See discussions, stats, and author profiles for this publication at: https://www.researchgate.

net/publication/336835578

Niektoré špecifiká biblického jazyka

Chapter · October 2016

CITATIONS READS

0 156

1 author:

Terezia Roncakova
Catholic University in Ruzomberok, Slovakia
21 PUBLICATIONS   26 CITATIONS   

SEE PROFILE

Some of the authors of this publication are also working on these related projects:

Slovak Bible translation View project

Media, Religion and Hypermodernity View project

All content following this page was uploaded by Terezia Roncakova on 27 October 2019.

The user has requested enhancement of the downloaded file.

 Niektoré špecifiká biblického jazyka

Terézia Rončáková

Náboženský štýl/ jazyk

Problematika konkrétnych špecifík biblického jazyka spadá do oblasti náboženského,

prípadne užšie biblického štýlu či jazyka. Tento pojmový „dvojtvar“ (štýl/ jazyk) používame
zámerne s vedomím podstatnej odlišnosti oboch výrazov. Nie je totiž úlohou ani ambíciou
tohto príspevku rozsúdiť prebiehajúce lingvistické spory o oprávnenosti takéto samostatné
funkčné jazykové štýly vymedziť. Mnohí autori používajú radšej všeobecnejšie pojmy jazyk,
komunikačná sféra a pod. Dosiaľ najkomplexnejšiu obhajobu svojbytnosti náboženského
štýlu predložil v slovenskom kontexte Jozef Mlacek1, ktorý vo svojej monografii mapuje
doterajšie postoje relevantných autorov. Ten istý autor zároveň odmieta opodstatnenosť
vymedzovania biblického štýlu, pričom vstupuje do polemiky s inými kompetentnými
názormi2.

Keďže táto diskusia sa odohráva v inej kapitole tejto monografie, na tomto mieste sa
obmedzíme iba na konštatovanie zaujímavého kontrastu medzi dvoma krajnými polohami
prístupu k (možnému) náboženskému štýlu/ jazyku. Na jednom póle sa ocitá presvedčenie
o pátose ako určujúcom štýlotvornom prvku, resp. určujúcej výrazovej kategórii. Pátos, či
priam pompéznosť zdôrazňuje vo svojej koncepcii klasik slovenskej jazykovedy Jozef
Mistrík3. Jeho názor si osvojuje aj mladšia nasledovníčka Jozefa Artimová4. Pátos sa v ich
ponímaní týka nielen jazykových (expresívnych a príznakových: archaických, zdrobnených,
zveličených, citovo zafarbených a pod.), ale aj mimojazykových (vznešená organová hudba,
kadidlo, čipky, zlato atď.) prostriedkov.

1
J. MLACEK, Štylistické otázky náboženskej komunikácie, (Úvahy o jej vymedzovaní a štylistickej členitosti)
(Ružomberok 2012).
2
Porov. napr. J. BARTOŇ, “Nový zákon mezi překladem a parafrází,” Theologická revue 80 (2009) 4-25; J.
BARTOŇ, “Proměny českého biblického stylu a extrémní polohy moderních překladů Písma,” Boží slovo a slovo
lidské (J. HANUŠ a kol. Brno 2012) 209-229; J. BARTOŇ, “Český jazyk v „dotyku transcendence,“ Problémy
nového biblického stylu,” Myšlení o transcendenci (eds. M. RYŠKOVÁ – M. MIKULICOVÁ, Červený Kostelec
2013) 221-242.
3
J. MISTRÍK, “Náboženský štýl,” Studia Academica Slovaca (Bratislava 1991) 164; J. MISTRÍK, Štylistika (3.
vyd. Bratislava 1997) 545.
4
J. ARTIMOVÁ, “Bezekvivalentná lexika v niektorých prekladoch biblických textov do slovenčiny,” Preklad
a tlmočenie a jeho didaktická transformácia. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Prešoviensis:
jazykovedný zborník 19 (Prešov 2005) 172-173.
Opačný prístup môžeme sledovať u poľského teológa a jazykovedca Andrzeja Dragułu5, ktorý
vo svojej analýze podstaty náboženského jazyka dospel ku konštatovaniu, že ho neurčuje ani
funkcia, ani slovná zásoba, ale výlučne náboženská situácia. Tvrdí, že dôležité nie sú slová,
ale úmysel. Náboženským jazykom je teda podľa neho každý – akokoľvek nepríznakový –
jazyk, ktorý sa vzťahuje na náboženstvo (zvonku alebo znútra). Následne rozlišuje typy
náboženského jazyka podľa ich predmetovosti/ podmetovosti a podľa prítomnosti/
neprítomnosti viery v danej náboženskej situácii. Vymedzuje:

1. metanáboženský jazyk (predmetový, vlastný neteologickým vedám),

2. jazyk viery (vlastný vnútronáboženskej komunikácii):
a. podmetový (k Bohu): modlitba, rituál, liturgia,
b. predmetový (o Bohu): teológia.

Predmetovosť a podmetovosť sa pritom môžu miešať – napr. kazateľské prejavy sú podľa

Dragułu predmetovo-podmetové. Podstatná pre jazyk viery osobná zaangažovanosť, doslova
vášeň. Na základe tejto premisy Draguła obhajuje presvedčenie, že doň rovnako patrí i jazyk
ne-viery, teda negatívna teológia a iné formy presvedčeného popierania Boha. Opravdivo
ateistická je totiž podľa neho iba ľahostajnosť. Jazyk viery aj ne-viery nadobúda – v súlade
s teóriami rečových aktov – dvojakú funkciu: expresívnu (vyznanie) alebo impresívnu
(presviedčanie).

Biblický štýl/ jazyk

V súvislosti s biblickým jazykom/ štýlom je zaujímavé všimnúť si, čo o jazyku hovorí
samotná Biblia. Túto problematiku podrobne reflektoval Tomáš Bánik6, ktorý vymedzil štyri
kategórie biblických zmienok o jazyku, resp. biblického chápania jazyka:

1. pomenovanie (pomenúvanie vecí, javov, zvierat pri stvorení sveta):

a. pomenúva Boh (vytváraním kontrastných pojmov: svetlo – tma, nebo – súš),
b. pomenúva človek (odvodzovaním od seba: mužena);
2. meno
a. meno ako označenie (meno vyjadruje podstatu, charakterizuje pomenovaného),

5
A. DRAGUŁA, “Jazyk medzi vierou a nevierou,” Nové horizonty VII (2013) 108-112.
6
T. BÁNIK, “O jazyku z pohľadu Biblie,” VARIA XIV: zborník materiálov zo XIV. kolokvia mladých
jazykovedcov (Nitra – Šintava 8. – 10. 12. 2004) (Bratislava 2006).
 b. meno ako synonymum moci, sily (urobiť si meno Babylonskou vežou,
požehnať a zvelebiť meno Abraháma, povýšiť Ježiša a dať mu meno nad každé
iné meno, krstiť v mene...);
3. jazyk (vo význame parole): protiklad zmätenia jazykov v Babylone a ich zjednotenia
v nadprirodzenej zrozumiteľnosti na Turíce (glosolália);
4. reč (vo význame langue): schopnosť hovoriť ako Boží dar (Boh ho dáva i berie, napr.
pri Ježišových zázračných uzdravenia v Novom zákone).

Biblický jazyk v danom kultúrnom kontexte je záležitosťou prekladu do daného národného

jazyka.7 Zdôrazňuje to napr. Anton Semeš8, keď tvrdí, že pri probléme prekladania Svätého
písma do slovenčiny „ide v podstate o problém, ako prekladať semitský spôsob vyjadrovania,
ktorý je odlišný od nášho v strednej Európe“. Ten priamo súvisí so spôsobom pretlmočenia
textu: „Ako by sa autor jednotlivých častí Písma u nás vyjadroval, keby tu žil a adresoval
svoje posolstvo našim predkom“9.

V istom zmysle teda hovoríme len o jednom z prekladových štýlov, akokoľvek bohatom
a špecifickom, v rade prekladov medicínskych, filozofických, matematických a pod.
Z hľadiska štylistiky môžeme pritom upriamiť pozornosť na individuálny štýl konkrétneho
jedného prekladu, alebo na zovšeobecnený štýl viacerých prekladov s podobnými črtami.
Práve táto podobnosť nie niekoľkých, ale viac-menej všetkých prekladov v určitom dlhom
období zaujala českého bádateľa Josefa Bartoňa10, ktorý hovorí o takej vysokej miere
vzájomnej prekladateľskej nadväznosti, úcty k predchádzajúcim prekladom, inšpirácie
a opakovania, že je na mieste definovať jav „prekladateľskej tradície“ a na jej základe
„biblického štýlu“. Bartoň rozlišuje starú prekladateľskú tradíciu (od počiatkov českého
biblického prekladu v druhej polovici 13. storočia po prelom 19. a 20. storočia) a novú
prekladateľskú tradíciu, ktorá sa sformovala po dejinnom zlome v prekladateľskom prístupe.
Noví prekladatelia 20. storočia sa síce oslobodili od starých návykov a foriem, ale veľmi
rýchlo začali aj oni na seba nadväzovať a prijímať riešenia svojich predchodcov. Následne
Bartoň vymedzuje starý biblický štýl a nový biblický štýl.

