II.

KAPITOLA

„Dve nerozkvitnuté ruže,

mĺkve a pokojné, púčiky kráľovskej jari“



NOVÝM PRÍRASTKOM do rodiny však bolo dievča. Prišlo na svet

na hrade Glamis 21. augusta 1931, po dlhom meškaní, a tri týždne
bolo bez mena, lebo Juraj V. vetoval návrh Yorkovcov na krstné mená
Ann Margaret. Novinári popustili uzdu fantázii, keď si vymýšľali, čo
nasledovalo: „Vojvodkyňa so šťastným úsmevom na tvári načúvala,
ako silný dážď bubnuje do stĺpcových okien starého kráľovského hra-
du, a oblohu rozžiarili záblesky letnej búrky.“1 Tento výmysel nebol
celkom samoúčelný: mal odbiť špekulácie o sklamaní rodičov z na-
rodenia druhej dcéry. Nebola to úplná pravda.
Vojvodkyňa zrejme šípila, že pod srdcom nosí dievčatko. V liste
kráľovnej Márii z 21. júla uviedla: „Iba dúfam, že naša nová dcérka
(?) to nebude príliš naťahovať.“2 Z vojvodovho listu manželke je však
zrejmé, že obaja dúfali v syna. „Bol by som rád, keby to bol chlapec,
a viem, že aj Ty.“ Napokon sa uspokojil s tým, že ďalšie dievčatko sa
bude hrávať s Elizabeth.3 Dynasticky zameraná kráľovná Mária váha-
la s odpoveďou. Ako vo všetkom, aj tu sa nechala viesť kráľovou re-
akciou, že s dievčatami sa dá hrať dlhšie ako s chlapcami. Vojvodovo

53
 KRÁĽOVNÁ

konštatovanie: „Ešte máme kopu času, veď sme ešte mladí,“ malo
asi za cieľ zmierniť sebaobviňovanie jeho manželky, no možno špe-
kulovať aj o tom, že Yorkovci si hmlisto uvedomovali možnosť, že
napokon na nich padne zodpovednosť za nasledujúcu kráľovskú
generáciu. Tridsaťšesťročný princ z Walesu sa stále nechystal ženiť,
jeho najnovšia milenka vikomtka Thelma Furnessová bola po druhý
raz vydatá. Bertie ani Elizabeth nezabudli na rozhovor s panovní-
kom v čase jeho vlaňajšej rekonvalescencie, keď kráľ vyhlásil: „Uvi-
díš, že tvoj brat sa nikdy nestane kráľom.“ „Pozreli sme sa na seba
a obom nám hlavou preblesklo: ,nezmysel‘,“ dodatočne spomínala
Elizabeth.4 Nezmysel či nie, v danej chvíli to boli ich deti, kto za-
pĺňal poradovník na nástupníctvo. Verejnosť s tým bola oboznáme-
ná. Po narodení dieťaťa, ktoré 30. októbra pokrstili Margaret Rose,
denník Morning Post jasne konštatoval: „Možno povedať, že ľud tejto
krajiny sa teší, že vojvodkyni z Yorku sa narodila druhá dcéra. Tým sa
následníctvo trónu, už aj tak dobre zabezpečené, ešte viac posilnilo.“5
Pre princeznú Elizabeth znamenalo narodenie sestry zmeny
v rámci jej detského poschodia aj mimo neho. K Yorkovcom sa vrá-
tila jej pestúnka Nannie B., ktorú po jej odchode opäť vystriedala
Ala, a starostlivosť o Elizabeth prešla hlavne na Bobo MacDonaldo-
vú. Na toaletnom stolíku v detskej spálni na Piccadilly 145 pribudol
ďalší kvetovaný džbán na vodu a umývadlo: ako v rozprávke o Zla-
tovláske a troch medvedíkoch, nádoby bábätka Margaret boli men-
šie ako tie, ktoré používala Elizabeth. A čo bolo rovnako významné,
príchod Margaret opäť oživil predpovede na tému budúcnosti Eliza-
beth, ktoré sa po prvý raz vyrojili v čase jej narodenia. „Narodením
[Margaret],“ znela jedna, „sa zvýšila pravdepodobnosť, že za pred-
pokladu prirodzeného vývoja udalostí jedného dňa britskú korunu
ponesie ďalšia kráľovná.“6 Ako východisko pre prípad pokračujúcej
neprítomnosti mužského dediča sa ponúkala jedna klauzula v zá-
konoch o nástupníctve: „Vzniká otázka… či zákon dáva jednej ses-
tre prednosť pred druhou, alebo sa stávajú spoludedičkami trónu.
Všeobecne sa prijíma, že z dvoch sestier bude následníčkou tá star-
šia, tak ako v prípade dvoch bratov, ale táto premisa môže byť na-
padnuteľná.“7 Juraj V. požiadal o vyjasnenie tejto otázky a na jeho
radosť prednosť dostala princezná Elizabeth. Problémy Yorkovcov

