FORUM URBES MEDII AEVI V.

Recenzované periodikum

MĚSTSKÉ FORTIFIKACE
VE VRCHOLNĚ STŘEDOVĚKÝCH ZEMĚPANSKÝCH
MĚSTECH STŘEDNÍ EVROPY
Vydává obecně prospěšná společnost Archaia Brno
Na vydání tohoto sborníku se finančně podílely:
ARCHAIA Jih o. p. s.
ARCHAIA o. s.
ARCHAIA Olomouc o. p. s.
ARCHAIA Praha o. p. s.
Archeo Pro o. p. s.
Muzeum Vysočiny Jihlava, p. o.
Národní památkový ústav, ú. o. p. v Ostravě, detašované pracoviště Opava
ZIP o. p. s. – Západočeský institut pro ochranu a dokumentaci památek

Brno 2008

ARCHAIA
BRNO
o. p. s.
ARCHAIA FORUM URBES MEDII AEVI V.
BRNO
o. p. s. Recenzované periodikum

Vydavatel: Archaia Brno o. p. s.

Adresa redakce: Česká 156/6, 602 00 Brno
E-mail: brno@archaiabrno.cz
Http://www.fuma.cz
Tel./Fax: +420 545 214 069

Vedoucí redakce: prof. PhDr. Zdeněk Měřínský, CSc.

Výkonný redaktor: Mgr. Václav Kolařík, Mgr. Marek Peška
Redakční rada: PhDr. Peter Baxa, PhDr. Jiří Doležel, PhDr. Viktor Ferus, Mgr. Petr Hrubý, Mgr. Vojtěch Kašpar,
Mgr. Václav Kolařík, David Merta, prof. PhDr. Zdeněk Měřínský, CSc., Mgr. Marek Peška,
PhDr. Jaroslav Podliska, Ph.D., PhDr. Rudolf Procházka, CSc.
Recenzenti: PhDr. Zdeněk Dragoun, prof. PhDr. Zdeněk Měřínský, CSc., PhDr. Vladislav Razím
Překlady: Mgr. Irma Charvátová, Mgr. Jana Klíčová, PhDr. Pavla Seitlová, TA-SERVISE s. r. o., Eva Zumpfe
Jazyková korektura: Jitka Skorkovská, Eva Zumpfe

Grafická úprava: Černá a fialová s. r. o.

Tisk: Point CZ s. r. o.
Náklad: 700 ks
Brno 2008

ISBN: 978-80-903588-3-6
ISSN: 1803-1749
Hainburg 2006

Korálek pátý zdobí šňůrku

Čas v běhu lehce zašumí
Tak přijeli jsme do Hainburku
Na další ročník od FUMy

Už byly domy z dřeva hlíny

Už byly domy z kamene
A stejně dál se tvoří stíny
Byť věda hoří plamenem

Teď napřáhli jsme k další ráně

Bez bázně studu Bez klatby
Už stanuli jsme na parkáně
Tak tedy vzhůru na hradby

Jinak se to snad dělat nedá

Nic nespadne nám do klína
Přes den nás v spárech třímá věda
A večer Grüner Veltliner

Úplněk svítí do Dunaje

Stephan Scholz čeká na pátek
A je to cimbál co tu hraje
Jednou zas přijdem nazpátek

Zdeněk Dragoun
Hainburk 10. 5. 2006
FORUM URBES MEDII AEVI V.

ARCHAIA
BRNO
o. p. s.
 Obsah

Slovo úvodem str. 2

Zur Einführung
Vladislav Razím

Program konference str. 5

Conference Programme

Opevnění moravských zeměpanských a biskupských středověkých měst str. 6

Befestigung von landesfürstlichen und bischöflichen mittelalterlichen Städten in Mähren
Zdeněk Měřínský – Miroslav Plaček

Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov str. 34

Die spätmittelalterliche Stadtbefestigung von Sabinov
Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta

Pôvodný zámer výstavby stredovekého opevnenia Trnavy a jeho postupná realizácia str. 52
Das ursprüngliche Bauvorhaben für die mittelalterliche Befestigung von Trnava und seine allmähliche Verwirklichung
Ivan Staník

Stredoveké opevnenie Žiliny str. 86

Mittelalterliche Befestigung von Žilina
Peter Kováčik – Jozef Moravčík – Mikuláš Schön

The City and the Castle: An Example of Cohabitation in the Case of Buda str. 96
Buda: příklad soužití města a hradu
Károly Magyar

Opevnění města Jihlavy v zrcadle archeologie str. 104

Befestigung der Stadt Jihlava (Iglau, Mähren) aus der Sicht der Archäologie
Zdeněk Měřínský

Vrcholně středověké opevnění města Brna str. 122

Hochmittelalterliche Befestigung der Stadt Brünn
Václav Kolařík

Místo stavby: pražské podhradí. Stavebník: neznámý str. 162

(Příspěvek k vývoji fortifikace v pravobřežní sídlištní aglomeraci)
Baustelle: Prager Suburbium. Bauherr: unbekannt
(Beitrag zur Entwicklung der Befestigung der Siedlungsagglomeration auf dem rechten Ufer)
Petr Starec

Opevnění města Opavy (současný stav výzkumu) str. 174

Befestigung der Stadt Troppau (Opava) – gegenwärtiger Forschungsstand
František Kolář – Petra Kaniová – Romana Rosová – Michal Zezula

K některým otázkám opevnění Starého Města pražského str. 250

Zu einigen Fragen der Befestigung der Prager Altstadt
Zdeněk Dragoun

Východní partie opevnění Starého Města pražského a její vliv na proměny sídelní struktury str. 256
Ostpartien der Befestigung der Prager Altstadt und ihr Einfluss auf Veränderungen in der Siedlungsstruktur
Petr Juřina – Karel Kašák – Jiří Valkony – Martin Vyšohlíd

Opevnění královského města Čáslavi z pohledu archeologie str. 262

Befestigung der königlichen Stadt Čáslav aus der Sicht der Archäologie
Martin Tomášek

Příkop středověkého opevnění města Plzně str. 272

Archeologický a environmentální výzkum v prostoru zaniklé Pražské brány
Graben der mittelalterlichen Stadtbefestigung von Pilsen
Archäologische und enviromentale Erforschung im Raum vom erloschenen Prager Tor
Radek Široký – Petr Kočár – Jaroslav Hlaváč – Klára Kaštovská – František Kostrouch – Josef Kyncl –
Jiří Militký – Petr Pokorný – Kateřina Postránecká – Pavlína Schneiderwinklová

K obléhání českých a moravských měst ve středověku str. 312

Zur Belagerung von böhmischen und mährischen Städten im Mittelalter
Jana Krejsová

Seznam autorů str. 336

List of Authors

1
Neskorostredoveké Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos
Miloslava Bodnárová – Peter Barta 1)
opevnenie
mesta Sabinov

The Late-Medieval Town Walls of Sabinov

This paper summarizes the results of architectural-historical, archival and dendrochronological research performed in 2005. The research focused on all
the above-ground fortification constructions accessible, with the exception of two towers that have undergone monument renewal in the past. The original
village of Sabinov attained urban rights in 1229, and in 1405 it was granted the status of royal free town with the right of fortification. Older literature therefore
assumed the town walls arose in the first half of the 15th century. The results of past excavations, however, demonstrated that, despite attempts to enclose
the town with defensive walls in 1405, the masonry fortification with a ditch outside was constructed as late as the 1470’s–1490’s. This is documented not
only by entries in the medieval town chronicle and the character of the hackbut embrasures but also by dendrodata. From the total fortification perimeter
(about 1395 m) some 497 metres of above-ground remains are preserved. The entire fortification was a unified concept, consisting of an enclosing defensive
wall reinforced by regularly-distributed protruding towers. According to a description dating from 1603, there were 16 towers in the town walls, two of them
incorporating the town gates and further reinforced by fore-gates. Six entire towers and small remnants of another four are preserved today. In terms
of fortification approached within the framework of the contemporaneous defensive architecture, the town walls of Sabinov appear archaic for the time
at which they were built. Though adapted to hackbut deployment, the archaic embrasures limited the field and considerably diminished the flanking
function of the towers.

1) Autormi architektonicko-historického
výskumu sú ing. arch. Martin Bóna,
Mgr. Michal Šimkovic a ing. Peter
Glos, archívny výskum uskutočnila
PhDr. Miloslava Bodnárová
a dendrochronologický výskum
Mgr. Peter Barta.
Príspevok sumarizuje výsledky architektonicko-historického, archívneho a dendrochronologického výskumu uskutočneného
v roku 2005 v rámci realizácie prípravnej dokumentácie pre plánovanú obnovu opevnenia. Predmetom výskumu boli prístupné
nadzemné konštrukcie pamiatky v celom jej rozsahu, okrem dvoch veží, ktoré v minulosti prešli pamiatkovou obnovou.
Mestské opevnenie v Sabinove v minulosti vymedzovalo plochu stredovekého kráľovského mesta nepravidelného oválneho
pôdorysu s osami 440 a 345 m, s centrálnym námestím šošovkovitého pôdorysu (obr. 1). Mestom situovaným v údolí Torysy
viedla kedysi diaľková cesta popri Toryse do Poľska, určujúca tiež mestský urbanizmus a šošovkový tvar námestia. Cesta
vytvárala základnú stredovú os mesta a členila jeho plochu na dve polovice: severnú a južnú. Okolo cesty sa zoskupila
pôvodná zástavba a v jej strede vzniklo námestie lemované po stranách meštianskymi domami s dlhými, hĺbkovo orientovanými
parcelami (obr. 2). Mestské opevnenie tvorilo vonkajší fortifikačný prvok, takže pôvodne vymedzovalo vonkajší obvod
zástavby mesta, využívajúc na južnej strane tok Mlynského potoka. Postupným rozvojom mesta bolo opevnenie pohltené
novšou zástavbou, takže napriek tomu, že aj dnes tvorí súčasť historického jadra mesta, jeho niektoré časti sú situované
v hĺbkach parciel a urbanisticky sa už nepodieľajú na priestorovom vymedzení historickej zástavby.

