1.

Atribúty štátu, vznik štátu

Štát – z lat. status = ústava, stav, poriadok (zaviedol ho Macchiavelli

1933 – Montevidejská konvencia – štátnosť je charakterizovaná permanentnou populáciou,
dobre vymedzeným územím a vládou schopnou vládnuť občanom a udržiavať diplomatické
styky s ostatnými štátmi

- štát je politická inštitúcia, ktorú charakterizujú tieto atribúty:

- územie – štátne územie – štátnymi hranicami vymedzená časť zemegule, siahajúca do

stredu zeme a zahrňujúca vzdušná priestor nad touto časťou zemegule až po hranicu
kozmu (do výšky efektívnej kontroly = 10 km); zloženie – suchá zem, vodstvo,
nadzemské priestory, podzemské priestory, fiktívne štátne územie (lode, lietadlá);
štátne územie nemusí byť vždy vo vlastníctve štátu (prípad rodinného domu
s pozemkom, ale územnú výsosť vykonáva štát)
- obyvateľstvo – zahŕňa všetky osoby žijúce na jeho území, ktoré podliehajú štátnej
moci; vplýva na postavenie štátu vo svete – počet; vplýva na stabilitu štátu – lojálnosť
obyvateľstva, kontinuita osídlenia
- moc – každý štát disponuje štátnou mocou, ktorá je reprezentovaná najvyššími
zákonodarnými a výkonnými orgánmi a im podriadeným štruktúram; primárne úlohy:
1. zabezpečenie organizovaného poriadku vo vnútri štátu
2. bezpečnosť štátu pred ostatnými štátmi či iných subjektov
3. presadzovanie vlastných záujmov v zahraničí
- suverenita – voči určitému územiu a príslušnému obyvateľstvu je štátna moc
najvyššou výlučnou mocou a pri jej uplatňovaní voči iným suverénom aj nezávislou
mocou
- schopnosť štátu prijímať a presadzovať nezávislé rozhodnutia, časť možno odovzdať
medzinárodným inštitúciám a štruktúram

Vznik nového štátu

- minulosť – proces prvotnej okupácie

- možnosti vzniku štátu:

1. prvotné osídlenie územia – vyžaduje skutočné ovládnutie územia, optifikácia, t.j.

oznámenie o osídlení a o skutočnom ovládnutí územia „bez pána“ a súhlas tretích
štátov (napr. Libéria, USA)
2. vyhlásenie samostatnosti dovtedajšieho závislého územie – dekolonizácia
3. spojenie dvoch alebo niekoľkých existujúcich štátov do jedného štátu (Juhoslávia,
zjednotené GER)- integrácia
4. odštiepenie sa od existujúceho štátu (secesia) a vytvorenie nezávislého štátu (Grécko,
Srbsko, Rumunsko vznikli odštiepením od Tureckej ríše, Bangladéš od Pakistanu) -
separácia

1
 5. rozpad existujúceho štátu na viacero samostatných štátu (Rakúsko, Maďarsko, ČS
a Poľsko po Rakúsko-Uhorsku)
6. rozhodnutie medzinárodnej konferencie (Kongo, Albánsko, Izrael)

Možnosti nadobudnutia štátneho územia

1. primárne spôsoby (originálne)

a. prvotná okupácia (teória objaviteľského práva) – najmä v období kolonizácie
(berlínska konferencia 1885)
b. prirodzený prírastok – prirodzená akcesia – vznik nového ostrova, posun zem.
povrchu, zmena toku rieky, naplavenina
c. umelá akrescencia – úmyselné rozšírenie pobrežia – vysušovanie
2. odvodené spôsoby (derivatívne)
zmluvné – cesia, adjudikácia
mimozmluvné – vydržiavanie, anexia
a. césia – spôsob nadobudnutia št. územia medzin. zmluvou o prevode územnej
suverenity doterajšieho suveréna na iný štát (napr. zmluva o Zakarpatskej
Ukrajine podpísaná medzi ČS a ZSSR v roku 1945) – zmluvný spôsob
b. adjudikácia – nadobudnutie územia na základe rozhodnutia medzin. orgánu –
Viedenská arbitráž, Spoločnosť národov – zmluvný spôsob
c. vydržiavanie – nadobudnutie územia dlhotrvajúcim faktickým vykonávaním
suverénnej moci – štát musí vykonávať nad územím dlhodobo a neprerušene
suverénnu moc a tento výkon moci má byť sprevádzaný úmyslom ovládať toto
územie aj naďalej – mierový charakter, sporná je však dĺžka vydržacej lehoty –
mimozmluvný spôsob
d. anexia – násilne pripojenie územia jednostranným aktom (medzinárodné právo
ju zakazuje)
e. plebiscit – zmluvný spôsob

2 spôsoby straty územia – derelikcia –opustenie územia doterajším suverénom s úmyslom

vzdať sa oficiálnej, suverénnej moci nad ním
- secesia - odtrhnutie

2. Štátne územie. Spôsoby nadobudnutia štátneho územia

Územie – štátne územie – štátnymi hranicami vymedzená časť zemegule, siahajúca do stredu
zeme a zahrňujúca vzdušná priestor nad touto časťou zemegule až po hranicu kozmu (do
výšky efektívnej kontroly = 10 km); zloženie – suchá zem, vodstvo, nadzemské priestory,
podzemské priestory, fiktívne štátne územie (lode, lietadlá); štátne územie nemusí byť vždy
vo vlastníctve štátu (prípad rodinného domu s pozemkom, ale územnú výsosť vykonáva štát)

V sucasnosti su 4 moznosti ako moze stat vzniknut:

2
 1) vyhlasenie samostatneho statu dovtedajsieho zavisleho uzemia (dekolonizacia)
1) vyhlasenie samostatnosti na casti uzemia uz existujuceho statu pricom
povodny stat je zachovany (separacia)
2) rozpad povodneho statu na viacero samostatnych statov, bez naslednej statnej
kontinuity povodneho suverena
3) integracia (Nemecko 1990, Jemen 1990)

Nadobudanie statneho uzemia:

1) povodne (primarne) -> prvotny sposob nadobudnutia uzemia
 prvotna okupacia
- objavenie, efektivita, notifikacia
 prirodzena akcesia
- nadobudanie uzemia posobenim prirodnych sil
- sopecna cinnost, alluvium (riecne nanosy)
 umela akrescencia
- poldre

2) odvodene -> uzemie uz niekomu patrilo:

 cesia
- prevod uzemnej suverenity na iny stat
- prostrednictvom vzajomnej dohody
 adjudikacia
- nadobudnutie uzemia na zaklade rozhodnutia medzinarodnych
organov
 vydrzanie
- dlhotrvajuce fakticke vykonavanie suverennej moci
- pozaduje sa aby stat vykonaval dlhodobo a neprerusene svoju
suverennu moc a aby tento vykon moci bol sprevadzany
umyslom ovladat toto uzemie aj nadalej
 anexia
- nasilne pripojenie

Strata statneho uzemia:

1) prvotne:
- prirodnymi cinitelmi
2) umelo:
 secia (secesia)
- osamostatnenie sa casti uzemia
- 1776 -> 13 kolonii
- 1830 -> Belgicko od Holandska
- 1971 -> Banglades od Pakistanu

 derelikcia

3
 - opustenie uzemia
Vznik nového štátu

7. prvotné osídlenie územia – vyžaduje skutočné ovládnutie územia, optifikácia, t.j.

oznámenie o osídlení a o skutočnom ovládnutí územia „bez pána“ a súhlas tretích
štátov (napr. Libéria, USA)
8. vyhlásenie samostatnosti dovtedajšieho závislého územie – dekolonizácia
9. spojenie dvoch alebo niekoľkých existujúcich štátov do jedného štátu (Juhoslávia,
zjednotené GER)
10. odštiepenie sa od existujúceho štátu (secesia) a vytvorenie nezávislého štátu (Grécko,
Srbsko, Rumunsko vznikli odštiepením od Tureckej ríše, Bangladéš od Pakistanu)
11. rozpad existujúceho štátu na viacero samostatných štátu (Rakúsko, Maďarsko, ČS
a Poľsko po Rakúsko-Uhorsku)
12. rozhodnutie medzinárodnej konferencie (Kongo, Albánsko, Izrael)

Možnosti nadobudnutia štátneho územia

3. primárne spôsoby
a. prvotná okupácia (teória objaviteľského práva) – najmä v období kolonizácie
b. prirodzený prírastok – prirodzená akcesia – vznik nového ostrova, posun zem.
povrchu, zmena toku rieky, naplavenina
c. umelá akrescencia – úmyselné rozšírenie pobrežia – vysušovanie
4. odvodené spôsoby
a. césia – spôsob nadobudnutia št. územia medzin. zmluvou o prevode územnej
suverenity doterajšieho suveréna na iný štát (napr. zmluva o Zakarpatskej
Ukrajine podpísaná medzi ČS a ZSSR v roku 1945) – zmluvný spôsob
b. adjudikácia – nadobudnutie územia na základe rozhodnutia medzin. orgánu –
Viedenská arbitráž, Spoločnosť národov – zmluvný spôsob
c. vydržiavanie – nadobudnutie územia dlhotrvajúcim faktickým vykonávaním
suverénnej moci – štát musí vykonávať nad územím dlhodobo a neprerušene
suverénnu moc a tento výkon moci má byť sprevádzaný úmyslom ovládať toto
územie aj naďalej – mierový charakter, sporná je však dĺžka vydržacej lehoty –
mimozmluvný spôsob
d. anexia – násilne pripojenie územia jednostranným aktom (medzinárodné právo
ju zakazuje)
e. plebiscit – zmluvný spôsob

Strata štátneho územia

3) prvotne:
- prirodnymi cinitelmi

4
 4) umelo:
 secia (secesia)
- osamostatnenie sa casti uzemia
- 1776 -> 13 kolonii
- 1830 -> Belgicko od Holandska
- 1971 -> Banglades od Pakistanu

 derelikcia
- opustenie uzemia

- zánik zvrchovanosti určitého štátu nad časťou alebo nad celým svojím územím

3. Úloha geografických faktorov pri formovaní a stabilite štátu

Vplyvy teritoriálnych faktorov na stabilitu štátu

rozloha
- ovplyvňuje homogenitu prírodných podmienok, sídelnú štruktúru, ekon. štruktúru aj
kompaktnosť územia
tvar štátu ( morfológia štátu )
- ideálny kruh a v strede centrum
- nevýhodná môže spôsobiť nekompaktnosť územia
- z hľadiska morfológie teritória štátu, destabilizuje štátnu moc umelá politická
integrácia heterogénnych celkov oddelených od seba územím iného štátu alebo
geografickou prekážkou
fyzicko-geografické prekážky ( faktory )
- púšť, jazero, vodnatá rieka, ...
existencia jadrových území a periférií
- jadrové územia – územia geograficky zvýhodnené
vzdialenosť ( odľahlosť územia ) od jadrového regiónu
- väčšina štátov – voľba federácie
poloha štátu
- v náväznosti na dopravné koridory, vojenskú stratégiu
- prímorské štáty – zvýhodnené štáty
rozmiestnenie ekonomických aktivít na území štátu
- existujú nasýtené/nenasýtené regióny

Vplyvy faktorov obyvateľstva na stabilitu štátu

plošná kontinuita osídlenia
- súvislosť sídiel, ktorá nie je prerušená širokým pásmom nezaľudneného územia
stupeň homogenity obyvateľstva
- rasový, etnický, náboženský aspekt

5
 - vplyv menšín na štátnu moc a stabilitu štátu spočíva:
1. vzťah so štátotvorným národom
2. stupeň rasovej a náboženskej tolerancie
3. početnosť menšín
4. rozmiestnenie menšín (obýva kompaktné územie)
- zvláštny vplyv – konfesionálna štruktúra (náboženstvo) – islam

separatistické hnutia – radikálne (celkové odčlenenie) a umiernené (určitá autonómia)

= narušenie stability štátu

4. Štátna hranica

hranica = zmluvne stanovená línia na mapách a v teréne, ktorá oddeľuje územie 1

suverénneho štátu od druhého, alebo od oblasti, ktoré nepodliehajú moci iného
suverénneho štátu, po suchej zemi aj vo vodnom predele
- podľa povahy rozoznávame hranice
1. prirodzené (rieky, horské hrebene, jazerá, lesy, ...), nazývame ich aj orografické
2. umelé, vytvárané rôznymi znakmi – nazývame ich aj geometrické

- súčasné hranice – výsledkom dlhého vývojového procesu

- v minulosti – pohraničné pásma – rôzna šírka – nepodliehali suverenite žiadneho štátu;
lesy, púšte – oblasti väčš. vyľudnené
- 2 fázy:
1. rozdeľovanie 2 štátov spoločenstva
2. obranná fáza
- neskôr – zužovanie a transformácia na hraničné línie

- zmluvy koloniálneho rozdelenia teritória

- vznik nárazníkových štátov – Nepál, Bhután
- J a V časť Arabského polostrova – ešte existujú hraničné pásy

Proces stanovovania štátnych hraníc

- právnym základom je spravidla medzin. zmluva

- proces – 4 kroky:
1. proces alokácie – pol. rozhodnutie, ktorého výsledkom je dohoda o rozdelení urč.
teritória; deliaca línia stanovená iba približne
2. delimitácia – činnosť, ktorej cieľom je určenie jednotl. bodov a smeru štátnej hranice;
realizácia formou zmluvy – súčasťou je mapa malej mierky – zakreslený priebeh
hraničnej línie
3. demarkácia – detailný priebeh štátnej hranice; zriadená zmiešaná medzišt. komisia,
ktorá spracúva demarkačný protokol; súčasťou je mapa veľkej mierky s hraničnou

6
 líniou; zabezpečenie výstavby hraničných znakov a ich vyznačenie na mape;
náročnosť finančná; súčasťou dokumentov je aj dohoda o periodickej redemarkácii št.
hranice ( overenie ); proces stanovenia hraníc sa tu končí ( posledná fáza )
4. administrácia – správa št. hranice; zabezpečenie pred narušením, spolupráce
pohraničných inštitúcií

- hranica prebieha všade tam, kde sa zmluvné štáty dohodnú, aby prebiehala
- medzin. právo obyčajové – ak sa štáty nedohodnú
o  nesplavné toky – stred toku rieky
o  splavné rieky – stred splavnej časti jej hl. toku
o  pohraničné jazerá – zásada, že hranica spája obidva body, v ktorých sa
suchozemská hraničná línia dotýka brehu jazera
o  pohoria – najvyššie hrebene al. vodné predely

Typológia hraníc

1. morské
2. suchozemské
a. prírodné
b. umelé

1. etnické – kultúrne prvky – jazyk, národ, náboženstvo

2. historické – histor. prvky – nárok na určité územie – vychádza sa z uznania hist. práva;
nebezpečenstvo destabilizácie hraníc pramení z meniacich sa pol. hraníc, ktoré sa
môžu meniť
3. geometrické – línie vedené od1 zmluvného bodu k 2., ktoré sú zakotvené v zmluve

- nie je rozdiel medzi prírodnými a umelými hranicami, lebo všetky vytvoril človek
- všetky hranice je možné v určitom čase spochybňovať, tento problém je relatívny
- problémy hraníc sú predovšetkým problémami ľudí
- hraničné problémy nemajú veľký význam pre krajinu, ale majú veľký význam pre
ľudí, ktorých sa to týka

Glassnerova teória

- hranice:
1. legálne – ustanovené a uznaná v zhode s medzin. právom
2. de facto – hranice o ktoré sa usiluje 1 zo sused. štátov
3. fiktívne – hranice zakreslené na mapách ale v pol. realite neexistujú

- klasifikácia na základe pol. rozdelenia urč. teritória a kultúrno-civiliz. vývoja

sledovaním najmä z časového hľadiska:

7
 1. antecedentné – predchádzal im kult. vývoj na urč. teritóriu, dodnes nezohľadňujú
prírodné, etické, hist., ekon. podmienky, v niektorých prípadoch dochádza k vytýčeniu
náhradných hraníc, ktoré tieto hranice nahrádzajú
2. subsekventé – vytvorené na urč. stupni kult.-civ. vývoja vo veľkej miere zohľadňujú
prírodné a hist. podmienky; konzekventné (podtyp) – vytýčené aj na základe
etnických, jazykových, konfesionálnych a ekon. podmienkach
3. assekventné – vytvorené na určitom stupni kult.-civ. vývoja, nezohľadňujú etnické,
hist, a iné podmienky, lebo pri vzniku zohrávali dôležitú úlohu voj.-strateg., resp.
geopol. požiadavky
4. reliktné – dnes už nie

Funkcie štátnych hraníc

1. hranice bariérou – obmedzuje pohyb obyvateľstva, komodít, ...

