Vypracované otázky na skúšku

MIKROEKONÓMIA

1. OTÁZKA – UVEĎTE ROZDIEL MEDZI EKONÓMIOU A EKONOMIKOU.

UVEĎTE ROZDIEL MEDZI POZITÍVNOU A NORMATÍVNOU
EKONÓMIOU, MEDZI MIKROEKONÓMIOU A MAKROEKONÓMIOU.
CHARAKTERIZUJTE TRHOVÉ SUBJEKTY.

Ekonómia – veda, ktorá skúma, analyzuje a opisuje spôsob, ako ľudia používajú vzácne obmedzené
zdroje s alternatívnym použitím na výrobu tovarov a služieb, a ako si tieto rôzne tovary a služby
rozdeľujú a navzájom vymieňajú

Ekonomika – cieľavedomá hospodárska činnosť zameraná na uspokojenie potrieb ekonomických

subjektov, ktorých podstatou je výroba, rozdeľovanie, výmena a spotreba statkov a služieb.

Pozitívna ekonómia – opisuje a charakterizuje ekonomické javy, konštatuje fakty ekonomického

života. Odpovedá na otázky konkrétnymi odpoveďami.

Normatívna ekonómia – zaoberá sa tým, ako by veci mali vyzerať, je zovšeobecneným záverom
o tom, čo by sa malo robiť, odpovede na otázky obsahujú hodnotové a etické súdy a riešia sa
politickou diskusiou a rozhodovaním.

Mikroekonómia – skúma správanie jednotlivých ekonomických subjektov, z ktorých sa skladá

národné hospodárstvo a vzťahy medzi nimi. (domácnosti, firmy, ale aj štát, ak sa správa ako
podnikateľ, trh tovarov a služieb, práce, pôdy a kapitálu)

Makroekonómia – skúma fungovanie ekonomiky ako celku. (národné hospodárstvo)

Trhové subjekty:
 Domácnosti – subjekt, ktorý vstupuje na trh preto, aby kúpil výrobky a služby na uspokojenie
svojich potrieb. Na trhu však domácnosti môžu vystupovať aj ako predávajúci. Sú totiž
vlastníkmi práce, pôdy a úspor /výrobných faktorov/ a tie na trhu výrobných faktorov
predávajú podnikom.
 Podniky – subjekt, ktorý na trhu výrobných faktorov kupuje výrobné faktory potrebné na
výrobu Na trhu výrobkov a služieb predáva svoje produkty.
 Štát – je špecifickým subjektom trhu. Na trhu vystupuje ako predávajúci i ako kupujúci. Jeho
hlavnou úlohou však je vytvárať podmienky pre fungovanie trhu. V prípade, ak trhový
mechanizmus začína zlyhávať má za úlohu korigovať nepriaznivý dopad na ekonomiku.
 Zahraničie – každá národná ekonomika je súčasťou svetovej ekonomiky a zapája sa do
medzinárodných vzťahov. V národnej ekonomike môžu vystupovať zahraničné domácnosti i
zahraničné podniky. Ide o pracovníkov, ktorí si hľadajú prácu na zahraničných pracovných
trhoch, napr. Slováci hľadajúci si prácu na írskom pracovnom trhu, či nemeckom pracovnom
trhu, resp. podniky, ktoré podnikajú v zahraničí.

2. OTÁZKA – VÝVOJ EKONOMICKÉHO MYSLENIA OD MERKANTILIZMU

PO KLASICKÚ EKONÓMIU

Ekonomické myslenie sa začalo Xenofónom, Platónom a Aristotelom a pokračovalo v učení

scholastikov, z ktorých najvýznamnejším predstaviteľom bol Tomáš Akvínsky.

1 MERKANTILIZMUS
Vyvíjal sa od 16.stor. do polovice 18. stor.

1
K rozšíreniu merkantilizmu prispel najmä rozmach obchodu založeného na peniazoch a drahých
kovoch. Cieľom merkantilistickej hospodárskej politiky bola bohatá, hospodársky vyspelá krajina.
Za hlavný zdroj bohatstva sa pokladal zahraničný obchod, ktorý do krajiny zabezpečoval prílev
drahých kovov. Vývoz drahých kovov z krajiny bol pritom zväčša zakázaný a štát uplatňoval prísne
hospodárske opatrenia voči domácim aj cudzím obchodníkom. Zameriavali sa na podporu
manufaktúrnej výroby. Považoval ju za hlavný zdroj zväčšovania bohatstva krajiny.
Predstaviteľom merkantilizmu vo Veľkej Británii bol Thomas Mun, a vo Francúzsku J.B. Colbert.
Predstaviteľmi politiky merkantilizmu u nás za čias Rakúsko-Uhorska boli Mária Terézia a jej syn
Jozef II.

2 FYZIOKRATIZMUS
Znamená uznávanie nadvlády prírody. Vznikol ako reakcia na merkantilizmus v druhej tretine 18.
stor. vo Francúzsku. Za hlavný zdroj bohatstva pokladal pôdu a poľnohospodársku výrobu.
Zdrojom všetkého bohatstva krajiny je poľnohospodárska výroba, pretože je jedinou produktívnou
prácou, čiže prácou, ktorá znásobuje výrobné náklady. Iba táto práca vytvára čistý produkt. Všetky
ostatné práce pokladali za neproduktívne.
Predstaviteľmi fyziokratizmu boli F.Quesnay , A.R. Turgot.
F.Quesnay svoje názory aplikoval na sociálnej štruktúre spoločnosti, ktorú podľa neho tvoria tri
triedy.
1. trieda vlastníkov (pôdy)
2. produktívna trieda (podnikatelia a pracujúci v poľnohospodárstve, čiže nájomcovia pôdy,
ktorí vkladajú vlastný kapitál na poľnoh. výrobu, a poľnoh. robotníci pracujúci za mzdu)
3. sterilná trieda (pracujúci v ostatných odvetviach hospodárstva)
Ekonomické učenie fyziokratizmu vyvrcholilo v diele R. Turgota, ktorý sformuloval zákon
klesajúcich výnosov.

KLASICKÁ EKONÓMIA
Predstavoval sformovanie ekonómie ako samostatnej vedy. Zaoberala sa makroekon. problémami,
analyzovala možnosti rastu bohatstva a zdroje bohatstva krajiny pomocou trhu ako konkurenčného
mechanizmu, ktorý zabezpečuje efektívnu alokáciu zdrojov.
Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patria W. Petty, A. Smith, D. Ricardo, J.B.Say, T.R. Malthus,
J.S. Mill,....

Wiliam Petty nehľadal zdroj bohatstva spoločnosti vo sfére obehu, ale vo výrobe. Vysvetlil aj
ekonomické kategórie, ako sú cena, mzda, renta, úrok. Podporoval rozvoj výroby pre trh.

Adam Smith bol stúpencom hospodárskej slobody (liberalizmu). Za základ fungovania trhovej
ekonomiky pokladal slobodu človeka, slobodu vlastníctva a podnikania. Predpokladal, že všetky
ekonomické javy a procesy vyplývajú z prirodzenej povahy človeka – egoistu, ktorý sleduje svoj
osobný záujem, a ten je hybnou silou celého ekonomického vývinu. Trhový systém funguje tým
dokonalejšie, čím slobodnejšie môžu jednotlivci sledovať svoje vlastné ekonomické záujmy. Vzniká
medzi nimi konkurencia. Štátu v trhovej ekonomike pripadajú len tri úlohy:
1. ochraňovať krajinu pred vonkajším nebezpečenstvom
2. udržiavať poriadok a spravodlivosť vnútri krajiny
3. budovať a udržiavať verejné zariadenia, o ktoré nemá záujem jednotlivec, pretože sa
nevyplácajú

Zdrojom bohatstva krajiny je práca. Hodnotu určuje množstvo práce vynaloženej na výrobu tovaru
(mzda, zisk, renta).= tri základné dôchodky spoločnosti
Najznámejším dielom A. Smitha je dielo Bohatstvo národov.

David Ricardo jeho najvýznamnejšie dielo Zásady politickej ekonómie a zdaňovania.

Veľkosť hodnoty tovaru určuje množstvo práce, ktoré treba vynaložiť na jeho výrobu. Svoju teóriu
pracovnej hodnoty aplikoval na medzinárodnej deľby práce a vytvoril teóriu komparatívnych výhod.

2
Vychádzal z predpokladu, že národ môže zvýšiť svoju životnú úroveň, ak sa špecializuje na výrobu
výrobkov, ktoré dokáže vyrábať s najvyššou produktivitou práce.
Jean Baptiste Say tvrdil, že výroba tovarov je tvorba užitočných vecí, na ktorej sa spolupodieľajú tri
výrobné faktory – práca, pôda, kapitál. Každý VF má za svoj podiel na výrobe nárok na odmenu.
(práca = mzda, pôda = renta, kapitál = zisk).
Sayov zákon trhu, podľa ktorého si ponuka automaticky vytvára dopyt a rozsah trhu je úmerný
rozsahu výroby. Tovary si navzájom vytvárajú odbyt, čiže všetky sa predajú. Celý tento proces má
zabezpečiť voľná konkurencia.

Thomas Robert Malthus preslávil sa populačnou teóriou, podľa ktorej obyvateľstvo má tendenciu
rozmnožovať sa rýchlejšie ako životné prostriedky, teda obyvateľstvo rastie geometrickým radom,
zatiaľ čo životné prostriedky aritmetickým radom. Tento rozdiel možno zmierniť dvojakými
prekážkami preventívnymi, pozitívnymi (bieda, choroba).

3. OTÁZKA – VÝVOJ EKONOMICKÉHO MYSLENIA OD MARXISTICKEJ

EKONÓMIE PO KEYNESOVSKÚ EKONÓMIU.

4 SOCIALISTICKÉ UČENIE A MARXISTICKÁ EKONOMICKÁ TEÓRIA

K zakladateľom ranného utopistického socializmu patria Thomas More autor diela Utópia,
Tomasso Campanella autor diela Slnečný štát.
V prvej tretine 19. stor. vyniklo učenie vrcholného utopistického socializmu v dielach Angličana
Roberta Owena a Francúzov Henriho de Saint-Simona a Charlesa Fouriera, ktorí očakávali
premenu spoločnosti z hora, od vládnych vrstiev.
Karl Marx vychádzal z ekonomických teórií A. Smitha, D. Ricarda a z učenia utopistického
socializmu.
Hlavná príčina sociálno-ekonomických problémov kapitalizmu považovali súkromné vlastníctvo.

5 NEOKLASICKÁ EKONÓMIA
Vyvíjala sa od 70. rokov 19. stor. až po 30. rokov 20. stor. Neoklasická ekonómia sa rozvíjala v 3.
prúdoch: podľa miesta vzniku = rakúskou, lausannskou, cambridgeskou školou.
Teória hraničnej užitočnosti hodnotu tovaru určuje majiteľov subjektívny pocit uspokojenia
poslednou jednotkou poslednej zásoby určitého tovaru.
Predchodcom teórie hraničnej i bol H. Gossen, ktorý vysvetľoval správanie sa človeka pri
uspokojovaní svojich potrieb tromi zákonmi:
1. Postupným uspokojovaním určitej potreby klesá výška, resp. miera pôžitku a užitočnosti. Čím
vyššie množstvo tovaru má človek k dispozícii na uspokojenie svojej potreby, tým má pre
neho menšiu hodnotu
2. Veľkosť hodnoty tovaru ovplyvňuje aj fakt, že človek uspokojuje svoje potreby podľa
naliehavosti.
3. Zákon „neúžitku“ z práce vyjadruje, že človek maximalizuje celkový úžitok, keď sa hraničný
úžitok statku, ktorý za svoju prácu získa, rovná hraničnej obeti alebo hraničnému neúžitku
jeho práce.

Usilovali sa stanoviť podmienky rovnováhy a efektívnosti fungovania ekonomického systému. Známe

je tzv. Paretovo optimum: pri daných výrobných zdrojoch, danom rozdelení dôchodkov a daných
preferenciách spotrebiteľov nastáva optimálny stav vtedy, keď nikto nemôže zlepšiť svoju situáciu bez
toho aby nezhoršil situáciu niekoho iného.
Predstaviteľmi neoklasickej ekonómie boli Angličan Alfred Marshall, ktorý objasnil mechanizmus
ponuky a dopytu, a Američan John Bates Clark, rozšíril použitie tzv. hraničného princípu aj na
výrobné faktory, a Francúz Leon Walraz, vysvetlil teóriu všeobecnej ekonomickej rovnováhy.

6 KEYNESOVSKÁ MAKROEKONOMICKÁ TEÓRIA

Anglický ekonóm John Maynard Keynes vytvoril v 30. rokoch 20. stor. teóriu, ktorej cieľom bolo
zdôvodniť nevyhnutnosť štátnych zásahov do trhovej ekonomiky.

3
Teória efektívneho dopytu = úroveň takých makroekonomických veličín, ako sú celkový objem
výroby, zamestnanosti a hrubého domáceho produktu, nezávisí od výrobných možností danej
ekonomiky, ale od kúpyschopného dopytu. Kúpyschopný dopyt spoločnosti tvorí HDP a pozostáva
z výdavkov domácnosti na spotrebu (C) a výdavkov firiem na investície (I).
Dospel k záveru, že hlavnou príčinou nestability trhového hospodárstva sú investície a preto by
mal štát svojimi zásahmi ovplyvňovať investičnú činnosť. Celkový objem zamestnanosti závisí od
celkového efektívneho dopytu t.j. od výšky investícií.

Ak v hospodárstve klesá dopyt po tovare, podnikatelia znižujú výrobu a zároveň aj počet

zamestnancov. Keďže podnikatelia nemajú záujem rozširovať výrobu, klesá ich dopyt po investíciách,
čo vedie k multiplikačnému efektu.
Ak sa zvýši dopyt po investíciách, rastie výroba a zamestnanosť, čiže rastú aj dôchodky, a tie vedú
k raste spotreby.

Podľa Keynesa úlohou štátu je zabezpečiť rast efektívneho dopytu, a rast dôchodkov
a zamestnanosti. Štát to môže dosiahnuť dvoma formami hosp. politiky: rozpočtovým regulovaním
ekonomiky a peňažným a úverovým regulovaním.

7 NEOKEYNESOVSTVO A POSTKEYNESOVSTVO
V 50. a 60. rokoch 20. stor.
Neokeynesovstvo, jeho predstavitelia sa venovali pozornosť najmä otázkam efektívneho dopytu,
spotrebnej a investičnej funkcii a investičnému multiplikátoru. Súčasťou sa stala aj Philipsova krivka,
ktorou sa vysvetľuje vzťah medzi infláciou a nezamestnanosťou.

Postkeynesovstvo, 70. roky 20. stor., ktoré odmietalo neoklasický model a neokeynesovstvo. Hlavný
prínos spočíva v uplatňovaní metodologického realizmu, ktorý sa opiera o princíp uvažovania
v historickom čase, chápanom ako sled udalostí od nezmeniteľnej minulosti k neistej budúcnosti.

4. OTÁZKA – EKONOMICKÉ MYSLENIE Z POHĽADU J. M. KEYNESA

A MILTONA FRIEDMANA

J. M. Keynes
 1883 – 1946
 Zdôvodňoval štátne zásahy do ekonomiky
 Teórie vznikali počas veľkej hospodárskej krízy
 Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí – kapitalistická ekonomika je vnútorne
nestabilná v určitých obdobiach nevyužíva úplne existujúce výrobné zdroje a preto je potrebné
pomocou nástrojov hospodárskej politiky stimulovať agregátny dopyt
 Teória efektívneho dopytu – úroveň makroekonomických veličín ako celkový objem výroby,
zamestnanosť a HDP nezávisí od výrobných možností danej ekonomiky, ale od kúpyschopného
dopytu, ktorý tvorí HDP a pozostáva z výdavkov domácností a investícií firiem (C + I). Na
základe toho došiel k záveru, že hlavnou príčinou nestability je nízky dopyt/ponuka investícií,
ktoré by mal štát kompenzovať svojimi zásahmi
 Zamestnanosť – celkový objem zamestnaných závisí od celkového efektívneho dopytu (výšky
investícií) a od sklonu k spotrebe. Keďže spotreba aj investície zaznamenávajú v trhovej
ekonomike výkyv, musí ich korigovať štát, ktorý musí korigovať objem a vývoj zamestnanosti
štát
 Súvislosť medzi dopytom po spotrebnom tovare a objemom výroby a zamestnanosťou – ak v
hospodárstve klesá dopyt po tovare, podnikatelia znižujú výrobu, klesá ich dopyt po
investíciách, čo vedie k multiplikačnému efektu, ktorý vyvoláva ešte väčší pokles dôchodkov a
vedie k rastu nezamestnanosti. Tento efekt môže pôsobiť aj opačne – ak sa zvýši dopyt po
investíciách, rasti výroba a zamestnanosť, čiže rastú aj dôchodky (mzdy, zisky) a tie vedú k
rastu spotreby. Rast dopytu po spotrebných tovaroch zároveň vyvolá ďalší rast výroby a

4
 zamestnanosti v týchto odvetviach ako aj dôchodkov, čo vyvolá nové investície, čo zároveň
zvyšuje dôchodky v odvetviach vyrábajúcich investičné statky.
 Úloha štátu – zabezpečenie efektívneho dopytu, tým aj rast dôchodkov a zamestnanosti a to
buď pomocou rozpočtového regulovania ekonomiky (zasahuje pomocou štátneho rozpočtu)
alebo peňažným a úverovým regulovaním (množstvo peňazí v obehu ovplyvňuje celkový
efektívny dopyt, a tým aj celkový rozsah zamestnanosti, investícií a HDP)

Milton Friedman
 Monetarizmus sa postupne formoval predovšetkým v rámci takzvanej chicagskej školy od
päťdesiatych rokov. Vychádza z aktívnej úlohy peňazí v reprodukčnom procese. Odmieta
keynesovské programy a štátny intervencionizm. Štátne zásahy do ekonomiky považuje za
neopodstatnené, nakoľko narušujú prirodzený priebeh hospodárskych procesov
prostredníctvom mechanizmu konkurencie a tvorby cien.
 Vychádza z predpokladu, že kapitalistické hospodárstvo je vnútorne stabilné.
 Mnohé negatívne javy vyplývajú z nesprávnej peňažnej politiky štátu.
 Úlohou vlády je podľa M. Friedmana - robiť to, čo nemôže zabezpečiť trh. Teda prijímať
zákony a dbať o ich dodržiavanie, udržiavať poriadok a bezpečnosť občanov, vymedziť a
chrániť vlastnícke právo, rozhodovať o sporoch pri porušení zákonov a ekonomických
pravidiel, vynucovať si plnenie zmlúv a dohôd, podporovať a chrániť konkurenciu, bojovať
proti monopolu, chrániť bezvládnych a deti, vytvárať menový rámec. Ekonomická sloboda
podľa M. Friedmana je základnou podmienkou politickej slobody a zároveň koncentrácia
politickej a ekonomickej moci je spoľahlivým receptom na vznik tyranie.
 Monetaristická ekonomická teória pripúšťa obmedzené štátny zásahy v oblasti peňažnej
politiky. Východisko monetaristickej kritiky keynesovcov: úloha peňazí a negatívne dôsledky
v prípade nedocenenia tohto faktora.
 Milton Friedman - (hlavný predstaviteľ monetarizmu, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu
za rok 1976) považuje systém všeobecného sociálneho zabezpečenia za podvod na ľuďoch,
ktorí pracujú a platia dane.
 Budeme uvažovať o nasledovných spôsoboch, akými ľudia vydávajú svoje peniaze:
o človek môže míňať vlastné peniaze pre seba, napr. pri nakupovaní (vlastné peniaze na
vlastný prospech),
o môže vydávať peniaze na iných, napr. na nákup darčekov (vlastné peniaze na cudzí
prospech),
o môže mínať peniaze iných ľudí pre svoju vlastnú potrebu, napr. keď na účet firmy
jazdí taxíkom, konzumuje jedlo a pod. (cudzie peniaze na vlastný prospech),
o môže vydávať peniaze iných ľudí na potreby iných ľudí, napr. ak hostí svojho
návštevníka na účet firmy (cudzie peniaze na cudzí prospech).
o Ľahkomyselnosť, s akou zaobchádzame s peniazmi stúpa od bodu 1 po bod 4.
Sociálny štát používa možnosti 3 a 4 (tzn. míňa peniaze iných pre seba a pre iných
ľudí). Preto dochádza k verejnému plytvaniu, ktoré možno pozorovať na každom
kroku. Metódy 3 a 4 sú príčinou inflácie a príčinou hospodárskeho úpadku každej
krajiny.
 Monetaristi tvrdia - že je oveľa užší vzťah medzi množstvom peňazí v obehu a národným
dôchodkom, ako medzi investíciami a národným dôchodkom (Keynes). Preto podľa ich
názoru peňažná politika je výraznejší a účinnejší nástroj hospodárskej politiky ako rozpočtová
politika.
 Monetaristická ekonomická teória - vychádza z kvantitatívnej teórie peňazí. Podľa tejto rast
množstva peňazí vyvolá rast cien, pretože to isté množstvo tovaru sa vymieňa za väčšie
množstvo peňazí. A naopak, zníženie množstva peňazí v obehu spôsobuje zníženie cien. Tento
vzťah možno vyjadriť pomocou rovnice výmeny.

5
 5. OTÁZKA – VÝVOJ EKONOMICKÝCH TEÓRIÍ PO M. FRIEDMANOVI

8 EKONOMICKÉ MYSLENIE DRUHEJ POLOVICE 20. STOROČIA

Od 70. rokov 20. stor. Medzi najvýznamnejšie neokonzervatívne koncepcie ekonomickej vedy patrí
monetarizmus, teória racionálnych očakávaní a ekonómia strany ponuky. ň

Monetarizmus sa vyvíjal od polovice 70. rokov 20. stor. Za hlavnú príčinu hospodárskych
problémov trhovej ekonomiky pokladá štátne zásahy do ekonomiky. Pripúšťa ich len v oblasti
regulovania množstva peňazí v obehu prostredníctvom emisnej banky. Podstatou monetaristickej
ekonomickej teórie sú peniaze a rovnováha na peňažnom trhu. Vychádza z kvantitatívnej teórie
peňazí, podľa ktorej rast množstva peňazí vyvoláva rast cien, pretože to isté množstvo tovaru sa
vymieňa za väčšie množstvo peňazí.
Hlavným predstaviteľom je Milton Friedman.

Teória racionálnych očakávaní vychádza z predpokladu, že podnikatelia i spotrebitelia sa správajú

racionálne a cieľavedome. Usilujú sa racionálne využiť všetky dostupné informácie. Hlavnými
predstaviteľmi sú E. Lucas, J. Barro.

Ekonómia strany ponuky hlása minimalizáciu štátnych zásahov a vystupuje proti vysokému
zdaneniu dôchodkov. Podľa nej bohatstvo jednotlivca aj štátu pochádza z výroby založenej na
individuálnej podnikateľskej iniciatíve. Hlavný predstaviteľ je A. Laffer. Snažia sa vyriešiť problém
ako vyrábať viac, efektívnejšie a racionálnejšie. Riešenie vidí v podnecovaní iniciatívy , aktivity,
tvorivosti v hľadaní nových poznatkov a nepretržitom zavadzaní inovácií. Štát musí vytvoriť
podmienky, teda daňovú reformu a zníženie daní.

Začiatkom 60. rokov 20. stor. vynikli tzv. kontrakčné teórie, ktoré poukazujú na význam
kontraktov v hospodárskom živote. Patrí k nim teória verejnej voľby, teória hľadania renty,
vlastníckych práv pod. Nie sú súčasťou hlavného prúdu ekonómie, ale môžu ovplyvniť ďalší smer
vývoja ekonomickej vedy v budúcom období.

Koncom 70. rokov 20. stor. sa začalo formovať nové keynesovstvo, ktorého snaha je prepojiť
keynesovskú teóriu s teóriou racionálnych očakávaní. K najvýznamnejším predstaviteľom patria G.
Mankiw, E. Phelps, G. Akerlof, J. Stiglitz.