7
Niektorí autori (J. MISTRÍK, Štylistika, 545; J. FINDRA, Štylistika slovenčiny (Martin 2004) 31) chápu biblický
jazyk širšie a zaraďujú doň aj prvky cudzie samotnej Biblii a vlastné skôr náboženskej komunikačnej sfére (napr.
výrazy spoveď, nábožné piesne, modlitby, kázne), prikláňame sa však k názoru, že takého chápanie biblického
jazyka je nelogické a nekoncepčné. Správnejšie je stotožniť ho užšie len s jazykom Biblie (resp. biblických
prekladov).
8
A. SEMEŠ, “Problémy prekladania Svätého písma do slovenčiny,” O prekladoch Biblie do slovenčiny a do
iných slovanských jazykov (ed. J. DORUĽA, Bratislava 1997) 187-188.
9
Tamtiež, 187.
10
J. BARTOŇ, “Český jazyk v „dotyku transcendence,“ 223-224.
Dôležité východisko v prístupe k biblickému jazyku predstavuje vedomie disproporcie medzi
štýlom originálov biblických kníh a štýlom ich prekladov. Autori upozorňujú najmä na mieru
ich zrozumiteľnosti v danej dobe a danom kultúrnom kontexte. Artimová napr. konštatuje, že
„prijímateľom prvotných biblických textov určite nebolo publikum s vycibreným vkusom pre
vznešené vyjadrovanie a tento text rozhodne nie je štýlovo ani funkčne jednoliaty. Mnohé
formy, nazvime to vznešeného vyjadrovania, sa naň nabalili práve použitými
prekladateľskými technikami, ktoré nemali tendenciu apropriovať pre domáce publikum a už
vôbec nie používať štandardný jazyk pri preklade textov sakrálneho charakteru.“ Formulácie
v našich prekladoch tak zostávajú súčasnému príjemcovi podľa nej „často nezrozumiteľné
alebo prinajlepšom nie celkom jasné“11.

Slovenský či český biblický prekladový štýl sa tak postupne vzdialil od bežného jazyka, a to
aj od jeho vyšších štýlových vrstiev. „Biblický text stratil štatút bežného literárneho diela.
Chápe sa ako sacrum“12. Ako upozorňuje Bartoň, kým v baroku slúžil český biblický preklad
ako kolíska spisovnej češtiny a vzhliadalo sa k nemu ako k jazykovej norme, v romantizme
autori skúšali nové formy v nových komunikačných situáciách a biblický štýl sa getoizoval v
„nedotknuteľnej osamotenosti“13. V nej si vyvinul a petrifikoval špecifiká, ktoré dnes možno
– podľa Bartoňa – nazvať „prekladateľskými extrémami“14, čiže výrazovými prostriedkami,
ktoré by sa v bežných literárnych prekladoch považovali za chyby, za nezvládnutie jazyka
a štýlu, ale biblický preklad disponuje priširokým priestorom, príliš veľkorysou toleranciou
publika, ba priam nárokmi publika, ktoré ho do extrémov charakteru prekladateľských chýb
priamo tlačia. Ako konštatuje aj Artimová, „na preklad biblických textov sa obyčajne kladú
iné požiadavky ako na iné literárne artefakty“. Prekladaný text je už publiku relatívne známy,
viažu sa naň očakávania, pričom „slovenský čitateľ, a teraz nemáme na mysli iba nábožensky
aktívne publikum, je v tomto smere veľmi konzervatívny a obyčajne akékoľvek snahy
o modernizáciu biblického textu vníma dosť negatívne. Archaizujúce lexikálne jednotky totiž
považuje za priamu súčasť textu a nespája si ich s technikou prekladu“15.

Znaky takto chápaného biblického štýlu precízne preskúmal, sformuloval a rozkategorizoval

Bartoň16. Sústredil sa pritom na „nový biblický štýl“, teda štýl novej prekladateľskej tradície
sformovanej v 20. storočí. Zo štyroch znakov dva podľa neho prešli do nového štýlu zo

11
J. ARTIMOVÁ, “Bezekvivalentná lexika v niektorých prekladoch biblických textov do slovenčiny,” 173.
12
Tamtiež, 170.
13
J. BARTOŇ, “Proměny českého biblického stylu a extrémní polohy moderních překladů Písma,” 218.
14
Tamtiež, 226-229.
15
J. ARTIMOVÁ, “Bezekvivalentná lexika v niektorých prekladoch biblických textov do slovenčiny,” 170-171.
16
J. BARTOŇ, “Proměny českého biblického stylu a extrémní polohy moderních překladů Písma,” 224-226.
starého, barokového „vysokého stylu svatopísemského“17 a dva sú nové. Prvé dva sa ukazujú
ako nevykoreniteľné a do istej miery sa s nimi treba zmieriť; zvyšné dva sú vykoreniteľné
a práve v týchto oblastiach je žiaduce pracovať na skvalitnení súčasného biblického prekladu:

1. archaické relikty (knižná, až archaická lexika, frazeológia, syntax, slovosled,

morfológia),
2. zvláštnosti (prvky inej, exotickej kultúry, čiže grécko-semitská alebo latinská lexika,
frazeológia, syntax),
3. sterilita (bezfarebnosť, nivelizácia štýlu – nerešpektuje sa štýlový charakter originálu,
ktorý ostáva nepretlmočený),
4. kontrast (súčasné používanie prvkov hovorového a knižného, nižšieho a vyššieho
štýlu).

Osobitnú poznámku si azda zaslúži štvrtá charakteristika nového biblického štýlu, ktorá je zo
slovenského pohľadu českým špecifikom, nám neznámym. Bartoň totiž vypozoroval
v českých biblických prekladoch posledného storočia nerovnovážnu lexiku, keď sa, často
v jednej výpovedi, miešajú prvky vyššieho a vyslovene hovorového štýlu, takže nocionálne
lexémy stoja vedľa expresívnych – „a to zjavne bez úmyslu vyvolať dojem expresivity“18.
Ako príklady uvádza o. i. Ježišovu výpoveď: „Vy si zapište za uši tahle slova: Syn člověka
bude vydán do rukou lidem“ (Lk 9, 44); opis správania uzdraveného zo Skutkov: „Pak s nimi
vešel do chrámu, kde se procházel, poskakoval a chválil Boha“ (Sk 3, 8) alebo „Petr spustil:
‚Hle, my jsme všeho nechali...’“ (Mk 10, 28).

Zároveň treba poznamenať, že nový biblický štýl už nie je zďaleka taký príznakový ako starý,
naopak, je azda menej príznakový, ako by mohol byť (viď tretí znak sterility), takže keď dnes
chce niekto – napr. novinár v sarkastickom prejave – napodobniť biblický (ale aj širšie
náboženský) štýl, musí siahnuť po jeho starých formách.

Problémy prekladu
Základný problém biblického prekladu je určený posvätným charakterom textu a úsilím
o vernosť a presnosť. Na druhom póle akoby stála zrozumiteľnosť (nielen jazyka, ale
i posolstva ako takého). Biblický preklad preto odnepamäti podlieha dvom tlakom
s následnými výstupmi v dvoch krajných polohách: doslovnosťou a voľnosťou.

17
Tamtiež, 217.
18
Tamtiež, 225.
Artimová sformulovala štyri problémy (slovenského) biblického prekladu19:

1. nejasný komunikačný model:

 chýba manifestačné prihlásenie sa ku konkrétnej prekladateľskej tradícii, jasné
označenie toho, z akej verzie originálneho textu preklad vychádza, čo bolo
alebo nebolo do textu pridané a pod.;
2. nesystémový prístup (najmä k bezekvivalentnej lexike):
 chýba dôsledné uplatňovanie jednej metódy pri prekladaní reálií
a bezekvivalentnej lexiky (nahrádzanie neznámych reálií substitúciami
z domáceho prostredia, kombinovanie substitúcie a transkripcie,
transkribovanie v poznámkach a priamo v texte, práca s poznámkovým
aparátom);
3. neznámy čitateľ
 preklad sa „nešije na mieru“ konkrétnej skupine príjemcov (prekladateľ napr.
nevie, či je jeho čitateľ dobre informovaný, resp. absolútne neinformovaný
o tom, ako je biblický text štruktúrovaný, či čitateľ dokáže, resp. nedokáže
oceniť krásu biblického jazyka a pod.);
4. pocit výlučnosti:
 spomínaná vznešenosť, ktorá však nie je súčasťou originálu, predstava
o biblickom jazyku ako nevyhnutne svojráznom, starobylom, orientálnom atď.

