Detektívna séria prípadov Williama Wistinga

1. Nøkkelvitnet (Kľúčový svedok)*

2. Felicia forsvant (Zmiznutie Felicie)**
3. Når havet stilner (Keď sa more upokojí)
4. Den eneste ene (Jediný)
5. Nattmannen (Šarha)*
6. Bunnfall (Až na samé dno)*
7. Vinterstengt (Na zimu zatvorené)*
8. Jakthundene (Poľovné psy)*
9. Hulemannen (Jaskynný muž)*
10. Blindgang (Zaslepenosť)*
11. Når det mørkner (Súmrak)*

Séria Odložený prípad:

12. Kathrina-koden (Kathrinin kód)*

Séria prípadov Detektívnej kancelárie č. 2:

1. Operácia Búrkové mračno*

2. Operácia Muž v čiernom*
3. Operácia Západ slnka**
4. Operácia Narcis**

* vyšlo v slovenčine, ** pripravujeme v roku 2018

 Edícia LABYRINT, 32. zväzok

Jørn Lier Horst

KATHARININ KÓD

Prvé vydanie, www.premedia.sk

Copyright © Gyldendal Norsk Forlag AS, 2017

Copyright © Jørn Lier Horst, 2017
All rights reserved
Preklad © Zuzana Demjánová, 2018
Slovak edition © Vydavateľstvo Premedia
ISBN 978-80-8159-562-2

Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]

 1

Na dne šatníka stáli kartónové škatule. Boli tri. Wisting vytiahol

tú najväčšiu a odniesol si ju do obývačky. Veľmi opatrne, keďže
sa na jednom rohu trhala.
Vrchné chlopne škatule boli pozasúvané jedny pod druhé.
Otvoril ich a zobral do ruky zakladač, ktorý ležal navrchu. Bol
čierny a na chrbte mal nalepený vyblednutý štítok: Katharina
Haugenová. Odložil ho nabok a vybral zo škatule červený fas-
cikel označený ako Svedkovia I a ďalšie dva tej istej farby, na
ktorých bolo napísané Svedkovia II a Svedkovia III. Napokon
našiel, čo hľadal. Zakladač so štítkom Kleiverveien.
V kartónových škatuliach bolo všetko, čo kedy napísali
o Katharininom zmiznutí. Prísne vzaté by nemal mať vyšetro-
vacie spisy doma, ale nezaslúžili si, aby ležali niekde pod zámkou
v archíve. A tak stáli v šatníku a pripomínali mu prípad vždy,
keď si šiel po košeľu.
Založil si okuliare na čítanie a usadil sa so zakladačom na
pohovku. Naposledy v ňom listoval pred rokom.
Kleiverveien bola ulica, na ktorej Katharina bývala. Neveľký
dom odfotografovali z rôznych uhlov. Zo všetkých strán ho
obklopoval les. Na jednom zábere sa v pozadí ligotalo Kleiver-
ské jazero. Pred hnedým domom s bielymi okennými rámami
a zelenými dverami, ktorý postavili na malej vyvýšenine asi sto
metrov od cesty, sa černeli prázdne kvetinové hriadky.
Listovať fotkami bolo ako prechádzať sa po dome duchov.

5
Katharina zmizla, ale na verande stáli ešte stále jej topánky. Sivé
tenisky, nízke hnedé čižmičky a dreváky – hneď vedľa veľkých
mužských sandálov a pracovných topánok. Na háčikoch viseli tri
bundy. Na bielizníku v chodbe ležalo guľôčkové pero a nákupný
zoznam, neotvorený list, noviny a niekoľko reklamných letákov.
Vedľa akejsi ozdobnej čačky vädla kytica ruží. Na zrkadle nad
bielizníkom boli nalepené lístky: na prvom bol dátum a hodi-
na, na druhom meno a telefónne číslo a na treťom tri iniciály
a suma peňazí. AML 125 kr.
Otvorený kufor na posteli bol plný šiat, akoby sa chystala na
dlhšie odcestovať: desať párov ponožiek, desatoro nohavičiek,
päť podprseniek, desať tričiek, pätoro nohavíc, päť svetrov, päť
blúzok a tepláková súprava. Čosi mu na tom nesedelo, nedo-
kázal však presne vysvetliť, čo a prečo. Výber oblečenia naňho
pôsobil upäto a neosobne, akoby ho vlastne zabalil niekto iný
alebo akoby ona zbalila niekoho iného.
Listoval ďalej. Na stolíku v obývačke ležalo päť kníh. Vybrala
ich z police. Niektoré prečítal aj Wisting: Mengele ZOO, Alchy-
mista, Bieli negri. Vedľa kníh stála fotka Kathariny a Martina
Haugenovcov. Na zábere z rozhľadne sa objímali a usmievali,
zrejme ich odfotil náhodný okoloidúci, keď ho o to poprosili.
Obrázok bol pôvodne zarámovaný, teraz bol však vytiahnutý
z rámu a ležal vedľa neho.
Vyšetrovateľov najviac zarazilo to, čo našli v kuchyni. Na stole
stál tanierik s natretým chlebom a veľký pohár mlieka. Stolička,
na ktorej zvyčajne sedávala, bola trochu odtiahnutá a na stole
bolo pero a to, čomu hovorili Katharinin kód.
Wisting sa pozrel na fotokópiu. Pozostával zo série číslic
roztrúsených pozdĺž troch kolmých línií. Doteraz nikto ne-
rozlúštil, čo znamenajú.
Okrem policajných expertov sa záhadnou správou zaoberali
aj kryptológovia z oddelenia bezpečnosti ministerstva obrany,
k riešeniu sa však neprepracovali. Kód poslali aj zahraničným
odborníkom, ale aj tým sa to videlo ako nezmyselná číselná
kombinácia.

6
 Wisting obracal v rukách kópiu, akoby sa za posledný rok
nejako zmenila a on mohol pochopiť, čo značí.
Náhle zodvihol pohľad. Prišla Line. Ani si len nevšimol, že
vkročila do miestnosti. Nevnímal, čo mu dcéra vraví.
„Hm?“ spýtal sa a sňal si okuliare. Ostali mu visieť na šnúrke
okolo krku.
Line si usadila na kolená jeho vnučku a začala jej zobliekať
bundičku a vyzúvať topánky. Pozrela sa na kartónovú škatuľu.
„Zabudla som, že zajtra je 10. októbra,“ zopakovala.
Wisting odložil zakladač bokom, natiahol ruky k dievčatku
a pritiahol si ho k sebe. Už to nebolo žiadne bábätko. Z ma-
lého bezmocného batôžka, ktorý držal pred štrnástimi me-
siacmi prvý raz v náručí, sa stávala osobnosť. Pritisol pery na
jej okrúhle líčko a cmukol jej naň bozk. Amalie sa zvonivo
rozosmiala a bucľatými prštekmi sa snažila ukoristiť jeho oku-
liare. Sňal si ich aj so šnúrkou z krku a odložil ich bokom, aby
ju nepokúšali.
„Myslíš si, že tam zrazu nájdeš niečo, čo si si doteraz nevši-
mol?“ spýtala sa ho Line a kývla na zakladač na stole.
Vyzerala namrzene a podráždene.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Wisting.
Line povzdychla, vopchala ruku do tašky a vytiahla z nej
rýchlym pohybom žltú plastovú pásku. Nasledoval rúž, pero,
balíček žuvačiek a ďalšie drobnosti.
„Dostala som pokutu za parkovanie,“ vysvetlila mu a hodila
blok na stôl. Pustila sa zhŕňať ostatné veci naspäť do tašky.
„Sedemsto korún.“
Wisting sa pozrel na pokutový blok.
„Parkovanie v rozpore so značkou 372,“ prečítal si. „Čo je
to za značku?“
„Zákaz parkovania.“
Wisting sa usmial, sklonil sa a pošúchal vnučkino líčko no-
som.
„Mamka dostala pokutu,“ povedal jej.
Line vstala.

7
 „Nechápem, prečo sa stále hrabeš v tých papieroch,“ vyhlásila
a zamierila do kuchyne. „Po všetkých tých rokoch.“
„Odvoláš sa?“ spýtal sa Wisting.
„Nemám sa prečo odvolávať,“ odpovedala Line. „Nevšimla
som si značku. Len mi je ľúto tých peňazí.“
Vrátila sa s malou lyžičkou, vybrala z prebaľovacej tašky jo-
gurt a posadila si Amalie naspäť na kolená.
„Našla si jej nejakých ďalších príbuzných?“ spýtal sa Wisting.
Line strhla viečko z jogurtu.
„Nejakých bratrancov z piateho a šiesteho kolena v Bergene,“
odpovedala a letmo sa naňho usmiala.
„Ako sa dopracuješ k tomu, že sa staneš bratrancom zo šieste-
ho kolena?“ zauvažoval nahlas Wisting.
„Stačí, ak máš s niekým spoločných prapraprastarých rodi-
čov,“ vysvetlila mu Line a kŕmila pritom Amalie.
„A o akých prapraprastarých rodičoch hovoríme?“
„O Arthurovi Thorsenovi,“ povedala Line. „Bol maminým
pradedkom.“
„Nikdy som o ňom nepočul,“ priznal sa Wisting.
„Narodil sa na ostrove Askøy v roku 1870,“ informovala ho
Line.
Wisting potriasol hlavou a zobral do rúk rozčítanú správu.
„A ty vravíš o mne, že sa hrabem v starých papieroch?“ uškr-
nul sa.
„Ale ty hľadáš niečo, čo v nich nie je,“ namietla Line. „Vŕtaš
sa v tom prípade dvadsaťpäť rokov, v tých zakladačoch však
odpoveď nenájdeš.“
„Dvadsaťštyri,“ opravil ju Wisting a vstal. Vedel, že odpoveď
sa neskrýva v škatuliach v jeho šatníku, ale súčasne bol pre-
svedčený, že jedno zo sedemstoštyridsiatich troch mien, čo sa
vyskytovali vo vyšetrovacom spise, patrí osobe, ktorá vie, čo
sa vtedy v októbri pred takmer dvadsiatimi štyrmi rokmi stalo.
Vzal do rúk červený fascikel a otvoril ho. Papier, na ktorom
bola svedecká výpoveď, zožltol a písmo vybledlo. Wisting sa
začítal do náhodne vybranej vety a vedel, ako sa skončí, bez

8
toho, že by ju dočítal. Neboli v nej žiadne podstatné či zaujímavé
fakty, ale vždy, keď si ju prečítal – alebo akýkoľvek iný doku-
ment – premkol ho pocit, že tentoraz objaví dovtedy nevidený
detail alebo si inak vyloží to, čo tam bolo napísané. Tak, aby to
dávalo nový význam a malo nejaký zmysel.
„Pôjdeš?“ spýtala sa Line a vytrhla ho z myšlienok.
Zavrel fascikel a uvedomil si, že opäť prepočul, čo povedala.
„Pôjdeš s ním tento rok na chatu?“ spýtala sa ho.
„S kým?“ spýtal sa Wisting, hoci vedel, koho má na mysli.
„S ním,“ odpovedala Line a kývla na hŕbu spisov.
„Zrejme nie,“ vyhlásil Wisting.
„Ale uvažuješ, že za ním zajtra zájdeš, však?“
Wisting prikývol. Tak to bolo. Martina Haugena navštevoval
každý rok. Vždy desiateho októbra.
„Prepáč,“ ospravedlnil sa a odložil papiere nabok.
Vedel, aký býva, keď sa blíži výročie. Mátal ho starý prípad
a všetko ostatné šlo bokom.
„Čo budete robiť večer?“ spýtal sa a podišiel k oknu. Vonku
bola tma. Po skle stekali dažďové kvapky.
Line dala dcére poslednú lyžičku jogurtu.
„Rada by som si šla zacvičiť,“ odpovedala a položila dieťa na
podlahu. „Dúfala som, že by si ju postrážil. V detskom kútiku
sa jej veľmi nepáči.“
Amalie sa zakolísala na neistých nôžkach.
„Môžeme si spraviť detský kútik tu,“ usmial sa Wisting a za-
tlieskal, aby k sebe vnučku prilákal. Tackavo k nemu vykročila
a zasmiala sa, keď ju Wisting chytil a zodvihol.
„Dávaj pozor,“ napomenula ho Line, „práve sa najedla.“
Wisting ju opatrne položil na zem, zašiel do vedľajšej izby
po škatuľu s hračkami a sadol si s ňou na podlahu.
Amalie chytila do ruky červenú drevenú kocku a niečo ne-
zrozumiteľne zabľabotala.
„Vďaka,“ povedala Line a vstala. „O tri hodiny som naspäť.“
Zamávala im, ale Amalie bola príliš zaujatá, ani si nevšimla,
že mama odišla.

9
 Sedel pri nej asi desať minút, ale dievčatko si vystačilo pri
hre aj bez neho.
Keď vstal, zapraskali mu kolená. Podišiel ku kartónovej ška-
tuli, vytiahol z nej zápisník a sadol si na stoličku. Zalistoval
v ňom, načiahol sa za okuliarmi a opäť si ich založil.
Všetky informácie o prípadoch, na ktorých pracoval, skončili
v jeho hrubých modrých zápisníkoch a tie potom v zakladačoch.
Na prvých stránkach boli len heslovité poznámky, holé fakty,
postupne pribúdali detaily, svedecké výpovede, dokumentácia
a laboratórne výsledky. Zápisník bol kotvou prípadu. Obsahoval
všetky výsluchy, ktoré viedol, každý zaistený dôkaz a na jeho
základe sa rozhodovali o ďalšom kroku.
Nechápal, prečo sa Line nepozdáva, že sa starým prípadom
neprestáva zaoberať. Zvyčajne ju zaujímali nevyriešené záhady
a nezodpovedané otázky. Ten istý smäd po vedomostiach, čo
z neho spravil vyšetrovateľa, z nej robil novinárku. Ak sa cesta,
po ktorej sa vydala, rozdvojila a ona si vybrala jednu z možností,
vždy chcela vedieť, kam by sa dostala, keby sa rozhodla pre tú
druhú. Keď sa narodila Amalie, začala sa zaoberať zostavovaním
rodokmeňov. Predovšetkým šlo zrejme o to, že chcela dopriať
dcére veľkú rodinu, keďže otec dieťaťa v podstate nebol v hre. Ale
poháňalo ju aj čosi hlbšie – zvedavosť a túžba po informáciách.
Chápal ju, vedel, aké uspokojenie plynie zo zisťovania nových
rodinných vzťahov a postupného odhaľovania celého obrazu.
Vlastne sa to podobalo na policajné vyšetrovanie.
Line bola novinárka a jej práca v podstate spočívala v hľadaní
odpovedí na rôzne otázky. Pre ňu to nebolo len o spravodajstve
o novinkách. Túžila vedieť, čo je za tým. Redakcia denníka, pre
ktorý písala, také čosi oceňovala. Chceli, aby pre nich pracovala
aj naďalej, preto jej predĺžili materskú dovolenku, dúfali, že sa
po jej uplynutí vráti na svoje miesto.
Nechcel ju zaťahovať do Katharininho prípadu, nechápal však,
ako je možné, že ju to vôbec neupútalo. Azda preto, že s tým
prípadom vyrastala. Keď Katharina Haugenová zmizla, mala
Line šesť rokov. Zvykla si na to, že v pravidelných intervaloch

10
vyberá zo škatúľ staré spisy a prehrabuje sa v nich. Alebo možno
to bolo preto, že jednoducho prijala vysvetlenie, s ktorým sa
uspokojila väčšina ľudí: domnievali sa, že sa Katharina Hauge-
nová v tú tmavú októbrovú noc pred dvadsiatimi štyrmi rokmi
rozhodla spáchať samovraždu.
Ale kam sa podelo jej telo?
Alternatívnou teóriou bola nejaká nehoda. Možno sa šla
poprechádzať, potkla sa a upadla do bezvedomia. Ale to sotva
odpovedalo na všetky otázky a otváralo ďalšie.
Bez ohľadu na to, či zmizla tým alebo iným spôsobom, tu
boli aj iné veci. Pre ne vyberal Wisting rok čo rok zo šatníka
staré spisy. Ako napríklad záhadný kód na kuchynskom stole,
muž zo susedného domu, ktorého nevedel celkom dobre od-
hadnúť, a to, že nevedeli, kto je jej otcom. A potom tie kvety.
Štrnásť červených ruží.
Amalie vstala. Opierala sa o operadlo na stoličke a ponorená
do svojho vlastného sveta obhrýzala pestrú plastovú hrkálku.
Wisting sa na ňu usmial, potom otvoril fascikel a vytiahol
z neho výpoveď jedného z posledných ľudí, čo videli Katharinu
Haugenovú nažive. Šlo o jej priateľku Minu Ruudovú. S Kathari-
nou sa poznali päť rokov, spievali spolu v zbore. Posledné týždne
Katharina vynechávala nácvik. Zavolala Mine a vysvetlila jej,
že nie je vo forme, že je vyčerpaná. Dva dni pred jej zmiznu-
tím k nej preto Mina zašla. Katharina vraj vyzerala unavene
a bola bledá. Očividne ju čosi trápilo, usúdila Mina. Na priamu
otázku však odpovedala vyhýbavo, len poznamenala, že začala
brať vitamíny. Dúfala vraj, že jej pomôžu. Mina vypovedala, že
sa Katharina počas posledného roka veľmi zmenila. Zvyčajne
sršala energiou a dobrou náladou. Prekypovala ňou – tak to
povedala. Ale potom sa niečo muselo stať, lebo sa jej náhle
celkom zmenila osobnosť. Zriedkakedy mala chuť niečo pod-
niknúť, takmer sa prestala stretávať s kamarátmi. Uzavrela sa,
bola skľúčená a mĺkva.
Wistinga zaujala najmä jedna časť Mininej výpovede. Videlo
sa jej, akoby Katharinu ťažilo čosi temné, povedala vyšetrovate-

11
ľovi, ktorý sa s ňou zhováral. Akoby mala tajomstvo, s ktorým
sa nemohla nikomu zveriť.
Viacerí svedkovia vyhlásili, že Katharina Haugenová bola
pred zmiznutím depresívna. Tvrdili to jej priatelia aj kolegovia
z práce. Väčšina sa domnievala, že jej bolo smutno za rodinou
a známymi v Rakúsku.
Wisting zalistoval trochu dopredu a prečítal si niekoľko od-
sekov z výpovede Miny Ruudovej. Náhle sa zarazil pri vete,
ktorej predtým nevenoval prílišnú pozornosť. Mina Ruudová
sa pokúsila odhadnúť, kedy sa s Katharinou rozprávala o Ra-
kúšanovi, s ktorým sa náhodne stretla v kaviarni. Pýtal sa jej, či
je stolička pri jej stole voľná, a ona zaregistrovala jeho prízvuk.
Spýtala sa ho, či je z Rakúska. Potešila sa, že stretla krajana.
Vyšetrovatelia vynaložili veľa úsilia, aby toho muža vypátrali.
A preto bolo dôležité zistiť, kedy presne sa stretli. Pokiaľ si Mina
spomínala, bolo to niekedy popoludní v polovici augusta.
Tak si to Wisting prečítal, nebolo to však to, čo bolo napísané
na papieri.
Ešte raz prebehol očami po vete: Bolo to popoludní v po-
lovici augusta.
Chýbalo tam jedno slovo. Vždy tú vetu čítal, akoby tam bolo
napísané Bolo to niekedy popoludní v polovici augusta. Ale slovko
niekedy tam nebolo. Bolo to bežné, aj jemu sa to stávalo, keď
spisoval hlásenia. Nie všetky slová, ktoré mal v hlave, sa dostali
aj na papier. Keď čítal, mozog pokúšalo prečítať vetu tak, akoby
tam nejaké slovo – v podstate bezvýznamné – bolo, lebo keď
sa to tak vezme, nečítame slovo za slovom, ale len preletíme
pohľadom po vete.
To, že tam dané slovo chýbalo, neznamenalo nič. Význam
vety to nezmenilo, ale napadlo mu, že v rozsiahlom spise azda
prehliadol aj čosi iné.
Odložil výpoveď bokom a pustil sa do ďalšej kôpky – s novým
záujmom a zápalom. Ak niekto zmizol tak ako Katharina, núkali
sa štyri možné vysvetlenia: samovražda, nehoda, útek alebo
zločin. Overovali všetky teórie, dokonca zvažovali, či neodišla

12
z Nórska bez toho, aby niekomu niečo povedala, a či nezačala
niekde odznova, či už v Rakúsku alebo kdesi inde.
Wisting nikdy neveril tomu, že Katharina odišla z vlastnej
vôle. Hoci nemali telo ani miesto činu, preňho to bolo vždy
vyšetrovanie vraždy. Nič tomu nenaznačovalo, mal len nepriame
indície, okolnosti jej zmiznutia. Ako kufor na posteli, knihy
vytiahnuté z police a fotka vyňatá z rámu. A potom ten kód
na kuchynskom stole.
Vytiahol zo spisu fotokópiu papiera a znova si ho preštudoval.
Tri zľahka zakrivené čiary rozdeľovali hárok na dva stĺpce. Na-
spodku ich pretínala horizontálna línia. Zvyšok bola séria číslic.
Číslo 362 bolo zakrúžkované a vyskytovalo sa na papieri dvakrát.
To isté platilo pre číslo 364. Číslo 18 bolo napísané na hárku tiež
dvakrát, bolo však v rámčeku. Okrem nich boli po papieri roz-
trúsené ďalšie čísla: 206, 613, 148, 701, 404, 49. Záhadná správa
bola zaujímavá pre malé plus na kraji, na mieste, kde bola kolmá
čiara o čosi dlhšia ako horizontálna. Znamienko vyzeralo ako
kríž. Osoba, ktorá držala v ruke čierne pero, ho prekresľovala
znova a znova, takmer vyryla na tom mieste dieru do papiera.
Wisting sedel a hľadel na kríž a čísla – ako už toľkokrát pred-
tým. Tentoraz sa mu však videlo, akoby sa čosi v jeho podvedomí
pohlo. Akoby mu číslice zrazu začali dávať nejaký zmysel.
Nadýchol sa a zadržal dych. Práve po takejto chvíli túžil, keď
vyberal zo škatule staré spisy. Dúfal, že sa v priebehu roka niečo
dozvie – že niečo začuje, uvidí alebo zažije – niečo, čo rozšíri
jeho zorné pole, niečo, čo zmení uhol jeho pohľadu. Teraz sa
do toho bodu dostal. Takmer to pochopil. Bola to odpoveď,
obraz, bezvýznamný detail, ktorý mu v priebehu uplynulých
dvanástich mesiacov uviazol v podvedomí a teraz by mohol
vďaka nemu pohnúť s riešením.
Prečítal si čísla nahlas, aby pomohol mozgu vyplaviť to na
povrch.
„206, 613, 148 ...“
Amalie ho napodobnila. Usilovala sa vysloviť tie isté čísla
a smiala sa nevydareným pokusom.

13
 Wisting sa na ňu pozrel. Ústočká mala načisto modré. V ruke
držala guľôčkové pero. Vyhrýzla doňho dierku a atrament jej
stekal po ruke.
Zaštikútala a vopchala si pero naspäť do úst.
Wisting odhodil papiere, vrhol sa k nej a zobral jej pero
spomedzi prstov.
Pery, zuby, jazyk a celú bradu mala modré. Zobral ju do
náručia a odniesol do kúpeľne. Pustil vodu a držal ju nad umý-
vadlom. Šplechol jej vodu do tváre a potom ešte raz. Amalie
spustila krik. Znovu ju ošpliechal a trochu vody sa jej dostalo
do otvorených úst. Amalie sa rozkašľala a vypľula vodu. Napriek
hlasným protestom ju ošplechoval, kým si nebol istý, že už
nemá v ústach žiaden atrament. Potom sklopil veko na záchode,
posadil sa naň s vnučkou v náručí a chlácholil ju.
„Nič sa nestalo,“ vyhlásil veselo.
Amalie sa trochu upokojila. Wisting vybral z vrecka telefón
a zavolal na detskú pohotovosť. Stručne vysvetlil, čo sa stalo.
Ošetrovateľka sa ho spýtala na meno.
„Ingrid Amalie Wistingová,“ odpovedal a nadiktoval jej aj
dátum narodenia.
Na druhom konci linky zašťukala klávesnica.
„Koľko atramentu prehltla?“ spýtala sa ho žena.
„Neviem,“ priznal Wisting a s vnučkou v náručí zamieril do
obývačky. Pero ležalo na zemi a na koberci sa rozpíjala modrá
škvrna.
„V pere ostala viac než polovica náplne,“ povedal. „Väčšinu
si roztrela po tvári a šatách.“
„Malé množstvo atramentu nie je pre dieťa nebezpečné,“
upokojila ho ošetrovateľka. „Horšie by bolo, keby prehltla kúsky
plastu.“
Wisting si prezrel pero. Jeho koniec bol rozhryzený.
„Čo by sa jej mohlo stať?“ spýtal sa.
„Mohli by jej uviaznuť v hrdle,“ odpovedala ošetrovateľka.
„Ale zdá sa, že je v poriadku. Možno ju bude trochu bolieť bru-
cho, ale napokon to zo seba dostane prirodzeným spôsobom.“

14
 Wisting sa jej poďakoval a odniesol Amalie znovu do kúpeľne.
Vybral zo skrinky uteráčik a usiloval sa jej omyť tváričku a drob-
né rúčky. Trochu sa mu to podarilo, ale atrament tvrdošijne
odolával. Vytiahol z obalu novú zubnú kefku, naniesol na ňu
trochu zubnej pasty a začal ňou šúchať malé zúbky dievčatka.
Amalie sa vzpierala a opäť sa roznariekala. Vzdal to a s dieťaťom
v náručí zamieril do obývačky, kde si s ňou sadol do kresla.
Strach, ktorý sa ho zmocnil, vyprchával a menil sa na hnev.
Hneval sa sám na seba.
Amalie neprestávala plakať. Iste ju to vyčerpalo a nakazil ju
svojou nervozitou. Vstal a s dieťaťom na boku pozbieral všetky
spisy a odložil ich do škatule. Krúžky na jednom zo zakladačov
neboli dobre zatvorené, otvorili sa a papiere sa z neho vysypali
na stôl a parkety. Zhrnul ich a napchal do veľkej škatule, ne-
staral sa, či sa pokrčia alebo poprehadzujú. Len to chcel všetko
odpratať preč.
Preložil si Amalie na druhý bok, zavrel veľkú škatuľu a odsu-
nul ju nohou k stene. Sadol si s vnučkou na koberec a zahľadel
sa na ňu. Oblečenie mala zničené. Zrejme by z neho aj tak
čoskoro vyrástla, ale ponúkne Line, že jej kúpi nové.
Keď sa Line vrátila, dievčatko už neplakalo, bolo pohrúžené
do hry: stavali drevené kocky jednu na druhú.
Usmiala sa, keď videla, ako sa bavia, všimla si však dcérkine
modré ústa a šaty a okamžite zmeravela.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa a vzala ju do náručia.
„Našla pero,“ odpovedal Wisting.
„Nedával si vari na ňu pozor?“
„Zbehlo sa to veľmi rýchlo,“ odpovedal.
„Ale bol si pri nej, však?“
„Samozrejme,“ odpovedal Wisting. „Chvíľku som sa na ňu
nepozeral a náhle mala atrament po celej tvári. Tuším to bolo
tvoje pero. Muselo ti vypadnúť z tašky, keď si vyťahovala ten
pokutový blok.“
Line si naslinila prst a pošúchala Amalie bradu.
„Telefonoval som na pohotovosť,“ vysvetlil jej Wisting. „Atra-

15
ment vraj nie je v malých množstvách nebezpečný. Pôjde ťažko
dole, ale neublíži jej.“
Line si povzdychla.
„Zoberiem ju domov a okúpem ju.“
Sadla si na stoličku a začala dcérku obliekať.
Wisting zbieral hračky z podlahy.
„Kúpim jej nové šatočky,“ povedal. „Alebo ti aspoň zaplatím
za tie, čo má na sebe.“
Line pokrútila hlavou.
„Nie, netreba,“ povedala a vstala. „Vďaka, že si ju povaroval.“
„Je mi to ľúto,“ vzdychol si Wisting. „Som mizerná pestúnka.“
Line sa naňho rýchlo usmiala.
„To je v poriadku,“ povedala a pozrela sa na škatuľu so spismi.
„Nezabudni, že cez víkend príde Thomas,“ pripomenula mu.
Thomas bol jej dvojča. Bol vojenský pilot – lietal na helikop-
tére. Domov zavítal len párkrát do roka.
„Upečiem pizzu,“ usmial sa Wisting.
Začali to robiť, keď boli Line s Thomasom tínedžeri. Kaž-
dý piatok zamiesil po príchode z práce cesto na pizzu a Line
s Thomasom mu ho pomohli obložiť. Pizzu si takto piekli celé
deväťdesiate roky, až kým Thomas neodišiel do armády.
„Ideme,“ povedala Line a objala dcérku. „Dáš dedkovi pápá?“
Wisting k nim podišiel, obe objal a odprevadil ich ku dverám.
Hľadel za nimi, keď kráčali k Lininmu domu na konci ulice.
Klamal, uvedomil si. Vyznelo to tak, akoby sa Amalie celý
čas venoval, a on si pritom čítal starý spis. A nielenže klamal,
presunul dokonca časť viny a zodpovednosti na Line. Naznačil,
že to ona môže za pero ležiace medzi hračkami.
Zatvoril dvere, vrátil sa do obývačky a zahľadel sa na škatuľu
pri stene.
Lož bola súčasťou každého vyšetrovania. Všetci klamali.
Zriedkakedy šlo o priame lži, ale väčšina ľudí pravdu prekrú-
cala tým či oným spôsobom. Rozprávali dvojzmyselne, sem-tam
niečo zamlčali, preháňali, prikrášľovali, aby vyzneli zaujímavejšie
alebo si nechali pre seba informácie, ktoré by ich postavili do

16
zlého svetla. Navyše si ľudia často pamätali to, čo zažili, inak,
než sa to skutočne stalo. A namiesto toho, aby sa priznali, že si
presne nespomínajú, vyplnili medzery domnienkami a pred-
pokladmi, riadiac sa tým, čo kdesi počuli alebo videli. Ak chcel
takéto lži odhaliť, musel preveriť, čo mu povedali.
Sklonil sa a zodvihol pero, ktoré Amalie obžula. Zahryzla sa
do loga Odborového zväzu polície, teraz ho bolo sotva vidno.
Bolo to jeho pero. Uvažoval, či s tým má vyrukovať pred Line
alebo či to má nechať jednoducho tak. Pero mu teraz bolo na-
nič. Odniesol ho do kuchyne a vyhodil do koša. Vrátil sa do
obývačky, otvoril škatuľu a opäť z nej vybral staré spisy.

Keď Wisting cúval z garáže, presekávali tmu tenké priesvitné

prúdy vody. V noci začalo hustejšie pršať. Do polnoci sedel nad
papiermi a pokúšal sa chytiť stopu, ktorú mal večer takmer na
dosah – nepodarilo sa mu to však.
Pozrel sa ponad plece na dom, v ktorom bývala jeho dcéra.
V kuchyni sa svietilo. Amalie sa budila okolo šiestej. Chvíľu
uvažoval, či by sa nemal u nich zastaviť a spýtať sa, ako sa majú.
Mal ešte čas. Ráno mal vždy čas. Pracovná doba sa mu začínala
až o hodinu. Ale pravdepodobne sa Line pokúša Amalie opäť
uspať. To by len vyrušoval.
Desiateho októbra pred dvadsiatimi štyrmi rokmi bolo bez-
oblačno a z juhovýchodu fúkal slabý vietor – toľko si pamätal zo
správy. K večeru sa trochu zamračilo. Vietor zosilnel a teplota
klesla na približne osem stupňov.
Pomaly šoféroval cez obytnú štvrť a zabočil doľava na Lar-
viksveien. Uvedomoval si, že dnes toho veľa nespraví. Nebude
sa môcť sústrediť, či už pred stretnutím s Martinom Haugenom
alebo po ňom.
Nebolo to prvý raz, čo Katharina zmizla. Vtedy sa ešte volala
Katharina Bauerová. Mala dvadsaťjeden rokov a doma v Pergu

17
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
nasadla na motorku a vyrazila z malého rakúskeho mestečka.
Nikdy sa doň nevrátila.
Utiekla z dysfunkčnej rodiny, od násilného a neustále opitého
otčima a labilnej matky s psychickými problémami. Katharina
sa so sestrou starala o mladšieho brata, keď však bol dostatočne
starý na to, aby vedel dať na seba pozor, zabalila si Katharina
ruksak a odišla.
Jej cesta sa skončila v Nórsku. Kdesi tu mala otca. Aspoň toľko
jej povedala matka – že jej otec je Nór. Nedúfala, že ho nájde.
Vedela len, že sa volá Richardt a že bol štamgastom v reštaurácii,
kde pracovala v lete roku 1958 jej mama. Potom sa vydal na
cesty a nebolo ani isté, či vôbec vedel, že sa stal otcom.
Vlastne to nie kvôli nemu sa vybrala do Nórska. Predovšet-
kým sa chcela dostať preč. Ale bola zvedavá, čo je to za krajinu.
Predtým, ako sem prišla, si zistila čosi o jej geografii, dejinách
a naučila sa trochu po nórsky.
Pokúsila sa vypátrať niečo aj o svojom otcovi. Medzi jej veca-
mi sa našli mená a adresy mužov menom Richardt – mená boli
vyhláskované rôznymi spôsobmi, ale vyzeralo to ako projekt,
ktorý vzdala niekoľko rokov predtým, ako zmizla. Niektoré mená
boli prečiarknuté, ale viac než tri štvrtiny ostali na zozname.
Polícia sa skontaktovala so všetkými, bez výnimky. Prečiarknutí
Richardtovia potvrdili, že sa s ňou zhovárali, ale ani jeden nebol
muž, ktorého hľadala.
Wisting musel prepnúť stierače na kratšie intervaly. Blížili
sa k centru, doprava sa zahusťovala. Dažďová voda si našla
počas posledných dní nové cestičky. Na niekoľkých miestach
odplavila zem a podmyla časti vozovky tak, že museli presme-
rovať dopravu.
Katharina študovala v Rakúsku zememeračstvo a územné pláno-
vanie a keď prišla do Nórska, začala pracovať pre správu ciest. Mala
talent na reči, rýchlo sa naučila po nórsky a doplnila si vzdelanie
na vyššej odbornej škole. S Martinom Haugenom sa stretla, keď
spolupracovala na projektovaní a budovaní novej cesty cez južnú
časť Telemarky. Často sa zastavoval na projektovom oddelení.

18
 Doprava sa postupne pohýnala. Pomedzi autá sa prepletal
cyklista vyzbrojený do dažďa.
O dvanástej chcel zájsť za Martinom Haugenom. Neboli do-
hodnutí. Nikdy sa s ním nedohodol, ale každý rok po Kathari-
ninom zmiznutí k nemu o tom čase prišiel a vedel, že Martin
Haugen ho očakáva aj tento rok. Bude mať pripravenú kávu.
Kúpený koláč. Zrejme citrónové rezy s polevou alebo malino-
vú roládu. Najprv sa budú spolu rozprávať o bezvýznamných
veciach, ako je počasie, až sa napokon ich rozhovor zvrtne na
Katharinu.
Wisting ju raz stretol. Nepamätal si to a Martin Haugen mu
to pripomenul až päť či šesť rokov potom, ako zmizla. Bolo to
sedemnásteho mája, povedal mu a ukázal mu výstrižok z no-
vín. Katharina spievala so zborom na oslavách štátneho sviatku
v Bøkeskogene. V novinách bola fotka z podujatia, Wisting bol
v službe, bolo ho vidno v pozadí.
Keď ten článok vyšiel v novinách, Katharina ho ukázala
manželovi. Tesne pred vystúpením našla kľúče a odovzdala
ich policajtovi na zábere.
Wisting si na to nespomínal a myslel si, že si ho Katharina
pomýlila s iným policajtom. Pozrel sa na hlásenie o náleze stra-
teného predmetu a na svoje prekvapenie zistil, že ho podpísal.
Stálo v ňom, že sa našli kľúče a polícii ich odovzdala Katharina
Haugenová. Zhováral sa s ňou, poznačil si jej meno a neskôr ho
uviedol v správe. Usiloval sa spomenúť si na to, ale z pamäti sa
mu podarilo vylákať len matný záblesk, na stretnutie celkom
zabudol. Martin Haugen na to tiež zabudol, spomenul si, až keď
raz upratoval zásuvku. Našiel v nej výstrižok a spoznal Wistinga.
Za ním zatrúbilo auto. Wistinga to vytrhlo z úvah a pohol sa
ďalej, aby zaplnil medzeru, ktorá vznikla medzi ním a autom,
ktoré bolo vpredu.
Počas uplynulého večera a noci v podstate takmer nič ne-
nahlásili. Najdôležitejšie prípady rozdelil medzi vyšetrovateľov
a vytriedil tie, ktorými sa nemali prečo podrobnejšie zaoberať.
O desiatej mal ísť na poradu týkajúcu sa rozpočtu a spolu s po-

19
licajnou právničkou sa mali pozrieť na zoznam nedoplatkov.
Navyše sa mal vyjadriť k dôsledkom, aké by malo pre odbor
vyšetrovania zlúčenie susediacich policajných okrskov do jed-
ného. Ale to počká, kým sa vráti od Martina Haugena.
Oprel sa o stoličku a chvíľu len tak sedel s rukami za hlavou.
Potom sa predklonil a vytiahol spodnú zásuvku. Mal v nej kópiu
záberu zo sedemnásteho mája. Vybral ju a zahľadel sa na fotku.
Bola čiernobiela. Katharina na nej stála obstúpená slávnostne
oblečenými kamarátkami, mala na sebe svetlé letné šaty. Polo-
dlhé vlasy, o ktorých Wisting vedel, že boli ryšavo-plavé. Modré
oči. V nich sa však skrývalo čosi temné a nemizlo to, ani keď
sa usmiala plnými perami. Pôsobili mäkko, napadlo mu, keď
sa na ne teraz pozeral. Mäkšie ako jej oči.
Nemyslel si, že je nažive, ale premýšľal, ako by asi vyzerala
teraz. Aj on sa zmenil. Fotka bola robená, keď mal okolo tridsať
rokov. Bol štíhly. Spod policajnej čiapky mu vykúkali tmavé
vlasy, stál rovno, chrbát mal vystretý.
Pre Wistinga sa Katharinin prípad začal v stredu 11. októbra,
keď jej manžel nahlásil, že je nezvestná. Na ulicu Kleiverveien sa
vybrali dvaja vyšetrovatelia a podnikli prvé kroky. Wisting a Ei-
vind Larsen. Wisting sedel v obývačke s Martinom Haugenom,
Eivind Larsen prezeral dom a hľadal čosi, čo by im prezradilo,
kam sa Katharina podela. Nič z toho, čo našli v dome alebo čo
im povedal jej manžel, im nepomohlo získať odpovede.
Wisting vstal a podišiel k oknu. Telom mu prebehlo zvláštne
mravčenie. Ten pocit dôverne poznal. Nepokoj, ktorý ho pre-
nasledoval, keď niečo nedotiahol do konca.
Najprv preverovali Martina Haugena – či nemá niečo spoloč-
né s Katharininým zmiznutím. V tom čase pracoval na stavbe
cesty v Trøndelagu a býval v Malviku v unimobunke pre cestárov.
Odtiaľ to mal domov vyše osem hodín autom.
Keď sa žena stratila tak ako Katharina, prvým podozrivým
bol vždy manžel, ale časová línia im neposkytla žiadne záchytné
body, ktoré by naznačovali, že by to mohol mať na svedomí
on. Martin Haugen telefonoval s manželkou deviateho októbra

20
okolo desiatej večer. Telefónna spoločnosť potvrdila, že o 22.06
prebiehal hovor medzi linkou v unimobunke, kde mali robotníci
jedáleň, a linkou v dome Haugenovcov na ulici Kleiverveien
v Larviku. Rozhovor trval 8 minút a 17 sekúnd. O siedmej ráno
už Martin Haugen sedel za ovládacou pákou rýpadla. Mali de-
väťhodinové časové okno, ale cesta do Larviku a naspäť by mu
zabrala šestnásť hodín.
Po zmene volal domov, ale nik mu nezdvíhal. Niekoľko ko-
legov si všimlo, že sa ju pokúšal zastihnúť aj večer. Vyzeral
ustarostene. Telefonoval priateľom a známym, ale nik ju nevidel.
Neskoro večer poprosil najbližšieho suseda, aby zašiel k nim
domov a pozrel sa, čo je vo veci. Nič nenaznačovalo, že tam
Katharina je. Chlap dom obišiel a nazrel do okien. Zazrel len
čosi, čo vyzeralo ako lístok so správou na kuchynskom stole.
To bolo všetko.
Pred polnocou nasadol Martin Haugen do auta a zamieril
domov. O 8.47 dňa 11. októbra zavolal na políciu a ohlásil man-
želku ako nezvestnú.
Keď sa to tak vezme, nevedeli toho viac ako vtedy. Prípad sa
nikam neposunul. Zistili veľa o tom, čo sa nestalo, čo Katharina
nespravila a kde nebola, ale nič o tom, prečo, ako a kam zmizla.

O pol dvanástej odišiel Wisting z kancelárie. Nasadol do auta

a zamieril na ulicu Kleiverveien. Takmer prestalo pršať, nebo
pobledlo.
Vzťah medzi ním a Martinom Haugenom sa rokmi zme-
nil. Sprvu bol oficiálny, postupne sa však z neho úradný tón
vytrácal, bol čoraz neformálnejší. Žartovali spolu a smiali sa,
hovorili aj o iných veciach, nielen o Katharininom zmiznutí.
Pred niekoľkými rokmi si Martin Haugen prenajal rýpadlo
a pomohol mu vyklčovať záhradu. Každú jeseň od neho Wis-
ting kúpil niekoľko vriec polien a pred Vianocami sa u nich

21
zvyčajne objavil s vianočným stromčekom z lesa, ktorý rástol
za jeho domom. Vyrážali spolu na chatu a rybačku a keď In-
grid umrela, Martin Haugen prišiel na jej pohreb. Ale nebolo
to naozajstné priateľstvo. Nikdy nemohlo byť. Ich vzťah bol
poznačený tragickými okolnosťami, za akých vznikol a Wis-
ting si od neho neustále udržiaval odstup. Boli rovnako starí
a niekedy mu napadlo, že keby sa stretli pri inej príležitosti,
tak by bol možno Martin Haugen jeden z jeho blízkych pria-
teľov – ktorých mal len zopár.
Dva roky po Ingridinej smrti sa začal Wisting stretávať s inou
ženou. Už spolu neboli, ale bol to pekný a láskyplný vzťah a on
by bol rád, keby pokračoval. Martin Haugen si nikdy inú ženu
nenašiel. Bol však už raz ženatý – ešte predtým, ako sa stre-
tol s Katharinou. Bolo to krátke manželstvo so ženou staršou
o osem rokov. V zakladači so spismi sa uvádzalo jej meno:
Inger Lise Nessová. Po zmiznutí spis postupne hrubol, ale nič
z toho, čo sa dozvedeli, im nepomohlo zodpovedať na otázku,
kam zmizla Katharina.
Stierače zaškrabali na okno. Wisting ich vypol.
Blížil sa ku Kleiveru, zástavba bola čoraz redšia. Cesta sa zu-
žovala, nebola natoľko udržiavaná. Minul záhradníctvo a malý
statok. Na ľavej strane zívala prázdnotou stará autodielňa. Nie-
ktoré z vrakov pred ňou si pamätal ešte spred roka.
Spomalil, keď sa blížil ku križovatke s príjazdovou cestou, na
ktorej stála aj poštová schránka. Osadili pri nej značku, ktorá
tam minule ešte nebola. Vjazd zakázaný. Dodatková tabuľa
povoľovala výnimku tým, čo mali pri ceste trvalý pobyt.
Wisting prešiel popri nej a pozrel sa do spätného zrkadielka
na červený dom na opačnom konci cesty. Oproti príjazdovej
ceste býval Steinar Vassvik. Vyslovil jeho meno nahlas: „Steinar
Vassvik.“ Bol to muž, ktorého by azda ako jediného mohol
označiť za svojím spôsobom podozrivého. Nemal na to žia-
den konkrétny dôvod, ale bol to najbližší sused Haugenovcov,
posledný, kto videl Katharinu a chýbalo mu alibi. Navyše ho
v minulosti odsúdili za ublíženie na zdraví.

22
 Cesta vysypaná štrkom sa hadila pomedzi stromy. Po sto
metroch sa vynoril Haugenov dom. V priebehu uplynulého
roka ho nanovo natrel. Iste v lete. Navyše bol les okolo domu
preriedený. Pôsobil svetlejšie a otvorenejšie.
Na dvore sa dažďová voda zliala do veľkej mláky. Wisting
zaparkoval tak, aby do nej pri vystupovaní nevhupol.
Z rohožky pred dverami sa zodvihla mačka, natiahla si chrbát
do oblúka a vykročila k nemu.
Zvyčajne nebolo nutné zvoniť. Martin Haugen podišiel
k oknu, keď začul na ceste auto. Wisting sa pozrel na dom
a dovolil mačke, aby sa mu poobtierala o nohy. Čakal, kedy sa
Martin objaví vo dverách.
Nestalo sa to.
Wisting vyšiel po schodíkoch a zazvonil. Mačka sa vliekla
za ním. Zvonček sa ozval spoza dverí, ale to bolo jediné, čo
počul.
Pozrel sa do úzkej škáry medzi dverami a zárubňou a všimol
si, že je zamknuté. Zazvonil ešte raz a sklonil sa, aby mačku
pohladil. Mala vlhkú srsť.
Wisting sa otočil chrbtom ku dverám. Martinovo auto nebolo
pred domom. To nemuselo nič znamenať. Zvyčajne parkoval
v garáži. Bola pristavaná k domu. Brána bola zatvorená a neboli
na nej okná, cez ktoré by sa mohol pozrieť dnu.
Podišiel ku kuchynskému oknu a postavil sa na špičky. Vnútri
bolo upratané, len na stole ležal zápisník a pero.
„Martin!“ zakričal a zabúchal na okno.
Zápisník bol otvorený, na prvej stránke bolo niečo napísané.
Odtiaľ, kde stál, nebolo vidno, čo.
Zápisník ležal približne na tom mieste ako pred dvadsiatimi
štyrmi rokmi zakódovaná správa. S najväčšou pravdepodob-
nosťou napísala tie čísla na hárok Katharina. Na papieri našli
jej odtlačky prstov. Zistili to, keď pozbierali odtlačky z iných
miest v dome.
Hárok prezreli aj znalci písma. Nemohli potvrdiť s určitosťou,
že je to jej písmo. Číslice boli o čosi hranatejšie než tie, ktoré

23
použili ako referenčnú vzorku. Uzavreli to tak, že nemožno
vylúčiť, že správu napísala ona, avšak ani potvrdiť.
Z chemickej analýzy vyplynulo, že atrament v guľôčkovom
pere má to isté zloženie ako atrament na papieri. Šlo o reklam-
né pero správy ciest, pravdepodobne si ho Katharina priniesla
z práce. Bolo vyrobené v Nemecku v továrni, kde sa ročne
vyrobilo devätnásť miliónov guľôčkových pier. Čisto teoreticky
mohol niekto správu napísať aj iným perom.
Kdesi v háji za domom zaškriekala osamelá straka. Inak vládlo
navôkol úplné ticho.
Obišiel dom a po vlhkej tráve vykročil k verande na jeho
zadnej strane. Mačka ho sledovala.
Martin ešte neodpratal záhradný nábytok. Popadané listy sa
zlepili do mokrých kôpok. O stenu ktosi oprel lopatu špinavú
od hliny. Pri nej stáli gumáky s hrudkami zaschnutého blata.
Wisting pristúpil k oknu a nazrel dnu. Obývačka vyzerala
tak, ako si ju pamätal. Zariadená jednoducho, no účelne. Veľa
toho nepribudlo odo dňa, keď zmizla Katharina. Stál v nej ten
istý nábytok z borovicového dreva, na stenách viseli olejotlače.
Nová bola asi len tmavá kožená pohovka. Na stole stál takmer
dokončený model. Vyzeral ako nákladné auto. Bol to Martinov
koníček. Na policiach, ktoré boli predtým plné Katharininých
kníh, stálo niekoľko hotových modelov.
Mačka zamňaukala a zaškrabala na dvere. Zvnútra bolo vid-
no deku, ktorá bola rozprestretá na svojom zvyčajnom mieste.
Určite je stará, napadlo Wistingovi. Martin Haugen mu rozprával,
ako jedného letného večera vyšla z lesa a pricupkala na verandu,
kde sedel. Bola vychudnutá a mala matnú srsť. Položil pred ňu
tanierik so zvyškami jedla a odvtedy s ním bývala. Stalo sa to pred
piatimi alebo šiestimi rokmi a už vtedy to bola dospelá mačka.
Wisting sa obrátil k lesu. Bol hustejší než pred dvadsiatimi
štyrmi rokmi. Jazero sotva presvitalo spomedzi smrekov.
Les dvakrát prehľadali. Najprv so psami, potom s dobrovoľ-
níkmi, ktorí ho prečesali kráčajúc bok po boku. Jazero prehľadali
potápači. Nenašli ju.

24
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 Ticho preťal ďalší škrekot straky. Iste to bola tá istá, ktorú
počul aj predtým. Vyletela z jedného zo stromov, zaplachtila
vzduchom a zamávala krídlami.
Wisting si pritiahol chlopne na kabáte bližšie ku krku a vrátil
sa k autu. Trochu ho prekvapilo, že Martin Haugen nie je doma.
Neboli dohodnutí, ale rátal s tým, že tu bude, rovnako ako tu
bol vlani a po všetky roky predtým.
Pozrel sa ešte raz na dom a nasadol do auta. Možno len
vybehol kúpiť koláč alebo si zašiel niečo vybaviť, ale Wisting
o tom pochyboval. Nepáčila sa mu tá vec s mačkou. Ľahla si
opäť na rohožku pred dverami, ale srsť mala mokrú. Akoby
bola na daždi celú noc.

Auto poskočilo, keď prešiel po jamách na štrkovej ceste. Na

rázcestí zastal, vystúpil a podišiel k poštovej schránke s Mar-
tinovým menom. V starom spise bola jej fotka. Ležali v nej
noviny z 10. a 11. októbra spolu s účtom za elektrinu. Noviny
z 9. októbra našli na bielizníku v chodbe.
Martin Haugen vymenil štítok na schránke. Teraz tam bolo
už len jeho meno.
Zodvihol veko a nazrel dnu. Bola prázdna. To nemuselo nič
znamenať. Martin Haugen zrušil predplatné na noviny. Zrejme
tu dnes ešte ani nebol poštár a Martin býval tak od ruky, že
sem zašlo len zopár poslíčkov, ktorí roznášali reklamné letáky.
Z lesa vyšiel po ceste trochu povyše muž so psom. Privolal
ho k sebe a pripol mu vôdzku.
Wisting nasadol do auta a pozrel sa na značku. Bola k nej
pripevnená reťaz, ktorá sa dala natiahnuť cez cestu a tak ju
fyzicky uzavrieť. Možno Martina otravovali ľudia, čo sem cho-
dili na výlety a hľadali miesto, kde zaparkovať. Azda chcel
len zabrániť tomu, aby mu jazdili po dvore. Tú značku mal
určite z práce. Keď Katharina zmizla, zamestnal sa na odde-

25
lení úpravy a údržby na správe ciest. Bola to práca, ktorá sa
rokmi obmieňala. Najprv sa staral o odstraňovanie vegetácie,
odpratával sneh a zvieratá, ktoré zrazilo auto. Postupne najali
na tieto práce externých dodávateľov a Martin na plnenie rôz-
nych úloh už iba dohliadal. Mal však vždy pomernú voľnosť
a mohol si prispôsobiť pracovnú dobu tak, aby mu vyhovovala.
Zvyčajne si desiateho októbra spravil voľno, ale je možné, že
mu to tento rok nevyšlo.
V mobile mal jeho telefónne číslo. Wisting uvažoval, či mu
nezavolá alebo nepošle správu, ale napokon to zavrhol. Nechcel
byť dotieravý. Mohol by sa tu zastaviť ešte po práci.
V čase, keď zmizla Katharina, neboli mobily bežnou zále-
žitosťou. To bolo ešte pred internetom a sociálnymi médiami.
Nemali k dispozícii elektronické stopy, ktoré by im naznačili,
kde sa nachádza alebo čo sa stalo.
Pozrel sa na dom na druhej strane cesty, naštartoval auto
a vtedy sa mu zazdalo, že zahliadol Steinara Vassvika v okne.
Nevedeli z neho dostať poriadnu výpoveď. Bol to typ človeka,
ktorý si nepripúšťa ľudí k telu a na otázky odpovedá jednosla-
bične. Nikdy nemenil tému rozhovoru. Keď sa s ním Wisting
rozprával, odvracal sa a hľadel kamsi pomimo. Odpovedal
vyhýbavo a on mal vždy pocit, že niečo zamlčiava. Že niečo
skrýva.
Steinar Vassvik potvrdil Haugenovu výpoveď a uviedol, že
mu zavolal popoludní 10. októbra a opýtal sa ho, či by nezašiel
k jeho domu a nepozrel sa, čo sa deje s Katharinou. Spravil to.
Keď mu zavolal o polhodinu neskôr, povedal Haugenovi, že nie
je doma, na kuchynskom stole však podľa neho ležal lístok, čo
vyzeral ako odkaz. Odkaz, z ktorého sa vykľul Katharinin kód.
Wisting zavolal namiesto Martina Haugena Line.
Keď zodvihla, znela vyčerpane.
„Ako sa má Amalie?“ zaujímal sa.
„Dnes je trochu nepokojná,“ odpovedala Line. „Stále mrnčí.“
„Je jej zle?“
„Nie... neviem. Len na ňu musím stále dávať pozor.“

26
 „Ten atrament sa ti podarilo zmyť?“
„Nie všetok.“
Wisting si odkašľal, aby vyplnil ticho, ktoré sa medzi nimi
rozhostilo.
„Potrebujete niečo?“ spýtal sa. „Mám ti ísť nakúpiť?“
„Všetko máme,“ ubezpečila ho dcéra.
Wisting sa pritisol ku krajnici, cesta bola úzka a oproti nemu
prichádzalo nákladné auto. Opäť sa ospravedlnil, povedal, že
je mu to ľúto a potom sa rozlúčili.
Päť minút po jednej sa vrátil na policajné oddelenie. Na chod-
be sa stretol s Nilsom Hammerom. Vždy zastupoval Wistinga,
keď niekam odišiel.
„Dohodol som nám na zajtra stretnutie,“ oznámil mu.
„Aké stretnutie?“
„Zastaví sa tu chlapík z úradu kriminálnej polície,“ vysvetlil
mu Hammer.
Wisting zvraštil obočie.
„Kto?“
„Nepoznám ho,“ povedal Hammer. „Adrian Stiller.“
Wisting pokrútil hlavou. Ani jemu to meno nič nehovorilo.
„Čo chce?“
„Ide o nejaký starý prípad. Chce sa pozrieť do nášho archívu.
Vraj nám všetko vysvetlí, keď príde. Dohodol som sa s ním na
deviatu.“
Wisting si ešte raz zamrmlal jeho meno, vošiel do kancelárie
a poznačil si ho do kalendára. Pomerne často sa stávalo, že
kriminálka narazila pri vyšetrovaní na svedkov alebo stopy,
ktoré ich zaviedli do ich policajného okrsku.
Opäť sa ho zmocnil nepokoj. Vstal, zašiel do zasadačky, kde
stál prekvapkávač a nalial si do šálky kávu. Na prázdny žalúdok
mu nerobila dobre, ale aj tak si ju zobral so sebou a vrátil sa
do kancelárie. Položil šálku na stôl, odsunul ju nabok a zavolal
Martinovi Haugenovi. Je jednoduchšie zavolať mu, ako čakať
pred jeho domom, myslel si, kým telefón zvonil. Len sa ho
spýta, či by sa mohol zastaviť.

27
 Na druhom konci linky desaťkrát zazvonil telefón a preplo
ho na odkazovač. Položil bez toho, že by nechal nejaký odkaz.
Pritiahol si k sebe papiere s analýzou dôsledkov novej po-
licajnej reformy. Väčšie policajné okrsky mali zvýšiť kapacitu
polície a umožniť im efektívnejšie fungovanie. Pre Wistinga to
znamenalo, že sa jeho okrsok zlúči s telemarským na západe
a buskerudským na severe. Uvedomoval si očividné výhody,
ktoré z toho vyplývali, ale zmeny vítal len neochotne. Do pen-
zie mu ostávalo len pár rokov a rád by sa zaoberal riešením
prípadov. Reforma znamenala, že sa bude musieť preorientovať
a pripraviť na budúcnosť, ktorej súčasťou už nebude.
Skúšal si predstaviť, aký to bude mať dopad na ich pracovný
proces, ako budú vyzerať plány a vízie v praxi. Z času na čas
ho z úvah vyrušil telefón. Šlo o prebiehajúce vyšetrovania, buď
otázky zodpovedal alebo prepojil hovor na správneho človeka.
Odbor, ktorý viedol, bolo práve taký veľký, aby si dokázal udržať
potrebný prehľad.
Tesne pred štvrtou sa opäť rozpršalo. Na okno zabubnoval
prudký dážď. Ešte polhodinu posedel, potom vypol počítač
a vyšiel z kancelárie.
Cestou naspäť do Kleiveru uviazol za školským autobusom.
Bola to jediná forma hromadnej dopravy na okolí. Chodil
dvakrát ráno a dvakrát popoludní a zastavoval pri domoch,
v ktorých bývali školopovinní alebo keď niekto zamával na
šoféra od kraja cesty. Desiateho októbra ho šoféroval ráno
i popoludní ten istý šofér. Bol si istý, že Katharinu Haugenovú
neviezol.
Autobus zabočil ku krajnici a zastal. Cesta bola priúzka, ne-
prešmykol by sa popri ňom. Sedel a čakal, kým vypustí čierny
dym z výfuku a vyrazí.
Cez cestu prešli dvaja chlapci so školskými batohmi, až po-
tom sa pohol.
Katharina Haugenová jazdila na striebornom golfe a na Kawa-
saki Z650. Väčšinou jazdila na motorke, ale keď zmizla, auto
i motorka boli v garáži. Keď po nej začali pátrať intenzívnejšie

28
a rozšírili rádius, postupne dospeli k presvedčeniu, že ju niekto
musel odviezť.
Spomalil a odbočil k Martinovi Haugenovi. Dážď vyryl do
štrku hlboké koľaje. Prešiel cez kopec a zaparkoval na priestran-
stve pred domom.
Nestáli tam žiadne iné autá.
Zaparkoval na tom istom mieste ako naposledy. Keď vystúpil
z auta, rozbehla sa k nemu mačka. Bola o čosi naježenejšia ako
pred pár hodinami. Wisting ju nasledoval k neveľkej strieške
nad dverami, ktorá ponúkala aspoň akú-takú ochranu pred
dažďom. Zazvonil, ale vlastne ani nečakal, že mu Martin Haugen
otvorí. Nebol doma.
Vytiahol telefón a znova mu zavolal. Aj tentoraz ho preplo
na odkazovač.
Mačka sa mu obtrela o nohy. Wisting cítil, ako sa mu žalúdok
začína nepokojne sťahovať. Bol naučený predpokladať, že sa
stalo to najhoršie, aj tak sa však pokúsil nájsť nejaké rozumné
vysvetlenie Martinovej neprítomnosti. Nejaký seminár v práci,
nadčasy, schôdzka. Možno sa zoznámil s nejakou ženou a po
práci zašiel k nej.
Vyšiel opäť do dažďa a obišiel dom. Od lesa privialo sladký
pach vlhkej zeme. Na mieste, kde sa končil trávnik a začínal
sa háj, bol chodníček vedúci do lesa. Vždy tam bol. Pátrali po
Katharine okolo neho. Roky pribúdali a on čoraz viac zarastal.
Teraz sa mu zdalo, že je vyčistený.
Mačka upierala pohľad na čistinku v lese, zatiaľ čo sa Wisting
ukryl pod strieškou na verande. Nazrel dnu, vyzeralo to tam
však rovnako ako pred niekoľkými hodinami.
Práve sa chystal vykročiť, keď si všimol čosi za záclonou.
Bola to malá videokamera. Jednoduchý model bez káblov – iste
nestála veľa. Šošovku mala namierenú na záhradu za domom.
Ak niekto sledoval, čo sa tam deje, jeho tvár teraz iste zabrala
celú obrazovku.
Ustúpil o krok dozadu a narazil do záhradného stola. Teraz
sa stávalo často, že im ohlásili vlámanie alebo vandalizmus

29
a poškodení dodali aj nahrávku z videokamery. Malé prístroje
boli veľmi kvalitné a vďaka technológii bolo možné sedieť kde-
koľvek na svete a sledovať cez internet, čo sa deje doma. Keď
Katharina pred dvadsiatimi štyrmi rokmi zmizla, pozbierali
bezpečnostné pásky z čerpacích staníc a ďalších miest, ktoré
boli takto vybavené. Nahrávky boli zrnité, sotva na nich niekoho
rozpoznali. Pásky boli doteraz súčasťou dôkazového materiálu,
ale nevedel, či mali vôbec nejaký prístroj, na ktorom by si ich
mohli prehrať.
Pristúpil k ďalšiemu oknu. Bola to hosťovská izba – pôvodne
to mala byť detská izba. Teraz bola zaprataná kartónovými ška-
tuľami. Niekoľko stoličiek bolo vyložených hore nohami na stole
a na riadidlách stacionárneho bicykla viselo nejaké oblečenie.
Zazrel obrazovku počítača na písacom stole, myš a klávesnicu.
Na policiach si všimol niekoľko modelov áut.
Vedľa bola spálňa. Na veľkej posteli ležala len jedna perina.
Bola odhrnutá nabok a ani vankúš nebol ustlaný. Z izby sa dalo
vyčítať len to, že tam spáva jedna osoba.
Obišiel dom a objavil ďalšiu kameru. Bola v okne na kúpeľni
a šošovka mierila na priestor pred vchodovými dverami.
Pršalo čoraz hustejšie. Zazdalo sa mu, že začul odkiaľsi z diaľ-
ky hrmenie a zauvažoval, čo dnes hlásili v predpovedi počasia.
Mačka znovu vybehla hore po schodoch. Wisting zašiel ku
kôlni na opačnom konci dvora. Bol tam priestor akurát pre
malú snehovú frézu, kosačku na trávu a niekoľko siah dreva.
Zo strechy stekala dažďová voda. Stisol kľučku. Bolo zamknu-
té. Nazrel dnu cez bočné okienko. Zazrel sekeru zaťatú do klátu,
ale do tmavých kútov nedovidel.
Keď nasadol do auta a naštartoval, zahmlilo sa predné sklo.
Zapol kúrenie a zamieril dole ulicou.
Na druhej strane križovatky zazrel otvorenú garáž. Steinar
Vassvik stál vedľa veľkej motorky. V ruke držal skrutkovač
a pozeral sa naňho.
Wisting k nemu prišiel a vystúpil z auta. Motor nechal pus-
tený. Postavil sa do garáže, aby naňho nepršalo.

30
 Vassvik mu kývol hlavou na pozdrav. Pod stropom svietila
silná pracovná lampa a osvetľovala črty v mužovej drsnej tvári.
Odkedy ho Wisting videl naposledy, pribudla mu rana pod
ľavým okom, z ktorej sa medzičasom stala červená jazva.
„Bol som u Martina Haugena,“ vysvetlil mu Wisting. „Nebol
doma.“
Steinar Vassvik odložil skrutkovač a zobral do ruky handru,
čo ležala na stole.
„Videli ste ho?“ spýtal sa Wisting.
Vassvik pokrútil hlavou a utieral si ruky do handry. Wisting
sa obzrel na značku, ktorá zakazovala vjazd.
„Videli ste tu niekoho iného?“ spýtal sa.
„Sem skoro nikto nechodí,“ odpovedal Vassvik.
„Kedy ste videli Martina Haugena naposledy?“
Steinar Vassvik mykol plecami.
„Do práce chodí okolo pol ôsmej ráno.“
„Dnes tiež?“
„Nevšimol som si.“
„Kedy sa zvykne vracať domov?“
Steinar Vassvik sa pozrel na hodinky. Wisting spravil to isté.
Bolo desať minút po pol piatej.
„Pred štvrtou,“ odpovedal Vassvik.
Wisting pokýval hlavou.
„Ok,“ vyhlásil a obrátil sa k autu. „Vďaka.“
Steinar Vassvik vykročil k nemu.
„Stalo sa niečo?“
Wisting pokrútil hlavou.
„Len som predpokladal, že dnes bude doma.“
Steinar Vassvik prikývol.
„Chápem,“ povedal. „Možno je na chate.“
„Možno.“
Chvíľu ešte postál na mieste pre prípad, že by chcel Vassvik
niečo dodať. Potom mu znovu poďakoval, poponáhľal sa k autu
a nasadol doň.

31
 5

Nezavolal dcére vopred, namiesto toho vošiel dnu a zaklopal

na dvere vedúce z verandy do chodby.
Line vyzrela z kuchyne a zamávala mu.
„Si celý premočený,“ poznamenala.
Wisting si vyzliekol bundu a prevesil ju cez kuchynskú sto-
ličku.
„Prší,“ usmial sa a nepúšťal sa do detailov. „Ako sa má Amalie?“
„Dobre. Spí.“
Line vstala a pristúpila k sporáku.
„Dal by si si trochu polievky?“ ponúkla mu. „Karfiolová.“
„Áno, rád.“
Line zapla sporák.
„Je to len instantná,“ oznámila mu.
Wisting si sadol a kývol na počítač na stole.
„Na čom pracuješ?“
„Na tom, čo zvyčajne,“ odpovedala Line. „Rodokmene.“
Vzal do ruky chlieb, odkrojil si dva krajce a natrel ich na-
hrubo maslom.
„Mohla by si mi niečo zistiť?“ spýtal sa jej Wisting.
„Čo také?“
„Či je Martin Haugen na facebooku.“
Line si opäť sadla ku kuchynskému stolu.
„Nebol si uňho?“
„Nebol doma,“ vysvetlil jej Wisting. „Možno je tam napísané
niečo o tom, že odcestoval.“
Line prebehla prstami po klávesnici.
„Nezdá sa, že by bol na facebooku,“ poznamenala. „Nemôžeš
mu zavolať?“
„Pokúšal som sa o to.“
Z hrnca na sporáku sa začalo pariť. Line vstala a odtiahla
ho z horáku.
„Ako to myslíš?“ spýtala sa a nabrala polievku na tanier.
„Vari zmizol?“

32
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 „Len nie je doma,“ usmial sa Wisting.
„Nemôžeš vystopovať jeho telefón alebo niečo také?“ nad-
hodila.
„Nie je to také jednoduché,“ povedal Wisting. „Najprv by
ho musela rodina alebo priatelia nahlásiť ako nezvestného.“
„Hovoril si s niekým z jeho rodiny?“
Wisting si vložil do úst prvú lyžicu polievky a pokrútil hlavou.
„Jeho mama umrela pred niekoľkými rokmi,“ vysvetlil jej.
„Má tetu a nejakých strýkov v Porsgrunne, ale nemyslím si, že
s nimi udržiava výraznejší kontakt.“
„A čo v jeho práci?“
„Ozvem sa im zajtra,“ kývol Wisting hlavou. „Ak sa dovtedy
nevráti...“
Dojedol polievku a chvíľu s dcérou posedel. Keď odchádzal,
Amalie ešte spala.
Privítal ho prázdny dom. Uvažoval, ako dlho by trvalo, kým
by začali oficiálne vyšetrovať jeho zmiznutie – ak by zmizol.
S Line si bol najbližší, ale bola zvyknutá, že keď pracuje na ne-
jakom prípade, tak sa neukáže aj niekoľko dní za sebou. A nie
vždy jej povedal, kam ide a kedy má očakávať jeho návrat. Ale
v práci by sa čudovali, keby nebol ráno vo svojej kancelárii
a nezavolal by, že je chorý.
V obývačke sa zahľadel na škatule so spismi. Vyšetrovanie
vtedy viedol Elling Kerme. Bol od Wistinga o pätnásť rokov
starší a bol to skúsený vyšetrovateľ. Teraz bol už na dôchodku,
ale z času na čas ho Wisting stretol. Vždy po pár vetách vytiahol
Katharinin prípad a tvrdil, že s väčšou záhadou sa počas svojej
policajnej kariéry nestretol.
Všetko bolo ťažšie, keďže s vyšetrovaním začali pomerne
neskoro. Katharina bola zrejme nezvestná už viac než deň, keď
to Martin Haugen nahlásil. Chvíľu trvalo, kým zorganizovali
pátranie a čas zabralo aj preradenie z kategórie pátrania po
nezvestnej osobe na vyšetrovanie možného zločinu. Počas
prvých dvadsiatich štyroch hodín po spáchaní zločinu bola
najvyššia šanca pustiť sa vo vyšetrovaní správnym smerom.

33
Po ich uplynutí zabúdali svedkovia na detaily a nevedeli ich
zreprodukovať. Fakty boli tovarom, u ktorého sa vyžadovala
čerstvosť. Teraz mu ostali už len zakladače a v nich informácie
staré dvadsaťštyri rokov.
Vytiahol spis označený ako Steinar Vassvik a usadil sa s ním.
Dva dni potom, ako Katharina zmizla, nastúpil Steinar Vas-
svik na výkon trojročného trestu odňatia slobody za ublíženie
na zdraví. V jednu sobotu neskoro večer sa v meste pohádal
s akýmsi mužom a zbil ho. Bol to jeho štvrtý vrúbok, ale tentoraz
to bolo vážne. Chlap upadol na tri týždne do kómy a napokon
skončil s narušeným zrakom a chronickou bolesťou hlavy.
Wisting s ním hovoril vo väzení. Prelistoval starý protokol
z výsluchu. Sledoval pri ňom tri ciele. Prvý bol preveriť Hau-
genovu výpoveď o telefonáte susedovi. Druhý bol zistiť, či ju
niekedy v priebehu posledných dní nevidel a čo o nej vie. A na-
pokon chcel zmapovať jeho pohyb v čase, keď Kathrina zmizla.
Steinar Vassvik opísal svoj vzťah s Katharinou ako bežný
susedský vzťah. Zdravili sa a keď sa stretli, prehodili slovo či
dve. Častejšie sa zhováral s Katharinou než s Martinom, ale
mohlo to byť aj preto, že Martin odchádzal nadlho za prácou.
Navyše ich oboch zaujímali motorky. Často sa o nich rozprávali.
Naposledy ju videl v nedeľu 8. októbra. Zastavila sa uňho
s nejakými knihami. Vtedy bola prvý raz u Vassvika doma.
Dohodli sa na tom deň predtým. Katharina si vyšla na motorke
a cestou domov sa zastavila u Vassvika. Bol to jej posledný výlet
predtým, ako odložila motorku na zimu do garáže. Hovorili
o tom, na čo nemožno pred zagarážovaním zabudnúť. Spomenul,
že by sa mala postarať o karburátor a ponúkol sa, že jej s tým
pomôže, rovnako ako aj s olejom.
Neskôr prišla aj s motorkou, ktorú medzičasom umyla,
k nemu. Rozprávali sa aj o tom, že Vassvik ide do väzenia. Ne-
bolo to žiadne tajomstvo. Katharina vedela, že už sedel a že ho
znovu odsúdili – bolo prirodzené, že hovorili aj o tom. Steinar
Vassvik predal svoje auto a chcel zagarážovať na tri roky mo-
torku. Tak sa začali rozprávať o knihách. Katharina nadhodila,

34
že by sa mu možno zišlo niečo na čítanie. Na ďalší deň, keď si
prišla po motorku, mu doniesla tašku s knihami. Steinar Vassvik
si z nich vybral päť.
Wisting odložil spis bokom a vybral zo zakladača fotky
z domu. Na stolíku v obývačke ležali zrejme knihy, ktoré Vas-
svik odmietol. Mengele ZOO, Alchymista a Bieli negri.
Sformovať hypotézu, podľa ktorej by mohli viniť z Katharinin-
ho zmiznutia práve Steinara Vassvika, bolo pomerne jednodu-
ché. Sporadický kontakt so susedkou sa vyvíjal. Mali spoločné
záujmy a ona bola milá a ústretová. Všímala si ho a bola pozor-
ná. Steinar Vassvik nemal veľké skúsenosti so ženami. Od mamy
sa odsťahoval, až keď mal tridsať rokov. Keď zdedila po sestre
dom v Kleiveri, začal bývať tam. Približne v rovnakom období
kúpili Haugenovci susedný dom. Nikdy nežil so ženou. Tých
zopár priateliek, čo mal, boli len náhodné známosti z krčmy.
Mohli by pokojne predpokladať, že si Katharinine signály zle
vysvetlil. Vedelo sa o ňom, že je prchký a jeho výbušná pova-
ha ho už štyrikrát dostala za mreže. Keď sa za ním Katharina
zastavila, mohlo niečo vypáliť strašne zle.
Počas tretieho, štvrtého a piateho dňa vyšetrovania sa venovali
predovšetkým Steinarovi Vassvikovi. Hľadali niečo konkrétne,
aby mohli svoje podozrenie podložiť, nejakú chybu alebo pro-
tirečenie v jeho výpovedi, niečo, čo zamlčal. Problémom bolo,
že bol veľmi skúpy na slovo. Len máločo z toho, čo povedal, sa
dalo preveriť. Nenašli nič protirečivé. V prvý deň pátrania po
Katharine Haugenovej chodil v susedstve od dverí k dverám
policajt a pýtal sa, či ju niekto nevidel. Steinar Vassvik mu po-
vedal, že sa uňho v nedeľu okolo štvrtej zastavila s niekoľkými
knihami. Keď ho Wisting o päť dní neskôr vypočúval, tvrdil,
že to bolo o siedmej. Šlo o rozdiel troch hodín. O štvrtej bolo
ešte svetlo, o siedmej bola tma.
Keby už Steinar Vassvik nesedel vo väzení, zvažovali by, či
ho nezašijú za krivú výpoveď – len preto, aby mali oficiálny
dôvod na prehľadanie jeho domu a pátranie po stopách, ktoré
by tam mohla Katharina zanechať.

35
 Náhoda chcela, že to nakoniec mohli spraviť. Rutinný test
moču po príchode do väzenia ukázal, že Vassvik je pozitívny
na THC. Počas predchádzajúcich dní musel teda fajčiť hašiš,
a to poskytlo policajtom možnosť postaviť sa k tomu kreatívne.
Spísali žalobu, ktorá im umožnila požiadať o príkaz na prehliad-
ku, oficiálne s cieľom nájsť narkotiká. V dome našli jedenásť
Katharininých odtlačkov prstov. Dva na operadle stoličky, tri
na bielizníku v chodbe a dva na vnútornej strane vchodových
dverí. Navyše našli štyri odtlačky v garáži, dva na Vassvikovej
motorke. Bola tam – tak, ako vypovedal Steinar Vassvik – nič
však nenaznačovalo, že by bol jeho dom miestom činu.
Wisting zalistoval ďalej. Steinar Vassvik nemal na väčšiu čas
dňa, počas ktorého Katharina Haugenová zmizla, alibi. Pracoval
ako šofér na smetiarskom aute pre obec, práce sa musel vzdať
pre dĺžku trestu, ktorý ho čakal. Týždeň pred nástupom do
väznice si ešte vybavoval všelijaké veci. V utorok 10. októbra
bol v niekoľkých obchodoch s oblečením v Nordbyenskom
nákupnom centre, kde si nakúpil nejaké veci. Centrum práve
otvorili a bolo vybavené bezpečnostnými kamerami. Steinara
Vassvika mali na zázname päť minút po pol tretej a potom ho
sledovali, ako nakupuje až do 15.53.
Zábery v spise boli čiernobiele. Steinar Vassvik mal na sebe
džínsy, hrubý sveter a ťažké topánky. Vyhodil väčšinu z vecí,
čo mal v šatníku. Neudal žiaden dôvod okrem toho, že šlo
o staré a obnosené šatstvo. Veľa vyšetrovateľov si myslelo, že je
to podozrivé, v podstate to však nič nedokazovalo.
Wisting zalistoval ďalej a prečítal si výpovede jeho kolegov
a priateľov z motorkárskeho prostredia, ale nedokázal sa na ne
sústrediť. Napokon spis zatvoril a zavolal Martinovi Haugenovi.
Tentoraz telefón ani nezazvonil a hneď ho preplo do odkazovej
schránky. Chvíľu len sedel a uvažoval. Vzrastal v ňom nepokoj.
Už od momentu, keď bol dnes prvý raz u Haugena, bolo čosi
vo vzduchu. Mal nepríjemný pocit, nedokázal ho však vyjadriť
slovami.

36
 6

Nevedel, čo má robiť, ale niečo spraviť musel. Prudko vstal,

vybehol na chodbu, schmatol bundu a nasadol do auta.
Večer mu cesta na oddelenie nezabrala toľko času. Bola slabšia
premávka a prestalo pršať.
Z parkoviska na zadnom dvore videl, že v kancelárii Chris-
tine Thiisovej sa ešte svieti. Ostatné okná boli tmavé. Policajná
právnička možno zabudla zhasnúť – alebo ešte stále pracuje.
Vyšiel po schodoch na odbor vyšetrovania. Christine Thiisová
práve vykročila z miestnosti, kde stála kopírka. V ruke držala
hŕbu papierov.
„Ahoj,“ usmiala sa prekvapene, keď ho zazrela. „Stalo sa
niečo?“
Wisting pokrútil hlavou.
„Musím si niečo preveriť,“ odpovedal. Zdalo sa mu privčasné
hovoriť o jeho obavách ohľadom Martina Haugena.
„Mám v kancelárii kávu,“ prehodila ešte cez plece Christine.
Wisting vošiel do svojej pracovne a prihlásil sa do systému.
Trvalo to nejakú tú chvíľu – ako vždy – a on uvažoval, či si
predsa len nezájde ku Christine po kávu. Ostal však sedieť na
stoličke pohrúžený do myšlienok. Čoho sa vlastne obáva? Že
Martin Haugen zmizol tak, ako zmizla pred dvadsiatimi štyrmi
rokmi jeho manželka? Ešte predtým, ako si vôbec dovolí niečo
také zvažovať či hovoriť o svojej teórii s niekým iným, musí
preveriť ostatné možnosti.
Počítač bol pripravený. Prihlásil sa do systému. Bol na-
stavený tak, aby mohli komunikovať so všetkými registrami
a databázami, ku ktorým mala polícia prístup. Stačilo vypísať
Haugenovo meno a údaje – len raz – a hneď zistí, či sa niekde
neuvádza.
Vyťukal jeho dátum narodenia a rodné číslo a systém mu
vyhodil niekoľko záznamov. Najnovší bol spred dvoch rokov
a šlo o pokutu za nedodržanie rýchlosti. Tak trochu dúfal, že
nájde hlásenie z iného policajného obvodu o dopravnej neho-

37
de, prípadne o hospitalizácii v nemocnici. Všetko by sa tým
vysvetlilo.
Skúsil to len s menom. Nie vždy poznačili do systému
kompletné osobné údaje občanov. Na obrazovke sa zjavilo
množstvo záznamov, ale všetky sa očividne týkali jeho kon-
taktu s políciou z pozície Haugenovho zamestnania v štát-
nej správe ciest. Šlo o predmety na vozovke, stromy, ktoré
sa vyvrátili, zrazené zvieratá. Posledné hlásenie bolo spred
troch týždňov a bolo to hlásenie o zosuve pôdy a kameňov
na ceste číslo 40.
Možno preto nie je doma, napadlo Wistingovi. V priebehu
uplynulého týždňa prudko pršalo, podmývalo cesty. Jedno-
ducho má iba veľa práce.
Na centrále správy ciest slúžili dvadsaťštyri hodín denne.
Zodvihol telefón a vytočil priame číslo, ktoré mala k dispozícii
polícia a ďalšie verejné úrady.
Zodvihla mu nejaká žena.
Wisting sa predstavil.
„Pokúšam sa spojiť s Martinom Haugenom,“ vysvetlil jej
a počul, ako ťuká do klávesnice.
„Môžem vás prepojiť na jeho mobilný telefón,“ ponúkla sa.
„Mám jeho číslo na mobil, ale nedvíha mi,“ odpovedal Wis-
ting. „Neviete, kde by mohol byť?“
„Nie,“ odpovedala žena a neprestávala ťukať do klávesnice.
„O čo ide?“
„Chcem sa ho len spýtať na jeden starý prípad,“ odpovedal
Wisting.
„Do zajtra to nepočká?“
Wisting na jej otázku nereagoval.
„Mohli by ste mi dať telefónne číslo na niekoho z jeho od-
delenia?“
Prsty sa jej opäť rozbehli po klávesnici. Wisting si poznačil
dve mená a dve telefónne čísla.
„Môžem vás na nich prepojiť,“ ponúkla sa žena.
„Áno, vďaka.“

38
 „Tak to skúsime najprv s Henrym Dalbergom.“
Na chvíľu zavládlo na druhom konci linky ticho a Wisting
uvažoval, či sa nepomýlila, potom však začul vyzváňanie.
Henry Dalberg zodvihol takmer okamžite. Mal chrapľavý
hlas a hovoril severonórskym nárečím. Wisting sa predstavil
a spýtal sa ho, či pracuje s Martinom Haugenom.
Muž pritakal.
„Stalo sa niečo?“ zaujímal sa.
„Len sa ho pokúšam zohnať,“ vysvetlil mu Wisting. „Ho-
vorili ste s ním dnes?“
„Je chorý,“ povedal Dalberg.
Wisting zabubnoval perom po zápisníku, ktorý mal položený
na stole. Možno je predsa len v nemocnici.
„Niečo vážne?“ spýtal sa.
„Nemyslím,“ odpovedal Dalberg. „Poslal mi včera ráno
esemesku, že nepríde do práce.“
„Čo vám napísal?“
„Že nie je vo forme a že ostane niekoľko dní doma. Počítal
som s tým, že sa do pondelka neukáže.“
Wisting mlčal.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa ho opäť Henry Dalberg.
„Len sa ho pokúšam zohnať,“ zopakoval Wisting.
Poďakoval za informáciu a položil. Po chvíli zavolal do
nemocnice a dúfal, že nenatrafí na niekoho, kto sa rozhodne
striktne dodržiavať zachovávanie mlčanlivosti. Žena, ktorá
zodvihla telefón, mala takmer rovnaký hlas ako žena zo správy
ciest – ba aj tón hlasu mala taký istý. Predstavil sa a vysvetlil,
že ide o vyšetrovanie zločinu.
„Nebol u vás hospitalizovaný Martin Haugen?“ spýtal sa
a nadiktoval jej jeho dátum narodenia.
Opäť začul šťukanie klávesnice, keď po nej kĺzala prstami.
„Nie,“ odpovedala takmer vzápätí.
„Ste si tým istá?“ chcel vedieť Wisting.
„Bol u nás na pohotovosti?“
„Neviem,“ priznal sa Wisting.

39
 Z telefónu sa opäť ozvalo šťukanie.
„Neošetrili sme ho ani na pohotovosti,“ oznámila mu. „Mô-
žem vám ešte nejako pomôcť?“
Wisting sa jej poďakoval a povedal, že nie. Keď položil telefón,
poznačil si čas. Neskôr bude možno musieť napísať hlásenie
o vyšetrovaní, ktoré práve podnikol.
Vo dverách sa objavila Christine Thiisová. V ruke držala
šálku s kávou a položila mu ju na stôl.
„Hammer spomínal nejaký kód,“ povedala. „Vraj ti mám
skúsiť pomôcť.“
Wisting si pritiahol šálku k sebe a pozrel sa na ňu. Christine
pracovala na oddelení tri a pol roka. Pravdepodobne o Katha-
rininom prípade nepočula.
„Čo ti povedal?“ spýtal sa jej.
„V podstate nič. Spýtala som sa, kde si a on mi vysvetlil, že
ide o nejaký starý prípad a kód, ktorý si nedokázal rozlúštiť.
Vraj sa ťa mám spýtať, o čom to vlastne celé je.“
Wisting si priložil šálku k perám.
„Ten starý prípad je prípad zmiznutia Kathariny Haugenovej,“
povedal. „Stalo sa to už dávno.“
Načiahol sa a vytiahol zásuvku.
„Na kuchynskom stole v jej dome ležal lístok,“ pokračoval
a vytiahol jeho kópiu. „Nie je isté, či to vôbec niečo znamená,“
dodal a podal jej papier, „ale zrejme ide o jednu z posledných
vecí, ktoré spravila predtým, ako zmizla.“
Christine zobrala do rúk kópiu a zahľadela sa na ňu.
„Vyzerá to ako účtovníctvo,“ poznamenala. „So stĺpcami
debetných a kreditných položiek.“
Wisting prikývol, aj jemu to napadlo.
Christine Thiisová prečítala nahlas číslice.
„362, 334 ... CFB, CCD.“
Wisting sa usmial, chápal, čo robí: vymenila číslice za pís-
mená abecedy.
„Nedáva to zmysel,“ povzdychla si, keď na papier hodnú
chvíľu hľadela.

