Prvá kapitola

Č akala som, že sa každú chvíľu rozozvučí budík. Polovicu

noci som prebdela, prehadzovala sa z boka na bok, počítala
drážky medzi štvorcovými kazetami na strope a v duchu si opa-
kovala rozvrh. Iní možno počítajú ovečky, ja plánujem. Môj mo-
zog si pri plánovaní nedopraje prestávku a dnešok, najdôležitejší
deň môjho osemnásťročného života, nie je výnimkou.
„Tessa!“ zaznel z prízemia matkin hlas. Sama pre seba som za-
vrčala a vykotúľala sa z postele. Dala som si záležať, aby som dô-
kladne zastrčila plachtu medzi matrac a čelo postele – zažívala som
totiž posledné ráno, keď táto činnosť bola súčasťou mojej každo-
dennej rannej rutiny. Po dnešku už táto spálňa nebude môj domov.
„Tessa!“ zakričala matka znova.
„Som hore!“ zavolala som na odpoveď. Z prízemia doliehajúci
hluk otvárajúcich a zatvárajúcich sa dvierok na kredenci prezrá-
dzal, že matka je rovnako nervózna ako ja. Silno mi zvieralo ža-
lúdok; v sprche som sa modlila, aby ma cez deň opustila úzkosť.
Celý môj doterajší život bol sériou úloh, čo ma pripravovali na
tento deň, môj prvý deň na univerzite.
Posledných pár rokov som sa nervózne chystala na tento oka-
mih. Kým sa moji rovesníci flákali, pili a robili, čo tínedžeri robie-
vajú, aby sa dostali do maléru, ja som sa cez víkendy poctivo učila
a pripravovala sa. Nebola som typická tínedžerka. Večery som trá-
vila učením sa v tureckom sede na dlážke v obývačke, kým matka

9
 ANN A TO DDOVÁ

klebetila a hodiny sledovala relácie o obliekaní a čerpala inšpirá-

ciu, ako sa skrášliť.
V deň, keď mi doručili oznam o prijatí na Washingtonskú cen-
trálnu univerzitu, bola som nadšená ako nikdy a zdalo sa mi, že
matka preplakala celé hodiny. Nepopieram, že som bola na seba
pyšná, že všetka tá tvrdá práca sa vyplatila. Prijali ma na jedinú
vysokú školu, na ktorú som sa hlásila, a pre nízke rodinné príjmy
som dostala štipendium, takže som si vystačila s nízkou pôžičkou.
V istej chvíli som na okamih zvažovala, že budem študovať inde
ako vo Washingtone. Keď som však videla, ako matka pri tej my-
šlienke zbledla a ako takmer hodinu nervózne pochoduje po obý-
vačke, uistila som ju, že som to nemyslela vážne.
Keď som vošla medzi kvapky vody v sprche, napätie vo svaloch
sčasti povolilo. Stála som tam, púšťala na seba horúcu vodu a po-
kúšala sa upokojiť. Výsledok bol však presne opačný, myšlienky
sa mi rozutekali na všetky strany, a keď som si konečne umyla
vlasy a telo, ledva mi zostalo dosť teplej vody, aby som si oholila
nohy od kolien dolu.
Mokrá som sa zabalila do osušky a zdola som znova začula,
ako na mňa volá matka. Bolo mi jasné, že ju premáha nervozita,
a tak som ju nechala na pokoji, no pri sušení vlasov som sa nikam
neponáhľala. Tohto dňa som sa nevedela dočkať, lenže program
som si dopodrobna naplánovala už pred mesiacmi. Nervový ko-
laps si mohla dovoliť len jedna z nás a bolo na mne, aby som úzko-
stlivým dodržiavaním plánu zariadila, že to nebudem ja, a vyko-
nala, čo treba.
Keď som si zapínala zips na šatách, rozochveli sa mi ruky. Po-
kojne by som si obliekla aj iné, matka však trvala na týchto. Ko-
nečne som vyhrala bitku so zipsom, vybrala zo skrine obľúbený
sveter a natiahla si ho. Len čo som sa obliekla, nervozita poľavila
– až do okamihu, keď som si všimla, že sveter má natrhnutý ru-
káv. Hodila som ho na posteľ a obula si topánky; bolo mi jasné,
že matka je s každou uplynulou sekundou nervóznejšia.
Čoskoro mal prísť môj priateľ Noah, aby nás odviezol na univer-

