym. Bratislava: Veda, 1962; ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav. Básnik národný a svetový. Brati-
slava: Obzor, 1969; TURČÁNY, Viliam. Rým v slovenskej poézii. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1975;
P. O. Hviezdoslav. Text a kontext. Zborník. Acta Musei Litterarii Pauli Országh-Hviezdoslav. Dolný Kubín;
Nitra: Literárne múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, 1975; Biografistika v systéme literárneho
vzdelania. Zborník z II. konferencie o živote a diele P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne 1976. Dolný Kubín;
Nitra: Literárne múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne; Kabinet literárnej komunikácie
a experimentálnej metodiky Pedagogickej fakulty v Nitre, 1976.
2 GBÚR, Ján. Hviezdoslav a česká poézia. Prešov: Náuka, 1998; ZAJAC, Peter. Básnik konca. In: Slovenská
literatúra 52, 2005, č. 1, s. 3 – 13; GBÚR, Ján (ed.). Hviezdoslav, P. O.: Básnické dielo. Bratislava: Ústav
slovenskej literatúry SAV; Kalligram, 2006; ZAMBOR, Ján (ed.). Hviezdoslav v interpretáciách. Brati-
slava: Literárne informačné centrum, 2009; GBÚR, Ján. Hviezdoslav. Dramatická tvorba. Košice: Equi-
libria, 2009; GBÚR, Ján. Hviezdoslav a Vrchlický alebo O jednom medziliterárnom parnasistickom
podnete. In: Český a slovenský literární parnasismus : synopticko-pulzační model kulturního jevu. Brno: Host,
2015, s. 272 – 292; ZELENKOVÁ, Anna – GBÚR, Ján. Unknown Hungarian First Fruits of the Slovak
Poet Pavol Országh Hviezdoslav (A Contribution to the Slovak-Hungarian Bi-literary Stance). In: Neo-
helicon, roč. 44, 2017, s. 469 – 485.
3 Žáner balady bol v tom čase stále živým a čitateľsky žiadaným: venovali sa mu viacerí slovenskí ro-
mantickí, ale aj realistickí tvorcovia literatúry.
4 HVIEZDOSLAV, Pavol Országh. Topeľci. Dostupné na internete: <https://zlatyfond.sme.sk/dielo/
1171/Orszagh-Hviezdoslav_Kratsia-epika-zo-zivota-dedinskeho-ludu/10> [cit. 21. 2. 2021].

32
návania sa s romantickým obrazovým systémom, ktorý bol stále prítomný v jeho
tvorbe, a zároveň s novými realistickými zobrazovacími postupmi.
Osobitosť tohto baladického textu si všimol Viliam Turčány, keď analyzoval
kratšiu Hviezdoslavovu epiku z dedinského prostredia, do ktorej zaradil aj bás-
nikovu baladickú tvorbu. Hoci sa mu podrobne nevenoval, ako básnik a literárny
vedec na ňom ocenil autorov zmysel pre netradičné narábanie s fantazijno-ira-
cionálnymi motívmi, za čo si od neho vyslúžil superlatív „najfantastickejšia“5
Hviezdoslavova balada. Pozrime sa podrobnejšie na to, v čom spočíva jej osobi-
tosť. Hviezdoslav prehodnotil tradičnú baladickú romantickú koncepciu v tom
zmysle, že v nej nevytvoril priestor pre aktívnu, vnútorne silnú, po slobode tú-
žiacu, ale okolím nepochopenú osobnosť, ktorej život sa podľa baladických žán-
rových zákonitostí končí tragicky. Konfliktný zápas medzi prirodzenosťou života
a absurdno-iracionálnym a záhadným územím predstavivosti, ktoré v tradičných
baladických sujetoch bolo živené ľudovými povesťami a legendami, sa v tejto ba-
lade ruší. Postavy zo záhrobného sveta sa stretnú s postavami z reálneho sveta,
aby si v bujarej zábave potvrdili blízkosť obidvoch svetov, prirodzený kolorit ži-
vota a smrti. Za túto prirodzenosť už nemusí nikto obetovať svoj život. Príbeh
s tragickým koncom môže vystriedať príbeh s parodickým koncom, najmä ak sa
jeho hrdinom stane fyzicky slabý, ale symbolicky výrazný tvor zo živočíšnej ríše –
kohút.
Balada sa kompozične člení na krátky úvod (6 veršov) a záver (4 verše), pričom
tvoria rámec pre 6 veršovo rozsiahlych epických častí (celkom 979 veršov), ktoré
rozvíjajú jedinečne koncipovaný baladický sujet. Autorský vševediaci rozprávač,
ktorý dominantne vystupuje v texte celej balady, opisuje a komentuje epické uda-
losti, konanie postáv, uvádza reč postáv, zobrazuje čas a prostredie sujetu. Pre jeho
výpoveď je charakteristická lineárna narácia, základnú naračnú líniu narúša buď
digresiami (spomaľovanie epického tempa), alebo parentézami (spomaľovanie
epickej narácie)6. Tento naračný modus sa realizuje trochejským, resp. daktylsko-
-trochejským, väčšinou 8-slabičným (v tretej časti balady, v ktorej dominuje ples
kostlivcov, autor použil dlhší 12-slabičný) veršom, ktorý vďaka veršovým presa-
hom podporuje epický charakter príbehu.
Rozprávač na princípe epickej objektívnosti načrtne v úvode tematický pôdorys
baladického príbehu: Na Michala, o Michale, / plné keď stodoly, / zápravy, pôjdiky /
úžitku z lúk, z polí: / hostiny, muziky... / že sa náš svet temer šalie. Ide o sviatok zjavenia
archanjela Michala, ktorý pripadá na 29. septembra. V liturgických textoch sa
svätý Michal uctieva ako anjel umierajúcich, ako ochranca proti zlobe a úkladom,
ako vodca blažených, ktorý sprevádza duše ľudí zo sveta pred Boží súd, stojí pri
nich a žiada Najvyššieho o súcit s nimi. V tradičnej kultúre sa uvedený deň vníma
ako jeden z hlavných dní v roku, podľa ktorých sa orientovali najmä rodinné
i spoločenské udalosti. Je dňom príchodu jesene. Podľa ľudových pranostík išlo
o deň, ktorý patril predovšetkým oslave dobrého poľnohospodárskeho výsledku
na slovenskom vidieku a poďakovaniu Bohu – prostredníctvom archanjela Mi-
chala – za ochranu úrody. Z tohto dôvodu sa v tomto čase konali hostiny, muziky...

5 Porovnaj TURČÁNY, Viliam. Hviezdoslavova kratšia epika. In: Literatúra a jazyk. Litteraria VI. Brati-
slava: Vydavateľstvo SAV, 1963, s. 204.
6 O tejto problematike v Hviezdoslavovej tzv. veľkej epike podrobnejšie pozri MATIAŠKA, Milan. Po-
vaha digresie vo Hviezdoslavovej epike. In: Slovenská literatúra, 48, 2001, č. 3, s. 185 – 190.

33
 Prvá časť príbehu je priestorovo ukotvená v jednej miestnosti, v dedinskej
krčme, v ktorej sa v podvečernom čase koná michalská zábava. Rozprávač vstupuje
svojou lineárnou naráciou ozvláštnenou najmä digresiami a parentézami in me-
dias res do centra plesového diania. Dominantným znakom jeho narácie je etno-
logicky podmienená analytická lyricko-epická sonda do priebehu michalskej de-
dinskej zábavy. Rozprávač postavil svoj argument o veľkom záujme dedinčanov
o zábavu v miestnej krčme na známom frazeologizme (nemal bys’ kam hodiť ihly),
pričom etnologicky detailne opísal interiér krčmových priestorov vrátane „zasa-
dacieho“ poriadku miestnej komunity (baby sedia / na laviciach popri stene, / v lonách
deti učupené, / vnúčatá čajs’; v dverách bočnej / starci [...] na pec / nejeden si vyšiel chlapec,
/ diváci tiež, chtiví šantu), pričom na spresňovanie opisov využil aj dialogizovanú
formu rozprávania, ľudové príslovia, prirovnania a vtipné „prekárania“ krčmára
s chlapcami, starcami a tanečníkmi, ale aj neviest a dievčat s mládencami a mlá-
dencov navzájom. Gradáciu zábavy postupne vystaval na oravskom piesňovom
repertoári (šúchavé i rezké tance), na slovných súbojoch mládencov, na hádavých
dialógoch matiek na tému, ktorá z dievok je najkrajšia i najbohatšia a ktorá má naj-
krajšie šaty. Záver plesovej scény patrí opisu zábavy (Dupot, víchor; sviece plajú),
v ktorej nechýbajú záverečné položartovné poznámky mládencov na tanečné ume-
nie starých mužov a žien (nech si chrbty, hnáty vystrú [...] hľadia v týždni trafiť stredu)
či pohľad rozprávača na mesiac na nočnej oblohe.
Druhá časť balady je „vyčlenená“ pre zábavu utopencov, ktorá má prvky bizar-
nosti, ba až morbídnosti. Takýmto spôsobom sa Hviezdoslav rozhodol pozrieť –
v deň osláv zjavenia archanjela Michala – na odvrátenú stranu života: na smrť. A to
nie v nejakej existencionálne vypätej ľudskej situácii ukončenej smrťou človeka, ale,
paradoxne, prostredníctvom michalského tanečného „predstavenia“ mŕtvych uto-
pených ľudí (topeľcov). Tí totiž podľa miestnej povery vychádzajú na Michala v pol-
nočnom čase zo svojho záhrobného jazerného sveta, aby do prvého zakikiríkania
kohúta prežili niečo pekné zo svojho živého bytia. Niečo pekné značí zúčastniť sa
na bujarej zábave podobnej tej, ktorú azda ako živí ľudia prežili počas michalskej
noci v miestnom dedinskom prostredí. Hviezdoslav sa rozhodol zobraziť priebeh
zábavy utopencov realistickým (čiastočne až naturalistickým) zobrazovacím postu-
pom. Jeho vymyslená, možno vysnívaná, neskutočná vízia záhrobia, ktorá je výni-
močná v básnikovej tvorbe, sa odohráva v reálnom priestore dediny – na priepuste,
teda na malej vodnej stavbe, ktorú dedinčania vnímajú ako sídlo duše zosnulých
utopených ľudí. Túto víziu realizuje autorský rozprávač v tretej osobe. Stratégia od-
stupu od bizarného deja je signálom autorovej snahy vkomponovať romantické,
resp. fantastické ľudové vízie sveta do reálneho prostredia tak, aby sa stali jeho sú-
časťou ako niečo, čo prehlbuje civilizačný kultúrny rozmer čitateľa pochádzajúceho
z rurálneho prostredia, a súčasne inšpiruje realistického slovesného umelca k ďalším
tvorivým možnostiam, ako netradične a svojrázne uchopiť fantazijnú skutočnosť.
Napriek tomu, že jeho iracionálna vízia je plná expresívnych výrazov a bizarných ob-
razov, treba zdôrazniť, že v nej neprekročil prah estetiky expresionizmu, pretože
v príbehu nejde o existencionálnu drámu či expresionistické pocity úzkosti, hnevu
alebo znechutenia autorského subjektu z drsnej reality sveta. Bizarné obrazy a ex-
presívny štýl výpovede rozprávača majú skôr vyvolať u čitateľa emócie a podnietiť
jeho záujem o realistické prehodnocovanie romantických zobrazovacích postupov.
Zábava mŕtvych utopencov sa začína v pravom baladickom čase – o polnoci pri
splne mesiaca. Z vody na breh výpustu vychádza s čľapkotom celé panoptikum zhy-
34
nulých tam od topeľcov / dávnych, nových. Svoje drahé prehnité halienky a plášte uto-
penci vešajú na rakyty a jelše, aby obschli, lebo v nich chcú ísť na svoj michalský ples.
Opis príprav kostlivcov na ples vyznieva ako paródia na reálne plesové zábavy. To-
peľcove ženy s uškieravými čeľusťami a dutými očami si na seba vešajú drahé čačky (ná-
ušnice z chvostáľov, okolo ramien tlsté pijavice, živôtik zo žaburín), podobne aj muži
topeľci si navliekajú na svoje kostlivé nohy topánky z korytnačieho panciera, na
boky si upevňujú vestu z vŕbového prútia a opasky si pletú z lesklých užoviek. Paro-
dické napodobnenie živých ľudí sa týka aj ich bujarej tanečnej zábavy vrátane hu-
dobníkov, medzi ktorými vyniká starý topelec hrajúci na zvláštnom hudobnom ná-
stroji – na korýtku pani-vydry / či z jej kôry / slákom zo škrupiny: / tidli-pidli! udri-vydri!
/ šiky-myky! / pre potvory, / nešťastlivé pre kaliky – / Tiny-tany! tany-tiny! Ich tanečné
výkony rozprávač „vyhodnotil“ ako živelné, spontánne a pudové, teda také, ako
ich „videl“ v zábave živých dedinčanov: ako vydŕľajú v pároch po nábreží. / Dubasia
tiež, až sa mužským štica ježí, [...] bačkor krochká [...] na ženských zas lapikajú lochy, /
šperk sa hemží, trebárs vedú si sťa sochy... / Tak si drpčia, krútia sa a vyskakujú [...] vtom
trk i / hrk! ich kĺbov zrazených čajs’, otĺkaných, / že sa všetko pootriasa v nich a na nich;
/ skáču preds’... Do ich vzájomnej komunikácie a veselia nevstupuje rozprávač sám,
ale prostredníctvom personifikovaného mesiaca, ktorý vedie so záhrobnou ko-
munitou „prívetivý“, priateľský dialóg: Na tie čudné veci / mesiačik sa díva, hľadí vy-
pleštene [...] i hneď utiahne mu kútik / v smiech, hneď divom žmurkne nad tým tancom-
-šantom / kostlivcov kol [...] od výmyslu sveta vystrájajú kúsky [...] spodobňujú trlo: – / to
i mesiacu moc! – Zazrel prenevrlo, [...] Smejú sa mu, / s tľaskom hrabľami [...] Tak po pre-
stávke malej [...] šarapatia ďalej – –.
V tretej časti balady sa opäť vraciame do priestoru reálnej krčmovej zábavy,
ktorá postupne graduje. Roztopašné a bujaré krútňavy tancov mládencov s diev-
čatami, ktoré vzdialene pripomínajú motív Ančinho tanca smrti z Hviezdoslavovej
balady Anča (už som dnes upadla raz; / teniem – letím! – zhyniem zaraz...), hluk, lomoz,
hulákanie, ale aj vtipné prekáranie a škriepky mládencov s dievčencami a starými
tanečníkmi preruší jeden z mládencov, ktorý chce pokračovať v zábave na hati:
„Na rôzpust to málo šustu –“ [...] „Poďme na úpustu / s muzikou –“ „Hm: vodu – roz-
viať?...“ / „Topeľcov na tanec pozvať; / práve polnoc...“ V tejto časti textu rozprávač
pripomenie motív strachu z naplnenia obsahu povesti o záhrobnom živote
mŕtvych utopencov. Podobný motív využil Hviezdoslav aj v inej svojej balade
(Smelá Katka), v ktorej postava Katky síce odolá strachu z neznámych hrobových
síl, ale nakoniec hynie nešťastnou náhodou na cintoríne. V prípade balady Topeľci
strachu zo stretnutia s kostlivcami odolávajú viacerí mládenci a dievčatá, dokonca
aj hudobníci, ktorí sa o dvanástej hodine v noci vyberú na hať, aby sa presvedčili,
či je povesť pravdivá alebo nie. Prichádzajú k nej po tom, ako sa po prvom kikirikí
michalský ples kostlivcov skončil a oni sa vrátili do svojho záhrobného sveta. Roz-
právač si v mesačnom svetle pozorne všíma priestor na hladine vody aj okolo hate
a konštatuje ústami jedného mládenca: „Na moj’…! zábavka tu bola / michalská tiež“.
Napokon sa celá chasa rozhodne, že ich na druhý deň pozvú na tanček. Spomínaný
mládenec im to hlasno oznámi: „Topeľci, hou!… počujte ma [...] Po robote / tanček
máme; príďte, poďte / k nám naň! Budeme vám radi…“ […] „Tak príďte zajtra!...“
Štvrtá časť balady je opäť priestorovo situovaná do dedinskej krčmy, v ktorej
sa má odohrať niečo nezvyčajné: tanec živých s mŕtvymi. Táto udalosť pritiahne
do krčmy ešte viac dedinčanov ako deň predtým. Všetci sú v očakávaní príchodu
nezvyčajných hostí. Zábava vrcholí, búrlivejšie ide, divo, / šialene až – obratnejší / taneč-
35
níci, ohnivejší […] Tanec, buj a rozpust desný! Rozprávač dá v tomto emočne vybičo-
vanom prostredí priestor na rozhovor viacerých mládencov, ktorí prezradia svoje
až desivo jednoduché životné krédo: „Kto by tejto noci ležal!?“ / „Iba mŕtvy! Len raz
žiješ, / potom zgegneš – v zemi zhniješ –“ / „Žime dneska! zajtra mrime…“ Tešia sa tomu,
že žijú. Nerozmýšľajú o tom, čo bude zajtra. Teraz je jediný čas, ktorý môžu ovplyv-
niť. Žijú prítomnosťou, vnímajú život taký, aký je. Nemajú dôvod na strach, na
utrpenie. Preto si pudovo-inštinktívne užívajú voľnosť a tešia sa na tančeky a zá-
bavu s utopencami. Je polnoc. Čas príchodu pozvaných hostí z hate: Vošli – hrúza!
bleď na líci / u ľudí, žas – návštevníci, / vyvolaní z jäzu... Na nich, / na kostlivcov ohloda-
ných, / čupry – kutle z tráv, a háby / vláseň, zdobou plazy, žaby, / hady... na strach! na
hnus! veci. / Ľudia gánia, zmrzlí všetci. / Dievky trnú prikované; / chlapcom osineli skrane, /
na smelosť však neochladli; / hudcom sláky poupadli...
Napriek tomu, že príchod hostí mládencov zaskočil, premohli strach a hoci
s odporom, hľadia smrtným postavám do očných jamiek, do zjazvenej tváre, do-
týkajú sa ich mokrých prehnitých handier, počúvajú v tanci hrkanie ich kostí. Ich
prítomnosť živých desí. Vidia a počujú v nočnom čase, v jase sviečok, že nie je to
prízrak, prelud, ale neuveriteľná skutočnosť. Absurdné predstavenie v krčme sa
končí, začína sa jeho posledná scéna. Kostlivci odchádzajú z krčmovej zábavy do
svojho záhrobného sídla. Berú si so sebou dievčatá a mládencov. Matky ich s pla-
čom bránia: „Nedáme si / dcér, nie!... Iďte, odkundesi! / v peklo sami –“ „Ani synov /
spriahať s takou holotinou!...“
Baladický príbeh speje k svojej tragickej koncovke. Prichádza nečakané rozuzle-
nie. Tragédia sa mení na paródiu. Vážnu chvíľu vyrieši kohút, ktorý z pôjdu domu
oproti krčme zakikiríka. Pre kostlivcov je to signál, aby v okamžení opustili krčmu
a s vytím dutým ušli do svojho záhrobného sveta. Kohútik jarabatý sa pre dedinčanov
stal hrdinom – záchrancom živých. Pre jeho majiteľku zase dôvodom na jeho zá-
chranu: „Ako oko si ho strežiem! / nepredám ho, nezarežem […] Ožiť vám dal, mne dá –
vyžiť...“ A pre autora vytvorí slobodnejší priestor na tvorbu nových epických prí-
behov.
Hviezdoslav potvrdil aj v tomto baladickom epickom príbehu, že jeho básnické
dielo nebolo a nebude zdrojom oddychu, ale podnetom k zmysluplnému dialógu
a hĺbkovej reflexii o literatúre s nadčasovými umeleckými parametrami.

Štúdia je výstupom v rámci vedeckého projektu APVV-19-0244 Metodologické postupy v li-

terárnovednom výskume s presahom do mediálneho prostredia. Hlavný riešiteľ prof. PhDr. Ján
Gbúr, CSc. Doba riešenia: 2020 – 2024.