2. miesto kontaktu, interakcie 2 susediacich štátov

- vplyvy niektorých faktorov:

1. pol. situácia v štáte – stabilný režim  stab. pol. situácia
2. charakter pol. režimu – totalitný alebo demokratický
3. lojalita občanov voči štátu
4. ekon. politika – vyplýva z postavenia štátu v medzin. obchode
5. časové zmeny – hranice majú dynamický charakter

- udržiavanie nemenností hraníc – dôležitá, citlivá otázka v medzin. práve – zreteľný

proces zásady neporušiteľnosti hraníc
- 2 smery:
1. nenarušiteľnosť dohôd, ktoré vymedzujú hranice
2. nenarušiteľnosť hraníc, ktoré sú týmito dohodami ustanovené
- aj KBSE – neporušiteľnosť hraníc a zachovanie územnej celistvosti

Hraničné a teritoriálne spory

- zvyčajne vyúsťujú do ozbrojených konfliktov

- 4 typy sporov:
1. teritoriálny – nárok na územie mimo jeho hraníc vyplýva z určitých špecifík, ktorým
toto územie disponuje (Chile – Bolívia)
2. spor o určenie priebehu hranice, vychádza z nedostatkov pri procese určovania hranice
(Rusko-Čína)
3. spor o surovinové zdroje – ak štátna hranica prelína významný sur. zdroj
4. funkčný hraničný spor – ak 1 sused vysloví podozrenie, že bol poškodený režimom,
ktorý uplatňuje 2. strana

8
Výrazy:
- enkláva – štátne územie vo vnútrozemí, je úplne obklopené územím iného štátu
- semienkláva – má prístup k moru, ale je obklopená na súši iným štátom
- exkláva – teritórium oddelené časťou iného štátu
- koridory – vznikajú na mape vo vytýčení hraníc, vytvárajú určité pásy, ktoré zabiehajú
do vnútrozemia

Správne hranice

- vnútroštátne – stanovenie naviazané na rozhodovanie štátnych inštitúcií a najmä

samosprávnych orgánov; oddeľujú územnosprávne celky
Typologizácia štátov
- od 50. rokov 20. stor. presadenie členenia do 3 skupín – ekonom. faktory +
ideologicko-politické faktory:
1. vyspelé kapitalistické štáty s trhovou ekonomikou – záp. Európa, USA, CAN, JAP,
AUS, NEZ
2. socialistické štáty s centrálne plánovanou ekonomikou – ZSSR, eur. soc. štáty, YUG,
Mongolsko, KĽDR, KUB
3. rozvojové krajiny – africké štáty okrem JAR, lat. Amerika, Oceánia

- 1., 2. a 3. svet, niekedy aj 4. svet – najchudobnejšie, najslabšie štáty

3. svet
- pojem od r. 1952
- zákl. zámer – snaha ukázať 3. cestu pre postkoloniálne krajiny – medzi kapitalizmom
a socializmom
- takéto rozdelenie sa prestalo používať  nové značenie
v 50tych rokoch 20st. najtypickejsie rozdelenie na staty:
A. rozvinute
B. rozvojove

dnes prevlada rozdelenie na:

A. staty severu (vyspele)
B. staty juhu (rozvijajuce sa)

Faktory ovplyvnujuce hierarchicku typologiu statov:

- vsetky faktory, ktore
ju ovplyvnuju mozme zaradit do siedmich skupin:

1) geograf
icke

9
 2) demogr
aficke
3) ekonom
icke
4) medzin
arodno-politicke
5) historic
ko-politicke
6) vojensk
o-strategicke
7) vedeck
o-technicke a informacne

1) Geograficke faktory:
A. rozloha statneho teritoria:
- priestor v sucasnom ponimani uz nie je az tak velmi vyznamny
- ovplyvnuje ekonomicky a politicky potencial statu
- zohrava vyznamnu ulohu
B. pocet obyvatelstva
- vyznamnym sposobom ovplyvnuje hospodarsku a vojensku moc statu
C. poloha statu
- postavenie statu vramci medzinarodneho spolocenstva
- celkove hodnotenie polohy sa vnima na zaklade analyzy 3 aspektov:
1. makro polohy
2. mezo polohy
3. mikro polohy
- je stabilna, nemeni sa
- v zasade sa meni jej ekonomicky a strategicky vyznam
- dejinna kategoria ->jej hodnotenie sa meni v priebehu dejinneho vyvoja

D. kompaktnost statneho teritoria

- vyznamnym sposobom ovplyvnuje fungovanie a stabilitu statu
- najidealnejsi tvar z hladiska morfologie je kruh pricom v strede by malo byt
centrum (hl. mesto)
E. prirodne zdroje
- vyznam sa v priebehu vyvoja meni
- v sucasnosti vyznamne: tekute a plynne paliva, kvalitna polnohospodarska
poda a dostatocne zasoby pitnej vody
2) Demograficke faktory:
A. kvalita ludskych zdrojov
- podstatna je hlavne: uroven gramotnosti a vzdelanostna struktura
B. etnicka, rasova a konfesionalna struktura

10
3) Ekonomicke faktory:
A. ekonomicky potencial statu
- merany urovnou HDP (na 1 obyvatela)
- vypovedna hodnota ale nie je az taka presna (kritika)
- HDP ma napriek tomu nadalej prvorady vyznam
B. uroven infrastruktury
- kvalita infrastruktury a hustota prepojeni
- kapacita, vykonnost a operativnost
C. postavenie statu v ramci svetoveho obchodu
- objem a struktura produktov urcenych na export (a to nielen v kategorii
regionalnej ale aj z hladiska globalneho)
D. schopnost statu zabezpecit vyzivu obyvatelstva
- dchopnost zabezpecenia potravinovej sebestacnosti a bezpecnosti v urcitom
casovom obdobi

4) Medzinarodno-politicke faktory:
A. medzinarodne postavenie statu v regionalnom meradle
- politicke a ekonomicke postavenie vo vztahu k susednym statom
- stupen schopnosti statu ovplyvnovat situaciu v ramci daneho geografickeho
regionu
B. medzinarodne postavenie statu v globalnom meradle
- stupen zaangazovania na medzinarodnych forach
- clenstvo v medzinarodnych organizaciach
- clenstvo v integracnych zoskupeniach
- hustota siete medzinarodnych zvazkov a miera ich politickeho dosahu

5) Historicko-politicke faktory:
A. uzemna stabilita
- stabilita hranic z hladiska moznosti ich spochybnenia okolitymi statmi
B. politicka stabilita
- v rovine nemenitelnosti formy statu
- v stalosti politickeho systemu za urcite obdobie
C. vek statu
- trvanie statu v neprerusenej kontinuite
- dlhsi vek statu je vyhodou (vseobecne uznane hranice, vacsi politicky vplyv,
vacsi pocet medzinarodnych zvazkov, vacsie diplomaticke skusenosti, lahsie
vysporiadavanie sa s roznymi typmi problemov ako mladsie staty)

6) Vojensko-strategicke faktory:
A. pocetnost armady
- tento faktor vystupuje ako jednoznacne porovnatelne kriterium
B. disponovanie modernou vojenskou technologiou
- potencialne a realne disponovanie vojenskou technologiou
C. vydavky na obranu

11
 - taktiez jednoznacne porovnatelne kriterium
- berie sa celkovy rozpocet na armadu alebo rozne prepocty, ktore odrazaju
stav mocensko-politickych ambicii daneho statu
D. pripravenost rozmiestnit a efektivne vyuzivat svoje vojenske jednotky na svojom
uzemi alebo v zahranici
- ilustruje postavenie statu mimo uzemia svojho statneho teritoria (v
regionalnom, alebo globalnom meradle)
E. vnutorna vojensko-strategicka stabilita
- moznost vzniku ozbrojenych povstani, vzbur, alebo prepuknutiu obcianskej
vojny

7) Vedecko-technicke a informacne faktory:

A. schopnost statu vytvarat inovacie
B. schopnost statu participovat pri vytvarani inovacii
C. schopnost statu efektivne vyuzivat inovacie v praxi

Politologické kategorizácie

- komparácie jednotlivých zložiek foriem štátu – forma vlády, spôsob členenia štátu
1. štát s demokr. formou vlády – znaky demokracie: ľud pôvodný držiteľ moci, moc
pochádza z ľudu, vykonáva sa z jeho zmocnenia
2. štát s nedemokr. formou vlády – ľud jediný účel štát a celého štátneho jednania

- nové typológie – futurologické práce

Hungtigton
1. štát v dejinnom vývine
2. štáty, ktoré dosiahli koniec dejín
Ivanička
- orientácia na informácie
- 3 skupiny štátov ( od ich vzťahov bude závisieť ďalší vývoj ):
1. štáty s režimom informovanej spoločnosti – štát vyspelých technológii, štáty
s dizajnom 21. stor.
2. štáty rozvojové s ekon. a pol. štruktúrami – predmodernistického alebo
modernistického obdobia, s dizajnom 19. stor.
3. štáty so zmiešanou ekonomikou, štáty, kde významnú úlohu zohrávajú aj vysoké
technológie ale aj inštitúcie modernistického veku, štáty s dizajnom 20. stor.
Toflerovci
- 3 základné civilizácie:
1. štáty 1. vlny – producenti agrárnych výrobkov a surovín
2. štáty 2. vlny – ekon. založená na vysokej industrializácii a masovej výrobe

12
 3. štáty 3. vlny – informačná spoločnosť, opúšťanie masovej spotreby a výroby, vysoko
špecializovaná výrobky

- delenie štátov podľa polohy:

veľkosť:
1. veľmi veľké - +2,5mil km²
2. veľké – 2,5mil – 350 tis. km²
3. stredné – 15 tis. – 350 tis. km²
4. malé – 25 tis. – 150 tis. km²
5. veľmi malé - -25 tis. km²

1. transkontinentálne
2. subkontinentálne
3. makrotopické
4. mezotopické
5. mikrotopické

- tvar štátneho územia:

1. kompaktné ( skonsolidované )
2. kompaktné s výbežkami ( polostrovy )
3. perforované teritórium
4. s predĺžením teritória
5. s rozdeleným teritóriom
Cohen
- východiská na typologizáciu štátov
- 5 stupňov – dôležité na základe čoho sa zostavuje kategorizácia
- 11 skupín kritérií (9):
1. kvantita ľudských a materiálnych zdrojov
2. disponovanie nukleárnou technológiou
3. stupeň národnej kompaktnosti
4. zdroje, zásoby
5. poloha vo svete, najmä vo vzťahu k iným štátom
6. typ a hustota siete medzin. zväzkov
7. ekon., pol. a vojn. alternatívy v pomere k sile susedov
8. ciele a stratégia rozšírenia vplyvu za vlastné hranice
9. percepcia, predstava o vl. mieste v hierarchii

13
5. NEMECKA GEOPOLITICKA SKOLA:

RATZEL:
- pociatky formovania, jeho diela:
o Politicka geografia
o Antropogeografia (1982)
- geografia, antropologia, politika
- skumanie cloveka, statu a sveta v organickej jednote
- “agregatny organizmus” -> jednota je tvarovana moralnymi a duchovnymi silami
daneho naroda
- vlastnosti statu sa skladaju z:
- vlastnosti naroda
- vlastnosti pody
- velkosti
- polohy
- druhu a tvaru hranic
- priestor
- vodstvo
- vztah geopolitickej jednotky k okolitym

- zakladom statu je jeho rast a rozvoj -> nutnost zvacsovat uzemie

- stat, ktory sa chce stat velmocou tak musi mat 5mil km2
- pojem: zivotny priestor
- staty maju tendenciu vrastat do prirodzene uzavretych priestorov (obmedzenie iba v
hraniciach svetadielov)
- najprv vnutorna kolonizacia
- dynamicky rast rozdeluje stat na
- upadkove
- schopne rozpinania
- otazka rivality pozemskej/morskej sily (pomoci) (morska sila je schopna spajat
pevniny a preto by mala dominovat)

KIELEN:
- pochadzal zo Svedska
- posobil na univerzite v Upsale
- patril k Ratzelovim ziakom
- prevzal od neho myslienku premostenia prirodnych vied a politickych vied
- 2 vyznamne prace:
 Stat ako forma zivota (1916)
- klasicka praca nemeckej geopolitiky
 Velmoci sucasnosti (1914)
- hovori o zivotnom cykle mocnosti

14
 - chape stat za zmyslovu bytost porovnatelnu s clovekom (“stat je v rukach
jednotlivcov”)
- odmietol Ratzelove chapanie statu ako nizsieho organizmu
- staty neustale zvadzaju sutazivy boj o priestor
- vzdy vytazi silnejsi (darwinizmus)
- porovnavanie velkych a malych statov (“cim viac bude velkych statov tym logicky
bude menej malych statov”)
- zaviedol pojem “geopolitika” -> vztah medzi zemskym povrchom a politikou
- stat sa musi skumat na zaklade urcitych znakov, vydelil 5 znakov:
1. moc
2. obyvatelstvo
3. spolocensky system
4. hospodarstvo
5. fyzicko-geograficka baza
- osobitym znakom (6ty znak) je podla Kielena psychologia naroda (ktora vyustuje do
akejsi psychologickej sily statu)
- koncepcia autarkie:
 ekonomicka, hospodarska sebestacnost
 fungovanie na baze vlastnych zdrojov
- stat je zmyslova bytost ktora sa podobne ako clovek sklada z urcitych funkcnych casti:
1. hospodarstvo – koncatiny
2. cestne prepojenia – krvny obeh
3. spolocensky system – nervovy organizmus
4. staty vznikaju, rastu, rozvijaju sa, stagnuju, upadaju a zanikaju

- podla Kielena predmetom skumania geopolitiky je: “poda preniknuta politikou”

- pre stat (o ktorom vravi, ze ma urcitu dusu) ma byt dolezitejsie teritorium ako
obyvatelstvo -> strata teritoria predstavuje podstatnejsiu stratu
- zdoraznoval dolezitu ulohu Nemecka, ktore ma nanovo usporiadat Europu -> bud tuto
ulohu splni, alebo bude stagnovat

HAUSHOFER:
- generalmajor
- bol vojenskym pridelencom v Japonsku
- posobil na univerzite v Mnichove
- predstavitel medzivojnovej geopolitickej skoly
- zaoberal sa styrmi oblastami:
1) Lebensraum
- rozdelil narody na:
B. staticke
- nemaju volu expandovat
C. dynamicke

15
 - neustale hladaju a potrebuju zivotny
priestor pre svoj demograficky rast
- rozvyjajuci sa narod hlada priestor
vojnou

2) Hranice
- su oblastou permanentneho bojoveho pola
- interakcna zona medzi dvoma narodmi
- v ramci tohto priestoru sa prejavuje zdatnost naroda
- hranice su stanovene krvou a podou
3) Panregiony
- transkontinentalne bloky, nespaja ich len ekonomicka stranka,
ale aj podobna politicka organizacia a struktura
- spajaju ich tzv. panidey -> ideologicky zaklad panregionov
- idea panamerikanizmu (po Monroovej doktrine)
- idea paneuropy -> 1923: Kalergi (Rakusky grof)
- predstavuju urcitu politicku formu zivota -> mozno ich vlozit
medzi stat a globalnu organizaciu
- 4 panregiony:
1) Euroafrika
2) Panamerika
3) Panrusko
4) Dalekovychodna oblast
- v strukture panregionov dominuju severne casti
- 4 zakladne velmoci:
1) Nemecko
2) Rusko
3) USA
4) Japonsko
4) Autarkia
- v zmysle zabezpecenia sobestacnosti je potrebne ziskavat
oblasti so zdrojmi
- prostrednictvom autarke bolo zdovodnovane expansionisticke
usilie jednotlivych statov
- pre Nemecko vyznacil ako dolezite oblasti: Ukrajinu, Ural,
Kaukaz, Sibir a juh Ruska

6. ANGLOSASKA GEOPOLITICKA SKOLA:

A.T. MAHAN:
- zakladatel anglosaskej, respektive americkej geopolitickej skoly

16
Dielo: “Vplyv namornej sily na dejiny”
- dielo malo vplyv na americke strategicke myslenie
- zivy organizmus
- vizia svetovej mocenskej rovnovahy , ktora je tvorena 2 polmy:
2. pozemska moc
3. morska moc
- rozhodujuci cinitel
- kontrola nad morom
- vlastnictvo rozsiahleho teritoria nie je az take dolezite

- ako priklad uvadza Aziu:

- spravidla je rozdelena na V a Z
- aj ked moc sa prevazne pohybuje severo-juznym smerom

Rusko:
- povazuje za najvyznamnejsiu oblast pozemskej moci !
- inak predstavuje z hladiska morskej moci urcity potencial

Anglicko:
- typycky predstavitel morskej moci
- dokaz, ze dolezita je predovsetkym dlzka pobrezia a charakter pristavov

USA:
- ma potencial
- musi ale prekonat izolacionizmus
- myslienka spojenia morskej moci s Anglickom -> vytvorenie protivahy
pozemskych moci

Hlavne atributy morskej moci:

- vojenske namornictvo
- obchodne lodstvo
- vojenske namorne zakladne
(vojenske namornictvo+obchodne lodstvo+ vojenske namorne zakladne = morska moc
statu)
Morska moc je najpodstatnejsou, risa mora = svetova risa
Hlavna prednost morskej moci -> lepsie moznosti pre manevrovanie

Velke rieky:
- priestory vstupu morskej moci do vnutornych kontinentov
- miesta ich splavnosti su miestami dotyku morskej a pozemskej moci

17
Pasmo nestability:
- Azia -> permanentna oblast konfliktu medzi zemskou a morskou mocou
- medzi severom Ruska a juhom Anglicka sa nachadza pas politickej nestability (medzi
30°-40° severnej geografickej sirky)

H. J. MACKINDER:
- zaoberal sa superenim morskej a pozemskej moci
do 1492: dominantna pozemska moc
od 1492: dominantna morska moc

- V suvislosti rozvoja pozemskej prepravy vravi, ze dochadza k mocenskemu presunu v

prospech pozemskych velmoci.

- pracuje s pojmom “svetovy ostrov”:

 Eurpa
 Azia
 Afrika

Svetovy ostrov je centralnym uzemim lebo zahrnuje podstatnu cast pevniny a taktiez ho
obyva prevazna cast obyvatelstva.
Svetovy ostrov -> formovanie svetovych dejin

- dalsi pojem “svetovy ocean” -> vsetky oceany na zemi

- najvyznamnejsimi ostrovmi v ramci svetoveho oceana su:
 severna amerika
 juzna amerika
 Anglicko
 Australia
 Japonsko

- zvysok svetovej pevniny: “oceanska periferia” -> prispeju k svetovim dejinam az v blizkej
buducnosti.

V ramci svetoveho ostrova existuju 3 uzemia:

1) jadrove uzemie:
- pivotne uzemie
- od 1919 -> “Heartland”:
S: rieka Pecora a Vychodosibirske more
J: Kaspicke more a Bajkalske jazero
- najvacsia pevninska oblast (prevazne rovinata)
- toto uzemie disponuje vsetkymi predpokladmi aby ziskalo konecnu nadvladu nad svetom
(ma na to prislusnu surovinovu zakladnu a prostriedky na polnohospodarske ucely)

18
- toto uzemie nie je mozne ovladnut z mora -> lebo vsetky velke rieky ustia but do
zamrzajucich mori, alebo bezodtokovych jazier.
2) -> vnutorny (pevninsky) polmesiac:
 Europa
 Stredomorie
 Blizky Vychod
 India
 Cina
 Korea

3) -> vonkajsi (ostrovny) polmesiac:

 Anglicko
 severna a juzna Amerika
 Afrika (J od Sahary)
 Australia a oceania
 Indonezia
 Japonsko

Jadrove uzemie+vnutorny polmesiac+vonkajsi polmesiac su vzajomne prepojene.

- Vonkajsi polmesiac tlaci na vnutorny polmesiac a tym zadrziavaju expanziu jadroveho
uzemia.
- akakolvek pevninska velmoc sa moze dostat z jadroveho uzemia a ziskat prevahu nad
polmesiacmi a tym ziskat dominanciu nad svetom

Diela:
“Geograficka os dejin”
“Demokraticke vlady a realita”
- 1919 pod vplyvom mierovych rokovani vo Versailles
- kto vladne vychodnej Europe ovlada Heart Land, kto vladne Heart Landu, ovlada
svetovy ostrov a kto vladne svetovemu ostrovu ovlada svet.

N. J. SPYKMAN:
- upriamil sa na otazky bezpecnosti
- diela:
- “Americka strategia vo svetovej politike” (1942)
- “Geografia mieru” (1944)

- vojenska sila statu:

- najdolezitejsia zlozka moci
- vojna predstavuje jeden z najzivotaschopnejsich testov statu
- staty existuju len vdaka svojej sile a pokial si chcu udrzat nezavislost musia z
udrziavania svojho mocenskeho potencialu vytvorit ciel zahranicnej politky

19
 - stat musi byt ochotny ist do vojny nie len na obranu, ale predovsetkym z dovodu
vylepsovania a zachovavania svojho mocenskeho postavenia z dovodu udrziavania
svojej relativnej mocenskej rovnovahy.

pojem “Rimland”:
- pasmo sa prekryva s Mackinderovim vnutornym polmesiacom
- najdolezitejsia oblast
- dolezitejsia oblast ako Heart Land
- naraznikovy pas, ktory bude neutralizovat moc Heart Landu.

v diele “Geografia mieru” vyslovil myslienky:

- kto vladne Rimlandu vladne nad Euraziou a kto vladne nad Euraziou, vladne nad
svetom.
- Rimland by sa po zjednoteni stal zakladnou na ovladnutie sveta.

S. COHEN:
- pouziva tradicne teoreticko-metodologicke postupy
- odmieta bipolarne videnie sveta (rozdelenie moci na morsku a pozemsku)
- vacsi doraz na regionalne centra moci
- prvy geopolitik, ktory uskutocnil komplexnu reviziu Spykmanovej teorie “Heartland-
Rimland” (pricom dost kritizuje aj Mackindera) -> idea zadrziavania a branenia
pozemnej pevnosti pre vstup k moru je zastarala -> myslenie v kategoriach Heartland-
Rimland sposobilo, ze USA na seba vzali prilis vela zavazkov. Dalsim mytom je
tvrdenie ze morske mocnosti nebudu schopne udrzat si svoje mocenske postavenie
pokial nebudu schopne ovladat cele eurazijske pobrezie.
- zacina sa objavovat fenomen tzv. tretieho sveta -> Cohenovi sa javi sa javi ako
najvacsia a najsilnejsia krajina tohto typu India.