40
 „Myslím si, že tomu, kto to napísal, to zmysel dávalo,“ od-
povedal Wisting.
„Vravíš to tak, akoby si si nebol istý, či to napísala Katharina
Haugenová.“
„Na hárku sú jej odtlačky, ale aj odtlačky, ktoré sme nevedeli
identifikovať.“
„A čo znalci písma?“
„Z číslic nedokázali nič vyvodiť.“
Christine Thiisová sa pozerala na papier.
„Je to jednoduchý kód,“ zauvažovala nahlas.
Wisting si odpil z kávy.
„Požiadali sme o pomoc aj Interpol. Nikto ho nedokázal
vylúštiť,“ vyhlásil.
„Tým jednoduchý mám na mysli, že nemá množstvo znakov.
Ide o dvanásť čísel a niekoľké sa zhodujú. Ak má každé svoj
význam, nemôže to byť dlhá správa.“
Wisting sa usmial. Tak uvažoval pred dvadsiatimi štyrmi
rokmi aj on.
„Napadlo mi, že je to akási mapa,“ povedal.
„A krížikom je zaznačené miesto,“ doplnila ho Christine
Thiisová. „Hrob.“
Wisting pokrčil plecia a zatváril sa pochybovačne, akoby chcel
dať najavo, že je to rovnako dobré vysvetlenie ako každé iné.
„Myslíš, že tam leží?“ pokračovala Christine a ukázala na krížik.
„V takom prípade by nakreslila svoj vlastný hrob.“
„Ak si vzala život, tak by to predsa bolo možné.“
Wisting pritakal.
„Porovnávali ste čísla s mapou či súradnicami... s niečím
v tom smere?“
„Zaoberalo sa tým niekoľko geografov.“
Christine Thiisová otočila papier a prezrela si ho z rôznych
uhlov. Napokon mu ho vrátila.
„Čo sa s ňou podľa teba stalo?“ spýtala sa.
„Myslím si, že ju niekto zabil a ukryl jej telo,“ odpovedal
Wisting.

41
 „Jej muž?“ nadhodila Christine.
„Má alibi, v tom čase bol v Trøndelagu. Navyše nemá motív.“
Christine Thiisová si sadla na stoličku.
„Podozrievaš niekoho iného?“
Wisting jej porozprával o Steinarovi Vassvikovi zo sused-
ného domu.
„Veľa času sme venovali vyšetrovaniu Haugenovej bývalej
manželky,“ dodal.
„Nebol teda prvýkrát ženatý.“
„Volá sa Inger Lise Nessová,“ povedal jej Wisting. „Ich man-
želstvo nevydržalo dlho. Bola od neho o osem rokov staršia
a ide vskutku o výnimočnú osobnosť. Pôsobila sympaticky
a príjemne, ale je to len maska. Za ňou sa ukrýva manipula-
tívna a pomstychtivá žena. S Katharinou sa zoznámil, keď bol
ešte ženatý.“
„Prečo ste ju upodozrievali?“
„Nedokázala sa zmieriť s tým, že ju muž opúšťa, považo-
vala ho za svoje vlastníctvo a podľa toho sa ku Katharine aj
správala.“
„Ako to myslíš?“
„Chodila za ňou, vykrikovala jej, že je kurva a bosorka, do-
škriabala jej auto, objednávala si veci na dobierku v jej mene,
špehovala ich, volala im vo dne v noci a kradla im poštu zo
schránky.“
„Poznám ten typ,“ pokývala Christine hlavou a pozrela sa
cez chodbu do svojej kancelárie, kde ležali na stole hŕby spisov.
„Pôsobila absolútne bezohľadne a v istom období to vraj
bolo naozaj zlé,“ dodal Wisting. „Potom sa na posledného pol
roka pred Katharininým zmiznutím upokojila a bolo dobre.“
„Preverili ste ju?“
„Nikdy nie do detailov, nič sme na ňu nemali. Spolupra-
covala, bola nápomocná a chápavá, ale hrala to na nás. Podľa
mňa sa jej postoj nezmenil.“
„Ako to?“
„Dva mesiace po Katharininom zmiznutí začali Haugenovi

42
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
posielať poštou pornočasopisy. Niekto podpísal v jeho mene
objednávku predplatného na rôzne magazíny tohto druhu.
Podozrieval Inger Lise. Šli sme za ňou a prehľadali jej dom.
Našli sme tam niekoľko Katharininých vecí.“
Christine Thiisová zodvihla obočie.
„Mala na ne vyhradenú osobitnú zásuvku. Boli v nej účty,
ktoré ukradla z poštovej schránky, upomienky a inkasá, ale
aj iné veci. Spodná bielizeň, retiazka na krk, náušnica, kniha,
parfum a malý plyšový medvedík, taký ten typ, čo je na ňom
napísané I love you. Katharine ho kúpil Martin Haugen. Mala
ho na pohovke v hosťovskej izbe.“
„Ale...“ začala Christine Thiisová, nedostala sa však k sfor-
mulovaniu otázky.
„To sa stalo ešte predtým, ako Katharina zmizla,“ vysvetlil jej
Wisting. „Martin Haugen si spomenul, že sa Katharina na Svä-
tého Jána sťažovala, že nemôže nájsť rozčítanú knihu. Tvrdila,
že si ju položila na nočný stolík, tam však nebola. V lete zase
nevedela nájsť retiazku a náušnicu. Všetko sme našli v dome
jeho bývalej manželky.“
„Bola teda v ich dome?“
„Priznala to,“ prikývol Wisting. „Ale stalo sa to niekoľko
mesiacov predtým, ako Katharina zmizla. Vraj nezamkli dvere
na verandu. Vkradla sa dnu a odniesla si nejaké Katharinine
veci.“
„Preverili ste, či nie sú na lístku s kódom jej odtlačky?“
Wisting pritakal.
„Jej odtlačky sme nenašli ani v dome. Hoci to popiera, zrejme
použila rukavice a pravdepodobne tam nebola len raz.“
„Má alibi?“
„Na väčšinu dňa, keď Katharina zmizla. Pracuje v škôlke.
Desiateho októbra bola v práci od siedmej ráno do pol štvrtej
popoludní. Navyše niekoľko susedov potvrdilo, že ju videli,
nevieme však, kedy presne Katharina zmizla.“
V kancelárii Christiny Thiisovej zazvonil telefón. Osprave-
dlnila sa a šla ho zodvihnúť.

43
 Wisting sa otočil k počítaču a odhlásil sa. Keď vstával, hodil
pohľad na kalendár na stole. O deviatej mal zajtra poznačené
stretnutie: Adrian Stiller, úrad kriminálnej polície.
Ak sa mu dovtedy nepodarí skontaktovať s Martinom Hau-
genom, začne oficiálne vyšetrovanie.

Rozhodol sa pre posledný pokus a zamieril po úzkej ceste do

Kleiveru. Rozfúkal sa vietor. Suché listy sa roztočili vo vzduš-
ných víroch, prilepili sa na okná auta a vzápätí ich už vietor
hnal ďalej.
Keď odbočoval z asfaltky na príjazdovú cestu k domu Mar-
tina Haugena, pod kolesami mu zaškrípal štrk. Potme vyzeralo
všetko inak. Stromy navôkol pôsobili vyššie a košatejšie. Dom
vyzeral opustenejšie a nehostinnejšie než za denného svetla.
Zastal na dvore tesne pred domom. Predné reflektory osvetlili
prázdnu kuchyňu.
Dažďové kvapky zabubnovali o strechu auta. Wisting sedel
za volantom a uvažoval, či má vystúpiť. Ak by bol Haugen
doma, zrejme by podišiel k oknu a vyzrel von.
Trochu zacúval a napínal zrak, či v štrku nezazrie čerstvé
stopy po pneumatikách alebo čosi iné, čo by naznačovalo, že
sa Martin Haugen vrátil domov. Zmenilo sa len jediné: nebola
tam mačka. Zmizla.
Zatiahol ručnú brzdu, vyradil, ale motor nevypol. Keď otvoril
dvere, zaregistroval pohyb pri ľavom rohu domu. Zazrel tam
nejakú postavu – akoby vyrástla zo zeme. V aute mal zasvie-
tené, čiže nevidel celkom jasne a napokon si už nebol ani istý,
čo tam vlastne videl. Mohlo to byť čosi, čo niesol vietor, ale
jemu sa zdalo, že niekto ležal pritisnutý k zemi a náhle vstal.
Len dvadsať metrov od neho.
Otvoril dvere a rýchlo vykročil tým smerom. Niečo tam bolo.
„Hej!“ skríkol a rozbehol sa.

44
 Osoba – alebo niečo – sa prešmyklo ako tieň pomedzi stromy.
Wisting pridal do kroku. Pokĺzol sa na mokrej tráve, ale po-
darilo sa mu nepadnúť. Vetvičky mu škriabali tvár a pichali ho
do boku, ale on ich odhŕňal rukou a ponáral sa hlbšie do lesa.
Po sto metroch zastal a započúval sa, počul však len šumenie
dažďa, vietor a vlastný dych.
Nemalo zmysel pokračovať. Vrátil sa k autu, nasadol a za-
cúval tak, aby predné reflektory osvetlili miesto, kde kohosi
zahliadol. Potom vystúpil z auta a prezrel zem. Videl však len
suché listy a zvädnutú trávu. Nedalo sa to vyhlásiť s určitosťou,
ale zdalo sa mu, že tráva je na jednom mieste viac zľahnutá.
V prípade, že to, čo zazrel, bola prázdna škatuľa alebo niečo
podobné, vietor ju už musel odviať kamsi preč. Mohlo to byť
však aj nejaké zviera.
Prečesal si prstami mokré vlasy a zamieril k vchodovým
dverám. Zazvonil, nečakal, či mu niekto otvorí a hneď stisol
kľučku. Bolo zamknuté. Obišiel dom a zastal na verande. Aj
zadné dvere boli zamknuté. Nič nenaznačovalo, že by sa niekto
pokúšal dostať sa dovnútra násilím.
Chvíľu postál v kuželi svetla, ktoré dopadalo z lampy na
vonkajšej stene domu, a upieral pohľad na okraj lesa, ale nevidel
nič okrem tmy. Pozrel sa na malú šošovku kamery za oknom
a napokon sa vrátil k autu a nasadol doň.
Po štrkovej ceste sa dostal na križovatku a odbočil doprava,
aby zistil, či nie je pri krajnici odstavené nejaké auto. Približne
po kilometri sa otočil a vrátil sa. Lesná cesta, čo sa začínala za
domom Martina Haugena, ústila na E18. Ak by sa chcel nie-
kto nepozorovane dostať k domu, mohol by zaparkovať auto
pri ceste, ale nestihol by sa tam dostať včas a preveriť to. Ak
tam aj niekto bol, je teraz preč. Zamieril teda domov, aby sa
prezliekol do suchého.
Na dne šatníka stáli ešte vždy kartónové škatule so spismi ku
Katharininmu prípadu. Otvoril jednu a vybral z nej zakladač,
v ktorom bolo všetko, čo zistili o Haugenovej bývalej manžel-
ke. Zobral si ho so sebou do obývačky a prelistoval na fotky

45
zásuvky jej bielizníka. Obsahovala Katharinine veci, okrem
iného knihu, čo zmizla z jej nočného stolíka. Svadobná cesta
od Knuta Faldbakkena.
Nemyslel si, že by sa Inger Lise Nessová ešte stále zakrádala
okolo domu svojho bývalého muža. Iste už túto kapitolu svojho
života uzavrela. V jej živote sa udiali dramatickejšie veci. Stretla
iného muža. Vzťah jej vydržal len niekoľko mesiacov, potom ju
opustil. Zoznámil sa s inou ženou. Inger Lise Nessová ich stretla
v reštaurácii. Strhla sa hádka a Inger Lise vyhodili, keď fyzicky
napadla novú partnerku svojho bývalého priateľa. Ale tam sa
to neskončilo. Po záverečnej ich sledovala domov. Stála vonku
a pozerala sa cez okno, ako sa v obývačke vyzliekajú a mieria
do spálne. Vtedy podpálila dom.
Nakládla k stene vankúše zo záhradného nábytku, obliala
ich tekutým podpaľačom, ktorý našla pri grile a zapálila ich.
Okoloidúci taxikár zazrel oboje – ju i plamene – a privolal
hasičov. Dvojicu sa podarilo zachrániť, ale na dome vznikla
pomerne veľká škoda. Inger Lise Nessovú zadržali ešte v tú noc
a neskôr ju odsúdili za podpaľačstvo.
Wisting prelistoval na správu od súdneho psychiatra. Dia­
gnostikoval jej paranoidné a psychopatické sklony, ale jeho záver
znel, že ju treba pokladať za príčetnú, a teda trestnoprávne
zodpovednú. Odsedela si osemnásť mesiacov.
Odložil spis nabok, zašiel do kuchyne a vložil do kávovaru
kapsulu. Zatiaľ čo bublal a syčal, pozeral sa von oknom. Na
Linin dom. Stálo pred ním auto. Keď prišiel domov, ešte tam
nebolo. Bol to novší model. BMW, možno Audi, tieto moderné
autá sa podobali jedno na druhé. Bol si však istý, že ho na ich
ulici ešte nevidel. Parkovalo v tieni medzi dvomi pouličnými
lampami, nedovidel, či niekto vnútri sedí.
Zobral do ruky telefón a zavolal jej.
„Ako sa má Amalie?“ spýtal sa.
„Dobre,“ odpovedala Line.
Pristúpil k vypínaču pri kuchynských dverách a zhasol svetlo.
Potom chytil do ruky šálku s kávou a vrátil sa k oknu.

46
 V aute nikto nesedel – teraz to videl. Akosi mu bolo trápne
pýtať sa Line, či nemá návštevu.
„Bolo to moje pero,“ povedal.
„To je predsa jedno, koho pero zjedla,“ zasmiala sa Line.
„Také nehody sa stávajú.“
„Je mi to ľúto.“
„Viem,“ ubezpečila ho dcéra a zopakovala, že to bola jed-
noducho nehoda.
Wisting si odpil z kávy.
„Máš návštevu?“ spýtal sa.
„Nie, prečo?“
„Som práve v kuchyni,“ vysvetlil. „Všimol som si pred tvojím
domom auto a napadlo mi, či ťa neruším.“
„Pozerám seriál,“ povedala mu Line.
Počul, ako vstala z pohovky.
„Mimochodom, mohol by si v sobotu postrážiť Amalie? Len
na pár hodín.“
Wisting bol rád, že sa ho opýtala.
„Samozrejme,“ odpovedal. „Kam sa chystáš?“
„Mám pracovné stretnutie,“ odpovedala.
„V Osle? Veď si predsa na materskej.“
„Áno, ale chceli by ma na jeden projekt ako freelancerku.“
„Zaujímavé,“ poznamenal Wisting. „Vieš, o čo ide?“
„O tom sa práve so mnou chcú porozprávať. Dohodla som
sa s nimi na dvanástu. Vyhovovalo by ti, keby som ti doniesla
malú o desiatej?“
„Vynikajúco,“ usmial sa Wisting. „Objím ju za mňa na dobrú
noc.“
Rozlúčil sa s ňou, priložil si šálku k perám a chvíľu sa ešte
pozeral na Linin dom. Priznal sa jej s perom a celkom dôve-
ryhodne jej vysvetlil, prečo sa pýta, či má návštevu. Uvažoval
však v podstate o tom, či má nového priateľa a či je to jeho
auto. Takéto drobnosti boli dôležité aj pri čítaní vyšetrova-
cích spisov. Malé odchýlky od pravdy, ktoré vytvárali falošný
dojem.

47
 Položil šálku na stôl a chystal sa vrátiť k zakladačom v obý-
vačke, vtom si však všimol muža kráčajúceho po ulici. Nezazrel,
odkiaľ vyšiel. Mal na sebe rozopnuté tmavé sako, chlopne sa
mu pri každom kroku odhrnuli stranou a zavlnili.
Keď auto odomkol, kdesi v ňom zablikalo oranžové svetielko.
Otvoril predné dvere a rýchlo si doň sadol. Naštartoval a roz-
svietili sa predné svetlá. Stierače zhŕňali vodu z predného skla,
ale aj tak mu nevidel do tváre.
Všimol si, že sa Line pozerá na auto z okna Amaliinej izbičky.
Okrem toho, že šlo o cudzie auto, nebolo na celej veci nič
čudné. Wisting bol však podozrievavý – mohla za to jeho práca
– a tak prižmúril oči a pokúsil sa prečítať ešpézetku. V tme na
ňu nedovidel a auto zmizlo bez toho, aby sa mu podarilo čo
i len zistiť, o akú značku ide.

Ráno bolo tmavé. Wisting vyšiel von so sklonenou hlavou, aby sa

aspoň nejako ochránil pred dažďom a vetrom, prekročil mláky
pred domom a nasadol do auta.
Šiel priamo na oddelenie. Cestou sa pokúsil zavolať Martinovi
Haugenovi. Ešte stále mal vypnutý telefón.
Zájde k nemu doobeda a poobzerá sa okolo domu za denného
svetla, až potom po ňom začne oficiálne pátrať.
Sadol si k písaciemu stolu a zrak mu padol na kalendár. O de-
viatej sa mali stretnúť s vyšetrovateľom z kriminálky. Azda to
nezaberie viac než hodinu. Bez ohľadu na to, o čo ide, hodí to
na plecia Hammerovi.
Noc bola pokojná, podľa hlásení hliadok sa toho veľa nestalo.
Dážď všetko stlmil. Aj zločinnosť. Niekto sa vlámal do kancelárskej
budovy v Lågene, stala sa menšia dopravná nehoda a pri móle
v prístave sa takmer potopil čln, požiarnici však z neho vypum-
povali vodu a zachránili ho. Hlásené boli aj zosuvy pôdy, museli
pre ne zatvoriť úseky na ceste na sever od mesta. Nebolo to niečo,

48
v čom by sa mohli vyšetrovatelia nejako angažovať a nenašiel ani
žiadne hlásenie, ktoré by vysvetlilo Haugenovo zmiznutie.
Pred rannou poradou opätovne vyťukal jeho meno do vyhľa-
dávacieho políčka v policajných databázach. V priebehu noci
nepribudol žiaden záznam, v ktorom by figuroval.
Päť minút pred deviatou sa uňho zastavil Nils Hammer.
„Už je tu,“ oznámil mu.
Wisting zodvihol zrak od papierov.
„Kto?“ spýtal sa, hoci vedel, koho má Hammer na mysli.
„Stiller,“ vysvetlil mu Hammer. „Z kriminálky.“
„Hneď som tam,“ odpovedal Wisting a opäť sa zahľadel do
papierov. Bol to obežník z policajného riaditeľstva. Dočíta si
ho neskôr, z nejakého dôvodu však chcel, aby mal Hammer
dojem, že je zaneprázdnený.
„Je zo Skupiny O,“ dodal Hammer a zamieril do zasadačky.
Wisting si prečítal ešte zopár odsekov, hoci vôbec nevnímal
ich obsah.
Skupina O bolo novovytvorené oddelenie na úrade kriminál-
nej polície. Zaoberali sa staršími a nevyriešenými prípadmi, pri
ktorých sa vyšetrovanie zaseklo na mŕtvom bode. Odloženými
prípadmi.
Vstal a zamieril za nimi. Šálky s kávou už stáli na stole. Chris-
tine Thiisová sedela za stolom, vedľa nej Nils Hammer. Oproti
nim sedel štíhly muž v tmavom obleku s nakrátko ostrihanými
vlasmi. Keď si všimol Wistinga, rýchlo vstal.
Wisting mu podal ruku a pozdravil ho.
„Adrian Stiller,“ predstavil sa muž.
Bol mladší, než Wisting očakával. Nemal iste viac než tridsať-
päť rokov. To značilo, že bol policajtom prinajlepšom dvanásť,
trinásť rokov. Nanajvýš desať rokov mohol pracovať ako vyše­
trovateľ, ak vôbec. V zbore sa čoraz častejšie objavovali mladí
vyšetrovatelia, ktorí mali okrem policajnej akadémie ešte aj iné
vzdelanie. Nazbierané kredity a certifikáty ich kvalifikovali na
získanie pozície, na ktorej sa kedysi vyžadovala aj nevyhnutná
policajná prax.

49
 Z vnútorného vrecka na saku vytiahol vizitku. Wisting si
ju zobral, usadil sa vedľa Hammera a s očakávaním sa zahľa-
del na muža na opačnom konci stola. Bol dohladka vyholený
a upravený. Vyzeral ako komerčný právnik či chlapík z FBI
z nejakého filmu.
„Vďaka, že ste boli ochotný stretnúť sa so mnou tak rýchlo,“
kývol mu hlavou.
„S čím vám môžeme pomôcť?“ spýtal sa ho Wisting.
Pred Adrianom Stillerom ležal na stole kožený fascikel. Otvo-
ril ho a zahľadel sa na svoje poznámky.
„Pracujem v Skupine O, ako už viete,“ začal. „Zaoberáme sa
nevyriešenými vraždami, ale aj pátraním po nezvestných, pri
ktorých by o vraždu mohlo ísť.“
Wisting sa naklonil ponad stôl. Adrian Stiller sa naňho pozrel.
Mal oceľovosivé oči, trochu začervenané, akoby priveľa čítal.
„Prišiel som kvôli Martinovi Haugenovi,“ povedal Stiller.
Oči sa mu zúžili, sledoval Wistinga, akoby chcel zachytiť jeho
reakciu. „Pochopil som správne, že vy ste sa ním zaoberali
najviac a najlepšie ho poznáte?“
„Chcete znovu otvoriť prípad zmiznutia jeho ženy?“ začu-
doval sa Nils Hammer.
Adrian Stiller pokrútil hlavou a nespúšťal pohľad z Wistinga.
„Pracujeme na inom prípade,“ odpovedal. „Na únose Kro-
ghovej.“
Wisting si odkašľal. Nadiu Kroghovú uniesli koncom osem-
desiatych rokov a bol to najdiskutovanejší prípad nórskej kri-
minalistiky.
„Ako súvisí jej únos s Haugenom?“ spýtal sa.
„Nové stopy naznačujú, že doň bol zapletený,“ odpovedal
Stiller. „Začali sme ten prípad znovu vyšetrovať, tentoraz ako
vraždu. Martin Haugen je náš hlavný podozrivý.“

50
 9

Adrian Stiller nehybne sedel a sledoval ich. Vyšetrovanie vnímal

ako strategickú hru, pri ktorej ide o umiestnenie dielikov na
správne miesta a zahranie správnych kariet v správnom čase –
a výnimku nerobil, ani keď šlo o kolegov. Bol spokojný s tým,
ako to rozohral.
Všimol si, že Wistingovi sa pohol sval v tvári. Síce iba trochu,
ale predsa. Načiahol sa po šálke s kávou. Skúsený vyšetrovateľ
mal drsné ruky s rovnými prstami. Pravý palec a ukazovák boli
trochu modré. Ešte stále nosil obrúčku. Stiller sa pripravoval
na stretnutie a vedel, že Wistingova manželka pred siedmimi
rokmi umrela. Obrúčka mu tesne obopínala prst, zrejme by ju
bolo náročné sňať – keby sa o to pokúsil.
Wisting si k sebe pritiahol šálku s kávou, chvíľu vyčkal, zo­
dvihol si ju k ústam. Pokúšal sa zrejme zamaskovať prekvapenie
nad tým, čo sa práve dozvedel.
Christine Thiisová na prste obrúčku nemala. Skláňala sa nad
zápisníkom, vedľa neho bolo pedantne položené guľôčkové
pero. Na čele sa jej objavila vráska. Pozrela sa ustarostene na
Wistinga. Napadlo mu, či je medzi nimi len čisto pracovný vzťah.
Mladší vyšetrovateľ nevedel svoje začudovanie maskovať tak
šikovne ako títo dvaja. Vytreštil oči a pootvoril ústa. Zuby mal
zažltnuté od kávy a tabaku.
„Viete niečo o Martinovi Haugenovi?“ spýtal sa ho. „Viete,
že mu zmizla žena?“
Adrian Stiller vstal a zamieril k malému kuchynskému kútiku
na konci miestnosti. Vybral si zo skrinky pohár.
„Stalo sa to dva roky po únose Kroghovej,“ potvrdil a napustil
si do pohára vodu.
Wisting odložil šálku bokom a trochu sa zhrbil nad stolom.
Do čela mu spadol prameň vlasov. Mal veľkú hlavu. Stiller videl
jeho tvár už veľakrát predtým, či už v novinách alebo v tele-
vízii počas tlačoviek. Bola to tvár, ktorú si človek zapamätá.
Hranatá, s výraznými lícnymi kosťami. Vlasy mu začali sivieť

51
a navyše boli pridlhé. Ak by bol ženatý, žena by mu povedala,
aby sa dal ostrihať.
„O akých nových stopách je reč?“ zaujímal sa Wisting.
Adrianovi Stillerovi sa jeho otázka páčila. Bola priama, šiel
rovno k veci. Aj tak sa však vyhol odpovedi. Radšej sa rozhodol,
že všetkým trom priblíži prípad, na ktorom pracoval.
Odniesol si pohár s vodou k stolu, odsunul šálku s kávou,
ktorú pred neho položila Thiisová a sadol si.
„Nadia Kroghová bola dcérou podnikateľa a multimilionára
Joachima Krogha,“ začal, hoci predpokladal, že vedia, o kom
hovorí. „V noci na sobotu 19. septembra 1987 zmizla z večierka
v Porsgrunne. Rýchlo zadržali jej priateľa. Tesne predtým, ako
odišla z večierka, sa pohádali a on sa vybral za ňou. Ale o tri
dni po jej zmiznutí sa objavil list od únoscov.“
„Požadovali výkupné tri milióny korún,“ spomenul si Nils
Hammer.
Adrian Stiller vytiahol kópiu prvého listu, ktorý poslali
únoscovia. Posunul im ju po stole a uvažoval, kto ju vezme do
ruky. Wisting sa na ňu pozrel a takmer neznateľne zodvihol
obočie. Na čele sa mu zjavila drobná vráska.
List bol ako vystrihnutý z nejakého televízneho seriálu, na-
padlo Stillerovi, keď si ho pred tromi týždňami prvý raz čítal.
Písmená a slová boli vystrihnuté z novín a zlepené do viet.
Pôsobil detinsky, ale vec sa mala tak, že veľa výhražných listov,
ktoré sa dostali policajtom do rúk, bolo formulovaných práve
takto. Tí, čo ich písali, zrejme videli tie isté filmy alebo čítali
tie isté knihy. Avšak bez ohľadu na to, ako amatérsky pôsobil,
bolo na ňom niečo hrozivé.
Spôsob, akým únoscovia komunikovali, nikdy v novinách
neopísali. Wistinga podľa všetkého prekvapil nemotorne for-
mulovaný text, pozeral sa naň začudovane a zvedavo zároveň.
„Rodine ho doručili v utorok 22. septembra,“ vysvetlil im
Stiller. „Tri dni po únose.“
Hammer si pritiahol list k sebe. Zahľadel sa naň neprítom-
ným pohľadom.

52
 „Nikdy ju nenašli,“ poznamenal a zatiaľ čo ho študoval, prešiel
si jazykom po predných zuboch.
Odkaz pozostával z devätnástich slov a deväťdesiatich šiestich
písmen. Posolstvo bolo jednoduché: Máme Nadiu. Môžete ju
dostať späť. Cena je tri milióny korún. Čakajte na ďalšie inštruk-
cie. Krátky list bol podpísaný ako Sivé leopardy.
Hammer podal list Wistingovi.
„Prečo upodozrievate Martina Haugena?“ spýtal sa.
„Listy,“ vysvetlil Stiller a vytiahol nový hárok. „O dva dni po
prvom doručili rodine druhý. Písmená a slová boli na oboch
vystrihnuté z toho istého vydania denníka VG.“
Nezachádzal do detailov. Vyšetrovatelia, ktorí na prípade
pôvodne pracovali, vydanie vystopovali. Šlo o noviny zo štvrt-
ka 27. augusta 1987. Z hlásenia vyplývalo, že vtedy vytlačili
332 468 exemplárov.
Wisting zobral druhý list do druhej ruky. Teraz držal v kaž-
dej jeden.
Druhý list znel podobne, bol však stručnejší: Vložte peniaze
do čiernej igelitovej tašky za kiosk na Olavsbergete. Aj podpis
bol stručnejší: Siví.
„Rodina chcela zaplatiť. Riadili sa inštrukciami, ale po peniaze
si nik neprišiel. Policajti sledovali kiosk šesť dní.“
„Myslíte si, že ich zlepil Martin Haugen?“ spýtal sa Wisting
a položil hárky na stôl. „Čo ste našli také, čo nenašli vyšetro-
vatelia, ktorí na tom pracovali?“
„Odtlačok prsta,“ povedal Stiller. „Technológia pokročila.
Našli sme odtlačok, ktorý sa nám s vtedajším vybavením a me-
tódou nepodarilo v roku 1987 sňať. Nové programy a výkon-
nejšia dátová technológia nám súčasne umožňujú nové spôsoby
vyhľadávania. Odtlačky sme preverili v registroch a nanovo sme
analyzovali biologické stopy s novou technológiou na určenie
DNA. Tak sme sa dostali ku Katharininmu prípadu a odtlač-
kom, ktoré sa našli v dome Haugenovcov. A zistili sme, že náš
odtlačok patrí jej mužovi, Martinovi Haugenovi.“
V miestnosti sa rozhostilo ticho. Stillerovi napadlo, že autorita

53
vyžarujúca zo staršieho vyšetrovateľa je takmer hmatateľná.
Policajná právnička a jeho mladší kolega mlčali, najprv mal
vyjadriť svoj úsudok on, nechceli mu prekážať.
Stiller ho pozoroval. Videl, ako pomaly prikývol, zatiaľ čo
uvažoval.
„Máte nejaký dôkaz, ktorý by podporil ich pravosť?“ spýtal
sa Wisting. „Že ich napísal alebo napísali tí, čo skutočne uniesli
Nadiu?“
Stiller mlčal, počúval Wistingove námietky. „Únos s úmyslom
získať výkupné je zvyčajne dôkladne naplánovaná akcia. Tieto
listy nepôsobia premyslene. Vo väčšine prípadov sa takéto listy
objavia do dvadsiatich štyroch hodín po únose. Obsahujú výstra-
hu, aby rodina neupovedomila políciu a hrozbu, čo sa stane, ak
nevyhovejú ich žiadosti o výkupné. Sú konkrétnejšie, čo sa týka
odovzdania peňazí. Navyše to vyzerá tak, akoby sa prestali riadiť
svojím plánom a viac sa mu nevenovali – len sa zbavili Nadie.“
Wisting položil listy na stôl a dodal: „Listy sa objavili, keď
zatkli Nadiinho priateľa. Vyvolali pochyby o tom, či je skutočne
do toho zapletený – dosť na to, aby prestal byť hlavný podozrivý.
Považoval by som ich za manéver, ktorým chcel niekto odviesť
pozornosť. Niekto, kto mu chcel pomôcť.“
Stiller vybral zo zakladača nový papier.
„Vyšetrovateľom z Telemarky napadlo po prvom liste to isté,
ale po druhom liste si to prestali myslieť.“
Otočil papier a posunul ho po stole, Wisting, Hammer a Thi-
isová sa trochu naklonili, aby si ho mohli poriadne prezrieť.
Bola to kópia malej fotky. Stiller videl jej originál. Ležal v spise
v jeho kancelárii na ulici Brynsallee. Bola to stará a ošúchaná
fotka s poohýbanými, natrhnutými rohmi.
„Nadia s mladším bratom,“ vysvetlil im. „Nosila ju v peňa-
ženke. Ak aj listy poslal niekto, kto chcel pomôcť jej priateľovi,
tak sa na jej únose musel nejakým spôsobom podieľať.“
Wisting sa oprel dozadu. Hýbal sánkami, akoby niečo pre-
žúval. Stiller sa domnieval, že sa pokúša nájsť nejaké iné vy-
svetlenie fotky.

54
 „A čo obálky?“ spýtal sa Wisting. „Našli ste na nich niečo?“
Stiller vytiahol zo zakladača ďalšie kópie.
„Boli výnimočne vynaliezavo adresované,“ povedal a ukázal
im zábery z kriminalistickej expertízy.
Na bielych obálkach boli nalepené adresné štítky.
„Je to firemná adresa Kroghovej spoločnosti,“ poznamenal
Stiller. „Vystrihli ju z telefónneho zoznamu.“
Sledoval, ako Wisting berie do ruky kópiu jednej obálky.
Zodvihol ju do svetla a pozorne si ju prezeral.
„Ako vidíte, obe obálky boli podané na miestnych poštách,
sú opečiatkované, tak sa to vtedy robilo. Vyšetrovatelia cestovali
po celej oblasti, ktorá by prichádzala do úvahy, a kontrolova-
li telefónne búdky. Na ulici Vallermyrene v Porsgrunne našli
telefónny zoznam, kde chýbala stránka s písmenom K. Druhý
telefónny zoznam nenašli.“
„Odtlačky?“ spýtal sa Hammer.
„Množstvo – na telefónnom zozname, v telefónnej búdke
a na obálke. Tri odtlačky zo zoznamu sme dokázali priradiť
k bezvýznamným kriminálnikom, ktorí bývali na okolí. Preve-
rili sme ich. Jeden odtlačok patril zamestnankyni spoločnosti,
ktorá mala na starosti poštu.“
„Kde na liste ste našli Haugenov odtlačok?“ spýtal sa Wisting
a zobral do ruky kópiu jedného z listov. „Na papieri alebo na
výstrižku z novín?“
Stiller sa usmial. Páčilo sa mu, ako rýchlo zadefinoval drob-
nosti, ktoré boli pre prípad podstatné.
„Na výstrižkoch,“ odpovedal. „Na troch miestach na prvom
liste. Na druhom liste sa nenašli žiadne odtlačky.“
Položil pred nich ďalšiu kópiu listu so škvrnami a fialovými
fľakmi z chemického rozboru. Na troch miestach boli zakrúž-
kované fragmenty odtlačku. Na dia v slove Nadia. Na lióny
v slove milióny. A na dvoch posledných písmenách slova leo-
pardy v podpise.
„Takže to znamená len toľko, že čítal noviny, z ktorých vy-
strihli slová, list však nemusel zlepiť on, však?“ usúdil Hammer.

55
 Stiller prikývol.
„Keby sme mali priame prepojenie medzi ním a listom, už
by sme ho zadržali. Rozhodli sme sa, že sa k nemu budeme
približovať opatrnejšie.“
Uprel pohľad na Wistinga. Snažil sa pôsobiť vľúdne. Vedelo sa,
že medzi Wistingom a mužom, ktorý pred dvadsiatimi štyrmi
rokmi záhadne prišiel o ženu, vzniklo priateľstvo. Prekvapovalo
ho to. Wisting pracoval na polícii vyše tridsať rokov. Mal by
mať nos na ľudí. Ak bol Martin Haugen jeho priateľom a on
si nevšimol, že klame, bolo to znepokojujúce. Za normálnych
okolností by to povedal nahlas, ale tentoraz sa rozhodol pre
zdržanlivosť. Nebolo by veľmi múdre, keby začal ich možnú
spoluprácu takto – spoluprácu, ktorá bude možno trvať dlhšie.
Ak chce presvedčiť Wistinga, aby urobil, čo chce, aby urobil,
musí sa ovládať.
„Potrebujem vašu pomoc,“ povedal namiesto toho. „Ste si
s ním blízky.“
Wisting položil dlane na stôl a splietol si prsty. Nevšimol si
žiadnu neochotu, len profesionálne pochopenie, ktoré zdôraznil
krátkym kývnutím hlavou.
„Je tu len jeden problém,“ povedal. „Martin Haugen zmizol.“

10

Adrian Stiller musel priznať, že toto nečakal. Predstavoval si

rôzne scenáre, ale tento veru nie. Nepokojne sa pomrvil na
stoličke. Thiisová a Hammer sa prekvapene otočili k Wistingovi.
Nechal teda na nich, aby sa spýtali, čo tým myslí.
Starší vyšetrovateľ sa pozrel na kalendár na stene.
„Katharina Haugenová zmizla 10. októbra pred dvadsiatimi
štyrmi rokmi. Zvykol som ho na výročie jej zmiznutia navšte-
vovať. Rok čo rok. Myslím, že to bolo preňho dôležité. Vždy
ma čakal. S kávou a koláčom. Včera nebol doma.“
„Možno zabudol,“ nadhodil Stiller.

56
 „Nebol ani v práci,“ dodal Wisting. „Pokúšal som sa mu
zavolať, ale neberie mi to a zdá sa, že sa mu vybil telefón. Včera
som bol uňho niekoľkokrát a dnes ráno som sa mu tiež pokúšal
dovolať. Zmizol.“
„Preveril si registre?“ spýtal sa ho Hammer.
Wisting pritakal: „Nič tam nie je. Ani v nemocnici nie je.“
Christine Thiisová sa otočila k Stillerovi.
„Je možné, že sa dozvedel o tých odtlačkoch a o tom, že ste
znovu začali vyšetrovať Kroghovej prípad?“ spýtala sa. „A že
utiekol?“
Stiller pokrútil hlavou.
„Je to interná záležitosť, vieme o tom len my – Skupina O,“
odpovedal a obrátil sa na Wistinga. „Nahlásil ho niekto ako
nezvestného? Je to oficiálne?“
William Wisting pokrútil hlavou.
„Nemá blízku rodinu.“
Stiller zašťukal perom. Dvakrát. Sprvu mu napadlo, že Hau-
genovo zmiznutie všetko skomplikuje, ale uvedomil si, že sa tým
vlastne otvára niekoľko možností. Ak Martin Haugen zmizol,
majú zámienku – celkom legálnu – prehľadať jeho dom. Ofi-
ciálne budú pátrať po niečom, čo im napovie, kam sa podel,
súčasne sa však poobzerajú po dôkazoch, vďaka ktorým by ho
prepojili s únosom Nadie Kroghovej. Bez toho, aby ho oficiál-
ne označili za podozrivého. Pochyboval, že po toľkých rokoch
niečo nájdu, ale za pokus to stojí.
„Mali by ste spustiť pátranie,“ povedal policajnej právničke.
O tom musela rozhodnúť ona.
Kývla hlavou.
„Kroghová počká, najprv zistíme, kde je a prečo zmizol,“
povedala.
Wisting zatvoril svoj zápisník a chystal sa odísť.
„Otvorím vyšetrovanie,“ povedal a otočil sa k Hammerovi.
„Môžeš vystopovať jeho telefón?“
„Samozrejme,“ odpovedal a poznačil si číslo, ktoré mu Wis-
ting nadiktoval.

57
 „Christine vám nájde prázdnu kanceláriu,“ pokračoval Wis-
ting. „Počítam, že sa u nás niekoľko dní zdržíte.“
„Kto pôjde k nemu domov?“ spýtal sa Stiller.
William Wisting sa naňho skúmavo pozrel.
„Predpokladám, že chcete ísť tiež, však?“ povedal. „Vyrazíme
o štvrťhodinu.“

11

O dvadsaťpäť minút už sedeli v aute. Wisting vyhlásil Martina

Haugena za nezvestného a rýchlo si preveril Adriana Stillera.
Chcel vedieť, čo je mladý vyšetrovateľ zač a čo robil predtým,
než začal pracovať v Skupine O. Čosi mu na jeho vystupovaní
prekážalo. Zdalo sa, akoby sa všemožne usiloval o korektnosť,
vďaka čomu pôsobil trochu upäto, na druhej strane sa snažil
správať priateľsky a ústretovo. Celkovo mal dojem, že im ne-
povedal všetko.
V registroch toho veľa nenašiel. Adrian Stiller mal tridsaťšesť
rokov, narodil sa v Oppegårde a teraz býval na ulici Seilduksgata
v osloskej štvrti Grünerløkka. Nebol ženatý a býval sám – aspoň
teda nemal registrovanú žiadnu spolubývajúcu. Z jeho dote-
rajších adries sa dozvedel, že pobudol niekoľko rokov v Južnej
Afrike, odišiel tam ako pätnásťročný a vrátil sa ako dvadsaťročný.
Možno tam získal zlatistý odtieň pokožky.
Na internete našiel len bežné veci. Jeho meno sa objavilo
v zozname účastníkov rôznych doškoľovacích kurzov. Zdalo sa,
že sa špecializoval na vypočúvacie techniky a vedenie vyšetro-
vania. Najnovší záznam sa týkal zriadenia Skupiny O. Wisting
poznal niekoľko chlapov zo skupiny. Zdalo sa mu čudné, že
prípad zverili neskúsenému a neznámemu vyšetrovateľovi.
Adrian Stiller si posunul sedadlo trochu dozadu a až potom
si zapol bezpečnostný pás.
„Býva päť minút od centra,“ vysvetlil mu Wisting, keď vy-
chádzali z dvora za policajnou budovou.

58
 Stiller prikývol, akoby to už vedel. Zrejme to aj vedel. Prav-
depodobne si pred príchodom naštudoval o Haugenovi, čo sa
len dalo. Možno dokonca zašiel na ulicu Kleiverveien. Wisting
by to na jeho mieste spravil – aby si urobil obraz o podozrivom.
„Boli ste tam?“ spýtal sa. „Prešli ste okolo autom a poobzerali
ste sa tam?“
„Vyhľadal som si jeho dom na mape,“ odpovedal Stiller.
Wisting sa pozrel na mladého policajta. Na to sa ho nepýtal.
Zašiel trochu viac ku krajnici, aby ich mohla predbehnúť
dodávka. Rozhodol sa tomu viac nevenovať.
„Našli vám nejakú kanceláriu?“ spýtal sa.
Adrian Stiller pritakal.
„Napadlo mi, že by bolo rozumné pozrieť sa na spisy týkajúce
sa Katharininho prípadu. Ešte dnes popoludní,“ povedal. „Ale
vaša archivárka ich nevedela nájsť. Neviete, kam ich uložili?“
Teraz bol rad na Wistingovi, aby sa vyhol priamej odpovedi.
„Sú v troch kartónových škatuliach,“ odpovedal. „Postarám
sa, aby ste ich dostali.“
Na semafore na ulici Stavernsveien sa rozsvietila červená.
Wisting zastal. Stierače odhŕňali vodu z predného skla. Cez
prechod cupkali škôlkári v gumákoch. Na bundičkách mali
navlečené žlté reflexné vesty.
„A čo Kroghovej prípad?“ spýtal sa Wisting. „Mohol by som
sa pozrieť na kópie vašich spisov?“
„Sú digitalizované,“ odpovedal Stiller. „Môžete si ich prečítať
v elektronickej verzii – zariadim, aby vám umožnili prístup
k nim.“
Zasvietila zelená a Wisting zaradil jednotku. Mlčali.
Adrian Stiller sa vzpriamil na sedadle spolujazdca.
„Aký je?“ spýtal sa.
„Martin Haugen?“
„Áno.“
Wisting uvažoval.
„Je tichý,“ odpovedal.
„Tichá voda brehy myje,“ poznamenal Stiller.

59
 „Odmeraný je azda výstižnejšie,“ pokračoval Wisting.
„Zdržanlivý. Akoby bol ešte stále poznačený tým, čo sa stalo.
A súčasne je ústretový.“
„Zdržanlivý a ústretový?“
Wisting pritakal.
„Lepšie ho opísať neviem.“
„Nikdy ste nepremýšľali o tom, čo to znamená?“
Wisting často uvažoval o dvojakosti Martina Haugena, ale
mlčal, chcel, aby Stiller vyrukoval so svojím záverom.
„Niečo tají,“ vyhlásil Stiller. „Niečo sa pokúša zamaskovať
priateľským a ústretovým správaním.“
„Je to komplikovaný človek,“ poznamenal Wisting bez toho,
aby dal najavo, či s ním súhlasí alebo nie.
Spod kolies auta idúceho oproti nim vystrekla voda a dopad-
la na predné sklo. Presne vo chvíli, keď mu zazvonil telefón.
Wisting spomalil, kým zase poriadne nevidel a prijal hovor.
Bol to Nils Hammer.
„Kde ste?“ spýtal sa.
„Už sme takmer na mieste,“ odpovedal Wisting a odbočil na
štrkovú cestu vedúcu k Haugenovmu domu.
„Vystopoval som jeho telefón,“ oznámil mu Hammer. „Zdá
sa, že sa nachádza uňho doma na ulici Kleiverveien.“
Wisting rýchlo premýšľal. Niekoľkokrát sa pokúšal Martinovi
Haugenovi dovolať.
„Kedy bol naposledy aktívny?“ spýtal sa.
„Je aktívny teraz,“ odpovedal Hammer. „Chvíľu mi potrvá,
kým stiahnem všetky údaje za posledné dni, ale telefónna spo-
ločnosť zistila, kde sa nachádza práve teraz. Je buď v jeho dome
alebo vedľa neho.“
„Vravíš, že sa používa?“
„Nemusí sa používať, ale je napojený na sieť.“
Auto poskočilo na štrku. Ak by sa aj na ceste nachádzali
nejaké stopy po iných autách, dážď ich už zmyl.
„Ok,“ poďakoval mu Wisting a položil.
Zabočili na prázdny dvor. Wisting chvíľu vyčkal, až potom

60
vypol motor. Dom vyzeral rovnako opustene ako včera. Alebo
sa niečo predsa len zmenilo? Z miesta, kde sedel, sa mu zdalo,
akoby bolo zapnuté svetlo na digestore nad sporákom. Nebol
si istý, ale videlo sa mu, že večer nesvietilo.
Otvoril dvere a vystúpil. Adrian Stiller spravil to isté. Už
nepršalo tak výdatne, ale nevyzeralo, že by malo prestať.
„Takto to tu vyzeralo aj pred dvadsiatimi štyrmi rokmi?“
spýtal sa a pozrel sa naňho od otvorených dverí na aute.
„Viac-menej,“ prikývol Wisting.
Zamieril ku garáži. Pred bránou zahliadol čerstvé stopy po
pneumatikách.
Vtom sa otvorili vchodové dvere a na schody vyšiel Martin
Haugen. Pomedzi nohy sa mu prešmykla mačka.
„Ahoj,“ pozdravil. Najprv sa pozrel na Wistinga, potom na
Adriana Stillera.
Wisting mu kývol na pozdrav.
„Len som sa zastavil pozrieť, či si doma,“ vysvetlil mu Wis-
ting.
„Bol som pár dní na chate,“ povedal Martin Haugen. „Chcel
som dať do poriadku strechu. Zateká.“
„Včera som tu bol,“ pokračoval Wisting.
Mačka sa mu obtrela o nohy.
Obaja vedeli, že sa rozprávajú o výročí Katharininho zmiz-
nutia, ani jeden to však nekomentoval.
„Všimol som si, že si mi volal,“ prikývol Martin. „Nechcete
ísť dnu?“
Wisting pokrútil hlavou.
„Šli sme len okolo,“ odpovedal a vykročil k autu. „Mohol by
som sa zastaviť popoludní, ak ti to vyhovuje.“
„Výborne,“ odpovedal Martin. „Nikam sa nechystám.“
Adrian Stiller zabuchol za sebou dvere. Wisting kývol rukou
na rozlúčku a sadol si za volant. Martin Haugen chvíľu postál
vo dverách, potom vošiel dnu a mačku nechal na daždi.

61
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 12

Keď Wisting odbočil na asfaltku, na druhej strane ulice sa od-

sunuli dvere na garáži.
„Steinar Vassvik,“ povedal a mávol mužovi so zaolejovanou
handrou v rukách. „Narazíte na jeho meno, keď budete čítať
spis. Aj vtedy tu býval.“
„Mal alibi?“
Wisting pokrútil hlavou.
„Problém je v tom, že presne nevieme, kedy Katharina zmi-
zla. Z časovej línie však vyplýva, že Vassvik bol posledný, kto
ju videl nažive. O dva dni neskôr nastúpil na výkon trestu za
ublíženie na zdraví. Sedel tri roky.“
Adrian Stiller vylovil z vrecka vrecúško mentoliek, odtrhol
z neho roh, vysypal do dlane jednu pastilku a vhodil si ju do úst.
„Povedzte mi o tej chate,“ vyzval ho.
Wisting vedel, kam mieri.
„O Haugenovej chate?“ spýtal sa však napriek tomu.
Stiller pritakal.
„Je v Bamble, na hranici so Skienom, odtiaľto je to hodinu
autom,“ vysvetlil mu Wisting. „Stará chalupa, čo stojí v lese,
v podstate na samote. Nemá tam vodu ani elektrinu. Kedysi
v päťdesiatych rokoch ju dal do poriadku jeho dedo.“
„Prirodzene, že ste Katharinu hľadali aj tam, však?“
„Áno, ale nemali sme dôvod domnievať sa, že tam je. Nemala
to tam rada a navyše jej auto aj motorka ostali doma. K chalupe
sa dá dostať po lesnej ceste, ktorá je zahradená závorou. Od nej
je to k chate štvrťhodinu pešo.
Kľúčik od chaty aj závory sme našli u Haugenovcov. Ležali
v zásuvke.“
„Ale boli ste tam, nie?“
„Vtedy nie, ale bol som tam s Martinom Haugenom niekoľ-
kokrát na rybačke.“
Adrianovi Stillerovi zaškrípala medzi zubami pastilka. Roz-
hryzol ju. Wisting zamyslene pokyvkával hlavou.

62
 „Bolo by to dobré miesto, ak by ste chceli ukryť niekoho,
koho držíte v zajatí,“ povedal.
Ešte stále celkom neveril tomu, že by Martin Haugen uniesol
mladú Kroghovú, ale ak by to mala byť pravda, bola by jeho
chalupa ideálny úkryt. Bola odrezaná od sveta a asi polhodinu
autom od miesta, kde Nadiu videli naposledy.
„Máte nejakú hypotézu?“ spýtal sa. „Čo sa stalo Nadii? Prečo
sa únoscovia odmlčali?“
„Niečo sa pokazilo,“ odpovedal Stiller. „Možno sa pokúsi-
la utiecť a pritom ju zabili. Možno únoscovia stratili odvahu,
a preto nedotiahli transakciu do konca. A nechali ju niekde
umrieť od hladu.“
„Ako Charlesa Lindbergha,“ poznamenal Wisting.
O Lindberghovom únose sa veľa hovorilo. Dvojročného
chlapčeka uniesli z detskej izby na druhom poschodí domu
jeho rodičov. Stalo sa to v roku 1932. Únosca poslal rodine
list, v ktorom požadoval výkupné 50-tisíc dolárov. Zaplatili, ale
chlapca im nevrátili. O dva mesiace dieťa našli. Mŕtve. Z pitvy
vyplynulo, že umrelo na dôsledky pádu. Únoscovi zrejme padlo
z rebríka, ktorý použil, keď ho unášal.
Stiller sa pomrvil.
„Chceme, aby ste to zistili, čo sa stalo.“
Wisting prešiel okolo muža, ktorý venčil psa.
„Ako to myslíte?“ spýtal sa.
„Vy ho poznáte najlepšie,“ odpovedal Stiller. „Zblížte sa s ním
ešte viac. Získajte si jeho dôveru. Dostaňte ho do takej pozície,
aby sa vám priznal.“
Wisting sa naňho pozrel, nič však nepovedal. Toto bolo to,
čo mu Stiller zatajoval. Bez toho, aby sa ho spýtali na názor,
vypracoval Stiller a jeho kolegovia z kriminálky plán vyšetro-
vania, v ktorom hral dôležitú rolu.
„Máme s tým dobrú skúsenosť. Postupovali sme takto aj pri
iných prípadoch,“ pokračoval Stiller. „Infiltrácia v kombiná-
cii so sledovaním, odpočúvaním a tradičným vyšetrovaním je
veľmi účinná.“

63
 „Vie, že som policajt,“ poznamenal Wisting. „Nie je to to
isté ako poslať za ním agenta.“
„Ale nevie, že viete o Nadii Kroghovej,“ namietol Stiller a po
prvý raz sa usmial. „Preto ste vo výhode. Môžete povedať tie
správne veci v správnom čase. Vnuknúť mu nejaké myšlienky.
Zaťahať za správne páky. V tom ste tak či onak dobrý. Dokážete
prinútiť ľudí, aby sa vám otvorili.“
Wisting zľahka pokrútil hlavou. Pridelili mu rolu, ktorú ne-
mal chuť hrať. Vo výsluchovej miestnosti to bolo iné. Tam sa
hralo s otvorenými kartami.
To, čo navrhoval Adrian Stiller, vyznelo tak trochu ako práca
v utajení. Mal zavádzať a klamať človeka, ktorého dobre poznal.
„Váš policajný riaditeľ to odobril,“ pokračoval Stiller. „Na-
vrhujem, aby ste začali už dnes večer, aj tak sa máte uňho
zastaviť.“
Wisting zastal pred hlavným vchodom do policajnej budovy.
„Dali vám prístupovú kartu?“ spýtal sa.
Stiller pritakal a potľapkal sa po náprsnom vrecku. Wisting
kývol na posuvné dvere.
„Musím si ešte niečo vybaviť,“ povedal. „Povedzte, prosím,
ostatným, že Martin Haugen už nie je nezvestný.“
Adrian Stiller zaváhal, ale napokon sa chopil kľučky a od-
chýlil dvere.
„Čo si o tom myslíte?“ spýtal sa.
„Porozprávame sa, keď sa vrátim,“ odpovedal Wisting.
Stiller prikývol a vystúpil do dažďa. Wisting sa odlepil od
chodníka a pridal plyn.

13

Adrian Stiller hľadel za autom. Vytiahol z vrecka vrecúško

s mentolkami a vysypal si do dlane ďalšiu pastilku. Až keď si
ju vopchal do úst, otočil sa, zamieril pod striešku pred dverami
policajnej budovy a zobral do ruky telefón.

64
 Leif Malm bol veliteľom novozriadenej Skupiny O. Mal ho
na rýchlej voľbe. Zodvihol mu po prvom zazvonení.
„Ako sa ti darí?“ chcel vedieť.
„Začalo sa to trochu zamotávať,“ odpovedal Stiller a vysvetlil
mu, že Martin Haugen bol nezvestný a zakrátko sa znova objavil.
„Spraví Wisting, čo od neho chceme?“ spýtal sa Malm.
Adrian Stiller rozhrýzol pastilku.
„To ešte neviem,“ odpovedal. „Nepáči sa mu, že sme to na-
plánovali poza jeho chrbát.“
„Je to rozumný chlap,“ vyhlásil Leif Malm. „Pochopí to.“
Dvere do policajnej budovy sa otvorili. Stiller vošiel dnu.
Kývol príslušníkovi za sklenou stienkou na vrátnici a vytiahol
prístupovú kartičku.
„Navyše mu to ide príliš na telo,“ dodal Malm. „Nemôže
to odmietnuť. Radšej pôjde do toho s nami, akoby mal len
sledovať, čo robíme.“
Stiller sa poobzeral, aby sa ubezpečil, že je sám.
„Ako sme na tom s monitoringom komunikácie?“ spýtal sa
a začal stúpať po schodoch.
„Dostali sme dva týždne,“ odpovedal Malm. „Spúšťame to
od 15.00.“
Stiller vytiahol prístupovú kartu, aby si odomkol ďalšie dvere.
„Dobre,“ uzavrel to rýchlo. „Zavolám ti popoludní.“
Položil a dal si telefón naspäť do vrecka. Chvíľu stál a uva-
žoval. Odpočúvanie by malo zmysel len vtedy, keby Martin
Haugen na únose s niekým spolupracoval. Ak by Wisting použil
tie správne páky, bol by nútený nadviazať s tou osobou alebo
osobami kontakt. Plný monitoring komunikácie znamenal, že
budú kontrolovať, s kým sa skontaktuje a o čom hovoria. Ne-
napichnú sa len na jeho telefón, budú si čítať aj jeho emaily
a ďalšiu elektronickú komunikáciu. Navyše bude jeho mobil
fungovať ako sledovacie zariadenie, budú stále vedieť, kde sa
nachádza. Aspoň teda kým bude zapnutý.
Oproti nemu kráčal Nils Hammer, v jednej ruke držal ob-
rovskú šálku s kávou, v druhej hŕbu papierov.

65
 „Už ste naspäť?“ spýtal sa.
„Martin Haugen predsa len nezmizol,“ oznámil mu Stiller.
„Bol iba na chate.“
Robustný policajt sa usmial.
„Takže čo teraz?“ spýtal sa.
„Rád by som sa stretol s vyšetrovateľmi, ktorých môžete na
tento prípad uvoľniť – teraz, popoludní,“ povedal Stiller.
Nils Hammer pritakal.
„Predbežne to bude len Wisting a ja.“
Dvaja muži nestačia, pomyslel si Stiller. Ale bude to musieť
zvládnuť, kým sa prípad nejako nepohne. Zo Skupiny O prišiel
len on a nemohol požadovať viac ľudí na prípad, ktorý prísne
vzaté nespadal pod ich policajné oddelenie.
„Ešte predtým by som si rád prečítal spisy ku Katharininmu
prípadu,“ pokračoval. „Už sa našli?“
Hammer si odpil z kávy a pokrútil hlavou.
„Spýtajte sa Bjørg Karin,“ navrhol a ukázal na kanceláriu
vedúcej sekretariátu. „Ak ich nenájde ona, tak v archíve nie sú.“
Stiller vstúpil do trojhrannej kancelárie. Veselo pôsobiacej
žene pri stole sa predstavil ešte pred rannou poradou.
„Hammer mi poradil, aby som sa vás spýtal na Katharinin
prípad,“ povedal.
Bjørg Karin sa priateľsky usmiala.
„Bola som predpoludním v archíve,“ povedala mu. „Do bež-
ného archivačného boxu by sa taký spis nezmestil. Zrejme je
odložený niekde pri inom prípade, ktoré z času na čas vytiahnu.
Poviem Wistingovi, aby ho našiel.“
Stillerovi sa jej odpoveď nepáčila, ale úsmev opätoval.
„Trochu to ponáhľa,“ poznamenal a zamieril do kancelárie,
ktorú mu dali k dispozícii.
Bola to miestnosť, akú bolo možné nájsť v akejkoľvek štátnej
inštitúcii: štandardne veľká, so štandardnými sivými stenami
a štandardným stolom s jaseňovou dyhou, na ktorom stál mo-
nitor počítača.
Bol v nej zlý vzduch. Podišiel k oknu. Zelené záclony mali

66
neurčitý vzor. Odtiahol ich a naskytol sa mu pohľad na sivý
múr náprotivnej budovy.
Otvoril okno a obzrel sa. Na korkovej tabuli nad písacím
stolom zanechal posledný vyšetrovateľ, ktorý miestnosť pou-
žíval, niekoľko červených, zelených a modrých pripináčikov.
Na stene visel minuloročný kalendár a plagát s výzvou Povedz
nie drogám.
Kancelárska stolička bola bez operadiel na ruky a modrá po-
ťahová látka bola trochu ošúchaná. Keď si na ňu sadol, zavŕzgala.
Nebol zvyknutý na také pomalé počítače. Hodnú chvíľu tr-
valo, kým sa vôbec dostal k tomu, že sa mohol prihlásiť a zadať
heslo a ešte dlhšie, kým ho vôbec pustil do systému.
Všetko zabralo viac času, než plánoval a predpokladal. Roz-
čuľovalo ho to. Pozrel sa na hodinky. Bolo 13.42. Počítal s tým,
že o takomto čase už bude oboznámený s hlavnými bodmi
Katharininho prípadu a bude pripravený informovať miestnych
policajtov o svojom pláne vyšetrovania.
Znovuotvorenie únosu Kroghovej bolo prvým prípadom,
ktorý mu v Skupine O zverili. Bolo dôležité, aby postupoval
správne. Bolo dôležité, aby uspel.
Oba staré prípady mali spoločné len to, že v nich šlo o ženy,
čo zmizli. Priama súvislosť bola čistou špekuláciou. Nestalo sa
to rovnakým spôsobom, nedalo sa poukázať na rovnaký vzorec.
Vec sa mala tak, že Martin Haugen bol zatiaľ jediným spoloč-
ným menovateľom. Bolo to pomerne zaujímavé, ale vlastne to
všetko len komplikovalo. Aj tak ho to však potešilo. Značilo to,
že popri Kroghovej únose vyrieši aj Katharinin prípad.

14

William Wisting zacúval autom k domu. Zastal tesne pri vcho-

dových dverách, bližšie už ísť nemohol. Odomkol si a prešiel
do obývačky. Topánky zanechávali na podlahe mokré fľaky.
Kartónové škatule so starými spismi boli ešte stále otvorené.

67
Pozbieral zakladače, ktoré predtým povyťahoval a vložil ich na
svoje miesto. Niektoré hárky sa vyšmykli von. Správa s fotkou
pripnutou kancelárskymi sponkami. Zodvihol ju a zahľadel
sa na ňu.
Na zábere boli tri lístky prilepené na zrkadlo nad bielizníkom
v chodbe u Haugenovcov. Blesk sa v zrkadle odrazil a bolo
v ňom vidno obrysy technika, ktorý lístky odfotil.
V správe bola odpoveď na otázku, čo sa ukrýva za odkazmi.
Dátum a hodina sa týkali termínu u kaderníčky – Katharina si ho
dohodla dva týždne pred svojím zmiznutím. Chcela si dať ostrihať
a zafarbiť vlasy. Kaderníčka vypovedala, že o niekoľko dní neskôr
termín zrušila. Meno a telefónne číslo patrilo jednej žene, ktorá
s ňou spievala v zbore. Ich dirigent mal narodeniny, päťdesiat
rokov a ženy sa mu zbierali po stodvadsaťpäť korún na darček.
AML bola Anne Marie Larsenová, ktorá mala zbierku na starosti.
Takto trávili dni a týždne po jej zmiznutí. Keď noviny písali
o tom, že obracali každý kameň, mali na mysli presne takéto
detaily. Malé dieliky života Kathariny Haugenovej, ktoré sa po-
kúšali zlepiť dokopy. Za každou odpoveďou nasledovala ďalšia
otázka. Prečo si chcela ostrihať a zafarbiť vlasy a prečo termín
napokon zrušila?
Wisting odložil záber a správu naspäť do zakladača a vynie-
sol škatuľu do auta. Potom zašiel do spálne a vybral zo šatníka
zvyšné dve. Boli veľké a ťažké, musel ich odniesť po jednej.
Keď zabuchol dvere na batožinovom priestore, stála pri jeho
aute Line. Bola v pršiplášti, kapucňu mala stiahnutú do čela
a obuté mala gumáky.
„Upratuješ?“ spýtala sa a napravila pršiplášť na kočíku.
„Zdalo sa mi, že je načase,“ usmial sa Wisting.
„Myslela som si, že si doma a miesiš cesto,“ poznamenala
Line.
Wisting nechápal, o čom to hovorí.
„Na pizzu,“ vysvetlila mu. „Večer príde Thomas.“
„Ach, áno... nie, to spravím až neskôr,“ povedal a nepriznal
sa jej, že zabudol na Thomasa aj na pizzu.

68
 „Musí kysnúť len hodinu,“ dodal a vošiel pod striešku pred
vchodovými dverami. „Idete na dlhú prechádzku?“
Kývol na kočiarik. Kvapkala z neho dažďová voda.
„Boli sme, už ideme domov.“
„Tak teda večer,“ povedal Wisting a zamieril k autu. „Dáme
si pizzu.“
Naštartoval, spustil na strane spolujazdca okno a vyklonil
sa z neho.
„Nad niečím som uvažoval,“ povedal. „Máš prístup do ar-
chívu VG?“
Line pritakala a napravila si kapucňu.
„Prečo?“ spýtala sa.
Wisting nevedel, ako jej to má vysvetliť. Rád by sa pozrel na
noviny, z ktorých vraj Haugen vystrihol písmená a slová, ale
nechcel jej povedať o liste, v ktorom sa písalo o výkupnom, ani
o únose Kroghovej.
„Len sa chcem pozrieť na jedny staré noviny,“ povedal
a takmer neznateľne pohol hlavou smerom k škatuliam so
spismi v batožinovom priestore, akoby chcel naznačiť, že sa
to týka Kathariny.
„Môžeš si ich vyhľadať aj sám,“ povedala Line. „Všetko je
na internete. Je to platená služba, ale pošlem ti link s mojím
užívateľským menom a heslom.“
„To by bolo fajn,“ usmial sa na ňu.
Okienko zatvoril, ale počkal, kým Line vyjde aj s kočíkom
z dvora, až potom naštartoval. V špajze mal múku – to vedel,
možno aj sušené droždie, ale asi už po záruke. Aj tak však musí
kúpiť syr a niečo, čím pizzu obloží.

15

Wisting zastal vedľa autoumývačky v garáži policajného od-

delenia, našiel vozík, naložil naň škatule so spismi a odtlačil
ich na sekretariát.

69
 Bjørg Karin sa naňho pozrela od svojho písacieho stola.
„Katharinin prípad,“ vysvetlil jej a pustil sa vykladať škatule
na zem. „Príde si po ne jeden chlap z kriminálky.“
„Už tu bol,“ utrúsila Bjørg Karin.
„Príde znovu,“ ubezpečil ju Wisting a odtlačil prázdny vozík
k svojej kancelárii. Nechal ho stáť na chodbe, aby ho zobral so
sebou, keď zase pôjde dole.
Monitor mu oznámil, že mu bol umožnený prístup do
elektronickej verzie spisu týkajúceho sa Kroghovej prípadu.
Dal počítaču riadne zabrať, keď sťahoval všetky dokumenty,
ktoré k nemu patrili. Kroghovej únos vyšetrovali v čase, keď
sa všetky hlásenia písali na stroji. On však hľadal najnovšie
správy, tú o Haugenových odtlačkoch, ktoré ho previazali
s prípadom.
Dokumenty chronologicky vytriedil tak, aby boli najnovšie
uvedené ako prvé. Navrchu našiel aj žiadosť o monitoring ko-
munikácie. Otvoril dokument a zistil, že súd ho povolil.
O kúsok nižšie našiel správu týkajúcu sa odtlačkov prstov.
Mala štyri strany, súčasťou boli aj fotokópie listov od únoscov.
Hlásenie sa začínalo tým, ako bol originál listu z roku 1987
pretretý štetcom na získavanie odtlačkov. Wisting si spomenul,
ako sa aj on učil používať daktyloskopický prášok s obsahom
železa. To bolo ešte na policajnej akadémii. Neskôr to využil
aj na rôznych miestach činu. V hlásení sa spomínalo, ako sa
začal v deväťdesiatych rokoch používať ninhydrín – pomáhal
vizualizovať odtlačky na papieri a iných poréznych materiá-
loch. Wisting vedel, že chemikália reaguje s aminokyselinami
obsiahnutými v pote a vytvára látku fialovej farby. Keď nanovo
preverovali listy únoscov, použili práve túto metódu. Na prvom
liste našli tri odtlačky prstov. Priložená kópia sa zhodovala s tou,
ktorú im ukázal na porade Adrian Stiller. Wisting si znovu
prečítal prvý list. Máme Nadiu. Môžete ju dostať späť. Cena je
tri milióny korún. Čakajte na ďalšie inštrukcie. Tri miesta boli
zakrúžkované ceruzou – boli to miesta, kde našli Haugenove
odtlačky prstov. Nález bol nesporný.

70
 Zapípal mu mobil, dostal správu. Keď sa naň pozrel, zistil, že
mu píše Line. Poslala mu prihlasovacie meno a heslo do archívu
VG. Keď odložil telefón, prišiel mu email, v ktorom mu písala
to isté. Klikol na link a prihlásil sa.
Najprv to skúsil s Nadiou Kroghovou. Na monitore mu zabli-
kalo množstvo miniatúrnych novinových stránok, na ktorých
sa objavilo jej meno. VG o nej písali 89-krát. Nebolo to časté
meno, predpokladal teda, že všetky články budú o jej únose. Šlo
o pomerne nekvalitné čiernobiele kópie novinových stránok.
Ilustračné fotky neboli dostatočne kontrastné a boli rozmazané,
ale text sa dal ako-tak prečítať.
Väčšina článkov bola z jesene, keď zmizla, ale našiel aj novšie
texty o kriminálnej záhade, ktorú sa zatiaľ nepodarilo vyriešiť.
Prípadne sa jej meno objavilo v článkoch o iných únosoch.
Vyťukal do vyhľadávacieho políčka aj meno Katharina Hau-
genová. V osloských novinách o nej písali len štyrikrát. Únos
Kroghovej bol pre médiá očividne zaujímavejší než Katharina
Haugenová. Novinári mali žiadosť o výkupné, vydieranie a mož-
nú samovraždu – to sa im videlo rafinovanejšie než obyčajné
zmiznutie.
Preklikol sa naspäť na daktyloskopickú správu. Vyšetrovatelia
zistili, z ktorého vydania VG vystrihli slová na liste a presne
vedeli, koľko exemplárov vytlačili a v ktorých stánkoch ich
predali. To bolo zrejme napísané aj v spise, ale Wisting chcel
skúsiť niečo iné.
Všimol si, že na prvý list sa únoscovia podpísali ako Sivé
leopardy, zatiaľ čo na druhom bolo len Siví. Tie dve slová na
prvom liste boli hrubo vytlačené a vystrihnuté vcelku. Tak vyšli
aj v novinách, avšak slovo Siví stálo samostatne.
Vrátil sa k archívu VG a napísal do vyhľadávača „Sivé leo­
pardy“ v úvodzovkách. Na monitore sa objavili tri stránky. Sivé
leopardy bola politická organizácia, ktorá sa zasadzovala za
práva dôchodcov. Dve stránky boli z decembra 1987, tri me-
siace po únose Nadie Kroghovej, ale jedna bola zo štvrtka 27.
augusta 1987. O tri týždne nato zmizla.

71
 Wisting klikol na miniatúru novinovej stránky. Sivé leopardy
sa spomínali v perexe pod fotkou muža, o ktorom hovorili ako
o Generálovi.
Presunul stránku z novín na jednu stranu obrazovky, na
druhej si otvoril list od únoscov. Pozeral sa striedavo z jednej
strany na druhú a našiel tri ďalšie slová, ktoré vystrihli z toho
istého článku. Cena, milióny a korún.
Na slovách leopardy, milióny a posledných troch písmenách
v slove Nadia sa našli odtlačky prstov.
Meno bolo zlepené z dvoch výstrižkov Na a dia. Wisting dal
vyhľadávať na novinovej stránke, ktorú mal otvorenú na mo-
nitore slabiku dia. Vyskytovala sa na nej niekoľkokrát v slove
médiá a raz v slove dialýza.
Preklikal sa na titulnú stránku novín. Okrem iného na nej
písali o ozbrojenej lúpeži v Bodø a o akomsi odvážlivcovi, kto-
rý skočil s padákom z brala Prekestolen. Na druhej stránke
sa venovali voľbám do samosprávy obcí, ktoré sa vtedy podľa
všetkého konali.
Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi listoval Martin Haugen v tom
istom vydaní. Nebolo o tom pochýb.
Vstal od písacieho stola a zamieril za Bjørg Karin. Jedna zo
škatúľ so spismi už bola preč. Wisting otvoril ďalšiu a vytiahol
zakladač označený ako Financie.
V súvislosti so zmiznutím preverovali aj osobné financie
Kathariny a Martina Haugenovcov, predovšetkým preto, aby
zistili, či si Katharina neodkladala bokom peniaze s tým, že
začne niekde odznova. Na nič neprišli. Martin Haugen však
mal teoreticky motív uchýliť sa k vydieraniu – ak sa na to po-
zeral vo svetle Kroghovej únosu. Pár rokov pred Katharininým
zmiznutím zaostali s úhradou splátok a úrokov za hypotéku.
Keď Katharina zmizla, jeho situáciu to nijako nevylepšilo, lebo
bol na platenie sám, avšak úroková miera poklesla natoľko, že
to zvládol.
Wisting sa sotva usadil za počítačom, keď do kancelárie na-
zrel Nils Hammer.

72
 „Stiller sa rozhodol zvolať o tretej poradu,“ povedal.
Wisting sa pozrel na hodinky. Ostávala mu sotva štvrťhodina.
„O pol štvrtej,“ povedal a otvoril zakladač. Prvý dokument
sa týkal vyplatenia poistky na meno Katharina Haugenová.
„Obávam sa, že to predsa len bude o tej tretej,“ povedal
Hammer. „Príde aj náš policajný riaditeľ a riaditeľka polície
z Telemarky. Zavolali aj prokurátora.“
Wisting sa pozrel na Hammera. Chápal, čo Stiller robí. Prí-
tomnosťou policajného riaditeľa chcel na Wistinga zatlačiť, aby
súhlasil s plánom Skupiny O.
„Dobre,“ povedal a opäť sa pohrúžil do spisu.
Haugenovi vyplatili poistku štyri roky po Katharininom zmiz-
nutí. Bola to súčasť kolektívnej zmluvy štátnej správy ciest,
o ktorej Martin nevedel. Wisting mu vtedy pomáhal s papiermi.
Šlo o 100-tisíc korún. Na Haugenov účet ich previedli až vtedy,
keď súd vyhlásil Katharinu Haugenovú za mŕtvu.
Zalistoval späť a našiel papiere, ktoré vlastne hľadal. Bola to
kópia listu od sporiteľne, v ktorom im oznamovali, že sú pozadu
so splátkami a upozorňovali ich, že ak ich neuhradia, budú
musieť nehnuteľnosť zabaviť a vydražiť. Napokon sa dohodli,
takže im dom ostal, ale list bol datovaný 14. septembra, päť dní
pred únosom Nadie Kroghovej.
Wisting načrtol na čistý papier časovú líniu – takmer si ani
neuvedomoval, že to robí. Vyznačil na nej únos, list z banky
a dva listy, v ktorých požadovali únoscovia výkupné. Celkom
mu do nej nezapadali noviny z 27. augusta – bolo to tri týždne
pred únosom. Noviny boli niečo, čo si človek prečíta a zahodí.
Nepovaľovali sa po dome celé týždne. Bol u Martina Haugena
na návšteve, nespomínal si, že by si niekedy odkladal noviny.
A vtedy sa ešte odpad netriedil. Noviny sa pálili v krbe alebo
ich ľudia vyhadzovali spolu s ostatnými odpadkami.
Od momentu, keď si Martin Haugen čítal noviny, do chvíle,
keď Kroghovcom doručili prvý list, uplynulo 26 dní. Prečo použili
práve tie noviny, sa dalo vysvetliť rôzne. Bolo možné dokonca aj
to, že ich páchateľ zobral odniekiaľ z odpadkového koša.

73
 Preklikával na monitore noviny a uvažoval o nejakom prija-
teľnom vysvetlení. Možno si Martin prelistoval noviny v práci.
Keď uniesli Nadiu Kroghovú, pracoval na ceste za Porsgrun-
nom. Tam sa zoznámil s Katharinou, ale Porsgrunn bola aj
obec, v ktorej bývala Nadia Kroghová.
Dostal sa až k stránke so športom a článku o Grete Wai-
tzovej, ktorá sa pre zranenie nemohla zúčastniť na maratóne
počas majstrovstiev sveta v Ríme. Čosi však upútalo jeho
pozornosť.
Prečítal si nadpis článku, ktorý predtým len preletel oča-
mi, pozorne si prezrel fotku a dvakrát si prečítal text pod
ňou. Bolo to ako hľadieť do prenikavého svetla. Rozsvietilo
sa znenazdajky, náhle. Získal informáciu, ktorú potreboval:
už nepochyboval o tom, že Martin Haugen bol zapletený do
únosu Nadie Kroghovej.

16

Adrian Stiller sledoval sekundovú ručičku na hodinách visiacich

na stene v zasadačke. Bolo 43 sekúnd po tretej hodine.
Prokurátor a obaja policajní riaditelia už dorazili. Prišla aj
Christine Thiisová a Nils Hammer. Čakali už len na Williama
Wistinga. Bolo privčas vyvodiť z toho nejaké závery. Mohlo to
značiť, že je proti plánu, ktorý Stiller so Skupinou O vypracoval,
ale jeho meškanie sa dalo vysvetliť aj inak.
Larvický policajný riaditeľ dolial svojej kolegyni z Telemar-
ky kávu. Obaja boli v uniformách. Ivana Sundta povýšili len
pred pár rokmi. Agnes Kiilová, telemarská policajná riaditeľka
bola skúsenejšia. Prednedávnom ju bolo často vidieť v médi-
ách v súvislosti s vyšetrovaním prípadu týkajúceho sa obchodu
s drogami. Prišla, lebo Kroghovej prípad vlastne spadal pod
Telemarku. Formálne patril jej oddeleniu, ona zaň zodpove-
dala. Ivan Sundt bol najvyššie postaveným policajným dôstoj-
níkom v policajnom okrsku, v ktorom sa malo vyšetrovanie

74
uskutočniť. Obaja sa uchádzali o miesto policajného riaditeľa
novovytvoreného zlúčeného okrsku. Ak by nastal v Kroghovej
prípade prelom, mohlo by im to pomôcť. Zrejme budú robiť,
čo bude v ich silách, aby sa vyšetril a ešte viac, aby si zaň mohli
pripísať zásluhy.
Wisting vstúpil do miestnosti dve minúty po tretej, zatvoril
dvere a kývol na pozdrav policajným riaditeľom a prokurátorovi.
„Prepáčte,“ ospravedlnil sa, položil na stôl niekoľko papierov
a sadol si.
Stiller sa poponáhľal a ujal sa slova. Nebol síce domáci, ale
túto poradu zvolal on. Šlo o jeho prípad.
„Vďaka, že ste prišli,“ začal. „Niektorí z vás si museli narýchlo
zmeniť plány, som však rád, že ste tu.“
Odkašľal si a presunul niekoľko papierov.
„Ako viete, znovu sme otvorili prípad únosu Nadie Krogho-
vej. Vzhľadom na nové technické dôkazy máme podozrivého:
Martina Haugena. Naším cieľom je jeho zadržanie a zatknutie,
pričom by sme radi využili trochu netradičnú vyšetrovateľskú
metódu.“
Zmĺkol, aby umožnil ostatným vyjadriť sa k tomu, čo práve
povedal. Policajná riaditeľka tú možnosť využila:
„Mňa osobne tento vývoj veľmi potešil,“ začala. „Nevyriešený
prípad zmiznutia, ako bol tento, je veľkou záťažou pre rodi-
nu i okolie. Podobné udalosti sú živnou pôdou pre špekulácie
a oslabujú dôveru k polícii.“
Sundt pritakal a otočil sa k Wistingovi: „Odteraz je tento
prípad našou prioritou.“
Adrian Stiller stručne zhrnul, o čo ide v novej daktylosko-
pickej správe.
„Nemôžeme však postaviť prípad len na technických dôka-
zoch,“ pokračoval. „Sme prinútení vyprovokovať nové indície
a dôkazy.“
„Ako to chcete spraviť?“ spýtal sa Sundt.
Stiller sa vyhol Wistingovmu pohľadu.
„Predovšetkým chceme využiť metódu infiltrácie,“ odpovedal.

75
„Mnohí z vás vedia, že medzi Martinom Haugenom a Willia-
mom Wistingom je isté priateľské puto. Uvažovali sme, že by
ste ho využili.“
„Ako?“ spýtal sa Sundt.
„Haugen žil so svojím tajomstvom pomerne dlho,“ pokračoval
Stiller. „Pokúsime sa ho z neho vylákať. Našou hlavnou zbraňou
budú rozhovory – tak tento prípad dotiahneme do úspešného
konca,“ povedal a uprel oči na Wistinga. Z jeho výrazu tváre
sa nedalo nič vyčítať.
„Vypracovali ste podrobnejší plán tejto infiltrácie?“ nedal mu
pokoj miestny riaditeľ policajného oddelenia.
Stiller prikývol a zatváril sa uvážlivo, dúfal, že takto vyznie
ich plán premyslenejšie, než v skutočnosti bol.
„Budúci týždeň vyrukujeme s tým, že znovu otvárame Kro-
ghovej prípad. Zverejníme listy únoscov a očakávame veľký
záujem médií. To bude naša páka. Postaráme sa o to, aby bol
Wisting s Haugenom, keď to vyjde najavo. Bude sledovať jeho
bezprostrednú reakciu a poštuchne ho naším smerom.“
Prokurátor sa vzpriamil.
„Zvládneš to, William?“
Odpoveď prišla rýchlejšie a jednoznačnejšie, než Stiller pred-
pokladal.
„Áno.“
„Žiadne pochybnosti z etických či osobných príčin?“
Skúsený vyšetrovateľ pokrútil hlavou. Stiller chcel pokračovať,
no Wisting mu skočil do reči.
„Etické hranice som už dávno prekročil,“ ozval sa.
Všetci v miestnosti stíchli.
„Nadviazal som kontakt s Martinom Haugenom, keď sa vy-
šetrovanie zmiznutia jeho ženy dávno uzavrelo, a to preto, že
som mu neveril,“ pokračoval Wisting. „Mal som dojem, že
niečo tají. Domnieval som sa – a stále sa domnievam – že vie,
čo sa s Katharinou stalo. Keď som sa s ním rozprával, navigoval
som naše rozhovory tak, aby som to z neho dostal.“
Ešte stále sa nikto neozval.

