Prvá kapitola

PREDJARIE

… temná silueta zmizla v tme

Štipľavý dym prebudil Niama ešte za tmy. Oheň pomaly dohasínal.

Vyhrabal sa z kožušín, opatrne prekročil spáčov, skôr tušil, kde le‑
žia, nevidel ich, a prešiel cez záves nad vchodom na chladný čerstvý
vzduch. Zmrznutá zubria koža znova zapadla do rámu z mamutích
klov, utíšila chrápanie aj pokašliavanie a  stlmila pach zadymenej
chyže.
Noc sa blížila k svitaniu, na východnej strane už tma bledla.
Niam sa natiahol, rozhliadol sa po stíchnutom tábore.
Tenký pásik bieleho dymu z  vonkajšieho ohniska stúpal rovno
nahor. Siluety ostatných chyží splývali s  obrysom Veľkého kopca.
V mrazivom povetrí bolo počuť šumenie neďalekej rieky a od hro‑
mady mamutích kostí na kraji tábora sa ozýval šramot. Akýsi vták
v tme nesmelo zapískal v predtuche blížiacej sa jari.

5
 Bosé chodidlá ho začali oziabať. Rozbahnená pôda, ktorú cez deň
rozšliapali desiatky nôh lovcov, žien a detí, cez noc zamrzla. Zima
sa stále ešte držala krajiny ako rosomák skrehnutej kosti. Chlapec
zašiel za chyžu a na zamrznutú kaluž vypustil prúd dlho zadržiava‑
ného moču. V šere sa mu zdalo, že aj z moču stúpa dym ako z tle‑
júcej pahreby.
Z hromady kostí sa ozvalo vyľakané štekanie líšky, potom preni‑
kavé rupnutie, ako keď sa zlomí suchá haluz. A všetko zasa stíchlo.
Niamovi sa zdalo, že stíchlo aj šumenie rieky. Po chrbte mu prebe‑
hol závan strachu, zadržal dych. Nepohnuto civel na hromadu kostí,
medzi nejasnými obrysmi vyblednutých klov, lebiek, lopatiek a rebier
sa črtala pretiahnutá, prikrčená škvrna. Rozpoznal dlhý chvost, ktorý
na konci prudko švihal. Dokonca začul tlmené, hlboké zavrčanie.
Potom sa temná silueta vzpriamila, aj s líškou v papuli preskočila
veľkú hromadu a zmizla v tme.
Niam sa zachvel. Od chladu sa mu zježili chĺpky na holých ru‑
kách. Otočil sa a rýchlo vkĺzol naspäť do vydýchanej chyže.

Za denného svetla už hromada

nevyzerala tak strašidelne

„Niam, vstávaj! Iba sysle prechrápu celú zimu.“

Keď sa znova prebudil, bolo už svetlo. Chyža bola prázdna, vcho‑
dový záves odhrnutý. Odhrnuté boli aj niektoré kožušiny, ktoré za‑
krývali kostru chyže. Zvonka doliehali hlasy ranného tábora.
„Počuješ? Vstávaj, ty medveď!“ vykrikoval pred chyžou Kňuk,
Niamov mladší brat.

6
 Niam vyklepal do ohniska zvyšky machu, ktorým si vypchával
zimné čižmy, potom ich však odložil a vyšiel von bosý, zababušený
iba do kožušiny, v ktorej spal. Za nízkym vchodom sa vystrel a pri‑
žmúrenými očami preletel ruch panujúci v tábore.
Silam, najšikovnejší z lovcov, čosi dôrazne vysvetľoval skupine
mužov na kraji tábora. Pri hlavnom ohnisku sa batolilo niekoľko
malých detí, matky im na varných kameňoch chystali teplú kašu.
Niektoré svoje deti dojčili. Mama, vráskavá, zhrbená starena,
ktorá vládla v Niamovej chyži a všetkým ženám v tábore, vysvet‑
ľovala niečo tučnej červenovláske nad kôpkou kožušín. V otvore
do vedľajšej chyže si pekná mladá žena rozčesávala strapaté vla‑
sy, neposlušný účes zopla kostenou sponou, čelo si ozdobila re‑
mienkom s navlečenými mušličkami. Dvaja menší chlapci niesli
z hromady kostí k hlavnému ohnisku odlomený, ťažký kus ma‑
mutieho kla.
„Hrom do vás, vy vlčia svorka!“ Z  najodľahlejšieho obydlia sa
ozval krik malej strapatej ženy. Nadávkami vyháňala z pelecha sku‑
pinku chlapcov, vedenú zavalitým, divo pôsobiacim chlapcom s dl‑
hou jazvou na tvári.
Niam si spomenul na nočný tieň, ktorý ho vyľakal pri skládke
kostí. Za denného svetla hromada nepôsobila tak strašidelne. Chla‑
pec sa k nej rozbehol, radšej poza chyže, aby si ho nik z dospelých
nevšimol a nepridelil mu robotu.
Snažil sa nájsť stopy zvieraťa, ktoré zazrel pred svitaním. Zem
okolo hromady bola ešte zmrznutá.
Tu!
Odtlačok tlapy. Štyri menšie priehlbiny s náznakom pazúrov, jed‑
na väčšia vzadu. Inak nič. Nijaká ďalšia stopa, nijaká srsť zachytená
na ostrom úlomku kosti, žiadny pach.
Žeby sa mu to iba zazdalo?
Trblietavočierny krkavec, ktorý sa z hromady vysmieval chlap‑
covmu márnemu hľadaniu, ledva uskočil pred dobre miereným
kameňom a  sťažka sa vzniesol k  mútnej oblohe. Z  bezpečnej
výšky sa potom škrekotavo posťažoval prístreškom táborových
chyží rozosiatym okolo veľkého ohniska, zanadával si na ľudské

