dodo gombár

PENIAZE
Postavy:

Jojco

Mirec

Miško Láska

Dano

jeho Mama

Milena

Peter

Zdeno

Erika

Predavačka

Bednarčíková
1.

( Jojco a Mirec sedia v aute. Jojco šoféruje. Za chvíľu bude parkovať. )

Mirec: Počúvaj jak to auto hučí, ty kokos.

Jojco: ( nepočúva ) Mhmm.

Mirec: Nehučí? Ty nepočúvaš..

Jojco: Počúvam.

Mirec: Nepočúvaš.

Jojco: Neviem, teraz na to nedokážem myslieť. Zrovna teraz akože!!

Mirec: Šak ani ja na to nejak špeciálne nemyslím, ja to len komentujem. Ten

stav auta akože. Od Zdena. Čo nám požičal na akciu. Či nám nepožičal akože
napríklad nejaké pokazené, ktoré napríklad skape, keď to budeme najmenej
potřebovat.

Jojco: Zrovna teraz to komentuješ..Prečo by malo skapať? To si mal na to

myslieť skôr.

Mirec: Stav skutočnosti komentujem.

Jojco: ( pozrie sa na Mirca vražedne ) ČOO?

Mirec: Nič. Sorry.

Jojco: V pohode..(pri podraďovaní zo štvorky na trojku sa započúva ) Hučí.

Mirec: Jak Niagára, že?? ( Začne spievať Niagáru..Jojco sa na Mirca pozrie

strašidelne ) Sorry. ( Potom začne spievať ľudovú Dnes a zejtra naposled.. Jojco
sa na neho pozrie ešte strašidelnejšie ) Sorry, kurva, sorry..ale moju srdcovku si
kurva možem v takejto napínavej situácii, kurva, sorry, zaspievať.. ( ešte raz
skúsi spievať, ale neprejde mu to, protože Jojco vydá při pohľade na neho
zlovestný zvuk )

( Chvíľu mlčia. Jojco v tichu ďalej šoféruje, Mirec si obhrýza nechty. )

Jojco: Spojka. To hučí spojka.

Mirec: Spojka nehučí, spojka smrdí keď už tak.

Jojco: Jak smrdí?

Mirec: Jak jak smrdí, ty kokos? Normálne smrdí, jak keď niečo smrdí. Jak
smrdí.. to čo je akože za otázku? Do piče už!!

Jojco: Jako čo ale napríklad keď smrdí akože?

Mirec: Ty kokos, hovno napríklad! Čo to je za otázku toto??? Jako čo keď smrdí,

akože akože, ty kokos?

Jojco: No, nechápem jak jako smrdí spojka. V živote som necítil jak smrdí
spojka.

Mirec: Ty si, ty kokos, nikdy necítil jak smrdí spojka?!

Jojco: Nee.

Mirec: A to čo si akože za šoféra..Si nikdy necítil ten azbest, čo je na spojke? To

keď sa akože zoderie, to azbestové obloženie, tak to smrdí jak hovado. Keď
napríklad cúvaš do kopca alebo akože tak niečo..

Jojco: Na spojke je azbest?

Mirec: Ty kokos a vieš ty vobec jak vypadá auto?

Jojco: Jaké auto?

Mirec: Jak jako jaké auto?

Jojco: Tak máš rozdiel medzi béemvéčkom, medzi mercedesom a čo ja viem,
medzi citroenom.

Mirec: Šak toto je citroen. Citroen práve šoféruješ. V citroene práve sedíme. Je
to Zdenove auto. Požičal nám ho. Že ho možeme potom rozjebať. Spáliť potom.
Hodiť potom do rieky. Hocičo s ním urobiť. Hodiť na neho granát.

Jojco: Nemáme granát.

Mirec: Nemáme. Hocičo možeme s tým autom urobiť. Ale až potom. Toto je
Zdenov citroen.

Jojco: Šak áno, ja nehovorím, že nie je Zdenov. A čo ako??

Mirec: Nič. ( dlhšia pauza ) Neni si nervózny??

Jojco: Ja? Chrbát mám stečený jak piča!

Mirec: Ja tiež, ty kokos.

Jojco: Už aby to bolo za nami.

Mirec: Že sme sa na to dali nahovoriť.

Jojco: Jak nahovoriť?

Mirec: Vlastne nás na to nikto nemusel nahovárať, aha..som si to poplietol

s tým dílovaním, s tými vykrádačkami a podobnými vecami. Sami sme si toto
vymysleli. To je pravda.

Jojco: Šak to. Kvoli životu čo žijeme a čo už nechceme žiť.

( Mlčia. Jojco parkuje. Potom sa na seba pozrú. Mirec vytiahne z ruksaku dve
čierne kukly. Jednu podá Jojcovi, druhú si nasadí. Jojco si tiež nasadí kuklu. Zo
svojho ruksaku vytiahne dva revolvery. Jeden podá Mircovi, druhý si nechá. Nie
sú to atrapy. )

Mirec: ( brble v nasadenej kukle ) Nedojeb to, Jojco. Hlavne to nedojeb!!

Jojco: Mhm.

Mirec: Chápeš? Nedojeb to!!

Jojco: ( cez kuklu, nie je mu ani poriadne rozumieť ) A kedy som čo dojebal??

Mirec: Mám menovať??

Jojco: Teraz nie radšej. Až keď bude toto za nami.

Mirec: Tri dva jedna, pome na to!! ( chce vybehnúť )

Jojco: Počkaj!

Mirec: Čo ty kokos?

Jojco: Neprežehnáme sa aspoň??

Mirec: Jebe ti??

Jojco: Sorry. Fúha.

Mirec: Pome!!

Jojco: Počkaj.

Mirec: Čo ešte, kurva už!! Jebne ma z teba.

Jojco: Nič, len som ti chcel povedať, že toto je zásadný deň mojho života.

Mirec: Aj mojho.

Jojco: Nehulil som ani kvôli tomu.

Mirec: Ani ja.

Jojco: Ani nič iné.

Mirec: Ale šak nič iné už dávno, predsa.

Jojco: Áno, áno..

Mirec: Aj keď neviem teraz, či sme si radšej nemali dať. Ale asi nie..

Jojco: Neexistuje.

Mirec: Šak áno.

Jojco: Dúfam, že od zajtra bude už šecko úplne iné.

Mirec: Musí byť..( ticho ) Napadlo ma, žeby sme si mohli zaspievať..neviem
prečo naskočila mi na mysel taká tá ludovka Dnes a zejtra naposled, ale to sa
asi nevolá Dnes a zejtra naposled..neviem, či ju poznáš, ale je to perfektná
pesnička. ( chvíľu nôti, Jojco sa možno aj pridá ) To je moja strašne oblúbená..

Jojco: Tak prežehnať sme sa nemohli a spievať možeme..

Mirec: Nič! Konec kokotinám..Ideme na to!! Sú to fakt nervy, ti poviem, nervy

nervy. Nasadíme si tie kukly až v pasáži. Dobre?

Jojco: To je zmena plánu??

Mirec: Tak to bude lepšie.

( Vybehnú z auta, vbehnú do pasáže, pred ktorou zaparkovali. Ešte je možné
započuť zvuk harmoniky, dvojhlasný spev muža a ženy a zvuk tamburíny
s malými plechovými činelkami. )

2.

( Na okne spí mačka. Páli na ňu skoré jarné slnko. Jeho lúče sú ostré ako britva,
ktorou sa Miško Láska celý život holí. Vždy dôkladne. Tak ako ešte donedávna
holil zákazníkov pánskeho holičstva, v ktorom pracoval večnosť. Holí vás láska-
hovoril im. Oni hovorili - dnes ma strihala, alebo holila, láska. Potom mu to
povedali, že tak hovorili. On mal z toho radosť, že ho takto spomínajú. Aj ten
najtvrdší z nich pri tom vyzeral šťastne. Alebo aspoň sa pri tom usmieval. Boli
to pekné časy. Trvali celý Miškov život. )

Miško Láska: ( dáva do futrálu malý, šesťdesiat basový, akordeón značky

Delicia, pozerá sa na mačku, ktorá zdá sa počúva, aj keď na prvý pohľad vyzerá,
že spí ) Zase som ráno nepotiahol, vidíš? Neurobil polkruh okolo krku, vidíš??
Od čelustnej kosti ľavej k čelusti pravej. Až tuto možno ku krčnému stavcu.
Neboj sa, Liška moja, už to nikdy neurobím. Bojíš sa o mňa, však?? Že to znova
urobím, však?? Však, Liška moja. Že zlyhám, že sa utrápim až k nej. K smrti. Máš
privreté oči, ale viem, že počúvaš. Bojíš sa, že neustojím, že nevydržím ten tlak.
Tú samotu, však? Bojíš sa, že sklamem. A že zase bude všade veľa krvi, však??
A že zase budem ležať na zemi, ty nebudeš vedieť, čo sa deje, lebo budem len
chrčať z posledných síl si zavolám telefónom záchranku, potom prídu zvláštni
ľudia, suseda Lokvencová im otvorí dvere, lebo má od nášho domu kľúče, keby
sa niečo stalo, alebo ako sa hovorí pre prípad, že im otvorí, budú všetci krútiť
hlavou, zbehnú sa aj iní z ulice.. Že by ti nemal kto vytierať rožkom morčacie
paštéty sa bojíš, však?? Že zostaneš sama.. Neboj sa, Liška moja. Nič sa neboj.
Nie je to ako to bývalo, to je pravda, ale samú ťa už nenechám. A kto by ti hral
na harmonike? A kto by hral na harmonike spoluobčanom? Kto by sa na nich
usmieval? Komu by nevadilo, že oni sa na neho mračia. A niektorí ho aj poznajú
a hovoria o ňom, že to je ten holič, čo sa zbláznil. To je ten bývalý holič, Miško
Láska. Kto by im rozprával medzi pesničkami? Koho by počúvali? Koho by
nepočúvali? Koho by nikto nepočúval? A kto by mal pred tebou veľké
tajomstvá, ktoré by sa ti bál zveriť, ale dlho by nevydržal a nakoniec by sa ti ti
zveriť musel. ( zadíva sa na nejaký papier na stole ) Ešte dobre, že nevieš čítať.
Aj keď pri tebe si nemôže byť človek istý s ničím. Lebo ty si vštkým. A kto by bol
potom všetkým?

