1.

Etika – základné pojmy a princípy

Etika – filozofická disciplína, náuka o mravnom, hodnotovo orientovanom správaní a konaní človeka. To čo
je etické, či neetické ovplyvňujú aj zvyky, náboženstvo.
Predmetom etiky je:
 Morálne dobro – vedomé a dobrovoľné, správanie podporujúce pozitívny vývoj čl. a vývoj
spoločnosti.
 Morálne zlo – konanie v opačnom zmysle, najčastejšie v dôsledku nedostatočného chápania a cítenia
morálnej zodpovednosti a spravodlivosti.
Etiku delíme na:
 deskriptívnu – popis a hodnotenie praktického správania sa ľudí v danom prostredí, v skupine
s prihliadnutím na konkrétnu životnú situáciu,
 normatívnu – súbor pravidiel (zákonov) a teórií o hodnotení ľudského správania,
 profesionálnu – špecificky sa zaoberá etickými otázkami vo vzťahu k určitému povolaniu,
 bioetiku – etické konanie dobra v prospech človeka a prírody,
 medicínska etika – konanie dobra zameraného na ochranu zdravia a života človeka,
 lekárska deontológia (etika) – náuka o morálnych vzťahoch, konaní a zodpovednosti lekára voči
pacientovi, kolegom, sebe a spoločnosti, lekár i sestra má dodržovať deontológický (etický) kódex
predpisov a správania pri výkone povolania i v každodennom živote.
Etické rozhodovanie je založené na poznaní a pochopení etických princípov:
– Princíp beneficiencie – požaduje, aby každý zdravotnícky zdravotník konal v záujme života a zdravia
pacienta, pre jeho dobro. Zdravie pacienta je najvyšším zákonom. Dobrá starostlivosť vyžaduje
holistický prístup, vrátane pacientových hodnôt, citov, prianí.
– Princíp non-maleficiencie – požaduje, aby poskytovatelia zdravotnej starostlivosti nepoškodili pacienta.
Tento princíp od zdravotníckych pracovníkov požaduje chrániť tých pacientov, ktorí sa nemôžu chrániť
sami (deti, mentálne postihnutí).
– Princíp spravodlivosti – požaduje, aby starostlivosť bola poskytovaná spravodlivo t.j. každému človeku
bez ohľadu na rasu, národnosť, pohlavie, sociálny status, ekonomickú úroveň, náboženstvo, vieru.
– Princíp autonómie – rešpektovanie pacientových práv na rozhodovanie sa o sebe.
Autonómia pacienta predpokladá:
• schopnosť pochopiť, rozlíšiť a zvážiť jednotlivé alternatívy,
• primeranú úroveň informovanosti pacienta,
• slobodu rozhodovania pacienta.
V tomto princípe sa odráža rešpektovanie dôstojnosti a osobnej integrity každého človeka. Jedným z
praktických dôsledkov uplatnenia princípu autonómie je požiadavka informovaného súhlasu pacienta s
každým plánovaným diagnostickým alebo terapeutickým postupom.
Biomedicínska etika aplikuje filozofické názory, najčastejšie je to deontológia a teleológia.
Deontológia: sa zameriava na pravidlá, povinnosti. Ich dodržiavanie určuje, či je podstata konania správna
alebo nie, bez ohľadu na dôsledky, výsledky konania (napr. dodržiavanie sľubov, vždy treba hovoriť pravdu).
Teleológia: inak aj utilitarizmus alebo konseqencionalizmus; odvodzuje správnosť a nesprávnosť konania od
jeho ukončenia, dôsledkov. Základným princípom je princíp úžitku, užitočnosti. Táto teória tvrdí, že
morálnym cieľom je maximálny úžitok a minimálna škoda. Najdôležitejší je konečný výsledok.

