Medziliterárne vzťahy a

umelecký preklad v druhej

polovici 19. storočia
(obdobie postromantizmu a realizmu)
Preklady a podoba medziliterárnych vzťahov z
neslovanských literatúr
Maďarská literatúra
• Slovensko-maďarské literárne vzťahy v 2. polovici 19. storočia boli
silno determinované dvoma mimoliterárnymi faktormi. Slováci
a Maďari žili v jednom štátnom celku, väčšina slovenskej inteligencie
a meštianstva čítala maďarskú literatúru v origináli a na druhej strane
nerovnoprávne postavenie Slovákov v rámci Uhorska pôsobilo na
recepciu maďarskej literatúry limitujúco (negatívne)
• slovenskí národní predstavitelia zaujímali k maďarskej literatúre a
kultúre rezervovaný postoj. Napriek tomu sa miera prekladanosti
maďarskej literatúry do slovenčiny v jeho druhej polovici 19. storočia
(najmä smerom k jeho koncu) výrazne zvyšuje.
Slovensko-maďarská medziliterárnosť v diele
Jána Palárika
• Dramatická tvorba Jána Palárika je výrazom jednej z podôb
medziliterárnych vzťahov z konca 50. rokov
• Slovenský dramatik Ján Palárik pôsobil celé desaťročie ako kaplán
v Pešti a tu sa rozvinul aj jeho záujem o divadlo
• Zápletka založená na mylnej zámene postáv ako aj niektoré postavy
jeho prvej veselohry Inkognito (1858) sú inšpirované veselohrou
maďarského dramatika Ede Szigligetiho Liliomfi (1849), ktorá sa v tom
čase hrávala v peštianskom národnom divadle
Zmena v recepcii maďarskej literatúry
• Výraznejšiu zmenu v recepcii maďarskej literatúry (ale aj v recepcii niektorých
západoeurópskych autorov), priniesla generácia básnikov, ktorí vstupovali do
literatúry na zlome 60. – 70. rokov, najmä mladý Pavol Országh (Hviezdoslav)
a Koloman Banšell.
• Obidvoch najviac oslovovala poézia Sándora Petöfiho, významného maďarského
romantického básnika, ktorý zahynul v revolúcii 1848/49. (Generačne bol
rovesníkom našich štúrovcov).
• Országha a Banšella priťahoval Petöfi ako básnik tematizujúci motívy slobody
a lásky (má rovnomennú báseň). Koloman Banšell v roku 1869 publikoval báseň
Petöfimu (Minerva), v ktorej vyjadril svoj obdiv k tomuto maďarskému básnikovi
a zároveň deklaroval univerzalistické chápanie literárnej tvorby. Odmietol
limitovanie poézie na národnostnom základe („poet je poetom sveta“). Prelomil
tak určitú rezervovanosť zo slovenskej strany voči Petöfimu. Petöfimu sa totiž
v slovenskom prostredí dlho nevedelo odpustiť, že sa nehlásil k svojmu
slovanskému pôvodu – matka Slovenka, otec Chorvát – bol vnímaný ako renegát,
preto bola sťažená aj recepcia jeho poézie. Preklady Petöfiho poézie sa
v slovenských časopisoch začínajú objavovať už od začiatku 60. rokov
(Černokňažník, neskôr Orol).
• Postupne, v poslednom desaťročí 19. storočia sa Petöfi stane najprekladanejším
maďarským básnikom u nás.
• V 70. rokoch sú v časopisoch publikované aj prvé preklady poézie Jánosa Aranya – tiež
romantického básnika, predstaviteľa ľudovo-národného smeru.
• Najdôležitejší literárny časopis Slovenské pohľady však až do konca 19. storočia
neuverejnil nijaký preklad z maďarskej literatúry. U jeho redaktorov – Vajanského
a Škultétyho prevládla rezervovanosť, až animozita vo vzťahu k maďarskej literatúre. Prvé
preklady z maďarskej literatúry sa tu objavili až začiatkom 20. storočia.
• Preklady z Petöfiho a Aranya vyšli aj knižne. Aranyovu epickú veršovanú skladbu Toldi
(do stredoveku situovaný príbeh o hrdinských činoch vidieckeho šľachtica) preložil Samo
Bodický (1886).