54
 II. KAPITOLA

s počatím detí – na Elizabeth čakali tri roky a medzi ňou a Marga-

ret boli ďalšie štyri – vyvolávali medzi ľuďmi, ktorí sa o to zaujímali,
pochybnosti o pravdepodobnosti tretieho tehotenstva a o narodení
syna, ktorý by vytlačil Elizabeth.
Tá mala od samého začiatku zo sestričky veľkú radosť. Podľa
kráľovnej Márie bola štvordňovou Margaret „očarená“. „Dokonca
aj keď jej nedovolili umývať bábätko,“ sledovala, ako ho kúpu.8 Eli-
zabeth si vraj vymyslela novú hru s názvom „na bábätko“. „Spočíva
v tom, že na svojej obľúbenej bábike s plnou vážnosťou opakuje všet-
ky procedúry, ktoré pestúnka Beeversová robí mladšej princeznej.“9
Elizabeth bola spoločenský typ. Dokumentuje to zábavná prí-
hoda s kučeravým chlapčekom, ktorého pozvali do Windsoru, aby
sa s ňou pohral. Podľa Cynthie Asquithovej, ktorá ju zaznamenala,
„jeho neskrotné kučery ju priťahovali až tak, že si okamžite stiahla
rukavičky, aby – ako to nazvala − ,ohmatala jeho vlasy‘. Keď tento
osobný kontakt prelomil všetky ľady… priviedla ho k [premiérovi]
pánovi Baldwinovi… a povedala: ,Je celkom pekný, však?‘“10 Malič-
ká Margaret vyvolala podobnú reakciu. „Tá úžasná malá Elizabeth
je z nej úplne nadšená,“ napísal istý návštevník Glamisu. „Najprv
si myslela, že to je krásna bábika, a potom zistila, že je živá. Nato
k nej za ruku priviedla každého z troch lekárov a povedala: ,Chcem
vás zoznámiť s mojou maličkou sestričkou.‘“11 Podobne ako vtedy,
keď v Hamiltonových záhradách predstavovala okolostojacim Mai-
ri Vane-Tempest-Stewartovú, princeznino správanie ovplyvnila jej
inštinktívna, aj keď formálna zdvorilosť. Ku koncu prvého septem-
brového týždňa vojvoda vzal Elizabeth na Balmoral a vojvodkyňu
s novorodeniatkom nechal na Glamise. Z Balmoralu poslal manžel-
ke list, ktorý mu nadiktovala dcéra; končil sa stranou plnou nakres-
lených bozkov, jedna polovica určená „pre mamičku“ a druhá „pre
naše nové bábätko“.12 O Margaret v ňom nebola zmienka, namiesto
toho Elizabeth opisovala svoje nadšenie z toho, že suchármi kŕmila
kráľovho teriéra Snipa. V druhom liste o dva dni oznamovala, že sa
teší na blížiaci sa návrat k „mojej mamičke a môjmu bábätku“, ale
priznala, že jej „chýba… a to veľmi“ hlavne vojvodkyňa.13
Rodičia predchádzali možnej žiarlivosti staršej dcéry na mladšie-
ho súrodenca tým, že jej zorganizovali viacero podujatí na rozptýlenie.