( stíchne ) Nikto, iba ty. Moja. Liška. Kto by sledoval jedným okom svoj bývalý
ostrov Lásky? Kto by vždy keď započuje zvonček nad dverami, ten tam tí barbari
nechali, kto by vždy vypustil slzu? Zvonček medený. A vieš, čo? Ten salón sa do
tak lesklej pasáže absolútne, ale absolútne nehodí. Čo je to za mestskú pasáž,
v ktorej je banka a salón. Neóny, sklo a chróm. A ešte aj iné kovy. Tam pekne
pasovalo pánske holičstvo. Jak riť na šerbel, Liška moja. A kaviareň, kde sa
mohlo fajčiť, kde sa pila turecká káva a čítali noviny. Tak má vyzerať pasáž.
Kaviareň banka, holičstvo salón, minulosť prítomnosť.
Tak, idem. Možno budem dnes prvýkrát hrať bez čapice, vieš? Už prichádza jar.
Ale rukavice si ešte nechám, čo?? Lebo veru, zima ešte je. A do pasáže
prefukuje riadne. Počkaj..( vyťahuje nožničky a trošku podivne odstriháva
z rukavíc konce na prstoch, potom si ich nasadí ) Keď chceš choď sa prebehnúť,
počkaj ( díva sa dole na dvere, skláňa sa k nim, kontroluje vlastnoručne
zhotovený otvor s vyklápacími dvierkami ) odistené okienko máš. Pekne som ti
to vymyslel, že, Liška moja. Tak ahoj, moja. Ahoj.

( Nasadí si hnedé rukavice, ktorým odstrihol konce prstov a vykúkajúcim

palcom a ukazovákom prejde Liške po krku.)

3.

( Milena a Peter sú v obchode s topánkami. Peter si skúša hnedé poltopánky,

ktoré si kupuje ku svadobnému obleku. )

Peter: ( díva sa na Milenu, tá sa díva na jeho topánky, z jej výrazu sa nedá

vyčítať absolútne nič ) Čo?

Milena: No..dá sa. Netlačia ťa?

Peter: Čo ja viem?

Milena: Ty nevieš, či ťa netlačia?

Peter: Trochu. Ale to sa rozchodí. Je to koža. Talianska. Čo ti je??

Milena: Peter.

Peter: ( zarazený ) Prosím?

Milena: Kedy si si menil ponožky?

Peter: ( ešte zarazenejší ) Prosím?

Milena: Ty si nepočul, čo som sa ťa pýtala? Že kedy si si menil ponožky??

Peter: ( najzarazenejší ) Čo ja viem?

Milena: ( tajne, aby ju niekto nepočul, čo sa jej ale nepodarí ) Brutálne ti smrdia
nohy. Brutálne.

Peter: Starý som, tučný, plešatý a ešte mi aj brutálne smrdia nohy.

Milena: Presne tak.

Peter: To ale nechápem, prečo si ma berieš...

Milena: Ani ja.

( Prichádza predavačka. )

Predavačka: Tak čo? Netlačia??

Peter: Trochu.

Predavačka: To sa rozchodí. Je to koža. Talianska.

Peter: To som aj ja hovoril. Každá koža sa rozchodí.

( Nikto sa nezasmeje, ani Peter si už nie je istý, či to myslel ako fór. )

Predavačka: Tak zoberiete si ich?

Peter: Ešte sa poradíme.

Predavačka: Dobre. V pohode. ( vzdiali sa )

Peter: ( sadne si na stoličku, vyzuje si topánky a obuje si svoje tenisky, urobí to

najrýchlejšie ako vie, potom strčí do jednej topánky, ktorú práve skúšal, nos )
Fuj.

Milena: Prestaň.
Peter: To je fakt poriadny smrad.

Milena: ( po chvíli, ako výstrel zo samopalu ) Ja sa nemôžem za teba vydať.

Nehnevaj sa.

Peter: ( chvíľu mlčí ) Kvôli tomu, že mi smrdia nohy??

Milena: Nie kvôli tomu.

Peter: Tak kvôli čomu? Že som starší o dvadsať rokov??

Milena: O dvadsaťdva..ale ani kvôli tomu vlastne nie. Neviem, kvôli všetkému
tak nejako dokopy. Ja ťa nemilujem, Peter.

Peter: To mi hovoríš len tak?? V obuvi??

Milena: Sa mám vyzuť??

Peter: Mám sa vyzuť ja??

Milena: ( zasmeje sa ) Mám rada tvoj humor. Niekedy. Ale teraz to nie je,
vieš..ale..

Peter: Ale ma nemiluješ.

Milena: Ale ťa..Nehovorí sa mi to ľahko. Už ti to chcem povedať dlho a dnes,

teda práve teraz, pred chvíľou, ako som zacítila ten..odér..mi to proste došlo,
prepáč..

Peter: Aha.. A čo ti ešte vadí??

Milena: Myslíš konkrétne?

Peter: Konkrétne.

Milena: Tak napríklad úplne neznášam, keď sa opiješ a zobudí sa v tebe také to
hnusné odporné perverzné zakomplexované frustrované..zviera. To, ako zrazu
začneš na všetko vulgárne nadávať, koľko nechutnosti sa z teba vyvalí, koľko
pokrytectva. Ako začneš ohovárať svojich rodičov, svojho primára, svoje
povolanie, svojich kolegov, aký si plný nenávisti, neprajnosti, koľko sa v tebe
zrazu prebudí zlomyseľnosti.

Peter: Ale to ten alkohol.

Milena: A toto keď hovoríš, že to ten alkohol, to tiež neznášam.

Peter: Ale to tak robí každý, keď sa opije.

Milena: Ja nie.

Peter: Preto, lebo ty nepiješ.

Milena: Aj keby som pila, by som sa nesprávala ako pokrytec.

Peter: Tak ja som pokrytec??

Milena: Áno.

Peter: Smradľavý pokrytec?

Milena: Presne tak.

( Ticho. )

Peter: Ale som šikovný stomatológ.

Milena: To si.

Peter: ( po chvíli a nejasných pazvukoch ) Tak čo navrhuješ??

Milena: Navrhujem toto: pôjdeme do banky, vyberieme peniaze, ktoré nám

poslala moja mama z Austrálie k našej svadbe, rozdelíme si ich, potom sa ty
odsťahuješ z môjho bytu a rozídeme sa. Mohli by sme to vyriešiť aj bez tých
peňazí, ale myslím, že by bolo spravodlivé, keby som ti z nich niečo dala. Predsa
len, po toľkých rokoch..A mama to poslala nám obom, takže..

Peter: Ty si chceš kúpiť náš rozchod??

Milena: Nie. To predsa nemusím. Ja nie som povinná nič.. Ja sa chcem k tebe
zachovať čestne.

Peter: Jasne. ( rozmýšľa ) Jasne..Aha.

Milena: Prepáč.

Peter: V pohode.

( Prichádza predavačka..)
Predavačka: Tak dobré sú tie topánky.

Peter: Perfektné.

Predavačka: Zoberiete si ich??

Peter: Áno.

Predavačka: Pripravím vám ich na pokladni..

Peter: Ďakujem.

( Predavačka odíde aj s topánkami, cestou k nim privoniava..)

Milena: Ty si ich kupuješ??

Peter: Som slobodný človek, môžem si robiť čo chcem.

Milena: To je pravda. ( chvíľu sa na seba len tak dívajú, je to mierne nečakaný

koniec ich niekoľkoročného vzťahu, ktorý mal byť v sobotu zakončený svadbou )
Uľavilo sa mi..

( Peter odíde k pokladni..)

3.

( Pri stole raňajkuje Dano. Dano je trošku tlstý človek, príliš veľká sympatia
z neho nevyžaruje. Pri okne stojí jeho mama. Utiera tanier, ktorý pred tým
opláchla v drese, akoby stále jeden dokola. Je ticho, práve nedávno skončila ich
ďalšia hádka. Ale mama to ticho nevydrží. )

Mama: Si na mňa zlý.

Dano: ( dlho mlčí, potom niečo hodí na stôl ) Ježišmária..

Mama: Nemôžeš na mňa tak kričať. Danko, nemôžeš. Tak brutálne. Tak
agresívne. Tak nenávistne.

Dano: Vytočila si ma. Nasrala si ma. Prepáč. Som podráždený.

Mama: Ale ja ti dávam všetko.

Dano: Takto som si ten život nepredstavoval.

Mama: Nemáš sa zle.

Dano: Nechcem sa dokola o tom baviť.

Mama: Nemôžeš na mňa tak kričať. To je len kúsok k tomu, aby si ma udrel.

Dano: Prosím ťa, mama...Neudrel by som ťa.

Mama: Ja nie som tvoja slúžka. Starám sa o teba, robím pre teba prvé
posledné, periem, varím, žehlím..aj ti niekedy kúpim niečo na oblečenie..

Dano: U Vietnamcov na trhu.

Mama: Čo máš proti Vietnamcom? Je to pekné, je to lacné..som chorá, celý

život som ti obetovala, aj čakanie na smrť ti obetujem..veď vidíš.

Dano: Mama, neser ma už s takýmito rečami.

Mama: Nemôžeš svojej mame povedať, mama neser ma.

Dano: Môžem čo chcem.

Mama: To sa mýliš. Aj pani Bednarčíková povedala...

Dano: Bednarčíková?

Mama: Tvoja bývalá pani učiteľka, čo s ňou spievame v zbore.

Dano: Aha, tá. Ty jej hovoríš o mne?

Mama: Ona sa na teba pýta...zaujíma ju, ako sa máš, má ťa v pamäti ako

dobrého slušného chlapca, každý ťa tak má, lebo taký si býval, ale zmenil si sa,
Danko, zmenil si sa...

Dano: ( čo drží práve v rukách hodí zase o stôl ) Už ticho!!

( Chvíľu je naozaj napínavé ticho, matka to ale zase dlho nevydrží. )

Mama: Som tvoja mama, priviedla som ťa na svet..