9 INŠTITUCIONÁLNA A NOVÁ INŠTITUCIONÁLNA EKONÓMIA

Popri hlavnom prúde existuje niekoľko alternatívnych teoretických koncepcií, ktoré kritizujú názory
a prístupy škôl hlavného prúdu a zároveň vytvárajú nové svoje vlastné koncepcie.
Inštitucionálna ekonómia vynikla na prelome 19. a 20. stor.. jej predstavitelia kritizovali
neoklasické teórie. Podľa inštitucionalistov spoločensko- ekonomický vývoj ovplyvňujú inštitúcie. Za
inštitúcie sa považujú rôzne organizácie, ako sú firmy, živnostenské a podnikateľské zväzy, profesijné
komory, spotrebiteľské organizácie, odbory a štátne inštitúcie.
T.B.Veblen vymedzuje tzv. sociálno-psychologické chápanie inštitúcií vznikajúce ako výsledok
konvenčného správania sa, ktoré sa v priebehu historického vývoja mení a jeho základ tvorí sociálna
psychológia.
J.R. Commons vymedzuje právne chápanie inštitúcií, ktorí sú založené na zvykových, etických
a právnych normách vyplývajúcich z ľudských potrieb. Ochraňuje záujmy spotrebiteľov,
zamestnancov, živnostníkov, malých podnikateľov a farmárov pred veľkými kooperáciami a silnými
záujmovými skupinami.
Nová inštitucionálna ekonómia reprezentujú R.H. Coase, D.C. North. Snaží sa modifikovať
neoklasickú teóriu tým, že navrhuje zaviesť pravidlá pre správanie ekonomických subjektov.
Regulovanie ekonomiky sa má uskutočňovať na základe dlhodobých zmlúv medzi štátom, veľkými
kooperáciami a obormi.

6
 6. OTÁZKA – CHARAKTERIZUJTE ZÁKLADNÉ EKONOMICKÉ ZÁKONY

Ekonomické zákony sa prejavujú ako zákony veľkých čísel, ako určitá tendencia, ktorú môžeme
vybadať len pri veľkom množstve pozorovaní, resp. v dlhšom časovom období.

Zákon vzácnosti hovorí, že všetky statky sú vzácne preto, lebo nedostatkov zdrojov neumožňuje
ľudskej spoločnosti vyrábať a uspokojovať všetky potreby, preto musí rozhodnúť, ako výrobné faktory
rozdelí pre výrobu jednotlivých statkov a služieb.

Alternatívne náklady (Náklady obetovanej príležitosti) predstavujú hodnotu statku alebo služby,
ktorých sme sa vzdali v prospech iného statku.
Poznanie hodnoty alternatívnych nákladov umožňuje jednotlivcovi i celej spoločnosti racionálnejšie
sa rozhodnúť a efektívnejšie využívať obmedzené zdroje.

Zákon klesajúcich výnosov vyjadruje vzájomný vzťah medzi inputmi a outputmi, pričom vychádza
z predpokladu, že za určitých okolností je vždy jeden input fixný, jeho množstvo nie je možné
v danom čase a priestore meniť. Ak k tomuto fixnému inputu pridávame dodatočné jednotky
variabilného inputu celkový output rastie stále pomalšie a dodatočný output klesá. Znamená to, že
výnosnosť toho faktora, ktorý zvyšujeme klesá.

Jednotky pôdy Jednotky práce Celkový output Dodatočný output

10 0 0
10 1 1000 1000
10 2 1800 800
10 3 2200 400
10 4 2400 200
10 5 2400 0

Ak by sme však súčasne zvýšili všetky inputy v tej istej proporcii, môžu nastať tieto prípady: 1.
rastúce výnosy z rozsahu output sa zdvojnásobí pri dvojnásobnom zvýšení všetkých inputov. Je to
spojené s úsporami z rozsahu. V dôsledku rastu všetkých výrobných faktorov rastie produktivita, alebo
klesajú priemerné výrobné náklady na jednotku outputu.
2. konštantné výnosy z rozsahu output sa zvyšuje proporcionálne s mierou zapojenia všetkých
inputov.

Zákon klesajúceho dopytu vysvetľujúci správanie spotrebiteľov na trhu, ktorí pri poklese ceny
istého tovaru budú nakupovať viac toho tovaru.

Zákon rastúcej ponuky výrobcovia budú ochotní na trh dodávať väčšie množstvo tovaru pri raste
jeho ceny, pretože s rastom vyrábaného tovaru im rastú aj náklady a preto sú ochotní vyrábať ho len za
vyššiu cenu.

7. OTÁZKA – CHARAKTERIZUJTE POTREBY A ZDROJE USPOKOJOVANIA

Potreba je pociťovaný nedostatok, ktorý sa snažíme uspokojovať. Potreby sa vyvíjajú progresívnym

tempom, ustavične sa menia, niektoré zanikajú, iné, nové vznikajú. Potreby možno klasifikovať
z rôznych hľadísk: - ekonomické potreby: sú tie, ktoré môžu ľudia uspokojiť iba prostredníctvom
ekonomickej činnosti, tak, že vyrábajú rôzne statky a služby zo zdrojov, ktoré majú k dispozícií len
v obmedzenom množstve. – mimo ekonomické potreby: sú napríklad potreby duchovného života.
Zmyslom ekonomickej činnosti ľudí je teda výroba statkov a služieb slúžiacich na uspokojovanie
potrieb. V procese výroby dochádza k transformácii inputov, teda výrobných zdrojov, na outputy –
statky a služby

7
 INPUTY: predstavujú vstup do výroby. Sú to základné výrobné faktory: práca, pôda, kapitál.
Práca: je to cieľavedomá ľudská činnosť vynakladaná pri výrobe statkov, ktorú uskutočňuje človek
v závislosti od vrodených a získaných fyzických a duševných schopností. Považujeme ju za primárny
VF, pretože jej množstvo je dané demografickými a sociálnymi podmienkami. Dôležitá je kvalita
práce (vedomosti, vzdelanosť, klasifikácia, produktívnosť). Práve táto stránka umožňuje chápať ju ako
ľudský kapitál, pretože sa získava investíciami do vzdelania.

Pôda a prírodné zdroje: je určená prírodnými podmienkami. Jej množstvo je obmedzené

a spoločnosť nie je schopná ju rozširovať. Ide o nereprodukovateľný VF, ktorého množstvo a kvalita
je daná každej ekonomike. Musí byť využívaná tak, aby sme ju nedevastovali, a čo najlepšie zachovali
pre budúce generácie. Má rozdielnu úrodnosť, preto na úrodnejších pôdach spoločnosť dosahuje
vyššie výnosy.

Kapitál: tvoria statky dlhodobej spotreby, ktoré sú produktom výroby a slúžia na výrobu iných
statkov. Kapitálové statky predstavujú fyzický kapitál. Finančný kapitál (potenciálny kapitál)
predstavujú nespotrebovanú časť dôchodku vo forme peňažných úspor. Kapitál je reprodukovateľný
VF, je výsledkom ekonomickej činnosti ľudí a od veľkosti jeho tvorby závisí ekonomický rozvoj
spoločnosti.

Výrobné faktory majú alternatívne použitie. Dôležitou charakteristikou v. f. je, že majú alternatívne
použitie, preto každá spoločnosť, každý ekonomický subjekt sa musia ustavične rozhodovať, ako ich
rozdeliť na výrobu množstva rôznych potrebných statkov. Vo výrobnom procese sa navzájom
kombinujú tak, aby vytvárali požadované výstupy (outputy).

OUTPUTY: (výstupy) výrobního procesu sú statky a služby.

Statok: je všetko, čo uspokojuje ľudské potreby. Statky môžu vzniknúť ako výsledok prírodných
procesov alebo sú výsledkom výroby.
Statky členíme podľa:
 dostupnosti:
o voľné statky: sú voľne dostupné, nachádzajú sa v prírode v neobmedzenom množstve.
o ekonomické statky: ich množstvo je obmedzené množstvom vo vzťahu k ekonomickým
potrebám. Ekonomický statok sa vyznačuje svojou obmedzenosťou a užitočnosťou, čiže
nutnosťou. Je výsledkom výroby – výrobok. Výrobok, ktorý je určený na predaj na konečnú
spotrebu sa nazýva tovar, výrobok, ktorý slúži na ďalšie spracovanie sa nazýva medziprodukt.
 formy:
o hmotné statky: môžu mať hmotnú podobu.
o služby: niektoré ekonomické statky sa uspokojujú v nehmotnej podobe. Služby môžu mať
charakter výrobných služieb a nevýrobných služieb.
 účelu použitia:
o spotrebné statky: slúžia na bezprostredné uspokojenie našich potrieb.
o kapitálové statky: ide o statky, prostredníctvom ktorých vyrábame iné statky.
 vlastníctva:
o súkromné statky: sú vlastníctvom jednotlivca, ktorý ma výlučné právo statok užívať, mať
z neho úžitok a rozhodovať o ňom.
o verejné statky: vyznačujú sa nedeliteľnosťou, nie je presne možné určiť, koľko spotrebuje
daného statku jednotlivec. Nevylučiteľnosťou zo spotreby a nekonkurenčnosťou ľudia si ich
navzájom nekonkurujú pri používaní verejných statkov.

8
 8. OTÁZKA – CHARAKTERIZUJTE HRANICU PRODUKČNÝCH MOŽNOSTÍ
A INTERPRETUJTE EKONOMICKÚ EFEKTÍVNOSŤ A NEEFEKTÍVNOSŤ.
AKO SA NA KRIVKE PPF PREJAVÍ ZAVEDENIE NOVÝCH VÝROBNÝCH
TECHNOLÓGIÍ PRI VÝROBE OBOCH VYRÁBANÝCH STATKOV.

Každá spoločnosť musí riešiť otázku relatívneho nedostatku dostupných zdrojov na produkciu statkov
a služieb. Obmedzenosť zdrojov má za následok, že človek a spoločnosť ako celok nemôže vyrábať
všetko čo by chcela a potrebovala. Preto musí uskutočňovať ekonomické rozhodovanie – výber, koľko
zo svojich obmedzených zdrojov vyčlení na výrobu jednotlivých statkov a služieb. Vždy, keď sa
rozhodne pre jedno použitie zdrojov, vzdáva sa tým možnosti využiť ich inak.

Hranica produkčných možností ukazuje, ako sa obmedzené zdroje transformujú z jedného použitia
na iné použitie. Preto sa nazýva transformačná krivka. Pomocou nej môžeme určiť všetky dostupné
kombinácie výstupu pri existujúcich výrobných zdrojoch a daných technologických poznatkoch.

Predpokladajme napríklad rozhodovanie spoločnosti o výrobe dvoch skupín statkov X (zbrane) a Y
(potraviny).

Alternatívne produkčné možnosti:

Alternatívne produkčné Statky X Statky Y
možnosti
A 50 0
B 40 60
C 30 90
D 20 120
E 0 150

Jednotlivé alternatívy vyjadrujú transformáciu – presun zdrojov z výroby na statkov X do výroby

statkov Y. Alternatíva A vyjadruje extrém, keď by sme všetky zdroje sústredili na výrobu statkov X,
mohli by sme ich vyrobiť 5O, ale neostali by nám žiadne zdroje na výrobu statku Y. Preto ak chceme
získať aj nejaké statky Y (alternatíva B) musíme obetovať 10 jednotiek statkov X a z usporených
zdrojov môžeme vyrobiť 60 jednotiek statkov Y. Alternatíva E predstavuje ďalší extrém, keď by sa
všetky zdroje využívali len na výrobu statku Y a nevyrábali by sa žiadne statky X.

Body, ktoré sa nachádzajú mimo hranice produkčných

možností, svedčia o nesprávnej voľbe. Bod U, ktorý leží
pod touto hranicou, znamená neúplné využitie dostupných
zdrojov (ekonomika sa nerozhodla efektívne). Bod N, ktorý
leží nad hranicou produkčných možností, predstavuje
nedosiahnuteľnú alternatívu, pretože daná ekonomika
nemá na takúto kombináciu dostatok zdrojov.
Efektívna ekonomika je teda taká, ktorá plne využíva svoje
zdroje na uspokojovanie potrieb ľudí. Dosahuje výrobnú
alokačnú efektívnosť – Parretovo optimu – je to stav,
keď ekonomika nemôže produkovať viac jedného statku
bez toho, aby produkovala menej iného statku.

Ak sa v ekonomike plne využívajú výrobné zdroje, zvýšenie výroby jedného statku (napr.Y) si
vyžaduje zníženie druhého statku (napr. X), ide teda o substitúciu.

9
 Substitúcia a zákon substitúcie: je zákonitým dôsledkom plného využitia obmedzených zdrojov.
Hranica produkčných možností umožňuje zistiť, ako môžeme substituovať jeden statok druhým
a určiť, koľko musíme obetovať jedného statku, ak chceme zvýšiť výrobu druhého statku.

9. OTÁZKA – VYMENUJTE A STRUČNE CHARAKTERIZUJTE TRI HLAVNÉ

ÚLOHY ORGANIZÁCIE EKONOMIKY V RÔZNYCH TYPOCH EKONOMÍK

Obmedzenosť a vzácnosť zdrojov však núti každého človeka ako ja každú spoločnosť ako celok
ustavične hľadať odpoveď na tri základné a vzájomne súvisiace problémy.
1. Čo vyrábať: ktoré statky z daných obmedzených zdrojov vyrábať, v akom množstve, kvalite
a sortimente. Rozhoduje tiež, či bude vyrábať spotrebné statky, kapitálové statky, ktoré zvýšia výrobu
a spotrebu v budúcnosti.
2. Ako vyrábať: voľba technológie, kombinácie výrobných zdrojov, veľkosť podnikov, vlastníctva
podnikov a pod.
3. Pre koho vyrábať: rozdelenia vytvoreného produktu. Koľko pripadne z vytvoreného produktu na
jednotlivé výrobné faktory použité vo výrobe – akým spôsobom ich odmeniť.

Rozlišujeme tri typy alokačných mechanizmov:

Tradičné (zvykové) ekonomické systémy: rozhodnutia o alokácií vzácnych zdrojov medzi rôzne
druhy statkov – otázka čo vyrábať – sa rieši na základe zvykov a tradícií, ako vyrábať na zdedených
zručnostiach a schopnostiach. Určité črty alokačného mechanizmu nachádzame aj v súčasných
ekonomických systémoch.

Trhový ekonomický systém: riešenie základných otázok organizácie ekonomiky je v rukách

jednotlivcov, ktorí svoje rozhodnutia uskutočňujú na základe cenového mechanizmu a vzájomného
pôsobenia dopytu a ponuky. Otázku čo vyrábať určujú spotrebitelia na trhu spotrebných statkov
a služieb, ktorí svojím D diktujú, aké výrobky , v akom množstve a sortimente sa majú vyrábať,
pretože vyrába sa len to , čo spotrebitelia potrebujú. Otázka ako vyrábať sa rieši v procese konkurencie
medzi výrobcami. Otázka pre koho vyrábať – otázka rozdeľovania vytvoreného produktu – sa
v trhovom systéme rieši na trhu výrobných f..

Prikazovací ekonomický systém: o alokácií vzácnych zdrojov rozhodujú prostredníctvom

špeciálnych inštitúcií ústredné autority – vlády. Štát vlastní výrobné zdroje, štátne podniky, výroba na
základe štátneho plánu, zamestnanci boli odmeňovaní podľa stanovených taríf bez ohľadu na skutočne
odvedenú prácu.

Zmiešaná ekonomika zmes trhov a neviditeľnej ruky i štátnych zásahov, pričom TM určuje ceny
a produkt vo väčšine oblastí a štát reguluje trh pomocou svojich programov zdaňovaním, vládnych
výdavkov a usmerňovaním.

10. OTÁZKA – CHARAKTERIZUJTE METÓDY POUŽÍVANÉ V EKONÓMII

Metódou sa v najvšeobecnejšom zmysle rozumie spôsob alebo postup, ktorým sa od určitého

východiskového stavu dospeje k zamýšľanému východnému stavu.
Rozdelenie metód používaných v ekonómii

EMPIRICKÉ METÓDY
a) pozorovanie – je významným zdrojom ekonomického poznania, neznamená len registráciu
pozorovaných javov, ale aj ich interpretáciu.
b) meranie – je určitým druhom pozorovania. Ide o učenie kvantitatívnej stránky skúmaných javov
a ich vlastností. Dôležitá je voľba meracích jednotiek.

10
c) experiment (pokus) – je taká metóda pozorovania, pri ktorej sa za kontrolovaných a riadených
podmienok skúmajú javy reálneho sveta s cieľom overiť pravdivosť určitej hypotézy alebo teórie.
Experiment má v porovnaní s obyčajným pozorovaním viaceré prednosti:
 experiment umožňuje skúmať ten-ktorý jav v „čistej podobe“
 experiment umožňuje skúmať vlastnosti objektov v extrémnych podmienkach
 najväčšou prednosťou experimentu je možnosť jeho opakovania

TEORETICKÉ METÓDY

1. Všeobecné logické metódy

a) Abstrakcia – predstavuje myšlienkový postup, pri ktorom odhliadame od nepodstatných vlastností
a vzťahov skúmaného objektu a súčasne vyčleňujeme, fixujeme a skúmame jeho podstatné
charakteristiky. Umožňuje preniknúť do podstaty javu, vyčleniť jeho podstatné vlastnosti.
Výsledkom sú určité pojmy, kategórie.
b) Analýza a syntéza
Analýza znamená myšlienkové rozčlenenie zložitej ekonomickej skutočnosti na jednotlivé časti,
čím sa vytvárajú podmienky na poznanie ich jednotlivých stránok.
Syntéza je v porovnaní s analýzou opačný proces ako metodologický prístup má analýzu vždy
doplňovať. Predstavuje myšlienkové zjednotenie jednotlivých častí vyčlenených prostredníctvom
analýzy do jedného celku. Syntéza umožňuje poznať vnútornú štruktúru skúmaných javov
a vzájomné vzťahy medzi ich jednotlivými zložkami.
c) Indukcia a dedukcia
Indukcia znamená odvodzovanie záverov z empirického materiálu. Je postupom od osobitého
k všeobecnému, teda zovšeobecňovaním.
Dedukcia je opakom indukcie. Je to taký myšlienkový postup, keď sa zo všeobecnejšieho poznatku
vyvodzuje poznatok konkrétnejší, t.j. zo všeobecného sa vyvodzuje jednotlivé.

2. Špeciálne metódy
 Kvantitatívne (exaktné) metódy – v ekonómii sú rozvinuté matematické a štatistické
kvantitatívne metódy.
Modelovanie umožňuje uskutočňovať myšlienkové experimenty. Ekonomický model je
zjednodušeným myšlienkovým obrazom, ktorý znázorňuje správanie ľudí v určitom spoločenskom
a fyzickom prostredí.
 Sociologické metódy
o metóda reprezentatívneho výberu – bežne sa používa napríklad pri výskume verejnej
mienky
o  sociálna štatistika – zabezpečuje a usporadúva číselné údaje o spoločenských javoch do
štatistických radov, schém a grafov.
o  sociálny experiment – jeho použiteľnosť v ekonomických disciplínach je dosť
problematická.
 Systémové metódy – sú také metódy vedeckého poznania, ktoré skúmajú objekty ako
celostné útvary, resp. slúžia na analýzu a konštrukciu daných objektov ako systémov.
Systémom sa rozumie celistvosť súborov a prvkov, ktoré sa navzájom v určitých vzájomných
vzťahoch.
 Komparatívne metódy – spočívajú v porovnávaní objektov alebo ich prvkov s cieľom
stanoviť ich zhodné alebo rozdielne znaky.
Porovnávať možno:
- plán a skutočnosť
- vývoj v časovom rade
- rôzne ekonomické koncepcie

11. OTÁZKA – CHARAKTERIZUJTE NÁSTRAHY V EKONOMICKOM

UVAŽOVANÍ

11
a) nedodržanie podmienky „ceteris paribus“ - ceteris paribus = pri rovnakých ostatných
podmienkach, znamená, že jav analyzujeme „za inak nezmenených okolností“. Tento predpoklad
znamená, že ak skúmame vplyv jedného meniaceho sa faktora, musíme ostatné faktory udržiavať
konštantné.

b) omyl post-hoc – chybný predpoklad, pri ktorom sa zjednodušene predpokladá, že ak ja

A prechádza B, znamená to, že jav A vyvolá jav B. V skutočnosti to, že jedna udalosť nasleduje po
inej, vôbec nemusí nevyhnutne znamenať, že prvá udalosť zapríčiňuje druhú. Ide tu o nesprávne
chápanie kauzálnej závislosti – o chybné usudzovanie o príčinách a následkoch – ktorá, pravda,
nemusí byť vždy na prvý pohľad jasná.

c) klam kompozície - spočíva v podmienke, že to čo platí pre časť (pre jednotlivca), platí pre
celok (spoločnosť).
klam dekompozície – keď nesprávne usudzujeme, že to čo platí pre celok, platí aj pre časť.

d) subjektívnosť – na tú istú vec sa môžeme pozerať rozlične.

e) neistota v ekonomickom myslení – ekonomické zákony sú len zákony pravdepodobné –

vyjadrujú pravdepodobnú tendenciu správania ľudí.

f) Ignorovanie sekundárnych účinkov – dobrá ekonomická analýza musí brať o úvahy aj

sekundárne účinky, ktoré sa môžu rozvíjať pomalšie a nemusia byť vždy zreteľné.

12. OTÁZKA – TRHOVÝ MECHANIZMUS, PODSTATA. CENY A CENOVÝ

SYSTÉM V TRHOVOM MECHANIZME. KONKURENCIA A JEJ FORMY.

V trhovom systéme sa triáda základných otázok rieši výlučne v interakcii výrobcov a spotrebiteľov.
Trhový mechanizmus zahŕňa vzájomné vzťahy medzi výrobcami a spotrebiteľmi. Prestavuje súhrn
procesov. Trhový mechanizmus funguje samočinne bez pomoci dopytu, ponuky a pôsobenia ceny. TH
má tendenciu obnovovať a nastoľovať ekonomickú rovnováhu. TH je systémom viacerých prvkov,
ktoré sú dopyt, ponuka, cena a konkurencia. K hlavným prvkom trhového mechanizmu a zároveň
k najdôležitejším trhovým kategóriám patria: D, P, cena a konkurencia.

Trhový mechanizmus môžeme charakterizovať troma typmi procesov:

- procesom utvárania ponuky
- procesom utvárania dopytu
- procesom utvárania rovnovážnej ceny
Trh akéhokoľvek statku, vytvárajú kupujúci a predávajúci. Cena je určovaná všetkými predávajúcimi
a kupujúcimi, ktorí sa nachádzajú na trhu. Väčšina trhov má charakter konkurenčného trhu.
Konkurenčný trh je trh, na ktorom je mnoho predávajúcich a kupujúcich, takže každý z nich má iba
zanedbateľný vplyv na cenu.

Trhová konkurencia je proces, v ktorom sa stretávajú záujmy rôznych subjektov trhu, pričom každý
z nich sa snaží dosiahnuť maximálnu hmotnú výhodu.

Trhová konkurencia sa môže vyvíjať v 3 rovinách.

1. Konkurencia medzi P a D. Záujmy výrobcov a spotrebiteľov sú protichodné: výrobca má záujem
draho predať, spotrebiteľ - lacno kúpiť. Trhový mechanizmus vedie ku kompromisu medzi týmito
protichodnými záujmami.
2.Konkurencia medzi spotrebiteľmi ( konkurencia na strane D) je motivovaná záujmom nakúpiť
čo najviac a čo najlacnejšie, a to hoci aj na úkor ostatných spotrebiteľov. Najviac sa prejavuje , keď D
prevyšuje P, teda keď nedostatok nejakého tovaru na trhu.
3. Konkurencia medzi výrobcami ( konkurencia na strane P) je motivovaná záujmom predať čo
najviac a čo najvýhodnejšie. Základným cieľom každého tovarového výrobcu je snaha

12
o maximalizáciu zisku a posilnenie svojej pozície na trhu. Táto konkurencia sa prejavuje v situácii,
keď P prevyšuje dopyt.
Konkurencia medzi výrobcami sa môže uskutočňovať v 2 základných formách, a to ako cenová
konkurencia a necenová konkurencia.
Cenová konkurencia využíva ako nástroj konkurenčného boja cenu. Výrobcovia dobrovoľne znižujú
cenu tovarov. Za týmto zdanlivo nelogickým krokom sa skrýva snaha prilákať k sebe spotrebiteľov.
Chcú ovládnuť trh, aby v budúcnosti mohli ostatným účastníkom trhu diktovať podmienky a zvyšovať
ceny. Preto sú ochotní dočasne sa vzdať svojich ziskov.
Necenová konkurencia založená na snahe získať zákazníka inými než cenovými metódami. Jej
nástrojmi sú napr. reklama, vyššia kvalita, príťažlivý dizajn, obalová technika atď.
Konkurencia na strane P je obyčajne kombináciou cenovej a necenovej konkurencie. Obe formy sa na
trhu prelínajú a dopĺňajú.

