FONETIKA A 

FONÓGIA 1.
1. FONETIKA AKO LINGVISTICKÁ DISCIPLÍNA. PREDMET JEJ SKÚMANIA.
FONETICKÁ TRANSKRIPCIA.
- fonetika ako vedecká disciplína sa rozvinula v 19. storočí.
- je to časť jazykovedy, ktorá sa zaoberá materiálnymi javmi a procesmi zvukovej reči z hľadiska ich
fyzickej stavby a s ohľadom na ich funkciu pri dorozumievaní.
- zaoberá sa hláskou ako materiálom.
- stredom jej pozornosti je štúdium artikulačných a akustických vlastností hlásky.
- je to náuka o zvukoch ľudskej reči, skúma zvukovú stavbu, zvukový systém, zvukové zmeny v
jazyku a zákonitosti týchto zmien.
- k fonetike zaraďujeme aj ortoepiu (náuka o správnej výslovnosti) a ortografiu (náuka o správnom
písaní).
- pre správny zápis zvukovej realizácie jazyka za používa fonetická transkripcia (FT).
- základnou realizačnou jednotkou je fonéma.
- základné zásady FT sú:

 ten istý zvuk sa vždy naznačuje tým istým znakom;

 rozličné zvuky sa zaznačujú rozličnými znakmi;
 systémy fonetickej transkripcie sa vyhýbajú zloženým znakom (diagramom).
- transkripčné systémy sú dvojaké:

 alfabetický (jeden jednoduchý symbol pre jeden zvukový segment)

 analfabetický (označenie jediného segmentu, symboly zložené z viacerých znakov).
- k analfabetickým systémom patrí:

 ikonická FT (jej znaky svojou formou súvisia s fonetickými faktami reči, nie sú motivované;
táto transkripcia nemôže zachytiť akustické javy, lebo zvuk nemožno vidieť)
 latinková FT (latinská abeceda nemá potrebné množstvo písmen pre FT).
- koncom 19. storočia vznikla transkripcia IPA, resp. API:

 základným cieľom bolo, aby každá fonéma mala osobitný znak bez diakritík.
 transkripcia IPA sa označuje ako foneticky orientovaná všeobecná FT.
 niektoré neznelé spoluhlásky sa v nej označujú diakritikami, chýbajú symboly pre hlásky s
tzv. dvojitou artikuláciou.
 transkripcia IPA sa môže používať ako systém znakov na verné zachytávanie znenia reči
(impresionistická transkripcia) a ako systém na označovanie foném a ich variantov
(systematická transkripcia).
- slovenskú FT ovplyvnili dva činitele:
1. úzus v zapisovaní slovenských nárečových textov;
2. technické vybavenie tlačiarní. FT používaná v súčasnosti u nás je zmiešaná zo znakov IPA
a zo znakov slov.
2. KOMUNIKÁCIA AKO REFLEXNÝ DEJ. OPIS A FUNKCIA REČOVÝCH ORGÁNOV
- ľudskú reč môžeme skúmať z jazykovedného, semiotického a komunikačného hľadiska.
- vtedy ju pokladáme za nástroj prenášania (získavania a ukladania) informácie (I). I sa môže
sprostredkúvať rozličným spôsobom.
- nosičmi I sú rozličné fyzické javy.
- pozorovateľ predmet I interpretoval ako signál (S).

 S je teda nosičom I. Expedient (E) a percipient (P) sú komunikanti (K).

- pri sprostredkúvaní I je dôležité, aby E a P tú istú informáciu spájali s tým istým S, aby používali ten
istý kód.
- rozlišuje sa dvojaká informácia:

 nosná (Ifl - signálová, formálna, pomocná)

 cieľová (Icl – hlavná, obsahová).
- Ifl je informácia o forme (FL). Icl je informácia o obsahu (CL).
- proces spájania S sa na strane E nazýva kódovanie (k) a na strane P dekódovanie (dk).
- K a dk je dvojité:

 kódovanie CL do FL
 do S (CL-FL-S)
- dekódovanie sa uskutočňuje v rovnakých krokoch ale v opačnom poradí (S-FLCL).
- kódovanie resp. dekódovanie je zmena formy existencie, prechod od jednej formy I do inej.
- S okrem komunikačne užitočnej I nesie aj neužitočnú I, tzv. komunikačný šum.
- dôležitým komunikačným činiteľom sú komunikačné podmienky.
- v S treba predpokladať dve zložky: užitočný signál a rušivý šum.
- proces kontroly vysielaného S na strane E voláme spätná väzba.
- prostredie, v ktorom sa S šíri, nazývame spájací kanál (T).
- základnými členmi komunikačnej sústavy sú teda E, P a K.
- reč vzniká koordinovanou mechanickou činnosťou rečových orgánov.