• Knižných vydaní prekladov Petöfiho poézie bolo niekoľko, nie všetky sú však hodnotené
ako zvládnuté. Za pomerne dobrý – výberom básní aj kvalitou prekladu - sa pokladá
preklad Emila Podhradského z roku 1893 publikovaný pod názvom Lyrické básne – Výbor
z básní Alexandra Petöfiho.
• Umelecky najhodnotnejšie sú však Hviezdoslavove preklady vyše 40 Petöfiho básní.
Vychádzali v Slovenských pohľadoch v rokoch 1903 – 1905. V tom istom čase vyšli
v Slovenských pohľadoch aj jeho preklady Aranya (29 básní) a v rokoch 1905 – 1906
preklad vrcholného diela Imre Madácha – veršovanej filozofickej drámy Tragédia človeka.
Knižne vyšli všetky Hviezdoslavove preklady z maďarskej poézie až roku 1931 v 15. zväzku
Hviezdoslavových spisov.
• Hviezdoslav maďarskú poéziu nielen prekladal, jeho vzťahy k nej boli
mnohonásobné.
• Jeho preklady sú až zo začiatku 20. storočia, ale sám svoje prvé básne
v 60. rokoch 19. storočia písal po maďarsky a maďarská poézia zohrala
určitú úlohu aj pri formovaní Hviezdoslava ako básnika.
• Sám sa najviac hlásil k Petöfimu, ale ako výstižne konštatoval František
Miko, Petöfi bol v porovnaní s Hviezdoslavom osobnejší, intímnejší,
rozpornejší, výbušnejší, zatiaľ čo bližší, príbuznejší Hviezdoslavovmu
autorskému typu bol János Arany, autor eposov ľudového zamerania
a balád. Práve tým mohol byť podnetný pre Hviezdoslavovu epiku
(najmä pre jeho kratšie epické básne, balady).
• Prvým prekladom z maďarskej prózy bola poviedka Józsefa Eötvösa Slovenské dievča na
Dolnej zemi (Lipa 3/ 1864, preklad Jozef Viktorin). Výber tejto poviedky na preklad
podmienila jej téma, ktorou je obetavá láska slovenskej slúžky k chorému maďarskému
gazdovskému synovi, ktorý si ju napokon vezme za ženu. Uplatnila sa v nej myšlienka, že
dobro a láska stiera národnostné a sociálne rozdiely.
• Najviac prekladov maďarskej prózy priniesli Slovenské noviny (Pešť, vydával ich Viktor
Hornyánszky, 1886 – 1919, boli prouhorsky orientované, propagovali uhorské
vlastenectvo a mali pomáhať paralyzovať pôsobenie národne, proslovensky
orientovaných periodík).
• Najpopulárnejšie v nich boli prózy Kálmána Mikszátha (57 poviedok) a Móra Jókaia (26
poviedok). Títo dvaja autori dominovali aj v knižných prekladoch. Knižne vyšli preklady
Jókaiových románov Páter Péter (1883) a Nový zemský pán (1885). Obidva preložil Gustáv
Izák, ktorý v Martine vydával Románovú bibliotéku orientovanú na preklady
inonárodných spisovateľov (preklad diela Romantické obrázky z dejepisu Uhorska vyšiel v
Budapešti 1886).
• Jókai bol predstaviteľom maďarskej romantickej prózy, jeho historické romány sú
poprepletané fantastickými prvkami. Slovenské reakcie na jeho dielo boli kritické nielen
pre jeho skresľovanie histórie, ale v 80. rokoch sa už v slovenskej próze uplatňovali
realistické postupy, takže nebolo pre slovenských autorov nijako podnetné. Preklady
z Jókaiho sa vydávali najmä pre jeho obľúbenosť v širokých čitateľských kruhoch, patrili
do sféry ľudového čítania.
• Diela K. Mikszátha, spájajúceho v svojej tvorbe romantické
s realistickými tendenciami, nachádzali na Slovensku pozitívnejší
ohlas.
• Dej viacerých jeho poviedok a románov je situovaný do slovenského
prostredia, viaceré postavy Slovákov sú vykreslené so sympatiami.
Prvým knižným prekladom bol román s kriminálnou zápletkou
Lohynská zelina (prel. D. Bachát 1886) a až v roku 1904 vyšla
v preklade Gustáva Izáka Mikszáthova zbierka poviedok Slovenskí
rodáci (orig. 1881), ktorou získal úspech v maďarskej literatúre.