- dielo: “Geografia politiky v rozdelenom svete”

- nova koncepcia struktury svetovej politiky
- system vytvoreny v dosledku neangazovanych krajin

2) Geostrategicke regiony
- strategicky vyznam
- predstavuju vzajomny vztah velkych casti sveta v pojmoch miesta, pohybu,
obchodneho zamerania ci ideologickych, alebo kulturnych vazieb
- dva typy:
A. na obchode zavisly primorsky svet
B. eurazijsky kontinentalny svet

3) Geopoliticke regiony
- takticky vyznam

20
 - predstavuju jednotu geografickych rysov
- priamo odvodene z geografickych regionov (oblasti)

7. Závislé územia, typológia závislých území, medzinárodné územia,

neutrálne územia

- faktory urýchľujúce zisk koloniálnych dŕžav

- typológia závislých území – kolónia, protektorát, domínium, zámorské, mandátne,
poručenské územia
- medzinárodné územie – Antarktída
- medzinárodný štatút
- neutrálne územie

- koncom 19. storočia – zisk koloniálnych dŕžav urýchlili tieto faktory:

1. obrovský hospodársky potenciál európskych mocností
2. prebytok kapitálu
3. nasýtené domáce trhy
4. obmedzené množstvo surovín pre rýchlo sa rozvíjajúci priemysel
5. rast populácie spôsobený zvýšenou úrovňou zdravotnej starostlivosti
6. stále horšie možnosti uplatnenia voľnej pracovnej sily na domácom trhu
7. snaha o ovládnutie ťažby strategických surovín
8. nárast nacionalizmu (otázka národnej cti)
Pojem závislé územie sa vzťahuje na kolónie, ktoré akýmkoľvek spôsobom získali európske
štáty.
- typológia závislých území:
 kolónia – územie, ktoré mocnosti považovali za integrálnu súčasť svojho
štátneho územia; nebol subjektom medzinárodného práva; spočiatku
vykonávanie neobmedzenej moci, neskôr udelenie určitej autonómie, neskôr
faktická nezávislosť
 protektorát – územie pod ochranou iného štátu
 koloniálny – vznikol na základe zmluvy medzi koloniálnou
mocnosťou a predstaviteľmi slabo rozvinutého územia (určitá forma
anexie), nešlo o zmluvu medzinárodného práva, ale zmluvu
vnútroštátnu
 medzinárodný – ponechával štátom úplnú suverenitu, ale riadenie
zahraničných vecí odovzdával koloniálnej mocnosti; využívaný tam,
kde priama anexia nebola možná (odpor iných mocností...)
 domínium – dŕžavy, ktorým bola poskytnutá vnútorná samospráva v rámci
Britského Spoločenstva Národov; polo – suverénne štáty s obmedzenými
právomocami v oblasti zahraničných vzťahov – v roku 1931 Westminsterským
štatútom dostali aj túto sféru pod správu; autonómny štát, pridružený štát –

21
 ekvivalent domínia pri iných štátoch, nemali zastúpenie v parlamente
spravujúcej krajiny
 zámorské územia – mali zastúpenie v parlamente spravujúcej krajiny (symbol
integrity so spravujúcou krajinou)
 mandátne územia – vytvorené po 1. svetovej vojne Spoločnosťou národov
nad bývalými územiami Nemecka a Turecka na pripravenie obyvateľov na
zmenu
 poručenské územia – nahradili mandátne po 2. svetovej vojne v rámci OSN
- pevninské časti sveta sú dnes fakticky rozdelené medzi štáty a na ich závislé územia, ale
existuje oblasť, ktoré nie je: Antarktída; podľa medzinárodnej zmluvy o Antarktíde z roku
1961 je tento kontinent považovaný za medzinárodné územie, na ktoré majú všetky štáty
právo vysielať svojich občanov a uskutočňovať výskumné práce (za podmienok uvedených
v zmluve), žiadny štát nemá právo vlastniť antarktické územie južne od 60˚ južnej šírky (z
toho dôvodu nemôžu byť Francúzske južné a antarktické územia uznané ako závislé územia
Francúzska, ale aj tak niektoré krajiny – Argentína, Chile – považujú časti Antarktídy za
integrálnu súčasť ich štátu)
- medzinárodný štatút - využívaný viac v minulosti ako dnes; udeľovaný mestám alebo
oblastiach, o ktoré sa viedli spory, príklad – Tanger (1923 – 1956), Jeruzalem pri delení
Palestíny v roku 1948
- neutrálne územie – bývajú vymedzené medzi štátmi v prípade, že sa nemôžu dohodnúť na
priebehu štátnej hranice, väčšinou plošne malé územia, ktoré bývajú predmetom rokovania
zúčastnených strán a ich existencia je len dočasná, typické neutrálne územie Ruchajmíja –
medzi Saúdskou Arábiou a Irakom rozdelené až v roku 1975

8. Imperializmus, rozširovanie koloniálnych ríš imperiálnych štátov

 Termín imperializmus bol najprv používaný ako termín na popis zahraničnej politiky
Napoleona v pol. 19. st. – bola to bezohľadná a agresívna politika. Koncom storočia
bol imperializmus spájaný s agresívnou expanziou jadrových zbraní a jednou
z hlavných tém domácej politiky napr. v GB al USA.
 V politickej geografii ho chápeme ako predmet na pochopenie minulého i súčasného
moderného sveta. Forma imperializmu sa však mení v súvislosti s cyklickými
a lineárnymi trendmi: napr. po 11. sept. 2001 sa tento pojem objavil v spojení
s odvetou či pomstou.
 Imperializmus môžeme vsunúť do vzťahov jadro – periféria a priblížiť ho v kontexte
tendencií USA ako hegemóna: príkladom sú vojenské výpravy, ktoré priniesli
obnovenie zamerania sa na impérium.
 Imperializmus je chápaný v dejinách rôzne. Hobson napísal, že z koloniálnych ríš
majú prospech len finanční kapitalisti a domorodci trpia. Mill chápal kolonizáciu ako
najlepší podnik, do ktorého môže stará a bohatá krajina investovať. Tiež sa objavovali

22
 názory, že cieľom kolonizácie je zaistiť životný priestor pre obyvateľov preľudnenej
Európy. Lenin definuje imperializmus ako najvyššiu fázu kapitalizmu.
 C. Flint a P. Taylor vysvetľovali teóriu imperializmu v tom, že základom sú len dva
typy štátu – jadro © a periféria (P) a dve triedy v každom štáte – dominantná (A)
a ovládaná (B). Tým pádom to vedie k vzniku štyroch skupín vo svetovom
hospodárstve: a, jadro/dominantná trieda (CA); b, periféria/dominantná trieda (PA); c,
jadro/ovládaná trieda (CB); d, periféria/ovládaná trieda (PB).
Z toho vyvodil 4 dôležité vzťahy: - spolupráca, CA a PA – spájanie dominantných
tried oboch periférií za účelom organizovania tejto dominancie
- sociálny imperializmus, CA-CB, v ktorej je ovládaná trieda ,,podplatená“ sociálnou
politikou a dobrými životnými podmienkami
- represia, PA-PB, cieľom je zachovať využívanie periférie formou nátlaku
- rozdelenie, CB-PB, kde existuje oddelenie záujmov medzi ovládanými triedami, čo
je klasická stratégia ,,rozdeľuj a panuj“.
 Wallesrstein chápe imperiálnu expanziu spojenú s rozširovaním deľby práce, ktorá
definuje ´hranice svetovej ekonomiky.

Rozširovanie koloniálnych ríš imperiálnych štátov

V celej histórii svetového hospodárstva bolo len 13 imperialistických štátov a len 5 z nich
môže byť označených za koloniálne mocnosti. Koloniálnymi mocnosťami boli:
ŚPANIELSKO, PORTUGALSKO, HOLANDSKO, FRANCÚZSKO, VEĹKÁ BRITÁNIA.
Menšie štáty možno rozdeliť za skorších a neskorších kolonizátorov. Skoršími kolonizátormi
sú: DÁNSKO, ŚVÉDSKO, BRANDENBURSKO/PRUSKO. Neskorší kolonizátori:
BELGICKO, NEMECKO, TALIANSKO, JAPONSKO, USA.

1. fáza imperializmu: pred rokom 1600. Na čele aktivít, ktoré zásadne v tej dobe zmenili
budúcnosť politickej mapy stáli Španielsko a Portugalsko.
Cieľ: objaviť cestu do Indie
Portugalci: 1420 objavujú Madeiru, 1432 Azory, neskôr Pobrežie otrokov v Afrike. V pol. 15
st. mys Dobrej nádeje.
1502 ovládajú Cejlón a pobrežie Indie-celý obchod s týmito krajinami patrili do rúk
Portugalcov. Taktiež im patril obchod s Čínou a ako prvý z Európanov obchodujú
s Japonskom.
V Afrike získali Angolu, Mozambik, pobrežie Guinejského zálivu, Kapverdy. V južnej
Amerike ovládli Brazíliu.
AMERIGO VESPUCI: plavba okolo Južnej Ameriky a potvrdil, že ide o nový kontinent.

Španieli: v 16 st. ustupuje Portugalsko v prospech ekonomiky Španielska. Cortéz a Pizaro
dobili ríšu Mayov a Aztékov. Získavajú Peru, Kolumbiu, Ekvádor, Venezuelu, Chille. Pod
kontrolu dostali takmer celú Latinskú Ameriku.

7. júl 1494 ZMLUVA Z TORDESILLAS – pápež Alexander VI. Rozdelil svet medzi Šp
a Port. Hranica prebiehala podľa tzv. pápežského poludníka 370 míľ západne od Kapverd

23
(46°39´z.z.d). Oblasť na východ od tejto čiary mala pripadnúť portugalskému kráľovi, na
západ od nej kráľovnej Kastílie z Aragónie. V r. 1529 ZMLUVA V ZARAGOZE –
demarkačná línia bola predĺžená na druhú hemisféru a svet bol rozdelený medzi vtedajšie dve
mocnosti.

2. fáza: Šp a Port nevedeli investovať získané bohatstvo do hospodárstva a obchodu.Neboli

schopní ovládať a udržať si svoje bohatstvo, strácajú pozíciu mocnosti a do čela sa dostáva:
HOLANDSKO, ANGLICKO, FRANCÚZSKO- jadro svet. hosp. sa viac presunulo na sever
a západ.
Holandsko: zamerali sa na ovládnutie dopravných uzlov vo svete. V 17. st. im patril Cejlón,
Moluky, Nový Amsterdam v USA. Ako jediné malo právo obchodovať v Japonsku cez
prístav Nagasaki.
Anglisko: vojnou s Hol. Si upevnila svoju dominantnú pozíciu a zabralo im ich kolónie
v Indii a Amerike. V 19. st. Hol. Prestáva zriaďovať kolónie a celá aktivita sa odohrávala
v rukách Ang. a Fran. V klasickom období imperializmu sa k nim pridáva Belg, Nem, Tal,
Jap, USA.

Flint a Taylor definujú štyri obdobia koloniálnej činnosti:

1, prvá nekonkurenčná éra: Španieli a Portugalci
2, prvá konkurenčná éra: do imperialistickej expanzie je zapojených až 8 štátov
3, druhá nekonkurenčná éra: v pol. 19. st. kedy je do expanzie zahrnuté len FR A VB
4, druhá konkurenčná éra: ,,vek imperializmu“. Úpadok britskej hegemónie a náastup USA.

V r. 1900 zaberali kolónie plochu 72,2 km², kde žilo 589 mil. obyvateľov. Na prelome 19.
a 20. st. sa týkal najmä Afriky. V r. 1924 patrila okrem Etiópie a Libérie americkým štátom
celá Afrika.
Rozmach koloniálnej expanzie bol spôsobený: obrovský ekonomický potenciál Európy,
prebytok kapitálu, obmedzené množstvo surovín v Európe, snaha o kontrolu ťažby nerastných
surovín, rýchly rast populácie, málo pracovných miest, rast nacionalizmu.

Proces kolonializmu je veľmi zložitý a premenlivý, prinášal výhody i nevýhody. Johnson

zhŕňa, že hlavným zámerom mocností bolo predovšetkým zabezpečiť systém vojenských
základní pre obranu krajiny, zabezpečiť vnútornú bezpečnosť, najdôležitejšiu dopravnú
infraštruktúru a zdravotnú starostlivosť a tiež pre súkromné iniciatívy.

M. Ghándí najviac poukázal na jednotlivé kontradikcie impéria a získal vysoké morálne

uznanie pre odpor voči imperialistom. Imperializmus sa stal nemoderným a odsúdeným na
zánik. Po roku 45 vznikla vlna nezávislosti jednotlivých krajín, ktorú nemohla zastaviť ani
VB.

9. Španielske a portugalské závislé územia

24
- vlastníctvo Španielska
- pozitíva a negatíva vlastníctva kolónií
- úrady: Casa de Contratacion, Úrad pre Indiu a Ministerstvo pre more a Indiu.
- štruktúra vlády – miestokráľovstvá
- liberálny vzťah voči obyvateľom
- vlastníctvo Portugalska
- štruktúra správy – guvernéri, miestna správa – mestá
- úrady: najprv žiadne, neskôr vplyv - Ministerstva vnútra, Úradu pre Indiu, ďalších 3
ministerstiev; po strate Braz. - Úrad pre zámorie, podvýbor ministra pre zámorie, Portg.
národné zhromaždenie
- Brazília – hlavná kolónia

Španielsko
- 16. stor. – zisk (vďaka Cortésovi 1519 a Pizzarovi 1531-1535) miestokráľovstva Nové
Španielsko (dnes Mexiko, Stredná Amerika, Antily), Peru, Venezuelu, Kolumbiu, Ekvádor,
Chile a aj Filipíny, Mariány (vďaka Magellanovi 1519-1522 počas 1. cesty okolo sveta)
- vrchol rozvoja za vlády Karla I. Habsburského (Karol V., rímsky a nemecký cisár)
- 1494 – rozdelenie sveta medzi Šp. a Portg. (zmluva z Tordesillas) pápežom Alexandrom
VI., hranica podľa tzv. pápežského poludníka (46° 30‘ z.d.), zem na V – Port., zem na Z – Šp.
- 1581-1640 – prechodné spojenie Šp. a Portg., ktorí kontrolovali takmer celú Stred. a J
Ameriku
- úrady a politika v kolóniách pripomínali Šp., vysoko organizovaná koloniálna ríša založená
na využití vzácnych kovov a vyspelej miestnej populácii (najmä Nové Šp. a Peru)
- Šp. koruna v tom čase pozostávala z množstva kráľovstiev spojených len panovníkom –
výhoda – kolónie neboli považované za závislé územia, ale za sesterské kráľovstvá – kráľ tak
mohol vládnuť autokraticky – úrady starajúce sa o koloniálne záležitosti boli zodpovedné
kráľovi
- najväčšie negatívum – praktická obtiažnosť kontroly kolónií – preto snaha Šp. o obmedzenie
moci ľudí, ktorí stáli na čele úradov, ako aj úradov
Úrady:
 Casa de Contratacion – na starosti obchod s kolóniami, lode a dopravu, poštová služba
a jurisdikcia nad prípadmi týkajúcimi sa obchodu
 hlavným poradným a správnym orgánom – Úrad pre Indiu – kráľovský poradný orgán pre
legislatívu, na starosti mal korešpondenciu, najvyšší súdny dvor pre všetky civilné prípady
vrátane tých, ktoré spadali pod Casa de Contratacion; úrad mal moc do 18. storočia
 18. stor. – moc získalo Ministerstvo pre more a Indiu, neskôr piati ministri šp. vlády –
tieto zmeny znamenali hospodárnosť a účinnosť – spôsobili nepriaznivé dôsledky na
lojalitu kolónií
Štruktúra vlády v šp. Amerike: – rovnocenné miestokráľovstvá rozdelené na provincie
 do zač. 18. stor. – 2 miestokráľ. (Nové Šp. a Peru) – rozdelené na prezidencie,
pod priamou kontrolou miestokráľa; 3 generálne kapitanáty (Santo Domingo, Guatemala,
Nová Granada) – separátne útvary udržiavajúce styky s Madridom

25
 kon. 18. stor. – existencia 4 miestokráľ., 4 generálnych kapitanátov a 13
provincií (prezidencií)
 na každej úrovni – moc najvyššieho úradníka vyvážená orgánom = audiencia –
súdny dvor a poradný orgán (členovia – Španieli menovaní Úradom pre Indiu)
 na nižšej úrovni – zákl. samosprávna jednotka miestnej správy – mesto so
samosprávou a kráľ. úradník (corregidor), ktorý ich riadil – väčšinou kreol (pôvodný
obyvateľ) menovaný Madridom – široké funkcie: administratívny a súdny dvor, riadenie
miestnej vlády (vrátane mestských úradov)
Corregidor – pod kontrolou vyšších úradov, ale viac-menej ponechaný sám na seba –
negatívny aspekt šp. koloniálnej politiky – časté zneužitie moci, neefektivita
- vzťah Šp. voči miestnym obyvateľom – pomerne liberálny – vychádzalo to z predpokladu,
že boli rovnocenní s pôvodným obyv. (neboli tu rasové predsudky) a povinnosťou koloniálnej
mocnosti bolo asimilovať ich – možnosť žiť v obciach a mestách európskeho typu
spravovanými mestskými úradníkmi a volenými „alcaldes,“ ktorí boli pod kontrolou
corregidorov

Portugalsko
- 15. stor. – zisk Madeiry, Azorov (neskôr zvané aj tzv. Pobrežie otrokov v Afrike), Kapverd,
Mys Dobrej Nádeje
- 16. stor. – zisk Indie a Cejlónu (Vasco da Gama), Moluky, Macao, v Afrike – Angola,
Mozambik, pobrežie Guinejského zálivu, a aj Brazíliu
- Portg. – pod rukou obchod s Čínou a ako 1. Európania – obchod s Japonskom + dovoz
z Indie a Malajzie
- koloniálna vláda – jednoduchá a účelná, nebol rozdiel medzi kolóniami a metropolou
- menšie územia spravované guvernérmi, Angola a Mozambik – vrchní guvernéri; všetky
územia – viac autonómie ako bolo pôvodne zamýšľané, navrhovali si vlastné rozpočty (boli
kontrolované Lisabonom); výkonná moc – výkonné úrady; existencia legislatívnych zložiek
s legislatívnymi právomocami – vláda bola autokratická
- miestna správa – mestá podľa vzoru Portg., Angola + Mozambik – rozdelené do dištriktov
(väčšinou vojenských) s vlastným guvernérom – po r. 1914 – pod správu civilných správcov
- v kolóniách – guvernéri kontrolovaní len sudcami menovanými Lisabonom a finančným
úradníkom, vláda – autokratická, najvyššie posty vyhradené pre Portugalcov, neexistovali
zastupiteľské orgány, kreoli – vplyv len prostredn. miestnych úradov – volené orgány – mali
teda relatívne dôležitú úlohu vo verejnej správe, neexistoval odpor proti vláde ani
emancipačné hnutie, hlavné spoločné rysy: rovnaký jazyk, zákony, viera a kultúra.
Úrady:
 do r. 1604 – žiadny úrad pre kolónie (ľahostajný prístup ku kolóniám)
 18. stor. – uplatnenie vplyvu Ministerstva vnútra, Úradu pre Indiu + ďalších 3
ministerstiev
- po strate Braz. – najvyšším úradom pre všetky dŕžavy – Portg. národné zhromaždenie;
výkonná moc – v rukách kráľa (neskôr prezidenta) a zboru ministrov; do r. 1911 koloniálne
záležitostí spravoval podvýbor ministra pre zámorie, ministerstvu boli navrhované dekréty
prostredn. Úradu pre zámorie
Brazília:
26
 centrum portg. zámorských dŕžav – spojená s Afrikou – dovoz otrokov na ktorých bola
založená braz. ekonomika – prototyp plantážnej kolónie (vzácne kovy nájdené až v 17.
stor.)
 1690 – objav zlata – rozvoj ťažobného priemyslu – nenastal rozvoj spoločnosti (stále
vidiecka, jednoduchá, žiadne veľké mestá, málo priemyslu); cukor – základ ekonomiky
 vládnuca trieda – bieli, vládla zaujatosť voči černochom a aj mulatom
 kolónie – zložené z veľkých obecných statkov vedených bielymi plantážnikmi (neskôr aj
mulati) na ktorých pracovali otroci (surový, ale relatívne málo výnosný spôsob využitia
kolónií)
 nestala sa samostatným kráľovstvom – považovaná za provinciu; štruktúra v rukách
donátorov, neskôr zmena; v 1700 žiadne územie v rukách vlastníkov – Braz. tak teoteticky
samostatné miestokráľovstvo, rozdelené na provincie pod hlavným kapitánom (menšie
kolónie v Atlantiku a Afrike – len kapitáni); miestokráľ – malá moc – hlavní kapitáni ho
ignorovali
 1882 – osamostatnenie Braz. (náhodou), nikdy neprerušila styky s Lisabonom
- Portg. nikdy nebolo dostatočne ek. ani voj. silné na udržanie kolónií (najslabšia
koloniálna veľmoc) – napriek tomu nestratila žiadne kolónie (okrem Braz. a indické
mesto Goa) do r. 1961 (kolónie najdlhšie vytrvali)