55
 KRÁĽOVNÁ

Na Glamise usporiadali detskú záhradnú slávnosť s Elizabeth ako

hostiteľkou, dvadsiatimi hosťami, balónikmi a hrou na skrývačku.
Na Elizabethin návrh toto zábavné popoludňajšie stretnutie vyvr-
cholilo návštevou Margaretinej detskej izby. Nasledujúci týždeň Eli-
zabeth robila hostiteľku detskej párty v interiéri hradu. K význam-
ným návštevníkom patrili synovci a netere vojvodkyne vrátane detí
jej sestry Rose Mary a Granvilla Levesonovcov-Gowerovcov a dcéry
jej brata Jocka, ktorý v tom roku len ako štyridsaťtriročný zomrel
na zápal pľúc. Na programe bola opäť skrývačka, ktorej účastníci si
„na dlhých kamenných chodbách a v pochmúrnych miestnostiach
našli množstvo odľahlých skrýš“.14 O týždeň neskôr prišli na hrad
ďalší kamaráti − Andrew a Jean Elphinstonovci, deti Elizabethinej
krstnej matky Mary, ďalšej sestry vojvodkyne.
Okruh priateľov, v ktorom prevládali jej aristokratickí strathmo-
rovskí bratranci, bol ukážkou úzkej sociálnej skupiny malej prin-
ceznej. Pôvodne, až do chvíle, keď sa potvrdilo jej postavenie násled-
níčky trónu, jej rodičia predpokladali, že v tomto prostredí prežije
celý život, s minimom kontaktov mimo tejto aristokratickej komu-
nity. Neuhladená, hrmotná a veselá neformálnosť tejto spoločnosti
predstavovala pre Elizabeth istú protiváhu naškrobených kráľovských
príbuzných. Dobre však vedela, že za bránami hradu existuje aj iný
svet. Pri prechádzkach po dedine často požiadala Alu, aby sa zasta-
vili na školskom ihrisku, kde dlho pozorovala deti.15 No väčšinou
bola objektom záujmu ona. Aj vo vzdialenejšom Forfare sa zvedav-
ci sácali, aby ju mohli uvidieť. Zatiaľ čo si Elizabeth vyberala knihy
v kníhkupectve pána Shepherda, „veľký dav obyvateľov mestečka
a detí… sa zhrčil okolo auta, ľudia sa domáhali pohľadu na malú
princeznú. Keď Elizabeth a jej stará mama vyšli z obchodu, vydali
sa za nimi a nasledovali ich celou cestou až k miestnej cukrárni.“16
Status a sláva malej Elizabeth z nej urobili atrakciu, ktorá stála za po-
hľad aj nasledovanie. Tento druh atraktivity má však aj svoju neprí-
jemnejšiu stránku. Už ako štvorročná nemala šancu na „normálne“
spoločenské kontakty.
Ani povýšenie jej statusu na staršiu sestru však úplne neskresalo
jej živú povahu a „uličnícke“ nápady. V jedno septembrové daždi-
vé popoludnie ju našli v otcovej obliekarni a pri nej prázdnu fľašku

56
 II. KAPITOLA

brilantíny. „Z jej zlatých kučier to kvapkalo a na toaletnom stolíku

sedeli štyri bábiky a plyšový macko, ktoré prešli rovnakou procedú-
rou.“17 Nové snímky Elizabeth, ktoré Marcus Adams urobil 22. ja-
nuára 1931 – čo bolo jej prvé fotografovanie po viac ako roku −,
naznačujú, že jej šibalstvo neustúpilo. Má zubatý úsmev, bystré oči,
a ako vždy pred fotoaparátom, aj tentoraz má na sebe nadýchané ša-
tôčky s bledými volánikmi.18