Na podklade dosiaľ povedaného vystupujú do popredia niektoré konkrétne špecifiká

biblického jazyka, resp. biblického prekladu, ktoré sa pokúsime prehľadne a aspoň torzovito
predstaviť v jednotlivých jazykových rovinách lexiky, morfematiky, syntaxe a štylistiky,
pričom osobitne sa pristavíme aj pri gramatike, metaforike a frazeológii.

Morfematika
Slovesné časy vo svojich príznakových podobách sú už v novom biblickom štýle podľa
Bartoňa výrazne eliminované, avšak niektoré prechodníky, plusquamperfektá, antepréteritá
a pod. stále pretrvávajú. Ako príklad antepréterita, ktoré sa už výrazne obmedzilo, Bartoň
uvádza výraz „když jsem je byl uslyšel a uviděl“, ktorý noví prekladatelia transformovali do
súčasnej češtiny vo forme „když jsem je uslyšel a uviděl“20. Ján Zemánek v tejto súvislosti
upozorňuje na odlišnosť medzi hebrejským a európskym chápaním slovesného času.

19
J. ARTIMOVÁ, “Bezekvivalentná lexika v niektorých prekladoch biblických textov do slovenčiny,” 171-172.
20
J. BARTOŇ, “Proměny českého biblického stylu a extrémní polohy moderních překladů Písma,” 219.
Pripomína, že „hebrejský slovesný systém spočíva na dvoch hľadiskách: na konštatujúcom,
ktoré určuje udalosť alebo dej, a na kurzívnom, bežnom hľadisku, ktoré priebeh deja
zobrazuje“. Ako upozorňuje, „nominálne vety neobsahujú slovesá, a tak si sloveso musíme
doplniť v potrebnom čase“. Príčastia zasa môžu označovať minulosť, prítomnosť alebo
budúcnosť a správny slovesný čas treba odhadnúť21.

Z hľadiska slovesného spôsobu využíva biblický jazyk neobvyklé tvary imperatívu: „Choď a
staň sa ti, ako si uveril!“ (Mt 8, 13a);„Poďte, viďte miesto, kde ležal.“(Mt 28, 6); „Tak svieť
vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v
nebesiach.“(Mt 5, 16).22

Z kategórie menného pádu je pre biblický jazyk azda najtypickejší vokatív s takými
neodmysliteľnými výrazmi, ako napr. Otče, Pane, Hospodine, Bože, človeče, priateľu.
Osobitne treba spomenúť skloňovanie mena Ježiš, kde sa popri vokatívnom tvare Ježišu
uplatňuje (v evanjelickom prostredí) aj tvar Ježiši, pričom druhá forma je stále živá
a v súvislosti s ekumenickým prekladom ju obhajuje napr. Zemánek23. Ten zároveň
konštatuje, že pre vokatív „zostáva medzi sekulárne vychovanými lingvistami a teológmi
stojacimi v cirkevných službách trvalé napätie“24. Okrem vokatívu uplatňuje biblický štýl
svojské tvary datívupodstatných mien mužského rodu, a to najmä v zaužívaných tvaroch
jednotlivých Božských osôb - Otcu, Synu, Duchu Svätému: „K tomu ich povzbudzuje apoštol
Pavol slovami: A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša; a ďakujte
Bohu Otcu skrze Neho“ (Kol 3, 17).25

Za príznakové pre biblický jazyk možno označiť aj nadužívanie dlhých tvarov zámen.
Bartoň oceňuje opúšťanie dlhších zámenných tvarov v nedôrazovej pozícii (napr. namiesto
i řekl jemu Ježíš – i řekl mu Ježíš; 2012, s. 220). Tento jav však nevymizol úplne,

21
J. ZEMÁNEK, “O niektorých problémoch prekladania Starej zmluvy do slovenčiny,” O prekladoch Biblie do
slovenčiny a do iných slovanských jazykov (ed. J. DORUĽA, Bratislava 1997) 148.
22
Uvedené príklady pochádzajú zo slovenského evanjelického prekladu Biblie. Priebežne budeme narábať
s ukážkami z rôznych prekladov (v slovenskom kontexte s katolíckym, evanjelickým a ekumenickým
prekladom, v českom kontexte je diapazón prekladov ešte oveľa širší). Na účely jednoduchého ilustrovania
jazykových javov nepovažujeme za nutné zakaždým špecifikovať druh prekladu, z ktorého príklad pochádza.
23
J. ZEMÁNEK, “O niektorých problémoch prekladania Starej zmluvy do slovenčiny,” 150.
24
Tamtiež, 149.
25
Tento príklad, i ďalšie, čerpáme zo svojej analýzy prieniku náboženského a publicistického štýlu. Ide teda
o prvky biblického jazyka prenesené do novinárskych prejavov, čo len podčiarkuje ich autoritu v bežnom jazyku
a čitateľský návyk. (Porov.: T. RONČÁKOVÁ, Prienik náboženského a publicistického štýlu I, Keď chce cirkev
hovoriť mediálnym jazykom (Ružomberok 2009); T. RONČÁKOVÁ, Prienik náboženského a publicistického štýlu
II, Ako cirkev hovorí mediálnym jazykom (Ružomberok 2009).)
v slovenskom kontexte nájdeme napr. spojenie „Tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe
(Mt 6, 6).

V súvislosti s mofrematikou Pavlovič26 upozorňuje aj na nevyužitú flektívnosť slovenského

jazyka v ustrnuto pôsobiacich výrazoch typu v meste Puebla namiesto v Pueble alebo v rieke
Jordán namiesto v Jordáne. To isté platí podľa neho o prechýlených ženských podobách
biblických mien, ktoré by sa mali uplatňovať dôslednejšie, napr. namiesto tvaru Saulovej
dcére Michol by sa mal použiť tvar Saulovej dcére Michole.

Syntax
V oblasti syntaxe sa na prvom mieste medzi príznakovými prvkami biblického jazyka ocitá
slovosled. Podľa jazyka, z ktorého sa prekladá, ovplyvňuje slovenský text hebrejské alebo
latinské (humanistické) poradie slov. Medzi najtypickejšie javy patrí inverzia zhodného
prívlastku, napr.: „večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom“ (Rim 6, 22 – 23), dokonca
aj so vsunutým sponovým slovesom: „Sme presvedčení, že svedomie je naše dobré“ (Hebr
13, 18). Okrem toho zaznamenávame rozličné atypické usporadúvanie podmetov, prísudkov,
predmetov a ďalších vetných členov; napr.: „Aby Boh dal vám Ducha múdrosti a zjavenia
v poznávaní Jeho“ (Ef 5, 15) alebo: „Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj, lebo synmi Božími oni
budú sa volať“ (Mt 5, 9).

Na nenáležitý, najmä inverzný slovosled upozorňuje aj Jozef Pavlovič27. Táto črta podľa neho
„zbytočne archaizuje text a oberá ho o dynamiku súčasného hovoreného jazyka“28 už
v samých názvoch biblických kníh (napr. Prvá kniha Mojžišova namiesto Prvá Mojžišova
kniha; Kniha Ezdrášova namiesto Ezdrášova kniha atď.). Osobitný problém predstavuje
poradie slov v pomenovaní samotného Svätého písma/ Písma svätého. Zemánek29 obhajuje
inverzný slovosled argumentom, že toto pomenovanie patrí do odborného názvoslovia, kde sa
pri zložených pomenovaniach prídavné mená a číslovky dôsledne používajú na druhom
mieste. Takže tak, ako máme ďatľa veľkého, ríbezľu červenú, Alberta Veľkého alebo Maticu
slovenskú, musíme mať aj Písmo sväté. Inverzia sa vyskytuje aj v iných charakteristických
náboženských výrazoch (napr. život večný), kde Pavlovič presadzuje jej odstraňovanie, avšak
v niektorých prípadoch by ju ponechal ako „štylisticky inak odôvodnenú“ (napr. otčenášové
spojenia tvoje meno, tvoje kráľovstvo, tvoja vôľa).