• V ďalších rokoch počet prekladov z Mikszátha stúpal. Podľa štatistiky
Karola Tomiša sa v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia Mikszáth
stal najprekladanejším maďarským autorom u nás (v roku 1911 vyšiel
preklad zbierky poviedok Dobrí Polovci (prel. S. Cambel), v tom istom
roku preklad románu Dáždnik svätého Petra (prel. H. Gregorová) a v
roku 1914 román Šviháci (prel. Ivan Pivko).
Recepcia západoeurópskych literatúr
Recepcia západoeurópskych literatúr v tomto období bola čo do
rozsahu značne limitovaná, avšak vo viacerých prípadoch ide
o preklady, ktoré sú z kultúrneho hľadiska veľmi dôležité.

Anglická literatúra
• Recepcia anglickej literatúry sa takmer výlučne spája s menom P. O.
Hviezdoslava. Samo Bodický síce v roku 1885 publikoval preklad
epickej básnickej skladby Alfreda Tennysona Enoch Arden, ale bol to
jediný jeho preklad z angličtiny.
P. O. Hviezdoslav a anglická literatúra
• Hviezdoslav mal silný celoživotný vzťah k Shakespearovi ( v liste z roku 1871 písal
„Petöfiovský a Shakespearovský duch je mojím vzorom“).
• Jeho recepcia Shakespeara má dve podoby. Jednak sa pokúšal prekladať ho, ale zároveň
vzhľadom na to, že Hviezdoslav okrem písania poézie mal ambície aj v oblasti drámy,
čerpal z tohto anglického dramatika aj podnety pre svoju dramatickú tvorbu.
• Hviezdoslavove literárne záujmy boli vždy orientované k už uznávaným, klasickým
hodnotám, takže ani v oblasti drámy sa neinšpiroval modernou európskou dramatikou.
• Prvá fáza jeho dotykov so Shakespearovou tvorbou je z konca 60. rokov. V roku 1869
preložil prvé dejstvo z tragédie Romeo a Júlia. Preklad nedokončil a zostal v rukopise.
• Vzhľadom na to, že Hviezdoslav v tom čase nevedel po anglicky, prekladal dielo podľa
všetkého z nemeckého prekladu.
• V tom istom roku (1869) Hviezdoslav uverejnil svoju vlastnú drámu Pomsta, na ktorej
cítiť pôsobenie shakespearovskej lektúry – využil v nej niektoré motívy z Hamleta
a z Romea a Júlie. Protagonista Hviezdoslavovej drámy má pomstiť otcovu smrť ako
Hamlet a svojou láskou stojí medzi dvoma rozhnevanými rodinami ako Rómeo.
V shakespearovských intenciách zaradil Hviezdoslav do svojej hry aj komické výjavy,
ktorých aktérmi sú postavy z nižších vrstiev. (Hra je napísaná prevažne nerýmovaným
veršom, pričom veršom hovoria postavy z vyšších vrstiev, podobne ako u Shakespeara.
Próza je vyhradená pre postavy nízkeho pôvodu.)
• K prekladaniu Shakespeara sa Hviezdoslav vrátil až v zrelom veku na
začiatku 20. storočia (keď vznikla aj väčšina jeho prekladov z iných
literatúr).
• Prekladal z originálu, ale keďže nevedel dobre po anglicky, konzultoval
svoje preklady s Ladislavom Nádašim Jégém a porovnával si ich aj
s prekladmi do iných jazykov.
• V rokoch 1902 – 1903 uverejnil v Slovenských pohľadoch preklad drámy
Hamlet (aj knižne 1903) a v 1905 Sen noci svätojánskej (v tom istom roku aj
knižne).
• Prekladanie Shakespaera bolo v Hviezdoslavovom chápaní kultúrnou
úlohou – sprostredkovať slovenskému čitateľovi vrcholného európskeho
dramatika, ale zároveň, ako svedčí jeho báseň Prekladajúc Hamleta, svoj
preklad vnímal ako dôkaz rovnocennosti slovenčiny so svetovými jazykmi.
• Hviezdoslavove preklady vznikali v dobe, keď boli slovenčine upierané
práva vo verejnom živote, ako jazyk verejného styku v celom Uhorsku bola
presadzovaná maďarčina. Preklad mal byť teda aj potvrdením kvalít
slovenčiny. V spomenutej básni má verše: „môj Hamlet urobil mi, urobil mi
kvôli,/ princ: preobliekol sa do slovenského rúcha!“
• Ako dokladujú analýzy Jána Vilikovského (Shakespeare u nás), pre Hviezdoslavove
preklady Shakespeara platí to, čo aj pre jeho preklady z iných autorov.