Z celej mestskej fortifikácie s obvodom okolo 1395 m sa dodnes nad úrovňou terénu zachovali len fragmenty v celkovej
dĺžke okolo 497 m, čo predstavuje 36 %. Najlepšie a najucelenejšie sa zachovala južná línia s dobre čitateľnými zvyškami
hradobného múru spolu s piatimi ucelene zachovanými vežami (veže č. 1, 2, 3, 4, 8; obr. 3) a malými torzami ďalších štyroch
veží (č. 5, 6, 7, 9). Táto časť opevnenia je po celej dĺžke z vnútornej strany lemovaná priebežnou hradobnou uličkou, pričom
z vonkajšej strany k hradbe prilieha rad parciel so zástavbou rodinných domov (obr. 1).

Obr. 1
Situácia mesta s opevnením
a očíslovaním zachovaných veží
podľa poradia uvádzaného v texte.
Prerušovane a bodkovane vyznačené
nezachované úseky opevnenia.

34
Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov

Obr. 2
Veduta Sabinova od M. Paulyho
z roku 1816. Číslovanie veží podľa
poradia uvádzaného v texte.

Podstatne odlišný je stav zachovanosti u severnej línie opevnenia. Priľahlá severná časť mesta prešla totiž v priebehu
2. polovice 20. storočia radikálnymi zmenami, ktoré úplne zotreli jej pôvodné urbanistické členenie a aj stopy po priebehu
fortifikácie. V dnešnej situácii priebeh opevnenia dokladajú len dva solitérne objekty – severovýchodná nárožná veža č. 10
a dlhý úsek hradbového múru v severozápadnej časti mesta, ktorý sa pôvodne napájal na tzv. Hornú bránu.

Podobne ako severná línia opevnenia padli novovekému rozvoju mesta za obeť aj obe mestské brány.

Obr. 3
Celkový pohľad na časť
juhozápadného úseku opevnenia
s vežami č. 1, 2 a 3 (v popredí).

Doterajšie poznatky Dávnejšie umenovedné bádanie o Sabinove sa sústredilo na objekty gotických kostolov na námestí. Mestské opevnenie
o architektonicko-historickom zostalo na okraji bližšieho záujmu a nebolo preto doteraz ani predmetom hĺbkového architektonického výskumu. Z uvedeného
vývoji pamiatky dôvodu boli o jeho vývoji do súčasnosti publikované len základné informácie rôznej výpovednej hodnoty.

Podrobnejší názor na vznik a charakter opevnenia priniesli autori Súpisu pamiatok na Slovensku, podľa ktorých boli
„Mestské hradby postavené v 1. a 2. polovici 15. storočia a zosilnené v 16. storočí baštami, mali pôvodne dve brány stojace
na koncoch námestia, malú bránku pri Mlynskom potoku a trinásť bášt.“ (Harminc 1969, 72). Tento názor na pôvod opevnenia
prevzali vzápätí aj autori slovníka slovenských obcí (Kropilák – Strhan 1978, 8).

Podobné hodnotenie sa objavuje aj v štúdii o historickom jadre Sabinova od M. Kodoňovej a V. Florekovej (Kodoňová – Floreková
1978, 30–31). Autorky predpokladali, že na základe udelenia košického práva Sabinovu v roku 1405 vzniklo mestské opevnenie
už v priebehu 1. polovice 15. storočia.

35
Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov
Výsledky archívneho
historického výskumu
Výsledky
architektonicko-historického
výskumu
Obr. 4
Severozápadná hradba.
Panoramatický pohľad na vonkajšie
líce zachovaného úseku opevnenia.
Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta
Novšie poznatky k čiastkovému poznaniu vývoja opevnenia priniesol až archeologický výskum M. Uličného v mieste
Dolnej brány, realizovaný v roku 1998 (Uličný 1998; 2000). Výskum odkryl základ severovýchodnej steny bránovej veže
štvoruholníkového pôdorysu, ktorá bola neskôr z vonkajšej strany opatrená murovaným predbráním v dĺžke 8,5 m. V tretej
stavebnej etape bol k predbrániu pristavaný barbakán kruhového pôdorysu s priemerom okolo 18 m. Uvedený výskum bol
zároveň posledným terénnym výskumom prinášajúcim nové informácie k stavebným dejinám mestského opevnenia v Sabinove.
Sabinov sa prvýkrát spomína v listine uhorského kráľa Belu IV. z 23. februára 1248 (CDSL II, 201, č. 287). Jeho výhodná
poloha na obchodnej ceste vedúcej údolím Torysy bola nepochybne určujúcim faktorom, ktorý sem prilákal nemeckých
kolonistov. Sabinov bol v tomto období osadou na kráľovskej pôde a jeho zemepánom bol kráľ. V priebehu druhej polovice
13. storočia sa osadníci, najmä nemeckí prisťahovalci, snažili nadobudnúť od kráľa mestské výsady. Podarilo sa im to až
28. januára 1299, keď Ondrej III. vydal pre Veľký Šariš, Prešov a Sabinov listinu, ktorou mestá vyňal z kompetencie šarišského
župana a oslobodil od peňažných a naturálnych dávok (Juck 1984, 82, č. 90).
Stúpajúci hospodársky a politický význam Sabinova na hraniciach kráľovstva, ako aj snahy kráľa Žigmunda Luxemburského
získať si v mestách spojencov, vyniesli Sabinovu povýšenie na slobodné kráľovské mesto. Stalo sa tak listinou zo 17. mája 1405,
v ktorej sa hovorí, že mesto má byť obohnané hradbami a inými opevneniami (ŠA Prešov, pobočka Prešov, fond Magistrát
Sabinov – ďalej ako ŠAP, Mag., šk. I, č. 4). Podľa listiny z roku 1461 v uvedenom roku bratrícke vojská mesto prepadli a vypálili.
Pri požiari ľahla popolom väčšia časť mesta a zhorel aj farský kostol, pričom hradby sa v tejto listine ešte vôbec nespomínajú
(ŠAP, Mag, šk. II, č. 34).
Podľa stredovekej kroniky mesta Sabinova sa hradby začali stavať a obkolesovať priekopami až v roku 1474 (ŠAP, Mestská
kronika – ďalej MK, s. 11b). Mohla to byť zrejme ešte len palisádová ohrada, lebo ako sa ďalej v kronike hovorí, vlastné murované
hradby sa začali stavať až v roku 1482 a v uvedenom roku sa výstavbou došlo od Hornej brány vpravo po prvú baštu
a z druhej strany po roh (ŠAP, MK, s. 11b). O ďalšom postupe prác sa v kronike nepíše.
Sabinov pomáhal panovníkovi aj v boji proti neposlušným šľachticom, a preto mu Matej Korvín v roku 1485 poskytol po dobu
štyroch rokov 100 zl. ročne, určených na dobudovanie hradieb (ŠAP, Mag., šk. II, č. 48, 62). Záujmom samotného kráľa bolo,
aby mesto bolo dobre opevnené, a preto už aj v predchádzajúcich rokoch za týmto účelom mesto finančne dotoval. V roku 1481
odpustil Sabinovu všetky dane na dobu štyroch rokov a tieto prostriedky mali byť použité na výstavbu hradieb. V roku 1484
panovník prispel na výstavbu hradieb sumou 100 zl. (ŠAP, Mag., šk. II., č. 44, 62). V posledných rokoch vlády Mateja Korvína
sa hospodárske a právne postavenie Sabinova upevnilo natoľko, že ostatné východoslovenské kráľovské mestá ho prijali
za člena spoločenstva miest Pentapolitany.
V roku 1603, keď sa v uhorských slobodných kráľovských mestách uskutočnila hĺbková kontrola zameraná na preskúmanie
súkromných i verejných budov, hradieb a pevností, bola tridsiatnikmi Spišskej komory uskutočnená aj revízia Sabinova.
Vyhotovený podrobný popis hradieb nás oboznamuje s vtedajším stavom a celkovou podobou opevnenia, ktoré dosahovalo
celkovú dĺžku 682,5 orgií a bolo členené 16 vežami, z toho dvomi bránovými (Suchý 1974, 80–83).
Fortifikačný systém Sabinova nemal napriek častým opravám a starostlivej údržbe už v 17.–18. storočí väčší vojenský význam
a poskytoval mešťanom len ochranu pred menšími vojenskými jednotkami a zbojníkmi. Napriek tomu bolo mestské opevnenie
v 18. storočí ešte kompaktne zachované. Menej starostlivosti mesto venovalo valom a priekopám, ktoré boli už v prvej
polovici 18. storočia značne poškodené.
V prvej polovici 19. storočia už fortifikácie neboli udržiavané, priekopy sa menili na záhrady a hradby postupne chátrali.
Veže, ktoré boli vo vlastníctve mesta, sa prenajímali obyvateľom na hospodárske a obytné účely.
Na základe podrobného vyhodnotenia všetkých zachovaných nadzemných úsekov kurtín a veží je možné konštatovať,
že na nich neboli zistené žiadne doklady postupného etapovitého vývoja opevnenia, ako to uvádzali niektoré doterajšie
pramene (Harminc 1969, 72). Všetky preskúmané veže č. 1 až 7 a 9 sú totiž s hradbou po celej zachovanej výške konštrukčne
previazané a obsahujú rovnaký stavebný i spojivový materiál. Na základe toho možno skonštatovať, že vznikli v rámci
jedného stavebného procesu. Ďalším argumentom v prospech jednoliatej výstavby opevnenia je jeho jednotná koncepcia
s priebežnou ochodzou a takmer jednotným vybavením veží. Isté odlišnosti sa objavujú len v ich pôdorysnom tvare a vybavení.
Odchýlka bola zistená aj u stavebnej podoby jednotlivých kurtín. Kým severozápadný úsek pri hoteli Torysa je na vonkajšej
strane v úrovni ochodze zdobený kamennou rímsou (obr. 4), u ostatných zachovaných úsekov sa tento prvok nevyskytuje.
Celková zistená pôvodná podoba opevnenia je nasledovná:
36
Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov

Severozápadná bránová veža sa nad úrovňou terénu už nezachovala a jej zvyšky možno predpokladať pod úrovňou
štátnej cesty prebiehajúcej námestím. Objekt je preto známy len z vyobrazenia M. Paulyho z roku 1816 (Tomášová 2004),
podľa ktorého išlo o minimálne trojpodlažnú hranolovú stavbu s prejazdom a samostatným predbráním (obr. 2).

