TECHNICKÁ UNIVERZITA V KOŠICIACH

FAKULTA VÝROBNÝCH TECHNOLÓGIÍ SO SÍDLOM V PREŠOVE

prof. Ing. Ľudovít PARILÁK, CSc. – Ing. Vladimír SIMKULET, PhD.

Technické materiály I

Prešov 2015
Technické materiály I
__________________________________________________________________________
© prof. Ing. Ľ. Parilák, CSc. - Ing. V. Simkulet, 2015
Lektorovali: Dr. h. c. prof. Ing. Karol Vasilko, DrSc., Ing. Pavol Beraxa, PhD.

ISBN 978-80-553-2287-2
2
OBSAH
str.:
Úvod
1.Vnútorná stavba a vlastnosti materiálov........................................................... 07
1.1 Základné atómové väzby ................................................................................... 09
1.2 Kryštálové mriežky a mriežkové poruchy ......................................................... 11
1.3 Označovanie kryštalografických rovín a smerov .............................................. 19
1.4 Difúzia ............................................................................................................... 21
2. Kovové sústavy .................................................................................................. 24
2.1 Stav sústavy ....................................................................................................... 24
2.2 Stavba zliatin ..................................................................................................... 25
2.3 Kryštalizácia ...................................................................................................... 27
2.4 Rovnovážne diagramy ....................................................................................... 29
2.5 Fázové premeny v tuhom stave ......................................................................... 33
3. Zliatiny železa .................................................................................................... 36
3.1 Sústava železo - uhlík ........................................................................................ 36
3.1.1 Zložky v sústave železo - uhlík ...................................................................... 36
3.1.2 Metastabilná sústava železo - karbid železa ................................................... 39
3.1.3 Stabilná sústava železo - grafit ....................................................................... 43
3.1.4 Význam rovnovážnych diagramov ................................................................. 44
3.2 Vplyv ďalších prvkov v sústave železo – uhlík ................................................. 46
3.2.1 Sprievodné prvky ........................................................................................... 46
3.2.2 Zliatinové prvky ............................................................................................. 49
3.3 Fázové premeny pri tepelnom spracovaní ......................................................... 50
3.3.1 Austenitizácia ................................................................................................. 50
3.3.2 Premeny podchladeného austenitu ................................................................. 51
4. Liatiny ................................................................................................................. 55
5. Rozdelenie a označovanie materiálov .............................................................. 59
5.1 Triedenie materiálov .......................................................................................... 59
5.2 Technické normy materiálov ............................................................................. 62
5.3 Tradičné označovanie STN ............................................................................... 62
5.4 Medzinárodné platné normy .............................................................................. 65
6. Triedenie ocelí .................................................................................................... 67
6.1 Konštrukčné ocele obvyklej akosti..................................................................... 68
6.2 Zvariteľné ocele so zvýšenou medzou sklzu ..................................................... 69
6.3 Ušľachtilé uhlíkové a nízkolegované konštrukčné ocele .................................. 71
6.4 Ocele so zvláštnymi vlastnosťami ..................................................................... 73
6.5 Nástrojové ocele ................................................................................................ 74
6.6 Ocele na odliatky ............................................................................................... 75
7. Skúmanie štruktúry .......................................................................................... 77
7.1 Výber mikroštruktúrnych typov ocelí ............................................................... 82
7.2 Výber mikroštruktúrnych typov liatin ............................................................... 84
8. Základy fraktografie ......................................................................................... 85
8.1 Makrofraktografické metódy ............................................................................. 85
8.2 Mikrofraktografické metódy ............................................................................. 86
8.3 Základné mikromechanizmy porušovania ......................................................... 87
Literatúra ............................................................................................................... 89

3
 Táto vysokoškolská učebnica je venovaná štúdiu technických materiálov z pohľadu ich
vnútornej štruktúry, rozpoznania vnútorných väzieb medzi atómami, poruchami na atómovej
úrovni. Poskytuje prehľad označovania, rozdelenia a použitia týchto materiálov pre
účely technickej praxe. Objasňuje základné termodynamické sústavy a následnú kryštalizáciu,
hodnotenie mikroštruktúr a základné zákonitosti fraktografie. Je určená pre študentov prvého
ročníka v študijnom odbore Výrobné technológie na Fakulte výrobných technológií TU v
Košiciach, so sídlom v Prešove.

4
ÚVOD

Poznanie technických materiálov, ich vnútornej stavby ako aj ich spracovanie sú pre
každého technika a budúceho inžiniera veľmi dôležitým základom, pretože sú nevyhnuté
v procese návrhu, procese výroby ako aj z pohľadu životnosti a trvanlivosti používaných
materiálov. Pri návrhu sa musí voliť materiál tak, aby plne zodpovedal konečným funkciám
výrobku tzv. funkčným vlastnostiam. Vlastnosti výrobku z materiálového hľadiska sa odvíjajú
predovšetkým od mechanických, fyzikálnych, chemických a tiež technologických vlastností
materiálu. Tieto sú vytvárané: 1) chemickým zložením, podielom prvkov, 2) vnútorným
usporiadaním, štruktúrou materiálu; v priebehu používania výrobku zmenou vlastností
materiálu 3) prevádzkovými podmienkami. Tieto vzťahy znázorňuje schéma na obr.1.

Obr.1 Schéma pôsobenia vzťahov na vlastnosti materiálu

Výroba je proces, v priebehu ktorého sa menia vstupné materiály (polotovary)

technologickými operáciami spracovania na hotový výrobok s predpísanými vlastnosťami.
Dosiahnutie týchto požadovaných vlastností výrobku významne závisí od výberu základného
materiálu (od optimálne stanovených kritérií výberu materiálu, vlastností materiálu) od
výberu najvhodnejších procesov jeho spracovania. Pri výbere správnych materiálov výrobku
nestačí mať len prehľad sortimentu polotovarov. Je potrebné vedieť ako sa budú meniť
vlastností materiálu pri jeho premene rôznymi technológiami spracovania na výrobok a tiež
ako bude materiál reagovať na rôzne záťažové stavy.
Technická vyspelosť, úroveň spracovania a využívania materiálov pre ľudské
spoločenstvo je tak významná, že zanechala i pomenovania vývojových dôb ako doba
kamenná, bronzová a doba železná. Súčasná úroveň poznania a spracovateľských technológii
umožnila nevšedne rozšíriť druhy a sortiment používaných materiálov. V súčasnosti sa dosť

5
často využíva spájanie viacerých vlastností rôznych druhov materiálov, tzv. kompozity, čím
sa dosahuje vysoká pevnosť, tuhosť, lepšia únavová odolnosť, odolnosť proti nárazu a pod.,
podľa konkrétneho účelu použitia.

6
1. VNÚTORNA STAVBA A VLASTNOSTI MATERIÁLOV

Vlastnosť je pojem, ktorý sa vo vedomí človeka vytvára zložitou myšlienkovou

konštrukciou pri pozorovaní a posudzovaní javov a objektov vo svojom okolí. Proces
skúmania a hodnotenia vlastností objektov má spravidla vzťahový charakter. Človek už počas
svojho historického vývoja pozoroval a skúmal obyčajne tie javy a predmety a prejavoval
záujem o tie ich stránky, ktorí boli pre neho zaujímavé a užitočné. Vo všeobecnosti vlastnosť
možno definovať ako tie stránky predmetov a javov, ktoré človek pozoruje, skúma
a posudzuje z hľadiska svojho záujmu a potreby. Tento gnozeologický proces poznávania
sveta je aproximatívny. To znamená, že človek sa po čiastkach približuje k jeho dokonalému
poznaniu. Rozhodujúcu úlohu v poznávaní majú prostriedky poznávacieho procesu,
prostredníctvom ktorých človek preniká do podstaty skúmaných objektov a zisťuje
zákonitosti ich vzniku a existencie. Úroveň experimentálnej stránky poznávacieho procesu sa
v posledných rokoch vyvíjala tak prudko, že umožnila výrazný rozvoj všetkých vedných
disciplín.
Látky sú charakterizované súborom vlastností determinovaných ich vnútornou stavbou:
štruktúrou atómov, kryštálovou mriežkou a poruchovosťou kryštálov. Z tohto súboru
vlastností sa zvyčajne uvádzajú len tie vlastností, ktoré informujú o možnostiach ich použitia
a spracovania. Vlastnosti materiálov sa najčastejšie rozdeľujú do týchto základných skupín:
1.) Fyzikálne vlastnosti – elektrická a tepelná vodivosť, magnetické vlastnosti, teplotná
rozťažnosť, teplota tavenia, hmotnosť a i.
2.) Mechanické vlastnosti – pružné, plastické, pevnostné charakteristiky a odvodené
vlastnosti
3.) Technologické vlastnosti – vlastnosti dôležité pre spracovanie materiálov

Mechanické vlastnosti, ktoré predstavujú základné charakteristiky správania sa kovov pri

mechanickom namáhaní, t.j. odolnosť proti deformácii a porušeniu, možno považovať za
základné mechanické vlastnosti. Patrí sem:
- pružnosť,
- plasticita,
- pevnosť,
- húževnatosť

7
 Pružnosť (elasticita) je schopnosť materiálu pružne (elasticky) sa deformovať pôsobením
mechanického namáhania pred porušením. Z makroskopického hľadiska môžeme považovať
pružnosť za absolútne vratný proces. Z hľadiska mikroprocesov, ktoré prebiehajú pri pružnej
deformácii je však situácia oveľa zložitejšia. Pri pružnej deformácii nastáva v dôsledku
stlačiteľnosti aj zmena objemu a z hľadiska termodynamiky musíme považovať celý proces za
adiabatický. Ďalšou príčinou nevratných zmien pri pružnej deformácii je prítomnosť
interstícií v tuhých roztokoch (hlavne kubické mriežky). Atómy interstícií pri zmene
mechanického napätia zaujímajú výhodnejšie polohy a spôsobujú nesymetrickú distorziu
mriežky (predĺženie v smere zaťaženia). Vzhľadom na to, že aj tento jav je závislý od času,
bude aj návrat mriežky do pôvodného stavu časovo oneskorený. Tento jav nazývame vnútorné
tlmenie. Odpor materiálu proti pružnej deformácii vyjadrujú moduly pružnosti (Jungov modul
pružnosti v ťahu „E“, modul pružnosti v šmyku „G“, objemový modul pružnosti „K“). Medza
pružnosti (medza sklzu) predstavuje kritickú hodnotu napätia, pri ktorej sa závislosť σ = f (ε)
začne odkláňať od lineárneho priebehu.

Obr.1.1 Závislosť ťahového napätia - σ na pomernej deformácii - ε,

Re – medza pružnosti, Rm – medza pevnosti, Rfr. – medzný stav lomu,
σe – napätie na medzi pružnosti, σm – napätie na medzi pevnosti, σfr. – lomové napätie

Plasticita je schopnosť materiálu pôsobením vonkajších síl meniť svoj tvar bez porušenia
častíc a väzieb medzi nimi a zachovať zmenený tvar aj keď sily prestanú pôsobiť. Plastická
deformácia je makroskopický prejav zmeny vzájomnej polohy častíc deformovaného
materiálu po prekročení medze pružnosti (sklzu).
Pod pojmom pevnosť rozumieme odpor, resp. odpor materiálu proti trvalému porušeniu
súdržnosti jeho častíc. Prakticky vyjadrujeme pevnosť hodnotou napätia, ktoré rozdelí
materiál na dve alebo viac častí. Výsledkom porušenia materiálu je lom. Kovy ako kryštalické

8
látky môžeme vo všeobecnosti porušiť dvoma spôsobmi: štiepením (odtrhnutím), alebo
šmykom (strihom).
Húževnatosť je mechanická vlastnosť, ktorá vznikla kombináciou pevnosti a plasticity.
Predstavuje mechanickú energiu potrebnú na plastickú deformáciu materiálu. Čím materiál
spotrebuje viac energie na plastickú deformáciu, tým má vyššiu húževnatosť.
K odvodeným mechanickým vlastnostiam patria: tvrdosť, únavová pevnosť, tečenie
materiálu (creep), žiaruvzdornosť, koróziivzdornosť a pod.

1.1 Základné atómové väzby

Vlastnosti kovov sú dané ich vnútornou stavbou atómov. Základy o stavbe atómov
položili fyzici E. Rutherford a N. Bohr v roku 1911 až 1913. Podľa ich modelu sa atóm skladá
z kladne nabitého atómového jadra, kde je sústredená skoro celá hmota atómu, a z atómového
obalu, tvoreného záporne nabitými elektrónmi s veľmi nepatrnou hmotou, krúžiacimi
v kruhových dráhach okolo atómového jadra. Atómové jadro sa skladá z nukleónov tvoriacich
kladne nabité protóny ako aj neutróny, ktoré sú bez elektrického náboja. Počet elektrónov
a ich elektricky náboj je rovnaký ako u protónov. Kladný elektricky náboj atómového jadra je
teda v rovnováhe s celkovým záporným nábojom elektrónov. Počet kladných elementárnych
nábojov atómového jadra, teda počet protónov, sa nazýva atómové číslo a určuje poradie
prvkov v Mendelejevovej sústave prvkov, zostavenú ruským chemikom D.I. Mendelejevom
v roku 1869.
Atómy si často pre názornosť zobrazujeme v podobe guličiek. Musíme si však uvedomiť,
že je to tak povediac prázdny priestor. Ak by sme si atóm predstavili ako guličku, kde jeho
priemer je radovo 1 Angström = 10−10 m, čiže 10−1 nm, potom by atómové jadro bolo veľké
ako zrnko maku a elektróny by boli tak malé, že by neboli vôbec viditeľné. Atómy však nie sú
v pokoji, ale kmitajú okolo svojich rovnovážnych polôh. Amplitúdy kmitov sú tým väčšie čím
je vyššia teplota.
Hmota akéhokoľvek materiálu sa skladá z atómov. Tie sú buď určitým spôsobom
usporiadané, ako je to napr. u kovov, alebo sú neusporiadané. K pochopeniu niektorých
fyzikálnych vlastností, napr. elektrických a magnetických je potrebné poznať stavbu atómu.
Pre štúdium mechanických vlastností kovov a ich zliatin, vystačíme obvykle s atómom ako
najmenšou časťou hmoty.

9
 Základnú stavebnú časticu hmoty predstavuje teda atóm. Zoskupenie atómov je stabilné
podľa termodynamických podmienok v plynnej, tekutej alebo tuhej fáze. Ak sú to atómy
jedného druhu tvoria prvky.
Energiu a prejav elektrónu v atómovom obale opisujeme kvantovými číslami (hlavné,
vedľajšie, magnetické a spin). Všetky energetické stavy elektrónov patriace hlavnému
kvantovému číslu tvoria jednu vrstvu (sféru) obalu. Vrstvy sa označujú K, L, M, N ...
Hodnoty energetických stavov, ktoré majú elektróny, nie sú spojité ale dávkové (kvantové),
takže existujú len diskrétne (určité) energetické úrovne, ktoré môžu elektróny nadobúdať.
Tieto energetické hladiny nazývajú sa orbitály a označujú sa s, p, d, f, odpovedajú
vedľajšiemu kvantovému číslu. Úplne obsadená vrstva je veľmi stabilná, elektróny sú pevne
viazané k jadru. Elektróny v zaplnených vrstvách sú vnútorné, v neúplne obsadených sú
valenčné elektróny – sú slabšie viazané k jadru, podieľajú sa na medzi atómových väzbách.
Atóm, ktorý vo vonkajšej vrstve má menej ako polovicu možných elektrónov, ľahšie ich
"uvoľňuje". Keď sa odoberie alebo priberie elektrón neutrálnemu atómu, vzniká ión. Podľa
toho, koľko elektrónov môže atóm prijať alebo odovzdať, je schopný tvoriť jedno- alebo
viacmocné ióny. Záporné a kladné ióny sa ľahko zlučujú. Prvky s podobným usporiadaním
valenčnej vrstvy majú podobné chemické vlastnosti.
Vnútornou stavbou materiálu rozumieme spôsob usporiadania základných stavebných
častíc (atómov, molekúl) na základe väzbových síl pôsobiacich medzi nimi, podľa typu
väzbových síl rozlišujeme:
1.) Iónovú väzbu – prvky s nezaplnenými vonkajšími orbitálmi uvoľňujú alebo prijímajú
elektrón druhého prvku; pôsobením elektrostatických príťažlivých síl medzi katiónmi
a aniónmi vytvára sa pevná väzba bez voľných elektrónov; v tuhom stave v dôsledku
symetrie väzbových síl vznikajú iónové kryštály - vyznačujú sa vysokou tvrdosťou,
krehkosťou, vysokou teplotou tavenia, sú nevodivé - typické pre keramické materiály.
2.) Kovalentná väzba – vytvorenie elektrónových dvojíc, ktoré sú spoločné pre oba
atómy - typické pre polovodiče
3.) Dipólová väzba (van der Waalsova) – väzbové sily majú pôvod vo vzniku dipólov v
dôsledku nerovnomerného rozloženia elektrických nábojov v atóme - inertné plyny,
molekulová väzba polymérov
4.) Kovová väzba – vzniká ako výsledok pôsobenia príťažlivých síl medzi katiónmi a
voľnými elektrónmi; atómy uvoľňujú elektróny z neúplne obsadených valenčných
orbitál do "spoločného vlastníctva" kladných iónov bez väzby na určitý atóm; v
dôsledku symetrie väzbových síl vytvárajú kovové kryštály s typickými vlastnosťami

10
 - výborné transportné vlastnosti (voľné elektróny), kujnosť - schopnosť plastickej
deformácie, dobrá pevnosť, húževnatosť, spôsobilosť na odlievanie, vytváranie zliatin
a pod.
V materiáli sa vyskytuje viac typov väzieb súčasne. Prevládajúci typ väzby určuje
charakteristiku tuhej látky.
Vnútornú stavbu materiálu neposudzujeme len na úrovni stavby atómu; vlastnosti
materiálu sú vytvárané aj vyššími úrovňami usporiadania stavebných častíc: priestorové
rozmiestnenie atómov - u kovov je to kryštalická stavba (nanoštruktúra - rozmer 10-9 m),
usporiadanie kryštálov do blokov a zŕn (mikroštruktúra – 10-6 m), voľne pozorovateľné
usporiadanie stavby materiálu (makroštruktúra, od 10-4 m do rozmerov prakticky využívaných
polotovarov - 100 až 101 m).

1.2 Kryštálové mriežky a mriežkové poruchy

U kovov a ich zliatin je kryštalický stav stavom prirodzeným, lebo energia pravidelne
usporiadaných atómov je nižšia než energia nepravidelného usporiadania atómov. Náboje
všetkých atómov sú rovnaké, elektrónový plyn prúdi medzi nimi celkom rovnomerne a preto
sú rovnaké i medzi atómové sily. Pravidelné usporiadanie môže byť u rôznych kovov rôzne
a je charakterizované kryštálovou mriežkou, obr.1.2. Všetky kovy majú teda v tuhom stave
kryštalickú formu. Len v niektorých prípadoch sa vyskytuje veľmi kryštalické útvary
stromčekovitého tvaru, nazývané dendrity, obr.1.3. Vznikajú napr. v dutinách liatych kovov
počas ich tuhnutia, alebo pri kondenzácii pár niektorých kovov vo vákuu, napr. horčíka.
Väčšinou sa u kovov stretávame s útvarmi nepravidelného tvaru, s tzv. zrnom. Zrná sú
obvykle malé útvary ohraničené hranicou zŕn, obr.1.4, a rozoznávame ich len vďaka
zhotoveniu metalografického výbrusu pozorovaním pod mikroskopom. Metalografický
výbrus zhotovíme tak, že pozorovanú vzorku vybrúsime, vyleštíme a naleptáme pre
zviditeľnenie pozorovanej štruktúry. Napríklad na naleptanom výbruse čela valčeka z veľmi
čistého železa pozorujeme pod mikroskopom pri 250 násobnom zväčšení malú plôšku, na
ktorej vidíme veľké množstvo zŕn nepravidelného tvaru, obr.1.4b. Hranice zŕn sú viditeľné
preto, že majú iný charakter ako vnútro zŕn. Atómy sú usporiadané menej pravidelne ako
vnútro zŕn, je v nich viac nahromadenej väčšej energie a preto sú menej chemicky odolné, kde
po pôsobení leptadlom sa rýchlejšie vyleptajú.

11
 Štúdiom kovov röntgenovými lúčmi poznáme, že kov sa skladá z pravidelne
usporiadaných atómov, z tzv. kryštálovej mriežky. Kryštálová mriežka sa skladá z veľkého
množstva kryštálových buniek (základná elementárna bunka), výrazne zakreslená časť na
obr.1.2. Systemizáciu možného usporiadania kryštálových mriežok navrhol Bravais.
Technicky významné kovy kryštalizujú najčastejšie v sústave kubickej, tetragonálnej
a hexagonálnej, obr.1.5.

a) b)
Obr.1.2 a) Kryštálová mriežka s vyznačenou elementárnou bunkou, b) schéma orientácie kryštálovej
mriežky oddeľujúcich hranicou zŕn

a) b)
Obr.1.3 a) Dendrity pozorované na elektrónovom mikroskope,
b) dendrity v AlSi zliatine, metalografický výbrus pozorovaný na svetelnom mikroskope

12
 a) b)
Obr.1.4 a) Hranica zŕn v interkryštalickom lome pozorovaným na elektrónovom mikroskope,
b) hranica zŕn v mikroštruktúre oceli Feα (ferit) metalografický výbrus pozorovaný na svetelnom
mikroskope

Rozmery kryštálovej bunky sú charakterizované parametrami mriežky, obr.1.5:

1.) elementárna bunka - schéma, model = geometria priestorového rozloženia
základného počtu atómov
2.) parameter mriežky - veľkosť hrán geometrického telesa, vzdialenosť uzlových
bodov v základnej mriežke - hrany a, b, c a uhly α, β, γ medzi nimi
3.) koordinačné číslo (K, T, H) - počet atómov v rovnakej, najmenšej vzdialenosti od
vybraného uzlového bodu
4.) priemer atómu d - vonkajší rozmer atómu; ( d= 10-10 m; 0,1 nm), často sa vyjadruje
tiež vzťah priemeru atómu k parametru mriežky a = f (d)
5.) báza mriežky B - počet atómov, ktorých objem pripadá na jednu základnú bunku
6.) súčiniteľ zaplnenia p - pomer objemu atómov bázy k objemu mriežky
7.) veľkostný faktor i - pomer priemeru voľného guľového priestoru v mriežke k
priemeru atómu
8.) sklzové systémy mriežky - obvykle husto obsadené roviny a smery, v ktorých sú
vhodné podmienky pre presuny atómov.