ZÁVISLÉ ÚZEMIA OSTATNÝCH ŠTÁOV:

Nemecko:
Bývalé kolónie:
V Afrike: Togo, Kamerun, Tanzania, Rwanda, Burundi
V Oceánii: Salamunove ostrovy, Nova Guinea, Samoa, Nauru
Ostatné: Čína - malé územie na juhu poloostrova Shandong (ten čo mieri na kórejský
poloostrov); a ešte nejaké malé územie na juhu Brazílie

Taliansko:
Byvalé kolónie: Somálsko a Eritrea

Holandsko:
Bývalé kolónie: Indonézia, južná India, Nový Amsterdam (ktorý roku 1626 vymenili s GB za
Surinam), Holandska Guayana (Surinam)

-> Surinam, Nový Amsterdam, Karibik (Západoindická spoločnosť)

-> Indonézia (Východoindická spoločnosť)

V súčasnosti: Aruba a Holandské Antily (sú severne od Venezuely)

Belgicko:
-> Slobodný Kongský štat, do roku 1905 zabili 6 miliónov domorodcov
-> od roku 1907: Belgické Kongo.

27
-> neskoršie problémy politickej nestability samostatného Konga vyplývajú z toho, že
Belgičania nevychovali domorodé politické a ekonomické elity (obmedzili sa len na rozsiahle
budovanie základného školstva čím prispeli len k zvýšeniu všeobecnej gramotnosti)

Dánsko:
-> na svoje kolónie finančne vždy len doplácalo.
V minulosti im patril aj Island (ktorý získal plnú suverenitu roku 1918)

V súčasnosti:
Grónsko, Faerské ostrovy (obe nie sú členmi EU)

USA:
-> vznik USA ma históriu v nadobúdaní územia kúpou a zabraním územia.
-> Kuba po roku 1898 sa osamostatnila od Španielov -> v roku 1903 si USA prenajali Záliv
Guantanamo na 99 rokov). Kuba obviňuje USA z porušovania zmluvy (američania sú tam
ešte stále).

Súčasné ma USA 6 závislých území a 2 pridružené štáty:

Portoriko (pridruženy), Severné Mariany (pridružený), Americké Panenské ostrovy, Guam,
Midway, Wake, Amercké tichooceánske ostrovy, Americká Samoa

Policy relations medzi USA a Portorikom vykonáva Úrad Prezidenta, v ostatných prípadoch
je to U.S. Department of the Interior.

Okrem toho ma USA viacero prenajatých malých častí území na vojenské základne:
-> Na bermudach asi 6 km2 prenajatych roku 1941 na 99 rokov

Známy je ostrov Diego Garcia v Indickom oceáne (strategická pozícia) -> spoločne ju využíva
americká a britská armáda (letectvo a námornictvo) od roku 1966 – nachádza sa na ňom aj
jeden z piatich pozemných GPS systémov (ktoré slúžia na pravidelné upravovanie atómovych
hodin na 24 GPS družiciach)

Austrália:
Súčasné závisle územia:
Niektoré su obývané a niektoré nie:

- Obývané: Norfolk, Vianočný ostrov, Kokosove ostrovy

- Neobývané: Ashmorov a Cartierov ostrov, Ostrovy Koraloveho mora, Heardov ostrov a

Macdonaldove ostrovy, Macquarieho ostrovy

Súčasná situácia:

28
Dnes existuje 50 závislých území – 6 z nich leží v subantarktickej zóne. Tieto územia sú
zvyčajne bez trvalého osídlenia, maximálne s malými vedeckými al meteorologickými
stanicami.
Špecifické postavenie majú územia s vojensko – strategickým vyznamom (Britské indicko-
oceánske územia), ktoré nemajú pôvodné populácie, ale žijú na nich zamestnanci vojenských
základní. Z trvalo obývaných závislých území zaberá Grónsko 90% ich rozlohy, ďalších 7%
pripadá Francúzskej Guayane a iným. Najväčší počet obyvateľov má Portoriko.
Z ekonomického hľadiska sú zväčša tieto závislé územia stratové, aj to je jeden z dôvodov
prečo sa obyvateľstvo nedožaduje nezávislosti. Pre občanov je výhodnejšie byť členom
vyspelého ekonomického štátu, ako malého s ekonomickými problémami.
V októbri 2010 zanikli holandské Antili, kedy došlo k zmene ústavného štatútu u 5 ostrovov.

10. Francúzske a britské závislé územia

1. Francúzske závislé územia

Hlavné typy kolónií : - plantážne kolónie v Karibiku – Martinik, Guadeloupe

- osídlenecké kolónie v Amerike
- začlenené kolónie – ekvivalent ang. domínií, obyvatelia týchto kolónií boli
automaticky francúzskymi štátnymi príslušníkmi, nie všetci boli
občanmi – obč. najmä v metropolách kolónií. Réunion a Tahiti – všetci mali
plné občianstvo
- mandátne územia – Libanon, Sýria
Základnými rysmi koloniálnej správy boli – centralizácia a autokracia. Centralizácia sa
prejavovala v udržiavaní moci v rukách metropole – Paríž a samosprávnych úradov
v kolóniách.
Podobne ako v prípade Anglicka bola väčšina financií potrebná na založenie
a spravovanie nových kolónií získavaná prostredníctvom obchodných spoločností, cez ktoré
sa riziko rozšírilo na viac prispievateľov a financie štátu boli v podstate neohrozené.

Predrevolučná koloniálna politika:

 V rokoch 1660-1665 obchodné spoločnosti postupne zanikali a z kolónií sa postupne
stávali kráľovské dŕžavy. Francúzsko bolo monarchiou, čo sa prejavilo aj v správe
kolónií - vnútorná správa úplne kopírovala francúzsky správny systém,
 kráľovskí zmocnenci – guvernéri mali v rukách praktickú moc v oblasti koloniálnej
správy,
 intendanti – väčšinou právnici, ktorí mali kontrolovať guvernérov. Boli menovaný
Parížom a zodpovední za finančné záležitosti, políciu a zákony.

29
  V niektorých kolóniách boli zriadené Najvyššie úrady (Saint Dominique mal 2,
Alžírsko malo dvojkomorový systém) – mali dve hlavné funkcie: právnu
a administratívnu. Predsedali im intendanti.

Zodpovednosť za riadenie kolónií malo Ministerstvo pre more ale guvernéri podliehali
Ministerstvu vnútra – neefektívne. Colbertova reorganizácia 1664-1683: Colbert bol
ministrom zámoria a v podstate zaviedol vyššie spomenutý systém. Výsledkom bol
ekonomický systém, ktorý podriadil záujmy kolónií záujmom francúzska.

Francúzska revolúcia v 1789 priniesla zmenu systému riadenia kolónií. Kolonisti dostali viac
obchodnej slobody a väčšie kompetencie pri riadení miestnej správy – boli zriadené miestne
zhromaždenia. Všetky zákony platné v kontinentálnom Francúzsku platili aj v kolóniách,
ktoré boli rozdelené na dempartementy podobne ako FR. Po vojne z Anglickom sa
Francúzska správa kolónií vrátila späť k prvému riešeniu (spomínané vyššie).

V roku 1815 bola situácia podobná v kolóniách oboch veľmocí. Obchod bol nedostačujúci
a finančne náročná správa sa udržovala kvôli prestíži. Francúzsko opäť pristúpilo na
porevolučné riešenie správy kolónií. Kolónie v Karibiku a Pacifiku, Senegal, Alžírsko,
Réunion, Francúzska India – tieto kolónie dostali právo byť zastúpené vo Francúzskom
zhromaždení, no počet mandátov im nedával výraznejšiu možnosť na ovplyvňovanie
hlasovania v parlamente.

Druhá svetová vojna ovplyvnila koloniálnu politiku Francúzska. Všetky územia, na ktorých
malo ešte FR vplyv rozdelilo na: 1. zámorské departementy – karibské kolónie, St. Pierre
a Miquelon, Réunion a Alžírsko
2. zámorské územia – Záp. a Rovníková Afrika, Madagaskar a územia v tichomorí
Územia spájala osoba prezidenta, všetci obyvatelia boli fr. občanmi aj keď nie všetci mali
volebné p., všetky územia boli zastúpené vo fr. zhromaždení ale nie proporcionálne podľa
počtu obyvateľov. Do takto vytvorenej únie patrili aj pridružené územia – protektoráty:
Tunisko, Maroko, členovia Indočínskej únie, no tým bola priznaná úplná autonómia - štáty sa
nepodarilo udržať a odštiepili sa od únie (’54 – Inočína, ’55 – Maroko, ’56 Tunisko).

Nástupom Charlesa de Gaullea nastala posledná etapa – únia bola transformovaná na

Francúzske spoločenstvo – územia mali možnosť výberu medzi pričlenením – vyžadovalo sa
podriadenie zahraničnej politiky, ekonomiky a obrany spoločenstvu - alebo úplným
osamostatnením. Všetky zámorské územia okrem Guiney sa rozhodli pripojiť k spoločenstvu.
Alžírsko sa stalo nezávislým v roku 1961.

2. Britské závislé územia

3 hlavné kategórie:1. Plantážne kolónie – Jamaika, Barbados (Karibik), Virginia, Sev. a Juž.
Karolína, Georgia
2. Stredné kolónie na pevnine – Maryland, Delaware, Pensylvánia, NY

30
 3. Severné, tzv. novoanglické kolónie – Connecticut, Rhode Island, New
Hampshire, Maine
- 2. a 3. boli čisto osídlenecké kolónie, nedochádzalo k žiadnemu importu otrokov z Afriky
preto bola populácia závislá na emigrantoch a prirodzenom raste obyvateľov.

Veľa ang. kolónií bolo založených obchodnými spoločnosťami, ktoré dostali plnú moc
nad územím, ktoré spravovali, ale len pod kontrolou Koruny. V 2.pol 17.storočia začali
postupne spoločnosti zanikať a nechali kolónie čisto pod správou Koruny ako korunné
kolónie, tiež zanechali kolóniám systém privilegovanej vlády, ktorý si chceli kolónie
ponechať. Napriek vlastnému riadeniu boli americké kolónie kráľovskými dŕžavami a preto
do ich správy mohol zashovať každý orgán centrálnej vlády.
2 základné rysy amerických kolónií: A) istá autónomia
(v príp. že boli malé a izolované) B) neochota navzájom obchodovať

ÚRAD – zo začiatku (16. a 17. Stor) nebo, zriadený žiaden úrad, orgán, ktorý by výhradne
zodpovedal za riadenie kolónií. Prvé náznaky: 1768 – 1782 fungovalo oddelenie pre kolónie –
zrušené.
– 1801– bolo vytvorené Ministerstvo vojny a kolónií, v 19.stor sa z neho vytvoril
Kolóniálny úrad

Africké kolónie by sa dali rozdeliť na centrá pre obchod s otrokmi a klasické kolónie – pr.)
Sierra Leone, Gambia, Kapsko. Od 70.rokov 17.stor mala monopol v Afrike Kráľovská
africká spoločnosť až do r. 1750, po jej zániku briti udržiavali niekoľko základní pre udržanie
akej takej kontroly.
O Gambiu Briti dlho súperili s Frnacúzmi  vojna 1758 – vyhrala ju GB a začlenila všetky
kolónie v záp. Afrike do Senegambie – kráľovská kolónia, ang. parlamentom jej bola daná
ústava, ktorou bol ustanovený úrad guvernéra, výkonný a legislatívny výbor a dokonca aj
ozbrojené zložky  prvá autokratická koloniálna správa. V roku 1783 boli získané kolónie
vrátené FR a Senegambia zanikla, no systém správy sa uplatnil v Sierra Leone.

India - briti ju spravovali ako poručníci najmä prostredníctvom byrokratického aprátu

a policajnej služby. Británii poskytovala najmä politickú a vojenskú moc. India bola
rozdelená na:
 Britskú Indiu – pod priamou vládou Ang., ktorá sa uplatňovala prostredníctvom
samostatnej Indickej štátnej služby (významné posty boli zo začiatku obsadzované najmä
angličanmi), mala len administratívne funkcie – prvá administratíva tohoto druhu
v koloniálnom systéme riadenia.
– de facto vládol vrchý guvernér, ktorý bol zároveň miestokráľom pre ostatné
ind. štáty. Bol podriadený parlamentu, do r. 1858 Východoindickej spoloč. a po ňom
Indickém úradu – rozdelená na dištrikty – pre kontrolu
výberu daní, neskôr základné administratívne jednotky
 na stovky indických kniežatstiev (asi 600) – prakticky to boli britské protektoráty, asi 1/10
mala s GB uzavreté zmluvy, nad ostatnými GB vyhlasovala zvrchovanosť. Ich zahraničné

31
vzťahy riadila GB; v otázkach finančných, právnych a administratívnych boli autonómne
s britskou kontrolou. Postupne sa začleňovali do Br.I.
Od roku 1765 a na základe zmeny prístupu riadenia kolónií je možné hovoriť o šiestich
typoch kolóniálnych dŕžav:
1. Pôvodné karibské kolónie – nechali si vlastné zriadenie, pokiaľ si to nepriali zmeniť
2. Novšie kolónie bieleho osídlenia mali rôzne typy vlád – Kanada a Austrália boli
zoskupené do federácií
3. Korunné kolónie s autokratickou vládou – Koruna mala neobmedzenú moc
4. Protektoráty a chránené štáty – právne cudzie krajiny, mali vlastnú správu, ich
obyvatelia neboli poddanými Koruny,  s GB boli spojené len zmluvami
5. Mandátne územia (po roku 1919) pod správou Spoločnosti národov – územia a krajiny
spravované ako klasické kolónie, bývalé nemecké kolónie pridelené GB S.národov
6. India – mala úplne špecifické postavenie,

Durhamova správa 1839 – dala podnet na zmenu spravovania osídleneckých kolónií (v

rozdelení vyššie 2.). Návrh zavedenia formy kabinetnej vlády pre kolónie pričom Koruna
a guvernér si ponechali plnú kontrolu nad 3 navýznam.oblasťami: ustanovenei formy vlády;
zahraničné vzťahy a obchod s materskou krajinou, inými kolóniami a inými štátmi;
vlastníctvo všetkých pozemkov, ktoré predtým neboli súkromnými. Prvé kabinetné vlády boli
ustanovené v Kanade a v provincii Nové Škótsko.
Otáznou ostala možnosť využitia takejto formy správy v ostatných britských
kolóniách, pri posudzovaní sa zohľadňovali 3 faktory: či je kolónia v primárnych záujmoch
impéria – ak áno, bola vylúčená pr.) Gibraltar
: či je kolónia schopná sama seba spravovať – ak bola malá/chudobná
bola vylúčená
: otázka zmiešania rás – vláda musela viesť kolóniu aj v záujme „nie-
európanov“

Po roku 1850 a v nasleduúcich desťročiach sa úplne vytrácala stará imperiálna vláda a správa
kolónií. Briti postupne uznávali požiadavky kolónií na zmeny v ich štatútoch a guvernéri
strácali moc rozhodovať sami bez ministrov. V roku 1914 už guvernéri hrali len úlohu
podobnú panovníkovi v Anglicku – boli len vedúcimi osobnosťami v ich kolóniách.

1907 – pre označenie samosprávnych kolónií bol prijatý názov domínium – územiam ostala
úplná suverenita v domácich záležitostiach, zahraničnopolitické otázky ostali v anglických
rukách; pokrokom bolo že parlament v GB nemohol prijať zákon týkajúci sa kolónie bez jej
súhlasu.
Po 1. WW opäť upravený status domínií – 1923 – mohli podpisovať medzinárodné
zmluvy po informovaní ostatných častí impéria. Na konferencii o domíniách v r. 1926 bola
prijatá nová definícia domínia ako „autonómnej komunity v rámci britského impéria,
v žiadnom ohľade nepodriadenej inej v oblasti svojich domácich a zahraničných vecí, ale
zároveň spojenej spoločnou vernosťou Korune a voľne združenej ako člen Britského
spoločenstva národov“

32
1913 – Westministerský štatút úplne oslobodil domínia od parlamentnej zvrchovanosti
v medzinárodnopráv. oblasti

Commonwealth v 30.rokoch 20.stor bola pre členstvo okrem iných povinná „oddanosť
Korune“. ALE v r.
1949 sa India stala republikou a princíp stratil opodstatnenie – na Konferencii ministrov sa
vytvoril nový precedens – India mohla ostať členom, to využili aj iné štáty – po transformácii
na republiku museli však o členstvo požiadať.
V súčastnosti nemá žiaden jednotný systém diplomacie, práva či ochrany, nie
je to ani homogénny útvar (združené sú republiky aj monarchie). Jeho členovia majú rozsiahle
výhody v oblastiach ekonomickej pomoci, obchodu, či informácií ale inak sú úplné
samostatné, niektoré sú ešte stále závislé od GB.