2. Etika, bioetika, morálka

Etika – filozofická disciplína, náuka o mravnom, hodnotovo orientovanom správaní a konaní človeka. To čo
je etické, či neetické ovplyvňujú aj zvyky, náboženstvo.
Predmetom etiky je:
 Morálne dobro – vedomé a dobrovoľné, správanie podporujúce pozitívny vývoj čl. a vývoj
spoločnosti.
 Morálne zlo – konanie v opačnom zmysle, najčastejšie v dôsledku nedostatočného chápania a cítenia
morálnej zodpovednosti a spravodlivosti.
Morálka - všeobecné pravidlá, praktické zásady, hodnoty a normy spoločenského a osobného správania
človeka. - zásady – základné hľadiská alebo stanoviská.
- hodnoty – názory na to, čo je dobré a spravodlivé, a preto je potrebné o ne usilovať.
- norma – najjednoduchšia požiadavka na morálne správanie, vyjadrená v pravidlách a zásadách.
Bioetika – náuka o konaní dobra pre človeka i celú prírodu. Je samostatná vedná disciplína, vznikla
začiatkom 70-tych rokov.
Základ bioetiky tvorí:
• charakter potrieb ľudí ako živých a mysliacich bytostí
• úloha a fungovanie zdravotníckeho systému v spoločnosti
• zvyšuje sa oceňovanie základného morálneho statusu ľudí.

3. Etický kódex sestry, etické požiadavky na zdravotníckeho pracovníka

- EKS vyjadruje ciele a hodnoty oše povolania, záväzok dodržovať ich.
- Informuje sestry a verejnosť o profesionálnych očakávaniach a požiadavkách, ký. zodpovedajú etickým
normám ose povolania.
Sestry majú 4 základné povinnosti:
 podporovať zdravie, predchádzať chorobám, obnovovať a udržovať zdravie, zmierňovať utrpenie.
Pri svojom rozhodovaní a poskytovaní oše st. zvažujú sestry dôsledky svojho konania a rešpektujú etické
princípy oše:
 úcta k čl. a rešpekt k ľudskému životu,
 autonómia pacienta,
 konanie dobra, vyhýbanie sa poškodeniu,
 zachovanie mlčanlivosti
 pravdovravnosť, spoľahlivosť a spravodlivosť v konaní voči ľudom
Sestra:
 má povinnosť poskytnúť odbornú pomoc každému čl., kt. potrebuje jej pomoc,
 pri poskytovaní oše st. koná s maximálnou úctou k dôstojnosti pac. a rešpektuje právo pac. na
sebaurčenie,
 nie je pri poskytovaní pomoci neg. ovplyvnená vekom, pohlavím, osobnosťou a rasovou
príslušnosťou pacienta, zachováva si úctu k jeho životnému štýlu,
 háji pac. právo na súkromie, chráni informácie dôvernej povahy,
 uplatňuje získané vedomosti a stále si ich dopĺňa,
 spolupracuje s inými zdravotníckymi pracovníkmi,
 vykonáva zodpovedne indikovanú odbornú činnosť, ale nezúčastni sa na konaní, kt. odporuje jej
etike a svedomiu,
 pri výkone povolania kladie na seba najvyššie požiadavky,
 usiluje sa o najvyšší možný štandard oše st.,
 aktívne sa podieľa na úsilí vytvárať také pracovné podmienky, kt. pomáhajú zvyšovať kvalitu oše
starostlivosti.

Etické požiadavky na zdravot. pracovníka: sám by sa mal starať o svoje zdravie a mal by byť odborne
a osobnostne zdatný, to predpokladá určité vlastností:
 odbornú úroveň – celoživotné vzdelávanie,
 prosociálne cítenie – poskytnúť pomoc bez diskriminácie, obetovať sa , nezávidieť
 empatiu – vcítiť sa do problémov iných,
 solidárnosť – s chorými a ich príbuznými,
 zodpovednosť – voči chorým, spoločnosti a sebe,
 svedomie – vnútorný hlas na rozlíšenie dobra od zla,
 sebavedomie – vedomie hrdosti k profesijnej príslušnosti,
 komunikatívnosť – s chorými, rodinou pre získanie dôvery, spolupracovníkmi pre kvalitnú
spoluprácu,
 osobný image – celkový zjav, chovanie je zárukou pre získanie rešpektu a sympatií,
 stavovské cnosti – bezúhonnosť, stav. česť, poctivosť, mlčanlivosť, pravdovravnosť, usilovnosť,
dochvíľnosť, ochota, vľúdnosť, trpezlivosť, obetavosť a iné.