13
 a) b)
Obr.1.5 a) parameter mriežky – a a polomer atómu – r, b) koordinačné číslo K12

Vzhľadom k rovnakým atómovým silám medzi atómami vznikajú u väčšiny kovov

kryštálové bunky s maximálnou súmernosťou a s najtesnejším zoskupením atómov.
Jednou z takýchto kryštálových buniek je kryštálová bunka kubická, plošne centrovaná
( planicentrická) označovaná K12, alebo označovaná aj FCC (z angl. Face Center Cubic),
obr.1.6a, ktorá má 14 atómov, 8 atómov rohových a 6 atómov v strede každej steny. V tejto
sústave kryštalizuje napr. hliník, meď, nikel, striebro, olovo a i., taktiež aj železo γ, ktoré je
stále nad teplotou 910°C.
Druhým typom kryštálovej mriežky s najtesnejším zoskupením atómov je kryštálová
bunka šesťhranná (hexagonálna), obr.1.6b, v ktorej kryštalizuje napr.: berýlium, horčík,
kobalt, kadmium, titan, zinok, zirkonium a i.
Niektoré kovy však kryštalizujú v sústavách iných. Napríklad železo α, stále do teploty
910°C, kryštalizuje v sústave kubickej objemovo centrovanej (stereocentrickej) označovaná
K8, alebo označovaná aj BCC (z angl. Body Center Cubic), obr.1.6c, v tejto sústave je 8
atómov v rohoch mriežky a 1 atóm je v strede mriežky. V tejto sústave kryštalizujú tiež
chróm, molybdén, volfrám a i.
V uvedených troch sústavách, t.j. v sústave kubickej v usporiadaní planicentrickom alebo
stereocentrickom, a v sústave hexagonálnej s najtesnejším uložením, kryštalizuje väčšina
kovov. Zo známych kovov tvoria výnimku antimón, bizmut a ortuť, ktoré kryštalizujú
v sústave klencovej, trigonálnej, bór v sústave štvorcovej a urán v sústave kosoštvorcovej.

14
 a) b) c)
Obr.1.6 Modely a schémy mriežok. a) kubická plošne centrovaná,
b) hexagonálna, c) kubická objemovo centrovaná

Dokonalá, geometricky presná stavba kryštálových mriežok je zidealizovaná predstava

štruktúry kovu. Takéto usporiadanie - ideálny kryštál - sa len veľmi ťažko získava.
Osobitnými postupmi kryštalizácie je možné vyhotoviť monokryštál, obr.1.7a, ktorý má v
celom objeme bezchybne pravidelne usporiadané základné bunky. To mu dáva výnimočné
vlastnosti - napr. mechanická pevnosť sa blíži výpočtovým hodnotám z medzi atómových
väzbových síl (10 až 40 GPa). Usporiadanie reálnych kryštálov nebýva dokonalé. Po odliatí
kovu v priebehu kryštalizácie, a aj nasledujúcimi technológiami spracovania, vznikajú
odchýlky od ideálneho priestorového rozloženia atómov. V obvyklých podmienkach prebieha
kryštalizácia roztaveného kovu súčasne z mnohých kryštalizačných zárodkov. Reálna stavba
kovov je teda polykryštalická, tvorená veľkým množstvom kryštálov rôzne priestorovo
orientovaných, obr.1.7b. Tieto kryštály sa nazývajú zrná. Vo vnútri zŕn sú odchýlky od
pravidelného usporiadania častíc. Nepravidelnosti výstavby sa nazývajú mriežkové poruchy.

a) b)

Obr.1.7 Schéma kryštalickej stavby. Obr.1.8 Bodové poruchy.

a) monokryštál, b) polykryštalická látka (popis v texte)

15
 Mriežkové poruchy vyvolávajú vo svojom okolí miestnu pružnú deformáciu, čím zvyšujú
vnútornú energiu sústavy. Neusporiadanosť mriežky znamená vyššiu entrópiu kryštálu,
ovplyvňuje priebeh pochodov, ktorými sa menia vlastnosti látky. Z geometrického hľadiska
sa rozlišujú:

A) Bodové poruchy - sú v rozmeroch parametra mriežky, vyskytujú sa ako:

1.) vakancie - neobsadené uzlové body mriežky (bod A, na obr.1.8)
2.) substitúcie - atóm iného prvku nahrádza v uzlovom bode atóm základného prvku
(bod B, na obr.1.8)
3.) interstície - vlastné alebo cudzie atómy umiestnené v medzi polohách kryštálovej
mriežky (bod C, na obr.1.8)

Bodové poruchy umožňujú difúzne pochody. Tieto môžu prebiehať samovoľne, napr. pri
kryštalizácii, fázových premenách, tepelnom spracovaní atď., alebo ich využívame zámerne,
napr. pri vytváraní povrchových vrstiev s požadovanými vlastnosťami a pod.
K bodovým poruchám patria i tzv. Frenkelove páry (Frenkelove poruchy) sú zložené z
vakancie a intersticiálneho atómu. Tieto poruchy vznikajú, keď je atóm, napr. vplyvom
žiarenia s vysokou energiou, vypudený zo svojho uzlového bodu v mriežke na miesto medzi
uzlovými bodmi mriežky, obr.1.9a. Schotkyho porucha je tvorená atómom v uzlovej polohe
na hrane mriežky a vakanciou pod hranou mriežky, obr.1.9b.

a) b)
Obr.1.9 a) Frenkelove poruchy, b) Schotkyho porucha

B) Čiarové poruchy - dislokácie, majú rozmer porovnateľný s radom mriežkových uzlov,

predstavujú rozhranie medzi vzájomne posunutými (dislokovanými) časťami kryštálu a
vyskytujú sa ako:

16
 1.) hranová - akoby vložená polrovina medzi dve rovnobežné roviny uzlových bodov;
koncový rad častíc tejto polroviny je dislokačná čiara; veľkosť posunutia
charakterizuje Burgersov vektor (popísaný p. Burgersom r. 1938), je kolmý na
dislokačnú čiaru, označený písmenom malé b.
2.) skrutková - vytvára skrutkovú plochu okolo dislokačnej čiary; v tomto prípade je
Burgersov vektor rovnobežný s dislokačnou čiarou.

Množstvo dislokácii sa vyjadruje ich hustotou = počet dislokácií na jednotku plochy; vo

vyžíhanom stave to môže byť 1011 až 1012 dislokácii na m2, tvárnením sa dislokačná hustota
zväčší o 4-5 rádov. Prítomnosť dislokácii vyvoláva v kryštáli napätie a pružnú deformáciu
mriežky. Pri zvýšení energie v sústave (napätia od vonkajších síl, ohrev...) sú dislokácie
schopné premiestňovať sa. Teória dislokácii pomohla objasniť procesy plastickej deformácie,
čo umožnilo vysvetliť súvisiace zmeny vlastností materiálu (deformačné spevnenie,
mechanizmus vzniku a rozvoja trhlín a pod.).

a) b)
Obr.1.10 Schémy dislokácií. a) hranová, b) skrutková

a) b)
Obr.1.11 Burgersova slučka. a) mriežka bez porúch,
b) mriežka s dislokáciou, b - Burgersov vektor

17
 Dislokácie sa presúvajú premiestňovaním porúch v sklzových rovinách, môžu prejsť
celým kryštálom, vytvárajú sklzové pásy. Výsledkom veľkého množstva elementárnych
posunov je trvalá deformácia, čo je základom tvárnenia. Schéma pohybu dislokácii je
znázornená na obr.1.12.

a)

b)
Obr.1.12 Schéma pohybu hranovej (a) a skrutkovej dislokácie (b)

C) Plošné a priestorové poruchy - majú väčšie priestorové rozmiestnenie aj účinok; patria k

nim:
1.) chyby vrstvenia - nepravidelnosti v ukladaní vrstiev, nadbytočná rovina alebo
chýbajúca rovina v usporiadaní kryštálovej mriežky. Pre názornosť uvažujme
s mriežkou tvorenú s atómov prvkov A B C A B C, kde jedna rovina prvkov chýba
napr. A B A B C, kde chýba prvok C
2.) hranice zŕn alebo subzŕn - zmena orientácie kryštálových mriežok medzi susednými
zrnami, ktoré možno rozdeliť na: hranice subzŕn, uhol dezorientácie susediacich
mriežok je maximálne niekoľko stupňov (do 5°) a hranice zŕn, uhol dezorientácie
susediacich mriežok je viac ako 15°. Alebo tiež nazývané ako malouhlové a
veľkouhlové, pričom malouhlové môžu byť tvorené napr. radom hranových
dislokácii, obr.1.13
3.) voľný povrch kryštálov

18
 a) b)
Obr.1.13 a) Malouhlová hranica zŕn, b) porovnanie malouhlovej B a veľkouhlovej A hranice zŕn

D) Technologické poruchy – sú ďalšou príčinou vzniku nepravidelností vnútornej stavby,

ktoré sú dôsledkom technologických postupov spracovávania materiálu. Prejavujú sa ako
vnútorné napätia (čiastočné „vytlačenie“ atómu z rovnovážnej polohy), narušenia celistvosti,
chemické nehomogenity - rozdiely zloženia v priereze výrobku, ale i v zrne (Iikvácie,
precipitáty... ), vtrúseniny, vláknitá textúra, zhrubnutie zrna a iné poruchy z výrobných
pochodov.

1.3 Označovanie kryštalografických rovín a smerov

Na opísanie niektorých procesov, ktoré prebiehajú v kryštáloch (výstavba kryštálu,

prekryštalizácia, mechanizmy plastickej deformácie a pod.) je potrebné označiť rovinu a smer
v kryštálovej mriežke. Na tento účel nám slúžia Millerové indexy, a to:
a) Millerove indexy rovíny (h k l) sú prevrátené hodnoty dĺžok úsekov, ktoré rovina
vytína na kryštalografických osiach, udané v celých číslach. Sústava ekvivalentných rovín sa
zapisuje do oblých, alebo zložených zátvoriek, napr.: (1 0 0 ), {1 0 0}
b) Millerove indexy smeru [u v w] sú súradnice bodu, ktorý po spojení s počiatkom
súradnicovej sústavy predstavuje daný smer, udávajú sa v celých číslach. Sústava
ekvivalentných smerov sa zapíše do hranatých, alebo lomených zátvoriek, napr.:
[1 0 0], < 1 0 0>

Príklady Millerových indexov a rovín sú zobrazené na obr.1.14. Rovnobežné roviny,

rovnobežné smery majú rovnaké Millerové indexy. Záporné hodnoty indexov sa označia
vodorovnou čiarkou, znak negácie, nad príslušným číslom.

19
 V hexagonálnej sústave sa Millerové indexy určujú obdobne, ale vychádza sa zo štyroch
súradnicových osí a1, a2, a3, c a indexy majú obecné označenie (h k i l).

a) b)

c) d)

Obr.1.14 Millerové indexy rovín a smerov

20
1.4 Difúzia

Stav látky s vyššou hodnotou voľnej entalpie umožňuje stavebným časticiam meniť
polohu - premiestňovať sa - i v tuhom skupenstve. Tento jav sa označuje ako difúzia. Je
súčasťou prejavu vlastností hmoty, umožňuje elementárne štruktúrne zmeny a zmeny
zloženia, vyskytuje sa spontánne napr. pri štruktúrnych premenách (kryštalizácia, fázové
premeny v tuhom stave, tepelné spracovanie...).
Fyzikálnou podstatou difúzie je premiestňovanie častíc sústavou - zmeny polôh atómov v
kryštálovej mriežke - využitím časti ich voľnej energie. Veľkosť energie, potrebná na pohyb
atómu z rovnovážnej polohy (uzlového bodu), je aktivačná energia. Hnacou silou je rozdiel
voľných energií súvisiacich s koncentráciou porúch. Spontánna difúzia vedie k zníženiu
voľnej energie sústavy.
Popri samovoľnom priebehu je možné difúziu využiť k zámerným, cieľavedomým
zmenám vlastností materiálu, čo sa využíva napr. pri chemicko-tepelnom spracovaní ocelí
(nasycovanie povrchu oceľovej súčiastky uhlíkom - cementovanie, dusíkom – nitridovanie
a p.), tiež pri úprave povrchu výrobku s cieľom zlepšiť trecie vlastnosti, odolnosť proti
korózii, prípadne upraviť vzhľad. Preto je dôležité poznať mechanizmy a zákonitosti difúzie.
Mechanizmy difúzie využívajú poruchy v stavbe kryštálovej mriežky. Majú pomenovanie
príbuzné s terminológiou bodových porúch a sú znázornené na obr.1.15.

a) intersticiálny b) vakančný c) výmenný, kruhový

Obr.1.15 Mechanizmy difúzie

Proces difúzie sa exponenciálne urýchľuje pri vzrastajúcej teplote, obr.1.16 podľa

vzťahu:

D=D0 exp

21
 Kde D0 je koeficient nezávislý od teploty, ale závislý od štruktúry, Q je aktivačná energia
difúzie, R je plynová konštanta a T je absolútna teplota pri difúzii.

Obr.1.16 Závislosť koeficienta difúzie od teploty

Difúzia určitej látky v kryštály kovu nezávisí od toho, či existuje táto látka mimo kov
v skupenstve plynnom alebo nie. Napr. difúzia uhlíka a dusíka v železe sú javy prebiehajúce
analogicky.
Koeficient difúzie rôznych prvkov v určitej látke nie je rovnaký, čo znamená, že i prenos
častíc určitého druhu v danom systéme prebieha rýchlejšie ako iných častíc v tej istej sústave
(Kirkendallov jav). To súvisí s chemickým potenciálom tohto prvku v danom kryštály
a s mechanizmom, ktorým sa tento prvok premiestňuje v pevnej látke. S rozdielnou
rýchlosťou difúzie rôznych prvkov v tej istej sústave súvisí i vznik difúznej pórovitosti, ktorá
sa objavuje v sústave, a to v oblasti bohatšej na rýchlejšie difundujúce atómy.
Okrem objemovej difúzie a samodifúzie sa v kryštálovej mriežke uplatňujú zvláštne
prípady difúzie na hraniciach zŕn, difúzie pozdĺž dislokačných čiar alebo prípady difúzie na
voľnom povrchu kovu, kde je aktivačná energia difúzie (Q) nižšia ako v neporušenom
kryštáli. Hovoríme, že difúzia je štruktúrne citlivá. Niektoré poruchy slúžia ako zavlažovacie
kanály pre migráciu atómov pri difúzii (hranice zŕn, hranice subzŕn, dislokácie).
V deformovanom kove, ktorý obsahuje viac štruktúrnych porúch prebieha difúzia
rýchlejšie ako v nedeformovanom kove. Difúzia ľahšie prebieha v jemnozrnnom materiáli
(väčšia plocha hraníc zŕn) ako v hrubostennom materiáli.
Priebeh difúzie vystihujú charakteristiky: rýchlosť difúzie a intenzita difúzie, ktoré sú
funkciou predovšetkým vlastností materiálu a teploty.
Vlastnosti materiálu je možné kvantifikovať aktivačnou energiou Qakt [J . mol-1] a
difúznym súčiniteľom D [m2 . s-1].

22
 Zákonitosti priebehu difúzie popisujú Fickove zákony:
1. Fickov zákon - sa uplatňuje, ak sa koncentrácia difundujúcej látky s časom nemení.
Umožňuje vypočítať rýchlosť difúzie, vyjadrenej difúznym tokom J. Ten predstavuje počet
atómov difundujúcej látky, ktoré prejdú jednotkovou plochou za jednotku času:

J= - D [at/ m2 s] , kde - koncentračný gradient [at/ m3 m]

2. Fickov zákon - vystihuje dynamiku difúzie - závislosť zmeny koncentrácie od času. V

diferenciálnej podobe sa vyjadruje:

=D

Pri navrhovaní difúznych postupov v praxi sa najčastejšie používajú tabuľky difúznych

parametrov použitých látok. Difúziu pri polykryštalických kovoch a zliatinách uľahčujú
hranice zŕn, je tu väčšia hustota porúch a voľná entalpia. Difúziu urýchľujú aj povrchové javy,
pretože na povrchu látok je väzba atómov slabšia.

23
2. KOVOVÉ SÚSTAVY

V technickej praxi významnejšie použitie ako čisté kovy majú zliatiny. Sú to tiež látky s
kryštalickou stavbou, vytvorené stavebnými časticami - atómami - viacerých prvkov.
Hodnotenie vlastností a sledovanie zmien, ku ktorým v priebehu ich spracovania dochádza,
umožňuje termodynamika - zaoberá sa energetickými stavmi, podmienkami rovnováhy
fyzikálnych a chemických dejov a smerom ich priebehu, čiže javmi, ku ktorým v procese
spracovania materiálu vo výrobe dochádza (odlievanie, tvárnenie, obrábanie, zváranie, tepelné
a chemické spracovanie...).

2.1 Stav sústavy

Pri termodynamickom opise kovov a zliatin a procesov, ktoré v nich prebiehajú, pre
vymedzené skúmané množstvo látky, oddelené od okolia, sa používa označenie sústava. Z
pohľadu chemického zloženia tvoria sústavu zložky (komponenty) = nezávislé chemicky čisté
látky (prvky, chemické zlúčeniny s charakteristickou teplotou tavenia). Z pohľadu stavby
tvorí sústavu jedna alebo niekoľko fáz. Fáza je definovaná ako chemicky aj fyzikálne
rovnorodá (homogénna) časť, ohraničená fyzikálnym rozhraním, na ktorom sa vlastnosti
(objem, entropia...) menia skokom.
Stav sústavy sa popisuje termodynamickými potenciálmi, napr. entalpiou izolovanej
sústavy H , ktorá sa definuje vzťahom:
H = U + p.V

kde: U - vnútorná energia sústavy, súhrn všetkých energií látky; súčet viazanej (T.S ) a voľnej
energie F: ( U = T.S + F); p, V, T - termodynamické veličiny, charakterizujúce podmienky, v
ktorých sa sústava nachádza (tlak, objem, teplota); S - entrópia (stupeň usporiadanosti)
sústavy.
U kovových sústav je obvyklejšie používať tzv. voľné charakteristiky: voľná entalpia G
G = U + p.V - T.S

čiže pre popis okamžitej zmeny: dG = d(U + pV . TS). V praxi je zmena p, V zanedbateľná
[d(p.V) → 0], teda G = F (dF = d(U - T.S) po dosiahnutí rovnováhy: Fmin = U - T.S čo

24
znamená, že v uzatvorených sústavách samovoľne prebiehajú také pochody, pri ktorých voľná
energia klesá a vedie k rovnovážnemu stavu sústavy, obr.2.1.

Obr.2.1 Príklad priebehov voľných entalpií v závislosti na teplote.

GS - voľná entalpia tuhej fázy, GL - voľná entalpia taveniny, TT - teplota tavenia

Sústava v rovnováhe je definovaná ako stav s minimálnou voľnou entalpiou pre dané
podmienky (p, V, T) - stav rovnovážny, stabilný. Osobitným druhom nerovnovážneho stavu
je metastabilný stav; v daných podmienkach sa môže udržať neobmedzený čas, ale
nezodpovedá stavu s najnižšou voľnou entalpiou. Nerovnovážny stav je typický nestabilný
stav, pri ktorom sústava samovoľne prechádza do stavu s nižšou voľnou entalpiou. Na opis
rovnováhy vo viacfázových kovových sústavách sa používa Gibbsovo fázové pravidlo,
upravené pre izobarické podmienky (zanedbáva sa zmena tlaku):
v=k+1–f
kde: v - stupeň voľnosti sústavy, k - počet komponent (zložiek), f - počet fáz;
Hnacou silou fázových premien je teda rozdiel voľných entalpií ΔG fáz sústavy, ale ten
sa pri teplote premeny = 0. Fázová premena nadobudne svoju dynamiku pri rozdiele teplôt,
napr. kryštalizácia sa rozbehne pri určitom podchladení, hovoríme o stupni podchladenia
n=Trovnovážna - Tkryštalizácie. Napr. pre kryštalizáciu odliatej ocele má byť stupeň podchladenia
n=0,16 TT (približne 300 K).

2.2 Stavba zliatin

Ideálne čistý kov je jednozložková a jednofázová sústava (tvorená jedným chemickým

prvkom - zložkou v jednej podobe stavby - fázy).
Zliatina je dvoj- alebo viaczložková sústava s prevažujúcimi kovovými vlastnosťami,
hmotnostný podiel zložiek môže byť premenný.

25
 Z pohľadu stavby môžu byť zliatiny:
- homogénne (jednofázové) alebo
- heterogénne (viacfázové) sústavy.

Jednofázové zliatiny majú štruktúru tuhého roztoku alebo intermediálnej fázy. Štruktúra
viacfázových zliatin má podobu mechanickej zmesi, tvorenej zmesou kryštálov zložiek (čisté
kovy, zlúčeniny), tuhých roztokov alebo intermediálnych fáz.