Kurtina medzi severozápadnou bránovou vežou a vežou č. 1 sa nad úrovňou terénu taktiež nezachovala a podľa
ikonografických prameňov smerovala rovno v celkovej dĺžke okolo 106 m (obr. 1). Podľa historických vyobrazení a opisu
z roku 1603 bola spevnená ešte ďalšou obrannou vežou, ktorá mala dve podlažia. Jediná súvislo nad terénom zachovaná
časť múru v celkovej dĺžke 19 m sa zachovala pri veži č. 1, a to po úroveň parapetov zaniknutých strieľní v predprsni
hradobného múru.

Veža č. 1 so šesťbokým polygonálnym pôdorysom a pôvodnými tromi podlažiami je so susednými kurtinami previazaná
(obr. 5). Jej pôvodné murivo sa zachovalo až po úroveň koruny dnešného 4. podlažia. Pôvodne bola veža sprístupnená len
vstupným otvorom v úrovni dnešného 4. podlažia napojeným na ochodzu kurtín. Nakoľko jeho prah prevyšuje úroveň
ochodze kurtín, bol výškový rozdiel vyrovnaný obojstranným schodiskom, dnes prekrytým prístavbou rodinného domu.
Dnešné najnižšie 1. podlažie je druhotne prehĺbené a pôvodne bolo prisypané tak, aby z úrovne násypu bolo možné obslúžiť
strieľne dnešného 2. podlažia (obr. 25). Všetky tri pôvodné podlažia boli primárne oddelené trámovými stropmi a členené
zachovanými štrbinovými strieľňami, u ktorých sa zachovali viaceré primárne trámové preklady a parapetné zarážky.

Kurtina medzi vežami č. 1 a č. 2 si z pôvodnej dĺžky 49 m nad úrovňou terénu zachovala len krátke úseky (obr. 1). Úsek
dlhý 12 m pri veži č. 1 sa zachoval do výšky asi 7 m aj s pôvodnou predprsňou so zvyškami dvoch štrbinových strieľní.

Obr. 5
Celkový pohľad na vežu č. 1
od západu.

Veža č. 2 predĺženého polkruhového pôdorysu (priemer 6,5 m, max. vnútorné rozmery 4×4 m) sa zachovala do pôvodnej
výšky piatich podlaží (obr. 6 a 7). Pôvodne bola prístupná len vstupom v úrovni 4. podlažia napojeným na ochodzu priľahlých
kurtín, ktorých nižšia niveleta bola vyrovnaná obojstranným schodiskom (obr. 8). Všetky podlažia boli od seba oddelené
trámovými stropmi, po ktorých sa zachovali okrúhle lôžka stropných trámov. Najnižšie 1. podlažie neobsahovalo pôvodne
žiadne otvory, oba dnešné vstupy sú mladšie. Druhé a tretie podlažie má polkruhový plášť veže členený štrbinovými strieľňami
so špaletami roztvárajúcimi sa smerom dovnútra a štrbinovými hrdlami širokými 12–18 cm (obr. 9 a 10). Strieľne 4. podlažia
mali väčšie štvoruholníkové hrdlá široké okolo 45 cm, ktoré boli dodatočne zúžené (obr. 11). Murované parapety strieľní
obsahujú zvyšky trámových zarážok. V časti 3. podlažia sa v strede severovýchodnej steny zachovala pôvodná plytká
nika. V úrovni 4. podlažia je smerom dnu predstúpené líce rovného múru konzolovito vynesené a obsahuje zvyšok vstupu
na ochodzu hradobného múru, dnes už bez nadpražia. Nakoľko sa najvyššie 5. podlažie zachovalo len v rozrušenom stave
do výšky 1,3 m bez otvorov, nevieme sa k jeho pôvodnej podobe a funkcii vyjadriť, keďže je ako deštruované zakreslené
aj na vyobrazení M. Paulyho z roku 1816 (obr. 2:2).

Kurtina medzi vežami č. 2 a č. 3 dosahuje celkovú dĺžku okolo 61,5 m a má rovný priebeh (obr. 1). Z jej pôvodnej konštrukcie
sa nad úrovňou terénu zachovalo len minimum, a to do výšky 1 m.

37
Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta

Obr. 6
Grafická dokumentácia veže č. 2.

38
Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov

Obr. 9
Veža č. 2. Detail štrbinovej strieľne,
pohľad z interiéru.

Obr. 10
Veža č. 2. Detail štrbinovej strieľne,
pohľad z exteriéru.

Obr. 11
Veža č. 2. Detail pravouhlej strieľne,
pohľad z exteriéru.

Obr. 7
Celkový pohľad na vežu č. 2 od juhozápadu.

Obr. 8
Veža č. 2. Detail ochodze a vstupného portálu. Po stranách portálu sú čitateľné vyrovnávacie schodiská.

39
Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta

Obr. 12
Grafická dokumentácia veže č. 3.

40
Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov

Veža č. 3 polkruhového pôdorysu (vonkajší

priemer 4,5 m, max. vnútorné rozmery 2,6×2,7 m)
dosahuje dnes výšku štyroch pôvodných podlaží
(obr. 12). Pôvodne bola prístupná len vstupom
v úrovni 3. podlažia, a to priamo z priebežnej
ochodze susedných kurtín (obr. 13). Najnižšie
podlažie neobsahovalo žiadne otvory a podľa
zachovaných lôžok po trámoch bolo prekryté
trámovým stropom, podobne ako zvyšné tri
podlažia. Druhé až štvrté podlažie bolo v oblom
plášti primárne členené dodnes zachovanými
štrbinovými strieľňami. Tie si zachovali trámové
i kamenné preklady, ako aj parapetné trámové
zarážky.

Severovýchodná rovná stena 3. podlažia je voči

2. podlažiu predstúpená smerom dnu a konzolovito
vynesená. V nej situovaný pôvodný vstupný otvor
vedúci kedysi na ochodzu je dnes zamurovaný
a v jeho susedstve sa vo východnom kúte interiéru
zachovala pôvodná nika s lomeným prekladom
(obr. 14 a 15).

Kurtina medzi vežami č. 3 a č. 4 dosahuje

dĺžku 64 m a má rovný priebeh (obr. 1). Na rozdiel
od predošlých kurtín sa zachovala takmer súvislo,
a to do výšky okolo dvoch metrov. Len v miestach
tesného napojenia na veže sa zachovala po úroveň
niekdajšej ochodze (obr. 13).

Obr. 13
Celkový pohľad na vnútorné líce časti
juhozápadnej hradby s vežou č. 3.

Obr. 14 Obr. 15
Veža č. 3. Detail prečnelkovej konštrukcie na vnútornom líci severovýchodnej steny veže. Veža č. 3. Detail niky a strieľne v juhovýchodnej stene 3. podlažia.

41
Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta

Veža č. 4 polkruhového pôdorysu (vonkajší priemer 5,5 m, max. vnútorné rozmery 2,6×3 m) sa zachovala do výšky pôvodných
troch podlaží (obr. 16 a 25). Prístupná bola v úrovni pôvodného 2. podlažia (dnes 3.), a to vstupom v severovýchodnej stene
napojeným priamo na ochodze priľahlých kurtín (obr. 17). Dnešné 1. podlažie je druhotne prehĺbené do násypu, ktorým bola
spodná časť veže zasypaná. Všetky tri pôvodné podlažia boli primárne oddelené trámovými stropmi. Pôvodné dolné podlažia
si dodnes zachovali štrbinové strieľne s trámovými prekladmi a parapetnými zarážkami. Najvyššie podlažie má murivo
zachované len do metrovej výšky, bez zvyškov otvorov. Podľa opisu veže z roku 1603 uvádzajúceho iba dve podlažia
je možné, že najvyššie podkrovné podlažie nemalo otvory, a preto ho pri súpise nezapočítali.

Kurtina medzi vežami č. 4 a č. 5 dosahovala dĺžku okolo 56,5 m a mala rovný priebeh (obr. 1). Najlepšie zachovaná východná
časť dlhá 14 m a vysoká 6,5 m má v časti predprsne zachovaný zvyšok pôvodnej štrbinovej strieľne.

Obr. 16
Veža č. 4. Celkový pohľad na vežu
od juhozápadu.

Obr. 17
Veža č. 4. Pohľad na severovýchodnú
stenu so vstupným portálom
a ochodzou.

Veža č. 5 si nad úrovňou terénu zachovala len severovýchodnú stenu v šírke 7 m, a to do výšky dvoch podlaží. Pôdorys veže
je neznámy a len na základe Paulyho veduty predpokladáme, že bol polkruhový (obr. 2:5). V úrovni poschodia sa v pôvodnom
interiérovom líci stojacej steny zachoval vynášací oblúk, ktorým je vynesená horná časť múru predstupu­júceho smerom
dnu a ktorá je plynulo prepojená s predprsňou susedných úsekov hradobného múru (obr. 18 a 19). V ukončení steny sa zachovali
jazvy odtrhnutého muriva oblého plášťa veže spolu so špaletou zaniknutej štrbinovej strieľne.

Kurtina medzi vežami č. 5 a č. 6 dosahovala dĺžku 76 m a taktiež mala rovný priebeh. V súčasnosti sa zachovala len torzovito,
a to v severozápadnej časti (obr. 1). V mieste kontaktu so stenou veže č. 5 stojí do pôvodnej výšky 6,5 m a v jej predprsni
sa zachovali zvyšky troch štrbinových strieľní (obr. 19 a 20).

42
Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov

Obr. 18
Veža č. 5. Nosný oblúk
severovýchodnej steny.

Obr. 19
Grafická dokumentácia veže č. 5
a priľahlej časti kurtiny.

Obr. 20
Hradba medzi vežami č. 5 a 6 – detail
štrbinovej strieľne, pohľad z ochodze.

43
Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta

Veža č. 6 sa nad úrovňou terénu zachovala len torzovito, v rozsahu juhovýchodnej steny vysokej 4,5 m, pričom zvyšná plocha
veže je zasypaná sutinami (obr. 1:6). Podľa pôdorysného zakrivenia stojaceho múru mala veža polkruhový pôdorys, ako tomu
nasvedčuje aj jej vyobrazenie na Paulyho vedute (obr. 2:6), a na základe opisu v roku 1603 mala vtedy dve schátrané podlažia.

Kurtina medzi vežami č. 6 a č. 7 dosahovala dĺžku okolo 58 m (obr. 1). Jej pôvodná konštrukcia sa zachovala takmer v celom
priebehu približne do výšky ochodze.