36
 Alb er t L uč an s k ý

HVIEZDOSLAVOV
DUCHOVNÝ ZÁPAS

Rozsiahlu a pestrú básnickú tvorbu Pavla Országha Hviezdoslava nemožno z es-

tetických, ideových či žánrových aspektov považovať za poetologicky monolitnú.
Mladý Hviezdoslav vstupuje do slovenskej literárnej tradície ako autor erudovane
zorientovaný v aktuálnych domácich aj zahraničných národných, politických, fi-
lozofických a, samozrejme, literárnych trendoch. Pri tvorbe vlastných poetologic-
kých názorov mu ako zdroje inšpirácie a podnetov poslúžila maďarská literatúra
(S. Petöfi, J. Arany, M. Vörösmarty, I. Madách), nemecká (F. Schiller, J. W. Goethe,
H. Heine), ruská (M. J. Lermontov, A. S. Puškin), francúzska (V. Hugo), anglická
(W. Shakespeare), poľská (A. Mickiewicz, J. Słowacki), česká (A. Heyduk, J. Vrch-
lický, J. Neruda, S. Čech) a v neposlednom rade slovenská (napr. J. Botto či A. Slád-
kovič). Popri týchto impulzoch, ktoré formovali Hviezdoslavove názory na poéziu,
jej funkciu a miesto v spoločnosti – od počiatkov autorovej tvorby až po záver ži-
vota – sa tiahne výrazná biblicko-kresťanská duchovná línia predstavujúca jeden
z konštitučných prvkov básnikovej poetiky. Na dôležitosť tohto aspektu upozor-
ňujú aj viaceré literárnovedné výskumy.
Na hlbšiu intertextovú spätosť Hviezdoslavovho diela s biblickými textami
a kresťanskými myšlienkami poukázal český „hviezdoslavovec“ a autor prvej bás-
nikovej biografie Albert Pražák (1880 – 1956).1 Popri mnohých biografických úda-
joch sa v knihe dozvedáme aj o duchovnom, kresťanskom zázemí, ktoré sa mla-
dému Hviezdoslavovi v mladosti dostalo a malo výrazný vplyv na jeho ďalší
osobnostný a literárny vývin. V liste Pražákovi z 2. 11. 1918 šesťdesiatdeväťročný
Hviezdoslav o svojich prvých kontaktoch s Bibliou píše:
„V rodičovskom dome súc od detstva nábožensko-mravne vychovaný, pridŕžaný k modlitbe
a spevu, prirodzene potom čítaval som i sám s úľubou náboženské knihy, aké sa v dome nalézali,
prehŕňal sa menovite v biblii, ktorej zvlášte starozákonné historky sa mi veľmi pozdávali, tak
o ,Ctnej‘ Zuzanne, Samsonovi, Debora, Krásna Estera, bojovná Judith, rozkošná idylla Ruth
a nadovšetko Pieseň Šalamúnova; neskôr prorocké knihy, zvlášte mohutný Izaiáš... Z Nového
zákona evanjeliá, no a zjavenie Jánovo, táto ohnivá fantázia s jej veľkolepými obrazmi... Spie-
vaval som veľmi rád a od tých čias znám mnoho nábož. piesní obsahove i dľa nápevu, prespe-
vujúc si ich temer každodenne, ráno, večer (moja to domáca bohoslužba!).“ 2 Ako vyplýva
z citovaného listu, k Biblii ako k duchovnému a literárnemu zdroju inšpirácie si

1 Séria osobných aj listových rozhovorov vyšla v roku 1955 vo forme knihy s názvom S Hviezdoslavom
a podtitulom Rozhovory s básnikom o živote a diele.
2 Hviezdoslavov list Albertovi Pražákovi z 2. 11. 1918, citát prevzatý z PRAŽÁK, Albert. S Hviezdoslavom.
Rozhovory s básnikom o jeho živote a diele. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955,
s. 406. Porovnaj tiež PRAŽÁK, Albert. S Hviezdoslavom..., s. 29. Rozbor Pražákovej knihy S Hviez-
doslavom a jeho záujem o Hviezdoslava a jeho tvorbu pozri vo VOJTECH, Miloslav. Albert Pražák

37
Hviezdoslav pestoval osobný vzťah od svojej mladosti. Prvý Nový zákon mu dal
v roku 1860 jeho učiteľ Adolf Medzihradský (1835 – 1919) v evanjelickej škole v Leš-
tinách pri záverečnej skúške. Ku kompletnej Biblii sa dostal vďaka venu svojej man-
želky Ilony Novákovej. Vydanie, ktoré si však najčastejšie čítal, bola podľa Pražáka
Reichardova Biblia z roku 1851 a práve v nej si vraj  podčiarkol „veľa najbásnickejších
miest a zrejme prenikol hlboko do myšlienkovej i výrazovej krásy svätého učenia.“3 Na inom
mieste Pražák vyzdvihuje význam protestantskej duchovnej literárnej tradície, ktorá
popri Biblii mala na Hviezdoslava veľký vplyv, obzvlášť „,Tranovského kancionál‘
a ,Zpěvník‘. Spievali si z neho celé dni doma, keď bol ešte dieťaťom, matka i otec, a už vtedy ho
lákali najmä piesne o Kristovom utrpení. Preto vraj prenikli jeho myseľ i reč toľké duchovné
predstavy o Kristovi a svätých aj spomienky na nich.“4 Významný vplyv na začínajúceho
básnika mali aj duchovné piesne protestantskej proveniencie: „Hviezdoslav si vážil tra-
díciu ľudovej tvorby piesní a chcel v nej pokračovať. Preto sledoval stopy Tranovského a Hruš-
kovica a podľa ich vzoru tvoril ďalšie duchovné piesne.“5 Popri biblických textoch teda patrí
k významnému zdroju básnikovej esteticko-filozofickej inšpirácie aj vzťah k tradícii
protestantského básnického biblizmu, na ktorú Hviezdoslav kontinuálne nadväzuje
a ďalej ju individuálne rozvíja, čo ho zaraďuje do línie básnikov ako Ján Silván, Eliáš
Láni, Vavrinec Benedikt z Nedožier, Juraj Tranovský či neskôr Andrej Sládkovič.6 Ako
potvrdzujú vyššie uvedené citáty, Hviezdoslav sa sám iniciatívne vzdelával v Biblii,
odmalička si pestoval pozitívy vzťah k biblickým naratívom a postavám – čo aj neskôr
využil pri tvorbe biblických lyricko-epických básní7 – a ku kresťanským spevom a du-
chovným piesňam protestantskej duchovnej tradície.8
Informácie o Hviezdoslavovom duchovnom, osobnostnom a literárnom vývoji
nenájdeme v Pražákovej knihe systematicky utriedené a analyzované, predstavujú
skôr akési „poznámky pod čiarou“, fragmentárne „roztrúsené“ po knihe, z ktorých
autor nevyvodzuje žiadne syntetizujúcejšie závery. Na túto skutočnosť upozornil
v doslove knihy aj Milan Pišút. Podľa Pišúta sa Pražák „len letmo dotkol aj ideovej
problematiky Hviezdoslavovej poézie. Zaujala ho napr. otázka náboženskej viery u Hviez-
doslava, ktorú neriešil v celom jej ideovom vývine, ale upozornil, že je to otázka zložitá, že
jeho viera nebola bez vnútorných konfliktov, že mu neprekážala privolávať pád a premenu
spoločenského poriadku, v ktorom jeho národ žil.“9 Berúc do úvahy historický, spolo-

a Pavol Országh Hviezdoslav. Nad knihou Alberta Pražáka S Hviezdoslavom. In: Česká a slovenská
slavistika na počátku 21. století. (Stav – metodologie – mezinárodní souvislosti). Brno: Masarykova univerzita
v Brně – Ústav slavistiky FFMU, 2005, s. 259 – 269.
3 Porovnaj PRAŽÁK, Albert. S Hviezdoslavom..., s. 30.
4 Tamže.
5 Tamže, s. 31.
6 Porovnaj ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav a Biblia. In: KUČEROVÁ, Kvetoslava – TKÁČIKOVÁ, Eva
(ed.). Náboženské a sociálne hnutie v Uhorsku a v Čechách. Bratislava: Univerzita Komenského, 1995,
s. 180.
7 Lyricko-epické skladby postavené na biblickom tematicko-motivickom základe sú Agar (1883), Rá-
chel (1891), Kain (1892) a Sen Šalamúnov (1900). Pre dôkladnejší rozbor pozri HVIEZDOSLAV, Pavol
Országh. Básne biblické. Agar, Ráchel, Kain, Sen Šalamúnov (ed. Stanislav Šmatlák). Bratislava: Tatran,
1989, s. 149 – 161 a ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav a Biblia. In: KUČEROVÁ, Kvetoslava – TKÁ-
ČIKOVÁ, Eva (ed.). Náboženské a sociálne hnutie v Uhorsku a v Čechách. Bratislava: Univerzita Komen-
ského, 1995, s. 179 – 194.
8 Porovnaj PRAŽÁK, Albert. S Hviezdoslavom..., s. 30 – 31.
9 Porovnaj PIŠÚT, Milan. Doslov o autorovi a jeho knihe. In: PRAŽÁK, Albert. S Hviezdoslavom. Roz-
hovory s básnikom o živote a diele. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955, s. 441.

38
čenský, kultúrny a hlavne ideologický kontext, v ktorom kniha S Hviezdoslavom
bola publikovaná (1955), lepšie porozumieme dôvodom, prečo sa Pražák „len
letmo dotkol“ Hviezdoslavovho vzťahu k Biblii, kresťanstvu a k duchovnej literár-
nej tradícii. V 50. rokoch 20. storočia oficiálna štátna ideológia nepovoľovala vy-
dávať nielen nábožensky orientovanú literatúru, ale literárna veda z hľadiska me-
todológie a ideológie prijala marxistickú estetiku na sovietsky spôsob. „Do popredia
sa vysunul socialistický realizmus ako jediný záväzný a vývinovo perspektívny umelecký
žáner,“ píše Ivan Sulík,10 pričom „kritériom, priam existenčným, sa stalo zisťovanie, do
akej miery nové dielo vyhovuje ,teoretickým‘ požiadavkám dogmaticky interpretovanej do-
ktríny socialistického realizmu.“11 Tieto kritériá sa aplikovali aj pri výskume staršej
slovenskej literatúry.12 Kým Pražák v tejto obmedzenej kultúrno-spoločenskej
klíme aspoň čiastočne spomína spirituálnu rovinu Hviezdoslavovej tvorby, lite-
rárny historik a kritik M. Pišút sa – paradoxne – účelovo zameriava najmä na krízy
vo vývine Hviezdoslavovej viery, ktoré boli súčasťou prirodzeného autorovho ideo-
vého vývinu, hoci neboli pre neho východiskom. M. Pišút interpretuje Hviezdo-
slavov biblizmus ako prirodzenú súčasť poetík známych európskych autorov
(napr. Victor Hugo), ktorí v jeho čase siahali po Biblii ako po všeobecne univerzál-
nom zdroji literárno-estetickej inšpirácie. Hviezdoslavov biblizmus a žalmickosť
ospravedlňuje „ako reakciu na národný a sociálny útlak Slovákov.“13 Ako vidieť z Pišú-
tových záverov, osobná duchovná zaangažovanosť básnika v kresťanskom nábo-
ženstve, jeho individuálny záujem o Bibliu, duchovno a kresťanské spirituálne
texty sa dostávajú na perifériu, pričom sú Pišútom pod vplyvom dobovej ideológie
reinterpretované ako prejav konvenčnej snahy o integrovanie básnika do literárnej
tradície, resp. sa stávajú metódou, ako v kóde biblického jazyka reagovať na nacio-
nálne témy a problémy.14 Toto tvrdenie však nie je absolútne v súlade s tým, ako
Hviezdoslav s témou duchovna vo svojom diele narába.
Z korešpondencie Alberta Pražáka sa dozvedáme, že Hviezdoslavova osobná
nábožnosť sa nezaobišla bez kríz a pochybností, ktoré sa prirodzene prejavili aj
v rovine jeho literárnej činnosti. Hoci Hviezdoslav tieto svoje „kacírske avantúry“
v listoch marginalizuje, môžeme sa oprávnene domnievať, že nešlo iba o peri-
férne a bezvýznamné epizódy v jeho živote. V liste z 19. 11. 1919 Pražákovi na-
písal:
„Darmo je, nehanbím sa priznať a vyznať: som i dnes náboženský takým, akým som
vyšiel z rodičovského domu; blúdil som, áno, pochyboval svojho času i ja, ale upamätajúc
sa na rodičovský dom, skoro bolo – po skepsi a bol som i zotrvávam podnes – doma! Chvá-
labohu!...“15

10 Porovnaj SULÍK, Ivan. Literárna veda v období bezvýhradného prijatia ideologickej doktríny (1945 –
1956). In: SEDLÁK, Imrich (ed.). Dejiny slovenskej literatúry II. Martin; Bratislava: Matica slovenská –
Literárne informačné centrum, 2009, s. 491.
11 Tamže, s. 492.
12 Z literárnych historikov I. Sulík menuje A. Mráza, M. Pišúta, C. Krausa, V. Kochola a S. Šmatláka.
Vzdialený predmet ich výskumu im čiastočne umožňoval istú mieru slobodného bádania, avšak,
ako zdôrazňuje I. Sulík, základnou interpretačnou a ideologickou axiómou ostával „marxistický vý-
klad dejín“. Porovnaj SULÍK, Ivan. Literárna veda..., s. 492.
13 Porovnaj PIŠÚT, Milan. Doslov..., s. 441.
14 Tamže, s. 441.
15 Hviezdoslavov list Albertovi Pražákovi z 19. 11. 1919 prevzatý z PRAŽÁK, Albert. S Hviezdoslavom...,
s. 423.

39
 V inom liste básnik spresňuje:
„Mohli pre mňa niekdajší filozofi-materialisti, pozdejšie monisti (– bo počítal som spústu
filozof. diel –), čo chceli pohovoriť! Mňa nikdy nezviklali vo viere v prapríčinu sveta, nech
si ju Bohom či ináč menujeme; pravda, i ko mne zavítala kríza skepticizmu etc. ale prešlo
to skoro...“16
Nakoľko Hviezdoslav mal v čase napísania týchto listov vyše sedemdesiat rokov,
jeho interpretácia týchto častí života môže podliehať už značnému skresleniu.
Pre objektívnejší pohľad je potrebné preskúmať autorove názory a postoje z mla-
dosti. V dochovaných textoch sa nám predstavuje profil mladého rebelujúceho
básnika, ktorý sa prejavoval razantnejšie a energickejšie, najmä pokiaľ ide o nie-
ktoré cirkevno-náboženské otázky.
Z dochovaných záznamov vieme zistiť, že náboženský skepticizmus sa u Hviez-
doslava prejavil v čase jeho nástupu na právnické štúdiá v Prešove (1870). Táto in-
telektuálna zmena prostredia vniesla do Hviezdoslavovho myslenia vnútornú ro-
zorvanosť, myšlienkovú nestálosť a náboženskú skepsu, ktorá sa dosiaľ uňho tak
výrazne neprejavila.17 Svedectvom je list Adolfovi Medzihradskému, Hviezdosla-
vovmu učiteľovi z Dolného Kubína, s ktorým si pravidelne dopisoval. V liste z 11. 10.
1871 básnik popri rezignácii na „daromné marenie síl“ sa vyjadruje pomerne vy-
hrotene o teológoch a teológii:
„Ach tam [v teológii] tiež toľko kalného, toľko hlupstva jesto, s ktorým sa zmieriť vedieť
musí byť rezignácia slobodného svetáctva; veď od Adama počnúc mudrujú, hlásia rozličnosti
o jestvovaní božstva a doposiaľ ďalej zájsť, kde tenže jurista – ech, ako čert, ako diabol.“18
Tento kriticky ladený postoj treba interpretovať v kontexte básnikovho rozho-
dovania, či bude ďalej študovať teológiu alebo právo. Hviezdoslav nakoniec upred-
nostnil právo pred „kalnou“ teológiou, ktorá preňho predstavovala obmedzenie
slobodného ducha.19 V ďalšom liste Medzihradskému zo 7. 5. 1871 Hviezdoslav iro-
nicky útočí na cirkevnú hierarchiu a karikuje titulatúru cirkevných predstaviteľov.20
V inom sa zase vyhraňuje, že nechce byť básnikom „s ódami na Boha“, vymedzujúc
sa proti Friedrichovi Gottliebovi Klopstockovi (1724 – 1803) a jeho kresťansky
orientovanej tvorbe.21 Ďalšie odvážne vyjadrenie Hviezdoslava na adresu nábožen-
stva a Boha, ktoré však nebolo verejne publikované, ale ostalo v rukopise, je kritická
odpoveď Hviezdoslava na negatívne prijatie almanachu Napred, konkrétne voči
ostrému vystúpeniu Jozefa Miloslava Hurbana v Cirkevných listoch. Predstaviteľ ro-
mantickej generácie vyčítal začínajúcim básnikom Kolomanovi Banšellovi a Hviez-

16 Hviezdoslavov list Albertovi Pražákovi z 2. 11. 1918 prevzatý z PRAŽÁK, Albert. S Hviezdoslavom...,
s. 406.
17 Porovnaj ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav..., s. 47.
18 Porovnaj ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav..., s. 47.
19 S. Šmatlák vo svojej monograf ii upozorňuje, že náznaky protinábožensky ladeného postoja sa
u Hviezdoslava prejavovali už počas jeho štúdia na gymnáziu v Kežmarku (1865 – 1870). Tomuto
obdobiu sa venoval A. Pražák vo svojej štúdii Hviezdoslav v Kežmarku. Šmatlák sa odvoláva na jednu
Pražákovu zmienku o tom, ako si Hviezdoslav písal aj nesúhlasné poznámky k vybraným nábožen-
ským témam. Po tomto období sa „pochybovačné nálady“ nástupom na právnickú akadémiu
v Prešove „ešte prehĺbili“. Porovnaj ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav..., s. 47 – 48.
20 Porovnaj ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav..., s. 48.
21 „Nebojte sa o mňa: ja nechcel byť nikdy Klopstock a Messiadami, s ódami na Boha, bez toho, že by ho bol už raz
napodobil – nie, ja sociálnu krásu, zemskú Vznešenosť mal vždy pred očami: nespieval-li ja o láske, bez toho,
abych sa bol niekedy do koho opravdu buchnul?...“ Hviezdoslavov list Medzihradskému z 13. 2. 1871; po-
rov. ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav..., s. 48.

40
doslavovi subjektívno-telesné polohy ich básní, ktoré pripísal západnému materia-
listickému „telesnému mysleniu“ („Moderní básnik nezná nic než rozkoš lásky tě-
lesné,...“).22 Hoci sa Banšell a Hviezdoslav voči kritike ohradili, ich odpoveď bola
„zmiernená“ zásahmi redaktora Dennice Jozefa Nedobrého.23 V rukopisných pozos-
talostiach sa však nachádza „kritickejšia“ verzia odpovede Hviezdoslava Hurbanovi,
ktorá je plná hnevu voči klerikálnemu moralizovaniu a náboženskému „okliešťo-
vaniu“ poézie. Dramatický je najmä jej záver, kde mladý básnik pateticky predikuje:
„Poézia zhodí náboženstvo nabok, – ona je v sebe božstvo.“24 Ako však ukázal ďalší vývoj
Hviezdoslavovej tvorby, „zhodenie náboženstva nabok“ sa v jeho prípade nekonalo,
keďže biblicko-kresťanské motívy a hlásenie sa k duchovnu ako významnej zložke
jeho tvorby potvrdili opak. Polemiky a kritické postoje voči teológii je potrebné
čítať v dobovom kontexte, na ktorý mladý básnik reagoval. Hviezdoslav sa stal ter-
čom kritiky členov tzv. Starej školy hlásiacej sa k odkazu štúrovcov, ktorá razila
tvrdú líniu v duchu jednoty „Boh – cirkev – národ“. Všetko mimo tento ideologický
rámec sa vnímalo ako čosi subverzívne a renegátske. Národno-náboženský sche-
matizmus, profanizácia ľúbostného citu, tematická a žánrová oklieštenosť spolu
s potláčaním individuálno-subjektívnych tendencií predstavovali poetologické
axiómy brzdiace tvorivosť nastupujúcej generácie mladých básnikov.25 Nábožen-
stvo bolo legitimizujúcou súčasťou týchto axióm, a preto bolo vnímané tak kriticky
v očiach Hviezdoslava. Tieto spoločenské, politické a ideologické činitele ovplyvnili
Hviezdoslavove počiatočné postoje, no nestali sa preň východiskovými. Autorov
rozsiahly básnický rukopis potvrdzuje, že popri mnohých ľudových, sociálno-kul-
túrnych a národných témach si duchovno uchovalo pevnú pozíciu. Nehovoríme tu
len o známych biblických lyricko-epických skladbách Agar (1883), Ráchel (1891),
Kain (1892) a Sen Šalamúnov (1900).26 Celým básnikovým dielom, počnúc jeho bás-
nickými prvotinami až po tvorbu na sklonku života, vidno tiahnuť sa spletitú, no
konzistentnú biblicko-kresťanskú duchovnú líniu, ktorá v autorovej poetike má
svoje výhradné a neprehliadnuteľné miesto.