Z hľadiska podmienok, ktoré majú jednotliví výrobcovia na trhu, rozlišujeme dokonalú

a nedokonalú konkurenciu.
Dokonalá konkurencia predstavuje teoretickú abstrakciu, ideálny stav, ktorý v reálnom
hospodárskom živote prakticky neexistuje. Jej základom sú rovnaké podmienky pre všetkých
účastníkov trhu:
 Na trhu sa stretáva veľké množstvo predávajúcich a kupujúcich, z ktorých žiadny nedisponuje
takou ekonomickou silou, aby mohol zaplniť trh a ovplyvňovať ceny. Pretože trhové subjekty
nemôžu sami ovplyvniť cenu tovarov, musia ju prijímať ako daný parameter.
 Výrobok je homogénny - rovnorodý, to znamená, že rovnaké výrobky jednotlivých výrobcov
sa od seba nijako nelíšia napr. pšenica a spotrebitelia ich vnímajú ako rovnaké.
 Existuje úplná voľnosť vstupu ktoréhokoľvek nového výrobcu do odvetvia i voľnosť výstupu
z neho.
 Predpokladá sa dokonalá informovanosť všetkých účastníkov výmeny o situácii na trhu -
predovšetkým o výške ceny. Trhové subjekty sú si vedomé toho, akú užitočnosť im zdroje ,
ktorými disponujú, prinesú vo všetkých alternatívnych použitiach, poznajú ceny v. f.
a výhody, resp. nevýhody použitia dostupných technológií.
 Metóda konkurenčného boja na dokonale konkurenčnom trhu sú úspory pri výrobe. Zníženie
nákladov pri danej rovnakej cene vedie k zvýšeniu zisku. Na dokonale konkurenčnom trhu sú
náklady na výrobu najnižšie.

V reálnom živote sa možno stretnúť s rôznymi formami nedokonalej konkurencie. Firma

v podmienkach nedokonalej konkurencie môže do určitej miery ovplyvňovať cenu, pretože:
a) vyrába výrobok, ktorý sa odlišuje od výrobku iných firiem,
b) jej výrobok predstavuje významnú časť P na trhu.
Ekonomická teória rozlišuje 3 základné formy nedokonalej konkurencie: úplný monopol, oligopol
a monopolistickú konkurenciu.

13. OTÁZKA – TRH, JEHO PODSTATA. TRHOVÉ SUBJEKTY, ICH

CHARAKTERISTIKA.

Trh je priestor, v ktorom si jednotlivé ekonomické subjekty vymieňajú výsledky svojej činnosti,
vrátane ich objektívnych a subjektívnych podmienok, t.j. súhrn rozličných nástrojov, foriem,
mechanizmov a sociálno-ekonomických vzťahov , ktoré túto výmenu umožňujú.
Trh vznikol a vyvíjal sa ako výsledok vývoja tovarovej výroby a spoločenskej deľby práce.

Ekonomická teória rozlišuje

a) naturálnu výmenu: tzv. barter, kde sa priamo vymieňa statok za statok a 
b) peňažnú výmenu: kde sa nevymieňajú statky priamo, ale prostredníctvom peňazí.
Peniaze rozdeľujú priamy výmenný akt na predaj a na kúpu statkov za peniaze.

Peňažné hospodárstvo je výkonnejšie ako hospodárstvo s naturálnou výmenou.

13
Peniaze ako všeobecný výmenný prostriedok ľudia „vynašli“ na uľahčenie hospodárskeho styku.
Peniaze prešli zložitým historickým vývojom: od tovarových peňazí (kožušiny) cez plnohodnotné
peniaze (stotožnené s drahými kovmi) až k neplnohodnotným peniazom (bankovky, štátovky), od
hotových peňazí k bezhotovostným peniazom, pomocou ktorých sa v moderných trhových
ekonomikách uskutočňuje prevažná časť transakcií.
V novej ekonomike rastúca sila informácií mení aj obchod a podnikanie. Jedným z viditeľných
javov novej ekonomiky je internet a obchodovanie prostredníctvom neho internetové obchodovanie.
Väčšina internetového obchodovania sa uskutočňuje medzi podnikmi.

Podstata trhu sa prejavuje vo funkciách, ktoré plní v ekonomickom systéme.

Integračná funkcia spočíva v spojení výrobcov a spotrebiteľov v ich zapojení do všeobecného
procesu aktívnej výmeny tovarov a služieb.
Stimulačná funkcia spočíva v motivácií výrobcov vytvárať novú produkciu, produkovať tovary
s najnižšími nákladmi a dosahovať dostatočný zisk, stimulovať vedecko-technický pokrok.
Regulačná funkcia trh vyplýva na všetky sféry ekonomiky.

Trh poskytuje odpovede na otázky, čo vyrábať, ako vyrábať a pre koho vyrábať.
Trh plní tieto úlohy:
a) poskytuje informácie: o kúpyschopnom dopyte a potrebách
b) poskytuje podnety na správanie výrobcov a spotrebiteľov aby optimálne využívali vzácne
ekonomické zdroje, minimalizovali výrobné náklady a pod.
c) zabezpečuje prvotné rozdelenie dôchodkov

Hlavným nositeľom informácií v trhovej ekonomike je cena. V konečnom dôsledku cena pôsobí ako
nástroj, ktorý nastoľuje rovnováhu na jednotlivých trhoch. Trh prostredníctvom systému cien
sprostredkúva informácie o P a D medzi účastníkmi trhu,

K členeniu trhov možno pristupovať z rôznych hľadísk.

Z územného hľadiska rozlišujeme:
 miestny trh
 regionálny trh
 národný trh
 medzinárodný trh
 trh integračných zoskupení
 svetový trh

Z hľadiska predmetu kúpy a predaja sa trhy členia takto:

 trh tovarov a služieb – trh spotrebných predmetov
 trh výrobných faktorov, kam patria tri relatívne samostatné trhy:
- trh práce
- trh pôdy
- trh kapitálu
 finančný trh ( národný trh: peňažný trh a kapitálový trh, zahraničný trh: devízový trh a trh
drahých kovov).

Podľa počtu sledovaných tovarov rozlišujeme:

 čiastkový trh – sa predáva vždy len jeden druh tovaru
 agregátny trh – je súhrnom čiastkových trhov, je to teda trh všetkých tovarov a služieb

Podľa stupňa organizovanosti rozoznávame:

 organizované trhy napr. burza
 neorganizované, neformálne trhy napr. poskytnutie susedskej výpomoci za úhradu alebo
protislužbu

Z hľadiska podmienok pre fungovanie komponentov trhu možno rozlíšiť:

14
  voľný trh
 regulovaný trh – D, P a cena sú úradne alebo iným spôsobom regulované

Z hľadiska súladu s existujúcim zákonodarstvom sa rozlišuje:

 legálny trh – oficiálny
 nelegálny trh – čierny

Na trhu vystupujú štyri hlavné skupiny ekonomických subjektov a to:

Firmy: vyrábajú statky s cieľom ich predaja. Na trhu výrobných faktorov vystupujú ako kupujúci
a trhu tovarov a služieb vystupujú ako predávajúci. Ich cieľom je dosiahnuť zisk.
Domácnosti: vystupujú na trhu tovarov a služieb ako kupujúci a na trh výrobných faktorov ako
predávajúci. Ich cieľom je dosiahnutie uspokojenia svojich potrieb.
Štát: je špecifickým subjektom trhu. Vystupuje ako predávajúci aj ako kupujúci. Štát stanovuje
rámcové podmienky, ovplyvňuje pôsobenie trh, odstraňuje negatívne vplyvy na ekonomiku. Štát sa
snaží zabezpečiť stabilitu trhu.
Cieľom štátnych zásahov do
ekonomiky je obmedziť
nedokonalosti trhového
mechanizmu.
Zahraničie: cudzinci nakupujú
tovary a služby u nás, resp. naopak,
exportujú tovary a služby do našej
krajiny.

14. OTÁZKA – DOPYT A PONUKA AKO ZÁKLADNÉ ELEMENTY TRHU.

TRHOVÁ ROVNOVÁHA.

DOPYT A KRIVKA DOPYTU

Domácnosti ako spotrebitelia vystupujú ako kupujúci na trhu tovaru a služieb. Cieľom spotrebiteľov
je maximalizovať uspokojovanie svojich potrieb.
Dopyt po tovare a službe tvorí súhrn relatívne samostatných rozhodnutí spotrebiteľov
o požadovanom množstve a kvalite v závislosti od cien.
Dopyt predstavuje množstvo statku, ktoré kupujúci sú ochotní kúpiť v závislosti od ceny.
Dopyt vyjadruje vzájomnú závislosť medzi množstvom požadovaných tovarov a služieb (Q) a ich
cenou (P). Čím nižšia je cena tovaru x, tým väčšie je požadované množstvo a naopak, čím sa určí
vyššia cena tovaru, tým menšie množstvo z neho budú ľudia ochotní kúpiť. Ak by tovar x bol
zadarmo, je požadované množstvo najvyššie. Ak cena tovaru rastie, požadované množstvo klesá pri
nezmenených ostatných premenných. Pojem požadované množstvo vyjadruje súvislosť a vzťah
k určitej cene, je to len jedna veličina

Krivka dopytu vyjadruje vzťah medzi trhovou cenou tovaru a požadovaným množstvom tohto
tovaru. Je grafickým znázornením funkcie dopytu Platí tu zákon klesajúceho dopytu…ak cena rastie,
požadované množstvo klesá. Ak cena tovaru klesá, požadované množstvo tovaru x sa zvýši.
Ak cena rastie, požadované množstvo klesá z dvoch dôvodov a to v dôsledku:
a) substitučného efektu: vyjadruje, že ak cena tovaru rastie, spotrebitelia sa o snažia nahradiť
iným podobným tovarom.

15
 b) dôchodkový efekt: prejavuje sa tým, že pri raste ceny sa spotrebitelia cítia o niečo
chudobnejší, a preto obmedzia spotrebu tovarov.

Dopyt v krátkom a dlhom období

Dopyt po rovnakom druhu tovaru sa odlišuje podľa toho, či ide o krátke alebo dlhé obdobie. Ak sa
zvýši cena tovaru x v krátkom období, zníži požadované množstvo menej ako v dlhom období.
V krátkom období je komplikovanejšie nahradiť. Krivka dopytu v krátkom období má potom strmší
tvar než krivka dopytu v dlhom období.

Individuálny dopyt predstavuje dopyt jedného kupujúceho

Trhový dopyt predstavuje súčet individuálnych dopytov po danom tovare alebo službe.
Čiastkový dopyt predstavuje dopyt všetkých spotrebiteľov po jednom výrobku.
Agregátny dopyt predstavuje dopyt všetkých spotrebiteľom po všetkých výrobkoch.

PONUKA A KRIVKA PONUKY

Ďaľším dôležitým subjektom, ktorý vstupuje na trh, je veľké množstvo výrobcov - firiem,
podnikateľov, ktorí sa rozhodujú na základe vlastného uváženia, čo budú vyrábať a v akom množstve.
Ponuka je súhrn relatívne samostatných rozhodnutí výrobcov o množstve vyrobených tovarov
a poskytnutých služieb pri určitej cene. Výrobcovia vystupujú ako predávajúci, ktorí ponúkajú statky.
Ponuka vyjadruje množstvo statkov , ktoré sú predávajúci ochotní predať v závislosti od ceny.
Krivka ponuky vyjadruje vzťah medzi cenou a ponúkaným množstvom , ktoré sú výrobcovia daného
tovaru ochotní vyrobiť a predať. Krivka ponuky smeruje doprava a hore. Čím vyššia je cena tovaru x,
tým väčšie je ponúkané množstvo. Platí zákon rastúcej ponuky, podľa ktorého s rastom ceny výroba
tovaru, a teda aj ponúkané množstvo, stúpa, a naopak ( pokles ceny vyvolá pokles výroby).

Individuálnu ponuku tvorí ponuka jedného výrobcu.

Trhovú ponuku tvorí súčet individuálnych ponúk jednotlivých výrobcov.
Čiastková ponuka predstavuje ponuku 1 výrobku rôznymi výrobcami.
Agregátna ponuka predstavuje súhrn všetkého tovaru, ktorý sú všetci výrobcovia ochotní vyrábať
a ponúkať pri rôznej úrovni cien.

TRHOVÁ ROVNOVÁHA
 
Rovnovážna cena je cena, za ktorú sa pri rovnováhe na trhu kupuje a predáva.
Rovnováha na trhu je taká situácia, keď výrobcovia sú ochotní vyrábať toľko tovarov za určitú cenu,
koľko chcú kupujúci kúpiť za tú istú cenu. 

V ekonómií trh je v stave rovnováhy vtedy, keď žiadny

z účastníkov trhu nemá dôvod meniť svoje správanie,
pričom množstvo ani ceny statkov sa nemenia. Cena, ktorá
vzniká na trhu pôsobením ponuky a dopytu, sa nazýva
trhová cena. Priesečník krivky dopytu a krivky ponuky je
bodom trhovej rovnováhy.

Trh s tovarom x
Rovnovážnu cenu možno charakterizovať ako cenu, pri ktorej sa ponúkané množstvo tovaru rovná
požadovanému množstvu tovaru. Pri rovnovážnej cene nevzniká ani nedostatok, ani prebytok tovaru.
Rovnovážna cena má schopnosť vyčisťovať trh.
Pri nižšej cene, než je rovnovážna cena, požadované množstvo tovaru x prevyšuje ponúkané
množstvo – všetci kupujúci nebudú uspokojení. Vzniká nedostatok tovaru. Tento stav sa nazýva
nadmerný dopyt.

16
 Pri cene, nad rovnovážnou cenou ponúkané množstvo presahuje požadované množstvo, a teda
predávajúcim a výrobcom zostane nepredaný tovar na sklade. Táto situácia sa označuje ako
nadmerná ponuka.
Pri stanovenej cene sa množstvo, ktoré sú ochotní kupujúci kúpiť, rovná množstvo, ktoré sú ochotní
predávajúci ponúknuť. Uvedené množstvo sa nazýva rovnovážne množstvo.
V reálnej ekonomike sa rovnovážny stav dosahuje zriedkavo a krátkodobo.
Trhová cena nemusí byť vždy rovnovážnou cenou. Ak ňou nie je, nastáva buď nadmerná ponuka,
alebo nadmerný dopyt, čo závisí od toho, či sa ceny nachádzajú nad alebo pod rovnovážnou cenou.
Trh poskytuje informácie pre koho sa majú tovary vyrábať – tovary kupujú tí, ktorí sú ochotní platiť
prinajmenšom rovnovážnu cenu za tovar.

15. OTÁZKA – TRHOVÁ NEROVNOVÁHA, FAKTORY VYVOLÁVAJÚCE

ZMENY TRHOVEJ ROVNOVÁHY. PREJAVY TRHOVEJ NEROVNOVÁHY.

ANALÝZA ZMIEN ROVNOVÁHY

Ak sa z nejakej príčiny posunie 1 z kriviek D a P, zmení sa aj bod rovnováhy. Analýza takýchto zmien
na trhu sa nazýva komparatívna statika, pretože sa porovnáva pôvodný bod rovnováhy s novým
bodom rovnováhy. Analýza sa skladá z 3 krokov, pri ktorých treba určiť:
1. či daný jav – udalosť posunul krivku D alebo krivku P, prípadne súčasne obidve krivky.
2. ktorým smerom sa krivka posunula – doľava alebo doprava, t.j. či ide o zvýšenie alebo
zníženie dopytu, resp. ponuky,
3. ako sa zmenila pôvodná rovnováha , ako posun ovplyvnil rovnovážnu cenu a rovnovážne
množstvo.

- ekonomická rovnováha (vzťah medzi dopytom a ponukou)

- cena je vyjadrením určitého pomeru medzi ponukou a dopytom a zmena ceny je
vyvolaná zmenou ich pomeru
- ak sa spoja sily ponuky s dopytom, na trhu statkov a služieb vytvoria rovnovážnu
cenu, rovnovážne množstvo (trhovú rovnováhu)
 trhová rovnováha nastáva pri takej cene a takom množstve, keď sa ponuka
a dopyt rovnajú
- cena v podmienkach prevahy dopytu nad ponukou
- ak je cena nižšia ako rovnovážna, spotrebitelia požadujú viac tovarov a tým vzniká
nedostatok, ktorý zapríčiňuje rast cien.
- cena v podmienkach prevahy ponuky nad dopytom
- ak je na trhu príliš vysoká cena, predávajúci chcú predať viac, vzniká prebytok.
- posun krivky ponuky doľava vyvolávajú necenové činitele – počasie, rast cien VF, a.i.
- posun krivky ponuky doprava vyvoláva napr. rast dôchodkov, rast počtu domácností,
a.i.
- úlohy a funkcie ceny v trhových podmienkach
- základnou funkciou ceny je informačná funkcia. Podáva informáciu predávajúcim
i kupujúcim
- z hľadiska mechanizmu trhu ako nástroja koordinácie hosp. systému je dôležitá
alokačná (regulačná) funkcia ceny
- cena má stimulačný účinok, plní teda stimulačnú funkciu
 so stimulačným účinkom ceny súvisí aj jeho diferenciačný vplyv na
výrobcov.
- vo vzťahu k spotrebiteľom plní cena obmedzovaciu funkciu. Trhovú produkciu
získavajú tí, kt. sú ochotní a schopní zaplatiť.
- ekonomicky významnou je aj distribučná funkcia. Je nástrojom rozdeľovania
dôchodkov
- rovnováha na trhu a časový prvok

17
 - teória čiastkovej ekonomickej rovnováhy skúma podmienky rovnováhy iba
jednotlivých súčastí ekon. systému
-  rozlišujeme 3 časové obdobia:
 rovnováha vo veľmi krátkom období – krivka ponuky je nepružná.
 rovnováha v krátkom období – výrobcovia môžu reagovať na zmeny
v dopyte v rámci existujúcich výr. kapacít. Výsledkom je čiastkové zvýšenie
objemu produkcie
 rovnováha v dlhom a vo veľmi dlhom období – je možné rozšíriť
investíciami množstvo kapitálových statkov. Ponuka je pružná
- teóriu všeobecnej ekonomickej rovnováhy sformuloval Leon Walras. Zaoberá sa
predpokladmi celého ekonomického systému a predpokladá dosiahnutie rovnosti
dopytu a ponuky
- štátne intervencie na trhoch
- za nástroje, ktorými môže vláda zasahovať do ponuky a dopytu považujeme:
 dane (možnosť zvýšiť či znížiť cenu)
 subvencie a dotácie (zvýšenie resp. obmedzenie ponuky alebo dopytu)
 stanovovanie cien (maximálne a minimálne)

FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE KRIVKU DOPYTU A POSUN KRIVKY DOPYTU

Medzi trhovou cenou tovaru a požadovaným množstvom tohto tovaru existuje určitý vzťah, ktorý sa
nazýva funkcia dopytu. Grafické vyjadrenie funkcie dopytu vyjadruje krivka dopytu- vyjadruje vzťah
medzi cenou a požadovaným množstvom. Doteraz sme spomenuli len 1 z faktorov ovplyvňujúcich
dopyt., a to cenu tovaru Px.
Dopyt pri danej cene ovplyvňuje niekoľko faktorov:
 Cena ďalších statkov ( substitučných a komplementárnych),
 Dôchodok spotrebiteľa
 Preferencie spotrebiteľa
 Počet domácností
 Očakávania
 Iné faktory

Cena substitučných tovarov a cena komplementárnych tovarov

Ak zníženie ceny 1 tovaru zníži dopyt po druhom tovare , tieto statky sa nazývajú substitúty.
Substitučné tovary, sú také, ktoré sú vzájomne zameniteľné – ak cena tovaru x vzrastie , zvyšuje sa ,
za inak nezmenených podmienok, dopyt po tovare y. Dopyt po tovare x pri daných cenách sa môže
zvýšiť v dôsledku zvýšenia ceny substitučného tovaru.
Dopyt po tovare x pri daných cenách sa môže znížiť v prípade, že sa zvýši cena komplementárneho
tovaru. Povedzme, že tovar x je automobil a komplementárny tovar je benzín. Ak sa výrazne zvýši
cena benzínu, poklesne dopyt po automobiloch. Ak zníženie ceny 1 tovaru zvýši dopyt po druhom
tovare, tieto statky sa nazývajú komplementárne tovary. Komplementárne tovary sú také , ktoré sa
spotrebúvajú spoločne s iným tovarom. Ak cena tovaru x vzrastie, dopyt po tovare y klesá, za inak
nezmenených podmienok.

Dôchodok spotrebiteľa
Ak sa zvyšuje dôchodok spotrebiteľa , stúpa aj dopyt po väčšine tovarov.
Ak sa s rastom dôchodku zvýši aj dopyt po danom tovare, ide o normálny tovar.
Normálny tovar je statok , pre ktorý platí, že za inak nezmenených podmienok sa po ňom pri zvýšení
dôchodku zvýši dopyt..
Ak pri poklese dôchodku D po tovare stúpne, ide o podradný tovar.
Podradný tovar je statok, pre ktorý platí , že za inak nezmenených podmienok sa po ňom pri zvýšení
dôchodku zníži dopyt.

Preferencie spotrebiteľa

18
- sú formované konvenciami, zvykmi, tradíciou a spoločenskými postojmi. Napr. spoločenský trend
zdôrazňovania dobrej kondície a dobrého zdravotného stavu priniesol zvýšenie dopytu po
džogingových súpravách, fitnescentrách, výrobkoch zdravej výživy atď.

Očakávania
- smerom do budúcnosti ovplyvňujú D po danom tovare a službe. Môžu sa týkať vývoja dôchodku,
cien a záujmov. V prípade, že spotrebiteľ v najbližšom období očakáva vyšší dôchodok, bude
pravdepodobne ochotný kupovať viac tovarov a služieb už v súčasnosti.

POSUN KRIVKY DOPYTU

Pohyby pozdĺž krivky vyvoláva zmena ceny daného statku. Tento pohyb predpokladá nezmenený
dopyt. Posun krivky nastáva pri zmene iných faktorov napr. dôchodku, očakávaní. Vtedy sa mení
základný vzťah medzi cenami a dopytom.
Pohyb pozdĺž krivky dopytu vyjadruje vplyv ceny tovaru x na požadované množstvo pri
nezmenených ostatných premenných.
Zmena v cene substitučných tovarov, v preferenciách spotrebiteľa, v dôchodku spotrebiteľa sa prejaví
v zmene dopytu po tovare x, teda v posune celej krivky dopytu.

Zmenu v dopyte, ktorá sa prejavuje posunom krivky dopytu, nemožno zamieňať sa zmenou
požadovaného množstva, ktorá znamená pohyb pozdĺž krivky dopytu – t.j. pohyb do iného bodu
na tej istej krivke dopytu po zmene ceny. Zmena dopytu – keď sa zmení niektorý z prvkov
ovplyvňujúcich krivku dopytu. Zmena požadovaného množstva – kupujúci kupujú viac tovaru vtedy,
keď klesá cena tovaru, pričom ostatné faktory zostávajú nezmenené.
Pohyb pozdĺž krivky vyjadruje prispôsobenie sa spotrebiteľa na zmenu trhovej ceny. Zmena ceny
daného tovaru vedie k pohybu pozdĺž krivky D. Posun krivky dopytu doľava alebo doprava
vyjadruje naopak , prispôsobenie sa vonkajším činiteľom napr. zmena ceny iného tovaru, rast alebo
pokles dôchodku a i. a vedie k zmenám rovnovážnej ceny a rovnovážneho množstva na trhu.

FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE KRIVKU PONUKY A POSUN KRIVKY PONUKY

Ponuku ovplyvňujú tieto faktory:

- cena vstupov (cena výrobných faktorov): zníženie
cien vstupov vedie firmy k zvýšeniu vyrábaného a ponúkaného množstva pri daných cenách,
pričom sa krivka ponuky posúva doprava. Zvýšenie cien vstupov vedie k tomu, že výroba sa stáva
menej príťažlivou pre firmu.

- ceny alternatívnych statkov: ak výrobca zistí, že

výroba iných statkov je ziskovejšia ch, zníži sa jeho ochota vyrábať daný tovar.
- Očakávania: ponúkané množstvo tovarov dnes
môže záležať na očakávaniach výrobcov smerom do budúcnosti. Ak výrobca očakáva, že cena
tovaru sa v budúcnosti zvýši bude časť dnešnej produkcie skladovať. To znamená, že v súčasnosti
sa na trhu objaví menej tovarov.
- počet predávajúcich: veľkosť ponuky môže
ovplyvniť počet výrobcov na trhu. Ak sa na trhu zvýši počet programátorov, zvýši sa aj množstvo
ponúkaných programových balíkov.
- Technológia: akékoľvek zlepšenie
v technológiách spôsobuje posun krivky smerom doprava, pretože výrobcovia sú ochotní ponúkať
väčšie množstvo tovarov pri daných nákladoch.
- regulačné opatrenia vlády: regulačné opatrenia
vlády nepriaznivo pôsobia na výrobcov. Vplyv regulačných opatrení bude potom posúvať krivku
ponuky doľava, pričom sa zníži ponúkané množstvo pri práce, aj montáž ochranných zariadení
proti znečisťovaniu ovzdušia.