76
 „Prečo si si to myslel?“ spýtala sa Christine Thiisová po chvíli.
Wisting uvažoval. Katharinin prípad bol ako falošne zahratá
hudobná skladba, ale takto to kolegom vysvetliť nemohol.
„Šlo o takmer nepatrné rozdiely, malé detaily v jeho rozprá-
vaní, ktoré sa z času na čas menili, keď sme o tom hovorili,“
odpovedal. „Môžete to nazvať intuícia alebo pocit v kostiach.
Stále sa mi videlo, že niečo na tom celom nesedí a rád sa po-
kúsim dostať sa tomu na koreň.“
Nils Hammer sa obrátil na kolegu. Bol to chlap, ktorý by
veru pri pokri prišiel aj o gate.
„Takže si sa s ním naoko skamarátil?“ zhrnul to. „Len na
základe nejakého pocitu v kostiach?“
„Tak to bolo,“ prikývol Wisting.
„Prišiel na pohreb tvojej ženy,“ pripomenul mu Hammer.
„To prišli mnohí,“ poznamenal Wisting.
„Čo si zistil?“ spýtala sa Christine Thiisová.
„Len som sa utvrdil vo svojom prvotnom podozrení,“ od-
povedal Wisting.
„Výborne,“ zamiešala sa do toho policajná riaditeľka z Tele-
marky. „Kedy celú operáciu spustíte?“
„Už sme začali monitorovať jeho komunikáciu,“ oboznámil
ich Stiller. „Wisting Haugena popoludní navštívi, odtiaľ sa od-
pichneme.“
Porada pokračovala objasnením jednotlivých formalít, skonči-
la sa, keď sa prokurátor a policajní riaditelia zdvihli na odchod.
Adrian Stiller sa pozrel na Wistinga.
„Vďaka,“ povedal. „Nedokázali by sme to, keby ste sa neroz-
hodli hrať za naše družstvo.“
Wisting prikývol.
„Predpoludním sa mi zdalo, že o Haugenovej vine pochy-
bujete,“ pokračoval Stiller. „Ako to, že ste sa napokon rozhodli
ísť do toho?“
„VG,“ odpovedal Wisting.
„VG?“ začudoval sa Stiller.
Wisting otočil papiere, ktoré ležali pred ním. Stiller si vši-

77
mol titulku VG, bolo to vydanie, z ktorého únoscovia vystrihli
písmená a slová.
„Martin Haugen nie je vášnivým čitateľom novín,“ povedal
William Wisting a posunul mu kópie. „Poznám ho. Nepredpláca
si ani miestne noviny a nikdy som ho nevidel čítať bulvár.“
„Hm,“ povedal Stiller a zobral do rúk prvý hárok.
Wisting kývol na hŕbku papierov.
„Strana 17,“ povedal.
Stiller zalistoval. Nadpis článku znel Vylepšený povrch. Šlo
o nový typ asfaltu, ktorým mali pokryť E18 vedúcu cez Tele-
marku. Mal prispieť k zníženiu emisií a prašnosti.
„Druhý zľava,“ povedal Wisting.
Stiller sa pozrel na fotku piatich cestných robotníkov pred
vibračným valcom, ale až keď si prečítal meno pod záberom,
pochopil, na koho vlastne hľadí.
„Martin Haugen!“ vyhŕkol.
Nils Hammer a Christine Thiisová pristúpili k nemu, aby
sa tiež pozreli.
„Zdalo sa mi čudné, že slová povystrihovali z takých starých
novín, najmä ak vezmem do úvahy, že Martin Haugen si noviny
nekupuje ani ich nečíta, ale je jasné, že keď v nich uverejnili
jeho fotku, tak si ich kúpil. A jasné je aj to, že ich nevyhodil –
nechal si ich.“
Stiller sa pomrvil na stoličke. Nechápal, ako to mohli vtedy
prehliadnuť, ale v čase, keď noviny identifikovali, ho ešte nikto
neupodozrieval. Bol len náhodným menom na strane 17. Teraz
to bolo iné. Bol osobou, okolo ktorej sa všetko točilo.
William Wisting vstal.
„Tak teda ideme na to,“ povedal. „Idem k Haugenovi na
návštevu.“

78
 17

Wisting zabudol, že auto odstavil pri umývačke v suteréne pod

policajnou budovou. Zašiel najprv na dvor, až potom si spome-
nul, kde zaparkoval. Z garáže zamieril na ulicu Kleiverveien.
Počas svojej kariéry sa stretol s mnohými klamármi a pod-
vodníkmi. Ľuďmi, ktorí si vymýšľali, ako sa im to hodilo. Nie-
ktorým uveril, iných odhalil a niektoré lži jednoducho vedome
ignoroval.
Rokmi vycibril svoju schopnosť odhaliť lož. Keď vyšiel z vý-
sluchovej miestnosti s pocitom, že človek, s ktorým sa rozprával,
klame, zdôvodňoval to často intuíciou alebo svojimi kosťami.
Zistil však, že v podstate ide o zachytenie drobných odchýlok
v emocionálnych odozvách. V prípade Martina Haugena sa
napríklad úsmev dostavil o sekundu či dve neskôr – akoby
o ňom musel premýšľať. Navyše sa usmieval pridlho a pery
mal príliš napäté. Ľudia, čo hovorili pravdu, vystupovali syn-
chronicky. Ich držanie tela, výraz tváre a hlasová tónina sa
prispôsobovali tomu, o čom hovorili. U Martina Haugena si
všimol rozpor medzi tým, čo povedal a spôsobom, ako to po-
vedal. A potom tu bolo, samozrejme, všetko to, čo nepovedal.
To prispievalo k dojmu, že je klamár. Na jednom seminári
o metódach výsluchu im školiteľka spomínala, že klamári majú
sklon vyhýbať sa slovám ako „ale“, „alebo“, „okrem“ a „zatiaľ
čo“, lebo nedokážu zvládnuť komplexné myšlienkové proce-
sy. Navyše neradi využívajú pri komunikácii osobné zámená.
Podvedome sa dištancujú od vlastného klamstva tým, že sa
vyhýbajú slovám ako „ja“, „mňa“ a „moje“. To všetko sa hodilo
na Martina Haugena.
Odbočil na hrboľatú, štrkom vysypanú cestu a zaparkoval
na dvore. Z komína stúpal hustý dym, vlhký vzduch a dážď ho
však odnášali k lesu.
Wisting pomaly vystúpil z auta a vykročil ku dverám. Martin
Haugen otvoril ešte predtým, ako zazvonil. Od jeho nôh naňho
blýskala očami čierna mačka.

79
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 „To je teda počasie,“ poznamenal a kývol Wistingovi, aby
vošiel dnu.
Odložil si bundu a kráčal za ním do kuchyne. Vyrušil ho pri
večeri. Na tanieri mal zemiak a kus mäsa. Odpratal ich a položil
na stôl termosku s kávou.
„Prepáč, že som včera nebol doma,“ povedal a vybral zo
skrinky šálky. „Už odvtedy uplynulo toľko rokov a dni sa mi
nejako zlievajú dokopy.“
Wisting si sadol ku kuchynskému oknu a napadlo mu, že pred
rokom zabudol na mamine narodeniny. Vždy zvykli s otcom
zájsť na jej hrob, ale vlani mu to úplne vypadlo. Bolo jednoduché
zabudnúť, ale tým sa nedalo vysvetliť to, ako sa Martin vyparil.
Bolo v tom čosi iné.
Nedal na sebe nič znať.
„Riadne sa ti pohral s cestou,“ povedal a vyzrel von. „Dážď,“
dodal, aby vysvetlil, čo má na mysli.
Martin Haugen s tým súhlasil.
„Uvažoval som, či ju nevyasfaltujem,“ povedal a vybral zo
špajzy roládu z obchodu.
„Áno, prečo nie? Veď si od fachu,“ usmial sa Wisting.
Uvažoval, či nezavedie reč na rozličné typy asfaltu, aby sa ne-
jako dostal k článku z roku 1987, ale to by bolo príliš nešikovné.
„Všimol som si, že máš vlastnú dopravnú značku,“ pozna-
menal.
„Dopravnú značku?“ spýtal sa Martin a vybalil koláč z plas-
tového obalu.
„Vjazd zakázaný,“ vysvetlil mu Wisting a kývol k hlavnej ceste.
Martin opäť zamieril ku skrinke a vybral z nej dva taniere.
„Nepatrné výhody, ktoré so sebou prináša môj džob,“ usmial
sa. „Priniesol som si ju z práce.“
„Mal si nejaký problém s cudzími ľuďmi alebo autami?“
Martin Haugen pokrútil hlavou.
„Nič vážne,“ odpovedal a nakrájal koláč. „Zašli sem nejaké
zahraničné autá, ktoré sa tu potom otočili. Tuším to boli Litovci.“
Wistingovi napadli bezpečnostné kamery v oknách a zauva-

80
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
žoval, či ich spomenúť alebo nie. Ak si Martin pozrie nahrávky,
aj tak zistí, že ich videl.
Predbehol ho.
„Dal som si do okien aj nejaké kamery,“ povedal.
„Videl som,“ poponáhľal sa Wisting s odpoveďou. „Popre-
chádzal som sa včera okolo domu.“
Uvážil, že je vhodný čas spomenúť Katharinu.
„Videl si tu Inger Lise?“ spýtal sa a myslel na bývalú manželku,
čo sa vkradla do Haugenovho domu a ukradla Katharinine veci.
Martin Haugen nalial kávu do šálok.
„Nie,“ odpovedal. „To s ňou nemá nič spoločné. Mimocho-
dom, stretol som ju v lete, v prístave. Prechádzala sa tam so
svojím novým mužom.“
Wisting to nerozpitvával.
„Ako bolo na chate?“ spýtal sa radšej.
Zdalo sa, akoby Martin nepočul jeho otázku a naložil si koláč
na tanier.
„Vravel si, že ti zateká strecha, nie?“ dodal Wisting.
„Áno,“ pritakal Haugen a dôkladne prežúval. „Nebolo to
také zlé, ako som sa nazdával, ale chcem tam ešte zájsť a pozrieť
sa na to.“
„Ideš tam znovu?“ spýtal sa Wisting.
„Musím.“
„Šiel by som s tebou,“ navrhol Wisting. „Môžeme rozhodiť
siete ako minule.“
Martin Haugen si znovu odhryzol z koláča. Víkend na chate
v Bamble by ich zblížil a poskytol by Wistingovi možnosť, aby
sa mu dostal pod kožu.
„Skutočne by som potreboval na pár dní vypadnúť,“ pokra-
čoval Wisting, aby nedal Martinovi šancu odmietnuť ho. „Mám
strašný stres v práci.“
Martin Haugen prikývol a neprestal prežúvať. Wisting si
zobral kus koláča a preniesol ho na svoj tanier.
„Čo takto budúci víkend?“ spýtal sa.
Pípol mobil. Martin vstal, podišiel k linke, na ktorej ležal

81
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
jeho telefón a prečítal si esemesku. Potom si ho vložil do vrecka,
neodpísal na ňu.
„Budúci víkend?“ zopakoval Wisting, keď si sadol.
Martin Haugen bol očividne myšlienkami niekde inde.
„Výlet na chatu,“ dodal Wisting na vysvetlenie. „Budúci ví-
kend.“
„Áno,“ odpovedal. „Poďme. Spravíme si výlet.“
Wisting ochutnal koláč. Martin Haugen sa mu videl ešte
roztržitejší než za posledné roky.
„Nemáme nič nové,“ vyhlásil Wisting z ničoho nič.
Martin chápal, čo má na mysli. Počas uplynulého roka sa
neobjavili žiadne nové stopy v Katharininom prípade.
„Preverili ste aj to, čo s stalo v Sørlandete?“ spýtal sa.
Wisting prikývol. V lete vyplavilo more na jeden z ostrovov
za Portørom mŕtvolu. Šlo o ženu. Jej telo nieslo známky dlhého
pobytu vo vode.
„Zavolal som tam,“ odpovedal. „Ale už mali podozrenie, kto
by to mohol byť a ukázalo sa, že to aj súhlasí. Staršia pani, čo
zmizla okolo Veľkej noci.“
„Ako podľa teba vyzerá?“ spýtal sa ho Martin. „Myslíš, že
z nej niečo ostalo?“
Wisting zauvažoval. Prvé roky hovorili o Katharine tak, akoby
bola ešte stále nažive, ale postupne s tým prestali a rozprávali
sa o nej ako o mŕtvej.
„Záleží na tom, kde je,“ odpovedal Wisting. „Nemyslím si,
že ju nájdeme v mori, tak ako tú ženu v Sørlandete.“
„A ak je niekde pochovaná?“ spýtal sa Martin.
Wisting odložil tanierik s koláčom na stôl. To bolo prvý raz,
čo sa Martin Haugen pýtal na niečo také.
Odkašľal si. Nebolo mu príjemné hovoriť o tom.
„Záleží na pôde, na jej zložení,“ odpovedal. „Ak je pocho-
vaná na cintoríne, ostali by z nej len veľké kosti a zuby. Ak leží
v ílovitej zemi alebo v takej, ktorá obsahuje rašelinu, zachovalo
by sa z nej viac.“
Na chvíľu sa odmlčal, až potom pokračoval.

82
 „Ale ak ju aj niekto zakopal, tak ju zrejme do niečoho za-
balil. Do celtoviny alebo plastovej fólie. Zvyčajne to tak býva.
A v takom prípade by sa zachovali aj jej šaty.“
„Našli ste niekedy aj také telá?“
„Stáva sa to.“
Martinov mobil opäť zapípal. Nepozrel sa naň.
„Najhoršie je nevedieť,“ povedal. „Nevedieť, čo sa stalo.“
Wisting netušil, čo mu má na to povedať. Často sa o tom
zhovárali. O neistote. Postupne to znelo ako naučená básnička
a on vedel, čo bude nasledovať.
„Bez ohľadu na to, čo sa stalo, by som to rád vedel,“ ozvalo
sa z opačného konca stola. „Stále dúfam, že sa niečo nájde,
nejaká stopa, vysvetlenie. Nevzdal som sa, ale uvedomujem si,
že je mojím osudom niesť toto bremeno.“
Opäť sa začali zhovárať o počasí a daždi, ktorý nie a nie pre-
stať. Martin chcel vedieť, ako sa má jeho vnučka a Wisting mu
porozprával o guľôčkovom pere a o tom, ako si pochutila na
atramente.
Napokon vstal a poďakoval za kávu a rozhovor.
„Musím si kúpiť novú udicu,“ povedal, aby Martinovi pri-
pomenul, že sa dohodli na výlete.
Martin ho odprevadil ku dverám.
„Zoberiem aj nejaké steaky,“ vyhlásil. „Pre prípad, že by ryby
nebrali.“
Wisting sa na schodoch ešte otočil, stisol Martinovi Hau-
genovi ruku na rozlúčku a poponáhľal sa k autu. Cez predné
sklo videl, ako Martin vyberá telefón z vrecka a ako za sebou
zatvára dvere.

18

Wisting pritisol k čítačke svoju prístupovú kartu a vyťukal štvor-

ciferný kód, aby sa dostal do miestnosti na najvyššom poschodí
policajnej budovy. Len zopár kariet bolo autorizovaných pre

83
vstup. Monitoring komunikácie bola jedna z tajných metód,
ktoré polícia využívala pri vyšetrovaní. Iba niekoľko príslušníkov
vedelo, aké vybavenie sa tu nachádza a ešte menej ich vedelo,
ako s ním zaobchádzať.
Nils Hammer a Adrian Stiller sa k nemu otočili.
„Keď som bol uňho, dostal esemesku,“ povedal Wisting a po-
zrel sa na monitor, na ktorom sa zobrazovala aktivita telefónnu.
„Z čísla, ktoré je registrované na meno Henry Dalberg,“
oznámil mu Hammer a zahľadel sa na obrazovku. „Ako si na
tom? Uvidíme sa v pondelok?“ prečítal.
„Kolega z práce,“ vysvetlil mu Wisting. „Hovoril som s ním
včera, keď som nevedel Martina zohnať. Jemu povedal, že je
chorý a preto nepríde do roboty.“
„Nám povedal, že je na chate,“ pripomenul im Stiller.
Wisting pritakal. Vlastne to bolo prvý raz, čo pristihol Mar-
tina Haugena pri konkrétnej lži, ale nemuselo to ešte nič zna-
menať. Nebol by prvý ani posledný, kto zaklamal v práci, že je
chorý, len aby mal voľno a mohol sa venovať tomu, k čomu by
sa inak nedostal.
„O čosi neskôr dostal ďalšiu správu,“ povedal Wisting.
„Z toho istého čísla,“ ukázal Hammer prstom na obrazovku.
„Mal som sa pozrieť na tú zrevidovanú zmluvu s Bryntesenom,
týkajúcu sa čistenia jarkov. Odpovedal, až keď si odišiel: „V pon-
delok budem v práci. Pozrieme sa na to.“
„O čom to hovoria?“ zaujímal sa Stiller.
„O počasí,“ odpovedal Wisting a po chvíli dodal: „Dohodli
sme sa, že pôjdeme budúci víkend na chatu.“
Videl, že Stillerovi sa to zapáčilo.
„Pracujeme na tom, aby sme prípad dostali do Miesto činu
Nórsko na kanáli TV2. Vysielajú vo štvrtok. A v piatok by sa
o ňom malo písať v novinách,“ povedal. „Výlet na chatu sa
dokonale hodí.“
Rozsvietil sa ďalší monitor.
„Je na internete,“ poznamenal Hammer.
Na obrazovke sa objavilo okno a v ňom text, ktorý im prezra-

84
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
dil, akú stránku si Martin Haugen prezeral. Na ďalšej naskočila
aktuálna stránka. Predpoveď počasia na stránke Meteorologic-
kého inštitútu.
„Pozeral si počasie cez yr.no,“ utrúsil Stiller.
V okne s textom sa objavil ďalší riadok. Na vedľajšiu ob-
razovku sa načítala predpoveď počasia pre Malvik v južnom
Trøndelagu.
„Malvik?“ začudoval sa Hammer. „Prečo sa pozerá, aké bude
počasie v Malviku? Chystá sa tam?“
„Kedysi tam býval,“ vysvetlil mu Wisting. „Keď Katharina
zmizla, hĺbil tam tunel a býval v unimobunkách spolu s ostat-
nými robotníkmi.“
„Udržuje tam s niekým kontakt?“
Wisting si zamyslene zahryzol do pery.
„Nemyslím.“
„Aj tam prší,“ poznamenal Hammer.
Na obrazovke zablikal Google.
„Neuvidíme, čo hľadá,“ vysvetlil mu Hammer. „Len stránky,
na ktoré sa preklikne.“
V malom okne sa začali objavovať ďalšie riadky. Na veľkú
obrazovku sa načítala stránka denníka Trønder-Avisa. Po chvíli
klikol Martin Haugen na článok o tom, že dážď podmyl a zničil
časť E6 na juh od Stavsjøfjelletu.
„Tú cestu staval on,“ vysvetlil im Wisting.
Muži prikývli. Všetci traja mlčky sedeli a sledovali, ako sa
obrazovky menia: Martin Haugen si otvoril na internete denník
Adresseavisen a čítal o zosuve pôdy. Vozovka je zúžená a autá
po nej musia chodiť zníženou rýchlosťou. Nie je isté, kedy sa
cesta bude môcť používať v plnom rozsahu.
„Môžeme si prečítať aj históriu jeho prehliadača?“ spýtal sa
Wisting. „Pozrieť sa, aké stránky si čítal napríklad včera?“
Hammer pokrútil hlavou.
„To by sme museli mať prístup k jeho počítaču,“ vysvetlil
mu. „Teraz len stojíme vonku a vyňuchávame webstránky, ktoré
jeho počítač sťahuje cez internet. Ak by sme chceli zistiť, čo je

85
na jeho počítači, museli by sme sa doň nabúrať. Na to nie sme
vybavení.“
„Ok,“ vyhlásil Adrian Stiller a sňal z operadla stoličky svoje
sako. „Všetko beží, ako má. Systém funguje.“ Kývol na obra-
zovky. „Kým naňho nezačneme vyvíjať nátlak, nič zaujímavé
sa nestane. Navrhujem, aby sme to na víkend zabalili. Idem do
Osla, ale v pondelok sa vrátim.“
Hammer s ním súhlasil a začal sa odhlasovať z počítača. Wis-
ting si uvedomil, že dnes večer ešte musí upiecť pizzu. Ospra-
vedlnil sa a z miestnosti odišiel ako prvý.

19

Keď Wisting vyberal z auta nákupnú tašku, roztrhla sa. Potra-

viny sa vysypali na kamene na dvore. Vrecko s múkou prasklo
a napršalo doň.
Zanadával a začal všetko zbierať. Dúfal, že stihne prísť do-
mov ešte pred Thomasom, ale jeho auto už parkovalo na ulici.
Thomas sa odsťahoval z domu pred dvanástimi rokmi, kľúč
však stále mal a určite si odomkol.
Wisting si potraviny uložil do náruče a odniesol ku dverám.
Pokúsil sa stisnúť kľučku prstami, ale zistil, že je zamknuté. Za-
stonal, položil nákup na schody a vytiahol kľúčik. Ešte predtým,
ako vošiel dnu, obzrel sa ponad plece a napadlo mu, že Thomas
zrejme zašiel za Line a Amalie.
Keď rozložil veci na linke, uvedomil si, čo zabudol kúpiť.
Kvasnice.
V skrinke mal ešte sušené droždie. Tri balíčky. Na to, aby
prečítal dátum spotreby, potreboval okuliare. Ako správne pred-
pokladal, boli štyri mesiace po záruke. To nemuselo ešte nič
znamenať – možno sa len o čosi zredukoval ich účinok. Dá do
cesta dva balíčky namiesto jedného.
Vytiahol misu, zamiesil v nej cesto a kým pripravoval mleté
mäso na pizzu, dal ho kysnúť.

86
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 Keď prišli Thomas, Line a Amalie, stál ešte pri sporáku. Utrel
si ruky do zástery a všetkých troch objal. Thomas vyrástol z ob-
jatí, keď chodil na strednú školu, ale pred niekoľkými rokmi
to bol práve on, kto s tým znovu začal. Vždy, keď sa s otcom
stretol, silno ho objal. Prvý raz po rokoch vtedy, keď sa vrátil
z prvého turnusu v Afganistane. Teraz ich mal za sebou sedem,
lietal s helikoptérou, ktorá evakuovala ranených. Znamenalo to,
že sa nezúčastňoval priamo na bojoch, ale častejšie než ostatní
videl, aké obete za sebou vojna zanecháva.
„Mám pre teba darček,“ povedal Thomas a hodil mu balíček.
V plastovej taške bolo tričko. Wisting ho rozprestrel. Na tričku
nórskej armády vo farbe kaki bolo na ľavej strane hrude vyšité
Kapitán Wisting.
Thomas bol veliteľom letky a zodpovedal okrem iného za to,
aby mali policajti a špeciálne armádne jednotky podporu zo
vzduchu. Wisting bol naňho hrdý.
Poďakoval sa a priložil si tričko na telo. Bude mu dobré.
„Nie som si celkom istý, či sa to podarí,“ povedal a sňal utier-
ku z misy, v ktorej kyslo cesto.
„Prečo nie?“ spýtala sa Line.
Pristúpila k nemu s Amalie na boku a nazrela do misy. Cesto
sa trochu dvihlo, ale nie toľko, koľko malo.
„Už kysne hodinu,“ vzdychol si Wisting. „Dal som tam kvas-
nice, ktoré boli po záruke.“
„To je v poriadku,“ povedal Thomas. „Aj tak mám radšej
pizzu na tenkom ceste.“
Wisting pokrčil plecami a rozdelil cesto na dve polovice. Line
odniesla Amalie do obývačky, Thomas ostal s otcom v kuchyni.
Wisting položil obe cestá na papiere na pečenie.
„V chladničke je pivo,“ povedal a začal ich rozvaľkávať.
Thomas vybral dve fľaše – pre každého jednu.
„Vylúštil si kód?“ spýtal sa ho.
„Katharinin kód?“ usmial sa Wisting a pokrútil hlavou.
Pred niekoľkými rokmi ho dal Thomasovi, aby to skúsil aj
on. Ani si už nespomínal, ako sa to zbehlo, ale zrejme mal

87
práve vytiahnuté spisy k prípadu. Hovorili o navigácii a ako sa
ľudia orientovali ešte predtým, ako začali používať GPS. Tho-
mas Wistingovi povedal, že čísla sú zrejme referenčné body na
mape, v kartografii ani navigácii sa však s takou šifrou nestretol.
Line nazrela do kuchyne.
„O čom sa rozprávate?“ spýtala sa.
„O ničom, čo by ťa zaujímalo,“ usmial sa Wisting.
„O Katharininom prípade,“ vysvetlil jej Thomas.
„Odniesol spisy naspäť na oddelenie,“ informovala ho Line
a opäť sa vytratila do obývačky.
„Bolo načase,“ poznamenal Thomas.
„Asi áno,“ súhlasil Wisting a rozdelil mäsovú omáčku na
cesto.
„Prečo je ten prípad pre teba taký dôležitý?“ spýtal sa Thomas.
Wistinga náhle zaplavil pocit viny. Svet bol oveľa väčší než
jeho policajný okrsok. Thomas slúžil na mieste, ktoré bolo
brutálnejšie a nemilosrdnejšie, než si zrejme vedel predstaviť.
Ľudí tam stíhali strašné rany osudu a na západe to sotvakoho
zaujímalo.
„Myslíš, že je to nesprávne?“ spýtal sa a zdalo sa mu, že to
znie, akoby sa chcel brániť. „Že venujem toľko času jednému
prípadu, jednému človeku?“
Thomas pokrútil hlavou.
„Len som zvedavý, čo ťa k tomu motivuje,“ povedal.
Wisting zauvažoval, ako mu vysvetliť, že prípad sa preňho
stal akousi chorobou. Niečím, čoho sa nevedel zbaviť.
„Jednoducho nemám rád nedokončenú prácu,“ odpovedal
a posýpal pizze nastrúhaným syrom.
Thomas prikývol. Zdalo sa, že vie, o čom hovorí.
Line sa opäť objavila vo dverách a prerušila ich rozhovor.
„Nezabudol si, že ti zajtra prinesiem Amalie, však?“ spýtala sa.
„Samozrejme, že nie,“ odpovedal Wisting. „Som starý, nie
senilný.“
O polhodinu už pizza ležala na stole. Cesto bolo suché a tvrdé,
Thomas a Line sa však nesťažovali.

88
 „Ako sa máš?“ zaujímala sa Line.
Vlastne sa ho takto pýtala, či má nejakú priateľku. Ešte nemal
žiadny trvalejší vzťah. Mohla za to armáda. Kým ho prevelili na
leteckú základňu do Rygge, slúžil na viacerých miestach a vyše
štyri roky lietal na turnusy do Afganistanu.
Thomas odrazil jej útok a spýtal sa, či nepomýšľala na to, že
by si našla muža.
Line mala za sebou jeden dlhý vzťah s Dánom Tommym
Kvanterom, ale nebol to Amaliin otec. Dieťa mala s Američa-
nom, ktorý pracoval v FBI. Zdržal sa v Nórsku len niekoľko
týždňov. S Line sa stretol, keď pracoval na jednom prípade.
Line sa tiež vyhla odpovedi.
„Ako dlho sa zdržíš?“ spýtala sa.
„Do štvrtka,“ odpovedal.
Keď bol doma, zvykol sa stretávať so starými spolužiakmi.
Wisting dojedol. Posadil si Amalie na kolená. Títo traja ľudia
preňho znamenali najviac na svete, ale aj tak sa nedokázal sústre-
diť na rozhovor. Myšlienky sa mu uberali iným smerom. Myslel
na smrť. Kríž je symbolom smrti. Ak však kódovanú správu
napísala Katharina, nedávala žiadny zmysel. Iba ak by sa týkala
Nadie Kroghovej a kód udával miesto, kde sa nachádza jej telo.

20

V budove, v ktorej sídlila redakcia VG, prerobili bezpečnostný

systém. Line sa nedostala cez turniket, dovnútra ju pustil stráž-
nik a povedal jej, že si musí obnoviť prístupovú kartu.
Postavila sa k výťahu, kde už čakal hlúčik ľudí. Nikoho z nich
nepoznala. Ustúpili bokom, aby mohli prejsť tí, čo sa zviezli dole,
a potom sa nahrnuli do výťahu. Line sa natoľko neponáhľala,
rozhodla sa nastúpiť až do ďalšieho. Ten bol napokon rovnako
preplnený a po ceste na siedme poschodie dvakrát zastal.
Napadlo jej, ako prišla do redakcie prvý raz. Mala spotené
ruky, v noci takmer nespala a bolela ju hlava. Najviac jej utkveli

89
v pamäti hodiny na stenách. Ukazovali čas v New Yorku, To-
kiu a ďalších svetových veľkomestách. Ako novinárka nemala
takmer žiadne skúsenosti – odhliadnuc od prechodného za-
mestnania v lokálnych novinách. Cítila sa ako nemožná prak-
tikantka a videlo sa jej, že je toho na ňu priveľa. Ale už len to,
že vkročila do veľkej redakcie, jej stačilo – niečo sa s ňou stalo.
Rýchlo sa prispôsobila očakávaniam nadriadených a pracovným
podmienkam. Hneď na začiatku jej vysvetlili, ako postupo-
vať. Nehovorilo sa natoľko o vedomostiach a skúsenostiach,
ale o schopnostiach. Šlo o viac než iba o zvládnutie techniky
a tvorbu titulkov: o sústredenie, stratégiu a postoj k novinárči-
ne. Netrvalo dlho a našla si tu svoje miesto a prácu si zastávala
lepšie, ako sa od nej očakávalo.
Popravila si tašku na pleci, zamierila k automatu na kávu
a obzerala sa, kde nájde papierové poháriky. Nikde ich nevidela.
Zastavil sa pri nej mladík zo športovej redakcie. Line zabudla,
ako sa volá.
„Minuli sa poháre?“ spýtala sa.
Novinár sa usmial.
„S jednorazovými pohármi sme skončili,“ povedal a ukázal
na skrinku pod kuchynskou linkou. „Musíš si zobrať šálku pre
hostí.“
„Znižovanie nákladov?“ nadhodila Line a vybrala zo skrinky
bielu porcelánovú šálku.
„Ochrana životného prostredia,“ vysvetlil jej mladík a položil
do okienka v automate svoju termošálku.
Line počkala, kým príde rad na ňu a vybrala si z ponuky
kávu s mliekom. Automat zahrkotal, z hlavice nad šálkou
vyšla para a pomaly z nej začala vytekať káva. Odniesla si
ju do redakcie v štýle open office. Stoličky za počítačmi boli
väčšinou prázdne, keďže bola sobota, ale všimla si niekoľko
známych, ktorí sa na ňu usmiali a pozdravili ju. Na jej zvy-
čajnom mieste nikto nesedel, ale škatuľka s tabakom a polo-
prázdna fľaška s kolou vedľa počmáraných papierov svedčili
o tom, že sa používa.

90
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 Harald Skoglund vstal zo svojho miesta pri okne a zamieril
k nej, aby ju objal. Pracovali spolu na niekoľkých článkoch.
„Vrátila si sa?“ spýtal sa.
„Nie celkom,“ odpovedala Line. „Len napíšem nejaké články
– ako novinárka na voľnej nohe.
Pozrela sa na presklenú kanceláriu vedúceho spravodajstva.
„Nie je tu Sandersen?“ spýtala sa.
„Je na porade,“ vysvetlil jej Skoglund a kývol na schody ve-
dúce o poschodie vyššie.
„A čo Frosten?“
„Aj ten.“
Line napadlo, či sa nepomýlila. Mala s nimi dohodnuté
stretnutie, možno si zle zapísala čas.
Zobrala si šálku so sebou a vyšla hore po schodoch. Aj zasa-
dačky boli presklené. Od schodov zazrela Frostena a Sander-
sena, sedeli hneď v prvej miestnosti. S mužom, ktorého Line
nepoznala. Mal tmavý oblek a vyzeral ako právnik.
Tvárila sa, že si niečo pozerá v mobile a čakala, kým si ju
všimnú.
Spoza chrbta sa jej zrazu vynoril Daniel Leanger. Bol jedným
z najmladších novinárov, ktorí písali o rôznych kriminálnych
prípadoch.
„Ahoj!“ pozdravil ju a objal ju. „Aj ty si si ráno privstala?“
Zmiatlo ju to a on to zaregistroval.
„Budeme na tom robiť spolu,“ dodal Daniel na vysvetlenie.
Line sa pozrela do zasadačky. Zatiaľ si ich trojica mužov
nevšimla.
„Vieš, o čo ide?“ spýtala sa.
„Pracujem na tom projekte už pár týždňov,“ odpovedal Da-
niel, ale nestihol jej to vysvetliť. Sandersen ich zbadal a zamieril
ku dverám.
„Poďte!“ vyzval ich.
Line sa usmiala. Obaja šéfovia ju tiež objali. Obišla okolo
stola, pozdravila kučeravého muža v obleku a trochu spýtavo
sa naňho pozrela.

91
 „Adrian Stiller,“ povedal a podal jej ruku. „Úrad kriminál-
nej polície.“
Line zaplavila zvedavosť. Stretla sa s mnohými policajtmi
vrátane vyšetrovateľov z kriminálky, ale nikdy nie v redakcii
a nikdy nie v zasadačke, kde sa nachádzali aj jej šéfovia.
Pozrela sa na Frostena a Sandersena. Očividne sa dohodli
na prípravnom stretnutí, ktoré malo predchádzať jej roz-
hovoru s nimi.
Sňala si z pleca tašku, položila šálku na stôl a sadla si.
„Stiller je vlastne príčinou, prečo tu sme a prečo sme ťa
požiadali, aby si prišla,“ začal Sandersen. „Pracuje na novom
oddelení kriminálky, oficiálne sa volá Skupina O. Práve začali
znovu vyšetrovať jeden prípad a chcú s nami spolupracovať.“
Line si vytiahla z tašky zápisník.
„Ide o únos Nadie Kroghovej,“ povedal Frosten a posunul
jej po stole starú titulku novín.
„Nadiinho priateľa prepustili,“ bolo napísané nad fotkou
dievčaťa tesne pred dvadsiatkou s vysoko natupírovanými
vlasmi. Pod ňou bolo napísané Únoscovia požadujú výkupné.

21

Adrian Stiller si premeriaval Wistingovu dcéru. Pri pohľade

na starú titulku jej veľké modré oči zvedavo zasvietili. Vlasy
mala trochu mokré od dažďa. Boli dlhšie než na fotkách, ktoré
videl, a padli jej do tváre, keď sa sklonila nad stolom. Keď čítala,
zahrnula si ich za ucho, aby jej nezavadzali.
„Kriminálka chce, aby sme o prípade napísali,“ povedal šéfre-
daktor. „A my chceme, aby si o ňom písala ty.“
„Nepoznám ten prípad,“ povedala Line. „Keď ju uniesli, mala
som možno päť rokov.“
Stiller sa naklonil ponad stôl. Cítil slabý závan jej parfumu.
Kvetinovú vôňu, voňala ako ľalie.

92
 „To je dobre,“ povedal. „Ako novinárka budete na to hľadieť
nezaujate.“
Line si oblizla pery.
„Prečo práve tento prípad?“ spýtala sa.
„Zaslúži si byť vyriešený,“ odpovedal Stiller.
Line sa s jeho odpoveďou neuspokojila.
„Prečo ste ho otvorili? Máte nejaké nové dôkazy, nové in-
formácie?“
Stiller jej venoval odzbrojujúci úsmev. Bola to bystrá žena.
Presne tá pravá na tú úlohu, ale nechcel jej povedať o nových
odtlačkoch. Ešte nie.
„Dúfali sme, že by VG mohlo uverejniť o únose sériu člán-
kov. Preto sme požiadali o spoluprácu. Chceme ľudí na prípad
opätovne upozorniť v nádeji, že sa ozve niekto, kto niečo vie
a rozhodne sa s nami rozprávať.“
Line sa pozrela na svojich nadriadených.
„Musíme predsa písať o niečom, čo tu doteraz nebolo. Mu-
síme vyrukovať s niečím novým.“
Obaja pritakali.
„To aj urobíme,“ povedal Sandersen. „Okrem iného uverej-
níme listy od únoscov.“
Stiller otvoril kožený zakladač a vybral z neho dve kópie.
„Únosca čítal VG,“ pokračoval Sandersen. „Listy polepil
z výstrižkov z našich novín.“
Line vzala papiere do rúk. Do každej jeden.
„Máme exkluzivitu?“ spýtala sa.
Stiller prikývol.
„Je dôležité, aby sme vzbudili záujem verejnosti,“ vysvetlil jej.
„Súčasne však musíme celú vec do istej miery kontrolovať, aby
sme dosiahli čo najlepší možný efekt. Preto je prirodzené, že
to musíme pustiť von. Niekde. Budete mať prístup ku všetkým
pôvodným vyšetrovacím spisom.“
„Všetkým?“
Stiller prikývol.
„Sú digitalizované a dá sa v nich vyhľadávať,“ vysvetlil jej.

93
„Jedno je pre nás dôležité: aby sa o prípade písalo s ohľadom
na pozostalých a tých, ktorých sa to týka. Podľa vašich nadria-
dených máte práve vy potrebnú empatiu.“
„Pozostalí o tom vedia?“ spýtala sa ho Line.
Adrian Stiller navýšil svoju ponuku:
„Áno, a jej priateľ je ochotný poskytnúť vám rozhovor. Jeho
upodozrievali ako prvého, že ju zabil, prepustili ho však, keď
sa objavili listy od únoscov. Nikdy sa nerozprával s novinármi.“
„A čo zvyšok rodiny?“ spýtal sa mladý novinár. „Jej mladší
brat, napríklad.“
Stiller im to navrhol, ale oni sa jednoznačne odmietli zho-
várať s novinármi.
„Zatiaľ by to nebolo vhodné,“ odpovedal.
Sandersen si odkašľal.
„Ujasnime si niekoľko vecí,“ povedal a otočil sa k Line. „Po
prvé: máš o to záujem?“
„Áno, ale do akej hĺbky chcete pri tom zachádzať?“
Slova sa ujal Joachim Frost:
„Zamýšľali sme osviežiť starý prípad pomocou článkov. Sa-
mozrejme, to závisí od toho, akým smerom sa bude uberať
vyšetrovanie, ale sprvu by šlo o šesť týždňov, každý týždeň
jeden článok. Najprv rekapitulácia prípadu, nasledovať budú
listy od únoscov, dôkladnejšie predstavenie Nadie Kroghovej,
rozhovor s jej priateľom, detailnejší pohľad na staré vyšetrovanie,
niečo o vyšetrovateľovi, ktorý ho viedol a potom by sme tam
dali Stillera, ktorý vyšetruje únos teraz. Takto sme to nahrubo
načrtli, ale – prirodzene – ak chceš niečo doplniť, môžeš.“
Sandersen ho prerušil:
„Daniel Laenger vytvorí podcast a chceme, aby si ho naroz-
právala práve ty.“
Line zodvihla obočie.
„Podcast?“
„Zvukový záznam, niečo ako audioblog,“ vysvetlil jej Fros-
ten, akoby jej bolo nutné vysvetliť, čo slovo znamená. „Už sme
pripravili reklamu. Daniel, objasníš Line, čo máme v pláne?“

94
 „Celý prípad by bol ošetrený multimediálne,“ povedal mladý
novinár. „Grafika, animácia – avšak podcast by bol jeho najdô-
ležitejšou súčasťou. Mysleli sme, že by si mohla čitateľov oboz-
namovať s tým, ako pracuješ na ďalšom článku. Tvoj výskum,
vyšetrovanie, tvoje úvahy, nahrávky rozhovorov – jednoducho,
aby si zobrala poslucháča so sebou do práce, aby pátral s tebou.“
Sandersen sa opäť ujal slova:
„Máš o to záujem?“ chcel vedieť.
Line si pomaly vložila do úst pero a zahryzla doň.
„Najpraktickejšie by bolo, keby si robila z domu,“ pokračoval
Sandersen. „Nadia Kroghová bývala v Porsgrunne, to je asi tak
polhodinu od teba.“
Stiller si nalial z karafy na stole vodu. Line Wistingová sa
k nemu obrátila.
„Máte podozrivého?“ spýtala sa.
Stiller si priložil pohár k perám. Dúfal, že mu túto otázku
nepoložia. Páčilo sa mu však, že sa to spýtala. Bola ako jej otec.
Šla priamo k jadru veci.
Chvíľu trvalo, kým jej odvetil. Preglgol a položil pohár na stôl.
„Áno,“ povedal napokon a všimol si, ako to vedúceho spravo-
dajstva a šéfredaktora prekvapilo. „Teraz by som nechcel zachá-
dzať do podrobností, ale plán je taký, že by mediálne pokrytie
malo pomôcť pri jeho odhalení a zadržaní. Budete to mať ako
prví. Podmienkou je, aby bol prvý článok v piatkovom vydaní.“
„Piatkovom?“ spýtala sa Line. „Máte na mysli tento piatok?
Neviem veru...“
Vedúci spravodajstva jej skočil do reči. Zrejme nechcel prísť
o príležitosť, ktorá sa im ponúkala.
„Daniel na tom pracuje už dva týždne,“ povedal. „Zvládneš
prvý článok do piatku?“
Daniel Leanger prikývol.
„Koncepčná grafika a layout sú takmer hotové. Najprv pôjde
o základné informácie o prípade. Mám ich všetky pokope a začal
som robiť na podcaste.“
„Takže odpoveď znie áno, však?“

95
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 „Áno.“
Vedúci spravodajstva sa obrátil na Line.
„A čo ty?“
„Idem do toho,“ vyhlásila bez premýšľania.

22

Daniel Leanger prerobil najmenšiu zasadačku na pracovňu,

ktorá sa dala zamknúť. Line tam šla s ním, aby ju uviedol do
prípadu, o ktorom bude písať. Na stene visela veľká mapa častí
Grenlandu, oblasti, pod ktorú spadali obce Porsgrunn, Skien
a Bamble. Všimla si aj rôzne fotky: z pátracej akcie, ale aj také,
ktoré pravdepodobne pochádzali z policajného spisu. A dve
portrétové fotky Nadie a niekoľko záberov z večierka.
„Zmizla po domácom večierku,“ vysvetlil jej Daniel a ukázal
na fotku typického nórskeho domu: obloženého tmavo namo-
reným drevom, podpivničeného, so šikmou strechou.„Pohádala
sa s priateľom a odišla. Šiel za ňou, ale už ju nikdy nevidel.“
Line si sadla.
„Nie je mi to veľmi po chuti,“ vyhlásila. „Využíva nás. Ten
chlap z kriminálky chce, aby bolo všetko po jeho.“
„Zrejme je súčasť dohody, že on bude radiť rýchlosti, ne-
myslíš?“
„Veď hej,“ usmiala sa Line. „Ale je za tým čosi viac. Prečo
nepovedal, koho podozrievajú?“
„Ale veď s nami v tomto ohľade hovoril na rovinu,“ namietol
Daniel. „Zamerali sa na niekoho, ale ešte sa o to s nami nechce
podeliť. Podľa mňa je to v poriadku. Aspoň nás to neovplyvní
pri práci.“
Line s ním musela súhlasiť.
„Vieš, to on si ťa vyžiadal,“ pokračoval Daniel.
„Ako to myslíš?“
„Ako som pochopil, zo strany kriminálky to bola takmer
podmienka – chceli, aby si na tom robila ty.“

96
 „Prečo?“
Daniel Leanger pokrčil ramenami.
„Možno tým niečo sleduje?“ nadhodil a uškrnul sa. „Možno
videl tvoju fotku.“
Line vystrúhala grimasu.
„Iste zavážili aj tvoje články, zaregistroval ich,“ povedal Da-
niel. „Veľa ľudí si ťa vďaka nim všimlo.“
Vzal zo stola diktafón, s akým doteraz nepracovala.
„Musíš sa s ním naučiť robiť,“ povedal a podal jej ho. „Pou-
žívame ho pri výrobe podcastov.“
Line ho chytila a pochybovačne ho obracala medzi prstami.
Rada písala. Nemusela sa náhliť s formulovaním textu. Mala
čas. Mohla vymieňať slová a prepisovať vety. Toto bolo niečo
iné, ale v poslednom čase si vypočula niekoľko zaujímavých
podcastov a páčilo sa jej to: médium a formát – aj ústne podanie.
„Chceš počuť našu zvučku?“ spýtal sa Daniel.
Nečakal na odpoveď, otvoril svoj laptop a prehral jej ju.
„Musíš si ju vypočuť viackrát,“ vyhlásil, keď sa z Lininej strany
nedočkal žiadnej okamžitej reakcie. „Má v sebe náboj, nie je
príliš výbušná, práve natoľko, aby vytvorila správnu atmosféru.“
Line upierala pohľad na mapu a počúvala. Približne uprostred
bola pripevnená fotka hnedého domu, v ktorom videli Nadiu
Kroghovú naposledy.
„Bol si tam?“ spýtala sa.
„Nazdával som sa, že by sme tam mohli zájsť začiatkom týž-
dňa,“ odpovedal Daniel a stíšil hudbu. „Že by si potrebovala
pár dní, aby si sa do toho vžila, kým začneme naplno.“
Line sa oprela dozadu. Na materskej dovolenke bola šestnásť
mesiacov, ostávalo jej ešte osem. S Amalie bola sama a rozhodla
sa usadiť v Staverne. Čas na materskej chcela využiť na to, aby
postavila na nohy niečo, čo nesúviselo s VG, aby zarobila pe-
niaze ako novinárka na voľnej nohe – mimo hlavného mesta.
Už nebola dychtivou reportérkou, pre ktorú je dobrý príbeh
na prvom mieste. Toto však bolo niečo iné. Toto bolo niečo,
na čom chcela skutočne pracovať.

97
 23

Stiller odomkol rožný byt na najvyššom poschodí veľkého obyt-

ného domu v štvrti Grünerløkka.
Game on! pomyslel si. Aj to vyslovil nahlas: „Game on!“
Na chodbe mal nové dlaždice, keď po nich vykročil, zavŕzgali
mu podrážky topánok. Skopol ich z nôh, hodil bundu na vešiak
a spokojne sa na seba usmial do veľkého zrkadla.
Vyšetrovanie prirovnávali k skladaniu puzzle. Bola to hra,
ktorú on veru nehral. Šlo o veľkosť. Jednotlivé dieliky skladač-
ky boli preňho primalé. Rád hral s vyššími vkladmi. Zatiaľ sa
mu podarilo manévrovať vyšetrovanie tam, kde ho chcel mať.
Zamieril ku chladničke, vytiahol pohár zo skrinky a načapoval
si doň sódovku z dávkovača vo dverách chladničky. Pustil si
cez mobil jemnú elektronickú hudbu, ktorá prekryla šumenie
dažďa a popíjal.
Uvažoval, ako asi Wisting zareaguje, keď sa dozvie, že do
prípadu zatiahol aj jeho dcéru. Iste mu povie, že bude písať
o Kroghovej únose, ale on jej neprezradí, že sa podieľa na taj-
nom vyšetrovaní. Na to bol príliš ťažký profesionál.
Hudba sa zmenila, bola trochu sýtejšia a melodickejšia. Po-
čul ju, keď prechádzal z jednej izby do druhej. Byt bol vlastne
preňho priveľký. Pôvodne to boli dva podkrovné byty, ale keď
jeho otec činžiak kúpil, dal ich prestavať na jeden a ponúkol
mu ho ako svojím spôsobom domovnícky byt. Na nájomné
byty dohliadli medzičasom iní.
Na stolíku v obývačke stáli tri škatule so spismi z vyšetro-
vania Katharininho zmiznutia. V pondelok musí zariadiť, aby
ich naskenovali, všetko malo byť v elektronickej podobe. Bol to
celkom iný pocit: listovať v starých papieroch. Páčilo sa mu to.
Usadil sa na pohovku, vyložil si nohy na stôl a načiahol sa po
najbližšom zakladači. Nachádzal zreteľné stopy po Wistingovej
práci. Tu i tam nejaký farebný lístok s heslovitou poznámkou.
Niektoré slová boli v dokumentoch podčiarknuté, zaregistroval
aj zvislé čiary pozdĺž textu.

98
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 V čiernom fascikli boli policajné správy. Šlo o vyšetrova-
nie– bezvýsledné vyšetrovanie. Správy o pátraní po prípadnom
hrobe, hlásenia potápačov a príslušníkov, ktorí chodili od dverí
k dverám a vypočúvali ľudí na okolí, zmapovaný pohyb verejnej
dopravy a zoznamy zahraničných pasažierov, ktorí prichádzali
do krajiny. K niektorým správam boli sponkou pripevnené fotky.
To sťaží digitalizáciu spisov. Jedna z nich zobrazovala kyticu
ruží, ktorú našli na bielizníku v chodbe. Na fotke boli zvädnuté
kvety. Nemali zabalené stonky, ako by sa dalo predpokladať,
keby ich niekto nestihol dať hneď do vody. Dočítal sa, že šlo
o štrnásť kusov ruží odrody Acapella. Doviezli ich z Holandska
a predávali ich v šiestich kvetinárstvach v meste. Viazali ich po
sedem kusov a u Kathariny našli zrejme dve kytice zviazané
do jednej. Vyšetrovateľom sa nepodarilo zistiť, kde boli kytice
kúpené a teda ani to, kto ich kúpil.
Na strešné okno zabubnoval dážď. Stiller zaklonil hlavu a po-
zrel sa nahor. Daroval niekto Katharine ruže alebo si ich kúpila
sama? Ak áno, chcela si ich nechať alebo ich chcela niekomu
podarovať? Ženy si z času na čas kupovali kvety aj samy pre
seba, ale zriedkakedy ruže. Navyše to nešlo dohromady s kuf-
rom na posteli. Zdalo sa, akoby sa chystala odísť na dlhší čas.
Povystieral si chrbát a pozrel sa na fotku pripnutú k ďalšiemu
hláseniu. Oblečenie bolo úhľadne a systematicky poukladané –
zrejme aby sa všetko zmestilo do kufra. Na žltý lístok prilepený
na papier napísal Wisting: Plánované?
Stiller s ním súhlasil. Zdalo sa, akoby plánovala niekam odces-
tovať, v opačnom prípade by boli veci do kufra zrejme narýchlo
a náhodne nahádzané. Okrem toho tu však bolo čosi, čo mu
na zabalenom kufri nesedelo. Zo správy sa dozvedel, že v ňom
našli desať párov ponožiek, päť podprseniek, desať tričiek, päť
nohavíc, päť svetrov, päť blúzok a teplákovú súpravu. Počet jed-
notlivých kusov oblečenia a jeho typ pôsobil neutrálne a nedalo
sa z nich vyvodiť nič o tom, kam sa chystala odcestovať. Ak
niekam odišla dobrovoľne, znela otázka, prečo si kufor nezobrala
so sebou. Nič na fotkách nenaznačovalo, že by bola prinútená

99
opustiť dom proti svojej vôli. Nenašli sa stopy po zápase. Žiaden
prevrátený nábytok alebo predmety, ktoré zvyčajne nachádzali
na mieste činu, keď sa niekto bránil. Koberce a behúne ležali na
svojom mieste, topánky pri vchodových dverách boli pedantne
zoradené do párov, jedny vedľa druhých.
A potom ten kód. Záhadný hárok papiera, ktorý našli na ku-
chynskom stole. Na kriminálke mali jeho kópiu a on ju študoval
celé hodiny. Šlo o akýsi vzorec s rôznymi číselnými kombináciami
a prekríženými čiarami. Jedna čiara bola o čosi dlhšia ako druhá,
vyzeralo to ako kríž. Zdalo sa však, že číslice nie sú umiestnené
na hárku náhodne. Prekrížené línie – alebo kríž – niečo ozna-
čovali. Ak sa na to pozeral tak, že Martin Haugen bol skutočne
zapletený do únosu Nadie Kroghovej, mohlo by to znamenať, že
sa to nejako týka jej. Nevedel sa tej myšlienky zbaviť.
Ani tentoraz z kódu nič nevyčítal a odložil kópiu bokom. Ak
chce získať prehľad o prípade zmiznutia Kathariny Haugenovej,
musí postupovať systematicky. Od začiatku.

24

Mikrovlnka nahlas zapípala. Wisting sa zľakol, že to zobudilo

Amalie. Vybral z nej pizzu, odniesol si ju do obývačky a opa-
trne pristúpil k pohovke. Ležala na boku, bola prikrytá dekou,
v ústach mala cumeľ a tváričku mala zaborenú do mäkkej dečky.
Prisunul k pohovke dve stoličky, aby z nej nespadla, keby
náhodou spala nepokojne a vrtela sa, ale nezdalo sa, že by to
hrozilo.
Wisting si sadol na kreslo na druhej strane stola a uvažoval,
či by si mohol zapnúť televízor, bál sa však, že by vnučku tie
zvuky vyrušovali. Radšej vzal do ruky tablet, ktorý dostal na
Vianoce od Thomasa. Zvykol si naň, zväčša ho používal na
čítanie novín.
Prihlásil sa do archívu VG a vyhľadal v ňom Nadiu Kroghovú.
Prvý článok bola vlastne len stručná správa o tom, že po nej

100
začali pátrať. Na ďalší deň bola jej tvár na titulke. Pátranie bolo
bezvýsledné a spustili vyšetrovanie – predpokladalo sa, že sa
stal nejaký trestný čin. Polícia nezistila nič nové. K jej zmiznutiu
sa vyjadril policajt, ktorý vyšetrovanie viedol. Wisting ho po-
znal. Gaute Fallet. Požiadal, aby sa prihlásili možní svedkovia,
ktorí si ju všimli v štvrti Stridsklev, kde bola naposledy videná.
Predpokladalo sa, že sa vybrala domov do Heistadu, kde mali
dom jej rodičia. Polícia sa zaujímala predovšetkým o tento úsek.
Nasledoval článok o tom, že jej priateľa zadržali a nachádza
sa vo vyšetrovacej väzbe. Popieral, že by ju sledoval, keď po
hádke odišla z večierka, avšak viacerí mladí dosvedčili, že za
ňou predsa len šiel a nevrátil sa. Keď ho vypočúvali, priznal sa,
že ju sledoval, chcel ju prehovoriť, aby sa vrátila a porozprávať
sa s ňou, nenašiel ju však. Zmizla, napriek tomu, že mala sotva
minútu náskok.
Zodvihol pohľad z tabletu a pozrel sa na vnučku. Ešte stále
tvrdo spala. Wisting sa vrátil k novinám. Listy od únoscov fi-
gurovali na niekoľkých titulkách. Médiá sa o nich dozvedeli, až
keď si nik neprišiel po výkupné. A keby nebolo toho, že pre ne
prepustili z väzby Nadiinho priateľa, nie je isté, že by sa o nich
verejnosť vôbec niečo dozvedela.
V nasledujúcich dňoch sa prípad objavoval v novinách, ale
v podstate nešlo o žiadne nové informácie. A potom sa o ňom
prestalo písať. Nadia Kroghová zmizla z tituliek, až po troch
rokoch uverejnili rozhovor s jej mamou. Rozprávala o živote
v neistote a o tom, ako na Nadiu stále myslí. Všetko zastalo,
zamrzlo na jednom bode, dokonca ani trúchliť nemohla, musela
čakať na odpoveď.
Wistingovi napadlo, že by si to mal prečítať Thomas, aby
pochopil, prečo sa prípadu stále venuje. Nadiina mama sa ne-
dokázala ani pozrieť na dcérine fotky. Bolo to pre ňu príliš
bolestivé.
Martin Haugen sa mu zveril, že on sa cíti podobne. Sňal zo
stien Katharinine fotky. Dalo by sa to vysvetliť rôzne – zármut-
kom, ale aj pocitom viny. Tým, že nezniesol jej pohľad.

101
 Čítal ďalej. Hannah Kroghová sa pokúšala opísať svoju stratu,
ale vždy sa to zvrtlo späť k neistote: „Človek neprestáva dúfať, že
polícia napokon niečo nájde, objaví nejakú stopu,“ povedala no-
vinárovi. „Dúfam v nejaké objasnenie toho, čo sa stalo, nevzdala
som to, ale zrejme je mojím osudom niesť to bremeno neistoty.“
Wisting si ten odsek ešte raz prečítal a zaplavil ho nepríjem-
ný pocit. Martin Haugen hovoril o tom istom bremene – len
včera. Možno to cítil rovnako ako Nadiina mama, ale nešlo len
o to. Zopakoval takmer presne to, čo povedala pani Kroghová.
Wisting si ich rozhovor presne nezapísal, ani ho nenahrával, ale
Martin to opakoval toľkokrát, že Wisting formulácie týkajúce
sa nádeje na nejakú stopu rozpoznal.
Bezprostredne mu napadlo, že si Martin Haugen prečítal
rozhovor s pani Kroghovou a keď Katharina zmizla, jednodu-
cho imitoval jej reakciu. Na myšlienku zareagoval fyzicky. Cítil,
ako sa mu zrýchlil pulz, po chrbte mu prebehol mráz a cítil ho
až v korienkoch vlasov. Amalie sa začala na pohovke mrviť.
A o chvíľu aj mrnkať.
Wisting ju zobral do náručia, vytiahol hrkálku a hral sa s ňou,
zatiaľ čo čítal o strašnej strate, ktorú utrpela Hannah Kroghová:
„Keby sa Nadia plavila na lodi, stroskotala by a jej telo by sa
nikdy nenašlo, tak by som si mohla byť svojím spôsobom istá,
čo sa stalo,“ povedala.
Martin Haugen tiež hovoril o istote. Bolo to ako plagiát.
Plagiát emócií.
Vchodové dvere sa otvorili. Amalie prestala hrkať hrkálkou
a pozorne sa započúvala.
„Ahojte!“ zvolala Line.
„Tu sme,“ odpovedal Wisting.
Odložil tablet a položil vnučku na podlahu. Zaknísala sa a on
ju držal za obe rúčky, kým sa neobjavila jej mama a dievčatko
sa k nej nedoťapkalo a nevkráčalo jej na druhom konci izby
do náruče.
Line ju zodvihla a Amalie sa usmiala.
„Ako ste sa mali?“ spýtala sa.

102
 „Práve sa zobudila,“ odpovedal Wisting a kývol na impro-
vizovanú detskú postieľku.
„Kde je Thomas?“
„Zašiel na kávu s Jonnym a Rolfom.“
Vstal, zdvihol prázdnu šálku od kávy, akoby si náhle spome-
nul, že aj on by si dal a zamieril do kuchyne.
„A čo ty?“ spýtal sa.
„Dobre,“ odpovedala Line.
Nasledovala ho do kuchyne.
„Chcú, aby som písala o starom únose, ktorý sa nikdy ne-
vyriešil.
Wisting sa k nej otočil.
„O aký prípad ide?“
„Únos Nadie Kroghovej z Porsgrunnu v roku 1987,“ oznámila
mu Line. „Hovorí ti to niečo?“
Wisting sa obrátil ku kávovaru a položil šálku pod hlavicu
prístroja.
„Spomínam si naň,“ prikývol. „Prečo sa k nemu chcete vrá-
tiť?“ spýtal sa otočený chrbtom k dcére.
„Idú ho znovu otvoriť. Mám napísať sériu článkov, ktoré budú
uverejňovať paralelne s prebiehajúcim vyšetrovaním.“
Wisting sa babral s kávovarom. Tušil čosi neblahé.
„Ako ste sa dozvedeli, že ho chcú znova otvoriť?“ spýtal sa
jej ponad plece.
„Spolupracujeme na tom s kriminálkou,“ vysvetlila mu Line.
„Je to ich iniciatíva.“
Sadla si ku kuchynskému stolu a začala obliekať dcérku.
„Poznáš Adriana Stillera z úradu kriminálnej polície?“ spýtala
sa. „Bol na porade.“
Cítil, ako sa mu do líc nahrnula krv, ostal teda otočený chrb-
tom.
„Viem, kto to je,“ pritakal a zvrtol rozhovor iným smerom.
„Súhlasila si s tým?“
„Nedalo sa odmietnuť,“ povedala. „Presne také prípady ma
vždy zaujímali. Máme dokonca nahrávať aj podcast.“

103
 Wisting sa sústredil na šálku s kávou. Rozčúlilo ho to, pokúšal
sa upokojiť. Adrian Stiller síce spomenul, že budú spolupra-
covať s médiami, nie však takto. Musel vedieť, že jeho dcéra je
novinárka, možno však nevedel, že vyberú práve ju.
„Máme v rodine nejakých Stillerovcov,“ dodala Line. „Myslíš,
že by sme mohli byť príbuzní?“
Wisting sa obával, že ho prezradí hlas alebo výraz tváre. Odpil
si preto poriadny dúšok kávy, preglgol a až potom povedal: „To
som nevedel, z maminej strany?“
Line nasadila dcérke na hlavu čiapočku.
„Teraz si nespomeniem,“ odpovedala a zaviazala jej šnúr-
ku pod krkom. „Možno by sa mohli pozrieť aj na Katharinin
prípad?“
Wisting bol pohrúžený do myšlienok, nevnímal ju.
„Kto?“
„Skupina, čo sa zaoberá odloženými prípadmi,“ vysvetlila mu
Line a vstala. „Možno by mohli otvoriť aj Katharinin prípad,
keď dokončia tento.“
„Možno,“ kývol Wisting hlavou. Už-už mal na jazyku, že
niečo povie, ale rozmyslel si to.

25

V pondelok ráno Wisting našiel na odkazovači odkaz. Bol od

Adriana Stillera. Poslal mu ho pred pol treťou ráno, v čase,
keď Wisting najhlbšie spal. Oznámil mu len, že doobeda bude
na kriminálke a do Larviku dorazí až napoludnie. Wistingovi
to vyhovovalo. Policajný riaditeľ síce povedal, že vyšetrovanie
Haugena je ich prioritou, ale on musel naďalej viesť oddelenie.
Nils Hammer ho zastupoval, keď bolo treba, ten však bude mať
čo robiť v miestnosti, kde prebiehal monitoring komunikácie.
Keď vyrážal z domu, nepršalo, ale chodníky ešte nestačili vy-
schnúť a tmavé mračná boli prísľubom nadchádzajúceho dažďa.
Víkend bol pokojný, takže rutinné úlohy zvládol vybaviť ešte

104
pred desiatou. Takmer hodinu sa zapodieval analýzou dôsled-
kov zlúčenia policajných okrskov. Videlo sa mu, že všetko, čo
napísal, bolo očividné. Početnejšie oddelenie znamenalo vyššiu
odbornosť, budú sa môcť podeliť o skúsenosti a schopnosti.
Wisting bol v podstate proti tejto reforme. Bol zástancom ma-
lých okrskov, policajtov, ktorí boli miestni a poznali oblasť do
bodky. Súčasne si však uvedomoval, že väčší odbor vyšetrovania
zvýši ich efektivitu a budú mať zdroje, ktoré využijú pri riešení
skutočne závažných trestných činov.
Adrian Stiller prišiel krátko po jedenástej. Wisting nevedel,
ako dlho stál vo dverách, kým si ho napokon všimol.
„Pozreli ste sa na Haugenovu komunikáciu?“ spýtal sa a ob-
rátil pohľad nahor smerom k miestnosti, kde ju monitorovali.
„Chceli sme počkať na vás,“ odpovedal Wisting.
„Dobre,“ povedal Stiller. „Teraz som tu. Pustíme sa do toho?“
„Počkajte chvíľu,“ povedal Wisting. „Najprv sa musíme po-
rozprávať o inom. Posaďte sa.“
Adrian Stiller zamieril k stoličke.
„Zatvorte dvere,“ požiadal ho Wisting.
Stiller sa otočil a zavrel za sebou dvere.
„Ide o vašu dcéru?“ spýtal sa bez vyzvania, keď sa usadil na
stoličke.
Wistinga prekvapilo, že o tom začal hovoriť sám od seba.
„Počul som, že ste sa s ňou v sobotu stretli,“ povedal.
Stiller prikývol. Okamžite spozornel.
„Povedali ste jej o prepojení na Katharinin prípad?“
„Samozrejme, že nie,“ odpovedal Wisting.
„Informácia o odtlačkoch prstov na listoch od únoscov je
utajovaná,“ dodal Stiller, akoby to Wisting nevedel. „Okrem
toho bude mať VG prístup ku všetkým spisom týkajúcim sa
Kroghovej únosu. Uvažovali, že z toho spravia sériu článkov.“
„Chápem,“ poznamenal Wisting.
„Šikovné dievča, mimochodom,“ povedal Stiller. „Som rád,
že sa vo VG vybrali na tú prácu ju. Čítal som od nej nejaké
veci. Dobre píše.“

105
 „Nemyslíte si, že si koledujeme o problém?“ spýtal sa Wisting.
„V istom bode predsa zistí, že podozrievame Martina Haugena.“
„Prokurátor to odobril. Nevidí v tom problém. Je to problém
pre vás?“
Wisting zauvažoval.
„Musím jej klamať,“ povedal. „Zatajovať jej veci, keď sa ma
na to bude pýtať. Skôr či neskôr zistí, že som celý čas vyšetroval
prípad, o ktorom píše, a nepovedal som jej o tom.“
„Je to pre vás problém?“ spýtal sa Stiller znovu, ale tentoraz
ani nečakal na jeho odpoveď. „Line je profesionálka,“ povedal.
„Pochopí to.“
Wisting vedel, že má pravdu. S Line sa v podobnej situácii
ocitli už aj predtým. Vždy to zvládli na výbornú.
„Prvý článok uverejnia v piatok,“ pokračoval Stiller. „To už
budete s Haugenom v aute a poveziete sa na chatu. Musíte sa
zastaviť na nejakej benzínke a kúpiť VG, aby ste sa mali o čom
po ceste rozprávať.“
Usmial sa spokojný s tým, ako to naplánoval. Potom vstal.
„Pôjdeme sa pozrieť, čo porábal cez víkend?“
Wisting pritakal a tiež vstal. Na chodbe sa k nim pridal aj
Hammer a spoločne odomkli malú miestnosť, kde boli rozo-
stavené obrazovky.
„Najprv sa pozrieme na telefón,“ povedal Nils Hammer. „Zdá
sa, že ho veľmi nepoužíval.“
Na obrazovke sa objavil krátky zoznam telefónnych čísel. Boli
usporiadané chronologicky podľa dátumu a hodiny, rozdelené
na odchádzajúce a prichádzajúce hovory. Systém automaticky
vyhľadal jednotlivé čísla a identifikoval ich majiteľov.
V piatok večer volal Martin do pizzérie. O hodinu mu zavolala
spoločnosť, ktorá sa zaoberala predajom po telefóne. Rozhovor
trval len päť sekúnd. V sobotu predpoludním zavolal Martin
na číslo registrované na Evena Vommu v Kilebygde.
„Prehraj to,“ požiadal ho Wisting.
Hammer stisol niekoľko tlačidiel a v reproduktoroch zašu-
melo. Ozvalo sa zvonenie a potom mužský hlas.

106
 „Áno, tu Even.“
Martin Haugen sa predstavil.
„Mám chatu pri Eikendokkheia pri Langene,“ dodal.
„Viem, kto ste,“ povedal muž výrazným ťahavým dialektom.
„Uvažujem, že by som tam budúci víkend zašiel.“
Obaja sa odmlčali.
„Nejaký čas som tam nebol,“ pokračoval Martin. „Ako to vy-
zerá s cestou?“
„No, ešte som tam nebol odvtedy, ako pršalo, ale minulý mesiac
som zvážal nejaké drevo od Gisholtu. Vyzerala v poriadku a aj
teraz by mala byť. Je to solídna cesta.“
„Dobre. Nevymieňal sa kľúč od závory?“
„Zámka sa pokazila pred dvomi rokmi, alebo sú to už tri?
Niekto ju rozbil. Asi nejakí zlodeji. Ale poslal som vám predsa
nový kľúč, či nie?“
„Ale áno,“ ubezpečil ho Martin, „len som chcel vedieť, či sa
zase nestalo niečo podobné.“
„O ničom takom neviem,“ povedal druhý muž. „Ak by sa to
však aj stalo, tak je tým pádom závora otvorená a teda s tým
nebude problém.“
„Dobre. Ako to vyzerá s rybami?“
„Ako zvyčajne.“
Vymenili si ešte niekoľko zdvorilostných fráz a potom sa
rozlúčili.
„Klame,“ povedal Adrian Stiller a otočil sa k Wistingovi. „Bol
som pri tom, keď vám hovoril, že bol na chate a opravoval
strechu. Ak nemá viacero chát, tak vám klamal.“
„Má len tú jednu,“ ubezpečil ho Wisting.
„Prečo teda klamal?“
Hammer sa k nim otočil.
„Padne mi zaťažko uveriť, že by to malo niečo spoločné
s únosom Kroghovej alebo hoci aj s Katharininým prípadom,“
povedal. „Nemôže predsa vedieť, že sme ho znova otvorili.“
„Ale niečo robil, niečo, čo nám nechce povedať,“ povedal
Wisting. „Maskuje to klamstvom.“

107
 Hammer sa obrátil k monitorom.
Ostávali ešte dva hovory. Ďalší bol prichádzajúci hovor od
Kirsten Solumovej z Porsgrunnu. Začal sa tak, že Martin Haugen
zodvihol a povedal svoje meno.
„Ahoj, Martin,“ ozval sa hlas na druhom konci linky. „Tu
teta Kirsten.“
„Ahoj.“
„Ako sa máš?“
„Dobre.“
Nasledovalo zopár bezvýznamných fráz, až potom sa Kirsten
Solumová dostala k tomu, prečo volala:
„Strýko Reidar má zanedlho narodeniny,“ povedala. „Sedem-
desiate piate. Uvažovali sme o domácej oslave.“
„Cez víkend?“ spýtal sa Martin. Z tónu jeho hlasu bolo zrejmé,
že ho to zaujalo.
„Nie tento týždeň,“ vysvetlila mu teta Kirsten. „V sobotu,
dvadsiateho šiesteho. O piatej.“
Záujem z Haugenovho hlasu okamžite vyprchal.
„Bolo by fajn, keby si prišiel,“ dodala.
Martin sa poďakoval za pozvanie, prisľúbil, že príde a položil.
Posledným hovorom bol telefonát do Sandefjordu. Počuli,
ako sa Martin Haugen predstavil.
„Volám vám ohľadom modelárskych setov, ktoré predávate na
finn.no,“ povedal.
„Áno?“
„Ešte sú na predaj?“
„Ozvalo sa mi zopár ľudí, ale zatiaľ ich mám.“
Dohodli sa, že Martin Haugen kúpi plastový modelársky set
osemkolesového kamiónu Scania T142 a ťahača Peterbilt 359
Conventional. Chcel si po ne prísť ešte v ten večer.
„Venuje sa tomu už dlho?“ spýtal sa Stiller. „Modelárstvu?“
„Má veľkú zbierku,“ povedal Wisting. „Myslím, že s tým začal,
keď chodil na týždňovky. Aby mu večer rýchlejšie prešiel čas.“
Stiller pokrčil plecami, ale nijako to nekomentoval.
„Preverte históriu jeho internetového prehliadača,“ povedal.

108
 Hammer sa preklikol do ďalšieho systému. Ukázalo sa, že si
Martin Haugen prečítal niekoľko internetových vydaní novín
a zopár hodín strávil aj na finn.no. Okrem rôznych modelár-
skych setov si pozeral aj inzeráty na autá a motorky.
„Stále ho zaujíma tá cesta v Trøndelagu,“ poznamenal Ham-
mer a na obrazovke sa objavil screenshot z webstránky, ktorú
Haugen navštívil. Bol to článok v Adresseavisen o ceste, ktorá sa
zrútila pod vplyvom dažďa. Tentoraz aj s rozhovorom s akýmsi
šéfom z miestnej pobočky správy ciest.
Stiller objavil niečo iné – nižšie na zozname navštívených
stránok. Webová adresa prezrádzala, o čom je stránka: http://
forskning.no/telo/co-sa-deje-s-telom-po-smrti.
Hammer stránku načítal. Šlo o populárnovedný článok o tom,
čo sa stane po smrti: od prvých mŕtvolných škvŕn cez rigor
mortis po zhnitie a rozklad tkanív.
Stiller ticho zanadával, zaťal päste a znova ich uvoľnil.
„To hovorí za všetko,“ utrúsil a opäť zanadával.
Wisting sa rád pozeral na prípady z viacerých uhlov pohľadu.
„Nemusí to nič znamenať,“ povedal.
„Nič?“ vyhŕkol Stiller. „Ten chlap vyhľadáva na internete člán-
ky o rozklade mŕtvol!“ Ukázal na zoznam stránok. Očividne si
o tejto téme nečítal len na jednej.
„Pýtal sa ma na to, keď som uňho v piatok bol,“ vysvetlil im
Wisting. „Uvažoval nad tým, či by sme vôbec Katharinu ešte
mohli nájsť a ak áno, čo by z nej po toľkých rokoch ostalo.“
„Jasné, že o tom uvažuje,“ povedal Stiller. „Zakopal ju a teraz
premýšľa, či sa má báť, že sa jej telo niekde objaví.“
„Zabúdate, že má alibi,“ pripomenul mu Hammer.
„Nie na únos Nadie Kroghovej,“ zahriakol ho Stiller a otočil
sa k Wistingovi. „Ako ste sa k tej téme dostali?“
Wisting uvažoval.
„Pýtal sa ma na to telo, čo sa našlo v Sørlandete, na tú ženu,
čo vyplavilo na breh,“ povedal. „A napadlo mu, ako by asi
Katharina vyzerala, keby ju teraz našli.“
„Výborne,“ poznamenal Stiller a mávol rukou takmer, akoby

109
chcel naznačiť, aby už mlčal. „Ale bolo to predtým alebo potom,
ako ste sa dohodli, že pôjdete na chatu?“
„Potom,“ odpovedal Wisting, ktorý vedel, kam tým Stiller
mieri. „Myslíte si, že ju tam pochoval? Nadiu Kroghovú? Pri
svojej chate?“
„To, nad čím uvažujeme, je nekonečná séria reťazových re-
akcií,“ povedal Stiller. „Jedna myšlienka vedie k druhej. A Mar-
tinovi Haugenovi sa zrejme nepozdáva to, že s ním pôjdete na
chatu a tam sa budete vŕtať v zemi a hľadať červíky.“
„Mali by sme mu dať na auto sledovacie zariadenie, kontrola
komunikácie nestačí,“ vyhlásil Hammer. „Ak uvažuje o tom,
či z nej niečo ostalo, je len jeden spôsob, ako to zistí – pokúsi
sa ju vykopať.“

26

Na ulici zastalo auto. Malé čierne audi. Daniel Leanger sa naklá-

ňal ponad volant a pozeral sa cez predné sklo. Line mu zamávala
z kuchynského okna, aby mu dala najavo, že je tu správne a že
je pripravená.
„Práve zaspala,“ povedala Line bratovi a ukázala mu, kde je
detská výživa.
Napokon mal s Amalie ostať Thomas. Dúfala, že by ju mohla
postrážiť Sofie. Bola na materskej a mala dcéru, ktorá bola len
o pár mesiacov staršia. Práve dnes sa však v Osle stretávala
s právnikom, ktorý robil mediátora medzi ňou a jej bývalým
partnerom.
„Ako dlho bude spať?“ spýtal sa Thomas.
„Kým sa nezobudí,“ usmiala sa Line. „Hodinu, možno ho-
dinu a pol.“
Thomas mal s deťmi nulové skúsenosti, ale deň predtým sa
zaúčal do vymieňania plienok aj kŕmenia. Pilotoval helikop-
téru, mal by byť teda schopný postarať sa na niekoľko hodín
aj o svoju neter.

110
 „Keby niečo, zavolaj mi,“ povedala Line a vybehla z dverí.
„Už si si o tom prípade niečo prečítala?“ spýtal sa Daniel,
keď si sadla na sedadlo spolujazdca.
„Áno, a uvažujem nad niekoľkými vecami: nad ženou, s kto-
rou sa máme stretnúť, nad tou, čo organizovala ten večierok...“
Daniel jej skočil do reči.
„Počkaj,“ povedal a ukázal na diktafón. „Povieš mi to, keď
ho zapnem.“
„Nie všetko, čo mi napadne, sa hodí do vysielania,“ pripo-
menula mu Line.
„Samozrejme, že to zredigujeme,“ upokojil ju Daniel a odbočil
na hlavnú cestu. „Len chcem, aby to bolo čo najautentickejšie.“
Namiesto toho, aby sa porozprávali o detailoch prípadu a čo
si o ňom myslia, hovorili o rozvrhnutí článkov a o tom, čo bude
v jednotlivých textoch.
Mali dohodnuté tri rozhovory. Najprv sa chceli porozprávať
s Liv Hovetovou, spolužiačkou a kamarátkou Nadie Kroghovej.
Večierok, z ktorého dievča zmizlo, sa konal v jej dome. Neskôr
mal prísť na rad miestny riaditeľ Červeného kríža, ktorý bol
aj pri pátracej akcii. A po ňom Kittil Nystrand, policajt, ktorý
sledoval miesto, kde si mali únoscovia prevziať výkupné.
„Policajt dnes nemohol,“ vysvetlil jej Daniel. „Musíš za ním
zájsť cez týždeň, ale dohodol som nám stretnutie so Sivým
leopardom.“
„Sivým leopardom?“ zopakovala Line a napadol jej podpis
na liste od únoscov.
„S Generálom,“ dodal Daniel. „S Vidarom Arntzenom, teraz
býva v Skiene. Je to len nepatrná zachádzka.“
Line si to meno pamätala zo spisu. Nikdy nezverejnili, že
listy boli podpísané ako Sivé leopardy a Siví. Polícia tú stopu
sledovala a vypočúvali aj vedúceho dôchodcovského združenia,
ale bola to povestná slamka, tá stopa nikam neviedla.
„Napadlo mi, že by sme tak mohli nazvať druhý článok – ten,
v ktorom budeme písať o listoch,“ pokračoval Daniel. „Sivé
leopardy.“

111
 Line s ním súhlasila. Bol to dobrý nápad. Nebol to úvod do
príbehu, ale kuriozita, ilustrovalo to, ako zoširoka sa polícia
prípadom zaoberala.
„Koľko má rokov?“ spýtala sa. „Ak mu už vtedy hovorili
Generál, tak... chápeš.“
„Deväťdesiattri, ale všetko si pamätá. Ako vraví, bol to jediný
raz v jeho živote, keď za ním prišla polícia.“
„Musíme napísať aj niečo o tom, ako tie listy poslali,“ pove-
dala Line. „O tom, že vystrihli Kroghovu adresu z telefónnych
zoznamov.“
„Skúšal som vyhľadať sekretárku, ktorá otvorila listy, ale už
umrela,“ oznámil jej Daniel. „A tá telefónna búdka už neexis-
tuje.“
„Možno by sme mohli vypátrať jedného z tých, ktorých od-
tlačky prstov sa našli na zoznamoch?“ nadhodila Line. „Boli
traja. Ich mená sú v policajných hláseniach.“
„Dobrý nápad,“ prikývol Daniel.
„Ak teda budú ochotní,“ utrúsila. „Je predsa dôvod, prečo
boli v registri odtlačkov prstov.“
„Ak nie, tak by sme sa mohli pokúsiť zohnať toho poštára,“
navrhol Daniel. „Aj jeho meno máme. Polícia mu sňala odtlačky,
keď skúmali obálku – aby mohli vylúčiť tie jeho.“
GPS ho nasmerovalo do typickej obytnej mestskej štvrte po-
stavenej v sedemdesiatych rokoch. Rodinné domy obklopené
veľkými záhradami sa podobali jeden na druhý, líšili sa však
nadstavbami, ktoré postupne pribudli.
Zastal pri smetných kontajneroch vedľa krajnice, motor však
nevypol.
„Tamto,“ ukázal na dom asi tridsať metrov pred nimi, ktorý
takmer nebolo vidno za vysokými tujami.
„Prišli sme skoro,“ povedala Line a pozrela sa na hodinky.
„Ešte sme sa nepripravili,“ povedal Daniel.
Vytiahol diktafón a podal jej ho.
„Povieš, kde sme a kam sa chystáme ísť.“
Line už uvažovala o tom, čo povie a približne si to v mysli

112
naformulovala. Vytiahla z tašky zápisník a položila si ho na ko-
lená spolu s vytlačenými kópiami niekoľkých policajných správ.
„Skúška zvuku,“ povedal Daniel a požiadal ju, aby počítala
do piatich.
Prístroj fungoval a on jej naznačil, aby začala.
„Sme na ulici Glimmerveien v Porsgrunne,“ povedala a pred-
stavila si, ako to bude znieť, keď si niekto pustí ich podcast.
„My – to značí Daniel Leanger a ja: Line Wistingová,“ vy-
svetlila. „Budeme pre vás nahrávať tento podcast a prišli sme
sem, lebo tu videli Nadiu Kroghovú naposledy.“
Odmlčala sa.
„Sedíme v aute a v dome asi tridsať metrov pred nami býva
Liv Hovetová. Bývala tu aj pred dvadsiatimi šiestimi rokmi. Jej
rodičia prenechali dom svojej najmladšej dcére – jej – a teraz
tu žije s manželom a deťmi. V piatok 18. septembra 1987 bola
doma sama a pozvala priateľov a priateľky na večierok. Jednou
z nich bola aj jej najlepšia kamarátka Nadia Kroghová. Prišli
sme, aby sme si vypočuli, čo sa vlastne v ten večer stalo.“
Položila si mikrofón do lona
„Dobre,“ poznamenal Daniel. „Povedz poslucháčom, ako
to tu vyzerá. Je to pomerne dôležité. Toto je vlastne skoro ako
miesto činu, jediné, aké máme.“
Line pritakala a opäť si priložila mikrofón k ústam.
„Dom leží na okraji obytnej štvrte, hneď pri lese,“ pove-
dala. „Teraz už zo stromov opadalo lístie a pomedzi stromy
presvitá Eidangerský fjord, ktorý je sotva kilometer odtiaľto.
Nadia odišla z večierka okolo polnoci. Povedala, že ide domov.
Najprirodzenejšie by bolo, keby šla smerom k nám, k miestu,
kde teraz stojíme. Takto by sa dostala na hlavnú cestu, odkiaľ
by mohla prejsť tých päť kilometrov do Heistadu pešo alebo
počkať na autobus či sa pokúsiť niekoho stopnúť. Ale nik nevie,
čo sa s ňou stalo. To je to, čo sa pokúšame zistiť.“
Daniel Leanger pokýval spokojne hlavou, zaradil jednotku
a zamieril k domu.
„Nechaj diktafón zapnutý,“ požiadal ju.