4. Práva pacientov. Práva dieťaťa

Pac. má právo :
1. na prevenciu – na základe základného zdravotného poistenia pre všetkých, nie iba pre rizikové skupiny,
2. na prístup k zdravotníckym službám – aké si vyžaduje jeho zdr. stav, bez diskriminačného prístupu,
garancia dostupnosti ZS štátom stanovenej minimálnej siete,
3. na informácie – o svojom zdrav. stave, o plánovaných dg. a th postupoch, prístup do zdravotnej
dokumentácie, poučenie o liečbe a dg. a ich rizikách, inf. o vhodnej generickej náhrade lieku,
4. vyjadriť súhlas – s dg. a th. postupmi a účasti na výskume po primeranej informácii, bez nátlaku,
5. slobodného výberu liečebných metód a poskytovateľov na základe dostatočných informácií
6. na súkromie a zachovanie dôverného prístupu – ochranu dôstojnosti, rešpektovanie telesnej a psychickej
integrity, zachovanie mlčanlivosti, humánny a etický prístup,
7. na rešpektovanie svojho času – ošetr. v krátkom a vopred určenom čase, RZP do 10 min.,
8. na dodržanie úrovne kvality – poskytovateľ má zabezpečiť systém kvality, stanoviť štandardy,
9. na bezpečnosť – neutrpieť škodu nefungovaním ZS a chybami zdr. pracovníkov, mať informácie
o rizikách liečby, alebo jej odmietnutia,
10. na inováciu – prístup k novým metódam bez ohľadu na jeho fin situáciu, ZS „lege artis“ na základe
štandardného postupu,
11. predchádzať zbytočnému utrpeniu a bolesti a nárok na zmiernenie bolesti,
12. na liečbu zohľadňujúcu osobné potreby – prispôsobiť dg. a th postupy osobným potrebám,
13. sťažovať sa – a dostať odpoveď, nesmie byť diskriminovaný v súvislosti so sťažnosťou,
14. na náhradu škody – nezávislé vyšetrenie a primeranú náhradu za telesnú a psychickú ujmu spôsobenú
ZS,
Práva dieťaťa:
1989 – Deklarácia o právach dieťaťa
Každé dieťa má podľa Deklarácie OSN o právach detí nárok:
• na všetky potrebné informácie o skutočnostiach, ktoré sa ho dotýkajú,
• na životnú úroveň nevyhnutnú pre jeho duševný, telesný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj,
• na vzdelanie,
• hrať sa a odpočívať,
• na ochranu pred akýmkoľvek trápením či duševným násilím, zneužívaním, zanedbávaním, alebo
nedbalým zaobchádzaním,
• aby nebolo oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, len keby tak bolo v jeho záujme,
• na meno, štátnu príslušnosť,
• má právo na pomoc štátu, ak sa cíti ohrozené,
• aby nebolo diskriminované.
Súčasťou deklarácie o právach detí je aj Charta práv hospitalizovaného dieťaťa:
1. Deti sa majú prijímať do nemocnice len vtedy, keď sa im potrebná starostlivosť nemôže rovnako
dobre poskytnúť doma alebo pri dennej hospitalizácii.
2. Deti v nemocnici majú vždy právo mať pri sebe svojich rodičov alebo ich zástupcu.
3. Ubytovanie by sa malo poskytovať rodičom bez rozdielu, pričom ich treba nabádať, aby ho prijali.
Pre rodičov by nemalo znamenať finančnú záťaž a nemali by mať ujmu na zárobku.
4. Deti a rodičia majú právo byť informovaní spôsobom zodpovedajúcim ich veku a úrovni chápania.
Mali by byť prijaté opatrenia na zmiernenie fyzického a emocionálneho stresu.
5. Rodičia majú právo na informovanú účasť pri všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa starostlivosti o
ich deti. Každé dieťa má byť chránené pred zbytočnou liečbou a výskumom.
6. Deti by sa mali ošetrovať spolu s deťmi rovnakých vývojových záujmov a nemali by sa prijímať na
oddelenia dospelých.