Veža č. 7 patrila spolu s vežou č. 10 k najväčším vežiam hradbového systému (obr. 2:7). O jej veľkosti a polkruhovom pôdoryse
dnes svedčí len nákres na katastrálnej mape z roku 1869, nakoľko z pôvodnej konštrukcie sa dodnes nad terénom zachovala
len východná časť oblého plášťa a malá časť severnej rovnej steny. Podľa opisu z roku 1603 mala veža štyri podlažia a v jej
blízkosti sa nachádzala ďalšia poškodená vežička so zdvíhacou bránkou.

Kurtina medzi vežami č. 7 a č. 8 dlhá okolo 79 m sa zachovala takmer v celom rozsahu, miestami aj s časťou predprsne (obr. 1).

Veža č. 8 nebola predmetom výskumu a jej konštrukčné vzťahy s priľahlými kurtinami nebolo možné pre obnovené omietky
preskúmať (obr. 1:8). Z pôvodnej konštrukcie veže polkruhového pôdorysu (vonkajší priemer 6,6 m, max. vnútorné rozmery
3,8×3,8 m) sa dodnes zachovali spodné štyri podlažia a usudzujúc z porovnávania stavu veže pred a po obnove konštatujeme,
že veža bola pri poslednej obnove v 80. rokoch 20. storočia z neznámych príčin nadstavaná o 5. podlažie. Podľa dispozície
predošlých veží predpokladáme, že i táto veža bola prístupná len zachovaným vstupom v úrovni 3. podlažia napojeným
na priebežnú ochodzu priľahlých kurtín.

Kurtina medzi vežami č. 8 a č. 9 dosahovala celkovú dĺžku asi 66 m a zachovala sa maximálne po úroveň ochodze.

Veža č. 9 sa nad úrovňou terénu zachovala len v mieste asi 2 m vysokého zvyšku oblého plášťa na južnej strane
a zdevastovaného, približne 2 m vysokého torza rovnej severozápadnej steny. Na zvyšnú plochu veže zasahuje nárožie
nefunkčnej novostavby verejných toaliet. Podľa opisu z roku 1603 mala v tom čase veža štyri podlažia.

Obr. 21 Kurtina medzi vežou č. 9 a juhovýchodnou

Veža č. 10. Celkový pohľad bránovou vežou v pôvodnej dĺžke okolo 45 m
od juhovýchodu. sa nad úrovňou terénu nezachovala (obr. 1:9),
podobne ako juhovýchodná bránová veža,
zvyšky základov, ktorej boli odkryté v roku
1998. Podľa opisu z roku 1603 mala veža tri
podlažia, pričom severovýchodná odkrytá
stena veže dosahovala dĺžku 11,25 m.

Kurtina medzi juhovýchodnou bránovou vežou

a vežou č. 10 sa taktiež nad úrovňou terénu
nezachovala (obr. 1) a podľa ikonografických
a písomných prameňov dosahovala dĺžku 45 m
a bola spevnená ešte ďalšou, smerom von
vystupujúcou vežou. Opis z roku 1603 uvádza,
že išlo o úzku dvojpodlažnú vežu.

Veža č. 10 nebola predmetom výskumu

a vzhľadom na jej stav po obnove omietkového
plášťa nebolo možné posúdiť jej konštrukčné
vzťahy s priľahlými kurtinami a ani pôvodnú
podlažnosť (obr. 1:10). Podľa historických
fotografií zachytávajúcich odlišný stavebný
materiál najvyššieho podlažia sa možno
domnievať, že pôvodná murovaná konštrukcia
veže siahala len do výšky štyroch nadzemných
podlaží. Na rozdiel od ostatných zachovaných
veží bola táto v úrovni 2. až 4. podlažia vybavená
kľúčovými strieľňami s kamennými osteniami
(obr. 21, 22 a 23).

Hradbový múr pokračujúci od veže č. 10 na severozápad sa nad úrovňou terénu zachoval len v krátkom obnovenom
úseku v napojení na vežu č. 10, v celkovej dĺžke okolo 3 m. Múr má dnes rekonštruovanú pôvodnú ochodzu aj s jednou
kľúčovou strieľňou.

Zvyšná časť severnej línie sa nad úrovňou terénu nezachovala (obr. 1). Opis z roku 1603 uvádza v západnom ukončení
severnej línie múru dve trojpodlažné veže, patriace cechu kováčov a povrazníkov.

Dodnes sa zo severnej línie nad terénom zachoval až ukončujúci úsek napojený kedysi na zaniknutú severozápadnú vežu
s Hornou bránou. Tento múr sa zachoval takmer do pôvodnej výšky 6 m vrátane časti predprsne (obr. 1, 4, 24).

44
Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov

Na základe opísaných preskúmaných zvyškov

opevnenia a poznatkov získaných z archívneho
prieskumu možno o celkovom charaktere
opevnenia vysloviť nasledovné závery:

Rekonštrukciou priebehu celého rozsahu opevnenia,

vychádzajúcou z historických katastrálnych máp
a z metrických údajov v súpise z roku 1603, možno
dospieť k záveru, že celkový pôvodný rozsah
opevnenia predstavoval približne okolo 1395 m. Celý
okruh opevnenia bol členený na kurtiny, na hranici
ktorých stálo v roku 1603 šestnásť veží, pričom dve
z veží obsahovali mestské brány a boli spevnené
predbrániami. Podľa zachovaných zvyškov desiatich
obranných veží možno usúdiť, že všetky veže svojím
objemom predstupovali pred líniu hradobného múru
a mali flankovaciu funkciu (obr. 1). Dĺžka kurtín sa
u južnej línie opevnenia pohybuje od 23 do 41 orgií
(45–78 m), u severnej línie sa v roku 1603 pohybovala
od 20 do 190 orgií (38–360 m). K dôvodu nepravidelného
Obr. 22 rozmiestnenia veží v južnej a severnej línii sa v súčasnosti
Veža č. 10. Detail kľúčovej strieľne, pohľad z exteriéru. nedá vyjadriť a nemožno ani vylúčiť, že opísaný stav
z roku 1603 neodráža pôvodný počet veží v stredoveku.
Preto poznatky o pôvodnom počte a usporiadaní veží
v severnej línii môže v budúcnosti priniesť len
archeologický výskum.

Vo všeobecnosti dominoval polkruhový pôdorys

obranných veží, pričom priemer polkruhu sa pohyboval
od 5 do 12 m (obr. 25). K vežiam s najväčším priemerom
polkruhového pôdorysu patrila dodnes stojaca veža
č. 10 a torzovito zachovaná veža č. 7. Len v jednom
známom prípade mala veža polygonálny šesťboký
pôdorys (č. 1). V prípade bránových veží išlo o hranolové
veže na štvorcovom pôdoryse, aký bol archeologicky
doložený u dolnej juhovýchodnej bránovej veže
(Uličný 1998; 2000). Celkovo mali veže 3–5 podlaží
a prevyšovali susedné kurtiny o 1–2 podlažia. Všetky
zachované veže mali podlažia oddelené plochými
trámovými stropmi, pričom obrana sa uskutočňovala
cez štrbinové strieľne s archaicky situovanou štrbinou
vo vonkajšom líci múru (obr. 9 a 10). Popri nich sa
objavujú aj strieľne s rozšírenými špaletami a štvorcovým
hrdlom (veža č. 2; obr. 11) a výnimočne aj kľúčové
strieľne s kamennými tesanými osteniami
(veža č. 10; obr. 22, 23).
Obr. 23
Veža č. 10. Detail kľúčovej strieľne, pohľad z interiéru. Prístup do veží bol pôvodne výlučne z úrovne
prebiehajúcej ochodze priľahlých kurtín, u veží č. 1, 2, 5
a 10 bol mierne vyvýšený a riešený z ochodze kurtín
vyrovnávacím schodiskom (obr. 8). Na vežiach č. 2, 3
a 5 sa objavuje zoslabenie spodných častí rovných
stien pod ochodzou, ktorá je nad nimi v interiéri
konzolovito predsadená (obr. 14). Na veži č. 5 je
konzolovité predsadenie riešené polkruhovým
vynášacím oblúkom (obr. 18 a 19). Prepojenie
jednotlivých vežových podlaží rebríkovým schodiskom
možno dnes už len predpokladať. Najnižšie podlažia
boli u veží č. 1 a 4 prisypané násypom. U veží č. 2 a 3
sa nad najnižšími tmavými podlažiami doložili primárne
trámové stropy. Vnútorné vybavenie interiérov veží
dopĺňajú niky na vnútorných stenách (veže č. 2 a 3;
obr. 15). Pôvodné ukončenie niektorých veží
predpokladaným cimburím zakresleným na Paulyho
vedute z roku 1816 sa nepodarilo výskumom preukázať
vzhľadom na úbytok muriva a schátralý stav korún veží
(obr. 2). Bližšie údaje o spôsobe pôvodného zakončenia
Obr. 24 veží neposkytli ani historické kresby a fotografie
Severozápadná hradba – detail strieľne, pohľad z ochodze. z obdobia, kedy veže ešte boli zastrešené.

45
Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta

Kurtiny boli členené na spodnú širšiu časť hrubú 1,4–1,8 m a vysokú okolo 5–5,5 m a užšiu hornú časť predprsne s hrúbkou
okolo 75 cm a výškou do 2,5 m. Celková výška hradobného múru tak zo strany mesta dosahovala 6,5–7,5 m. Predprseň
prístupná pôvodne po drevenej vysunutej ochodzi (v roku 1603 aj čiastočne krytej) bola členená štrbinovými strieľňami.
Zo samotných ochodzí sa zachovali len lôžka nosných trámov (prierez okolo 15×15 cm). Vzájomná osová vzdialenosť
štrbinových strieľní bola overená v úsekoch pri veži č. 5 a pohybovala sa okolo 5–5,5 m (obr. 19).

Všetky povrchy murovaných konštrukcií boli primárne preomietnuté nahrubo roztieranou ložnou maltou bez krycieho
povrchového náteru. Súčasťou opevnenia bola na vonkajšej strane okružná priekopa uvádzaná v písomných prameňoch.
Jej priebeh dnes v teréne už nie je zachovaný a na niekdajšiu existenciu priekopy poukazuje len tvar parciel lemujúcich
opevnenie z vonkajšej strany, zachytených na katastrálnej mape z roku 1869. Parcely lemujú opevnenie v konštantnom
odstupe a rozšírenie sa objavuje len v mieste bývalých mestských brán.