Dano: No a čo ako?? Ja som sa sem nepýtal! Priviedla si ma na svet kvôli sebe,
nie kvôli mne. Aby si mala decko. Nie aby ja som mal matku. Bez tatka! Mal
som zostať v tej Amerike.

Mama: Aby si robil prácu pod úroveň. Nejakého sluhu v reštaurácii.

Dano: Robil som druhého čašníka. Nie sluhu.

Mama: Keby aspoň prvého.

Dano: Na akú riť som sa vracal??

Mama: Lebo si tam bol úplne menejcenný. A pripadal si si menejcenný. Máš

maturitu, nebudeš tam utierať mastné stoly a umývať mastné riady..bývať
niekde v nejakej ubytovni medzi černochmi..

Dano: A tu mám čo?? Bývam v paneláku na zvýšenom prízemí so svojou chorou
matkou..

Mama: Bývaš v peknom čistom byte, máš dobrú prácu, v ktorej máš
zodpovednosť..

Dano: To už je len dobrá práca.

Mama: Mal si šťastie že ťa tam zobrali, nehovor že nie..niektorí nemôžu nájsť

prácu niekoľko rokov, ty si ju našiel hneď.

Dano: ( po chvíli ) Ale veď áno..Ja viem. ( možno sa aj ľahko ironicky usmeje )
Celé detstvo som si prial mať naozajstnú zbraň, tak ju mám. A načo, keď z nej
nemôžem vystreliť? Načo?? Vidíš, a ty si sa mi divila, keď som si vtedy
vybavoval ten zbrojný preukaz..

Mama: ( sadne si k nemu stolu, vyzerá to chvíľu na harmonický rozhovor ) Ale

to je niečo iné, používať zbraň na takéto veľké účely. To je poslanie. Si
ochranca, si zákon, Danko. Každý má k ostrahe veľký rešpekt, lebo sa staráš
o našu bezpečnosť.

Dano: ( zasmeje sa ) Ty hovoríš ako príručka. ( pozrie na hodiny na stene )

Idem..

Mama: Mohol by si mi za ten včerajšok povedať aspoň prepáč.

Dano: Vytočila si ma. Proste neznášam, keď ma uvádzaš do takých trapných

situácií a keď ti musím niečo hovoriť stokrát.

Mama: Aj tisíckrát, Danko. Nemôžeš na mňa tak škaredo kričať.

Dano: ( zhlboka sa nadýchne ) Prepáč.

Mama: Som strašne rada, že si sa mi vrátil z toho ďalekého sveta, vieš, nemohla
som ani spávať ten polrok, žila som ako námesačná. Aj keď to nikdy nepriznáš,
som rada, že si sa vrátil kvôli mne..

Dano: ( vstáva od stola, oblieka si bundu ) Vrátil som sa kvôli sebe. Sem, do
tejto riti.

Mama: Je to tvoj domov.

Dano: No veď práve.

( Matke vypadne z ruky tanier ktorý celú dobu utierala, rozbije sa. )

Mama: ( sucho ) Črepy- šťastie.

Dano: Mhm..

Mama: Mal by si si nájsť nejaké dievča.

Dano: Zas tieto reči.

Mama: To chceš zostať sám?? Navždy??

Dano: ( chvíľu mlčí ) Kto by ma chcel??

Mama: Si pekný chlapec.

Dano: Som všetko, len nie pekný chlapec.

Mama: A čo tá...?

Dano: Ktorá?

Mama: No, čo si mi ju spomínal..to dievča, čo robí u vás v banke.

Dano: Tá ani o mne nevie.

Mama: To nie je isté, my ženy...

Dano: Kristepane!!

Mama: Ja sa vyznám v ženách, myslíš, že ja som nebola mladá??

Dano: Mal som ti zas čo povedať..

Mama: Mame sa predsa musíš zveriť so všetkým. Tak sa jej prihovor. Prihovoril
si sa jej už? Pozvi ju na kávu, do cukrárne. Alebo do kina. Danuško..

Dano: Nehovor mi Danuško. Tá by sa dala pozvať akurát tak na Seychely. Ale

nie odo mňa.

Mama: Podceňuješ sa.

Dano: Idem do roboty. ( díva sa na črepy na zemi ) Uprac to šťastie..

Mama: Sľúb mi, že tak ako si sa ku mne správal dnes ráno, ako si na mňa kričal,
že tak sa už ku mne správať nebudeš..

Dano: A ty mi sľúb, že sa už prestaneš tak srať do môjho života.

Mama: Som tvoja mama.

Dano: No a čo??

Mama: Som tvoja mama, to stačí.

Dano: Tak mi aspoň sľúb, že nebudeš o mne rozprávať žiadnym tetkám v zbore.

Mama: Tam nechodia nijaké tetky, tak chodia aj mladé a pekné dievčatá.
Slobodné. Keby si chcel, alebo keby to nevyšlo s tou tvojou kolegyňou..

Dano: Prosím!

Mama: No vidíš, prosím vieš povedať, to už je len kúsok k prepáč. Už mlčím.

( Dano sa oblieka. Môže to trvať celkom dlho. Matka sa na neho dlho díva. Po
chvíli začne zametať tie črepy na zemi. Dano odíde. Do práce. )

4.

( Zdeno, Mirec a Jojco sedia na pive. )

Jojco: Idem sa vyšťať..

Zdeno: Šťastnú cestu.. ( zasmejú sa, Jojco odíde, Mirec sa napije piva, chvíľu
sedia mlčky )

Mirec: Niekedy si hovorím, že to je chuj.

Zdeno: Sa ti divím, že máš takého kamaráta. Ale ešte viac sa divím sebe, že
mám takých kamarátov, ako ste vy dvaja. Ale zase si potom poviem, že keď
treba niekoho na špinavú robotu, vy dvaja ste ideál.

Mirec: ( Za Jojcom ) Nemá inteligenciu.

Zdeno: To nemá. A rozpráva úplné kokotiny. Ako niekedy aj ty. Ale pozri sa,
pokiaľ vám to klape, tak mne to je jedno.

Mirec: Už to neni čo to bývalo. Ale stále sme, dá sa povedať, dvojka. Konštanta.

Zdeno: Staré časy sú staré časy.

( Prichádza Jojco )

Zdeno: Ako bolo? Neošťal si sa?

Jojco: Ošťal. ( smejú sa )

Zdeno: Tak, čo ste chceli, chlapci?

Mirec: Mám mu to ja povedať?

Jojco: Povedz, ty si filozofickejší.

Mirec: Zdeno. Takto..ako začať..máme taký plán, taký nápad..ktorý by, jako,
mohol vyriešiť naše tieto, problémy..neľahkú situáciu, mohli by sme potom,
snáď, začať aj žiť nový život, posplácať dlhy..odísť z tejto riti sveta, dokončiť
jeden cyklus života, začať nový..( Mirec si zhlboka vzdychne, Zdeno sa napije
piva )

Jojco: Chceme vykradnúť banku.

Mirec: ( pozrie na Jojca mierne vražedne ) No. Banku. Čo si o tom myslíš? Išiel
by si s nami do toho? Aspoň teda organizačne. Máš vplyv a tak..Máš autobazár,
známosti všelijaké, chápeš. Si náš kamarát. Vieš všeličo zohnať, máš rešpekt,
kontakty. Podelili by sme sa.

Zdeno: Hovorím, že na špinavú robotu ste vy dvaja nezamestnaní vyhulení

blbci ideálni adepti.. Ale to ste ma, chlapci, trochu zaskočili. To už nie je žiadna
sranda toto.

Jojco: A trávu dílovať tiež neni sranda.

Zdeno: Proti tomuto je.

Mirec: A tvrdé??

Zdeno: To už nerobíte predsa. Na to mám niekoho iného.

Mirec: Mladších a silnejších.

Zdeno: Presne tak, ale to je jedno. Vráťme sa...

Jojco: Máme to premyslené. Detailne.

Mirec: Vypozorované veci.

Zdeno: A čo potrebujete odo mňa?

Mirec: Či by si nemal nejaké auto požičať? Stačí nejaké staré. Z toho bazáru
tvojho.

Jojco: A či by si nám nemohol zohnať nejaké pištole. Alebo aspoň jednu.

Zdeno: Či teda akože s vami do toho nepôjdem?

Mirec: Presne tak.

Jojco: Presne tak. Organizačne. Produkčne jako. Podelíme sa. Dáme ti časť.

Zdeno: Pištol, čo akože vystrelí keď treba??

Mirec: Tak chápeš, lupiči by mali mať jako funkčné to, náradie.

Jojco: Samozreje, jako, ideálne to nepoužiť, alebo tak..ale zas keby náhodou čo
ja viem, si jako v ohrození, tak máš zase tú, istotu, že držíš v ruke niečo, akože
ten revolver, čo akože normálne je funkčný, chápeš..

Zdeno: Chápem. A banku ste si už vybrali??

Mirec: Jasne, už vyše mesiaca na tom makáme. Samozrejme.

Jojco: Päť týždnov..Pozorovanie terénu, zápisky a podobne.

Mirec: Detaily. Máme to vypozorované. Chceli sme benzínku, ale banka je

lepšia.

Jojco: Presne tak. Treba to urobiť v piatok..

Zdeno: Mhm..

Mirec: Zajtra.

Zdeno: Vám drbe?? To vám mám zohnať do zajtra auto a dva revolvery??

Mirec: Stačí jeden. Druhý budeme mať hračkársky. ( vyťahuje ho )

Zdeno: Jebe ti?? Schovaj to.

Mirec: Ale veď to je hračkársky.

Zdeno: Vyzerá jak pravý.

Mirec: Vidíš a presne o to ide..

Jojco: Mysleli sme, že by si mal akože podiel potom na všetkom, že by sme sa

rozdelili..to by nebolo zadarmo.

Zdeno: Tak to je snáď jasné. A to nemôžete počkať do budúceho piatku?

Mirec: Nemôžeme. Jojco má kapitánsky kurz.