113
 Ponad plot prevísali do ulice konáre veľkého ovocného stro-
mu. Keď zabuchli dvere na aute, dva vtáky, ktoré oďobávali
lojovú guľku v sieťke, roztiahli krídla a odleteli.
Line počula vzdialený hukot áut z E18, ktorá bola niekde za
lesom. Napadlo jej, či to nepovedať do nahrávky, či neopísať
poslucháčom prostredie, ale napokon tú myšlienku zavrhla.
Daniel stisol zvonček. To on dohodol stretnutie s Liv Ho-
vetovou. Line diskrétne držala v pravej ruke mikrofón, aby
nahrali zvuk zvončeka a prvé stretnutie s Nadiinou najlepšou
kamarátkou.
Liv Hovetová bola bledá, štíhla a vysoká a mala krátke tmavé
vlasy. Pripravila sa na stretnutie s nimi a prestrela stôl v obý-
vačke. Ako očakávali, zareagovala na diktafón skeptickým po-
hľadom, hoci jej to Daniel vopred oznámil.
„Použijeme len krátky úryvok,“ vysvetlil jej. „Bude to asi
ako napísaný rozhovor, v ktorom je zopár viet zvýraznených.“
Pripol jej na hruď malý mikrofón a požiadal ju, aby narátala
do piatich. Potom nechal už všetko na Line.
„Aká bola Nadia Kroghová?“ spýtala sa jej na úvod.
Žena zľahka prevrátila oči, akoby nevedela, čím má začať.
„Nadia bola Nadia,“ odpovedala. „Bola milá a všetko ju za-
ujímalo, nevynikala skromnosťou. Veľa rozprávala, zvyčajne
o všetkom, čo jej zišlo na um. Netajila sa so svojím názorom
na veci. Niekedy to z nej len tak vypadlo, napríklad, keď sa jej
videlo, že niekto má na sebe hrozný sveter alebo niečo podobné.
Bola úprimná v každom ohľade.“
Line prikývla, nechcela ju vyrušovať poznámkami alebo
otázkami.
„Bola bystrá a múdra,“ pokračovala Liv Hovetová. „V škole
sa jej darilo. Hovorila o tom, že chce študovať obchodné právo
a pracovať v otcovej firme.“
Jej opis zodpovedal tomu, čo sa Line dozvedela z policajných
správ. Liv Hovetová vypovedala aj o tom, že Nadia bola rozmaz-
naná, žiarlivá, prchká a že rada flirtovala, ale to boli negatívne
vlastnosti a Line chápala, že ich nechce spomínať v rozhovore

114
pre noviny. Zahrnie ich však do všeobecného zhrnutia, keď
bude chcieť čitateľom Nadiu priblížiť.
„A bola pekná,“ dodala jej bývalá spolužiačka. „Ale to predsa
už viete. Videli ste jej fotky.“
Line s ňou súhlasila.
„Porozprávate mi o noci, keď zmizla?“ spýtala sa.
Žena pošúchala dlaňami operadlá na kresle.
„Moji rodičia odišli na chatu a dovolili mi, aby som si pozvala
kamarátov,“ začala. „Desať, dvanásť ľudí, ale prišlo ich viac.
Niečo vyše dvadsať.“
Bolo ich tridsaťdva – Line to vedela z policajného spisu. Po-
licajti sa rozprávali so všetkými.
„Väčšina bola z našej triedy, ale prišli aj starší chlapci. A me-
dzi nimi Robert.“
Robert bol Robert Gran, Nadiin priateľ. Bol od nej o rok
starší, mal auto a vodičský preukaz.
„Vlastne sa nič výnimočné nestalo,“ pokračovala Liv Hove-
tová. „Rozprávali sme sa, tancovali a pili, ako aj na ostatných
večierkoch, ale Nadia s Robertom sa postarali o malý drama-
tický výstup.“
„Čo sa stalo?“
Liv Hovetová mykla plecami.
„Nadia prišla za mnou. Bola uplakaná a celkom som nepochopi-
la, o čom hovorila. Bola opitá a nevyjadrovala sa jasne, rozprávala
nesúvisle, ale malo to niečo spoločné s Robertom a Evou. Pred
Nadiou chodil s ňou – a na chvíľu sa zavreli spolu v kúpeľni.“
Otočila hlavu a pozrela sa na chodbu, odkiaľ viedli dvere
do kúpeľne.
„Nič sa tam nestalo, aspoň to teda tvrdili. Bez ohľadu na to
však Nadia odišla. To je vlastne všetko, čo viem. Stále prichá-
dzali ďalší ľudia, hrala nahlas hudba a strácala som prehľad.
Iste som sa mala pokúsiť prehovoriť ju, aby ostala alebo za ňou
bežať, ale niekto rozbil sklo na jednom obraze. Tuším to bol
Olav. Drgol doň a on spadol na zem. Praskol aj rám a ja som
prestala myslieť na Nadiu.“

115
 Line Hovetová sňala ruky z operadiel a poskladala si ich do
lona. Zaujala takmer obrannú pozíciu.
„A viac toho v podstate ani neviem,“ dokončila. „Ráno mi
zavolala Nadiina mama a pýtala sa na ňu a potom sa to všetko
spustilo. S políciou a so všetkým možným.“
„Rozprávali ste sa potom s Robertom?“
Liv Hovetová pokrútila hlavou.
„Hovorila som s ním, keď Nadia odišla. Povedal, že pôjde za
ňou, ale odvtedy som sa s ním nerozprávala. Ani som ho vlastne
nevidela a nie som si istá, či by som ho spoznala.“
„Šiel teda v tú noc za ňou?“
„Nevidela som ho odchádzať,“ vysvetlila jej Liv Hovetová.
„A určite nevyrazil za ňou hneď, ale iní videli, že šiel.“
Line jej položila ešte niekoľko otázok, aby získala obraz o at-
mosfére, ktorá bola na večierku a zistila, že sa nelíšil od bežných
večierkov, aké mávajú mladí.
„Čo sa podľa vás stalo s Nadiou?“ spýtala sa.
„Sprvu sme si mysleli, že šlo o nejakú nehodu,“ odpoveda-
la. „Že sa vracala domov cez les a zlomila si nohu alebo také
niečo, ale nenašli ju. Potom mi napadlo, či nestopovala alebo
nekráčala domov popri ceste a niekto sa jej nespýtal, či sa
nechce zviezť.“
Chvíľu uvažovala o tom, čo povedala.
„Nikdy som však neverila tomu, čo spočiatku predpokladali
policajti – že Robert šiel za ňou a že ju zabil. A potom prišli tie
listy. To predsa muselo znamenať, že ju niekto sledoval, že stál
pred domom a čakal, pripravený uniesť ju.“
Line nechala tie slová odznieť.
„Máte nejaké fotky, na ktorých ste s Nadiou?“ spýtala sa po
chvíli. „Napríklad triednu fotku?“
Štíhla žena sa postavila a Line za ňou vykročila do hosťovskej
izby. Mikrofón mala stále pripnutý na hrudi. Liv Hovetová si
kľakla pred skriňu a vytiahla z nej album.
„Tu je,“ povedala po chvíli.
Bola to fotka zo záverečného ročníka na základnej škole. Liv

116
Hovetová ukázala na dievča v druhom rade. Záber bol robený
dva roky predtým, ako Nadia zmizla, ale poľahky ju rozpoznala.
„Mohli by sme si ju požičať?“ spýtala sa Line.
Liv Hovetová pritakala a vybrala fotku z albumu.
„Mám ich tu ešte viac,“ povedala a listovala ďalej. „Na jednej
je aj s Robertom.“
„Môžem si vás vyfotiť?“ spýtala sa Line, zatiaľ čo žena pre-
vracala stránky v albume.
Liv Hovetová sa na ňu pozrela.
„Mňa?“
„Áno, ako sedíte a listujete v albume.“
Už vybrala fotoaparát z tašky. Liv Hovetová neprotestovala.
Odchádzali s niekoľkými fotkami Nadie Kroghovej. Na jed-
nej bola aj so svojím priateľom. Vyzeralo to, akoby sa niečomu
smiali. Nadia s otvorenými ústami a trochu vystrčenou bradou.
Robert mal výnimočne tmavé, takmer temné oči, a to napriek
tomu, že sa usmieval – možno za to mohlo nasvietenie.

„Nezajeme si, kým sa vyberieme za tým chlapíkom z Červeného

kríža?“ navrhol Daniel, keď opäť nasadli do auta.
Line tiež vyhladla a tak mohla iba súhlasiť. Odviezli sa do
Porsgrunnu a na ulici Storgata našli reštauráciu, ktorá ponúkala
aj obedové menu. Line si dala šalát s rybou a morskými plodmi,
Daniel sa rozhodol pre burger.
„Musíme dať preč tú časť, kde hovorí o tom, že sa Robert
zavrel do kúpeľne so svojou bývalou priateľkou,“ povedal Daniel.
„Rozprával som s ňou a nechce s nami spolupracovať. Neželá
si ani, aby sme ju menovite spomenuli v článku.“
„Ale musíme to nejako zapracovať,“ namietla Line. „Prečítam
si policajný záznam z výsluchu a nazvem ju nejako inak. Vraví,
že sa v kúpeľni nič nestalo. Vraj sa spolu len zhovárali.“
„Robert Gran tvrdí to isté,“ pritakal Daniel.
Priniesli im jedlo.
„Možno by sme mali nájsť aj iného rozprávača,“ nadhodila
Line a pustila sa do šalátu. „Niekoho, kto nebol súčasťou poli-

117
cajného vyšetrovania, no mohol by povedať niečo o tom, ako
zareagovalo na jej zmiznutie okolie, miestne spoločenstvo.“
Daniel s ňou súhlasil.
„Kňaza, prípadne starostu,“ navrhol a dožul hlt. „Alebo ne-
jakého politika, ktorý vtedy pôsobil len na miestnej úrovni,
neskôr sa však vyšvihol na celoštátnu. To by bolo výborné!
Alebo nejakú známu osobnosť. Čo takto toho chlapa s hotelmi...
Pettera Stordalena? Ten predsa pochádza odtiaľto, iste si na ten
prípad spomenie.“
„Nemyslím si, že by sme mali do toho zaťahovať nejakých
známych ľudí,“ poznamenala Line. „Skôr som mala na mysli
miestneho novinára, ktorý o prípade písal.“
Diskutovali o viacerých uhloch pohľadu a možnostiach, aké
sa im núkali a zhodli sa, že v prvej reportáži je nutné uviesť
chronologický prehľad faktov, hoci mali vlastne viac otázok
než odpovedí.
Realf Tveten z Červeného kríža bol jeden z tých, čo by im
mohol opísať obdobie po Nadiinom zmiznutí. Stretli sa s ním
v miestnej pobočke organizácie a on vyhľadal záznamy z pátracej
akcie v roku 1987. Obsahovali aj niekoľko mapiek s oblasťami,
ktoré boli vytieňované podľa toho, ako ich prehľadávali.
„Vedel som, kto sú jej rodičia,“ povedal im. „Joachim a Mar-
greta Kroghovci. Všetci, samozrejme, vedeli, kto je Joachim,
ale ja som ho poznal zo školy. Úžasný chlapík. Myslelo mu to.
Nevyvyšoval sa, nebol arogantný, hoci bol z bohatej rodiny.“
„Kedy ste sa dozvedeli, že Nadia zmizla?“ spýtala sa Line,
aby nasmerovala rozhovor, kam potrebovala.
„Polícia nám zavolala v sobotu okolo druhej,“ odpovedal
Realf Tveten. „Pátrali po nej psovodi, ale chceli systematicky
prehľadať okolie. Vyhlásil som pohotovosť a zostavil som nie-
koľko družstiev. O polhodinu sme už zriadili centrálu, z ktorej
sa malo všetko organizovať.“
Pozrel sa do záznamov, aby si osviežil pamäť.
„Poradili sme sa s policajtmi a sústredili sme sa na obytnú
štvrť, v ktorej ju videli naposledy. Prehľadali sme záhrady, kríky,

118
húštiny, domčeky na hranie, kôlne a garáže. Nebolo by to prvý
raz, čo sa niečo také stalo: opití sa často niekam ukryli pred zlým
počasím. Nebola zima, ani sychravo, ale pila a mohlo jej prísť
zle. Mohla si niekam ľahnúť a udusiť sa vlastnými zvratkami...
bola to jedna z možností.“
Line sa pozrela na diktafón a všimla si, že diódy sa pohy-
bujú v takte Realfovho hlasu. Mal príjemný hlas: hlboký, sýty
a zľahka zachrípnutý.
„Keď som mal k dispozícii viac ľudí, rozšírili sme pátranie
na les za domom.“
Vytiahol jednu mapu a ukázal na ňu.
„Je to kopcovitý terén, skalnatý, strmý. Mohla sa potknúť,
udrieť sa a upadnúť do bezvedomia.“
Line vytiahla fotoaparát a odfotila stôl pred nimi. Bude pô-
sobiť autenticky – s mapami a vytieňovanými oblasťami.
Realf Tveten vzal do ruky veľkú zvinutú mapu.
„Večierok sa konal tu,“ ukázal im. „Ale Kroghovci bývajú
tu. Bolo logické predpokladať, že sa vybrala domov. Do úvahy
prichádzajú tri trasy. Mohla zbehnúť dole na starú E18 a po nej
sa dostať do Heistadu. Takto by mala aj možnosť nastúpiť na
autobus. Alebo mohla ísť popri novej E18, ktorú vtedy stavali
– ale tá bola pustá a tmavá.
Najrýchlejšie by sa dostala domov krížom cez obytnú štvrť,
vyšla by v Lundedale. To by však znamenalo, že by musela prejsť
aj chodníkom cez les.“
Všetky tri trasy boli zakreslené na mape červenými líniami.
„Hľadali sme ju popri nich. Nazdávali sme sa, že ju mohlo
zraziť auto a že leží niekde v priekope pri ceste, ale bezúspešne.
Nič nenaznačovalo ani, že by nejaké auto niekoho zrazilo.“
Daniel Leanger mu skočil do reči.
„Čo si teda myslíte, že sa s ňou stalo?“
Realf Tveten sa oprel dozadu.
„Zúčastnil som sa na mnohých pátracích akciách,“ povedal.
„V horách, lesoch, na mori aj v meste. Väčšinou sme našli tých,
ktorých sme hľadali. Zvyčajne už sú mŕtvi, ale nájdu sa, či sa

119
už stala nejaká nehoda alebo spáchali samovraždu – prosto
sa nájdu. A ak ich nenájdeme my, objaví ich nejaký poľovník
alebo turista. Vždy som si myslel, že ju niekto zobral do auta
a odviezol preč.“
„Únoscovia,“ zamiešala sa do toho Line.
„Otázka znie, čo sa s ňou stalo potom,“ kývol Realf Tveten
hlavou. „Čo sa stalo s Nadiou a prečo si nevyzdvihli výkupné?“

Rozhovor v pobočke Červeného kríža im zabral viac času, než

Line predpokladala. Hneď, ako nastúpili do auta, zavolala Tho-
masovi, aby sa ho opýtala, ako to s Amalie zvládajú.
„Vynikajúco,“ ubezpečil ju brat. „Ukazujem jej, ako používať
iPad.“
„iPad?“
„Kúpil som jej niekoľko appiek,“ vysvetlil jej Thomas. „Sedí
mi na kolenách, ťapká po ňom a smeje sa. Je ním nadšená a ide
jej to. Aspoň sa niečo naučí.“
Line dcérke nedovolila, aby sa hrala s iPadom a len nedávno
sa prvý raz pozerala na televízor. Bola toho názoru, že posadiť
dieťa pred obrazovku je umelý stimul a v podstate ide len o to,
aby si rodičia oddýchli.
„Najedla sa?“ spýtala sa.
„Najedli sme sa, vymenili sme plienku, všetko je v poriadku,“
povedal jej brat. Amalie niečo zabľabotala, aby upútala jeho
pozornosť.
Line sa s obomi rozlúčila a sľúbila mu, že o pár hodín bude
doma.
Daniel naťukal do GPS adresu Vidara Arntzena.
„Sivý leopard,“ povedal a pustil sa smerom, ktorý mu po-
radila navigácia.
„Býva sám?“ spýtala sa Line.
„V kolektíve,“ odpovedal Daniel.
„V kolektíve?“ začudovala sa.
„Bytové spoločenstvo starších ľudí je zrejme to správne po-
menovanie,“ usmial sa. „Je to jedna z vecí, ktorými sa zaoberal,“

120
vysvetlil jej. „Dal sa dokopy spolu s niekoľkými rovnako starými
občanmi a vybudovali bytové spoločenstvo seniorov.“
Line si prečítala policajné správy. Keď sa pri dverách Vidara
Arntzena objavili dvaja policajti v civile a pýtali sa bývalého ar-
chitekta, či spolupracoval pri únose sedemnásťročného dievčaťa,
bol čerstvý dôchodca. Z hlásenia si spravila stručné poznámky
a pomyslela si, že by to mohla nahrať. Bude to výborný úvod
k stretnutiu so starcom.
Prešli okolo tabule udávajúcej smer k rodnému domu Henrika
Ibsena, za ňou odbočili a zaparkovali pred veľkým dreveným
domom, za ktorým sa idylicky vlnila rieka. Väčšinu dvora po-
krývalo mokré zvädnuté lístie z košatej brezy.
Line vystúpila z auta rovno do veľkej mláky. Rýchlo z nej
vyskočila, ale cítila, že jej premokli topánky.
„Vidar Arntzen vtedy býval v Osle,“ oznámil jej Daniel. „Toto
bol pôvodne určite nejaký starý rodinný statok.“
Vošli do domu. Predsieň im v niečom pripomínala recepciu
bez recepčného. Na stene si všimli panel so zvončekmi. Vidar
Arntzen ich zrejme videl prichádzať, objavil sa takmer okam-
žite po zazvonení. Vysoký chudý starec s naježenou bradou
stískal pod pažou zakladač na spisy. Nezdalo sa, že by nemal
v poriadku či už hlavu alebo sluch. Zobral ich na krátku ob-
hliadku domu.
„Všetko je veľmi moderné,“ vysvetlil im. „Zariadené tak, aby
tu mohli zdravo a dobre žiť starší ľudia, ktorí nechcú bývať sami
v dome s veľkou záhradou. Mali by ste o tom napísať do novín.
Politici by sa mohli zamyslieť nad tým, že bytové spoločenstvo
starších občanov prispieva k tomu, aby boli samostatnejší omno-
ho dlhšie, než keď bývajú osamote. Stačí sa pozrieť na štatistiky.“
Zaviedol ich do spoločenskej miestnosti, kde sa usadili za
dlhý stôl.
„Vyskytlo sa niečo nové o tom dievčati?“ spýtal sa, zatiaľ čo
mu Daniel pripínal na hruď mikrofón.
„Polícia sa rozhodla prípad znova otvoriť, inak nič,“ odpo-
vedal. „Možno objavia teraz niečo, čo si vtedy nevšimli.“

121
 „Po toľkých rokoch,“ zamrmlal starec a potriasol hlavou.
„Vtedy iste nemali veľa stôp – keďže prišli za mnou.“
„Prečo za vami prišli?“ spýtala sa Line, keď jej Daniel naznačil,
že zvuková skúška dopadla dobre.
„Neviem, koľko vám toho môžem povedať. Vyšetrovatelia
mi povedali, že to, o čom sme hovorili, je tajné a musel som sa
zaviazať mlčanlivosťou.“
„Stalo sa to už dávno,“ pripomenula mu Line. „Máme kópie
všetkých policajných spisov, čiže svojím spôsobom tým už nie
ste viazaný.“
„Čiže viete o Sivých leopardoch?“
Line pritakala.
„Preto sme tu.“
„Nuž, vtedy sme sa práve dali dokopy s niekoľkými dôchod-
cami a založili sme spolok seniorov s cieľom získať pre penzistov
viac práv. Nazvali sme sa Seniorské združenie, ale volali nás Sivé
leopardy, rovnako ako sa nazvali tí, čo uniesli Nadiu Kroghovú.“
„Čo od vás policajti chceli?“
„Prišli za mnou, lebo o nás písali v novinách, ale Sivé leo-
pardy sú predsa svojím spôsobom pojem, hovoria tak starším
ľuďom, ktorí sú aktívni a činorodí. Nemali sme s jej únosom
nič spoločné a polícia to vedela.“
Line sa pozrela na Daniela. Bol to stručný príbeh a nevedela,
či sa vôbec bude dať použiť. Chýbal mu obsah.
„Poviete mi, čo sa stalo, keď prišli?“ spýtala sa, aby získala
iný uhol pohľadu.
„Stalo sa len toľko, čo som vám povedal,“ odpovedal starec
a pokrčil ramenami. „Boli dvaja. Prišli a spýtali sa, či som Vidar
Arntzen a ukázali mi preukaz. Čítal som o Nadii Kroghovej
v novinách. Zrejme ako všetci... Nechápal som, čo chcú odo
mňa. Bol to šok, to teda áno.“
„Prečo bolo to, o čom s vami hovorili, tajné?“
„Pre sivé leopardy,“ vysvetlil im Arntzen. „Nechceli, aby sa
novinári alebo vlastne ktokoľvek dozvedel, že za všetkým sú
starí dôchodcovia.“

122
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 Line chvíľu trvalo, kým pochopila, čo má na mysli. Domnie-
vala sa, že ide o náhodne zvolené meno, ktoré únoscovia vy-
strihli z článku o Seniorskom združení, ale uvedomila si, že
pán Arntzen zrejme nevie, ako bol list formulovaný a preto
prikladá podpisu väčší význam ako ona. Vysvetlil si ho inak.
„Ukázali vám list od únoscov?“
Vidar Arntzen pokrútil hlavou.
„Nepovedali mi ani, čo v ňom bolo napísané, len ako sa
podpísali. Sivé leopardy.“
„Rada by som vám ho ukázala,“ povedala Line a vybrala
počítač, v ktorom mala uložené spisy v elektronickej podobe.
Starec sa zvedavo naklonil ponad stôl. Line chvíľu trvalo, kým
sa prihlásila. Vyhľadala policajnú správu, v ktorej sa písalo, že
únoscovia použili VG z 27. augusta 1987 s nákladom 332 468
kusov, ktoré sa predávali na 13 298 predajných miestach. To
boli fakty, ktoré zamýšľala použiť. Podpis Sivé leopardy vystrihli
z článku na strane jedenásť.
Vyhľadala súbor s fotkou prvého listu, otvorila ho a otočila
počítač k mužovi, ktorý sedel oproti nej.
Starec si vybral okuliare a založil si ich. Keď čítal, pohyboval
perami.
„Vystrihli podpis z novín – z rozhovoru s vami,“ vysvetlila
mu Line.
Vidar Arntzen sedel a zamyslene pokyvoval hlavou.
„To preto ich tak zaujímali tie noviny,“ povedal a sňal si
okuliare.
„Aké noviny?“
„Odložil som si ich,“ vysvetlil Arntzen. „Mal som ich na
stole, keď prišli policajti. Otvorené na stránke s rozhovorom.
Deň predtým bol u mňa Aspaker z miestneho zastupiteľstva,
ukazoval som mu ho.“
Line zavrela počítač.
„Videli teda, že moje noviny nie sú rozstrihané,“ pokračoval
Vidar Arntzen. „Určite som však nebol jediný, kto si ich odložil.“
Line uvažovala o tom, čo vyslovil. Zaujalo ju, čo starec po-

123
vedal. Nadiina rodina dostala list od únoscov 22. septembra,
použili však noviny, ktoré boli z 27. augusta. Niekto si ich od-
ložil rovnako ako pán Arntzen. A ľudia si odkladali noviny
z podobných dôvodov, ako to spravil on.
Daniel sa pomrvil a vypol diktafón. Pokúsil sa vysvetliť sta-
rému mužovi, kde si bude môcť vypočuť hotový podcast, ale
zrejme sa mu to nepodarilo.
Line sa mu poďakovala za rozhovor. Usmiala sa a ubezpečila
ho, že bude aj v tlačenej verzii novín.
Dážď neustával. Navyše sa rozfúkalo.

27

Vietor zrejme zmenil smer. Dažďové kvapky dopadali šikmo na

okno a ich bubnovanie sa ozývalo v celej kancelárii. Jednotvárny
pravidelný zvuk ho upokojoval.
Wisting sa nakláňal nad písacím stolom. Vytiahol mapu,
na ktorej bola zakreslená chata Martina Haugena a pokúsil sa
priradiť číselné kódy k jednotlivým bodom na okolí. Dve čísla
sa hodili na dva kopce neďaleko od chalupy, ale nedávalo to
žiaden zmysel. Nič by sa tým nevyriešilo.
Do miestnosti vošiel Adrian Stiller.
„Zajtra pošlem dole jedného technika, aby mu pripol na auto
vysielač,“ povedal. Mal na mysli Martina Haugena. „Je to pres-
nejšie ako sledovať jeho telefón. Takto budeme môcť kontrolovať
jeho aktuálnu pozíciu a môžeme mu prehľadať dom.“
„Utajená prehliadka domu,“ utrúsil Wisting.
„Niečo ukrýva a musíme sa dostať do domu predtým, ako
naňho začnete vyvíjať nátlak,“ povedal Stiller a sadol si. „Len
čo získa čo i len najmenšie podozrenie, že po ňom ideme, zničí
dôkazy. A to nechceme.“
„Čo má podľa vás doma? Aký usvedčujúci dôkaz?“ spýtal
sa Wisting.
„Rád by som sa pozrel do jeho počítača.“

124
 „Bude to náročné,“ upozornil ho Wisting. „Má bezpečnostné
kamery.“
Stiller zodvihol obočie.
„Tak to je teda veľmi zaujímavé,“ zauvažoval nahlas Stiller.
„A čo alarm?“
„Alarm nemá.“
„Dobre, ale kamery naznačujú, že niečo ukrýva.“
Wistingovi napadlo to isté, ale nič nepovedal. Myslel si, že
Martin Haugen cítil potrebu chrániť sa. A neboli to litovskí
gastarbajtri, ktorých sa obával.
Stiller prudko vstal a podišiel k oknu.
„Bývam tamto,“ povedal po chvíli a ukázal na nový hotel pri
Sandene. „Vo Farris Bade.“
Potom zmenil tému.
„Rozprávali ste sa niekedy s Katharininou rodinou?“ spýtal
sa otočený chrbtom k Wistingovi.
„S tou, čo má v Rakúsku?“
„Áno?“
„Hovoril som s jej sestrou... niekoľko rokov po jej zmiznutí,“
povedal Wisting. „Vtedy, keď ju oficiálne vyhlásili za mŕtvu.“
Stiller sa zvrtol.
„Podobajú sa?“
„Videl som len jej fotky,“ vysvetlil mu Wisting. „Nemajú toho
istého otca, ale áno, podobajú sa. Prečo?“
„Požiadal som jednu firmu v Londýne, aby vyhotovili Na-
diinu podobizeň – ako by asi vyzerala teraz. Viete, na základe
biometrických údajov.“
Wisting prikývol. Vedel o tejto technológii, nikdy ju však
nepoužil.
„Chceli sme ju použiť vo štvrtkovom vysielaní Miesta činu
Nórsko,“ pokračoval Stiller. „Nie som si však istý, či tak naozaj
vyzerá. Bez ohľadu na to, aké špičkové programy použili, sú
to v konečnom dôsledku aj tak len dohady. Ľahšie by to bolo
s Katharinou. V jej prípade by sme mali niečo konkrétnejšie.“
„Videli ste tú skicu?“ spýtal sa Wisting.

125
 „Zajtra mi ju pošlú.“
Wisting sa oprel.
„Nazdávate sa teda, že je Nadia nažive?“ spýtal sa.
„Nie,“ odpovedal okamžite Stiller. „Rád by som to však po-
užil v televízii, aby som zaujal divákov. VG dostane žiadosti
o výkupné. TV2 dostane tvár.“
Zamieril ku dverám.
„S Katharinou je to iné,“ povedal. „Pravdepodobnejšie. Bola
by toho schopná. Ako mladá odišla od rodiny, utiekla do cudziny
a začala tu nový život. Mohla to spraviť znova. Bola múdrejšia
a mala k dispozícii viac zdrojov, než keď utiekla prvý raz.“

28

Line mala rada neskoré večerné hodiny, keď už Amalie tvrdo

spala. Zvyčajne si vtedy čítala alebo pracovala na rodokmeňoch,
teraz si však položila počítač na kolená a pustila sa do písania.
Tu a tam prestala a započúvala sa, či sa z detskej izbičky neozve
nejaký zvuk, ale jediné, čo počula, bol neustávajúci dážď.
Text zostavovala na základe policajných spisov, novinových
článkov z roku 1987 a svojich poznámok z rozhovorov, ktoré
s Danielom nahrali. Poslal jej zvukové záznamy z Osla, kde
redigoval prvý podcast.
Šlo jej to od ruky. V prvom článku išlo o stručné a súvislé
zhrnutie faktov tak, aby vzbudila záujem čitateľov a motivovala
ich, aby sledovali ďalšie články. Chýbal jej potrebný nadhľad.
Dohodla si stretnutie s novinárom z Porsgrunns Dagblad, ktorý
v roku 1987 o prípade písal. Ešte stále robil v novinách. Problém
tkvel v tom, že chcel o Nadii Kroghovej napísať ešte predtým, ako
pôjde Line do tlače. To nebola veľká pomoc. Avšak Porsgrunns
Dagblad nebol pre nich konkurenciou, bol to len miestny plátok,
nemali taký prístup k informáciám ako ona.
Prečítala si, čo napísala – predbežne šlo len o zlomky, ktoré
bolo treba zlepiť do celku. Položila počítač na stôl, ponaťahovala

126
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
si chrbát a položila nohy na podlahu. Táto fuška nebola pre ňu
novinárskou výzvou. Bolo to zaujímavé a napínavé, ale vlastne
len musela vytriediť fakty a nadávkovať ich čitateľom rôznymi
spôsobmi a v primerane veľkých porciách. Bola nástrojom po-
lície – tak to vnímala ona. Všetky informácie zhromaždili už
vopred. Ak to malo byť pre čitateľov a poslucháčov podcastu
naozaj zaujímavé, musela z toho vytrieskať ešte niečo okrem
toho. Niečo, čo bude mať šťavu, niečo, čo zaváži. Musí objaviť
niečo, čo polícia nevidela alebo čo si chybne vysvetlili. Stopu,
po ktorej by sa mohla vydať. Zo skúseností vedela, že sa také
čosi stáva, keď sa objaví prípad v tlači. Ľudia sa radšej poroz-
právali s novinármi než s policajtmi, ale ona bola netrpezlivá
a nepokojná.

29

Wisting si ohrial zvyšok pizze v mikrovlnke. V chladničke bola

od piatka, ale vyzerala celkom v poriadku.
„Dáš si pizzu?“ zakričal na Thomasa, ktorý bol v obývačke.
„Jedol som u Line,“ odpovedal, ale vošiel do kuchyne.
Wisting si položil tanier na stôl a usadil sa oproti nemu.
„Prečo to robíš?“ spýtal sa ho.
Wisting pichol vidličkou do pizze. V mikrovlnke zmäkla
a bola príliš horúca na to, aby ju chytil do ruky.
„Čo také?“ spýtal sa a odrezal si z nej.
„Prečo vyšetruješ tie prípady. Tie najhoršie. Vraždy a tak.“
Wisting prežúval a uvažoval. Z času na čas sa ho to ľudia
pýtali. Vŕtalo im v hlave, či môže vôbec v noci spávať. Stávalo
sa, prirodzene, že niekedy pre nejaký prípad nezaspal, to vtedy,
keď mu hlodal niekde v podvedomí, ale malo to skôr vecné
príčiny, nie emocionálne. Rozoberal detaily, pátral po čomsi,
čo prehliadol.
„Teší ma to,“ povedal. „Myslím si, že prispievam k tomu, aby
bolo učinené zadosť spravodlivosti. Ak niekto niekoho zabije,

127
tak nech si je vedomý toho, že po ňom pôjdu a bude sa musieť
za svoj čin zodpovedať. Ak by tú prácu nerobil nikto, žili by
sme v spoločnosti, kde by mal pravdu vždy ten najsilnejší.“
Thomas počúval, nekomentoval to.
„Navyše je to zaujímavé,“ dodal Wisting. „Mohol by som ti
pokojne povedať, že som sa stal policajtom preto, aby som spravil
zo sveta lepšie miesto, aby som sa postavil na stranu dobra, ale
popravde je na závažných zločinoch niečo fascinujúce.“
„Nie je to...“ Thomas hľadal správne slovo. „... tak trochu
bezcitné? Svojím spôsobom?“
„Mohol som robiť na dopravnej polícii,“ usmial sa Wisting.
„Ale ja som chcel robiť toto. Chcel som pochopiť nepochopiteľ-
né. Ako môže človek pripraviť o život iného človeka. Je to ako
keď sa kňaz rozhodne pracovať v nemocnici s umierajúcimi.
Mohol sa rozhodnúť aj pre svadby a krstiny. Alebo lekári, ktorí
sa rozhodnú pracovať na detskej onkológii. Iste je to bolestné
a náročné, ale zrejme v tom nachádzajú zmysel.“
„Pred pár mesiacmi som sa zoznámil s jedným dievčaťom,“
povedal Thomas. „Začalo to byť vážne.“
Wisting sa pustil opäť do jedla. To bolo prvý raz, čo Thomas
hovoril o novej priateľke, ale tušil, že príde nejaké ale.
„Sprvu nevedela, čo vlastne robím. Teraz to vie a nechápe,
ako môžem mať také zamestnanie. V jej očiach som niekto,
komu sa páči vojna. Človek, ktorý zabíja. Pokúšal som sa jej
vysvetliť, čo ma motivuje, ale nedokázal som to.“
Wisting nevedel, čo mu má na to povedať.
„Chcel som, aby porozumela, že ide o bezpečnejší svet,“ po-
kračoval Thomas. „Ale ide do veľkej miery aj o to, čo si povedal
ty. Teší ma to, či už moja práca alebo vedomie, že prispievam
k čomusi väčšiemu. Neviem si predstaviť, že by som robil niečo
iné – napríklad lietal ako komerčný pilot.“
„Azda je to niečo, čo máme v sebe,“ nadhodil Wisting. „Do-
mnievam sa, že tvoja sestra to má v sebe tiež.“
Thomas vstal.
„Zajtra odchádzaš?“ spýtal sa ho otec.

128
 „Nie,“ odpovedal Thomas. „Line robí na niečom veľkom.
Ostanem tu celý týždeň a budem varovať Amalie.“

30

Hotel sa nakláňal nad časťou pláže a morom. Stiller dostal izbu

s výhľadom na more a malým balkónom. Vyšiel naň a v nose
ho zaštípala vôňa rias a slanej vody. Po prístave sa prechádzal
muž s veľkým čiernym psom. Videl ich siluety v kuželi svetla
pouličnej lampy. Biele spenené vlny udierali do móla a zasýpali
ho chladnou spŕškou vody.
Stál na balkóne, kým muž so psom nezmizol v tme.
Na balkón si postavil tašku so šiestimi pivami, ostali mu ešte
tri. Vybral si jednu plechovku a odniesol si ju k počítaču. Azda
sa mu po ňom bude lepšie spať. Trpel nespavosťou, v hoteli sa to
ešte zhoršilo. Na obrazovke sa objavila nová tvár Nadie Kroghovej.
Fantómová podobizeň mu prišla tesne pred deviatou. V Londýne
ešte nebolo osem, ale zrejme to znamenalo, že niekto venoval práci
na skici maximum času, aby mu ponúkol najlepší možný výsledok.
Otvoril pivo a sadol si. Pre Stillera bolo nepodstatné, ako by
teraz vyzerala. Hocijaký počítačový maník, čo ešte stále býva
u rodičov, by mu iste vedel vypracovať rovnako použiteľnú ani-
máciu za oveľa rozumnejšiu cenu.
Prelial si pivo do pohára a opäť sa zahľadel na monitor.
Pokojne by mohla vyzerať takto, ak by bola ešte nažive, po-
myslel si a odpil si z pohára. Vôbec však neveril tomu, že im
zverejnenie skice pomôže. Bola to len rekvizita, aby sa pohli
s prípadom o krok vpred. Optimalizovaná pre používateľa.
Skĺzol pohľadom k zrkadlu na stene. Začali mu opúchať oči
a všimol si niekoľko červených fliačikov v očných bielkach.
Problémy so spánkom sa objavili, ešte keď býval s rodičmi
v Južnej Afrike. Bolo jasné prečo. Šlo o Juliu Ann. Ale bez ohľadu
na to, že si to vedel vysvetliť tým, čo sa tam stalo, to nerobilo
vec o nič jednoduchšou.

129
 Sprvu len nevedel hodinu či dve zaspať, ležal a prehadzoval sa
z boka na bok, postupne sa to zhoršovalo. Vyskúšal rôzne lieky.
Pomohli mu na niekoľko hodín zaspať, ale nebol odpočinutý.
Prešlo pol roka a on začal znova spávať normálne. Odvtedy
mal pravidelne obdobia, keď nespával. Teraz mal jedno také.
Naposledy prespal celú noc pred pol rokom.
Zatvoril súbor s podobizňou Nadie Kroghovej a poslal ho
šéfredaktorovi štvrtkovej relácie, s ktorým sa už dohodol. Po-
tom sa sústredil na Martina Haugena. Nedokázal si predstaviť,
čo je to vlastne za chlapa. Bol preňho anonymom. Žil sám
a nenadväzoval žiadne spoločenské kontakty. Jeho okruh zná-
mych sa obmedzoval na kolegov z práce a niekoľko starších
členov rodiny. Odpočúvanie mu pomohlo vykresliť presnejší
obraz, ešte detailnejší bude zrejme po prehliadke jeho domu.
Ale predbežne sa mu zdalo, akoby jeho existenciu zatieňoval
veľký mrak a bránil mu žiť naplno.
Adrian Stiller si odpil z piva. Poznal ten typ ľudí. Ľudia, čo
mali tajomstvá temnejšie a hlbšie ako podmorské priepasti.
Práve tie rád vyhrabával.

31

„Niečo nové?“ spýtal sa Wisting a zatvoril dvere do miestnosti,

kde prebiehala kontrola komunikácie.
„Porno,“ utrúsil Hammer a kývol na obrazovku. „Zdá sa, že
si niečo predpláca. Bol tam aj včera večer. Nepremieta sa nám
zrkadlový obraz stránok, ktoré sú za platobnou bránou, ale
prihlasovacia stránka hovorí za všetko.“
„Extreme XXX,“ prečítal Wisting. Stránky sa venovali sa-
dizmu a masochizmu.
„Neviem, ako si to máme vysvetliť,“ povedal Hammer.
„Je to na zamyslenie,“ poznamenal Adrian Stiller a pošúchal
si oči. Vyzeral unavene a mrzuto.
„Telefonáty?“

130
 „Nič.“
„A čo emaily?“
„Len spamy.“
„Nič iné?“
„Je možné, že uvažuje o dovolenke. Pozeral sa na drahé exo-
tické destinácie, ale nič si neobjednal.“
Stiller pohliadol na hodinky.
„Dvaja technici od nás sú už na ceste,“ povedal. „Pôjdu okolo
parkoviska správy ciest v Tønsbergu a pripevnia mu na auto
sledovacie zariadenie. Potom budeme vidieť aj jeho pohyb.“
„Nie je to riskantné?“ spýtal sa Wisting. „Za denného svetla
a na otvorenom parkovisku pred jeho pracoviskom?“
„Zariadia sa podľa toho, kde bude mať zaparkované auto, ale
je to naša najlepšia možnosť,“ vyhlásil Stiller. „Doma parkuje
v garáži. Navyše to trvá len chvíľu. Nikto by si to nemal všimnúť
a ak aj áno, nepochopí, čo sa vlastne deje.“
Wisting s ním súhlasil.
„A kedy to spravia?“
„Mám súdny príkaz na utajenú prehliadku domu,“ vysvetlil
mu Stiller. „Technici prídu aj s vybavením na prečítanie pevného
disku na Haugenovom počítači.“
„Ako sa tam dostaneme?“
„Zvládneme to,“ ubezpečil ho Stiller. „Nebude to problém.“
„Dúfajme,“ povedal Wisting a vrátil sa do kancelárie.
Tajná prehliadka domu nebola bežná záležitosť. Zvyčajne
šli za človekom, ktorého sa to týkalo, so súdnym príkazom
a v jeho prítomnosti prehľadali jeho dom. Alebo to spravili
potom, ako ho zatkli. Len dvakrát sa Wisting zúčastnil na tajnej
prehliadke domu.

Sedem minút po dvanástej nazrel Stiller do Wistingovej kan-

celárie.
„Sme pripravení,“ povedal. „Ideme na to.“
Wisting na to pripravený nebol, ale vstal a nasledoval ho
do policajnej garáže. Stála tam špinavá dodávka s litovskou

131
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
ešpézetkou. Na boku bola magnetická tabuľa s kosákom a kla-
divom.
„Aké nápadité,“ utrúsil Wisting.
Predpokladal, že muž za volantom je kriminalistický technik.
Pozdravil ho kývnutím hlavy. Nils Hammer bol už na mieste
– vzadu v nákladnom priestore. Wisting sa nasúkal do auta
a pozdravil ďalšieho špecialistu z technického oddelenia úradu
kriminálnej polície. Adrian Stiller nastúpil po ňom a zasunul
dvere.
„Prebehlo to v poriadku?“ spýtal sa Wisting. Myslel tým
umiestnenie vysielača na Haugenovo auto.
„Bez problémov,“ odpovedal technik a vzal do ruky tablet
s mapou. Na okraji bola červená bodka na voľnom priestranstve.
Wisting si domyslel, že ide o parkovisko.
„Neskôr vám to zapojím v miestnosti, kde sa robí monitoring
komunikácie, aby ste stále vedeli, kde je,“ povedal technik.
Zadné okná na aute boli zablatené a sivé mračná cez ne vy-
zerali ešte tmavšie a hrozivejšie.
Všetci sa mykli, keď šofér preradil prevodový stupeň a začal
stúpať ku Kleiveru. Adrian Stiller s niekým telefonoval. Keď
skončil, zodvihol pravú ruku.
„Všetko je pripravené,“ povedal do malého mikrofónu na
zápästí.
Muž za volantom si napravil takmer neviditeľné slúchadlo
v uchu a ukázal palec namierený nahor cez okno, ktoré odde-
ľovalo kupé od nákladného priestoru.
„Odpojili sme ho od prúdu,“ vysvetlil Stiller. „Aby nefun-
govali kamery.“
Pod kolesami zaškrípal štrk. V ryhách na pneumatikách za-
hrkali kamienky. Auto sa zakolísalo a Wisting sa oprel dlaňou
o strechu, aby udržal rovnováhu.
Šofér prešiel okolo veľkého dvora a zaparkoval bokom
k domu. Wisting sa otočil a vyzrel von. Bez elektriny vyzeral
dom Martina Haugena ešte tmavšie, ako keď tu bol minulý
týždeň.

132
 Čakal, kým šofér vystúpi a podíde ku dverám. Zaklopal
a ustúpil o krok dozadu.
„Do you need repair?“ povedal Stiller lámanou angličtinou.
Napodobňoval im, ako šofér odpovie, keby mu niekto – napriek
tomu, že to neočakávali – otvoril.
Na klopanie nik nereagoval. Šofér odstúpil od dverí a vytiahol
z vrecka čosi, čo sa podobalo na šálku. Pripevnil to na zámku
a netrvalo ani minútu a dvere boli otvorené.
„Nejaký pohyb?“ spýtal sa Wisting a obrátil sa na technika.
Muž sa pozrel na tablet.
„Nehýbe sa.“
Adrian Stiller odsunul bočné dvere a rozdelil všetkým ru-
kavice a gumené návleky na topánky. Technik, ktorý otvoril
dvere, sa prešiel po dome, ostatní čakali v chodbe.
„Čisté,“ povedal. Tým bolo s konečnou platnosťou potvrdené,
že dom je prázdny.
Wisting pustil ostatných napred. Parkety v chodbe zavŕzgali
pod ich nohami.
„Dva počítače,“ hlásil muž, ktorý preveroval dom. „Jeden
desktop v hosťovskej izbe a laptop v obývačke.“
Ukázal na stolík pred televízorom. Druhý technik sa posadil
a otvoril kufrík. Vytiahol z neho laptop, externý pevný disk,
batériu a príslušné káble.
„Bude to trvať dlho?“ spýtal sa Wisting.
„To sa uvidí,“ odpovedal. „Najprv sa musíme pripojiť, potom
zistíme, koľko dát tam má uložených. Pokojne to môže zabrať
aj hodinu.“
„Hodinu,“ zopakoval Wisting a pozrel sa z okna. Už nepršalo,
ale zo stromov kvapkala voda.
Jeden kút obývačky fungoval ako pracovňa. Na písacom stole
ležali faktúry a štôsiky papierov. Na policiach stálo niekoľko
zakladačov, ktoré boli označené rokmi. Adrian Stiller v nich
začal listovať, Hammer zmizol za dverami spálne.
Wisting zamieril do kuchyne. Pri okne stál bielizník. Za sto-
ličkou, kde zvykol Haugen sedávať, dočiahol naň, keď sa otočil.

133
 Na bielizníku bolo položené rádio a vedľa neho reklamné
letáky rôznych obchodných reťazcov a niekoľko čísel časopisu
My muži. Do vrchnej zásuvky si Martin odkladal peňaženku
a kľúče. Wisting ju vytiahol. Na jednej strane ležal starý mobil
s nabíjačkou, niekoľko pier, malá zošívačka, sekundové lepidlo,
nožnice a čistý zápisník.
„Niečo máme,“ zakričal Nils Hammer odkiaľsi z domu.
Wisting sa vrátil do obývačky. Hammer vyšiel zo spálne
a v rukách držal staré noviny. Denník VG. Wisting vedel, čo je
to za vydanie. Bol v ňom rozhovor s mamou Nadie Kroghovej.
Hovorila v ňom o svojej strate.
„Nie je to trochu čudné?“ spýtal sa Hammer.
Stiller s ním súhlasil.
„Nafotiť a zadokumentovať,“ požiadal technika.
„Bolo to v zásuvke bielizníka,“ dodal Hammer.
„Vráťte to na to isté miesto.“
Hammer pritakal a zvrtol sa na päte. Wisting sa vrátil k pre-
hliadke zásuviek v kuchyni. V druhej ležal zväzok listov. Zo­
dvihol ho. Pod nimi našiel pas. Odložil listy na stôl a otvoril
ho. Patril Martinovi Haugenovi a vystavili ho 10. októbra. To
bolo len pred piatimi dňami. Výročie Katharininho zmiznutia.
Jeho žiadosť o vystavenie pasu vybavili rýchlo. Prakticky to
znamenalo, že ju podal začiatkom minulého týždňa a zrejme
mu ho poslali včera alebo tesne pred víkendom, možno v piatok,
v deň, keď ho Wisting navštívil. Nevravel nič o tom, že by sa
chystal niekam cestovať.
Wisting vrátil pas na miesto a začal si prezerať listy. Jeden bol
od daňového úradu, ďalšie od poisťovne a banky. Postupoval
systematicky, aby ich mohol odložiť naspäť v takom poradí,
v akom ich našiel.
Ako poslednú vzal do rúk bielu obálku bez vyznačeného
adresáta či adresy.
Wisting odložil ostatné listy bokom, otvoril ju a vytiahol
z nej hárok papiera. Ešte ho ani poriadne nerozprestrel, už mu
telo začalo pumpovať adrenalín do žíl. Srdce sa mu rozbúchalo

134
a zadychčal sa. Bolo to ako dostať päsťou do hrude. Zahmlilo
sa mu pred očami.
„Stiller,“ povedal a preglgol, ale nepovedal to dostatočne
nahlas.
Odstúpil bokom, oprel sa o stoličku a zakričal znovu.
„Stiller!“
Mladý vyšetrovateľ k nemu pribehol. Wisting mu ukázal, čo
našiel v obálke. Na papieri boli dve slová.
Viem to.
Obe boli vystrihnuté z novín a nalepené na hárok rovnako,
ako to spravili únoscovia Nadie Kroghovej. Bola to správa, kto-
rej sa nedalo nerozumieť. Niekto vedel o Martinovi Haugenovi
a Nadii Kroghovej.
„Ležal v zásuvke,“ informoval ho Wisting a kývol na bielizník.
Stiller mu naznačil, aby mu podal obálku.
„Bez adresáta,“ poznamenal Wisting.
Stiller ju podržal oproti svetlu.
„Je v nej malá dierka,“ poznamenal.
Wisting sa pozrel na hárok. Aj ten bol prederavený. Veľkosť
dierky zodpovedala pripináčiku. Obaja z toho vyvodili rovnaký
záver: anonym niekto pripol na dvere.
„Nevyzerá staro,“ usúdil Stiller.
„Ťažko povedať,“ poznamenal Wisting, ale súhlasil s ním.
„Môže to súvisieť s bezpečnostnými kamerami. Zrejme ich
nainštaloval, hneď ako ho dostal.“
Prišiel za nimi Hammer. Keď mu ukázali list, nahlas zana-
dával.
Wisting uvažoval. Odosielateľ chcel, aby Haugen zistil, že
niekto vie, čo spravil.
„Je to dôkaz,“ povedal Stiller a uprel pohľad na Wistinga.
„Nemyslíte si, že by vám povedal o liste, keby bol nevinný?
Keby nechápal, o čo ide?“
Wisting pritakal.
„Je to dilema,“ vyhlásil Hammer.
„Prečo?“

135
 „Odosielateľ očividne vie, čo Haugen spravil,“ začal. „Azda
na ňom nájdeme odtlačky prstov alebo biologické stopy, ktoré
nám pomôžu zistiť, kto je odosielateľom, ale aby sme ho mohli
analyzovať, museli by sme si ho odniesť so sebou. Haugen po-
chopí, že tu niekto bol.“
Wisting podal list Hammerovi a vytiahol z vrecka vrecúško
na dôkazy.
„Berieme ho,“ vyhlásil. „Riskneme to. Možno ho chvíľu ne-
bude vyberať zo zásuvky a ak zistí, že tam nie je, tak si azda
pomyslí, že ho len niekam založil. Najhoršie, čo sa môže stať,
je, že zneistie.“
Vybral ďalšie vrecúško a vložil doň obálku.
„Otvára to niekoľko otázok,“ poznamenal Hammer. „Nebolo
zverejnené, ako boli formulované listy od únoscov. V podstate
to vedela len polícia a oni – ale tento odosielateľ to očividne
vie tiež.“
„A Nadiina rodina,“ pripomenul mu Stiller. „Je možné, že
o tom v priebehu dvadsiatich rokov s niekým hovorili. Minulý
týždeň sme ich navyše poskytli VG.“
„Ale nikto nevie, že Haugena podozrievame na základe novo
objavených odtlačkov prstov,“ namietol Hammer.
Adrian Stiller mykol plecom.
„Je možné, že vyvodzujeme uzávery príliš rýchlo,“ povedal.
„Možno v tom liste ide o čosi celkom iné. Že odosielateľ vie
niečo iné. Alebo ho možno zlepil Haugen – možno má niečo
rozbehnuté.“
Wisting neveril ani jednej z uvedených možností.
„Minulý týždeň som tu niekoho videl,“ povedal. „Bol som tu
neskoro večer, v deň výročia Katharininho zmiznutia. Pokúsil
sa schovať a zmizol v lese, keď si uvedomil, že som ho zazrel.“
„Videli ste toho, kto tú obálku pripol na dvere?“
Wisting pochybovačne pokrútil hlavou, vyšiel na chodbu,
otvoril vchodové dvere a postavil sa pred ne. Pod okienkom
v hornej časti našiel v dreve malú dierku po pripináčiku, ktorým
bol pripevnený list na dvere.

136
 „Vo štvrtok tu nevisel,“ vyhlásil.
„Dobre,“ Stiller zobral obe vrecká na dôkazy. „Dám to chlap-
com, aby ich odniesli do labáka, uvidíme, či z nich niečo bude.“
Wisting sa vrátil do kuchyne, odložil ostatné listy na miesto
a otvoril ďalšiu zásuvku. Ležali v nej časopisy a hŕbka vianoč-
ných pozdravov. Wisting v nich zalistoval. Boli od tiet a strýkov
z Porsgrunnu. Každý rok mu písali to isté: stručný pozdrav,
zapriali mu krásne Vianoce a veľa šťastia do nového roku. Ob-
javil aj niekoľko narodeninových pozdravov od tých istých tiet
a strýkov. Pohľadnice boli nemí svedkovia toho, aký ohraničený
bol Haugenov okruh známych.
Listoval ďalej, staršie pohľadnice boli nepekne zažltnuté,
písmo vyblednuté. Celkom na dne našiel obálku, ktorá mala
iný tvar – štvorcový. Vytiahol z nej fotku Line a Thomasa. Bolo
to poďakovanie za peňažný dar, ktorý dostali pri príležitosti
konfirmácie. Konfirmovali ich pred pätnástimi rokmi. Táto
hŕbka obsahovala všetky pozdravy a blahoželania, ktoré odvtedy
dostal. Nebolo ich veľa.
Prehrabávať sa niekomu v zásuvkách bol obrovský zásah do sú-
kromia iného človeka. Line a Thomas dostali po konfirmácii dary
od členov rodiny a priateľov. Martina Haugena prijali medzi seba.
Odložil pohľadnice naspäť a zásuvku zavrel.
Trvalo mu polhodinu, kým prezrel všetky ostatné zásuvky
a skrinky. Preskúmal aj obsah modrého džbánu na parapete
a misy na chladničke. V obývačke zatiaľ technik dokončil sťa-
hovanie súborov z laptopu a teraz sa venoval počítaču v hos-
ťovskej izbe.
Na skrinkách nad linkou bolo zoradených šesť veľkých por-
celánových šálok. Boli na nich namaľované rôzne životné múd-
rosti. Postavil sa na špičky a zobral do rúk Najlepší čas je teraz
– vychutnaj si kávu. Do výlevky dopadol mastný prach, ktorý sa
zlepil do drobných hrčiek. Zobral ho do dlane, aby nezanechal
stopy, utrel ho do vreckovky a tú si vopchal do vrecka.
V šálke boli rôzne zahraničné mince. Vrátil ju na miesto
a keď skladal zo skrine druhú, bol už opatrnejší. Život je dlhý.

137
Káva je šťastie. Vnútri bol kľúč. Wisting ho podržal medzi prsta-
mi. Prilepil sa mu na rukavice, zrejme tam ležal už dlho, bol
na ňom rovnaký mastný prach ako na skrinke. Nebol nijako
označený, ale podľa veľkosti a tvaru usúdil, že bude od dverí
alebo visiacej zámky.
Odložil ho a nazrel do ďalšej šálky. Bola prázdna. Ako aj
ostatné.
„Máme pohyb!“ ozval sa z hosťovskej izby výkrik.
Vyšetrovatelia sa zhŕkli okolo technika s tabletom. Červená
bodka sa pohybovala na juh po E18.
„Zasekol sa nám systém,“ upozornil ich technik. „Začal sa
pohybovať pred sedemnástimi minútami.“
Wisting sa pozrel na hodinky. Martin Haugen mal byť ešte
dve hodiny v práci, ale červená bodka sa pohybovala po ceste
ich smerom.
„Bude tu asi o desať minút,“ vypočítal to rýchlo Hammer.
Na monitore technikovho laptopu sa odrátaval čas, ktorý bol
nutný na stiahnutie údajov z Haugenovho počítača.
„Koľko ešte potrebujete?“ spýtal sa Stiller.
„Tých desať minút určite,“ odpovedal technik.
„Ok,“ kývol Stiller hlavou. „Môžeme sa spoľahnúť na to sle-
dovacie zariadenie? Určite teraz vysiela v reálnom čase?“
Technik pritakal.
„Tak to zabalíte, až keď auto odbočí z E18.“ Zvrtol sa k Wis-
tingovi a Hammerovi. „Ostatní nech sa postarajú o to, aby všetko
ležalo na tom istom mieste, ako keď sme prišli a aby sme tu
nič nezabudli: rukavice, vrecká na dôkazy – hocičo. Musíme
sa posunúť s dodávkou.“
Wisting šiel do kuchyne a preletel ju pohľadom. Vyzerala
nedotknutá. Vybehol k dodávke a nasadol do nej spolu s Ham-
merom. Stiller stál vo dverách. Wisting sa pozrel na hodinky.
Ubehli štyri minúty. Päť a šesť. Po siedmich minútach sa objavil
vo dverách šofér. Prešiel cez dvor, sadol si za volant, naštartoval
a vrátil sa s vybavením na zamykanie dverí. Konečne sa zjavil
vo dverách aj dátový technik s kufríkom.

138
 Popri stene sa prešmykol tmavý tieň.
„Mačka,“ zastonal Wisting.
Vybehla hore po schodoch a prekĺzla dovnútra, práve keď
chceli zatvoriť dvere.
Wisting sa vyrútil z auta a vrhol sa k domu.
Mačka za sebou zanechala mokré odtlačky, rovnako ako aj
technik, ktorý sa za ňou rozbehol. Wisting zamieril do obývačky.
„Cica, cica,“ zacmukal, nikde ju však nevidel.
Sklonil sa a nazrel pod stôl. Vtom si všimol, ako naňho zablýs-
kala očami spoza pohovky. Keď k nej pristúpil, rezko vyskočila
a rozbehla sa do kuchyne.
Wisting s technikom utekali za ňou. Mačka sa poprepletala
pomedzi stoličky a usadila sa pod stolom.
Wisting sa ju k sebe pokúšal prilákať, zviera však naňho
pohrdlivo zazeralo a zdalo sa, že ju ani v najmenšom nezaujal.
Technik sa k nej pokúsil zakradnúť, ale ona sa nedala len tak
lapiť a ladným skokom sa vrátila do obývačky.
Ešte chvíľu sa s nimi takto pohrávala. Napokon sa Wistingovi
predsa len podarilo hodiť sa na ňu. Vyniesol vzpierajúce sa zviera
von. Technik si rýchlo kľakol a poutieral vlhké stopy na podlahe
rukávom bundy. Potom zavrel dvere a pomocou svojho vybavenia
ich zamkol. Wisting pustil mačku na zem a naskočil do dodávky.
Zasunuli bočné dvere. Šofér si sadol za volant a vyrazili.
„Pozícia?“ vyžiadal si Adrian informáciu.
„Ešte stále na E18,“ odpovedal muž s tabletom. „Neodbočil,
pokračuje ďalej.“
„Čiže nejde domov?“
Technik pokrútil hlavou.
„Mieri do Telemarky.“
Auto poskočilo a vyšlo na hlavnú cestu. Wisting sa pozrel
na Vasvikov dom. Nikde ho nezazrel.
„Máme všetko, po čo sme prišli?“ spýtal sa Stiller.
Počítačový technik prikývol.
„Dva pevné disky. V priebehu popoludnia vám ich skopíru-
jem, aby ste si ich mohli pozrieť.“

139
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 Wisting požiadal druhého muža, aby mu ukázal tablet, na
ktorom sledovali Haugenovo auto. Technik mu ho podal. Čer-
vená bodka prešla hranicu medzi vestfoldským a telemarským
krajom.

32

Line sa pozrela na tachometer. Keď sa pohrúžila do myšlienok,

zvykla spomaliť – práve tak ako teraz. Šla sotva deväťdesiatkou.
Prilepila sa za ňu veľká dodávka a začala ju obchádzať, hoci aj
ona zrýchlila.
Mala dohodnuté dve schôdzky. Najprv chcela ísť za Geirom
Ingem Hansenom z denníka Porsgrunns Dagblad. A po ňom sa
mala stretnúť s policajtom Kittilom Nystrandom, ktorý musel
byť o štvrtej v službe.
Predbehlo ju ďalšie auto, hoci sa už aj ona pohybovala na
hranici povolenej rýchlosti. Spomalila až pred odbočkou na
Porsgrunn. Redakcia miestnych novín sídlila v ulici Jernga-
ta. Našla ju bez toho, že by musela použiť navigáciu. Bola to
sivá ošumelá budova oproti železničnej stanici. Ani jedno
z parkovacích miest pre hostí nebolo voľné, ale Line našla
jedno v bočnej uličke, kde sa dalo do dvoch hodín parkovať
bezplatne.
Prišla takmer o pol hodinu skôr a nachystala si diktafón, aby
nahovorila úvod.
„Sme na ceste do redakcie novín Porsgrunns Dagblad alebo
PD, ako sa im tu hovorí,“ začala a napadlo jej, že je vhodné
rozprávať v prvej osobe množného čísla napriek tomu, že s ňou
Daniel nebol. My – to bola ona a poslucháči.
„PD sú malé miestne noviny obcí Porsgrunn a Bamble. Vy-
chádzajú päť dní do týždňa v náklade čosi vyše 3-tisíc kusov.
Geir Inge Hansen pre ne píše vyše štyridsať rokov – o malých
i veľkých veciach. Jedna z tém, ktorým sa venoval najintenzív-
nejšie, je zmiznutie Nadie Kroghovej.“

140
 Zastavila nahrávanie a vložila si prístroj do tašky. Bola rada,
že sa jej podarilo Hansena nájsť. V telefóne znel jeho hlas, ako-
by ho celá vec nadchla a zaujala. Naposledy písal o Nadii pred
rokom, vtedy uplynulo od jej zmiznutia dvadsaťpäť rokov. Po-
tešilo ho, že sa noviny téme znova venujú a zaujímalo ho, prečo
chce prípad vyhrabať práve VG. Nepovedala mu, že ho začali
opätovne vyšetrovať. Tá novina mala ísť do tlače až v piatok.
Len čosi zamrmlala o tom, že dôraz bude kladený na podcast.
Ešte stále jej ostávalo dvadsať minút. Trochu času zabila čí-
taním záznamov z výsluchu Nadiinho priateľa Roberta Grana.
Adrian Stiller jej naňho dal kontakt – mala sa s ním stretnúť
v sobotu a bola zvedavá, čo jej povie. Polícii poskytol tri rôzne
vyhlásenia o tom, čo sa stalo v noci, keď Nadia zmizla. Celkom
chápala, prečo ho podozrievali. Rozhovor s ním bude náročný
a bude mu musieť položiť aj kritické otázky.
Päť minút pred druhou vystúpila z auta a zamierila k sivej
budove. Pred vchodom stál muž s kávou v jednej ruke a ciga-
retou v druhej. Line si pozrela na internete fotky Geira Ingeho
Hansena a okamžite ho spoznala.
On zrejme tiež nezaháľal a spravil to isté. Usmial sa na ňu,
posledný raz si potiahol z cigarety a zadusil ju v popolníku.
Line zapla diktafón a podišla k nemu. V jeho veľkej dlani sa
tá jej takmer strácala.
„Vitajte u nás,“ pozdravil ju. „Poďte, pôjdeme hore.“
Nasledovala ho na druhé poschodie. Minuli kuchynský kútik
a Hansen si v ňom dolial do šálky ďalšiu kávu. Line ponúkol
pohár vody a spolu vkročili do úzkej dusnej kancelárie.
Line sa usadila na stoličku a Geir Inge Hansen sa pokúsil
aspoň ako-tak upratať stôl.
„Únos Kroghovej,“ poznamenal, akoby sa chcel naladiť na
tému, o ktorej sa chystali zhovárať. „Som novinárom už šty-
ridsaťdva rokov, ale ešte nikdy som neposkytoval rozhovor.“
Line sa usmiala. Rozhovory poskytnuté novinármi neboli
spravidla niečo, pri čom by vyplávali na povrch nejaké nové
informácie o prípade.

141
 „Spomínate si, kedy ste o prípade počuli prvý raz?“ spýtala sa.
Geir Inge Hansen prikývol.
„Vtedy sa to ešte nebralo ako únos, ale zmiznutie – také, aké
sa dejú často: tínedžer, čo sa nevrátil domov z večierka. Keď
po nej začali pátrať, začalo to byť pre nás zaujímavé. Ľudia sú
zvedaví, keď vidia políciu, Červený kríž a dobrovoľníkov.“
Pozrel sa na diktafón, akoby mu bránil vysloviť názor.
„Polícia sa začala angažovať veľmi skoro,“ povedal napokon.
„Možno to súviselo s Joachimom Kroghom, ten ich o to po-
žiadal. Zrejme aj preto, že bolo rýchlo jasné, že neprenocovala
u priateľa ani kamarátok. Naopak: z večierka odišla predčasne.
Niečo sa muselo stať.“
Starý novinár sa odmlčal.
„Bolo to dramatické, keď zatkli jej priateľa,“ pokračoval.
„Sprvu pre falošnú výpoveď, neskôr pre vraždu. Nič podobné
som dovtedy nezažil. Spomínam si na to, ako som ho stretol vo
väzení. Nikdy predtým som nevidel toľko novinárov na jednom
mieste. Priviedli Grana a on pôsobil takmer, akoby sa ho to,
čo sa okolo neho dialo, vôbec nedotklo. Tak chladne. Cynicky.
Civel pred seba tými svojimi tmavými očami.“
Zazvonil mobil. Geir Inge Hansen si ho vytiahol z vrecka,
pozrel sa na displej a odmietol hovor.
„A potom prišiel veľký zvrat,“ pokračoval. „Takmer dva týžd-
ne po zmiznutí zvolala polícia tlačovku. Nazdávali sme sa, že to
môže znamenať len dve veci. Buď sa priateľ priznal alebo našli
telo. Alebo oboje. Ale nestalo sa ani jedno. Policajný riaditeľ
začal tým, že uplynulý týždeň viedli dialóg s osobami, ktoré
tvrdia, že Nadiu Kroghovú uniesli a požadujú za ňu výkupné.
To nikto nečakal. V miestnosti sa rozhostilo absolútne ticho –
ako po výbuchu. A potom začali šťukať fotoaparáty.“
Novinár zodvihol šálku kávy a odpil si z nej.
„A zvyšok príbehu poznáte,“ povedal. „Priateľa prepustili.
Nadiu nikdy nenašli.“
Line zvrtla reč na to, čo by sa rada dozvedela.
„Čo si ľudia mysleli o tom, čo sa stalo?“

142
 „Nazdávam sa, že ani nevedeli, čo si majú myslieť,“ odpovedal
Geir Inge Hansen. „Zmizlo mladé dievča, najprv sa teda všetci
vyľakali. Potom zatkli priateľa a im sa svojím spôsobom uľavilo,
ale bol to aj šok. Keď vyplávalo na povrch to s únosom, podľa
mňa to ľudí zmiatlo. Joachim Krogh, Nadiin otec bol kontro-
verzný človek. Stále je. Mnohí ho upodozrievali, že s tým má
niečo do činenia. Keď zmizla, bol uprostred reštrukturalizácie
svojho podniku a práve zatvoril drevársku fabriku. Povrávalo
sa, že únos má na svedomí niekto z bývalých zamestnancov.
Prepustil vtedy takmer sto ľudí. Pracovali vo fabrike celý život,
niektoré rodiny už po generácie. Ale v tom prípade to zapôsobilo
opačne. Pre únos s ním ľudia začali sympatizovať, nik neoča-
kával, že bude odpovedať na otázky týkajúce sa fabriky, keďže
mu zmizla dcéra. Politici a odbory zaspätkovali. Dokonca sa
našli aj takí, čo tvrdili, že Krogh situáciu využil po ekonomickej
stránke a že výkupné bola len mizivá čiastka v porovnaní s tým,
čo získal, keďže sa nik neodvážil protestovať alebo zaútočiť na
smútiaceho otca.“
Geir Inge Hansen sa rozhovoril o práci na prípade. Bol pri
tom, ako potápači prehľadávali Eidangerský fjord a keď kopali
v lese a pátrali po tele, keď jedna jasnovidka vyhlásila, že vie,
kde sa Nadia nachádza. Spomenul si, že sa objavili aj takí, čo
vyrukovali s tým, že ju videli v inom meste alebo krajine. Zá-
hada sa časom zväčšovala a rástla.
Line bola spokojná, mnohé z toho, čo povedal, mohla po-
užiť a navyše získala tipy na ľudí, s ktorými by sa tiež oplatilo
nahrať rozhovor.
Uistila sa, že má všetko uložené a vypla diktafón. Geir Inge
Hansen vstal, aby ju odprevadil von.
„Aj tak si myslím, že ju má na svedomí jej priateľ,“ povedal.
„Prečo?“
„Cítim to v kostiach,“ povzdychol si Hansen. „Niečo v tom
chlapovi je. Niečo, čo nie je dobré.“
„A čo tie listy?“ spýtala sa Line. „Veď ich poslali, keď sedel
vo väzení.“

143
 „Mohol ich poslať ktokoľvek,“ mávol Hansen rukou.
„Ktokoľvek nie,“ namietla Line. „Robert Gran nie.“
„Ale niekto, kto mu chcel pomôcť, by to mohol poľahky uro-
biť,“ upozornil ju novinár. „Keď Grana prepustili, o únoscoch
viac nikto nepočul.“
„Poslali ich aj s fotkou,“ bránila sa. „Bola na nej Nadia so
svojím bratom, ten obrázok mala v peňaženke, keď zmizla.“
Geir Inge Hansen pokrčil plecami a usmial sa.
„Vychádzam z toho, že máte pravdu,“ povedal. „Mohol ich
poslať ktokoľvek. Muselo ísť o sprisahanie. Bol to niekto, kto
vedel, čo sa s Nadiou stalo a kde je.“
Line oľutovala, že vypla nahrávanie, ale zrejme preto sa Geir
Inge Hansen odvážil vyrukovať so svojimi osobnými názormi
na prípad.
Vytiahol si zo škatuľky cigaretu a dal si ju do úst.
„Kto by mu pomáhal, ak by to tak bolo?“ spýtala sa Line už
jednou nohou von z kancelárie.
„Neviem,“ priznal Hansen.
Keď vyšli pred budovu, zapálil si. „Viem len jedno: Robert
ešte stále býva s mamou.“
Zatiaľ čo kráčala k autu, ozývali sa jej v hlave jeho posledné
slová.
Teraz získala pred stretnutím s Nadiiným priateľom novú
perspektívu.
Všetko jej vyšumelo z hlavy, keď zastala pri svojom aute. Pod
stieračom mala vsunutý žltý lístok. Ďalšia pokuta za parkovanie.
Poobzerala sa, či ešte nie je niekde na okolí strážnik, ale ni-
koho nevidela. Pozrela sa na hodinky a značku. Určite nebola
preč viac než dve hodiny, ale zabudla na polhodinu, čo sedela
v aute a pripravovala sa na stretnutie.
Už druhá pokuta tento týždeň. Znechutene sa zviezla za vo-
lant a hodila lístok na sedadlo spolujazdca. Bola podráždená
a frustrovaná. Skrútla kľúčikom v zapaľovaní a keď vyrazila
z vyznačeného miesta, dupla na plyn trochu viac, než bolo treba.
Uvažovala, že sa zastaví niekde v kaviarni, kde si dá šalát

144
a kávu. Mohla by sa tam pripraviť aj na rozhovor s policajtom.
Rozhodla sa však, že na to nebude míňať peniaze. Radšej zašla
do potravín a kúpila si fľašu vody a knäckebrot, ktorý schrú-
mala v aute.
Cestou za Kittilom Nystrandom jej zavolal Thomas. Obaja
sa mali dobre. Od nového roku bude Amalie chodiť do škôlky,
dovtedy sa však Line musela spoľahnúť na výpomoc blízkych.
Zase prišla privčas. Kittilovi Nystrandovi sa začínala služba
o štvrtej a ona sa s ním dohodla na pol piatu. Celý deň bolo
sucho, teraz sa však rozpršalo.
Line zapla diktafón. Motor mala zapnutý a stierače sa šmýkali
po prednom skle.
„Som pri Olavsbergetskom kempe v Porsgrunne,“ poveda-
la. „Je po sezóne. Kemp je zatvorený, svieti sa len v sanitárnej
budove a pod strechou žltého kiosku pred vchodom do areálu.
Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi ležalo za týmto stánkom vrece
na odpadky a v ňom tri milióny korún. O tom sa dozvieme viac
pri rozhovore s policajným strážnikom Kittilom Nystrandom.“
Policajné auto sa zjavilo práve vo chvíli, keď to povedala:
takmer desať minút pred dohodnutým časom. Zastalo vedľa
nej a otvorilo sa bočné okno.
„To s vami sa mám porozprávať?“ spýtal sa muž, čo sedel
za volantom.
Mal drsný hlas, hodil sa k jeho zovňajšku. K nakrátko ostri-
haným vlasom, hranatej čeľusti a výraznej brade.
„Nasadnete?“ spýtal sa.
Line sa poďakovala, zobrala so sebou diktafón a nastúpila do
policajného auta. Pripravila ho na to, že bude rozhovor nahrávať
a že časti z neho možno použije v podcaste.
„Strávili ste tu niekoľko hodín, však?“
Policajt pritakal.
„Vtedy som pracoval na protidrogovom,“ začal. „V jednotke,
ktorá sa venovala len sledovačkám. V jedno popoludnie zvolal
náš šéf poradu. Bol to štvrtok. Oboznámili nás so situáciou.
Nadiu Kroghovú uniesli a rodina dostala žiadosť o výkupné.

145
Peniaze mali prevziať tu, v čiernom vreci na odpadky ich mali
uložiť za kiosk. Mali sme vyraziť a zaujať pozície ešte predtým,
ako Krogh donesie peniaze.“
„V čom vlastne spočíval váš plán?“ spýtala sa Line.
„Joachim Krogh chcel za svoju dcéru zaplatiť. Našou prácou
bolo sledovať peniaze. Nemali sme zasahovať, len sledovať, čo
sa deje. Bolo tu riziko, že sa objavia nejakí zvedaví okoloidúci
a začnú sa vo vreci hrabať.“
Z policajnej vysielačky sa ozvalo hlásenie. Nystrand ju stíšil.
„Tí, čo tu pracovali, nič netušili,“ pokračoval. „Majiteľovi sme
oznámili, že budeme sledovať okolie, odôvodnili sme to vyše­
trovaním nejakého obchodu s drogami. Vtedy viedla ešte okolo
stará E18. Bola tu hustá premávka. Mali sme dovoliť únoscom,
aby si zobrali peniaze a sledovať ich. Keď sme zaujali pozície,
poslali nám posily z Osla. Spolu sme vytvorili tri sledovacie od-
diely. Dva sa striedali v teréne a pracovali v dvanásťhodinových
zmenách a jeden odpočíval. Osemnásť mužov v autách a na
motorkách. Navyše sme mali aj vrtuľník, ktorý bol pripravený
na hrebeni Geiteryggen. Sedel som v inštalatérskej dodávke asi
na mieste, kde sme teraz.“
„A čo sa stalo?“ spýtala sa Line.
„Nič,“ vzdychol Nystrand. „Problém bol v tom, že únoscovia
neuviedli v liste žiaden čas. Len miesto, kde má Krogh peniaze
položiť. Neprišli si po ne a už sa ani neozvali. Po víkende sme
osekali naše oddiely a koncom týždňa sme celú operáciu ukon-
čili. Zobrali sme peniaze so sebou a vrátili ich.“
Po hlavnej ceste prešlo nákladné auto. Line počkala, kým
hrkot doznie v diaľke.
„Pracovali ste odvtedy na nejakom podobnom prípade?“
spýtala sa.
„Nie.“
„Uvažovali ste, čo sa vtedy vlastne stalo?“
„Často,“ odpovedal policajt. „Ale neprišiel som na žiadne
vysvetlenie.“

146
 33

Na jeden z monitorov v miestnosti na kontrolu komunikácie

premietli záznam z vysielača GPS. Červená bodka, ktorá
ukazovala, kde je Haugenovo auto, sa nehýbala. Zastala tesne
pred Porsgrunnom, len niekoľko sto metrov za odbočkou
z E18.
Hammer prepol z mapy na letecký pohľad. Auto parkovalo
v priemyselnej oblasti. Najvýraznejším prvkom na okolí bola
veľká jama, z ktorej kedysi ťažili piesok. Pomaly zarastala, ale
z leteckého pohľadu stále vyzerala ako veľká jazva.
„Zaparkoval za akýmsi podnikom,“ povedal Hammer a vy-
hľadal príslušnú adresu. „Stavebniny Montér. Čo tam robí?“
„Nadia Kroghová zmizla len niekoľko kilometrov odtiaľ,“
povedal Stiller a ukázal na obrazovku. „Pátrali po nej aj v tej
ťažobnej jame.“
„Máme nejakú aktivitu na telefóne?“ spýtal sa Wisting.
„Nie, ale triangulácia ukazuje, že telefón sa nachádza na
tom istom mieste ako auto,“ vysvetlil mu Hammer. „Je tam.“
„Mali sme ho dať sledovať,“ poznamenal Stiller. „Teraz by
sme vedeli, čo tam robí.“
„Možno si kupuje lopatu?“ nadhodil Hammer a pozrel sa
na Wistinga.
Vtom sa červená bodka pohla. Traja muži stíchli a sledovali,
ako sa blíži k Porsgrunnu. Prešla cez centrum a potom cez
most do Vestsiden. Mierila na západ.
„Ide na chatu,“ vyhlásil Wisting.
Hammer sa k nemu otočil.
„Nie je to podozrivé?“ spýtal sa. „Tak dlho tam nebol a teraz
si náhle zmyslí, že skončí skôr v práci a vyberie sa na chatu.“
Wisting neodpovedal. Usadil sa na prázdnej stoličke.
Červená bodka sa pohybovala cez Kilebygdu a po desiatich
minútach odbočila z hlavnej cesty a zastala.
„Rampa,“ zamrmlal Wisting.
Hammer podišiel bližšie k leteckému záberu. Bola na ňom

147
úzka cesta hadiaca sa pomedzi les. Červená bodka sa pohybovala
pomalšie a po ďalších desiatich minútach zastala.
„Máte súradnice?“ spýtal sa Stiller.
Hammer umiestnil myšku na obrázok a na obrazovke sa
objavila zemepisná šírka a výška.
„Zavolám vrtuľník,“ povedal Stiller a vytiahol mobil.
Wisting počul, ako sa predstavil.
„Elektronicky sledujeme objekt v súvislosti s vyšetrovaním
vraždy,“ vysvetlil. „Bol by možný prelet nad pozíciou podozri-
vého, aby sme zistili, čo robí?“
Zdalo sa, že je. Stiller im nadiktoval súradnice a sľúbil, že
dodatočne zašle písomnú žiadosť o podporu zo vzduchu.
„Mohli by ste nám poslať aj nejaké zábery zhora?“ spýtal sa
a ešte predtým, ako položil, si poznačil niečo na papier.
„Zobrali to?“ spýtal sa Hammer.
„Práve končili v Agderi,“ oznámil im. „Dotankujú v Kjeviku
a potom sa na to pozrú cestou späť na základňu. Budú tam
o trištvrte hodiny.“
„A budeme mať živý záznam?“
Stiller vytrhol zo zápisníka list a podal ho Hammerovi.
„Na tejto adrese,“ povedal.
Hammer otvoril na monitore nové okno, aby mohli sledovať
zábery z helikoptéry v priamom prenose. Ešte malo chvíľu potr-
vať, kým sa k nim dostanú, ale Wistinga čosi držalo v miestnosti.
Všetci traja civeli na prázdnu obrazovku.
„Podľa mňa ich obe uniesol on,“ povedal Hammer a vytia-
hol z vrecka na nohaviciach škatuľku s tabakom. „Nadiu aj
Katharinu. Tie dve zmiznutia majú spoločného menovateľa.
Martina Haugena.“
Wisting o tom tiež uvažoval, ale nedospel k tomu istému záve-
ru. Martin Haugen sa preukázateľne nachádzal na druhom konci
krajiny. Keď Katharina zmizla, bol osem hodín cesty autom od nej.
Stiller s Hammerom vyrukovali so svojimi teóriami o motí-
voch a možnej súvislosti, ale zneli príliš vykonštruovane a ne-
uveriteľne.

148
 Zazvonil Stillerov telefón. Ozvali sa mu z vrtuľníkovej zá­
kladne. Stiller ich prepol na hlasitý odposluch.
„Budeme nad objektom približne o desať minút,“ informoval
ich pilot. V pozadí sa ozývalo rovnomerné hučanie prístro-
jov v kokpite. „Blížim sa od juhovýchodu. Výška 600 metrov,
klesám na 500 metrov, musím tu ostať, aby ma nespozoroval.
Predpokladám, že to nechceme, však?“
„Presne tak,“ potvrdil Stiller. „Môžete sa priblížiť s kamerou?“
„Zaostríme na cieľ, keď bude v dohľade,“ povedal pilot. „A po-
tom to skúsime.“
Telefonické spojenie sa na chvíľu prerušilo, pilot sa však
okamžite znovu ozval.
„Šesťdesiat sekúnd.“
Kamera začala vertikálne rotovať a objektív mieril šikmo
nadol od vrtuľníka.
„Štyridsať sekúnd.“
Na pravej strane zasvietila dlhá vodná plocha a na obrazovke
sa objavil zameriavací kríž.
„Mate vizuál?“ spýtal sa pilot.
Stiller to potvrdil.
Na čistine v lese sa objavila budova. Kamera na ňu zaostrila.
Pre dážď vyzeralo všetko navôkol sivé a rozmazané.
„Vyzerá to na nejaký pohyb na streche,“ hlásil im pilot.
„To je on!“ vyhŕkol Hammer a ukázal na obrazovku.
Zazoomoval kamerou ešte viac. Teraz videli, že o dom je
opretý rebrík a na streche niekto sedí. Prestal robiť, čo robil,
zaclonil si oči dlaňou a pozrel sa na vrtuľník.
Postava bola čoraz menšia, až muž napokon zmizol medzi
smrekmi.
„Chcete ešte jeden prelet?“ spýtal sa pilot.
Wisting pokrútil hlavou. Stiller sa mu poďakoval za pomoc
a prerušil komunikáciu.
Hammer sa vrátil k záberu a vytiahol na monitor záber muža
na streche.
„To nevyzerá veľmi zaujímavo,“ poznamenal.

149
 „Záleží na tom, ako sa na to pozeráte,“ mienil Stiller.
Wisting s ním súhlasil.
„Tvrdil, že strechu opravil minulý týždeň,“ povedal. „Vieme,
že to nie je pravda.“ Ukázal na obrazovku.
„Teraz robí všetko pre to, aby to vyzeralo ako pravda. Nechce,
aby sme zistili, že klamal, keďže cez víkend ideme na chatu.“

34

Line si v suteréne zariadila pracovňu, ale zatiaľ sa nedostala

k tomu, aby ju používala. Lepšie jej bolo na pohovke s lapto-
pom na lone a poznámkami roztrúsenými po stole a podlahe.
Nemusela mať pri sebe ani vysielačku, aby počula, či sa Amalie
nezobudila.
Thomas sedel v kresle a sledoval dokumentárny film. Neru-
šilo to ani ju ani Amalie, ktorá spala za odchýlenými dverami.
S podcastom aj sériou článkov jej to šlo rýchlejšie a jedno-
duchšie, než predpokladala. Zajtra sa chystala do Osla, aby na
úrade kriminálnej polície urobila rozhovor s Adrianom Stille-
rom, plánovala zájsť aj do redakcie a ukázať šéfom, čo má. Na
dokončenie jej potom ostával len jeden deň.
Listovala v materiáli o Nadiinom priateľovi Robertovi Grano-
vi. Adrian Stiller jej poslal email s kontaktnými informáciami
a správami. Iste toho bolo viac, než mohla polícia, prísne vzaté,
poskytnúť novinárke. Navyše mohla tieto informácie považovať
za overené.
Ako jej už povedal Geir Inge Hansen, býval s mamou na ulici
Slottsbrugata, čo by kameňom dohodil od centra Porsgrunnu.
Nebýval tam stále. Mal dve deti s dvomi ženami, s ktorými ke-
dysi žil. Stiller jej poslal aj ich mená, dátumy narodenia a adresy.
Podľa adries sa zdalo, že posledný vzťah sa skončil pred tromi
mesiacmi. Potom sa vrátil domov k mame.
Jeho rodičia sa rozišli pár rokov po Kroghovej únose. Otec
sa znova oženil. Mala jeho adresu a meno. Matka bola sama.

150
 Robert Gran bol o rok starší od Nadie. Začali spolu chodiť na
strednej škole, ona bola prváčka, on druhák. Teraz mal štyrid-
saťštyri rokov a pracoval ako referent pre logistiku v spoločnosti
zaoberajúcej sa predajom stavebnín. Vedela aj, ako vyzerá jeho
ročný príjem.
Prvý raz ho polícia vypočúvala v sobotu predpoludním
o trištvrte na dve, približne štrnásť hodín po tom, ako Nadia
odišla z večierka. Vypovedal, že bol opitý a nepamätá si cel-
kom presne, čo sa vlastne stalo. Tesne pred ôsmou večer ho
vypočúvali znovu a konfrontovali ho s tým, čo tvrdili ostatní:
videli ho stáť na chodbe a hádať sa s Nadiou. Skončilo sa to tak,
že sa k nemu otočila chrbtom, zobrala si bundu z vešiaka na
stene a odišla. Len o niekoľko minút neskôr ho videlo niekoľko
ľudí odchádzať. Tvrdil, že ju nesledoval, vraj bol príliš opitý,
nič si nepamätal. To však bolo v rozpore s tým, čo tvrdili jeho
kamaráti: vypovedali, že takmer nič nepil. Ku koncu výsluchu
zmenili jeho status. Už nebol svedok. Zadržali ho pre falošnú
výpoveď a zatkli ho. V pondelok ráno rozhodol sudca o vzatí
do väzby. Zmenil výpoveď. Teraz znela tak, že šiel za Nadiou,
lebo sa s ňou chcel porozprávať, no nedohonil ju. Nevrátil sa
však na večierok, ale zamieril domov.
Thomas vstal a odniesol do kuchyne prázdny pohár.
„Chceš niečo?“ spýtal sa.
Pokrútila hlavou.
Adrian Stiller priložil k emailu aj jeho novšiu fotku. Bola
označená ako nezverejňovať a zrejme jej ju poslal len preto, aby
Grana spoznala, keď sa s ním stretne. Bol to pekný chlap, hoci
pôsobil pochmúrne a vážne. Nejako to súviselo s jeho očami.
Boli tmavé a zdalo sa jej, akoby čosi tajil.
Sprvu sa nazdávala, že fotka je z pasového registra, ale roz-
mery nesúhlasili. Zrejme ju Stiller skopíroval z policajného
registra a orezal tak, aby nebolo vidno číslo na dolnom okraji.

151
 35

Stiller otvoril dvere na balkón, aby v hotelovej izbe trochu vy-

vetral. Z externého pevného disku pripojeného k laptopu bol
vzduch v miestnosti ťažký a dusný.
Ostal stáť vo dverách. Prenikavý morský vzduch sa mu oprel
do tváre.
Na pevnom disku boli dva adresáre – zrkadlové kópie Hau-
genových počítačov. Zväčša používal laptop v obývačke, ale
neobsahoval žiadne osobné súbory. Desktop bol oveľa zaujíma-
vejší. K nemu boli pripojené bezpečnostné kamery. Program
nainštaloval v pondelok minulý týždeň a bol nastavený tak, že
sa nahrávanie zaplo vo chvíli, keď senzor zaznamenal pohyb.
Z času na čas sa o to pričinila mačka, ale po vytriedení ostali
krátke sekvencie záberov prichádzajúceho a odchádzajúceho
Martina Haugena. Na štvrtkovom zázname sa objavil William
Wisting. Bol tam tri razy a kamera ho zabrala pred domom
i za ním. Na ďalšej sekvencii bol Haugen vracajúci sa domov.
V pravom hornom rohu bol čas – tri minúty pred pol štvrtou
v piatok ráno. Na ďalšom zázname bol Stiller a Wisting – šlo
o piatok dopoludnia.
Vrátil sa k písaciemu stolu, ale nechal dvere otvorené. Čer-
vená bodka znázorňujúca pozíciu Haugenovho auta sa znovu
pohla. Bol na chate, kým sa nezotmelo, potom sa začal pomaly
posúvať po lesnej ceste smerom k Larviku. Poslednú polhodinu
stál vo Vallermyrene za Porsgrunnom. Pozrel sa na mapu: na tej
adrese bol bufet. Teraz sa už zrejme nasýtil a zamieril domov.
Bezpečnostné kamery im pomáhali pri stanovení jednoduchej
časovej línie. Martin Haugen odišiel z domu v stredu o 11.23
a domov sa vrátil v piatok nadránom – o jeden deň a šestnásť
hodín neskôr. Kým odišiel, zažiadal o vystavenie pasu a kúpil si
bezpečnostné kamery. Nebolo ťažké domyslieť si, čo ho k tomu
motivovalo: anonymný list. Viem to. Očividne Martina Hauge-
na vydesil. Stillerovi sa to páčilo. Vystrašení ľudia postupovali
iracionálne.