5. Etické problémy v gynekológii a pôrodníctve

Otázky súvisiace s potratom ako s ukončením nechcenej gravidity sprevádzali dlhú históriu ľudstva.
Boli však spojené s veľkým rizikom až priamym ohrozením života ženy – matky. Avšak verejná mienka a
platné zákony poskytovali skoro všade silnú ochranu nenarodenému životu, vychádzajúc tak z Hippokratovej
prísahy, kde je zahrnutá požiadavka „neuškodiť“, zásadne odmieta umelý potrat, ako aj z kresťanskej etiky,
ktorá chráni život od počatia.
Dnes má väčšina štátov liberálne potratové zákony. Potrat možno uskutočniť na žiadosť tehotnej
ženy, ktoré vychádza z tzv. bezpodmienečného práva ženy rozhodnúť či dieťa chce alebo sa rozhodne pre
interupciu, alebo zo zdravotných dôvodov v prípade ohrozenia života matky pre závažné ochorenie, vrodené,
genetické chyby plodu zistené v rámci prenatálneho scríningu a pod. Lekár je v tomto prípade povinný
poučiť o možných komplikáciách a zároveň sa dostáva do rozporu so svojím poslaním.
Následky potratov:
• včasné alebo neskoré zdravotné komplikácie
• chronické zápaly panvových orgánov
• spontánne potraty alebo následná neplodnosť
 • psychické problémy
problémy právneho postavenia plodu:
Život nie je len individuálnou záležitosťou, za jeho ochranu je spoločnosť zodpovedá. Zásadná
otázka znie pred čím treba chrániť nový život a z akého dôvodu ho treba chrániť. Teda z právneho hľadiska,
či ho máme chrániť ako osobu alebo ako vec. Zástancovia interupcií spájajú vznik človeka ako osoby až
pôrodom. Ďalší právny názor navrhuje považovať za osobu plod, ktorý má vytvorený mozog, teda po 22 –
28 týždni gravidity.
Odporcovia interupcie hovoria nový život začína oplodnením. Bola to práve genetika, ktorá priniesla
vedecké dôkazy, že od prvého okamihu splynutia oboch pohlavných buniek muža a ženy je určený program,
čím táto živá bytosť je, teda individuálna osoba so svojimi presne určenými črtami, ktorá je hodná ochrany.
Etické problémy umelého oplodnenia:
Liečenie neplodnosti vyvoláva mnoho etických otázok:
➢ problém znehodnotenia viacerých zárodkov, ktoré sa nepoužili na prenos do maternice ženy a
použijú sa na výskum alebo sa zničia, čo je eticky neprístupné
➢ problémy súvisiace s darcovstvom semena alebo vajíčka po stránke právnej alebo etickej
➢ problémy s možným poškodením embrií zmrazovaním
➢ problémy súvisiace s náhradným materstvom, na základe zmluvy s inou ženou, ktorá donosí dieťa
➢ riziká génových manipulácií zárodkov a zárodočných buniek
➢ liečenie neplodnosti žien, ktoré prekročili reprodukčný vek a ich oplodnenie, ako aj umelé
oplodnenie slobodných žien
➢ tu treba spomenúť, že liečebné zákroky na zárodkoch sú mravne prípustné len vtedy, keď rešpektujú
ľudský život a jeho celistvosť
➢ prenatálna diagnostika je oprávnená, keď rešpektuje ľudský život a nesmeruje k priamej alebo
nepriamej interupcii
➢ mravné neprístupné sú aj ďalšie techniky a manipulácie s ľudskými zárodkami ako je genetické
inžinierstvo, ktoré neslúži priamo liečebným účelom.
Plánované rodičovstvo:
Dnes je na slobodnom rozhodnutí manželov kedy chcú a koľko chcú detí.
Má rozdielny cieľ: pozitívne plánovanie rodičovstva zahrňuje túžbu po dieťati. Z toho vyplýva povinnosť pre
zdravotníctvo: starostlivosť o neplodné manželstvá, ako aj propopulačné opatrenia, aj keď dnes je skôr
opačný trend – trend jedného alebo dvoch detí. Plánované rodičovstvo má pomáhať aj zabrániť neželanej
gravidite okrem iného aj preto, aby sa ženy neobracali so žiadosťou o umelé ukončenie gravidity. Ako
prostriedok sa používa antikoncepcia:
1. prirodzená – založená na využívaní neplodných dní. K týmto metódam patrí:
– metóda kalendárna
– metóda termálna
– hlienová Billingsova metóda, ktorá sa dnes najviac doporučuje
Z hľadiska zdravotného ako aj etického sú tieto metódy najvhodnejšie, nezahŕňajú v sebe žiadne zdravotné
riziko. Sú prijateľné aj z hľadiska katolíckej morálky.
2. hormonálna antikoncepcia – podstata je zabránenie ovulácie hormónmi a tým predĺženie neplodného
obdobia. Táto metóda je najviac používaná, patrí medzi spoľahlivé metódy, prináša však zo sebou zdravotné
riziká. Ženy ktoré používajú hormonálnu antikoncepciu musia byť pravidelne sledované lekárom. Táto
umelá antikoncepcia je u mnohých foriem abortívnou, teda zasahuje už do započatého života.
3. chirurgická sterilizácia – je pomerne častou antikoncepčnou metódou. Pokiaľ sa nerobí zo zdravotných
dôvodov ako súčasť liečby, mala by sa odmietnuť i eticky – ako populačné opatrenie je neetické.
Ďalšie formy antikoncepcie: vnútromaternicová, bariérová, chemické metódy