22 Porovnaj Cirkevné listy, 1871, č. 20, s. 191, rubrika Drobné zprávy a úvahy.
23 Odpoveď Banšella a Hviezdoslava na kritiku bola publikovaná v časopise Dennica, 1871, s. 176 – 178.
24 „Ach, pane H. nuž nazdáte sa, že ste Vy Duch svätý, ktorý naplňuje všetko Slovenstvo? Nemyslite si; – alebo – čo
nedáte pokoj myšlienke, prečo ju kántrite a márnite, lebo nesedela na pokryteckých prahoch oltára. Nuž vy iba
akúsi phys. [ickú] lásku poznávate u mladíkov – teda u starých plešivých má byť ideálna ľúbosť a láska. Lásku vy
nedržíte ako kňaz za princíp kresťanstva – ba čo hovorím – takáto láska (ktorá nad vaše zmysly čistejšia je) nedá
sa pomenovať nijakou – ona je jediná holdovanie pred krásou. – 9 Múz bolo, ale ani jedna nebola vestálka neja-
ká – nuž či piesne nábožné majú byť jediná naša poézia, litánie, svätuškovanie a k tomu najväčšie pokrytectvo!
Poézia zhodí náboženstvo nabok, – ona je sama v sebe božstvo. Kdeže máme u nás vzory, ktoré nasledovať máme?“
Citované zo ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav..., s. 65.
25 S. Šmatlák o poézii matičných rokov napísal: „V epigónskej vlasteneckej poézii šesťdesiatych rokov... je vnú-
torná pravdivosť nahradená povrchným lipnutím na abstraktných nacionálnych symboloch. Pomenovania „národ“,
„vlasť“ vo veršoch týchto básnikov stávajú sa parádnymi poetickými rekvizitami, pozbavenými osobného a osobitého
umeleckého obsahu.“ Porovnaj ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav..., s. 21, tiež s. 30.
26 S. Šmatlák sa ako prvý podrobnejšie venoval týmto skladbám vo svojej knihe a v záverečnej štúdii
s názvom Básne biblické (1989). Následne svoje závery publikoval samostatne v štúdii Hviezdoslav a
Biblia (1995). Porov. HVIEZDOSLAV, Pavol Országh. Básne biblické. Agar, Ráchel, Kain, Sen Šalamúnov
(ed. Stanislav Šmatlák). Bratislava: Tatran, 1989; ŠMATLÁK, Stanislav. Doslov. In: HVIEZDOSLAV,
Pavol Országh. Básne biblické. Agar, Ráchel, Kain, Sen Šalamúnov (ed. Stanislav Šmatlák). Bratislava:
Tatran, 1989, s. 149 – 160; tiež SABOLOVÁ, Oľga: Hviezdoslavove básnické skladby s biblickými ná-
metmi. In: Studia Academica Slovaca (38). Prednášky XLV. Letnej školy slovenského jazyka a kultúry. Bratislava:
Univerzita Komenského, 2009, s. 290 – 297.

41
 I v a n Č i čma ne c

MATERSKÉ STAROSTI
(Poviedka)

Sedela v kuchyni za stolom a pozerala sa na malorozmernú olejomaľbu, ktorú jej pri-

niesol nebohý muž kedysi z cesty po Francúzsku. Predstavovala skupinu rozjarených
mužov a žien, popíjajúcich víno a hrajúcich karty. Mala vždy ambivalentný vzťah
k tomuto obrázku, na jednej strane jej pripomínal časy jej nenávratne strateného man-
želského šťastia, na strane druhej pre ňu predstavoval hriešne nástrahy tohto sveta.
Len nerada si pripúšťala, že kedysi týmto nástrahám až priveľmi ľahko aj ona podlie-
hala a dlho jej trvalo, kým sa dokázala natoľko vnútorne zdisciplinovať, že sa rozhodla
žiť iba pre svoje povinnosti, za ktoré považovala domácnosť, sezónnu výpomoc v ne-
ďalekom obchode a upratovanie u starých, na cudziu pomoc odkázaných ľudí.
Počula vrznúť dvere na spálni, jej syn práve vstal, čo bolo pre ňu znamením,
aby mu začala pripravovať raňajky. Na jej prekvapenie sa však syn nepobral do kú-
peľne, ako to mal vo zvyku, ale prišiel rovno do kuchyne. Mal na sebe obnosený
fialový župan, rukami si pretieral oči, ako kefa husté plavé vlasy mal ešte rozstra-
patenejšie než zvyčajne. Pripomínal jej smutného cirkusového klauna, až sa zľakla
tejto, v jej ponímaní takmer hriešnej myšlienky.
„Je ti niečo?“ spýtala sa vystrašene a vyskočila zo stoličky.
„Ale nič,“ povedal váhavo. „Vlastne... cítim sa akýsi nesvoj.“
„Nesvoj?... Ako nesvoj?“
„Som taký... malátny, akoby sa ma chytala nejaká choroba.“
„Vraj sa začína šíriť chrípka, a či čo je to,“ nadhodila. „To iste tí cudzinci sem
nosia.“ Podišla k nemu a priložila mu dlaň na čelo. Nezdalo sa jej teplejšie ani stu-
denšie ako inokedy, pre istotu mu však nahmatala aj pulz na zápästí. Pocítila prí-
jemné chvenie z toho, že sa ho dotýka a že jej to on dovoľuje. Ani na pulze nezistila
nič neobvyklé. „Mal by si si odmerať horúčku,“ dodala. Vzrušovalo ju pomyslenie,
že zase mu raz bude môcť preukázať náklonnosť a starostlivosť.
„Pochybujem, že mám horúčku,“ povedal.
„Len sa nevyhováraj.“ Chytila ho za ruku, zaviedla do spálne, uložila ho na di-
ván a podala mu teplomer. Už roky spávali v tej istej izbe. Po smrti svojho muža
považovala za prirodzené, že syn prevezme jeho miesto. On sa tomu zo začiatku
nebránil, začas spával vedľa nej v manželskej posteli, azda si myslel, že jej tým po-
skytuje akýsi druh útechy, neskôr však nástojil na tom, aby sám spával na diváne
pod oknom, čo ju najprv rozľútostilo k slzám – vyložila si to ako jeho citové
ochladnutie voči nej. Keď jej však pohrozil, že v opačnom prípade bude radšej
spávať na gauči v obývačke, zmierila sa s tým. Často však, keď sa v noci zobudila
a počula jeho pochrapkávanie z druhého konca spálne, mala pocit, že sa od nej
vzďaľuje do akéhosi cudzieho, jej celkom neznámeho sveta.
Po niekoľkých minútach si vytiahol teplomer spod pazuchy a podal jej ho. Ona
si nasadila okuliare, zažala lampu na nočnom stolíku a hľadala ortuť s číslicami.
42
 „Máš 36,9,“ oznámila s hraným znepokojením.
„To nie je veľa,“ odpovedal mdlo, a ostával ležať na diváne, meravý a nehybný,
s privretými očami ako smutná bábika. Skúmavo hľadela na neho a márne sa usi-
lovala uhádnuť, aké myšlienky mu práve teraz prechádzajú hlavou.
„Ráno mávaš 36,6,“ povedala. „Keď máš teraz 36,9, do večera ti môže vystúpiť
aj na 38... Možno aj 39 stupňov...“
„Čo ja viem,“ zašomral.
„Hrdlo ťa nebolí?“ spýtala sa.
„Mám v ňom tak trochu... sucho.“
„To bude tá chrípka... Títo cudzinci... Nemal by si ísť do práce.“
Niekoľkokrát preglgol, videla, ako sa mu nadvihol hrboľatý ohryzok, ktorý jej
na ňom zo všetkého najväčšmi pripomínal nebohého manžela.
„Potreboval by som práceneschopnosť od lekára,“ zamrmlal nakoniec.
„Zájdem k doktorovi Puškárovi,“ povedala. „Vieš, že on pre nás všetko urobí.
Aj o otca sa postaral, keď dostal infarkt.“ Všimla si červený f liačik na synovom
zápästí. „Čo to tu máš?“ spýtala sa.
„Kde?...To je nič, iba som sa škrabol pri krájaní chleba.“
„Kedy, preboha?... To možno od toho máš horúčku... A mne si nič nepovedal.“
„Nemusím ti predsa oznamovať každú hlúposť,“ odvrkol spurne a zaťal zuby.
„Som už dávno dospelý.“
„Nevrav tak, syn môj,“ nútila sa do plačlivého tónu. „Každý človek sa potrebuje
niekomu zdôveriť. A kto ti je bližší ako ja, tvoja matka?“
„To ti nedáva nijaké práva,“ zahundral a mykol hlavou.
„Keby si mal vlastnú ženu, to by bolo niečo iné,“ povedala ráznejšie. „Ale dokiaľ
žiješ so mnou pod jednou strechou, mal by si sa mi so všetkým zdôverovať. Vieš,
že sa vždy dobre o teba postarám. Mám ti dať na tú ranu náplasť?“
„Nebuď smiešna,“ vyprskol, „veď to nestojí za reč.“ Skryl si obidve ruky pod
perinu, potom si perinu vytiahol až po bradu. Obrátil sa na bok, videla teraz iba
jeho strapaté temeno,  skoro presne také, ako si ho pamätala z jeho detských ro-
kov. Aj vtedy mu takto sedávala pri lôžku, keď bol chorý alebo keď mu čítala
z nejakej knižky. Intenzívne si želala, aby sa tie časy vrátili, aby zase mohla cítiť,
že jeho bytosť je neoddeliteľnou súčasťou jej vlastnej bytosti, že nikto a nič nemá
právo ani možnosť stavať medzi ňu a syna múry neporozumenia. S nevôľou si
uvedomovala, že on sa jej čoraz väčšmi odcudzuje, že azda má pred ňou tajnosti
a pohybuje sa v skutočnosti, nad ktorou už ona nemá kontrolu.
„Čo sa durdíš?“ vyhŕklo z nej. „Si ako tvoj otec. Aj on sa takto bez príčiny dur-
dil.“
„Chlapi sa nedurdia bez príčiny,“ zahučal do steny.
„A čo som ti urobila?“
„Ešte sa pýtaš,“ povedal po chvíľke váhania, zvrtol hlavu a vrhol na ňu taký ne-
návistný pohľad, že musela proti svojej vôli zavrieť oči. „Prečo si mi nedovolila
oženiť sa s Ruženou?“ spýtal sa vyčítavo. „Prečo si ju odo mna odplašila?“
„Ja som nikoho neodplašila,“ zahrmela tónom človeka, ktorý si je istý svojou
pravdou. „Sama odišla. Jednoducho nechala ťa. To sa stáva.“
„Správala si sa k nej ako ku škodnej zveri. Celkom ostentatívne si ju prehliadala.
Ako keby bola nejaká...“ Hlas sa mu zlomil, z oka sa mu po líci vykotúľala slza.
„Veď ste si vôbec neboli rovní,“ povedala zdanlivo pokojnejšie. „Ona bola úplná
nula oproti tebe. A ako výstredne sa obliekala...“
43
 „Radšej prestaň...“
„Ty si samé prestaň. Verná kópia tvojho otca. Aj on odmietal počúvať pravdu
z mojich úst... A pochybujem, že ťa vôbec mala rada, tá tvoja krásavica. Iba jej li-
chotilo, že o ňu prejavil záujem človek s tvojím vzdelaním... Keď od nás odchá-
dzala, nikdy sa nepozrela na teba. Či to tak robia zaľúbené slečny? Ja o tom čosi
viem...“
Znova jej ukázal strapaté temeno. Videla, že je rozľútostený, pocítila, že je azda
príhodná chvíľa utešiť ho, znova mu preukázať náklonnosť. Opatrne ho pohladila
po strapatých vlasoch, on jej však nešetrne odtisol ruku.
„Nedotýkaj sa ma!“ vykríkol, zvrtol sa a vyskočil z postele. Ona prestrašene
vstala zo stoličky a urobila dva kroky vzad.
„Čo je to s tebou?“ spýtala sa užasnutá.
„Zmizni odtiaľto,“ povedal trasúcim sa hlasom. „Idem sa prezliekať.“
„Prezliekať? A kam chceš ísť?“
„Zmizni odtiaľto, vravím.“ Zhodil zo seba župan a vytiahol zo skrine košeľu.
„Pôjdem do úradu.“
„Do úradu? V takomto stave?“
„V takomto stave. Nech hoci aj skapem po ceste.“
„A bez raňajok?“
„Bez raňajok... Zmizni odtiaľto. Medzi nami je koniec.“ Vyzliekol si aj pyžamový
kabátec. S pootvorenými ústami hľadela na jeho biele, nemotorné, tenkou vrstvou
tuku obrastené telo. Obliekol si košeľu, nasadil kravatu a vytiahol zo skrine sako
a nohavice, oblečenie, ktoré z neho v jej očiach robilo ozajstného pána, zaradeného
človeka, na ktorého môže byť hrdá. Stále však ostávala stáť zmeravená, až ochro-
mená,  nechcelo sa jej veriť, že syn myslí svoje hrozby vážne. On však vzal sako
a nohavice, jemne ju odstrčil a bez slova vyšiel do predizby. Keď ho o chvíľu počula,
ako bez pozdravu za sebou zabuchol hlavné dvere, vliala sa do nej taká istá vlna
čohosi zlovestne neodvolateľného, ako si to pamätala z chvíle, keď jej zomrel muž,
ba toto bolo čosi ešte horšie, lebo za tým cítila aj nevďak, zlomyseľnosť a dezerciu
poslednej bytosti, na ktorej jej ešte záležalo a do vzťahu s ktorou investovala
všetku svoju energiu, všetko cítenie, myslenie aj všetku spoločenskú prestíž. Ne-
dokázala si predstaviť, aký bude jej ďalší život, ak sa k nej syn naozaj viac nevráti.
Pomalým krokom podišla k divánu, ponorila nos do mäkkej, bielej periny, ne-
zacítila v nej však ani trochu pachu a tepla po synovi. Zatriasla ňou a naširoko
otvorila okno. Do tváre jej udrel prudký závan vlhkého jesenného vzduchu.  

44
 J án Za m bor
DVAJA ŠPANIELSKI BÁSNICI
Z GENERÁCIE 50

José Agustín Goytisolo (1928 – 1999),

básnik, prekladateľ, autor článkov o literatúre a niekoľkých poviedok, starší brat
spisovateľov Juana a Luisa, sa narodil v Barcelone. Vyštudoval právo v rodnom
meste a v Madride. Zomrel následkom pádu z balkóna (podľa jedného výkladu
šlo o samovraždu). Do literatúry vstúpil ako príslušník Generácie 50 (patrili k nej
aj básnici Jaime Gil de Biedma, Carlos Barral, José Ángel Valente, Claudio Rodrí-
guez a i.), ktorá odmietla indiferentný garcilasizmus 40. rokov, poéziu vnímala
ako mravný i politický záväzok, stavala na sociálnom realizme, bola spriaznená
s odkazom Antonia Machada, kládla dôraz na všednosť, obnovila pozornosť ja-
zyku, stavila na hovorovosť. 
Debutoval zbierkou Návrat (El retorno, 1955), v ktorej sa v dôležitej elegickej
polohe vracia k príbehu svojej matky, obete frankistického bombardovania Bar-
celony počas občianskej vojny. Nasledovali zbierky Žalmy do vetra (Salmos al viento,
1956) a Rozjasnenie (Claridad, 1960). Sociálny realizmus má v nich rozmery kritiky
dobovej španielskej spoločnosti i vrstvy, do ktorej autor patril, priemernosti
a dusna, pričom básnik siaha po humore, irónii, satire a sarkazme. Podľa Manuela
Vázqueza Montalbána jeho poézia nebola iba ideologickým návrhom poskytnúť
alternatívu frankistického kapitalizmu, ale ašpiruje aj na nový humanizmus.
Zbierka Niečo sa deje (Algo susede, 1968) priniesla aj báseň Slová pre Júliu (Palabras
para Julia), ktorá sa i vďaka zhudobnenej a naspievanej verzii Paca Ibán ~eza stala
z jeho tvorby najznámejšou. Báseň vznikla roku 1965 a autor ju venoval sedemroč-
nej dcére, ktorej dal meno po nebohej matke. Je to myšlienkovo obsažný rozhovor
otca s dcérou, presnejšie príhovor prinášajúci jeho rady, ako sa stavať k vlastnému
životu. S vedomím, že život nemožno vrátiť do minulosti a žiť ho odznova, pred
alternatívou uzavretia sa do samoty, ktoré môže viesť k pocitu bezvýchodisko-
vosti, stratenosti i k myšlienkam na zavrhnutie vlastného narodenia, uprednost-
ňuje život radosti z ľudského spoločenstva, pred pesimistickým videním života
ako bezcieľneho napriek ťažkostiam zdôrazňuje jeho krásu s perspektívou pria-
teľstva a lásky, hovorí o spojení dcérinho života a jej predstavy „vlastného života“
so životom druhých ľudí, v ktorých sa potvrdzuje „vážnosť“ (inak povedané dôs-
tojnosť) jej počínania, s ľuďmi, ktorí od nej očakávajú, že bude „odolávať“ a jej ra-
dosť či pieseň bude pre nich pomocou. Dcéru vyzýva, aby sa nikdy nevzdávala
a nezišla zo svojej cesty, a konštatuje, že svet, do ktorého sa narodila, si nemožno
vybrať, je jednoducho jej dedičstvom. Báseň možno čítať na pozadí dobového špa-
nielskeho spoločensko-politického kontextu s akcentom odolávania čiže rezis-
tencie, ale má aj univerzálnu platnosť. Charakterizujú ju konverzačná štylizácia,
alternujúci osem- a deväťslabičný nerýmovaný verš, významovo, syntakticky a in-
terpunkčne uzavreté trojveršové slohy (interpunkciu autor autonómne redukuje
45
iba na bodku na konci strof), pričom po štyroch tercetách trikrát nasleduje ref-
rénový tercet a raz sa zopakuje aj šiesty tercet.

Jaime Gil de Biedma (1929 – 1990),

básnik a esejista Generácie 50, sa narodil v Barcelone. Pochádzal z bohatej  rodiny.
Študoval právo v Barcelone a Salamance a literatúru v Oxforde, kde sa zoznámil
s anglosaskou poéziou. Pracoval v rodinnom tabakovom podniku. Inklinoval
k sociálnej poézii a k nonkonformným ľavicovým politickým postojom (zbierky
Spoločníci na ceste – Compańeros de viaje, 1959; Morality– Moralidades, 1966), ale sú-
časne bol svojím pôvodom spätý so svojou triedou. K slovu sa uňho dostáva poézia
skúsenosti s hovorovou dikciou. Zbierka V prospech Venuše (En favor de Venus, 1965)
priniesla ľúbostnú poéziu. Zbierka Posmrtné básne (1968) je plná existenciálnej
skepsy, ale aj ironického a satirického ref lektovania španielskej reality. V básni
„De vita beata“ (O blaženom živote – lat.) kontroverzne nadväzuje na Horácia.

J o s é Ag ustín Goyt is o lo

Slová pre Júliu

Ty sa nemôžeš vrátiť späť

lebo život ťa postrkáva
ako to nekonečné vytie.

Dcéra moja je lepšie žiť

radujúca sa medzi ľuďmi
ako vzlykať pred slepou stenou.

Budeš sa cítiť obkľúčená

načisto stratená či sama
možno zavrhneš príchod na svet.

Dobre viem raz ti povedia

že život nemá nijaký cieľ
že je nešťastná záležitosť.

Vtedy sa vždycky rozpomeň

čo som v jeden deň napísal
mysliac na teba ako teraz.

Život je krásny uvidíš

že napriek všetkým patáliám
prídu priatelia príde láska.

46
Osamelý muž sama žena
keď ich po jednom preberieme
sú ako prach ach nie sú ničím.

Ale keď ti to hovorím

a keď ti píšem tieto slová
myslím aj na ostatných ľudí.

Veď tvoj osud je predsa v druhých

tvoje zajtra je vlastný život
tvoja vážnosť je vážnosť všetkých.

Dúfajú: budeš odolávať

a pomôže im tvoja radosť
tvoja pieseň v slede ich piesní.

Vtedy sa vždycky rozpomeň

čo som v jeden deň napísal
mysliac na teba ako teraz.

Nikdy sa nevzdaj ani nezíď

zo svojej cesty nikdy nevrav
viac nemôžem a ďalej nejdem.