11. Vplyv separatizmu a nacionalizmu na formovanie politickej mapy sveta

Faktory rastu povojnového nacionalizmu – Dekolonizácia Ázie – Francúzi (Vietnam) – Briti

(India, Barma, Srí Lanka) – Dekolonizácia Afriky – Briti (charakteristické črty britského
afrického kolonializmu), Keňa, Južná Rhodésia – Francúzi (odlišnosť od britského), plán
Francúzskeho spoločenstva pre krajiny Západnej a rovníkovej Afriky, Alžírsko

Po WWII sa Áziou a Afrikou prehnala vlna nacionalizmu, v dôsledku ktorej nové národy
vyhlásili nezávislosť od európskych koloniálnych mocností. Behom dvoch desaťročí sa
približne tretina svetovej populácie vymanila z koloniálnej nadvlády.
Povojnový rast nacionalizmu a rýchla dekolonizácia boli výsledkom pôsobenia niekoľkých
faktorov. Z prvé, vojna samotná znamenala pre európske koloniálne mocnosti obrovský
nápor na ich sily, ktorý spôsobil, že stratili kontrolu nad svojimi zámorskými kolóniami.
Niektoré z nich stratili svoje kolónie počas vojny a po jej skončení bolo kontrolu ťažké
obnoviť; niektoré boli vojnou natoľko vyčerpané, že ďalšie udržiavanie vlády nad kolóniami
považovali za príliš veľkú záťaž. Ďalším faktorom bol vznik domácich elít vzdelaných na
západných univerzitách, ktoré požadovali demokraciu, samosprávu a nárok na sebaurčenie.
Faktor, ktorý sa prejavil v Ázii, bol podiel Japonska na zániku európskych kolónií. Na jednej
strane JAP stratilo vlastné kolónie na strane druhej presadzovalo a povzbudzovalo v ázijských
krajinách národné hnutia, ktoré boli proti obnoveniu európskej nadvlády po vojne. GB
reagovala pohotovejšie ako FRA a NED na silu hnutí za nezávislosť a zahájila proces
dekolonizácie. Zlomom bol odchod Britov z Indie. Eur. mocnosti už nemali silu vzdorovať
obrovskej sile, ktorú tento krok v ázijských krajinách uvoľnil.

V Afrike prebehla dekolonizácia s určitých časovým oneskorením. Jednak preto, že proces

národného uvedomovania tu bol podstatne oneskorený a nemal ani historické korene, ako
mali ázijské národy. Tradičné africké kmeňové usporiadanie spoločnosti vo väčšine krajín
brzdilo rozvoj nacionalizmu a dodnes je jedných z hlavných dôvodov problémov pri

33
organizácii štátneho života. Svoju úlohu hrala aj skutočnosť, že Afrika (s výnimkou severu)
nebola priamo zapojená do vojnového konfliktu behom WWII a nebola tu porušená kontinuita
koloniálnej správy a zdiskreditované schopnosti európskych mocností ako tomu bolo v Ázii.

Dekolonizácia Ázie
Hnutia ázijských národov z nezávislosť sa začali prejavovať už na začiatku minulého storočia.
Niektoré ázijské krajiny získali nezávislosť v medzivojnovom období (Afganistan 1919, Irak
1932, Sýria a Libanon 1946). Požiadavky na právo na sebaurčenie boli vyslovované v Indii,
Barme, Vietname, Malajsku, Indonézii a na Filipínach. Do konca WWII politická sila týchto
hnutí narástla do takej miery, že ju koloniálne mocnosti neboli schopné bežnými polit.
a správnymi prostriedkami zvládnuť. Mali 2 možnosti: dohodnúť sa s predstaviteľmi
domácich politických síl na predaní moci a uvoľniť tak cestu vzniku nezávislých štátov, alebo
sa snažiť vojenskou silou potlačiť národné hnutia a obnoviť či udržať v krajinách svoju moc.
V krajinách južnej a juhovýchodnej Ázie, ktoré zažili počas vojny porážku a následnú
japonskú okupáciu, bola obnova európskej nadvlády sťažená diskreditáciou eur. mocností
a japonskou podporou hnutiam, ktoré sa usilovali o nezávislosť. Behom vojny niektoré tieto
krajiny pod jap. okupáciou získali formálnu nezávislosť, ako Filipíny a Barma v r. 1943.
Ďalším krajinám bola nezávislosť Japonskom prisľúbená.

Francúzsko v Indočíne
Franc. panstvo v Indočíne: Vietnam, Kambodža, Laos. Priama správa na časťou Vietnamu –
Kočinčínou.
V závere vojny Japonci krajinu Vietnam okupovali a franc. správu internovali. Jej likvidáciou
vytvorili mocenské vákuum, ktoré začal vyplňovať Viet-minh, Liga nezávislosti Vietnami na
čele s Ho Či-minom. Bola to koalícia vedená komunistami. V r. 1946 FRA obnovilo kontrolu
nad južnou časťou Indočíny, Viet-minh bol zatlačený na sever; zahájené jednania medzi FRA
a Ho Či-minom – vyústili v dohodu, ktorá umožňovala obmedzenú vojenskú prítomnosť FRA
výmenou za uznanie Vietnamskej republiky ako slobodného štátu v rámci Indočínskej
federácie. Avšak obavy, že by sa Ho Či-minovi podarilo krajinu zjednotiť videli franc. vládu
k prerušeniu rokovaní a k rozhodnutiu použiť silu k obnoveniu kontroly nad celým
Vietnamom. Nasledovala vojna, kde Ho Či-min použil taktiku guerillovej vojny. Zmenu
priniesla až vojna v Kórei, pomocou ktorej došlo k internacionalizácii vietnamského
konfliktu. USA prevzali finančné bremeno vojny a umožnili tak pokračovanie franc.
prítomnosti. Avšak porážka franc. vojsk v máji 1954 definitívne ukončila franc. panstvo
v Indočíne. Nasledujúca konferencia v Ženeve rozhodla o potvrdení nezávislosti Kambodže
a Laosu.

Británia v Indii, Barme a na Cejlóne

INDIA – Už počas WWII dali Briti Indii prísľub samosprávy a nezávislosti. Keď  r. 1939
indický miestokráľ vyhlásil Indii za bojujúcu krajinu, zdvihla sa vlna protestov. Briti dali
návrh na poskytnutie štatútu domínia a vypísanie volieb do ústavodarného zhromaždenia.
Avšak nacionalistickí vodcovia, Mahátmá Gándí a Džaváharlál Nehrú návrh odmietli. Britská
odpoveď bola tvrdá; Gándí, Nehrú a celé vedenie Indického národného kongresu uväznení.
34
Podstatným faktorom v britskej politike bol aj osobný názor Churchilla, ktorý nepredpokladal
skoré poskytnutie nezávislosti Indii. Nie menším problémom boli aj vnútorné pomery v Indii.
Moslimská liga požadovala autonómiu, Indický národný kongres to odmietal. Napätie medzi
oboma komunitami koncom vojny a po jej skončení vyústilo do otvoreného konfliktu.
Otázkou už nebolo, či GB má právo zostávať v Indii, ale či ju má právo teraz opustiť. Britská
vláda riešila otázku, ako dať Indii nezávislosť bez toho, aby sa celý subkontinent ocitol na
pokraji otvoreného konfliktu. Jediným riešením bolo rozdelenie krajiny. Briti presadili návrh
zákona o nezávislosti Indie, ktorý predpokladal, že GB predá moc jednej alebo dvom vládam
Britskej Indie. Samostatný štát/štáty získajú štatút domínia. Vyhlásenie urýchlilo dohodu
medzi zástupcami Indického národného kongresu a Moslimskej ligy o rozdelení krajiny. V r.
1947 získali krajiny nezávislosť – vznikla nezávislá India a Pakistan.

BARMA – mala štatút kolónie s obmedzenou miestnou samosprávou. Behom WWII bola
Barma okupovaná Japonskom, ktoré tam dosadilo bábkovú vládu nacionalistov, ktorí neskôr
prešli na protijaponské pozície. V r. 1945 sa spojili s britskými a indickými jednotkami
v snahe vytlačiť JAP z krajiny. Keď britská vláda rozhodovala o poskytnutí nezávislosti Indii,
bolo jasné, že musí byť ponúknutá aj Barme. Možnosť získať nezávislosť však prebudila
vnútorné konflikty so zložitou etnickou a politickou štruktúrou. Z následného boja o moc
vyšiel víťazne generál Ne Win, ktorý stabilizoval Barmu ako unitárny a socialistický štát, kde
jednotlivé menšiny mali obmedzenú autonómiu. Avšak r. 1962 urobil štátny prevrat, zrušil
demokratické inštitúcie a zaviedol autoritatívny režim. Pod tlakom demonštrácii odstúpil až
v r. 1988.

SRÍ LANKA (CEJLÓN) – Počas WWII bolo postavenie Britov na Cejlóne ohrozené hrozbou
japonského vylodenia a radikalizáciou požiadaviek domácej politickej reprezentácie
žiadajúcej nezávislosť. Samotný prechod k nezávislosti však bol v porovnaní s ostatnými
ázijskými štátmi veľmi pokojný. Vyhlásením ústavy r. 1948 sa Cejlón stal domíniom v rámci
Britského spoločenstva. V r. 1971 bol oficiálny názov krajiny zmenený na Srí Lanka.

Dekolonizácia Afriky
Afrika bola posledným útočiskom bieleho kolonializmu. Po WWII európske mocnosti (GB,
FRA, B, P, ESP) držali pevne svoje závislé územia, ktoré dohromady tvorili takmer celý
kontinent. Zatiaľ čo v Afrike v r. 1945 boli len 4 nezávislé štáty (Egypt, Libéria, Etiópia
a Južná Afrika), o 20 rokov neskôr tu už existovalo takmer 50 nezávislých štátov, z ktorých
väčšina získala nezávislosť v rozmedzí rokov 1960 – 1965. Predanie moci sa najťažšie
uskutočňovalo v krajinách s autoritatívnym režimom, kde až ich pád umožnil získanie
nezávislosti (napr. španielske Kapverdské ostrovy a Západná Sahara, portugalské – Angola,
Mozambik, Sv. Tomáš a Princov ostrov) a v krajinách, kde bol prechod k nezávislosti
komplikovaný vnútornými problémami, hlavne vzťahom k bielej osadníckej menšiny
k pôvodnému obyvateľstvu.
Proces dekolonizácie v jednotlivých afrických krajinách sa líšil v závislosti na koloniálnej
mocnosti a spôsobe správy krajiny i na vnútorných podmienkach a type tradičnej spoločnosti.
Jeho časový posun bol daný neskorším rozvojom nacionalizmu, ktorý sa výraznejšie začal

35
prejavovať až po WWII, najmä vďaka vplyvu ázijského príkladu a rastúceho počtu členov
domácich elít vzdelaných v Európe. Prevažne pokojný priebeh predania moci v Afrike bol
umožnený skutočnosťou, že európske mocnosti museli zásadné politické rozhodnutia
o odchode z Afriky urobiť skôr ako sa nacionalistické hnutia stačili dostatočne zorganizovať.
Prekážkou zjednotenia afrických nacionalistov bolo tradičné kmeňové usporiadanie vo
väčšine afrických krajín.

Briti v Afrike
Britský koloniálny systém po WWII v zásade počítal s možnosťou poskytnutia nezávislosti
závislým krajinám Afriky. Vo všetkých afrických kolóniách boli postupne zriadené výkonné
rady, ktoré slúžili ako poradné orgány britského guvernéra. Do týchto rád boli menovaní stále
častejšie zástupcovia domácich vzdelaných elít. Boli zriaďované takisto miestne zákonodarné
zbory, do ktorých mohli byť volení domáci predstavitelia. V okamihu, keď bola daná
miestnemu obyvateľstvu táto možnosť, začal byť organizovaný politický život, zakladané
politické strany, zvolávané národné kongresy a pod. Tak bola otvorená zákonná cesta rozvoju
nacionalistických hnutí, ktoré postupne získavali vplyv na správu krajín. Ak hnutie vyvinulo
dostatočný tlak na britskú správu a tá usúdila, že domáca africká štruktúra je dostatočne
rozvinutá a vodcovia dostatočne zodpovední, bola spravidla cesta k nezávislosti otvorená.
Prvá krajina, ktorá dosiahla nezávislosť bola Ghana v r. 1957. Miestny vodca, Kwame
Nkrumah sa stal vzorom pre ostatné krajiny. V r. 1958 zvolal do Accry dve konferencie
zástupcov nacionalistických hnutí Afriky, ktoré jednak napomohli koordinovať postup
jednotlivých hnutí v ich úsilí za nezávislosť a jednak dali vzniknúť neskoršej Organizácii
africkej jednoty. GB sa snažila aj v ostatných krajinách aplikovať rovnaký postup, ten však
bol v mnohých prípadoch komplikovaný vnútornou situáciou v krajinách.

KEŇA – r. 1950 – Hnutie odporu proti bielej nadvláde = Mau Mau. Ich cieľ: návrat pôdy
Afričanom; neskôr útoky na biele obyvateľstvo. 1952 - výnimočný stav, hlavní predstavitelia
Mau Mau uväznení. Radoví členovia však pokračovali v boji. To vyvolalo v GB protesty,
ktoré otvorili cestu jednaniam o poskytnutí nezávislosti. Keňa získala nezávislosť v r. 1963,
keď bola dosiahnutá dohoda medzi Britmi a KAU (Keňský africký zväz)

JUŽNÁ RHODÉSIA – Na juhu strednej Afriky existovali tri britské kolónie – Ňasko
(Malawi), Severná Rhodésia (Zambia), Južná Rhodésia (Zimbabwe). Prvým dvom bola
poskytnutá ústava zaisťujúca nezávislosť. V Južnej Rhodésii sa však udržal menšinový
belošský režim vedeným Ian Smithem, ktorý neposlúchol britskú vládu ani svoje väčšinové
černošské obyvateľstvo a odmietol Britmi pripravenú ústavu a v r. 1965 jednostranne vyhlásil
nezávislosť. Britská vláda na JR uvalila sankcie avšak napriek hospodárskej blokáde Smithov
režim pretrvával najmä vďaka podpore JAR. Situácia sa zmenila v 70-tych rokoch, kedy
Portugalsko dalo nezávislosť susednému Mozambikua bezpečná, dlhá hranica bola stratená,
čo zlepšovalo pozície partizánskych skupín (ZANU – Zimbabwský africký národný zväz, na
čele s R. Mugabem, a ZAPU – Zimbabwský zväz afrického ľudu, na čele s J. Nkomem). Až
vytrvalý tlak veľmocí, susedných štátov a černošských odbojových hnutí vytvorili situáciu,
kde mohla britská vláda predložiť návrh riešenia. Ústava nového štátu poskytovala vládu

36
väčšiny za záruky parlamentného zastúpenia bielej menšiny. Prvé slobodné voľby vyhralo
ZANU, Mugabe sa stal premiérom. V r. 1987 zaviedol vládu jednej strany a zrušil zaručenie
parlamentného zastúpenia pre belošskú menšinu.

Francúzi v Afrike
FRA koloniálny systém sa od britského líšil. FRA potrebovala svoje zámorské územia ak
malo ašpirovať na mocenské postavenie po WWII. De Gaulle zvolal v r. 1944 do konžského
Brazzaville konferenciu franc. správnych úradníkov z celej franc. Afriky. Výsledkom boli
návrhy na skvalitnenie koloniálnej správy, odstránenie rôznych foriem zneužívania moci, ale
na zavedenie samosprávy alebo nezávislosti nádeje nedávali. Odmietali celú myšlienku
autonómie.
V r. 1946 bola prijatá nová franc. ústava, ktorá definovala postavenie zámorských oblastí
(obsah sa príliš nezmenil). Bola potvrdená nerozlučiteľná jednota Francúzskej únie. Zvolená
politika úzko súvisela s hlbokým presvedčením franc. polit. a spoločenských elít
o civilizačnom poslaní franc. kultúry, ktorú treba sprostredkovať menej rozvinutých národom
Ázie a Afriky. Končeným cieľom bola asimilácia závislých národov.
V pol 50-tych rokov boli Francúzi donútení odísť z Indočíny a vzápätí vypuklo revolučné
povstanie v Alžírsku. Politika asimilácie zostala v troskách. Miesto nej bola hľadaná
alternatíva. Prvým krokom bolo prijatie rámcového zákona v r. 1956 o liberalizácii
a decentralizácii správy a posilnení autonómie. Aj napriek ústupu z pôvodných cieľov, FRA si
aj naďalej chcelo udržať formu kontroly afrických kolónií. Po nástupe de Gaulla v r. 1958
vznikol plán Francúzskeho spoločenstva pre krajiny Západnej a rovníkovej Afriky.
Franc. premiér ponúkol členstvo v spoločenstve 12 africkým krajinám výmenou za okamžitú
a plnú nezávislosť. Franc. spoločenstvo predpokladalo vnútornú autonómiu členských krajín,
ale zahranično-politickú závislosť, vrátane vojenskej a hospodárskej pomoci. 11 krajín plán
prijalo, jedine Guinea nie. FRA prerušili všetku ekonomickú pomoc Guinei na výstrahu
ostatným krajinám. Tieto kroky však už boli uskutočnené neskoro. Plán nebol nikdy
realizovaný, lebo všetky krajiny sa po vzore Guinei a Ghany začali dožadovať plnej
nezávislosti. V r. 1960 po 2 rokoch vyjednávania im FRA nezávislosť poskytlo. Nové štáty
však na samostatnosť neboli dostatočne pripravené, dôsledkom čoho boli nestabilné režimy
a hospodárska závislosť na FRA.

ALŽÍRSKO – charakterizované polarizáciou spoločnosti. Dôkazom tohto vyhroteného

problému bolo povstanie, ktoré prepuklo v r. 1945. Francúzi ho potlačili masívnymi
vojenskými operáciami, vrátanie leteckého bombardovania arabských dedín. V krajine bol
obnovený poriadok a zavedené všeobecné volebné právo. Nasledujúce roky boli obdobím
zjavného pokoja behom ktorého sa organizovalo budúce povstanie, vodcom ktorého sa stal
FLN (Front národného oslobodenia). Keďže nemali šancu uspieť v priamom boji uchýlili sa
k teroru. Rozsah útokov a ich brutalita znamenali začiatok vojny. Napriek tvrdému postupu
FRA sa odpor FLN nedarilo zlomiť. Až r. 1956 použitím teroru a mučenia zajatcov bolo FLN
porazené. Francúzska brutalita však len vyvolala novú vlnu povstaní. Vojna v Alžírsku mala
paralyzujúci vplyv na celú franc. spoločnosť a vyústila v r. 1957 do vleklej vnútropolitickej
krízy. V r. 1958 dospel konflikt k ďalšiemu vrcholu keď osadníci pristúpili k otvorenej

37
vzbure, ku ktorej sa pridala aj armáda. Krajine hrozil vojenský prevrat. Riešenie politickej
krízy zachránilo poverenie de Gaulla vymenovať franc. vládu. De Gaulle vyhlásil tzv.
constantinský plán na modernizáciou a rozvoj krajiny, zároveň bola odstránená nerovnosť vo
volebnom zastúpení medzi Európanmi a moslimami. Vojenskú situáciu malo riešiť zaistenie
hraníc s Marokom a Tuniskom, odkiaľ prichádzala pomoc pre FLN. V r. 1959 bol
sformulovaná ponuka 3 možností postavenia Alžírska po obnovení mieru: odtrhnutie,
integrácia alebo federácia. FLN však požadovala úplnú nezávislosť. De Gaulle bol ochotný
jednať s povstalcami a tak sa začali rokovania s FLN. V r. 1962 bola dosiahnutá dohoda, ktorá
úplne odrážala požiadavky FLN. Alžírsko sa stalo samostatným nezávislým štátom.