26
J. PAVLOVIČ, “O niektorých problémoch prekladania textu Nového zákona do slovenčiny,” O prekladoch
Biblie do slovenčiny a do iných slovanských jazykov (ed. J. DORUĽA, Bratislava 1997) 156-157.
27
Tamtiež, 156.
28
Tamtiež.
29
J. ZEMÁNEK, “O niektorých problémoch prekladania Starej zmluvy do slovenčiny,” 136-137.
V súvetných vzťahoch si lingvisti všímajú osobitne nepravú hypotaxu, konkrétne najmä
kalkové uplatňovanie podraďovacej spojky aby v priraďovacích významoch (zlučovacích,
odporovacích). Ako uvádza Juraj Chovan-Rehák, „v podstate ide len o štylistické
ozvláštnenie“, „dramatické umocnenie významu“30. Tento štylistický jav môžeme sledovať
v rozmanitých spojeniach typu „aby sa splnilo Písmo“, „aby sa splnilo všetko, čo je
napísané“, „aby sa splnilo slovo, ktoré povedal prorok Izaiáš“... Najtypickejší príklad však
predstavujú novozákonné výroky citujúce Izaiáša: „aby nechápali, aby neuverili, aby sa
neobrátili“, napr. z Jánovho evanjelia: „Preto nemohli veriť v neho, lebo Izaiáš ešte povedal:
Oslepil im oči a zatvrdil srdce, aby očami nevideli a srdcom nechápali a neobrátili sa, aby
som ich nemohol uzdraviť“ (Jn 12, 39 – 40). V poznámkach sa následne musí vysvetľovať, že
výrok nevyjadruje Ježišov zlý úmysel, ale ide o štylistický prostriedok. Stálo by preto za
zváženie v záujme zrozumiteľnosti a jednoznačnosti štylisticky zasiahnuť priamo v texte.

Pre hebrejskú vetnú skladbu je typické aj opakovanie podmetov, predmetov, prísudkov,

prípadne, naopak, ich vynechávanie. Ako pripomína Zemánek31, pri prekladaní do živej
slovenčiny opakované vetné členy vynechávame a zamlčané dopĺňame tam, kde si ich
slovenská reč pre zrozumiteľnosť vyžaduje.

V slovenských biblických prekladoch sa udomácnili niektoré nespisovné predložkové

spojenia, napr. očakávať na: „očakávať na Božie slovo“(Ž 119,74.81); „tí, čo očakávajú na
Hospodina, dostávajú novú silu“ (Iz 40, 31). Niektoré z nesprávnych predložkových spojení
sú súčasťou ustálených výrazov a v iných súvislostiach sa nepoužívajú: „Mnoho zmôže v
účinkoch modlitba spravodlivého“ (Jk 5, 16); „V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon,
človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom“(Lk
2, 25).

Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj atypické slovesné väzby, napr. datív namiesto
akuzatívu s predložkou: „Obeť bezbožných je ohavnosťou Hospodinovi“ (Prís 15, 8) alebo
genitív namiesto vedľajšej vety predmetovej so spojkou že: „láska sa všetkého nádejá“ (1
Kor 13, 4 – 7). V danom kontexte možno spomenúť aj zaradenie neplnovýznamového
sponového slovesa byť namiesto plnovýznamového mať v spojení byť mužom jednej ženy vo
význame mať jednu ženu: „Diakoni nech sú muži jednej ženy a nech dobre vedú svoje deti a
svoje domy“ (1 Tim 3, 12).

30
J. CHOVAN-REHÁK, “K niektorým otázkam jazykovej stránky Biblie,” O prekladoch Biblie do slovenčiny a do
iných slovanských jazykov (ed. J. DORUĽA, Bratislava 1997) 186.
31
J. ZEMÁNEK, “O niektorých problémoch prekladania Starej zmluvy do slovenčiny,” 140.
Lexika
Z hľadiska lexiky vystupujú do popredia medzi prvými hebrejské vlastné mená a ich
prekladanie, resp. prepisovanie. V katolíckom kontexte sa zaužívali mená prepísané
z latinčiny, ktoré sú pomerne vzdialené hebrejskému originálu, a teda aj významu,
v hebrejskom znení obsiahnutému. Slovenský evanjelický preklad má vlastné mená bližšie
hebrejskému tvaru a zjednocovanie prekladu hrá osobitnú úlohu najmä v ekumenických
prekladových počinoch. Svoju rolu tu hrajú aj dlhé a krátke samohlásky, čiže miera
zachovávania hebrejskej samohláskovej kvantity. Osobitnú zmienku si zasluhujú Božie mená
– Él (Boh), Jahve (hoci aj na samotný prepis tetragramu JHVH existujú rôzne odborné
názory), Adonai. Pomenovania Jahve aj Adonai sa prekladajú ako Pán, pričom ako vhodný,
a navyše originálne slovanský, termín na odlíšenie týchto dvoch výrazov sa núka výraz
Hospodin, ktorý by nahrádzal hebrejské Jahve, kým výraz Pán by sa používal na miestach,
kde má originál meno Adonai. Ako konštatuje Zemánek32, slovo Hospodin pochádza z 9.
storočia a ako naše staroslovienske dedičstvo by mohlo spojiť všetkých kresťanov na
Slovensku. Máloktorý jazyk má podľa neho túto vzácnu možnosť rozlíšiť pomenovania Jahve
a Adonai vlastnými dvoma slovami.

Problematické môžu byť aj názvy biblických kníh, ktorých sa dotýkame najmä v súvislosti
s poradím slov (pozri kapitolu o syntaxi) a s písaním veľkých písmen (pozri kapitolu
o gramatike). V lexikálnom kontexte je zaujímavý najmä spor medzi zákonom a zmluvou.
Z obsahového hľadiska sú výstižnejšie výrazy Stará zmluva a Nová zmluva, avšak katolícka
tradícia a návyk hovoria v prospech zaužívaných pomenovaní Starý zákon a Nový zákon.
Narážame tu aj na rozdielnu tradíciu katolíckeho a evanjelického prekladu – pri slovenskom
ekumenickom preklade tak museli obe strany podstúpiť kompromisy. Namiesto katolíckeho
Prvý a Druhý list Solúnčanom sa zaviedlo Prvý a Druhý list Tesaloničanom, evanjelici
upustili od svojich názvov vyučujúcich kníh List apoštola Pavla Rímskym, Korintským,
Galatským, Efezským, Filipským, Kolosenským, Tesalonickým a List Židom. Mierne sa upravili
aj názvy starozákonných kníh.

Biblickému jazyku tradične prisudzované archaizmy sú mu v súčasnosti vlastné oveľa menej,

ako by neznalý príjemca očakával. Práve tu môžeme sledovať spomenutú zníženú
príznakovosť nového biblického štýlu, ktorá núti tých, čo chcú biblický štýl parodovať alebo
naň inak štylisticky poukázať, siahať po prvkoch starého biblického štýlu (prekonaných

32
Tamtiež, 148.
prekladov). I tak však môžeme spomenúť niektoré archaizujúce relikty prítomné v súčasných
slovenských Bibliách – závislé, samozrejme, od konkrétneho prekladu. Typické sú napr.
výrazy slobodno/ neslobodno, nažívať, stvárať, činiť, oklamávať, byť hoden, riecť, obcovať,
blahozvest... „Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno? ... Slobodno robiť v sobotu dobre
alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ (Mk 2,24.3, 4). „Milosť Pána Ježiša Krista a láska
Božia a účastenstvo Ducha Svätého so všetkými vami! Amen“ (2 Kor 13, 13). „Počúvame
totiž, že niektorí medzi vami neporiadne nažívajú, nič nerobia, ale neužitočné veci stvárajú“
(2 Sol 3, 10b – 11).„Čo činíte slovom alebo skutkom...“ (Kol 3, 17). „Buďte však činiteľmi
slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba“ (Jak 1, 22 – 24). „Hoden je
pracovník svojej mzdy“ (Lk 10, 7b). „Riekol jej Ježiš: ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11, 25 –
26). „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské“ (Mt 4, 17). „Prísne teda dbajte,
ako obcujete, nie ako nemúdri, ale ako múdri“ (Ef 5, 15).„Aby bol človek Boží dokonalý
a spôsobný na všetko dobré“ (2 Tim 3, 17).„Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje!“ (Jn
14, 27).„Aké krásne sú na vrchoch nohy blahozvestov, ktorí hlásajú pokoj, zvestujú blaho,
hlásajú záchranu“(Iz 52, 7a).

V českom kontexte sa za typický biblický archaizmus považuje slovesná forma jest, v novom
biblickom štýle sa však už podľa Bartoňa33 od týchto „latinizujúcich foriem pasívneho
perfekta“ upustilo, takže napr. namiesto „zákon dán jest“ stojí „zákon byl dán“. Na iných
miestach sa však práve forma jest považuje za pokrok – napr. ako náhrada za „český
subjunktív“, keď starší výraz „nepoznali, žeby to byl Ježíš“ dnes nahrádza nový „nepoznali,
že to jest Ježíš“. Za extrémny príklad narábania so slovesom byť označuje Bartoň34 staročeské
imperfektum bieše, ktoré bolo už počas 15. storočia, keď sa končí obdobie staročeštiny, úplne
vytlačené zloženým minulým časom (byl jest). Niektorí biblickí prekladatelia a vydavatelia
však z komerčných dôvodov naďalej vychádzali v ústrety konzervatívnemu publiku
a imperfektum aspoň symbolicky včleňovali do „nadmieru exponovaného miesta“ v Jánovom
Prológu: „V počátku bíše Slovo...“. Bartoň v tejto súvislosti cituje kališníka Václava
Filomatesa, ktorý vo svojej Náměšťskej mluvnici (1533) odvrhol používanie imperfekt
s ostrou iróniou: „Ten pak nebohý Bíše obojího sa pohlaví a rozličných stavův divné věci
působíše“35.