Tuhý roztok je také usporiadanie kryštalickej stavby zliatiny, ktoré má mriežku jednej zo
zložiek (A), a v nej sú umiestnené častice ďalšej zložky (B) - hovoríme o rozpúšťaní zložky B
v kryštálovej mriežke A. Podľa umiestnenia častíc B v mriežke A rozoznávame dva základné
typy tuhých roztokov:

a) b) c)
Obr.2. 2 Znázornenie stavby tuhých roztokov a) zložka, b) substitučný, c) intersticiálny tuhý roztok,
kde A - častica základnej zložky, B - rozpúšťajúcej sa zložky

- substitučný tuhý roztok - častice rozpúšťajúceho sa kovu (B) umiestňujú sa v uzlových

polohách mriežky základnej zložky (A), (častice B nahrádzajú v mriežke častice A); možnosť
vzniku takéhoto usporiadania závisí od splnenia podmienok, že:
- obe zložky kryštalizujú v rovnakom type kryštálovej mriežky,
- priemery atómov nie sú príliš odlišné
- medzi zložkami existuje chemická afinita
Ako príklad uvádzame umiestnenie atómov Al, Pb, Zn, Sn v kryštálovej mriežke medi;
Mn, Mo, Co, Cu v kryštálovej mriežke železa. Ak sú splnené všetky podmienky, vzniká tuhý
roztok s dokonalou (neohraničenou) rozpustnosťou, t.j. každý uzlový bod mriežky A môže
byt' obsadený časticou B. Ak je niektoré z podmienok splnená len čiastočne, substitučný
roztok vzniká len do určitého podielu zložiek - koncentrácie, hovoríme o tuhom roztoku s
ohraničenou (čiastočnou) rozpustnosťou.

26
- intersticiálny tuhý roztok - častice rozpúšťajúcej sa zložky (B) sa umiestňujú v medzi
polohách mriežky základnej zložky (A). Intersticiálne polohy môžu obsadiť častice s menším
priemerom ako je priemer voľných priestorov v mriežke (veľkostný faktor i), napr.
umiestnenie atómov C, B, N v kryštálovej mriežke železa.
Rozmiestnenie častíc rozpúšťajúcej sa zložky v kryštálovej bunke je náhodné. Len v
zvláštnych prípadoch majú tuhé roztoky pravidelné rozloženie častíc rozpúšťajúcej sa zložky
a nazývajú sa usporiadaný tuhý roztok (hyperštruktúra).
Tuhé roztoky sa označujú malými písmenami gréckej abecedy: α, β, γ...

Intermediálne fázy majú vlastný typ kryštalickej stavby a obyčajne sa značne odlišujú
aj vlastnosťami od zložiek, ktorými sú tvorené. Väčšinou ide o tvrdé, krehké fázy. Vznikajú
pri určitom vzájomnom pomere (koncentrácii) zložiek, s väčším podielom kovalentnej väzby,
pri určitých pomeroch valenčných elektrónov k počtu atómov. Sú to napr. valenčné zlúčeniny
FeS, NiS, FeSn, intersticiálne zlúčeniny ako sú karbidy, nitridy, boridy, a elektrónové
zlúčeniny CuZn (β - mosadz), CU5Zn8 (γ - mosadz) a pod. Pri popisovaní štruktúry sa
intermediálne fázy označujú AmBn. Ich tvorba a prítomnosť v stavbe významne ovplyvňuje
mechanické vlastnosti materiálu.

2.3 Kryštalizácia

Taveninu charakterizujeme ako látku s usporiadaním atómov na blízku vzdialenosť, ktorá

zodpovedá teplote kvapalného kovu. Premena, pri ktorej dochádza k pravidelnému
usporiadaniu na dlhú vzdialenosť, čiže prechod kovu z tekutého do kryštalického stavu, sa
nazýva primárna kryštalizácia. V tuhom stave môže dochádzať k vzniku nových kryštálových
fáz sekundárnou kryštalizáciou. Z pohľadu termodynamiky ide v oboch prípadoch o fázové
premeny, kedy sústava prechádza do stabilnejšieho stavu s nižšou voľnou entalpiou.
Proces kryštalizácie neprebieha v celom objeme súčasne. Začína sa tvorbou
kryštlizačných zárodkov - nukleáciou. Kryštalizačné zárodky postupne rastú pripájaním sa
atómov z taveniny, až zaplnia celý objem sústavy. Kryštalizáciu preto charakterizujú dva
parametre:
- rýchlosť vzniku kryštalizačných zárodkov, alebo tiež spontánna kryštalizačná
schopnosť, ide o počet vzniknutých zárodkov v jednotke objemu za jednotku času;

27
 - rýchlosť lineárneho rastu zárodkov, ide o prírastok rozmeru kryštálu za jednotku času,
ktoré sú závislé na vlastnostiach materiálu a na teplote (rýchlosti ochladzovania). Táto má
mimoriadny význam pre dosiahnutie optimálnej štruktúry s požadovanými vlastnosťami. Pri
malých rýchlostiach ochladzovania bude vznikať malý počet zárodkov, ktoré budú mať dosť
času narásť na veľké kryštály - výsledkom bude hrubozrnná štruktúra Pri vyšších rýchlostiach
ochladzovania môže vznikať väčší počet zárodkov a pri kratšej dobe rastu sa vytvorí
jemnozrnnejšia štruktúra. Výberom vhodnej rýchlosti ochladzovania je potrebné zaoberať sa
pri technológiách odlievania, a tiež pri tepelnom spracovaní pri fázových premenách v tuhom
stave.

a)

b)
Obr.2.3 Schéma rastu dendritu (a) a polyedrického postupu kryštalizácie (b)

Kryštalizácia reálnych kovov začína obvykle na cudzích zárodkoch, tzv. heterogénna

kryštalizácia, pri väčších rýchlostiach ochladzovania prednostným rastom v smere
kryštálových osí. Vznikajú kryštály stromčekovitého vzhľadu - dendrity, primárna liaca
štruktúra Najčistejší je kryštál v smere osí, nečistoty sa hromadia v najneskôr tuhnúcich
medziosových priestoroch. Pri intenzívnejšom odvode tepla (napr. v styku so stenou formy)
sa tvorí stĺpikovitá (kolumnárna) štruktúra. Ak sa tavenina ochladzuje zo všetkých strán
rovnomerne, vzniká polyedrická štruktúra.

28
 Obr.2.4 Schéma štruktúry - vplyv tvaru rohu.

2.4 Rovnovážne diagramy

Záznam poklesu teploty v čase je krivka ochladzovania. Ak kryštalizuje zložka (čistý

kov) v zázname ochladzovania sa prejaví na úrovni jednej teploty zádržná čiara. Je to
samozrejme teplota fázovej premeny, v tomto prípade teplota tuhnutia. Ak kryštalizuje
viaczložková sústava - zliatina (jedno- alebo viacfázová), kryštalizácia neprebieha pri
konštantnej teplote, ale v rozmedzí teplôt. V dôsledku uvoľňovania kryštalizačného tepla sa
ochladzovanie spomaľuje a krivka ochladzovania nadobúda charakteristický priebeh, obr.2.5.

Obr.2.5 Krivky ochladzovania

Krivky ochladzovania je možné získať termickou analýzou. Ak chceme skúmať fázovú

skladbu sústavy, jej premeny pri zmenách teploty a zloženia, použijeme rovnovážny diagram;
pre dvojzložkovú zliatinu to bude binárny rovnovážny diagram.

29
 Rovnovážny (tiež fázový) diagram v súradniciach teplota - koncentrácia zložiek popisuje
rovnovážne (konečné) stavy sústavy, nevyjadruje však priebeh dejov v čase.
Základným významom rovnovážnych diagramov je, že umožňujú určiť fázovú skladbu
zliatiny daného zloženia pri rôznych teplotách. Sú nepostrádateľné pre metalurgickú prax -
napr. pre určovanie teplôt tepelného spracovania, kovacej teploty; objasňujú vznik
nehomogenít - dendritickú segregáciu a pod. Rovnovážne diagramy poskytujú informácie o
výslednej štruktúre sústavy pri pomalom ochladzovaní - pri rovnovážnom postupe premien.
Pri každej úrovni teploty umožňujú odčítať' pomer fáz a ich koncentráciu. K tomu sa využíva
tzv. pákové pravidlo: pomer fáz pri danej teplote je nepriamo úmerný dĺžke úsečiek (na
izoterme) medzi bodmi, ktoré udávajú zloženie tuhej fázy a zloženie taveniny, obr.2.6.

T/α = S1X / XL1

Obr.2.6 Pákové pravidlo

Rovnovážne diagramy zliatin môžu byť značne zložité. Pre ich využívanie je potrebné
zvládnuť binárne diagramy so základnými typmi reakcií zložiek v kovových sústavách.
Systemizáciu základných binárnych rovnovážnych diagramov navrhol Roseboom:
- rovnovážne diagramy zložiek dokonale rozpustných v tuhom stave, označené I
(obr.2.7). Zložky v celom rozsahu koncentrácií vytvárajú tuhý roztok α; alternatívy II a III sa
líšia tým, že pri určitej koncentrácii vytvárajú zliatinu, ktorá sa chová ako jedna zložka (tuhne
pri konštantnej teplote); krivky likvidu a solidu majú spoločné maximum (II) alebo minimum
(III) pri kongruentnej koncentrácii. Schémy usporiadania štruktúry sa neodlišujú a sú
znázornené tiež na obr.2.7.

30
 Obr.2.7 Rovnovážne diagramy zložiek dokonale rozpustných v tuhom stave

- rovnovážne diagramy zložiek úplne nerozpustných v tuhom stave: diagram označený

IV - A, a IV - B. Pre tento typ sústavy je charakteristická eutektická reakcia. Zliatina s
eutektickou koncentráciou (ozn. C3) kryštalizuje pri konštantnej teplote pri súčasnom
vylučovaní dvoch fáz ako mechanická zmes - eutektikum. Eutektikum môže mať podobu
lamelámeho, tyčinkového, zrnitého (globulárneho), príp. aj iného usporiadania. Zliatiny s
iným podielom zložiek sú pod- alebo nadeutektické. Kryštalizácia takýchto zliatin začína
vylučovaním kryštálov čistej zložky (kovu), ktoré pokračuje až po eutektickú teplotu. Pri tejto
teplote - teplote eutektickej premeny - skryštalizuje zvyšná tavenina na eutektikum. Výslednú
štruktúru tvoria kryštály primárne vylúčeného kovu a eutektika obr.2.8.

31
 Obr.2.8 Rovnovážne diagramy zložiek úplne nerozpustných v tuhom stave

a) b) c) d)
Obr.2.9 Príklady štruktúry eutektík, a) lamelárne, b) tyčinkové,
c) globulárne (zrnité), d) disperzné

- rovnovážne diagramy zložiek s čiastočnou rozpustnosťou v tuhom stave sa vyskytujú v

dvoch variantoch:
1.) Diagram označený V. (obr.2.10), ak zložky sústavy nemajú príliš rozdielne teploty
tavenia ide o sústavu s eutektickou reakciou. V takejto sústave sa vyskytujú dva tuhé roztoky:
α - tuhý roztok zložky B v A, a β - tuhý roztok A v B. Zložka B sa v zložke A rozpúšťa len do
koncentrácie ohraničenej čiarou CF, ktorá sa označuje ako hranica rozpustnosti B v A;
podobne platí pre rozpustnosť A v B: hranica rozpustnosti je daná čiarou DG. Kryštalizácia
zliatin sa začína vylučovaním zŕn tuhého roztoku (α u pod- a β u nadeutektického zloženia),
zliatiny so zložením medzi hranicami rozpustnosti zakončujú kryštalizáciu eutektickou
reakciou. Výslednú štruktúru tvoria kryštály primárne vylúčeného tuhého roztoku a kryštály
eutektika, ktoré sú mechanickou zmesou oboch tuhých roztokov E = (α + β).

32
 2.) Diagram označený VI. (obr.2.10), ak teploty tavenia zložiek sústavy sú výrazne
rozdielne ide o sústavu s peritektickou reakciou. Kryštalizácia zliatin s podielom zložky B
menším ako zodpovedá zloženiu bodu C, začína aj končí vylučovaním zŕn tuhého roztoku α.
Ak je podiel zložky B väčší, začína kryštalizácia vylučovaním kryštálov tuhého roztoku s
mriežkou zložky s vyššou teplotou tavenia (v znázornenom príklade tuhý roztok β). Pri
teplote peritektickej premeny zliatiny so zložením v koncentračnom rozsahu CJ reagujú so
zvyšnou taveninou tak, že pretransformujú na tuhý roztok α so zložením odpovedajúcim
koncentrácii peritektického bodu J. U zliatin so zložením v rozsahu JD bude štruktúra tvorená
peritektickou mechanickou zmesou α + β.

Obr.2.10 Rovnovážne diagramy zložiek s čiastočnou rozpustnosťou v tuhom stave

2.5 Fázové premeny v tuhom stave

Medzi základné fázové premeny v tuhom stave patria prekryštalizácia a rozpad presýtené
ho tuhého roztoku.
- Prekryštalizácia: Mnohé kovy v závislosti od teploty môžu sa vyskytovať v rôznych
kryštalických štruktúrach - sú polymorfné. Jednotlivé kryštálové formy sú stabilné v určitých
teplotných intervaloch, označujeme ich ako alotropické modifikácie. Odlišné usporiadanie
stavby (odlišná mriežka) dáva modifikácii odlišné vlastnosti, aj odlišné hodnoty stabilného
termodynamického stavu. To je dôvod, pre ktorý sústava pri zmene teploty prechádza z jednej

33
modifikácie do druhej, čiže uskutočňuje sa prekryštalizácia, alotropická premena. Kovová
sústava nadobúda modifikáciu s nižšou voľnou entalpiou. Jednozložkové sústavy (čisté kovy)
prekryštalizujú pri konštantnej teplote, pri zliatinách prebehne fázová premena v rozmedzí
teplôt. Proces prekryštalizácie (tiež sa označuje ako sekundárna kryštalizácia) sa uskutočňuje
vytváraním zárodkov a ich rastom. Zárodky vznikajú prednostne v oblastiach s vyššou voľnou
entalpiou - na hraniciach zŕn, poruchách...
Osobitným prípadom binárneho rovnovážneho diagramu polymorfných kovov je sústava
s eutektoidnou reakciou (obr.2.11). Je to obdoba eutektickej reakcie, pri ktorej nevstupuje do
reakcie tavenina, ale tuhý roztok.

Obr.2.11 Binárny rovnovážny diagram s eutektoidnou premenou

- Rozpad presýteného tuhého roztoku: Hranica rozpustnosti zložiek tuhých roztokov

nebýva konštantná, môže sa meniť v závislosti na teplote. Ak sú vytvorené takéto
predpoklady - premenná rozpustnosť s meniacou sa teplotou, môžu vznikať pri reálnych
rýchlostiach ochladzovania presýtené tuhé roztoky. V snahe dosiahnuť rovnovážnejší stav,
„vytláča“ tuhý roztok nadbytočné častice. Ide o difúznu fázovú premenu, pri ktorej sa v
dôsledku zmeny rozpustnosti mení homogénny tuhý roztok na heterogénnu zmes. Ak sa
nadbytočná častice vylúčia na hraniciach zŕn (pri vhodných difúznych podmienkach), jav sa
označuje ako segregácia. Vylúčená fáza je segregát alebo tiež sekundárna fáza (β II). V sústave
železo - uhlík je takýmto segregátom napr. sekundárny cementit.

34
 Pri rýchlom ochladzovaní sú sťažené podmienky pre difúziu. Výsledkom je nestabilný
presýtený tuhý roztok. Zachováva si snahu o dosiahnutie rovnovážnejšieho stavu, tento proces
prebieha podstatne pomalšie v dôsledku zhoršených difúznych podmienok - ide o
precipitáciu. Výsledkom premeny je precipitát - drobné zoskupenia nadbytočných častíc v
hmote základnej fázy tuhého roztoku. Rozmiestnenie precipitátov je náhodné, vhodnými
lokalitami sú miesta s vyššou voľnou entalpiou (poruchy, hranice zŕn...).
Takéto štruktúrne zmeny sú sprevádzané zmenou vlastností zliatiny. Prakticky sa
uplatňujú v postupoch tepelného spracovania, kde sa využíva efekt precipitačného vytvrdenia.

Obr.2.12 Príklad zliatiny s premennou rozpustnosťou B v A s eutektickou reakciou a vylúčením

sekundárnej fázy v podobe segregátu alebo precipitátu

35
3. ZLIATINY ŽELEZA

Zliatiny železa sú najvýznamnejšie technické materiály strojárskeho priemyslu. Patria

sem predovšetkým ocele a liatiny, najrozšírenejšie konštrukčné materiály. Svoje postavenie
získali dostupnosťou východzích surovín, zvládnutými postupmi výroby, priaznivou
kombináciou mechanických vlastností, možnosťou mnohorakých postupov spracovania s
úpravou vlastností v širokom rozmedzí hodnôt. Základné poznatky zo stavby kovov, fázových
premien a ich vplyvov na vlastnosti budeme aplikovať na túto skupinu materiálov.

3.1 Sústava železo – uhlík

Vo všetkých technických zliatinách železa je prítomný uhlík, ktorý významne ovplyvňuje

ich vlastnosti. Znalosť chovania sa sústavy železo - uhlík tvorí základný predpoklad pre
skúmanie a hodnotenie vlastností produktov hutníctva ocelí a liatin. Tak, ako je zaužívané v
metalurgickej praxi, budeme rozlišovať fázovú skladbu a štruktúrne pomenovania.

3.1.1 Zložky v sústave železo – uhlík

Na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o jednoduchú sústavu s dvoma zložkami. Uhlík sa

však v tejto sústave vyskytuje okrem stabilnej modifikácie - v podobe grafitu - tiež ako
zlúčenina so železom: karbid železa Fe3C (štruktúrne pomenovanie je cementit). Takže
základné údaje o zložkách sú nasledovné:
- železo - 26Fe, 8. skupina v peridickej sústave prvkov (ďalej len PSP), neúplne obsadená
vrstva M - 3s23p63d64s2 , teda kovová väzba;
- polymorfný kov, kryštalizuje v kubickej sústave, v 2 alotropických modifikáciách v
závislosti na teplote; pri teplotách do 911°C v sústave K 8 a označuje sa Feα; v
intervale teplôt < 911 - 1392 > °C v sústave K 12, označenie Feγ; nad teplotou 1392°C
opäť v mriežke K 8 až do teploty tavenia, označenie Feδ. Jednotlivé fázové premeny
zaznamenáme na krivke ochladzovania (aj ohrevu) zádržnými čiarami pri príslušných
teplotách;
- mäkký, tvárny kov s pevnosťou Rm ~200-250 MPa, Rp0,2 ~100-140 MPa,
ťažnosťou A 50% a tvrdosťou ~45-55 HB.

36
 - uhlík - 6C, 4.skupina PSP, obsadenie valenčnej vrstvy - 2s2 2p2, kovalentná väzba, tiež
polymorfný prvok, bežne ako grafit H 12, sublimuje pri T ~ 3500°C.
- vzhľadom k malému priemeru atómu vytvára intersticiálne tuhé roztoky alebo
chemické zlúčeniny (karbidy - MeC); v oboch modifikáciách železa sa rozpúšťa
intersticiálne a vytvára tuhé roztoky s ohraničenou rozpustnosťou, prípadne karbid
železa.
- cementit - karbid železa, chemická zlúčenina Fe3C, s podielom 6,67 hmot. % uhlíka;
kryštalizuje v zložitej rombickej mriežke - preto sa vyznačuje veľmi malou plasticitou,
vysokou tvrdosťou, až ~1000 HV,
- TT nie je jasná, lebo Fe3C sa už nad 400°C rozpadá (TT 1360-1500 ?), čo spôsobuje
grafitizáciu - krehnutie ocele,
- cementit označujeme ako metastabilnú zložku, jeho prítomnosť výrazne zvyšuje
pevnosť ocelí, ale znižuje ich húževnatosť.

Nad hranicami rozpustnosti (v Feα aj v Feγ ) vystupuje uhlík v dvoch formách, takže
rozlišujeme dve sústavy železa s uhlíkom:
- sústava stabilná: železo – grafit
- sústava metastabilná: železo – cementit

Uvedené rovnovážne diagramy sú vyobrazené na obr.3.1. Plné čiary platia pre

metastabilnú sústavu, tvorenú zo kombinácie železa Fe a cementitu Fe3C, čiarkované pre
stabilnú sústavu tvorené železom Fe a uhlíkom C označovaný tiež ako grafit.

37
 Obr.3.1 Sústavy železa s uhlíkom. Fázový aj štruktúrny popis.

Pre prácu s diagramom rovnovážnych sústav železo - uhlík je potrebné poznať dôležité
teploty významných fázových premien ako aj ich koncentrácie, uvedené v tab.3.1.