Už o dva týždne, 2. februára, sa Elizabeth opäť ocitla v detskom ate-

liéri. Vtedy ju Adams odfotografoval aj s mamou a malou Margaret.
Výsledkom bola priemerná snímka, z ktorej sa zračí Adamsov zámer
vytvoriť kompozíciu s čarom jeho dávnejších „raffaelovských“ obra-
zov. Ten mu však celkom nevyšiel ani pri tej príležitosti, ani v niekoľ-
kých ďalších rokoch. Začiatkom leta, opäť s priemerným úspechom,
odfotografoval všetkých štyroch Yorkovcov. Jeden záber z tohto sede-
nia – s vojvodkyňou a jej dcérkami − vydali ako pohľadnicu.
Dôvodom častých návštev Yorkovcov u Marcusa Adamsa bola ra-
dosť z dcérok aj z rodičovstva. Výsledné obrázky bezpochyby prispie-
vali k vytváraniu ich verejného imidžu ako ideálnej rodiny. Tradičný
štýl zobrazovania kráľovských príbuzných ustúpil kompozíciám, kto-
ré oslavovali lásku manželov k sebe i k deťom. Táto zmena prístupu
bola sčasti dôsledkom ich zdráhania považovať sa za potenciálnych
panovníkov bez ohľadu na kráľovu prognózu z dní jeho rekonvales-
cencie. „Predpoklad, že princ z Walesu sa neožení, ma vždy rozčuľu-
je – jednak je celkom mladý, jednak je to istým spôsobom k nemu
bezočivé,“ napísala vojvodkyňa svojej dvornej dáme.19 Navyše bola
rozhodnutá zabezpečiť dcéram nekomplikované a šťastné detstvo,
také, aké ona prežila vo svojej rodine vrátane láskyplných vzťahov
rodičov s deťmi a citových pút medzi jej bowesovsko-lyonovskými
súrodencami. V písomnom odkaze s názvom Pokyny Bertiemu pre
prípad, že sa mi niečo stane, ktorý napísala po narodení Margaret,
leitmotívom všetkých troch „pokynov“ bolo úsilie o maximálnu ná-
klonnosť a „príjemnú dôveru“ medzi deťmi a rodičmi.20 „Daj, pro-
sím, [Lilibet] prílohu od Margaret Rose – ona držala ceruzku, [keď

57
 KRÁĽOVNÁ

som] kreslila bozky špeciálne pre Lilibet. Odovzdáš jej to a poroz-

právaš o tom?“ písala vojvodkyňa manželovi, keď mala Margaret tri
týždne.21 Od samého začiatku bolo jej cieľom, aby si dcéry boli na-
vzájom čo najbližšie.
Nenápadný prepych zachytený na Adamsových snímkach – voj-
vodkyňa mala na sebe perlový náhrdelník, princezné ľahké šatôčky –
si v tom čase už mohli dovoliť aj bohatšie rodiny z britskej strednej
triedy. V prvej polovici tridsiatych rokov 20. storočia úsilie Yorkovcov
pôsobiť ako uhladení, no obyčajní ľudia bolo pochopiteľné vzhľadom
na ich vzdialenosť od nástupníctva na trón a – v porovnaní s kráľom
či princom z Walesu – neveľké hmotné prostriedky. Pri znepokoju-
júcom hospodárskom vývoji po burzovom krachu z roku 1929 bol
tento spôsob vystupovania z ich strany taktný aj taktický (a záro-
veň bezpečný, lebo sotvaktorý ich súčasník by si dovolil pristupovať
k nim ako k obyčajným smrteľníkom). Niekedy v tom období kari-
katurista Osbert Lancaster upozornil na „škaredé pocity voči vyšším
triedam“ medzi tými menej zámožnými.22 Toto úsilie o zmiernenie
situácie prejavili aj Yorkovci, keď žiadali Elizabeth, aby svoje odložené
a nadbytočné hračky venovala dobročinným spolkom pre deti. Rugby
Advertiser uverejnil 27. februára 1931 oznam o predaji vstupeniek
na detskú tanečnú zábavu a slávnosť na pomoc miestnemu Hamil-
tonovmu detskému domovu. „Významnou súčasťou tohto podujatia
bude predaj hračiek jej kráľovskej výsosti princeznej Elizabeth, kto-
rý povedie lord Cromwell.“23 Ak si aj priaznivo naklonená verejnosť
všimla, že „obyčajnosť“ Yorkovcov v podaní Marcusa Adamsa bola
skôr prehliadkou dokonalosti – ani vlások našikmo, ani náznak úna-
vy či zlej nálady –, iba málokto na to poukázal. Vojvodu, vojvodky-
ňu a obe princezné čakala v dohľadnej budúcnosti spoločná úloha
zosobňovať túto ilúziu.



