Šiesta kapitolaß

ú
u lohou brata Edika v Ráde Kroník súženia bolo
zdobiť rukopisy. Vytváral nádherné zlaté pís-
mená, ktorými sa začínal text každej stránky Kroník.
Preňho to bola útecha i radosť vytvárať písmená pod-
ľa takého sveta, aký často vídal: jasný a žiarivý. Večer išiel
spať s písmenami, ktoré mu svietili v mysli, a zobúdzal
sa s nimi aj ráno – boli to elegantné zložité tvary, ktoré
sa jagali a jagali.
Niekedy mu písmená pri práci odhaľovali pravdu –
verš proroctva, ktorý mu znova a znova odznieval v hla-
ve, až kým si nebol istý, že je pravdivé.
Potom išiel za otcom Caddisom a povedal:
„Tie slová mi boli odovzdané, keď som pracoval.“
Otec Caddis ticho prikývol a vážne zapísal proroctvo
tak, aby mohlo byť zaznamenané do veľkej knihy. Po-
tom vstal, položil ruku na hlavu brata Edika a vyslovil
slová, ktoré si vypočuli mnohí proroci Rádu Kroník sú-
ženia, čo žili pred bratom Edikom:
„Ďakujem ti za tvoju víziu. Tieto slová budú zazna-
menané.“

@ 28
 A potom bratovi Edikovi celý deň vo svete všeličo
žiarilo – miska na stole, kvety na lúke, podkova opretá
o stenu stodoly.
Túto žiaru muselo vytvoriť jeho pokrivené pokaze-
né oko – jeho pokrivená čudná myseľ. Tak mu to aspoň
vysvetľoval jeho otec.
Nech už preto či pre niečo iné, brat Edik videl krá-
su všade. Maľoval tú krásu do svojich písmen; počúval
slová pravdy.
Často si želal, aby jeho písmená zdobili menej po-
chmúrny rukopis, kde by bolo menej popráv a zrád, vo-
jen a proroctiev záhuby a utrpenia.
Brat Edik bol už unavený, veľmi unavený z vojny a ná-
silia.
No bola to práve vojna a násilie, čo mu priniesli to
dieťa.
Kto už mohol svetu rozumieť?

„Nechápem,“ povedal kráľ vojakovi.

„Ani ja,“ pridal sa radca. „Nemohla len tak zmiznúť.
Nemohla sa skrátka stratiť ako šibnutím čarovného prú-
tika.“

29
?
 „Ak to proroctvo hovorí o nej,“ povedal kráľ radcovi,
„ktovie, akú má moc.“
„Kde je ten, čo sme ho poslali, aby s ňou skoncoval?“
spýtal sa radca.
„Aj on sa stratil,“ odvetil vojak.
„Nájdite ju!“ prikázal radca. „Nájdite aj jeho! Náj-
dite ich oboch! Ona nesmie žiť. V stávke je celé kráľov-
stvo.“
„Áno,“ povedal kráľ. „V stávke je samotné kráľov-
stvo, lebo tak hovoria proroctvá. Alebo nie?“
„Tak,“ potvrdil radca. „Tak hovoria proroctvá.“

Dievčatko malo dlho takú vysokú horúčku, že brat Edik

nevedel, či prežije. Kvapkal jej vodu do úst. Omýval ju
chladiacimi bylinkami. Modlil sa nad ňou.
Koza sledovala každý jeho pohyb podozrievavo aj
znepokojene.
Celý rád ho sledoval.
„Sú vojnové časy,“ povedal otec Caddis. „Mnohí sú
v núdzi. Nemôžeme sa zdržiavať s každým utečencom,
ktorý sa k nám zatúla. Musíme nakŕmiť chudobných,
boh im žehnaj, a poslať ich ďalej.“

@ 30
 „Ale ona je ešte dieťa,“ namietol brat Edik. „A je taká
chorá.“
„Stále myslíš iba na ňu,“ povedal otec Caddis, „a ak je
tvoja myseľ zahltená niečím iným, nemôžeš sa poriadne
sústrediť na prácu, ktorú máš robiť, na slová, ktoré mu-
síš prijímať. A navyše je tu tá koza.“
Brat Edik mlčal, nemal na to čo povedať.
Answelica sa nasťahovala do izby pre chorých v kláš-
tore a usalašila sa pri hlave prične, kde dievčatko ležalo.
Nechcela sa odtiaľ pohnúť. Každého, kto sa ju pokúsil
vysťahovať, napadla.
Koza hrýzla, vrčala a cvakala zubami – svoje hrozné
zuby dokázala použiť naozaj veľmi dobre. A potom, keď
útočníka skrotila a často aj skrvavila, otočila sa mu chrb-
tom a hľadela na dieťa.
Výraz tváre sa jej zázračne zmenil zo zlostného na
zbožňujúci.
Bolo desivé to sledovať.
Keď bolo dievčatko očividne znepokojené a vykriko-
valo, Answelica sa oň starala. Priložila si k nemu hlavu
a nastavila ucho. Dieťa sa ho chytilo a upokojilo sa.
„Som presvedčený...“ povedal brat Edik otcovi Caddi-
sovi a odkašľal si. „Možno sa srdce tej beštie zmenilo.“

31
?
 „Ak sa aj zmenilo, tak len do istej miery,“ nedal sa
presvedčiť otec Caddis. „No aj tak je to jedno. Nemáme
zachraňovať duše kôz. Ešte týždeň – viac ti už nemô-
žem dať, brat Edik. Ešte týždeň a dieťa musí ísť. Ideálne,
najideálnejšie by bolo, ak by koza šla s ňou.“
Siedma kapitolaß

V o chvíľach, keď bdela, si pamätala.

A ona si nechcela pamätať.
Myslela si, že ak si bude pamätať, môže zomrieť.
A ona sa rozhodla žiť.
Silou vôle vyliezla z pazúrov horúčky a nechala všet-
ko za sebou: svojich bratov, učiteľa, morského koníka,
všetko, čo sa stalo, keď morský koník konečne dopadol
na dlážku.
Odovzdala tie spomienky horúčke. Ponúkla zabud-
nutie ako dar, ako východisko, ako cestu prežitia.
A keď horúčka ustúpila, konečne sa prebudila do sku-
točného sveta a priniesla so sebou iba jediné – svoje meno.
Beatryce.
To, čo priniesla, bolo málo, ale bolo to aj všetko, lebo
to bolo meno, ktoré sa bude často vyskytovať v Kroni-
kách súženia.

33
?