2.

maturitný okruh
JAZYKOVÉ ŠTÝLY
štýl
-výber a usporiadanie jazykových aj mimojazykových prostriedkov
hovorový štýl
administratívny štýl
náučný (odborný) štýl
publicistický štýl
umelecký štýl
rečnícky štýl
HOVOROVÝ ŠTÝL
-v súkromnom, neformálnom, hovorenom styku
-využíva hovorové aj nespisovné slová, jednoslovné pomenovania
žánre (útvary) hovorového štýlu
bežné rozhovory, dialógy v rodine, v okruhu kamarátov...

ADMINISTRATÍVNY ŠTÝL
-v úradnom styku
-vyžaduje stručnosť, presnosť, vecnosť
žánre (útvary) administratívneho štýlu
úradný list, žiadosť, objednávka, životopis, úradné tlačivá a formuláre, poukážka, podací
lístok, poštová sprievodka a pod.

NÁUČNÝ (ODBORNÝ) ŠTÝL

-vo vedeckom a vzdelávacom prostredí
-vyžaduje presnosť, objektívnosť, odborné vyjadrovanie (termíny), vedecké zdôvodňovanie, používa
zložitejšie vety a súvetia
žánre (útvary) náučného štýlu
výklad, referát, diplomová práca, prednáška, štúdia a pod.

PUBLICISTICKÝ ŠTÝL
-texty v médiách -noviny a časopisy, rádio, televízia
-používa publicizmy, skratky a značky, snaží sa informovať, o zaujímavosť a aktuálnosť
žánre (útvary) náučného štýlu
správa, interview, inzerát, úvodník, komentár, recenzia, reportáž, fejtón a i.

UMELECKÝ ŠTÝL
-umelecké texty -básnické, prozaické a dramatické
-vyjadruje subjektívny pohľad autora, jeho pocity, myšlienky
-používa umelecké jazykové prostriedky, obrazné pomenovania
žánre (útvary) umeleckého štýlu
všetky lyrické, epické a dramatické literárne žánre

REČNÍCKY ŠTÝL
-v slávnostných, verejných prejavoch pri rôznych príležitostiach
-má zaujať poslucháča - rečnícke otázky, zvolania, knižné slová a pod.

žánre (útvary) rečníckeho štýlu

príhovor, slávnostný prejav, smútočný prejav, súdna reč, prednáška, referát.

CHARAKTERISTIKA – je druh opisu, ktorý na rozdiel od opisu vystihuje základné, podstatné,

typické charakteristické znaky, črty. 
CHARAKTERISTIKA OSOBY

PRIAMA A NEPRIAMA CHARAKTERISTIKA

NEPRIAMA CHARAKTERISTIKA – charakteristika, ktoré vystihuje povahu človeka tak, že vlastnosti

človeka vyplývajú z jeho konania. Nachádza sa v umeleckej literatúre a publicistike.
PRIAMA CHARAKTERISTIKA – je priame vymenovanie charakterových vlastností človeka.

OBJEKTÍVNA A SUBJEKTÍVNA CHARAKTERISTIKA

Objektívna char - autor hodnotí, vymenúva vlastnosti osoby komplexne (aj dobré aj zlé) a
nezaujato (bez úmyslu škodiť, alebo lichotiť).
Subjektívna char - autor vyberá iba niektoré vlastnosti osoby, ktoré chce zdôrazniť, prípadne
zveličiť.

UMELECKÁ CHARAKTERISTIKA:
sem patrí napr. KARIKATÚRA-zveličovanie/hyperbolizácia niektorej vonkajšej, alebo vnútornej
vlastnosti.
ADMINISTRATÍVNA CHARAKTERISTIKA: pre tieto útvary je charakteristická vecnosť, presnosť a
výstižnosť. Z formálnej stránky prehľadnosť, úhľadnosť, čitateľnosť a formát.
OSOBNÝ POSUDOK
Musí byť objektívny, komplexný a zodpovedne vypracovaný. Musí obsahovať podpis a pečiatku.
Existujú aj odborné posudky: OPONENTSKÝ (pri diplomovke), ZNALECKÝ (súdnictvo, právo),
RECENZNÝ (časopisy – posudzovanie umeleckého diela)
ŽIVOTOPIS – curriculum vitae