Z hľadiska rámcového časového zaradenia výstavby opevnenia možno vychádzať v prvom rade z charakteru strieľní,
ktoré sú už určené pre ručné palné zbrane, konkrétne hákovnice zapažované o zachované parapetné zarážky. Tento typ
zbraní a strieľní sa v Uhorsku začal používať v období husitských vojen a ich uplatnenie pokračuje až do záveru stredoveku.
Sklonku stredoveku tiež zodpovedá charakter predprsne kurtín členených štrbinovými strieľňami, a nie napr. cimburím,
typickým pre staršie obdobie. Na základe týchto architektonických znakov by bolo možné výstavbu opevnenia očakávať
najskôr v 2. polovici 15. storočia.

Obr. 25
Pôdorysy druhých podlaží
zachovaných veží.

46
Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov

Výsledky
dendrochronologického
výskumu 2)
2) Autor dendrochronologického
výskumu Mgr. Peter Barta si dovoľuje
poďakovať pánom Prof. Dr. Dr. h.c. mult.
Hermannovi Parzingerovi (Berlin),
Dr. Karl-Uwe Heußnerovi (Berlin)
a International Visegrad Fund
(Bratislava) za podporu projektu
„Aufbau der Dendrochronologie
in der Slowakei“. Za priateľskú pomoc
a refe­renčné dáta srdečne ďakujeme
pánovi ing. Michalu Rybníčkovi, Ph.D.
(Brno).
V rámci projektu „Aufbau der Dendrochronologie in der Slowakei“ (Heußner – Barta 2005) a projektu „Architektonicko-historický
výskum a návrh na obnovu NKP Sabinov – mestské opevnenie“ (Bóna et alii 2005) bolo dendrochronologicky analyzované
stavebné drevo z veží a z hradobného múru mestského opevnenia. Vo vežiach sa vzorkovali (M. Bóna, P. Barta) tri typy
drevených prvkov – preklady strieľní, parapetné zarážky a stropný trám, pričom z hradobného múru pochádza vzorka
klieštiny lešenia.
Z 34 vzorkovaných dubových brvien (Quercus sp.) sa datovalo 15 vzoriek, z ktorých 8 obsahovalo aj beľové drevo. Jedna
vzorka (veža č. 3, 2. podlažie, južná strieľňa, 3. preklad) mala zachovaný podkôrový letokruh a bolo ju možné datovať
s presnosťou na jeden rok (obr. 26).
Pre datovanie sabinovských vzoriek sme ako referenčnú chronológiu použili czges 2004 (Rybníček et alii 2004), pre odhad
počtu prírastkov beľového dreva sme využili Heußnerove hodnoty platné pre viac ako 90 % všetkých ním skúmaných prípadov
(16±10 prírastkov pre jedince mladšie ako 50 rokov, 20±10 prírastkov pre jedince staršie ako 50 rokov (Heußner 1999; pozri
aj Frommhagen et alii 2000; Rybníček et alii 2006). Znamená to, že podľa stupňa zachovania beľového dreva môže dendrodátum
určiť zoťatie stromu s presnosťou na jeden až tridsať rokov.
Všetky datované prvky zo Sabinova pochádzajú zo situácií, v ktorých bolo drevo primárne zabudované do murív v čase
ich  výstavby, a tak dendrodáta predstavujú pre skúmané situácie termini post quem; ak sa stromy ťažili tesne pred stavebnou
aktivitou, dendrodáta predstavujú pre skúmané stavebno-historické kontexty termini ad quem.

Objekt Podlažie Vzorka Drevina Kód merania Odmerané Dátum Poznámka

Lokalizácia a nameraný prírastky jadrové zťatia stromu
a stavebný prvok dátum +beľové drevo

Veža 1 1. SZ strielňa, Quercus sp. DLBA-048: 1463 66+0 ad/post quem 1484±10
parapetná zarážka den AD
Veža 1 1. Z strielňa, 2. preklad Quercus sp. DLBA-020:1459 den AD 84+0 ad/post quem 1479±10
Veža 1 1. JZ strielňa, 1. preklad Quercus sp. DLBA-047:1474 den AD 68+0 ad/post quem 1495±10
Veža 1 2. S strielňa, parapetná Quercus sp. DLBA-052:1467 den AD 39+0 ad/post quem 1488±10 czges2004 TBP=4,609,
zarážka THO=4,818, Gl.=71,79%
Veža 2 2. JV strielňa, Quercus sp. DLBA-012:1472 den AD 49+16 1473–1486
parapetná zarážka
Veža 2 3. JV strielňa, Quercus sp. DLBA-071:1472 den AD 33+17 1472–1481 czges2004 TBP=5,739,
parapetná zarážka THO=6,503, Gl.=74 %
Veža 3 2. J strielňa, 2. preklad Quercus sp. DLBA-041:1471 den AD 82+14 1472–1487
Veža 3 2. J strielňa, 3. preklad Quercus sp. DLBA-2908063:1473 47+11 jar 1473 czges2004 TBP=5,202,
den AD THO=5,252, Gl.=74,14%
Veža 3 2. J strielňa, 4. preklad Quercus sp. DLBA-042:1473 den AD 85+15 1474–1488
Veža 3 2. V strielňa, 1. preklad Quercus sp. DLBA-31080610:1462 48+0 ad/post quem 1482±10 czges2004 TBP=5,27,
den AD THO=6,49, Gl.=82,29%
Veža 3 2. V strielňa, 2. preklad Quercus sp. DLBA-044:1455 den AD 65+0 ad/post quem 1477±10
Veža 4 2. V strielňa, parapetná Quercus sp. DLBA-016:1469 den AD 66+0 ad/post quem 1490±10
zarážka
Veža 10 2. V strielňa, 7. preklad Quercus sp. DLBA-030:1461 den AD 69+10 1463–1481
Veža 10 3. JV strielňa, 6. preklad Quercus sp. DLBA-021:1482 den AD 83+0 ad/post quem 1502±10
Hradba pri zahrotená lešenárska Quercus sp. DLBA-079:1458 den AD 28+8 1458–1476 czges2004 TBP=5,471,
hoteli Torysa guľatina THO=5,1 63, Gl.=76,39%

Obr. 26
Sabinov – mestské opevnenie.
Dendrodáta pre veže č. 1, 2, 3, 4, 10
a pre fragment hradby.

Záver Po sumarizovaní vyššie uvedených výsledkov architektonicko-historického, archívneho a dendrochronologického výskumu

možno skonštatovať, že skúmaná mestská fortifikácia patrí k ojedinelo autenticky zachovaným opevneniam neskorého
stredoveku, ktoré neboli v neskoršom období výrazne prestavované. Výstavba opevnenia súvisela so skorším povýšením
Sabinova na slobodné kráľovské mesto v roku 1405 a hlavne s odozvou na plienenie bratríckych vojsk. Výskumy preukázali,
že napriek zámeru obohnať mesto hradbami už v roku 1405, k začiatku výstavby murovaného opevnenia s vonkajšou
priekopou dochádza až v 70. rokoch 15. storočia. Dokladajú to nielen údaje v stredovekej kronike mesta, charakter strieľní
pre hákovnice, ale aj samotné dendrodáta. Dendrodáta navyše potvrdili údaj v stredovekej kronike mesta, podľa ktorého
bol medzi prvými budovaný úsek hradobného múru severne od Hornej (severozápadnej) brány. V ňom sa totiž identifikovala
drevená guľatina konštrukcie lešenia, zoťatá medzi rokmi 1458–1476. Rovnako už v priebehu 70. rokov môžeme očakávať
výstavbu aspoň západnejšej časti južnej línie opevnenia, keďže vo veži č. 3 bol zistený primárne použitý trám odťatý v roku 1473.
Celková výstavba prebiehajúca najmä v 80. rokoch 15. storočia pokračovala podľa dendrodát ešte i v 90. rokoch. Dokazuje
to drevo zoťaté medzi rokmi 1492–1512, ktoré bolo použité v stavebne najpokročilejšej veži č. 10 obsahujúcej kľúčové strieľne
s kamennými osteniami.

47
Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta

Záverom možno teda skonštatovať, že celé opevnenie mesta Sabinova malo jednotnú koncepciu pozostávajúcu z okružného
hradbového múru spevneného pravidelne rozmiestnenými vežami a že opevnenie bolo budované v priebehu vyše dvoch
desaťročí.

Z hľadiska zaradenia opevnenia do kontextu súdobého fortifikačného staviteľstva sa opevnenie Sabinova javí v období
svojho vzniku už príliš archaické. Obsahuje síce strieľne prispôsobené pre streľbu z hákovníc, avšak tieto svojím archaickým
tvarom s úzkou štrbinou na vonkajšom líci stien ešte neumožnili strelecky pokryť dostatočnú šírku predpolia a z uvedeného
dôvodu výrazne limitovali flankovaciu funkciu veží. K širšiemu kontextu vzniku opevnenia pripomenieme, že svojím rozvrhom
sa značne blíži opevneniu neďalekého Šarišského hradu, ktoré je rovnako pravidelne členené predstupujúcimi neskorogotickými
vežami s dominantným polkruhovým pôdorysom. Ich sprístupnenie a obranná stratégia sú takmer totožné s opevnením
Sabinova (Gardavský 1970).

Konfrontácia počtu podlaží kompletne zachovaných veží s podlažnosťou uvedenou v opise z roku 1603 nás privádza
k predpokladu, že opis uvádzal len funkčné – strieľňami vybavené podlažia a nezahŕňal najvyššie podkrovné podlažia
a najnižšie podlažia bez strieľní. Postupná strata obranného významu opevnenia v 18. storočí bola výskumom potvrdená
v zistenej postupnej adaptácii prízemí veží na obytné účely (veže č. 1, 3, 4). Zároveň dochádza k rozparcelovaniu predpolia
v mieste zasypaných priekop a k jeho zastavovaniu hospodárskymi objektmi, ako to dokladá vyobrazenie z roku 1816 (obr. 2).
Následkom rozšírenia cesty vedúcej námestím boli pred rokom 1869 zbúrané bránové veže a ich priľahlé úseky susedných
kurtín, pričom postupne jednotlivé úseky hradobného múru boli rozoberané na stavebný materiál.

