A 

ako Adonaj

Annine stopy sa strácali v snehu čoraz rýchlejšie. Úzky chod-

ník odrazu zmizol pod husto pribúdajúcimi vločkami. Sna-
žila sa udržať rovnováhu, čo sa jej chvíľami v  členkových
topánkach na  opätku vymykalo spod kontroly. Každé po-
šmyknutie sprevádzal piskľavý výkrik plný strachu z toho, že
spadne a ublíži si. Po každom takomto spontánnom výkriku
sa zahanbila a nervózne sa obzerala, či ju niekto nevidí, ako-
by výkrik vnímala ako prejav slabosti, nehodný diváka. Kŕčo-
vito si na krku pridržiavala šatku a v tenkom kabáte sa chvela
od zimy. Nechápala, ako sa tak náhle mohlo zmeniť novem-
brové počasie. Pred troma hodinami sa mestečko tešilo zime,
ktorá sa podobala pôvabnej jeseni, a teraz by uvítala rukavice,
šál a pevné topánky bez opätku. Skrehnuté telo oslabovalo jej
myseľ. Chcela byť doma čo najskôr, preto sa vybrala skratkou,
ktorú poznali len domáci, a aj tí ju využívali málokedy, pre-
tože všetci chodili autom. Zotmelo sa. Oči privykli na slabo
osvetlenú cestu, ktorá pokračovala nedokončenou slepou uli-
cou, pripravenou na ďalšiu výstavbu domov. Zatiaľ ju lemovali
husté kríky zbavené listov, ktoré v prítmí vyzerali strašidelne.

Ticho nikdy nemlci.indd 9 7.7.2021 11:09

 Len jeden dom, ktorý tu stál ešte predtým, ako sa sem Anna
s manželom Melicharom prisťahovali, mal po obvode pozem-
ku vysoký kovaný plot, do ktorého boli vrastené husto vysa-
dené smreky. Z dobre ukrytého domu bolo vidieť len kúsok
strechy. Opatrne našľapovala a sem-tam sa pridržiavala plo-
ta. Až dnes si uvedomila, aké osamelé bývanie poskytuje táto
ulica a tento dom. Občas síce zahliadla, ako do ulice vchádza
strieborné esuvéčko s tmavými sklami, ale len málokedy za-
chytila pohľad ženy za volantom. Nohy jej vyhodilo do vzdu-
chu a Anna opäť vykríkla. Dopadla na chrbát a zostala nepo-
hnuto ležať. Vločky jej rýchlo sadali na tvár, akoby ju chceli
prikryť bielou perinou. Zhlboka sa nadýchla a oprela sa o lak-
te. Svetlá prichádzajúceho auta jej osvietili tvár. Auto zastalo
tesne pred ňou, dvere sa otvorili a žena približne vo veku jej
dcéry jej pribehla na pomoc.
„Ste v poriadku? Neublížili ste si?“
Anna neodpovedala, len pokrútila hlavou. Mala pocit,
akoby na ňu niekto položil ťažké závažie. Dovolila žene, aby
jej pomohla vstať, a bola veľmi vďačná, že sa má o koho oprieť.
Už necítila chlad, len chvenie, ktoré z jej nôh urobilo drevené
paličky, neschopné pohybu.
„Naozaj ste v poriadku?“
Anna prikývla a snažila sa na ženu povzbudzujúco usmiať,
aby ju presvedčila, že to zvládne, že sa len zľakla.
Žena sa pozrela na jej topánky a pokrútila hlavou.
„To ani nemohlo skončiť inak než pádom. Poďte, odve-
ziem vás domov.“
Anna dovolila, aby ju neznáma objala okolo drieku a ona
sa jej prstami zaborila do ramena. Pocítila hebkosť drahej ko-
žušiny aj príjemné teplo, ktoré ju náhle objalo.
„Vy ste na rozdiel odo mňa vedeli, že dnes bude snežiť?“
prehovorila Anna.
„Vraciam sa zo služobnej cesty. Zďaleka. Vždy nosím v kuf-
ri viac druhov oblečenia, pretože nemám rada prekvapenia
a tobôž nie nádchu. Som zimomravá,“ vysvetľovala, kým ju
podopierajúc vliekla k autu.