Veta je syntaktická jednotka s uceleným významom, gramaticky usporiadaná a zvukovo (intonačne)

uzavretá.
Vety podľa modálnosti (obsahu):
a. Oznamovacie – končia sa bodkou a majú klesavú melódiu (Dedko vzdravel.)
b.  Opytovacie – obsahom týchto viet sa na niečo pýtame alebo zisťujeme, končia sa vždy
otáznikom
· doplňovacie otázky – klesavá melódia, začínajú opytovacím zámenom alebo príslovkou, vyžadujú
celú odpoveď (Kam ideš?)
· zisťovacie otázky – stúpavá melódia, stačí odpovedať áno alebo nie (Obedoval si ?)
c.  Rozkazovacie – ich obsahom je rozkaz alebo zákaz, končí sa vždy výkričníkom, klesavá melódia
(Buďte ticho!)
d.  Želacie – ich obsahom je želanie, aby sa niečo stalo alebo nestalo, klesavá melódia, na konci
vety je zvyčajne „! „ , ale nie je to pravidlo (Bodaj by bol víkend!)
e.  Zvolacie – ich obsahom je zvolanie, končí sa „!“ (Daj sem!, Chcem to!)
Delenie viet podľa zloženia:
a. Jednoduchá veta  – je taká veta, ktorá má iba jeden prisudzovací sklad
Podľa toho, či má iba základné alebo aj rozvíjajúce vetné členy, poznáme:
1.holú vetu – má len  podmet a prísudok, napr. Žiak píše. alebo nevyjadrený podmet a prísudok,
napr. Píše. (On)
2. rozvitú vetu – má  základné vetné členy a tie sú bližšie určené rozvíjacím vetným členom,
napr. Náš otec prichádza. Neskoro prichádza. Náš otec neskoro prichádza.

b.  Zložená veta – súvetie – spojenie 2 alebo viacerých viet, má 2 a viac prísudkov, vyjadruje 2
a viac myšlienok.
1. jednoduché súvetie – obsahuje dva prisudzovacie sklady, napr. Jano sadol do auta a odišiel.
a.  Priraďovacie 
o zlučovacie (napísal list a naučil sa vybrané slová)
o stupňovacie (Nielenže sa neučíte, ale ste aj drzí.)
o odporovacie – niečo si odporuje (Sľúbili, ale nesplnili.)
o vylučovacie (Prídete či neprídete?)
o dôvodové (On to vie, veď je odborník.)
o dôsledkové (Bol smädný a preto sa napil.)
b.  Podraďovacie – spája sa v ňom do jedného celku hlavná veta a vedľajšia veta. Hlavná veta je
tu nadradená, vedľajšia podradená.
 Vety v tomto súvetí bývajú spojené:
a.) podraďovacími spojkami – že, aby, keď, kým, keby, pretože, lebo, ...
b.) vzťažným zámenom – kto, čo, aký, ktorý, čí, ...
c.)  zámennou príslovkou – kedy, kde, kam, odkedy, odkiaľ, ...

Podľa toho, ktorý člen hlavnej vety sa vyjadruje vedľajšou, rozdeľujeme vedľajšie vety na:
a.) podmetové – Prišlo mu na um, či nezabudol zamknúť.
b.) prísudkové – Jánošík bol taký, že ho 7 regimentov neprevládalo.
c.)  predmetové – Chorý videl, že u lekára musí dlho čakať.
d.) prívlastkové – Prebudil ho hrmot, ktorý sa ozýval z chodby.
e.)  doplnková – Matka ju našla, ako plače.
f.)  príslovkové – Strela letí, kam je namierená.

2. zložené súvetie – najmenej 3 prisudzovacie sklady (Kto stratil, nech hľadá, kto našiel, nech
nedá.)