Pramene a literatúra BÓNA, M. – ŠIMKOVIC, M. – HEUßNER, K.-U. – RYBNÍČEK, M. – VAVRČÍK, H. –

GLOS, P. 2005
Architektonicko-historický výskum
a návrh na obnovu NKP Sabinov –
mestské opevnenie. Prešov: archív
KPÚ, výskumná dokumentácia
CDSL II
Codex diplomaticus et epistolaris
Slovaciae II. Marsina, R. (ed.),
Bratislava: Obzor 1987
FROMMHAGEN, U. – HEUßNER,
K.-U. – SCHÖFBECK, S.-T. 2000
Dendrochronologie und Bauforschung
in Nordostdeutschland.
In: Schumann, D. (Hrsg.), Bauforschung
und Archäologie, Stadt- und
Siedlungsentwicklung im Spiegel
der Baustrukturen, Berlin, 202–243
GARDAVSKÝ, Z. 1970
Hrad Šariš, základný výskum.
SÚRPMO. Praha–Olomouc
HARMINC, I. A KOL. 1969
Súpis pamiatok na Slovensku, zväzok
tretí (R–Ž). Bratislava: Obzor
HEUßNER, K.-U. 1999
Wieviel fehlt? – Ein Beitrag zur
Genauigkeit von
dendrochronologischen Datierungen.
In: Cziesla, E. – Kersting, Th. – Pratsch St.
(Hrsgg.), Den Bogen Spannen...,
Festschrift für B. Gramsch,
Weissbach, 523–525
BARTA, P. 2005
Aufbau der Dendrochronologie
in der Slowakei. In: Forschungsplan
des Deutschen Archäologischen
Instituts für die Jahre 2005/2006,
Deutsches Archäologisches Institut
URL http://www.dainst.org/medien/
de/forschungsplan.pdf,
accessed on 20/5/2006
JUCK, Ľ. ED. 1984
Výsady miest a mestečiek
na Slovensku I. (1238–1350).
Bratislava: Veda
KODOŇOVÁ, M. –
FLOREKOVÁ, V. 1978
Sabinov – historické jadro
s opevnením, Vlastivedný časopis 27,
26–31
KROPILÁK, M. –
STRHAN, M. EDD. 1978
Vlastivedný slovník obcí
na Slovensku, diel III. Bratislava: Veda
RYBNÍČEK, M. – KYNCL, T. –
VRBOVÁ, J. 2004
Oak standard chronology
in the Czech Republic, Abstracts
EuroDendro 2004, Rendsburg, 42–43
HUBENÝ, R. 2006
Determination of the number
of sapwood annual rings in oak
in the region of southern Moravia,
Journal of Forest Science 52, 141–146
SUCHÝ, M. 1974
Významné pramene k problematike
stavebného vývinu
východoslovenských miest zo
začiatku 17. storočia, Nové obzory 16,
39–84
TOMÁŠOVÁ, B. 2004
Prešovský samosprávny kraj (veduty
zo 17.–19. storočia). Prešov: VÚC
a Krajské múzeum v Prešove (nestr.)
ULIČNÝ, M. 1998
Archeologický výskum mestskej
brány v Sabinove. In: Roth, P. (ed.),
Archeológia v múzeách, Nitra:
Slovenská archeologická spoločnosť
Poprad, Podtatranské múzeum,
55–62
ULIČNÝ, M. 2000
Výskum mestskej brány v Sabinove,
AVANS 1998, Nitra: AÚ SAV, 179

48
Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta
Die spätmittelalterliche
Stadtbefestigung von Sabinov
Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov
Der vorliegende Artikel fasst die Ergebnisse einer bauhistorischen, archivalischen und dendrochronologischen Forschung
zusammen. Die Untersuchungen fanden im Jahre 2005 statt und hingen damit zusammen, dass eine vorläufige Dokumentation
erstellt werden musste, um eine geplante Renovierung des Denkmals vorzunehmen. Sie betrafen, bis auf zwei Türme,
die in der Vergangenheit schon renoviert worden waren, komplett alle zugänglichen oberirdischen Konstruktionen
des Denkmals.
Die ursprüngliche Siedlung Sabinov erhielt im Jahre 1299 die Stadtprivilegien und im Jahre 1405 wurde sie zu einer freien
königlichen Stadt erhoben. Es wurde ihr das Recht verliehen, Stadtmauern zu bauen. In der älteren Literatur wird somit
angenommen, dass die Wehranlagen bereits in der 1. Hälfte des 15. Jahrhunderts entstanden sind.
Die von der Stadtbefestigung umgrenzte Fläche der königlichen Stadt Sabinov wies unregelmäßigen ovalen Grundriss
mit Achsen von ca. 440 und 345 m (Abb. 1) auf. Durch die im Tal der Torysa gelegene Stadt führte einst ein Fernhandelsweg
den Fluss entlang nach Polen. Die ursprüngliche Bebauung konzentrierte sich entlang des Wegs und in ihrer Mitte entstand
ein linsenförmiger Platz, gesäumt von Bürgerhäusern, die auf langen, schmalen Flurstücken standen.
Bei der Rekonstruktion des Verlaufs der gesamten Befestigung gelangt man, ausgehend von historischen Katastralmappen
und von den im Verzeichnis aus dem Jahre 1603 enthaltenen, metrischen Angaben, zu dem möglichen Schluss, dass
der Umfang der Fortifikation rund 1395 m betrug. Davon blieben bis heute an der Geländeoberfläche 497 m erhalten.
Das macht ca. 36 % aus. Die ganze Befestigung war in Kurtinen gegliedert, an deren Grenzen im Jahre 1603 16 Türme
standen. Zwei von ihnen waren mit jeweils einem Stadttor versehen und durch Vortore gesichert (Abb. 2).
Die Länge der Kurtinen schwankt in der Südflucht der Befestigung zwischen 45–78 m, in der Nordflucht betrug sie im Jahre
1603 zwischen 38 und 360 m. Die unregelmäßige Länge der Kurtinen und die ungleichmäßige Verteilung der Türme
in der Süd- und Nordflucht ist heute schwer zu erklären und es ist nicht auszuschließen, dass der beschriebene Zustand
aus dem Jahre 1603 nicht die ursprüngliche Zahl der mittelalterlichen Türme widerspiegelt. Nur künftige archäologische
Grabung kann genau ermittelt, wie viele Türme es in der Nordflucht gab, und wie sie angeordnet waren.
Am besten blieben die Türme in der Südflucht erhalten: Vier Türme liegen komplett und in authentischer Form (Nr. 1, 2, 3, 4;
Abb. 5–8, 12–18) vor, zwei weitere sind rekonstruiert (Nr. 8 und 10; Abb. 21) und die restlichen vier sind nur als Fragmente
(Nr. 5, 6, 7, 9) vorhanden. Es ist anzunehmen, dass es unter der Geländeoberfläche Überreste von weiteren Türmen gibt.
Anhand der bestehenden Reste von zehn Verteidigungstürmen ist darauf zu schließen, dass alle Befestigungstürme wegen
ihrer Größe aus der Flucht der Befestigungsmauer hervortraten und eine Flankierungsfunktion erfüllten. Allgemein gesehen
überwog der halbkreisförmige Grundriss der Wehrtürme, wobei der Durchmesser des Halbkreises 5–12 m betrug (Abb. 25).
Zu den Türmen mit dem größten halbkreisförmigen Grundriss gehörte der bis heute stehende Turm Nr. 10 und der fragmentarisch
erhaltene Turm Nr. 7. Nur in einem bekannten Fall hatte der Turm einen hexagonalen Grundriss (Turm Nr. 1; Abb. 5). Die Tortürme
waren prismatisch auf viereckigem Grundriss, der bei dem unteren südöstlichen Torturm archäologisch belegt wurde.
Die Türme hatten insgesamt 3–5 Stockwerke und überragten die benachbarten Kurtinen um 1–2 Etagen. Bei allen heute
noch erhaltenen Türmen waren die Etagen durch flache Balkendecken getrennt, die Verteidigung erfolgte durch Schlitzscharten
mit einer archaisch positionierten Spalte in der Außenmauer (Abb. 9 und 10). Neben ihnen kommen stellenweise auch
Schießscharten mit erweiterter Laibung und quadratischer Enge (Turm Nr. 2; Abb. 11) und ausnahmsweise auch Schlüsselscharten
mit Steingewänden vor (Turm Nr. 10; Abb. 22, 23).
Der Turmeingang befand sich ursprünglich ausschließlich im Niveau des Wehrgangs der anliegenden Kurtinen, bei Türmen
Nr. 1, 2, 5 und 10 war er leicht erhöht und mit einer Ausgleichstreppe versehen (Abb. 8), die den Höhenunterschied zum Wehrgang
der Kurtinen überbrückte. Bei Türmen Nr. 2, 3 und 5 kann man beobachten, dass die unteren Teile gerader Mauern unter
dem Wehrgang dünner wurden, der darüber im Innenraum konsolenartig vorgelagert ist (Abb. 14). Bei dem Turm Nr. 5
wurde diese konsolenartige Vorlagerung mit einem halbrunden Tragbogen ausgeführt (Abb. 18). Es lässt sich heute nicht
mehr mit Sicherheit sagen, wie die einzelnen Stockwerke der Türme miteinander verbunden waren. Wahrscheinlich gab es
dort eine Leitertreppe. Die untersten Etagen waren bei Türmen Nr. 1 und 4 mit einer Böschung versehen. Bei Türmen Nr. 2
und 3 wurden über den untersten dunklen Etagen ursprüngliche Balkendecken entdeckt. In Außenmauern eingelassene
Nischen rundeten die Ausstattung des Innenraums der Türme (Türme Nr. 2 und 3; Abb. 6, 12, 15) ab. Der ursprüngliche
Abschluss einiger Türme mit angenommener Zinne, die auf der Vedute von M. Pauly aus dem Jahre 1816 zu sehen ist (Abb. 2),
konnte mit Rücksicht auf den Schwund des Mauerwerks und im Hinblick auf den verkommenen Zustand der Turmkronen
durch die Grabung nicht nachgewiesen werden.
Die Kurtinen gliederten sich in einen unteren breiteren Teil (1,4–1,8 m Breite, 5–5,5 m Höhe) und einen schmäleren Oberteil,
der eine ca. 75 cm breite und 2,5 m hohe Brustwehr barg. Gemessen von der, der Stadt zugewandten Innenseite, betrug
die Gesamthöhe der Befestigungsmauer 6,5–7,5 m (Abb. 4). Die ursprünglich über einen vorgelagerten (im Jahre 1603 auch
teilweise überdachten) Wehrgang aus Holz zugängliche Brustwehr war durch Schlitzscharten gegliedert (Abb. 20 und 24).
Von den Rundgängen selbst sind nur Tragbalkenlager (Querschnitt ca. 15×15 cm) erhalten geblieben. Der gegenseitige
Mittenabstand zwischen den Schlitzscharten wurde im Bereich des Turms Nr. 5 nachgemessen und bewegte sich zwischen
5 und 5,5 m (Abb. 19).
Alle Oberflächen von gemauerten Konstruktionen trugen ursprünglich einen groben Verputz, dessen Oberfläche mit keinem
Deckanstrich behandelt war. Zur Befestigung gehörte außen ein in schriftlichen Quellen erwähnter äußerer Graben,
dessen Verlauf im Gelände nicht mehr sichtbar ist, und auf dessen frühere Existenz nur noch die Art und Weise hindeutet,
wie die die Befestigung außen umgebenden Flurstücke angeordnet sind.
49
Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta

Bei der groben Datierung der Befestigung kann man in erster Linie vom Charakter der Schießscharten ausgehen,
die für Hakenbüchsen vorgesehen sind (Abb. 9 und 23). Dieser Typ von Waffen und Schießscharten wurde zur Zeit
der Hussitenkriege eingeführt und wurde bis zum Ausgang des Mittelalters verwendet. Dem Spätmittelalter entspricht
auch der Charakter der Brustwehr der Kurtinen, die durch Schlitzscharten und nicht etwa durch Zinnen gegliedert sind,
wie es für die ältere Zeit typisch war. Anhand dieser architektonischen Merkmale wäre der Aufbau der Befestigung erst
in die 2. Hälfte des 15. Jahrhunderts zu datieren.

Erst die Erforschung der Archive brachte mehr Klarheit in die Datierung der Fortifikation: Im Jahre 1461, als hussitische
Streitkräfte die Stadt überfielen und verbrannten, wurde die Befestigung noch nicht erwähnt. Der mittelalterlichen Stadtchronik
zufolge wurde mit dem Aufbau der Befestigungsmauer und der sie umgebenden Gräben erst im Jahre 1474 begonnen.
Demnach, wie in der Chronik weiter ausgeführt, reichte der im Jahre 1482 erbaute Mauerabschnitt rechts vom Oberen
Tor bis zum ersten Turm und auf der anderen Seite bis zur Ecke. Auf die Errichtung der Befestigung in der erwähnten
Zeitspanne deutet auch die Tatsache hin, dass der König Matthias Corvinus im Jahre 1485 der Stadt im Laufe von vier
Jahren zur Fertigstellung der Fortifikation je 100 Gulden pro Jahr zur Verfügung stellte.

Die Richtigkeit der schriftlichen Angaben wurde auch durch Dendrodaten bestätigt, die von den aus primären Holzelementen
der Befestigung (Stürze der Schießscharten, Deckenbalken, Gerüstzangenholz) genommenen Holzproben stammen.
Den Dendrodaten zufolge erfolgte der Aufbau der Befestigung im Zeitraum der 1470er bis 1490er Jahre. Gleichzeitig wurde
durch die dendrochronologische Untersuchung auch die Angabe aus der mittelalterlichen Chronik bestätigt, laut welcher
der Abschnitt nördlich des Oberen (nordwestlichen) Tors sehr früh erbaut worden war. Darin wurde nämlich ein Rundholz
aus der Gerüstkonstruktion gefunden, das in einem Zeitraum gefällt worden war, der mit 1458–1476 angegeben wird. Es ist
anzunehmen, dass auch der westliche Teil der Südflucht der Befestigung in den 1470er errichtet wurde, weil im Turm Nr. 3
ein primär verwendeter Balken festgestellt wurde, der im Jahre 1473 gefällt worden war. Der hauptsächlich in den 80er Jahren
des 15. Jahrhunderts erfolgende Aufbau setzte sich den Dendrodaten zufolge noch in den 90er Jahren fort. Dies beweist
das Holz, das zwischen den Jahren 1492 und 1512 gefällt und in dem von der Bauausführung her am weitesten fortgeschrittenen
Turm Nr. 10. verwendet wurde, der Schlüsselscharten mit Steingewänden aufweist. (Abb. 21, 22).

Im Kontext der damaligen Befestigungsarchitektur scheint die Stadtbefestigung von Sabinov sehr archaisch zu sein.

Sie enthält zwar bereits Schießscharten, die der Anwendung von Hakenbüchsen angepasst sind, aber ihre archaische
Form erlaubte es nicht, die Breite des Vorfelds zu decken, und dadurch schränkte sie die Flankierungsfunktion der Türme
wesentlich ein.

50
Martin Bóna – Michal Šimkovic – Peter Glos – Miloslava Bodnárová – Peter Barta
Bildbeschreibungen Abb. 1
Stadt mit Befestigung und
Nummerierung der erhaltenen Türme
in der im Text angeführten
Reihenfolge. Unterbrochen und
punktiert sind die nicht erhaltenen
Befestigungsabschnitte markiert.
Abb. 2
Vedute von Sabinov von M. Pauly
aus dem Jahre 1816. Die Nummerierung
der Türme entspricht der Reihenfolge
im Text.
Abb. 3
Gesamtansicht eines Teils
des südwestlichen Abschnitts
der Befestigung mit den Türmen
Nr. 1, 2 und 3 (im Vordergrund).
Abb. 4
Nordwestliche Stadtmauer.
Panoramaansicht der Außenwand
des erhaltenen Abschnitts
der Befestigung.
Abb. 5
Gesamtansicht des Turmes Nr. 1
von Westen.
Abb. 6
Graphische Dokumentation
des Turmes Nr. 2.
Abb. 7
Gesamtansicht des Turmes Nr. 2
von Südwesten.
Abb. 8
Turm Nr. 2. Detail des Umgangs und
des Eingangsportals. Zu beiden Seiten
des Portals sind Ausgleichstreppen
erkennbar.
51
Neskorostredoveké opevnenie mesta Sabinov
Abb. 9
Turm Nr. 2. Detail der schlitzförmigen
Schießscharte, Blick von innen.
Abb. 10
Turm Nr. 2. Detail der schlitzförmigen
Schießscharte, Blick von außen.
Abb. 11
Turm Nr. 2. Detail der rechteckigen
Schießscharte, Blick von außen.
Abb. 12
Graphische Dokumentation
des Turmes Nr. 3.
Abb. 13
Gesamtansicht der Innenseite
der südwestlichen Stadtmauer
mit Turm Nr. 3.
Abb. 14
Turm Nr. 3. Detail der vorspringenden
Konstruktion auf der Innenwand
der nordöstlichen Turmmauer.
Abb. 15
Turm Nr. 3. Detail der Nische und der
Schießscharte in der südöstlichen
Mauer des 3. Stockwerks.
Abb. 16
Turm Nr. 4. Gesamtansicht des Turmes
von Südwesten.
Abb. 17
Turm Nr. 4. Blick auf die nordöstliche
Mauer mit Eingangsportal
und Umgang.
Abb. 18
Turm Nr. 5. Tragender Bogen
der nordöstlichen Mauer.
Abb. 19
Graphische Dokumentation des
Turmes Nr. 5 und des anschließenden
Teils der Kurtine.
Abb. 20
Befestigungsmauer zwischen
den Türmen Nr. 5 und 6 – Detail
der schlitzförmigen Schießscharte,
Blick vom Umgang.
Abb. 21
Turm Nr. 10. Gesamtansicht
von Südosten.
Abb. 22
Turm Nr. 10. Detail der
Schlüsselscharte, Blick von außen.
Abb. 23
Turm Nr. 10. Detail der
Schlüsselscharte, Blick von innen.
Abb. 24
Nordwestliche Befestigungsmauer –
Detail der Schießscharte,
Blick vom Umgang.
Abb. 25
Grundrisse des zweiten Stockwerks
der erhaltenen Türme.
Abb. 26
Sabinov – Stadtbefestigung.
Dendrodaten für die Türme Nr. 1, 2, 3, 4,
10 und für das Fragment
der Stadtmauer.
Jana Krejsová
Abb. 8
Sturmangriff auf die Stadtmauer
und Belagerung der Stadt
(15. Jahrhundert). Jean Froissart,
Chroniken, fol. 9.
(http://www.bnf.fr/enluminures/
images/jpeg/i4_0012.jpg)
Abb. 9
1–4: Mineurarbeiten – verschiedene
Arten der Untergrabengs der Mauer
(nach Gravett 1990, 45);
5: Untergraben der Mauer
(um 1400). British Library 062954:
Yates Thompson 35, f. 62.
(http://www.imagesonline.bl.uk/
results.asp?image=062954
&imagex=34&searchnum=0006)
Abb. 10
Codex Manesse, Codex Palatinus
germanicus 848; Große Heidelberger
Liederhandschrift, Zürich,
1305–1340, 229v: Der Düring.
(http://digi.ub.uni-heidelberg.de/
diglit/cpg848/0454)
Abb. 11
Zahl der Belagerungen der einzelnen
Typen befestigter Siedlungen
in Chroniken: Sehr schöne Chronik
über Jan Žižka und Chronik
des Bartošek von Drahonice.
Abb. 12
Dauer der Belagerung in Tagen:
1. Stadt, 2. Burg 3. Feste 4. Burg
und Stadt. 5. Kloster, 6. Feste
und Stadt, 7. Festung auf Grundlage
folgender Berichte: Chronik
des Vavřinec von Březová, Sehr
schöne Chronik über Jan Žižka
und Chronik des Bartošek
von Drahonice.
335
K obléhání českých a moravských měst ve středověku
Abb. 13 Abb. 16
Belagerung der Mauer mit Hilfe Die Belagerungsstandorte
der Maschine (Trébuchet) auf dem Gebiet der Tschechischem
A1: Guinevere wird durch die Ritten Republik (PP – Feuerposition).
im Turm verteidigt (um 1316). La Mort
le Roi Artus; British Library 015945: Abb. 17
Add. 10294, f.81v. Entfernung der Belagerungstellungen
(http://www.imagesonline.bl.uk/ von der Befestigung:
results.asp?image=015945 1. Bechyně;
&imagex=135&searchnum=0012) 2. Cornštejn;
A2: Soldaten mit einer 3. Český Šternberk;
von den Brüdern Polo projektierten 4. Dolany;
Belagerungsmaschine (nach 1333). 5. Grabštejn;
Li Livres du Grant Caam oder 6. Hasištejn;
Wanderung von Marco Polo; British 7. Hus;
Library 024726; Royal 19 D. I, f. 111. 8. Karlštejn;
(http://www.imagesonline.bl.uk/ 9. Konopiště;
results.asp?image=024726 10. Kostelec nad Sázavou;
&imagex=20&searchnum=0006) 11. Lichnice;
B1–4: Nutzung der Gelendeform 12. Lukov – Tanečnica;
bei der Belagerung 13. Nový hrad u Adamova;
(nach Schmidtchen 1979, 49–52). 14. Nový hrad u Kunratic;
15. Nový hrad – Klečkov;
Abb. 14 16. Ostroměč;
A: Belagerung der Stadt mit Hilfe 17. Perštejn;
schwerer Feuerwaffen (15. Jahrhundert). 18. Rokštejn;
Jean Froissart, Chroniken, fol. 1; 19. Sion;
BNF, FR 2645. 20. Stará Dubá;
(http://www.bnf.fr/enluminures/ 21. Velký Vřešťov;
manuscrits/aman3/i3_0049.htm) 22. Zlenice;
B. 1–2: Konzentrischen Feuer gegen 23. Zvíkov.
Rundtürme; 3–5: Verschiedene Arten
der Konzentration des Feuers gegen
die eckigen Türme.
Abb. 15
Verschiedene Arten
von Belagerungsmaschinen und deren
Verwendung in der ofensiver (OF) oder
defensiver (DEF) Position
(nach Beffeyete 2000, 9–19).
Seznam autorů