10
 AFT ER – B OZ K

zitu. Je odo mňa o rok mladší, tiež však čoskoro oslávi osemnástku.
Je výborný študent a učí sa na samé jednotky, rovnako ako ja.
Okrem toho – už sa neviem dočkať –, chce o rok tiež študovať na
WCU. Keďže som tam nepoznala živú dušu, veľmi som si želala,
aby mohol nastúpiť už teraz, ale bola som vďačná za sľub, že ma
bude navštevovať, kedykoľvek to pôjde. Hlavne potrebujem solídnu
spolubývajúcu; je to jediné, čo som si želala a nedokázala zariadiť.
„The-re-saaaa!“
„Už idem, mama. Už na mňa nekrič, prosím!“ upozornila som
nahlas matku, kým som schádzala po schodoch. Oproti matke se-
del za kuchynským stolom Noah a civel na hodinky na zápästí.
Modré tričko ladilo s jeho modrými očami, žlté vlasy mal starost-
livo učesané a zľahka nagélované; výsledok bol dokonalý.
„Ahoj, vysokoškoláčka.“ Postavil sa a vyčaril nádherný, žiarivý
úsmev. Silno ma zovrel do náruče, zachytila som pritom prisilnú
vôňu jeho kolínskej. Veru, uznávam, občas to s ňou trochu preháňa.
„Ahoj,“ pokúsila som sa zakryť nervozitu a usmiať sa rovnako
žiarivo. Tmavoplavé vlasy som si stiahla do konského chvosta.
„Zlatko, môžeme počkať zopár minút, aby si si upravila vlasy,“
prehodila matka potichu.
Podišla som k zrkadlu a prikývla; mala pravdu. V tento deň bol
vzorný účes nevyhnutný, a matka neváhala, aby mi to pripome-
nula. Ako darček na rozlúčku som si ich mala učesať, ako sa jej to
na mne páči.
„Zanesiem ti batožinu do auta,“ ponúkol sa Noah a matka mu
do otvorenej dlane položila kľúče. Rýchlo ma pobozkal na líce
a odišiel s batožinou v rukách. Matka ho nasledovala.
Druhé kolo vlasovej úpravy dopadlo lepšie ako prvé, a napo-
sledy som si čistiacim valčekom prebehla sivé šaty. Keď som vyšla
von k autu, napchatému mojimi vecami, v bruchu sa mi roztan-
covali motýliky. Trochu sa mi uľavilo, že mám dve hodiny času,
aby som sa ich zbavila, kým prídeme na univerzitu. Netušila som,
čo ma tam čaká, a moje myšlienky z ničoho nič ovládla jediná
otázka: Nájdem si tam kamarátov?

11
 Druhá kapitola

B odaj by som mohla povedať, že ma cestou upokojoval pohľad

na známu panorámu rodného štátu, prípadne, že ma pri kaž-
dom znaku, že sa WCU čoraz viac približuje, zachvátil dobro-
družný pocit. Pravda je však taká, že som bola zväčša ponorená
do plánovania a posadnutá budúcnosťou. Nie som si ani len istá,
čo mi Noah cestou vravel, viem však, že sa mi snažil dodať istotu
a nadšenie.
„A sme tu!“ zapišťala matka, keď sme cez kamennú bránu pre-
šli na pozemok univerzitného kampusu. Naživo vyzeral rovnako
úžasne ako v brožúrkach a na internete; okamžite na mňa urobili
dojem elegantné kamenné budovy. Kampus zapĺňali stovky ľudí,
rodičia, čo sa na rozlúčku objímali a bozkávali s potomkami, hlú-
čiky nováčikov navlečených od hlavy po päty v oblečení s logom
univerzity a zopár zmätených zatúlancov, čo sa bezradne motkali
vôkol. Z rozľahlého kampusu šiel priam strach, no nádejala som
sa, že o niekoľko týždňov tu budem ako doma.
Matka trvala na tom, že ma s Noahom počkajú, kým si vypo-
čujem prednášky s radami pre nových študentov. Celé tri hodiny
jej z tváre nezmizol úsmev a Noah so mnou pozorne počúval
každé slovo.
„Kým odídeme, chcela by som vidieť tvoju internátnu izbu. Po-
trebujem si byť istá, že všetko je, ako má byť,“ vyhlásila matka,
keď doznela posledná prednáška. Očami nespokojne skúmala