7
hmýrenie pod sebou a zakrákal pozdrav neďalekej rieke. Ako stú‑
pal vyššie a vyššie, bosý chlapec pri hromade kostí sa zmenšoval
a strácal, rovnako strechy chyží, zostalo z nich len niekoľko bodiek
uprostred nekonečnej, striebristosivej trávnatej nížiny, cez ktorú
sa kľukatil trblietavý tok.
Skrehnutý Niam, ktorému sa krkavec stratil v sivastých výšinách,
vzal z hromady veľkú mamutiu kosť, aby sa nevracal s prázdnymi
rukami, a zamieril rovno k ohnisku.

8
 Chlapca prekvapila jej srsť

Silam sa vrátil od mužov, ktorí sa už rozchádzali za svojimi povin‑

nosťami, a sledoval Niama, ako vlečie obrovskú kosť. Mal rád toho
chlapca, onedlho ho môžu vziať na spoločný lov. Chlapec je bystrý,
smelý a beží tak rýchlo, že mu väčšina lovcov nestačí.
„Trocha chudý,“ zamumlal si a ďalej uvažoval.
Chudý je preto, lebo sa od minulého roka tak vytiahol, pomyslel
si. Určite čoskoro zosilnie, plecia má široké, kĺby silné… a veľké nohy,
Silam sa pousmial nad chlapcovými bosými chodidlami zmodrený‑
mi od zimy.
„Hej!“ zavolal naňho. „Ty – nájdi Mota, pôjdete skontrolovať pasce.“
Bolo to tak trocha vyznamenanie. Mot bol už takmer dospelý, sil‑
nejší ako niektorí muži. Ako jediný sa odvážil vydať sa na bútľavom
kmeni na rozvodnenú rieku a odrážať sa od dna dlhou tyčou. Bol to sa‑
motár, často opúšťal na celý deň tábor a vracal sa vyčerpaný, občas celý
doráňaný, poškriabaný, samozrejme, niekedy aj s menším úlovkom.
Mot už stál pripravený pri svojej chyži.
Cez plecia krátky kabátec z  vlčej kožušiny s  rukávmi po lakte
a s veľkou kapucňou. Namiesto teplých, ale nepohodlných zimných
gatí mal ľahkú kožušinovú suknicu po kolená, na nohách vysoké
čižmy z  konskej kože. Kabátec mal v  páse previazaný, niekoľko‑
krát omotaný remeňom a na ňom viselo niekoľko tenších, kratších
remencov na prípadný úlovok. Na krku sa mu kolísal malý nôž
z pazúrika. Vyrobil si ho sám. V ľavej ruke zvieral ľahký oštep za‑
končený kosteným hrotom.
Niam rýchlo vhupol do prázdnych čižiem, stiahol ich úzkymi re‑
mienkami, cez jednoduchú vestu z jemnej kože, na boku zopnutú kos‑
tenou sponou, si prehodil krátky plášť z líščích kožušín, miestami už
vypĺznutých. Aj on schmatol oštep, chvíľu váhal pred lukom, nechal
ho však visieť na stene v chyži a vybehol za Motom. Ten už medzi‑
tým opustil tábor a dlhým, ráznym krokom sa pustil po svahu k rieke.
Niam ho dobehol v  úzkom páse borovicového porastu. Tábor im
zmizol z dohľadu.