10

Ticho nikdy nemlci.indd 10 7.7.2021 11:09

 „Som vám veľmi vďačná, že ma odveziete domov,“ rozcíte-
ným hlasom povedala Anna a zároveň rukami náhlivo zhŕňala
sneh z topánok, aby ho zbytočne nevniesla do drahého auta.
„To je maličkosť. Vlastne som rada, že môžem urobiť pre
niekoho niečo dobré. Možno si ma konečne Boh či ktosi s po-
dobnou kompetenciou všimne,“ dodala potichu a vyrazila au-
tom smerom, ktorým ju Anna navigovala.
V aute zavládlo ticho. Anna mala tisíc otázok, na ktoré sa
však neodvážila opýtať, a žena mala len jednu, na ktorú mo-
mentálne zbierala odvahu.
Zastali pre domom Anny a doktora Melichara Behmov-
cov. Anna sa neponáhľala z auta vystúpiť, pretože mala nut-
kavý pocit, že by sa mala s touto ženou zblížiť. Akokoľvek sa
snažila byť neprístupná, Anna cítila, že je to iba jej obranná
póza, akési čudné rozhodnutie, ale v skutočnosti je iná. Chce-
la ju spoznať. Mala v sebe odmeranosť, akú v sebe niesla aj jej
dcéra, a to ju k žene priťahovalo ešte nástojčivejšie.
„Už sme tu,“ povedali naraz a  potom sa na  seba pozreli
a rozosmiali tým krátkym oslobodzujúcim smiechom, ktorý
uvoľňuje napätie medzi ľuďmi.
„Pekný dom. Nevedela som, že bývate kúsok odo mňa,“
zhodnotila žena a pohľad jej ostal zapichnutý do rozsviete-
ného okna domu.
„Ďakujem. Pekný, ale pre nás s  mužom je už zbytočne
veľký.“
„Keby človek vedel, čo ho čaká, staval by iné a inak,“ po-
vedala žena a pozrela sa Anne priamo do očí a neuhla pohľa-
dom ani po chvíli zvláštneho ticha.
„Keby človek vedel, čo ho čaká, správal by sa inak,“ do-
dala Anna a  už-už ju chcela pozvať do  domu, keď ju žena
predbehla.
„Nechcete prísť zajtra ku mne na kávu?“ spýtala sa a srdce
sa jej rozbúchalo, pretože si bola vedomá, že posledné roky
u nej na káve nikto nebol, pretože nikoho nepozývala.
„Rada. O koľkej?“ okamžite odpovedala Anna.
Žena sa pozrela na hodinky.

11

Ticho nikdy nemlci.indd 11 7.7.2021 11:09

 „O takomto čase. Vyhovuje vám to?“
„Dohodnuté,“ podala žene ruku a s úsmevom vystúpila
z auta.
Chodník pred domom bol už odhrnutý. Anna sa po-
usmiala, pretože s istotou vedela, že sa o to postaral jej man-
žel. Posledný rok vyhľadával manuálnu prácu, akoby chcel
dobehnúť tie roky, keď sedel za stolom v ordinácii všeobec-
ného lekára.
Žena zručne otočila auto, stiahla okienko a povedala:
„Zajtra si pre istotu vezmite topánky bez opätku. Vraj má
opäť snežiť.“ Zamávala Anne na pozdrav a odpichla sa rých-
losťou, ktorá by sa dala očakávať skôr od muža ako od ženy
s tichým hlasom a pohľadom ukrývajúcim tajomstvá.
Keď vchádzala do tichej ulice, kde sa za stromoradím ukrý-
val jej dom, premýšľala o tom, či dnes boli vypočuté jej prosby.
Na náhody neverila a znamenia jej prichádzali do cesty celý
život. Spadla pred mojím domom práve dnes 15. novembra, keď
má Leopoldína meniny. To nemôže byť náhoda. Otvorila na ga-
ráži automatickú bránu a zostala v zaparkovanom aute sedieť
s rukami na volante. Všetok nahromadený nepokoj prenies-
la do prstov na volante. Stisla ho natoľko, až jej na rukách vy-
stúpili nepekné žily. Odvrátila pohľad, akoby nechcela vidieť
nič škaredé. Zaklonila hlavu a zhlboka vzdychla.
„Ty sa so mnou veľmi rád hráš,“ povedala pomaly a v hlase
mala dôvernosť, ktorú rozozná len ten, kto nás naozaj pozná.
Len ona vedela, že slová adresovala Bohu. „Musíš mať o mne
vysokú mienku, keď si mi zveril do rúk Leopoldínu.“ Usmia-
la sa a v očiach mala nehu. Zo zadného sedadla vzala vkusne
zabalený darček a už teraz vedela, čo naň Leopoldína povie.
Tak ako vždy, keď ju objala, Leopoldína povedala: Ja som
sa vedela narodiť.