Elizabethinou prvou učiteľkou bola Ala. Každé predpoludnie sa det-

ská izba zmenila na učebňu, vytiahli sa obrázkové knihy, kocky s pís-
menami a šnúry s korálikmi. Elizabeth sa učila čítať, písať a rátať.
Podporovala sa pracovná atmosféra. Oblečenú mala predpoludňajšiu

58
 II. KAPITOLA

rovnošatu − „šaty z potlačenej bavlny s hlbokými vreckami a vpredu

s perlovými gombíkmi“. „Hodvábne šatôčky s kvetinovými vzormi“
boli určené na popoludnia, vychádzky a olovranty s rodičmi.24 Žiač-
ka na prahu piatych narodenín, „schopná a so záujmom“, sa učila
rýchlo.25 Zábavné historky, ktoré jej rodičia rozprávali pri posede-
niach s rodinnými priateľmi, popierali akýkoľvek náznak, že ju vy-
učovanie zvlášť baví: intelektualizmus vyvolával všeobecnú nedôveru,
v neposlednom rade i v jej najbližšej rodine. Elizabethinu usilovnosť
pripisovali rodiacemu sa zmyslu pre povinnosť. Toto vysvetlenie sa
v rozličných variantoch stane základným kameňom jej budúceho ve-
rejného imidžu a časom aj jej prístupu k panovaniu. „Keď sa zratúva-
nie čísel stávalo únavným, prípadne hodiny písania sa zdali pridlhé,
stačilo, aby pani Knightová pripomenula, že nijaká skutočná prin-
cezná nevyrástla bez toho, aby sa naučila počítať a písať, a kráľovská
žiačka okamžite zvýšila pozornosť.“26 Vyučovacie hodiny predsta-
vovali novú každodennú rutinu. Poukazovanie na to, že prebiehali
bez ohľadu na prítomnosť či neprítomnosť Yorkovcov, malo slúžiť
ako ďalší dôkaz vojvodkyninho správneho prístupu k rodičovstvu
a toho, že hoci nedostala nijaké formálne vzdelanie, pochopila, že je
potrebné, aby „princezná, ktorá raz bude musieť prevziať svoj podiel
na verejnom živote, od detstva prechádzala výcvikom“.27 A opäť to
nebola úplná pravda.
Popri hodinách čítania, písania a matematiky mala aj francúzšti-
nu. Ako dôkaz modernosti kráľovskej detskej izby sa na Elizabethinu
výučbu použila súprava gramofónových platní. Tvrdilo sa o nej, že
dosahuje „rýchle“ pokroky, vraj už čoskoro vedela napísať francúz-
ske slová chat a jardin (mačka a záhrada) s rovnakou ľahkosťou ako
ich anglické ekvivalenty cat a garden. Svoje úspechy predviedla aj
starým rodičom. Podľa novín, ktoré taktne obišli kráľov obmedzený
jazykový obzor, panovníka „zvlášť potešilo, keď ju počul opakovať
poslednú lekciu z gramofónových platní Linguaphone“.28 Dostávala
tiež hodiny klavíra. Jej učiteľkou bola Mabel Landerová, ktorá okrem
iných žiakov učila aj potomka starej gruzínskej kniežacej rodiny, rus-
kého koncertného klaviristu princa Georgea Chavchavadzeho. Veľkú
časť prvej lekcie zabralo „krútenie klavírovej stoličky hore a dolu“.29
Novinové články sa sústreďovali hlavne na dôkazy Elizabethinho