Tab.3.1 Teploty významných fázových premien a ich koncentrácie

body významné teploty [°C] body významné koncentrácie [% uhlíka]

H-J-B - peritektická ~1500 H-J-B - peritektické koncentr. 0,10-0,16-0,50

N - Feδ → Feγ ~1392 E - max. rozpustnosť C v Feγ ~2,00 (2,14)
E-C-F - eutektická 1147 C - eutektická koncentrácia 4,30
G - Feγ →Feα 910 P - max. rozpustnosť C v Feα ~0,02 (0,018)
M-O - Feβ → Feα 738 S - eutektoidná koncentrácia ~0,8 (0,77)
P-S-K - eutektoidná 723

Podmienky ustavenia stabilnej či metastabilnej rovnováhy závisia od:

- obsahu uhlíka – zvyšovanie % C podporuje vylučovanie grafitu, tento vplyv sa
prejavuje hlavne pri obsahu C nad 2%,

38
 - rýchlosti ochladzovania – rýchle ochladzovanie podporuje tvorbu cementitu,
- vplyvu ďalších prvkov - Mn, S – podporujú tvorbu cementitu
- Si, P – podporujú vylučovanie grafitu

3.1.2 Metastabilná sústava železo – karbid železa

Podľa objemu uhlíka v zliatinách železa pri metastabilnej sústave vyskytujú sa v priebehu
fázových premien nasledovné fázy:
tuhé roztoky – homogénne štruktúrne fázy:
- ferit - intersticiálny tuhý roztok uhlíka v Feα; C + Feα = α
- atómy C sa umiestňujú v K 8 s max. rozpustnosťou 0,02% pri 723°C, s klesajúcou
teplotou sa rozpustnosť znižuje,
- vyznačuje sa pomerne nízkou pevnosťou (Rm ~ 250 MPa), malou tvrdosťou, ale dobrou
tvárnosťou,
- δ ferit - vysokoteplotná varianta feritu α; C + Feδ = δ,
- austenit - intersticiálny tuhý roztok uhlíka v Feγ; C + Feγ = γ,
- atómy C sa umiestňujú v K 12 s max. rozpustnosťou 2,14% pri 1147°C, v základnej
sústave ho môžeme sledovať v teplotnom rozmedzí 723-1500°C, lepšie pevnostné
hodnoty ako ferit, lepšia tvárnosť, vyššia húževnatosť,
zmesi – heterogénne štruktúrne časti:
- ledeburit - eutektikum, mechanická zmes austenitu a primárneho cementitu
L = γ + Fe3CI - spravidla ako lamelárny, pri pomalom ochladzovaní tiež ako globulárny
typ, krehká lámavá štruktúrna časť s primárne vylúčeným cementitom,
- pri eutektoidnej teplote v dôsledku premeny ledeburitického austenitu dochádza k
zmene na zmes feritu a cementitu, na tzv. premenený ledeburit,
- perlit - eutektoid, mechanická zmes feritu a cementitu P = α + Fe3C,
- vylučuje sa predovšetkým ako lamelárny perlit, vzniká premenou austenitu pri
eutektoidnej teplote, podieľa sa na zvyšovaní pevnosti ocele, vyšší podiel perlitu
zvyšuje krehkosť ocele.

V rovnovážnom diagrame na obr.3.1 je vidieť znižovanie rozpustnosti uhlíka v tuhých

roztokoch pri ochladzovaní. Po prekročení hranice rozpustnosti nastáva preto segregácia. Jej
produktom je pri zliatinách s vyšším obsahom uhlíka ako 0,77 % sekundárny cementit Fe3CII

39
v podobe sieťoviny okolo zŕn perlitu; podobný proces sa vyskytuje pri chladnutí feritu s
podielom menej ako 0,02% uhlíka; tu sa vylučuje z feritu terciárny cementit Fe3CIII.

Polymorfia železa, rozdielna rozpustnosť uhlíka v jednotlivých tuhých roztokoch a

nerozpustnosť železa v cementite spôsobujú v sústave železo - cementit tieto reakcie:
- peritektická premena, pri teplote približne 1500°C v zliatinách s podielom od 0,1 do
0,5% uhlíka - čiara HJB je peritektikála, bod J je peritektický bod. Tavenina zloženia bodu B
reaguje s kryštálmi feritu δ (zloženia bodu H) pri vzniku nového tuhého roztoku (peritektika),
ktorým je austenit zloženia bodu J. Fázy, ktoré vstupujú do reakcie, reagujú spolu v pomere,
ktorý je možné odčítať podľa pákového pravidla.
- eutektická premena, pri teplote 1147°C v zliatinách s obsahom uhlíka viac ako 2,14%.
Čiara ECF znázorňuje teplotu eutektickej premeny, bod C označuje eutektické zloženie.
Tavenina o eutektickom zložení (4,3% C) kryštalizuje na eutektikum -mechanickú zmes
austenitu (zloženia bodu E) a eutektického cementitu. Toto eutektikum sa nazýva ledeburit.
Reakciu zapisujeme rovnicou: L(C) <=> γ(E) + Fe3C(F)
- eutektoidná premena, pri teplote 723°C v zliatinách s obsahom uhlíka nad 0,02%.
Čiara PSK označuje teplotu eutektoidnej premeny, bod S eutektoidné zloženie. Austenit o
eutektoidnom zložení (0,77% C) prekryštalizuje na mechanickú zmes feritu (zloženia bodu P)
a eutektoidného cementitu. Tento eutektoid sa nazýva perlit. Základná varianta štruktúrneho
usporiadania je lamelárny perlit, tvorený striedajúcimi sa doštičkami (Iamelami) feritu a
cementitu.

Je potrebné vedieť popísať a vysvetliť priebeh kryštalizácie a ďalších fázových premien

zliatiny s ľubovoľným zložením (podielom uhlíka). Postupuje sa ako pri riešení obecných
rovnovážnych diagramov. Pre zliatinu o skúmanom zložení nakreslíme priebeh krivky
ochladzovania, k nej urobíme štruktúrny popis a popíšeme priebeh premien. K jednotlivým
stavom môžeme nakresliť schému štruktúry s vyznačením fáz alebo štruktúrnych častí.

Teploty význačných premien sa zjednodušene označujú symbolmi:

A1 - teplota eutektoidnej premeny, čiara tvorená bodmi P-S-K v rovnovážnom diagrame,
pozri obr.3.1 na str. 38,
A3 - začiatok prekryštalizácie austenitu na ferit, čiara tvorená bodmi G-S v rovnovážnom
diagrame (obr.3.1)

40
Acm - začiatok segregácie - vylučovanie sekundárneho cementitu, čiara tvorená bodmi S-E v
rovnovážnom diagrame (obr.3.1)

Rovnovážne diagramy sústav železo - uhlík poskytujú informácie o fázovej skladbe aj o

štruktúrnej podobe technicky využiteľných zliatin železa s uhlíkom. Vlastnosti materiálu sa
odvíjajú od zloženia a štruktúry, takže rovnovážny diagram vytvára dobrý predpoklad pre ich
systematické usporiadanie.
Zliatiny s obsahom do 2,14% uhlíka zakončujú primárnu kryštalizáciu austenitom,
homogénnym tvárnym tuhým roztokom, nazývajú sa ocele. Zliatiny s väčším obsahom uhlíka
zakončujú primárnu kryštalizáciu tvorbou eutektika. Ak kryštalizujú podľa metastabilnej
sústavy je súčasťou eutektika cementit, tieto zliatiny nazývame biele liatiny. V stabilnej
sústave sa vylučuje uhlík v podobe grafitu, výsledným produktom sú potom grafitické liatiny.
Štruktúru ocelí s obsahom uhlíka do 0,02% tvorí základná feritická hmota. V dôsledku
premennej rozpustnosti uhlíka v železe α (C + Feα) sa na hraniciach feritických zŕn vylučuje
nepatrné množstvo terciárneho cementitu Fe3CIII. Tento materiál sa nazýva osobitne mäkké
ocele.
Ocele s obsahom uhlíka v rozmedzí (0,02 - 0,77) % sú podeutektoidné ocele. V dôsledku
polymorfie železa pri teplotách pod čiarou GS dôjde k prekryštalizácii z modifikácie Feγ
(K 12) na Feα (K 8). Premena prebieha tak, že na hraniciach austenitických zŕn vznikajú
zárodky feritu, ktoré difúziou rastú. Pretože Feα umiestni v mriežke podstatne menej uhlíka,
obohacuje sa ešte nepremenený austenit o uhlík, až dosiahne stav nasýtenia pre teplotu 723°C
- zloženie bodu S. Uvedená teplota je teplota eutektoidej premeny (zádržná čiara na krivke
ochladzovania); pri tejto teplote z austenitu striedavým rastom lamiel cementitu a feritu dôjde
k vytvoreniu zmesných zŕn eutektoidu, ktorý sa nazýva perlit. Výsledná štruktúra je tvorená
zrnami feritu a perlitu; obsah 0,1 % uhlíka vytvorí približne 12,5 % podielu perlitu v
štruktúre. Pri obsahu 0,7% uhlíka tvorí ferit už len feritickú sieťovinu okolo zŕn perlitu.
Podeutektoidné ocele (feriticko-perlitické ocele) predstavujú najväčší objem výroby
konštrukčných ocelí, dodávajú sa ako konštrukčné ocele obvyklých akostí.
Eutektoidná oceľ obsahuje 0,77 % uhlíka a jej štruktúra je tvorená perlitom, pretože
eutektoidná premena nastane v celom objeme zliatiny.
Ocele s vyšším obsahom uhlíka (nad 0,77 do 2,14%) sa nazývajú nadeutektoidné ocele.
Zmena ich štruktúry začína pod teplotami Acm (čiara SE v rovnovážnom diagrame). V
dôsledku zmeny rozpustnosti uhlíka v Feγ vylučuje sa uplatnením difúznych pochodov
nadbytočný uhlík na hranice zŕn austenitu v podobe sekundárneho cementitu Fe3CII. Pri

41
eutektoidnej teplote tak nadobúda austenit eutektoidné zloženie a prekryštalizuje na perlit.
Výslednú štruktúru tvoria zrná perlitu, obalené sieťovinou sekundárneho cementitu. To dáva
týmto oceliam vysokú pevnosť, vysokú tvrdosť, sú obtiažne tvárnitel'né a krehké, majú nízke
hodnoty vrubovej a lomovej húževnatosti. Používajú sa ako nástrojové, ložiskové a pružinové
ocele.

a) do 0,02%C b) ~0,2%C c) ~0,6%C

d) ~0,7%C e) ~0,8%C f) ~1,0%C

Obr.3.2 Schémy štruktúr podeutoidných ocelí - narastajúci podiel perlitu (a – d)

e - oceľ eutektoidná (perlit) a f - nadeutektoidná s cementitickou sieťovinou

Kryštalizáciu bielych liatin charakterizuje eutektická premena.

Kryštalizácia podeutektickej bielej liatiny (2 až 4,3 % uhlíka) začína vylučovaním
kryštálov austenitu z taveniny. Tavenina sa tým obohacuje uhlíkom, pri eutektickej teplote
dosiahne zloženie zodpovedajúce bodu C a skryštalizuje na eutektikum - ledeburit, zmes
austenitu a cementitu. Štruktúru liatin takéhoto zloženia tvorí austenit obklopený ledeburitom.
Pri ďalšom ochladzovaní sa primárne vylúčený austenit aj ledeburitický austenit presýtia
uhlíkom a nastáva segregácia sekundárneho cementitu. Pri eutektoidnej teplote sa všetok
austenit premieňa na perlit. Výsledná štruktúra pri normálnej teplote pozostáva z perlitu,
sekundárneho cementitu a z premeneného ledeburitu. Je to tvrdý, krehký, netvárniteľný
materiál.
Nadeutektická biela liatina (viac ako 4,3% uhlíka) kryštalizuje vylučovaním primárneho
cementitu, tým sa tavenina ochudobňuje o uhlík, pri eutektickej teplote dosiahne eutektické

42
zloženie (bodu C). Kryštalizácia končí vytvorením eutektika - ledeburitu. Pri eutektoidnej
premene ledeburitický austenit pretransformuje na perlit. Výsledná štruktúra - primárny
cementit a premenený ledeburit - vytvárajú tvrdú, krehkú, netvárniteľnú bielu liatinu.

a) 3%C b) 3,5%C c) 4,3%C d) 5,5%C

Obr.3.3 Schémy štruktúr bielych liatin (šraf. perlit, rozpadnutý ledeburit, biely cementit)

Biele liatiny majú všeobecne malú pevnosť, sú veľmi zle obrábateľné. Ich praktické
použitie je obmedzené na jednoduché odliatky s vysokou tvrdosťou a odolnosťou proti
opotrebeniu bez väčšieho zaťaženia, ako napr. mlecie platne, gule. Podeutektická liatina s
vhodným zložením môže byť východiskom pri výrobe temperovanej liatiny.

3.1.3 Stabilná sústava železo – grafit

V stabilnej sústave sa vylučuje uhlík v podobe grafitu a kryštalizujú podľa nej zliatiny s
obsahom uhlíka nad 2 % pri pomalom ochladzovaní. Rovnovážny diagram sústavy Fe - grafit
sa líši od sústavy Fe - Fe3C len málo. Charakteristické body sa posúvajú k nižším
koncentráciám uhlíka a k vyšším teplotám, ako je zrejmé z čiarkovanej varianty diagramu na
obr.3.1.
Proces kryštalizácie v stabilnej sústave nad 2% uhlíka je odlišný v tom, že namiesto
cementitu sa vylučuje grafit. Eutektikum je tvorené zmesou kryštálov austenitu a grafitu -
grafitové eutektikum. Po eutektoidnej premene je eutektoid tvorený zmesou feritu a grafitu -
grafitový eutektoid; v závislosti na rýchlosti ochladzovania môžu sa vytvárať aj fázy s
výskytom cementitu (napr. perlit).
Výsledkom je vhodný zlievarenský materiál - sivá liatina.

43
 a) b)
Obr.3.4 Schémy štruktúr sivých liatin
(a) podeutektická (Iupienkový grafit, perlit), (b) nadeutektická ( 5% C)

Metastabilná a stabilná sústava železa a uhlíka predstavujú hraničné podoby priebehu

fázových premien. Pri reálnych podmienkach sa štruktúrne podoby môžu vytvárať
kombináciou oboch sústav.

3.1.4 Význam rovnovážnych diagramov

Rovnovážne diagramy sústavy železo - uhlík poskytujú užitočné informácie o priebehu

kryštalizácie, fázových premien v tuhom stave, zmenách zloženia v priebehu týchto dejov, o
štruktúrnom usporiadaní zliatiny, teda o všetkých podkladoch, ktoré utvárajú vlastnosti
skúmaného materiálu. Je potrebné naučiť sa tieto podklady využívať.
Tavenie a odlievanie: Zo zákonitostí kryštalizácie je možné vyvodiť tieto praktické
poznatky:
- teplota odlievania by mala byť 50 až 150°C nad teplotou likvidu; ak je teplota vyššia,
vzniká nebezpečie väčšieho obsahu plynov v tavenine, ak je nižšia, nemusí tavenina dokonale
vyplniť formu.
- výšku teploty odlievania volíme podľa obsahu uhlíka v zliatine; napr. teplota odlievania
pre osobitne mäkké ocele bude mierne pod 1600 °C, pre liatinu so 4,3 % uhlíka len 1250 °C.
Riadením rýchlosti ochladzovania, umelým vyvolaním väčšieho počtu zárodkov
(modifikácia, očkovanie) vieme upraviť výslednú mikroštruktúru, teda aj vlastnosti odliatku.
Tvárnenie: Tvárnenie za tepla (kovanie, pretlačenie, ťahanie...) sa má uskutočniť v oblasti
austenitu, ktorý má mriežku K 12, je ľahšie a dobre tvárniteľný. Je výhodné, ak počiatočná
teplota tvárnenia je vysoká (nižšia pevnosť austenitu, intenzívna rekryštalizácia
deformovaných austenitických zŕn), horná hranica teplôt je však ohraničená hrubnutím zrna.
Horná hranica kovacích teplôt je preto 100 až 200°C pod teplotou solidu (konca tuhnutia).
Dokončenie tvárnenia musí sa ukončiť do teploty A3 u podeutektoidných a A1 u

44
nadeutektoidných ocelí, kedy prevláda deformačný proces nad procesom rekryštalizačným a
po ochladení z tvárniacich teplôt zostáva jemnozrnná štruktúra. U nadeutektoidných zliatin
tvárnením medzi Acm a A1 dosiahneme rozdrobenie siete sekundárneho cementitu, čím sa
zlepšia plastické vlastnosti týchto ocelí.
Tepelné spracovanie: Veľký význam majú rovnovážne diagramy železo - uhlík aj pre
postupy tepelného spracovania. Využívajú sa pre určovanie žíhacích, kaliacich príp. iných
teplôt a pre predpokladanie požadovaných štruktúr. Pravda, tu väčší význam majú diagramy,
ktoré zohľadňujú priebeh fázových premien v čase.

Obr.3.5 Spracovateľské teploty v RD železo - uhlík

1 - teploty liatia, 2 - horná hranica kovacích teplôt, 3 - teploty tvárnenia

Zváranie: Pri tavnom zváraní ocelí prebehne v malom objeme zvarového kovu celý
metalurgický proces - roztavenie, kryštalizácia, fázové premeny v tuhom stave. Okolie zvaru
prekonáva teplotný cyklus ohrevu a ochladzovania. Riadením rýchlosti týchto procesov,
predovšetkým rýchlosti ochladzovania, vieme ovplyvniť výslednú štruktúru a tým aj
vlastnosti zvaru. Voľbou vhodného prídavného materiálu môžeme ovplyvniť zloženie
zvarového kovu spoja.

45
3.2 Vplyv ďalších prvkov v sústave železo – uhlík

Okrem železa a uhlíka vyskytujú sa v zliatinách železa aj ďalšie prvky. Z tohto pohľadu
je potrebné napr. oceľ alebo liatinu definovať ako komplexnú zliatinu železa s uhlíkom a s
ďalšími sprievodnými alebo legujúcimi prvkami.
V súvislosti s použitými surovinami a výrobným procesom vyskytujú sa niektoré prvky v
zliatinách železa vždy - sú to sprievodné prvky. Ďalšie prvky pridávame zámerne, za účelom
zlepšenia vlastností - sú to prísadové (zliatinové, legujúce) prvky.

3.2.1 Sprievodné prvky

Dostávajú sa do ocelí a liatin v procese výroby. Nemenia výraznejšie tvar rovnovážneho

diagramu, ale značne ovplyvňujú mechanické vlastnosti. Prejavujú sa ako:
- škodlivé (nečistoty) - ich obsah má byť čo najnižší, ich odstraňovanie je však nákladné.
Sú to predovšetkým S, 0, P, N, H
- prospešné - viažu alebo zmenšujú obsah nečistôt tak, aby sa ich škodlivé pôsobenie
znížilo na prípustnú hranicu; priaznivo vplývajú na mechanické vlastnosti. Sú to najmä Mn,
Si, Cu, Al.
Pre výrobu ocelí a liatin na bežné použitie sa volia ekonomickejšie postupy výroby,
produkcia však musí vyhovovať požiadavkám, ktoré sa stanovujú v normách (napr. pre ocele
obvyklej akosti - základné ocele, skupina B - STN EN 10020 nevyžaduje osobitné opatrenia
pri výrobe, oceľ musí vyhovieť požiadavke na medzné hodnoty pevnosti, sklzu a vrubovej
húževnatosti). Tým sa ponecháva na výrobcovi, aké nákladné východzie suroviny a postupy
výroby použije a koľko úsilia vloží do odstraňovania nečistôt. Skupina kvalitných (Q) a najmä
skupina ušľachtilých ocelí (S) vyžaduje náročnejšie (nákladnejšie) výrobné postupy, ktoré
zabezpečia dosiahnutie požadovaných vlastností, medzi ktoré okrem iného patrí aj predpísané
rozmedzie chemického zloženia, prípustný obsah nečistôt.
Pre kvalifikovaný výber polotovaru vo výrobe je preto potrebné aspoň orientačne poznať
vplyv sprievodných prvkov. Vplyv nečistôt:
Síra - zlučuje sa na sulfidy železa, s Feγ tvorí eutektikum s nízkou teplotou tuhnutia,
takže obaľuje hranice austenitických zŕn, čo oslabuje ich súdržnosť, zhoršuje tvárniteľnosť
ocele za tepla, spôsobuje krehkosť za červeného žiaru, podporuje vznik medzikryštalických
trhlín. Prítomnosť síry zhoršuje aj metalurgickú zvariteľnosť ocele. Nepriaznivý vplyv síry sa

46
znižuje pridávaním mangánu, ktorý ju viaže na sírnik manganatý s vyššou teplotou tavenia,
takže prechádza do trosky (odsírenie tavby). U ocelí obvyklých akostí sa pripúšťa 0,04% S, u
ušľachtilých ocelí je potrebné tento obsah ešte znížiť. Naopak, pre zlepšenie obrobiteľnosti,
u tzv. automatových ocelí, aby sa docielilo drobenie triesky a znížilo opotrebenie nástroja,
zvyšuje sa podiel S až na 0,25%. Nežiaduci vplyv S sa kompenzuje zvýšeným obsahom Mn
(až 1,4%).
Kyslík - do ocele sa dostáva v procese skujňovania. V hotovej oceli je jednoznačne
škodlivý. Už pri podiele 0,01 % zvyšuje tvrdosť a značne zhoršuje krehkolomové
charakteristiky ocelí. Jeho obsah sa znižuje dezoxidáciou tavby, viaže sa na oxidy (MnO,
A1203, Si02).
Fosfor - pochádza z použitých surovín. Pri jeho väčšom obsahu (v sivej liatine) vzniká
fosfid Fe3P, ktorý spolu so železom a Fe3C vytvárajú eutektikum steadit, typickú štruktúrnu
súčasť liatin. Zvyšuje tekutosť liatin, preto sa niekedy úmyselne pridáva pre zlepšenie
zabiehavosti. Pri obsahu nad 0,4% zvyšuje však tvrdosť a krehkosť liatin. Zlepšená odolnosť
proti opotrebeniu sa využíva pri výrobe brzdových bubnov, piestnych krúžkov, vložiek
valcov. V oceliach pre bežné použitie nepresahuje jeho obsah 0,04% s výnimkou
automatových ocelí pre zlepšenie obrobiteľnosti (0,1 %). U ušľachtilých ocelí je potrebné
znížiť obsah P pod hranicu 0,02%, aby sa neprejavovala náchylnosť na krehké porušovanie.
Dusík - rozpúšťa sa v tavenine, so znižujúcou teplotou sa jeho rozpustnosť rýchlo
zmenšuje. Vzniká tak nestabilný dusíkom presýtený tuhý roztok, ktorý sa časom rozpadá,
vytvára nitridy Fe4N. Tieto sa postupne (mesiace, roky) vylučujú prednostne na hraniciach zŕn
alebo na sklzových rovinách, čo výrazne zhoršuje plastické vlastnosti ocele - tvárniteľnosť,
zvyšuje medzu sklzu, zhoršuje krehkolomové charakteristiky - nastáva jav starnutia ocele.
Starnutie je podporované tvárnením za studena a nasledujúcim ohrevom deformovaného
materiálu. Starnutie je nebezpečné aj u zváraných ocelí v tepelne ovplyvnenom pásme tesne
okolo zvaru. Náchylnosť na starnutie je možné výrazne zmenšiť prísadou prvkov s väčšou
afinitou k dusíku ako má železo, napr. hliník, titan, vanád. Tieto nitridy zjemňujú zrno a
vyvolávajú precipitačné spevnenie.
Vodík - dostáva sa do ocele z pecnej atmosféry. Pri tuhnutí sa veľmi znižuje rozpustnosť
vodíka. Reaguje s uhlíkom na metán, čo spôsobuje oduhličenie ocele - vzniká vodíková
korózia, predstavuje zhoršenie mechanických vlastností oslabením hraníc zŕn a vznikom
vnútorných trhliniek, tzv. vločiek. Vplyv vodíka je možné znížiť liatím vo vákuu, alebo
protivločkovým žíhaním.
Prospešné sprievodné prvky - majú kompenzovať vplyv nečistôt.