 tie sa priamo zúčastňujú na tvorení zvukov reči.

 majú primárnu funkciu (výmena vzduchu medzi pľúcami a okolím, okysličovanie krvi; hrtan
v primárnej funkcii chráni dolné dýchacie cesty) a sekundárnu funkciu (hrtan je hlasovým
ústrojom).
- rečové orgány možno zaradiť do troch skupín:
A. DÝCHACIE (RESPIRAČNÉ) ÚSTROJE A DÝCHANIE
- pľúca sú dva vaky uložené v hrudníkovej dutine.
- hrudníkovú dutinu tvorí hrudníkový kôš a od brušnej dutiny ju oddeľuje silný sval bránica
(diafragma).
- dýchanie vzniká ako dôsledok zmeny objemu hrudníkovej dutiny dvíhaním a klesaním hrudníkového
koša a vertikálnym vydúvaním a klesaním bránice.
- pohyb pľúc je pasívny.
- pri zväčšovaní objemu hrudníkovej dutiny sa vzduch do pľúc nasáva, pri zmenšovaní sa z nej vzduch
vytláča.
- pohyb hrudníkového koša zabezpečuje medzirebrové svalstvo, ktoré dvíha rebrá a tým aj hrudníkový
kôš.
- výdych je:

 prevažne pasívny úkon

 uskutočňuje sa ako dôsledok napätia rebrových chrupiek, ktoré po skončení vdychu stláčajú
rebrá dole
 výdych sa uskutočňuje pružnosťou pľúc, váhou hrudníka a uvoľňovaním napätia bránice.
- vdych je na začiatku rýchly, potom sa spomaľuje.
- výdych oddeľuje od vdychu krátka dychová prestávka.
- výdych je aktívny pri zvýšenej telesnej námahe.
- priemerný rytmus dýchania dospelého človeka je 14 až 18 vdychov a výdychov za minútu.
- rozlišujeme dýchanie hrudníkové (torakálne) a brušné (abdominálne).
- pri reči sa využíva výdychový (expiračný) prúd. Riadi ho vôľa.
- pomer vdychu k výdychu pri pokojnom dýchaní je 3 : 5, pri reči a speve je tento pomer 1 : 7 až 1 :
12.
- výdychový prúd sa skladá z malých výdychových objemov.
- striedaním silnejších a slabších výdychových objemov vzniká rytmus striedania prízvučných a
neprízvučných slabík.
- spomaľovanie výdychového prúdu pri speve sa volá dychová opora.
- najmenšiu spotrebu dychu má hláska l. Hlásky h, ch, f majú extrémne veľkú spotrebu dychu.
- pri samohláskach sa spotreba dychu zmenšuje so stupňom zmenšovania ústnej dutiny.
- pri tvorení hlások sa rozlišujú spoluhlásky:

 ingresívne (vzduch sa nasáva do ústnej dutiny po zrušení prekážky záverovej spoluhlásky;

 mľasky (glotálne implozívne spoluhlásky),
 egresívne (prudké vyrazenie vzduchu po zrušení prekážky von z úst; záverové spoluhlásky)
 ejektívne (sú aj egresívne; vznikajú bez spoluúčasti pľúcneho výdychového vzduchu; glotálne
záverové spoluhlásky).
- pre reč je dôležité, aby hovoriaci mal dostatočnú zásobu dychu, aby pre dychové príčiny nemusel
urobiť vdychovú (fyziologickú) prestávku na hociktorom mieste.
- pri vdychu sa rečový prúd preruší, vznikne artikulačná prestávka.
- zo strany počúvajúceho sa každá prestávka hodnotí ako prestávka potrebná na členenie reči,
nazývaná komunikatívna (logická) prestávka.
B. HLASOVÝ (FONAČNÝ) ÚSTROJ A TVORENIE HLASU
- hlasový ústroj je uložený v hrtane (larynx) na hornom konci priedušnice (trachea).
- hrtan je pripojený na jazylku (os hyoideum) a spolu s ňou na spodok lebky.
- medzi hrtanom a chrbticou je hltan (farynx).
- hrtan je zdrojom hlasu a chráni dýchacie cesty.
- hlasovým orgánom sú aj hlasivky uložené v hrtane. Chránia ich chrupky hrtana.
- hrtan sa skladá zo 4 chrupiek:

 štítna chrupka (tvoria ju dve doštičky, vpredu zrastené v uhle 90 – 120 stupňov)
 prstienkovitá chrupka (podobá sa na pečatný prsteň s obrúčkovou časťou pod štítnou
chrupkou)
 krhlovité chrupky (sú dve, majú podobu trojakého ihlana, naň sa pripína hlasový väz, sú
umiestnené oproti uhlu štítnej chrupky)
 hrtanová príchlopka (má tvar listu, je prirastená vnútri štítnej chrupky, zabraňuje vstupu
potravy a tekutín do hrtana).
- hlasivky sú párový mäkký útvar. Skladajú sa z hlasového väzu a hlasivkového svalu. Je pokrytý
sliznicou.
- hlasivková štrbina (otvor medzi hlasivkami) vzniká vzdialením hlasiviek od seba.
- pohyby hlasiviek a ich rozličné postavenia závisia od svalov a ich činností:

 otváranie a zatváranie hlasivkovej štrbiny

 napínanie hlasiviek
 úprava hrtanového priechodu nad hlasivkami.
Jestvuje niekoľko teórií tvorenia hlasu:
1. myoelastická teória – hlas vzniká pôsobením svalového napätia hlasiviek a tlaku vzduchu z pľúc;
2. neurochronaxná teória – otvorenie hlasiviek vzniká aktívnou činnosťou svalových vláken, na
každé otvorenie hlasiviek musí prísť nervový impulz;
3. myoelasticko-aerodynamická teória – na pohybe hlasiviek sa zúčastňuje zmena tlaku vzduchu
nad hlasivkovým otvorom.
- kmitanie hlasiviek závisí od ich elasticity a prejavuje sa ako elipsovité otváranie priechodu priechodu
štrbiny medzi nimi.
- hlasivky sa pohybujú horizontálne aj vertikálne.
- výška hlasu závisí od napätia hlasiviek. Čím je ich napätie väčšie, tým rýchlejšie kmitajú.
- výška hlasu závisí aj od sily výdychového prúdu.
- zmenu výšky hlasu v trvaní vnímame ako melódiu vety.
- sila hlasu závisí od sily výdychového prúdu, od napätia hlasiviek, od ich rozkmitu a od rezonančných
dutín nad hrtanom.
- sila hlasu sa využíva na vyzdvihovanie úsekov vety, ktoré nesú jej komunikačné jadro. Vtedy
hovoríme o vetnom prízvuku, dôraze.
- slovný prízvuk môže byť na začiatku slova alebo na predposlednej slabike slova. Niekedy tento
prízvuk býva pohyblivý.
- farba a kvalita hlasu závisia od zloženia zvuku, ktorý vzniká samostatnou činnosťou hlasiviek.
- hlasová kvalita sa skladá z časti:

 ktorú hovoriaci nemôže kontrolovať (vrodená časť, súvisí s fyzickým stavom a psychickým
typom hovoriaceho)
 z časti, ktorú môže kontrolovať (hovoriaci si ju môže osvojiť, napr. náklonnosť na nazalizáciu
– činnosť mäkkého podnebia).
- melódia reči:

 je v kĺzavom pohybe.
 možno ju stláčať alebo rozťahovať.
 je buď v súvislosti s vetou, alebo v súvislosti so slovom.
 diferencuje niektoré modálne typy viet a signalizuje ukončenosť alebo neukončenosť
výpovedí.
 tento typ vetnej melódie sa nazýva intonácia.
 melódia reči je dôležitá aj pri vyjadrovaní psychických stavov, nálad.
 táto funkcia melódie sa pokladá za hlasové gesto.
 nositeľmi melódie reči sú iba znelé hlásky, predo- všetkým samohlásky.
- kmitanie hlasiviek sa zaznamenáva glotografom, melódia reči melografom. Rozlišuje sa:

 rozsah hlasu (rozpätie medzi najvyšším a najnižším tónom)

 poloha hlasu (oblasť, v ktorej sa pohybuje hlas pri reči a speve)
 register hlasu (určitá zvuková kvalita, pochádza z hudby, závisí od hlasiviek a hrtana).