Jojco: Robím si kapitánsky kurz, teda ešte nerobím, chcem si začať robiť, budúci
piatok mám prvú lekciu. Chceme si kúpiť loď.. Keď na to budem mať.

MIrec: A akože potom tak..odplávať. Na nej. Normálne po mori. Nový Zéland.

Nie akože navždy, budeme sa sem vracať..

Jojco: A to sme sa ťa tiež chceli spýtať, či nevieš o niekom kto má volnú garáž.
Na tú loď. Ale to bude až tak za rok..

Zdeno: Vy ste fakt kokoti..

5.

( Miško Láska sedí v pasáži na skladacej rybárskej stoličke, pred sebou má

otvorený futrál z akordeónu na ktorom hrá pesničku Dnes a zejtra naposled.
Nevieme, či je to pred tým všetkým alebo už po tom, alebo v ten deň, keď sa to
všetko odohráva. Z dverí banky vyjde Dano, zapáli si cigaretu, s Miškom Láskom
sa pozdravia pohľadom. Miško hrá a Dano počúva. Miško prestane hrať. )
Miško Láska: Už si jej to povedal??

Dano: Ešte nie.

Miško Láska: A kedy?

Dano: Čo ja viem?? Možno nikdy..

Miško Láska: Ale to musíš. Zober ju niekam na prechádzku, alebo do vinárne

a povedz jej to.

Dano: ( usmeje sa mierne trpko ) Hovoríte ako moja mama, ujo Láska.

Miško Láska: No vidíš..Láska ti vraví, že keď cítiš lásku, tak ju máš vyznať. Lebo
keď ju nevyznáš, keď ju nezveríš, tak ona sa vyplaší a potom, keď ju budeš
chcieť chytiť, ona tu už nebude, lebo bude celá taká vyplašená.

Dano: ( potiahne z cigarety a zahasí ju v popolníku, ktorý si celý čas drží v ruke )
Asi áno. Zajtra.

Miško Láska: ( hrá a spieva ) Dnes a zejtra naposled.. ( Dano sa k jeho spevu
pridá )

Dano: Americkí Slováci by vás vyniesli do neba, tam všetci milujú tento pátos.

Miško Láska: To nie je pátos, to je ľudová tvorba, chlapče.

Dano: Neznášam ľudovú tvorbu.

Miško Láska: Korene.

Dano: Ja neviem, korene, to už je každému dnes jedno, nie??

Miško Láska: Tak nehovor. Keď si budeš pripúšťať takéto negatívne myšlienky,
sám budeš negatívny.

Dano: Že či by ste pre Eriku nezahrali nejakú pesničku??

Miško Láska: A čoby nie? Aj keď to tam nie je počuť. Neprestrieľné.

Opancierované.

Dano: Ale prosím vás, čo by boli opancierované? Otvorím ich.

Miško Láska: Bude vám tam fúkať.

Dano: Nech chvíľu fúka. ( otvorí dvere )

( Miško začne hrať na akordeón hit z filmu Titanic.. Dano chvíľu počúva, pri tom
sa usmieva a myslí na Eriku, ktorá je ale samozrejme šťastne vydatá..Teda
aspoň on si to myslí, alebo to niekde počul, potom zájde dnu. Po chvíli príde
niekto dvere zatvoriť, možno práve Erika, ktorá si dala pesničku zahrať, ale ďalej
to už nedomyslela )

6.

(Peter kľačí pred Milenou. Je to niekde vonku. Možno pri tom fúka vietor, alebo
poletuje ešte sneh. )

Peter: Vydáš sa za mňa??

Milena: ( nezmôže sa na slovo, možno jej z úst vyjde nejaký ten pazvuk )

Peter: ( vyťahuje prstienok ) Neviem, ako sa to robí, pripadám si mierne

trápne..

Milena: ( obzerá si prsteň ) Krásny.

Peter: Tri kamene. Vydáš?

Milena: Ja neviem, Peťko.

Peter: Nevydáš?

Milena: To som nepovedala.

Peter: Povedala si, že nevieš.

Milena: Zaskočil si ma, som v šoku.

Peter: Ak nechceš, povedz.

Milena: To nevravím, ja len...

Peter: Čo?

Milena: ( mlčí chvíľu ) Že to nie je len tak.

Peter: Veď ja to nehovorím len tak.

Milena: Postav sa, prechladnú ti kolená.

Peter: Vezmeš si ma za muža??

Milena: ( po chvíli ) Áno.

Peter: Áno?

Milena: Áno.

Peter: ( postaví sa ) Už mám termín, aj miesto, a vlastne skoro všetko

zorganizované.

Milena: Áno?

Peter: Áno.

Milena: Aha.

Peter: Aha znamená, že si rada, alebo že nie si rada??

Milena: Aha znamená len to, že sa divím, že si to všetko tak stihol zorganizovať.

Peter: Načo budeme strácať čas??

Milena: To je pravda. Hneď zavolám mame.

Peter: Bolo by skvelé, keby mohla priletieť na svadbu.

Milena: To by bolo perfektné, aj keď s tým nepočítam. Neznáša to tu.

Peter: Mohla by sa prekonať kvôli dcére.

Milena: Alebo by sme mohli ísť my do Austrálie, na svadobnú cestu.

Peter: Už mám predbežne zarezervovaný hotel v Benátkach. Necelý mesiac po

svadbe. Aby sme si stihli vybaviť dovolenku a podobne.

Milena: V Benátkach? ( objíme ho, je ale v miernych viditeľných rozpakoch ) Ja

budem manželka.

Peter: Vyzerá to tak.

Milena: A beriem si Petra.

Peter: To sú teda veci.

Milena: A pôjdeme do Benátok.

Peter: Spolu.

Milena: Nie je to všetko príliš rýchle?

Peter: Nemyslím. Začínam plešatieť, priberať, treba konať rýchlo.

Milena: ( smeje sa ) To je pravda.

7.

Jojco:
( stojí na druhej strane chodníka oproti pasáži, do ktorej sa díva dlhým
koncentrovaným pohľadom )
S Mirom sa poznáme od základnej školy. Už tam začala naša lúserská cesta
životom. Všetko prvé sme absolvovali spolu. Všetko prvé dobré aj všetko prvé
zlé. Viac bolo asi toho prvého zlého. Zdá sa, že to spolu potiahneme až k tomu
poslednému. A ja by som bol radšej, keby to bolo k poslednému dobrému ako
k poslednému zlému. Boli sme chvíľu aj králi a chvíľu aj tí poslední. A tými
poslednými sme zostali. Ja som sa pokúsil to na chvíľu zmeniť, keď som išiel na
gympel. Mirec išiel na učňovku. Ja som sa trošku lepšie učil a na gympel som
išiel len kvoli našim. Na cirkevné gymnázium dokonca. Mirec sa mi smial,
vysmieval, hovoril niečo o padlých anjeloch, neviem, kde to počul. Ale to
takmer všetci vlastne, sa mi smiali. Nechcel som žiť dva životy, tak som ten
jeden odstrihol. Ten zlý, čo dláždil cestu do zatratenia. Tak mi hovorili v škole.
Ale to v skutočnosti, samozrejme, nejde. Ono si to človeka vždy dobehne. Zvlášť
takého slabého človeka ako som ja. Potom sme sa dlho s Mircom nestretávali,
ale ako sa hovorí, cesty života nás zase zviedli dokopy. Náhodne. Pri stole, na
ktorom bolo pivo a rum. Z gymnázia som odišiel, sralo ma to tam a vo všetkom
som bol najhorší. Prestúpil som na tú učňovku, kde bol aj Mirec, ale odtiaľ sme
odišli spolu. Niekto si myslel, že sme teplí. Teda, lebo sa vedelo, že Mirec je asi
teplý. Ja som sa ho na to nikdy nepýtal, mal aj nejaké ženy. Na mňa si nikdy
nedovolil nič. To skôr ja som nemal nijaké ženy, lebo ma nijaká nechcela. Ktorá
by chcela niekoho, kto si musí dať hneď po prebudení jointa? Začala nás takto
( ukáže gestom ) hltať taká nejaká divná nekonečná čierna priepasť, čo sa točila
rýchlo ako peklo. Akoby už nebolo cesty späť. Keď sme tomu uverili, že nie je
cesty späť prepadávali sme sa do stále väčších a väčších sračiek. Toto ( ukáže
hlavou pred seba do pasáže ) bude zvrat nášho, môjho, života, viem to. Cítim
to. Potom kapitánske skúšky, loď, rieka a vietor do tváre, po prúde aj protiprúd.
A čára navždycky a ďaleko..Mirec je presvedčený, že odplávame spolu, ale ja
rozmýšľam, teda už som presvedčený, že odplávam sám.

( Z pasáže vychádza Peter, prejde na druhú stranu cesty, keď kráča okolo Jojca
nečakane ho osloví.)

Peter: Nemáte prosím cigaretu?

Jojco: Cigaretu? Akú cigaretu?

Peter: Pardon? Hocijakú.

Jojco: Nefajčím.

Peter: Veď fajčíte. Držíte cigaretu v ruke. Inak by som sa pri vás nezastavil.

Jojco: Aha. Občas fajčím. No a čo ako máš proti tomu, že fajčím, do piče??

Peter: Tak sorry, že som vás...( chce odísť )

Jojco: ( upokojí sa ) Máte sa dobre?

Peter: Chystám sa na veľké zmeny.

Jojco: Naozaj? To ja tiež...Nemáte nejaké drobné??

Peter: Nemám.

Jojco: Veď idete z banky!

Peter: No, dovi...( odchádza )

Jojco: ( kričí za ním ) Sedlák vydrbaný!!

8.

( Pri priehradke v banke je počuť hádku. Za prepážkou sedí Erika, krásna mladá
žena, na druhej strane okienka stojí Peter. Hádka graduje..)

Peter: Prosím vás, slečna, vy ste tu kvôli mne, nie ja kvôli vám, chápete to?!
Erika: Pane, nezvyšujte na mňa láskavo hlas. Všetko, čo ste potrebovali vedieť
som vám povedala. Podala som vám informácie, na ktoré ste sa pýtali.