47
 Mangán - je základnou dezoxidačnou a odsírovacou prísadou. Jeho obsah až do 1,8% sa
nepovažuje za legujúcu prísadu. V oceliach obvyklých akosti býva zastúpený od 0,2 do 0,9%.
Prísada samotného mangánu nestačí k dokonalej dezoxidácii, preto sa obvykle ešte pridáva
kremík, hliník, prípadne ďalšie dezoxidačne pôsobiace prvky (Ti, Zr...). Mangán je rozpustný
vo ferite, čiastočne aj v cementite a zvyšuje ich stabilitu. Priaznivo ovplyvňuje vlastnosti
ocele, zvyšuje pevnostné vlastnosti bez zhoršenia húževnatosti a tvárniteľnosti. Pri obsahu
nad 12% stabilizuje oblasť austenitu až do záporných teplôt.
Kremík je dôležitá dezoxidačná prísada a v uhlíkových oceliach je jeho obsah do 0,5%.
Rozpúšťa sa v austenite aj ferite a zvyšuje pevnosť týchto štruktúrnych fáz. Zhoršuje
tvárniteľnosť, nepriaznivo ovplyvňuje zvariteľnosť. Mechanické vlastnosti ocelí v podstate
zlepšuje. Významne však podporuje grafitizáciu a má preto veľký význam u liatin.
Meď zlepšuje odolnosť proti koróznym atmosférickým vplyvom, nemení podstatne
mechanické vlastnosti. V oceliach jej obsah do 0,4% sa považuje za normálny.
Hliník je častým sprievodným prvkom. Je veľmi účinnou dezoxidačnou prísadou, viaže
kyslík na A1203, ktorý vie byť v oceli rozptýlený, čo zjemňuje zrno a zlepšuje ťažnosť.
Priaznivý je tiež jeho vplyv na stabilizáciu proti starnutiu ocele.

Všetky nekovové produkty metalurgických procesov (oxidy, kremičitany, hliničitany,

sulfidy, nitridy...), ktoré sú v kove nerozpustné, sa nazývajú vtrúseniny. Vtrúseniny (inklúzie)
zhoršujú húževnatosť a odolnosť proti únave. Kontrola obsahu vtrúsenín je pri niektorých
polotovaroch dôležitou súčasťou skúšania materiálu (hlbokoťažné plechy, ložiskové ocele...).

Ocele, ktoré okrem železa a uhlíka obsahujú iba sprievodné prvky, sú nelegované ocele,
v strojárskej verejnosti sa používa tiež tradičný názov - uhlíkové ocele. Najvyššie prípustné
obsahy prvkov v nelegovaných oceliach určuje STN EN 10020 tak, ako je uvedené v tab.3.2.

Tab.3.2 Prípustné obsahy prvkov v nelegovaných oceliach (výťah z STN EN 10020)

Prvok max % Prvok max % Prvok max %
Mn 1,65 Ni 0,5 Ti 0,05
Si 0,5 W 0,1 Al 0,1
Cu 0,4 Co 0,1 B 0,0008
Pb 0,4 V 0,1 Nb 0,06
Cr 0,3 Mo 0,08 Zr 0,05

48
3.2.2 Zliatinové prvky

Cieľavedomou zmenou zloženia zliatin je možné významne zlepšiť ich vlastnosti, napr.
pevnosť, húževnatosť, odolnosť proti únavovému porušeniu, proti korózii, schopnosť
zachovať si pevnostné vlastnosti pri vysokých teplotách, a tiež technologické vlastnosti -
obrobiteľnosť, hlbokoťažnosť, zvariteľnosť, zlievateľnosť a pod. Platí to pravdaže aj pre ocele
a liatiny - nazývame ich legované ocele, legované liatiny.
Zliatinové prvky vzájomne pôsobia so železom a uhlíkom, vplývajú na teploty premien a
posúvajú hraničné koncentrácie uhlíka. Dôsledkom je väčší podiel perlitu v legovaných
oceliach ako by odpovedalo rovnakému obsahu uhlíka v uhlíkových oceliach. Tiež sa môže
vylučovať ledeburit už pri pomerne nízkom obsahu uhlíka.

a) b)
Obr.3.6 Rovnovážne diagramy sústav železo - legujúci prvok
a) pre austenitické ocele, b) pre feritické ocele

Väčšina legujúcich prvkov sa rozpúšťa v austenite aj vo ferite, tým tieto fázy nadobúdajú
odlišné vlastnosti - mení sa ich pevnosť, tvrdosť, húževnatosť.
V štruktúre legovaných ocelí sa objavujú nové štruktúrne časti - karbidy legujúcich
prvkov. Karbidy sa tvoria z prvkov s väčšou afinitou k uhlíku ako má železo, podľa rastúcej
afinity je ich možné usporiadať: Fe, Mn, Cr, W, Mo, V, Zr, Nb, Ta, Ti. Karbidy významne
zvyšujú tvrdosť ocele.
Pri vyšších obsahoch legujúcich prvkov sa ešte výraznejšie mení fázová skladba sústavy
železo - uhlík. Niektoré prvky rozširujú oblasť fázy γ - sú austenitotvorné (Ni, Mn, Co...).
Typickým predstaviteľom je nikel- obr.3.6a.

49
 Iné prvky rozširujú oblasť fázy α - sú feritotvorné (Cr, Mo, Si, W, AI, Ti ...). Typickým
predstaviteľom je chróm - obr.3.6b.
Výber zliatinových prvkov sa obvykle podriaďuje niektorému hlavnému cieľu:
- zlepšiť kombináciu pevnostných a plastických vlastností, najmä zvýšiť pevnosť a
tvrdosť pri zachovaní alebo zlepšení húževnatosti, odolnosti proti krehkému porušeniu -
najčastejšie prvkami Mn, Si, Ni, Mo
- zvýšiť prekaliteľnosť ocelí znížením kritickej rýchlosti rozpadu austenitu - Cr, Mn
- zmenšiť sklon k rastu zrna pri spracovaní za vyšších teplôt - Al, V, Ti
- zvýšiť žiarupevnosť - Cr, Mo, V, zvýšiť žiaruvzdornosť - Cr, Si, Al
- zvýšiť odolnosť proti korózii v agresívnych prostrediach - Cr, Ni, Mo, Cu, Si

Legované ocele sa vyrábajú náročnejšími spracovateľskými postupmi, obvykle v

elektrických peciach. Sú finančne náročnejšie, preto je potrebné uvážlivo voliť ich použitie.
Na druhej strane ich použitie prináša efekt vo zvýšení úžitkových vlastností a znížení
hmotnosti výrobku, podporuje jeho konkurencieschopnosť.

3.3 Fázové premeny pri tepelnom spracovaní

Priebehy fázových premien v sústave železo - uhlík boli objasňované ako rovnovážne
pochody pri pomalom ochladzovaní. V koncentračnom rozmedzí do 2,11% C (ocele) boli
výsledné štruktúry tvorené ako mechanické zmesi fáz feritu a cementitu Fe3C (ferit, ferit +
perlit, perlit + cementit...). Praktické rýchlosti ochladzovania nevedú k čistým rovnovážnym
štruktúram. Preto je potrebné fázové premeny študovať v ich kinetike - v časovej závislosti,
t.j. pre určité zloženie postupnosť premien štruktúry v závislosti na teplote. Tieto pochody sú
základom pre tepelné spracovanie ocelí. Hlavné fázové premeny, ktoré sa pri ňom uplatňujú
sú austenitizácia, perlitická, bainitická a martenzitická premena a premeny pri popúšťaní.

3.3.1 Austenitizácia

Je to premena heterogénnej feriticko-karbidickej štruktúry na homogénny austenit.

Uskutočňuje sa riadeným ohrevom nad prekryštalizačné teploty (A1, A3, Acm) a výdržou na
týchto teplotách. Austenit je pre mnohé postupy tepelného spracovania ocelí východiskovou

50
štruktúrou; požadovaná výsledná štruktúra (vlastnosti) sa získava premenou (rozpadom)
austenitu pri riadenom ochladzovaní.
Austenitizácia je difúzna premena. Jej príčina spočíva v ohriatí nad teplotu, pri ktorej
dôjde k polymorfnej premene mriežky Feα na mriežku Feγ a tým k redistribúcii uhlíka. Jej
priebeh je možné rozdeliť na etapy:
- vznik a rast zárodkov austenitu vo ferite (aj v perlitickom ferite) Feα → Feγ
- rozpúšťanie cementitu (u legovaných ocelí aj ďalších karbidov)
- homogenizácia austenitu (difúzne zrovnomernenie rozloženia uhlíka)
- rast austenitického zrna, "hrubnutie" zrna - nežiaduci jav

Výsledkom austenitizácie má byť homogénny austenit. To vyžaduje voľbu správnej

austenitizačnej teploty a doby výdrže na teplote. Zhrubnutie zrna vyplýva buď z nedostatočne
dezoxidovanej ocele (dezoxidácia len Mn a Si - dedične hrubozrnné ocele), príliš vysokej
austenitizačnej teploty alebo príliš dlhej výdrži na tejto teplote. Prílišné zhrubnutie zrna má za
následok, že aj štruktúry po rozpade austenitu budú hrubé a nebudú mať optimálne vlastnosti.

3.3.2 Premeny podchladeného austenitu

- izotermický rozpad austenitu - IRA - je premena homogénneho austenitu na

heterogénnu feriticko-cementitickú štruktúru pri konštantnej teplote (izoterme) nižšej ako A1.
Typ výslednej štruktúry závisí od podmienok pre priebeh difúzie (od výšky teploty premeny),
teda či môže prebiehať
1) samodifúzia železa - premena Feγ → Feα (prebieha do ~ 500°C)
2) difúzia uhlíka - rozdelenie C do feritu a do cementitu (do ~ 250°C)
Podľa podmienok pre difúzne pochody rozlišujeme:
- feriticko-perlitická premena - difúzna fázová premena homogénneho austenitu na
feriticko-perlitickú štruktúru. Uskutočňuje sa v rozmedzí teplôt A1 500°C
- samodifúznou premenou Feγ → Feα a rastom zŕn feritu
- vznikom zárodkov cementitu alebo feritu na hraniciach austenitických zŕn.
Rastom striedajúcich sa lamiel cementitu a feritu vytvárajú sa perlitické kolónie lamelárneho
perlitu. Súbor rôzne orientovaných perlitických kolónií vytvorí zrno perlitu. Pri vyšších
teplotách pod A1 vytvorí hrubý perlit. Pri nižších teplotách nad 500°C jemný perlit, tzv.

51
troostit [čítaj: tru:stid]. Schéma priebehu perlitickej premeny je na obr.3.7. Troostit má vyššiu
tvrdosť a pevnosť ako hrubý perlit.

Obr.3.7 Schéma priebehu perlitickej premeny

- bainitická premena je premena homogénneho austenitu na bainitickú štruktúru.

Uskutočňuje sa v rozmedzí teplôt (500 - 250) °C bezdifúznou (šmykovou) transformáciou
Feγ → Feα a tvorbou feritu. Uhlík sa difúzne zhlukuje a vytvára častice cementitu Fe3C.
Výsledkom premeny je tvrdá, pevná, pritom veľmi húževnatá štruktúra, pri premene v
rozmedzí teplôt (500 - 350)°C ako horný bainit, v rozmedzí (350 - 250)°C ako dolný bainit.
Bainitická premena nebýva celkom ukončená, v štruktúre zostáva určitý podiel zvyškového
austenitu. Schéma priebehu bainitickej premeny je na obr.3.8

Obr.3.8 Schéma priebehu bainitickej premeny

- martenzitická premena je bezdifúzna premena homogénneho austenitu na martenzitickú

štruktúru. Uskutočňuje sa pri ochladení dostatočne veľkou rýchlosťou (nadkritickou
rýchlosťou) pod teplotu Ms (martenzit start, obr.3.9), kedy už nemôže prebiehať samodifúzia
železa ani difúzia uhlíka. Vzniká presýtený tetragonálny tuhý roztok uhlíka v Feα - martenzit,
veľmi tvrdá a krehká štruktúra, v štruktúre nepremenený zvyškový austenit.

52
 Diagramy IRA graficky znázorňujú procesy pri rozpade austenitu pre oceľ' určitého
zloženia. Konštruujú sa na základe kinetických kriviek priebehu premien. Znázorňujú časovú
závislosť množstva rozpadnutého austenitu. Pre konštrukciu diagramu IRA sú dôležité časové
údaje o začiatku (Ps, Bs) a ukončení (Pf, Bf) premeny, obr.3.9.

Obr.3.9 a) Kinetické krivky rozpadu austenitu

b) diagram IRA eutektoidnej ocele. 1- perlitická premena pri T1,
2 – bainitická premena pri T2, ZA – zvyškový austenit

- anizotermický rozpad austenitu (ARA) je premena homogénneho austenitu pri

plynulom ochladzovaní. Grafickým znázornením procesu pre oceľ s určitým zložením sú
diagramy ARA. Objasnenie anizotermického rozpadu austenitu je zrejmé z obr. 3.10.

Obr.3.10 Objasnenie anizotermického rozpadu austenitu

53
 Sledujeme priebeh premien u ocele so zložením Z1 , teploty premien podľa rovnovážneho
diagramu Fe - Fe3C sú A1, A3. Tieto teploty sa s rastúcou rýchlosťou ochladzovania znižujú, a
zmenšuje sa interval medzi nimi. Rastúca rýchlosť ochladzovania má podobný vplyv ako
znižujúca sa teplota premeny, pretože dochádza k zhoršovania difúznych podmienok. Je preto
zrejmé, že pomalé ochladzovanie (teplota je vysoká) vedie k vzniku feritu (F) a perlitu (P), pri
rýchlejšom ochladzovaní vzniká bainit (B), pri najrýchlejšom martenzit (M).

Príklad diagramu ARA pre oceľ s 0,5% C (oceľ 12 050) je na obr. 5.11. Čísla v diagrame
značia percentuálny podiel fázy v štruktúre ocele. Nezabúdajme, že ide o materiál jedného
zloženia (0,5% C), vplyvom rozdielnej rýchlosti priebehu fázových premien s rozdielnou
fázovou skladbou a vlastnosťami.

Obr.5.11 Príklad diagramu ARA pre oceľ 12 050

- premeny pri popúšťaní - popúšťanie je tepelné spracovanie, ktorým sa

z nerovnovážnych štruktúr po kalení vytvárajú štruktúry bližšie rovnovážnemu stavu.
Uskutočňuje sa ohrevom na určité teploty pod A1, výdrži na tejto teplote a ochladzovaním na
teplotu okolia. Vzniká popustená sorbitická štruktúra s veľmi dobrou kombináciou
pevnostných vlastností a húževnatosti.

54
4. LIATINY

Liatiny sú častý konštrukčný materiál, spracovávaný odlievaním. V porovnaní s oceľou

sú liatiny lacnejšie, majú dobrú zlievateľnosť a vyhovujúce mechanické vlastnosti, ktoré sú
závislé na chemickom zložení, ale hlavne na priebehu kryštalizácie a výslednej štruktúrnej
podobe - charaktere kovovej matrice, tvare a forme vylúčeného uhlíka.
Liatiny sú zliatiny železa s viac ako 2% uhlíka, kremíka a ďalšími sprievodnými prvkami.
Pre základné rozdelenie liatin je rozhodujúci spôsob eutektickej kryštalizácie. V bielych
liatinách prebieha v podmienkach metastabilnej rovnováhy, uhlík sa vylučuje v podobe Fe3C,
jej produktom je ledeburitické eutektikum. Ďalšia fázová premena vedie k bielej liatine,
krehkej, veľmi tvrdej, prakticky neobrobiteľnej štruktúre. Praktické využitie majú produkty,
ktoré vznikajú eutektickou kryštalizáciou v stabilnej sústave, s vylučovaním uhlíka v podobe
grafitu, teda grafitické liatiny. Tvorba grafitu sa nazýva grafitizácia a môže sa uskutočňovať
buď a) priamou kryštalizáciou grafitu z taveniny alebo tuhého roztoku, alebo b) rozpadom
skôr vylúčených karbidov. Schéma kryštalizácie podeutektickej a nadeutektickej sivej liatiny
je na obr.4.1

Obr.4.1 Pseudobinárny rovnovážny diagram Fe-C-Si (pre 2% Si)

vpravo hore: schéma kryštalizácie podeutektickej sivej liatiny (T-tavenina, EB-eutektická bunka;
vpravo dole: schéma kryštalizácie nadeutektickej sivej liatiny (G-Iupienkový grafit)

Grafitické liatiny je možné podľa toho rozdeliť do dvoch skupín:

- liatiny u ktorých vzniká grafit pri kryštalizácii, tieto liatiny podľa tvaru grafitu ďalej
rozdeľujeme na: a) sivú - lupienkový tvar grafitu, b) očkovanú - jemné lupienky alebo
červíkovitý tvar grafitu a c) tvárnu - so zrnitým (glogulárnym) grafitom;

55
 - liatiny u ktorých vzniká grafit rozkladom karbidov pri dlhodobom žíhaní
(temperovaní) ďalej rozdeľujeme na: a) temperovanú liatinu s bielym lomom, b)
temperovanú liatinu s čiernym lomom, c) temperovanú liatinu perlitickú.

Porovnanie hodnôt mechanických vlastností jednotlivých typov liatin je vyobrazené na

obr.4.2.

Obr.4.2 Porovnanie oblasti hodnôt mechanických vlastností grafitických liatin

Sivá liatina je najlacnejší konštrukčný materiál. Je to liatina s lupienkovým grafitom, s

obvyklým zložením 2,5 - 4% C, 1,5 - 2,5% Si, 0,5 - 1 % Mn, 0,2 - 0,6% P. Má veľmi dobrú
zlievateľnosť. Grafit vo forme lupienkov spôsobuje vznik koncentrátorov napätia pri
zaťažení, veľmi nízke plastické vlastnosti (takmer nulová hodnota ťažnosti), vysokú krehkosť,
celkove nízke pevnostné charakteristiky. Sivá liatina preto nie je vhodná na súčiastky, ktoré
sú zaťažované rázovým namáhaním. Významnou vlastnosťou sivých liatin je veľká
schopnosť útlmu chvenia, čo je vhodné pri stavbe obrábacích strojov. Prehľad normovaných
liatin podľa STN je v tab.4.1.
Tvárna liatina obsahuje grafit v podobe zŕn skoro guľovitého tvaru; to dosiahneme, ak
liatinu očkujeme horčíkom alebo cérom. Zloženie liatiny sa volí blízke eutektickému, vyšší
obsah C a Si priaznivo vplýva na grafitizáciu: 3,5 - 4,3% C, 1,5 - 4% Si, menej Mn do 0,8%,
P pod 0,1%, S max. 0,02%. V závislosti na rýchlosti ochladzovania môže byť matrica

56
feritická - vyššia ťažnosť, lepšie pevnostné hodnoty budú pri perlitickej matrici, takže
hodnoty Rm môžu byť od 380 až do 700 MPa, ťažnosť A od 20 do 2% (pozri obr.4.2). To z
tvárnej liatiny robí materiál vhodný na odliatky aj s náročnejším režimom zaťažovania.
Používa sa napr. na výrobu kľukových a vačkových hriadeľov, ojníc, piestnych krúžkov,
ozubených kolies, brzdových zariadení, prevodové a ložiskové skrine, telesá armatúr. Prehľad
normovaných tvárnych liatin podľa STN je v tab.4.2.
Temperované liatiny, vyrábajú sa tepelným spracovaním (temperovaním) odliatkov z
bielej liatiny. Temperovania je dlhodobé žíhanie, pri ktorom sa rozkladá ledeburitický
cementit na železo a grafit. Vylúčený grafit má vločkovitú, pavúčikovitú alebo zrnitú podobu,
ktorej účinok je podobný účinku tvaru grafitu v tvárnej liatine. Podľa postupu tepelného
spracovania získame feritickú matricu - temperovaná liatina s čiernym lomom, alebo
perlitickú matricu - temperovaná liatina s bielym lomom. Temperovaná liatina je húževnatý,
dobre obrobiteľný materiál pre stredne namáhané súčiastky, svojimi vlastnosťami sa blíži k
tvárnej liatine. Jej použitie na súčiastky poľnohospodárskych strojov, dopravných strojov a
zariadení a pod. zvyšuje náklady na energie nárokmi na tepelné spracovanie.
Legované liatiny, podobne ako u ocelí, môžeme aj u liatin zlepšovať ich úžitkové
vlastnosti zmenami zloženia - pridávaním zliatinových prvkov - legovaním. Podľa uplatnenia
je možné rozdeliť legované liatiny na tieto hlavné skupiny:
a) liatiny so zvýšenými mechanickými alebo technologickými vlastnosťami
nízkolegované liatiny (Cr do 1 %, Ni do 4%, Cu do 3%, Mo do 0,8%, V do 0,5%).
Legujúce prvky zvyšujú prekaliteľnosť, preto sú tieto liatiny vhodné na
zušľachťovanie, kovová matrica môže byť tvorená martenzitom alebo bainitom.
Takéto liatiny sú vhodné na odlievanie ozubených kolies, hriadelov;
b) liatiny korozivzdorné - vzhľadom na vysoký obsah C v zliatine predstavuje prísada
Cr 20 až 35%. Liatiny s vyšším obsahom Si (14 - 18%) odolávajú aj kyseline sírovej
za tepla;
c) liatiny žiaruvzdorné - legované Si, alebo Cr, Ni, Al.