Ticho nikdy nemlci.indd 12 7.7.2021 11:09

 B ako Bábele

Mal rád život v  ústraní. Aj keď byť bratom dvoch starších

sestier dvojičiek mu veľa šancí na tento spôsob života nepo-
núkalo, Dionýz sa všemožne usiloval o to, aby aspoň niektoré
dni mohol tráviť v tichu, bez dosahu sestier. Uršuľa a Miriam
mali v lete dvadsaťšesť rokov a napriek tomu, že boli dvojič-
ky, podobali sa len v určitých okamihoch. Povahou sa odli-
šovali tak výrazne, že nikto cudzí ich nevnímal ako dvojičky.
Uršuľa svoj postoj k životu prezentovala ako košík s nezná-
mym lákavým ovocím, takže chcela skúsiť všetko. Aj skúša-
la. Túto jeseň začala študovať na tretej vysokej škole, pretože
dva predchádzajúce študijné odbory ju nudili alebo nespĺňali
jej očakávania a po krátkom čase štúdium zanechala. Dionýz
ju však podozrieval z  toho, že študovať v  podstate nechce.
Naplno si chcela užívať iba výhody, ktoré jej zo štúdia vyplý-
vali, a zodpovednosť tak odsúvala do neznáma. Pri jednom
rozhovore sa mu zverila, že ju frustruje úroveň vzdelávania
a to, koľko priemernosti je medzi študentmi. Na sestrin po-
stoj k štúdiu vtedy na okamih zabudol a snažil sa jej pohľad
upriamiť na  seba a  na  to, že štúdium ju osobnostne posil-
ní a získa nadhľad, ktorý bude v živote potrebovať viac ako

13

Ticho nikdy nemlci.indd 13 7.7.2021 11:09

 vedomosti. Vtedy sa naňho blahosklonne pozrela a pomysle-
la si, že má pred sebou najväčšieho rojka. Viac sa o podobný
rozhovor nepokúšali.
Miriam bola iná. Vedela, čo od života chce, aj to, čo nechce
za žiadnych okolností. Presvedčila rodičov, že sa bude spolu
s nimi venovať koňom a ranču. Nikoho to neprekvapilo, pre-
tože všetci videli, aká je vo svete zvierat šťastná a aká mĺkva
je medzi ľuďmi. Niekedy sa však stávalo, že sa pri večeri roz-
rozprávala o tom, čo všetko by sa na ranči dalo robiť. Jej ví-
zie boli realizovateľné a Dionýz bol rád, že aspoň niekto zo
súrodencov má k ranču podobný vzťah ako rodičia. Bol im
všetkým. Prácou aj oddychom, snom aj potešením. A keďže
sa Dionýz narodil až po sestrách dvojičkách, mal v rodine vý-
sostné postavenie. Uršuľa občas so smiechom a niekedy vyčí-
tavo matke pripomínala, že sa u nich varieva podľa chuťových
pohárikov najmladšieho muža v rodine. Pravda bola, že ak sa
mama opýtala svojich nedospelo dospelých detí, čo si prajú
na obed, dostala tri rôzne odpovede, ale takmer vždy uvarila
to, na čo mal chuť syn a dcéry sa prispôsobili.
Starodávnym ideálom rodiny je a vždy bolo vychovať sy-
na. Akoby dieťa mužského pohlavia zvyšovalo prestíž rodiny.
Syn bol pre rodičov nositeľom priezviska a nepotvrdenou zá-
rukou, že sa o nich v starobe ekonomicky postará, keďže sa
predpokladalo, že samostatnosť a určitá dravosť sú v mužoch
zakódované. Tieto ničím nepodložené tvrdenia zvyšovali
hodnotu mužského potomka v  tejto rodine natoľko, že sa
tým netajili a dievčatá to prijali ako nemenný fakt, ktorý ich
však o lásku rodičov neoberal. I keď myslieť si, že matka je
schopná milovať všetky svoje deti rovnako, je mylné. Každé
dieťa potrebuje iný druh lásky, tak ako každé dieťa potrebuje
inú veľkosť topánok. Deti nemajú rovnaké myšlienky, preto
niektoré potrebuje viac objímať, iné viac diskutovať a ďalšie
viac posmeľovať či vypočuť. Láska rodičov je presne rozpísa-
ný recept, podľa ktorého sa varí jedlo, z ktorého sa všetci čle-
novia rodiny výdatne najedia pri jednom stole. Ak je niekto
v detstve hladný po láske, v ďalších rokoch to už nedoženie,