Peter: Ja vás prosím, normálne, ľudsky vás prosím, aby ste mi to napísala na
papier. Ten postup. Potrebujem skrátka, aby ste mi na kúsok papiera napísala
krok za krokom, ako poslať peniaze z cudziny, z Austrálie, na účet vo vašej
banke.

Erika: Ale vy nemáte u nás účet, nechápete!?

Peter: No a čo?? Má ho u vás moja budúca žena!!

( Daniel, ktorý chvíľu ku konfliktu z ľahkej diaľky prizeral dostúpi. Inštinktívne sa

možno chytí svojej zbrane, ktorú má zastrčenú za opaskom..)

Dano: Nejaký problém??

Peter: Čože??

Dano: Nehovorí sa čože, ale prosím.. Pýtam sa, či je nejaký problém.

Peter: A aký by mal byť problém??

Dano: Erika?

Erika: Nie, všetko v poriadku, len sme si tuto s pánom niečo vysvetľovali.

Peter: Tak nenapíšete mi to teda na kúsok papiera?? Ako som vás slušne
žiadal?

Erika: Ja nie som vaša sekretárka.

Peter: Takú by som ani nechcel.

Dano: Upokojte sa.

Peter: Vy sa do toho nestarajte.

Dano: Čo ste povedali??

Peter: ( ostrahu zjavne ignoruje , Erike ) Môžem hovoriť s vašim nadriadeným??

Erika: Šéfka pobočky je na obede, ak chcete kontaktovať vedenie banky môžete
to urobiť telefonicky alebo emailom. Kontakty nájdete na našich webových
stránkach.

Peter: ( zvyšuje hlas ) Na obede?

Erika: My tiež niekedy musíme jesť.

Peter: ( tvári sa, že kričí )Nedivím sa, že tento štát sa rúti do veľkej tlstej riti, keď
za jeho prepážkami, na úradoch, v bankách..( hľadá slová, je to trapné ) sedia
také..ani neviem ako to povedať, sliepky, ako ste vy..( otočí sa a odchádza )

Erika: ( s úsmevom ) Dovidenia.

Dano: Čo si to povedal?! Čo si to povedal?? ( vybehne za Petrom von, po chvíli

sa vráti ) Sa mi stratil niekde v pasáži. A nemôžem opustiť pracovisko, rozumieš.
Keby som ho chytil..( zase inštinktívne chytá zbraň )

Erika: ( je celkom v pohode, usmieva sa ) Tak by si ho zastrelil??

Dano: Neznášam, keď niekto kričí na ženy. Keď sa niekto takto vyvyšuje.
Neznášam tých pyšných arogantných ľudí tretieho tisícročia, ktorí akoby všetci
práve dokončili kurz asertivity.. Ten ma teda vytočil.

Erika: Mňa pobavil.

Dano: ( po chvíli ) To ťa obdivujem, že to takto zvládaš s nadhľadom.

Erika: Musím, veď ide len o peniaze.

Dano: Presne tak. ( chvíľu mlčí, Erika si všimne jeho rozpaky ) Ešte som sa chcel
spýtať..

Erika: Áno..

Dano: No, že či inak všetko v pohode. A tak.

Erika: Všetko inak v pohode. A ty??

Dano: V pohode. Tiež, všetko. Príjemná práca, príjemní ľudia, cítim sa tu dobre.

Erika: Aj my sa tu cítime bezpečne. Keď si tu.

Dano: Ďakujem.
Erika: Tak nás pekne stráž.

Dano: ( po chvíli, nevie nájsť odvahu, nevie ) Idem si von zapáliť..

Erika: Daj mi zahrať nejakú peknú pesničku u pána Miška. ( usmeje sa, ale to už
na ďalšieho klienta ) Čo môžem pre vás urobiť??

( Dano odíde, vyjde von z banky. Dvere zavrie Brano. A samo. )

9.

Mama:
Ja neviem za čo.. Ako mám vyžiť? Z toho, čo mi poštárka vždy desiateho
prinesie? Za celý život, kedy som v nemocnici robila prvé posledné... Celý život
ako zdravotná sestra. A teraz mi desiateho príde výsmech. To mám za to, že
som pomáhala. Chorým. Z toho dôchodku sa nedá vyžiť, to sú peniaze? To nie
sú peniaze. To je almužna. Od Danka nebudem predsa nič pýtať. Od môjho
jediného syna. On si musí šetriť, postaviť sa na vlastné nohy.
( chvíľu mlčí ) Chvála bohu, že sa vrátil. Tie mladícke rozmary že ho prešli a že už
je doma. Varím mu, žehlím, periem, všetko rada. Ale od neho nechcem nič.
Lebo je môj syn. Stačí mi len to, že je doma. Nakupujem v zľavách, všetko
lacnejšie ako normálne, listujem katalógy, zaujímam sa čo a kde majú. Takú
peknú košeľu som mu kúpila v Lidli, tuto u nás na sídlisku. A on že to nosiť
nebude, že to je ako z nejakého stánku. Kde by v stánku takú peknú kúpil? Takú
kockovanú. Nikde. A nebola ani drahá. Že si ju mám nosiť sama. Keby ju nosil,
určite by sa páčil dievčatám. Vidím na ňom, že tá jedna od nich mu leží v hlave.
Pôjdem sa na ňu pozrieť, ale musím nejako tajne, to by on nezniesol, keby som
ho prišla kontrolovať. Ale je raz osoba verejne činná? Je. Tak si musí zvykať. No.
Dnes mu urobím buchty, parené, tie má rád. Zavolala by som mu na mobil, či aj
polievku, ale v práci ho nebudem otravovať. Taká som rada, že si našiel prácu,
taká som rada, pane bože, dúfam, že s ním budú spokojní jeho nadriadení, a že
on bude spokojný. To by som chcela najviac, aby sme boli všetci spokojní, aj
s tým málom, čo máme. Ale inde nemajú ani toľko, inde nemajú nič. Idem robiť
tie buchty. Tie má Danko rád. ( zoberie telefón a vytočí číslo )

Dano: ( zvoní mu mobil, zodvihne ) Čo sa deje?...Som v práci, prosil som ťa, aby
si mi sem nevolala, keby ma videl šéf, mohol by...No a o čo ide??...To mi voláš
naozaj len kvôli tomu??...Nezabudol som. Ahoj. Uvidíš. ( položí ) To už fakt toto
ne!!

10.

( Zdeno s Jojcom sedia a pijú pivo. Na stole je ešte rozpité tretie. )

Zdeno: Potreboval by som niekoho, kto by mi díloval trávu.

Jojco: Iba trávu?

Zdeno: Aj nejaké možno péčko. Ale už nevaríme, už len akože servis..

Jojco: Ja nechcem mať už nič s pikom spoločné, chápeš.

Zdeno: To je jasné, ja ako tiež nie, to je jasné.

Jojco: Jaká je to tráva??

Zdeno: Lampovica. Silná jak sviňa. Každý to chce.

Jojco: Zo skrine??

Zdeno: Každý to chce.

Jojco: Je zo skrine??

Zdeno: To ti može byť jedno, kurva, či zo skrine, a može ti byť jedno aj jaká je.
Podstatné je, že každý to chce a každý to hulí. A dnes už hulí úplne každý a toto
úplne každý chce. Je to proste mega gandža a hotovo. Keď máš nejaký
problém, tak povedz, že máš nejaký problém a hotovo. Prehrnieme list,
zabudneme na to a ja si nájdem niekoho iného. Bodka. Basta.

( Vracia sa Mirec zo záchoda. )

Zdeno: Ty furt len štíš. Si prostatik nejaký alebo čo??

Mirec: Pijem vela vody, prečisťujem sa, potom musím chodiť často na záchod.

Zdeno: Jak sa prečisťuješ?

Mirec: Jak jak?? Zdravotne.. Tri litre vody denne.

Zdeno: Vody?

Mirec: Čistej.

Zdeno: By ma jeblo.

Jojco: Aj maso prestal žrať. Zjemnel.

Zdeno: Ešte zjemnel? Tento? Si nedáš ani klobásu??

Mirec: Ne.

Zdeno: Ani párky??

Mirec: Ani klobásu, ani párky. Je klobása maso? Sú párky maso?? Nežerem
maso, nekonzumujem nič, čo bolo niekedy živým tvorom.

Zdeno: ( chvíľu mlčí ) Aha. A prečo?

Mirec: Z princípu. A kvôli tej očiste. Ryby možem. Teším sa, ako si budeme raz
na mori chytať ryby.

Zdeno: Jasné. A ako dlho to už máš takto??

Mirec: Dnes šiesty deň.

Zdeno: ( vybuchne smiechom ) Jasné.

Mirec: Nie je nad prírodu.

Jojco: ( Zdenovi ) Vidíš. Som ti hovoril, že lampovica je chemické peklo.

Zdeno: A to jak s tým súvisí?

Jojco: Všetko so všetkým súvisí.

Mirec: Jaká lampovica??

Jojco: Zdeno má pre nás kšeft.

Mirec: Z fetom nechcem mať už nič spoločné.

Jojco: Zhulený si jak veverička a s fetom nechceš mať nič spoločné.

Mirec: To je iné niečo, ty kokos, to je príroda.

Jojco: Jasné, príroda zo skrine.

Mirec: Jaký kšeft?

Zdeno: Iba trávu.

Mirec: To je tiež fet. A nie je v tom akože žiadny rozdiel!!

Zdeno: Tebe už asi načisto jeblo. Si sa úplne zamotal. Aj namotal.

Mirec: Gandža je také isté svinstvo jak všetko ostatné. Je to o závislosti? Je.
Potrebuješ to už potom pravidelne?? Potrebuješ. Ovplyvňuje to tvoje
vnímanie? Tvoju perifériu? Tvoj pohlad proste na skutočnosť? Ovplyvňuje to
dokonca tú skutočnosť samotnú? Ovplyvňuje a né že né. Ovplyvňuje jak sviňa,
mení ťa to, deformuje to tvoju osobnosť. Proste to robí z teba závislého
a nesvojprávneho človeka.

Zdeno: Mne to je jedno. Nemám na takéto kecy čas. Tak idete do toho??

Mirec: Ja nie.