C. ARTIKULAČNÉ ÚSTROJE A ARTIKULÁCIA

- artikulácia je činnosť pohyblivých rečových orgánov, ktoré zabezpečujú úpravu hlasu.
- rozlišuje sa artikulácia:

 organogenetická (zmeny postavení a pohyby rečových ústrojov, ktoré sú predpokladom

vzniku zvukov reči)
 akustická (akustické procesy tvorenia signálu reči).
- rozlišujeme:
1. Dutiny: hrdlová (faryngálna), ústna (orálna), perná (labiálna), nosová (nazálna). Keď sa jazyk
stavia vysoko dopredu v úsnej dutine, zmenšuje sa jej objem, ale objem hrdlovej dutiny sa
zväčšuje. Hrdlovú dutinu od ústnej oddeľuje úzky priechod medzi chrbtom jazyka a mäkkým
podnebím.
2. Artikulačné orgány:
a/ pevné – čeľusť (maxilla), zuby (dentes), ďasná (alveoly) a tvrdé podnebie (palatum);
 b/ pohyblivé – pery (labia), jazyk (lingua), sánka (mandibula) a mäkké podnebie (velum) s čapíkom
(uvula).
Pery:

 upravujú, otvárajú a zatvárajú výstup z ústnej dutiny.

 otvor medzi perami sa nazýva perná štrbina.
 môžu voľne stáť pred prednými zubami a vtedy má perná štrbina tvar elipsy.
 môžu zaostrovať pernú štrbinu rozťahovaním kútikov úst.
 záznam činnosti a postavenia pier pri výslovnosti hlások sa nazýva labiogram.
Sánka:

 pohybom sánky sa môže zmeniť uhol, ktorý sánka tvorí s čeľusťou (čeľusťový uhol).
 je jedinou pohyblivou kosťou lebky.
 pôvodne sa zakladá ako párová kosť, no neskôr zrastá do nepárovej kosti.
 na sánke rozoznávame telo a párové rameno.
Mäkké podnebie:

 je svalový útvar predlžujúci tvrdé podnebie smerom k zadnej hrdlovej stene a končiaci sa
výbežkom – čapíkom.
 zatvára a otvára priechod do nosovej dutiny
 pri dýchaní je voľne spustené do ústnej dutiny.
 pri nízkych samo-hláskach je podnebnohltanový záver veľmi slabý, pri vysokých
samohláskach je silnejší.
Jazyk:

 je najpohyblivejší rečový ústroj.

 môže meniť objem a tvar ústnej a hrdlovej dutiny.
 sa člení na konček jazyka (apex), predný chrbát (predorzum), zadný chrbát (postdorzum) a
koreň (radix).
Podnebie a podnebná klenba:

 tvoria zuby, ďasná, tvrdé podnebie a mäkké podnebie s čapíkom.

 podnebnú klenbu delíme na:
o alveolárnu oblasť (priľahlá plocha ku končeku jazyka)
o palatálnu oblasť (priľahlá k chrbtu jazyka)
o velárnu oblasť (priľahlá ku koreňu jazyka).
 miesto artikulácie hlások na podnebí sa skúma metódou palatografie, záznam sa volá
palatogram a metódou röntgenografie, záznam sa volá röntgenogram.
3. FONETIKA A ORTOEPIA.
- fonetika sa zaoberá zvukovou stránkou ľudskej reči. Tento výraz znamená hlasný.
- k fonetike zaraďujeme aj náuku o správnej výslovnosti, ktorú nazývame ortoepia, ako aj náuku o
správnom písaní, nazývanú ortografia.
- hlásky v slovenčine rozdeľujeme na samohlásky, dvojhlásky a spoluhlásky.
Samohlásky:
a) podľa polohy jazyka v horizontálnom smere: predné (e, é, i, í); stredné (ä, a, á); zadné (o, ó, u, ú);
b) podľa polohy jazyka vo vertikálnom smere: nízke (ä, a, á); prostredné (e, é, o, ó); vysoké (i, í, u, ú);
c) podľa trvania: krátke (a, ä, e, i, o, u); dlhé (á, é, í, ó, ú).
Spoluhlásky:
a) miesto artikulácie - miesto, kde sa článkujú ( m vzniká dotykom pier);
b) spôsob artikulácie - spôsob, ako sa článkujú( r vzniká kmitaním jazyka);
c) artikulujúci orgán - pery, zuby, ďasno (d vzniká dotykom jazyka o horné ďasno);
d) sluchový dojem - výbuch, trenie (d vyslovujeme výbuchom vzduchu z hrdla);
e) účasť hlasu - znelé, neznelé;
f) účasť nosovej dutiny - nosové (m, n, ň) a nenosové (j, v, r, l, ľ);
g) trvanie - krátke, dlhé (a - á, e - é a pod.).
Dvojhlásky (diftongy): v slovenčine sú ia, ie, iu a ô. Z hľadiska trvania sú to dlhé hlásky.
- tá istá spoluhláska sa môže v rôznych jazykoch čítať rozdielne. Napr. slovenské „v“ sa v češtine
môže čítať ako f. Podobne r sa odlišne vyslovuje v nemčine či vo francúzštine.
- preto vznikla medzinárodná fonetická abeceda (International Phonetic Alphabet IPA).