12
 AFT ER – B OZ K

starú budovu. Vždy spoľahlivo dokáže na veciach nájsť to najhor-

šie. Noahovi sa však podarilo odľahčiť náladu úsmevom a matka
pookriala.
„Nechce sa mi veriť, že si na univerzite. Z mojej jedinej dcéry
sa stala vysokoškoláčka a bude sa starať sama o seba, nechce sa
mi tomu veriť,“ zakvílila. Utrela si slzy v očiach, dávala si však po-
zor, aby si pritom nepokazila mejkap. Noah s mojou batožinou
v rukách kráčal za nami po križujúcich sa chodbách.
„Moja izba je B 22... toto je blok C,“ upozornila som ich. Na-
šťastie som na stene zbadala namaľované veľké písmeno B. „Tu
máme ísť dole,“ oznámila som matke, ktorá sa už chystala pokra-
čovať opačným smerom. Tešila som sa, že som si vzala len trochu
oblečenia, deku a zopár obľúbených kníh, takže Noah neniesol
ťažký náklad a nečakalo ma zdĺhavé vybaľovanie.
„B 22,“ zastonala matka. Vzhľadom na to, koľko sme museli
nachodiť, mala neprimerane vysoké podpätky. Na konci dlhočiz-
nej chodby som zasunula kľúč do drevených dverí, a len čo sa so
škripotom otvorili, matka vydala hlasný vzdych. Uvideli sme ne-
veľkú miestnosť s dvoma jednoduchými posteľami a písacími
stolmi. Onedlho som sa pohľadom prepracovala k dôvodu mat-
kinho prekvapenia: polovica miestnosti bola pokrytá plagátmi ka-
pely, o ktorej som v živote nepočula. Tváre jej členov boli ozdo-
bené pírsingmi a telá tetovaniami. K tomu všetkému na posteli
ležalo dievča – hlavu jej zakrývali jasnočervené vlasy, na očiach
mala azda niekoľko centimetrov širokú linku a na ramenách fa-
rebné tetovania.
„Nazdar,“ oslovila ma s úsmevom, samu ma prekvapilo, aký sa
mi zdal zaujímavý. „Ja som Steph.“ Oprela sa o lakte, vďaka čomu
vynikol výstrih na jej sieťovanom tope. Noahove oči sa zatúlali
k jej hrudníku, na čo som ho jemne kopla do nohy.
„A-ahoj. Ja som Tessa,“ vyjachtala som. Odrazu akoby mi
slušná výchova utiekla von dverami.
„Ahoj, Tessa. Vitaj na WCU, kde sú malé izby a veľké párty.“
Moja nová spolubývajúca s karmínovými vlasmi sa široko uškr-