Zdeno: ( Jojcovi ) Ty?

Jojco: ( Mircovi ) Potrebujeme prachy.

Mirec: Každý potrebuje prachy.

Jojco: To je hovadina. Žraloci nepotrebujú prachy.

Mirec: Jakí žraloci?

Jojco: Finanční. Ani uhlobaróni, ani velkopodnikatelia, ani veksláci bývalí, ani
všetci, čo si nakradli už prachy nepotrebujú. Ani milionári nepotrebujú prachy.
Zlodeji ani mafiáni prachy nepotrebujú.

Zdeno: Čo sa pri tom pozeráš na mňa? Jebe ti načisto už??

Mirec: To je blbosť. Každý, úplne každý potrebuje prachy.

Zdeno: ( na odchode ) Tak čaute.

Mirec: Podmienky sú jaké??

Zdeno: ( zastaví ) Tak jak vždycky. Jak minule, jak predminule, jak
predpredminule..

Mirec: To je na hovno.

Zdeno: Tak si nájdem niekoho iného. Pre koho to nebude na hovno. A kto
nebude okolo toho filozofovať jak Platón.

Jojco: Jaký plafón??

Zdeno: Asi si musím už definitívne nájsť niekoho iného. Mladú krv.

Mirec: My sme najlepší. Neojebávame. Nebonzujeme. Stará škola.

Jojco: Presne.

Zdeno: Ale ste furt na padrť!

Mirec: Chceme sa dohodnúť na nových podmienkach dílovania. To je všetko.

Mladá krv je plná síry. Vytečie na teba jak kýbel nenávisti.

Jojco: Ty si zhulený?

Mirec: Pardon?

Zdeno: Ubalíme??

Mirec: Malého a tenkého.

Jojco: Zase hovoríš o svojom vtáku?

Zdeno: ( smeje sa a vyťahuje veci k tomu, aby mohol ubaliť jointa ) Vy ste fakt
dvojka. Ale viete čo, chlapi?? Normálne vás mám rád.

Jojco: Nás má každý rád.

Mirec: Aj navzájom sa máme radi.

Jojco: Ale né tak, jak by sa to mohlo zdať.

Zdeno: Jasné, mne to je jedno.

Mirec: Chcelo by to už niečo veľké, kurva, niečo čo by to všetko zmenilo, čo by

nás oslobodilo, dlhy zarezalo, šecky sračky povymetalo z komína.
Jojco: Keď som bol malý chlapec, myslel som si, že keď budem mať toľko rokov
ako mám teraz, tak budem bohatý a v pohode.

Mirec: ( smeje sa ) Veď si v pohode ne??

Zdeno: ( veselo balí ) A toto vás zas na nejaký čas zalepí. Finančne.

Jojco: Peniaze sú na kokot.

Mirec: Bez nich je na kokot.

Jojco: Mhmm. Veď práve.

( Zdeno zapaľuje..)

11.

( Danova mama sedí na stoličke a spieva. Je skúška zboru. Počuť nejaký pekný
zborový spev. Vedľa nej sedí Milena a tiež spieva. Obidve sú mezzosoprán.
Spievajú veľmi zaujate a pateticky. Obidve majú, zdá sa, podobný výraz. Je to
len výsek z veľkého spievajúceho telesa. Dospievajú. )

Mama: ( díva sa okolo seba, akoby to hovorila všetkým „neviditeľným“

kolegyniam ) Ja by som vám chcela všetkým ešte raz veľmi poďakovať, dievčatá.
Som medzi vami veľmi rada, je mi medzi vami dobre.

Milena: Aj my ťa máme radi, Marienka.

Mama: Ďakujem vám ešte raz za darček..( ukáže tamburínku s malými

činelkami, ktorú držala doteraz v spustenej ruke a zľahka na nej zabubnuje )
Sľubujem, že budem trénovať, len musím keď nebude môj Danko doma, ten by
z toho asi radosť nemal..

( Vo zvuku ženský smiech a rôzne pozdravy, rozlúčky, vrava, nálada na konci

skúšky zboru. Mama si balí veci..Milena tiež. )

Mama: Tak ako sa cítiš pár dní pred svadbou? Milenka? Už sa to dá rátať na
hodiny, však??

Milena: ( po pauze ) Nevydám sa.

Mama: Nevydáš?

Milena: Nie.

Mama: Ale veď...svadba je za pár...

Milena: No, budeme to musieť všetko zrušiť.

Mama: To je ale strašné.

Milena: Ja ho nemilujem, Marienka.

Mama: A to len tak zrazu si na to prišla??

Milena: Nie zrazu. Nemilujem ho už dávno. A čo ja viem, či som ho niekedy

vôbec milovala..

Mama: Tak prečo si sa chcela vydávať?

Milena: Myslím, že kvôli Petrovi. Hej, ja som povedala áno kvôli nemu.. Musím
to proste zrušiť..

Mama: Ale to je..

Milena: Kruté, viem.

Mama: A nie je to len taký náhly záchvat.. vieš, zo strachu, že už to príde,

myšlienky, ktoré nepoznáš...Alebo niečo podobné.

Milena: Je to moje hlboké presvedčenie, že si Petra nezoberiem. A je to presne

naopak. To plánovanie svadby, všetko s tým spojené...to bol náhly záchvat...

Mama: A Peter to už vie??

Milena: Nie. Dnes sa mu to chystám povedať. Dnes máme ísť kupovať topánky
k jeho svadobnému obleku.

Mama: No teda. Vravela si, že tvoja mama vám už poslala peniaze na svadbu...

Milena: To je jedno, to s tým nemá nič spoločné. Nebudeme sa brať kvôli

peniazom.

Mama: Veď tak som to ani nemyslela.

Milena: No, nejako to snáď všetko dopadne. Peter nie je hrdina. Peter je
zbabelec. Ja nechcem prežiť život so zbabelcom. Alebo nechcem sa vydať, aby
som sa za krátky čas musela rozvádzať.

Mama: To si zistila všetko až teraz?

Milena: Nie, Marienka, to viem už dávno.

Mama: A prečo si teda...?

Milena: To sa ťažko vysvetľuje. Nehovor to prosím nikomu, poviem im to tu

sama, keď to troška celé odznie..a tak.

Mama: Vidíš, ja som chcela tak veľmi svadbu...a ten môj nechcel. Keby sme sa
zobrali, možno by potom od nás tak ľahko neodišiel. Aj keď asi v jeho prípade
by to bolo celkom jedno..Tak veľmi som chcela byť nevesta. Vidieť sa taká
nastrojená v zrkadle..

Milena: Ale veď ja nemám problém s tým byť nevesta. ( celkom nečakane sa
rozplače ) O to predsa nejde. Prepáč...

Mama: Ja viem.( objíme ju ) Poď sem...Neospravedlňuj sa.

Milena: ( vymaní sa z objatia ) Hlavne ma neľutuj, prosím...

Mama: To mi stále hovorí aj môj syn.

Milena: Vidíš, to bude asi generačné.

( Zasmejú sa.)

Mama: ( s úsmevom ) Inak, keby si chcela, on nikoho nemá..

Milena: ( s úsmevom )Daniel nie je môj typ.

Mama: Tak to rodina nebudeme. Viem si ťa celkom predstaviť u nás v kuchyni.

Milena: V tom vašom paneláku??

Mama: No a čo??

Milena: Ja keď v kuchyni, tak vo vile na kopci...( zasmejú sa )Ešte raz všetko
najlepšie k narodeninám, a pekne to doma oslávte.
Mama: To, predpokladám, nehrozí..Daniel na to určite zabudol..

Milena: Možno budeš prekvapená.

Mama: Myslím, že nebudem.

Milena: ( stojí už dlhšie oblečená ) Tak, idem na to.

( Danielova mama jej ukáže gesto pri ktorom ukazováky zvierajú palce, Milena
sa ľahko ironicky usmeje. Má pekný úsmev a je to pekná žena. Ale aj Peter má
pekný úsmev a tiež bol niekedy pekný chlap. Ale to je v tejto chvíli celkom
jedno. )

12.

( Dano a Erika sedia pri stole v kaviarni a pijú víno. )

Erika: Čo nič nehovoríš?

Dano: No..nemám slov, stále nemôžem poriadne uveriť, že tu so mnou sedíš.

Erika: A čo je na tom také nepochopiteľné?

Dano: Ja..ja ani poriadne neviem.

Erika: Tak sa ma niečo pýtaj.

Dano: No...čo by som tak... dobré je to víno?

Erika: Skvelé. Biele. Suché. Presne také aké mám rada.

Dano: Mhmm. A s tvojim priateľom...

Erika: Myslíš manželom?

Dano: Manželom...Všetko v pohode?

Erika: Všetko úplne perfektné. ( pauza ) Chceš so mnou spať?

Dano: Prosím??

Erika: No, či ma chceš pretiahnuť? Ide ti o to, nie??

Dano: No, ani vlastne...aj keď, samozrejme, si krásna žena..

Erika: Keď onanuješ, myslíš pri tom na mňa? Vidím, ako sa na mňa dívaš. Ako ti
tečú zvnútra sliny...( vlezie pod stôl )

Dano: Prosím ťa, čo to robíš?? ( obzerá sa dokola )

Erika: ( spod stola ) Niekedy sa mením na mačičku a hľadám napríklad sladké

mliečko, vieš..

Dano: ( Erika je už medzi jeho nohami, čo nevidíme, vidíme len jeho reakciu )
Preboha, čo to...Erika..To snáď..

( Dano zakláňa hlavu, oddáva sa nečakanej rozkoši, keď v zámku zaštrngocú

kľúče a do bytu vchádza Mama. Dano sa budí s mokrými trenírkami zo svojho
podvečerného sna. Mama stojí vo dverách. )

Mama: Ty si spal?

Dano: No, troška som si zdriemol.

Mama: Si unavený. Veľa je toho v práci?

Dano: Tak normálne.

Mama: Priniesla som zmrzlinu, dáme si??

Dano: Čo?? Zmrzlinu??

Mama: No, že by sme si dnes dali zmrzlinu. Otvoríš šampaňské?? Je

v chladničke.