33
J. BARTOŇ, “Proměny českého biblického stylu a extrémní polohy moderních překladů Písma,” 219.
34
Tamtiež, 215-216.
35
Tamtiež, 216.
Ďalšiu kategóriu lexikálnych špecifík biblického jazyka predstavujú biblizmy, medzi ktoré
možno zaradiť miestopis starovekej Palestíny, veci a javy známe z Biblie (napr. teráfím,
bôžikov, ktorých Ráchel ukradla svojmu otcovi) či názvy biblických kníh a mená biblických
postáv, ktorým sme sa už venovali zvlášť.

Biblizmy úzko súvisia s exotickými slovami, nesúcimi čaro diametrálne odlišnej kultúry.
V súvislosti s výskumom biblickej bezekvivalentnej lexiky sa im podrobne venovala Jozefa
Artimová36, pričom ako typické spomína napr. prirovnanie manny ku koriandrovému
semiačku a medovému koláču (obe prirovnania sú súčasnému Európanovi pomerne vzdialené
a v chápaní chute manny mu veľmi nepomôžu); býky z Bášanu (ak sa žalmista cíti obkľúčený
býkmi z Bášanu, súčasník sotva pochopí, že ide o obraz mohutnosti a sily, lebo Bášan bol pre
svoje pastviny veľmi vhodný na chov hovädzieho dobytka a tamojšie býky boli veľké
a mocné) alebo saronské roviny (veľpiesňová zmienka o kvietku zo saronských rovín ostáva
pomerne nejasná a výklady sa rôznia v tom, o aký typ a farbu kvetu by malo ísť). Artimová
biblickú bezekvivalentnú lexiku podrobne rozoberá v kategóriách potravín, úradníckych
a iných hodností, peňažnej meny, jednotiek mier a váh, geografických oblastí, iných reálií37.
Uvádza napr. výrazy ako tetrarcha, stotník, stadion, statér, strieborný, drachma, uholný
kameň a pod.

Zrozumiteľnosť tohto druhu slov zabezpečuje prekladateľ pomocou substitúcií, ktoré by mali
byť podľa Artimovej predovšetkým systémové – to znamená, že súčasťou prekladateľského
manuálu by mali byť jasné pravidlá, kedy substituovať, kedy používať vysvetlivky a kedy oba
prístupy kombinovať. Za nešťastné substitúcie v aktuálnych slovenských prekladoch označuje
napr. odrobiny, ktoré učeníci zbierali po zázračnom rozmnožení chleba a ktorými naplnili
dvanásť košov. Zrozumiteľnosti v našom kontexte by skôr pomohol výraz zvyšky. Podobne,
lesný alebo poľný med, ktorým sa živil na púšti Ján Krstiteľ, nie je taký ani onaký, lebo púšť
nie je ani les, ani pole, ale ide o med divých včiel. Keď sa hovorí o peňažných obnosoch, je
podľa Artimovej neužitočné vysvetľovať, že jeden strieborniak je jeden statér a to sú štyri
drachmy, lebo dnešný Slovák si tú sumu stále nevie predstaviť. Jedným z riešení je prirovnať
ju k dennej mzde robotníka. Úplne nevhodné je prepočítavať to vo vysvetlivkách na haliere
(ako sa deje v jednom z našich prekladov), lebo táto informácia rýchlo zastaráva. O tridsiatich
strieborných, ktoré vzal Judáš za svoju zradu, je zasa užitočné poznamenať, že nešlo o vysokú
sumu, toľko stál napr. jeden otrok. Pri uzdravení chlapca, ktorého choroba hádzala do ohňa

36
J. ARTIMOVÁ, “Bezekvivalentná lexika v niektorých prekladoch biblických textov do slovenčiny.”
37
Tamtiež, 173-178.
i do vody, zasa pravdepodobne nešlo o námesačnosť, ako sa zvykne prekladať, ale o druh
epilepsie. Nevydarenú substitúciu predstavujú aj hony namiesto stadií v našom evanjelickom
preklade, pretože tunajšia stará miera hon je súčasníkovi vzdialená nemenej ako cudzí
stadion.

Gramatika
Z oblasti gramatiky chceme na tomto mieste spomenúť iba písanie veľkých písmen. Okrem
základného účelu označovania vlastných mien môžu plniť dvojakú funkciu: posúvať význam
(dodávať slovám osobitný sémantický príznak) alebo vyjadrovať úctu. Najmä druhý argument
sa v biblickom (aj širšie v náboženskom) štýle výrazne nadužíva.

Písaniu veľkých začiatočných písmen v náboženskom štýle sme sa podrobne venovali o. i.

v práci o prieniku náboženského a publicistického štýlu38. Na tomto mieste sa pristavíme pri
písaní zámen a prídavných mien, pri zvýrazňovaní všeobecných podstatných mien a pri
názvoch biblických kníh. Podnety k všetkým trom oblastiam poskytuje aj Pavlovič39.

Z gramatického hľadiska sú chybou veľké písmená v zámenách – osobných (On) aj

privlastňovacích (Jeho) – a prídavných menách. Oba prístupy uplatňuje v slovenskom
kontexte evanjelický preklad. Ako upozorňuje Zemánek40, evanjelická cirkev používa veľké
písmená aj v prídavných menách, ak je reč o Bohu. To prechádza aj do mimobiblického
náboženského jazyka, napr. vo výrazoch Vzkriesený Ježiš Kristus, Trojjediný Boh, Všemohúci
Boh, Mocný Boh, Nebeský Radca.

Sémantický príznak kolegiálnosti či inštitucionálnosti chce veľké písmeno vyjadriť podľa

Pavloviča napr. v slovách Apoštol, Pastieri, Proroci, ctihodní Otcovia, Dvanásti, Jedenásti –
ako však konštatuje, nie je to správne, lebo „na to stačí kontext a celkový duch Svätého písma,
takže všetky tieto výrazy treba pokladať za apelatíva“41. Za nenáležité považuje aj veľké
písmená vo výrazoch Cirkev, Nevesta, Svätý ľud, Svätá Matka Cirkev či Posvätný cirkevný
snem. Osobitne treba spomenúť slovo evanjelium, ktoré sa má s veľkým písmenom písať iba
na začiatku pomenovania biblickej knihy (Evanjelium podľa Matúša), inak je všeobecným
podstatným menom.

38
T. RONČÁKOVÁ, Prienik náboženského a publicistického štýlu II.
39
J. PAVLOVIČ, “O niektorých problémoch prekladania textu Nového zákona do slovenčiny,” 154-157.
40
J. ZEMÁNEK, “O niektorých problémoch prekladania Starej zmluvy do slovenčiny,” 150.
41
J. PAVLOVIČ, “O niektorých problémoch prekladania textu Nového zákona do slovenčiny,” 154-155.
Pri názvoch biblických kníh si treba dať pozor na pravidlo prvého veľkého písmena – ostatné
slová sa píšu s malým písmenom, ak samy osebe nie sú vlastným menom. Platí to napr.
o názvoch Prvá kniha Kráľov, Prvá kniha Kroník, Kniha Žalmov, Kniha Prísloví, Kniha
Kazateľ, Kniha Múdrosti, Kniha Nárekov – vo všetkých týchto prípadoch prislúcha veľké
písmeno iba prvému slovu názvu: Prvá kniha kráľov, Prvá kniha kroník atď.

Štylistika
Biblické vyjadrovanie je často komplikované, niektoré vety nestačí čítať raz ani dvakrát
a bežný príjemca má problém uchopiť ich obsah a nechať sa nimi osloviť, rozjímať o nich.
Parafrázované preklady Biblie na to reagujú prerozprávaním týchto pasáží, často veľmi
voľným. Týka sa to napr. novozákonných listov: „Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste
vedeli, aká je nádej z jeho povolania, aké bohatstvo slávy je z jeho dedičstva vo svätých“ (Ef
1, 18).

So štylistickou komplikovanosťou úzko súvisí poetická a symbolická nasýtenosť niektorých

biblických textov. Klasickým príkladom môže byť Jánov Prológ. Tajuplnosť, až hádankovosť
takéhoto textu, ktorá ho robí veľmi náročným na vnímanie, je znova typická pre apoštolské
listy: „On je ten, ktorý prišiel skrze vodu a krv, Ježiš Kristus. Nielen skrze vodu, ale skrze
vodu a krv. A Duch to dosvedčuje, pretože Duch je pravda. Lebo traja sú, čo svedčia: Duch,
voda a krv, a títo traja sú zajedno“ (1 Jn 5, 7 – 8).