152
 Pošúchal si oči a uvedomil si, aký je unavený. Minulú noc
spal tri hodiny a pochyboval, že dnes bude dlhšie, hoci mal
riadne ťažké viečka. Už dávno zistil, že byť unavený neznamená
to isté ako byť ospalý.
Upieral oči na tablet a pohybujúcu sa červenú bodku. Po
približne dvadsiatich minútach zastala pred domom v Kleiveri.
Stiller vytiahol mobil a poslal Wistingovi esemesku, ktorou
ho informoval, že sa Martin Haugen vrátil domov.

36

Mobil pípol. Wisting ho vzal do rúk. Bola to ďalšia správa od

Adriana Stillera. Tentoraz trochu dlhšia. Prezrel kópie pevných
diskov Martinových počítačov. Najzaujímavejšie boli bezpeč-
nostné kamery. Dozvedeli sa, že Haugen bol mimo domu deň
a šestnásť hodín.
Wisting odpovedal stručným Ok. Potom vstal z kresla v obý-
vačke a zamieril do kuchyne. Bol nervózny. Aby si nejako za-
mestnal ruky, začal upratovať linku, kde Thomas nechal ležať
dosku na krájanie a nôž.
Martin Haugen sa nechcel nikomu zveriť s tým, prečo odišiel
z domu. Klamal o tom, kde bol – kolegom v práci aj jemu.
Vďaka sledovaciemu zariadeniu teraz stále vedeli, kde sa
Haugen nachádza, ale nie, kde bol minulý týždeň. Bol však
spôsob, ako to zistiť.
Vytiahol z vrecka mobil a napísal Stillerovi: Prenos dát z mi-
nulého týždňa.
Stiller jeho heslovitú správu pochopí. Prenos dát zaznamenaný
minulý týždeň im povie, s kým bol Martin v kontakte a kde sa
toho poldruha dňa nachádzal.
Odpoveď prišla takmer okamžite: Idem na to.
Pravdepodobne pre tie dve slová urobil Martin, čo urobil.
Viem to. Anonymná správa bola jednoduchým zlepencom slov
– rovnako ako listy Kroghovej únoscov a musela ním otriasť.

153
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com)
 Ale kto vedel a čo?
Wisting sa vrátil do obývačky. Priniesol si z práce zakladač
označený ako Inger Lise Nessová. Ona poznala Martina azda
najlepšie. Predtým, ako sa stretol s Katharinou, spolu prežili
niekoľko rokov. Ale všetko, čo polícii povedala, hodnotili z po-
hľadu jej mentálneho stavu.
Najviac problémov spôsobila tým, že im kradla poštu. Vďaka
tomu neplatili Katharina s Martinom účty, meškali s úhrada-
mi faktúr a registrovali ich ako neplatičov. Wisting vytiahol
dokument, na ktorom bol zoznam Katharininých predmetov
nájdených v bielizníku v dome Inger Lise Nessovej. Wisting
odškrtol faktúru od poisťovne. Bola datovaná 21. septembra
1987. Bol to pondelok po Nadiinom zmiznutí a znamenalo to,
že Inger Lise Nessová sa musela hrabať v Haugenovej poštovej
schránke, zatiaľ čo únoscovia väznili Nadiu.
Počas výsluchu sa priznala k obťažovaniu a policajti usúdili,
že motívom jej činov bol hnev a frustrácia z Martina Haugena.
Neviete, čo je vlastne zač, citovali ju. Neviete, čo urobil. Neviete,
čo viem ja. Vtedy si jej výroky vysvetľovali ako pokus o hodenie
viny na bývalého muža a ospravedlnenie svojich činov. Teraz
uvažoval, či skutočne niečo nevedela.

37

Odbor starších a nevyriešených prípadov sídlil na šiestom

poschodí budovy úradu kriminálnej polície na východnom
okraji Osla. Adrian Stiller si ešte nestihol zariadiť kanceláriu.
Nebolo v nej nič, len niekoľko políc so zakladačmi, stôl, počítač
a stolička.
Netrávil tu veľa času. Jeho práca v Skupine O znamenala
predovšetkým nasadenie v rôznych policajných okrskoch, pod
ktoré spadali jednotlivé nevyriešené prípady. Keby s ním Line
Wistingová nerobila rozhovor, tak by tu nebol ani dnes. Pri-
rodzene, pre oboch by bolo praktickejšie a jednoduchšie, keby

154
sa stretli v Larviku, ale považoval za múdrejšie neprezrádzať
jej, že je v meste.
O päť minút dvanásť mu zavolali z recepcie a oznámili
mu jej príchod. Zišiel dole, aby ju vyzdvihol. Čakala naňho
s taškou cez plece a diktafónom v ruke. Uvedomil si, že ho
má zapnutý, ale nedal to na sebe znať, keď sa s ňou zdravil,
len ju privítal.
Držala prístroj pred sebou, aby zachytil zvuk vstupovej karty
šmýkajúcej sa čítačkou a šťukanie tlačidiel, keď vyťukával kód.
Potom sa dvere za nimi zatvorili a ona ho zastavila.
„Ako vám to ide?“ spýtal sa, keď čakali na výťah.
„Dobre,“ povedala Line. „Väčšinu už mám. Potrebujem od
vás len niekoľko slov o tom, prečo ste znovu otvorili Kroghovej
prípad.“
Dvere na výťahu sa otvorili a oni nastúpili. Stál pri nej tak
blízko, že zacítil jemnú sladkastú vôňu jej parfumu. Automaticky
mu zišlo na um leto.
Cestou do kancelárie zobral z kuchynky karafu s vodou a dva
poháre. Ponúkol jej kávu, ale ona odmietla. Sadli si.
Pôsobila ako žena, ktorá nemárni čas. Kým stihol naliať vodu
do pohárov, pripravila si zápisník a opäť zapla diktafón.
„Prečo ste sa rozhodli opätovne otvoriť prípad Kroghovej
únosu?“ spýtala sa.
Stiller bol na tú otázku pripravený, ale nemohol vyrukovať
so skutočnou príčinou: že našli Haugenove odtlačky na liste od
únoscov. Bola to karta, s ktorou chcel hrať až neskôr.
„Kroghovej únos je výnimočný prípad,“ odpovedal namiesto
toho. „V dejinách nórskej kriminalistiky nemá obdobu. Je ne-
vyliečenou ranou pre políciu, pozostalých i celú miestnu ko-
munitu.“
Prázdne frázy. Odpoveď hodná politika. Ničím sa neodlišovala
od tých, čo recitovali policajní riaditelia, ktorým kládli rovnakú
otázku. Line Wistingovú očividne nepotešila.
„Prečo je taký výnimočný?“ zaujímala sa.
„Únosy tohto typu sú výnimočné,“ odpovedal. „Zriedkavé.

155
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
Po podobné, porovnateľné prípady by sme museli zájsť do iných
krajín, na iné kontinenty.“
„Je to dôvod, prečo ostal nevyriešený? Ide o to, že polícii jed-
noducho chýbali skúsenosti a schopnosti pri jeho vyšetrovaní?“
Stiller musel našľapovať opatrne. Bez ohľadu na jeho názor
na prácu odvedenú pri vyšetrovaní nesmel kritizovať kolegov
za ich postup pri starých prípadoch.
„Vyšetrovanie Kroghovej únosu bolo pre políciu v čase, keď
sa to stalo, absolútnou prioritou,“ ubezpečil ju. „Nasadili na
prípad najschopnejších ľudí. Únosy sú však výrazne problema-
tické z jedného dôvodu: neexistuje miesto činu.“
Vysvetlil jej, ako zriadili Skupinu O a ako sú polícii pri riešení
náročných prípadov k dispozícii stále lepšie techniky a nástroje.
„Ale napriek tomu, že technické stopy a DNA sú dôležité,
často vedú k vyriešeniu prípadu nové informácie od niekoho,
kto niečo vie. Tá správna osoba sa jednoducho rozhodne pre-
hovoriť.“
Zdalo sa mu, že by to bola vhodná záverečná replika. Bol
so sebou spokojný a kývol na diktafón, aby jej naznačil, že ho
má vypnúť.
„Viete, kto je tou správnou osobou?“ spýtala sa ho Line. Dik-
tafón bol stále zapnutý.
Mlčal. Line nenarúšala ticho – pre efekt – potom vypla prí-
stroj a odložila ho do tašky. Zrejme chcela naznačiť, že ak by
sa rozhodol odpovedať, bude to mimo záznam – a to doslova.
„Musíte niečo mať,“ vyhlásila, keď sa nezdalo, že by sa chystal
to urobiť. „Vyčkávať, kým tá správna osoba nezačne hovoriť, sa
mi vidí ako dosť mizerná vyšetrovacia stratégia.“
„Azda ide skôr o to, motivovať tú správnu osobu, aby pre-
hovorila,“ opravil sa a usmial sa.
„Budete znovu vypočúvať Roberta Grana?“ spýtala sa. „Jej
priateľa?“
„To sme už spravili.“
„Som s ním dohodnutá na sobotu,“ poznamenala Line.
„Ja viem, zariadil som to,“ pripomenul jej Stiller.

156
 „Viem,“ odpovedala Line. „Len uvažujem, či nie je niečo, čo
by som mala vedieť.“
„Ako napríklad?“
„Má záznam v registri?“
Stiller pritakal.
„Čo urobil?“
„Zlé veci.“ Nebolo mu to pochuti, ale musel jej to povedať.
„Bol odsúdený za ublíženie na zdraví.“
„Komu ublížil?“
„Žene, s ktorou žil. Má zákaz priblíženia sa.“
Videl, ako sa jej hlavou preháňajú myšlienky, akoby si triedila
vynárajúce sa otázky a rozhodovala sa, čo sa ho spýta ako prvé.
„Nevrhá to na celý prípad iné svetlo? Veď predsa – násilie
spáchané na žene. To, čo spravil, z neho robí ideálneho podo-
zrivého.“
Poukázala na očividné fakty, ale oni sa pri vyšetrovaní ne-
sústreďovali na Grana. Vydali sa iným smerom.
„Musíte si uvedomiť, že sa pohybujete v nepokojných vo-
dách,“ povedal. „Niekde tam vonku je vinník. Prijali ste prácu,
vďaka ktorej mu raz možno budete stáť zoči-voči. Pochopím,
ak nebudete chcieť ten rozhovor robiť.“
Line pokrútila hlavou.
„O to nejde,“ odpovedala. „Len sa chcem dôkladne pripraviť.“
Odsunula stoličku a vstala.
„Podozrievate jeho?“ spýtala sa. „Zameriava sa vyšetrovanie
neoficiálne naňho?“
Stiller zaváhal s odpoveďou dostatočne dlho na to, aby si
nemohla byť celkom istá, či hovorí pravdu.
„Na niečom pracujeme,“ povedal po odmlke. „Ak budeme
mať šťastie, tak vám to prezradím budúci týždeň – do ďalšieho
článku. Ale teraz je na to ešte priskoro.“
Videla, že viac z neho nevypáči. Musela sa uspokojiť s týmto:
prísľubom, že jej informáciu poskytne. Neskôr.

157
 38

Z okna kancelárie dovidel Wisting na mies to, kde bývala Inger

Lise Nessová. Štvorbytovku na ulici Kirkestredet. Vzdušnou
čiarou to nebolo ďalej než 600 metrov.
Potreboval nejakú zámienku, aby sa s ňou mohol porozprá-
vať. Anonymný list bol jej štýl, ale ak by skutočne niečo vedela,
zrejme sa s tým neplánovala zveriť polícii. Bude nútený nejako
sa k tomu prepracovať. Potrebuje zámienku. A tú práve našiel.
Podľa registru trestov ju práve odsúdili za podvod. Zapísala
sa na úrade práce ako nezamestnaná a našli jej miesto v ob-
chode. Keď však mala hlásiť počet odpracovaných hodín, udala
ich menej, aby si navýšila podporu. V priebehu poldruha roka
takto neoprávnene získala takmer stotisíc korún. Odsúdili ju
na 90 dní odňatia slobody. Zatiaľ si ich ešte neodsedela.
Zobral do ruky slúchadlo a vytočil generálne riaditeľstvo
väzníc. Vypýtal si k telefónu úradníka, s ktorým sa poznal.
„Potrebujem od teba službu,“ povedal.
„O čo ide?“
„O jednu odsúdenú. Volá sa Inger Lise Nessová,“ povedal.
„Potrebujem ju trochu posunúť dopredu v poradí.“
„To by sa dalo zariadiť.“
Na druhom konci linky sa rozhostilo ticho. Wisting počul
len šťukanie klávesnice.
„O tri týždne sa uvoľní jedno miesto v Sandefjorde,“ povedal
mu. „Stačí tak?“
„Výborne,“ odpovedal Wisting. „Je dôležité, aby som dostal
výzvu k nastúpeniu na výkon trestu ja. Chcem jej ju odovzdať
osobne.“
„Zvyčajne ju posielame poštou,“ namietol úradník.
„Pošlite mi ju sem, pôjdem za ňou a postarám sa o to, aby
sa tam dostavila v určený čas.
Inger Lise Nessová zrejme nebude oponovať policajtovi v ci-
vile, ktorý jej odovzdá výzvu k nastúpeniu na výkon trestu
osobne.“

158
 „V poriadku,“ vyhlásil úradník. „Pošlem ti ju aj s brožúrkou.
Ak to dám dnes do pošty, tak to tam zajtra máš.“
Wisting sa mu poďakoval a nadiktoval mu adresu.

39

Bezpečnostný systém tentoraz nijako nezaprotestoval a vpustil

ju. Zasvietila zelená kontrolka a bola vnútri.
Únos Kroghovej bola vec, o ktorej sa nemalo hovoriť inde než
na uzavretých redakčných poradách. Článok, o ktorom malo
vedieť len niekoľko ľudí z novín. Ale aj taký, o ktorom sa šuškalo.
Zdalo sa, akoby o ňom vedeli všetci a všetci chceli vedieť viac.
Line odpovedala zdvorilo a vyhýbavo na otázky, ktoré jej
kládli a ponáhľala sa do zasadačky za Danielom. Vedela, že
pracuje na projekte dlhšie než ona, ale imponovalo jej, ako
rýchlo dal všetko dokopy. Takmer všetko bolo pripravené na
publikovanie. Ostávalo už len niekoľko detailov v prvom článku
a redigovanie podcastu. Podľa plánu mal článok vyjsť na papieri
a vo VG+ v piatok ráno, cez deň ho chceli zavesiť aj na internet.
Podcast chceli sprístupniť o druhej popoludní. Ostávalo im 48
hodín. Potom začnú pracovať na ďalšom.
Všetko o Kroghovej únose dali na jednu internetovú stránku.
Vytvorili im k nej príslušný vizuál s kolážou starých dokumen-
tov, fotiek a výstrižkov z novín.
Line zalistovala v starých policajných dokumentoch, ktoré
si vytlačili.
„Neviem, či verím tej historke o únose,“ utrúsila.
„Prečo o tom pochybuješ?“
„Predovšetkým ide o to, že únoscovia to jednoducho vzdali.
Poslali dva listy, určili, kde majú rodičia položiť výkupné, ale
neprišli si poň.“
„Možno sa zľakli?“
„Možno, ale vyzerá to, akoby im na tom ani nezáležalo.“
„Ako to myslíš?“

159
 „Prezrela som si záznamy o iných klasických únosoch, zväčša
šlo o americké prípady: Sinatrov syn, Charles Lindbergh – ale
aj niekoľko prípadov z Francúzska a Nemecka. V žiadostiach
o výkupné sa vždy uvádzali podrobné inštrukcie a príkaz, aby
rodina nekontaktovala políciu. Tí, čo uniesli Nadiu, napísali
len jednu vetu. Vložte peniaze do čiernej igelitovej tašky za kiosk
na Olavsbergete.“
„Priložili aj fotku,“ pripomenul jej Daniel.
Line mala jej kópiu pred sebou. Bola to podobizeň Nadie a jej
mladšieho brata – z fotoautomatu. Mali hlavy pri sebe, aby sa
obaja dostali do záberu. Smiali sa. Fotku nosila v peňaženke,
tú mala v taške a tašku stále so sebou.
„Vlastne to nič nedokazuje,“ vyhlásila Line.
„Polícii to stačilo na to, aby prepustili jej priateľa.“
„Možno mali listy len odviesť pozornosť,“ nadhodila Line.
„Úhybný manéver s cieľom dostať ho von z väzenia.“
Daniel zodvihol ruku a naznačil jej, aby mlčala.
„Zatiaľ tie úvahy odlož bokom,“ požiadal ju. „Listy sú až
ďalšou epizódou nášho seriálu. Teraz musíme ísť do štúdia
a nejako pozliepať, čo sme nahrali.“
V štúdiu sa Daniel usadil za stôl s ovládačmi, Line zaujala
miesto pred mikrofónom a rozložila po stole hárky so scenárom
a poznámkami.
„Nie som si istá, ako to mám naformulovať, keď budem ho-
voriť o večere, keď zmizla,“ povedala.
Daniel sa na ňu pozrel.
„Ako to?“
„Mám povedať ,večer, keď zmizla‘, alebo ,večer, keď ju uniesli‘,
,večer, od ktorého ju nik nevidel‘?“
Daniel na okamih zauvažoval.
„Večer, keď zmizla,“ vyhlásil. „Zodpovedá to najviac tomu,
čo sa stalo a pôsobí to najprirodzenejšie.“
Prihovárať sa do mikrofónu neznámym poslucháčom bolo
ľahšie, než predpokladala. Mala scenár, informácie a fakty,
ktoré mierne zdramatizovala, ale sem-tam sa od neho odchý-

160
lila, znela nenútene, postupne sa uvoľňovala a bolo to počuť
na jej hlase.
Počas nahrávania sa neubránila myšlienkam na Nadiu a jej
brata.
Zodvihla pohľad od scenára a uprela ho na mikrofón.
„Jedna otázka bude v tomto podcaste dôležitá,“ počula sa
povedať. „Nepoložila som ju nikomu, s kým som sa doteraz
zhovárala, lebo som ju nepovažovala za podstatnú. Polícia sa na
to pýtala okrem iných aj Liv Hovetovej, ktorá bola poslednou
osobou, čo Nadiu 18. septembra 1987 videla. Tá otázka znie:
Niesla niečo, keď odchádzala? Mala niečo so sebou? Alebo aby
sme boli konkrétnejší: Keď odišla z večierka na ulici Glimmer-
veien, mala so sebou svoju tašku?
Vyšetrovatelia sa na to zrejme pýtali, lebo ide o rutinu, jeden
z bodov, ktoré treba ujasniť, keď niekto takto zmizne. Je to
rovnaké, ako keď sa pýtali všetkých jej kamarátov, čo mala na
sebe, keď odišla. Na otázku ohľadom tašky však dostali rôzne
odpovede. Prečo je taká dôležitá, to sa dozviete v ďalšej epizó-
de Záhady Nadie Kroghovej. Zistíte, čo napísali únoscovia jej
rodičom a čo vložili do obálky spolu s listom.“

40

Line sa zvalila na pohovku. Mala za sebou dlhý deň a bola rada,

že je u nich Thomas. Keď prišla domov, Amalie už bola v postieľ-
ke a čakala ju večera. Kurací sendvič so slaninkou a syrom brie.
„Vedel si, že sme rodina s tým kuchárom, čo má v televízii
program?“ spýtala sa ho a odrezala si zo sendviča.
„S ktorým?“ usmial sa Thomas a chytil do rúk diaľkové ovlá-
danie. „S Jamiem Oliverom?“
Line prevrátila oči: „Nie, s tým Nórom. S Hellstrømom.“
Thomasa to očividne veľmi nenadchlo.
„Nie priamo,“ upresnila Line. „Jedna zo sestier našej prapra-
babky sa vydala za brata jeho pradeda.“

161
 Zdalo sa, akoby Thomas premýšľal, ako z toho vyplýva, že sú
príbuzní, napokon však mykol plecom a sústredil sa na televíziu.
Line zjedla pol sendviča. Zvyšok zabalila do plastovej fólie
a uložila do chladničky.
Na dverách chladničky visel pás fotiek z automatu. Tri verzie
Thomasa s Amalie. Na prvej sa nadšene usmievala a hľadela
takmer priamo do objektívu, ale na poslednej už bola očividne
netrpezlivá.
„Fotili ste sa?“ zakričala do obývačky.
„Áno,“ zakričal naspäť Thomas. „Tú najlepšiu som si nechal.“
Line otvorila chladničku a položila do nej tanier.
„Kde ste našli fotoautomat?“ spýtala sa.
„V obchodnom centre,“ vysvetlil jej Thomas. „Vlastne to ani
nebol klasický fotoautomat, ale vláčik, ktorý fotil, zatiaľ čo sme
sa vozili.“
Line sa opäť posadila na pohovku.
„Vďaka,“ pozrela sa na brata. „Že to s ňou tak dobre zvládaš.“
Thomas kývol hlavou a znova sa venoval televízii. Podobal sa
na ich otca, keď ho niekto chválil, nevedel, ako na to reagovať.
Otvorila laptop, aby urobila niekoľko úprav v článku. Boli to
len drobné zmeny, ktoré navrhla redaktorka. To bude raz-dva.
Ale namiesto toho, aby klikla na súbor s článkom, prihlásila sa
do programu zaoberajúceho sa výskumom predkov a vyhľadala
priezvisko Stiller.
Stillerovcov mali v rodine aj oni. Jedna vetva vychádzajú-
ca z ich prapraprapradeda. Jeho sestra sa v roku 1862 vydala
v Mysene za nejakého Andersa Stillera. Mali dvoch synov. Ole-
ho a Larsa. Zdrojom boli digitalizované záznamy z mysenskej
farnosti. Rozhodla sa, že sa na to pozrie bližšie, keď bude mať
viac času.
„Nie je to ten prípad, na ktorom pracuješ?“ spýtal sa Thomas
od televízie.
Line sa pozrela na obrazovku. Zachytila meno Nadie Kro-
ghovej, ukázali jej tvár.
„Čo to bolo?“ spýtala sa, hoci počula, o čo ide.

162
 „Reklama na zajtrajšie Miesto činu Nórsko,“ vysvetlil jej
Thomas. „Budú sa zaoberať Kroghovej únosom.“
Line odložila počítač na stôl.
„To nemôžu!“ zaprotestovala.
Thomas sa na ňu nechápavo pozrel. Line vzala telefón a vy-
točila Frostenovo číslo.
Zodvihol okamžite – ako vždy. Bol stručný a nevrlý.
„Nemali sme dostať Kroghovej únos exkluzívne?“ spýtala
sa Line.
„Áno.“
„Na kanáli TV2 práve vysielali reklamu – zajtra večer chcú
prípadu venovať Miesto činu Nórsko.“
Šéfredaktor zanadával.
„Adrian Stiller,“ povedal a znovu zanadával. „Hrá dvojitú
hru. Tak sme sa nedohodli.“
„A ako ste sa dohodli?“ spýtala sa Line.
Na druhom konci sa rozhostilo ticho, potom Frosten znovu
zanadával.
„Mali sme dostať listy, žiadosti o výkupné. Exkluzívne. My
sme ich mali ako prví a jediní zverejniť, nedohodli sme sa však
na tom, že prípad dajú len nám. Považoval som za samozrejmé,
že budeme mať exkluzivitu na všetko.“
Teraz bol rad na Line, aby zanadávala.
„Čo spravíme?“ spýtala sa. „Poponáhľame sa s tým? Pustíme
článok do tlače už zajtra? Môžem ho mať hotový do hodiny.“
„Nie,“ odpovedal Frosten rozhodne. „Na zajtra mám naplá-
novanú inú story. Urobíme to tak, ako sme sa dohodli, ale ozná-
mime čitateľom, že znovu otvorili Kroghovej prípad a podcast
s exkluzívnym materiálom uverejníme už v piatok. Využijeme
reklamu na TV2 pre náš článok. Môžeš mi pripraviť tú správu
do trištvrte hodiny?“
„Jasné,“ ubezpečila ho Line. „Porozprávaš sa s ním?“
„S kým?“
„So Stillerom. Či pre nás nemá pripravené ďalšie prekvapenie.
Alebo to mám urobiť ja?“

163
 „Nie, zavolám mu. Vy dvaja by ste mali byť zadobre.“
Ukončili hovor. Amalie sa vo svojej izbičke roznariekala.
Thomas vstal.
„Postarám sa o ňu,“ povedal.
Line sa mu poďakovala a pritiahla k sebe počítač.

41

Adrian Stiller zvolal miestnych policajtov do jednej z menších

zasadačiek. Williama Wistinga, Nilsa Hammera a Christi-
ne Thiisovú. Dvere zatvorili, nad nimi sa rozsvietila červená
lampa.
Hammer, ktorý stál pri okne, potiahol nižšie rolety.
„Aké počasie hlásia na zajtra?“ spýtal sa.
Wisting sa posadil.
„Asi dážď,“ odpovedal. „Prečo?“
„To ty ideš na chatu,“ poznamenal Hammer.
„Bude pekne,“ oznámila im Christine. „Zľahka zamračené
a celý víkend nemá pršať. Dokonca má sem-tam aj zasvietiť
slnko.“
Adrian Stiller si sadol ku stolu a počkal, kým to urobia aj
ostatní.
Napokon sa zviezol na stoličku aj Hammer.
„Dnes sa to začne,“ povedal Stiller. „Na TV2 odvysielajú
Miesto činu Nórsko a hlavným príspevkom bude Kroghovej
únos. Idú naživo. Budem v štúdiu.“ Otočil sa k Williamovi Wis-
tingovi. „Mohli by ste zájsť za Haugenom? Rád by som, aby ste
sledovali jeho bezprostrednú reakciu.“
„To bude pôsobiť trochu neprirodzene,“ namietol Wisting.
„A podozrivo.“
Stiller vytiahol časový rozvrh.
„Vypracoval som vám plán,“ vysvetlil mu a čítal: „O štvrť
na deväť mu pošlete správu. Napíšete mu, že ste ostali v práci
dlhšie a že vám napadlo, či by ste sa nemohli na chvíľu zastaviť

164
a pohovoriť si o výlete na chatu. Musíte si predsa podeliť nákupy
a dohodnúť sa na nejakých praktických veciach.“
Wisting prikývol.
„O 21.40 začnú vysielať. K Haugenovi musíte doraziť pár
minút predtým.“
„A čo ak nebude pozerať televíziu?“ zamiešal sa do toho
Hammer.
Stiller ešte neskončil, preto hovoril ďalej a jeho otázku ig-
noroval.
„Príspevok o Nadii Kroghovej odvysielajú šestnásť minút po
začatí programu, o 21.56. Tesne predtým vám Hammer pošle
esemesku, v ktorej vás bude žiadať, aby ste si zapli TV2.“
Sklonil sa, vybral z tašky mobil a posunul mu ho po stole.
„Použite tento telefón,“ povedal Hammerovi a potom uprel
pohľad na Wistinga. „Číslo si uložíte pod menom Line. Bude
to vyzerať tak, že vás o to prosí vaša dcéra. To by malo stačiť
na to, aby zapol televíziu aj správny kanál.“
Opäť sa pozrel na Hammera a potom sa sústredil na Wistinga.
„Poviete Haugenovi, že vaša dcéra píše pre VG o Kroghovej
únose. Poznamenáte, že si na ten prípad spomínate a spýtate
sa ho, či on tiež.“
Videl, že Wistingovi ten plán nie je veľmi pochuti. Vzal do
ruky pero a odsunul sa od stola, akoby sa od neho tak trochu
dištancoval.
„Budete mať pripnutý skrytý mikrofón,“ pokračoval Stiller.
„Je to taká mikroskopická vecička, ktorú budete mať na sebe
celý víkend. Aktivuje sa hlasom, úložná kapacita je 48 hodín.
Baterka vydrží dvakrát toľko, takže keď vám ho namontujú,
môžete ho pustiť z hlavy.“
Wisting sa začal pohrávať s perom, očividne sa cítil nesvoj.
„Zajtra vyvinieme väčší nátlak. Keď sa s ním večer budete
rozprávať, dohodnite sa na tom, že pôjdete vaším autom. Je to
dôležité. Pripevníme naň sledovacie zariadenie a nastavíme ho
tak, aby sme počuli, o čom sa zhovárate. Po ceste sa zastavíte na
nejakej benzínke a kúpite VG. Keď budete na polceste, pošle vám

165
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
,Line‘ esemesku s linkom na podcast, aby ste ho mohli počúvať
v aute. Trvá 34 minút, takže si ho stihnete vypočuť celý. O pár
hodín neskôr vám ,Line‘ pošle ďalšiu esemesku, v ktorej sa vás
bude pýtať, čo si o ňom myslíte. Takto budete mať zámienku
vypočuť si ho do konca a podiskutovať o ňom s Haugenom.“
Nils Hammer prerušil ticho, ktoré sa rozhostilo v miestnosti.
„A takto chcete docieliť, aby sa priznal?“ spýtal sa pochy-
bovačne.
„Chceme docieliť, aby sa z Kroghovej únosu stala téma,“
odpovedal Stiller. „Vyšetrovanie je z päťdesiatich percent o psy-
chológii. Niekedy netreba ani dôkazy, ide len o to donútiť po-
dozrivého, aby sa sám zaplietol do siete, z ktorej sa nedokáže
vymotať.“
Wisting mlčal. Stiller rozdal kópie rozvrhu.
„Obsahuje priveľa detailov, mnohé sa môže pokaziť,“ utrúsil
Wisting.
„S tým si nelámte hlavu,“ vyhlásil Stiller. „Predovšetkým ide
o to donútiť ho premýšľať a zvažovať situáciu, urobiť ho zra-
niteľnejším a neistejším, aby sa mu videlo, že to viac neustojí.
Ľahšie sa zlomí, keď dozreje čas. Musí pochopiť, že ukrývať veľké
temné tajomstvo je horšie než to, čo ho čaká, keď sa prizná.“

42

Monitory v miestnosti kontroly komunikácie vykazovali abnor-

málne zvýšenú aktivitu. Zatiaľ čo sedeli v zasadačke, zaregis-
trovali sedem hovorov zo siedmich rôznych telefónnych čísel.
Hammer si prisunul stoličku k stolu a prehral prvý. Bol to
muž zo Sandefjordu.
Martin Haugen sa predstavil.
„Ide o vzduchovú pištoľ, ktorú ste inzerovali na Finn-e,“ začal.
Wisting sa pozrel na obrazovku, ktorá zrkadlila prenos dát.
„Ešte stále je v práci,“ poznamenal Stiller. „Zrejme používa
počítač, ktorý má tam.“

166
 Vypočuli si, ako sa Haugen dohodol s predajcom. Mal sa
prísť pozrieť na pištoľ k nemu domov medzi štvrtou a šiestou.
„Na čo mu bude vzduchová pištoľ?“ spýtal sa Stiller.
Hammer zašiel na finn.no a pokúsil sa vyhľadať telefónne čís-
lo, na ktoré Haugen volal. Nevyhodilo mu to nič. Ani s menom
predajcu nepochodil. Napokon zadal geografické ohraničenie
a vyhľadal ľudí zo Sandefjordu, ktorí ponúkali na predaj vzdu-
chovú pištoľ. Toto kritérium sa hodilo na štyroch. Postupne sa
preklikal inzerátmi a našiel predajcu, ktorého hľadal. Bol tretí
v poradí. Zbraň na fotke vyzerala ako pravá. Z textu vyplývalo, že
ide o kópiu švajčiarskej SIG s 12-gramovými bombičkami CO2.
Wisting si o tom myslel svoje, ale všetci mlčali.
Hammer prehral ďalší hovor. Rozhovor sa odohrával podľa
toho istého scenára. Martin Haugen sa dohodol s iným predaj-
com na tom, že sa príde pozrieť na inú vzduchovú pištoľ. Vypo-
čuli si ešte štyri nahrávky. Vo všetkých šlo o vzduchové pištole.
„Bojí sa,“ poznamenal Hammer. „Nemá povolenie na držbu
naozajstnej zbrane a nevie, kde by si mohol kúpiť nejakú na-
čierno. Tak to rieši, ako vie. Potrebuje niečo, s čím môže nahnať
strach a povyhrážať sa.“
Po monitore sa náhle začala kĺzať červená bodka – Hauge-
novo auto.
„Kam ide?“ začudoval sa Hammer.
Všetci traja sledovali mapu a Haugenovo auto pohybujúce
sa smerom k Tønsbergu.
„Domov nejde,“ poznamenal Wisting.
„Ide si asi kúpiť pištoľ,“ zauvažoval nahlas Stiller.
Hammer prehral ďalší hovor. Aj pri tomto šlo o vzduchovú
pištoľ. To isté sa týkalo aj posledného. Martin Haugen sa so
všetkými dohodol, že príde a pozrie sa na zbrane medzi štvrtou
a šiestou, s výnimkou jedného, ktorý mal byť doma až zajtra.
Červená bodka zastala. Hammer sa pozrel na adresu. Nič im
nehovorila, jasné bolo len to, že ide o centrum mesta.
„Ani jeden zo vzduchovkárov tam nebýva,“ utrúsil upierajúc
pohľad do svojich poznámok.

167
 Wisting sa pozrel na hodinky.
„Na to je aj priskoro,“ poznamenal.
Sledovali červenú bodku asi desať minút. Nič sa nedialo.
Monitory monotónne šumeli. V malej miestnosti začalo byť
teplo a dusno.
„Mali sme ho dať sledovať,“ povzdychol si Stiller.
Wisting si vzdychol tiež a vykročil ku dverám.
„Dajte mi vedieť, ak sa stane niečo zaujímavé,“ požiadal ich.
Zišiel do kancelárie a chvíľu len tak stál na mieste a bubnoval
prstami po operadle stoličky. Uvedomil si, že sa na výlet na
chatu celkom teší.

43

Bolo sedem hodín. Vonku ešte stále pršalo. Wisting využil čas
na to, aby dopísal správu o dôsledkoch reorganizácie a zajedol si
niečo v kantíne. Jeho analýza nebola taká dôkladná a obsiahla,
ako zamýšľal.
Vo dverách sa objavil Adrian Stiller. Prezliekol si košeľu aj
sako a okolo krku mal kravatu. Ešte stále mal červené oči, ale
vďaka horlivému výrazu v tvári nepôsobil unavene ani vyčer-
pane.
„Idem,“ oznámil mu. „Čakajú ma v TV2.“
Wisting pritakal.
„Veľa šťastia.“
Mladý muž mu poďakoval kývnutím hlavy.
„Pôjdete tam dnes večer takto?“ spýtal sa a ukázal na Wis-
tingovu košeľu.
„Prečo?“
Stiller mu neodpovedal, ale pristúpil k stolu a položil naň
papierové vrecúško.
„Mali ste niekedy na sebe odpočúvacie zariadenie?“
„To už je dávno – vtedy to bol kazetový nahrávač. Len tak-
-tak, že sa mi zmestil do vnútorného vrecka.“

168
 „Toto je to najmodernejšie, čo je na trhu,“ vysvetlil mu Stiller
a otvoril vrecko. Boli v ňom tri veci. Tubička s lepidlom, páska so
suchým zipsom a malá čierna tehlička – odpočúvacie zariadenie.
„Musíte ho len zapnúť, to je všetko,“ povedal a ukázal mu,
ako sa nahrávač zapne a vypne stlačením drobučkého gombíka.
„Hoci je malý a vyzerá nenápadne, je dôležité, aby ste ho
upevnili na miesto, kde bude ukrytý,“ dodal Stiller.
Vzal zo stola nožnice a odstrihol kus pásky so suchým zipsom.
Požiadal Wistinga, aby vstal.
„Lepidlo na textil,“ vysvetlil mu a vzal do ruky tubu. Vytlačil
z nej niekoľko kvapiek a natrel ich na pásku.
„Nehýbte sa,“ upozornil ho a pritlačil pásku zvnútra do Wis-
tingovho vrecka na košeli.
„Suchý zips?“ spýtal sa Wisting skepticky.
„Používa ho aj NASA,“ upokojil ho Stiller. „Pritlačte!“
Wisting si položil ruku na hrudník a pritisol si k nemu ne-
veľký pásik.
„Martin Haugen bol v banke,“ informoval ho Stiller, zatiaľ čo
čakali na to, kým zaschne lepidlo. „Pred štyrmi hodinami bol
v pobočke DNB v Tønsbergu a vybral si väčšiu sumu peňazí.“
Wistingovi napadla červená bodka, ktorú videli v centre
Tønsbergu pred štyrmi hodinami.
„Požiadal som, aby sledovali jeho financie,“ dodal Stiller.
„Keď sa objavia na jeho účte nejaké abnormálne pohyby, budú
nám to hlásiť.“
„Koľko?“ zaujímal sa Wisting.
„Dvadsaťpäťtisíc korún,“ odpovedal mu Stiller a naznačil
Wistingovi, že si už nemusí tisnúť dlaň na hruď. „Viac si bez
toho, aby sa vopred ohlásil, vyzdvihnúť nemôže.“
„Udal nejaký dôvod?“
Stiller vybral z vrecúška nahrávač. Jeho zadná strana bola
prispôsobená tak, aby sa prichytila na suchý zips.
„Vždy treba udať nejaký dôvod, keď niekto vyberá také množ-
stvo peňazí,“ povedal a podal zariadenie Wistingovi. „Povedal,
že si chce kúpiť auto.“

169
 Wisting si pripevnil čiernu tehličku do vrecka na košeli.
„Pripravte si všetko oblečenie, ktoré si beriete na chatu, tak
aby ste ho mohli mať stále na sebe,“ kývol Stiller na prístroj
a na pásku so suchým zipsom.
„Nebude zaznamenávať priveľa šuchotu – myslím tým ob-
lečenie, keď sa budem hýbať?“
„Minimálne. Navyše to môžeme odfiltrovať.“
Do kancelárie vošiel Nils Hammer a zavrel za sebou dvere.
„Vidíte ho?“ spýtal sa Stiller a sám si Wistinga pozorne pre-
meriaval.
„Koho?“ nechápal Hammer.
„Mikrofón.“
Hammer uprel pohľad na kolegu, ale musel iba pokrútiť hla-
vou. Wisting si vytiahol z vrecka nahrávacie zariadenie a ukázal
mu ho.
„Žiadne káble, žiadne diódy,“ vysvetlil mu Stiller.
Hammer vzal drobnú tehličku medzi prsty a chvíľu si ju ob-
zeral.
„Martin Haugen si kúpil vzduchovú pištoľ Walter CP88,“
informoval ich. Sledoval ich podozrivého na päť adries. „Zvyš-
né dohodnuté stretnutia zrušil esemeskou. Zrejme našiel, čo
hľadal.“
„Koľko stojí taká vecička?“ spýtal sa Wisting.
„Tisícsedemsto, ak teda zaplatil, čo za ňu chlapík požadoval
a nezjednal nižšiu cenu.“
Podal Wistingovi vytlačený inzerát. Pištoľ ležala v plastovom
kufríku. Vyzerala veľmi presvedčivo. Ten, na koho by namieril,
by nezistil, že ide o vzduchovú zbraň. Zásobník mal osem ko-
môr a chlap ju predával aj s piatimi stovkami oceľových guliek.
Iste by riadne štípalo, keby jedna z nich niekoho zasiahla, ale
ak šlo o sebaobranu, bolo zrejme účinnejšie vyhrážať sa ňou –
nespôsobila by vážnejšie zranenie.
„Idem,“ zopakoval Adrian Stiller a vykročil ku dverám. „Prí-
spevok o Kroghovej únose odvysielajú v prvej polovici relácie.
Počas prestávky na reklamu odídem, predpokladám, že pred

170
polnocou by som mal byť späť. Môžeme sa tu potom stretnúť
a vyhodnotiť, čo sa udialo?“
Wisting chcel navrhnúť, či by to nemohli vybaviť telefonicky
alebo počkať do ďalšieho dňa, ale rozmyslel si to. Kývol hlavou
na znak súhlasu.

44

Bolo desať minút po ôsmej. Wisting zašiel do miestnosti, kde

monitorovali komunikáciu. Sedel tam Nils Hammer a čítal si
noviny. Na obrazovkách sa nič nedialo.
„Je doma?“ spýtal sa Wisting.
„Auto tam má – toľko vieme.“
„A niečo iné?“
„Pred hodinou bol na internete. Na rôznych stránkach s in-
zerátmi.“
Wisting vybral z vrecka telefón a začal písať esemesku.
Zdržal som sa v práci. Rád by som sa do polhodiny za tebou
zastavil. Hodí sa ti to?
„Budeme sa riadiť Stillerovým rozvrhom,“ povedal, sadol si
a čakal, kým bude štvrť na deväť.
Hammer vyslal varovný pohľad k jeho vrecku na košeli, kde
mal vložený nahrávač, aby mu pripomenul, že nemá Stillera
nijako komentovať.
O tri minúty neskôr stisol „poslať“. Esemeska sa okamžite
objavila na jednom z monitorov, bol pri nej uvedený čas, vy-
sielač, cez ktorý ju spoločnosť presmerovala a nejaké technické
údaje, ktorým Wisting nerozumel.
Prešlo asi pol minúty, kým sa text posunul nahor a objavila
sa odpoveď od Martina Haugena.
V poriadku.
V tom momente pípol aj Wistingov telefón.
„Bod číslo jeden sme zvládli,“ usmial sa Hammer.

171
 *
O 21.38 odbočil Wisting na hrboľatú štrkovú príjazdovú cestu.
Predné svetlá jeho auta ožiarili Haugenov dom. V kuchynskom
okne sa objavila jeho tvár, akoby tam sedel a čakal naňho.
Predtým, ako Wisting vystúpil z auta a zamieril k domu,
skontroloval pohľadom nahrávač vo vrecku. Počul, ako zaštrn-
gotal kľúč v zámke a dvere sa otvorili.
„Poď ďalej!“ pozval ho Martin.
Medzi jeho nohami stála mačka, natiahla krk a vyzrela von.
„Len som myslel, že by sme sa mohli dohodnúť na zajtrajšku,“
povedal Wisting a zavrel za sebou dvere.
Kráčal za ním do kuchyne. Doľahol k nemu akýsi hlas z te-
levízie. Znelo to ako zahraničný kanál.
„Kedy vyrazíme?“ spýtal sa Wisting. „Bolo by fajn, keby sme
prišli ešte predtým, ako bude tma.“
„Potom musíme odísť o štvrtej,“ zauvažoval nahlas Martin
a vytiahol zo skrine dve šálky. „Po ceste by sme sa mali zastaviť
niekde v obchode a nakúpiť.“
„O štvrtej mi to vyhovuje,“ povedal Wisting. „Môžem odísť
trochu skôr z práce.“
Martin položil šálky na stôl.
„Ja tiež,“ povedal a nalial im kávu z kanvice.
„Mohli by sme ísť mojím autom,“ dodal Wisting. „Nemusíme
tak viezť batožinu vzadu na tvojom pick-upe.“
Martin pokrútil hlavou a položil kanvicu pod prekvapkávač.
„Musíme zobrať pick-up,“ povedal. „Cesta je po tom daždi
hrozná. Tvoje auto to nezvládne.“
Proti tomu sa argumentovať nedalo.

Amalie ležala na chrbte a hlboko spala. Drobné pery mala tro-

chu suché a zľahka odchýlené. Dýchala pravidelne a pokojne.
Line by mohla takto stáť večnosť. Len sa na ňu pozerať. Zvrtla sa
však, zavrela za sebou dvere a vrátila sa do obývačky k televízoru.
„Daj to trochu hlasnejšie,“ poprosila Thomasa, keď sa začalo
Miesto činu Nórsko.

172
 Moderátor privítal divákov pri obrazovkách. Poznala ho. Bol
to šikovný a schopný novinár, zaoberal sa kriminálnymi prí-
padmi, mal rozsiahlu sieť kontaktov, vynikajúce zdroje a dával
do svojej práce všetko.
Ohlásili, o akých prípadoch budú hovoriť. Chceli sa venovať
novej nebezpečnej syntetickej droge, sérii lúpeží v bufetoch,
brutálnemu napadnutiu starej ženy v jej byte a zločineckej bande,
ktorá sa špecializovala na obchody s elektronikou.
„Budeme sa rozprávať aj o najdiskutovanejšom prípade únosu
v dejinách nórskej kriminalistiky,“ pokračoval. „V roku 1987
uniesli neznámi páchatelia sedemnásťročnú Nadiu Kroghovú
a požadovali za ňu výkupné tri milióny korún. Jej otec peniaze
odniesol na dohodnuté miesto, ale únoscovia si ich nevyzdvihli
a odvtedy Nadiu nik nevidel. Zdá sa, že odpoveď na otázku, čo
sa stalo s Nadiou Kroghovou, by teraz mohlo poskytnúť nové
vyšetrovanie jej prípadu a moderné kriminalistické metódy.“
Line sa oprela o stoličku.
Bol to pomerne dramatický úvod, ale v podstate sa pohyboval
na povrchu, nepovedal nič prevratné.
„V štúdiu je so mnou – ako zvyčajne – náš panel odborníkov,“
pokračoval moderátor a predstavil dvoch mužov a ženu pri
stole. Line nevidela Miesto činu prvý raz, poznala ich a vedela,
v akých oblastiach pôsobia. Vyšetrovateľ na dôchodku, bývalý
prokurátor a jedna obhajkyňa.
Relácia mala určitý formát a moderátor sa ním riadil.
„Najprv sa pozrieme na to, čo sa dialo s prípadmi, o ktorých
sme hovorili minulý týždeň,“ povedal a podišiel k policajtovi
v uniforme. Ten mal na starosti tipy, čo im ľudia posielali a volali.
Line vstala a zašla do kuchyne, aby si vzala niečo na pitie.

Wisting si nastavil zvuk na telefóne na najvyšší možný stupeň.

Popíjal kávu tak, aby nemal prázdnu šálku, keď mu Hammer
pošle esemesku.
„Pozrel som predpoveď počasia,“ utrúsil predovšetkým preto,
aby niečo povedal. „Vravia, že sa zlepší.“

173
 „Je načase,“ vyhlásil Martin. „Ten neustály dážď je taký bez-
útešný.“ Prišla mačka a sadla si mu k nohám. Wisting sa práve
chystal povedať, že aspoň porastú hríby, keď mu vo vrecku
zavibroval telefón a pípaním ho upozornil na správu.
Vylovil ho a podržal si ho trochu od tela, aby si mohol pre-
čítať správu.
„Hm,“ zamrmlal a zatváril sa ustarostene. Haugen sa ho mal
spýtať, čo sa stalo, namiesto toho sa však zdvorilo odvrátil, vstal
a šiel po kanvicu s kávou.
„Esemeska od Line,“ povedal mu Wisting, zatiaľ čo im do-
lieval. „Zapni si TV2, napísala.“
Uprel pohľad do obývačky, aby Haugen pochopil, že by rád
spravil, o čo ho dcéra žiada.
Haugen odložil kanvicu s kávou a zamieril k televízii. Wis-
ting ho nasledoval. Martin vzal diaľkové ovládanie a prepol
na TV2.

Stillerovi pridelili v štúdiu miesto, na ktorom mal stáť. Na

podlahe bol prilepený krátky prúžok lepiacej pásky tam, kam
mal položiť pravú nohu.
Prehrali vopred pripravený príspevok o Nadii Kroghovej.
Ukázali divákom mapu, aby videli, kde sa všetko odohralo.
A načrtli aj časovú líniu začínajúcu sa septembrom 1987. Po
obrazovke sa kĺzali staré fotky z novín a články. Reportér ich
doplnil príslušnými faktami.
Producent im dal znamenie, keď sa príspevok skončil a po-
sunkom odovzdal slovo moderátorovi.
Ten sa pozrel priamo do kamery a začal:
„Dnes je s nami v štúdiu aj vyšetrovateľ Adrian Stiller, ktorý
pracuje na úrade kriminálnej polície v novozriadenom oddelení
pre staršie a nevyriešené prípady.“
Obrátil sa k Stillerovi.
„Takže, pán Stiller, prečo ste otvorili tento starý prípad?“
Stiller sa mu pozrel do očí.
„Lebo ide o prípad, ktorý je možné vyriešiť,“ odpovedal a sú-

174
stredil sa na to, aby mal pevný hlas. „Pravdepodobne sa riešenie
ukrýva v dôkazoch, ktoré už máme k dispozícii.“
Zmĺkol a rýchlo uprel pohľad na panel odborníkov, aby im
dal pocítiť svoju absolútnu istotu – im aj divákom. Mohol svoje
tvrdenie doložiť. Haugenov odtlačok mali celý ten čas medzi
dôkazmi, a keď to vyjde budúci týždeň najavo, títo odborníci
mu budú musieť dať za pravdu.
„Ako v takom prípade postupujete?“ pýtal sa moderátor.
„Všetky vecné dôkazy nanovo preskúmame. Použijeme nové
technológie i nové metódy.“
„Budete hľadať DNA?“ prerušil ho moderátor.
„Okrem iného,“ prisvedčil Stiller. „Pri analýze materiálu vyu-
žijeme technológie, ktoré v roku 1987 ešte neboli k dispozícii.“
Producent im ukázal jeden prst, aby im naznačil, koľko času
im ešte ostáva.
„A čo taktické vyšetrovanie?“
„Digitalizovali sme písomné informácie, teraz rozdelíme
udalosti na časovej línii na jednotlivé časti a pokúsime sa ich
zlúčiť pomocou moderných programov na spracovanie dát.
Takto sa môžeme dostať k novému hypotetickému priebehu
udalostí.“
„Čo ste zatiaľ zistili?“
Túto otázku mu počas prípravného rozhovoru nepoložil.
Moderátor improvizoval. Stiller to nedal na sebe znať.
„Práve sme na tom prípade začali pracovať,“ odpovedal.
Moderátor sa pozrel na ceduľky v ruke.
„Máte nejaké nové informácie?“ pokračoval moderátor. Vrátil
sa k plánovaným otázkam.
„Preto som tu,“ prikývol Stiller. „Keď sa začne hovoriť o sta-
rých prípadoch, vždy niečo vypláva na povrch. Sme presvedčení
o tom, že niekto niečo vie.“
Mal chuť pozrieť sa do kamery a adresovať poslednú vetu
priamo Martinovi Haugenovi, ktorý azda sedí s Wistingom vo
svojom dome a sleduje televízor, ale uspokojil sa s tým, že tie
tri slová len zopakoval:

175
 „Niekto niečo vie. Azda bolo pred dvadsiatimi šiestimi rokmi
pre toho človeka ťažké vyrukovať s tým, ale situácia sa mohla
zmeniť. Čas mnohé zjednoduší.“
„Ako to myslíte?“
„Mohlo by ísť o človeka, ktorý bol v tom čase od niekoho
závislý a rozhodol sa mlčať, teraz je však v inej životnej situácii.“
„Čiže časový aspekt nemusí byť nutne nevýhodou?“ spýtal
sa moderátor.
„Nie,“ odpovedal Stiller. „To platí aj pre taktické vyšetrovanie.
Čas pomáha. Napriek tomu, že prípad v tom čase dôkladne
a zoširoka vyšetrovali, teraz sa môžeme pozrieť na dôkazy inými
očami a položiť si iné otázky.“
Moderátor zasunul ceduľku na koniec kôpky a preniesol váhu
na druhú nohu, akoby chcel naznačiť, že ide meniť tému.
„Dôkladne prešetrujeme všetky možnosti,“ kývol hlavou Stil-
ler. „Preto sme požiadali špecialistov o vytvorenie jej portrétu,
chceli sme vedieť, ako by Nadia Kroghová vyzerala v súčasnosti.“

Wisting stál pred televízorom kúsok bokom od Haugena, ktorý

mlčky civel na obrazovku.
„Line o tom prípade píše,“ vysvetlil mu a odpil si z kávy,
ktorú si odniesol do obývačky. „Bude o tom písať dlhšie, robí
celú sériu článkov. Prvý má vyjsť zajtra. Iste sa jej nepáči, že ju
TV2 predbehlo.“
Martin sa načiahol a chytil sa najbližšej stoličky, akoby sa
musel o niečo oprieť.
„Nahrávajú aj podcast,“ dodal Wisitng.
Chvíľu mlčky sledovali televíziu.
„Spomínaš si na ten prípad?“ spýtal sa ho potom Wisting.
„Trochu,“ odpovedal Martin a otočil sa k nemu: „Pracoval
si na tom?“
Wisting pokrútil hlavou. Z obrazovky sa divákom prihováral
Adrian Stiller.
Zdalo sa mu, že Martin zbledol. Wisting sa pokúšal prečítať
reč jeho tela. Rukou naďalej pevne zvieral operadlo a kútiky

176
úst sa mu zľahka rozochveli, ale ťažko tomu mohol pripisovať
nejaký význam.
„Vlastne takéto programy veľmi nemusím,“ povedal Wisting
a videl, ako Martin na súhlas prikývol.
Nebola to pravda. Nesledoval síce Miesto činu často, ale
mal tú reláciu rád. Vďaka nej sa mohli diváci dozvedieť, ako
policajti pracujú a ukázalo sa, že prispieva aj k objasneniu
niektorých prípadov. Teraz chcel však Haugenovi demonštro-
vať, že je na jeho strane. Bude to dôležité pre víkend, ktorý
spolu strávia.
„Je to cynické a špekulatívne,“ dodal a znovu si odpil z kávy.
Haugen pustil stoličku a prekrížil si ruky na hrudi. Bol tro-
chu zadychčaný.
„Chcú pobaviť divákov,“ pokračoval Wisting. „Myslím si, že
určité témy by nemali byť predmetom zábavy.“
Martin Haugen sa k nemu otočil. Wistingovi sa zazdalo, že
niečo zahliadol v jeho pohľade. Rozorvanosť. A potom to zmizlo.
„Vyzdvihnem ťa o štvrtej?“ spýtal sa.

Line sedela pred televízorom a dávala pozor, aby jej neuniklo

ani jediné Stillerovo slovo. Bol nalíčený a teraz už nevyzeral
tak unavene.
Doteraz nepovedal nič, čo by v článku nemala. Naopak. Všet-
ko, čo počula, bolo povrchné. Boli to základné fakty. Čitatelia
VG toho dostanú omnoho viac.
„Rátate teda aj s možnosťou, že Nadia Kroghová ešte stále
žije?“ spýtal sa moderátor.
Stiller prisvedčil, akoby to bola vopred dohodnutá otázka.
„Dôkladne prešetrujeme všetky možnosti, preto sme požiadali
špecialistov o vytvorenie jej portrétu, chceli sme vedieť, ako by
Nadia Kroghová vyzerala v súčasnosti.“
Line otvorila ústa, chcela zaprotestovať. O tom jej Adrian
Stiller nič nepovedal.
Moderátor sa obrátil ku kamere.
„A teraz po prvý raz ukážeme policajnú skicu domnelej te-

177
rajšej podoby Nadie Kroghovej,“ povedal a vzápätí zaplnila
celú obrazovku kresba.
Line sa chytila za hlavu a zaúpela. Obrazovka bola rozdele-
ná na dve časti. Na ľavej strane bola podobizeň mladej Nadie
Kroghovej, na pravej jej domnelá terajšia podoba.
„Porozprávajte mi, ako ste postupovali pri jej vytváraní,“
požiadal ho moderátor.
Adrian Stiller sa pustil do vysvetľovania, ale Line nepočú-
vala. Kým vyjde jej článok v novinách, budú podobizne Nadie
Kroghovej v internetových vydaniach všetkých veľkých novín.
Jej článok bude v porovnaní s tým ako slabý odvar.

Martin Haugen zamieril naspäť do kuchyne. Televízor bol ešte

stále zapnutý. Panel odborníkov sa vyjadroval k starému prí-
padu únosu.
„Ak chceš, môžeme vyraziť ešte skôr,“ nadhodil Martin a zda-
lo sa, že je mu program úplne ľahostajný.
„O štvrtej je to v poriadku,“ povedal Wisting a nasledoval
ho do obývačky.
Začal mu zvoniť telefón. Zobral ho do ruky. Na displeji svietilo
,Line‘. Musí to byť dôležité. Nedohodli sa, že mu Hammer zavolá.
Ostal stáť vo dverách udržujúc si odstup od Martina, aby
nezačul chrapľavý Nilsov hlas.
Prekvapilo ho, keď sa zo slúchadla ozvala jeho dcéra.
„Si doma?“ spýtala sa ho.
„Som na ceste domov,“ odpovedal a pristúpil k linke, aby
na ňu položil šálku. „Len som sa zastavil u Martina Haugena.
Prečo?“
„Napadlo mi, či si nepozeral televíziu,“ povedala. „Vysielali
príspevok o únose Kroghovej.“
„Videli sme to,“ potvrdil Wisting. „Je to pre teba škrt cez
rozpočet, však?“
„Myslela som si, že o tom prípade budeme písať len my,“
odpovedala Line. „Získali by sme viac čitateľov aj poslucháčov.
Trochu ma to pribrzdilo v rozlete, len čo je pravda.“

178
 „Nemyslíš si, že to môže mať aj opačný efekt?“ zauvažoval
nahlas Wisting. „Možno sa o to ľudia začnú viac zaujímať a ne-
budú sa môcť nabažiť informácií.“
„Možno,“ odpovedala. „Len sa mi zdá, že s nami ten chlapík
z kriminálky vybabral. Celý čas o tom vedel, ale nič nepovedal.
Nechal nás v presvedčení, že spolupracuje len s nami. Akoby
to celé naplánoval.“
„A čo hovoria v redakcii?“ spýtal sa Wisting, aby sa k tomu
nemusel vyjadrovať.
„Pokúšala som sa volať Frostenovi, ale nezdvíha. Neskôr to
skúsim znova. Zastavíš sa potom?“
„Áno, určite,“ prisľúbil jej Wisting.
Martin Haugen už sedel znova na stoličke.
„Line,“ vysvetlil mu Wisting a vložil si telefón naspäť do
vrecka.
„Pochopil som,“ usmial sa Martin.
„Sklamalo ju to,“ povzdychol si. „Tak je to s novinármi. Naj-
radšej by o všetkom písali ako prví. Teraz ju porazili tesne pred
cieľovou rovinkou.“
„Ako sa má?“ spýtal sa Martin.
„Pomerne dobre,“ mykol plecom Wisting. „Pracuje teraz ako
novinárka na voľnej nohe. Je to tvrdý biznis a platia stále horšie.“
„Už dávno som ju nevidel,“ poznamenal Martin.
Wisting nevdojak zablúdil pohľadom k zásuvke, v ktorej ležala
jej fotka z konfirmácie. Takmer vyhŕkol, aby sa Martin niekedy
zastavil a pozrel sa aj na Amalie, ale rozmyslel si to.
„Thomas bol týždeň doma,“ povedal radšej. „Strážil jej malú,
zatiaľ čo Line pracovala na článkoch.“
Pristúpil ku dverám. Martin vstal, aby ho vyprevadil.
„Určite ich odo mňa pozdravuj,“ povedal.
„Určite,“ ubezpečil ho Wisting, hoci vedel, že to neurobí.
Martin stál vo dverách a hľadel za ním, keď kráčal k svojmu
autu.
„Tak sa teda uvidíme zajtra o štvrtej,“ zakričal.

179
 45

Pred Lininým domom nesvietila pouličná lampa. Mal by to

zajtra nahlásiť na obecnom úrade.
Zaparkoval pri plote, vybral z vnútorného vrecka nahrávač
a odložil ho do priehradky medzi sedadlami. Vystúpil a za-
mieril ku dverám. Nebolo zamknuté. Otvoril si bez toho, že by
zazvonil. Thomas bol ešte stále u sestry. Všimol si jeho topánky
v predsieni. Aj on sa vyzul a zľahka zaklopal na zárubňu.
Thomas držal v rukách diaľkové ovládanie, Line mala na kole-
nách svoj počítač. Zodvihla pohľad a mávla mu, aby vošiel dnu.
„Rozprávala si sa o tom s niekým?“ spýtal sa Wisting.
„Ale áno,“ odpovedala Line. „Až taká kríza to nie je.“
Thomas prevrátil oči.
„Pred chvíľkou to tak nevyzeralo,“ utrúsil.
„Len nemám rada, keď si niekto zo mňa robí dobrý deň,“
povedala Line. „Mohol vyložiť karty na stôl.“
„Policajná práca nie je hra s kartami na stole,“ poznamenal
Wisting a sadol si. „To platí asi aj pre novinárčinu.“
„Vraj sme s ním príbuzní,“ zamiešal sa do toho Thomas.
„Line našla nejakých praprapranašich z Mysenu, ktorí sa tiež
volali Stillerovci.“
„Ak má v zálohe ešte niečo podobné, tak mu úder vrátim,“
zastrájala sa Line.
„Ako?“
„Napíšem, že majú podozrivého.“
Wisting sa pozrel na televízor.
„A majú?“ spýtal sa Thomas a narovnal si chrbát.
„Povedal mi to, keď sme sa prvý raz stretli a včera mi to
potvrdil,“ vyhlásila Line.
„Koho?“ zaujímalo Thomasa.
„To mi, samozrejme, nepovedal, ale vraj to dostaneme ako
prví.“
Na obrazovke prebiehala diskusia o nejakej zriedkavej cho-
robe. Wisting sa tváril, akoby ho to zaujalo.

180
 Thomas sa k nemu otočil.
„Myslíš, že majú podozrivého alebo to len hrá?“
Wisting vstal. Nemal chuť naprávať niečo, čo Stiller dobabral.
„Ak to vraví, tak to tak asi bude,“ odpovedal a podišiel ku
dverám. „Ale podľa mňa by si to nemala napísať.“
„To už aj odchádzaš?“ začudovane si ho premerala Line.
Thomas vstal tiež.
„Aj ja už musím ísť,“ povedal.
„Nejdem domov,“ vysvetlil jej Wisting. „Ešte musím na skok
do práce.“
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Line zvedavo.
Pozrel sa na ňu a v mysli hľadal vhodnú odpoveď.
„Ak sa stane, budeš prvá, kto sa to dozvie,“ usmial sa.

Nils Hammer stál pri zadnom vchode do policajnej budovy

a kým Wisting parkoval, odomkol. Počkal naňho a vpustil ho
pred seba.
„Čo si myslíš o Stillerovi?“ spýtal sa ho.
„Vyzerá ako cieľavedomý chlap,“ odpovedal Wisting. „Chce
sa dostať nahor, to je jasné.“
„Hovoril som s kolegom, ktorý s ním robil pred niekoľkými
rokmi v zásahovke,“ prezradil mu Hammer. „Vyjadril sa o ňom
podobne. Cieľavedomý, záleží mu na výsledku, ale jeho metódy
sú vraj niekedy diskutabilné.“
Čakali na výťah.
„Ako to?“ spýtal sa Wisting.
Hammer počkal, kým sa výťah otvorí a zase sa za nimi za-
tvorí.
„Jazdili po E18 na civilnom aute s kamerou a merali rých-
losť okoloidúcich áut,“ vysvetlil mu Hammer. „Jedného dňa si
dal na strechu značku autoškoly. Vieš, ako všetci predbiehajú
vodičov v zácviku.“
„Netradičné a kreatívne,“ poznamenal Wisting.
„A v rozpore s predpismi,“ dodal Hammer. „Spomínal aj iné
jeho výstrelky: vraj šiel rýchlo a vyzýval tak ostatných vodičov,

181
aby tiež dupli na plyn. Požiadal o preloženie ešte predtým, ako
sa z toho stalo niečo, do čoho by sa mohla pustiť inšpekcia.“
Dvere výťahu sa odsunuli nabok. Na chodbe odboru vyšet-
rovania bola tma. Jediné svetlo na ňu dopadalo z kancelárie,
ktorú pridelili Stillerovi. Keď začul kroky, vyzrel von. Kravatu
si stihol dať dole.
„Videli ste Miesto činu?“ spýtal sa.
„Všetko prebehlo podľa plánu,“ pritakal Wisting.
„Ako reagoval Haugen?“ zaujímalo Stillera.
„Ťažko povedať,“ odpovedal Wisting. „Ale zdalo sa, akoby
mu to bolo nepríjemné.“
„Ako to myslíte?“
„Na okamih ho to ochromilo. Zmeravel a sledoval televíziu,
potom to však zo seba striasol.“
„Nechápem... to je predsa pomerne jednoznačná reakcia,“
namietol Stiller. „Ideme sa pozrieť na monitoring komunikácie?“
Wisting prikývol a vykročil.
„Ale aj tak to nemusí nič znamenať,“ vyhlásil. „Ak by sme to
posudzovali objektívne, mohlo by ísť len o prirodzenú reakciu.
Možno mu príspevok pripomenul zmiznutie Kathariny.“
Stiller si vybral z vrecúška pastilku.
„Tomu predsa ani sám neveríte,“ usmial sa a ponúkol aj Wis-
tinga. „Mali ste zapnuté odpočúvanie?“
Wisting si vylovil jednu pastilku z vrecúška a podal Stillerovi
malé nahrávacie zariadenie.
Stiller ponúkol cukrík aj Hammerovi. Ten však pokrútil hla-
vou a siahol do vrecka po tabak.
„Nejaké tipy?“ nadhodil.
„Množstvo,“ odpovedal Stiller. „Zverejnením skice v naj-
sledovanejšom vysielacom čase sme spustili lavínu. Ľudia ju
videli všade.“
„A iné tipy?“ spýtal sa Hammer. „Niektoré by mohli byť za-
ujímavé.“
Stiller pokrútil hlavou.
„Nič, čo by ukazovalo naším smerom.“

182
 Wistingovi napadlo, či mu má povedať o Lininej reakcii na
reláciu, ale radšej sa rozhodol, že to nechá tak. Celkom sa mu
Stillerova kreativita pozdávala, nepáčilo sa mu však, ako ju
využil proti jeho dcére.
Hammer vybral z vrecka svoju prístupovú kartičku, vyťukal
do zariadenia kód a podržal dvere, aby mohli ostatní vstúpiť
dovnútra. V malej miestnosti bzučali ventilátory na počítačoch
a elektronické prístroje slabučko prskali. Wisting so Stillerom
počkali, kým si Hammer sadne a zapne monitory.
„Žiadne hovory ani esemesky,“ hlásil. „Ale usilovne surfoval
po internete.“
Na obrazovke sa zjavil záznam z posledných hodín: stránky,
ktoré si Haugen prezeral, riadok po riadku, vždy iná webová
adresa. Očividne dal vyhľadávať dve slová: Nadia Kroghová.
Stiller si spokojne pomädlil ruky a víťazoslávne tľapol do
operadla na stoličke.
„Yes!“ povedal. „Teraz sme to rozbehli.“

46

V hotelovej izbe bola tma. Adrian Stiller sedel pri okne so slú-
chadlami v ušiach a počúval nahrávku Wistingovho stretnutia
s Haugenom. Po fjorde sa kĺzala nákladná loď. Veľké plavidlo
pomaly mierilo do prístavu.
Rozhovor počúval už druhý raz. Z času na čas zašušťala v mik-
rofóne košeľa, budú musieť nahrávku odfiltrovať, aby bola zreteľ-
ná, ale jedna časť bola jasnejšie počuteľná ako zvyšok. Hovorili
o Wistingovej dcére. Martin Haugen sa ho spýtal, ako sa má
Line. Vyznelo to, akoby ho to úprimne zaujímalo. Wisting mu
vysvetľoval, aké ťažké to majú freelanceri. Rozhovor sa zvrtol
smerom, v ktorom sa mu otvárala jedna možnosť, Stiller však
nevedel, ako ju správne využiť. Možno by sa to nejako dalo. Line
pracovala na prípade Kroghovej tvrdo a so zápalom, v cieľovej
rovinke ju však predbehli. Mohli by nechať Wistinga, aby to

183
zahral na to, ako sa to Line nepodarilo – sympatie sú vždy
zaujímavým faktorom.
Bolo niečo po jednej. Uvažoval, či sa neprezlečie a nepôjde
si zacvičiť. Hodina na stacionárnom bicykli a potom kúpeľ.
Možno by zaspal.
Vstal a pozrel sa na počítač. Prečítal si nespočetné množstvo
článkov o poruchách spánku, mnohé z nich boli celkom pro-
tirečivé. Niekde sa písalo o nespavosti ako o symptóme, inde
ako o chorobe. Na webe nachádzal množstvo rád, ale Stiller
mal dojem, že si vedci vlastne nie sú celkom istí ani definíciou
spánku.
Vedel, že by sa mal prestať hrať na výskumníka-amatéra a rad-
šej by mal vyhľadať profesionálnu pomoc, ale bolo to ťažké.
Lekári kládli toľko otázok, na ktoré bolo treba odpovedať. Na-
vyše to zvládal. Zvládal to celkom dobre. Aspoň ho už netrápili
nočné mory.
Zašiel do kúpeľne, zasvietil a zažmurkal do zrkadla. Komu
patrila tvár, ktorá naňho odtiaľ hľadela? Komu patrili tie neroz-
hodné črty? Zvraštil čelo a napadlo mu, že jeho život nebýval
vždy taký ako teraz.

47

Adrian Stiller si neuvedomil, že leží s otvorenými očami – to

zistil, až keď izbu osvietilo modrasté svetlo.
Otočil sa k nočnému stolíku. Telefón nepípol, ale na displeji
sa objavilo hlásenie.
Posteľ zavŕzgala, keď sa otočil na bok a vzal ho do rúk. Bolo
to upozornenie zo sledovacieho zariadenia na Haugenovom
aute. Hýbalo sa.
Stiller sa posadil. Niekoľko ťuknutí a prihlásil sa do programu.
Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval na malom výreze z mapy.
Červená bodka zišla z ulice Kleiverveien.
Sledoval, ako sa pohýna na E18. Smerovala na západ.

184
 O štyri minúty neskôr sedel Stiller vo svojom aute. Martin
Haugen šiel 14,7 kilometrov pred ním smerom na Porsgrunn.
Azda ho zavedie k mŕtvole Nadie Kroghovej, ale možné bolo
aj to, že ide o niečo v súvislosti s jeho prácou.
V to druhé spomínané veľmi neveril.
Pozrel sa na hodinky na prístrojovej doske a až potom zavolal
Wistingovi. Bolo niečo po druhej.
Wisting zodvihol okamžite.
„Haugen sa pohol,“ oznámil mu bez úvodu. „Mieri k Pors-
grunnu.“
„Kde ste?“ spýtal sa Wisting.
„Niekoľko kilometrov za ním.“
„Potrebujete posily?“
„Podľa toho, kam ide.“
„Idem na stanicu,“ povedal Wisting. „Pozriem sa na moni-
toring komunikácie, možno zistím, kam sa chystá.“
„Výborne,“ poďakoval sa Stiller. „Nemôžem ho sledovať, keď
s vami telefonujem.“
„Dobre,“ povedal Wisting. „Zavolám vám, keď sa dozviem
niečo nové.“
Položili a na displeji sa opäť objavila mapka. Odstup medzi
ním a Haugenom sa zmenšil na 13,8 kilometra.
Cesta bola v tomto čase takmer prázdna. Minul len niekoľko
nákladných áut a dupal na plyn. Bol čoraz bližšie k Haugenovi,
ale sotva ho dobehne.
Pozrel sa do spätného zrkadielka, prešiel do vedľajšieho jazd-
ného pruhu a predbehol ďalší nákladiak. Jedenásť kilometrov
pred ním prešiel Haugen okolo odbočky na Porsgrunn a po-
kračoval ďalej na západ. Stiller pridal plyn. Silný motor pravi-
delne hučal. Na prístrojovej doske sa objavila informácia, že
mu nádrž vydrží ešte na 326 kilometrov. Nepočítal s tým, že
by musel zájsť tak ďaleko.
Pozeral striedavo na hodinky na prístrojovej doske a vzdia-
lenosť medzi Haugenovým a jeho autom. Ak by dodržiaval
rovnomernú rýchlosť, doženie ho o dvanásť minút. Červená

185
bodka náhle zišla z cesty. Vzdialenosť medzi nimi sa zmenšovala
rýchlejšie, pravdepodobne preto, že povolená rýchlosť bola na
ceste, po ktorej Haugen šiel, nižšia.
Stiller sa tu nevyznal. Vzal do ruky mobil, spomalil a šo-
féroval s rukou na volante, zatiaľ čo sledoval mapu. Zdalo sa,
že Haugen mieri do štvrte, ktorá sa volala Heistad. To meno
poznal. Tam kedysi bývala Nadia Kroghová.
O šesť minút neskôr odbočil Stiller na tom istom mieste.
Červená bodka sa zastavila v oblasti, ktorá vyzerala ako obytná
štvrť. Mapa zmizla z obrazovky – volal mu Wisting.
„Odchádzajúci hovor,“ hlásil. „Telefonoval Hannah Krogho-
vej.“
Stiller zalapal po dychu, ale mlčal.
„Keď zodvihla telefón, položil to,“ pokračoval Wisting. „Stihla
len povedať svoje meno.“
„Kroghovci bývajú v Heistade, však?“ spýtal sa ho Stiller.
„Vyhľadal si ich telefónne číslo a adresu na internete.“
„Je tam.“
„Ako ďaleko od neho ste?“
„Tri, štyri minúty.“
„Potrebujete posily?“
„Záleží na tom, čo chce robiť. Čo myslíte?“
Na druhom konci linky sa rozhostilo ticho.
„Možno im chce niečo povedať,“ nadhodil.
„Uprostred noci?“
„To je bezvýznamné, ak je to, čo im chce povedať, dôležité.“
Stiller sa musel pozrieť na mapu, aby sa zorientoval.
„Nasadnite do auta a príďte sem!“ povedal mu.
Ukončil hovor, aby sa na displeji opäť objavila mapa. Červená
bodka sa nehýbala. Stiller našiel odbočku do štvrte, kde Haugen
parkoval. O tri minúty neskôr zastal tristo metrov od neho
a vypol motor. Podľa mapy ho od Haugena delil háj. Pozrel sa
na displej – viedla cezeň prerušovaná línia. Chodník.
Vystúpil z auta a prešiel k nemu. Medzi stromami ho obklopila
tma, ale po chvíli zazrel svetlá obytnej štvrte na druhej strane.

186
 Haugenov pick-up parkoval jedným párom kolies na ceste
čelom k veľkému pozemku s vydláždeným dvorom a bránou
z tepaného železa. Stál na ňom dvojposchodový dom s arkiermi,
sedlovou strechou a veľkými tmavými oknami. Nikde nebolo
nikoho vidieť. Ani živú dušu.
Z miesta, kde stál, do pick-upu nedovidel. Musel opäť zájsť
do lesa a vyjsť z neho o kus povyše.
Až potom zazrel za volantom muža. Tvár Martina Haugena
slabo osvetľovala najbližšia pouličná lampa. Nehybne sedel
a sledoval dom Kroghovcov. Bolo 2.41. Sedel tam už deväť
minút.
Stiller v tme čakal, pričom vlastne ani nevedel, na čo. Po
piatich minútach sa stiahol naspäť medzi stromy a zavolal Wis-
tingovi.
„Sedí v aute pred domom Kroghovcov,“ oznámil mu.
„Aha,“ povedal Wisting trochu zamyslene.
Stiller mu vysvetlil, kde má zaparkovať a ako nájde cestičku
cez háj.
„O desať minút som tam,“ povedal Wisting.
Stiller si vypol zvuk na mobile a odložil si ho do vrecka,
aby cítil, keby mu začal vibrovať. Potom sa opäť zakradol na
chodník. Martin Haugen sedel na tom istom mieste. Bol asi
štyridsať metrov od neho.
V dome obďaleč niekto zažal svetlo. Haugen sa trochu po-
mrvil, dostatočne na to, aby Stiller mohol skonštatovať, že nespí
a žije.
O dve minúty svetlo zhaslo a krátko nato zašuchotalo vre-
sovisko a za chrbtom sa mu vynoril Wisting.
„Iba tam sedí,“ zašepkal Stiller a pozrel sa na hodinky. „Už
takmer polhodinu.“
Wisting vytiahol malý ďalekohľad a priložil si ho k očiam.
Stiller sa oprel o kmeň stromu, pri ktorom stál.
Prešlo ďalších dvadsať minút a nič sa nestalo. Stiller sa znovu
pozrel na hodinky.
„Už je to takmer hodina,“ povedal.

187
 Vtom sa dvere na pick-upe otvorili a Martin Haugen vystúpil.
Stál pri aute otočený tvárou k veľkému domu.
„Čo spravíme, ak pôjde dnu?“ zašepkal Stiller.
Wisting mu neodpovedal.
Haugen prešiel cez ulicu a zastal pri pouličnej lampe pred brá-
nou. Vtom sa náhle zvrtol, vrátil sa k autu, nasadol a naštartoval.
Stiller s Wistingom sa prikrčili a ostali pri zemi, kým neodišiel.
Potom sa poponáhľali cez háj. Pri autách zastali a sledovali
na displeji, ako Haugen odbočuje z E18 a mieri domov.
„Myslím, že má namále,“ povedal Stiller a obrátil sa k Wis-
tingovi. „Myslím, že im chcel povedať, čo spravil s Nadiou.“
Wisting mlčal, ale Stiller videl, že si myslí to isté.
„Potrebuje len malé poštuchnutie,“ dodal. „A poštuchnúť
ho musíte vy.“

48

„Len tam sedel?“ spýtal sa Hammer.

Wisting si pritiahol stoličku bližšie k stolu a unavene sa naňho
pozrel ponad šálku s kávou.
„Takmer hodinu,“ prisvedčil.
„Tak to dnes večer určite skoro zabalíte,“ nadhodil Hammer.
Adrian Stiller stál pri malej linke a do pohára s vodou vysypal
biely prášok z malého vrecka.
„Kde je teraz?“ spýtal sa a pozrel na Hammera a potom hore
na strop smerom k miestnosti, kde prebiehal monitoring ko-
munikácie.
„V práci.“
„Musíme ísť jeho pick-upom,“ povedal Wisting. „Moje auto
by cestu na chatu nezvládlo. Príde po mňa o štvrtej.“
Stiller si premiešal nápoj vidličkou, hodil ho do seba a vy-
strúhal grimasu.
„Dobre,“ povedal. „Dáme vám na cestu dva nahrávače, v so-
botu ich môžete vymeniť. Oba prístroje majú za normálnych

188
okolností dostatočnú baterku aj kapacitu, ale musíte mať nejakú
zálohu.“
Christine Thiisová ich počúvala.
„Nemali by sme mu poskytnúť nejaké krytie?“ spýtala sa
a pozrela sa na Wistinga. „Budeš tam s ním celkom sám.“
„To som bol už veľakrát,“ poznamenal Wisting.
„Ale nie s cieľom, že z neho chceš niečo vymámiť,“ namietla
Christine.
„Policajný vrtuľník je len polhodinu odtiaľ,“ povedal Stiller.
„Postarajte sa o to, aby ste mali nabitý telefón a mohli nám
poslať esemesku, keby sa niečo stalo.“
Podišiel k svojmu kufríku položenému vedľa dverí a sklonil sa.
„Niečo pre vás mám,“ povedal a vybral fľašu koňaku. „Šťastný
výlet.“
Wisting ju vzal do ruky. Bol to Hennessy.
„Pije Haugen koňak?“ spýtala sa Christine Thiisová.
„Je to jeho značka,“ poznamenal Hammer. „Všimol som si
uňho jednu fľašu.“
„Tento bude chcieť určite ochutnať,“ povedal Stiller. „Je to
jubilejný ročník. Stojí takmer štyri tisícky. Musíte si niečo vy-
myslieť: napríklad, že ste ho dostali ako darček.“
„Kedy sa vrátiš domov?“ chcel vedieť Hammer.
Wisting pokrčil plecami.
„Na tom sme sa ešte nedohodli. V nedeľu okolo štvrtej –
podľa mňa.“
„Štyridsaťosem hodín,“ prikývol Stiller. „Počas štyridsiatich
ôsmich hodín sa môže stať veľa.“

49

Amalie ležala na brušku v ohrádke a hrala sa s hrkálkou. Z času

na čas ňou silno potriasla, potom prestala a pozorne ju skúmala.
Line sedela na pohovke a čítala si prvý článok na internete.
Použili upravenú podobizeň Nadie Kroghovej, aby naň čitatelia

189
klikali. Jej text bol nezmenený, len doplnili informácie o tom,
ako by asi Nadia vyzerala teraz. Pod podobizňou bol uvedený
zdroj: polícia a TV2.
Relácia na TV2 ju rozčúlila. Myslela si, že ide o Stillerove
machinácie, rozohral hru s TV2 a zároveň aj s ňou. TV2 mohli
prípad dostať budúci týždeň, noviny by ich článkami potiahli
a sledovali by ich aj ich čitatelia.
Vyhľadala si jeho meno v telefónnom zozname a zavolala
mu. Aj tak potrebovala jeho komentár, chcela vedieť, či získali
vďaka relácii nejaké tipy.
Nezdvíhal.
Poslala mu teda esemesku, v ktorej spomenula Miesto činu
Nórsko a spýtala sa ho, či má niečo nové. Na to sa teraz musela
sústrediť. Séria článkov a podcast museli priniesť niečo nové
a tým či oným spôsobom dospieť k odpovedi na otázku, čo sa
stalo s Nadiou Kroghovou.

50

O pol desiatej roznášali na policajnom oddelení poštu. Wis-

ting zašiel do miestnosti, kde stála aj kopírka a vybral si svoj
priečinok. Boli to bežné dokumenty týkajúce sa otvorených
prípadov, rôzne obežníky a listy. Uprostred hŕbky objavil veľkú
obálku z generálneho riaditeľstva väzníc. Odložil všetko ostat-
né bokom a otvoril ju. Obsahovala list pre Inger Lise Nessovú
s oznamom, kam a kedy sa má dostaviť na výkon trestu. Ležala
v nej aj brožúrka s informáciami o tom, čo si smie a čo si nesmie
zobrať so sebou, o návštevnom poriadku, čase, kedy je možné
telefonovať a možných vzdelávacích a voľnočasových aktivitách.
Vzal obálku so sebou a zamieril k autu. Vyzeralo to tak,
že predpoveďou počasia trafili. Prestalo pršať, vietor sa otočil
a mračná sa potrhali. Sem-tam zahliadol modrú oblohu.
Rozhodnutie navštíviť Haugenovu prvú ženu bolo impulzív-
ne, teraz sa mu to videlo ako riadne šialený nápad. Nevedel, čo

190
tým vlastne chcel docieliť. Jednoducho bude reagovať, keď sa
niečo vyskytne. Pôjde na to pocitovo. Ničoho sa nedalo chytiť,
dôležité bolo nájsť správne páky.
Nad zvončekom bolo napísané na ceduľke jej meno: Inger
Lise Nessová. Žiadne iné mená tam neboli.
Keď stisol zvonček, zvnútra nič nezačul. Chvíľu počkal a opäť
to skúsil. Usúdil, že zrejme nefunguje a zabúchal na dvere.
Zvnútra niekto niečo zakričal. Wisting si nebol istý, či to bolo
vojdite, preto ostal stáť na chodbe a vyčkával. Zakrátko sa vo dve-
rách zjavila Inger Lise Nessová. Bola od Martina Haugena o osem
rokov staršia. Teraz sa mu zdalo, že vekový rozdiel je ešte väčší.
Odkedy ju Wisting videl naposledy, zosiveli jej vlasy. Vyzerala,
akoby z nej niekto vypustil vzduch. Tvár jej pokrývali vrásky.
„Som od polície,“ vysvetlil jej.
„Viem, kto ste,“ odpovedala mu žena.
„Môžem vojsť dnu?“ spýtal sa.
„O čo ide?“
„Mám pre vás nejaké papiere,“ povedal Wisting. „Výzva k vý-
konu trestu.“
Inger Lise Nessová si demonštratívne povzdychla a vpustila
ho dnu. Sadli si do kuchyne. Wisting jej vysvetlil, kam sa má
dostaviť a dal jej podpísať potvrdenie o prevzatí dokumentu.
„Nemôžem si so sebou zobrať pletacie ihlice?“ spýtala sa
s pohľadom zaboreným do brožúrky.
„Nie, ak nie sú napísané na zozname,“ odpovedal Wisting.
„Tri bundy,“ prečítala Inger Lise Nessová. „Na čo mi budú
tri bundy? Vo väzení?“
Wisting mykol plecom a odložil si podpísané potvrdenie
o prevzatí do fasciklu.
„A modlitebný koberček,“ pokračovala Inger Lise Nessová.
„Môžem si vziať modlitebný koberček, nie však pletenie.“
Wisting vstal a nebol si istý, ako zaonačiť celý ich rozhovor,
ani prečo sem vlastne prišiel.
„Videli ste niekedy v poslednom čase Martina Haugena?“
spýtal sa.