Pohyb a posun krivky ponuky

19
 Pohyb pozdĺž krivky ponuky je vyvolaný len zmenou ceny vyrábaného a ponúkaného tovaru,
pričom technológia, ceny vstupov, ceny alternatívnych statkov, očakávania a rozsah regulačných
opatrení vlády zostávajú nezmenené. Ak však nastáva zmena v cene vstupov, v cene alternatívnych
statkov, v očakávaniach, v počte predávajúcich alebo iných faktoroch ovplyvňujúcich ponuku , celá
krivka ponuky sa posúva.

16. OTÁZKA – ZÁSAHY ŠTÁTU DO DOPYTU A PONUKY. SPÔSOBY

PRIAMEJ A NEPRIAMEJ REGULÁCIE.

Podstatu princípu neviditeľnej ruky sformoval Adam Smith. Vo svojej podstate hovorí o tom, že
každý jednotlivec, ktorý sleduje v ekonomickom systéme svoje vlastné ciele, v konečnom dôsledku plní
funkcie, ktoré zodpovedajú záujmom spoločnosti. (samočinné pôsobenie ekonomického systému)
Ekonomická veda však dospela, že čistý TH je nie je celkom dokonalý a v niektorých prípadoch
zlyháva.
Reálny trh má viacero nedostatkov. Fungovanie trhu narušuje existencia monopolu, externalít,
verejných statkov a tiež sociálnych dôsledkov, nedokonalá konkurencia.
Trhový mechanizmus vedie k diferenciácii výrobcov a vytvára nedokonalú konkurenciu. Niektoré
ekonomické subjekty získavajú neoprávnené výhody a dostávajú sa na trhu do monopolného
postavenia. Monopol je pre spoločnosť škodlivý. Nevyrába s najnižšími možnými nákladmi, pretože
trhu chýba konkurenčný tlak. Zároveň predáva svoj tovar za vyššie ceny, čo zasahuje spotrebiteľov.
Pri pôsobení TH vznikajú externality. Sú to vedľajšie efekty ekonomickej aktivity ľudí.
Negatívna externality nastáva napr. vtedy, keď subjekt poškodzuje transakcia, alebo mu vznikajú
dodatočné náklady z ekonomickej aktivity (škody na životnom prostredí)
Pozitívne externality keď niektoré subjekty získavajú výhody bez toho, aby za ne zaplatili.
V každej krajine existujú niektoré ekonomické činnosti, ktoré prinášajú ľuďom určitý úžitok a ich
produkciu nemožno prenechať súkromným podnikateľom. Trh sám o sebe nie je schopný podnecovať
výrobu verejných statkov (armáda, polícia) pretože sú veľmi nákladné.
Rozdeľovanie dôchodkov medzi domácnosťami na základe trhového mechanizmu je pre spoločnosť
politicky alebo eticky neprijateľné.

ZÁSAHY ŠTÁTU DO TRHOVÉHO MECHANIZMU

Nedokonalosti TH si vynucujú dodatočné zásahy štátu do ekonomiky, ktoré pomáhajú tieto

nedokonalosti obmedzovať. Štát môže ovplyvňovať trh priamo alebo nepriamo prostredníctvom
štátnych objednávok, daní a pod.

Vláda prispieva odstraňovaním prekážok konkurencie. Úlohou vlády (štátu) je:

- chrániť súťaživosť trhu celým systémom protimonopolných opatrení a proti kartelových
dohôd
- odstraňovaním negatívnych exteranlít. Na negatívne externality sa reaguje najmä formou
poplatok a noriem a v pozitívnych exteranlitách poskytnutých subvencií.
- verejné statky, musí ich poskytovať štát, prostriedky na financovanie verejných statkov
poskytuje štátny rozpočet obvykle z príjmov získaných zadaní
- Štát musí reagovať aj na sociálnu nerovnosť, spoločnosť musí zmierňovať extrémy
v nerovnosti a to prerozdeľovaním dôchodkov.
Zmiešaná ekonomika zmes trhov a neviditeľnej ruky i štátnych zásahov, pričom TM určuje ceny
a produkt vo väčšine oblastí a štát reguluje trh pomocou svojich programov zdaňovaním, vládnych
výdavkov a usmerňovaním.

17. OTÁZKA – TEÓRIA UŽITOČNOSTI. KARDINALISTICKÝ

A ORDINALISTICKÝ PRÍSTUP.

Kardinalistický prístup

20
Teória hraničnej užitočnosti hodnotu tovaru určuje majiteľov subjektívny pocit uspokojenia
poslednou jednotkou poslednej zásoby určitého tovaru.
Predchodcom teórie hraničnej užitočnosti bol H. Gossen, ktorý vysvetľoval správanie sa človeka pri
uspokojovaní svojich potrieb tromi zákonmi:
1. Postupným uspokojovaním určitej potreby klesá výška, resp. miera pôžitku a užitočnosti. Čím
vyššie množstvo tovaru má človek k dispozícii na uspokojenie svojej potreby, tým má pre
neho menšiu hodnotu
2. Veľkosť hodnoty tovaru ovplyvňuje aj fakt, že človek uspokojuje svoje potreby podľa
naliehavosti.
3. Zákon „neúžitku“ z práce vyjadruje, že človek maximalizuje celkový úžitok, keď sa hraničný
úžitok statku, ktorý za svoju prácu získa, rovná hraničnej obeti alebo hraničnému neúžitku
jeho práce.

Usilovali sa stanoviť podmienky rovnováhy a efektívnosti fungovania ekonomického systému. Známe

je tzv. Paretovo optimum: pri daných výrobných zdrojoch, danom rozdelení dôchodkov a daných
preferenciách spotrebiteľov nastáva optimálny stav vtedy, keď nikto nemôže zlepšiť svoju situáciu bez
toho aby nezhoršil situáciu niekoho iného.
Predstaviteľmi neoklasickej ekonómie boli Angličan Alfred Marshall, ktorý objasnil mechanizmus
ponuky a dopytu, a Američan John Bates Clark, rozšíril použitie tzv. hraničného princípu aj na
výrobné faktory, a Francúz Leon Walraz, vysvetlil teóriu všeobecnej ekonomickej rovnováhy.
Užitočnosť vyjadruje pocit nedostatku, pocit uspokojenia jeho potrieb. Je to subjektívna kategória,
rôzni spotrebitelia mali pociťovať spotrebu určitého statku ako rovnako užitočnú. Znamená to, že
rovnakému tovaru môžu rôzni spotrebitelia pripisovať rôznu užitočnosť. Žiaden tovar nie je užitočný
sám o sebe, musí byť užitočný pre niekoho konkrétneho, musí nájsť svojho spotrebitelia, ktorý si ho
kúpi.

Celková užitočnosť je daná celkovým uspokojením potrieb. Závisí od množstva spotrebúvaných

statkov, od ich kvality a od miery akou sú schopné potreby spotrebiteľov uspokojovať. Vyplýva so
subjektívneho vzťahu spotrebiteľa k tovaru. Vo všeobecnosti platí, že celkovú užitočnosť rastie
s rastúcim množstvom spotrebovaného tovaru.

Hraničná užitočnosť vyjadruje vzájomný vzťah medzi užitočnosťou a množstvom tovaru, ktoré túto
užitočnosť prináša. Hraničná užitočnosť vyjadruje, o koľko vzrastie celková užitočnosť, ak sa
množstvo spotrebúvaných
statkov zvýši o jednotku.
MU závisí od: 1. významu
a intenzity potreby, ak sú
naše potreby naliehavé,
potom každá jednotka
statku prinesie pomerne
veľkú MU. 2.
disponibilného množstva
spotrebovaných statkov,
čím je statok vzácnejší,
tým vyššia je jeho hraničná
užitočnosť.

Hraničná užitočnosť s rastom množstva spotrebovaných statkov klesá. Najvzácnejšia je vždy prvá
jednotka statku, každá ďalšia má pre spotrebiteľa menší význam.
Statok (množstvo) Celková užitočnosť Hraničná užitočnosť

21
 (Q) (TU) (MU)
0 0
1 5 5
2 8 3
3 11 2
4 12 1
5 12 0

Rovnováhu spotrebiteľa vyjadríme tak, že spotrebiteľ dáva do pomeru užitočnosť a cenu.

MUa = rovnováha
Pa

Rovnováhu dosiahneme pri takej kombinácií, pri ktorej nastáva rovnosť medzi pomermi hraničných
užitočností jednotlivých statkov a ich cenou, čo vyjadríme vzťahom:
Mu A MU B MU N
= =
PA PB PN. Rovnováhu spotrebiteľa ovplyvňujú zmeny cien. Rast cien
ktoréhokoľvek statku spôsobí, že jeho MU vo vzťahu k jeho cene bude menšia ako MU ostatných
statkov.

Indiferenčná analýza a rovnováha spotrebiteľa (ordinalistický prístup)

18. OTÁZKA – INDIFERENČNÁ KRIVKA. VLASTNOSTI INDIFEREČNÝCH

KRIVIEK. PREFERENČNÝ SYSTÉM SPOTREBITEĽA.

Indiferenčná analýza (Pareto) vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je schopný užitočnosť

jednotlivých statkov porovnávať a posúdiť. Ide o ordinalistický prístup.
Spotrebiteľ je schopný rozhodnúť, ktorá kombinácia spotrebúvaných statkov je pre neho
najužitočnejšia, ktorá menej užitočná.
Kombinácie, ktoré prinášajú spotrebiteľovi rovnakú užitočnosť, bez ohľadu na veľkosť dôchodku,
ležia na tzv. indiferenčnej krivke.
V teórii dopytu rozlišujeme dva prístupy:
a) kardinálny: ktorý vychádza zo schopnosti spotrebiteľa merať užitočnosť a opiera sa o tri
Gossenove zákony.
b) Ordinálny: zo schopnosti spotrebiteľa vychádza
zaradiť spotrebúvané statky podľa dôležitosti
a preferencií.
Body ležiace na indiferenčnej krivke sú kombinácie
spotreby, ktoré predstavujú rovnakú užitočnosť. Ak existuje
kombinácia s vyššou užitočnosťou, leží nad krivkou
a naopak, ak niektorá kombinácia leží pod krivkou, prináša
spotrebiteľovi menšiu užitočnosť. Každá kombinácia leží na
niektorej indiferenčnej krivke. Sieť indiferenčných kriviek sa
nazýva Indiferenčná mapa. Indiferenčné krivky sa vzďaľujú
od bou 0 a nikdy sa nepretnú.
Pomocou indiferenčnej analýzy môžeme odvodiť aj rovnováhu spotrebiteľa, ak do indifernčnej
mapy zakreslíme dôchodkové obmedzenie, a to v podobe dôchodkovej priamky.
Dôchodková priamka spotrebiteľ nakupuje za svoj obmedzený dôchodok buď len statok A, alebo
len statok B. spojnica dvoch krajných možností nám určí dôchodkovú priamku BL.
Dôchodková priamka je množina nekonečne veľa bodov. Každý bod je kombináciou statkov X a Y,
pričom všetky body majú spoločné to, že spotrebiteľ má na to, aby všetky tie kombinácie kúpil.
Rovnováha spotrebiteľa nastáva v dotykovom bode indiferenčnej krivky a dôchodkovej priamky
v bode. Vtedy spotrebiteľ maximalizuje svoju užitočnosť a vydá celý svoj dôchodok.

22
 Ak by sa spotrebiteľ nachádzal v bode nad líniou dôchodku, spotrebúval by viac, ako mu jeho
obmedzený dôchodok dovolí. Bod, ležiaci pod bodom rovnováhy, vyjadruje situáciu, keď spotrebiteľ
nevyužíva celý svoj dôchodok na spotrebu a nemaximalizuje svoju užitočnosť v príslušnom období.
Rovnováha spotrebiteľa závisí od výšky dôchodku a cien statkov a služieb.
Zmena dôchodku spôsobí posun dôchodkovej priamky. Zvýšenie dôchodku ju posúva doprava
hore a zníženie dôchodku doľava dole.
Zmena cien spôsobuje zmenu sklonu dôchodkovej priamky. Pokles ceny statku umožňuje nakúpiť
väčšie množstvo tohto statku a línia dôchodku sa posúva.
V oboch prípadoch nastáva zmena rovnováhy spotrebiteľa.

Keď sa zvýši dôchodok spotrebiteľa, mení sa dôchodková priamka a posúva sa rovnobežne hore.
Mení sa rovnováha spotrebiteľa, ktorá vznikne v bode E1 (pri vyššom dôchodku spotrebiteľ môže
spotrebovať väčšie množstvo statkov). Pri nižšom dôchodku sa dôchodková priamka posúva doľava
a bod rovnováhy spotrebiteľa je v E2, čo znamená, že pri nižšom dôchodku spotrebúva menšie
množstvo statkov. Keď cena klesá, mení sa sklon dôchodkovej priamky na Ba1a, bod rovnováhy
nastáva v bode E1, čo znamená, že spotrebiteľ si bude kupovať viac statku A.
Ide o klesajúcu krivku, ktorá vyjadruje zákon klesajúceho dopytu, pri klesajúcej cene, spotrebiteľ
požaduje väčšie množstvá statkov a pri rastúcej cene menšie množstvá. Zmena ceny spôsobuje pohyb
po krivke dopytu.

Substitučný a dôchodkový efekt

Zmena ceny je činiteľom, ktorý spôsobuje pohyb po krivke dopytu. Dopyt sa pritom nemení.
Pohyb po krivke je prejavom dôchodkového efektu, môže byť kladný alebo záporný. Statky členíme
na nevyhnutné, menejcenné a luxusné. Nevyhnutné, ktoré požadujeme pri každej úrovni dôchodku,
menejcenné, ktorých spotreba rastie s poklesom dôchodku a luxusné, ktorých spotreba rastie s rastom
dôchodku. Dôchodkový efekt vyjadruje skutočnosť, že za rovnaký dôchodok si môžeme kúpiť väčšie
množstvo statkov, alebo naopak, menšie množstvo statkov.
Zmena dopytu, posun krivky dopytu, spôsobujú zmeny všetkých výrobných faktorov okrem zmeny
ceny daného tovaru.
Rast dôchodku posúva krivku dopytu vpravo a umožňuje nakúpiť väčšie množstvo statkov. Posuny
vyvolané zmenami veľkosti dôchodku nie sú pri všetkých statkoch rovnaké. Menšia citlivosť je pri
tovaroch uspokojujúcich nevyhnutné životné predpoklady, ale pri luxusných statkoch je zmena dopytu
výrazne vyššia.

Posun krivky môže nastať aj vplyvom substitučného efektu, pri ktorom rozlišujeme tri skupiny
statkov, a to statky substitúty a neutrálne alebo závislé statky.
Ak statky A a B sú substitúty, potom zmena ceny statku A vyvolá pohyb po krivke dopytu tohto
statku a súčasne posun celej krivky dopytu statku B. ak vzrastie cena statku A, časť spotrebiteľov
uprednostní spotrebu substitúty, čo znamená presun peňažných prostriedkov na spotrebu statku B
a posun celej krivky doprava.
Substitučný efekt je potlačený, ak neexistujú žiadne substitúty a pri komplementárnych statkoch.

18. OTÁZKA - INDIFERENČNÉ KRIVKY

Súčasná ekonomická teória vychádza z ordinálnej teórie užitočnosti, krivky ľahostajnosti však
nahradila pojmom indiferenčné krivky (IC - Indiference Curve). Na základe indiferenčných kriviek
možno porovnávať kombinácie statkov z hľadiska užitočnosti.

23
Indiferenčná krivka pozostáva z množiny bodov, kde každý bod predstavuje určitú spotrebnú
stratégiu, čiže kombináciu statku dvoch statkov (X aY), ktorá prináša spotrebiteľovi rovnakú
užitočnosť bez ohľadu na výšku dôchodku. Krivka sa označuje ako indiferenčná preto, lebo
spotrebiteľ je voči všetkým kombináciám indiferentný (ľahostajný). Každá kombinácia statkov X aY
na tejto krivke je pre neho rovnako užitočná. Body ležiace mimo indiferenčnej krivky vyjadrujú takú
kombináciu spotreby statkov X a Y, kedy spotrebiteľ dosahuje rozdielnu užitočnosť.

Tvar indiferenčnej krivky vyjadruje súvislosť vyplývajúcu zo zákona substitúcie. Ak znížime spotrebu
statku X, rastie jeho hraničná užitočnosť, pretože sa stáva vzácnejším. Aby sme neznížili, resp. udržali
celkovú užitočnosť, musíme zvýšiť spotrebu statku Y, ktorý sa stáva hojnejším a jeho hraničná
užitočnosť klesá. Hovoríme, že dochádza k substitúcii statku X statkom Y. Pri substitúcii vo
všeobecnosti platí, že čím je tovar vzácnejší, tým je jeho relatívna hodnota substitúcie vyjadrená
tovarmi, ktoré sa stávajú hojnejšími, vyššia statok Y IC statok X

Indiferenčné krivky sa vyznačujú niekoľkými základnými vlastnosťami, ktoré vyplývajú z preferencií

spotrebiteľa. Preferencia spotrebiteľa je konštatovanie spotrebiteľa o tom, že niektorý statok je pre
neho lepší (užitočnejší) než iný statok. Ak spotrebiteľ dáva prednosť statku X pred statkom Y,
môžeme povedať, že užitočnosť odvodená od statku X je väčšia než užitočnosť plynúca zo spotreby
statku Y. Ak sa spotrebiteľ rozhoduje voľbou z viacerých kombinácií rôznych statkov a
služieb, potom rozhodovanie spotrebiteľa je voľba takej spotrebnej stratégie, ktorá mu prináša
maximálnu užitočnosť. Určovanie preferencií u spotrebiteľa závisí od rôznych faktorov, ktoré majú
povahu biologických, psychologických, kultúrnych, spoločenských a iných faktorov.
Schéma usporiadania jednotlivých faktorov (biologické, psychologické, kultúrne, spoločenské,
ekonomické, politické), ktoré spotrebiteľovi umožňujú zoraďovať rôzne spotrebiteľské stratégie podľa
toho, ako sú pre neho žiaduce. I napriek tomu väčšina usporiadania preferencií je založená na 3
axiómach: 1.Axióma úplnosti – úplnosť poradia preferencií - ak spotrebiteľ má možnosť rozhodovať
sa medzi dvoma spotrebiteľskými stratégiami, môže si vybrať z troch situácií:
a)A preferuje pred B
b)B preferuje pred A
c)A = B
2.Axióma tranzitivity – musí platiť tranzitívne poradie, t.j.: A B, B C, C A
3.Axióma nenasýtenia – spotrebiteľ preferuje väčšie množstvo pred menším – pozitívny
smer preferencií, existujú aj výnimky – negatívny smer preferencií (menej pred väčším). Pri zachovaní
uvedených axióm boli odvodené nasledujúce vlastnosti indiferenčnej krivky:
1. Indiferenčná krivka má negatívny sklon vo všetkých bodoch, je teda klesajúca. Z toho
vyplýva, že zmena množstva spotreby jedného statku pri zachovaní rovnakej užitočnosti vyvoláva
opačne orientovanú zmenu spotreby druhého statku. Ak chceme zvýšiť spotrebu statku Y z úrovne Y0
na úroveň Y1 pri zachovaní užitočnosti U0, musíme znížiť spotrebu statku X z úrovne X0 na úroveň
X1.
2. Indiferenčné krivky sa nepretínajú. Keby sa indiferenčné krivky pretínali, znamenalo by
to, že spotrebná stratégia A nachádzajúca sa v priesečníku oboch indiferenčných kriviek by mala pre
spotrebiteľa rôznu užitočnosť. Indiferenčné krivky sa nemôžu pretínať, čo vyplýva z axiómy
tranzitivity. Z umiestnenia spotrebných stratégií na zobrazených indiferenčných krivkách (graf č. )
vyplýva, že spotrebná stratégia B je preferovaná pred C a zároveň je na rovnakej indiferenčnej krivke
ako spotrebná stratégia A. zároveň spotrebná stratégia A sa nachádza na rovnakej indiferenčnej krivke
ako spotrebná stratégia C aj B, čo je porušenie axiómy tranzitivity a tento tvar indiferenčných kriviek
sa považuje za neprípustný. Ak by preferencie boli tranzitívne, malo by platiť: A = B, A = C, B = C.
Vprípade, že sa indiferenčné krivky pretínajú neplatí B = C.
3. Indiferenčné krivky sú konvexné vzhľadom na počiatok. Táto ich vlastnosť vyplýva zo
zákona substitúcie. Čím menej má spotrebiteľ statku X relatívne k statku Y, tým viac je ochotný
obetovať statok Y, aby získal dodatočnú jednotku statku X.
4.Každá spotrebná stratégia sa nachádza na určitej indiferenčnej krivke. Táto vlastnosť
vyplýva z axiómy úplnosti. Aby bolo možné porovnávať užitočnosť jednotlivých spotrebných
stratégií, musí každá stratégia ležať na nejakej indiferenčnej krivke. Indiferenčné krivky, tvoria

24
mapu indiferenčných kriviek. Mapa indiferenčných kriviek je množinou indiferenčných kriviek, ktorá
charakterizuje funkciu užitočnosti. Táto mapa znázorňuje preferencie spotrebiteľa. Ukazuje, ktoré
kombinácie množstva statkov X a Y uprednostňuje (preferuje) pred inými kombináciami, a ktoré sú
pre neho indiferentné, pretože predstavujú rovnakú užitočnosť.

19. OTÁZKA – ROZPOČTOVÁ PRIAMKA. ZMENY ROZPOČTOVEJ

PRIAMKY. ZMENY SKLONU ROZPOČTOVEJ PRIAMKY. ROVNOVÁHA
SPOTREBITEĽA. KRIVKA PCC A ICC.

ROVNOVÁHA SPOTREBITEĽA
Rozhodovanie racionálneho spotrebiteľa nie je určené iba funkciou užitočnosti spotrebných
stratégií, resp. systémom indiferenčných kriviek, ale aj cenami spotrebovaných statkov a jeho
príjmom.

PRIAMKA ROZPOČTOVÉHO OBMEDZENIA (IZOKOSTA)

Pri svojom rozhodovaní musí spotrebiteľ rešpektovať tzv. rozpočtové ohraničenie, ktoré je
dané rozpočtovou priamkou (označovanou aj ako dôchodková priamka alebo línia rozpočtu).
Rozpočtová priamka (Budget Line – BL) zobrazuje maximálne dostupné kombinácie rozdelenia
dôchodku spotrebiteľa na nákup dvoch statkov, pozri graf. č. 67.

Ak má spotrebiteľ určitý peňažný dôchodok, pričom ho celý venuje na spotrebu, t.j. nákup
statkov X a Y za určité trhové ceny, môže sa pohybovať len po priamke nazývanej rozpočtová
priamka. Táto priamka je grafickým znázornením dôchodkovej funkcie tohto tvaru:
I= Px *X + Py *Y
kde I = príjem spotrebiteľa, resp. dôchodok, Px , Py= ceny statkov

Rozpočtová priamka
Rozpočtová priamka (Budget Line – BL) znázorňuje množinu všetkých spotrebných stratégií, ktoré si
spotrebiteľ môže kúpiť pri danom dôchodku a pri daných cenách statkov. Plocha trojuholník a pod
rozpočtovou priamkou vymedzená bodmi obsahuje body zodpovedajúce spotrebným stratégiám, ktoré
sú pre spotrebiteľa dostupné. Oblasť bodov, ktoré vyhovujú rozpočtovému ohraničeniu, sa označuje
ako množina prípustných rozpočtov, nazýva sa tiež množina príležitostí. Napríklad bod E predstavuje
spotrebnú stratégiu, ktorá je síce pre spotrebiteľa dostupná, ale na jej získanie nevynaloží celý svoj
dôchodok. Celý dôchodok vynaloží spotrebiteľ na stratégie A, B, C, D, teda stratégie, ktoré sa
nachádzajú na rozpočtovej priamke. Body nad rozpočtovou priamkou sú spotrebné stratégie, ktoré
presahujú rozpočtové možnosti spotrebiteľa, napríklad spotrebná stratégia F. Spotrebná stratégia
vyjadruje situáciu, kedy spotrebiteľ míňa celý svoj dôchodok len na nákup statku X, spotrebná
stratégia vyjadruje situáciu, kedy spotrebiteľ míňa celý svoj dôchodok len na nákup statku Y.
Zmenu sklonu a dĺžky rozpočtovej priamky vyvolávajú dve situácie:
1.zmena dôchodku spotrebiteľa,
2.zmena cien statkov X a Y.
Ak nastanú zmeny v dôchodku spotrebiteľa, pričom sa ceny statkov nemenia, nastanú paralelné
posuny rozpočtovej priamky. Rozpočtová priamka sa posúva paralelne aj vtedy, keď sa menia
proporcionálne obe ceny. Pri znížení dôchodku ide o posun doľava – priamka
Pri zvýšení dôchodku ide o posun priamky na úroveň. Týmito posunmi sa mení množina prípustných
rozpočtov.