Cudzorodým hebrejským štylistickým prvkom sú predložky (častice) na začiatku viet, ktoré

mätúco naznačujú priraďovanie (a) alebo príčinnosť (lebo), hoci ich skutočným významom je
následnosť, prípadne sú bez konkrétnejšieho významu. Ako v tejto súvislosti poznamenáva
Zemánek42, „mnoho hebrejských viet sa začína spojkami vav, kí, slovenské vety sa však
spravidla nezačínajú spojkami a, lebo“. Radí teda spojku vav vynechávať alebo prekladať
spojkou keď, prípadne výrazmi potom, však a pod. V českom kontexte stojí v tejto súvislosti
za zmienku častica aj, podľa Bartoňa archaizmus, „ktorému sa podarilo prekonať veky“43. Ide
o synonymum častice hle, s ktorou predstavujú substitúty za latinské ecce alebo grécke idú.
O dôsledné vylúčenie slovíčka hle, „dobrého leda pro pastevce a hnojokydy“, sa v polovici
16. storočia postaral Jan Blahoslav, autor českej mluvnice (1571) a prekladu Nového zákona

42
J. ZEMÁNEK, “O niektorých problémoch prekladania Starej zmluvy do slovenčiny,” 140.
43
J. BARTOŇ, “Proměny českého biblického stylu a extrémní polohy moderních překladů Písma,” 216.
(1564). Blahoslavom preferované aj sa v českej biblickej tradícii „tvrdošijne držalo“ ešte tri
a pol storočia44.

Medzi až klasické prejavy prekladateľskej ťažkopádnosti možno označiť úsilie

o slovnodruhovú vernosť. Je totiž zrejmé, že pri tlmočení obsahu z jedného jazyka do
druhého býva často účinnejšie a väčšmi v záujme zrozumiteľnosti zachovať význam
prostredníctvom odlišných slovných druhov. Napriek tomu sa v niektorých biblických
prekladoch stretávame s dodržiavaním slovnodruhovej príslušnosti. Artimová45 uvádza
príklad zo slovenského evanjelického prekladu, zo state o tom, ako Ježiš kráčal po vode
a dovolil aj Petrovi vyjsť mu z loďky v ústrety (Mt 14, 22 – 33). Dvadsiaty štvrtý verš opisuje
silný vietor a vzdúvajúce sa vlny, ktoré zmietali loďkou s apoštolmi. Jednotlivé preklady
používajú rôzne výrazy: „vietor dul proti nim“ (katolícky preklad), „vietor fúkal proti nim“
(ekumenický preklad), „strhol sa víchor“ (voľný parafrázovaný preklad). Evanjelický preklad
dal prednosť výrazu „dul protivný vietor“, ktorý je kópiou gréckej predlohy, kde je na tomto
mieste použité adjektívum.

Metafory
Medzijazykové (a medzikultúrne) tlmočenie obrazného vyjadrovania predstavuje klasický
prekladateľský rébus. Biblický prekladateľ má k dispozícii niekoľko techník – Artimová46 ich
uvádza s odvolaním sa na klasickú príručku Translatin the Word of God od Beekmana
a Callowa47 pätoro:

1. zachovať pôvodnú metaforu,

2. pretransformovať metaforu na prirovnanie
3. a/ alebo k nej pridať ako tertium comparationis nejaké prirovnanie,
4. metaforu nahradiť metaforou jazyka, do ktorého sa prekladá,
5. použiť namiesto metaforického vyjadrenia nemetaforické.

Ak je kultúra najdôležitejšou súčasťou chápania jazyka48, o to viac metafora. Preto môžeme

v súvislosti s odlišnosťami medzi jednotlivými kultúrami, resp. kultúrnymi skúsenosťami

44
Tamtiež.
45
J. ARTIMOVÁ, “Translatologické problémy v biblickom texte,” VARIA XIV: zborník materiálov zo XIV.
kolokvia mladých jazykovedcov (Nitra – Šintava 8. – 10. 12. 2004) (Bratislava 2006) 399.
46
J. ARTIMOVÁ, “Poznámky k translatologickým problémom biblického textu. (Metafora v biblickom texte a jej
preklad),” 2. študentská vedecká konferencia. Zborník príspevkov (eds. D. SLANČOVÁ – I. ŽARNOVSKÁ, Prešov
2006) 467.
47
J. BEEKMAN – J. CALLOW, Translating the Word of God (Grand Rapids 1974).
48
D. KATAN, Translating cultures. An introduction for Translators, Interpreters and Mediators (Manchester
1999).
hovoriť – slovami Davida Katana – o „lexikálnych a konceptuálnych priepastiach“49.
V kontexte biblického prekladu je aktuálne hovoriť najmä o hebrejskej kultúre a hebrejskom
myslení. Macák50 ho nazýva „myslením povrchu“, ktoré ho „vždy fascinovalo svojou
konkrétnosťou a priam fenomenologickou výstižnosťou a hĺbkou opisu diania v človeku
a medzi ľuďmi“. Osobitne si všíma „telové metafory“, ktoré zhŕňa v kaskáde viac či menej
známych výrazov: „Jeho vnitřnosti se pohnuly, vnitřnosti ničemů však neznají slitování, mé
ledviny se radují, tvé oko nechce nic než zisk, kdejaké srdce úzkostí zahyne, kdejaká ruka
zemdlí, a koleno se rozplyne jako voda, mé kosti chřadnou touhou, srdce se rozpustilo a jindy
s radostí poskakuje, Izrael se hrbí před svými nepřáteli, když se však obrátí k Bohu, bude
pevně stát a jeho oči se budou dívat zpříma…“ Podotýka pritom, že nejde len o jazykové
metafory a starí Hebreji možno videli viac ako veda, ktorá sa dnes – napr. v modernej
psychoanalýze – opäť vracia k tvrdeniu, že „dospelé prežívanie je na hlbšej rovine
sprevádzané prežívaním telesným“. Telo je tak „samo osebe neverbálnou metaforou
životných pozícií človeka“ (tamtiež). Mnohé z (týchto) metafor medzičasom „skameneli“
a škála významov, ktoré obsahujú, sa stala samozrejmou, takže bežný používateľ už dané
vyjadrenie nevníma ako príznakové. Takéto metafory nazýva Macák – spolu s Paulom
Ricoeurom – „mŕtvymi metaforami“.

Práve škála významov je pre metaforu kľúčová a prekladateľ by mal sledovať predovšetkým
cieľ neredukovať ju – napr. tým, že v záujme väčšej zrozumiteľnosti a jednoduchosti
metaforu pretlmočí iba jedným z významov. Artimová uvádza ako príklad spojenie „Boh je
moje bralo“ (2 Sam 22, 3), v ktorom metaforický výraz bralo obsahuje viacero významov
a nebolo by správne tvrdenie zjednodušiť napr. spôsobom „Boh je silný“ alebo „Boh je
nemenný“.

Biblická metafora teda vychádza zo starovekej semitskej kultúrnej skúsenosti a myslenia,

čo sa okrem spomínaných telových metafor (moje oči uvideli tvoju spásu, nakloň ku mne svoj
sluch) pretavuje do frekventovaného používania výrazov ako meno či tvár vo významoch,
ktoré našej kultúre nie sú samozrejmé, alebo výrazov vtedajšej každodennej skúsenosti, ako
vinič, kalich, mestské brány a pod. Niektoré z vtedajších obrazných pomenovaní sa do
biblického prekladu dostávajú v doslovnom znení aj v prípadoch, keď v inej kultúre evokujú

49
J. ARTIMOVÁ, “Bezekvivalentná lexika v niektorých prekladoch biblických textov do slovenčiny,” 169.
50
M. MACÁK, “Tělové metafory,“ Psychosom 1 (2007) 26-30.
výrazne odlišné skutočnosti. Artimová51 uvádza príklad Piesne piesní a jej obrazy
o holubäcích očiach (sivých), vlasoch ako stáde kôz (čiernych) a zuboch ako práve ostrihané
stádo oviec (pravidelných a bielych). Odvoláva sa pritom na Wendlanda52, ktorý si všimol, že
v africkom kmeni Tonga muži takéto vlastnosti nedokážu oceniť. „Ak by mala tonžská
krásavica oči ako holubica, boli by asi červené ako oči tamojších holubov a slečnu by
upodozrievali z alkoholizmu alebo čarodejníctva. Vlasy by jej zrejme hýrili všakovakými
farbami ako srsť miestnych kôz. Podobne ako ona by boli zlej kvality, špinavé a neupravené.
Čo je horšie, akékoľvek spájanie ženy s kozou vzbudzuje u príslušníkov kmeňa Tonga
asociácie s promiskuitným správaním. O zuboch ani nehovoriac. Tonžské krásavice obyčajne
s radosťou oželejú horné predné zuby, lebo tak dávajú najavo svoju príslušnosť k určitému
spoločenskému statusu“53.