12. Nacinalizmus, typy nacionalizmus, nacionalizmus a politicka mapa

sveta + Separatizmus

Nacionalizmus
- teória (a prípadne aj politický smer), ktorá tvrdí, že príslušníci jedného národa majú
právo spojiť sa a vytvoriť si suverénny národný štát
- ideológia a politika založená na presvedčení o výnimočnosti vlastného národa,
bojujúca proti cudzej nadvláde, sledujúca národné záujmy
- ideológia, povyšujúca vlastný národ nad absolútno, zdôrazňujúca a oslavujúca
národný cit
Nacionalizmus môže v extrémnych prípadov prerásť do:
- nacionálneho šovinizmu (nenávisti voči iným národom a ich prenasledovaníe)
- xenofóbie (uzvaretosti a nedôvery utláčaných národov voči ostatným národom)

Separatizmus
- akákoľvek snaha o separáciu má nevyhnutne za následok zmenu status quo a tým aj
zmenu politickej mapy.
- Slovo separatizmus je latinského pôvodu (separare - oddeliť sa)
- . Separatizmus v podstate znamená snahu určitej entity vystúpiť (osamostatniť sa) z
nejakého politického útvaru (celku) s cieľom vytvoriť vlastný nezávislý štátny útvar.
- "Výskum separatizmu je dôležitou súčasťou politickej geografie, pretože vo väčšine
prípadov sa prejavuje ozbrojenými konfliktami, ktoré môžu prerásť nielen hranice
štátov, ale i väčších regiónov.
- akákoľvek snaha o separáciu má nevyhnutne za následok zmenu status quo a tým aj
zmenu politickej mapy.
- Prípad Kosova
- vyhlásenie samostatnosti a nezávislosti Kosova 17 februára 2008. Parlament
jednohlasne vyhlásil Kosovo za demokratický, svetský a multi-etnický štát. Deklaráciu
podpísal prezident Fatmir Sejdiu, premiér Hashim Thaci a predseda parlamentu Jakup
Krasniqi. Zo Strany Srbska prišlo k odsúdeniu tohto vyhlásenia a bolo naznačené, že s
krajinami ktoré podporia Kosovo ako nový štát budú ich styky značne obmedzené.
Samotná Európa zostala pri uznaní Kosova nejednotná a toto rozhodnutie bolo

38
 ponechané na vlády jednotlivých štátov. Dodnes uznalo jeho nezávislosť viac ako 50
krajín sveta (medzi nimi krajiny ako USA, Nemecko, Taliansko, Francúzsko či Veľká
Británia). Slovensko, Španielsko, Cyprus či Rumunsko jeho nezávislosť neuznali.
Veľkými odporcami zostáva Srbsko a za ním silné Rusko.
- Severné Irsko – IRA
- BASKICKO a ETA 
-
- KORZIKA a FLNC
o Menej známou teroristickou organizáciou je Front za národné oslobodenie
Korziky (FLNC), ktoré žiada nezávislosť Korziky od Francúzska. Zformovalo
sa v roku 1976 a odvtedy uskutočnili niekoľko desiatok bombových atentátov.
Za cieľ svojich útokov si vyberá predstaviteľov francúzskej štátnej moci,
usadlosti prisťahovalcov a turistické objekty.
- Dalšie sporné územia:
o Abcházsko
 je de facto nezávislá republika ležiaca na východnom pobreží Čierneho
mora susediaca na severe s Ruskom. Bola uznaná
Ruskom, Nikaraguou,Venezuelou, Nauru a de facto nezávislými
republikami Južným Osetskom a Podnesterskom, v kontexte čoho je
označovaná aj ako Abcházska republika. Zvyšok medzinárodnej
komunity označuje Abcházsko za teritoriálnu súčasť Gruzínska
o Golanské výšiny
  je oblasť na severovýchode Izraela medzi
štátmi Izrael, Libanon, Jordánsko a Sýria. Izrael získal Golanské výšiny
v roku 1967 vŠesťdňovej vojne (a opäť v roku 1973 v Jomkipurskej
vojne). Medzinárodné spoločenstvo považuje Golanské výšiny za
sýrske územie okupované Izraelom.

13. Integračné procesy na africkom kontinente

- Rozvoj integračných procesov je determinovaný radom faktorov:
o koloniálna minulosť
 Otázka vytyčovania hraníc nerešpektovala rozmiestnenie etník
a národov ale zohľadňovala koloniálne záujmy viedlo neskôr v období
dekolonializácie k vyššej pravdepodobnosti prepuknutia konfliktov
 V oblasti hospodárskych a obchodných štruktúr existuje nevyváženosť
systému – rozličná úroveň dopravných sietí napr.
o politická nestabilita – spôsobuje spomaľovanie integračných procesov
a rozvoja krajín
o nízka úroveň rozvoja ekonomík – nízka miera flexibility
o heterogenita štátov – vedie k nevyváženému rozloženiu výhod integrácie
o chudoba

39
 o vysoká miera zahraničnej zadlženosti štátov
o veľká členská základňa integračných zoskupení vytvára priestor pre možný
vznik konkurenčných integračných formácií – prekrývanie členstva –
protichodnosť cieľov – brzdenie integrácie
o nedodržiavanie záväzkov integrácie
o nízka miera spolupráce pred začatím integračného procesu
- Hlavné motívy integrácie:
o snaha o politické zjednotenie kontinentu čo by mohlo viesť aj k vytvoreniu
spoločného politického postoja k otázkam medzinárodných vzťahov
o dosiahnutie vyššej miery ekonomického rozvoja krajín

Africká únia – AU (African Union)

- Založená v roku 2002 ako nástupkyňa Organizácie africkej jednoty OAU
- V súčasnosti má 53 členov, všetky africké štáty okrem Maroka
- Cieľmi bolo zbaviť kontinent pozostatkov koloniálnej éry a apartheidu, šíriť
myšlienku jednoty a solidarity do všetkých afrických štátov, koordinovať a posilniť
vzájomnú spoluprácu s cieľom rozvoja, garantovať suverenitu a teritoriálnu integritu
členských štátov a rozširovať medzinárodnú spoluprácu v súlade s podmienkami OSN.
A zároveň vytvoriť fórum pre členské štáty prostredníctvom ktorého pristúpia na
spoločnú koordinovanú cestu rozvoja, zadefinujú spoločné ciele a budú efektívne
garantovať záujmy Afriky
- Organizačná štuktúra -
o Zhromaždenie Africkej únie – vrcholný orgán únie, skladá sa z hláv štátov
a vlád
o Výkonná rada
o Panafrický parlament 
o Komisia
o Súdny dvor
o  rôzne výbory a orgány

Západoafrická hospodárska a menová spolupráca – WAEMU (West African Economic

and Monetary Union)
- Založená v roku 1994 a členskú základňu tvorí 7 západoafrických štátov – Benin,
Nurkina faso, Guinea-Bissau, Mali, Pobrežie slonoviny, Senegal a Togo
- Základné ciele:
o snaha o rozvoje efektívnej spolupráce
o  dosiahnutie zvýšenej úrovne hospodárskeho rastu
o  dosiahnutie vyššej miery konvergencie ekonomík
o  vyššia miera koordinácie hospodárskej a menovej politiky
 Colnú úniu vytvorili v 2000
 Jednotná mena Frank finančnej spolupráce – CFA
 Centrálna banka štátov západnej Afriky v Dakare

40
Hospodárske spoločenstvo krajín západnej Afriky – ECOWAS (Econimic Community
of West African States)
- Založené v 1975 na základe dohody z Lagasu
- Členskú základňu tvorí 15 štátov západnej Afriky (aj tie čo v predchádzajúcom
zoskupení)
- Hlavné ciele:
o rozvoj vzájomnej spolupráce a integrácie za účelom vytvorenia hospodárskej
únie
o  zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva
o  podpora rastu miery konvergencie ekonomík
o  udržiavanie ekonomickej stability
- Pre dosiahnutie vztýčených cieľov je potrebná vzájomná koordinácia politík členských
štátov, napr. v oblasti poľnohospodárstva, priemyslu, dopravy a komunikácií,
vzdelávania a kultúry, zdravotníctva a turizmu, ochrany životného prostredia, ako ak
zakladanie spoločných podnikov a vytvorenie spoločného trhu
- Inštitúcie: Komisia, Parlament spoločenstva, Súdny dvor, Banka pre investície
a rozvoj
o  plus špecializované agentúry ako Západoafrická zdravotnícka organizácia
alevo Centrum rozvoja mládeže a športu

Stredoafrické hospodárske a menové spoločenstvo – EMCCA (Economic and Monetary

Community of Central Africa)
- Založená v 1994 a členské krajiny sú (10) Angola, Burundi, Kamerun, Stredoafrická
republika, Čad, Demokratická republika Kongo, Kongo, Gabon, Rwanda, Svätý
Tomáš
- Používajú jednotnú menu Frank spoločnej spolupráce CFA

Východoafrické spoločenstvo – EAC (East African Cooperation)

- Založené v 1999 a zakladajúca zmluva vstúpila do platnosti v 2000
- Členské štáty (5): Burundi, Keňa, Rwanda, Unganda a Tanzánia
- Hlavým cieľom je rozvoj aktívnej spolupráce nielen medzi členskými štátmi ale medzi
inými štátmi regiónu a integračnými zoskupeniami
- Snaha o dosiahnutie stupňa spoločného trhu, následne menovej únie a v závere
politickú úniu. Výsledný stav integrácie má byť vytvorenie federácie
východoafrických štátov
- Vysoká miera rozvoja inštitucionálnej základne- summity hláv štátov, Rada ministrov,
Parlamentné zhromaždenie, Súdny dvor, Sekretariát a rôzne komisie

Juhoafrické rozvojové spoločenstvo – SADC (South African Customs Union)

- Zakladajúca zmluva bola podpísaná v 1992
- Členovia (15) ako napr. Angola, Madagaskar, Mozambik, Namíbia, Seychely, Južná
Afrika, Tanzánia, Zimbabwe.
- Ciele:
o  udržateľný ekonomický rast a socioekonomický rozvoj

41
 o  rozvoj hlbšej spolupráce
o  zvýšenie konkurencieschopnosti regiónu
o  podpora demokracie a mierových vzťahov
- Summity hláv štátov a predsedov vlád, Rada ministrov a Sekretariát

Spoločný trh pre východnú a južnú Afriku – COMESA (Common Marker for
Eastern and South Africa)
- Založená v 1994 s 19 členskými štátmi ako napr. Burundi, Kongo, Egypt, Etiópia,
Keňa, Líbya, Madagaskar, Sudán, Uganda, Zimbabwe
- Vytvorili zónu voľného obchodu ale týka sa len určitých skupín tovaru
- Snahy o dokončenie colnej únie, a napredovanie k dosiahnutie spoločnej hospodárskej
a menovej politiky
- Rada ministrov, výbory, pracovné skupiny, poradné orgány, Súdny dvor

- Výrazné integračné ambície na africkom kontinente

- Avšak reálny rozvoj integrácie často nekorešponduje s názvami zoskupení alebo
prezentovanými skutočnosťami
o  z dôvodu problémov spojených s krajinami
- Možné alternatívy pre zefektívnenie integrácie:
o  rozvoj úzkej spolupráce medzi štátmi vo viacerých presne vyšpecifikovaných
oblastiach, s jasne vymedzenými cieľmi a pravidlami spolupráce
o  sústrediť pozornosť na možnosť získavania finančných prostriedkov
z externého prostredia
o  rozvoj spolupráce v oblasti obchodu a vytvorenie efektívneho systému deľby
práce medzi jednotlivými štátmi aby došlo z zníženiu závislosti na zahraničnej
finančnej podpore
o  Zohľadňovanie špecifík a dynamiky rozvoja afrických štátov a na základe
toho prispôsobiť integračný proces

14. Integračné zoskupenia na ázijskom kontinente

- Integračné procesy sú determinované:
o  plošnou rozsiahlosťou
o  heterogenitou z hľadiska:
 Politického – politické systémy od pluralitných demokracií po štáty kde
vládne jedna strana
 Ekonomického – odlišné modely riadenia ekonomiky – trhová
ekonomika alebo centrálne plánované hospodárstvo
 Sociálneho
o  rozličný stupeň ekonomického rozvoja – štáty s vysokou dynamikou rastu =
novoindustrializované ekonomiky (s následným rastom politickej sebadôvery
a významu) a najmenej rozvinuté štáty

42
 o  Vývoj v politickej oblasti
 Nárast politického významu oblasti, prelínanie sfér vplyvu USA
a Japonska a regióny s vysokým potenciálom prepuknutia konfliktov

Združenie národov juhovýchodnej Ázie – ASEAN (Association of South – East Asian

Nations)
- Založená Bangkockou deklaráciou v 1967
- Zakladajúci členovia: Indonézia, Malajzia, Filipíny, Singapur, Thajsko a potom
Vietnam a Brunej, Laos a Myanmar, Kambodža
- Základné ciele:
o  podpora ekonomického rastu
o  vzájomná spolupráca v rôznych oblastiach ako obchod, technická
infraštruktúra, priemysel a poľnohospodárstvo, veda a vzdelanie,..
o  rozvoj spoločnosti a kultúry a životnej úrovne obyvateľstva
o  presadzovanie a garancia mieru v regióne
o  rozvoj úzkych kooperačných vzťahov s inými regionálnymi aj
medzinárodnými organizáciami
- Rozvojom spolupráce dochádza k rozšíreniu stretnutí o popredných zástupcov
Japonska, Číny a Južnej Kórey = ASEAN + 3
- Summity, stretnutia ministrov a ekonomických ministrov, Stála komisia, Sekretariát,
výbory a technické pracovné skupiny
- Cieľom je vytvoriť ekonomické spoločenstvo – proces započatý v 2003 a do 2030 má
dôjsť k vytvoreniu spoločnej produkčnej základne vybudovanej na voľnom pohybe
tovaru, služieb a investícií, zároveň integrovanie finančného sektora a selektívne
uvoľňovanie a pohyb pracovných síl, kvalifikovaných odborníkov a študentov
- Realizovanie cieľov aj prostredníctvom úzkej spolupráce so susedmi a to najmä
Čínou, Japonskom a Južnou Kóreou ako aj EU a USA

Združenie pre regionálnu spoluprácu v južnej Ázií – SAARC (South Asian

Association for Regional Cooperation)
Prvotné snahy o integráciu zlyhali a znovuobnovenie iniciatívy bolo v 1983 keď došlo
k podpísaniu zakladajúcej deklarácie
- Členské štáty: India, Pakistan, Bangladéš, Sri Lanka, Nepál, Bhután, Male divi
- Prijatá Charta deklarovala základné ciele integrácie:
o  podpora ekonomického rastu a mnohostrannej spolupráce medzi krajinami
v rôznych oblastiach
o  zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva
o  zlepšenie zdravotnej starostlivosti
o  podpora sociálneho pokroku a kultúrneho rozvoja
- V 2006 podpísali Dohodu o voľnom obchode avšak postupne odstraňovanie colných
bariér je nerovnomerné z dôvodu rôznej vyspelosti krajín a pre menej rozvinuté
krajiny bol vytvorený liberalizačný program, ktorý ma znížiť ujmu spôsobenú
liberalizáciou, rieši problematiku výkyvov platobnej bilancie napr

43
 - Ministerská rada a Expertný výbor, ktorý zároveň rieši vzniknuté spory

Rada pre spoluprácu arabských štátov v Zálive – GCC (Gulf Cooperation Council)
- Vznikla v 1981
- Členovia: Bahrajn, Kuvajt, Omán, Katar, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty
- Príznačné ropné bohatstvo ale zároveň závislosť na produkcií a cenách ropy na
svetových trhoch
- Hlavný cieľ bolo iniciovanie hlbšej spolupráce v oblasti ekonomiky, sociálnych vecí,
kultúry, zahraničnej a bezpečnostnej politiky
- Cieľom je taktiež spoločnou kooperáciou diverzifikovať hospodárstvo krajín v oblasti
priemyslu a poľnohospodárstva a efektívne využívať investície
- Postupné prehlbovanie spolupráce pomocou systému spoločných noriem
o  v oblasti ekonomickej, obchod, priemysel, legislatíva, štátna správa, cestovný
ruch, vedecko technicke pracoviská spoločné, finančná oblasť a koordinácia
menových kurzov a spolupráca centrálnych bánk
- spustila sa colná únia
- Najvyššia rada, Konzultačná komisia, Rada ministrov, Komisia pre riešenie sporov

Organizácia pre hospodársku spoluprácu – ECO (Economic Cooperation Organization)

- Právnym základom je Izmirská zmluva z 1985 medzi Iránom, Pakistanom a Tureckom
a neskôr pristúpili Afganistan, Azerbajdžan, Kazachstan, Kirgistan, Tadžikistan
a Uzbekistan
- Kooperácia je založená na podklade mnohých zmlúv a troch základných:
o Istanbulská deklarácia o dlhodobých perspektívach,
o Stratégia hospodárskej spolupráce v regióne,
o Akčný plán
o  plus dohody o vytvorení colnej únie, tranzitnom obchode, spoločnom
vzdušnom priestore,...

Ázijsko-tichomorská hospodárska spolupráca – APEC (Asia Pacific Economic

Cooperation)
- Zastrešujúca organizácia v rámci ktorej existuje celý rad iných integrácií
- Hlavný iniciátor spolupráce – Japonsko
- Hlavné dôvody vytvorenia:
o  geografická príslušnosť krajín rýchlo rozvíjajúceho sa regiónu
o  heterogenita ázijsko-tichomorských ekonomík
o  snaha nájsť spoločnú multilaterálnu platformu pre spoluprácu
o  záujem svetových veľmocí o kontrolu na rozvíjajúcimi sa trhmi regiónu
o  pocit izolovanosti Austrálie, Nového Zélandu a čiastočne krajín ASEANu
o  úsilie o zabezpečenie celkovej stability regiónu

44
 - Členské krajiny: Austrália, Brunej, Čína, Hongkong, Filipíny, Chile, Indonézia,
Japonsko, Južná Kórea, Kanada, Malajzia, Mexiko, Nový Zéland, Papua Nová
Guinea, Peru, Rusko, Singapur, Taiwan, Thajsko, USA, Vietnam
- Najvýznamnejší príklad otvoreného regionalizmu pre geografický záber a taktiež lebo
k naplneniu cieľov postupuje cestou, ktorá ma za cieľ okrem vlastnej liberalizácie
ekonomických vzťahov vo vnútri vedie k eliminácií diskriminácie nečlenov
- Tri hlavné piliere činnosti:
o  obchodná a investičná liberalizácia
o  ekonomická a obchodná spolupráca
o  podpora obchodu a investícií
- Nástroj ekonomickej previazanosti medzi dvomi výrazne si konkurujúcimi centrami
svetovej ekonomiky – severoamerickým a ázijským

Rada arabskej hospodárskej jednoty – CAEU (Council of Arab Economic Unity)

- Vznikla 1964
- Členovia: Irak, Jemen, Kuvajt, Sýria, Jordánsko, Palestína, Egypt, Líbya, Mauretánia,
Somálsko, Sudán
- Základné ciele:
o  vytvorenie jednotného colného priestoru
o  planá integrácia regiónu do svetovej ekonomiky
o  koordinácia hospodárskeho rozvoja a vytváranie rozvojových programov
o  vytvorenie menovej únie

Euroázijské ekonomické spoločenstvo – EAEC (Euroasian Economic Community)

- 1995 – vytvorenie colného zväzu medzi Ruskom ,Bieloruskom, Kazachstanom,
Kirgiskom a táto forma integrácie vznikla dohodou z 2000
- Súčasnými členskými štátmi: Rusko,Bielorusko, Kazachstan, Kirgisko, Tadžikistan,
Uzbekistan
- Základné ciele: organizovanie režimu voľného trhu, dosiahnutie dohody o uplatňovaní
colných taríf, vytvorenie spoločného colného územia,...
- Medzištátna rada, Integračný výbor, Medzištátne parlamentné zhromaždenie, Súd
spoločenstva