 podľa nej sa prepisujú (transkribujú) texty, aby ich vedeli správne prečítať na celom svete.
 fonetický prepis sa uvádza v hranatých zátvorkách. Poznáme to hlavne keď sa učíme napr.
angličtinu. Keďže v angličtine sa slová inak píšu a inak čítajú, je v učebnici alebo v slovníku
pri každom slove uvedená v zátvorkách jeho výslovnosť. Napr. house [haus] dom.
- Pravidlá slovenského pravopisu z roku 2000 uvádzajú prepis z cyrilského písma (ruština, ukrajinčina,
bieloruština...) ako i jazykov ďalekého Východu (čínština, japončina, kórejčina).
Dĺžka (kvantita) slabiky:

 v slovenčine máme len dlhé samohlásky.

 dlhé spoluhlásky pozná napr. poľština.
 dlhá samohláska sa vyslovuje asi dvakrát toľko ako krátka samohláska.
 dĺžku označujeme dĺžňom.
 germánske jazyky nepoznajú dĺžeň a preto sa musíme naučiť pravidlá, kedy sa samohláska
číta dlho a kedy krátko (otvorená a zatvorená slabika). Fuß (chodidlo) - dlhé ú, Kamm
(hrebeň) - krátke a.
Prízvuk:

 časti slova sa v slovenčine vyslovujú rôznou hlasovou silou.

 zväčša je prízvuk na prvej slabike.
 keď je slovo spojené s predložkou, napr. na stole, prízvuk je na predložke.
 niektoré jazyky (ruština, poľština, španielčina) dávajú prízvuk na predposlednú slabiku napr.
ruština [charašó] dobre.
 pri transkripcii sa prízvuk zvykne označovať bodkou pod hláskov na ktorej je prízvuk.

4. ORTOEPICKÁ KODIFIKÁCIA SLOVENČINY.

- ortoepické pravidlá sa nemôžu meniť hocikedy a v hocakom rozsahu.
- spisovný jazyk je významná spoločenská a kultúrna hodnota.
- časté zmeny by spôsobovali neistotu a nedorozumenia a znižovali by hodnotu spis. jazyka.
- spisovný jazyk je nadindividuálny jav, ktorý má svoju vývinovú kontinuitu a tradíciu.
- ortoepická norma sa časom mení. Tejto zmene sa prispôsobuje ortoepická kodifikácia.
- po istom čase môže vzniknúť potreba zmeniť niektoré prvky ortoepickej kodifikácie.
- rozhodnutie, či treba kodifikáciu upraviť, prináleží odborným jazykovým a kultúrnym orgánom a
inštitúciám.
- zvuková kultúra je stav využívania zvukových prostriedkov reči, ktoré plnia komunikatívnu funkciu
a nadobúdajú estetickú hodnotu.
- základom zvukovej kultúry sú ortoepické normy, vlastnosti rečového prejavu, ako artikulačná
zreteľnosť, intonačná výraznosť, logickosť, jednoznačnosť, prednesová primeranosť, presvedčivosť,
eufónia reči a funkčné využívanie vlastností hlasu.
- najdôležitejšou zložkou kultúry reči je zložka jazykovej správnosti.
- spisovná slovenčina sa štylisticky diferencuje. Vytvárajú sa štýly spisovnej výslovnosti:
a/ neutrálny - využíva sa v bežnej konverzácii, v spravodajstve;
b/ vyšší štýl – využíva sa v umeleckých a slávnostných prejavoch.

5. EXPERIMENTÁLNY VÝSKUM ZVUKOVEJ REČI. FONETICKÉ METÓDY.

- výslovnosť slovenčiny je diferencovaná.
- veľmi pestré je napr. územné členenie slovenčiny.
- v pestrosti územných nárečí (dialektov) sa dajú určiť tri veľké nárečové celky: západoslovenský,
stredoslovenský a východoslovenský.
- spisovná slovenčina je celonárodný jazykový útvar. Prostredníctvom verejných rečových prejavov
spája príslušníkov a nositeľov všetkých troch nárečových skupín a všetky sociálne vrstvy.
- verejné prejavy sa na celom území Slovenska uskutočňujú v spisovnej slovenčine.
- doteraz sa nevytvoril a neustálil jazykový útvar, ktorý by sa ako jednotný prostriedok jazykového
styku v celonárodnom meradle včlenil medzi spisovný jazyk a nespisovné útvary.
- spisovná slovenčina sa doteraz vyvíja jednotne na celom území Slovenska.
- zložitosť komunikačných situácií a diferencovanosť dorozumievacích úloh si však vynútili vznik
rozličných štýlových útvarov spisovnej slovenčiny.
- medzi štýlmi spisovnej slovenčiny sa uvádza aj hovorový štýl. Je to štýl, ktorý aktívni používatelia
slovenčiny používajú v ústnych prejavoch pri každodennom jazykovom styku v pracovnom,
priateľskom a rodinnom prostredí.
- celonárodná forma slovenčiny sa vydeľuje na štandardnú a subštandardnú.