20. OTÁZKA – ELASTICITA DOPYTU

Zo zákona klesajúceho dopytu vyplýva, že keď rastie cena, požadované množstvo klesá. Často však
žiaduce poznať, o koľko sa zníži požadované množstvo, keď cena vzrastie.
Pojem elasticita je gréckeho pôvodu a vyjadruje poddajnosť, pružnosť, citlivosť. Ak skúmame
citlivosť požadovaného množstva na zmenu ceny, uvažujeme s cenovou elasticitou dopytu
a vyjadrujeme ju prostredníctvom koeficientu cenovej elasticity dopytu.

25
 Koeficient cenovej elasticity dopytu odráža vzťah medzi
percentuálnou zmenou požadovaného množstva
a percentuálnou zmenou ceny.
Elastický dopyt je vtedy, ak koeficient cenovej elasticity
dopytu je väčší ako 1 ale menší ako nekonečno.

Neelastický dopyt je vtedy, ak koeficient cenovej elasticity je

väčší ako 0 ale menší ako 1.

Jednotková elasticita dopytu je

vtedy, ak percentuálna zmena požadovaného množstva sa rovná
percentuálnej zmene ceny.

Dokonale neelastický dopyt v tomto prípade sa koeficient

cenovej elasticity dopytu rovná nule. Pri akejkoľvek zmene
ceny sa požadované množstvo nemení. (má vertikálny tvar)

Dokonale elastický dopyt koeficient cenovej elasticity dopytu sa

rovná nekonečno. To znamená, že aj minimálna zmena v cene vyvolá
nekonečnú zmenu v požadovanom množstve.

Cenová elasticita dopytu vyjadruje vzťah medzi percentuálnou

zmenou požadovaného množstva a percentuálnou zmenou ceny.
Uprednostňuje sa spôsob, ktorý vychádza z priemerného požadovaného
množstva (priemernej ceny). percentuálnu zmenu požadovaného množstva, ceny, potom vypočítame
ako zmenu v požadovanom množstve alebo cenu delenú priemerom východiskového a konečného
požadovaného množstva.

26
 Δ Qd
Qd1 +Qd 2
2
ΔP
P1 + P2
ED = 2

ED = percentuálny rast požadovaného množstva

percentuálny pokles ceny

ED = percentuálny pokles požadovaného množstva

percentuálny rast ceny

Za inak nezmenených podmienok pokles ceny vyvoláva rast požadovaného množstva a rast ceny
pokles požadovaného množstva, v dôsledkom čoho by mal mať koeficient cenovej elasticity dopytu
zápornú hodnotu. V ekonomickej teórii sa však stretávame s tým, že sa neuvažuje so znamienkom
mínus a cenová elasticita dopytu sa uvádza ako kladné číslo.
Oblúková elasticita sa vzťahuje na určitý úsek krivky vymedzený východiskovou a konečnou
cenou. Pri výpočte oblúkovej elasticity používame vzorec *.

Bodová elasticita umožňuje zistiť elasticitu v určitom bode krivky dopytu. Tento výpočet je žiaduci
vtedy, keď reakcia na zmenu ceny sa prudko mení.

ΔQd
Qd ΔQd P
= ×
ΔP Qd ΔP
ED = P
Koeficient elasticity dopytu pre konkrétny bod si môžeme určiť ako vzdialenosť bodu od osi Q
k vzdialenosti bodu od osi P.
Pre statky dlhodobej spotreby platí: všeobecne majú vysokú cenovú elasticitu dopytu

Cenovú elasticitu dopytu ovplyvňujú viaceré činitele. V krátkom období je obvykle cenová
elasticita dopytu nižšia než v dlhom období. Zvýšenie ceny obvykle neodradí pravidelných
konzumentov kávy od jej nákupov. V krátkom období sa však zrejme zmení správanie tých
spotrebiteľov, pre ktorých káva je nenahraditeľná, a tí zrejme obmedzia svoju potrebu ihneď alebo
v krátkom intervale.
Cenová elasticita dopytu je vyššia v dlhšom období než v kratšom období.

Pri priamej elasticite dopytu skúmame vzťah medzi zmenou ceny a požadovaného množstva
určitého statku, pri krížovej elasticite skúmame vzťah medzi cenou jedného statku a zmenou
požadovaného množstva iného statku. Reakcia na zmenu ceny závisí od vzájomného vzťahu statkov.
Ak sú statky vzájomne zameniteľné ide o substitúty, potom cena statku y vedie k rastu požadovaného
množstva statku x Epx>0. ak sa statky dopĺňajú, ide o komplementárne statky, potom rast ceny
statku y vyvolá pokles požadovaného množstva statku x a Edxpy <0 substitúty. môže nastať i prípad,
že zmena ceny statku y nijako neovplyvní požadované množstvo statku x. v tomto prípade medzi
statkami neexistuje žiadna väzba, ide o nezávislé statky, Edxpy =0..

27
 ΔQd x
Qd x 1 +Qd x 2
2
ΔP
y

Py 1 + Py 2
Edxpy = 2
Edxpy = percentuálna zmena požadovaného množstva statku x
Percentuálna zmena ceny statku y

Elasticita dopytu umožňuje poznať vplyv cenových zmien na celkový príjem. Zmena ceny nevedie
k jednoznačnej zmene celkového príjmu. Zníženie ceny môže vyvolať tak zvýšenie celkového príjmu,
ako aj jeho zníženie. Môže nastať situácia, že celkový príjme sa nezmení.

Ak pri poklese ceny celkový príjem rasti, pri raste ceny celkový príjem klesá, čiže ak zmena ceny
vyvolá opačnú zmenu v celkovom príjme, ide o elastický dopyt a ED>1.
Ak pri raste ceny celkový príjem rastie, pri poklese celový príjem klesá, čiže ak zmena ceny spôsobí
zmenu celkového príjmu v rovnakom smere, ide o neelastický dopyt ED<1.
Ak sa pri raste, ako aj pri poklese ceny celkový príjem nemení, ide o prípad jednotkovej elasticity.
Keď ide o elastický dopyt, pre firmy je zaujímavé znížiť ceny, lebo celkové príjmy rastú.

21. OTÁZKA – ELASTICITA PONUKY

Cenová elasticita ponuky odráža závislosť zmeny ponúkaného množstva od zmeny ceny. ak cena
rastie, rastie ponúkané množstvo ak cena klesá, klesá aj ponúkané množstvo. Pri priamej elasticite
ponuky, podobne ako pri priamej elasticite dopytu rozlišujeme

Elastická ponuka je vtedy, ak nekonečno >Es>1, % zmena Qs > % zmena P,

Neelastická ponuka ak 0<Es<1; % zmena Qs < % zmena P,
Jednotková elasticita ponuky ak Es=1; % zmena Qs=% zmene P.
Nulová elasticita ponúkané množstvo sa nemení bez ohľadu na zmenu ceny. Ide o dokonale elastický
dopyt.
Nekonečná elasticita, ktorá, naopak odráža situáciu, keď aj minimálna zmeny ceny vedie
k nekonečnej zmene ponúkaného množstva. Ide o dokonale neelastickú ponuku.
K činiteľom, ktoré ovplyvňujú cenovú elasticitu ponuky patria: klimatické podmienky, dostupné
technológie, druhy statkov, existencia voľných inputov. Faktor času je mimoriadne významný sir
pochopení vplyvu zmeny ceny na ponúkané množstvo. V ultrakrátkom období ani výrazná zmena
ceny nemôže ovplyvniť ponúkané množstvo (nulová elasticita). V krátkom období je cenová elasticita
ponuky nulová, v dlhom období je ponuka elastická až nekonečne elastická. Touto problematikou sa
zaoberal A. Marshall.
Pri krížovej elasticite ponuky sa skúma väzba medzi zmenou ceny jedného statku a zmenou
ponúkaného množstva iného statku.

Dôchodková elasticita
Dôchodková elasticita odráža vzťah medzi percentuálnou zmenou dôchodku a percentuálnou zmenou
požadovaného množstva.
Ak percentuálna zmena v požadovanom množstve je väčšia než percentuálna zmena dôchodku, ide
o elastický dôchodok a elasticita dôchodku je väčšia ako 1.
Ak percentuálna zmena v požadovanom množstve je menšia než percentuálna zmena dôchodku, ide
o neelastický dôchodok a elasticita dôchodku je menšia ako 1.
V prípade, že percentuálne zmeny sú totožné, ide o jednotkovú dôchodkovú elasticitu a elasticita
dôchodku sa rovná 1.

28
 S rastúcim dôchodkom klesá záujem o určité statky. Vtedy hovoríme o negatívnej dôchodkovej
elasticite.
Statky s pozitívnou dôchodkovou elasticitou predstavujú normálne statky, tieto normálne statky,
pri ktorých je dôchodková elasticita väčšia ako 0 alebo menšia ako 1, označujeme ako nevyhnutné
statky, ktorých dôchodková elasticita je vyššia
ako 1 charakterizujeme ako luxusné statky.
Statky s negatívnou dôchodkovou elasticitou
predstavujú inferiórne, podradné statky, keď
zvýšenie dôchodku nevyvolá žiadnu zmenu
v požadovanom množstve, takže dôchodková
elasticita je nulová.

Ernst Engel sformuloval zákon, že čím je

jedinec, národ chudobnejší, tým väčšie percento
svojich dôchodkov musí venovať na zachovanie
svojej fyzickej existencie, pričom najväčší podiel
dôchodkov vynakladá na potraviny.
Ďalej sformuloval zákon, že podiel výdavkov venovaných na ošatenie je približne stále rovnaký bez
ohľadu na výšku dôchodku, podiel výdavkov na bývanie, kúrenie a osvetlenie sa nemení bez ohľadu
na výšku dôchodkov a podiel ostatných výdavkov (vzdelanie, zdravie) s rastúcim dôchodkom rasti.

Daňová elasticita

Daňová elasticita sa určuje zo vzájomného vzťahu medzi percentuálnou zmenou ponúkaného

množstva a percentuálnou zmenou daní. Tak ako v prípade priamej elasticity dopytu sa uvažuje
s absolútnymi hodnotami.

SKLON A CENOVÁ ELASTICITA

Z tvaru krivky dopytu, ponuky možno vyvodiť jej elasticitu. Plochejšia krivka odráža vyššiu
elasticitu. Elasticitu nie je možné zamiešať so sklonom krivky. Sklon odráža absolútnu zmenu v  cene
a množstve. Sklon môžeme vypočítať zo vzťahu: absolútna zmena ceny k absolútnej zmene množstva,
čo možno zapísať:
ΔP
Sklon = ΔQ´ . V prípade, že obe veličiny sa menia v rovnakom smere, krivka má pozitívny
sklon, ak sa menia v opačnom smere, krivka má negatívny sklon. Nekonečný sklon akejkoľvek zmeny
ceny bez vplyvu na množstvo.
Pre sklon krivky dopytu a sklon krivky ponuky platí: sklon krivky ponuky je pozitívny a sklon
krivky dopytu je negatívny.

22. OTÁZKA – NÁKLADY FIRMY

UTOPENÉ NÁKLADY A ALTERNATÍVNE NÁKLADY

Utopené náklady: rozumieme pod nimi náklady, ktoré sme vynaložili v minulosti a z hľadiska
nášho súčasného rozhodnutia sú irelevantné, sú utopené.
Alternatívne náklady: náklady obetovanej príležitosti: rozumieme pod nimi všetky peňažné
i nepeňažné úžitky, ktoré sme museli obetovať, keď sme sa rozhodli zvoliť si určité riešenie.

ČASOVÉ ROZLÍŠENIE NÁKLADOV FIRMY

29
 Krátkym obdobím rozumieme obdobie, v ktorom sú niektoré nákladové položky firmy dané, čiže
ich firma nemôže meniť ich veľkosť.
Dlhé obdobie bude také dostatočne dlhé obdobie na to, aby firma mohla meniť veľkosť všetkých
svojich nákladových položiek.
Analýzu nákladov firmy budeme členiť na analýzu z krátkodobého hľadiska a na analýzu
z dlhodobého hľadiska. Z krátkodobého a dlhodobého hľadiska budeme členiť tri druhy nákladov a to:
priemerné, celkové a hraničné.

ANALÝZA NÁKLADOV FIRMY Z KRÁTKODOBÉHO HĽADISKA

Celkové náklady (TC) všetky náklady, ktoré firma vynaloží na výrobu.

Členíme ich na variabilné a fixné.
Fixné celkové náklady (TFC) nemenia sa s objemom produkcie.
Vznikajú pred tým, ako sa začne s výrobou (nákup budov, nájomné).
Funkcia je konštantná.

Variabilné celkové náklady (TVC) vyjadrujú tie nákladové

položky výroby, ktorých veľkosť závisí od objemu výroby, menia
sa s objemom výroby (náklady na materiál, náklady na mzdy
zamestnancov, ktorí sú priamo zapojení do výroby). Funkcia je
rastúca.

Celkové náklady (TC) vypočítame ako súčet fixných

a variabilných nákladov. TC=TFC+TVC

Priemerné celkové náklady sú to náklady, ktoré vzniknú pri výrobe

jednotky produkcie.

Priemerné fixné náklad (AFC) sú to fixné náklady, ktoré pripadnú na

jednotku produkcie. AFC=TFC/Q Táto funkcia je po celej časti svojho
priebehu klesajúca. TFC, ktoré firma
vynaložila pred začatím výroby, sa s rastom objemu výroby
rozpočítavajú na stále väčší objem výroby a s jeho rastom sú teda stále
nižšie.

Pr iemerné variabilné náklady

(AVC) TCV pripadajúce na jednotku produkcie.
Vypočítajú sa: AVC=TVC/Q

30
 Priemerné celkové náklady (ATC) pripadajúce na jednotku
produkcie vypočítame ako:
ATC=TC/Q. Priemerné celkové náklady vypočítame ako súčet
ATC = AFC+AVC. V tejto funkcii bude dominovať klesajúci
charakter. Pri vyšších objemoch výroby však prevládne rastúci
charakter AVC, z čoho začne funkcia rásť.

Firma nemusí maximalizovať svoj zisk, pri minimálnych ATC.

Na to, aby sme dokázali zistiť, pri akom objeme výroby firma maximalizuje svoje zisky, je potrebné,
aby sme porozumeli kategórií hraničných nákladov.
Hraničné náklady v krátkom období (MC) definujeme ich ako
prírastok celkových nákladov, ktorý firme vznikne pri zvýšení objemu
výroby o jednotku.
ΔTC
MC= ΔQ . Pri nižších objemoch výroby budú hraničné náklady
klesať, následné však začnú rásť.

Funkcia hraničných nákladov pretína funkciu priemerných celkových nákladov v minime

priemerných celkových nákladov.

ANALÝZA NÁKLADOV FIRMY Z DLHODOBÉHO HĽADISKA, OPTIMÁLNA VEĽKOSŤ

VÝROBNEJ KAPACITY, ÚSPORY Z ROZSAHU

Z dlhodobého hľadiska neexistujú FC, čiže všetky nákladové položky sú pre firmu variabilné. Práve
rozhodovanie firmy o optimálnom objeme výrobných kapacít je rozhodnutím, ktoré patrí
z dlhodobého hľadiska ku kľúčovým. Firma si môže zvoliť pri akej veľkosti výrobných kapacít sa
rozhodne vyrobiť objem produkcie, o ktorom predpokladá, že ho bude schopná na trhu zrealizovať.
Optimálna veľkosť výrobnej kapacity bude potom tá, ktorá firme umožní pre daný predpokladaný
objem výroby dosiahnuť najnižšie priemerné celkové náklady. Proces rozhodovania firmy
o optimálnom objeme výroby kapacít znázorňuje funkcia dlhodobých priemerných celkových
nákladov. Táto funkcia vzniká obalením krátkodobých funkcií priemerných celkových nákladov pre
všetky alternatívne objemy výrobných kapacít, preto sa niekedy zvykne označovať aj ako obalová
funkcia.

Úspory z rozsahu, rastúce výnosy z rozsahu: výroba sa väčšom rozsahu, pri vyšších stupňoch
výrobných kapacitách umožňuje pokles priemerných celkových nákladov.
Konštantné výnosy z rozsahu: sú s nimi spojené niektoré typy výroby. Znamenajú, že minimálne
priemerné celkové náklady sú pri rôznej úrovni výrobnej kapacity rovnaké.
Klesajúce výnosy z rozsahu: zodpovedajú veľkosti výrobných kapacít v rastúcej časti priebehu
funkcie dlhodobých priemerných celkových nákladov.

31
 Dlhodobé celkové náklady: priebeh LTC závisí od toho, či sa pri rôznych objemoch výroby
dosahujú rastúce, konštantné, alebo klesajúce výnosy z rozsahu.
Dlhodobé hraničné náklady: vyjadrujú prírastok nákladov, ktorý nastane pri zvýšení objemu
produkcie o jednotku z dlhodobého hľadiska.

23. OTÁZKA – PRODUKČNÉ FUNKCIE A TECHNOLOGICKÉ OPTIMUM

FIRMY.

PRODUKČNÁ FUNKCIA – IZOKVANTY A ROZPOČTOVÁ FUNKCIA

Firma je subjektom trhu, ktorý musí opakovane voliť určitú kombináciu výrobných faktorov. Nákup
výrobných faktorov predstavuje pre firmu vyrobené náklady a realizovaná produkcia , celkový príjem
firmy. Rozdiel medzi nimi je zisk, úžitok z realizovanej produkcie.
Firma sa rozhoduje: - čo bude vyrábať a v akom množstve
- akú kombináciu výrobných faktorov pri výrobe použije

Každá výroba je vzťahom medzi vstupmi a výstupmi.

Produkčná funkcia: Q = f(F1+F2+.....+FN)
Q = objem produkcie
F1, F2, FN = výrobné faktory

Objem produkcie je výstup a použité výrobné faktory sú vstupom. Produkčná funkcia sleduje
vzťah medzi výstupom a použitými vstupmi. Za predpokladu, že vychádzame z existencie troch
základných výrobných faktorov, a to K – kapitál, L – práca, A – pôda má produkčná funkcia má tvar:
Q = f(K, L, A), najčastejšie sa používa dvojfaktorová produkčná funkcia Q = (K, L).

Produkčná funkcia vyjadruje vzťah medzi celkovým objemom výroby a použitými vstupmi pri danej
úrovni techniky a technológie a danom časovom hľadisku.
Závisí predovšetkým od:
1. technickej úrovne kapitálových statkov
2. používanej technológie
3. spôsobu riadenia
4. kvality práce, ....

Celkový produkt TP a hraničný produkt MP

Celkový produkt (TP) je množstvo produkcie, ktorá vznikne
použitím celkového množstva výrobných faktorov t. j. outputov,
ktorý závisí predovšetkým od 1. množstva použitých VF, 2.
kombinácií VF.
Celkový produkt má rastúcu tendenciu a znamená, že
s rastom objemu zapojených výrobných faktorov rastie jeho
úroveň. Efektívnosť každej ďalšej použitej jednotky výrobného
faktora, hraničný produkt.

Priemerný produkt (AP) môžeme odvodiť z celkového produktu. AP sa rovná celkovému

produktu vydelenému počtom jednotiek vstupu.
Hraničný produkt (MP) je prírastok celového produktu vyprodukovaný zvýšením množstva
jedného výrobného faktora o jednu jednotku. Hraničný produkt má klesajúcu tendenciu. To
znamená, že každá ďalšia použitá jednotka variabilného vstupu prináša menší a menší prírastok
k celkovému produktu.

Hraničný produkt sa vzťahuje na každý výrobný faktor.

32
 a) hraničný produkt kapitálu je prírastok celkového produktu vyvolaný rastom výrobného
faktora kapitál o jednotku, pri zachovaní podmienok ceteris paribus.
b) hraničný produkt práce je prírastok celkového produktu vyvolaný rastom výrobného faktora
práca o jednu jednotku.
c) hraničný produkt pôdy je prírastok celkového produktu vyvolaný rastom výrobného faktora
o jednotku.

Pri rešpektovaní zákona klesajúcich výnosov potom hovoríme o zákone klesajúceho hraničného
produktu.
Optimálna kombinácia je potom taký pomer medzi výrobnými faktormi, pri ktorom sa hraničné
produkty jednotlivých výrobných faktorov vo vzťahu k ich cenám rovnajú.

MP K MP L MP A
= =
PK PL PA

TECHNOLOGICKÉ OPTIMUM FIRMY. EKONOMICKÉ OPTIMUM FIRMY

Rôznu kombináciu výrobných faktorov je možné dosiahnuť rovnakými výstupmi, ktoré ležia
tieto rovnaké výstupy na tej istej krivke, ktorá má tvar klesajúcej krivky a nazýva sa izokvanta (IQ).
Každý bod vyjadruje rovnaké objemu produkcie pri rôznej kombinácii použitých výrobných faktorov.

Izokvanta je krivka vyjadruje rovnaký objem produkcie, ktorý je vyprodukovaný rôznou

kombináciou výrobných faktorov. Jednotlivé izokvanty sa od seba líšia veľkosťou objemu produkcie.
Firma svoje náklady rozdeľuje medzi rôzne výrobné faktory. Sú to náklady, ktoré rastú s rastom
objemu produkcie. Ide o variabilné náklady.
Náklady firmy môžeme vyjadriť na základe rozpočtovej funkcie alebo izokasty t. j. čiary
rovnakých nákladov. Každý bod na izokaste znamená
rovnakú úroveň. Každý bod na izokaste znamená rovnakú
úroveň celkových nákladov.
Bod rovnováhy výrobcu v bode E, v bode E dotyku
izokvanty s izokostou. Je to bod, v ktorom sa dosahuje
maximálna úroveň produktu pri minimálnych nákladoch.
Ide o technologické optimom firmy, čiže o takú
kombináciu výrobných faktorov, ktorá prináša firme
najvyšší možný výstup pri minimalizácií výrobných
nákladov a výrobcov nemohol voliť lepšie.

Celkové príjmy (TR) predstavujú celkový preňažný

príjem, ktorý firma získa realizáciou tovaru. Môžeme ho
vypočítať ako: TR = P. Q. Celkový príjem pri dokonalej
konkurencii je funkciou jednej premennej, množstva
produkcie predanej na trhu. Krivka celkového príjmu
s rastom objemu realizovanej produkcie rastie.

S rastom výroby rastú aj celkové náklady firmy. Krivka

celkových nákladov bude mať rastúci priebeh a vyjadruje
závislosť množstva vyrobenej produkcie od množstva
použitých výrobných faktorov. Firma vyrába, tým vyššie
budú jej výrobné náklady. Porovnaním celkových

33
nákladov s celkovými príjmami firmy je celkový zisk firmy. Najväčší rozdiel medzi celkovými
nákladmi a celkovými príjmami. Bude hľadať ekonomické optimum firmy, maximálny zisk

24. OTÁZKA – FIRMA V PODMIENKACH DOKONALEJ KONKURENCIE.

Dokonalá konkurencia ako trhová štruktúra, ktorá sa v reálnych ekonomikách nevyskytuje

a považuje sa za akýsi ideál, ktorý sa v reálnom živote nikdy nedosiahne. Za dokonale konkurenčný
trh budeme považovať, ak:
 na trhu existuje veľký počet firiem a výrobky
 ktoré firmy vyrábajú, sú homogénne (rovnakého druhu, spotrebitelia ich vnímajú ako
identické)
 neexistujú bariéry vstupu do odvetvia
 jednotlivá firma je cenovým príjemcom (trhová cena sa určuje na trhu vo vzájomnej interakcii
trhového dopytu a ponuky) jednotlivý výrobca ju nie je schopný ovplyvni a musí ju prijať ako
cenu, za ktorú je schopný predať svoju produkciu.
 dopyt po produkcii je dokonale elastický
 na trhu existuje dokonalá informovanosť

Každá firma bude preto musieť riešiť otázku optimálneho objemu produkcie, čiže takého objemu
produkcie, pri ktorom bude maximalizovať svoj zisk. Keďže na dokonale konkurenčnom trhu je cena
pre jednotlivého výrobcu daná trhom, rozhodnutie o objeme produkcie, je jediné, ktoré môže výrobca
v snahe maximalizovať svoj zisk urobiť.
Ekonomický zisk: chápeme ako rozdiel medzi celkovým príjmom firmy a jej celkovými nákladmi.