• Sú rozsiahlejšie ako originál – súvisí to na jednej strane s priemernou slabičnou
dĺžkou slova v jednotlivých jazykoch – priemerná dĺžka slova v angličtine je 1,4
slabiky, v slovenčine 2,3 slabiky (Vilikovský); anglický verš má teda vyššiu sémantickú
hustotu. Na druhej strane – keďže Hviezdoslav prekladal už ako zrelý básnik, preklady
nesú stopy jeho vlastnej poetiky – aj v nich sa uplatnila preňho typická šírka výrazu –
používa často zdvojovacie výrazy, hromadiace figúry, obrazy originálu nereprodukuje,
ale rozvíja ich.
• Jeho preklady bývajú často expresívnejšie než prekladaný originál. Napr. keď Hamlet
vidí prichádzať Rosenecrantza s Guildersternom (dve negatívne postavy) povie
v doslovnom preklade „Tuhľa, idú“, čo Hviezdoslav preloží „Ó, sem sa šutrujú“.
Hviezdoslav chcel tým vyjadriť mravný hodnotiaci postoj k postavám. Iné jeho
spôsoby zexpresívňovania: viac deminutív, používanie citosloviec vo funkcii prísudku.
• Z hľadiska veršovej formy zachováva blankvers - 5 stopový nerýmovaný jamb, ale kým
u Shakespeara sú veršové presahy skôr výnimkou, v Hviezdoslavovom preklade je ich
množstvo. K prekladu drámy zároveň Hviezdoslav pristupuje v prvom rade ako
k literárnemu útvaru (nie dramatickému textu, ktorý má byť uvedený na scéne).
• Básnické prostriedky, ktoré používal, sú charakteristické pre knižnú poéziu. Vzhľadom
na dobovú situáciu a nerozvinutosť divadelného života u nás zrejme ani nepočítal
s tým, že by jeho preklad mohol byť uvedený na scéne.
• Ak sa Shakespearovou dramatikou inšpiroval už v svojej dráme z mladosti
Pomsta, jednoznačne ako shakespearovská býva označovaná vrcholná
Hviezdoslavova dráma Herodes a Herodias (1909).
• Pôvodný niekoľkoveršový biblický príbeh galilejského tetrarchu Herodesa
Antipasa a jeho milenky Herodiady, jej dcéry Salomé a Jána Krstiteľa Hviezdoslav
rozvinul na 5 dejstvovú drámu.
• V jej koncepcii, postavách aj štýle chcel nasledovať typ vysokej monumentálnej
básnickej dramatiky shakespearovského typu.
• Dramaturg poslednej inscenácie z roku 2009 Martin Porubjak vtipne označil
postavu Herodiady za „klon lady Macbeth“ (pre jej vášnivú ctižiadosť a túžbu po
moci) a v Herodesovi vidí Porubjak o čosi menej cynického Richarda III.
• Vo verši svojej drámy Hviezdoslav použil blankvers shakespearovských drám.
Postavy z nižších vrstiev hovoria prózou.
• Na rozdiel od Shakespeara však Hviezdoslav negatívne postavy nenecháva
zomrieť, posiela ich len do vyhnanstva. Podľa Júliusa Paštéku je to
shakespearovská hra, ktorá však v závere pripomína riešenie, aké použil Puškin
v Borisovi Godunovovi, kde protagonista tiež nezomiera, ale je odsúdený len
mlčaním ľudu (Godunova Hviezdoslav tiež preložil).
Nemecká literatúra
• Z prekladov nemeckej literatúry v tomto období bol zaujímavý projekt
Františka Matzenauera, ktorý v roku 1890 vydal obsiahlu (takmer 500
strán) Antológiu z poetickej literatúry nemeckej, v ktorej chcel podať
ucelený obraz vývoja nemeckej poézie od stredoveku až po nemeckú
klasiku a romantizmus (od Piesne o Niebelungoch, úryvku z Tristana
a Izoldy, až po klasikov Goetheho , Schillera, a romantikov Holderlina,
Novalisa).
• Bol to výsledok Matzenauerovej 25 ročnej práce, avšak jeho preklady
sú hodnotené ako umelecky slabo zvládnuté. Podľa jeho vlastných
slov mali pripraviť pôdu budúcim prekladateľom a študentom uľahčiť
štúdium nemeckej literatúry.