Život je krásny uvidíš

že napriek všetkým patáliám
prídu priatelia príde láska.

To ostatné si nevyberieš
tento svet taký aký je
bude tvoj podiel ktorý zdedíš.

Prepáč mi že ti k tomu neviem

povedať nič viac ale pochop
že ja som naďalej na ceste.

A vždycky vždy sa rozpomeň

čo som v jeden deň napísal
mysliac na teba ako teraz.

47
 J a ime Gil de Bied m a

Detstvo a priznania

Juanovi Goytisolovi

Keď som bol mladší

(vlastne, lepšie povedané,
veľmi mladý),
pár rokov predtým,
ako som vás spoznal, a
práve keď som prišiel do mesta,
často som premýšľal o živote.                      
Moja rodina
bola dosť bohatá a ja som študoval.

Moje detstvo boli spomienky na dom

so školou a komorou a kľúčom od šatníka
z čias, keď rodiny
majetných,
ako naznačuje už to pomenovanie,
trávili nekonečné prázdniny
vo Villa Estefanía alebo v La Torre
del Mirador –
a ďalej pokračoval svet
so štrkom chodníkov a s rustikovanými
altánmi ozdobenými honosnými hortenziami,
všetko ľahko egoistické a staromódne.
Narodil som sa (prepáčte mi)
vo veku pergoly a tenisu.

Ale život mal podivuhodné hranice,

a čo je najpodivuhodnejšie: istú tendenciu
sťahovať späť.
Rozprávali sa ťažiace príbehy
o nevysvetliteľných udalostiach
nevedno odkiaľ, o smutných tvárach,
pivniciach studených ako chrámy.
Niečo hluché
pretrvávalo v diaľke
a človek mohol, vraveli doma,
po zimnici oslepnúť.

48
Z onoho malého blaženého kráľovstva
mi zostal tento návyk na teplo
a nemožný sklon k mýtu.

Už nebudem mladý

Že život bolo treba brať vážne,

človek začne chápať neskôr
– ako všetci mladí aj ja som prišiel
život povaliť.

Chcel som zanechať stopu

a odísť za potlesku
– zostarnúť, zomrieť, to boli iba
teatrálnosti.

Ale čas sa minul

a objavuje sa nepríjemná pravda:
zostarnúť, zomrieť
je jediná zápletka diela.

„De vita beata“

V starej neplatnej krajine,

niečo ako Španielsko medzi dvoma
občianskymi vojnami, v osade pri mori
vlastniť dom a malé hospodárstvo
a nijakú pamäť. Nečítať,
netrpieť, nepísať, neplatiť účty
a žiť ako zruinovaný šľachtic
medzi ruinami svojej chápavosti.

Pr e loži l J án Z A M B OR

Z pripravovanej antológie Kniha španielskej poézie.

V preklade a s komentármi Jána Zambora.

49
 VÝROČIA
A JUBILEÁ
Do b r u o slovo
M ic halovi Milo slavov i Ho d žov i
(k 210. výročiu narodenia)

Ach, tá trojka naša vzývaná

jak divné osudy mala!
Štúra náhodná nehoda planá
nenadále nám vyrvala.
Hodža – vyhnanec v pustej cudzine
darmo i v smrti po svojej otčine
túžil – tam sú jeho máry.
A keď o jeho smrti zvesť letí,
vtedy zostalý živý, ten tretí
Hurban náš sedí v žalári!
(Daniel Bachát Dumný: Trúchlopej, 1870)

Hodža bol iniciátor, učiteľ, u ktorého nôh sedeli všetci ostatní: Štúr, Záborský,
Hattala, Radlinský a iní. Len reformnými návrhmi Hodžovými stala sa spisovná
slovenčina tým, čím je. Ako básnik má slohy vysokého vzletu a priamo puškinov-
skej lahody a zvučnosti. Jeho slovenčina tam zvoní ako hôrny kryštál, keď doň
oceľou štrngneš. Rozpäl mohutné krídla – no ako postrelený orol skoro sadol na
vysoký sokorec svojich nedosnívaných snov a hľadel zádumčivo do dolín rodných
tatranských. Zastal, zanemel, ale ako orol, a nie drobné vtáča.
(S. H. Vajanský, Národnie noviny, č. 11, 1911)

Michal Hodža, prímením Miloslav, spomína sa v dejinách Slovenska mnoho.

Najväčší význam jeho tkvie azda v pozdnej jeho poézii. Báseň Vieroslavín je dielo
nad iné geniálne vo svojej dobe. V čase prozodickej anarchie prekvapuje jeho tro-
chej, ale hodno upozorniť i na skladbu strofy. A potom najmä na obsah, ktorým
sú tieto strofy nabité. Obsah náruživý, mocne zažívajúc Európu a jej rozpolteného
ducha.
(Štefan Krčméry: Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry, 1943)

Príroda, hriech a smrť, vlasti zmaru!

Predsa každá ľuďom zvlastnela
do života, že už nad ich čiaru
každá vlastnosť iná zmárnela!
V prírode duch! On to do útvaru
berie všebyt, len smrť naviac starú,
tu sme s vedou našou u cieľa!
V prírode duch! A príroda, kde je?
Kto nám to tak na smrť podstiela?
50
 Na smrť večnú, živú bez nádeje,
keď nás ten duch v sebou zbezdušneje!
A to lhár – duch takto ľuďom stele,
prírodou im okná zakrýva,
oponou by – na ich dome – tele,
mikrokozmos! Lež tým dielom cele
v celé večné nič sa zarýva!
Ó, kto vieš, čo je všetko na tom.
„Boh je láska, a kto prebýva v ňom!
v láske z viery v neho, prebýva v ňom!“
Prírodu máš celú v duchu svätom...

(Vieroslavín, 3. spev Vlastislav, z rukopisu vybral Pavol Vongrej:

Vyhnanec. Prípad Michala Miloslava Hodžu. Vydavateľstvo SSS, 2000.)

*  *  *
Michal Miloslav Hodža je nepochybne jednou z najzaujímavejších osobností
19. storočia. Zdá sa však, že dodnes sa náš pohľad na neho zjednodušuje najmä
cez účasť na kodifikácii spisovnej slovenčiny. Treba však pripomenúť, že bol zná-
mym organizátorom a tvorcom viacerých významných národných akcií a jedným
z hlavných autorov dokumentov, ktoré súvisia s národnoobrodným hnutím na
Slovensku. Ako liptovskomikulášsky evanjelický farár organizoval nedeľné školy
a spolky miernosti, bol vynikajúcim kazateľom a najmä jeho nedeľné kázne boli
známe v širokom okolí.
„Láska je najlepšia páska medzi ľuďmi. Je ohromná sila, ktorá premáha všetky predsudky
náboženské, národné, stavovské. Premáha všetky nebezpečenstvá, náklonnosti a žiadosti
ľudské, ohľad na zisk. Predmetom lásky našej musia byť aj tí, na ktorých sa hneváme, ktorí
proti nám hrešia. Láska je potrebná, lebo dobrý človek je dobrý nielen sebe, ale aj pre dru-
hých. Svojím príkladom svieti tak, že je ozdobou, ich dobro zachováva. Dobro teda je viacej
ako život. Život k dobru prijímame, život človeka bez dobrého na svete nič neplatí.“
Patril medzi najproduktívnejších spolupracovníkov pri koncipovaní nového
evanjelického spevníka (1842). Bol zapisovateľom stretnutí a autorom 43 piesní,
ktoré patria medzi poklady evanjelickej hymnistiky. Jeho básnická tvorba vrcholila
v 50. rokoch a dlho bola uchovaná iba v rukopisoch. Ide najmä o filozoficko-ref-
lexívne básnické skladby Slavomiersky, Vieroslavín a najmä jeho najmonumentál-
nejšiu, vyše 20 000-veršovú skladbu Matora, ktorú písal rokoch 1853 – 1857 a ktorá
kompletne vyšla až v roku 2003 zásluhou literárneho historika Pavla Vongreja. Vy-
rovnával sa v nej s porevolučným sklamaním. Je to úvaha o pochybnostiach, či
práve cesta revolúcie, revolučnej vzbury je tou pravou. Obsahuje rozsiahle úvahy
o zle, ktoré pohltí dušu človeka, uchváti jeho slobodnú vôľu a človek sa môže stať
akýmsi sluhom zla a so zlom začne bojovať neprimeranými prostriedkami.
Básnická skladba Vieroslavín je v podstate jeho lyricko-reflexívnym testamen-
tom, ktorý napísal v tešínskom exile, do ktorého musel odísť v októbri 1867. Je
to trpký pohľad na súveké pomery nielen v Uhorsku, ale aj v Európe:

Román práva rovnosť,

Germán ducha voľnosť
na európske vzali úreky.
51
 Slavian vzal si za úkolnosť
úrečitú všade ľudstva bratskú spolnosť.
Románsky hriech: násilenstvo práva,
láska leda rozmar slabosti.
Germánsky hriech: plná vôle hlava,
ale srdce prázdne milosti.
Slaviansky hriech: hlavu v srdci máva.
svojim berie, cudzím svoje dáva
z nedoumnej leda chabosti.
(2. spev: Radoslav)

E VA T K Á ČI KOVÁ
NEKROLÓGY

J á n Z a mbo r

T VORCA IMPOZANTNÉHO DIELA

Za Viliamom Turčánym
(*24. 2. 1928 – †10. 5. 2021)

Uprostred jari obnovujúcej zdroje básnikov sa lúčime s významnou osobnosťou

slovenskej básnickej kultúry Viliamom Turčánym, ktorý od nás v požehnanom
veku 93 rokov v tichosti 10. mája odišiel.
Spájal v sebe praktika a teoretika, pôvodného básnika, prekladateľa poézie
a literárneho vedca. Každá z týchto zložiek jeho tvorby je významná a stačila by
na jeden produktívny život. Jeho život bol naplnený neúnavnou prácou na diele.
Je impozantné. A dodajme, že súčasníkmi ťažko obsiahnuteľné.
Začínal ako trnavský gymnazista básňami a prekladmi poézie klasického
strihu. Spolu s Vojtechom Mihálikom a Miroslavom Válkom bol generačne novým
pokračovateľom katolíckej moderny. Ďalším významným básnikom jeho generá-
cie je Milan Rúfus.
Ako pôvodný básnik debutoval roku 1957 zbierkou Jarky v kraji, po ktorej na-
sledoval rad ďalších kníh. S istými odchýlkami ostal verný zvrchovane zvládnutým
rozličným tradičným strofickým útvarom. Disponuje však aj hravosťou, ako
o tom svedčia vynachádzavé rýmy a rozličné slovné hry, osobitne prešmyčky a pa-
lindrómy. Nachádzame uňho autentické intímne básne. Dobre ho charakterizuje
zbierka s mnohovýznamovým názvom Aj most som ja. Poézia je mu hľadanie spojív
medzi svetom a domovom, medzi inonárodnými a domácimi básnikmi a medzi
ľuďmi. Značná časť jeho tvorby má charakter metapoézie. Je básnikom vysokej
poetickej kultúry, ktorej zdroje sú aj veľmi dávne, a vrúcneho ušľachtilého hlasu.
Často si kladie za cieľ sprostredkovať objavenú krásu. V jeho posledných knihách
sa mohla naplno prejaviť kresťanská spiritualita. Spätosťou s básnickou tradíciou
má v slovenskej poézii osobité postavenie. Rozširuje jej register.
52
 Na jeho tvorbe je pozoruhodné, že sa v nej vedel ubrániť pred dobovými ideo-
logickými tlakmi. Platí to aj o jej literárnovednej súčasti. Nezabúdajme, že bol aj
popredným slovenským literárnym vedcom, najmä poetológom a verzológom so
širokým diachrónnym rozhľadom v slovenskej a inonárodnej poézii a autorom
produktívnych komparatívnych štúdií. Knižne mu vyšli práce Na krásnú  záhradu
Hollého Jána (1972), Petrarcov vavrín (1974), Rým v slovenskej poézii (1975), Hollý vo
výbere a interpretácii Viliama Turčányho (1976) a Cestami poézie I – II (2003). Mono-
grafia Rým v slovenskej poézii (1975) predstavuje v rámci slovenskej verzológie vý-
vinový posun k modernému štruktúrnemu chápaniu rýmu, najmä vo väzbách na
obraznosť, a k spojeniu historickej poetiky s interpretáciou.
V básnických prekladoch sa zameriaval najmä na románsku klasiku písanú pra-
videlným veršom, so zložitými strofickými útvarmi a s presným rýmom. Osobitne
produktívna fáza jeho prekladania sa začala jeho spoluprácou s Jozefom Felixom,
prebásnením veršových častí básnicko-prozaickej prvotiny Danteho Alighieriho
Nový život (1958). Pokračovala prekladom monumentálnej Božskej komédie. Ich
spoločný preklad Pekla s Felixovým komentárom vyšiel prvý raz v roku 1964. Pre-
klad  Očistca (1982) bol po 15. spev ich spoločným dielom, ostatok Turčány do-
prekladal sám a na základe Felixových poznámok spracoval komentár. Preklad
Raja (1986), rovnako ako komentár a doslov, je dielom Turčányho. Náročnosť pre-
kladu sa zakladala na forme tercín, na zohľadňovaní literárnovedného poznania
diela a na zvolenej prekladovej koncepcii, usilujúcej sa v maximálne možnej miere
o úplný preklad. Spolu s Felixom preložil aj antológiu starej provensálskej poézie.
Z talianskej poézie sám preložil výber z poézie sicílskej školy, zo stredovekej
a renesančnej poézie, Petrarcovu lyriku, dva výbery z poézie Michelangela Buo-
narrotiho a básne do antológie talianskej ľúbostnej poézie. Medzi jeho francúz-
skymi prekladmi figurujú Pierre de Ronsard a Sully Prudhomme. Preložil aj Ver-
gíliove Bukoliky a vyšli mu i parafrázy Vergíliovho eposu Aeneas a Ovídiových
Premien pre mládež. Prebásnil biblickú Veľpieseň. Prekladal Jána Hollého. Vytvoril
základný preklad Proglasu a významne prispel k hlbšiemu poznaniu jeho poetiky
a k jeho propagácii.
Spolu s Mihálikom dovŕšil v slovenskom kontexte tradíciu klasického sylabo-
tonického verša s pravidelným rytmom a eufonicky presným rýmom a predviedol
spôsob, ako sa vyrovnať s niektorými veršovými tvarmi antickej kvantitatívnej
metriky. Jeho ambíciu predstaviť veľkú paletu veršových a strofických rôznotvarov
možno porovnávať s Hviezdoslavovým úsilím. Poznal poéziu 20. storočia, vrátane
jej priekopníckych zjavov a prúdov, ako teoretik sa k nej aj vyjadroval, ale jeho
mierky boli širšie ako toto storočie. Z jeho pôvodných a prekladových básní s rôz-
notvarmi pravidelného verša, strofy a lyrických útvarov, ale aj iných zložiek bás-
nickej štruktúry, ako je rým a eufónia, by sa dala zostaviť inštruktívna poetolo-
gická príručka.
Zoznámil som sa s ním ešte ako Košičan najskôr v bratislavskom klube spiso-
vateľov. Keď ma Ľubomír Feldek po vydaní Turčányho knihy 111 slovenských sonetov
s neobyčajne dôkladnou štúdiou o tomto lyrickom útvare oslovil, aby som pre
Kruh milovníkov poézie pripravil antológiu Voľný verš v slovenskej poézii, vnímal
som to vzhľadom na Turčányho výkon ako veľkú výzvu. Bolo pre mňa zaväzujúce,
že Turčány sledoval, čo publikujem. Daroval mi viaceré svoje knihy. Keď som
v rámci Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry v priestoroch
Literárneho fondu viedol ateliér básnického prekladu, bol jeho prvým hosťom.
53
Stretli sme sa neraz osobne i na viacerých verejných vystúpeniach. Spolu s Ľubo-
mírom Feldekom a Jánom Vilikovským ma ako účastníka prizval na verejnú dis-
kusiu Legendy slovenského umeleckého prekladu. Na Pedagogickej fakulte UK
sme vďaka pozvaniu Renáty Bojničanovej spolu hovorili o Proglase. V mojich lite-
rárnovedných knihách patrí k najcitovanejším autorom. Blízky mi je orientáciou
na umenie básne, teda na poetiku poézie, jej spomínaným štruktúrnym chápaním
a spojením poetiky a interpretácie. O jeho prekladoch Danteho Pekla a Proglasu
mám samostatné štúdie. Napísal som o ňom obšírnejšie heslo do Slovníka sloven-
ských prekladateľov umeleckej literatúry 20. storočia. Roky som ho stretával cestou na
Filozofickú fakultu UK na dunajskom nábreží, vždy sme niečo dôležité z poézie
prebrali a na dôvažok mi zavše niečo zarecitoval (spomínam si na Rilkeho v Strme-
ňovom preklade a na Beniaka). Mal fenomenálnu pamäť.
Napriek kvantu práce, ktorá ho obsadzovala, neprestával byť prívetivým člove-
kom a ústretovým kolegom, priateľom i radcom mladších. Z jeho tváre vystupo-
valo svetlo precítenej poézie.
Nezabudnuteľný priateľ Vilko, vďaka za všetko.
Česť Tvojej pamiatke.

Prednesené na rozlúčke s V. Turčánym v Suchej nad Parnou 14. mája 2021     

Bol jedinečným kolegom a priateľom. Zároveň, a to sa v jeho biografii neveľmi

spomína, aj výborným učiteľom. Na Filozofickej fakulte UK viedol krátko pred-
nášky a semináre z teórie literatúry, teda z predmetu neveľmi obľúbeného medzi
študentmi. Nás však naučil čítať poéziu, vnímať jej mnohorakosť; časomiera sa
pre nás zrazu stala hudbou, zložitosť rýmových schém sa pred nami ukázala ako
farebná paleta rozličných obrazov. Neskôr som sa s ním stretla ako s kolegom vo
vtedajšom Ústave slovenskej literatúry SAV. Nezabudnuteľné bolo jeho privítanie
v pracovni ústavu a predstavenie kolegov: Oso (Oskár Čepan) je osobnosť a Stano (Sta-
nislav Šmatlák) má stanoviská. Neskôr bol oponentom mojej dizertačnej práce,
predebatovali sme celé hodiny o podobách renesančnej poézie a často sme sa roz-
právali o Dantem, kde mi pootvoril dvierka do prekladateľského fortieľa. Knižky,
ktoré nám – začínajúcim literátom darúval, sú vždy doplnené o jedinečné veršo-
vané dedikácie. Aspoň jednu z mnohých zapísanú v knižke Zrkadlová sieň, 1988:

Aj Literárnovedný ústav SAV

je zrkadlovou sieňou.
Zrkadlí sa tu vedľa zjavu zjav,
v stých prácach jeho členov.

Ak iné sklá sa časom rozdrvia –

v zrkadlách týchto siení
nejeden zjav i veky pretrvá
v ich zvláštnom zrkadlení.
54
 Stojac v tichom zamyslení pred majestátom smrti a časnosťou nášho života po-
ciťujem vďačnosť za chvíle strávené s týmto vzácnym človekom, chvíle naplnené
múdrosťou, iskrivosťou jeho ducha, nákazlivou radosťou z poznania.
Česť Tvojej pamiatke, Vilko!
E VA T K Á ČI KOVÁ

V ilia m Turčá ny

Z T VORBY

Danteho rodný dom

Až pri soche a rodnom jeho dome;

až v krásnej žiare florentského rána;
až tu som spoznal, čo je „dolce lome“.

Konečne sa mi otvorila brána

a ja som vstúpil do slávneho mesta,
v ňom stojí dom i pomník velikána.

K nemu ma viedla prvá moja cesta:

„É questa casa di Dante,“ som prosil
Florenťana – a ten sa usmial: „Questa.“

Tu niekde teda dlažbu v slzách zrosil,

keď sladký pozdrav odoprela pani.
Tu všade hľadím načerpať si posíl

a objať jeho dielo z každej strany,

aby raz u nás s pozdravom sa stretlo;
aby sa celkom odomkli mu brány

a šírilo sa sladké jeho svetlo.

(Aj most som ja, 1977)

55
 Epilóg

Sen, neskončený sen – a si ním unesený;

ten idol včerajší, ten dnešný amulet
rodí už nový deň a nadnáša mu let,
keď stále v krajší tvar a v krajšiu tvár sa mení.

Celá zem sa premieňa na podobu ženy:

jej vlasy iskria viac i mäkšie od komét;
a len čo roznieti a hneď zhasí smäd,
zas venom venuší v nás spení spev i vény.