KRÁTKODOBÁ ROVNOVÁHA FIRMY NA DOKONALE KONKURENČNOM TRHU

Vieme, že z krátkodobého hľadiska firma nemôže meniť

objem svojich výrobných kapacít. Pred začatím výroby sú
celkové náklady na úrovni celkových fixných nákladov. Keď
firma začne vyrábať, začnú jej celkové náklady rásť, v miere
zodpovedajúcej rastu celkových variabilných nákladov.
Celkový príjem firmy vypočítame ako súčin množstva
realizovanej produkcie a ceny za jednotku produkcie pri
danom množstve. Pretože v podmienkach dokonalej
konkurencie je firma cenovým príjemcom a cena sa pre
jednotlivého výrobcu s objemom produkcie nemení, bude
mať funkcia celkového príjmu dokonale konkurenčnej firmy
podobu lineárnej funkcie.

Firma dosahuje zisk pri všetkých tých objemoch výroby, pri ktorých je celkový príjem vyšší ako
celkové náklady. Zisk maximalizujúca firma sa teda rozhodne vyrábať taký objem produkcie, pri
ktorom je rozdiel medzi celkovým príjmom a celkovými nákladmi najvyšší.
Ak bude mať firma záujem rozširovať objem produkcie dovtedy, pokým je hraničný príjem, ktorý
dosiahne realizáciou poslednej jednotky produkcie vyšší ako hraničné náklady, ktoré sú spojené s jej
výrobou. Ak platí vzťah, že hraničné náklady sú rovné
hraničným príjmom firma nemá motív meniť objem
produkcie, keďže pri danom objeme produkcie
maximalizuje svoj zisk.

Firma maximalizujúca svoj zisk sa vždy rozhodne

vyrobiť také množstvo produkcie, pri ktorom sa bude

34
dosahovať rovnosť hraničného príjmu a hraničných nákladov. Podmienkou rovnováhy jednotlivej
firmy možno formulovať MC=MR.
Na dokonale konkurenčnom trhu bude navyše platiť, že MC=MR=P, keďže cena je pre jednotlivého
výrobcu daná a hraničný príjem sa teda bude pri všetkých objemoch produkcie rovnať cene za
jednotku produkcie. Firma sa rozhodne vyrobiť objem produkcie pri ktorom sa MC=MR.

Pri cene P sa firma rozhodne vyrábať objem produkcie

Q. nevieme však zistiť, či pri danom objeme produkcie
bude firma dosahovať zisk alebo stratu. Celkový príjem
firmy TR môžeme na základe údajov vypočítať ako P.Q.

Krátkodobé náklady, príjmy a zisk firmy pôsobiacej na

dokonale konkurenčnom trhu (kvantitatívne vyjadrenie)

Q P TFC TVC TC MC AFC AVC ATC TR AR MR ZISK

                         
0 10 12 0 12 - - - - 0 0 0 -12
1 10 12 2 14 2 12 2 14 10 10 10 -4
2 10 12 3 15 1 6 1,5 7,5 20 10 10 5
3 10 12 5 17 2 4 1,7 5,7 30 10 10 13
4 10 12 8 20 3 3 2 5 40 10 10 20
5 10 12 15 27 7 2,4 3 5,4 50 10 10 23
6 10 12 24,5 36,5 9,5 2 4,1 6,1 60 10 10 23,5
7 10 12 34 46 10 1,7 4,9 6,6 70 10 10 24
8 10 12 48 60 14 1,5 6 7,5 80 10 10 20

Q = množstvo
P = cena
TFC = fixné celkové náklady
TVC = variabilné celkové náklady
TC = celkové náklady = > TC = TFC + TVC
ΔTC
MC = hraničné náklady => MC= ΔQ
AFC = priemerné fixné náklady => AFC = TFC / Q
AVC = priemerné variabilné náklady => AVC = TVC / Q
ATC = priemerné celkové náklady => ATC = AFC = AVC , ATC = TC / Q

TR = celkový príjem => TR = P.Q

AR = priemerné celkové príjmy => AR = TR / Q = P.Q / Q = P
ΔTR
MR = hraničné celkové príjmy => MR= ΔQ
ZISK = TR - TC

35
ODVODENIE FUNKCIE INDIVIDUÁLNEJ PONUKY FIRMY

Z krátkodobého hľadiska firma nemusí dosahovať ekonomický zisk. Môže nastať situácia, že
celkový príjem, ktorý dosiahne z predaja optimálneho množstva produkcie, neumožní pokryť celkové
náklady. Firma stojí preto pred rozhodnutím, či bude ďalej vyrábať alebo výrobu zastaví.
Rozhodovanie firmy o zastavení výroby závisí z krátkodobého hľadiska od toho, či jej celkový príjme,
ktorý dosiahne predajom optimálneho množstva produkcie, umožní pokryť celkové variabilné
náklady.

Firma zastaví výrobu, ak cena za jednotku produkcie klesne pod úroveň AVC. Ak sa cena rovná
AVC firma dosahuje rovnakú stratu bez ohľadu na to, či vyrába alebo nie. Keď P2=AVC hovoríme
o bode ukončenia činnosti firmy. Ak je cena nižšia ako ATC, ale vyššia ako AVC z krátkodobého
hľadiska bude firma na to lepšie ak bude pokračovať vo výrobe. umožní jej to uhradiť aspoň časť
fixných nákladov. Vždy, keď sa trhová cena nachádza nad úrovňou ATC bude firma pri optimálnom
objeme produkcie dosahovať ekonomický zisk a je zrejmé, že nebude uvažovať o zastavení výroby.

Krátkodobá funkciu individuálnej ponuky firmy: až po hranicu, keď s cena za jednotku

produkcie vyrovná úrovni AVC bude funkcia individuálnej ponuky firmy totožná s vertikálnou osobu,
keďže firma pri tejto situácii na trhu nebude vyrábať žiadnu produkciu. Ak cena presiahne výšku
AVC, bude funkcia individuálnej ponuky firmy totožná s funkciou hraničných nákladov.
Dlhodobá funkcia individuálnej ponuky firmy: funkciou totožnou s funkciou dlhodobých
hraničných nákladov a jej funkcia individuálnej ponuky bude totožná s vertikálnou osou.

DLHODOBÁ ROVNOVÁHA FIRMY NA DOKONALE KONKURENČNOM TRHU

Z dlhodobého hľadiska sú všetky nákladové položky firmy variabilné a firma môže meniť veľkosť
svojich výrobných kapacít. Ak predpokladáme, že v bode svojej krátkodobej rovnováhy dosahovala
firma na danom trhu ekonomický zisk, budú na daný trh vstupovať ďalšie firmy. V tejto situácií je
odvetvie v rovnováhe zodpovedajúce cene P1 a výrobe celkového objemu produkcie odvetvia Q1
a trhovej ponuke S firmy pôsobiace v iných odvetviach začnú presúvať svoju výrobu do odvetvia
s ekonomickým ziskom. To sa prejaví v raste trhovej ponuky v danom odvetví, v dôsledku čoho sa
funkcia trhovej ponuky posúva smerom doprava na S´.
V dôsledku posunu funkcie trhovej ponuky smerom doprava vzrastie rovnovážne množstvo
produkcie, ktoré realizuje na danom trhu Q1 a Q2 a rovnovážna trhová cena klesne z P1 na P2. firmy
budú vstupovať do odvetvia dovtedy, kým v ňom bude možné dosiahnuť vyšší zisk, ako je bežné
v iných odvetviach.
Môže však nastať aj opačná situácia. Ak firma v bode svojej krátkodobej rovnováhy dosahuje
ekonomickú stratu. V tomto prípade bude mať firma záujem z odvetvia odísť a bude presúvať svoju
výrobu do iného odvetvia. Možno očakávať, že týmto spôsobom zareagujú všetky firmy, ktoré na
danom trhu v stave svojej krátkodobej rovnováhy dosahujú ekonomickú stratu. V dôsledku toho sa na
trhu zníži ponuka a funkcia trhovej ponuky sa posunie smerom doľava. Firmy budú odchádzať
z odvetvia dovtedy, kým v ňom budú horšie podmienky ako v iných odvetviach výroby.
Dokonale konkurenčný trh bude teda v stave svojej rovnováhy vtedy, keď žiadne firmy nemajú
motív vstupovať, alebo odchádzať z odvetvia, keďže v ňom môžu dosiahnuť rovnaký zisk.

Pri optimálnom objeme produkcie Qa

zodpovedajúcemu rovnosti hraničného príjmu
a hraničných nákladov firmy a pri cene Pa
danej trhom firma v stave svojej dlhodobej
rovnováhy nedosahuje ani ekonomický zisk,
ani ekonomickú stratu, keďže jej celkový
príjem sa rovná nákladom. Firma na
dokonale konkurenčnom trhu dosahuje
v stave svojej dlhodobej rovnováhy len
normálny zisk, ktorý je súčasťou celkových

36
nákladov a zodpovedá alternatívnym nákladom. Žiadna firma nemá motív do odvetvia vstúpiť ani
z neho vystúpiť.

Rovnováha firmy na dokonale konkurenčnom trhu z dlhodobého hľadiska

EFEKTÍVNOSŤ V DOKONALEJ KONKURENCII

Dokonalá konkurencia je trhovou štruktúrou, ktorá umožňuje dosiahnuť v odvetví efektívnosť.

Výrobná efektívnosť: v podmienkach dokonalej konkurencie je spojené s tým, že výrobky na
dokonale konkurenčnom trhu sa vyrábajú pri minimálnych nákladoch výroby. Sú to zdroje použité
najefektívnejším spôsobom. Konkurencia v odvetví núti firmy k tomu, aby minimalizovali svoje
náklady. Na dokonale konkurenčnom trhu sa produkcia predáva pri daných podmienkach výroby sa
najnižšie možné ceny a zrealizuje sa najväčšie množstvo produkcie.
Alokačná efektívnosť: sa dosahuje vtedy, keď sú dostupné zdroje použité v svojom
najefektívnejšom použití. Alokovať vzácne zdroje na výrobu tých tovarov a služieb, po ktorých je na
trhu najväčší dopyt, čiže ktoré prinesú najvyšší úžitok.
25. OTÁZKA – MONOPOL A MONOPOLISTICKÁ KONKURENCIA

Dokonalá konkurencia sa z hľadiska efektívnosti považuje za ideálny stav, ktorý sa však v trhových
ekonomikách v čistej podobe nevyskytuje.
Firma v dokonalej konkurencii je cenovým príjemcom (price taker), teda nemá žiadny vplyv na
cenu statkov.
V trhových ekonomikách sa väčšina firiem pohybuje na nedokonale konkurenčných trhoch. Firmy
v nedokonalej konkurencii sú považované za cenotvorcu (price maker) , čo znamená, že firma má
určitú voľnosť pri určení ceny statkov. Nedokonalá konkurencia prevláda v odvetviach, kde jednotliví
predávajúci môžu do určitej miery kontrolovať cenu svojej produkcie. V podmienkach nedokonalej
konkurencie prevláda sú ceny vyššie a objem produkcie nižší ako v podmienkach dokonalej
konkurencie.

MONOPOL

Hlavným cieľom firmy je maximalizácia zisku. Firmy tak v dokonalej konkurencii rozhodujú
o takom objeme výroby, ktorý vedie k najväčšiemu rozdielu medzi TR a TC.
Firma v dokonalej konkurencii maximalizuje zisk vtedy, keď predáva také množstvo výrobkov,
pri ktorých sa hraničné náklady rovnajú trhovej cene (MC=P).
Pre monopol hraničný príjem (MR) je vždy menší než trhová cena, teda MR<P. uvedený vzťah
medzi MR a cenou predstavuje podstatný rozdiel medi firmou v dokonalej a nedokonalej konkurencii.
Firma v dokonalej konkurencii môže za trhovú cenu predať akékoľvek množstvo tovarov, ale monopol
predá ďalší výrobok len vtedy, keď zníži jeho cenu.
Monopol je schopný ovplyvniť cenu výrobku. krivka dopytu monopolistu vyjadruje, že ak
monopolista zvýši cenu svojho výrobku, spotrebitelia ho budú nakupovať menej. Zmenou ponúkaného
množstva si alebo zmenou ceny si monopolista volí
body na krivke dopytu, ale nemôže si zvoliť bod
mimo krivky dopytu.
Analyzujeme teda, aký objem a akú cenu si zvolí
monopolista v podmienkach maximalizácie zisku.

Hraničné príjmy monopolu sú vždy

u monopolistu menšie ako cena. Platí, a to tak pre
dokonale konkurenčnú firmu, ako aj pre monopolistu,
že priemerné príjmy firmy sa vždy rovnajú cene
výrobku.
Aby monopolista mohol predať výrobok, musí
znížiť cenu všetkých svojich výrobkov. Zvýšenie
objemu množstva produkcie vyvolá u monopolistu dva dôsledky na celkové príjmy.

37
  Efekt rozsahu výroby znamená, že monopolista pri zvýšení objemu množstva produkcie predá
väčšie množstvo výrobkov, takže v rovnici TR=P.Q sa hodnota Q zvýši.
 Cenový efekt zvýšením objemu množstva produkcie cena musí klesať, takže hodnota P sa
znižuje.
Ak monopol zvýši výrobu o 1 jednotku, musí znížiť cenu a pokles ceny znižuje príjem za predané
jednotky produkcie. Hraničný príjem monopolu je teda nižší ako cena.

Krivka hraničného príjmu a krivka dopytu začínajú v rovnakom bode na vertikálnej osi, pretože
hraničný príjem z predaja prvej jednotky statku sa rovná cene statku. Hraničný príjem môže
nadobúdať aj záporné hodnoty. Hraničný príjem je záporný vtedy, ak cenový efekt ovplyvňujúci
príjem je vyšší ako efekt rozsahu výroby. To nastáva v prípade, že dodatočná produkcia jednoty statku
vyvolá taký pokles ceny, že celkové príjmy firmy poklesnú aj napriek tomu, že sa zvýši objem
predaných statkov.

Hraničný príjem nadobúda kladné hodnoty (MR>0), ak je dopyt elastický.

Hraničný príjem sa rovná 0 (MR =0), ak ide o jednotkovú elasticitu dopytu.
Hraničný príjem dosahuje záporné hodnoty (MR < O), ak dopyt je neelastický.

Firma v podmienkach monopolu bude zvyšovať svoju výrobu, pokým hraničný príjem prevyšuje
hraničné náklady. Zisk monopolu je maximálny pri takom objeme výroby, pri ktorom sa hraničný
príjem rovná hraničným nákladom. Objem produkcie maximalizujúci zisk monopolistu je určený
priesečníkom krivky hraničných nákladov a krivky hraničných príjmov. Podmienka maximalizácie
má tvar: P>MR=MC.

Rovnováhu monopolistu pri maximalizácii zisku

môžeme určiť dvoma spôsobmi:
 Prvý spôsob je založený na téze, že
maximalizácia zisku znamená
maximalizáciu rozdielu medzi celkovým
príjmami a celkovými nákladmi. Zisk
vypočítame teda ako rozdiel medzi
celkovými príjmami a celkovými nákladmi
(TP= TR – TC).
 Druhý spôsob, ktorým môžeme určiť objem
výroby monopolu, vychádza z porovnania
hraničných nákladov s hraničnými
príjmami. Platí, že monopol dosahuje
maximálny zisk s cenou a objemom
produkcie na úrovni, pri ktorej sa hraničný
príjem rovná hraničným nákladom. (Zisk =
MR = MC)

Maximalizácia zisku monopolu (prostredníctvom

TC a TR)

Rovnováha monopolu pri maximalizácii zisku

(prostredníctvom MR a MC)

Krivka dopytu naznačuje, aké množstvo výrobkov sú

ochotní spotrebitelia kúpiť a zobrazuje ceny, ktoré sú
spotrebitelia ochotní zaplatiť za tieto výrobky. Na
určenie ceny statku používame krivku dopytu, ktorá
stanovuje cenu zodpovedajúcu určenému rozsahu

38
výroby. Cena v prípade monopolu je vyššia ako hraničné príjmy, t.j. monopol oceňuje svoje výrobky
nad úrovňou hraničných nákladov.
Veľkosť monopolného zisku zisk = (P-ATC).Q alebo zisk = (P.Q) – (ATC.Q).

Cenová diskriminácia

Cenová diskriminácia znamená metódu stanovenia rozdielnych cien za rovnaké tovary a služby
pre rôznych kupujúcich. Monopolista nemá záujem vyprodukovať väčšie množstvo.
 Cenová diskriminácia prvého stupňa znamená, že monopol predáva svoj výrobok tomu
spotrebiteľovi, ktorý si ho najviac cení. Monopol pre tohto jednotlivca stanoví maximálnu cenu,
ktorú je ochotný spotrebiteľ zaplatiť.
 Druhá stupeň cenovej diskriminácie znamená, že cena za jednotku produkcie nie je konštantná,
závisí od veľkosti nákupu spotrebiteľa. Monopol predáva jednotlivé produkty za rôzne ceny podľa
počtu statkov, ktoré nakúpi spotrebiteľ, ale každý spotrebiteľ, ktorý nakúpi rovnaké množstvo
statkov, zaplatí rovnakú cenu.
 Tretí stupeň cenovej diskriminácie je najbežnejšou formou cenovej diskriminácie. Monopol
predáva statky rôznym ľuďom za rôzne ceny, ale každá jednotka určitého statku predávaná danej
skupine sa poskytuje za rovnakú cenu. Ide o diskrimináciu podľa spotrebiteľov, keď spotrebitelia
sú rozdelení na dve alebo niekoľko skupín. Môžeme sem zaradiť napríklad zľavy pre študentov pri
cestovní. Určité skupiny získavajú zľavy preto, lebo sú citlivejší na výšku ceny produktov.
Existujú ešte ďalšie formy cenovej diskriminácie ako:
diskriminácia v čase firma v tomto prípade stanovuje spotrebiteľom, ktorí sú rozdelení do skupín,
v rôznom čase rôzne zľavy.
V čase je stanovenie cien v špičkách sa realizuje v dôsledku kapacitných obmedzení firmy, keď
v období vysokej spotreby rastú hraničné náklady firmy. Preto firma zvyšuje cenu produktov počas
špičiek. (napr. telefonické hovory).

Dôsledky správania monopolu - neefektívnosť

Z predchádzajúcej analýzy je zrejmé, že monopol v porovnaní s dokonalou konkurenciou prináša

vyššiu cenu a menší objem produkcie.
Prebytok spotrebiteľa je hodnota, ktorú dostaneme, ak od sumy, ktorú je ochotný spotrebiteľ
zaplatiť za statok, odpočítam sumu, ktorú v skutočnosti zaplatí.
Prebytok spotrebiteľa je
suma, ktorú výrobca získa za
svoje statky po odpočítaní
nákladov na výrobu týchto
statkov.
Celkový prebytok je súčtom
prebytku spotrebiteľa a prebytku
výrobcu a vyjadruje veľkosť
ekonomického blahobytu
v spoločnosti.

Strata mŕtvej váhy je

neefektívnosť monopolu.
Vyjadruje o koľko sa nížil
blahobyt na trhu v dôsledku
neefektívnosti monopolu.

Neefektívnosť monopolu - strata mŕtvej váhy

Monopol v porovnaní s dokonalou konkurenciou prináša vyššiu cenu a menší objem produkcie.

MONOPOLISTICKÁ KONKURENCIA

39
 Monopolistická konkurencia obsahuje prvky monopolu ako ja prvky dokonalej konkurencie.
Každá z firiem čelí klesajúcej krivke dopytu po svojom výrobku a môže určiť cenu svojho produktu.
Na druhej strane toto odvetvie nazývame konkurenciou, pretože firma musí stále bojovať o zákazníka.
Neexistujú tu žiadne bariéry pre vstup do odvetvia.
Vyznačuje sa veľkým počtom výrobcov, diferenciáciou výrobku a voľným vstupom do odvetvia,
produkty sa označujú ako blízke substitúty. Medzi firmami existuje relatívna nezávislosť. Je tu aj
diferenciácia produktu. Môže spočívať v kvalite produktu, cene, umiestení firmy, obale, dizajne.
Každá firma má odlišnú totožnosť cez obchodnú značku. Výrobok firmy spotrebitelia chápu ako
odlišný.

Nízke bariéry vstupu do odvetvia

Existuje tu možnosť vstupu ďalších firiem do odvetvia a tiež výstupov z odvetvia. Na získanie
trhového podielu a na podporu predaja používajú nové firmy reklamu a rôzne marketingové stratégie.
Monopolistická konkurencia sa na dokonalú konkurenciu podobá tromi znakmi :
 na trhu sa nachádza veľa kupujúcich a predávajúcich
 vstup a výstup z odvetvia je voľný
 každá firma považuje ceny iných firiem za dané

Medzi monopolistickou konkurenciou a dokonalou konkurenciou existujú odlišnosti:

 v dokonalej konkurencii sú produkty (homogénne) rovnaké, v monopolistickej konkurencii ide
o diferencované produkty (heterogénne)
 diferenciácia produktu vedie ku klesajúcej krivke dopytu každého predávajúceho.

Ak spotrebitelia preferujú určitú značku, a to aj v prípade, že firma zvýši cenu produktu, znamená to
vernosť značke. Práve vernosť značke je faktor, ktorý spôsobuje, že firma môže meniť cenu produktu
bez obáv zo straty zákazníkov.

Zaujímavou charakteristikou je voľný vstup do odvetvia. Ak do odvetvia začne vstupovať čoraz viac
firiem pre očakávaný zisk, bude to mať vplyv na krivku dopytu firiem v tomto odvetví v dvoch
smeroch:
 nastane posun krivky dopytu smerom doľava dolu, pretože so zvýšením počtu firiem v odvetví sa
zníži počet predaných výrobkov
 krivka dopytu bude elastickejšia, pretože čoraz väčší počet firiem vyrába podobný výrobok
Voľný vstup do odvetvia pri monopolistickej konkurencii spôsobuje posun krivky dopytu smerom
doľava a tvar týchto kriviek bude ploskejší. Vstup nových firiem do odvetvia bude tlačiť zisky každej
z firiem smerom k nule.
Vstup nových firiem do odvetvia spôsobí zvýšenie ponuky produktov a zníženie ceny produkcie. Pre
konkrétnu firmu v monopolistickej konkurencii to však znamená, že stráca existujúcich zákazníkov
a jej podiel na trhu sa znižuje. Posun krivky dopytu firmy smerom doľava znamená, že firma bude
musieť urobiť nové rozhodnutie o objeme produkcie.

Krátkodobá rovnováha – určenie ceny a outputu

Monopolistická firma sa musí rozhodnúť

podobne ako monopol o objeme produkcie a cene.
S cieľom maximalizovať zisk určujú objem výroby na
takej úrovni, pri ktorej sa MC=MR. Priesečník MC a MR
určuje maximálne množstvo ako objem výroby
s maximálnym ziskom.

40
 Krátkodobá rovnováha

Dlhodobá rovnováha

MC=MR. Pri objeme výroby výstupu Qa však nevzniká žiadny ekonomický zisk, pretože pri
tomto výstupe sa cena Pa presne rovná ATC. Dlhodobá rovnováha maximalizujúca zisk nastáva vtedy,
keď krivka dopytu je dotyčnicou krivky ATC. Jedine v prípade dotyku krivky dopytu s krivkou ATC
dochádza k nulovému ekonomickému zisku a stavu dlhodobej rovnováhy.
Dlhodobá rovnováha
Firma nevyrába pri minimálnych priemerných nákladoch.
Monopolistická konkurenčná firma je menej efektívna než dokonale konkurenčná firma.
V monopolistickej konkurencii dochádza častému k chybným cenovým signálom. Podnik oceňuje
svoje produkty nad úrovňou hraničných nákladov firmy.

26. OTÁZKA – OLIGOPOL

Oligopol je trhová štruktúra, v ktorej existuje iba niekoľko predávajúcich, ktorí vykazujú
pomerne vysoký stupeň vzájomnej závislosti pri svojom rozhodovaní. Je to jedna z foriem
nedokonalej konkurencie, kde producenti ponúkajú podobnú alebo identickú produkciu.
Oligopol predstavuje trhovú štruktúru s niekoľkými firmami v odvetví. Firmy v oligopolnej
trhovej štruktúre navzájom reagujú nielen na zmenu ceny, ale aj na zmenu objemu výroby, reklamu,
kvalitu produktu.
V oligopolistickej štruktúre môžu existovať bariéry vstupu do odvetvia, a to vo forme úspor
z rozsahu, právnych obmedzení a pod.