Seznam autorů Mgr. Peter Barta Mgr. František Kolář

List of Authors Dendrochronologické laboratórium Bratislava Národní památkový ústav, ú. o. p., Ostrava
P. O. Box 83, SK 840 00 Bratislava IV detašované pracoviště Opava
peterbarta@chello.sk Bezručovo nám. 1, CZ 746 01 Opava
kolar@ostrava.npu.cz
Doc. PhDr. Miloslava Bodnárová, CSc.
Štátny archív v Prešove Mgr. František Kostrouch
Slanská 31, SK 080 06 Prešov-Nižná Šebastová Masarykovo muzeum v Hodoníně
bodnarova_m@sapo.vs.sk Sadová 14, CZ 695 01 Hodonín
f.kostrouch@masaryk.info
Ing. arch. Martin Bóna
Výskum a návrh obnovy pamiatok Mgr. Peter Kováčik, Ph.D.
Štefánikova 14, SK 953 01 Zlaté Moravce Archaia Olomouc o. p. s.
bona.martin@mail.t-com.sk Panská 4, CZ 779 00 Olomouc
archaiaolomouc@seznam.cz
PhDr. Zdeněk Dragoun
Národní památkový ústav, ú. o. p. v hlavním městě Praze Mgr. Jana Krejsová
Na Perštýně 12/356, CZ 110 00 Praha 1-Staré Město Ústav archeologie a muzeologie Filozofické fakulty
dragoun@praha.npu.cz Masarykovy univerzity
Arna Nováka 1, CZ 602 00 Brno
Ing. Peter Glos jkrejsov@phil.muni.cz
Sibírska 25, SK 080 01 Prešov
peter_glos@yahoo.com Ing. Josef Kyncl
Dendrochronologická laboratoř Josef Kyncl
Mgr. Jaroslav Hlaváč Eliášova 37, CZ 616 00 Brno
Geologický ústav AV ČR josef.kyncl@volny.cz
Rozvojová 269, CZ 165 00 Praha 6
jhlavac@gli.cas.cz Dr. Károly Magyar
Národní muzeum Budapesti Történeti Múzeum
Václavské nám. 68, CZ 115 79 Praha 1 Sz. Györy tér 2, H 1014 Budapest
jaroslav_hlavac@nm.cz magyark@mail.btm.hu

PhDr. Petr Juřina, Ph.D. Prof. PhDr. Zdeněk Měřínský, CSc.

Archaia o. s. Ústav archeologie a muzeologie Filozofické fakulty
Truhlářská 6/1112, CZ 110 00 Praha 1 Masarykovy univerzity
jurina@archaia.cz Arna Nováka 1, CZ 602 00 Brno
merinsky@phil.muni.cz
Mgr. Petra Kaniová
Národní památkový ústav, ú. o. p., Ostrava Mgr. Jiří Militký
detašované pracoviště Opava Slavojova 10, CZ 128 00 Praha 2
Bezručovo nám. 1, CZ 746 01 Opava militky.jiri@seznam.cz
kaniova@ostrava.npu.cz
PhDr. Jozef Moravčík
Karel Kašák Považské múzeum v Žiline
Archaia Jih o. p. s. Topoľová 1, SK 010 03 Žilina-Budatín
třída Míru 144, CZ 38101 Český Krumlov-Latrán muzeum@pmza.sk
kasak@archaiajih.cz
Doc. Ing. PhDr. Miroslav Plaček
RNDr. Klára Kaštovská, Ph.D. Ústav archeologie a muzeologie Filozofické fakulty
Hydrobiologický Ústav AV ČR Masarykovy univerzity
Na Sádkách 7, CZ 370 05 České Budějovice Arna Nováka 1, CZ 602 00 Brno
Botanický Ústav AV ČR mplaczek@seznam.cz
Dukelská 145, CZ 379 82 Třeboň
klarakub@yahoo.com Mgr. Petr Pokorný, Ph.D.
Archeologický ústav AV ČR
Mgr. Petr Kočár Letenská 4, CZ 118 01 Prha 1
Západočeský institut pro ochranu a dokumentaci památek o. p. s. pokorny@arup.cas.cz
Tomanova 3, CZ 301 00 Plzeň
pkocar@zip-ops.cz Mgr. Kateřina Postránecká
Západočeský institut pro ochranu a dokumentaci památek o. p. s.
Mgr. Václav Kolařík Tomanova 3, CZ 301 00 Plzeň
Archaia Brno o. p. s kpostranecka@zip-ops.cz
Česká 156/6, CZ 602 00 Brno
vkolarik@archaiabrno.cz

336
 Seznam autorů

PhDr. Vladislav Razím Mgr. Radek Široký, Ph.D.

Národní památkový ústav, ú. o. p. středních Čech v Praze Západočeský institut pro ochranu a dokumentaci památek o. p. s.
Sabinova 5, CZ 130 00 Praha Tomanova 3, CZ 301 00 Plzeň
razim@stc.npu.cz rsiroky@zip-ops.cz

Mgr. Romana Rosová Mgr. Martin Tomášek, Ph.D.

Národní památkový ústav, ú. o. p., Ostrava Archeologický ústav AV ČR, Praha, v. v. i.
Korejská 12, CZ 702 00 Ostrava Letenská 4, CZ 118 01 Praha 1
rosova@ostrava.npu.cz tomasek@arup.cas.cz

Mgr. Pavlína Schneiderwinklová Mgr. Jiří Valkony

Západočeský institut pro ochranu a dokumentaci památek o. p. s. Archaia Jih o. p. s.
Tomanova 3, CZ 301 00 Plzeň třída Míru 144, CZ 38101 Český Krumlov-Latrán
pschneiderwinklova@zip-ops.cz valkony@archaiajih.cz

Bc. Mikuláš Schön Mgr. Martin Vyšohlíd

Archaia Olomouc o. p. s Archaia o. s.
Panská 4, CZ 779 00 Olomouc Truhlářská 6/1112 , CZ 110 00 Praha 1
archaiaolomouc@seznam.cz vysohlidm@archaia.cz

Mgr. Petr Starec Mgr. Michal Zezula

Muzeum hlavního města Prahy Národní památkový ústav, ú. o. p., Ostrava
Kožná 1, CZ 110 01 Praha 1 detašované pracoviště Opava
starec@muzeumprahy.cz Bezručovo nám. 1, CZ 746 01 Opava
zezula@ostrava.npu.cz
Ing. arch. Ivan Staník
Krajský pamiatkový úrad Bratislava
Leškova 17, SK 811 03 Bratislava
ivan.stanik@soznam.sk

Mgr. Michal Šimkovic

Pamiatkový výskum
Šmidkeho 10, SK 960 01 Zvolen
michal.simkovic@obnova.eu

337
 SBORNÍKY PŘÍSPĚVKŮ Z ODBORNÝCH SEMINÁŘŮ A KONFERENCÍ

FORUM URBES MEDII FORUM URBES MEDII

AEVI I. AEVI IV.
Sborník příspěvků z 1. ročníku Sborník příspěvků ze 4. ročníku
odborného semináře konaného semináře konaného 20.–22.
10. dubna 2002 v Brně, který dubna 2005 v Brně, který
byl věnován problematice byl věnován problematice
systematických archeologických parcelace a uliční sítě ve vrcholně
výzkumů měst a středověkých středověkých městech střední
sídlištních areálů v Čechách, Evropy.
na Moravě a ve Slezsku.
Počet stran: 160
Počet stran: 97 Náklad: 700 ks
Náklad: 500 ks ISBN 80-903588-2-9
ISBN 80-239-2746-2 Cena: 350 Kč/20 EUR
Vyprodáno

FORUM URBES MEDII STŘÍBRNÁ JIHLAVA 2007

AEVI II. Sborník příspěvků z konference
Sborník příspěvků z 2. ročníku Stříbrná Jihlava, která se konala
odborného semináře konaného 4. až 7. října 2007 v Jihlavě.
16.–18. dubna 2003 v Brně,
který byl věnován problematice Počet stran: 330
nezděné obytné architektury Náklad: 500 ks
raných měst ve střední Evropě ISBN 978-80-903588-4-3
a jejímu vztahu ke zděné zástavbě. Cena: 290 Kč/25 EUR

Počet stran: 202

Náklad: 500 ks
ISBN 80-903588-0-2
Cena: 315 Kč/20 EUR

FORUM URBES MEDII

AEVI III.
Sborník příspěvků z 3. ročníku
semináře konaného 14.–16.
dubna 2004 v Jihlavě, který byl
věnován problematice vrcholně
středověké (12. až 14. století)
zděné měšťanské architektury
ve střední Evropě.

Počet stran: 272

Náklad: 700 ks
ISBN 80-903588-1-2
Cena: 430 Kč/25 EUR

http://www.fuma.cz • Možno objednat na e-mailové adrese: brno@archaiabrno.cz