 Celonárodná je štandardná forma a mala by sa používať na celom území Slovenska.

 Z fonetického hľadiska takáto forma slovenčiny nie je.
- na západnom Slovensku počuť napr. subštandardnú formu (lesník) a na východnom Slovensku
môžeme počuť (ľešňik) a všade inde sa vyskytujú iba formy (lesňík) a (ľesňík).
- určité nedorozumenie je aj vo výslovnosti slabík (ľe, ľi). Výslovnosť je tam podložená nárečovo.
- treba brať do úvahy, že v spisovnej slovenčine sa nežiada výslovnosť výrazne mäkkého ľ, ale iba
diferenciácia ľ- l.
- v znelostnej asimilácii nejestvujú celonárodné javy, ktoré by sa mohli pokladať za štandardné a
nespisovné.
- ak po znelej párovej spoluhláske nasleduje prestávka (napr. aj prestávka z neistoty, ako má výpoveď
pokračovať), pred prestávkou sa vysloví namiesto párovej znelej neznelá spoluhláska.
Metódy skúmania materiálnej podoby FFL(formotvorná zložka ľudskej reči) - fonetické metódy:
1. experimentálne metódy:
a/ skúmanie akustiky reči (akustické metódy);
b/ skúmanie fyziológie reči (fyziologické metódy);
c/ skúmanie percepcie reči (psychofonetické metódy);
d/ digitálne metódy analýzy a syntézy reči;
e/ analógová syntéza reči;
2. neexperimentálne metódy: sluchová fonetická metóda;
3. jazykovedné metódy: niektoré metódy normatívnej a historickej fonetiky.
Metódy skúmania ideálnej podoby FFL - fonologické metódy:
1. metódy synchrónnej fonológie;
2. metódy historickej fonológie.
6. a 7. INVENTÁR VOKALICKÝCH A KONSONANTICKÝCH FÓN SPISOVNEJ
SLOVENČINY.
Vokalické fóny:
/i/ /e/ /ä/ /a/ /o/ /u/- krátke;
/í/ /é/ /á/ /ó/ /ú/- dlhé;
/ia/ /ie/ /iu/ /uo/- dvojhlásky (diftongy).
Konsonantické fóny:
/m/ /n/ /ň/ /l/ /ľ/ /r/ /j/ /v/- sonóry, nepárové znelé;
/p/ /f/ /t/ /ť/ /s/ /š/ /c/ /č/ /k/ /x/- šumové, párové neznelé;
/b/ /v/ /d/ /ď/ /z/ /ž/ /dz/ /dž/ /g/ /h/- šumové, párové znelé.

8., 9. a 10. PROZODICKÉ JAVY V ZVUKOVOM SYSTÉME SLOVENČINY. ČASOVÁ,

SILOVÁ A TÓNOVÁ MODULÁCIA. ČASOVÁ MODULÁCIA
Kvantita:

 dĺžka nositeľov slabičnosti

 napríklad dvojhlásky sa realizujú v rámci jednej slabiky
 má fonologicko-rozlišovaciu vlastnosť
Pauza :

 je gramatizujúcim prostriedkom vety

 pauzami sa člení súvislá reč na úseky. Toto členenie sa nazýva frázovanie.
 pauza môže byť významová (logická) alebo fyziologická (nevyhnutnosť nadýchnuť sa)
 každá čiarka vo vete, ktorá pôsobí rušivo, sa ne- musí zvýrazniť pauzou.
Tempo :

 označuje rýchlosť rozprávania, súvisí s rýchlosťou artikulácie jednotlivých hlások, spojených

do slabík.
 rozoznávame tempo:
o individuálne (závisí od rečového typu hovoriaceho)
o skupinové (tempom reči sa sčasti dajú charakterizovať aj národné spoločenstvá)
o situačné (tempo reči závisí aj od situácie; napr. v súkromnej konverzácii môže byť
rýchlejšie než pred veľkým počtom poslucháčov
o úsekové (komunikačne dôležitejšie vetné úseky mávajú pomalšie tempo)
o slovné (závisí od slabičnej dĺžky slova)

Rytmus:

 členíme ho na:
o slabičný (závisí od následnosti slabičných pulzov, keď sa opakujú časovo, pravidelne)
o prízvukový (zakladá sa na striedaní prízvučných a neprízvučných slabík).
SILOVÁ MODULÁCIA
Intenzita hlasu :

 upravuje (znižuje alebo stupňuje) zvukový rečový prejav v súčinnosti s inými

suprasegmentami.
 vyčleňuje a rozlišuje menej dôležité časti výpovede od dôležitých.
Prízvuk:

 v slovenčine je prízvuk viazaný na prvú slabiku slova.

 má deliminačnú funkciu, pomáha vymedziť slovo.
Dôraz:

 je gramatizujúcim prostriedkom vety

 je to vetná aktualizácia prízvuku
 člení výpoveď na východisko a jadro
 je to výrazné intonačné vyzdvihnutie slova
Emfáza:

 je to citový dôraz, je expresívnou aktualizáciou a modifikáciou dôrazu.

TÓNOVÁ MODULÁCIA
Hlasový register:

 vzniká nasadením hlasu do istej výšky

 je štylizujúcim činiteľom v hovorovom štýle
 nasadenie nižšieho hlasového registra naznačuje vážnejšiu, pochmúrnejšiu melódiu a
nasadenie vyššieho hlasového registra má zase optimickejší ráz.
Melódia:

 tónové vlnenie slabík slova, slovného spojenia, alebo vety

 je to stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete
 je úzko viazaná so sémantickou stránkou vety
 rozlišuje sa melódia:
o klesavá (konkluzívna kadencia – nachádza sa na konci oznamovacích, želacích a zvolacích
viet),
o polostúpavá (antikadencia – neuzavretý vetný úsek, výpoveď sa skončila, ale očakáva sa
odpoveď; nachádza sa medzi vetami alebo na mieste čiarky
o stúpavá (semikadencia – nachádza sa na konci opytovacích alebo zisťovacích viet).

11. ZVUKOVÁ STAVBA SÚVISLEJ REČI. SLABIKA. HRANICE SLABIKY.

- neistoty môžu vznikať pri rozhodovaní, kde je v spoluhláskovej skupine slabičná hranica.
- slabikovanie slov sa zakladá na slabikotvornej funkcii samohlások
- samohlásky sú slabičné zvuky a v slove je aspoň toľko slabík, koľko je v ňom samohlások
- princíp stavby slabiky je teda aj princípom sonórnosti, lebo samohlásky sú najsonórnejšie zvuky.
- na téze o sonórnom princípe slabiky je založená aj jedna zo starších fonetických teórií = sonórna
teória.
- paralelou sonórnosti – nesonórnosti je akustický proti- klad tónovosť – šumovosť, artikulačný
protiklad otvorenosť – zatvorenosť.
- jedna zo starších fonetických teórií je sonoritná teória Jespersena, ktorý za základné znaky slabiky
pokladal zaznenie hlasu a uvoľnenie cesty pre hlas (apretúra).
- slabika sa charakterizuje ako spojenie samohlásky so spoluhláskou.
- je to najmenšia samostatne vysloviteľná jednotka reči.
- je to zvukový celok vznikajúci pri jednom otvorení úst v tom zmysle, že v okamihu uvoľnenia ústnej
dutiny vzniká práve samohláska (slabikotvorná časť).
- spoluhlásky sú teda otvárajúce a zatvárajúce časti slabiky. Podľa ich výskytu sa rozlišujú slabiky

 otvorené (končia sa samohláskou)

 zatvorené (končia sa spoluhláskou)
- slabiku možno ľahšie definovať jazykovo (štruktúrne) ako vokalickokonsonantický kontrast.
- v slabike sú fonémy vo vzájomnom kontraste. To je predpoklad rozlíšenia dvoch základných
fonémových tried: vokálov a konsonantov.
- charakteristika slabiky podľa J. Sabola: Slabika je základná syntagmaticko-paradigmatická
fonotaktylná a fónicko-rytmická jednotka s jedným vrcholom sonority, v ktorej sa manifestujú
kontrastovosť a dištinktívne príznaky fonických prvkov a ktorá je nositeľom všetkých
suprasegmentálnych javov príslušného jazyka.
- známe sú najmä dve fone-tické slabičné teórie:

 sonórna, akustická teória (Stetson)

 motorická, pulzačná teória (Jespersen; hlásky sa zoskupujú okolo naj-sonórnejšieho člena a to
podľa stupňa svojej sonórnosti).