15. Integračné procesy na americkom kontinente

- rozvoj integračných procesov je determinovaný faktormi:
o  z vnútorného prostredia: historický vývoj, politický vývoj, stupeň
hospodárskeho a ekonomického rastu,...
o  z vonkajšieho prostredia- pôsobenie globalizácie vo svetovom hospodárstve
- celý rad rôznych integračných zoskupení na tomto kontinente v rôznych fázach vývoja

Severná Amerika
- rozvoj integračných zoskupení ovplyvnený pozíciou USA

45
- USA – predstaviteľ tzv. kompromisného prístupu k liberalizácií
o  vysoká miera aktivity v oblasti návrhov na uplatňovanie rôznych prístupov
k liberalizácií v oblasti liberalizačných modelov v rámci WTO
o  na druhej strane – aktívne aj v oblasti regionálnych obchodných dohôd
 V druhej polovici 80. Rokov 20. Storočia- Spolupráca s Kanadou –
CUSFTA = Canada – US Free Trade Agreement)
 90. Roky 20. Storočia – rokovania s Mexikom – vytvorenia NAFTA

NAFTA = North American Free Trade Agreement

- dohoda nadobudla účinnosť 1994
- V čase svojho vzniku – typický príklad regionálnej integrácie - Základným počiatočným
stimulom vzniku NAFTA bola geografická blízkosť a podobná ekonomická štruktúra
medzi USA a Kanadou, následne však sa ukázalo, že novú dimenziu a potrebnú dynamiku
môže NAFTA získať až po začlenení Mexika
- Vytvorenie NAFTA – model prepracovanej integrácie realizovanej medzi rozvinutými
a rozvojovými krajinami
- Zároveň modelový príklad v kontexte uváh a neskôr aj úsilia zameraného na vytvorenie
zoskupenia, ktoré by zahŕňalo celý americký kontinent
o  táto snaha našla svoje naplnenie v FTAA = Free Trade Agreement of America

FTAA = Free Trade Agreement of America

- hlavný iniciátor – USA
- členmi sa mali stať všetky štáty západnej pologuli okrem Kuby z dôvodu rôznych
princípov politického a ekonomického vývoja
- rozsiahly priestorový rozsah, heterogenita –negatívny aspekt
- pozitívom bola cieľ projektu:
o snaha o výrazné povzbudenie a rozvoj obchodných vzťahov medzi
jednotlivými členskými štátmi
o úsilie zamerané na podporu ekonomického rastu ekonomík členov
o úsilie zamerané na zvyšovanie miery ich konvergencie
- ekonomický aspekt a zároveň aj politický lebo ekonomická prosperita napomôže
k posilňovaniu demokracie v regióne
- počiatky úsilia v 1994 – summit Dvoch Amerík, následné stretnutia v Santiago de Chile v
1998, v Quebecku v 2001, kde mala integrácia okrem ekonomických aspektov zahŕňať aj
politické (demokracia, dodržiavanie ľudských práv, boj proti kriminalite a terorizmu) ako
aj možnosti rozšírenia agendy o bezpečnostné otázky, summit v 2005 v Mar del Plata
v Argentíne kde sa prejavili rozpory
- k naplneniu úsilia a vytvoreniu integrácie nedošlo – oponenti: Brazília, Venezuela, ...

Latinská Amerika
- faktory vplývajúce na charakter integračných zoskupení:
o historický a kultúrny vývoj – charakter jazykového a etnického zloženia štátov
o odlišnosť politického vývoja
o  nestabilita politických systémov niektorých štátov
46
 o  ekonomické faktory – heterogenita priestoru z hľadiska ekonomického rastu
a rozvoja
o  sociálne faktory – nezamestnanosť, životná úroveň
- Prvotné integračné procesy nedosiahli požadované výsledky, a preto následne aplikovali
nové modely regionálnej integrácie (nové schémy a snahy) – 90.roky 20.storočia:
o  oživenia stredoamerických a andských zoskupení
o  podpísanie dohody o vytvorenie NAFTA
o  úsilie o vytvorenie FTAA
o  rozširovanie bilaterálnych dohôd o liberalizácií obchodu
- Snaha o vytvorenie akejsi protiváhy k USA

Organizácia amerických štátov = OAS = Organization of American States - Cieľ –

zabezpečenie demokratického vývoja všetkých štátov amerického kontinentu a snaha
o dosiahnutie istého stupňa politickej integrácie
Latinskoamerický parlament – snahy zamerané na budovanie integrácie v legislatívnej
oblasti, pozostáva z 22 štátov a je považovaný za garanta demokracie a mieru v regióne
Medzinárodná rozvojová banka = IDB = Inter-American Development Bank – integrácia
v menovej oblasti, úlohou je poskytovanie finančných garancií na realizáciu rôznych
projektov sociálnoekonomického rozvoja. Jedna z najväčších regionálnych bánk. Má pobočky
v 26 štátoch
Stredoamerický spoločný trh = CACM = Central American Common Market
- Vytvorený v 1960, a v 1986 vytvoril nedokonalú colnú úniu ktorej sa nezúčastnili všetci
členovia
- Zakladajúci členovia: Guatemala, Honduras, Kostarika, Nikaragua, Salvador
- V minulosti neúspešná ale teraz zažíva znovuoživenie
- Stala sa súčasťou tzv. Stredoamerického integračného systému (reakcia na silnejúce
integračné tendencie v rámci Severnej a Južnej Ameriky)
- Od 2004 – uplatňovaný model colnej únie so spoločnými colnými tarifami, voľný obchod
so službami zatiaľ nefunguje ale je realizovaný voľný pohyb pracovných síl

Stredoamerického integračného systému

- Najvyšší orgán – summity prezidentov
- Rada ministrov, Výkonný výbor, aj parlament, súdny dvor a sekretariát
- Rozvíjajú sa rokovania o liberalizácií s USA

Latinskoamerické združenie voľného obchodu = ALALC

- 11 členských krajín
- Snaha o naštartovanie integrácie v Latinskej Amerike, podporuje konvergenciu
existujúcich integračných zoskupení tvoriacich vnútorné prostredie zoskupenia so
zámerom vytvoriť systém multilaterálnej integrácie v Amerike
- Neskôr sa premenilo na preferenčnú oblasť zahŕňajúcu množstvo zmlúv

Andské spoločenstvo národov = ACN = Andean Community of Nations

- 1996, zahŕňa Kolumbiu, Ekvádor, Peru, Bolíviu a Venezuelu (Čile je v MERCOSUR)

47
- Zameraná na liberalizáciu pohybu služieb, kapitálu a čiastočne osôb – smeruje
k vytvoreniu spoločného trhu

Karibské spoločenstvo a spoločný trh = CARICOM

- Predstaviteľ modelu najhlbšej integrácie, členovia štáty Karibiku, niektoré so štatútom
pozorovateľov
- Vytvoriť spoločný trh s voľným pohybom tovaru, služieb, osôb a kapitálu, realizovať
spoločný prístup v oblasti obchodnej politiky a dosiahnuť koordináciu hospodárskych
politík

Spoločný južný trh = MERCOSUR = Mercdo Comun del Sur)

- 1991 – zmluva z Asunción, zakladajúci členovia: Argentína, Brazília, Paraguaj, Uruguaj,
potom dohoda o asociovanom členstve s Bolíviou, Chile, Kolumbiou, Ekvádorom a Peru
- Prebiehajú rokovania o spoločnom trhu a zároveň rokovania s EU o vytvorení zóny
voľného obchodu (ekonomický ako aj politický potenciál)

Únia juhoamerických národov = UNASUR

- 2008 ale zmluva ešte neprešla ratifikačným procesom vo všetkých štátoch
- Medzivládna organizácia založená na zvrchovanej rovnosti štátov, pričom jej
medzivládny charakter je jasne akcentovaný aj prostredníctvom uplatňovania modelu
konsenzuálneho rozhodovania
- Rada štátov a vlád UNASUR, Rada delegátov, Generálny sekretariát

- Významný faktor vedúci k naštartovaniu integrácií v Latinskej Amerike je neúspech

FTAA, zhusťovanie regionálnych vzťahov
- V centre diania stoja USA – stratégia rozvíjania vzťahov na základe bilaterálnych zmlúv
o  2005 – Stredoamerická zóna voľného obchodu – USA, Guatemala,
Honduras, Kostarika, Nikragua, Salvador, Dominikánska republika
o  rokovania o vytvorení Andskej zóny voľného obchodu – USA a Bolívia,
Ekvádor, Peru
o  dohoda o zóne voľného obchodu USA a Chile, rokovania o zóne voľného
obchodu USA a Panamy

16. Politicko-geografické prístupy ku konfliktom, príčiny konfliktov

(Konflikty a krízové regióny v Ázii od skončenia studenej vojny)

- geografia začína byť vnímaná s vojenským prístupom od 20. storočia

- kartografické údaje demonštrujú presun vojenskej aktivity do chudobných častí sveta
- demokratický mier – demokratické štáty proti sebe nebojujú (ale VB, FRA a USA
zaangažované do dekolonizácie, vojen presadzujúcich demokraciu a boj proti tyranii)

48
priestorovo analytický prístup - umiestnenie krajiny vzhľadom k susedným je dôležité
pre pochopenie konfliktu a jeho šírenie
- dôraz na aspekty susedných krajín, ich blízkosť, prepojiteľnosť tranzitných ciest,
rozloženie menšín pri územiach hraníc
- vnútropolitická situácia susedov, ak je v konflikte, pravdepodobne sa to rozšíri
- zatiahnutie do konfliktu prostredníctvom aktivít rebelov na hraniciach, poskytovanie
útočiska pre utečencov, rozmiestnenie povstalcov na území menšín, prístup vonkajších
- aktérov a externých finančných zdrojov
štúdium prostredníctvom vojenských a taktických strategických analýz - strategické
pokrývajú rozsiahle územie a majú geopolitický charakter
- taktické sú skôr geografické
- zjednocovanie vojenských a geografických databáz, snaha o vedenie, monitorovanie
a zhodnotenie výsledkov vojen
historická a kultúrna geografia - dopad víťazných mocností na porazené územie, zmeny
názvov ulíc, zničenie pamiatok, zavedenie nových pravidiel vo vzdelávaní, ...

 vojny v rámci jedného geografického regiónu

 vojny medzi štátmi viacerých geopolitických regiónov
 vojny v rámci jedného štátu
 globálne vojny

ekonomické a sociálne faktory - odvádzanie pozornosti verejnosti od domácej situácie

vyvolaním konfliktu so susedmi (Falklandy, Peru a Ekvádor)
- poukázanie na susedov ako vinníkov domácej nepriaznivej situácie (Kuvajt a Irak)
politické faktory - formovanie územia štátov, etnická štruktúra, rôzne územné požiadavky a
nároky na revíziu hraníc
- problémy najmä v multietnických štátoch
ideologické faktory – náboženský faktor a ideologické rozpory medzi nimi
- odôvodňuje sa nimi ozbrojené expanzie
- konflikty vznikajú väčšinou kombináciou viacerých faktorov (napr. Náhorný Karabach)
- občianske konflikty sú najčastejšie a najrozšírenejšie, cezhraničná previazanosť predlžuje
trvanie
- príčinami sú HDP, typ vlády, etnické zloženie, populačný rast, slabé štátne inštitúcie a
regionálne súvislosti

49
- zdrojmi sú najmä zlyhávajúce štáty, spôsobujú etnické konflikty, genocídy a politické
prenasledovanie
- vojny prebiehajúce na periférii štátov trvajú dlhšie než tie v blízkosti hlavných miest

Najdôležitejšie oblasti:
- Kórejský polostrov : severokórejský jadrový program, šesťstranné rokovania (USA,
RUS, CHI, JAP, KLDR, KOR), prísľub USA nezaútočiť
- Filipíny : separatistické snahy južnej časti, moslimskí separatisti – cieľ: vytvorenie
nezávislého moslimského štátu
- Indonézia : nacionalistické skupiny, etnické nepokoje: moslimovia vs. kresťania,
naviac aj islamský fundamentalizmu a terorizmus, otázka Východného Timoru
- Kambodža : občianska vojna
- Afganistan : nástup Talibanu, útočisko Bin Ladina, základňa pre 9/11, reakcia USA
2001, angažovanie NATO (aj SVK), „bojisko v globálnej vojne proti terorizmu“
- India a Pakistan : Džammú a Kašmír, nebezpečenstvo jadrovej vojny,
- Pakistan: vnútorný konflikt – oficiálne proamerický režim podporuje teroristov
- Kaukazské štáty : Náhorný Karabach, problematika Čečenska, Osetska, Apcházsko,
Uzbekistan: moslimskí fundamentalisti
- Izraelsko-palestínsky konflikt : izraelský odsun z pásma Gazy, Hamas vyhral voľby,
zastavenie platieb pre palestínsku samosprávu,
- Cyperská otázka : Turci vs. Gréci
- Irak : invázia do Kuvajtu, 1. vojna v Iraku, 2. vojna v Iraku, Kurdská otázka na severe,
občianska vojna – šiiti vs. sunniti, „bojisko v globálnej vojne proti terorizmu“
- Latest developement: Konflikt na Šalamúnových ostrovoch.

kórejský jadrový program – šesťstranné rokovania

iránsky jadrový program – možné sankcie BR OSN, útok USA alebo Izraela?
Afganistan – rozširovanie pôsobnosti NATO: hon na Bin Ladina, neustále útoky Talibanu
Irak – občianska vojna, proces s Husajnom, problémy so zostavením vlády
Palestína – Hamas, teroristi – pozastavenie platieb EU a Izraela, ponuka pomoci od Iránu
Gruzínsko – nespokojnosť s výsledkami „ružovej revolúcie“

50
17. Svetové mocnosti a ich vplyv na formovanie politickej mapy sveta

- svetový politický systém (spôsob prerozdelenia moci) prešiel výraznými zmenami

- mocenská rovnováha počas Európskeho koncertu; vzájomná protiváha a snaha o zničenie
počas svetových vojen; bipolarita; v súčasnosti tendencie k multipolarite s hegemonistickým
postavením USA
- zároveň vplyv regionálnych mocností ako Brazília, Argentína, Austrália, India
- rôzne modely vzostupov a pádov hlavných mocností, Modelski, Kondratjev, Wallerstein
USA – príčiny vplyvu:
 celosvetový vojenský dosah
 globálny ekonomický vplyv
 globálny politický vplyv
 globálna kultúrna a ideologická príťažlivosť

- postavenie vyplýva aj z víťazstva v poslednej hegemonistickej vojne (studená vojna)

- najsilnejšia ekonomika, dolár ako najrozšírenejšie platidlo, množstvo vedecko-
technických inovácii, postavenie angličtiny
- snaha zabrániť akejkoľvek mocnosti ovládnuť Európu
- Clinton sa rozhodol obmedziť arzenál zbraní čo ostal zo studenej vojny, hlavnou
úlohou jadrových zbraní je odstrašovanie
- Bush túto stratégiu po útokoch prehodnotil, nutnú silný jadrový potenciál, použitie na
vojenské aj politické účely, odstrašovanie krajín aj bez jadrového arzenálu, vytvorenie
širokého spektra jadrových systémov
- unilaterálne vojenské sily, konfrontácia s akýmikoľvek hrozbami, flexibilita
nasadenia, znižovanie prahu pre použitie jadrových zbraní
- Obama presadzuje znižovanie arzenálu, posilňovanie nejadrovej obrany a možnosti
nejadrových a preemptívnych útokov
- prevláda dojem, že politické problémy majú vojensko-technické riešenia
- nutnosť čeliť rastu Číny a Ruska, terorizmu a neudržateľnému modelu spotreby

Európa – druhá prípadná mocnosť

- riadený integračný proces, po rozpade ZSSR mali krajiny rozdielnu úroveň stability a
legitimity
- má ekonomický potenciál a legislatívna koordinácia vo forme nadnárodných štruktúr
- charakteristický je prenos suverenity, rešpektovanie demokracie, medzinárodného
práva, dôraz na ľudské práva
- ústredná mocnosť je Nemecko, otázka prehlbovania integrácie aj prostredníctvom
Lisabonskej zmluvy
- problémom je, že sa definuje na základe konania USA

Japonsko – od 2. svet. vojny obrovský ekonomický úspech, transformácia na globálnu

mocnosť
- jeho medzinárodné a politické zaradenie nezodpovedá ekonomickému potenciálu

51
 - kľúčová úloha v ázijsko-pacifickom regióne ako úspešný model rozvoja

Čína – obrovský demografický potenciál, ekonomický rozmach a  rast vojenskej sily

- nutné je zosúladiť zaostalý sever a západ a rozvíjajúci sa juh a východ
- problémami sú príjmové rozdiely, starnutie populácie, degradácia životného
prostredia
- politika nepoužitia jadrových zbraní ako prvá

Rusko –porovnateľný vojenský potenciál s USA, vesmírne technológie

- postavenie vyplýva z rozpadu ZSSR, rozpadli sa tri geopolitické pásma (rozvojové
krajiny, stredná a východná Európa, bývalé sovietske republiky)
- štát zameraný predovšetkým na seba
- energetika predstavuje kľúčovú výhodu, ale má nepriaznivý demografický vývoj

- v zásade majú možnosť zasiahnuť do svetového diania len krajiny s jadrovým potenciálom
- vlastnia jadrové zbrane: VB, USA, Rusko, Francúzsko, India, Pakistan, Izrael a Čína
- vraj má aj KĽDR
- nukleárny program – Irán
- popri vojenských kapacitách je ale dôležitý aj ekonomický potenciál, prostredníctvom
investícií si budujú vplyv v rozvojových krajinách
- počas studenej vojny obrovská vlna dekolonizácie – 60. roky buď sa pridali na jednu či
druhú stranu alebo Hnutie Nezúčastnených – Bandungský pakt 1955

18. Globálne trendy ďalšieho vývoja politickej mapy sveta

- rozličné prognózy a analýzy dynamiky globálnych štruktúr, otázka funkcie národného štátu
Tofflerove civilizačné vlny - diela Tretia vlna, Vojna a antivojna, Posun moci
- teória striedajúcich sa vĺn civilizácie – prvá poľnohospodárska, druhá industriálna a
tretia informačná
- sila prvej vlny postupne doznieva, čoraz menej štátov je závislých na
poľnohospodárstve
- druhá vlna zmenila množstvo štátov, rozdelila svet na dve časti, konflikt medzi
priemyselnými štátmi druhej vlny a podriadené kolónie prvej vlny (napr. vojna Sever a
Juh)
- industrializácia viedla k posilňovaniu národného štátu a nacionalizmu
- tretia vlna začína 50. roky 20. storočia v USA, tzv. biele goliere, dochádza k zrážke s
2. vlnou

52
 - demokracia 21. storočia by mala byť založená na rešpektovaní názorov menšín,
priamej účasti obyvateľov na rozhodovaní prostredníctvom technológii a presune
riešenia problémov na regionálnu úroveň
- zdrojom bohatstva a moci sú v súčastnosti informácie a vedomosti, dominanciu má
USA
- kedže sú infromácie nevyčerpateľné a prenosné, je to len dočasný stav
- prejavy nástupu tretej vlny: deštrukturalizácia, diverzifikácia názorov, množstvo
záujmových skupín, decentralizácia, posilňovanie lokálnej moci, urýchlenie
odstredivých tendencií v národných štátoch, prehĺbenie odlišností
- rozštiepenie moci na globálnu, národnú, regionálnu a lokálnu, môže dôjsť k
separatistickým tendenciam
- spomína aj význam kozmického priestoru a lunárne body, kde je gravitácia Zeme a
Mesiaca vyrovnaná, čiže ak tam budú vojenské základne, tak to nebude stáť veľa
energie (futuristický blud)