Dano: Šampaň..( dôjde mu to ) Ja som debil, prepáč.

Mama: To nevadí, ja som ani nič nečakala. To je v poriadku, máš toho veľa..
( vyťahuje tamburínu ) Pozri...( zľahka na ňu bubnujme )

Dano: To je čo??

Mama: Bubienok. To som dostala od dievčat v zbore..Bubienok s činelkami. Um

ca ca um ca ca...Dá sa na tom naučiť pekne hrať, keď mi to pôjde, tak môžem
hrať doprovod k nejakej našej skladbe. Pani dirigentka mi to sľúbila.

Dano: Bednarčíková?

Mama: Bednarčíková nie je dirigent, ona je alt.

Dano: Aha. A ty si čo??

Mama: Mezzosoprán.

Dano: Jasné. Prepáč.

Mama: To je v poriadku. Jedol si?? Nepotrebuješ niečo oprať? Že by som ešte

dala pračku..

Dano: Koľko je hodín?

Mama: Bude sedem. Prečo??

Dano: Len tak sa pýtam...

( Kdesi v diaľke pod oknami začne hrať akordeón. Dano pristúpi k oknu a otvorí
ho. Vykloní sa von a zamáva...)

Dano: Všetko najlepšie...( niekam siahne a vyťahuje krásnu kyticu, Mama ani
nestačí reagovať, je v šoku ) Nejdeš sa ani pozrieť, čo to je za zvuk??

Mama: ( pristúpi k oknu ) To nejako súvisí...so mnou??

Dano: Áno, to je pesnička, ktorú ti namiesto z rádia hrajú naživo. Pre moju
mamu..

( Matka len stojí a počúva, je dojatá. Miško Láska dohrá, Mama tlieska...)

Mama: Ďakujem. Danuško.

Dano: Poďte hore, Miško, zabzučím vám dverami...( mame ) A dnes mi môžeš
hovoriť Danuško. ( odchádza niekam ku vchodovým dverám, Mama zostáva
chvíľu sama, je šťastná v rukách drží veľkú kyticu kvetov, po chvíli vchádza Dano
aj s Miškom Láskom, ktorý spustí Happy Birthday, to mu akosi nejde, nie je to
jeho parketa, do toho spieva lámanou a smiešnou angličtinou, pri maminom
mene Marienka sa tak zvláštne smiešne ukloní )

Miško Láska: ( keď dohrá ) Nejaká špeciálna? Niečo na želanie??

Mama: Čo ja viem?? Nejaký pekný valčík..

Miško Láska: Tento napríklad..( začne hrať ) Vieme, čo to je??

Mama: ( pospevuje ) Na krásnom modrom Dunaji..( chytí do ruky tamburínku
a zľahka bubnuje, pospevuje melódiu )

Miško Láska: Pekne pekne krásne priam. Aká rytmická sekcia nám tu vyrástla.
My už sme, prosím pekne, priam kapela.

Mama: Alebo túto..( začne spievať Teče voda teče cez velecký majír, Miško sa
automaticky pridá v druhom hlase. Krásne im to ladí. )

Dano: ( pri otváraní šampaňského ) Mohli by ste chodiť hrávať napríklad po

domovoch dôchodcov.

Miško Láska: To je veľké podceňovanie, mladý pán. My máme vyššie ambície.

Eurovízia a podobne.

Mama: ( smeje se akoby bola opitá, to si ešte zo šampaňského ani neodpila ) Že

Eurovízia...( dospieva posledné tóny )

Dano: Mama, toto je pán Miško.

Mama: Teší ma. Dobrý deň.

Miško Láska: Ruky bozkávam, milostivá. Michal Láska.

Mama: Vy sa voláte Láska??

Miško Láska: Áno. Láska. Michal.

Dano: ( podáva šampaňské, ktoré už je v pohároch na stopkách ) Tak berte si.

Na zdravíčko.

Miško Láska: Ja len tak symbolicky, alkohol nemôžem.

Mama: To ani nie je pravý alkohol. ( štrngajú si a smejú sa ) Dáte si s nami

zmrzlinu?? Máme aj chlebíčky..

Miško Láska: Nemôžem sa zdržať, čaká ma doma jedna kočka. ( zatvária sa

prekvapene ) Myslím mačka.

Mama: Na chvíľu sa posaďte. ( usádza Miška, ten nemá šancu odmietnuť ) Dáte
si niečo tvrdšie?? Danko, podaj tú pálenku zo špajze. Čo máme od susedov.

Miško Láska: Pálenku naozaj nemôžem.

Dano: Čo by ste trochu nemohli?? Keď sme to tak pekne všetko zorganizovali??
Na zdravíčko.

Miško Láska: Ja len obliznem, aby som neurazil. Naozaj nepijem alkohol, mám
s tým, prosím pekne, neblahé skúsenosti, nerád by som zachádzal do detailov.
Tak na vás, pani Marienka.

Mama: Ja som Mária. A občas mi uniká rytmus, tak prepáčte, že mi to troška...

Miško Láska: Ja som Michal. A robíš perfektné chlebíčky, Marienka. Teda aj tá

pálenka je vynikajúca. A s rytmom sa netráp, nabudúce prinesiem metronóm.

Mama: Ten používame aj v zbore.

Miško Láska: Spievaš v zbore??

Mama: Áno..Dajte si.

Miško Láska: Tykáme, čo??

Mama: No...Daj si. Domáca. Kalvádos.

Dano: Neverila si, že nezabudnem, však??

Mama: Keď mám byť úprimná..

Dano: Podceňuješ ma.

Miško Láska: Dano je dobrý chlapec. Má dobré oči. To ja poznám.

Mama: Ja viem, veď ja viem.

Miško Láska: Nechcete mačku??

Mama: Mačku?? Do bytu? To nie.

Dano: Vy máte malé mačiatka??

Miško Láska: Myslím tú moju starú, je prítulná, vie byť veľmi vďačná a oddaná.
Volá sa Liška. A vie veľa vecí, to sa budete čudovať. Je lepšia ako pes. Je
vycvičená...

Dano: A prečo ju už nechcete??

Miško Láska: Lebo nebudem mať za nejaký čas kde bývať. Na môj dom je
uvalená exekúcia, asi pôjde do dražby..No a tak ďalej a tak ďalej. Nechcem to
príliš rozvádzať, s dovolením. Je ešte ten kalvados??

Mama: Ale to je...( mimochodom mu nalieva pálenku ) ..strašné. Neľudské, ako

zachádzajú s obyčajnými...

Miško Láska: To je na hovno, Marienka. Neplatil som zloženky, vieš. Nemal som
z čoho. Jak som prišiel o holičstvo, všetko sa to začalo nejako sypať. Už je to síce
veľa rokov, ale od vtedy sa mi zdá, to ide všetko k horšiemu.

Dano: Tam kde mal ujo Miško holičstvo, je teraz naša banka.

Miško Láska: Ty hovoríš naša??

Dano: Nemyslím to tak.

Miško Láska: Tak nehovor naša!! ( Marienke ) Chodím do tej istej pasáže, kde
som chodil celý život, s mojou harmonikou tešiť zamračených a do seba
zahľadených spoluobčanov. Tak aby som videl na dvere, do ktorých som vždy
vošiel. Teraz sa tam chodí kvôli peniazom, takže sa ma to už netýka.

Mama: ( po chvíli ) Prídem hrať zajtra s tebou. Budem hrať na bubienok

a spievať. Nacvičíme si nejaký repertoár..Čo ty na to??

Dano: Mama.

Mama: Pýtam sa Miška. Súhlasíš?

Miško Láska: Čo ja viem??

Mama: Nacvičíme si nejaké pesničky, budeš mi spievať druhý hlas, čo povieš??

Nedáš si dole tie rukavice? Máš ich mokré.

Miško Láska: Nemám rád holé dlane.

Mama: Dám ti ich na radiátor, daj. ( sťahuje mu rukavice bez prstov, všimne si
jeho ruky, sú dorezané, matka už začína byť tiež pripitá ) To čo máš Miško na
rukách?? Si sa porezal??

Miško Láska: Budeme spievať keď prídeš. Ako vtáci nebeskí. ( akoby začínal
blúzniť, prejavuje sa v jeho slovách nečakane silná opilosť ) Musíme sa
zachrániť. Láska už nemá silu, stráca ju, vieš. Cítiš? Nevládze držať na nebi už
vtákov kovových, tí začnú padať rovno do pekla so všetkými hriešnikmi aj
hriechmi sveta. Už začali. Rozlamovať sa o skaly a o morské hladiny. Nevládze
ani koráby držať na hladinách, valia ku dnu pod ťarchou hriechov. A v tom
náreku človeka bude sa odrážať rev našej doby, ako v zrkadle. Nevládze už
Láska zachraňovať prežrané bruchá. Ani vypasené rite. Krivé oči a krivé sľuby
zabijú všetko ľudské, čo v nás zostalo. Aj Lásku zabijú. Britvou potiahnu takto od
kosti ku kosti, okolo krku, ako už potiahli. Ale teraz potiahnu silnejšie a hlbšie.
Až do bahna. A bez Lásky nebude už svet svetom, utopí sa v ohni čo je žeravý.
Čo pľuje sliny plné jedu. A rozpálená tlama vystúpi z vysokých budov veľkých
miest, s ostrými zubami rozkúše tepny a žily, v ktorých prúdi ešte nádej. A tá
vystrekne ako semeno, zanikne, stečie po holých hlavách kráľov. Do prázdna,
do prázdnych izieb bez záclon, kde zhnili parkety. Zamrznuté slnko vypáli
studené diery v našich bruchách. Mamon a statky zadusia svetlo, ktoré ešte
nosiť by sme chceli v sebe. Zaniknú v temnote naše sny, zostane len svet
v ktorom je nič, svet, ktorý nemá svoju cestu vpred..Svet, v ktorom nie je
miesto pre zajtrajší deň! Deštrukcia už začala. Začala tu, v nás.. Držte sa
niečoho, ak sa niečoho dá. ( teatrálne a hrozivo si ukáže na svoju hruď )

( Pri tomto svojom „extempóre“ sa snaží Daniel Miška Lásku zastaviť, ale nejde
to. Ten sa postaví na stoličku je celý červený a rozpálený. Keď skončí svoj
hrozivý výjav, zosunie sa na stôl, rovno do zmrzliny či do chlebíčkov, popadajú
poháre, niečo sa rozbije. Miško Láska leží vyčerpaný v rôznych tekutinách a
dychčí ako unavený lev. Marienka ho utišuje. Bez slov, len ho potichu hladká po
hlave.)