57
Tab.4.1 Prehľad normovaných liatin podľa STN
STN Rm [MPa] HB Štruktúra Príklady použitia
Tenkostenné odliatky (4-15 mm)
42 2410 100 180 F,G
Odliatky s hrúbkou 5-30 mm,
42 2415 150 200 F, P, G
veká, časti motorov
Odliatky s hrúbkou 8 - 40 mm,
42 2420 200 220 F, P, G
časti motorov, turbín, kompresorov
Odliatky s hrúbkou 15 - 50 mm,
42 2425 250 240 P, F, G
ozubené kolesá
Odliatky s hrúbkou 25 - 70 mm,
42 2430 300 260 P, G
namáhané stroj. súčiastky
Odliatky s hrúbkou 40 - 100 mm,
42 2435 350 270 P, G
stojany strojov, telesá čerpadiel
F – ferit, P – perlit, G - grafit

Tab.4.2 Prehľad normovaných tvárnych liatin podľa STN

STN Rm [MPa] Re [MPa] HB A5 [%]
42 2303 370 250 140 - 180 17
42 2304 400 280 150 - 200 12
42 2305 500 350 170 - 240 7
42 2306 600 420 190 - 270 3
42 2307 700 500 230 - 300 2

58
5. ROZDELENIE A OZNAČOVANIE MATERIÁLOV
5.1 Triedenie materiálov

Z pohľadu výrobného inžinierstva je vhodné členiť materiály na konštrukčné, nástrojové

a prevádzkové.
A) Konštrukčné materiály - uplatňujú sa ako základný materiál na stroje, zariadenia,
konštrukcie, všeobecne technické výrobky - v podobe materiálu súčiastky, dielca konštrukcie.
Výber konštrukčného materiálu má vychádzať z určenia a funkcie výrobku. Z toho vyplýva,
že je potrebné čo najpresnejšie stanoviť požiadavky na vlastnosti materiálu. Osvedčený
postup vychádza z požiadaviek na:
1.) životnosť výrobku, tej musia vyhovovať pevnostné, krehkolomové a únavové
charakteristiky, odolnosť povrchu proti degradačným procesom (korózia, opotrebenie...) pri
uvážení prevádzkových podmienok.
2.) hmotnosť dielca - zohľadňuje sa voľbou materiálu s vhodnou hustotou (mernou
hmotnosťou), čo ovplyvní celkovú hmotnosť a rozmery výrobku.
3.) technologické vlastnosti - ovplyvňujú výber výrobných procesov a výrobné náklady
4.) environmentálne charakteristiky - v súvislosti so spracovaním alebo likvidáciou materiálu
po vyčerpaní životnosti výrobku
5.) špeciálne vlastnosti: elektrické, magnetické, pre prácu v neobvyklých teplotných a
prevádzkových podmienkach, odolnosť v agresívnych prostrediach a mnohé ďalšie, pri
všeobecnej charakteristike obtiažne postihnuteľné vlastnosti - je ich potrebné špecifikovať
podľa určenia a pracovných podmienok výrobku.
6.) často problematickým kritériom výberu materiálu je jeho cena, pretože v cenovej
kalkulácii by sa nemali hodnotiť len náklady na materiál, ale je potrebné uvážiť aj ďalšie s
výrobou alebo prevádzkou súvisiace náklady.

Sortiment technických konštrukčných materiálov súčasnosti poskytuje výber v kovových

materiáloch, keramike, plastoch a kompozitoch.
Osvedčené konštrukčné riešenia a v nich odporúčané materiály sú normované, čo
môžeme chápať ako dobré vodítko, overené skúsenosti pri navrhovaní materiálu; pri tzv.
vybraných technických zariadeniach je norma záväzný predpis (ich uvedenie do prevádzky
podlieha certifikácii, v priebehu životnosti revíziám). Mnohé odvetvia sa riadia vlastnými
predpismi pre výber materiálu (zdvíhacie zariadenia, tlakové nádoby, produktovody,
energetika, dopravné prostriedky a zariadenia a pod.)

59
 Použitie netradičného materiálu alebo konštrukčného riešenia zvyšuje atraktivitu,
progresívnosť a tým aj odbyt výrobku. Vyžaduje znalosťami materiálu podložené
zdôvodnenie, dôkladné overenie a obvykle aj absolvovanie schvaľovacieho konania
(certifikácie) výrobku.

B) Nástrojové materiály - používajú sa na nástroje, určené na spracovanie alebo opracovanie

materiálov na súčiastky, tiež na náradie, meradlá a pod. Obvykle sa podľa podmienok
namáhania rozdeľujú na:
- rezné materiály, určené na trieskové obrábanie
- nástrojové materiály pre prácu za studena
- nástrojové materiály pre prácu za tepla
Spôsobmi namáhania sú špecifikované požiadavky na ich vlastnosti. Dominujú
požiadavky na tvrdosť, pevnosť, húževnatosť, odolnosť proti opotrebeniu, rozmerovú a
tvarovú stálosť, schopnosť odolávať tepelnému zaťaženiu, agresívnemu prostrediu a pod. Tu
stále prevládajú materiály na báze ušľachtilých ocelí, podľa zloženia nelegovaných, nízko-
alebo vysoko legovaných, tiež zliatiny neželezných kovov, v skupine rezných materiálov sa
stále viac presadzuje rezná keramika, povlakované a supertvrdé materiály. V literatúre je
zaužívanejšie triedenie materiálov podľa pôvodu a povahy väzieb, obr.5.1:

Obr.5.1 Triedenie materiálov

60
 Toto rozdelenie zohľadňuje charakteristické vlastnosti jednotlivých druhov materiálov,
ktoré vyplývajú z ich zloženia a usporiadania stavby (štruktúry).
Za kovy považujeme prvky s prevládajúcou kovovou väzbou a s kryštalickou stavbou. To
im dáva charakteristické vlastnosti, najvýraznejšie v oblasti fyzikálnych parametrov: vysokú
tepelnú a elektrickú vodivosť, vhodnú kombináciu mechanických vlastností - vysokú pevnosť,
húževnatosť, plasticitu (tvárnosť), kovový lesk a i. Predstavujú prevládajúci objem spotreby
materiálu v strojárstve, poskytujú široké možnosti uplatnenia.
Základom plastov sú makromolekulové látky, vytvárané polyreakciami z
nízkomolekulových monomérov. Pridaním prísad a plnív tvoria plasty. Nachádzajú uplatnenie
v mnohých odvetviach, ako konštrukčné materiály pre dopravné zariadenia, spotrebný
priemysel, materiály vhodné pre chemické, potravinárske, energetické a iné priemyselné
odvetvia. Ich prednosťou je dostatočná surovinová základňa, vhodnosť na hromadnú
produkciu, ekonomická výhodnosť výroby, vysoký pomer pevnosti k hmotnosti, odolnosť v
agresívnych prostrediach. Teplotná oblasť použiteľnosti však nepresahuje 300°C, v porovnaní
s kovmi majú podstatne nižšiu pevnosť a tuhosť.
V keramických materiáloch prevládajú pevnejšie iónové väzby, zložitejšia kryštalická
stavba. To im dáva charakteristické vlastnosti: nízke hodnoty vodivosti (dobré izolanty),
vysokú tvrdosť, vysokú krehkosť, odolnosť proti žiaru, proti koróznemu pôsobeniu
agresívnych prostredí a pod., ktorými sa presadzujú nielen ako konštrukčné materiály s
použitím v náročných prevádzkových podmienkach, ale významne ovplyvňujú aj produktivitu
obrábania, ak sa použijú ako nástrojové materiály.
Výhodné vlastnosti predchádzajúcich druhov materiálov úspešne spájajú kompozity. Sú
to združené materiály, kde matricu - základnú hmotu môže tvoriť napr. polymérny materiál a
spevnenie sa dosahuje časticovými, vláknitými alebo inak objemovo formovanými
vysokopevnými zložkami. Dosahuje sa tak vysoká merná pevnosť, tuhosť, lepšia únavová
odolnosť, odolnosť proti prierazu a iné - podľa konkrétneho použitia požadované vlastnosti.
Uplatňujú sa v letectve, stavbe dopravných prostriedkov a všade tam, kde sa využijú ich
špecifické vlastnosti.

61
5.2 Technické normy materiálov

Prvovýroba ponúka široký sortiment materiálov, najčastejšie v podobe polotovarov. Z

komerčných a reklamných dôvodov sa snaží presadiť každý výrobca svoju značku. Pritom
mnohé materiály z ponuky majú podobné alebo rovnaké vlastnosti, i účel použitia. Aby sa v
tejto ponuke dalo jednoduchšie orientovať, boli zavedené materiálové normy, podobne ako
pre iné výrobky. Stále pretrvávajú štátne normy alebo normy priemyselných združení, v
dôsledku globalizácie trhu a výroby presadzujú sa úspešne celosvetové zavedené normy. Ako
sú napr. normy ISO (International Organization for Standardization) a tiež európske normy
EN. K uznávaným sústavám patria normy vyspelých priemyselných krajín, ako príklad je
možné uviesť normy: nemecké DIN, britské BS, v Spojených štátoch amerických SAE,
ASTM, AISI, ruské GOST, čínske GB. Slovenské technické normy STN vznikli prevzatím a
aktualizáciou bývalých československých štátnych noriem ČSN, ktorých pôvod vychádzal z
medzivojnových nemeckých noriem DIN. V súčasnosti sa u nás používa označenie STN EN.

5.3 Tradičné označovanie – STN

Systém STN je zostavený usporiadaním predpisov, výrobkov, materiálov do tried, skupín

a podskupín. Označenie pozostáva zo šiestich číslic v nasledovnom členení, obr.5.2.

Obr.5.2 Označenie podľa STN

Ako príklad čísla tried, pre oblasť materiálov, uvádzame: 41 – hutníctvo, materiálové
listy ocelí, 42 – hutníctvo, 43 – hutníctvo, strojné zariadenie, 64 - plasty.
Ďalšie príklady označovania liatin a neželezných kovov, kde spôsob označovania podľa
STN sa používa podľa uvedených pravidiel, je zobrazený na obr.5.3 a obr.5.4.

62
 Obr.5.3 Príklad označenia liatin podľa STN

Označenie STN 42 2306 nám napr. poskytuje tieto základné informácie o materiáli: tvárna
liatina, pevnosť materiálu približne 600 MPa. Podrobnejšie údaje o vlastnostiach, chemickom
zložení materiálu budeme hľadať v materiálovom liste s rovnakým číselným označením.
Stručné údaje poskytujú taktiež aj strojnícke tabuľky.

Obr.5.4 Príklad označenie neželezných kovov podľa STN

Z označenia STN 42 4203 vieme zistiť, že ide o zliatinu ľahkého kovu na tvárnenie.
Podrobnejšie údaje o vlastnostiach, chemickom zložení materiálu budeme hľadať taktiež v
materiálovom liste s rovnakým číselným označením.

Ocele predstavujú technicky najvýznamnejšiu skupinu kovových materiálov, sú zaradené

v triede 41, ale ich číselné označovanie je zjednodušené. Vynecháva sa prvá číslica (4) a
ostávajúcich päť má nasledovné usporiadanie, obr.5.5.

63
 Obr.5.5 Princíp číselného označovania ocelí podľa STN 42 0002

Tab.5.1 Význam prvej doplnkovej číslice

Číslo Spôsob tepelného spracovania

0 tepelne nespracovaný
1 normalizačne žíhaný
2 žíhaný
3 žíhaný na mäkko
4 kalený, prípadne nízko popustený
5 normalizačne žíhaný a popustený
6 zušľachtený na dolnú pevnosť danej ocele
7 zušľachtený na strednú pevnosť danej ocele
8 zušľachtený na hornú pevnosť danej ocele
9 zvláštny stav tepelného spracovania

Obr.5.6 Význam tretej a piatej číslice v triedach ocelí

64
 Označenie 11 523 [čítaj: jedenásť päťstodvadsaťtri] vieme zistiť, že ide o oceľ na bežné
použitie s medzou pevnosti najmenej 520 MPa.
Z označenia STN 11 120 [čítaj: jedenásť stodvadsať] vieme, že ide o oceľ automatovú
(používanú pre výrobu na automatizovanej výrobnej linke) s obsahom uhlíka približne 0,2 %.
Označenie 12 050 nám hovorí o oceli s obsahom uhlíka 0,5%.
Označenie 14 240 nám hovorí o oceli s obsahom legúr približne 2% a obsahom uhlíka
okolo 0,4%.

Pri objednávaní materiálu nestačí uviesť len označenie materiálu (normu akosti), ale aj
druh polotovaru a technické dodacie podmienky, čo sa uvedie aj v titulnom bloku na
výkresovej dokumentácii s označením tvaru a rozmerovej normy. Napr. hutnícke polotovary
sa dodávajú ako:
- predvalky (bloky, bramy, sochory, ploštiny)
- tyče (štvorcové, obdĺžnikové, šesťuholníkové... )
- tyče tvarového prierezu (I, L, H, U... )
- rúry (valcované, ťahané, zvárané... )
- plechy (vyrábané ako tabule - tenké do 3,5 mm; hrubé nad 4 mm)
- pásy (stáčané do zvitkov)

5.4 Medzinárodné platné normy

Pri súčasnej globalizácii výroby a obchodu je potrebné orientovať sa na označovanie

materiálov a výrobkov s využitím celosvetovo zavedených noriem:
- podľa ISO medzinárodnej organizácie pre normalizáciu, ovplyvňovaný subjektívnymi
záujmami najvýznamnejších producentov.
- podľa CEN Európskej komisie pre normalizáciu, zjednocovanie noriem v rámci
Európskej únie.
Z európskych noriem sú zatiaľ prevzaté definície, rozdelenie a označovanie ocelí,
zavedené ako STN EN 10020 (42 0002) Definície a rozdelenie ocelí a STN EN 10027-1 a -2
Systémy označovania ocelí, prípadne tiež STN EN 10079 Definície oceľových výrobkov.
Dobrou pomôckou pre rozšifrovanie informácií, ktoré poskytujú EN ocelí, je nezáväzný
dokument s označením STN CR 10260.

65
 Pre identifikáciu a označovanie plastov je prevzatá STN EN ISO 11469 : 2000, v podstate
zachováva symboly a označovanie zavedené medzinárodnou normou ISO 1043- 1 až 4; v
STN toto riešila norma 64 0004.
Postup zavádzania medzinárodných noriem je potrebné sledovať, aktualizovať prehľad
platných noriem, aby sa výrobky uplatnili aj na zahraničných trhoch.
Príklad označovania ocelí v rôznych krajinách je vyobrazený v nasledujúcej tab.5.1.

Tab.5.1 Označovanie ocelí v rôznych krajinách

EN DIN NF UNI UNE GOST STN

(Európa) (Nemecko) (Francúzko) (Taliansko) (Španielsko) (Rusko) (Slovensko)
11SMn28 9SMn28 S250 CF9SMn28 F.2111 11 109
SPT 360 St.37.0 10 11 353
S235JRH, 235JRG1 USt.37-2 E24-2 Fe360B Fe360B S255 11 373
S235JRG2 RSt.37-2 E24-2 Fe360B Fe360B S245 11 375
S235J0 St.37-3 E24-3 Fe360C Fe360D1 S245 11 378
S275JR , SPT410 St.44-2 E28-2 Fe430B Fe430B 20 11 443
S275J2G3, S275J2H St.44-3 E28-4 Fe430D Fe430D1 11 448
E295 St.50-2 A50-2 Fe490 Fe490-2 S285 11 500
S355J2H, S355J2G3 St.52-3 E36-4 Fe510D Fe510D1 S345 11 503
S355J0, S355J0H St.52-3,St52-0 E36-3 Fe510C Fe510C 35 11 523
E355 St60-2 A60-2 Fe590 Fe590-2 S345 11 600
C15 C15 C18RR C15 C15k 12 020
C35 , C35E C35 C35 C35 C35 35 12 040
C45E C45 C45RR C45 C45 45 12 050
C60E C60E C60 C60 C60 60G 12 061
16MnCr5 16MnCr5 16MC5 16MnCr5 18ChG 14 220
42CrMo4 42CrMo4 42CrMo4 42CrMo4 42CrMo4 15 142
34CrNiMo6 34CrNiMo6 35NCD6 35CrNiMo6 34CrNiMo6 38Ch2N2MA 16 343

66
6. TRIEDENIE OCELÍ

Pre svoju rozmanitosť vlastností a všestranné možnosti použitia zostáva oceľ

najvýznamnejším technickým materiálom pre stavbu strojov, strojných aj stavebných
konštrukcií a zariadení. Pre uľahčenie voľby materiálu pri navrhovaní výrobku sú ocele
usporiadané do skupín podľa rôznych hľadísk. Pri súčasnej globalizácii výroby a obchodu je
potrebné orientovať sa na trendy celosvetového zjednotenia noriem všeobecne používaných
ocelí.

Norma STN 42 0002 zohľadňovala viaceré hľadiská pre triedenie (obr.6.1):

- podľa spôsobu spracovania sa ocele delili na tvárnené a ocele na odliatky,
- podľa skupín použitia sa ocele delili na konštrukčné a nástrojové,
- u ocelí s najväčšou spotrebou - konštrukčných obvyklej akosti - poskytuje norma svojím
označením základné údaje o pevnostných vlastnostiach - ocele tried 10 a 11; akostnejšie ocele
vyrábané ako ušľachtilé informujú o chemickom zložení - ocele v triedach 12 -16; ocele so
špecifickými vlastnosťami, ktoré sa dosahujú vysokým obsahom legujúcich prvkov, sú
v triede 17. Schéma rozdelenia ocelí do tried podľa STN je v tab.6.2.

Obr.6.1 Rozdelenie ocelí podľa STN

67
Tab.6.2 Rozdelenie ocelí do tried
Oceľ podľa
Trieda Stručná charakteristika
použitia legovania

10 +++ ocele s požadovanými hodnotami mechanických vlastností,

chem. zloženie sa spravidla nepredpisuje

obvyklej
akosti

nelegovaná
ocele s predpísanými hodnotami mechanických vlastností,
11 +++ s povoleným obsahom C, P, S a s vymedzením max. obsahu
ďalších prvkov
12 +++ ocele s predpísaným obsahom C, Mn, Si, P,
Ocele S (v požadovanom rozmedzí zloženia)
13 +++ ušľachtilé – nízkolegované ocele
zaručuje sa Mn, Si, Mn-Si, (V)
predpísané nízkolegované ocele
konštrukčná

14 +++
chem. Cr, Cr-Mn, Cr-Si,Cr-Al
legovaná

15 +++ zloženie nízkolegované ocele

a mech. Mo, Mn-Mo, Cr(Mo,V... )
16 +++ vlastnosti nízko a stredne legované ocele Ni, Cr-Ni,
pre určitý Cr-Ni (Mn. V, W, Mo)
17 +++ prierez stredne a vysokolegované ocele
Cr(Mo,V,Al), Cr-Ni(Mn,V,Mo,Ti,Al... )
neleg. ocele s predpísaným obsahom C, Mn, Si, P, S
19 +++ nástrojová (uhlíkové)
legovaná nízko-, stredne- a vysokolegované ocele
3-Mn,Si,V; 4-Cr, 5-CrMo, 6:Ni, 7-W, 8-rýchlorezné

6.1 Konštrukčné ocele obvyklej akosti

Sú najrozšírenejšie ocele v technickej praxi, môžeme ich zaradiť do skupín:

- obchodná akosť - oceľ 10 000, najlacnejšia z ocelí, bez záruky chemického zloženia
a mechanických vlastností, na najmenej náročné použitie.
- ocele triedy 10 so zaručenou pevnosťou - (10 340, 10 370, 10 420...). Odlišujú sa
obsahom uhlíka, jeho obsah však nie je zaručený, rovnako ako obsah nežiaducich
nečistôt. Výrobca zaručuje len pevnostné vlastnosti; skúškou lámavosti sa preukazuje
odolnosť proti krehkému porušeniu za studena a za červeného žiaru. Používajú sa na
stavebné a zámočnícke práce, na málo namáhané konštrukcie bez nosných zvarov.
Najpevnejšie ocele triedy 10 (10 500 až 10 800) so zvýšeným obsahom uhlíka a
mangánu sa používajú na výrobu koľajníc.
- ocele tr. 10 na výstuže betónových konštrukcií (10 215 až 10 513) sa dodávajú ako
tyče kruhového prierezu s výstupkami (Roxor).
- ocele triedy 11 majú zaručenú hornú hranicu obsahu uhlíka a čistotu, zaručujú sa
základné mechanické vlastnosti. Dodávajú sa vo forme tvárnených profilov, drôtov,
plechov, výkovkov a výliskov, väčšinou v normalizačne vyžíhanom stave.