Huntigton - Stret civilizácii z 1996, civilizácie ako najvyššie kultúrne entity, definované
predovšetkým náboženstvom
- dynamické, vznikajú a zanikajú, kontakty medzi nimi sa zintenzívňujú, tvorí sa
multipolárny a multicivilizačný systém
- národné štáty sú stále najsilnejšími jednotkami, ale konflikty prebiehajú medzi štátmi
odlišných civilizácii
- najväčšie napätie je na línii dotyku civilizácii, tieto majú najnebezpečnejšie dôsledky

posun k multipolarite- geopolitika hovorí o transformácii postavenia jednotlivých

makroregiónov
- nutnosť transformácie OSN a jej prispôsobenie súčasnej realite moci v globálnom
meradle
- ekonomická globalizácia prispieva k multipolarite, zníži sa úloha USA a narastie
moc BRIC a rozvojových krajín
- BRIC sa usilujú o stabilitu vnútorného ekonomického rastu a upevnenie svojej
pozície
- o trende k multipolarite nasvedčuje význam zoskupenia G 20, tvoria viac ako 85%
svetového HDP, sú integrovaní G 8 v záujme stabilizácie ekonomického systému
- BRIC, Turecko a JAR chcú zohrávať väčšiu úlohu, ale otázne je, či dokážu riešiť
otázky klimatických zmien, energetiky a obchodu s rešpektom k medzinárodnému
spoločenstvu, a nie len s ohľadom na svoje záujmy

53
pozícia EU a USA - rôznorodosť a neprehľadnosť bezpečnostných výziev: terorizmus,
zbrane hromadného ničenia, zlyhávajúce štáty, dopyt po prírodných zdrojoch
- nutnosť upevnenia transatlantického partnerstva s NATO, aby mohli reagovať na
globálne výzvy
- návrat krajín Ázie na popredné miesto, Čína a India
- EU a USA stále zostávajú navzájom najdôležitejším zdrojom a miestom priamych
investícii
- posilňovanie partnerstiev za hranicami aliancie, zvyšovanie poľa pôsobnosti, snaha o
vytvorenie pôsobnosti a nastolenie dôvery
- otázna budúcnosť Ukrajiny
- posúvanie globálnych gravitačných centier na východ

19. Globalizácia a jej prejavy vo svetovej ekonomike

- predstavuje pomerne široko skúmaný jav, je ho možné skúmať z rôznych aspektov

- globálne problémy sa začínajú objavovať v 60. rokoch 20 st.
- v primárnej rovine sa začína skúmať ako ekonomický jav v 70. rokoch 20 st. (v tomto
období už globalizačný proces ovplyvňovali ekonomiky mnohých štátov)
- v súčasnosti je globalizácia chápaná ako súbor ekonomických aktivít a procesov, ktoré
vyvolávajú celý rad spoločenských dôsledkov
- 3 definície pojmu globalizmus:
1. ako prvý tento pojem použil americký ekonóm Lewitt v roku 1975.
-> snažil sa reagovať na vývoj, ktory zacal v 70. rokoch .Opisoval
globalizáciu ako vývoj svetového hospodárstva .
2. iní autori vnímali globalizačný proces ako jav, ktorý vedie k
vytváraniu “globálnej svetovej dediny”. Proces vysvetľujú
tvrdením, že jednotlivé geoekonomické oblasti sa navzájom
zbližujú a zároveň sa stávajú na sebe závislé.
3. profesorka Harwardskej univerzity Carterova chápe globalizáciu
ako vytváranie “nákupnej ulice” -> priestorové usporiadanie, v
rámci ktorého sú koncentrované všetky obchodné a podnikateľské
activity, pričom záujemcovia tu získajú všetko, čo potrebujú pre
svoju činnosť.

Centrum strategických a medzinárodných štúdii vo Washingtone (CSIS) zaviedlo pojem

“turbokapitalizmus”:
- je schopný produkovať a ponúkať nadmerné a nekonečne diverzifikované množstvo
produktov v mimoriadne krátkom čase.

54
 - má svoje negatívne stránky: destabilizačný vplyvy na trh, ktorým sú schopné čeliť len
najdynamickejšie sa rozvíjajuce ekonomiky.

1997 svetové ekonomické fórum v Davose (Švajciarsko) formulovalo závery o globalizácii

nasledovne:
o vníma globalizáciu ako proces takzvanej digitálnej revolúcie
o proces je nezadržateľný a nezvratný
o jeho pôsobenie je podporené rozvojom svetových komunikačných systémov
o urýchlovateľom procesu sú globálne transferné systémy
o umožnenie bezbariérového presunu kapitálu po celom svete
- všetky tieto podmienky vedú k vzniku “spoločnosti sieti”

Charakteristiky vývoja ekonomiky v procese globalizácie:

- svetová ekonomika bude globálnou ekonomikou vytvorenou na silných regionálnych
zoskupeniach
- svetová ekonomika bude ovládaná a usmerňovaná megakonkurenciou
- svetová ekonomika bude ekonomikou, ktorej konkurencieschopnosť bude určovaná
schopnosťou transformovať informácie, poznatky a inteligenciu
- svetová ekonomika bude záležať na inováciach a všestrannom využití ľudskej
tvorivosti
- svetová ekonomika bude sieťovou ekonomikou -> jej jednotlivé časti sa budú
vzájomne prepájať a stávať sa čoraz vzájomne závislejšími
- svetová ekonomika bude virtuálnou ekonomikou -> ekonomika, ktorá prekonáva
obmedzenia času a priestoru
- svetová ekonomika sa stane ekonomikou bez sprostredkovateľov, ktorých nahradia
moderné komunikačné siete
- svetová ekonomika bude mať charakter flexibilnej siete
- ťaziskom svetovej ekonomiky bude hlavne ľudský potenciál (vedomosti a informácie)

OECD charakterizovalo globalizáciu ako proces vedúci k zvyšovaniu vzájomnej závislosti

trhov a národných ekonomik, ktorý je vyvolaný vysokou dynamikou obchodu s tovarom,
službami a kapitálu a vysokou dynamikou transformovania technológii a know-how

Stúpenci globalizácie poukazujú hlavne na blahodarné účinky globálnej konkurencie.

Kritici poukazujú na dopady v sociálnej oblasti -> niektorí až dokonca hovoria o
celoplanetárnych dôsledkoch -> vyostrovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými štátmi
(štátmi severu a štátmi juhu)

V období od 80. – 90. rokov 20st. (ale hlavne 90. roky) vyvolali globalizačné procesy vlnu
diskusii o týchto procesoch a o alternatívach vývoja. Vo Veľkej Británii trvala táto diskusia
celé desaťročie -> vyjadrovali sa tam nielen politickí predstavitelia, ale aj ekonomickí
odborníci, ktorí prognózovali ďalší vývoj.

55
Základným impulzom globalizačných procesov bolo uvoľnenie väzby národnych mien na $
(to prebehlo v rokoch 1971-1973). Dovtedy platil len systém pevných menových kurzov
(Breton Wood: 1944)
- prešlo sa na systém voľne plávajúcich kurzov
- táto zmena viedla k expanzii národných a národnostných korporácii na iné trhy,
pričom základným cieľom bolo maximalizovať zisk v pomerne krátkom čase.

Základné črty globalizačných procesov v ekonomickej oblasti:

1. Nebývalý nárast objemu medzinárodného obchodu, ktorý je spojený s neustálym
procesom jeho liberalizácie
2. Významné zmeny v geografickom rozmiestnení krajín a štruktúre produktov
podieľajúcich sa na medzinárodnom obchode
3. Prudký nárast objemu a rýchlosti finančných a priamych investičných tokov, ako aj
nárast počtu trhov, ktoré do seba prijali aj rozvojové ekonomiky a viedli tak k väčšej
integrácii do globálnej ekonomiky
4. Prudký ekonomický rast a rozvoj miest rozvojových štátov

20. Globálne environmentálne problémy

 Vyvinuli sa v dôsledku neustálej expanzie priemyselnej výroby, zásahov človeka do
životného prostredia (ŽP). Problém ochrany ŽP nadobudol globálny charakter v druhej
polovici 20. Storočia a to v dôsledku urýchlenia vedecko-technického pokroku,
priemyselného rozvoja štátov, intenzívnejšieho využívania prírodných zdrojov,
zvýšenia objemu výroby. Tieto procesy posilňujú negatívny vplyv človeka na ŽP a tak
aj negatívneho vplyvu ŽP na človeka.

- Majú celosvetový charakter

- Hrozia celému medzinárodnému spoločenstvu
- Vyžadujú si efektívny prístup k ich riešeniu

 Stretávame sa s nimi od počiatku civilizácie, teda od obdobia, kedy človek začal za

účelom pretvárať svoje okolité prostredie za účelom pestovania poľnohospodárskych
plodín, za účelom získavania dreva (využívaného ako palivo, stavebný materiál...)
 Príroda bola schopná sa s týmito problémami vysporiadať autoregulačnými
mechanizmami, postupne však došlo k narastaniu problémov degradácie, či devastácie
ŽP
 Nárast záujmu o túto problematiku = súčasť rôznych vyhlásení, oficiálnych
dokumentov vlád

ZÁKLADNÉ PROBLÉMY:
- Ohrozenie globálnych biosferických systémov (narušenie klimatického systému,
redukcia ozónovej vrstvy...)
- Redukcia druhovej rôznorodosti ( vymieranie R a Ž druhov)

56
 - Vyčerpávanie prírodných zdrojov (vyčerpávanie neobnoviteľných aj obnoviteľných
zdrojov, úbytok pitnej vody, znižovanie úrodnosti poľnohospodárskej pôdy...)
- Priame ohrozenie človeka (redukcia pitnej vody, ohrozenie zdravia človeka, zvyšujúci
sa výskyt prírodných katastrof)

ETAPIZÁCIA ENVIRONMENTÁLNEHO PROBLÉMU :

- prvé náznaky zásahov človeka do prír. ekosystémov môžeme považovať za začiatok
etapizácie environmentálnych problémov
1. Etapa: koniec feudalizmu, vzájomná previazanosť prír. prostredia s ekon.
reprodukčným procesom, využívanie prír. zdrojov nepresahuje únosnú úroveň, lokálne
problémy
2. Etapa: rozvoj manufaktúrnej a priemyselnej výroby, rast populácie, znečistenie
ovzdušia, sformovanie ekológie ako prírodovedeckej disciplíny
3. Etapa: nástup technickej revolúcie, zvýšený záujem o riešenie environmentálnych
problémov, objavenie sa globálnych ekol. problémov vo vyspelých aj rozvojových
krajinách

Dielo Hranice rastu hovorí, že ak by v budúcnosti pokračoval rast piatich prvkov (rast počtu
obyv., rast produkcie potravín, rast ťažby surovín, industrializácie, zhoršovanie ŽP), hranice
rastu budú dosiahnuté v priebehu 21. storočia -> strategický cieľ :prechod od rastu
k rovnováhe
1972 – V Štokholme sa uskutočnila pod záštitou prvá konferencia zameraná na otázky
súvisiace s narúšaním ŽP. Ako hlavný problém bola vymedzená problematika produkcie
a ukladania nebezpečných odpadov, narúšanie ozónovej vrstvy, ako aj príliš rýchle
odčerpávanie neobnoviteľných zdrojov
- Inštitucionalizácia problematiky: zriaďované ministerstvá, rôzne právne úpravy.
- V roku 1983 Ustanovilo Valné zhromaždenie OSN Svetovú komisiu pre životné
prostredie a rozvoj – vypracovaná správa s názvom Naša spoločná budúcnosť
predstavila koncept udržateľného rozvoja = taký rozvoj, ktorý zabezpečí naplnenie
potrieb súčasných generácii bez toho, aby bolo ohrozené naplnenie tej istej miery
potrieb nasledujúcich generácii.
- Treba zachovávať základný kapitál a využívať len vyprodukovaný zisk, je nutné
odstrániť chudobu, zabrániť šíreniu chorôb, zvyšovať životnú úroveň

1992 – Konferencia v Rio de Janeiro (Summit Zeme) – bola nastolená otázka, s využitím
akých mechanizmov je možné zmeniť vzorce výroby tak, aby boli v súlade s udržateľným
rozvojom
- Odlišné názory štátov Severu(spolupráca v oblasti riešenia environmentálnych
problémov) a Juhu(problém chudoby), S obvinený ako hlavný znečisťovateľ, avšak J
má zastarané technológie – tiež zvyšujú mieru znečistenia.
- Bola prijatá Agenda 21, takisto Konvencia o klimatických zmenách, biologickej
rôznorodosti..

1997 – Kjótsky protokol – snaha o znižovanie emisií oxidu uhličitého, určenie časového
rámcu pre splnenie týchto požiadaviek

57
USA napr. dodnes neratifikovali. Jeho súčasť: otázka predaja emisií.
Platnosť protokolu vyprší v roku 2012, snaha navrhnúť ďalšie opatrenia.
2002- svetový summit v Johanesburgu – riešili sa otázky:
- Globalizácia
- Harmonizácia rozvoja a ŽP
- Chudoba a miléniové rozvojové ciele
- Modely spotreby a výroby
- Ochrana biodiverzity a prírodných zdrojov

Bol prijatý implementačný plán – vysoká miera prepájania ekonomík môže spôsobiť rast, ako
aj na druhej strane zvýšenie náchylnosti na výkyvy svetovej ekonomiky. Stanovené ciele:
-do roku 2015 znížiť počet ľudí bez prístupu k vode a kanalizácii na polovicu, tomu však
odporuje trend privatizácie vodných zdrojov a distribučných sietí, do roku 2020 sa majú
minimalizovať i negatívne vplyvy produkcie a používania nebezpečných chemických látok na
zdravie a životné prostredie
-plán stanovil vypracovanie desaťročného plánu pre programy udržateľnej spotreby
a produkcie.
Na pôde EÚ došlo k prijatiu viacerých akčných programov, konkrétne 6.

21. Súčasné problémy populačného vývoja a možnosti ich riešenia

Dôležité pojmy: prirodzený pohyb (natalita/mortalita)

a mechanický pohyb (formy migrácie)
Demografické problémy tvoria dôležitú otázku -> je treba z hľadiska vývoja budúcnosti
dokázať predvídať koľko obyvateľov bude mať štát + treba poznať regionálny aspekt + či
bude populácia narastať (Kedy? Aká to bude hodnota?)

Predikcia sa odvíja od medziročných narástov -> rok 2050: odhadovaný počet obyvateľov je 9
miliárd (v roku 1950 len 2,5 miliardy) => veľký nárast počtu obyvateľstva

Nárast a demografický vývoj však nie je rovnaký vo všetkých regiónoch.

98% prírastku pripadá na rozvojové krajiny (z toho väčšina najzaostalejšie)

Najľudnatejšie štáty sveta v roku 2006:

Čína (1,313mld), India (1,095mld), USA (298 mil), Indonézia (245mil), Brazília (188mil),
Pakistan (165mil), Bangladéš (147 mil), Rusko (142mil), Nigéria (131mil), Japonsko
(127mil)

predpoklady na rok 2050:

India: cez 1,6mld
Čína: 1,4 mld
USA: 420 mil (najväčší nárast sa predpokladá u hispánskeho obyvateľstva)
ďalej nasledujú: Nigeria (356mil), Indonézia (336mil), Pakistan (294mil), Bangladéš
(279mil), Brazília (228mil), Kongo (181mil), Mexiko (147mil)

58
Rusko: má klesnúť zo 140 na 102 miliónov obyvateľov -> znižuje sa priemerná dĺžka života
(patogénne faktory –alkoholizmus, choroby, AIDS…)

detská úmrtnosť:
vo vyspelých štátoch je to 0,1% (a teda v rozvojových štátoch 99,9% -> podrozvinutá oblasť
sociálnej a zdravotnej starostlivosti )

Demografia vplýva aj na industrializáciu:

- obrovský nárast počtu miest v najzaostalejších štátoch sveta (vyľudňovanie vidieka ->
do miest prichádzajú mnohopočetné rodiny -> znižuje sa poľnohospodárska výroba)

Charakteristika súčasného populačného vývoja:

- populácia rastie najrýchlejšie v najmenej rozvinutých štátoch -> neschopnosť uspokojiť
základné potreby či vytvárať príležitosti
- vo vyspelých štátoch sa znižuje prirodzený prírastok -> obyvateľstvo starne (SR: +1400
prirodzený prírastok)
- v štátoch postihnutých HIV sa zvyšuje úmrtnosť a klesá očakávaná dĺžka života
- pokračuje urbanizačný rast v menej rozvinutých regiónoch -> budúci rok sa zvýši počet
obyvateľov viac v mestách ako na vidieku
- modernizačný rast
- nárast počtu utečencov z dôvodu perzekúcie vo vlastnej krajine (politickí utečenci)
- silnejšia vrstva chudoby (getá, slamy)
- prirodzený úbytok obyvateľstva je nahrádzaný vo vyspelých krajinách mechanickým
pohybom (hlavne Nemecko, Francúzsko, Anglicko…)

4 základné problémy:
1. ako sa vysporiadať s vysokým prírastkom obyvateľstva v rozvojových krajinách
RIEŠENIE: znížiť pôrodnosť (antikoncepcia, osveta), zníženie detskej úmrtnosti
- v Číne politika jedného dieťaťa za Mao Ce-Tunga (populačná polícia
kontrolovala počty detí, uprednostňovali sa chlapci -> negatívny efekt =>
2020: mužov bude viac o 40 milionov než žien)
- maximalistický model predikcie: 36mld. obyvateľov v rozvojových štátoch
- minimalistický model predikcie: 2,3mld. vo vyspelých štátoch (+ vojny a
choroby)
2. starnutie obyvateľstva
- týka sa len vyspelých krajin
- 35% obyvateľstva má vek nad 65 rokov
- najvyšší priemerný vek je v Japonsku -> 80 rokov. (na Slovensku je to 73
rokov)
- predikcia priemerného veku na rok 2300: v Japonsku 100 rokov (na Slovensko
95 rokov)

59
RIEŠENIE: podpora opatrení pre zvýšenie úrovne domácej pôrodnosti, podpora rodinnej
politiky, liberalizácia prisťahovaleckej politiky a vytvorenie podmienok pre jej realizáciu,
zníženie miery mortality

3. HIV (AIDS)
- od roku 1981 zomrelo 31 miliónov ľudí
- najväčší podiel výskytu: Afrika (v Botswane je 40% populácie nakazených
HIV a priemerná dĺžka života je tam 30 rokov)
- v súčasnosti 40 miliónov prípadov (z toho 29 mil. tvorí Afrika)
- predikcia: do roku 2010: 45 miliónov nových prípadov
- regionálny aspekt
- s nárastom sa počíta v Číne, Indii, Indonézii, Laose, Vietname, Rusku,
Estónsku, Lotyšsku a na Ukraine
- životná, zdravotná a sociálna problematika
RIEŠENIE: prevencia, zmierňovanie následkov ochorenia, vzdelávanie v oblasti prenosu
nákazy, testovanie, včasná diagnóza, zaistiť bezpečnosť krvi a krvných produktov, program
ochrany najrizikovejších skupín (napr. narkomani)

4. migrácia medzi rozvojovými a vyspelými krajinami sveta

- je jednou z možnosti dorovnania úbytku obyvateľstva
- determinanty (príčiny) migrácie:
 ekonomická príčina
 politická príčina
 demografická príčina
 ekologické dôvody (Černobyľ 26.4.1986)
 psychologické dôvody (“únik od reality”)
RIEŠENIE: prijímanie opatrení na znižovanie migrácie, tendencie narastajúcej selekcie

60