V medicínskej etike sa problémy sexuality, antikoncepcie a umelého ukončenia tehotnosti stávajú dôvodom
stretu rôznych názorov, tieto otázky patria vôbec k najzložitejším a najčastejším, ktoré sú problémom i pre
kresťanské manželstvá.

6. Etické ptoblémy v gerontológii

7. Etické problémy pri transplantácii orgánov

Transplantácia je liečebná metóda umožňujúca náhradu životne dôležitého orgánu funkčným orgánom od
živého, alebo mŕtveho darcu. Darcovstvo je z etického hľadiska vysoko humánny čin, ako slobodné
rozhodnutie motivované princípom lásky a spolupatričnosti. Darcovstvo za finančnú náhradu je z etického
hľadiska neprístupné (nebezpečenstvo komercionalizácie aj za cenu poškodenia zdravia)

Z etického hľadiska môžu nastať problémy v oblasti:

 dobrovoľného súhlasu darcu,
 vo vnímaní kritéria smrti – súčasnosti mozgová smrť, v minulosti srdcová smrť
 určení mozgovej smrti darcu,
 predčasného ukončenia resuscitácie možného darcu – v záujme záchrany príjemcu
 neúmerného predlžovania obdobia klinickej smrti darcu – v záujme získania času na prípravu
transplantácie,
 výberu vhodného príjemcu – je potrebné vždy uplatňovať medicínske kritéria (pokročilosť poškodenia
orgánu, imunologická príbuznosť darcu a príjemcu).

K dobrovoľnému súhlasu patrí:

 náležitá informovanosť o rizikách,
 neprítomnosť nátlaku na darcu zo strany rodiny, príjemcu, alebo ZP
 kompetentnosť darcu pre slobodné rozhodnutie – darcom nemôže byť živé dieťa, alebo mentálne
postihnutý (nie je možné osobné svojprávne rozhodnutie), občan vo výkone väzby.
 k odberu orgánov u mŕtveho darcu:
- podľa našej právnej úpravy sa nemusí žiadať súhlas príbuzných, ale človek musí písomne,
alebo iným preukázateľným spôsobom vyhlásiť, že v prípade smrti nesúhlasí s odberom
orgánov.
- Tu môže nastať etický problémom, ak prehlásenie nie je preukázateľné a príbuzní nesúhlasia
s odberom.

Určenie mozgovej smrti:

 lekári diagnostikujúci mozgovú smrť nesmú byť nijakým spôsobom zainteresovaní na transplantácii,
musia byť z viacerých odborov (ošetr. lekár, rentgenológ,
 potenciálny darca musí mať klinické prejavy klinickej smrti:
- hlboká kóma, bez reakcií na bolestivé podnety,
- rozšírene zrenice (obojstranná mydriaza)–bez reakcie na osvetlenie,
- svalová atónia,
- neprítomnosť spontánneho dýchania.

 Tieto klinické príznaky sa musia doplniť o:

- EEG vyšetrenie – nulový záznam aj pri opakovaní po 6 h.,
- angiografiu mozgu – dôkaz zastavenia krvného prietoku mozgom.

8. Eutanázia
Eutanáziou rozumieme akt spôsobenia alebo urýchlenia smrti ťažko chorého človeka, v tomto prípader
hovoríme o aktívnej eutanázii. V prípade, že sa ťažko chorému nesposkytne potrebná zdravotná starostlivosť,
hovoríme o pasívnej eutanázii. Ak sa eutanázia vykoná bez jeho žiadosti, ide o nedobrovoľnú eutanáziu.
Eutanázia môže byť:
 dobrovoľná – na výslovnú žiadosť pacienta,
 čiastočne dobrovoľná – na žiadosť príbuzných, alebo za predpokladu že by si to chorý sám prial,
 aktívna – podanie smrtiaceho prostriedku,
 pasívna – zastavenie liečby, výživy, umelej ventilácie,
 nedobrovoľná – vykonaná bez vedomia príbuzných a chorého, ide o vedomé usmrtenie.
Eutanáziou sú ohrození:
 ťažko poškodení novorodenci,
 hendikepované osoby,
 starí ľudia,
 nevyliečiteľne chorí v terminálnom štádiu,
 chorí na AIDS,
 v intenzívnej starostlivosti,
 kómatozne stavy.
 Eutanázia je v rozpore s medicínskou etikou, lekári vlastne odmietajú eutanáziu vykonaním
Hippokratovej prísahy. Od eutanázie treba odlíšiť prípady keď sa ukonči, alebo nezačne liečba, kt. pacientovi
jednoznačne neprinesie prospech (multiorgánové zlyhávanie).