Zmenši ju na srdce, či na vesmír ju zmeň,

tú milovanú Zem, to lono všetkých detí
i tých, čo s nimi chceš sa vzniesť až nad kométy

a ston jej zhladiť v tón, zliať tóny na pieseň –

nech hockam vznesieš sa, len vyššie ti vždy vzletí
i Zem, tá žena hviezd, tvoja hviezda žien.

(Venuše slovenského praveku, 1979)

Spev o láske

Pozemský život je pár chvíľ.

Je celý iba chvíľa.
No, bedár, ktorý neľúbil,
ten sotva i tú chvíľu žil.
Sotva v ňom duša žila.

Láskou sa mení každý tvor.

I červ. Červ na motýľa.
Že k anjelom sa vznášam hor,
hore až ku hviezdam na obzor;
vďaka vám, moja milá.

Posledná prosebná pieseň

potulného pevca

Načo si zakrývať,
že nemoc vo mne hlodá?
Ešte ti zakývať,
krajina vínorodá,

ešte raz pripiť si,

ešte dať zbohom kraju –

56
 tak ako pútnici,
čo sa už nevracajú.

Bože môj, Bože môj,

i keď som zhrešil podnes,
prijmi ma na pokoj
a k sebe ma odnes.

A pútnika si spas,
čo odoberal sa nerád –
a musel celý čas
sa iba odoberať.

(Zrkadlová sieň, 1988)

Z mojej strany videné: je to nepretržité, jemné, na pohľad chlapčensky plaché ohmatávanie

života, za ktorým však existuje tvár, zápas s anjelom a takmer všetky polohy ľudského údelu
– len to treba vidieť. Nestrhuje v búrlivom nápore, to, ako sa hovorí, nie je jeho parketa.
podmaňuje si však práve tým zvláštnym taktom, ľudskou miernosťou, ktorou presvecuje
každý jav, každú svoju tému. Veci, ktorých sa dotkne, potom samy akosi svetielkujú a odo-
vzdávajú ďalej ten mäkký, mierny jas, ktorý vždy šiel s týmto básnikom po cestách jeho ži-
vota i jeho tvorby. S básnikom, ktorý vie, čo je ľudská radosť a ľudská družnosť, tak ako
vie, na koľko spôsobov môže osud pripraviť človekovi jeho samotu; tú dobrú aj zlú.
Ak vás prekvapí, či ako básnik, či ako vedec, novými súvislosťami medzi javmi, nečudujte
sa. Vie totiž hodne, vie, prepáčte, viac ako vy. Bdie, aj keď vy spíte, a od sledovania ľudskej
myšlienky má často zapálené oči. Srdce? To stále. Beznádejný prípad. Ako už ten, komu
bolo dané živiť práve ľudskú nádej.

(Milan Rúfus v doslove k výberu z poézie V. Turčányho: Zrkadlová sieň, 1988)

57
ZO SVETA DIVADLA

ZA MILKOU DOŠEKOVOU
(*14. 6. 1937 – †19. 4. 2021)

Dňa 19. 4. 2021 nás vo veku 83 rokov opustila významná osobnosť hereckého
umenia, prvá dáma slovenského šansónu, známa televízna moderátorka hu-
dobno-poetických recitálov (Edede-bedede) v 70. a 80. rokoch 20. storočia Emília
„Milka“ Došeková. Jej život sa niesol na jednej strane v znamení mnohých kariér-
nych úspechov v umeleckej sfére – za svoju prácu získala mnoho ocenení (Kvet
Tálie 2017, Krištáľová ruža 2015, pamätná medaila za prínos pri rozvoji festivalu
Gorazdov Močenok 2007) –, na druhej strane bol poznačený krutým osudom (vo
vojne prišla o otca, postihli ju neľahké existenčné problémy, zasiahla náhla smrť
staršieho syna Radovana). Ako osobnosť ju vystihujú nasledujúce prívlastky: pria-
teľská, láskavá, cieľavedomá, tvrdohlavá, ambiciózna. Jej nesmierna odvaha pra-
menila z rodičovského domu, ktorý zosobňovala pracovitá matka Mária Doše-
ková. K nej mala veľmi blízko a navyše ju aj doopatrovala. V Milke vypestovala
vzťah k divadlu a poézii, k rodnému kraju (krupinské lazy), ktorý v jej spomien-
kach zanechal hlboké stopy. Prežila tam časť svojho života, detské a študentské
roky spojené s rozličnými príhodami (napríklad dvojka zo správania za absenciu
na vyučovacej hodine na gymnáziu v Šahách, pretože bola v tom čase na prijíma-
cích pohovoroch na konzervatóriu v Bratislave). Štúdium herectva absolvovala
na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Nesmierne si vážila Čechov, ktorí
jej umožnili hrať po boku veľkých hereckých osobností, ako boli Václav Lohniský,
Václav Matějka a ďalší v jej prvom debute – filmovej dráme s partizánskou tema-
tikou Biele oblaky (réžia Ladislav Helge, 1962). Zároveň treba pripomenúť, že jeden
z jej posledných kultových animovaných filmov s psychologickou problematikou
Prežiť svoj život (2010) bol českej produkcie a vznikol pod taktovkou režiséra Jana
Švankmajera.
Na filmových plátnach stvárňovala väčšinou matky, ženy v domácnosti, ba-
bičky a pod. Túto skutočnosť dokumentuje aj bohatá televízna filmografia ma-
pujúca rodinnú problematiku (tematika osudov lazníkov, myjavských kopaničia-
rov, predčasného materstva stredoškoláčok, výchova dospievajúcej mládeže,
spôsob života vrstiev starých Rimanov). Vo vedľajších úlohách si zahrala vo fil-
moch či seriáloch Nepokojná láska (1975), Bičianka z doliny (1981), Predčasné leto
(1982), Kúpeľňový hráč (1988), Dido (1991).
Jej divadelné začiatky sú späté s Divadlom Andreja Bagara v Nitre, kde pôsobila
v rokoch 1958 – 1973. V rámci tejto etapy treba spomenúť pozoruhodnú hlavnú
úlohu v Čapkovej Matke (1968), kde František Kovár hral jej syna. Kovár bol pre
ňu i v reálnom živote priam spriaznenou dušou. Konštatoval to aj vo vrúcnej
a emotívnej smútočnej reči na poslednej rozlúčke. Podobne aj Milkin mladší syn
Ivan žijúci v Kanade vysoko ocenil jej tvrdé, no poučné výchovné metódy, o kto-
58
rých sa zmienil v nahrávke prezentovanej na obrade. K blízkym priateľom Milky
Došekovej patrili tiež herečka a odborníčka na umelecký prednes Alžbeta Cieľová,
ktorá mimoriadne ocenila jej zrelý herecký prejav, herec a režisér Igor Hrabinský,
ktorý obdivoval jej hlas a cit pre krasorečnícke umenie, bývalá dlhoročná pracov-
níčka Univerzitnej knižnice, dnes knihovníčka Múzea židovskej kultúry v Bra-
tislave Kamila Fircáková, ktorá zostavila Personálnu bibliografiu Emílie Došekovej
1957 – 1980 (2011), bývalá novinárka a šéfredaktorka Večerníka Viktória Stanová,
ktorá jej šansónový prejav stotožnila s Edith Piaf a definovala ho ako spev srdca,
poetka a spisovateľka Daniela Palková-Homolyová, ktorá do svojho pásma o men-
tálne iných s názvom Zázrak na vlásku (1991) obsadila ako účinkujúcu recitátorku
aj Milku.
Moja osobná spolupráca s Milkou Došekovou sa začala počas spoločného pô-
sobenia v Odbornej redakcii náboženského vysielania Slovenského rozhlasu v ro-
koch 1995 – 1996. Jej výsledkom bolo množstvo vyprodukovaných rozhlasových
pásem a rozhovorov určených pre pastoráciu detí a mládeže. Slovenský filmový
režisér, dokumentarista a scenárista Fedor Bartko nakrútil o Milke Došekovej do-
kumentárny film Háčkovaný rok (2002), ktorý mapuje jej kontakt s divadlom, fil-
mom a šansónom. Hlavnou účinkujúcou je Milka – spomínajúca na prelomové
životné okamihy (normalizačné roky, emigrácia syna Ivana, život dôchodkyne).
Samotný názov Háčkovaný rok súvisí s jej celoživotnou záľubou – háčkovaním de-
koratívnych zvončekov, vločiek a hviezdičiek. Talent na ručné práce zdedila po
matke, ktorá vyrábala koberce s tematikou rómskych detí a mala ich zavesené vo
svojej obývačke.
V rámci voľného času Milka v posledných rokoch príležitostne aktívne účin-
kovala ako recitátorka v pásmach o osobnostiach Bratislavy, napr. o Ignácovi La-
márovi (legendárnom Schönem Nácim) v Letnej čitárni U červeného raka (2015),
o Milanovi Rúfusovi v Múzeu Jána Cikkera v Bratislave (2013). Výnimočný bol aj
jej recitačný vstup na vernisáži fotografií na ZUŠ Jána Albrechta v Bratislave
(2015) pri príležitosti 90. narodenín výtvarného fotografa Kamila Vyskočila. Milka
mala vzťah tiež k dabingu a svoj hlas prepožičala mnohým, najmä záporným po-
stavám z telenoviel (Jednoducho Mária, Manuela, Votrelkyňa). Pohŕdala týmto žán-
rom, no vďaka nemu sa stala nezabudnuteľnou...
Veselá, háčkujúca, humorná, niekedy mrzutá, taká mi, Milka, ostaneš navždy
v pamäti. Pri našom poslednom stretnutí u teba doma, čo bolo asi pred vyše
dvoma rokmi, tesne pred tvojím odchodom do domova dôchodcov v Šali, sme si
spolu zaspomínali na staré časy strávené v náboženskej redakcii, na našej chalupe
vo Zvolene. Ako si nás učila pliesť cibuľu do vrkočov, na čo moje deti dodnes rady
spomínajú. Na dovolenku vo Vysokých Tatrách, kde sme sa s partiou večer vonku
oneskorili a v hoteli nás vymkli, pretože posledný povolený vstup bol do 21.00,
a tak sme museli dovnútra liezť oknami. Pri našom poslednom stretnutí si už
bola síce fyzicky veľmi slabá, no myseľ bola čistá, plná elánu a tvár rozžiarená.
Obaja sme vtedy ani náhodou netušili, že to bolo naposledy. Milka, nech ti je
ľahká slovenská zem a nech ti večné svetlo svieti.

K A RO L O RB A N

59
ZO SVETA HUDBY
Ri ch ar d Ta m áš

POE T ICKO SŤ TEX TU K AN TÁTOVÉ H O C Y KLU

M E MBR A J ES U N O S TR I B A RO KOV ÉH O
SKLA DATE ĽA D I ETR I CH A B U XT E H UD E HO

Píše sa rok 1680 a v evanjelickom prostredí dnešného severného Nemecka, kon-

krétne v meste Lübeck, pôsobí už 12 rokov ako organista v Kostole Panny Márie
jeden z najvýznamnejších skladateľov cirkevnej hudby druhej polovice 17. storo-
čia Dietrich Buxtehude. Narodil sa pravdepodobne v roku 1637 v Helsingborgu
a v lübeckom Marienkirche získal jednu z najprestížnejších hudobných pozícií
v severonemecko-škandinávskom priestore. Jeho otčinou bolo Dánsko (Dáni ho
dodnes považujú za jedného zo svojich najväčších skladateľov) a po svojej smrti
v roku 1707 zaujal v dejinách hudby miesto medzi poprednými organovými vir-
tuózmi. Jeden z najvýznamnejších skladateľov éry medzi Heinrichom Schützom
a Johannom Sebastianom Bachom prežil celý svoj aktívny hudobný život v rov-
nakom prostredí.
Jeho koncerty v kostole St. Marien, tzv. Abendmusiken, boli povestné. Znela na
nich nielen jeho organová hudba, ale aj vokálno-inštrumentálne diela, ako bol
duchovný koncert a neskôr aj kantáta.1 Buxtehudeho organová tvorba zahŕňa
početné prelúdiá, toccaty, passacaglie a ciaccony. Na rozvoji inštrumentálnej
hudby sa podieľal nielen svojou organovou tvorbou a kompozíciami pre klávesové
nástroje, ale patril aj k veľkým majstrom ansámblovej sonáty, v ktorej bol do
značnej miery ovplyvnený talianskou hudbou. Dietrich Buxtehude zanechal tiež
pozoruhodný odkaz v cirkevnej hudbe – celkovo vyše 100 skladieb. Mal rozho-
dujúci vplyv na formovanie evanjelickej kantáty. Jeho cirkevné skladby mali só-
listické obsadenie, vo vokálnej zložke s komorným inštrumentálnym sprievodom.
Vokálne party sa vyznačujú dokonalou štylizáciou, využívajúc rétorické figúry
a náročné koloratúry talianskeho pôvodu. Nebyť zbierok a odpisov švédskeho
dvorného kapelmajstra Gustava Dübena (1628 – 1690), ktorý bol zároveň riadi-
teľom kráľovského orchestra v Štokholme, z Buxtehudeho vokálnych diel by ne-
zostalo pre ďalšie generácie nič. Nepoznáme dokonca ani jeho osobnú korešpon-
denciu. Našťastie sa však vďaka spomenutým Dübenovým odpisom kompletne
zachovalo jedno z jeho výnimočných vokálno-inštrumentálnych diel – kantátový
cyklus Membra Jesu nostri patientis sanctissima (Najsvätejšie rany nášho trpiaceho
Ježiša) [Bux WV 75].2

1 KAČIC, Ladislav. Vývoj nemeckej cirkevnej hudby 17. storočia (od duchovného koncertu ku kan-
táte). In: Dejiny hudby III – Barok. Bratislava: Ikar, 2008, s. 174.
2 KARSTÄDT, Georg. Thematisch-systhematisches Verzeichnis der musikalischen Werke von Dietrich Buxtehude,
Buxtehude-Werke-Verzeichnis, BuxWV. Wiesbaden: Breitkopf & Härtel, 1985 – Katalog IDB 112.

60
 Charakteristika
kantátového cyklu

Buxtehude venoval toto dielo svojmu

osobnému priateľovi Dübenovi. Ďalšie
okolnosti vzniku kantátového cyklu
nie sú známe. Kompozícia vznikla za-
čiatkom roku 1680, aby ju mohli uviesť
v pôstnom období. Dielo však zjavne
nebolo komponované s úmyslom vy-
užiť ho v rámci evanjelickej bohosluž-
by. Kompozícia bola určená na kon-
certné pódium. Skladba sa začleňuje
do tradície hudby s mravoučným a ná-
boženským významom.3 Spomedzi za-
chovaných Buxtehudeho diel patrí
k jeho najvýznamnejším. S akcentom
na význam tejto kompozície pozoru- Portrét skladateľa Dietricha Buxtehudeho
hodne vyznieva skutočnosť, že popri
jeho početných organových skladbách je kantátový cyklus Membra Jesu nostri najviac
uvádzaným Buxtehudeho koncertným dielom.4 Kompozíciu môžeme označiť za
dielo plné vrúcnosti, poetiky, intimity a najvyššieho hudobného majstrovstva. Spája
v sebe jednoduchosť dikcie s oduševnenosťou.5 Predstavuje osobné zahĺbenie sa do
Kristovho utrpenia, presne v duchu toho, čo Buxtehude uviedol na titulnej strane
kompozície. Membra Jesu nostri je veľký pašiový cyklus pozostávajúci zo 7 kantát
s rozjímaniami o svätých ranách Krista na kríži.
Za úspechom kompozície stojí aj jej cyklický charakter. Jednotlivé kantáty sú
pomerne obsiahle a v pravidelne sa opakujúcom koncepte umožňujú optimálne
využitie rétorických figúr a napätia. Je pozoruhodné, že Buxtehude ako protes-
tantský skladateľ zhudobnil stredoveký mystický latinský text. Túto hlboko kato-
lícku meditáciu v 17. storočí znovuobjavili severonemeckí pietisti.6 Jej meditatívny
rozmer sa odzrkadľuje predovšetkým v jej poetickom texte. Textovú a literárnu
predlohu tvorí stredoveký pašiový hymnus Salve mundi salutare (Buď pozdravená
spása sveta), ktorý v 17. storočí pripísali významnému francúzskemu teológovi
sv. Bernardovi z Clairvaux, avšak jeho skutočným autorom bol cisterciátsky mních
Arnulf von Löwen. Keďže staršie literárne zdroje uvádzajú ako pôvodcu pašiového
hymnu sv. Bernarda z Clairvaux, dovoľujeme si aj jemu v krátkosti venovať pozor-
nosť.

3 SCHLAGE, Thomas. Vorwort. In: Dietrich Buxtehude – Membra Jesu nostri (Klavierauszug). Stuttgart:
Carus-Verlag, 2007, s. 3.
4 GLASMEIER, Michael. Körperteile: Zu Dietrich Buxtehudes – Membra Jesu nostri. In: Buxtehude Jen-
seits der Orgel. Graz: Akademische Druck-u.Verlagsanstalt, 2008, s. 43.
5 MOSER, H. Joachim. Dietrich Buxtehude: Der Mann und sein Werk. Berlin: Merseburger, 1957, s. 72.
6 GLASMEIER, Michael. Tamže, s. 44.

61
 Sv. Bernard z Clair vaux a Arnulf von Löwen

Bernard z Clairvaux (1090 – 1153) bol filozof a mystik. V roku 1113 vstúpil do
novozaloženého cisterciátskeho kláštora v Cîteaux v Burgundsku. Neskôr bol za-
kladateľom a opátom kláštora v Clairvaux (1115). Podporoval rád templárov, kto-
rých regulu sám vypracoval. Stal sa jednou z najvýznamnejších osobností západ-
ného kresťanstva. Zasahoval aj do verejných vecí a stal sa poradcom pápeža
Eugena III. Vďaka svojej diplomatickej obratnosti a rečníckemu umeniu sa pričinil
o uskutočnenie druhej križiackej výpravy7 (1147 – 1149). Bol autorom polemic-
kých spisov a oslavných veršov k úcte Panny Márie. Z jeho myšlienok uvádzame
jednu: „Človek má pokorne kontemplovať o Stvoriteľovi vo svete a v tejto kon-
templácii nachádzať pravdu. Pokora je začiatkom všetkého poznania. V pokore
sa utíšia všetky záujmy Ja a človek sa otvorí svetu pravdy.“
Arnulf von Löwen (1200 – 1250) bol cisterciátsky mních a básnik v kláštore Vil-
lers-la Ville v Brabantsku. Od roku 1240 stál na jeho čele ako opát. Po desiatich
rokoch pôsobenia v tejto funkcii abdikoval v nádeji, že bude pokračovať v živote
zasvätenom štúdiu a asketizmu. Žiaľ, v tom istom roku aj zomrel. Bol skutočným
autorom 7-dielneho stredovekého pašiového hymnu (básne) Salve mundi salutare,
ktorého text meditatívne oslavuje konkrétne rany ukrižovaného Krista na kríži.
Tento poetický stredoveký pašiový text, ktorý pod názvom Rhytmica oratio ne-
správne pripísali sv. Bernardovi z Clairvaux, sa v 17. storočí tešil mimoriadnej ob-
ľube medzi katolíkmi aj protestantmi.

Sväté rany Spasiteľa na kríži

Stredoveký mystický text je sám osebe meditáciou a poetickým zahĺbením sa do

svätých rán Krista na kríži. Sedem častí textu – sedem kantát s alegoricky opísa-
nými nohami, kolenami, rukami, bokom, hruďou, srdcom a tvárou Ježiša Krista
poslucháčovi hudobnou symbolikou ponúka podiel na Kristovom utrpení for-
mou hlbokej meditácie. Prvých päť kantát pôsobí svojím cyklickým charakterom
a hudobným vyjadrením takmer až monotónne, avšak, v 6. a 7. kantáte (srdce
a tvár Krista) spolu so záverečným slávnostným 5-hlasným Amen stúpa kompo-
zícia do vyššej dimenzie.8 Po inštrumentálnej predohre sa každá kantáta začína
5-hlasným zborovým zhudobnením krátkeho biblického citátu zo Starého zákona,
s výnimkou 5. a 6. kantáty, v ktorých po inštrumentálnej predohre zaznieva tercet
(troch vokálnych sólistov) sprevádzaný bassom continuom (generálny bas – čem-
balo alebo organ, violončelo alebo kontrabas). Piata kantáta s názvom Ad pectus
predstavuje výnimku aj z textového hľadiska, pretože na zhudobnenie používa
Buxtehude text z Nového zákona, avšak bez priameho obsahového vzťahu ku Kris-
tovmu utrpeniu.9 Centrom každej kantáty sú tri slohy komponované formou
krátkych árií alebo sólistického tercetu. Tieto árie sú navzájom prepojené inštru-
mentálnymi medzihrami, tzv. ritornelmi. Celý kantátový cyklus sa textovo začína

7 MARÇOT, Marianne. Bernard de Clairvaux. In: Dictionnaire universel des noms propres. Paris: Le petit
Robert 2, 1987, s. 215.
8 GLASMEIER, Michael. Tamže, s. 44.
9 SCHLAGE, Thomas. Tamže, s. 3.