68
 - ocele triedy 11 s nízkym obsahom uhlíka sú dobre zvárateľné a vhodné na tvárnenie za
tepla i za studena; najbežnejšie sa používajú 11 343, 11 373. 11 423 - uplatňujú sa na
namáhanejšie zvárané mostné a žeriavové konštrukcie, vrátane namáhaných zváraných
strojných konštrukcií. Vývoj viedol k rozšíreniu používania jemnozrnnej ocele 11 523
so zvýšenou medzou sklzu.
- ocele triedy 11 so zvýšeným obsahom uhlíka (nad 0,3% - 11 500, 11 600) predstavujú
základný materiál na výrobu strojných dielcov; používajú sa na svorníky, čapy,
vodiace hriadele, vretená lisov, kliny, ale aj na ozubené kolesá. Vtedy, keď sa
požaduje zvýšená pevnosť, prípadne odolnosť proti opotrebeniu, pričom ďalšie
vlastnosti týchto ocelí na daný účel stačia
- ocele triedy 11 na mierny a hlboký ťah sa vyznačujú veľmi nízkym obsahom uhlíka
(0,07 až 0,13 %), čo je podmienkou vysokej tvárnosti ocele. Dodávajú sa
predovšetkým ako plechy a pásy valcované za studena (tvrdší lesklý povrch) i za tepla.
Na osobitne hlboký ťah sú určené plechy z ocelí 11 300, 11 305, na hlboký ťah 11 325
a na mierny ťah 11 330 a 11 331. Ocele tejto skupiny majú bezproblémovú tavnú
zvariteľnosť, tiež bodová a švová zvariteľnosť je dobrá. Veľká časť produkcie týchto
ocelí je určená pre automobilový priemysel na výlisky karosérií.
- ocele so zlepšenou obrábateľnosťou (automatové ocele) - sú určené na hromadnú
výrobu na automatických obrábacích strojoch, sú to ocele 11 109 až 11 140 s
pevnosťou od 360 do 700 MPa. Ich zloženie je upravené (vyšší obsah S - až 0,25%)
tak, aby sa dosiahla ľahká lámavosť triesky a akostný povrch pri vysokých rezných
rýchlostiach. Škodlivý vplyv síry sa znižuje zvýšeným obsahom mangánu.

6.2 Zvariteľné ocele so zvýšenou medzou sklzu

Ocele na zvárané konštrukcie tvoria čo do objemu spotreby významnú skupinu. Obsah

uhlíka, presahujúci 0,22 %, zhoršuje zvariteľnosť vznikom krehkých martenzitických štruktúr
v tepelne ovplyvnenej oblasti zvarového spoja - príčina praskavosti zvaru. Ocele s obsahom
uhlíka pod 0,2% však dosahujú len nízke hodnoty medze sklzu - do 300 MPa. Pritom vyššia
hodnota Re by umožňovala znížiť hmotnosť použitého materiálu, i prácnosť zvárania
použitím menších prierezov pri zachovaní únosnosti a tuhosti.

69
Tab.6.3 Príklady zvariteľných ocelí s vyššou medzou sklzu
Chemické zloženie (%) Re A5

oceľ C Mn Si Cr Ni Mo V Mikro- min. min.

max. max. max. max. prásady [MPa] [%]
1 11 503.1 max. 0,2 1,4 0,4 0,3 0,3 Nb, Al 350 22
2 11 523.1 max. 0,2 1,5 0,55 0,3 0,3 Al 360 20
3 11 483.1 max. 0,2 1,2 0,55 Ti 380 22
Kodur55 max. 0,2 1,5 0,5 0,3 0,3 Al, Ti 400 21
4 Kodur57 max. 0,2 1,6 0,5 0,3 0,3 Nb, V 430 20
Kodur60 max. 0,2 1,65 0,5 0,3 0,3 N 460 19
5 13 220.1 0,15-0,20 1,5 0,3 0,2 Nb, Al 440 17
6 15 223.9 0,12-0,17 1,4 0,3 0,25 0,4 400 16
7 15 228.6 0,12-0,17 1,4 0,3 0,4 500 15
8 15 422.5 0,14-0,19 1,5 0,3 1,5 0,5 B 550 18
15 227.6 600 15
9 0,12-0,17 1,2 0,3 0,7 0,6 Nb, B
15 227.8 700 14
10 15 224.6 0,12-0,17 0,8 0,2 0,7 0,9 0,4 0,1 B 700 15

Zvýšenie medze sklzu pri zachovaní zvariteľnosti sa dosahuje pôsobením malého

množstva legujúcich prísad (do 0,15 %). Pôsobia ako cudzie zárodky pri kryštalizácii,
vytvárajú karbidy a nitridy, čo pôsobí na zjemnenie a spevnenie zrna - skupinu takto
vyrábaných ocelí označujeme mikrolegované ocele. Zjemnenie zrna a spevnenie štruktúry sa
dá dosiahnuť tiež termomechanickým spracovaním. Ide o cieľavedomé riadenú kombináciu
tvárnenia s fázovými a štruktúrnymi premenami. Mechanizmy dosahovania vyšších
pevnostných vlastností sa využívajú aj u nízkolegovaných ocelí. Pri prijateľnej cenovej úrovni
vykazujú výborné pevnostné charakteristiky pri dobrej ťažnosti, nízkej prechodovej teplote a
bezproblémovej zvariteľnosti. Ocele so zvýšenou odolnosťou proti atmosférickej korózii - je
ich tiež možné priradiť k zvariteľným oceliam, pretože sú určené predovšetkým na zvárané
konštrukcie, vystavené poveternostným vplyvom; malou prísadou Cu, Cr, Ni, Si sa dosahuje
efekt vytvorenia súvislej, dobre priľnavej a nepriepustnej vrstvičky oxidov na ich povrchu.
Príkladom je oceľ' 15 217 Atmofix (0,12 C, 1 Mn, 0,75 Si, 1,25 Cr, 0,6 Ni, 0,55 Cu).

70
6.3 Ušľachtilé uhlíkové a nízkolegované konštrukčné ocele

Tieto ocele sú určené na zušľachťovanie alebo na chemicko-tepelné spracovanie.

Získavajú sa dôslednejším výberom východzích surovín vsádzky, starostlivejším riadením
výrobného postupu v konvertoroch alebo oblúkových peciach, zaručeným chemickým
zložením s nižším obsahom nečistôt. Podľa určenia na ďalšie spracovanie je ich možné
rozdeliť na:
1) ocele na zušľachťovanie,
2) ocele na chemicko-tepelné spracovanie,
3) ocele na konkrétne použitie.

Ocele na zušľachťovanie sa vyznačujú obsahom uhlíka 0,5 až 0,6 % pri uhlíkových a 0,3
až 0,4 % pri zliatinových oceliach. Zušľachtením (kalenie a popúšťanie) sa zlepšia vlastnosti
len do prierezu daného prekaliteľnosťou ocele. Pod touto vrstvou sú už vlastnosti, ktoré
zodpovedajú stavu po normalizácii.
V triede 12 sú najpoužívanejšie ocele 12 050, 12 060, 12 061. Používajú sa na stredne
zaťažované súčiastky s vyššou odolnosťou proti opotrebeniu - závitovky, zalomené hriadele,
ojnice a iné výkovky. Ocele typu 12 080, 12 090 sú vhodné na výrobu pružín.
Nízkolegované ocele v triede 13 (Mn, Si) - zliatinové prvky priaznivo ovplyvňujú
pevnosť a prekaliteľnosť ocelí pri zachovaní húževnatosti (13 141).
Ocele triedy 14 majú vplyvom Cr výhodnejšie mechanické vlastnosti a vyššiu
prekaliteľnosť. Sú vhodné na výrobu stredne namáhaných súčiastok, pri ktorých sa požaduje
vysoká húževnatosť. Dôležitou skupinou sú komplexne legované ocele Cr-Mn-Si, ktoré môžu
čiastočne nahradiť deficitné ocele Cr-Ni a Cr-Mo, napr. 14 331.
V triede 15 sú veľmi akostné konštrukčné materiály, vhodné na vysokonamáhané
súčiastky vozidiel, výkovky rotorov a p. Malá prísada vanádu pôsobí veľmi priaznivo na
zjemnenie štruktúry a zníženie náchylnosti ocele na prehriatie.
Ocele triedy 16 obsahujú okrem chrómu aj nikel; najlepšie vlastnosti dosahujú pri pomere
Ni:Cr = 3:1. Tieto prvky zvyšujú najmä prekaliteľnosť, plasticitu a húževnatosť, používať ich
treba uvážene vzhľadom na deficitnosť Ni, na súčiastky s najväčším namáhaním. Vlastnosti
vybraných ocelí na zušľachťovanie sú vyobrazené na obr.6.5

71
 Obr.6.5 Vlastnosti ocelí na zušľachťovanie

Cementačné ocele charakterizuje obsah uhlíka do 0,2 %. Ich voľba na daný účel závisí od
požadovanej kombinácie vlastností povrchu a jadra súčiastky. Pre dimenzovanie súčiastky
podľa pevnostného výpočtu sú rozhodujúce mechanické vlastnosti jadra. Po cementovaní je
vyšší obsah uhlíka, ktorý zabezpečí vysokú tvrdosť, len v povrchovej vrstve - po zakalení
dosahuje tvrdosť povrchu 58-62 HRC, ale vlastnosti jadra sa prakticky neodlišujú od
normalizačne žíhaného východiskového stavu materiálu.
Výber uhlíkových a nízkolegovaných konštrukčných ocelí na zušľachťovanie je v tab.6.4,
na cementovanie v tab.6.5.

Tab.6.4 Výber uhlíkových a nízkolegovaných konštrukčných ocelí na zušľachťovanie

Chemické zloženie (%) Maximálna

oceľ Rm KCU
C Mn Si Cr V Ni prekaliteľnosť
[MPa] [Jcm-2]
Ocele na zušľachťovanie (priemer, vo vode)
0,42 0,50 0,17
12 050 - - - 700 100 40 mm
0,50 0,80 0,37
0,27 1,20 0,17
13 141 - - - 770 100 40 mm
0,35 1,60 0,37
0,32 1,50 0,17 0,20
14 240 - - 870 150 50 mm
0,40 1,90 0,37 0,40
0,28 0,80 0,90 0,80
14 331 - - 1100 50 40 mm
0,35 1,10 1,20 1,10
0,24 1,00 0,17 0,60 0,10
15 231 - 1000 80 50 mm
0,30 1,30 0,31 0,90 0,20
0,40 0,35 0,17 0,50 1,20
16 250 - 1000 170 120 mm
0,50 0,70 0,37 0,90 1,70
0,30 0,35 0,17 0,80 4,70
16 640 - 1800 50 150 mm
0,38 0,60 0,37 1,20 5,20

72
Tab.6.5 Výber uhlíkových a nízkolegovaných konštrukčných ocelí na cementovanie

Chemické zloženie (%) Vlastnosti jadra

oceľ
C Mn Si Cr V Ni Rm KCU Tvrdosť vrstvy
Ocele na cementovanie [MPa] [Jcm-2]
0,13 0,60 0,17 max. max.
12 020 - 600 100 62 HRC
0,20 0,90 0,37 0,25 0,30
0,14 1,10 0,17 0,80
14 220 - - 1000 50 63 HRC
0,19 1,90 0,37 1,10
0,14 0,70 0,17 0,80 1,30
16 220 - 1000 60 62 HRC
0,19 1,00 0,37 1,10 1,60
0,10 0,30 0,90 0,90 3,90
16 520 - 1300 40 60 HRC
0,17 0,60 1,20 1,30 0,70

Nitridačné ocele - musia byť kaliteľné (0,3 - 0,4% C), na zvýšenie prekaliteľnosti sa
pridáva Cr (~1,5%) a musia obsahovať prvky, ktoré tvoria nitridy. U nás sú používané ocele
14 340 (Cr-Al), 15 340 (Cr-Al-Mo).
Ocele na konkrétne použitie - v súvislosti so zavádzaním ISO a EN noriem, kde sa
uplatňuje zatrieďovanie ocelí do skupín podľa použitia, by táto skupina bola najbohatšia čo do
rozmanitosti zloženia. Zatiaľ budú uvedené len tieto zaužívané skupiny ocelí:
- ocele na valivé ložiská - pre zabezpečenie odolnosti proti opotrebeniu, proti otlačeniu
obsahujú až 1 % C, potrebná hrúbka prekaliteľnosti a pre zlepšenie únavových vlastností sa
pridáva Cr. Na výrobu valivých teliesok sa používajú nízkolegované ocele s nižším obsahom
Cr - oceľ 14 109, na krúžky valivých ložísk oceľ 14 209.
- ocele na pružiny - požaduje sa vysoká medza únavy pri vysokej medzi pevnosti a pružnosti.
Charakteristickou črtou pružinových ocelí je vysoký obsah uhlíka 0,6 - 0,9 %; namáhané
pružiny sú zo zušľachtených ocelí legovaných Si, Mn, Cr.

6.4 Ocele so zvláštnymi vlastnosťami

Požiadavky na zachovanie funkčnosti súčiastok v extrémnych záťažových podmienkach

vyžadujú upraviť vlastnosti ocelí aj vyššími obsahmi zliatinových prvkov. Podľa použitia sa
obvykle triedia ocele so špeciálnymi vlastnosťami na antikorózne a žiaruvzdorné, žiarupevné,
oteruvzdorné a na ocele so zvláštnymi fyzikálnymi vlastnosťami.
Antikorózne ocele majú zvýšenú odolnosť proti veľmi agresívnym prostrediam. Majú
uplatnenie predovšetkým v chemickom a potravinárskom priemysle, pri výrobe nástrojov a
potrieb pre zdravotníctvo a p. Požadované vlastnosti sa dosahujú vysokým obsahom Cr, alebo
kombináciou Cr - Ni. Chrómové antikorózne ocele sú odolné proti koróznym účinkom

73
atmosféry, vody, niektorých kyselín. Dostatočné antikorózne vlastnosti sa dosahujú brúsením
a leštením povrchu. Chrómniklové ocele klasického zloženia 18% Cr, 8% Ni (oceľ 17 241)
majú austenitickú štruktúru aj pri normálnych teplotách.
Žiarupevné ocele sú určené na súčiastky pracujúce pri vysokých teplotách.
Žiarupevnosťou sa rozumie schopnosť zachovávať si pevnostné vlastnosti do vyšších teplôt.
Uhlíkové ocele sú žiarupevné do teploty asi 350 °C. Pre zariadenia, pracujúce pri vyšších
teplotách, je potrebné voliť vyššie legované zliatiny. Príklady antikoróznych a žiaruvzdorných
ocelí sú zobrazené v tab.6.6.

Tab.6.6 Príklady antikoróznych a žiaruvzdorných ocelí

Chemické zloženie (%)
oceľ Druh ocelí Použitie
C Mn Si Cr Ostatné
max. 11,5 lopatky parných
17 021
0,15 14,5 turbín do 430°C,
max. 15,5 chirurgické nástroje
17 041 chrómové
0,15 18,5
0,40 14
17 029
0,50 16 antikorózne
max. max. 17,0 8,0 náradie pre
17 241
0,12 0,2 20,0 11,0 moriarne kovov
Mo (1,5-2,5)
max. max. 16,0 9,0 odolné proti
17 345 kyseline sírovej
0,15 2 14,0 12,0 chróm-
max. 7,5 16,0 4,0 N (0,15-0,30) niklové
17 460
0,12 10,5 14,0 6,0
Mo3,5 W2
17 528 0,1 0,5 4,75 25,0
Cu2,5
max. 14,0 16,0 1,2 chróm-
17 471 N (0,32-0,42)
0,12 17,0 19,0 2,0 mangánové
17 115 0,45 7,5 ventily spaľovacích
0,50 9,5 motorov, elektr.
Si (2,8-3,5) chrómové
žiaruvzdorné

max. 20,0 topné odpory do

17 141 1300°C
0,08 25,0
max. max. 18,0 8,0 k všestrannému
17 251
0,20 1,50 21,0 11,0 chróm- použitiu
Si max 2,0
max. max. 19,0 36,0 niklové
17 253
0,25 1,50 22,0 40,0

6.5 Nástrojové ocele

Ich ponuka je pestrá, a nie sú to len materiály na báze ocelí ale aj spekané karbidy,
keramika, supertvrdé materiály a ich vzájomná kombinácia.
Od týchto nástrojových ocelí sa požaduje vysoká tvrdosť, rezivosť, odolnosť proti
opotrebeniu, schopnosť dlho si zachovať ostrie, stálosť rozmerov, odolnosť proti popúšťaniu,
húževnatosť. Vzhľadom na tieto požiadavky sa vyžaduje starostlivejšie tepelné spracovanie.

74
 Uhlíkové nástrojové ocele majú obsah uhlíka od 0,6 do 1,5%. Pre malú prekaliteľnosť sa
dosahuje veľká tvrdosť iba na povrchu do hĺbky asi 2 - 3 mm, v jadre je nástroj húževnatý a
pomerne dobre odoláva rázovému zaťaženiu. Uhlíkové ocele strácajú už pri ohreve na teplotu
nad 150°C svoju tvrdosť, preto je ich použitie obmedzené.
Nízkolegované nástrojové ocele lepšie odolávajú vyšším mechanickým namáhaniam.
Obyčajne sú legované karbidotvornými prvkami ( 1 až 2% Cr alebo W), lebo karbidy zvyšujú
rezivosť nástroja. Prísady ďalších zliatinových prvkov zlepšujú stálosť vlastností pri vyšších
teplotách, takže sú vhodné aj na nástroje na lisovanie za tepla.
Na nástroje na strihanie, tvárnenie za studena a obrábanie sa používajú vysokolegované
ocele s 12 % Cr, 2% Co, ktoré sa vyznačujú vysokou tvrdosťou a odolnosťou proti
opotrebeniu.
Rýchlorezné ocele sú vhodné na nástroje pracujúce pri veľkých rezných rýchlostiach.
Majú 0,7 - 0,9% C, hlavné zliatinové prvky sú W 10 až 18%, Cr 1 až 4%, najvýkonnejšie
rýchlorezné ocele majú časť W nahradenú Mo až 5%, prípadne obsahujú aj 3-10% Co. Tým
sa dosahujú stabilné vlastnosti až do 650°C. Takéto zloženie vyžaduje starostlivé tepelné
spracovanie: kaliaca teplota je 1260 až 1300°C, krátka výdrž na teplote (asi 100 s). Po kalení
nasleduje dvoj- až trojnásobné popúšťanie (560 – 580°C), aby sa dostatočne vylúčil uhlík zo
zvyškového austenitu a vytvorili vhodné rozptýlené karbidy. Obsah zvyškového austenitu sa
môže znížiť u nástrojov presných tvarov a meradiel zmrazovaním.

6.6 Ocele na odliatky

Oceľové odliatky sa používajú s výhodou tam, kde je potrebné použiť zložitejšie

konštrukčné tvary, ktoré je možné získať odlievaním a zároveň sú vyššie požiadavky na
mechanické vlastnosti, než aké môžu poskytnúť liatiny. Odliatky sa vyrábajú z obdobných
typov ocelí ako tvárnené polotovary, z uhlíkových aj zliatinových ocelí. Pre zlepšenie
zlievarenských vlastností majú tieto ocele zvýšený obsah Si, tiež C a Mn. V STN 42 0002 je
pre ocele na odliatky vytvorená samostatná skupina, aj keď zložením sa tieto materiály nelíšia
príliš od tvárnených ocelí.
Schéma princípu označovania a triedenie ocelí na odliatky je vyobrazená na obr.6.6

75
 Obr.6.6 Schéma označovania a triedenie ocelí na odliatky (STN 42 0002)

Ocele na odliatky sa odlievajú vždy ako upokojené. Na konečnú dezoxidáciu sa používa

hlavne Al, aby sa zabránilo vzniku bublín CO, ktoré by vytvárali póry, príp. iné necelistvosti
v odliatku. Aj pri starostlivom odlievaní sa vyskytujú v odlievanej oceli mikropóry, pôsobia
ako vruby. Mechanické vlastnosti odlievaných ocelí sú nižšie ako u tvárnených ocelí
rovnakého chemického zloženia - chýba efekt zjemnenia štruktúry pri tvárnení.
Odliatky z uhlíkových ocelí sa obvykle normalizačne žíhajú pre dosiahnutie
rovnomernejšej jemnozrnnej štruktúry. Odliatky zo zliatinových ocelí sa môžu ešte
zušľachťovať.