14

Ticho nikdy nemlci.indd 14 7.7.2021 11:09

 nikdy sa nezasýti. Láskyhlad z detstva ho bude neúprosne
prenasledovať, a preto bude v dospelosti pýtať a pýtať do zá-
soby, neschopný spravodlivo sa rozdeliť. Dobrá matka je
schopná rozoznať, aký druh lásky jej deti potrebujú a je po-
volaná rozdeliť to najlepšie zo seba medzi ne spôsobom, kto-
rý ich nerozdeľuje, ale vytvára navzájom si pomáhajúci ce-
lok. Rozdeliť lásku na dni a hodiny, aby sa na konci sčítala
v úsmevoch rodiny, je dedičstvo najvyššej hodnoty. Dionýz
sa narodil do láskyplnej rodiny, kde bol každý iný a to ich
obohacovalo. Táto rôznorodosť v ňom vypestovala schop-
nosť čudovať sa, ale nesúdiť, vidieť, ale nebrániť chybám ko-
reniť ich dni. Vedeli sa spolu smiať, ale nikomu sa nevysmie-
vali. Dionýz študoval medicínu na rovnakej fakulte ako jeho
dedo Melichar. Rád jazdil na koni, aj keď starostlivosť o ko-
ne a celý ranč spočívala predovšetkým na pleciach rodičov
a Miriam.
Aj tento novembrový deň osedlal svojho obľúbeného koňa
a ušiel s ním do ticha, na široké pastviny pod horou. Miloval,
keď dupot konských kopýt vytváral ozvenu, akoby prenasle-
doval sám seba. Cítil medzi stehnami silu koňa a to mu dovo-
ľovalo myslieť si, že je tiež mocný. Aspoň v sedle. Jeho teles-
ná schránka nesľubovala, že sa z neho niekedy stane svalnatý
muž. Mal štíhlu stavbu tela a pristali mu skôr kvalitné mestské
topánky so šnurovaním ako kovbojské čižmy. Napriek tomu
mal život na ranči rád, aj keď tušil, že sa bude uberať iným
smerom. Možno je však dobré mať záložný plán a miesto, kam
sa človek môže vrátiť. K niekomu a hlavne k sebe.
Dion, ako ho doma oslovovali sestry, nechal koňa voľ-
ne klusať a nechal ho aj vtedy, keď sa od radosti z neznáme-
ho snehu rozbehol poľnou cestou k tmavej hore. Mal pocit,
že kôň ho nevníma ako jazdca, ale ako súčasť svojho tela. So
žiadnym koňom nemal dosiaľ takýto vrúcny vzťah. Často sa
stávalo, že v  stajni hlasno zaerdžal skôr, ako do  nej Dionýz
vstúpil. Miriam sa mu o koňa vzorne starala, a keď mal veľa
skúšok, posielala mu aspoň fotky. Dávalo mu to pocit istoty,
že o koňa je dobre postarané a sestre ďakoval a tvrdil, že mu