Dano: Fúha...To čo bolo??

Marienka: ( hladká Miška po hlave ) Všetko bude dobré, Miško Láska. Zajtra
prídem za tebou do pasáže a budeme spolu hrať. Budeme dvojhlasne spievať
a budeme spolu hrať. Ty prinesieš metronóm, aby sme udržali rytmus. Budeme
spolu hrať. Budeme spolu..sa dívať na tie tvoje staré dvere.

( Daniel sa pozrie so zvláštnou výčitkou na svoju mamu. Tá sa na neho nepozrie.

Díva sa na Miška Lásku, ktorý chrčí a pľuje sliny. )
13. alebo postlúdium

( Jojco, Mirec, Peter, Milena, Dano, Erika, Zdeno, Predavačka, Bednarčíková.

Neskôr Mama a Miško Láska. Banka. Javisko. Sú tam takmer všetci, miešajú
svoje hlasy a slová z nich upletené, v priamej reči, scénických poznámkach
a komentároch. Niektoré sa prekrývajú cez seba, niektoré opakujú v dynamickej
rytmizovanej kakofónii. Po chvíli ani nevedno, ktorá myšlienka komu patrí. Asi
všetky všetkým. Nabaľuje sa to všetko a vrství.)

Tu ešte, prosím, podpis.

Samozrejme.

Nerozmyslíš si to??

Nezačínaj.

Ďakujem. Pokladňa je...

Vidíte, že viete byť aj príjemná.

Môžeš byť rád, že sme tu.

Neposer to! Počkaj.

Čo je???

Pobozká ho na ústa.

Pobozkal ma na ústa, skoro ma jeblo.

Čo robíš?

Nič.

Ti jebe??

Ale ja ťa stále milujem.

Všetko som ti povedala.

To bol rozmar.
Bolo mu do plaču, nenávidela som ho, fuj, hrozné slovo, aká som krutá, ale bol
mi odporný, predstavila som si ten smrad jeho nôh, to ako konzumuje puding
a už som si krutá nepripadala.

Na zem, všetci na zem.

Preboha!!!

Na zem!!!

Jeden sa hneď rozbehol k môjmu okienku a do toho otvoru, čo je rovno pred
mojimi očami, vrazil pištoľ.

Boli vyzbrojení od hlavy až k päte. Ani neviem, koľko ich mohlo byť. Zdalo sa mi,
že za opaskom má ten jeden granát.

Išla som okolo, hľadala som zmenáreň. Dívam sa, je to Marienka? Nie je to
ona?? S tým starým bláznom. Ani ma nevidela, bola tak zabraná do toho spevu.
A oblečená tak divne. V nejakej nevkusnej kockovanej košeli. Tak som tam tak
na chvíľu zastala, dovnútra som vošla až keď..Až neskôr.

Nepočujete.. na zem!!

Strčil do mňa, a spadla som tvárou dolu.

K trezoru. Poďme. Si hluchá, fešanda??

V maskách? Dvaja?? To som si nevšimla.

Prosím vás!

Rozbila som si nos.

Bola som sa pýtať na hypotéku. Neviem odkiaľ som tých dvoch poznala, ale boli
mi povedomí. Hlavne on. Keď som si uvedomila, že na nohách má topánky
z našej predajne, vtedy vtrhli tí dvaja dovnútra.

Dvere sa rozletia tak, že medený zvonček narazí do steny nad nimi. K zemi,
všetci k zemi, roznesie sa priestorom. Je v tom akási zvláštna brutalita a prosba
zároveň.
Rozplakala som sa. Strachom som sa roztriasla. Jeden tú zbraň namieril rovno
do mojej tváre. Jáj, pred tým som ešte začula tak inak zazvoniť ten náš starý
zvonec.

Nerev, rozumieš, nerev.

K trezoru.

Trasie sa jej hlas, chce niečo povedať, ale nepovie nič.

Tečie mi krv. Prosím vás, mne tečie krv.

Niekto kričí, niekto plače, tečie krv, všade je zmätok.

Ležte tvárou k zemi, nič sa vám nestane.

Ja som hľadala len zmenáreň, chcela som si vymeniť Eurá, chystali sme sa do
Nízkych Tatier. Ten kurz je strašný, bože môj ten kurz je strašný. Kde to žijeme?

Pohni!! Nepočuješ?!

Nehýbte sa!! Nikto sa ani nepohne!!

Minimum slov.

Bol to šok.

Oni veľa nerozprávali, boli zohratí. Nebezpeční.

To sú lúzri, vymastené mozgy, myslíte si, že ja by som..? S takýmito?!

Hej. Zašepká. Hej.

Peter, zbláznil si sa? Ticho lež.

Keď máte mať zbrane, tak poriadne, vy kokoti. To vás bude istiť!! Chápete?!
Psychicky. To vám dodá pocit sebavedomia. Skutočnú moc. Toto zahoď do
koša.

Ostraha je posraná.

Neprovokuj prosím ťa, nehraj sa na hrdinu.

Že dvaja boli maskovaní, a že boli strašne agresívni, jeden že tam zostal s ľuďmi,
nebolo ich až tak veľa, druhý že zobral dozadu pokladníčku, pištoľou že jej
mieril na hlavu, k trezoru. A že vonku boli možno ešte nejakí, to sa nevie..

Musíte cítiť, že máte prevahu.

Máme všetko perfektne pripravené, vypozorované, vyčekované.

Čo chcete robiť, preboha?

Tak máte zbraň?

Hej, človeče.

Tam ju máte, za pásom.

Ten chlap bol asi nejaký maniak, ja som myslel, že sa od strachu poseriem
a jemu sa v oku blýskali plamene.

Mám, ale ani neviem, či strieľa.

Peter, zbláznil si sa?!

Šepkal. Asi si myslel, že to je film.

Je mi všetko jedno.

Neopováž sa.

Na zem!! Kurva, ľahnite si na zem!!

Pomaličky mi ju posuniete po zemi, keď sa otočím na druhú stranu.

Zobral do ruky tú jeho pištoľ a postavil sa, ale on si to všimol a vystrelil.

Strašný krik a zmätok.

Dlho sa na seba dívajú, snažia sa dorozumieť bez slov.

Vybehol ten druhý s batohom.

Za ním tá slečna, ako zmyslov zbavená, začala ho mlátiť a kúsať a pľuť na neho.

Ten ochrankár sa postavil a začal strašne kričať, neviem, je už si to presne

nepamätám, bolo to ako v pekle.
Ja neviem, ja som nič nepočul, ja som hral stále na harmoniku. Ani som si
nevšimol, že Marienka nie je vedľa mňa.

Mama.

Danko.

Áno, vystrelil som.

Ja som nevystrelil.

Obidvaja sme vystrelili.

Len komentujem stav skutočnosti.

Hovoril som, že vy ste kokoti. Hovoril som, že oni sú kokoti, vymletí, bez
mozgov, vyjebal im ich z hlavy fet. Veď sa pozrite u nich doma do skrine!!

Zostali tam ležať, myslím, dve telá.

Čo som im dal?? Ja?! Ja s tým nemám nič spoločné. Mňa do toho, vy feťáci,
naťahajte.

Jedno telo. Možno dve, neviem.

Čo tu stojíš?? Jebe ti?! Padáme.

Stav skutočnosti...

To je smiešne. Mafián? Ja? Vagabund? Vekslák. To kto hovoril??

Vyser sa teraz na stav skutočnosti!!!

Ani som to nejak poriadne celé nezaregistroval. Marienka tam nebola, zdalo sa
mi. Bežal niekto okolo a hodil mi do futrálu nejaký batoh, taký zelený vojenský
ruksak.

Ja sa celý trasiem, Mirec.

Drž hubu.

Ty si ho zastrelil??

Drž papulu!! On vystrelil prvý, hrdina. Kde je ten batoh??

Ten batoh?? Batoh myslíš??

Kurva ten batoh s peniazmi!!!

Ja som ho hodil tomu harmonikárovi.

Jebe ti?? Jakému harmonikárovi??

No, tomu čo hral Dnes a zejtra naposled. Vieš, že to je moja oblúbené pesnička.

Marienka je tu?? Marienka. Tom som ja, Miško.

Potom vošiel pán Láska. Starý Láska. Ten blázon.

Ja som ani nevošiel dnu, čo by som tam chodil? JA som sa zaprisahal, že tam
nikdy už nevkročím. To by ma zabilo, tam znova vojsť a počuť medený zvuk
medeného zvonca.

Láska.

Nevypli ten prístroj, čo tak ťuká.

Metronóm.

Ty si ho zastrelil??

Drž papulu!! On vystrelil prvý, hrdina. Kde je ten batoh??

Áno, ten, metronóm. Aj v zbore sme to používali. Taký drevený s kovovou

ručičkou. Kto by ho vlastne vypínal, keď tam nikto nebol? Tak tam zostal ťukať,
akoby niekto klopal na dvere. Potichu, ale neúnavne.

Ten batoh?? Batoh myslíš??

Kurva ten batoh!!!

Ja som ho hodil tomu harmonikárovi.

Jebe ti?? Jakému harmonikárovi??

No tomu, čo tam stál.

Povedz mi, prosím ťa, povedz mi...len mi povedz, že to nemyslíš vážne?! Že sa

mi to len zdá. Prosím ťa...nadýchni sa.. a povedz mi, že to nie je pravda.
No, tomu čo hral Dnes a zejtra naposled.

Tečie mi krv.

Vieš, že to je moja oblúbená pesnička.

Všade je krv.

Nikto nehovorí nič.

Všade je ticho.

Len metronóm ťuká monotónne a neúnavne svoj rytmus...

KONIEC