76
7. SKÚMANIE ŠTRUKTÚRY

Vlastnosti materiálov závisia na usporiadanosti vnútornej stavby z hľadiska kryštalického

usporiadania teda na kryštalickej štruktúre. V praxi pod pojmom štruktúra kovu rozumieme
prejavy jeho kryštalickej stavby, a skúmame predovšetkým vzájomné vzťahy medzi
štruktúrou a vlastnosťami materiálu. Pozorovanie a hodnotenie štruktúry uskutočňujeme
obvykle na vhodne pripravených vzorkách, a to buď priamym pozorovaním (vizuálne
zobrazovacie metódy - svetelná alebo elektrónová mikroskopia), alebo nepriamymi metódami
(difrakčné metódy, meranie zmeny rezistivity, tepelná analýza a pod.). Sú to experimentálne
náročné postupy, ale umožňujú spoznať príčiny zmien vlastností materiálu, a teda aj
cieľavedome riadiť a optimalizovať technologické postupy spracovania materiálu.
Podľa toho v akej úrovni rozmerov pozorovaného povrchu pracujeme, rozlišujeme:
- makroskopické pozorovanie - uskutočňujeme pozorovaním voľným okom, alebo pri malých
zväčšeniach lupou (do 20x násobného zväčšenia). Makroskopicky zisťujeme:
- necelistvosti materiálu: trhliny rôzneho pôvodu, rozvrstvenie materiálu pri valcovaní,
výrobné nedostatky akými sú studené spoje, dutiny, póry, riediny, sťaženiny, vločky,
a vtrúseniny.
- chemické a štruktúrne nerovnorodosti: vtokové čiary v tvárnených zliatinách,
kryštalizačné štruktúry v odliatkoch, zvarové spoje (hĺbka natavenia, veľkosť zóny natavenia,
počty húseníc, veľkosť tepelne ovplyvnenej zóny, druh a veľkosť zvarových defektov).
- lomové plochy, hodnotia sa makrofraktografickým rozborom najlepšie na čerstvom
lome. Zo vzhľadu lomovej plochy sa usudzuje príčina poškodenia (napr. lom z prítomnosti
chyby v materiáli prípadne, či ide o lom zapríčinený prevádzkovými podmienkami).

a) b)
Obr.7.1 Makroštruktúra zvarového spoja (a) a trhlina pozdĺž zvaru (b),
1 – zvarový spoj, 2 – tepelne ovplyvnená zóna, 3 – základný materiál

77
- mikroskopické pozorovanie umožňuje poznať a hodnotiť mikroštruktúru, čiže získať
poznatky o veľkosti a tvare zŕn, pravidelnosti ich rozloženia, fázovej skladbe, tiež o
prítomnosti ďalších štruktúrnych častí - nečistôt a tak usudzovať kvalitu materiálu. Odhaliť
rozsah a príčiny chýb to všetko zahŕňa samostatná vedná disciplína – metalografia
(materiálografia). Pozorovanie sa uskutočňuje na osobitne pripravených metalografických
vzorkách.
Vzorky sa odoberajú z miest, ktoré sú záujmom hodnotenia. Je potrebné dbať na to, aby
sa odberom neovplyvnila štruktúra pozorovaného materiálu. Pre odber vzoriek používame
najčastejšie píly s abrazívnymi rozrezávacími kotúčmi. Štandardný priemer používaných
rozrezávacích kotúčov je 150 mm, hrúbky kotúčov sa pohybujú od 0,15 mm. Rozbrusovacích
kotúčov existuje veľa druhov, ich voľba závisí od druhu deleného materiálu. Univerzálne
použitie pre delenie kovov majú Al2O3 alebo SiC kotúče, pre extrémne tvrdé a krehké
materiály (väčšinou s tvrdosťou nad 700 HV, tvrdosť určovaná podľa Vickersa), ako sú napr.
sklo, technická keramika, porcelán, atd., sa používajú diamantové kotúče alebo kotúče s
abrazívom CBN (kubický nitrid bóru).
Povrch vzorky sa ďalej upravuje brúsením a leštením, kvôli vytvoreniu rovinnej plochy
potrebnej kvôli ostrosti obrazu pozorovaného na mikroskope. Pre pohodlnejšie
manipulovanie, bezpečnosť, kontrolu ostrosti hrán sa vzorky ešte pred brúsením zalievajú do
formy; a to buď za tepla, alebo za studena. Pre zalievanie sa používa akrylová, epoxidová,
alebo polyesterová živica.

a) b)
Obr.7.2 Zalievanie vzorky za studena (a) zalievanie vzorky za tepla (b)

78
 Tradičným postupom brúsenia metalografických vzoriek je mokré brúsenie. Jeho
výhodou je priamy chladiaci účinok prúdu vody (vzhľadom na to, že pri brúsení vzniká na
pripravovanom povrchu teplo) a prúd vody zároveň odplavuje častice z brúseného materiálu a
uvoľneného abrazíva. Na mokré brúsenie sa používajú vodovzdorné (waterproof) brúsne
papiere s abrazívnymi časticami, napr. SiC, Al2O3, Al2O3 - Fe3O4 (s 25- 45% podielom Fe3O4,
tzv. emery papers), s rôznou zrnitosťou (60, 80, 100, 120, 180, 220, 240, 280, 320, 360, 400,
500, 600, 800, 1200, 2400, 4000 - číslo označuje počet zŕn na 1 cm2, teda so stúpajúcim
číslom klesá veľkosť brúsnych zŕn).

Brúsenie sa najčastejšie vykonáva na brúsnych papieroch SiC (vzhľadom na vysokú

tvrdosť tohto karbidu, blízku tvrdosti diamantu, a teda jeho veľmi vysokú abrazívnu
účinnosť), so zrnitosťou 120, 220, 320, 400, 600, 800 a 1200. Vzorka sa pri brúsení pridržiava
v jednej polohe na rotujúcom kotúči prístroja s fixovaným abrazívnym papierom. Pri
prechode na brúsny papier s vyšším číslom sa vzorka otáča o určitý uhol (45°- 90°),
štandardne o 90°. Po každom kroku brúsenia (prechode na jemnejší brúsny papier) by mala
nasledovať kontrola pripravovaného povrchu v svetelnom mikroskope, aby sme sa uistili, že
boli úplne odstránené ryhy z predošlého brúsenia, prípadne už boli z povrchu odstránené
stopy po prvotnom odbere a delení vzorky.

Leštenie je posledným krokom pre získanie metalografickej vzorky s hladkým, zrkadlovo

lesklým povrchom bez rýh. Leštenie metalografických vzoriek môže byt: mechanické,
elektrolytické, chemické, alebo postupom špeciálneho leštenia.
Pre zviditeľnenie hraníc zŕn alebo jednotlivých štruktúrnych fáz sa vzorka leptá vo
vhodnom leptadle niekoľko sekúnd. U ocelí a liatin používame roztok 2-5% HNO3
v etylalkohole, tzv. nital. Takto upravené vzorky sa pozorujú svetelným metalografickým
mikroskopom.

Obraz mikroštruktúry sa vytvára odrazom svetelných lúčov od reliéfu skúmaného

povrchu. Schéma metalografického mikroskopu je zobrazená na obr.7.3. Obraz vytvorený
objektívom sa zväčšuje okulárom. Celkové zväčšenie je dané súčinom zväčšenia objektívu
a okuláru:
Z=ZObj.ZOkul

79
 Je potrebné si uvedomiť, že zväčšenie okulárom nezvýši rozlišovaciu schopnosť
mikroskopu, len zväčší obraz, vytvorený objektívom. Rozlišovacia schopnosť objektívu „d“ je
najmenšia vzdialenosť dvoch bodov, ktoré je možné pri pozorovaní rozlíšiť. Je daná vzťahom:

d=

kde λ – vlnová dĺžka použitého svetla, A – číselná apretúra objektívu podľa vzťahu A=2α
(α je uhol otvoru objektívu). Z uvedeného vyplývajú aj možnosti reálne dosiahnuteľného
zväčšenia, ktoré pri bežných svetelných mikroskopoch neprekročí hodnotu 1500x.
Kombinácia okuláru a objektívu sa volí tak, aby pre celkové zväčšenie Z platilo:
Z = (500 až 1000) . A

Voľbou okuláru so silnejším zväčšením sa vzhľadom k vlastnostiam objektívu už nedajú

získať jemnejšie podrobnosti, je to tzv. prázdne zväčšenie.

Obr.7.3 Schéma svetelného metalografického

mikroskopu. 1-zdroj svetla, 9-vzorka, 10-pozorovateľ

Z hľadiska vzniku rozlišujeme mikroštruktúry primárne - sú výsledkom kryštalizácie pri

tuhnutí z tekutej fázy; ich charakteristickým znakom sú stromčekovité útvary - dendrity.
Sekundárne štruktúry vznikajú fázovými premenami v tuhom stave, technologickými
procesmi spracovania. Z hľadiska fázovej skladby sú buď homogénne, alebo heterogénne –
viacfázové. Podoby mikroštruktúr sú zobrazené na obr. 7.4

80
 a)primárna dendritická b)sekundárna homogénna

c)sekundárna heterogénna zmiešaná d) sekundárna heterogénna ostrovčeková

e) sekundárna heterogénna sieťová f) sekundárna heterogénna ihlicovitá

g) sekundárna heterogénna riadková h) sekundárna heterogénna glogulárna

Obr.7.4 Typy mikroštruktúr

Ak sú ciele skúmania štruktúry zamerané na detailnejšie poznanie jej stavby, napr.

zisťovanie dislokácií, disperzné rozmiestnenie častíc v nanorozmeroch, je potrebné využiť
elektrónovú mikroskopiu. Pracuje vo vlnových dĺžkach elektrónových lúčov, poskytuje

81
vysokú rozlišovaciu schopnosť a hĺbku ostrosti pri veľkom užitočnom zväčšení, v súčasnosti
105 až 106 x, pri rozlíšení 10-10 m.

7.1 Výber mikroštruktúrnych typov ocelí

Uhlíkové ocele je možné podľa rovnovážnych binárnych diagramov Fe – C metastabilná

sústava rozdeliť na: a) podeutektoidné (majú obsah uhlíka do 0,77 %), b) eutektoidné (majú
obsah uhlíka 0,77%) a c) nadeutektoidné (majú obsah uhlíka v rozmedzí 0,77- 2,11%)

A) Podeutektoidné ocele, ďalej delíme na:

- feritické ocele (majú obsah uhlíka do 0,018%), za normálnej teploty sú tvorené len
polyedrickými zrnami feritu (biele zrná na obr.7.5). Na hraniciach feritu je v malých
mikroobjemoch vylúčený terciárny cementit, ktorý možno pozorovať len pri dlhodobej výdrži
pri teplotách okolo 300 °C. Mikroštruktúra je teda tvorená feritom a terciárnym cementitom.
- feriticko-perlitické ocele (obsah uhlíka je v rozmedzí 0,018- 0,77%), majú štruktúru
tvorenú feritom a perlitom, obr.7.6 a obr.7.8. Perlit sa javí pod mikroskopom ako tmavý, ferit
je biely. Pri nízkom obsahu uhlíka do 0,1% je štruktúra ocele tvorená prevažne feritom a perlit
tvorí len tmavšie ostrovy obvykle na rozhraní troch feritických zŕn, obr.7.6. So zvyšujúcim sa
obsahom uhlíka perlitických zŕn pribúda, obr.7.7 -8. Pri vyšších obsahoch uhlíka nad 0,6 %
býva už ferit vylúčený v tvare sieťoviny, ktorá pozostáva z bielych pretiahnutých zŕn, obr.7.8.

B) Eutektoidná oceľ je oceľ s obsahom uhlíka 0,77% má štruktúru perlitickú je tvorená

lamelárnym perlitom, obr.7.9.

C) Nadeutektoidné ocele majú základ mikroštrktúry tvorený perlitickými zrnami s menším

podielom sekundárneho cementitu, ktorý je vylúčený v tvare sieťoviny po hraniciach
pôvodných austenitických zŕn. So zvyšujúcim sa obsahom uhlíka sa množstvo sekundárneho
cementitu zvyšuje len málo a postupne tvorí súvislú obálku okolo perlitických zŕn.
Sekundárny cementit nevytvára polyedrické zrná, pretože je ho relatívne v štruktúre málo.
Mikroštruktúra nadeutektoidnej ocele je tvorená perlitom a sekundárnym cementitom,
obr.7.10.

82
Obr. 7.5 Mikroštruktúra feritickej ocele Obr.7.6 Mikroštruktúra feriticko
perlitickej ocele, obsah uhlíka ~0,06%

Obr.7.7 Mikroštruktúra feriticko Obr.7.8 Mikroštruktúra feriticko

perlitickej ocele, obsah uhlíka ~0,2% perlitickej ocele, obsah uhlíka ~0,6%

Obr.7.9 Mikroštruktúra perlitickej ocele Obr.7.10 Mikroštruktúra perliticko

cementitickej ocele, obsah uhlíka ~1,2%

83
7.2 Výber mikroštruktúrnych typov liatin

Podľa rovnovážnych binárnych diagramov Fe – C metastabilná sústava sa biele liatiny

podobne ako ocele rozdeľujeme na: a) podeutektické, b) eutektické a c) nadeutektické.
V stabilnej sústava rovnovážnych binárnych diagramov Fe – C sa grafitické liatiny podľa
morfológie grafitu rozdeľujeme na:
a) lupienkový,
b) globulárny (zrnitý),
c) nepravidelne zrnitý,
d) vločkový,
e) pavúčikový,
f) červíkový;
podľa typu matrice ďalej grafitické liatiny rozdeľujeme na:
a) liatiny s feritickou matricou,
b) liatiny s perlitickou matricou
c) liatiny s feriticko - perlitickou matricou.

Obr.7.11 Mikroštruktúra Obr.7.12 Mikroštruktúra Obr.7.13Mikroštruktúra grafitickej

grafitickej liatiny s lupienkovým grafitickej liatiny s globulárnym liatiny s globulárnym grafitom vo
grafitom grafitom v feriticko- perlitickou feritickej matrici
matricou

84
8. ZÁKLADY FRAKTOGRAFIE

Jednotlivé konštrukčné prvky sú navrhované a vyrábané z rôznych druhov materiálov tak,

aby odolávali vonkajšiemu a vnútornému zaťažovaniu pri zachovaní geometrie, rozmerov,
fyzikálnych aj mechanických vlastností. Napriek snahe konštruktérov splniť tieto požiadavky,
v niektorých prípadoch sa materiál môže postupne poškodzovať až do vzniku lomu. Vplyvom
silových účinkov sa poruší súdržnosť medzičasticových väzieb pri súčasnom vzniku nových
voľných povrchov. Dosiahnutie medzného stavu porušenia a porušenie materiálov závisí od
intenzity hromadenia poškodenia a je funkciou typu a intenzity zaťaženia, času pôsobenia,
subštruktúrneho a štruktúrneho stavu a technológie výroby.
Zaťažovanie materiálov nad dovolené hranice spôsobuje degradáciu ich vlastností
a v hraničnom prípade jeho deštrukciu lomom. Tieto lomové plochy (fraktúry) majú svoje
charakteristické znaky, ktoré skúma a popisuje samostatný vedný odbor fraktografia. Podľa
spôsobu šírenia sa lomu rozoznávame:
- lomy interkryštalické a
- lomy transkryštalické;
Vo vzťahu k časovému priebehu zaťaženia a podľa vonkajších podmienok zaťažovania
môžeme lomy rozdeliť na lomy:
- statické (silové),
- únavové (časové),
- lomy pri tečení (creepové), ak pri zaťažovaní spolupôsobí teplota;
Zvláštnou oblasťou porušovania materiálov je porušovanie pri pôsobení korózneho
prostredia.
Každý lom sa hodnotí makrofraktografickými a mikrofraktografickými metódami, ktoré
na seba nadväzujú a vzájomne sa dopĺňajú.

8.1 Makrofraktografické metódy

Makrofraktografické metódy hodnotenia lomu spočívajú v popise lomovej plochy pri 1-

30 násobnom zväčšení. Hodnotí sa hlavne výskyt chýb, rozsah plastickej makrodeformácie,
priebeh lomovej čiary, členitosť povrchu, kresba a lesk lomu. Ak je to možné, určuje sa
ohnisko (iniciácia) lomu, spôsob namáhania, približná veľkosť zrna a spôsob šírenia trhliny
(cez zrná alebo po ich hraniciach). Vzhľad lomovej plochy je modifikovaný objemovými

85
chybami (bubliny, vločky, trhliny, dutiny a pod.), technológiou výroby a typom tepelného
spracovania (oduhličenie, prekalenie, nevhodný kaliaci postup a pod.)

8.2 Mikrofraktografické metódy

Mikrofraktografické metódy hodnotenia lomu používajú časti lomov po

makrofraktografickom hodnotení. Hodnotí sa morfológia povrchu lomu pri 10-20 000
násobnom zväčšení na elektrónovom mikroskope.
Elektrónový mikroskop je mikroskop, ktorý zobrazuje povrch alebo vnútornú štruktúru
vzorky pomocou elektrónov. Prúd elektrónov je usmernený a zaostrený na zobrazovaný
objekt sústavou elektromagnetických a elektrostatických "šošoviek", ktoré nahrádzajú optické
hranoly a šošovky. Elektromagnetická "šošovka" je v princípe cievka, ktorej magnetické pole
pomocou Lorentzovej sily ohýba a usmerňuje lúč elektrónov. Elektrostatická šošovka je
zariadenie, ktoré na základe Coulombovho zákona dokáže usmerňovať tok elektricky
nabitých častíc. Elektrónové mikroskopy sa delia na dva základné typy, a to:
- rastrovací, alebo tiež skenovací elektrónový mikroskop (REM, SEM). Pohyblivý zväzok
elektrónov (veľmi tenký lúč) ohmatáva povrch pozorovaného objektu po riadkoch, kde ho
rastruje (skenuje), potom sa odráža a po spracovaní optikou sa pozoruje jeho dopad na
tienidlo, čiže k zobrazeniu povrchu vzorky dochádza pomocou odrazených sekundárnych
elektrónov.
- transmisný elektrónový mikroskop (TEM). Pracuje na princípe prechodu elektrónového lúča
cez skúmaný materiál, vzorku. Má nepohyblivý zväzok elektrónov, hrúbka vzorky musí byť
menšia ako 100 nm. Pozorovaný objekt je umiestnený na špeciálnej sieťke, ktorá je vyrobená
zo zliatin s vysokým obsahom medi.

SPM mikroskopia, z angl. Scanning Probe Microscopy, skenujúca (rastrovacia) sonda je

súbor metód určených k zisťovaniu štruktúry povrchu s rozlíšením na úrovni veľkosti atómu.
Tie sa ďalej delia na:
- AFM (z angl. Atomic Force Microscopy) mikroskopia atomárnych síl je založená na
mapovaní rozložení atomárnych síl na povrchu vzorku. Tieto sily sú mapované priblížením
hrotu k povrchu, čím vzniká príťažlivá nebo odpudivá sila, ktorá spôsobí ohnutie nosníka na
ktorom je upevnení hrot. Toto ohnutie je snímané laserovým snímačom. Výhodou tejto
metódy je možnosť študovať nevodivé i vodivé vzorky.

86
 - STM (z angl.: Scanning Tunneling Microscope) skenujúci tunelový mikroskop. Jeho
princíp je založený na kvantovej fyzike. Medzi hrotom elektródy a skúmanou vzorkou tečie
prúd vďaka tunelovému javu aj keď sa hrot vzorky priamo nedotýka. Pri pohybu nad vzorkou
sa mení vzdialenosť hrotu tak, aby tunelový prúd ostal rovnaký. Ako jedna z mála metód je
schopná poskytnúť až atomárne rozlíšenie, pričom je zároveň vcelku jednoduchá. Oproti
ostatným metódam nevyžaduje náročnú prípravu vzorky. Na strane druhej poskytuje
informácie iba o povrchu.
- SNOM (z angl. Scanning Near-field Optical Microscope) rastrovací optický mikroskop
blízkeho poľa. Je to mikroskopická technika pre pozorovanie v oblasti nanočastíc, ktorá
prekonáva rozlišovací limit pomocou vlastností tlmených vĺn. Základom tejto techniky je
umiestnenie detektoru veľmi blízko k povrchu vzorky, menej než je vlnová dĺžka svetla.

8.3 Základné mikromechanizmy porušovania

Základné mikromechanizmy porušovania sú charakterizované špecifickým spôsobom

tvorby povrchu lomu (trhliny). Každému mechanizmu odpovedá špecifická morfológia
príslušnej časti lomovej plochy (fazety). Mikrofraktografia dovoľuje spoľahlivo rozlíšiť
jednotlivé typy faziet a tým aj určiť mikromechanizmus porušenia v každej lokalite materiálu
a definovať zákonitosti kombinácie mikromechanizmov porušovania pri tvorbe lomovej
plochy.

a) b)
Obr.8.1 Schéma vzniku transkryštalického lomu (a), fraktografia z elektrónového
mikroskopu, transkryštalický lom ocele 12 013 (b)

87
 a) b)
Obr.8.2 Schéma vzniku interkryštalického lomu (a), fraktografia z elektrónového
mikroskopu, interkryštalický lom nástrojovej ocele 19 552 (b)

a) b)
Obr.8.3 Schéma vzniku zmiešaného lomu (a), fraktografia z elektrónového
mikroskopu, zmiešaný lom ocele 12 020 (b)

Obr.8.4 Lomy rozdelené podľa mechanizmu porušenia a morfológie lomu.

88
LITERATÚRA

[1] Skočovský, P. a kol.: Náuka o materiáli pre odbory strojnícke, Zilina: ŽU, 2006
[2] Münsterová, E.: Obecné údaje o fázových přeměnách – Studijní opora, 2005
[3] Šurjak, J.: Technické materiály I, Prešov: TU FVT, 2002
[4] Ptáček L.: Nauka o materiálu I a ek L.: Nauka o materiálu I a II, CERM, Brno 2001
[5] Palček, P., Chalupová, M.: Materiálové inžinierstvo č.3, roč. 9, 2002
[6] Micheľ, J. a kol.: Náuka o materiáli (návody na cvičenia), TU HF Košice,2000
[7] Pulc, V. a kol.: Náuka o materiáli I., Bratislava: STU, 1999
[8] Pluhař, J. a kol.: Fyzikální metalurgie a medzí stavy materiálu, Praha: SNTL, 1987
[9] Veles, P.: Mechanické vlastnosti a skúšanie kovov, ALFA Bratislava, SNTL, 1985
[10] Takáč, K., Krátky, I.: Strojárske materiály a povrchové úpravy, Košice: VST, 1982
[11] Puškár, A. a kol.: Náuka o materiáli I., Bratislava: ALFA, 1981
[12] Beneš, A. a kol.: Nauka o kovech, Praha, 1974
[8]
[9]
[10]
[11]
[12]
[13]
[14]
[15]
[16]
[17]

89
prof. Ing. Ľudovít Parilák, CSc. - Ing. Vladimír Simkulet, PhD.

Technické materiály I

______________________________________________________________________

Vydala: Fakulta výrobných technológií TU v Košiciach so sídlom v Prešove

Tlač: Fakulta výrobných technológií TU v Košiciach so sídlom v Prešove
Miesto vydania: Prešov, 2015
Počet strán: 90
Počet obrázkov: 67, tab.: 11
Náklad: 150 kusov
Počet výtlačkov: 150
Vydanie: prvé

ISBN: 978-80-553-2287-2

90