Rôzne typy oligopolu

Najjednoduchším typom oligopolu je duopol v odvetví sa nachádzajú len dve firmy.
Ak v danom odvetví vystupuje niekoľko málo veľkých firiem, hovoríme o absolútne
koncentrovanom oligopole.
Ak v danom odvetví vystupujú popri dvoch-troch veľkých a ekonomicky silných firmách aj stredne
veľké a malé firmy, ide o relatívne koncentrovaný oligopol.

Charakter vyrábaného produktu môže byť: homogénny (identický) výrobok a heterogénny

(diferencovaný) výrobok. V prípade, ak oligopol vyrába len homogénne výrobky ide o homogénny
oligopol. Ak oligopol vyrába diferencované výrobky, nazýva sa heterogénny oligopol.

41
 Obchodná stratégia každej firmy v oligopole závisí od správania konkurentov v odvetví. Tento ja
sa nazýva strategická interakcia.
Ak sa v odvetví nachádza niekoľko firiem, môžu nastať dva typy správania. Kooperatívne
správanie a nekooperatívne správanie.
Ak sa firmy snažia minimalizovať vzájomné nezosúladené kroky a aktívne spolupracujú
v oligopole, hovoríme, že firmy konajú v zhode – kolúzii. Kolúzia predstavuje dohodu medzi firmami
na trhu o množstve, ktoré sa bude vyrábať, a o cenách za ktoré sa výrobky budú predávať. Znamená
to, že si medzi sebou rozdelia trh.
Kartel sa nazývajú firmy, ktoré sa medzi sebou dohodnú formou kolúzie. Cieľom kartelu je
maximalizovať celkový zisk daného odvetvia
prostredníctvom koordinácie svojho správania sa.
Cenové vodcovstvo ide o model oligopolu, ktorý
umožňuje jednej firme určiť cenu pre všetky firmy
v odvetví. Zisky budú maximálne pri takom objeme výroby,
pri ktorom sa hraničné náklady rovnajú hraničným príjmom.
V oligopolistickej štruktúre je zisk rozčlenený medzi
niekoľko firiem podľa ich podielu na trhu.

Maximalizácia zisku v kolúznom oligopole

Maximalizácia zisku v podmienkach kolúzie medzi
oligopolistickými firmami budú maximálne pri takom
objeme výroby, pri ktorom sa hraničné náklady rovnajú
hraničným príjmom. Optimálna cena je identická s cenou
v podmienkach monopolu, pretože je oveľa vyššia ako Obrázok 1Maximalizácia zisku v kolúznom oligopole
hraničné náklady. V oligopolistickej štruktúre je zisk
rozdelený medzi niekoľko firiem, podľa ich podielu na trhu. Medzi prekážky uzavretia a udržania
kolúznej dohody patria: nelegálnosť takto uzavretých dohôd, porušovanie dohody jednou z firiem
formou zníženia cien produktov pre určitú skupinu zákazníkov.
Ak oligopolistické firmy nevytvoria kartel, každá z týchto firiem sa samostatne môže rozhodnú
o objeme produkcie, ktorú bude vyrábať. Pri svojom rozhodovaní berie do úvahy dva efekty:
 Efekt rozsahu výroby: znamená, že ak cena prevyšuje hraničné náklady, predaj dodatočnej
jednej jednotky povedie k zvýšeniu zisku.
 Cenový efekt: vyjadruje fakt, že rast produkcie vyvolá zväčšenie celového predaného
množstva, čo spôsobí pokles ceny produkcie a pokles zisku z každej ďalšej jednotky statku.
Ak efekt rozsahu bude väčší ako cenový efekt rozsahu výroby, firma nezvýši objem produkcie, ale
pristúpi k zníženiu výroby.
Čím je väčší počet firiem v odvetví, tým má jednotlivá firma menší trhový podiel, a tým je menší
vplyv na cenu výrobkov.
Každý oligopolista v odvetví bude zvyšovať objem svojej produkcie do tej miery, pokiaľ sa cena
bude nachádzať nad úrovňou hraničných nákladov.

Zalomená krivka dopytu oligopolistu

Z podmienky maximalizácie zisku

P>MR=MC vyplýva, že zmena
hraničných nákladov vyvolá zmenu
rozhodnutia firmy o objeme produkcie.
Špeciálny tvar krivky dopytu
oligopolistu, ktorý vyplýva zo vzájomnej
strategickej interakcie medzi firmami.
Zalomená krivka dopytu
oligopolistu sa skladá z dvoch
samostatných kriviek dopytu. Prvá
krivka vyjadruje stav, keď konkurenti
nereagujú na zvýšenie cien jednej

42
z firiem v oligopole a druhá krivka je založená na predpoklade, že konkurenti reagujú na zníženie cien.
Každej krivke dopytu bude zodpovedať iná krivka hraničných príjmov.
Krivka HR sa skladá z dvoch častí, medzi ktorými existuje medzera v krivke MR oligopolistu.
Táto medzera vytvára nákladový vankúš, ak krivka hraničných nákladov prechádza danou medzerou,
mierny posun tejto krivky smerom nahor alebo nadol neovplyvní rozhodnutie oligopolistu o objeme
výroby. Nákladový vankúš umožňuje oligopolistovi udržať stanovenú cenu dlhší čas a teda zalomená
krivka dopytu umožňuje existenciu strnulých (rigidných) cien.

Zalomená krivka dopytu a medzera hraničného príjmu

Oligopol, teória hier a väzňová dilema

Správanie ekonomických subjektov, ktoré sa vzájomne strategicky ovplyvňujú, možno analyzovať

prostredníctvom teórie hier. Teória hier študuje ľudské správanie v strategických situáciách. V teórií
oligopolu sa využíva jedna z teórií hier, ktorá sa nazýva väzňova dilema. Ide o hru, v ktorej každý
z hráčov má dominantnú stratégiu a pokiaľ sa tejto individuálnej dominantnej stratégie všetci hráči
držia, celkové výsledky sú horšie ako v prípade, keby sa držali spoločnej stratégie.

Firma A, ktorá sa rozhoduje o znížení ceny produktu, čo má pre ňu zmysel len vtedy, keď ostatní
konkurenti nepristúpia k rovnakému zníženiu.

Možnosti konkurenčných firiem

znížiť cenu zachovať cenu
znížiť cenu malé straty pre všetkých veľký zisk pre firmu A,
Možnosti firmy A strata pre konkurenčné
firmy
zachovať cenu veľká strata pre firmu A žiadna zmena

Kolektívne záujmy oligopolu ako celku sú chránené vtedy, ked nikto nezníži trhovú cenu. Firma si tiež
uvedomuje, že môže veľa stratiť, ak cenu nezníži, ale konkurenti cenu znížia.

27. OTÁZKA – TRH PRÁCE

Trh práce sa prejavuje svojimi špecifikami. Práca neexistuje sama o sebe a jedine ľudia (pracovné
sily) majú schopnosť pracovať.
Domácnosti ako vlastníci práce predstavujú ponuku práce a firmy určujú dopyt po práci.
Domácnosti ako spotrebitelia závisia od dôchodku, sú nútené vstupovať na trh práve a ponúkať prácu.

Ponuka práce závisí od hraničných nákladov domácností pri vynakladaní práce. Domácnosť je
v rovnováhe, ak námaha pri práci sa rovná reálnej mzde.
Individuálnu ponuku na trhu práce ovplyvňujú viaceré efekty. Ponuku práce bude určovať najmä
miera populácie a sklon pracovnej sily rozdeliť svoj čas na pracovný a voľný. Pôsobí tu substitučný
efekt; zvýšenie mzdy zdraží voľný čas, a to človeka motivuje k tomu, aby voľný čas nahrádzal,
substituoval ostatnými statkami. To znamená, aby viac pracoval a menej si užíval voľného času.
Mzda je súčasne dôchodkom. Keď sa zvýši, máme vyšší dôchodok a človek si môže užívať viac
voľného času a menej pracovať.
Ponuka práce predstavuje počet práceschopného obyvateľstva, do ktorého patria všetci, ktorí sú
aktívne zaradení do pracovného pomeru a tvoria pracovnú silu. Prirodzene sem patria aj
nezamestnaní.
Hlavné faktory, ktoré ovplyvňujú ponuku práce:

43
 ▪ veľkosť populácie
Veľkosť populácie je určená prirodzeným prírastkom populácie.

▪ časť populácie, ktorá tvorí práceschopné obyvateľstvo

Práceschopné obyvateľstvo, je tá časť populácie, ktorú dostaneme, keď od celkového počtu
obyvateľstva odpočítame deti (do 16 rokov), dôchodcov, zdravotne postihnutých obyvateľov, ktorí
alebo ešte nie sú schopní pracovať, alebo už nie sú schopní pracovať. Medzi práceschopné
obyvateľstvo sa potom zaraďuje aktívne pracujúce, ale aj nezamestnané práceschopné obyvateľstvo.

▪ priemerný počet hodín odpracovaných pracovnými silami za rok

Priemerný počet hodín odpracovaných pracovnými silami za rok je pomer celkového odpracovaného
času za rok k počtu práceschopného obyvateľstva.

▪ kvalita a kvantita vykonanej práce

Kvalita a kvantita vykonanej práce sa týka množstva ekonomických, politických a sociálnych
problémov.

Jednou z otázok v analýze ponuky práce je otázka, ako reaguje pracovná sila na vyššie mzdy.
Tvar krivky individuálnej ponuky práce je výsledkom charakteristického správania domácností na trhu
práce.
Zvláštny tvar krivky ponuky práce vyjadruje vzťah medzi množstvom práce, ktoré sú ochotné
pracovné sily odpracovať a danou mzdovou tarifou.
S rastom reálnej mzdy ponuka práce rastie; od istého bodu (C) však s rastom reálnej mzdy
ponúkané množstvo práce naopak klesá.
Pri vysokých mzdách totiž klesá ponuka práce žien, lebo mzdy mužov sú dostatočne zabezpečenie
životnej úrovne rodiny. Domácnosti pri dostatočne vysokej úrovni reálnych miezd dávajú prednosť
voľnému času určenému na vedenie domácnosti a výchovu detí a zvýšenej spotrebe statkov.
Substitučný efekt zmeny miezd a dôchodkový
efekt zmeny miezd. Vyššia mzda znamená, že svoje
doterajšie nároky môžeme uspokojiť pri obmedzení
pracovnej ponuky, ale súčasne sa práca stáva lákavejšou.
Prevláda substitučný efekt, ktorý spôsobuje, že pri
zvýšení mzdovej úrovne sa záujem o prácu zvyšuje, čiže
ponuka práce rastie.
Od bodu C smerom hore však prevláda dôchodkový
efekt, ponuka práce klesá, aj keď mzdové sadzby rastú.
Progresívne zdanenie znamená, že daňová sadzba sa
s rastom dôchodku zvyšuje. Progresívne zdanenie
oslabuje motiváciu k práci a znižuje ponuku práce.

Krivka individuálnej ponuky práce otáčajúca sa dozadu

DOPYT PO PRÁCI

Dopyt po práci je určovaný zo strany firmy. Pri

dokonalejšej technológií bude dopyt po pracovnej sile nižší,
ale náročnejší na stupeň kvalifikácie, pri menej náročných
technológiách bude, naopak, dopyt po pracovných silách
vyšší.
Dopyt po práci je odvodeným dopytom, to znamená, že
závisí od dopytu po výsledku tejto práce, po statkoch, ktoré
sa týmito faktormi vyrábajú.

44
 Pri určovaní krivky dopytu po práci je potrebné vychádzať z MP L . Krivka MPL predstavuje
optimálnu úroveň dopytu po práci.

Krivka dopytu firmy

PODSTATA A FORMY MZDY

Mzda je cenou práce, ktorá je výsledkom fungovania trhu.

Navonok mzda vystupuje v dvoch základných formách. Prvou formou mzdy je časová mzda a druhou
formou je úkolová mzda.
Časová mzda je formou mzdy, ktorá vyjadruje odmenu za určitý čas, podľa toho rozlišujeme
hodinovú, dennú, týždennú, mesačnú mzdu. Pri časovej vymedzujeme celkovú sumu mzdy a cenu
práce jednej časovej jednotky (hodiny).
Úkolová mzda je modifikáciou časovej mzdy. Pri jej určení sa vychádza z priemerného počtu
výrobkov, ktoré pracovník vyrobí za určitý čas. Pri danej úkolovej sadzbe sa pracovník usiluje
pracovať intenzívnejšie, aby si zvýšil mzdu. Dnes sa používa najmä pri menej kvalifikovaných
prácach.

KVALITATÍVNA ÚROVEŇ MZDY

Suma peňazí, ktorú pracovník dostáva, sa označuje pojmom nominálna mzda. Suma statkov, ktoré
si pracovník za svoju nominálnu mzdu môže kúpiť, predstavuje reálna mzda. Pri porovnaní miezd
v jednotlivých krajinách sa vždy porovnáva reálna mzda.
Úroveň reálnej mzdy závisí:
- výšky nominálnej mzdy
- úrovne cien statkov a služieb

- Index reálnej mzdy =

indexno min á ln ejmzdy
∗100
indexstatkov
URČENIE MZDY V PODMIENKACH DOKONALEJ
KONKURENCIE

V dokonalej konkurencii je práca stanovená trhom. Ak

uvažujeme o homogénnej práci. Dopyt firiem je dokonale
elastický. Mzdy sú určované ponukou práce so strany
domácnosti a dopytom po práci zo strany firiem.

Určenie mzdy krivkami dopytu a ponuky

Rovnovážny bod E určuje mzdu W2 a jej zodpovedajúce množstvo práce L2. pri vyššej mzde W1 sa
zamestnáva menší počet pracovných síl L1, lebo podnikateľovi sa nevyplatí zamestnávať pri takej
vysokej mzdovej sadzbe naďalej L2 pracovníkov. Vzniká nezamestnanosť, vyjadrená úsečkou AB,
ktorá stláča mzdu na úroveň W2. pri úrovni W3 dopyt prevyšuje ponuku, nedostatok pracovných síl,
mzdová sadzba bude tlačená smerom hore k rovnovážnemu stavu.

URČENIE MZDY V PODMIENKACH

NEDOKONALEJ KONKURENCIE
Mzda v podmienkach nedokonalej konkurencie. Tu
sa firmy rozhodujú individuálne o mzdách. Aby
získala dodatočné pracovné sily, musí ponúkať
atraktívnejšiu mzdu, ako ponúka konkurencia.

45
Mzda každého dodatočne zamestnaného pracovníka prevýši doterajšiu úroveň miezd. Náklady firmy
spojené so zamestnávaním dodatočnej jednotky vyrobeného faktora sa nazývajú hraničné náklady
výrobného faktora MFC.
Dovtedy bude firma zamestnávať dodatočné pracovné sily, pokým hraničný produkt práce MRPL
bude vyšší ako MFCL.
Výsledkom uvedených procesov je stanovenie mzdovej sadzby W1,ktorá sa nachádza na krivke
ponuky práce. Posunutie hraničného produktu práce sa odrazí v raste miezd.

Stanovenie optimálnej mzdovej sadzby na trhu práce v podmienkach nedokonalej konkurencie

V trhových ekonomikách je obvyklý stav, keď ponuka prevyšuje dopyt.

MZDOVÉ ROZDIELY A MZDOVÁ DISKRIMINÁCIA

Mzdy v jednotlivých krajinách a v jednotlivých obdobiach sú rozdielne. Závisia od jednotlivých

profesií, zručnosti zamestnancov, kvalifikácie....
Okrem toho existuje určitá hranica všeobecná mzdová úroveň. Mzdy závisia od ekonomickej
vyspelosti krajiny.
Aspekty vplývajúce na mzdu:
- rozdiely v kvalite práce vyplývajú z kvalifikačných rozdielov medzi ľuďmi. Investícia času
a peňažných prostriedkov do vzdelania tvorí to, čo nazývame ľudský kapitál.
- kompenzačné rozdiely sú to mzdové rozdiely, ktoré slúžia na kompenzáciu rozdielov medzi
prácami. Tieto mzdové rozdiely kompenzujú zamestnancom rôzne riziká povolania.
- výnimočné schopnosti niektorých jednotlivcov. Príjmy týchto ľudí predstavujú vysoké
peňažné sumy.
Široký rozptyl mzdových sadzieb ekonómovia vysvetľujú pojmom nekonkurenčné skupiny na trhu
práce. Nekonkurenčné skupiny sú ponuka a dopyt silne diferencované, preto pretrvávajú veľké
mzdové rozdiely.
Rozdiely v mzdách medzi jednotlivými skupinami sa budú v ekonomikách vyskytovať vždy. Keď sa
však rozdiely v mzdách vznikajú pre pohlavie, rasu
považuje sa to za diskrimináciu.

ŠTÁT, ODBORY A TRH PRÁCE

Trh práce ovplyvňujú vonkajšie zásahy a to buď zo

strany štátu alebo zo strany odborov. Štát zákonom určuje
minimálnu mzdu. Zvýšenie minimálnej mzdy spôsobuje
na niektorých pracovných trhoch zvýšenie ponuky práce
a súčasne zníženie dopytu po práci, a preto
nezamestnanosť sa zvýši.
Zvýšenie minimálnej mzdy
Keď štát zákonne zvýši minimálnu mzdu v celej ekonomike, firmy budú požadovať množstvo L1,
zatiaľ čo domácnosti ponúkajú L2. úsečka AB predstavuje nezamestnanosť.

Otázky pracovných podmienkach a miezd sú náplňou tripartitných rokovaní na ktorých sa

zúčastňujú zamestnávatelia, odbory a štát. Stanovenie, prijatie a podpísanie podmienok sa vyjadruje
generálnou dohodou. Na nižšej úrovni sa prijímajú kolektívne zmluvy – dohody medzi
zamestnávateľmi a odborovo organizovanými zamestnancami.
Monopson na trhu práce sa vytvorí, keď dopyt po práci určitej profesie má jediný zamestnávateľ.
V prípade monopsonu sú hraničné náklady na prácu vyššie ako je
mzda.

Vo veľkých firmách je existencia odborov. O zvýšenie miezd sa

odbory snažia rôznymi spôsobmi:
- obmedzením ponuky práce

46
 - použitím sily kolektívnej zmluvy zvýšiť základné mzdové sadzby
- pôsobením na zamestnávateľov, aby prevyšovali dopyt po práci

Obmedzenie ponuky práce

Obmedzovanie ponuky práce sa prejaví posunom
krivky ponuky, v dôsledku čoho sa zvýšia mzdové sadzby,
ale poklesne množstvo práce, po ktorej bude dopyt.

Výsledný efekt opatrení odborov

Keď sa odborom podarí zákonne zvýšiť základné mzdové sadzby, posunie sa rovnovážny bod
smerom hore. Firmy budú na túto skutočnosť reagovať tak, že znížia dopyt po práci. Zvýšia sa mzdy,
ale zníži sa úroveň zamestnanosti.

28. OTÁZKA – TRH PÔDY

TRH PÔDY A POZEMKOVÁ RENTA

Pôdu považujeme za primárny faktor výrobný faktor. Pôda ako výrobný faktor sa využíva na
poľnohospodárske účely a na nepoľnohospodárske účely. Množstvo pôdy je obmedzené a preto patrí
medzi vzácne statky.
Ten kto chce podnikať na pôde, musel si ju prenajať od vlastníka pôdy. Za prenájom sa platí
pozemková renta. Medzi vlastníkom pôdy a podnikateľom vznikajú na základy prenájmu pôdy
rentové vzťahy. Renta je cenou pôdy pri jej prenájme.
Nájomné sa rozumejú také poplatky, ktoré sa vzťahujú na statky vyrobené ľudskou. Na označenie
poplatkov za používanie pôdy budeme používať pojem renta.

PONUKA PÔDY

Pôda je daná prírodou, je nereprodukovateľná, kvantitatívne

a kvalitatívne obmedzená na zmenu množstva. Znamená to, že ponuka
pôdy má nulovú elasticitu. Ponuku pôdy považujeme za fixnú alebo
úplne nepružnú. Cenu fixného faktora nazvali renta alebo čistá
ekonomická renta,

Ponuka pôdy
DOPYT PO PÔDE

Dopyt po pôde je odvodený dopytom. Odvodzuje sa od

finálnych produktov, ktoré sa prostredníctvom výrobných faktorov
produkujú.

47
Dopyt po pôde
Dopyt po pôde je určený hraničným produktom pôdy a príjmom z hraničného produktu. (MPA,
MRPA)

Firma s cieľom maximalizovať zisk bude rozširovať výrobný faktor pôdu dovtedy, kým príjem
z hraničného produktu neprevýši hraničné náklady alebo cenu výrobného faktora.
Renta je stanovená na celé obdobie, na ktoré sa pôda prenajíma. Ak sa v tomto období zmení cena
poľnohospodárskeho produktu, premietne sa t do renty až v nasledujúcom období, po skončení
platnosti pôvodnej nájomnej zmluvy. Vlastník pôdy má preto záujem prenajímať pôdu na čo najkratšie
obdobie.
Na druhej strane nájomca má záujem si prenajať pôdu na čo najdlhšie obdobie, aby sa mu vrátili
náklady, ktoré do podnikania vložil.
Trhový dopyt po pôde dostaneme grafickým sčítaním jednotlivých kriviek dopytu všetkých firiem
po pôde pri daných cenách výrobného faktora pôdy.
Za predpokladu jediného výrobného faktora, pri cene P=1 dostávame: renta = MP pôdy.
Krivka MP pôdy tak predstavuje optimálnu úroveň dopytu po pôde.
V podmienkach dokonalej konkurencie sa rovná hraničný príjem konštante, cene, ktorá je daná, to
znamená MRP=P.
V podmienkach nedokonalej konkurencie má hraničný príjem klesajúci charakter.

CENA PÔDY AKO VÝROBNÉHO FAKTORA - RENTA

Cena pôdy ako výrobného faktora – renta – sa určuje ako cena

iných statkov vzájomným vzťahom medzi dopytom po pôde
a ponukou pôdy.

Rovnovážna cena pôdy ako VF - renta

Cena na trhu pôdy sa vytvára ako rovnovážna cena
v bode E, tam, kde sa pretína krivka dopytu po pôde
s kolmicou ponuky pôdy. Zmenou dopytu po pôde
nevyvolá v príslušnom intervale zmenu ponuky pôdy, ale
zmenu v cene. Ponuka trhu pôdy má monopol.
Pozemková renta

Renta závisí od vývoja dopytu po pôde.

Pôda ako výrobný faktor poskytuje čistú ekonomickú rentu za týchto predpokladov:
- celková ponuka výrobného faktora je fixná – dokonale neelastická
- pôda sa používa na poľnohospodársku produkciu.

Rozdielnosti pôdy vyplývajú z týchto dôvodov:

o kvalita pôdy bezprostredne ovplyvňuje výšku nákladov, kvalitnejšie pôdy prinášajú vyšší výnos
o poloha pôdy bližšia vzdialenosť k trhu, južnejšie svahy sú výhodnejšie ako severne pôda

48
 Zvláštna bonita pôdy a výhodná poloha môže byť zdrojom existencie prírodného monopolu za
predpokladu, že sa na trhu vytvorí taký dopyt, ktorý umožní realizáciu za ceny vyššie, ako sú
priemerné náklady.

CENA PÔDY PRI PREDAJI A KÚPE

Pôdu možno nielen prenajímať, ale aj predávať. William Petty vychádzal z predpokladu, že je
možné určiť obdobie, počas ktorého žijú vedľa seba tri generácie. Podľa neho je to 21 rokov. To
znamená, že starý otec má 63 rokov, jeho syn má 42 rokov a vnuk má 21 rokov. 21 rokov je obdobie,
počas ktorého môžu žiť tri generácie vlastníkov renty, ktorú im prináša pozemok. Z toho vyplýva, že
pozemok sa predá za cenu, ktorá sa rovná 21-násobku renty.

Predá pôdu za takú sumu, ktorá mu po vložení do banky prinesie ročný úrok rovnajúci sa rente.
R
V=
i
OPODSTATNENOSŤ POZEMKOVEJ RENTY

Zaťažením vzácnych zdrojov pozemkovou rentou sa prispieva v ekonomike k efektívnemu

využívaniu daných zdrojov.
Viaceré prírodné zdroje nemajú bezprostredného vlastníka, sú to zdroje v spoločnom vlastníctve. Je
to „vlastníctvo nikoho a všetkých“.
Pôda a iné prírodné zdroje, ktoré nie sú zaťažené rentou, sa
považujú za bezcenné, a tak sa s nimi nakladá.
Poukazuje sa na dve základné príčiny nezaťaženosti mnohých
zdrojov rentou:
1.neexistencia vlastníkov
2.niekedy nie je možné, alebo veľmi drahé merať
využívanie zdrojov

Veľkosť pozemkovej renty

ŠTÁTNE ZÁSAHY DO POĽNOHOSPODÁRSTVA

Poľnohospodárstvo poskytuje produkty pre výživu obyvateľstva a v záujme štátu ju spotrebu

zabezpečiť. Stabilita poľnohospodárstva je podporovaná predovšetkým štátnymi zásahmi do cenového
systému – subvencovanie ceny.
Štát prispieva výrobcom k cene určitou sumou, subvenciou. Subvencuje však aj spotrebiteľov, lebo
tí môžu nakupovať za nižšie ceny.
Ďalším štátnym zásahom do cien je štátny intervenčný nákup poľnohospodárskej produkcie.
Štát si vytvorí zásoby, štátne rezervy, a tie v období neúrodných rokov potom predáva.
Štátne zásahy existujú nielen na národnej úrovni, ale
aj na nadnárodnej úrovni. Členské štáty EU vytvárajú
spoločné hospodárske politiky. Jednou zo spoločných
hospodárskych politík je aj spoločná
poľnohospodárska politiky. Na podporu cieľa sa
vytvárajú účelové agregátne fondy.