Zdravotník, kt. vyhovuje prianiu chorého vykonať eutanáziu, koná tak z falošného súcitu. Túžba pacienta
zomrieť by mu mala signalizovať, že pacient v skutočnosti potrebuje pomoc. Tu je priestor pre pravý súcit.
Eutanázia, teda „smrť z milosti“ je vlastne definitívne odmietnutie pomoci.
Etické postoje k eutanázii sa v súčastnosti výrazne diferencujú so zreteľom na pluralitu názorov rôznych
skupín spoločnosti. Kým legislatívna úprava predstavuje v demokratickej spoločnosti aktuálne dosiahnutú
mieru spoločenského konsenzu alebo kompromisu v danej otázke, etické postoje zdravotníckych
pracovníkov v istom zmysle predchádzajú a dopĺňajú hranice, ktoré vymedzil zákon pre uvažované konanie.

9. Etika v thanatológii
Bolesť, zomieranie a smrť sú univerzálnou a nevyhnutnou skúsenosťou ľudstva i každého
jednotlivca. Zomieranie sa netýka len biologickej stránky človeka, ale zasahuje aj psychologickú a sociálnu
stránku. Napriek tomu sa zomieranie v bežnej praxi neraz pokladá iba za telesný proces. Z teistického
hľadiska ide o prechod do inej kvality života, z ateistického koniec fyzického bytia. Zomieraním, príčinami
a prejavmi smrti sa zaoberá tanatológia.
Z etického hľadiska je potrebné umierajúcemu:
 zmierniť jeho utrpenie, nenechať ho osamote,
 pristupovať k nemu a rodine s úctou, umožniť príbuzným prístup k umierajúcemu,
 rešpektovať jeho prianie usporiadať si svoje posledné veci ( z náboženského hľadiska – duchovnú útechu,
spoveď, posledné pomazanie, alebo iné osobné priania),
 za každých okolnosti dôstojne zaobchádzať s mŕtvym telom.
Štádia zomierania:
1. šok, odmietnutie, popretie: prvá reakcia človeka na spoznanie pravdy o svojej chorobe a svojom
nepriaznivom zdravotnom stave.
reakcia na osud, šok, často jedná impulzívne (nebezpečenstvo samovraždy), alebo neverí diagnóze, popiera
realitu a odmieta liečbu. Je potrebné venovať pac. zvýšenú pozornosť, rešpektovať popretie, ale byť v strehu,
aby sa nepremeškal okamih, kedy pac. zmení postoj a požiada o pomoc.
2. hnev, vzbura, rezonantná afektívna reakcia až raptus: po určitom čase, keď sa obavy pacienta zmenia na
istotu alebo zhoršenie zdravotného stavu mu nedovolí naďalej popierať chorobu, môže sa jeho správanie
zmeniť. V tejto fáze sa často dostáva do konfliktu s ošetrujúcim personálom, pričom lekárov obviňuje z
nesprávnej liečby a diagnózy. Vtedy je potrebné chorého vypočuť, reagovať trpezlivo, pochopiť, že ide o
„volanie o pomoc“, využiť toto volanie k upevneniu vzájomnej spolupráce.
3. vyjednávanie: v tejto fáze sa zdá, že pacient sa trochu vyrovnal so skutočnosťou a začína „vyjednávať“ s
Bohom či s osudom o čas. Stanovuje si ciele, ktorých sa chce dožiť. Objavuje sa u neho iracionálna nádej, že
sa nič zlé nestane.
4. depresia, zúfalstvo: táto fáza môže prebiehať veľmi nenápadne; pacient akoby potichu hľadal zmysel
svojho utrpenia, zmysel života a smrti. Od ošetrujúceho personálu väčšinou nič nežiada, len ticho leží alebo
sedí a naraz všetkých prekvapí pokusom o samovraždu. Práve z tohto dôvodu je veľmi dôležité rozpoznať u
pacienta depresívny stav a liečiť ho.
5. akceptácia, prijatie, zmierenie: dobrovoľné a oslobodzujúce prijatie smrti ako prirodzenej súčasti života,
mnohí toto štádium nedosiahnu. Cieľom ošetrovateľského personálu, ktorý sa stará o nevyliečiteľne chorých
a zomierajúcich, je dosiahnuť u pacienta fázu zmierenia.
Ciele tanatopsychoterapie:
 Zvládnutie ťažkostí vyplývajúcich z realizovanej somatickej liečby (napr. problémy pri chemoterapii
…).
 Psychologické zvládnutie bolesti.
 Pomoc pri vyrovnávaní sa s faktom choroby a akceptovanie vlastného zomierania a smrti.
 Pomoc chorému pri čo najlepšom využití času, ktorý mu ešte zostáva (na osobnostné dozretie,
sebarealizáciu a naplnenie).
 Pomoc zomierajúcemu pri nachádzaní zmyslu jeho života a smrti.