191
 Zdalo sa, že Inger Lise jeho otázka prekvapila, hoci práve
vďaka Martinovi sa poznali.
„Prečo by som mala?“ odvrkla a odložil brožúrku nabok. „To
mám za sebou. Už dávno.“
„Nikdy ju nenašli,“ poznamenal Wisting.
„V podstate mi je to jedno,“ odpovedala Inger Lise Nessová
a prešla si rukou po vráskavom krku.
Wisting sa pokúšal čítať z jej tváre, jediné, čo však dokázal
vyčítať, bolo začudovanie. Netušila, prečo s ňou náhle hovorí
o starom prípade.
„Uvažujeme, že to začneme opäť vyšetrovať,“ povedal Wis-
ting. „Že preskúmame celý prípad odznova a so všetkými sa
ešte raz porozprávame.“
Inger Lise Nessová mlčala.
„Myslím si, že niekto niečo vie a zatiaľ to nepovedal,“ dodal
Wisting.
Opäť sa pokúsil vyčítať z jej mimiky, či jeho slová vyvolali
u ženy sediacej oproti nemu nejakú reakciu, nič však nezare-
gistroval.
„Za mnou nechoďte,“ utrúsila.
„Vypovedali ste vtedy, že nevieme, čo je zač,“ pokračoval
Wisting.
„Kto?“
„Martin Haugen. Počas výsluchu ste povedali, že nevieme,
čo je vlastne zač.“
Inger Lise Nessová vstala a zamierila ku dverám, akoby mala
zrazu veľmi naponáhlo a chcela sa zbaviť hosťa.
„Môže byť,“ povedala.
Wisting kráčal za ňou.
„Aký je?“ spýtal sa. „Aký vlastne je?“
„Neviem,“ odpovedala Inger Lise Nessová. „To sa tak hovorí.
Je to dávno a ja ho už nepoznám. Nezaujíma ma to.“
Wisting sa pokúsil zahrať poslednú kartu.
„Ale vtedy ste ho poznali, nie?“
„Skončila som s ním,“ povedala Inger Lise. „Trvalo to dlho

192
a draho som za to zaplatila, ale s Martinom Haugenom som
skoncovala.“
Viac z nej nedostal. Poďakoval sa jej bez toho, že by vlastne
vedel, čo si od tejto návštevy sľuboval.

51

Zelený nylonový ruksak mal okolo tridsať rokov. Spomenul si,

že keď ho kupoval, bol drahý. Vtedy boli ešte Thomas a Line
malí a v nedeľu chodievali na výlety: do lesa, na kopce alebo
na pobrežie. Visel v kumbáli. Naposledy ho vybral, keď šiel
minule s Martinom Haugenom na chatu – to bolo pred piatimi
či šiestimi rokmi. Spacák a udicu našiel na tom istom mieste.
Všetko si pripravil.
Haugenova chalupa bola jednoduchá, nemal v nej vodovod
ani zavedenú elektrinu. Vodu nosili dovnútra vo vedre a jedlo si
museli prihrievať na sporáku, v ktorom sa kúrilo drevom. Človek
tu poľahky zabúdal na čas a to, čo ho zamestnávalo v meste.
Tento výlet však bude celkom iný. Bude to preňho náročné.
V podstate bude mať na sebe celý víkend to isté, ale pribalil si
dva páry hrubých ponožiek, dvoje spodky, hrubý sveter, tepláky
a dve tričká. Umývať sa tam dalo len v lavóre, do ktorého sa
naliala ohriata voda.
Prezliekol si nohavice, ktoré nosieval do hory a na opasok si
pripol nôž. Pod vlnenú košeľu s dvoma náprsnými vreckami si
natiahol tričko s dlhým rukávom. Ešte predtým, ako si košeľu
obliekol, si sadol ku kuchynskému stolu, aby nalepil do vrecka
suchý zips. Chvíľu pouvažoval a potom ho prilepil aj na vnú-
tornú stranu rukávov na bunde.
Thomas zišiel dole po schodoch.
„Kedy vyrážaš?“ spýtal sa.
„O štvrtej po mňa príde Martin,“ odpovedal Wisting. „A ty?“
„V sobotu popoludní,“ povedal mu. „Line ide zajtra robiť

193
rozhovor s priateľom Nadie Kroghovej, budem varovať Amalie.“
„Bolo fajn mať ťa zase doma,“ povedal Wisting. „To hovorím
aj za Line.“
Thomas to nijako neokomentoval.
„Je dnes trochu vystresovaná,“ povedal. „Dostala ďalšiu po-
kutu za parkovanie.“
„Ten prvý pokutový blok leží tamto,“ povedal Wisting a kývol
k polici v kuchyni, kam si odkladal aj svoje účty.
„Určite ju už zaplatila,“ vyhlásil Thomas. Podišiel k polici
a vzal blok. „Aj tak jej ho však odnesiem,“ dodal.
Thomas odišiel. Wisting si v kúpeľni pobalil toaletné potreby,
do ruksaku hodil aj cestovný holiaci strojček a malú fľaštičku
šampónu. Nemusí si so sebou brať viac než je nutné, pomyslel
si a vtom mu napadlo, že by sa mu zišli zápalky. Pre istotu vložil
do bočného vrecka na ruksaku dve škatuľky.
Koňak od Adriana Stillera vsunul obozretne medzi spacák
a sveter.
Zahľadel sa na zabalený ruksak. Niečo sa mu hlásilo v pod-
vedomí, nejaká myšlienka, šlo o Katharinu Haugenovú – ne-
vedel však presne, čo to je. Bolo to ako spomenúť si na ďalší
verš piesne, ktorú už dávno nepočul. Už to takmer mal. Ešte
raz si prebehol v mysli všetko, čo počas dňa robil a pokúšal sa
vylákať ten verš z podvedomia.
Vtom sa mu v hlave rozjasnilo. Nebolo to ako blesk z jas-
ného neba, skôr to pripomínalo pomalé pozvoľné brieždenie,
tmou postupne prenikalo svetlo, pochopil, nad čím Katharina
uvažovala predtým, ako zmizla.
Zamieril do spálne, aby sa pozrel do spisov v šatníku, náhle
si však uvedomil, že ich odniesol do práce. Vybral z vrecka
telefón a zavolal Nilsovi Hammerovi.
„Potrebujem pomoc,“ povedal. „Musíš ísť do Stillerovej kan-
celárie a nájdi v nej spis číslo 04,11 ku Katharininmu prípadu.
Vyber z neho fotky šesť a sedem a pošli mi ich.“
„Spis 04,11?“ zopakoval Hammer.
Wisting poznal čísla hlavných spisových zložiek naspamäť.

194
 „Sú v ňom fotky,“ vysvetlil mu a pozrel sa rýchlo na hodinky.
Bolo trištvrte na štyri. „Potrebujem ich hneď.“
Keď dohovoril s Hammerom, zavolal na generálne riaditeľ-
stvo väzníc, ale nik mu to nebral. Zrejme im už padla. Vytočil
teda informácie a požiadal, aby ho prepojili na ženskú väznicu
v Sandefjorde.
Predstavil sa a povedal žene na druhom konci linky, že má
trochu zvláštnu otázku a trochu naponáhlo.
„Odsúdeným dávajú pred nástupom na výkon trestu infor-
mačnú brožúrku,“ povedal. „Máte ju niekde poruke?“
„Nie, ale viem, čo máte na mysli.“
„Mohli by ste mi odfotiť stránku, kde sa píše o tom, aké
osobné predmety môže mať odsúdená v cele?“
Žena mu začudovane prisľúbila, že mu pošle, o čo ju žiadal.
Pípla mu správa od Hammera. Poslal mu fotku. Nestaral sa
o ňu, namiesto toho zavolal opäť na informácie a požiadal, aby
ho prepojili na Steinara Vassvika na ulici Kleiverveien.
Chvíľu to trvalo, kým zodvihol a predstavil sa krstným me-
nom.
Wisting si sadol a usiloval sa, aby vyznel pokojne.
„Od Katharininho zmiznutia uplynulo dvadsaťštyri rokov,“
povedal a chytil do druhej ruky guľôčkové pero. „Trochu som
sa hrabal v starých spisoch.“
„Hm.“
„Napadla mi taká vec,“ vysvetlil mu Wisting. „Niečo, na čo
by som sa vás chcel spýtať.“
„Hm,“ zahmkal znovu Vassvik.
„Pri výsluchu ste uviedli, že ste si od nej požičali niekoľko
kníh – v deň, keď zmizla.“
„Nepožičal som si ich,“ povedal Vassvik. „Dala mi ich. Ešte
stále ich mám, ak je v tom problém.“
„Priniesla vám tašku s knihami, z ktorých ste si vybrali päť,“
pokračoval Wisting.
„To je pravda.“
„Prečo práve päť?“ spýtal sa Wisting.

195
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 „Toľko povoľujú,“ odpovedal Steinar Vassvik. „Mal som ísť
sedieť. To bol maximálny počet. Päť kníh.“
„Hovorili ste o tom s Katharinou?“
„Ako to myslíte?“
Wisting sa pozrel na hodinky. Boli o päť minút štyri. Každú
chvíľu príde Martin Haugen. Ak má z neho vypáčiť odpovede,
musí mu položiť správne otázky.
„Poslali vám z väzenia zoznam povolených vecí?“ spýtal sa.
„Áno.“
„Videla Katharina ten zoznam?“
„Práve som sa balil, keď bola u mňa,“ vysvetlil mu Vassvik.
„Videla ten zoznam?“
„Áno.“
Wistingov telefón opäť zapípal.
„Vďaka, len toľko som chcel vedieť.“
Ukončil hovor a pozrel sa na fotku, ktorú mu poslal Hammer.
Na strane šesť bola fotka Katharininho kufra ležiaceho na posteli.
Dvoma prstami si záber priblížil. Kufor bol úhľadne pobalený.
Pamätal si, čo v ňom bolo – bolo to napísané aj v hlásení: desať
párov ponožiek, desať nohavičiek, päť podprseniek, desať tri-
čiek, päť nohavíc, päť svetrov, päť blúzok a tepláková súprava.
Pozrel sa na fotku, ktorú mu poslali zo ženského väzenia
v Sandefjorde. Súhlasilo to so zoznamom v informačnej bro-
žúrke. Počet kníh bol obmedzený na päť. Na poslednom riadku
bolo uvedená vec, ktorá Wistinga presvedčila. Teraz si už bol
istý, kam sa Katharina Haugenová pobalila. Dovoľovali väzen-
kyniam, aby mali v cele jednu fotku – bez rámu a skla.
Wisting sa vrátil k záberu zo spisu. Na strane sedem bol stolík
v obývačke. Päť kníh. A vedľa nich fotka Kathariny a Martina.
Vybrala ju z rámu.
Katharina sa zbalila do väzenia.
Zmiatlo ho to. Vysvetlilo to jednu časť záhady, súčasne sa
však otvorilo množstvo ďalších otázok. Vedel celkom isto, že
Katharinu za nič neodsúdili. Potreboval si prečistiť hlavu, až
potom pochopí, ako to spolu súvisí. Zapadalo to do toho, čo

196
zistili. Jej priateľky zo zboru povedali, že sa v istom období
zmenila. Začala byť depresívna, akoby ju niečo trápilo.
Kým nad tým stihol pouvažovať, začul spred domu zvuk
motora a niekto dvakrát zatrúbil.

52

Martin Haugen sklopil zadné dvierka na pick-upe. Wisting

vsunul pod celtovinu svoj ruksak a udicu.
„Počkaj ešte,“ povedal a vbehol naspäť do domu.
Dal si nahrávacie zariadenie do pravého rukáva na bunde,
tam si ukrývali mikrofóny komunikačných zariadení aj ľudia
z tajnej služby. Len sa chcel ubezpečiť, že je na svojom mieste,
kým nasadne do auta. Pod malým posuvným gombíkom, kto-
rým sa zapínalo, bol zelený pásik. Náhradný nahrávač mal vo
vnútornom vrecku.
Vyšiel von a zamkol za sebou dvere.
„Musel som len skontrolovať, či som naozaj vypol kávovar,“
usmial sa a nastúpil.
Martin Haugen si sadol za volant. Pousmial sa nad Wistin-
govou zábudlivosťou, ale z jeho tváre sa dalo len ťažko čítať.
„Mal si dnes veľa práce?“ spýtal sa Martin Haugen.
„Nie viac než zvyčajne,“ odpovedal Wisting. „Zase ďalšia
reorganizácia.“
Porozprával mu o zlučovaní policajných okrskov a o tom, aký
dopad to bude mať na jeho každodennú prácu. Martin Haugen
ho počúval, no nezdalo sa, že ho to nejako výnimočne zaujíma.
Chvíľu mlčali a Wisting cítil, ako sa ho zmocňuje nepokoj. Rád
by dal kolegom vedieť, na čo prišiel.
„Prepáč,“ povedal a vybral si mobil z vrecka. „Len odošlem
jednu esemesku. Práca ...“
Vyhľadal v zozname Hammerovo číslo.
„Zabudol som na to,“ ospravedlňoval sa. „Piatkové popo-
ludnie je vždy také uponáhľané.“

197
 Držal si telefón tak, aby Martin nevidel, čo píše.
Som v aute s MH, začal, hoci Hammer určite sedel v miest-
nosti, kde sa monitorovala komunikácia a sledoval na mape
pohybujúcu sa červenú bodku. Pozri sa na fotky, ktoré si mi
poslal a porovnaj ich s týmto, napísal a priložil zoznam zo žen-
ského väzenia.
Potom napísal ďalšiu správu: Myslím si, že Katharina sa chcela
priznať na polícii. Pripravovala sa do väzenia.
Chvíľu sedel s telefónom v ruke a čakal na odpoveď. Asfalt
na ceste spájajúcej Larvik s Telemarkou bol hrboľatý. Cítil, ako
pod jeho vplyvom vibrujú perá na sedadle.
„Budete to tu nanovo asfaltovať?“ spýtal sa.
„V lete,“ odpovedal Martin.
„O tom rozhoduješ ty, však?“ spýtal sa Wisting. „Ty povieš,
kedy je načase klásť nový asfalt.
„Rozhodovať je silné slovo,“ namietol Martin, „ja len hlásim
opotrebovanie.“
„Ako často sa cesta nanovo asfaltuje?“
„To záleží na vyťažení,“ vysvetlil mu Martin. „Koľko ťaž-
kých áut po nej chodí, koľko z nich má hrotované pneumatiky
a podobne.“
Wisting skĺzol pohľadom na rukáv, kde mal ukrytý nahrávač.
Pre nezúčastnených, ktorí budú počúvať nahrávku, to bude
vyznievať ako triviálny rozhovor, ale on ním niekam mieril.
„Záleží aj na asfalte?“ spýtal sa a uvažoval o článku vo VG
z 27. augusta 1987.
„Samozrejme. Cestné povrchové materiály sa výrazne zlep-
šili,“ odpovedal a začal hovoriť o zmesiach a náchylnosti na
opotrebovanie.
Wisting uvažoval, či má pokračovať v rozhovore, ale nechal
to tak. Dosť bolo. Povedal Martinovi Haugenovi niečo, čo sa
mu vynorí v hlave v okamihu, keď ho bude konfrontovať s od-
tlačkami jeho prstov na listoch únoscov a tým, že v použitých
novinách bol článok, kde sa hovorilo o novom type asfaltu,
ktorý natoľko nepodliehal opotrebovaniu.

198
 Pípol mu mobil. Správa od Hammera. V takom prípade mi
napadá len jedno, čím by sa mohla previniť, napísal. Nadia Kro-
ghová.
Wisting dočítal esemesku, okamžite uzamkol klávesnicu
a displej stmavol. Myslel si presne to isté. V priebehu posled-
nej hodiny si vypracoval v hlave hypotézu: Katharina a Martin
Haugenovci uniesli Nadiu Kroghovú, ale niečo sa pokazilo.
Katharinu trápilo svedomie a napokon ju aj dostalo. Rozhodla
sa, že sa prihlási na polícii a predtým, ako to spravila, sa po-
balila do väzenia. Znamenalo to však, že by so sebou stiahla aj
Martina. Bol to motív. Mal len jedinú možnosť, ako zabrániť
tomu, aby ich Katharina vydala napospas: musel sa postarať,
aby zmizla. Jeho teória však mala háčik. Martin Haugen mal
alibi. Wisting ho obracal nespočetne veľakrát zo všetkých strán.
Nestihol by prísť domov a vrátiť sa na stavbu.
„Zlé správy?“ spýtal sa Haugen.
Wisting sa pozrel na svoj telefón.
„Nie je to nič, čo by som mohol vyriešiť teraz,“ odpovedal.
Naklonil sa dopredu a pozrel sa nahor. Nebo bolo takmer
modré, len sem-tam zazrel nejaké mračno.
„Máme šťastie na počasie, to veru áno,“ povedal.
„Dnes večer už nestihneme rozhodiť siete,“ zauvažoval na-
hlas Martin. „Ale mohli by sme to vyskúšať s vidlicami. Mám
nejaké na chalupe.“
Wisting to ešte nikdy predtým nevyskúšal, vedel len, že sa
striehne potme na plytčine so silným lampášom a na vidlice sa
napichujú ryby, ktoré svetlo paralyzuje. Táto metóda bola taká
efektívna, až ju zakázali.
„Je to povolené?“ nadhodil.
„A čo ťa prevelili k rybárskej polícii?“ usmial sa Martin. „Za-
pichneme len zopár rýb na večeru. Bude to zábava. Naposledy
som to robil ako chlapec.“
Wisting sa zasmial a súhlasil s ním. Martin ukázal na do-
pravnú značku pri ceste.
„Tú tam dala osadiť Katharina,“ povedal.

199
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 Wisting si ju stihol ešte prečítať. Bolo na nej napísané Pors-
grund a vedľa nej bola šípka, že treba odbočiť doprava.
„Ešte stále tam stojí,“ usmial sa Martin Haugen. „Vždy sa
usmejem, keď ju vidím. Katharina veľmi nevynikala v pravopise.
V dielni, kde vyrábali značky, pracoval vtedy jeden Švéd a on si
tú chybu tiež nevšimol. Keď sa na to prišlo, obaja protestovali
a namietali, že tak je to správne. Veď napokon bolo na všetkých
toaletách napísané Porsgrundská porcelánová fabrika. Značka
tam ostala. A stojí tam už vyše dvadsaťpäť rokov.“
Wisting tadiaľ často chodieval autom. Všimol si chybu, ale
veľmi o tom nepremýšľal. Kedysi sa Porsgrunn písal ako Pors-
grund.
Martin Haugen sa riadil značkou a odbočil doprava.
„Nakúpime tamto?“ ukázal na obchod s potravinami reťazca
Meny.
Wisting súhlasil.
„Čo potrebujeme?“ spýtal sa.
„Vajcia a slaninu – na každý pád,“ odpovedal Martin.

53

Stiller videl, ako sa červená bodka pohybuje na mape, aj ako

zašla do oblasti, kde bolo viacero obchodov a zastala.
„Nakupujú proviant,“ usúdil Hammer.
Stiller prikývol a pozrel sa na obrazovku svojho počítača,
ktorý mal položený na kolenách.
„Poslali mi údaje z jeho telefónu,“ povedal. „Za uplynulých
deväťdesiat dní. Na tom, s kým volal, nie je nič zaujímavé, väčši­
nou ho využíval v súvislosti so svojou prácou, ale teraz už aspoň
vieme, kde bol minulý týždeň.“
„Kde?“
„V Malviku,“ oznámil mu Stiller. „Za to obdobie má tri ne-
zodpovedané hovory. Všetky od Wistinga, a všetky prechádzali
cez vysielač v Malviku.“

200
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 „Predpoveď počasia,“ poznamenal Hammer. „Pozeral sa na
predpoveď počasia v Malviku. Niekoľkokrát. Riadne im tam hore
lialo, E6 bola na niektorých miestach neprejazdná, zosunula sa.
Možno sa tam zašiel pozrieť. Za tú cestu sčasti zodpovedal – bol
predákom, keď ju stavali.“
Stiller uvažoval nad tým istým.
„Ale prečo by klamal?“ nadhodil. „Musel tam ísť pre niečo
iné.“
„Sú na výpise nejaké hovory, ktoré by súviseli s jeho cestou?
Možno sa tam s niekým dohodol na stretnutí... niečo v tom
smere.“
„Za Lillehammerom poslal esemesku jednému kolegovi, 10.
októbra niečo po ôsmej ráno. A potom je tu už len Wisting,
ktorý sa s ním pokúšal spojiť.“
„Lillehammer? O ôsmej?“ zopakoval Hammer. „To musel
vyraziť z domu uprostred noci.“
Stiller to nekomentoval. Skúmal výpis z Haugenovho telefónu
a zoznam vysielačov, cez ktoré prechádzali hovory a esemesky,
akoby sa na ňom nachádzalo čosi podstatné. Pre nedostatok
spánku sa nedokázal sústrediť a jasne uvažovať. Vstal a zamieril
ku dverám.
„Hneď sa vrátim.“
Zašiel do kancelárie, ktorú mu požičali a zobral si z nej vre-
cúško s kofeínovým práškom. Objavil ich, ešte keď býval v Južnej
Afrike. V Nórsku sa nepredávali, ale naposledy, keď bol navštíviť
otca, si priniesol menšiu zásobu.
Na jeho stole stál prázdny pohár. Vzal ho so sebou a v ku-
chynke si doň napustil vodu. Potom roztrhol vrecko a vysypal
si prášok priamo do úst – až potom ho zapil vodou.
Nehltal prášok preto, aby nezaspal – bdel tak či onak, ale
nedostatok spánku ho oberal o sústredenosť.
Čakal na účinok, vedel, že bude pozvoľný.
Zazvonil mu telefón. Volal mu Malm. Iste sedí vo svojej kan-
celárii v Osle a chce od neho hlásenie, kým pôjde na víkend
domov.

201
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 Stiller do seba hodil zvyšok vody, až potom zodvihol.
„Ako to prebieha?“ spýtal sa Malm.
Takmer všetky telefonáty začínal podobne.
„Podľa plánu,“ odvetil Stiller. „Sú na ceste na chalupu, ne-
sledujeme ich a zrejme sa dozvieme, čo všetko sa tam udialo,
až keď sa v nedeľu vrátia.“
„Podľa teba sme ich mali dať sledovať?“ spýtal sa Malm.
„Umiestniť do chalupy odpočúvacie zariadenie?“
Stiller začal stúpať po schodoch na štvrté poschodie.
„Stálo to za zváženie. Pôvodne mal mať Wisting na aute tracker
– keď už nič iné – ale jeho auto by nezvládlo lesnú cestu. Všetko
sa nahráva, aby sme zaistili dôkazy.“
Zaklopal na dvere miestnosti, kde sa monitorovala komuni-
kácia, aby mu Hammer zvnútra otvoril.
„A posledné zhodnotenie rizika?“ spýtal sa Malm.
„Stále nízke,“ ubezpečil ho Stiller.
Hammer mu otvoril. Červená bodka stála na tom istom
mieste, ako keď odchádzal.
„Tak teda pekný víkend,“ zaželal mu Malm a položil.
Stiller si sadol na stoličku a cítil, ako sa mu kofeín rozlieva
po tele. Zavrel oči a uvažoval.
„Môžete preveriť trestný register Emila Slettakera?“ spýtal
sa, keď ich znova otvoril.
Hammer sa k nemu otočil.
„Koho?“
„Muža, od ktorého si Haugen kúpil vzduchovú pištoľ.“
Nils Hammer prikývol na znak toho, že vie, koho má na mysli
a prsty sa mu rozbehli po klávesnici. Vyhľadal si v občianskom
registri jeho dátum narodenia a rodné číslo – aby sa ubezpe-
čil, že ide overovať správneho Emila Slettakera a prekopíroval
jedenásťciferné číslo do trestného registra.
„Z každého rožku trošku,“ uškrnul sa. „Ale len drobnosti.“
Stiller sa naklonil k obrazovke. Niekoľko dopravných
priestupkov, menšie drogové delikty, nezávažné ublíženie na
zdraví a porušenie zákona o zbraniach.

202
 Nepáčilo sa mu, čo videl.
„Čo ten prvý na zozname?“ spýtal sa.
Hammer preskroloval nahor a vyhľadal meno a telefónne
číslo prvého chlapa, s ktorým sa Haugen skontaktoval, keď
chcel kúpiť vzduchovú zbraň.
„Gunnar Fischer,“ povedal nahlas. „Jediné, čo som našiel, je
vlámačka nahlásená pred dvomi rokmi. Zdá sa, že ide o San-
defjordský paintballový klub. Je uvedený ako jeho predseda.“
Stiller zavrel oči a niekoľkokrát zažmurkal na obrazovku.
„Ok,“ povedal. „Vyhľadajte mi v Slettakerovom inzeráte jeho
telefónne číslo.“
Hammer to spravil.
Stiller vytočil číslo a dal hovor na hlasitý odposluch. Počú-
vali, ako vyzváňa.
„Emil Slettaker,“ zodvihol im napokon muž na druhom konci
linky.
„Tu Stein Arnsen,“ zablufoval Stiller a pozrel sa na obrazov-
ku. „Volám pre ten Walter, čo ho máte na nete. Ešte stále ho
predávate?“
„Áno.“
Vymenil si pohľad s Hammerom.
„Dám vám zaň tisícku,“ povedal Stiller.
„Tisícpäťsto,“ nadhodil Slettaker – pokúsil sa mu vyjsť v ústre-
ty a zľavil z pôvodnej ceny uvedenej v inzeráte.
„Je mi ľúto, kúpim od iného,“ povedal Stiller a zložil, kým
muž stihol niečo povedať.
Hammer naňho zamyslene hľadel.
„Myslel som si, že Haugen od neho tú pištoľ kúpil,“ povedal.
Stiller mlčal.
„Vytiahnite mi inzerát toho chlapíka z paintballového klubu,“
požiadal ho. „Gunnara Fischera.“
Stiller vytočil jeho číslo. Muž mu hneď zodvihol. Stiller na-
hodil oficiálny tón.
„Hovorím s pánom Gunnarom Fischerom zo Sandefjordského
paintballového klubu?“ spýtal sa.

203
 Muž potvrdil, že áno, že ide oňho. Stiller sa predstavil.
„Pracujem pre zvláštne oddelenie úradu kriminálnej polície,“
povedal uvedomujúc si, ako veľmi oficiálne a dôležito to znie.
„Vyšetrujeme muža, ktorý vás vyhľadal a chcel od vás kúpiť
vzduchovú pištoľ, čo inzerujete na finn.no.“
Muž chvíľu mlčal a potom potvrdil, že volá správneho.
„To si myslím, že ho vyšetrujete,“ vyhlásil.
Stiller zmĺkol a počúval, čo mu povie.
„Bol u mňa včera popoludní,“ dodal Fischer. „Neviem, ako
sa volá, ale mám jeho telefónne číslo.“
„Môžete mi porozprávať o vašom stretnutí?“ vyzval ho Stiller.
„Vlastne sa o tú pištoľ ani nezaujímal,“ vysvetlil mu Fischer.
„Zjavil sa tu a nadhodil, či nemám iné zbrane. Pravé zbrane.
Azda si myslel, že sa o to zaujímam, keďže inzerujem vzduchovú
pištoľ, ale na rovinu som mu povedal, že je to vylúčené. Také
zbrane nepredávam – a ani nemám, keď už ide o to.“
„Vďaka,“ povedal Stiller a chcel položiť.
„Čo mám robiť?“ spýtal sa Fischer.
„Nič,“ odpovedal Stiller. „Pošleme za vami po víkende nie-
koho, kto s vami spíše oficiálnu výpoveď, ale je dôležité, aby ste
toho muža nekontaktovali. Nech vám ani nenapadne volať mu.“
„Samozrejme, že nie,“ ubezpečil ho muž.
Stiller položil a obrátil sa k Hammerovi.
„Spojte sa s prokurátorkou,“ požiadal ho. „Potrebujeme za-
tykač na Emila Slettakera a povolenie na prehliadku jeho bytu.
Musíme zistiť, akou zbraňou vyzbrojil Martina Haugena.“

54

Ich nákupný vozík sa zapĺňal. Chlieb, klobásky, fazuľa v rajči-

novej omáčke, vajcia, slanina a pár veľkých steakov pre prípad,
že by ryby nebrali. Arašidy a dve balenia pív po šesť plechoviek.
Keď prišli k pokladnici, mali toho toľko, že si Wisting nebol
istý, či sa im to pomestí do ruksakov.

204
 Na stojane s novinami chýbalo VG. Wisting sa pozrel k ve­
dľajšej pokladnici, ani tam nebolo.
„VG je vypredané?“ spýtal sa dievčaťa za pokladňou.
„Už áno,“ prikývla. „Prajete si tašku?“
„Zaplatím,“ ponúkol sa Martin Haugen a vytiahol peňaženku.
„Potom sa rozrátame.“
Wisting uložil nákup do tašiek a vyniesol ho k autu.
„Zastav mi ešte na benzínke,“ poprosil Martina Wisting
a ukázal cez cestu. „Musím si kúpiť VG. Line dnes vyšiel člá-
nok o Nadii Kroghovej.“
Aj stojan na benzínke bol prázdny. Martin Haugen zaparkoval
medzi pumpami a Wisting zašiel dnu. Ani tam však nepochodil.
„Nie je to asi až také čudné,“ vyhlásil, keď nasadol opäť do
auta. „Veď tu predsa bývala.“
Zapol si bezpečnostný pás.
„Spomínaš si na to?“ spýtal sa. „Vtedy si tu pracoval, či nie?“
Martin Haugen sa otočil, sledoval v bočnom zrkadielku, čo
sa deje za ním, pustil pred seba moped prechádzajúci okolo
a až potom vymanévroval od púmp.
„Všetci o tom hovorili,“ odpovedal. „Policajti ju hľadali medzi
unimobunkami a chodili so psami po jarku popri novej ceste.“
„Vtedy si tu býval v unimobunke?“ spýtal sa Wisting.
„Nie, s Katharinou sme dochádzali. Ona pracovala v kance-
lárii a ja som sa práve stal predákom, takže som mal len denné
zmeny.“
„Spomínam si na to, keď ma povýšili na hlavného vyšetrova-
teľa – najlepšie na tom bolo to, že som mal po večeroch voľno,“
poznamenal Wisting, aby mohol plynulo prejsť k ďalšej otázke:
„A čo víkendy? Aj víkendy si mal voľné?“
Nadia Kroghová zmizla v noci zo soboty 19. septembra 1987,
pochyboval však, že sa mu podarí zohnať pracovný rozpis z toho
dňa.
„V podstate áno,“ odpovedal Martin. „Ale ak sme zaostali
za plánom, tak sa stávalo, že sme ťahali nadčasy, cez víkend aj
po večeroch.“

205
 „Čo robila vtedy Katharina? Myslím, ak si musel robiť nad-
časy? Ona predsa robila od-do, nie?“
„Ak som to vedel dopredu, tak ráno zobrala motorku, aby
sme sa mohli domov vrátiť každý po svojom. Ak nie, našla si
nejakú prácu v kancelárii alebo sa zviezla s kamarátkou.“
Wisting pokýval hlavou. Katharina kedysi bývala v Pors-
grunne a zamestnala sa na projektovom oddelení správy ciest.
Tam sa zoznámila s Martinom Haugenom. Niekde vo vyšetro-
vacom spise boli spísané aj mená jej kamarátok z Porsgrunnu.
Vypočúvali ich, keď Katharina zmizla, ale bola to slepá ulička.
Ich výpovede vyhodnotili ako bezpredmetné s ohľadom na
prípad. Zhodovali sa v jednom: uviedli, že keď sa Katharina
nasťahovala k Martinovi, postupne s nimi prerušila kontakt.
Jej najbližšia kamarátka povedala, že sa naposledy rozprávala
s Katharinou štyri mesiace predtým, ako zmizla. Teraz sa
však prípad zvrtol iným smerom. Možno by mu jej kamarát-
ky vedeli povedať niečo o tom, ako sa správala, keď uniesli
Nadiu Kroghovú.
„Nevolala sa jedna z nich Ellen?“ spýtal sa Wisting. „Tuším
som s ňou hovoril v rámci vyšetrovania...“
„Je to možné,“ povedal Martin.
Ak by šli Wistingovým autom, Hammer a Stiller by mohli
sedieť v miestnosti, kde monitorovali Haugenovu komunikáciu
a počúvali by ich rozhovor v priamom prenose. Uvažovali by
rovnako ako Wisting a šli by po záznamy z výpovedí Katharini-
ných kamarátok. Napadlo mu, či neposlať Hammerovi správu,
ale rozhodol sa, že to nechá tak.
„Odkedy je vlastne hotová?“ spýtal sa namiesto toho a pozrel
sa cez zadné sklo na cestu.
„Robila sa tak trochu na etapy. Ja som tu skončil v roku 1988
a začal som robiť na E6-tke hore v Trøndelagu.“
„V správach hlásili, že ju uzavreli,“ utrúsil Wisting. „Dážď
vraj spôsobil zosuvy pôdy a zničil viaceré úseky. Aspoň teda
minimálne jeden jazdný pruh.“
Martin zrazu prudko zabrzdil a odbočil k benzínke.

206
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 „Nechceš sa ísť pozrieť, či majú noviny?“ spýtal sa a zastal
medzi pumpami a obchodom.
Wisting vystúpil z auta a vošiel dnu. Pár VG-čiek ešte mali.
Linin článok bol na titulke. Použili Nadiinu fotku z osemde-
siatych rokov a rozhodli sa príliš nešpekulovať s nadpisom.
Záhada Nadie Kroghovej – prečítal si.
Zobral noviny zo stojana, položil ich na pult a zaplatil za ne.
Martin Haugen ho čakal so zapnutým motorom. Wisting
otvoril noviny. Článok zaberal tri strany. Vedľa Lininho mena
bola jej malá fotka spolu s fotkou akéhosi mladšieho novinára,
ktorý sa volal Daniel Leanger. Hlavnou ilustráciou bola mapa,
na ktorej bolo znázornené, kde Nadia Kroghová zmizla a kde
bývala. Použili aj fotku domu, kde sa konal večierok a fotku jej
kamarátky, ktorá v ňom bývala. Na tretej strane objavil fotku
Adriana Stillera. Celkom dole zazrel upútavku na podcast a ďalší
článok série, v ktorom malo ísť o listy od únoscov.
„Vyzerá to dobre?“ spýtal sa Martin Haugen bez toho, že by
odtrhol zrak od cesty.
Wisting zložil noviny.
„Večer si ich prečítam na chalupe,“ usmial sa.
Chvíľu pokračovali v ceste mlčky. Martin dal hlasnejšie rádio
a prepínal stanice, kým nenašiel hudbu, ktorá sa mu páčila.
Wisting sa oprel dozadu. Čakal na správu od Hammera vydá-
vajúceho sa za Line. „Dcéra“ ho mala poprosiť, aby si vypočul
jej podcast. Dohodli sa, že mu nenapíše prv, ako budú za po-
lovicou cesty. Wisting sa pozeral na mapu spolu s Hammerom
a usúdili, že najlepšie bude, keď sa mu ohlási za Porsgrunnským
mostom – keď prejdú do Vestsiden. Ešte mal asi päť minút.
Po ľavej strane sa tiahol Vollský fjord. Nad jednou loďou
zakrúžil kŕdeľ čajok. Martin sa oprel ľavou rukou o bočné okno
a sústredil sa na cestu. Dohonili nákladné auto, ktoré šlo po-
malšie. Cesta bola príliš úzka a kľukatá na to, aby ho mohol
predbehnúť, tak spomalil.
Po pár kilometroch sa nákladiak pritisol ku krajnici. Martin
chytil volant oboma rukami a predbehol ho.

207
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 Konečne mu pípol telefón. Wisting ho vzal do rúk. Bol to
Hammer. Uložil si ho do zoznamu ako Line s bodkou, aby
vedel, ktorá Line mu píše.
„Line,“ povedal a obrátil sa k Martinovi. „Chce, aby som si
pustil podcast, ktorý nahrala k článku. Môžeme?“
Martin stíšil rádio.
„Neviem, ako sa to púšťa,“ zamrmlal.
„Ani ja,“ pripustil Wisting.
Klikol na link v esemeske a dal telefón na reproduktor. Mar-
tin vypol rádio. Chvíľku hrala akási hudba a potom sa ozval
Linin hlas.
Počúvali. Martin odbočil smerom na Kilebygdu, teraz sa po
oboch stranách cesty rozprestieral les.
Bolo zvláštne počuť takto Linin hlas. Mala pekný hlas, ľahký
a zvučný – a súčasne solídny, vážny. Zhrnula v niekoľkých vetách
prípad zmiznutia Nadie Kroghovej a sľúbila poslucháčom, že
sa pokúsi zistiť, čo sa s ňou stalo.
Celý príbeh bol dobre postavený, metodicky, postupne bu-
dovala napätie.
Martin Haugen držal volant oboma rukami. Z jeho tváre sa
nedala vyčítať žiadna reakcia. Po asi desiatich minútach odbočil
z hlavnej cesty a zastal pred rampou, ktorá stála krížom cez
hrboľatú lesnú cestu. Preradil na neutrál a zatiahol ručnú brzdu.
„Idem ja,“ ponúkol sa Wisting, zastavil podcast, Martin mu
podal kľúč a on vystúpil z auta.
„Možno to pôjde ťažšie,“ zakričal za ním Martin.
Wisting sa chvíľu babral so zámkou, ale napokon sa mu ju
podarilo otvoriť a zodvihol rampu tak, aby mohol Haugen prejsť
popod ňu. Potom ju spustil, zámku zavesil na miesto a zamkol ju.
Cesta bola vo veľmi zlom stave. Posúvali sa po hrboľatom po-
vrchu a cez jamy, štrk im škrípal pod kolesami. Wisting odložil
telefón, aby mohol Martin bezpečne šoférovať. Na niektorých
úsekoch sa museli pritisnúť celkom k okraju cesty, aby sa vy-
hli vymytým jarkom a hrboľom. Vetvy sa obtierali o karosériu
a Wisting bol rád, že nešli jeho autom.

208
 Cesta sa stočila a oni opäť vhupli do ďalšej jamy. Martin
Haugen dupol na plyn, aby vytiahol auto k jarku na Wistingovej
strane, kolesá sa roztočili a napokon sa mu podarilo vozidlo
narovnať.
„Keď v dome začal bývať môj dedo, táto cesta tu ešte nebola,“
prehodil Martin. „Vozili sa sem člnom. A materiál dovážali po
ľade.“
Po niekoľkých kilometroch sa cesta rozvetvila. Wisting si to
miesto nejasne pamätal, odkedy tu bol naposledy. Martin Hau-
gen odbočil doľava. Tu už vyzerala cesta načisto nepojazdne.
Nepokrýval ju takmer žiaden štrk a vlastne to bola len udupaná
zem, do ktorej dážď vymyl hlboké jarky.
„Na kopci to bude lepšie,“ ubezpečil ho Martin.
Mal pravdu. Keď sa vyšplhali na kopec, cesta sa zvažovala
nadol. Väčšina dažďovej vody stiekla do potoka tečúceho para-
lelne s cestou. O kilometer minuli veľké obratisko. Z čias, keď
túto cestu vyklčovali a upravili, aby po nej mohli zvážať drevo,
sa tu povaľovalo niekoľko tmavých brvien.
Okolie zarástlo trávou, ktorá sa obtrela o Martinov podvozok,
keď sa otáčal a cúval k chodníku.
Wisting vzal noviny so sebou a vystúpil. Všade navôkol šu-
mel hustý les.
Obaja muži obišli pick-up a vyklopili zadné dvierka. Rozdelili
si potraviny. Ich ruksaky sa rýchlo plnili. Najľahšie veci nechali
v igelitke a Martin sa ponúkol, že ju ponesie. Napokon si hodili
batohy na plecia a vykročili.

55

Papierovačky vybavili rýchlo. Presvedčiť Christine Thiisovú

o tom, že Emil Slettaker predal Martinovi Haugenovi ilegálnu
zbraň, nebolo ťažké. Rozhodla sa, že ho treba zadržať a že majú
prehľadať jeho dom, či nenájdu ďalšie zbrane. Nils Hammer
zorganizoval mužov, ktorí to spravia.

209
 Pred jeho domom zaparkovali dve autá s policajtmi v unifor-
mách. Adrian Stiller sedel v aute na druhej strane ulice a sle-
doval, ako im Slettaker otvoril. Najvyšší policajt mu odovzdal
hárok papiera. Muž sa naňho pozrel, policajti mu niečo hovo-
rili. Potom si obul topánky, natiahol bundu, založili mu putá
a odviedli ho do jedného policajného auta.
Stiller k nemu podišiel a požiadal ich, aby ešte s odvozom
zadržaného vyčkali.
V dome sa už pustili do práce dvaja policajti v uniformách.
Postupovali systematicky od jednej izby k druhej a hľadali zbrane.
Bolo očividné, že Slettaker býva sám. Dom bol zariadený
jednoducho, ale prakticky. V kuchyni bola zapnutá rúra. Stil-
ler sa pozrel cez dvierka dovnútra a uvidel dva veľké zemiaky
v hliníkovej fólii. Vypol ju. Na linke ležal riadny kus mäsa.
V obývačke bol naladený športový kanál.
„Zmena plánu,“ uškrnul sa jeden z policajtov.
Druhý vyšiel z izby na konci chodby.
„Našli ste niečo?“ spýtal sa Stiller.
„Vzduchovú pištoľ,“ odpovedal policajt a ukázal mu ju. Bola
to zbraň inzerovaná na finn.no.
„Ok, pokračujte,“ požiadal ich Stiller.
Vyšiel von a sadol si na zadné sedadlo do policajného auta
vedľa Emila Slettakera. Mal ruky skrútené za chrbtom a zrej-
me sa mu nesedelo veľmi pohodlne. Zamrvil sa a spýtavo sa
zahľadel na Stillera. Prvý úžas sa zmenil na hnev. Zanadával
a požadoval, aby mu povedal, čo je vo veci.
„Vypol som rúru,“ oznámil mu Stiller pokojne.
Muž znova zanadával, tvrdil, že nič nespravil.
„Nič u mňa nenájdete!“ vykríkol.
„Počúvajte...“ začal Stiller.
„Kto, kurva, ste?“ zaprskal muž.
Stiller sa mu predstavil.
„Pracujem na zvláštnom oddelení úradu kriminálnej polície,“
povedal – to znelo inak, akoby povedal, že vyšetruje staršie
a nevyriešené prípady.

210
 Emil Slettaker stíchol.
„Seriem na to, či ti tam ten steak cez víkend zhnije,“ usmial sa.
„Seriem na to, či dnes večer premeškáš nejaký futbalový zápas.
Seriem na teba, zaujíma ma len jedna vec: akú zbraň si predal
mužovi, ktorý k tebe prišiel včera o 17.34 a odišiel o 17.49?“
Časové údaje mal vďaka sledovaciemu zariadeniu na Hau-
genovom aute. Muž vedľa neho sa mal domnievať, že polícia
vie viac, než v skutočnosti bola pravda.
Stiller sa pozrel na dom. Policajt pred dverami mu naznačil,
že nič nenašli.
„Potrebujem to vedieť teraz,“ povedal Stiller.
Muž stále mlčal.
„Seriem na teba,“ zopakoval Stiller. „Keď mi povieš, čo chcem
vedieť, dám ti dole putá a dovolím ti, aby si odkráčal do kuchyne
a spravil si steak. Ale musíš mi to povedať teraz.“
Emil Slettaker preglgol.
„Chcel si kúpiť vzduchovú pištoľ,“ začal.
Stiller sa k nemu máličko posunul.
„To teda nechcel,“ precedil cez zuby.
„Bola to len zámienka. Čo si odtiaľto odniesol?“
Emil Slettaker sa pozrel na svoj dom a potom na Stillera.
„Glock 34,“ odpovedal.
„Funkčný?“
„Áno, súťažný model s dlhou hlavňou.“
„Aj náboje?“
„Áno, má dvojradový zásobník. Zmestí sa doň sedemnásť ná-
bojov. Zobral si aj jedno balenie nábojov – po päťdesiat kusov.“
„Koľko zaplatil?“
„Dvadsaťtisíc.“
„Kde sú tie peniaze teraz?“
„V obývačke, v DVD-prehrávači.“
„Výborne, zoberieme si ich.“
Stiller vystúpil, obišiel auto a otvoril dvere na strane, kde
sedel Slettaker. Muž nemotorne vykročil von. Jeden z policajtov
zobral do rúk kľúčiky od pút.

211
 „O čo vlastne ide?“ spýtal sa Slettaker. „O nejaký terorizmus
či čo?“
Nik mu neodpovedal.
„Čo sa stane teraz?“ spýtal sa.
„My sme s vami skončili, teraz je to na miestnej polícii,“
odpovedal mu Stiller.
Muž prikývol a poobzeral sa, či výstup nesleduje niekto zo
susedov.
„Poviem im, že ste spolupracovali, prihliadnu na to pri vý-
mere trestu. Je dôležité, aby ste nekontaktovali muža, ktorému
ste predali zbraň.“
Uprene mu hľadel do očí.
„Chápete to?“ spýtal sa. „To by vašu situáciu výrazne zhoršilo.“
Emil Slettaker pritakal. Stiller sa k nemu otočil chrbtom a za-
mieril k svojmu autu.

56

Asi po desiatich minútach chôdze zazrel Wisting medzi stro-

mami sivú strechu. Chalupa bola postavená na rovinke v kopci.
Wisting poznal jej príbeh. Kedysi tu býval domkár, patril k nej
malý kúsok poľa, vlastnil ho veľkostatkár. Pre Haugenových
predkov to bol domov až do začiatku dvadsiateho storočia.
Svojho času tu bývali štyria dospelí a deväť detí. Mali zopár
kráv, sliepok, kôz a oviec.
Martinov dedko sa ako posledný z Haugenovcov narodil
v lese. Po vojne toto miesto odkúpil a zrubový dom opravil.
Pri domci boli aj hospodárske budovy: stodola a senník.
Senník zhorel, ostali z neho iba kamenné základy obrastené
trávou a machom. Polovica stodoly sa raz, keď napadalo ob-
rovské množstvo snehu, zvalila, druhá odolávala vrtochom
počasia – bola v nej latrína a dreváreň.
Strešná krytina s dažďovými žľabmi na južnej strane domu

212
bola vymenená, stará ležala na zemi a nahradili ju svetlejšie
impregnované dosky.
Martin Haugen pristúpil ku dverám, odomkol a pustil Wis-
tinga dovnútra ako prvého.
V chalupe bola kuchyňa, obývačka a dve spálne s poschodo-
vými posteľami. Wisting sklonil hlavu v nízkych dverách a vošiel
do spálne, v ktorej spal aj minule. Martin šiel do susednej.
Z okna dovidel na jazero Langen. Večerný opar sa vznášal
nad vodou a takmer zahaľoval les na opačnom brehu. Uprostred
lúky dole pri jazere rástla stará jabloň. Listy z nej opadali, ale
na jej konároch ešte stále viseli malé červené jabĺčka.
Martin vyšiel zo spálne s dvomi pivami a podal jedno Wis-
tingovi.
„Navrhujem, aby sme zakúrili v peci a dali si niečo pod zub,“
povedal a otvoril ho.
Wisting s ním súhlasil a spolu zamierili do drevárne. Sekera
bola zaseknutá do klátu hneď za dverami. Martin odložil pivo,
chytil ju a pustil sa do rúbania dreva.
Wisting ostal vonku. Odstúpil od dverí, aby nezacláňal. Ob-
klopoval ich mĺkvy hustý les. Otočil sa k jazeru. Lesklú hladinu
zbrázdil párik kačíc, ktoré plávali bok po boku. Okrem zvukov,
ktoré vydávala sekera zahrýzajúca sa do dreva a presekávajúca
vzduch, tu vládlo absolútne ticho.
Keď bol Martin hotový, vošiel do drevárne aj Wisting, nabral
si za náruč polienok, odniesol ich cez dvor a vysypal do prútenej
debničky v kuchyni. Martin šiel hneď za ním. V jednej ruke držal
drevo, v druhej rybársku vidlicu. Podobala sa na vidly na seno,
ale na hrotoch boli drobné háčiky, aby ryby nemohli skĺznuť
naspäť do vody. Boli vyleštené, vyzerali ako čerstvo nabrúsené.
„Mali by sme vyniesť aj člnok, aby sa trochu napil vody,“
nadhodil Martin, odložil vidlicu bokom a drevo poskladal do
debničky.
Wisting si čupol a otvoril dvierka na piecke.
„Kedy si ho mal naposledy na vode?“ spýtal sa a vsunul do­
vnútra niekoľko triesok.

213
 „Minulý rok,“ odpovedal Martin a podal mu zápalky. „Musíš
rátať s tým, že bude trochu tiecť.“
Wisting podpálil triesky. V peci sa rýchlo rozhorel oheň.
Chvíľu počkal, kým zosilnie a potom vhodil dovnútra zopár
väčších polienok a dvierka zavrel. Pivá si odniesli k vode.
Pramica bola položená dnom dole na dvoch polenách a pri-
krytá celtovinou. Do záhybov napadalo suché lístie.
Odhodili celtovinu a chvíľu len mlčky hľadeli na starý člnok.
Plochý kýl bol natretý smolou. Spolu ho prekopŕcli. Voda bola
po dažďoch vysoká a pomerne jednoducho ho vysunuli na hla-
dinu. Martin zobral lano z provy a uviazal ho o strom. Potom
vložil veslá do pramice a hodil dovnútra aj červenú plastovú
nádobu, ktorou odčerpávali vodu. Na zadnej časti lode boli
malé praskliny, cez ktoré natieklo niekoľko kvapiek, ale drevo
nasiakne vodou a trhlinky sa zacelia.
Zatiaľ čo sa babrali s člnom, začalo sa stmievať. Keď sa vrátili
k chalupe a obzreli sa, jazero už zmizlo v tme.
Martin vsunul do sporáka ďalšie poleno a položil naňho
panvicu.
„Dáme si klobásky?“ navrhol a hodil do panvice hrudku
masla, ktoré sa začalo ihneď roztápať.
Wisting prikývol a zapálil petrolejku. Zaliala miestnosť mat-
ným svetlom. Stôl a stoličky vrhli na podlahu dlhé tiene.
V chalupe sa začalo pomaličky otepľovať. Wisting si vyzliekol
bundu a prevesil ju cez stoličku. Vybral z ruksaku noviny, sadol
si a začítal sa do Lininho článku. Martin položil na panvicu
klobásky a sem-tam ich otočil.
„Čo si myslíš, že sa stalo?“ spýtal sa Wisting a pozrel sa naň­
ho od novín.
Martin Haugen siahol po pive a odpil si.
„Ako to, čo?“
„S Nadiou Kroghovou,“ vysvetlil Wisting. „Je to taký zvláštny
prípad.“
Martin sa pohrával s krúžkom na plechovke a pousmial sa.
„Neviem,“ odpovedal.

214
 Wisting mu ukázal noviny s domnelou podobizňou Nadie
Kroghovej – keby ešte stále žila.
„Ja si myslím, že už nežije,“ povedal. „Niečo sa s ňou stalo.“
„Uniesli ju,“ poznamenal Martin. Prevrátil klobásky a za-
mrmlal čosi o nevyspytateľných ľuďoch.
Wisting ho musel poprosiť, aby to zopakoval.
„S takými nevyspytateľnými ľuďmi nikdy nevieš,“ povedal
Martin.
„Svojím spôsobom máš pravdu,“ súhlasil s ním Wisting
a zložil noviny. „Vieš, ale ja si nemyslím, že ten alebo tí, čo to
spravili, sú nevyspytateľní – v takom zmysle, že by boli labilní
alebo psychicky chorí. Skôr by som povedal, že nerátali s tým,
že Nadia Kroghová umrie.“
Bola to návnada. Nie taká, do ktorej by Martin okamžite
zahryzol, ale taká, čo sa mu usadí v mysli, kde bude dozrievať
a napokon mu zjednoduší, aby sa priznal k tomu, čo spravil.
Wisting si, samozrejme, výlet na chalupu naplánoval rovnako,
ako si plánoval každý výsluch. Predpokladal, že Martin Haugen
zabil Nadiu Kroghovú a že to nejako súvisí s Katharininým
zmiznutím. Ju stihol podľa všetkého rovnaký osud. Všetko, čo
Wisting povedal, vyplývalo z tejto jeho teórie a všetky Martinove
odpovede si vysvetľoval s ohľadom na svoju hypotézu. V hlave
nosil celý zoznam tém, ktoré chcel s Martinom prebrať, aby
ho prinútil uvažovať nad tým, čo vykonal. Ponúkal mu zadné
dvierka: Nadiina smrť nemusela byť plánovanou vraždou. To
bol len jeden z jeho prvých ťahov.
„Len málokto vraždí úkladne,“ pokračoval Wisting. „Stretol
som len zopár chladných, cynických a nevyspytateľných vrahov.
Takmer nikto si nepredstavoval, že bude vrahom, ale stal sa
ním. A šlo o ľudí, ktorí neboli v čase zločinu nepríčetní. A ani
pred ním a po ňom.“
Vôňa klobások sa miešala s výparmi horiaceho petroleja.
Martin odvrátil hlavu od sporáku a zamával rukami. Wisting
si všimol, že trafil. To, čo zaregistroval, sa nedalo nahrať, ale
Wistinga to utvrdilo v tom, že je na správnej ceste. Martin

215
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
Haugen vykazoval klasické príznaky neistoty. Vyhýbal sa oč-
nému kontaktu, smial sa, keď sa to nehodilo a neustále niečo
robil s rukami.
„Spravidla vraždia ľudia, ktorí sa ocitli v extrémnej situácii,
na hranici toho, čo dokážu kontrolovať a zvládnuť,“ poznamenal
Wisting. „Zabíjajú v afekte, zo zúfalstva alebo zúrivosti.“
Martin odtiahol panvicu zo sporáka a dal na miesto sporá-
kovú platničku.
„Myslím, že už sú hotové,“ vyhlásil.
„Vyzerajú dobre,“ prikývol Wisting.
Martin vytiahol zásuvku, znovu ju zasunul, otvoril ďalšiu
a vybral z nej nôž. Wisting mu podal chlieb. Martin ho položil
na dosku, odkrojil dva krajce a na oba položil po klobáske.
„Mala by tu niekde byť nejaká horčica,“ poznamenal a nazrel
do skrinky.
Keď ju našiel, podal ju Wistingovi. Nedarilo sa mu rozlúštiť
v slabom svetle dátum spotreby, ale aj tak z nej vytlačil na chlieb
okolo klobások horčicu.
Jedli mlčky. Horiace drevo praskalo. Martin otvoril dvierka
a vsunul do rozžeraveného brucha sporáka zopár polienok.

57

Čísla neboli dobré. Titulný článok o Nadii Kroghovej bol na

internete od dvanástej. Na úvodnej stránke boli dva rôzne od-
kazy naň, ale zatiaľ si ho prečítalo len menej než 100-tisíc uží-
vateľov. Internetové vydanie denníka malo jeden a pol milióna
pravidelných čitateľov, to znamenalo, že článok zaujal menej než
desať percent z nich. Ich cieľom bolo 200-tisíc, vtedy by mohli
povedať, že článok je dobrý. Dúfali, že večer čísla trochu stúpnu.
Na čísla k podcastom si budú musieť chvíľu počkať. Mohli
spočítať len tých, ktorí ho počúvali cez stránku novín. Bolo to
sotva 1 200 ľudí. V podstate šlo o katastrofálne nízky počet,
ale bola na to pripravená. S popularitou podcastu to bolo ako

216
s kruhmi na vode. Jeho potenciál spočíval v tom, že postupne
zaujme rastúce množstvo ľudí, navyše ďalšie diely podcastu
pritiahnu viac poslucháčov a tí si vypočujú aj staršie.
Amalie sedela v ohrádke. Už sa začala nudiť a dožadovala
sa jedla.
Line sa na ňu usmiala.
„Ale áno,“ povedala. „Najeme sa.“
Sadla si na kraj stoličky, vzala mobil a pozrela sa na Twitter.
Prekvapujúco veľa ľudí písalo o Nadii Kroghovej, ale zväčša šlo
o komentáre k programu na TV2 a reakcie ľudí, ktorí zdieľali
jej domnelú terajšiu podobizeň.
Odložila telefón, odniesla Amalie do kuchyne a usadila ju
do detskej stoličky. Natrela kus chleba pečeňovou paštétou,
rozrezala ho na štyri časti a predtým, ako pred ňu postavila
tanierik, jej ešte uviazala podbradník. Potom si natrela krajec
aj pre seba, aby sa mohli najesť vedno.
Keď dojedli, okúpala ju a uložila. Zaspala takmer okamžite
a Line sa znovu usadila k počítaču.
Počet čitateľov stúpol za poslednú hodinu o takmer desaťtisíc.
Bolo to sľubné, ona sa však musela sústrediť na ďalší článok.
Zverejnenie originálnych listov od únoscov sa určite odrazí
na štatistike.
Mala listy, policajta, ktorý sledoval výkupné a Sivého leoparda
z novín, ktoré použili únoscovia. Ale ona by rada niečo viac,
niečo nové.
Počas toho, ako zbierala materiál k článkom, ju zaujali dve
veci. Jednou bolo to, čo povedal deväťdesiattriročný architekt
na dôchodku o sivých leopardoch – vraj sa tak hovorí starším
ľuďom, ktorí sú stále pri silách a aktívne žijú. Druhou bolo to,
čo povedal novinár z Porsgrunns Dagbladu. Podľa neho mohla
byť motiváciou k únosu pomsta. Nadiin otec pred jej zmiznutím
zatvoril drevárenskú fabriku. Veľa ľudí prišlo o prácu, ľudí, ktorí
tam boli zamestnaní celý život, starých ľudí.
Bolo to príliš prešpekulované, mala by na to radšej zabudnúť
a sústrediť sa na Roberta Grana, Nadiinho priateľa. Musela sa

217
pripraviť na zajtrajší rozhovor, ale aj tak ostala sedieť a listovala
v elektronickej verzii novín, ktoré použili únoscovia. Zastala
na stránke s fotkou Vidara Arntzena. Spomínal, že noviny vyšli
dobré tri týždne predtým, ako Nadiu uniesli. Napadlo jej, prečo
asi použili práve tie noviny.
Najočividnejšou odpoveďou bola náhoda. Jednoducho si
ich vybrali z hŕstky novín, ktoré sa niekde kopili. Zrejme by si
položila tú istú otázku, aj keby šlo o noviny zo dňa pred únosom
alebo dňa po únose a únoscovia by sa podpísali ako Červené
psy alebo Čierne mačky.
Listovala v novinách dopredu aj dozadu a napokon okno
zatvorila.

58

Martin Haugen posunul do piecky ďalšie polená a vzal do ruky

rybársku vidlicu.
„Ideme to vyskúšať?“ navrhol.
Wisting zobral zo stoličky bundu a namiesto odpovede si
ju natiahol.
„Zoberiem aj svetlo,“ povedal a zodvihol petrolejku.
Obloha bola jasná a plná hviezd. Keď kráčali k člnu, sem-tam
im pod podrážkami zacvrčala voda. Vzduch bol chladný a vlhký.
Do pramice natieklo prekvapujúco málo vody – vzhľadom
na to, že nebola rok na vode. Wisting sa vyškriabal na palubu
ako prvý, sadol si na poslednú lávku a vedľa seba obozretne
položil petrolejku. Potom vzal plastovú nádobu a začal črpkať
vodu z člna. Martin zatiaľ odviazal lano, skočil do člna a súčasne
ho odrazil od brehu.
Voda začľapkala okolo trupu. Martin Haugen si sadol s vesla-
mi čelom k Wistingovi. Natiahol si nohy, zaprel sa nimi do rámu
pramice, nahrbil chrbát a začal veslovať od brehu. V slabom
svetle petrolejky vyzeral chudo a staro.
Wisting na okamih uvidel v tom mužovi sám seba. Aj na ňom

218
zanechal čas svoje stopy. Roky sa míňali, neustále bol v práci
a teraz sa pristihol pri tom, že túži, aby bolo v jeho živote viac
chvíľ ako táto. Bolo upokojujúce venovať sa niečomu takému
prostému, ako je rybárčenie. Deliť sa s niekým o ticho, tmu
a napätie.
„Na druhej strane je potok, kam sa chodia trieť,“ povedal
Martin, kývol a jedným veslom zabral do vody tak, aby sa otočili.
Čln sa pomaly posúval vpred. Voda kvapkala z vesiel vždy,
keď ich zodvihol, aby ich mohol znovu ponoriť. Z času na čas
sa otočil a skontroloval, či idú dobrým smerom.
Wisting naďalej vylieval vodu z pramice. Myslel na noc, keď
Katharina Haugenová zmizla. Mali niekoľko pevných záchytných
bodov, ale tie poskytovali Martinovi Haugenovi alibi.
Plastová nádoba zaškrabala o dno člna. Wisting vylial po-
slednú várku vody a odložil ju.
„Ako je tu hlboko?“ spýtal sa a pozrel sa do temnej vody.
„Okolo šesťdesiat metrov v najväčšej hĺbke,“ povedal Martin.
„Ale nie tu v zálive. Tu nebude viac než desať – dvanásť metrov.“
Blížili sa ku kraju lesa na druhej strane jazera, jeho tmavé
obrysy čneli k hviezdnej oblohe.
Martin zodvihol veslá a na chvíľu sa započúval. Naľavo od
nich sa ozývalo zurčanie potoka.
Veslá opäť rozčesli hladinu, keď nimi Martin švihol a trochu
poopravil kurz.
„Choď na provu,“ zašepkal, akoby sa bál, že vystraší ryby.
Wisting chytil do ruky petrolejku, prešmykol sa popri Mar-
tinovi a učupil sa na prove pramice. Boli už takmer pri brehu.
Les tu bol hustý, rástol až ku brehu, preň tu bola väčšia tma,
nepreniknuteľnejšia.
Petrolejka mala kovové zrkadielko, ktoré odrážalo svetlo
k vode, aby ho neoslepovalo.
„Vidíš niečo?“ spýtal sa Martin.
Wisting skrútol kolieskom, aby zväčšil plameň a natiahol
ruku tak, aby posvietil na hladinu.
„Pieskové dno,“ hlásil.

219
 Martin uchopil veslá a viedol loďku ešte bližšie k potoku.
Po dne sa prekĺzol tieň.
„Ryba!“ vyhŕkol Wisting.
Priplávali ešte bližšie k brehu. Piesčité dno zaštrkotalo, keď
sa ho kýl pramice dotkol, ale prúd potoka ich rýchlo posunul
ďalej do hlbšej vody.
„Musíme priviazať lano,“ povedal.
Wisting položil petrolejku na lávku v pramici. Zobral lano
a vyskočil na breh, keď k nemu Martin primanévroval. Uviazal
čln a vrátil sa na palubu. Pramica odplávala pár metrov od
brehu, až kým sa lano nenaplo a ona neostala stáť na mieste.
Martin vložil veslá dovnútra, zobral vidlicu a vstal. Loďka sa
rozhojdala a Wisting siahol po petrolejke, aby sa neprevrátila.
Martin sa posunul trochu dopredu, kľakol si a naklonil sa
ponad okraj člnu so zdvihnutou vidlicou, pripravený zabod-
núť. Wisting si kľakol s petrolejkou vedľa neho. Dno bolo
asi pol metra pod nimi a pozostávalo z piesku a drobných
kamienkov. Prúd z potoka rozvlnil niekoľko hnedých vod-
ných rastlín.
Celkom na okraji svetelného kužeľa sa niečo hýbalo. Wisting
sa naklonil viac dopredu, ale to ryby iba vyplašilo.
Ležali nemo vedľa seba, jedna pri druhej. Martinova ruka
s vidlicou trochu poklesla, teraz sa tri hroty už kúpali vo vode.
Do kužeľa vkĺzlo tmavé rybie telo a zmeravelo. Martin sekol
vidlicou. Voda sa sčerila, sprvu nebolo vidno, či trafil alebo
nie, ale keď vidlicu vytiahol z vody, zvíjala sa na hrotoch ryba.
Mala červenooranžové brucho a zelenkastý chrbát.
Martin ju rýchlym pohybom sňal z hrotov, zlomil jej väzy
a hodil ju na dno.
„Päťsto gramov,“ odhadol a omyl si z rúk rybaciu krv. „Na
večeru potrebujeme ešte zopár.“
Znovu sa naklonil cez okraj lode. Netrvalo dlho a zjavila sa
ďalšia ryba. Tentoraz sekol vedľa. To isté sa mu stalo aj s ďal-
šou, ale potom sa mu podarilo zapichnúť hroty do sivoňa, ešte
väčšieho než bol prvý.

220
 Stiahol ho z vidlice, zlomil mu väzy a hodil ho k prvej rybe.
Potom natiahol ruku s vidlicou k Wistingovi.
„Chceš si to vyskúšať?“
Wisting zobral vidlicu do ruky a podal Martinovi petrolejku.
Na chvíľu zabudol na všetko navôkol a sústredil sa len na to, čo
sa dialo na dne jazera. Nemyslel na Katharinu, ani na Nadiu.
Zazrel papuľu veľkého sivoňa, ktorý sa hladko kĺzal do stredu
svetelného kužeľa. Wisting zadržal dych a chytil vidlicu ešte
pevnejšie. A potom ňou sekol. Dlaň a ruka sa ponorili do vody
a on zacítil piesok na dne. Rýchlo pochopil, že minul.
Martin a zasmial a poradil mu, aby to vyskúšal ešte raz.
Bahno na dne jazera rýchlo sadlo. Vďaka nevydarenému
pokusu mal Wisting až takmer po plece mokrý rukáv. Kvap-
kalo mu z neho, a to čerilo hladinu, nie však natoľko, aby to
odplašilo ryby. Pomerne rýchlo sa objavili malé sivone. Civeli
prázdnymi čiernymi očkami do svetla, potom sa náhle zvrtli
a zmizli, akoby ich niekto vystrašil.
Z tieňa pod pramicou sa vynorila ďalšia ryba. V svetle petro-
lejky sa zablyšťalo jej dlhé štíhle telo. Mávla chvostom a vkĺzla
rovno pod vidlicu.
Wisting švihol rukou a cítil, že tentoraz trafil. Vytiahol vid-
licu. Ryba visela len na jednom hrote. Bola ešte väčšia ako tie
dve predošlé a aj brucho mala červenšie.
Natočil vidlicu k Martinovi, ten ju stiahol, sekol ju po väzoch
a hodil na dno člna.
Mali dosť na večeru, ale takéto lovenie rýb sa im zapáčilo.
Nechcelo sa im prestať. Napokon chytili ešte dvoch sivoňov –
až potom sa dohodli, že stačí.
Wistingovi navyše začala byť zima na ruku. Až keď sa Martin
chytil vesiel, uvedomil si, že v rukáve, ktorý okúpal v jazere,
bolo pripevnené aj nahrávacie zariadenie. Obozretne ohmatal
prstami vnútorný lem bundy. Malá kocôčka bola stále na svojom
mieste, ale pochyboval, že funguje. Zatiaľ Martin nepovedal nič,
čo by sa dalo použiť proti nemu. Hneď ako sa bude dať, musí
nahrávače vymeniť.

221
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com)
 Čln narazil na breh. Martin vložil veslá dovnútra a vystúpil
ako prvý. Pritiahol pramicu ešte trochu bližšie a uviazal lano.
Wisting ho nasledoval na breh.
Pri jazere očistili a umyli ryby, až potom sa vrátili do chalupy.
Martin opäť rozkúrili v sporáku a Wisting zapálil niekoľko pet-
rolejok a sviečok. Zobral si jednu z nich do spálne a prezliekol
sa do suchého. Potom si pripevnil rezervný nahrávač do vrecka
na košeli.
Keď sa vrátil do kuchyne, v hrnci sa už varili zemiaky a ryby
čakali na pečenie.
Martin mu podal ďalšie pivo a odpil si zo svojho. Wistin si
sadol na stolček. Vrátil sa v myšlienkach ku Katharine a Nadii.
Bolo logické predpokladať, že oba prípady nejako súvisia. To,
že Martin nemohol byť v okolí Larviku, keď Katharina zmizla,
otváralo priestor pre ďalšie možnosti. Katharina mohla uniesť
Nadiu sama alebo mohla spolupracovať s niekým iným.
Všimol si, že ho Martin sleduje.
„Mal si niekedy chuť zmiznúť?“ spýtal sa.
Zemiaky sa varili, voda bublala v hrnci, vyprskla na horúcu
platňu a zasyčala.
„Nie nadobro,“ odpovedal Wisting a uvažoval, kam Martin
otázkou mieri. „Možno v okamihu, keď sa zaseknem vo vy-
šetrovaní nejakého prípadu alebo mi nejaký novinár položí
náročnú otázku – vtedy mám chuť nechať všetko na niekoho
iného. Inak nie. Ty?“
„Niekedy mi napadne, že by bolo fajn odísť a začať niekde inde,
nechať všetky problémy tu a zmiznúť – neťahať ich so sebou.“
„Kam by si šiel?“ spýtal sa Wisting.
„Neviem,“ odpovedal Martin. „Asi by som sa vrátil v čase
a dával by som si pozor, aby som nespravil chyby, ktoré som
spravil.“
„Aké to boli?“
Martin sa zahľadel kamsi do tmy, za petrolejku.
„Inger Lisa bola chyba,“ odpovedal. „Nikdy som sa s ňou
nemal oženiť.“

222
 Wisting sa usmial.
„S tým sa nedá nesúhlasiť.“
„A potom je tu množstvo malých chýb,“ pokračoval Martin.
„Som za polovicou života a v podstate som nič nedokázal. Ne-
mám sa za čím obzrieť. Nemám rodinu, necestoval som, nič veľ-
kého som nezažil, vyše tridsať rokov mám to isté zamestnanie.“
„Ja tiež,“ poznamenal Wisting.
„Ale ty máš zaujímavé zamestnanie, napínavé.“
V malej kuchynke sa rozhostilo ticho. Martin vybral z deb-
ničky ďalšie poleno a vsunul ho do sporáka.
„Považuješ aj manželstvo s Katharinou za chybu?“ spýtal sa
Wisting.
Martin sa zhlboka nadýchol a potom pomaly cez zaťaté zuby
vydýchol.
„Oženiť sa s ňou bolo to jediné správne, čo som spravil, len
to nedopadlo tak, ako sme si predstavovali,“ odpovedal.
Wisting nič nepovedal. Zdalo sa mu, že Martin chce ešte
niečo dodať.
„Niekedy mi napadne, že to oľutovala. To, že sa dala so mnou
dokopy,“ pokračoval. „Že jednoducho pokračovala ďalej v ceste,
odišla tak, ako kedysi odišla z Rakúska. Taká bola. Najdôležitejšie
pre ňu bolo nechať za sebou minulosť. Ja to nedokážem spraviť.
Prestupujem na mieste. Navždy zaseknutý v čase.“
Wisting na chvíľu zavetril ľútosť a skľúčenosť a zdalo sa mu, že
by sa dali pretaviť do nejakej formy priznania – prinajmenšom
by mu mohol pomôcť pochopiť, že ak chce prestať prestupovať
na mieste, musí vyrovnať účty. Rozhovor sa však zvrtol iným
smerom a on túto možnosť nevyužil. Martin vstal a položil na
sporák panvicu.
„Kam sme dali maslo?“ spýtal sa a obzeral sa okolo seba.
„Visí vonku,“ odpovedal Wisting.
Podišiel ku dverám a zobral dnu jednu z tašiek, ktoré viseli
vonku na háčiku, aby boli v chlade. Dal na panvicu riadny kus.
Maslo zaprskalo a rýchlo sa začalo topiť.
Očistené ryby ležali na linke. Martin spravil z oboch strán

223
zopár zárezov do kože. Keď maslo zhnedlo, položil ich na pan-
vicu a posypal soľou a korením.
„Nemyslím si, že zmizla z vlastnej vôle,“ povedal Wisting.
„Niekto za to môže. Môže za to, že už nežije.“
Ryba na panvici zaškvrčala. Martin mlčal.
„Nevzdal som sa. Stále dúfam, že tú osobu nájdeme,“ pokra-
čoval Wisting. „Ale keď a ak sa to stane, musíš byť pripravený
na to, že nebude taký, ako si ho predstavuješ.“
Martin si odpil z piva a vidličkou trochu poposúval ryby na
panvici. Wisting sa na stolčeku naklonil dopredu.
„Je veľmi pravdepodobné, že ide o človeka, ako si ty a ja,“
povedal. „Hovorím zo skúsenosti. Keď som začal pracovať na po-
lícii, videl som čierno-bielo, domnieval som sa, že sú dobrí a zlí
ľudia, ale postupne som pochopil, že je to komplikovanejšie.“
Martin ryby otočil. Ich koža na masle zhnedla a popraskala.
„Zažil som toho dosť, aby som pochopil, že všetci sme v stave
vraždiť – ak nás k tomu prinútia okolnosti,“ pokračoval Wisting.
„Vrahovia sú ľudia, ktorí sa ocitnú pod veľkým tlakom a napokon
to vnímajú ako jediné východisko. Takmer vo všetkom sa však
podobajú na teba alebo na mňa – okrem toho, že zabili človeka.“
Nevravel to len preto, aby Martin mohol zvaliť vinu na okol-
nosti, neponúkal mu iba možnosť ospravedlniť svoj čin, nešlo
o to, že by mu to chcel zjednodušiť. Bola to pravda.
„Vlastne verím tomu, že všetci sú schopní zabiť, ak na to majú
dôvod,“ vyhlásil. „Nejde o to, či zabiť alebo nezabiť, ale či je reč
o nevinnom človeku alebo niekom, kto nás nejako ohrozuje.“
Posledná veta mala vyprovokovať z Haugenovej strany nejaký
komentár. Mal namietnuť a spýtať sa, čím sa Katharina previ-
nila, že si zaslúžila taký osud. Martin však mlčal, vytiahol zo
zásuvky nôž a pichol ním do zemiaka.
„Podľa mňa sú uvarené,“ povedal a odsunul hrniec bokom.
„Pôjdeš vyliať vodu?“
„Chcem povedať, že aj keď niekto spravil niečo skutočne
zlé, ešte stále môže byť slušným a dobrým človekom,“ povedal
Wisting a vstal. „Všetci raz spravili čosi, čo bolo za hranicou.

224
Nemôžeme ľudí škatuľkovať na milých a nemilých, dobrých
a zlých. Nie je to buď alebo, sme oboje, aj to, aj to.“
Vzal utierky a vyniesol hrniec von. Cez okno sa zahľadel
na Martina. Nebol si istý, či svojím príhovorom niečo docielil.
Chcel ho pripraviť na priznanie. Keď ho v istom bode budú
konfrontovať s podozrením, bude očakávať, že ho budú brať
takého, aký je, so všetkými chybami a nedostatkami. Keď príde
ten čas, bude vedieť, že Wisting mu nechce niečo vyčítať ani
ho odsudzovať, ale že k nemu bude pristupovať s pochopením.
Keď vošiel dnu, ryby už ležali na tanieroch a Martin nalial
do panvice smotanu.
Odniesli si taniere do obývačky a sadli si oproti sebe ku stolu.
Zemiaky by mohli byť aj trochu mäkšie. Mohli sa ešte povariť.
Ryba bola dokonalá.
„Výborné,“ poznamenal Wisting.
Telefón mu zapípal.
„Ja som si svoj vypol,“ utrúsil Martin. „To považujem za
jednu z najlepších vecí, keď som tu.“ Obzrel sa. „Doma jem
pred televízorom, tu som celkom odpojený.“
Wisting sa usmial a pozrel sa na displej. Bola to esemeska
od Line s bodkou.
„Píše mi Line,“ povedal ospravedlňujúco.
Len som ti chcela popriať pekný výlet, napísal Hammer. Hlásia
pekné počasie na celý víkend. Pozdrav Martina!
Bol to kód. Dohodli sa, že ak bude mať Hammer alebo Stiller
preňho nejakú dôležitú správu, najprv mu napíšu niečo o počasí.
Bolo to varovanie, že ďalšia správa bude obsahovať niečo, čo
Martin nesmie vidieť a čo je podstatné.
„Pozdravím ju,“ povedal a napísal len Pekný víkend aj tebe.
Ďalšia správa nasledovala tak rýchlo, že ju už museli mať
dopredu napísanú: MH má naozajstnú zbraň. Ilegálny Glock
34 aj s nábojmi.
Martin si vybral z úst kostičku. Wisting pozrel naňho a po-
tom na telefón. Nevedel, ako na to Hammer či Stiller prišli, ale
hneď mu napadlo, že to má niečo do činenia so vzduchovými

225
pištoľami. Znamenalo to, že Haugen je pod tlakom a niečoho
sa bojí.
„Pýta sa, či som si vypočul ten podcast,“ povedal Wisting
a zmazal esemesku. „Chce vedieť, čo si o ňom myslím. Vypo-
čujeme si zvyšok?“
Martin pritakal a Wisting pustil podcast od miesta, kde pre-
stali. Počúvali a jedli. Vďaka Line získali poslucháči predstavu
o prípade. Sčasti zhrnula, čo jej povedali ľudia, s ktorými sa
rozprávala a doplnila to nahrávkami rozhovorov. Navyše ich
zásobila informáciami z policajných dokumentov a médií. Su-
ché fakty sa jej podarilo zdramatizovať, spravila z nich príbeh.
Wisting sledoval Martina, jeho reakcie. Ku koncu zachytil
niečo, čo by sa dalo vysvetliť ako nervózny pohyb. Line vtedy
hovorila o kabelke Nadie Kroghovej a o tom, či si ju odniesla
z večierka alebo nie. Martin Haugen sa babral s príborom. Vid-
lička sa mu vyšmykla z ruky a padla na zem. Stolička zaškrípala,
keď ju odsunul, aby sa po ňu zohol. Line povedala, že ďalšia
epizóda bude o listoch od únoscov a podcast sa skončil.
Wisting vzal telefón a nahrávku zastavil. Z baterky mu ostalo
21 percent. Pred odchodom bolo všetko také hektické, že si ho
nestihol nabiť. Prehrávanie podcastu baterku vyšťavilo.
„Čo myslíš?“ spýtal sa.
„Je šikovná,“ odpovedal Martin.
„Musím jej napísať aj niečo viac,“ usmial sa Wisting. „Nie-
čo o tom, čo povedala. Podľa teba ju opísala výstižne? Nadiu
Kroghovú?“
Martin odsunul tanier bokom. Bol prázdny.
„Áno,“ odpovedal.
„Tak... že si teraz zvedavý na vyriešenie záhady jej zmiznutia?“
nedal mu pokoj Wisting.
Martin si odpil z piva. Plechovka sa vyprázdnila a on ju skrčil
v ruke.
„Pre mňa je to také zvláštne,“ povedal. „Napadá mi pri tom
Katharina.“
Vstal a ukázal na Wistingovu plechovku.

226
 „Dáš si ešte jedno?“
„Áno, vďaka,“ odpovedal.
Martin prešiel cez kuchyňu, otvoril dvere a vyšiel na scho-
díky. Plameň v petrolejke sa zachvel v prievane. Cestou vložil
do sporáka ďalšie polienka. Wisting dopil zvyšok svojho piva
a siahol po plechovke, ktorú mu Martin posunul, keď si sadol.
Prichytil sa pri tom, že uvažuje, aké by bolo fajn, keby bolo
to, čo sa teraz odohráva, naozajstné. Keby boli skutočne len
dvaja muži v chalupe, ktorí popíjajú pivo a o všeličom sa
zhovárajú.
„Vždy som si predstavoval, ako za tebou raz prídem a po-
viem ti, že viem, čo sa stalo s Katharinou,“ poznamenal. „Ale
nedokázali sme nájsť podozrivého, ba ani motív, prečo by jej
chcel niekto niečo urobiť. Ale verím tomu, čo včera povedal
v televízii ten vyšetrovateľ. Niekto vie, čo sa stalo.“
Keď otvoril plechovku, pivo zasyčalo a na stôl vyprskli kva-
pôčky bielej peny.
„Pri vyšetrovaní vraždy nejde len o pátranie po vrahovi,“
pokračoval Wisting. „Ide aj o skúmanie okolností, ktoré by
mohli dohnať človeka k vražde.“
Priložil si plechovku k ústam, aby umožnil Martinovi vyjadriť
sa k tomu.
„Napadá ti, čo by to mohlo byť?“ spýtal sa, keď Martin mlčal.
„Prečo by ju niekto uniesol?“
Bola to otázka na telo. Rozhovory medzi nimi boli teraz
osobnejšie, také niečo by nebolo pred desiatimi alebo pätnás-
timi rokmi mysliteľné, ale tým, že sa pravidelne stretávali, sa
zblížili a Wisting si mohol podobné vyzývavé otázky dovoliť.
„O tom ani nechcem uvažovať,“ odpovedal Martin. „Je toľko
šialencov. Ľudí, čo znásilňujú a vraždia a potom sa niekde zbavia
tela. Mali ste predsa pred niekoľkými rokmi toho Jaskynného
muža. Koľké uniesol a zabil?“
Wisting prikývol. Sexuálny motív bol v takých prípadoch
najpravdepodobnejší. O Jaskynnom mužovi sa s Martinom často
rozprávali. Bol to sériový vrah, pátrali po ňom aj v USA, ale on

227
prišiel do Nórska až v roku 1990 a nemohol mať s Katharininým
prípadom nič spoločné.
„Uvažoval som o inom,“ nadhodil Wisting.
„O čom?“
Wisting trochu zaváhal. Chcel mu naznačiť, že sa Katharina
chystala prihlásiť na polícii a zbalila sa do väzenia.
„Pomsta,“ povedal a v hlave si pripravil plán ďalšieho roz-
hovoru tak, aby sa uberal správnym smerom.
V chalupe sa rozhostilo ticho, akoby Martin nad tým slovom
uvažoval.
„Je možné, že by urobila čosi, za čo by sa jej niekto chcel
pomstiť?“ spýtal sa.
Martin pokrútil hlavou.
„Čo také?“ spýtal sa. „To by som predsa vedel.“
„Máš zrejme pravdu,“ pritakal Wisting. „Ale je vec, nad kto-
rou som uvažoval, jedna z vecí, pre ktoré som predtým nena-
chádzal vysvetlenie – až teraz.“
„Čo to je?“
„Jej kufor.“
„Čo s ním?“
„Maj na pamäti, že je to len teória,“ povedal mu Wisting.
„Myslím si, že sa zbalila do väzenia.“
Martin nijako nezareagoval.
„To, čo si zbalila, do bodky súhlasí s tým, čo si môžu priniesť
odsúdení, keď nastúpia na výkon trestu do väzenia. Zoznam
videla u Steinara Vassvika, keď uňho bola. Vedela, čo je dovo-
lené a čo zakázané a aj povolený počet jednotlivých druhov
oblečenia.“
Sedeli oproti sebe za stolom a vo svetle petrolejky si hľadeli
do očí – bolo to ako vo výsluchovej miestnosti. Keby tam sku-
točne boli, Wisting ako vyšetrovateľ a Martin ako podozrivý,
bol by to vhodný čas na to, aby ho konfrontoval. Vyhlásil by,
že Martin musel vedieť, čo Katharina spravila. Ale teraz boli
spolu v chalupe, stačilo, aby Martin pochopil, že Wisting je už
len krôčik od pravdy.