62
na upätí kríža s Kristovými prebodnutými
nohami. V ďalších kantátach sú postupne
opísané nepolámané kolená, prebodnuté
ruky, kopijou prerazený bok, hruď, srdce
a tŕním korunovaná tvár Spasiteľa.10 Dôle-
žité je ešte upozorniť na inštrumentálnu
zložku celej kompozície, ktorá tu zohráva
rovnako dôležitú úlohu ako vokálna. Buxte-
hude v jednej zo siedmich kantát využíva
tradičnú a pre nemeckú hudbu typickú zo-
stavu viol da gamba s ich mäkkým akordic-
kým tónom. V ostatných kantátach používa
popri bassa continua modernejšiu zostavu
dvoch huslí.11

Hudobná výstavba kompozície

Kantátový cyklus Membra Jesu nostri charak-

terizuje nasledovná hudobná výstavba kaž-
dej zo siedmich kantát:
Titulná strana rukopisu Dietricha Buxte-
Sonata (inštrumentálna predohra)
hudeho Membra Jesu nostri aj s venva-
Concerto: Tutti (5-hlasný zbor citujúci ním Gustavovi Dübenovi z roku 1680
úsek textu zo Starého zákona) (www.wikipedia.com)
Aria-Ritornelo, Aria-Ritornelo, Aria-Ritornelo
(tercet vokálnych sólistov spievajúcich pašiový hymnus Arnulfa von Löwena)
Concerto da capo (opakovanie 5-hlasného zboru citujúceho úsek textu zo Starého
zákona)

Buxtehude skomponoval dielo pre základný ansámbel piatich vokálnych hlasov

(1. a 2. soprán, alt, tenor a bas). Táto zostava platí pre zbor aj pre sólistov. Ako in-
štrumentálny aparát použil skladateľ dvoje huslí a basso continuo. Jednotlivé
biblické citáty zo Starého zákona sa vždy tematicky vzťahujú na titul každej kan-
táty, v ktorej je opísaná časť Kristovho tela. Napriek tomu, že ide o pašiový príbeh,
všetky biblické citáty použité v diele pochádzajú zo Starého zákona, s výnimkou
5. kantáty Ad pectus (Hruď). V nej autor cituje z prvého listu sv. apoštola Petra,
2. a 3. verš druhej kapitoly: „Sicut modo geniti infantes, rationabiles, et sine dolo concu-
piscite, ut in eo crescatis in salutem. Si tamen gustatis, quoniam dulcis est Dominus“, v pre-
klade: „Ako práve narodené nemluvniatka túžte po duchovnom čistom mlieku,
aby ste ním rástli na spasenie, keďže ste už okúsili, že Pán je dobrý.“
Výnimočnosť 5. kantáty spočíva v tom, že neopisuje hruď Ježiša Krista len ako
časť jeho zraneného svätého tela, ale symbolicky poukazuje na hruď ako miesto,
v ktorom prebýva  Božia láska k ľudstvu.12 Jednotlivé obrazy, ktoré sú navzájom

10 SNYDER, J. Kerala. Dietrich Buxtehude – Leben, Werk, Aufführungspraxis. Kassel: Bärenreiter-Verlag

Karl Vöterle GmbH, 2007, s. 231.
11 KAČIC, Ladislav. Tamže, s. 178.
12 GLASMEIER, Michael. Tamže, s. 45.

63
s touto meditatívnou hudbou prepojené, si postupne každý poslucháč indivi-
duálne vytvára. Umocňuje ich poetickosť celého textu. Symbolický a v obraznom
zmysle slova chápaný pocit bezpečia a pokoja sa hudobne prejavuje najmä vo vzá-
jomnej harmónii prvého a druhého sopránu. Celý kantátový cyklus Membra Jesu
nostri má istú príťažlivosť a atraktívnosť aj pre interpretov. V tomto prípade nejde
iba o radosť z interpretácie, z muzicírovania, ale kompozícia má pre nich aj určitý
duchovný rozmer. Ide o vnútorné pocity, ktoré hudobník prežíva počas interpre-
tácie.

Príklad poetiky textu Arnulfa von Löwena z 2. kantát y:

Ad Genua

(tenor)
Salve Jesu, rex sanctorum, Buď pozdravený, Ježiš, kráľ svätých,
spes votiva peccatorum, Ty vítaná nádej hriešnikov,
crucis ligno tanquam reus, na dreve kríža visiaci
pendens homo, verus Deus, ako vinník, a predsa skutočný Boh,
caducis nutans genibus.  skláňajúci kolená.

(alt)
Quid sum tibi resposorus, Ako Ti mám odpovedať,
actu vilis corde durus? v skutkoch slabý, v srdci tvrdý?
Quid rependam amatori, Ako Ti mám splatiť Tvoju lásku,
qui elegit pro memori,  keď Ty si za mňa zomrel,
ne dupla morte morerer. aby som ja druhý raz neokúsil smrť.

(sopran 1., 2. a bas)

Ut te quaeram mente pura,
sit haec mea prima cura,
non est labor nec gravabor,
sed sanabor et mundabor,
cum te complexus fuero.
Že Teba hľadám s čistou mysľou,
nech je moja jediná starosť,
nie je mi to na obtiaž a námahu,
lebo uzdravený a čistý budem,
keď v Tebe spočiniem.

(Pozn.: Z nemeckého prekladu textu Alexandra Josta, Stuttgart: Carus-Verlag 2006,

preložil Richard Tamáš).

Stredoveký text cisterciátskeho mnícha a básnika Arnulfa von Löwena z 13. sto-
ročia citlivo spája mystiku s poéziou. Dietrich Buxtehude dodal textu barokovú
hudobnú harmóniu, ale aj teologický rozmer diela. Skladba Membra Jesu nostri je
jednou z najintímnejších a najvnútornejších hudobných výpovedí obdobia vrchol-
ného baroka a v súčasnosti patrí medzi hudobné klenoty barokovej koncertantnej
hudby určenej na predvádzanie najmä v pôstnom období. Sakrálny koncertný
priestor barokových kláštorov a opátstiev, kde sa toto dielo najčastejšie uvádza,
umocňuje jeho slávnostný a zároveň aj duchovný rozmer.