Po príklady lexikálnej a konceptuálnej priepasti však netreba chodiť až do Afriky, nájdeme

ich aj u nás. Artimová upozorňuje napr. na metaforu líšky: „Choďte a povedzte tej líške,“
povedal Ježiš o Herodesovi. V našom prostredí si líšku automaticky spájame so ľstivosťou,
s prefíkanosťou, falšou, nečestnosťou, prešibanosťou. No nie tak v starovekej Palestíne –
bádatelia odhalili, že vtedy a tam líška symbolizovala ľudskú nemotornosť, neschopnosť,
deštruktívne a zhubné správanie. „Metafora ,Herodes je líška’ teda zrejme patrí do
konceptuálnej domény ,Ľudia sú zvieratá’, lepšie povedané ,Králi sú levy’“54.

Frazeologizmy
S metaforou priamo súvisia biblické frazeologizmy, ktoré ponúkajú bohatú látku na odborné
spracovanie a boli už mnohokrát prebádané. V našom prostredí sa im systematicky venovala
napr. Ema Krošláková55, ktorá o. i. porovnávala rôzne slovenské preklady a skúmala stupeň
ekvivalencie použitých frazém v nich56. Konštatovala pritom, že „mnohé frazémy predstavujú

51
J. ARTIMOVÁ, “Poznámky k translatologickým problémom biblického textu, (Metafora v biblickom texte a jej
preklad),” 473.
52
E.R. WENDLAND, The Cultural Factor in Bible Translation, A Study of Communicating the Word of God in a
Central African Cultural Context (Monograph Series 2, London 1987).
53
J. ARTIMOVÁ, “Poznámky k translatologickým problémom biblického textu. (Metafora v biblickom texte a jej
preklad),”473-474.
54
Tamtiež, s. 472.
55
E. KROŠLÁKOVÁ, “Frazeologizmy v slovenských prekladoch biblických textov,” O prekladoch Biblie do
slovenčiny a do iných slovanských jazykov (ed. J. DORUĽA, Bratislava 1997) 162-182; E. KROŠLÁKOVÁ, “Etické
parametre biblických frazém,” Studia Slavica Occidentalia, Kresťanská literatúra a masmédiá (ed. Tibor Žilka,
Piliscasaba 2000) 44-52; E. KROŠLÁKOVÁ, “Frazeológia v Biblii J. Palkoviča a v súčasných Bibliách,” Kapitoly
z frazeologie a veľkomoravskej problematiky: výber prác (Nitra 2003).
56 56
E. KROŠLÁKOVÁ, “Frazeologizmy v slovenských prekladoch biblických textov.”
veľmi starobylý frazeologický fond, ktorý sa nachádzal už vo východiskových jazykoch
Starého zákona“57. Postihoval ich trojaký osud:

1. ostali natrvalo špecifickými biblickými frazémami,

2. prešli z biblickej sféry do nenáboženskej komunikačnej oblasti,
3. zanikli, boli nahradené novými, primeranejšími, zrozumiteľnejšími súčasnému
percipientovi biblických textov.

Krošláková58 rozlíšila štyri základné skupiny biblických frazém:

1. priame citácie Ježiša,

2. frazémy vychádzajúce z podobenstiev,
3. pôvodné výrazy nemetaforického charakteru, ktoré časom nadobudli symbolickú
hodnotu, a
4. frazémy súvisiace všeobecne s biblickými reáliami.

Posledná skupina predstavuje veľmi bohatý zdroj každodenne používaných výrazov typu
vyhnanie z raja, vystupovať na Golgotu, niesť svoj kríž, prísť do zasľúbenej zeme, dostať sa
niekam ako Pilát do Kréda, prípadne jednoduchých jedno- dvojslovných výrazov, ako
márnotratný syn, šalamúnske riešenie. Patria sem aj antonomázie Herodes, Goliáš, Pilát,
Šalamún, judáš, benjamín – pričom tie najzaužívanejšie nadobúdajú dokonca charakter
apelatív a píšu sa s malým začiatočným písmenom.

Spomedzi frazém, ktoré boli obraznými pomenovaniami už v čase svojho zápisu a ujali sa aj
v slovenčine (pričom ich biblický pôvod je väčšine používateľov neznámy), možno spomenúť
napr. naše príslovie Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne: „Pohania padli do jamy,
ktorú kopali, a v tom osídle, čo nastrojili, chytila sa im vlastná noha“ (Ž 9, 16) alebo príslovie
Kto seje vietor, búrku bude žať: „Kto seje vietor, zožne búrku“ (Oz 8, 7).

Zrozumiteľnosť
Spoločnou črtou súčasných lingvistov venujúcich sa biblickému jazyku je volanie po
zrozumiteľnosti Svätého písma. Ako sme už naznačili v úvode, vychádzajú z presvedčenia, že
vznešenosť sa na biblický štýl „nalepila“ iba zásluhou prekladateľov, ktorí počas stáročí
v úsilí o vernosť a úctivosť biblický jazyk zakonzervovali a dovolili, aby mu „ušiel vlak“
vývoja bežného jazyka. Bartoň sa odvoláva na katolíckeho prekladateľa Starého zákona Jana

57
Tamtiež, 181.
58
E. KROŠLÁKOVÁ, “Etické parametre biblických frazém,” 263.
Hejčla a osvojuje si jeho presvedčenie o „nezbytnosti modernizace jazyka“59. Stotožňuje sa so
zovšeobecneným „funkčným pohľadom“ súčasných českých prekladateľov, čiže
s požiadavkou „modernosti jazyka a čitateľskej zrozumiteľnosti“60.

V tejto súvislosti sa autori zvyknú odvolávať na De Vriesa61, ktorý na biblický preklad

aplikoval tzv. Skopos teóriu. Tá „modifikuje postupy použité pri preklade biblického textu
predovšetkým v závislosti od predpokladaného účelu, ktorému má preklad slúžiť“62. Podľa De
Vriesa na to, aby sme mohli čitateľovi sprostredkovať úplnú a správnu informáciu
z pôvodného textu je potrebná viac ako jedna verzia prekladu. Na základe toho Artimová63
konštatuje, že v spoločnosti by malo byť prítomných viacero prekladov biblického textu:
preklad pre domáce štúdium, pre liturgické potreby, pre študijné účely, pre exegézu atď.

Jednou z takých prekladových variánt je aj východný biblický preklad. Jeho potrebu

obhajuje Pavlovič64, lebo podľa neho biblické texty predstavujú „akoby spojene nádoby
s bohoslužobnými textami“, a teda obradová rozdielnosť vstupuje aj do jazykovej
rozdielnosti, ktorú treba rešpektovať aj pri biblických prekladoch. Nejde však len o jazykové
stvárnenie – „kým západná cirkev sa opiera o latinské pramene, východná cirkev uplatňuje
v bohoslužobných textoch grécke pramene. Nemôžeme mať teda celkom jednotné texty.“ Na
základe tohto presvedčenia predstavuje Pavlovič niektoré konkrétne jazykové jednotlivosti,
ktoré by mali byť zachované vo východnom biblickom preklade – napr. výrazy Andrej
namiesto Ondrej, čaša namiesto kalich, Pascha namiesto Veľká noc, myro popri oleji, Svätý
Duch namiesto Duch Svätý, žreb namiesto lós, blažený/ blaženstvá namiesto blahoslavený/
blahoslavenstvá, vrch namiesto hora.

Ďalším príkladom účelovej rozmanitosti biblických prekladov sú tzv. voľné preklady, ktoré
samy seba označujú za „parafrázy“ a nerobia si nároky ani na oficiálne schválenie, ani na
liturgické použitie. Ich cieľovou skupinou sú sekularizovaní ľudia bez predchádzajúcej
znalosti Božieho slova a ich zámer je predovšetkým evanjelizačný. Opierajú sa najmä o prvý
takýto preklad Living Bible, ktorý vyšiel v 60. rokoch 20. storočia v USA. V českom prostredí
vznikal originálny preklad tohto druhu od roku 1978 celých desať rokov a vyšiel pod názvom
Slovo na cestu v roku 1989, ešte pred revolúciou. Okolnosti jeho tvorby podrobne preskúmal

59
J. BARTOŇ, “Český jazyk v „dotyku transcendence,“ 226.
60
Tamtiež, 227.
61
L. DE VRIES, “Bible translations: Forms and Functions,” The Bible Translator 52 (2001) 306-319.
62
J. ARTIMOVÁ, “Translatologické problémy v biblickom texte,”397.
63
Tamtiež, 398.
64
J. PAVLOVIČ, “O niektorých problémoch prekladania textu Nového zákona do slovenčiny,” 157-160.
a opísal Bartoň65, ktorý zároveň predložil jeho prvú kompetentnú kritiku, keďže v odborných
kruhoch sa mu nedostalo podrobnej recenzie. Tento preklad zahŕňal iba Nový zákon, neskôr sa
Biblia skompletizovala, ale Starý zákon bol preložený už len z anglickej predlohy. Na
Slovensku vyšiel takýto preklad pod názvom Nádej pre každého. Nový zákon v modernom
jazyku v roku 1993, avšak tiež iba na základe anglickej predlohy.