228
 „Vybrala z rámu aj vašu spoločnú fotku,“ dodal. „Presne podľa
predpisu – žiaden rám, žiadne sklo.“
Martin váhavo pokrútil hlavou, akoby sa cítil nútený zapro-
testovať.
„To by vysvetľovalo aj tú kyticu,“ napadlo Wistingovi. Štrnásť
červených ruží vädnúcich na bielizníku v predsieni. „Kúpila ju
ona, chcela niekoho poprosiť o odpustenie.“
„Nie,“ vyhlásil rozhodne Martin. „Nemyslíš si, že by som
vedel, keby sa niečo také stalo?“
„Ale niečo sa stalo,“ namietol Wisting. „Jej priateľky zo spe-
vokolu vraveli, že bola skľúčená a deprimovaná.“
„Ja som si to nevšimol,“ tvrdil Martin. „Nepoznali ju tak ako
ja. O tom sme sa už rozprávali. Nebola deprimovaná. Nič ju
netrápilo. Keď sme naposledy spolu telefonovali, tak sa smiala
– ako zvyčajne.“
Keby sedeli vo výsluchovej miestnosti, Wisting by naňho za-
tlačil. Namietol by, že všetko nebolo tak ako zvyčajne. Z akéhosi
dôvodu si zbalila kufor, z akéhosi dôvodu ležala na bielizníku
kytica ruží, z akéhosi dôvodu napísala v kuchyni na hárok pa-
piera šifrovanú správu a z akéhosi dôvodu zmizla.
Namiesto toho, aby naňho vybalil všetky protirečenia, vstal
a zamieril ku sporáku.
„Postavím na kávu,“ povedal.
Nalial do kanvice vodu z vedra, položil ju na sporák a vyšiel
sa von vymočiť.
Mesiac svietil práve toľko, aby dokráčal k lesu. Obrátil sa
chrbtom k chalupe. Teplota poklesla o niekoľko stupňov, z jeho
moču stúpala teplá para.
Rýchlo sa zapol, otočil sa a vracal sa späť. Niekoľko metrov
pred chatou zastal. Svetlo lejúce sa z okien malo medený odtieň.
Odtiaľ, kde stál, dovidel na Martina Haugena. Práve kráčal do
svojej spálne s petrolejkou v ruke.
Wisting sa presunul, aby sa mu nestratil z očí. Chcel vidieť,
čo sa chystá spraviť.
Martin položil lampu na nočný stolík a sklonil sa k svojmu

229
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
ruksaku. Bol otočený chrbtom k oknu, nedovidel dobre, čo
tam vlastne robí. Zdalo sa, akoby si vyberal nejaké oblečenie
a chystal sa prezliecť. Vytiahol si košeľu z nohavíc, ale to bolo aj
všetko. Potom zobral do ruky petrolejku a vrátil sa do obývačky.
Wisting šiel ku dverám. V kanvici už vrela voda. Nasypal do
nej kávu a odniesol ju aj s dvomi šálkami k stolu.
„Zobral som aj nejakú čokoládu,“ povedal Martin a kývol
na tašku na stole.
„Aj ja som niečo zobral,“ usmial sa Wisting a zmizol v spálni.
Vymotal koňak zo svetra.
„Je to jubilejný ročník,“ vyhlásil a položil fľašu na stôl. „Už
si ho ochutnal?“
Martin pokrútil hlavou.
„Nie je to moja cenová skupina,“ usmial sa.
„Ani moja,“ pripustil Wisting a otvoril fľašu. Privoňal k nej.
Silná vôňa byliniek ho pošteklila v nose. „Dostal som ju od
šoféra z Risøru.“
„Jeho dcéra bola jednou z obetí Jaskynného muža,“ pokra-
čoval Wisting. „Bola nezvestná vyše šesť rokov, až potom sme
ju našli v studni v Tanume. Jej otec bol veľmi vďačný, že má
konečne istotu, že vie, čo sa s ňou stalo – a tak mi daroval
tento koňak.“
„Myslel som si, že policajti nesmú prijímať dary,“ pozna-
menal Martin.
„Nemohol som ho odmietnuť,“ odpovedal Wisting. „Prišiel
o jedinú dcéru.“
Zašiel do kuchyne a priniesol dva poháre na vodu.
„Budú fajn aj na koňak,“ usúdil a nalial im do polovice.
Martin zobral jeden do rúk a zodvihol ho, aby privoňal.
„Hilde, volala sa Hilde,“ rozprával mu Wisting a zatvoril fľašu.
„Hilde Jansenová. Mala dvadsať rokov.“
Martin opatrne zakrútil pohárom a potom si opäť privoňal.
„Sľúbil som, že si na ňu pripijem, keď ho otvorím,“ povedal
a zodvihol pohár tak, že cezeň videl na Martina. Jeho tvár bola
hnedá a pokrútená.

230
 Martin si s ním štrngol a obaja si odpili.
Wisting uvažoval, či Stiller fľašu kúpil za vlastné alebo či za ňu
zaplatila kriminálka. Prekvapilo ho, ako mu šlo vymýšľanie lží od
ruky. Vymyslel si príbeh, ktorý bol paralelný s Nadiiným príbehom.
Bola pravda, že bol pri tom, keď v tej starej studni objavili po-
zostatky Hilde Jansenovej. Jej otec mu bol veľmi vďačný, prišiel
sa mu poďakovať s drahou kyticou. Keď klamstvo obsahovalo
pravdivé elementy, šlo to ľahšie.
Káva bola hotová a Wisting ju nalial do šálok.
„Písalo sa v novinách aj niečo o jej mame?“ spýtal sa Martin
a upieral pohľad do svojej šálky.
Wisting odložil kanvicu.
„Ako to myslíš?“ nechápal.
„V tom Lininom článku,“ vysvetlil mu Martin. „Bolo tam
aj niečo o Nadiinej mame? Veď ona to iste niesla najťažšie.“
Wisting sa mu pozrel do očí a spomenul si na starý článok
z novín, rozhovor s pani Kroghovou, ktorý si Martin odložil,
aby mohol napodobniť jej pocity. Niečo z toho, čo povedala,
naňho muselo zapôsobiť.
„Nie,“ pokrútil hlavou. „Myslím, že odmietla rozhovor,“ do-
dal, aby vyprovokoval nejakú reakciu.
Martin Haugen si odpil z kávy.
„Line mi povedala, že Nadiu doma čakal zabalený darček,“
pokračoval Wisting, keď Martin mlčal. „Babka jej ho doniesla
z Paríža. Mal byť na narodeniny, ale zmizla ešte pred nimi.
Babka ho nechala u nich doma, aby si ho vybalila, keď sa vráti.
Zomrela v rok, keď by jej vnučka bola zavŕšila dvadsaťsedem
rokov. Ten darček tam na ňu stále čaká.“
Martin odložil koňak a pritiahol si k sebe kávu.
„Píše Line aj o tom?“ spýtal sa.
„Je to súčasť príbehu,“ odpovedal Wisting.
„Čo je v tom balíčku?“
Wisting si odlomil z čokolády.
„Nik nevie,“ odpovedal. „Myslím si, že je symbolom celého
prípadu. Odpoveď je vnútri, dôkladne zabalená.“

231
 Martin vymenil šálku za pohár.
„Vy, vyšetrovatelia ste takí presvedčení, že existuje nejaká
odpoveď,“ povedal a obracal pohár v rukách. „Ale čo ak nie? Čo
ak sú už všetci, čo niečo vedeli, preč – tak ako Nadiina babka?“
„Ešte stále je niekto, kto niečo vie, len treba hrabať dostatočne
hlboko,“ poznamenal Wisting. „Predavač v obchode, kde darček
kupovala, zákazník, ktorý za ňou stál, človek, ktorý sa s ňou
rozprával v lietadle, priateľka, s ktorou sa stretla po návrate
z Paríža. Vždy sa nájde niekto, kto vie.“
Martin si odpil z koňaku.
„Môžeme sa rozprávať o niečom inom?“ spýtal sa.
Wistingovi sa veľmi nechcelo meniť tému rozhovoru. Martin
začínal byť pod tlakom. Niečo bolo vo vzduchu, bol ako balón,
ktorý už-už praskne. Rád by pokračoval, ale bolo by to neo-
hľaduplné. Navyše nevedel odhadnúť, čo Martin spraví, keď sa
ocitne na samotnom okraji.
„Samozrejme,“ povedal. „Hovorme o niečom príjemnom.“
„Čo budeš robiť, keď pôjdeš do dôchodku?“ spýtal sa Martin.
Wisting si odpil z koňaku.
„Tuším sme sa chceli rozprávať o niečom príjemnom,“ zažar-
toval a odpil si. „Budem robiť do šesťdesiatky. Ešte päť rokov.
A potom neviem. Možno budem tráviť viac času takto.“ Rozhodil
rukami. „Budem chodiť na rybačku.“
Chvíľu hovorili o politike, potom o televíznych reláciách,
počasí a vetre. Prepracúvali sa ku dnu fľaše. Čoskoro vypil po-
lovicu. Wisting to cítil v hlave a všimol si, že aj Martin. Hovoril
viac a z času na čas sa zamotal.
„Idem sa vyčúrať,“ vyhlásil Martin.
„Aj ja,“ pridal sa Wisting.
Kráčali vedno k lesu. Všade bolo ticho. Kdesi v diaľke zur-
čal potok a koruny stromov ticho šumeli. Martin začal močiť.
Wisting zaklonil hlavu a zahľadel sa na hviezdne nebo. Zazrel
blikajúcu bodku. Akési lietadlo mierilo na východ.
„Počul si niekedy o Charlesovi Lindberghovi?“ spýtal sa Wis-
ting pokúšajúc sa vrátiť k pôvodnej téme.

232
 Martin sa naňho nechápavo pozrel.
„Americký letec,“ povedal Wisting a aj on začal močiť. „Bol
prvý, kto preletel sám ponad Atlantik. Z New Yorku do Parí-
ža. V roku 1927. Trvalo mu to tridsaťtri a pol hodiny. Akýsi
londýnsky hoteliér vypísal odmenu vo výške 25-tisíc dolárov
pre toho, komu sa to podarí ako prvému. To je toľko ako dnes
asi 350-tisíc dolárov. Vyše tri milióny korún. Zbohatol a stal sa
slávnym. Rovnako dobre zarobil aj na knihách, ktoré napísal
a na rôznych vystúpeniach.“
Zatiahol si zips a vykročil k chalupe. Sklonil sa a utrel si
ruky do vlhkej trávy.
„O päť rokov neskôr mu uniesli syna,“ pokračoval Wisting
a opäť sa pozrel na oblohu. „Zmizol zo svojej spálne na dru-
hom poschodí ich domu. Únoscovia za sebou zanechali list,
v ktorom požadovali výkupné 50-tisíc dolárov, a rebrík opretý
o stenu. Lindbergh výkupné zaplatil, syna mu však nevrátili.
O tri týždne ho našli mŕtveho. Z pitvy vyplynulo, že zrejme
umrel na dôsledky pádu. Zrejme sa únoscom vyšmykol, keď
stáli na rebríku. Takmer polovica vyplatených bankoviek sa
našla u akéhosi Nemca, ten síce poprel, že by mal s únosom
niečo spoločné, ale aj tak ho odsúdili a popravili na elektric-
kom kresle.“
Vošli do chalupy.
„Bola to nehoda,“ povedal Wisting. „Keby sa Nemec priznal,
pravdepodobne by sa vyhol trestu smrti.“
Wisting si sadol opäť ku stolu.
„Myslím, že niečo podobné sa mohlo stať aj Nadii Krogho-
vej,“ povedal. „Stalo sa niečo, čo nebolo v pláne – a bolo to
nezvratné.“
Martin zastal a zahľadel sa naňho. Opäť tu bola tá napätá
atmosféra.
„Máš pravdu,“ povedal a zodvihol pohár s koňakom. „Zrejme
nejaká nehoda.“
„Aká nehoda?“ spýtal sa Wisting.
Martin do seba hodil koňak.

233
 „Neviem,“ odpovedal a zdalo sa, že ho to nezaujíma. „Máš
asi pravdu, ale ja to na dnes balím.“
Odložil pohár na stôl a zamieril do spálne.
„Dobrú noc,“ povedal a zavrel za sebou dvere.
Aj Wisting to cítil podobne. Bolo neskoro, navyše kombinácia
čerstvého vzduchu a alkoholu spravila svoje.
Upratal stôl, vybral z ruksaku zubnú kefku a predtým, ako
si ľahol, si vyčistil zuby.
Ležal na chrbte a urovnával si v hlave celý večer, nedostal sa
však ďaleko, keď mu pípol telefón. Esemeska. Wisting sa na-
čiahol a vylovil z vrecka na nohaviciach telefón. Displej svietil.
Písala mu Line s bodkou.
Len som ti chcela popriať dobrú noc. Mali ste šťastie s počasím.
Tam, kde si, musí byť na nebi veľa hviezd.
Predpoveď počasia.
Wisting vypol na telefóne zvuk a stručne odpovedal. Už sme
si ľahli.
Ďalšia správa prišla rýchlo. Opäť vypli prúd. V dome nie je
elektrina.
Bola to zašifrovaná správa, ale Wisting ju pochopil. Hammer
so Stillerom boli znovu v Martinovom dome. Zbraň tam nenašli.
Značilo to, že ju má so sebou.
Vymazal správy. Spoza steny sa ozval nejaký zvuk. Martin
ešte nespal. Počul, ako otvoril dvere a kroky. Zaškrípali dvierka
na sporáku a potom buchlo poleno, keď ho vkladal dovnútra.
Nasledovalo čľapkanie naberačky vo vedre s vodou a ešte čosi,
čo nedokázal identifikovať. Potom sa odšuchtal naspäť do spálne.
Wisting trochu vyčkal, opatrne vykĺzol zo spacáka a dal pred
dvere stoličku. Na ňu položil ruksak, aby sa zobudil, ak by
niekto vošiel.

234
 59

Wisting sa mrvil v spacáku a počul, že Martin robí za stenou

to isté. Posteľ bola tvrdá a užšia, než na akú bol zvyknutý, ale
nie preto sa mu nedarilo zaspať. Trápili ho myšlienky, čo mu
vírili v hlave. Bol čoraz viac presvedčený o pravdivosti svojej
teórie. Katharinu podľa neho trápilo zlé svedomie a pripravovala
sa priznať na polícii. Východiskovým bodom bolo, že nejako
spôsobila smrť Nadie Kroghovej. Všetko by do toho zapadalo,
aj kód na kuchynskom stole. Predtým, ako sa priznala, zapísala
všetko do mapy – tá ukazovala, kde je telo Nadie Kroghovej.
Stačila jedna či dve vety od Kathariny, ktoré by všetko vysvetlili.
Potom by poľahky pochopili čiary aj čísla.
Ani nevedel ako, no náhle mu svitlo, čo by to všetko mohlo
znamenať.
Keď si sadol, zavŕzgala pod ním posteľ. Pritiahol k sebe stolič-
ku s ruksakom, vybral z bočného vrecka zápalky, zapálil sviečku
a pohľadal ceruzku a papier.
Strávil toľko hodín študovaním hárku s kódom, že ho bez
problémov prepísal spamäti. Keď to spravil, bol si už celkom
istý. Vyriešil to. Rozlúskol jej šifru.

60

Svetlo v hotelovej izbe zhaslo. Adrian Stiller ležal v posteli na

chrbte a ruky mal prekrížené na hrudi. Sústredil sa na svoj
dych, na to, ako sa vždy dvihne perina, keď sa nadýchne a ako
poklesne, keď vydýchne. Ako mu prúdi vzduch nosnými dier-
kami dnu a potom von. Myšlienky mu blúdili, kým nenašiel
niečo, čoho by sa mohol chopiť, pevný bod, slovo, ktoré mohol
opakovať, stále dookola. Tentoraz to bol vodopád Tugella Falls
v Južnej Afrike, predstavoval si, ako z Mont-Aux-Sources padá
voda z výšky okolo 900 metrov a rúti sa nadol.
Tugella.

235
 Vyslovil v duchu to meno tak, ako ho vyslovovali miestni,
duto a hlbokým hlasom, takmer ako mantru.
Bola to svojím spôsobom meditácia, niečo, čo sa naučil sám,
bez vonných paličiek, zvončekov, svetla sviečok a spirituálnej
hudby. Akosi ho to upokojovalo a niekedy mu to pomáhalo
zaspať.
Na nočnom stolíku mu zazvonil telefón.
Stiller sa za ním načiahol a prijal hovor. Všimol si, že je sedem
minút po pol tretej a že mu volá Nils Hammer.
„Spíte?“ spýtal sa.
„Skoro.“
„Wisting tvrdí, že vyriešil Katharinin kód,“ pokračoval Ham-
mer. „Vraj vie, kde je telo Nadie Kroghovej.“
Stiller si sadol.
„Kde?“
„Poslal mi esemesku,“ vysvetlil mu Hammer bez toho, aby
odpovedal na otázku. „Myslí si, že Nadiu nezabil Martin, ale
Katharina. Kód je mapa, na ktorej je zaznačené miesto, kde je
pochovaná. Nakreslila si ju, aby sa jej to ľahšie vysvetľovalo,
keď sa pôjde priznať.“
„Kde?“ zopakoval Stiller.
„Kdesi pri E18,“ odpovedal Stiller. „Keď Nadia zmizla, sta-
vali novú cestu. Katharina pracovala v projektovej kancelárii.
Wisting si myslí, že nakreslila úsek cesty. Osemnástka je číslo
cesty. Európska cesta 18.“
Stiller vstal a pristúpil k písaciemu stolu. Otvoril počítač, kde
mal kópiu Katharininho kódu. Pamätal si ju. Číslo 18 bolo na
hárku uvedené dvakrát. V rámčeku.
„A čo tie ďalšie čísla?“ spýtal sa.
„Sú to čísla značiek.“
„Aké čísla značiek?“
„Dopravných značiek. Každá dopravná značka má svoje číslo.
362 je napríklad najvyššia povolená rýchlosť. Katharina pláno-
vala osadenie značiek. Vedela tie čísla naspamäť.
Stiller otvoril súbor s kópiou Katharininho kódu. Po boku

236
boli uvedené čísla 362 – obe boli zakrúžkované. Každá cesta
bola označená najvyššou povolenou rýchlosťou.“
„A čo 334?“ spýtal sa.
„Zákaz predbiehania,“ odvetil Hammer.
„A 701?“
„Všetky značky, ktoré sa začínajú sedmičkou, sú informatívne
smerové tabule.“
„Čiže?“
„Značky, na ktorých sa uvádza meno mesta, kde odbočiť, ak
tam chce človek ísť a podobne. Tie štvorhranné žlté.“
Stiller uvažoval a civel do obrazovky.
„Aký dlhý je úsek, ktorý sa staval v čase, keď zmizla Nadia?“
spýtal sa.
„Neviem, možno desať kilometrov.“
„A kdesi pri tej ceste sa nachádza kombinácia dopravných
značiek, ktoré nám prezradia, kde leží Nadia Kroghová.“
Pozrel sa na hodinky v pravom dolnom rohu obrazovky. Boli
takmer tri hodiny.
„Môžeme sa stretnúť o deviatej?“ spýtal sa.
„O deviatej. Fajn.“
Stiller položil a chvíľu len tak sedel pred počítačom. Potom
vstal, obliekol sa a zišiel do garáže. O päť minút už sedel v aute
a mieril po E18 na západ.

61

Wisting sa zobudil na svetlo. Na okne neviseli záclony a slnko

práve stúpalo ponad les na východe. Zasvietilo mu priamo do
tváre.
Bol celý zmeravený a jeho telo nie a nie spolupracovať. Pre-
vrátil sa a siahol po mobile. Nemal nové správy. Bolo trištvrte
na deväť a z batérie mu ostalo 14 percent.
Vypol si ho, aby ju šetril.
Rozlúštený Katharinin kód sa mu zdal ráno rovnako jasný

237
ako v noci. Tesne predtým, ako zaspal, si uvedomil, že kdesi
v podvedomí mu straší Linina bloková pokuta. Zaparkovala
v rozpore so značkou a tá bola na lístku označená číslom. Uva-
žoval, že by sa mohol vyhovoriť a odísť z chalupy skôr, ale tento
víkend sledoval iný cieľ. Katharinin kód bol dvadsaťštyri rokov
nevyriešený. Dva dni navyše neboli nič. Počká.
Vykrútil sa zo spacáka a položil nohy na zem. Bola chladná.
Natiahol si nohavice, košeľu a sveter. Potom zašiel do kuchyne
a predtým, ako šiel po vodu, zakúril v sporáku.
Počul vlastné kroky v tráve, zurčiaci potok a štebot vtákov.
Inak bolo všade ticho, také to ticho, ktoré sa líši od absolútnej
neprítomnosti akéhokoľvek zvuku. Tie zvuky, ktoré počul, mu
neprekážali. Rušil ho len hluk vytvorený človekom, zvuky civi-
lizácie. Táto forma ticha cibrila vnímanie a vďaka nej jasnejšie
uvažoval.
Keď sa sklonil a nabral vodu do vedra, chrbát ho zabolel. Kdesi
v lese zapraskala vetvička. Stál a čakal, či sa niekde neobjaví
nejaké zviera, ale nič nevidel, potom sa obrátil a vykročil naspäť
do chaty. Dym z komína sa pomaly šmýkal k jazeru.
Keď vošiel dnu, bol hore už aj Martin.
„Dobré ráno,“ usmial sa Wisting.
Martin sa mu odzdravil.
„Dobre si spal?“ spýtal sa ho.
„Ani veľmi nie,“ priznal sa Wisting. „Nie som zvyknutý spať
na tvrdom.“
Vypláchol kanvicu a nalial do nej čistú vodu. Martin odklopil
jednu zo sporákových platní.
„Ukazuje sa pekný deň,“ povedal a pozrel sa von z okna.
„Hneď ráno natiahneme siete.“
Jedli raňajky a pili kávu. Wisting nespomenul Katharinu a Na-
diu ani slovom. Včera večer mali svoje miesto – v blikotajúcom
svetle sviečok bola na to príhodná chvíľa. Ale Martin sa mal
na pozore. Zrejme vedel, aký osud ich stihol a žil dvadsaťšesť
rokov so lžou. Každé stretnutie s Wistingom muselo byť preňho
vyčerpávajúce predstavenie, prechádzka mínovým poľom. Mar-

238
tin Haugen ostal po Katharininom zmiznutí sám a jeho život
sa krútil len okolo toho, aby nestúpil vedľa. Bolo by náročné
vybudovať si nejaký skutočne blízky vzťah, keď musel neustále
dávať pozor, aby sa neprezradil.
Po raňajkách zašli natiahnuť siete, jednu pri ústí potoka
a druhú priamo pri najbližšom výbežku do jazera. Keď boli
opäť na pevnine, naliali si kávu do termosiek a zobrali so sebou
udice. Kráčali po zarastenom chodníčku až k skalistému mysu,
kde sa usadili.
Martin Haugen nahodil udicu ako prvý. Lanko opísalo vo
vzduchu oblúk a potom návnada prerezala hladinu.
Wisting vytiahol sedemgramovú Toby, ľahkú striebristú
nástrahu s tmavými škvrnami a červeným fliačikom. Uvoľnil
sponu na navijaku, lanko pevne pridržal ukazovákom, vie-
dol prút šikmo za seba a potom nahodil. Lanko zašuchotalo
v krúžkoch na udici. Nástraha opísala oblúk, dosiahla jeho
vrchol, sklonila sa a dopadla na hladinu ako hmyz vrhajúci
sa do strmhlav do vody.
Trochu ju nechal klesnúť, potom lanko navinul a znova na-
hodil.
Rybárčili potichu. Ani jednému ryby nebrali.
Po polhodine Martin Haugen navinul lanko a vymenil ná-
strahu. Wisting spravil to isté.
Slnko vystúpilo vyššie a začalo hriať. K životu sa prebudi-
li muchy a ďalší hmyz. Ticho náhle narušil špľachot. Wisting
najprv zahliadol medeno-žlté rybie brucho a následne sa začali
po hladine šíriť kruhy.
Martin rýchlo navinul lanko a hodil striebornú nástrahu jej
smerom, ale ryba sa do nej nie a nie zahryznúť.
Po ďalšej polhodine si Martin Haugen vyhodil tašku na plece
a vzal rybársky prút.
„Skúsim to o kus ďalej,“ povedal.
Wisting kývol hlavou. Martin zašiel do lesa a vynoril sa asi
o päťdesiat metrov ďalej na inom výbežku, na zelenom brehu
zálivu, ktorý zarastal tŕstím a leknami.

239
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 Wisting čakal len na to. Odložil prút a kývol Martinovi, že
sa hneď vráti. Poponáhľal sa cez háj do chalupy.
Martinov ruksak sa opieral o stenu v spálni pod oknom.
Najprv ho prehmatal a hľadal dlaňami tvrdé obrysy zbrane.
Nič však necítil, tak si ho vzal do obývačky, aby dovidel na
lúku pri vode a siahol dovnútra. Vybral oblečenie a položil ho
na podlahu. Rýchlo skonštatoval, že v ňom nie je zbraň ani
nič zaujímavé.
Odniesol ho naspäť do spálne a dal na miesto. Prehľadal
posteľ aj zvyšok miestnosti, nič však nenašiel. Ak si Martin
vzal zbraň so sebou, musela ostať v aute alebo ju nosil so sebou.
Dvere do jeho spálne boli odchýlené. Vošiel dnu a zapol si
telefón. Batéria ukazovala už len desať percent.
Neprišli mu žiadne nové správy, využil však príležitosť a za-
volal Hammerovi.
„Musím hovoriť rýchlo,“ povedal mu, keď zodvihol. „Čochvíľa
sa mi vybije mobil. Je niečo nové?“
„Tvoja značková teória zrejme sedí,“ ohlásil mu Hammer.
„Stiller si myslí, že našiel miesto, ktoré sa zhoduje s kódom.
O tretej sa tam ideme pozrieť s inžinierom zo správy ciest.“
„Dobre.“
„A čo ty?“ spýtal sa Hammer. „Ako to zvládaš?“
„Všetko je v poriadku.“
„Prepracoval si sa k niečomu?“
„Len k rybám,“ odpovedal Wisting. „Budem si kontrolovať
mobil každú druhú hodinu, ale aj tak sa mi čoskoro vybije.“
„Budem hlásiť, ak sa vyskytne niečo nové,“ povedal Hammer
a položil.
Stručný hovor ho stál ďalšie percentá. Wisting zamieril do
obývačky a pri tom vypínal telefón. Náhle si všimol, že vo dve-
rách do kuchyne stojí Martin Haugen.
„Musel som zavolať domov,“ povedal a odložil si mobil do
vrecka. Pokúsil sa zrekapitulovať si v mysli hovor, uvažoval, či
povedal niečo, čo by ho mohlo odhaliť.
„Všetko v poriadku?“

240
 Nemohol počuť veľa, nanajvýš pár posledných slov. A tie
nič neprezrádzali.
„Line bola s Amalie na pohotovosti,“ zaklamal. „Zrejme má
niečo so žalúdkom.“
Martin vyzeral, akoby zvažoval, či mu veriť.
„To veru nie je príjemné,“ vyhlásil. Otvoril zásuvku a vybral
z nej alobal. „Tesne potom, ako si odišiel, sa chytil malý pstruh.
Ak by sa nám ich podarilo chytiť viac, mohli by sme si spraviť
oheň a upiecť ich v pahrebe.“
„Som všetkými desiatimi za,“ usmial sa Wisting.
„Ak sa ti vybije telefón, môžeš si požičať môj,“ ponúkol mu
Martin.

62

Line nerada meškala. Vždy si radšej nechávala rezervu, keď

sa niekam vybrala. Preto prišla na stretnutie s mužom, ktorý
bol v roku 1987 priateľom Nadie Kroghovej, o polhodinu skôr.
Pomaly prešla autom okolo domu, v ktorom býval. Bol malý
a podlhovastý s neveľkými oknami. Kedysi bol zrejme krémovo-
žltý, teraz bol špinavý a na omietke sa tu a tam černela pleseň.
Cez zarastenú záhradu sa prehnali dve mačky a zmizli za
rohom. Zdalo sa, že Robert Gran býva v suteréne. Viedli tam
schody popri kratšej stene domu. Pri zábradlí parkoval prívesný
vozík plný všakovakého šrotu a pred ním motorka zakrytá cel-
tovinou. Na príjazdovej ceste stálo BMW so širokými blatníkmi.
Šla ešte o kus ďalej, až kým neprišla k priestranstvu vysy-
panému štrkom na konci ulice, kde mohla zabiť trochu času,
kým nebude dvanásť. Vytiahla si zápisník a ešte raz si prezrela
otázky, ktoré si pripravila. Na úvod ho chcela požiadať, aby jej
zhrnul, čo sa stalo v ten večer, keď Nadia zmizla. V istom bode
ho musela konfrontovať aj s jeho výpoveďou – s tou, vďaka
ktorej ho polícia začala upodozrievať.
Na mobile si pozrela aj, koľko ľudí si prečítalo včerajší článok.

241
Doteraz ich bolo 180-tisíc. Azda sa jeho čítanosť zvýši, keď
zverejnia listy únoscov.
Aj počúvanosť podcastu narástla. Kliklo naň vyše 10-tisíc
ľudí a podľa grafov stúpala aj frekvencia.
Pod veľkými článkami sa často objavovali aj komentáre
a reak­cie čitateľov. Zatiaľ si medzi nimi nevšimla nič zaují-
mavé. Skontrolovala si aj emailovú schránku, či jej neposlali
nejakú správu v súvislosti s jej príspevkom na fóre zaoberajúcom
sa rodokmeňmi. Pátrala po potomkoch bratov Oleho a Larsa
Stillerovcov, ktorí sa narodili v Mysene koncom devätnásteho
storočia. Mysenčan, ktorý sa zaoberal miestnymi rodokmeňmi,
jej napísal, že boli synmi Andersa a Gerdy Stillerovej. To však už
vedela. Gerda sa volala za slobodna Svenssonová a pochádzala
z Rørosu. Ona bola prepojením na Lininu rodinu. Avšak Line
pátrala po potomkoch – a o tých jej nenapísal nič.
Medzi Adrianom Stillerom a jej predkami boli prinajmen-
šom štyri generácie. Zrejme by bolo jednoduchšie postupo-
vať odzadu. Poprosila jedného kolegu z VG, ktorý sa zaoberal
vyhľadávaním a overovaním faktov, aby našiel v občianskom
registri Stillerovu najbližšiu rodinu, zatiaľ sa jej však neozval.
Zrejme mu bolo jasné, že sa to priamo nevzťahuje na jej prácu,
a tak to nepovažoval za prioritu.
Po polhodine si pripravila diktafón, vrátila sa k fľakatému
domu a zabočila do zanedbaného dvora. Sedela za volantom
a do mikrofónu povedala: „Robert Gran bol priateľom Nadie
Kroghovej. Rýchlo sa vynorilo podozrenie, že má prsty v jej
zmiznutí. Zatkli ho, ale polícia nemala nič, čím by svoje podo-
zrenie podložila, a tak ho prepustili. O tom, čo sa stalo, nechcel
nikdy hovoriť. Až teraz.“
Nevypínala diktafón a otvorila dvere na aute.
Na schodoch do suterénu sa objavila postava. Bol o čosi
chudší ako na fotke, ktorú jej poslal Adrian Stiller, ale Line
ho spoznala.
„Dobrý deň, ste Robert Gran?“ spýtala sa napriek tomu.
Muž prikývol a podišiel k nej. Podal jej ruku. Bola studená.

242
 Line sa mu poďakovala za to, že bol ochotný porozprávať sa
s ňou a ukázala na diktafón.
„Nebude vám prekážať, ak si budem náš rozhovor nahrávať?“
spýtala sa a povedala mu o podcaste.
„Včera som ho počúval,“ utrúsil Gran a viedol ju dole po
schodoch do pivničného bytu.
„Čo si o ňom myslíte?“ spýtala sa Line.
Robert Gran mykol plecom.
„Neviem,“ povedal. „Je to zvláštne... takto o tom počúvať.
Príliš na telo, svojím spôsobom.“
Line sa zatvárila chápavo a nechala diktafón zapnutý.
„Bývam tu len prechodne,“ vysvetlil jej Gran.
Vpustil ju dnu a požiadal ju, aby sa nevyzúvala. Stručne jej
vysvetlil, že býval so svojou priateľkou a len prednedávnom sa
odsťahoval.
„Kto býva nad vami?“ spýtala sa Line, hoci to vedela.
„Moja mama,“ odpovedal Robert Gran. „Odcestovala. Do
Španielska.“
Byt bol malý, tmavý a strašne neosobný. Usadili sa v kuchyn-
skom kútiku. Na stole stála fľaša koly a dva poháre.
„Dáte si?“ spýtal sa Robert Gran a otvoril fľašu.
Line pokrútila hlavou.
„Možno trochu vody,“ poprosila a položila diktafón na stôl.
Robert Gran nechal odtiecť trochu vody z kohútika, až potom
podeň vložil pohár a naplnil ho. Line vyčkala, kým si sadne.
Porozprávala mu o sérii článkov a o tom, že by si rada vypočula
jeho príbeh.
„Ako ste sa dali s Nadiou dokopy?“ spýtala sa a vybrala zá-
pisník.
„Chodili sme spolu do školy,“ povedal Gran. „Na tie isté
večierky. Poznali sme tých istých ľudí. Hoci sme boli veľmi
odlišní, mali sme spoločné záujmy. Klapalo nám to.“
„Ako dlho ste boli spolu?“
„Niečo vyše roka, hoci sme sa chvíľu aj rozchádzali a znovu
dávali dokopy. Jej rodičia nám to trochu komplikovali.“

243
 „Ako to?“
„Viete predsa, kto je jej otec,“ povedal. „Mysleli si, že nie som
pre ňu dosť dobrý. Môj otec pracoval v jeho fabrike.“
„Čiže vaši rodičia sa poznali?“
Robert Gran pokrútil hlavou.
„Vo fabrike pracovalo veľa ľudí, nemyslím si, že otca poznal.
Alebo možno práve preto ho vykopol.“
Line stisla v ruke pero.
„Vykopol?“
„Znižovanie stavov, tak to nazvali. Bol jedným z prvých, kto
musel odísť.“
„Hovorili ste s Nadiinými rodičmi potom, ako sa to stalo?“
„Nie. Nehovoril som s nikým.“
Line započula v jeho hlase zatrpknutosť, možno aj akúsi
agresiu.
„To ľudia nehovorili so mnou, aby som bol presný – nie ja
s nimi,“ opravil sa. „Odsťahoval som sa. Teraz som sa vrátil.
Väčši­na už na ten prípad zabudla, ale teraz ste ho zase vyhrabali.“
„To polícia ho vyhrabala,“ pripomenula mu Line.
„Viem,“ kývol hlavou. „Jeden vyšetrovateľ z kriminálky je
tej mienky, že bude múdre, ak vám poskytnem rozhovor. Vraj
tým dokážem, že nemám čo skrývať.“
Line pritakala.
„Pokúšame sa pozrieť na ten prípad z viacerých uhlov pohľa-
du,“ povedala. „Mohli by ste mi povedať, čo sa v ten večer stalo?“
Robert Gran si nalial do pohára kolu, odpil si a potom sa
pustil do rozprávania. V hrubých obrysoch to zodpovedalo
tomu, čo povedal na súde, keď ho zadržali, ale predtým s ním
spísali ešte dve rôzne verzie udalostí.
„Prečo vás začala polícia podozrievať?“ spýtala sa.
„Veď to robia vždy, nemyslíte?“ uškrnul sa Gran. „Podozrie-
vajú priateľa, manžela, milenca – nie?“
„Často,“ kývla hlavou Line. „Ale vás zadržali.“
„Spravili veľkú vec z niečoho, čo nebolo natoľko dôležité.
Tvrdili, že klamem.“

244
 „A neklamali ste?“ spýtala sa Line, ale hneď to oľutovala. Na
to bolo ešte priskoro. Nemohla si ho znepriateliť, ísť mu proti
srsti, zatiaľ nie. Videla, že ho to rozčúlilo.
„Pil som,“ vyhŕkol. „Nespomínal som si na jednotlivé detaily.“
Line uvažovala, či sa ho nespýta na tie detaily, ale pomyslela si,
že podcast môže dodatočne zredigovať a doplniť nezrovnalosti
a protirečenia v jeho výpovediach. Bolo možné, že existuje ešte
aj štvrtá verzia toho, čo sa vlastne stalo.
Môže sa k tomu vrátiť ku koncu rozhovoru. Teraz sa sústre-
dila na čosi iné.
„Jedna vec mi nie je celkom jasná,“ povedala. „Keď Nadia
odchádzala z večierka – mala pri sebe svoju tašku?“
Odpoveď prišla rýchlo: „Áno.“
Line sa trochu pomrvila na stoličke.
„Vravíte to preto, že ju nosila stále so sebou alebo preto, že
si na to spomínate?“
„Tašku nosila stále so sebou, to je pravda, ale navyše si to aj
pamätám. Zobrala si bundu z vešiaka a natiahla si ju, potom
schmatla tašku a šla.“
„Čo mala v taške?“
„Peňaženku s fotkou, na ktorej bola s bratom.“
Line si to zapísala, ale z veľkej časti len preto, aby získala čas
na uvažovanie. Robert Gran prešiel rovno k veci – k dôkazu,
ktorému vďačil za to, že ho pustili. Únoscovia mali Nadiinu
tašku a priložili k listu fotku, na ktorej bola s bratom.
„A čo ešte?“ spýtala sa.
„Bežné veci,“ odpovedal Robert Gran. „Šminky, žuvačky,
kľúče. Nebola to veľká kabelka, toľko miesta v nej zase nebolo.“
Zodvihol pohár a odpil si.
„To on teraz vedie rodinnú firmu,“ dodal.
Line nechápala, koho má na mysli.
„Malte Krogh,“ vysvetlil jej Robert Gran. „Nadiin mladší
brat sa stal riaditeľom ich rodinného podniku. Vtedy mal len
jedenásť rokov.“
Znovu si odpil z koly.

245
 „Bol som s nimi, keď sa fotili,“ pokračoval. „Vtedy mal len
desať. Nadia naňho dávala pozor. Vedela to s ním a spomínam
si, že mi napadlo, že by z nej bola dobrá mama.“
Line skĺzla pohľadom na diktafón. Bolo to osobné, také veci
článkom pomáhali – pomôžu aj podcastu.
„Bliká,“ utrúsil Robert Gran.
Mal pravdu. Na prístroji blikala červená dióda.
„Možno tu mám nejaké baterky,“ pokračoval a chcel vstať.
„Má vstavanú batériu,“ zadržala ho Line a povzdychla si.
„Myslela som, že som ju nabila.“
Zrazu mala naponáhlo. Požiadala Grana, aby jej povedal, aké
boli roky po Nadiinom zmiznutí. Hovoril o strate, psychickom
utrpení, ale zdalo sa jej to nacvičené a v podstate to v nej ne-
vzbudilo žiadne sympatie.
„Čo sa podľa vás vtedy stalo?“ spýtala sa, kým bol ešte dik-
tafón zapnutý.
Robert Gran odvetil, že o tom často uvažoval, ale na nič
neprišiel.
„Pôsobilo to na mňa ako náhoda a plánovaná udalosť sú-
časne,“ vysvetlil jej. „Nezdá sa mi, že by niekto čakal, kým
z toho domu vyjde. Ľudí navyše unášajú vo veľkých mestách
– a v podstate sa to deje len vo filmoch.“
Odmlčal sa, videlo sa jej, že premýšľa.
„Ale podľa mňa ju niekto uniesol,“ vyhlásil, akoby chcel pria-
mo odpovedať na otázku, ktorú mu položila. „Niekto miestny.
Niekto, kto je odtiaľto.“
„Niekto, koho poznala?“ nadhodila Line.
Robert Gran zauvažoval. Potom pokrútil hlavou.
„V tom prípade by som ho poznal aj ja, a to si neviem pred-
staviť.“
Line sa ho chcela ešte spýtať, prečo si nazdáva, že únosca bol
z okolia, ale vtom svetielko na diktafóne zhaslo.

246
 63

Line privítal prázdny dom.

Thomas jej nepovedal, aké majú na dnes s Amalie plány. Na-
padlo jej, či mu nezavolá a nespýta sa ho, kde sú, ale rozhodla
sa, že to nechá tak. Radšej si sadla k počítaču, pripojila k nemu
diktafón a stiahla z neho rozhovor s Robertom Granom. Vy-
počula si ho, porovnala ho s poznámkami a prepísala načisto
pasáže, ktoré chcela využiť v článku.
Asi uprostred rozhovoru bolo čosi, čomu vtedy, keď to vy-
slovil, neprikladala veľký význam. Vstala, zašla do kuchyne
a zastala pred chladničkou. Zahľadela sa na pás fotiek z foto-
automatu, na ktorých boli Thomas s Amalie. Na chladničku
ich pripol magnetkou v tvare lienky. Odsunula ju a chytila do
rúk tri malé obrázky.
Uvedomila si, čo jej vlastne Robert Gran povedal. Čítala
spisy týkajúce sa Nadiinho zmiznutia niekoľko dní, ale toto
v nich nebolo.
Cez okno zazrela Thomasa, niesol Amalie na pleciach. Neu-
viazal jej šálik, mala holé hrdielko. Hoci svietilo slnko, vzduch
bol riadne svieži.
Thomas dupotal zo žartu nohami, klusal ako kôň. Amalie
ho držala za bradu a Line počula až do domu, ako sa smeje.
Zašla do obývačky, sklonila sa nad počítač a klikla na adresár
označený ako Kroghová.
Vchodové dvere sa otvorili. Amalie sa ešte stále smiala.
Line sa pozrela na prúžok fotiek, na ktorých bola Nadia s bra-
tom. Šlo o kópiu. Kriminalistický technik položil originál fotky
na sivú podložku a vedľa nej položil pravítko. Listy od únoscov
boli skopírované rovnakým spôsobom.
Line mala fotky podrobne preštudované. Mali ich zverejniť spolu
s ďalším článkom a mnohí čitatelia budú zrejme pociťovať tú istú
blízkosť, akú pociťovala Line, keď hľadela Nadii do očí. Tentoraz
ju natoľko nezaujal motív, ale biely okraj fotky. Pôsobil rovno, ale
keď sa naň pozornejšie zahľadela, nebola si tým taká istá.

247
 Počula, ako Thomas vyzúva Amalie topánky.
Klikla na malé nožnice na príkazovom riadku a umiestnila
ich do horného ľavého rohu. Keď potiahla myšku k pravému
dolnému okraju, potvrdilo sa jej podozrenie. Spodný okraj fotky
nebol celkom rovný, líšil sa o ani nie milimeter od ľavého –
akoby niekto odstrihol fotku nožnicami. Zrejme existovali tri
zábery Nadie a jej brata.
„Mama!“ zakričala Amalie a ťapkala k nej.
Line vstala, išla dcérke naproti a vzala ju do náručia.
„Boli ste na prechádzke?“
„Na ihrisku,“ odpovedal Thomas.
„Jedli ste?“
Thomas pokrútil hlavou.
„Asi už bude hladná.“
„Tak sa najeme,“ vyhlásila Line, odniesla dcérku do kuchyne
a usadila ju do stoličky.
Line bola myšlienkami niekde inde. Strašne ju to ťahalo k po-
čítaču, k práci. Vedela, že keď sa Amalie naje, tak do hodiny
zaspí.
„Kedy odchádzaš?“ spýtala sa a pozrela sa na brata.
„Popoludní,“ odpovedal. „Budúci týždeň budem na cvičení.“
„Bolo fajn mať ťa tu,“ povedala Line. „Pre mňa aj pre Amalie.“
Zdalo sa, že Amalie má dosť. Už sa s jedlom viac hrala než
jedla. Line ju odniesla do kúpeľne, umyla ju a prebalila. S cumlí-
kom v ústach a mäkkou dečkou ju uložila do postieľky.
„Takmer polovica únosov vlastne únosmi nie je,“ utrúsil
Thomas, keď sa vrátila do kuchyne.
Vstal a dal svoj tanier do umývačky.
„To povedal jeden chlap z FBI v dokumentárnom filme, ktorý
som raz videl,“ vyhlásil. „Obeť môže svoj únos aj nainscenovať
– môže s niekým spolupracovať alebo to spraví na vlastnú päsť.“
„Myslela som aj na to,“ kývla hlavou Line. „Ale to sa mi na
Nadiu Kroghovú nehodí. Nezapadá to, bolo tam toľko ďalších
okolností.“
Thomas zamieril ku dverám.

248
 „Pôjdem,“ povedal.
„A ja musím robiť,“ usmiala sa Line. „Zastav sa ešte pred
odchodom.“
Počkala, kým vyjde, až potom si sadla k počítaču. Znovu
začala študovať fotku Nadie s bratom, potom vytiahla telefón
a zavolala Robertovi Granovi.
Zodvihol hneď.
„Uvažovala som nad jednou vecou, neviem, či som vás po-
chopila správne...“ začala Line.
„Áno?“
„Povedali ste, že ste boli pri tom, keď sa Nadia s bratom
fotila.“
„To súhlasí.“
„Viem, že je to už dávno,“ povedala Line. „Ale spomenie-
te si na nejaké okolnosti toho fotenia? Tie fotky vyzerajú ako
z automatu.“
„Áno, bol na železničnej stanici. Taká tá búdka so závesom.“
„Spomeniete si, koľko fotiek si spravili?“
Zmĺkol. Buď uvažoval alebo si uvedomil, kam mieri.
„Štyri,“ odpovedal. „Ale len jedna bola vlastne použiteľná.
Keď ich blesklo prvý raz, mysleli si, že to je všetko. Už chceli
vyjsť von, keď sa blesk spustil druhý raz a potom si znovu sadli.
Posledná fotka ešte tiež ako tak ušla.“
Line sa pozrela na diktafón. Ľutovala, že ho nepripojila k te-
lefónu, aby sa rozhovor nahrával.
„A čo sa stalo s tými ďalšími obrázkami?“ spýtala sa.
„Myslím, že si ich zobral Malte. Nadia si nechala len tú jednu
a nosila ju so sebou v peňaženke.“
„A to bola tá prvá na pásiku s fotkami?“
„Bola to tá najlepšia.“
„Odstrihla ju?“
„Ako to myslíte?“
„Ako oddelila svoju fotku od ostatných? Nožnicami?“
„Neviem. Nespomínam si. Asi to spravila doma. Neviem, či
som pri tom bol.“

249
 Line mu poďakovala a poponáhľala sa ukončiť rozhovor, kým
sa Robert spamätá a spýta sa jej, prečo sa ho na to pýta.
Ak existovala ešte jedna fotka Nadie a jej brata, otvárali sa tým
nové možnosti. Fotka priložená k listu od únoscov nemusela
byť z jej peňaženky, mohlo ísť o posledný záber. Hodilo sa to
k tomu, čím sa chcela zaoberať vo svojom ďalšom článku. Prečo
únoscovia poslali fotku a nie legitimáciu alebo niečo iné, niečo
osobnejšie? Prečo nie napríklad nejaký šperk, čo mala na sebe?
Nadýchla sa a vydýchla. Nadia Kroghová si nechala prvý
záber na páse fotiek, zhodoval sa s tým, ktorého kópiu videla
v policajnom spise. Bol pravouhlý na vrchnom okraji, spodný
okraj bol trochu krivý. Nebol dôvod domnievať sa, že nebol
v jej peňaženke. Ale vzrušenie, aké pocítila, keď nad tým celým
uvažovala, bolo fajn – budú ho cítiť aj poslucháči, keď si pustia
nasledujúci podcast.
Prehrala si zvyšok rozhovoru s Robertom Granom. Náhle
sa skončil, keď sa vybil diktafón, ale rozhodla sa, že ho aj tak
použije a poslucháčom to vysvetlí. Bude to autentické.
Vrátila sa o tridsať sekúnd nazad a ešte raz si vypočula záver.
Spýtala sa Roberta Grana, čo sa podľa neho stalo s Nadiou.
„Ale podľa mňa ju niekto uniesol,“ povedal. „Niekto miestny.
Niekto, kto je odtiaľto.“
Na tom mieste sa nahrávka skončila.
Zopakovala si pre seba, čo povedal a zauvažovala nad ne-
jakými záchytnými bodmi, ktorými by mohla toto tvrdenie
podoprieť.
Niekto odtiaľto znamenalo, že by šlo o niekoho z toho istého
mesta. Z Porsgrunnu. Jediné, čo podopieralo túto teóriu, boli
poštové pečiatky na listoch od únoscov. Navyše bola adresa na
obálkach vystrihnutá z lokálneho telefónneho zoznamu. Noviny,
z ktorých vystrihli písmená, boli celoštátne, ale, prirodzene,
predávali a čítali ich aj v Porsgrunne.
Prečo však únoscovia použili VG z 27. augusta? Ľudia si
odkladali noviny z jediného dôvodu: ak v nich bolo niečo, čo
stálo za to. Niečo, o čo sa zaujímali alebo niekto, koho poznali.

250
 Prihlásila sa do novinového archívu a otvorila VG, ktoré po-
užili únoscovia. Do vyhľadávacieho políčka napísala Porsgrunn.
Meno obce sa vyskytlo len na jednom mieste. Na strane číslo
sedemnásť.
Klikla na ňu a automaticky zobrala do ruky pero, akoby tušila,
že to, čo uvidí, je niečo, čo si nesmie dať ujsť.
V článku sa písalo o novej ceste, ktorú v tom čase stava-
li. Nový typ asfaltu sľuboval nižšiu prašnosť a hlučnosť. Slovo
Porsgrunn zvýraznil vyhľadávací program žltou. Line si dala
pero do úst a pozorne sa zahľadela na fotku. Boli na nej piati
cestní robotníci pred vibračným valcom. Ich mená boli v texte
pod záberom. Jedno z nich ju zarazilo. Poznala druhého muža
zľava. Bol to Martin Haugen.

64

Stiller zašiel s autom tak ďaleko za krajnicu, koľko mu zvodidlá

dovolili a zapol parkovacie svetlá. Našiel to miesto v noci.
Teraz sa sem vrátil s Nilsom Hammerom. Rozprestreli hárok
papiera s Katharininým kódom na kapotu auta. Riešenie sa
im zdalo očividné. Čiary boli dva jazdné pruhy, kolmica na
ne miestna komunikácia vo forme nadjazdu asi dvesto me­
trov za nimi.
„Značka 334,“ povedal a ukázal na jednu z tabúľ po oboch
stranách cesty, ktoré zakazovali predbiehanie. „Stoštyridsaťos-
mička,“ pokračoval a ukázal na trojuholníkovú značku varujúcu
vodičov, že doprava je obojsmerná.
O kus ďalej stála značka udávajúca najvyššiu povolenú rý­
chlosť a tabuľa informujúca o odstavnej ploche a iná, žltá upo-
zorňujúca na výjazd číslo 49. Všetko súhlasilo.
Okolo prehrkotalo nákladné auto a papiere zašuchotali.
„Miesto označené krížom je niekde tu,“ povedal.
Nils Hammer so sebou vzal mapu.
„Glimmerveien je tamto na kopci,“ povedal a ukázal na stro-

251
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
my v pozadí miesta, ktoré Katharina označila krížikom. „Len
pár metrov odtiaľto videli naposledy Nadiu Kroghovú.“
Stiller zišiel do jarku a vyšiel z neho na druhej strane. Kdesi
pod ním bola pochovaná Nadia Kroghová. Cítil to.
„Cesta sa vtedy iba stavala,“ pokračoval Hammer.
Stiller si vybral z vrecúška pastilku a vložil si ju do úst. Na
tejto ceste pracoval aj Martin Haugen. Bolo to logické.
Podržal si pred očami Katharininu mapku a porovnal ju
s terénom.
„Je to nepresné,“ utrúsil, keď požul cukrík. „Budeme musieť
rozkopať niekoľko metrov kubických.“
„Môžeme to vyskúšať s georadarom,“ navrhol Hammer. „Aby
sme zmapovali, ako to vyzerá pod zemou.“
Stiller pokrútil hlavou.
„Nechcem čakať,“ povedal. „Chcem sa do toho pustiť teraz,
kým je ešte Haugen izolovaný na chalupe. Bez rádia a tele-
vízie.“
„A čo pes vycvičený na hľadanie mŕtvol?“ nadhodil Hammer.
„Šlo by to rýchlejšie.“
Stiller kopol špičkou topánky do hliny. V Nórsku nemali
psy, ktoré by boli trénované čisto na hľadanie mŕtvol, ale mali
policajných psov vycvičených zavetriť ľudské pozostatky.
„Obávam sa, že dvadsaťšesť rokov je príliš dlhá doba,“ po-
vedal. „Ale za pokus to stojí.“
Pri krajnici za policajným autom zastalo žlté auto správy
ciest. Šofér zapol maják na streche a vystúpil.
Stiller mu zamával na pozdrav. Zrejme to bol inžinier, ktorého
požiadal o inšpekciu miesta. Bol zachmúrený, vyzeral, akoby
sa mu celá situácia vonkoncom nepozdávala.
Krátko sa pozdravili a inžinier skĺzol pohľadom popri ceste.
„Myslíte si teda, že je pochovaná niekde tu,“ vyhlásil.
Stiller mu už povedal, čo je vo veci. Nebol dôvod zatajovať
mu, prečo tu sú.
„Máme nákres,“ povedal a ukázal chlapovi zo správy ciest
hárok s krížikom. Vysvetlil mu, čo znamenajú jednotlivé čísla.

252
 Muž zobral papier do ruky a pozeral sa striedavo naň a na
krajinu.
„Čo myslíte?“ spýtal sa Stiller, keď sa mu zdalo, že pridlho
mlčí.
„Podľa mňa je tu,“ povedal muž a ukázal rukou na miesto,
kde pred chvíľou Stiller stál.
„Tam môžeme začať,“ pritakal Stiller.
Muž mu papier vrátil.
„Bol som vedúci projektant, keď sme tú cestu v osemdesiatych
rokoch stavali,“ poznamenal. Vyčkal, kým navôkol prejde ťahač
a za ním niekoľko áut a potom pokračoval: „Bývam v Bamble
a keď bola cesta hotová, chodil som po nej takmer každý deň
– do práce a z práce. Niekoľko mesiacov po otvorení cesty som
si všimol kvety ležiace pri krajnici, tak, ako ľudia zvyknú ne-
chávať kyticu na mieste, kde niekto prišiel pri nehode o život.
Rozčúlilo ma to, lebo cestu sme stavali tak, aby bola bezpeč-
nejšia a nehlásili nám žiadne nehody, tak som sa vrátil, zastal
a kyticu som dal preč.“
„Kvety?“ zopakoval Stiller začudovane.
„Červené ruže,“ pritakal muž zo správy ciest. „Bola to kytica
ako tie, čo sa kladú na hrob.“
„Kde ležala?“ zaujímalo Hammera.
„Je to už dávno, ale približne tu.“
Ukázal znovu na miesto, kde predtým stál Stiller.
„O dva mesiace sa tam objavila ďalšia kytica,“ pokračoval.
„Aj tú som zahodil, ale neprestalo to. Ani neviem, koľko som
tých kytíc odtiaľto odniesol. A potom ich tam ten človek pre-
stal klásť.“
Stiller si vybral z vrecúška ďalšiu pastilku, ostatných nepo-
núkol.
„Kedy sa to stalo?“ spýtal sa.
Muž vystrúhal grimasu, ktorá im mala naznačiť, že sa už
presne nepamätá.
„Určite to trvalo aj pár rokov,“ vyhlásil.
Stiller cmúľal cukrík.

253
 „Mohli by ste sa pustiť do výkopov?“ spýtal sa a pozrel sa
na inžiniera.
„Väčšinu strojov a robotníkov mám v teréne, ale niečo vy-
myslím. Kedy s tým chcete začať?“
„Teraz,“ odpovedal Stiller.
„Teraz?“ začudoval sa inžinier. „To nejde.“
„Prečo nie?“
„Ak sa chceme pustiť do kopania, musíme uzavrieť cestu
a presmerovať dopravu. Vyžaduje si to plánovanie.“
„Na také niečo predsa máte plán, či nie?“ spýtal sa Stiller.
„Môžete predsa postupovať ako v prípade dopravnej nehody
– aký je v tom rozdiel?“
„Je to práca, ktorá si vyžaduje plánovanie,“ zopakoval inži-
nier. „Musíme vyčkať minimálne do noci, aby sme čo najmenej
skomplikovali dopravu.“
„Do noci to počká,“ súhlasil Stiller. „Môžete sem prísť so
všetkým potrebným o desiatej večer?“
„Musím zvolať ľudí, aby robili nadčasy,“ upozornil ho inžinier.
„Pôjde to z nášho rozpočtu,“ ubezpečil ho Stiller. „O desiatej.“
„O desiatej,“ kývol hlavou chlap zo správy ciest.
Stiller cítil, ako mu vo vrecku vibruje telefón. Vzal ho. Volala
mu Line Wistingová.

65

Zdalo sa, akoby sa Adrian Stiller nachádzal niekde vonku. Pred-

stavil sa, ale jeho meno zaniklo v hluku okoloidúceho ťažkého
vozidla. Line ho odhadla na nákladiak.
Presunula si telefón k druhému uchu a skontrolovala, či je
zapnutý diktafón.
„Máte na mňa pár minút?“ spýtala sa.
„Počkajte,“ požiadal ju Stiller.
Počula buchnutie dverí na aute a hučanie vozidiel zmizlo.
„Pracujem na ďalšom článku a novom podcaste a narazila

254
som na jedno meno, ktoré považujem za zaujímavé,“ začala Line.
Vyjadrovala sa trochu obšírnejšie, než bolo nutné, ale robila to
preto, aby mohla nahrávku použiť – ak bude čo.
„Prezerala som si staré policajné spisy a nie je to tam nik-
de spomenuté,“ pokračovala. „Uvažovala som, či vám bude to
meno niečo hovoriť.“
Adrian Stiller začínal byť netrpezlivý.
„Aké meno?“ spýtal sa.
„Martin Haugen.“
Počula, ako prehryzol cukrík. A potom sa na druhom konci
linky rozhostilo ticho. Trochu pridlhé.
„Ako ste naňho prišli?“ spýtal sa Stiller.
Line sa opäť pozrela na diktafón. Nemala chuť hovoriť poslu-
cháčom o otcovi, ale pri redigovaní to mohla vymazať. Stillerovo
mlčanie hovorilo o mnohom. Na niečo prišla.
„Ide o prípad, na ktorom otec pracoval tu, u nás,“ vysvet-
lila mu. „Haugenova manželka zmizla v roku 1989. Nikdy ju
nenašli. V čase, keď zmizla Nadia, pracoval Haugen na novej
ceste za Porsgrunnom.“
Stiller mlčal. Keď to vyslovila nahlas, zazdalo sa jej, že je to
príliš prešpekulované. Veď ako by mohli tie dva prípady sú-
visieť? Radšej sa o tom mala porozprávať s otcom a až potom
zavolať vyšetrovateľovi z kriminálky. Otec jej však nezdvíhal
telefón.
„Počujte, mám teraz niečo na práci,“ vyhlásil Stiller napokon.
„Čo keby som vám zavolal neskôr?“
A potom položil.

66

Päť malých pstruhov – to bol výsledok troch hodín strávených

na brehu jazera. Ešte predtým, ako rozložili oheň, to vyskúšali
s háčikmi a červíkmi. Udice ležali na výbežku do jazera s lan-
kami vo vode a na hladine plávali červené korkové plaváky.

255
 Martin očistil ryby. Teraz sedel pri ohni, solil ich a balil do
alobalu, pričom nezabudol hodiť pod každú riadny kus masla.
Wisting si vybral z vrecka telefón a zapol ho. Osem percent.
Uvažoval, či mu zapínanie nezožerie viac z baterky než keby ho
mal len na leteckom režime. Aj tak sa mu v noci vybije.
Čakala naňho správa od Line s bodkou: Zdá sa, že bude celý
víkend pekne.
Áno, ale zatiaľ žiadna veľká ryba, napísal a pozrel sa na Mar-
tina Haugena.
To amatérske šifrovanie bolo takmer smiešne. Takto sa písali
správy informátorom. Len odosielateľ a adresát vedeli, čo ktorá
správa znamená, ale text by bol aj tak každému inému podozrivý.
Kašli na ryby, znela ďalšia esemeska. Dnes v noci ideme kopať.
„Všetko v poriadku?“ spýtal sa Martin a spravil do pahreby
jamku.
Wisting takmer zabudol na svoju lož o Amalie a pohotovosti.
„Ale áno,“ usmial sa.
Martin Haugen uložil do jamky päť zabalených rýb a vetvou
na ne nahrnul pahrebu.
„Potrebujú desať minút,“ povedal a pozrel sa na hodinky.
Wisting sa zahľadel na svoju udicu. Okolo korku sa robili na
hladine malé kruhy. Zdalo sa mu, akoby sa nejaká ryba zahryzla,
ale potom sa voda opäť vyhladila.
Slnko hrialo a z ohňa sálalo teplo. Wisting si vyzliekol bun-
du a položil ju medzi seba a Martina, aby mikrofón v rukáve
zachytil oba hlasy. Martin Haugen si bundu nechal na sebe,
nevedel odhadnúť, či má pod ňou ukrytú zbraň.
„Je tu taký pokoj,“ vyhlásil Wisting sčasti preto, aby prerušil
ticho.
„Moja rodina sa tu usadila v osemnástom storočí,“ povedal
Martin. „Ťahali to tu vyše dvestopäťdesiat rokov, so mnou sa
naše pokolenie skončí. Mám už len niekoľko bezdetných tiet.
Náš rod vymrie.“
Wistingovi napadla jeho vnučka. Bol rád, že zanechá po sebe
nejakú stopu.

256
 „Rád by som, aby môj popol roztrúsili práve tu,“ pokračoval
Martin.
Borovicové polienka v plameňoch zapraskali. Martin chytil
vetvu, aby nahrnul na ryby ešte trochu pahreby.
„Nerád by som ležal v hrobe, o ktorý sa aj tak nebude nikto
starať,“ povedal a vstal. Zašiel k udici, vytiahol lanko, skontro-
loval, či je na háčiku stále návnada a znova nahodil. Červený
plavák sa trochu zahojdal, keď háčik klesal ku dnu.
Wisting mlčal. Na cintoríne naňho čakal hrob. Na Ingridi-
nom pomníku bolo prázdne miesto, tam raz napíšu jeho meno.
„Postaráš sa o to?“ spýtal sa Martin, keď si znovu sadol.
„O čo?“
„O popol.“
Wisting sa usmial.
„Možno by si to mal spísať, zostaviť testament,“ navrhol mu.
Na druhom brehu vzlietol do povetria kŕdeľ vrán. Wisting si
priložil dlaň k čelu a zaclonil si oči. Niečo ich vystrašilo. Jedna
sa vrhla nadol pomedzi stromy, ostatné odleteli preč.
Osamelá vrana zamierila teraz nahor, zamávala krídlami,
zakrákala a znova zaútočila.
„Prečo to robí, čo myslíš?“ spýtal sa Martin.
„Neviem,“ pokrčil plecami Wisting. „V lese zrejme niečo je.“
„Áno, ale prečo sa rozhodla zaútočiť, keď ostatné odleteli?“
„Možno niečo ochraňuje alebo bráni,“ nadhodil Wisting.
„Hniezdo s mláďatami.“
Martin pokrútil hlavou.
„Vrany hniezdia na jar,“ poučil ho. „Podľa mňa je jednoducho
iná. Ide o rôzne inštinkty. Vydesený kôň odcvála zvyčajne preč,
ale pes zaujme útočnú pozíciu a vycerí zuby. S ľuďmi je to to
isté, aj my v sebe nosíme vrodené inštinkty a keď na nás niekto
zaútočí, riadime sa nimi. Jedni útočia, iní utekajú. Nie je v našej
moci rozhodovať, ako zareagujeme, nedokážeme ich kontrolovať.“
Wisting zauvažoval o jeho vysvetlení s ohľadom na to, že má
na svedomí ľudský život. Mohlo by to znamenať, že sa snaží
svoj čin ospravedlniť.

257
 „Sledoval si niekedy v televízii také tie zábavné domáce vi-
deá?“ pokračoval Martin. „Napríklad niekto sa ukryje v sme-
tiaku a vyskočí z neho, aby vystrašil kamaráta alebo kolegu
z práce... také?“
Wisting sa usmial a prikývol.
„Zväčša je to zábava, lebo ľudia sa vydesia, vyskočia a bežia
ku dverám alebo niekam, proste preč. Ale z času na čas sa stane,
že ten, kto sa má vystrašiť, automaticky zatne päsť a udrie. Jeho
mozog reaguje inak. Deväť z desiatich sa rozhodne pre útek,
ale desiaty zaútočí.“
Wisting si nemyslel, že ide o zdedený sklon reagovať násilím,
ale o reflex, ktorý ovplyvňujú natrénované vzorce. Ak niekto
vyrastá v násilnom prostredí a je s násilím konfrontovaný, naučí
sa, že ide o najbežnejšiu reakciu na ohrozenie.
„Preto sa v trestnom zákone vyskytujú kategórie ako nutná
sebaobrana,“ povedal však namiesto toho. „Nemôžu ťa potrestať
za niečo, čo si spravil na svoju obranu alebo na odvrátenie útoku.
Človek môže zabíjať, ak mu hrozí, že bude zabitý.“
Vrana na druhom brehu útočila po tretíkrát.
„Zažil si to niekedy?“ spýtal sa ho Martin. „Ako niekoho
oslobodili, pretože to bola sebaobrana?“
„Áno,“ odpovedal Wisting a porozprával mu o žene, ktorá
udrela muža kladivom do hlavy, keď na nej ležal a snažil sa ju
uškrtiť.
„Ale existujú podľa teba nejaké ľudské inštinkty, ktoré nás
zbavujú zodpovednosti za naše činy?“ spýtal sa Martin.
„Samozrejme,“ zaklamal Wisting. Neveril tomu, že ľudia sú
otrokmi inštinktov. „Podľa mňa o tom možno hovoriť vtedy,
keď ti – ako sa vraví – všetko sčernie pred očami. Dostaneš sa
do bodu, keď sa nedokážeš ovládať a nevieš, čo robíš.“
„Zažil si aj niečo také?“
Wisting prikývol.
„V právnickej reči sa to označuje za nepríčetnosť v čase spá-
chania skutku,“ odpovedal a pozrel sa na rukáv, kde mal pri-
pevnený mikrofón. Ocitol sa na tenkej hranici toho, čo bolo

258
ešte etické a čo už nie a nevedel, ako ďaleko má zájsť, aby sa
mu Martin priznal. Jeho odpovede boli zámerne zavádzajúce.
Inštinkty neboli to isté ako nepríčetnosť a nikdy nepočul, že by
sa tým niekto obhajoval. Činy, ktoré skončili na súde, boli často
motivované nutkaním a túžbami, ktoré niektorí ľudia dokázali
len s ťažkosťami kontrolovať, ale nie inštinktmi.
Martin znovu chytil vetvu a začal odhŕňať pahrebu, aby z nej
vybral ryby.
„Aký typ človeka si ty?“ spýtal sa.
Wistingovi zavialo do tváre dym.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa a otočil sa proti smeru vetra.
„Utekáš alebo prejdeš do útoku?“
Dym ho štípal v očiach.
„Neviem,“ odpovedal Wisting úprimne. „Ak by na mňa niekto
vyskočil zo smetiaka, myslím, že by som odskočil, ale neviem,
čo vlastne vo mne je. Nikdy som sa neocitol v takej situácii,
kde by som mohol otestovať svoje reakcie.“
Dym odvialo a znovu videl Martinovi do očí.
„A ty?“ spýtal sa.
Martin Haugen sa trochu sklonil, akoby sa chystal s niečím
vyrukovať. Vtom sa zahľadel kamsi vedľa, za Wistinga.
„Zabrali!“ vyhŕkol a ukázal na jazero, na ktorom poskakoval
plavák Wistingovej udice.

67

Adrian Stiller prešiel popri dome Williama Wistinga a zaparkoval

na ulici pred Lininým domom. Poznal cestu. Už tu raz bol a par-
koval na tom istom mieste ešte predtým, ako sa celé vyšetrovanie
poriadne rozbehlo. Prvú noc, čo bol v meste a nedarilo sa mu
zaspať, sem zašiel a zastal práve tu. Odtiaľto dovidel do Lininej
kuchyne a spálne a šikmo cez ulicu aj na dom jej otca.
Vtedy tým výletom nič nezamýšľal, jednoducho bol rád o krok
vpredu a chcel vedieť o Wistingovi a jeho dcére čo najviac.

259
 Aj tentoraz sedel za volantom a predtým, ako vystúpil, zavrel
na chvíľu oči a uvažoval. Myslel na ruže, o ktorých mu povedal
muž zo správy ciest a na kyticu na bielizníku v Haugenovom
dome. Aké jednoduché to bolo, keď poznal vysvetlenie. Katha-
rina kúpila ruže pre Nadiu.
Nechápal, ako sa Line prepracovala k Martinovi Haugenovi,
ale musel sa ubezpečiť, že neurobí niečo, čo by prekazilo ich
vyšetrovanie.
Otvoril oči, keď mu zazvonil telefón. Ani nevedel, ako dlho
takto vlastne sedí. Nespal, ale krátky odpočinok mu prospel.
Na druhom konci linky bol Nils Hammer.
„Máme psa na mŕtvoly,“ oznámil mu.
„Dobre,“ odpovedal Stiller a vystúpil z auta. Z Wistingovho
okna sa naňho niekto pozeral. Určite jeho syn. Vedel, že prišiel
na niekoľko dní domov. „Pošlite ho do južného Trøndelagu,“
požiadal ho.
„Trøndelagu?“ spýtal sa Hammer.
„Do Malviku,“ spresnil Stiller. „Tam minulý týždeň popras-
kala cesta, nie?“
Hammer stíchol. Stiller si uvedomil, že uvažuje, čo od neho
vlastne chce.
„Je tu istý vzorec,“ pokračoval. „Viem, že Martin Haugen má
na zmiznutie svojej ženy alibi, ale ak pochoval Nadiu niekde
pri ceste, mohol sa zbaviť tela svojej ženy rovnakým spôsobom,
keď pracoval hore na severe. Neviem, ako to dokázal, ale podľa
mňa tam minulý týždeň šiel preto a preto nám aj klamal. Chcem
to tam prehľadať.“

68

Otcovi sa asi vybil telefón, pomyslela si Line. Pokúšala sa mu

volať niekoľkokrát, ale márne.
Spôsob, akým Stiller reagoval na Haugenovo meno, hovoril za
všetko. Potvrdil jej tušenie. V priebehu ďalšej hodiny si bola čoraz

260
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
istejšia, že je niečomu na stope. Našla si na internete mapu. Cesta,
na ktorej Haugen pracoval, ležala len niekoľko sto metrov od domu,
v ktorom sa konal tínedžerský večierok. Tam videli Nadiu naposledy.
Chcela ešte počkať na Stillerov telefonát a až potom sa podeliť
o svoje úvahy s Danielom Leangerom a kolegami z VG. Martin
Haugen bol určite tým podozrivým, na ktorého sa zameralo vy-
šetrovanie. Predstavila si Nadiu pochovanú niekde hlboko pod
odolným asfaltom, o ktorom sa písalo v novinách. Nepáčilo sa jej,
že je s ním otec sám. Amalie vycítila jej nepokoj, mrnkala a bola
nervózna.
Vlastne nemala Martina Haugena nikdy rada, nevedela však
vysvetliť prečo. Stretla sa s ním len zopár ráz, ale akoby z neho
niečo cítila, niečo negatívne. Nechápala, prečo s ním otec udr-
žiava kontakt nad pracovný rámec.
Aj Haugenova žena zmizla, tá myšlienka jej nedávala pokoja.
Z úvah ju vytrhlo buchnutie dverí na aute. Zašla k oknu v spál-
ni a vyzrela von. Bol to Adrian Stiller. S niekým telefonoval
a gestikuloval pritom voľnou rukou. Myslela si, že je v Osle.
Sľúbil, že sa jej ozve a teraz stojí pred jej domom. Situácia bola
vážnejšia, ako sa jej sprvu zdalo.
Vrátila sa do obývačky, vzala diktafón a zapla ho tesne pred-
tým, ako zazvonil pri dverách.
Vyzeral unavene, takmer vyčerpane. Bol bledý a pod očami
mal tmavé kruhy. Pery mal suché a popraskané.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa.
Stiller sa pozrel na diktafón, ktorý držala v rukách.
„Bol som práve neďaleko, tak som sa zastavil,“ odpovedal
a kráčal za ňou do obývačky.
Sadli si k stolu. Line položila diktafón a Amalie si pritiahla
k sebe na pohovku.
„Ide o Martina Haugena?“ spýtala sa Line. „On je tým
únoscom?“
„Prečo vám to napadlo?“ spýtal sa Stiller.
Na jeho otázke bolo čosi odzbrojujúce, upadla do rozpakov.
Vlastne nemohla svoju teóriu ničím podložiť, ale zo skúsenosti

261
vedela, že sa oplatí takéto impulzy počúvnuť. A inak si nevedela
vysvetliť Stillerovu návštevu. Len tým, že šlo o niečo dôležité.
„Je on vaším podozrivým?“ spýtala sa namiesto toho, aby
mu odpovedala na otázku. „Je to ockov známy. Sú spolu na
chate, celý víkend.“
„Vypnite ten diktafón,“ požiadal ju Stiller.
Line ho poslúchla.
„Pracujem na tom prípade s vaším otcom,“ pokračoval Stiller.
„Ide o trochu netradičnú vyšetrovaciu metódu a výlet na chatu
je jej súčasťou.“
Line tomu celkom nerozumela a nezdalo sa, že by sa jej to
Adrian Stiller chystal vysvetliť podrobnejšie.
„Myslíte si, že Haugen uniesol a zabil Nadiu Kroghovú?“
spýtala sa Line.
„Dnes v noci ju budeme hľadať, pokúsime sa ju vykopať,“
prikývol Stiller.
„V noci? Kde?“
„Neďaleko odtiaľ, kde zmizla,“ vysvetlil jej Stiller. „Uzavrieme
E-osemnástku.“
„Budete rozkopávať E-osemnástku?“
Stiller pokrútil hlavou.
„Vieme približne, kde je pochovaná,“ odpovedal. „Máme
mapu.“
„Mapu?“ začudovala sa Line.
Adrian Stiller sa opäť pozrel na diktafón a vyhol sa odpovedi.
„Chcem, aby ste dnes v noci šli so mnou, keď ju budeme
hľadať,“ povedal jej.

69

Siete vytiahli za súmraku. Keď slnko zašlo, ochladilo sa a Wis-

tingovi tŕpli prsty, keď vyberal ryby z mokrých sietí.
Chytili tridsaťsedem sivoňov, štyri pstruhy a šesť okúňov –
všetko do dvoch sietí, ktoré ráno natiahli.

262
 Očistili ich, umyli a osušili. Najväčšie ryby nafiletovali.
Na večeru si chceli zajesť steaky, ktoré si doniesli z domu.
Wisting uložil ryby podľa Martinových inštrukcií do vedra,
posypal ich hrubozrnnou soľou a trochou cukru. Postupne nimi
zaplnili celé vedro a uzavreli ho vekom.
O stejky sa postaral Wisting. Bolo takmer desať hodín, keď
hodil na panvicu veľké kusy mäsa.
Prevrátil ich vidličkou a pozrel sa na Martina. Zamyslene
hľadel do plameňov presvitajúcich cez dvierka sporáku a stískal
v ruke plechovku piva. Spracoval ho, napadlo mu. Rozhovory
zmenšili bariéry medzi nimi. Už stačí len malé poštuchnutie.
Napriek tomu, že mohol prísť o všetko, keby sa priznal so svojimi
zločinmi, muselo byť preňho veľmi ťažké niesť to tajomstvo.
Z mäsa vyprskli drobné kvapôčky krvi a on ho znova otočil.
Premeral si Martina. Rád by vedel, čo mu chodí po rozume.
Všetci cítili potrebu podeliť sa s niekým o svoje najvnútornejšie
myšlienky. Zvyčajne sa ľudia rozprávali o problémoch v zamest-
naní, o vzťahoch, o tom, čo ich trápilo. Pre vraha to bolo iné:
šlo o ochotu prehovoriť o veciach, za ktoré ho pošlú na dlhý
čas do väzenia. Ak sa chcel niekto takému človeku dostať pod
kožu, musel nájsť tú správnu emocionálnu väzbu a vytvoriť
čosi ako most.
Martin sa oprel o stoličku, objal dlaňami plechovku piva
a úkosom sa naňho zahľadel.
„Nikdy si ma nepodozrieval?“ spýtal sa.

70

Line sa ešte zašla pozrieť na Amalie. Spala.

Thomas sedel pred televízorom s diaľkovým ovládaním.
„Vďaka,“ poďakovala mu ešte raz.
Odložil cestu domov len preto, aby postrážil neterku.
„To je v poriadku,“ ubezpečil ju.
„Pravdepodobne prespí celú noc,“ povedala Line.

263
 Zbalila si všetko, čo potrebovala, do veľkej tašky. Laptop,
fotoaparát, diktafón, ďalekohľad, pero a papier. Thomas vstal
a odniesol jej tašku k autu.
„Veľa šťastia,“ usmial sa a položil ju na zadné sedadlo.
„Ďakujem,“ povedala a nastúpila.
Zabuchol za ňou dvere a sledoval ju, ako odchádza. Videla
v spätnom zrkadielku, ako sa otočil a vošiel do domu, keď od-
bočila na konci ulice.
Po rozhovore s Adrianom Stillerom sa viac nepokúšala volať
otcovi. Nevedela, čo sa deje na Haugenovej chate, ale Stiller ju
ubezpečil, že s ním udržujú kontakt a že Haugen o ničom nevie.
Uvažovala, do akej miery pracoval otec na vyšetrovaní únosu
Nadie Kroghovej vtedy, keď mu povedala, že o tom bude písať
do novín. Z toho, ako na to reagoval, usúdila, že prinajmenšom
vedel o plánovanej spolupráci medzi VG a kriminálkou.
Mali telefonickú poradu. Ona, Daniel Leanger a Sander-
sen zo spravodajstva. Podľa plánu mali uverejniť ďalší článok
a podcast až o necelý týždeň. Chceli sa prípadu venovať šesť
týždňov. Teraz však museli všetko urýchliť. Už napísala text
o tom, že polícia hľadá telo Nadie Kroghovej a že vzhľadom na
prebiehajúce pátranie uzatvoria E-osemnástku. Mali ho zavesiť
na internet hneď, ako bude mať fotku uzavretej cesty a značky
informujúcej o obchádzke.
Daniel mal prísť za ňou, ale bude mu to trvať pár hodín. Keď
zverejnia novinku o policajnej akcii, bude jedinou novinárkou
na mieste.
Keď sa blížila k Porsgrunnu, nevšimla si žiadnu tabuľu ozna-
čujúcu uzáveru cesty. Odbočila na benzínku, zatiaľ čo autá
prúdili ako zvyčajne priamo na E18. Na čerpacej stanici stáli
dve autá správy ciest. Jedno s prívesom, na ktorom bol veľký
reflektor určený na nočné práce v teréne a tabuľa informujúca
o obchádzke. Všimla si aj auto policajnej hliadky z miestneho
oddelenia. Za volantom sedela policajtka. Line vystúpila a za-
mierila k nemu.
Žena stiahla okienko.

264
 „Dobrý deň,“ pozdravila Line a predstavila sa. „Som dohod-
nutá s Adrianom Stillerom z kriminálky. Chcem byť pri tom,
keď uzavriete E-osemnástku.“
Žena za volantom kývla hlavou na znak toho, že o tom vie.
„Môžete sa na nás zavesiť,“ oznámila jej a mávla rukou sme-
rom k mužom v pracovnom oblečení, ktorí vychádzali z ben-
zínky s kávou v ruke. „Práve sa pohýname.“
Line opäť nastúpila do auta a pripojila sa k malej kolóne.
Večernú tmu preťalo blikajúce oranžové svetlo. Muži zo správy
ciest zatarasili cestu vozidlom na to určeným a presmerovali
dopravu na obchádzkovú trasu.
Line sa riadila pokynmi policajtky, prešla okolo nich a zapar-
kovala pri krajnici. Potom vzala fotoaparát a vystúpila.
Doprava prestala prúdiť aj z opačného smeru, to znamenalo,
že cestu uzavreli aj na druhom konci. Policajtka zašla autom
o kus ďalej a zastala krížom cez cestu, aby bola aj fyzicky zata-
rasená. Line kráčala popri ceste, chcela fotiť z odstupu.
Bol to dramatický záber – na tmavom pozadí sa rozlievalo
oranžové svetlo.
Policajtka vystúpila z auta a vymenila si zopár slov s mužom
zo správy ciest.
Line opäť zodvihla fotoaparát, musela skúsiť viaceré uhly, aby
jej záber nepokazili reflexné pásy na jej uniforme.
Zatiaľ čo si prezerala fotky, ktoré urobila, dorazili k nim dva
nákladiaky. Na jednom bolo rýpadlo. Za nimi nasledovali dve
policajné autá. Policajtka nasadla do auta a posunula sa viac
k okraju, aby mohli prejsť. Line cvakala. Keď prešlo okolo rý-
padlo, vybrala tri najlepšie zábery, poslala ich priamo z fotoa-
parátu do redakcie a poponáhľala sa k svojmu autu.
Poldruha roka bola na materskej a až na menšie fušky ne-
pracovala. Teraz si uvedomila, ako jej to chýbalo. Chýbalo jej
presne toto: byť v centre diania, priamo pri tom.

265
 71

Zo sporáka sa ozvalo buchnutie. To sa nejaké poleno prevalilo

nabok. Martin Haugen vstal, otvoril dvierka, vybral zemiaky,
ktoré sa piekli v pahrebe a potom vložil dovnútra ďalšie poleno.
Wisting ho podozrieval od prvého dňa. Nikdy naňho ne-
prestal myslieť ako na podozrivého – dvadsaťštyri rokov, a to
napriek tomu, že sa Martin dokázateľne nachádzal 700 kilo-
metrov od miesta, z ktorého Katharina zmizla.
„Klamal by som, keby som povedal, že nie,“ odpovedal Wis-
ting. „Je to vo všetkých odborných publikáciách. Páchateľom
je najčastejšie niekto blízky.“
Martin si znovu sadol.
„Ale ty si mi nikdy nič nepovedal,“ utrúsil.
„Vedel si predsa, že ťa preverujeme, či nie?“ spýtal sa Wisting.
„Zmapovali sme tvoj pohyb a ubezpečili sa, že si bol naozaj
v Malviku, keď zmizla.“
„To áno,“ kývol Martin. „Ale nikdy sme sa o tom nerozprávali.“
Wisting štuchol do mäsa na panvici. Čoskoro bude hotové.
„Mali sme sa o tom rozprávať?“ spýtal sa.
„Čo by si robil, keby si zistil, že som to bol ja?“
Wisting uvažoval, ako by mala znieť správna odpoveď. Nesmie
byť odsudzujúca, ale ani príliš umelá a v rozpore so všetkým,
v čo veril.
„Si jedným z mála priateľov, ktorých mám,“ pokračoval Mar-
tin, zatiaľ čo Wisting uvažoval. „Posadil by si ma do väzenia?“
„Dal by som ti číslo na dobrého právnika,“ odpovedal Wis-
ting a tváril sa, že sa sústredí na mäso na panvici. „A postaral
by som sa o to, aby si mal spravodlivý súd.“
Musel odolávať pokušeniu skontrolovať, či má mikrofón na
svojom mieste – vo vrecku košele. Aj tak by sa nemohol pozrieť,
či je naozaj zapnutý. Musí sa jednoducho spoľahnúť na techniku.
„Kto je najlepší právnik?“ spýtal sa Martin.
„To záleží...“ odpovedal Wisting a odtiahol panvicu trochu
nabok.