64
RECENZIE NOVÉ SVET Y Z KNÍH
Daniel Hevier: Dočítania, decká!
Ilustrácie: Daniel Hevier. 1. vyd.
Bratislava: Matys, 2020. 48 s.
V roku 2020 vydal Daniel Hevier knihu
básní a kratších prozaických útvarov,
predovšetkým rozprávok, aby v kon-
texte literatúry pre deti a mládež vzbu-
dzoval záujem o čítanie, ale aj o inter-
akciu s potenciálnym rodičovským
sprievodcom vo svete kníh či poznania:
„Dočítania, milé decká! / Táto knižka –
to je pecka! / (Ak neviete, čo je pecka, / ob-
ráťte sa na otecka.)“ (Hevier, 2020, pred-
sádka) Knihu ilustroval Daniel Hevier,
ilustrácie evokujú skôr detskú kresbu,
ale pravdepodobne je to zámer autora,
ktorý kresbou sprevádza svoje básnické
či rozprávkové texty určené pre mlad-
šieho čitateľa.
Z kompozičného hľadiska kniha po-
zostáva zo súboru abecedných básní či
príbehov, ktoré sú zoradené nie podľa
abecedy, ale pomerne voľne – A je auto,
S je snehuliak, I je internet, E je elek-
trina, M je mobil, O je opica, U je ufón,
V je veľryba, J je jablko, P je palec, H je
hrad, L je lopta, K je krokodíl, B je bicy-
kel, C je cirkus, T je topánka, Z je zima,
N sú narodeniny, D je dáždnik, R je ro-
bot, F je farbička, G je glóbus, CH je
chobot, DZ je D + Z, X je xerox, Y je
yeti. Jednotlivé písmená sa tak stanú
kľúčom, podľa ktorého sa vyberajú mo-
tívy a témy do abecedných textov. Zoz-
nam motívov a tém, ako napovedajú už
názvy, vychádza z okruhu známeho či
blízkeho dieťaťu – časti ľudského tela
či významnejšie udalosti (palec, narode-
niny, cirkusové predstavenie), veci a javy
(snehuliak, jablko, hrad, lopta, bicykel,
topánka, zima, dáždnik, farbička, gló-
bus), zvieratá a ich časti (opica, veľryba,
krokodíl, chobot), technické výdobytky
(auto, internet, elektrina, mobil, robot,
xerox) či nevšedné bytosti (ufón, yeti)
a pod.
Známe Hevierove tvorivé postupy,
hra, ba aj funkčná hra s výrazom a vý-
znamom slova,
(nonsensová)
fantázia a hu-
mor, sú príznač-
né aj pre zbierku
Dočítania, decká!
V knihe náj-
deme aj staršie
literárne texty,
napr. z knihy ver-
šov i autorských
rozprávok Skladací dáždnik a Dáždnikový
skladateľ (1986) či Nevyplazuj jazyk
na leva (1982).
Autor si volí repertoár tém či motí-
vov, ktoré sú blízke potenciálnym det-
ským recipientom, teda sú zväčša z jeho
dosahu, no pri ich stvárňovaní uplatní
hravý a fantazijný princíp. Princíp hry
je vlastný cirkusu a cirkusovému pred-
staveniu, napr. v básni Cirkus Hwatari
(„Cirkus Hwatari / má len päť bĺch, / ryša-
vého koňa, / slona na dôchodku. / Blchy ušli
/ na blší trh / koňa kúpil starý hasič / a slon
pije – mlieko.“ Hevier, 2020, s. 28), v kto-
rej sa hravým spôsobom „vyrieši“ chabá
početnosť osadenstva cirkusu tým, že
sa roztratí aj jeho zvyšok.
Autorská hra s výrazom a význa-
mom slova, teda veľmi „hravá slovotvor-
ba“, sa uplatní vo viacerých textoch,
napr. v básni Smiechuliak sa upozorní
na zmenu významu slova pridávaním
rôznych slovotvorných predpôn („Posta-
vil som snehuliaka. / Netušil som, čo ho
čaká: // Každý si z neho uťahuje, / zajac
ho za nos poťahuje, / jazvec mu metlu vyťa-
huje, / myš ho do fígľov zaťahuje, / pes sa
od neho odťahuje, / líška mu hrniec naťahu-
je / a vrabec sa doň presťahuje… // Len ma-
lé deti priťahuje: / „Jéééééééééééééééééééééééj,
/ to je ale Smiechuliak!“, Hevier, 2020,
s. 7; zvýraznila M. P.). Pointa básne spo-
číva v prekvapivej premene významu
slova snehuliak zámenou slova sneh
za smiech, teda zámenou príčiny (sneh
a radosti prežívané na snehu) za násle-
dok „snehovej“ hry (radosť a smiech).
Hravá práca s významom a výrazom
zvieracích pomenovaní je známa
zo starších Hevierových básní, ktoré
65
stvárňujú rôzne fantastické prepojenia
dvoch zvierat prostredníctvom ich po-
menovaní, teda zložených slov (kompo-
zít), ako je to napr. aj v básni Hrochodíl
(„Kto celý svet / pochodil, / vie, čo je to /
krokodíl. // Hrochodíl má / trocha /
z krokodíla, / z hrocha...“, Hevier, 2020,
s. 24).
Humor ako jeden z príznakov poézie
pre deti nechýba ani v básni Ako sa uťa-
huje z rybára (Hevier, 2020, s. 14), pri-
čom vychádza zo subjektívneho rieše-
nia problému, rybárčenia bez úlovku,
takže problém sa „rieši“ prostredníc-
tvom rytmu a rýmu, ale aj v tematickej
rovine prostredníctvom náhradného,
no menej dokonalého úlovku: „Berú? /
Berú?/ Veru, / už ma čerti berú. / Chytil
som len jednu čižmu, / aj tá mala dieru!“
Do repertoáru tém a motívov, ktoré
sa viažu na technický pokrok, patrí aj
téma zviazaná s robotom v domácnosti.
V príbehu o robotovi RO-RO-RO autor
opätovne hravým spôsobom vyberá
zo slovnej zásoby vhodné slová s morfé-
mou, predponou i príponou „RO“: „Nie
si ROzmaznaný? ROzčúlil som sa. Máš
plniť moje ROzkazy, a nie sa tu ROzťaho-
vať. [...] RObot RO-RO-RO ostáva v RO-
dine. Budem sa mať s kým poROzprávať.
A tie povinnosti si ROzdelíme.“ (Hevier,
2020, s. 38) Problém textu vyplýva
zo žiadosti robota o rovnoprávnosť a
rieši sa prostredníctvom humoru, teda
kumuláciou žiadostí robota („Aj ja
chcem RObiť to, čo ty.“), ako aj chlapco-
vých rozhorčených výpovedí, no príbeh
vyústi do zmierlivého konca, do uvedo-
menia si hodnoty priateľstva.
Hravosť prozaických príbehov aj bás-
ní, humor a fantázia predznamenávajú
autorský zámer – orientovať sa na dieťa
ako potenciálneho čitateľa, ktorý sa
ešte len učí čítať abecedu a abecedné
básne i príbehy. Prostredníctvom textov
mladšie dieťa získava aj inštrukciu, ako
si osvojiť svet a v ňom veci i javy či sú-
vislosti, alebo ako meniť význam zme-
nou výrazu...
Možno len výtvarná stránka knihy by
si zaslúžila väčšiu pozornosť, pretože
dieťa sa stáva aj čitateľom obrazov a ich
66
príbehov, stáva sa čitateľom viac či me-
nej umelecky účinnej správy...
Mar tina Petríková
V PASTELKOVOM SVETE
Drew Daywalt a Oliver Jeffers:
Deň, keď pastelky dali výpoveď
Preložil: Michal Zidor. 1. vyd. Bratislava:
Ikar, 2018.
Obrázkový príbeh vydaný v edícii Sto-
nožka pre najmenšie deti od štyroch
rokov napísal Drew Daywalt a nakreslil
ho Oliver Jeffers. Z anglického origi-
nálu The Day the Crayons Quit (2013) ho
preložil Michal Zidor. Drew Daywalt je
filmár a knihou Deň, keď pastelky dali vý-
poveď vstúpil aj do literatúry pre deti
(pokračovaním príbehu o pastelkách je
kniha Deň, keď pastelky našli domov). Oli-
ver Jeffers je zas známy ilustrátor, avšak
i autor príbehov zaznamenaných nielen
výtvarnými znakmi a postupmi, ale
sprevádzaných aj slovami v obrázko-
vých knihách (How to catch a star, 2004;
Lost and found, 2004; The Incredible Book
Eating Boy, 2009; Up and Down, 2010;
The Heart and the Bottle, 2010 a ďalšie;
v slovenskom preklade Michala Zidora
bola vydaná aj kniha Tu sme. Poznámky
k životu na planéte Zem, 2018), pričom
premyslene a invenčne reflektuje témy
a problémy pomáhajúce deťom pri pre-
žívaní a poznávaní sveta. Sám sa pova-
žuje za autora, ktorý je srdcom rozprávač,
ktorý chce klásť otázky a prostredníc-
tvom umenia sa dívať na svet z pozícií
logiky aj emócií.
Knižný príbeh je sprevádzaný pútavý-
mi pestrými ilustráciami, ktoré evokujú
detskú kresbu a sú dopĺňané fotografia-
mi listových výpovedí o situácii a stave
rozmanitých pasteliek. Je rámcovaný
rozprávaním o Danielovej situácii,
v ktorej namiesto pasteliek nájde súbor
listov. Daniel tvorivým spôsobom inter-
venuje v prospech (šťastia) svojich paste-
liek, pričom miera jeho invencie i schop-
nosti riešiť problémovú situáciu sa
pretaví do zmierlivého konca príbehu
v duchu žánrových očakávaní, ale aj
s ohľadom na schopnosti a možnosti
dieťaťa.
Príbeh o starostiach dvanástich pas-
teliek (červenej, fialovej, béžovej, sivej,
bielej, čiernej, zelenej, žltej, oranžovej,
modrej, ružovej a broskyňovej) je kom-
pozične organizovaný tak, že sa za se-
bou zoradia sťažnosti i žiadosti jednot-
livých pasteliek. Tie sprostredkujú
vlastné pohľady na svoje starosti a trá-
penia, ktoré sprevádzajú kresbami (vecí,
zvierat, postáv i javov), či skôr kresbami
konkrétnych (antropomorfizovaných)
pasteliek.
Pastelky adresujú súbor listov chlap-
covi Danielovi, ktorému patria a ktorý
podľa nich nenapĺňa ich očakávania pri
ich zaťažovaní prácou či pri starostli-
vosti o pastelky. To by nebolo nič nezvy-
čajné, keďže v detskom svete a v det-
ských knihách sú hra, fantázia i humor
adekvátnymi tvorivými princípmi, ale
antropomorfizované pastelky si volia
listovú formu ako prejav vlastnej nespo-
kojnosti so vzniknutou situáciou, ba
dokonca nútia potenciálneho recipienta
premýšľať o „štatistickej“ pravdepodob-
nosti používania tej-ktorej pastelky,
teda o spravodlivosti či nespravodli-
vosti, ktoré panujú v „pastelkovom“
svete pasteliek a ich detí. Logika paste-
liek evokujúca detský komponent je
zrejmá. Pastelky sa bránia proti tomu,
aby pracovali viac ako iné pastelky
(„Po celý rok sa trápim s vyfarbovaním
POŽIARNICKÝCH ÁUT, JABĹK, jahôd
a VŠETKÉHO OSTATNÉHO, čo je ČER-
VENÉ. Dokonca pracujem aj cez sviatky!“,
Daywalt – Jeffers, 2018, nečíslovaná
strana) alebo menej („Za posledný rok si
ma nepoužil ANI RAZ. Určite preto, lebo si
myslíš, že som DIEVČENSKÁ farba,“ Day-
walt – Jeffers, 2018, nečíslovaná strana),
čím sa vyjadrí túžba po spravodlivosti.
Bránia sa proti tomu, aby sa mrhalo ich
farbou („Ak čo najskôr NEZAČNEŠ
VYFARBOVAŤ PORIADNE všetky ob-
rázky...“, Daywalt – Jeffers, 2018, nečíslo-
vaná strana), aby boli zamieňané s iný-
mi farbami, aby repertoár objektov,
ktoré sa nimi
kreslia, bol ob-
medzený („Kedy
si naposledy videl,
že by nejaké dieťa
nadšene vyfarbo-
valo pšenicu?“,
Daywalt – Jeffers,
2018, nečíslovaná
strana), aby sa
nimi kreslili iba veľké zvieratá („A sivé sú
aj veľmi malé kamienky. Okruhliaky. Čo
tak z času na čas nakresliť jeden z nich, aby
som si trochu oddýchla?“, Daywalt – Jef-
fers, 2018, nečíslovaná strana), alebo iba
sneh („Biela mačka v snehu. Nakreslil Da-
niel“, Daywalt – Jeffers, 2018, nečíslo-
vaná strana) či iba obrysy vecí, čím sa
vyjadria potreby odlíšiť sa, a pritom nie-
kam patriť, ako aj potreba starostlivosti.
Bránia sa proti tomu, aby sa iné pastelky
sporili navzájom medzi sebou („Obidve
pastelky si myslia, že ONY by mali vyfarbo-
vať slnko. Prosím, vyrieš to čím skôr, inak
sa z nich my ostatné ZBLÁZNIME!“, Day-
walt – Jeffers, 2018, nečíslovaná strana),
čím sa pomenuje potreba harmónie
a pod.
To, čím príbeh prekvapí, je schop-
nosť „nahlas“, teda v listovej výpovedi
ako proteste vyjadriť svoj názor, zapísať
ho tou svojou farbou a tak apelovať
na nastolenie konsenzu či rovnováhy
vo farebnom rozprávkovom svete, alebo
rúcať stereotypy („Mohol by si ma občas,
PROSÍM, použiť a z času na čas nakresliť
RUŽOVÉHO DINOSAURA“, Daywalt –
Jeffers, 2018, nečíslovaná strana). Aj pre-
to možno považovať chvíľami hnevlivý,
ale zväčša len apelatívny tón sťažností
a žiadostí za primeraný, a nie za pri-
hlasný. Aj takto sa deti učia, že majú
právo vyjadriť svoj názor, že jeho formu
môžu, ba i musia obrusovať a cizelovať
(rôzne, viac či menej citovo zafarbené
oslovenia adresáta listov, typograficky
a farebnosťou odlišné výpovede paste-
liek) a že rôzne pohľady na svet ich
môžu priviesť k intenzívnejšiemu pre-
mýšľaniu a k rozrušovaniu stereotypov.
Mar tina Petríková
67
 ZÁZRAKY V OBLAKOCH
Linda Sarah – Fiona Lumbers:
Záhrada v oblakoch
Preložila: Lucia Hlubeňová. 1. vyd.
Bratislava: Ikar, 2020.
Obrázkový príbeh vydaný v edícii Sto-
nožka pre najmenšie deti od troch rokov
napísala Linda Sarah a nakreslila ho
Fiona Lumbers. Z anglického originálu
The Secret Sky Garden (2018) ho preložila
Lucia Hlubeňová. Linda Sarah je spiso-
vateľka a ilustrátorka, napísala už via-
cero autorských kníh pre deti (Mi and
Museum City, On Sudden Hill, Tom’s Mag-
nificent Machines) a tentoraz sa pokúsila
reflektovať na pozadí ekologickej témy
aj problém osamotenia. Knižný obráz-
kový príbeh Záhrada v oblakoch uvádzajú
venovania spisovateľky – „Brianovi, na-
vždy s láskou xx – L. S.“ a ilustrátorky –
„Mamičke a oteckovi – F. L.“.
Ilustrácie knihy sú stvárnené v jem-
ných odtieňoch farieb (sivá farba, ba aj
„šedivejšia ako pondelková obloha“, Sarah,
2020, nečíslovaná strana; sivá farba bu-
dov, či iných rozľahlých plôch starého
a nepoužívaného parkoviska pri letis-
ku), no predovšetkým vo výraznejších
farebných zostavách, ktorými je stvár-
nené dievčatko Dorotka, ústredná po-
stava príbehu, a veci z jej okruhu
(modrý kabátik, čiapka, nohavice, čer-
vené vtáča, šarkan, krhla, rádio, starý
sud) či nový svet rodiaci sa pod Dorot-
kinými rukami alebo z jej pevnej vôle
a chcenia (zelená, modrá, žltá, ružová,
červená, fialkastá, modrá farba kvetín,
ktoré vysieva). Ilustrácie presviedčajú
o možnosti revitalizovať sivý široko-ďa-
leko sa rozpínajúci neživý priestor.
Čo možno hodnotiť veľmi pozitívne,
je autorský zámer ponúknuť tomu naj-
mladšiemu, teda predčitateľovi, a spolu
s ním aj jeho rodičom koncept na zá-
chranu či oživenie celkom sivého, ale
vlastne pre mnohé sídliskové deti aj zvy-
čajného priestoru. Aj keď vyznieva
málo pravdepodobne či menej viero-
hodne alebo neprimerane veľmi častá
prítomnosť dieťaťa bez rodiča či rodi-
68
čov alebo do-
spelého sprie-
vodcu na sta-
rom parkovisku
pri letisku, teda
pravdepodobne
na periférii
mesta, krea-
tívny koncept
oživenia také-
hoto sveta je spôsobom presadzovania
sa (ekologickej) hodnoty, ktorú možno
privítať v detskej literatúre najmä v čase
neustávajúcej destabilizácie životného
prostredia. Táto hodnota sa presadzuje
bez predradenia poznávacej či výchov-
nej hodnoty nad ďalšie z hodnôt textu,
a to cestou tematizácie fragmentov z cí-
tenia, vnímania, myslenia a konania
dievčatka Dorotky, ktoré citlivo načúva
zvukom z okolia, zrakom alebo aj inými
zmyslami vníma skutočnosť, ktorá ju
obklopuje, a predovšetkým premýšľa
a koná v prospech zachovania zdravého
a pekného prostredia. Možno uvažovať
aj o tom, že editor pôvodného vydania
textu mal možnosť „vstúpiť“ do textu
primeranejšie, aby pomohol autorovi
rozvinúť fragmentárnejšie textové vý-
povede s návratným motívom do este-
ticky účinnejšej podoby. Vo forme ref-
rénu sa totiž v texte opakuje výpoveď
dieťaťa a v nej sa konkretizuje pocit,
že dievčatku niečo chýba, ale je otázne,
či sa tak deje v súlade so zachovávaním
estetickej miery.
Postupnosť činností a systematic-
kosť dievčatka pri ich vykonávaní (vy-
čistiť, pokryť zeminou, zasiať semienka
a starať sa) prináša svoje „ovocie“, no
napriek činorodosti postavy jej stále
niečo chýba... A tým sa dostávame k ďal-
šiemu z problémov príbehu.
Osamotenie v tvorivej činnosti či hre,
ktoré je nepriamo pomenované „len“
v jednom zo segmentov príbehu pri-
bližným opisom pocitov – „Ten pocit.
Niečo ako bolesť, prázdnota. Nie naplnenie,
spokojnosť, ktorú cítite, keď ste šťastný a po-
čujete sladké zvuky domova a niečí smiech
vedľa v izbe.“ (Sarah, 2020, nečíslovaná
strana) – v ostatných segmentoch prí-
behu zasa návratným motívom niečoho,
čo chýba, nie je kompenzované zásahom
dospelého komponentu, ale zásahom
komponentu detského, aby dieťa pocí-
tilo hodnotu priateľstva a pri spoločnej
hre sa aj uisťovalo, že je zásadná.
Ekologická téma sa teda prepája s té-
mou i problémom, ktoré sa dotýkajú
ľudských vzťahov a priateľstiev, a tak sa
z inej perspektívy, teda „zhora“ pri pri-
stávaní lietadla díva na svet aj chlapec
Tobi ako postava, ktorá vidí to, čo iní
nie – „... záhrada tam hore v oblakoch, plná
kvetov, žiarivá ako kráľovská prikrývka,
ktorá sa vlní a zdraví vás.“ (Sarah, 2020,
nečíslovaná strana) A takým spôsobom,
nazeraním na svet trochu inak či z inej
perspektívy, sa rodí aj nový priateľský
vzťah.
Osamotená Dorotka, ktorá sníva
svoje sny v záhrade v oblakoch, a Tobi,
ktorý nájde Dorotkinu záhradu, zisťu-
jú, že ich spája radosť z vykonávania
podobných herných či iných tvorivých
činností, ale aj to, čo je ešte dôležitejšie,
rodiaci sa zázrak priateľstva.
Jednoduchý príbeh, ktorý dotvárajú
farebné ilustrácie evokujúce živé rast-
linné súcno, je vyrozprávaný s ohľadom
na dieťa a napovie mu, že na svete sú
mnohé miesta, ktoré možno premeniť
na krajšie; ale na svete sú aj ľudia, kto-
rých si možno obľúbiť a tak pocítiť oby-
čajné ľudské šťastie...
Mar tina Petríková
SVEDECT VO, K TORÉ BY SME
NEMALI PREHLIADAŤ
Mira Jakovenková – Agnessa
Mironovová: Agnessa.
Zpověď ženy stalinského čekisty.
Praha: Maraton, 2021.
V novembri 2022 uplynie šesťdesiat
rokov, odkedy sa šéfredaktorovi mesač-
níka Novyj mir, básnikovi Alexandrovi
Tvardovskému, podarilo uverejniť no-
velu Jeden deň Ivana Denisoviča od Ale-
xandra Solženicyna. Uznesenie o publi-
kovaní novely
bolo údajne
schválené polit-
byrom ústred-
ného výboru
Komunistickej
strany Soviet-
skeho zväzu
v októbri 1962
na osobný nátlak
prvého tajom-
níka Nikitu
Chruščova.
O rok neskôr novela vyšla v českom pre-
klade Sergeja Machonina. Pravdou je,
že okrem ďalších Solženicynových po-
viedok sa veľa sovietskej „táborovej“
literatúry do roku 1968 nepreložilo.
Napokon aj situácia v Sovietskom zväze
nástupom Leonida Brežneva mnohé
zmenila. Počas normalizácie sme viacerí
skôr tajne čítali exilové vydania ďalších
Solženicynových diel. České exilové na-
kladateľstvá vydali spomienky v Soviet-
skom zväze kolujúcich samizdatov Jev-
genije Ginzburgovej a Nadeždy
Mandeľštamovej, ale to bolo všetko.
Ani perestrojka v obidvoch jazykových
mutáciách časopisu Sovietska literatúra
veľkú pozornosť tomuto žánru neveno-
vala. Asi prebehla príliš rýchlo... Po no-
vembri 1989 sa objavili na knižných
pultoch obidve knihy uvedených auto-
riek, ale aj Solženicynove diela a Kolym-
ské poviedky Varlama Šalamova. Záujem
čitateľov však už smeroval inam. Je pri-
tom chyba nepoznať „táborovú“ litera-
túru ruských autorov, lebo v mnohom
nás dokáže priviesť k pochopeniu dneš-
ného Ruska.
Nové a ambiciózne české vydavateľ-
stvo Maraton v rámci svojej edície pa-
mätí uviedlo knihu Agnessa autoriek
Miry Jakovenkovej a Agnessy Mironovo-
vej. Formou ide o zvláštnu publikáciu.
Orálnu históriu kombinuje s románo-
vými prvkami a dopĺňa úryvkami z ko-
rešpondencie ďalších rodinných prí-
slušníkov hlavnej hrdinky Agnessy
Mironovovej. Mira Jakovenková pochá-
dzala z rodiny, ktorá bola postihnutá
represiami v 30. a 40. rokoch 20. storo-
69
čia. Od druhej polovice 50. rokov sa
snažila o rehabilitáciu svojich príbuz-
ných. Prvé rehabilitácie sa začali bez-
prostredne po Stalinovej smrti, keď
všetkých, ktorí boli zatknutí v súvislosti
s „prípadom lekárov“, už mesiac nato
prepustili a mohli sa vrátiť na svoje pra-
covné miesta. Pamätný XX. zjazd KSSZ
s Chruščovovým prejavom sa konal vo
februári 1956, ale prepúšťania z gula-
gov sa spustili skôr. Mira, ako sa píše
na obálke knihy, strávila celé hodiny v
radoch na prokuratúre, na najvyššom
súde vojenského tribunálu. Uvedomila
si význam svedeckých výpovedí prepus-
tených väzňov a navrátilcov z vyhnan-
stva a začala si zapisovať príbehy tých,
ktorí boli ochotní jej o tom rozprávať.
Pri jednej príležitosti sa zoznámila
s Agnessou Mironovovou, ktorej život-
ný osud ju zaujal. Obidve ženy spojilo
priateľstvo, ktoré trvalo takmer dvadsať
rokov. V priebehu spoločne stráveného
času bola Agnessa nielen ochotná, ale
možno povedať, že priam s radosťou
jej vyrozprávala svoj neuveriteľný osud.
Mladé, pekné a ctižiadostivé dievča
zo skromných pomerov, po otcovi gréc-
keho pôvodu, s maturitou na gymnáziu
v Majkope, sa v rokoch občianskej vojny
zoznámilo s Ivanom Alexandrovičom
Zarnickým, náčelníkom štábu severo-
kaukazských pohraničných vojsk. Man-
želstvo a odchod do Rostova jej umož-
nili spoločenský vzostup. Medzitým sa
zblížila s príslušníkom Čeky, pôvodne
vojakom Buďonného vojsk v občianskej
vojne Sergejom Mironovom, ktorý to
dotiahol na vysoký post. Po jeho boku
prežila neuveriteľný život v prepychu.
Mironov, manželkou nazývaný Miroša,
sa stal jedným z najbližších pomocní-
kov Nikolaja Ježova a jeho námestníka
Michaila Frinovského v čase najkrutej-
šieho teroru 30. rokov. Pád Ježova a ľudí
z jeho okolia strhol so sebou aj Mirono-
va, ktorý skončil na popravisku. Hoci
Agnessa neustále tvrdila, že nevedela,
čo robí jej manžel, ktorý údajne strik-
tne oddeľoval súkromie od svojho za-
mestnania, v mnohých kapitolách si
v tomto smere protirečí. Najmä od ná-
70
stupu Genricha Jagodu na čelo komisa-
riátu vnútra a v rokoch 1937 – 1939 po-
ciťovala strach o vlastný život. Vzťahy
medzi súdruhmi pripomínali klbko ha-
dov. Zaznamenaný je aj vzostup Lavren-
tija Beriju a systematická likvidácia
konkurentov z Gruzínska.
Agnessa sa nakoniec vydala aj tretí
raz – za svojho bratranca Michala Davy-
doviča Koroľa s nevšednou minulosťou
sovietskeho agenta v Poľsku, Kanade
a v Spojených štátoch. Po návrate bol
najskôr bez miesta, neskôr ho odsúdili
a nakoniec po Stalinovej smrti prepus-
tili a rehabilitovali. V knihe vystupujú
mnohé významné postavy tej doby: Ma-
xim Litvinov s manželkou, Molotovova
manželka Polina Žemčužinová, Nikolaj
Švernik, Lazar Kaganovič, manželia Ko-
nevovci. Odsúdeniu a táboru v Kara-
gande sa nevyhla ani samotná Agnessa,
ktorá na vlastnej koži mala možnosť
okúsiť osud, aký jej manžel a jeho dru-
hovia pripravili pre obete svojej mašiné-
rie. Azda aj vďaka tomu vzniklo výbor -
ne napísané svedectvo stalinskej doby.
Treba pripomenúť, že spomienky na ta-
kejto úrovni a editorsky tak dobre pri-
pravené ešte na našom knižnom trhu
neboli. Dôležitý je tiež poznámkový
aparát a záverečné slovo Iriny Ščerbako-
vovej z medzinárodnej spoločnosti Me-
morial. Tu nájdeme zmienky o osudoch
mnohých ľudí, vyvrátené viaceré le-
gendy zo sovietskeho života, ktoré do-
dnes kolujú. Napríklad tá okolo Leo-
nida Nikolajeva, ktorý vraj zo žiarlivosti
zastrelil šéfa leningradských komunis-
tov Sergeja Kirova. Sovietsky systém
však obostieralo mnoho ďalších mýtov.
Aj ten o Stalinovej hrozbe Nadežde
Krupskej, že ak sa bude do niečoho
pliesť, tak urobia vdovou po Leninovi
Inessu Armandovú alebo Leninovu
osobnú tajomníčku Lidiju Fotijevovú.
V poznámkach sa dozvieme o osudoch
manželky generála Vlasova, ale aj iných
žien, ktoré zaplatili životmi za spojenie
s nepohodlnými mužmi. Je tu veľa od-
kazov na rôzne literárne spomienky;
napríklad na Erenburgove pamäti v sú-
vislosti s Isaakom Babelom, ktorý nako-
niec doplatil na návštevy literárneho sa-
lónu Ježovovej manželky, novinárky Jev-
genije Chajutinovej.
Knihu sprevádza tiež obsiahly foto-
grafický materiál a je doplnená o záve-
rečné slovo Iriny Ščerbakovovej. Je to
časť z jej pôvodne obsiahleho úvodného
slova k ruskému vydaniu tejto knihy
v roku 2019. Irina Ščerbakovová tu pred-
stavuje aj medzinárodnú spoločnosť
Memorial, kde zastáva vedúcu funkciu,
a Archívne zbierky Memorialu. Ide o po-
dobnú ustanovizeň, akou je na Sloven-
sku Ústav pamäti národa a v Českej re-
publike Ústav pro výzkum totalitních
režimů. Je priam nepochopiteľné, že
4. októbra 2016 Ministerstvo spravodli-
vosti Ruskej federácie zapísalo medziná-
rodnú spoločnosť Memorial do registra
„neziskových organizácií plniacich
funkciu zahraničných agentov“.
Vojtech Čelko
POMOC, NA K TORÚ MÔŽEME
BYŤ HRDÍ
Jakub Hauser: Sans retour.
Výtvarníci ruské emigrace
v meziválečné Praze
Praha: Památník národního písemnictví,
2020.
Kniha kurátora oddelenia umeleckých
zbierok Pamätníka národného písom-
níctva v Prahe Jakuba Hausera Sans re-
tour – Bez návratu (poznámka, ktorá
bola rukou napísaná na doklade vyda-
nom ruskému emigrantovi, budúcemu
sochárovi Alexandrovi Sergejovičovi
Golovinovi ruskou legáciou v Sofii), ob-
sahuje v súhrne ako zborník jednotli-
vých kapitol ďalšie zaujímavé výsledky
jeho doterajšieho bádania v histórii rus-
kej emigrácie v medzivojnovom Česko-
slovensku. Autor vyštudoval dejiny
umenia a litovčinu na pražskej Filozo-
fickej fakulte a venuje sa málo známym
kapitolám dejín medzivojnového ume-
nia v ČSR. Patrí k najlepším znalcom
vo svojej generácii (ročník 1982), ktorí
sa zameriavajú
na túto proble-
matiku. Bol je-
den z autorov
mimoriadne
úspešnej výstavy
Zkušenost exilu
s podtitulom
Osudy exulantů
z území bývalého
Ruského impéria
v meziválečném
Československu.
Konala sa v roku
storočnice ruských revolúcií v priesto-
roch letohrádku Hvězda v Prahe a bola
reflektovaná aj v časopise Tvorba.
Praha sa v medzivojnovom období
stala jedným z významných stredísk
emigrácie z bývalého ruského impéria,
a to aj vďaka ústretovému postoju mla-
dej republiky a jej politickej reprezentá-
cie. Po revolúcii a občianskej vojne
opustili vlasť alebo boli prinútené
k emigrácii takmer dva milióny ľudí.
ČSR prijala v prvých, neľahkých rokoch
svojej existencie desiatky tisíc utečen-
cov z Ruska. Pomoc odsúhlasila záko-
nom číslo 175, ktorý hovoril o „podpor-
nej akcii v prospech ruských utečencov“, už
v roku 1919. V rokoch 1921 – 1937 vy-
naložila na tento účel zo štátneho roz-
počtu viac než pol miliardy vtedajších
československých korún. Na tzv. Ruskej
pomocnej akcii sa podieľali minister-
stvá, vládne úrady, Červený kríž a rad
ďalších inštitúcií. V júli 1921 si ju pod
osobnú záštitu vzal samotný prezident
Tomáš Garrigue Masaryk. Táto veľko-
rysá akcia bola schválená ako štátna
a štát ju tiež hradil. Historička Kateřina
Housková v brnianskom časopise Kon-
texty vyčíslila, že zo štátneho rozpočtu
bolo v predmetnom období uvoľne-
ných celkovo 508 034 511 Kč.
Dokážeme si niečo také predstaviť
v dnešných podmienkach? Česká repub-
lika v 90. rokoch bez problémov, ale
v úplne inej hospodárskej situácii po-
núkla podobnú pomoc utečencom
z vojnou postihnutej bývalej Juhoslávie,
ale nebola taká vysoká ako tá, ktorej sa
71
dostalo medzi vojnami občanom niek-
dajšieho Ruska. Svoju úlohu v organi-
zovaní pomoci zohralo priateľstvo pre-
zidenta Masaryka s ruským historikom
prof. Pavlom Nikolajevičom Miľukovom
(1859 – 1943), zakladateľom a vedúcim
predstaviteľom Strany konštitučných
demokratov, ktorý bol ministrom za-
hraničných vecí v dočasnej vláde knie-
žaťa Ľvova. Len pre zaujímavosť, pri
jednom z pokusov o atentát, ktoré boli
na Miľukova spáchané v Berlíne, zavraž-
dili jeho priateľa Vladimira Dmitrije-
viča Nabokova, otca slávneho spisova-
teľa. Na Miľukovovu žiadosť prezident
Masaryk umožnil aj s finančnou pod-
porou usadiť sa v Prahe matke a súro-
dencom Vladimira Vladimiroviča Na-
bokova. Ten v knihe spomienok Speak,
Memory (Pamäť, prehovor) spomína
na svoje pražské návštevy.
Na pomoci ruskej emigrácii sa vý-
razne politicky podieľali aj prvý česko-
slovenský premiér Karel Kramář, kto-
rého manželka Nadežda bola Ruska,
a minister zahraničných vecí Edvard Be-
neš. Československý štát umožnil vyštu-
dovať najmenej šiestim tisícom rus-
kých, ukrajinských a bieloruských
študentov, podporoval akademikov,
odborníkov v rôznych oblastiach, ale aj
sociálne slabých či invalidov. Za týmito
faktami, na ktoré môžeme byť právom
hrdí, sa však skrývajú predovšetkým
konkrétne ľudské osudy.
V dňoch 11. – 14. novembra 1920 vy-
plávalo z prístavov Sevastopoľ, Jevpato-
rija, Kerč, Feodosija a Jalta po porážke
oddielov Wrangelovej bielogvardejskej
armády 126 plavidiel so 146-tisíc vo-
jakmi a sympatizantmi do Istanbulu.
Prvé transporty s ruskými utečencami
dorazili do ČSR na konci roku 1921.
Celkový počet prijatých emigrantov sa
blížil k číslu 30 000. Nie všetci tu však
zostali, pretože pre mnohých bola ČSR
len tranzitnou krajinou. Stredoeuróp-
ska republika najviac lákala ruskú libe-
rálne zmýšľajúcu inteligenciu. Štát im
postupom času zabezpečil vlastné ško-
ly, slobodu náboženstva, kultúry i ja-
zyka a v neposlednom rade uplatnenie
72
v profesii, ktorej sa vo vlasti venovali.
Takto vznikli napríklad Ruská ľudová
univerzita, Ruský inštitút, Ruská práv-
nická fakulta, Archeologický ústav
N. P. Kondakova a mnohé ďalšie vý-
znamné inštitúcie. Pomoc bola motivo-
vaná nielen súcitom, vychádzala z ra-
cionálnej úvahy. Predpokladalo sa, že
boľševický režim sa dlho neudrží a pri
nevyhnutnej obnove ruského štátu
príde práve z ČSR pomoc pri záchrane
a vzdelávaní ruskej inteligencie, ktorá
ho – už na demokratických princípoch
– opäť postaví na nohy.
Publikácia venovaná výtvarnej scéne
„ruskej Prahy“ sa neobmedzuje iba
na autorov, ktorí sa ocitli v emigrácii
v ČSR, ale sleduje miesto Prahy v sieti
kontaktov ruskej emigrácie. Zároveň
mapuje vzťahy miestnej exilovej komu-
nity s ďalšími strediskami emigrácie,
najmä s Parížom, Berlínom a Rigou.
Okrem úvodu a záveru kniha obsahuje
šesť kapitol, ktoré sa zaoberajú ruskou
zbierkou Karáskovej galérie, štátnymi
nákupmi ruského umenia, Archívom
a galériou slovanského umenia Slovan-
ského ústavu, skupinou Skýti a výtvar-
nou expozíciou Ruského kultúrno-his-
torického múzea ako príkladmi, na
ktorých je možno ukázať premieňajúce
sa hranice pojmu ruského umenia
mimo Ruska a vzťah výtvarnej produk-
cie k umeleckým tradíciám predrevo-
lučného Ruska. Pre uvedené výstavy
a umelecké zbierky boli charakteris-
tické bohaté medzinárodné kontakty
prekračujúce hranice miestnych kon-
textov. Kniha kladie dôraz najmä
na opis kultúrnych transferov a tým
sa snaží postihnúť dynamiku vzťahov
s medzinárodnou ruskou komunitou
i miestnym kultúrnym dianím.
Autor už v úvode upozorňuje na vý-
nimočnosť osoby Grigorija Alexejeviča
Musatova (1889 – 1941), ktorý ako je-
diný z ruských exulantov vstúpil v ČSR
do širšieho povedomia. V druhej polo-
vici 20. rokov sa stal jednou z výrazných
postáv Umeleckej besedy, bol autorom,
ktorého dielo „prinieslo čosi z bizarnej
a zemitej náladovosti ruského života“.
Podieľal sa na 23 spolkových výstavách
Umeleckej besedy a v roku 1938 vysta-
voval v Paríži.
Len pre zaujímavosť, keď som v ro-
koch 1985 – 1993 pracoval v Dome slo-
venskej kultúry v Prahe, umožnil som
v lete 1991 vystavovať ilustrácie jeho
dcére Nore Musatovovej (1931 – 2010).
Na vernisáži sa zúčastnili vtedajší pod-
predseda federálnej vlády Jozef Mikloš-
ko a veľvyslanec Sovietskeho zväzu
Boris Pankin s manželkou. V auguste
1991 počas vojenského puču proti Mi-
chailovi Sergejevičovi Gorbačovovi je-
diný zo všetkých sovietskych veľvyslan-
cov vo svete ostal lojálny a vystúpil
na jeho podporu. Krátko nato sa stal
ministrom zahraničných vecí Sovietske-
ho zväzu. V tejto funkcii však neostal
dlho a zaujal post veľvyslanca v Londý-
ne. Zaujímavý bol jeho žičlivý postoj
k ruským emigrantom, v tomto prípade
ich potomkom, ktorý sa zrodil už
za perestrojky. V tom čase Gorbačovova
manželka Raisa založila sovietsku kul-
túrnu nadáciu Fond na podporu ume-
nia, v ktorej sa stala členkou prezídia.
Jeho cieľom okrem iného bolo prispieť
k návratu v minulosti exportovaných
kultúrnych hodnôt, knižníc a archívov
do ZSSR. V rokoch 1986 – 1991 nadácia
pritiahla a nasmerovala prostriedky
na kultúrne aktivity v hodnote sto mi-
liónov amerických dolárov.
Kapitola Takové obrazy by v Rusku
vzniknout nemohly sa venuje konštituo-
vaniu výtvarnej scény „ruského zahrani-
čia“. Nadväzujúca kapitola Rusko zůstalo
za námi zemí nedokončených úsilí sa ve-
nuje reflexii ruského umenia v českoja-
zyčnom prostredí. Za najvýznamnejšiu
akciu považuje autor prehliadku tvorby
Nikolaja Rericha v roku 1906 v „Má-
nese“.
Štvrtá kapitola je venovaná básniko-
vi a zberateľovi Jiřímu Karáskovi ze Lvo-
vic, ktorého súkromná zbierka sa inšti-
tucionalizovala odovzdaním celého
súboru Československej obci sokolskej.
Verejnosti ju sprístupnili v roku 1925
v zrekonštruovanom Michnovom palá-
ci na Malej Strane. Dnes je zbierka sú-
časťou Pamätníka národného písom-
níctva a mnohé jej exponáty sú pri prí-
ležitostných výstavách vystavované.
Od pôvodnej myšlienky poľskej zbierky
dospel Jiří Karásek k nápadu vybudovať
slovanskú obrazáreň. Táto zbierka sa
tešila vážnosti, dokonca v nej boli depo-
nované aj niektoré nákupy ministerstva
školstva a národnej osvety, s ktorými sa
počítalo pre budúcu Štátnu galériu. Pre
slovenského čitateľa bude zaujímavé, že
k členom nákupnej komisie, ktorá roz-
hodovala o štátnych nákupoch umenia,
patril aj Martin Benka. Vďaka interven-
cii ruskej historičky umenia žijúcej
v ČSR Nadeždy Filaretovny Melnikovej-
-Papouškovej (1891 – 1978) bolo v Karás-
kovej galérii deponované aj Zátišie
od Natálie Gončarovovej, ktoré zakú-
pilo ministerstvo na výstave výtvarných
umelkýň Francúzska. Táto výstava sa
konala v máji 1937 vo Francúzskom in-
štitúte. V Ruskej sále Karáskovej galérie
boli najmä depozitá, ktoré sú dnes
umiestnené v Národnej galérii. K naj-
významnejším patrili dve veľké plátna
Filippa Maľavina, monumentálny obraz
Niekdajší obranca vlasti od Nikolaja Bog-
danova-Beľského, kresby Ivana Bilibina
a plastika Génius architektúry sochára
Alexandra Golovina.
Piata kapitola je venovaná Archívu
a galérii slovanského umenia a disku-
siám o potrebe slovanskej obrazárne.
Tie podnietila rozsiahla výstava ruské-
ho umenia, ktorú v roku 1935 usporia-
dal Slovanský ústav. Pripravil ju histo-
rik umenia a byzantológ Nikolaj Lvovič
Okunev. Konala sa v Clam-Gallasovom
paláci. Na výstave bolo vidieť, ako sa
doba mení, pretože ministerstvo z nej
nekúpilo žiaden obraz s odôvodnením,
že „je nútené obmedzené nákupné dotácie
použiť výhradne v prospech domáceho ume-
nia“. Nastala aj zmena politického na-
stavenia, po uznaní Sovietskeho zväzu
de iure sa veľkorysosť československých
úradov k emigrantským projektom
stala minulosťou.
Ďalšia kapitola patrí maliarovi Ser-
gejovi Makovi, skupine Skýti a štátne-
mu nákupu z výstavy vo Francúzskom
73
inštitúte v roku 1932. Celú túto euro-
ázijskú ideológiu rozvíjali v emigrácii
najmä vo Viedni pôsobiaci lingvista
a etnograf Nikolaj Sergejevič Trubeckoj
a geograf a ekonóm Piotr Nikolajevič
Savickij. Dokonca bol do nej zapletený
aj štrukturalista Roman Osipovič Jakob-
son. K základom euroázijstva patrilo
predovšetkým presvedčenie o nutnosti
odmietnutia západoeurópskeho vplyvu
na ruskú kultúru a výskum pôvodných,
údajne divokých koreňov ruskej kultú-
ry. Publicista a spisovateľ František
Kubka, v pofebruárovom období česko-
slovenský veľvyslanec v Sofii, bol najprv
veľkým priaznivcom tejto spoločnosti
v pražskom prostredí. Neskôr dospel
k názoru, že „čím smutnejší je osud emi-
grácie, tým smelšie sú jej sny“. Je zaujíma-
vé, že tieto euroázijské témy sú aktuál-
ne aj v dnešnom Rusku.
Predposledná kapitola Maják ruského
umenia a vedy v zahraničí je spojená
s umeleckou zbierkou Ruského kul-
túrno-historického múzea v Prahe.
Toto múzeum vzniklo zásluhou ne-
únavnej práce Valentina Fiodoroviča
Bulgakova (1886 – 1966), ktorý bol po-
sledným osobným tajomníkom spiso-
vateľa Leva Nikolajeviča Tolstého.
Zo Sovietskeho zväzu Bulgakova vyhos-
tili v marci 1923, ale nakoniec dožil
v Jasnej Poľane v múzeu venovanom
svojmu učiteľovi. Nikolaj Rerich ozna-
čil zbraslavské múzeum, za „maják rus-
kého umenia a vedy v zahraničí“. Po skon-
čení druhej svetovej vojny sa väčšina
najvýznamnejších diel tejto zbierky do-
stala do Štátnej Tretiakovskej galérie
a do ďalších moskovských múzeí. Myš-
lienku založenia ruského múzea začal
Bulgakov rozvíjať pod hlavičkou praž-
skej Ruskej slobodnej univerzity, ktorú
viedol zoológ Michal Michajlovič Novi-
kov, bývalý rektor moskovskej univer-
zity donútený odísť z Ruska na palube
jedného z „parníkov filozofov“. V roku
1942 prijal miesto na Slovenskej univer-
zite v Bratislave a územie protektorátu
navždy opustil. Umiestnenie zbierky
na zámku Zbraslav, ktorého majiteľom
bol Cyril Bartoň z Dobenína, umožnila
74
intervencia manželov Nadeždy a Karla
Kramářových. Múzeum malo v iniciač-
nom dokumente v prvom bode uvede-
né, že „v budúcnosti má byť premiestnené
do Ruska ako majetok národa“ – na roz-
diel od Ruského zahraničného historic-
kého archívu, ktorý rozvíjal svoju
činnosť pod československým minister-
stvom zahraničných vecí, napriek tomu
ho po vojne prevzali a odviezli do So-
vietskeho zväzu.
V záverečnej kapitole Jakub Hauser
konštatuje, že s príchodom Červenej
armády sa fakticky zavŕšil aj celý feno-
mén ruskej emigrácie v Českosloven-
sku. Zo všetkých spomenutých inštitú-
cií ostala iba zbierka Karáskovej galérie
a súbor štátnych nákupov v súčasnosti
spravovaný Národnou galériou. Ostat-
né zbierky sú dochované len čiastočne
v tuzemských a zahraničných kolek-
ciách. Nejasný zostal aj osud značnej
časti zbierky Slovanského ústavu, ako
aj celého jeho rozsiahleho archívu rus-
kého umenia.
Jakub Hauser zachytil zaujímavý mo-
ment medzivojnovej histórie umenia.
Kniha je vybavená chronologickým
zoznamom výstavných katalógov, čo
mimoriadne oceňujem, podobne chro-
nologickým zoznamom dennej tlače,
článkami a štúdiami v časopisoch, zbor-
níkoch a kolektívnych publikáciách
abecedne, zoznamom literatúry a men-
ným registrom. Jej súčasťou je bohatý
poznámkový aparát doplnený množ-
stvom ilustrácií diel, o ktorých sa píše,
a tiež fotografiami. Ako celok má publi-
kácia aj graficky veľmi vkusnú úpravu.
Každému záujemcovi o tento rozmer
našich dejín ju odporúčam. Boli sme
súčasťou Československa, ruská akcia
bola financovaná z daní našich prarodi-
čov, je aj naša! Zároveň dokazuje veľko-
dušnosť vtedajšej politickej elity.
Vojtech Čelko
 BIOGRAFIA, NA K TORÚ SA
ČAKALO
Zdeněk Doskočil: V žaláři
a vyhnanství. Ladislav Novomeský
v éře stalinismu a postalinismu
Praha: Nakladatelství Lidové noviny
a Historický ústav AV ČR, 2020.
Pravidelný čitateľ Tvorby už vie, o čo
ide, lebo časť jednej kapitoly z predsta-
vovanej knihy mal možnosť čítať pred
rokom. Český historik strednej generá-
cie Zdeněk Doskočil, slovakista a v sú-
časnosti už niekoľko rokov tajomník
českej časti Česko-slovenskej komisie
historikov, je známy slovenskej verej-
nosti svojou knihou mapujúcou nástup
Gustáva Husáka do vrcholnej funkcie.
V roku 2006 vydaná monografia Anato-
mie jednoho mocenského zvratu bola po
svojom uvedení na Slovensku s veľkým
záujmom prijatá u odbornej i laickej
verejnosti. Doskočil odvtedy napísal
viacero štúdií, ale čakalo sa na jeho
ďalší „opus“, ktorým potvrdí svoje
schopnosti.
Slovenskému čitateľovi netreba pred-
stavovať, kto bol básnik, novinár a poli-
tik Laco Novomeský (1904 – 1976).
Do štátneho prevratu v roku 1989 sa
vždy v súvislosti s výročím Slovenského
národného povstania skloňovala
vo všetkých médiách trojica mien Hu-
sák, Šmidke, Novomeský. Každý matu-
rant rokov normalizácie musel poznať
Novomeského ako básnika, pretože bol
súčasťou maturitných otázok zo slo-
venského jazyka a literatúry. Ale veľa
vecí zo života Novomeského z politic-
kých dôvodov nebolo známych. Aj na-
priek rehabilitácii mnohé archívne ma-
teriály zostali do prevratu nedostupné.
Autor sa sústredil na časové obdobie
od obvinenia Novomeského z buržoáz-
neho nacionalizmu, väznenie, podmie-
nečné prepustenie so zákazom opustiť
hlavné mesto Prahu až po problémy
okolo rehabilitá-
cie spojené s ná-
vratom do Bra-
tislavy. Zdeněk
Doskočil sa do-
stal nielen k ar-
chívnym mate-
riálom kedysi
neprístupným,
ale prečítal tak-
mer všetku
relevantnú litera-
túru, preštudo-
val dobovú tlač a hovoril s mnohými
pamätníkmi. Výsledkom je neobyčajne
pútavá kniha, ktorá zapĺňa povestné
biele miesta modernej slovenskej histó-
rie. Nie je to kamienok, ale povedzme
štvorec v mozaike predstavujúcej slo-
venské dejiny, ktorá by mala časom
vzniknúť.
Ide o pútavo napísanú knihu, ktorá
obsahuje množstvo dokumentov, málo
známe fotografie a obsiahly výber z No-
vomeského poézie. Zároveň treba oce-
niť, že okrem Novomeského poézie sú
v knihe uverejnené aj ukážky z veršov
jeho priateľov, v takomto kontexte sprí-
stupnené prvýkrát.
Priznávam sa, že v prípade Zdeňka
Doskočila nie som nezaujatým čitate-
ľom. Ide o môjho dlhoročného priateľa,
s ktorým rád a často diskutujem o slo-
venskej kultúre a slovenských dejinách –
pokiaľ ide o 20. storočie, ako aj o spo-
ločných československých dejinách.
Pôvodný text tejto pozoruhodnej knihy
som čítal v rukopise a už vtedy som bol
presvedčený, že by takto mali byť napí-
sané aj ďalšie životopisy slovenských
kultúrnych a politických dejateľov, aby
sme ich prostredníctvom lepšie spozna-
li svoju minulosť, podľa nej chápali prí-
tomnosť a azda aj neboli prekvapení
z najbližšej budúcnosti.
Vojtech Čelko
75
 DOKUMENT Y DOBY