9
 Prikrčený Mot naňho čakal s niekoľkými krátkymi papekmi, na‑
lámal ich z popadaných haluzí, a s hrsťou okruhliakov, ktoré sem
naplavila rieka.
Nemusel nič hovoriť. Niam vedel, že v lesíku na kraji zarastenom
hustým krovím by sa mohla skrývať drobná zver.
Chlapci si rozdelili drevenú a kamennú muníciu a každý z jednej
strany obchádzal lesík. Jačali pri tom, sem­‑tam hodili do kriakov
okruhliak alebo búchali oštepmi o kmene. Občas vyplašili drobné‑
ho vtáčika alebo uškriekanú straku. Boli už takmer na konci lesíka,
ktorý sa zbiehal do riedkeho špicu, keď na Niamovej strane vyletel
kŕdlik snehúľ.
Niam za letiacimi vtákmi bleskovo hodil papek.
Trafil – hoci tentoraz mal skôr šťastie, nemieril až tak presne. Rotu‑
júci ťažký papek zasvišťal vo vzduchu, ozval sa tlmený náraz a zasiah‑
nutý vták sa po niekoľkých kotrmelcoch vo vzduchu zrútil na zem.
„Mám ho!“
Niam radostne zvýskol a obaja chlapci sa rozbehli ku koristi.
Snehuľa so zlomeným krídlom kľučkovala, uhýbala sa vzrušeným
lovcom. Zastavil ju až ďalší úder.
Ešte sa metala, keď ju Mot zdvihol a  znalecky poťažkal. Potom
nasledovalo tiché chrupnutie a telo hnedo-bieleho, aj po zime dobre
vykŕmeného vtáka znehybnelo.
Niamovi si veľmi nepáčilo, že si Mot pripol ulovenú snehuľu k pásu
a bez jediného slovka uznania vyrazil k dnešnému cieľu – k nízke‑
mu krovinatému lesíku, kam sa navečer pred svojimi nepriateľmi
skrývali početné družiny zajacov belákov a kam Mot so skúseným
stopárom Linom nakládli deň predtým oká.
Chlapci sa s napätím blížili k nastraženým pasciam, práve napätie
ich poháňalo vpred, a k lesíku dorazili behom. Zadychčaní, s kole‑
nami ošľahanými od nízkych vŕb a briez.
Do hustého pichľavého krovia viedlo niekoľko chodníčkov, či skôr
nízkych krovinatých tunelov.
Práve sem včera hneď zrána nastražili Lin a Mot niekoľko desia‑
tok ôk – tenké, ale pevné remienky z hladkej kože. Oká boli voľné,
no keď sa stiahli okolo krku vyplašeného zajaca, korisť už neunikla.

10
Konce remienkov boli priviazané na pružné prútiky a  tie oko na
zmietajúcom sa zajacovi viac a viac uťahovali.
Mot aj Niam si kľakli a štvornožky sa predierali tunelmi, prielezmi
a medzierkami v hustom kroví. Tŕnisté halúzky sa im zachytávali na
kožušinových kabátcoch, driapali holé predlaktia, každú chvíľu im
švihli do tváre.
Na drobné škrabance však rýchlo zabudli. Takmer naraz obaja
vykríkli od radosti.
„Mám!“
„Ja tiež!“
Niam objavil bieleho ušiaka, remenec na silnej haluzi ho takmer
vytiahol do pozoru, už ho takmer uškrtil. Len nohy ešte tancovali
šklbavý predsmrtný tanec. Mot našiel zajaca, ktorý síce okom pre‑
skočil, ale zachytil sa za brucho a z posledných síl sa šklbal. V sties‑
nenom priestore nemohol Mot zabiť zajaca úderom do väzov, preto
použil nôž a mŕtve telo uvoľnil zo zovretia pevného remeňa.
Chlapci opravili poškodená oká a  znova ich nastražili. Potom
z krovia vycúvali.
Dva zajace a snehuľa. V tábore ich pochvália. Hoci úlovok nena‑
sýti celý kmeň, takéto prilepšenie na obed určite poteší.
Už sa zberali späť, keď si Mot všimol akýsi pohyb takmer uprostred
nízkeho lesíka.
V šerom hustom kroví sa niečo pohlo a slabo zastonalo. Mot sa
znova všuchol do pichľavej húštiny. Keď sa po chvíli objavil, ťahal za
sebou na remeni líšku.

11
 Líška sa ani veľmi nevzpierala. Sťažka dýchala, kožený remeň
jej sťahoval krk. Vetvička remeň vytiahla nahor, takže ho líška ne‑
mohla prehryznúť. Ale ako sa mohla chytiť do malého oka nastra‑
ženého na zajace? Zrejme v zápale lovu vletela hlava­‑nehlava do
zajačieho úkrytu a jej vrodená opatrnosť zostala na chvílu bokom.
Líška na remeni sipľavo lapala dych, len chabo cvakala zubami do
vzduchu.
Chlapca prekvapila líščia srsť, nezvyčajne tmavá, až modrastá,
a veľmi hustá. O tom, kto ju dostane, rozhodne Silan alebo Mama,
určite to bude vzácna ozdoba. Žeby čapica?
Mot vedel, že takú kožušinu nesmie poškodiť nožom alebo natrh‑
núť úderom palice. Položil ju na bok a rázne, ale opatrne dupol líške
na hrudník. A ešte raz.
Líška zapišťala, čeľuste sa roztvorili a z otvorenej papuľky sa vy‑
valil sinavý jazyk.
Bola mŕtva.

Ako besné vlčice

Návrat do tábora bol pre oboch chlapcov trocha sklamaním.

Namiesto obdivného privítania ich čakal rozruch, ktorý vyvolala
hádavá Kira. Áno, tá žena, ktorá vždy zarána hlasitými pokrikmi
vyháňala zo svojej chyže tlupu chlapcov vedenú jej synom Krikom.
Teraz si Kira vylievala zlosť na Nome.
Noma bola najkrajšia mladá žena v tábore.
Bola drobnejšia a  štíhlejšia ako ostatné ženy, tento nedostatok
však vyvážila príťažlivá tvár, navyše si vedela zdobiť vlasy a odev ako
nijaká iná. Ako jediná žila v chyži nielen so svojou matkou a svojmi

12