Hviezdoslavove preklady nemeckej literatúry
• P. O. Hviezdoslav v rámci svojho systematického prekladania vrcholných diel
európskej literatúry od zlomu storočí, resp. od začiatku 20. storočia, začal
prekladať aj nemeckú literatúru.
• Vybral si dvoch reprezentatívnych autorov, ktorí mu boli najbližší – J. W.
Goetheho a F. Schillera. Z Gotheho preložil viacero balád a niekoľko
lyrických básní, ale vrcholom jeho prekladov z tohto autora a nemeckej
literatúry vôbec je preklad prvého dielu Goetheho veršovanej drámy Faust.
Začal ho prekladať v roku 1900, dokončil ho v roku 1914, ale preklad bol
publikovaný až posmrtne v roku 1931 v Hviezdoslavových Zobraných
spisoch.
• Zo Schillera preložil 13 básní, najvyššie býva hodnotený preklad básne
Pieseň o zvone (Slovenské pohľady 1915). Všetky Hviezdoslavove preklady
nemeckej poézie vyšli v jeho Zobraných spisoch.
Svetozár Hurban Vajanský a nemecká literatúra
• Pomerne silná je recepcia nemeckej literatúry v diele Svetozára Hurbana Vajanského (po ruskej asi
najsilnejšia).
• Vajanský časť svojich stredoškolských štúdií absolvoval v Nemecku, jeho poznanie nemeckej
literatúry bolo dosť široké (dokonca aj niektorých ruských autorov čítal najprv po nemecky)
a najmä v začiatkoch svojej básnickej tvorby sa vyrovnával s podnetmi z poézie Goetheho,
Schillera, Heineho.
• K Heinemu mal však protirečivý vzťah, kým v mladosti bol preňho inšpirujúci, neskôr je to preňho
„posmešný Žid, ktorý vnášal do literatúry hnis, otravu, frivolitu a bezcharakternosť“ (1905). Tu sa
už prejavil Vajanského antisemitizmus.
• Prekladaniu z nemeckej poézie sa Vajanský venoval len okrajovo – v roku 1876 vydal preklad
zbierky Žalmy z hôr od dobového nemeckého básnika Josefa Viktora Scheffela.
• V súvislosti s Vajanského prózou sa ako autor typologicky blízky Vajanskému uvádza nemecký
prozaik Friedrich Spielhagen (1829 – 1911), autor tendenčných spoločenských románov, resp. tzv.
Zeitromanu – časového románu. Bol to autor podstatne menšieho umeleckého významu, než bol
Vajanského ruský vzor Turgenev.
• Podľa komparatistických výskumov Ivana Cvrkala typologickú blízkosť Vajanského so
Spielhagenom vyjadruje Spielhagenova téza o románe ako idealizovanom obraze skutočného
sveta. Idealizujúci prvok je prítomný u oboch autorov, i keď u Spielhagena neakcentuje nacionálne
témy ako u Vajanského, ale politicko-liberálne idey. Oboch autorov spájal aj spoločný obdiv
k Tugenevovi a žánrové preferencie – zaujatie pre román. Istá príbuznosť je aj v preferovanom
type postáv – Spielhagen má tzv. problematické nátury a tie sú blízke aj Vajanskému (obdoba
Turgenevových zbytočných ľudí).
Francúzska literatúra
• V dobových národne orientovaných slovenských periodikách literárnych aj neliterárnych
(Slovenské pohľady, Národnie noviny) viac-menej absentovali preklady z francúzskej
literatúry.
• Pri uvádzaní realizmu do slovenskej literatúry sa podnety hľadali skôr v ruskej literatúre,
západoeurópsky realizmus, reprezentovaný najvýraznejšie práve dielami francúzskych
spisovateľov, nenašiel u nás odozvu, zostal mimo pozornosti slovenských spisovateľov.
• Vajanský a Škultéty pri formulovaní generačného programu v Kritických listoch (1880)
zaujali absolútne odmietavý postoj k naturalizmu a jeho hlavnému predstaviteľovi
Emilovi Zolovi (tvorca teórie tzv. experimentálneho románu, podľa ktorej román má byť
postavený na vedeckej báze a determinujúcimi faktormi pre vývoj postáv majú byť
dedičnosť a prostredie. Spisovateľ má byť len pozorovateľom a registrátorom faktov).