J úliu s Van ovi č

NESMIEME ABDIKOVAŤ
Zdá sa, že ľudia zabudli na to, čo by nikdy nemali zabudnúť, a nezabúdajú na to,
čo mali dávno zabudnúť. To prvé chce znamenať, že sme príliš rýchlo zabudli na
obete a zlá, ktoré napáchal s našou pomocou alebo nemým súhlasom minulý re-
žim, že sme prirýchlo pustili z hláv to, za čo by sme sa mali do smrti hanbiť – ale
nezabudli sme na svoje „najvernejšie“ vlastnosti a pudy; egoizmus, koristníctvo,
bezohľadnosť a vládychtivosť, ľahostajnosť k slabším a menej úspešným. A najmä,
nezabudli sme na m a m o n , na to slovenské zlaté teľa, ktorému sa ako novému
božstvu odsluhuje modloslužba.
Povinnosťou literatúry by malo byť demaskovať a vysmiať sa takýmto nepra-
vým božstvám – no literatúra dnes tiež predvádza zväčša brušné aj podbrušné
tance okolo tohto zlatého teľaťa. Zisk, kšeft, trháky, lacné atrakcie, horory, sex,
erotika. Na Slovensku spisovateľ prestal byť svedomím – to je najväčšia slabosť:
preto ani nevládne ľudskými dušami. Vládu nad nimi prevzali speváci, tanečnice,
missky, moderátori, pochybné televízne a verejno-politické hviezdy. Ale ak litera-
túra prestala byť svedomím, prestala byť aj literatúrou. A to je pre dnešok jej naj-
krutejšia slovenská pravda. Aj preto vychádza, existuje, akoby jej nebolo. Morali-
zujem, viem, moralizujem, ale neviem si pomôcť.

*  *  *
Keď si predstavíte dnešný svet, poznaný aspoň z televízie – alebo hoci náš parla-
ment, naše súdnictvo, naše politické strany, našu ekonomiku, naše noviny ba celý
verejný život – vidíte, akoby tento utešený slovenský babylon priam vypadol z na-
črtnutého obrazu postmoderny. A zisťujete, že to nie je len naša slovenská zále-
žitosť, ale že sme aj v tomto súčasťou sveta a jeho choroby. Jedným malým pršte-
kom alebo nechtíkom toho obrovského nemocného tela.
Kedy a čím sa skončí tento relativistický, rozatomizovaný, anarchistický, fan-
tazmagorický, vo svojich dôsledkoch až nihilistický – čierny oblak či mračno do-
široka rozprestreté nad našou nepriehľadnou dobou? A rozplynie sa vôbec? Príde
niečo, čo  ho vystrieda, usvedčí, porazí, odsunie na smetisko dejín? Stane sa to zá-
sluhou človekovho úsilia, jeho rozlišujúceho rozumu a mravného odporu? Lebo
tie nás nesmú natrvalo opustiť. Celá minulosť, celá tradícia našej rodnej európskej
kultúry nás učí a zaväzuje, že na tie nesmieme abdikovať. Na jasný kritický rozum
zdedený od Grékov, na rímske právo („civis romanum sum“), čiže práva jednot-
livca, a na humanitu: súcit, lásku, milosrdenstvo, obeť: na základné východiská
kresťanské. Ak jedno z nich ako pilier vypustíme, celá veľkolepá stavba euroame-
rickej kultúry a civilizácie sa ako domček z karát rozsype. Alebo príde zmena
a náprava zásahom Zhora, mimo vôle a zásluh človeka? A či prídu na túto planétu
porobiť poriadok mimozemšťania? Kto vie, kto si vôbec trúfne ponúknuť na
všetko odpoveď...? Vidíte, i ja mám iba otázky...

(Tri rozhovory so Zuzanou Bukovskou. In: J. Vanovič: Heretikon, 2001, s. 164 – 165)
76