59
 KRÁĽOVNÁ

talentu. Princezná a klaviristka sa časom natoľko skamarátili, že Eli-

zabeth ju nazývala „Goosey“ (húska). O niečo menší úspech zazna-
menala šesťročná Elizabeth s miniatúrnymi gajdami.
Zároveň Elizabeth vychovávali k poriadkumilovnosti a šetrnos-
ti. Bobo MacDonaldová ju nabádala, aby si použité stužky a balia-
ci papier po narovnaní starostlivo poskladala do škatule. Ala sa zas
sústreďovala na Elizabethine hračky a oblečenie. Šatstvo v jej roz-
siahlom mahagónovom šatníku usporiadala tak, aby šaty viseli vedľa
príslušných kabátov a klobúkov a topánky ležali bezprostredne pod
odevmi, ku ktorým sa hodili. „Princeznej Elizabeth vštepovali zmy-
sel pre poriadok aj tým, že keď sa prezliekla, musela pestúnke po-
môcť pri ukladaní šiat, ktoré mala na sebe predtým.“30 Aj v tomto
našla Ala v malej Elizabeth ochotnú, ba až horlivú žiačku. Neskôr
ju guvernantka Marion Crawfordová charakterizovala ako „veľmi
poriadne dieťa“, „ochotné niekoľkokrát za noc vyskočiť z postele,
aby si zarovnalo topánky a šatstvo uložilo tak, ako má byť“.31 K jej
obľúbeným hračkám patrili koníky na kolieskach, ktorých mali obe
princezné dovedna asi tridsať. Tie na každú noc absolútne dokonale
„ustajňovala“ na podeste detských miestností, rovnako úhľadne ako
svoje topánočky pod stoličkou v nočnej detskej izbe − postroje mu-
seli byť naleštené a konské prikrývky vyhladené.
Najnovšia fáza Elizabethinho „výcviku“, Aline vyučovacie ho-
diny, bola len jednou zo súčastí rozvrhu. Jej život naďalej zapĺňal
program a udalosti, ktoré ju odlišovali aj od jej najprivilegovanejších
rovesníkov. Mnohé z nich vyplynuli z toho, že veľa času trávila v spo-
ločnosti starých rodičov − Vianoce v zámku Sandringham v grófstve
Norfolk, Veľkú noc na hrade Windsor, letá na hrade Balmoral – to
bolo miesto, kde si Elizabeth užívala „radosť zo slobody [pre] svoju
šantivú povahu“ a oddych od všedného sveta akváriovej zlatej rybky,
na ktorú sa stále niekto pozerá.32 Na Vianoce 1931 v sandringham-
skej tanečnej sále zámku spolu s matkou a kráľovnou Máriou ab-
solvovala hodinu tanca, počas ktorej sa všetky tri naučili polku. Po
nej, už v posteli – ako sa píše v jednom autorizovanom článku −
„začula vzrušujúce tóny gájd, lebo kráľov škótsky gajdoš vždy po
večeri prichádzal do jedálne a s víriacim kiltom, krúžiac okolo sto-
la, prezentoval svoju divokú hudbu“.33 V júni, keď kráľovná vzala

60
 II. KAPITOLA

Elizabeth na prestížne armádne podujatie Royal Tournament (Krá-

ľovský turnaj) do londýnskeho výstavného areálu Olympia, spre-
vádzali ich vysoké vojenské šarže a ich návštevu zvečnila celostrán-
ková fotografia na prvej strane časopisu Country Life. Na jeseň sa
o oboch princeznách osobitne zmienil Court Circular, oficiálny bul-
letin o aktivitách kráľovskej rodiny. Vtedy ani neskôr sa zdrvujúcej
väčšine detí nestávalo, aby v The Times vychádzali oznamy o ich prí-
chodoch a odchodoch. Vojvodkynina priateľka Anne Ringová však
v októbri 1932 ubezpečovala, že Elizabeth „o tejto druhej stránke
svojho života, o vlastnom postavení ako princeznej z kráľovského
rodu, nevedela“.34 Vzhľadom na neprestajný verejne prejavovaný
záujem o jej osobu bolo toto tvrdenie neudržateľné. Nehovoriac už
o tom, že rodičia ju zásobili kancelárskymi potrebami, medzi ktorý-
mi bol aj belasý listový papier s písmenom „E“ pod kráľovskou ko-
runkou, a dostala aj malú taštičku, ktorú taktiež zdobil korunovaný
monogram.35
Mimo jej domova a rodinného života sa vyvíjal iný život, aký-
si výplod kolektívnej fantázie o „šťastnej osôbke plnej šarmu, ido-
le národa“, o „princeznej Elizabeth“, národnom majetku.36 Vzťah
verejnosti k tomuto zlatému dieťaťu bol úplne mimo jej kontroly
a zväčša, aspoň v tomto štádiu, aj mimo jej chápania. Táto „prin-
cezná Elizabeth“ bola imaginárnym výtvorom, ktorý vyrobili a zno-
vu a znovu reprodukovali exaltovaní novinári a novinárky a Marcus
Adams, metafora detskej dokonalosti, niečo ako opiát. Jej meno sa
spájalo s najrozličnejšími druhmi podujatí od dobročinných, ko-
merčných až po vlastenecké. Na výstave umelého hodvábu vo Vik-
tóriinom a Albertovom múzeu vo februári 1932 firma Edmund
Halstead, Ltd., predviedla taftové látky „princeznej Elizabeth“, vzor:
„kytička machových ruží v pastelových odtieňoch pre deti a stoper-
centný umelý hodváb na spodnú bielizeň“.37 O mesiac vojvodky-
ňa z Yorku otvorila nové oddelenie Kráľovninej detskej nemocnice
v Bethnal Green s dvadsiatimi šiestimi lôžkami pre deti do piatich
rokov, ktoré nieslo názov Oddelenie princeznej Elizabeth. V tom
istom týždni dostalo oficiálnu pečať pomenovanie novoobjaveného
územia v Antarktíde, ktoré vedúci objaviteľskej výpravy sir Douglas
Mawson nazval Zemou princeznej Elizabeth. Na opačnej strane