266
 „Na čom?“
„Či sa priznáš a si ochotný spolupracovať a chceš, aby tvoj
súd prebehol čo najtichšie a najpokojnejšie alebo či sa zatneš
a spravíš z toho cirkusové predstavenie.“
Martin vybral dva taniere.
„Čiže by si nedopustil, aby som sa tomu vyhol?“ spýtal sa.
„Postaral by som sa o to, aby všetko prebehlo tak, ako má,“
odpovedal Wisting a posledný raz obrátil mäso.
„Predtým predsa existovala premlčacia lehota na vraždu,“
povedal Martin a znovu si sadol. „Po dvadsiatich piatich rokoch
už nemohli vraha odsúdiť.“
Wisting pritakal.
„Myslím, že to bolo férové,“ pokračoval Martin. „Všetci sa
menia. Je zlé trestať niekoho za niečo, čo spravil v minulom
živote. Ľudia, ktorí stoja pred súdom, už nie sú tí, ktorí spáchali
zločin.“
Existovali dobré argumenty za premlčaciu lehotu, ale ohľa-
duplnosť voči vrahovi k nim podľa Wistinga určite nepatrila.
Celý čas uvažoval, čo by mal povedať. Mohol by ho pochvá-
liť za veľkodušnosť, za to, že nebol pomstychtivý a nechcel sa
vyvŕšiť na tých alebo na tom, čo ublížili Katharine. Obidvaja
však chápali, o čom sa v podstate rozprávajú – a ak by to spravil,
pokazil by to a sťažil by mu tým priznanie.
„Súhlasím,“ povedal namiesto toho. „Navyše dôkazy časom
slabnú. Svedkovia zabúdajú. Keď sa človek ocitne pred súdom
po takom dlhom čase, zvyšuje sa riziko mylného rozsudku.“
Martin znovu vstal.
„Sú hotové,“ povedal a kývol na panvicu.
Wisting pritakal a premiestnil mäso na taniere.
Martin vybral plechovku s kukuricou, otvoril ju a položil na
stôl spolu s ďalšími pivami. Wisting rozrezal pečené zemiaky,
dal na ne štedrý kus bylinkového masla, položil ich na taniere
a odniesol k stolu. Martin si vzal jeden a usadil sa s ním chrb-
tom k stene.
„Neprejdeme sa zajtra?“ navrhol. „Ak vyjdeme na Eikedokk-

267
toppen, tak odtiaľ uvidíme veže Grenlandského mosta. Nahor
nám to bude trvať jednu hodinu.“
Wisting súhlasil a odrezal si z mäsa. Rozhovor sa pohol iným
smerom. Otvor sa zatvoril.

72

Rýpadlo sa otriasalo a z výfuku sa hrnul čierny dym. Muž za

pákami zodvihol lyžicu stroja a zaboril ju do zeme zarastenej
trávou. Precízne odhrabal vrchnú vrstvu a hlinu naložil do
nákladiaku.
Line fotila. Muž zahryzol do cigarety, ktorá mu visela spome-
dzi pier a znova navigoval lyžicu stroja nad odhrabané miesto.
Veľké trojboké reflektory boli namierené priamo na priestor,
kde sa pracovalo. Obďaleč postával Adrian Stiller s Nilsom
Hammerom, niekoľko miestnych policajtov a pár mužov zo
správy ciest. Sledovali každý pohyb stroja. Line na nich na-
mierila fotoaparát a zazoomovala na Stillerovu tvár. Zodvihol
hlavu, akoby to cítil. Vyzeral unavene, vyšetrovanie ho asi
vyčerpalo.
Rýchlo zopárkrát stisla spúšť. Bude to autentický portrét.
Zaťaté zuby a výraz jeho tváre vypovedali veľa o úlohe, ktorú
mal pred sebou.
Bola mu vďačná, že ju pustil za zátarasy, ale prísne vzaté to
bolo vlastne viac než férové a vhodné. Využil ju aj noviny, pre
ktoré pracovala, hral svoju hru, musel jej teda niečo dať na
oplátku.
Rýpadlo odstránilo vrchnú vrstvu zeme na priestore s roz-
lohou približne päťkrát tri metre. Vo vzduchu vlhko zavoňala
hlina.
Pristúpil k nej Adrian Stiller.
„Ako hlboko môže byť?“ spýtala sa Line.
„Martin Haugen mal prístup ku všetkým strojom, s ktorým sa
tu vtedy pracovalo,“ odpovedal Stiller. „Môže byť veľmi hlboko.“

268
 „Ak nájdete jej telo, budete mať dostatok dôkazov na to, aby
ste Haugena zadržali?“
Adrian Stiller hľadal zrakom jej diktafón. Bol vo vrecku jej
bundy. Vypnutý.
„Áno,“ odpovedal krátko.
„Zatknete ho na chate – hneď?“
Stiller vytiahol z vrecka vrecúško pastiliek.
„Aj keby sme v noci niečo našli, bude trvať, kým môžeme
s určitosťou vyhlásiť, že ide o pozostatky Nadie Kroghovej,“
vysvetlil jej. „Musíme to mať najprv potvrdené.“
„A čo iné naňho máte?“ zaujímalo Line. „Musíte mať ešte
niečo, niečo, pre čo ste sa rozhodli prípad znovu otvoriť.“
Stillerovi zaškrípal cukrík pod zubami.
„Je dôležité, aby sme postupovali v správnom poradí,“ po-
vedal.
„Nemusím o tom písať, kým mi nepoviete, že môžem,“ po-
vedala.
Stiller sa usmial, akoby to bola ponuka, ktorú dostával od
novinárov častejšie.
„Odtlačok prsta,“ odpovedal napriek tomu. „Vyšetrili sme
znovu listy od únoscov – pomocou novej technológie. Na troch
miestach sme našli Haugenove odtlačky.“
„Prečo ste ho hneď nezatkli?“
„Lebo odtlačky nie sú na listoch, ale na novinách, ktoré použi-
li. Sú to teda len nepriame dôkazy. Chceli sme toho získať viac.“
„Takže to robí otec?“ spýtala sa Line. „Je vašou volavkou?“
„Váš otec pracoval na tom prípade dvadsaťštyri rokov,“ od-
povedal Stiller. „V utajení. Nikdy neveril v Haugenovu nevinu.“
Line chvíľu trvalo, kým strávila, čo jej práve Stiller oznámil.
„To znamená, že Kroghovej únos a Katharinino zmiznutie
spolu súvisia, však?“
„Prinajmenšom majú spoločného menovateľa.“
Vysielačka jedného z policajtov zaprskala. Stručne odpovedal,
zakričal na Stillera a ukázal na cestu. Po nej prichádzala veľká
biela dodávka.

269
 „Kto to je?“
„Kriminalistickí technici,“ odpovedal Stiller a vysvetlil jej, že
ide o to, aby boli pripravení, keď na niečo narazia. „To rýpadlo
sa im veru páčiť nebude.“
Pracovali dlho. Veľkou lyžicou rýpadla odhrabávali postupne
vrstvy hrubé asi päť centimetrov. Z času na čas dostal muž, ktorý
ho obsluhoval, príkaz prestať a policajti prezreli predmety, ktoré
vykopali: korene, vetvy, kamene.
Line celý proces fotila a posielala do spravodajstva, aby mali
zaznamenaný na záberoch celý postup a mohli postupne aktu-
alizovať ilustračné fotky.
Po polhodine bol prvý nákladiak plný a odviezol hlinu. Line
stála so Stillerom nad jamou. Bola sotva meter hlboká. Z hlad-
kých stien, ktoré do zeme vyhrýzla lyžica stroja, trčali korene
– to bolo všetko.
Policajti sa dohodli, že pôjdu ešte o meter hlbšie a až potom
pošlú rýpadlo ďalej.
Zastal pri nich druhý nákladiak a práce pokračovali. Po pol-
hodine bol aj ten plný a nenarazili na nič zaujímavé.
Rýpadlo sa presunulo o päť metrov ďalej a pustilo sa do ďal-
šieho priestoru.
Bola už takmer polnoc. Policajti, ktorí dohliadali na výkop,
sa posadili do auta.
Line zavibroval vo vrecku telefón. Bola to ememeska od
Daniela Laeangera. Za zátarasami stálo auto zo stanice TV2
a reportéri sa dohadovali s policajtkou v hliadkovom vozidle.
Záber bol robený spoza zátarasu. Line zodvihla hlavu a zazrela
Danielovo čierne audi.
Zaparkoval za Line, vystúpil z auta a podišiel k nej aj s pa-
pierovým pohárom s kávou.
„Niečo nové?“ spýtal sa.
Line chytila pohár do oboch dlaní.
„Zatiaľ nič.“
Daniel zamieril naspäť do auta a vrátil sa s kamerou.
Odhrnuli ďalšiu vrstvu zeme, druhý nákladiak odhrkotal preč

270
a nahradil ho prvý, ktorý sa medzitým vrátil. Rýpadlo sa opäť
zahryzlo do zeme. Náhle jeden z policajtov prudko zamával
rukami a čosi vykríkol. Tak energicky zatiaľ doteraz ani jeden
z nich nezareagoval.
Line vytiahla diktafón, zapla ho a podišla bližšie. Rýpadlo
sa zatriaslo a zachvelo, potom muž vypol motor a navôkol za-
vládlo ticho.
„Niečo máme!“ vykríkol policajt z jamy v zemi.

73

Keď Martin odišiel na záchod, Wisting rýchlo skontroloval tele-

fón. Ostávalo mu ešte päť percent batérie. Pred tromi hodinami
sa dozvedel, že Stiller poslal na E6 do Malviku policajných psov.
Žiadne nové správy nedostal.
Rýchlo sa pozrel aj na internetové vydanie VG. Na titulke bola
správa o tom, že polícia uzavrela E18 za Porsgrunnom v súvis-
losti s pátraním po pozostatkoch Nadie Kroghovej. Napísala
ju Line. Zrejme bola pri tom, keď cestu uzavreli. Poponáhľal
sa znovu vypnúť telefón a nalial im koňak.
Bolo svojím spôsobom logické, keby Katharinu pocho-
val v Trøndelagu. Aj časová línia by sedela. Za predpokladu,
že vrahom je Martin, to vlastne mohlo prebiehať aj opačne:
Katharina mohla vycestovať za Martinom, ktorý ju na mieste
zabil. Telefonovali spolu do 22.14, teoreticky by mohla byť
Katharina už o pol siedmej ráno v Malviku – ak by šoférova-
la celú noc. Martinovi teda ostávalo tridsaťminútové okno,
o siedmej, keď sa mu začínala zmena, ho už kolegovia videli
za pákami rýpadla. Alebo mohla s návštevou vyčkať do ďal-
šieho dňa a prísť po zmene. Nik si ju nevšimol a svedkovia,
ktorí s Martinom večerali, mu poskytli ešte menej priestoru
na manévrovanie predtým, ako sa jej pokúsil zavolať. Jeho
teóriu však vyvracalo jedno: jej auto aj motorka boli v garáži
u Haugenovcov.

271
 Martin sa vrátil. Zakúrili v otvorenom kozube v obývačke.
Martin doň naukladal polená a sadol si.
„Nikdy si sa nebál?“ spýtal sa. „Mám na mysli v práci...“
„Väčšinou sedím v kancelárii,“ odpovedal Wisting. „Tam nie
je veľa vecí, čo by ma desili.“
„Ale keď sa blížiš k vyriešeniu prípadu a vrah pochopí, že
sa ho chystáš odhaliť – nikdy si sa nebál, čo by mohol spraviť,
aby tomu zabránil?“
Wisting pokrútil hlavou a odpil si z koňaku.
„Vyšetrovanie nie je len o jednej osobe,“ odpovedal. „Keby
ma zabil, nič by tým nedosiahol.“
„Podľa teba vrah uvažuje racionálne? Ak už raz zabil, tak
môže zabiť znovu, nie?“
„Domnievam sa, že je nebezpečnejšie byť cestárom,“ usmial
sa Wisting. „Obsluhovať veľké stroje, narábať s výbušninami
a tak.“
Plamene z krbu vrhali nepokojné tiene na tmavé steny z gu-
ľatiny.
„Ale iste si sa dostal do situácie, keď si sa nepodelil o svoje
úvahy s ostatnými, nie?“ spýtal sa Martin. „Do situácie, keď
si niekoho podozrieval alebo videl súvislosti, ktoré tvojim ko-
legom unikali?“
Wisting si uvedomil, že Martin sonduje terén. Našľapoval
opatrne, rovnako ako Wisting. Sám to povedal. Nebol typ člo-
veka, ktorý sa uhne alebo sa uchýli k pasivite, prechádzal do
útoku.
„Cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí,“ zažartoval Wis-
ting. „Ak ide o prácu, neodnesiem si do hrobu žiadne tajom-
stvá.“
Martin zodvihol pohárik s koňakom na prípitok.
„Na čom vlastne pracuješ teraz?“ spýtal sa.
„Na ničom veľkom,“ odpovedal Wisting. „Zaoberám sa
analýzou dôsledkov, aké by malo pre naše oddelenie zlúčenie
okrskov.“
„A aké bude mať dôsledky?“

272
 „Vlastne to presne neviem,“ odpovedal Wisting. „To je to,
čomu som sa venoval predovšetkým. Nevieme, do čoho ideme.
Policajná práca má toľko premenných, že sa nič nedá vyhlásiť
s určitosťou.“
Martin si dolial do pohára koňak.
„Prečo si sa stal policajtom?“ zaujímal sa.
„Chcel som robiť niečo náročné, zaujímavé a zmysluplné,“
odpovedal Wisting. „Navyše verím v spravodlivosť.“
„Čo je spravodlivé?“
Wisting zodvihol pohár a priložil si ho k perám. Pripomínalo
mu to rozhovory, ktoré kedysi viedol s Ingrid a rozprávali by
sa o takýchto veciach doteraz, keby ešte žila. Páčilo sa mu, ak
niekto zaútočil na niečo, čo bolo dané, on sa zameriaval na
detaily, Ingrid videla otázky v širšom kontexte. S Martinom sa
o takýchto veciach nikdy nezhováral, a to, čo povedal, nieslo
v sebe akýsi podtón, čosi, čo nútilo Wistinga mať sa na pozore.
„Spravodlivé je, keď sa so všetkými zaobchádza rovnako a ak
niekto niekomu niečo zoberie, ak ho o niečo pripraví, stihne
ho trest,“ odpovedal.
„Dá sa spravodlivo vyriešiť všetko?“ pokračoval Martin. „Veď
predsa spravodlivé by bolo riešenie, ktoré vyhovuje obom stra-
nám v konflikte.“
„V takom prípade by nebolo spravodlivé dávať ľudí do vä-
zenia,“ namietol Wisting pokúšajúc sa manévrovať rozhovor.
„Zločinec by zriedkakedy alebo nikdy neokúsil spravodlivosť.
Tak teda takto: spravodlivosť je, keď každý dostane, čo si zaslúži.“
„Trest, aký si zaslúži?“
„Dá sa to tak povedať.“
„Ale podmienkou potom je, že poznáš vec z každej strany, nie?“
„Ako to myslíš?“
Martin uprel pohľad do stropu, akoby uvažoval nad správnou
formuláciou.
„Ak muž zastrelí alebo inak zabije svoju ženu, potom si zaslúži
trest,“ začal. „Ale čo ak zbraň vypáli nešťastnou náhodou? Nie
je preňho dostatočným trestom, že musí žiť s tým, čo spravil?“

273
 Wisting kývol a uvažoval, či sa mu Martin chystá povedať,
že Katharinina alebo Nadiina smrť bola nehodou.
„Nehody sa netrestajú,“ odpovedal, nedodal však, že to neplatí
v prípade, že bol páchateľ nepozorný alebo konal ľahkovážne.
„Musí ísť o úmyselný čin.“
„To znamená, že musíte poznať všetky okolnosti činu, nie?“
„Tomu sa hovorí vyšetrovanie,“ usmial sa Wisting. „Pátrame
po celej pravde. Až potom možno hovoriť o spravodlivosti.“
Martin Haugen zmĺkol. Wisting hľadal správne slová, ktoré
by ho motivovali otvoriť sa. Ale kým na niečo prišiel, Martin
do seba hodil zvyšok koňaku a vstal.
„No,“ vyhlásil a natiahol sa. „Ak sa chceme ráno vybrať na
túru, tak by sme si mali ísť ľahnúť.“

74

Line podišla k jame v zemi spolu s ostatnými a držala diktafón

tak, aby zachytila dramatickú atmosféru.
Zastala pár krokov od okraja, aby sa hlina pod ňou nezviezla
a naklonila sa dopredu.
Jama bola asi dva metre hlboká. Spočiatku videla len mäk-
kú ílovitú zem a kamene rôznej veľkosti. Policajti sa zaoberali
niečím na dne.
Line automaticky zodvihla fotoaparát a cez hľadáčik sledo-
vala špičku topánky trčiacu z hliny. Policajti hovorili o koži
a syntetických materiáloch, ktoré sa nerozkladajú.
Priniesli rebrík a dvaja kriminalistickí technici, ktorí dorazili
o čosi neskôr, zostúpili na dno jamy. Neboli v zvyčajných bielych
ochranných kombinézach ako vyšetrovatelia miesta činu, ale
v tmavomodrých s nápisom Polícia na chrbte.
Line ustúpila dozadu, aby získala odstup. Rýchlo spravila
niekoľko záberov, pozrela sa na displej fotoaparátu. Fotky ho-
vorili samy za seba.
Jeden z technikov si vzal do jamy lopatku, ktorá sa podobala

274
na lyžicu – takú, čo používajú aj archeológovia. Line podišla
opäť k okraju. Videla, ako ňou vŕta v zemi okolo topánky, za-
tiaľ čo jeho kolega všetko dokumentoval kamerou. Čoskoro
bolo vidno celú čižmu. Z tvaru a fazóny sa dalo usúdiť, že ide
o ženskú obuv.
„Možno je to len hŕba smetí,“ poznamenal jeden z policajtov.
„Niečo, čo skončilo v zemi, keď zasýpali jamy po stavbe.“
Nik mu neodporoval, hoci tomu neverili.
Z bočnej steny, pri ktorej pracovali technici, sa odlúpol ďalší
kus hliny a odhalil ďalšiu čižmu.
Boli od seba asi desať centimetrov, jedna bola hlbšie v stene,
ako keď si niekto ľahne a trochu zodvihne jednu nohu.
Dvaja technici sa dohadovali, ako postupovať a dohodli sa,
že sa pokúsia čižmu vytiahnuť.
Muž s nástrojom na odhrabávanie chytil topánku za sáru
a trochu s ňou pohýbal. Nasledovala spŕška hliny a objavila sa
prvá sivohnedá kosť. Trčala zo zeme.
Kriminalista sa pozrel do čižmy a ukázal jej obsah ostatným.
Potom sa sústredil na veľkú kosť.
„Leží horizontálne – týmto smerom,“ usúdil muž a naznačil
pohybom ruky, aký smer má na mysli. „Musíme vykopať kori-
dor, aby sme ju odtiaľ dostali von.“
Vyšli hore po rebríku.
Muž v rýpadle zahodil ohorok z cigarety a naštartoval. Podľa
pokynov sa prepracúval cez hlinu.
Line si sadla do auta, laptop si otvorila na kolenách a napísala
správu o prvých pozostatkoch, ktoré sa našli. Daniel chodil okolo
jamy s videokamerou. Oslovil ho jeden z policajtov a zrejme
ho požiadal, aby nefilmoval, čo je v nej.
K Lininmu autu podišiel Adrian Stiller, otvoril dvere a sadol
si na sedadlo pre spolujazdca.
„Upovedomili sme rodinu,“ povedal bez úvodu. „Nemôžeme
potvrdiť, že ide o Nadiu Kroghovú, ale z istého dôvodu sme ju
hľadali práve na tomto mieste.“
Line napísala, čo jej povedal.

275
 „Príčina smrti?“ spýtala sa.
„Na to je ešte privčas, ale prípad celý čas vyšetrujeme ako
zločin.“
„Podozrivý?“
„Nerobila by som si svoju prácu, keby som sa nespýtala,“
vysvetlila mu. „V podstate je to otázka, na ktorú sa dá odpovedať
áno alebo nie. Odpoveď poznám, ale môžete to naformulovať,
ako chcete.“
„Môžete napísať, že si to neprajem komentovať,“ odpovedal
Stiller a chytil rúčku na dverách.
„Do desiatich minút vydáme tlačovú správu,“ pokračoval.
„Ak chcete mať článok na internete ešte predtým...“
Line sa mu poďakovala a napísala niekoľko záverečných viet.
Prečítala si text. Nezabudla na nič. Bol stručný a konzistentný.
Poslala ho do redakcie aj s fotkami kriminalistov, ktorí sa chystali
zostúpiť po rebríku do jamy. Potom rýchlo zatelefonovala do
spravodajstva, aby sa ubezpečila, že ho dostali.
Niečo po tretej rozšírili jamu v zemi na kanál dlhý tri metre
a široký tri metre. Od pozostatkov ich delilo tridsať centimet-
rov hliny.
Na moste nad cestou asi sto metrov na sever sa zhromaždili
diváci. Predovšetkým šlo o novinárov. Vo svetle pouličnej lampy
si Line všimla niekoľko šošoviek fotoaparátov.
Policajti sa chystali postaviť nad koridorom veľký pracovný stan.
Line sa držala pri Stillerovi, aby sa jej nikto na nič nepýtal,
keď vojde dovnútra spolu s ním.
V jame bolo postavené veľké sito na hlinu. Bola to vlastne
pravouhlá drevená debna s dnom z pletiva. Každú lopatu zeme,
ktorú okolo pozostatkov odhrabali, hodili na sito a preosiali
cezeň, aby sa v ňom zachytili väčšie predmety.
Niečo narazilo na pletivo a muži sa okolo neho zhromaždili.
Z hrudy zeme vybrali tmavý predmet. Line zodvihla fotoaparát.
Uvedomila si, čo to je. Kabelka.
Jeden z technikov ju odniesol na pracovný stôl, aby si ju
pozornejšie prehliadol vo svetle pracovnej lampy.

276
 „Je z plastu,“ povedal jeden z nich na vysvetlenie, ako je
možné, že sa za vyše dvadsať rokov nerozpadla.
Line zastala za vyšetrovateľmi. Pomedzi ramená Nilsa Ham-
mera a Adriana Stillera videla, ako sa kabelka rozpadla, keď
ju začali skúmať. Odlepila sa z nej kovová spona a remienok.
„Môžem si ju odfotiť?“ spýtala sa a po prvý raz sa jej zdalo,
že je dotieravá.
Kriminalista sa na ňu pozrel. Zrejme nepoznal detaily starého
prípadu a nevedel, že Nadia mala v kabelke peňaženku a v nej
fotku, na ktorej bola s bratom.
Stiller kývol hlavou na znak súhlasu. Technik zodvihol ka-
belku, aby ju mohla odfotiť. Na rukách mal natiahnuté modré
latexové rukavice.
„Vďaka,“ povedala Line a sklonila fotoaparát.
Technik otvoril tašku a začal z nej opatrne vyťahovať obsah.
Zdalo sa, že sa celkom uchoval. Zväzok kľúčov, rúž a niekoľko
menších predmetov, ktoré Line nevedela správne identifikovať.
To bolo všetko. Žiadna peňaženka.
Line si bola istá, že to je Nadiina kabelka. Opis súhlasil. Pred-
stavila si, čo sa asi stalo, keď jej telo vtedy pohodili pri ceste.
Peňaženku vybrali a tašku hodili za ňou, ako pri bežnej lúpeži
alebo krádeži.
„Možno tam niekde leží aj jej peňaženka,“ povedal Stiller,
keď sa pustili znova do odhrabávania.
Line sledovala každý pohyb lopatky. Ešte nikdy sa nepozerala
na prácu policajtov tak zblízka.
Odkryli prvé kosti. Zem bola okolo nich tmavšia. Boli to dlhé
stehenné kosti, jabĺčka, malé kostičky, podľa všetkého prsty
a oblúkovité rebrá.
Kriminalisti sa medzi sebou o čomsi dohadovali, Line však
nepočula, o čo ide.
„Čo tam máte?“ spýtal sa Stiller.
Najstarší z nich sa naňho pozrel.
„Prasknutá lebka,“ vysvetlil, zatiaľ čo jeho kolega poškodenú
lebku fotil.

277
 „Príčina smrti?“ nadhodil Stiller.
„Musíme sa na to pozrieť detailnejšie, keď si všetko odvezieme
na oddelenie,“ vyhlásil technik.
Lebku nechali ležať na stole a vrátili sa k zvyšku tela. Oble-
čenie zrejme zhnilo. Zostal len tmavý opasok so zhrdzavenou
sponou.
Jeden z technikov vylúpol z hliny pri bedrovej kosti nejaký
predmet a uložil ho do hnedého papierového vrecka. Line uva-
žovala, či to bolo čosi, čo mala Nadia vo vrecku, zväčšila výrez
na fotke na displeji fotoaparátu a zistila, že ide o zvyšky zipsu.
Kým sa pustili do vyberania drobných kostí, uložili do vre-
ciek aj náušnicu a prsteň. Zdalo sa, akoby ich triedili podľa
toho, ku ktorej končatine patria. Začali rukami. Všetky malé
kosti na ľavej ruke uložili do vrecka, ktoré označili a odložili.
Potom prišlo na rad rameno a predlaktie – uložili ich do tej
istej debničky a prikryli vekom. Ľavú nohu vytriedili a odložili
rovnakým spôsobom.
„Mám, čo potrebujem,“ povedal Daniel. „Nebudeme môcť
zverejniť zábery pozostatkov, čiže už nemá zmysel, aby som sa tu
dlhšie zdržiaval. Idem do hotela a tam to zredigujem. A čo ty?“
„Ešte chvíľu tu ostanem,“ povedala Line.
„Zajtra nás čaká dlhý deň,“ dodal Daniel. „Musíme zavesiť
na internet ďalší podcast.“
Line prikývla, vytiahla diktafón a skontrolovala, koľko jej
ostalo z baterky. Musí ju čo najskôr nabiť.
„Chcela by som sa znovu porozprávať s jej priateľom,“ po-
znamenala. „Teraz vyzerá celá vec inak... keď ju našli.“
Kráčala s ním k autu a dohodli sa, že sa stretnú ráno.
Dorazilo policajné auto, priviezli kanvice s kávou a obložené
chleby. Adrian Stiller na ňu zavolal. Naliala si kávu a vrátila sa
do stanu.
Dvaja technici prestali pracovať, stáli napravo od toho, čo
zostalo z kostry a radili sa.
Adrian Stiller sa sklonil, keď vchádzal do stanu s fľašou vody
v ruke.

278
 „Dorazila káva,“ oznámil im, no rýchlo pochopil, že na dne
jamy sa niečo deje.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa.
Postarší technik sa pozrel nahor.
„Má zlomeniny,“ oznámil mu. „Na stehenných kostiach, ho-
lenných kostiach a ruke.“
„A k tomu tá prasknutá lebka,“ dodal jeho kolega.
„Čo z toho usudzujete?“
Na staršom mužovi bolo vidno, že v tomto štádiu len veľmi
neochotne vyvodzuje z pozostatkov čosi konkrétne.
„Sú to zranenia, aké sa vyskytujú pri zrazení autom,“ vyhlásil
napokon.
„Autom?“ zopakoval Stiller.
„Bolo by to logické, keďže leží pri ceste.“
„Vtedy tu cesta nebola,“ namietla Line. „Práve ju stavali.“
Kriminalista mykol plecom.
„Takéto zranenia som v každom prípade videl pri mnohých
dopravných nehodách,“ povedal.
„To nepôjde von, kým to nebudete mať odsúhlasené odo
mňa,“ pozrel sa Stiller na Line.
Line prikývla.
Po prestávke na kávu zabalili zvyšok kostí, označili ich a ulo-
žili. Následne začali kriminalisti podrobne prezerať zem, na
ktorej ležalo telo. Sústredili svoju pozornosť na oblasť, kde bola
uložená hlava a Line predpokladala, že hľadajú druhú náušnicu.
Z času na čas zastali a zobrali niečo zo sít, s ktorými pracovali,
prípadne z nich odhodili väčšie kamene, čo neprešli cez pletivo.
Napokon našli náušnicu, ktorú hľadali, pokračovali však
v práci. Z času na čas niečo uložili do vreciek, Line však ne-
videla, čo to bolo. Napadlo jej, či to nie sú zuby. Preklikala sa
naspäť k záberom lebky. Zdalo sa, že čeľusť je neporušená, zuby
sa zdali všetky na svojom mieste.
„Čo vlastne hľadáte?“ spýtala sa.
Starší technik sa pozrel na Stillera, akoby si chcel vyžiadať
povolenie odpovedať.

279
 „Kúsky skla,“ vysvetlil, keď mu Stiller kývol.
Line pochopila. Pokúšali sa dokázať svoju teóriu o tom, že
Nadiu Kroghovú prešlo auto. Pátrali po drobných úlomkoch
rozbitého skla, ktoré sa jej mohli zachytiť vo vlasoch alebo na
šatách.
„Našli ste ho?“ spýtala sa.
Technik pritakal a pracoval ďalej. Bolo niečo po šiestej a Line
bola unavená. Napätie jej vyprchalo z tela. Výkopové práce jej
už nemali viac čo ponúknuť, ale zdalo sa jej, že nemôže odísť
z miesta, kým si nevykoná svoju prácu.
Zamierila k autu, nasadla, naštartovala, aby zapla kúrenie.
Začalo sa jej driemať, zavrela oči a zaspala.
Zobudila sa, keď jej niekto zabúchal na bočné okno. Bol to
Adrian Stiller. Hodinky na prístrojovej doske ukazovali 7.38.
Keď stiahla okienko, dovnútra sa vovalil čerstvý vzduch.
„Končíme,“ povedal. „Cestu znova otvoríme, keď všetko
pobalíme.“
Line sa pozrela na stan. Akýsi policajt práve ohradzoval okolie
policajnou páskou.
„Stan tu ešte chvíľu ostane, ale v podstate tu už niet čo robiť,
len zasypú jamu,“ pokračoval Stiller.
„A čo ďalej?“ spýtala sa Line.
„Najprv si trochu pospíme,“ odpovedal Stiller.
Vyzeral, akoby to potreboval, napadlo Line. Viac než kto-
koľvek iný z tých, čo tu boli, ale nebola si istá, či si skutočne
dopraje prestávku.
„A potom?“ spýtala sa.
„Interne si celý prípad preberieme a zosumarizujeme ho,“
odpovedal Stiller. „Ale nič z toho sa nestane predtým, ako sa
váš otec vráti domov.“

280
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
 75

Martin Haugen vstal ako prvý. Wisting ležal v posteli a počúval,

ako rozkladá oheň v sporáku.
Keď sa načiahol po mobile, ktorý mal vo vrecku na bun-
de, zavŕzgala posteľ. Ešte stále mu ostávalo trochu batérie. Tri
percentá.
Dostal správu od Line.: Našli sme, čo sme hľadali. Nestihol
si poriadne ani dočítať stručnú správu, keď sa objavila ďalšia
a posunula ju nadol: Zdá sa, že našu kamarátku zrazilo auto.
Správy boli odposlané o 3.32 a 5.40. Prestali písať o počasí,
ale samotné správy boli zakódované aj tak natoľko jednoducho,
že by v podstate nikoho neoklamali.
Poslal Line s bodkou otáznik na znak toho, že potrebuje viac
informácií. Nils Hammer ešte nespal. Odpoveď prišla rýchlo:
Zlomeniny na rukách, nohách, prasknutá lebka. Technici usúdili,
že ju zrazilo auto.
Počul, ako Martin hrkoce s kanvicou na kávu.
Nehoda, napadlo mu. To sa mu snažil Martin povedať včera
večer, keď hovorili o spravodlivosti a zaslúženom treste?
Aké auto mal vtedy MH? Napísal, hoci si uvedomoval, že nemusí
kolegov upozorňovať na to, čo treba prešetriť a ako ďalej postupovať.
Spýtaj sa suseda, Steinara Vassvika na príp. škody na aute, dodal.
Keď stisol poslať displej sčernel. Telefón sa vybil.
Vytiahol nohy zo spacáku a posadil sa. V miestnosti bola
zima a on si najprv rýchlo obliekol nohavice a košeľu, až potom
nalial vodu do lavóra pred oknom, aby sa umyl.
Keď vošiel do kuchyne, káva už bola hotová.
„Tie postele nestoja za veľa,“ poznamenal Martin.
Wisting pokrútil krkom a pokýval hlavou, aby sa zbavil me-
ravého pocitu v zátylku.
„Na deň, dva je to v poriadku,“ usmial sa Wisting a nalial
si kávu do šálky.
Po raňajkách rozhodili siete. Z člnu dovideli na Eikedokk-
toppen, plochý vrchol hory, ktorá sa strmo zvažovala k jazeru.

281
 „Musíme naň vystúpiť odzadu,“ povedal Martin. „Najjed-
noduchšie by bolo zbaliť sa a prejsť k autám, nechať tam veci
a odtiaľ sa pustiť po chodníku.
Chytili menej rýb ako včera. Očistili ich a nasolili, zatiaľ
čo sa siete sušili na slnku. Potom pobalili ruksaky, upratali,
pozametali a Martin zamkol dvere.
Wisting by bol už najradšej doma. Takmer navrhol, aby sa
vykašlali na túru, ale uvedomil si, že výletom nedocielil, čo
chcel. Výstup na Eikkedokktoppen bola jeho posledná šanca
niečo z Martina Haugena vypáčiť.
Vedro s nasolenými rybami bolo ťažké a nešikovne sa nieslo.
Striedali sa pri tom, ale po niekoľkých sto metroch ho Wisting
položil na zem, našiel vhodnú palicu a navliekol ho na ňu. Potom
si dali palicu na plecia, aby ho mohli po úzkej cestičke niesť
spoločne. Martin kráčal ako prvý. Wisting upieral pohľad na
jeho zátylok. Do dvadsiatich štyroch hodín ho zatknú, pomyslel
si. Mali jeho odtlačky prstov na listoch od únoscov a telo Nadie
Kroghovej – to stačilo na zadržanie. Dobrý obhajca poukáže na
Katharinu. To ona nakreslila mapu ukazujúcu na miesto, kde
sa nachádzala mŕtvola. Právnik môže tvrdiť, že Martin vedel,
čo spravila, to však nie je to isté ako spoluvina.
Dni na chalupe na ňom zanechali stopy. Klamstvá a zavá-
dzanie ho poznačili. Počas všetkých tých rokov, keď bol poli-
cajtom, sa usiloval postupovať čestne, na rovinu a bez vytáčok
konfrontovať či už kolegov alebo zločincov. To, ako manipuloval
Martina, ho trápilo a bol rád, že sa ich výlet chýli ku koncu.
Keď boli pri aute, zasunul Martin vedro s rybami pod celtovinu
na pick-upe a pripevnil ho popruhmi, aby sa po ceste neprevrátilo.
Wisting myslel na Nadiu Kroghovú.
„Vždy si jazdil na pick-upe?“ spýtal sa.
Martin zaklopil dvierka na korbe.
„Áno,“ odpovedal. „Je to veľmi praktické. Odvezieš na ňom,
čo potrebuješ. Keď som bol tínedžer, mal som niekoľko terén-
nych motoriek. Nemusel som za sebou ťahať príves, keď som si
chcel niekam vyraziť, stačilo ju hodiť na korbu a bolo.“

282
 „Mal si niekedy nejakú nehodu?“
„To patrí k tomu,“ uškrnul sa Martin. „Keď som mal dvadsať,
tak som si zlomil kľúčnu kosť. Potom som s tým prestal.“
„Myslel som s pick-upom,“ povedal Wisting a obišiel vozidlo.
„Vyzerá to ako solídny stroj, ak by sa malo niečo stať.“
„Za tridsaťšesť rokov, čo mám vodičák, som mal len jednu
nehodu,“ usmial sa Martin.
„Ja som mal dve,“ pokýval hlavou Wisting. „Jednu na poli-
cajnom aute – počas zásahu. A druhý raz na mojej malej fieste.
Bola na šrot. Po nej som si kúpil volvo a pri ňom som aj ostal.
To auto ustojí všetko.“
„Toto tiež,“ ubezpečil ho Martin a potľapkal pick-up po ple-
chu.
„V oboch prípadoch som bol na vine ja,“ pokračoval Wisting
a vysvetlil mu, ako narazil v služobnom aute na kruhovom
objazde a ako napálil s fiestou do auta idúceho pred ním.
„To sa stalo aj mne,“ povedal Martin. „Našil som si to odzadu
do nákladiaka.“
„Bolo to už dávno?“ spýtal sa Martin.
„Áno, ešte predtým, ako zmizla Katharina,“ odpovedal.
Vykročili po chodníku a Wistingovi niečo napadlo. Každým
krokom nadobúdala jeho teória presnejšie obrysy. Bola tu mož-
nosť, ako by si Martin mohol zaobstarať alibi.
Pokúsil sa spomenúť si na fakty z policajných spisov. Posledný
telefonický hovor s Katharinou bol problematickým bodom.
Hovorili spolu 8 minút a 17 sekúnd, ale Martin vlastne nevedel
nikdy spoľahlivo vysvetliť, o čom sa rozprávali, len že hovorili
o všeličom, o tom, čo robili cez deň a že si popriali navzájom
dobrú noc. Osem minút je pomerne dlhý hovor. Teraz toho
vedel viac a domnieval sa, že Katharinu hrýzlo svedomie, chcela
sa prihlásiť na polícii a priznať sa, čo spravila. Po telefóne sa
dalo čosi také prediskutovať len ťažko, a tak Katharina sadla na
motorku a zamierila na sever. Mohli sa dohodnúť, že sa stretnú
na polceste, alebo možno šoférovala celú noc. Stretli sa a Hau-
gen zareagoval, ako mu inštinkt, ktorý nedokázal kontrolovať,

283
kázal. Zaútočil. Telo ukryl rovnako ako Nadiino, motorku hodil
na korbu, aby ju mohol odtlačiť do garáže, keď sa vráti domov.
Bolo to jednoduché a dokonalé. A zrejme aj niečo, čo napadlo
len Wistingovi.
Potkol sa o koreň ukrytý pod hnedým lístím, ale nespadol.
Bolo zrejmé, že sa chodník nepoužíva často. Z oboch strán
zarastal a neustále sa vyhýbali konárom, ktoré sa nad ním sklá-
ňali. Na niektorých miestach obchádzali stromy, ktoré sa naň
zvalili. Po pár kilometroch sa dostali na rázcestie. Chodník, po
ktorom zamierili, bol ešte užší a strmší. Wistingovi sa zvýšil
pulz a spotil sa mu chrbát.
Pri veľkom dube pretekal krížom cez cestičku potok. Martin
zastal, nabral si vodu do dlaní a napil sa. Wisting spravil to isté
a pokračovali ďalej.
Túra na vrchol kopca im zabrala hodinu – presne, ako to Martin
odhadol. Zašli ku okraju, ktorý sa zvažoval prudko nadol, aby mali
čo najlepší výhľad. Wisting sa pokúsil zorientovať. Hľadel nadol
a vietor sa mu opieral do nohavíc. Videl jazero, kde chytali ryby
a v diaľke sa blýskalo more, vyzeralo pod svetlou oblohou ako
modrý pruh. Všade navôkol sa rozprestierala zalesnená krajina.
„Tamto máš Grenladský most,“ povedal Martin a ukázal
smerom na východ.
Wisting zazrel mostové veže, dovidel na ich špičky.
„Staval si ho?“ spýtal sa.
„Most nie, ale tunel na severnej strane,“ povedal Martin.
Wisting vzal do rúk kameň a hodil ho ponad okraj, naklonil
sa a sledoval, ako sa kotúľa zo skál pod nimi.
„Prvý raz som bol tu hore s dedkom,“ ozval sa mu Martin
spoza chrbta.
Wisting sa neotočil.
„Povedal mi, že tu kedysi bol ættestup,“ pokračoval Martin.
„Sem vodili Vikingovia starých ľudí, ktorí boli pre spoločen-
stvo príťažou, aby sa mohli obetovať alebo členov rodiny, ktorí
spáchali niečo nenapraviteľné a pohanili rodinu, aby sa hodili
dole zo skál.“

284
 Martin k nemu pristúpil.
„Myslím, že si to len vymyslel,“ povedal. „Tu Vikingovia
nikdy nežili, ale spomínam si, ako ma ten príbeh šokoval.
Mal som vtedy možno päť či šesť rokov a také veci deti desia.
Mal som z toho nočné mory. Tá predstava, že sa niekto viac
či menej dobrovoľne hodí zo skaly – vtedy to bolo pre mňa
nemysliteľné.“
Wisting sa pozrel znovu ponad okraj.
„Sú aj lepšie spôsoby ako umrieť,“ poznamenal.
„Spomínaš si, čo som ti povedal o svojom popole?“ spýtal
sa Martin a ustúpil o krok dozadu. „Toto je dobré miesto na
jeho roztrúsenie.“
Wistinga zaplavil nepokoj. Na tom rozhovore bolo čosi zvlášt-
ne, znervózňoval ho.
„Spíš to na papier,“ povedal a pokúsil sa odľahčiť vážnosť
situácie úsmevom.
Martin sa po chvíli tiež usmial.
„Čo budeš robiť, keď prídeš domov?“ spýtal sa.
„Asi pôjdem navštíviť Line a Amalie,“ odpovedal a náhle
cúvol od okraja. „S malou to ide teraz tak rýchlo. Stojí a chodí
a začína rozprávať.“
Napadla mu Ingrid, ktorá umrela v Zambii, kde pracovala
na projekte charitatívnej organizácie.
„Vieš, volá sa po babke,“ pokračoval. „Ingrid Amalie, ale my
jej hovoríme Amalie. Často myslím na Ingrid, keď ju vidím. Na
to, že ju nezažila, že sa nestala babkou. Ale je fajn, že robila to,
čo mala rada, keď sme o ňu prišli,“ dodal, aby zvrtol rozhovor
na Martina. „Bola taká spokojná, keď som s ňou hovoril na-
posledy. Nadšená tým, kam sa dostali a možnosťami, ktoré sa
pred nimi otvárali.“
Martin mlčal. Wisting sa chystal, že sa ho spýta, o čom hovoril
on naposledy s Katharinou, ale nedostal sa k tomu.
„Katharina bola tehotná,“ povedal Martin.
Uprel pohľad na horizont.
„Keď zmizla?“ začudoval sa Wisting.

285
 „Dávno predtým,“ odpovedal Martin. „Potratila.“
„To som nevedel,“ povedal Wisting a dal najavo, že mu je
to ľúto.
Martin Haugen otočil hlavu. Od západu sa k nim hrnuli
tmavé mračná.
„Bude znova pršať,“ povedal. „Vrátime sa?“

76

Adrian Stiller vedel, že by zaspal. Stačilo by, aby zaklonil hlavu

a zavrel oči. Ale spánok teraz neprichádzal do úvahy.
Z registra motorových vozidiel sa dozvedeli, že Martin Hau-
gen jazdil v osemdesiatych rokoch na Nissane King Cab. Po ňom
ho malo ešte niekoľko ľudí, naposledy menil značku v roku 1996.
Zastal pred domom Steinara Vassvika, vystúpil z auta a podi-
šiel k domu. Dvere sa otvorili ešte predtým, ako stihol zazvoniť.
Vassvika už raz videl. V deň, keď tadiaľto prechádzal s Wis-
tingom.
Muž mu nijako nenaznačil, aby vošiel dnu, keď sa Stiller
predstavil.
„Pracujem na starších a nevyriešených prípadoch,“ začal.
Steinar Vassvik kývol hlavou.
„Jeden z nich je aj prípad Kathariny Haugenovej,“ pokračoval.
„Pokúšam sa zaplátať nejaké diery v starých spisoch a napadlo
mi, či by ste mi nepomohli.“
Muž opäť kývol, ale zostal stáť pred domom. Stillerovi to ne-
prekážalo. Nezamýšľal sa zdržať dlhšie, musel však klásť otázky
šikovne – aby muž nepojal podozrenie.
„K akým vozidlám mala Katharina prístup?“
„Nie je to vo vašich papieroch?“ spýtal sa Vassvik.
„Mojou prácou je preveriť staré vyšetrovanie,“ odpovedal
Stiller.
„Nemôže vám to povedať Martin?“ spýtal sa Vassvik a pozrel
sa na príjazdovú cestu vysypanú štrkom.

286
 „Iste,“ povedal Stiller, zalistoval v papieroch, ktoré mal so
sebou. „Mala vraj golf a Kawasaki Z 650... je to tak?“
Vassvik znova prikývol.
„Aké auto mal vtedy Martin Haugen?“
Odpoveď prišla rýchlo.
„Pick-up. Vždy jazdil na pick-upe.“
„Jazdila na ňom niekedy aj Katharina?“ spýtal sa, aby zaka-
mufloval, kam vlastne svojimi otázkami mieri.
Tentoraz pokrútil Vassvik hlavou.
„Spomeniete si, či malo v tom čase nejaké z ich áut stopy
po zrážke?“
Steiner Vassvik zamyslene pokrútil hlavou.
„Nie,“ vyhlásil.
„Rozbité predné sklo... čosi v tom smere?“ spýtal sa Stiller,
aby mu pomohol.
„Bolo tu niečo,“ vyhlásil Vassvik napokon. „Ale to bolo dávno
predtým, ako Katharina zmizla.“
„Čo také?“ chcel Stiller vedieť.
„Martin narazil do nákladného auta.“
Adrian Stiller musel z neho všetko ťahať. Šlo to pomaly.
„Rozbil predné sklo a aj pravú stranu mal dobitú,“ povedal
Vassvik. „Auto mu vtedy dával dokopy Larsen.“
„Larsen?“
Steinar Vassvik kývol smerom k starej autodielni, ktorú si
Stiller všimol, keď sem prichádzal.
„Už umrel,“ dodal Vassvik. „Ale aj tak by ste nenašli pa-
piere – ak je to pre vás dôležité. Larsen nebol veľmi na účty
a podobné vecičky.“
Stiller uvažoval. Martin Haugen mohol pokojne náročky
naraziť do nejakého auta, aby prekryl škody, ktoré vznikli, keď
zrazil Nadiu Kroghovú.
„Ten pick-up teda bol poškodený, však?“ chcel sa ubezpečiť.
Ešte predtým, ako stihol Vassvik niečo povedať, vyrušilo ich
zvonenie jeho telefónu.
Bol to Nils Hammer.

287
 „Práve mi volali z polície v Trøndelagu,“ oznámil mu stručne.
„Psy niečo našli pri kraji cesty, tesne vedľa úseku, ktorý po-
praskal.“
„O chvíľu som tam,“ povedal a položil.
Poďakoval sa Vassvikovi a zamieril k autu. Už boli blízko.
Teraz bol len zvedavý, s čím príde z chalupy William Wisting.

77

Prvé drobné kvapky dažďa dopadli na predné sklo hneď, ako

nasadli do auta.
„Stihli sme to,“ utrúsil Martin a skrútol kľúč v zapaľovaní.
Wisting sa predklonil a pozrel sa na tmavú oblohu. Takmer
si udrel hlavu do predného skla, keď sa jedno z kolies zviezlo
do veľkej jamy na ceste.
Auto poskakovalo ďalej. Wisting si zapol bezpečnostný pás
a pridŕžal sa rúčky nad oknom.
Konečne boli pri závore. Wisting vystúpil z auta do slabého
dažďa a otvoril ju. Martin prešiel a zabočil na asfaltovú hlavnú
cestu, kde naskočil do auta aj Wisting.
Pneumatiky sa v pravidelnom tempe otáčali po asfalte. Martin
pustil rádio a Wisting sa pozrel na prístrojovú dosku, koľko je
hodín. Boli tri, zistil a presne v tom okamihu sa začali správy.
Martin ich dal hlasnejšie. Wisting bol na to, čo prišlo, celkom
nepripravený, hneď však vedel, o čom je reč.
„Polícia potvrdila, že sa v noci našli pri ceste číslo E18 vedúcej
cez Porsgrunn ľudské pozostatky. Predpokladajú, že ide o dlho
nezvestnú Nadiu Kroghovú. Začali po nej pátrať tento týždeň,
keď po dvadsiatich šiestich rokoch znovu otvorili jej prípad. E18
bola v noci na tomto úseku uzavretá...“
Hlásateľka pokračovala v čítaní správy, hovorila o únose,
avšak Wisting ju nevnímal. Nadýchol sa. Zdalo sa mu, akoby
z auta vyprchal všetok vzduch. Teraz ho čaká konfrontácia.
V hrudi zacítil kŕčovitú bolesť ako pri infarkte.

288
 Opatrne otočil hlavu na bok. Martin Haugen bol zachmúrený,
vzdorovito hľadel pred seba.
„Našli ju,“ vyhlásil Wisting pokúšajúc sa pokračovať v hre.
Martin mlčal. Len prižmúril oči a upieral ich na cestu.
Wisting nevedel, či dokáže ďalej predstierať, že o ničom nevie.
Tri dni odhadovali terén a chodili okolo horúcej kaše. Obaja
tušili, čo je pod povrchom. Tlak bol na nevydržanie.
„Musíš zastať,“ povedal a v ústach mu vyschlo. „Zaboč ku
krajnici. Porozprávame sa.“
Martin zareagoval tak, že dupol na plyn.

78

Vyše milióna ľudí si za posledných pár hodín prečítalo správu

o tom, že pravdepodobne našli pozostatky Nadie Kroghovej.
Vďaka tomu narástol aj počet poslucháčov. A to geometrickým
radom. Prvý podcast si už vypočulo takmer dvestotisíc ľudí.
Line uložila Amalie do postieľky a dala jej do ruky fľašku
s teplým mliekom. Bol to zlozvyk, ktorý nemala v úmysle pes-
tovať, ale teraz potrebovala pokoj, aby mohla pracovať.
Pripojila diktafón k telefónu a usadila sa k písaciemu stolu.
„Tento podcast vzniká, zatiaľ čo pracujeme na ďalšom člán-
ku,“ začala. Cítila sa čudne, keď hovorila len tak do prázdna.
„Uplynulo niečo vyše dňa, odkedy som sa naposledy zhovárala
s Robertom Granom. Od toho momentu sa však veľa stalo.
Pred šiestimi hodinami som odišla z miesta, kde sa našli ľudské
pozostatky. Polícia sa domnieva, že ide o jeho priateľku, ktorá
zmizla v roku 1987. Teraz sa mu pokúsim zavolať.“
Vytočila číslo a počula, ako telefón na druhej strane vyzváňa.
„Dobrý deň, Robert,“ pozdravila ho, keď zodvihol. „Pred-
pokladám, že už viete, čo sa stalo v noci.“
V telefóne zašumelo, akoby sa muž zhlboka nadýchol a vy-
dýchol.
„Áno,“ potvrdil.

289
 „Upovedomil vás o tom niekto po oficiálnej linke?“
„Nie, nemal som také postavenie ako jej rodičia. Viem len
toľko, čo písali na internete.“
„Bola som pri tom.“
„Predpokladal som to.“
„Čo si o tom myslíte?“ spýtala sa Line a dúfala, že z neho
vyláka nejakú emóciu. „O tom, že ju našli?“
„Je to také čudné. Svojím spôsobom nereálne. Tušil som, že
sa to raz stane a súčasne som to nečakal.“
Nadýchol sa a pokračoval: „Dúfam, že zistíte aj niečo viac.
Kto to spravil a ako sa to stalo.“
Veľa z neho nedostala, napokon ukončila hovor a zatelefo-
novala Liv Hovetovej, aby zachytila jej reakciu.
„Zašla som tam dnes, aby som si to miesto obzrela,“ pove-
dala Liv Hovetová. „Veď je to kúsok odtiaľto. Mám z toho taký
nepríjemný pocit... ležala tam celý čas, čo predsa znamená, že
únosca bol z okolia.“
„Ako to myslíte?“ spýtala sa Line.
„Niekto ju predsa musel uniesť a zabiť, keďže jej telo sa našlo
neďaleko od miesta, kde ju videli naposledy.“
Line jej teóriu nekomentovala, ale ona neverila, že šlo o únos.
Únos bol výmysel, mal zakryť to, čo sa skutočne stalo a zmyť
podozrenie z jej nevinného priateľa.
Ukončila hovor a uložila záznam k ostatným rozhovorom,
aby ich Daniel Leanger mohol zredigovať. Potom nahrala nie-
koľko záverečných komentárov. Urobila to bez predlohy, nemala
napísaný text, postačilo jej niekoľko heslovitých poznámok.
„V tejto časti sa dopočujete, čo požadovali únoscovia za oslo-
bodenie Nadie Kroghovej a ako ju až teraz, po dvadsiatich šiestich
rokoch našli. Čo sa vlastne stalo? Šlo o únos, pri ktorom sa niečo
pokazilo alebo ide v záhade Nadie Kroghovej o niečo celkom iné?
My, čo pre vás nahrávame tento podcast, sa domnievame, že
vieme, čo sa stalo a že prípad je oveľa väčší, než sme doteraz
tušili – ale má aj jednoduchšie riešenie. Čo vieme a kto podľa
nás zavinil Nadiinu smrť, to sa dozviete v nasledujúcej časti.“

290
 Vypla nahrávanie, chvíľu uvažovala a potom nahrala ďalšiu
verziu, v ktorej nesľubovala vyriešenie záhady. Potom obe verzie
uložila a poslala Danielovi a do redakcie, aby sa rozhodli, ktorú
použijú. Jej sa páčila tá prvá. Videla viac než len obrysy toho,
čo sa stalo. Skutočne sa domnievala, že vie, čo sa stalo.

79

„Zrazila ju Katharina?“ spýtal sa Wisting.

Po oboch stranách auta sa rýchlo mihali štíhle kmene stro-
mov. Martin mlčal, ale Wisting si všimol, ako pohol hlavou.
Sotva badateľne prikývol.
„Len si jej pomohol schovať telo, však? Zariadil si to.“
Auto sa zakolísalo v zatáčke, ale Martin nespomalil.
Wisting bral mlčanie ako súhlas, ale prístroj v jeho rukáve
ho nezachytil, nestačilo to.
„Spomínaš si, čo som ti vravel? O tom, že sa podľa mňa
chystala do väzenia a zabalila si kufor?“ pokračoval Wisting,
ale nedostalo sa mu odpovede. „Myslím, že chcela prevziať
zodpovednosť za to, čo spravila. Za Nadiinu smrť.“
Uvažoval, ako by mal postupovať, ako Haugena konfrontovať.
Bez ohľadu na to, čo robil a vravel, to bol on, kto mal všetko
v rukách. To on sedel za volantom.
„Kód na kuchynskom stole,“ povedal. „Načrtla mapu, ktorá
ukazovala, kde je pochovaná Nadia Kroghová.“
Svojím spôsobom im Katharina uzavrela prípad a riešenie
nechala na kuchynskom stole. Martin mohol ten papier zaho-
diť, keď sa pred dvadsiatimi štyrmi rokmi vrátil do prázdneho
domu, ale nemohol sa ničoho dotknúť. Poslal do domu svojho
suseda, aby mal dostatočne silné alibi, a to mu zviazalo ruky.
Steinar Vassvik by polícii povedal, že si všimol rukou napísanú
správu na kuchynskom stole. Bolo by podozrivé, keby zmizla.
Auto sa znova zakolísalo. Martin mlčal a dupol ešte viac na
plyn.

291
 Wisting sa pozeral pred seba. Pred nimi sa rozprestierala
dlhá rovina. Z druhej strany sa k nim blížil ťahač naložený
guľatinou.

80

„Haugenovo auto sa hýbe,“ hlásil Hammer s pohľadom upretým

na obrazovku.
Červená bodka označujúca Haugenov pick-up sa kĺzala vpred.
„Vracajú sa domov,“ usúdil Adrian Stiller.
Zazvonil Hammerov telefón. Zodvihol, počúval a požiadal
niekoho na druhom konci linky, aby mu poslal fotky a doku-
mentáciu. Potom sa otočil k ostatným.
„To bola polícia z Trøndelagu,“ oznámil im. „Pri E6 niečo
našli. Je to neďaleko miesta, kde podmylo cestu a došlo k zo-
suvu pôdy. Kosti – dosť na to, aby mohli určiť, že ide o ľudské
pozostatky.“
„Katharina Haugenová,“ povedal Stiller a otočil sa ku Chris-
tine Thiisovej.
„Je načase vypísať zatykač.“
Policajná právnička prikývla a vyšla z miestnosti.
„Ako to spravíme?“ spýtal sa Hammer. „Kde ho zatkneme?“
„Niekde pri ceste,“ navrhol Hammer. „Potom, ako vyloží
Wistinga, ale predtým, ako dorazí domov.“
Hammer sa pozrel na obrazovku.
„Máme asi štyridsať minút,“ vypočítal to a vyhľadal v telefóne
nejaké telefónne číslo. „Potrebujeme viac ľudí. Zrejme je ozbrojený.“
Stiller prikývol a upieral pohľad na červenú bodku. Nehý-
bala sa.
„Treba znovu načítať obrazovku?“ spýtal sa, lebo si spome-
nul, ako sa im počítač zasekol, keď sa vybrali na prehliadku
Haugenovho domu.
„Zvyčajne to netreba robiť,“ odpovedal Hammer. „Pohyby
sú zaznamenávané v reálnom čase.“

292
 Aj tak však stisol nejaký kláves. Obrazovka na okamih sčer-
nela a potom sa znovu načítala. Červená bodka stála na tom
istom mieste dlhšieho cestného úseku.
„Zastali,“ povedal Hammer. „Niečo sa stalo.“

81

Pick-up sa zakolísal. Tlak vzduchu spôsobil veľký ťahač s gu-

ľatinou, ktorý míňali.
Martin stúpil na brzdu a zabočil k odstavnej ploche pri ceste.
Pod kolesami zaškrípal štrk. Keď zastali, otočil sa k Wistingovi.
„Musíš vystúpiť,“ povedal.
„Povedz mi, čo sa stalo,“ požiadal ho Wisting.
Martin pokrútil hlavou.
„Nejako to vyriešime, bez ohľadu na to, čo to je,“ pokračoval
Wisting. Snažil sa z neho dostať priznanie, na ktorom pracoval
celý víkend. „Možno to teraz vyzerá beznádejne. Ale taká je
moja práca. Nájdeme nejaké riešenie.“
Martin sa predklonil a položil si hlavu na volant. Na chvíľu sa
zdalo, akoby rezignoval, vtom však vytiahol niečo spod sedadla.
Pištoľ. Mal ju v aute – celý čas ju mal v aute.
„Chcem, aby si vystúpil,“ povedal a pokojne si položil zbraň
na kolená.
Wisting chytil kľučku.
„Rád by som najprv vedel, čo sa stalo,“ povedal a otvoril dvere.
Martin preglgol.
„To ja som to navrhol,“ začal. Zvyšok priznania z neho vy-
chádzal útržkovito, neformuloval vety, akoby mal strašne na-
ponáhlo. „Boli sme v Heistade. U kamarátov z práce. Katharina
šoférovala. Bola tehotná. Navrhol som, aby sme šli po novej
ceste. Po tej, čo ešte nebola oficiálne otvorená. V ten deň ju
vyasfaltovali. Asfalt bol celkom čierny. Neboli tam značky. Ani
osvetlenie. Vôbec som si ju nevšimol. Až potom, keď bola jej
tvár na prednom skle.“

293
 „Nehoda,“ povedal Wisting, aby obrúsil hrany toho, čo sa
stalo. „Mala tmavé oblečenie. Žiadne reflexné plochy.“
„Stálo tam rýpadlo,“ pokračoval Martin. „Na ceste ostala
ležať len jej peňaženka. Zobrali sme ju so sebou. Všetko šlo
dobre, ale potom zatkli jej priateľa a Katharina vymyslela to
s tým únosom.“
Hovoril čoraz rýchlejšie. Sypal zo seba všetko, čím sa doteraz
dusil. Akoby sa pretrhla hrádza. Povedal mu, ako narazil autom do
nákladiaku. Chcel zakamuflovať škody. A čo to spravilo s Kathari-
nou. Prišla o dieťa a upadla do depresie. Chcela sa priznať a v noci
na 10. októbra 1989 prišla za ním a pokúsila sa ho prehovoriť,
aby to spravil s ňou. Skončilo sa to najhoršie, ako sa len mohlo.
Wistingovi sa potvrdili jeho teórie a domnienky. Všetko, o čom
sa rozprávali počas výletu, bolo ako úvod k jeho priznaniu. Vír
udalostí vtiahol Martina do psychologickej drámy, ktorú Katharina
prežívala – a tá vyvrcholila. Teraz zvalil vinu a zodpovednosť na ňu.
„Musíš vystúpiť,“ povedal, keď zo seba všetko dostal.
„Spravme to tak, ako sa má, poriadne,“ požiadal ho Wisting.
Martin Haugen zodvihol pištoľ z lona a kývol mu, naznačoval
mu, aby šiel.
„Von!“ rozkázal.

82

Adrian Stiller stál s rukami prekríženými na hrudi a rozkro-

čenými nohami v tesnej miestnosti, kde prebiehal monitoring
komunikácie. Páčilo sa mu to: to, ako sa udalosti dali do pohybu
a všetko naberalo čoraz rýchlejší spád. Mal rád stres a vedomie,
že zodpovedá za čosi dôležité.
Hammer položil svoj telefón na stôl.
„Zrejme sa mu vybil mobil,“ povedal.
Stiller si pošúchal viečka. Pred očami sa mu rozprskli farebné
fliačiky. Keď sa pozrel naspäť na obrazovku, videl, že červená
bodka stojí na tom istom mieste.

294
 „Môžeme tam poslať civilné auto?“ spýtal sa.
Hammer vzal svoj mobil.
„Skúsim zavolať do Telemarky,“ zamrmlal. „To je najbližšie
oddelenie.“
„A čo zvyšok posíl?“
„Zhromažďujú sa dole v garáži.“
Stiller počúval, ako sa Hammer rozpráva s kolegami v Tele-
marke, ako im vysvetľuje situáciu a udáva pozíciu Haugenovho
auta.
„V prvom rade chcem, aby ste len prešli okolo a pozorovali,“
ukončil Hammer hovor.
Stiller uvažoval, či mu nejako z prebdených nocí nezlyháva
zrak, vyzeralo to, akoby sa červená bodka na obrazovke pohla.
Zavrel oči, znova ich otvoril a uprel pohľad na počítač: teraz
si bol istý.
„Opäť sa pohli!“ vyhŕkol.
Červená bodka pokračovala smerom do Porsgrunnu, bola to
tá istá trasa, akou šiel Haugen s Wistingom pred dvomi dňami
na chatu.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Stiller ich otvoril. Christine
Thiisová sa vrátila a v ruke držala zatykač.
„Niečo nové?“ chcela vedieť.
Stiller ukázal na obrazovku.
„O polhodinu sú tu,“ povedal.
Keď to povedal, zvrtla sa bodka doľava a odklonila sa od
predpokladanej trasy.
„Kam idú?“ vyhŕkla Christine Thiisová, ale nik jej neodpo-
vedal.
„Nemôžeme tu len tak postávať,“ povedal Stiller a schmatol
Hammera za plece. „Ideme do auta.“

295
 83

Pick-up zmizol v kúdoloch prachu a Wisting ostal stáť pri ceste.

Trvalo poldruha minúty, kým sa objavilo ďalšie auto. Spo-
malilo, zatrúbilo, stočilo sa trochu nabok a prešlo okolo. Bola
to prirodzená reakcia. Musel vyzerať zúfalo, ako tam tak stál.
Vytiahol z vrecka služobný preukaz a pokúsil sa zastaviť ďalšie
auto tak, že zamával a pritom držal pred sebou preukaz – uči-
li ich to kedysi pred tridsiatimi piatimi rokmi na základnom
policajnom kurze.
Za volantom sedela mladá žena. Aj ona spomalila. Wisting
sa jej pozeral do očí skrz predné sklo. Vyzerala vystrašene a on
sa nepokúšal zastaviť ju, nechal ju prejsť.
Ďalšie auto prichádzalo z opačnej strany. Staršie tmavomodré
volvo. Wisting zamával na vodiča, ten spomalil a zastal vedľa
neho. Bol to mladík, sotva mal dvadsať rokov. Na hlave mal
šiltovku a spod nej sa mu vlnili plavé vlasy, ktoré mu siahali po
plecia. Stiahol okienko a poobzeral sa, akoby čakal, že niekde
uvidí auto v jarku alebo auto, ktorému sa dymí spod kapoty.
Wisting mu ukázal služobný preukaz a vysvetlil mu, že má
naponáhlo a že ide o únos.
„Kroghová?“ spýtal sa mladík.
„Prečo si to myslíte?“ povedal Wisting.
„Je to všade v správach,“ vysvetlil mu chlapec.
Wisting obišiel auto a nasadol.
„Ako sa voláte?“ spýtal sa.
„Even.“
„Výborne, Even... chcem, aby ste sa otočili.“
„Otočil?“
„Áno. Nevideli ste pick-up idúci oproti vám?“
Chlapec na chvíľu uvažoval.
„Ten chlapík upaľoval šialenou rýchlosťou,“ kývol hlavou.
„V tom prípade chcem, aby ste sa otočili,“ povedal Wisting.
Chlapec sa otočil.
„Nikdy ho nedohoníme,“ utrúsil.

296
 „Zistím, kam mieri,“ povedal Wisting a zapol si bezpečnostný
pás. „Len si musím požičať váš telefón.“
Chlapec si zašiel rukou do vnútorného vrecka na koženej
bunde, vybral z neho mobil a podal ho Wistingovi.

84

Stiller šoféroval. Hammer sedel vedľa neho s tabletom na ko-

lenách. Červená bodka sa pohybovala cez porsgrunnské ulice.
Výrazne nižšou rýchlosťou ako pred obcou.
Zazvonil mobil. Na displeji na prístrojovej doske sa objavilo
neznáme číslo. Stiller prijal hovor. Ozval sa pokojný, pevný hlas.
„Tu Wisting.“
„Kde ste?“
„Stopol som auto a požičal si telefón,“ odpovedal šéf vyšet-
rovateľov. „Kde je Haugen? Sledujete ho?“
„Pohybuje sa,“ odpovedal Stiller a Hammer mu nadiktoval
presnú pozíciu. „Čo sa stalo?“
„Vybuchlo krytie,“ vysvetlil mu Wisting. „Vykázal ma z auta.
Má so sebou tú vec, ktorú ste nenašli, keď bol vypnutý prúd.“
Stiller pochopil, že hovorí v hádankách, aby ten, čo je pri
ňom nevedel, že hovorí o zbrani.
„Povedal niečo?“ spýtal sa.
„Áno,“ potvrdil mu Wisting. „Všetko.“
Stiller pustil jednou rukou volant a zaťal päsť vo víťaznom
geste.
„Zastal,“ informoval ich Hammer.
„Kde?“
„Len sa otočil, vydal sa opačným smerom,“ hlásil Hammer.
„Kam mieri?“ spýtal sa Wisting.
Stiller sa pozrel na tablet a sledoval červenú bodku, chcel si
byť istý, kým mu odpovie.
„Zdá sa, že k miestu nálezu.“
Z telefónu sa ozvalo prskanie, kazilo sa im spojenie.

297
 „Kam?“ spýtal sa Wisting.
„Na E-osemnástku,“ vysvetlil mu Stiller. „Tam, kde sme našli
Nadiu.“

85

Hovor neukončili, nechali linku otvorenú.

Wisting požiadal mládenca za volantom, aby pridal.
„Musíme ísť na E-osemnástku,“ vysvetlil mu a odhadol, že
im to zaberie osem, deväť minút.
Presunul si telefón k druhému uchu.
„Máme v okolí nejaké hliadky?“ spýtal sa.
„Najbližšie sme my,“ odpovedal Stiller. „Necelých šesť minút.“
„A čo Martin Haugen?“
Odpovedal mu Hammer: „Dve minúty.“
Pokračovali v ceste. Mladý šofér predbehol taxík.
„Kadiaľ?“ spýtal sa, keď sa blížili ku kruhovému objazdu.
Wisting si uvedomil, že by mohli ísť cez Herøyu a dostať sa
k E-18 z juhu, zatiaľ čo Hammer a Stiller sa budú k miestu, kde
našli Nadiu, približovať zo severu. Zrejme to bude aj rýchlejšie.
„Doprava,“ povedal a ukázal mu smer.
Keď sa mladík zaradil pred čierne BMW, vodič naňho zatrúbil.
„Už sa blíži,“ hlásil Hammer. „O necelých tridsať sekúnd je
tam. Máme nejaký plán?“
Wisting ani Stiller neodpovedali.
Wisting začul z druhého konca linky policajnú vysielačku.
Hliadky hlásili svoje pozície. V pozadí sa ozvali sirény.
„Dvesto metrov,“ hlásil Hammer.
Wisting si presunul telefón na druhé ucho.
„Sto metrov,“ pokračoval Hammer.
Ozvala sa policajná vysielačka, Wisting však nezachytil, čo
hliadka hlási.
„Nezastal!“ vyhŕkol Hammer. „Prešiel okolo a pokračuje
ďalej.“

298
 Stiller zanadával. Bolo ho počuť zreteľnejšie, akoby bol bližšie
k mikrofónu.
„Kam to ide?“ spýtal sa.
„Už tam raz bol,“ povedal Wisting. „Vtedy na to nemal dosť
guráže. Ide za Hannah a Joachimom Kroghovcami. Chce im
povedať, čo sa stalo s ich dcérou.“
Stiller znova zanadával. Wisting počul, ako udrel do volantu.
„Je ozbrojený a psychicky labilný,“ pripomenul im. „Máme
nejaké hliadky, ktoré by mu mohli odrezať cestu?“
Cez vysielačku sa ozvalo niekoľko hlásení. Wisting si uvedo-
mil, že najvýhodnejšiu pozíciu má on, ale nedostane sa k nemu
včas.

86

Wisting prišiel ako prvý. Trvalo mu to štyri minúty a jedenásť

sekúnd.
Navigoval šoféra, aby pomaly prešiel okolo veľkého domu
Kroghovcov. Brána z tepaného železa bola otvorená. Za ňou
parkoval Haugenov sivý pick-up. Nikde nebolo nikoho.
Ohlásil, čo videl a povedal mladíkovi za volantom, aby sa
otočil a zaparkoval pri chodníku asi päťdesiat metrov za domom.
„Čo budeme robiť teraz?“ spýtal sa.
„Budeme čakať na posily,“ odpovedal Wisting.
Chlapec prikývol, akoby to bolo presne to, čo si myslel, že
bude počuť.
O tri minúty sa objavil Adrian Stiller a Nils Hammer. Wisting
chlapcovi poďakoval a chystal sa vystúpiť z auta.
„Môžete ísť,“ povedal mladíkovi.
„Môžem aj ostať?“ spýtal sa.
„Môžete robiť, čo chcete, ale nesmiete sa približovať k domu.“
Nasadol k Hammerovi a Stillerovi. Hammer mal v ruke mobil
a oboznamoval zásahovku s aktuálnou situáciou.
„Úbohí rodičia,“ utrúsil Stiller. „Tohto mohli byť ušetrení.“

299
 Wisting to nekomentoval.
„Myslíte si naozaj, že tam sedí a všetko im vysvetľuje?“ spýtal
sa Stiller. „S pištoľou?!“
„Nie sú doma,“ povedal Hammer. Pozrel sa na dom. „Od-
cestovali, chceli sa vyhnúť médiám a celému tomu rozruchu.“
Stiller sa naklonil k prednému sklu.
„Je tam sám?“
Na ulici sa zjavili tri policajné autá. Jedno z nich prešlo popred
dom a zastalo. Vystúpili z neho traja ozbrojení príslušníci, vošli
do susednej záhrady a zaujali pozíciu za domom. K autu, kde
sedeli traja vyšetrovatelia, pristúpil veliteľ zásahu.
„Nechceme, aby sa tam zabarikádoval,“ povedal. „Mohli by
sme mu zavolať a pokúsiť sa mu to vyhovoriť?“
Stiller s Hammerom sa otočili k Wistingovi.
„Musím si požičať telefón,“ požiadal ich.
Hammer mu podal svoj. Vyhľadal v ňom Haugenovo číslo
a zavolal mu. Mal vypnutý mobil.
„Máme ísť dovnútra?“ spýtal sa veliteľ zásahu.
„Najprv prezrite auto,“ požiadal ho Wisting.
Adrian Stiller naštartoval motor a posunul sa o čosi bližšie,
aby mohol sledovať, čo sa deje. Veliteľ zásahu vydal niekoľko
stručných rozkazov. Štyria policajti zamierili k domu. Dvaja
kryli svojich kolegov so zbraňami namierenými na dom, zatiaľ
čo tí podišli k pick-upu. Jeden z nich sa rýchlo pozrel dovnútra
a otvoril dvere.
„Prázdny,“ hlásil cez vysielačku.
„Korba,“ povedal Wisting.
Zbadal svoju udicu. Stála opretá o veľký kvetináč, dovidel len
na špičku. Vedľa nej stál jeho ruksak. Martin ich musel vyložiť.
„Leží pod celtovinou,“ dodal.
Zapraskala vysielačka, muži zo zásahovky si vypočuli jeho
informáciu. Stále mierili na dom, zatiaľ čo dvaja policajti obišli
auto a priblížili sa k zadnej časti. Jeden z nich pristúpil k pick-
-upu a mieril na korbu. Druhý sa chystal odklopiť dvierka, ruku
mal položenú na puzdre so zbraňou.

300
 Krátko si kývli a policajt sklopil dvierka.
Z auta dovidel Wisting a jeho kolegovia na podrážky čižiem.
Wisting vystúpil z auta. Policajt, ktorý otvoril dvierka na korbe,
vytiahol zbraň z puzdra.
„Vyjdite!“ rozkázal, žiadnej reakcie sa však nedočkal.
Wisting k nim pomaly zamieril. Škáry na korbe pick-upu sa
zaliali svetločervenou tekutinou, ktorá teraz kvapkala na zem.
Zmes krvi a soľného roztoku.
Policajt chytil Haugena za nohu a pritiahol ho bližšie ku
dvierkam. Sklonil sa k nemu, rýchlo sa otočil k veliteľovi zásahu
a prešiel si rukou po hrdle. Mŕtvy.
Wisting sa naklonil k pick-upu a potvrdil, že na korbe leží
skutočne Martin Haugen.
Guľka mu prešla pravým spánkom, vyšla ľavým a roztrieštila
vedro s nasolenými rybami.
Bola to fajn chvíľa. Sedeli s Martinom Haugenom na pníkoch
pri jazere a vedro sa plnilo ich úlovkom.
Stiller k nemu pristúpil. Wisting sa otočil, nič však nepove-
dal. Uvažoval, čo je vlastne Stiller za človeka. Či je ten typ, čo
utečie alebo ten, čo prejde do útoku, keď sa ocitne v ohrození.
„Naozaj sa priznal?“ spýtal sa Stiller.
Wisting si siahol do rukávu, uvoľnil malý nahrávač a podal
mu ho.
„Je tam všetko,“ povedal. „Ak vaša technika nezlyhala.“
Stiller bral prístroj do rúk, akoby to bolo niečo výnimočné
a nesmierne cenné.
Wisting sa otočil k mŕtvemu Haugenovmu telu a napadlo
mu, že možno ťažko hovoriť o úteku alebo útoku. Hoci sa Mar-
tin Haugen nazdával, že mu inštinkt káže zaútočiť, posledných
dvadsaťštyri rokov bol na úteku. A teraz sa vzdal.

301
 87

Keď Wisting vošiel dnu, sedela Amalie na pohovke a hrala sa

s iPadom, zatiaľ čo Line mala na kolenách počítač. Obe boli
zabraté do toho, čo robili.
„To ju naučil Thomas,“ oznámila mu Line bez toho, aby zo­
dvihla zrak od obrazovky.
Wisting sa zasmial a vzal si Amalie na kolená. iPad držala
stále pevne v rúčke, nepúšťala ho.
„Je to zrejme bezpečnejšie než sa hrať s perom,“ poznamenal.
Line sa naňho pozrela.
„Myslel som, že si už dopísala,“ nadhodil Wisting.
„Robím niečo iné,“ vysvetlila mu Line.
„Vypočul som si poslednú časť podcastu,“ povedal jej otec
a zatváril sa pochvalne. „Zdá sa, že posledný.“
Vedel, že ich plánovala nahrať šesť, ale napokon spravila len
tri – a keď zverejnili posledný, bol už prípad vyriešený.
„Pracuješ na niečom novom?“ spýtal sa a kývol na počítač,
ktorý mala na kolenách.
„Na rodokmeni,“ vysvetlila Line a pozrela sa naňho. „Máme
predsa v rodine Stillerovcov a myslela som si, že sme možno
rodina aj s Adrianom Stillerom, veľmi, veľmi vzdialená – sa-
mozrejme. Ale nie sme. Vlastne je to trochu škoda,“ dodala
a usmiala sa. „Lebo je bohatý a nemá dedičov.“
Wisting sa usmial tiež.
„Zdá sa, že Stiller nie je jeho skutočné meno,“ pokračovala
Line. „Nik v jeho rodine sa tak nevolá. Priezvisko jeho rodičov
je Palm. Bývajú v Južnej Afrike. Adrian si zmenil meno, keď
mal dvadsať rokov a presťahoval sa naspäť do Nórska, aby tu
študoval na policajnej akadémii.“
Line sa otočila opäť k počítaču.
„Ale našla som niečo iné, veľmi zaujímavé,“ pokračovala.
„Jeho priateľka zmizla a pravdepodobne ju niekto zavraždil.“
Wistinga to prekvapilo.
„Stalo sa to v Južnej Afrike, keď mal osemnásť rokov,“ po-

302
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
kračovala Line. „Práve sa snažím vypátrať viac. Nenašli ju a prí-
pad nikdy nevyriešili. A o osemnásť rokov neskôr je zrazu tu:
v nórskom policajnom oddiele, ktorý sa zaoberá nevyriešenými
prípadmi. Myslíš, že by bol ochotný poskytnúť mi rozhovor?“
„Tak dobre ho nepoznám,“ odpovedal Wisting. „Ale pochy-
bujem. O tom, čo si mi povedala, počujem prvý raz a zrejme
o tom nerád hovorí.“
„Je ešte stále v meste?“
Wisting pritakal.
„Mám sa s ním neskôr stretnúť. Čakajú nás ešte nejaké pa-
pierovačky.“
Line sa zamyslene pozerala na obrazovku. Na niečo, čo vy-
zeralo ako internetové noviny v angličtine.
„Musím toho zistiť viac, kým sa ho na to spýtam,“ povedala.

88

Bolo načase upratať stôl. Wisting vytriedil poznámky a náčrtky.

Niektoré z nich mali vyše dvadsať rokov. Ešte stále nebolo všetko
vysvetlené – či už šlo o Nadiu alebo Katharinu, ale prípady sa
uzavreli s tým, že niektoré otázky ostanú otvorené.
Niekoľkokrát si prečítal jeden papier a napokon s ním zamieril
do Stillerovej kancelárie.
Aj on upratoval. Vložil zakladače do kartónovej škatule
a nepotrebné hárky hádzal do inej, aby ich mohol vyhodiť do
triedeného odpadu. Na kraji stola ležala jeho prístupová karta,
neskôr ju chcel odovzdať.
Zdalo sa, že má lepšiu náladu. Vyzeral odpočinuto. Wistin-
govi napadlo, čo mu Line hovorila o jeho priateľke. Zrejme tam
pramenila jeho motivácia pracovať na starých, nevyriešených
prípadoch.
„Viem to,“ povedal a pristúpil bližšie k stolu.
Stiller zobral do ruky papier s telefónnymi číslami, ktorý
práve sňal z korkovej tabule.

303
 „Čo také?“ spýtal sa a obrátil sa k Wistingovi.
„Viem, že to vy ste napísali anonym Martinovi Haugenovi,“
vysvetlil mu Wisting a ukázal mu kópiu listu s dvomi slovami.
Viem to.
Stiller sa usmial.
„Ako to viete?“
„Nik iný to byť nemohol,“ vysvetlil mu Wisting. „Nik okrem
Haugena nevedel, čo sa s Nadiou stalo. Navyše som pochopil,
ako pracujete.“
„Ako?“
„Vašou metódou je provokácia. A pracujete s kartami pri
tele, nedovolíte, aby do nich niekto nazrel.“
Stiller sa znova usmial.
„Haugen potreboval poštuchnúť,“ povedal. „Aby sme mohli
spustiť hru.“
„To vy ste tam vtedy boli? Desiateho októbra večer? Na vý-
ročie Katharininho zmiznutia?“
„Len som sa chcel presvedčiť, či našiel správu a či je doma.
Ale dobre, že ste prišli, vďaka vám som sa nepriblížil k domu.
Nevedel som o tých kamerách.“
„Veď sme ho poslali na analýzu,“ povedal Wisting a zamával
papierom.
Stiller pokrútil hlavou.
„Nikdy nebol zdokumentovaný,“ povedal. „Neposlal som ho.
Mal som len jeden cieľ: aby mal pocit, že je mu niekto v pätách.“
Wisting pocítil nevôľu. Nevedel, či je to jeho metódou alebo
tým, že mu o tom nepovedal.
„Vypočul som si celý váš rozhovor s Haugenom,“ pokračo-
val Stiller. „Dám to prepísať, ale je tam všetko, čo prokurátor
potrebuje na uzavretie prípadu.“
Wisting kývol hlavou.
„Uvažujem o jednej veci,“ pokračoval Stiller a zatvoril ška-
tuľu. „Nie je to v podstate dôležité... ale ide o ten darček, ktorý
priniesla Nadii z Paríža jej babka. Ten, ktorý rodina nechcela
otvoriť, kým sa Nadia nenájde. Dalo by sa zistiť, čo to je?“

304
 Wisting sa usmial. Chápal, kam tým Stiller mieri. Žiaden
darček z Paríža neexistoval. Bola to historka, ktorú si Wisting
vymyslel, aby ovplyvnil Martinovo svedomie, aby ho poštuchol
k priznaniu.
„Slovo či čin... “ pokračoval Stiller a zodvihol škatuľu. „Ide
o to, aby sme sa dostali do cieľa.“
Wisting sa pozrel na papier, ktorý držal v rukách.
„Kam idete teraz?“ spýtal sa. „Máte nový prípad?“
„Do Bergenu,“ odpovedal Stiller. „Sedí tam vo väzení chlapík,
ktorý mi chce povedať, kde pred sedemnástimi rokmi zahrabal
jedno telo.“
Wisting ustúpil bokom, aby mohol Stiller vyjsť na chodbu.
„A čo vy?“ spýtal sa. „Nejaký veľký prípad?“
Wisting pokrútil hlavou. Prvý raz po dlhej dobe bol jeho
písací stôl celkom prázdny.
Martin Guzik (martinguzik79@gmail.com) [1014087]
Edícia LABYRINT:
1. Karin Fossum: Evino oko
2. Karin Fossum: Neobzeraj sa
3. Louise Penny: Tak vchádza svetlo
4. Zygmunt Miłoszewski: Zrnko pravdy
5. Jørn Lier Horst: Poľovné psy
6. Karin Fossum: Kto sa bojí vlka
7. Jørn Lier Horst: Jaskynný muž
8. Zygmunt Miłoszewski: Zapletení
9. Louise Penny: Dlhá cesta domov
10. Jørn Lier Horst: Na zimu zatvorené
11. Gard Sveen: Posledný pútnik
12. Karin Fossum: Keď diabol svieti
na cestu
13. Zygmunt Miłoszewski: Hnev
14. Jørn Lier Horst: Zaslepenosť
15. Marek Krajewski: Cháronove čísla
16. Karin Fossum: Indická nevesta
17. Ingar Johnsrud: Viedenské bratstvo
18. Per Arne Totland: O sto rokov bude
všetko zabudnuté
19. Jørn Lier Horst: Až na samé dno
20. Zygmunt Miłoszewski: Domofón
21. Gard Sveen: Peklo je otvorené
22. Jørgen Brekke: V ľudskej koži
23. Jørn Lier Horst: Šarha
24. Anne Riel: Živica
25. Jørn Lier Horst: Súmrak
26. Gard Sveen: Rozbúrená krv
27. Jørgen Brekke: Uspávanka
28. Ingar Johnsrud: Kalypso
29. Kjell Ola Dahl: Kuriérka
30. Jørn Lier Horst: Kľúčový svedok
31. Heine Bakkeid: Zajtra mi budeš
 chýbať
32. Jørn Lier Horst: Katharinin kód

Jørn Lier Horst: Katharinin kód

Prvé vydanie

Z nórskeho originálu Katharina-koden preložila Zuzana Demjánová,

vyšlo v roku 2018 vo vydavateľstve Premedia ako jeho 168. publikácia,
32. zväzok edície Labyrint, prvý zväzok série Odložený prípad
www.premedia.sk, info@premedia.sk
Jazyková redakcia Ľuba Nitrová, zalomenie textu Izabela Koska,
tlač Těšínská tiskárna, a.s.
ISBN 978-80-8159-562-2