Tento druh prekladu nadobúda na niektorých miestach až podobu adaptácie, keď sú niektoré
pasáže vynechané, inde sú, naopak, vsunuté obšírnejšie vysvetľujúce časti a iné sú zasa
prerozprávané, zhrnuté. Za pozornosť stojí Bartoňov výpočet postupov, ktorí prekladatelia
zvolili v záujme väčšej zrozumiteľnosti a prijateľnosti textu:

- vynechávanie nezrozumiteľných lexém (anjel, apoštol, svätý, evanjelium...),

- používanie moderných expresívnych výrazov (banket, delegácia, diskusia, argument,
generácia...),
- nepoužívanie historického prézentu,
- aktívny slovesný rod namiesto pasívneho,
- kratšie vety,
- presuny veršov,
- bohatšia synonymia slovies dicendi (vyčítal, rozprával, premýšľal... namiesto
jednotného povedal),
- presuny medzi pásmom rozprávača a postáv (pôvodná priama reč sa len prerozpráva,
alebo pôvodne prerozprávaný text sa pretransformuje na priamu reč),
- tvorivá práca so spájacími prostriedkami (na vyjadrenie nadväznosti sa používajú
výrazy súčasného jazyka ako a tak, na to, však...),
- používanie moderných ustálených výrokov, frazeologizmov (pliesť hlavu, pichnúť do
osieho hniezda...) v záujme nesterilnosti jazyka.

Popri tom však Bartoň zaznamenal v texte aj viaceré reliktné biblizmy (v lexike, syntaxi aj
morfológii), ktorých prítomnosť vysvetľuje čitateľským návykom prekladateľov: „Predsa len
nie vždy boli schopní identifikovať ich ako príznakové – a to aj napriek svojej metodologickej
sústredenosti na vytváranie moderného, ,civilného’ textu“66.

Zdá sa teda, že (v úvode spomenutú) dilemu medzi voľnosťou a doslovnosťou biblického

prekladu rieši práve ohľad na účel a čitateľa a následné paralelné fungovanie viacerých

65
J. BARTOŇ, “Nový zákon mezi překladem a parafrází.”
66
Tamtiež, 23.
druhov prekladu vedľa seba. Artimová67 v tejto súvislosti pripomína Jakobsonovu68 teóriu
„významu“ a „ekvivalencie“, ktorú na biblický text aplikoval Nida69. Na základe jeho prác o
„formálnej“ a „dynamickej“ ekvivalencii sa úplne zmenil prístup k prekladaniu biblického
textu a „preklady sa začali čoraz častejšie orientovať nie na sprostredkovanie formy či
obsahu, ale na predpokladaného čitateľa“ (tamtiež).

Slovenský čitateľ nemá k dispozícii takú širokú škálu prekladov ako český, azda je aj menej
zvyknutý používať aj iné ako oficiálne cirkevné preklady – a o to silnejší je jeho čitateľský
návyk, tradicionalizmus a tolerancia voči prekladateľským „extrémom“ v Biblii. Budúci
tvorcovia nových slovenských biblických prekladov tak stoja pred zaujímavými výzvami.
Niektoré podnety z hľadiska jazyka, ktoré sme sa usilovali zhrnúť, budú pre nich azda
inšpiratívne.

Zoznam použitej literatúry

J. ARTIMOVÁ. “Bezekvivalentná lexika v niektorých prekladoch biblických textov do

slovenčiny.” Preklad a tlmočenie a jeho didaktická transformácia. Acta Facultatis
Philosophicae Universitatis Prešoviensis: jazykovedný zborník 19. Prešov 2005, 169-
181.
J. ARTIMOVÁ. “Poznámky k translatologickým problémom biblického textu. (Metafora
v biblickom texte a jej preklad).” 2. študentská vedecká konferencia. Zborník
príspevkov. eds. D. SLANČOVÁ – I. ŽARNOVSKÁ. Prešov 2006, 464-476.
J. ARTIMOVÁ. “Translatologické problémy v biblickom texte.” VARIA XIV: zborník
materiálov zo XIV. kolokvia mladých jazykovedcov (Nitra – Šintava 8. – 10. 12.
2004). Bratislava 2006, 396-401.
T. BÁNIK. “O jazyku z pohľadu Biblie.” VARIA XIV: zborník materiálov zo XIV. kolokvia
mladých jazykovedcov (Nitra – Šintava 8. – 10. 12. 2004). Bratislava 2006, 389-396.
J. BARTOŇ. “Nový zákon mezi překladem a parafrází.” Theologická revue 80 (2009) 4-25.

J. BARTOŇ. “Proměny českého biblického stylu a extrémní polohy moderních překladů

Písma.” Boží slovo a slovo lidské. J. HANUŠ a kol. Brno 2012, 209-229.
J. BARTOŇ. “Český jazyk v „dotyku transcendence“. Problémy nového biblického stylu.”
Myšlení o transcendenci. eds. M. RYŠKOVÁ – M. MIKULICOVÁ. Červený Kostelec
2013, 221-242.

67
J. ARTIMOVÁ, “Translatologické problémy v biblickom texte,” 397.
68
R. JAKOBSON, “On linguistic aspects of translation,” The Translation Studies Reader (ed. L. VENUTI, London
and New York 2000) 113-118.
69
E. NIDA, Toward a Science of Translating (Leiden 1964); E. NIDA – CH. TABER, The Theory and Practice of
Translation (Leiden 1969).
J. BEEKMAN – J. CALLOW. Translating the Word of God. Grand Rapids 1974.

L. DE VRIES. “Bible translations: Forms and Functions.” The Bible Translator 52 (2001) 306-
319.
A. DRAGUŁA. “Jazyk medzi vierou a nevierou.” Nové horizonty VII (2013) 108-112.

J. FINDRA. Štylistika slovenčiny. Martin 2004.

J. CHOVAN-REHÁK. “K niektorým otázkam jazykovej stránky Biblie.” O prekladoch Biblie do

slovenčiny a do iných slovanských jazykov. ed. J. DORUĽA. Bratislava 1997, 183-186.
R. JAKOBSON. “On linguistic aspects of translation.” The Translation Studies Reader. ed. L.
VENUTI. London and New York 2000, 113-118.
D. KATAN. Translating cultures. An introduction for Translators, Interpreters and Mediators.
Manchester 1999.
E. KROŠLÁKOVÁ. “Frazeologizmy v slovenských prekladoch biblických textov.”
O prekladoch Biblie do slovenčiny a do iných slovanských jazykov. ed. J. DORUĽA.
Bratislava 1997, 162-182.

E. KROŠLÁKOVÁ. “Etické parametre biblických frazém.” Studia Slavica Occidentalia.

Kresťanská literatúra a masmédiá. ed. Tibor Žilka. Piliscasaba 2000, 44-52.
E. KROŠLÁKOVÁ. “Frazeológia v Biblii J. Palkoviča a v súčasných Bibliách.” Kapitoly
z frazeologie a veľkomoravskej problematiky: výber prác. Nitra 2003.

M. MACÁK. “Tělové metafory.“ Psychosom 1 (2007) 26-30.

J. MISTRÍK. “Náboženský štýl.” Studia Academica Slovaca. Bratislava 1991, 163-175.

J. MISTRÍK. Štylistika. 3. vyd. Bratislava 1997.

J. MLACEK. Štylistické otázky náboženskej komunikácie. (Úvahy o jej vymedzovaní

a štylistickej členitosti). Ružomberok 2012.
E. NIDA. Toward a Science of Translating. Leiden 1964.

E. NIDA – CH. TABER. The Theory and Practice of Translation. Leiden 1969.

J. PAVLOVIČ. “O niektorých problémoch prekladania textu Nového zákona do slovenčiny.”

O prekladoch Biblie do slovenčiny a do iných slovanských jazykov. ed. J. DORUĽA.
Bratislava 1997, 152-161.
T. RONČÁKOVÁ. Prienik náboženského a publicistického štýlu I. Keď chce cirkev hovoriť
mediálnym jazykom. Ružomberok 2009.
T. RONČÁKOVÁ. Prienik náboženského a publicistického štýlu II. Ako cirkev hovorí
mediálnym jazykom. Ružomberok 2009.
View publication stats

A. SEMEŠ. “Problémy prekladania Svätého písma do slovenčiny.” O prekladoch Biblie do

slovenčiny a do iných slovanských jazykov. ed. J. DORUĽA. Bratislava 1997, 187-188.
E.R. WENDLAND. The Cultural Factor in Bible Translation. A Study of Communicating the
Word of God in a Central African Cultural Context. Monograph Series 2. London
1987.
J. ZEMÁNEK. “O niektorých problémoch prekladania Starej zmluvy do slovenčiny.”
O prekladoch Biblie do slovenčiny a do iných slovanských jazykov. ed. J. DORUĽA.
Bratislava 1997, 135-151.