61
 KRÁĽOVNÁ

zemegule sa Elizabeth po prvý raz v živote objavila na poštovej znám-

ke. Šesťcentová známka vydaná na Newfoundlande, vtedy osobit-
nom domíniu ríše jej starého otca*, niesla jej podobizeň nakreslenú
podľa fotografie Marcusa Adamsa z novembra 1929. Lem okolo nej
tvorili kresby anglickej ruže a škótskeho bodliaka. Aj keď to išlo úpl-
ne mimo princezničky a ona sa o to vôbec neusilovala, holdy toh-
to druhu zvyšovali jej spoločenský význam. A nepriamo prispievali
k očakávaniam, že bude vzorná.
Ukážkou tohto pokračujúceho prelínania verejného a súkrom-
ného sveta sa stala návšteva jej rodičov v Cardiffe v roku 1932. Voj-
voda a vojvodkyňa tam v zastúpení svojej dcéry oficiálne prevzali
pozoruhodný dar. Y Bwthyn Bach to Gwellt (po walesky „chalúpka
so slamenou strechou“) bol domček detskej veľkosti s bielou štuko-
vou omietkou a trstinovou strechou, dar waleského ľudu princeznej
k šiestym narodeninám. Ako cardiffský starosta vysvetlil jej rodičom,
„pôvod idey darovať takýto dom sčasti tkvie v túžbe konkrétnym spô-
sobom vyjadriť láskyplnú vernosť a náklonnosť, akú ľud tohto knie-
žatstva** cíti k malej princeznej. V nemenšej miere sme pociťovali,
že tento dom má čo najplnšie reprezentovať a propagovať zručnosti
a usilovnosť waleského národa a dať mu impulz, ktorý potrebuje a za-
sluhuje si“.38 Dar pre Elizabeth mal aj komerčný účel: jeho tvorcovia
stavili na alchýmiu blízkych vzťahov s kráľovskou rodinou.
So svojimi štyrmi izbami, s malou predsieňou a podestou, „dob-
re vykurovaný a osvetlený, vybavený zvončekmi, telefónom a všet-
kými modernými zariadeniami na varenie a vedenie domácnosti“,
bol Y Bwthyn Bach dokonalým miestom detských hier.39 Nechýbal
funkčný elektrický kozub, stojacie hodiny či vyhrievaný sušiak na
uteráky v kúpeľni. Nad kozubom visel portrét vojvodkyne od Mar-
garet Lindsay Williamsovej, ktorá maľovala aj kráľovnú Alexandru
a princa z Walesu. Posteľ s polovičnými nebesami pokrývala bie-
lizeň s erbom a monogramom princeznej, vedľa umývadla ležalo
navoňané mydlo a strih modrých kartúnových záclon zodpovedal
*  Dnes tvorí súčasť Kanady – pozn. prekl.
**  Narážka na existenciu stredovekého Waleského kniežatstva, ktoré bolo istú
časť 13. storočia de facto nezávislé a v roku 1536 ho plne anektovala anglická
koruna – pozn. prekl.

62