ZDANENIE RENTY

49
 Renta je dôchodkom vlastníka pôdy. Jej zdanením sa zníži jeho dôchodok. Daň dopadá na vlastníka
výrobného faktora. Zdaňovanie pôdy sa týka vlastníkov pôdy, štát odčerpáva z renty.

29. OTÁZKA – TRH KAPITÁLU

TRH KAPITÁLU A ÚROK

TEÓRIA KAPITÁLU
Ekonomickou funkciou kapitálového trhu je na jednej strane koncentrovať (akulumovať) relatívne
voľné peňažné zdroje a na strane druhej alokovať tieto zdroje do reálnych kapitálových statkov.
Kapitál je sekundárny výrobný faktor. Nie je spoločnosti daný, závisí od jej ekonomickej aktivity.
Kapitál vzniká tak, že ekonomické subjekty časť svojich súčasných dôchodkov nespotrebujú, ale
usporia. Niekto musí tieto usporené zdroje investovať – využiť ich na výrobu kapitálových statkov.
Preto v najvšeobecnejšom chápaní je kapitál sprostredkovaná výroba, odloženie dnešnej spotreby
s cieľom výroby nových kapitálových statkov, ktoré zvyšujú spotrebu budúcnosti.
Pojmom kapitál jednak chápeme kapitálové statky ale aj peniaze, ktoré sa usporia, akumulujú
v podobe finančných aktív (peňažný, potenciálny kapitál).
Ľudský kapitál zanemená získané vedomosti, skúsenosti, zručnosti ľudí, ktoré nadobúdajú tak, že
investujú do vzdelania, ale aj do svojho zdravia.

REÁLNY KAPITÁL A JEHO VÝNOSY

Kapitálové statky predstavujú stavby, stroje, zariadenia a zásoby, ktoré sa používajú v ďalšej
výrobe. Jeho pôsobenie vo výrobnom procese je dlhodobé. Kapitálové statky sa postupne
opotrebovávajú. Okrem fyzického opotrebenia nastáva aj ekonomické opotrebenie kapitálových
statkov, ktoré súvisia s ich technickým zastaraním.
Investície sú tokovov veličinou, zvyšujú zásobu kapitálu. Tie investície, ktoré slúžia na obnovu
opotrebovaných kapitálových statkov sa nazývajú obnovovacie investície. Tie investície, ktorých
výsledkom je reálna kapitálová tvorba, sú čisté investície – to znamená, že sa zvyšuje celková zásoby
kapitálu. Reálna kapitálová tvorba je výsledkom investícií.
Každý racionálny investor musí brať do úvahy tieto faktory:
▪ očakávanú mieru výnosnosti z kapitálového statku
- ktorá vyjadruje čistý ročný peňažný výnos z každej investovanej koruny. Ide o čistú produktivitu
kapitálu (r), vyjadruje sa % rozdiel medzi očakávanou budúcou reálnou hodnotou, ktorú
dosiahneme reálnou investíciou a hodnotu, ktorú sme dnes vynaložili – investovali.
▪ riziko, že dosiahne očakávaný výnos
▪ likviditu, rýchlosť nákladov, s ktorými bude možné premeniť danú reálnu investíciu späť na
peňažné zdroje

Čistá produktivita kapitálu (niekedy nazývaná aj rentabilita kapitálu – r) vyjadruje percentuálny

rozdiel medzi očakávanou budúcou reálnou hodnotou, ktorú dosiahneme reálnou investíciou,
a hodnotu, ktorú sme dnes vynaložili – investovali.
Očakávaná budúca reálna hodnota je vlastne dodatočný príjem, ktorý získame zvýšením kapitálu o 1
jednotku, pri nemennosti ostatných faktorov vyjadrených v percentách.
Matematicky vyjadríme: r = (∆ TPPk. PX - ∆ K). 100 / ∆ K
∆ TPPk = prírastok celkového produktu
PX = cena statkov, ktoré sa pomocou kapitálu produkujú
∆ K = dodatočne investovaný (preddavkovaný) kapitál

Peňažný kapitál a jeho výnosy

50
 Peňažný kapitál predstavujú zdroje na výrobu kapitálových statkov, ktoré vznikajú tak, že
domácnosti sporia, to znamená, že nespotrebovávajú celý svoj súčasný dôchodok.
Peňažný kapitál má podobu finančných aktív (obligácie, účastiny..)
Veritelia, samozrejme, neočakávajú iba návrat pôvodnej poskytnutej sumy, ale požadujú určitý
príjem navyše.
Úroková miera (i) je ročný výnos z požičaných zdrojov, udávaný v percentách, ktorý musí dlžník
veriteľovi splatiť spolu s dlžnou sumou za využitie peňazí po čas určitého obdobia.
u
i= ∗¿ ¿
K 100

Ľudský kapitál a jeho výnosy

Ľudský kapitál predstavuje súhrn získaných vedomostí, schopností, zručnosti a kvalifikácie človeka.
Zväčšovanie ľudského kapitálu si vyžaduje investície. Ide o náklady spojené so zvýšením
vzdelanostnej a kvalifikačnej úrovne pracovnej sily. Tieto náklady majú charakter alternatívnych
nákladov, pretože človek musí obetovať ušlý zisk v čase štúdia alebo voľný čas. Výnosom ľudského
kapitálu je vyšší očakávaný celoživotný príjem.

ROVNOVÁHA NA TRHU KAPITÁLU A ÚROK

Na kapitálovom trhu sa stretávajú úspory domácnosti s potrebou

finančných zdrojov. Úspory predstavujú stranu ponuky, investičné
zámery strany dopytu.
Firmy vytvárajú dopyt po kapitáli. Dopyt po kapitáli je dovodeným
dopytom od dopytu po tých statkoch, ktoré sa pomocou neho
vytvárajú.
Ak je očakávaná miera výnosu – čistá produkcia kapitálu – vyššia
ako trhová úroková miera, za ktorú si firma požičiava zdroje,
uskutoční investíciu.
Stav kapitálu je maximálne ziskový vtedy, keď dopyt po kapitáli sa
určuje rovnosťou vzťahu r = i.
Dopyt po kapitály

Krivka dopytu po kapitáli vyjadruje vzťah medzi množstvom požadovaného kapitálu a mierou
výnosu z neho. Krivka čistej produktivity kapitálu má
klesajúci charakter.
Ponukou kapitálu tvoria domácnosti tým, že časť svojich
dôchodkov nespotrebujú – usporia. Z krátkodobého
hľadiska je výška úspor daná predchádzajúcim
rozhodnutím domácností obetovať bežnú spotrebu. Preto je
krivka krátkodobej ponuky kapitálu vertikálna.

Krátkodobá rovnováha na kapitálovom trhu

51
 Rovnováha na kapitálovom trhu nastáva v priesečníku ponuky a dopytu. Vytvára rovnovážnu
úrokovú mieru, pri ktorej chcú domácnosti práve toľko sporiť, koľko sú firmy ochotné investovať.
Z dlhodobého hľadiska sa však ponuka úspor zvyšuje, čo je vyvolané rastom celkového dôchodku
spoločnosti v dôsledku dodatočnej tvorby kapitálu. V dlhom období sa pohybujeme po krivke dopytu
smerom nadol, pretože v dôsledku čistých investícií sa zvyšuje zásoba kapitálu.

Dosiahnutie dlhodobej rovnováhy medzi ponukou kapitálu a dopytom po kapitály

Dlhodobá rovnováha teda nastáva v bode E*, v ktorom sa dlhodobá rovnovážna úroková miera
rovná miere výnosu z kapitálu.
Nominálna úroková miera je vyjadrená množstvom peňazí, ktoré musíme zaplatiť za
kapitálový zdroj.
Reálna úroková miera určuje množstvo statkov, ktoré možno za úrok nadobudnúť. Reálna úroková
miera je nominálna úroková miera mínus miera inflácie.

KAPITALIZÁCIA AKTÍV
Kapitalizácia zisku (aktív) zanemená určiť dnešnú hodnotu celého toku budúcich dôchodkov. Táto
cena by mala byť určená tak, že ak by vlastník sumu peňazí uložil do peňažného ústavu, výnos
v podobe úrokovej miery sa bude rovnať výnosu, ktorý dosahoval z dlhodobého aktíva
v predchádzajúcej podobe.
Určenie ceny aktív pri predaji s:

- neobmedzenou životnosťou (pôda, prírodné zdroje)

- obmedzenou životnosťou (stroje, budovy)

Kapitalizácia aktíva s neobmedzenou životnosťou

Vlastník aktív s neobmedzenou životnosťou, ako sú pôda a prírodné zdroje poberá výnos v podobe
renty. Ak chce toto aktívum kapitalizovať, premeniť na peňažnú formu, mal by pri určení ceny
Vx
V= ∗100
postupovať na základe vzťahu: i .
VX = ročný výnos (renta)
i = úroková miera

Kapitalizácia aktíva s obmedzenou životnosťou

Podobne je to aj s aktívnom, ktorého životnosťou je určená na t rokov.

n
V V V Vt
V= 1 2
+.. . .. .+ =∑
(1+i) (1+i ) (1+ i) i=1 (1+i)t
n

ZISK

Zisk je reziduálny dôchodok, ktorý vzniká ako rozdiel medzi celkovými príjmami a celkovými
nákladmi firmy. Zahŕňa vlastne aj implicitné výnosy.
Podnikateľský zisk obsahuje aj implicitné výnosy z výrobných faktorov, ktoré sú vo vlastníctve
firmy. Jeho výšku určíme, ak od celkového príjmov odpočítame všetky výdavky.
Ekonomický zisk je znížený o implicitné náklady, lepšie posúdiť efektívnosť podnikateľskej
činnosti. V podmienkach dokonalej konkurencie každý podnikateľ dosahuje normálny zisk.
Ak sa niektorým podnikateľom podarí krátkodobo dosiahnuť vyšší ako normálny zisk, hovoríme
o mimoriadnom zisku.
V podmienkach nedokonalej konkurencie môžu firmy dlhodobo dosahovať nadmerné zisky.
Hovoríme o monopolnom zisku.

52
 Zisk ako odmena za podstúpenie rizika, každé podnikanie je spojené s neistotou s rizikom, preto
podnikateľská činnosť musí byť honorovaná adekvátne podstúpenému riziku.
Zisk ako odmena za inovácie a podnikavosť. Zisk musí stimulovať podnikateľa na využívanie
najnovších vedeckých poznatkov, na neustálu inováciu výrobných faktorov.
Zisk ako premenná forma nadhodnoty. Zisk je výsledkom nezaplatenej práce pracovníkov vo
výrobe.
Dvadsiata druhá kapitola

30. OTÁZKA – LORENCZOVA KRIVKA A GINIHO KEOFICIENT

ROZDEĽOVANIE DÔCHODKOV A KVALITA ŽIVOTA

DÔCHODKY A KRITÉRIÁ ČLENENIA DÔCHODKOV

Dôchodok sa najčastejšie charakterizuje ako toková veličina vyjadrujúca sumu peňažných

prostriedkov, ktorú jedinec alebo domácnosť získa za určité časové obdobie. Príjemcami dôchodkov
nie sú len domácnosti, ale nimi môžu byť aj iné ekonomické subjekty. Dôchodok môže mať rôznu
podobu.

Pri členení dôchodkov je možné uplatniť viacero kritérií:

▪ Kritérium prvotného, druhotného rozdelenia dôchodkov
K prvotným dôchodkom patria pracovné dôchodky a dôchodky z majetku. K druhotným dôchodkom
patria transferové dôchodky.
▪ Kritérium zohľadňujúce zmeny cenovej hladiny
Nominálny dôchodok predstavuje dôchodok v peňažnom vyjadrení. Reálny dôchodok predstavuje
nominálny dôchodok upravený v dôsledku zmien cenovej hladiny.
▪ Kritérium zohľadňujúce znovu rozdeľovacie procesy
Legálne dôchodky sú dôchodky získané v súlade so zákonodarstvom danej krajiny. Nelegálne
dôchodky vznikajú v rozpore s ním.
▪ Kritérium formy nadobudnutia dôchodku
Peňažné dôchodky predstavujú množstvo peňažných prostriedkov. Naturálne dôchodky predstavujú
rôzne statky, ktoré subjekt môže nadobudnúť.
▪ Kritérium časového hľadiska
Bežné (absolútne dôchodky) sú dôchodky daného roka. Minulé dôchodky sú dôchodky minulých
rokov a budúce (očakávané) dôchodky sú dôchodky bližšej, vzdialenej budúcnosti.
▪ Kritérium zohľadňujúce dĺžku zmeny toku dôchodku
Skutočný dôchodok predstavuje reálne obdŕžaný dôchodok. Permanentný dôchodok predstavuje
hypotetickú konštantnú úroveň dôchodku, ktorej súčasná hodnota je ekvivalentná rodinným aktívam
a očakávanému budúcemu dôchodku.
▪ Kritérium štatistického zisťovania
Priemerný dôchodok informácie o poskytovaní dôchodku pripadajúceho na jednu osobu. Stredný
dôchodok predstavuje dôchodok, ktorý rozdeľuje všetkých príjemcov dôchodku na dve skupiny.

ROZDEĽOVANIE DÔCHODKOV

Rozdeľovanie dôchodku podmieňuje celý komplex činiteľov. Možno rozčleniť na trhové a netrhové
činitele.

Trhové činitele
Dôchodok má byť plne determinovaný trhovým mechanizmom a všetkými náhodnosťami trhového
mechanizmu. Len trhovou determináciou dôchodkov je každý vedený k tomu, aby urobili to, čo je
potrebné.
Netrhové činitele

53
 Medzi netrhové činitele možno zaradiť veľmi rôznorodý súbor činiteľov, ako sú začiatočné
rozdelenie majetku, vrodené alebo získané schopnosti, výkonnosť, tvorivosť...
Úzku koreláciu medzi dôchodkom a vekom zachycuje teória životného cyklu.
Jednotlivé činitele ovplyvňujú veľkosť dôchodku v smere jeho zvýšenia, zníženia. Veľkosť
dôchodku podmieňuje životnú úroveň. Životná úroveň predstavuje stupeň uspokojenia životných
potrieb, hmotných a duchovných potrieb občanov, ako aj podmienky, v ktorých sa tieto potreby
realizujú.

FAKTOROVÉ ROZDEĽOVANIE DÔCHODKOV

Vznik mnohých teórií prístupu rozdeľovania dôchodkov na základné tézy, že každému výrobnému
faktoru, pretože poskytuje výrobné služby, prislúcha určitý dôchodok zodpovedajúci jeho prínosu
k tvorbe produktu, hovoríme že sa uplatňuje faktorové rozdelenie dôchodkov.
Faktorové rozdelenie dôchodkov sa spája predovšetkým s ekonómami 17 až 19. storočia čiže
predstaviteľmi klasickej školy. Klasickú teóriu rozpracovali predovšetkým W. Petty, A. Smith, D.
Ricardo, J. B. Say, J. S. Mill.
D. Ricardo považoval rozdeľovanie dôchodkov za najdôležitejšiu súčasť ekonomických teórií.
K rozpracovaniu zákonov rozdeľovania výsledkov výroby medzi tri triedy spoločnosti – medzi
vlastníkov pôdy, vlastníkov kapitálu, robotníkmi. V eseji o zisku.
K základným dôchodkom patrí mzda, zisk, renta.
Mzda predstavuje cenu práce. D. Ricardo rozlišuje prirodzenú cenu práce na úrovni existenčného
minima a trhovú cenu práce, ktorá závisí od situácie na trhu práce. Ak trhová cena práce bude vyššia
než prirodzená cena práce, podnieti rast počtu obyvateľstva, v poklese mzdy na prirodzenú úroveň.
Podľa D. Ricarda mzda závisí od situácie na trhu práce
a nikdy by ju nemali určovať zásahy zákonodarstva.
Renta predstavuje dôchodok vlastníkov pôdy.
Neoklasická teória rozdeľovania je založená na teórii
hraničnej produktivity, ktorá je vlastne aplikáciou
teórie hraničnej užitočnosti na výrobné faktory, hovorí
J. B. Clark. Teória hraničnej produktivity vychádza
z toho, že každý výrobný faktor má svoju špecifickú
produktivitu. Rozdeľovanie závisí od vzťahu medzi
výrobnými faktormi a od ich hraničnej produktivity.

Rozdeľovanie produktu na základe teórie hraničnej produktivity

Veľkosť dôchodkov je teda podmienená situáciou na konkrétnom trhu výrobného faktora, čiže je
podmienená vzťahom medzi ponukou a dopytom po príslušnom výrobnom faktore.
Mobilita výrobných faktorov je tiež dôležitým determinantom rozhodovania o využití konkrétneho
výrobného faktora.

OSOBNÉ ROZDEĽOVANIE DÔCHODKOV

Osobné rozdelenie dôchodkov umožňuje zachytiť rozdeľovanie dôchodkov domácnostiam.

Klasifikácia domácností sa môže uskutočňovať dvoma spôsobmi.
Prvý spôsob: predpokladá, že sa vyčlení veľkosť dôchodku v peňažných jednotkách a zisťuje sa,
aké percento domácnosti poberá dôchodok v danom rozpätí. Umožňuje určiť stredný dôchodok.

54
 Druhý spôsob: predpokladá, že sa vyčlení niekoľko skupín domácností. V zoradení od najnižších
dôchodkov po najvyššie dôchodky. Pre grafické znázornenie diferenciácie dôchodkov možno využiť
Lorenzovu krivku, ktorá obsahuje hypotetický predpoklad absolútnej rovnosti a absolútnej
nerovnosti. Absolútna rovnosť nastáva v prípade, keď sa dôchodky rozdeľujú rovnomerne medzi
všetky domácnosti a absolútna nerovnosť vtedy,
keď jedna skupina domácností si prisvojuje
všetky dôchodky. Krivka c vyjadruje skutočný
stav dôchodkovej nerovnosti. Lorenzova krivka
zachytáva ročné dôchodky.

K ďalšiemu významnému obmedzeniu možno

priradiť skutočnosť, že každú skupinu
charakterizuje istý priemerný dôchodok, ale aj
v rámci danej skupiny existujú značné rozdiely.
Domácnosti sa ďalej líšia počtom členov
domácností. Existuje rozdiel, či skúmame
dôchodkovú diferenciáciu pred zdanením alebo
po zdanení.

MERANIE DÔCHODKOVEJ NEROVNOSTI

Na meranie dôchodkovej nerovnosti sa využíva dôchodkový Giniho koeficient. Vypočíta sa ako

pomer medzi obsahom plochy medzi skutočnou a ideálnou krivkou a obsahom plochy pod ideálnou
krivkou. Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 po 1. Ak sa Giniho koeficient rovná 0, ide
o absolútnu nerovnosť, ak sa rovná 1, ide o absolútnu rovnosť. Giniho koeficient predstavoval hodnotu
43 %, koncom 20. storočia sa zvýšil na 53,8 %.
Na meranie dôchodkovej nerovnosti možno využiť aj Atkinsonov index: index odporu
k nerovnosti. Platí, že ak sa jeho hodnota blíži k 0, odpor k nerovnosti klesá a naopak. Robinov
Hoodov index: predstavuje index úplného vyrovnania. Theilov index: vyjadruje mieru nerovnosti.

Bieda a chudoba

Bieda predstavuje stav, keď jednotlivé subjekty nemajú k dispozícií zdroje považované za základné,
žijú v núdzi a existenčnej neistote.
Chudoba znamená neschopnosť kúpiť množstvo statkov, ktoré sú charakterizované ako práve
postačujúce na udržanie minimálneho životného štandardu.
Absolútna chudoba znamená skutočné strádanie v dôsledku neuspokojenia základných životných
potrieb.
Relatívna chudoba znamená, že niekto je chudobný v porovnaní s inými ľuďmi, ktorí žijú v danej
spoločnosti. Hranica chudoby je v tomto prípade vymedzená ako 40 %, 50 %, 60 % z úrovne
dôchodku strednej, priemernej domácnosti alebo 40 %, 50 %, 60 % z úrovne spotrebovaných
výdavkov strednej alebo priemernej domácnosti.

Chudoba je interdisciplinárna kategória.

Chudobu môžeme členiť na:
- ľudskú chudobu informácie o nej poskytuje index ľudskej chudoby. Hodnota ľudskej chudoby sa
pohybuje najmä v rozpätí od 7 – 17 %, čo znamená, že táto časť populácie sa považuje za
chudobnú.
- duchovnú chudobu je spojená s absenciou spolupatričnosti, solidarity.

ROZDEĽOVANIE BOHATSTVA

Bohatstvo predstavuje stavovú veličinu, ktorá odráža peňažnú hodnotu všetkých aktív, ktorými
domácnosť disponuje k určitému časovému okamihu. Bohatstvo závisí od pracovnej aktivity,

55
schopností, kvalifikácie, tvorivosti, adaptability, ale aj od šťastia alebo získania už nahromadeného
majetku.
Medzi dôchodkami a bohatstvom existuje bezprostredná väzba. Bohatstvo podmieňuje veľkosť
dôchodkov, veľkosť dôchodkov má zasa priamy vplyv na veľkosť bohatstva. Čím väčšie bohatstvo
domácnosť vlastní, tým má aj väčšie predpoklady nadobudnúť vysoké dôchodky, ktoré zasa zvyšujú
bohatstvo.
Čisté bohatstvo predstavuje rozdiel medzi aktívami a pasívami.

EKONOMICKÁ STRATIFIKÁCIA (ROZVRSTVENIE) SPOLOČNOSTI

Znázornenie rozvrstvenia spoločnosti v podobe pyramídy naznačuje, že veľmi malá časť

obyvateľstva disponuje obrovskými dôchodkami i obrovským majetkom, kým podstatná časť
obyvateľstva sa nachádza v spodnom priestore pyramídy. Rozdeľovanie dôchodkov i bohatstva je
nerovnomerné.

AESTERLINOV PARADOX

R. A. Easterlin v polovici 70 rokov 20. storočia na údajoch z 19 krajín dospel k názoru, že
vyjadrujú určité podstatné vzťahy medzi úrovňou dôchodkov a pocitmi spokojnosti ľudí tak vnútri
jednotlivej krajiny, v určitom časovom okamihu. Vnútri jednotlivých krajín v určitom časovom
okamihu je silná pozitívna korelácia medzi úrovňou bohatstva a subjektívnou spokojnosťou.
Úroveň hmotného bohatstva je podmienená stupňom ekonomickej vyspelosti krajiny a z hľadiska
jednotlivej domácnosti výškou dôchodku, majetku.

HMOTNÝ BLAHOBYT A KVALITA ŽIVOTA

Hmotný blahobyt
Rozvrstvenie spoločnosti, ktoré odráža značnú polarizáciu domácností, naznačuje výrazne rozdielnu
úroveň spotreby.
Kvalita života je podmienená výkonnosťou ekonomiky. Je to však niečo viac než hmotný blahobyt.
Kladie sa tu dôraz na estetický a etický rozmer života.
Nová hodnotná orientácia sa odráža v takejto preferencii hodnôt: sloboda, pravda, tolerancia,
radosť zo života, úcta k životu druhých, tvorivosť, podnikavosť, prosperita.
Nová kvalita života sa spája s pocitom potreby sebarealizácie s pocitom významu vlastnej
užitočnosti, potreby aktívneho životného postoja, potreby dosiahnuť určitú úroveň kultúrnej
vyspelosti, aktívne využívať voľný čas.

Ukazovatele kvality života

Zachytiť zmeny v kvalite života je možné na základe vývoja jednotlivých ukazovateľov kvality
života.
K najvšeobecnejším ukazovateľom patrí čistý ekonomický blahobyt (NEW), index bohatstva
národa, ktorý zachytáva tri hlavné oblasti – ekonomickú úroveň sociálneho prostredia a úroveň
rozvoja informačnej spoločnosti.

56