12. a 13. TAKT A TAKTOVÉ SKUPINY V SLOVENČINE. TAKTOVÉ TYPY, VARIANTY,

SUBVARIANTY. FRÁZOVANIE V SLOVENČINE. VEDECKÝ A PRAKTICKÝ VÝZNAM
FONETIKY.
-František Miko:

 konštruoval systém prozodického frázovania, no nenašiel nasledovníkov nielen v samom

pomenovaní tohto javu, ale ani v metóde
 konštatoval rozsiahlu fakultatívnosť členenia, segmentoval svoje texty ľubovoľne
 nerešpektoval sémantické vzťahy
 vo všeobecnosti zdôrazňuje potrebu zachovať jednotu atributívnych syntagiem.
- tézu, že nositeľom prízvuku je prvá slabika slova, treba rozšíriť konštatovaním, že nemusí ísť len o
prvú slabiku slova, ale o prvú slabiku taktu.
- nestačí však vymedziť takt len ako segment rovnajúci sa slovu alebo väčší ako slovo, ale ako
segment siahajúci od prízvučnej slabiky po nasledujúcu prízvučnú slabiku.
- silový prízvuk v slovenčine však potom nemá delimitačnú funkciu len v slove, ale aj v takte.
- do takto vymedzeného segmentu bez problémov spadá prízvukované (viacslabičné) slovo a všetky
súvisiace enklitiky (príklonky, t. j. jednoslabičné slová a zámená – ma, ťa, sa, mi, ti, si, mu, ho, nás,
vás, sme, ste, sú, bol, by).
- ale rovnako sem spadajú aj všetky jednoslabičné slová sledované príklonkami.
- v takom prípade aj jednoslabičné slová dostávajú prízvuk.
- a nie sú to len plnovýznamové slová, ale aj niektoré proklitiky (predklonky, t. j. jednoslabičné spojky
a častice – a, i, aj, že, až, keď, len)
- platí tu zásada, že takty by mali byť zväčša dvojslovné, resp. dvojvrcholové s dvoma prízvučnými
slabikami
- pri rešpektovaní formulačnej stránky jazykového prejavu základnými prvkami nie sú takty, ale isté
významové útvary, predovšetkým pomenovania javov, o ktorých chce podávateľ vypovedať, ktorým
chce pripísať istú vlastnosť
- pomenovaniami javov nie sú len jednotlivé izolované slová, ale veľmi často aj viacslovné
pomenovania (vysoká škola, trhová ekonomika, kultúrny dom, ministerstvo financií)
- rovnakú výstavbovú funkciu majú aj voľne atributívne syntagmy (naša rodina, nedosiahnuteľná
túžba)
- z hľadiska členenia textu sa takéto pomenovacie útvary označujú ako vetné úseky alebo kólony.

 Tvoria prechod od rytmických útvarov (akými sú takty) k sémantickým (významovým).

 Intonačne sú vymedzené len prízvukom; niekedy môžu obsahovať aj viacero prízvukov
vymedzených segmentov.
- týmto posledným členom môže byť len plnovýznamové slovo a že týmto slovom môže byť aj
jednoslabičné slovo, neprízvukovateľné slovo (kultúrny dom, posledný vlak, voľný deň).
- v takýchto prípadoch posledný člen funguje ako významové centrum. Zvýrazňuje sa vetným
dôrazom.
- ak je posledný člen viacslabičný, kumuluje sa prízvuk a dôraz.
- ak je tento člen jednoslabičný, funguje tu len dôraz, sprevádzaný silovým prvkom.
- z hľadiska členenia na takty vznikajú crescendové, vzostupné takty, prízvuk a dôraz sa môžu
kumulovať.
- v niektorých prípa-doch môže pristupovať ešte aj kadencia (melodický spád reči), ak je takýto kólon
na konci výpovede, pred alebo v opytovacej vete.
- ako jeden kólon sa hodnotia nielen rozvité atributívne útvary, ale aj zložené, so zloženým zhodným,
ale aj nezhodným prívlastkom.
- kladenie, resp. zdôrazňovanie hraníc medzi taktmi a kólonmi na nevhodnom mieste nie je prípustné
pri reprodukcii spravodajského alebo aj odborného textu.
- v umeleckom texte môže byť takéto zdôrazňovanie zámerné, ale potom sa hodnotí ako prvok
emfázy.
- zhrnuté poznatky o prozodických suprasegmentálnych javoch v jazykovom prejave mali ukázať, že
suprasegmentálne javy sa často kumulujú, sú nevyhnutným dotvárajúcim prvkom jazykového prejavu.
- zároveň však mali poukázať na niektoré nedorozumenia pri členení textu vyplývajúce z
nedostatočného zreteľa na produktora či reproduktora jazykového prejavu.
- vhodné využívanie suprasegmentálnych javov je jedným z predpokladov úspešnosti jazykovej
komunikácie.