10 . Etické problémy v pediatrii a neonatológii

11. Etické a právne problémy v psychiatrii
Zvláštne hodnotenie etických a právnych problémov v psychiatrii má viacero príčin:
 psychiatrické ochorenie môže narušiť úsudok, vôľu a správanie chorého,
 v postojoch ľudí k duševne chorým sa často objavujú predsudky, sú vnímaní ako smiešni, rušiví, alebo
nebezpeční,
 rodina duševne chorého často zatajuje ochorenie, alebo zanedbáva liečbu ochorenia, čo býva príčinou
vystupňovania príznakov choroby,
 spoločenské inštitúcie ešte stále tabulizujú a diskriminujú duševne chorých.

Etické princípy sa odzrkadľujú v právach psychiatrického pacienta: (OSN – 20.12.1971)

 duševne chorý občan má rovnaké práva ako ostatní občania, pokiaľ je to možné,
 má nárok na primerané lekárske ošetrenie a liečbu zodpovedajúcu jeho potrebám, nárok na vzdelanie,
aktivitu a rehabilitačnú st. A podporu, ktorá umožní rozvoj jeho schopností,
 má právo na materiálne zabezpečenie a primeraný životný štandard,
 vždy, keď je to možné. má právo žiť so svojou rodinou, či opatrovníkmi a podieľať sa na dianí v rodine,
 ak je to potrebné ma právo na kvalifikovaného opatrovníka,
 má právo na ochranu pred zneužívaním, pohŕdaním a ponižovaním,
 ak duševne chorý v dôsledku svojho postihnutia nie je spôsobilý v plnom rozsahu uplatňovať svoje práva
a ukazuje sa potreba zastupovania, je potrebné mu niektoré práva obmedziť či odobrať – vtedy je
potrebné zabezpečiť právnu istotu proti akejkoľvek forme zneužitia v čase odoberania a odobratia.

Právne aspekty:
 O zmene spôsobilosti na právne úkony rozhoduje súd po vyjadrení psychiatra, podnet na preskúmanie
spôsobilosti môže dať aj akýkoľvek iný lekár,
 nedobrovoľná hospitalizácia a liečba duševne chorého je možná vtedy, ak chorý je nebezpečný sebe i
okoliu,
 pri akomkoľvek podozrení z duševnej choroby u páchateľa trestného činu musí byť dokazovanie
doplnené o psychiatrické vyšetrenie, súd sa vyjadruje k príčetnosti.

Za každých okolností je potrebná snaha ZP o dodržanie práv duševne chorého, práca s duševne chorým si
vyžaduje špecifické odborné znalosti, patričné komunikačné schopnosti, trpezlivosť a morálne vlastnosti.

Pri zmene spôsobilosti na právne úkony sa znalci musia vyvarovať chýb, dôkladne preskúmať stav
pacienta, zachovať nestrannosť, zistiť vhodnosť výberu zákonného zástupcu, aby sa predišlo zneužitiu. Je
potrebné spolupracovať s odborníkmi z viacerých oblasti (psychiater, právnik, sociálny pracovník a iní).

12. Etické problémy v chirurgii

13. Etické komisie

14. Etika ošetrovateľského výskumu