• Škultéty zaradil Zolu medzi autorov otravujúcich „ducha slovenskému obecenstvu“,
chýbala mu v jeho dielach povznášajúca zložka. Vajanský svoje odmietavé stanovisko
k Zolovi vyjadril v priebehu ďalších rokov vo viacerých článkoch ešte niekoľkokrát.
• Odlišný názor na Zolu priniesol až príslušník ďalšej literárnej generácie Ladislav Nádaši –
Ján Grob (Jégé).
• V roku 1891 publikoval v SP recenziu Zolovho románu Peniaze, v ktorej obhajuje Zolovu
spisovateľskú metódu a propaguje jeho dielo. Podnetný bol Zola aj pre neskoršiu tvorbu
samotného Jégého, v ktorej je prítomné inklinovanie k naturalizmu.
• Ak národne orientované periodiká preklady z francúzskej literatúry
nepublikovali, resp. publikovali len minimálne, Slovenské noviny, ktoré
vydával Viktor Hornyánszky, priniesli v rokoch 1888 – 1900 vyše
tridsať poviedok Guy de Maupassanta (1850 – 1893) jedného
z najlepších francúzskych novelistov 80. a začiatku 90. rokov, takže
majú zásluhu pri prenikaní tohto autora do povedomia slovenského
čitateľa.
• Nešlo však o cieľavedomé prekladanie a publikovanie
Maupasantových próz, bola to skôr „z núdze cnosť“. Keďže slovenskí
spisovatelia s novinami veľmi nespolupracovali, redakcia musela
literárnu časť novín vypĺňať prekladmi.
• Úroveň prekladov nebola vysoká, mená prekladateľov väčšinou ani
neboli uvedené. Preklady boli napospol z druhej ruky, neboli to teda
preklady z francúzskeho originálu, ale poslovenčené maďarské
preklady Maupassantových próz.
Preklady z talianskej literatúry
• Podobným spôsobom vznikali aj nepočetné preklady z taliančiny.
• Preklad historického románu romantického spisovateľa Alessandra Manzoniho
Snúbenci.
• Manzoniho román mal v čase svojho vzniku celoeurópsky ohlas. V roku 1865 pod
názvom Zasnúbenci ho do slovenčiny preložil Michal Lauko, preložil ho však
z maďarského prekladu, pričom ani maďarský prekladateľ neprekladal priamo
z taliančiny, ale z nemeckého spracovania tohto románu. Preklad je oproti
originálu podstatne kratší, silno zredukovaný je historický plán románu, skrátené
sú príbehy vedľajších postáv, niektoré postavy úplne zmizli, reprodukovaná je len
základná fabula diela s ťažiskom na príbehu dvojice zaľúbencov Renza a Lucie.
Prekladateľ M. Lauko argumentoval tým, že mnohé z originálneho vydania
románu by slovenského čitateľa nudilo.
• Súčasná italianistka Dagmar Sabolová upozorňuje aj na to, že pre slovenského
prekladateľa mohla byť problémom aj jazyková náročnosť originálu – ako vyriešiť
preklad florentského nárečia obohateného o neologizmy abstraktných pojmov,
ktoré použil v románe Manzoni. Na tom, že slovenský prekladateľ si zvolil preklad
úpravy z druhej ruky, sa zrejme podieľalo viacero faktorov.
Preklady zo severských literatúr
• Sporadické boli aj preklady zo severských literatúr.
• Niekoľko rozprávok dánskeho spisovateľa Hansa Christiana Andersena
v 70. rokoch publikoval Andrej Truchlý Sytniansky v Orle (1875 – 1876).
Medzi nimi napr. Cisárove nové šaty.
• V prekladoch sú substituované kultúrne reálie slovenskými, napr. postava
v jednej rozprávke spieva slovenskú pieseň Nitra, milá Nitra a Sládkovičovu
V slzách matička sedela.
• Truchlý Sytniansky publikoval v Orle (1875) aj preklady dvoch noviel zo
sedliackeho prostredia od nórskeho spisovateľa Björsterne Björnsona:
Otec, Na Bergene.
• Björnson (neskorší nositeľ Nobelovej ceny za rok 1903) sa v tom čase stával
známym nielen ako spisovateľ, ale aj ako bojovník za nórske národné práva,
čo zrejme tiež priťahovalo Sytnianskeho. U nás sa neskôr stal známym aj
ako obhajca národných práv Slovákov v Uhorsku, keď v roku 1907 vystúpil
proti grófovi Appónyimu a jeho protislovenským opatreniam.