15

Ticho nikdy nemlci.indd 15 7.7.2021 11:09

 to vidí v očiach. Prenášal si jednu skúšku z minulého semes-
tra, preto mal na koňa menej času, no teraz potreboval jazdu
na koni ako psychohygienu. Učil sa systematicky, ale dnes mal
pocit, že jeho mozog je preplnený vedomosťami a ďalšia in-
formácia mu do hlavy už nevlezie. Vedel, že tento stav zaženie
len pohybom na čerstvom vzduchu so svojím Artaxom. Do-
stal meno po koňovi z filmu, ktorý ako deti so sestrami často
pozerali. Z Nekonečného príbehu. Možno nás príbehy z mi-
nulosti ovplyvňujú natoľko, že máme potrebu sa k nim neustá-
le vracať a pripomínať si bezstarostnosť detstva. Ukladáme si
pekné okamihy, vône aj hudbu ako pozitívny náboj, ktorý sa
pripomenie vo chvíli sentimentu alebo pri potrebe chvíľkovej
bezstarostnosti. Človek neustále triedi informácie aj pocity.
Podľa hierarchie aj podľa toho, čomu venuje intenzívnu po-
zornosť. Všetky spomienky nás sprevádzajú ako tieň, v kona-
ní dobra aj zla. Podľa toho, čo v sebe vytriedime.
„Tak poď, Artax, nadnes stačilo,“ potľapkal koňa po krku
a pritiahol koženú ohlávku za ušami, aby mu dal najavo, že
preberá velenie.
Sneh sa Dionýzovi počas cvalu strkal do nosa aj do úst, ale
nedbal na to. Jazda mu prospela, čo si všimla aj Miriam, keď
jej v stajni odovzdával koňa. Usmiala sa naňho a on jej úsmev
opätoval bozkom do vlasov. Mal jej tichosť rád.
„Kde je Uršuľa?“ Obzeral sa po stajni.
„Telefonuje vonku so starou mamou. A už spolu volajú,“
pozrela sa na hodinky, „pekne dlho.“
Dionýza to neprekvapilo. Uršuľa dokázala s babičkou prete-
lefonovať aj hodinu. Akoby potrebovala vzhliadať k elegantnej
žene z mesta, ktorá ani v šesťdesiatich šiestich rokoch nerezig-
novala na módu a jej štýl a to, ako vedela šaty nosiť, obdivova-
li aj oveľa mladšie ročníky.
Keď prechádzal popri najstaršej sestre, ako o nej hovorievala
mama, keďže Uršuľa bola o tri minúty staršia ako Miriam, po-
tiahol ju za šál, aby si ho všimla, a usmial sa, keď počul, ako sa
sestra nahlas smeje na niečom, čo jej práve povedala babička.
Vchádzal do domu, keď ho zastavil nečakaný sestrin krik.

16

Ticho nikdy nemlci.indd 16 7.7.2021 11:09

 „Dion, Miriam, poďte sem! Neuveríte, akú novinu vám
poviem.“
Obaja sa zvedavo nahrnuli k sestre.
„Dedovi Melicharovi preskočilo. Kúpil pohrebníctvo.“
Začala sa nahlas smiať ako na najlepšom vtipe, kým ostat-
ní súrodenci na seba nechápavo mlčky pozerali.
„To fakt?“ Nechcela tomu uveriť Miriam a  podvedome
chytila brata za ruku, ako to robievala v detstve, keď sa v tme
bál. Dnes jej stisol dlaň on, aby sa nebála, a bez ďalších ko-
mentárov povedal: „Idem to oznámiť našim.“
Mamu našiel v  humne, kde skladovali krmivo, ako sú-
stredene čosi nahlas počíta. Snažiac sa o pokojný tón, aby sa
zbytočne nevyľakala, jej opísal, čo sa práve dozvedel od Ur-
šule. Mama ho pozorne počúvala, potom chvíľu mlčky na-
zerala do vriec s ovsom, napokon si utrela dlane do nohavíc
a vybrala z vrecka mobil. Dion tušil, komu chce zavolať. Tr-
pezlivo čakal a vpíjal sa matke do tváre, aby z jej pohľadu vy-
čítal, čo sa u starkých stalo. Keď dohovorili, sadla si do sena
a s rozhodnosťou, na akú bol u nej zvyknutý, mu oznámila:
„Zbaľ sa, vezmi si učenie a choď na pár dní k starým ro-
dičom. To bude najrozumnejšie a hlavne sa dozvieme, čo sa
tam deje. Dedo nikdy neurobil nič, čo si predtým dôkladne
nepremyslel. Toto sa naňho nepodobá.“
Mlčky prikývol.
„Vezmi si otcovo auto,“ zakričala na  syna, kým zmizol
v útrobách domu.

———

Po  hodine cesty zaparkoval pred domom starých rodičov.

Vzorne vyzametaný chodník ho vítal ako vzácneho hosťa. Za-
trúbil, čo robil vždy, keď k nim ohlásene alebo občas aj ne-
ohlásene prišiel na návštevu.
Kým z kufra vyberal svoje veci aj nádobu s domácimi va-
jíčkami od mamy, Anna Behmová vybehla z domu, aby vnu-
ka silno vystískala.

17

Ticho nikdy nemlci.indd 17 7.7.2021 11:09

 „Melichar, poď sem rýchlo!“ kričala do otvorených dverí
domu. „Pozri, kto k nám prišiel. Bábele.“
Tak ho volala od chvíle, čo ho uvidela v pôrodnici.
Bábele. Najmladší z rodu Behmovcov.

Ticho nikdy nemlci.indd 18 7.7.2021 11:09