13
 ANN A TO DDOVÁ

nula. Pri pohľade na tri zhrozené tváre zaklonila hlavu a z plného

hrdla sa rozosmiala. Bez veľkého preháňania môžem povedať, že
matke spadla sánka až na koberec a Noah sa nervózne zavrtel.
Steph k nám podišla, obrala nás o manévrovací priestor a tenkými
rukami ma objala. Na okamih som stuhla od prekvapenia nad jej
prejavom náklonnosti, no hneď som jej to milé gesto opätovala.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere, a zatiaľ čo Noah kládol moju ba-
tožinu na dlážku, dúfala som, že toto celé je nejaký vtip. „Ďalej!“
zakričala Steph. Dvere sa otvorili a jej hlas ešte nedoznel, keď dnu
vošli dvaja chalani.
Chlapčenská návšteva v dievčenskej izbe v prvý deň školy? Štú-
dium na WCU možno nebol práve najlepší výber. Alebo som si
mala nájsť spôsob, ako si niečo zistiť o spolubývajúcej, skôr ako
sa nasťahujem. Z bolestínskeho výrazu na matkinej tvári som vy-
čítala, že jej myšlienky sa uberali rovnakým smerom. Úbohá
mama, vyzerala, že každú chvíľu odpadne.
„Čauko, ty si Stephina spolubývajúca?“ oslovil ma jeden z cha-
lanov. Cez kolmo stojace žlté vlasy mu presvitalo niekoľko hne-
dých pramienkov. Ramená mal pokryté tetovaním a v uchu náuš-
nicu veľkosti päťcentovky.
„Nó... áno. Volám sa Tessa,“ vysúkala som.
„Ja som Nate. Netvár sa tak nervózne,“ povedal mi s úsmevom
a natiahnutou rukou sa mi dotkol pleca. „Bude sa ti tu páčiť.“ Na-
priek drsnému zjavu sa tváril vrúcne a príjemne. „Som pripravená,
chlapci,“ ozvala sa Steph a vzala z postele ťažký čierny batoh. Po-
hľad som presunula na vysokého tmavovlasého chalana, čo sa
opieral o stenu. Na hlave sa mu vlnili dozadu stiahnuté husté
vlasy, na obočí a v pere mal kovovú ozdobu. Po čiernom tričku
mi pohľad skĺzol k ramenám, ktoré mal tiež potetované, cez atra-
ment nepresvital ani štvorcový centimeter nedotknutej pokožky.
Jeho kresby však na rozdiel od Nata a Steph neobsahovali inú
farbu ako bielu, sivú a čiernu. Bol vysoký, štíhly, a hoci som si
uvedomila, že moje zízanie je nespoločenské, nevedela som od
neho odtrhnúť pohľad.

14
 AFT ER – B OZ K

Očakávala som, že sa predstaví, rovnako ako jeho priatelia, no

iba čo postával na mieste, nedočkavo prevracal očami a z vrecka
obtiahnutých džínsov si vybral mobil. V žiadnom prípade nevy-
zeral priateľsky ako Steph či Nate. Napriek tomu bol akosi príťa-
žlivejší, mal v sebe čosi, čo mi bránilo odtrhnúť zrak od jeho tváre.
Okrajovo som si uvedomovala Noahov nespokojný pohľad, až
som napokon odvrátila oči a tvárila sa, že som zízala od šoku.
Pretože za tým bol určite šok, však?
„Uvidíme sa, Tessa,“ rozlúčil sa Nate a všetci traja sa pobrali
preč z izby. Zhlboka som vydýchla. Keby som o posledných mi-
nútach povedala, že neboli najpríjemnejšie, vyjadrovala by som
sa veľmi jemne.
„Nájdeš si novú izbu!“ zaburácala matka, len čo sa zavreli dvere.
„Nie, to nemôžem,“ vzdychla som. „To bude v pohode, mama.“
Zo všetkých síl som zakrývala nervozitu. Sama som nevedela, ako
to zvládnem, ale posledné, po čom som túžila, bola scéna od príliš
starostlivej matky v prvý deň na univerzite. „Som si istá, že sa tu
aj tak nebude priveľmi zdržiavať,“ presviedčala som matku a seba
zároveň.
„Ani náhodou. Hneď teraz ti nájdeme inú izbu.“ Matkin uhla-
dený výzor kontrastoval s hnevom v tvári. Žlté kadere si prehodila
cez plece, no pramienky vlasov mala naďalej dokonalé. „Nebudeš
bývať v jednej izbe s niekým, kto si len tak púšťa dnu pánske ná-
vštevy – a ešte k tomu takých odkundesov!“
Zahľadela som sa do jej sivých očí a vzápätí na Noaha. „Mama,
prosím, aspoň skúsme, ako to pôjde. Prosím,“ žobronila som. Ani
som si nechcela predstavovať, aký rozruch by som spôsobila, keby
som sa na poslednú chvíľu chcela presťahovať. A ako ponížene by
som sa cítila.
Matka sa znova rozhliadla po izbe, zamerala sa na výzdobu
Stephinej polovice a pri pohľade na jej temnú atmosféru drama-
ticky vzdychla.
„Dobre,“ pristala – na moje prekvapenie. „Ale kým odídem, ešte
si musíme pohovoriť.“

15