Delenie viet podľa členitosti

1) jednočlenná 
a.  slovesná – vetným základom sú slovesá – Sneží.  Prší.
b. neslovesná –  je často názvami, výkrikmi, odpoveďami na otázky, príkazmi atď. – Hurá!
Potraviny, Nefajčiť!
2)  dvojčlenná 
a.  úplná – vyjadrený podmet aj prísudok – Otec prišiel.
b. neúplná – nevyjadrený (zamlčaný) podmet – Prišiel. (on)

Zvuková rovina jazyka

 vnútorne usporiadaný, systémovo organizovaný súbor prostriedkov a pravidiel, ktorými sa
utvára zvuková podoba hlások, slabík, slov a výpovedí v reči
 nie je izolovaná, súvisí s inými jazykovými rovinami
 jazykovedné disciplíny: fonetika(hláska) , fonológia(fonéma)
Hláska - najmenšia zvuková jednotka - ustálený zvuk utvorený a vyslovený rečovými orgánmi, je
konkrétna realizácia fonémy v reči         
FONETIKA skúma: 1. ako sa hlásky tvoria, 2. ako ich počujeme, 3. ako sa správajú v spojení s inými
hláskami (dievča,  vrana,  včela, domov) ·        
Fonéma - zvuková jednotka schopná rozlišovať význam slov alebo tvarov (sud – súd,  ľan  –  laň)
-          môže mať viac variant, no tie nerozlišujú význam slov ( Jano, Janko) -         
FONOLÓGIA skúma: 1. ktoré zvuky ľudskej reči sa využívajú na dorozumievanie v jazyku 2.
pomocou ktorých zvukov sa v jazyku rozlišujú slová a tvary 3. aké vlastnosti zvukov sú dôležité pre
ich rozpoznávanie.     
Graféma - písmeno - zaznamenávanie grafickej podoby hlásky aj fonémy.
Transkripcia - fonetický zápis textu, uvádza sa v hranatých zátvorkách

Od ostatného textu sa oddeľuje úvodzovkami a uvádza je uvádzacia veta.

Schémy všetkých troch typov zápisy priamej re či v  slovenčine sú takéto:

 Uvádzacia veta : ,,Priama  reč./?/!“
 ,,Priama  reč,/?/!“ uvádzacia veta.
 ,,Priama  reč,“  uvádzacia veta , ,,priama  reč./?/!“

Uvádzacia veta sa konči dvojbodkou, priama reč sa začína veľkým písmenom.

Peter iba ticho poznamenal:,,Takto som to nechcel urobiť."
Mama sa spýtala:,,A kedy to už bude hotové?"
Hájnik sa zamračil:,,Nech vás tu už nikdy nestretnem!"

Uvádzacia veta na konci

Priama reč sa končí čiarkou, otáznikom alebo výkričníkom, uvádzacia veta sa začína malým
písmenom.
,,Takto som to nechcel urobiť," ticho poznamenal Peter.
,,A kedy to už bude hotové?" chcela vedieť mama.
,,Nech vás tu už nikdy nevidím!" mračil sa hájnik.

Vložená uvádzacia veta

Uvádzacia veta sa začína malým písmenom, končí čiarkou, druhá časť priamej reči sa začína
malým písmenom.
,,Takto som to nechcel urobiť," ticho poznamenal Peter, ,,nebudeme pokračovať."
,,Veľmi som sa snažila," kývala hlavou, ,,ale nemá to zmysel."

NEPRIAMA REČ:0

autor sám prerozpráva, čo povedala iná osoba. Je súčasťou pásma rozprávača a prostredníctvom
nej sa reprodukuje prehovor niektorej postavy.
NEVLASTNÁ PRIAMA REČ:

formálne vyzerá, že je to reč postavy, ale reprodukuje ju rozprávač, zhrnie ju do svojho prejavu.
Hoci sa v nej môžu uplatniť všetky tri slovesné osoby, predsa najčastejšie sa používa 1. osoba
jednotného, prípadne množného čísla. Práve táto vlastnosť ju markantne odlišuje od
nepriamej a polopriamej reči. Vyznačuje sa hovorovosťou, spontánnosťou, expresívnosťou.

POLOPRIAMA REČ:

súčasť pásma rozprávača. Zachytáva vnútorný dialóg postavy, zachytí presne čo povedala iná
osoba, ale na rozdiel od priamej reči nepoužíva úvodzovky a autor aj v citovanej vete používa 3.
osobu. Polopriama reč je referovaním o myšlienkach postavy, kým nevlastná priama reč je
doslovným reprodukovaním jej reči. napr. Eva sa rozhnevala. Prečo ani ju nepozvali?